CKE NOVINY Slovenský orgán sociálno-demokratickej strany Uhorska. Motto :

V l a s t n o u s i l o u

Vychodia každý štvrtok. Adressa na dopisy, predplatky a všetky zásielky je : „ R o b o t n í c k e

N o v i n y " , Pozsony, Koróna utca 19.

P r e d p l a t n é : Do Uhorska a Rakúska: na rok 7 korún, na pol roka 3.50 kor. na štvrt roka 1.75 kor.

Do Nemecka 8 korún, do ostatného cudzozemská 9 kor. na celý rok. J e d n o t l i v é é i s l a v Uhorsku a Rakúsku p o 12 h a l i e r o c h .

Ročník XIV. V PRESPORKU, 20. decembra 1917. Číslo 51.

Prímerie s Ruskom na štyri týždne.

Veľká udalosť sa stala v deň 15-ho de­cembra: Zmocnení zástupci najvyššieho vo­jenského vedenia ruského uzavreli s naj­vyšším vedením armád ústredných mocností v Brest-Litovsku prímerie, ktoré započalo 17-ho decembra napoludno a má platnost predbežne do 14. januára 1918. Nebude-li sedem dní predom s jednej lebo druhej strany výpoveď daná, bude trvať ďalej. Prímerie vzťahuje sa na všetky pozemné, vzduchové a námorné sily všetkých rus­kých frontí. Súčasne bolo oznámeno, že vo Foscani uzavřené bolo tiež prímerie medzi armádou rumunskou a vojskami centrál­nych mocností. Spoločné usnesenie dovo­luje i to, že mužstvo obydvoch protivných stránok smie naväzovať priateľské styky a na ustálenom mieste a v omedzenom počte môže sa schádzať ku kamarátskemu rozhovoru a kratochvíle. Dovolené je i za-menovanie ^časopisov, listov a samozrejme, že i vzájomné bečelovanie potravinami ne-vystane.

Toto nám doniesly štvrté válečné Via­noce, sviatok narodenia Vykupiteľa poko­lenia ľudského. Tri a pol roka trvalo prí­šerné vylievanie krve a vzájomné ničenie na nekonečných frontách a teraz začína znovu naväzovanie pretrhaných medzi­národných spojltok. Na ohromnej fronte rusko-rumunskej, ťahajúcej sa od sever­ného mora až po more čierne, nastal po­koj zbraní, naši bratia na fronte budú sa teraz s dovolením priateliť a čestiť s dobro-duším mužstvom ruským a behom týchto predbežných 28 dní prímeria bude sa v jednom každom upevňovať nádej a pre­svedčenie, dfa ktorého bude každý držať za nemožnú vec, aby teraz objímajúci sa synovia rôznych národov mohli ešte jeden-raz proti sebe vystúpiť a tým najsurovej-ším spôsobom číhať si vzájomne na život. Velká je radosť a železná je nádej medzi milionami ľudu na východnom bojišti a tak podobne i za frontom, v krajinách, kde doma zostavší, menovite nemajetné vrstvy znášajú nevýslovné útrapy.

Avšak tá pravá radosť to ešte dávno neni. Ľudstvo toľko pretrpelo, že dnes je už úplne zotupelé a bezcitné. Na zprávu uzavretia prímeria nespozorovali sme nikde rozliehať sa jásot, odnikiaľ sa neozývala prostá, čistá radosť. Nevideli sme slávnostné čísla časopispv s červenými literami a ne­počuli sme mesta prekrižujúce hudby zvu­čať. Nesmierne bremeno nedôverivosti ešte stále spočíva na prsoch miliónov, lebo prí­činy, pre ktoré vojna toľkú dobu prevádza svoje zkazonosné dielo, nepřestaly jestvo­vať a pôsobiť. Z Ameriky, z Anglicka ozý­vajú sa hlasy rovnako tak bojovné, ako kedykoľvek prv, hnutie, ktoré sa v pros­pech mieru v štátoch dohody zdvíha, zo všetkými prostriedkami je dusené a utlu-mované. Ale ani v Nemecku neustupujú v tejto chvíle dejinných prevratov váleční

štváči do pozadia, naopak, zatracujú mier na základe dohodnutia sa a dobyvačný ich krik rozlieha sa stále zurivejäie. Proti-nemecká zášť v. krajinách ententy živená je týmito prejavmi krvelačnosti a neukro-titeľnej hrabivosti. Váleční štváči v Ne­mecku, ale aj v Rakúsku a u nás posky­tujú každodenne dohodovej tlači nové dôkazy o snahách, podmaniť si celý svet. Čo plátno, že miliony ľudu nemeckého, rakúskeho a uhorského dychtia, aby bol zastavený prúd krve a aby čo najskôr opätne nadišiel čas pokojného závodenia, predstavitelia reakcie, násilia a súčasne nepriatelia slobody, de­mokracie a vnútorného mieru vykrikujú do sveta svoje hesla nezkrotenej rozpínavosti. V tejto divokej vrave voriť v blizký mier... K tomu je treba velikej dávky dověřivosti.

Ruská revolučná vláda osvedčuje ne­zlomnú volu ukončiť vraždenie na fron­tách, všetky sily dohody boly napnuté, aby prímerie znemožnily, ale nemohly ho ani oddialiť. Pevným krokom ide Rusko k mieru, ale bolo by bláhovo domnievať sa, že je k neiiiu blízko, &ie ^1- loinu opráviíuje, aby sa ustálila mienka, že katastrofa sve­tová už prekroči-la vrcholný bod, a že ľud­stvo odtiaľto už ubieŕáj sa do rovín vše­obecného, trvalého mieru. Ruská robotnícka vláda a túto podporujúca triedy chcú mať mier všeobecný a demokratický. Je otázka, či návrhy ich budú prijaté. Jedná veliká chyba, ktorú nemožno a neslobodno za­mlčať, je tá, že kým z ruskej strany vede sa vyjednávanie o mier poverníkmi rus­kého ľudu, zatiaľ na nažej strane je ľud z celého tohoto dejinného diela vytvorený a všetko ponechané je vysokej tajnej diplo­macie, od ktorej rozhodnutia závisí osud ľudu, osud našej slobody, práva, demo­kracie, ba i ďalší osud nášho otrockého života.

A preto našou požiadavkou musí byť: 1. Nie o osobytný, lež všeobecný mier

nech sa vyjednáva. 2. Mierové vyjednávania nech "sa vedú

otvoreno. 3. Rakúsko-Uhorsko nech nezastupujú

len panujúce triedy, lež i povereníci pra­cujúcich vrství.

Slovenské robot­níctvo v budúcnosti.

Tak ako teraz pri otázke štokholmskej socialistickej porady bolo vždy pri každej dôležitejšej otázke hádzano nám do oči, že nemáme hnutia. Nechcem teraz zkúmať bola-li otázka oprávnená lebo nie, než držím za nutne poukázat na cesty, po kto­rých treba kráčať slovenskému robotníctvu v budúcnosti, aby bolo možné odpor ma­ďarských súdruhov oproti nám Slovákom odstrániť.

Hovorím vopred, nech maďarskí súdru­hovia nevidia v týchto slovách strašidlo separatizmu, nech radšej venujú sloven­skému hnutiu práve toľko pozornosti, ako hnutiu maďarskému. Potom sa presvedčia, že slovenské hnutie jestvovalo a že môže byť mocnou oporou hnutia maďarského a budú tiež museť uznať, že sa o slovenské hnutie nestarali a že oflínok, ktorý tak často hádzali na hlavy slovenských súdru­hov, nepatril nám, než vlastne do obliča­jov maďarských vedúcich súdruhov.

Martinskí konzervatívci už pri začiatkoch nášho hnutia osvedčili sa v »Národnych Novinách, že na Slovensku niet pôdy pre socializmus. Mienka táto bola chýbna, lebo Slovensko malo dosť vyvinutý priemysel. Teda kýžená pôda pre socialismus bola pri ruke. Martinskej garde bol socialismus vzdor tomu nevítaným hosťom a preto ho nechceli videť a nepriali si ho. Priemysel na Slovensku sa v poslednej dobe tým viac vyvinul a musíme doznať, že po prie­myselných strediských vnútrokrajiny a Zá-padou'noiska, stojí Slovensko svojim prie­myslom na prvom mieste.

Následkom vývinu železničnej siete,' ktorá spojuje západne Slovensko a Hornovidiek so susedným Rakáskom, rástly fabriky na Slovensku ako , hríby po daždi. Textilný, železný, kozový a drevopriemysel nachádza po svojom boku mohutné sklárne, che­mické fabriky, bane, mlýny a skladišťa. Kto otročí v šalgotarjanských baniach, kto v rozsiahlych sklárniach trenčianskej sto­lice, kto v baniach pod Magurou a v Štiav­nici, kto v železných hutiach gemerskej a spišskej stolice? Kto v štátnych závodoch pod Brezovou? Kto v cukrovaroch preš-porskej, nitrianskej a zemplínskej stolice? Desaťtisíce zotročených Slovákov. A týchto z driapov kapitalizmu vyslobodiť je svätou povinnosťou všetkých ostatných prebude­ných robotnníkov a tiež každého uvedo­melého pokrokového Slováka.

V spomenutých fabrikách a kútoch mu­síme všade vyvolať robotnícke hnutie sko­rej, než sa tam odvážia naši elvtárši. Naši súdruhovia nesmia dovoliť, aby na špici hnutia stáli nefalšovaní maďarskí súdru­hovia, než musia sa postarať, aby veslo hnutia mali sami v ruke. Lebo deteraz, keď bola v slovenskom Kukutíne robot­nícka organizácia a na jej špici stál súdruh Fegyveresi, už bola táto organizácia v Bu­dapešti organizáciou madarskou. Takto boli v stave maďarskí súdruhovia ovládať Tren­čín, Báňsku Bystricu, Zvolen, Ružomberok, Žilinu, Nitru, Nové Zámky, ba vôbec z času na čas aj Sv. Martin. Toto neni v poriadku. Nechceme maďarským súdruhom odopierať účasť na hnutiu Slovenska, nesmieme ale na žiadon pád dovoliť, aby toto hnutie asi­milovali a úplne do svojich rúk dostali. Naši súdruhovia musia všetko držať v svo­jich rukách a nesmie sa ani to brať na zreteľ, že by sa do Pešti muselo písať v »samospasitelnej« reči. V ústredných svä-zoch musia byť zamestnané sily, ktoré aj inú reč ovládajú a naši súdruhovia nesmia sa stydeť za slovenčinu, než chytnúc do

2. strana.

rúk maďarčinu, byť v stave uplatnit aj slo­venčinu.

Popri odborovom hnutiu bude v budúc­nosti aj politické hnutie. Poskytnutím akej-takej spolčovacej slobody a volebného práva, bude nútno, aby sa zakládaly poli­tické organizácie. A práve tieto nesmieme pustit z ruky. Nesmieme dovoliť, aby nám tieto nepovolaní hostia prekrstili a my za každého súdruha — Slováka a každý ha­lier viedli boj s maďarskými súdruhmi a s Peštou. Súdruhovia, ktorí sa v maďar­skom vidieku vyučili, poťažne na takom pracovali a takto sa ako-tako zmaďarčili, musia byť držaní na uzde a musia byť za­chovaní slovenskému hnutiu. Je to akiste nemiestne, keď musí redakcia slovenského robotníckeho časopisu alebo slovenský sek­retariát písať do Trenčína maďarsky len preto, že na špici hnutia stojí maďarský súdruh a podľa neho stojí krb-slovenských nečinných súdruhov. Maďarskí súdruhovia takúto liknavost využitkujú a potom máme vždy na tanieri: čo chcete? Veď nemáte žiadne hnutie.

Aj na poli hnutia konzumných spolkov musí sa na Slovensku niečo stať. Robot­níci nebudú na veky nosiť ich groše k svojim nepriateľom alebo do katolíckych konzumov, fabrických predajní, než budú si dfarvzoru cudziny zakladať vlastné kon­zumné spolky. Tieto tiež nesmia byť oporsu prípadnej peštianskej centrálky, než len súčiastkou. Možno-li, aby bolo by nás prospešnejšie, nemožno-li, nech sú spolu-činitefmi spoločného hnutia, ale spolučini-telmi rovnocennými a nie snáď len z mi­losti trpenými, -tak ako to bolo v hnutiu odborovom a pri časopisoch. Tam jestvo-valy dve miery: jedna pre Maďarov, druhá pre iné národnosti.

Toto boly by asi rysy, dľa ktorých sa nám treba djžať, aby sme sa ako-tako uplatnili. Keby ale maďarskí súdruhovia kládli nám brvná do cesty, potom nepo­zostáva nám nič iného, než aby sme uro­bili kroky k založeniu samostatného hnutia odborového, politického a konzumného. Aby nás maďarskí súdruhovia nepovažovali za zradcov robotníckej veci, zkusíme to spoločne, keby sme sa ale neznášali, potom sa rozsobášíme a pracujme každý na zvláštnu päsť. Inak boli by sme zbabelcami !

— n — .

Rozširujte Ikjeúnavne obotnícke l^poviny!

Sursum corda! (Vianočná koleda.)

Na východe uzreli sme hviezdu jasnú; Narodil sa VykuRiteľ — ľudu nášmu.

Přijde k nám isto — Zaujme miesto . . .

Pripravme sa!

Tohoto však nezrodila „čistá Panna", Splodila Ho hrôzeplná vojna sama:

Moriac ľud hladom, Idúc jeho radom —

Jak Morana . . .

Prapodivné bolo Jeho narodenie, Zázračným sa stáva naše obrodenie:

Slepí uzráli, Hluchí počuli —

Své sklamanie.

Duša Tudu prestala už slepo veriť, Začína tie staré modly všade bsrif:

Oltáre bôžkov, Prestol vladárov

Chce odstrániť...

-ŕ

„ R o b o t n í c k e N o v i n y "

Žart českého agrárnika. Bolševický program pre Rakúsko. V jednom zasadnutí rozpočtového výboru

rakúskeho parlamentu učinil český agrárny poslanec osvedľenie, ktoré vzbudilo na všetkých stranách veľké prekvapenie a akiste aj poplach. Prejav učinil vlivný agrárny poslanec a miestopredseda parla­mentu U d r ž a l tým, že vyslovil súhlas a sympatiu s mierovou akciou bolševikov a osvedčil sa i pre ich agrárny a sociálny program a za jeho napodobnenie v Rakúsku.

Sensačné slova osvedčenia tohoto znejú nasledovne :

»Požiadavky bolševikov, týkajúce sa samourčenia národov, pokladáme i my za uhelný kameň všetkého mierového jedna­nia. Tiež my nechceme žiadon mier diplo­matov, Tiež mier rovnoprávnych národov. Nám Čechom neni ani ich sociálny program nesympatický. Boli sme vždy národom demokratickým a myšlienka rozdelenia pôdy neni nám nijak novou. Naopak. My stým počítame a postaráma sa aj o jej uskutočnenie a sme presvedčení, že roz­delenie pôdy je len hudbou blízkej budúc­nosti a rovnako sme presvedčení, že bude mat zdarný, vliv na zvýšenie produkcie pôdy. 1 na zvýšenie ľudnatosti vykoná rozdelenie pôdy uteřený vliv a rovnako láska k vasti bude posílená, lebo je.známo, že obyvateľstvo, pripútané k hrude, je vždy oporou každého štátu. Preto zástupcovia Čechov, považujú bolševikov so zreteľom na ich program za schopných k vyjedná­vaniu, lebo trvajú na tom, že mier má byt uzavřený na základe samourčenia ná­rodov, a to medzi nárcdami, nikdy nie medzi diplomatami.«

Po týchto slovách potom pán Udržal prhlásil, že v príhodnej dobe podané budú príslušné návrhy tohoto obsahu na kom­petentnom mieste: Nám sa ale zdá, že to chce byť len žart českého veľko agrárnika s pánmi a držiteľmj moci v Rakúsku. Toto naše predpokladanie zdá sa byt potvrdené i braterským »Právom Lidu«, ktoré píše :

»Tak mluvil poslanec Udržal, lntressantní je zajisté, jak jeho poklona bolševikům, jako uznaným mocenským činitelům v Rusku, tak jeho uznání agrárního bolše­vického programu a ohlášení návrhu, který má převzíti a přenésti k nám tuto část hospodářského programu krajní ruské revo­luční strany. Jedná se nyni ovšem o to, zda poslanec Udržal (který nemá přece po­věst nejdemokratičtějšího agrárnika a který

Hierarchovia nový kurs už začínajú — Piate božie prikázanie vydvihujú.

„Vrchnosť poslúchať!": Vraždiť ozbíjať —

Zatracujú . . . +

Potentáti dávajú sa vyjednávať, Sväté požiadavky Tudu chcú uznávať:

Keď dosiaľ hamižnosť. Má Jen Spravodlivosť —

Štáty správať... +

Nuž, hore sa, duše zmdlené— zapíesajte! Sudca pravý už prichodí — pút mu spravte. .

V krvi je zrodený, Krvou vykúpený — S ľudom pôjde . . . (K nám si stane . . .)•

Na boj šti, dňa 12. decembra 1917.

_^4&& c k o v s k ý -Dobytie Jeruzalema Ang­

ličanmi. -Dnešný stav mesta.

Jeruzalem leží 725 až 789 metrov nad morom na úpätf vápennej skaly čiastočne dosť strmej. Jeruzalem má 60.000 obyva-

Čislo 51

iiž několikrát i ve vídeňské sněmovně velmi smutně se proslavil nezřízenými útoky na české dělnictvo), svůj návrh na rozdělení půdi myslí vážně. Je nesporno, že poslanec Udržal nalézá se v rozporu s celým způ­sobem psaní agrárního tisku o bolševicích a zajisté i se snahami celé agrárny, pokud strany, setý če vlastnictví půdy. Vystoupení posl. Udržala svádí nás k dojmu, že z osobní rivality a z vnitrních osobních poměrů v agrárním táboře chtěl straně, jak se říká, »plivnout do polévky«. Nazbývá ovšem než vyčkat slíbeného konkrétního návrhu. Možná že poslanec Udržal má na zřeteli rozdělení feudálních velkostatků, rozšíření a posílení stavu selaských statkářů. Ruští bolševici prohlásili však půdu za majetek společ­nosti. Chtějí přidělovat jednotlivcům a ro­dinám tolik půdi k užívání — nikoliv v trvalé vlastnictví — kolik každý svou vlastní prací obdělá. A tu již pochybujeme, že by posl Udržal ä jeho strana chtěla takové rozdělení půdi v české zemi. Po­čkáme tedy na slíbený návrh.«

Odpoveď ILudoslavovi. Na článok ^Časové úvahy* donesený

v 48. čísle Robotníckych Novin pozname­návám nasledovné: S prvou čiastkou článku súhlasím temer úplne, to ale neuznávam za opiávnené, kecľ sa v článku píše. že len slovenské robotnítvo je utlačené. V Uhorsku je všetko robotnítvo bez rozdielu národ­nosti rovnako vykoristované. Na hornom vidieku robí kapitalismus to samé čo i na .najmaďarskejšom kraji. Na Dolnej zemi práve tak prenasledujú robotnícke hnutie zaostalí slúžnovci ako i na Hornom kraji alebo dolu v Petrezsénu. Že desaťtisíce slovenského robotníctva treba učiť a vzde­lávať, a tom nemôže byť medzi nami sporu. Nemá ale pôvodca pravdu vtedy, keď píše, že rny pešfanskí biirokrati sedíme v že­lezných klobúkoch a nevidíme, čoho by bolo v zájme slovenského robotníctva za-potrebné. Vedenie sväzu kovorobotníkov tešilo sa veľmi, kecľ sa slovenskí kovoro-botníci pod tlakom pomerov započali or­ganizovať, a akonále prihlásené bolo 1000 členov, hneď uzavrelo vedenie, aby sa pre slovenských členov vydával odborný ča­sopis v slovenskej reči. Že časopis ťento môže byť predbežne len jedenkrát mesačne vydávaný, toho príčinou je mizéria s pa­pierom a nie vedenie zväzu.

Vedenie sväzu snažilo sa aj v inom ohľade uspokojiť nároky svojich sloven-

tefov, z ktorých je 40.000 židov, 13.000 kresťanov a 7000 mohamedánov. Mesto je obklopený údoliami a vrškami ktoré si až dosiaľ zachovaly svoje biblické mena. Ob­klopujúca ho zeď, vystavená z mohutných kvádrov pochádza z doby sultána Soli-, mana je asi 4 km dlhá, 12 m vysoká a má 34 štvorhraných veží; zo sedem jej brán je päť otvoreno a najviac používaná je brána jaffská. Jeruzalem je rozdelený na štyri časti: na východe mohamedánska s Haramem, t. j . posvátnou štvrtou moha­medánskou a s Via Dolorosa; na severo­západe kresťanská štvrt s chrámom svä­tého hrobu a sídlami katolíckeho a gréckeho patriarchu a nemeckou evanjelickou cirkvou; na juhovýchode časť arménská s citadelou; konečne štvrt židovská medzi Haramem a vrchom Sion, s niekoľko synagogami. Mesto má ulice špinavé, úzké, strmé, často lo­mené a špatné, alebo vôbec nevydláždené. Domy sú kamenné, ale nízké, kde-tu s kopulami, alebo plochými strechami. Úzké, nizké dvere a väčšinou zamrežované oki­enka dávajú domom podivného vzhľadu. Začmudené kaviarničky, temné bazary, slepé uličky, v ktorých šedosti zaniká pohľad a podzemné miestnosti doplňujú truchlivý vzhľad mesta, ktoré vypáda s hory Oli-vejskej tak malebne.

Najviac navštevované miesta Jeruzalema

Cislo 51 .Robotnícke Noviny' 3. strana.

ských členov tým, že dalo shotovif v slo­venskej reči stanovy a jednací riad sväzu ako aj organizačné pravidla volnej organi­zácie kovorobotníkov. Ďalej bol vydaný ägitačuý sošitok »Sila odborovej organi­zácie* od túdr. Vanczáka v slovenskom preklade. Povodcova nespokojnosť nemá teda oprávnenosti a obviňovanie budapeš-tanských súdruhov je bezzákladné. Že soŕganizovanie slovenského sekretariátu je potrebné, to my všetci uznávame, avšak vojna ešte trvá, všetci schopní súdruhovia sú na vojne alebo v zajatí a tak otázka táto je na teraz (ažko k rešeniu. Cieľom sociálno demokratickej strany uhorskej je, aby v tejto krajine z každého proletára bez rozdielu národnosti vychovala slobodného človeka. Nedovolíme — s myslím že to je aj intenciou pôvodcu článku — abý slovenský proletariát viedli takí panslávski vodcovia, ktorí ho potom pri zakládaní bankí vo vlastvom zájme využijú. A keď potom ich zájem tak vyžaduje, vtedy vstú­pia i de vládnej strany, ako sa to v jed­nom meste Horného kraju stalo. Mojou odpovedou Ľudoslavovi teda je: nepestujme osobníčkarstvo, lež pracujme spojenými šijami na sorganizování robotníctva každej národnosti, aby sme potom medzinárodné útoky kapitalismu odrážať mohli.

S a m o C s a p ó .

Poznámka redakcie. Odpoveď súdruha Csapó uverejňujeme, bez toho že by sme každú jeho vetu podpisovali. Naproti tomu vyhlašujeme, že s vý-vodami súdruha Ľudoslava súhlasíme a pokladáme ich za správne. Slova súdruha Csapové, že maďarskí robotníci sú práve tak utlačení a jejich hnutie je pravé tak od slúžnovcov překázané ako aj organizo­vanie slovenských robotníkov, považujeme za otrepané frázy, ktorým ani mnohý ro­zumný a spravedlivý súdruh maďarský nebude dnes uz veriť. My sme nezvyUi sťažovať sa toľko na hospodársky útlak, ako na kultúrny, lebo sme toho pevného presvedčenia, Že k hospodárskemu vyko­risťovaniu je kultúrne zaostalý človek vždy spôsobnejší, ako vzdelaný, roz­šafný. A pýtame sa súdruha Csapu, či v kultúrnom ohľade tiež nenachádza rozdielu medzi maďarským a slovenským robotníctvom, alebo povedzme medzi ľudom vôbec? Kdeže máme my Slováci tú mož­nosť k vzdelanosti vo vlastnom jazyku, ako ju majú maďarskí robotníci počnúc od učňovskej školy ? Chce-Ii mať súdruh

sú s jeho náboženskými pamiatkami vo Via Dolorosa. Je to kilometer dlhá, k chrámu svatého hrobu vedúca ulica, ktorú dfa le­gendy prešiel Ježiš na svojej ceste s krí­žom. Tu je miesto bičovania, dom Pilátov, miesto zdvíhania kríža atď. Posledných päť staníc nachádza sa už v hojne navštevo­vanom a nádhernom chráme Svatého hrobu. Dejiny jeho datujú sa zo 4. storočia, kedy Konstantin Veliký roku 336 postavil basi­liku, ktorá roku 614 bola od Peršanov zničená. Roku 620 bola postavená znovu a teprv roku 1055 bol postavený nádherný kostol, ktorý križiaci vyzdobili. Chrám pod­liehal ešte v priebehu vekov rôznym zme­nám, i v 19. storočiu (r. 1808) poškodený bol požiarom. Navštivovaný je najviac o gréckych velkonociach.

Pamiatky mohamedánske «v Jeruzaleme sú rovnako znamenité. Miesto starého ži­dovského chrámu je označené mramorom, v proStredu je slávna mešita Omarova zo siedmeho stoletia. Teší sa veľkej vážnosti v mohamedánskom svete.

Je zajímavé, že Jeruzalem má od rokov štyridsiatych minulého stoletia protestant­skú obec. Mimo toho majú tu i templáři učilište, chýrne zvláště tým, že vykonalo veľmi mnoho v archeologií. Bádanie arche­ologické v Jeruzaleme a v jeho okoliu veľmi pokročilo.

Csapó, aby slovenské robotníctvo stalo SB povedomou súčiastkou všeobecného hnutia, ako že to chce ináč docieliť, keď nie tým spôsobom, že musí sa predom postarať o výchovu a školu jednotlivcov v samej strane, ktorí budú potom vstave učiť a vzdelávať iných a celé massy. Aby toto bolo možné, k tomu je treba postriedkov. A kde že my tie prostriedky máme, keď na všetkom sedia maďarskí súdruhovia v Pešii a kde je aké miesto zaplnia ho vý­lučne so svojimi ľudmi, často nezodpoved­nými a nesympatickými. Veliký zástup kovorobotníkov slovenských platí strannú daň do — Peštu. Z čoho máme my udržať slovenský sekretariáťi Či jedná súdruh Csapó správne, keď ako zamestnanec sväzu kovorobotníkov, ide zo skupiny do skupiny a zhabe každý groš, i ten ktorý Peštu nepatií, a o slovenskú »centrálu« sa nestará, ba rovno proti prganizačným pravidiam strany olúpi ju aj o 1ých pár halierov, ktoré jej patria.

Prostriedky potrebujeme! Tu sa začína všetko. Bez grcša sa nedá nič robiť. Vy máte v Pešte veliké majetky a spúitu rôznych inštitúcií k dispozícií, doprajte teda i druhému nejakú omrvinku. Od pan­slavismu nás nebojte. My sa nedáme od nikoho viesť, to však neznamená, že by sme s inými slovenskými stranami nesmeli mať nikedy nič spoločného. Keď nie viac, aspoň toľko, kolko spoločného majú ma­ďarskí súdruhovia s mešfackými stranami maďarskými. My sme utlačený malý národ a chceme-li sa volačoho dobyt, musíme spojiť všetkie sily. Od toho musia sa súdru­hovia v Pešte odvyknúť aby každého, kto volá po práve, nazvali panslávom. Buďto sme sociálni demokrati a potom máme povinnosti i voči národu, alebo sme dajakí kongreganisti, ktorí v pokorenosti dajú na sebe drevo rúbaj. A my nič iné nechceme, len čo nám patrí, lebv» len tak môžeme byť dohromady bratři.

0 politike Nemcov v Rahúshu píše Fridrich A u s t e r l i t z v »Arbeiter-Zeitungu« zajímavý článok, v ktorom ho­vorí, že národnostný program Nemcov v Rakúsku je: p r e k á ž a ť v ý v o j i n ý c h . ^Všetky národnosti majú positivny národ­nostný program«, píše Austerlitz, »len Nemci ho nemajú. Česi chcú svoj samo­statný štát so všetkými atributami suvere­nity. Poliaci chcú von z tohoto štátneho sväzku a Halič chcú vziať so sebou; Ukra-jiqci žiadajú svoju samostnosť buďto v ráme monarchie alebo navrátenie do ma­terského lona Ukrajiny; Juhoslovani žia­dajú spojenie všetkých časť ich národa, ktorý je roztrúsený v štyroch štátoch, v jedon spojený štát. Čo však chcejú a žia­dajú Nemci? Presne pozorováno, pre seba a positivně: nič; ich žiadosť omedzuje sa na to, aby národné ideály ostatných náro­dov neboly vyplnené. Nemeckí mesiaci vi­dia len český š^át, ale nevidia, že ve štáte národov bol by i nemecký štát, o ktorý

IF'ozTrem.ie. Zábavný krúžok mládeže org. robotníctva

v Lipt. Sv. Mikuláši riadi 26. decembra a na Sylvestra v svojej spojkovej miestnosti súkromný

:^M Zábavný večierok ÉS&: s rozmanitým pŕogrammom, na ktorý týmto všetkých súdruhov a priateľov uctivé po­volávame. Riaditeľstvo.

Začiatok presne o 7. hodine večer.

Na Sylvestra je programm zmenený a čiastočne doplnený. Nadplatkv sa s vďakou prijímajú a v časopise účtujú.

usilovať malo by byť zásadou národnej politiky jejich. Myšlienka, že každý národ má pečovat o svoje záležitosti volne a samostatne, je v podstate len prirodzená myšlienka a jestliže štát, složený z národ­ností, bráni jej ukutočneniu, jestliže proti živúcemu národu stavá abstraktné »štátne územie«, hnacie sily národa chce vtesnať do úzkých hraníc korunných zemí, doka­zuje tým len, že neni štátom nadnárodným, ako ho velebia jeho hlásatelia; než doka­zuje, že je protinárodným štátom, ktorého jestvovanie spočíva na upieraní práva ná­rodom na samourčenie.«

V článku Austerlitzovom obsažený je aj passus o stanovisku českého delníctva k úsiliu o český štát. Na výtku nemeckých mešťakov konanú nemeckým sociálnym demokratom, že neidú so svojim národom ako českí socialisti, hovorí sa tu v pod­state:

»Národný vývoj Čechov uskutočňuje sa v mene demokracie. Kdežto zachovanie ná­rodnej državy Nemcov je podmieneno udr­žaniu privilegií. Neni tak preto, že českí rnešťáci priznávajú sa k demokracii, aby získali robotníkov — čo bolo by inak po­litikou, ktorá vidí ďalakn pred seba — ale je to skutočnosť, že Česi chcejú-li sa vyvinovat, len dTa zákonov demokracie sa môžu vyvinovat Ale čo chcú nemeckí rnešťáci, keď žiadajú, aby nemeckí robot­níci podporovali ich politiku? Chcú, aby sa zriekli demokracie. Národná politika, ktorá nesnese demokraciu, je špatná po­litika^

Železniční robotníci pýtajú chlieb a odev.

Asi pred dvoma mesiacmi odovzdali pri uhorských železniciach pracujúci crganizu-vaní robotníci memorandum k riaditeľstvu uh. železníc, v ktorom žiadali povýšenie mzdy, akkordných cení a pre každého 400 korún podpory na šaty a obav. Žiadosť sa vzťa­hovala na všetkých zamestnancov v diel­ňach, v technickom odbore, v skladišťach, na dráhe a v kuričskom oddeleniu, do­hromady asi na 50.000 osob. Vtedy bol direktor Tolnay prisľúbil u neho chodiacej deputácii, že o žiadosťách robotníkov bude dírekcia pojednávať a akonáhle bude to skončené, hneď upovedom} zástupcov ro­botníctva Avšak nestalo sa nič positívneho. Dôverníci robotníctva vyhľadali pred pár týždňami aj ministra Serényiho, ktorý im odsekol, že nemôže nič činiť, ani sľubovať nemôže, lebo neni informovaný, ako vec u direkcie železníc stojí. Netrpělivost a nes­pokojnosť stále rástla. Posledné dni zase chodila jedna deputácia u presidiálneho direk­tora a tiež aj u ministra Serényiho. Minister hovoril, že neni v tom položení, aby mohol čo len volaco dať robotníkom a zamestnan­com železnice. Veliká rozčúlenosť a trpkosť opanovala otrokov železnice, keď sa o tejto odpovedy ministra dozvedeli. 1 rozhodli sa všetci peštianskí železniční robotníci, že všetci dojedneho pojdu demonštratívne k direkcie a rozhodnutie svoje aj previedli. Minulý piatok, 14 decembra zastavili prácu a so všetkých strán hrnuli sa pred budovu riaditeľsta. Prví dorazili z dielne na István-telku, počtom asi 8000 osob a tak so všetkých stran rad-radom až sa sišlo veliké množstvo železničných robotníkov.

Vyvolená deputácia odobrala sa ku hlavnému riaditeľovi Tolnaymu, ale tu nič vyporiadať nemohla, lebo vraj memorandum leží v ministerstve^obchodu. Hore sa teda do ministerstva ! — bolo vydané heslo. A okamžite sobralo sa 26 členové posolstvo ku štátnemu sekretárovi Hantosovi do mi­nisterstva obchodu. Robotníci zatiaľ čakali pred budovou direkcie na Andrášskej ceste. Medzitým vyznamenal čakajúcich svojou vysokou návštevou i pán hlavný kapitán dr. Ladislav Sándor, ktorý zaujímal sa o

4. strana. „Robotnícke Noviny" Cislo 51

požiadavky robotníkov a vyzýval ich, aby zadržali pokoj a poriadok. Potom dorazil i znamenitý spevokol železničných robot­níkov, ktorý, zatiaľ kým sa deputácia vrátila, za bával spevom čakajúci zástup.

O štyroch hodinách popoludní prišla deputácia zpät. Členovia deputácie sa hneď rozdelili a na viac miestach Andrášskej cesty podali zprávu o svojom poselstve. A zpráva táto znela : K a ž d ý r o b o t n í k do s t a n e , k u v i a n o č n ý m s v i a t ­k o m 200 k o r ú n a ž e n a t i m i m o t o h o e š t e aj p r í d a v o k p r e ž e n u a d e t i . P r í d a v o k b u d e u s t á l e n ý v s o b o t u n a s p o l o č n e j p o r a d e v m i n i s t e r s t v e , k d e b u d ú s a p o j e d n á v a t aj o s t a t n é b o d y m e m o r a n d u m a.

"Robotníci vzali túto zprávu vznámosť a pokojne sa rozišli.

Tak hla osožilo radikálne zakročenie robotníctva vo veci, ktorá sa od mesiacov fahala bez toho, že by ju boli k uspoko­jeniu robotníkov čo len čiastočne riešili. V o r g a n i z á c i e s i l a a v b o j i v í ť a z s t v o !

Dopisy. Budapešť. V máloktorom meste krajiny sa na­

skytne človeku videf toľko biedy a nedostatku, ako u nás. Ako by aj nie, veď sme už vo štvrtom roku svetovej vojny, o ktorej vieme, že len robot­níctvo a chudoba ju cíti najbolejstnejšie; kapita-listi-fabrikanti by ju chceli maí cez eelé desafročia. Ešte vždy sa im málo zdajú tie nepočetné milli-ony, ktoré im utlačené robotníctvo do ich nena­sytných pažerákov krvopotne nasnášalo. A na­miesto toho, aby robotníkom svojim dali terajšej drahote primeranú mzdu, budú ich škrtiť a hrdú-sif, ako sme to čítali v »R. N.« o mikulášskom fa­brikantovi Hubkoví, ktorý* takto sa chce pomstiť na robotníkovi vtedy, ked ho nemôže poslat na front, lebo je nespôsobný službe vojenskej. Však jemu nejde oto, aby život robotníka nakoľko len možno šetril, ba práve naopak, keby to od neho záviselo, každého, čo mu päty nelíže, by zavesil na šibenicu. Ovšem treba poznamenať, že Hub­koví podobných zdieračov je v Mikuláši a na okolí viacej. Len von s nimi pred verejnosť, aby vedel každý, že tých niekoľko tisíc, čo dajú na dobro-íinné ciele, by sa ich robotníkom lepšie zišlo.

V hlavnom meste sa takéto prípady tak často nestávajú, čomu príčina je tá, že prevážna väčšina robotníctva po veľkých závodoch je organizovaná a len nepatrný počeť je tých, ktorí pod vplyvom klerikalismu stránia sá vstúpiť do svojej odboro­vej organizácie, ako sa to ukázalo nedávno unás pri budínskej dohánovej fabrike, kde tamojší ka­tolícky kaplan prísne vystríhal pred organizáciou dievčatá tam pracujúce, lebo že veď čo je z toho, ked si pomocou tejto aj vydobyjú väčší kus chleba a niet na ňom b o ž i e h o p o ž e h n a n i a . Takto radil pán kaplan. Ale viem iste, že on nechybo­val na tom shromáždění katolíckych farárov, ktoré mali tu v Pešti koncom minulého mesiaca a na ktorom uzavreli, že utvoria organizáciu cieľom po­lepšenia hospodárskych pomerov nižšieho kňažstva katolíckeho. Jestli to nedosiahnu, — beda ti ná­božný ľudu — snád pohrozia štrajkom. (?)

Ohľadom stravovania — pre nedostatok potrav­ných článkov — sú čo dalej väčšie ťažkosti. Ale i tu sa výborne dokázal všeobecný potravný spolok, ktorý — ako známo — je výdobytkom odboro­vých organizácií. Lenže i tento v poslednom čase len horko-ťažko dostáva potrebný tovar a práve preto na poslednom svojom výročitom shromáž­dění jednohlasne sa uzavrelo, že v páde nepostará sa vláda o riadne dodávanie jemu potrebného to­varu, tak všetky svoje filiálky zatvorí a o stravo­vanie 300 tisíc ľudu nech sa stará vláda. Dá sa oíakávať, že táto vyhrážka bude mat účinok.

Ná«ledkom nedostatku uhlia sú ulice hlavného mesta čim diaľ slabšie osvetlené. Po okružných cestách len práve čo sem-tam behajúce elekrické niešo osvieta. A v bytoch robotníctva a nižšej vrstvy obyvateľstva to ešte horšie vyzerá, tu už nielen že nemajú svetla, ale ani kuriva. A ked ešte k tomu v mnohých domácnostech je otec na

vojne, matka chodí do fabriky, aby aspoň na ula-venie hladu mala čo daf svojim biednym deťom. Ozaj ked sa prizreme večer do takého robotníc­keho bytu, Čo vidíme? V izbe tma a zima á 5—6 drobných deti plačúc plazi sa po zemi o hlade.

Takto vyzeráme tu vo štvrtom roku vojny. Po­tom nie div, že ohromné massy ľudu túžobne bdie nad tým, aby slabý plamienok pokoja, ktorý sa nám ukázal na obzore, nevyhasnul. Tomuto dalo výjav i na tom shromáždění za pokoj, ktoré bolo 25. novembra v mestskom lesíku, kde — ako je známo — vyše poldruhasta tisíc ľudu privolá' valo ruskej revolúcii na slávu, dôrazne žiadajúc nielen zakončenie krviprelievania, ale aj tej hroz­nej biede, ktorá sa na nás čo dalej väčšmi valí.

P. S.

Rôzne zprávy. Našim odberateľom. Pred dvoma týždňami

boli sme oznámili, že ku Vianocam hod­láme vydať osem stranné číslo. Toto naše predsebavzatie sme bohužial pre rôzne prí­činy v skutok previesť neboli vstave a preto prosíme o prepáčenie. Súdruhov na­šich však vzdor tomu vyzývame, aby via­nočné sviatky využili ku agitácie za »Ro­botnícke Noviny.«

Nasledujúce číslo „Robotníckych Novín" pre vianočné sviatky vynie o jeden deň

• neskoršie, totiž v piatok 28-ho decembra. Z rakúskej delegácie. O špatnosťach a

neludskosťach vojny prednášal žaloby v rakúskej delegácie johoslovanský poslanec dr. Korošec, ktorý uviedol celý rad prípa­dov, v ktorých boli nevinné osoby odsud-zované a bez súdneho pojednávania popra­vené. V Bosne najmenej 10.000 nevinných ľudí padlo za obet tomuto systému. Na svedomí ma tieto veci v prvom rade ge­neral Braun. Tak podobne v Chorvátsku bolo mnoho ľudi bez vyšetrovania vojen­sky popraveno. Rečník slubuje interpeláciu, v ktorej všetky tieto prípady presne vy­líči. Táto persekúcia neprestala ani v roku 1915 a pokračuje i v dobe najnovšej. O všetko, čo dialo sa v Štýrsku, Krajine, Korutanoch, Dalmácii, Chorvatsku, Bosne a Hercegovine, nebolo dodnes prevedené vyše­trovanie a Juhosloyanom nebolo dané ani najmenšie zadostučinenie, lebo početní vra­hovia od prostého vojáka až ku generálovi Braunovi pohybujú sa ešte v spoločnosti slušných ľudi. Juhoslovania nenašli v tomto štáte žiadnu právnu ochranu. Delegát G 1 o c k e 1 (nem. soc. dem.) vytýka nedo­statečné hospodárenie s ľudským materi­álom. Naprostý nedostatok organizačného talentu sa spojuje s neuveriteľnou bez­ohľadnosťou. Prečo sa neužívá domobran­cov s nálezom C dľa možnosti v mieste ich povolania, aby sa im nevyšmeklo í čiastočné vedenie ich závodu. Je nezbytne potrebné, aby 50 roční boli hneď prepustení. Rečník žiada zvýšenie žoldu, pripomienajúc, že dnes videť po domoch žonrajúcich vo­jakov. Vzpomiena na opevnenie okolo Viedna za mnoho miliónov korún, ktoré sa teraz s veľkým nákladom zase odpratá­va. Vtedy boly zásoby potravín vo Viedni tak nepatrné, takže keby bolo došlo k obliehaniu, bolo by sa muselo mesto behom pár dní vzdať. Celé zariadenie bolo so začiatku úplne bezhlavé. Bude za to volakto zodpovedať? Rečník vytýka potom zdravotný stav na albánskom fronte, po­mery v nemocniciach, žiada dočasnú úpra­vu invalidských rentí, dosahujúcu 75 pro-centov obvyklého zárobku. Stále sa sbiera na válečné vdovy, siroty a invalidov, ale nikde nevideť účty týchto fondov. Rečník ku koncu svojej reči predkladá celý rad otázok na ministra vojenstva ohľadom rôznych katastof, ktoré našu armádu po dobu vojny navštívily a žiada od ministra vysvetlenie.

Konoc bojov v nemeckej východnej Afrike. Viac ako trojročný boj o nemeckú vý­chodnú Afriku je dokončený. Úradná ang­

lická zpráva o tom ohlašuje: »Van Deven-ter (veliteľ angl. vojska) sděluje, že ne­mecká východná Afrika je úplne vyčistená

1 od nepriateľa. Tak prišla i posledná z ne­meckých zámorských osadí vo svojom celku do rúk našich ä našich belgických spojen­cov. Zbyla tam jedine malá nemecká branná

í moc a tá uprchla na susedné portugalské územie, kde sa sňou šúčtuje.

Výhľady vyjednávania o pokoj. »Berliner Tageblatt« jednomyselne s ostatnými časo­pismi píše: Prímerie s Ruskom je veľmi prajnou udalosťou, ačkoľvek nesmieme sa oddať prehnaným nádejam. Vyjednávanie o prímerie bolo vojenskou záležitosťou. Vy­jednávanie o pokoj sa teraz započne. Na tomto vyjednávaní hlavná úloha ujde sa už diplomatom. Petrohradská vláda na vy­jednávanie pošle pravdepodobne nových zastupiteľov. Ani to neni vytvorené, že i sám zahraničný štátny sekretár Kuhlmann odcestuje do Brest-Litovská. Na vyjedná­vaní treba odstrániť mnohé ťažkosti. Žia­dosti zvláště vtedy bude ťažko porovnať, keď na vyjednávaní bude prítomné aj Ru­munsko. Diplomatická veda musí sa usilo­vať o to, aby stvorila oprávnené dohod­nutie a odročila všetko, čoho riešenie pred všeobecným pokojom je nemožné.

Bolševici, menševici, maximalisti. S týmito menami stretáme sa teraz ustavične v ruských zprávách. Mená tieto povstaly počas shromaždenia ruskej sociálnej de­mokracie r. 1903. Bolševici (prívrženci Le­nina) mali na tomto shromáždění väčšinu (colšinstvo), odtiaľ dostali meno. Bolševici žiadali prísnu centralisáclu socialistických • spolkov, ústredná správu v určenom meste, ani neuznávali dumu, odopreli podporu činiteľom zemstiev pri ich vystúpení, r. 1904. nebrali účasť vo výbore senátora Šidlov-ského, ktorý pojednával o robotníckej otázke. Bolševici robili prípravy ku pov­staniu so zbraňou, ktorého dalším násled­kom malo byť, že robotnici a sedliaci mali dostať neobmedzenú moc (diktatúru) v krajine. Menševici ináč aj martovci (ich vodcom bol Martov) boli na shromáždění r. 1905. v. menšine. Ich programm sotva sa líši od programmu bolševikov, ale v taktike v otázkach pomeru ku ostatným stranám ináč pokračuj*. Tak žiadajú širokú samostatnosť robotníkov, podporujú výbo­rové sriadenie socialistických spolkov, schvaľovali sriadenie »sovietov c (rád) robot­níckych poslancov, žiadali sriadenie odbor-ních organisácií socialistov, myšlienku ne­obmedzenej moci (diktatúru) považovali za škodlivú, nesplniteľná a podporovali mešti­anske strany, ktoré boly proti cárskej sa­movláde.— Maximalisti vyslúpili už r. 1905. a 1996. čo socialisti revolucionári. Chcú uskutočniť tie najväčšie požiadavky (maxi­mum) sociklistov tak v poľnom hospo­dárstve, jako aj v priemysle. Uskutočnenie najširšieho, maximálneho programmu so­cialistov docieliť chceli revolúciou, ktorú chceii vyvolať páchaním násilenství.

Lloyd-George o ďalšej vojne. Anglický ministerpredseda na vojenskom bankette v Londýne hovorilo ďalšej vojne. Teraz je nie krajný pacifista nebezpečný. Ja vystrí­ham národ, aby sa chránil toho, k t o sa n a z d á v a , že m e d z i v í ť a z s t v o m a p o r á ž k o u j e s t s t r e d n á c e s t a . Sú ľudia, ktorí sa nazdávajú, že nejakou smluvou dnes bolo by možno dokončiť vojnu, tak, že by sa utvorila liga národov, rozhodujúce sudy, uzavrelo by sa odzbro­jenie a národy zaviazaly by sa nielen samy zachovávať smluvu pokoja, ale prinútiť aj iných k tomu, ak by sa opovážili narušiť ju. Nuž to je celkom správna politika po víťazstve. Ale bez víťazstva to všetko je len komédia. Máme pred sebou dve cesty: alebo ustanovíme ľahké výmienky víťazia-cemu zločincovi, alebo privedieme právo a pravdu k platnosti a dobojujeme boj, aby sme vydobili pokoja sebe a svojím deťom.

Majiteľ: Výk. výbor strany, vydavateľ a zodpovedný redaktor: Emanuel Lehocký. — Tlačou : A. Alkalay a syn nástupca v Prešporku.