diplomová práca - politickÉ zmeny v Čssr v roku 1968
DESCRIPTION
POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968 A TZV. "DEMOKRATICKÝ SOCIALIZMUS" - PRÁVNE ASPEKTYTRANSCRIPT
UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI
PRÁVNICKÁ FAKULTA
POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
A TZV. "DEMOKRATICKÝ SOCIALIZMUS"
- PRÁVNE ASPEKTY
Diplomová práca
89593ee9-bcd0-43cd-940f-b33b9b68a22a
Študijný program: Právo
Študijný odbor: 3.4.1. Právo
Pracovisko: Katedra teórie a dejín štátu a práva
Oddelenie dejín štátu a práva
Vedúci diplomovej práce: JUDr. Martin Skaloš, PhD.
Banská Bystrica, 2013 Bc. Martin Kováč
Poďakovanie
Srdečne ďakujem svojim rodičom za podporu pri štúdiu a svojmu vedúcemu
diplomovej práce za odbornú kontrolu tejto práce.
2
Abstrakt
KOVÁČ, Martin: Politické zmeny v ČSSR v roku 1968 a tzv. "demokratický
socializmus" – právne aspekty (Diplomová práca). Univerzita Mateja Bela v Banskej
Bystrici. Právnická fakulta. Katedra teórie a dejín štátu a práva/ oddelenie dejín štátu a
práva. Vedúci diplomovej práce: JUDr. Martin Skaloš, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie:
magister („Mgr“.). Banská Bystrica, 2013, Rozsah práce: 70 strán
Práca analyzuje pripravované a uskutočnené politické zmeny v Československej
socialistickej republike v roku 1968. Cieľom práce je objasniť legálnosť a legitimitu
politických zmien v ČSSR a analyzovať právne aspekty demokratického socializmu.
Hlavnou metódou práce je sociologicko-právna analýza stavu československej spoločnosti
v 60. rokoch 20. storočia, politologicko-právna analýza politických reforiem v ČSSR v
roku 1968 a demokratického socializmu a dedukcia medzinárodného práva a trestného
práva vtedajšej ČSSR pri konkretizácii na legálnosť vojenskej okupácie päticou štátov
vojsk Varšavskej zmluvy. Spoločenský prínos práce spočíva v analýze
medzinárodnoprávnej a trestnoprávnej zodpovednosti vojenskej intervencie v ČSSR v roku
1968 vojskami štátov Paktu Varšavskej zmluvy a signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk
Varšavskej zmluvy do Československa.
Kľúčové slová: Pražská jar. August 1968. Alexander Dubček. Moskovský protokol.
Demokratický socializmus.
3
Abstract
KOVAC, Martin: The political changes in Czechoslovakia in 1968 and called.
"democratic socialism" - legal aspects (Work of diploma). Matej Bel University in Banska
Bystrica. Faculty of Law. Institute of Theory and History of State and Law / Department of
the History of State and Law. Thesis Supervisor: Mgr. Skaloš Martin, PhD. Qualification
level: Master ("Mgr."). Banská Bystrica, 2013, Scope of work: 70 pages
Work analyzes prepared and made policy changes in the Czechoslovak Socialist
Republic in 1968. The aim of this work is to clarify the legality and legitimacy of the
political changes in Czechoslovakia and analyze legal aspects of democratic socialism. The
main method of work is socio-legal analysis of the Czechoslovak society in the 60th the
20th century, political-legal analysis of policy reforms in Czechoslovakia in 1968 and
democratic socialism and interpretation of international law and criminal law in the former
Czechoslovakia realizing the legality of the military occupation cap Warsaw Pact countries.
Social benefits of the work lies in the analysis of international legal and criminal liability
for military intervention in Czechoslovakia in 1968, the armies of the Warsaw Pact states
and signatories to the agreement called. invitation letter Warsaw Pact troops into
Czechoslovakia.
Keywords: Prague Spring. August 1968. Alexander Dubcek. Moscow Protocol.
Democratic socialism.
4
Predhovor
21. august 1968 – tento dátum sa čiernymi písmenami zapísal do dejín českého a
slovenského národa, keď jedna zo superveľmocí vtedajšieho sveta, dvesto tridsaťmiliónový
Sovietsky zväz so svojimi štyrmi satelitmi, sa rozhodol vojakmi udupať a tankmi pochovať
prichádzajúci závan ľudskej a občianskej slobody v podobe synkrézy sociálnej
spravodlivosti, občianskej rovnosti a pluralitnej demokracie v reformujúcom sa
Československu. Vtedajší vládcovia komunistického sveta si mysleli, že idey o novom
lepšom svete, sa dajú potlačiť hrubou silou, silou armád piatich štátov, ale mýlili sa, túžbu
po slobode a spravodlivosti nedokázali potlačiť ani silou tankov a samopalov ani cenzúrou
a propagandou, stále zostávala v mysliach ľudí ako nenaplnený ideál, ktorý čakal na svoj
správny čas, aby sa z ľudských myslí mohol pretaviť na skutočnú realitu. V roku 1968 sa
síce tento ideál naplniť ešte nepodarilo a na chvíľu sa zdalo, že odporcovia slobody
zvíťazili a sloboda bude raz a navždy udupaná do zeme, napokon však vyklíčila znova po
dvoch desaťročiach a zvíťazila.
Pražská jar, ktorá sa začala 5. januárom 1968 – zvolením Alexandra Dubčeka za
generálneho tajomníka ÚV KSČ a skončila vojenským vpádom armád piatich štátov
Varšavskej zmluvy, umožnila na chvíľu nadýchnuť sa slobody, myslieť, hovoriť, písať a
tvoriť slobodne bez strachu z politickej perzekúcie a väznenia za prejav pre štátnu moc
nepohodlného názoru. Obdobie Pražskej jari svetu na malú chvíľu ukázalo, že môže byť aj
iný socializmus, nie v podobe sovietskych gulagov, politických popráv a strachu o vlastný
život, ale v podobe socializmu s ľudskou tvárou, socializmu založenom na úcte k
ľudskému životu, kde spoločenská iniciatíva nie je potlačovaná, ale je vítaná a oceňovaná,
kde človek je ohodnotený nie podľa svojho straníckeho „zafarbenia“, ale podľa vedomostí
a schopností, kde spoločenská spravodlivosť nie je len púhy pojem, ale ozajstná realita.
Sovietska zima, ktorá prišla po Pražskej jari, síce na dve normalizačné desaťročia
umlčala volanie po slobode a spravodlivosti, o to však výraznejšie a silnejšie sa túžba po
lepšom spravodlivejšom svete ozvala v ďalšom míľniku histórie slovenského a českého
národa a to v podobe Nežnej revolúcie v novembri v roku 1989.
5
Obsah
Zoznam skratiek a značiek..................................................................................................8
Úvod.......................................................................................................................................9
1 Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968............................................................12
1.1 Československá spoločnosť v 60. rokoch 20. storočia.......................................12
1.2 Spoločenská nedôvera v prezidenta Antonína Novotného...............................13
1.3 Absencia občianskych a politických práv...........................................................14
1.4 Dovolávanie sa spravodlivosti osobami politicky prenasledovanými................16
1.5 Absencia náboženskej slobody...........................................................................17
1.6 Nevyhovujúce štátoprávne usporiadanie Československa.................................20
1.7 Stagnovanie hospodárstva a pokles životnej úrovne..........................................24
1.8 Alexander Dubček – politik Pražskej jari...........................................................26
2 Právna analýza politických zmien v ČSSR v roku 1968..............................................31
2.1 Zrušenie cenzúry.................................................................................................31
2.2 Vznik a obnova spoločenských organizácii........................................................32
2.2.1 Obnova sociálnej demokracie..............................................................32
2.2.2 Vznik K 231 – Združenia bývalých politických väzňov......................37
2.2.3 Vznik Klubu angažovaných nestraníkov.............................................46
2.3 Akčný program Komunistickej strany Československa v roku 1968.................54
3 Vojenská intervencia v ČSSR v auguste 1968 armádami Varšavskej
zmluvy .................................................................................................................................61
3.1 Príčiny a dôsledky vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968 armádami
Varšavskej zmluvy................................................................................................................62
3.2 Právna analýza vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968 armádami
Varšavskej zmluvy................................................................................................................65
3.3 Právna analýza Moskovského protokolu............................................................67
6
4 Právne aspekty demokratického socializmu.................................................................71
4.1 Demokratický socializmus a ortodoxný komunizmus........................................71
4.2 Občianske a politické práva................................................................................73
4.3 Hospodárske, sociálne a kultúrne práva.............................................................74
Záver....................................................................................................................................76
Zoznam bibliografických odkazov....................................................................................79
7
Zoznam skratiek a značiek
BĽR – Bulharská ľudová republika
ČNR – Česká národná rada
ČSR – Česká socialistická republika
ČSR – Československá republika
ČSSD – Československá sociálna demokracia
ČSSR – Československá socialistická republika
DKO – Dielo koncilovej obrody
K 231 – Klub 231 – Združenie bývalých politických väzňov
KAN – Klub angažovaných nestraníkov
KSČ – Komunistická strana Československa
KSS – Komunistická strana Slovenska
KV KSS – Krajský výbor Komunistickej strany Slovenska
MĽR – Maďarská ľudová republika
NDR – Nemecká demokratická republika
NSR – Nemecká spolková republika
OSN – Organizácia spojených národov
OV KSS – Oblastný výbor Komunistickej strany Slovenska
PĽR – Poľská ľudová republika
SNR – Slovenská národná rada
SNP – Slovenské národné povstanie
SSR – Slovenská socialistická republika
ÚV KS – Ústredný výbor Komunistickej strany
ÚV KSČ – Ústredný výbor Komunistickej strany Československa
ÚV KSS – Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska
ÚV KSSZ – Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu
ÚV NF – Ústredný výbor Národného frontu
Zb. – Zbierka zákonov Československej socialistickej republiky
YMCA – Young Men´s Christian Association (Kresťanské združenie mladých ľudí)
YWCA – Young Women's Christian Association (Kresťanské združenie mladých žien)
ZSSR – Zväz sovietskych socialistických republík
8
Úvod
Cieľom tejto práce je sociologicko-právne analyzovať príčiny spoločenského
pohybu a politických zmien v roku 1968, uskutočniť politologicko-právnu analýzu
politických a spoločenských zmien, rozobrať podstatu demokratického socializmu a
porovnať ho s ideológiou ortodoxného komunizmu a analyzovať legitimitu a legálnosť
vojenskej intervencie armád piatich štátov Varšavskej zmluvy v Československu.
Práca využíva viaceré logické metódy, ako je analytická metóda pri rozoberaní
stavu československej spoločnosti v 60. rokoch 20. storočia, pri rozoberaní podstaty či už
uskutočnených alebo len pripravovaných politických zmien vo vtedajšom Československu,
práca analyzuje politicky, spoločensky a historicky významný Akčný program KSČ,
prijatým ÚV KSČ v 5. apríla 1968, ktorý mal reformistický nádych a vychádzal z ideí
demokratického socializmu. Práca využíva analytickú metódu aj pri rozoberaní príčin a
dôsledkov vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky.
Deduktívna metóda sa uplatňuje pri medzinárodnom práve s ohľadom na konkretizáciu
zodpovednosti Zväzu sovietskych socialistických republík, Poľskej ľudovej republiky,
Maďarskej ľudovej republiky, Bulharskej ľudovej republiky a Nemeckej demokratickej
republiky za vojenskú inváziu a následnú okupáciu vtedajšieho Československa. Ďalej
využíva aj dedukciu právneho poriadku ČSSR pri konkretizácií trestnoprávnej
zodpovednosti signatárov pozývacieho listu armád piatich krajín Varšavskej zmluvy do
Československa, ktorý mal za úlohu legitimizovať vpád spojeneckých vojsk do ČSSR.
Komparatívna metóda je použitá pri porovnaní ideológií demokratického socializmu s
ortodoxným komunizmom. Analytická metóda sa využíva aj pri rozoberaní obsahu ideí
demokratického socializmu.
Literatúra v slovenskom a v českom jazyku na tému Pražská jar, politické zmeny v
Československej socialistickej republike v roku 1968 a vojenská okupácia Československa
armádami piatich krajín Varšavskej zmluvy je pomerne bohatá a dostačujúca na
spracovanie kvalifikačnej práce. Rovnako sú pomerne dostačujúce informácie o Pražskej
jari a spoločenskom pohybe v roku 1968 v Československu aj na internetovej sieti.
Ponovembrová literatúra na rozdiel od tej z normalizačných rokov zväčša zhodne
odsudzuje vojenskú intervenciu vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy v ČSSR.
Práca sa člení na štyri hlavné kapitoly, z ktorých každá má niekoľko podkapitol.
9
Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968 rozoberá prvá kapitola, ktorá sa
člení na sedem čiastkových podkapitol, ktoré rozoberajú hlavné dôvody spoločenského
pohybu v roku 1968, medzi ktoré možno doznievajúci politický odmäk vo východnom
bloku spôsobený ešte Chruščovovou érou, spoločenskú neobľúbenosť vtedajšieho
československého prezidenta Antonína Novotného, ktorý bol nútený abdikovať z funkcie
prezidenta ČSSR, absencia občianskych a politických práv, spoločenský nátlak na
rehabilitáciu obetí politických procesov, volanie po náboženskej slobode, nevyhovujúce
asymetrické usporiadanie Československa, snaha o zrovnoprávnenie slovenského národa s
českým a s tým spojená snaha o federalizáciu Československa, krach tretej päťročnice,
stagnovanie životnej úrovne a čoraz väčšie zaostávanie ČSSR za kapitalistickými
krajinami najmä Rakúskom.
Právnej analýze politických zmien v ČSSR v roku 1968 sa venuje druhá kapitola,
ktorá sa člení na tri podkapitoly. Základnou podmienkou a možno jedinou hlavnou
zmenou, ktorú priniesla Pražská jar, bolo zrušenie cenzúry, ktorej sa venuje prvá
podkapitola. Absencia cenzúry umožnila aktivizáciu umŕtvenej občianskej spoločnosti a
vznik alebo obnovu troch hlavných spoločenských organizácii Pražskej jari – Sociálnej
demokracie, K 231 – združenia bývalých politických väzňov a Klubu angažovaných
nestraníkov, ktoré rozoberá druhá podkapitola. Zrejme najvýznamnejší dokument
obrodného procesu bol Akčný program KSČ z 5. apríla 1968, ktorý analyzuje tretia
podkapitola.
Vojenskej intervencii armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968 v ČSSR sa venuje
tretia kapitola, ktorá sa skladá z dvoch podkapitol. Prvá podkapitola rozoberá príčiny a
dôvody vojenskej agresie voči Československu a druhá podkapitola rozoberá
medzinárodnú zodpovednosť intervenujúcich štátov v spojeneckej krajine, analyzuje
trestnoprávnu zodpovednosť signatárov pozývacieho listu cudzích vojsk do vlastnej krajiny
a venuje sa aj okolnostiam vzniku a podpisu Moskovského protokolu, ktorý formálne
ukončil Pražskú jar a znamenal začiatok normalizácie.
Štvrtá kapitola má názov Právne aspekty demokratického socializmu. Je tvorená
tromi podkapitolami. Prvá podkapitola porovnáva demokratický socializmus s ortodoxným
komunizmom, rozdielne a spoločné znaky týchto dvoch ideológií a ich histórie. Ďalšie dve
podkapitoly rozoberajú občianske a politické práva, hospodárske, sociálne a kultúrne práva
a ich vzťah k ideológií demokratického socializmu.
10
Práca je vedomostným obohatením pre každého, kto sa hlbšie zaujíma nielen o
historický pohľad ale aj o právnu stránku dejinných udalostí v Československu v roku
1968, ktorý bol nepochybne búrlivý nielen vo vtedajšej ČSSR ale aj vo svete.
11
1 Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968
Politické zmeny v Československej socialistickej republike, ktoré by sa dali
symbolicky ohraničiť 5. januárom 1968, kedy bol zvolený za generálneho tajomníka
Komunistickej strany Československa Alexander Dubček a 21. augustom 1968, v deň, keď
obsadila Československo pätica armád „spriatelených“ krajín – Zväz sovietskych
socialistických republík, Maďarská ľudová republika, Bulharská ľudová republika, Poľská
ľudová republika a Nemecká demokratická republika, sa zapísali do svetovej histórie ako
Pražská jar.
Avšak príčiny politických zmien v Československu v roku 1968 mali hlbší základ a
v podstate siahajú až februárovému prevratu v roku 1948 vo vtedajšej Československej
republike. Faktory spoločenských zmien, ktoré sa odohrali v ČSSR v roku 1968, možno v
podstate rozdeliť na politické, sociálne a ekonomické.
1.1 Československá spoločnosť v 60. rokoch 20. storočia
Sociálna štruktúra Československa v druhej polovici šesťdesiatych rokov
spoludeterminovala ďalší spoločenský pohyb, ona sama však bola tiež výsledkom
historického vývoja, počas ktorého na jej utváranie pôsobili isté determinačné faktory,
ktoré je nevyhnutné na začiatku aspoň stručne pripomenúť, pretože dávajú vyniknúť
historickým súvislostiam skúmanej sociálnej situácie s epochou medzinárodného i
vnútorného vývoja, ktorá ju zrodila.1
Z medzinárodne politických faktorov ovplyvňovali sociálny vývoj Československa
stále ešte výsledky druhej svetovej vojny a oslobodenia; veľký význam svojimi stále
živými dôsledkami malo obdobie studenej vojny a tvrdého a priameho podriadenia
vnútorného vývoja krajiny sovietskej stalinistickej koncepcii, ktoré začalo koncom
štyridsiatych rokov; s doznievajúcou, avšak stále inšpirujúcou silou pôsobili určité
protistalinistické tendencie a zmierňujúce vplyvy Chruščovovej éry v Sovietskom zväze;
neodbytne sa hlásili tlaky pomerne nedávno nastoleného sovietskeho stagnačného
Brežnevovho režimu. Medzinárodnými vplyvmi prichádzajúcimi z celého ostatného sveta
1 MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara 1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. s. 8
12
sa ako determinačné faktory v zásade presadzovali len potiaľ, pokiaľ to jednoznačné
začlenenie do sovietskeho bloku umožňovalo.2
To však neznamená, že by vplyvy vývoja mimo sovietsky blok boli pre sociálnu
situáciu v Československu bezvýznamné. Už sama roztržka medzi Sovietskym zväzom a
Čínou (vrátane výraznej kritiky stalinizmu, ktorá z Číny zaznela v druhej polovici
päťdesiatych rokov) podrobila kritickej skepse do tej doby neotrasiteľný mýtus o všemoci
sovietskeho bloku. Pohyb v treťom svete po zrútení koloniálnej sústavy vtedy ešte zdanlivo
nahrával skôr koncepcii ďalšieho násilného prerozdeľovania sveta, ktorá bola zabudovaná
v základoch sovietskej i československej medzinárodnej politiky, koncepciu medzitým
však oslabenú uvoľnením medzinárodného napätia v období po Karibskej kríze. Avšak to
rozhodujúce pre ďalší vývoj sveta sa dialo vo vyspelých kapitalistických krajinách Európy,
Severnej Ameriky i Ďalekého Východu (Japonsko). Už v priebehu šesťdesiatych rokov sa
vyjasnilo, že tieto krajiny napriek povojnovým ťažkostiam a stratám spojeným so zrútením
koloniálneho systému dokázali dovŕšiť fázu industriálneho vývoja, začatú na prelome
osemnásteho a devätnásteho storočia a prejsť do kultúrno-civilizačného štádia ako
moderné, vyspelé industriálne spoločnosti relatívneho blahobytu (masovej spotreby), ktoré
pozoruhodne - nie bez vplyvov sociálneho reformizmu - zmiernili sociálne konflikty a
rozvinuli demokratické formy života. Na historicky blízkom obzore sa vynorili obrysy
postindustriálnej kultúry a civilizácie s ďalšími obrovskými možnosťami rozvoja
spoločnosti a človeka. To všetko znamenalo veľkú výzvu pre krajiny sovietskeho bloku, ak
chceli adaptovať svoje sociálne systémy na novú vlnu kultúrnych zmien.3
1.2 Spoločenská nedôvera v prezidenta Antonína Novotného
„Prezidentovi ČSSR a prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej
strany Československa Antonínovi Novotnému sa podarilo proti sebe postaviť doslova
všetkých a to nie iba v Československu. „Skalní“ komunisti mu vyčítali prílišnú
ústupčivosť „pravičiarom“ v Komunistickej strane Československa. Reformné krídlo v
komunistickej strane mu zasa vyčítalo neochotu či neschopnosť realizovať nevyhnutné
politické a ekonomické reformy. Slováci mu vyčítali veľkočeský šovinizmus, ktorý
2 MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara 1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. s. 9
3 tamtiež, s. 9-10
13
dokonca presahoval hranice čechoslovakizmu u väčšiny Čechov.“4
„"Novotný inklinoval k českému nacionalizmu. Mal podobnú predstavu ako
Chruščov, že postupne vznikne niečo ako jednotný sovietsky národ. U nás mal vzniknúť
jednotný československý národ. Preto postupoval voči Slovákom a Slovensku tak tvrdo.
Akúkoľvek opozíciu voči sebe pokladal za slovenský buržoázny nacionalizmus, aj keď ten
bol v tej dobe spoločnosťou už odmietnutý. Dával to najavo aj nevhodným a trápnym
spôsobom ako napríklad v Martine v roku 1967. Vtedy sa vyjadroval urážlivo na adresu
Matice Slovenskej a neprijal ani dary," tvrdí historik Pešek.“5 „Novotný si pohneval aj
Moskvu, keď odmietol návrh, aby Zväz sovietskych socialistických republík mohol
rozmiestniť vojská na hranici ČSSR s Nemeckou spolkovou republikou.“6
Problémom nakoniec nebolo to, či treba Novotného odvolať z funkcie prvého
tajomníka ÚV KSČ, ale kto ho má nahradiť. Nakoniec sa všetkým frakciám zdalo, že
Alexander Dubček, ktorý bol vtedy prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej
strany Slovenska, im nebude prekážať v realizácií ich politiky. Novotný zostal prezidentom
republiky. Najprv sa zdalo, že k ničomu podstatnejšiemu neprišlo. Lenže na prelome
februára a marca sa objavili správy, že Novotný chystá pomocou armády prevrat. Je
pikantné, že jeden z potenciálnych organizátorov prevratu, ušiel do Spojených štátov
amerických, kde požiadal o politický azyl. Vtedy začínali vstupovať do politiky masy.
Demonštrácie Novotného donútili, aby koncom marca 1968 abdikoval.7
1.3 Absencia občianskych a politických práv
V období od februárového prevratu – 25. februára 1948 až do začiatku Pražskej jari
– 5. januára 1968 boli v platnosti tri ústavy, ktoré v rozličnej miere deklarovali občianske a
politické práva a slobody.
Ústavná listina Československej republiky 121/1920 Zb. uvádzala občianske a
politické práva a slobody v piatej hlave označenou ako Práva a slobody rovnako i
občianske povinnosti. Boli v nej zahrnuté nasledujúce práva a slobody: rovnosť pred
zákonom, právo na život, osobná a majetková sloboda, domová sloboda, sloboda tlače,
združovacie a zhromaždovacie právo, petičné právo, listové tajomstvo, slobodu učenia,
4 GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. 2007, roč. 7, č. 8, s. 14 5 http://aktualne.atlas.sk/prezident-novotny-spojil-dubceka-s-bilakom/slovensko/politika/, [cit. 2012-12-6]6 GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. 2007, roč. 7, č. 8, s. 14 7 tamtiež, s. 14
14
slobodu svedomia a vyznania, ochrana manželstva, rodiny a materstva.8 Keďže obnovená
Československá republika právne nadväzovala na medzivojnovú predmníchovskú
republiku, prevzala aj jej právny poriadok s ňou aj najvyšší zákon - Ústavnú listinu
Československej republiky, ktorá bola v platnosti až do roku 1948, keď ju nahradila Ústava
9. mája.
Ústava 9. mája 150/1948 Zb. deklarovala podobné práva a slobody ako Ústavná
listina ČSR s tým, že boli precíznejšie formulované. Boli to nasledovné práva a slobody:
rovnosť pred zákonom, osobná sloboda, domová sloboda, listové tajomstvo a tajomstvo
dopravovaných správ, sloboda pobytu, majetková sloboda, sloboda vyznania a svedomia,
sloboda prejavu, petičné právo.9 Ústava 9. mája bola v platnosti od 9. mája 1948 – tretieho
výročia obnovenia republiky do 11. júla 1960, keď ju nahradila Ústava Československej
socialistickej republiky.
Ústava ČSSR 100/1960 Zb. v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou
pomerne nejasno deklarovala občianske a politické práva a slobody, keďže tie boli
obsiahnuté len v tele textu ústavy a nie aj v názvoch článkov ústavy. Podľa tejto ústavy
mali všetci občania rovnaké práva a povinnosti. Deklarovala rovnoprávnosť všetkých
občanov, slobodu prejavu, slova a tlače, zhromažďovaciu slobodu, slobodu pouličných
sprievodov a manifestácií, nedotknuteľnosť osoby, nedotknuteľnosť obydlia, listového
tajomstva a tajomstva dopravovaných správ, slobodu pobytu, slobodu vyznania, právo na
politický azyl. Petičné právo bolo v ústave deklarované nepriamo ako právo občanov a
organizácií obracať sa k zastupiteľským zborom a k ostatným štátnym orgánom s návrhmi,
podnetmi a sťažnosťami.10 Ústava ČSSR z roku 1960 bola v platnosti počas celého
obdobia Pražskej jari.
10. decembra 1948 III. Valné zhromaždenie OSN prijalo právne záväzný dokument
Všeobecnú deklaráciu ľudských práv vo forme rezolúcie č. 217/III, ktorý síce nebol
sankcionovateľný, ale mal veľkú morálnu váhu.11 Tento dokument platil aj pre
Československo ako členský štát OSN. Má 30 článkov, ktoré zahrňujú občianske, politické,
ekonomické, sociálne a kultúrne práva.12
Tieto občianske práva a slobody zakotvené v československom právnom poriadku
8 http://www.ssag.sk/SSAG%20study/NOS/ustava20.pdf, [cit. 2013-2-9] 9 http://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1948.html, [cit. 2013-2-9]10 http://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1960.html, [cit. 2013-2-9]11 http://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2012/01/UDHRvSVK.pdf, [cit. 2013-2-10]12 http://www.amnesty.sk/vseobecna-deklaracia-ludskych-prav/, [cit. 2013-2-10]
15
boli len fiktívnymi právami a slobodami a v skutočnosti o právach a slobodách občanov
Československa rozhodovala štátno-byrokratická elita Československa napojená na
sovietske mocenské centrum, ktorá neváhala odopierať svojim občanom aj tie
najzákladnejšie práva vrátane práva na život v snahe udržať a upevniť komunistický
monopol moci.
Politické procesy, ktoré prebiehali v Československu so skutočnými alebo len
domnelými nepriateľmi komunistického režimu v prvých rokoch od februárového prevratu
v roku 1948 ale aj v neskoršom období, boli od počiatku nezákonné, keďže boli v rozpore s
ústavou a medzinárodnými záväzkami Československa a obete týchto politických procesov
sa v roku 1968 oprávnene domáhali nápravy krívd na nich spáchaných.
1.4 Dovolávanie sa spravodlivosti osobami politicky prenasledovanými
„Bývalí ľudia“ či „nepriateľské osoby“, tak komunistický režim v päťdesiatich a
šesťdesiatych rokoch nazývali svoje aktívnych i domnelých odporcov. Medzi ne patrili i tí
československí občania, ktorí boli po štátnom prevrate v roku 1948 odsúdení podľa zákona
č. 50/1923 Zb. na ochranu republiky, podľa zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovo
demokratickej republiky, podľa trestného zákona č. 86/1950 Zb. a podľa nového trestného
zákona 140/1961 Zb. Mlyny tzv. triednej justície prešlo podľa dobových údajov
ministerstva spravodlivosti do roku 1968 asi 128 tisíc politických väzňov, súdených práve
podľa týchto štyroch zákonov.13
Zasadanie predsedníctva ÚV KSČ prebehlo 9. septembra 1948. Na rokovaniach
bolo rozhodnuté o nastolení ostrého kurzu proti reakcii. To zahrňovalo vybudovanie
táborov nútených prác a pozatýkanie nepohodlných občanov.14
Začiatkom 50. rokov bolo vybudovaných 422 pracovných táborov a väzníc. V
týchto zariadeniach bolo v apríli 1950 uväznených len v českých krajinách 6 788 osôb z
politických dôvodov. V máji toho roku to bolo už 11 026 osôb.15
Aby mohli byť splnené úlohy vyplývajúce ze septembrového zasadania ÚV KSČ,
muselo byť vyhľadávanie nepriateľov urýchlené. Veď podľa plánu ministerstva
13 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha: Prostor, 2009. s. 209
14 http://www.totalita.cz/proc/proc.php, [cit. 2013-2-9]15 tamtiež, [cit. 2013-2-9]
16
spravodlivosti malo len v dobe od 20.5. do 15.6. 1949 prebehnúť 110 procesov s 1400
osobami.16
Na konci roka 1948 vedenie československých komunistov vznieslo vážne
obvinenia voči popredným funkcionárom ÚV KSS, najmä Vladimírovi Clementisovi, ktorý
bol v tom čase ministrom zahraničných vecí, Gustávovi Husákovi a Ladislavovi
Novomeskému, ktorým pripisovali za vinu, že mali nemarxistický prístup k riešeniu
slovenskej nacionálnej otázky, neboli ochotní podriaďovať sa jednotnému vedeniu strany a
podobne. Zasadnutie ÚV KSS toto stanovisko prijalo a na IX. zjazde KSS, konanom v
Bratislave 24. až 25. mája 1950, pridalo k buržoáznym nacionalistom aj Karola Šmidkeho.
Husák bol odvolaný z funkcie predsedu Zboru povereníkov. Clementisa odsúdili na smrť a
popravili, Husák a Novomeský dostali dlhoročné väzenie.17
V rokoch 1950 až 1952 sa na Slovensku rozpútalo priam peklo komunistického
útlaku. Komunistický režim aj v ČSR odhalil svoju zločineckú tvár, akú mal v Rusku od
samého začiatku. Zatváral, súdil a popravoval svojich nepriateľov i prívržencov. Od konca
októbra do konca roku 1952 v celom štáte vyniesli 233 rozsudkov smrti, z ktorých 178
vykonali. Koľko ľudí ubili na smrť bez súdu, to zatiaľ nevieme a je otázne, či to niekedy
vôbec budeme vedieť.18
Začiatkom 60. rokov 20. storočia nastáva v Československu obrat, čo sa týka
politického prenasledovania. Počet politických procesov prudko klesá a stúpa počet
amnestovaných. Bývalí politicky väzni sa nechceli zmieriť s realitou a volali po obnovení
ich procesov a po občianskej a súdnej rehabilitácii. Vzhľadom na to, že sa jednalo o veľkú
skupinu občanov, ktorí zdieľali spoločný osud, predstavovali politickú silu samú o sebe.
1.5 Absencia náboženskej slobody
Komunistický režim, ktorý presadzoval politiku ateizácie spoločnosti, videl v
cirkvách a náboženských spoločnostiach svojho prirodzeného nepriateľa. Dominantné
postavenie v Československu mala Československá katolícka cirkev, preto prvomrade
svoje úsilie o ateizáciu spoločnosti komunisti zamerali proti tejto najväčšej cirkvi.
Prvou väčšou aktivitou namierenou proti Katolíckej cirkvi bola štátom riadená
16 http://www.totalita.cz/proc/proc.php, [cit. 2013-2-9] 17 ŠPIESZ, A. 2002. Ilustrované dejiny Slovenska: Na ceste k sebauvedomeniu. 2. vyd. Bratislava: Perfekt,
2002. s. 25218 tamtiež, s. 252
17
Katolícka akcia v roku 1949, ktorej cieľom bolo vytvoriť národnú cirkev podriadenú
vládnucemu režimu a nezávislú od biskupov a Vatikánu.
V roku 1950 sa komunistický režim rozhodol v rámci Akcie K a Akcie R
zlikvidovať mužské a ženské rehole. Presne o polnoci z 13. na 14. apríla 1950 internovali
1180 rehoľníkov zo Slovenska do piatich záchytných kláštorov. Svojou brutalitou sa Akcia
K do histórie zapísala pod názvom barbarská noc.19
V noci z 29. na 30. augusta 1950 prebehla Akcia R zameraná na likvidáciu
ženských kláštorov. Rehoľné sestry rozmiestnili do tzv. sústreďovacích táborov, aby
oslabili vplyv reholí na duchovný život v krajine.20
Napokon v júli 1953 boli rehole de iure zrušené, keďže podľa zákona o spolkoch
nemohli vyvíjať svoju činnosť. Komunisti chceli religiózne Slovensko čo najviac
odfiltrovať od duchovných osôb, čo sa im aj čiastočne podarilo. Zastavili prílev nových
rehoľníčok, pričom tie, čo boli v sústreďovacích táboroch, postupne zostarli a dožili v
charitných domovoch.21
Po fiasku Katolíckej akcie v roku 1949 sa rozhodol režim vytvoriť z hŕstky kňazov,
ktorí podporovali Katolícku akciu združenie lojálnych kňazov komunistického režimu pod
názvom Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva. A tak na troskách Katolíckej akcie
vzniklo hnutie, ktorého oficiálnou úlohou bolo presadzovanie mieru budovateľským úsilím
vo vtedajšom Československu. Mier bola téma, ktorá bola obsiahnutá rovnako vo
katolíckej vierouke ako aj v marxistickej náuke a navyše v čase bipolárneho rozdelenia
sveta a medzinárodného napätia to bola celkom vďačná téma, na ktorej sa dala budovať
organizácia, ktorej skutočným cieľom bolo podriadiť Katolícku cirkev komunistickému
režimu a odmietanie vernosti pápežovi.22
Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva pôsobilo až do roku 1968, keď bolo
podrobené vnútrocirkevnej kritike a rozpustené a bolo nahradené hnutím Dielo koncilovej
obnovy, ktoré bolo lojálne biskupom a verné pápežovi a dalo si za úlohu napraviť krivdy
napáchaných na cirkvi v posledných dvoch desaťročiach. DKO malo v posolstve prijatom
v apríli 1968 jedenásť široko koncipovaných požiadaviek, ktoré zahrňovali zrušenie
vládnych zmocnencov, novelizácie štátnej cirkevnej legislatívy, naliehali na obnovenie
19 http://www.szcpv.org/10/akciak.html, [cit. 2013-2-11] 20 http://www.sme.sk/c/5525802/pred-60-rokmi-rozprasili-zenske-rehole.html#ixzz2Kaw0Zmip,
[cit. 2013-2-11]21 tamtiež, [cit. 2013-2-11]22 http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2005/cl050102.htm, [cit. 2013-2-11]
18
reholí a Gréckokatolíckej cirkvi, na revíziu činnosti Spolku svätého Vojtecha a Ústrednej
katolíckej charity, na prijímanie seminaristov na bohoslovecké fakulty podľa potrieb
Cirkvi, na rozšírenie obsahu i nákladu Katolíckych novín, na rehabilitáciu perzekvovaných
kňazov a biskupov i na dosadenie nových biskupov.23
Nové vedenie KSČ si uvedomovalo mieru perzekúcie, ktorej boli cirkvi v
predchádzajúcom období vystavené a snažilo sa o zlepšenie vzťahu medzi nimi a štátom.
Prvým krokom bola relatívne liberálna koncepcia cirkevnej politiky, schválená
predsedníctvom ÚV KSČ 21.3.1968; druhým výmena na poste riaditeľa sekretariátu pre
cirkevné veci pri ministerstve kultúry ČSSR, tretím potom zmienka o prirodzenom práve
každého občana na slobodný náboženský život v Akčnom programe KSČ. Aj napriek
všetkým týmto ústretovým krokom však neboli veriaci s podmienkami pre činnosť svojich
cirkví spokojní.24
Prvé rokovanie medzi predstaviteľmi katolíckej cirkvi a vlády sa konalo 16. apríla
1968, pričom najzávažnejším problémom bolo udelenie štátneho súhlasu biskupom, ktorí
dosiaľ nemohli pôsobiť vo svojom úrade (litomeřický Štěpán Trochta, brnenský Karel
Skoupý, českobudejovický Josef Hlouch), Všetci ešte do augusta 1968 obdržali súhlas k
návratu do svojich diecéz. Pozitívneho výsledku však nebolo dosiahnuté u tajne
vysvätených biskupov Karla Otčenáška (Hradec Králové) a Ladislava Hlada.25
No stále sa čakalo na schválenie stanov DKO. Ministerstvo vnútra však prípisom z
18. októbra 1968 organizačné stanovy DKO neschválilo, pričom dôvodilo, že „základná
organizačná štruktúra zamýšľanej organizácie je založená na zásade hierarchickej výstavby
organizácie rímskokatolíckej cirkvi“, čo malo byť v rozpore s demokratickým
centralizmom a jemu zodpovedajúcim volebným systémom. Dikcia prípisu prezrádza, že
bol formulovaný už po osudnom 21. auguste 1968, keď Pražskú jar vystriedala sovietska
zima a demokratizačný proces sa začal zjavne pribrzďovať.26
Z veľkého množstva aktivít evanjelických cirkví je nutné zmieniť aspoň výrazný
hlas Českobratskej cirkvi evanjelickej, v ktorej prehlásení zo 14. marca 1968 zaznela
snaha o aktívnu spoluúčasť na tvorbe cirkevnej politiky štátu. Široký ohlas v spoločnosti si
rovnako získalo úsilie o znovuobnovenie tradičných organizácií evanjelickej mládeže ako
23 http://www.impulzrevue.sk/article.php?300, [cit. 2013-2-11] 24 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha:
Prostor, 2009. s. 3225 tamtiež, s. 3326 http://www.impulzrevue.sk/article.php?300, [cit. 2013-2-11]
19
boli YMCA a YWCA.27
K oživeniu došlo i v židovských náboženských obciach. Židia v českých krajinách
predovšetkým požadovali, aby sa československá vláda v rámci rehabilitácie dištancovala
od verejných prejavov antisemitizmu z počiatku päťdesiatich rokov. Rovnaký význam
prisudzovali tak aj ničím nerušeným stykom so židovskými organizáciami v zahraničí.28
Väčšinu rozhodujúcich uskutočnených zmien v oblasti cirkevnej politiky ČSSR z
obdobia Pražskej jari sa nepodarilo zachovať v čase normalizácie s výnimkou iba jednej a
to obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi a ostatné reformy v cirkevnej politike boli postupne
odbúrané.
1.6 Nevyhovujúce štátoprávne usporiadanie Československa
Jedným z hlavných „spúšťačov“ Pražskej jari bola túžba slovenského národa po
osobitnej forme vlastnej štátnosti v rámci Československej socialistickej republiky.
Už podľa Košického vládneho programu vyhláseného 5. apríla 1945 v Košiciach
ako Program prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov obsahoval zásadu, že
vzťahy medzi českým a slovenským národom mali byť upravené na princípe rovný s
rovným, reprezentatívnym orgánom Slovenska sa mala stať Slovenská národná rada, bola
uznaná svojbytnosť slovenského národa týmito slovami: „Uznávajúc, že Slováci majú byť
pánmi vo svojej slovenskej zemi práve tak ako Česi vo svojej českej národnej domovine, a
že republika bude obnovená ako spoločný štát rovnoprávnych národov, českého a
slovenského, vyjadrí vláda toto uznanie dôležitými štátnopolitickými aktmi.“29
Českí nacionalisti sa nezmierili relatívne samostatným postavením Slovenska v
rámci ČSR a po májových voľbách v roku 1946, keď na Slovensku komunisti utrpeli
volebnú porážku a voľby vyhrala nekomunistická Demokratická strana, zatiaľ čo v
českých krajinách zvíťazila KSČ, sa komunisti pridali na stranu pražských centralistov a
tromi pražskými dohodami podpísanými medzi SNR a československou vládou od 2. júna
1945 do 28. júna 1946 bola slovenská autonómia výrazne oklieštená. Proces unifikácie
27 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha: Prostor, 2009. s. 33
28 tamtiež, s. 33 29 ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. 3. vyd.
Bratislava : Lúč, 2003. s. 544
20
československého štátu pokračoval Ústavou 9. mája z roku 1945, ktorý zakotvil atypické
asymetrické štátoprávne usporiadanie a vyvrcholením pražského centralizmu bolo prijatie
socialistickej ústavy z 11. júla 1960.
Ústava ČSSR z roku 1960 pozmenila postavenie slovenských národných orgánov
– napríklad bol zrušený Zbor povereníkov a nanovo sa upravili kompetencie Slovenskej
národnej rady. Zakotvila rigorózne unitárny, centralizovaný štát s formálnym priznaním
autonómneho postavenia Slovenska, redukovanú na jednu oblasť zákonodarnej činnosti a
úplne podriadeného vo vládnej a výkonnej moci celoštátnym orgánom štátnej správy. Išlo o
typ autonómie, ktorý sa okrem formálneho jestvovania národnoštátnych orgánov štátnej
moci a správy, orgánov zbavených skutočných ingerencií štátnej moci a správy sa v
podstate rovnal úplnému unitarizmu. Bola to autonómia úplne fiktívna.30
Proces formovania slovenskej štátnosti sa nezastavil ani dlhodobou blokáciou
režimu asymetrického modelu usporiadania vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Akonáhle
sa uvoľnili bariéry centralizmu a dogmatického prístupu v súvislosti s otvorením diskusie,
slobodou slova a demokratizácie spoločnosti začiatkom jari v roku 1968, ozvali sa, najprv
nesmelo, ale potom rezolútne požiadavky na iné usporiadanie vzťahov medzi Čechmi a
Slovákmi. Bola nastolená a napokon v roku 1968 vybojovaná nová forma spolužitia –
federácia.31
Nevyhnutnosť nového štátoprávneho usporiadania ČSR bola obsiahnutá aj v
Akčnom programe KSČ z roku 1968, v ktorom sa uvádzalo, že samo asymetrické
usporiadanie Československa nebolo už principiálne spôsobilé vyjadriť a zabezpečiť
štátoprávne vzťahy dvoch rovnoprávnych národov, pretože postavenie jedného i druhého
národa sa nutne vyjadrovalo rozdielnym spôsobom. Rozdielny spôsob sa prejavil
predovšetkým v tom, že funkciu českých národných orgánov plnili centrálne orgány, ktoré
ako celoštátne boli nadriadené slovenským národným orgánom a tým sa slovenskému
národu prakticky prekážalo v rovnoprávnej účasti na tvorbe a realizácii celoštátnej politiky.
Objektívne nedostatky takéhoto riešenia najviac prehlbovala doterajšia politická atmosféra
a prax nepriaznivo ovplyvňujúca postavenie a činnosť slovenských národných orgánov. V
takýchto podmienkach sa funkcie slovenských národných orgánov oslabovali a ako aj v
30 SKALOŠ, M. 2008. Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Rozdelenie ČSFR a ďalšia spolupráca. Banská Bystrica : PrF UMB Banská Bystrica, 2008. s. 85-86
31 tamtiež, s. 87-88
21
päťdesiatych rokoch tak aj v koncepcii Ústavy ČSSR z roku 1960. Preto sa dostali
slovenské národné orgány do postavenia, keď ich vplyv na chod štátneho mechanizmu sa
stal okrajovým. Tieto nedostatky nemohli - i so zreteľom na nezdravé prvky politické
atmosféry nedávnej minulosti - prekonať ani spoločný dokument ÚV KSČ a ÚV KSS o
posilnení úlohy SNR z roku 1964.32
Tento vývoj nutne vyvolával nedorozumenia medzi českým a slovenským národom.
V českých krajinách pri neexistencii vlastných národných orgánov vzbudzoval dojem
nadbytočnosti slovenských národných orgánov. Na Slovensku zase vyvolával
presvedčenie, že Slováci si doma nevládnu, a že sa o všetkom rozhoduje výlučne v Prahe.33
Napokon bol prijatý Národným zhromaždením Ústavný zákon o federácií z 27.
októbra 1968, ktorý nadobudol účinnosť 1. januárom 1969. Skladal sa z preambuly a z
ôsmich hláv. Preambula obsahovala zásadu, že československú federáciu tvoria dve
rovnoprávne národy – český a slovenský, reprezentované Českou národnou radou a
Slovenskou národnou radou, ktoré sa rozhodli vytvoriť spoločný federatívny štát.
Podľa tohto zákona sa od 1. januára 1969 ustanovila Česká socialistická republika a
Slovenská socialistická republika ako federatívne jednotky Československej socialistickej
republiky.
Na federatívnej úrovni bolo zriadené ako jediný zákonodarný zbor ČSSR
dvojkomorové Federálne zhromaždenie skladajúce sa z dvoch rovnocenných snemovní –
Snemovňa ľudu, ktorá mala 200 poslancov volených priamo občanmi a Snemovňa
národov, ktorá mala 150 poslancov a z toho 75 poslancov volili v priamej voľbe občania
Českej socialistickej republiky a ďalších 75 poslancov volili v priamej voľbe občania
Slovenskej socialistickej republiky. Volebné obdobie Snemovne ľudu bolo štyri roky a
funkčné obdobie Snemovne národov korešpondovalo s volebným obdobím Snemovni
ľudu. Pri schvaľovaní kľúčových zákonov platila zásada zákazu majorizácie, čo v praxi
znamenalo, že poslanci Snemovne národov hlasovali oddelene, podľa toho za ktorú
republiku boli zvolení a zákon bol schválený v Snemovne národov, ak sa zaň vyslovili
nadpolovičnou väčšinou poslanci za ČSR a rovnako aj poslanci za SSR. Princíp zákazu
majorizácie mal zabrániť tomu, aby česká väčšina prehlasovala slovenskú menšinu.
32 http://www.sds.cz/view.php?cisloclanku=2008040902, [cit. 2013-2-12]33 tamtiež, [cit. 2013-2-12]
22
Prezident ČSSR bola hlava československej federácie volená Federálnym
zhromaždením na päť rokov. Najvyšším výkonným orgánom štátnej moci v
Československu bola Vláda ČSSR.
Ústavný zákon o federácií presne vymedzoval, ktoré právomoci patrili výlučne
federatívnym orgánom, ktoré právomoci boli spoločné pre federatívne orgány rovnako aj
pre národné orgány republík. Ostatné veci nespomenuté ako výlučná právomoc
federatívnych orgánov alebo ako spoločná právomoc federatívnych a národných orgánov,
patrili do výlučnej právomoci národných orgánov republík.
Na národnej úrovni republík boli zriadené zákonodarné zbory- Česká národná rada
a Slovenská národná rada, ktoré mali právomoc uznášať sa na zákonoch s pôsobnosťou
vymedzenou štátnym územím jednotlivých republík. Obidve národné rady mali volebné
obdobie štyri roky, pričom ČNR bola volená priamo občanmi ČSR a SNR bola volená zas
občanmi SSR. ČNR mala 200 poslancov a SNR po 150 poslancov.
Najvyššími výkonnými orgánmi jednotlivých republík boli Vláda Českej
socialistickej republiky a Vláda Slovenskej socialistickej republiky. Obidve sa za svoju
činnosť zodpovedali svojim národným radám.
Šiesta hlava Ústavného zákona o federácií obsahovala ustanovenia o Ústavnom
súde Československej socialistickej republiky. Mal to byť súdny orgán ochrany ústavnosti
a jeho úlohou bolo riešiť kompetenčné spory medzi federatívnymi a republikovými
orgánmi. Zloženie Ústavného súdu ČSSR malo pozostávať zo šiestich sudcov z Českých
krajín a ďalších šiestich zo Slovenska. Títo dvanásti ústavní sudcovia mali byť volený na
sedem rokov Federálnym zhromaždením. Rovnako mali byť zriadené ústavné súdy na
národných úrovniach a o ich zložení mali rozhodovať jednotlivé národné rady.
Ustanovenia šiestej hlavy Ústavného zákona o federácií zostali po celý čas existencie
ČSSR takpovediac len „na papieri“ a z právneho hľadiska boli tieto právne normy
obsoletné a ústavné súdy počas socialistickej éry nikdy neboli zriadené. Ich funkciu
vykonávali ústavnoprávne výbory Federálneho zhromaždenia a jednotlivých národných
rád.
Keďže boli na českej aj na slovenskej strane zriadené na národnej úrovni
korešpondujúce orgány v zákonodarnej a výkonnej oblasti štátnej moci možno hovoriť, že
československá federácia bola symetrickou federáciou. Napriek tomu v kultúrnej, vedeckej
23
ale aj politickej oblasti zostával zachovaný v niektorých prípadoch asymetrický model
usporiadania štátu, napr. neexistovala na českej národnej úrovni Česká televízia, Česká
akadémia vied či Komunistická strana českých krajín, ich funkcie českých národných
orgánov vykonávali federálne ustanovizne Československá televízia, Československá
akadémia vied či Komunistická strana Československa. Hlavne neexistencia vlastnej
českej komunistickej strany spôsobila to, že moc sa kumulovala v Ústrednom výbore KSČ,
ktorý rozhodoval všetky podstatné politické záležitosti rovnako na federálnej úrovni ako aj
na českej národnej úrovni.
Vláda Českej socialistickej republiky a ministerstvá Českej socialistickej republiky
sa zriadili odčlenením od ministerstiev unitárneho štátu. Vlastne nebol utvorený český štát,
jasne rozlíšiteľný a oddelený od česko-slovenského štátu. To bol podstatný problém česko-
slovenského štátoprávneho usporiadania 34
1.7 Stagnovanie hospodárstva a pokles životnej úrovne
Na životnú úroveň vplývali hospodárske vplyvy ako dôsledok medzinárodných i
vnútorných procesov v určitom historickom období. Prejavovalo sa dedičstvo silne
industrializovanej hospodárskej štruktúry českých krajín a skôr agrárnej štruktúry
Slovenska, ktoré pochádzala ešte z obdobia prvej republiky a v rade dôležitých prvkov aj z
obdobia Rakúsko-Uhorska. Pôsobili ešte dôsledky vojnovej prestavby ekonomiky,
predovšetkým však ďalšie vlny unáhlenej "ťažkej" industrializácie, začatej spolu so
studenou vojnou a len v posledných desiatich rokoch čiastočne oslabenej novými trendmi,
nadväzujúcimi na celosvetový hospodársky vývoj. Jedným z najdôležitejších faktorov,
ktorý stimuloval sociálne zmeny šesťdesiatych rokov, bola hospodárska kríza na ich
počiatku, ktorá demonštrovala neschopnosť tradične štruktúrovaného a byrokraticky
riadeného národného hospodárstva uspokojovať potreby obyvateľstva.35
V susednom Rakúsku, vyznačujúcim sa životnými podmienkami a produktivitou
približne porovnateľným s Československom, predstavoval podiel obyvateľstva na hrubom
34 SKALOŠ, M. 2008. Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Rozdelenie ČSFR a ďalšia spolupráca. Banská Bystrica : PrF UMB Banská Bystrica, 2008. s. 91
35 MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara 1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. s. 10-11
24
národnom produkte v roku 1966 cca 73 %. Táto skutočnosť spolu s produktom na hlavu
približne o 15% vyšším než v Československu viedla k priemernému životnému štandardu
vyššiemu o 25-30 %. Aj keď dokonca vezmeme do úvahy fakt, že tento vyšší priemer by
bol rozdelený medzi jednotlivca menej vyrovnane a vyčleníme polovicu rakúskej
"nadhodnoty" ako možnú "nadspotrebu kapitalistov", zostával zaujímavý fakt, že
susediaca, zjavne nesocialistická krajina dosahovala lepšie výsledky vo vzťahu k
nadhodnote, ako zjavne socialistická krajina. Podobný, avšak dokonca oveľa výraznejší
kontrast bolo možné pozorovať v porovnaní s iným "kapitalistickým" susedom –
Spolkovou republikou Nemecko.36
Nižšia ekonomická a životná úroveň Československa poukazovala na relatívny
neúspech socialistického experimentu sovietskeho typu, ktorý je dnes bežne uznávaný.
Súčasne však rozdiel voči krajine s porovnateľnými podmienkami nebol ešte príliš veľký a
tendencie vývoja medzi rokom 1953 a 1966 boli dokonca priaznivé hrubý národný produkt
na hlavu vzrástol v Československu v roku 1966 oproti roku 1948 viac ako vo Francúzsku,
Fínsku, Holandsku, Nórsku, Švédsku a vo Veľkej Británii a reálna mzda stúpla po roku
1968 oproti roku 1948 viac ako vo Veľkej Británii, rovnako ako vo Fínsku a len o niečo
menej než v Nórsku a Rakúsku. Dnes už neudivuje, že ďalšie vyspelé kapitalistické krajiny
dosahovali v tejto oblasti priaznivejšie výsledky, stojí však zato pripomenúť, že
československý vývoj bol v tej dobe s vyspelými krajinami ešte porovnateľný. Všeobecne
sa uznáva, že popri Nemeckej demokratickej republike bolo Československo v
šesťdesiatych rokoch krajinou, ktorá z hospodárskeho hľadiska mala najlepšie predpoklady
pre pozitívnu reakciu na výzvu pripojiť sa k trendu nastúpenému priemyselne vyspelými
spoločnosťami, pričom zatiaľ ešte prekonateľná hospodárska dištancia voči nim mohla
pôsobiť - a tiež pôsobila- skôr ako mobilizujúci faktor.37
Pokles životnej úrovne zapríčinil aj krach tretej päťročnice v roku 1962, ktorá
vychádzala z nereálneho plánu a rovnako sa nereálne ukázali aj záväzky na jeho
prekročenie, či splnenie päťročnice za štyri roky. Množstvo tovaru produkovaným ťažkým
priemyslom bolo prebytkovým a vyrábal sa takpovediac „na sklad“, zatiaľ čo tovar dennej
spotreby bol nedostatkovým. Po predčasnom skončení tretej päťročnice už po dvoch
rokoch, nasledovali nasledujúce dva roky dva jednoročné plány a štvrtá päťročnica
36 MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara 1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. s. 11
37 tamtiež, s. 11-12
25
nasledovala až v roku 1965. Dôsledkom krachu tretej päťročnice bol pokles národného
dôchodku až do roku 1964.38
Centralizované a byrokraticky riadené hospodárstvo sa ukázalo ako neefektívne a
neschopné konkurovať trhovému hospodárstvu, preto si Akčný plán KSČ z roku 1968 dal
za úlohu „demokratizovať“ hospodárstvo v podobe vytvorenia autonómnosti podnikov a
podnikových zoskupení ich relatívnu nezávislosť na orgánoch štátu.39
1.8 Alexander Dubček – politik Pražskej jari
Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v obci Uhrovec, v tom istom
dome, kde sa narodil slovenský národný buditeľ Ľudovít Štúr. Bol synom svetobežníka,
socialistického rojka a presvedčeného pacifistu Štefana Dubčeka, vyučeného za tesára.
Vyrastal vo Sovietskom zväze, kde jeho rodičia ako členovia Interhelpu, pomáhali budovať
socializmus. Odtiaľ sa ako sedemnásťročný v roku 1938 spolu s otcom vrátil do Uhrovca.40
Nástup hitlerovského Nemecka, rozpad Československa, vznik Slovenského štátu,
ilegálna komunistická aktivita otca ako vedúceho funkcionára KSS, jeho nevyhnutné
skrývanie sa a nakoniec aj zatknutie a uväznenie v Mauthausene – v takom rámci dospieval
Alexander Dubček, robotník v zbrojovke v Dubnici nad Váhom. Keď v roku 1944 vypuklo
Slovenské národné povstanie, Alexander, nezaváhal a odišiel k partizánom, rovnako ako
jeho starší brat Július, ktorý v januári 1945 padol zasiahnutý streľbou nemeckej hliadky.
Alexander Dubček bol počas SNP dva razy ranený.41
Niekoľko mesiacov po vojne si Alexander Dubček založil rodinu a presťahoval sa
do Trenčína, kde pracoval v továrni. Svoju aktivitu ako člen KSS obmedzoval len na
miestnu bunku v závode. Ale v júni 1949 mu ponúkli funkciu administratívneho tajomníka
OV KSS v Trenčíne. Týmto sa začína jeho cesta profesionálneho stranícko-politického
pracovníka. Do októbra 1951 bol vedúcim tajomníkom OV KSS v Trenčíne. Potom ho
preložili do Bratislavy, kde pôsobil ako pracovník organizačného oddelenia ÚV KSS. Od
januára 1953 vykonával funkciu vedúceho tajomníka KV KSS v Banskej Bystrici.42
38 http://spravy.pravda.sk/ekonomika/clanok/199014-pribeh-o-tom-ako-paetrocnice-prisli-o-svoj-lesk/, [cit. 2013-2-10]
39 http://www.sds.cz/view.php?cisloclanku=2008040902, [cit. 2013-2-10] 40 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia
ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 19 41 tamtiež, s. 19-2042 tamtiež, s. 20
26
Absolvoval viaceré školenia a študoval aj na Univerzite Komenského v Bratislave.
V šiestom semestri bol nútený štúdium prerušiť, pretože ho vyslali na štúdium na Vysokú
školu politickú v Moskve (1955-1958). Bolo to v čase nástupu Nikita Sergejeviča
Chruščova do vedenia KSSZ, jeho odhalenia zločinov stalinizmu a jeho prvých pokusov –
i keď nesmelých a polovičatých – o reformy. Za krátky čas po návrate z Moskvy v
septembri 1958 Alexandra Dubčeka vymenovali za vedúceho tajomníka
Západoslovenského krajského výboru KSS, odkiaľ ho potom v roku 1960 preložili do
Prahy, kde sa stal tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel. V tejto funkcii sa začiatkom
šesťdesiatych rokov veľmi aktívne podieľal na práci rehabilitačných komisií – Kolderovej
aj barnabitskej (1962-1963).43
Aktívna účasť na práci v rehabilitačných komisiách, najmä pri presadzovaní
rehabilitácie tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov, ale aj aktivita a vlastné názory
ako tajomníka ÚV KSČ pre priemysel pri prerokúvaní rozličných otázok na sekretariáte
ÚV KSČ vyvolali nevôľu a odpor Antonína Novotného. Keď však bol z funkcie prvého
tajomníka ÚV KSS odvolaný Karol Bacílek (na základe záverov rehabilitačných komisií o
jeho podiele na represiách päťdesiatych rokov vo funkcii ministra vnútra), bol Alexander
Dubček aj napriek nevôli a odporu Novotného v apríli 1963 zvolený za prvého tajomníka
ÚV KSS. Z toho titulu sa potom stal aj členom predsedníctva ÚV KSČ.44
Na jeseň roku 1967 dospelo opozičné antinovotnovské a reformné hnutie do štádia
otvoreného konfliktu vo vnútri KSČ, ktorý nadobudol podobu sporu o dekumulácií
najvyšších straníckych a štátnych funkcií. A jedným z rozhodujúcich momentov, ktorý
vyzretú situáciu doviedol do otvoreného konfliktu s režimom Antonína Novotného, bolo
premyslené programové vystúpenie Alexandra Dubčeka na zasadaní ÚV KSČ 30. októbra
1967 pri prerokúvaní materiálu o postavení a úlohe KSČ.45
Novotnému sa už nepodarilo Dubčeka a jeho stúpencov umlčať. Ba ani
neočakávaný príchod sovietskeho vodcu Leonida Brežneva, ktorého Novotný pozval
začiatkom decembra 1967 do Československa, ani plány generála Šejnu použiť armádu,
rúcajúcu sa pozíciu Novotného nezachránili. Po dlhých rokovaniach ÚV KSČ v decembri
1967 a začiatkom januára 1968 bol Antonín Novotný z funkcie prvého tajomníka odvolaný
a do tejto funkcie bol zvolený, celkom neočakávane, Alexander Dubček. Tým sa odstránila
43 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 20
44 tamtiež, s. 2145 tamtiež, s. 21
27
základná prekážka vývoja reformného hnutia do podoby Pražskej jari.46
V januári 1968 mal Alexander Dubček niečo vyše 46 rokov. Mal za sebou 18 rokov
práce v straníckom aparáte. A predsa bol schopný a najmä ochotný permanentne inovovať
svoje myslenie, akceptovať premeny spoločnosti a pokúšať sa ich preniesť do politických
zámerov a programov, samozrejme, postupne a konsenzuálne. Alexander Dubček nebol typ
politika – avanturistu, postupoval tak, aby predčasne „nespálil“ šancu. Cítil veľkú
zodpovednosť za tých, ktorých zastupoval a ktorých osud závisel aj od neho. Vedel i
trpezlivo čakať a parciálne riešenia podriadiť globálnejším. Pravda, nie každému takýto
postup vyhovuje, najmä nie netrpezlivým. A osobne nemal za sebou nič, čo by ho mohlo
dehonestovať. Niekoľko politikov vo vtedajších významných funkciách výrazne zasiahlo
do jeho života, ovplyvnilo jeho vzostupy i dočasné pády. Okrem Novotného to boli
predovšetkým Leonid Brežnev a Gustáv Husák. A úplne v inom kontexte Václav Havel.
Žiaľ, medzi žijúcimi politikmi v jeho okruhu nebolo takého, u ktorého by sa mohol
Alexander Dubček podučiť, absolvovať svoju životnú maturitu. Nikita Chruščov, ktorý
pociťoval k Dubčekovi srdečný osobný vzťah, veľmi rýchlo zišiel zo scény. No isté
podnety na premýšľanie nechal.47
Alexander Dubček si neskoršie spomínal na pôsobenie vo funkcii generálneho
tajomníka ÚV KSČ takto: „Mojim problémom bolo, že som nemal krištáľovú guľu, aby
som predvídal ruskú inváziu. Ani v jednej chvíli medzi januárom a 20. augustom som
fakticky neveril, že sa to stane. Odhady z pohľadu nazad sú preto do veľkej mieri
irelevantné. Aj keď sa pozerám takmer po dvadsiatich piatich rokoch naspäť, nevidím, čo
som mohol alebo mal robiť inak.“48
A v spomienkach na reformné obdobie pokračoval: „Každý deň z tých krátkych
ôsmich mesiacov som musel pozorne zvažovať všetky konfliktné skutočnosti a pripraviť
svoju ďalšiu stratégiu podľa toho. Rovnováha síl medzi vedúcimi orgánmi strany –
predsedníctvom, sekretariátom a ústredným výborom – mala nesmierny význam. Okrem
toho tu bola vždy znova sa vynárajúca verejná mienka, ktorá sa čoskoro stala
najdôležitejšou podporou mojej politiky. Bohužiaľ, sovietski mocipáni do toho vstúpili prv,
ako som mohol plne a efektívne využiť túto páku na zrýchlenie vývoja. A nemožno
46 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 24
47 LALUHA, I. 2000. Alexander Dubček – politik a jeho doba. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 2000. s. 4248 DUBČEK, A. 1998. Z pamätí: Nádej zomiera posledná. 2. vyd. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 1998. s.
139
28
popierať, že Brežnevov Sovietsky zväz bol ustavičným blokujúcim faktorom už predtým,
ako „päťka“ podnikla inváziu.“ 49
Po vpáde vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy do Československa v priebehu
dopoludnia 21. augusta 1968 bol Alexander Dubček zatknutý spolu s ďalšími reformnými
členmi predsedníctva a v neskorších večerných hodinách ich potom letecky dopravili
niekde až k Užhorodu do internácie. 23. augusta bol Alexander Dubček prepravený do
Moskvy, kde si musel od Leonida Brežneva a ostatných členov sovietskeho vedenia
vypočuť dlhé monológy plné výčitiek na adresu reformného procesu. Nakoniec 26. augusta
1968 československú delegáciu prinútili podpísať hanebný a potupný Moskovský protokol
a v ranných hodinách 27. augusta 1968 sa celé československé vedenie vrátilo do Prahy.50
Nakoniec v období medzi augustom 1968 a aprílom 1969 sa Dubček a „muži jari“
neubránili náporu kolaborantského, tzv. zdravého jadra v KSČ a okupantom. Aj oni sami
medzi sebou neudržali jednotu a nakoniec chceli normalizovať tých, ktorí im v auguste
vlastne zachránili život, teda prevažnú časť občanov Československa, ktorí zásadne
odmietali okupáciu a návrat k pomerom pred januárom 1968.51
V apríli 1969 bol Dubček vo vedení KSČ nahradený Gustávom Husákom. Od apríla
do októbra 1969 bol Alexander Dubček predsedom Federálneho zhromaždenia. V tej dobe,
hlavne pod Husákovým nátlakom, podpísal zákon, ktorý legalizoval krvavé zásahy proti
demonštrantom pri prvom výročí okupácie. Od decembra 1969 do júna 1970 bol Dubček
československým veľvyslancom v Turecku. V júni 1970 bol z KSČ vylúčený a prehlásený
za „predstaviteľa pravicovo oportunistických síl“.52
Do odchodu do dôchodku v roku 1985 bol Dubček technicko-hospodárskym
pracovníkom Západoslovenských štátnych lesov. V 70. a 80. rokoch niekoľkokrát vystúpil
s kritikou Husákovho režimu a pre medzinárodnú verejnosť zostal symbolom fenomému
Pražskej jari. Po novembri 1989 sa vrátil do politického života, stal sa poslancom a
predsedom Federálneho zhromaždenia a predsedom slovenských sociálnych demokratov.
V septembri 1992 bol vážne zranený pri autonehode na diaľnici medzi Brnom a Prahou a
následkom zranení podľahol 7. novembra 1992.53
49 DUBČEK, A. 1998. Z pamätí: Nádej zomiera posledná. 2. vyd. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 1998. s. 139
50 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 41-50
51 http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=722, [cit. 2013-2-26]52 tamtiež, [cit. 2013-2-26]53 tamtiež, [cit. 2013-2-26]
29
Alexander Dubček bol vedúcou osobnosťou a hlavným strojcom Pražskej jari.
Medzi prvými vystúpil na jeseň 1970 s kritikou práce prezidenta Antonína Novotného.
Jeho politické zmýšľanie bolo výrazne ovplyvnené destalinizačným procesom v
Sovietskom zväze započatým vtedajším vodcom Sovietskeho zväzu Nikita Chruščovom.
Cieľom jeho politiky v Československu bola náprava krívd minulosti a destalinizácia –
poľudštenie komunistického zriadenia v ČSSR. Bolo by však naivné si myslieť, že
Alexander Dubček chcel v Československu vytvoriť pluralitnú demokraciu so slobodnými
voľbami. To nechceli pripustiť ani Dubčekovi reformisti a vonkoncom už nie dogmatici na
čele s Vasiľom Biľakom, pretože by to znamenalo ohrozenie ich mocenských pozícií a pre
Sovietsky zväz – superveľmoc, ktorá ovládala všetky východo- a stredoeurópske
komunistické režimy s výnimkou Juhoslávie, by to bol neprijateľný vývoj. Alexander
Dubček so svojim politickým zmýšľaním a činnosťou rozhýbal stojaté vody
československej spoločnosti a rovnako bol aj z jednou z príčin politických a
spoločenských zmien v Československu v roku 1968.
30
2 Právna analýza politických zmien v ČSSR v roku 1968
V prvom polroku 1968 nastal v Československu „politický odmäk“, ktorý umožnil
aktivizáciu občianskej spoločnosti a na krátky čas sa prostredníctvom médií začalo hovoriť
a písať o problémoch spoločnosti. Tento nevídaný politicko-spoločenský pohyb bol
spôsobený zrušením cenzúry na jar roku 1968, čo bolo fakticky prvotným momentom, keď
sa politické zmeny, ktoré sa dovtedy diali len v úzkom centrálno-byrokratickom aparáte
štátu a strany, reálne pretavili do života spoločnosti. Odrazu média získali slobodu slova a
mohli necenzurovane písať o zločinoch 50. rokov napáchaných komunistickým režimom.
Dokonca sami vyzývali ľudí k občianskej angažovanosti a vstupu do verejnej diskusie. Po
počiatočnom váhaní nastal skorý pád psychologickej bariéry strachu a občania sa
hromadne zapojili do verejného života.
Odstránenie cenzúry na krátku chvíľu zrodilo občiansku spoločnosť a začali sa
formovať nové, obnovovať „predfebruárové“ alebo transformovať existujúce spoločenské
organizácie. Dynamický vývoj spoločnosti v tomto období zapríčinil, že právo nedokázalo
reflektovať spoločenské zmeny, čím sa často predstavitelia občianskej spoločnosti a nimi
reprezentované spoločenské organizácie dostávali do konfliktu so štátnou mocou.
2.1 Zrušenie cenzúry
Zrušenie cenzúry na jar 1968 bolo nesporne najvýznamnejšou (a možno jedinou)
systémovou zmenou, ktorá mala kľúčový vplyv na občiansku aktivitu. Vedenie KSČ sa
vzdalo svojho uzurpovaného práva rozhodovať o obsahu verejných poskytnutých
informácií a riadiť obeh informácií prostredníctvom svojho aparátu. Možno tvrdiť, že tým
bola v médiách zrušená tzv. vedúca úloha strany. Tlač, rozhlas a televízia prestala byť
mocenským nástrojom režimu a naopak poskytli priestor pre celonárodné debatu, v ktorej
čoskoro získali popredné miesto hlasy spochybňujúce výsadné postavenie KSČ. Z
mocenského nástroja sa stal kritik moci. A nielen to. Sloboda slova a s ňou súvisiace
aktivity občianskej spoločnosti, vlastné demokratickým režimom, boli v príkrom rozpore s
existujúcim politickým systémom a pôvodný zámer nového Dubčekovho vedenia KSČ
posúvali smerom k revolúcii. Médiá sa v období Pražskej jari stali opozičnou silou, ktoré
suplovali určitú - aj keď roztrieštenú - politickú alternatívu voči komunistickému
31
monopolu moci a stala sa čiastočne „jediným naozaj fungujúcim prvkom demokratickej
plurality“.54
2.2 Vznik a obnova spoločenských organizácii
Aktivizácia občianskej spoločnosti nevyhnutne viedla k vzniku, obnove či
transformácií existujúcich organizácii a to nielen politických, ale aj náboženských,
mládežníckych, telovýchovných a kultúrnych organizácií. Medzi najvýznamnejšie
politické organizácie, ktoré boli plodmi politického odmäku nepochybne patrili obnovenie
Sociálnej demokracie, vznik Klubu angažovaných nestraníkov, vznik K 231 – združenia
bývalých politických väzňov, z iných organizácii to bola napríklad obnova skautskej
organizácie Junák či vznik Klubu nezávislých spisovateľov.
2.2.1 Obnova sociálnej demokracie
Československá sociálna demokracia, ako znel povojnový oficiálny názov strany,
formálne zanikla krátko po februári 1948. Vedenie strany v čele s Bohumilom Laušmanom
ešte 25. februára 1948 vylúčilo dôsledných odporcov komunistov Blažeja Vilíma, Václava
Majera, Vladimíra Görnera, Josefa Kubáta a Viléma Bernarda a na ich miesta kooptovalo
Evžena Erbena, Jiřího Hájka, Jaroslava Havelku a Jana Němca. Osemnásteho marca padol
i Laušman a vedenia sa zmocnila prokomunistická frakcia, tzv. ľavica, vedená Zdeňkom
Fierlingerom. V krátkej dobe previedli príslušníci tejto frakcie personálne čistky idúce až
do základných organizácií a 9. apríla sa dohodli s komunistami na „zlúčení“
sociálnodemokratickej strany s Komunistickou stranou Československa. V rozpore so
stanovami a väčšinovou vôľou členstva bol 27. júna 1948 usporiadaný slávnostný
zlučovací zjazd, po ktorom prestala najstaršia dosiaľ existujúca česká politická strana
existovať.55
Výsledok „zlúčenia“ bol jednoznačný – väčšina členstva zostala mimo KSČ. Od 1.
marca do 30. júna 1948 vstúpilo do KSČ 48 962 členov sociálnej demokracie a vzápätí po
54 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 20
55 tamtiež, s. 45
32
„zlúčení“ v rámci „zlučovacej akcie“ v období od konca júna 1948 do 4. januára 1949
prejavilo o členstvo KSČ záujem ďalších 118 104 členov, celkovo sa teda 167 066
bývalých sociálnych demokratov stalo členmi KSČ. Pritom k 1. januáru 1948 mala
Československá sociálna demokracia 371 580 členov. Cez 200 tisíc sociálnych demokratov
výslovne odmietlo podpísať zlučovaciu prihlášku. Hlavnou príčinou tak nízkeho záujmu
bol nesúhlas s politikou KSČ, nesúhlas so štátnym prevratom a s režimom, rovnako aj
nesúhlas s likvidáciou najstaršej politickej strany. Ďalšie príčiny malého počtu „zlúčených“
sociálnych demokratov boli výsledky pofebruárových vnútrostraníckych previerok, v
ktorých si „ľavica“ vyriaďovala účty s politickými oponentmi a vylúčila ich zo sociálnej
demokracie ešte pred zlučovacím zjazdom a ďalej výsledky previerok tzv. zlučovacích
výborov, zložených zo zástupcov obidvoch strán a pôsobiacich vo všetkých straníckych
orgánoch. Previerkou neprešiel ani bývalý predseda Laušman. Veľká časť bývalých
funkcionárov sociálnej demokracie sa nielen nezmierila so zánikom strany, ale neuznávala
ani legitimitu tohto procesu.56
Naopak väčšina pristupujúcich tak urobila z oportunistických dôvodov, zo strachu
alebo s myšlienkou na udržanie a presadenie sociálnodemokratických ideí vo vnútri KSČ.
Ani tak sa pred politickou perzekúciou nezachránili. V päťdesiatich rokoch sa tak bývalí
sociálni demokrati v KSČ (ale o mnoho viac mimo nej) stali terčom režimového boja proti
tzv. „sociáldemokratizmu“.57
K rozhovorom o faktickom obnovení strany dochádzalo medzi skupinami bývalých
sociálnych demokratov už od januára 1968. V centre týchto diskusií boli členovia
„pražskej“ skupiny, ktorí sa pravidelne stýkali od polovice šesťdesiatych rokov kvôli
snahám o revíziu „svojich“ procesov. Okrem obnovy strany hovorili prirodzene i o
rehabilitácií. 19. marca 1968 poslali títo sociálni demokrati spoločne s biskupom
Štěpánom Trochtou a bývalým opátom břevnovského kláštora Janom Anastázom Opaskom
predsedovi Zväzu protifašistických bojovníkov dopis, v ktorom žiadali o urýchlené prijatie
rehabilitačného zákona. Za hlavného organizátora týchto debát ide považovať Josefa
Munzara. Pôsobil pod hlavičkou tzv. London klubu, trampskej organizácie, ktorá
poskytovala vhodné krytie pred nevyspytateľnou štátnou mocou.58
22. marca 1968 vznikla Akčná skupina pre obnovenie sociálnej demokracie. V
56 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 46
57 tamtiež, s. 4658 tamtiež, s. 53
33
apríli toho istého roku táto skupina začala obnovovať činnosť Československej
sociálnodemokratickej strany. Akčná skupina sa premenovala na Prípravný výbor
Československej sociálnodemokratickej strany a jej hovorcom bol P. Janýr. Obnova
sociálnej demokracie sa hneď od prvých krokov stretla s odporom vo vedení komunistickej
strany. Najprv proti nej vystúpili jej bývalí členovia (E. Erban, Z. Fierlinger, L.
Jankovcová) so zdôvodnením platnosti zlúčenia s komunistickou stranou v júni 1948.
Prípravný výbor ČSSD chcel otázku obnovy riešiť prostredníctvom Ústredného výboru
Národného frontu, ktorému odovzdal vyhlásenie o obnove sociálnej demokracie so
zdôvodnením, že zlúčenie s KSČ je neplatné, pretože sa uskutočnilo pod nátlakom. Ďalej
argumentovali, že o zlúčení s KSČ nerozhodol zjazd sociálnodemokratickej strany, ale
súhlas vyslovila iba úzka skupina funkcionárov spätá s Komunistickou stranou, preto je aj
z právneho hľadiska zlúčenie neplatné. Obnovenie Československej sociálnodemokratickej
strany považovala KSČ za veľký problém. Obávala sa vzniku konkurenčného subjektu, a
preto v letných mesiacoch roku 1968 venovala rokovaniam so sociálnymi demokratmi
značnú pozornosť.59
25. apríla 1968 sa zišlo štyristočlenné plénum sociálnych demokratov zo všetkých
regiónov Čiech a Moravy, ktorí sa rozhodli obnoviť stranu. Sociálni demokrati si preto
najprv dobrovoľne stanovili dve základné premisy svojich aktivít: 1. Celý postup pri
obnovení činnosti ako strany či ako združenia sa bude prevádzať legálne; 2. obnovené
sociálnodemokratické hnutie bude vyjadrovať podporu obrodnému úsiliu Dubčeka,
Smrkovského a ostatných progresivných komunistov a nepodnikne nič, čo by túto ich
snahu poškodilo, pokiaľ budú dodržovať zásady humanity a demokratického socializmu.60
Porada deväťčlenného užšieho výboru, ktorá sa konala 3.- 4. mája 1968 v Prahe
pod vedením Josefa Munzara odporučila plénu, aby bolo ihneď založené Masarykove
združenie demokratického socializmu, a aby bol zároveň ustanovený päťčlenný prípravný
výbor, ktorý by riadil a koordinoval obnovu strany. Boli teda zvolené obe cesty k obnove
sociálnodemokratického hnutia – cesta vytvorenia politického klubu a cesta obnovy
politickej strany. Na schôdze pléna 8. mája 1968 boli návrhy užšieho výboru schválené a
vzápätí vznikol prípravný výbor Československej strany sociálnodemokratickej.61
59 SIKORA, S., HOTÁR, V.S., LALUHA, I., ZALA, B. 1996. Kapitoly z dejín sociálnej demokracie. Bratislava : Axima, 1996, s. 342
60 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 54
61 tamtiež, s. 55-56
34
Pretože sa sociálni demokrati chceli pohybovať na legálnej pôde, rozhodli sa
členovia prípravného výboru oznámiť štátnym orgánom svoje úmysly. Sociálni demokrati
vychádzali z faktu, že strana bola v júni 1948 zlúčená s KSČ na „komunistickom ideovom
a organizačnom základe“ proti vôli väčšiny jeho členstva a v rozpore jej stanovami.
Domnievali sa preto, že v rámci napravovaných krívd a „deformácií“ socializmu postačí,
keď oficiálnym miestam oznámia nárok na členstvo v Národnom fronte a stranu obnovia.
Nezávisle na tom svoju legitimitu odvodzovali tak aj od rovnakého dokumentu Pražskej
jari – Akčného programu KSČ, v ktorom sa naoko deklarovalo naplnenie občianskych práv
a slobôd, v tomto prípade práva združovacieho a zhromažďovacieho.62
Májové plénum ÚV KSČ (29. mája – 1. júna 1968) malo urobiť bodku za
doterajšou strmou narastajúcou krivkou občianskych aktivít. Vedenie KSČ dalo za pravdu
Moskve a podľa jej priania chcelo zabrzdiť prudký spoločenský pohyb. V Československu
vraj zosilujú extrémne pravicové, protisocialistické, antikomunistické sily, ktoré mali za
úlohu zdiskreditovať KSČ a spochybniť jej vedúcu úlohu v spoločnosti. Za tieto sily
väčšina účastníkov pléna označila K 231, Klub angažovaných nestraníkov a sociálnu
demokraciu.63
Po zverejnení rezolúcie, ktorá bola prijatá ÚV KSČ v mediách (2. júna 1968),
sociálni demokrati pochopili, že púhym rokovaním s komunistami stranu neobnovia. Preto
sa rozhodli pre zmenu taktiky. Predseda prípravného výboru Zdeněk Bechyně ju na schôdzi
6. júna 1968 označil ako metódu „politickej a organizačnej infiltrácie“. Podstata bola
jednoduchá: miesto snahy o dohodu s komunistami mali na miestnej, okresnej a krajskej
úrovni vznikať prípravné výbory, ktoré mali miestnym výborom Národnej fronty písomne
oznamovať svoj vznik. Súčasne s tím sa miestni aktivisti mali snažiť o čo najväčšiu
publicitu v regionálnych médiách, teda prevažne v tlači. Úrady by tak boli postavené pred
hotovú vec, vznik strany by nemohli ututlať a boli nútené sa s tým zaoberať. Sociálni
demokrati chceli túto metódu skúšať najmenej desať dní a vyčkať „čo to urobí“.64
Metóda „politickej a organizačnej infiltrácie“ prinášala svoje plody – z reakcii
komunistického ústredia bolo zjavné, že začínalo brať sociálnych demokratov vážne. Tí
preto ešte zvýšili svoje organizačné úsilie: hneď po nezdarenej tlačovej konferencii z 21.
júna 1968 usporiadali v Národnom dome na Smíchove poradu, na ktorej okrem členov
62 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 56
63 tamtiež, s. 75 64 tamtiež, s. 78
35
prípravného výboru dorazili i predsedovia už ustanovených krajských, okresných a
mestských prípravných výborov, odborní poradcovia a zástupcovia robotníctva.
Dohromady bolo v sále asi tridsať aktivistov. Od februárovej schôdzky širšieho okruhu
sympatizantov išlo o najreprezentatívnejšie stretnutie.65
V úplnom závere schôdze prijali sociálni demokrati kľúčový programový dokument
„Základné stanoviská Československej sociálnej demokracie“. Zrekapitulovali v ňom
východiská, zásady a ciele obnovenej strany, teda že zlúčenie sociálnej demokracie s KSČ
bolo v rozpore s organizačným poriadkom strany, nebolo prevedené zjazdom a
nezodpovedalo vôli väčšiny členov. Československá sociálna demokracia teda po roku
1948 nezanikla, a preto nejde o jej zakladanie, ale skôr o jej obnovu a z tohto stavu
vyplýva jej terajšie členstvo v Národnom fronte. V pasážach venovaných vzájomnému
pomeru medzi sociálnymi demokratmi a KSČ je výslovné uvedené, že strana hodnotí s
obdivom obrodný proces zahájený KSČ a plne ho podporuje. V tomto procese je
nepopierateľným faktom tzv. vedúca úloha KSČ. Pokiaľ ide o politickú líniu sociálnej
demokracie, mal jej dominovať demokratický socializmus, v ktorom by sa vládlo na pôde
Národného zhromaždenia a každý občan by mal zaručené svoje občianske práva.66
Asi najdôležitejšie časti programu boli pasáže venované momentálnym úlohám
strany. Sociálni demokrati sa chceli výraznou mierou podieľať na kontrole dominantnej
štátnej moci a hospodárstva. Rovnako naliehavo pociťovali potrebu pomoci so zavádzaním
samosprávy, menovite v hospodárstve, vede a v umení. Do týchto kontrolných a tvorivých
procesov chceli vtiahnuť čo najviac občanov. Chceli byť iniciačným strediskom, nie
opozíciou voči KSČ. Čo najvýraznejšie deklarovali svoju terajšiu rezignáciu na boj o moc,
čo prirodzene vyplývalo z pomeru síl medzi nimi a KSČ, ale aj z toho, že nechceli príliš
dráždiť členov komunistického vedenia. „Základné stanoviská Československej sociálnej
demokracie“ boli 27. júna 1968 doručené Dubčekovi, Smrkovskému, ministrovi vnútra
Pavlovi, predsedovi Najvyššieho súdu Bočkovi a ďalším.67
Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968, sa zišiel o
deň neskoršie, večer 22. augusta 1968, neúplný (päť členov z desiatich) ústredný prípravný
výbor sociálnej demokracie a zhodol sa na tom, že celá organizačná činnosť strany
inváziou končí, členovia strany v nej nebudú pokračovať, ústredný prípravný výbor sa
65 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 84
66 tamtiež, s. 8867 tamtiež, s. 88
36
nezúčastní žiadnej ilegálnej práce, všetok písomný materiál, ktorý vznikol činnosťou
strany, a ktorý by mohol ohroziť osobnú bezpečnosť členov strany, bude spálený a správa o
tomto rozhodnutí bola bezodkladne odovzdaná krajským prípravným výborom.68
2.2.2 Vznik K 231 – združenia bývalých politických väzňov
Od počiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia nastal v politike režimu voči
protikomunistickým aktivistom rozporuplný obrat. V máji 1960, v súvislosti so slávnostne
proklamovaným prechodom krajiny do etapy socializmu, vyhlásil prezident Novotný prvú
dôslednejšiu amnestiu politických väzňov. Končila sa doba masového zneužívania polície a
justície k politickým procesom, významne tomu napomohla i rehabilitácia postihnutých
komunistov v rokoch 1963-1964. Počet odsúdených za tzv. protištátnu činnosť prudko
klesal, ale k politickým procesom dochádzalo i najďalej. Ku krátkodobejším trestom boli
odcudzovaní už aj amnestovaní väzni.69
Režim sa neuspokojil len so súdnymi a policajnými perzekúciami „bývalých ľudí“,
teraz aktuálne nazývanými „amnestantami“. Všetci politickí väzni boli zaťažení tzv.
podmienkou a pri prepustení z väznice boli dôrazne varovaní pred pokusmi o verejné
vystúpenia a rozhovorov o svojich tragických skúsenostiach s režimom.70
Rehabilitácia niektorých komunistických funkcionárov v rokoch 1963-1964
čiastočne odhalila hrôzy nezákonnosti, ktorých sa režim dopustil hlavne na začiatku
päťdesiatich rokov. Napriek tomu, že policajná a justičná mašinéria ďalej „produkovala“
politické procesy, medzi bývalými politickými väzňami už od polovice šesťdesiatych
rokov prevládal názor, že rehabilitácie je treba previesť omnoho dôslednejšie. Nemali sa
týkať len komunistov, ale i ostatných postihnutých. Rehabilitácia i najďalej podliehala
prísnej kontrole a rozhodovaniu predsedníctva ÚV KSČ, a preto do januára 1968 o plnú
súdnu rehabilitáciu vlastne vôbec nešlo.71
To sa zmenilo v priebehu Pražskej jari. Najagilnejšími hovorcami „obrodného
procesu“, ktorí otvorili priestor tlačovej slobode a všemožným občianskym aktivitám, sa
stali bývalí politickí väzni – rehabilitovaní komunisti, napríklad Josef Smrkovský alebo
68 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 132
69 tamtiež, s. 209-21070 tamtiež, s. 21071 tamtiež, s. 211
37
Gustáv Husák.72
Hlasy týchto bývalých politických väzňov získavali vystúpením v médiách väčšiu
váhu a mali významný vplyv na vedenie KSČ. Rehabilitácia sa stala jednou z tém, o ktorej
opakovane rokovalo predsedníctvo ÚV KSČ, a ktorá bola prirodzene zahrnutá do novo
pripravovaného Akčného programu KSČ. 73
Väčší význam než uzatvorené kabinetné rokovania však mal prejav nového prvého
tajomníka ÚV KSČ pri príležitosti osláv 20. výročia februárových udalostí 1948. Dubček
tu verejne a otvorene priznal „porušovanie socialistickej zákonnosti“, ktoré postihlo i
nekomunistov a rehabilitáciu zaradil medzi prvoradé úlohy svojho straníckeho vedenia.
Dubček sľuboval, že všetky krivdy budu napravené „dôsledne a bez výhrad“.74
Myšlienka na zvláštnu organizáciu sa zrodila pravdepodobne v hlave Jaroslava
Brodského. Podľa mienky spoluväzňov z lágru Vojna u Příbrami o niečom podobnom
uvažoval už v roku 1952. Zatiaľ čo Jaroslav Brodský už od počiatku navrhoval založiť
novú organizáciu a dokonca vymyslel i názov – K 231, ostatní mu jeho nápad vyhovárali,
lebo sa domnievali, že takáto organizácia nemá nádej na legalizáciu. Brodského návrh
nakoniec získal potrebnú podporu, a tak bolo rozhodnuté, že bývalí politickí väzni si
založia vlastnú organizáciu.75
V nedeľu 31. marca 1968 v Prahe bola ustanovujúca schôdza K 231. Programom
malo byť dôsledné informovanie spoluobčanov o udalostiach päťdesiatych rokov, ktorým
len náhodou sami unikli. K 231 chcel podľa slov Jiřího Krupičky varovať pred návratom
do minulosti, keď si vôbec nikto nebol istý, či nebude zlikvidovaný.76
Záver ustanovujúcej schôdze patril voľbe päťčlenného dočasného prípravného
výboru. Volilo sa aklamáciou. Predsedom bol prítomnými zvolený Karel Nigrín, 1.
podpredsedom Václav Paleček, 2. podpredsedom Jan Šmíd a 3. podpredsedom Emil Vidra.
Jaroslav Brodský sa stal generálnym tajomníkom. Do budúcnosti sa počítalo s tým, že
uvedená pätica bude súčasťou osemdesiaťčlenného výboru. Rovnako bolo zvolené vedenie
pracovných komisií vrátane právnej a dokumentačnej.77
72 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 211
73 tamtiež, s. 212 74 tamtiež, s. 21275 tamtiež, s. 21376 tamtiež, s. 21977 tamtiež, s. 220
38
K 231 pôvodne vznikal ako celorepubliková organizácia, v ktorej mali mať svoje
miesto i bývalí politickí väzni zo Slovenska, preto bol do prípravného výboru zvolený
podpredseda Emil Vidra z Bratislavy. Ale Slováci si o týždeň neskoršie zriadili vlastnú
organizáciu.78
Ustanovujúca schôdza úspešne ukončila diskusiu o vhodnosti a zmysluplnosti novej
organizácie. Myšlienka Jaroslava Brodského plne preukázala svoju životaschopnosť.
Bývalí politickí väzni dokázali za niekoľko dní zorganizovať masu svojich kolegov, zvoliť
prípravný výbor, obehať úrady a získať si mimoriadne sympatie verejnosti. Všetky
mediálne ohlasy na vznik K 231 boli jednoznačne priaznivé, plné obdivu a niekedy i
prehnaného pátosu, ktorý k tej dobe patril. Bývalí politickí väzni vychádzali z dobrého
základu a mohli sa pustiť do budovania svojej organizácie. Ti pražskí budovali centrálu,
mimopražskí sa rozišli zakladať miestne, okresné, krajské a krajinské pobočky.79
Po vyjasnení organizačnej štruktúry ústredia K 231 prišla na rad prvá riadna
schôdza 4. apríla 1968, kde sa rokovalo o návrhoch stanov. O programových zásadách sa
prirodzene rokovalo už na úvodných schôdzkach ešte pred ustanovením klubu. Oficiálny
názov združenia znel „K 231 – Združenie bývalých politických väzňov, skrátene K 231“,
sídlom združenia bola Praha a pôsobnosť združenia zasahovala celú republiku, teda aj
Slovensko. V kľúčovej druhej časti stanov, ktorá sa zaoberala poslaním združenia sa písalo:
„2. Poslaním združenia je prispievať k uplatneniu demokratických práv členov, a tým teda i
k posilňovaniu socialistického zriadenia, a to tým, že združenie bude pomáhať svojim
členom k dosiahnutiu úplnej rehabilitácie, prípadne im poskytovať sociálnu pomoc. 3. Toto
poslanie uskutočňuje združenie tým, že a) informuje československé štátne orgány a
verejnosť vôbec o nárokoch a potrebách svojich členov; b) spolupracuje so štátnymi a
spoločenskými organizáciami na príprave všeobecných opatrení smerujúcich k náprave
krívd spôsobených členom nesprávnym použitím zákonov, ďalej v týchto stanovách
uvedených; c) pomáha svojim členom pri uplatňovaní ich oprávnených nárokov, prípadne
im poskytuje sociálnu pomoc; d) poriada schôdze, prednášky, kultúrne podniky; e) zakladá
účelové zariadenia.“80
Tretia časť návrhov stanov definovala členskú základňu. Do organizácie mohol
78 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 222
79 tamtiež, s. 22280 tamtiež, s. 224-225
39
vstúpiť len ten československý občan, ktorý bol odsúdený podľa zákona č. 50/1923 Zb. a
podľa zákona č. 231/1948 Zb. alebo podľa zákonov, ktoré citované zákony neskoršie
nahradili. Právo stať sa členom mali i rodinný príslušníci takej osoby, ktorá bola podľa
uvedených zákonov odsúdená a zomrela, po prípade bola popravená.81
Proces ustanovovania okresných pobočiek klubu sa behom apríla veľmi rýchlo
rozbehol. Podľa vlastných odhadov klubu bolo za politické trestné činy odsúdených asi
128 tisíc ľudí. Behom apríla a mája bolo ustanovených takmer sto pobočiek klubu, do
ktorých sa prihlásilo takmer 40 tisíc členov. Presnú štatistiku členstva klub ale nemal,
pretože pred schválením stanov ich viesť ani nemohol.82
Tento prudký rozmach a doslova erupcia činnosti klubu a mnohých ďalších
občianskych hnutí a organizácii spolu necenzurovanou tlačou okrem nadšenia vyvolal
obavy nielen v konzervatívnej časti komunistickej strany ale i medzi radov tzv.
„progresivistov“, ktorým sa zdalo, že vývoj sa akosi odtrhol z reťaze.83
Stanovy K 231 boli koncipované zámerne nekonfliktne s vedomím toho, že budú
posudzované nielen na ministerstve vnútra, ale i v ústredí KSČ. Zreteľné známky sympatií
zo strany zástupcov týchto inštitúcií ešte nezaručovali priaznivé prijatie iniciatívy bývalých
politických väzňov. Návrhom stanov podávali bývali väzni režimu ruku.84
Podanou rukou bolo rovnako „Memorandum o poslaní a účeloch K 231“, ktoré
členovia výboru poslali prezidentovi republiky 16. apríla 1968. Na troch stranách v ňom
vyložili, prečo K 231 založili, akých ľudí združuje a aké sú ich hlavné programové zásady.
V memorande uviedli, že K 231 združuje „bývalých politických väzňov, o ktorých je dnes
všeobecne známe, že sa vo svojej veľkej väčšine stali obeťami bezprávia alebo spáchali
politický delikt ale nikdy nie z dôvodov nízkych a nečestných“.85
Preto bolo poslaním novej organizácie účinne pomáhať rehabilitáciám a to
rehabilitáciami právnymi, občianskymi i spoločenskými. Členovia výboru kládli v
memorande dôraz predovšetkým na právnu rehabilitáciu, na ktorej sa chceli aktívne
podieľať tým, že by priamo zasahovali do tvorby rehabilitačného zákona. A to nielen preto,
81 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 225
82 tamtiež, s. 22583 tamtiež, s. 225 84 tamtiež, s. 22585 tamtiež, s. 226
40
že sa ich zákon bezprostredne týkal, ale i preto, že chceli „byť priekopníkmi a strážcami
cesty, na ktorej bude znovu nastoľovaná dôvera v právny poriadok a viera, že sa nikdy
nebude opakovať to, čo sme prežili.“ Ďalšiu úlohu videli v presvedčovaní spoločnosti o
tom, že veľká väčšina politických väzňov bola odsúdená kvôli nesúhlasu s režimom, ktorý
zbavoval človeka jeho ľudských práv. Preto žiadali odstránenie všetkých diskriminačných
opatrení. Žiadali rovnako potrestanie všetkých páchateľov trestných činov bez ohľadu na
ich postavenie a funkcie. Nešlo im o odplatu a dopredu sa zriekali i sudcovskej roli. Ale
zločiny proti ľudskosti mali byť podľa ich názoru potrestané. Preto sa chceli hlásiť „u
príslušných orgánov ako svedkovia odsúdeniahodných skutkov, vrátane vrážd, ktoré neboli
justičným omylom“. Hlásili sa k „obrodnému procesu“, dúfali v návrat otrasenej dôvery
človeka k človeku, v návrat práva a spravodlivosti v čo najkratšej možnej dobe. Nezabúdali
ďalej zdôrazňovať, že K 231 je nepolitické združenie, „lebo sa nepýtame svojich členov,
ku ktorej politickej strane patria či patrili a neuchádzame sa ani o politickú moc v štáte.“ V
závere memoranda sa prihlásili ku spolupráci a prejavili vieru v šťastnú budúcnosť, v
ktorej bude K 231 nikdy „žalujúcou výstrahou“, ale „skôr smutnou spomienkou na
nešťastné udalosti, ktoré postihli našu krajinu“.86
Prvé dejstvo rokovania o legalizácii bolo pre K 231 úspešné. Organizácia riadne
podala žiadosť o schválenie stanov a ministerstvo vnútra ju prijalo. Zdalo sa, že k
legalizácii chýba len krôčik. Ako nadšene povedal Jaroslav Brodský, „my sme jediní, ktorí
majú od ministerstva vnútra potvrdenie, že naše stanovy sú vo schvaľovacom konaní“.
Nasledujúce dva mesiace, keď návrh stanov ležal na ministerstve vnútra, sa ale dokonale
premenili vnútorné i zahraničnopolitické súradnice Pražskej jari. Ukázalo sa, že vedenie
KSČ po počiatočnej a zrejme úprimne mienenej snahe previesť dôsledné rehabilitácie
nekomunistov začalo obracať, pretože medzi členmi K 231 boli „i ľudia odsúdení právom
za protištátnu činnosť“. Vedenie KSČ si začalo uvedomovať, že rehabilitácia, pokiaľ by
bola prevedená dôsledne, by zákonite viedla nielen k potrestaniu vinníkov a tvorcov
metód, „ktoré boli odmietnuté“, ale ku spochybneniu celého politického systému, ktorý ich
spôsobil.87
Veľmi dôležitá pre K 231 a ďalšie „najrôznejšie organizácie“ bola Dubčekom
vyslovená podmienka, že sa všetky novo vznikajúce organizácie musia uchádzať o
86 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 225-226
87 tamtiež, s. 236
41
členstvo v Národnom fronte. Práve táto podmienka, na ktorej sa komunisti zhodli 21.
marca 1968 v diskusii nad Akčným programom KSČ, urobila z Národného frontu, poistku,
ktorá bránila prelomeniu politického systému, vzniku opozície a ohrozeniu tzv. vedúcej
úlohy KSČ.88
Súbežne s budovaním organizácie a so snahou o jej legalizáciu sa ústredný
prípravný výbor K 231 začal venovať plneniu svojich programových cieľov. Pre tieto účely
zriadil ústredný prípravný výbor tri pracovné komisie: dokumentačnú, sociálnu a právnu.89
Ťažisko práce dokumentačnej komisie spočívalo vo zhromažďovaní svedectiev a
dokumentov, ktoré preukazovali porušovanie základných ľudských práv a zneužívanie
moci verejných činiteľov v československom justičnom a bezpečnostnom aparáte. Tieto
materiály mali slúžiť ako podklad k podávaniu podnetov k trestnému stíhaniu alebo k
zverejneniu v médiách.90
Sociálna komisia mala ďalekosiahle plány na finančnú a sociálnu výpomoc
postihnutým politickým prenasledovaním . Z plánu činnosti, ktorý vznikol rovnako v apríli
1968, sa dá posudzovať, že práca komisie sa mala sústrediť na štyri hlavné úlohy. Prvým
bolo zriadenie fondov a nadácií, z ktorej sa mala hradiť podpora v chorobe a v núdzi,
podpory v prípade úmrtia a študijného štipendia. Ako druhú úlohu si sociálna komisia
vytýčila sprostredkovanie výhodnej alebo plne hradenej liečebnej starostlivosti. Tretie
miesto v plánoch komisie patrilo bytovej otázke, v rámci ktorej malo byť riešené vrátenie
nútene vysťahovaných bytov a obstarávanie primerane náhradných bytov. A konečne
posledná úloha spočívala v špeciálnej sociálnej činnosti ako napr. ošetrenie v chorobe,
hľadanie detí, detské akcie, bezplatné poradenstvo a pod. . Z ďalekosiahlych plánov,
suplujúcim v mnohých ohľadoch štátny sociálny systém, sa však nepodarilo splniť nič.91
Medzi programovými cieľmi na prvom mieste figurovala rehabilitácia všetkých
bývalých politických väzňov. Aj keď síce KSČ vo svojom Akčnom programe a vláda vo
svojom programovom vyhlásení deklarovali vôľu urýchlene vypracovať a v Národnom
zhromaždení schváliť rehabilitačný zákon, K 231 sa nechcel spoliehať len na dobrú vôľu
zákonodarcov, naopak chcel do tvorenia zákona aktívne zasiahnuť. Išlo o to, aké parametre
88 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 242
89 tamtiež, s. 265 90 tamtiež, s. 26591 tamtiež, s. 265-266
42
nový zákon bude mať a aký široký okruh bývalých politických väzňov zasiahne.92
Zamýšľaný zákon mal podľa združenia bývalých politických väzňov zrušiť všetky
rozsudky Štátnych súdov (Praha, Brno, Bratislava) a kolégia Najvyššieho súdu (pokiaľ v
prvej inštancii zastupovalo Štátne súdy) u politicky motivovaných rozsudkov z doby po
februári 1948. Tieto rozsudky podľa pisateľov spočívali na nezákonnom administratívnom
riadení, na chybnom procesnom riadení a na porušovaní práva. Priame dokazovanie viny
mali niesť štátne orgány, nie odsúdení, ktorí by tak svoju nevinu nemuseli preukazovať.
Generálna prokuratúra mala právo do pol roka navrhnúť pokračovanie trestného konania, a
keď tak neučinila, trestné konanie malo byť zo zákona zastavené. Takto ponímaný zákon
mal byť prijatý najneskoršie do najbližších volieb. V záverečnom odseku pisatelia
navrhovali, aby do zákona boli vkomponované i ustanovenia zaručujúce beztrestný návrat
všetkým politickým emigrantom.93
Združenie bývalých politických väzňov K 231 vypracovalo legislatívny návrh
zákona, ktorým by bolo možné rehabilitovať všetkých 128 tisíc odsúdených po februári
1948 podľa zákonov č. 50/1923 Zb. a č. 231/1948 Zb. alebo podľa zákonov, ktoré ich
neskôr nahradili. Nová norma sa nazývala Návrh zásad zákonnej úpravy súdnych
rehabilitácií alebo Zákona o všeobecnom zmieri a bola vypracovaná k 15. máju 1968.
Ústredný prípravný výbor K 231 ju schválil na svojej schôdzi 20. mája 1968.94
Zákon o všeobecnom zmieri sa skladal z preambule a troch kapitol. Rehabilitovaní
mali byť všetci občania, ktorí boli od začiatku roku 1948 do konca roku 1967 odsúdení pre
trestné činy politickej povahy podľa zákonov 50/1923 Zb. a 231/1948 Zb. a podľa
zákonov, ktoré ich neskoršie nahradili. Zákon by teda rehabilitoval každého bývalého
politického väzňa. Súčasne sa týmto občanom zo zákona vracali všetky občianske práva,
hodnosti, tituly, rády a také spoločenské postavenie, ktoré nadobudli pred zatknutím a
odsúdením. Tak by sa stali plnoprávnymi občanmi, oprávnenými vykonávať všetky
spoločenské a pracovné funkcie podľa vzdelania a schopností, aké nadobudli. Súd by o ich
rehabilitáciách vydal písomné uznesenie ako preukaz.95
S prípravou rehabilitačného zákona začalo ministerstvo spravodlivosti z vlastnej
92 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 266
93 tamtiež, s. 26694 tamtiež, s. 27095 tamtiež, s. 271
43
iniciatívy počiatkom marca 1968, ale súčasne sa s otázkami rehabilitácie zaoberalo i
Národné zhromaždenie, ktoré poverilo svoj ústavnoprávny výbor, aby túto problematiku
sledoval.96
Nakoniec bol v Národnom zhromaždení schválený Zákon o súdnych rehabilitáciách
č. 82/1968 Zb. Schválený zákon nebral do úvahy základnú požiadavku K 231, čo bola
rehabilitácia zo zákona. Členovia K 231 sa však rozhodli podporovať i rehabilitačný
zákon, ktorý vzišiel z rokovania Národného zhromaždenia. To bol samozrejme dosť
podstatný ústupok z pôvodného stanoviska. Zásadný rozdiel tkvel v tom, že K 231
predpokladal rehabilitáciu všetkých zhruba 128 tisíc bývalých politických väzňov, zatiaľ
čo nový zákon sa vzťahoval odhadom len na 30 tisíc z nich.97
Preambula zákona obsahovala tézu, že „nejde odstraňovať akty revolučnej
zákonnosti, oslabovať, či dokonca popierať socialistický právny poriadok“ alebo
rehabilitovať „nepriateľov socialistickej výstavby, ktorí trestnými činmi proti republike
alebo inou trestnou činnosťou porušili platné zákony a boli podľa nich právom potrestaní“.
Už dopredu tak zákon stanovoval rozdielny uhoľ pohľadu na jednotlivé prípady a
obmedzený rozsah revízie procesov.98
Hlavnou zásadou zákona bolo individuálne preskúmanie trestnej veci súdom na
základe návrhu odsúdeného alebo jeho príbuzného. Revidovať sa mali rozsudky, ktoré v
pôvodnom konaní rozhodoval Najvyšší súd, bývalý Štátny súd, krajský súd alebo vyšší
vojenský súd v dobe od 24. októbra 1948 do 31. júla 1965. Zostala tak opomenutá veľká
časť procesov, ktoré boli súdené okresnými súdmi pre trestné činy proti republike a
odsúdených pre tzv. nepolitické trestné činy, ktorým bola najmä v prvej polovici
šesťdesiatich rokov maskovaná politická represia. Právo na rehabilitáciu mali len tí
odsúdení, v ktorých rozsudkoch by súdny senát vzhliadal nasledujúce chyby: a) umelo
vykonštruované obvinenia a podvrhnuté či sfalšované dôkazy; b) priznanie vynútené
násilím; c) provokácia bezpečnosti; d) skutok, ktorý bol uznaný trestným činom v rozpore
s trestným zákonom; e) skutok, ktorý bol kvalifikovaný prísnejšie, než vyplynulo zo
zákona; f) vyšší trest bol v zrejmom nepomere ku stupni nebezpečnosti činu pre
96 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 273
97 tamtiež, s. 283 98 tamtiež, s. 283
44
spoločnosť.99
Pokiaľ odsúdený spadal do jednej z vymenovaných kategórií ani potom nemal
vyhraté. Zákon nepočítal s tým, že oslobodzujúce rozsudky budú vystavované automaticky
alebo v plnom rozsahu pôvodného rozsudku. Nebolo síce možné, aby odsúdený dostal
prísnejší trest, ale pôvodný rozsudok bolo možné buď úplne alebo sčasti potvrdiť.100
Z uvedeného výpočtu vyplýva skutočnosť, že obnova konania mohla byť zahájená
len u tzv. vykonštruovaných procesov. Bez revízie mali zostať tie rozsudky, ktoré boli
právne korektné, ale boli založené na formulácií skutkových podstát vychádzajúcich „zo
zákonitosti zostrovania triedneho boja v etape budovania socializmu“. Zákon rovnako
neotváral otázku, či vtedajšie trestné zákony, resp. ich právne interpretácie, boli v súlade s
ústavou, medzinárodným právom alebo princípmi demokracie.101
Vzhľadom k roztriešteným a neúplným údajom ide odhadnúť, že celkovo súdy
podľa zákona č. 82/1968 Zb. a do augusta 1968 plne rehabilitovali asi 1500 ľudí.102
Zákon o súdnych rehabilitáciách bol plodom Pražskej jari, a preto bol poznamenaný
nedôslednosťami a kompromismi svojej doby. S jeho konečnou podobou nemohli byť
spokojní ani bývalí politickí väzni z K 231 ani tí, ktorí ho schvaľovali.103
Medzi komunistickou vládou a K 231 nakoniec vznikla kompromisná dohoda, čo sa
týka registrácie združenia bývalých politických väzňov a jeho pôsobenia. Komunistická
vláda napokon uznala, že je vhodné, aby sa na rehabilitácií podieľali sami postihnutí
občania. Zástupcovia K 231 mali mať priamu účasť na rehabilitačnom procese, ktoré by
malo vo svojej právomoci ministerstvo práce a sociálnych vecí, pri krajských a okresných
národných výboroch mali byť zriadené zvláštne útvary pre otázky rehabilitácie a
resocializácie postihnutých osôb. Tieto útvary mali byť vytvorené z členov K 231. Okresné
aktívy alebo komisie sa mali skladať väčšinou z vtedajších okresných prípravných
výborov K 231 a pole ich pôsobnosti sa malo týkať všetkých členov klubu v rámci okresu.
Predsedovia okresných organizácií mali v rámci kraja zasadať v krajskom kontrolnom a
koordinačnom orgáne v čele s predsedom a rokovateľom. Predsedovia a rokovatelia
99 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 283-284
100 tamtiež, s. 284101 tamtiež, s. 284 102 tamtiež, s. 286103 tamtiež, s. 286
45
krajských kontrolných a koordinačných orgánov mali potom vytvoriť ústredný kontrolný a
koordinačný orgán, ktorý mal spolu s ústredným prípravným výborom K 231 vytvoriť
ústredný poradný zbor pre rehabilitáciu. Ústredný poradný zbor mal zasadať pod hlavičkou
ministerstva práce a sociálnych vecí a tomuto zboru mali byť podriadení všetci
funkcionári K 231. 104
Čo sa týka organizačnej platformy, okresné prípravné výbory mali v tomto prípade
získať právnu subjektivitu, aby členovia výboru mohli disponovať finančnými
prostriedkami. K 231 tak mal byť legalizovaný nie ako organizácia s celoštátnou
pôsobnosťou, ale len na úrovni okresov resp. krajov. Dohodu s vládnymi predstaviteľmi
schválili bez akejkoľvek diskusie tiež aj členovia ústredného prípravného výboru K 231.105
Vstup vojsk piatych krajín Varšavskej zmluvy do Československa násilne ukončil
takmer päťmesačné zakladateľské úsilie ústredného prípravného výboru. Príslušníci K 231
nemali pochybnosti o tom, že ďalšia ich organizácia je v okupovanej krajine nemožná.106
Kľúčový, štvrtý bod tzv. moskovského protokolu, ktorá mala československá
politická reprezentácia po návrate do okupovanej krajiny plniť, obsahoval formuláciu, že je
nutné „zastavenie činnosti rôznych skupín a organizácií stojacich na antisocialistických
pozíciách. To sa prirodzene týkalo aj K 231. Prvým, kto začal tento bod protokolu plniť,
bola československá vláda. Pozadu nezostalo ani ministerstvo vnútra, ktoré dňa 5.
septembra 1968 vydalo rozhodnutie o tom, že stanovy K 231 neschvaľuje. Na základe
tohto rozhodnutia rozoslal ústredný prípravný výbor K 231 hneď nasledujúci deň všetkým
okresným pobočkám obežník, v ktorých ich vyzval k ukončeniu činnosti a k likvidácii
všetkých záväzkov.107
2.2.3 Vznik Klubu angažovaných nestraníkov
Podnet na vznik Klubu angažovaných nestraníkov dal článok s názvom „Aktivita
nepomenovaných“ spisovateľa Alexandra Klimenta v týždenníku Literárne listy. Medzi
104 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 293
105 tamtiež, s. 294106 tamtiež, s. 296 107 tamtiež, s. 297-298
46
mnohými pozornými čitateľmi Klimentovho apelatívneho článku bol aj chemik Ludvík
Rybáček, ktorý sa rovnako ako väčšina jeho spoluobčanov živo zaujímal o politiku,
diskutoval o nej so svojimi priateľmi a kolegami a Klimentovu výzvu vzal za svoju.108
Ludvík Rybáček usporiadal sériu schôdzok vážnych záujemcov o túto iniciatívu.
20. marca 1968 sa vykryštalizovalo zloženie dvanásťčlenného prípravného výboru, ktorý si
zvolil názov Klub angažovaných nestraníkov. Členmi prípravného výboru sa stali Ludvík
Rybáček, Ivan Jonáš, Leoš Novák, Jiří Tintěra, Marta Tintěrová, Zdena Janglová, Josef
Michl, Jiří Ševčík, Jiřina Mlýnková, Vladimír Hančil, Jaroslav Dědek a Pavel Holba.
Výbor sa rozhodol zvolať na 5. apríla 1968 prvý verejný míting, na ktorom chcel združenie
predstaviť. Pri tejto príležitosti pripravil programove prehlásenie a návrh stanov KAN-u.109
Ustanovujúca schôdza sa konala 5. apríla 1968 v hlavnej posluchárni Vysokej školy
chemicko-technologickej v Prahe. Dohromady bolo v sále asi 200 ľudí, ktorí prijali
programové vyhlásenie Klubu angažovaných nestraníkov - KAN-u, ktoré charakterizovalo
ciele združenia: KAN mal združovať ľudí - nestraníkov, ktorí cítili potrebu zapojiť sa do
diania v Československu. Zatiaľ čo straníci mohli prejavovať svoje názory na pôde svojich
strán, nestraníci boli stále politicky izolovaní a odsúdení k pasivite. Klub chcel dať svojim
členom možnosť formovať a konfrontovať svoje názory vo verejnej diskusii, „aby ich
potom uplatňovali v spoločenskej praxi“. Týmto postupom by KAN vo svojich členoch
vyvolal vedomie spoluzodpovednosti za vývoj v ČSSR a zbavil ich pocitu, že sa rozhoduje
o nich bez nich.110
Každodenná činnosť klubu sa mala sústrediť na tri hlavné oblasti: 1.
uskutočňovanie diskusných večerov a stretnutí s význačnými osobnosťami verejného
života z oblasti kultúry, politiky, hospodárstva atď.; 2. Klub angažovaných nestraníkov sa
plne staval za Všeobecnú deklaráciu ľudských práv vydanou OSN a chcel v súlade s ňou
usilovať o vytvorenie ústavnej demokracie. 3. Klub sa chcel aktívne podieľať na voľbách
do národných výborov a do Národného zhromaždenia. Členovia klubu mali zasadnúť vo
volebných komisiách do národných výborov, ale mali aj sami kandidovať.111
Okrem týchto troch okruhov činnosti mal KAN aj ďalšie ciele. Klub sa zaväzoval,
108 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 135-136
109 tamtiež, s. 137-138 110 tamtiež, s. 138-139111 tamtiež, s. 139-140
47
že bude podporovať všetky „pozitívne prvky“ v politike iných spoločenských organizácií a
bude vystupovať proti všetkým nedemokratickým javom v snahe zabrániť „návratu k
starým metódam“. Z toho potom vyplýval i druhý záväzok, a síce že KAN bude
„spolupracovať s novo vznikajúcimi spolkami obdobného charakteru s cieľom vytvárať
podmienky pre integráciu týchto združení“. A napokon Klub angažovaných nestraníkov
rovnako chcel presadzovať rovnoprávnosť komunistov a nestraníkov na pracovisku. Išlo o
aktivitu, ktorej konečným cieľom bolo zrušenie tzv. kádrového stropu, aby nestraníci mohli
zastávať také funkcie, ktoré im podľa vzdelania a schopnosti prislúchali.112 Klub
angažovaných nestraníkov mal byť len pre nestraníkov a členovia strán Národného frontu
nemali byť ani čestnými členmi KAN-u113.
V závere ustanovujúcej schôdze účastníci odhlasovali, že nová organizácia sa bude
menovať Klub angažovaných nestraníkov. Až do riadnej registrácie a demokratických
volieb mal KAN riadiť rozšírený štrnásťčlenný prípravný výbor, zloženej z pôvodnej
dvanástky plus dvoch ďalších členov: lekára Jana Štepánka a študenta novinárskej fakulty
Andreja Gjuriča, ktorí si zhromaždených získali svojim kultivovaným vystupovaním.114
Nová organizácia o sebe dala okamžite vedieť. Už 11. apríla 1968 vyšla v
Literárnych listoch prvá správa o založení Klubu angažovaných nestraníkov. Jej autori,
Jiřina Mlýnková a Ludvík Rybáček, v nich ohlásili vznik klubu a stručne zhrnuli
programove vyhlásenie. Toto oznámenie v najčítanejšom periodiku v tejto doby vyvolalo
lavínu záujmu verejnosti. Ozývali sa stovky a neskoršie tisícky ľudí ako z Prahy, tak aj z
regiónov.115
Klub angažovaných nestraníkov zverejnil vlastný manifest, pod ktorý sa podpísalo
150 významných nestraníkov, členov aj nečlenov KAN-u, medzi inými aj Nataša Gollová,
Karel Gott, Karel Höger, Rudolf Hrušinský, Mikuláš Medek, Václav Černý, Jaroslav
Seifert atď.116
Manifest bol formulovaný striedmo a opatrne, aby ho mohol podpísať doslova
každý. Ťažisko manifestu spočívalo v deklarovaní snahy zrovnoprávniť členy KSČ a
112 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 140
113 tamtiež, s. 141114 tamtiež, s. 142 115 tamtiež, s. 142 116 tamtiež, s. 147
48
nestraníkov. V úvodnej – všeobecnejšej – časti hlásal manifest tri základné stanoviská, z
ktorej mala vychádzať činnosť klubu: najprv išlo o hájenie ľudských a občianskych práv
tak, ako to bolo definované vo Všeobecnej deklarácií ľudských práv OSN; ďalej to boli
„humanistické tradície československej kultúry“; a konečne „súčasná impozantná
myšlienka československého experimentu, v ktorom má byť spojený demokratický
socializmus s veľkým programom osobných slobôd.“117
Pôvodná žiadosť o legalizáciu KAN-u bola poslaná 7. apríla 1968 na Národný
výbor hlavného mesta Prahy, pretože členovia prípravného výboru počítali s tým, že KAN
vznikne ako organizácia pražská,lokálna. Túto žiadosť podávali v súlade so zákonom č.
68/1951 Zb. o dobrovoľných organizáciách, podľa ktorého takúto organizáciu schvaľoval
príslušný regionálny štátny orgán, krajský národný výbor. Za prípravný výbor KAN-u sa s
prácou súvisiacou s legalizáciou ujal doc. Ota Weinberger.118
Klub angažovaných nestraníkov vznikal však už koncom apríla a v máji nielen v
Prahe, ale aj po celých Čechách a na Morave; zo Slovenska sa ozvalo len pár ojedinelých
hlasov. Rovnako aj v regiónoch podávali tam prípravné výbory žiadosti na príslušné
krajské národné výbory, ktoré sa potom obracali pre radu na centrálne úrady. Z KAN-u sa
tak spontánne stávala celoštátna organizácia. O registrácií organizácie s celoštátnou
pôsobnosťou rozhodovalo podľa už zmieneného zákona ministerstvo vnútra a nie krajské
národné výbory. Prípravný výbor KAN-u reagoval jediným možným spôsobom: „Keď sme
videli, že myšlienka KAN-u má takýto ohlas, uvedomili sme si, že vznikla nová situácia.
KAN jasne prerástol pražský rámec a naraz sme boli v čele hnutia, ktoré sa rozrastalo po
celých Čechách. No a tak sme sa rozhodli požiadať o celoštátnu registráciu na ministerstve
vnútra.“119
KAN vyslal 29. apríla 1968 na ministerstvo vnútra delegáciu v zložení Ludvík
Rybáček, Jiřina Mlýnková, Jan Štěpánek a Leoš Novák, ktorá mala priamo na mieste zistiť,
za akých podmienok by bolo možné podať žiadosť o registráciu celoštátnej organizácie.120
Ministerstvo vnútra odporučilo delegácii Klubu angažovaných nestraníkov, aby
pražský výbor podal žiadosť o registráciu KAN-u ako celoštátnej organizácie. Po tomto
117 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 148
118 tamtiež, s. 153-154 119 tamtiež, s. 154120 tamtiež, s. 154
49
rokovaní, na ktorom zástupcovia KAN-u potvrdili, že hnutie bude centrálne prepojené a
rovnako bude pôsobiť vo všetkých regiónoch Československa, boli žiadosti o legalizáciu v
jednotlivých krajoch odvolané. Ministerstvo vnútra previedlo celú agendu spojenú s
Klubom angažovaných nestraníkov do svojej jurisdikcie.121
Žiadosť o schválenie nových stanov, v ktorých už bol KAN definovaný ako
„politické celoštátne združenie“, predala delegácia členov prípravného výboru v zložení
Ludvík Rybáček, Jiřina Mlýnková, Jan Štepánek a Leoš Novák ministerstvu vnútra 16.
mája 1968.122
Obe zúčastnené strany sa dohodli, že rozhodnutie by malo padnúť približne okolo
15. júla 1968. Najdôležitejšia časť potvrdenia sa však skrývala v jednej strohej
formulovanej vete: „Toto potvrdenie oprávňuje uvedených členov prípravného výboru
rokovať vo veci založenia novej organizácie.“ 123
Podaním žiadosti s novou verziou stanov ministerstvu vnútra a okamžitým vydaním
ministerského potvrdenia skončila prvá fáza rokovania o legalizácií. KAN z neho 16. mája
1968 vyšiel relatívne víťazne. Ministerské potvrdenie mu otváralo voľné pole pôsobnosti v
prípravnej činnosti. Avšak nové stanovy a nová žiadosť na inom úrade predlžovali
provizórium samozvaného prípravného výboru o ďalších minimálne 60 dní – pôvodná
žiadosť zo 7. apríla 1968 bola podaním tejto novej automaticky anulovaná.124
Stanovy predložené k posúdeniu ministerstva vnútra mali 32 článkov, z ktorých
najpodstatnejšie boli prvé dve, ktoré definovali charakter a ciele KAN-u, články 19 a 20 s
vymedzením právomoci ústredného výboru KAN-u a článok 25, ktorý riešil územnú
pôsobnosť novej organizácie.125
V článku 1 sa KAN definoval ako dobrovoľné združenie (organizácia) občanov bez
straníckej príslušnosti. Jeho zmyslom bolo poskytnúť týmto občanom plné možnosti pre
formovanie politického stanoviska ku všetkým otázkam verejného života a dosiahnuť toho,
aby sa na ňom mohli plnoprávne podieľať. Článkom 2 sa KAN hlásil k ideálom slobody,
demokracie a socializmu a zaväzoval sa bojovať proti všetkým formám občianskej
121 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 155
122 tamtiež, s. 155123 tamtiež, s. 155124 tamtiež, s. 156 125 tamtiež, s. 156
50
diskriminácie. Z toho vyplývala proklamovaná snaha o zrovnoprávnenie nestraníkov v
občianskom a verejnom živote, v zamestnaní, vo vede a kultúre. Tretí článok stanovoval
podmienky, za akých bolo možné stáť sa členom KAN-u: mohol sa ním stáť každý
plnoletý občan ČSSR, ktorý sa hlásil k jeho ideám a nebol príslušníkom žiadnej politickej
strany. Články 19 a 20 upresňovali právomoci ústredného výboru KAN-u, ktorý mal podľa
nich riadiť hnutie medzi zjazdami, mal voliť zo svojho stredu potrebných najvyšších
funkcionárov, mal realizovať uznesenia zjazdu, vypracovávať programy činnosti, zakladať
miestne kluby a kontrolovať ich činnosť. Dvadsiatipiati článok umiestňoval hlavné sídlo
KAN-u do Prahy a za teritórium pôsobnosti hnutia označoval celé územie
Československa.126
Komunistické ústredie vzalo na vedomie snahu o založenie Klubu angažovaných
nestraníkov až po prvom máji 1968. Predsedníctvo ÚV KSČ rokovalo o KAN-e a ďalších
nezávislých organizáciách 7. a 8. mája 1968 na svojej 70. schôdzi, ktorá bola poznamenaná
práve návratom štvorčlennej delegácie z Moskvy. I napriek tomu, že predsedníctvo ÚV
KSČ zatiaľ nemalo o KAN-e skoro žiadne konkrétne informácie, v diskusii jasne
prevažovali záporné stanoviská.127
V súvislosti s dramatickými kabinetnými rokovaniami o zákonnom opatrení
predsedníctva Národného zhromaždenia a na priamy pokyn predsedu vlády Černíka
vystavil 25. júla 1968 civilno-správny úsek ministerstva vnútra úradne rozhodnutie o tom,
že organizačný poriadok (stanovy) KAN-u neschvaľuje. V úradnom rozhodnutí sa priamo
písalo, že „ministerstvo vnútra po prevedenom konaní k žiadosti o schválení organizačného
poriadku (stanov) Klubu angažovaných nestraníkov rozhodlo v zmysle § 2 zákona č.
68/1951 Zb. takto: Organizačný poriadok (stanovy) Klubu angažovaných nestraníkov, so
sídlom v Prahe, neschvaľuje.“ V odôvodnení bolo uvedené, že účel združenia neodpovedá
poslaniu dobrovoľných organizácii podľa zákona č. 68/1951 Zb. a z toho dôvodu nemôže
ministerstvo vnútra organizačný poriadok KAN-u schváliť.“128
Rokovanie s ministerstvom vnútra o legalizácií KAN-u tak vlastne skončilo,
pretože ministerstvo opakovane potvrdzovalo, že vo veci nie je príslušné a nemôže ju teda
rozhodnúť. Ministerstvo vnútra síce KAN nezakázalo, ale bolo pripravené tak učiniť
126 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 156
127 tamtiež, s. 157-158 128 tamtiež, s. 187
51
ihneď, ak by zlyhali rokovania zástupcov KAN-u a ÚV Národného frontu.129
Rokovanie medzi KAN-om a ÚV Národného frontu mali svoj prvopočiatok v
zákulisí prvého mítingu 18. mája 1968. Neočakávaný príchod Zdeňka Mlynářa bolo pre
obe strany zrejme iniciačným medzníkom. Výbor sa po prvýkrát dostal do kontaktu s
vysokou politikou a na základe Mlynářovej ponuky začal vážne uvažovať o tom, že
požiada o členstvo v Národnom fronte, ako sa ukazovalo, bola to komunistami požadovaná
základná podmienka pre legalizáciu a bola plne v súlade s existujúcim politickým
systémom skonštruovaným po februári 1948. Mlynář sa naopak voči KAN-u začal chovať
ostražitejšie. Jeho pôvodný predpoklad, že KAN bude výkladnou skriňou ním novo
koncipovaným politickým systémom, sa ukázal ako nereálny.130
Podnet k priamym rozhovorom s ÚV NF vyšiel zo strany prípravného výboru
KAN-u. ÚV NF a KAN zahájením rokovaní vstupovali na tenký ľad. Členovia prípravného
výboru KAN-u čoskoro zistili, že fakticky nerokujú s predstaviteľmi Národného frontu, ale
so zástupcami vedenia KSČ, ktorým sa prirodzene stali predseda ÚV NF František Kriegel
a nový tajomník ÚV KSČ Zdeněk Mlynář. Obaja hájili jasne dané stanovisko
komunistickej strany, že žiadna opozičná politická strana alebo organizácia mimo rámec
Národného frontu a teda bez komunistickej kontroly, vzniknúť nesmie. Od delegácie
KAN-u očakávali odpoveď na otázku, čo je KAN a či KAN je alebo nie je politickou
stranou. Rovnako chceli počuť, že KAN uznáva vedúcu úlohu komunistickej strany a
vopred sa vzdáva politického boja o moc. Ponúkali tak KAN-u dohodu, ktorá mala
poriadne ďaleko k pôvodným predstavám o činnosti klubu.131
Ale ani Kriegel s Mlynářom nemali jednoduchú pozíciu. Sami boli presvedčení o
tom, že pokiaľ sa budú v KAN-e zvýrazňovať atribúty politickej opozičnej strany
(organizácie), okamžite rokovania prerušia a pokúsia sa KAN rozpustiť. Museli rovnako
brať ohľad na uznesenie a rezolúcie svojich straníckych orgánov a na názory členov
vedenia KSČ, ktoré boli v prípade KAN-u od májového pléna ÚV KSČ zamietavé. Či už
právom či neprávom, KAN v období Pražskej jari získal nálepku opozičnej organizácie, čo
u najvyšších funkcionárov KSČ budilo odpor.132
129 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 187
130 tamtiež, s. 188131 tamtiež, s. 189 132 tamtiež, s. 189
52
Proces legalizácie KAN-u sa tak po štvormesačnej anabáze na ministerstve vnútra a
v ÚV NF mal vrátiť opäť tam, odkiaľ pôvodne vyšiel, teda na miestnu úroveň. Mlynářova
účinná zbraň proti novo vznikajúcim politickým organizáciám – najprv zamietnutie a
znovu pripravovaný zákon o Národnom fronte – malo zabrániť tomu, aby sa KAN
premenil v celoštátnu opozičnú politickú stranu. Na miestnej úrovni mal byť politický
vplyv KAN-u negovaný miestnymi bunkami Národnej fronty. Rokovanie KAN-u s ÚV
Národného frontu tak dospelo len k istému medzičasu, z ktorého nebol zrejmý výsledok.
Žiadna záväzná dohoda nebola uzatvorená a ani nebol stanovený termín, kedy mali
rokovania pokračovať. K tomu je nutné dodať, že Mlynářovu a Krieglovu bilančnú správu
predsedníctvo ÚV KSČ kvôli zaneprázdnenosti nestihlo prejednať a neuznieslo sa na
ďalšom postupe.133
Mestský výbor KSČ v Prahe, v ktorom v apríli získali významné pozície radikálni
reformátori, išiel v sympatiách k rodiacej sa občianskej spoločnosti o niečo ďalej než
mocenské centrum alebo ÚV Národného frontu. Voči KAN-u uplatňoval mestský výbor
KSČ v Prahe od júna 1968 politiku „rovnocenného partnerstva“ so zámerom „izolovať
jeho antikomunisticky zmýšľajúcu časť a získať nestraníkov pre politickú spoluprácu“.
Kontakty s KAN-om (rovnako ako so sociálnymi demokratmi a K 231) udržoval
predovšetkým Jaromír Litera, tajomník mestského výboru pre politický systém a po
Šimonovi druhý muž pražského straníckeho vedenia, ktorý patril k radikálnym
reformátorom. Po jeho boku väčšinou stál i Ladislav Lis. Rozhovory s KAN-om, ale i
s K 231 neviedli svojvoľne – mali k tomu zmocnenie od predsedníctva mestského výboru
zo 16. mája 1968.134
Verejná činnosť KAN-u sa i po reorganizácii prípravného výboru a cez osobné
spory sústreďovala do troch oblastí: na uskutočňovanie diskusných večerov so známymi
osobnosťami v Prahe, na výjazdy členov pražského prípravného výboru na besedy a
schôdze KAN-u v regiónoch a na písomné vyjadrenia k jednotlivým udalostiam Pražskej
jari, ktoré boli posielané do médií. KAN síce zamýšľal viac koordinovať svoje aktivity s
ostatnými novými občianskymi organizáciami, hlavne so sociálnou demokraciou, s K 231
a Spoločnosťou pre ľudské práva, avšak k stretnutiu výborov za týmto účelom nikdy
nedošlo.135
133 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : s. 193134 tamtiež, s. 194 135 tamtiež, s. 198
53
Invázia vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy dramaticky ukončila všetky snahy o
vybudovanie novej organizácie. Bolo zrejmé, kvôli komu a čomu spojenecké vojská prišli;
jeden z hlavných dôvodov tkvel práve v obnovovaní sa občianskej spoločnosti, ktorých
významnou súčasťou bol i KAN. Ako dôkaz môže poslúžiť moskovský protokol, ktorý vo
svojom štvrtom bode neskryte diktoval „zastavenie činnosti rôznych skupín a organizácií
stojacich na antisocialistických pozíciách“ a československej vláde prikazoval použiť
„účinne prostriedky proti antisocialistickým silám“. Všetci členovia prípravného výboru
boli zajedno v tom, že v činnosti nebudú pokračovať. Obávali sa, rovnako ako všetci
obyvatelia Československa, krviprelievania, najmä takého, ku ktorému by mohlo dôjsť
kvôli „kontrarevolučnému“ KAN-u. Preto Klub angažovaných nestraníkov vydal 24.
augusta 1968 výzvu, v ktorej príslušníkov žiadal, aby sa zdržali akýchkoľvek akcií pod
hlavičkou KAN-u.136
2.3 Akčný program Komunistickej strany Československa v roku 1968
Tento výhľadový projekt predstavuje, s odstupom času je to stále zrejmejšie - jednu
z najpozoruhodnejších koncepcií éry druhej socialistickej revolúcie. Je to vlastne prvý
komplexný projekt ekonomiky, politiky a spoločenských vzťahov rozvinutého socializmu;
bol, je a zostane dokumentom medzinárodného významu.137
Akčný program vychádza z predpokladu, že v Československu „ako prvej
priemyselnej krajine sa uskutočňovala socialistická prestavba“. Potom však „mechanické
preberanie a rozšírenie predstáv, zvyklostí a politických koncepcií, ktoré odporovali
československým podmienkam a tradíciám“, spôsobili ťažkosti a chyby: „Vtedajšie vedúce
orgány a inštitúcie strany nesú za toto prijímanie plnú zodpovednosť. Centralistické a
direktívno-administratívne metódy, použité v boji proti zvyškom buržoázie a pri
upevňovaní mo c i . . . , sa neoprávnene prenášali do ďalšieho vývojového obdobia a
postupne prerastali do byrokratického systému. Vo vnútornom živote republiky sa objavilo
sektárske potláčanie demokratických práv a slobôd ľudu, porušovanie zákonnosti, prvky
svojvôle a zneužívania moci, čo viedlo k potláčaniu ľudovej iniciatívy, navyše ťažko a
nespravodlivo postihlo mnoho občanov, komunistov aj nekomunistov. Nenapraviteľné
136 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : s. 207137 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 56
54
straty, ktoré vtedy utrpelo socialistické hnutie, zostanú navždy výstrahou pred podobnými
metódami.“138
Koncom 60. rokov 20. storočia vstúpila československá spoločnosť do novej etapy
vývoja. Prekonala triedny spoločenský antagonizmus, vznikla potreba intenzifikácie
ekonomického rastu a využitia vedecko-technickej revolúcie. Preto bolo potrebné otvoriť
priestor pre spoločenskú iniciatívu. Aby sa uvoľnila, musela sa prekonať spoločenská kríza
vyvolaná chybami 50. rokov. Predovšetkým bolo treba prekonať oneskorovanie rozvoja
socialistickej demokracie, zaostalosť a malú informovanosť.139
Mal sa opustiť systém direktívneho príkazníctva v ekonomike, ktorý znemožnil
rozvoj efektivity a životnej úrovne. A napokon prekonať ľahostajnosť i nedôveru ľudu v
schopnosť politického systému napraviť omyly a chyby, otvoriť priestor ľudovej iniciatíve.
To sa však nemohlo dosiahnuť bez „sebakritického a kritického hodnotenia doterajšej
práce zhora až dolu, aby sa vytvorila skutočná jednota našej spoločnosti na základe
socialistického demokratizmu“ - zdôrazňoval Akčný program.140
Táto nová jednota spoločenského záujmu však nemohla vzniknúť ako hodnota
vytvorená raz navždy: „Socializmus sa môže rozvíjať len tým, že otvorí priestor na
uplatnenie rôznych záujmov ľudí a na tomto základe bude demokraticky vytvárať jednotu
všetkých pracujúcich. To je hlavný prameň slobodnej spoločenskej aktivity a rozvoja
spoločenského socialistického zriadenia.“141
Nemohlo sa teda zabudnúť na záujmový pluralizmus a to nielen ako na základ
politického systému, ale aj ako objektívne existujúcu skutočnosť, ktorá bola dôsledkom
daného stupňa vývoja a rozdielnosti reálnych, sociálnych, oblastných, národných,
kultúrnych, ekonomických a iných záujmových potrieb. Funkcia komunistickej strany a
nakoniec aj jej vedúca úloha v spoločnosti, spočívala predovšetkým vo vytváraní
podmienok, v ktorých by sa jednotlivé čiastkové záujmy prejavili vo svojej iniciatívnej
podobe a sformovali sa prostredníctvom organizácií Národného frontu. Pritom
komunistická strana musela „hľadať taký spôsob uspokojovania rôznych záujmov, ktorý
neohrozuje celospoločenské perspektívne záujmy, ale prispieva im“. Súčasne však „nesmie
vzniknúť situácia, aby občania – nekomunisti mali pocit, že sú vo svojich právach a
slobodách úlohou strany obmedzovaní, ale práve naopak, aby v činnosti strany videli
138 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 56 139 tamtiež, s. 56-57140 tamtiež, s. 57141 tamtiež, s. 57
55
záruku svojich práv, slobôd a záujmov“.142
Aby taká dôvera mohla vzniknúť, bolo treba do funkcií vyberať a voliť ľudí novým
spôsobom: „Dnes, keď sa stierajú triedne rozdiely, sa hlavným meradlom postavenia ľudí v
spoločnosti stáva podiel, akým človek prispieva k spoločenskému rozvoju. … ku
kľúčovým podmienkam patrí vzdelanie a kvalifikácia riadiacich i odborných pracovníkov.
Táto skutočnosť si vyžaduje zásadnú zmenu v doterajšej kádrovej politike, v ktorej sa roky
podceňuje hľadisko vzdelania, kvalifikácie a schopnosti... V praxi treba odstrániť
diskrimináciu a vytváranie kádrových stropov pre tých, ktorí nie sú členmi strany.“143
Tak podľa Akčného programu mohol vzniknúť politický a kádrový systém, v
ktorom sa mala rozvíjať vecná, stála a k jasným záverom a cieľom smerujúca
demokratická diskusia otvorená každému občanovi.144
Strana mala hľadať taký spôsob uspokojovania jednotlivých záujmov, ktorý by
neohrozoval spoločenské a perspektívne potreby, nemala sa obísť bez intenzívneho
využívania vedeckého výskumu spoločenskej reality: „Ak má byť vedecký výskum
neustálym iniciátorom nových riešení…, musí mať zabezpečené svojrázne autonómne
postavenie a nesmie sa podriaďovať vonkajším zásahom a direktívam, ako to bolo v
minulosti. Vedecká diskusia, vedecké časopisy a pod. nemôžu podliehať nijakej forme
cenzúry... Strana bude prostredníctvom svojich orgánov dávať podnety na rozvoj
spoločenských vied a prispievať k ich orientácií na najdôležitejšie spoločenské problémy.
Do vlastného procesu tvorivej práce však nezasahuje, ale opiera sa tu o spoločenskú
zodpovednosť vedcov.“145
Malo ísť teda o to, aby sa vytvoril a do chodu uviedol taký politický systém, ktorý
by registroval záujmy, zhromažďoval a uplatňoval skúsenosti, spojil prax s vedou. Taký
systém by potom „umožnil dynamický rozvoj socialistických spoločenských vzťahov,
zlučoval širokú demokraciu a vedecky kvalifikovaným riadením upevňoval spoločenský
poriadok, stabilizoval socialistické spoločenské vzťahy, podporoval poriadok a
spoločenskú disciplínu. Základné väzby politického systému musia pritom poskytovať
pevné záruky proti návratu k starým metódam subjektivizmu a mocenskej ľubovôle.“146
Ako záruku proti takejto mocenskej ľubovôli Akčný program žiadal aj podstatnú
142 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 57143 tamtiež, s. 57-58144 tamtiež, s. 58145 tamtiež, s. 58 146 tamtiež, s. 58
56
zmenu politickej úlohy bezpečnostného aparátu. Z orgánu vybaveného právomocami, ktoré
mu de facto dávali možnosť nekontrolovanej moci nad každým občanom, spoločenskou
organizáciou a iniciatívou, sa mal stať len a len nástroj súdom a ústavou vymedzeného
zákona: „ÚV KSČ pokladá za nevyhnutné zmeniť organizáciu bezpečnosti a jednotný ZNB
rozdeliť na dve rozdielne, od seba nezávislé zložky – Štátnu bezpečnosť a Verejnú
bezpečnosť. Štátna bezpečnosť musí mať také postavenie, organizačnú štruktúru, početný
stav, vybavenie, metódy činnosti a kvalifikácie, ktoré zodpovedajú jej zameraniu na
ochranu štátu proti činnosti nepriateľských centier zo zahraničia. Každý občan, ktorý sa v
tomto smere neprevinil, musí s istotou vedieť, že jeho politické názory a presvedčenie,
jeho osobné vyznanie a činnosť nemôžu byť predmetom pozornosti orgánov Štátnej
bezpečnosti. Strana jasne vyhlasuje, že tento aparát sa nesmie zameriavať na riešenie
politických otázok a rozporov socialistickej spoločnosti. Verejná bezpečnosť plní úlohy
boja proti trestnej činnosti a úlohy ochrany verejného poriadku.“147
Za kľúčovú štátoprávnu zmenu, ktorú bolo treba v roku 1968 uskutočniť, Akčný
program vyzdvihol federatívne usporiadanie vzťahu Čechov a Slovákov ako aj formy,
ktoré aj ostatným národnostiam mali umožňovať uplatniť si svoje národné a politické
záujmy. Pritom sa nemala porušiť jednota ekonomického systému; ten mal byť optimálny v
riadení aj vo výstavbe.148
Ďalšia oblasť, v ktorej sa podľa Akčného programu museli uplatniť nové prístupy,
bola v rozvoji ekonomickej reformy. Tu naznačil Akčný program predovšetkým dve
základné úlohy:
1. Postupne sa mali uskutočniť nevyhnutné štrukturálne zmeny, ktoré by výrazne
znížili energetickú a materiálnu náročnosť československej ekonomiky a výhodnejšie ju
mali zapojiť do medzinárodnej, predovšetkým socialistickej deľby práce.
2. Do praxe mal vstúpiť princíp socialistického podnikania, najmä „uskutočnením
samostatnosti podnikov a podnikových zoskupení a ich nezávislosti od štátnych
orgánov“.149
Akčný program žiadal podstatné obmedzenie monopolizácie výroby, cenovej
dotačnej a subvenčnej politiky, ktorá „brala tým“, čo dobre pracovali, a dávala tým, ktorí
hospodárili „zle“; v národohospodárskom meradle viedla k tomu, že „na neefektívnosť
147 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 58-60148 tamtiež, s. 60149 tamtiež, s. 60
57
dopláca spotrebiteľ prostredníctvom vysokých cien, daní a odčerpávania prostriedkov z
efektívnych podnikov“. Socialistický podnik „musí mať voľnosť rozhodovania“, ale
zároveň musel byť „vystavený náročným, najnáročnejším podmienkam, ktoré obyčajne
určuje svetový trh“.150
Ak však socialistický podnik mal dostať viac zodpovednosti, malo mať jeho
vedenie, ale aj kolektív pracujúcich viac práv. „Ekonomická reforma bude čoraz viac
stavať celé pracovné kolektívy socialistických podnikov do situácie, kde priamo pocítia
následky nielen dobrého, ale aj zlého riadenia podniku. Preto strana pokladá za
nevyhnutné, aby celý pracovný kolektív, ktorý nesie tieto následky, mal na vedenie
podniku aj vplyv. Vzniká tak potreba demokratických orgánov podniku. Týmto orgánom
by za celkové výsledky zodpovedali riaditelia a vedúci pracovníci podnikov, ktorých by
tieto orgány uviedli aj do funkcií... Tieto orgány by sa vytvárali voľbou zástupcov
pracovných kolektívov, zastúpením niektorých mimopodnikových zložiek zabezpečujúcich
vplyv celospoločenských záujmov a odbornú, kvalifikovanú úroveň rozhodovania... To
však nič nemení na neoddeliteľnej autorite a právomoci vedúcich pracovníkov
podnikov.“151
Tu sa teda malo postúpiť k systému, ktorý mal umožňovať pracujúcim to
najdôležitejšie – zúčastniť sa na tvorbe a realizácií ekonomickej politiky priamo vo výrobe.
Malo sa však garantovať aj právo podnikových kolektívov združovať sa, kooperovať podľa
potreby, vstupovať do integrácií, vytvárať spoločné odbytové a iné orgány, spoločne
zakladať nové podniky, v prípade poľnohospodárskych družstiev aj výrobno-odbytové
agrokomplexy a potravinárske podniky.152
Úlohou plánu a štátneho ekonomického riadenia malo byť predovšetkým
zabezpečiť centrálne zladenie spoločenských a čiastkových záujmov a to tak u výrobcov,
ako aj u spotrebiteľov, uplatniť a presadzovať perspektívnu, štrukturálnu, technickú
politiku, priorizovať investície do oblastí ekonomického optima, starať sa o vyrovnanosť
zahraničnoobchodnej bilancie, uskutočňovať cenovú a intervenčnú regulačnú politiku voči
socialistickému trhu a pod. To všetko však podľa princípu ekonomickej zodpovednosti za
uskutočnené rozhodnutie, bez práva na ľubovoľné byrokratické prikazovanie. Plán mal byť
vypracovaný variantne, mal sa stať podkladom diskusie o koncepcii štátnej ekonomickej
150 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 60151 tamtiež, s. 60-61152 tamtiež, s. 61
58
politiky, o smeroch rozvíjania socializmu, čo malo byť záležitosťou nielen odborníkov, ale
aj najširšej verejnosti. Zabezpečenie plnenia plánu sa malo diať predovšetkým
prostredníctvom ekonomických nástrojov, daňovými normatívami, reguláciou cien,
pôsobením rozpočtu atď.153
V ďalšej časti sa Akčný program zaoberal otázkami rozvoja vied, vzdelanosti a
školstva. Bol za posilnenie aktívnej účasti vedeckých inštitúcií a pracovníkov pri
zostavovaní návrhu politických a hospodárskych opatrení, za princíp „realizovania zásady
vedeckej expertízy pre najdôležitejšie rozhodnutie všetkých stupňov riadenia“. Príkladom
tu opäť mala byť strana a to stimulovaním rozvoja takejto praxe.154
Vo sfére školskej a vzdelávacej politiky sa zdôrazňovala potreba „skoncovať s
mnohoročným nedocenením a zaručiť, aby naše školstvo dostávalo podstatne väčší diel zo
spoločenských zdrojov na svoj rozvoj“. „Treba využiť skúsenosti pedagógov aj naše
pedagogické tradície a vytvoriť systém, ktorý by podchytil všetky talenty, umožnil ich
rozvoj a využitie, pričom by zabezpečil solídne vzdelanie pre všetkých.“155
Pri humanizácií kultúry nemalo ísť len o to, ako „odstrániť administratívno-
-byrokratické spôsoby uskutočňovania kultúrnej politiky a zabezpečiť slobodný
akoukoľvek cenzúrou nepodvádzaný rozvoj, ale aj lepšie chrániť kultúrne dedičstvo,
rozvoj všetkých národných kultúr, ľudovej tvorivosti a oživovanie regionálnych foriem a
tradícií“.156
K otázke zásad zahraničnej politiky Akčný program zdôrazňoval, že
Československo bude dodržiavať svoje spojenecké zväzky, posilňovať československo-
-sovietske priateľstvo a vzťahy k ostatným socialistickým krajinám, stáť po boku všetkých
demokratických a mierových síl sveta, pričom bude „formulovať vlastné stanoviská k
základným otázkam svetovej politiky, vychádzajúc z reálneho pomeru síl a z vedomia, že
je aktívnou časťou revolučného procesu vo svete... bude sa usilovať o to, aby sa priateľské
vzťahy medzi našimi spojencami s nami... neustále prehlbovali na základe vzájomnej úcty,
zvrchovanosti a rovnoprávnosti, vzájomného rešpektovania internacionálnej solidarity“.157
Aprílový Akčný program bol pokusom o pravdivú analýzu stavu československej
spoločnosti. Obsahoval premyslený a realistický komplex riešení, ktoré ju mohli vyviesť z
153 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 61154 tamtiež, s. 61155 tamtiež, s. 61156 tamtiež, s. 61-62157 tamtiež, s. 62
59
dlhotrvajúceho útlmu. Vznikol síce v krátkom čase, ale zhrnul v sebe dlhoročnú
vedeckovýskumnú prácu i politické skúsenosti stoviek odborníkov a komunistických
aktivistov, skúsenosti celého desaťročia, ktoré uplynulo od XX. zjazdu KSSZ.158
Historicky pozitívne hodnotenie Akčného programu neznamená absolutizáciu jeho
správnosti. Tú vylučujú nielen všeobecné zákony gnozeológie, ale aj konkrétna časová
podmienenosť, v ktorej vznikal a obdobie v priebehu, ktorého bol vypracovaný. Navyše
dejiny určujú nielen programy, ale aj – a predovšetkým – konkrétny život, ktorý vždy
presahuje i modifikuje každý program. Tým viac to platilo pre Akčný program poplatný
objektívnemu rozporu medzi subjektívnou prioritou politiky a záväznosťou i naliehavosťou
riešenia rozporov a potrieb ekonomiky. Vzťahoval sa aj na determinovaný antagonizmus
medzi historickou nevyhnutnosťou a aktuálnym vedomím i vôľou československej
spoločnosti správať sa v súlade s dejinne dimenzovanou realitou svojej „základne a
nadstavby“, svojich dejinných existencionálnych záujmov na jednej strane a reflexiou
„československej otázky“ vo vedení ZSSR, určovanou realitou a programom byrokraticko-
-centralistického systému monopolnej oligarchickej moci a superveľmocenskej
konfrontačnej svetovej stratégie na druhej strane. Akčný program vyrastal z rozpornej
doby, ktorá ho zrodila, nebol a nemohol byť programom „definitívnym“. Aj napriek tomu
bolo aprílové plénum ÚV KSČ dôležitým medzníkom vo vývoji druhej československej
revolúcie. Uzavrelo kapitolu, ktorá sa začala Januárom a dospela k mocenskej i
programovej kryštalizácií.159
158 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 62159 tamtiež, s. 62-63
60
3 Vojenská intervencia v ČSSR v auguste 1968 armádami
Varšavskej zmluvy
Dňa 20. augusta po 23:00 hod. vojská piatich komunistických štátov Varšavskej
zmluvy (Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky,
Bulharskej ľudovej republiky a nepriamo aj vojská Nemeckej demokratickej republiky)
bez vypovedania vojny vtrhli do Československa a obsadili jeho územie.160
Na vojenskej akcii sa zúčastnilo 27 plne vyzbrojených divízií (asi pol milióna
vojakov). Bolo nasadených 800 lietadiel, vyše 6 300 tankov a asi 2 000 kanónov.
Nechýbali ani jednotky vybavené špeciálnymi raketami.161
Je zrejmé, že vojenská operácia k obsadeniu Československa prebehla veľmi rýchlo
a úspešne, bez väčších problémov. Je ale rovnako pravda, že v histórii českého a
slovenského národa nevídaný masový odpor stúpencov reformného hnutia zabránil
organizátorom intervencie a ich – zatiaľ – nepočetným domácim stúpencom z rád
prosovietskeho „zdravého jadra“, vrátane päťčlennej skupiny „pozývateľov“ zaistiť
politickú legitimitu tejto intervencie. Pred celým svetom tak bola potom táto intervencia
odhalená ako ničím neodôvodnená agresia a následná okupácia. Avšak heroizácia tohto
nevídaného zomknutia a jednoty ľudu v odpore proti okupantom by sa nemala preceňovať
v poznaní a pochopeniu relativity dosiahnutého úspechu intervenujúcich štátov. Pretože
pätnásť miliónové Československo bolo obsadené státisícovými armádami jednej zo dvoch
superveľmocí sveta – dvesto miliónovej superveľmoci a ich satelitov, ktorí boli schopní
kedykoľvek nasadiť státisícové armády ku zlomeniu prípadného ozbrojeného odporu. Bolo
to v situácií, keď – ako je dnes už zrejmé – národom Československa by sa nedostalo ani
tej najmenšej efektívnej pomoci zvonka a to aj napriek veľkých sympatií, ktoré reformný
proces Pražského jara vo svete vyvolal.162 Preto akýkoľvek ozbrojený odpor zo strany
Československa bol nemysliteľný, pretože by priniesol s najväčšou pravdepodobnosťou len
niekoľko desaťtisícový krvavý masaker ľudí bez akéhokoľvek vojenského úspechu či
politického víťazstva.
160 ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. 3. vyd. Bratislava : Lúč, 2003. s. 660
161 tamtiež, s. 660162 BENČÍK, A. 2007. V chapadlech kremelské chobotnice. Praha: Europrint, a.s., 2007. s. 223-224
61
3.1 Príčiny a dôsledky vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968
armádami Varšavskej zmluvy
Keď v máji 1968 navštívila československá stranícka a vládna delegácia Moskvu,
tón varovaní sa zostril. Časť krídla KSČ nepopierala sovietsku tézu o existencii
„kontrarevolučných síl“. Odpoveď na otázku, ako sa tieto sily prejavujú, znela že napríklad
v snahe obnoviť sociálnodemokratickú stranu. Delegácia sovietskemu vedeniu sľúbila, že
bude „bojovať proti pravicovým silám“. Tón zo strany ZSSR a jeho spojencov sa
zostroval, v júli 1968 sa konalo stretnutie vo Varšave, kde na adresu ČSSR padlo osudové
slovo „kontrarevolúcia“.163
Na argumenty, že v Československu sa predsa nedialo nič podobné ako napríklad
na jeseň v roku 1956 v Maďarsku, Moskvou riadená propaganda začala používať pojem
„plazivá kontrarevolúcia“. Aj v ČSSR sa začali ozývať sily spojené s tradíciami 50. rokov.
19. júna 1968 sa v Prahe-Ruzyni zišiel aktív ľudových milícii, odkiaľ jeho delegáti poslali
„pozdravný list sovietskemu ľudu“. Moskovská Pravda 30. júla uverejnila list 99
zamestnancov závodu Praga v Prahe, kde sa písalo o „hroziacej kontrarevolúcií“ a
„nutnosti priateľstva so sovietskym ľudom“. Pomaly každému začínalo byť jasné, že hrozí
invázia. Od polovice augusta začala na území Nemeckej demokratickej republiky vysielať
rozhlasová stanica v českom jazyku. Obsah jej vysielania bol jasný: „zdravým silám“ v
ČSSR príde čoskoro „internacionálna pomoc“.164
Reformný proces Pražského jara 1968 od svojho pojanuárového prvopočiatku
vyvolával znepokojenie nielen v kremeľskom vedení L. Brežněva, ale i vo vedení NDR,
PĽR, BĽR a nakoniec i MĽR. Pod rúškom narastajúcej kritiky údajného pravicového
nebezpečenstva a nebezpečenstva kontrarevolúcie, sa skrýval ich strach z reformnej
nákazy, obavy zo straty vlastných pozícií. Predovšetkým išlo o udržanie
mocenskopolitických a vojenskostrategických pozícií, plánov a záujmov Moskvy, ako to
rigorózne vyjadril minister obrany ZSSR maršál Grečko: „Socialistické Československo
nikdy nikomu nedáme. Československo je strategickým bodom v strednej Európe, stratiť
ho by znamenalo anulovať výsledky druhej svetovej vojny.“ To bol aj hlavný dôvod, prečo
potom, keď reformné Dubčekove vedenie na zasadaní ÚV KSČ počiatkom apríla 1968
prijalo Akčný program, program vybudovania demokratického, humánneho socializmu vo
163 GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. 2007, roč. 7, č. 8, s. 15164 tamtiež, s. 15
62
všetkých oblastiach života československej spoločnosti – a to aj navzdory tvrdej kritike,
ktorá sa na jeho hlavu vzniesla na marcovej schôdzi predstaviteľov krajín Varšavskej
zmluvy v Drážďanoch – vydal maršal Grečko 8. apríla 1968 pokyn vybraným armádam k
príprave eventuálnej vojenskej intervencie proti Československu. A od tej chvíle, ako sa
reformný proces v Československu rozvíjal do šírky i do hĺbky, na československo-
-sovietskych schôdzkach, na tajných schôdzkach vedúcich predstaviteľov varšavskej
päťky aj v ich masmédiách sa stupňoval všestranný nátlak varšavskej päťky na Dubčekove
reformné vedenie. Kritika, hrozby, ale aj intenzívna príprava vojenskej intervencie
nadobúdali na tempe a rozsahu. Základným zmyslom a cieľom toho bolo za každú cenu
zabrániť ďalšiemu rozvíjaniu reformného procesu, respektíve pokus o vybudovanie
demokratického socializmu zlikvidovať. A to ešte pred uskutočnením mimoriadneho 14.
zjazdu KSČ, na ktorom mal byť reformný proces potvrdený a prijatý program jeho
ďalšieho rozvoja. Do realizácie tohto plánu bola zapojená i domáca piata kolóna, tzv.
„zdravé jadro“ konzervatívnych členov strany. V ich čele stála predovšetkým skupina: V.
Biľak – prvý tajomník ÚV Komunistickej strany Slovenska, O. Švestka a D. Kolder –
členovia predsedníctva ÚV KSČ, A. Indra – tajomník ÚV KSČ a A. Kapek – bývalý
vedúci tajomník Mestského výboru KSČ v Prahe. Bolo to táto pätica, ktorá sa na vedenie
L. Brežneva obrátila dopisom s prosbou o poskytnutie pomoci proti „nebezpečenstvu
kontrarevolúcie“ vrátane vojenskej pomoci. Predanie tohto dopisu Brežněvovi
sprostredkoval V. Biľak a prvý tajomník ÚV KS Ukrajiny P. Šelest v priebehu porady
predstaviteľov šiestich komunistických a robotníckych strán v Bratislave 3. augusta
1968.165
Teda skutočnými a pravými dôvodmi, prečo 21. augusta 1968 v Československu
intervenovali vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy, bol strach z reformného procesu,
ktorý sa odohrával v Československu a mohol postupom času viesť vytvoreniu pluralitnej
demokracie a zániku satelitného a podriadeného vzťahu Československa voči Sovietskemu
zväzu, čo politické vedenie ZSSR na čele Leonidom Brežnevom nemienilo pripustiť,
keďže Československo malo strategickú polohu uprostred Európy a jeho vypadnutie z
východného bloku krajín podriadených Sovietskemu zväzu by narušilo celú socialistickú
sústavu krajín Európy a navyše reformným procesom v Československu by sa následne
mohli inšpirovať aj ostatné krajiny socialistickej sústavy vrátene Sovietskeho zväzu
165 BENČÍK, A. 2007. V chapadlech kremelské chobotnice. Praha: Europrint, a.s., 2007. s. 123-124
63
samotného, čo by ohrozilo mocenské pozície komunistických vedení týchto krajín, preto sa
neostalinistické dogmatické vedenie Sovietskeho zväzu a jeho štyroch satelitov rozhodlo
najprv rokovaním, kritikou, nátlakom a nakoniec aj silou zlikvidovať reformný proces v
Československu a rozvíjajúci sa demokratický socializmus ako taký.
Ďalším dôvodom vojenského zásahu v Československu zo strany tzv. „päťky“
komunistických krajín bola neochota československého vedenia rozmiestniť sovietske
vojská na strategických západných hraniciach Československa s Spolkovou republikou
Nemecko. Rozmiestnenie sovietskych vojsk v Československu žiadal už Josif
Vissiaronovič Stalin – vodca Sovietskeho zväzu – vtedajšieho predsedu vlády Klementa
Gottwalda počas februárového prevratu v roku 1948. Ten to však odmietol s odôvodnením,
že vojenské a bezpečnostné zložky československého štátu majú situáciu pevne pod
kontrolou a príchod sovietskych vojsk by situáciu mohol len skomplikovať. Bolo to za celý
čas jeho života asi jediný prípad, keď nezobral do úvahy Stalinov príkaz.166 Rovnako sa
zachoval aj prezident ČSSR Antonín Novotný, keď odmietol žiadosť Sovietskeho zväzu o
rozmiestnenie sovietskych vojsk na jeho západnej hranici a asi aj preto pri návšteve
Československa v decembri v roku 1967 na samotné prezidentovo pozvanie odmietol
Leonid Brežnev podporiť konzervatívneho prezidenta Antonína Novotného vo funkcii a
vyhlásil, že spory v československom vedení štátu sú jeho vnútornou záležitosťou, čím
otvoril cestu postupnému odstráneniu Antonína Novotného najprv z funkcie prvého
tajomníka ÚV KSČ a nakoniec aj z funkcie prezidenta ČSSR.167
Napokon tento dôvod vpádu vojsk Varšavskej zmluvy sa potvrdil ani dve mesiace
po vojenskom zásahu, keď 16. októbra 1968 československý a sovietsky ministerský
predseda (Oldřich Černík a Alexej Kosygin) podpísali Zmluvu o podmienkach dočasného
pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR, ktorej nejasný obsah mal byť právnym
podkladom pre trvalé obsadenie Československa sovietskym vojskom. O dva dni na to 18.
októbra 1968 Národné zhromaždenie v Prahe schválilo túto zmluvu. Zmluva neurčovala
ani počet sovietskych vojakov (bolo ich potom efektívne 60-70 000) ani trvanie tejto
„dočasnosti“. Nakoniec sa tento „dočasný pobyt“ pretiahol na 23 rokov a ukončil ho iba
rozpad ZSSR. Posledné sovietske jednotky opustili Slovensko až v júni 1991.168
166 KOVÁČ, M. 2010. Právna analýza februárového prevratu v roku 1948 : bakalárska práca. Banská Bystrica : UMB, 2010. 18 s.
167 http://www.upn.gov.sk/august-68/, [cit. 2013-2-13]168 ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. 3. vyd.
Bratislava : Lúč, 2003. s. 662
64
Krvavými dôsledkami vojenskej invázie „bratských armád“ bolo 72 mŕtvych z toho
19 na Slovensku, 266 ťažko ranených a 436 ľahko ranených.169
Ako zámienka na vojenskú okupáciu mal poslúžiť pozývací list podpísanými
československými ortodoxnými komunistami, konkrétne Vasiľom Biľakom, Aloisom
Indrom, Drahomírom Kolderom, Beřichom Švestkom a Antonínom Kapekom, údajne aj
Františkom Barbírkom, Emilom Rigom, Janom Pillerom, Karelom Hoffmannom, Jozef
Lenártom a Lubomírom Štrougalom. Tento pozývací list žiadal o bratskú pomoc štáty
Varšavskej zmluvy všetkými prostriedkami vrátane vojenskej pomoci, pretože v
Československu bol podľa tohto listu ohrozený socializmus a prebiehala v ňom
kontrarevolúcia. List odovzdal Vasiľ Biľak cez prvého tajomníka ÚV KS Ukrajiny Piotra
Šelesta generálnemu tajomníkovi ÚV KSSZ Leonidovi Brežnevovi.170 Predstavitelia štátov
intervenujúcich armád takýmto spôsobom chceli legitimizovať vojenský vpád a následnú
vojenskú okupáciu Československa.
3.2 Právna analýza vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968 armádami
Varšavskej zmluvy
Pozývací list československých ortodoxných komunistov, ktorý mal dať legitimitu
vojenskej invázií a následnej vojenskej okupácií Československa, bol od počiatku
neprávoplatný, keďže stranícke komunistické špičky neboli štátom nijak splnomocnené na
to, aby takúto „bratskú pomoc na záchranu socializmu“ od iných komunistických krajín
žiadali.
Vojenská akcia uskutočnená v noci z 20. na 21. augusta 1968 v Československu
bola aj v rozpore s medzinárodným právom, keďže ako členské štáty Organizácie
spojených národov ZSSR aj ČSSR boli viazané jej cieľmi a zásadami, ktoré okrem iného
obsahovali:
- rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy, založené na úcte k zásade
rovnoprávnosti a sebaurčenia národov a činiť iné vhodné opatrenia k posilneniu svetového
mieru,
- OSN je založená na zásade zvrchovanej rovnosti všetkých svojich členov,
169 http://www.aktuality.sk/infografika/212532/okupacia-1968-demokratizacne-zmeny-stopli-bratske-armady/, [cit. 2013-2-13]
170 http://www.sme.sk/c/2149298/pozyvaci-list-z-roku-1968-vraj-odovzdal-bilak-na-bratislavskom-verejnom-wc-selestovi.html, [cit. 2013-2-13]
65
- všetci členovia plnia poctivo záväzky, ktoré prevzali podľa Charty OSN, aby si
tak všetci spoločne zaistili práva a výhody z členstva plynúce,
- všetci členovia riešia svoje medzinárodné spory pokojnými prostriedkami tak,
aby ani medzinárodný mier a bezpečnosť ani spravodlivosť neboli ohrozované,
- všetci členovia OSN sa vystrihajú vo svojich medzinárodných stykoch hrozby
silou alebo použitia sily ako proti územnej celistvosti tak aj proti politickej nezávislosti
ktoréhokoľvek štátu rovnako aj akýmkoľvek iným spôsobom nezlučiteľným s cieľmi
OSN.171
Pri uplatnení monistickej teórie s prvenstvom medzinárodného práva pred
vnútroštátnym právom teda československým orgánom či už Prezidentovi ČSSR, Vláde
ČSSR alebo Národnému zhromaždeniu ani len neprislúchala právomoc odobriť vojenskú
inváziu a vojenskú okupáciu vlastnej krajiny cudzími vojskami.
Teda list, ktorý pozýval do Československa vojská Varšavskej zmluvy, bol od
počiatku neplatný a mal nulovú právnu relevanciu.
Oprávnene si možno klásť otázku, či signatári tohto pozývacieho listu porušili
právny poriadok vtedajšej ČSSR a či voči nim mohla byť vyvodená trestná zodpovednosť.
Podľa Zákona na ochranu mieru 165/1950 Zb. § 1 ods. 2 by bolo možné uvažovať, či
autori tohto listu nespáchali trestný čin proti mieru ako členovia spolčenia a vo značnom
rozsahu s tým, že ich aktivita – pozvanie cudzích vojsk do vlastnej krajiny – pripravila o
život 72 ľudí, čo by sa dalo ohodnotiť ako iná priťažujúca okolnosť, kde kvalifikovaná
skutková podstata uvádzala trestnú sadzbu po novele Zákona o ochrane mieru Trestným
zákonom 140/1961 Zb. 10 až 15 rokov.172 Na druhej strane podľa Ústavy ČSSR 100/1960
Zb. v Druhej hlave Práva a povinnosti občanov sa uvádza v čl. 37 ods. 1 „Vrcholnou
povinnosťou a vecou cti každého občana je ochrana vlasti a jeho socialistického
zriadenia.“173. Podľa poňatia vývoja situácie v Československu očami ortodoxných
komunistov naozaj dochádzalo k ohrozeniu socializmu v Československu vytváraním
občianskej spoločnosti a pluralitnej demokracie, ktorá mohla viesť k spochybneniu tézy o
vedúcej úlohe strany v spoločnosti, preto by sa dalo uvažovať pri extenzívnom výklade čl.
37 ods. 1 Ústavy ČSSR 100/1960 Zb., že konali v rámci ústavných možností v mene
záchrany socializmu v Československu, a keďže Ústava bola právna norma vyššej právnej
171 http://www.osn.cz/dokumenty-osn/soubory/charta-organizace-spojenych-narodu-a-statut- mezinarodniho-soudniho-dvora.pdf, [cit. 2013-2-14]
172 http://www.psp.cz/eknih/1948ns/tisky/t0560_00.htm, [cit. 2013-2-14]173 http://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1960.html, [cit. 2013-2-14]
66
sily ako Zákon na ochranu mieru, dalo by sa uvažovať o ich beztrestnosti. Skôr sa však
prikláňam k hypotéze, že čl. 37 ods. 1 Ústavy ČSSR sa dá chápať ako povinnosť občana
brániť svoju vlasť v prípade napadnutia vnútornou silou alebo cudzou mocou a v tom
prípade pozývatelia cudzích vojsk, by konali v príkrom v rozpore s týmto článkom.
Napokon po novembri 1989 prebiehalo rozsiahle vyšetrovanie pre podozrenie zo
spáchania trestného činu ohrozenia mieru. Pri predložení návrhu na podanie obžaloby v
roku 2000 mal spis viac ako 23-tisíc strán. Krajský súd v Bratislave vrátil v roku 2001
prípad na došetrenie. S postupom sa stotožnil aj Najvyšší súd. Podľa súdu bolo potrebné
zohnať aj originál pozývacieho listu a dať ho na grafologické skúmanie, aby sa potvrdila
pravosť Biľakovho podpisu. Ruská strana poskytla iba kópiu. Originál Rusko vydať
odmietlo s vysvetlením, že by to poškodilo jeho záujmy. Špeciálna prokuratúra neskoršie
rozhodla, že trestné stíhanie preruší, pretože nie je možné zohnať dôležitých svedkov z
Česka. Posledným žijúcim aktérom pozývacieho listu je už len Vasiľ Biľak a ten vinu
odmieta. S najväčšou pravdepodobnosťou za udalosti z augusta 1968 už nikto nebude
potrestaný.174 Netreba však preceňovať význam tzv. pozývacieho listu, keďže sovietske
vedenie o invázii do ČSSR uvažovalo už dlhšie a pozývací list bol ten potemkinovským
aktom, ktorý mal dať okupácii punc legitímnosti a vojská Varšavskej zmluvy by do
Československa takmer určite prišli aj bez neho.
3.3 Právna analýza Moskovského protokolu
26. augusta 1968 bol prijatý Protokol z rokovaní delegácií ZSSR a ČSSR v
Moskve známy viac ako Moskovský protokol, ktorý mal legitimizovať vojenskú okupáciu
Československa. Táto pätnásťbodová „dohoda“ obsahovala záväzok dodržať ustanovenia a
princípy sformulované na prelome júla a augusta 1968 na stretnutí v Čiernej nad Tisou a na
bratislavskej schôdzke vedúcich komunistických strán Varšavského paktu s výnimkou
Rumunska 3. augusta 1968, kde bola vyhlásená tzv. Brežnevova doktrína, podľa ktorej
obrana socialistických vymožeností je internacionálnou povinnosťou všetkých
socialistických krajín a po prvý raz bolo verejne vyhlásené, že socialistické štáty nie sú
suverénnymi politickými subjektmi, ale majú iba obmedzenú, čiastočnú suverenitu.175
174 http://www.sme.sk/c/5734286/bilaka-uz-sud-nevypocuje.html#ixzz2KsK3zwW2, [cit. 2013-2-14]175 ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. 3. vyd.
Bratislava : Lúč, 2003. s. 659-660
67
Moskovský protokol vyhlásil za neplatný vysočanský XIV. zjazd KSČ uskutočnený
22. augusta 1968 v Prahe, ktorý odsúdil vpád a následnú vojenskú okupáciu ČSSR
vojskami Varšavského paktu, žiadal okamžitý odchod cudzích vojsk z Československa,
zabránil ustanoveniu kolaborantskej robotnícko-roľníckej vlády, vyslovil požiadavku
návratu zatknutých predstaviteľov krajiny z Moskvy, vyslovil súhlas so započatím
reformným procesom, zvolil nové politické orgány vrátane ÚV KSČ, kde mali zastúpenie
reformní komunisti a zbavil funkcii konzervatívnych komunistov.176 Všetky tieto uznesenia
Moskovský protokol vyhlásil za neplatné. Mimoriadny XIV. zjazd Komunistickej strany
Československa mal byť zvolaný až „po normalizácií“ situácie vo strane a v krajine – inak
povedané – po obnovení predošlých pomerov v spoločnosti.177
Podľa Moskovského protokolu v priebehu nasledujúcich šiestich až desiatich dní
malo plénum ÚV KSČ posúdiť otázky a prijať opatrenia, ktoré by obnovili a posilnili moc
štátostrany nad spoločnosťou. Mala byť znova zavedená politická cenzúra nad médiami a
masovokomunikačné prostriedky mali byť kontrolované KSČ, akékoľvek opozičné
vystúpenia a prejavy mali byť zakázané. Opozičné skupiny a organizácie vrátane
sociálnodemokratickej strany sa mali rozpustiť.
Piaty bod Moskovského protokolu obsahoval záväzok, že okupačné armády sa
nebudú miešať do vnútorných záležitostí Československa a postupne sa majú stiahnuť z
československých miest a obcí a po obnovení predošlého spoločenského stavu majú po
etapách opustiť štátne územie ČSSR. „Dočasné“ rozmiestnenie sovietskych vojsk pri
štátnych hraniciach ČSSR s NSR malo byť riešené na úrovni ministrov národnej obrany a
zahraničných vecí Československa a Sovietskeho zväzu, principiálne otázky ohľadom
zotrvávania sovietskych vojsk v Československu sa mali riešiť na úrovni vlád obidvoch
krajín. O podmienkach pobytu a úplného odsunu okupačných vojsk mala byť uzatvorená
zmluva medzi spojeneckými štátmi a Československom. Československá armáda mala
spolupracovať s okupačnými vojskami.
V siedmom bode Moskovského protokolu sa predstavitelia KSČ zaviazali, že
konzervatívni komunisti nebudú odstránení zo svojich funkcii. Protokol z Moskvy sa
zmieňuje tiež o prehĺbení ekonomickej a vedecko-technickej závislosti Československa na
Sovietskom zväze. Moskovský protokol predpokladal ďalšie zbrojenie štátov Varšavského
176 http://nezapomente.cz/zobraz/vysocansky_sjezd_ksc, [cit. 2013-2-14] 177 GRONSKÝ, J. 2007. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III, 1960-1989.
Praha : Nakladatelství Karolinum, 2007. s. 136
68
paktu v rámci prebiehajúcej Studenej vojny so západnými demokratickými krajinami. V
medzinárodných vzťahoch mala KSČ uplatňovať jednotnú zahraničnú politiku spolu s
ostatnými komunistickými krajinami východného bloku namierenú voči znepriateleným
západným krajinám. Vláda ČSSR v žiadnom prípade nemala pripustiť rokovanie o vpáde
vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy do Československa na pôde Bezpečnostnej rady
OSN ani v inom orgáne OSN. Predsedníctvo ÚV KSČ sa zaviazalo uskutočniť kádrové
zmeny v straníckych a štátnych orgánoch KSČ a ČSSR a vymeniť nespoľahlivé osoby,
ktoré by bránili k návratu starých pomerov. Ďalšie personálne obmeny sa mali uskutočniť v
straníckych a v štátnych delegáciách Československa. Delegácia ČSSR sa zaviazala, že
moskovské rokovania zostanú prísne tajné pred širokou verejnosťou. Posledný pätnásty
bod Moskovského protokolu zaväzuje delegáciu ČSSR k udržiavaniu priateľských vzťahov
so Sovietskym zväzom.178
Prijatie Moskovského protokolu znamenalo začiatok konca Pražskej jari a nástup
normalizácie, ktorý znamenal postupné odbúravanie výdobytkov reformného obdobia a
návrat pomerov spred januára 1968.
Moskovský protokol bol prijatý v čase vojenskej okupácie ČSSR piatimi cudzími
vojskami a jeho prijatie vládnou delegáciou ČSSR v Moskve a následne ÚV KSČ bolo
vynútené použitím sily voči signatárskemu štátu, preto nemožno hovoriť o jeho slobodnom
prijatí zo strany ČSSR. Navyše bola použitá sila aj voči zástupcom ČSSR - Alexandrovi
Dubčekovi, Oldřichovi Černíkovi, Josefovi Smrkovskému, Františkovi Krieglovi a
Josefovi Špačkovi, keď boli gangsterským spôsobom unesení z Československa do
Sovietskeho zväzu a ich podpisy pod Moskovský protokol boli vynútené tým, že ak
nepodpíšu príslušný protokol, nebudú sa môcť vrátiť do Československa. Jediný, kto sa
vzoprel voči takémuto nátlaku, bol František Kriegel a svoj podpis odmietol pod túto
„dohodu“ pripojiť. Použitie sily proti osobám predstaviteľov iného štátu vylučuje
skutočný prejav vôle tak na strane zástupcov ako aj na strane zastúpeného štátu. Keďže
podpísanie Moskovského protokolu bolo vynútené použitím sily voči samotnému štátu –
ČSSR ako aj voči ich predstaviteľom, možno hovoriť, že táto zmluva je ipso iure nulitná,
čo znamená ničotná a neplatná ab initio. Takúto chybu preto nebolo možné odstrániť ani
dodatočným riadnym súhlasom, ratifikáciou.179 Z tohto pohľadu bolo schválenie Zmluvy o
178 GRONSKÝ, J. 2007. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III, 1960-1989. Praha : Nakladatelství Karolinum, 2007. s. 136-139
179 MRÁZ, S. 2011. Medzinárodné právo verejné. Bratislava : EKONÓM, 2011. s. 145
69
podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR Národným
zhromaždením dňa 18. októbra 1968 počas stále prebiehajúcej okupácie neplatné a
zotrvávanie sovietskych vojsk v ČSSR protiprávne.
70
4 Právne aspekty demokratického socializmu
Tak ako každá politická ideológia, ktorá sa stala ideológiou dominantnou a
vládnucou, našla svoje miesto aj v iných oblastiach života spoločnosti ako len vo vládnej
politike – napr. v kultúre, vede, umení, ekonomike ale aj v práve. A platí to aj pre
demokratický socializmus.
Demokratický socializmus považuje hospodárske, sociálne a kultúrne práva za
rovnocenné s občianskymi a politickými právami. Hlása, že tieto práva sú univerzálne,
nedeliteľné, nescudziteľné a nepremlčateľné a žiadne z týchto práv nemožno nad druhé
nadraďovať, či dokonca v mene jedných práv tie druhé popierať. Odmieta akúkoľvek
formu diktatúry vrátane diktatúry „proletariátu“a svoju legitimitu zakladá na slobodných
všeobecných, priamych a rovných voľbách s tajným hlasovaním, kde sa uchádza o dôveru
voličov.
4.1 Demokratický socializmus a ortodoxný komunizmus
Demokratický socializmus nezrodila Pražská jar, pretože jeho prvopočiatky možno
hľadať už v 19. storočí. Vo svojich počiatočných podobách bol socializmus obvykle
fundamentalistický, utopický a revolučný. Jeho cieľom bolo odstrániť kapitalistickú
ekonomiku, založenej na trhovej výmene a nahradiť ju kvalitatívne inou socialistickou
ekonomikou, konštruovanou spravidla na princípe spoločného vlastníctva. Najvplyvnejším
predstaviteľom tejto varianty bol Karol Marx, ktorého myšlienky sa stali základom
komunizmu 20. storočia.180
Už koncom 19. storočia sa však objavila i línia reformistického socializmu, v
ktorom sa odrazilo postupné začleňovanie pracujúcich do kapitalistickej spoločnosti,
spôsobené zlepšujúcimi sa pracovnými podmienkami a rastúcim vplyvom odborov a
socialistických politických strán. Táto varianta socializmu hlásala pokojný, postupný a
legálny prechod k socializmu, uskutočnený „parlamentnou cestou“. Reformistický
socializmus čerpal z dvoch zdrojov. Prvým bola humanistická tradícia etického socializmu,
spojená s takými mysliteľmi, ako bol Robert Owen (1771-1858), Charles Fourier (1772-
1837) a Wiliam Morris (1854-1896). Druhým bol revizionistický marxizmus, rozvinutý
180 HEYWOOD, A. 2004. Politologie. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2004. s. 71
71
predovšetkým Eduardom Bernsteinom (1850-1932).181
Po veľkú časť 20. storočia bolo totiž socialistické hnutie rozdelené na dva tábory.
Revolučný, socialistický tábor riadiaci sa príkladom V. I. Lenina a boľševikov, ktorí sa
označili za komunistov, zatiaľ čo reformistickí socialisti, ktorí sledovali viac-menej
ústavnú politiku, sa priklonili k tomu, čomu sa potom začalo hovoriť sociálna demokracia.
Táto rivalita sa netýkala len najvhodnejších prostriedkov, ako dospieť k socializmu, ale aj
samej podstaty socialistického cieľa. Sociálni demokrati sa otočili vzad k
fundamentalistickým princípom typu spoločného vlastníctva a plánovania a socializmus
začali definovať v pojmoch sociálneho zabezpečenia, prerozdeľovania a riadenia
ekonomiky.182
Ortodoxný komunizmus bol za oficiálnu štátnu ideológiu vyhlásený po Veľkej
októbrovej revolúcii v Rusku a po druhej svetovej vojne bol nanútený štátom v sovietskej
sfére moci, to znamená, štátom, ktoré počas Druhej svetovej vojny obsadila Červená
armáda. Boli to najmä štáty strednej a juhovýchodnej Európy vrátane Československej
republiky.
Ortodoxní komunisti zdôrazňovali význam hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
práv, ktoré vyzdvihovali nad občianskymi a politickými právami. Tie boli naopak často
popierané a označované ako práva nadbytočné a buržoázne. Štátne zriadenia vychádzajúce
z ideológie ortodoxného komunizmu sa prehlasovali za diktatúru proletariátu a odmietali
princíp slobodných volieb a pluralitnú demokraciu ako takú, riadili sa tézou o vedúcej
úlohe komunistickej strany v spoločnosti a akúkoľvek opozičnú kritiku nemilosrdne
potláčali, pričom svojich oponentov či už skutočných alebo len domnelých často pozbavili
aj tých najzákladnejších ľudských práv vrátane práva na život.
Ideológia ortodoxného komunizmu v jej stalinistickej podobe sa v Československu
naplno presadila po 25. februári 1945, keď bol komunistami uskutočnení februárový
prevrat, ktorý ho pomenovali ako Víťazný február. Monštruózne procesy podobné tým
sovietskym z 30. rokov 20. storočia na seba nenechali dlho čakať. Už za krátko sa konali
súdne procesy s niekdajšími lídrami demokratických strán, s nekomunistickými
partizánmi, so slovenskými biskupmi, s nepohodlnými komunistami ale aj úplne
vykonštruované súdne procesy s fiktívnymi nepriateľmi komunistickej diktatúry.
181 HEYWOOD, A. 2004. Politologie. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2004. s. 71 182 tamtiež, s. 71
72
4.2 Občianske a politické práva
Podľa ideológie demokratického socializmu politické a občianske práva tak, ako sú
zakotvené v článkoch 3 až 21 Všeobecnej deklarácii ľudských práv z 10. decembra 1948,
prináležia všetkým ľuďom bez ohľadu na ich sociálny pôvod, keďže podľa Akčného
programu KSČ z roku 1968 protichodné – antagonistické triedy po víťazstve socializmu
postupne zanikli a vznikla široká stredná vrstva, preto nie je dôvod nikomu upierať jeho
ľudské práva a slobody.183
Občianske a politické práva často označované ako základné ľudské práva a slobody
tvoria prvú generáciu ľudských práv a slobôd. Sú to práva, ktoré sa týkajú slobody
jednotlivca a jeho účasti na politickom živote. Dodržiavanie občianskych práv štát
zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať (v Jellinkovej
klasifikácii sú označené ako status negativus). Na realizáciu politických práv je však
nevyhnutná iniciatíva občanov (v Jellinkovej klasifikácii sú označené ako status activus).
Do prvej generácie ľudských práv patria najmä tieto práva:
- občianske práva:
- právo na život,
- právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia,
- právo na osobnú slobodu a zákaz nútených prác a služieb,
- právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu mena,
- právo na súkromie,
- právo na vlastníctvo,
- právo na nedotknuteľnosť obydlia,
- právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a na ochranu osobných údajov,
- sloboda pohybu a pobytu,
- sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery,
- právo na spravodlivý proces.
- politické práva:
183 http://www.ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=gen_lud_prav, [cit. 2012-12-9]
73
- sloboda prejavu,
- právo na informácie,
- petičné právo,
- zhromažďovacie právo,
- združovacie právo,
- volebné právo,
- právo na odpor.184
4.3 Hospodárske, sociálne a kultúrne práva
Druhú generáciu ľudských práv tvoria hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Tieto
práva sa týkajú rovnakých podmienok a rovnakého zaobchádzania a súvisia s realizáciou
ekonomických a sociálnych úloh štátu. Štáty ich začali uznávať po prvej svetovej vojne.
Na rozdiel od prvej generácie ľudských práv, na zabezpečenie dodržiavania práv druhej
generácie je nevyhnutná činnosť štátu (podľa Jellinkovej klasifikácie sú označované ako
status positivus). Rovnako ako prvá generácia ľudských práv, aj práva druhej generácie sú
upravené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948 (články 22 až 27).185
Ideológia demokratického socializmu tieto práva plne uznáva a hlási sa k nim. V
reálnej politike sa snaží o ich napĺňanie a uvedenie do spoločenského života.
Medzi ľudské práva druhej generácie možno zaradiť najmä tieto práva:
- hospodárske práva:
- právo na slobodnú voľbu povolania,
- právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť,
- právo na prácu,
- právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky,
- právo slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych
a sociálnych záujmov,
- právo na štrajk,
-právo žien, mladistvých a osôb zdravotne postihnutých na zvýšenú ochranu
zdravia, pri práci a osobitné pracovné podmienky,
184 http://www.ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=gen_lud_prav, [cit. 2012-12-9] 185 tamtiež, [cit. 2012-12-9]
74
- sociálne práva:
- právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na
prácu, ako aj pri strate živiteľa,
- právo na ochranu zdravia,
- právo na osobitnú ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny,
- kultúrne práva:
- právo na vzdelanie,
- právo na slobodu vedeckého bádania a umenia; právo na zákonnú ochranu
tvorivej duševnej činnosti.186
186 http://www.ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=gen_lud_prav, [cit. 2012-12-9]
75
Záver
Pražská jar mala svoj zrod v podobe spoločenského odporu voči neobľúbenému
prezidentovi ČSSR Antonínovi Novotnému, ktorého najprv odvolali vlastní spolustraníci z
funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a napokon ho prinútili abdikovať z postu prezidenta
ČSSR.
Novým prvým tajomníkom ÚV KSČ sa 5. januára 1968 stal Alexander Dubček,
ktorý rozhýbal stojaté vody spoločenských pomerov a priniesol v Československu chtiac-
-nechtiac závan občianskej slobody.
Novotného odporcovia však neboli 5. januára 1968 ešte na toľko silní, aby ho
dokázali zbaviť funkcie prezidenta, preto sa rozhodli zrušiť cenzúru a prinútiť ho silou
verejnej mienky abdikovať z postu hlavy štátu, čo sa im napokon 22. marca 1968 podarilo.
Dubčekove vedenie strany však nepočítalo s tým, že ak dajú ľuďom slobodu slova,
tak sa občania už tohto práva nebudú chcieť tak ľahko vzdať. Absencia cenzúry umožnila
hovoriť o zločinoch 50. rokov 20. storočia, o chybách minulosti a spôsobila nevídanú
aktivizáciu úmŕtvenej občianskej spoločnosti.
Čoskoro vznikli tri významné politické hnutia – obnovená Sociálna demokracia,
Klub angažovaných nestraníkov a K 231- združenie bývalých politických väzňov.
5. apríla 1968 bol prijatý Akčný program KSČ, ktorý mal svojim obsahom
reformistický nádych. Bolo v ňom obsiahnuté množstvo progresívnych myšlienok ako
posilnenie občianskych a politických práv, rovnako aj hospodárskych, sociálnych a
kultúrnych práv, zavedenie trhového socializmu, federalizácia Československa či
rehabilitácia obetí politických procesov.
O Pražskej jari sa často šíri mýtus, že reformné vedenie KSČ pod vedením
Alexandra Dubčeka chcelo demokratizovať Československo. Toto tvrdenie však nie je na
mieste. Vhodnejšie by bolo povedať, že reformní komunisti chceli ČSSR skôr
destalinizovať ako demokratizovať, podobne ako to urobil v 50. rokoch komunistický
vodca Nikita Chruščov v Sovietskom zväze. Destalinizácia Československa mala mať
podobu rehabilitácií obetí politických procesov a zavedenia „juhoslovanského“ modelu
socialistickej ekonomiky. Určite v mysliach reformných komunistov nešlo o dôslednú
demokratizáciu, pretože tá by znamenala, že sa dobrovoľne vzdajú absolútnej moci v štáte
a podvolia sa voľnej politickej súťaži v podobe slobodných a demokratických volieb a toto
76
v žiadnom prípade nechceli pripustiť ani oni a už vôbec by také niečo nedovolilo
sovietske vedenie pod vedením Leonida Brežneva.
Otázny by bol ďalší vývoj Pražskej jari, ak by nezasiahli v Československu vojská
piatich krajín Varšavskej zmluvy. Je možné, že vývoj by išiel cestou sovietskej perestrojky
a glasnosti – politiky posledného vodcu Sovietskeho zväzu Michaila Gorbačova, ktorý sa
podobne ako Alexander Dubček pokúsil liberalizovať politický systém a reformovať
socializmus, ale namiesto toho však dosiahol jeho deštrukciu, rozpad ZSSR a nástup
trhovej ekonomiky.
Pokojne sa však mohla presadiť v Československu aj „poľská cesta“, kde v
decembri 1981 vtedajší poľský prezident Wojciech Jaruzelski vyhlásil výnimočný stav,
zrušil spoločenské organizácie, pozatýkal 10 000 protikomunistických aktivistov a nastolil
vládu vojenskej junty, ktorá si vyžiadala desiatky mŕtvych. A to všetko len kvôli tomu, že
vládnuca strana v Poľsku strácala autoritu a spoločnosť sa v rokoch 1980-1981 začala
vymkýnať spod kontroly štátostrany. Podobne ani samotné Dubčekove vedenie v
Československu sa nechcelo zmieriť, že z mesiaca na mesiac stráca kontrolu nad
spoločnosťou a snažilo sa tento politický vývoj zvrátiť, nikto nemôže už dnes vylúčiť
podobný sled udalostí v Československu, ako bol koncom roka 1980 v Poľsku.
Možný však bol aj ďalší scenár udalostí a to ten, že by sa naozaj podarilo naplniť
Akčný program KSČ z roku 1968 vtedajšiemu politickému vedeniu Československa. V
tom prípade by sa Československo uberalo „juhoslovanskou“ cestou socializmu,
založenom na samospráve štátnych podnikov s možnosťou vývozu tovaru rovnako do
okolitých socialistických krajín tak aj na západné kapitalistické trhy s tým, že by
Československo prestalo byť jednoznačne súčasťou východného bloku a z
medzinárodného hľadiska by udržiavalo dobré vzťahy nielen so Sovietskym zväzom ale aj
so západnými krajinami.
Osobne sa však domnievam, že po vyčerpaní všetkých nenásilných prostriedkov
voči „antisocialistickým“ spoločenským organizáciám a politickým hnutiam, by sa
rozhodlo komunistické vedenie Československa pre nastolenie tvrdého kurzu a nasledoval
by násilný zásah voči občianskym aktivistom a zákaz organizácií a hnutí zrodených
Pražskou jarou, čo by však mohlo vyvolať masový odpor verejnosti a demonštrácie, ktoré
napokon mohli viesť k pádu komunistického režimu v Československu.
V každom prípade „bratská pomoc“ vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy, ktoré
77
násilne ukončili Pražskú jar, dáva bodku za týmito úvahami a čo by bolo, keby nebolo
vojenskej okupácie Československa spojeneckými armádami, sa už nikdy nedozvieme.
78
Zoznam bibliografických odkazov
a) Knihy/ Monografie
1. BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin : Tlačiarne SNP, 1990.
304 s. ISBN 80-217-0204-4
2. BENČÍK, A. 2007. V chapadlech kremelské chobotnice. Praha : Europrint, a.s., 2007.
520 s. ISBN 970-80-204-1617-9
3. BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček - Pražská jar ˊ68 - „Normalizácia“ -
Nežná revolúcia ˊ89. Praha : Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. 349 s. ISBN 978-80-7388-
449-9
4. DUBČEK, A. 1998. Z pamätí: Nádej zomiera posledná. 2. vyd. Bratislava : Nová práca,
s. r. o., 1998. 289 s. ISBN 80-967857-7-X
5. ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch
tisícročí. 3. vyd. Bratislava : Lúč, 2003. 840 s. ISBN 80-7114-386-3
6. GRONSKÝ, J. 2007. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III,
1960-1989. Praha : Nakladatelství Karolinum, 2007. 441 s. ISBN 978-80-246-1285-0
7. HEYWOOD, A. 2004. Politologie. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2004. 482 s. ISBN
80-86432-95-5
8. HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského
jara. Praha : Prostor, 2009. 392 s. ISBN 978-80-7260-216-2
9. LALUHA, I. 2000. Alexander Dubček – politik a jeho doba. Bratislava : Nová práca,
s. r. o., 2000. 177 s. ISBN 80-88929-19-9
10. MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara
1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. 117 s. ISBN 80-70-66-549-1
11. MRÁZ, S. 2011. Medzinárodné právo verejné. Bratislava : EKONÓM, 2011. 282 s.
ISBN 978-80-225-3148-1
12. SIKORA, S., HOTÁR, V. S., LALUHA, I., ZALA, B. 1996. Kapitoly z dejín sociálnej
demokracie. Bratislava : Axima, 1996, 503 s. ISBN-80-88676-10-X
13. SKALOŠ, M. 2008. Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Rozdelenie
ČSFR a ďalšia spolupráca. Banská Bystrica : PrF UMB Banská Bystrica, 2008. 292 s.
ISBN 978-80-8083-610-8
79
14. ŠPIESZ, A. 2002. Ilustrované dejiny Slovenska : Na ceste k sebauvedomeniu. 2. vyd.
Bratislava : Perfekt, 2002. 301 s. ISBN 80-8046-190-2
b) Články v časopisoch
15. GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. ISSN 1336-0256, 2007, roč. 7, č.
8, s. 14-15
c) Internetové stránky
16. http://www.aktuality.sk
17. http://aktualne.atlas.sk
18. http://www.amnesty.sk
19. http://www.impulzrevue.sk
20. http://www.ludskeprava.euroiuris.sk
21. http://nezapomente.cz
22. http://www.osobnosti.sk
23. http://www.osn.cz
24. http://www.psp.cz
25. http://www.sds.cz
26. http://www.sme.sk
27. http://spravy.pravda.sk
28. http://www.ssag.sk
29. http://www.szcpv.org
30. http://www.totalita.cz
31. http://www.upn.gov.sk
32. http://www.uski.sk
d) Vedecko-kvalifikačné práce
33. KOVÁČ, M. 2010. Právna analýza februárového prevratu v roku 1948 : bakalárska
práca. Banská Bystrica : UMB, 2010. 45 s.
80