Ďalšia kniha od autorkydvoch bestsellerov!Prečítajte si príbeh niekoľkých žien, ktoré naleteli jednému mužovi. Každá v inom čase, každá za inýchpodmienok, každá je ponížená iným spôsobom. Prečítajte si príbeh, ktorý je založený na skutočnej udalosti a je dôkazom, že keď niekto klamea podvádza, nezastaví ho vôbec nič...

anna

adam

ová

pavu

činov

é pan

čušk

yobalka_adam:Layout 1 2.9.2009 14:25 Page 1

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o ako svoju ôsmu publikáciu

Copyright © Evitapress 2009

Grafický dizajn a obálka:Roman PifflSnímka na obálke:istockphoto.comJazyková úprava:Renáta KováčováDarina Belanová

Tlač:Tlačiareň MERKUR, s. r. o.,Dolný Ohajwww.merkurprint.sk

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-969800-8-6

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 4

Keby videl, v akom stave je mama, asi by neodporoval. Určiteby nespozorovala žiadny rozdiel, pomyslela si Valéria smutne.Možno by jej bolo podozrivé len to, ak by prišla farárka. Pri tejmyšlienke sa trochu usmiala a rozlúčila. Nie, nepôjde už nikam,aj tak to nemá zmysel, pomyslela si unavene. Keď sa vrátila do-mov, mama vo svojej izbe spokojne odfukovala...

M I C H A E L A

Michaela sa prekvapene pozerala na poskakujúci mobil, šva-gor jej nikdy nevolal o takomto čase. Vlastne, on jej NIKDY ne-volal.

„Miša, Zuzka je v nemocnici, chcela len, aby som ti zavolal,“ozval sa v mobile Oliverov roztrasený hlas.

Michaela zalapala po dychu: „V nemocnici? Poranila sa alebo...“„Nie, začala krvácať. Lekári sa snažia udržať to.“„Začala krvácať?“ opakovala nezmyselne. Potom sa vzchopi-

la. „Mám ju ísť pozrieť?“„Neviem, či ťa za ňou pustia...“„Dobre, pokúsim sa s ňou večer spojiť a keby som sa nedo-

volala, pozdrav ju odo mňa,“ ukončila rýchlo hovor, pretožev miestnosti sa objavil šéf.

Do konca pracovného času bola ako na tŕňoch. Cez obed vo-lala s mamou, no tá celý telefonát preplakala. Róbert bol mimodosahu. Aha, spomínal služobku do Prahy, jeho šéfka tam malanejakú významnú klientku. No načo potrebovala Roba, to netu-šila. Jej sestra mala pravdu, robil poskoka panovačnej ženskej.Chúďa Zuzka, musí byť chorá od strachu. Strašne sa bála infúzií,ktovie, čo všetko do nej teraz lejú. A predstava, že by o dieťatkoprišli... Michaele prešiel mráz po chrbte. Spomenula si na tatra-bankový večierok, na to, aká tam bola Zuzana bledá. Do kelu, asitam nemali ísť.

p a v u č i n o v é p a n č u š k y

93

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 93

Po práci sa ponáhľala domov, chcela hovoriť s mamou, otcom,s hocikým, kto by jej povedal, že sa niet čoho obávať. Doma všaknašla prázdny byt. Rodičia nechali odkaz, že sú v nemocnici.Utiahla sa do svojej izby a nakopla internet. Veľmi si chcela pre-čítať všetko o tom, čo sa môže stať. Dozvedela sa len to, že krvá-canie v tehotenstve nemožno brať na ľahkú váhu, a na jednejstránke si prečítala niekoľko spovedí žien, ktoré prišli o dieťa.Asi najviac ju dojal príbeh nejakej Lucie, ktorá napísala:

Ked som mala sedemnast, dala som si jedno dieta vziat. Bolasom sprosta a nepocuvala som lekarku, ktora ma varovala, ze v mo-jom veku je to nebezpecne. Neviem, co sa stalo, no ta pani doktorkamala pravdu, neskor som sa vydala a snazila sa otehotniet, no neda-rilo sa nam to sest rokov. Pred rokom sa stal zazrak a ja som otehot-nela. Plakali sme s muzom ako male deti pri pohlade na tehotenskytest. V stvrtom mesiaci som potratila, odvtedy som na antidepresi-vach. Manzel ma styroch súrodencov, ja dvoch.Vsetci maju deti a japlacem uz aj pri pohlade na obycajnu babiku vo vyklade hrackarstva.

J A N A

Milan vyšiel z budovy schwechatského letiska a zamierilk svojmu autu. Parkovanie tu bolo prekliate drahé, no jemu sanechcelo po celom dni plnom rokovaní a cestovania čakať ešte ajna autobus a trmácať sa domov ďalšie dve hodiny. Vkĺzol zavolant svojej striebornej mazdy a naštartoval.

Prvý deň s ukrajinskými partnermi bol náročný. Veľmi ná-ročný. Ráno o pol šiestej check in na viedenskom letisku, hodinačakania, dve hodiny letu. Celý deň rokovaní bez obeda len nahnusnej kyslastej minerálke. Na oslavu neskorý obed, hoci zatiaľvôbec nebolo čo oslavovať. Ťažké pečené mäso a losos s hranol-čekmi mu na prázdny žalúdok neurobili vôbec dobre. Na letisku

94

a n n a a d a m o v á

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 94

sa skrúcal od bolesti, no všetky myšlienky po náročnom dni pat -rili Jane. Musel jej zavolať. Tak ako vždy. Uistiť sa, že je v po-riadku. Ona i Števko.

„Ľúbim ťa a o chvíľu som pri tebe. Ak to dobre pôjde, nebu-de tých sedení až toľko. Hodne sme pokročili, vyzerá to dobre,zlato.“

„Dobre, teším sa. Števko tu má kamaráta, vieš, toho, čo spolublbnú na počítačoch. Zajtra nemajú školu, sú akési olympiády čičo. Namiesto školy idú do kina, tak ho rodičia nechali u násdlhšie. Števko je fakt šťastný, odkedy sme mu kúpili ten počítač.A šikovný po tebe...“

Milan sa v duchu pousmial. Tušil, že Jana by sa pri slove „po-čítač“ najradšej prežehnala.

„Dobre, zlato, povieme si to o chvíľu, som skoro za rohom.“„Tak pápá a ponáhľaj sa, pusu...“Cítil, že bude po jeho telefonáte pokojnejšia. Nebola rada, keď

bol tak ďaleko, bála sa oňho. A týmto východným krajinám ne-dôverovala ani trochu. Milana štípali oči od cigaretového dymua únavy. Vedel, že by nemal fajčiť, že by mal radšej zastaviťa niekde si oddýchnuť, no pohľad na hodinky ho hnal stále ďa-lej. Bolo pol desiatej večer a on mal pred sebou posledných šty-ridsať kilometrov. Ak nezastaví, o pol hodiny môže byť doma.Všuchne sa k Jane, pritlačí si tvár k jej zvlhnutým vlasom a po-kožke na hrdle. O tomto čase vždy driemala pri telke zababuše-ná ako dieťa a vždy sa ako dieťa aj spotila. Vkĺzne rukami pod jejkošeľu, pohladí jej zadoček a stehná a konečne si vydýchne. Prispomienke na jej hodvábnu pokožku sa mu pritajil dych. Janamala stále postavu ako dievča, ktoré voľakedy poznal, a pokož-ka jej voňala a chutila ešte vždy sladko.

Ručička tachometra ukazovala 140 km/h. Mal chuť na pivo.Tá ryba bola strašne mastná. Nemal rád mastné ryby. Asi pretonekupovali na Vianoce kapra, ale vždy len filé z bielej tresky.Milanovi sa grglo. Na predné sklo začali padať ťažké snehové

p a v u č i n o v é p a n č u š k y

95

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 95

vločky. Zajtra bude všetko biele, pomyslel si. Ešte niekoľko kilo-metrov. Nabudúce pôjde s Fabiánom, ten chlap veľa rozpráva,ale aspoň by sa mu nechcelo tak strašne spať. Alebo vezme Janu.Áno, to je nápad, urobia si dovolenku. O desať dní má ísť doKyjeva znovu. Ubytujú sa v niektorom z hotelov, ukáže jej celémesto, zoberie ju do obchodov. Števko to pochopí, veď je už veľ-ký chlapec. Veľmi vyrástol v poslednom čase. „Oci, môžem zo-stať sám, som už veľký.“ Ako keby ho počul. Nie, nenechá ho sa-mého, Jana by to neprežila, ale môžu poprosiť Vlastíkovu mamu.Števko chcel aj tak u nich už viackrát prespať. Áno, tak to uro-bia... Milan sa naklonil k autorádiu, strašne šušťalo. Ach, koneč-ne odbočka pri hydinárni. Zabočil do ulice.

Ten pes tam nemal čo robiť. Milan prudko strhol volant a vy-behol na chodník. Pred predným sklom sa mihla chlapčenskátvár a velikánske oči. Skočil na brzdu. Neskoro. Pocítil tupý ná-raz a telom mu prebehol mráz. Vedel, čo ten náraz znamená, razdávno mu skočila do cesty malá srnka. Vybehol z auta a klesolna kolená. Tri metre za jeho autom ležalo detské telo...

O T T O

Po dlhých hodinách čakania a surfovania na nete sa Ottooklamal rožkom s paštétou a v duchu si zanadával na všetkykomplikované a precitlivené ženy na svete. Túžil po normálnejteplej večeri a neškodnom rozhovore so ženou, neznášal napätie.Soňa väčšinou rozprávala príbehy z roboty a on sa často prichy-til pri myšlienke, že ho tie jej postrehy o iných ženách celkom ba-via. Osprchoval sa, odolal pokušeniu urobiť niečo so svojou ne-uveriteľnou túžbou, zhoršenou nepochopiteľným trucom jehoženy, a teda jeho niekoľkodennou sexuálnou abstinenciou, a ľa-hol si na gauč k akémusi presladenému programu. Rozhodol sa,

96

a n n a a d a m o v á

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 96

že sa vyspí v obývačke. Ak nemôže byť s ŇOU, ľahne si aspoňdo jej perín. Nastavil televízor na automatické vypnutie a okam-žite zaspal. V priebehu noci sa však aspoň tisíckrát zobudil. Todievča s medom mu neschádzalo z mysle. Má vraj nejaký pro-blém s priateľom... Teda, mala v roku 2007. Otto si spomínal nakaždé jej slovo. Predstavoval si ju, ako sa ten cap po nej váľaa ako necitlivo jej dáva najavo, čo ON chce. Nikde to nenapísalapriamo, no vyplynulo to z jej reakcií. Nebola s ním šťastná. Asimal aj iné baby. Kurník, ako veľmi by on chcel iné baby, no ne-prichádzalo to do úvahy, ľúbil svoju ženu. Do čerta, ale tátoPipinka. Teraz je niekde sama. Prečo dnes existujú takíto muži?Čo by za to dal, aby jej mohol ukázať, ako chutí ozajstná mužskáláska. TAKÁ žena si zaslúži mať OZAJSTNÉHO muža. Verného,oddaného ako ON. Celú noc sa prehadzoval na posteli a pred-stavoval si ten stekajúci med. O šiestej ráno, kým „deti“ spali, od-kráčal do kúpeľne a konečne dal uniknúť svojmu neuveriteľné-mu napätiu. Potom si sadol k počítaču, zhlboka sa nadýchol a za-čal písať.

Ahoj, Pipinka...Len vcera som objavil tvoje prispevky. Velmi dobre sa dokazem

vzit do tvojej situacie, tiez ma priatelka podvadza. Ak som to sprav-ne pochopil, mas podobny problem s priatelom. Neviem, ci je to esteaktualne, ale nechces sa zdoverit? Niekedy je blizka dusa viac ako co-kolvek ine.

Leonardo

Pipinka mu nikdy neodpovedala. Jej škoda...

p a v u č i n o v é p a n č u š k y

97

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 97

V A L É R I A

Valéria ledva nastúpila do výťahu. Telom jej lomcovala zim-nica, zuby jej drkotali a bola slabá ako mucha.

„Prrrro-sím ťa, nemáš nie-čo prrro-ti teplote?“zadrkotalaz posledných síl, keď jej Ingrid otvorila dvere.

„Preboha, čo ti je?“„Mám zimmmm-nicu…“ ticho odpovedala Valéria a zapotá-

cala sa.„Zavolám sanitku,“ rozhodla Ingrid, „si v hroznom stave.“„Nie, nie... to prrrej-de. To mám z vyčer-pania. Potrrre-bujem

len niečo na teplotu...“ drkotala Valéria. „Nemôžem ísť prrr-eč,mama...“

„Super, tak ty nemôžeš ísť preč, lebo mama... A keby ťa zra-zilo auto alebo by si si zlomila nohu, čo potom?“ hnevala saIngrid, hoci vedela, že má Valéria pravdu. Nikdy si neuvedomi-la, aké je strašné byť priviazaná k takémuto pacientovi.

Vtiahla Valériu dnu a uložila ju na sedačku. Zabalila ju dodvoch prikrývok, pod hlavu jej dala veľký vankúš.

„Urobím ti horúci grog, účinkuje okamžite. A potom ti dámzábal. Mne to vždy pomohlo. Vypotíš sa a bude ti lepšie...“

Valéria sa podvolila jej rukám. Grog naozaj účinkoval. Nasmrteľne bledé líca jej vystúpila červeň, začalo jej byť strašne ho-rúco.

„Prepotím ti to tu,“ zašepkala.„Tak to nabudúce operieš,“ upokojovala ju Inga. „Vieš čo?

Lepšia bude sprcha a potom ťa zabalím do niečoho suchého.“„Mala si byť ošetrovateľkou,“ pochvalne šepla Valéria.„No určite, utierať zadky starým ľuďom a vylievať po nich

misy...“Valéria si vzdychla. Áno, tak to bolo.

98

a n n a a d a m o v á

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 98

Pod sprchou mala pocit, že voda odčerpáva z jej tela nielenhorúčosť, ale aj zvyšok síl. Ledva vystúpila z nízkej vaničky a za-krútila sa do osušky. Ingrid jej dala suché bavlnené tričko, čo jejsiahalo až po kolená, a donútila ju znovu si ľahnúť. Valéria vďač-ne klesla do prikrývok.

„Daj mi kľúče, pôjdem pozrieť mamku,“ navrhla jej po chvíliIngrid prekvapivo. Keď sa po desiatich minútach vrátila, Valériupremáhal spánok.

„Ak chceš, zostaň aj celú noc, stará pani spí ako zabitá,“ za-smiala sa Ingrid.

„Nie, nie... len chvíľu... kým to prejde...“ oponovala Valéria.Bola malátna, ale zimnica naozaj ustúpila. „Asi som prechladla,keď som išla po kňaza...“

„Tak mama sa konečne rozhodla umrieť?“„Mama sa chcela vyspovedať...“ Valéria rozpovedala pomaly

celú príhodu. Nespomenula len tie Vianoce.„Ty kokos, tuším začnem sympatizovať s Holanďanmi... No

predsa s eutanáziou...“ vysvetlila, keď zachytila Valériin nechá-pavý pohľad.

Valéria sa zhrozila. „Nehovor tak, prosím... Je to moja mamaa ja nikoho iného nemám...“

„Ale, Val, nebuď hlúpa, veď čo je toto za život? Ty si pochova-ná za živa a mamka len živorí. Starí ľudia by sa nemali tak úpornedržať života. Najmä keď sú chorí. A nemali by mať ani volebnéprávo,“ zasmiala sa, aby odľahčila ťažkú tému. Valéria u nej zo -stala ešte tri hodiny. Potom sa neochotne zdvihla a vrátila sa dosvojho súkromného väzenia.

Nakoniec z toho nebola len zimnica, ale ťažký zápal priedu-šiek. Valéria prekašľala celé noci, a keď sa nakoniec rozhodla, žepôjde k lekárke, bol z nej už len tieň.

„Vy ste sa úplne zbláznili,“ nakričala na ňu lekárka, „tri týž-dne kašlete, a až teraz ste prišli? Chcete, aby sa vám to zvrhlo?“ Va -léria nevedela, čo by sa jej mohlo zvrhnúť, tak len pokorne počú -

p a v u č i n o v é p a n č u š k y

99

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 99

vala lekárkino rozčuľovanie. Keď sa doktorka vykričala, poslalaju na pľúcne, a keďdostala nález, nakoniec blahosklonne vyhlási-la, že to nie je také zlé, ale že jej musí nasadiť antibiotiká a že to máporiad ne vyležať. Ha, lenže to by ju mama nesmela volať k sebetisíc ráz za deň, pomyslela si trpko Valéria, a potom jej prišli namyseľ In gine slová: A keby ťa zrazilo auto alebo by si si zlomilanohu, čo potom? Doteraz bola zdravá, až na občasné úporné bo-lesti chrbtice, ktoré boli dôsledkom jej zranenia pri autonehode. Čoby sa však stalo, keby vážne ochorela? Kto by sa o ne postaral?Ingrid o pár dní odchádza a Janka videla raz do týždňa. Ich vzťahsa neposunul ani o kúsok, hoci jej túžba po ňom rástla zo dňa nadeň. Na Valériu doľahla taká beznádej z nepeknej samoty, že sarozkašľala na dve hodiny...

M I C H A E L A

„Nevedela by si mi poradiť nejaký darček pre Zuzku?“ ozvalsa v Mišinom mobile Oliverov hlas. „Chcel by som jej… no, chcelby som jej urobiť radosť.”

„Jéééj, Zuzka je už doma?“ potešila sa Michaela.„Nie, ešte je v nemocnici... Veď práve preto. Nechcela by si so

mnou vybehnúť do mesta? Vyberieš si darček aj pre seba, nebolsom tu na tvoje meniny...“

„Ha, taká ponuka sa neodmieta. Ale mám mokrú hlavu, prá-ve som si umývala vlasy...“

„To nič, prídem po teba o pol hodiny, dovtedy to stihneš.“Michaela vošla s bielym uterákom na hlave do obývacej izby.„Idem s Olim kúpiť pre Zuzku nejaký darček.“„Dobre, my pôjdeme s otcom na prechádzku a potom skočí-

me za ňou. Budeme v nemocnici, keby niečo.“Michaela objala mamu. „Mobilu je jedno, kde budete, len si

ho, prosím, nezabudni. Keby som sa niekde zdržala,“ vtisla ma-

100

a n n a a d a m o v á

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 100

me do ruky malý prístroj.„Pôjdeš za Róbertom?“„Áno, chceme ísť večer do kina na Polčas rozpadu. Vieš, ten

film s Jankom Kronerom. Robo síce frflal, že to bude zase nejakáslovenská hlúposť, ale jedna kočka od nás z roboty to videlaa páčilo sa jej to. Za Zuzkou skočím zajtra.“

„Dobre, dobre, choďte. Však mi potom porozprávaš.“Oliver prišiel presne. Vkĺzla do jeho červeného audi a pripá-

sala sa.„Vyzeráš super,“ pochválil ju. „Tak kam to bude?“„Podľa toho, koľko chceš minúť,“ podpichla ho.„Povedz, na čo myslíš, a ja ti poviem, či na to mám...“ zažar-

toval.„Má to byť niečo drahé alebo len maličkosť?”„Môže byť aj drahé…”„Nedávno mi Zuzka hovorila, že by chcela nejaké pekné ná-

ušnice. Tak ak by si chcel, pomohla by som ti ich vybrať.“„Áno, to by som bol rád,“ usmial sa Oliver a zaradil rýchlosť.Vybrali krásne náušnice z bieleho zlata s modrým zirkónom

na konci elegantného prívesku.„Sú nádherné,“ vzdychla obdivne Michaela. „Zuzka sa bude

tešiť.“„Dobre, a teraz niečo pre teba. Chceš tiež nejaký šperk?“„No, ja mám rada striebro... Ak teda naozaj chceš...“„Áno, chcem,“ prisvedčil a poobzeral sa dookola. „Možno

tam,“ ukázal na znudenú slečnu za malým skleným pultoma vykročil dopredu. Michaele zazvonil vo vrecku mobil. Mama...Mama?

„Zuzka pred chvíľou potratila. Povedz to, prosím, veľmi opatr -ne Oliverovi.“

Michaela stŕpla, keď videla, ako Oliver na ňu s úsmevom má-va. Potom zazrel jej tvár a zbledol: „Čo sa...?“

„Volala mama. Je mi to ľúto, Oli… Zuzka potratila...“

p a v u č i n o v é p a n č u š k y

101

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 101

J A N A

Milan sedel v policajnom aute, hlavu v dlaniach. Podarilo samu narýchlo zavolať Jane, nech ho nečaká, no ona, samozrejme,nevydržala, hodila na seba bundu, naštartovala auto a teraz bolapri ňom. Obaja boli v šoku z toho, čo sa stalo. Chalan, ktoréhoMilan zrazil, bol Vlastík – Števkov kamarát. Len pred chvíľou hoJana vystrčila s tým, že je neskoro, a aj keď zajtra nemusia vstávať,v ich veku sú návštevy do polnoci neprípustné. Teraz tu stepova-la po chodníku, z očí sa jej gúľali slzy ako hrachy a splietala tisíciscenár o tom, čo by bolo, keby nebola lenivá odviezť ho domov.

Policajti merali každý zárez na ceste, zaznamenávali polohuúlomkov skla a laku, postavy vo svetle silných reflektorov jejpripadali cez závoj sĺz ako duchovia. Sanitka odviezla Vlastíkado nemocnice pred desiatimi minútami a chlapcovi rodičia pri-sahali, že okamžite, ako sa dozvedia, čo je so synom, dajú imvedieť. Vlastík vystrašene odstrkoval všetky starostlivé ruky,tvrdil, že ho veľmi bolí noha, bol smrteľne bledý a po tvári mutiekla krv z malej rany medzi vlasmi. Jana sa v duchu modlila,aby sa to všetko skončilo len chlapcovým šokom a niekoľkýmimodrinami. Po odchode sanitky sa hystericky rozrevala pri pred-stave, že by TOTO niekto urobil Števkovi. Zabila by ho vlastný-mi rukami, oči by mu vyškriabala. Ani by ju nenapadlo ozna-movať tomu vrahovi, či má dieťa odtrhnutú slezinu, alebo lenzlomené rebro.

„Dobre, zatiaľ môžete ísť domov,“ povedal konečne policajt.„Zajtra o desiatej prídete na výsluch. Nikam necestujte, buďtek dispozícii.“

Ten večer bol ako zo zlého filmu. Sedeli s Milanom oproti se-be pri svetle kozuba ako inokedy, no tentoraz ani jeden z nichneprehovoril a Milan si dokonca ani nevybalil tašku. Netúlili sa

102

a n n a a d a m o v á

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 102

k sebe ako vždy, keď sa tri dni nevideli, nerozprávali si zážitkyz posledných dní. Vznášal sa nad nimi strašný pocit z nehody.Jana netrpezlivo kontrolovala displej mobilu, ktorý zaryto mlčal.Pozrela sa na Milana, no ten ani len nezdvihol zrak. Neprisadolsi k nej a neobjal ju, nič nefungovalo tak, ako by malo. Jana sa za-čala báť, že už ani nebude. Milan si zvieral hlavu v dlaniach taksilno, ako keby si ju chcel rozpučiť, a snažil sa zo všetkých síl za-budnúť na chlapcove oči v okamihu, ako sa k nemu sklonil. Takémala tá srnka, ktorú zrazil. Vystrašený, začudovaný a bolestnýpohľad. To zviera vtedy zomrelo, ale ten chlapec musí byť v po-riadku, ináč… Milan sa úplne nechlapsky rozplakal.

O T T O

Otto mal pocit, že praskne. To je super, jeho žena sa vrátila podvoch dňoch len tak. Bez vysvetlenia, bez úsmevu. No aspoň žemu odpovedala na základné otázky. Aspoň sa naňho skúmavozahľadela, keď jej povedal, že chcel, ale nemohol urobiť žem -ľovku, lebo nenašiel puding. Našťastie od sestry doniesla kuspečenej morky s plnkou a dve fľaše hruškového kompótu. K mä-su si urobili zemiakové pyré a celá rodina sa po dvojdňovomnedobrovoľnom pôste napráskala skoro do bezvedomia. Noa večer sa, sláva Bohu na výsosti, Soňa zase nasťahovala do ichspálne. Konečne! Tak to malo byť. Manželia MAJÚ BYŤ spolu...Pri sebe... Blízko. Potreboval svoju ženu, ľúbil ju. Do čertas Pipinkami... Do čerta so všetkými kurvičkami sveta!

Ľahko sa to povedalo, no ťažšie dodržalo. Otto sa ešte stále cí-til ako omámený, keď si spomenul na príspevky všetkých týchkrásnych žien. O tom, ako ich muži nemôžu, nevedia či nechcúuspokojiť. A odpovede samčekov, že ONI by to určite urobiliináč. Že neexistuje frigidná žena, len niektoré nestretli ICH. Ách,ako sa mu hnusili títo úchylní, čo využívali domnelú frigiditu

p a v u č i n o v é p a n č u š k y

103

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 103

úbohých bytostí na lov. Fuj... Mal by ich varovať: „Pozor, nena-leťte niekomu, kto vás nie je hoden. Vážte si samy seba, ináč bu-dete len lovnou zverou podobných capov...“ Pocítil silnú potrebuzapojiť sa do diskusií. Túžil pochopiť pohnútky tých žien. Ichmyslenie, cítenie. Túžil preniknúť za záves poznania niečoho,o čom on doteraz nemal ani šajnu...

Neskoro v ten večer túžil preniknúť aj k Soni. Bol z tohto ví-kendu a z jej predchádzajúceho mlčania unavený a potreboval saodreagovať. Tak strašne ju chcel! No spala ako drevo.

V A L É R I A

Valéria sa nedokázala s Inginým odchodom vyrovnať. Pripa -dala si nenormálne, no odrazu jej prestalo chutiť jesť a mnoho-krát sa bez príčiny rozplakala. Ingrid jej síce nechala kľúče od by-tu, vraj aby jej občas utrela prach a poliala kvety, no Valéria tuši-la, že to bol posledný záchvat dobroty alebo ľútosti, aby mohlaobčas vypadnúť zo svojho bytu do iného sveta. Pretože kvetymala Ingrid presne dva – veľkú difenbachiu v obývačke a vodnúpalmičku v kuchyni. Keby vyhynuli, nič by sa nestalo. A dovoli-la jej prihlásiť sa občas na počítač, vraj nech neplatí prípojku nainternet zbytočne. A tak sa Val prihlasovala a písala Ingrid dlhélisty o svojich snoch. Ingine odpovede prichádzali nepravidelnea boli väčšinou o Tomášovi. O výletoch, kam ju pozval, o kon-čiacom sa projekte, z ktorého Val nerozumela vôbec nič. Prav de -podobne ani Ingrid, hoci z každého slova bolo cítiť, aká je na mu-ža pyšná. Ako kačacia mama, keď mláďa prvýkrát natiahnekrídla. Valéria jej zas písala, že mamin stav sa nemení k lepšie-mu, práve naopak. Mame sa často menila nálada, z čoho bolaValéria strašne unavená. Nikdy nevedela, či po príchode do izbynájde Mamu Plačúcu, Mamu Apatickú alebo Mamu Blúzniacu.Občas mama vyvolávala svojich rodičov, a to bolo to najdesivej-

104

a n n a a d a m o v á

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 104

šie. Val sa jej snažila vysvetliť, že dedo s babkou už nežijú, že zo-mreli pri tej autonehode, no mama nič nechápala a Valériu siplietla s kamarátkou z dvora.

Pravdu o Jankovi napísať nedokázala. Ingrid ešte stále neve-dela, kto bol tým tajomným mužom, o ktorom jej predtým takčasto rozprávala. Pretože skutočnosť bola stále úplne iná. Od to-ho jediného prudkého bozku, ktorý jej dal Janko na chodbe, sao nič iné nepokúsil. Akoby sa snažil do bodky naplniť to, čo ho-vorila Ingrid: Nič netreba unáhliť. Valéria sa nesťažovala, tešilasa z každej chvíle, ktorú si pre ňu ukradol. Občas sa u nej zasta-vil na kávu a chvíle, keď sedeli oproti sebe pri malom stolíku, bynevymenila za nič na svete. Za Ingine peniaze si kúpila veselúpomarančovú tapetu a pretapetovala si celú kuchynskú linku.Na malý stôl položila obrus s vyšitým ovocím a dokúpila dvenové stoličky. Síce len plastové, ale boli krásne. No a ešte dve šál-ky na kávu.

Ich stretnutia boli zvláštne, Janko skoro nerozprával, hovori-la len ona. Bola mu vďačná za ten kúsok pozornosti, aj keď takveľmi túžila aj po niečom viac. No on bol iný ako ostatní. Nikdysa nepokúsil o to, o čom si jej kamarátky dávno šepkali, nikdynežiadal od nej dôkaz lásky. Proste sa zastavil, pohladkal ju poruke, vypil si s ňou kávu a odišiel. Akoby ani nebol z tohto sveta.O TOMTO predsa Ingrid písať nemohla. A ona sa ani nepýtala.Vo Valérii rástol neurčitý pocit, že niečo nie je v poriadku.

M I C H A E L A

„Prepáč, že meškám,“ Michaela si vytriasala sneh z vlasov.Robo pokojne stíšil zvuk na dévedečku.

„Nič sa nedeje, pozrel som si aspoň nerušene film. Keď soms tebou, nemôžem sa sústrediť.“ Natiahol k nej ruky. Schúlila samu do náručia.

p a v u č i n o v é p a n č u š k y

105

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 105

„Škoda, že si nebol so mnou, potrebovala som ťa. Zuzana jena tom zle.“

„No a ja som rád, že som nešiel. Vieš, nemám rád toto verejnévyplakávanie.“

„Verejné vyplakávanie?“„Áno, chodíš za sestrou už celý týždeň a vždy sa vrátiš vyre-

vaná. Nechápem, načo je to dobré...“„Robo, prišla o dieťa!“„Je mi to ľúto, ale plač jej už nepomôže.“„Vieš, že si občas úplne bezcitný?“„Prečo by som bol bezcitný? Potratila, to sa stáva, život ide

ďalej. Je to iné, ako keby prišla trebárs o dvojročné alebo desa-ťročné dieťa.“

Michaela mu nechcela dať za pravdu. Sestrin potrat ju strašnezabolel. Tešila sa s ňou na to maličké. Pred očami malaOliverovu tvár skrivenú od bolesti, do očí jej zase vstúpili slzy.

„Veľmi sa na to tešili...“„Každý sa teší a niekedy sa to nepodarí. Nie je to koniec sve-

ta. No tak, poď ku mne, jahôdka, chcem ťa...“Michaela sa na neho s úžasom pozrela. Teraz sa chce milovať?„Nechaj,“ odstrčila ho.„A to teraz budeme zachovávať ramadán, či čo? Žiadne mi-

lovanie, žiadne bravčové mäso, len modlitby a odriekanie?“Bola podráždená a vtedy nemala chuť na jeho žarty. „Správaš

sa nemožne...“ Zatváril sa vážne.„Mám pocit, zlatko, že ti táto situácia prerastá cez hlavu.

Nechcem sa hádať, no ty zrejme áno...“Michaela cítila, že jej výbuch je hlúpy a že to všetko má kore-

ne kdesi inde, nie v Zuzaninom potrate. V poslednom čase bolispolu strašne málo. Mala by po ňom túžiť, no jej sa chcelo truco-vať. Aby si nemyslel, že mu stačí zmyslieť si a ona priskáče akosliepočka.

„Mohla by som sa s tebou aj rozísť,“ vybuchla.

106

a n n a a d a m o v á

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 106

„To nemyslíš vážne. Za to, že neoplakávam nenarodené dieťatvojej sestry?“

„Za to, že si bezcitný,“ vybuchla. „Za to, že si nezodpoved-ný...“

Róbert sa na ňu díval s úžasom.„Fíha, tak toto nebude z tvojej hlavy. Bezcitný a nezodpoved-

ný. Ako z psychologickej príručky. Alebo z predmanželskej po-radne. Porozprávali ste si o mne s mamičkou?“ Róbert pristúpilk vešiaku a hodil na seba bundu.

„Odchádzaš?“ spýtala sa neveriacky. „Tešila som sa na te-ba.“

„Áno? A ako to bude vyzerať, keď sa nebudeš tešiť?“ Róbertbuchol dvermi a ona od sklamania šmarila o stenu prvú vec,ktorá jej prišla pod ruku. Bola to akási zbierka zákonov…

J A N A

„Jazdíte ako blázni, potom sa ničomu nečudujte,“ prskal otecpri Janinej najbližšej zásobovacej misii. „Koľkokrát ti mám ho-voriť, že zodpovednosť, jedine zodpovednosť a to, že som sasnažil k životu vždy postaviť poctivo... To mi pomohlo prežiť ži-vot taký, aký som chcel, po akom som túžil. Nie nadarmo sa ho-vorí, že ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Lenže vy sa stá-le niekam naháňate, podnikáte, jazdíte stoštyridsať, tak sa potomnečuduj. Mňa by teda takto rýchlo ísť nikto nedonútil,“ hromžilstarký.

„Tati, keď si ty jazdil, žiadne u nás dostupné auto nešlo sto-štyridsať,“ chlácholila ho Jana, pokúšajúc sa zavrieť dvere plnejchladničky.

„Do toho sa ty nestaraj, že sme my nemali silné mašiny. Malisme, aké sme mali. Ale nezabíjali sme deti. A cestovali sme vla-kom. Celú republiku som precestoval vlakom zadarmo.”

p a v u č i n o v é p a n č u š k y

107

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 107

Tak na toto si Jana spomínala veľmi dobre. Raz pri návratez dovolenky cestovali v kupé so starším pánom, a keď prišielsprievodca, neznámy pán si len poklepkal po svojej taške a za-mrmlal: „Režijná.” Sprievodca s úsmevom prikývol a odkráčal.Od tej chvíle bol otec posadnutý túžbou to skúsiť. Vždy keď išielvlakom, nachystal si dosť peňazí na lístok i na pokutu, no nikdynič neplatil a cestoval vlakom „na režijnú”. Jane v tej súvislostiprišlo jeho moralizovanie priam absurdné a hrýzla sa do pier,aby mu to nevykričala.

„Veď to vidím v televízii. Všetci sa naháňajú ako blázni a po-tom vidím v správach, že zase ktosi kdesi zabil decko. Každýdeň tragédie... A čo teraz? Pôjde do väzenia, či čo?“

„Tati, za socíku síce nedávali v správach tragédie, no určiteboli. Pamätáš? V tretej triede mi zomrela kamarátka, ktorú ajs bicyklom nabral nejaký opitý vodič. Boli ste so mnou na po-hrebe. Viem, vtedy sa dávali reportáže zo zjazdov a rokovaníkomunistických spolkov,“ Jana si pri najlepšej vôli nevedela spo-menúť na nič, čo bolo v jej detstve predmetom správ. No boladosť múdra na to, aby si uvedomila, že v tejto debate asi nenájdedobrý argument.

„Čo s ním bude, s pánom podnikateľom? A čo bude s tebou?Nič nevieš, nikdy si na nič nebola súca. Ak ťa nebude živiť man-žel, si v keli! Len sa nezačni hrať na silnú, aj tak ti to nezjem...“

„Tati, ty mi to tuším praješ,“ ohradila sa Jana ohromene. Topoznanie ju prekvapilo. „Praješ mi, aby som ostala na všetko sa-ma, asi by sa ti dokonca hodilo, keby som sa ešte aj zrútila... Alevieš čo?“ náhle v nej vzkypela žlč. „Nevzdám to. Postarám sao seba i o Števka, ak to bude treba. Nie som až taká neschopná,ako mi naznačuješ celý život. Nepadnem na nos, aby si sa z tohomohol tešiť.“ Jana sa zvrtla a rozbehla k dverám. Potom sa obrá-tila: „Ale od teba som to fakt nečakala... Za to všetko, čo pre tebas Milanom robíme. A vieš čo, tati? Za dnešný nákup si od tebavezmem peniaze, tu je účet. Nemusíš vstávať, viem, kde ich máš.“

108

a n n a a d a m o v á

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 108

Otec namosúrene sledoval, ako si odrátala sumu a ukázalamu dlaň.

„A ďalší nákup nech ti donesie Jarinko,“ vypálila Jana na roz-lúčku nahnevane. Nech si otec nemyslí, aj ona má len jedny ner -vy. No len čo zabuchla za sebou dvere svojho Fordu KA, srdce-rvúco sa rozplakala.

O T T O

V ten deň ostal Otto v práci ešte dlhšie ako po iné dni. Jednakmal ísť na druhý deň k zubárke, čím príde o cenné hodiny pra-covného času, jednak ho nový projekt prekvapivo bavil. A hlav-ne sa nedokázal dívať doma na Soňu, ako ho ignoruje. No áno,správala sa slušne, nehádali sa, v podstate mu odpovedala aj navšetky otázky... No Otto cítil za tým všetkým nezvyklý chlad.Mal rád spoločné večery pri Dr. Housovi či Herculovi Poirotovi,keď sa mohol k nej pritisnúť. Niekedy ani nevnímal, o čom her-ci hovoria, stačilo mu, že Soňa bola pri ňom. Strašne rád cítil jejteplo vedľa seba. No za posledné dva týždne sa k nemu nielenženepritúlila, ale sa ani nemilovali. Toto sa nestalo od Ivankinhonarodenia. Otto vtedy Soni zdôraznil a na základe psychologic-kých štatistík dokázal, že sa nesmú fyzicky odcudziť a deti ichako partnerov nesmú rozdeliť ani na chvíľu. Nikdy sa teda ne-stalo, že by sa dva týždne nemilovali, a teraz bol z toho strašnenervózny. A to spali každú noc v jednej posteli. Kruté.

Takže Otto usilovne pracoval na novom projekte pre veľkúfirmu, šéf ho za to nosil skoro na rukách a dával za príklad no-váčikom, čo bolo síce lichotivé, no nič to nemenilo na fakte, žedomov chodil len spať. Soňa sa na nič nepýtala a pred deťmi satvárila úplne normálne.

„Pán inžinier, vy ste ešte tu? Chcela som zhasnúť. To by do-padlo...“ vyrušila ho zrazu sekretárka Alenka. Odkedy boli spo-

p a v u č i n o v é p a n č u š k y

109

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 109

lu na káve a odkedy Soňa trucovala, často na ňu myslel, keď bolv kúpeľni sám.

„Čo by sa stalo? Bola by chvíľu tma. Viem, kde je vypínač,“odvrkol podráždene. Musí dopísať pár strán dokumentácie a po-tom pôjde. Začínali ho bolieť oči a uvedomil si, že už asi hodinuzíva. Trištvrte na deväť...

„No ale ja som chcela spustiť alarm,“ povedala Alenka tlme-ným hlasom a pristúpila k jeho stolu.

„Alarm? Bojíte sa ma?“„Nie, odchádzam z práce. Posledný spúšťa alarm.“„Ach tak... ešte som neodchádzal posledný... Prepáčte, som

veľmi zahĺbený do týchto poznámok. Idete teda?“„Vlastne mám ešte chvíľu. Nepotrebujete, aby som vám s nie-

čím pomohla?“ nahla sa nad jeho klávesnicu tak, že len blázonby si to nevysvetlil úplne jednoznačne. Nemohla rozumieť ta-buľkám na monitore. Otto pocítil vôňu jej kolínskej a živočíšneteplo jej tela. Priamo pred očami mal jej pevné prsia. Predstavil si,ako po nich steká med, a bol v kýbli.

Mal Soňu rád, ale za toto si mohla sama, pomyslel si, keďo dve a pol hodiny Alenka zabuchla dvere na jeho aute. Naštar -toval a pobral sa domov. Bolo mu krásne i nahovädo mizerne.

V A L É R I A

Valéria si zapla rádio úplne potichu. Mama práve tvrdo za-spala. Celý deň bola akási nervózna, asi z tých búrok, čo sa chys-tali a poobede konečne prepukli. Rachotilo to priamo okolo ichdomu a utíchlo pred pol hodinou. Aj ju bolela hlava, a hoci bolv kuchyni neporiadok, nechcelo sa jej umyť ani len šálku. Urobíto neskôr. Uvarila si zelený čaj s bergamotom a sadla na gaučv obývačke. Vonku bolo šero, no nezasvietila si. Pozorovala plá-vajúce lístky v hrnčeku a proste oddychovala. Vtedy sa ozvalo

110

a n n a a d a m o v á

adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 110