Editino očko

Dovoľte mi láskavo, aby som vám predstavil Editu; .cl jej očku rád by som, hľa, niečo porozprával.

Edita je mojou malou deväťročnou sestričkou. Sámom ju ešte donedávna nepoznal. Ešte pred rokom som,

nozbadal, že je na svete. Voči malým deťom som pred-pojatý, Pokladám ich za nečisté, neslušné, stále vríes-njúce, neovládateľné, mrzké malé bytosti, s ktorýmiJI!'p!íie nemať nič spoločného. Edita síce nikdy ne-

VI'lt'Hkula, ani neslušnou nebola, zošity a knihy mi ne-:lr'halu, ale predsa som si ju nevšímal. Pred rokomIt nuraz som ju uvidel. Čistila mi kefou klobúk, po-

pi'Išlu ku mne a podala mi ho, lebo som sa chystalVI' odísť.

9

_ Kto, vám kázal, aby ste mi klobúk okefovali?- Nikto._ Ona vám už mnohokrát preukázala podobné služ-

by, len ste si to nevšimli, - potvrdila Macka, druhá,štrnásťročná moja sestrička.- - Hm... - --

Zadíval som sa na Editu. Malé, štíhle, filigránske IIdievčatko. Taká jemná, porcelánová figúrka. Človek by rsa jej bál dotknúť, aby ju neporušil, nerozbil. Jej mo-dré, veľké očká, z čistej, trochu rumennej tváričky,vážne sa dívajú na mňa. Pohladím jej plavé, hodvábnevlásky:

_ Edita, ďakujem vám za láskavosť. Ste vskutku mi-lá a pozorná.

Neodpovedá, len sa díva na mňa.Rád by som vedel, na čo myslí, prečo je taká vážna?Začal som ju pozorovať. - Editu nemôžem pristih-

núť, aby niečo .J:!§"ol::!Ha.Edita vyberie slúžke z rukyprácu a urobí ona sama. Skoro som sa zasmial, keďsom videl to malé, filigránske dievčatko ohromnou met-lou zametať dvor.

_ Prečo jej dávate také ťažké práce? Co to robítes Editou?

_ Veď jej nikto nič nekáže. Ona to robí z vlastnejvôle a nedá sa odhovoriť.

_ Edita, aké to máte chúťky? Prečo sa tak namáha-te? Prečo radšej niečo nečítate? A či nechcete byť štu-dentkou?

Edita je chvíľu v rozpakoch, potom odloží metlu aide dnu do domu.

_ Edita', ak máte chuť, poďte so mnou na prechádzku.Musím spoznať, Š-O-je.-s .tým deckom. Zdá sa, že je

pravým opakom Macky, ktorá je viacej teoretikoma o praktický život sa nezaujíma.

Edita vážne kráča vedľa mňa. Chytím ju za ruku:Edi ta, povedzte mi, prečo ste vy taká vážna?

_ Ako by som mohla byť veselá, keď mi tá Mariša

stále sľubuje, že ma naučí pančuchy štopkať, a potomnikdy nemá čas; vždy ma odbyj e tým, že •..

- No dobre, dobre, Editka.Zbadám, že je Edítka hlúpym, hlúpučkým dievčat-

kom, že po Mackiných rozumovaniach v nej nieto anistopy. Edita je ako malé teliatko, samostatného názoruna nič nemá, len na prácu, a je nekonečne dobrodušnáa pozorná. ~ta ~elý d~ rp.lČí.a je vážna, chýbajú jejalúry duchaplných, zázračných detí, ale má vzácne vy-vinutý zmysel spoločenský a za zdvorilé slovo dušu bydala človeku. -

Začínam mať to dievčatko veľmi rád. Jej úslužnosťa tichá zdvorilosť nepozná hraníc, z každého pohybutoho maličkého, filigránskeho stvoreniatka sála toľkošľachetne] harmónie, toľko prirodzeného pôvabu, že jemi smutno za ňou, keď ju deň nevidím. Najradšej bysom si ju vstrčil do vrecka ako takú drahú, milú, ma-ličkú sošku,

Editka sa spoločensky zo dňa na deň vyvíja. Poznajúju všetci moji priatelia'. Ide nakupovať, navarí námaju a očarí každého §voiQu mi.!9~ vážnosťou a pozor-

nosťou.Len vzdelávať sa nechce. Filozofiu nemá rada. Po-

zorne počúva, ale vidief na nej, že ju to neinteresuje.~!'má v škole samé jednotky, to môže ďakovať tiež lenvojej milej povahe.I Nič to, Editka! Nebude z teba suchá, filozofiou otrá-vená, okuliarnatá, premúdra profesorka, ty budeš len

ltou, našou maličkou, hlúpu čkou gazdinkou, ktorú byule nedali za múdrosť všetkých mudrcov.Itka je mojou reprezentačnou priateľkou. ]

no. mi je akýmsi duševným doplnkom, som pyšný,ňou môžem ukázať. Edita očarí každého a ja sa

vum v teple, čo jej maličkú, tenkú postavu a jejovahu všade obklopuje ako zázračná gloriolavtitých. Edita .pretvorí, preformuje každého,tmosľéru nn svoju drahú, dobrotivú podobu,

II

"

a to robí malé dievčatko nie afektovaným spôsobomfenomenálnych, zázračných detí, ale ticho, nevedomky.S nikým nie je dôverná, nik.jtLnebozkáva a nemaznesa s ňou. Jej vážnosť je niečo samozrejmé a prirodzené._ To je Edita a Edita je toto. Ani viac, ani menej.

Edita sa stáva vážnym faktorom môjho života. Za-čínam s ňou kombinovať.

_ Editka, chcem sa s vami trochu pozhovárať. Viem,že vás to neinteresuje, hádam mi ani neporozumiete, alepotrebujem teraz láskavého, vážneho pohľadu vašich~odrých očiek.

Hľa, pozrite, Edita, prichádzam na to, dozrieva vomne myšlienka, že som na tomto svete úplne zbytoč-ným človekom. Prichádzam na to, že ma okrem vás niknemiluje. Pozrite, Edita, ja roky a roky vylievam svojemyšlienky, svoje city do studne, z ktorej pije verejnosť.Mňa v čiernych nociach, keď ľuďom sníva sa o blaže-nosti, keď nanajvýš usilovný študent bdie pri stole,aby sa prežul cez hory svojich kníh k šťastnej budúc-nosti - vtedy, Edita, v čiernej noci, ktorú neruší lenpokojné chrápanie môjho drahého priateľa, ktorý spíspánkom spravodlivých ľudí - vtedy, ~dita, ma šialená

~žba vedie k bielemu papieru, aby som vlial do pera (svoju lásku i svoju nenávisť k tomuto svetu a k ľuďom,ktorých predsa, predsa len nekonečne milujem, hoci sa ,od nich niekedy odkopnemj

Ma, Edita, vlievam do p4ra svoje city, svoju nahúšu, tak ako je, s úprimnosťou kajúceho hriešnika na

s rteľnej posteli. Stojím vo svojich literách pred ľuď-i taký nahý, ako ma mater porodila. Trpím, plačem

la prídem do šialenej extázy tam pri tom bielom pa-bieri, a čo ta perom naškriabem, to som ja, Edita, ja,boja nahá podstata, ani horšia ani lepšia, práve taká,~kú som ju vykreslil na ten biely papier. ~ myslíte,~a, že sa m00darilo získať jediného prCteľa? My-

J slíté, že sa našiel človek, ktorému sa zadrapttr mojecity do duše, zatriasli ním a nútili ho spolu chviefa znieť s vlnami mojej psychy?

,

<,

'z

12

Že ma tie moje konfesie, moje spovede priblížilik ľuďom? Nie, Edita!

Márne to bolo všetko. ~m od ľudí ďalej ako posled-ný ožrat· aholok, ktorého o zviet'aťa odlišuje len to,ze namiesto vo y pije Splrl us.

~ l ,marne som zvliekal svoju dušu donaha; v tommori tuposti a bezcitnosti stratili sa vlny mojej psychy.bez konsonancie, bez ozveny.Edita, rozumej te mi. Nič sa mi nestalo. Nespravilimi nič zlého, ani nemohli, lebo veď, keď na to príde,udrieť viem aj ja, že zabolí, kam trafím. Mne, Editka,nikto nič nespravil, ale zroňuje ma bezcitný, hlúpy, ne-návistný smiech, plný sotva utajenej zlomyseľnosti, lebojasne mi zvučí z neho odkaz:

- Márne je všetko, nieto prostriedku, moci, ktorouby som sa prebil v hnusných, intrigánskych bojoch cezzdrevenenú, paranoicky zlomyseľnú kôru tých duší.~ som----vIlalsvoju Ilänťrdwu uo··peraa-do· slova;priatelia, tých niekoľko bytostí, jo ktorých som si mys-lel, že sú mojej duši blízke, veď spolu sme plakali,zúfali, úfali, šaleli toľko a toľko ráz, tí ma odkopnúa zašpinia hneď, akonáhle sa nám záujmy, čo aj lendanlivo, na prvý pohľad trochu skrižujú.:JKde je sila myšlienky, kde je príbuznosť duší, Edita?

- Je to všetko len chvíľkové, je to len naivný seba-klam, humbug. \rzroňuje ma ten svet, tá celá rozoštvaná zemeguľa;"kde ľudský pokrok naraz produkuje salvarzán a šty-ridsaťdva centimetrové delá, kde sa ľudia s menom <,Spasiteľa na perách vraždia. Spoločenstvo, kde sa je-

t den druhému díva do hrnca, ČO Sl varí ten aruhy na'obed a - slinälnll-'-teCíe od. závištl,l.CleTciIiO- árUllébov mene Pravdy vykynožlf zo sveta, keď mu uvidí v hu-(' väčší kus nahnitého mäsa.-'Dušu mi zviera pocit hnusu, keď vidím, že ľuďom,

Illt.t'lcktuálom tá bohatá zemeguľa nedopraje nič "nad- i.ytočné", že im vypočítajú živobytie na gramy; toľko <!Jmlpll zožrať, toľko šiat kupovať, keď sa rozmnožíš, do-

13

staneš nejaké pridavkY, .by tvoje plody hladom neska-pali. Zidu sa: tvoji Wl0via pre vojny, epidémie, náhody,dcérY tvoje pre prost;rtúciu .lebo pre tuberkulotickéživorenie v obchodoch a kanceláriách.

Boli časy, Edit." keď. ma tie veci boleli až do zoša-lenia, keď 'som chcel ten svet rozdrúzga! alebo spasilza každú cenu. potom prišli skúsenosti, prišla psycho-pato1

6gia a tie ma naučili, že škoda sa rozčuľovať: od-

strániš zlo dvermi, vojde ti cez oblok. Odstrániš hmot-nú biedu, ~dstrániš légie chorôb, ktoré existujúa existoval budú, neodstrániš tehly, ktoré nám padajúna hlavU na ulici, nič nemôžeš robiť proti nešťastiuzdedenému po rodičoch, alebo náhodnému.

tl!'es už nechcem korigovať. Nechcem už svet spasiť,zosmiešnili sa mi alú!'Y novodôbých prorokov, ktori takrastú v rozličných politických kluboch ako huby po

daždi.Dnes mám UŽ len jednu túžbu: preč, preč z tohoohavného jarmokU, niekam ďaleko, kam ani vták nez

a-

leti. Za hor.mi, za morami kdesi sa nájde azda, iste sa~nájde, musi sa nájsl~jaký ostrov, nejaký prales, ne-jaká oáza, kde jasné lúče ranného slnka nekal

iahmly

'ršmradľavé v. ar biedy a egoizmu. Kde voľne rastiebanán a okosový orec . Ta pôjd~m, Edita.

1- Och, to bude krásne. Viete čo11..P6jdemmedzi Zulu-kafro

vdo Afriky. To sú zaujlmavl ľudia. ~žierajú ~

3iSe

tu i t.am, a1s-sa nWýl\l!h ale nerobia to aspoň:!...~ne lásky a~ v Eurô e. A potom ic naučimlepšim mravom. Len si predstavte, Edita! Môžem tamspraviť ešte aj kariéru. povedzme ja ako znamenitýchirurg vyoperujem žene nejakého černošského králaapendix, zapáčim sa jej, zaprotežuje ma pri dvore a akbudem mať šlastie, môžem sa stať i dvorným lekárom

jeho veličenstva.Pomyslite si, Edita! ľ/ebude to vznešené1 Prirodzene,vy pôjdete so mnoU. Vy budete mojoU asistentkou.

Je to krásna, čistá, precízna práca, hodi sa pre váspráve znamenite. pôjde s nami i Macka. Ona bude

,

14:

mojou tajomníčkou, bude mi klepať moje novely nastroji. Lebo dúfam, Edita, ba som pevne presvedčený,že sa mi po~asom vzbudiť záujem Zulukafr...Q~jo literatúru. Iste budem môcť aj knihu vydať. Vyjdev mojom vlastnom náklade, lebo tam budeme bohatí,Egita._

Otecko, ktorý, prirodzene, tiež pôjde s nami, budedozorcom nad našimi kávovými plan tážami. Nemusíviacej celý deň v kancelárii drhnúf a oči si kaziť ajv noci. Bude sa 1e:iJ. prechádzať a-aomorodcom kornan-dovať. -

A potom, keď náhodou zatára sa k nám nejaký be-loch z tej divokej Európy, viem, že sa zadiví nad našoukultúrou. Ja budem voči nemu gavalierom. Uhostím ho,navarím mu čiernej kávy z našej vlastnej úrody a dámmu na pamiatku zväzok mojich zobraných noviels vlastnoručným podpisom na titulnej stránke.

No, nebude to vznešené, Edita?- Ale hej, náramne, - povedala Edita s výrazom hl-

bokého presvedčenia na tvári, taktne pritom zívajúc dovreckovky.

V poslednom čase som trocha precitlivený. HanbímIIa, že moja-drahá Medicína dosiaľ nevyničila zo mňalaké malicherné, nedôstojné, ani laikovi nesvedčiaeemotívy, ale nemôžem za to.

Myseľ mi kalí kvičanie zajaca, ktorého na okrajiIr-sikav šere podvečera chytila líška. Ten hlúpy zajac[ačal alm malé dieťa, ako ho líška kántrila a mňa čert

ráve vtedy viedol popri lesíku, že ma mráz prešielľútosti a hnusu.

V mysli mi vŕta pišťanie môjho malého Pištu. - Píš-jr. maličké biele morčiatko, z rukyasistentovej somho zachránil, keď mu chcel dať práve skúškovú in-

'lu z krvi nejakého chorého. Nazýval som ho Piš-I lebo ráno, keď sa zobudil, pišťal ako malé kurča.

Vyehoval som si Pištu a uzavrel s ním priateľstvo.VIII v mojom širokom, z trstiny upletenom Ioteli.

15

Raz v noci ma zobudilo Pištovo pišťanie. Takým srd-cervúcim hlasom pišťal v tom pozdnom, tichom, noč-nom čase, že mi vlasy hrôzou vstali na hlave. Nevedelsom sa hnúf asi minútu, len vidím, že niečo, pes čimačka - nejaké temné zviera so zelenými, fosforesku-júcimi očami unáša môjho Pištu. Schytil som revolverz nočného stolíka a praštím za ním, ale už bolo vonkucez oblok.

Zmeravel som od hrôzy. Co sa tu stalo? A vonku, v ti-chej, čiernej noci ešte stále bolo počuť pišťanie môjhomalého Pištu. Ten hlas mi rezal do nervov. Znel vždyzo vzdialenejšieho miesta a vždy tlmenejšie. Ako polo-šialený vyskočil som s malým elektrickým lampášoma s revolverom v ruke a tak, ako som bol, v košeli,vybehol som do čiernej noci. Pobehal som celú sihofširoko-ďaleko, všade ticho, nikde nič.

Bolo po mojom Pištovi. Žalostné pískanie toho ma-ličkého, b.ezbranného, mne tak milého zvieratka mi~-talo do duše, že som sa išiel zblaznieť od žiaľu. Sadolsom si na breh mŕtveho ramena Váhu pod bananskýmkopcom, kde zo zeme vyvíerajúca horúca voda parilasa do chladnej noel, a tam som smútil nad Pištom.l zrela vo mne myšlienka pomsty, pomsty krutej, ne-defínovateľnej, veď ani neviem, čo to bolo, kuna čimačka, alebo akési iné zviera. Len viem, že ma cit vie-dol netrpieť krivdu slabých, nevinných tvorov, naučiťsilných a namyslený ch, čo je bolesť, naučiť ich SliCitu.Vykynožili sme všetky mačky z ostrova. - Na, tu máš,pre Pištu - bumm.

Cítil som akúsi satisfakciu.Zostala mi už len Editka. Celá moja žiarlivá, ustra-

šená láska koncentrovala sa na ňu.Ste taká bledá, tenká, Editka, Veď vás vietor odne-

sie. Pozr-te, som vaším bračekom a Macka vašou ses-tričkou a sme vedľa vás skoro ako medvede pri sý-korke. Vy musíte byť tiež silná. Ako chcete byť potommojou asistentkou? Ako chcete ísť so mnou do Afrikymedzi Zulukafrov?

16

Musíte sa naučiť po anglicky a po francúzsky. Vidíte,s Mackou už ináč ani netrepoceme. Ak budete usilovná,o mesiac, o dva všetko môžete po anglicky vyjadriť.

Vláčil som Editu so sebou cez hory-doly, bežali smehore svahom, dolu svahom, dvíhali - hádzali kamene,kúpali sa vo Váhu, kŕmil som ju good morning-om, ifyou plaeseom, anglickou zdvorilosťou, a hľa, Editinatvár začala sa červenať a hrdo zápasila s vykrútenýmihláskami angličtiny.

Edita všetko to robila so svojou obvyklou: vážnouochotou. Pýtala o odpustenie, keď už ďalej nemohlahore kopcom od únavy a bola celkom nešťastná, ked'niečo chybne vyslovila.

Po obede zápasila so svojimi školskými úlohami,a aby počty išli veselšie, zavolala si priateľku, spolu-žiačku.

- Och, čert aby vzal tie počty, - vzdychla Edita, _čo by dala za to, keby som len tie počty nemusela ro-biť!

Čerta dojala tá úprimná prosba a rozhodol sa, žeEdite pomôže. Priateľka Sa trápila so svojím zlým, odrúčky už celkom zanrdzaveným perom, ktoré už asi päťminút darmo ťahala von - ani sa nehlo z rúčky.

- No, ako dlho sa chceš ešte trápiť s tým zlým pe-ťom?

- Aha, už je vonku, - zajasá Editina priateľka a akoliH Edita zvedavo k nej nahne, "švungom" namáhaniazapichns Edite vytiahnuté pero do pravého oka.

Na, už nemusíš tie počty robiť, čert ti pomohol.

Nebol som vtedy doma, volali ma z parku telefónom.- Ako sa máte, Edita?

Ďakujem, celkom dobre. Oko ma nebolí vôbec.Všuk ked' mi krvácalo, Mariša ho hned' umyla v lavóre, potom prišiel pán doktor, zaviazal ho a poslal násukumži te na kliniku.

1\('11, tak, pravda. Mariša nevie, že sa ľudské okofJinHv6 hrnce nečistia rovnakým spôsobom. Ešte je

17

pekné od nej, že nepriložila na to oko trocha kravskéhohnoja, ako je to zvykom na dedine, "aby vysal ranu".

Večer leteli sme rýchlikom do mesta na kliniku._ Vy ste otcom dievčatka, tak len pekne zostaňte

vonku, - povedal inšpekčný lekár otcovi, - vy, -ukázal na mňa, - kolega, môžete to vidieť.

Spalobväz a namieril vyšetrujúcu lampu.Uvidel som Editino očko.Díval som sa doň.'Zaťal som zuby. Nebolo to už oko. Bola to akási

slzou a krvou zlepená kalná masa s úplne zakalenoušošovkou; pupilu, dúhovku rozoznať na ňom nebolo.V prostriedku široká štrbina vpichnutia.

Doktor pomaly recitoval: - Úplná perforácia, pre-pichnutie rohovkyašošovky, z toho cataracta trauma-tica, úplné skalenie. Ranu zajtra zašijeme, Či sa dá okoudržať, či rana nebola infikovaná a nehrozí skazou ajdruhému oku, to uvidíme neskoršie. Dievčatko tu zo-stane u nás v ošetrení. O nejaký čas, o mesiac, o dvauvidíme.

Díval som sa do Editinho očka.Potom som pozrel na Editu. \Vytackal som sa do čakárne k otcovi. - Choď, rozlúč

sa s ňou, zostane tu na klinike.Počul som hlas otcov: - Nesmieš plakať, Edita, ty

teraz musíš tu zostaf a neplač za nami, lebo to uškodítvojmu očku. Veď zajtra k tebe prídeme.

Edita prestala plakať.Referoval som otcovi.Hej, ten strieborný mesiačik nad nami nevidel ešte

dvoch takých nešťastných červíkov túlať sa po nočnýchuliciach, túlať sa nemo, bez slova, slzy od zúfalstva, akísme boli my dvaja.

Vtedy v noci nemohol som zaspať a zašiel som k Váhuako minule, keď som stratil Pištu. Biele pary sírnatých,horúcich prameňov váľali sa v chladnom nočnom po-vetrí ako biele mátohy na brehu.

18

Hľa, sedím tu na vulkanickej pôde. l vo mne je vul-kán, chcel som dodať, ale potom som sa: zbadal a žiadalsom biele hmly a tichú noc o odpusteme,že;~červík-človek vopchärknTffi-ä-' chcel sa k nim pripo-dobňovať.

Z bielej hmly sa mi vynorila Editina tvár, maličkejmojej Editky, ,ktorú som mal najradšej na svete. Editi-no pravé očko nebolo už modré a vážne usmievavé, bolozohavené" Namáhal som sa, chcel som vidieť, vsugerovaťsi do tej bielej hmly jej starú tvár, tú krásnu, jemnú,bledú, filigránsku tváričku s dvoma modrými vážnymiočkami. Márne som si vsugeroval, ako keby nebola nikdyináč vyzerala, nemohol som si spomenúť na jej eštepredvčerajšiu tváričku, na jej usmievavé pravé očko.

To strašné, zohavené pravé očko mi nezmizlo spredočí.

Juj - juj - juj. Hrdlo mi zviera bezmocné zúfalstvo,reval by som, plakal, hlavou by som drúzgal do steny.

osi strašne temné sa mi vkradlo zase do života auchvátilo mi Editu ako Pištu minule.

l vzbudil sa vo mne zase popud k pomste. K pomstelabých, nevinných obetí na silných anamyslených.

I~pýtal som sa bielych mátoh na druhom brehu.Ako mám pomstiť Editu?

oho mám zničiť za modré, usmievavé očko Editino ?to má na svedomí Editino očko?

Ale biele mátohy nedali mi odpovede. Zakolísal nimirAh\cý nočný vánok.

ih, ty, ktosi, - riekol som, - Pane, povedz, čo chcešIty, čo ti urobila Edita. Požri~'kofkD zlých, bezcit-uA! žije na tom tvojom krásnom svete, prečo tres-

I'dve Editu, ktorá je maličká, bezbranná a dobro ti-" stvoril si nás, aby sme skapali, ale prečonňm ten krátky sen, ten kratučký život?nám krásnu dušu, ochotnú nasledovať tvoje

Ijllť do seba ohromný komplex krásy, dobý-I poklnľ si nám ty vymedzil, javiť ustavičnú,rm' snahu, zdokonaľovat sa. Dal si nám dušu,

l.

ktorá by bola schopná zažiť celý ten život v rozprávko-vej harmónii, neuvidieť špinu a zlo, apercipovať si lenkrásu, činiť len dobré, hľadať len Teba, a hľa:

_ Pane, tú našu krásnu dušu, vrchol svojho diela

uzavrel si - do kalu.Pozrieš kedy-tedy, Pane, cez oblok našich anatomic-

kých ústavov do pitevní a vidíš tam, čo je telo, pozem-ský obal tvojho najdokonalejšieho diela, duše našej?

A keď vidíš, nepomyslíš si, že je lepšie tomu červí-koví v zemi, ktorému si takej duše nel\al, ako nám_ na posmech _ ale ktorému ona vôbec nechýba a akho rozkúskuješ na sto kusov, z každého kusa jeho čer-víčieho tela vyrastie červík nový.. Strašný to posmech, krutý žart. Stvoriť človeka s ne-

zmyselne komplikovanými, bezúčelnými, zbytočne krí-, žom-krážom prekrútenými, labilnými, neodolnými or-I gánmi, súčiastkami telesnými, veď naše optické prístrojeI sú oveľa účelnejšie a presnejšie než naše oko, hociktorá

pumpa precíznejšie, istejŠIe- a spoľahlivejšie fungujenež naše hlúpe srdce a tak rad-radom a - a do tohonezmyselne, zbytočne zložitého, neodolného, úplne ne-potrebného, krížom-krážom prevykrúcaného komplexunasadená je naša duša. Duša, ktorá cíti, ktorá ako kebybola len na to, aby pochopila svoju biedu, strašlivúmizériu, súc uzavretá do tej labilnej, na každý nevidi-teľný bacil, na každú malichernosť neslýchane, extrém-ne reagujúcej - špinavej hmoty, čo sa telom nazýva.Naša krásna duša je stvorená len na to, aby trpela,znášala neustále hrubé útoky toho nemotorného, bar-barského mechanizmu.\ Nechcem ísť do podrobností, nechcem už do tohovŕtať, ale Editino očko ma na duši páli. Co robiť, ako sapomstiť za Editino očko?

Oj, vedel by som! Stal ~om sa apoštolom, ~torýI by pozrel tvoreniu do karát, korigoval by jeho nezmy-

selné hračky, postavil by sa proti jeho zákonu.Eh, márne, som oveľa zronenejší, než aby som sa

vedel vžiť do úlohy apoštola.

!lO

Tie biele mátohy z druhého brehu prídu až sem kumne, zahalia mi obzor koldokola, už ani bananské kopcenevidím, nevidím už nič, len hustú bielu hmlu, čo maobklopuje a v nej vidím - márne si zakrývam oči --z nej sa díva na mňa, márne sa chcem vkolísať do bez-vedomia - Editino zohavené očko.

Nevidel som potom Editu vyše mesiaca. Nemohol somSaodhoclláť navštíviť ju. Konečne som predsa zašiel nakliniku. Najprv som sa informoval u doktora, čo jes Editou.

Oko, hocí ešte nie je upokojené, pekne sa vraj kon-soliduje. Infekčné komplikácie sa dosiaľ neukazovali.Skalenú šošovku, ktorá je neupotrebiteľná, neskoršie,až dozreje, vyberú. Tým Edita príde o 10-13 dioptriía jej očko by bez šošovky predmety neuvidelo, len svet-lo a tieň. Tomu by sa dalo odpomôcf silnými, vybratejšošovke zodpovedajúcimi okuliarmi, ale druhé, zdravéoko by tie umelé veci nestrpelo. Vznikli by nerovné,skalené obrazy, preto Edita na tom operovanom okunijaké sklo nosiť nebude a naučí sa pracovať jednýmzdravým okom. To druhé; ktoré vraj po vybratí skale- ~nej šošovky bude mať vzhľad celkom normálny, budeukousi rezervou, keby sa zase zdravému oku niečo pri-hodilo. - Videnie jedným okom, ak trvá od detstva,IllMe sa vcelku vyrovnať videniu normálnemu. Videnie(cllies,ktoré normálne oko robí tým, že dve zdravé očiIlija od seba vzdialené, a tak vidia teleso z dvoch strán,

urohí tiež jedno oko tým, že telesá, fixované akýmsinr-uvcdomelým pohybom hlavy, "obchádza".

Potom som išiel k Edite. Vítala ma zďaleka. Nosila11'1'1H' okuliare. Bola veselá, žartovala; v nemocnici ju

II \III j radi, dobre sa-cftila.St"lIi1 som jej z očí okuliare a pozrel som na ňu.0.I, k de boli jej drahé modré, usmievavé, vážne očká?dc' bola tá drahá tvárička? Dívala sa na mňa akásiIf,AI lin, malá, detská tvár, zmenená na nepoznanie,

ruzom ľudí, majúcich na jednom oku beľmo, s vý-

21

razom, pri ktorom prejde človeka zima hrôzy a poľuto-

vania.A~nej tváričke jej nezmenená povaha, jej

jemnosť a ves~o vážna zdvorilosť.Odvrátil som sa, aby nezbadala v mojich očiach slzu.

_ Jaj, Editka moja, čo zostalo z tvojej drahej tváričky~Zbadala čosi, lebo ma pritiahla k sebe a potešovala._ Nebuďte smutný, nič to, maličkosť. Všetko bude

dobre. Ar nemyslite, že som bola lenivá za ten čas. Ses-tre som robila pátričky z prevŕtaných zrniek svätoján-skeho chleba. pozrite, koľko ich mám a aké sú krásne.

_ A viete ešte niečo z angličtiny?Och, akoby nie. Všetko! Nezabudla som ani slovíčko.

Aj na veršík sa pamätám, čo ste ma učili.

MOja malá Macka

Píše to pod starým platanomsvojej sestričke Margitektosi ďaleký.

Under a spreading chesnut treethe viHage smithy stands;the smith, a mighty man is he,with large and sinewy hands.

Dobre, Editka, ďakujem, vidím, že ste nič neza-

budli._ Však nie, pravda som bola dobrá? Všetko budedobre, áno? V~Qu_dem _vašou asistentkou a vezmetema so sebou do Afrik.Y.Jlledzi Zulukafrov~

_ Neviem, Editka, neviem. Presne o pol piatej mal som s Mackou rendezvous.A vskutku, už čakala na mňa, videl som ju už zďaleka,ko sedí na lavičke pod starým platanom a ako ob'y-[ne vyšíva.Mucka je mojou najlepšou priateľkou. V ten deňlu práve štrnásť rokov, tri mesiace a sedem dní. Jemodrooké, buc1até dievčatko s nakrátko pristrihnu-

ml plavými vláskami. Má také krásne modré oči.Icllm v nich uvedomelý rozum, dušu, a preto ju mám

Menuje sa Margaréta, kratšie Gréta, ale ja ju na-m len Mackou. Myslím, nikomu by nedovolila, aby

\(llt menoval, lebo Margaréta nestrpí dôvernosti od

Hoj, dušu mi páli, myseľ mi vŕta, kalí to Editino,

Editino očko.

2322