AUGUST STRINDBERG

SLEČNA JÚLIA

AGÓNIA MODERNEJ ŽENY ALEBO PSYCHOLOGICKÝ THRILLER?

„Nakoniec človek miluje svoju túžbu, nie to vytúžené.“(Friedrich Nietzsche, Mimo dobro a zlo, 1886)

(Untitled, Francesca Woodman)

Slečna Júlia patrí medzi najin-scenovanejšie a najpopulárnejšie Strindbergove hry. V čase svojho vzniku vyvolala hra obrovský škandál nielen preto, že narážala na problematiku triednych rozdielov, ale i pre otvorené zobrazenie sexu-ality. Po premiére v roku 1889, kde Júliu stvárnila Strindbergova žena Siri von Essen, bola až do roku 1906 cenzúrou zakázaná. Spoločnosť sa odvtedy zliberalizovala a problém pôvodnej Slečny Júlie sa zdá na prvý pohľad prekonaný. Aby malahra aktuálne pozadie, inscenátori

jej kontext prekresľujú rôznymi spôsobmi – zavše spomeňme adaptáciu Patricka Marbera (After Miss Julie), ktorá umiestňuje dej hry do obdobia po II. svetovej vojne, kedy nastáva v Anglicku vláda liberálov. Postava Slečny je v tomto prípade dcéra významného predstaviteľa konzervatívnej strany a motivácia na Jeanov atak naberá konkrétne spoločenské konotá-cie. Za pozornosť stojí nedávno premiérovaná verzia Strindbergov-ho textu z pera súčasného ruského dramatika Michaila Durnenkova, ktorú v moskovskom Divadle náro-dov naštudoval Thomas Ostermeier. Dej hry sa odohráva v súčasnom Rusku, v ktorom je Slečna dcérou bohatého oligarchu a Jean je jej šoférom. Inscenácia vychádza z faktu, že priepastné spoločenské rozdiely ako ich prezentoval Strind-berg, sa v absolútnej hodnote (i keď v modifikovanej podobe) rovnako vyskytujú i v dnešnej spoločnosti.Naša interpretácia sa sústredí predovšetkým na to, ktoré otázky týkajúce sa dnešnej podoby vzťahu medzi mužom a ženou majú svoj koreň v architektúre Strindber-govej hry Slečna Júlia. Rovnako ako Ibsenova hrdinka Nora, ktorá opúšťa svojho manžela, je i Slečna Júlia obrazom ženy, ktorá vzdoruje proti svojmu tradičnému spoločen-skému zaradeniu. Jej protest má psychologicky vystopovateľné príčiny, no má i širší, spoločen-sko-politický a duchovný kontext.

Slečna Júlia, podobne ako Nora, sú prvé obrazy modernej ženy. Ešte skôr, než začne samotná hra, Júlia v konflikte so snúbencom opúšťa perspektívu manželstva. Hlási sa k tomu, že ignoruje duchovné hod noty a spoločenské tradície svojho stavu. Nocou strávenou so Jeanom definitívne rozbíja všetky nedot-knuteľné bariéry, na ktorých stojí svet, ktorého je súčasťou. Konze-kvencie tohto činu ju napokon dovedú k záverečnej voľbe samo-vraždy. Jedným fatálnym činom sa stáva dvojnásobnou vrahyňou – seba samej i svojho dieťaťa. Vzdáva sa nielen vlastnej existencie, čím spečaťuje svoj rozpor s kresťanskou morálkou, ale odmieta i rolu matky. Júlia reprezentuje nielen súmrak istej spoločenskej vrstvy, ale svojím postojom načrtáva obzory spoločen-ského diskurzu, ktorý prinesie mod-erná doba. Jej emancipačné úsilie je agendou feministického hnutia a jeho odrazom je tvorba veľkých umelkýň 20. storočia od Virginie Woolf, cez Sylviu Plath či Francescu Woodman. Tak ako v prípade Júlie, i v prípade týchto žien, stojí na konci hľadania tragédia smrti. (tp)

„V tejto dráme som sa nepokúšal vytvoriť niečo nové – lebo to sa ani nedá – iba som sa pokúsil modern-izovať formu podľa požiadaviek, ktoré, nazdávam sa, by mohli ľudia nových čias klásť na dramatické umenie. Zvolil som si teda, alebo dal

(Untitled, Francesca Woodman)

som sa uniesť motívom, o kto-rom možno povedať, že je mimo súčasných bojov jednotlivých strán, lebo problém spoločenského vzos-tupu a pádu, vysokého a nízkeho, dobra a zla, muža a ženy, je, bol a bude večne zaujímavý. (...)Urobil som taký pokus. Ak sa nepodaril, bude dosť času urobiť nový.”

(August Strindberg: Úvod k Slečne Júlii, krátené, preklad Silvia Duch-ková)

Bulletin zostavili: Tomáš Procházka, Zuzana ŠajgalíkováGrafická úprava: Zuzana Hudáková

OSAMELÝ SNÍLEK, NEĽÚTOSTNÝ REVOLUCIONÁR„Vo svete, ktorý bol chorý, usužovaný a skazený, bol on sám živý, zdravý a zmysly mal otvorené.“ (Peter Weiss)

Zrejme žiaden iný dramatik svetovej literatúry neinšpiroval a nepobu-roval vo svojom čase tak ako Johan August Strindberg (1849-1912), dnes známy aj ako ,,enfant terrible škandinávskej dramatiky“. Jeho dramatická tvorba obsahuje de-siatky ti tulov rozličných žánrov – od naturalistických „trúchlohier“, cez intímne komorné drámy, historické fresky až napokon výsostne sym-bolické, metaforami presiaknuté texty na hranici toho, čomu dnes divadelný svet hovorí post-moderná dramatika. Okrem drámy sa venoval písaniu románov (autobiografické romány Slúžkin syn, Inferno), noviel a odborných esejí (ktoré súviseli s jeho fascináciou alchými-ou a snami). V detstve ťažko niesol fakt, že jeho matka nie je urodzeného pôvodu. V dramatickom vzťahu jeho otca, váženého kupca a matky – bývalej slúžky, môžeme badať ako prvé zdroje jeho majstrovských súbojov pohlaví nielen v Slečne Júlii (1888), ale aj v trúchlohrách Otec (1887) a dvojdielnom komornom opuse Tanec smrti I, II (1900). Jeho mla-dosť a rannú dospelosť poznačil al-kohol a užívanie ópia; v kombináciis jeho výbušnou povahou a ne

skrývaným odporom voči švédskej smotánke vyvrcholilo toto obdobie psychickým zrútením, ktoré detailne opisuje v sugestívnom románe In-ferno. Jeho tvorba dovtedy bola sús-tredená výsostne na naturalistické drámy, ktorých kľúčovou témou bol vzťah muža a ženy. Za svoj neskrývaný odbor k ženám býva súčasníkmi označovaný za mizogý-na. Jeho tvorba po Inferne naberá celkom nový rozmer – Strindberg začína pracovať so symbolizmom, jeho fascinácia snom sa odzrkadľuje v jednej z jeho najlepších textov Hra snov – rozsiahle spoločensko-kri tické dielo, ktorého štruktúra sa podobá mnohým textom súčasnej dramatiky. „Žijem a žijem mnohonásobný život mnohých ľudí o ktorých píšem a ktorých zobrazujem. Žijem vo všetkých dobách a sám som tak prestal existovať. A to je stav, ktorý ma napĺňa neopísateľným šťastím.“ Zomiera 14. mája 1912 po dlhej a ťažkej chorobe. Jeho odkaz v 20. storočí prebrala predovšetkým americká dramatika (mnohé hry sú dokonca parafrázou niektorých jeho najslávnejších textov, ako napr. Albeeho Kto sa bojí Virginie Woolfovej?), na domácej pôde našlo jeho dielo režiséra v nikom menšom než Ingmarovi Bergmanovi, ktorý až do svojej smrti režíroval vyše 400 inscenácii jeho textov. (tp)

AUGUST STRINDBERGSLEČNA JÚLIA(AGÓNIA MODERNEJ ŽENY)

PREMIÉRA: 17.2.2014 o 18:00Galéria Burkovňa

OSOBY A OBSADENIESlečna: Kristína SvarinskáJean: Šimon Ferstl Kristína: Michaela Halcinová

Preklad: Silvia DuchkováRéžia: Tomáš ProcházkaDramaturgia: Zuzana ŠajgalíkováÚprava: Tomáš Procházka, Zuzana ŠajgalíkováScéna a kostýmy: Zuzana HudákováProdukcia: Patrícia Kamenická

Pedagogické vedenie: prof. Ľubomír Vajdička, doc. Ján Štrbák, Mgr. Art. Martin Ondriska ArtD., doc. Peter Šimun, doc. Svetlana Waradzinová, prof. Peter Čanecký, prof. Jozef Ciller

POĎAKOVANIENa konci svojej študentskej cesty ďakujem za podporu svojich pedagógov, za neoceniteľnú pomoc a vzácne rady ďakujem Zuzane Šajgalíkovej, no predovšetkým ďakujem celému tvorivému tímu a hercom predovšetkým za to, že som sa mohol rozlúčiť s VŠMU práve s nimi a práve týmto titulom.

Vysoká škola múzických umeníDivadelná fakultaSvoradova 4, 81301 Bratislavamail: rezervacie@divadlolab.sktel.: 0908 880 109www.divadlolab.sk