1 vÝchodiskÁ a charakter slovenskÉho - pulib.sk · juliusz slowacki maďarský sándor petőfi,...
TRANSCRIPT
10
Romantizmus
výtvarný
Eugéne Delacroix
John Constable
literárny
románsko-germánsky
francúzsky
Victor Hugo
Gerard de Nerval
nemecký
Novalis
Heinrich Heine
poľský
Adam Mickiewicz
Juliusz Slowacki
maďarský
Sándor Petőfi, János Arany
český Karel Hynek Mácha
Karel Jaromír Erben
ruský
A.S. Puškin
M. J. Lermontov
ukrajinský
Taras H. Ševčenko
južnoslovanský
Branko Radičević
Petar Petrovič-Njegoš
France Prešeren
slovenský
slovanský
hudobný
Robert Schumann
Frédéric Chopin
anglický
G. G. Byron, John Keats
Percy B. Shelley
1 VÝCHODISKÁ A CHARAKTER SLOVENSKÉHO
LITERÁRNEHO ROMANTIZMU
Klasicizmus ~ preromantizmus ~ romantizmus. Charakter
slovenského literárneho romantizmu. Štúrovci či romantici?
Čo je to romantizmus? Túto otázku položil francúzsky básnik, románopisec a kritik
Rémy de Gourmont pred viac ako storočím, rovnako sa pýtal slovenský literárny vedec
Alexander Matuška v 70. rokoch 20. storočia a aj literárny historik Cyril Kraus v roku 1999.
Definitívnu odpoveď neponúkli ani oni, ani nik iný, lebo spoľahlivá, jednoznačná odpoveď
zrejme ani nie je možná. Neexistuje fixný model romantizmu ako umeleckého smeru, pretože
jednotlivé umelecké podoby romantizmu (výtvarný, hudobný a literárny romantizmus)
charakterizujú okrem spoločných aj odlišné znaky. Nebude jednoduché definovať ani užšie
vymedzený model romantizmu ako literárneho smeru, lebo ide o jav variabilne realizovaný
v jednotlivých národných literatúrach, v germánsko-románskych literatúrach sa vzhľadom na
odlišné politické a kultúrne východiská bude literárny romantizmus prejavovať inak ako
v slovanských literatúrach. Na nasledujúcich stranách nebudeme teda uvažovať o širokom
umeleckom modeli romantizmu, ktorý by zahŕňal hudobné, výtvarné i slovesné umenie, ale
ani o abstraktnom (svetovom) literárnom romantizme, ale o konkrétnej realizácii romantizmu
v slovenskej literatúre.
Možno definovať
romantizmus?
11
1.1 Klasicizmus ~ preromantizmus ~ romantizmus
Klasicizmus ~ romantizmus
„Romantizmus vznikol a vyvíjal sa v opozícii proti
klasicizmu“ (Kraus 1999, s. 7), no v slovenskom literárnom
romantizme nejde o radikálne popretie klasicistickej poetiky,
„v slovenskej literatúre sa prechod od klasicistickej estetiky
k romantickej uskutočňoval v podobe postupného prerastania
a pretvárania estetických ideálov“ (Hvišč 1971, s. 85), „konflikt medzi klasicistami
a romantikmi až na jednotlivosti obišiel estetické problémy“ (Čepan 1993, s. 62). Klasická
polarita klasicizmu a romantizmu prestala byť axiómou literárnej histórie v poslednej tretine
20. storočia (Horyna 2005, s. 92). Na Slovensku sa v podstate ani nevytvorili podmienky na
radikálne prehodnotenie klasicizmu romantizmom. Filozofia racionalizmu a myšlienky
osvietenského hnutia, ktoré predstavujú ideové podložie klasicizmu, ostávajú na Slovensku
pevne späté s kresťanstvom a národnými požiadavkami, a to výrazne ovplyvňuje aj slovenský
romantizmus, preto diferenciácia medzi slovenským klasicizmom a romantizmom nebude tak
výrazná ako v románsko-germánskych literatúrach. Netreba zabúdať na skutočnosť, že
literárne začiatky väčšiny romantikov majú klasicistickú podobu v oblasti verzologickej
(použitie časomiery), genologickej (výber klasicistických žánrov ako óda či selanka), témy
(oslavné a príležitostné témy, epické stvárnenie veľkomoravskej doby), príkladom môžu byť
viaceré české epické básne z prvotín Janka Kráľa, v ktorých básnik
využil časomieru (Smrt Světopluka – krále Velko-Moravského,
Zlomok o boji medzi Poliakmi a Rusmi), postupne však časomerné
či sylabotonické veršovanie nahradí sylabizmus. Poézia prechádza
od monumentálneho k spevnému veršu, próza od klasicistickej,
humanistickej vety k vete živej reči (Sabol 1995, s. 89).
Rozdiel medzi klasicizmom a romantizmom možno
identifikovať aj v koncepcii prírody. Oproti útulnosti
biedermeierovských zátiší stojí tenzívna vertikalita romantického
priestoru. Romantická poézia ťaží z opozície hore a dole (v etickej,
tematickej, motivickej a/alebo v priestorovej rovine), z napätia, ktoré vzniká dramatickým,
nepredvídateľným pohybom subjektu či živlov, tvarovaním vertikálneho priestoru, pričom
sémantická protikladnosť antoným podľa Jána Findru (2004, s. 45) je zdrojom expresivity,
s ktorou je spojené emocionálno-estetické pôsobenie textov.
Analyzujte postoje
literárnych historikov
k vzťahu klasicizmu a
romantizmu.
Heglova interpretácia
antickej a romantickej
architektúry
Kým antickú budovu
charakterizuje otvorenosť
do vonkajšieho priestoru,
ktorá signalizuje harmóniu
vonkajška a vnútrajška,
romantická stavba je
uzavretá, symbolizuje
individualitu oddelenú
od vonkajšieho sveta.
12
Autori romantizmu modelujú priestor vo svojich textoch vertikálne.1 Kým
klasicistický priestor sa vyznačuje poriadkom, cyklickou premenlivosťou, stabilitou a hlavne
kultivovanosťou vnesenou do prírodného sveta človekom, čo sa odrazilo vo frekventovanosti
obrazov záhrad, parkov a pasienkov,2 literárny romantizmus volí diametrálne odlišné
priestory – charakteristické výraznou vertikalitou, neupravenosťou, dramatickosťou.
V rámci mimetickej topografie (vzťah medzi literárnym priestorom a skutočnosťou)
predstavujú určujúci slovenský romantický priestor Tatry. Synekdochicky zastupujú vlasť,
v diele slovenských romantikov fungujú ako identifikačný znak národa a jedinca a majú aj
ohraničujúcu, vymedzujúcu a ochrannú funkciu. Symbolizujú stálosť, pevnosť, neochvejnosť
v premenlivosti času, a tak sa celkom pochopiteľne stávajú aj priestorom vyjadrujúcim
mravnú silu a v mesianistickom texte nadobúdajú až sakrálne rozmery v stotožnení s
chrámom Božím. V mesianizme sa pri mimetizácii priestoru Tatier najviac zvýšila
diskrepancia medzi skutočnosťou a básnickým obrazom. Motív Tatier je v slovenskom
romantizme podaný „ako čosi dynamické, čo je obklopené vzruchom a napätím (...) takmer
vždy je symbol Tatier súčasťou širšie ponímaného obrazu chmár a približujúcej sa búrky“
(Šmatlák 1979, s. 67). Neovládateľné živly konfrontované so stálosťou Tatier zvyšujú
intenzitu, dramatickosť, dynamiku a tenziu výpovede slovenského romantika. Tatry zastupujú
na temporálnej rovine pretrvávanie, večnosť, čo sa spája s axiologickou rovinou, lebo to, čo
pretrváva, má hodnotu. (Mihalková 2013a, s. 98 – 99).
Tvorba romantikov sa vďaka zvýšenej subjektivite, ktorá sa prejavuje v osobnejšom
vzťahu k priestoru, stáva regionálne stratifikovanou, podľa rodiska alebo podľa miesta
pôsobenia (Bohuš Nosák-Nezabudov – básnik Šariša, Samo Tomášik – prozaik Gemera).
Slovenské toponymá sa vyskytujú aj v klasicizme (Ján Hollý Na Mlíč, Juraj Palkovič Óda na
horu Sinec), no odlišný je genologický i motivický kontext, toponymá sú v klasicizme
predmetom oslavy v óde alebo idylického stvárnenia v selanke, v slovenskom romantizme sú
súčasťou melancholickej dumy či dramatického príbehu v národnobuditeľskej historickej
próze. „Zatímco však klasicisté a osvícenci zdůrazňují univerzálnost, případně ideálnost
přírody jako zdroj všech uměleckých hodnot, romantici se opírají především o představu
autentičnosti a spontánnosti, která se zakládá na individuálním citu, jenž tvoří nejdůležitější
složku básně.“ (Hrbata 2005, s. 18). Kým v predchádzajúcom, klasicistickom období volí Ján
1 Vertikálne tvarovanie priestoru sa uplatnilo v poézii Janka Kráľa, Mikuláša Dohnányho, Janka Matúšku, ale aj
v tvorbe Sama Chalupku: „Vysočizné bralie, hlboké priepaste: / Lietalo ponad ne sokolov dvanáste.“ (Chalupka
2008, s. 51). 2 Široké obzory a modravé diaľky romantikov namiesto kvetnatých záhrad a lúk klasicizmu, miesto
vlasteneckého slávika zaujíma orol a sokol, symboly slobody, vysokého letu ducha (Pišút 1938, s. 213).
13
Kollár hydronymá slovanské (v znelkách Sála, Labe, Vltava), romantickí básnici v snahe
o vyjadrenie slovenskosti, jej špecifickosti vyberajú rieky rýdzo slovenské (prameňom
i ústím):
Hron (Andrej Sládkovič),
Rimavu (Ján Francisci-Rimavský, Ján Botto),
Oravu (Janko Matúška),
Váh (Mikuláš Dohnány, Jozef Miloslav Hurban),
Torysu (Bohuš Nosák-Nezabudov).
Mimetizácia prírodného priestoru v klasicizme sa vyznačuje statickosťou alebo
predvídateľnou, cyklickou dynamickosťou, svetelnosťou, viditeľnosťou, v romantizme skôr
nepredvídateľnosťou, nejasnosťou kontúr, slabou viditeľnosťou (motívy noci, tieňa, hmly).
Priestorové stratifikácie lyrickej výpovede v klasicizme a v romantizme sú odlišné, okrem
posunu od slovanského k slovenskému dochádza k zvýšeniu záujmu o vnútorný (subjektívny,
psychický) priestor.
Fixovaný estetický ideál klasicizmu vystriedal v romantizme dôraz na básnickú prax,
pričom subjekt tvorcu nie je obmedzovaný poetickými pravidlami, konvenciou, volí žánre,
ktoré tvorivú slobodu svojou modifikovateľnosťou podporujú, teda často žánre synkretické.
Romantizmus oproti klasicistickej dogme o univerzálnosti vkusu presadzuje chápanie
literatúry ako výrazu života.
Jednotlivé literárne obdobia sa diferencujú aj použitím odlišného verzifikačného
systému,3 kým v klasicizme básnici uprednostňovali stopovo (časomerne alebo
sylabotonicky) organizovaný verš, v romantizme dominuje sylabický veršový systém.
Ironizujúco sa o príklone romantikov k sylabickosti vyjadril vo svojich Žihadliciach Jonáš
Záborský, čím sa opäť potvrdzuje nejednoznačnosť binarity klasicizmus – romantizmus, ich
vzájomné prelínanie v čase (Záborského knihy vychádzajú na začiatku 50. rokov 19. storočia,
teda v čase, keď romantizmus už bol v slovenskej literatúre etablovaný):
Staré a nové básnictvo
Čas merali starší, naši sylaby básnici číslia;
div-li, že večnoveké tých knihy, týchto hrubé? (Záborský 1989b, s. 255).
3 Verzifikačný systém – spôsob rytmickej výstavby verša, určený komplexom vnútorne spätých
a hierarchizovaných prvkov, ktorých organizáciu konštituuje verš, tiež verzifikácia – náuka o typoch, postupoch
veršovania, o druhoch veršov (Štraus 2003, s. 61).
14
Klasicizmus svojím štýlom oslovuje vzdelaneckú vrstvu, romantizmus má ambíciu
osloviť širšie vrstvy obyvateľstva, použitím hovorového jazyka, jazyka príbuzného jazyku
ľudovej slovesnosti sa zvýrazňuje jeho komunikatívnosť. Romantická impulzívnosť,
senzitívnosť stojí oproti racionálnemu hodnoteniu sveta klasicistom. Podľa Karola
Kuzmányho klasicizmus „určité umny spředmětňuje“ a romantizmus „určité předměty
zumňuje“, teda zduchovňuje predmetnosť (podľa Čepana 1993, s. 69).
Literárny
smer
Oblasť
Klasicizmus
Romantizmus
ideologická filozofia osvietenstva,
racionalizmu (René Descarte)
filozofia idealizmu (G. W. F. Hegel, F.
W. J. Schelling), neskoré osvietenstvo
Herdera, raný romantizmus Schlegela
kauzálno-racionalistické
myslenie, rozumové poznanie
dialekticko-idealistické myslenie,
intuitívne poznanie
objektívny, racionalistický
dualistický princíp
monistická totalita romantického
„ducha a predmetnosti“
ideál skutočnosti a uzavretosti vnútorná nekonečnosť a otvorenosť
celistvé, vyrovnané, harmonické rozpad, disharmónia
poetologická vzorom antická literatúra vzorom folklór (transformácia)
striktné dodržiavanie pevných
poetických pravidiel
dôraz na subjekt tvorcu (bez
obmedzenia pravidlami, konvenciami)
fixovaný estetický ideál básnická prax, senzitívnosť, fantázia,
impulzívnosť, nespútaná predstavivosť
vzťah k svetu identita vnútra a vonkajšku
(subjektu a objektu, vonkajšieho
sveta a ľudského vnútra)
protiklad (narušenie identity),
dominancia vnútra (cez ja i svet)
žánrová epos, óda, žalospev, selanka balada, pieseň, duma, historická próza
tematická slovanské vlastenectvo, bratstvo,
cyrilo-metodská tradícia
príroda ako rámec
subjektívnosť, individuálnosť
príroda ako súčasť prežívania človeka
formová
(výrazová)
sylabotonický veršový systém (J.
Palkovič, B. Tablic) a časomerný
systém (J. Hollý, J. Kollár)
sylabický veršový systém
metonýmia metafora
Tab. č. 1 Porovnanie znakov klasicizmu a romantizmu Zdroj: Čepan 1993, Kraus 1999.
15
Pracovný list č. 1
Analyzujte báseň Jána Hollého a Jána Botta na základe diferenciácie klasicizmu
a romantizmu v tabuľke č. 1.
Ján Hollý: Na Umku Ján Botto: K mladosti
Umko tatranská, čo hravími lutni
Strunmi zátvrdlé jako skalska srdca
Zmakčuješ, trúchlé čo novú opájáš
Srdca radosťú!
Též čo mláďencov z veselím točiť sa
Zástupem ďevčat, čo samích i skákať
Starčekov núťíš; ba ďivé naháňáš
Zvírata krepčiť!
Zazňi hurtovnú mi peseň, kerá bi
Toľko blúďících a hluchích Slovákov
Mohla ráz pohnuť ke tuhéj svojého
Národu lásce.
Mohla odbehlích ku roďičce Sláve
Úskokov prihnať, bi naďál boľestní
Matce zmáhať žál a ťeplé vicíďať
Prestaľi kapki.
Vždicki povďační, jakovím kojícá
Ňekdi ňemluvních zvukotem k milému
Védla uspáňú, ťešenéj takími
Spívaľi hlasmi.
Čože tak vädneš, mladý svet?!
Jak mrazom prvší jarný kvet,
jak tá rosa na doline
hynie, hynie — až zahynie;
chýru, znaku po tebe niet:
oj, mladý svet, môj mladý svet!
Čos’ tak pletieš po tej zemi
s opustenou nadol hlavou —
ako pustyňou tieň nemý,
ako motýľ kryptou tmavou:
štyri steny — tvých svetov svet,
prach a pleseň — tvých kvetov kvet,
liezať, padať — tvých letov let,
oj, mladý svet, môj mladý svet! —
Čos’ tak tichý, svet môj mladý?!
Jak ten potôčik pod ľady,
jak dom vymretý v pokore.
Čo značia tie tvoje dumy? —
Čis’ to jak pred búrkou more?! —
Piesne treba, víchru treba!
Nech sa zdvihnú luny v nebá —
a svet starý padne v rumy!
Piesne treba, prúdu treba,
čo potopou svet zaleje,
ten svet padlý, bez nádeje;
čo splákne mrcín hromady,
žúžaly, chrobač i hady:
že tvár zeme zoškvrnená
nanovo sa zazelená.
Piesne treba, búry treba!
Čo zatrasie štyri strany,
čo razom strie, razom zmelie
modly, tróny spráchnivelie,
čo zdrúzga putá i knuty,
i všetky krivé rozumy,
i nadutej pýchy dumy,
ich vežou Bábel zarúti.
Piesne treba, blesku treba!
Čo krížom-krážom dva svety
strelou Perúna preletí,
čo prenikne v špik i kosti,
čo zažne srdcia mladosti
v požiar velikých obetí:
iskra za iskrou nech letí
do výsosti, do výsosti! —
Že tmavé nebo nad nami
zjasá novými zorami
slávy, krásy, velebnosti! —
Novej piesni zaznieť treba,
piesni, mladosť, hodnej teba!
Čo zhrmí jak na počiatku
slovo „Staň sa!“ z Tvorca hrudi,
i vyvolá z živlov zmätku
nové svety, nových ľudí!
Metódy tvorivej práce s básnickými textami Jána Hollého Na Umku a Jána Botta K mladosti v kapitole Slovenský
literárny romantizmus v školskej praxi (interpretačné a tvorivé príležitosti) v učebnici Romantizmus v
literárnohistorickej a interpretačnej reflexii (Mihalková 2013a).
16
Preromantizmus ~ romantizmus
V slovenskej literatúre 20. a 30. rokov 19. storočia sa prelína klasicizmus
s preromantizmom, biedermeierom i romantizmom sprítomňovaným pomocou prekladov. Na
rozdiel od jednoznačnej akceptácie klasicizmu a romantizmu v slovenskej literatúre voči
prítomnosti preromantizmu či biedermeieru zaujíma literárna história rôzne stanoviská:
výrazne negatívny postoj voči existencii preromantizmu v slovenskej literatúre má Cyril
Kraus (1999), rezolútne vyhlasuje Jána Kollára za klasicistického básnika, preromantizmus
absentuje v koncepcii Dejín slovenskej literatúry Stanislava Šmatláka (2007), v Dejinách
slovenskej literatúry (2009) Imrich Sedlák v rámci kapitoly Začiatky romantizmu (1836 –
1843) síce píše o preromantizme, no nie je celkom zrejmé, na ktoré javy a na ktoré
z autorských portrétov možno vzťahovať označenie preromantizmus, vedľa seba sa tu ocitli
Ján Chalupka, Ján Pavol Tomášek, Michal a Samuel Godrovci, Karol Kuzmány, Karol Štúr,
Ján Maróthy, Alexander Boleslavín Vrchovský, Benjamin Pravoslav Červenák, Ctiboh Zoch,
Karol Braxatoris, Ľudovít Žello a aj Pavol Všudyslav Ollík, pričom o preromantizme možno
uvažovať predovšetkým v súvislosti s prozaickou tvorbou Karola Kuzmányho. Presvedčivo
vyčleňuje preromantizmus v Počiatkoch slovenskej novodobej prózy (1968) Viliam Marčok.
Ešte zložitejšia situácia nastáva v prípade snahy identifikovať v slovenskej literatúre
v čase medzi klasicizmom a romantizmom biedermeier. Biedermeier4 sa pôvodne používal
v oblasti bytovej meštianskej kultúry v nemecko-rakúskom priestore, do literatúry sa preniesli
len niektoré jeho znaky, v biedermeierovskej literatúre sa zdôrazňuje hlavne občianska cnosť,
poriadok v spoločnosti, láska k vlasti, k panovníkovi, k rodnému kraju, pokoj v sujetovej
rovine – nehektický príbeh, v tematickej rovine – rodina, manželstvo, v rovine postáv –
vyrovnanosť, znášanlivosť, spokojnosť, v priestorovej rovine – idylizovaný priestor, zátišia,
útulná domácnosť. V slovenskej literatúre možno hovoriť o biedermeierovských textoch,
o zastúpení niektorých znakov biedermeieru napríklad v diele Karola Kuzmányho Běla
(1836), prítomných v exponovaní rodinných hodnôt. Na odklon mladých slovenských
spisovateľov od biedermeierovskej poetiky má vplyv Máchov Máj, ktorý síce nebol
4 Biedermeier, v ktorom sa poézia, neopúšťajúc celkom estetickú sféru, snaží navonok i vnútorne pôsobiť
výchovne, predstavuje v rakúskom a nemeckom prostredí v 1. polovici 19. storočia syntézu dvoch umeleckých
slohov: klasického (viera vo výchovné ideály, nadosobný poriadok, ľudskú dokonalosť, ideál, no v biedermeieri
bez geniality, namiesto toho solídne plnenie povinnosti, teda chvála práce, pracovitosti) a romantického, lebo
„po romantice zavládne vytříbení a z bouřliváků a titanů se stávají ne vždy jen filistrové, nýbrž také poctiví
a dobrodušní biedermeieři.“ (Sahánek 1938, s. 52), na pozadí dobovej krízy sa biedermeierovský autor vzdáva
aktivity, odvracia sa od politickej aktuálnosti (rezignácia) do súkromnej selanky, utieka sa k umeniu a k prírode
v žánroch ako idyla, balada, romanca, veršovaná poviedka či biedermeierovská pieseň. Dodnes sa vedie diskusia,
či ide o osobitnú epochu alebo len životný pocit, o zastúpení biedermeierovských znakoch v slovenskej literatúre
píše L. Čúzy (2004), M. Vojtech (2003) a v súvislosti s inými autormi a inou dobou (T. Vansová, B. Němcová
a 2. polovica 19. storočia) aj M. Mikulová (2006).
17
Je umelec romantizmu
zrkadlo alebo lampa?
v Čechách priaznivo prijatý, no na Slovensku ho ocenil Karol Kuzmány v Hronke a otvoril
tak cestu akceptácii poetiky romantizmu. Karol Kuzmány (Hronka 1838) objasňuje rozdiel
medzi antickým a romantickým umením ako rozdiel medzi stvárňovaním ideálu (antické,
klasicistické umenie) a stvárňovaním tenzie plynúcej z nemožnosti dosiahnuť ideálny stav
(romantické umenie). Antické umenie podľa Kuzmányho líči život skôr tak, aby vyhovoval
ideálnej predstave, romantické umenie hľadí na život tak, aby bolo vidieť rozpor medzi
skutočnosťou a ideálom, preto najúčinnejším prostriedkom romantizmu je kontrast (Pišút
1938, s. 28). Klasicizmus s pevnou estetickou normou je prítomný na Slovensku takmer
v rovnakom čase s preromantickou orientáciou na básnickú prax, zvýšenou citovosťou,
sugestívnosťou nespútanej prírody, rehabilitáciou folklóru, s narastajúcim synkretizmom
(pieseň, lyrickoepická romanca, balada), čo naplno rozvinie romantizmus.
1.2 Charakter slovenského literárneho romantizmu
Ako definovať slovenský literárny romantizmus? Čím sa vyznačuje, čo ho
charakterizuje? Slovenský literárny romantizmus možno lepšie než čokoľvek iné vystihujú
verše Jána Maróthyho5 z básne Výtoky obraznosti (1837):
Avšak – vládniž obrazotvornosti,
v básni ne um, srdce panuje,
6
srdce cítí rány minulosti
a vřelá krev v žilách koluje.
Báseň Jána Maróthyho má pre romantizmus príznačný názov, substantívom „Výtoky“
sa odkazuje na živelnosť v metóde písania (fragmentarizácia, improvizácia) a v motívoch
(mimetizácia prírodnej a ľudskej živelnosti) poézie romantikov, na nespútanosť, nehatenosť,
vnútorný dynamizmus romantickej básne. Slovom „obraznosti“ v názve básne sa zvýrazňuje
základný postup tvorby romantizmu – metaforickosť (paradigmatickosť, vertikalita),
vytvárajúc prekvapivé spojenia či strety, oproti predchádzajúcej (klasicistickej)
5 Báseň Jána Maróthyho Výtoky obrazotvornosti bola prednesená na pôde bratislavskej študentskej spoločnosti
22. 2. 1837 (Kraus 1999, s. 26). 6 Otázka je inšpirovaná monografiou Meyer Howard Abrams Zrcadlo a lampa. Romantická teorie a tradice
estetického myšlení (2001), v ktorej sa vychádza z premisy, že literárna teória myslí v analógiách a paralelách,
a preto ponúka metaforu zrkadla viažucu sa na umenie, ktoré odráža skutočnosť, a je teda nápodobou
a metaforu lampy, keď umelec svojím vnútorným svetlom ožaruje predmety, skutočnosti a až tak premenené
ich zaznamenáva.
18
metonymickosti pracujúcej s asociatívnosťou založenou na logických, odvoditeľných
súvislostiach.
Podľa Cyrila Krausa slovenský literárny romantizmus charakterizuje isté
„oneskorovanie“ v porovnaní so západoeurópskym romantizmom a „zvýraznený národný
rozmer“ (1999, s. 9), vzhľadom na západoeurópske pomery sa slovenský literárny
romantizmus formoval o štvrťstoročie neskôr a prispôsoboval sa záujmom národného hnutia
(Čepan 1993, s. 62). Zžitie sa s národom je nielen ideovým projektom slovenských
romantikov, ale aj súčasťou kultúrneho projektu, keď autor čerpá z tradícií, z ľudovej
slovesnosti. Slobodná individualita tvorcu sa spája s vedomím príslušnosti k utláčanému
národu, sloboda osobná so slobodou národnou. V slovenskom romantizme platí program
ľudovosti, demokratizmu a slovanskej orientácie.
Subjekt slovenského literárneho romantizmu je proti (rebel, vydedenec, burič), ale aj
za (vizionár, rojko, fantasta, prorok, veštec) (Kraus 1999, s. 11). Výbojnosť, nepokoj, vzlet
na jednej strane a smútok, skleslé nálady, pocity osamelosti na druhej, dôraz na osobnosť a
predierajúci sa subjektivizmus tvoria počiatok romantického obdobia na Slovensku (Pišút
1938, s. 216). Romantický lyrický subjekt, romantický hrdina (a tu má opodstatnenie termín
hrdina, lebo literárna postava romantizmu si zachováva svoje vnútorné kvality) sa vyznačuje
súborom znakov:
výnimočnosť, potreba odlíšiť sa, identifikovať sám seba;
sebaprojektovanie, anticipácia obrazu seba samého v budúcnosti;
vysoké, vznešené ciele, mravnosť;
viera v silu slova, až precenenie moci slova, keď sa z filozofie (Hegla, Herdera)
stalo politikum (Pius 1998, s. 33);
historicita, pocit zodpovednosti za svet, nie pozorovateľ dejov, ale vždy účastník;
pocit nesúladu:
vo vlastnom vnútri, pochybnosti o sebe samom, o vlastnom Ja;
medzi prírodným a civilizačným, príznačné pre romantický subjekt je
splynutie s prírodnými živlami, príklon ku kozmickému;
medzi snom/ideálom a skutočnosťou;
medzi Ja a kolektívom;
márny zápas, romantické Ja mimo spoločnosti, súčasne túžba byť prijatý;
19
ohrozenie:
indivídua pohlteného masou, výrobou, konzumom, nepriateľom je
materialistická spoločnosť;
vlastnej autenticity nekritickým obdivom voči inonárodným (neslovanským)
kultúram;
sebectvom, pred ktorým vystríhal Ľudovít Štúr, ale zároveň je v poézii časté
ponorenie sa do seba samého;
odstupom od pospolitého ľudu, nevyhnutnosťou je priblíženie sa k ľudu
témou, jazykom, postupmi, spôsobom podania (Pius 1998).
Revolta, nesúhlas a túžba zmeniť spoločnosť, revolta proti spoločnosti7 i proti sebe
samému, proti vlastnému osudu, titanizmus, prudkosť, zápal, sebaobetovanie (život Mikuláša
Dohnányho, Sama Vozára), zároveň typické romantické rozpoltenie osobnosti v zápase ja –
nieja, ja – svet, sen – skutočnosť, túžba – čin (Vongrej 1967, s. 305) signujú romantický
subjekt.
V 50. rokoch 19. storočia nastáva posun vo výbere subjektu: „Nie je to Svätopluk,
veľký kráľ Slovákov, ani rozprávkový hrdina, junák-šuhaj, ale Svätoboj, najmladší
Svätoplukov syn, kňaz pustovník, ktorý dobrovoľne prijíma údel trpiaceho kajúcnika,
pokorného, oddaného do vôle božej.“ (Kraus 1999, s. 116), v elegickej poézii Ľudovíta Štúra
(Svätoboj) či Jána Botta (Žiaľby Svätobojove), no na druhej strane nemožno zhodnotiť tvorbu
romantikov po revolúcii ako „tvorbu sklamaných nádejí“, lebo vznikajú aj tematicky odlišné
texty (Samo Chalupka Mor ho!).
Vnútorne sa slovenský romantizmus diferencuje z hľadiska filozofickej orientácie,
odlišnej poetiky, ale aj politickej koncepcie,8 zároveň sa romantizmus mení aj v diachrónii.
7 Hoci sa traduje odmietanie „byronovského modelu“ romantikmi, preklady Byrona (Mikuláš Dohnány,
Pavol Dobšinský) sa vyskytujú už v študentskom rukopisnom zábavníku Považie (1848) a znaky byronizmu
v tvorbe Janka Kráľa či Sama Vozára. 8 Analýzu rozdielov v estetických (spoločenských, politických) koncepciách slovenských romantikov prináša
tretia kapitola učebnice Estetické koncepcie slovenských romantikov.
Invariantný model romantizmu tvorí subjektívny výber a dialektické (diskontinuitné)
spájanie (disharmonické objatie) rôznych, aj substanciálne rozdielnych (kvalitatívne)
odlišných javov a faktov (duch a predmetnosť) skutočnosti, pričom je nesporná prevaha
abstraktno-univerzálnych hľadísk (duch) nad svetom konkrétnej reality (hmoty, predmetnosti).
(Čepan 1993, s. 78)
20
Koho možno označiť
ako štúrovca?
1.3 Štúrovci či romantici?
V uvažovaní o slovenskom literárnom romantizme sa uplatnili v podstate dve základné
koncepcie: prvá bola založená na konvergentnom princípe, ktorého ústredným bodom bola
estetika Ľudovíta Štúra, druhé riešenia malo viac divergentný medziliterárny charakter, kde sa
zdôrazňovali súvislosti medzi slovenskou literatúrou a súvekými európskymi literatúrami.
Výsledkom rozdielnych koncepcií sa stalo dvojaké označovanie autorov raz ako „štúrovcov“,
inde ako „romantikov“.
Koncepcia „Štúrovej školy“
Označenie literátov píšucich a publikujúcich v 30. až 70. rokoch 19. storočia ako
„štúrovcov“ bolo založené na konvergentnom prístupe k zhromaždenému textovému
materiálu. Usporadúvanie všetkého materiálu patriaceho do
slovenského romantizmu malo podobu sústredných kružníc,
ktorých centrálny bod predstavoval program Ľudovíta Štúra.
Budovanie „značky“ (label) „Štúrovej školy“ začalo obrazom
jednotnej generácie, ktorý vo svojom diele vytvoril Jozef Miloslav Hurban. Zložitá politická
situácia Slovenska od poslednej štvrtiny 19. storočia v rámci Rakúsko-Uhorska, pretrvávajúce
problematické postavenie Slovenska v novovzniknutej Československej republike
nedovoľovali spochybniť monolitnosť „štúrovskej generácie“, v nejednoznačnej politickej
situácii Slovenska nebolo žiaduce odkrývať vnútornú nejednotnosť tých, ktorí stáli na čele
národného obrodenia a národ formovali, kriesili. V koncepcii Jaroslava Vlčka, Jozefa
Škultétyho, Štefana Krčméryho ústredná pozícia Ľudovíta Štúra rozhodovala o hodnotení
ostatných autorov, pozornosť sa venovala najmä spolupracovníkom Ľudovíta Štúra, nie tým,
ktorí s ním (s jeho estetickým programom) nesúhlasili, hľadali sa prieniky, spoločné znaky
v tvorbe autorov. Autori vymykajúci sa projektu Ľudovíta Štúra sa ocitli na okraji
literárnovedného záujmu, prípadne úplne zo systému literárneho obdobia vypadli (mesianisti).
Vyhranila sa teda oficiálna a neoficiálna verzia romantizmu: tzv. štúrovská a apokryfická línia
(Čepan 1993, s. 61).
Jaroslav Vlček vymedzuje literatúru prostredníctvom kľúčových osobností, ktoré
tvarovali nielen literárny, ale aj širšie kultúrny či až politický život doby: po jozefínskom
Slovensku a škole Bernolákovej to bola „Štúrova škola“, charakteristická použitým jazykom
– slovenčinou a prevládajúcim sylabickým veršovým systémom, k jej predstaviteľom patria
Jozef Miloslav Hurban, Andrej Sládkovič, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Pavol Dobšinský, Ján
21
Botto a ďalších. Ústrednú pozíciu v koncepcii Jaroslava Vlčka zaujíma Ľudovít Štúr: „Hoci
ako poet nie je z posvätených, ako skúmateľ nie z pionierov, ani ako stilist nie z vyvolených:
ako zápalistý, sebažertvujúci učiteľ generácií, ako mužný, ideálny charakter a prvý
predstaviteľ smeru najpamätnejšej periody slovenského preporodenia má v našej domácej
i v slovanskej kultúre význam epochálny.“ (Vlček 1923, s. 283). Jaroslav Vlček zužuje
použitie pojmu romantizmus9 iba na básnikov spojených melanchóliou, rojčivosťou,
sústredením na vnútorné svety, ktorí sa vyznačujú bohatstvom prírodných obrazov
usúvzťažnených s rozpoložením duše, zložitou metaforikou, koncentráciou na emócie,
romantizmu „podľahli“ v tvorbe „najobdarenejší“ Samo Bohdan Hroboň, „najhlbší“
Mikuláš Dohnány, „najvšestrannejší“ Viliam Pauliny-Tóth a Daniel Maróthy (Vlček 1923, s.
193).
O štúrovcoch písali po Jaroslavovi Vlčkovi aj ďalší literárni historici: Mikuláš Bakoš,
Viktor Kochol či Alexander Matuška. Viacerí literárni
historici upozornili na negatívne hodnotenie západného
romantizmu romantikmi, a aj preto volili radšej
označenie štúrovci než romantici. Je však zrejmé, že
tvorba jednotlivých autorov nebola antiromantická, ale
napĺňala všetky znaky národného romantizmu. Navyše, estetické názory Ľudovíta Štúra
nezasiahli/neformovali tvorbu jeho súčasníkov natoľko, aby sa mimo spoločensko-politickej
oblasti musel používať pojem „štúrovci“, v literárnej oblasti bude primeranejšie,
adekvátnejšie použitie spojenia „slovenskí romantici“.
Koncepcia „romantikov“
Popri dominujúcom označení „štúrovci“ sa začínalo v slovenskej literárnej vede 20.
storočia postupne presadzovať iné riešenie, ktoré malo viac divergentný, medziliterárny
charakter, kde sa zdôrazňovali súvislosti medzi slovenskou literatúrou a súvekými
európskymi literatúrami.
9 Podrobnejšie sa používaniu pojmu romantizmus vo Vlčkovej knihe Dejiny slovenskej literatúry venoval
Stanislav Šmatlák (2007, s. 49 – 54), ktorý Vlčkov prístup komparuje so zásadnou štúdiou Pavla Bujnáka
Romantizmus v literatúre slovenskej. Kým Jaroslav Vlček označenie romantizmus v súvislosti so slovenskou
literatúrou nepoužíva takmer vôbec a ak áno, tak len v negatívnom zmysle, obmedzujúc ho na vyjadrenie
subjektívnosti, prílišnej citovosti, zahĺbenosti do duchovného sveta, Pavol Bujnák je na rozdiel od Jaroslava
Vlčka v chápaní romantizmu priširoký a príliš ideologický. Oproti nim Stanislav Šmatlák kladie štrukturalistickú
prácu Mikuláša Bakoša Problém vývinovej periodizácie slovenskej literatúry, ktorá formuluje pochybnosti
o opodstatnenosti tradičných slohovo-historických označení v našom kontexte a namiesto nejasného
„romantizmus“ navrhuje uprednostniť spojenie „Štúrova škola“.
Možno slovné spojenie
„štúrovský romantizmus“
(Kochol 1960) pokladať
za oxymoron?
22
V projektoch jednotlivých Dejín slovenskej literatúry uprednostnili výraz „romantici“
pred výrazom „štúrovci“ Andrej Mráz (1949), Oskár
Čepan (1965a, 1965b), Ján Béder (1963), Milan
Pišút a Mikuláš Gašparík (1984) a aj Stanislav
Šmatlák (2007). Zásadným spôsobom sa proti
označeniu „štúrovci“ ohradili Oskár Čepan (1993) i
Ladislav Čúzy (2004), „štúrovci“ nie sú adekvátnym
pojmom pre vystihnutie a pomenovanie tak
diferencovanej, poeticky, filozoficky odlišne
orientovanej tvorby, akou bola tvorba slovenských
romantikov. Spojenie slovenský literárny
romantizmus používa aj Cyril Kraus (1999) i
Imrich Sedlák (2009), zdá sa byť teda spojením
v slovenskej literárnej histórii zaužívaným, dostatočne
vyargumentovaným až do okamihu otvorenia učebníc literárnej výchovy určených pre
základné školy (ISCED II), v ktorých sa vytrvalo hovorí o „štúrovcoch“ napriek tomu, že
pominuli politické dôvody, ktoré udržiavali tento
termín v obehu, napriek tomu, že literárnohistorický
(predovšetkým archívny výskum) odhalil množstvo
rukopisných materiálov zväčšujúcich diapazón podôb
tvorby romantikov a zjednocujúce pomenovanie
„štúrovci“ nedokáže pokryť tak divergentný jav,
akým sa dnes ukazuje slovenský literárny
romantizmus. Aj v literárnom vzdelávaní na nižšom
stupni (ISCED II) teda treba uprednostniť
pomenovanie „slovenskí romantici“.
Obr. 2 Obálka knihy I. Sedláka
a kol. Dejiny slovenskej literatúry
(Martin; Bratislava: Matica
slovenská; LIC 2009).
Obr. 1 Obálka knihy S. Šmatláka
Dejiny slovenskej literatúry
(Bratislava: LIC 2007).