‐ 65 ‐

Starý Zákon ‐ Prorocké knihy 

§ 34. 

Tretia skupina posvätných kníh Starého Zákona sa nazýva prorocké. Do nej 

patria  knihy  prorokov:  Izaiáš,  Jeremiáš,  Ezechiel,  Daniel  a knihy  dvanástich 

prorokov: Oziáš, Joel, Amos, Abdiaš, Jonáš, Micheáš, Abakuk, Sofoniáš, Aggeus, 

Zachariáš  a Malachiáš.  „Hoci  aj  pred  týmito  teraz  vymenovanými  prorokmi 

existovali  proroci,  avšak  konkrétne  prorocké  diela  nezanechali,  okrem  svojich 

výrokov,  ktoré  sú  zapísané  v knihách  Samuelových,  Kráľov, 

Kronických“ (Synopsis sv. Atanáza).  

 „Dielo prorokov spočívalo v tom, aby predpovedali budúcnosť radostnú aj 

menej  radostnú,  aby  povzbudzovali  a nabádali  k tomu,  aby  sa  báli  a tak  sa 

vyvarovali bezbožnosti. Ďalšou úlohou proroctiev bolo zvestovať príchod Christa 

a Nového  Zákona,  zánik  nielen  pohanstva,  ale  aj  židovstva.  Zvestovanie 

prorokov,  toho,  čo  sa má  stať,  sa  uskutočňovalo  pomocou  slov,  alebo  skutkov. 

Napríklad: Abrahám, ktorý prinášal na obeť syna a chcel ho obetovať ako baránka, 

v skutočnosti  predpovedal  slová:  „ako  baránok  vedený  na  zabitie“  (Iz  53,  7). 

Proroctvo hovorí o budúcnosti, avšak môže hovoriť aj o tajomných veciach, čo sa 

už  stali.  Veď Mojžiš  prorocky  hovorí  o stvorení  neba  a zeme.  Proroctvo môže 

hovoriť  aj  o súčasnosti,  keď  sú  nejaké  veci  ukryté.  Tak  napríklad  apoštol  Peter 

prorocky  zjavuje  Ananiášovi  o Zafire“  (Synopsis  sv.  J.  Zlatoústeho).  „Samotní 

proroci boli oboznámení Božou zvesťou  tajomným vnuknutím Ducha a inokedy 

počuli samotného Boha“  (sv.  J. Zlatoústy, Výklad na prvý  list Solunčanom 8, 1). 

„Podobne  ako  sú  predstavy  vo  sne  a uchovajú  sa  nám  v pamäti  a to  či  slová, 

obrazy,  zvuky  a to  nie  prostredníctvom  očí  a sluchu,  pretože  spíme,  ale 

prostredníctvom srdca, kde toto všetko uchovalo. Podobným spôsobom je možné 

predstaviť  si  obrazy,  ktoré  dostali  proroci  priamo  od  Boha“  (sv.  Bazil  Veľký, 

Výklad  na  28  žalm, Výklad  na  knihu proroka  Izaiáša, Predslov  7,  1).  „Inokedy 

proroci  nepoznali  jednoducho  budúcnosť,  ale  sa  stali  akoby  vidcami  týchto 

‐ 66 ‐

udalostí  a to  tak,  že  v mysli  videli  to,  čo  ich  očakávalo,  ako  pluky  nepriateľov 

ničili  krajinu,  rúcali  mestá  a pod.  (sv.  Cyril  Alexandrijský,  Výklad  na  knihu 

proroka Izaiáša 1, 1). „Preto všetci proroci opisovali to, čo sa nestalo, akoby sa to 

už odohralo. Vidiac duchovnými očami to, čo sa malo stať omnoho rokov neskôr 

a rozprávali  o tom  tak,  ako  sa  to  odohralo  pred  ich  očami“  (sv.  J.  Zlatoústy: 

Výklad  na Genezis,  10,  3).  „Netreba  predpokladať,  že  blahodať  dávala  svätým 

pochopenie tajomstiev tak, že proroci nechápali to, čo im bolo zjavené... Podobne 

ako  slovo  nemôže  nič  zrealizovať  na  zemi  bez  oduševneného  tela,  tak  aj  Svätý 

Duch  pôsobí  na  svätých,  aby  pochopili  tajomstvá  prirodzene  vďaka 

poznaniu“  (sv. Maxim Vyznávač, Výklad modlitby Otče  náš).  „Na pohanských 

obetištiach  bol  ten,  čo  hovoril  akoby  vedome  spútaný  a vedený  démonom 

a dotyčný nevedel, čo rozprával. To sa dozvedáme aj u Platóna (apológii Sokrata), 

keď  čítame:  „Tí,  čo  hovoria,  vravia  mnoho,  ale  nevedia,  čo  rozprávajú“. 

A u prorokov  tak nie  je. Všetko,  čo hovoria, vravia  s triezvou dušou a zdravým 

úsudkom  a uvedomujú  si  čo  rozprávajú.  Neboli  ničím  prinútení,  ale  ochránili 

svoju vôľu. Preto Jonáš utekal, Ezechiel sa vzdialil a Jeremiáš sa zdráhal. Boh ich 

nenútil nasilu, ale radil im, povzbudzoval, varoval, ale nezatemňoval ich úsudok. 

Démon  je  ten,  ktorému  je  vlastné  prekážať  a zatemňovať,  a Boh  osvecuje. Hľa, 

toto  je prvý a zásadný  rozdiel medzi veštcom  (hádačom) a prorokom. Po druhé 

apoštol  hovorí:  Tým,  čo  vám  Duchom  Svätým  zvestujú  iného  Isusa,  nech  je 

anatéma.  To  je  rozdiel  v tom,  čo  nám  hovorí  veštec  a čo  sa  plní,  keď  hovorí 

prorok“ (sv. Ján Zlatoústy, Výklad na prvý list Korinťanom, 29, 1 sv. Bazil Veľký, 

Výklad  na  knihu  proroka  Izaiáša.  Predslov).  „Všeobecne  hovoriac  proroctvo  je 

také  uchvátenie  umu,  vďaka  ktorému  prorocká  milosť  nečakane  obklopuje 

proroka,  izoluje  ho  od  všetkého  ľudského  a robí  ho  nástrojom  prorockých 

vyjadrení“ (blaž. Teodorit, Výklad na knihu proroka Nauma 1, 1 ). 

 „Vždy blažení proroci dostavali zjavenie od Boha,  čiastočne z času na  čas, 

keď  bolo  potrebné  zjaviť  tajomstvo“  (sv. Cyril Alexandrijský, Výklad  na  knihu 

‐ 67 ‐

proroka Izaiáša 6, 1). „Nielen cez jedného proroka Boh rozprával s Izraelitmi, ale 

na  to  poslúžilo  množstvo  podivuhodných  mužov,  aby  ich  súlad  vypovedal 

o pravdivosti predpovedaného“ (blaž. Teodorit, Výklad na knihu proroka Amosa, 

Predslov). „Avšak nebolo možné naraz odkryť  ľudstvu  celú budúcnosť, pretože 

by  neznieslo  takéto  zjavenie.  Zjavenie  budúcnosti  sa  pedagogicky  podávalo 

v malých  častiach,  aby  to  človek  mohol  prijať.  Avšak  i napriek  tomu,  židov 

očakávalo mnoho predpovedí o utrpení a biede, o tom, že chrám bude zničený, že 

nebudú  mať  proroctvá,  obete,  kňazstvo  a kráľovstvo,  že  budú  blúdiacimi 

a rozosiatymi  po  celej  zemi  a všetko  toto  predpovedať  vopred  bolo  dosť 

nebezpečné. Židia by zbili prorokujúcich a takéto knihy by spálili podobne, ako 

spálil kráľ Jojakím to, keď prečítal Baruch proroctvo Jeremiáša (Jer 36, 23). Treba 

povedať,  že  knihy  starozákonné  nie  sú  tak  jasne  pochopiteľné  ako  napr.  knihy 

novozákonné“  (sv.  Ján  Zlatousty,  O proroctvách  Starého  Zákona,  1).  „Proroci 

zvyčajne  prechádzajú  z jednej  udalosti  na  druhú,  z dejín  a zmyslových  vecí 

rýchlo  prechádzajú  k vnútorným  a duchovným  a naopak  navracajú  sa 

k prirodzeným  javom.  Veľmi  často  v svojej  reči  hovoria  o tom,  čo  sa  už  stalo, 

alebo  čo  sa ešte  len  stane. Preto, kto  chce  správne pochopiť  (to,  čo  sa nachádza 

v prorockej  knihe),  ten musí  rozlišovať  dané myšlienky  a tiež  osoby,  ktoré  ich 

vyslovujú“ (sv. Cyril Alexandrijský: Výklad na knihu proroka Ozeáša, Predslov). 

„Ďalšie  nejasnosti  na  niektorých miestach posvätných  kníh  sa  vyskytujú  z toho 

dôvodu,  že udalosti,  ktoré  sa  opisujú  sú  veľmi  skromné, pretože  hoci  sa  vtedy 

stávali v terajšej dobe sa vôbec nevyskytujú. Tak ako v dobe apoštolov, kto prijal 

krst,  nečakane  začal  hovoriť  cudzími  jazykmi  a mnohí  začali  prorokovať  alebo 

konať zázraky“  (sv.  Ján Zlatoústy, Výklad na prvý  list Korinťanom 29, 1). Čo sa 

týka  zmyslu  a podstaty  proroctiev,  neboli  úplne  jasné  tak,  ako  úplne  jasne 

nemohol  byť  objasnený  zmysel  snov,  pretože  medzi  nimi  je  veľmi  úzka 

spojitosť“ (sv. Bazil Veľký, Výklad na knihu proroka Izaiáša, Predslov). 

‐ 68 ‐

Prorocké  reči,  videnia,  varovania  sú  venované  nie  židom,  ale  Judskému 

a Izraelskému  kráľovstvu  avšak  i pohanským  národom,  aby  sa  presvedčili 

o pravdivosti  Božieho  slova  s cieľom  dokázať,  že  prísľuby  budú  splnené  a Boh 

prostredníctvom  Mojžiša  dal  národu  spravodlivých,  ktorí  mali  zahanbiť 

pohanských neprajníkov (sv. Efrém Sýrsky, Výklad na knihu proroka Amosa, 1). 

Boží súd sa v predpovediach prorokov dotýkal celého sveta, avšak predovšetkým 

židov  viac  než  iných  národov,  pretože  „tí,  čo  sú  nám  najbližší,  nás  aj  najviac 

zarmucujú,  keď  sa  voči  nám prehrešia“. Aj u Ezechiela Boh prikazuje potrestať 

tých,  ktorí  zhrešili  a vraví:  „začnite  od mojej  svätyne“  (Ez  9,  6). Prorok  Izaiáš 

svoje proroctvá celej zemi začína slovami: Na  Judeu. Apoštol Peter vraví: „Lebo 

už je čas, aby sa začal súd od domu Božieho“ (1Pt 4, 17). (sv. Bazil Veľký, Výklad 

na  knihu  proroka  Izaiáša,  Predslov.)  „Všetky  tieto  reči  prorokov  sú  veľmi 

rôznorodé,  pretože  Boh  dával  rôzne  zjavenia  kvôli  rôznym  potrebám.  Inak  sa 

zjavoval  Danielovi,  inak  Ezechielovi,  iným  spôsobom  Izaiášovi  a iným 

Micheášovi, podobne ako sa odlišne zjavoval Mojžišovi a inak Abrahámovi“ (blaž. 

Teodorit, Výklad na knihu proroka Ozeáša 12, 10). 

Prorocké  reči  obsahujú  nadpis,  akoby  potvrdenie  o ich  Božskom  pôvode: 

slovo bolo dané Bohom prorokovi (meno). Často sa poukazuje na čas vyrieknutia 

proroctva: za dni kráľa  (meno). „Spomínanie o čase vyrieknutia proroctiev bolo 

nevyhnutné,  aby  každý  vedel,  koľko  času  je  predpovedané,  aby  sa  to  naplnilo 

a pochopil, že  tam, kde  sa objavila veľká  choroba  sa objavuje aj obrovská Božia 

starostlivosť“  (sv.  Bazil  Veľký,  Výklad  na  knihu  proroka  Izaiáša,  1.).  „Ako  je 

zrejmé z nadpisov (úvodov) veľká časť prorokov podľa času svojho prorokovania 

boli  súčasníci. Tak  Izaiáš prorokoval v dňoch Úziju,  Jótáma, Acháza  a Chizkiju. 

Ozeáš  a Ámos  prorokovali  v dňoch  Uziáša  (Oziáša). Micheáš  v dňoch  Jótáma, 

Acháza, Chizkiju. Sofoniáš a Jeremiáš prorokovali v dňoch kráľa Joziáša. Pretože 

bolo povedané: Slovo Hospodinovo, ktoré zaznelo Ozeášovi, synovi Beériho (Oz 

1,  1)  nie  náhodou,  on  začal  písať  ako  prvý  prorocké  knihy?  Pretože  Ámos 

‐ 69 ‐

prorokoval  dva  roky  pred  zemetrasením  (Am  1,  1)  a nebolo  to  náhodou  pred 

Izaiášovým  videním,  keď  bol  Izaiáš  povolaný,  aby  opísal  videné:  „Vtom  sa 

zachveli  základy  dverají“  (Iz  6,  4)  (sv.  Bazil Veľký, Výklad  na  knihu  proroka 

Izaiáša 1, 1). Na tomto základe počiatočné slová k Ozeášovi sú v mnohých starých 

spisoch na prvom mieste medzi prorockými knihami a prorok Ozeáš sa nachádzal 

na  začiatku  prorockých  kníh  a za  ním  nasledovalo  ostatných  jedenásť malých 

prorokov, pretože židia mali  týchto dvanásť kníh napísaných na  jednom zvitku 

a považovali  ich za  jednu knihu. Preto aj sv. Gregor Nazianský, sv. Epifán, blaž. 

Hieroným  a Augustín,  taktiež  v  synopsise  sv. Atanáza  na  prvom mieste medzi 

prorockymi knihami sa nachádzajú knihy dvanástich malých prorokov. Synopsis 

sv.  Jána Zlatoústeho najskôr hovorí o knihách veľkých prorokov. A práve knihy 

dvanástich  malých  prorokov  sa  nie  vždy  v starobylých  spisoch  nachádzali 

v takom  poradí,  ako  ich  nachádzame  teraz.  Poradie  v ktorom  ich  nachádzame 

v slovanskej Biblii  je prevzatý z hebrejskej Biblie. V gréckej Biblii sedemdesiatich 

prekladateľov  je poradie nasledovné: Ozeáš, Amos, Micheáš, Joel, Abdiáš, Jonáš, 

Nahum, Abbakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš, Malachiáš  (Pozri predslov prvej 

tlačenej  slovanskej  Biblie.  Poriadok  dvanástich  prorokov  podľa  židov  a podľa 

sedemdesiatich  prekladateľov).  Rôznorodosť  usporiadania  prvých  šiestich  kníh 

v preklade sedemdesiatich sa za sebou nachádzajú knihy Ozeáš, Ámos a Micheáš, 

pretože  boli  napísané  v časoch,  keď  vládli  rovnakí  panovníci  a knihy  Joela, 

Abdiáša,  Jonáša  sa  nachádzajú  za  sebou,  pretože  neobsahujú  zmienku  o tom, 

kedy boli napísané knihy a na základe  tohto nasledujú aj ďalšie knihy: Nahuma 

a Abakuka,  ktoré  taktiež  neobsahujú  žiadne  svedectvá  o čase  napísania  diela. 

Takým  spôsobom  „v  poriadku“  sedemdesiatich  prekladateľov  uprostred 

zoznamu – obsahu sa nachádza päť kníh sebou, ktoré nemajú zmienky o čase ich 

napísania. V „obsahu“, ktorý prijali sedemdesiati prekladatelia, je vymenovaných 

dvanásť  prorokov  v tretej  knihe  Ezdrášovej  (1,  39‐40)  a tiež  v Atanázovom 

Synopsise  (Naopak  v Synopsise  sv.  Jána  Zlatoústeho  sa  dvanásť  prorokov 

nachádza  v poriadku  takom,  ako  je  aj  v hebrejskej  Biblii,  hoci  tento  Synopsis 

‐ 70 ‐

nemá záver a končí sa prorokom Nahumom). Presne taký poriadok konkrétnych 

prorockých  rečí  každej  knihy  zvlášť  neobsahuje  vždy  v  plnosti  čas  –  dobu  ich 

napísania,  pretože  ako  vraví  blaž.  Teodorit  ani  kniha  Žalmov  nemá  úplný 

poriadok žalmov podľa času ich napísania. Taktiež sa môžeme spýtať, hovorí sv. 

Ján Zlatoústy, prečo nie sú chronologicky usporiadané  listy apoštola Pavla  jeden 

za druhým? „Reči prorokov  sú v takom poradí, v akom  ich našiel  ten, ktorý  ich 

zozbieral po tom, čo ľudia zabudli na Boha a knihy sa stratili“ (Blaž. Teodorit).  

„Nám,  čitateľom  celej  tejto  pravdy,  ktorá  sa  ukrýva  v proroctvách,  je 

potrebné  sa  starať,  aby  sme  získali  dar  múdrosti,  videnia  a učenia...  Veľa  je 

potrebné  načúvať,  aby  sme  pochopili  Svätého  Ducha,  čo  zvestuje,  aby  sme  sa 

neprotivili chápaniu a dali sa viesť blahodaťou Svätého Ducha, pretože to, čo bolo 

napísané,  bolo  tak  urobené  kvôli  Božiemu  plánu  spásy,  do  ktorého  spadá  aj 

zapísané proroctvo. Preto Hospodin dopĺňa hovoriac: „Kto má uši na počúvanie, 

nech počúva“ (sv. Bazil Velký, Výklad na knihu proroka Izaiáša Predsl.).  

 

§ 35. 

Kniha  proroka  Izaiáša.  Jozue,  syn  Sirachov,  v svojej  „oslave  mužov 

slávnych“ prináša takúto pochvalu prorokovi Izaiášovi: „Lebo Ezechiáš konal, čo 

bolo  milé  Bohu,  a verne  chodil  po  cestách  svojho  otca  Dávida,  ako  mu 

prikazoval prorok  Izaiáš,  ten  veľký  a verný muž pred Bohom. Za  jeho  života 

ustúpil  späť  (tieň)  slnka  a  (Boh)  predĺžil  život  panovníkovi“  (Sir  48,  25‐26). 

Prorok  Izaiáš  bol  synom  Amosa.  „Avšak  nejde  o Amosa,  ktorý  patrí  medzi 

dvanástich prorokov. Mená  sa pri hebrejskej výslovností nevyslovovali  rovnako 

a neoznačovali iba jedno meno. Je si treba všimnúť, že niektorí proroci poukazujú 

na  svojich  otcov  a iní  nie.  Je možné,  že  niektorí proroci mlčia  o svojich  otcoch, 

pretože  vlastných  otcov  nepoznali“  (sv.  Bazil  Veľký).  Prorok  Izaiáš  bol 

z významného a podľa tradície z kráľovského rodu, pretože bol bratom  judského 

kráľa  Amasiáša.  Svoje  prorocké  slúženie  uskutočnil  pri  kráľoch  Uzijášovi, 

‐ 71 ‐

Joatamovi, Achazovi a Chizkijovi. K svojej službe bol povolaný „keď zomrel kráľ 

Oziáš“  (Iz  6,  1),  následne  po  horlivých  prorokoch  Eliášovi  a Elizeovi  a svoje 

slúženie zakončil mučeníckou smrťou. Podľa  tradície bol prepílený pílou za  čias 

kráľa Menašeho. Sv.  Justín mučeník, Tertulián, blaž. Hieroným potvrdzujú  túto 

zvesť svedectvom  (Žid 11, 37) „rozpiľovali  ich“ a tiež „Menašše vylial aj mnoho 

nevinnej krvi“ (2 Kraľ 21, 16). Vo svätom meste Jeruzaleme teraz ukazujú miesto 

umučenia proroka Izaiáša v Josafatovom údolí.  

 „Kniha  proroka  Izaiáša  je  sama  o sebe  pochopiteľná.  Pretože  Izaiáš  žil 

v časoch, kedy bolo veľa prorokov, zobrazuje aj veľkosť utrpení, ktoré očakávajú 

Judeu  a poukazuje  na  príčinu  Božieho  hnevu  a usiluje  sa  národ  priviesť 

k pokániu.  Proroctvo  začína  slovami  adresovanými  Júdei,  krajinu  vyvolenú 

Bohom a mesto, v ktorom stojí svätyňa. V druhej časti knihy prorok hovorí slovo 

Babylonu,  zemi  Moabskej  a následne  Damasku,  potom  Egyptu,  Idumeji,  hore 

Sion, mestu Týr, púšti a tiež zvieratám. V tretej časti knihy nachádzame historické 

skutočnosti,  ktoré  sa  odohrali  za  čias  kráľa  Chizkiju.  V štvrtej  časti  knihy  sa 

nachádzajú proroctvá, ktoré zvestujú utrpenie  Jeruzalemu a Judeji, osud národa 

v osídlení diaspory, navrátení sa do Jeruzalema a uskutočnenie súdu, predpovede 

o Christovi, ktoré sa nachádzajú v každej prorockej reči a v každej dejinnej správe 

sa nachádza niečo  tajomné“  (sv. Bazil Veľký, Výklad na knihu proroka  Izaiáša, 

Predslov).  „Pretože  každý  kráľ  mal  inakší  charakter  v časoch  keď  prorokoval 

Izaiáš  jeho prorocké predpovede sú  rôznorodé. Niekedy prorok kladie dôraz na 

veľké  hrozby,  ktorým  sa  vystaví  Izrael  za  to,  že  sa  predal  nečistému  spôsobu 

života a inokedy v proroctve nachádzame aj prísľub za dobré  skutky“  (sv. Cyril 

Alexandrijský, Výklad na knihu proroka Izaiáša, Predsl.).  

 V Synopsise  sv.  Jána  Zlatoústeho  sa  proroctvá  o Christovi  nachádzajú 

v nasledujúcich  kapitolách  knihy  proroka  Izaiáša.  (Treba  poukázať,  že  terajší 

počet  kapitol  je  známy  z 13.  storočia  a uvádza  sa  tu  kvôli  lepšej priehľadnosti. 

U otcov  Cirkvi  nenachádzame  počty  kapitol,  ale  obsah  knihy  a dôležitejšie 

‐ 72 ‐

pasáže). V druhej kapitole nachádzame proroctvo o Christovej Cirkvi. V ďalších 

kapitolách  od  7 po  12  sú proroctvá  o narodení Christa  od Panny.  (Vysvetľujúc 

proroctvo  Izaiáša  „Ajhľa,  panna  počne  a porodí  syna“  (7,  14),  všetci  otcovia 

Cirkvi vysvetľujú  toto miesto v rozpore so židmi, ktorí boli zatvrdnutí v neviere 

a vysvetľovali to že ide o prirodzený pôrod (Pozri Predslov Slovanskej Biblie 1751, 

11). V kapitolách  27‐31  sa hovorí o tom, ako  Isus Christos zničí diabla a o viere 

v Christa.  V kapitole  32  je  proroctvo  o Christovej  Cirkvi,  ktorú  bude  riadiť 

spravodlivý kráľ. V kapitolách  35‐36  sú  zobrazené dejiny Cirkvi a v doslovnom 

zmysle  vzťahujúce  sa  k Idumeji  a Jeruzalemu  avšak  v tajomnom  zmysle 

predznamenajúce  spustošenie  a rozptýlenie  sa  židov  po  celom  svete  a rozkvet 

Christovej  Cirkvi.  V kapitole  40  sa  hovorí  proroctvo  o Jánovi  Krstiteľovi 

a v kapitolách 53‐55 proroctvo o utrpení Isusa Christa, smrti, vzkriesení, oslávení, 

pozvanie k prijatiu Evanjelia a obrovskom množstve veriacich v Neho. Kapitoly 

60‐62 proroctvá hovoria o Christovi, apoštoloch, o sláve a prekvitaní Jeho Cirkvi. 

V závere knihy je poukázaný súd nad neveriacimi v budúcom veku“ (Synopsis sv. 

J. Zlatoústeho). Všeobecne kniha proroka  Izaiáša podľa  slov blaž. Hieronýma  je 

„nie  tak proroctvo  ako Evanjelium“  (List k Pavlinovi, O štúdiu Sv. Písma). Ako 

hovorí  sv.  Klement  Alexandrijský  „Izaiáš  je  namiesto  všetkých  prorokov  aj 

apoštolom.  Jeho  prorocké  výroky  sú  jasné  ako  evanjeliové  kázne“  (sv.  Cyril 

Alexandrijský,  Výklad  na  knihu  proroka  Izaiáša,  Predsl.).  V novozákonných 

listoch  sa  meno  proroka  Izaiáša  ako  zvestovateľa  novozákonných  udalostí 

spomína  viac  ako  20  krát.  Jedno miesto  z knihy  proroka  Iziáša  prečítal  aj  Isus 

Christos v synagóge počas bohoslužieb  (Lk 4, 15‐20). Aj v súčasnosti v čítaniach 

Cirkvi (paremijach) sa často číta kniha proroka Izaiáša a prečíta sa takmer celá.  

 Výklady na knihu proroka Izaiáša čitateľ nájde predovšetkým v Evanjeliách 

a tiež  v početných  výkladoch  otcov Cirkvi  ako  napr.  Bazila Veľkého  výklad  na 

Izaiáša, Jána Zlatoústeho Výklad na Izaiáša a jeho šesť besied na proroka Izaiáša, 

obšírny výklad na proroka  Izaiáša v piatich knihách  sv. Cyrila Alexandrijského 

‐ 73 ‐

a nie  menej  obšírny  výklad  na  knihu  proroka  Izaiáša  blaženého  Hieronýma. 

Taktiež  exegéza blaž. Teodorita,  sv. Efréma  Sýrskeho  a ďalších  otcov  a učiteľov 

Cirkvi.  

 

§ 36. 

Kniha proroka Jeremiáša. Jeremiáš bol synom Chilkijaša „z kňazskej rodiny 

v Anatóte v krajine Benjamin (Jer 1, 1). „Prorokovať začal, keď bol ešte chlapcom, 

v 30  roku  vlády  Joziáša,  a potom  prorokoval  19  rokov  pri  judskom  kráľovi 

Jojákimovi a jeho synovi, 11 rokov pri Sedekiášovi až do piateho mesiaca, keď bol 

Jeruzalem  okupovaný  Babylončanmi,  celkovo  41  rokov  okrem  času,  keď  bol 

v Egypte a tam prorokoval v Tafnise“ (blaž. Hieroným, Výklad na knihu proroka 

Jeremiáša 1, 1‐3). Blaž. Hieroným nazýva Jeremiáša evanjeliovým mužom pretože, 

podľa  tradície  bol  panic  a táto  cnosť  národu,  ktorý  bol  pod  zákonom  nebola 

známa (blaž. Hieroným, Predslov k prekladu knihy proroka Jeremiáša). Za svoje 

zarmucujúce predpovede o zajatí bol prorok všade prenasledovaný, spočiatku to 

bolo  v Anatote,  neskôr  v Jeruzaleme,  nakoniec  v Egypte,  kde  bol  nútený  sa 

presťahovať, kde, podobne ako Izaiáš, svoje proroctvá potvrdil mučeníctvom. „V 

egyptskom  meste  Tafnis  Jeremiáš  zomrel,  keď  bol  ukameňovaný  vlastnými 

súkmeňovcami  (židmi). Po  smrti bol umiestnený do domu  faraónovho, pretože 

Egypťania  boli  zaviazaní  Jeremiášovi  za mnohé  veci  a veľmi  si  ho  ctili. Neskôr 

boli  jeho  telesné  pozostatky  prenesené  do Alexandrie,  kde  boli  s veľkou  úctou 

pochované.  Jeremiáš prorokoval 560  rokov pred príchodom Christa“  (sv. Efrém 

Sýrsky, Výklad na knihu proroka Jeremiáša Predsl.).  

 „Všeobecne prorok  Jeremiáš v svojej  knihe varuje  Izrael pred blížiacim  sa 

nebezpečím  zo  strany  kráľa  Nabuchodonozora.  Autor  hovorí  o nevďačnosti 

Izraelu,  ktorému  pripomína  Božie  prejavy  dobroty  a obviňoval  ho  z úcty 

k modlám.  Zvestuje  o  prichádzajúcom  útoku  Babylončanov  a zničení  krajiny. 

Zobrazuje  sa  tu  plač  proroka  kvôli  prichádzajúcemu  spustošeniu,  obvinenie 

‐ 74 ‐

falošných  prorokov,  ktorí  klamú  národ  a zákaz  prorokovi modliť  sa  za  národ. 

Jeremiáš ešte prorokuje o apoštoloch i Christovi a predpovedá, že neveriaci prídu 

za  Ním  (16,  16  a ďalej).  Ďalej  bol  prorok  poslaný  k hrnčiarovi.  „Raz  poviem 

o niektorom národe alebo kráľovstve, že ho vykorením, zrútim a zničím, ale ak 

učinia pokánie neurobím to... ale ak by konal, čo sa mi nepáči, a nepočúval by 

môj hlas, oľutujem dobro, ktoré som mu zasľúbil preukázať“ (Jer 18, 7‐10). Táto 

kapitola  je  užitočná  pre  Židov,  ktorí  vravia,  že  im  Boh  prisľúbil  svoje  blahá. 

Pretože neuverili v Isusa Christa sami boli príčinou týchto utrpení. Ďalej Jeremiáš 

dostáva príkaz od Boha zobrať hlinenú nádobu na svedectvo prichádzajúcej biedy 

na Jeruzalem, má tu rozbiť pred očami obyvateľov a povedať: Takto bude zničený 

Jeruzalem. A ešte osud Izraela sa predpovedá symbolom fíg, pričom sa poukazuje 

na sedemdesiatročné zajatie (kap. 25). Prorok dostáva príkaz od Boha, aby vložil 

na  seba  jarmo  a poslal  ho  k cudzím  kráľom  a zvestoval  im,  že  sa majú  pokoriť 

pred  Nabuchodonozorom.  Aj  Sedekiáš  radí  urobiť  to  isté  národu,  kňazom 

i prorokom.  Avšak  po  zvestovaní  dlhodobého  zajatia  a presídlenia  sa  do 

Babylonu predpovedá aj návrat v istý čas Paschy (31, 8), pretože v knihe Ezdráša 

je  možné  vidieť,  že  návrat  zo  zajatia  sa  uskutočnil  na  sviatok  nekvasených 

chlebov. V tejto kapitole sa nachádza aj proroctvo o vyvraždení detí Herodesom 

a tiež  proroctvo  o Novom  Zákone.  Židia  dodnes  očakávajú  na  tomto  mieste 

znovupostavenie  mesta.  To  sa  uskutočnilo  po  návrate  z Babylonu.  Ďalej  sa 

predkladajú určité skutočnosti z histórie smutných kázní Jeremiáša pokiaľ prorok 

neprišiel  do  Tafnisu.  V kapitolách  46‐51  Jeremiáš  predpovedá  záhubu  Egypta 

a ďalším  cudzím  národom  ako  Moabčanom,  Ammonitom,  Idumejcom, 

obyvateľom  Damasku,  Elamu  a nakoniec  Babylonu.  Vo  všetkých  týchto 

proroctvách sa hovorí, že Babylon sa vyvýši na  rozvalinách  teraz prekvitajúcich 

kráľovstiev a nakoniec bude sám zvrhnutý a opätovne  je  tu zmienka, že sa židia 

vrátia zo zajatia. V poslednej kapitole sa hovorí ako, bude okupovaný Jeruzalem 

a ako sa kráľ Joachim dobrovoľne pokorí pred Nabuchodonozorom, ktorého si za 

takýto  postup  vážil“  (Synopsis  sv.  J.  Zlatoústeho).  Proroctvá  o Christovi 

‐ 75 ‐

Spasiteľovi v knihe Jeremiáša sú najviac jasné a nachádzajú sa na týchto miestach: 

23, 5‐6: 30, 9: 31, 22, 31‐34: 33, 15‐16. Ťažké postavenie proroka  Jeremiáša, ale aj 

celého  národa  počas  jeho  života  zvestuje  aj  smutný  charakter  celej  knihy  tohto 

proroka pričom prorocké kázne nie  sú oddelené od histórie  izraelského národa. 

V mene  proroka  Jeremiáša  a jeho  posvätných  rečí  a piesní,  ktoré  prinášali 

utrpenie  a opisovali  všetko,  o čo  prišli  a  čo  oplakávali  je  literárne  spracované 

a terajšie kresťanské národy tento spôsob podania nazývajú „Jeremiádou“. 

Pod menom „prorok  Jeremiáš“ u dávnych otcov chápeme knihu proroctiev 

Jeremiáša.  Existuje  však  ešte  aj  iná  kniha,  ktorá  sa  pripisuje  tomuto  autorovi, 

s názvom  Plač  Jeremiáša.  Predmet  a cieľ  tejto  knihy  nachádzame  v gréckej 

a slovanskej Biblii  a to v týchto  slovách:  „A bol do  zajatia  odvedený  celý  Izrael 

a Jeruzalem bol spustošený. A sadol si na zem vzlykal a plakal nad Jeruzalemom. 

Takýmto spôsobom kniha „Plač“ podľa vyjadrenia sv. Jána Zlatoústeho je obšírna 

plačlivá pieseň nad zničeným kráľovstvom, Jeruzalemom a chrámom. Z vonkajšej 

stránky  kniha  obracia  na  seba  pozornosť  tým,  že  všetky  kapitoly majú  po  22 

veršov s výnimkou tretej kapitoly, ktorá má trojnásobný počet veršov 22x3  je 66. 

Okrem  toho  nad  každým  veršom  samostatne  sa  nachádzajú  hebrejské  slová, 

pravidelne  opakujúce  sa  v každej  kapitole:  alef,  bed,  gimel  atď.  Je  to 

vymenovanie  22  písmen  hebrejskej  abecedy.  Sú  tu  zobrazené  preto,  že  kniha 

„Plač“  v súčasnom  hebrejskom  originály  je  napísaná  veršami  v tzv.  abecednom 

poriadku,  podľa  ktorého  sa  verše  začínajú  nie  náhodným  písmenom,  ale 

v abecednom poriadku. Preto  je  v každej  kapitole  22  veršov,  lebo  taký  je počet 

písmen v židovskej abecede. V tretej kapitole  je všetkých veršov 66, alebo  trikrát 

22, preto každé tri verše tvoria akoby jeden celok (verš) a každé písmeno abecedy 

sa opakuje trikrát. Takáto abecedná tvorba veršov je daná aj v niektorých žalmoch, 

napr. Ž 119, ktorý obsahuje akroverše zložené z ôsmich písmen abecedy a má 176 

veršov.  

‐ 76 ‐

 Pri  knihe  „Plač  Jeremiáša“  v slovanskej  Biblii  sa  nachádza  dodatok  pod 

názvom: List  Jeremiáša. Úvod  listu  zvestuje: Spis  (kópia)  listu k odchádzajúcim 

zajatcom  do  Babylonu,  ktorý  poslal  Jeremiáš,  aby  zvestoval  príkaz  od  Boha. 

V liste prorok varuje zajatcov židov pred modloslužobníctvom a pohanmi. Tento 

list  je  zahrnutý  v gréckom  kánone  sedemdesiatich  prekladateľov  a v hebrejskej 

Biblii sa nenachádza.  

 Taktiež  sa  v Hebrejskej  Biblii  nenachádza  kniha  proroka  Barucha,  ktorú 

nachádzame  v gréckej  septuaginte.  Podľa  Synopsisu  Atanáza  je  to  tiež  list 

Jeremiášov,  napísaný  Baruchom  a obsahuje  slová  proroka  Jeremiáša,  ktoré  boli 

odnesené do Babylonu a čítali ho v zajatí židia ako útechu a nádej od Boha. Kniha 

Barucha, hoci nie je kánonická, i napriek tomu sa vždy svätými otcami používala 

a veľmi  k  nej  obracali  svoju  pozornosť.  Niektorí  otcovia  (medzi  nimi  aj  autor 

Atanázovho Synopsisu) ju dokonca nazývali kánonickou, o ktorú sa dá opierať.  

 

§ 37. 

Kniha  proroka  Ezechiela.  Ezechiel,  syn  Búzího,  kňaz  vzatý  do  zajatia 

spoločne  s  kráľom  Jojachínom,  Danielom  a ďalším  tromi mládencami.  Žili  pri 

rieke  Chobar.  Zjavenie  dostal  až  v piatom  roku  po  presťahovaní,  alebo 

v siedmom  roku  pred  definitívnym  zbúraním  Jeruzalema  (1,  2).  Prečo  hneď 

v úvode  knihy,  na  počiatku  svojho  zjavenia,  spomína  Ezechiel  tridsiaty  rok? 

„Hovorí sa tu nie o tridsiatom roku života proroka, ako sa mnohí domnievali, ani 

sa  nemyslí  na  30  –  jubilejný  rok,  ktorý  bol  rokom milosti,  ale  išlo  o 30  rokov, 

počítajúc aj 12 rokov vlády Joziáša, kráľa judského, rok, kedy sa v Božom chráme 

našla kniha zákona“  (blaž. Hieroným, Výklad na knihu proroka Ezechiela 1, 1.). 

Je zaujímavé, že tento rok pripadol ako počiatok éry Nabopalasara alebo počiatku 

veľkej  Chaldejskej monarchie.  Prorocká  služba  Ezechiela  trvala  22  rokov.  Jeho 

koniec nie je známy. Pseudoepifán hovorí, že on, podobne ako prví dvaja proroci, 

‐ 77 ‐

zomrel  mučeníckou  smrťou  a usmrtený  bol  za  to,  že  iných  obviňoval 

v modloslužobníctve. 

 Synopsis  sv.  Jána  Zlatoústeho  nám  ukazuje  prehľad  Ezechielových 

proroctiev. „Na počiatku knihy prorok vidí cherubínov a je povzbudený Bohom, 

aby  nebojácne  hlásal  cestu  života  a to  všetkým  spravodlivým  i nespravodlivým 

(kap.  1‐3).  Ďalej  dostáva  prorok  príkaz  ukázať  niektoré  symbolické  obrazy: 

Zobrazí na tehle obliehanie Jeruzalema. Leží na jednom boku a potom na druhom 

patričný počet dní  a  tým  zobrazuje národu  jeho utrpenie v zajatí. Zjedol  chlieb 

upečený na zvieracom truse a ostrihá si vlasy, čím poukazuje na záhubu Izraela, 

zničenie miest  a odsťahovanie  sa  (kap.  4‐5). Duchom  prenesený  z Babylonu  do 

Jeruzalema vidí Ezechiel mrzkosť národa, klaňanie sa modlám, tresty pripravené 

pre  Jeruzalem,  vidí  cherubínov  a prorokuje  o veriacich  v Christa  (11,  19). 

V dvanástej  kapitole  predpovedá  opäť  zajatie  národa  za  panovania  Sedekiáša 

a oslepenie  tohto  panovníka  Nabuchodonozorom.  Tým,  ktorí  mysleli,  že 

predpovedané  utrpenie  sa  vzťahuje  na  ďalekú  budúcnosť,  vraví,  že  sa  to 

uskutoční  čoskoro  a falošným  prorokom  hrozí,  pretože  predpovedajú  falošný 

mier. Opäť  používa  obrazy:  vinič,  ktorý  je  pripravený  na  spálenie,  označujúci 

definitívnu záhubu Hebrejov a tiež dobre zmýšľajúcu, ale zvrátenú, nevernú ženu 

zobrazujúcu  judské hlavné mesto, ktoré  je horšie než Sodoma  i Samária. Avšak, 

keď  prorok  zvestuje  uväznenie,  resp.  Zajatie,  predpovedá  zároveň  iný  večný 

zväzok s Bohom: „Ja ustanovím svoju zmluvu s tebou“ (Ez 16, 62). Tento prísľub 

sa  vzťahuje  k veriacim  v Christa.  Ďalej majú  veriaci  v Christa  rozumieť  tomuto 

miestu:  “Na  mojom  svätom  vrchu,  na  vysokom  vrchu  Izraela  –  znie  výrok 

Hospodina  Pána  –  tam mi  bude  slúžiť  celý  dom  Izraela“(Ez  20,  40).  Ďalej po 

zobrazení  rôznych mrzutostí,  ktoré  Izrael  vykonal,  prichádzajú  na  nich  tresty, 

keď  prorokuje  o iných  národoch  a to Amoncoch,  Idumejcoch  a ďalších  cudzích 

národov  (kap.  25). O plači  nad  Týrom  a Sydonom  a zvestovaní  ťažkých  trestov 

ich kniežaťu (26‐28), o skaze Egypta a faraóna (29‐32), o útoku Goga a Magoga na 

‐ 78 ‐

Judejcov  po  návrate  z Babylonu,  ktorý  neskončí  víťazstvom.  Niektorí  chápu 

tajomný  zmysel  predpovedí  o Cirkvi,  o diablovi  a prenasledovaní,  ktoré  boli 

nasmerované  proti  Cirkvi  v rôznych  storočiach  bezbožnými  kráľmi. 

V 34. kapitole sa hovorí proti pastierom Izraelského národa, prorok predpovedá, 

že  bude  daný  jediný  a najlepší  Pastier  (verš  22‐23). V kapitole  37  je  zobrazené 

pole  plné  suchých  kostí  a hovorí  o nich  proroctvo.  Tu  sa  prorokuje 

o Zorobábelovi, ktorý zjednotil Judejcov s Izraelitmi a že budú mať jedného kráľa, 

hoci toto miesto môže tiež zobrazovať Pána Isusa Christa. V poslednej časti knihy 

(40‐48)  sa prorokuje  o stavbe nového  chrámu, o obnovení  zákonnej bohoslužby, 

čo  očakávajú  židia  doteraz  čo  sa  už  naplnilo  v časoch  Ezdráša  a Zorobábela. 

Predpovede o postavení chrámu a vode, ktorá postupne vyteká a zväčšuje sa (kap. 

47), môžu označovať tých, ktorí sa obrátili k Christovi, ktorí boli kedysi mŕtvymi 

a ožili  a uverili  v Neho“  (Synopsis  sv.  J.  Zlatoústeho).  „Ak  čítame  pozorne 

posledné  kapitoly  Ezechiela  a knihu  Jozue  vidíme,  že  to,  čo  sa  v knihe  Jozue 

uskutočnilo na zemi, to sa u Ezechiela duchovne prisľubuje na nebi (Joz 13, Ez 40, 

48)“  (blaž. Hieroným,  Proti  Joviniána,  kniha  druhá).  Preto  z pohľadu  takéhoto 

dôležitého  prorockého  významu  posledných  kapitol  knihy  proroka  Ezechiela 

židia  dovoľovali  čítať  túto  knihu  až  po  dosiahnutí  veku  tridsať  rokov.  Takéto 

pravidlo sa dodržiavalo aj pri prvých kapitolách knihy Ezechiela (blaž. Hieroným, 

Výklad na knihu proroka Ezechiela, Predslov).  

 

§ 38. 

Kniha  proroka  Daniela.  „Boh  pamätal  na  židov  a preto  dopustil,  že  bol 

spoločne s nimi vzatý do zajatia  i blažený Daniel, ktorý bol od detstva naplnený 

Božou  milosťou  a ktorý  si  získal  rešpekt  pred  vládnucou  garnitúrou,  čo  bolo 

užitočné  nielen  pre  neho  samotného,  ale  aj  pre  všetkých  poddaných“  (blaž. 

Teodorit, Výklad  na  knihu  proroka Daniela,  Predsl.). Význam  proroka Daniela 

a jeho  knihy  sa  snaží  definovať  blažený  Hieroným  a to  nasledovne:  „Toto  je 

‐ 79 ‐

prorok, posledný zo štyroch, prorok, ktorý poznal  časy‐obdobia,  jasne hovoriaci 

o valiacom  sa  kameni,  ktorý  sa  odtrhol  od hory  a ničil  všetky  kráľovstva  (blaž. 

Hieroným,  List  k Pavlinovi.  O znalostiach  zo  Svätého  Písma).  Obsah  knihy 

Daniela  opisuje  sv.  Ján  Zlatoústy  vo  svojom  Synopsise  nasledovne:  „V  prvej 

kapitole  zobrazuje  ako  boli  Daniel  a jeho  vrstovníci  vybraní  do  služby 

k Nabuchodonozorovi,  ako  sa  dostali  k náčelníkovi  eunuchov,  aby  sa  niečomu 

priučili a oni namiesto kráľovských jedál jedli iba zeleninu a boli zo všetkých boli 

najmúdrejší a tak boli predstavení kráľovi. V druhej kapitole  je opísané ako mal 

Nabuchonozor sen, usmrcuje  čarodejníkov, pretože nevedia vyložiť  jeho sen. To 

isté hrozilo  i Danielovi  i jeho priateľom,  avšak Boh  ich  zachránil, pretože  zjavil 

Danielovi tajomstvo sna v nočnom videní. Kameň, ktorý nebol rukami odtrhnutý 

od hory (2, 45) je Christos, pretože Isus Christos sa narodil z Panny bez mužského 

semena.  V tretej  kapitole  sa  hovorí  o zlatej  soche,  ktorej  sa  na  príkaz 

Nabuchodonozora  mal  každý  klaňať  a tí,  ktorí  tak  nechceli  učiniť  sa  ocitli 

v horiacej  peci.  Keď  sa  týmto  trom  mládencom  nič  nestalo  a ešte  aj  spievali 

oslavnú pieseň Bohu a pritom Chaldejci, ktorí  ich hádzali do pece, boli usmrtení 

plameňom, vtedy kráľ uvidel Božiu  silu, uctil  si mládencov, ktorí panovali nad 

Judejcami  a prikázal potrestať  smrťou  každého,  kto  by  sa  rúhal Bohu. V štvrtej 

kapitole  mal  Nabuchodonozor  opäť  sen  o obrovskom  strome,  ktorý  bol 

predurčený na sťatie. Babylonskí mudrci ho nevedeli vysvetliť, avšak Daniel áno, 

a preto  poradil  kráľovi,  aby  všetky  svoje  neprávosti  odčinil  dobrými  skutkami. 

Čoskoro sa sen splnil a Nabuchodonozor verejne pred celým národom oslavoval 

Boha. V piatej kapitole na  rozkaz kráľa Belšacára,  syna Nabuchodonozora, boli 

na  hostinu  prinesené  posvätné  nádoby,  ktoré  boli  ukoristené  z Jeruzalemského 

chrámu  a z ktorých  hodujúci  pili.  Prsty  ľudskej  ruky  napísali  na  stenu  slová, 

ktoré nedokázali preložiť babylonskí mudrci. Až Daniel prečítal text a preložil ho, 

za čo bol zaodetý do purpuru. V šiestej kapitole sa midjanský kráľ Darius sa ujal 

panovania  a Daniela  vymenoval  za  najvyššieho  radcu,  pričom  niektorými 

satrapami  bol  kráľ  ovplyvnený,  aby  vydal  tridsaťdňový  zákaz  modliť  sa 

‐ 80 ‐

k akémukoľvek božstvu okrem kráľa. Kto by porušil tento zákaz, mal byť hodený 

levom. Samozrejme, že  radcovia spozorovali, že sa Daniel modlil k Bohu, o čom 

informovali kráľa, avšak Daniel prežil bez ujmy na zdraví aj medzi levmi. Vtedy 

vydal kráľ príkaz oslobodiť Daniela, hodiť  levom  tých ktorí ho obvinili  a vydal 

celonárodný  príkaz  uctievať Danielovho  Boha.  V siedmej  kapitole  Daniel  vidí 

symbolické zvieratá: leva zobrazujúceho Asýrske kráľovstvo, medveďa – Medské 

a Perzské  kráľovstvo,  leopard  – Macedónske  kráľovstvo,  štvrté,  hrozné  zviera 

znázorňovalo  Rímske  kráľovstvo.  Je  to  proroctvo  o Christovi,  ale  tiež 

o bezbožnom Antiochovi. Kapitola ôsma zobrazuje capa a barana, ako posledný 

zvíťazí nad prvým. Daniel predpovedal, že Alexander Macedónsky zničí Perzské 

kráľovstvo“.  Deviata  kapitola  určuje  príchod  Christa  v sedemdesiatich 

sedminách,  z ktorých  sa  vydeľovalo  sedem  sedmín  pre  výstavbu  chrámu 

i Jeruzalema, zatiaľ čo 62 sedmín sú  jasné do zjavenia Christa a pol sedminy pre 

upevnenie Nového Zákona a Jeho smrť. V kapitolách 10‐12 sa opisuje Danielovo 

videnie  o zmene  Perzského  a Macedónskeho  kráľovstva  a iných,  videnie 

kráľovnej  z Juhu,  Cirkev  Nového  Zákona,  budúceho  vzkriesenia  a antichrista. 

Posledné  dve  kapitoly  13  o Zuzane  a 14  o zničení  Béla  a usmrtení  draka  sú 

nekánonické dodatky, ktoré sa v hebrejskej Biblii nenachádzajú.  

 Blažený  Teodorit  vo  svojom  „Výklade  na  videnia  proroka  Daniela“  na 

začiatku  i konci  výkladu  veľmi  obviňuje  židov  za  to,  že  vo  svojich  spisoch 

oddeľujú  knihu Daniela  od prorockých  kníh.  „To  je  židovská  chytrosť,  ktorá  je 

cielená.  Daniel  jasnejšie  než  ostatní  proroci  hovoril  o príchode  Isusa  Christa, 

ktorý  dokonca  definoval  aj  to  koľko  rokov  chýba  do  jeho  príchodu.  Zobrazil 

taktiež utrpenia, ktoré postihnú židov za  ich nevieru v Neho. Preto sa židia ako 

nepriatelia pravdy osmeľujú  tvrdiť, že  ten,  čo predpovedal nebol prorok. Nie  je 

udivujúce, že židia, ktorí sa smelo postavili proti Jednorodenému, klamú aj proti 

Pánovým služobníkom.“ „Avšak o tom, že starí židia blaženého Daniela nazývali 

veľkým  prorokom,  svedčí  žid  Jozef,  ktorý  neprijal  kresťanskú  kázeň,  avšak 

‐ 81 ‐

nerozhodol  sa  zatajovať  pravdu.  Vo  svojej  desiatej  knihe  „Židovské 

starožitnosti“  hovorí  o Danielovi  toto:  Jemu  jedinému  z veľkých  prorokov  bolo 

darované  všetko  a to  v neobyčajnej miere. Ním  napísané  knihy  doteraz  čítame 

a utvrdzujeme  sa  v nich,  že Daniel  rozprával  s Bohom. On  nielenže  prorokoval 

o budúcnosti, ale aj určoval  čas, kedy  sa predpovedané  splní.“ Samotný výklad 

blaženého Teodorita na videnia ctihodného Daniela bol podľa jeho názoru prijatý, 

„aby  obvinil nerozumnosť Židov“  a s cieľom upevniť  správnosť  štvrtého miesta 

(v  zmysle  poradia  veľkých  prorokov)  obsadeného  Danielom  v gréckej 

a slovanskej Biblii. Okrem blaž. Teodorita výklad na knihu Daniela napísal aj sv. 

Ján Zlatoústy, sv. Efrém Sýrsky, blaž. Hieroným a iní. 

 

§ 39. 

Kniha  dvanástich  prorokov. Ako  bolo  vyššie povedané dvanásť  kníh  tzv. 

malých  prorokov,  ktoré  nachádzame  v užívaní  starých  židov,  bolo  napísaných 

spoločne na  jednom zvitku. Preto v starobylých výpočtoch kánonických kníh  sa 

niekedy nazývajú jednou knihou: kniha dvanástich, alebo jednoducho: dvanásť. 

 „Dvanásť  prorokov  má  jednu  knihu  nie  preto,  že  by  všetci  žili  súčasne 

naraz,  spoločne  v jednom  čase,  pretože  v rôznom  čase  písali  svoje  proroctvá. 

Ozeáš  písal  v čase  panovania  Uziju,  Jótáma,  Acháza  a Chizkiju,  kráľujúcich 

v Judsku. Ámos písal  rovnako ako  Joel v časoch panovania Uziju. Micheáš písal 

proroctvo skoro po Ozeášovi v časoch Jótáma, Achaza a Chizkiju. V tomto období 

písal aj Jonáš. Hoci jeho proroctvo nemá vyhranený čas, jasne sa k tomu vyjadruje 

druhá  kniha  kráľov  (14,  25). Naum  prijal  tento  dar  po  Jonášovi  a je  to  zrejmé 

z obsahu proroctiev. Pretože  Jonáš kázal v Ninive definitívnu záhubu, priviedol 

ich  k tomu,  že  využili  liek  pokánia  a preto  sa  vyhli  hrozným  predpovediam 

proroka. Keď sa však opäť vrátili k pôvodnému hriešnemu spôsobu života, vtedy 

Naum  vyriekol  proroctvo  o ich  záhube.  Abdiáš,  ako  je  zrejmé,  začal  svoje 

proroctvá  až  po  zrealizovaní  predpovedí  o utrpení  Idumeje.  Sofoniáš  jasne 

‐ 82 ‐

poukazuje, že mal Božie zjavenie za čias kráľa Joziáša, keď prorokoval aj podivný 

Jeremiáš. Onedlho  po  nich  prorokoval Abakuk. Aggeus,  Zachariáš  a Malachiáš 

začali prorokovať po uplynutí mnohých rokov a to nie iba po skončení panovania 

Joziáša,  Joachyma,  Jechoniáša  a Sedekiáša,  ale  aj  po  skončení  babylonského 

zajatia  po  Kyrovi,  prvom  perzskom  kráľovi,  ktorý  dovolil  izraelskému  národu 

vrátiť  sa  domov  a tiež  po  jeho  synovi  Kambizovi,  ktorý  pôsobil  za  čias  Dária 

Istaspu  keď  Zorobábel  staval  Boží  chrám.  Po  nich  už  nenachádzame  v Izraeli 

žiadneho proroka. A tak dvanásť prorokov má  jednu knihu proroctiev nie preto, 

že  všetci  žili  v rovnakom  čase,  ale  preto,  že  všetky  svoje  proroctvá  vyjadrili 

v krátkosti,  čo postačovalo pre  zostavenie  jednej,  avšak odlišnej knihy. Preto  tí, 

ktorí mali  dozor  nad  dávno  napísanými  Božími  slovami  nie  náhodne  dali  do 

celku  s názvom  „Dvanásť“  a tým  akoby  zostavili  jednu  knihu“  (blaž.  Teodorit, 

Výklad na dvanásť prorokov. Predslov).  

 Ozeáš  uskutočňoval  prorockú  službu  v čase  Jótama,  Acháza  a Chizkiju 

v priebehu  60  rokov.  Predpovedal  pád  Izraelského  kráľovstva  a ako  si  myslí 

blažený Hieroným  (Výklad na  knihu proroka Ozeáša,  1)  videl  tento pád.  „Ešte 

prorok  Ozeáš  prorokoval  o žrecoch,  o dome  Izraelovom,  o dome  kráľov, 

predpovedal  obrátenie  pohanov,  znázornil  pohanskú  cirkev  pod  obrazom 

smilnice, ktorú si prorok zobral za ženu a urobil z nej cnostnú a pozdvihol  ju do 

výšok, kde bol sám“ (Sinopsis Afanasija). „Slovami „o dva dni nás oživí, na tretí 

deň dá nám povstať“  (6,2) hovorí prorok o vzkriesení Spasiteľa po  troch dňoch, 

ktorý bude  realizátorom aj všeobecného vzkriesenia.“ „Slovami: „Mám moc  ich 

vykúpiť z moci podsvetia? Vyslobodiť zo  smrti?“  (13, 14) poukazuje na návrat 

zo  zajatia  a úplne  a pravdivo  sa naplnili po vzkriesení nášho  Spasiteľa, pretože 

vďaka Jeho vzkrieseniu máme aj my všetci nádej na vzkriesenie“ (blaž. Teodorit, 

Výklad na knihu proroka Ozeáša). 

 Joel  nedefinoval  jasne  čas  kedy  prorokoval,  avšak  zvestoval,  že  to  bolo 

v časoch, keď prorokoval Ozeáš. Pretože i Joel predpovedal to isté, čo Ozeáš, a to 

‐ 83 ‐

okupáciu  Asýrčanov  a Babylončanov,  zajatie  Izraelitov  a návrat  zo  zajatia. 

Zobrazenie a začiatok knihy, kde sa hovorí o húseniciach, kobylkách, chrústoch, 

treba  chápať  v obraznom  zmysle  a to  panovníkov  Fekafelassara,  Salmanassara, 

Sennachirima  a Nabuchodonozora. Hoci  je  to možné  považovať  za  spravodlivé 

doslovne sa toto proroctvo naplnilo, pretože Ámos hovorí o kobylkách a suchu (4, 

7: 7, 1). „Avšak prorok Joel pridal ešte predpoveď o zázraku zostúpenia Svätého 

Ducha na Apoštolov (3, 1‐5 porovnaj Skutky apoštolské 2, 6). Taktiež prorokoval 

o záhube pohanov žijúcich v okolí Jeruzalema, o súde v doline Josafata, hoci toto 

miesto má aj  iný  tajuplný význam“  (Synopsis sv.  Jána Zlatoústeho. Výklad blaž. 

Teodorita). 

Amos bol biedny pastier z mesta Tekoe, ako sám o sebe hovorí: “Ja nie som 

ani prorok, ani prorocký učeník, ale som pastier a pestovateľ sykomôr“ (7, 14). 

K prorockej  službe  bol  povolaný  pred  zemetrasením,  ktoré  sa  udialo  v čase 

panovania Uziáša (Oziáša) dva roky pred zemetrasením (1, 1). Istý čas prorokoval 

spoločne  s prorokmi  Ozeášom  a Joelom  (Teodorit).  „Jeho  proroctvo  bolo 

adresované  Jeruzalemu,  Samárii  a pohanským  kráľovstvám  Damasku,  Gaze, 

Askalonu,  Azotu,  Akkaronu,  Týru,  Idumeji  a synom  Ammonovi  a Moabovi. 

Všetkým  spoločne  sa  zvestujú  tresty. Amasije  betelský  žrec,  sa  snažil  ohovárať 

proroka  pred  kráľom  Jeroboámom  ako  nepriateľa  Samárie.  Avšak  Ámos  i tak 

neprestával vo svojich obvineniach. Vyriekol aj slovo o príchode Spasiteľa: „V ten 

deň postavím rozpadnutý stánok Dávidov, jeho trhliny zamurujem a postavím 

jeho rozvaliny. Vybudujem ho ako za dávnych čias...“  (9, 11). Niektorí chápali, 

že  ide o Zorobábela, ktorého rod pochádzal od Dávida. Avšak nechceli prijať na 

vedomie,  že  Zorobábel  po  krátkodobom  vládnutí  zomrel  a proroctvo  obsahuje 

prísľub večných bláh. Pán  Isus Christos vedie svoj rod od Dávida a plní prísľub 

daný  tu,  aby  „Slovo  sa  stalo  telom“  a prijalo  na  Seba  archu  –  svätostánok  od 

Dávida“  (blaž.  Teodorit). V slovách  „slnku  dám  zapadnúť  na  poludnie“  (8,  9) 

Ámos prorokuje o čase utrpenia Isusa Christa“ (Synopsis sv. Jána Zlatoústeho). 

‐ 84 ‐

Abdiáš zobrazuje videnie, ktoré mal o Idumeji (1, 1). „Podobne ako sa Ezav 

neustále  hneval  na  Jakoba,  tak  aj  potomkovia  Ezava  –  Idumejci  neustále 

nenávideli  potomkov  Jakoba  a pripravovali  im  tisícky  úskokov. Keď Asýrčania 

a Babylončania  uskutočňovali  svoje  útoky,  Idumejci  sa  pridali  k nim  a chytali 

židov, ktorí sa snažili zachrániť útekom, pričom jedných usmrtili a druhých zajali 

a vydali nepriateľom. Z tohto dôvodu prorok Abdiáš predpovedal nešťastie, ktoré 

malo postihnúť samotných Idumejcov“ (blaž. Teodorit). „Kniha Abdiáša obsahuje 

aj proroctvo o Cirkvi (21. verš) (Synopsis sv. J. Zlatoústeho).  

Jonáš. „Slovo Hospodinovo zaznelo Jonášovi, synovi Amitajovmu“  (1, 1), 

aby  šiel  do Ninive  a tam  zvestoval  o skorej  záhube  ich mesta. Avšak  Jonáš  to 

nechcel  urobiť,  sadol  na  inú  loď  a odplával  do  Taršišu.  Vtedy  povstala  búrka 

a Jonáš bol vrhnutý do mora a zhltnutý veľrybou. Po troch dňoch bol Jonáš živý 

vyvrhnutý  na  breh.  Vtedy  opätovne  k nemu  zaznelo  Hospodinovo  slovo  a on 

pochopil a šiel hlásať do Ninive. Keď obyvatelia Ninive počuli  jeho kázeň,  činili 

pokánie  a Hospodin  odvrátil  od  nich  svoj  hnev.  Samotný  Jonáš  sa  stal 

predobrazom  príchodu  Spasiteľa  svojim  trojdňovým  prebývaním  v útrobe 

veľryby“ (Synopsis sv. Atanáza). „Pretože jednorodené Slovo Božie malo osvietiť 

všetky  národy  svetlom  Bohopoznania  ešte  pred  svojím  vtelením, Ono  ukazuje 

pohanom  svoj Božský plán spásy a učí nás, že Boh sa nestará  iba o židov, ale aj 

o pohanov a poukazuje na spätosť Nového i Starého Zákona“ (blaž. Teodorit). 

Micheáš  prorokoval  v tom  čase  ako  aj  Ozeáš,  Joel  i Ámos.  Spoločne 

prorokovali  o tom  istom.  „Panujúci Hospodin ústami  svojich prorokov  zvestuje 

jedno  a to,  že  necitlivosť  v národe  je  hanbou  a veľký  počet  prorokov  musel 

prorokovať,  aby  zanechali  bezbožnosť  a neprávosť“  (blaž.  Teodorit).  „Zvlášť 

Micheáš predpovedal  zničenie  Samárie  a Jeruzalema  a následne  aj návrat  židov 

z Babylonského zajatia. Kritizuje  a odsudzuje vodcov národa  a následne kňazov 

a falošných  prorokov,  vedúcich  národ  do  záhuby.  Micheáš  ešte  prorokuje 

o Cirkvi veriacej v nášho Pána a tiež o Novom Zákone, ktorý mal zameniť Starý 

‐ 85 ‐

Zákon (4, 1‐7), o narodení Christa v Betlehéme (5, 2)“ (Synopsis sv. J. Zlatousteho. 

Výklad blaž. Teodorita). 

Nahum. Podľa názoru blaženého Teodorita, Hieronýma, Teofilakta prorok 

Naum žil za čias kráľa Jošiáša (Joziáša). To sa potvrdzuje tým, že v prvej kapitole 

knihy  (11.  verš)  poukazuje  na  porážku  Sennachirima,  ktorá  sa  mala  čoskoro 

odohrať  (blaž. Teodorit). „Nahum predpovedal záhubu Ninive, vojsku  i národu 

za  to, že hoci  činili pokánie po zvesti  Jonáša, no  skoro na  to zabudli a vojensky 

zaútočili  na  Izrael“  (blaž.  Teodorit).  V knihe  sa  nachádza  aj  proroctvo 

o Spasiteľovi:  „Ajhľa,  na  vrchoch  nohy  posla  blahozvesti,  ktorý  zvestuje 

pokoj...“  (2,  1)  pretože  ako Adamovi  vdýchol  Boh  dych  života,  tak  aj Christos 

obnovil tento obraz, keď dýchol na apoštolov a povedal: prijmite Svätého Ducha. 

Preto  celé  zničené  kráľovstvo Asýrie,  ktoré  sa  zobrazuje  v knihe Nahuma  pod 

ním rozumieme moc diabla, nad ktorým zvíťazil Christos a pod prosiacim Judom 

rozumieme celú zem, ktorá prosí za spasenie“ (blaž. Teodorit).  

 Abakuk  sa  sťažoval  na  bezbožnosť  Židov,  predpovedá  obsadenie 

Jeruzalema  Chaldejcami  a následne  ich  záhubu.  Utešuje  národ  príchodom 

Spasiteľa:  „Lebo  videnie  sa  splní  svojím  časom...  lebo  zem  bude  naplnená 

poznaním Hospodinovej slávy, tak ako vody naplňajú moria“ (2, 3, 14). V tejto 

knihe  sa  nachádza modlitba  proroka  vo  forme  piesne  (kap.  3),  ktorá  zvestuje 

príchod Spasiteľa a Jeho víťazstvo nad smrťou (Synopsis sv. Atanáza). Počiatočné 

slová  druhej  kapitoly:  „Na  svoju  stráž  si  zastanem  a postavím  si  baštu...“  sa 

stali  základom  piesne  paschálneho  kánonu:  „Na  Božestvennij  straži 

bohohlaholivyj  Avvakum  da  stanet  s nami...“.  A ďalšie  vyjadrenia  z knihy 

Abakuk,  sa  často  s nimi  stretávame  v cirkevných  irmosoch:  „Hospodi, uslyšach 

sluch Tvoj i ubojachsja...“. „Pokryla jesť nebesa dobroditeľ Tvoja, Christe...“ „Izšel 

jesi vo  spasenije  ľudej Tvojich,  spasti pomazannyja Tvoja prišel  jesi...“. “Iz hory 

prisinennyja čašči prišel jesi voploščsja...“ a ďalšie. 

‐ 86 ‐

 Sofoniáš  bol  súčasníkom  proroka  Jeremiáša  a prorokoval  v časoch  kráľa 

Jošiáša  (Joziáša). Počiatočné  slová poukazujú  na  celý  rad  jeho predkov:  „Slovo 

Hospodinovo,  ktoré  zaznelo  Sofoniášovi,  synovi  Kúšiho,  syna  Gedaljovho, 

syna  Amarjovho,  syna  Chizkijovho  za  čias  júdskeho  kráľa  Joziáša,  syna 

Amónovho“  (1,  1).  Niektorí  si  myslia,  že  posledné  z mien  patrí  slávnemu 

judskému  kráľovi  Joziášovi,  čo  nasvedčuje,  že  Sofoniáš  bol  pravnukom  kráľa 

Joziáša.  „Kniha  predpovedá  o tom,  čo  sa  malo  stať  s Jeruzalemom  a  judským 

kráľovstvom  a tiež  so  susednými  národmi  židov,  ktorým  predpovedá  utrpenie 

a úplnú  záhubu  od  Asýrčanov.  Potom  prorokuje  o návrate  Božieho  národa 

a o budúcej  záchrane  všetkých  národov  po  Pánovom  vtelení  (3,  14)  (blaž. 

Teodorit). 

 Aggeus. Kniha proroka Aggea sa oddeľuje od predchádzajúcich proroctiev 

o Babylonskom zajatí, pretože  sa už uskutočnilo. „V druhom  roku kráľa Dária, 

v šiestom  mesiaci,  v prvý  deň  mesiaca  zaznelo  slovo  Hospodinovo 

prostredníctvom proroka Aggea“  (1, 1). „Ústami proroka Aggea Boh všemožne 

obviňuje  tých židov, ktorí sa navrátili zo zajatia, že meškajú so stavbou chrámu, 

a preto  prikazuje  Zorobábelovi  a Jozuemu  znovu  pristúpiť  k prácam 

a predpovedá slávu postaveného chrámu, ktorou bude Christos, príchod, ktorého 

i kráľovstvo zvestuje a približuje sa (2, 10). 

 Zachariáš.  „V  ôsmom  mesiaci  druhého  roku  Dáriovej  vlády  Boh  takto 

oslovil  proroka  Zachariáša.  Mal  mnoho  rôznych  videní,  veľa  predpovedal 

o Spasiteľovi,  okrem  inéh  aj  o  Jeho  slávnostnom  vchode  do  Jeruzalema  na 

osliatku (9, 9), o tridsatich strieborných zrádcu Judáša (11, 12), o Christovej Cirkvi 

(12,  8),  o utrpení  Spasiteľa  (12,  10)“  (blaž.  Teodorit,  Synopsis  sv.  Atanáza) 

Malachiáš  je  posledný  zo  starozákonných  prorokov.  Čas,  kedy  napísal  knihu 

priamo  neukazuje,  ale  proroctvá  obsahujú  zvesti  o tom,  že  izraelský  národ  žil 

v pokoji  a mieri.  V proroctvách  neobviňoval  židov,  že  sú  nedbalí  pri  výstavbe 

chrámu  ako Aggeus,  alebo  Zachariáš,  ale  pripomína  im,  že  vďaka  Bohu majú 

‐ 87 ‐

všetky  blahá.  Kritizuje  kňazov  za  ich  nedbalosť  pri uplatňovaní  zákona. 

Predpovedá príchod Christa a jeho Predchodcu a tiež hovorí o druhom príchode 

Spasiteľa  aj  o jeho  druhom  predchodcovi  Eliášovi  (3,  1‐3,4,5).  (blaž.  Teodorit, 

Synopsis  sv.  Atanáza)  (V  dávnych  slovanských  rukopisných  vydaniach 

prorockých  kníh  sa  biblickému  textu  zvyčajne pridával predslov  o obsahu  kníh 

a živote ich autorov z diel sv. Epifána Cyperského a blaž. Teodorita).