UČEBNÉ TEXTY

AKADÉMIA POLICAJNÉHO ZBORU V BRATISLAVE

_______________________________________________________

Eva MAMOJKOVÁ, Ivan NOVÁK

ZÁKLADY PENOLÓGIE

Bratislava 2015

Autori:

PaedDr. Eva Mamojková, PhD. (kap. 1, 6, 7, 8, 9 )

JUDr. Ivan Novák (kap. 2, 3, 4, 5, 9)

Recenzenti:

Dr.h.c. prof. JUDr. Vladimír Čečot, CSc.

(Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici,

Právnická fakulta)

Doc. JUDr. Jaroslav Klátik, PhD.,

(Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici,

Právnická fakulta)

JUDr. Ing. Michal Turošík, PhD.

(Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici,

Právnická fakulta)

ISBN 978-80-8054-651-9

EAN 9788080546519

3

Obsah Úvod............................................................................................................................5

Zoznam skratiek a symbolov.......................................................................................6

1 Penológia ako vedná disciplína..............................................................................7

1.1 Penológia........................................................................................................7

1.2 Vzťah penológie k trestnému právu a iným súvisiacim vedným odborom....9

1.3 Vzťah penológie k ostatným vedným disciplínam........................................13

2 Historické korene a zdroje penológie, história väzenstva....................................27

2.1 Úvod do histórie trestu a trestania...............................................................27

2.2 Trest a trestanie v historickom pohľade.......................................................28

2.3 Novodobé poňatie trestu odňatia slobody a vznik penologických systémov.......................................................................................................33

2.4 História väzenstva ako inštitúcie, väzenská architektúra.............................36

2.5 Väzenstvo na území Slovenska do roku 1918...............................................40

2.6 Väzenstvo na Slovensku v rokoch 1918 – 1945............................................43

2.7 Väzenstvo na Slovensku po roku 1945 až do roku 1989...............................46

2.8 Vývoj väzenstva na Slovensku po roku 1989................................................49

3 Medzinárodné trendy vývoja väzenstva..............................................................55

3.1 Medzinárodná spolupráca v oblasti väzenstva............................................55

3.2 Štandardné minimálne pravidlá OSN pre zaobchádzanie s väznenými osobami.......................................................................................................59

3.3 Rada Európy, Európske väzenské pravidlá a ich prínos pre väzenstvo........60

4 Teória trestu ako penologická a trestnoprávna kategória...................................65

4.1 Právne základy trestu a trestania.................................................................65

4.2 Harmonizácia koncepcie trestov a trestania v Európe a na Slovensku........67

5 Systém sankcií a zaistenie osôb v trestnom konaní.............................................71

5.1 Sankcie v trestnom práve.............................................................................71

5.2 Zaistenie osôb v trestnom konaní................................................................76

6 Výkon väzby.........................................................................................................81

6.1 Právna úprava výkonu väzby........................................................................82

6.2 Prijímanie, umiestňovanie, premiestňovanie a predvedenie obvineného...82

4

6.3 Zaobchádzanie s obvineným........................................................................84

6.4 Výkon väzby osobitných kategórií obvinených.............................................93

6.5 Ďalšie náležitosti výkonu väzby....................................................................94

6.6 Výkon väzby ako psychosociálny problém...................................................96

7 Výkon trestu odňatia slobody............................................................................101

7.1 Právne aspekty trestu odňatia slobody......................................................101

7.2 Prijímanie, umiestňovanie, premiestňovanie, zmena spôsobu výkonu trestu..........................................................................................................102

7.3 Základné sociálne práva a ostatné práva odsúdených...............................104

7.4 Zaobchádzanie, program a prostriedky zaobchádzania.............................109

7.5 Diferenciácia výkonu trestu odňatia slobody.............................................116

7.6 Špecializovaný výkon trestu.......................................................................120

7.7 Výkonu trestu osobitných kategórií odsúdených.......................................128

7.8 Ďalšie náležitosti výkonu trestu.................................................................132

7.9 Sociálnopsychologické aspekty výkonu trestu...........................................133

8 Orgány zabezpečujúce výkon väzby a výkon trestu...........................................137

8.1 Postavenie, organizácia, riadenie a pôsobnosť zboru................................138

8.2 Povinnosti, oprávnenia príslušníkov zboru a donucovacie prostriedky.....149

8.3 Justičná stráž a jej oprávnenia....................................................................155

8.4 Ochrana, eskorta a vstup do chránených objektov zboru..........................156

8.5 Vzdelávanie príslušníkov a zamestnancov zboru........................................158

9 Postpenitenciárna starostlivosť a reintegrácia páchateľov trestných činov do spoločnosti.........................................................................................................163

9.1 Kontinuita penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti...................163

9.2 Ďalšie ciele rozvoja väzenského systému s dôrazom na resocializáciu......175

Zoznam použitej literatúry......................................................................................179

Zoznam zobrazených tabuliek.................................................................................188

Zoznam zobrazených schém....................................................................................188

Prílohy......................................................................................................................189

5

Úvod

V dôsledku novelizovania zákona o výkone väzby (zák. č. 221/2006

Z. z.) a zákona o výkone trestu odňatia slobody (zák. č. 475/2005 Z. z.) sa

kvalitatívne mení súčasná penitenciárna prax. Na tieto zmeny je potrebné

reagovať aj inovovanou učebnou pomôckou, ktorá približuje nové zámery

aktuálnej legislatívy, ako aj príslušné aplikačné konzekvencie

v penitenciárnej praxi. Všetky uvedené zmeny súvisia aj s novelizovaním

Trestného zákona (zák. č. 300/2005 Z. z.) a Trestného poriadku (zák.

č. 301/2005Z. z.), ktoré zavádzajú nielen nové druhy trestov, ale aj nové

zásady ich ukladania.

Zásadnou novinkou je diferencovaný výkon väzby, keď popri

štandardnom režime zavádza aj zmiernený výkon väzby s cieľom stále

dôraznejších požiadaviek zo strany príslušných orgánov Európskej únie.

Nový zákon taktiež posilňuje celkový trend humanizácie podmienok života

obvinených a odsúdených a precíznejšie upravuje ich práva a povinnosti.

Vo výkone trestu odňatia slobody bola doteraz platná vonkajšia

diferenciácia zaraďovania odsúdených do príslušných nápravnovýchovných

skupín nahradená ich zaraďovaním do troch stupňov stráženia: minimálneho,

stredného a maximálneho. Taktiež boli spresnené predovšetkým sociálne

práva odsúdených, najmä vo vzťahu k odsúdeným mladistvým

a k odsúdeným ženám.

Všetky uvedené zmeny týkajúce sa podmienok výkonu väzby

a výkonu trestu odňatia slobody sú zakotvené aj v samotnom zákone o Zbore

väzenskej a justičnej stráže (zák. č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej

stráže), ktorý špecifikuje jeho úlohy a oprávnenia pri ich zabezpečovaní.

Dôslednou aplikáciou všeobecne záväzných právnych predpisov sa urýchli

transformačný proces slovenského väzenstva, ktoré sa už v súčasnosti stáva

v mnohých smeroch porovnateľné s vyspelými západoeurópskymi štátmi.

Učebná pomôcka má slúžiť na základnú orientáciu pri štúdiu

problematiky penológie a penitenciárnej praxe. Je určená najmä študentom

bakalárskeho a magisterského štúdia Akadémie Policajného zboru

v Bratislave. Jej použitie mohlo by byť prínosom aj pre iných adresátov

so záujmom o rozvíjanie ich vedomostí v prezentovanej oblasti.

Autori

Bratislava 2015

6

Zoznam skratiek a symbolov

ceniny ceniny, vkladné knižky, vkladové listy, bankové

platobné karty a iné doklady preukazujúce

existenciu účtu odsúdeného

v banke alebo pobočke zahraničnej banky

dohovor Európsky dohovor na zabránenie mučenia

a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania

alebo trestania.

dôchodok dôchodková dávka

generálne riaditeľstvo Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej

a justičnej stráže

generálny riaditeľ generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej

stráže

komisia umiestňovania komisia

korešpondencia písomné správy v listinnej podobe

minister minister spravodlivosti Slovenskej republiky

nástupný oddiel súhrnný názov pre 3 formy ubytovania

väznených osôb: nástupný oddiel, nástupná izba

alebo nástupná cela

organizačný poriadok Organizačný poriadok Generálneho riaditeľstva

Zboru väzenskej a justičnej stráže

stredisko stredisko vedľajšieho hospodárstva ústavu

trest trest odňatia slobody

zbor Zbor väzenskej a justičnej stráže

ústav ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav

na výkon väzby

SPaKČ Skupina psychodiagnostickej a konzultačnej

činnosti

VV výkon väzby

VTOS výkon trestu odňatia slobody

ZVJS Zbor väzenskej a justičnej stráže

Z. z. Zbierka zákonov

psychiatrické oddelenie psychiatrické oddelenie v ústave a v Nemocnici

pre obvinených a odsúdených a Ústav na výkon

trestu odňatia slobody v Trenčíne

TZ Trestný zákon

TP Trestný poriadok

7

1 Penológia ako vedná disciplína

V 18. storočí už osvietenci1 kritizovali starý systém trestania založený

na zásade odplaty „punitur quia peccatum est“2 a navrhli, aby bol nový

systém trestania ovládaný zásadou „punitur ne peccetur“3 s akcentom na

opatrenia, ktoré by pomáhali predovšetkým prevencii. Tieto myšlienky našli

odkaz aj v abolicionistickom hnutí, ktoré si vytýčilo za cieľ okrem iného aj

zrušenie trestu smrti. Stúpenci tohto hnutia vychádzali najmä z myšlienok

koncentrovaných do odbornej publikácie talianskeho mysliteľa a kriminológa

Cesara Beccariu: „O zločinoch a trestoch“ (Deidelitti a dellepene), ktorý

otriasol mýtom trestu smrti, a tak otvoril cestu uplatneniu trestu odňatia

slobody. Táto koncepcia našla svoj odraz aj v Napoleonovom trestnom

kódexe, v ktorom trest odňatia slobody tvoril jeden z jeho nosných pilierov

(Code penal 1810).

Nezastupiteľné miesto pri kreovaní historických míľnikov penológie

mal John Howard, šerif grófstva v Anglicku, ktorý preskúmal neľudské

podmienky väzníc nielen v Anglicku, ale precestoval aj mnohé krajiny

Európy a svoje skúsenosti opísal v knihe „O anglických a zahraničných

väzeniach a žalároch“ (1777).

1.1 Penológia

Väzenstvo ako pojem je nerozlučne spojené so vznikom trestu odňatia

slobody. Po jeho zaradení do systému trestov však bolo potrebné hľadať čo

najúčinnejší a najefektívnejší spôsob jeho výkonu. Spomínaná skutočnosť

bola v 19. storočí jedným z dôvodov vzniku novej vednej disciplíny, ktorá sa

zaoberala výkonom trestu odňatia slobody a bola nazvaná vedou o väzenstve

alebo penitenciárnou náukou (vo francúzštine: sciente penitenciare,

v nemčine Gefängniskunde). Ako samostatná náuka sa začala prednášať

aj na niektorých vysokých školách. Hacker udáva, že prvá katedra väzenstva

alebo penitenciárnej vedy vznikla v roku 1882 v Ríme.4

1 Osvietenstvo ako svetonázor 18. storočia bolo výsledkom stáročia trvajúceho procesu

sekularizácie a racionalizácie, odvratu od náboženského chápania sveta a príklonu

k rozumu. Stal sa záväznou ideológiou európskej intelektuálnej elity a spôsobil rozsiahle

zmeny v politickej, spoločenskej a sociálnej oblasti. Po prvý raz v dejinách sa filozofia

ocitla v principiálnej opozícii voči cirkvi, náboženstvu a kresťanstvu. Vieru v autority

a tradície vystriedala bezhraničná viera v pokrok a v neobmedzené možnosti rozumu. 2 Latinsky „punitur quia peccatum est“ – trestá sa, pretože bolo spáchané zlo.

3 Latinsky „punitur ne peccetur“ – trestá sa, aby nebolo spáchané zlo.

4 HACKER, E. Börtönügy. Pécs, 1918, s. 37. Podľa: FÁBRY, A., NOVÁK, I. Základy

penológie. Učebné texty pre študentov Právnickej fakulty UK. Bratislava: Právnická

fakulta UK, 1995, s. 9.

8

Veda o väzenstve alebo penitenciárna náuka5 sa vo svojom počiatku

zaoberala len výkonom trestu odňatia slobody a čiastkovými problémami

väzenstva, napr. organizáciou a riadením väzníc, väzenskou architektúrou,

zamestnávaním väzňov a čiastočne ich prevýchovou. Postupne sa začala

uprednostňovať prevýchovná funkcia trestu, pred odplatnou, ktorej

uplatňovanie vyžadovalo potrebu aplikácie nových poznatkov

aj z mimoprávnych vedných oblastí s cieľom zvýšiť efektivitu pôsobenia

na uväzneného jedinca.

Na základe štúdia historických prameňov sa dozvedáme, že vedu

o treste nazval prvýkrát penológiou6 americký odborník na väzenstvo Lieber.

V odbornej literatúre sa stretávame s viacerými definíciami penológie, napr.

v Slovníku slovenského práva7 je penológia charakterizovaná ako „veda

o výkone trestu a jeho metódach a účinkoch, najmä o treste odňatia slobody

v podmienkach väzenstva, ktorá sa zaoberá trestom zo sociologického

hľadiska, ako napr. čo najvhodnejšie zaobchádzať s odsúdenými, ako

aj organizáciou väzenstva, ako aj výkonom iných trestov, vrátane

ochranného liečenia vykonávaného počas výkonu trestu odňatia slobody“.

Na inom mieste nachádzame širšie chápanie pojmu penológia, napr.

penológia sa zaoberá vplyvom výkonu trestu alebo ochranného opatrenia

na osobnostné vlastnosti páchateľa z hľadiska jeho nápravy alebo

prevýchovy v súvislosti so sociálnym prostredím, kde sa vykonávajú. Jej

súčasťou je aj problematika zaobchádzania s odsúdenými (ang. traitment,

nem. Behandlung).8

Černíková a Sedláček9 vymedzujú penológiu v užšom a širšom

zmysle. V užšom zmysle ju chápu „ako vedu o výkone trestu a ochranných

opatreniach a ich účinkoch“. V širšom poňatí ju vymedzujú „ako vedu

o výkone trestu, ochranných opatreniach a alternatívnych spôsoboch riešenia

trestných vecí a ich účinkoch“. Podľa uvedených autorov sa penológia

zaoberá trestom a trestaním a ich účinkami z hľadiska voľby adekvátneho

5 Pojem „penitenciár“ pochádza z latinčiny. V cirkevnom význame znamená spovedník,

v právnickom význame je ponímané ako nápravné zariadenie, väznica, trestnica. Pojem

„penitenciárny“ /lat./ práv. týkajúci sa výkonu trestu; väzenský; trestanecký. Podstata

pojmu spočíva v ľútosti, zmene názorov alebo zmýšľania, obrat, polepšenie, náprava;

„penitent“/lat./ právn. trestanec, cirk. kajúcnik. 6 Slovo penológia je odvodené z lat. slova „poena“ (péna) - trest, pokuta, náhrada za

spáchaný zločin a z gr. slova logos“ – slovo, náuka. 7 SVOBODA, J. et al. Slovník slovenského práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2000, s. 429.

8 FILIT. OTVORENÁ FILOZOFICKÁ ENCYKLOPÉDIA [online]. [citované 25. 10. 2014].

Dostupné na internete: < http://dent.ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvp/penologia.html >. 9 ČERNÍKOVÁ, V., SEDLÁČEK, V. Základy penologie pro policisty. Praha: Policejní

akademie České republiky, 2002, s. 7.

9

pôsobenia, zaobchádzania s páchateľom trestného činu, aby nedochádzalo

k opakovaniu trestného činu.

Za najvýstižnejšie pojmové vymedzenie penológie sa môže

považovať definícia Fábryho, podľa ktorého penológia je „penológia je

komplexná vedná disciplína o filozofických, sociálnych, etických,

psychologických, pedagogických, technických i medicínskych súvislostiach

trestov a ochranných opatrení a ich výkonu a účinnosti“.10

Z uvedenej

definície vyplýva, že jej predmetom je výkon trestu a ochranných opatrení,

ktorých problematiku nemôže vysvetliť len jedna vedná disciplína, ale táto

oblasť výkonu práva vyžaduje interdisciplinárny prístup.

Postupne boli vytvorené metodologické základy novej vednej

disciplíny, penitenciárnej náuky, ktorá sa zaoberá trestom odňatia slobody

v neprirodzenom zoskupení odsúdených, ktoré vzniká a existuje z donútenia

v určitom ohraničenom a presne vymedzenom priestore a čase, ale i jeho

pôsobením, účinnosťou a efektívnosťou na jedinca z komplexného

interdisciplinárneho prístupu. Jej predmetom je len výkon trestu odňatia

slobody. Fábry a Novák charakterizujú penitenciárnu vedu „ako súčasť

penológie, ktorá pojednáva o komplexných mimoprávnych

a interdisciplinárnych súvislostiach trestu odňatia slobody a jeho výkonu

i účinnosti“.11

1.2 Vzťah penológie k trestnému právu a iným súvisiacim vedným

odborom

Trestné právo a penológia

Slovenské trestné právo je súčasťou slovenského právneho poriadku,

chráni práva a oprávnené záujmy fyzických a právnických osôb, záujmy

spoločnosti, ako aj ústavné zriadenie Slovenskej republiky.12

Trestné právo hmotné určuje podmienky trestnej zodpovednosti, teda

čo je trestný čin a aké sankcie (tresty a ochranné opatrenia) možno za

spáchané činy uložiť. Ako prostriedky používa hrozby trestami, ukladanie a

výkon trestov a ochranných opatrení. Konkrétnu ochranu špecifikuje

v ustanovení o účele trestu, ktorého cieľom je chrániť spoločnosť

pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní

trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, čím

výchovne pôsobí aj na ostatných členov spoločnosti.

10 FÁBRY, A. Penológia. Učebné texty Právnickej fakulty UK. Bratislava: Právnická fakulta

Univerzity Komenského, 2000, s. 86-87. 11

FÁBRY, A., NOVÁK, I. Základy penológie. Učebné texty pre študentov Právnickej

fakulty UK., Bratislava: Právnická fakulta UK, 1995, s. 17. 12

SVOBODA, J. et al. Slovník slovenského práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2000, s. 653.

10

Trestné právo procesné upravuje postup orgánov činných v trestnom

konaní (prípadne aj iných osôb zúčastnených na trestnom konaní) tak, aby

trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo

potrestaní.

Prameňmi trestného práva hmotného a procesného z penologického

hľadiska sú:

zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

S trestným právom hmotným a procesným okrem uvedených zákonov

súvisí celý rad ďalších zákonov a právnych noriem, ktoré majú vplyv na ich

správny výklad a nevyhnutné súvislosti pri ich aplikácii.

Trestné právo a tzv. neprávne odbory, ktoré s ním súvisia, majú

niekoľko spoločných čŕt, z ktorých hlavnou je najmä skutočnosť, že svoj

predmet skúmania, nástroje a postupy skúmania orientujú na základné

kategórie trestného práva, teda na trestný čin a trest, prípadne na ochranné

opatrenia. Trestné právo zaujíma trestný čin ako základ vzťahu medzi

páchateľom trestného činu a štátom, pričom stanovuje podmienky, za ktorých

je určité konanie trestným činom. Základný pojem trestného práva je trest

ako prostriedok ochrany spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich

páchateľmi.

Trestné právo skúma právne súvislosti trestnoprávnych sankcií,

pričom penológia sa sústreďuje na mimoprávne súvislosti trestov

a ochranných opatrení, zároveň dochádza k ich vzájomnému ovplyvňovaniu.

Zavedenie novej sankcie v zákone ovplyvní aj samotný vývoj penológie.

Poznatky o neúčinnosti akejkoľvek sankcie získané v rámci penológie vedú

k ovplyvňovaniu trestného práva ako vedy. Ich vzájomné ovplyvňovanie

prispieva k zefektívneniu prevencie kriminality.

Vzťah penológie a kriminológie

Penológia mala od počiatku svojho vzniku úzky vzťah

ku kriminológii. V niektorých prameňoch sa uvádza, že sa penológia začala

vyvíjať v lone kriminológie, v iných sa dozvedáme, že penológia vznikla skôr

ako kriminológia. Niektorí autori penológiu pokladajú za súčasť

kriminológie, iní ju považujú za samostatný vedný odbor popri vede

o trestnom práve a kriminológii.

11

Kriminológia je veda o kriminalite (zločinnosti), o jej páchateľoch

a obetiach a o jej kontrole.13

Kriminológia skúma kriminalitu ako sociálno-

patologický fenomén, pri poznávaní ktorého je potrebné docieliť integráciu

hľadísk jednotlivých vedných odborov.

Kriminológia sa orientuje na popis kriminality, jej štruktúry, foriem,

popis stavu kriminality, usiluje sa o poznanie kriminogénnych faktorov

a príčin kriminality. Zaoberá sa z fenomenologického a etiologického

hľadiska i páchateľom trestného činu, ktorého poníma širšie ako trestné právo

alebo penológia, pretože zameriava svoju pozornosť i na osoby trestne

nezodpovedné vzhľadom na ich nepríčetnosť alebo nízky vek a na tzv.

potenciálnych páchateľov. Považujeme za potrebné zdôrazniť, že penológia

sa nezaoberá potenciálnym páchateľom, ale len konkrétnym páchateľom.

Kontrola kriminality sa uskutočňuje prostredníctvom preventívnych

a represívnych stratégií, ktoré do určitej miery môžu pôsobiť aj preventívne.

Represívna stratégia sa uskutočňuje najmä v rámci trestnoprávnej kontroly

kriminality, aplikáciou trestného práva prostredníctvom štátnych inštitúcií,

čiže súdnictvom, políciou alebo zložkami Zboru väzenskej a justičnej stráže.

Kriminológia sa zameriava na kriminogénne faktory kriminality a odpovedá

na otázku, prečo došlo k spáchaniu trestného činu. Penológia je zameraná

najmä na riešenie otázky, ako pôsobiť čo najefektívnejšie na páchateľa, aby

sa dosiahla u neho pozitívna zmena. V penológii sa otázka „Prečo došlo

k spáchaniu trestného činu?“ mení na otázku „Ako pôsobiť na páchateľa?“.14

Vzťah medzi kriminológiou a penológiou obsahuje aj praktickú zložku,

pretože kriminologické poznatky a prognózy vývoja kriminality ovplyvňujú

penitenciárnu prax.

Vo vzťahu kriminológie a kriminalistiky nachádzame určité styčné

body. Kriminológia je podobne ako kriminalistika orientovaná na oblasť

kriminality. Kriminalistika vypracováva efektívne metódy odhaľovania

a vyšetrovania trestnej činnosti, ktoré potom poskytuje najmä policajným

orgánom, prokuratúre, súdu a znalcom. Svoju pozornosť zameriava

na objasňovanie zákonitostí vzniku, zhromažďovania a využívania stôp

i na získavanie iných kriminalisticky relevantných informácií. Je prínosom

ku zdokonaľovaniu trestnoprávnej kontroly. ktorá spočíva hlavne v tom, že

zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho a účinného postihu.

Vedné disciplíny – trestné právo hmotné a procesné, kriminológia,

kriminalistika a penológia sa zaoberajú takými pojmami, ako sú trestné činy,

kriminalita, páchatelia trestných činov a kontrola kriminality. Každá z týchto

disciplín ich skúma z iného uhla pohľadu, s iným zámerom a inými

13 NOVOTNÝ, O., ZAPLETAL, J. et al. Kriminologie. Praha: ASPI Publishing, 2004, s. 15.

14 NOVOTNÝ, O., ZAPLETAL, J. et al. Kriminologie. Praha: ASPI Publishing, 2004, s. 24.

12

metódami. Trestné právo hmotné a procesné skúma trestný čin ako

trestnoprávny pojem, používa pri svojom skúmaní juristické (právnické)

metódy a je pre neho typická snaha o spravodlivé rozhodovanie.

Kriminológia sa zaoberá zákonodarstvom najmä z hľadiska jeho účinnosti,

skúma aj účinnosť aplikovaných trestov a ochranných opatrení. Trestné právo

patrí medzi normatívne vedy, kriminológia a penológia medzi empirické.

Uvedené vedné disciplíny navzájom podmieňujú a podieľajú sa na prevencii

kriminality. Kriminológia vypracúva všeobecné preventívne programy vo

vzťahu k potenciálnym páchateľom. Penológia sa zameriava na konkrétneho

páchateľa, tým mu bráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvára

podmienky na rozvoj jeho pozitívnych vlastností a schopností, zmenu jeho

vzťahu k trestnej činnosti a na jeho reintegráciu a resocializáciu

do spoločnosti. Podieľa sa súčasne na individuálnej a všeobecnej prevencii.

Schéma 1 Vzťah medzi právnymi, neprávnymi a ostatnými vedami.15

(Prevzatá schéma bola upravená a preložená do slovenského jazyka.)

15 ČERNÍKOVÁ, V., SEDLÁČEK, V. Základy penologie pro policisty. Praha: Policejní

akademie České republiky, 2002, s. 13.

Trestnoprávne vedy

trestné právo hmotné

trestné právo procesné

Kriminológia

fenomenológia

etiológia

preventívne

opatrenia

Penológia

terciárna

prevencia

Penitenciárne

disciplíny

13

1.3 Vzťah penológie k ostatným vedným disciplínam

Vychádzajúc z definície penitenciárnej vedy vytvorenej Fábrym

a Novákom, v ktorej sa zdôrazňujú komplexné, mimoprávne

a interdisciplinárne súvislosti výkonu trestu odňatia slobody a jeho účinnosti,

považujeme za potrebné zdôrazniť, že uvedené súvislosti je možné vyriešiť

len na základe viacerých vedných disciplín. Z uvedeného dôvodu potreba

praxe podmienila vznik penitenciárnych disciplín. Tie vychádzajú

zo základných vedných disciplín, ktorých poznatky majú najvšeobecnejší,

prevažne teoretický charakter. Na ich poznatkovom systéme vznikli

aplikované disciplíny, ktoré skúmajú konkrétnu oblasť reality.

Dôsledkom procesu osamostatnenia penitenciárnych disciplín vznikla

možnosť nahliadnuť do celkovej problematiky týkajúcej sa trestu odňatia

slobody a súčasne identifikovať jej špecifické problémy. Uvedené platí aj

opačne. Penitenciárne disciplíny sa podieľajú na plnení cieľov a funkcií trestu

odňatia slobody a súčasne vytvárajú spätnú väzbu pre jeho právnu úpravu.

Vedecké riešenie problémov v penitenciárnej oblasti súvisí

s viacerými vednými disciplínami a vyžaduje interdisciplinárny prístup. Pri

skúmaní penitenciárnej reality vzniklo množstvo nových poznatkov, ktoré

podmienili vznik systému penitenciárnych disciplín. Tento systém vytvárajú

predovšetkým penitenciárna psychológia, penitenciárna pedagogika,

penitenciárna sociológia, penitenciárna medicína a penitenciárna psychiatria.

Penitenciárna psychológia

Penitenciárnu psychológiu možno charakterizovať ako odvetvie

aplikovanej psychológie, ktorá využíva psychologické metódy a prostriedky,

ako aj poznatky o psychike obvinených a odsúdených pri riešení aktuálnych

problémov penitenciárneho zaobchádzania v rámci výkonu väzby, výkonu

trestu odňatia slobody, ochrannej výchovy a ochranného liečenia.

Čírtková16

vymedzuje penitenciárnu psychológiu ako aplikovanú

psychologickú disciplínu, ktorá „sa zaoberá psychologickou problematikou

spätou s výkonom trestu. Sústreďuje sa na správanie a prežívanie osôb vo

vykonávacej fáze.“ K jej najčastejším problémovým okruhom patrí najmä

penitenciárna psychodiagnostika, hľadanie psychologicky účinných metód

prevýchovy odsúdených, klasifikácia odsúdených podľa psychologických

hľadísk, posudzovania psychologických expertíz v súvislosti

s podmienečným prepustením a pod.

16 ČÍRTKOVÁ, L. Forenzní psychologie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2013, s. 21.

14

Penitenciárny psychológ Čepelák17

chápe penitenciárnu psychológiu

„ako odbor aplikovanej psychológie skúmajúci psychické javy spojené

s uplatnením trestu odňatia slobody a s psychickými procesmi, na ktorých

spočíva náprava uväznených páchateľov trestných činov“. Uvedený autor18

charakterizoval ústavy na výkon trestu odňatia slobody ako resocializačné

ústavy. Pri samotnej resocializácii, ktorá je cieľom nápravnej výchovy, ide

o takú zmenu psychiky a správania páchateľov trestných činov, ktorá má

zaistiť ich sociálne užitočné zaradenie do spoločnosti a kladný vzťah k ich

morálnym a právnym normám.

Penitenciárnu psychológiu definuje Kopp19

ako „odbor aplikovanej

psychológie, ktorá skúma psychické javy spojené s problematikou osôb,

u ktorých boli použité opatrenia obmedzujúce osobnú slobodu“. Do jej

predmetu patrí nielen resocializácia odsúdených, ale aj problematika

obvinených. Ide o širšie chápanú definíciu, podľa ktorej je penitenciárna

psychológia aplikáciou psychológie na podmienky výkonu väzby a výkonu

trestu odňatia slobody.

Hlavné úlohy penitenciárnej psychológie podľa uvedeného autora sú

najmä:

aplikácia poznatkov základných a špeciálnych psychologických disciplín pri riešení problematiky resocializácie odsúdených, ako aj hromadenie

poznatkov vzniknutých pri riešení danej problematiky,

psychodiagnostická činnosť a vypracovávanie psychologických klasifikácií odsúdených na účel diferencovaného prístupu k nim,

adekvátneho spôsobu zaobchádzania a stanovenie prognózy ich vývoja,

psychokorektívna funkcia súvisiaca s uplatňovaním nových metód a prostriedkov zaobchádzania (skupinová a individuálna psychoterapia,

sociálny výcvik a pod.),

psychologická intervencia (riešenie abnormálneho správania odsúdených),

riešenie psychologickej problematiky osôb, ktoré sú vo vyšetrovacej väzbe,

práca s väzenským personálom, výber personálu, jeho psychologická a odborná príprava na prácu s obvinenými a odsúdenými,

výskumná činnosť.

17 ČEPELÁK, J. Penitenciární psychologie. Praha: Správa sboru nápravné výchovy ČSR,

Vysoká škola SNB, 1982, s. 4. 18

ČEPELÁK, J. Penitenciární psychologie. Praha: Správa sboru nápravné výchovy ČSR,

Vysoká škola SNB, 1982, Předmluva. 19

KOPP, P. et al. Penitenciárna psychológia. Bratislava: Akadémia Policajného zboru

v Bratislave, 2004, s. 7.

15

Penitenciárnu psychológiu v praxi realizuje a rozvíja presne

vymedzená skupina penitenciárnych psychológov, ktorí sa zaoberajú

psychodiagnostikou obvinených a odsúdených osôb, individuálnou

a skupinovou prácou s odsúdenými, intervenciami, poradenskou činnosťou,

ale aj sociálnym výcvikom väzenského personálu s cieľom zvládnuť náročné

problémy jeho kontaktu s obvinenými a odsúdenými.

Postpenitenciárna psychológia

Čírtková20

charakterizuje postpenitenciárnu psychológiu ako

špecifickú oblasť psychológie, ktorá sa zaoberá problematikou opätovného

začleňovania jedinca do normálneho života po výkone trestu.

Postpenitenciárna psychológia analyzuje správanie a prežívanie jedinca

vo fáze reintegračnej, v ktorej základným teoretickým i praktickým

problémom je adaptácia na prepustenie, ktoré môže nadobudnúť rôzne

podoby, od známeho „šoku zo slobody“ až po prijatie roly menejcennej

osobnosti s obmedzenou možnosťou uplatnenia sa v spoločnosti.

Postpenitenciárna psychológia sa rozvíja najmä ako postpenitenciárna

starostlivosť, na ktorej sa podieľajú rôzne štátne a neštátne inštitúcie.

Forenzná psychológia

Podľa Čírtkovej21

forenzná psychológia je „aplikovanou

psychologickou disciplínou, ktorá sa zaoberá správaním a prežívaním ľudí

v situáciách regulovaných právom, predovšetkým však trestným právom“.

Zaujíma ju správanie a prežívanie človeka, ktorý je v role toho, kto právo

vykonáva (vyšetrovateľ, sudca, súdny znalec), ale aj človeka, ktorý je právu

podrobovaný (podozrivý, obvinený, odsúdený, obeť a pod.), pritom sa usiluje

o popis a výklad, a súčasne o ovplyvňovanie študovaných javov, napr.

v podobe korektívnych programov pre odsúdených.

Forenzný psychológ Dobrotka22

definuje forenznú psychológiu ako

„vedu, ktorá sa zaoberá hodnotením subjektívnej zložky zlyhania ľudského

činiteľa v sociálnej interakcii s ohľadom na jeho spoločenský a trestnoprávny

dosah“.

Forenzná psychológia čerpá z ostatných odvetví psychológie, pričom

je pre ňu charakteristická tesná väzba na právne vedy (na trestné právo

hmotné a procesné) a na vedy neprávne (na kriminalistiku, kriminológiu

20 ČÍRTKOVÁ, L. Forenzní psychologie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2013, s. 22.

21 ČÍRTKOVÁ, L. Forenzní psychologie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2013, s. 8.

22 HERETIK, A. Úvod do forenznej psychológie pre poslucháčov právnických fakúlt.

Bratislava: Právnická fakulta UK, 1992, s. 9.

16

a penológiu). Podľa Heretika23

sa forenzná psychológia v rámci penológie

podieľa na vyvíjaní, aplikovaní a skúmaní efektu resocializačných

(nápravnovýchovných, socioterapeutických) opatrení“.

Penitenciárna pedagogika

Penitenciárna pedagogika ako každá aplikovaná veda vychádza

zo základných pojmov všeobecnej pedagogiky, preto považujeme za

potrebné vymedziť niektoré z nich.

Pedagogika24

je vo všeobecnosti chápaná ako veda zaoberajúca sa

vzdelávaním a výchovou v najrôznejších sférach života. Pedagogika je veda

o špecificky organizovanej, cieľavedomej a systematickej činnosti

pri formovaní osobnosti človeka, o obsahu, formách a metódach jeho

výchovy a vzdelávania. Výchovou25

sa rozumie proces zámerného pôsobenia

na osobnosť človeka s cieľom dosiahnuť pozitívne zmeny v jej vývoji.

Účinnosť výchovy závisí od miery interiorizácie výchovných vplyvov

vychovávaným jedincom a od jeho podielu na vlastnom formovaní.

Penitenciárna pedagogika je pojem na označenie výchovnej

a vzdelávacej činnosti realizovanej v podmienkach výkonu trestu odňatia

slobody. V odbornej literatúre sa stretávame s viacerými definíciami

penitenciárnej pedagogiky.

Podľa Fábryho26

predmetom penitenciárnej pedagogiky sú

zákonitosti špecifického výchovného pôsobenia na všetky kategórie

odsúdených na trest odňatia slobody a ochrannú výchovu. Penitenciárna

pedagogika počíta s aktívnym zapojením odsúdených do procesu výchovy,

čoho dôkazom je aj existencia samosprávy odsúdených, ktorá nadobúda

osobitný význam najmä vo výkone trestu odňatia slobody v otvorených

oddeleniach. Uvedený autor tiež zdôrazňuje, že v procese výchovného

zaobchádzania sa stáva jeho objekt súčasne subjektom, pričom sa donútenie

v rámci výchovy mení na uvedomelé presviedčanie.

Fábry poníma penitenciárnu pedagogiku ako aplikovanú

pedagogickú disciplínu zaoberajúcu sa pojmom výchovy, jej priebehom,

podstatou, javmi a zákonitosťami v podmienkach výkonu trestu odňatia

slobody.27

23 HERETIK, A. Úvod do forenznej psychológie pre poslucháčov právnických fakúlt.

Bratislava: Právnická fakulta UK, 1992, s. 58. 24

PRŮCHA J. et al. Pedagogický slovník. Praha: Portál, 1995, s. 151. 25

PRŮCHA J. et al. Pedagogický slovník. Praha: Portál, 1995, s. 257. 26

FÁBRY, A. Penológia. Učebné texty Právnickej fakulty UK. Bratislava: Právnická fakulta

UK, 2000, s. 9. 27

FÁBRY, A. Penológia. Učebné texty Právnickej fakulty UK. Bratislava: Právnická fakulta

UK, 2000, s. 9.

17

Novák definuje penitenciárnu pedagogiku ako špeciálnu

pedagogickú disciplínu, ktorá sa zaoberá špecifikami penitenciárneho

výchovného pôsobenia na všetky kategórie odsúdených vo výkone trestu

odňatia slobody.28

Balko a Földeši charakterizujú penitenciárnu pedagogiku ako

aplikovanú oblasť pedagogiky vychádzajúcu zo špeciálnej pedagogiky, ktorá

sa zaoberá výchovou vo výkone trestu odňatia slobody, jej priebehom,

podstatou, javmi, zákonitosťami a špecifikami.29

Podľa nášho názoru uvedené pojmové vymedzenia penitenciárnej

pedagogiky vykazujú niekoľko spoločných znakov – zákonitosti špecifického

výchovného pôsobenia a prevýchovy sú zamerané na všetky kategórie

odsúdených na trest odňatia slobody a uskutočňujú sa v podmienkach výkonu

trestu odňatia slobody. Objektom penitenciárnej pedagogiky sú všetky

kategórie odsúdených a subjektom je aj personál ústavu, ale aj osoby štátnej

a verejnej správy, charitatívnych organizácií a náboženských združení, ktoré

s nimi prichádzajú do kontaktu.

Špeciálna pedagogika

Penitenciárna pedagogika30

je pedagogická disciplína, ktorá sa

zaoberá výchovným pôsobením na väzňa a patrí do skupiny špeciálnych

pedagogík. Špeciálna pedagogika31

(z lat. specialis – zvláštny, osobitný; z

gréck. paidagogiké tachné – umenie výchovy; angl. special education; nem.

Sonderpädagogik; franc. éducation specialisé) je vedný odbor v sústave

pedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou výchovy, vyučovania

a vzdelávania detí, mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť

z dôvodu somatického, senzorického, mentálneho, rečového alebo

psychosociálneho defektu, poruchy alebo narušenia, alebo ich kombinácie.

Z dôvodu, že niektorí autori charakterizujú penitenciárnu pedagogiku

ako aplikovanú oblasť pedagogiky vychádzajúcu zo špeciálnej pedagogiky,

považujeme za potrebné poukázať aj na význam špeciálnopedagogickej

diagnostiky a metód špeciálnej pedagogiky, pretože sa používajú

aj v samotnej penitenciárnej pedagogike.

28 NOVÁK, I. Úvod do penitenciárnej pedagogiky. Praha: VŠ SNB, 1986, s. 19.

29 BALKO, E., FŐLDEŠI, D. Penitenciárna pedagogika II. časť. Bratislava: Akadémia

Policajného zboru, 2004, s. 9.

30 MAŘÁDEK, V. Lexikon klíčových pojmů z penologie. Opava: Vavrla Pavel, 2000, s. 32. 31

VAŠEK, Š. et al. Špeciálna pedagogika. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava:

SPN, 1994, s. 215 – 217.

18

Z hľadiska procesu špeciálnopedagogického pôsobenia je nevyhnutná

špeciálnopedagogická diagnostika, ktorú Vašek32

charakterizuje ako postup,

spôsob, prostredníctvom ktorého sa získavajú také poznatky

o diagnostikovanej osobe, na základe ktorých možno sformulovať

špeciálnopedagogickú diagnózu, resp. individuálne znaky a vlastnosti

postihnutého alebo narušeného jedinca, pokiaľ ide o úroveň jeho vzdelávania

a výchovy.

Medzi metódy špeciálnej pedagogiky patria najmä metódy

kompenzácie, reedukácie, rehabilitácie a resocializácie, ktoré sú prispôsobené

druhu a stupňu postihnutia alebo špecifikám vychovávaných.

Kompenzácia (z lat. compensatio – vyrovnanie, vyváženie) – postupy

zacielené na nahradenie chýbajúcich funkcií inými alebo na vyrovnanie

nedostatkov u postihnutého jednotlivca v istej oblasti kvalitami v inej oblasti.

Špeciálna pedagogika a výchova sa v oblasti kompenzácie zameriava

na zdokonaľovanie nepostihnutých funkcií, ktoré sa používajú ako

zastupujúce. Cieľom kompenzácie je vyrovnávanie nedostatkov v jednej

oblasti rozvíjaním a zdokonaľovaním orgánov, funkcií alebo schopností v

inej oblasti.

Reedukácia33

(z lat. re – opäť, znovu; educatio – výchova) – postupy

zacielené na rozvoj, zlepšenie tých funkcií, ktoré sa v dôsledku orgánového

poškodenia nerozvinuli, prípadne stratili, ako aj na odstránenie nežiaducich

výsledkov predchádzajúcej výchovy. Reedukácia zahrňuje špeciálno-

pedagogické metódy, ktorými sa zlepšuje, resp. zdokonaľuje výkonnosť

v oblasti postihnutej funkcie, čo pôsobí pozitívne na psychiku postihnutého

jedinca, na jeho postoj k vlastnému postihnutiu a k prostrediu.

Rehabilitácia34

(z lat. re - znovu, opäť; z lat. habilitas –

znovuuspôsobenie, návrat do pôvodného stavu) – v lekárskych vedách pod

ňou chápeme postupy, ktoré obnovujú narušené funkcie najmä cvičením

zameraným na aktivizáciu psychických a telesných schopností chorých osôb.

V špeciálnej pedagogike sa chápe širšie, nie iba ako opätovné vrátenie, ale

ako uspôsobenie (habilitácia) jednotlivcov, ktorí sa už narodili postihnutí,

a jedincov, ktorí tento defekt za určitých okolností získali. V špeciálnej

pedagogike hovoríme o komplexnej rehabilitácii uplatňovaním špeciálnych

výchovných metód s cieľom odstrániť či zmierniť následky postihnutia, a tak

prispieť k socializácii postihnutého jedinca.

32 VAŠEK, Š. et al. Špeciálna pedagogika. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava:

SPN, 1994, s. 92. 33

VAŠEK, Š. et al. Špeciálna pedagogika. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava:

SPN, 1994, s. 94 – 95. 34

VAŠEK, Š. et al. Špeciálna pedagogika. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava:

SPN, 1994, s. 199 – 200.

19

Rehabilitáciou sa rozumie súhrn špeciálnych pedagogických

postupov, ktorými sa upravujú spoločenské vzťahy, obnovujú narušené

praktické schopnosti i možnosti sebarealizácie postihnutého jedinca.

Resocializácia35

– socializačný proces osoby, u ktorej v dôsledku

získaného defektu a nasledujúcej defektivity bola znížená úroveň

socializácie; opätovná socializácia; výchovné pôsobenie na páchateľa

trestného činu, napr. pomocou výchovných a vzdelávacích programov alebo

individuálnej starostlivosti, realizovanom v samotnom väzenskom zariadení,

ale aj po prepustení z výkonu trestu s cieľom začleniť ho späť do spoločnosti.

V rámci ústavov prebieha pôsobenie na jedincov s určitým postihom

na základe individualizovaného pozitívneho výchovného ovplyvňovania,

diferencovane k príslušnému druhu, stupňu a charakteru postihnutia alebo

špecifických ťažkostí. Odsúdení sa zoznamujú s osobami s rozličnými

druhmi a stupňami postihnutia a sú vedení k tomu, aby im pomáhali

na základe rešpektovania ľudskej dôstojnosti každého z nich. Cieľom

pôsobenia integrovanej výchovy, respektíve prevýchovy, je pomoc

postihnutému jedincovi vo väzenskom zariadení stanovením individuálneho

programu zaobchádzania.

Sociálna psychológia a sociológia

Človek nežije ako izolovaná bytosť, ale ako člen sociálnych skupín,

v rámci ktorých vznikajú medzi členmi najrôznejšie interaktívne vzťahy

psychologického a sociálneho charakteru. Členovia skupiny sa navzájom

poznávajú a komunikujú.

Obvinení sú umiestňovaní na základe zákona do ústavov na výkon

väzby a odsúdení do ústavov na výkon trestu odňatia slobody. Ústavy

z hľadiska systémového prístupu predstavujú mezosystém, v ktorom ide

o organizované spolupôsobenie väčšieho počtu osôb na určitom mieste.

Uväznený jedinec má znaky jednotlivej osoby a predstavuje individuálny

systém a súčasne sa stáva členom malej sociálnej skupiny, teda

mikrosystému.

Malé sociálne skupiny sú subskupinami väčších sociálnych celkov,

reprezentovaných najčastejšie rôznymi inštitúciami a organizáciami. Zo

sociologického hľadiska ústavy na výkon väzby a ústavy na výkon trestu

odňatia slobody predstavujú špecifické spoločenstvo osôb, ktoré je zložené

z dvoch základných sociálnych skupín, reprezentované na jednej strane

príslušníkmi a zamestnancami zboru, na druhej strane obvinenými alebo

odsúdenými.

35 ŠALING, S. et al. Veľký slovník cudzích slov. Bratislava: Vydavateľstvo SAMO, 2003,

s. 1085.

20

Uvedené sociálne skupiny sa postupne ďalej členia napr. na formálne

skupiny, ktoré sa utvárajú na základe saturovania určitej potreby,

požiadavky, úlohy a cieľa, alebo neformálne skupiny, ktoré vznikajú na

základe hlbších osobných vzťahov medzi jej členmi. Podmienené sú napr.

spoločnými záujmami, hodnotami, postojmi, ale aj vzájomnými sympatiami

a antipatiami.

Kohoutek36

vymedzuje sociálnu psychológiu ako vedu „o správaní,

prežívaní a skúsenostiach jednotlivca v spoločnosti“. Študuje napr.

začleňovanie sa jedinca do spoločnosti, vzťahy a interakciu osobnosti

a skupiny, utváranie rolí a pozícií jedinca v skupinách. Pojem sociálny je

odvodený od latinského výrazu socius, čo znamená druh, spoločník – niekto,

kto je s niekým v kontakte. Na rozdiel od sociológie, t. j. vedy o spoločnosti

študujúcej zákonitosti vývoja a fungovania sociálnych systémov, skúma

sociálna psychológia jednotlivé osobnosti v sociálnych situáciách a vzťahoch.

Predmetom skúmania sociálnej psychológie je konkrétna osoba žijúca

v konkrétnych spoločenských podmienkach, v našom prípade konkrétny

obvinený alebo odsúdený v danom penitenciárnom zariadení ako člen

konkrétnej skupiny žijúci v určitom oddiele, v určitej izbe či cele. Človek je

človekom vďaka vzájomným vzťahom k druhým ľuďom. Obvinený alebo

odsúdený je na prvom mieste človekom, ktorý existuje ako člen malej

skupiny a vytvára si k ostatným členom vzťahy, ktoré sú základom jeho

existencie v tomto útvare určitý čas.

Podľa Boroša37

predmetom sociálnej psychológie je štúdium

subjektívnych aspektov vzájomného pôsobenia jednotlivých ľudí navzájom,

pričom sa usiluje preskúmať a vysvetliť, ako sa mení správanie, cítenie

a myslenie jednotlivcov pod vplyvom vlastného konania, pôsobenia iných

ľudí a ich osobnostných vlastností. Je teda jedným z efektívnych nástrojov

tzv. riadenia spoločenského života a predchádzania sociálnym konfliktom.

Boroš38

rozdeľuje konflikty na vnútorné – intrapersonálne

a vonkajšie – interpersonálne. Pri intrapersonálnych konfliktoch ide o rozpor

medzi motívmi, ktoré sa týkajú jedného človeka a jeho vnútorných

protirečení, ktoré sa navonok môžu, ale ani nemusia vždy a otvorene

prejaviť. Vonkajšie konflikty vznikajú vtedy, keď dochádza k rozporom

jednotlivca s jednotlivcom, normami, nariadeniami, predpismi, príkazmi

a zákazmi okolia. Skupiny obvinených alebo odsúdených ako sociálne

36 KOHOUTEK, R. et al. Základy sociální psychologie. Brno: Akademické nakladatelství s.

r. o., 1998, s. 3. 37

BOROŠ, J. Základy sociálnej psychológie (pre študujúcich humánne, sociálne

a ekonomické vedy). Bratislava: Tlačiareň IRIS, 2001, s. 13, 17. 38

BOROŠ, J. Základy sociálnej psychológie (pre študujúcich humánne, sociálne

a ekonomické vedy). Bratislava: Tlačiareň IRIS, 2001, s. 148–150.

21

skupiny sú vytvárané jedincami rôznych vlastností. Mnohí sú prchkí, urážliví,

egoistickí, bezcharakterní, nedisciplinovaní alebo naopak – skromní, citliví

a nepriebojní. Na tomto základe vznikajú rôzne interpersonálne konflikty.

Konfliktogénne typy ľudí neovládajú svoje konanie a nevedia pochopiť

potreby, požiadavky a argumenty iného.

V sociálnej psychológii je v spojitosti s postavením člena skupiny

potrebné venovať pozornosť otázke, ktorá sa týka roly osobnej moci

a vodcovstva v štruktúre sociálnej skupiny, pretože moc v skupine je spojená

s možnosťou odmeňovať, donucovať, ovplyvňovať a kontrolovať správanie

svojich členov. Poznanie vodcu skupiny a jeho dominantného postavenia

môže prispieť k riešeniu vzniknutých rozporov alebo aj k úprave vzťahov.

Sociálna psychológia odpovedá na otázky, ktoré môžu pomôcť

efektívne riešiť penologické problémy, keďže obvinení alebo odsúdení

existujú, pracujú, vzdelávajú sa a zúčastňujú sa na rôznych aktivitách

v skupine. Vklad sociálnej psychológie je pri samotnom usmerňovaní života

a medziľudských vzťahov vo väzenských zariadeniach, pri ovplyvňovaní

názorov, postojov. Rovnako jej význam je aj v možnosti riešenia konfliktov,

ktoré vznikajú medzi odsúdenými navzájom alebo medzi uväznenými

osobami a príslušníkmi a zamestnancami zboru, prípadne pri riešení

organizovaného odporu.

Medicína a psychiatria

Medicína39

je „súhrn vedeckých poznatkov o chorobných procesoch

a stavoch, o spôsoboch liečenia a o možnostiach predchádzania chorobám.

Jej úlohou je chrániť a zlepšovať zdravotný stav.“

Špecifické podmienky väzenských zariadení postupne podmienili

vznik aplikovanej penitenciárnej medicíny a psychiatrie, ktoré sa zaoberajú

osobitnými medicínskymi a psychiatrickými problémami osôb v nich

umiestnených. Medicína v penitenciárnej praxi zabezpečuje zdravotnícku

starostlivosť odsúdených a obvinených v prostredí výkonu väzby a výkonu

trestu odňatia slobody. Do popredia vystupuje napr. problematika

návykových látok, nákazlivých chorôb, sebapoškodzovania a pod. Špecifický

význam nadobúda penitenciárna medicína pri výkone ústavného ochranného

liečenia realizovaného počas výkonu trestu odňatia slobody, ktoré sa

vykonáva ako ochranné liečenie psychiatrické, protialkoholické,

protitoxikomanické, sexuologické a ochranné liečenie patologického

hráčstva. Hlavnou úlohou penitenciárnej medicíny je poskytovať preventívnu

39 FILIT. OTVORENÁ FILOZOFICKÁ ENCYKLOPÉDIA [online]. [citované 25. 10.

2014]. Dostupné na internete: < http://dent.ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvm/medicina.html >.

22

a liečebnú starostlivosť obvineným, odsúdeným, ako aj samotným

pracovníkom penitenciárnych zariadení.

Psychiatria40

je „lekárska veda o rozpoznávaní a liečbe duševných

chorôb.“ Duševná choroba41

sa vyznačuje poruchami v oblasti duševného

diania alebo prevažne telesnými príznakmi, ktoré sú zapríčinené psychickými

činiteľmi. Duševné choroby spôsobujú škodlivé vplyvy spoločenského

prostredia, duševné zaťaženia, otrasy, konflikty (psychogénne duševné

choroby), poškodenia funkcie najvyšších oblastí mozgu (somatogénne

duševné choroby) alebo majú endogénny základ, ktorý spočíva

vo vnútorných, zatiaľ nie dostatočne známych príčinách narušenia duševného

a nervového diania, napr. vplyvom dedičných činiteľov alebo vrodenej

náchylnosti k určitej duševnej chorobe. Všetky uvedené činitele sa môžu

v jednotlivých prípadoch navzájom prelínať.

Medzi osobami, ktoré sa nachádzajú vo väzenských zariadeniach, sa

nachádza určité množstvo osôb s duševnými poruchami. Ohrablo42

uvádza

tieto skupiny duševných porúch: psychotické poruchy, abuzéri – závislí

od návykových látok, neurotické poruchy a poruchy vyvolané stresom,

poruchy intelektu a poruchy osobnosti. Uvedený odborník na penitenciárnu

psychiatriu súčasne zdôrazňuje, že už samotný pobyt vo väzení a jeho

prostredie v celej svojej komplexnosti je významným etiopatologickým

faktorom pre vznik duševných porúch. V ich dôsledku vznikajú

u uväznených osôb rôzne sprievodné problémy, napr. porušovanie poriadku

a disciplíny, narušenie interpersonálnych vzťahov, automutilácie,

vyžadovanie častého lekárskeho vyšetrenia, nadmerné vymáhanie liekov

a pod.

Cohen a Dvoskin43

formulujú tri základné úlohy, na ktorých

participuje penitenciárna psychiatria. Tieto úlohy podľa spomínaných autorov

majú zmierniť dôsledky psychiatrických chorôb, ktoré znemožňujú

odsúdeným plne sa zúčastňovať na výchovných programoch; zmierniť

40 FILIT. OTVORENÁ FILOZOFICKÁ ENCYKLOPÉDIA [online]. [citované 25.10.2014].

Dostupné na internete: < http://dent.ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvp/psychiatria.html >. 41

FILIT. OTVORENÁ FILOZOFICKÁ ENCYKLOPÉDIA [online]. [citované 25.10.2014].

Dostupné na internete: < http://dent.ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvch/choroba_dusevna.html >. 42

OHRABLO, M. Väzenstvo a psychiatria. In: Lekárske dni ZVJS o medicínsko-

penitenciárnej starostlivosti o osoby vo výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody:

zborník materiálov zo seminára uskutočneného v dňoch 17. – 19. 9. 2001. Kováčová,

2001, s. 38 – 40. 43

OHRABLO, M. Väzenstvo a psychiatria. In: Lekárske dni ZVJS o medicínsko-

penitenciárnej starostlivosti

o osoby vo výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody: zborník materiálov zo seminára

uskutočneného v dňoch 17. – 19. 9. 2001. Kováčová, 2001, s. 40.

23

extrémy ľudského utrpenia, ktoré nie sú nevyhnutné a urobiť z väzenia

bezpečné miesto pre odsúdených ako aj pre personál.

Sociálna práca

V odbornej literatúre sa stretávame s viacerými vymedzeniami pojmu

sociálna práca. Napríklad Matoušek44

vníma sociálnu prácu ako

„spoločenskovednú disciplínu i oblasť praktickej činnosti, ktorej cieľom je

odhaľovanie, vysvetľovanie, zmierňovanie a riešenie sociálnych problémov.

Sociálni pracovníci pomáhajú jednotlivcom, rodinám, skupinám i komunitám

dosiahnuť spôsobilosť na sociálne uplatnenie alebo ju získať späť a vytvárať

na ich uplatnenie priaznivé spoločenské podmienky. U klientov, ktorí

sa nemôžu spoločensky uplatniť, podporuje sociálna práca čo najdôstojnejší

spôsob ich života“.

Podobne vymedzuje pojem sociálnej práce a poslanie sociálnych

pracovníkov Tokárová,45

podľa ktorej sociálna práca sa zameriava

„rozličnými formami na komplexné transakcie medzi ľuďmi a ich okolím. Jej

poslaním je umožniť všetkým ľuďom rozvinúť svoj potenciál, obohatiť svoj

život a zabrániť dysfunkciám. Sústreďuje sa na riešenie problémov a na

zmeny. Sociálni pracovníci sú agensami zmien v spoločnosti a živote

jednotlivcov, rodín a komunít, ktorým slúžia. Sociálna práca je vzájomne

prepojený systém hodnôt, teórie a praxe“.

Sociálnu prácu možno chápať ako profesionálnu praktickú činnosť,

aktivitu alebo pomoc, ktorá je zameraná na jednotlivca, skupinu alebo

komunitu a pomáha riešiť vzniknuté sociálne problémy mobilizovaním

vlastných síl, na základe ktorých dochádza napr. k zlepšeniu vzájomného

prispôsobovania jednotlivca, zlepšeniu medziľudských vzťahov

a komunikácie, získaniu alebo k zmene pozitívnych postojov alebo foriem

správania, ktoré jedincovi umožňujú existovať v danom prostredí bez

existencie väčších problémov.

Penitenciárna a postpenitenciárna sociálna práca sa zameriava na

vytváranie optimálnych podmienok na zaradenie odsúdeného po skončení

výkonu trestu odňatia slobody do spoločenského života aj tým, že ich

pripravuje na rešpektovanie zákonov, spoločenskej morálky a sociálnych

noriem. Zmeny v postojovej, hodnotovej a emocionálnej sfére osobnosti sa

dosahujú najmä prostredníctvom sociálnych výcvikov, individuálnych

a skupinových poradenských alebo psychoterapeutických postupov, ktoré sú

44MATOUŠEK, O. et al. Metody a řízení sociální práce. Praha: Portál, 2003, s. 11.

45TOKÁROVÁ, A. et al. Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky sociálnej práce.

Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Akcent Print, 2003, s. 23.

24

zamerané na rozvíjanie pozitívnych vlastností, získanie kladného vzťahu

k rodine a k sebe samému. Súčasne je jedinec vedený k tomu, aby sa naučil

byť zodpovedný za svoje činy, konanie a správanie.

Sociálnu prácu zabezpečuje v ústavoch sociálny pracovník v priebehu

celého procesu výkonu trestu odňatia slobody až po jeho prepustenie.

Vstupným pohovorom pri nástupe odsúdeného na výkon trestu odňatia

slobody sú získavané informácie o jeho sociálnej situácii a o eventuálnom

zdroji vzniku sociálneho problému, pri riešení ktorého sociálny pracovník

spolu s odsúdeným hľadajú alternatívy jeho zvládnutia a poskytuje mu aj

základné sociálne poradenstvo. Z hľadiska kontinuity penitenciárnej

a postpenitenciárnej starostlivosti je dôležitá spolupráca so sociálnymi

pracovníkmi na úradoch, s úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny, školami,

azylovými zariadeniami, charitatívnymi organizáciami a občianskymi

združeniami.

Architektúra a technika

Výkon trestu vo väzenských zariadeniach je potrebné zabezpečiť aj

stavebne a technologicky, preto pokladáme za dôležité poukázať na vzťah

penológie k architektúre a technike.

Francis Bacon, súčasník Shakespeara, napísal: „Domy sa stavujú

preto, aby sme v nich žili, a nie preto, aby sme sa na ne pozerali“.46

Tým

chcel zdôrazniť, že prvou požiadavkou v architektúre je naplnenie účelu.

Väčšina väzenských objektov bola zriadená rekonštrukciou už pôvodných

zariadení, ktoré slúžili aj na iný účel. Architektúra väzenských objektov

a zariadení musí zohľadňovať zvýšenú mieru bezpečnosti a ochrany, ktorá

je zameraná jednak na zabránenie vstupu nepovolaným osobám do

menovaných objektov, na druhej strane na zabránenie úteku obvineným

a odsúdeným. Architektúra však nie je len stavba, ale všetko, čo stavebné

dielo dotvára, čím sa objekt mení na dočasné ubytovanie obvinených alebo

odsúdených. Architektúra väzenských zariadení má priamy vzťah k človeku,

k jeho životu v špecifickom priestore, k jeho fyzickým a psychickým

potrebám. Samotný interiér celého väzenského objektu, izieb, ciel, ubytovní

a iných vnútorných priestorov je dotváraný špecifickým vnútorným

zariadením v závislosti od jeho funkcie.

46 KOULA, E. Pozerám sa na architektúru. Bratislava: Slovenský fond výtvarných umení,

1965, s. 7.

25

Okrem architektúry zohráva dôležitú úlohu aj technika, ktorá

umožňuje dôslednú ochranu a kontrolu objektov zboru, objektov súdov

a prokuratúry, ako aj prevádzkovanie informačného systému zboru.47

Cieľom ochrany objektov zboru je využívanie poznatkov vedy

a techniky na predchádzanie a zamedzovanie nežiaducich vplyvov a takého

konania, ktoré by mohlo smerovať proti bezpečnosti chráneného objektu,48

ktorý je možné zabezpečiť fyzickou ochranou, režimovými opatreniami,

technickým zabezpečením (mechanickými zábrannými systémami

a systémami na hlásenie a monitorovanie narušenia) a ich vzájomnou

kombináciou. Vonkajšia ochrana objektu sa zameriava na ochranu hranice

objektu a vstupov do objektov, vnútorná na ochranu chráneného priestoru

a predmetov. Ochrana objektov vo väzenských zariadeniach je zameraná na

primeranú izoláciu páchateľov trestných činov, na ochranu osobnej integrity

personálu, obvinených a odsúdených a iných osôb, na ochranu majetku

a ostatných záujmov spoločnosti.

Potreba vedeckého poznávania celej penologickej problematiky

vychádza zo samotného chápania vzťahu teórie a praxe. Pokiaľ v našom

poňatí vychádzame z prvotnej praxe a druhotnosti poznania, potom potrebu

vedeckých poznatkov v danej oblasti určuje prax samotná. Celkovú

problematiku zmyslu a účinnosti výkonu trestu odňatia slobody,

ale aj výkonu väzby nie je možné chápať izolovane od vonkajších

podmienok, ktoré ju ovplyvňujú, alebo ktoré sú s ňou v kauzálnej súvislosti.

47 Zbor väzenskej a justičnej stráže v rozsahu svojich úloh vytvára a prevádzkuje informačný

systém, v ktorom zhromažďuje, uchováva a využíva potrebné informácie, pričom je

povinný zabezpečiť ochranu údajov uchovávaných v danom systéme pred vyzradením,

zneužitím, poškodením, zničením alebo odcudzením. 48

Objektom pre naše potreby rozumieme budovu alebo inak ohraničený priestor zboru,

v ktorom sa nachádzajú chránené miesta alebo hodnoty. Podľa: GYMERSKÁ, J.

Mechanické prostriedky a systémy technickej ochrany objektov. Bratislava: Akadémia

Policajného zboru v Bratislave, 2003, s. 16.

26

Zhrnutie

Pojem penológia je odvodený z latinského slova poena = trest;

z gréckeho slova logos = slovo, náuka. Vo všeobecnosti je

charakterizovaný ako vedný odbor zaoberajúci sa zmyslom výkonu

trestu, podmienkami jeho pôsobenia a účinkami na odsúdeného

páchateľa.

Penológia je komplexná vedná disciplína o filozofických,

sociálnych, etických, psychologických, pedagogických,

technických i medicínskych súvislostiach trestov a ochranných

opatrení a ich výkonu a účinnosti. Penitenciárna veda je súčasť

penológie, ktorá sa zaoberá komplexnými mimoprávnymi

a interdisciplinárnymi súvislosťami trestu odňatia slobody, jeho

výkonu i účinnosti.

Penológia má vzťah k trestnému právu, ku kriminológii

a kriminalistike. Uvedené vedné disciplíny majú spoločný predmet

skúmania (kriminalita, trestný čin, trest a ochranné opatrenia,

páchateľ trestných činov) a cieľ (ochrana spoločnosti

pred páchateľmi trestných činov, podieľanie sa na prevencii

a kontrole kriminality). Odlišujú sa uhlom pohľadu a metódami,

ktoré používajú. Penológia má vzťah aj k iným vedným

disciplínam, najmä k pedagogike, psychológii, sociológii

a sociálnej psychológii, medicíne a psychiatrii, architektúre

a technike.

Kontrolné úlohy a otázky

1. Charakterizujte svetonázor, ktorý kritizoval starý systém trestania. 2. Uveďte podstatný dôvod vzniku náuky o väzenstve, resp. penitenciárnej

náuky.

3. Charakterizujte penológiu a penitenciárnu vedu. 4. Zdôvodnite vzťah penológie k trestnému právu a iným súvisiacim

vedným odborom. Charakterizujte systém penitenciárnych disciplín.

5. Charakterizujte penitenciárnu pedagogiku a penitenciárnu psychológiu ako vednú disciplínu.

6. Aký význam má medicína a psychiatria pri riešení problémov vznikajúcich vo väzenských zariadeniach?

7. Charakterizujte pojem sociálnej práce a zdôvodnite jej význam pri riešení sociálnych problémov osôb zbavených osobnej slobody.

8. Architektúra väzenských zariadení, význam ochrany objektov vo väzenských zariadeniach.

27

2 Historické korene a zdroje penológie, história väzenstva

2.1 Úvod do histórie trestu a trestania

Pre vývoj ľudskej spoločnosti v jednotlivých historických obdobiach

boli charakteristické rôzne druhy trestov, počínajúc tými najkrutejšími –

trestami na živote – cez tresty na zdraví až po tresty majetkového charakteru.

Postupne, tak ako sa spoločnosť civilizovala a rozvíjala, silnel aj tlak

na humanizáciu trestov, ako aj celého trestného systému, čo nakoniec viedlo

k presadeniu trestu odňatia slobody ako najrozšírenejšie využívaného trestu,

ktorý zaujíma popredné miesto vo viacerých trestných systémoch vrátane

nášho trestného práva.

Trest odňatia slobody, tak ako ho vnímame v súčasnosti, nemá dlhú

tradíciu. Vznikal postupne v posledných štyroch storočiach. Ukladanie tohto

trestu je spojené už s fungovaním rozvinutej a kultúrnej spoločnosti. Prvé

poznatky o ukladaní trestu odňatia slobody pochádzajú zo 16. – 17. storočia,

keď bol takýto trest ukladaný a vykonával sa v novozriaďovaných

donucovacích pracovniach – tzv. kázniciach.

Pôvodne – v spoločnosti rovných – mal každý poškodený právo

urobiť nápravu sám podľa vlastného uváženia, napríklad aj krvnou pomstou.

Potom sa takéto právo poškodeného obmedzilo zásadou rovnakým za

rovnaké. Neskôr, v dôsledku vývoja vzťahov v spoločnosti sa náprava

zabezpečila aj hospodárskou sankciou, až sa napokon v rozvinutej

spoločnosti vykonávala monopolizáciou trestov štátnou mocou.

Na tomto vývoji spôsobu nápravy práv poškodeného vidieť, aké bolo

základné poňatie trestu, ktorý sa pôvodne ukladal ako odplata za spáchané

zlo, neskôr ako účelové opatrenie už nielen preto, že bol spáchaný trestný

čin, ale aj preto, aby sa v budúcnosti trestné činy nepáchali.

Z historického hodnotenia sú dejiny trestania i samotného trestu

odňatia slobody obrazom krutosti a veľkého utrpenia. Postupne sa

presadzovala zásada, že trest má byť účelný a nemá spôsobovať zbytočné

utrpenie. Výsledkom tohto vývoja bolo, že represia ako hlavná črta trestania

sa zmierňuje a presadzuje sa zásada prevencie premietnutá do prevýchovno-

nápravného ovplyvňovania páchateľov trestných činov. Poznať tieto základné

tendencie ukladania a výkonu trestu je potrebné preto, aby sme chápali širšie

súvislosti vývoja trestnej politiky v konkrétnych podmienkach vývoja

spoločnosti a ich uplatňovanie v jednotlivých krajinách. História

trestania, zvlášť trestu odňatia slobody, nielenže dokumentuje pokrok

spoločnosti, jej vyspelosť, ale umožňuje nám nájsť správnu cestu pri ďalšom

vývoji a smerovaní trestnej politiky rešpektujúc elementárne požiadavky

na zachovanie základných ľudských práv aj pre osoby vo výkone trestu

odňatia slobody. Stále zostáva aktuálnou požiadavka na stanovenie

28

vyváženosti medzi potrebou chrániť spoločnosť pred dôsledkami páchania

trestnej činnosti a spôsobom, ako túto ochranu zabezpečiť.

2.2 Trest a trestanie v historickom pohľade

Pre trestanie je charakteristické, že sa uplatňovalo veľké množstvo

rôznych trestov v závislosti od stupňa kultúrnej, spoločenskej a ekonomickej

vyspelosti konkrétnej spoločnosti, ale aj od stavu práva, súdnictva, neskôr

uvedomovania si nutnosti rešpektovania elementárnych ľudských práv.

Postupná humanizácia v trestoch a trestaní sa prejavuje predovšetkým

v zmierňovaní trestov, keď sa upúšťalo od používania veľmi krutých,

až neľudských spôsobov trestania.

Spôsoby trestania preto odzrkadľujú predovšetkým charakter doby

a úroveň vyspelosti jednotlivých spoločenských formácií. Časovo je možné

ich usporiadať do nasledujúcich historických etáp:

trestanie v staroveku

trestanie v stredoveku

trestanie v novoveku. Na správne pochopenie spôsobu a foriem trestania v jednotlivých

etapách spoločenského a kultúrneho vývoja ľudstva je nutné osvojiť si

historické korene a zdroje penológie, jednotlivé trestné systémy, ale aj

samotnú penitenciárnu prax v rôznych obdobiach vývoja spoločnosti. Z tohto

dôvodu aj dejiny trestov a trestania musia vychádzať zo všeobecnej

periodizácie dejín a z delenia časových periód, ktoré sú v súlade

so všeobecnými dejinami, ako aj s dejinami štátu a práva.

Starovek

V najstarších spoločenských formáciách v staroveku sa používali aj

za malé previnenia veľmi kruté tresty, pričom bolo prípustné riešiť

akékoľvek bezprávie osobnou pomstou a zažitou zásadou „oko za oko, zub

za zub“. Trest bol vnímaný ako prostriedok odplaty, až neskôr ako

prostriedok na odstrašenie. V najstarších dobách bol najviac rozšíreným

a univerzálnym trestom trest smrti. Neskoršie sa tento najprísnejší trest začal

ukladať len za ťažké zločiny. Postupne sa začali používať aj iné tresty, ale aj

tie boli svojím charakterom veľmi kruté – zvyčajne mrzačili páchateľov.

Trest odňatia slobody bol v staroveku používaný zriedkavo, ale

izolácia osôb očakávajúcich súd bola častá a dialo sa tak vo väzniciach.

Najdôveryhodnejšie zdokumentované zmienky o ich existencii pochádzajú

z čias Rímskeho impéria (v roku 400 – 300 pred n. l.). Vežovitá stavba, ktorá

sa nazývala „robur“ slúžila na izoláciu zločincov, ale boli v nej umiestňovaní

aj odsúdení na smrť. Neskôr boli takto väznení aj kresťania, aby ich donútili

29

k návratu k starej viere, k pohanstvu. Z tohto obdobia sú známe aj väzenské

zariadenia označované ako „carcer“, ktorých činnosť už bola upravená

prvými známymi väzenskými nariadeniami, ktoré vydal cisár Theodisius II.

v roku 435 n. l. Ich poslaním bolo udržiavanie chodu väzníc, bol stanovený

dohľad sudcov nad ich činnosťou a bol určený aj spôsob zaobchádzania

s väzňami.

Podľa rímskeho práva bolo možné uplatniť aj ďalšiu formu väznenia,

a to vo „väzniciach dlžníkov“. To slúžilo na vymáhanie dlhu a dlžník stratil

slobodu, pokým nesplatil svoj dlh, pričom ho bolo možné donútiť, aby

vykonával určenú prácu, čím mohol uhradiť veriteľovi dlh.

Rímske právo však poznalo aj otroctvo pre dlhy a otroctvo z trestu.

Otroctvo z trestu si odsúdení obvykle odpykávali v baniach a pri rôznych

verejných prácach. Boli to spravidla odsúdení na trest smrti, ktorí sa stali

štátnymi otrokmi.

Prevažne otrokársky starovek nezanechal systematicky spracovaný

jednotný systém trestania. V staroveku dominovala myšlienka odplaty,

cieľom trestania bolo utrpenie za spôsobené príkorie, čím sa dosahoval pocit

spravodlivosti. V tomto období bol trestný postih rozdielny v závislosti od

stavovskej príslušnosti, čo sa prejavovalo najmä ku koncu tejto historickej

etapy. Pre obdobie staroveku boli charakteristické rôzne tresty smrti alebo

tresty, ktoré spôsobovali zmrzačenie páchateľa, uvrhnutie do otroctva,

vyhladovanie v studniach smrti (hladomorne), ale známe sú aj tresty

majetkové.

Napriek tomu už v staroveku sú zaznamenané aj myšlienky, ktoré

ovplyvňovali názory na účel trestu a trestania. Možno spomenúť Senecu,

ktorý o treste ako odplate hlásal, že k nej treba pristupovať preto, lebo je

užitočná. Platón sformoval klasickú požiadavku prevencie, trestať treba nie

preto, že bol spáchaný trestný čin, ale aby sa trestné činy nepáchali. Svoje

uplatnenie však tieto myšlienky nachádzali až omnoho neskôr, ale aj napriek

tomu treba oceniť ich prínos.

Stredovek

V stredoveku, najmä v jeho ranej etape, bolo pre trestanie

charakteristické prežívanie závislosti od predchádzajúcej spoločenskej

formácie. V počiatočných obdobiach stredoveku poznačených už

nastupujúcim feudalizmom nachádzame značnú mocenskú rozdrobenosť,

prevládal právny partikularizmus (uplatňovanie práva len v izolovaných

miestach na úkor všeobecného uplatňovania práva). Stále sa uplatňovalo

obyčajové právo (zväčša nepísané) a dominovala vôľa panovníka.

Hoci v tejto historickej etape ešte pretrváva zásada, podľa ktorej má

každý právo brániť svoj majetok a česť, utrpenie a krivdu môže odčiniť sám.

30

Postupne sa však presadzuje aj zásada majetkovej náhrady. Splývajú trestné

a občianske (majetkové) nároky. Kto ich nemôže uhradiť, ten utrpí na tele

alebo na živote. Postupným upevňovaním štátnej moci a zavedením

súdnictva dochádza k obmedzovaniu, neskôr až k úplnému zákazu

súkromného väzenia. Väzenia v tomto období môžeme deliť podľa toho, kto

ich zriaďuje a kto ich riadi. Sú to panské väzenia, cirkevné väzenia

a vojenské väzenia.

Majiteľ vtedajšieho panstva mal nad svojimi poddanými aj súdnu

moc. Na účely panského väzenia slúžili vyčlenené priestory v hradných

objektoch, ktoré boli vybavené aj mučiacimi nástrojmi slúžiacimi na

mrzačenie a bitie, odsúdenec bol potom prepustený na slobodu. Trest odňatia

slobody sa nerealizoval, jeho náklady by totiž musel hradiť majiteľ panstva.

Cirkevné väzenia možno deliť na kláštorné, kde si odpykávali trest

príslušníci kléru formou kajúcnej väzby, a na inkvizičné väzenia, ktoré boli

situované v hradných priestoroch a uplatňovali sa v nich už metódy mučenia

pri vynucovanom priznaní sa k vine.

Vojenské väzenia sa zriaďovali až v 17. storočí a boli v nich

umiestňovaní nielen vojnoví zajatci, ale aj civilné osoby. Počas väznenia

museli pracovať najmä na výstavbe vojenských objektov.

Počas feudalizmu dominuje v trestnom postihu stále pomsta

a zastrašovanie. Tým, že sa upevňuje kráľovská moc, pomsta trestom sa

zdôvodňuje zároveň potrebou obrany spoločnosti a tresty sú exemplárne, aby

vzbudzovali strach.

Pre obdobie stredoveku je charakteristické trestanie mimo už

spomínaného „otroctva z trestu“. Uplatňovalo sa vylúčenie zo spoločnosti,

t. j. „vypovedanie z krajiny“. Takéto osoby sa stali „štvancami“. Odsúdení

boli približne od 16. storočia sankcionovaní trestom „nútených prác“, ktoré

mali podobu galejí, boli prikovaní k laviciam lodí a boli nútení veslovať.

Takéto potrestanie predstavovalo pomalú, ale istú smrť. Zriaďovali sa však aj

„pracovné domy“ pre tých páchateľov, ktorí neboli odsúdení na trest smrti.

Tieto sa postupne menili na skutočné väzenia, hoci sa do nich umiestňovali aj

tuláci, žobráci a bezprizorní – spolu so skutočnými kriminálnikmi.

V tomto období, keď sa pomery vo väzniciach stávajú kritické, či už

z dôvodu materiálneho zabezpečenia, alebo z dôvodu zaobchádzania

s väzňami, sa väznice dostávajú do záujmu právnikov, ale aj osvietencov tých

čias. Začína sa presadzovať nová ideológia trestania, ktorej predstaviteľmi sú

najmä filozofi Montesquieu, Rousseau, Voltaire, Diderot a Beccaria.

Ústrednou myšlienkou ich postojov a názorov na väzenstvo je požiadavka

zameraná na celkovú humanizáciu trestov a trestania. Kritizované sú hlavne

neprimerane prísne tresty. Montesquieu – právnik a filozof, presadzoval

napríklad zásadu proporcionality trestu k trestnému činu a zdôrazňoval

potrebu výchovnej funkcie trestu. V ďalšej koncepcii trestného práva boli

31

sformulované zásady – žiadny trestný čin bez zákona, žiadny trest bez

zákona, čo malo v praxi znamenať, že trestným môže byť len skutok uvedený

v zákone a páchateľ môže byť potrestaný len trestom, ktorý je uvedený

v zákone.

V 18. storočí sa na týchto zásadách začala formovať tzv. klasická

škola a jej významný predstaviteľ Cessare Beccaria zastával názory,

v ktorých odmietal kruté tresty a trest smrti. Podľa jeho názoru účelom trestu

nemá byť spôsobené utrpenie, ale ochrana spoločnosti. Hoci pripúšťal, že

trest je aj odplatou za trestný čin, ale odplata nemá byť cieľom trestania.

V dôsledku týchto názorov sa v 18. storočí trest odňatia slobody stáva

najviac používaným trestom. Trest odňatia slobody prestáva byť len odplatou

a prostriedkom izolácie páchateľov. Začínajú sa hľadať možnosti nápravy

a prevýchovy páchateľov trestných činov. Pôvodne dominantný charakter

trestania ako čírej odplaty sa mení na požiadavku spravodlivej odplaty.

V cieľoch trestania sa objavuje aj nová požiadavka – zabrániť uloženým

trestom ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. Tieto názory sa však v plnom

rozsahu začínajú uplatňovať až v novoveku, pretože obdobie stredoveku bolo

stále v znamení zastrašovania trestom.

Novovek

V novoveku sa začínajú presadzovať názory ovplyvnené dosiahnutým

stupňom rozvoja spoločnosti a nevyhnutnosťou izolovať čoraz väčší počet

páchateľov rôznych trestných činov, ale aj bezdomovcov a bezprizorných

občanov, vydedencov vtedajšej spoločnosti osobitne v tých krajinách, kde

s rozkladom feudalizmu nastupuje nová vrstva – buržoázia s novými

kapitalistickými výrobnými vzťahmi. Je to predovšetkým Holandsko a neskôr

Anglicko, kde v dôsledku veľkého záberu pôdy vzniká početná armáda

tulákov a žobrákov, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo na náraste

kriminality.

Už v 16. storočí vzniká prvá (v dnešnej terminológii) budova väznice

v Amsterdame, ktorá je zameraná aj na využitie nútenej práce. V roku 1677

bola vo Florencii postavená väznica a v roku 1704 v Ríme polepšovňa pre

mladistvých – známa pod názvom San Michele, ktoré možno považovať už

za moderné väznice.

V novoveku sa názory na trestanie odvíjajú od významných zmien

v sociálnej a hospodárskej štruktúre spoločnosti. Najrozvinutejšie krajiny

vtedajšieho sveta už od 16. storočia postupne začínajú prechádzať

od stredovekého feudalizmu k začiatkom kapitalizmu. Namiesto feudálneho

hospodárstva a právneho partikularizmu sa vytvára centralizovaný

štát s novými výrobnými kapitalistickými vzťahmi. Tento proces

je sprevádzaný aj rozsiahlymi zmenami v štruktúre spoločnosti, ktorá

32

nadobúda triedny charakter. Zaberaním pôdy, vytláčaním pôvodných

roľníkov z viacerých oblastí vznikala čoraz početnejšia skupina žobrákov

a tulákov, čím dochádzalo k zvyšovaniu kriminality. V 17. storočí boli

zriaďované špecifické ústavy a útulky pre uvedenú sociálne najviac

postihnutú skupinu obyvateľov, ku ktorým sa v tomto období priraďujú aj

rôzni kriminálni delikventi.

Spomínané ústavy boli vnímané aj ako pracovné domy a ich

zriaďovanie bolo odôvodňované potrebou chrániť spoločnosť pred osobami

vytlačenými na jej okraj. Vzhľadom na spôsob zaobchádzania s takto

izolovanými osobami bola zavedená povinnosť pracovať, stanovil sa prísny

vnútorný režim a duchovné vzdelávanie. O týchto ústavoch už možno

hovoriť ako o väzniciach, zvlášť po tom, keď sa začala na základe získaných

skúseností presadzovať určitá diferenciácia osadenstva v týchto ústavoch.

Týkalo sa to hlavne mladistvých, ktorým bola venovaná zvýšená pozornosť

prostredníctvom vzdelávania, mravnej výchovy a učeniu sa remeslu. Zároveň

sa dbalo na prísnejšiu izoláciu nebezpečných zločincov.

Mimo týchto kombinovaných ústavov – pracovných domov a väzníc

boli neskôr zriaďované aj polepšovne, ktoré boli ešte výraznejšou

kombináciou učňovskej školy, robotárne, nemocnice a starobinca. Stále však

existovali aj čisto väzenské zariadenia, ktorých úroveň bola ešte poplatná už

prekonanému feudalizmu. Väznené osoby boli držané v podzemných

miestnostiach bez akejkoľvek diferenciácie, bez minimálnej hygienickej

a zdravotníckej starostlivosti, s neľudským zaobchádzaním. V takýchto

podmienkach odsúdenci hromadne zomierali na rôzne infekčné choroby

a podvýživu.

Trvale zlý stav predovšetkým v anglických väzniciach sa stal

predmetom kritiky v 18. storočí, a to hlavne zásluhou Johna Howarda, ktorý

ako už skúsený reformátor väzenstva poukázal na nevyhnutnosť zmeniť tento

systém. Upozorňoval na potrebu venovať viac pozornosti zdraviu väzňov, ich

všeobecným životným podmienkam, stravovaniu a diferencovanému režimu.

Dynamický rozvoj spoločnosti, jej zásadná štrukturálna zmena

a sústavný rast kriminality si v 18. storočí vyžiadal vybudovať rozsiahlejšie

väzenské zariadenia pre vyšší počet osôb. Takto vznikla zrejme prvá

komplexne doriešená stavba väznice v Belgicku vo Flandrách pri meste

Gent s kapacitou 1400 osôb. Svojou architektúrou a riešením ubytovania

v samostatných celách a výrobnými priestormi slúžila neskôr ako vzor

pre ďalšie krajiny.

Napriek tomu, že sa začínajú presadzovať v najrozvinutejších

európskych krajinách pokrokové tendencie, zostávajúca časť Európy je stále

v zajatí svojich tradícií a k zásadným zmenám v existujúcich väzenských

systémoch zatiaľ vo väčšom meradle nedošlo. V Spojených štátoch

33

amerických sa však rýchlo začínajú presadzovať nové myšlienky a názory

na celkovú činnosť väzenského systému.

Potreba radikálneho riešenia väzenstva na severoamerickom

kontinente sa začala prejavovať hlavne v dôsledku prudkého nárastu počtu

väzňov, ktorý bol spôsobený najmä čoraz väčšou deportáciou odsúdených

z Anglicka. Ešte v roku 1777 z dôvodu vysokého počtu väzňov vzniklo vo

Filadelfii tzv. Väzenské spoločenstvo, ktoré presadzovalo prísnu izoláciu

väzňov namiesto často ukladaného trestu smrti. Išlo o názory najmä kvakerov

(náboženského smeru), ktorí považovali samotu a izoláciu za vhodný

prostriedok, ktorým môžu viesť odsúdených k pokániu. Hoci tento zámer

overený vo Filadelfii nebol úspešný, inšpiroval k ďalším novým trendom.

Prvou skutočne modernou väznicou v Spojených štátoch bola

„Eastern Penitenti