Úvoddiplom.utc.sk/wan/1939.pdf · 2008. 7. 31. · 2003/361/es, 2003) podnikanie je sústavná...

7

ÚVOD

Úvod

Potreba porozumenia riziku je v podnikateľskej činnosti neodmysliteľná. Podstúpenie

rizika je nevyhnutnou súčasťou cesty za úspechom. Podnikanie len na istotu je takmer

nezlučiteľné s úspešným podnikaním. Naopak podstúpenie príliš veľkého rizika za

účelom vysokého zisku taktieţ nemusí byť vhodným postupom na ceste k zisku.

Správny prístup k riziku napomáha odstrániť hazardné tendencie v rozhodovaní, no tieţ

vytvoriť a vhodne vyuţiť hmotné a organizačné prostriedky potrebné na prevenciu,

respektíve elimináciu následkov rizika. Časté príčiny neúspechu v podnikaní pramenia

z podcenenia niektorých nástrah podnikateľského prostredia, ako aj z neznalosti

moţných príčin a následkov pôsobenia rizika a tieţ z nevhodných opatrení a reakcii na

riziko. Zvýšenie úrovne riadenia rizika v podnikateľskej činnosti si vyţaduje vyvinúť

úsilie potrebné k nadobudnutiu teoretických znalostí o racionálnom riskovaní.

Cieľom tejto práce je charakterizovať podnikateľské prostredie a poukázať v ňom na

zdroj moţných rizík, objasniť moţné postupy identifikácie a hodnotenia rizík,

špecifikovať riziká podnikania malých a stredných firiem a analyzovať riziká

podnikania vo firme ADES, sr.o a poskytnúť návrhy a odporúčnia na ich elimináciu.

Práca je štruktúrovaná do troch kapitol. Prvá kapitola je zameraná na charakteristiku

malých a stredných podnikov, podnikateľského prostredia, vývojových trendov a bariér

rozvoja malého a stredného podnikania v rámci Slovenska. Druhá časť práce sa zaoberá

klasifikáciou a analýzou rizík, ako aj niektorými jej metódami. Sú tu popísané

zákonitosti riadenia rizík a tieţ metódy eliminácie rizika, ktoré sa vyuţívajú v rámci

prevencie a takisto aj v rámci zniţovania následkov pôsobenia rizík. Záverečná, tretia

kapitola ponúka na príklade malej účtovníckej firmy, analýzu silných a slabých stránok

v rámci interného prostredia, ako aj analýzu hrozieb a príleţitosti v rámci externého

prostredia a tieţ rozbor hrozieb plynúcich z konkurenčného prostredia firmy. Tieto

analýzy sú vykonané prostredníctvom dvoch vybraných metód analýzy prostredia.

Súčastou je analýza moţností ďalšieho rozvoja spoločnosti a rizík spojených

s expanziou podniku.

8

1. MALÉ A STREDNÉ PODNIKY


1.1. Charakteristika malých a stredných podnikov

Podnikanie je základný prvok efektívneho fungovania trhovej ekonomiky, je tým, čo

robí ekonomiku trhovou. Pre Slovensko, pre ktoré je hlavným cieľom dosiahnuť úroveň

rozvinutých krajín Európy v čo najkratšom čase, má rozvoj podnikania, obzvlášť

malého a stredného, nenahraditeľný význam. Podnikanie je hnacím motorom zmien,

meradlom rozvoja ekonomiky, nástrojom prispôsobovania sa a schopnosti udrţať krok

s hlavnými svetovými trendmi.

Za podnik sa povaţuje kaţdý subjekt, ktorý vykonáva hospodársku činnosť bez ohľadu

na jeho právnu formu. Sem patria najmä samostatne zárobkovo činné osoby a rodinné

podniky, ktoré vykonávajú remeselnícke alebo iné činnosti a partnerstvá alebo

zdruţenia, ktoré pravidelne vykonávajú hospodársku činnosť. (Odporúčania Komisie

2003/361/ES, 2003)

Podnikanie je sústavná činnosť uskutočňovaná samostatne podnikateľským subjektom –

podnikateľom pod vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia

zisku. Predmet podnikania je určený rozsahom podnikateľskej činnosti, ku ktorému je

podnikateľ podľa ţivnostenského zákona oprávnený. (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb.,

§ 2)

Podnikateľom je:

osoba zapísaná v obchodnom registri,

osoba, ktorá podniká na základe ţivnostenského oprávnenia,

osoba, ktorá podniká na základe iného neţ ţivnostenského oprávnenia podľa

osobitných predpisov,

fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do

evidencie podľa osobitného predpisu. (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb., § 2)

http://sk.wikipedia.org/wiki/Zisk

9


Kategória malých a stredmých podnikov (MSP) je v rámci rozvinutých ekonomík

povaţovaná za najpruţnejšiu, najefektívnejšiu, najprogresívnejšiu, a teda aj

najdôleţitejšiu súčasť ekonomiky. Z tohto dôvodu krajiny EÚ, ale aj iné rozvinuté

krajiny, venujú stavu MSP maximálnu pozornosť a sústavne prijímajú opatrenia na jeho

rozvoj. Ich štatistiky svedčia o tom, ţe podpora malého a stredného podnikania sa stala

v posledných 20 - 25 rokoch významnou súčasťou celkovej hospodárskej stratégie

ekonomicky vyspelých krajín. Hlavne po prvom ropnom šoku na konci 60-tych rokov a

hospodárskej recesii v prvej polovici 70-tych rokov sa ukázalo, ţe väčšia pruţnosť

malých a stredných podnikov im umoţňuje rýchlejšie prekonať následky kríz celých

odvetví a odštartovať nevyhnutné štrukturálne zmeny. Štatistiky z posledných rokov

dokazujú, ţe malé a stredné podniky v krajinách EÚ predstavujú 80 - 99 %

podnikateľských subjektov, tvoria 45 - 75 %-ný podiel na zamestnanosti a produkujú 40

- 60 % hrubého domáceho produktu. O dôleţitosti tejto kategórie svedčí aj to, ţe sa stala

predmetom samostatnej kapitoly pre prijatie do EÚ a práve doterajší prístup k MSP v

SR je dôvodom toho, ţe táto kapitola je povaţovaná v súčasnosti za bezproblémovú.

(Analýza vývoja malého a stredného podnikania http://www.economy.gov.sk/pk/1160-

2002-010/ma.htm)

MSP tvoria významnú súčasť ekonomiky slovenského hospodárstva, pričom sa na

tvorbe hrubého domáceho produktu alebo pridanej hodnoty podieľajú pribliţne

šesťdesiatimi percentami. Ich význam v národnom hospodárstve spočíva v tom, ţe sú

hnacou silou jeho rozvoja najmä svojou pruţnosťou pri prijímaní a vyuţití

najprogresívnejších technológií, tvorby pracovných miest a ako hlavný iniciátor rastu

ţivotnej úrovne obyvateľstva. So vstupom Slovenska do Európskej únie sa zároveň

zvýšili nároky na tento sektor národného hospodárstva vzhľadom k vysokej konkurencii

na európskom trhu. Iba výrobky a sluţby vysokej kvality, ktoré dokáţu uspokojiť stále

sa zvyšujúce nároky zákazníkov, sa dokáţu presadiť vo vysokej konkurencii jednotného

trhu EÚ. Preto sa trvalá inovačná aktivita podnikov, ako jeden z hlavných nástrojov

dosiahnutia konkurencieschopnosti javí ako nevyhnutná. (Národná agentúra pre rozvoj

malého a stredného podnikania, 2003)

Dve tretiny všetkých pracovných miest sa nachadzaju v MSP. Pritom jeden podnik

poskytuje zamestnanie priemerne pre 6 osôb. Ročný obrat podniku sa pohybuje v

http://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htmhttp://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htm

10


rozmedzí od 600 tis. eur v malých a stredných podnikoch aţ po 255 milionov eur vo

veľkých podnikoch. Čím je podnik menší, tým menší je jeho podiel na trhu. Malé a

stredne podniky exportuju iba 13 % z obratu, kým veľke podniky predavaju 21 %

celkoveho obratu do zahraničia. Avšak, vzhľadom na to, ţe malé a stredné podniky

taktieţ dodávajú tovary a sluţby pre veľké (exportujuce) spoločnosti, nepriame vývozy

malých a stredných podnikov su dosť významné. (Holešová, 2003)

MSP majú v porovnaní s veľkými podnikmi mnoţstvo predností. Predovšetkým:

majú nezastupiteľnú úlohu v dynamickom rozvoji krajín,

orientujú sa na lokálny trh, majú špecifický sortiment, pruţne reagujú na zmeny

v dopite na trhu, sú flexibilnejšie voči okoliu,

vytvárajú predpoklady pre lepšie vyuţívanie jedinečných schopností, znalostí

a pracovných návykov ľudí,

umoţňujú väčšiu odolnosť voči zmenám zamestnanosti v podniku, vzhľadom

k priamejším a menej formálnym pracovným vzťahom a univerzálnejšiemu

zameraniu pracovníkov v porovnaní s veľkými podnikmi,

osobný vzťah k zákazníkom, dodávateľom a zamestnancom, obchodným

partnerom, umoţňujú lepšiu kontrolu produktov a vzťahov,

vytvárajú nové pracovné miesta, a tým významne ovplyvňujú vývoj

zamestnanosti,

sú katalyzátorom zmien a umoţňujú nové inovatívne prístupy.

Majú však aj svoje nedostatky, medzi ktoré patria napríklad:

obmedzené finančné zdroje,

obmedzená schopnosť ručenia,

vysoká administratívna náročnosť,

nízka koncentrácia a menšia moţnosť rozširovania výroby,

v oblasti marketingu nemajú dostatok prostriedkov na reklamu a propagáciu,

cenová politika závisí od toho, či je produkt substitučný,

vyššie náklady, niţšia produktivita práce, vysoké podnikateľské riziko,

11


vysoká intenzita práce vlastníka a personálu,

ţivotnosť podniku. (Holešová, 2003)

1.2. Špecifikácia malých a stredných podnikov

1.2.1. Počet pracovníkov a finančné limity určujúce kategórie malých a stredných

podnikov

V rámci kategórie MSP sa veľký podnik definuje ako podnik, ktorý zamestnáva

menej ako 250 osôb a ktorého ročný obrat nepresahuje 50 miliónov euro a/alebo

celkováročná súvaha nepresahuje 43 miliónov EUR.

V rámci kategórie MSP sa malý podnik definuje ako podnik, ktorý zamestnáva

menej ako 50 osôb a ktorého ročný obrat a/alebo celková ročná súvaha

nepresahuje 10 miliónov EUR.

V rámci kategórie MSP sa mikro podnik definuje ako podnik, ktorý zamestnáva

menej ako 10 osôb a ktorého ročný obrat a/alebo celková ročná súvaha

nepresahuje 2 milión EUR.

Tab. 1: Typy podnikov podľa počtu zamestnancov a ročného obratu/súvahy

Typ podniku Počet zamestnancov Ročný obrat a/alebo

celková súvaha

Mikro Do 10 osôb Do 2 milióny EUR

Malý 10 – 50 osôb 2 – 10 miliónov EUR

Stredný 50 – 250 osôb 10 – 43 miliónov EUR

12


Okrem prípadov uvedených, sa podnik nemôţe povaţovať za MSP, ak 25 % alebo viac

imania alebo hlasovacích práv je priamo alebo nepriamo kontrolovaných spoločne alebo

individuálne jedným alebo viacerými verejnými orgánmi. (Odporúčania Komisie

2003/361/ES, 2003)

Táto kategorizácia je však iba teoretická, pretoţe značná časť MSP sa vymyká daným

skupinám, napr. existujú podniky s jedným zamestnancom a neprimerene vysokým

obratom a naopak podniky s mnoha zamestnancami s obratom nízkym.

1.2.2. Údaje pouţívané v prípade výkazu počtu pracovníkov a finančných čiastok

Údaje, ktoré je potrebné pouţiť v prípade počtu pracovníkov a finančných čiastok, sú

údaje týkajúce sa posledného schváleného účtovného obdobia a vypočítané na ročnom

základe. Zohľadňujú sa odo dňa účtovnej závierky. Výška zvoleného obratu sa vypočíta

bez dane z pridanej hodnoty (DPH) a iných nepriamych daní.

Ak podnik v deň účtovnej závierky zistí na ročnom základe, ţe počet zamestnancov

alebofinančné limity prekročili, alebo sú pod limitmi stanovenými v článku 2, nebude to

mať za následok stratu alebo nadobudnutie štatútu stredného, malého alebo mikro

podniku, pokiaľ sa tieto limity neprekročili v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach.

(Odporúčania Komisie 2003/361/ES, 2003)

V prípade novozaloţených podnikov, ktorých účtovné závierky ešte neboli schválené,

sa uplatnia údaje získané čestným odhadom vykonaným za beţný finančný rok.

1.2.3. Počet pracovníkov

Počet pracovníkov zodpovedá počtu ročných pracovných jednotiek AWU (annual work

units), t. j. počtu osôb, ktoré pracujú na plný úväzok v rámci príslušného podniku alebo

v jeho mene počas celého posudzovaného referenčného roku. Práca osôb, ktoré

nepracovali celý rok,práca tých osôb, ktoré pracovali na čiastočný úväzok bez ohľadu

13


na dĺţku a práca sezónnych pracovníkov sa počítajú ako časti AWU. Pracovníci

pozostávajú zo:

Zamestnancov,

osôb pracujúcich pre podnik, ktorý mu podlieha, a ktorí sa podľa

vnútroštátnychprávnych predpisov povaţujú za zamestnancov,

vlastníci-manaţéri,

partneri vykonávajúci pravidelnú činnosť v podniku a majúci finančný prospech

z podniku.

Učni alebo študenti, ktorí sa zúčastňujú na odbornom vzdelávaní na základe učňovskej

alebo odbornej zmluvy sa nepovaţujú za pracovníkov. Dĺţka materskej alebo

rodičovskej dovolenky sa nezapočítava. (Odporúčania Komisie 2003/361/ES, 2003)

1.2.4. Vlastnícke vzťahy v malých a stredných podnikoch

MSP sa delia podľa vzťahoch v nich na samostatné, partnerské a zdruţené.

1.2.4.1. Samostatný podnik

„Samostatný podnik“ je kaţdý podnik, ktorý nie je zatriedený ako partnerský podnik

alebo prepojený.

Podnik sa však môţe klasifikovať ako samostatný ak nemá ţiadny partnerský podnik a

aj keď investori túto 25 % hranicu dosiahnu alebo prekročia, za predpokladu, ţe títo

investori nie sú prepojení individuálne, alebo spoločne do príslušného podniku:

s verejnými investičnými spoločnosťami, spoločnosťami investujúcimi do

rizikového kapitálu, fyzickými osobami alebo skupinami fyzických osôb, ktoré

sa pravidelne zúčastňujú rizikových investičných aktivít, ktoré investujú vlastný

14


kapitál v nekótovaných firmách (podnikateľskí anjeli) za predpokladu, ţe

celkové investície týchto podnikateľských anjelov v rovnakom podniku sú niţšie

ako 125000 EUR

s univerzitami alebo neziskovými výskumnými strediskami;

inštitucionálnymi investormi, vrátane regionálnych rozvojových fondov;

orgánmi miestnej samosprávy, ktoré majú ročný rozpočet menší ako 10

miliónov EUR a menej ako 5000 obyvateľov. (Odporúčania Komisie

2003/361/ES, 2003)

1.2.4.2. Partnerské podniky

„Partnerské podniky“ sú podniky, ktoré nie sú zatriedené ako prepojené podniky a

medzi ktorými je takýto vzťah: podnik (vyššie postavený podnik) buď samostatne,

alebo spoločne s jedným alebo viacerými prepojenými podnikmi má 3, 25 % alebo viac

imania alebo hlasovacích práv iného podniku (niţšie postavený podnik). (Odporúčania

Komisie 2003/361/ES, 2003)

1.2.4.3. Prepojené podniky

„Prepojené podniky“ sú podniky, ktoré majú nasledovné vzájomné vzťahy:

podnik má väčšinu hlasovacích práv akcionárov alebo členov v inom podniku,

podnik má právo vymenovať alebo odvolať väčšinu členov správneho,

riadiaceho alebo dozorného orgánu iného podniku,

podnik má právo dominantne pôsobiť na iný podnik na základe zmluvy

uzatvorenej s týmto podnikom alebo na základe ustanovenia v jeho spoločenskej

zmluve alebo stanovách,

podnik, ktorý je akcionárom alebo členom iného podniku, sám kontroluje na

základe zmluvy s inými akcionármi v tomto podniku alebo členmi tohto podniku

väčšinu hlasovacích práv akcionárov alebo členov v tomto podniku.

15


Existuje predpoklad, ţe dominantný vplyv neexistuje, ak sa uvedený investori nezapoja

priamo alebo nepriamo do vedenia príslušného podniku bez toho, aby boli dotknuté ich

práva ako akcionárov alebo nezúčastnených spoločníkov.

Podniky, ktoré sa nachádzajú v niektorom zo vzťahov prostredníctvom jedného alebo

viacerých podnikov, alebo majú niektorého z uvedených investorov, sa tieţ povaţujú za

prepojené.

Podniky, ktoré sa nachádzajú v jednom alebo inom z takýchto vzťahov prostredníctvom

fyzickej osoby alebo skupiny fyzických osôb konajúcich spoločne, sa tieţ povaţujú za

prepojené podniky, ak sa podieľajú vo svojej činnosti alebo časti svojej činnosti na

rovnakom relevantnom trhu alebo na susedných trhoch.

Za „priľahlý trh“ sa povaţuje trh pre produkt alebo sluţbu, ktorý sa nachádza priamo vo

vyššej alebo niţšej pozícii („súprudne alebo protiprúdne“) od relevantného trhu.

(Odporúčania Komisie 2003/361/ES, 2003)

1.2.4.4. Vyhlásenie o postavení podniku

Podniky môţu poskytnúť vyhlásenie o postavení ako samostatný podnik, partnerský

podnik alebo prepojený podnik.

Vyhlásenie sa môţe poskytnúť, aj keď je kapitál rozptýlený tak, ţe nie je moţné presne

určiť, kto ho vlastní, v takomto prípade podnik môţe poskytnúť vyhlásenie v dobrej

viere, ţe môţe odôvodnene predpokladať, ţe jeden podnik nevlastní, alebo spoločne

navzájom prepojené podniky nevlastnia 25% alebo viac. Takéto vyhlásenia sa poskytnú

bez toho, aby boli dotknuté kontroly alebo vyšetrovania ustanovené podľa pravidiel

spoločenstva. (Odporúčania Komisie 2003/361/ES, 2003)

16


1.3. Podnikateľské prostredie malých a stredných podnikov

MSP vznikajú hlavne v tých oblastiach, kde majú umoţnený ľahký prístup na trh, kde

v danej sfére činnosti chýbajú veľké podniky alebo tam, kde je konkurenčnou výhodou

byť malými. Vznikajú takmer v kaţdom sektore a v kaţdej krajine ako odpoveď na

neuspokojené potreby verejnosti. Najlepším prostredím pre ne je relatívne slobodný trh,

ktorý poskytuje rovnaké stimuly a príleţitosti všetkým podnikateľom.

Pri zakladaní podnikov pôsobia baréry, ktoré sa dajú rozdeliť do dvoch skupín.

Tab. 2: Bariéry rozvoja malého a stredného podnikania (Míka, 2003 s.116)

Objektívne bariéry Subjektívne bariéry

Nestabilita právneho prostredia.

Nevhodná legislatíva, ktorá zvýhodňuje

zabehnutý veľký podnik.

Sťaţený prístup k voľnému kapitálu (malé

podniky nie sú pre finančné spoločnosti

atraktívnym zákazníkom).

Nedostačujúca štátna podpora.

Prebujnená byrokracia

Nepripravenosť, chýbajúce ekonomické

a manaţérske vzdelanie.

Sociálne bariéry, nezvyk a neochota

rozumne investovať.

Psychologické bariéry, negatívny vzťah

k riziku, chýbajúca potreba sebarealizácie

v náročných podmienkach, chýbajúca

potreba presadiť sa.

1.3.1. Základné problémy malých a stredných podnikov

Z pohľadu MSP boli v roku 2007 štyrmi hlavnými prekáţkami v podnikaní:

nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily,

prístup k financiám,

administratívne bariéry,

17


infraštruktúra.

Oproti veľkým podnikom sa MSP vyznačujú niekoľkými hlavnými konkurenčnými

nevýhodami, ktoré môţeme označiť ako štandardné, pretoţe vyplývajú z podstaty MSP

ako takého. Štandardné konkurenčné nevýhody MSP sú najmä:

Obmedzený prístup k zdrojom. Vzhľadom na vysoké riziko (neexistencia

úverovej histórie, relatívne vysoká miera zadĺţenia, obmedzená schopnosť

ručenia) ako aj nízky rozsah pôţičky je získavanie komerčných úverov MSP

buď nemoţné alebo kompenzované prostredníctvom nevýhodnejších

podmienok.

Nevýhody vyplývajúce z úspor z rozsahu, ktoré sa premietajú do vysokej

administratívnej náročnosti, malých a stredných podnikateľov, podobne ako aj

finančných bariér na začatie podnikania. (Analýza vývoja malého a stredného

podnikania http://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htm)

Oproti spomínaným štandardným nevýhodám existujú neštandartné nevýhody.

Neštandardné nevýhody vyplývajú zo špecifických podmienok pre podnikanie v SR

a sú to predovšetkým:

Diskriminačná daň z príjmu: predstavuje priame znevýhodnenie MSP oproti

veľkým podnikom, najmä ak berieme do úvahy neproporcionálne vyššie

zaťaţenie fyzických osôb, ktoré predstavujú aţ 84% malých a stredných

podnikov a právnických osôb. Okrem dane z príjmu môţu byť MSP

diskriminované aj voči zahraničným, najmä veľkým investorom pri poskytovaní

politiky podpory zahraničných investícii (daňové prázdniny a pod.)

Vysoké odvodové zaťaţenie MSP, vzhľadom na typ rozvoja v podmienkach

Slovenska, zaloţený na vysokej náročnosti na pracovnú silu a mzdy, ktorá sa

okrem daňového zaťaţenia prejavuje aj vo vysokej úrovne odvodov. U malých

a stredných podnikov, v ktorých nákladovej štruktúre vo všeobecnosti existuje

vyšší podiel mzdových nákladov ako u veľkých podnikov sa negatívne prejavuje

http://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htm

18


aj vysoký daňový klin (t.j. rozdiel medzi celkovými nákladmi práce

vynaloţenými zamestnávateľom na jedného pracovníka mesačne a čistým

mesačným príjmom zamestnanca), ktorý na Slovensku predstavuje viac ako

50%.

Zloţitá, neprehľadná a často sa meniaca legislatíva, ktorá prehlbuje štandardnú

nevýhodu MSP – vysokú administratívnu zaťaţenosť. Zvlášť zaťaţuje najmä

mikropodniky a ţivnostníkov, a predstavuje aj jednu z hlavných bariér na

začatie podnikania.

Právna neistota má tieţ diskriminačný efekt na MSP, najmä ak je spojená

s vysokou mierou korupcie a na Slovensku uplatňovaným precedensom

rozdielneho uhla právneho výkladu v závislosti od veľkosti prípadu.

Nefunkčný kapitálový trh. Kapitálové financovanie predstavuje jeden

z tradičných nástrojov rozvoja podnikov, vrátane MSP. V prípade, ak je

kapitálový trh nefunkčný, vzhľadom na spomínané štandardne obmedzený

prístup k zdrojom sú MSP odkázané výlučne na financovanie rozvoja

z kumulovaných vlastných zdrojov. Navyše, aj táto posledná moţnosť

financovania je v slovenských podmienkách obmedzená vzhľadom na uţ

spomínané vysoké odvodové a daňové zaťaţenie.

Skrytá zamestnanosť.

Vzhľadom na nefunkčnosť kapitálového trhu je obmedzený aj nástroj, za normálnych

podmienok zvlášť účinný pre malé a stredné podniky – financovanie rizikového

kapitálu. (Analýza vývoja malého a stredného podnikania

http://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htm)

1.3.1.1. Diskriminácia v oblasti daní z príjmu

Napriek zníţeniu sadzby dane z príjmov právnických osôb na 19% a niektorým ďalším

čiastkovým opatreniam (napr. zrušenie dane z dedičstva), celkové zaťaţenie daňami,

odvodmi a ďalšími povinnými platbami je i naďalej vysoké.

19


Vysoké daňové (odvodové) zaťaţenie nemusí byť spôsobené len vysokými sadzbami

daní (odvodov), ale aj inými faktormi, napríklad deformovaným spôsobom

stanovovania základu pre výpočet dane, odvodu či poplatku. Typickým príkladom je

zákon o daniach z príjmov, ktorého postupnými úpravami sa vylučuje čoraz širší okruh

výdavkov, ktoré nie sú daňovo uznateľné, napriek tomu, ţe preukázateľne slúţia na

dosahovanie príjmov, prípadne sa viaţe uznateľnosť výdavkov na podmienku zaplatenia

aj pre subjekty účtujúce v sústave podvojného účtovníctva, postupne sa obmedzuje aţ

znemoţňuje prenos daňovej straty do ďalších zdaňovacích období a podobne. Dôsledky

týchto deformácií vo zvýšenej miere dopadajú na malých a stredných podnikateľov, a to

práve vzhľadom na ich relatívne vyššiu administratívnu zaťaţenosť. Napríklad

sledovanie účtovníctva a súčasne i čoraz zloţitejšej osobitnej evidencie nákladov pre

účely daní, je pre firmu s malým počtom zamestnancov výrazne väčším problémom,

neţ pre veľkú firmu, ktorá si môţe dovoliť napr. zriadiť osobitné oddelenie len pre

otázky daní.

Váţnym problémom malého a stredného podnikania je diskriminačný daňový systém,

osobitne v oblasti daní z príjmov. Vysoko negatívne, aţ demoralizujúco, pôsobí na

malých podnikateľov napríklad stav, kedy väčšina malých a stredných podnikateľov

platí vysoké dane a iná časť podnikateľov, najmä veľkí zahraniční investori, vyuţíva

daňové úľavy a zvýhodnenia. Keďţe títo podnikatelia si často navzájom konkurujú,

znevýhodnené menšie subjekty sú týmto priamo motivované na vyhýbanie sa zdaneniu,

aby kompenzovali svoju konkurenčnú nevýhodu.

Faktory nespravodlivosti a absencie ekonomickej logiky v daňovom systéme spolu

s relatívne vysokým daňovým a odvodovým zaťaţením môţu byť významnými

psychologickými momentmi podporujúcimi všeobecné rozšírenie neochoty platiť dane

a presun časti podnikania do sféry tieňovej ekonomiky. Tieto faktory pritom oveľa

silnejšie pôsobia v malých a stredných firmách, kde únik od legálnej do sféry

pololegálnej alebo vyslovene tieňovej ekonomiky je oveľa jednoduchší, neţ pri veľkých

firmách s oveľa vyšším stupňom formalizácie činnosti a organizačnej štruktúry. Veľké

firmy tieţ dokáţu oveľa efektívnejšie optimalizovať svoje vlastné daňové zaťaţenie,

preto ich problém vysokých daní netrápi do tej miery, ako malé a stredné podniky.

20


(Analýza vývoja malého a stredného podnikania http://www.economy.gov.sk/pk/1160-

2002-010/ma.htm)

1.3.1.2 Vysoké odvodové zaťaţenie a súvisiace problémy

Jedným z faktorov, ktorý môţe brzdiť zvyšovanie zamestnanosti je rozsah povinnosti

zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi. Prijatie nového pracovníka predstavuje pre

zamestnávateľa záväzok zaistiť pre neho mzdu a prácu nielen v období boomu, ale aj

útlmu. Nasledovný príklad vyjadruje, aká je “priemerná cena” nového zamestnanca.

Pre jednoduchosť vezmime priemernú mesačnú mzdu dosiahnutú v hotelierstve v roku

a vychádzajme z predpokladu, ţe pracovník odpracuje plný mesiac

Mesačná mzda 11 430 Sk

Odvody na náklady zamestnávateľa (38 %) 4 343 Sk

Príspevok do sociálneho .fondu (0,6 %) 69 Sk

Minimálny nárok príspevku na stravovanie 718,70Sk (hodnota stravného lístka 60,-

Sk,priemerný počet pracovných .dní v mesiaci 21,78 - príspevok vo výške 55 %)

Minimálne pracovné pomôcky 100 Sk

Prepočet nákladov na dovolenku (v priemere 2 dni v mesiaci + poistné) 1 448 Sk

Spolu 18 111,60Sk

Pri takto zadaných podmienkach jeden odpracovaný mesiac predstavuje pre

zamestnávateľa skutočné náklady 18 111,60 Sk. Aj v prípade, ţe zamestnávateľ začne

mať problémy so zabezpečením práce, záväzky voči pracovníkovi trvajú. V prípade,

keď chce zamestnávateľ pracovný pomer skončiť, výpovedná lehota z týchto dôvodov

je 3 mesiace a po jej uplynutí je povinný zaplatiť odstupné minimálne vo výške mzdy za

2 mesiace, čo v našom prípade predstavuje:

http://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htmhttp://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htm

21


Mzda za 3 mesiace 34 290 Sk

Odvody 13 029 Sk

Sociálny fond 207 Sk

Zákonné poistenie 8,70 Sk

Stravné lístky 2 156,10 Sk

Odstupné (cca dvojnásobok priemernej mzdy) 22 860 Sk

Spolu 72 550,80 Sk (Analýza vývoja malého a stredného podnikania

http://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htm)

Teda rozchod zamestnávateľa s nepotrebným pracovníkom predstavuje pre neho náklad

pribliţne ďalších 72 500 Sk súvisiacich so zákonnými nárokmi pracovníka

a povinnosťami zamestnávateľa. Rozhodnutie prijať nového pracovníka je teda najmä

pre malých a stredných podnikateľov takmer rovnako váţne ako rozhodnutie

o investícii.

1.3.1.3. Skrytá zamestnanosť

Fenomén skrytej zamestnanosti nie je špecifikum iba Slovenskej republiky. Kaţdá

krajina má určitý podiel tzv. skrytej ekonomiky. Skrytá ekonomika zahŕňa ekonomické

aktivity, pri výkone ktorých sa ich vykonávateľ vyhýba splneniu zákonných podmienok

fungovania ekonomickej entity. Preto aj kvantifikácia skrytej ekonomiky je mimoriadne

náročná, keďţe činnosť, produkcia a zamestnanosť v rámci nej nie je registrovateľná

štatisticky. Nemoţnosť kvantifikácie však neznamená, ţe skrytá ekonomika a teda aj

skrytá práca neexistuje. V podmienkach Slovenska je dôkazom existencie skrytej

ekonomiky skutočnosť, ţe napr. kým v roku 1999 prudko rástla nezamestnanosť, rástla

zároveň aj spotreba obyvateľstva a aj vklady obyvateľstva v bankách. Mohlo by sa síce


22


namietať, ţe zrejme rástla produktivita práce a mzdy. Tento rast však nezodpovedal

rastu predchádzajúcich ukazovateľov.

Odhady skrytej zamestnanosti v Slovenskej republike sa pohybujú okolo 150 tisíc.

V počte sú zahrnutí evidovaní nezamestnaní, ktorí v čase ich registrácie na úrade práce

vykonávajú zárobkovú činnosť, pričom nie len ich pracovná činnosť nie je registrovaná,

ale si ani neplnia odvodové a daňové povinnosti. Okrem uvedenej skupiny zahŕňa aj

zamestnaných občanov a cudzincov, ktorí si privyrábajú na rôznych “neregistrovaných”

fuškách.

Odvetviami, ktoré najčastejšie vyuţívajú skrytú zamestnanosť sú stavebníctvo a sluţby.

Okrem nich patria medzi cieľové odvetvia aj poľnohospodárstvo a obchod. Naopak

odvetvia, v ktorých sa skrytá zamestnanosť nerozvíja, sú odvetvia, ktoré majú akoby

monopolných prevádzkovateľov (doprava, spoje, energetika), v ktorých operujú veľké

ekonomické subjekty, prípadne v oblasti verejnej správy. Skrytá zamestnanosť sa

najčastejšie vyskytuje v prevádzkach malých podnikov. Dôvody na túto skutočnosť sú

nasledovné:

vysoké daňové a odvodové zaťaţenie podnikateľov, ktoré výrazne predraţuje

náklady na pracovné miesto (podľa horeuvedeného výpočtu sú pri mzde 11 430

Sk sú celkové náklady zamestnávateľa na toto pracovné miesto 18 111 Sk). Táto

skutočnosť sa najvýraznejšie prejavuje práve v tejto veľkostnej kategórii

podnikov, ktoré majú problémy so získavaním finančných prostriedkov za

výhodných podmienok

byrokracia spojená s registráciou zamestnanca a vedenie agendy počas

zamestnania je náročná na čas a prostriedky a v malých firmách je často len

jeden človek, ktorý má na starosti vedenie celej účtovnej a mzdovej agendy

pri malých podnikoch je priamy a osobný kontakt medzi zamestnávateľom

a zamestnancom, čo umoţňuje tzv. platby na ruku

malé podniky sú vďaka svojej veľkosti viac flexibilné a môţu pruţne reagovať

na potreby trhu, avšak pracovné právo zaostáva vo flexibilite zamestnaneckých

pomerov. Neregistrovaná práca umoţňuje zamestnávateľovi kedykoľvek

pracovníka prijať a aj prepustiť podľa potreby a teda maximalizovať efektívnosť

svojej činnosti. Na druhej strane ľudia vítajú moţnosť privyrobiť si i za cenu, ţe

23


ich práca je vlastne nelegálna. Vzniká tak obojstranne výhodný vzťah

zamestnávateľ – nelegálny pracovník, ktorý zabezpečuje neprezraditeľnosť.

Potrebná zmena ekonomického prostredia by preto mala reagovať na hlavné príčiny

atraktivity skrytej zamestnanosti pre zamestnávateľov prostredníctvom:

zníţenia odvodového a daňového zaťaţenia by zlacnelo vytváranie pracovných

miest. Tento krok by bol systémovým oproti v súčasnosti pouţívaným

príspevkom na vytváranie pracovných miest pre nezamestnaných (aktívna

politika trhu práce).

zavedenia takých foriem pracovno-právneho vzťahu, ktoré by umoţňovali

flexibilné zmeny pracovného času, t. j. práca na skrátený úväzok by nebola

zaťaţovaná odvodovými povinnosťami v takej miere ako práca na plný úväzok.

výrazného zníţenia administratívnej náročnosti zamestnávania. (Analýza vývoja

malého a stredného podnikania http://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-

010/ma.htm)

1.3.1.4. Zloţitá, neprehľadná a často sa meniaca legislatíva

Jednou z kľúčových podmienok pre podnikanie je legislatívny a regulačný rámec. Ako

jednoznačne vyplynulo aj z predchádzajúcej analýzy, ktorej prvá časť obsahuje detailný

prehľad názorov podnikateľov na stav podnikateľského prostredia v SR, ako aj na

existujúce bariéry podnikania, medzi najčastejšie objavujúcimi sa pripomienkami sú

časté zmeny existujúcej legislatívy a prijímanie novej legislatívy bez dostatočných

konzultácií s podnikovou sférou, na ktoré sú obzvlášť citlivé MSP, ktoré nedisponujú

špeciálnymi oddeleniami, ktoré by sa zaoberali sledovaním aktuálnych zmien

legislatívneho rámca a zmien spôsobu regulácie. (Analýza vývoja malého a stredného

podnikania http://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htm)

http://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htmhttp://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htmhttp://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htm

24


1.3.1.5 Obmedzený prístup malých a stredných podnikov k finančným zdrojom

Popri administratívnom a finančnom zaťaţení je kľúčovým problémom slovenských

podnikov ešte stále malá dostupnosť finančných zdrojov. Nedostatok finančných

zdrojov je na jednej strane základnou bariérou pre rozvoj dynamického a technologicky

progresívneho podnikania, na strane druhej predstavuje významnú príleţitosť pre

kapitálový trh vyplniť medzeru medzi dopytom týchto podnikov po finančných

zdrojoch a niţšou ochotou financovať tento druh aktivít zo strany tradične

konzervatívnejších bánk.

Popri zvýšení ponuky rizikového kapitálu je však veľmi dôleţité zmapovať prípadný

potenciálny dopyt po tomto spôsobe financovania, ktorý je závislý od počtu malých a

nových firiem, ktoré pôsobia primárne v oblasti informačných a komunikačných

technológií, majú veľký potenciál rastu a sú vhodné pre zainvestovanie.

Významnou moţnosťou zvýšenia disponibilných finančných zdrojov a zároveň

výrazným impulzom rozvoja kapitálového trhu je čo najrýchlejšie rozbehnutie reformy

dôchodkového systému, najmä zmena priebeţného financovania na fondové

financovanie, čo so sebou prináša akumuláciu veľkého objemu úspor, moţnosť ich

alokácie do investičných príleţitostí so zaujímavým výnosom a rozvoj penzijných

fondov, teda inštitucionálneho investovania.

Investície do malých a nových firiem (a ak navyše ešte pôsobia v takých odvetviach ako

sú napr. informačné a komunikačné technológie) sú rizikové a k ich financovaniu –

najmä ranných štádií malých inovatívnych firiem - sa v mnohých krajinách vyuţíva tzv.

rizikový kapitál.

Štát sa v oblasti podpory rizikového kapitálu obvykle angaţuje jedným z nasledujúcich

spôsobov:

vytvorením priaznivých podmienok pre súkromné subjekty, ktoré poskytujú

zárodkový, prevádzkový, či rozvojový kapitál (prostredníctvom poskytnutia

daňových zvýhodnení pre fondy rizikového kapitálu, prostredníctvom

25


poskytnutia výhodných (dlhodobých a nízkoúročených) úverov fondom

rizikového kapitálu z prostriedkov ŠR, prípadne prostredníctvom priameho

kapitálového vstupu štátu do fondov rizikového kapitálu)

podporou koordinovaného postupu súkromných a štátnych inštitúcií a

organizácií zaoberajúcich sa financovaním malého a stredného podnikania.

Pokúsiť sa o zvýšenie ponuky rizikového kapitálu v SR, ktorá je dnes minimálna, je

moţné napr. aj prostredníctvom pravidelného (s frekvenciou napr. 1-2 x ročne)

organizovania tzv. “investorských konferencií”, ktoré môţu organizovať vládne

inštitúcie (koordinované MH SR) v spolupráci s organizáciami reprezentujúcimi

podnikovú sféru, najmä MSP (ZPS, SŢK, SŢZ, ale aj ZPZ, AZZZ, či SOPK).

Hlavným cieľom podobných konferencií vo svete je vytvoriť platformu pre

predstavenie ponuky rizikového kapitálu (fondov pôsobiacich v SR, regionálnych

fondov pôsobiacich v susedných krajinách a majúcich moţnosť investovať aj v SR,

prípadne ďalších fondov a inštitúcií, ktoré zatiaľ v regióne a v SR vôbec nepôsobia) na

jednej strane a dopytu po tomto druhu kapitálu na strane druhej, pričom dopyt je

prezentovaný prostredníctvom predstavenia konkrétnych zaujímavých podnikateľských

zámerov, ktoré majú progresívny charakter, avšak kvôli vysokej rizikovosti si neboli

schopné zabezpečiť tradičné bankové financovanie. (Analýza vývoja malého a

stredného podnikania http://www.economy.gov.sk/pk/1160-2002-010/ma.htm)


26

2. PODNIKATEĽSKÉ RIZIKÁ


2.1. Riziko a rozhodovanie

Pojem „riziko“ existoval v rozmanitej podobe a v rozličných oblastiach činnosti ľudí aj

v minulých obdobiach. Vývojom ľudskej spoločnosti sa mu prikladal vţdy význam

iného stupňa a charakteru. Pri sledovaní ekonomických javov sa spája pojem riziko

s pojmom neistota. Pritom sa o budúcich situáciách, o ktorých vzniku v určitých

podmienkach nemoţno nič s istotou tvrdiť, pretoţe sa ľudia s ich pôsobením doteraz

nestretávali, intuitívne hovorí, ţe sú rizikové. (Čunderlík, 2003)

Nakoľko v teórii a praxi je jednotné chápanie rizika nevyhnutné, je dôleţité vymedziť

tomuto hovorovo pouţívanému pojmu presné ohraničenie a určenie. Ako uvádza Jozef

Šebek, pôvodný význam pojmu riziko ako nebezpečenstva sa postupne rozšírilo aj na

označenie (1996, s. 6):

moţnosti straty

straty, ktorá nielen vzniká, ale ktorá prekročí aj určitú sumu,

stupňa moţnosti nastatia určitého javu,

určitých faktorov, javov, udalostí

určitého postupu, druhu činnosti

variability moţných výsledkov

odchýlenia skutočných a očakávaných výsledkov

nebezpečenstva negatívnej odchýlky od cieľa

nebezpečenstva chybného rozhodnutia

Na vymedzenie pojmu rizika a neistoty a ich vzájomných vzťahov sa v teórii vyskytli

viaceré názory. Za jeden z prvých sa pokladá vyjadrenie amerického ekonóma Knighta

(1921): „Riziko vzniká v situláciách, keď výsledok je neistý, ale pravdepodobnosť

rozličných výsledkov je známa alebo ju v krajnom prípade moţno odhadnúť. Neistota

27


vzniká vtedy, keď neznámy výsledok nemoţno predvídať ani ako istú

pravdepodobnosť, inými slovami, týka sa nepredvídaných okolností, proti ktorým sa na

základe známych zásad poistenia nemoţno chrániť.“ (Čunderlík, 2003)

Význam pojmu riziko, je často v ľudskom chápaní nejednotný a mnohokrát vyjadruje

určité subjektívne predstavy. Pre niekoho znamená riziko a riskovanie určitý záţitok,

pre iného moţnosť straty, alebo pri vhodnej súhre okolností tieţ moţnosť zisku. Mnohí

tento pojem pouţívajú v súvislosti s rôznymi udalosťami, javmi, respektíve na

argumentáciu rozličných zámerov a rozhodnutí. Objavili sa rozličné názory a definície:

Riziko je stupeň neistoty. Povaţuje sa teda za určitú hodnotu, ktorá opisuje

neistotu tým, ţe ju vynecháva z rámca neurčenia a stanoví pravdepodobnosť

výskytu v nejakom intervale.

Riziko je stupeň neistoty daný mierou variability sledovaného javu. Moţno ho

vyjadriť tzv. smerodajnou odchýlkou, prípadne výstiţnejšie pomocou

variačného koeficientu. Existuje aj miera rizika odvodená od veličín zvaných

kvartily.

Riziko je stupeň neistoty, ktorý sa dá vyjadriť frekvenčnými (resp.

distribučnými) funkciami. Uvedené funkcie a ich grafické znázornenie

umoţňujú širší pohľad na modelovanú skutočnosť.

Riziko je relatívna odchýlka medzi skutočnou a očakávanou stratou. Hlavný

význam analýzy rizika je najmä v oblasti porovnávania. Pre porovnávané javy je

účelné porovnať ich rizikové hodnotenia a z nich vyvodiť závery na krytie rizík.

Odvracať riziko znamená vţdy predvídať s najniţšími nákladmi

a s maximálnym moţným stupňom pravdepodobnosti. Pohľad na riziko priblíţi

moţnosti presného opisu a umoţní skúmať návody, akému správaniu v oblasti

rizikovosti dávajú prednosť. Cieľom nie je eliminovať a odstrániť všetky riziká,

ale len tie, ktoré sú pre jeho nositeľa škodlivé. (Čunderlík, 2003)

28


Matematicky sa dá riziko vyjadriť dvoma vzťahmi:

Riziko = neistota x neţiaduci dôsledok

Riziko = nebezpečenstvo (ohrozenie)

preventívne opatrenia (ochrana)

Z uvedeného vyplýva, ţe:

riziko je moţné zniţovať uskutočňovaním preventívnych opatrení, prípadne

rôznych foriem ochrany pred reálnym ohrozením

riziko nemôţe byť nulové,

samotné uvedomenie si rizika zniţuje riziko. (Šimák, 2006)

2.2 Klasifikácia rizík

V podnikateľskej praxi sa vyskytuje mnoţstvo rizík, ktoré na daný subjekt viac či menej

vplývajú. Pri určovaní rizík je potrebné určiť spomedzi všetkých moţných druhov rizík

tie, ktoré majú na podnikateľskú činnosť rozhodujúci vplyv.

Triedenie rizík moţno uskutočniť na základe rôznych klasifikačných kritérií, napr.:

a) zdrojov príčin, ktoré ich vyvolávajú

b) nakladania s rizikom

c) situácií, v akých sa riziká realizujú

d) spojenia rizika s vecnou náplňou a faktormi

e) časovej viazanosti rizík

f) podľa cieľa ktorý sledujeme

g) oblastí, kde sa riziká vyskytujú (g) (Šebek, 1996, s. 20)

a) V závislosti od príčin, ktoré vyvolávajú riziká:

29


riziká vyvolávané prírodnými javmi (napr. počasie, povodne, poţiare,

zemetrasenia a pod.),

riziká vyvolané ľudským faktorom (organizačné a sociálne vzťahy na

pracovisku, škodlivé vplyvy ohrozujúce zdravie a ţivotné prostredie, činnosť

vládnych inštitúcií, dodávateľsko-odberateľské vzťahy, monetárna a fiškálna

politika vlády, bánk).

zvláštnu skupinu v tejto kategórii predstavujú riziká spojené s ľudským

konaním, ako je zlý úmysel, nedbanlivosť, neschopnosť, nepozornosť či omyl.

b) V súvislosti s kritériom nakladania s rizikom moţno rozlišovať riziká:

vypočítateľné

ťaţko vypočítateľné pravdepodobnosťou

prenosné (poistiteľné) a neprenosné (nepoistiteľné) na druhý subjekt.

Riziká ktorých pravdepodobnosť vzniku je moţné vypočítať prostredníctvom

objektívneho počtu pravdepodobnosti, moţno preniesť.

Nevypočítateľné, alebo ťaţko vypočítateľné riziká sú spravidla neprenosné,

nepoistiteľné a v nákladoch vystupujú v podobe kalkulačných priráţok. Ako príklad

tejto skupiny rizík moţno uviesť prírodné dlhodobé riziká (napr. znečistenie ovzdušia,

vody, alebo pôdy) a politické riziká.

c) Podľa situácie môţeme hovoriť o:

beţných rizikách, spojených so zabezpečovaním plynulého chodu podniku,

s beţnými rozhodovacími situáciami,

rizikách spojených so zabezpečovaním kontinuity a plynulosti rozvoja

podnikateľskej činnosti v rámci jedného alebo viacerých rokov, cyklov. Do tejto

skupiny patria napríklad riziká spojené s určovaním kapacity výroby,

poskytovaných sluţieb, so štruktúrou výroby a sluţieb, s optimálnou veľkosťou

30


podniku, s výškou a druhom investícií s dopravou, s uplatňovaním nových

organizačných a riadiacich foriem podniku.

d) Podľa spojenia rizika s vecnou náplňou podnikania a väzby rizika na faktory výroby

môţeme riziká rozdeliť na:

ekonomické, hospodárske riziká

právne riziká

O ekonomickom riziku hovoríme vtedy, keď máme na mysli pravdepodobnosť vzniku,

alebo pôsobenia určitých ekonomicky hodnotených skutočností, s ktorými

v podnikateľskej činnosti rátame. Ekonomické riziká môţu byť spojené s beţným

zabezpečovaním podnikateľskej činnosti, ale aj s havarijnými udalosťami. V malom

a strednom podnikaní vyplývajú takéto riziká napríklad z činnosti keď sa výroba skladá

z väčšieho počtu elementov nadväzujúcich na jeden zdroj, napr. zlyhanie elektrického

vedenia, dodávok plynu, vody a podobne.

Právne riziká sa realizujú, ak vzniknú právne následky, t.j. keď určitý podnikateľský

subjekt stratí právo, alebo keď sa preňho stane aktuálny právnou normou predvídaný

záväzok, povinnosť, pričom neţiaduci následok sa môţe chápať ako vznik záväzku,

alebo výsledok jeho realizácie.

e) Z hľadiska časovej viazanosti rizík rozoznávame:

statické riziká

dynamické riziká

Statické riziká sú spojené s takými faktormi, ktorých vznik nie je závislý od

historických podmienok, také sú napr. faktory počasia, poţiare. Moţno ich očakávať

s určitou pravdepodobnosťou. Statické riziká predstavujú fyzickú skazu predmetu,

budovy, úrody. Týkajú sa jedného, prípadne niekoľkých podnikov, krajov, zatiaľ čo

ostatné zostanú statickými rizikovými faktormi nedotknuté.

31


Dynamické riziká zapríčiňujú historické, na čas a priestor viazané udalosti, javy. Nie sú

síce jednorazové, ale opakujú sa nerovnakým spôsobom a v nerovnakej konštelácii.

Také sú spoločensko-ekonomické zmeny, vojny, revolúcie, iné politické udalosti,

objavy nových materiálov, technológii.

f) Podľa kritéria cieľa, ktorý sledujeme podnikateľskou činnosťou, môţeme hovoriť

o:

špekulatívnom riziku

čistom riziku.

Špekulatívne riziko je riziko podnikania spojené s neţiaducimi, ale súčasne tieţ aj so

ţiaducimi následkami s určitou mierou pravdepodobnosti. Podstúpenie takéhoto rizika

môţe na jednej strane znamenať stratu, no na druhej strane podmieňujú úspešnosť

podniku a predstavujú moţnosť zisku a dobrých hospodárskych výsledkov podniku.

Čisté riziká sú na rozdiel od špekulatívnych spájané len s nepriaznivými odchýlkami od

ţiaduceho cieľa. Čisté riziká sa vzťahujú na straty a škody na majetku podniku,

jednotlivcov, na poškodenie zdravia a straty ţivotov vyvolaných prírodnými

udalosťami, ako napríklad zemetrasenia, poţiare, povodne, ale aj zlyhanie technických

systémov, havárie výrobných zariadení, autohavárie, zlyhanie bezpečnostných zariadení

a i., ako aj straty a škody vyvolané konaním ľudí, ako napr. krádeţou, spreneverou a i.

g) Z hľadiska oblastí, v ktorých sa riziká vyskytujú, môţeme hovoriť o:

mimopodnikových rizikách

podnikových rizikách

Z hľadiska mimopodnikových rizík sa najčastejšie hovorí o politických a v rámci

podniku moţno hovoriť o rizikách pri projekcii, vo výrobe, na trhu, v peňaţníctve,

obchode, vo výskume a podobne (Šebek, 1996)

32


2.2.1. Zdroje podnikateľského rizika

Základné zdroje rizika efektívnosti investícií sú dané samotnou podstatou investovania,

t.j. povahou pôsobenia ekonomického prostredia, čo chápeme ako interakciu trhu (a to

nielen obstarávania investičných statkov) s vlastnosťami ekonomického subjektu a jeho

motivačnej základne. Nejde teda výlučne len o kvalitu spravovaného investičného

projektu, na základe objektívnych údajov, parametrov, podmienok a ich zmeny v čase,

ale celý komplex fungovania ekonomiky. Sú tu teda určujúce aj ekonomické záujmy

jednotlivých subjektov a vývoj vonkajšieho prostredia (situácia na dodávateľskom a

odberateľskom trhu, daňová politika, odpisová politika, vývoj cien, atď.)

Spoločenské a podnikateľské ocenenie podstúpenia rizika v investičnom projekte treba

robiť podľa vhodného kritéria a primeraných princípov. Za najdôleţitejší princíp moţno

povaţovať poţiadavku, aby miera poţadovaného efektu bola podstatne vyššia

v porovnaní s moţnou škodou pri prijatí rizikového variantu. Rizikové rozhodnutie

musí teda spočívať v moţnosti stanoviť (odhadnúť) pravdepodobnosť dosiahnutia

pozitívnych efektov a negatívnych dôsledkov. Zároveň musí slúţiť iba k takému

dosiahnutiu cieľa, aký nemoţno dosiahnuť beţnými rozhodnutiami prostredníctvom

bezrizikovej stratégie.

Existuje mnoţstvo zdrojov podnikateľského rizika, ktoré je potrebné klasifikovať.

Zdroje podnikateľského rizika môţeme kategorizovať do dvoch typov:

a) Systematické riziko je riziko ktoré je vlastné trhu ako takému. Tieto riziká

nemôţeme ovplyvniť. Delíme ich na:

politické riziká : rozhodnutia vlády, zmena vládnej politiky,....

medzinárodné riziká: zmeny devízových kurzov, colné podmienky, ....

ekonomické riziká: vývoj cien surovín, kúpna sila obyvateľstva, dane, ....

zmeny úrokovej miery

riziko inflácie: pokles kúpnej sily peňazí

riziko udalostí: vojny, prírodné katastrofy, ....

33


b) Nesystematické riziko je riziko spojené s výnosmi firmy a jej schopnosťou plniť

záväzky. Nesystematické riziko môţe firma ovplyvňovať vo svoj prospech a je

dané:

kvalitou investičného projektu

prostredím implementácie

kvalifikáciou manaţmentu

odvetvím

Racionálne posúdenie rizika ako relácie medzi moţnými prínosmi (efektmi) a stratami

nie je jediné kritérium. Rozbor rizika by mal obsahovať aj smery opatrení, ktoré by

redukovali ovplyvniteľné faktory rizika, no zároveň eliminovali (zmierňovali) jeho

negatívne dopady. (Valach, 1991. Valach, 2001)

2.2.2 Politické a podnikové riziká

Z prehľadu klasifikácie je zrejmé, ţe rizík a tieţ moţností klasifikácie je veľké

mnoţstvo. V rámci podnikateľskej činnosti majú však špecifické postavenie práve

politické a podnikové riziká.

Politické a geopolitické riziká sú riziká vzťahujúce sa na hospodársku, právnu

a politickú situáciu v štáte, krajine, geooblasti podnikateľských partnerov. Politické

riziká sú výsledkom spoločenských udalostí a činností, ako sú nepriateľské akcie (napr.

vojna, blokáda, bojkot), alebo politické udalosti a opatrenia (napr. revolúcie, štrajky,

občianske vojny, zákaz transferov platieb, moratórium). Tieto riziká sú faktorom, ktorý

zhoršuje, či dokonca znemoţňuje vonkajšie podmienky na podnikanie v určitom štáte,

alebo oblasti.

Politické riziká zahŕňajú tieto čiastkové riziká, a to buď jednotlivo, alebo

v kombinovanej podobe:

Riziká vyvlastnenia kapitálu, majetku,

34


Transferové riziká – majú podobu vládnych opatrení, ktoré obmedzujú alebo

zakazujú prevod kapitálu, zisku, alebo výrobkov z krajiny, v ktorej boli

vyrobené na základe investícií.

Dispozičné riziká – zahŕňajú nebezpečenstvo zo strany politických rozhodnutí

vlád, na základe ktorých sa zuţuje podnikateľský priestor pre podniky, napr.

zvýšením výrobných a iných nákladov a pod.

Bezpečnostné riziká – medzi ne patria riziká týkajúce sa ţivota a slobody

spolupracovníkov, ak sú ohrozovaní ako reprezentanti a spolupracovníci

podniku.

Fiškálne riziká – sú riziká, ktoré vyplývajú z finančnej a menovej politiky štátu

v ktorom podnik existuje. Do tejto skupiny rizík patrí napríklad zvýšenie

povinných príspevkov do fondov, riziko menového kurzu, colných taríf a iné

(Šebek, 1996, s. 24).

V z pohľadu politickej situácie na Slovensku predstavujú z týchto rizík hrozby

predovšetkým dispozičné a fiškálne riziká. Vplyvom vstupu SR do Európskej únie, sa

výrazne zníţila moţnosť uplatnenia napríklad transferového rizika.

Podnikové riziká vyplývajú zo samotnej činnosti podniku. . Podnik nie je len nositeľom

hospodárskeho rizika, ale tieţ nositeľom jednotlivých druhov rizík (napr. podľa

predchádzajúcej klasifikácie) a rovnako je miestom, kde sa rieši ich racionálne

zvládnutie.

Pri podnikovom riziku si treba uvedomiť:

moţnosť vzniku povinností zahrnutých v objektívnom jave riziko, na ktoré nemá

podnik bezprostredný vplyv.

moţnosť vzniku určitých povinností, ktoré vznikajú pre podnik z titulu práva na

odškodnenie za riziká podnikateľskej činnosti (1996, s. 26).

35


Podrobnosť a rozsah zoznamu druhov rizík vyskytujúcich sa v podniku závisí od

zamerania podnikateľskej činnosti a pouţitých klasifikačných kritérií.

Druh rizika ohrozujúci daný subjekt ako aj jeho rozsah je závislý od podnikateľskej

činnosti a od pouţitých klasifikačných kritérií. Nasledujúci obrázok znázorňuje schému

rozdelenia rizík vyskytujúcich sa v kaţdom podniku a viaţucich sa na jeho činnosť.

Podnikové riziko

Právne riziká Ekonomické rizika

(podnikové, osobné) .

Výrobné riziká Komerčné riziká Finančné riziká

Riziká nadbytku tovaru Riziká predaja tovaru a služieb Platobné riziká

Obr. 1: Rozdelenie podnikových rizík

(Šebek: Manažment rizika. 1996, s. 26)

Jednotlivé druhy rizík sa teda viaţu na podnikové funkcie majetku, kapitálu a

realizovania zisku tým, ţe ich danou pravdepodobnosťou ohrozujú, ale súčasne

umoţňujú príleţitosť získať viac.

36


Výrobné riziká zahŕňajú:

riziká zničenia, poškodenia, zhoršenia výrobných prostriedkov, majetku,

technické riziká v procese výroby,

riziká spojené so surovinami a hotovými výrobkami,

osobné riziká spojené s nedokonalosťou ľudského poznania a somatického

zlyhania človeka,

riziká narušenia právnych aspektov výroby,

politické riziká (embargo na dovoz surovín, zariadení a pod.)

prírodné – klimatické riziká.

Finančné riziká zahŕňajú:

straty a zničenie peňazí, cenných papierov,

hodnoty peňazí (inflácia, devalvácia, deflácia),

kurzové riziko (v prípade zahraničného obchodu, investícií),ň

úverové riziko

platobné riziko – riziko plynulosti platieb pri kúpe a predaji medzi podnikmi

navzájom a spotrebiteľmi (dočasná, trvalá insolventnosť),

politické riziko (napr. moratórium na platby do zahraničia a zo zahraničia)

Odbytové riziká:

riziko straty, poškodenia odbytu pripraveného odbytu tovaru, sluţieb,

inštitucionálne riziká (fiškálna, monetárna, colná politika vlády, vývozné, alebo

dovozné kvóty, zdravotné predpisy, predpisy o ţivotnom prostredí – reziduálne

riziká a i.),

riziko zmenšenia dopytu, na ktoré nemôţe podnik vplývať (zmena módy,

konkurencia, výkyvy v dopyte a i.),

riziko kvality a ceny (riziko ceny predstavuje východiskový bod na vymedzenie

podnikového rizika),

37


riziko súvisiace s dopravou

riziko súvisiace so skladovaním

politické riziká

Právne riziká:

právna zodpovednosť podniku za škody spôsobené druhému podniku,

právna zodpovednosť za škody spôsobené správaním sa pracovníka podniku

vychádza z toho, ţe nezavinená škoda, ujma zo strany pracovníka podniku

neznamená absenciu viny a zodpovednosti samotného podniku,

právna zodpovednosť za škody spôsobené pracovníkmi podniku v dôsledku

nedovolených činov alebo nedodrţania pracovných povinností. (Šebek, 1996)

2.2. Proces posudzovania rizík

Manaţment rizika (risk management) je logická a systematická metóda určovania

súvislostí v akýchkoľvek činnostiach, funkciách alebo procesoch, identifikovania rizík,

ich analýzy, hodnotenia, zniţovania a priebeţného monitorovania, ktorá umoţňuje

minimalizovať straty a maximalizovať príleţitosti. (Šimák, 2003)

Nasledujúca tabuľka znázorňuje významnosť úloh manaţéra v procese identifikácie a

riešenia rizík.

38


Tab.: 3 Najdôleţitejšie úlohy manaţéra rizík (Šimák, 2003 s.54)

Významnosť

úloh v

percentách

1 2 3 4 5 6

Identifikovanie

rizík a ich

hodnotenie

85 5 3 6 1 1

Výber

poisťovacej

spoločnosti

9 27 24 19 14 8

Vybavovanie

reklamácií

4 6 20 26 30 14

Prevencia strát

a škôd

6 40 27 11 10 6

Zabezpečenie

individuálneho

profesného

poistenia

2 8 13 26 19 24

Zvýšenie

bezpečnosti

3 8 23 17 21 28

Základným predpokladom cieľov manaţmentu rizika je, aby vyplývali z celkovej

stratégie firmy. Nakoľko je rozdiel či je strategickým cieľom firmy preţitie, alebo jej

rast, rozdielne budú aj opatrenia, ktorými budeme ovplyvňovať priebeh rizík. V jednom

prípade je moţné sústrediť pozornosť na zniţovanie nákladov v súvislosti

s diverzifikáciou, v druhom prípade je nutné venovať pozornosť zníţeniu rizika

v oblasti riadenia finančných zdrojov, a pod.

39


Prvotnou úlohou manaţéra je identifikácia a vyhodnotenie rizika, čo obsahuje určenie

potenciálnej straty, ako aj pravdepodobnosti výskytu tejto straty a z tohto pohľadu aj

určenie priorít v oblasti prijímania potrebných opatrení. Znamená to, ţe rizikám ktoré

predstavujú moţnosť vyššej straty bude, v porovnaní s inými rizikami, venovaná väčšia

pozornosť. (Smejkal, 2003)

Posudzovanie rizík v akomkoľvek prostredí jasne dokazuje, ţe úroveň bezpečnosti

procesov, činností, aktivít, prípadne úroveň bezpečnosti prostredia (prírodného,

ţivotného, technologického, ...), ako aj stavby alebo zariadenia je priamo spojená

s hodnotovými kritériami, t.j. vyvoláva potrebu vykonania aj ekonomickej analýzy.

Povinnosťou kompetentných osôb pracujúcich v prostredí, kde môţu vzniknúť krízové

situácie (pracovníci štátnej správy, štatutárni zástupcovia právnických osôb, fyzické

osoby prevádzkujúce nebezpečné činnosti) musí byť aj vykonávanie činností, ktoré sú

súčasťou manaţmentu rizík:

určenie súvislosti v procesoch

identifikovanie rizík

analyzovanie rizík

hodnotenie rizík

minimalizovanie (zniţovanie, prípadne odstraňovanie) rizík

oboznámenie dotknutých osôb so zostatkovými rizikami

priebeţne kontrolovanie (monitorovanie) úrovne rizík

2.2.1 Určenie súvislosti v procesoch

Manaţment rizík začína určením súvislostí a vzájomných väzieb v hodnotených

procesoch, ktoré môţu mať charakter strategických súvislostí, organizačných súvislostí,

ale aj súvislostí hodnotených procesov so samotným manaţmentom rizík. Tieto

súvislosti uľahčujú identifikovať oblasti, v ktorých sa nachádzajú rizika ohrozujúce ich

funkcie, prípadne aj existenciu. Určenie strategických súvislostí má za úlohu posúdiť

postavenie hodnoteného objektu v príslušnom prostredí alebo v systému, ako aj jeho

40


strategické ciele a význam pre spoločnosť. V rámci tohto procesu je nevyhnutné

vykonať strategickú analýzu, prípadne pomocou SWOT analýzy posúdiť silné a slabé

stránky organizácia, ako aj aktuálne príleţitosti a hrozby. Určenie organizačných

súvislosti je zaloţené na zameraní hodnoteného objektu, jeho cieľoch a schopnostiach a

moţnostiach dosiahnuť ich. V tejto súvislosti je dôleţité správne posúdiť vnútorné

mechanizmy, postupy a väzby v procesoch, pomocou ktorých objekt dosahuje

plánované ciele. Následne je potrebné určiť oblasti, v ktorých sa vyskytujú

neakceptovateľné rizika pre hodnotený objekt a sformulovať opatrenia, prostredníctvom

ktorých je moţné danériziká zniţovať.

2.2.2. Identifikovanie rizík

Identifikácia rizikových činiteľov je proces určovania tých činnosti, procesov, veličín,

ktorých moţný budúci vývoj by mohol ovplyvniť (negatívne aj pozitívne) bezpečnosť

subjektu. Predstavuje dobre štruktúrovaný systematický proces, ktorého cieľom je

odhaliť všetky riziká, bez ohľadu na to či sú alebo nie sú pod kontrolou posudzovanej

organizácie. Základom na určenie rizikových faktorov sú znalosti a expertné skúsenosti

pracovníkov, ktorí sú dokonale zoznámení s hodnotenými procesmi a činnosťami. V

rámci nich je celý rad faktorov prognosticky značne neistých a je potrebné hľadať

analógie v obdobných, prípadne uţ v minulosti uskutočnených procesoch. Cieľom

identifikácie rizikových činiteľov je vytvoriť zoznam udalostí, ktoré by mohli spôsobiť

neţiaduce narušenie prebiehajúcich procesov. Postupne sú posudzované všetky zdroje

rizík (technické a technologické procesy, manaţérske činnosti, politické okolností,

ekonomické procesy, komerčné a právne vzťahy, ľudské správanie, činnosti

jednotlivcov, ...) vo väzbe na jednotlivé oblasti vplyvu (objekty, zariadenia, výkonnosť,

príjmy a výnosy, správanie sa organizácie, plánované činnosti, vlastných pracovníkov a

okolitých obyvateľov, ţivotné prostredie, ako aj nehmotné činitele – dobré meno

organizácie, kvalita ţivota, dobrá vôľa). (Šimák, 2003)

V rámci identifikácie rizikových činiteľov je nevyhnutné analyzovať vonkajšie

a vnútorné prostredie. Tu sa pouţívajú rôzne druhy analýz. (podľa Šimák, 2003 s. 57)

41


analýza vonkajšieho prostredia:

PEST analýza (posudzovanie politických, ekonomických, sociálnych

a technologických vplyvov)

STEEP analýza (posudzovanie sociálnych, technologických, ekonomických,

environmentálnych a politických vplyvov)

analýza vnútorného prostredia:

metódy vyuţívané v spoločenskej praxi

metóda VRIO (hodnotenie fyzických zdrojov, ľudských zdrojov, finančných

zdrojov a nehmotných zdrojoch)

metódy hodnotenia ţivotného prostredia

metódy vyuţívané v technickej a technologickej praxi

finančné analýzy (hodnotenie pomerových ukazovateľov, rentability, likvidity,

aktivity a i.)

portfóliové analýzy (BCG matica, GE matica)

analýza konkurencie (v rámci analýzy ekonomických rizík):

Porterová analýza (rivalita medzi existujúcimi firmami, riziko vstupu nového

potencionálneho konkurenta, hrozba substitučných výrobkov a sluţieb, sila

kupujúcich zákazníkov, zmluvná sila dodávateľov)

analýza vplyvov prostredia na konkurentov (porovnáva sa výrazné zrýchlenie

inovačných cyklov, potreba prístupu na medzinárodné trhy a ich znalosti

obmedzenie investičných zdrojov v blízkej budúcnosti)

Benchmarking (porovnávanie vývoja kľúčových ukazovateľov s konkurenciou).

Výsledky daných analýz je moţné zhrnúť a vyhodnotiť pomocou SWOT analýzy, ktorá

okrem slabých a silných stránok poukáţe aj na príleţitosti a hrozby, ktoré môţu pôsobiť

na hodnotený objekt. Následne krízoví manaţéri spracujú prehľad rizík (Brainwriting),

ktoré by mohli znamenať ohrozenie subjektu.

42


2.2.3 Analýza rizika

Analýza rizík je základným vstupom pre riadenie rizík. Hoci mnoho podnikateľských

subjektov podceňuje potrebu identifikácie rizík a spolieha sa viac či menej na náhodné

zniţovanie a predchádzanie rizikám, v praxi sa ukazuje, ţe takéto konanie je často krát

nevhodné a nie je ním moţné zohľadniť všetky riziká, ktoré môţu podnik ohroziť. Ak

chceme riziko zniţovať musíme vedieť na ktoré aktíva má toto riziko dopad, poznať

jeho závaţnosť, ako aj pravdepodobnosť jeho nastatia. Na určenie týchto charakteristík

pouţívame analýzu rizík, na základe ktorej je postavené riešenie problémov

v ktorejkoľvek oblasti podnikania.

Termín analýza rizika (Risk Analysis) je pouţívaný v jednotlivých oblastiach ľudskej

činnosti pomerne často, ale s rôznym obsahom :

analýza rizika ako súčasť rozhodovacieho procesu – pri stanovení stratégie,

celkových i čiastkových cieľov, spôsobov ich dosiahnutia (identifikácia zdrojov

moţného ohrozenia zvolených zámerov, cieľov a spôsobov ich dosiahnutia,

moţných slabých miest (zraniteľnosti), hľadanie príčin a súvislostí javu

analýza rizika v technických a technologických systémoch – ako vyhľadávanie

príčin moţnej havárie alebo moţného ohrozenia ţivotov a zdravia obyvateľov

a materiálnych hodnôt, zamestnancov výrobných organizácii (BOZP),

samotných výrobných procesov

analýza bezpečnostného rizika – z hľadiska štátu, regiónu, sociálneho systému,

ktorá stanovuje moţné narušenie bezpečnosti, prípadne aţ existencie. (Šimák,

2003)

2.2.3.1. Základné pojmy analýzy rizík

Aktívum je všetko, čo má pre subjekt hodnotu, ktorá môţe byť zmenšená pôsobením

hrozby. Aktíva sa delia na hmotné (napr. cenné papiere, peniaze a pod.) a na nehmotné,

(napríklad informácie, predmety priemyslového a autorského práva, morálka

43


pracovníkov, kvalita personálu a pod.). Základnou charakteristikou aktíva je hodnota

aktíva, obyčajne vyjadrujúca jeho cenu.

Hrozba je sila, udalosť, aktivita alebo osoba, ktorá má neţiadúci vplyv na bezpečnosť,

alebo môţe spôsobiť škodu. Hrozbou môţe byť napríklad poţiar, prírodná katastrofa,

krádeţ zariadenia, získanie prístupu k informáciám neoprávnenou osobou, chyba

obsluhy a pod. Škoda ktorú spôsobí hrozba pri jednom pôsobení na určité aktívum, sa

nazýva dopad hrozby. Dopad hrozby môţe byť odvodený od absolútnej hodnoty strát,

do ktorej sú zahrnuté náklady na znovuobnovenie činnosti aktíva, alebo náklady na

odstránenie následkov škôd spôsobených subjektu hrozbou.

Zraniteľnosť je nedostatok, slabina, alebo stav analyzovaného aktíva (prípadne

subjektu, alebo jeho časti), ktorý môţe hrozba vyuţiť pre uplatnenie svojho

neţiadúceho vplyvu. Tato veličina vyjadruje citlivosť aktíva na pôsobenie danej hrozby.

Protiopatrenie je postup, proces, procedúra, technický prostriedok, alebo čokoľvek, čo

bolo špeciálne navrhnuté pre zmiernenie pôsobenia hrozby (jej eliminácie), zníţenie

zraniteľnosti, alebo dopadu hrozby. Protiopatrenia sa navrhujú s cieľom predísť vzniku

škody, alebo s cieľom uľahčiť preklenutie následkov vzniknutej škody (Smejkal, 2003,

s. 69).

2.2.3.2. Postup pri analýze rizika

Pri analýze rizika je nutné sa zaoberať týmito činiteľmi, ktoré charakterizujú riziko,

zaoberajú sa jeho kvalitatívnymi i kvantitatívnymi stránkami, ale aj dôsledkami

negatívnych javov:

pravdepodobnosť vzniku rizika – je premenlivá v čase a priestore (mení sa v

nadväzností na ročné obdobie, dennú či nočnú dobu, ale tieţ v súvislosti s

meteorologickou situáciou, stavom výrobných technológií, demografickou

štruktúrou obyvateľov,...

44


ekonomické činitele – vyplývajú z finančných kalkulácií daných rozdielom

medzi hodnotou súčasných objektov a objektov narušených alebo zničených

pôsobením negatívnych vplyvov v dôsledku rizika

činitele zničujúceho pôsobenia negatívnych prejavov rizika – narušenie

skúmaného systému ako celku z pohľadu strát na ţivotoch, ako aj strát na

ekonomických, kultúrnych a duchovných hodnotách, prípadne ekologických

dopadov (straty sa zvyknú vyjadrovať v percentách)

činitele obnovy – za akú dobu a s akými silami a prostriedkami je moţné

obnoviť skúmaný systém a vrátiť ho do relatívne východiskového alebo

obnoveného stavu vyššej úrovne:

o prirodzená obnova (prírodná – zalesnenie náletom)

o umelá obnova (antropogénna – zalesnenie výsadbou)

činitele trvalých zmien skúmaného systému – aká bude miera trvalosti zistených

zmien v skúmanom prostredí (trvalá, dočasná) – prípadná reakcia systému na

predpokladané deštrukčné zmeny,

činitele súvislosti a väzieb medzi objektmi skúmaného systému, skúmaným

systémom a okolím skúmaného systému – ktoré riziká pôsobia na uvedené

súvislosti a väzby,

ostatné činitele – môţu byť zaloţené na výsledkoch analytických metód

pozorovania na redukovaní dát a verifikácii informácií. (Šimák, 2003)

Vzhľadom k mnoţstvu rizík je potrebné určiť priority z pohľadu dopadu

a pravdepodobnosti ich výskytu a zamerať sa na kľúčové rizikové oblasti. V priebehu

analýzy rizík sa uskutočňujú niektoré všeobecné činnosti, ktorých postupnosť má

následovnú podobu.

1. Stanovenie hranice analýzy rizík

Hranica analýzy rizík je myslená čiara, oddeľujúca aktíva, ktoré budú zahrnuté do

analýzy, od aktív ostatných. Pri stanovení hranice analýzy sa vychádza zo zámeru

vedenia firmy, prípadne z úvodnej štúdie, pokiaľ bola spracovaná. Aktíva, ktoré majú

vzhľadom k prebiehajúcemu procesu zniţovania rizík vzťah k cieľom vedenia, budú

zahrnuté do analýzy a budú leţať vo vnútri hranice analýzy rizík. Budú tam tieţ leţať

45


jednotlivé aktíva, z ktorých je subjekt zloţený alebo sú z hľadiska aktuálneho zámeru

relevantné.

2. Identifikácia aktív

Identifikácia spočíva vo vytvorení súpisov všetkých aktív, leţiacich vo vnútri hranice

analýzy rizík. Pri rozhodovaní o zaradení daného aktíva na súpis sa uvedie názov aktíva

a jeho umiestnenie.

3. Stanovenie hodnoty a zoskupovanie aktív

Posudzovanie hodnoty aktíva je zaloţené na škode spôsobenej zničením, či stratou

aktíva. Obvykle sa pri stanovení hodnoty aktíva vychádza z jeho nákladových

charakteristík (zriaďovacia cena, reprodukčná cena), môţu to byť však aj

charakteristiky výnosové (pokiaľ aktívum prináša dobre identifikovateľné zisky či iné

významné prínosy pre subjekt).

4. Identifikácia hrozieb

V tejto etape analýzy rizík sa identifikujú hrozby, ktoré pripadajú pre analýzu v úvahu.

Identifikácia hrozieb sa prevádza tak, ţe sa vyberajú tie, ktoré by mohli ohroziť aspoň

jedno z aktív subjektu. Pri identifikácii hrozieb moţno vychádzať zo zoznamu hrozieb,

zostavených podľa literatúry, vlastných skúseností, prieskumov predchádzajúcich

analýz.

5. Analýza hrozieb a zraniteľnosti

Kaţdá hrozba sa hodnotí voči kaţdému aktívu (skupine aktív). U tých aktív, na ktorých

sa môţe hrozba uplatniť, sa určí úroveň hrozby voči tomuto aktívu a úroveň

zraniteľnosti aktíva voči tejto hrozbe.

Pri stanovení úrovne hrozby sa vychádza z faktoru ako nebezpečnosť, motivácia

a prístup. Pri analýze hrozieb a zraniteľnosti sa berú do úvahy realizované

protiopatrenia. Tieto opatrenia môţu zníţiť ako úroveň hrozby, tak aj úroveň

zraniteľnosti.

46


6. Určenie pravdepodobnosti javu

Niekedy nevieme, či jav, ktorý skúmame, nastane. Ide o situáciu, kedy určitý súbor

východiskových podmienok nevedie vţdy k rovnakému výsledku. Potom k popisu

určitého javu doplňujeme údaj, s akou pravdepodobnosťou tento jav môţe nastať. Aby

sme mohli počítať s pravdepodobnosťami, musíme určiť, či je analyzovaný jav náhodný

, či patrí do určitého intervalu pravdepodobnosti, prípadne či ho môţeme vylúčiť, a aké

sú jeho pravdepodobnostné charakteristiky (Smejkal, 2003, s. 75).

2.2.3.3. Metódy analýzy rizík

Metódy analýzy rizík je moţné rozdeliť podľa spôsobu vyjadrenia veličín, s ktorými sa

pri analýze rizík pracuje. V podstate existujú dve základné metódy: kvalitatívne

a kvantitatívne metódy vyjadrenia veličín analýzy rizík, prípadne sa pouţívajú ich

kombinácie.

Kvalitatívne metódy sa vyznačujú tým, ţe riziká sú vyjadrené v určitom rozsahu

(napríklad sú obodované , alebo určené pravdepodobnosťou , či slovne

. Úroveň je určovaná obvykle kvalifikovaným odhadom.

Kvalitatívne metódy sú jednoduchšie a rýchlejšie, ale viac subjektívne. Obvykle

prinášajú problémy v oblasti zvládania rizík, pri posudzovaní prijateľnosti finančných

nákladov nutných k eliminácii hrozby, ktorá môţe byť kvalitatívnou metódou

charakterizovaná napríklad ako „veľká aţ kritická“. Tým, ţe chýba jednoznačné

finančné vyjadrenie, sa kontrola efektívnosti nákladov komplikuje. (Šimák, 2003)

Najčastejšie pouţívanou kvalitatívnou metódou analýzy rizík je metóda účelových

interview, takzvaná metóda Delphi, ktorá je zaloţená na „riadenom kontakte a expertmi

hodnotiacej skupiny a príslušnými predstaviteľmi hodnoteného subjektu“ (Smejkal,

2003, s.87). Jej postup spočíva v tom, ţe je vypracovaný súbor otázok, ktoré sú

prediskutované na účelových pohovoroch, pričom respondenti neprichádzajú medzi

sebou do styku, a teda je vylúčené akékoľvek vzájomné ovplyvňovanie. Táto metóda je

47


pre analýzu rizík vhodná najmä preto, ţe určuje, čo sa môţe stať a za akých okolností.

(Smejkal, 2003)

Kvantitatívne metódy sú zaloţené na matematickom výpočte rizika z frekvencie

výskytu hrozby a jeho dopadu. Vyjadrujú dopad obvykle vo finančných termínoch ako

napríklad tisíce Sk. Najčastejšie je vyjadrené riziko vo forme ročnej predpokladanej

straty, ktorá je vyjadrená finančnou čiastkou. Kvantitatívne metódy sú viac exaktné neţ

kvalitatívne, ich prevedenie síce vyţaduje viac času a úsilia, poskytujú však finančné

vyjadrenie rizík, ktoré je pre ich zvládanie výhodnejšie. (Šimák, 2003)

Nevýhodou kvantitatívnych metód je okrem ich náročnosti na prevedenie a spracovanie

výsledkov často vysoko formalizovaný postup, ktorý môţe viesť k tomu, ţe nebudú

postihnuté špecifiká postihnutého subjektu, ktoré môţu viesť k jeho vysokej

zraniteľnosti, a to z dôvodov „zahltenia“ hodnotiteľa značným objemom formálne

štruktúrovaných dát.

V rámci kvantitatívnej analýzy rizík sa obvykle pouţívajú špeciálne nástroje, väčšinou

v podobe programov, disponujúcich databázou informácii, prípadne expertných

systémov, obsahujúcich znalostné databázy, v ktorých je postup prevedenia analýzy uţ

spracovaný. Ako príklad moţno uviesť metódu CRAMM (CCTA Risk Analysis And

Management Methodology), ktorá rieši ohodnotenie systémových aktív, zoskupenia

aktív do logických skupín a stanovenia hrozieb, pôsobiacich na tieto skupiny,

preskúmanie zraniteľnosti systémov a stanovenia poţiadaviek na bezpečnosť pre

jednotlivé skupiny, na základe čoho sú navrhnuté bezpečnostné opatrenia, ktoré sú

vymedzené v zhode s úrovňou rizika pri porovnaní s uţ implementovanými

systémovými opatreniami. Táto metóda bola pôvodne vyvinutá pre potreby vlády

Veľkej Británie a podobne ako metóda Delphi je vyuţívaná predovšetkým pre

hodnotenie veľkých podnikateľských subjektov. V rámci analýzy rizík malých

a stredných podnikov nie sú tieto metódy často vyuţívané a teda nebudú ďalej

predmetom tejto práce.

48


Pre analýzu rizík v malom a strednom podnikaní sú vhodným nástrojom odhaľovania

rizík metódy strategického plánovania, ktoré poskytujú komplexný prehľad

o negatívnych aj pozitívnych stránkach interného aj externého prostredia firmy. Tieto

metódy sú obyčajne jednoduchšie a prehľadnejšie a podnikateľ ich dokáţe uplatniť aj

sám, t.j. bez potreby pomoci expertov, čo môţe často znamenať ušetrenie značných

finančných prostriedkov. (Smejkal, 2003)

2.2.4. Hodnotenie rizík

Kaţdý manaţér by mal poznať nielen riziko a príčiny jeho vzniku, ale aj charakteristiku

negatívnej udalosti spojenej s jeho prerastením do krízy. Je to výsledkom jeho

komplexného hodnotenia. Hodnotenie rizika je teda proces určovania jeho veľkosti

prostredníctvom posúdenia moţného rozsahu škôd a strát, ktoré môţe spôsobiť krízový

jav, ktorý vznikne v dôsledku rizika.

Vymedzenie posudzovaného rizika by malo pozostávať z nasledujúcich krokov:

krátky popis krízových situácií (potrebný na posúdenie ohnísk krízy)

vymedzenie posudzovaného obdobia (čím je dlhšie, tým je väčšia

pravdepodobnosť vzniku)

vymedzenie stupňa pravdepodobnosti (stavia na vlastnej skúsenosti a

pripravenosti na riziko),

stanovenie účinkov (môţu sa prejaviť v mnohých oblastiach činnosti subjektu),

hodnotenie všetkých ohnísk kríz (hodnotenie sa zapisuje do formulára a prenáša

do matice, z celkového pohľadu na krízy môţe byť potom odvodená stratégia).

Určenie významnosti rizikových činiteľov:

expertným hodnotením,

pomocou analýzy citlivosti.

49


Expertné hodnotenie je základným nástrojom stanovovania významnosti rizikových

činiteľov a celkového stanovovania rizika. Podstata expertného hodnotenia rizika

spočíva v posudzovaní pomocou dvoch hľadísk:

pravdepodobnosť výskytu činiteľa rizika (môţe byť vyjadrené verbálne alebo

číselne, ide o tzv. subjektívnu pravdepodobnosť vyjadrujúcu mieru presvedčenia

experta, resp. krízového manaţéra o moţnostiach výskytu jednotlivých

rizikových javov)

intenzita negatívneho vplyvu uvaţovaného rizikového činiteľa (hodnotenie

faktorov rizika môţe byť realizované metódou bodového hodnotenia

prostredníctvom údajov získaných Brainstormingom, Delfskou metódou alebo

Brainwritingom, kde sa zistí intenzita pôsobenia rizikových faktorov na vybrané

ukazovatele subjektu). Okrem uvedeného kvantitatívneho hodnotenia

významnosti faktorov rizika môţe byť uţitočné aj určité grafické zobrazenie.

Získané údaje sa zaznamenajú do matice, tzv. Risikomatrix. Výsledkom

vykonaného expertného hodnotenia bude zoznam najvýznamnejších faktorov –

rádovo 10.

Analýza citlivosti je ďalším významným nástrojom stanovovania významnosti

rizikových činiteľov a celkového stanovovania rizika. Na rozdiel od expertného

hodnotenia vychádza z explicitného zobrazenia vplyvu rizikových činiteľov na činnosť

subjektu a na mieru jeho bezpečnosti. Môţe byť vyjadrená rôznymi ukazovateľmi, ktoré

charakterizujú základné procesy posudzovaných systémov. (Šimák, 2003)

2.2.5. Minimalizovanie (zniţovanie, prípadne odstraňovanie) rizík

Voľba metódy riadenia rizík v danej situácii vyplýva zo samotných charakteristík rizika.

Kaţdý z týchto nástrojov by mal byť pouţitý v situácii, kedy je najvýhodnejším

a najmenej nákladným spôsobom dosiahnutia cieľa v podobe zníţenia, respektíve úplnej

eliminácie rizika. Nasledujúca tabuľka triedi riziká do štyroch skupín podľa kombinácie

50


pravdepodobnosti a tvrdosti kaţdého rizika a poskytuje niektoré základné moţnosti

voľby nástrojov v oblasti riadenia rizík.

Proces zniţovania rizík je veľmi rôznorodý, pričom je jednoznačne závislý od

charakteru konkrétneho rizika, od pravdepodobnosti vzniku krízového javu, ktorý môţe

spôsobiť i od jeho predpokladaných negatívnych dôsledkov. Zniţovanie rizík sa

uskutočňuje:

Prostredníctvom presadzovania aktívnej proti krízovej politiky:

vhodnou štruktúrou prijímanej bezpečnostnej stratégie a jej cieľavedomou

implementáciou

zvýrazňovaním pozitívnych rozvojových tendencií

vytvorením podmienok, ktoré umoţňujú pruţne reagovať na aktuálne ohrozenia

permanentným hodnotením vonkajších aj vnútorných bezpečnostných

podmienok a ich zohľadňovaním v rozhodovacích procesoch

vytvorením účelnej a hospodársky organizačnej štruktúry

účelnou personálnou prácou a permanentnou prípravou pracovníkov

rešpektovaním medzinárodných i domácich právnych noriem a zauţívaných

postupov, ale tieţ morálnych zásad

Prostredníctvom vyuţívania konkrétnych metód:

diverzifikácia rizika

redukcia rizika odstraňovaním príčin vzniku rizika, zníţenie nepriaznivých

dôsledkov rizika

retencia (zadrţanie) rizika: vedomá a nevedomá, dobrovoľná a nedobrovoľná

spoločné znášanie rizík

flexibilné konanie systému

vytváranie rezerv (napr. štátne hmotné rezervy),

51


permanentné upresňovanie informácií (napr. monitorovacie a varovacie

systémy)

vyhýbanie sa rizikám

optimalizácia procesov (vyuţívanie metód operačnej analýzy) (Šimák, 2003)

2.2.5.1. Eliminácia podnikateľského rizika

Spôsobov ako eliminácie rizika je mnoho a rozdeliť ich moţno podľa viacerých kritérií.

Rizika a ich následky moţno zniţovať formou preventívnych opatrení, alebo pomocou

zniţovania ich nepriaznivého dopadu, napr. formou poistenia, zdieľania a podobne.

Moţnosti zniţovania rizika môţu tieţ spočívať v opatreniach vedenia firmy, alebo tieţ

v presune rizika na iné podnikateľské subjekty.

Ofenzívne metódy

redukcia rizika

retencia rizík

diverzifikácia rizika

faktoring

forfaiting

akreditív

Defenzívne metódy

poistenie

presun rizika

Ofenzívne metódy

Redukcia rizika: Podľa toho, či sa pred vlastnou podnikateľskou aktivitou

sústredíme na redukciu rizika, alebo aţ na dôsledky tejto konkrétn

Úvoddiplom.utc.sk/wan/1939.pdf · 2008. 7. 31. · 2003/361/es, 2003) podnikanie je sústavná...

Documents