Martin Hrivnák

EKONÓMIA SIEŤOVÝCH ODVETVÍ

Vysokoškolská učebnica

Tribun EU 2010

2

© Ing. Martin Hrivnák, PhD., 2010, Ţilinská univerzita v Ţiline

Fakulta prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov, Katedra ekonomiky

Vedecký redaktor: prof. Ing. Tatiana Čorejová, PhD.

Recenzenti: Doc. Ing. Jozef Strišš, PhD.

Doc. Ing. Stanislav Hreusík, PhD.

Ing. Andrej Juris, MPA MBA

ISBN

3

PREDSLOV ...................................................................................................................... 6

1. SIEŤOVÉ ODVETVIA ................................................................................................ 7

1.1. Význam sieťových odvetví ....................................................................................... 7

1.2. Sieť ako základný prvok sieťového odvetvia ........................................................... 8 1.2.1. Architektúra siete ............................................................................................ 9

1.3. Služby v sieťových odvetviach ............................................................................... 13

1.4. Charakteristika sieťových odvetví ......................................................................... 15 1.4.1. Sieťové odvetvia sú kapitálovo náročné, s veľkou mierou utopených

nákladov .................................................................................................................. 15 1.4.2. Nedeliteľnosť aktív (indivisibilities) ............................................................. 16 1.4.3. Sieťové externality ........................................................................................ 17 1.4.4. Lock-in .......................................................................................................... 23 1.4.5. Nízka cenová elasticita dopytu ..................................................................... 23 1.4.6. Kompatibilita a štandardy ............................................................................. 23 1.4.7. Úspory zo sortimentu .................................................................................... 24 1.4.8. Úspory z rozsahu výroby .............................................................................. 25 1.4.9. Prirodzený monopol ...................................................................................... 31 1.4.10. Unikátne zariadenia (Essential facilities) .................................................... 46

1.5. Konkurencia v sieťových odvetviach..................................................................... 48 1.5.1. Je vţdy konkurencia moţná a spoločensky prospešná? ................................ 49 1.5.2. Konkurencia v jednotlivých sieťových odvetviach ....................................... 50

1.6. Problémy spojené s prirodzeným monopolom ...................................................... 52 1.6.1. Monopolné ceny a niţší spoločenský blahobyt ............................................. 52 1.6.2. Manaţérska neefektívnosť ............................................................................ 56 1.6.3. Nedostatočná ponuka a sluţby vo verejnom záujme..................................... 56 1.6.4. Dopad na ostatných výrobcov ....................................................................... 59 1.6.5. Nízka kvalita produktov ................................................................................ 59 1.6.6. Nedostatočné investície a nízka ochota inovovať ......................................... 60 1.6.7. Negatívne distribučné dôsledky .................................................................... 60 1.6.8. Protikonkurenčné správanie .......................................................................... 61

1.6.8.1. Formy protisúťaţného konania ............................................................. 61

1.7. Čo môžme robiť s nedostatkami prirodzeného monopolu? ................................... 71 1.7.1. Nerobiť nič a ponechať to na potenciálnu konkurenciu ................................ 71 1.7.2. Udeľovanie výlučných práv v konkurenčnej súťaţi (franchise bidding) ...... 72 1.7.3. Štátne podniky .............................................................................................. 74 1.7.4. Ekonomická regulácia ................................................................................... 76

1.7.4.1. Náklady regulácie .................................................................................. 77 1.7.4.2. Regulačný úrad ...................................................................................... 77 1.7.4.3. Rozsah ekonomickej regulácie .............................................................. 80

1.8. Cenová regulácia .................................................................................................. 82 1.8.1. Ciele cenovej regulácie ................................................................................. 84

4

1.8.2. Krátkodobé náklady ...................................................................................... 87 1.8.2.1. Kalkulácia nákladov .............................................................................. 90 1.8.2.2. Nákladové modely ................................................................................ 91 1.8.2.3. Nákladové modely vychádzajúce z ekonomických nákladov ............... 92 1.8.2.4. Nákladové modely vychádzajúce z historických nákladov ................... 93 1.8.2.5. Náklady na kapitál ................................................................................. 95

1.8.3. Rozdiel medzi cenovou reguláciou typického prirodzeného monopolu

a infraštruktúrneho prirodzeného monopolu ........................................................... 97 1.8.4. Regulácia ceny dokonale informovaným regulátorom ................................. 98

1.8.4.1. Prirodzený monopol vyrábajúci jeden produkt ..................................... 99 1.8.4.2. Prirodzený monopol vyrábajúci viac produktov ................................. 109 1.8.4.3. Cenová regulácia prirodzeného monopolu vyrábajúceho viac produktov

v dynamickom prostredí ................................................................................... 113

1.9. Organizácia sieťových odvetví ............................................................................ 139

1.10. Deregulácie sieťových odvetví .......................................................................... 143 1.10.1. Očakávania spojené s dereguláciou sieťových odvetví ............................. 143 1.10.2. Deregulácie sieťových odvetví ako komplexný proces ............................. 144 1.10.3. Zavedenie konkurencie do konkurenčných segmentov odvetvia .............. 149

1.10.3.1. Regulácia podmienok prístupu na sieť (access regulation) ............... 150 1.10.3.2. Vertikálna separácia konkurenčných a nekonkurenčných segmentov

......................................................................................................................... 153 1.10.4. Regulácia ceny za prístup na infraštruktúru .............................................. 162

1.10.4.1. Rôzne kategórie prístupu na infraštruktúru ....................................... 163 1.10.4.2. Cena za pouţitie infraštruktúry (Access pricing) .............................. 164 1.10.4.3. Metódy regulácie ceny za pouţitie infraštruktúry ............................. 166

2. ELEKTROENERGETIKA ..................................................................................... 176

2.1. Produkčný reťazec .............................................................................................. 176

2.2. Elektrická energia ako komodita ........................................................................ 177 2.2.1. Výroba elektrickej energie .......................................................................... 178 2.2.2. Prenos elektrickej energie ........................................................................... 181 2.2.3. Systémový operátor (dispečerské riadenie elektrizačnej sústavy) .............. 182 2.2.4. Distribúcia ................................................................................................... 183 2.2.5. Dodávka elektrickej energie ........................................................................ 184 2.2.6. Obchodovanie na veľkoobchodnom trhu .................................................... 184

2.3. Monopolne a konkurenčné činnosti v odvetví ..................................................... 185

2.4. Deregulácia sektora elektroenergetiky ............................................................... 188 2.4.1. Tradičný model organizácie elektroenergetiky ........................................... 188 2.4.2. Unbundling ................................................................................................. 188 2.4.3. Modely organizácie sektora elektroenergetiky............................................ 189

2.4.3.1. Model 1: Monopol ............................................................................... 189 2.4.3.2. Model 2: Monopolný výkupca ............................................................ 190 2.4.3.3. Model 3: Konkurencia na veľkoobchodnom trhu ............................... 191

5

2.4.3.4. Model 4: Konkurencia na maloobchodnom trhu ................................. 192 2.4.4. Liberalizácia ................................................................................................ 193

3. ŢELEZNIČNÁ DOPRAVA ..................................................................................... 195

3.1. Základné charakteristiky železničnej dopravy .................................................... 195 3.1.1. Ţelezničná preprava ako rôznorodá sluţba ................................................. 195 3.1.2. Geografická obmedzenosť ţelezničnej dopravy ......................................... 196 3.1.3. Štruktúra nákladov ...................................................................................... 196 3.1.4. Intermodálna konkurencia ........................................................................... 197 3.1.5. Ţelezničná infraštruktúra ako prirodzený monopol .................................... 197

3.2. Konkurenčné a nekonkurenčné činnosti ............................................................. 198 3.2.1. Poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb ...................................................... 198 3.2.2. Poskytovanie prepravných sluţieb .............................................................. 199

3.3. Deregulácia železničnej dopravy ........................................................................ 200 3.3.1. Tradičný model sektora ţelezničnej dopravy .............................................. 200

3.3.1.1. Nákladná ţelezničná doprava .............................................................. 201 3.3.1.2. Osobná ţelezničná doprava ................................................................. 203 3.3.1.3. Zhrnutie ............................................................................................... 203

3.3.2. Reštrukturalizácia sektora ţelezničnej dopravy .......................................... 205 3.3.2.1. Regulácia podmienok prístupu na sieť ................................................ 205 3.3.2.2. Vertikálna separácia ............................................................................ 206 3.3.2.3. Rozdelenie monopolného prvku do menších častí .............................. 207 3.3.2.4. Zhrnutie ............................................................................................... 208

3.3.3. Liberalizácia ţelezničnej dopravy ............................................................... 209 3.3.4. Výsledky liberalizácie ................................................................................. 211

3.3.4.1. Nákladná ţelezničná doprava .............................................................. 211 3.3.4.2. Osobná ţelezničná doprava ................................................................. 215

ZOZNAM TABULIEK A OBRÁZKOV .................................................................... 218

ZOZNAM SKRATIEK ................................................................................................ 221

ZOZNAM LITERATÚRY .......................................................................................... 222

6

PREDSLOV

Sieťové odvetvia majú nezastupiteľné miesto v modernej ľudskej spoločnosti.

V posledných desaťročiach prechádzajú sieťové odvetvia veľkými a zásadnými zmenami.

Pokúsiť sa priblíţiť túto problematiku verejnosti bolo hlavným motívom pre napísanie

tejto vysokoškolskej učebnice.

Učebnica je určená študentom inţinierskeho štúdia Katedry ekonomiky, Fakulty

prevádzky ekonomiky dopravy a spojov Ţilinskej univerzity, študentom iných fakúlt a

odbornej verejnosti.

Učebnica je jedným z hlavných výstupov riešenia projektu KEGA 3/6432/08:

Napísanie a vydanie vysokoškolskej učebnice Ekonómia sieťových odvetví v slovenskom

a anglickom jazyku, riešeného na Katedre ekonomiky.

V prvej kapitole učebnica rozoberá problematiku sieťových odvetví, podrobne sa

venuje ich ekonomickým charakteristikám, metódam cenovej regulácie, modelom

organizácie a procesu deregulácie.

V druhej kapitole sa podrobnejšie venuje sektoru elektroenergetiky. Popisuje v ňom

sektor elektroenergetiky ako sieťové odvetvie, charakterizuje jednotlivé základné

činnosti, modely organizácie a proces deregulácie.

V poslednej tretej kapitole sa podrobnejšie venuje sektoru ţelezničnej dopravy.

Popisuje v ňom sektor ţelezničnej dopravy ako sieťové odvetvie, proces a dôvody

deregulácie ţelezničnej dopravy v EÚ a jeho čiastočné výsledky.

Verím, ţe táto vysokoškolská učebnica bude prínosom pre štúdium a poskytne

zaujímavý pohľad do problematiky, ktorá aktuálne v podmienkach Slovenska zatiaľ nie

je publikačne plnohodnotne spracovaná.

Zároveň by som sa chcel poďakovať spoločnosti Slovenské elektrárne, a.s., člen

skupiny Enel, za poskytnutú finančnú podporu na vydanie tejto učebnice.

Autor

7

1. SIEŤOVÉ ODVETVIA

Sieťové odvetvia majú nezastupiteľné miesto v modernej ľudskej spoločnosti. Sú

charakteristické tým, ţe zabezpečujú poskytovanie produktov a sluţieb konečným

spotrebiteľom prostredníctvom siete (infraštruktúry), ktorá sa skladá z rôznych prvkov

spájajúcich zákazníkov s dodávateľmi. Odvetvia sieťového charakteru sú často uvádzané:

telekomunikácie, televízne vysielanie, káblová televízia, elektroenergetika, vodárenstvo,

ropný priemysel, plynárenstvo, verejná cestná doprava, letecká, ţelezničná,

vnútrozemská vodná a námorná doprava, poštové sluţby, rezervačné systémy leteckých

spoločností, bankomatové systémy, kreditné (debetné) kartové systémy, šekové

a platobné systémy a internet.

My sa v knihe sústredíme len na niektoré, tzv. "tradičné", sieťové odvetvia ako sú:

letecká a ţelezničná doprava, plynárenstvo, elektroenergetika, vodárenstvo

a telekomunikácie. Tieto sieťové odvetvia sa vyznačujú existenciou prirodzeného

monopolu v určitom segmente, ktorý bol v minulosti príčinou dominancie verejného

vlastníctva v týchto odvetviach.

1.1. Význam sieťových odvetví

Sieťové odvetvia poskytujú produkty, ktoré sú nevyhnutné pre napĺňanie dôleţitých

ľudských potrieb. Napríklad voda, ktorá je nenahraditeľná pre výţivu a hygienu, elektrina

a plyn pre zvýšenie kvality prostredia človeka prostredníctvom svetla, tepla, a pod.,

telekomunikačné a prepravné sluţby pre realizáciu sociálnych potrieb človeka. Všetky

odvetvia a sektory národného hospodárstva (súkromné firmy, spotrebitelia, verejný

sektor) vyuţívajú produkty sieťových odvetví, pretoţe existuje len veľmi málo výrobkov

alebo sluţieb, ktoré by mohli byť povaţované za ich efektívne substitúty.

Ekonomický význam týchto odvetví ďaleko presahuje ich podiel na tvorbe HDP a

zamestnanosti. Sú dôleţité pre hospodársky rast, konkurencieschopnosť, rozvoj ďalších

priemyselných odvetví a pre efektívne fungovanie trhov. Ceny a kvalita ich produktov,

geografická dostupnosť a efektívnosť výroby významne ovplyvňujú hospodársky rozvoj

a konkurencieschopnosť národného hospodárstva. Z tohto dôvodu sú nenahraditeľnou

8

súčasťou kaţdej rozvinutej ekonomiky, často sú označované ako strategické odvetvia,

ktoré poskytujú základné produkty pre všetky ostatné odvetvia.

Nakoľko niektoré sieťové odvetvia poskytujú produkty nevyhnutné pre realizáciu

dôleţitých ľudských potrieb, tak štát vstupuje do podnikania v týchto odvetviach,

s cieľom zabezpečiť, aby kaţdý jednotlivec mal prístup k týmto produktom. Ich

poskytovateľom štát často ukladá povinnosť, prostredníctvom tzv. inštitútu sluţieb vo

všeobecnom ekonomickom záujem, poskytovať tieto produkty aj tam, kde to pre nich

nemusí byť rentabilné (1.6.3.).

1.2. Sieť ako základný prvok sieťového odvetvia

Sieťové odvetvia je moţné vo všeobecnosti definovať ako odvetvia kde je finálny

produkt poskytovaný prostredníctvom siete.1 Konečným produktom je buď dodanie

komodity (ropa, plyn, elektrina, voda, odpadová voda, údaje) alebo preprava, t.j.

premiestnenie, z miesta A do miesta B (všetky druhy dopravy). To znamená, ţe finálnym

produktom sieťových odvetví je sluţba, ktorú v učebnici budeme nazývať finálna sluţba

alebo finálny produkt.

Je moţné definovať dve základné charakteristiky, ktoré odlišujú sieťové odvetvia od

ostatných priemyselných odvetví:

Prítomnosť infraštruktúry (napr. prenosové a distribučné elektrické siete,

plynové potrubia, vzdušné letecké koridory, ţelezničné trate a pod.), ktorá

oddeľuje a spája výrobcov, resp. poskytovateľov finálnych sluţieb od

zákazníkov.

Poskytovanie sluţieb, ktoré sú do istej miery nenahraditeľným vstupom pre

takmer všetky ostatné odvetvia národného hospodárstva.

Základným prvkom kaţdého sieťového odvetvia je teda samotná sieť. Sieť je moţné

definovať ako súbor uzlov (stanice, mestá, letiská) spojených zariadeniami (drôty,

potrubia, linky, vedenia, trate, letové dráhy), prostredníctvom ktorých sú (tovar, osoby,

elektrina, dáta, plyn, pitná a odpadová voda) dopravované.

1 Termíny sieť a infraštruktúra sú v knihe povaţované za synonymá.

9

Štruktúra siete je určená uzlami a ich prepojeniami, pričom kaţdý uzol a prepojenie

má len obmedzenú prenosovú kapacitu. Charakter sluţby, resp. komodity, určuje smer

prenosu, t.j. jednosmerná alebo obojsmerná sieť, a rozsah siete určuje dostupnosť sluţieb.

Jednosmerné siete sú plynové potrubné, vodovodné potrubné siete2 a elektrické siete.

Obojsmernými sieťami sú letecká a ţelezničná dopravná infraštruktúra

a telekomunikačná sieť.3

Sieť sa skladá z mnohých komponentov, ktoré sú potrebné na poskytovanie finálnych

sluţieb alebo dodávok komodity. Tieto sieťové komponenty musia byť vzájomne

kompatibilné, aby sieť bola prevádzkyschopná, t.j. interoperabilná.

Napríklad v ţelezničnej doprave, je ţelezničná sieť tvorená uzlami (stanice, miesta

prekládky, depá), ktoré sú navzájom prepojené linkami (ţelezničnými traťami), ktoré sa

skladajú z mnohých prvkov (signalizačné a zabezpečovacie zariadenia, koľaje,

informačné systémy, elektrizačná sústava atď.). Konfigurácia ţelezničnej siete určuje,

kde (komu), koľko a ako rýchlo môţe byť tovar alebo cestujúci prepravený.

Kaţdý uzol siete, ktorým prechádza daný tok, s výnimkou posledného, môţe byť

povaţovaný za začiatočný uzol. Analogicky, kaţdý uzol siete ktorým prechádza daný tok,

s výnimkou prvého, môţe byť povaţovaný za koncový uzol alebo uzol, ktorý plní istú

koordinačnú funkciu pri prenose, ako je napríklad skladovanie komodity, výmena,

zosilnenie/zoslabenie intenzity toku a pod.

1.2.1. Architektúra siete4

Podstatou siete je, ţe (takmer) kaţdý uzol môţe byť prepojený s ďalšími uzlami viac

ako jednou linkou. Dôsledkom toho je, ţe spojenie, resp. cesta medzi začiatočným a

2 Teoreticky plynové a vodovodné potrubné siete môţu byť schopné reverzného toku, t.j. toku od zákazníkov

k dopravcovi. V prípade vyuţívania takého toku by boli povaţované za obojsmerné siete. Avšak reverzný tok

od zákazníkov k dopravcovi je veľmi nepravdepodobný a tak v tomto zmysle plynové a vodovodné siete povaţujeme v knihe za jednosmerné siete. 3 Telekomunikačná sieť je funkčne prepojená sústava telekomunikačných zariadení umoţňujúca prenos

informácií medzi koncovými bodmi telekomunikačnej siete vedením, rádiovými vlnami alebo inými elektromagnetickými systémami alebo ich kombináciou. Telekomunikačná sieť môţe byť povaţovaná za

jednosmernú aj obojsmernú sieť. Napríklad internet a telefonovanie sú obojsmerné sluţby, zatiaľ čo televízne

vysielanie je jednosmerná sluţba. 4 Táto časť vychádza z dokumentu: European Commission: Liberalisation of network industries Economic

implications and main policy issues, Directorate-General for Economic and Financial Affairs. No 4, 1999.

10

koncovým uzlom nie je jediná moţná, čo so sebou prináša významné organizačné

výhody, ale taktieţ nevýhody, v prípade, keď tok sieťou nie je moţné úplne kontrolovať.

Z hľadiska architektonického usporiadania siete je optimálnejšia tá, ktorá umoţní

prepraviť daný tok pri čo najniţších celkových nákladoch. Z tohto dôvodu architektúra

optimálnej siete musí zohľadniť náklady na vybudovanie siete a prevádzkové náklady.

Ak náklady na vybudovanie siete sú vysoké v porovnaní s prevádzkovými nákladmi,

potom optimálna sieť má len niekoľko spojení (liniek), ktoré si môţu vyţadovať

vytvorenie spájacích uzlov. Naopak, ak prevádzkové náklady sú relatívne vysoké, v

porovnaní s náklady na vybudovanie siete, potom je optimálnym riešením hustá sieť

s väčším počtom priamo prepojených uzlov, bez prítomnosti spájacích uzlov.

Predpokladáme, ţe traja agenti A, B a C chcú byť navzájom prepojení

prostredníctvom siete. Prvým riešením je tzv. „hustá sieť“ - sieť, ktorá priamo spojí

kaţdú dvojicu navzájom (sieť α). Ide o veľmi nákladné konštrukčné usporiadanie siete

z hľadiska investícií do jej výstavby. Protipólom je tzv. „minimálna sieť“ (sieť β), ktorá

umoţňuje vybudovať menej priamych prepojení, ale vyţaduje si vytvorenie spájacieho

uzla, v ktorom sa budú toky kríţiť, čo si vyţaduje zvýšenie prevádzkových nákladov na

prevádzku a riadenie.

Väčšina sietí má konfiguráciu, ktorá kombinuje prvky hustej a minimálnej siete (sieť

γ), čím vyuţíva výhody oboch typov sietí za účelom minimalizovania prevádzkových

aj stavebných (investičných) nákladov.

11

Obrázok 1.1. Architektúra siete

Zdroj: EU, Liberalisation of network industries, s. 82.

Usporiadanie a prevádzka siete do veľkej miery závisia na vlastnostiach produktu,

ako sú:

1. Homogénnosť. Kilowatthodina elektriny, meter kubický pitnej vody alebo

meter kubický plynu sú štandardizované produkty, čo má za následok, ţe

jednotky danej komodity sú dokonale zameniteľné (dokonalá zameniteľnosť).

Takáto dokonalá zameniteľnosť, do veľkej miery, uľahčuje riadenie prevádzky

siete, pretoţe keď je v istom uzle určité mnoţstvo komodity dodané do siete,

tak tieto jednotky nemajú presne určeného svojho odberateľa, nakoľko

následne uţ nie sú identifikovateľné. Toto neplatí v prípade telekomunikačných

alebo prepravných sluţieb, kde merné jednotky nie sú dokonale zameniteľné.

Napríklad, v ţelezničnej doprave je prepravná jednotka (cestujúci alebo tovar)

v okamihu vstupu do siete jednoznačne identifikovateľná a ţiadna substitučná

jednotka k nej neexistuje.

2. Skladovateľnosť. Elektrická energia a niektoré telekomunikačné sluţby (napr.

telefonovanie a televízne vysielanie) nie sú skladovateľné. Plyn, voda a

12

pravidelná letecká alebo ţelezničná osobná doprava sú skladovateľné produkty.

Keď výrobok nie je skladovateľný, ako je tomu v prípade elektrickej energie,

tak sieť musí nevyhnutne spájať miesto výroby s miestom spotreby.

Naopak, v prípade skladovateľného produktu, sieť môţe byť „skrátená“, t.j.

nemusí nutne spájať miesto spotreby s miestom výroby. Napríklad

v ţelezničnej doprave je moţné dočasne zoskupiť ("uskladniť") cestujúcich

alebo prepravovaný tovar v ţelezničných staniciach, a preto nie je nutné (a vo

väčšine prípadov by to bolo aj neefektívne) pripojiť kaţdého prepravcu priamo

k sieti párom koľají. V tomto zmysle teda letecká a ţelezničná doprave môţu

byť povaţované za skladovateľné produkty. Skladovateľnosť tu je dosiahnutá

prostredníctvom časového plánovania spojov – cestovného poriadku. Cestovný

poriadok umoţňuje zhromaţďovať cestujúcich v ţelezničných staniciach alebo

na letiskách, bez potreby budovania priameho spojenia kaţdého prepravcu k

sieti.

Analogická situácia je aj v prípade pitnej vody. Avšak kvôli jej častej spotrebe

a z hygienických a zdravotných dôvodov je efektívnejším riešením priame

pripojenie spotrebiteľov priamo k sieti, t.j. k vodovodnému potrubiu. Rovnako

je to aj s plynom. Kaţdý odberateľ plynu má moţnosť voľby medzi priamym

pripojením k distribučnej sieti alebo opakovanými nákupmi plynových fliaš (so

stlačeným plynom). V oblastiach s veľmi nízkou hustotou obyvateľstva sú

náklady na pripojenie k distribučnej sieti príliš vysoké a fľaše s plynom môţu

byť efektívnejším riešením spotreby.

3. Rýchlosť toku. Cesta prenosu je viac menej pod kontrolou prevádzkovateľa.

Pre tok v takmer všetkých sieťových odvetviach, do určitej miery platí analógia

tzv. Kirchhoffovho zákona, ktorý hovorí o tom, ţe kaţdý tok má prirodzenú

tendenciu si zvoliť cestu najmenšieho odporu.

Keď je tok cirkulujúcej povahy (voda alebo plyn), cesta prenosu môţe byť do

veľkej miery riadená zapnutím alebo vypnutím uzlov. To isté platí v ţelezničnej

a leteckej doprave, kde určenie prepravnej cesty je v plnej réţii

prevádzkovateľa. Na rozdiel od telekomunikácií a elektroenergetiky, kde je

rýchlosť toku príliš vysoká a značne obmedzuje moţnosť kontroly určenia

13

prepravnej cesty.

Väčšina existujúcich vnútroštátnych alebo medzinárodných sietí bolo vybudovaných

postupným prepájaním menších regionálnych a lokálnych sietí do väčších sietí.

Budovanie veľkých sietí, prepájaním menších, zvýraznilo problém kompatibility

sieťových prvkov, štandardizácie produktov a kompatibility prevádzkových postupov.

Z hľadiska budovania veľkých sietí prepájacie uzly a linky sú kritickými komponentmi

celej architektúry siete. Taktieţ, moţnosť rýchlo odpojiť niektoré prvky alebo dokonca aj

ucelené časti siete, má veľký význam pre integritu, stabilitu a bezpečnosť siete. Napríklad

aby bolo moţné zabrániť distribúcii kontaminovanej pitnej vody alebo jej ďalšej

kontaminácii, je dôleţité, aby vodárenská spoločnosť bola schopná zastaviť jej prenos

vypnutím prepravných uzlov. Podobne, aby sa v odvetví elektroenergetiky zabránilo

totálnemu kolapsu elektrizačnej sústavy v prípade poruchy alebo poškodeniu siete, je

potrebné, aby operátor siete mohol rýchlo zasiahnuť a vypnúť rizikové uzly.

1.3. Sluţby v sieťových odvetviach

V učebnici budeme rozlišovať medzi infraštruktúrnymi a finálnymi sluţbami. Pod

pojmom infraštruktúrne sluţby budeme rozumieť sluţby poskytované prevádzkovateľom

siete, vrátane dispečerského riadenia celého systému (ak existuje), na zabezpečenie

spoľahlivej, bezpečnej a efektívnej prevádzky dopravných sluţieb („dodanie“

prepravných sluţieb) alebo na zabezpečenie spoľahlivej, bezpečnej a efektívnej dodávky

komodity (elektrina, voda, plyn, ropa, dáta) koncovému zákazníkovi.

Finálne sluţby sú poskytované koncovému zákazníkovi na maloobchodnom

(retailovom) trhu. Infraštruktúrne sluţby sú poskytované na trhu s infraštruktúrnymi

sluţbami, ktorý sa často v literatúre, aspoň v prípade niektorých sieťových odvetví,

označuje aj ako veľkoobchodný (wholesale) trh. V nasledujúcej tabuľke 1.1. sú stručne

uvedené infraštruktúrne a finálne sluţby v jednotlivých sieťových odvetviach.

14

Tabuľka 1.1. Infraštruktúrne a finálne sluţby v jednotlivých sieťových odvetviach

Odvetvie Poskytovateľ

infraštruktúrnych

sluţieb

Infraštruktúrne

sluţby

Poskytovateľ

finálnych sluţieb

Finálne sluţby

Ţelezničná

doprava

Prevádzkovateľ

(manaţér)

ţelezničnej

infraštruktúry

Prideľovanie

vlakovej cesty

a všetky ostatné

sluţby potrebné

na zabezpečenie

prevádzky

dopravy na

dráhe

Dopravca

osobnej

a nákladnej

dopravy

Prepravné sluţby

osobnej

a nákladnej

dopravy

Letecká doprava Letiská a dispečing

letovej prevádzky

Letiskové sluţby

a dispečerské

riadenie letovej

prevádzky

Letecké

spoločnosti

Prepravné sluţby

osobnej

a nákladnej

dopravy

Elektroenergetika Systémový

operátor

a prevádzkovatelia

prenosovej

a distribučnej

sústavy

Dispečerské

riadenie

elektrizačnej

sústavy, prenos

a distribúcia

elektrickej

energie

Dodávatelia

elektrickej

energie

Dodávka

elektrickej

energie

Plynárenstvo Systémový

operátor,

prevádzkovatelia

prenosovej

a distribučnej

sústavy,

prevádzkovatelia

zásobníkov plynu

Dispečerské

riadenie

plynárenskej

sústavy, prenos

a distribúcia

plynu,

skladovanie

Dodávatelia

plynu

Dodávka plynu

Vodárenstvo* Vodárenský

podnik

Prevádzka

vodovodných

a kanalizačných

rozvodov

Vodárenský

podnik

Dodávka pitnej

a úţitkovej vody

a odvádzanie

odpadových vôd

Telekomunikácie Telekomunikačný

podnik

Prístup k

miestnym

vedeniam

(posledná míľa),

prepojenie sietí,

ukončovanie

hovorov

Telekomunikačný

podnik

Telekomunikačné

sluţby

Poznámka:

* V prípade vodohospodárstva sú infraštruktúrne a finálne sluţby vo veľkej väčšine prípadov

poskytované integrovane, t.j. poskytované jednou a tou istou firmou.

15

Infraštruktúrne sluţby sú nevyhnutným a nenahraditeľným vstupom do výroby, t.j.

výrobným faktorom, v procese poskytovania finálnych sluţieb.

Ak prevádzkovateľ a poskytovateľ finálnych sluţieb poskytuje aj finálne sluţby,

potom ho nazývame integrovaným operátorom (po anglicky utilities). V minulosti, pred

dereguláciou sieťových odvetví, na trhu pôsobili prevaţne integrovaní operátori, ktorí

boli často monopolnými poskytovateľmi infraštruktúrnych aj finálnych sluţieb.

1.4. Charakteristika sieťových odvetví

Sieťové odvetvia majú niekoľko spoločných základných charakteristík, ktorých

poznanie je dôleţité pre správne pochopenie princípov ich organizácie. Ide o nasledujúce

spoločné charakteristiky5:

1. sieťové odvetvia sú kapitálovo náročné, s veľkou mierou utopených nákladov,

2. nedeliteľnosť aktív,

3. prítomnosť sieťových externalít,

4. lock-in efekt,

5. nízka cenová elasticita dopytu finálnych sluţieb,

6. kompatibilita a štandardizácia,

7. úspory zo sortimentu,

8. úspory z rozsahu výroby,

9. prítomnosť prirodzene monopolných činností,

10. unikátne zariadenia.

1.4.1. Sieťové odvetvia sú kapitálovo náročné, s veľkou mierou

utopených nákladov

Poskytovanie finálnych a infraštruktúrnych sluţieb je kapitálovo veľmi náročné, čo

znamená, ţe si vyţaduje značné investície do hmotných aktív (základných prostriedkov).

Ide prevaţne o zariadenia, ktoré majú dlhodobú ţivotnosť a sú špecifické vo svojom

vyuţití – nemajú iné, ekonomicky hodnotovo porovnateľne alternatívne vyuţitie. Okrem

toho, aktíva potrebné na poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb sú nemobilné, čo má za

5 Niektoré charakteristiky sú menej významné v niektorých odvetviach. Napríklad v odvetví telekomunikácii je

vysoká a nie nízka cenová elasticita dopytu.

16

následok neexistenciu sekundárneho trhu s takýmito aktívami. Dôsledkom týchto ich

vlastností je, ţe ak uţ firma raz investuje do kúpy takýchto aktív, tak v prípade

neúspešného podnikania ich môţe odpredať len zo značnou stratou z ich pôvodnej, resp.

čistej účtovnej hodnoty, čo sa v ekonómii nazýva utopené náklady.6 Tieto náklady sa

volajú utopené preto, lebo za daných podmienok a v danom čase je zníţenie hodnoty

príslušného aktíva nenávratné, a teda nutne znášané jeho vlastníkom. Utopené náklady

predstavujú pre investora riziko, ktoré môţe odrádzať niektorých potenciálnych

záujemcov od vstupu na trh.

Utopené náklady, v prípade poskytovania infraštruktúrnych sluţieb, predstavujú väčší

podiel na celkových nákladoch, neţ v prípade poskytovania finálnych sluţieb, čo je

spôsobené predovšetkým nemobilitou infraštruktúrnych aktív. Ochota investorov znášať

riziko utopených nákladov z investovania do infraštruktúrnych aktív a vôbec z

investovania do aktív, ktorých návratnosť je z pravidla moţná len v dlhodobom

horizonte, závisí do veľkej miery na pravidlách podnikania. Ich ochota sa bude zvyšovať,

ak pravidlá (regulačný rámec) budú stabilné, jednoznačné a predvídateľné. Regulačné

prostredie by nemalo svojou nepredvídateľnosťou zvyšovať riziko investovania, a tým

zniţovať ochotu a zvyšovať náklady investorov.

1.4.2. Nedeliteľnosť aktív (indivisibilities)

Nedeliteľnosť aktív je často sa vyskytujúcim javom v podnikaní. V sieťových

odvetviach sa prejavuje hlavne vtedy, keď operátor nie je schopný „dokonale“

prispôsobovať ponuku meniacemu sa dopytu. Napríklad, ţelezničný dopravca

prevádzkujúci sluţby pravidelnej osobnej prepravy poskytuje fixný počet miest na

sedenie (daná súpravou vlaku), avšak dopyt sa môţe meniť dobre predvídateľným (napr.

v špičke a mimo špičky) a menej predvídateľným spôsobom (napr. v dôsledku zmeny

počasia).

Ak sa dopyt v čase mení a produkt nie je skladovateľný, potom produkčná kapacita

môţe byť taká, aby umoţnila plne uspokojiť celkový trhový dopyt v čase

najintenzívnejšej prevádzky, t.j. v čase špičky, inak celkový trhový dopyt nebude

6 Vo všeobecnosti utopené náklady sú mierou straty hodnoty ľudského alebo fyzického kapitálu.

17

uspokojený, čo zas na druhej strane povedie k tomu, ţe v čase mimo špičky nebude

výrobná kapacita úplne vyuţitá.

Ekonomicky optimálne riešenie závisí od konkrétnych súčasných podmienok na trhu

a rovnako aj od očakávaného budúceho vývoja na trhu.

1.4.3. Sieťové externality

Vo všeobecnosti predstavujú externality vedľajší pozitívny alebo negatívny účinok

spotreby alebo výroby na iné, nezúčastnené osoby, ktorý nie je vyjadrený v cenách

príslušných produktov (vyrábaných alebo spotrebovaných). Keďţe výrobcovia

(spotrebitelia) nenesú náklady negatívnych externalít výroby (spotreby), alebo nie sú

finančne kompenzovaní za pozitívne externality z výroby (spotreby), tak tieto účinky vo

svojich rozhodnutiach nezohľadňujú, čím nevyhnutne dochádza k alokačnej

neefektívnosti – v prípade negatívnych externalít sa vyprodukuje (spotrebuje) viac, neţ je

spoločensky optimálne a v prípade pozitívnych externalít sa vyprodukuje (spotrebuje)

menej, neţ je spoločensky optimálne. Hlavnou príčinou vzniku externalít sú

nejednoznačne definované vlastnícke práva, alebo ţe technicky nie je moţné alebo

efektívne ich vymáhanie.

Sieťové externality sa vyskytujú vtedy, keď úţitok zákazníka závisí na počte

zákazníkov vyuţívajúcich danú sieť. Pozitívne sieťové externality sa vyskytujú vtedy,

keď sa úţitok zákazníka zvyšuje s počtom zákazníkov pripojeným k danej sieti (napr.

telekomunikačná sieť). Naopak, negatívne sieťové externality sa vyskytujú vtedy, keď sa

úţitok zákazníka zniţuje s počtom zákazníkov vyuţívajúcich danú sieť (napr. kongescie).

Okrem základného rozdelenia sieťových externalít na pozitívne a negatívne je moţné

ich rozdeliť na:

priame a nepriame sieťové externality,

sieťové externality dopytu a sieťové externality ponuky.

Rozdelenie na prime a nepriame sa týka zdroja externého benefitu pre účastníka siete.

Priame sú také, kde existujúci pouţívatelia siete majú priamy prospech z pripojenia

ďalšieho pouţívatľa k sieti, pričom tento prospech spočíva v moţnosti priamej interakcie

s ním. Ostatné externality sú nepriame.

18

Rozdelenie na sieťové externality dopytu a sieťové externality ponuky sa týka toho,

kto je adresátom prospechu alebo straty. V prípade sieťových externalít dopytu sú to

zákazníci, v prípade sieťové externality ponuky sú to poskytovatelia sluţieb.

Pozitívne externality

Pozitívne priame sieťové externality

Pozitívne priame sieťové externality sa z pravidla vyskytujú v obojsmerných sieťach.

Predstavujú externý, resp. dodatočný úţitok pre spotrebiteľa z toho, ţe ďalší zákazník sa

pripojí k sieti, alebo si zakúpi rovnaký produkt. Napríklad v prípade telefonickej sluţby

zákazník získava úţitok z moţnosti komunikovať s ostatnými zákazníkmi. „Predstavte

si, ţe k telekomunikačnej sieti, ktorú aktuálne pouţíva n pouţívatľov sa pripojí ďalší

pouţívateľ, to znamená, ţe počet pouţívateľov vzrastie z n na n+1. Potom, okrem

potenciálnych n moţných rôznych spojení alebo hovorov, ktoré môţe realizovať nový

pouţívateľ siete, je nový pouţívateľ takisto potenciálnym prijímateľom hovorov od n

súčasných pouţívateľov. Ak sieť má dostatočnú kapacitu na realizáciu dodatočných

hovorov; čo znamená, ţe nový pouţívateľ nespôsobí prevádzkovateľovi siete náklady

kongescie alebo zvýšenie nestability siete; alebo prevádzkovateľ siete je schopný zvýšiť

jej kapacitu pri marginálnych nákladoch, ktoré sú niţšie ako priemerné náklady

prevádzky siete, potom nový zákazník zvýši hodnotu siete pre súčasných pouţívateľov

tým, ţe môţu prijímať alebo iniciovať hovory novému účastníkovi siete. So zvyšujúcim

sa počtom pouţívateľov siete sa veľkosť siete zvyšuje, a tým prináša vyššiu hodnotu jej

pouţívateľom.” (Lawrence J. White, 1999. s. 8 – 9.)

Rozhodnutie zákazníka stať sa súčasťou danej siete, ovplyvňuje jeho vlastný úţitok,

a taktieţ úţitok existujúcich pouţívateľov (aspoň niektorých). Hodnota telefónnej sluţby

pre zákazníka teda závisí aj od jeho očakávaní o moţnej budúcej veľkosti siete.

Individuálny dopyt zákazníka po telefónnych sluţbách nezávisí teda iba od ceny

telefónnej sluţby, ale aj od jeho očakávania ohľadom veľkosti siete zákazníkov, ktorej sa

stane súčasťou.

Spoločenská hodnota nového pouţívateľa siete = jeho vlastný subjektívny úţitok +

dodatočný efekt na existujúcich pouţívateľoch (sieťová externalita). Ak je tento

dodatočný efekt pozitívny, tak ide o pozitívne priame sieťové externality.

19

Ceteris paribus, pozitívne sieťové externality prispievajú k tomu, ţe väčšia sieť sa

stáva pre nových zákazníkov atraktívnejšia a produkty, ktoré umoţňujú prístup k takejto

sieti hodnotenejšími.

Uvedený príklad pozitívnych priamych externalít je príkladom aj pozitívnych

externalít dopytu nakoľko adresátom externého úţitku je zákazník.

Pozitívne nepriame sieťové externality

Pozitívne priame sieťové externality sa nevyskytujú v prípade jednosmernej siete

(sieť plynovodov, elektrizačná prenosová sústava), keďţe existujúci uţívatelia siete

nemôţu byť nijakým spôsobom v priamej interakcii s novými pouţívateľmi. To znamená,

ţe nemajú nijaký priamy úţitok z nových pouţívateľov siete. Je to spôsobné tým, ţe tok

plynu, vody, elektrickej energie je jednosmerný, t.j. od výrobcu k spotrebiteľom, a tak

opačný tok, ktorý vytvára externality v prípade obojsmernej siete tu chýba.

Nepriame pozitívne externality vznikajú v dôsledku neúplného vyuţitia úspor

z rozsahu. Napríklad, ak sa nový účastník pripojí k existujúcej elektrizačnej sústave,

pričom existuje nevyuţitá výrobná alebo prenosová kapacita, potom nový účastník siete,

v dôsledku nevyuţitia úspor z rozsahu, zníţi náklady dodávky elektrickej energie

existujúcim zákazníkom. Takéto nepriame úţitky z väčšej siete pre existujúcich

zákazníkov sa nazývajú pozitívne nepriame sieťové externality.

Negatívne sieťové externality

Zdrojom negatívnych sieťových externalít sú predovšetkým:

obmedzená kapacita,

obmedzená veľkosť zdroja.

Obmedzená kapacita

Keď dopyt po infraštruktúrnych sluţbách, t.j. dopyt po vyuţití siete presahuje

kapacitné moţnosti siete, potom môţe dôjsť ku kongesciám, ktoré sa ekonomicky

prejavujú tým, ţe noví uţívatelia zvyšujú náklady súčasných pouţívateľov siete, čím

zniţujú ich blahobyt.

20

To znamená, ţe existuje isté horné ohraničenie vyuţitia siete (n pouţívateľov), po

prekročení ktorého dochádza k vzniku kongescií. Zjednodušene povedané, n+1

pouţívateľ zvyšuje náklady súčasných n pouţívateľov siete a zniţuje hodnotu siete

a sieťovej sluţby, ak kapacita siete nie je zvýšená do takej miery, aby nezvyšovala

náklady súčasných n pouţívateľov.7 Ide tieţ o negatívne externality dopytu.

Obmedzená veľkosť zdroja

Štruktúru jednosmernej siete je moţné charakterizovať prostredníctvom

nasledujúceho obrázka 1.2.

Obrázok 1.2. Štruktúra jednosmernej siete

Zdroj komodity (voda, plyn, elektrická energia) je moţné povaţovať za centrálny uzol

(CR), z ktorého je komodita prenášaná a distribuovaná do miest spotreby (N). V prípade

elektrickej energie je týmto zdrojom elektráreň, v prípade plynu zas miesto ťaţby plynu

a pre vodu je to zdroj pitnej vody. Keď je k existujúcej sieti pripojený ďalší pouţívateľ,

tak sa počet spotrebiteľov zvýši, ale veľkosť zdroja zostane rovnaká. To znamená, ţe

pripojením nového pouţívateľa do siete sa veľkosť zdroja vyjadrená na jedného

7 Tento jav môţe byť pozitívny alebo negatívny, závisí na uhle pohľadu. Napríklad, ak ţelezničný dopravca má

veľa cestujúcich, tak dosiahne vyššie trţby pri takmer nezmenených nákladoch dopravy, čo je pozitívne z jeho uhla pohľadu. Z hľadiska cestujúcich predstavuje príliš veľa cestujúcich kongesciu, ktorá zvyšuje ich náklady

vo forme zniţovania komfortu prepravy – negatívny efekt.

21

spotrebiteľa zníţi, čo znamená ţe nový pouţívateľ zníţi veľkosť zdroja dostupného pre

súčasných spotrebiteľov. Dodatočný spotrebiteľ (n+1) môţe byť uţ tým hraničným

spotrebiteľom, ktorý začne zniţovať hodnotu siete, ak ţiadne nové zdroje komodity, t.j.

centrálne uzly, nie sú pripojené do siete, ktoré by zabránili zniţovaniu hodnoty zdroja pre

súčasných spotrebiteľov. Ide tieţ o negatívne externality dopytu.

Zlyhanie trhu v dôsledku sieťových externalít

Keby neexistovali ţiadne externality v spotrebe a výrobe, tak by bolo moţné tvrdiť,

ţe očakávaný úţitok kaţdého zákazníka zo spotreby daného statku je väčší ako

spoločenské náklady na jeho výrobu

Na dokonale konkurenčných trhoch, pri absencii externalít, by sme mohli očakávať,

ţe rovnováţna cena sa bude rovnať marginálnym nákladom výroby, a tým trh zabezpečí

maximalizáciu spoločenského blahobytu. Toto však nenastane v prípade existencie

externalít.

Ak sa napríklad úţitok účastníkov siete zvýši v dôsledku prístupu nového účastníka

do siete (pozitívne priame externality dopytu), tak celkový spoločenský úţitok

(očakávaný úţitok nového účastníka a úţitok súčasných účastníkov z jeho spotreby)

prevyšuje jeho individuálny úţitok zo spotreby. To znamená, ţe jeho rozhodnutie

spotrebovať alebo nespotrebovať, ovplyvňuje úţitok ostatných účastníkov siete.

Spotrebiteľ sa však rozhoduje len za základe očakávaného individuálneho úţitku, t.j.

neberie do úvahy externé efekty svojho konania.

Z tohto dôvodu neregulované trhy, v prípade existencie externalít, budú viesť

k alokačnej neefektívnosti, ktorá sa prejaví buď menšou alebo nadmernou spotrebou, neţ

je spoločensky optimálne. V našom príklade sieťové externality vedú k niţšej ako

optimálnej spotrebe.

Z vyššie uvedených dôvodov sieťové externality môţu viesť k nasledujúcim

zlyhaniam trhu:

Pozitívne sieťové externality môţu viesť k dominantnému postaveniu na trhu.

Pozitívne priame externality dopytu prostredníctvom mechanizmu pozitívnej

spätnej väzby spôsobujú, ţe „silný sa stáva silnejším a slabý slabším“.

Zákazníci preferujú ten produkt, ktorý je na trhu vo väčšej miere spotrebovaný,

22

pretoţe majú priamy úţitok z jeho spotreby ostatnými. Ak by kaţdý kupoval

len daný produkt, tak o to väčší dôvod má potenciálny nový zákazník, aby ho

začal kupovať tieţ. Konkurencia tým nemôţe získať kritickú masu zákazníkov

potrebnú na to, aby začal tento efekt pôsobiť aj v prípade spotreby jej produktu.

Navyše, ak pripojenie k sieti, resp. vstup na trh, si vyţaduje od zákazníka určité

náklady, tak zákazník bude preferovať účasť vo väčšej sieti.

To môţe viesť k tomu, ţe v prípade, ak je spotreba spojená s významnými

pozitívnymi priamymi sieťovými externalitami, tak na trhu bude existovať len

niekoľko firiem s veľkým trhovým podielom.

Marketingové stratégie zamerané na formovanie očakávaní spotrebiteľov

a technologický pokrok sú kľúčové z hľadiska ďalšieho vývoja na takýchto

trhoch.

Neoptimálna veľkosť, štruktúra, technická úroveň a vyuţitie siete. V dôsledku

pozitívnych priamych externalít dopytu nemusí byť vyuţitie siete, a takisto ani

jej veľkosť, štruktúra a technická úroveň spoločensky optimálne. Je to

spôsobené tým, ţe kupujúci vo svojom rozhodovaní nezohľadňuje externé

efekty svojej spotreby - porovnáva len svoj očakávaný úţitok zo spotreby,

ktorý je nevyhnutne menší neţ spoločenský úţitok z jeho spotreby. To

znamená, ţe aj zákazníkova ochota platiť, vyjadruje len jeho očakávaný

súkromný úţitok zo spotreby a nie celkový spoločenský úţitok. Toto má dopad

na prevádzkovateľa siete v jeho rozhodovaní o jej optimálnej veľkosti,

štruktúre, technickej úrovni a o jej vyuţití.

Ak cieľom prevádzkovateľa siete je maximalizácia zisku, potom vyuţitie siete

a investičné rozhodnutia sú determinované očakávanou ochotou zákazníka

platiť za daný produkt. Prevádzkovateľ siete bude poskytovať tie produkty

a investovať v takom rozsahu, aby tým maximalizoval zisk a nie spoločenský

blahobyt.

Firmy sa môţu snaţiť internalizovať pozitívne externality zo spotreby, keďţe je

prirodzené, ţe chcú byť odmenené v čo najväčšej miere za úţitok, ktorý

poskytujú svojim zákazníkom. Avšak, v mnohých prípadoch, je to pri

súčasnom technologickom vývoji nemoţné.

23

1.4.4. Lock-in

Lock-in existuje vtedy, keď zákazník povaţuje pokračovanie v spotrebe daného

produktu, pred spotrebou konkurujúceho produktu, za výhodnejšie aj napriek tomu, ţe

konkurenčný produkt sám osebe povaţuje za hodnotnejší. Môţe to byť spôsobené

sieťovými externalitami, ktoré ponuku konkurenta robia menej atraktívnou, alebo to

môţe byť spôsobené aj vysokými nákladmi „zmeny spotreby“. Napríklad, zákazník môţe

preferovať produkt konkurenta, ale náklady zmeny môţu byť príliš vysoké (napr. sankcia

za predčasné ukončenie zmluvy, nekompatibilita nového produktu so spotrebovaným

komplementárnym statkom, utopené náklady, nutná zmena spôsobu spotreby a pod.).

1.4.5. Nízka cenová elasticita dopytu

Nízka cenová elasticita dopytu umoţňuje zvýšiť ceny (ziskové marţe) bez toho, aby

sa výrazne zmenilo spotrebované mnoţstvo. V prípade, ţe firma má významné

postavenie na trhu, môţe byť zvýšenie relatívne bezproblémové.

1.4.6. Kompatibilita a štandardy

Aby poskytovanie finálnych a infraštruktúrnych sluţieb bolo efektívne, tak prvky

siete musia byť navzájom kompatibilné. Kompatibilitu je moţné dosiahnuť

prostredníctvom definovania spoločných technických a technologických štandardov.

Ak by celá sieť bola vlastnená iba jedným subjektom, ktorý by bol aj jediným

poskytovateľom finálnych sluţieb, tak definovanie štandardov a dosiahnutie

kompatibility by bolo relatívne jednoduché. Avšak, ak rôzne prvky alebo časti siete sú

vlastnené inými subjektmi, a zároveň ak na sieti poskytujú finálne produkty viacerí

poskytovatelia, potom dosiahnutie štandardizácie si vyţaduje uzavtvárenie explicitných

dohôd.

Nedostatočná kompatibilita zniţuje spoľahlivosť prevádzky siete, zniţuje kvalitu

poskytovaných infraštruktúrnych a finálnych produktov a zvyšuje náklady prevádzky.

Napríklad v EÚ nedostatočná kompatibilita národných ţelezničných sietí zniţuje

konkurencieschopnosť medzinárodnej ţelezničnej dopravy.

24

1.4.7. Úspory zo sortimentu

Úspory zo sortimentu existujú vtedy, keď určité mnoţstvo produkcie kaţdého z dvoch

alebo viacerých produktov je moţné vyrobiť pri niţších celkových nákladoch v rámci

jednej firmy, ako keby bol kaţdý produkt v danom mnoţstve vyrábaný inou firmou.

Úspory zo sortimentu sa týkajú úspor nákladov firmy, ktoré dosiahne tým, ţe vyrába dva

alebo viac produktov spoločne. Zdrojom týchto úspor je schopnosť firmy vyuţívať

zamestnancov a zariadenia na výrobu viacerých produktov, ktoré nie sú vo svojej

podstate príliš odlišné.

Matematicky je moţné úspory zo sortimentu vyjadriť pre poskytnutie dvoch

produktov A, B nasledovne:

TC(QA, QB) < TC(QA, 0) + TC(0, QB)

kde:

QA – vyrobené mnoţstvo produktu A,

QB – vyrobené mnoţstvo produktu B,

TC(QA, QB) – celkové náklady firmy na výrobu daného mnoţstva oboch výrobkov,

TC(QA, 0) – celkové náklady firmy na výrobu daného mnoţstva produktu A,

TC(0, QB) – celkové náklady firmy na výrobu daného mnoţstva produktu B.

Úspory zo sortimentu najčastejšie vznikajú, keď firma môţe vyuţívať tie isté výrobné

zariadenia na výrobu viacerých produktov. To znamená, ţe úspory z rozsahu umoţňujú

vyrobiť rovnaké mnoţstvo produkcie pri niţších celkových nákladoch jednou firmou,

v dôsledku vyuţívania spoločných výrobných faktorov.

Napríklad ţelezničná infraštruktúra môţe byť pouţitá na prevádzku vlakov osobnej aj

nákladnej dopravy. Namiesto toho, aby bolo potrebné vybudovať dve samostatné

ţelezničné siete pre nákladnú a pre osobnú dopravu, tak je ekonomickejšie mať jednu,

spoločne vyuţívanú, ţelezničnú infraštruktúru s adekvátnou kapacitou.

Úspory zo sortimentu umoţňujú zniţovať priemerné celkové náklady firmy

vyrábajúcej viac produktov, čo z hľadiska trhovej štruktúry znamená, ţe umoţňujú

zniţovať efektívny počet firiem v odvetví. Z hľadiska zákazníka sa môţu úspory zo

sortimentu prejaviť vo forme niţších cien.

25

1.4.8. Úspory z rozsahu výroby8

Firma dosahuje úspory z rozsahu výroby, keď jej priemerné celkové náklady výroby

klesajú s rastúcim objemom produkcie. Priemerné celkové náklady je moţné vyjadriť ako

súčet priemerných fixných a priemerných variabilných nákladov:

TC(q) = FC + VC(q)

kde:

TC(q) – celkové náklady výroby mnoţstva q,

FC – celkové fixné náklady,

VC(q) – celkové variabilné náklady výroby mnoţstva q.

Po vydelení vyššie uvedenej rovnice dostaneme funkciu priemerných celkových

nákladov:

ATC(q) = AFC(q) + AVC(q)

kde:

ATC(q) – priemerné celkové náklady výroby mnoţstva q,

AFC(q) – priemerné fixné náklady mnoţstva q, pričom AFC(q) = FC/q,

AVC(q) – priemerné variabilné náklady výroby mnoţstva q, pričom AVC(q) =

VC(q)/q.

Úspory z rozsahu existujú, ak funkcia priemerných celkových nákladov ATC(q) je

klesajúcou funkciou vyrobeného mnoţstva. Priemerné fixné náklady AFC(q) sú

klesajúcou funkciu vyrobeného mnoţstva v rámci existujúcej výrobnej kapacity. Celkové

variabilné náklady VC(q) sa môţu zvyšovať pomalšie, rýchlejšie alebo rovnako rýchlo

ako vyrobené mnoţstvo q. V závislosti od toho, priemerné variabilné náklady AVC(q),

môţu byť klesajúce, rastúce alebo konštantné.

To, či firma dosahuje úspory z rozsahu, a pri akej produkcii q, závisí na AFC(q) a

AVC(q). Úspory z rozsahu výroby vznikajú v rámci výrobnej kapacity, keď AVC(q) sú

klesajúce, konštantné alebo ešte aj mierne rastúce – zvýšenie AVC(q) je viac, ako

vykompenzované poklesom AFC(q).

8 Úspory z rozsahu výroby sa tieţ nazývajú rastúce výnosy z rozsahu výroby.

26

Úspory z rozsahu sú zaloţené na dlhodobých priemerných nákladoch (LRAC). Dlhé

obdobie sa líši od krátkeho obdobia tým, ţe v krátkom období existuje aspoň jeden

výrobný faktor, ktorý je z hľadiska firmy fixný – kapitál, resp. veľkosť firmy. V krátkom

období manaţéri firmy nie sú schopní významne zmeniť produkčnú kapacitu firmy.

Naopak, v dlhom období majú úplnú flexibilitu, čo sa týka „veľkosti“ firmy, t.j.

v dlhom období ţiadny výrobný faktor nie je fixný. To znamená, ţe ak manaţéri plánujú

zvýšiť objem produkcie, tak môţu vybudovať väčší a efektívnejší závod.

Krivka dlhodobých priemerných nákladov je odvodená z kriviek krátkodobých

priemerných nákladov (SRAC), ktoré reprezentujú krivky nákladov efektívnych firiem

rôznej produkčnej kapacity (veľkosti). Krivka dlhodobých priemerných nákladov je pod

úrovňou kriviek krátkodobých priemerných nákladov, pretoţe v krátkom období sú

manaţéri firmy obmedzení v rozhodovaní o voľbe optimálnej kombinácii výrobných

faktorov. Z tohto dôvodu, v krátkom období, nemôţu zvoliť optimálnejšiu kombináciu

výrobných faktorov neţ v dlhom období, t.j. majú na výber len z menšieho počtu

efektívnych moţností.

Ak si v dlhom období môţu manaţéri vybrať len z niekoľkých produkčných

alternatív, tak krivka LRAC bude „skokovitá“, ktorej tvar dostaneme tak, ţe pospájame

tie časti kriviek SRAC, ktoré predstavujú najniţšie moţné priemerné náklady na výrobu

daného mnoţstva. Preto sa krivka LRAC často nazýva aj obalová krivka. Táto situácia je

zobrazená na obrázku 1.3. Kaţdý zo štyroch závodov minimalizuje náklady výroby pre

určitý objem produkcie. Krivka pozostávajúca z hrubo vyznačenej časti na kaţdej krivke

SRAC je krivka LRAC.

27

Obrázok 1.3. Dlhodobá krivka priemerných celkových nákladov výroby

Ak by manaţéri firmy mali k dispozícii veľa moţností produkčnej veľkosti firmy, tak

by krivka LRAC bola tým viac „hladšia“, čo je moţné vidieť na obrázku 1.4.

Obrázok 1.4. Hladká dlhodobá krivka priemerných celkových nákladov výroby

28

Na predchádzajúcich obrázkoch 1.3. a 1.4. mala krivka LRAC tvar písmena U. To

znamená, ţe LRAC najskôr klesali, v dôsledku úspor z rozsahu výroby, a od určitého

mnoţstva začali rásť. Príčiny zvyšovania LRAC môţu byť rôzne, napr. neschopnosť

manaţmentu dôsledne a efektívne riadiť takto veľkú firmu, čo má za následok, ţe úspory

z rozsahu („veľkovýroby“) sú menšie ako zvýšené náklady na riadenie firmy.

Krivka LRAC, ktorá je klesajúca, charakterizuje výrobu v odvetviach, kde si výroba

vyţaduje vysoké fixné náklady a relatívne konštantné variabilné náklady. Charakterizuje

priemerné dlhodobé náklady výroby tzv. prirodzených monopolov (viď obrázok 1.5.).

Obrázok 1.5. Klesajúce dlhodobé priemerné celkové náklady

Úspory z rozsahu vznikajú predovšetkým v dôsledku efektívnejších technologických

a manaţérskych postupov.

V sieťových odvetviach sú zdrojom úspor z rozsahu vysoké fixné náklady. Väčšina

sieťových odvetví je veľmi kapitálovo náročná, čo sa v štruktúre nákladov prejaví

vysokým podielom fixných nákladov na celkových nákladoch výroby. Priemerné fixné

náklady sú potom dominantnou zloţkou priemerných celkových nákladov.

29

Úspory z rozsahu majú vplyv na štruktúru odvetvia. Pre lepšie pochopenie vplyvu

úspor z rozsahu na štruktúru odvetvia zavedieme ukazovateľ: minimálny efektívny

rozsah výroby (minimum efficient scale - MES).

Minimálny efektívny rozsah výroby (viď obrázok 1.6.) určuje minimálnu produkčnú

veľkosť firmy, pri ktorej sú LRAC minimálne. MES teda určuje, pri akom rozsahu

výroby sú úspory z rozsahu plne vyuţité (úplne vyčerpané).

Obrázok 1.6. Minimálny efektívny rozsah výroby

MES je málokedy vyjadrený ako konkrétny objem výroby. Vo väčšine prípadov je

vyjadrený ako rozpätie výroby, pri ktorom firma dosahuje konštantné výnosy z rozsahu,

čiţe má konštantné LRAC. Môţeme to vidieť aj na nasledujúcom obrázku 1.7.

30

Obrázok 1.7. Minimálny efektívny rozsah výroby určený ako rozpätie

Hodnota MES závisí od štruktúry nákladov, a preto je rôzna pre kaţdé odvetvie. MES

determinuje:

optimálnu veľkosť závodu, pri ktorej bude firma dosahovať minimálne

priemerné celkové náklady,

optimálny počet firiem v odvetví,

stupeň (potenciálnej) konkurencie.

Veľkosť úspor z rozsahu je špecifická pre kaţdé odvetvie. V niektorých odvetviach

MES predstavuje zlomok výstupu celého odvetvia, to znamená, ţe úspory z rozsahu sú

„rýchlo“ vyčerpané a na trhu existuje priestor pre veľa efektívnych firiem. Naopak,

významné úspory z rozsahu zvyšujú MES, a tým zniţujú optimálny počet firiem

v odvetví.

Vo všeobecnosti platí, ţe počet firiem v odvetví bude väčší, čím menší je MES vo

vzťahu k trhovému dopytu. Napríklad, ak MES je 20% z celkového predaja odvetvia,

potom je v odvetví priestor pre päť efektívnych výrobcov. Ak MES je 80% z celkového

predaja odvetvia, potom je v odvetví priestor len pre jedného efektívneho výrobcu.

31

V odvetviach, kde sú výrazné úspory z rozsahu, je hrozba vstupu nových konkurentov

na trh menej pravdepodobná, ako v odvetviach s nízkymi úsporami z rozsahu. Vysoké

úspory z rozsahu môţu viesť aţ k prirodzenému monopolu.

1.4.9. Prirodzený monopol

Problematike prirodzeného monopolu sa budeme venovať trošku podrobnejšie, lebo

sieťové odvetvia sú charakteristické tým, ţe poskytovanie niektorých produktov má

charakter prirodzeného monopolu.

Začneme tým, ţe budeme predpokladať, ţe firma, ktorá je prirodzeným monopolom

vyrába len jeden produkt, a následne prejdeme k realistickejšej situácii – prirodzenému

monopolu predávajúcemu viac ako jeden produkt.

Prirodzený monopol vyrábajúci jeden produkt

Firma je prirodzeným monopolom vtedy, keď výroba akéhokoľvek mnoţstva daného

produktu je lacnejšia jednou firmou ako dvoma alebo viacerými firmami. Táto definícia

sa týka vzťahu medzi trhovým dopytom a technológiou výroby, preto sa často nazýva aj

technologická definícia prirodzeného monopolu.

Ak priemerné celkové náklady firmy (ATC(q)) klesajú s rastúcim mnoţstvom

produkcie (q), potom, ako uţ vieme, firma dosahuje úspory z rozsahu. Ak funkcia

celkových nákladov výroby (TC(q)) je klesajúcou funkciou mnoţstva (q) pre všetky

hodnoty q, potom hovoríme, ţe je globálne subaditívna, čo je zobrazené na nasledujúcom

obrázku 1.8.

32

Obrázok 1.8. Úspory z rozsahu a subaditívnosť

Na tomto obrázku 1.8. môţeme vidieť nákladovú funkciu firmy, ktorá je globálne

subaditívna, keďţe firma dosahuje úspory z rozsahu pri kaţdom objeme produkcie.

Globálna subaditívnosť nákladovej funkcie a úspory z rozsahu výroby v rámci celého

trhového dopytu sú postačujúce, ale nie nutné podmienky existencie prirodzeného

monopolu. Nutnou a postačujúcou podmienkou existencie prirodzeného monopolu je,

aby nákladová funkcia firmy bola subaditívna v rámci celého trhového dopytu.

Nákladová funkcia je subaditívna práve vtedy, keď dané mnoţstvo produktu (q) môţe

vyrobiť jedna firma pri niţších celkových nákladoch, ako keby dané mnoţstvo bolo

vyrábané dvoma alebo viacerými, rovnako efektívnymi, firmami.

Subaditívnosť je moţné matematicky vyjadriť nasledovne: predpokladajme, ţe daný

homogénny produkt vyrába k firiem, pričom kaţdá firma vyrába mnoţstvo q. Potom

celkové vyrobené mnoţstvo Q je: Q = kq. Nech kaţdá firma je rovnako efektívna, čo

znamená, ţe firmy majú rovnaké funkcie celkových nákladov TC(q). Nákladová funkcia

TC(q) je subaditívna a firma je prirodzeným monopolom, ak platí:

TC(Q) < TC(q1) + TC(q2) + . . . + TC(qk)

33

Znamená to, ţe dané mnoţstvo produkcie Q je moţné vyrobiť jednou firmou pri

niţších celkových nákladoch, ako keby sme nechali dané mnoţstvo vyrábať dvoma alebo

viacerými (k) firmami. Subaditívnosť sa teda týka toho, či je lacnejšia výroba daného

mnoţstva jednou firmou, alebo či prítomnosť iných firiem na trhu povedie k niţším

celkovým nákladom výroby.

Z uvedenej definície vyplýva, ţe nákladová funkcia môţe byť subaditívna aj vtedy,

keď firma vyrába taký objem produkcie, pri ktorom uţ nedosahuje úspory z rozsahu

výroby, ale naopak, jej priemerné celkové náklady sú uţ rastúcou funkciou mnoţstva.

Túto vlastnosť subaditívnej nákladovej funkcie si vysvetlíme na nasledujúcom príklade.

Nech krivka krátkodobých priemerných celkových nákladov firmy (ATC) má tvar

písmena U. Situáciu si zobrazíme graficky na nasledujúcom obrázku 1.9.

Obrázok 1.9. Úspory z rozsahu výroby

Priemerné celkové náklady klesajú pokiaľ firma vyrába mnoţstvo Q1, potom začína

krivka rásť. To znamená, ţe pre output menší neţ Q1, je jedna firma na trhu schopná

vyrobiť mnoţstvo Q1 pri niţších celkových nákladoch, ako dve alebo viac rovnako

efektívnych firiem. To znamená, ţe pri takomto rozsahu výroby je nákladová funkcia

34

subaditívna. Aby sme mohli preskúmať subaditívnosť nákladovej funkcie aj pre rozsah

produkcie väčšej ako Q1, tak zavediem funkciu minimálnych priemerných nákladov

dvoch firiem ATC2. Predpokladajme, ţe obidve firmy sú rovnako efektívne, t.j. majú

identické funkcie a krivky nákladov. Potom krivku ATC2 dostaneme z krivky ATC

posunutím, a to tak, ţe kaţdý bod na krivke ATC2 zodpovedá bodu na krivke ATC

posunutého o dvojnásobné mnoţstvo doprava. Funkcia minimálnych priemerných

nákladov dvoch firiem ATC2 je zobrazená na nesledujúcom obrázku 1.10.

Obrázok 1.10. Funkcia minimálnych priemerných nákladov dvoch firiem ATC2

Mnoţstvo Q*, pri ktorom sa krivky ATC a ATC2 pretínajú, určuje rozsah

subaditívnosti funkcie nákladov. Aj napriek tomu, ţe firma vyrába mnoţstvo Q, pre ktoré

platí: Q1 ≤ Q ≤ Q*, keď uţ firma nedosahuje úspory z rozsahu výroby, ale práve naopak,

rastúce náklady z rozsahu výroby, tak funkcia nákladov je stále subaditívna. Funkcia

nákladov je subaditívna, kým firma bude vyrábať mnoţstvo Q, Q ≤ Q*.

To znamená, ţe ak trhový dopyt DD pretne funkciu minimálnych priemerných

nákladov dvoch firiem ATC2 pri mnoţstve Q, Q ≤ Q*, tak je firma prirodzený monopol,

a naopak, ak trhový dopyt DD1 pretne funkciu minimálnych priemerných nákladov dvoch

35

firiem ATC2 pri mnoţstve Q, Q > Q*, tak firma uţ nie je prirodzený monopol, lebo dané

mnoţstvo Q je moţné vyrobiť lacnejšie dvoma firmami.

Z uvedeného vyplýva, ţe úspory z rozsahu nie sú nutnou podmienkou na to, aby firma

bola prirodzeným monopolom, teda aby funkcia priemerných celkových nákladov bola

subaditívna. Nutnou podmienkou aby firma bola prirodzeným monopolom je, ţe jej

funkcia priemerných celkových nákladov je subaditívna.

To znamená, ţe určiť, či daná firma je alebo nie je prirodzený monopol, si vyţaduje

preskúmať subaditívnosť funkcie nákladov firmy pri spoločensky optimálnom rozsahu

výroby. Toto si vyţaduje mať informácie o nákladoch firmy a trhovom dopyte (na

určenie spoločensky optimálneho rozsahu výroby). Avšak, ak funkcia nákladov je

globálne subaditívna, potom je firma prirodzeným monopolom pri kaţdom objeme

výroby (bez ohľadu na úroveň trhového dopytu).

Permanentný a dočasný prirodzený monopol

Permanentný monopol existuje, keď LRAC sú klesajúcou funkciou mnoţstva

(globálna subaditívnosť nákladovej funkcie). Pri akomkoľvek trhovom dopyte bude jedna

firma schopná vyrábať akékoľvek mnoţstvo s najniţšími celkovými nákladmi.

Permanentný monopol je zobrazený na nasledujúcom obrázku 1.11.

Obrázok 1.11. Permanentný prirodzený monopol

36

Rozdiel medzi permanentným a dočasným prirodzeným monopolom je moţné

najjednoduchšie vysvetliť pomocou nasledujúceho obrázka 1.12.

Obrázok 1.12. Dočasný prirodzený monopol

Krivka LRAC je klesajúca, kým firma vyrába mnoţstvo menšie ako Q1, potom je

konštantná aţ kým vyrába mnoţstvo Q2, a následne začína rásť. Tým ako sa časom

zvyšuje trhový dopyt (čo sa prejaví posunom krivky trhového dopytu z D do D1), tak sa

strácajú nákladové výhody výroby jednou firmou, čiţe funkcia LRAC prestáva byť

subaditívna. Pri trhovom dopyte D1 uţ firma nie je prirodzeným monopolom, to

znamená, ţe je nákladovo efektívnejšie umoţniť v odvetví pôsobeniu viacerých firiem.

Z uvedeného vyplýva, ţe trvácnosť prirodzeného monopolu závisí od funkcie nákladov

a trhového dopytu.

Permanentný prirodzený monopol je len teoretický koncept, pretoţe nik z nás nemôţe

vylúčiť moţné dramatické technologické zmeny, ktoré zmenia prirodzený monopol na,

aspoň do istej miery, konkurenčné odvetvie. „V dlhom období je pravdepodobné, ţe

nákladová funkcia sa posunie v dôsledku nových znalostí zakomponovaných vo

37

výrobných procesoch. Z tohto dôvodu je permanentný prirodzený monopol

pravdepodobne len veľmi zriedkavý prípad. Technické zmeny môţu posunúť funkcie

nákladov tak, aby umoţnili vstupu konkurencie.” (Viscussi, 2005, s. 403.)

Prirodzený monopol vyrábajúci niekoľko produktov9

V reálnom svete firmy vyrábajú obvykle viac ako len jeden produkt. Ţelezničný

dopravca poskytuje prepravné sluţby osobnej aj nákladnej dopravy, telekomunikačná

firma poskytuje telefónne sluţby aj prístup k internetu, elektráreň vyrába elektrickú

energiu v čase špičky aj mimo nej a pod.

Prirodzený monopol vyrábajúci niekoľko produktov je nielen realistickejší prípad, ale

aj z teoretického hľadiska otvára nové otázky.

Technologická definícia prirodzeného monopolu je univerzálna, to znamená že

kritériom, či určitá firma je alebo nie je prirodzený monopol, bude opäť subaditívnosť

nákladov.

Nech firma vyrába dva produkty q1 a q2, a nech jej funkcia celkových nákladov je

TC(q1,q2). Definujeme vektor qi ako vektor dvoch produktov q

i = (q1

i, q2

i), pričom i je

počet výrobcov N. Potom existuje N vektorov takých, ţe platí: Σq1i = q1 and Σq2

i = q2.

Nákladová funkcia TC(q1, q2) je subaditívna, ak platí:

TC(Σq1i, Σq2

i ) = TC(Σq

i) < ΣTC(q

i), pre všetky vektory N.

Táto definícia môţe byť zovšeobecnená na rôzny počet produktov.

Aké vlastnosti produkčnej funkcie (nákladovej funkcie) spôsobujú subaditívnosť

v prípade výroby viacerých produktov? Výrobná technológia musí umoţniť dosiahnuť

určité úspory zo sortimentu a určité úspory z rozsahu výroby viacerých produktov.

Úspory zo sortimentu znamenajú, ţe je efektívnejšie vyrábať dva produkty spoločne

ako ich vyrábať osobitne, kaţdý inou firmou: TC(q1, q2) < TC(q1, 0) + TC(0, q2).

Existuje niekoľko postupov ako definovať úspory z rozsahu výroby viacerých

produktov. Záleţí na tom aký postup zvolíme pri vyšetrovaní vlastností nákladovej

funkcie. Úspory z rozsahu výroby viacerých produktov môţeme definovať

prostredníctvom:

9 Táto časť čerpá z Joskow, L. P.: Regulation of Natural Monopolies, 2006.

38

a) klesajúcich priemerných prírastkových nákladov výroby konkrétneho produktu

(IC), alebo

b) klesajúcich viazaných (ray) priemerných nákladov výroby produktov, ktoré sú

vyrábané vo fixných proporciách.10

Definujeme prírastkové náklady (IC) výroby produktu q1, zatiaľ čo mnoţstvo

produktu q2 sa nemení nasledovne: IC(q1|q2) = c(q1,q2) – c(0,q2), potom priemerné

prírastkové náklade výroby produktu q1 môţeme vyjadriť ako: AIC(q1|q2) = [c(q1,q2) –

c(0,q2)]/q1.

Ak AIC klesajú, s tým ako sa mnoţstvo produktu q1 zvyšuje (mnoţstvo produktu q2

zostáva konštantné), potom priemerné prírastkové náklady výroby produktu q1 sú

klesajúce.

Analogicky môţeme postupovať aj pri definovaní priemerných prírastkových

nákladov výroby produktu q2, a tým zistiť, či priemerné prírastkové náklady výroby

produktu q2 sú klesajúce.

Týmto postupom môţeme zistiť, či je nákladová funkcia charakteristická klesajúcimi

priemernými prírastkovými nákladmi pre kaţdý produkt.

Druhý prístup spočíva v tom, ţe budeme fixovať pomer v akom sú jednotlivé

produkty vyrábané (nech v prípade dvoch produktov je to napr. q1/q2 = k) a budeme

zisťovať ako sa zmenia celkové náklady, ak zvýšime mnoţstvo oboch výrobkov, pričom

pomer ich vyrobeného mnoţstva sa meniť nebude. Zníţia sa priemerné celkové náklady,

ak sa zvýši výroba oboch produktov, pričom ich výrobný pomer zostane nezmenený?

Nech λ je číslo väčšie ako 1. Ak celkové náklady na výrobu nášho „balíka“ produktov

sa zvýšia menej ako sa zvýši veľkosť balíka, t.j. o λ, potom existujú úspory z rozsahu

výroby v rámci daného fixného pomeru výroby produktov k. V takomto prípade ide o tzv.

klesajúce viazané priemerné náklady pre q1/q2 = k : TC(q1,q2׀q1/q2 = k) > TC(λq1,

λq2׀q1/q2 = k)/ λ

Zmenami pomeru výroby jednotlivých produktov (zmenami hodnoty koeficientu

pomeru výroby k) môţeme určiť funkciu nákladov pre jednotlivé hodnoty koeficientu

10 Poznámka v angličtine: Declining ray average cost for varying quantities of a set of multiple products that are

bundled in fixed proportion.

39

pomeru výroby k a zistiť, či existujú úspory z rozsahu výroby, resp. klesajúce viazané

priemerné náklady pre jednotlivé hodnoty koeficientu k, q1/q2 = k.

Úspory z rozsahu výroby existujú vtedy, ak pre ľubovoľnú kombináciu q1 a q2 platí:

TC(λq1, λq2) < λTC(q1, q2).

Uvaţujme nad nasledujúcim príkladom. Nech TC = q1 + q2 + (q1q2)1/3

Táto nákladová funkcia umoţňuje dosiahnuť úspory z rozsahu výroby, lebo platí:

λTC(q1,q2) = λq1 + λq2 + λ(q1q2)1/3

TC(λq1, λq2) = λq1 + λq2 + λ2/3(q1q2)1/3

A tak TC(λq1, λq2) < λTC(q1,q2)

Táto nákladová funkcia neumoţňuje dosiahnuť úspory zo sortimentu, pretoţe:

TC(q1, 0) = q1

TC(0, q2) = q2

TC(q1, 0) + TC(0, q2) = q1 + q2 < q1 + q2 +(q1q2)1/3

= TC(q1,q2)

To znamená, ţe táto tzv. multiproduktová nákladová funkcia nie je subaditívna aj

napriek tomu, ţe umoţňuje úspory z rozsahu výroby, resp. má klesajúce viazané

priemerné náklady. V prípade takejto nákladovej funkcie, by bolo teda efektívnejšie

(menej nákladné) vyrábať kaţdý produkt osobitne inou firmou.

Aby nákladová funkcia firmy, ktorá vyrába viac produktov, bola subaditívna, tak

musí umoţniť dosiahnuť úspory z rozsahu výroby aj zo sortimentu, aspoň v určitom

rozsahu výroby.

Napríklad nákladová funkcia: TC(q1,q2) = (q1)1/4

+ (q2)1/4

– (q1q2)1/4

umoţňuje úspory

zo sortimentu, a taktieţ úspory z rozsahu, a preto je subaditívna. Je moţné ukázať, ţe

uvedená nákladová funkcia je subaditívna pre kaţdú kombináciu produkcie, t.j. je

globálne subaditívna.

Úspory zo sortimentu sú nutnou, ale nie postačujúcou, podmienkou pre subaditívnosť

multiproduktovej nákladovej funkcie. Definovať všetky postačujúce podmienky

subaditívnosti je náročné, a z tohto dôvodu aj mimo rozsahu tejto učebnice.

Zhodnotenie: Prirodzený monopol

Definícia prirodzeného monopolu ako firmy, ktorej nákladová funkcia je subaditívna,

je platná aj v prípade firmy vyrábajúcej viac produktov. Subaditívnosť nákladovej

40

funkcie znamená, ţe výrobu všetkých moţných kombinácií produktov je moţné

realizovať pri najniţších nákladoch v rámci jednej firmy. Je komplikované definovať

nutné a postačujúce podmienky pre subaditívnosť multiproduktovej nákladovej funkcie.

Subaditívnosť závisí na úsporách z rozsahu výroby a zo sortimentu. Ak nákladová

funkcia firmy umoţňuje dosiahnuť úspory z rozsahu výroby aj zo sortimentu, tak je

veľmi pravdepodobné, ţe bude subaditívna. Samotné úspory z rozsahu výroby môţu byť

preváţené zvýšenými nákladmi zo sortimentu, a naopak. To znamená, ţe úspory

z rozsahu nie sú postačujúcou podmienkou pre subaditívnosť nákladovej funkcie, tak ako

to bolo v prípade prirodzeného monopolu vyrábajúceho jeden produkt. Na druhej strane,

úspory zo sortimentu môţu zabezpečiť subaditívnosť aj napriek tomu, ţe samostatná

výroba kaţdého produktu nedosahuje úspory z rozsahu výroby.

Prirodzený monopol a konkurencia

Na príklade prirodzeného monopolu vyrábajúceho jeden produkt si ukáţeme, ţe

konkurencia by v prípade prirodzeného monopolu viedla k neefektívnosti a zbytočným

spoločenským nákladom.

Predpokladajme, ţe na trhu je jeden prevádzkovateľ infraštruktúry, ktorý je

monopolným poskytovateľom infraštruktúrnych sluţieb, a ţe ďalší poskytovateľ

infraštruktúrnych sluţieb vstúpil na trh. Konkurencia v odvetví môţe viesť k:

1. Cenovej vojne. Po istom čase v dôsledku značných strát, ktoré utrpia

konkurenti v cenovej vojne, dôjde k fúzii, akvizícii alebo bankrotu, a na trhu

ostane opäť iba jeden monopolný poskytovateľ. Vstupom konkurenta na trh by

prišlo k zbytočnej duplicite infraštruktúrnych zariadení, plytvaniu

ekonomickými zdrojmi a zároveň k neefektívnosti v dôsledku nemoţnosti

vyuţitia úspor z rozsahu výroby počas cenovej vojny.

2. Neefektívnemu duopolu. Ak by na trhu ostali obe firmy, viedlo by to

k neefektívnosti v dôsledku vyšších priemerných nákladov prevádzky

v porovnaní s monopolným usporiadaním trhu. Nasledujúci obrázok 1.13.

ilustruje takúto situáciu.

41

Obrázok 1.13 Neefektívnosť duopolu na prirodzene monopolnom trhu

Predpokladajme, ţe by monopolný poskytovateľ vyrábal mnoţstvo Q, potom jeho

celkové náklady výroby vyjadruje oblasť 0PQR. Ak by na trhu pôsobili dve firmy

a kaţdá z nich by vyrábala rovnaké mnoţstvoQ/2, potom by sa celkový výstup odvetvia

nezmenil, ale celkové náklady by sa zvýšili na 0P1QS, t.j. zvýšili by sa dvojnásobne. Ak

by na trhu pôsobilo ešte viac firiem, tak by sa celkové náklady zvýšili ešte viac.

To znamená, ţe v odvetví ktoré je prirodzeným monopolom, je spoločensky

optimálne mať iba jedného, t.j. monopolného, výrobcu. Konkurencia vedie

k neproduktívnym duplicitám a vyšším celkovým nákladom výroby. Produkčná

efektívnosť sa dosiahne len vtedy, keď v odvetví bude pôsobiť len jedna firma.

Z tohto dôvodu vlády často obmedzujú vstup do takýchto odvetví a pomocou

legislatívy vytvárajú monopoly s cieľom umoţniť vyuţiť úspory z rozsahu výroby

a vyhnúť sa neefektívnym duplicitám, a zároveň takéto administratívne monopoly

regulujú v snahe predísť zneuţívaniu ich monopolného postavenia.

42

Prirodzený monopol a konkurenčné segmenty v sieťových odvetviach

Z charakteristiky prirodzeného monopolu uţ vieme, ţe zásadnými nákladovými

charakteristikami prirodzeného monopolu sú úspory z rozsahu a úspory zo sortimentu.

Úspory z rozsahu výroby zniţujú počet efektívnych firiem v odvetví, zatiaľ čo úspory zo

sortimentu podnecujú firmu vyrábať viac produktov. Okrem toho, sieťové externality,

utopené náklady a nedeliteľnosť aktív predstavujú významné prekáţky pre vstup do

odvetvia. Výsledkom môţe byť, ţe na trhu bude pôsobiť len jeden monopolný výrobca.

V sieťových odvetviach sú niektoré sluţby poskytované monopolne a niektoré

konkurenčne. Poskytovanie finálnych aj infraštruktúrnych sluţieb má nákladové

charakteristiky prirodzeného monopolu. Sú spojené s úsporami z rozsahu aj sortimentu.

Avšak, ako uţ vieme, subaditívnosť nákladovej funkcie závisí aj od trhového dopytu.

Identifikácia činností, ktoré vykazujú charakteristiky prirodzeného monopolu, a teda

vo svojej podstate sú nekonkurenčné, si vyţaduje realizovať empirické výskumy.

Medzinárodná a svetovo uznávaná organizácia OECD identifikovala monopolné

a konkurenčné prvky v sieťových odvetviach nasledovne:

43

Tabuľka 1.2. Konkurenčné a nekonkurenčné prvky vo vybraných sieťových

odvetviach

Sektor Nekonkurenčné činnosti Potenciálne konkurenčné

činnosti

Ţelezničná doprava Ţelezničná dopravná cesta* Vlaková prevádzka

Údrţbárske zariadenia

Elektroenergetika Prenos elektrickej energie pri

vysokom napätí*

Lokálna distribúcia elektrickej

energie**

Výroba elektrickej energie

Maloobchodný predaj a

marketing

Obchodovanie s elektrinou

a prenosovými kapacitami

Meracie sluţby

Telekomunikácie Miestne rezidenčné telefónne

sluţby vo vidieckych

oblastiach**

Diaľkové sluţby

Mobilné sluţby

Sluţby s vysokou pridanou

hodnotou

Sluţby miestnych vedení

lukratívnym biznis

zákazníkom, predovšetkým v

husto obývaných oblastiach

Sluţby miestnych vedení

širokopásmových sietí (napr.

káblová TV) a VOIP

Plyn Diaľková preprava plynu pri

vysokom tlaku*

Lokálna distribúcia plynu**

Ťaţba plynu

Skladovanie plynu

Maloobchodný predaj a

marketing

Obchodovanie s plynom

a prenosovými kapacitami

Meracie sluţby

Letecká doprava Letiskové sluţby –

prideľovanie slotov

Dispečerské riadenie letovej

prevádzky ***

Letecká prevádzka

Údrţbárske zariadenia

Zásobovacie sluţby

Vodárenstvo *** Prevádzka vodovodnej siete

a distribúcia vody

Ťaţba vody (podmienene)

Údrţbárske práce

Ťaţba vody (podmienene)

Maloobchodný predaj

Poznámky:

* Okrem iného, moţnosť konkurencie závisí na geografických podmienkach a charakteristikách

trhového dopytu.

** Sluţby v menej zaľudnených rezidenčných oblastiach, s menším odberom vytvárajú menší

priestor pre konkurenciu ako sluţby poskytované v husto zaľudnených rezidenčných oblastiach a v

oblastiach s väčším odberom (biznis zákazníci).

*** Doplnené autorom.

Zdroj: OECD, 2006, s. 6, vlastná úprava.

44

Na základe uvedenej tabuľky 1.2. môţeme konštatovať, ţe poskytovanie

infraštruktúrnych sluţieb je prirodzeným monopolom a poskytovanie finálnych sluţieb je

potenciálne konkurenčné, aj keď toto rozdelenie nie je úplne jednoznačné a je

podmienené danými špecifickými podmienkami (napr. hustota obyvateľstva a štruktúra

populácie a veľkosť dopytu v danej oblasti).

Poskytovanie finálnych sluţieb

Poskytovanie finálnych sluţieb je povaţované za potenciálne konkurenčnú aktivitu.

Úspory z rozsahu výroby a zo sortimentu nie sú, v prípade poskytovania finálnych

sluţieb, tak veľké aby viedli k vzniku prirodzeného monopolu. Z tohto dôvodu existuje

na mnohých trhoch priama konkurencia medzi rôznymi poskytovateľmi týchto sluţieb,

ktorá prináša zákazníkom mnohé výhody. Trošku špecifickým je sektor vodárenstva, kde

vodovodné a kanalizačné siete vznikali pri zdroji pitnej vody, čo viedlo k vzniku

lokálnych, resp. miestnych monopolov. Keďţe vodné zdroje sú vo všeobecnosti

vo vlastníctve štátu, tak v segmente ťaţby vody nemôţe vzniknúť konkurencia, a teda

potenciálny priestor pre priamu konkurenciu vzniká len v segmente jej maloobchodného

predaja.

V niektorých sieťových odvetviach existujú substitúty k finálnym sluţbám, napr.

cestná a ţelezničná doprava sú dobrými substitútmi v osobnej aj nákladnej preprave,

elektrická energia a plyn sú substitútmi v mnohých pouţitiach, to isté platí pre mobilné

a fixné telefónne sluţby (viď tabuľka 1.3.).

45

Tabuľka 1.3. Substitúty

Sektor Produkt/sluţba Substitúty Miera substitúcie

Ţelezničná

doprava

Osobná/nákladná

preprava

Prepravné sluţby

iných druhov

dopravy

Vysoká

Letecká doprava Osobná/nákladná

preprava

Prepravné sluţby

iných druhov

dopravy

Vysoká

Elektroenergetika Elektrická energia

a jej vyuţitia

Ostatné druhy

energie

Čiastočná

Plynárenstvo Plyn a jeho vyuţitie Ostatné druhy

energie

Čiastočná

Telekomunikácie Telefonovanie,

internet, televízia

a pod.

Poskytovanie

telefónnych sluţieb

prostredníctvom

rôznych

technológií, rôzne

technológie

pripojenia k

internetu

Vysoká

Vodárenstvo Voda a jej pouţitia Takmer ţiadne

(napr. Stolové vody

za účelom pitia)

Ţiadna

Poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb

Prevádzka a poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb je spojené s významnými

úsporami z rozsahu výroby a zo sortimentu vo významnom objeme produkcie, ktoré vedú

k subaditívnosti nákladov. Z tohto dôvodu je poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb

povaţované za prirodzený monopol. Okrem toho sú investície do infraštruktúrnych

zariadení spojené s výraznými utopenými nákladmi a sieťovými externalitami. Tieto

charakteristiky poskytovania infraštruktúrnych sluţieb (prirodzený monopol, utopené

náklady a sieťové externality) opodstatňujú, z ekonomického hľadiska, poskytovanie

týchto sluţieb na monopolnej báze za optimálne.

Istou výnimkou je sektor telekomunikácií. V sektore telekomunikácií zníţil

technologický pokrok náklady na vybudovanie a prevádzku telekomunikačnej siete aţ do

takej miery, ţe aj na lokálnych trhoch si konkurujú vertikálne integrovaní poskytovatelia

telekomunikačných sluţieb.

46

1.4.10. Unikátne zariadenia (Essential facilities)

Doktrína unikátneho zariadenia vznikla v USA súdnym prípadom United States v

Terminal Railroad Association (TRA). TRA bola joint venture, ktorá získala do

vlastníctva ţelezničný most cer rieku Mississippi, ktorý umoţňoval ţelezničnú dopravu z,

resp. do, mesta St. Luis. Mesto St. Luis bolo významné obchodné centrum do, resp. z,

ktorého 24 ţelezničných spoločností prepravovalo tovar. Tým, ţe TRA získala kontrolu

nad ţelezničným mostom, tak mohla efektívne kontrolovať všetky prepravné toky cez

rieku Mississipi. TRA začala vyuţívať svoje postavenie a odmietla poskytnúť prístup na

ţelezničný most niektorým dopravcom. Náklady na vybudovanie ďalšieho mosta boli

príliš vysoké, a tak tieto ţelezničné spoločnosti zaţalovali TRA za zneuţívanie svojho

dominantného postavenia, čím TRA obvinili z porušovania Shermanovho

protimonopolného zákona. V roku 1912 Najvyšší súd uznal TRA vinným zo zneuţívania

monopolného postavenia, a teda aj porušovania Shermanovho zákona, a v rozhodnutí

nariadil TRA povinnosť poskytovať prístup k svojmu unikátnemu zariadeniu,

ţelezničnému mostu, konkurujúcim dopravcom za spravodlivých a rozumných

podmienok.

Od tohto obdobia ekonómovia a právnici definovali súbor kritérií, na základe ktorých

je moţné rozhodnúť, ţe čo je unikátne zariadenie. Ide o nasledujúce kritéria:

1. dané zariadenie musí byť prevádzkované firmou, ktorá má dominantné

postavenie na trhu,

2. (potenciálne) konkurujúce firmy, z objektívnych dôvodov, nie sú schopné

reprodukovať dané zariadenie,

3. samotné zariadenie je nepostrádateľné pre výkon podnikateľskej činnosti,

pretoţe neexistuje ţiadny reálny potenciálny substitút tohto zariadenia,

4. je technicky moţné poskytnúť prístup k tomuto zariadeniu.

Protimonopolný úrad môţe nariadiť firme, ktorá prevádzkuje unikátne zariadenie,

poskytnúť prístup k takémuto zariadeniu svojim konkurentom na (maloobchodnom) trhu.

Povinnosť prístupu k unikátnemu zariadeniu môţe byť stanovená len v prípade, ţe vyššie

uvedené štyri kritéria sú splnené.

47

Doktrína unikátneho zariadenia je často zdrojom sporov medzi firmami

a protimonopolnými autoritami, nakoľko je často vnímaná ako porušovanie legitímnych

vlastníckych práv.

V sieťových odvetviach je infraštruktúra, a s ňou súvisiace zariadenia, povaţované za

unikátne zariadenie. Nasledujúca tabuľka 1.4. poskytuje prehľad o unikátnych

zariadeniach vo vybraných sieťových odvetviach.

Tabuľka 1.4 Unikátne zariadenie vo vybraných sieťových odvetviach

Odvetvie Unikátne zariadenie

Telekomunikácie Miestne vedenia v pevných sieťach

(posledná míľa)*

Ukončovanie hovor

Elektroenergetika Prenosová sieť

Distribučná sieť

Ţelezničná doprava Ţelezničné trate

Ţelezničné stanice (podmienene)

Vodárenstvo Vodovodný a kanalizačný systém

Ťaţba vody (podmienene)

Plynárenstvo Potrubná sieť

Zásobníky (gasholder)

(podmienene)

Letecká doprava Sloty (podmienene)

Dispečerské riadenie Zdroj: Dewenter-Haucap, 2007, s. 5, vlastné spracovanie.

*Pozámka autora: Aj posledná miľa uţ dnes môţe byť zabezpečovaná prostredníctvom

aleternatívnych technológií.

Ako môţeme vidieť aj z tabuľky 1.4., tak infraštruktúra v sieťových odvetviach,

prípadne jej základné prvky, spĺňajú všetky štyri vyššie uvedené podmienky, a teda je

často označovaná ako unikátne zariadenie, ku ktorej by mali mať poskytovatelia

finálnych sluţieb prístup.

Keďţe poskytovateľ prístupu na infraštruktúru má monopolné postavenie, tak jeho

podnikanie podlieha ekonomickej regulácii. Riziko zneuţitia monopolného postavenia je

väčšie v tom prípade, ak je prevádzkovateľ siete zároveň aj poskytovateľom

konkurenčných finálnych sluţieb na maloobchodnom trhu, tak ako je to zobrazené na

nasledujúcom obrázku 1.14.

48

Obrázok 1.14. Unikátne zariadenie v prípade vertikálne integrovanej firmy

V takomto prípade vertikálne integrovaná firma môţe byť motivovaná zneuţívať

svoje monopolne postavenie na trhu infraštruktúrnych sluţieb, s cieľom eliminovať alebo

znevýhodniť konkurenciu na maloobchodnom trhu. O problematike zneuţívania

monopolneho postavenia pojednáva podkapitola 1.6.8.

1.5. Konkurencia v sieťových odvetviach

Konkurencia je vo väčšine prípadov najúčinnejší mechanizmus maximalizácie

spoločenského blahobytu a obmedzovania moţnosti vzniku monopolov. Jej podstatou je

súťaţivosť medzi firmami o priazeň zákazníka a jej podmienkou je právo začať podnikať

Vertikálne integrovaná

dominantná firma

Unikátne

zariadenie

Dodávateľ

Konkurenčný

dodávateľ

Konkurenčný

dodávateľ

Zákaznícky vzťah

Zákazníci

49

a moţnosť vstúpiť na trh. Konkurencia je spoločenský prospešná, nie sama osebe, ale

tým, aké výhody spoločnosti prináša. Zdrojom týchto výhod je konkurenčný tlak, ktorý

núti firmy zvyšovať svoju efektívnosť, zniţovať ceny, inovovať a zvyšovať spokojnosť

zákazníkov s cieľom udrţať sa na trhu a dosiahnuť prospech zo svojho podnikania.

Týmto spôsobom konkurencia slúţi záujmom verejnosti a zvyšuje spoločenský blahobyt.

Ako sme si ukázali v prípade prirodzeného monopolu, tak konkurencia nemusí byť

nutne vţdy tým najefektívnejším mechanizmom na zabezpečenie potrieb zákazníkov.

Pri analyzovaní priestoru pre konkurenciu v sieťových odvetviach budeme rozlišovať

medzi tým, či konkurencia je moţná a tým, či je aj ţiaduca.

1.5.1. Je vţdy konkurencia moţná a spoločensky prospešná?11

Na nasledujúcom obrázku 1.15. rozdelíme konkurenciu podľa týchto dvoch kritérií,

t.j. podľa toho či je konkurencia moţná a spoločensky prospešná.

Obrázok 1.15. Prospešnosť a realizovateľnosť konkurencie

Prvý kvadrant (vľavo hore) zobrazuje situáciu charakteristickú pre väčšinu odvetví.

V týchto podmienkach je konkurencia spoločensky prospešná a vzniká úplne prirodzene.

V prípade sieťových odvetví môţe ísť o poskytovanie finálnych sluţieb.

11 Napísanie tejto podkapitoly vychádza z troch štúdií: OECD, 2001, 2006 a U.N, 2001.

2. Lízanie

smotany

4. Prirodzený

monopol

3. Obmedzenie

vstupu na trh

1. Beţný prípad

Je konkurencia ţiaduca?

Áno Nie

Áno

n

Nie

Je konkurencia moţná?

50

Štvrtý kvadrant (vpravo dole) zobrazuje presne opačnú situáciu, ku ktorej dochádza

v situácii prirodzeného monopolu, keď konkurencia nie je spoločensky ţiaduca a ani

moţná v dôsledku významných úspor z rozsahu výroby a zo sortimentu.12

V prípade

sieťových odvetví ide o poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb.

Tretí kvadrant (vľavo dole) zobrazuje situáciu, v ktorej konkurencia zvyšuje

spoločenský blahobyt, ale etablovaný dominantný poskytovateľ (tzv. incumbent) môţe,

napr. s vyuţitím protisúťaţných praktík, znemoţniť konkurentom vstup na trh. V takomto

prípade konkurencia môţe vzniknúť za „asistencie“ a dohľadu regulačných a

protimonopolných úradov.

Druhý kvadrant (vpravo hore) zobrazuje situáciu, ktorá sa v ekonómii beţne nazýva

lízanie smotany. Táto praktika je vyuţiteľná v situácii, keď dominantný poskytovateľ

stanoví, za svoje určité produkty, príliš vysoké ceny v určitých segmentoch trhu,

napríklad v dôsledku potreby kríţového financovania nízkych cien pre domácnosti

vyššími cenami pre podnikateľov, čím priláka vstúpiť na trh sluţieb pre podnikateľov

neefektívnych konkurentov, ktorí by mu neboli schopní efektívne konkurovať, keby

nebol nútený ku kríţovým dotáciám. V tejto situácii je konkurencia moţná, ale nie je

spoločensky ţiaduca. Tejto praktike je moţné predchádzať tým, ţe dominantný

poskytovateľ bude dostávať dotácie od štátu na poskytovanie sociálnych sluţieb a nebude

tak nútený ich financovať prostredníctvom cien sluţieb pre podnikateľov.

1.5.2. Konkurencia v jednotlivých sieťových odvetviach

Prospešnosť a realizovateľnosť konkurencie v jednotlivých sieťových odvetviach

závisí na konkrétnych podmienka, t.j. predovšetkým na charakteristike nákladov

a dopytu. Ako uţ vieme, tak poskytovanie finálnych sluţieb je vo všeobecnosti

potenciálne konkurenčná aktivita, to znamená, ţe konkurencia je tu spoločensky

prospešná a moţná. Naopak je konkurencia vo všeobecnosti neţiaduca v poskytovaní

infraštruktúrnych sluţieb. Nasledujúca tabuľka 1.5. zobrazuje priestor pre konkurenciu

v jednotlivých sieťových odvetviach.

12 Vlády veľmi často, aj legislatívne, zabraňujú vstupu do takéhoto segmentu odvetvia s cieľom zabrániť

prípadným neefektívnym duplicitám a umoţniť plne vyuţiť úspory z rozsahu výroby.

51

Tabuľka 1.5. Realizovateľnosť, prospešnosť a priestor pre konkurenciu vo

vybraných sieťových odvetviach

Odvetvie/sektor Je konkurencia

moţná?

Je konkurencia

ţiaduca?

Priestor pre

konkurenciu

Elektroenergetika

Výroba elektrickej

energie

Áno Áno Dobrý

Prenos pri vysokom

napätí

Nie Nie Ţiadny

Distribúcia Nie Nie Ţiadny

Dodávka elektriny Áno Áno Dobrý

Plynárensvo

Ťaţba Áno Áno Dobrý

Preprava a distribúcia Nie Nie Ţiadny

Dodávka plynu Áno Áno Dobrý

Ţelezničná doprava

Trate, stanice

a signalizačné

zariadenia

Nie Nie Veľmi obmedzenýa

Prepravné sluţby Obmedzená Áno Miernyb

Telekomunikácie

Miestna sieť Obmedzená Obmedzená Mierny

Medzimestská sieť Áno Áno Dobrý

Medzinárodné sluţby Áno Áno Dobrý

Vodárenstvo

Infraštruktúra Mierna Nie Ţiadnyc

Dodávka vody Obmedzená Áno Mierny

Letecká doprava*

Letiskové letové

sluţby

Nie Nie Veľmi obmedzenýa

Letiskové neletové

sluţby

Áno Áno Dobrý

Dispečerské riadenie

letovej prevádzky

Nie Nie Ţiadny

Prepravné sluţby Mierna Áno Miernyb

Poznámky:

(a) Môţe byť konkurencia medzi rôznymi prepravnými cestami.

(b) Môţe byť intramodálna konkurencia medzi viacerými dopravcami na prepravných trasách

s veľkým dopytom.

(c) Okrem prípadnej konkurencie na geografických hraniciach obsluhovaných oblastí.

* Uvedené autorom.

Zdroj: U.N, 2001, s. 29.

52

1.6. Problémy spojené s prirodzeným monopolom

Ako dobre vieme, keď v odvetví existuje prirodzený monopol, potom z hľadiska

produkčnej efektívnosti je najlepšie, keď v danom segmente odvetvia bude pôsobiť len

jedna firma. Konkurencia v danom segmente je neţiaduca, lebo vedie k neefektívnym

duplicitám, zvyšuje celkové náklady výroby a ceny, zniţuje spotrebu a výrobu. Na druhej

strane monopolné usporiadanie umoţňuje realizovať úspory z rozsahu, ale tieţ môţe

viesť k ekonomickým problémom, akými sú:

1. monopolné ceny a niţší spoločenský blahobyt,

2. manaţérska neefektívnosť,

3. nedostatočná ponuka,

4. negatívne dopady na iných podnikateľov,

5. nízka kvalita,

6. nedostatočné investície a nízka ochota inovovať,

7. negatívne distribučné dôsledky a

8. protikonkurenčné konanie.

1.6.1. Monopolné ceny a niţší spoločenský blahobyt

Spoločenský blahobyt je moţné definovať ako celkový spoločenský prospech spojený

s výrobou a spotrebou daného produktu. Zahŕňa prebytok spotrebiteľa, prebytok výrobcu

a externality.

Prebytok spotrebiteľa sa meria ako rozdiel medzi celkovým úţitkom, ktorý

spotrebiteľ získal spotrebou daného výrobku a výdavkami na spotrebu.13

Prebytok výrobcu je moţné definovať ako celkové trţby z predaja daného výrobku

mínus náklady v ekonomickom zmysle, t.j. vyjadrené ako náklady obetovanej príleţitosti.

To znamená, ţe prebytok výrobcu predstavuje ekonomický zisk.

Externality predstavujú zvýšenie alebo zníţenie úţitku osôb v dôsledku výroby alebo

spotreby iných subjektov.

13 V celej knihe, keď budeme hovoriť o prebytku spotrebiteľa, tak budeme predpokladať, ţe plocha pod krivkou

trhového dopytu meria úţitok, ktorý spotrebitelia získajú zo spotreby daného statku. To predpokladá, ţe dôchodková elasticita dopytu je rovná nule alebo veľmi malá, čo znamená, ţe dôchodkový efekt je moţné

zanedbať.

53

Spoločenský blahobyt sa rovná súčtu celkového prebytku spotrebiteľov a výrobcov,

pričom sú zohľadnené aj externé efekty (pozitívne alebo negatívne) spotreby a výroby.

Spoločenský blahobyt je maximálny, keď sú výrobné faktory alokované na výrobu tých

výrobkov alebo sluţieb, ktoré prinesú spotrebiteľom najväčší úţitok (maximálny

spotrebiteľský prebytok), pri čo najniţších moţných nákladoch na ich výrobu

(maximálny prebytok výrobcov), a zároveň tieto výrobky a sluţbu sú spotrebované tými,

ktorým prinesú najvyšší úţitok. V takejto situácii nie je moţné zvýšiť úţitok niekoho bez

toho, aby sa zníţil úţitok niekoho iného, čo sa tieţ nazýva Paretova efektívnosť (Paretovo

optimum).

Na danom trhu dochádza k maximalizácii spoločenského blahobytu, keď veľkosť

úţitku zo spotreby poslednej (hraničnej) jednotky výrobku alebo sluţby je rovný výške

spoločenských nákladov vynaloţených na výrobu tejto jednotky, t.j. keď marginálne

spoločenské náklady sa rovnajú marginálnemu spoločenskému úţitku.

Cena, pri ktorej na trhu dochádza k maximalizácii spoločenského blahobytu, sa

nazýva efektívna cena produktu. Efektívna cena je taká, pri ktorej sa celkové

spoločenské náklady výroby poslednej spotrebovanej jednotky rovnajú veľkosti úţitku

spotrebiteľa zo spotreby tejto jednotky, t.j. keď sa cena rovná marginálnym

spoločenským nákladom. V prípade, ţe neexistujú ţiadne externality zo spotreby

a výroby, tak efektívna cena je rovná marginálnym nákladom výroby.

Na dokonale konkurenčnom trhu by sa cena v rovnováţnom stave rovnala

spoločenským nákladom na jeho výrobu, t.j. bola by efektívnou cenou. Toto však

nenastáva v prípade prirodzeného monopolu.

Dopady neregulovaného prirodzeného monopolu na spoločenský blahobyt sú

analogické tým, ktoré sú spôsobené akýmkoľvek iným typom monopolu. Pri analyzovaní

ekonomickej neefektívnosti spôsobenej prirodzeným monopolom sa budeme zaoberať len

prípadom, keď cenovo neregulovaný zisk a maximalizujúci prirodzený monopol vyrába

len jeden produkt a stanovuje lineárnu cenu.14

Budeme predpokladať, ţe výroba

a spotreba nespôsobujú ţiadne externality.

14 V celej učebnici budeme vţdy predpokladať, ţe mnoţstvo ktoré sa vyrobí, sa aj spotrebuje.

54

Krivka dopytu prirodzeného monopolu je klesajúcou krivkou trhového dopytu. Ak

monopol chce predať dodatočnú jednotku, tak musí zníţiť jej cenu, aj cenu všetkých

predchádzajúcich, keďţe predpokladáme, ţe nebude realizovať cenovú diskrimináciu.

Bude vyrábať také mnoţstvo, pri ktorom sa hraničné príjmy budú rovnať hraničným

nákladom, pretoţe ak by vyrábal viac, tak by náklady na výrobu dodatočnej jednotky boli

vyššie, neţ prírastok trţieb, čo môţeme vidieť na nasledujúcom obrázku 1.16.

Obrázok 1.16. Prirodzený monopol a strata spoločenského blahobytu

Ako môţeme vidieť na obrázku 1.16., ak by zisk maximalizujúci prirodzený monopol

poznal krivku dopytu a krivky svojich nákladov, tak by stanovil cenu na úrovni PM

a vyrábal mnoţstvo QM.

Pri takto stanovenej cene by monopol dosahoval ekonomický zisk vo výške (PM A B

E). Pri takejto monopolnej cene by bola istá skupina potenciálnych spotrebiteľov

vylúčená zo spotreby úplne, alebo by bola nútená čiastočne zníţiť svoju spotrebu,

55

nakoľko by si nemohla dovoliť pri takejto cene daný produkt kúpiť, alebo len v menšom

mnoţstve.

Celkový spoločenský blahobyt v prípade neregulovaného monopolu predstavuje súčet

prebytku spotrebiteľa (G PM E) a výrobcu (PM A B E), ktorý na obrázku vyjadruje plocha

G A B E. Avšak, ako je moţné na obrázku vidieť, prostredníctvom krivky trhového

dopytu (D), ktorá vyjadruje koľko sú spotrebitelia ochotní zaplatiť za očakávaný úţitok

zo spotreby daného produktu a krivky marginálnych nákladov (MC), ktorá vyjadruje

náklady monopolu na výroby ďalšej jednotky produktu, tak spoločenský úţitok zo

spotreby je vyšší ako spoločenské náklady výroby, aţ kým krivka D nepretne krivku MC,

čo nastane pri mnoţstve Qmc.

To znamená, ţe keď monopol vyrába mnoţstvo QM a predáva za PM, tak na trhu budú

stále existovať spotrebitelia, ktorí sú ochotní zaplatiť za spotrebu daného produktu vyššiu

cenu ako sú spoločenské náklady jeho výroby, čo znamená ţe monopolná cena nie je

efektívna cena, a teda pri nej nedochádza k maximalizácii spoločenského blahobytu, ale

naopak, k strate spoločenského blahobytu (deadweight loss), ktorej veľkosť vyjadruje

plocha E C H.

Ekonomicky efektívna je cena Pmc, pri ktorej sa ekonomické náklady na výrobu

poslednej spotrebovanej jednotky produktu presne rovnajú úţitku z jej spotreby. To

znamená, ţe spoločenský blahobyt bude maximálny pri cene Pmc a mnoţstve Qmc, t.j. ak

cena bude stanovená na úrovni marginálnych nákladov.

Avšak v prípade prirodzeného monopolu by efektívna cena spôsobila finančné

problémy, keďţe marginálne náklady sú pod úrovňou priemerných celkových nákladov

výroby. V takomto prípade, by cena stanovená na úrovni marginálnych nákladov Pmc

neumoţnila firme uhradiť celkové náklady, čo by viedlo k strate vo výške H I J Pmc. Ak

by teda mal monopol vyrábať efektívne mnoţstvo Qmc a predávať za efektívnu cenu Pmc

(„first best“), tak by musel dostávať dotácie, aby bol schopný existovať. Avšak dotácie

v dôsledku daní samé osebe sú príčinou neefektívnosti, čím zniţujú spoločenský

blahobyt.

Ak monopol nemôţe byť dotovaný, tak je potrebné zvýšiť cenu nad úroveň

marginálnych nákladov. Otázkou je na akú úroveň? Cena by mala byť zvýšená tak, aby

minimalizovala stratu spoločenského blahobyt a zároveň umoţnila firme uhradiť celkové

56

svoje náklady výroby. To umoţní cena na úrovni priemerných celkových nákladov PATC,

ktorá sa tieţ nazýva second best price.

1.6.2. Manaţérska neefektívnosť

V konkurenčnom prostredí sú firmy motivované zniţovať svoje náklady s cieľom

maximalizovať zisk zvýšením predaja za nezmenenú cenu, prípadne vhodným zníţením

predajnej ceny, alebo sú k tomu nútené konkurenciou.

Keďţe prirodzený monopol nie je vystavený tlaku konkurencie, tak motivácia

manaţérov venovať sa zniţovaniu nákladov môţe byť veľmi nízka. Vo všeobecnosti

majú monopoly tendenciu byť menej efektívne v porovnaní s firmami pôsobiacimi

v konkurenčnom prostredí, kvôli absencii uţ spomínaného konkurenčného tlaku

a moţnosti porovnávať sa s konkurenciou, čo komplikuje proces hľadania spôsobov

zvyšovania vlastnej produkčnej efektívnosti.

Ekonómovia pouţívajú pojem manaţérska neefektívnosť alebo tieţ X-neefektívnosť

na pomenovanie stavu, keď firma v monopolnom postavení na trhu nie je motivovaná

zniţovať svoje náklady a zvyšovať efektívnosť.

1.6.3. Nedostatočná ponuka a sluţby vo verejnom záujme

Niektoré sieťové odvetvia poskytujú produkty, ktoré priamo alebo nepriamo súvisia s

realizáciou základných ľudských potrieb (napr. zabezpečenie základných biologických

potrieb, dodávka pitnej vody – zabezpečenie istého minimálneho štandardu, dodávka

elektrickej energie a plynu, zabezpečenie potreby premiestňovania a zdruţovania sa,

zabezpečenie potreby komunikovať). Z tohto dôvodu sú tieto produkty nevyhnutné pre

beţný kaţdodenný ţivot a fungovanie spoločnosti. Existuje značná politická zhoda, ţe

prístup k týmto produktom by mali mať všetci obyvatelia za primeraných podmienok. To

znamená, ţe poskytovanie týchto produktov by nemalo byť zaloţené len na ochote

a schopnosti platiť.

Z tohto dôvodu veľa finálnych sluţieb sieťových odvetví je povaţovaných za sluţby

vo všeobecnom ekonomickom (verejnom) záujme, ktoré by mali byť všeobecne dostupné

za primerané ceny a v primeranej kvalite. Z rôznych sociálnych dôvodov chcú vlády

často dosiahnuť, aby tieto sluţby boli poskytované za niţšie ako nákladové ceny.

57

Avšak neregulovaný monopol, ktorého cieľom je maximalizácia zisku nemá záujem

poskytovať sluţby v takom rozsahu a pri takých cenách, ktoré by zniţovali jeho zisk, a uţ

vôbec nie poskytovať stratové sluţby.

Z tohto dôvodu vlády často ukladajú monopolom povinnosť poskytovať sluţby vo

verejnom záujme, čím chcú dosiahnuť, aby (takmer) kaţdý obyvateľ mal prístup k týmto

sluţbám za primerané ceny a v primeranej kvalite. To si vyţaduje, aby vláda definovala,

ktoré skupiny obyvateľov, resp. obyvatelia ktorých oblastí, sú oprávnení mať prístup

k sluţbám poskytovaným vo verejnom záujme. Problém nastáva vtedy, keď sú celkové

náklady na poskytovanie sluţieb vo verejnom záujme vyššie, ako trţby z ich predaja.

V takom prípade je potrebné financovať poskytovanie týchto sluţieb aj z iných zdrojov.

Najčastejšími pouţívanými spôsobmi financovania sú:

kríţové dotovanie cien,

štátne dotácie.

Problematika štátnych dotácií je študentom dobre známa, a tak sa budeme

podrobnejšie venovať len kríţovému dotovaniu cien.

Kríţové dotovanie cien znamená, ţe jedna skupina zákazníkov dotuje inú skupinu

zákazníkov, a to tým, ţe dotovaná skupina zákazníkov (z pravidla ľudia s niţším

príjmom) platí za spotrebované produkty niţšie neţ nákladové ceny a ich poskytovanie je

„dofinancované“ z cien ostatných produktov.

Definícia kríţového dotovania cien sa zdá byť jasná a zrozumiteľná. Avšak v prípade

prirodzeného monopolu je jej objektívnosť čiastočne spochybniteľná. „Keď je funkcia

nákladov subaditívna a prirodzený monopol je udrţateľný, ceny ktoré umoţnia uhradiť

firme celkové náklady, musia byť nevyhnutne nad úrovňou marginálnych nákladov pre

určitých jednotlivcov alebo skupinu zákazníkov. Prinajmenšom niektorí zákazníci

niektorých produktov vyrábaných prirodzeným monopolom musia platiť viac, ako

prírastkové náklady, aby firma bola schopná uhradiť celkové výrobné náklady. Zákazníci,

ktorí platia ceny s vyššími marţami (rozdiel medzi cenou a marginálnymi nákladmi)

„dotujú“ nevyhnutne zákazníkov, ktorí platia ceny s niţšími marţami. Ekonómovia

spresnili definíciu kríţového dotovania cien, aby lepšie zohľadňovala subaditívnosť

nákladových funkcií. Ku kríţovému dotovaniu cien nedochádza vtedy (cena je „subsidy

free“), ak:

58

a) všetci zákazníci platia minimálne priemerné prírastkové náklady spojené

s poskytovaním daného produktu a

b) ţiadny zákazník alebo skupina zákazníkov neplatí viac neţ samostatné náklady

(stand alone cost) produktu.

Ak sú tieto podmienky splnené, tak zákazníci ktorí platia relatívne vyššie ceny,

nemôţu byť na tom horšie v dôsledku toho, ţe iní zákazníci platia niţšie ceny a neboli by

na tom ani lepšie, ak by títo zákazníci kupovali menej (alebo vôbec nič), ak by im boli

ceny zvýšené. A to z toho dôvodu, lebo príspevok týchto zákazníkov na úhradu

celkových nákladov je väčší alebo rovný nule, čo znamená, ţe ostatní zákazníci platia

menšiu časť celkových nákladov, a teda sú na tom lepšie ako keby mali platiť ceny na

úrovni samostatných nákladov.” (Joskow, 2006, s. 46 – 47.)

Problém z hľadiska udrţateľnosti financovania deficitu kríţovým dotovaním cien

môţe nastať v prípade, keď je monopol nútený, v rámci sluţieb vo verejnom záujem,

predávať produkty za ceny niţšie ako prírastkové náklady a kríţovo ich

„dofinancovávať“ cenami vyššími neţ samostatné náklady. Vtedy ceny vysielajú

nesprávny signál potenciálnym konkurentom, ktorí môţu vstúpiť na trh a začať tieţ

poskytovať produkty, ktorých ceny sú nad úrovňou samostatných nákladov. To oslabí

pozíciu monopolu v týchto segmentoch trhu, a môţe viesť aţ k tomu, ţe nebude schopný

dofinancovávať poskytovanie kríţovo dotovaných sluţieb. Táto obchodná stratégia sa

nazýva „lízanie smotany“, lebo konkurencia sa sústredí len na zlízanie smotany

(poskytovanie ziskových produktov) a mlieko (stratové produkty) ponechá monopolu.

Takéto neprimerane vysoké kríţové dotovanie cien je príčinou alokačnej

neefektívnosti, keďţe na trh vstúpia subjekty, ktoré by inak neboli schopné konkurovať

prirodzenému monopolu, ak by ten nemusel stanoviť ceny nad úroveň samostatných

nákladov, čo znamená, ţe dochádza k zbytočným duplicitám.

Z tohto dôvodu, aby sa predišlo neproduktívnym duplicitám a ohrozeniu udrţateľnosti

financovania poskytovania sluţieb vo verejnom záujem kríţovým dotovaním, je monopol

často chránený pred konkurenciou tým, ţe má zákonom garantované výlučné právo

poskytovať dané sluţby.

59

1.6.4. Dopad na ostatných výrobcov

V prípade, ţe monopol nevyrába produkt konečnej spotreby ale input do ďalšej

výroby, tak vysoké monopolné ceny zvyšujú náklady ostatných výrobcov, čo môţe

spôsobiť nekonkurencieschopnosť ich výrobkov alebo sluţieb.

1.6.5. Nízka kvalita produktov

Monopol môţe byť motivovaný zniţovať kvalitu svojich produktov, ak tým:

zníţenie kvality bude viesť k niţším nákladom a vyššiemu zisku,

v prípade, ţe prirodzený monopol je monopolným poskytovateľom výrobného

faktora a tieţ výrobcom konkurenčného finálneho produktu, tak zníţenie kvality

výrobného faktora dodávaného svojim konkurentom môţe viesť k zníţenej

kvalite ich finálnych produktov, a tým vyššej konkurencieschopnosti finálnych

produktov monopolu.

Z toho dôvodu regulačné úrady často pristupujú aj k regulácii kvality. Regulácia

kvality zahŕňa:

Definovanie štandardov kvality. Štandardy kvality by mali reflektovať

poţiadavky zákazníkov na kvalitu, ich ochotu platiť za kvalitu a taktieţ náklady

monopolu na zabezpečenie poţadovanej úrovne kvality. Teoreticky optimálna

úroveň kvality produktu je taká, pri ktorej sa marginálne náklady a marginálny

úţitok rovnajú. To znamená, ţe ochota priemerného spotrebiteľa zaplatiť za

zvýšenie kvality produktu sa rovná nákladom firmy na jej dosiahnutie. Takéto

optimum je v praxi veľmi ťaţké dosiahnuť, ale regulačné úrady sa snaţia

zisťovať preferencie zákazníkov týkajúce sa kvality pomocou prieskumov,

sťaţností, porovnávacích štúdií a diferenciáciou produktov.

Implementáciu mechanizmov monitorovania kvality. Monitorovanie kvality

musí byť sprevádzané moţnosťou udeľovať pokuty za jej nedodrţanie aby mala

„disciplinárny“ účinok, a motivovala tým monopol dodrţiavať definované

štandardy. Miera motivácie závisí na výške pokuty a efektívnosti mechanizmov

kontroly.

60

Vytvorenie a aplikáciu stimulačných schém motivujúcich k zvyšovaniu, resp.

dodrţiavaniu definovaných štandardov kvality. Stimulačné schémy najčastejšie

spočívajú v udeľovaní pokút za nedodrţanie definovaných štandardov, pričom

výška pokuty by mala zohľadňovať veľkosť straty úţitku (zníţenie

spotrebiteľského prebytku) spotrebiteľov. Menej časté je motivovať monopol

zvyšovať kvalitu produktov prostredníctvom rôznych finančných benefitov,

ktoré by tieţ mali zohľadňovať veľkosť zvýšenia úţitku (zvýšenie

spotrebiteľského prebytku) spotrebiteľov.15

1.6.6. Nedostatočné investície a nízka ochota inovovať

Otázka miery investovania monopolnej firmy do efektívnejších výrobných

technológií a miery inovácií v porovnaní s firmou pôsobiacou v konkurenčnom prostredí

nemá jednoznačnú odpoveď, nakoľko závisí od konkrétnych podmienok (predovšetkým

od metód cenovej regulácie, (viac o tejto téme v kapitole 1.8.).

Na jednej strane, ak monopol dosahuje primeraný zisk, a keďţe nie je vystavený

konkurenčnému tlaku, tak môţe byť „spokojný“ so status quo, a v takom prípade (aspoň

dočasne) nebude vo významnej miere ochotný investovať do zavádzania efektívnejších

výrobných technológií , výskumu a vývoja.

Ak monopol vie, ţe prípadný zvýšený zisk v dôsledku vyššej efektívnosti si bude

môcť ponechať, tak môţe byť motivovaný vidinou zvýšenia zisku investovať do

zavádzania efektívnejších výrobných technológií, výskumu a vývoja.

Ak však monopol, napr. v dôsledku ekonomickej regulácie, nemôţe profitovať

z realizovaných investícií, tak ani nebude motivovaný ich realizovať.

1.6.7. Negatívne distribučné dôsledky

Neregulovaný prirodzený monopol môţe dosahovať neprimerane vysoký zisk, čo by

znamenalo, ţe dochádza k čiastočnej redistribúcii spotrebiteľského prebytku od

zákazníkov k výrobcovi, čím sa stáva vo forme zisku prebytkom výrobcu. Aby sa

15 Ak je to moţné, tak prostredníctvom poskytnutia moţnosti voľby ponuky rôznych produktov zákazníkom, ktoré sa líšia v kvalite, je moţné predísť potrebe kvantifikovať náklady (výšku pokuty), resp. výnosy (výšku

finančnej odmeny) z niţšej, resp. vyššej úrovne kvality.

61

predišlo prílišnej redistribúcii a neprimerane vysokým cenám, tak vlády často pristupujú

k ekonomickej regulácii (prirodzených) monopolov.

1.6.8. Protikonkurenčné správanie16

Trhová sila predstavuje schopnosť firmy zvýšiť ceny svojich produktov nad

konkurenčnú úroveň bez toho, aby okamţite stratila podstatnú časť svojho podielu na

relevantnom trhu v prospech súčasných konkurentov alebo firiem, ktoré by vstúpili na trh

pri takto zvýšenej cene. Trhová sila umoţňuje takejto firme správať sa nezávisle od

svojich konkurentov a zákazníkov, v čom spočíva jej „škodlivosť“ pre spoločnosť.

Trhová sila nie je spoločensky škodlivá per se (sama osebe), je škodlivá len v prípade,

keď dochádza k jej zneuţívaniu daným podnikom.

1.6.8.1. Formy protisúťaţného konania

Firmy s trhovou silou sa môţu pokúsiť vyuţiť svoje dominantné postavenie za

účelom obmedzenia hospodárskej súťaţe v odvetví. V sieťových odvetviach sa to týka

napríklad situácie, keď monopolný poskytovateľ infraštruktúrnych sluţieb je tieţ

poskytovateľom aj finálnych sluţieb, čo znamená, ţe môţe mať motiváciu zneuţívať

svoje monopolné postavenie na trhu s infraštruktúrnymi sluţbami voči konkurentom na

maloobchodných trhoch.

V tejto časti sa budeme zaoberať niektorými, často sa vyskytujúcimi formami

protisúťaţného správania sa firiem a moţnosťami ako im predchádzať. Predmetom nášho

záujmu budú nasledujúce formy protisúťaţného správania:

1. zneuţitie dominantného postavenia,

2. odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu,

3. stláčanie marţe,

4. kríţové dotovanie cien,

5. zneuţitie informácií,

6. obmedzovanie zákazníka (customer lock-in),

7. predátorské ceny.

16 Táto podkapitola vychádza z ICT Regulation Toolkit.

62

1. Zneuţitie dominantného postavenia

Zneuţitie dominantného postavenia nastáva v prípade, keď firma s dominantným

postavením uplatňuje predátorské alebo výhradné (exkluzívne) praktiky, s cieľom

eliminovať alebo podstatne oslabiť konkurenciu. Zneuţitie dominantného postavenia

môţe zahŕňať nasledujúce praktiky:

podmienečné dodanie, kde firma podmieňuje nákup jedného produktu alebo

sluţby nákupom iného výrobku alebo sluţby,

exkluzívne dohody, prostredníctvom ktorých predávajúci zabraňuje

distribútorom predaj konkurenčných výrobkov alebo sluţieb,

predátorské ceny - ceny stanovené pod úrovňou výrobných nákladov s cieľom

vytlačenia konkurentov z trhu,

necenové predátorské praktiky, prostredníctvom ktorých firma upravuje kvalitu

poskytovaných produktov konkurentom, s cieľom znevýhodniť ich postavenie

na maloobchodnom trhu.

Ako predchádzať zneuţívaniu dominantného postavenia?

V praxi sa často uplatňujú nasledujúce štyri typy opravných prostriedkov voči

zneuţívaniu dominantného postavenia:

A. Príkazové nápravné opatrenia, ako je súdny príkaz alebo zákaz, ktorý poţaduje, aby

podnik:

upustil od konania, ktorým zneuţíva svoje dominantné povstanie na trhu,

urobil isté zmeny vo svojom konaní, čím by odstránil škodlivosť svojho konania

voči konkurencii.

B. Trestnoprávne nápravné opatrenia, medzi ktoré patria:

udeľovanie pokút,

povinnosť kompenzácie náhrady škody konkurentom a/alebo zákazníkom,

udeľovanie pokút manaţérom firmy v prípade, ţe je moţné priamo preukázať

ich zodpovednosť za príslušné protisúťaţné konanie.

63

Účelom trestnoprávnych nápravných prostriedkov je predchádzať zneuţívaniu

dominantného postavenia na trhu tým, ţe spôsobia, ţe takéto konanie bude nerentabilné.

Ak cena za odhalenie zneuţitia dominantného postavenia bude vysoká, potom výhodnosť

takého konania bude veľmi neistá a firma bude dôsledne porovnávať náklady a výnosy

takéhoto konania. Neţiaducim dôsledkom takýchto vysokých finančných postihov môţe

byť, ţe firma s dominantným postavením na trhu, v snahe vyhnúť sa prípadnému

finančnému postihu, sa vzdá moţnosti uplatniť „agresívnejšie“ cenové postupy

v konkurenčnom boji, čoho dôsledkom by mohli byť vyššie trhové ceny a niţší

spoločenský blahobyt.

C. Oddelené účtovníctvo (účtovný unbundling). Cieľom povinnosti viesť oddelené

účtovníctvo je spôsob oddelenia konkurenčných a nekonkurenčných činností podniku bez

toho, aby došlo k úplnému inštitucionálnemu oddeleniu týchto činností. To má umoţniť

sprehľadnenie a zvýšenie transparentnosti nákladov spojených s poskytovaním

nekonkurenčných infraštruktúrnych sluţieb tak, aby regulačné úrady a ich uţívatelia

mohli ľahšie rozpoznať moţné zneuţitie dominantného postavenia. Oddelené účtovníctvo

je regulácia ex ante, čo znamená, ţe ide o opatrenie, ktorého cieľom je predchádzať

moţnému budúcemu protikonkurenčnému konaniu a nie postihovať predchádzajúce

zneuţívania.

D. Štrukturálne nápravné opatrenia. Ak môţe byť prípadné protikonkurenčné

správanie veľmi škodlivé a existuje vysoká pravdepodobnosť jeho opakovania,

štrukturálne odčlenenie (unbundling) môţe byť nevyhnutné. Napríklad to znamená

rozdelenie podniku na dva samostatné konkurujúce si podniky s menšími podielmi na

trhu, alebo oddelenie monopolných a konkurenčných činností podniku do samostatných

právnych subjektov.

Vhodnosť riešenia závisí na konkrétnej povahe a závaţnosti konania a na

pravdepodobnosti, ţe podnik môţe takéto konanie opakovať aj v budúcnosti.

64

2. Odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu

Vertikálne integrovaný monopol kontroluje prístup k infraštruktúre, ktorá je

nevyhnutným výrobným faktorom firiem poskytujúcich finálne sluţby na

maloobchodnom trhu. Poskytovatelia finálnych sluţieb sú tak závislí na monopolnom

poskytovateľovi infraštruktúrnych sluţieb, ktorý je zároveň ich konkurentom na

maloobchodom trhu, čo predstavuje isté riziko pre hospodársku súťaţ v danom odvetví.

Monopolný prevádzkovateľ siete môţe odmietnutím poskytnutia prístupu na sieť

zabrániť maloobchodným poskytovateľom finálnych sluţieb vstúpiť na trh, a tak

obmedziť konkurenciu. Z tohto dôvodu majú často prevádzkovatelia sietí zákonom

stanovenú povinnosť poskytnúť prístup na sieť konkurentom. Zákon tieţ často určuje

spôsob stanovenia ceny za pridelenie prístupu na sieť a postupy riešenia prípadných

sporov.

3. Stláčanie marţe (Vertical Price Squeeze)

Aby bolo moţné realizovať vertikálne stláčanie marţe, podnik musí byť vertikálne

integrovaný a kontrolovať prístup k unikátnemu výrobnému faktoru na veľkoobchodnom

trhu. Vertikálne integrovaná firma vykonáva stláčanie marţe tým, ţe ceny za ktoré

poskytuje takýto výrobný faktor svojim konkurentom na maloobchodnom trhu, výrazne

presahuje náklady na jeho poskytnutie. Kľúčové pre úspešné vertikálne stláčanie marţe

je, aby:

vertikálne integrovaná firma za poskytnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu

poţadovala tak vysokú cenu, pri ktorej rovnako efektívny konkurent na

maloobchodnom trhu nie je schopný dosiahnuť zisk (alebo dokonca preţiť) pri

existujúcich maloobchodných cenách,

vertikálne integrovaná firma stanovila pre svoju maloobchodnú prevádzku

niţšiu cenu za poskytnutie prístupu k príslušnému unikátnemu zariadeniu.

V extrémnych prípade môţe vertikálne integrovaná firma poţadovať cenu, ktorá je

vyššia neţ predajná cena produktu.

Vertikálne stláčanie marţe, môţe byť úspešné len v tom v prípade, ţe k danému

výrobnému faktoru neexistujú ţiadne efektívne substitúty. Ak také substitúty na trhu

65

existujú, potom vertikálne stlačenie marţe bude mať za následok, ţe maloobchodní

konkurenti začnú vo väčšej miere vyuţívať tieto substitúty.

Stláčanie marţe má podobný efekt ako odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu.

Stanovením vysokej ceny môţe integrovaný monopol zníţiť efektívnosť konkurentov

alebo dokonca ich prinútiť odísť z trhu (pozri obrázok 1.17.).

Obrázok 1.17. Stláčanie marţe

Na obrázku 1.17. sú zobrazené náklady maloobchodnej prevádzky vertikálne

integrovanej firmy, náklady konkurenta na maloobchodnom trhu a taktieţ ceny za prístup

k unikátnemu zariadeniu pre obe firmy. Ako je z obrázku moţné vidieť, tak obe firmy sú

rovnako efektívne na úrovni maloobchodu, ale celkové náklady integrovaného monopolu

sú niţšie neţ predajná cena, zatiaľ čo celkové náklady maloobchodného konkurenta sú

v dôsledku vyššej ceny za prístup na infraštruktúru vyššie neţ celkové náklady

integrovaného monopolu, a dokonca vyššie neţ predajná cena, čo má za následok

vytláčanie konkurenta z trhu.

66

Ako je moţné predchádzať protisúťaţnému odmietnutiu prístupu k unikátnemu

zariadeniu a stláčaniu marţe?

Dva základné spôsoby ako predchádzať protisúťaţnému odmietnutiu prístupu

k unikátnemu zariadeniu sú:

Samotný trh môţe poskytnúť riešenie vo forme substitútov ako dôsledok

technologického pokroku (napr. ako k tomu došlo v prípade telekomunikácií).

Vláda môţe poţadovať alebo zákonom stanoviť povinnosť, aby vertikálne

integrovaný monopol poskytol prístup k unikátnemu zariadeniu kaţdej firme za

rovnakých a nediskriminačných podmienok.

Zavedenie regulácie ceny za prístup k unikátnemu zariadeniu.

Štrukturálne opatrenia, ktorých cieľom je oddeliť veľkoobchodné a

maloobchodné činnosti vertikálne integrovaného monopolu prostredníctvom:

účtovného, prevádzkového alebo vlastníckeho odčlenenia, čím by sa odstránila

príleţitosť pre stláčanie marţí.

4. Kríţové dotovanie cien

Vertikálne integrovaný monopol môţe stanoviť vysoké ceny pre nekonkurenčné

sluţby a vyuţiť tak príjmy z ich predaja na dotovanie poskytovania konkurenčných

sluţieb na maloobchodnom trhu a predávať ich za niţšie ceny ako je schopná

konkurencia.

Kríţovým dotovaní konkurenčných sluţieb môţe vertikálne integrovaný monopol

posilniť svoje konkurenčné postavenie v tých trhových segmentoch, kde čelí silnej

konkurencii a u tých produktov, ktoré sú mimoriadne ziskové.

Kríţové dotácie umoţnia maximalizovať zisk vertikálne integrovaného monopolu len

v tom prípade, ak výnosy zo zvýšeného podielu na konkurenčnom trhu prevýšia zníţenie

výnosov v dôsledku zníţenia ceny (cenová elasticita dopytu), pretoţe monopol by bol

schopný zvýšiť ceny nekonkurenčných sluţieb aj bez kríţového dotovania.

67

Ako je moţné eliminovať kríţové dotovanie cien?

Kríţovému dotovaniu cien je moţné predchádzať prostredníctvom aplikácie

nasledujúcich preventívnych opatrení:

stanovením minimálnej ceny konkurenčne poskytovaných sluţieb,

poţadovaním vedenia samostatného účtovníctva pre konkurenčné

a nekonkurenčné produkty vertikálne integrovaného monopolu.

5. Zneuţitie informácií

Vertikálne integrovaný monopol, ktorý predáva veľkoobchodné produkty (napr.

infraštruktúrne sluţby) firmám poskytujúcim konkurenčné finálne produkty koncovým

zákazníkom na maloobchodných trhoch, môţe získať počas poskytovania

veľkoobchodnej sluţby komerčne významné informácie, ktoré následne môţe vyuţiť pre

marketingové účely na maloobchodnej úrovni. To mu poskytuje istú konkurenčnú

výhodu, a naopak konkurenčné maloobchodné firmy stavia do znevýhodnenej pozície.

Zneuţitiu komerčne citlivých informácií je moţné predchádzať prostredníctvom

stanovenia prísnych pravidiel a postupov pre pouţívanie citlivých obchodných informácií

a definovanie istých obmedzení, ktoré vymedzia, ktoré informácie vertikálne integrovaný

monopol môţe ţiadať od svojho maloobchodného konkurenta.

6. Obmedzovanie zákazníka (lock-in)

Poskytovatelia sluţieb sa môţu pokúsiť „zaviazať si“ zákazníka, a tým mu znemoţniť

prechod k substitučným produktom, technológii alebo dodávateľovi. Takéto zaviazanie,

resp. uzamknutie (lock-in) zákazníka spočíva vo zvýšení nákladov zmeny (produktu,

technológie alebo dodávateľa) do tej miery, ţe náklady na prechod prevýšia potenciálne

výhody z takejto zmeny.

Náklady na prechod môţu byť:

transakčné, napríklad náklady na výmenu existujúcich zariadení a technológií s

cieľom zmeny poskytovateľa sluţby,

zmluvné, napríklad sankcie za predčasné ukončenie platnej zmluvy s cieľom

zmeny poskytovateľa sluţby.

68

Zmluvné ustanovenia, ktoré zvyšujú náklady na zmenu dodávateľa nemusia byť

nevyhnutne protikonkurenčného charakteru. Poskytovatelia sluţieb si len

prostredníctvom takéhoto kontraktu chcú zabezpečiť lojalitu zákazníkov na dlhšie

obdobie, čo môţe byť nevyhnutné na úhradu nákladov firmy:

Poskytovateľovi sluţieb môţu vzniknúť značné počiatočné náklady spojené so

získaním zákazníka. Napríklad, poskytovateľ mobilných telekomunikačných

sluţieb dotuje ceny mobilných telefónov a následne si uhrádza náklady na tieto

dotácie prostredníctvom poplatkov a cien za telekomunikačné sluţby.

Poskytovatelia sluţieb môţu chcieť „rozloţiť“ fixné náklady na čo najväčší

počet zákazníkov. Za týmto účelom sa poskytovateľ sluţieb môţe pokúsiť

udrţať si vernosť zákazníkov prostredníctvom zmluvy, ktorej podmienky môţu

mať za následok zvýšenie nákladov zákazníka pri zmene dodávateľa.

V prípade, ţe náklady na zmenu dodávateľa sú niţšie ako súčasná hodnota

očakávaných výnosov od zákazníka, konkurenčné firmy môţu ponúknuť zákazníkovi

úhradu týchto nákladov. V takomto prípade nie sú náklady zmeny účinným prostriedkom

k udrţaniu si zákazníkov.

Ako je moţné predchádzať takejto forme obmedzovania slobody výberu

dodávateľa zákazníkmi?

Obchodná praktika, zaviazať si zákazníka prostredníctvom zvyšovania nákladov na

zmenu dodávateľa, nemusí nevyhnutne viesť k obmedzovaniu hospodárskej súťaţe alebo

k vytláčaniu konkurentov z trhu. Väčšina zmlúv o poskytovaní sluţieb, ktorých cieľom je

zaviazať si zákazníka, nevyţaduje zásah regulačného alebo protimonopolného úradu. V

niektorých prípadoch dokonca môţu vysoké náklady zmeny viesť k vyššej efektívnosti. Z

tohto dôvodu prípadné obmedzenia slobodného výberu dodávateľa je potrebné

posudzovať individuálne, prípad od prípadu, pričom je potrebné zohľadniť:

mieru hospodárskej súťaţe na danom trhu,

či má daná firma trhovú silu alebo dominantné postavenie na príslušnom trhu,

vplyv na hospodársku súťaţ v danom odvetví. Obmedzujú dané obchodné

praktiky vstup konkurentov na trh?

69

7. Predátorské ceny

Stanovenie predátorských cien je cenová stratégia vyuţívaná etablovanou firmou

s cieľom odstrániť rovnako efektívnych konkurentov, a tým dosiahnuť monopolné

postavenie na pôvodne konkurenčnom trhu.

Prostredníctvom predátorských cien firma zniţuje cenu produktu pod úroveň

nákladov a udrţuje ju na takejto úrovni tak dlho, kým rovnako efektívni konkurenti nie sú

nútení v dôsledku neudrţateľne vysokých strát odísť z trhu. Firma následne zvýši cenu na

úroveň monopolnej ceny s cieľom získať späť obetovaný zisk.

Stanovenie predátorských cien je riskantná cenová stratégia. Firme prináša vysoké

straty, bez záruky budúcich ziskov z monopolizácie odvetvia. Táto stratégia bude zisková

len vtedy, keď všetci konkurenti budú nútení odísť z trhu, a predátorská firma bude

schopná zvýšiť svoje ceny na úroveň monopolu a udrţať ich na tejto úrovni dostatočne

dlho na to, aby týmto spôsobom zvýšila svoj celkový zisk. Ale ak je podnik vystavený

cenovej regulácii alebo inej forme kontroly, potom stratégia predátorských cien bude

veľmi pravdepodobne neúspešná.

Okrem toho si stratégia stanovenia predátorských cien vyţaduje existenciu vysokých

prekáţok vstupu na trh. Ak sú firmy schopné vstúpiť na trh a aj z neho ľahko vystúpiť,

t.j. pri nízkych nákladoch, potom firma zvýšením ceny priláka na trh nových

konkurentov, a tým bude donútená k následnému zníţeniu monopolnej ceny.

Ako je moţné predchádzať predátorským cenám?

Predátorské ceny sa veľmi ťaţko dokazujú. V praxi je veľmi ťaţké odlíšiť predátorské

ceny od agresívnych konkurenčných cenových praktík, ktoré zniţujú ceny pod úroveň

nákladov.

Zistiť či došlo k stanoveniu predátorských cien si vyţaduje, aby boli splnené

nasledujúce dve podmienky:

cena produktu musí byť pod úrovňou výrobných nákladov a

firma musí mať „objektívne opodstatnené očakávania", ţe bude v budúcnosti

schopná uhradiť svoje dočasné straty spôsobené stanovením cien pod úrovňou

nákladov.

70

Sú ceny pod úrovňou nákladov?

Neexistuje ţiadny všeobecne uznávaný a objektívny test na určenie toho, či podnik

oceňuje svoje produkty pod úrovňou nákladov.

Podľa pravidla Areeda-Turner musia byť ceny niţšie ako krátkodobé marginálne

náklady, aby bolo moţné ich klasifikovať ako predátorské. Je veľmi náročné určiť

krátkodobé marginálne náklady, ale je moţné pouţiť iné krátkodobé ukazovatele

nákladov (krátkodobé priemerné variabilné náklady – SRAVC, alebo krátkodobé

prírastkové náklady – SRIC).

Niektorí ekonómovia presadzujú vyuţívanie dlhodobých prírastkových nákladov

(LRIC) na určenie hranice pre predátorské ceny. Ak sú dve firmy rovnako efektívne,

musia mať aj rovnaké dlhodobé prírastkové náklady. Keď stanový jedna z nich cenu pod

LRIC, druhá firma nemôţe stanoviť rovnakú cenu bez utrpenia straty.

Bez ohľadu na to, ktoré ukazovatele nákladov sa pouţijú na stanovenie hranice pre

predátorské ceny, samotná kalkulácia nákladov jednotlivých produktov môţe byť sama

osebe veľmi diskutabilná.

Môţe firma očakávať úhradu strát?

Veľa ekonómov je skeptických, čo sa týka moţnosti uplatnenia cenovej stratégie

predátorských cien, nakoľko podnik by musel mať, vopred k dispozícii, všetky potrebné

informácie pre jej úspešnú realizáciu. Aby mohla firma opodstatnene očakávať, ţe

stratégia bude úspešná, musí dopredu vedieť:

ako dlho musí byť cena niţšia ako náklady, aby tým donútila svojich

konkurentov odísť z trhu,

akú veľkú stratu bude musieť znášať,

aká je pravdepodobnosť, ţe dokáţe túto stratu uhradiť, keď dosiahne monopolné

postavenie na trhu.

Nápravné opatrenia

Ex post nástroje protimonopolnej politiky, ako sú pokuty alebo kompenzácie, je

moţné uplatniť po dokázaní uplatnenia predátorských cien. Avšak predátorské ceny je

71

veľmi ťaţké dokázať s dostatočnou istotou, ktorá by oprávňovala pouţiť takéto

represívne opatrenia.

Alternatívnou moţnosťou je stanovenie minimálnej ceny pre daný tovar alebo sluţbu,

čo predstavuje ex ante opatrenie vo forme cenovej regulácie.

1.7. Čo môţme robiť s nedostatkami prirodzeného monopolu?

Otázka, ktorou sa tu budeme zaoberať spočíva v tom, ţe ako môţe spoločnosť

benefitovať z výhody nízko nákladovej výroby prirodzeného monopolu a súčasne predísť

monopolným cenám a ostatným moţným ekonomickým zlyhaniam monopolu. Cieľom je

dosiahnuť taký stav, keď na trhu bude pôsobiť len jedna firma, ktorá bude vyrábať

efektívne a ceny jej produktov sa budú pribliţovať k cenám maximalizujúcim

spoločenský blahobyt, t.j. k efektívnym cenám. To, aby na trhu pôsobila len jedna firma,

je jednoduché dosiahnuť napríklad prostredníctvom udelenia výhradného práva na

výrobu daného produktu. Ale dosiahnuť to, aby to bola tá najefektívnejšia firma a

neustále bola motivovaná zvyšovať svoju efektívnosť je uţ náročnejšie, keďţe v prípade

súkromnej firmy je hlavným motivačným faktom zvyšovania efektívnosti maximalizácia

zisku, čo je moţné dosiahnuť len pri cenách, ktoré sú vyššie ako marginálne náklady. To

nutne vedie k zníţeniu spoločenského blahobytu. Z tohto dôvodu je potrebné motivovať

firmu, aby sa jej ceny pribliţovali k efektívnym cenám.

Na dosiahnutie cieľa: ţe na trhu bude pôsobiť len jedna firma, ktorá bude vyrábať

efektívne a ceny jej produktov sa budú pribliţovať k cenám maximalizujúcim

spoločenský blahobyt, sa vo svete pouţívajú nasledujúce štyri postupy:

1. nerobiť nič a ponechať to na potenciálnu konkurenciu,

2. udeľovanie výlučných práv v konkurenčnej súťaţi,

3. štátne vlastníctvo podnikov,

4. ekonomická regulácia prostredníctvom nezávislého regulačného úradu.

1.7.1. Nerobiť nič a ponechať to na potenciálnu konkurenciu

Aj v prípade, ţe na trhu pôsobí len jedna firma, je moţné aby bola vystavená

konkurenčnému tlaku, a tým sa jej obmedzilo zneuţívanie svojho monopolného

postavenia. K tomu dochádza vtedy, keď vstup, resp. výstup z trhu, je voľný a nie je

72

spojený z významnými utopenými nákladmi. Taký trh sa nazýva potenciálne

konkurenčný (contestable market). Na potenciálne konkurenčnom trhu, uţ len samotná

moţnosť vstupu konkurentov na trh, obmedzuje svojvoľné konanie monopolu. Ak by

monopol zvýšil ceny aţ do takej miery, ţe by dosahoval neprimerane vysoký zisk (vyššiu

ako obvyklú mieru návratnosti), tak by firmy vstúpili na trh a v dôsledku vyššej ponuky

a konkurencie by došlo k zníţeniu cien.

V ekonomickej literatúre sa často uvádza ako príklad prirodzeného monopolu

s obmedzenou trhovou silou a moţnosťou dosahovania monopolných ziskov

poskytovanie telekomunikačných sluţieb prostredníctvom káblovej televízie.

1.7.2. Udeľovanie výlučných práv v konkurenčnej súťaţi (franchise

bidding)

Ďalším prístupom, ako je moţné vysporiadať sa s prirodzeným monopolom, kde

konkurencia na trhu nie je efektívna, je umoţniť konkurencii prejaviť sa pri vstupe na trh,

t.j. organizovať tendre, v rámci ktorých bude udeľované výlučné právo (franšíza,

koncesia) na prevádzku a poskytovanie monopolných – infraštruktúrnych sluţieb, firme

ktorá predloţí najvýhodnejšiu ponuku. Franšízu získa tá firma, ktorá ponúkne, ţe bude

poskytovať infraštruktúrne sluţby za najniţšie ceny pri dodrţaní definovaných

podmienok kvality a bezpečnosti prevádzky.17

Víťazný subjekt sa získaním franšízy

zaväzuje, ţe bude poskytovať sluţby za navrhnuté ceny.

Víťazom je firma s najniţšími výrobnými nákladmi (produkčná efektívnosť)

a s najniţšími cenami (alokačná efektívnosť).18

Takouto formou súťaţe na spôsob aukcie

sa dosiahne to, ţe na trhu bude pôsobiť, ako monopol v danom čase, najefektívnejšia

firma a bude poskytovať sluţby za najniţšie moţné ceny, čím sa predíde monopolným

cenám a monopolnému zisku. Z hľadiska spoločenského blahobytu ide o jeho zvýšenie

v porovnaní so situáciou neregulovaného monopolu. Výsledný efekt veľmi závisí na

17 V prípade, ţe cena infraštruktúrnych sluţieb podlieha cenovej regulácii a následná strata je kompenzovaná

prostredníctvom štátnych dotácií, tak najvýhodnejšia ponuka je tá, v ktorej uchádzač ţiada najniţšie dotácie na

definovanú jednotku výkonu pri dodrţaní poţadovaných parametroch kvality. 18 Nie vţdy nutne musí síť o najniţšie ceny (napr. v draţbe kmitočtového spektra ide o najvyššie ceny) alebo

môţe síť aj o tzv. súťaţ krásy.

73

miere konkurencie medzi najefektívnejšími uchádzačmi, teda tými, ktorí predloţili

najniţšie cenové ponuky.

Logika udeľovanie výlučných práv organizovaním tendrov, resp. aukcií, spočíva

v tom, ţe konkurencia ex ante umoţní dosiahnuť niţšie ceny a eliminovať monopolný

zisk. Tým konkurencia ex ante má porovnateľné účinky ako priama konkurencia medzi

skutočnými poskytovateľmi na trhu. Týmto spôsobom je konkurencia vstupu na trh, t.j.

konkurencia ex ante, istým substitútom priamej konkurencie medzi viacerými

poskytovateľmi na trhu.

Teoreticky konkurencia ex ante môţe odstrániť všetky nedostatky prirodzeného

monopolu, avšak v reálnych podmienkach často vedie k nasledujúcim problémom:

kvalita víťaznej ponuky závisí na počte a efektívnosti konkurenčných ponúk,

víťaz, t.j. vlastník franšízy alebo koncesie, nie vţdy splní podmienky

deklarované vo svojej ponuke. Z tohto dôvodu monitorovanie a kontrola

dodrţiavania podmienok franšízy, resp. koncesie je potrebná, čo je spojené

s transakčnými nákladmi;

franšíza obsahuje často podmienky, ktoré sa následne v budúcnosti ukáţu ako

nesplniteľné. Hlavnou príčinou je to, ţe poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb

je komplikovaný proces a nie všetky moţné udalosti je moţné predvídať

s istotou v čase uzatvárania kontraktu. Napríklad, môţe dôjsť k výrazným

zmenám nákladov a dopytu, čo spôsobí, ţe fixne stanovené ceny v kontrakte uţ

nebudú efektívne. Z tohto dôvodu by kontrakt mal umoţňovať istú mieru

flexibility;

firma, ktorá získa franšízu, bude mať v budúcnosti informačnú výhodu

v porovnaní s potenciálnymi konkurentmi, čo môţe viesť k tomu, ţe budúce

tendre nemusia byť za rovnakých a nediskriminačných podmienok.

Franšíza

Prostredníctvom franšízy jej drţiteľ získava, počas stanoveného obdobia, právo

a povinnosť zabezpečiť prevádzku a poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb, pričom na

seba preberá určité komerčné riziká. Dĺţka platnosti takejto franšízy je spravidla od 10 do

30 rokov. Aktíva zostávajú vo vlastníctve štátu a drţiteľ franšízy ich získava do

74

prenájmu, t.j. stáva sa ich správcom. Vlastník franšízy je zodpovedný za ich prevádzku,

preberá na seba stanovené riziká (napr. riziko dopytu, nákladov a pod.). Franšíza

motivuje jej vlastníka zvyšovať trţby a správať sa efektívne. Jej súčasťou môţe byť

aj doloţka upravujúca podmienky poskytovania dotácií predovšetkým, ak je spojená

s poskytovaním sluţieb vo verejnom záujme.

Základné náleţitosti franšízy

Franšíza by mala upravovať všetky dôleţité aspekty spojené s poskytovaním danej

sluţby, jasne a jednoznačne definovať práva a povinnosti zúčastnených strán, postup jej

realizácie a obsahovať ustanovenia upravujúce mimoriadne udalosti.

Mala by obsahovať:

podrobnú charakteristiku poskytovanej sluţby a charakteristiku trhu,

mieru exkluzivity,

charakteristiku aktív a ich hodnoty,

obdobie platnosti kontraktu,

investičné a iné povinnosti,

určenie cien a definovanie mechanizmu ich zmien v dôsledku inflácie,

mechanizmus kontroly a sankcie,

podmienky a mechanizmus zmeny kontraktu,

podmienky ukončenia kontraktu.

1.7.3. Štátne podniky

Podstatou štátom vlastnených podnikov je zabezpečiť, aby podnikali vo verejnom

záujme. V miere priamej kontroly riadenia monopolných podnikov sa tento prístup líši od

ostatných, kde sa predpokladá súkromné vlastníctvo.

Štátne vlastníctvo má umoţniť dosiahnuť zvýšenie spoločenského blahobytu

efektívnejšie, keďţe:

umoţní priamu kontrolu riadenia týchto podnikov štátom,

cieľom monopolu v štátnom vlastníctve môţe byť maximalizácia spoločenského

blahobytu a nie maximalizácia zisku.

75

Ţivot však ukázal, ţe štátne podniky boli, a často aj sú, zneuţívané na rôzne politické

ciele. Z tohto dôvodu, aby sa dosiahla väčšia miera nezávislosti riadenia týchto podnikov,

tak mnohé vlády (aj z iných dôvodov) pristúpili k ich privatizácii alebo korporatizácii, t.j.

transformácii na prevaţne akciové spoločnosti, ponechané vo vlastníctve štátu a

podriadené ekonomickej regulácii nezávislými regulačnými úradmi.

Rozdiely medzi štátnym a súkromným podnikom

Primárnym cieľom podnikov v súkromnom vlastníctve je maximalizácia zisku.

Keďţe ciele a motivácie manaţérov môţu byť iné, tak je potrebné vytvoriť určité

mechanizmy, ktoré zabezpečia, ţe manaţment bude konať v súlade s týmto cieľom. Ide

predovšetkým o nasledujúce mechanizmy:

Finančné kompenzácie. Výška finančných kompenzácií (bonusy, dividendy na

akcie, odmeny a pod.) často závisia od hospodárenia firmy. To motivuje

manaţment zvyšovať zisk, a tým aj svoj súkromný blahobyt.

Trh práce. Manaţér, ktorý svojim konaním zvyšuje ziskovosť firmy, zvyšuje

zároveň aj svoju reputáciu úspešného manaţéra, čo následne zvyšuje jeho

hodnotu na trhu práce.

Výpoveď. Ak firma dosahuje zlé výsledky, tak vlastníci môţu pristúpiť

k odvolaniu manaţmentu a k menovaniu nových manaţérov. Výmena

neúspešných manaţérov môţe značne poškodiť ich reputáciu, a tým zníţiť ich

hodnotu na trhu práce.

Kapitálový trh. Firma, ktorá je riadená neefektívne, predstavuje ziskovú

príleţitosť pre investorov. V dôsledku neefektívnosti je hodnota jej akcií

podhodnotená a investori môţu kúpiť významný podiel v danej spoločnosti,

a následne vymenovať nové vedenie.

Otázkou ostáva, či existujú podobné mechanizmy, ktoré by motivovali manaţérov

štátnych podnikov zvyšovať spoločenský blahobyt. Z nasledujúcich dôvodov tomu tak

nie je:

Spoločenský blahobyt je len ťaţko merateľný a kvantifikovateľný cieľ.

Nejednoznačná merateľnosť umoţňuje manaţérom správať sa svojvoľne

a sledovať aj iné ciele.

76

Neexistencia tlaku kapitálového trhu. Keďţe štátne vlastníctvo je neprenosné

a prípadná neefektívnosť sa neprajaví hneď na trhu zníţením hodnoty firmy, tak

sa manaţéri nemusia obávať, ţe štátna firma bude prevzatá iným subjektom. To

môţe zniţovať ich obozretnosť v riadení a poskytuje priestor na sledovanie

vlastných záujmov.

Mäkké rozpočtové obmedzenia. Štátna firma vo všeobecnosti nemôţe

skrachovať, čo poskytuje priestor na neefektívne rozhodnutia a individualizáciu

úţitku z nakladania so štátnym majetkom a kolektivizáciu prípadných strát.

Vo všeobecnosti je moţné tvrdiť, ţe štátne podniky stanovujú spravidla niţšie ceny,

menej často vyuţívajú cenovú diskrimináciu a dosahujú niţší zisk. Vo všeobecnej rovine

je ťaţké posúdiť, či súkromné alebo verejné vlastníctvo prináša väčší spoločenský

blahobyt, aj keď štátne podniky stanovujú niţšie ceny, ale na druhej strane súkromné

podniky dosahujú väčší zisk, sú efektívnejšie a viac orientované na zákazníkov.

Trend za posledných 30 rokov je však taký, ţe vlády pristupujú k úplnej alebo

čiastočnej privatizácii štátnych monopolov a následnej regulácii súkromných

monopolných poskytovateľov. Privatizácia často vedie k vyššej produkčnej a alokačnej

efektívnosti, keďţe je často sprevádzaná stanovením efektívnejších cien.

1.7.4. Ekonomická regulácia

Ekonomická regulácia predstavuje posledný prístup k riešeniu nedostatkov

prirodzeného monopolu.

Nech sú zamestnanci regulačného úradu akokoľvek dobre informovaní, a nech cieľom

ich konania je len maximalizácia spoločenského blahobytu, aj tak nikdy nebudú schopní

dosiahnuť spoločenský blahobyt v takej miere, a tak efektívne, ako dobre fungujúce trhy.

Výhody konkurencie v porovnaní s reguláciou sú nasledovné:

významne obmedzuje priestor pre dosahovanie tzv. politickej renty,

významne obmedzuje priestor pre oportunistického konanie regulačných úradov,

niţšia asymetria informácií,

konkurencia účinnejšie poskytuje podnety pre uspokojovanie potrieb a záujmov

zákazníkov.

77

1.7.4.1. Náklady regulácie

Regulačný proces je časovo náročný a jeho administrácia si vyţaduje značné náklady.

Priame náklady, spojené s reguláciou, zahŕňajú administratívne náklady regulačných

agentúr a náklady regulovaných firiem vyvolané potrebou dodrţiavať predpisy, náklady

spojené s vypracovaním analýz a s vyjednávaním so zamestnancami regulačných úradov.

Okrem toho môţe mať regulácia za následok aj rozličné nepredvídateľné dôsledky,

ktoré môţu mať negatívny dopad na zákazníkov (nepriame náklady regulácie).

Napríklad, neopodstatnene prísna regulácia môţe byť prekáţkou vstupu do odvetvia, čo

sa následne na trhu môţe prejaviť vo forme vyšších cien, menšej ponuky konkurujúcich

si produktov a pod.

1.7.4.2. Regulačný úrad

Regulačný úrad (regulátor) je štátny orgán, ktorého poslaním je odstraňovať a

predchádzať moţným zlyhaniam trhu v sieťových odvetviach. Poslaním regulačného

úradu je vytvárať v oblasti, kde neexistuje prirodzená konkurencia ale monopol,

prostredie blízke konkurenčnému prostrediu. Musí pritom však dbať na ochranu záujmov

spotrebiteľov, rovnako ako aj na záujmy investorov.

Účinný regulátor musí byť do určitej miery nezávislý na vláde pri beţnom

kaţdodennom rozhodovaní. Avšak, absolútna nezávislosť nie je ani moţná a ani ţiaduca.

Regulátor by si nemal určovať a vykonávať svoju vlastnú agendu, ale mal by realizovať

zámery vlády a prijímať rozhodnutia v rámci zákonom stanovených kompetencií. Jeho

činnosť by mala podliehať istej forme štátnej kontroly. Regulátor by mal byť absolútne

nezávislý od regulovaných firiem, inak by mohlo dochádzať ku konfliktu záujmov.

Funkcia regulátora

Regulačné úrady sa navzájom líšia v rozsahu právomoci a zodpovednosti. Medzi

typické funkcie regulátora patrí:

vytvorenie stabilného, efektívneho a dôveryhodného regulačného rámca,

regulácia cien a kvality sluţieb,

definovanie štandardov a noriem,

78

monitoring a analyzovanie trhu,

udeľovanie licencií,

podpora hospodárskej súťaţe v odvetví,

urovnávanie spotrebiteľských a iných sporov.

Hlavnou úlohou regulátora je vytvoriť fungujúce a stabilné podnikateľské prostredie,

ktoré bude atraktívne pre investorov a bude ich podnecovať k realizácii investícií, ktoré

sú nevyhnutné pre efektívne uspokojenie dopytu a zavádzanie nových sluţieb. To si

vyţaduje, aby investori mali istotu a dôveru v to, ţe nezávislý regulátor bude regulovať

trh objektívne a transparentne.

Vzhľadom na to, ţe sieťové odvetvia sú charakteristické dlhodobou ţivotnosťou

veľmi špecifických aktív bez hodnotovo porovnateľného alternatívneho vyuţitia, tak

dôveryhodnosť regulátora je zásadná z hľadisko toho, aby regulované firmy boli ochotné

investovať a nevystavovali sa tým zbytočnému riziku znehodnotenia hodnoty svojich

investícií, v dôsledku neočakávaných zmien v regulačnej politike, napríklad výrazným

zníţením regulovaných cien. V takom prípade by regulované firmy neboli ochotné

investovať, alebo by zniţovali objem investícií na minimálnu potrebnú úroveň, čo by

v budúcnosti mohlo mať negatívny dopad na kvalitu a dostupnosť sluţieb.

Dôveryhodnosť regulátora je teda veľmi dôleţitá a závisí na spôsobe akým vykonáva

svoju činnosť. Regulačný proces je dôveryhodný, ak zúčastnené strany môţu veriť, ţe

deklarované zámery a záväzky regulátora budú dodrţané. Na základe regulačnej praxe

a skúseností boli definované zásady a princípy tzv. "dobrej regulácie", ktoré by mal

regulátor dodrţiavať, ak sa chce stať dôveryhodným partnerom regulovaných firiem.

Regulačný proces by mal byť:

konzistentný,

zodpovedný,

transparentný,

otvorený,

predvídateľný,

profesionálny.

79

Zásady dobrej regulácie:

Konzistentnosť

Regulačné predpisy a rozhodnutia by nemali byť v rozpore (protirečiť si), ale by mali

na seba nadväzovať, resp. vzájomne sa dopĺňať a tvoriť tak konzistentný systém. Takáto

konzistentnosť v rozhodovaní regulátora umoţňuje zainteresovaným stranám

(stackholders), na jednej strane predvídať budúce konanie regulátora, a na druhej strane

zvyšovať zodpovednosť regulátora.

Zodpovednosť

Právomoc regulátora stanoviť ceny a parametre kvality regulovaných sluţieb je veľmi

účinným nástrojom prerozdeľovania renty medzi zainteresovanými stranami. Bez tlaku

zodpovednosti môţe mať regulátor značný priestor pre oportunizmus. Preto nezávislosť

a právo konať musia byť adekvátne vyváţené záväzkom niesť zodpovednosť za svoje

konanie. To si vyţaduje, aby regulátor jasne stanovil postup rozhodovania, všetky svoje

rozhodnutia publikoval spoločne s ich zdôvodnením, s cieľom umoţniť zainteresovaným

stranám lepšie pochopiť ich logiku a verejne ich sprístupnil. Zároveň by mal byť

definovaný a vytvorený efektívny odvolací mechanizmus, ktorý taktieţ zvýši

zodpovednosť regulátora.

Transparentnosť

Všetky regulačné pravidlá, predpisy, rozhodnutia a dohody by mali byť verejne

publikované a dostupné, aby sa minimalizoval priestor pre svojvoľné rozhodnutia

regulátora. V opačnom prípade by regulátor mohol byť náchylný k svojvoľnému a

oportunistickému (bezzásadovému) rozhodovaniu. Tým transparentnosť zniţuje

pravdepodobnosť, ţe regulačné rozhodnutia budú nesprávne, nevyváţené, neobjektívne,

arbitrárne alebo diskriminačné.

Otvorenosť

Regulované firmy by mali mať právo predkladať svoje stanoviská a moţnosť

konzultovať rozhodnutia prijaté regulátorom. Moţnosť konzultácie môţe byť prospešná

aj pre samotného regulátora, nakoľko mu môţe umoţniť lepšie pochopiť dôsledky

80

svojich rozhodnutí na účastníkov trhu. Takáto otvorenosť je prospešná aj pre budovanie

dôvery regulovaných firiem v regulátora a samotný regulačný proces, čím môţe výrazne

prispieť aj k väčšej akceptácii prijatých rozhodnutí.

Predvídateľnosť

Rozhodnutia regulačných orgánov by mali vychdázať z definovaných princípov, ktoré

budú platné aj pre budúce prípady (bez ohľadu na ich špecifiká). Takéto stabilné pravidlá

rozhodovania robia reguláciu predvídateľnou.

Profesionalizmus

Správne a odborne zdôvodnené rozhodnutia môţu prijímať iba vysoko kvalifikovaní

pracovníci so zodpovedajúcou úrovňou teoretických znalostí a praktických skúseností.

Zamestnať takýchto expertov si vyţaduje zaujímavé finančné ohodnotenie a vytvorenie

vhodných pracovných podmienok.

1.7.4.3. Rozsah ekonomickej regulácie

Vo všeobecnosti je moţné ekonomickú reguláciu rozdeliť na:

1. reguláciu hospodárskej súťaţe,

2. reguláciu podnikania.

1. Regulácia hospodárskej súťaţe

Hospodárska súťaţ (konkurencia) medzi výrobcami tovarov alebo medzi dodávateľmi

sluţieb je hlavným koordinačným mechanizmom trhovej ekonomiky. Konkurencia

podnecuje podniky k vyššej efektívnosti, núti ich reagovať na meniace sa potreby

zákazníkov, prispieva k zvyšovaniu kvality produktov, k zniţovaniu cien, a tým aj

k zvyšovaniu reálnych príjmov ľudí. Pôsobí ako prostriedok difúzie moci

a zodpovednosti.

Intenzita hospodárskej súťaţe v prípade prirodzeného monopolu je veľmi obmedzená,

a preto regulačné úrady pristupujú k regulácii jeho podnikania, s cieľom zabrániť

zneuţívaniu monopolného postavenia na trhu, prípadne rozširovaniu monopolu do

vertikálne nadväzujúcich segmentov odvetvia.

81

Regulácia hospodárskej súťaţe zahŕňa:

Vydávanie licencií alebo povolení podnikať novým operátorom.

Odstraňovanie prekáţok vstupu na trh a podpora hospodárskej súťaţe

v konkurenčných častiach odvetvia.

Definovanie alebo schvaľovanie podmienok poskytovania prístupu na

infraštruktúru, t.j. podmienok poskytovania infraštruktúrnych sluţieb.

Obmedzovanie moţnej koncentrácie v odvetví, čo si vyţaduje schvaľovanie

fúzií a akvizícií.

Riešenie otázky vertikálnej integrácie, ktorá zohráva v sieťových odvetviach

významnú úlohu. Súvisí s otázkou, do akej miery môţe podnik slobodne

rozširovať predmet svojho podnikania v smere k dodávateľom alebo

odberateľom, a to prostredníctvom rôznych foriem majetko-právnych prepojení

(fúzie, akvizície, partnerstvá), alebo budovaním vlastných prevádzok, a opačne

do akej miery môţe štát, v mene ochrany alebo podpory zvyšovania

hospodárskej súťaţe v odvetví, nariadiť reštrukturalizáciu alebo eventuálne

aj rozdelenie integrovaného operátora na menšie podnikateľské jednotky.

Napríklad:

Môţe prevádzkovateľ ţelezničnej siete poskytovať tieţ prepravné sluţby?

Odpoveď na túto otázku si vyţaduje zohľadniť dva aspekty:

ad1) prípadný integrovaný operátor dosiahne úspory z rozsahu a zo

sortimentu – čo bude mať za následok zníţenie celkových nákladov na

poskytovanie prepravných sluţieb a prevádzku infraštruktúry, čo je zo

spoločenského hľadiska ţiaduce,

ad2) integrovaný ţelezničný operátor, nakoľko bude monopolným

vlastníkom a prevádzkovateľom ţelezničnej siete, bude náchylný zneuţívať

svoje monopolné postavenie na trhu s infraštruktúrnymi sluţbami, čím bude

zvýhodňovať seba, a tým diskriminovať, znevýhodňovať a inými spôsobmi

obmedzovať konkurujúcich dopravcov pôsobiacich na prepravnom trhu, čím sa

naruší základná poţiadavka rovnosti podmienok podnikania v odvetví, čo

povedie k zhoršeniu podmienok podnikania v danom odvetví a môţe odradiť

82

nových dopravcov od vstupu na prepravný trh, čo je zo spoločenského hľadiska

neţiaduce.

Preto si riešenie otázky vertikálnej integrácie vyţaduje porovnať moţné výnosy

plynúce z integrácie činností (úspory z rozsahu výroby a zo sortimentu) s moţnými

nákladmi vyvolanými menším počtom konkurentov na trhu, čo môţe viesť k vyšším

cenám a niţšej kvalite sluţieb.

Zo sveta sú známe prípady tzv. nútenej reštrukturalizácie alebo dokonca rozdelenie

integrovaného monopolu oddelením monopolnej prevádzky infraštruktúry a potenciálne

konkurenčných aktivít do samostatných podnikateľských jednotiek (tzv. vertikálna

separácia). Často uvádzaným príkladom takéhoto núteného „rozbitia“ je štátom nariadené

rozdelenie súkromnej firmy AT&T v roku 1984. Iným príkladom môţe byť aj

reštrukturalizácia sieťových odvetví v SR (napr. ţelezničná doprava, elektroenergetika,

plynárenstvo).

2. Regulácia podnikania

Prostredníctvom regulácie podnikania sa regulátor usiluje zmeniť podnikateľské

praktiky a postupy firiem v odvetví. Všeobecne platí, ţe administratívna regulácia

podnikania je iba nedokonalou náhradou regulácie konkurenciou. Administratívna

regulácia podnikania zahŕňa:

reguláciu cien – v zmysle regulácie úrovne a štruktúry cien (tarify),

reguláciu výrobných a prevádzkových postupov,

reguláciu kvality výrobkov alebo sluţieb.

V nasledujúcej časti knihy sa budeme zaoberať len problematikou cenovej regulácie.

Problematika regulácie výrobných a prevádzkových postupov a regulácie kvality je mimo

rámca tejto učebnice.

1.8. Cenová regulácia

Cenová regulácia je hlavným nástrojom regulácie podnikania v sieťových odvetviach.

Podľa ekonomickej teórie, regulácia cien je opodstatnená len v tých prípadoch, keď by

neregulovaný trh viedol k neefektívnym cenám. Ak na trhu vládne dokonalá konkurencia,

potom podľa ekonomickej teórie, účastníci svojim konaním na takomto trhu vygenerujú

83

cenu, ktorá bude maximalizovať spoločenský blahobyt. Trhová cena, ktorá maximalizuje

spoločenský blahobyt, sa tieţ nazýva optimálna alebo efektívna cena. Len pri efektívnej

cene spotrebitelia platia za daný výrobok (sluţbu) skutočnú hodnotu vzácnych zdrojov

spotrebovaných na jeho výrobu, t.j. celkové spoločenské náklady. Súčasne sú pri

optimálnych cenách vzácne výrobné faktory alokované v spoločnosti efektívne, čo inak

povedané znamená, ţe sú v ekonomickom systéme vyrábané práve tie statky, ktoré

prinášajú ľuďom najvyšší moţný úţitok (tzv. alokačná efektívnosť). Keďţe efektívna

cena má takéto „správne vlastnosti“, tak jej dosiahnutie alebo priblíţenie sa k nej, sa

stáva častým cieľom cenovej regulácie.

Ak na trhu s infraštruktúrnymi sluţbami alebo na trhoch s finálnymi sluţbami

(maloobchodný trh) nie je účinná hospodárska súťaţ, potom môţe byť potrebné

regulovať ceny, ktoré podniky s dominantným postavením stanovia. Bez cenovej

regulácie by ceny boli buď:

Príliš vysoké. Neregulovaný, t.j. zisk maximalizujúci monopolný

prevádzkovateľ siete stanoví monopolné ceny za pouţitie infraštruktúry (za

poskytnutie infraštruktúrnych sluţieb). Neregulovaný, t.j. zisk maximalizujúci

poskytovateľ finálnych sluţieb stanový ceny za finálne sluţby, ktoré budú

vyššie ako efektívne ceny – ceny generované trhom dokonalej konkurencie. To

by malo za následok ich niţšiu spotrebu a viedlo by to k strate spoločenského

blahobytu (strata mŕtvej váhy).

Deformujúce konkurenčné prostredie. Poskytovatelia finálnych alebo

infraštruktúrnych sluţieb (integrovaný operátor) s trhovou silou by sa mohli

pokúsiť vyuţiť svoje dominantné postavenie s cieľom zvýšenia podiel na

maloobchodnom trhu vyuţitím cenových praktík ako sú: kríţové dotovanie cien,

stláčanie marţe, predátorské ceny a pod.

V ďalšej časti budeme predpokladať, ţe na trhu finálnych sluţieb ţiadny poskytovateľ

nemá dominantné postavenie na trhu, a teda len prevádzkovateľ siete má monopolné

postavenie na trhu s infraštruktúrnymi sluţbami.

84

1.8.1. Ciele cenovej regulácie

Cenová regulácia by mala zabrániť monopolnému prevádzkovateľovi infraštruktúry

vyuţívať svoje monopolné postavenie na získanie monopolnej renty a snaţiť sa priblíţiť

k cenám, ktoré by existovali v konkurenčnom prostredí. Je teda moţné tvrdiť, ţe

primárnym cieľom cenovej regulácie je zvýšiť ekonomickú efektívnosť. Cenová

regulácia by mala viesť k vyššej efektívnosť na strane ponuky aj dopytu. Zvýšenie

efektívnosti na strane ponuky je moţné dosiahnuť tým, ţe cena bude vysielať správne

signály a podnety prevádzkovateľovi infraštruktúru:

k zabezpečeniu jej efektívnej prevádzky, čo znamená efektívne prideľovanie jej

kapacity poskytovateľom finálnych sluţieb, čo bude viesť ku krátkodobému

zvýšeniu efektívnosti a

zvyšovať kapacitu siete v správnom čase a na správnom mieste (úzkych prvkov

siete) a modernizovať infraštruktúru, čo bude viesť k dlhodobému zvýšeniu

efektívnosti.

Zvýšenie efektívnosti na strane dopytu je moţné dosiahnuť tým, ţe cena bude

vysielať správne signály a podnety k efektívnej spotrebe infraštruktúrnych sluţieb.

Ekonomická teória definovala tri ukazovatele miery efektívnosti.

1. Produkčná efektívnosť. Produkčná efektívnosť je dosiahnutá vtedy, keď firma

vyrába dané mnoţstvo outputu pri čo najniţších moţných nákladoch. Má dva súvisiace

aspekty. Prvý aspekt sa týka optimálnej kombinácie výrobných faktorov (kapitál,

pracovná sila atď.). Aká kombinácia výrobných faktorov minimalizuje celkové náklady

na výrobu daného mnoţstva produkcie? Druhý aspekt sa týka schopnosti manaţmentu

riadiť firmu tak, aby dané mnoţstva produkcie bolo vyrobené pri optimálnom mnoţstve

výrobných faktorov a pri čo najniţších moţných nákladoch, čo zabezpečí efektívne

vyuţitie obmedzených zdrojov firmy. Produkčná efektívnosť úzko súvisí s konceptom

manaţérskej neefektívnosti (v angličtine X-inefficiency), ku ktorej dochádza vtedy, keď

firma v dôsledku neefektívnej organizácie a riadenia nie je schopná vyprodukovať dané

mnoţstvo produkcie pri optimálnom mnoţstve výrobných faktorov, čo znamená ţe

dochádza k plytvaniu obmedzených zdrojov firmy.

85

2. Alokačná efektívnosť. Alokačná efektívnosť je dosiahnutá vtedy, keď sú vzácne

zdroje efektívne pouţité na výrobu tých výrobkov a sluţieb, ktoré spoločnosti prinesú

maximálny úţitok a zároveň sú tieto statky spotrebované tými, ktorým prinesú najvyšší

úţitok. Vtedy dochádza k maximalizácii alokačnej efektívnosti alebo tieţ maximalizácii

spoločenského blahobytu. Predpokladom maximalizácie alokačnej efektívnosti je, aby

trhové ceny statkov správne (úplne) odráţali celkové spoločenské náklady spojené s ich

efektívnou výrobou a celkový spoločenský úţitok plynúci z ich spotreby.

3. Dynamická efektívnosť. Dynamická efektívnosť nastáva vtedy, keď dochádza

k zmene vyuţitia vzácnych výrobných faktorov v čase, v zmysle ich efektívnejšieho

vyuţitia. To znamená, ţe výrobné faktory sú v čase presúvané z jedného efektívneho

vyuţitia k inému, efektívnejšiemu, čo má za následok zvyšovanie alokačnej efektívnosti

v čase. K tomu môţe dochádzať len vtedy, keď trhové ceny správne reflektujú

spoločnosťou vnímanú mieru vzácnosti, a tým vysielajú (poskytujú) informáciu

výrobcom o miere relatívnej vzácnosti jednotlivých ekonomických statkov, čo ich

následne podnecuje k zmene vyuţitia vzácnych zdrojov. V praktickej rovine to znamená,

ţe firmy budú motivované investovať v optimálnej miere a čase, a tým zvyšovať kvalitu

výrobkov a sluţieb, zniţovať náklady výroby, čo bude viesť k zvýšeniu spoločenského

blahobytu v čase.

Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe ak primárnym cieľom cenovej regulácie je

zvyšovanie ekonomickej efektívnosti, tak zároveň jej cieľom je tieţ zvyšovať:

alokačnú efektívnosť (minimalizovať stratu mŕtvej váhy), čo v prípade

infraštruktúrneho monopolu znamená zníţiť zisk monopolu na primeranú

úroveň stanovením cien v blízkosti úrovne efektívnych cien (na úrovni

hraničných alebo prírastkových nákladov), ktoré budú podnecovať monopol

poskytovať infraštruktúrne sluţby v rozsahu pribliţujúcemu sa optimálnemu

mnoţstvu,

produkčnú efektívnosť, čo znamená podnecovať infraštruktúrny monopol

k zniţovaniu nákladov,

dynamickú efektívnosť, čo znamená podnecovať infraštruktúrny monopol

k realizácii efektívnych investícií.

86

Nakoľko nie je moţné maximalizovať všetky tri zloţky ekonomickej efektívnosti

súčasne, tak sa regulátor musí rozhodnúť pre istý kompromis medzi nimi.

Regulácia cien môţe mať za cieľ, často aj má, dosiahnutie zároveň aj iných cieľov.

Tieto ciele je moţno rozdeliť do 4 nasledujúcich skupín:

1. Zabezpečiť finančnú ţivotaschopnosť regulovanej firmy.

2. Dosiahnuť istú mieru spravodlivosti v distribúcii blahobytu.

3. Podporiť hospodársku súťaţ v odvetví v potenciálne konkurenčných

segmentoch.

4. Zabezpečiť vysokú kvalitu poskytovaných sluţieb.

1. Zabezpečiť finančnú ţivotaschopnosť regulovanej firmy

Cieľom je zabezpečiť, aby regulovaný subjekt za poskytovanie svojich sluţieb mohol

získať primerané výnosy, ktoré mu umoţnia:

uhradiť celkové náklady výroby, vrátane nákladov na kapitál a utopené náklady,

financovať súčasné a budúce investície.

Ak výnosy budú niţšie, tak regulovaná firma môţe byť nútená zníţiť objem investícií,

kvalitu poskytovaných sluţieb a eventuálne aj odísť z trhu.

Primerané výnosy sú často označované ako minimálna úroveň poţadovaných výnosov

(„revenue requirement“).

2. Dosiahnuť istú mieru spravodlivosti v distribúcii blahobytu

Maximalizáciu ekonomickej efektívnosti nerieši otázku distribúcie (rozdelenia)

blahobytu medzi jednotlivcami alebo jednotlivými skupinami v spoločnosti. Otázka

rovnosti, resp. spravodlivej distribúcie nákladov a výnosov, v súvislosti s cenovou

reguláciou, často ovplyvňuje rozhodnutie regulačných úradov. Vo svojom rozhodovaní

regulátory často zohľadňujú nasledujúce dva aspekty spravodlivej distribúcie blahobytu:

Distribúcia blahobytu vo vzťahu operátor – spotrebiteľ.

Ľudia spravidla nepovaţujú za spravodlivé, keď monopolní prevádzkovatelia

infraštruktúry dosahujú tzv. „vysoké zisky na úkor spotrebiteľov“ bez podstatného

zvýšenia kvality poskytovaných sluţieb. Z tohto dôvodu sa regulačné úrady usilujú

zabezpečiť, aby aj spotrebitelia mali úţitok z úspor, ktoré prevádzkovatelia infraštruktúry

87

dosiahnu v dôsledku technologického pokroku, vo forme niţších cien (napr.

prostredníctvom regulácie cenového koša).

Distribúcia blahobytu vo vzťahu spotrebiteľ – spotrebiteľ.

Ide o zabezpečenie spravodlivej distribúcie blahobytu medzi jednotlivými

pouţívateľmi siete (poskytovateľmi finálnych sluţieb) a medzi jednotlivými skupinami

spotrebiteľov finálnych sluţieb, s cieľom predchádzať moţným formám diskriminácie

medzi nimi.

3. Podporiť hospodársku súťaţ v potenciálne konkurenčných segmentoch

Pri určovaní regulovaných cien za pouţitie infraštruktúry niektorí regulátory

zohľadňujú aj moţnosť podpory vstupu nových poskytovateľ na trh finálnych sluţieb.

Cena za pouţitie infraštruktúry nesmie byť príliš nízka, aby neprilákala na trh

neefektívnych poskytovateľov, na úkor niţšieho zisku prevádzkovateľa siete a zároveň

príliš vysoká, čím by umoţnila prevádzkovateľovi siete dosiahnuť neprimerane vysoký

zisk na úkor spotrebiteľov a poskytovateľov finálnych sluţieb.

4. Zabezpečiť vysokú kvalitu poskytovaných sluţieb

Cenová regulácia môţe vplývať aj na kvalitu poskytovaných produktov. Môţe

podnecovať monopol k zniţovaniu kvality poskytovaných sluţieb, s cieľom zníţiť

náklady, a tým zvýšiť zisk. Z tohto dôvodu regulačné úrady venujú problematike kvality

značnú pozornosť. Ich úlohou je zabezpečiť aby cenová regulácia nemala za následok

zniţovanie kvality, a naopak aby podnecovala monopol k zvyšovaniu kvality svojich

produktov.

1.8.2. Krátkodobé náklady

Celkové náklady na výrobu určitého produktu predstavujú peňaţné ocenenie

spotreby všetkých výrobných faktorov potrebných na jeho výrobu. Predstavujú súčet

fixných a variabilných nákladov.

88

Obrázok 1.18. Štruktúra nákladov

Variabilné náklady – sú náklady, ktoré sa menia so zmenou rozsahu výroby. Dva

často pouţívané spôsoby merania variabilných nákladov sú: prírastkové (inkrementálne)

náklady a marginálne (hraničné) náklady.

Prírastkové náklady – vyjadrujú zmenu v celkových nákladoch v dôsledku zmeny

výroby presne definovaného prírastku. Najčastejšie sa, ako prírastok, pouţíva konkrétny

produkt. V tom prípade prírastkové náklady vyjadrujú, ako sa zmenia celkové náklady

výroby, ak firma začne (v určitom mnoţstve) alebo úplne prestane vyrábať daný produkt.

Marginálne náklady – vyjadrujú ako sa zmenia celkové náklady výroby v dôsledku

zvýšenia alebo zníţenia výroby o jednu jednotku určitého produktu. Marginálne náklady

Fixné náklady

Celkové náklady

Zdruţené náklady

Spoločné náklady

Variabilné

náklady

Zdieľané náklady

Špecifické fixné

náklady

Marginálne

náklady

Prírastkové

náklady

89

sú „limitným“ prípadom prírastkových nákladov, kde prírastok predstavuje dodatočnú

jednotku produktu.

Fixné náklady sú tie druhy nákladov, ktoré sa nemenia so zmenou rozsahu výroby,

v rámci výrobnej kapacity. Špecifickým druhom fixných nákladov sú utopené náklady.

Fixné náklady firmy, ktorá vyrába viacero produktov je moţné rozdeliť na:

Produktovo špecifické fixné náklady (Service-specific fixed costs). Sú fixné

náklady, ktoré firma musí vynaloţiť, ak chce vyrábať daný produkt. Tomuto

druhu fixných nákladov sa môţe firma vyhnúť len tým, ţe prestane daný

produkt vyrábať.

Zdieľané náklady (Shared costs). Sú fixné náklady spôsobené výrobou skupiny

produktov (viac ako jedným produktom, ale nie všetkými produktami), t.j. sú to

fixné náklady len tejto skupiny produktov a netýkajú sa výroby iných produktov.

Ich výška sa nemení so zemnou výroby konkrétneho produktu z danej skupiny,

a ani v prípade, ak sa firma rozhodne prestať vyrábať jeden alebo viac produktov

z danej skupiny produktov. Tomuto druhu fixným nákladov sa môţe firma

vyhnúť len tým, ţe prestane vyrábať danú skupinu produktov, t.j. všetky

produkty skupiny.

Spoločné náklady (Common costs). Sú fixné náklady spôsobené výrobou

všetkých produktov, t.j. sú zdieľané všetkými produktami firmy.19

Okrem produktovo špecifických fixných nákladov, všetky ostatné fixné náklady nie je

moţné priamo priradiť konkrétnemu produktu, a preto je potrebné ich čo

najobjektívnejšie, prostredníctvom kalkulácie nákladov, priradiť k finálnym produktom.

Kalkulácia nákladov jednotlivých produktov má veľký význam pre cenovú reguláciu, a

preto poţiadavka čo najväčšej objektívnosti je dôleţitá z toho hľadiska, ţe výška

nákladov produktu ovplyvňuje do istej miery výšku regulovanej ceny.

19 Špecifickým druhom spoločných nákladov sú zdruţené náklady, ktoré firma znáša vtedy, keď dva alebo

viac produktov je vyrábaných spoločne vo fixnom pomere. Jedná sa o zdruţenú výrobu, a takto vyrábané produkty sa často nazývajú zdruţené produkty. Zdruţené náklady sa menia proporcionálne k zmene objemu

výroby zdruţených produktov, nemenia sa so zmenou výroby len jedného produktu zo zdruţených produktov.

90

1.8.2.1. Kalkulácia nákladov

Kalkulácia nákladov produktu si vyţaduje relatívne jednoduchý postup v prípade, ţe

firma vyrába len jeden výrobok, alebo poskytuje len jednu sluţbu. V takomto prípade

neexistujú v štruktúre nákladov firmy ţiadne spoločné alebo zdieľané náklady. Náklady

na jednotku daného produktu sa teda vypočítajú jednoduchým podielom celkových

výrobných nákladov a počtom vyrobených jednotiek.

O niečo náročnejší je postup v prípade, ak firma vyrába dva alebo viac produktov, čo

si ukáţeme na nasledujúcom príklade.

Príklad:

Predpokladajme, ţe firma vyrába nasledujúcich 5 rôznych produktov, ktoré si

označíme veľkými písmenami: A, B, C, D, E. V štruktúre nákladov firmy budú niektoré

náklady spoločné všetkým alebo niektorým produktom, ako je to moţné vidieť na

nasledujúcom obrázku 1.19.

Obrázok 1.19. Štruktúra nákladov firmy vyrábajúcej viac produktov

Spoločné náklady

Zdieľané náklady Zdieľané náklady

Fixné náklady

Produkt

A Produkt

B

Produkt C

Produkt D

Produkt E

Variabilné náklady Variabilné náklady Priamo pripočítateľné náklady

91

Z obrázku 1.19. je moţné vidieť, ţe variabilné náklady (prípadne aj produktovo-

špecifické fixné náklady) sú priamo priraditeľné konkrétnemu produktu. Z tohto dôvodu

sa tieţ nazývajú priame náklady. Ostatné náklady nie sú priamo priraditeľné

konkrétnemu produktu. Z tohto dôvodu sa tieţ nazývajú nepriame náklady. Nepriame

náklady musia byť rozvrhnuté na jednotlivé produkty prostredníctvom rozvrhovej

základne.

Záverom môţeme zhrnúť, ţe firma vyrábajúca len jeden produkt má len priame

náklady. Firma vyrábajúca viac produtov20

má nevyhnutne priame (variabilné náklady,

prípadne len ich časť a produktovo-špecifické fixné náklady) a aj nepriame náklady

(spoločné, zdruţené a zdieľané náklady).

Dôleţitou otázkou v súvislosti s kalkuláciou nákladov je, či kalkulácia má byť

zostavená na základe účtovných alebo ekonomický nákladov. Tejto téme sa budeme

venovať v nasledujúcej časti.

1.8.2.2. Nákladové modely

Základným rozlišovacím znakom nákladových modelov je to, či vychádza

z historických (účtovných) nákladov alebo z ekonomických (reprodukčných) nákladov.

Prvý prístup sa v anglickej ekonomickej literutúre označuje ako forward-looking cost

approach a druhý ako backward-looking approach.

Ekonomické náklady

Podstatou ekonomických nákladov je, ţe oceňujú aktíva firmy na základe ich

aktuálnej trhovej hodnoty, resp. na základe reprodukčnej obstarávacej ceny.

Reprodukčná obstarávacia cena nám hovorí, za akú cenu by sme mohli kúpiť

v súčasnosti na trhu aktívum, ktoré nám poskytne kvalitatívne aj kvantitatívne tie isté,

resp. porovnateľné sluţby. Tým umoţní ocenenie aktív na základe ich reprodukčnej

obstarávacej ceny zohľadniť aj technologický pokrok a zvyšujúcu sa produktivitu aktív.

V mnohých prípadoch sa reprodukčná obstarávacia cena významne líši od účtovnej

hodnoty aktív. Napríklad v časoch vysokej inflácie môţe byť reprodukčná obstarávacia

cena určitého aktíva výrazne vyššia ako jeho čistá účtovná hodnota. Naopak, v dôsledku

20 Prípadne môţe vyrábať len jeden produkt, ale predáva ho na geograficky vzdialených trhoch.

92

rýchleho technologického pokroku hodnota aktíva môţe klesať rýchlejšie, neţ miera jeho

fyzického opotrebovania vyjadrená odpismi, čo znamená ţe reprodukčná cena aktíva

bude niţšia ako jeho čistá účtovná hodnota. Cena, kalkulovaná na základe účtovných

nákladov, by tak mohla vysielať nesprávne trhové signály, čo by mohlo mať za následok,

ţe do odvetvia by vstúpilo príliš veľa firiem, alebo naopak, by mohla odradiť vstup

efektívnych firiem do odvetvia. Cena, kalkulovaná na základe ekonomických nákladov,

bude vyjadrovať presnejšie skutočné náklady určitej činnosti, nakoľko ekonomické

náklady zohľadňujú súčasné podmienky vykonávania danej činnosti.

Ekonomické náklady určitej aktivity nám teda vyjadrujú pri akých minimálnych

nákladoch by daná činnosť mohla byť realizovaná najefektívnejším spôsobom

v súčasných podmienkach.

1.8.2.3. Nákladové modely vychádzajúce z ekonomických nákladov

V tejto časti si uvedieme tri načasjtejšie pouţívané nákladové modely zaloţené na

ekonomických nákladoch, ktoré sa pouţívajú pri určovaní regulovaných cien. Ide

o nasledovné nákladové modely:

1. Dlhodobé prírastkové náklady (Long-run incremental cost).

2. Celkové dlhodobé prírastkové náklady produktu (Total long run incremental

cost).

3. Samostatné náklady (Stand-alone cost).

1. Dlhodobé prírastkové náklady (LRIC)

Sú náklady na výrobu definovaného prírastku produktu. Zahŕňajú aj náklady na

kapitál vo forme primeranej miery návratnosti kapitálu. Sú kalkulované na základe

vyuţitia technologických modelov, ktoré modelujú alebo stimulujú výrobu s pouţitím

najefektívnejšej dostupnej technológie a najefektívnejších prevádzkových štandardov

(noriem). Veľmi často sa v praxi pouţívajú aj dlhodobé prírastkové náklady vyjadrené

na jednotku produkcie – priemerné dlhodobé prírastkové náklady (Long Run Average

Incremental Cost – LRAIC).

93

2. Celkové dlhodobé prírastkové náklady sluţby (TSLRIC)

Vyjadrujú náklady na výrobu určitej sluţby. Sú analógiou dlhodobých prírastkových

nákladov, s tým rozdielom, ţe prírastkom je konkrétna sluţba a zahŕňajú aj produktovo

špecifické fixné náklady.

3. Samostatné náklady (SAC)

Vyjadrujú celkové náklady na výrobu určitého produktu nezávisle na výrobe

ostatných produktov (neberú sa do úvahy úspory zo sortimentu). Inak povedané,

samostatné náklady vyjadrujú náklady na výrobu určitého produktu firmy, ktorá vyrába

len tento jediný produkt. Ak by firma vyrábala len jeden produkt, tak jej samostatné

náklady by sa rovnali jej celkovým dlhodobým prírastkovým nákladom produktu.

V prípade, ţe firma vyrába viac ako jeden produkt, potom jej samostatné náklady budú

vyššie ako jej celkové dlhodobé prírastkové náklady produktu, pretoţe zahŕňajú

aj zdieľané a spoločné fixné náklady.

Nakoľko dlhodobé prírastkové náklady a celkové dlhodobé prírastkové náklady

produktu nevyjadrujú celkové náklady podniku, sú niţšie lebo pri ich kalkulácii sa neberú

do úvahy spoločné a zdieľané náklady, tak aj prípadné ceny stanovené len na základe

týchto druhov nákladov by neumoţnili firme pokryť celkové náklady. Preto sa

v regulačnej praxi, často tieto náklady zvyšujú o priráţku (mark-up).

1.8.2.4. Nákladové modely vychádzajúce z historických nákladov

V tejto časti si uvedieme dva najčastejšie pouţívané nákladové modely zaloţené na

historických nákladoch, ktoré sa pouţívajú pri určovaní regulovaných cien. Ide

o nasledovné nákladové modely:

1. Vloţené priame náklady (Embedded Direct Cost).

2. Plne distribuované (alokované) náklady (Fully Distributed Cost alebo Fully

Alocated Cost).

Historické náklady predstavuj účtovné náklady firmy. Náklady výroby určitého

produktu sa stanovia na základe finančného a manaţérskeho účtovníctva. Rozvrhovanie

nepriamych, t.j. spoločných alebo zdieľaných nákladov na jednotlivé produkty sa robí na

94

základe rozvrhovej základne, pričom sa zohľadňuje príčinná súvislosť výroby a vzniku

nákladov, s cieľom rozvrhnúť náklady na jednotlivé produkty čo najobjektívnejšie.

V minulosti regulačné úrady pouţívali prevaţne tieto nákladové modely kvôli

dostupnosti údajov z účtovníctva.

1. Vloţené priame náklady (EDC)

Vyjadrujú náklady na výrobu určitého produktu, pričom vychádzajú len z priamych

nákladov, t.j. nákladov, ktoré sú jednoznačne priraditeľné danému produktu.

2. Plne distribuované (alokované) náklady (FDC/FAC)

Vyjadrujú náklady na výrobu určitého produktu, pričom vychádzajú z priamych

a nepriamych nákladov (spoločné a zdruţené náklady), ktoré je moţné na základne jasnej

príčinnej súvislosti priradiť danému produktu.

Na nasledujúcom obrázku 1.20. sú porovnané jednotlivé nákladové modely z hľadiska

štruktúry nákladov, ktoré zahŕňajú.

95

Obrázok 1.20. Nákladové modely

1.8.2.5. Náklady na kapitál

Náklady na kapitál je moţné definovať ako náklady obetovanej príleţitosti investície,

t.j. miera návratnosti z investície, ktorú by firma dosiahla, keby kapitál investovala do

porovnateľne rizikových aktív. Náklady na kapitál sú veľmi dôleţitým ukazovateľom,

z hľadiska hodnotenia toho, či regulovaná firma môţe z realizovaných investícií zarobiť

viac ako náklady obetovanej príleţitosti.

LRIC

TSLRIC/

LRAIC

Prírastkové

náklady

+

+

+

Prírastkové

náklady

Špecifické

fixné

náklady

sluţby

+

+

+

+

TSLRIC/

LRAIC

+ rovnaká

marţa

FDC/FAC

Somostatné

náklady

Prírastkové

náklady

Prírastkové

náklady

Prírastkové

náklady

Špecifické

fixné

náklady

sluţby

Špecifické

fixné

náklady

sluţby

Špecifické

fixné

náklady

sluţby

Alokácia všetkých spoločných a

zdruţených nákladov

Alokácia všetkých spoločných a

zdruţených nákladov na báze

FAC

Celkové spoločné a zdruţené náklady

96

Keďţe sieťové odvetvia sú kapitálovo náročné odvetvia, tak tento ukazovateľ má

veľký význam, nakoľko zásadne ovplyvňuje ochotu vlastníkov investovať.

Náklady na kapitál (WACC) je moţné vypočítať ako váţený aritmetický priemer

nákladov na cudzí a vlastný kapitál.21

WACC = re . E/(D + E) + rd . D/(D + E)

kde:

re – náklady na vlastný kapitál,

rd – náklady na cudzí kapitál,

E – veľkosť vlastného kapitálu,

D – veľkosť cudzieho kapitálu.

Určenie miery návratnosti cudzieho kapitálu je relatívne jednoduché, pretoţe firma

pozná priemerné náklady na cudzí kapitál (rd). Oveľa náročnejšie je určiť náklady na

vlastný kapitál (re), pretoţe tie závisia od miery rizikovosti podnikateľskej aktivity.

Metóda CAPM (model oceňovania kapitálových aktív) sa veľmi často pouţíva na určenie

nákladov na vlastný kapitál.

re = rf + β(rm – rf)

kde:

re – náklady na vlastný kapitál,

rf – bezriziková miera návratnosti,

rm - rf – riziková prémia,

β – premenná, ktorá porovnáva riziko individuálnej investície s celkovým rizikom

akciového trhu, resp. vyjadruje citlivosť cenného papiera na zmeny hodnoty trhového

portfólia.

Model WACC je veľmi vhodným nástrojom na výpočet nákladov kapitálu nakoľko

zohľadňuje:

Kapitálovú štruktúru podniku.

21 Metodika výpočtu váţených priemerných nákladov na kapitál (WACC) je zo správy Energetického

regulačního úřadu ČR: Závereční správa o metodice regulace cen pro obdodbí 2010 – 2014.

97

Riziko – investor poţaduje kompenzáciu za podstúpené riziko, čím je riziko

investície vyššie, tým vyššiu prémiu za riziko investor poţaduje.

Úrokové sadzby z cudzieho kapitálu.

Návratnosť z investície, ktorá zohľadňuje výšku dividend, ktorá by mala byť

poskytnutá vlastníkom za ich ochotu poskytnúť kapitál.

V nasledujúcej tabuľke 1.6. uvádzame príklad stanovenia nákladov kapitálu v sektore

elektroenergetiky a plynárenstva, ktoré stanovil Energetický regulačný úrad v ČR na

regulačné obdobie 2010 – 2014.

Tabuľka 1.6. Stanovené hodnoty WACC pre prvý rok III. regulačného obdobia

Distribúcia

elektrickej

energie

Prenos

elektrickej

energie

Distribúcia

plynu

Preprava

plynu

Parametre vzorca Hodnota Hodnota Hodnota Hodnota

rf = bezriziková miera

výnosu 4,60% 4,60% 4,60% 4,60%

ß = koeficient beta

neváţený 0,350 0,300 0,400 0,350

ERP(príp. rm - rf) =

trţná riziková priráţka 6,40% 6,40% 6,40% 6,40%

D = objem cudzieho

kapitálu 40% 30% 40% 30%

T = daňová sadzba 19,0% 19,0% 19,0% 19,0%

rd= náklady cudzieho

kapitálu 4,91% 4,81% 4,91% 4,81%

WACC – nominálna

hodnota upravená o

vplyv dane (pred

zdanením)

7,923% 7,650% 8,288% 8,023%

Zdroj: Energický regulační úřad ČR.

1.8.3. Rozdiel medzi cenovou reguláciou typického prirodzeného

monopolu a infraštruktúrneho prirodzeného monopolu

Hlavný rozdiel medzi „štandardným“ a infraštruktúrnym prirodzeným monopolom

spočíva v tom, ţe štandardný prirodzený monopol poskytuje finálne produkty, zatiaľ čo

98

ten infraštruktúrny len medziprodukty – nevyhnutný výrobný faktor. To znamená, ţe

v prvom prípade sú regulované ceny finálnych produktov, zatiaľ čo v druhom prípade len

ceny výrobných faktorov – konkrétnejšie je to cena za pouţitie infraštruktúry (access

price).

Aj napriek istým rozdielom medzi štandardným a infraštruktúrnym monopolom,

princípy cenovej regulácie sú vo svojej podstate podobné. Z tohto dôvodu si najskôr

vysvetlíme základné metódy cenovej regulácie štandardného monopolu, a následne

prejdeme k charakteristike niektorých metód cenovej regulácie infraštruktúrneho

monopolu.

Začneme s cenovou reguláciou prirodzeného monopolu, ktorý vyrába len jeden

produkt v statickom prostredí, kde regulačný úrad:

1. nemusí brať do úvahy podnety, ktoré prináša príslušná metóda cenovej

regulácie,

2. sa snaţí maximalizovať spoločenský blahobyt,

3. disponuje úplnými (dokonalými) informáciami o nákladoch regulovanej firmy

a trhovom dopyte.

Postupne upustíme od týchto nereálnych predpokladov a prejdeme k metódam

cenovej regulácie v dynamickom prostredí, kde regulátor nedisponuje dokonalými

informáciami a musí nutne brať do úvahy podnety, ktoré prináša príslušná regulačná

metóda.

1.8.4. Regulácia ceny dokonale informovaným regulátorom

Budeme predpokladať, ţe:

Monopol všetko to čo vyrobí, tak aj predá.

Regulovaná firma, ktorá je prirodzeným monopolom vyrába pri minimálnych

nákladoch, pri danej pouţitej technológii a vstupných cenách výrobných

faktorov. Inými slovami, nedochádza k plytvaniu zdrojov v dôsledku

manaţérskej neefektívnosti (X-inefficiency).

Regulátor má dokonalé informácie o nákladoch regulovanej firmy a o všetkých

relevantných charakteristikách trhového dopytu po produkte regulovanej firmy.

99

Cenová regulácia umoţní regulovanej firme pokryť celkové náklady výroby

z trţieb z predaja daného produktu. V opačnom prípade by regulovaná firma

musela dostávať dotácie na úhradu vzniknutej straty, lebo by prestala vyrábať

a odišla by z trhu, zníţila by kvalitu produktu alebo by bola v dlhodobom

horizonte, v dôsledku bankrotu, nútená odísť z trhu inak.

Cieľom cenovej regulácie je maximalizácia spoločenského blahobytu.

Úlohou regulátora je uţ len navrhnúť a implementovať takú metódu cenovej

regulácie, ktorá bude maximalizovať spoločenský blahobyt pri obmedzení tak, ţe

regulovaná firma bude môcť pokryť celkové výrobné náklady z trţieb z predaja produktu.

1.8.4.1. Prirodzený monopol vyrábajúci jeden produkt

Regulátor môţe pouţiť niekoľko metód cenovej regulácie s cieľom maximalizácie

spoločenského blahobytu za podmienky, ţe regulovaná firma bude môcť pokryť celkové

výrobné náklady z trţieb z predaja produktu. My sa budeme zaoberať nasledujúcimi

metódami:

I. Regulácia postredníctvom ceny na úrovni marginálnych nákladov.

II. Regulácia postredníctvom ceny na úrovni priemerných celkových nákladov.

III. Cenová diskriminácia.

IV. Ramseyho optimálne ceny.

V. Dvojzloţková cena.

I. Regulácia ceny na úrovni marginálnych nákladov („first best“)

Tu na chvíľu upustíme od poţiadavky úhrady celkových nákladov z trţieb z predaja

produktu. Ako vieme, tak marginálne náklady výroby sú náklady na výrobu dodatočnej

jednotky produktu.22

Cena produktu stanovená na úrovni marginálnych nákladov v prípade monopolu,

ktorý vyrába len jeden produkt, sa tieţ nazýva lineárne stanovená cena. Lineárna preto,

lebo výdavky zákazníka na spotrebu daného produktu rastú lineárne.

22 Ak firma vyrába na hranici svojich produkčných moţností, tak marginálne náklady budú zahŕňať aj náklady

na rozšírenie výrobnej kapacity.

100

Nech P je cena produktu a Q je zakúpené mnoţstvo produktu, potom výdavky na

spotrebu E rastú lineárne (proporcionálne) v závislosti od kúpeného mnoţstva, keďţe E =

PQ. Takţe výdavky zákazníka sú lineárnou funkciou mnoţstva Q a ceny P.

Teraz sa budeme venovať otázke, či stanovenie ceny na úrovni marginálnych

nákladov maximalizuje spoločenský blahobyt, ktorý je primárnym cieľom regulátora.

Na nasledujúcom obrázku 1.21. je zobrazená situácia prirodzeného monopolu

vyrábajúceho jeden produkt, pričom krivka označená písmeno D predstavuje krivku

trhového dopytu, krivka MC je krivkou marginálnych nákladov a krivka ATC je krivkou

priemerných nákladov monopolu.

Obrázok 1.21. Cena na úrovni marginálnych nákladov

Spoločenský blahobyt je maximalizovaný vtedy, keď krivka dopytu pretne krivku

hraničných nákladov. Tým dostaneme kombináciu ceny P* a mnoţstva Q*. Pri cene P*

hraničný zákazník prisudzuje poslednej zakúpenej jednotke daného produktu rovnakú

101

hodnotu, ako je hodnota spoločenských zdrojov potrebná na jeho výrobu (náklady

obetovanej príleţitosti). Ak by monopol vyrábal menej a predával za vyššiu cenu, alebo

vyrábal viac a predával za niţšiu cenu, tak by došlo k strate spoločenského blahobytu, t.j.

k vzniku tzv. mŕtvej váhy. Pri niţšej cene ako cena P* by, z hľadiska spoločenského

blahobytu, monopol vyrábal príliš veľa, a naopak pri cene vyššej ako P* zas príliš málo.

Teda len pri cene P* rovnajúcej sa marginálnym nákladom MC je spoločenský blahobyt

maximalizovaný. Z tohto dôvodu cena P*, t.j. cena na úrovni marginálnych nákladov, sa

nazýva efektívna cena alebo tieţ „first-best“.

Avšak, ak by monopol vyrábal mnoţstvo Q* a predával jednotku produkcie za cenu

P*, utrpel by stratu vo výške R P* S T, nakoľko cena P* je pod úrovňou priemerných

výrobných nákladov monopolu. Je to spôsobené charakterom nákladov prirodzeného

monopolu, pričom priemerné celkové výrobné náklady aj marginálne náklady výroby

klesajú s vyrábaným mnoţstvom Q, sú teda klesajúcou funkciou vyrábaného mnoţstva.

Z toho vyplýva, ţe stanovenie ceny na úrovni marginálnych nákladov neumoţní

regulovanému prirodzenému monopolu pokryť celkové náklady, vedie k strate, čo by

v dlhodobom horizonte mohlo viesť aţ k bankrotu takto regulovanej firmy.

Takţe regulátor sa musí pokúsiť nájsť dlhodobo udrţateľné riešenie,

ktorým maximalizácia spoločenského blahobytu, na úkor regulovanej firmy, určite nie je.

Riešením by mohla byť kompenzácia straty monopolu a následná regulácia ceny na

úrovni marginálnych nákladov. Toto riešenie sa často vyuţíva, pričom spôsobená strata je

kompenzovaná poskytovaním štátnych dotácií. Avšak takéto riešenie má tieţ svoje

vlastné nedostatky, ktorými sú:

Samotné štátne dotácie v dôsledku zdaňovania spôsobujú v ekonomickom

systéme neefektívnosť, a tak vedú k zniţovaniu spoločenského blahobytu.

Poskytovanie dotácií môţe viesť minimálne k hodnotovým konfliktom členov

spoločnosti v tom zmysle, ţe prečo by mali tí, ktorí daný statok nekupujú,

prispievať na spotrebu tým, ktorí tak činia. Tým aj nekupujúci prispievajú na

úhrady straty monopolu, pričom ţiadny priami úţitok z jeho produkcie nemajú.

Ak celové náklady výroby monopolu nie sú uhradené spotrebiteľmi, tak by

mohla za istých okolností nastať situácia, ţe celkový úţitok zákazníkov zo

spotreby bude menší neţ celkové náklady výroby (náklady „na jeho

102

vyprodukovanie“). To by znamenalo, ţe produkt by nemal byť vôbec vyrábaný.

Takţe len vtedy, keď sú zákazníci „nútení“ uhradiť celkové náklady výroby,

môţeme s istotou tvrdiť, ţe výroba daného produktu je spoločensky prospešná.

Keďţe manaţment regulovanej firmy vie, ţe strata bude uhradená

prostredníctvom dotácií, tak nemá nijakú motiváciu sa usilovať o vyššiu

efektívnosť, t.j. zniţovať stratu, ale naopak, môţe mať motiváciu stratu

zvyšovať.

Ak je regulovaná firma v súkromnom vlastníctve, tak poskytovanie štátnych

dotácií súkromnej firme môţe byť dlhodobo politicky neudrţateľné.

Z týchto dôvodov, regulácia prirodzeného monopolu pomocou efektívnej ceny,

stanovením ceny na úrovni marginálnych nákladov, nie je moţná, ak regulátor chce

umoţniť regulovanej firme úhradu celkových nákladov výroby.

To znamená, ţe bez poskytovania dotácií regulovaná cena bude musieť byť stanovená

nad úroveň marginálnych nákladov. Otázkou ostáva, na akú úroveň má byť zvýšená, aby

umoţnila firme uhradiť všetky náklady, a súčasne minimalizovala stratu spoločenského

blahobytu.

II. Regulácia ceny na úrovni priemerných celkových nákladov („second best“)

Ak regulátor chce stanoviť takú cenu, ktorá monopolu má umoţniť z trţieb z predaja

pokryť celkové náklady, a súčasne bude minimalizovať stratu spoločenského blahobytu,

tak táto cena musí byť stanovená na úrovni priemerných celkových nákladov výroby.

Cenová regulácia prostredníctvom priemerných nákladov sa tieţ nazýva „second best“

alebo druhá najlepšia cena.

Predpokladajme, ţe monopol môţe predávať všetky jednotky produkcie za jednotnú

cenu na úrovni priemerných nákladov, ktorú označíme PATC. Potom výdavky spotrebiteľa

sú dané výrazom E = PATCQATC. Cena na úrovni priemerných nákladov je tieţ lineárna

cena, pretoţe cena je jednotná pre všetky jednotky produkcie, t.j. nedochádza k cenovej

diskriminácii. Takţe opäť platí, ţe výdavky zákazníka sú lineárnou funkciou mnoţstva

QATC a ceny PATC.

Regulácia ceny na úrovni priemerných nákladov je zobrazená na nasledujúcom

obrázku 1.22.

103

Obrázok 1.22. Cena na úrovni priemerných celkových nákladov

Aký má táto metóda cenovej regulácie dopad na spoločenský blahobyt v porovnaní s

reguláciu „first best“, resp. reguláciou na úrovni marginálnych nákladov? Z obrázka je

moţné vidieť, ţe vyrobené a predané mnoţstvo pri regulácii „second best“ je QATC, čo je

menej neţ Q*. Toto zníţenie spotrebovaného mnoţstva (Q* - QATC) je spôsobené

zvýšenou cenou z P* na PATC a indikuje zníţenie spoločenského blahobytu. Veľkosť

straty spoločenského blahobytu je na obrázku určená vyšrafovanou plochou. Vyššia cena

odradí od spotreby tých zákazníkov, ktorým spotreba daného produktu pri tejto cene

prinesie niţší očakávaný úţitok neţ spotreba iných statkov, a tak upustia od jeho

spotreby, ale pri cene P* by ich očakávaný úţitok zo spotreby daného regulovaného

produktu bol vyšší ako spotreba iných statkov. Týmto zníţením spotreby je spôsobená

strata spoločenského blahobytu. Veľkosť tejto straty spoločenského blahobytu závisí

priamo od cenovej elasticity dopytu a od veľkosti pomeru fixných a marginálnych

104

nákladov. Čím je dopyt elastickejší, a čím väčší je pomer fixných a variabilných

nákladov, tým väčšia je strata spoločenského blahobytu.

Takáto strata spoločenského blahobytu je určite niţšia ako by bola v prípade, ţe by

monopol nepodliehal ţiadnej cenovej regulácii. Neregulovaný monopol by sa snaţil

maximalizovať zisk a nie spoločenský blahobyt, čo znamená, ţe by vyrábal také

mnoţstvo a predával ho pri takej cene, pri kombinácii ktorých by očakával maximálny

ekonomický zisk. Pri regulovanej cene na úrovni priemerných celkových nákladov

monopol nedosahuje ţiadny ekonomický zisk, čo znamená ţe táto cena je niţšia ako by

bola v neregulovanom prostredí.

Zníţenie straty spoločenského blahobytu reguláciou ceny na úrovni priemerných

celkových nákladov je moţné dosiahnuť, okrem regulácie na úrovni marginálnych

nákladov, aj umoţnením monopolu cenovo diskriminovať. Problematikou cenovej

regulácie sa budeme zaoberať v nasledujúcej časti.

III. Cenová diskriminácia

Regulátor môţe umoţniť monopolu realizovať cenovú diskrimináciu za účelom

dosiahnutia úhrady celkových nákladov, a s cieľom zníţenia straty spoločenského

blahobytu. To znamená, ţe v takomto prípade regulátor nestanovuje cenu, ale poţaduje

aby monopol nedosahoval ţiadny ekonomický zisk. Prípadne môţe regulátor stanoviť

určité hranice pre ceny stanovené jednotlivým skupinám zákazníkov, t.j. minimálne

a maximálne ceny, v rámci ktorých monopol môţe cenovo diskriminovať.

K cenovej diskriminácii dochádza vtedy, keď rôzni zákazníci platia rôzne ceny za

rovnaký produkt, pričom celkové náklady sa nemenia v závislosti od typu zákazníka.

Cenová diskriminácia môţe byť úspešne realizovaná, ak sú splnené nasledujúce dve

podmienky:

Monopol musí byť schopný identifikovať trhové segmenty (skupiny

zákazníkov) s rozdielnou cenovou elasticitou dopytu.

Monopol musí byť schopný zabrániť spätnému predaju produktu zákazníkmi

medzi trhovými segmentmi.

Podľa ekonomickej teórie sa cenová diskriminácia rozdeľuje na:

1. Cenovú diskrimináciu prvého stupňa.

105

2. Cenovú diskrimináciu druhého stupňa.

3. Cenovú diskrimináciu tretieho stupňa.

4. Kombináciu.

1. Cenová diskriminácia prvého stupňa

Cenová diskriminácia prvého stupňa znamená, ţe monopol stanoví pre kaţdého

zákazníka najvyššiu moţnú cenu, ktorú je ochotný zaplatiť, t.j. jeho rezervačnú cenu.

Zákazníci s nízkou cenovou elasticitou budú platiť vyššie ceny neţ zákazníci s vyššou

cenovou elasticitou. Kým cenová elasticita dopytu zákazníka je menšia ako 1, tak je pre

monopol stále ziskové zvýšiť cenu.

Tento typ cenovej regulácie je aplikovateľný len teoreticky, pretoţe si vyţaduje aby

monopol disponoval úplnými informáciami o rezervačných cenách, t.j. o ochote platiť za

daný produkt, u všetkých zákazníkov. Ak by firma disponovala takýmito informáciami,

tak by si mohla „privlastniť“ celý spotrebiteľský prebytok vo forme trţieb z predaja.

Z hľadiska spoločenského blahobytu, cenová diskriminácia prvého stupňa je

efektívna, pretoţe nespôsobuje ţiadnu stratu blahobytu. To znamená, ţe maximalizuje

spoločenský blahobyt, pričom ale celý spotrebiteľský prebytok sa prostredníctvom cien

stáva prebytkom výrobcu.

2. Cenová diskriminácia druhého stupňa (mnoţstevná zľava)

Cenová diskriminácia druhého stupňa znamená, ţe cena produktu sa bude líšiť

v závislosti od kúpeného mnoţstva. S rastúcim mnoţstvom bude jednotková cena klesať

– mnoţstevná zľava. V tomto prípade nie je monopol schopný cenovo diskriminovať

medzi zákazníkmi v závislosti od ich cenovej elasticity dopytu, ale je schopný

diferencovať zákazníkov na základe spotreby. Prostredníctvom mnoţstevných zliav

poskytuje zákazníkom podnet diferencovať sa, t.j. vybrať si „svoju cenu“. Toto umoţňuje

monopolu stanoviť rôzne ceny pre zákazníkov s relatívne stabilnou odlišnou spotrebou,

a tým získať určitú časť spotrebiteľského prebytku.

106

3. Cenová diskriminácia tretieho stupňa

Cenová diskriminácia tretieho stupňa znamená, ţe monopol stanoví rôzne ceny pre

odlišné skupiny zákazníkov. V tomto prípade je monopol schopný identifikovať rôzne

skupiny zákazníkov na základe určitých znakov (napr. príjem, vzdelanie, lokalita a pod.),

pričom tento ich odlišovací znak sa pouţíva ako indikátor ich rezervačných cien, t.j. ich

ochoty platiť. Následne monopol stanoví rôzne ceny pre jednotlivé skupiny zákazníkov

v závislosti od ich ochoty platiť – cenovej elasticity dopytu. Týmto spôsobom je

monopol, prostredníctvom cenovej diskriminácie tretieho stupňa, schopný získať väčšiu

časť spotrebiteľského prebytku neţ bez uplatnenia cenovej diskriminácie.

4. Kombinácia

Táto forma cenovej diskriminácie predstavuje určitú kombináciu predchádzajúcich.

Napríklad, keď sú zákazníkom v závislosti od stupňa vzdelania (tretí stupeň) poskytnuté

mnoţstevné zľavy (druhý stupeň).

Zhrnutie: Vplyv cenovej diskriminácie na spoločenský blahobyt

Vplyv cenovej diskriminácie na spoločenský blahobyt je nejednoznačný, v prípade ţe

je monopol obmedzený podmienkou nulového zisku. Cenová diskriminácia v zásade

vedie k niţším cenám, a tým aj väčšiemu spotrebovanému mnoţstvu pre zákazníkov

s vyššou cenovou elasticitou, a k vyšším cenám a menšiemu spotrebovanému mnoţstvu

pre zákazníkov s niţšou cenovou elasticitou dopytu. Celkové vyrobené mnoţstvo môţe

byť vyššie, keď cenová diskriminácia je účinná, ale aj niţšie, keď cenová diskriminácia

umoţňuje monopolu získať väčšiu časť spotrebiteľského prebytku zvýšením ceny

„bonitným a neelastickým“ zákazníkom, neţ zníţením ceny a následným zvýšením

predaného mnoţstva menej „bonitným a cenovo elastickým“ zákazníkom.

Zákazníci všeobecne nemajú radi a nepovaţujú za spravodlivé, keď sú cenovo

diskriminovaní. Z tohto dôvodu regulačné úrady len zriedka umoţňujú cenovú reguláciu,

a v mnohých prípadoch je zakázaná aj legislatívou.

107

IV. Ramseyho optimálne ceny

V prípade Ramseyho optimálnych cien je cena produktu zvyšovaná nad úroveň

marginálnych nákladov na základe jeho cenovej elasticity dopytu. Cenové priráţky

k marginálnym nákladom sú vyššie pre zákazníkov s menej cenovo elastickým dopytom,

a naopak sú niţšie pre zákazníkov s cenovo elastickejším dopytom. Z uvedeného je

moţné vidieť, ţe Ramseyho optimálne ceny sú, v prípade firmy vyrábajúcej iba jeden

produkt, totoţné s cenami určenými prostredníctvom cenovej diskriminácie tretieho

stupňa.

Ak prirodzený monopol predáva svoj produkt na niekoľkých nezávislých trhoch,

pričom jeho marginálne náklady sa nemenia, tak podľa tohto pravidla by mal určiť vyššie

ceny na tých trhoch, kde je dopyt cenovo menej elastický, aby si zabezpečil úhradu

celkových nákladov.

Za podmienky, ţe monopol nemá byť vystavený strate, tak sú Ramseyho ceny,

z hľadiska spoločenského blahobytu, povaţované za optimálne lineárne ceny.23

Nie sú

first-best, keďţe cena je vyššia ako marginálne náklady. Strata spoločenského blahobytu

je, v prípade pouţitia Ramseyho optimálnych cien, niţšia neţ v prípade ceny na úrovni

priemerných celkových nákladov (P = ATC), pretoţe tie zohľadňujú rôznu cenovú

elasticitu rôznych skupín zákazníkov.

V. Dvojzloţkové ceny

Nech celkové náklady regulovanej firmy (TC) je moţné vyjadriť ako súčet fixných

(F) a variabilných nákladov, pričom variabilné náklady sa rovnajú marginálnym

nákladom (C), t.j. TC = F + CQ.

Strata monopolu v prípade cenovej regulácie na úrovni marginálnych nákladov by

bola vo výške fixných nákladov F. Predpokladajme, ţe na trhu je N spotrebiteľov, pričom

všetci sú identickí, čo znamená, ţe všetci spotrebitelia majú rovnaké individuálne krivky

dopytu, a teda aj rovnaký spotrebiteľský prebytok (S) zo spotreby daného produktu.

23 Za predpokladu, ţe monopol sa nemôţe rozhodnúť predávať svoj produkt len bonitným a cenovo neelastickým zaákazníko, ktorým by mohol stanoviť príliš vysoké ceny, a predaj ktorý by mu umoţnil úhradiť

celkové náklady. Tento predpoklad bude platiť v celej učebnici.

108

Dvojzloţková tarifa, ako uţ samotný názov hovorí, pozostáva z dvoch častí, a to

fixného poplatku (A), ktorý je nezávislý na spotrebe a cene za mernú jednotku produktu

(P). Potom výdavky zákazníka (E) sú lineárnou funkciou mnoţstva a ceny, ktorú je

moţné vyjadriť nasledovne: E = A + PQ. Fixný poplatok (A) je moţné povaţovať za

vstupnú platbu a jednotková cena P je rovná marginálnym nákladom výroby. Vstupná

platba by mohla byť stanovená tak, ţe súčet vstupných platieb za všetkých spotrebiteľov

bude rovný fixným nákladom F. Existuje veľa spôsobov, ako to dosiahnuť, my sa

budeme v knihe zaoberať len tým najjednoduchším prípadom, keď výška fixného

poplatku bude rovná priemerným fixným nákladom, t.j. A = F/N. Kaţdý zákazník musí

teda zaplatiť vstupnú platbu vo výške A = F/N a premenlivú zloţku ceny rovnú

marginálnym nákladom, t.j. P = C = MC. Dvojzloţková cena je nelineárna cena, pretoţe

priemerné výdavky na spotrebovanú jednotku E/Q uţ nie sú konštantné, ako v prípade

lineárnych cien, ale sú klesajúcou funkciou spotrebovaného mnoţstva Q.

„Dvojzloţková cena je cena first-best (ak neberieme do úvahy dôchodkový efekt). Ak

platí nerovnosť A < (Si – PQi), pričom i = 1..N, potom kaţdý spotrebiteľ zaplatí fixný

poplatok a bude konzumovať efektívne mnoţstvo. Ak ale platí opačná nerovnosť, t.j. A >

(Si – PQi), pričom i = 1..N, potom je efektívne daný produkt vôbec nevyrábať, pretoţe

hrubý spotrebiteľský prebytok je menší ako celkové náklady výroby (pripomeňme si, ţe

Si je rovnaké pre všetkých N spotrebiteľov).

Dvojzloţková cena je efektívnou cenou za predpokladu, ţe všetci spotrebitelia sú

identickí (alebo takmer identickí) alebo za podmienky, ţe fixný poplatok A je veľmi

malý v porovnaní s čistým prebytkom spotrebiteľa (po zaplatení PQi = CQi). Avšak

v skutočnosti, spotrebitelia môţu mať veľmi odlišné charakteristiky dopytu a fixný

poplatok môţe byť relatívne vysoký vo vzťahu k (Si – CQi), minimálne pre niektorých

spotrebiteľov. V takomto prípade, ak fixný poplatok A = F/N je ţiadaný od zákazníkov,

ktorí prisudzujú spotrebe daného statku nízku hodnotu, tak v takom prípade sa týto

spotrebitelia rozhodnú fixný poplatok vôbec nezaplatiť a nespotrebovať ţiadne mnoţstvo

daného produktu, aj napriek tomu, ţe ich čistý spotrebiteľský prebytok je väčší ako CQi

a boli by ochotní aspoň zaplatiť určitý príspevok na úhradu fixných nákladov. V takomto

prípade rovnaká dvojzloţková cena pre všetkých spotrebiteľov nebude efektívna.“

(Joskow, 2006, s. 81 – 83.)

109

Aká je teda optimálna, resp. efektívna dvojzloţková cena? Efektívna dvojzloţková

cena je taká, ktorá nevylúči ţiadneho zákazníka zo spotreby, pričom zároveň premenlivá

zloţka ceny sa rovná marginálnym nákladom, t.j. P = MC. Z uvedeného vyplýva, ţe

výška fixného poplatku musí byť nejakým spôsobom diferencovaná medzi zákazníkmi.

Optimálna dvojzloţková cena

Efektívna dvojzloţková cena je taká, ktorá prispôsobí výšku fixného poplatku (A)

ochote zákazníka platiť, pričom suma fixných poplatkov za všetkých zákazníkov (i =

1..N) by sa mala rovnať celkovým fixným nákladom firmy F, t.j.:

FAn

i

i 1

.

Z tohto dôvodu sa optimálna dvojzloţková cena nazýva aj diskriminačná

dvojzloţková cena. „...ak by regulátor skutočne disponoval úplnými informáciami

o charakteristikách individuálneho dopytu kaţdého zákazníka a dokázal by zabrániť

spätnému predaju produktov zákazníkmi, potom by diskriminačná dvojzloţková cena

mohla byť prispôsobená preferenciám kaţdého zákazníka. V takom prípade by

zákazníkovi prispôsobený fixný poplatok Ai musel spĺňať nerovnosť Ai < (Si – CQi ),

pričom by existoval minimálne jeden n-rozmerný vektor hodnôt Ai, ktorý by umoţnil

firme uhradiť celkové náklady, pričom výroba produktu by bola spoločensky efektívna.“

(Joskow, 2006, s. 81 – 83.)

Aj napriek tomu, ţe takto skonštruovaná dvojzloţková cena by bola efektívna, resp.

first-best, tak regulačné úrady často regulovaným firmám neumoţňujú cenovo

diskriminovať.

Aj keby všetci zákazníci museli platiť rovnaký fixný poplatok, aj tak by dvojzloţková

cena bola efektívnejšia neţ lineárna cena (napr. Ramseyho optimálne ceny), ktorá

neumoţňuje stanoviť cenu na úrovni marginálnych nákladov.

1.8.4.2. Prirodzený monopol vyrábajúci viac produktov

Teraz upustíme od predpokladu, ţe prirodzený monopol vyrába len jeden produkt,

a prejdeme k reálnejšiemu prípadu, keď prirodzený monopol vyrába viac produktov.

Budeme predpokladať, ţe produkty sú navzájom nezávislé, t.j. nie sú substitúty ani

110

komplementy, čo má za následok, ţe dopyt po týchto produktoch je vzájomne nezávislý,

inými slovami dopyt po produkte X nezávisí na dopyte po produkte Y, a naopak.

I. Regulácia ceny na úrovni marginálnych nákladov (first-best)

Regulácia ceny na úrovni marginálnych nákladov znamená, ţe ceny jednotlivých

produktov sú stanovené na úrovni marginálnych výrobných nákladov. Podobne ako

v prípade monopolu vyrábajúceho jeden produkt, by takto stanovené ceny

maximalizovali spoločenský blahobyt (ceny firs-best), ale neumoţnili by firme pokryť

všetky náklady (spoločné, zdieľané a pod.). Z tohto dôvodu musia byť ceny zvýšené na

úroveň marginálnych nákladov, aby trţby z predaja umoţnili uhradiť celkové náklady.

Avšak v prípade viacerých produktov, existuje nekonečne veľa kombinácií moţných

zvýšení cien, za podmienky ţe sa trţby rovnajú celkovým výrobným nákladom.

II. Regulácia ceny na úrovni priemerných nákladov (second-best)

Táto forma regulácie predpokladá zvýšenie cien všetkých produktov nad úroveň

marginálnych nákladov o rovnakú percentuálnu priráţku, tak aby platilo, ţe trţby

z predaja všetkých produktov sa budú rovnať celkovým výrobným nákladom.

V tomto prípade ide tieţ o lineárne ceny, nakoľko cena kaţdého produktu je pre

spotrebiteľa konštantná bez ohľadu na spotrebované mnoţstvo.

Nedostatkom tejto metódy regulácie je, ţe vedie k strate spoločenského blahobytu.

III. Ramseyho optimálne ceny

Ramsyeho optimálne ceny sú také lineárne ceny, ktoré minimalizujú stratu

spoločenského blahobytu a zároveň zabezpečujú, ţe trţby z predaja všetkých produktov

sa budú rovnať celkovým výrobným nákladom.

Predpokladajme, ţe cieľom regulátora je len zabezpečiť vyrovnanosť trţieb

a nákladov. Potom má k dispozícii nasledujúce tri moţnosti ako to dosiahnuť:

1. Zvýšiť ceny všetkých produktov nad úroveň marginálnych nákladov o rovnakú

percentuálnu priráţku (equal mark-up), tak aby platilo, ţe trţby z predaja

všetkých produktov sa budú rovnať celkovým výrobným nákladom. Čiţe

uplatniť predchádzajúcu metódu – second best.

111

2. Zvýšiť ceny všetkých produktov nad úroveň marginálnych nákladov o rozdielnu

percentuálnu priráţku (differential percentage mark-up), tak aby platilo, ţe trţby

z predaja všetkých produktov sa budú rovnať celkovým výrobným nákladom.

3. Zvýšiť ceny všetkých produktov nad úroveň marginálnych nákladov o rozdielnu

percentuálnu priráţku (differential percentage mark-up) a okrem toho pri

jednotlivých produktoch uplatniť cenovú reguláciu tretieho stupňa, tak aby

platilo, ţe trţby z predaja všetkých produktov sa budú rovnať celkovým

výrobným nákladom.

Otázkou ostáva, ktorá z vyššie uvedených metód cenovej regulácie umoţní

minimalizovať stratu spoločenského blahobytu.

Strata spoločenského blahobytu bude minimálna pri vyuţití tretej metódy, pretoţe táto

metóda umoţní zvýšiť spoločenský blahobyt tým, ţe umoţní firmám zohľadniť cenové

elasticity jednotlivých produktov a okrem toho aj cenové elasticity jednotlivých skupín

spotrebiteľov.

Avšak, keďţe cenová diskriminácia nie je často povolená, tak je táto metóda v plnej

miere len málokedy uplatnená.

Druhá metóda v poradí, z hľadiska maximalizácie spoločenského blahobytu, je

metóda číslo 2, ktorá umoţňuje stanoviť rozdielne percentuálne priráţky k marginálnym

nákladom pre jednotlivé produkty, čím umoţňuje zohľadniť v rozhodovaní o výške

jednotlivých cien rôzne cenové elasticity dopytu po jednotlivých produktoch. Ceny

stanovené na základe tohto postupu sa nazývajú Ramseyho optimálne ceny. Výška

priráţky nepriamo závisí od cenovej elasticity dopytu, čo znamená, ţe produkty s nízkou

cenovou elasticitou dopytu budú mať vyššie priráţky v porovnaní s produktmi s vyššou

cenovou elasticitou dopytu. Ramseyho optimálne ceny minimalizujú zmeny v predanom

mnoţstve v porovnaní s predaným mnoţstvom pri cenách na úrovni marginálnych

nákladov.

Matematicky je moţné Ramseyho cenové pravidlo vyjadriť nasledovne:

ii

ii

eP

MCP

pričom:

i – označuje počet vyrábaných produktov, i = 1..N,

112

Pi – cena i-teho produtktu,

MCi – marginálne náklady na výrobu i-teho produktu,

ei – absolútna hodnota cenovej elasticity dopytu i-teho produktu,

λ – nezáporná konštanta.

Ramseyho optimálne ceny predstavujú najefektívnejší spôsob, ako umoţniť

prirodzenému monopolu s klesajúcimi priemernými celkovými nákladmi, ktorý vyrába

viac produktov, pokryť celkové náklady výroby trţbami z predaja.

Avšak uplatnenie Ramseyho cien v regulačnej praxi si vyţaduje, aby regulátor:

mal presné informácie o cenových a kríţových elasticitách dopytu pre všetky

produkty. Takéto informácie však nie je moţné získať bez realizácie časovo

náročných a nákladných empirických štúdií, výsledky ktorých časom strácajú na

význame, nakoľko ekonomika je dynamický systém;

mal presné informácie o nákladoch (najniţších moţných) výroby jednotlivých

produktov.

Aplikácia Ramseyho cien regulátorom je veľmi náročná na informácie. Z tohto

dôvodu sa táto metóda v praxi nevyuţíva, je skôr len teoretickým konceptom.

V praxi je však moţné minimálne uplatniť jej základný princíp, a to oceňovania na

základe cenových elasticít dopytu tým, ţe sa umoţní regulovanému monopolu istá miera

slobody v určovaní cien (viď metóda regulácia price cap).

IV. Dvojzloţkové ceny

Logika aplikácie dvojzloţkových cien v prípade prirodzeného monopolu

vyrábajúceho viac produktov je analogická ako v prípade monopolu vyrábajúceho len

jeden výrobok.

113

1.8.4.3. Cenová regulácia prirodzeného monopolu vyrábajúceho viac

produktov v dynamickom prostredí

V tejto časti umiestnime náš regulovaný prirodzený monopol do dynamického

prostredia. To znamená, ţe v našich predpokladoch budeme musieť urobiť nasledujúce

dve zmeny:

1. Prijať ako fakt skutočnosť, ţe ciele regulátora a regulovanej firmy sú odlišné, t.j.

existuje asymetria cieľov.

2. Prijať ako fakt skutočnosť, ţe medzi regulátorom a regulovanou firmou existuje

asymetria informácií.

Asymetria cieľov

Primárnym cieľom regulátora je maximalizácia spoločenského blahobytu a hlavným

cieľom regulovaného monopolu (v súkromnom vlastníctve) je maximalizácia

ekonomického zisku. Ak je regulovaná firma v súkromnom vlastníctve, potom regulátor

nemôţe prinútiť manaţérov firmy aby sa, namiesto cieľa maximalizácie zisku, usilovali

o maximalizáciu spoločenského blahobytu. Regulátor môţe len, prostredníctvom vyuţitia

rôznych ekonomických nástrojov, podnecovať (stimulovať) regulovanú firmu dosahovať

ním stanovené ciele. Napríklad sa môţe pokúsiť motivovať regulovanú firmu zniţovať

náklady a zvyšovať efektívnosť tým, ţe jej umoţní ponechať si časť zisku

z realizovaných úspor nákladov.

V dôsledku existencie asymetrie cieľov sa regulátor musí snaţiť predvídať, aké

zmeny v konaní firmy nastanú v dôsledku uplatnenia určitej metódy cenovej regulácie,

a aký to bude mať dopad na spoločenský blahobyt.

Asymetria informácií

K asymetrii informácií dochádza vtedy, keď regulovaná firma má informácie, ktoré sú

dôleţité aj pre regulátora, z hľadiska jeho rozhodovania, ale on týmito informáciami

priamo nedisponuje.

Z tohto dôvodu upustíme v tejto podkapitole od nereálneho predpokladu, ţe regulátor

má úplné (dokonalé) informácie a akceptujeme skutočnosť existencie asymetrie

informácií medzi regulátorom a regulovanou firmou.

114

Napríklad, ak má regulátor navrhnúť a aplikovať efektívnu stimulačnú metódu

cenovej regulácie (incentive-based price regulation), tak musí mať dostatočne presné

informácie o výrobných nákladoch firmy, budúcich výrobných nákladoch firmy, t.j.

o schopnosti firmy zniţovať náklady, čo závisí od jej súčasných a budúcich produkčných

moţnostiach, plánovaných investíciách a inováciách; musí mať informácie o očakávanom

zvyšovaní produktivity firmy, o parametroch súčasného a budúceho dopytu po

produktoch firmy a pod. Ak by regulátor mal všetky takéto dôleţité informácie (dokonalá

informovanosť), potom by bolo správne stanovenie ceny relatívne jednoduché. Avšak

manaţéri regulovanej firmy majú presnejšie informácie o moţnostiach firmy efektívne

dosahovať určité výkonové ciele.

V dôsledku asymetrie informácií môţe nesprávna cenová regulácia vysielať

nesprávne informácie a stimulovať firmy k spoločensky neefektívnemu konaniu, a tým

zniţovať spoločenský blahobyt. V niektorých prípadoch môţe viesť k vyšším cenám,

neprimerane vysokému zisku firiem, nízkej kvalite, nízkej ponuke a nedostupnosti

produktov, k nedostatočným investíciám do údrţby, rozvoja a modernizácie siete a pod.

V podstate existujú tri spôsoby, ako sa môţe regulátor, aspoň do istej miery,

vysporiadať s problémom asymetrie informácií:

1. vystaviť monopol konkurencii,

2. získavať informácie o regulovanej firme a trhu,

3. aplikovať stimulačný spôsob cenovej regulácie.

1. Vystaviť monopol konkurencii

Konkurencia je schopná riešiť problém asymetrie tým, ţe firma v konkurenčnom

prostredí, sledovaním cieľa maximalizácie zisku, je motivovaná (konkurenciou aj nútená)

poskytovať čo najefektívnejšie takú kombináciu kvality a ceny, ktorá najlepšie uspokojí

potreby zákazníkov, a zároveň informovaní spotrebitelia maximalizujúci svoj blahobyt,

sú motivovaní vybrať si práve tú ponuku, ktorá najlepšie uspokojí ich očakávania. Tým

konkurenčné prostredie samovoľne a automaticky generuje informácie o kvalite, cene,

nákladoch, efektívnosti, dostupnosti, potrebách zákazníkov, ktoré sú regulátorovi len

veľmi ťaţko dostupné na monopolizovanom trhu.

115

Avšak ako vieme, konkurencia pri poskytovaní infraštruktúrnych sluţieb nie je

efektívnym riešením. Aj napriek tomu, existujú dve moţnosti ako do istej miery vyuţiť

konkurenčný tlak na zniţovanie asymetrie informácií na trhu s infraštruktúrnymi

sluţbami.

Prvou je nahradenie konkurencie na trhu konkurenciou vstupu na trhu (competition

for the market). Ide o organizovanie súťaţe (tender, aukcia) na získanie práva (vo forme

franšízy alebo koncesie) stať sa monopolným poskytovateľom infraštruktúrnych sluţieb

na isté, vopred určené, obdobie. Takáto súťaţ konkurencie vygeneruje informácie o cene,

kvalite, dosiahnuteľnej efektívnosti, očakávanom dopyte a pod.

Druhý spôsob predpokladá racionálne rozčlenenie prevádzky infraštruktúry do istých

(regionálnych) ucelených celkov, ktoré budú prevádzkované inými firmami, čo umoţní

získať regulátorovi informácie o ich efektívnosti, nákladoch, kvalite poskytovaných

sluţieb a pod., z viacerých zdrojov. Tento spôsob konkurencie sa tieţ nazýva

konkurencia medzi trhmi alebo yardstick regulation.

2. Získavať informácie o regulovanej firme a trhu

Regulátor môţe zníţiť informačnú asymetriu získavaním, spracovaním

a analyzovaním informácií o regulovanej firme a regulovanom trhu. Takéto informácie

môţe získavať tým, ţe bude od regulovanej firmy poţadovať pravidelné poskytovanie

informácií o jej hospodárení (súvaha, výkaz ziskov a strát, výkaz cash-flow, odpisové

plány, finančné plány a pod.) a informácií o prevádzkových výkonoch firmy (informácie

o cenách, predaných mnoţstvách, počte a štruktúre zákazníkov, parametroch kvality

a pod.).

3. Aplikovať stimulačný spôsob cenovej regulácie

Stimulačný spôsob cenovej regulácie vyuţíva zisk, resp. stratu ako motivačné prvky

ku konaniu zvyšujúcemu spoločenský blahobyt. Moţnosť dosiahnutia vyššieho zisku

(straty), ak regulovaný monopol zvýši (zníţi) svoju efektívnosť, je základným

motivačným prvkom zabudovaným v stimulačných metódach cenovej regulácie.

V závislosti na miere výšky zisku (straty), ktorý si regulovaná firma môţe ponechať

(musí znášať) rozoznávame vysoko stimulačné metódy cenovej regulácie (high-powered

116

price incentive scheme) a nízko stimulačné metódy cenovej regulácie (low-powered price

incentive scheme).

Vysoko stimulačné sú tie, ktoré umoţnia regulovanej firme ponechať si celý (100%)

rozdiel medzi skutočným ziskom a nákladmi na vlastný kapitál (to isté platí aj v prípade

straty).

Nízko stimulačné metódy cenovej regulácie sú tie, ktoré regulovanej firme umoţňujú

ponechať si (znášať) len určitú časť ekonomického zisku (straty).

Metódy cenovej regulácie prirodzeného monopolu vyrábajúceho viac produktov v

dynamickom prostredí je moţné rozdeliť na:

I. nestimulačné metódy cenovej regulácie,

II. stimulačné metódy cenovej regulácie.

Budeme sa venovať nasledujúcim dvom nestimulačným metódam cenovej regulácie:

nákladová metóda regulácie cien (cost-plus regulation),

metóda regulácie miery návratnosti (rate of return regulation).

Zo stimulačných metód cenovej regulácie si preberieme:

Banded rate of return regulation.

Price freezes.

Metóda cenového stropu (price cap).

Yardstick (benchmarking or) regulation.

I. Nestimulačné metódy cenovej regulácie

Nákladová metóda regulácie cien a metóda regulácie miery návratnosti24

Matematicky je moţné nákladovú reguláciu cien a reguláciu miery návratnosti

vyjadriť nasledovne:

n

i

ii rBnákladyéprevádzkovQP1

24 Niekedy označovaná aj ako regulácia podľa primeranej miery zisku.

117

kde:

i – počet produktov, i = 1..N,

Pi – cena i-teho produktu,

Qi – predané mnoţstvo i-teho produktu,

r – primeraná miera návratnosti,

B – báza regulačných aktív, ktorá vyjadruje hodnotu majetku regulovanej firmy.

Obe metódy cenovej regulácie regulujú ceny tak, aby umoţnili regulovanej firme

uhradiť prevádzkové náklady stanovené buď na základe účtovných alebo ekonomických

nákladov a náklady kapitálu.

Rozdiel medzi nákladovou metódou regulácie cien (CPS) a metódou regulácie miery

návratnosti (ROR) spočíva v tom, ţe:

V rámci regulácie ROR náklady regulovanej firmy podliehajú určitej forme

„auditu“ zo strany regulátora. Len tie náklady, ktoré sú regulátorom povaţované

za oprávnené, resp. pouţité a uţitočne vynaloţené, môţu byť zahrnuté do

kalkulácie ceny. Tým sa má zabrániť presúvaniu neefektívnosti z regulovanej

firmy na spotrebiteľov. V rámci regulácie CPS opodstatnenosť nákladov nie je

predmetom hodnotenia.

V rámci CPS sú ceny pevne viazané na náklady, čo znamená, ţe keď dôjde aj k

neočakávanej zmene, regulátor prispôsobí ceny tak, aby boli v súlade

s nákladmi. V rámci ROR ceny sú stanovené ako fixne aţ do nasledujúcej

regulačnej revízie, ktorá býva často vopred určená. Takţe na rozdiel od CPS,

v rámci ROR ceny nie sú prispôsobované nákladom často, takţe miera

návratnosti sa môţe líšiť od tej stanovenej regulátorom, minimálne v istých

hraniciach. Začatie mimoriadneho konania (hearing) za účelom úpravy cien

môţe iniciovať regulátor alebo regulovaná firma, ak je zisk neprimerane vysoký

alebo nízky.

Keďţe je regulácia nákladovou metódou administratívne nákladná a spojená s rizikom

presunu neefektívnosti regulovanej firmy do regulovaných cien, tak sa v praxi v „čistej“

118

podobe vôbec nepouţíva, a preto sa v ďalšej časti budeme výlučne zaoberať len metódou

regulácia miery návratnosti.

Ako bolo vyššie uvedené, tak podstatou ROR je, ţe regulátor stanoví jednotlivé ceny

tak, aby umoţnili regulovanej firme uhradiť prevádzkové náklady, vrátane platených daní

a nákladov na kapitál. Keďţe ROR zahŕňa aj náklady na kapitál, tak sa očakáva, ţe firma

bude ochotná investovať do obnovy a rozšírenej reprodukcie aktív.

ROR kladie vysoké nároky na regulátora, ktorý musí:

Mať podrobné informácie o nákladoch regulovanej firmy a byť schopný posúdiť

opodstatnenosť a efektívnosť ich vynaloţenia.

Určiť hodnotu aktív firmy a náklady na kapitál, t.j. určiť bázu regulačných aktív

(B) a mieru návratnosti kapitálu (r). Báza regulačných aktív predstavuje

kumulovanú čistú hodnotu aktív, na základe ktorých sa počíta návratnosť. Len

tie aktíva, ktoré sú pouţité a uţitočné môţu byť zahrnuté do bázy. Určenie

hodnoty aktív je náročné, nakoľko niektoré aktíva môţu byť veľmi špecifické,

čo znamená, ţe nemajú iné hodnotovo porovnateľné pouţitie, a tak sa v priebehu

času významná miera ich hodnoty môţe stať utopenými nákladmi. S tým je

spojená aj ďalšia otázka, týkajúca sa spôsobu ich ocenenia. Oceniť aktíva na

základe účtovných alebo ekonomických nákladov?

Ako uţ vieme, tak účtovná hodnota zohľadňuje obstarávaciu cenu a mieru

opotrebovania. Ocenenie na základe ekonomických nákladov vyjadruje hodnotu aktív,

buď na základe reprodukčných obstarávacích nákladov alebo na základe výnosovej

metódy. Častejšie pouţívané je oceňovanie aktív na základe účtovných nákladov.

Otvorenou otázkou ešte ostáva, či regulovaná firma bude môcť do bázy regulačných

aktív zahrnúť aj plánované investície. Ak by monopol v budúcnosti nemohol do bázy

zahrnúť realizované investície (napr. z dôvodu, ţe by ich regulátor posúdil ako

nepotrebné), tak by v súčasnosti neinvestoval. Aby sa tomu predišlo, tak regulátor často

vopred schvaľuje opodstatnenosť investície.

Ako sú ceny kalkulované?

Postup kalkulácie je relatívne jednoduchý, pozostáva z nasledujúcich dvoch krokov:

119

1. kalkulácie celkového ročného povoleného výnosu z regulovanej činnosti

regulovaného subjektu,

2. stanovenie jednotlivých cien produktov firmy, tak aby sa celkový výnos

z predaja všetkých produktov rovnal celkovému ročnému povolenému

výnosu.

Kalkulácia celkového ročného povoleného výnosu z regulovanej činnosti

Celkový ročný povolený výnos daného regulovaného subjektu je stanovený podľa

nasledujúceho vzorca:

RR = [V – D] . r + E + d + T

kde:

RR – celkový ročný povolený výnos regulovanej činnosti regulovaného subjektu,

V – hodnota regulovaných aktív,

D – akumulované odpisy regulovaných aktív,

r – povolená miera návratnosti na vlastný a cudzí kapitál,

E – ročné prevádzkové náklady,

d – ročné odpisy,

T – dane platené regulovaným subjektom.

„Regulovaný subjekt zodpovedá za uspokojivé dokazovanie regulačnému orgánu, ţe

kaţdá navrhovaná poloţka vzorca výnosov sa pouţila uváţlivo a uvádzané náklady slúţia

k výkonu regulovanej činnosti. Napríklad, aby investície do základných prostriedkov

mohli byť zahrnuté do vzorca, musia byť racionálne a z hľadiska výkonu regulovanej

činnosti „pouţité a uţitočné.“25

(Matuský, s. 10.)

Stanovenie jednotlivých regulovaných cien produktov firmy

Celkové ročné povolené výnosy majú byť dosiahnuté z predaja produktov. Regulátor

musí stanoviť také ceny, aby regulovanej firme umoţnili dosiahnuť stanovené výnosy

z očakávaného mnoţstva predaja, čiţe musí platiť nasledujúca nerovnosť:

25 Koncepcia „pouţité a uţitočné“ sa pôvodne vypracovala v USA a aktívne sa pouţíva zo strany regulačných orgánov na celom svete. Pouţité a uţitočné aktíva sú tie, ktoré sa aktívne vyuţívajú a sú potrebné pre účinné,

bezpečné a spoľahlivé poskytovanie sluţieb.

120

n

i

ii RRQP1

kde:

i – počet produktov, i = 1..N,

Pi – cena i-teho produktu,

Qi – očakávané predané mnoţstvo i-teho produktu,

RR – celkový ročný povolený výnos.

Aby regulátor mohol stanoviť, resp. odsúhlasiť regulovanou firmou navrhované ceny,

musí mať k dispozícii predikciu predaného mnoţstva jednotlivých produktov.

Cieľom ROR je zabezpečiť úhradu celkových oprávnených nákladov regulovanej

firmy, a nie nevyhnutne dosiahnuť, aby sa celkové výnosy z trţieb z predaja určitého

produktu rovnali celkovým nákladom na výrobu tohto produktu. To znamená, ţe cieľom

ROR nie je pribliţovať ceny produktov k marginálnym nákladom výroby, čo nevyhnutne

vedie k alokačnej neefektívnosti.

„Táto metóda cenovej regulácie je, resp. bola pre politikov veľmi populárna, pretoţe

na prvý pohľad vyvoláva dojem istej spravodlivosti u spotrebiteľov a zároveň aj

u regulovanej firmy. Umoţňuje regulovanej firme dosiahnuť dostatočné výnosy, vrátane

primeraného zisku, a zabezpečiť si tak úhradu nákladov spotrebiteľmi prostredníctvom

cien a predaja. Umoţňuje tieţ ochraňovať spotrebiteľov pred zneuţívaním monopolného

postavenia na trhu. Tým, ţe povolené výnosy sa zásadne nevzdiaľujú od nákladov, tak

ceny produktov regulovanej firmy sú primerané a dostupné.

Jedna z výhod tejto metódy je, ţe je tieţ atraktívna pre investorov, keďţe im

umoţňuje uhradiť prevádzkové a investičné náklady, obzvlášť ak miera návratnosti

prevyšuje ich náklady na kapitál. Táto metóda presúva niektoré investičné riziká na

spotrebiteľov tým, ţe umoţňuje dosiahnuť primerané výnosy.” (Kessides, 2004, p. 114.)

Nedostatky metódy regulácie miery návratnosti:

Poskytuje stimuly k prílišnému investovaniu (overinvest), ak garantovaná

povolená miera návratnosti prevyšuje náklady na kapitál. V takom prípade, čím

121

viac firma investuje, tým dosiahne vyšší ekonomický zisk, pretoţe realizované

investície rozširujú bázu regulačných aktív. Tým ROR spôsobuje produkčnú

neefektívnosť, pretoţe podnecuje k nadmernému vyuţívaniu kapitálu na úkor

ostatných výrobných faktorov, čím dochádza k neoptimálnej štruktúre

výrobných faktorov a k produkčnej neefektívnosti (Averch-Johnson efekt),

alebo tieţ podnecuje k realizácii neproduktívnych investícií, ktoré neprinesú

primerané zvýšenie kvality vyrábaných produktov (gold-plating). Podnecovanie

k prílišnému investovaniu môţe byť, do určitej miery, eliminované tým, ţe

„...regulácia ROR bude vyţadovať posúdenie racionálnosti investície, to

znamená preukázať, ţe daná investícia je „uţitočná“, čo v konečnom dôsledku

môţe mať za následok, ţe ak regulátor rozhodne, ţe daná investícia nie je

potrebná, tak regulovaná firma nebude môcť uhradiť náklady investície.“

(NERA, 2007, s. 16.) Avšak pre regulátora je veľmi náročné objektívne posúdiť

produktívnosť investície. V takom prípade spotrebitelia môţu platiť za

regulované produkty vyššie ceny, neţ by bolo teoreticky moţné.

Podnecuje k umelému nadhodnocovaniu hodnoty bázy regulačných aktív. Čím

je vyššia hodnota bázy regulačných aktív, tým sú vyššie celkové povolené ročné

výnosy, a zároveň aj ceny.

Pre regulátora je vo všeobecnosti veľmi ťaţké posúdiť schopnosť firmy

zniţovať náklady, mieru manaţérskeho úsilia, a taktieţ má menej informácií

o moţných produktívnych technologický moţnostiach zniţovania nákladov. To

môţe podnecovať regulovaný monopol k zvyšovaniu prevádzkových nákladov,

a následne k vyšším regulovaným cenám. Manaţéri môţu mať osobný prospech

zo zvyšovania nákladov, pretoţe si uvedomujú, ţe v dôsledku asymetrie

informácií, čím sú vyššie náklady, tým sú vyššie povolené výnosy (X-

inefficiency). To môţe podnecovať k niţšej produkčnej efektívnosti. Za

predpokladu, ţe k regulačnej revízii dochádza relatívne často, tak firma bude

znášať len minimálne náklady svojej neefektívnosti. Takţe, ak regulátor nemá

vypracovaný efektívny systém auditu nákladov, a ak nie je schopný posúdiť, či

firma vyrába na minimálnej moţnej úrovni nákladov, tak manaţéri budú

motivovaní k niţšej efektívnosti, čo bude viesť k vyšším cenám. Tým dôjde

122

k presunutiu renty od spotrebiteľov k manaţérom, zamestnancom a

dodávateľom.

Poskytuje málo stimulov k zvyšovaniu produkčnej efektívnosti a zniţovaniu

cien v dlhodobom horizonte. Keďţe monopol môţe preniesť zvýšenie nákladov

na zákazníka a nemá ţiadny prospech zo zvýšenia produkčnej efektívnosti,

pretoţe tá sa časom premietne do niţších cien, tak regulovaný monopol má len

veľmi málo dôvodov zvyšovať svoju efektívnosť. Tým, ţe výnosy sú „viazané“

na náklady, tak zniţovaním nákladov firma následne zniţuje aj svoje výnosy,26

a tým ROR „penalizuje“ regulovaný monopol za vyššiu efektívnosť.

ROR spôsobuje alokačnú neefektívnosť tým, ţe sú ceny produktov vo

všeobecnosti vyššie neţ marginálne náklady a jej cieľom nie je minimalizácia

straty mŕtvej váhy.

Ak regulovaný monopol poskytuje aj produkty, ktorých ceny nie sú regulované,

tak ROR podnecuje k účtovným machináciám, za účelom zvyšovania nákladov

spojených s výrobou regulovaných produktov a zniţovania nákladov produktov

predávaných na konkurenčných trhoch. Takéto presúvanie nákladov je moţné

napr. vyuţitím rôznych kalkulačných metód na rozvrhovanie nepriamych

nákladov. Takýmto presúvaním nákladov môţe regulovaný monopol zvyšovať

svoj celkový zisk. Regulátor sa obvykle snaţí zabraňovať takémuto kríţovému

presúvaniu nákladov prostredníctvom poţiadavky viesť oddelené finančné

účtovníctvo samostatne pre regulované a neregulované činnosti.

ROR je spojená s administratívnymi nákladmi. Kaţdý rok regulátor poţaduje od

regulovanej firmy poskytovanie detailných informácií o nákladoch, aktívach,

investíciách a trţbách za účelom zmeny cien.

II. Stimulačné metódy cenovej regulácie

Medzi stimulačné metódy cenovej regulácie patria tie metódy, ktoré sa snaţia

odstrániť hlavný nedostatok ROR alebo CPS, a to ten, ţe nemotivujú regulované firmy

k zvyšovaniu efektívnosti. Naopak stimulačné metódy cenovej regulácie poskytujú

26 Za predpokladu, ţe dopyt je cenovo neelastický.

123

regulovaným firmám podnety podobného charakteru ako poskytuje konkurenčný trh

a umoţňujú firme na tieto podnety do istej miery reagovať.

Stimuly poskytované vlastníkom a manaţérom regulovaných firiem presadzovať

zniţovanie nákladov, a tým zvyšovať efektívnosť, závisia od odmeny za prípadné

zníţenie nákladov. Ak regulovaný monopol bude v plnej miere profitovať zo zníţenia

nákladov (high-powered incentives), tak bude mať výraznú motiváciu zniţovať náklady.

Na druhej strane, ak regulovaný monopol nebude v plnej miere profitovať zo zníţenia

nákladov (low-powered incentives), tak jeho motivácia zniţovať náklady bude menšia.

V tejto časti sa budeme zaoberať nasledujúcimi stimulačnými metódami cenovej

regulácie27

:

1. Banded rate of return.

2. Price freezes.

3. Price caps.

4. Yardstick regulácia.28

1. Banded rate of return

Podstata tejto metódy spočíva v tom, ţe regulátor stanoví rozpätie povolenej miery

návratnosti na začiatku regulačného obdobia. Ceny sú podobne ako pri ROR stanovené

tak, aby umoţňovali regulovanej firme dosiahnuť stanovenú mieru návratnosti v rámci

definovaného rozpätia. Na rozdiel od tradičnej ROR, táto metóda poskytuje

regulovanému monopolu stimuly na zniţovanie nákladov, a tým zvyšovať svoju

návratnosť v rámci definovaného rozpätia.

Napríklad, nech povolené rozpätie miery návratnosti je od 6% do 12% p.a., namiesto

8% p.a. stanovených pri ROR. Skutočnosť, ţe monopol môţe dosiahnuť, zvýšením

efektívnosť, návratnosť vyššiu ako 8% p.a. ho môţe motivovať k zniţovaniu nákladov,

keďţe on samotný bude mať prospech vo forme vyššieho zisku zo zniţovania nákladov,

kým neprekročí hornú hranica rozpätia.

27 Budeme tu pouţívať anglické výrazy, nakoľko nám nie je známy ich jednoznačný preklad a tieto termíny sa

tieţ veľmi často pouţívajú aj v „slovenskom regulačnom slangu“. 28 Táto metóda cenovej regulácie sa často pouţíva ako pomocný nástroj pre reguláciu metódou price cap,

revenue cap alebo reguláciu miery návratnosti.

124

Ak sa miera návratnosti pohybuje v rámci stanoveného rozpätia, tak nedochádza

k ţiadnej úprave cien. Ale ak návratnosť dosiahne hodnoty mimo definovaného rozpätia,

potom:

1. ak miera návratnosti bude vyššia ako povolená horná hranica, potom monopol

bude musieť zníţiť ceny,

2. ak miera návratnosti bude niţšia ako povolená dolná hranica, potom monopol

bude môcť zvýšiť ceny.

Keď je stanovené príliš úzke rozpätie, tak regulovaný monopol nie je motivovaný

zvyšovať produkčnú efektívnosť podobne ako tomu je pri metóde ROR. Širšie rozpätie

poskytuje silnejšie stimuly k efektívnosti.

Táto regulačná metóda má podobné nedostatky ako tradičná ROR. Neodstraňuje

potrebu relatívne častých konaní za účelom úpravy cien a v prípade, ţe rozpätie nie je

stanovené široko, tak poskytuje len málo stimulov na zvyšovanie produkčnej efektívnosti.

Z tohto dôvodu sa táto metóda v regulačnej praxi nepouţíva moc často.

2. Price Freezes (Zmrazenie cien)

Price freezes znamená, ţe regulovaná firma nesmie meniť ceny v rámci určitého

obdobia. Firma si môţe ponechať akýkoľvek zisk, ktorý dosiahne tým, ţe zvýši svoju

produkčnú efektívnosť v rámci daného obdobia, čo môţe do istej miery firmu motivovať

zvýšiť svoju efektívnosť. Po uplynutí tohto obdobia regulátor zvyčajne spraví audit

a cenovú revíziu.

Regulačné úrady pouţívajú túto metódu najčastejšie spoločne s inými metódami

cenovej regulácie, predovšetkým s reguláciou price cap.

3. Metóda regulácie price cap

Metóda regulácie price cap (pomocou cenových košov alebo tieţ cenových limitov)

sa tieţ nazýva RPI-X alebo CPI-X regulácia. Jej cieľom je predovšetkým regulovať

celkovú cenovú hladinu regulovaných cien, a nie prioritne zisk regulovanej firmy.

V zameraní sa na ceny, a nie na regulovanie výšky zisku, spočíva aj jej stimulačný

charakter.

125

Podstata metódy price cap spočíva v tom, ţe reguluje ceny prostredníctvom cenového

koša produktov, tým ţe reguluje priemernú cenu koša, ktorá sa vypočíta ako váţený

aritmetický priemer cien a (predaného) mnoţstva jednotlivých produktov. Price cap teda

určuje ako sa môţe, spravidla ročne, meniť priemerná cena koša, pričom regulovaná

firma môţe v rámci daného obmedzenia meniť výšku jednotlivých cien produktov koša,

takmer neobmedzene.

Postup regulátora pri regulácii metódou price cap je nasledovný:

A. Regulátor stanoví základné ceny (bázické alebo východzie ceny). Tie sú

spravidla stanovené tak, aby regulovanej firme umoţnili uhradiť všetky náklady,

vrátene nákladov na vlastný a cudzí kapitál.

B. Regulátor stanoví počet a zloţenie košov. Kôš predstavuje súbor produktov,

ktoré sú regulované spoločne na základe stanoveného CPI – X indexu. To

znamená, ţe regulátor stanovuje (CPI – X) index pre kaţdý kôš.

C. Regulátor stanoví faktor efektivity (X-faktor), mieru inflácie, a v niektorých

prípadoch aj tzv. exogénny komponent (Z-faktor). Faktor efektivity (X)

vyjadruje očakávanú mieru zvýšenia efektívnosti regulovanej firmy.

D. Regulátor stanoví vzorec pre výpočet povolenej miery zmeny cien koša,

ktorý bude zohľadňovať výšku inflácie vstupov (CPI) a očakávanú mieru

zvýšenia efektívnosti regulovanej firmy (X). Vzorec určuje maximálnu moţnú

mieru zvýšenia regulovaných cien pre dané obdobie. Takéto povolené zvýšenie

priemernej ceny koša by malo umoţniť regulovanej firme uhradiť nevyhnutné

zvýšenie nákladov, ale zároveň by malo zohľadňovať očakávané zvýšenie

efektívnosti. Regulovaná firma môţe meniť ceny jednotlivých produktov koša

tak, aby ich priemerná zmena neprevýšila povolenú zmenu (price cap) určenú

indexom pre daný kôš. Vzorec pre výpočet povolenej miery zmeny cien koša

(price cap index – PCI) je moţné všeobecne stanoviť nasledovne:

PCIt = PCIt-1(1 + CPIt – X ± Z )

kde:

PCIt – price cap index pre príslušný rok,

PCIt-1 – price cap index v predchádzajúcom roku,

CPI – index inflácie (Consumer Price Index),

126

X – factor efektívnosti,

Z – exogénny komponent.

E. Regulátor musí kontrolovať priemernú cenu koša. Na ročnej báze regulátor

kontroluje, či realizované zmeny cien boli v súlade s indexom price cap.

F. Regulačná revízia. Jednotlivé indexy price cap sú stanovené pre určité, vopred

definované, obdobie. Periodicky, po uplynutí daného obdobia, regulátor

prispôsobí indexy tak, aby eliminoval prípadné vysoké zisky zníţením cien

a zohľadnil skutočnú mieru rastu efektívnosti regulovanej firmy.

V nasledujúcej časti sa budeme venovať jednotlivým, vyššie popísaným, krokom

regulácie price cap podrobnejšie.

A. Určenie základných cien

Metóda regulácie price cap je reguláciou cien v dlhšom období. Základné ceny sú

stanovené alebo schválené regulátorom na návrh regulovanej firmy. Pretoţe budúce

finančné zdravie firmy do veľkej miere závisí na určení základných cien, mali by byť

stanovené tak, aby regulovanej firme umoţnili uhradiť všetky náklady, vrátene nákladov

na vlastný a cudzí kapitál.

B. Regulátor stanoví počet a zloţenie košov

Regulácia sa nemusí nevyhnutne týkať všetkých produktov monopolu. Preto regulátor

musí najskôr rozhodnúť, ktoré produkty budú podliehať cenovej regulácii. Vo

všeobecnosti, sú cenovo regulované tie produkty, pri poskytovaní ktorých má firma

monopolné alebo dominantné postavenie na relevantnom trhu.

Následne regulátor rozdelí regulované produkty do jedného alebo viacerých košov.

Kaţdý kôš je regulovaný prostredníctvom vlastného PCI indexu.

Regulátor vytvára koše s cieľom:

Umoţniť regulovanej firme meniť ceny v rámci koša.

Obmedziť moţnosť regulovanej firme meniť ceny produktov medzi rôznymi

košmi.

127

Obmedziť moţnosť regulovanej firme kríţovo dotovať konkurenčné produkty

nekonkurenčnými.

Vytvorenie cenových košov poskytuje regulovanej firme istú miery flexibility meniť

ceny jednotlivých produktov v rámci koša, čo jej umoţní do istej miery lepšie reagovať

na meniace sa podmienky na trhu, pričom ale priemerná celková zmena cien produktov

v koši neprevýši povolenú zmenu (PCI index koša). Pre firmu môţe byť výhodné zníţiť

cenu cenovo elastických produktov a zvýšiť cenu cenovo neelastických produktov, čo

môţe mať za následok zvýšenie alokačnej efektívnosti.

Táto istá cenová flexibilita predstavuje vyznanú výhodu metódy price cap, avšak

v niektorých prípadoch môţe viesť k neţiaducim cenovým zmenám. Napríklad, ak

produkty určené pre domácnosti a biznis zákazníkov sú v jednom koši, tak regulovaná

firma môţe zníţiť ceny pre biznis zákazníkov a zvýšiť ceny pre domácnosti. Preto

produkty, u ktorých chce regulátor zabrániť zvyšovaniu, resp. zniţovaniu cien vo vzťahu

k cenám iných produktov, tak by nemali byť zaradené do spoločného koša.

Vo všeobecnosti platí, ţe čím má kôš vyšší počet produktov, tým má firma väčšiu

mieru flexibility v určovaní cien. Vytváraním samostatných košov regulátor ovplyvňuje

mieru cenovej flexibility u jednotlivých košov. Vytváraním veľkého počtu „malých“

košov, regulátor zásadne obmedzuje flexibilitu firmy v cenových rozhodnutiach.

Ďalším spôsobom ako regulátor môţe zabrániť neţiaducemu zvýšeniu, resp. zníţeniu

ceny je stanovením maximálnych, resp. minimálnych cien alebo maximálnej moţnej

ročnej miery zmeny ceny určitého produktu (zvýšenia, resp. zníţenia ceny).

Cenové obmedzenia by mal regulátor pouţívať veľmi obozretne, nakoľko tým

znehodnocuje práve výhodu tejto metódy cenovej regulácie, ktorou je cenová flexibilita.

Nasledujúci obrázok 1.23. zobrazuje cenové koše sluţieb spoločnosti Telecom

Australia v rokoch 1992 – 1995.

128

Obrázok 1.23. Price Cap plán spoločnosti Telecom Australia v rokoch 1992 – 1995

Source: Telecommunications Regulation Handbook, 2000, s. 4 – 28.

C. Faktor efektivity, miera inflácie, exogénny komponent

Faktor efektivity

Faktor efektivity (X-faktor) vyjadruje poţiadavku regulátora na zvýšenie efektivity

regulovanej firmy. Jeho zahrnutie do vzorca pre výpočet povolenej zmeny cien tým

zabezpečuje, ţe ceny v čase budú zohľadňovať aj zmenu efektívnosti firmy. Inými

slovami, tým zabezpečuje, ţe aj spotrebitelia budú mať prospech zo zvyšovania

efektívnosti regulovanej firmy. Nech napríklad X = 2% p.a. a nech všetky ostatné

Sub Cap:

CPI-5,5 %

Vnútroštátne

hovory

Sub Cap:

CPI-5,5 %

Medzinárodné

hovory

Sub Cap:

CPI-2 %

Pripojenie

Miestne hovory

Poplatky podliehajúce

celkovej price cap

Vnútroštátne linky

Medzinárodné linky

Mobilné telefónne

sluţby

Individuálne obmedzenia: CPI

(v jednom roku)

Pripojenia

Prenájmy

Miestne hovory

Celková Price Cap: CPI-5,5%

129

premenné sú konštantné, potom priemerné ročné zníţenie regulovaných cien bude tieţ o

2%.

Faktor efektivity núti firmu k efektívnejšiemu podnikaniu a k zniţovaniu nákladov

v priebehu regulačného obdobia, pričom regulovaná firma si môţe ponechať zisk, ktorý

dosiahne, ak bude podnikať efektívne a zredukuje svoje náklady.

Regulátor na začiatku kaţdého regulačného obdobia stanovuje hodnotu poţadovanej

efektivity, ktorú je firma povinná dodrţať. Ak firma zvýši svoju efektívnosť o viac neţ je

hodnota stanovená faktorom efektivity, tak bude za svoje úsilie odmenená vyššou

ziskovosťou. Naopak, ak firma zvýši svoju efektívnosť menej, tak bude penalizovaná

formou niţšej miery návratnosti.

Správne stanovenie hodnoty faktora efektívnosti je dôleţité pre samotnú udrţateľnosť

price cap regulácie počas príslušného regulačného obdobia a taktieţ pre finančné zdravie

regulovanej firmy, pretoţe jej ziskovosť závisí od jej schopnosti zniţovať náklady

v miere poţadovanej faktorom efektívnosti.

Stanovenie faktoru efektivity je najzloţitejším prvkom regulácie price cap. Mal by

byť stanovený tak, aby predstavoval pre regulovanú firmu určitú výzvu. Ak jeho hodnota

bude príliš nízka, potom regulovaná firma môţe dosiahnuť neprimerane vysoký zisk, čím

sa spochybní udrţatelnosť price cap. Naopak, ak hodnota bude príliš vysoká, tak

regulovaná firma môţe čeliť značným stratám.29

Exogénny nákladový komponent

Existujú mimoriadné a nepredvídateľné udalosti, ktoré sa v národnom hospodárstve

často vyskytujú, ktorých pravdepodobnosť výskytu regulovaná firma nemôţe ovplyvniť

a dosah na danú firmu môţe byť neporovnateľne väčší ako na ostatné firmy podnikajúce

v ekonomike. Príkladom môţe byť zmena daňového systému alebo zásadná zmena

regulačných pravidiel.

V takýchto prípadoch sa regulátor zvyčajne snaţí kompenzovať (zmierniť) dopad

týchto udalostí na regulovanú firmu prostredníctvom zakomponovania exogénneho

29 Napríklad: Pre aktuálne 5 ročné regulačné obdobie 2010 – 2014, Energetický regulační úřad ČR stanovil

ročnú hodnotu plošného faktora efektivity vo výške X = 2,0310 %.

130

nákladového komponentu (Z faktor) do výpočtového vzorca. Exogénny nákladový

komponent zvyšuje alebo zniţuje cenový index PCI, v závislosti či príslušná udalosť

bude mať na firmu kladný alebo záporný vplyv.

Inflácia

Regulátor musí zvoliť vhodný index inflácie (I). Môţe zvoliť niektorý z existujúcich

a pouţívaných cenových indexov alebo zostrojiť si a kalkulovať vlastný cenový index.

Vo vyspelých ekonomikách sa najčastejšie pouţívajú nasledujúce indexy na meranie

miery inflácie:

Index spotrebiteľských cien (CPI alebo RPI).

Index cien výrobcov (PPI).

Cenový deflátor.

Výber najvhodnejšieho alebo konštrukcia vlastného závisí na rozhodnutí regulátora.

Najvhodnejším je ten, ktorý dokáţe najpresnejšie vyjadriť zvýšenie nákladov regulovanej

firmy v dôsledku inflácie. Regulačné úrady najčastejšie pouţívajú index RPI30

alebo

nejakú kombináciu cenových indexov.

D. Regulátor stanoví vzorec pre výpočet povolenej miery zmeny cien koša

Existuje viac spôsobov ako matematicky vyjadriť price cap reguláciu. Ak regulovaný

monopol poskytuje len jeden produkt, potom je matematický výraz veľmi jednoduchý:

Povolená cena na príslušný rok = bázická cena + I – X

Povolená miera zvýšenia ceny na príslušný rok = I – X,

pričom:

I – index inflácie pre príslušný rok,

X – faktor efektívnosti.

Ako je moţné vidieť, tak regulovaná firma môţe zvýšiť cenu maximálne o úroveň

inflácie. Zvýšenie ceny o zvýšenie nákladov na úrovni inflácie je povolené, pretoţe

regulovaná firma nemôţe zabrániť tomuto zvýšeniu nákladov.

30 Preto sa táto metóda cenovej regulácie často označuje aj ako RPI-X regulácia.

131

Avšak regulovaná firma môţe zníţiť svoje náklady v dôsledku zvýšenia svojej

efektívnosti. Z tohto dôvodu má byť do určitej výšky očakávaná miera zvýšenia miery

efektívnosti prenesená na zákazníkov prostredníctvom zníţenia povoleného zvýšenia

regulovaných cien.

Ako uţ vieme, firmy často poskytujú viac neţ len jeden produkt. Z tohto dôvodu

matematické vyjadrenie price cap regulácie vyuţíva indexy. Vzorec pre výpočet

povolenej miery zmeny cien koša (price cap index – PCI) je moţné vyjadriť nasledovne:

PCIt = PCIt-1[1+ CPIt – X ± Z]

kde:

PCIt – price cap index pre príslušný rok,

PCIt-1 – price cap index v predchádzajúcom roku,

CPIt – index inflácie (Consumer Price Index),

X – faktor efektívnosti,

Z – exogénny komponent.

E. Regulátor musí kontrolovať priemernú cenu koša

Ročne regulovaná firma a regulačný úrad hodnotia a analyzujú zmeny cien s cieľom

kontroly, či príslušné zmeny boli v súlade s PCIt. Spravidla musí regulovaná firma kaţdý

rok vypočítať:

1. Hodnotu PCIt. Hodnota PCIt sa mení kaţdým rokom v závislosti od hodnôt

inflácie, X a Z faktora.

2. Hodnotu skutočného cenového indexu (Actual price index - APIt), ktorý

vyjadruje skutočnú cenovú úroveň koša. APIt sa počíta nasledovne:

11

1 1t

i

t

in

i

ittp

pwAPIAPI

kde:

APIt – skutočný cenový index po realizácii cenových zmien,

APIt-1 – skutočný cenový index súčasných cien (pred realizáciou cenových zmien),

i – počet regulovaných cien produktov koša, i = 1..N,

Pit – navrhovaná cena i-teho produktu,

132

Pit-1

– existujúca cena i-teho produktu ,

wi – podiel trţieb z predaja i-teho produktu na celkových trţbách daného koša.

Počíta sa nasledovne:

n

i

t

i

t

i

t

i

t

it

i

qp

qpw

1

11

11

3. Hodnotu APIt pre kaţdý kôš osobitne, ak sú regulované produkty rozdelené do

viacerých košov.

Základné pravidlo price cap regulácie je moţné vyjadriť nasledovne: APIt ≤ PCIt, pre

t = 1, 2, 3… počet košov. To znamená, ţe hodnota skutočného cenového indexu (APIt)

pre príslušný rok kaţdého koša môţe byť najviac rovná hodnote PCIt pre daný rok. Táto

nerovnosť musí platiť v kaţdom roku počas celého regulačného obdobia price cap.

Regulátor kalkuláciou APIt a PCIt zabezpečuje, ţe navrhovaná zmena výšky cien

jednotlivých produktov neprekročí povolené priemerné zvýšenie cien produktov koša.

Vţdy, keď regulovaná firma predkladá regulátorovi návrh na zmenu cien, tak musí

vypočítať hodnotu APIt pre kaţdý kôš, a tým preukázať, ţe navrhovaná úprava cien

neprevýši regulátorom povolenú zmenu cien PCIt.

F. Regulačná revízia

Regulátor nie je schopný dokonale predikovať budúci vývoj efektívnosti regulovanej

firmy. Z tohto dôvodu, ak faktor efektivity je stanovený nesprávne, tak firma môţe

dosiahnuť príliš vysoký alebo príliš nízky zisk. Obe moţnosti sú neudrţateľné. Preto

regulačný úrad obvykle stanoví isté minimálne obdobie, počas ktorého hodnota faktora

efektivity bude konštantná. Po uplynutí tohto obdobia, X-faktor bude opäť prehodnotený.

Štandardná dĺţka regulačného obdobia je 5 rokov. Po uplynutí daného regulačného

obdobia urobí regulátor audit a revíziu, a stanový PCI na ďalšie 5 ročné regulačné

obdobie.

„Vo všeobecnosti platí, ţe regulačné obdobie by malo byť dostatočne dlhé na to, aby

poskytovalo stimuly k zvyšovaniu efektívnosti. Čím je dlhšie obdobie, tým má

regulovaná firma väčšiu motiváciu zniţovať náklady. Motivácia firmy zniţovať náklady

sa bude zniţovať s pribliţovaním sa termínu regulačnej revízie, obzvlášť ak operátor

133

očakáva, ţe ďalšie zníţenie nákladov by sa prejavilo zvýšením hodnoty X-faktora pre

nasledujúce obdobie. Takto sa price cap regulácia pribliţuje k ROR.“

(Telecommunications Regulation Handbook, 2000, s. 4 – 27 – 28.)

Výhody cenovej regulácie price cap v porovnaní s reguláciou ROR

1. Ochraňuje spotrebiteľov pred zvýšením cien v dôsledku neprimeraného

zvyšovania nákladov.

2. Podnecuje k zvyšovaniu produkčnej efektívnosti, čím zároveň motivuje

aj k investíciám a inováciám.

3. Umoţňuje efektívnej firme uhradiť celkové náklady a dosiahnuť zisk.

4. Umoţňuje zákazníkom podieľať sa na zvyšovaní efektívnosti firmy.

5. Je menej informačne náročná, čo zniţuje mieru informačnej asymetrie medzi

regulátorom a regulovanou firmou, a tým zniţuje aj riziko jej zneuţívania zo

strany regulovanej firmy.

6. Poskytuje väčšiu cenovú flexibilitu.

Nedostatky price cap regulácie

1. „Ak má byť regulácia price cap efektívna, tak regulátor musí určiť akú váhu

priradí jednotlivým cenám v kalkulácii priemernej celkovej ceny koša. Podľa

teórie by tieto váhy mali byť stanovené proporcionálne k predaným mnoţstvám

regulovanou firmou pri efektívnych cenách, ale informácie o skutočne

predaných mnoţstvách nie sú vopred k dispozícii regulátorovi. Z tohto dôvodu

je určenie váh zloţitý, ale nie nevyhnutne neriešiteľný, problém v teórii a praxi.

Takţe jednou z ťaţkostí pouţitia regulácie price cap je stanovenie váh.“ (OECD,

2004, p. 28 – 29.)

2. Môţe motivovať regulovanú firmu v snahe zniţovať náklady a zvyšovať

efektívnosti k zniţovaniu kvality poskytovaných produktov (napr. zníţenie

nákladov na údrţbu siete, môţe spôsobiť jej niţšiu bezpečnosť a spoľahlivosť).

V snahe tomuto predísť, regulátor často rozšíri vzorec pre výpočet PCIt o faktor

kvality (Q): PCIt = PCIt-1(1 + It – X ± Z ± Qt). To si však vyţaduje definovanie

štandardov kvality, ktorých dodrţiavanie regulátor bude pravidelne

134

monitorovať. Ak kvalita produktov nedosiahne úroveň definovanú štandardami,

tak je firma penalizovaná (-Q), podobne ako v prípade, keď nezvýši svoju

efektívnosť na regulátorom poţadovanú úroveň (X-faktor). Naopak, ak firma

zvýši kvalitu produktov nad poţadovanú úroveň, tak bude za to odmenená (+Q).

Zakomponovanie faktora kvality zabezpečí, ţe regulované firmy budú

postihované za niţšiu kvalitu a odmeňované za jej zvyšovanie, čo vnesie prvok

nákladov a výnosov do rozhodovania manaţérov firmy v otázke kvality

produktov.

V niektorých prípadoch price cap regulácia umoţňuje vyuţiť protisúťaţné cenové

stratégie. Napríklad, ak regulovaná firma poskytuje aj konkurenčné produkty, tak sa

môţe uchýliť ku kríţovému financovaniu konkurenčných produktov monopolne

poskytovanými produktmi. To znamená dotovanie konkurenčných produktov, s cieľom

stanovenia ich niţších cien a zvyšovaním cien monopolných produktov. Je moţné tomu

predísť:

Stanovením minimálnych cien pre konkurenčné produkty.

V prípade, ţe aj cena konkurenčných produktov je regulovaná (napr. z dôvodu

dominantného postavenia na trhu), tak konkurenčné a monopolné produkty by

mali byť v samostatných košoch.

Price cap regulácia je len na isté, vopred definované obdobie. S pribliţovaním sa

termínu konca regulačného obdobia, motivácia regulovanej firmy zniţovať

náklady klesá, pretoţe prospech zo zníţenia nákladov môţe byť menší ako ich

náklady, nakoľko náklady efektívnosti zahŕňajú aj zníţenie cien (výnosov)

v nasledujúcom regulačnom období.

Regulačná revízía.

4. Yardstick Regulácia

Táto metóda cenovej regulácie je pouţiteľná len vtedy, keď v danej geografickej

regulačnej oblasti pôsobia na relatívne oddelených trhoch porovnateľní (z hľadiska

štruktúry dopytu a výroby) poskytovatelia monopolných produktov. Napríklad

distribučné spoločnosti v sektore elektroenergetiky.

135

Regulátor musí definovať ukazovateľ efektívnosti výkonu (prevádzkový ukazovateľ),

ktorý je vo svojej podstate syntetickým ukazovateľom a jeho hodnota je ovplyvniteľná

regulovanou firmou. Napríklad náklady na megawatthodinu (MWh). Takýto ukazovateľ

sa pouţije pre stanovenie cenovej úrovne regulovaných produktov. Na základe analýzy

regulovaných firiem (benchamarking), regulátor stanoví priemerné náklady na 1 MWh

pre všetky regulované firmy a stanoví cenu na základe týchto priemerných nákladov. To

znamená, ţe cena bude nezávislá od nákladov firmy a zníţenie nákladov bude mať za

následok vyšší zisk.

Nakoľko sa regulované firmy navzájom odlišujú v mnohých aspektoch, tak táto

metóda sa sama osebe veľmi nepouţíva, ale môţe slúţiť ako veľmi vhodný analytický

nástroj, prípadne ako doplnková metóda cenovej regulácie.

Stimulačné metódy cenovej regulácie a štátne vlastníctvo

Pouţitie stimulačných metód cenovej regulácie zaloţených na zisku môţu byť menej

účinné v prípade štátnych monopolov, nakoľko ich primárnym cieľom zväčša nie je

maximalizácia zisku. Aj keby ním maximalizácia zisku bola, tak v prípade štátnych

podnikov by jeho vlastník bol veľmi neadresný, čo znamená, ţe aj motivácia manaţérov

zvyšovať efektívnosť za účelom zvyšovania zisku je tým veľmi oslabená.

V prípade štátnych podnikov teda regulátor musí identifikovať iné druhy stimulov

viazané na ciele motivujúce manaţérov k dosahovaniu vyššej efektívnosti

a následne, vhodnou metódou cenovej regulácie, poskytovať podnety motivujúce

manaţérov dosahovať ciele regulátora. Keďţe ciele manaţérov štátnych podnikov sú

často, do značnej miery, ovplyvnené rôznymi politickými záujmami, ktoré sa nielen

voľbami môţu meniť, tak navrhnúť vhodnú metódu stimulačnej cenovej regulácie je

náročná úloha.

Zhodnotenie

Kaţdá metóda cenovej regulácie má svoje výhody aj nevýhody. Výhoda stimulačných

(motivačných) metód pred nestimulačnými spočíva v tom, ţe majú potenciál podnecovať

regulované firmy k zvyšovaniu efektívnosti v krátkom aj dlhom období.

Hlavnými kritériami vhodnosti regulačných metód je, či stimulujú:

136

K realizácii produktívnych investícií, ktoré zabezpečia efektívnosť v dlhodobom

horizonte.

K zvyšovaniu efektívnosti v krátkom období.

Nevyhnutnosť správnych stimulov31

Regulačné úrady môţu dokázať zníţiť ceny prostredníctvom cenovej regulácie

v krátkom období. V dlhodobom období je to oveľa náročnejšie, nakoľko si to vyţaduje

zabezpečiť, ţe regulované firmy budú vyrábať svoje produkty efektívne (čo si

nevyhnutne vyţaduje investície do obnovy a modernizácie zariadení) a pri poţadovanej

úrovni kvality.

Cenová regulácia teda dokáţe vyriešiť problém monopolných cien a nízkej ponuky

(alokačná efektívnosť), čo je nevyhnutne spojené s redistribúciou renty od vlastníkov

monopolných firiem k súčasným alebo aj budúcim zákazníkom.

Okrem toho, ekonomická regulácia dokáţe tieţ, do značnej miery, eliminovať

zneuţívanie monopolného, resp. dominantného postavenia (na trhu s infraštruktúrnymi

sluţbami) pri poskytovaní iných, minimálne potenciálne konkurenčných produktov

(finálne sluţby).

Stimuly k efektívnemu investovaniu

V dlhom období závisia výrobné náklady, do veľkej miery, od rozsahu realizovaných

produktívnych investícií. Avšak cenová regulácia predstavuje pre regulované firmy riziko

tým, ţe regulátor by mohol nezohľadniť (ignorovať) utopené náklady vo svojich

cenových rozhodnutiach.

Predstavme si, ţe regulátor stanoví ceny pre prvé regulačné obdobie. Na základe nich

by sa regulovaná firma, napríklad prevádzkovateľ a vlastník ţelezničnej siete rozhodol

realizovať investície do modernizácie a zvýšenia kapacity ţelezničnej siete, ktoré sú

z veľkej miery utopenými nákladmi. Na konci daného regulačného obdobia – po

realizácii investície, regulátor v snahe maximalizovať, resp. zvýšiť prebytok

spotrebiteľov, sa rozhodne zníţiť regulované ceny na úroveň prevádzkových nákladov,

31 Táto časť čerpá zo štúdie: NERA: Economic regulation of network industries, 1999.

137

do ktorých nezahrnie návratnosť z utopených nákladov investície. Avšak regulovaná

firma, očakávajúca takéto oportunistické konanie regulátora, ktoré jej znemoţní

dosiahnuť primeranú návratnosť z investície, sa nakoniec rozhodne neinvestovať, a tým

projekt modernizácie ţelezničnej infraštruktúry nerealizovať.

Regulácia cien teda môţe predstavovať pre regulovanú firmu riziko spočívajúce v

moţnosti oportunistického konania regulátora, čo sa následne prejaví v investičnom

rozhodovaní manaţérov regulovanej firmy niţšou ochotou investovať, čo bude mať

nevyhnutne za následok zníţenie produkčnej efektívnosti v dlhom období. Z tohto

dôvodu je eliminácia rizika oportunistického konania regulátora, a tým aj ochrana

regulovanej firmy investujúcej do aktív dlhodobej ţivotnosti so značnými utopenými

nákladmi, pred „vyvlastnením“ cenovou reguláciou, zásadnou úlohou pre samotného

regulátora.

Regulovaná firma bude ochotná investovať len vtedy, ak regulátor bude schopný

uistiť firmu, ţe z jeho strany nedôjde k oportunistického konaniu, a bude tak môcť

uhradiť celkové investičné náklady, vrátane primeraného zisku.

Súkromné firmy v obchodných vzťahoch riešia problém oportunistického konania

prostredníctvom uzatvárania dlhodobých kontraktov. To znamená, ţe aj regulátor musí

poskytnúť regulovaným firmám, aby bol hodnoverným „obchodným“ partnerom,

podobnú dlhodobú formu záruky, ţe sa nebude správať oportunisticky a zároveň

poskytnúť primeranú odmenu za investovanie. Svojim konaním musí byť schopný

presvedčiť a uistiť regulované firmy, ţe jeho rozhodnutia a samotný regulačný proces je

konzistentný a stabilný.

Stimuly k zvyšovaniu efektívnosti v krátkodobom horizonte

Regulovaná monopolná firma bude ochotná zniţovať náklady len vtedy, ak bude

očakávať, ţe bude mať z toho prospech. Je ekonomicky neracionálne očakávať, ţe

regulovaná firma bude ochotná zvyšovať svoju efektívnosť, a znášať s tým súvisiace

náklady, ak niekto iný bude mať prospech z takéhoto konania.32

Preto je dôleţité, aby

32 Takéto konanie by bolo moţné klasifikovať ako solidárne konanie, čo nie je primárnym cieľom ţiadneho

komerčne orientovaného podnikateľského subjektu.

138

regulátor svojimi cenovými rozhodnutiami poskytoval regulovanej firme ekonomické

podnety k zvyšovaniu efektívnosti.

Aby regulované ceny poskytovali firme podnety k zvyšovaniu efektívnosti

krátkodobo, tak by mali byť fixne stanovené, aby firma mohla profitovať zo zniţovania

nákladov. Avšak pri zväčšujúcom sa rozdiele medzi cenami a výrobnými nákladmi

produktu, regulátor často čelí tlaku upraviť ceny, čo následne zoslabí podnety

k zniţovaniu nákladov. Ak regulovaná firma očakáva, ţe významná časť zníţenia

nákladov bude prostredníctvom následného zníţenia cien prenesená na zákazníkov, tak

nebude príliš ochotná pristúpiť k takému zniţovaniu nákladov.

Ako príklad je moţné uviesť, ţe v prípade periodickej úpravy cien v rámci 5-ročného

regulačného obdobia “RPI – X” price cap, regulovaná firma dosiahne z celkového

zvýšenia efektívnosť len od 7 % do 29 % vyjadrených v čistej súčasnej hodnote (v

závislosti na čase realizovaných úspor nákladov).

To znamená, ţe zvyšovanie efektívnosti si aj v krátkodobom horizonte vyţaduje

poskytovanie adekvátnych a jednoznačných podnetov (aby regulovaná firma vedela, čo

môţe získať) a zároveň istú mieru záruky, čo sa týka ich trvania (aby firma vedela, ţe to

skutočne môţe získať).

Kaţdá stimulačná metóda cenovej regulácie nevyhnutne zahŕňa kompromis medzi:

1. Poskytovaním podnetov k zvyšovaniu produkčnej efektívnosti a úsilím

zabezpečiť, aby sa ceny príliš neodlišovali od nákladov (kompromis medzi

krátkodobou alokačnou efektívnosťou a dlhodobou produkčnou efektívnosťou).

Regulátor môţe dosiahnuť krátkodobé zníţenie cien (zvýšenie alokačnej

efektívnosti) na úkor dlhodobého zníţenia cien. To znamená, ţe regulačný úrad

by nemal „obetovať“ dlhodobé záujmy spotrebiteľov na úkor krátkodobých.

Napríklad, produktívne investície do modernizácie, údrţby, zvyšovania kapacity

site, čo sa v budúcnosti prejaví niţšími priemernými prevádzkovými nákladmi

a vyššou bezpečnosťou a spoľahlivosťou prevádzky siete. Takéto rozhodnutie si

vyţaduje prijať istú formu kompromisu (trade-off) medzi snahou zniţovať ceny

krátkodobo a zniţovať ceny a zvyšovať kvalitu dlhodobo.

2. Zabezpečením pokrytia celkových nákladov firmy a poskytovaním podnetov

k prílišnému, neproduktívnemu investovaniu v dôsledku garancie miery

139

návratnosti („gold plating”). To znamená motivovať regulovanú firmu

k realizácii len produktívnych investícií.

3. Umoţniť regulátorovi flexibilne reagovať na meniace sa podmienky na trhu a

nové informácie, a súčasne nezniţovať dôveryhodnosť regulovaných firiem

v stabilitu a konzistentnosť regulácie, t.j. eliminovať riziko oportunistického

konania regulátora.

1.9. Organizácia sieťových odvetví

Donedávna boli sieťové odvetvia vo väčšine prípadov organizované ako vertikálne

integrované monopoly v štátnom vlastníctve (napr. EÚ), alebo v súkromnom vlastníctve

(napr. USA), podriadené ekonomickej regulácii.

Vertikálne integrovaný monopol bol povaţovaný za najefektívnejšiu formu

organizácie odvetvia. Toto presvedčenie bolo podporované nasledujúcimi dôvodmi:

1. Existencia prirodzeného monopolu v sieťových odvetviach, ktorého nákladové

výhody sú plne vyuţiteľné len pri monopolnej organizácii odvetvia.

2. Neefektívnosť separácie infraštruktúry do menších celkov a neefektívnosť

budovania duplicitnej infraštruktúry.

3. Úspory zo sortimentu poskytovania infraštruktúrnych a finálnych sluţieb, čo

podporovalo myšlienku vertikálnej integrácie činností v rámci jednej firmy.

4. Povinnosť poskytovať sluţby vo všeobecnom ekonomickom záujme, ktoré boli

často financované pomocou kríţového dotovania cien.

Štátne monopoly mali zákonom garantované monopolné postavenie vo všetkých

alebo vo väčšine významných činností výrobného reťazca. Napríklad, štátne

elektrárenské podniky vykonávali: výrobu, prenos, distribúciu, predaj a marketing.

Štátne vlastníctvo prevládalo po druhej svetovej vojne a potom sa postupne rozšírilo,

prevaţne z ideologických dôvodov (zoštátnenie), alebo v dôsledku prísnej cenovej

regulácie boli súkromné firmy nútené zbankrotovať alebo prejsť do štátneho vlastníctva.

Štátne vlastníctvo bolo povaţované za nevyhnutné:

Aby nedochádzalo k zneuţívaniu monopolného postavenia vertikálne

integrovaným monopolom.

140

Sieťové odvetvia boli povaţované za odvetvia nesmierneho významu pre

fungovanie celej spoločnosti, keďţe:

o Mali veľkú ekonomickú silu, lebo zamestnávali niekoľko tisíc

zamestnancov a tvorili významnú časť HDP. Taktieţ poskytovali

„základné“ sluţby, ktoré by mali byť dostupné všetkým.

o Mali strategický významu. Sieťové odvetvia poskytovali základnú

infraštruktúru nevyhnutnú v čase vojny.

o Politický význam. Spokojnosť voličov bola dôleţitá pre politikov,

a keďţe sieťové odvetvia poskytovali „základné“ sluţby a zamestnávali

relatívne veľa zamestnancov, tak ich politici chceli prirodzene

kontrolovať a do určitej miery vyuţívať ako „sociálne podniky“ pre

svoje účely.

Často prevládal názor, ţe verejné zdroje a štáte vlastníctvo bolo potrebné na

realizáciu veľkých investičných infraštruktúrnych projektov.

Štátom vlastnené podniky boli akousi jeho predĺţenou rukou, v tom význame, ţe

tieto podniky mali pomáhať dosahovať ciele vlády. Štátne sieťové podniky mali

často povinnosť poskytovať sluţby vo verejnom záujme a tieţ povinnosť

podieľať sa na ich spolufinancovaní (napr. prostredníctvom kríţového dotovania

cien).

Štátne sieťové monopoly „trpeli“ všetkými tradičnými neduhmi štátneho vlastníctva

ako napríklad: nízka produktivita práce, prezamestnanosť, nedostatočná modernizácia a

údrţba sieťových zariadení, nízka kvalita poskytovaných sluţieb, nedostatok vlastných

zdrojov na investície, vysoká zadlţenosť, neefektívne ceny.

Okrem toho, štátne monopoly často odčerpávali značné zdroje zo štátneho rozpočtu

na financovanie svojej prevádzky a investícií, čím obmedzovali financovanie iných aktív

ako napr. školstvo alebo zdravotníctvo.

Rastúce deficity verejných financií, neschopnosť vlád financovať modernizáciu

a rozvoj infraštruktúry, rastúca nespokojnosť s nízkou kvalitou poskytovaných sluţieb

vytvárali tlak na politikov pristúpiť k realizácii reforiem v sieťových odvetviach.

141

„Koncom 70-tych rokov minulého storočia začali byť dôvody monopolnej

organizácie spochybňované ekonómami, právnikmi, podnikateľmi a spotrebiteľskými

organizáciami.

Po prvé, ekonómovia ako prví začali tvrdiť, ţe zatiaľ čo niektoré segmenty sieťových

odvetví sú určite prirodzené monopoly (napr. miestne vedenia v telekomunikáciách

a elektrizačná sústava v elektroenergetike), tak ostatné segmenty sú potenciálne

konkurenčné. Napríklad, zatiaľ čo miestne vedenia (tzv. posledná míľa) môţu byť len

s ťaţkosťami vybudované novými telekomunikačnými firmami, a preto aspoň na isté

obdobie zostanú monopolizované dominantným operátorom, tak niekoľko iných

segmentov, ako napríklad poskytovanie finálnych sluţieb sú potenciálne konkurenčné.

Takéto konkurenčné segmenty by mali byť oslobodené od exkluzívnych práv a mali by

byť otvorené konkurencii.

Po druhé, priemyselné podniky boli vystavené v silnej medzinárodnej konkurencii,

ako napríklad producenti ocele alebo výrobcovia automobilov, ktorí jednotne tvrdili, ţe

pre vysoké ceny základných vstupov (elektrina, plyn, doprava a pod.) poskytovanými

štátnymi monopolmi strácajú na konkurencieschopnosti. Aby tieto sektory boli schopné

konkurovať zahraničným výrobcom, v stále viac sa globalizujúcom prostredí, tak bolo

potrebné sieťové odvetvia liberalizovať, keďţe konkurencia by mala priniesť niţšie ceny

a vyššiu kvalitu.

Po tretie, spotrebiteľské organizácie sa tieţ začali sťaţovať na nízku kvalitu sluţieb

sieťových odvetví. Spotrebiteľské ceny sa postupne zvyšovali a kvalita sluţieb sa

zniţovala. Neexistencia konkurencie, a teda alternatívy spôsobila, ţe štátne monopoly

neboli motivované adekvátne inovovať svoje výrobky a sluţby. Spoločne

s priemyselnými zväzmi a podnikmi tvrdili, ţe konkurencia predstavuje najlepší spôsob

ako zabezpečiť niţšie ceny, vyššiu kvality sluţieb a podporiť zavádzanie inovácií.

Po štvrté, skúsenosti s liberalizáciou v Spojených štátoch amerických a Veľkej

Británii presvedčili Európske autority, ţe liberalizácia je ţivotaschopný projekt a môţe

priniesť pozitívne zmeny. Nový model, zaloţený na postupnom otváraní sieťových

odvetví konkurencii a usmerňovaní reguláciou nezávislými regulačnými úradmi,

predstavoval zaujímavú alternatívu k toľko kritizovaným a stratovým monopolom

vytvoreným za začiatku 20. storočia.

142

Po piate, Európska komisia si tieţ uvedomila, ţe štátne monopoly, ktoré boli

vytvorené poskytnutím výhradných práv štátnym podnikom, boli v rozpore s politikou

jednotného európskeho trhu. Národné monopoly znemoţňovali vstup operátorov z iných

členských krajín vstúpiť na ich trhy, a tým boli v rozpore so základnými slobodami, ako

sú voľný pohyb tovaru a sluţieb. Garantovanie výhradných práv malo za následok

rozdrobenie spoločného trhu, čo bolo v rozpore so základnými princípmi zakladateľských

Európskych zmlúv.” (Geradin, Inaugural lecture – 3 November 2006, s. 6 – 9.)

Záverom tejto časti môţeme zhrnúť, ţe hybnými silami deregulácie sieťových odvetví

boli:

Priemyselné organizácie a spotrebiteľské zväzy, ktoré očakávali, ţe liberalizácia

prinesie niţšie ceny a vyššiu kvalitu.

Zlý stav verejných financií. Makroekonomická stabilita si vyţadovala

zniţovanie verejných výdavkov. Vlády uţ neboli schopné financovať nákladné

infraštruktúrne investičné projekty nevyhnutné na zvýšenie kvality

poskytovaných sluţieb. Preto bola potrebná čiastočná alebo úplná privatizácia,

ktorá mala umoţniť vstup súkromného kapitálu do sieťových odvetví.

Tlak potenciálnych konkurentov. Technologický pokrok spochybnil platnosť

tradičného pohľadu (zmenu paradigmy) na sieťové odvetvia, ktorý preferoval

vertikálnu integráciu činností ako riešenie, ktoré vedie k vyššej efektívnosti.

Technologický pokrok viedol k zníţeniu úspor z rozsahu, a tým aj rozsahu

minimálnej efektívnej výroby. Umoţnil oddelenie prirodzene monopolných

aktivít (poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb) od aktivít potenciálne

konkurenčných (poskytovanie finálnych sluţieb).

Pozitívne skúsenosti s deregulácie sieťových odvetví v USA a Veľkej Británii.

Toto boli hlavné dôvody, prečo vlády pristúpili k deregulácii sieťových odvetví.

„...fakt, ţe monopolný model odvetvia uţ nie je ţivotaschopným riešením, ktorý

pravdepodobne ani nemal byť nikdy aplikovaný vo všetkých sieťových odvetviach, sa

stal široko akceptovanou skutočnosťou. Ak tieto odvetvia budú správne

reštrukturalizované, tak dostatočná konkurencia môţe vzniknúť v mnohých činnostiach."

(Kessides, 2004, s. 4.)

143

Zvýšenie efektívnosti v sieťových odvetviach malo byť dosiahnuté odstránením

hlavných príčin neefektívnosti, akými boli, a v niektorých prípadoch stále ešte aj sú:

Neexistencia a nemoţnosť konkurencie v dôsledku zákonom vytvorených práv

výhradného (exkluzívneho) poskytovania určitých sluţieb na určitom území,

ktoré viedli k vzniku monopolov.

Neefektívna cenová regulácia.

Štátne vlastníctvo, ktoré poskytuje len málo podnetov k zvyšovaniu produkčnej

efektívnosti.

1.10. Deregulácie sieťových odvetví

Vo všeobecnosti je dereguláciu moţné definovať ako „...odstránenie riadenia

ekonomického konania neštátnych subjektov prostredníctvom zákonodarnej moci.”

(Winston 1993, citácia Stigler.) V prípade sieťových odvetví sa to týka predovšetkým

neopodstatnenej cenovej regulácie a umoţnenia vstupu, resp. výstupu do, resp.

z odvetvia.

Deregulácia sieťových odvetví začala v USA koncom 70-tych rokov minulého

storočia a v Európe a vo Veľkej Británii na začiatku 80-tych rokov minulého storočia.

Deregulácia obvykle spočívala v: reštrukturalizácii, privatizácii, liberalizácii a zmene

regulačného rámca.

1.10.1. Očakávania spojené s dereguláciou sieťových odvetví

Očakávalo sa, ţe deregulácia zvýši konkurenciu v odvetví a podnieti technologický

rozvoj a inovácie. Konkurencia by mala priniesť zvýšenie produktivity práce, vyššiu

kvalitu, niţšie ceny a tým vyššiu spotrebu a rast odvetvia. Celkové zvýšenie efektívnosti

by sa malo prejaviť prostredníctvom:

Zvýšenia alokačnej efektívnosti, ku ktorej dôjde tým, ţe ceny sa budú

pribliţovať k marginálnym nákladom výroby, čím sa zníţi miera deformácie

v štruktúre výroby a priblíţi sa k spoločenskému optimu. V prípade

regulovaných cien to bude spôsobené účinnejšou reguláciou a v prípade

neregulovaných cien konkurenciou.

144

Zvýšenia produkčnej efektívnosti, ku ktorej dôjde tým, ţe firmy budú

efektívnejšie vyuţívať svoje zdroje, čím sa priblíţia ku svojej hranici

produkčných moţností.

Zníţenia manaţérskej neefektívnosti (X-neefektívnosť) v dôsledku

privatizácie a nástupu konkurencie.

Zvýšenia dynamickej efektívnosti, ku ktorej dôjde tým, ţe skutočná alebo

potenciálna konkurencia bude nútiť firmy investovať do progresívnych

technológií, inovovať a rozširovať ponuku svojich sluţieb, čo posunie hranicu

produkčných moţností smerom k vyššej úrovni.

Zavádzanie technologických inovácií v sieťových odvetviach je nesmierne dôleţité,

nielen kvôli tomu, ţe tieto odvetvia sa významne podieľajú na tvorbe HDP, ale tieţ kvôli

tomu, ţe tieto odvetvia významne ovplyvňujú ostatné sektory národného hospodárstva.

„...zmeny v jednotlivých sieťových odvetviach ovplyvnia ekonomiku ako celok.

Predovšetkým samotné zmeny cien produktov sieťových odvetví (priamy spotrebiteľský

cenový efekt) ovplyvnia ceny ostatných produktov v iných sektoroch národného

hospodárstva, kde sa tieto produkty pouţívajú ako vstupy do výroby (priamy výrobný

cenový efekt), čo následne prinesie nepriamy spotrebiteľský a výrobný cenový efekt.

Priame a nepriame zmeny v spotrebiteľských cenách ovplyvnia mzdy, zamestnanosť

a produktivitu v celom národnom hospodárstve, čo následne môţe viesť k druhému cyklu

cenových efektov. Reforma regulačného rámca má priame a nepriame dopady na

produktivitu. Priamy dopad sa prejavuje prostredníctvom zníţenia nákladov na

podnikanie a tieţ prostredníctvom zníţenia prekáţok vstupu na nové trhy. Nepriamy

dopad sa šíri prostredníctvom nasledujúcich troch kanálov: a to cez zníţenie ziskových

marţí a relokáciou vzácnych zdrojov (alokačná efektívnosť); lepším vyuţitím výrobných

faktorov firmami (produkčná efektívnosť); a prostredníctvom stimulovania firiem

inovovať a zavádzať modernejšie technológie (dynamická efektívnosť). “(ECB, s. 8 – 9.)

1.10.2. Deregulácie sieťových odvetví ako komplexný proces

Kaţdý deregulačný program by sa mal venovať týmto oblastiam:

1. Depolitizácia odvetvia.

145

2. Liberalizácia.

3. Reštrukturalizácia odvetvia.

4. Reforma regulačného rámca.

5. Privatizácia.

Kaţdý deregulačný program by sa mal dotknúť vyššie uvedených oblastí. Zlyhanie,

v niektorom z týchto bodov, by mohlo viesť k neúspechu celého procesu deregulácie.

Neexistuje všeobecná zhoda na správnosti poradia riešenia jednotlivých otázok, ale

prípadná privatizácia by mala prísť na rad ako posledná. Samotnej privatizácii by mala

predchádzať reforma existujúceho regulačného rámca, t.j. vytvorenie jasných

a jednoznačných pravidiel podnikania. Opačný postup by bol spojený s väčšou mierou

neistoty, čo by sa prejavilo aj v zníţenej predajnej cene. Výška ceny a výnosy

z privatizácie by nemali byť hlavným cieľom deregulácie, ale predovšetkým primárnym

cieľom by malo byť zvýšenie efektívnosti sieťových odvetví.

Taktieţ je prirodzené aby reštrukturalizácia odvetvia predchádzala privatizácii.

Reštrukturalizácia odvetvia vytvorí predpoklady pre vznik konkurencie, zjednoduší

proces regulácie, a tým vytvorí podmienky, aby zmena vlastníctva bola politicky

priechodnejšia a udrţateľnejšia.

Ak sprivatizovaná spoločnosť zostane monopolom s relatívne vysokým ziskom,

potom riziko „politického privlastnenia“ si tohto zisku môţe byť vysoké. Z tohto dôvodu

by mala reštrukturalizácia predchádzať privatizácii. „Je veľmi ťaţké a nákladné meniť

štruktúru odvetvia – mieru vertikálnej a horizontálnej integrácie po privatizácii. Okrem

toho, absencia regulácie, ktorá definuje pravidlá hry pre potenciálnych investorov, môţe

spôsobiť, ţe investori budú poţadovať rizikovú priráţku, ktorá sa neskôr môţe ukázať

ako neprimerane vysoká, čo môţe vyvolať nespokojnosť verejnosti s privatizáciou,

prípadne viesť k poţiadavkám na opätovné zoštátnenie. Takţe reštrukturalizácia, ktorá

umoţní vznik konkurencie a regulačný rámec, ktorý by mal byť určitou formou záruky

pre potenciálnych kupujúcich, by mali predchádzať privatizácii. Je tieţ dôleţité

nerealizovať nezvratné zmeny, kým nie je isté, ţe prospech z nich prevýši ich náklady.

Štátne vlastníctvo síce môţe byť neţiaduce, ale prinajmenšom poskytuje moţnosť

pristúpiť k privatizácii práve vtedy, keď bude dobre pripravená.“ (Kessides, 2004, s. 7 –

8.)

146

1. Depolitizácia odvetvia

Depolitizácia odvetvia zahŕňa komercionalizáciu a korporatizáciu štátom ovládaných

subjektov. Spočíva v transformácii štátnych podnikov na obchodné spoločnosti, ktoré sa

riadia obchodným právom a pravidlami finančného účtovníctva. Takéto obchodné

spoločnosti by mali byť zodpovedné za všetky svoje obchodné záväzky, a v prípade

hrozby bankrotu by nemali byť zachraňované štátom.

2. Liberalizácia

Presvedčenie, ţe vertikálne integrovaný monopol bol optimálnou trhovou štruktúrou,

viedol k vytváraniu legislatívnych prekáţok vstupu do odvetvia. Tým došlo k

transformácii prirodzeného monopolu na administratívny monopol.

Podstatou liberalizácie je odstraňovanie takýchto legislatívnych prekáţok vstupu do

odvetvia, ako sú napr. výhradné (exkluzívne práva), licencie, povolenia, vysoké vstupné

poplatky, ktoré obmedzujú vstup nových konkurentov do odvetvia. Cieľom je „otvoriť“

odvetvie konkurencii, a tým zníţiť trhovú silu dominantných subjektov.

Je relatívne ľahké odstrániť legislatívne prekáţky vstupu do odvetvia. Odstránením

administratívneho monopolu sa však nezabezpečí to, ţe na trhu okamţite vznikne

konkurencia. K tomu je potrebné aby liberalizácia bola podporená uskutočnením

štrukturálnych zmien a reformou regulačného rámca.

Čo nie je moţné liberalizovať?

V sieťových odvetviach iba niektoré segmenty daného odvetvia môţu byť

liberalizované, zatiaľ čo ostatné zostanú monopolizované, pre ich technické

a ekonomické vlastnosti alebo z politických dôvodov.

Vo väčšine prípadov nasledujúce dva segmenty nie je moţné plne otvoriť

konkurencii:

Poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb.

Poskytovanie sluţieb vo všeobecnom ekonomickom záujme.

Ako uţ vieme, tak konkurencia nie je udrţateľná a spoločensky ţiaduca

v poskytovaní infraštruktúrnych sluţieb, kvôli:

147

Úsporám z rozsahu a sortimentu.33

Pozitívnym sieťovým externalitám dopytu.

Poskytovanie sluţieb vo všeobecnom ekonomickom záujme je často spojené

s cenovou reguláciou, ktorá robí z ich poskytovania neziskovú aktivitu. Z tohto dôvodu

nie je moţné otvoriť tento segment úplne konkurencii, ak poskytovanie týchto sluţieb je

financované kríţovým dotovaním cien, čo by mohlo viesť k „lízaniu smotany“, a tým

k neudrţateľnosti ich financovania.

Alternatívou k priamej konkurencii by však mohla byť konkurencia vstupu na trh, t.j.

verejná súťaţ na prevádzkovanie a poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb, resp.

poskytovanie sluţieb vo všeobecnom ekonomickom záujme tým operátorom, ktorí vo

verejnej súťaţi predloţia najvýhodnejšie ponuky.

3. Reštrukturalizácia

Cieľom reštrukturalizácie je vytvorenie takej štruktúry odvetvia, ktorá vytvorí

podmienky pre vznik konkurencie, pričom budú zohľadnené technologické

charakteristiky daného odvetvia, informačné obmedzenia (asymetria informácií) a tieţ

miera substituovateľnosti produktov.

Spravidla sa reštrukturalizácia týka zmeny usporiadania a štruktúry firiem, t.j.

odčlenenie (separácia) niektorých činností, ich iné usporiadanie a niekedy aj vytvorenie

nových samostatných firiem. Reštrukturalizácia sa týka týchto oblastí:

Rozdelenie spoločnosti.

Kontrola fúzií.

Zákaz a obmedzenie podnikania v istých segmentoch trhu.

33 Technologický pokrok a inovácie zohrali významnú úlohu pri zniţovaní významu úspor z rozsahu výroby

a sortimentu, v niektorých sieťových odvetviach, predovšetkým v telekomunikáciách.

148

4. Reforma regulačného rámca

Cieľom reformy regulačného rámca by malo byť poskytovanie podnetov

k zvyšovaniu efektívnosti. Ekonomická regulácia sa zaoberá výškou a štruktúrou cien,

kvalitou poskytovaných sluţieb, podmienkami vstupu na trh a pravidlami podnikania.

Regulácia by sa mala predovšetkým zamerať na ten segment odvetvia, ktorý je kvôli

svojim technologickým a ekonomických charakteristikám prirodzeným monopolom, t.j.

na poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb. Cieľom je zvýšenie efektívnosti a vytvorenie

nediskriminačných a rovných podmienok prístupu na infraštruktúru. Vo väčšine krajín je

realizovaná nezávislým regulačným úradom.

5. Privatizácia

Hlavnými cieľmi privatizácie je:

Zvýšenie produkčnej efektívnosti a orientácie na potreby zákazníka. Štátne

podniky majú málo dôvodov správať sa efektívne, keďţe štátne vlastníctvo, zo

svojej podstaty, odstraňuje riziko bankrotu, a tým manaţéri štátnych podnikov

nie sú vystavení tak tvrdým rozpočtovým obmedzeniam ako súkromné podniky.

Súkromné podnikanie je prirodzene spojené s rizikom bankrotu, a teda

v dôsledku konkurencie fungujú v podmienkach tvrdých rozpočtových

obmedzení. Z tohto dôvodu sú súkromné podniky schopné flexibilnejšie

reagovať na meniace sa poţiadavky zákazníkov. Miera, do ktorej sú súkromné

podniky motivované zvyšovať svoju efektívnosť a spokojnosť zákazníkov,

závisí na intenzite konkurencie.

Umoţniť produktívne investovanie, tým ţe rozhodovanie o investovaní bude

ponechané na rozhodnutia podnikateľov, resp. manaţérov a nebude závisieť na

moţnostiach verejných financií a vôli politikov, ktorí sledujú iné záujmy, čo

často viedlo k nedostatočným a neproduktívnym investíciám.

Stanovenie efektívnejších cien. Súkromný podnikatelia nebudú ochotní

investovať, ak regulačné úrady nestanovia ceny, ktoré budú reflektovať náklady

a primeranú výšku zisku.

149

1.10.3. Zavedenie konkurencie do konkurenčných segmentov

odvetvia34

Zavedenie konkurencie je náročná úloha. Metódy zavedenia konkurencie sa navzájom

veľmi líšia, pričom „optimálny“ spôsob závisí na fyzických charakteristikách kaţdého

sieťového odvetvia. Jedným z cieľov zavedenia konkurencie je zvýšenie alokačnej

efektívnosti. To si vyţaduje, okrem iného, vytvorenie správnych podmienok pre vstup

a výstup do konkurenčného segmentu odvetvia, pričom tieto podmienky by nemali viesť

k:

vstupu neprimerane vysokého počtu nových subjektov,

znehodnoteniu realizovaných investícií a demotivácii budúcich investícií

v monopolnom segmente, alebo k budovaniu neefektívnych duplicít.

Metódy zavedenia konkurencie môţeme rozdeliť do dvoch základných skupín:

1. Regulácia podmienok prístupu na sieť (access regulation). Umoţňuje

vertikálnu integráciu dominantného subjektu, za podmienky, ţe umoţní prístup

k infraštruktúre ostatným subjektom za spravodlivých a nediskriminačných

podmienok.

2. Vertikálna separácia. Tento prístup je zaloţený na vertikálnej separácii

(odčlenení) monopolných segmentov od potenciálne konkurenčných segmentov,

pričom firmy podnikajúce v konkurenčnom segmente budú mať prístup

k monopolne prevádzkovanej infraštruktúre (unikátne zariadenie). Cieľom

takéhoto odčlenenia je zabezpečiť, ţe monopolný prevádzkovateľ unikátneho

zariadenia nebude zneuţívať svoje postavenie v neprospech firiem

podnikajúcich v konkurenčnom segmente. Monopol môţe byť následne

vystavený cenovej regulácii, zatiaľ čo konkurenčný segment môţe byť

deregulovaný.

34 Táto kapitole vychádza zo štúdií: OECD, 2001 a OECD, 2006.

150

1.10.3.1. Regulácia podmienok prístupu na sieť (access regulation)

V rámci tohto prístupu dominantný poskytovateľ zostáva integrovaný, čo znamená, ţe

poskytuje infraštruktúrne aj finálne sluţby, t.j. monopolné a konkurenčné sluţby.

Nevyhnutnou podmienkou pre vznik konkurencie je, ţe poskytovatelia konkurenčných

sluţieb musia mať moţnosť prístupu k infraštruktúre dominantného poskytovateľa za

spravodlivých a nediskriminačných podmienok.

Štruktúru takého odvetvia je moţné ukázať na nasledujúcom obrázku 1.24.

Obrázok 1.24. Regulácia podmienok prístupu na sieť

Source: OECD, 2001, s. 12.

Keďţe prevádzkovateľ siete je tieţ konkurentom na maloobchodnom trhu, tak môţe

byť motivovaný vyuţívať svoje monopolné postavenie na trhu s infraštruktúrnymi

sluţbami s cieľom obmedziť konkurenciu na maloobchodnom trhu.

Aby k tomu nedošlo, tak regulačný úrad schvaľuje podmienky, za ktorých konkurenti

na maloobchodnom trhu môţu získať prístup k monopolne prevádzkovanej

infraštruktúre. Regulátor schvaľuje tieto podmienky s cieľom zvýšenia konkurencie na

maloobchodnom trhu. Regulačný úrad musí tieţ zhodnotiť veľkosť voľnej kapacity

infraštruktúry, aby zabezpečil jej dostupnosť pre maloobchodných konkurentov.

151

Ak vlastník siete nepristúpi k predátorskému konaniu, tak poskytovatelia

konkurenčných sluţieb, v prípade existencie voľnej kapacity, budú mať moţnosť získať

prístup na infraštruktúru. Napríklad, ak prevádzkovateľ plynových potrubí nemá záujem

dodávať plyn, tak bude pre neho vţdy výhodné umoţniť prístup ku svojej sieti ďalším

dodávateľom plynu, keďţe marginálne náklady na jeho prevádzku sú takmer nulové.

Regulácia podmienok prístupu na sieť je ľahšie uskutočniteľná v prípade, keď

kapacita infraštruktúry a kvalita nekonkurenčných sluţieb je ľahko zistiteľná. V takom

prípade regulačný úrad musí len zabezpečiť, ţe poţadovaná kapacita je dostupná za

nediskriminačných podmienok.

V prípade, ţe dopyt na maloobchodnom trhu je príliš nízky, alebo ak je regulácia

prirodzeného monopolu náročná, aby sa umoţnilo plne vyuţiť úspory z rozsahu výroby

a zo sortimentu, tak môţe byť efektívne, aspoň dočasne, mať na trhu len jedného

integrovaného poskytovateľa konkurenčných aj nekonkurenčných sluţieb.

Výhody a nevýhody regulácie podmienok prístupu na sieť

Výhody, resp. nevýhody vyplývajú z výhod, resp. nevýhod vertikálnej integrácie

poskytovania konkurenčných a nekonkurenčných sluţieb.

Výhody vertikálnej integrácie:

Umoţňuje dosiahnuť úspory zo sortimentu, t.j. z integrácie poskytovania

konkurenčných a nekonkurenčných sluţieb, čo si však zároveň vyţaduje, aby

regulátor neustále monitoroval podmienky prideľovania prístupu na sieť.

Efektívnosť jeho činnosti do veľkej miery závisí na finančných a ľudských

zdrojoch, informáciách a mechanizmoch a nástrojoch kontroly. Vertikálna

integrácia môţe byť preferovanejším riešením, ako úspory zo sortimentu, t.j.

integrácie sú významné.

Integrácia prináša výhody spočívajúce v moţnosti vzájomnej koordinácie

činností poskytovateľa konkurenčných a nekonkurenčných sluţieb. Napríklad,

ak si zvýšenie kvality poskytovaných finálnych sluţieb alebo samotné

poskytovanie určitých finálnych sluţieb vyţaduje, aby prevádzkovateľ

infraštruktúry investoval do veľmi špecifických „sieťových“ aktív, tak

152

integrované poskytovanie takýchto finálnych a infraštruktúrnych sluţieb

predstavuje pre prevádzkovateľa siete menšie investičné riziko.

Integrovaný poskytovateľ môţe stanoviť niţšie ceny konkurenčných sluţieb,

keďţe sa môţe vyhnúť viacnásobnému započítavaniu ziskových marţí do ceny

finálnej sluţby, ako je to v prípade neintegrovaného poskytovateľa.

Nevýhody vertikálnej integrácie:

Riziko zneuţitia dominantného postavenia integrovaného poskytovateľa (napr.

kríţové dotovanie cien, predátorské ceny, necenová diskriminácia a pod.) za

účelom zvýhodnenia seba ako poskytovateľa konkurenčných sluţieb na

maloobchodnom trhu, a to zvýšením nákladov konkurentom alebo zníţením

kvality ich sluţieb.

Regulácia vertikálne integrovanej firmy je náročnejšia a len málokedy je plne

účinná a často vedie k neočakávaným dôsledkom.

Integrovaný poskytovateľ, na rozdiel od neintegrovaného, má prospech

z oneskoreného poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb, zvyšovania ich cien

a zniţovania kvality, čím znevýhodňuje iných poskytovateľov konkurenčných

sluţieb. Z tohto dôvodu integrovaný poskytovateľ bude vyuţívať všetky

dostupné regulačné, legislatívne, politické a ekonomické moţnosti ako oddialiť

poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb, zníţiť ich kvalitu a zvýšiť ceny.

Problém môţe nastať, keď si poskytovanie konkurenčných sluţieb vyţaduje,

aby integrovaný operátor podnikol určité kroky, napríklad investoval do

rozšírenia kapacity infraštruktúry, ktoré umoţnia zvýšiť konkurenciu na

maloobchodnom trhu, čo však môţe byť v rozpore s jeho záujmami. Zatiaľ čo

integrovaný poskytovateľ môţe byť motivovaný takéto investície nerealizovať,

keďţe by tým posilnil svoju konkurenciu na maloobchodnom trhu, tak naopak

neintegrovaný poskytovateľ infraštruktúrnych sluţieb môţe byť motivovaný ich

realizovať, ak to povedie k zvýšeniu dopytu po, ním poskytovaných,

infraštruktúrnych sluţbách. Keďţe regulačný úrad nemôţe prinútiť firmu

153

investovať, tak je dôleţité, aby ju k takémuto konaniu motivoval prostredníctvo

adekvátnych stimulov.

1.10.3.2. Vertikálna separácia konkurenčných a nekonkurenčných

segmentov

Vertikálna separácia (unbundling) odčleňuje monopolné činnosti od konkurenčných.

To umoţní podriadiť monopolné činnosti cenovej regulácii a konkurenčné činnosti môţu

byť, za istých podmienok, deregulované.

Existuje niekoľko postupov, resp. „nástrojov“, ktoré môţu byť vyuţité na podporu

a ochranu konkurencie v odvetví, kde konkurenčné a nekonkurenčné segmenty sú

komplementárne. Ide o nasledovné postupy:

I. Oddelenie vlastníctva konkurenčných a nekonkurenčných prvkov (vlastnícky

unbundling).

II. Spoločné vlastníctvo nekonkurenčného prvku konkurujúcimi si firmami

v konkurenčnom segmente.

III. Kontrola nekonkurenčného prvku nezávislým subjektom (prevádzkový

unbundling).

IV. Rozdelenie monopolného prvku do menších častí.

V. Slabšie formy separácie: účtovný, vnútroorganizačný a právny unbundling.

I. Vlastnícky unbundling

Vlastnícky unbundling znamená vertikálne odčlenenie nekonkurenčných aktivít od

tých konkurenčných, ktoré je podporené obmedzeniami predmetu podnikania alebo inými

formami kontroly integrácie. To znamená, ţe poskytovateľ infraštruktúrnych sluţieb

nemôţe poskytovať aj konkurenčné sluţby, alebo vstúpiť do konkurenčného segmentu

ţiadnym iným spôsobom (napr. fúzie, joint venture apod.). Vlastník infraštruktúry

(nekonkurenčný prvok) stráca motiváciu diskriminovať alebo iným spôsobom

zvýhodňovať navzájom si konkurujúce firmy na maloobchodnom trhu. Štruktúru takého

odvetvia je moţné ukázať na nasledujúcom obrázku 1.25.

154

Obrázok 1.25. Vlastnícky unbundling

Zdroj: OECD, 2001, s. 13.

Výhody vlastníckeho unbundlingu:

Zniţuje motiváciu prevádzkovateľa siete obmedzovať konkurenciu na

maloobchodnom trhu. Ak je cena za pouţitie infraštruktúry regulovaná nad

úrovňou nákladov, potom prevádzkovateľ infraštruktúry je motivovaný predávať

infraštruktúrne sluţby, v čo najväčšej miere, v rámci danej kapacity. To

znamená, ţe má opačné motivácie, t.j. motiváciu poskytovať prístup na

infraštruktúru a nie motiváciu ho odmietať poskytnúť.

Keďţe prevádzkovateľ infraštruktúry je motivovaný predávať infraštruktúrne

sluţby, tak vlastnícky unbundling zjednodušuje proces regulácie a umoţňuje vo

väčšej miere aplikovať stimulačné formy cenovej regulácie (ako napr. price cap

regulácia), čo poskytuje väčší priestor pre rozhodovanie regulovaným firmám, a

tým umoţní vyuţiť efektívnejšie informácie, ktorými regulované firmy

disponujú.

Zefektívňuje proces získavania informácií. Kaţdá metóda regulácie vyţaduje

objektívne informácie o nákladoch regulovanej firmy, získavanie ktorých nie je

155

jednoduché. Je veľmi pravdepodobné, ţe získanie spoľahlivých informácií je

jednoduchšie, keď sú nekonkurenčné činnosti realizované samostatnou firmou

v inom vlastníctve, čo zniţuje priestor pre vyuţívanie vnútropodnikových cien,

za účelom presúvania nákladov a zisku v rámci firmy. Z tohto dôvodu je,

z pohľadu regulátora, jednoduchšie regulovať poskytovanie nekonkurenčných

sluţieb, keď sú poskytované neintegrovanou firmou v oddelenom vlastníctve.

Umoţňuje zníţiť priestor na kríţové dotovanie cien. Vţdy, keď je regulovaná

firma integrovaná s firmou, ktorá poskytuje konkurenčné sluţby, existuje riziko,

ţe takáto integrovaná firma bude vyuţívať zisk z poskytovania monopolných

sluţieb na dotovanie poskytovania konkurenčných sluţieb s cieľom oslabiť

konkurenciu. Vlastnícky unbundling zabraňuje takémuto kríţovému dotovaniu

cien.

Nevýhody vlastníckeho unbundlingu:

Strata úspor zo sortimentu, t.j. integrácie prevádzky infraštruktúrnych

a konkurenčných sluţieb, čo zvyšuje celkové náklady. Čím vyššie úspory zo

sortimentu, tým vyššie celkové náklady.

Vlastnícky unbundling si vyţaduje vynaloţiť značné jednorazové náklady na

rozdelenie integrovanej firmy.

Môţe viesť k niţšej spoľahlivosti celého systému, ak napríklad investície nie sú

navzájom koordinované.

Keďţe poskytovanie infraštruktúrnych a konkurenčných sluţieb je vzájomne

podmienené, tak rozdelenie zodpovednosti za ich poskytovanie môţe viesť k

nedostatkom v organizácii procesov a roztriešteniu zodpovednosti za takéto

nedostatky.

Eliminuje výhody z koordinácie, čoho dôsledkom môţe byť oneskorená

realizácia investícií a inovácií konkurenčných sluţieb, ak koordinácia medzi

novými subjektmi je problematická.35

35 Koordinácia medzi dopravcami a prevádzkovateľom infraštruktúry je obzvlášť významná v sektore

ţelezničnej dopravy.

156

Vlastnícky unbundling predstavuje efektívne riešenie, ak:

Je poskytovanie konkurenčných sluţieb spoločensky mimoriadne dôleţité, čo

znamená, ţe konkurencia v tomto segmente môţe výrazne prispieť k zvýšeniu

spoločenského blahobytu.

Je moţné vyuţívať kontrakty na efektívnu koordináciu činností medzi

poskytovateľmi monopolných a konkurenčných sluţieb.

II. Spoločné vlastníctvo nekonkurenčného prvku konkurujúcimi si firmami

v konkurenčnom segmente

V rámci tohto modelu, sa kaţdá z konkurenčných firiem, určitým podielom, podieľa

na vlastníctve nekonkurenčného prvku, ako je to moţné vidieť na nasledujúcom obrázku

1.26.

Obrázok 1.26. Spoločné vlastníctvo nekonkurenčného prvku

Zdroj: OECD, 2001, s. 13.

Tento model vlastníctva nekonkurenčného prvku má veľa spoločných výhod

s vlastníckym unbundlingom, napr. v tom, ţe zniţuje motiváciu prevádzkovateľa siete

obmedzovať konkurenciu na maloobchodnom trhu, čím zniţuje mieru potreby regulácie.

Tým, ţe udrţiava tesný vlastnícky vzťah medzi poskytovaním konkurenčných

157

a monopolných sluţieb a umoţňuje, aby aj poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb

reflektovalo na potreby koncových zákazníkov.

Na druhej strane, tento model má niekoľko významných nedostatkov:

Poskytovatelia konkurenčných sluţieb ako celku majú motiváciu eliminovať

nových konkurentov. Z tohto dôvodu je určitá forma regulácie naďalej potrebná.

Poskytovatelia konkurenčných sluţieb môţu vyuţiť svoju spoločnú kontrolu nad

monopolným prvkom a začať koordinovať svoje konanie na konkurenčnom trhu

(kolúzia).

Ak počet konkurujúcich si firiem je veľký, t.j. vlastníctvo monopolného prvku je

značne rozdrobené, tak to môţe viesť k neefektívnej správe monopolného prvku.

Aj napriek týmto potenciálnym nedostatkom spoločné vlastníctvo nekonkurenčného

prvku, môţe predstavovať efektívne usporiadanie vzťahu, predovšetkým ak počet

vlastníkov je striktne obmedzený, tak ako je to napríklad v prípade alokácie slotov na

letiskách.

III. Prevádzkový unbundling

Prevádzkový unbundling predpokladá kontrolu nekonkurenčného prvku odvetvia

nezávislým subjektom, čo znamená odčlenenie kontroly od vlastníctva. Tento prístup je

moţné povaţovať za istú kombináciu ostatných. Charakteristika prevádzkového

unbundlingu závisí na zloţení riadiacich orgánov nezávislého subjektu, ktorý je

zodpovedný za poskytovanie monopolných sluţieb.

Ak v štruktúre riadenia dominujú zástupcovia regulačného úradu, potom je tento

prístup do istej miery analógiou regulácie prístupu. Ak v štruktúre riadenia dominujú

zástupcovia konkurenčných firiem, potom je tento prístup do istej miery analógiou

spoločného vlastníctva. Ak je riadenie nezávislé od všetkých zúčastnených strán, potom

je analógiou vlastníckeho unbundlingu.

Dôleţitou otázkou zostáva, či si tento nezávislý subjekt môţe ponechať časť zisku

z poskytovania monopolných sluţieb. Ak by nezávislý riadiaci subjekt nemal záujem na

ziskovosti poskytovateľa infraštruktúrnych sluţieb, potom by hrozilo, ţe nebude

motivovaný k ich efektívnej prevádzke, inováciám a investíciám.

Štruktúra tohto modelu je zobrazená na nasledujúcom obrázku 1.27.

158

Obrázok 1.27. Prevádzkový unbundling

Zdroj: OECD, 2001, s. 15.

Hlavnou výhodou prevádzkového unbundlingu je, ţe eliminuje moţnosť monopolnej

firmy správať sa protisúťaţne. Ak nezávislý subjekt plne kontroluje riadenie monopolnej

firmy, potom takéto riziko protisúťaţného konania je moţné účinne eliminovať.

Hlavnou nevýhodou prevádzkového unbundlingu je, ţe ak nezávislý riadiaci subjekt

neprikladá ţiadny význam ziskovosti monopolnej firmy, potom hrozí, ţe nebude

motivovaný k efektívnosti, primeranej údrţbe zariadení, zavádzaniu inovácií

a produktívnym investíciám.

Prevádzkový unbundling môţe byť prijateľným riešením v situácii, keď prevádzka

monopolných sluţieb je relatívne jednoduchá s malým priestorom pre inovácie, investície

a rozvoj.

IV. Rozdelenie nekonkurenčného prvku do menších častí

Tento model organizácie odvetvia spočíva, ako uţ samotný názov hovorí, v rozdelení

nekonkurenčného prvku do menších častí, ktoré sú spravované samostatnými firmami,

poskytujúcimi integrované sluţby. Tento model sa „spolieha“ na pozitívne sieťové

externality dopytu, ktoré budú motivovať firmy k vzájomnému prepojeniu sietí.

159

Vyskytuje sa najčastejšie v sektore telekomunikácií, kde trhová sila dominantného

operátora spočíva v úsporách z rozsahu výroby a v pozitívnych sieťových externalitách

dopytu – zákazníci sú ochotní platiť za moţnosť byť pripojený k väčšej sieti, na ktorej sa

môţu kontaktovať s väčším počtom ľudí. To znamená, ţe ak sú sieťové externality

dopytu významné, tak to motivuje operátorov k vzájomnému prepojeniu sietí, keďţe

zákazníci sú ochotní platiť za moţnosť byť pripojení k väčšej sieti.

Podobná situácia nastáva aj napríklad v ţelezničnej doprave. V ţelezničnej doprave

cestujúci preferujú prepravu priamym vlakom, bez potreby prestupovania. Ak na trhu

existujú integrovaní dopravcovia (prevádzkovatelia infraštruktúry aj dopravy), ktorých

trate sú vzájomne prepojené, potom kaţdý takýto dopravca má prospech z prístupu na

infraštruktúru susedného dopravcu, pretoţe mu to umoţní rozšíriť ponuku poskytovaných

priamych sluţieb, za ktoré sú, ceteris paribus, cestujúci ochotní zaplatiť viac. Toto môţe

motivovať dopravcov vzájomne si poskytovať prístup na svoju infraštruktúru, a zároveň

to umoţní vznik aspoň čiastočnej konkurencie medzi dopravcami.

Týmto spôsobom môţe trh poskytovať dostatočné stimuly k vzájomnému prepojeniu

sietí, čo môţe do istej miery zníţiť potrebu miery regulácie. Avšak za istých okolností,

môţu prevádzkovatelia sietí povaţovať za nevýhodné prepojenie sietí kvôli hrozbe

konkurencie, a tak stanovia vysoké prepojovacie poplatky, čím zabránia k prepojeniu

sietí a vzniku konkurencie na maloobchodnom trhu.

160

Obrázok 1.28. Rozdelenie monopolného prvku do menších častí

Zdroj: OECD, 2001, s. 17.

Nezodpovedanou otázkou zostáva, kedy má význam rozdeliť nekonkurenčný prvok

do menších častí. Napríklad, kedy má v sektore elektroenergetiky význam oddeliť

prenosovú sieť od distribučnej siete a monolitickú distribučnú sieť rozdeliť do menších

častí, ktoré budú prevádzkované samostatnými firmami? Aké výhody môţe priniesť

rozdelenie monolitickej distribučnej siete?

Rozdelenie monolitickej distribučnej siete môţe priniesť nasledujúce výhody:

Vytvorením viacerých a podobných (ak nie aj konkurujúcich si) distribučných

spoločností umoţní aplikovať „yardstick“ reguláciu.

Umoţní vznik konkurencie medzi distribučnými spoločnosťami, prinajmenšom

v okrajových častiach obsluhovaných oblastí, kde môţe byť väčším

odberateľom elektrická energia dodávaná prostredníctvom dvoch alebo

viacerých distribučných spoločností. Takáto konkurencia by nemohla vzniknúť,

ak by distribučná sieť bola monolitická.

Keďţe distribučné spoločnosti sú aj dodávateľmi elektrickej energie, minimálne

v segmente neoprávnených zákazníkov (neoprávnený zákazník je ten, ktorý

nemá právo si vybrať svojho dodávateľa), potom väčší počet distribučných

spoločností zvýši konkurenciu na veľkoobchodnom trhu. Monolitická

161

distribučná spoločnosť by bola monopolným nákupcom, t.j. monopsonom.

Rozdelenie monolitickej distribučnej spoločnosti odstráni monopol na strane

dopytu, a tým môţe zvýšiť konkurenciu vo výrobe elektrickej energie.

(Alternatívnym riešením je, aby sa všetci zákazníci stali oprávnenými, t.j. mali

si právo vybrať svojho dodávateľa elektrickej energie).

V. Účtovný, vnútropodnikový a právny unbundling

Okrem vyššie uvedených spôsobov vertikálnej separácie, mnohé krajiny pristúpili

k aplikácii „mäkších“ foriem odčlenenia, resp. unbundlingu a to k:

Právnemu unbundlingu – odčleneniu určitých činností do samostatných

podnikov, ktoré však môţu byť vo vlastníctve jednej materskej firmy.

Vnútropodnikovému (organizačnému) unbundlingu – v rámci ktorého dochádza

k odčleneniu určitých činností do samostatných vnútroorganizačných jednotiek

podniku (napr. divízie).

Účtovnému unbundlingu, čo znamená povinnosť viesť samostatné finančné

účtovníctvo pre vopred definované činnosti. Ak napríklad firma poskytuje

regulované aj neregulované sluţby, tak môţe mať povinnosť viesť účtovníctvo

samostatne pre tieto dva druhy sluţieb. To umoţní vyčísliť náklady a výnosy na

regulované a neregulované činnosti. Účtovný unbundling zahŕňa:

o Definovanie účtov pre regulované činnosti, pre neregulované činnosti

a pre spoločné činnosti.

o Spôsob rozdelenia nákladov a výnosov zo spoločných činnosť na

regulované a neregulované činnosti.

o Metodiku pre stanovenie vnútropodnikových cien.

o Poţiadavky na účtovný audit a predkladanie správ regulačnému úradu.

Keďţe tieto formy unbundlingu umoţňujú vertikálnu integráciu, tak nezniţujú

motiváciu takejto firmy diskriminovať konkurenčných poskytovateľov. To znamená, ţe

tieto formy unbundlingu samé osebe nepodporujú vznik konkurencie, preto sa často

pouţívajú len ako „doplnok“ k inej primárnej forme separácie, hlavne ako podporný

nástroj regulácie podmienok prístupu na infraštruktúru. Napríklad, účtovný unbundling

162

umoţňuje získať cenné informácie pre stanovenie ceny za prístup na infraštruktúru a pre

odhalenie moţného kríţového dotovania cien.

Zhrnutie

Kaţdá z uvedených foriem unbundlingu má svoje výhody aj nevýhody. Najvhodnejšia

forma unbundlingu bude závisieť na konkrétnych podmienkach a líši sa od odvetvia

k odvetviu.

Najvhodnejšia forma unbundlingu v určitom sieťovom odvetví závisí na väčšom

mnoţstve faktorov, ako sú úspory z rozsahu výroby, jednorázové náklady unbundlingu,

rozsah a prínosy z konkurencie a ciele verejnej politiky v príslušnom odvetví.

Kaţdú z uvedených foriem unbundlingu je moţné nájsť v niektorých krajinách

a určitých odvetviach. Prevádzkový unbundling sa najčastejšie vyskytuje v sektore

elektroenergetiky. Spoločné vlastníctvo monopolného prvku sa vyskytuje v leteckej

doprave (alokácia slotov), vertikálna separácia v sektore elektroenergetiky, plynárenstva

a v ţelezničnej doprave. Regulácia prístupu sa vyskytuje v sektore telekomunikácií

a ţelezničnej doprave. Rozdelenie nekonkurenčného prvku do menších častí sa vyskytuje

zriedka, ale ak sa vyskytuje, tak predovšetkým v telekomunikáciách a v ţelezničnej

doprave.

1.10.4. Regulácia ceny za prístup na infraštruktúru36

Dôleţitým prvkom politiky podpory konkurencie v sieťových odvetviach je umoţniť

firmám, ktoré chcú podnikať na maloobchodnom trhu, získať prístup na infraštruktúru,

t.j. právo vyuţívať infraštruktúrne sluţby, za primeraných podmienok. Bez moţnosti

získania prístupu k infraštruktúre tieto firmy nie sú schopné poskytovať sluţby

koncovým zákazníkom.

Miera konkurencie na maloobchodnom trhu závisí nielen na moţnosti získať právo

prístupu, ale aj od samotných podmienok prístupu na infraštruktúru, ktorých súčasťou je

aj cena za pouţitie infraštruktúry. Keďţe vlastník infraštruktúry je spravidla monopol, tak

má veľkú vyjednávaciu silu a v prípade, ţe je sám aj poskytovateľom maloobchodných

36 Cenu za prístup na infraštruktúru budeme v knihe povaţoť za synonymum ceny za pouţitie infraštruktúry.

163

sluţieb, tak je dokonca aj konkurentom ţiadateľa o prístup na infraštruktúru, čo sa môţe

prejaviť jeho neochotou mu toto právo poskytnúť alebo dokonca zneuţitím svojho

monopolného postavenia. Z tohto dôvodu regulačné úrady schvaľujú podmienky prístupu

a pouţitia infraštruktúry a tieţ regulujú ceny za jej pouţitie.

1.10.4.1. Rôzne kategórie prístupu na infraštruktúru

„V závislosti od toho, ktoré firmy si musia kúpiť prístup k unikátnemu zariadeniu, tak

rozoznávame nasledovné kategórie prístupu na infraštruktúru:

Jednosmerný prístup na sieť, v rámci ktorého si maloobchodní poskytovatelia

sluţieb musia kúpiť infraštruktúrne sluţby od monopolného poskytovateľa, aby

mohli poskytovať finálne sluţby, čo však neplatí naopak, t.j. monopolný

poskytovateľ infraštruktúrnych sluţieb môţe poskytovať konkurenčné finálne

sluţby bez toho, aby si musel kúpiť nejaký výrobný faktor od konkurenčných

firiem.

Obojsmerný prístup na sieť, v rámci ktorého si maloobchodní poskytovatelia

sluţieb musia kúpiť infraštruktúrne sluţby od monopolného poskytovateľa, aby

mohli poskytovať isté finálne sluţby a tieţ si monopolný poskytovateľ

infraštruktúrnych sluţieb musí kúpiť nejaký výrobný faktor od konkurenčných

firiem, aby mohol poskytovať určité finálne sluţby (ale konkurujúce firmy si

nemusia navzájom od seba kúpiť ţiadny výrobný faktor).

Obojsmerný prístup na sieť, v rámci ktorého si všetky firmy musia navzájom

od seba kúpiť výrobný faktor, aby mohli poskytovať určité finálne sluţby.“

(OECD, 2004, s. 23.)

Jednosmerný prístup na sieť sa týka situácie, keď infraštruktúrne sluţby poskytuje

vertikálne integrovaný alebo vertikálne separovaný monopol. Príkladom môţe byť

prístup k miestnym vedeniam v telekomunikáciách, prístup k ţelezničnej infraštruktúre,

k prenosovej a distribučnej sieti a pod.

Zatiaľ čo jednosmerný prístup sa týka vertikálneho prepojenia, obojsmerný prístup sa

týka horizontálneho prepojenia – situácia, keď si dve konkurujúce integrované firmy

poskytujú prístup k svojim unikátnym zariadeniam. K horizontálnemu prepojeniu

164

dochádza vtedy, keď na trhu existujú konkurujúce si siete, ako napríklad mobilné siete,

pričom aby účastník jednej siete mohol volať účastníkovi druhej siete, tak tieto siete

musia byť navzájom prepojené.

„Prvý“ obojsmerný prístup na sieť sa týka napríklad prepojenia konkurujúcich si

mobilných telekomunikačných sietí s fixnou telekomunikačnou sieťou.

„Druhý“ obojsmerný prístup na sieť sa týka napríklad prepojenia konkurujúcich si

mobilných telekomunikačných sietí s konkurujúcimi si fixnými telekomunikačnými

sieťami.

1.10.4.2. Cena za pouţitie infraštruktúry (Access pricing)

Regulačné úrady tradične regulovali ceny finálnych výrobkov a sluţieb v situácii, keď

by mohlo dochádzať k zneuţívaniu monopolného alebo dominantného postavenia na

trhu. Deregulácia sieťových odvetví znamenala čiastočný posun v tom, ţe regulačné

úrady začali regulovať aj ceny sluţieb na veľkoobchodných trhoch pred moţným

zneuţitím monopolného alebo dominantného postavenia na týchto trhoch. Cena za

pouţitie infraštruktúry patrí k takýmto regulovaným cenám na veľkoobchodnom trhu

v sieťových odvetviach.

Cena za pouţitie infraštruktúry je cena, ktorú firmy pôsobiace na maloobchodnom

trhu musia platiť prevádzkovateľom infraštruktúry za jej pouţitie. Výška a štruktúra tejto

ceny je dôleţitá z hľadiska ekonomickej efektívnosti lebo ovplyvňuje:

rozhodnutia firiem vstúpiť na maloobchodný trh,

rozhodnutia firiem investovať do výstavby novej siete, prípadne iných

alternatívnych spôsobov (predovšetkým nové technológie), ktoré umoţnia

alternatívny prístup na maloobchodný trh,

mieru vyuţitia siete,

investície do modernizácie siete.

Z týchto dôvodov je potrebné stanoviť „správne“ ceny za pouţitie infraštruktúry,

ktoré budú motivovať efektívnych poskytovateľov finálnych sluţieb vstúpiť na

maloobchodný trh, k efektívnemu vyuţitiu optimálnej siete, realizácii produktívnych

investícií a zabránia neefektívnym duplicitám.

165

My sa budeme v knihe zaoberať len niektorými základnými metódami cenovej

regulácie jednosmerného prístupu. Ekonomické modely regulácie cien obojsmerného

prístupu sú relatívne zloţité, a okrem toho „zatiaľ ţiadny všeobecne platný model

cenovej regulácie obojsmerného prístupu nebol vytvorený.“ (OECD, 2004, s. 23.)

Jednosmerný prístup

Jednosmerný prístup na sieť sa týka situácie, keď firmy poskytujúce finálne sluţby

platia vertikálne integrovanému alebo vertikálne separovanému monopolu za

infraštruktúrne sluţby, t.j. za pouţitie infraštruktúry.

Hlavný cieľ regulácie ceny za pouţitie infraštruktúry je rovnaký ako pri regulácii

ceny finálneho produktu, t.j. zvýšenie ekonomickej efektívnosti, a to:

Zvýšením produkčnej efektívnosti, čo si vyţaduje, aby cena za pouţitie

infraštruktúry zabezpečila, ţe finálne aj infraštruktúrne ceny budú poskytované

pri najniţších moţných nákladoch. To znamená, ţe cena musí byť taká, aby

pritiahla na maloobchodný trh len efektívne firmy a nie neefektívne. „Ak cena

za pouţitie infraštruktúry bude príliš nízka, potom na trh môţe prilákať

aj neefektívnych poskytovateľov finálnych sluţieb. Naopak, ak cena bude príliš

vysoká, potom bude pôsobiť ako prekáţka vstupu na trh pre efektívnych

poskytovateľov, a môţe dokonca viesť k neefektívnemu obchádzaniu danej

siete.” (Joskow, 2006, s. 172.) Neefektívne obchádzanie siete znamená

vyuţívanie alternatívnych trás alebo výstavbu duplicitnej siete v situácii, keď

súčasná sieť nie je plne vyuţitá.

Zvýšením alokačnej efektívnosti, čo si vyţaduje, aby cena za pouţitie

infraštruktúry zabezpečila také vyuţitie siete, ktoré prinesie najväčší moţný

prospech z jej vyuţitia. K tomu dôjde vtedy, keď cena bude vysielať správne

signály o tom aké sluţby, v akom mnoţstve a komu, majú byť prostredníctvom

nej poskytované. To si vyţaduje, aby cena správne reflektovala: náklady na

prevádzku siete pre dané pouţitie, vzácnosť siete, t.j. jej vyuţitie v danom čase

a mieste, hodnotu finálnych sluţieb pre koncových zákazníkov.

Zvýšením dynamickej efektívnosti, čo si vyţaduje, aby cena za pouţitie

infraštruktúry zabezpečila, ţe finálne aj infraštruktúrne ceny budú poskytované

166

pri najniţších moţných nákladoch a zvyšujúcej sa kvalite, čo sa dosiahne

prostredníctvom efektívnych investícií do modernizácie siete a zavádzania

inovácií, ktoré budú zvyšovať kvalitu poskytovaných sluţieb a zniţovať náklady

na ich poskytovanie.

Dopyt po infraštruktúrnych sluţbách závisí na cene za pouţitie infraštruktúry a na

cenách za finálne sluţby. Keďţe infraštruktúrne sluţby nie sú predávané priamo

koncovému spotrebiteľovi, ale sú len výrobným faktorom, tak dopyt po infraštruktúrnych

sluţbách je odvodeným dopytom, t.j. závisí od dopytu po príslušných finálnych sluţbách.

Úlohou regulačného úradu je stanoviť ceny za pouţitie infraštruktúrnych sluţieb tak,

aby maximalizovali spoločenský blahobyt pri daných obmedzeniach. Takýmito

obmedzeniami môţe byť napríklad poţiadavka, aby trţby z predaja infraštruktúrnych

sluţieb umoţnili regulovanej firme uhradiť celkové náklady, vrátene primeraného zisku.

Ďalším obmedzením môţe byť tieţ poţiadavka, aby ceny boli na celom určitom území

rovnaké, alebo pri poskytovaní určitých finálnych sluţieb boli niţšie, neţ priemerné

celkové náklady a pod.

1.10.4.3. Metódy regulácie ceny za pouţitie infraštruktúry

„Kaţdá metóda regulácie ceny za pouţitie infraštruktúry by mala zabezpečiť, aby

cena vysielala správnu informáciu o marginálnych alebo priamych nákladoch, s cieľom

umoţniť prijímať efektívne rozhodnutia a pokryť spoločné, zdruţené a utopené náklady,

čím bude poskytovať stimuly v oblasti prevádzky a investovania. To je nevyhnutné z

hľadiska motivácie zvyšovania efektívnosti v krátkodobom aj dlhodobom horizonte.”

(NERA: Conceptual Analysisi of Access pricing, 2000, s. 6.)

Metódy regulácie ceny za pouţitie infraštruktúry môţme rozdeliť do dvoch

základných skupín, a to:

1. nákladové metódy,

2. výkonové metódy, ako sú metóda globálneho cenového stropu (global price-cap) a

cenové pravidlo efektívneho prvku (efficient component pricing rule – ECPR)

167

1. Nákladové metódy

Regulačné úrady často stanovujú cenu za pouţitie infraštruktúry na základe nákladov.

Z hľadiska alokačnej efektívnosti, cena stanovená na úrovni marginálnych nákladov by

bola optimálna, ale ako uţ vieme, tak v prípade prirodzeného monopolu by spôsobila

regulovanému subjektu stratu, a z tohto dôvodu sa nie veľmi často pouţíva.

Princíp nákladových metód spočíva v tom, ţe cena je stanovená na základe nákladov

a zahŕňa aj ziskovú marţu.

Regulačný úrad musí najskôr rozhodnúť, či pri kalkulácii nákladov bude vychádzať

z účtovných (historických) nákladov alebo ekonomických nákladov.

V minulosti regulačné úrady najčastejšie vyuţívali kalkuláciu nákladov na základe

účtovných nákladov, keďţe tieto boli okamţite dostupné prostredníctvom finančného

účtovníctva.

Plne alokované náklady (Fully Distributed Cost – FDC)

FDC je najjednoduchšia nákladová metóda zaloţená na účtovných nákladoch. Pri

kalkulácii ceny za pouţitie infraštruktúry vychádza z celkových nákladov, pričom

spoločné, zdruţené a zdieľané náklady sú alokované na základe definovanej alokačnej

báze (napr. relatívne vyuţitie siete, priamych nákladov a pod.). Hlavné nedostatky FDC

sú:

Alokácia spoločných, zdruţených a zdieľaných nákladov je arbitrárna, to

znamená, ţe ich výška závisí na zvolenej alokačnej báze a mení sa s jej zmenou.

Nemotivuje regulovaný subjekt k zniţovaniu nákladov. Z tohto dôvodu FDC

zdieľa niektoré nevýhody metódy regulácie podľa primeranej miery zisku

(ROR).

„Keďţe je zaloţená na účtovných nákladoch, tak prípadné neefektívnosti

vstupujú do kalkulácie ceny. Prostredníctvom vyšších cien za pouţitie

infraštruktúry sa náklady neefektívnosti prenášajú na firmy pôsobiace na

maloobchodnom trhu.” (Belfin-Lukanowicz, 1999, s. 7.)

Keďţe nijakým spôsobom nezohľadňuje charakteristiky trhového dopytu, tak

nutne musí viesť k neefektívnej štruktúre cien.

168

Veľmi častým javom je, ţe „...reprodukčné obstarávacie náklady zariadení sa

líšia od obstarávacích cien. V takom prípade môţu ceny za poţitie infraštruktúry

vysielať nesprávne signály firmám, čo sa môţe prejaviť tým, ţe na trh vstúpi

príliš veľa neefektívnych firiem alebo naopak, odradí od vstupu potenciálne

efektívne firmy.“ (Estrache – Valletti, 1998, s. 29.) Napríklad, v sektore

telekomunikácií reprodukčné obstarávacie náklady permanentne klesajú. Ak by

ceny za pouţitie infraštruktúry zostali nezmenené, tak existuje riziko, ţe

reprodukčné obstarávacie náklady môţu klesnúť aţ na takú úroveň, pri ktorej sa

nejaká firma rozhodne, ţe si postaví vlastnú sieť, pretoţe pri takých cenách to

bude pre ňu výhodnejšie. To by viedlo k neefektívnym duplicitám. Vysoké ceny

za pouţitie infraštruktúry by mohli tieţ odradiť vstup nových firiem na trh

finálnych sluţieb, ktoré by dokázali efektívne konkurovať existujúcim firmách

pri niţších cenách.

„Hoci pouţitie tejto metódy umoţňuje zohľadniť náklady obetovanej príleţitosti

kapitálu, spoločné aj nepriame náklady, tak kalkulácia efektívnych cien prostredníctvom

nej je veľmi nepravdepodobná, keďţe nedostatkom tejto metódy je nedostatočná

transparentnosť pri rozvrhovaní nepriamych nákladov na jednotlivé činnosti a pri

zohľadňovaní reprodukčných obstarávacích cien. ”(Belfin-Lukanowicz, 1999, s. 7.)

Z tohto dôvodu má FDC za následok neefektívnu alokáciu zdrojov na veľkoobchodnom

aj maloobchodnom trhu.

Kalkulácia zaloţená na ekonomických nákladoch môţe, do určite miery, umoţniť

napraviť tieto nedostatky.

Dlhodobé prírastkové náklady (LRIC)

Kalkulácia zaloţená na ekonomických nákladoch oceňuje aktíva na základe

reprodukčných obstarávacích cien, z ktorých je následne vyčísľovaná výška odpisov.

Pomocou toho sa snaţia kalkulovať náklady, aké by mal prevádzkovateľ, ak by chcel

dnes nanovo vybudovať sieť porovnateľných parametrov.

Jedným zo spôsobov stanovenia reprodukčných obstarávacích cien je „precenenie“

súčasnej účtovnej hodnoty aktív prostredníctvom špeciálnych cenových indexov. Iný

spôsob ponúka metóda MEA (modern equivalent asset valuation method), ktorá určuje

169

súčasnú hodnotu aktív pomocou vyjadrenia nákladov na obstaranie takých aktív, ktoré

slúţia rovnakému účelu a majú porovnateľné funkcie, čo umoţní zohľadniť

technologický pokrok.

Stanovenie reprodukčných obstarávacích cien je kľúčovým prvkom pri kalkulácii

LRIC. LRIC môţu byť definované ako zmena celkových nákladov vyvolaná tým, ţe

firma prestane vyrábať určitý produkt. „Pouţitie dlhodobých priemerných prírastkových

nákladov nám umoţňuje určiť náklady efektívneho prevádzkovateľ siete, ktoré sú

nevyhnutné na poskytovanie určitej sluţby. LRIC poskytujú analytický nástroj na odhad

nákladov, ktoré by mala firma, keby fungovala v podmienkach dokonalej konkurencie.”

(Belfin-Lukanowicz, 1999, s. 7 – 8.)

“Ceny stanovené na základe LRIC nemusia byť vţdy niţšie, v porovnaní s cenami

stanovenými na základe historických nákladov, aj napriek tomu, ţe súčasné technológie

sú efektívnejšie. Pri kalkulácii vychádzajúcej z historických nákladov, časť obstarávacej

ceny je uţ zníţená o realizované odpisy, a z tohto dôvodu náklady na vybudovanie novej

porovnateľnej siete môţu byť vyššie.” (ITC Toolkit.)

Priemerné LRIC predstavujú minimálnu cenu pre stanovenie ceny za pouţitie

infraštruktúry pre daný účel, inak by dochádzalo ku kríţovému dotovaniu cien.

Regulačné úrady častejšie vyuţívajú TSLRIC namiesto priemerných LRIC ako

hranicu pre určenie minimálnej ceny. TSLRIC zahŕňa aj špecifické fixné náklady, zatiaľ

čo LRIC nie. Z totho dôvodu TSLRIC vedie k vyššej minimálnej cene.

Ak by cena za pouţitie infraštruktúry bola stanovená pri všetkých sluţbách na úrovni

TSLRIC, potom by prevádzkovateľ siete nebol schopný uhradiť celkové náklady z trţieb.

Z tohto dôvodu by mala cena zahŕňať ziskovú marţu, t.j. cena = TSLRIC + marţa. Keďţe

zisková marţa povedie k zníţeniu spoločenského blahobytu, aby sa táto strata

minimalizovala, tak zisková marţa by nemala byť stanovená pri všetkých sluţbách

v rovnakej výške, ale mala by reflektovať hodnotu, ktorú sluţba prinesie zákazníkovi.

Ramseyho optimálne ceny a nelineárne ceny predstavujú dva spôsoby ako je moţné

minimalizovať stratu spoločenského blahobytu.37

Avšak zisková marţa nemôţe byť

neprimerane vysoká. Cenový strop pre danú sluţbu je určený samostatnými nákladmi

(stand alone cost) tejto sluţby. Ak by bol voľný vstup do odvetvia, tak ţiadny

37 Aplikácia Ramseyho optimálnych cien je veľmi často zakázaná regulačnými úradmi.

170

prevádzkovateľ siete by nemohol stanoviť cenu za poskytnutie určitej sluţby (cena za

pouţitie infraštruktúry pre daný účel) vyššiu ako sú samostatné náklady, bez toho, aby

neprilákal vstup konkurencie na trh. Z tohto dôvodu cena vyššia ako samostatné náklady

by nebola dlhodobo udrţateľná v prostredí voľného vstupu do odvetvia.38

Nedostatky metódy LRIC:

„Stanovenie LRIC je stále spojené s veľkou mierou arbitrárnosti. Vo svojej

podstate je LRIC len akýsi druh FDC, ktorý spočíva nie na historickom ale na

perspektívnom prístupe.” (Estrache – Valletti, 1998, s. 29.)

Ceny za pouţitie infraštruktúry stanovené len na základe LRIC neumoţnia

uhradiť celkové náklady prevádzkovateľa siete, a preto si vyţadujú aj ziskové

marţe. Ak sú tieto marţe stanovené neefektívne, tak prevádzkovateľ siete môţe

byť motivovaný zniţovať kvalitu určitých poskytovaných sluţieb.

Ziskové marţe zvyšujú trţby a vedú k alokačnej neefektívnosti. Veľkosť

alokačnej neefektívnosti závisí na moţnostiach, ktoré poskytuje trhu, t.j. na

existencii efektívnych substitútov. Ak existujú efektívne (lacné) alternatívy39

k danej sieti, tak marţe nebudú vysoké. Naopak, ak alternatívy k danej sieti,

resp. sluţbám prevádzkovateľa, sú príliš drahé (neefektívne), tak marţe môţu

byť vysoké, z tohto dôvodu je potrebné ich aj regulovať.

Ziskové marţe vedú k neefektívnosti aj tým, ţe vedú k viacnásobnej aplikácii

ziskovej marţe vo výrobnom reťazci, keďţe aj poskytovatelia finálnych sluţieb,

aby si zabezpečili úhradu nepriamych, a teda celkových nákladov, tak musia do

ceny zahrnúť svoju ziskovú marţu.

Ak by ceny boli stanovené na úrovni LRIC, tak prevádzkovatelia sietí by neboli

ochotní investovať do ich modernizácie, čo by v dlhodobom horizonte viedlo

k zníţenej kvalite poskytovaných sluţieb a zníţeniu ekonomickej efektívnosti.

38 Vo väčšine prípadov, aj keby cena sluţby bola vyššia ako samostatné náklady, tak by ceteris paribus na trh

nevstúpil nový konkurent s ambíciou vybudovať a prevádzkovať konkurenčnú sieť a poskytovať danú sluţby,

resp. sluţby, pretoţe by pravdepodobne dosiahol len malý podiel na trhu, ktorý by mu neumoţnil vyuţiť úspory

z rozsahu v takej miere ako aktuálne monopolnému poskytovateľovi a z tohto dôvodu regulátory môţu umoţniť

stanoviť ceny pre niektoré sluţby aj nad úroveň samostatných nákladov. 39 Napríklad cestná a ţelezničná infraštruktúra v sektore dopravy; pevné, mobilné a káblové telekomunikačné

siete a pod.

171

Aj napriek týmto nedostatkom metóda LRIC je často pouţívaná regulačnými úradmi,

predovšetkým v sektore telekomunikácií.

2. Výkonové metódy

Budeme sa zaoberať nasledujúcimi výkonovými metódami:

metóda globálneho cenového stropu (global price-cap),

cenové pravidlo efektívneho prvku (efficient component pricing rule – ECPR).

Metóda globálneho cenového stropu

V rámci metódy globálneho cenového stropu, kôš obsahuje infraštruktúrne aj finálne

sluţby a prevádzkovateľ siete je oprávnený stanoviť cenu za pouţitie infraštruktúry pre

daný účel a cenu finálnych sluţieb v rámci daného cenového stropu. Ak sa

prevádzkovateľ siete rozhodne stanoviť vysoké ceny za pouţitie infraštruktúry, potom

ceny finálnych sluţieb musia byť relatívne niţšie, a naopak. Váhy pre jednotlivé sluţby

sú určené regulátorom, proporcionálne na základe očakávaných predaných mnoţstiev.

Stanoviť váhy, ktoré by sa rovnali váham pri optimálnych cenách, nie je jednoduché. Ak

sú váhy stanovené optimálne, potom metóda globálneho cenového stropu motivuje

regulovanú firmu k tomu, aby stanovila efektívne ceny, ktoré sa budú pribliţovať

Ramseyho optimálnym cenám, ktoré minimalizujú stratu spoločenského blahobytu pri

poţiadavke umoţniť regulovanej firme uhradiť celkové náklady. Z tohto dôvodu je

stanovenie optimálnych váh kľúčovou úlohou. Avšak „toto je náročná úloha, a ak by to

bolo moţné, tak vyuţitie metódy cenových stropov by bolo zbytočné, keďţe v takom

prípade by regulátor mohol priamo stanoviť Ramseyho optimálne ceny.” (Vogelsang, s.

22.)

Metóda globálneho cenového stropu môţe podnecovať dominantného operátora

k predátorským cenám, a tým zabrániť vstupu konkurentov na maloobchodný trh.

Stanovením vysokých cien za pouţitie infraštruktúry a nízkych cien za finálne sluţby

umoţní v podstate regulovanej firme legálne vyuţiť protikonkurenčnú praktiku –

stláčanie marţe, ktorá poškodzuje potenciálnych maloobchodných konkurentov.

Z tohto dôvodu je dôleţité, aby metóda globálneho cenového stropu bola aplikovaná

spoločne s ďalšími nástrojmi cenovej regulácie, ako sú minimálne ceny (napr. priemerné

172

LRIC) a maximálne ceny (napr. priemerné celkové náklady), alebo aby cenové stropy

boli aplikované na koše, ktoré budú obsahovať samostatne len infraštruktúrne a len

finálne sluţby.

Avšak aj v rámci takýchto samostatných „infraštruktúrnych“ košov by dominantný

vertikálny operátor mohol znevýhodňovať niektorých svojich konkurentov tým, ţe by

neprimerane zvyšoval ceny niektorých infraštruktúrnych sluţieb na úkor ostatných, čo by

si zas vyţadovalo stanovenie určitých cenových obmedzení prostredníctvom určenia

povolených maximálnych a minimálnych cien.

Cenové pravidlo efektívneho prvku (ECPR)

Cenové pravidlo efektívneho prvku sa tieţ nazýva podľa jeho autorov Baumol-Willig

pravidlo, pravidlo imputácie, pravidlo parity alebo tieţ marginálne pravidlo. Ak sú

splnené nasledujúce tri predpoklady:

Nech sú ceny finálnych sluţieb stanovené na úrovni efektívnych cien. Ak by

tomu tak nebolo, tak potom podľa ECPR ani ceny za pouţitie infraštruktúry

nebudú efektívnymi cenami. Z tohto dôvodu je zásadné, aby finálne ceny boli

efektívnymi cenami.

Finálne sluţby poskytované vertikálne integrovaným operátorom a jeho

konkurentmi sú dokonalými substitútmi.

Marginálne náklady sú zistiteľné.

Potom cena za pouţitie infraštruktúry (A) by sa mala rovnať rozdielu medzi

predajnou cenou finálnej sluţby (P) a marginálnymi nákladmi maloobchodnej firmy

(MC1):

A = P – MC1 = MC1 + (P – MC0 – MC1) (1)

Na základe uvedeného pravidla môţeme povedať, ţe cena za pouţitie infraštruktúry

predstavuje rozdiel medzi predajnou cenou finálnej sluţby a nákladmi, ktorým sa

vertikálne integrovaný operátor vyhne tým, ţe poskytne prístup na infraštruktúru

maloobchodnej konkurenčnej firme.

Ako marginálne pravidlo hovorí, zisková marţa vertikálne integrovaného operátora

na maloobchodnom trhu (P - A) by sa mala rovnať marginálnym nákladom poskytnutia

finálnej sluţby (MC1).

173

Ako pravidlo parity hovorí, vertikálne integrovaný operátor by mal platiť za pouţitie

infraštruktúrnych sluţieb cenu rovnakú ako jeho konkurenti na maloobchodnom trhu.

V rovnici (1) výraz (P – MC0 – MC1) predstavuje náklady obetovanej príleţitosti,

pretoţe o takýto zisk príde vertikálne integrovaný operátor tým, ţe poskytne prístup

k sieti konkurentovi.

A = MC1 + (P –MC0 – MC1) = MC1 + náklady obetovanej príleţitosti (2)

Rovnica (2) nám vyjadruje, ţe optimálna cena za pouţitie infraštruktúry sa rovná

marginálnym nákladom poskytnutia príslušných infraštruktúrnych sluţieb plus obetovaný

zisk, o ktorý príde vertikálne integrovaný operátor tým, ţe nepredá finálnu sluţbu sám,

ale poskytne prístup k siete konkurentovi.

Z uvedeného môţeme vidieť, ţe vstup konkurenta na maloobchodný trh nezmení

výšku celkového zisku vertikálne integrovaného operátora.

Záverom teda môţeme zhrnúť, ţe na základe ECPR a daných predpokladov, by sa

optimálna cena za pouţitie infraštruktúry mala rovnať rozdielu medzi predajnou cenou

finálnej sluţby a marginálnymi nákladmi maloobchodnej firmy, alebo súčtu čistého zisku

z predaja finálnej ceny (marţa) a marginálnych nákladov poskytnutia príslušných

infraštruktúrnych sluţieb.

Cena za pouţitie infraštruktúry zahŕňa príspevok na úhradu spoločných a zdieľaných

nákladov.

ECPR má niekoľko zaujímavých vlastností:

Ak hlavným cieľom je zabezpečiť, aby na maloobchodný trh vstúpili len

efektívne firmy, tak ceny za pouţitie infraštruktúry stanovené na základe ECPR

sú optimálne, pretoţe vysielajú správne signály. Potenciálny konkurent vstúpi na

maloobchodný trh len vtedy, ak je efektívnejší neţ vertikálne integrovaný

operátor. To znamená, ţe vstúpi na trh len vtedy, keď je schopný poskytovať

finálne sluţby za niţšie ceny. Z toho vyplýva, ţe marginálne náklady vstupu

takejto firmy sú niţšie ako marginálne náklady vertikálne integrovaného

operátora na poskytnutie finálnej sluţby. Týmto spôsobom ECPR zabezpečí, ţe

vstup nových firiem na maloobchodný trh bude mať za následok zníţenie

celkových nákladov na poskytnutie danej sluţby, t.j. zvýšenie efektívnosti,

a niţšie ceny v budúcnosti. Ak je vstupujúca firma efektívnejšie neţ vertikálne

174

integrovaný monopol, potom bude poskytovať všetky sluţby na

maloobchodnom trhu, a monopol bude vytlačený z tohto trhu a bude poskytovať

len infraštruktúrne sluţby, čím sa odvetvie stane vertikálne separované. Ak by

vstupujúca firma bola menej efektívna neţ vertikálne integrovaný monopol, tak

by na trh nevstúpila, lebo by nebola schopná konkurovať.

Ziskovosť vertikálne integrovanej firmy nezávisí na vstupe nových firiem,

keďţe trţby z predaja infraštruktúrnych sluţieb sa nemenia. To zniţuje

motiváciu prevádzkovateľa siete zneuţívať svoje monopolné postavenie na trhu

infraštruktúrnych sluţieb.

Metóda ECPR nie je z pohľadu regulátora „náročná“ na informácie.

Nedostatky metódy ECPR:

Ceny za pouţitie infraštruktúry nie sú optimálne, keď finálne sluţby nie sú

dokonalé substitúty.

Dynamická efektívnosť: ECPR nemusí byť optimálna metóda na určenie cien,

ak sa očakáva, ţe významný prínos konkurencie na maloobchodnom trhu bude

predovšetkým spočívať v inováciách a nových produktoch. V takom prípade by

ceny za poţitie infraštruktúry mali byť niţšie v porovnaní s cenami stanovenými

podľa ECPR, aby podnietili vstup nových firiem – aj v prípade, ţe krátkodobo

hrozí, ţe na trh vstúpia neefektívne firmy.

Ak ceny stanovené podľa ECPR sú príliš vysoké, tak môţu viesť

k neefektívnym investíciám do výstavby duplicitných častí siete firmami,

pôsobiacimi na maloobchodnom trhu. Regulátor môţe tomu zabrániť tým, ţe

adekvátne zníţi ceny za pouţitie infraštruktúry.

Ceny stanovené podľa ECPR nie sú efektívne, ak na maloobchodnom trhu

existuje dominantná firma. To bude viesť k dvojnásobnému započítavaniu

ziskových marţí do ceny finálnej sluţby. V takom prípade, cena za pouţitie

infraštruktúry (A) by sa mala stanoviť nasledovne: A = P – MC1 – M, kde M je

zisková marţa dominantnej firmy na maloobchodnom trhu.

„Môţe motivovať k nadhodnocovaniu nákladov obetovanej príleţitosti alebo

marginálnych nákladov poskytovania infraštruktúrnych sluţieb. ...ak vertikálne

175

integrovaný operátor na maloobchodnom trhu čelí konkurencii, tak môţe byť

motivovaný podhodnocovať marginálne náklady na poskytovanie finálnych

sluţieb a potom na základe ECPR stanoví svojim konkurentom príliš vysokú

cenu za pouţitie infraštruktúry. Výsledkom takejto stratégie bude, ţe

efektívnejší konkurenti budú vytlačení z trhu. Dokonca, ak by mal dosiahnuť aj

nulový zisk na trhu s infraštruktúrnymi sluţbami, a jeho náklady nie je moţné

objektívne posúdiť, tak môţe tvrdiť, ţe niektoré marginálne náklady poskytnutia

finálnych sluţieb sú marginálnymi nákladmi infraštruktúrnych sluţieb.” (NERA,

2001, s. 14 – 16.)

176

2. ELEKTROENERGETIKA

Odvetvie elektroenergetiky je, z hľadiska prevádzky a fyzického zloţenia, na celom

svete veľmi podobné. Činnosti, pri ktorých dochádza k fyzickému pohybu elektrickej

energie sú: výroba, dispečerské riadenie sústavy, prenos, a distribúcia. Obchodnými

činnosťami sú veľkoobchodný a maloobchodný predaj.

2.1. Produkčný reťazec

Produkčný reťazec odvetvia elektroenergetiky je moţné rozdeliť do týchto šiestich

základných činností:

výroba elektrickej energie,

prenos elektrickej energie pri vysokom napätí (440 kV a 220 kV),

distribúcia elektrickej energie pri nízkom napätí (110 kV a niţšie),

dispečerské riadenie elektrizačnej sústavy, ktorého cieľom je zabezpečiť

bezpečnosť a spoľahlivosť elektrizačnej sústavy,

dodávka elektrickej energie koncovému zákazníkovi – maloobchodný predaj,

veľkoobchodný predaj.

Tok elektrickej energie v produkčnom reťazci je názorne zobrazený na nasledujúcom

obrázku 2.1.

177

Obrázok 2.1. Tok elektrickej energie

Zdroj: GAO Report, Electricity Restructuring, Key Challenges Remain, November 2005, s. 4.

2.2. Elektrická energia ako komodita

„Elektrická energia je veľmi efektívny zdroj energie. Môţe byť vyrobená rôznymi

spôsobmi, jej prenos je relatívne efektívny a bezpečný, a môţe byť jednoducho

transformovaná na svetlo, teplo, výkon a elektronickú aktivitu .” (Philipson-Willis, 2006,

s. 1.)

Elektrickú energiu je, z hľadiska obchodovania, moţné povaţovať za komoditu, ktorá

má (ako kaţdá komodita) svoje špecifické vlastnosti, akými sú:

Jej jednotky sú homogénne, keďţe všetky elektróny sú rovnaké.

Jej spotreba si vyţaduje fyzické spojenie medzi spotrebiteľom a výrobcom

(elektrárňou), pričom elektrická energia prúdi v sieti cestou najmenšieho odporu

a rýchlosťou svetla.

Dopyt po elektrickej energii kolíše, v rámci dňa aj roka, náhodne

aj predvídateľne. Spotreba elektrickej energie je nízka v noci, ráno sa zvyšuje,

178

pričom vrchol dosiahne popoludní. V teplejšom období roka je, z hľadiska

spotreby, leto špičkovou sezónou. V chladnom období roka je, zas naopak, zima

špičkovou sezónou, keď sa spotreba zvyšuje v dôsledku zvýšenej potreby

svietenia a vykurovania.

Nie je skladovateľná vo veľkom, resp. nejakom významnejšom mnoţstve pri

prijateľných nákladoch. Z tohto dôvodu musí byť vyrábaná, keď je potrebná, t.j.

v čase spotreby. „Neskladovateľnosť elektrickej energie zniţuje veľkosť trhu

z hľadiska času. Veľkosť trhu je určená okamţitým dopytom a nie dopytom za

dlhšie obdobie. “ (Steiner, 2000, s. 8.)

Cenová elasticita dopytu je veľmi nízka, predovšetkým v krátkom období,

keďţe zariadenia vyuţívajúce elektrickú energiu majú relatívne dlhú ţivotnosť

(napr. chladnička, práčka a pod.). To spôsobuje, ţe zmeny v cenách nespôsobia

veľkú zmenu v spotrebe elektrickej energie v krátkom období.

2.2.1. Výroba elektrickej energie

Výroba elektrickej energie sa uskutočňuje v elektrárňach (genco40

), ktoré ju predávajú

na veľkoobchodnom trhu. Elektrárne môţu tieţ predávať tzv. podporné sluţby, ktoré

nakupuje systémový operátor za účelom zabezpečenia spoľahlivosti sústavy a kvality

elektrickej energie.

Výroba elektrickej energie spočíva v transformácii energie z primárneho alebo iného

zdroja energie na elektrickú energiu, a to buď:

vyuţitím energie uvoľnenej pri spaľovaní, napríklad fosílnych palív (uhlie, ropa,

zemný plyn) alebo biomasy,

vyuţitím energie uvoľnenej pri jadrovej štiepnej reakcii, kde primárnym

zdrojom energie je urán,

vyuţitím kinetickej energie vody alebo vetra,

premenou slnečnej energie na elektrickú energiu prostredníctvom

fotovoltaických technológií.

40 Skratka z anglického slova generating company.

179

Elektráreň teda môţeme definovať ako zariadenie, ktoré vyrába elektrickú energiu

formou premeny z rozličných druhov energií na energiu elektrickú. Podľa prvotného

zdroja energie sa elektrárne delia na:

vodné,

veterné,

slnečné (solárne) a

tepelné. Tepelné elektrárne sa ďalej členia podľa zdroja tepla na jadrové

(nukleárne palivo) a tepelné elektrárne na fosílne palivá (čierne uhlie, hnedé

uhlie, mazut, plyn, odpad).

Elektráreň môţe pozostávať z viacerých výrobných jednotiek. Podľa druhu

poháňacieho stroja sa rozlišujú na elektrárne s:

parnými turbínami,

plynovými turbínami a

spaľovacími motormi.

Keďţe elektrickú energiu je moţné vyrobiť pomocou rôznych technológií, ktoré si

vyţadujú rôzne primárne zdroje energie alebo palivá, tak tieto technológie majú rôznu

štruktúru nákladov. Hlavnými zloţkami nákladov výroby elektrickej energie sú:

kapitálové náklady (odpisy a úroky),

spotreba paliva,

prevádzkové náklady,

náklady na údrţbu.

Z hľadiska rozdelenia na fixné a variabilné náklady môţeme tieto náklady

zjednodušene rozdeliť nasledovne:

Kapitálové náklady sú fixné náklady.

Spotreba paliva, prevádzkové náklady a čiastočne aj náklady na údrţbu sú

variabilné náklady.

Vodné a jadrové elektrárne a niektoré technológie výroby elektrickej energie

z obnoviteľných zdrojov majú relatívne vysoké fixné náklady a nízke variabilné náklady.

Tepelné elektrárne majú v dôsledku vyšších nákladov na palivo niţší podiel fixných

nákladov na celkových nákladoch výroby.

180

Z ekonomického hľadiska je cieľom vyrobiť dané mnoţstvo elektrickej energie pri čo

najniţších moţných celkových nákladoch. Z tohto dôvodu sú jednotlivé elektrárne, resp.

zdroje výroby elektrickej energie, na pokyn systémového operátora zaraďované do

výroby, na základe ich veľkosti marginálnych nákladov (least cost merit order), čím sa

dosahuje optimalizácia nákladov výroby. Schematicky je to zobrazené na nasledujúcom

obrázku 2.2.

Obrázok 2.2. Cena stanovená na základe marginálnych nákladov výroby

Poznámka: Tento graf je len abstraktnou prezentáciou. Nevyjadruje presne skutočné náklady, a

taktieţ nezohľadňuje náklady spojené so získaním emisných povolení CO2.

CCGT – kogenerácia.

GT – plynová trurbína.

Zdroj: DG COM, Energy Sector Inquiry 2005/2006.

„V krátkom období na dokonalom trhu (akým je napríklad spotový trh), a pri

dostatočnej výrobnej kapacite, by podľa ekonomickej teórie, mala byť cena určená na

základe krátkodobých marginálnych nákladov (SRMC) tej elektrárne, ktorá vyprodukuje

poslednú jednotku poţadovanej elektrickej energie. SRMC zahŕňajú predovšetkým

náklady na spotrebu paliva, a niektoré, z hľadiska ich celkovej výšky, menej významné

variabilné náklady. Marginálne náklady na výrobu poslednej spotrebovanej jednotky sú

181

najvyššie spomedzi všetkých prevádzok vo výrobe v danom čase. Týmto sa zabezpečí, ţe

v prevádzke budú v danom čase len tí výrobcovia elektrickej energie, ktorí sú schopní jej

výroby pri niţších SRMC.

Cena elektrickej energie stanovená týmto spôsobom, na základe marginálnych

nákladov, je platná pre všetkých výrobcov, čo znamená, ţe určuje výšku trţieb všetkých

výrobcov. Keďţe prevádzkovatelia tých elektrární, ktorí majú niţšie marginálne náklady,

majú na druhej strane vyššie fixné náklady, tak takto stanovená výsledná cena im umoţní

uhradiť aj časť fixných nákladov.“ (DG COM, 2007, s. 123.)

Výrobné technológie s najniţšími variabilnými nákladmi, ako sú vodné, jadrové

a niekedy aj určité tepelné elektrárne, by mali byť vyuţívané na výrobu v čo najväčšej

miere. Ostatné výrobné technológie by sa mali pouţívať na výrobu v čase špičky.

Keďţe spotreba elektrickej energie, a tým aj jej výroba sa menia rýchlo, a často

nepredvídateľne, tak sa tieţ menia aj náklady na jej výrobu. V závislosti od daných

podmienok, náklady na výrobu predstavujú zhruba od 35 % do 50 % z celkových

nákladov na dodávku elektrickej energie.

2.2.2. Prenos elektrickej energie

Prenos elektrickej energie sa uskutočňuje pri vysokom napätí z dôvodu minimalizácie

straty elektrickej energie pri jej prenose (440 kV a 220 kV). Prenosová sieť je vyuţívaná

všetkými spotrebiteľmi. Umoţňuje prenos elektrickej energie od výrobcov

k spotrebiteľom. Jej prevádzku zabezpečuje prevádzkovateľ prenosovej sústavy

(transco41

) na základe pokynov nezávislého systémového operátora. Prevádzkovatelia

prenosovej sústavy sú často vlastníkmi elektrární. Prevádzkovateľ prenosovej sústavy,

ktorý nevlastní výrobné zdroje, sa nazýva nezávislý prevádzkovateľ prenosovej sústavy

a plní tieţ funkciu systémového operátora. Náklady na prenos predstavujú zhruba od 5 %

do 15 % z celkových nákladov na dodávku elektrickej energie.

Kaţdé vedenie v elektrizačnej sústave má svoju maximálnu prenosovú kapacitu

prúdu, t.j. povolené zaťaţenia, ktoré by nemalo byť prekročené, aby nedošlo

k poškodeniu siete a prerušeniu dodávky elektrickej energie. Prenosová sústava je veľmi

41 Skratka z anglické pojmu transmission company.

182

citlivý systém. V prípade preťaţenia sa sústava stáva nestabilnou, čo môţe viesť

k výpadkom dodávky, a v niektorých prípadoch aţ k tzv. blackoutu. Preto je potrebné

kontrolovať veľkosť zaťaţenia v sústave, a to centrálne, lebo sústava je prepojený

systém, v ktorom sa prvky navzájom ovplyvňujú. Toto centrálne riadenie je úlohou

systémového operátora.

2.2.3. Systémový operátor (dispečerské riadenie elektrizačnej sústavy)

Dispečing má dve základné funkcie:

1. ekonomickú,

2. technickú.

1. Ekonomická funkcia

Ekonomická funkcia dispečingu spočíva v minimalizovaní prevádzkových nákladov

elektrizačnej sústavy, čo sa dosiahne tým, ţe spotreba elektrickej energie bude krytá

v danom čase výrobou z najlacnejších dostupných zdrojov. To znamená, ţe v reálnom

čase budú vyrábať elektrickú energiu tie elektrárne, ktoré sú schopné ju vyrábať

s najniţšími marginálnymi nákladmi (metóda nákladovej optimalizácie).

2. Technická funkcia

Technická funkcia dispečingu spočíva v zabezpečovaní rovnováhy systému v reálnom

čase výrobou a spotrebou, t.j. aby mnoţstvo vyrobenej elektrickej energie bolo rovné

mnoţstvu spotrebovanej elektrickej energie pri zohľadnení strát pri prenose. Keď sa

dostáva sústava do nerovnováhy, čo znamená, ţe spotreba a výroba nie sú si v danom

čase rovné, tak dispečing dostáva informáciu o tom tak, ţe v sústave začne kolísať

hodnota frekvencie a dispečing musí zabezpečiť opätovné dosiahnutie rovnováhy, čím sa

hodnota frekvencie opäť vráti na poţadovanú úroveň (50 Hz). Vychýlením sústavy

z rovnováhy môţe dôjsť k poškodeniu citlivejších zariadení, akými sú napríklad počítače,

alebo dokonca k prerušeniu dodávky elektrickej energie.

Keďţe spotreba elektrickej energie sa v reálnom čase mení, tak dochádza

k odchýlkam reálnej spotreby od očakávanej spotreby, t.j. mnoţstva zakúpeného na

183

základe bilaterálnych zmlúv alebo obchodovaním na burze. Na strane výroby môţe

dochádzať k neočakávaným výpadkom vo výrobe (napr. poruchy zdrojov a pod.).

Dispečing dosahuje zabezpečenie rovnováhy elektrizačnej sústavy prostredníctvom

nákupov regulačnej elektriny,42

alebo nákupom podporných sluţieb, medzi ktoré patria:

Primárna regulácia výkonu (PRV), ktorá predstavuje automatické zvýšenie,

resp. zníţenie výkonu elektrárne do cca 30 s.

Sekundárna reguláciu výkonu (SRV), ktorá umoţňuje zvýšiť, resp. zníţiť výkon

elektrárne v priebehu niekoľkých minút (do 15 min).

Terciárna regulácia výkonu (TRV). V prípade TRV ide väčšinou o spustenie

nového bloku alebo ďalšieho výkonu.

Havarijné výpomoci zo zahraničia. Havarijná výpomoc je dohoda s

prevádzkovateľmi iných elektrizačných sústav (prevaţne so susednými, kde je

vybudované priame prepojenie) o poskytnutí regulačného výkonu definovanej

veľkosti a doby, napr. 100 MW na dobu 6 hodín. Aktivácia tejto sluţby je do

jednej hodiny.

Dôleţitým prvkom, pri udrţiavaní elektrizačnej sústavy v rovnováhe, je prepojenie

sietí do nadnárodných celkov (napr. ENTSO43

v západnej Európe). Napríklad, ak by sa

v elektrizačnej sústave nachádzali štyri elektrárne rovnakého výkonu, a jedna z nich by

mala výpadok vo výrobe, tak by došlo k strate výkonu vo výške 25%, čo by určite viedlo

k výpadkom dodávky elektrickej energie. Ak je však sieť prepojená do väčšieho systému,

napríklad s 50-timi elektrárňami rovnakej kapacity, tak výpadkom jednej elektrárne sa

strácajú len 2% výkonu, čo je strata, ktorú ostatné elektrárne dokáţu kompenzovať oveľa

jednoduchšie.

2.2.4. Distribúcia

Distribúcia predstavuje prenos elektrickej energie z prenosovej siete ku konečnému

spotrebiteľovi, alebo v niektorých prípadoch priamo od výrobcu k spotrebiteľovi,

42 Regulačná elektrina sa obstaráva za účelom vyrovnania nerovnováhy sústavy a na zabezpečenie rovnováhy ponuky a dopytu na trhu s elektrinou v reálnom čase. Regulačná elektrina je skutočne dodávaná. 43 European Network of Transmission System Operators.

184

distribučnou sieťou pri nízkom napätí (110 kV, 22 kV, ale aj 35 kV, 10 kV, 5,25 kV a 6

kV, 230/400V).

Distribúcia je realizovaná distribučnou spoločnosťou (disco44

), ktorá za týmto účelom

vlastní a prevádzkuje distribučnú sieť. Náklady na distribúciu predstavujú zhruba od 25

% do 45 % z celkových nákladov na dodávku elektrickej energie.

2.2.5. Dodávka elektrickej energie

Dodávka elektrickej energie ku konečnému spotrebiteľovi je realizovaná

dodávateľom elektrickej energie, ktorý za týmto účelom vykonáva nasledujúce činnosti:

nakupuje elektrickú energiu na veľkoobchodnom trhu,

predáva elektrickú energiu spotrebiteľom na maloobchodnom trhu,

meria skutočnú spotrebu elektrickej energie,45

robí marketing,

poskytuje informácie zákazníkom.

Elektrina je dodávaná koncovým zákazníkom, t.j. odberateľom prostredníctvom

distribučných sietí. Náklady na zabezpečenie dodávky predstavujú zhruba 5 %

z celkových nákladov na dodávku elektrickej energie.

2.2.6. Obchodovanie na veľkoobchodnom trhu

Veľkoobchodný trh je trh, na ktorom pôsobia:

obchodníci s cieľom dosahovať zisky pohybom cien na trhu (arbitráţ),

výrobcovia s cieľom predať vyrobenú elektrickú energiu,

dodávatelia s cieľom nakúpiť elektrickú energiu pre spotrebu svojich

zákazníkov,

veľkí odberatelia s cieľom nakúpiť elektrickú energiu pre vlastnú spotrebu.

Obchodovanie na veľkoobchodnom trhu sa uskutočňuje na:

burze,

44 Skratka z anglického názvu distribution company. 45 Spotreba elektrickej energie sa meria v kWh. 1 MWh = 1,000 kWh, 1 GWh = 1,000 MWh, and 1 TWh =

1,000 GWh = 10 kWh.

185

mimo burzy (OTC trh).

V závislosti od času dodania rozlišujeme:

spotový trh

termínový trh.

Na spotovom trhu sa obchoduje predovšetkým s termínom dodania elektriny

v nasledujúcom dni (hodinová alebo niekoľkohodinová dodávka). Tieto trhy slúţia

predovšetkým pre zabezpečenie okamţitej fyzickej dodávky.

Naopak, na termínovaných trhoch sa obchoduje s termínom dodania niekedy v

budúcnosti (o týţdeň, mesiac, štvrťrok, rok a pod.). Výhoda termínových obchodov

spočíva v tom, ţe umoţnia predávajúcim a kupujúcim vopred si zafixovať

predajnú/nákupnú cenu, čím eliminujú riziko z nepredvídateľného pohybu cien na

spotovom trhu.

Týmto spôsobom si výrobca elektrickej elektriny vopred zabezpečí, na termínovom

trhu, predajnú cenu s dodávkou v budúcnosti a spotový trh vyuţíva len na optimalizáciu

svojej prevádzky.

To isté môţe urobiť kupujúci. Pretoţe dodávatelia kupujú elektrickú energiu na

veľkoobchodnom trhu za variabilné ceny, ale predávajú ju na maloobchodnom trhu za

fixné ceny, tým sú vystavení riziku moţných strát ale aj ziskov. Môţu dosiahnuť stratu,

keď cena na veľkoobchodnom trhu je relatívne vysoká, a naopak môţu dosiahnuť zisk,

keď cena na veľkoobchodnom trhu je relatívne nízka. Obchodmi na termínovom trhu

môţu riziko z neočakávaných pohybov na veľkoobchodnom trhu eliminovať, a tým si

zabezpečiť fixnú nákupnú cenu v budúcnosti. Tým úplne eliminujú riziko cenového

pohybu na veľkoobchodnom trhu a budú vystavení uţ len prípadnému cenovému riziku

na maloobchodnom trhu.

2.3. Monopolne a konkurenčné činnosti v odvetví

Niektoré z uvedených činností je moţné poskytovať konkurenčne, ich poskytovanie je

teda moţné aj liberalizovať, zatiaľ čo iné len na monopolnej báze.

186

Výroba

Veľkosť úspor z rozsahu výroby elektrickej energie uţ nie sú, vo väčšine prípadov,

tak významné, aby opodstatňovali zachovanie monopolu vo výrobe elektrickej energie,

čoho príčinou bol:

Technologický pokrok, ktorý zníţil veľkosť minimálneho efektívneho

rozsahu výroby (MES) vo výrobe elektrickej energie. „Vynájdenie plynovej

turbíny na kombinovanú výrobu elektrickej energie a tepla (CCGT) výrazne

zvýšilo tepelnú efektívnosť a zníţilo minimálnu efektívnu veľkosť elektrárne

z 1000 MW na začiatku 80-tych rokov na niečo medzi 50 aţ 350 MW.“46

(Steiner, 2000, s. 10.)

Ekonomický rast a väčšie vzájomné prepojenie elektrizačných sústav viedlo

k zväčšeniu trhu s elektrickou energiou, čo zvýšilo potenciál pre konkurenciu

vo výrobe.

„Avšak, v menších krajinách alebo tam, kde je dopyt nízky alebo tam, kde je zlá

kvalita prenosových sústav, tak úspory z rozsahu výroby môţu stále viesť k monopolnej

prevádzke.” (Hunt, 2002, s. 27.)

Prenos

Prevádzka prenosovej sústava je spojená so sieťovými externalitami a s úsporami

z rozsahu. Sieťové externality spočívajú napríklad v tom, ţe investície do zvýšenia

bezpečnosti a spoľahlivosti siete prospievajú všetkým pripojeným účastníkom, a okrem

toho zniţujú aj náklady na výrobu elektrickej energie.

Úspory z rozsahu výroby majú za následok, ţe prenosová sústava je povaţovaná za

prirodzený monopol, čo znamená, ţe konkurencia by viedla len k zbytočným

a neefektívnym duplicitám.

46 Niektorí iní autori uvádzajú odlišné čísla, napr. Hunt tvrdí, ţe minimálna efektívna veľkosť CCGT je od 250 do 400 MW, v porovnaní s jadrovou elektrárňou, ktorej optimálna veľkosť je od 900 do 1,000 MW a uhoľnej

elektrárne od 500 do 600 MW.

187

Distribúcia

Podobne ako prenos, tak aj distribúcia elektrickej energie je povaţovaná za

prirodzený monopol v príslušnej geografickej oblasti.

Kvôli vysokým fixným

investičným nákladom by konkurencia opäť viedla len k neefektívnym duplicitám. 47

Systémový operátor

Systémový operátor musí byť len jeden, t.j. monopol, pretoţe musí kontrolovať

všetky prevádzky pripojené do sústavy, inak by systéme ako celok nemohol spoľahlivo

fungovať.

Avšak táto monopolná činnosť môţe byť vlastnícky oddelená (unbundling) od

prenosovej sústavy, a v takom prípade je nezávislý systémový operátor zodpovedný za

bezpečnosť a spoľahlivosť elektrizačnej sústavy.

Dodávka elektrickej energie koncovým zákazníkom

Dodávka elektrickej energie koncovým zákazníkom je konkurenčná činnosť. Pôvodne

bola dodávka zabezpečovaná len distribučnými spoločnosťami, avšak rozvojom trhu

vstúpili do tohto segmentu aj nezávislí dodávatelia.

Obchodovanie na veľkoobchodnom trhu

Obchodovanie na veľkoobchodnom trhu je konkurenčná činnosť.

Zhrnutie

Môţeme zhrnúť, ţe konkurencia v elektroenergetike znamená predovšetkým

konkurenciu vo výrobe a v komerčných činnostiach akými sú: veľkoobchodný

a maloobchodný predaj.

Prenos, distribúcia a dispečerské riadenie sú prirodzené monopoly, kde konkurencia

nie je efektívna. Prenosová a distribučná sieť sú unikátne zariadenia, ku ktorým musia

mať všetci výrobcovia prístup za rovnakých a nediskriminačných podmienok, aby mohli

47 Niektoré budovy a podniky majú, z dôvodu zabezpečenia si vyššej bezpečnosti dodávky, vybudované dve

pripojenia do distribučnej siete, čo je istá výnimka neefektívnych duplicít.

188

dodávať elektrickú energiu vzdialeným koncovým zákazníkom a navzájom si rovnocenne

konkurovať.

Konkurenčný potenciál jednotlivých činností predurčuje aj mieru liberalizácie.

Monopolne činnosti nie je moţné liberalizovať, zatiaľ čo konkurenčné áno. Z tohto

dôvodu je potrebná regulácia monopolne poskytovaných činností, a konkurenčné činnosti

môţu byť plne liberalizované a „zverené do rúk voľného trhu“.

2.4. Deregulácia sektora elektroenergetiky

2.4.1. Tradičný model organizácie elektroenergetiky

Sektor, ako celok, bol kedysi povaţovaný za prirodzený monopol, čo znamenalo, ţe

bolo efektívne ho organizovať ako monopol. Toto bolo zabezpečené legislatívou.

Tradičným modelom bol teda vertikálne integrovaný a regulovaný monopol, v štátnom

alebo súkromnom vlastníctve, ktorý zabezpečoval všetky činnosti na určitom

vymedzenom území, alebo v menších krajinách aj na území celého štátu. To znemená, ţe

na danom území bol len jeden výrobca, „dopravca“ a dodávateľ elektrickej energie, za

regulované ceny.

„Monopolná organizácia odvetvia bola určite vhodná v rannom štádiu jeho vývoja,

ale časom bola vnímaná ako prekáţka pre zniţovanie nákladov a zavádzanie inovácií.

Odporcovia tohto modelu tvrdili, ţe konkurencia by mohla prospieť zákazníkom

a spoločnosti ako celku.” (Philipson-Willis, 2006, s. 30.) Tento model organizácie

odvetvia existoval do 90-tych rokov minulého storočia, kým nezačal proces deregulácie.

2.4.2. Unbundling

“Krajiny museli zváţiť rôzne formy rozdelenia. Rozdelenie môţe byť vertikálne

a horizontálne. Horizontálne rozdelenie zvyšuje počet aktívnych subjektov na určitej

úrovni v produkčnej štruktúre odvetvia. Vertikálne rozdelenie spočíva v odčleňovaní

činností ako je výroba, prenos, distribúcia a dodávka.“ (IEA, 1999, s. 39.)

Hlavnými cieľmi separácie je podpora vzniku konkurencie a odstránenie rizík

diskriminácie vertikálne integrovanými monopolmi.

189

Horizontálna separácia sa týka:

Rozdelenia pôvodne monopolného výrobcu elektrickej energie do menších

a konkurujúcich si prevádzok.

Rozdelenia distribučnej sústavy do menších geografických celkov –

regionálnych monopolov.

Vertikálna separácia, ktorá nemusí nevyhnutne znamenať vlastnícke oddelenie, môţe

zahŕňať:

Odčlenenie výroby od prenosu/distribúcie.

Odčlenenie dodávky (maloobchodný predaj) od prenosu/distribúcie.

Odčlenenie distribúcie od prenosu.

Miera potrebnej vertikálnej separácie závisí od zvoleného modelu organizácie sektora.

2.4.3. Modely organizácie sektora elektroenergetiky48

Ekonómovia Hunt a Shuttleworth sú autormi nasledujúcich modelov, prostredníctvom

ktorých je moţné vysvetliť vývoj sektora elektroenergetiky od regulovaného

integrovaného monopolu ku konkurencii.

2.4.3.1. Model 1: Monopol

Prvý model, ktorý je zobrazený na obrázku 2.3., korešponduje s tradičným modelom

organizácie sektora. V submodely (a) je vertikálne integrovaný monopol jediným

dodávateľom elektrickej energie na určitom území.

V submodely (b) sú výroba a prenos vertikálne integrované, pričom monopol predáva

elektrickú energiu lokálnym monopolným distribučným spoločnostiam. V tomto

submodely je moţný obchod s elektrickou energiou medzi vertikálne integrovanými

monopolmi v rôznych geografických oblastiach, ktorý sa uskutočňuje na úrovni

veľkoobchodu.

48 Táto podkapitola čerpá z knihy: Kirschen – Strbac: Power System Economics, s. 4 – 7.

190

Obrázok 2.3. Monopolný model

2.4.3.2. Model 2: Monopolný výkupca

Na obrázku 2.4. (a) je moţné vidieť prvý krok k zavedeniu konkurencie do sektora.

Integrovaný monopol uţ nie je jediným výrobcom elektrickej energie. Nezávislí

výrobcovia elektrickej energie (IPP) sú prepojení do sústavy a predávajú elektrinu

integrovanému monopolu, ktorý plní úlohu monopolného výkupcu.

Na obrázku 2.4. (b) je moţné vidieť ďalší posun, keď monopol uţ nevlastní ţiadne

výrobné kapacity a vykupuje vyrobenú elektrickú energiu od IPP. Distribúcia

a maloobchodný predaj sú taktieţ odčlenené. Distribučné spoločnosti (Disco) nakupujú

elektrickú energiu pre svojich zákazníkov na veľkoobchodnom trhu od monopolného

výkupcu. Ceny stanovené výkupcom musia byť regulované, pretoţe je monopolným

predajcom a zároveň monopolným výkupcom (monopson). Nevýhodou tohto modelu je,

Distribučná

spoločnosť

(b)

Výroba

Veľkoobchodný

nákupca / prenos

Výroba

Veľkoobchod

ný nákupca / prenos

Distribučná

spoločnosť

(a)

Predaj elektrickej energie Tok elektrickej energie v rámci firmy

Zákazník

Zákazník

191

ţe cena na veľkoobchodnom trhu nie je určovaná trhom. Jeho výhodou je, ţe umoţňuje

konkurenciu medzi výrobcami.

Obrázok 2.4. Monopolný výkupca

2.4.3.3. Model 3: Konkurencia na veľkoobchodnom trhu

Ako je moţné vidieť na obrázku 2.5., tak v tomto modely uţ nie je ţiadny monopolný

výkupca/predajca. Distribučné spoločnosti nakupujú elektrickú energiu, na

veľkoobchodnom trhu, priamo od výrobcov. Veľkí odberatelia sú tieţ často oprávnení

nakupovať elektrickú energiu pre vlastnú spotrebu na veľkoobchodnom trhu. Na úrovni

veľkoobchodu sú centralizované len organizácia spotového trhu a prevádzka prenosovej

sústavy. Na úrovni maloobchodu zostal systém centralizovaný, keďţe distribučné

spoločnosti nielen prevádzkujú distribučné siete, ale aj nakupujú a dodávajú elektrickú

energiu koncovým zákazníkom na svojom teritóriu.

(b)

Vlastná

výroba

Monopolný

výkupca

Distribúcia

(a)

Predaj elektrickej energie

Tok elektrickej energie v rámci firmy

Zákazníci

IPP IPP

Monopolný

výkupca

Disco Disco

bútor

Disco

Zákazníci

IPP IPP IPP

Zákazníci Zákazníci

192

Tento model prináša viac konkurencie do výroby elektrickej energie, keďţe na

veľkoobchodnom trhu je uţ cena určovaná ponukou a dopytom. Na druhej strane, ceny

na maloobchodom trhu musia byť regulované, pretoţe malí odberatelia si nemôţu vybrať

svojho dodávateľa, t.j. zmeniť dodávateľa, ak by jeho cena bola príliš vysoká. Týmto sú

však distribučné spoločnosti vystavené vyššiemu riziku cenových zmien na

veľkoobchodnom trhu, keďţe ho nemôţu v plnej miere preniesť na spotrebiteľov.

Obrázok 2.5. Konkurencia na veľkoobchodnom trhu

2.4.3.4. Model 4: Konkurencia na maloobchodnom trhu

Na obrázku 2.6. môţeme vidieť plne konkurenčný trh, na ktorom si môţu všetci

zákazníci vybrať svojho dodávateľa. Kvôli vysokým transakčným nákladom len veľkí

odberatelia nakupujú elektrickú energiu pre svoju spotrebu na veľkoobchodnom trhu.

Ostatní odberatelia ju nakupujú od dodávateľov, ktorí ju pre nich nakupujú na

veľkoobchodnom trhu. V tomto modely je distribúcia oddelená od predaja, t.j. distribučné

spoločnosti uţ nie sú lokálnymi monopolnými dodávateľmi. Monopolnými činnosťami

ostali len prevádzka prenosovej sústavy, dispečerské riadenie sústavy a prevádzka

distribučnej siete, ktorých ceny za sluţby podliehajú cenovej regulácii.

Zákazníci

Výrobca Výrobca

Výrobca

Výrobca

Výrobca

Distribútor

Distribútor

Distribútor Veľký odberateľ

Zákazníci

Zákazníci

Predaj energie

sales

Veľkoobchodný trh

Prenosová sieť

193

Ak je maloobchodný trh dostatočne konkurenčný, tak maloobchodné ceny uţ nemusia

byť regulované, keďţe spotrebitelia môţu ľahko zmeniť dodávateľa. Z hľadiska

ekonomickej efektívnosti je tento model najlepší, keďţe ceny na trhu sú určované

prostredníctvom trhu.

Obrázok 2.6. Konkurencia na veľkoobchodnom a maloobchodnom trhu

2.4.4. Liberalizácia

Liberalizácia výroby elektrickej energie je predpokladom pre liberalizáciu

maloobchodného predaja, pretoţe ak je výroba monopolizovaná, potom je len veľmi

obmedzený priestor pre konkurenciu na maloobchodnom trhu, keďţe dodávateľ si

nemôţe vybrať od koho nakúpi elektrickú energiu pre svojich zákazníkov.

Vo všeobecnosti, monopol vo výrobe je moţné dosiahnuť buď:

1. Obmedzovaním moţnosti voľby spotrebiteľov vybrať si svojho dodávateľa,

a súčasne obmedzovaním moţnosti voľby dodávateľov, od koho nakúpiť.

Výrobca Výrobca

Výrobca

Výrobca

Výrobca

Dodávateľ

Dodávateľ

Dodávateľ

Veľký odberateľ

Zákazník

Tok elektriny

energie

Veľkoobchodný trh

Prenosová sieť

Zákazník

Zákazník

Zákazník

Maloobchodný trh

Distribučná sieť

194

2. Zákazom výroby elektrickej energie nezávislými výrobcami, t.j. zabránením

vstupu do segmentu výroby elektrickej energie.

Z tohto dôvodu konkurencia vo výrobe nevznikne, kým nebudú odstránené

legislatívne prekáţky brániace zákazníkom vybrať si svojho dodávateľa49

a nezávislým

výrobcom vstúpiť na veľkoobchodný trh. Predpokladom vzniku konkurencie na

maloobchodnom trhu je odčlenenie (unbundling) predaja od distribúcie.

49 V EÚ majú podnikatelia právo vybrať si svojho dodávateľa od 1. júla 2004 a domácnosti od 1. júla 2007.

195

3. ŢELEZNIČNÁ DOPRAVA

Ţelezničná doprava bola tradične, ako celok, povaţovaná za prirodzený monopol,

ktorý si vyţaduje jednotné vlastníctvo, a to buď štátne alebo súkromné.

Postupne ako dochádzalo k zhoršovaniu hospodárenia ţelezničných podnikov

a zniţovaniu ich podielu na prepravnom trhu, tak sa zvyšovala aj nespokojnosť so

sluţbami neefektívnych a na poţiadavky nereagujúcich štátnych ţelezničných

monopolov. Z tohto dôvodu vlády pristúpili k deregulácii ţelezničnej dopravy, ktorá má:

zvýšiť efektívnosť systému ako celku,

zvýšiť konkurencieschopnosť ţelezničnej dopravy na prepravnom trhu,

umoţniť nezávislé a zodpovedné riadenie obchodných spoločností,

zníţiť verejné výdavky do sektora ţelezničnej dopravy a zvýšiť účasť

súkromného kapitálu.

3.1. Základné charakteristiky ţelezničnej dopravy

3.1.1. Ţelezničná preprava ako rôznorodá sluţba

Ţelezničné dopravné podniky poskytujú rôzne druhy prepravných sluţieb osobnej aj

nákladnej dopravy.

Prepravné sluţby nákladnej dopravy nie sú homogénne, zahŕňajú napríklad:

prepravu vozňových zásielok,

prepravu tovaru v ucelených vlakoch,

prepravu kusových zásielok,

prepravu poštových zásielok,

prepravné sluţby kombinovanej dopravy a pod.

Rovnako je to aj v prípade prepravných sluţieb osobnej dopravy, ktoré zahŕňajú

napríklad:

prepravu rýchlikmi,

prepravu zrýchlenými vlakmi,

196

prepravu rýchlovlakmi a pod.

Môţeme vidieť, ţe „ţelezniční dopravcovia poskytujú rôzne druhy prepravných

sluţieb, poskytujú ich rôznym prepravcom, na rôznych miestach, v rôznom čase

a v rôznej kvalite.“ (Campos, 2002, p. 3.)

3.1.2. Geografická obmedzenosť ţelezničnej dopravy

Prevádzka prepravných sluţieb je obmedzená veľkosťou interoperabilnej ţelezničnej

siete a spôsobom prepravy „zo stanice do stanice“. Spravidla si vyţaduje dodatočnú

prepravu iným druhom dopravy (predovšetkým cestná doprava) do, resp. zo ţelezničnej

stanice.

3.1.3. Štruktúra nákladov

Náklady prevádzky prepravnej sluţby môţeme rozdeliť na:

1. Náklady prevádzky dopravných sluţieb, ktoré zahŕňajú: náklady na pohonné

hmoty, vlakové čaty, údrţbu a opotrebovanie. Všetky tieto druhy nákladov

závisia od dopravného výkonu. Pri istej miere zjednodušenia môţeme tvrdiť, ţe

náklady na pohonné hmoty závisia od tono-kilometrov, náklady na vlakové čaty

od vlakových kilometrov, náklady na údrţbu a amortizáciu od počtu tono-

kilometrov.

2. Náklady na dopravnú cestu, ktoré zahŕňajú náklady na prevádzku, údrţbu

a odpisy traťových zariadení. Ich výška závisí od počtu prevádzkovaných vlakov

a celkových vlakových kilometrov a tono-kilometrov na jednotlivých vlakových

úsekoch.

3. Náklady prekladísk a ţelezničných staníc. Ich výška závisí od druhu dopravy

a dopravného výkonu. Napríklad, preprava vozňových zásielok je spojená

s väčšími nákladmi na manipulácia, ako preprava kusových zásielok. Podobne to

platí v osobnej doprave, kde si prevádzka diaľkovej medzinárodnej prepravy

vyţaduje viac sprievodných sluţieb (napr. rezervačné sluţby, manipulácia

s batoţinami a pod.), neţ regionálna osobná doprava.

4. Administratívne náklady, ktoré závisia od veľkosti firmy.

197

3.1.4. Intermodálna konkurencia

Intenzita konkurencie prepravných sluţieb iných druhov dopravy (napr. cestná, vodná

a letecká doprava) závisí od konkrétneho druhu prepravnej sluţby ţelezničnej dopravy.

Niektoré prepravné sluţby ţelezničnej dopravy čelia „silnej“ konkurencii (napr.

medzimestská ţelezničná osobná doprava konkuruje autobusovej medzimestskej doprave

a automobilovej doprave.), iné zas „slabšej“ konkurencii (napr. preprava hromadných

substrátov v ucelených vlakoch). „Hoci veľa prepravných sluţieb ţelezničnej dopravy má

blízke substitúty v iných druhoch dopravy, tak ceny týchto substitútov často nie sú

efektívne, t.j. nezohľadňujú v plnej miere externality, ako sú napríklad nehody, škody na

ţivotnom prostredí a kongescie (cena za pouţitie cestnej infraštruktúry, vo väčšine

prípadov, nezohľadňuje intenzitu jej vyuţitia v čase). Ak sú ceny za prepravné sluţby

osobnej dopravy nízke, resp. podhodnotené, potom je ekonomicky efektívne (hoci len

„second best“) zníţiť tieţ ceny prepravných sluţieb ţelezničnej dopravy, ak je to

potrebné, aj za pomoci dotácií.50

Ak by k tomu nedošlo, tak ceny prepravných sluţieb

ţelezničnej dopravy budú príliš vysoké, a ich „spotreba“ bude príliš nízka v porovnaní

s ostatnými druhmi dopravy.

Z časti, aj kvôli takýmto nesprávnym cenám substitučných prepravných sluţieb, sú

takmer vo všetkých krajinách OECD poskytované dotácie do ţelezničnej dopravy, či uţ

na financovanie výstavby novej infraštruktúry, alebo často aj priamo na dotovanie

cestovného v osobnej doprave.“ (OECD, 2005, s. 7.)

3.1.5. Ţelezničná infraštruktúra ako prirodzený monopol

Vo všeobecnosti sa tvrdí, ţe poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb, ktoré tieţ nie sú

homogénne, je spojené s významnými úsporami z rozsahu výroby a zo sortimentu, čo

vedie k subaditívnosti nákladovej funkcie. Z tohto dôvodu je poskytovanie

50 Ak sú dve sluţby A a B substitúty, tak podľa ekonomickej teórie sú efektívne ceny týchto sluţieb vzájomne závislé. Ak, povedzme, cena sluţby B nezahŕňa všetky spoločenské náklady, ktoré sú spojené s jej

poskytovaním, potom by jej cena mala byť zvýšená (napríklad prostredníctvom daní), aby sa pokryli aj tieto

externé náklady. Ak toto nie je moţné, potom druhým najlepším riešením (second best) je zníţenie ceny sluţby

A tak, aby sa udrţala „rovnováha“ medzi dopytom po sluţbe A a sluţbe B. Inými slovami, ak sú ceny v cestnej

doprave nízke, resp. podhodnotené, potom aj ceny v ţelezničnej doprave by mali byť zníţené. Vo väčšine krajín

OECD je miera podhodnotenia v cestnej doprave pravdepodobne väčšia v osobnej doprave neţ v nákladnej doprave. Ceny v ţelezničnej doprave sú „príliš vysoké“ a spotrebované mnoţstvo „príliš malé“ vzhľadom

k spoločensky optimálnej úrovni.“ (OECD, 2005, s. 27 – 28.)

198

infraštruktúrnych sluţieb povaţované za prirodzený monopol, a prípadná duplicitnosť

infraštruktúry za neefektívne riešenie.

3.2. Konkurenčné a nekonkurenčné činnosti

Vo väčšine krajín je poskytovanie prepravných sluţieb potenciálne konkurenčná

činnosť, zatiaľ čo poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb je monopolná, t.j.

nekonkurenčná činnosť (unikátne zariadenie).51

3.2.1. Poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb

Ako uţ vieme, tak konkurencia pri vstupe na trh môţe byť veľmi efektívnou

alternatívou voči priamej konkurencii na trhu, keď ekonomické charakteristiky

poskytovania danej sluţby priamu konkurenciu neumoţňujú, resp. ju robia neefektívnou.

Toto je aj prípad poskytovania infraštruktúrnych sluţieb, keď v dôsledku významných

úspor z rozsahu výroby výstavba konkurenčnej (paralelnej) infraštruktúry nie jej

efektívna, a teda aj konkurencia v poskytovaní infraštruktúrnych sluţieb nie je efektívna.

„Konkurenčné poskytovanie dlhodobých koncesií a licencií, alebo prenájom zariadení

ako sú ţelezničné stanice a ţelezničné trate, sú hlavným prostriedkom pre zavedenie

konkurencie do poskytovania a správy ţelezničnej infraštruktúry. Takéto dlhodobé

kontrakty by mali pokrývať všetky riziká a ich prenesenie na súkromných

prevádzkovateľov by ich malo stimulovať k zvyšovaniu efektívnosti. Efektívnosť

koncesií závisí na schopnostiach úradníkov navrhnúť a dohodnúť správne podmienky

a následne tieto kontrakty implementovať a kontrolovať ich dodrţiavanie. Predávať

takéto koncesie formou aukcie na základe kritéria najvyššej ponúknutej ceny môţe viesť

k tomu, ţe jej prevádzkovateľom sa stane najefektívnejšia firma, ale zároveň sa takáto

firma stane monopolom, ktorej cieľom môţe byť predovšetkým maximalizácia zisku.

Z tohto dôvodu, ako alternatíva, pripadá do úvahy organizovať aukcie, kde kritériom

budú najniţšie ponúknuté ceny za poskytovanie infraštruktúrnych sluţieb v definovanej

51 V niektorých krajinách pri určitých prepravách, väčšinou pri diaľkových medzinárodných sluţbách, existuje „infraštruktúrna“ konkurencia, keď si dopravca môţe vybrať na realizáciu danej prepravy z viacerých moţných

trás.

199

kvalite. Takéto formy aukcií sú náročnejšie z hľadiska vyhodnocovania ponúk.“ (OSN,

2003, s. 19 – 20.)

3.2.2. Poskytovanie prepravných sluţieb

Poskytovanie prepravných sluţieb môţe byť zabezpečené viacerými dopravcami

alebo jedným dopravcom na základe koncesie, licencie alebo franšízy.

Priama konkurencia medzi viacerými poskytovateľmi prepravných sluţieb je moţná

vtedy, keď je trh dostatočne veľký v porovnaní s minimálnym efektívnym rozsahom

výroby dopravcu a umoţní, aby na trhu mohol súčasne existovať väčší počet dopravcov

pri efektívnom rozsahu výroby. Z tohto dôvodu nie je v mnohých prípadoch moţné

dosiahnuť taký stav, aby kaţdá prepravná sluţba bola poskytovaná viacerými

dopravcami.

Priama konkurencia viacerých dopravcov je moţná napríklad v nákladnej doprave pri

preprave hromadných substrátov a v osobnej doprave pri prepravách na väčšie

vzdialenosti na trasách, kde sú veľké „prúdy“ cestujúcich.

Vo väčšine európskych krajín je cestovné vo vnútroštátnej osobnej doprave

regulované (s výnimkou prepravných sluţieb nadštandardnej kvality), a z tohto dôvodu

mnohé vnútroštátne prepravné trasy sú stratové a dopravcovia poskytujú tieto sluţby ako

sluţbu vo všeobecnom ekonomickom záujme, a za prípadné straty sú kompenzovaní.52

V dôsledku cenovej regulácie je poskytovanie týchto sluţieb neziskovou činnosťou,

a preto nie je moţná, pri ich poskytovaní, priama konkurencia viacerých dopravcov na

trhu.

Avšak, aj v takomto prípade, je moţné vyuţiť konkurenciu vstupu na trh, a to

organizovaním predaja výhradných práv (franšíz, koncesií), na poskytovanie prepravných

sluţieb osobnej dopravy na určitých prepravných trasách (reláciách), alebo na celej

ţelezničnej sieti, s cieľom minimalizovať výšku dotácií na zabezpečenie ich

52 Niektoré druhy prepravných sluţieb ţelezničnej osobnej dopravy sú povaţované za sluţby vo všeobecnom ekonomickom záujme, pretoţe sú nepostrádateľné pre zabezpečenie základnej dopravnej obsluţnosti, ktorá je

nevyhnutná pre rozvoj kaţdého regiónu. Ţelezničná doprava je zároveň povaţovaná za nástroj na zniţovanie

kongescií ako alternatíva k cestnej doprave, a tieţ ako ekologický druh dopravy na zniţovanie škôd na ţivotnom prostredí (emisie).

200

poskytovania. V tomto prípade obsahuje franšíza presne definované prepravné sluţby,

ktoré majú byť poskytované, t.j. rozsah a frekvenciu ich poskytovania, parametre kvality,

maximálne povolené tarify prepravného, prípadne minimálny rozsah investícií. Franšízu

získa ten dopravca, ktorý bude za ňu ochotný zaplatiť najvyššiu cenu, alebo ten ktorý

bude poţadovať najniţšie dotácie na zabezpečenie poskytovania danej sluţby

v poţadovanej kvalite.

3.3. Deregulácia ţelezničnej dopravy

3.3.1. Tradičný model sektora ţelezničnej dopravy

Najčastejšie sa vyskytujúci model organizácie sektora ţelezničnej dopravy v krajinách

EÚ pred dereguláciou bol vertikálne integrovaný model, kde bol štátny monopol

zodpovedný za poskytovanie infraštruktúrnych aj prepravných sluţieb. Nezávislosť

a autonómnosť rozhodovania ţelezničného monopolu bola veľmi obmedzená. Vláda vo

verejnom záujme regulovala ceny a rozsah poskytovania prepravných sluţieb.

Manaţment nemohol rozhodovať:

o rozsahu poskytovaných prepravných sluţieb,

o rozsahu poskytovaných infraštruktúrnych sluţieb, keďţe ukončenie prevádzky

na určitých tratiach bolo, a často stále aj je, podmienené súhlasom vlády, resp.

príslušného ministerstva alebo iného štátneho orgánu,

nemohol prepúšťať zamestnancov, a v dôsledku silných odborov dochádzalo

často k neprimeranému zvyšovaniu miezd,

bol často motivovaný dosahovať prevádzkové ciele na úkor komerčných cieľov.

Výsledkom bolo, ţe manaţéri za takýchto podmienok, a v prostredí takmer

neexistujúcej intramodálnej konkurencie, boli imúnni voči vysokým stratám

a narastajúcim dlhom. Ako je moţné vidieť v nasledujúcej tabuľke 3.1., tak zadlţenosť

štátnych európskych ţelezničných podnikov sa zvyšovala v 80-tych a 90-tych rokoch.53

53 V prípadoch, kde sa zadlţenosť zníţila, to bolo predovšetkým v dôsledku zásahu vlád, ktoré oddlţili stratové

ţelezničné podniky.

201

Tabuľka 3.1. Zadlţenosť ţelezničných podnikov

Miera zadlţenosti*

1980 1990 1995

Rakúsko, ÖBB 0,15 0,14 0,51

Belgicko, SNCB 1,39 0,67 1,00

Dánsko, DSB 0,12 0,15 0,06

Fínsko, VR 0,02 0,15 0,26

Francúzsko, SNCF 1,22 4,82 3,46

Nemecko, DB AG 1,58 1,90 0,54

Grécko, CH 0,19 0,58 0,93

Írsko, CIE 1,91 2,14 1,72

Taliansko, FS 3,31 1,10 0,69

Luxemburg, CFL 0,92 0,91 0,76

Holandsko, NS 0,77 0,58 0,42

Portugalsko, CP 2,12 2,28 12,86

Španielsko, RENFE 1,14 2,26 2,46

Švédsko, SJ+BV 0,49 1,56 3,35

Veľká Británia,

BR+Railtrack 2,18 0,93 2,52

Poznámka: * Ukazovateľ miery zadlţenosti = ( krátkodobé + dlhodobé záväzky)/vlastné imanie.

Zdroj: ECMT, vlastné spracovanie.

Vysoká zadlţenosť do veľkej miery znemoţňovala dopravným podnikom plánovať

a realizovať potrebné investície do rozvoja a modernizácie infraštruktúry a vozňového

parku, a tak boli odkázaní na vţdy neisté štátne dotácie.

Vysoký ekonomický rast sa od roku 1970 prejavil aj na prepravnom trhu, a to

rastúcim dopytom po prepravných sluţbách medzinárodnej aj vnútroštátnej dopravy,

avšak bol sprevádzaný relatívnou stratou záujmu o sluţby ţelezničnej dopravy

v prospech cestnej a leteckej dopravy. To spôsobilo, ţe ţelezničná doprava, kedysi

chrbtová kosť kaţdého dopravného systému, strácala svoje postavenie na prepravnom

trhu, čo sa prejavilo jej klesajúcim podielom na tomto trhu v segmente osobnej

aj nákladnej dopravy. Tento vývoj si môţeme dokumentovať na situácii v EÚ.

3.3.1.1. Nákladná ţelezničná doprava

Ako je moţné vidieť z tabuľky 3.2., tak ţelezničná doprava strácala na rastúcom

prepravnom trhu nákladnej dopravy v EÚ relatívne aj absolútne.

202

Tabuľka 3.2. Podiel jednotlivých druhov dopravy v nákladnej doprave v EÚ

v rokoch 1970 – 1990 (v %)

Rok Ţelezničná

doprava

Cestná

doprava

Riečna

doprava

Potrubná

doprava

Prímorská

doprava

Celkové

tony –

kilometre

(miliardy)

1970 20,1 34,6 7,3 4,5 33,5 1407

1980 14,7 36,2 5,4 4,3 39,4 1978

1990 11,0 41,8 4,6 3,0 39,6 2329 Zdroj: Európska komisia.

Tabuľka 3.3. Prepravné výkony nákladnej dopravy v EÚ v rokoch 1970 – 1990

(v mld. tkm)

Zdroj: Európska komisia.

Ako je z tabuľky 3.3. moţné vidieť, tak ţelezničná doprava strácala na rastúcom

prepravnom trhu nákladnej dopravy v EÚ relatívne aj absolútne. Podiel ţelezničnej

dopravy na prepravnom trhu nákladnej dopravy sa zníţil z 20 % v roku 1970 na 11 %

v roku 1990. V rovnakom období sa podiel cestnej dopravy, ako hlavného konkurenta,

zvýšil z 34.6 % na 41.8 %.

V absolútnom vyjadrení sa objem ročných výkonov ţelezničnej dopravy v nákladnej

doprave zníţil z 282 na 256 miliárd tono-kilometrov. K tomuto poklesu došlo v situácii,

keď celkový prepravný trh nákladnej dopravy rástol, pričom v danom období sa zvýšil

o 66 %, ale objem výkonov ţelezničnej dopravy sa zníţil o 10 %. To znamená, ţe na

tomto raste sa predovšetkým podieľali cestná doprava, ktorej výkony vzrástli o 100 %

a prímorská doprava, ktorej výkony vzrástli o 95 %.

1970 1980 1990

Prímorská doprava 472 780 922

Potrubná doprava 64 65 70

Riečna doprava 102 106 107

Cestná doprava 487 717 974

Ţelezničná doprava 282 290 256

203

3.3.1.2. Osobná ţelezničná doprava

V osobnej doprave strácala ţelezničná doprava len relatívne. V danom období sa jej

podiel na prepravnom trhu osobnej dopravy zníţil z 10,2 % na 6,6 %, pričom objem

výkonov vyjadrený v osobokilometroch vzrástol o 22 %, pričom celkový prepravný trh

osobnej dopravy sa zvýšil o 87 %. Na tomto raste sa najviac podieľala automobilová

doprava, ktorá vzrástla o 139 % a jej podiel na celkovom prepravnom trhu sa zvýšil

na 79,2 %. Uvedené čísla však nezobrazujú úspech vysokorýchlostnej ţelezničnej

dopravy, ktorej výkony vyjadrené v osobokilometroch vzrástli medzi rokmi 1980 aţ 2000

viac ako 6-násobne.

Tabuľka 3.4. Podiel jednotlivých druhov dopravy na prepravnom trhu osobnej

dopravy v EÚ v rokoch 1970 – 1990

Rok Ţelezničná

doprava

Automobilová

doprava

Autobusová

doprava

Električková

doprava a

metro

Letecká

doprava

Prepravný

výkon

(v mld.

osobokm)

1970 10,2 73,8 12,6 1,8 1,5 2,142

1980 8,2 76,4 11,6 1,4 2,5 3,006

1990 6,6 79,2 9,1 1,2 3,9 4,041 Zdroj: Európska komisia.

Tabuľka 3.5. Prepravný výkon osobnej dopravy v EÚ v rokoch v 1970 – 1990

(mld. osobokm)

Druh dopravy 1970 1980 1990

Letecká doprava 33 74 157

Električková doprava

a metro 39 41 48

Autobusová doprava 269 348 369

Automobilová doprava 1582 2295 3199

Ţelezničná doprava 219 248 268 Zdroj: Európska komisia.

3.3.1.3. Zhrnutie

„Ani významná intermodálna konkurencia nedokázala, sama osebe, zvýšiť

konkurencieschopnosť ţelezničnej dopravy. Preto bolo potrebné zaviesť do sektora nové

204

pravidlá hry a zmeniť jeho štruktúru. Tým prudký pokles podielu ţelezničnej dopravy na

celkovom prepravnom trhu podnietil reštrukturalizačný proces vo všetkých kútoch

sveta.“ (Cantos – Campos, s. 6.)

Deregulácia ţelezničnej dopravy mala byť hlavným prostriedkom na riešenia

mnohých problémov v sektore ţelezničnej dopravy, akými boli:

neschopnosť vlád financovať investičné poţiadavky ţelezničných podnikov,

drahé sluţby,

stratovosť ţelezničných podnikov a neudrţateľne sa zvyšujúca ich zadlţenosť,

nízka kvalita sluţieb, ktorá nezodpovedala meniacim sa prepravným

poţiadavkám a nárokom prepravcov,

neefektívnosť manaţmentu, ktorý bol často orientovaný na dosahovanie

prevádzkových a nie komerčných cieľov,

strata postavenia na prepravnom trhu hlavne v prospech cestnej dopravy.

Hoci mnohé európske krajiny sa pustili vlastným smerom a presadzovali svoje vlastné

reformné zámery, ktoré sledovali ich priority, Európska únia v zastúpení Európskej

komisie zohrala v deregulácii ţelezničného sektora významnú úlohu.

Hlavným cieľom deregulácie bolo zvýšenie konkurencieschopnosti a efektívnosti

ţelezničnej dopravy, a to predovšetkým podporou zvýšenia konkurencie v samotnom

sektore ţelezničnej dopravy, pričom bolo potrebné zohľadniť špecifiká daného odvetvia.

Deregulácia ţelezničnej dopravy pozostávala z:

komercionalizácie, t.j. transformácie štátnych podnikov na obchodné spoločnosti

s nezávislým manaţmentom,

liberalizácie vstupu na prepravný trh,

reštrukturalizácie sektora,

reformy regulačného rámca,

v niektorých prípadoch aj privatizácie dopravných podnikov.

My sa v učebnici budeme venovať len procesu reštrukturalizácie a liberalizácie

sektora ţelezničnej dopravy.

205

3.3.2. Reštrukturalizácia sektora ţelezničnej dopravy

V ţelezničnej doprave boli uplatnené hlavne nasledujúce tri modely organizácie

sektora:

1. regulácia podmienok prístupu na sieť,

2. vertikálna separácia (účtovný, vnútropodnikový, právny, vlastnícky

unbundling),

3. rozdelenie monopolného prvku do menších častí.

3.3.2.1. Regulácia podmienok prístupu na sieť

Regulácia podmienok prístupu na sieť spočíva v existencii vertikálne integrovaného

operátora, ktorý poskytuje infraštruktúrne aj prepravné sluţby, ktorý je zvyčajne

v štátnom vlastníctve. Takýto vertikálne integrovaný operátor je povinný poskytnúť

prístup na dopravnú cestu konkurenčným dopravným spoločnostiam, za účelom

poskytovania licencovaných prepravných sluţieb, za rovnakých a nediskriminačných

podmienok, ktoré sú schvaľované regulátorom.

Integrovaný operátor môţe byť motivovaný zneuţívať svoje monopolné postavenie

na trhu s infraštruktúrnymi sluţbami, s cieľom znevýhodniť konkurentov na

maloobchodnom trhu, napríklad prostredníctvom:

stláčania marţí,

odmietnutia poskytnúť prístup na infraštruktúru,

vyuţitia predátorských cien a pod.

V takomto prípade by mohla byť efektívnosť a konkurencieschopnosť celého sektora

ohrozená.

Regulácia podmienok prístupu na sieť má výhody, ktoré spočívajú predovšetkým

v tom, ţe umoţňujú realizovať výhody z integrácie, ako sú:

úspory zo sortimentu,

integrované plánovanie prevádzky infraštruktúry a prepravných sluţieb,

zjednodušenie dlhodobých plánovaní investícií,

zníţenie transakčných nákladov.

206

Hlavnými nevýhodami sú:

v prípade neefektívnej regulácie môţe viesť k vzniku prekáţok vstupu do

odvetvia zo strany integrovanej firmy,

väčší priestor pre manaţérsku neefektívnosť u vertikálne integrovanej firmy,

riziko zneuţívania monopolného postavenia integrovanej firmy.

3.3.2.2. Vertikálna separácia

Ako uţ vieme z predchádzajúce kapitoly, tak existuje niekoľko základných foriem

vertikálnej separácie, ako sú napríklad účtovný, podnikový, právny a vlastnícky

unbundling. V tejto podkapitole budeme, pod vertikálnou separáciou, rozumieť

vlastnícky unbundling poskytovania infraštruktúrnych sluţieb od prepravných sluţieb, to

znamená, ţe poskytovateľ infraštruktúrnych sluţieb, často nazývaný manaţér

infraštruktúry, nesmie poskytovať prepravné sluţby.

Výhody vertikálnej separácie:

„Výhodou vertikálnej separácie je, ţe ţelezničná doprava tým získava rovnaké

postavenie ako cestná doprava, hlavne čo sa týka plánovania rozvoja

infraštruktúry, ktoré môţe byť zaloţené na analýze nákladov a výnosov

a spoplatňovania pouţitia dopravnej cesty, ktoré môţe vychádzať zo

spoločenských nákladov.“54

(OSN, 2003, s. 15.)

Má potenciál zvýšiť konkurenciu medzi poskytovateľmi prepravných sluţieb.

„...odčlenenie infraštruktúry od prepravných sluţieb výrazne zjednoduší vstup

viacerých poskytovateľov na určité prepravné cesty. V prípade ziskových

sluţieb priama konkurencia medzi viacerými poskytovateľmi prinesie významné

zvýšenie efektívnosti, čím odstráni pretrvávajúce monopolné praktiky.

V prípade neziskových sluţieb by odčlenenie infraštruktúry malo byť

sprevádzané predajom franšíz, čo bude viesť k zvýšeniu efektívnosti

54 Určenie spoločenských nákladov pouţitia dopravnej cesty, či uţ v cestnej alebo nákladnej doprave, je náročná úloha, ktorá sa ešte viac komplikuje, ak je zároveň ţelezničná doprava vystavená kongesciám na určitých

traťových úsekoch.

207

prostredníctvom konkurencie vstupu na trh, zavádzaniu inovácií a lepšiemu

marketingu.“ (OSN, 2003, s. 16.)

Zvýšenie transparentnosti.

Zvýšenie špecializácie, ktorá môţe viesť k zvýšenie efektívnosti celého sektora.

Nevýhody vertikálnej separácie:

Hlavnou nevýhodou vertikálnej separácie je strata úspor zo sortimentu, ktorých

zdrojom je spoločná prevádzka prepravných sluţieb a infraštruktúry. Veľmi

často sa zdôrazňuje, ţe vzťah medzi poskytovanými prepravnými sluţbami,

pouţívaným vozňovým parkom a kvalitou, veľkosťou a technickými

charakteristikami infraštruktúry je tak tesný, ţe ich prevádzka by mala byť

plánovaná spoločne a koordinovane. Z tohto dôvodu, odčlenenie týchto činností

môţe viesť aj k niţšiemu vyuţitiu zamestnancov a zariadení.“ (OSN, 2003, s.

16.)

Zvyšuje potrebu vytvorenia vhodných stimulov pre zodpovedný prístup

k zabezpečovaniu prevádzkyschopnosti dráhy a investovania do jej

modernizácie. Nedostatok alebo neefektívnosť týchto podnetov môţe mať za

následok zniţovanie kvality infraštruktúrnych sluţieb v krátkom aj dlhom

období.

Náročnejšie na zabezpečenie efektívneho vyuţitia voľnej kapacity siete.

3.3.2.3. Rozdelenie monopolného prvku do menších častí

Znamená to rozdelenie infraštruktúry do menších regionálnych celkov. To umoţňuje

vznik „infraštruktúrnej“ konkurencie na prepravných trasách, ktoré môţu byť

prevádzkované dvoma alebo viacerými sieťami. Keďţe vo vlastnom záujme

prevádzkovateľov sietí je, aby dopravcovia mohli poskytovať sluţby aj na konkurenčnej

infraštruktúre, tak v procese vyjednávania prístupových práv sú motivovaní k dohode.

Podľa našich informácií tento model organizácie sektora ţelezničnej dopravy nebol

uplatnený v ţiadnej krajine EÚ, ale v istej podobe bol uplatnený napríklad v Mexiku,

USA a Kanade.

208

3.3.2.4. Zhrnutie

V predchádzajúcich častiach sme opísali len veľmi základné modely

reštrukturalizácie sektora ţelezničnej dopravy. Tieto modely sa navzájom nevylučujú a v

praxi sú ich jednotlivé prvky často navzájom kombinované, s cieľom čo najlepšie

prispôsobiť štruktúru odvetvia daným podmienkam.

Napríklad, vertikálna separácia nemusí nutne znamenať vlastnícke odčlenenie alebo

úplný zákaz pre prevádzkovateľa siete poskytovať prepravné sluţby. Separácia sa môţe

týkať len určitých druhov prepravných sluţieb. Napríklad, prevádzkovateľ siete môţe byť

vertikálne separovaný s prepravnými sluţbami osobnej dopravy a vertikálne integrovaný

s prepravnými sluţbami nákladnej dopravy.

Európske smernice vyţadujú od členských štátov minimálne vnútropodnikový

unbundling,55

t.j. odčlenenie prevádzkovateľa infraštruktúry od prevádzkovateľa dopravy

do samostatných vnútroorganizačných jednotiek. Niektoré základné funkcie ako

prideľovanie vlakových ciest, spoplatňovanie infraštruktúry a vydávanie licencií musí

byť vlastnícky oddelené od poskytovateľov prepravných sluţieb, aby sa tým zabezpečila

objektívnosť.

Konkrétna forma unbundlingu v jednotlivých členských krajinách je uvedená

v nasledujúcej tabuľke 3.6.

55 Donedávna poţadovali len účtovný unbundling.

209

Tabuľka 3.6. Podniková organizačná štruktúra manaţéra infraštruktúry v

jednotlivých členských krajinách EÚ v roku 2009

Kategórie Členské štáty EÚ

Legálne, inštitucionálne a organizačne

nezávislý manaţér infraštruktúry, ktorý je

zároveň tieţ zodpovedný za prideľovanie

vlakových ciest.

Veľká Británia, Fínsko, Dánsko,

Holandsko, Nórsko, Španielsko,

Švédsko, Portugalsko, Slovensko, Litva,

Rumunsko, Česká republika, Grécko

Nezávislý manaţér infraštruktúry prideľuje

vlakové cesty, pričom niektoré činnosti

manaţéra infraštruktúry (ako napr. riadenie

dopravy na dráhe, údrţba infraštruktúry) sú

zabezpečované dopravcom/Integrovaným

manaţérom infraštruktúry, pričom za

prideľovanie vlakových ciest je zodpovedný

nezávislý úrad.

Estónsko, Francúzsko, Maďarsko,

Slovinsko, Luxemburg, Lotyšsko

Legálne (ale nie inštitucionálne) nezávislý

manaţér infraštruktúry je súčasťou holdingu,

vlastniaceho tieţ jedného z dopravcov.

Rakúsko, Belgicko, Nemecko,

Taliansko, Poľsko

Manaţér infraštruktúry zodpovedný za

prideľovanie vlakových ciest je vertikálne

integrovaný s dopravcom.

Írsko, Severné Írsko

Zdroj: EC, 2009, s. 19.

3.3.3. Liberalizácia ţelezničnej dopravy

Hlavným cieľom liberalizácie ţelezničnej dopravy je umoţniť dopravcom poskytovať

rôzne druhy prepravných sluţieb. Nevyhnutnou podmienkou pre poskytovanie

prepravných sluţieb je voľný prístup k infraštruktúre. To by malo podporiť vznik

konkurencie na trhu vnútroštátnych aj medzinárodných prepravných sluţieb. V kontexte

EÚ to predstavuje právo poskytovať prepravné sluţby aj v iných členských krajinách EÚ,

čo si však vyţaduje, aby boli dopravcovia oprávnení ţiadať prístup na infraštruktúru

(dopravnú cestu) v rámci celej EÚ. Z uvedeného vyplýva, ţe základnou podmienkou

konkurencie je liberalizácia prístupu na infraštruktúru.

My sa budeme v učebnici venovať „európskemu“ aspektu liberalizácie, pretoţe:

Moţnosť poskytovať prepravné sluţby medzinárodnej dopravy zvyšuje často aj

konkurenciu vo vnútroštátnej doprave, keďţe medzinárodná preprava je

210

čiastočným substitútom vnútroštátnej prepravy, predovšetkým v osobnej

doprave.

Vnútroštátna doprava môţe byť poskytovaná aj dopravcami z iných členských

krajín.

Liberalizácia nevyhnutne musí dať odpoveď na nasledujúce otázky:

Ktoré druhy prepravných sluţieb môţu byť poskytované konkurenčne?

Kde môţu byť poskytované tieto sluţby?

Kto môţe poskytovať tieto sluţby?

V EÚ liberalizácia prebiehala, resp. prebieha postupne. Prvá liberalizačná Smernica

91/440/EEC otvorila trh len veľmi obmedzene, pričom nariadila členským štátom

umoţniť prístup k ţelezničnej infraštruktúre:

zdruţeniam ţelezničných podnikov, poskytujúcim sluţby nákladnej alebo

osobnej dopravy,

dopravcom poskytujúcim medzinárodné prepravné sluţby kombinovanej

dopravy.

Nákladná preprava bola úplne liberalizovaná od 1. januára 2007 vo vnútroštátnej

aj medzinárodnej doprave. To znamená, ţe kaţdý licencovaný a certifikovaný dopravca

môţe poskytovať prepravné sluţby v nákladnej doprave na celom území EÚ.

V osobnej doprave je situácia odlišná. Od 1. januára 2010, takmer 20 rokov od

zahájenia liberalizácie, bol v osobnej doprave liberalizovaný len segment medzinárodnej

dopravy. To znamená, ţe licencovaný a certifikovaný dopravca môţe poskytovať

prepravné sluţby v medzinárodnej osobnej doprave, vrátene prepravy cestujúcich na

území iného štátu, pri prevádzkovaní medzinárodnej dopravy na celom území EÚ.

Vnútroštátna osobná doprava zatiaľ liberalizovaná nebola.

Nasledujúca tabuľka 3.7. zobrazuje priebeh liberalizácie ţelezničnej dopravy v EÚ.

211

Tabuľka 3.7. Liberalizácia ţelezničnej dopravy v EÚ

* Plánované.

3.3.4. Výsledky liberalizácie

Hodnotenie úspešnosti liberalizácie by si vyţadovalo väčší priestor, no pokúsime sa

v tejto časti aspoň stručne prezentovať doterajšie prínosy liberalizácie ţelezničnej

dopravy v EÚ. Zameriame sa na nasledujúce oblasti:

Vývoj postavenia ţelezničnej dopravy na prepravenom trhu, ktorého poklesu sa

malo zabrániť.

Mieru konkurencie v osobnej aj nákladnej doprave, ktorá je povaţovaná za

hlavný prostriedok zvyšovania efektívnosti v sektore.

3.3.4.1. Nákladná ţelezničná doprava

Postavenie ţelezničnej dopravy na prepravnom trhu nákladnej dopravy

Podiel ţelezničnej dopravy na prepravnom trhu nákladnej dopravy v EÚ-27

zaznamenal pokles z 12.6 % v roku 1995 na 10.5 % v roku 2002, pričom v roku 2007

dosiahol 10.7 %. Môţeme tvrdiť, ţe postavenie ţelezničnej dopravy bolo v období 2002

– 2007 relatívne stabilné.

Sluţby Oprávnení

dopravcovia

Rozsah siete Dátum

Prepravné sluţby

medzinárodnej

kombinovanej

dopravy

Licencovaní

dopravcovia

Celá európska sieť 1. 1. 1993

Medzinárodná

nákladná a osobná

preprava

Medzinárodné

zoskupenia

dopravcov

Sieť v krajinách,

kde majú sídlo +

prístup k sieti

v tranzitných

krajinách

1. 1. 1993

Medzinárodná

nákladná preprava

Licencovaní

dopravcovia

Celá európska sieť 1. 1. 2006

Nákladná preprava Licencovaní

dopravcovia

Celá európska sieť 1. 1. 2007

Medzinárodná

osobná preprava

Licencovaní

dopravcovia

Celá európska sieť 1. 1. 2010

Vnútroštátna

osobná preprava*

Licencovaní

dopravcovia

Celá európska sieť 1. 1. 2017

212

Tabuľka 3.8. Podiel jednotlivých druhov dopravy na prepravnom trhu nákladnej

dopravy v EÚ-27 (v %, zaloţené na tkm, 1995 – 2007)

Rok Cestná

doprava

Ţelezničná

doprava

Prímorská

doprava

Potrubná

doprava

Námorná

doprava

Letecká

doprava

1995 42,1 12,6 4,0 3,8 37,5 0,1

1996 42,0 12,7 3,9 3,9 37,5 0,1

1997 42,0 12,7 4,0 3,7 37,5 0,1

1998 42,7 11,9 4,0 3,8 37,6 0,1

1999 43,3 11,3 3,8 3,7 37,9 0,1

2000 43,0 11,4 3,8 3,6 38,1 0,1

2001 43,1 10,7 3,7 3,7 38,8 0,1

2002 43,8 10,5 3,6 3,5 38,6 0,1

2003 43,7 10,5 3,3 3,5 38,8 0,1

2004 44,6 10,6 3,5 3,4 37,9 0,1

2005 44,9 10,3 3,5 3,4 37,9 0,1

2006 45,5 10,7 3,4 3,3 37,6 0,1

2007 45,6 10,7 3,3 3,0 37,3 0,1 Zdroj: EU Energy and Transport in Figures, Statistical Pocketbook 2009.

Ako je moţné vidieť na nasledujúcom obrázku 3.1., tak vývoj ţelezničnej nákladnej

dopravy nebol vo všetkých krajinách rovnaký v sledovanom období.

213

Obrázok 3.1. Trend vývoja výkonov nákladnej ţelezničnej dopravy v jednotlivých

krajinách EÚ (v %, zaloţené na tkm, 2000 – 2007)

Zdroj: EU Energy and Transport in Figures Statistical Pocketbook 2009.

Presnejším ukazovateľom konkurencieschopnosti ţelezničnej dopravy je jej

postavenie na prepravnom trhu vnútrozemskej nákladnej dopravy, keďţe hlavnými

konkurentmi ţelezničnej dopravy sú predovšetkým vnútrozemská doprava.

Tabuľka 3.9. Postavenie ţelezničnej dopravy na prepravnom trhu vnútrozemskej

nákladnej dopravy EÚ-27 (v %, zaloţené na tkm, 1995 – 2007)

Zdroj: EU Energy and Transport in Figures, Statistical Pocketbook 2009.

Ako môţeme z tabuľky 3.9. vidieť, tak podiel ţelezničnej dopravy na prepravnom

trhu vnútrozemskej nákladnej dopravy EU-27 v sledovanom období sa zníţil o 3,1 %,

avšak od roku 2002 je jej podiel stabilizovaný.

214

Miera konkurencie v ţelezničnej nákladnej doprave

Hoci v mnohých krajinách EÚ vstúpili na prepravný trh noví ţelezniční dopravcovia,

tak ich podiel na trhu je relatívne malý, v porovnaní s podielom pôvodného

dominantného operátora, čo je moţné vidieť na nasledujúcom obrázku 3.2.

Obrázok 3.2. Podiel nových dopravcov na prepravnom trhu nákladnej ţelezničnej

dopravy v jednotlivých krajinách EÚ na konci roka 2008 (v %, zaloţené na tkm)

Zdroj: COM(2009)676 final, s. 10.

Podiel nových dopravcov na prepravnom trhu nákladnej ţelezničnej dopravy je

najväčší v Estónsku (49 %), Veľkej Británii (44 %), Rumunsku (41 %), Holandsku (25

%) a Poľsku (24 %). Ako je moţné vidieť z obrázka, tak monopoly stále exitujú

v mnohých členských krajinách.

215

3.3.4.2. Osobná ţelezničná doprava

Postavenie ţelezničnej osobnej dopravy na prepravnom trhu osobnej dopravy

Podiel ţelezničnej dopravy na prepravnom trhu osobnej dopravy v EÚ-27 zaznamenal

pokles z 6.6 % v roku 1995 na 6.1 % a v roku 2007 dosiahol 10.7 %. Môţeme tvrdiť, ţe

postavenie ţelezničnej dopravy bolo v období 1998 – 2007 relatívne stabilné.

Tabuľka 3.10. Podiel jednotlivých druhov dopravy na prepravnom trhu osobnej

dopravy v EÚ-27 (v %, zaloţené na osobokm, 1995 – 2007)

Rok Automobilová

doprava

P2W Autobusová

doprava

Ţelezničná

doprava

Električková

doprava a

metro

Letecká

doprava

Morská

doprava

1995 73,0 2,3 9,5 6,6 1,3 6,3 0,8

1996 73,0 2,3 9,4 6,5 1,3 6,5 0,8

1997 73,0 2,3 9,2 6,4 1,3 7,0 0,8

1998 73,0 2,3 9,1 6,2 1,3 7,3 0,8

1999 73,1 2,3 8,9 6,2 1,3 7,4 0,7

2000 72,9 2,3 8,8 6,3 1,3 7,7 0,7

2001 73,2 2,3 8,7 6,2 1,3 7,6 0,7

2002 73,7 2,3 8,6 6,1 1,3 7,4 0,7

2003 73,6 2,4 8,5 5,9 1,3 7,6 0,7

2004 73,3 2,4 8,5 5,9 1,3 8,0 0,7

2005 72,7 2,4 8,4 6,1 1,3 8,4 0,6

2006 72,8 2,4 8,2 6,1 1,3 8,6 0,6

2007 72,4 2,4 8,3 6,1 1,3 8,8 0,6 Poznámka: P2W – motocykel (powered 2-wheelers).

Zdroj: EU Energy and Transport in Figures, Statistical Pocketbook 2009.

Prepravné výkony v osobnej ţelezničnej doprave sa zvýšili vo väčšine členských

krajín EÚ v období 2000 -2007. Najväčší nárast prepravných výkonov bol zaznamenaný

v Írsku, a to o 44.6 %, v Litve o 36.1 % a vo Veľkej Británii o 30.5 %. Naopak najväčší

pokles bol zaznamenaný v Rumunsku (35.7 %), Lotyšsku (32.3 %) a v Bulharsku (30.8

%).

216

Obrázok 3.3. Trend vývoja výkonov osobnej ţelezničnej dopravy v jednotlivých

krajinách EÚ (v %, zaloţené na osobokm, 2000 – 2007)

Zdroj : EU energy and transport in figures statistical pocketbook 2009.

Tabuľka 3.11. Postavenie ţelezničnej dopravy na prepravnom trhu

vnútrozemskej osobnej dopravy EÚ-27 (v %, zaloţené na osobokm, 1995 – 2007)

Zdroj: EU Energy and Transport in Figures, Statistical Pocketbook 2009.

Podiel ţelezničnej dopravy na prepravnom trhu vnútroštátnej osobnej dopravy v EÚ-

27 zaznamenal pokles z 7.1 % v roku 1995 na 6.7 % v roku 2007. V prípade osobnej

dopravy nie je veľký rozdiel medzi týmito dvoma trhmi.

217

Obrázok 3.4. Trhový podiel nových dopravcov na trhu v osobnej doprave na konci

roka 2008 (v %, zaloţené na osobokm)

12

0

10,1 9

57,7

0 0 0 0 1,8 0 0

9,1 11,1

1,1 0 0

100

12

0

20

40

60

80

100

120

AT CZ DE DK EE EL ES FI FR HU IE LT LV PL RO SI SK UK NO

Podiel nových operátorov na trhu

Ako je z obrázku 3.4. moţné vidieť, tak v osobnej doprave v mnohých krajinách EÚ

existujú monopolní dopravcovia, ktorí nie sú vystavení ţiadnej intramodálnej

konkurencii.

218

ZOZNAM TABULIEK A OBRÁZKOV

Kapitola 1

Tabuľky:

Tabuľka 1.1. Infraštruktúrne a finálne sluţby v jednotlivých sieťových odvetviach

Tabuľka 1.2. Konkurenčné a nekonkurenčné prvky vo vybraných sieťových odvetviach

Tabuľka 1.3. Substitúty

Tabuľka 1.4 Unikátne zariadenie vo vybraných sieťových odvetviach

Tabuľka 1.5. Realizovateľnosť, prospešnosť a priestor pre konkurenciu vo vybraných

sieťových odvetviach

Tabuľka 1.6 Stanovené hodnoty WACC pre prvý rok III. regulačného obdobia (r. 2010 –

2014)

Obrázky:

Obrázok 1.1. Architktúra siete

Obrázok 1.2. Štruktúra jednosmernej siete

Obrázok 1.3. Dlhodobá krivka priemerných celkových nákladov výroby

Obrázok 1.4. Hladká dlhodobá krivka priemerných celkových nákladov výroby

Obrázok 1.5. Klesajúce dlhodobé priemerné celkové náklady

Obrázok 1.6. Minimálny efektívny rozsah výroby

Obrázok 1.7. Minimálny efektívny rozsah výroby určený ako rozpätie

Obrázok 1.8. Úspory z rozsahu a subaditívnosť

Obrázok 1.9. Úspory z rozsahu výroby

Obrázok 1.10. Funkcia minimálnych priemerných nákladov dvoch firiem ATC2

Obrázok 1.11. Permanentný prirodzený monopol

Obrázok 1.12. Dočasný prirodzený monopol

Obrázok 1.13. Neefektívnosť duopolu na prirodzene monopolnom trhu

Obrázok 1.14. Unikátne zariadenie v prípade vertikálne integrovanej firmy

Obrázok 1.15. Prospešnosť a realizovateľnosť konkurencie

Obrázok 1.16. Prirodzený monopol a strata spoločenského blahobytu

219

Obrázok 1.17. Stláčanie marţe

Obrázok 1.18. Štruktúra nákladov

Obrázok 1.19. Štruktúra nákladov firmy vyrábajúcej viac produktov

Obrázok 1.20. Nákladové modely

Obrázok 1.21. Cena na úrovni marginálnych nákladov

Obrázok 1.22. Cena na úrovni priemerných celkových nákladov

Obrázok 1.23. Price Cap plán spoločnosti Telecom Australia v rokoch 1992 – 1995

Obrázok 1.24. Regulácia podmienok prístupu na sieť

Obrázok 1.25. Vlastnícky unbundling

Obrázok 1.26. Spoločné vlastníctvo nekonkurenčného prvku

Obrázok 1.27. Prevádzkový unbundling

Obrázok 1.28. Rozdelenie monopolného prvku do menších častí

Kapitola 2

Obrázky:

Obrázok 2.1. Tok elektrickej energie

Obrázok 2.2. Cena stanovená na základe marginálnych nákladov výroby

Obrázok 2.3. Monopolný model

Obrázok 2.4. Monopolný výkupca

Obrázok 2.5. Konkurencia na veľkoobchodnom trhu

Obrázok 2.6. Konkurencia na veľkoobchodnom a maloobchodnom trhu

Kapitola 3

Tabuľky:

Tabuľka 3.1. Zadlţenosť ţelezničných podnikov

Tabuľka 3.2. Podiel jednotlivých druhov dopravy v nákladnej doprave v EÚ v rokoch

1970 – 1990 (v %)

Tabuľka 3.3. Prepravné výkony nákladnej dopravy v EÚ v rokoch 1970 – 1990 (v mld.

tkm)

220

Tabuľka 3.4. Podiel jednotlivých druhov dopravy na prepravnom trhu osobnej dopravy v

EÚ v rokoch 1970 – 1990

Tabuľka 3.5. Prepravný výkon osobnej dopravy v EÚ v rokoch v 1970 – 1990 (mld.

osobokm)

Tabuľka 3.6. Podniková organizačná štruktúra manaţéra infraštruktúry v jednotlivých

členských krajinách EÚ v roku 2009

Tabuľka 3.7. Liberalizácia ţelezničnej dopravy v EÚ

Tabuľka 3.8. Podiel jednotlivých druhov dopravy na prepravnom trhu nákladnej dopravy

EÚ-27 (v %, zaloţené na tkm, 1995 – 2007)

Tabuľka 3.9. Postavenie ţelezničnej dopravy na prepravnom trhu vnútrozemskej

nákladnej dopravy EÚ-27 (v %, zaloţené na tkm, 1995 – 2007)

Tabuľka 3.10. Podiel jednotlivých druhov dopravy na prepravnom trhu osobnej dopravy

v EÚ-27 (v %, zaloţené na osobokm, 1995 – 2007)

Tabuľka 3.11. Postavenie ţelezničnej dopravy na prepravnom trhu vnútrozemskej

osobnej dopravy EÚ-27 (v %, zaloţené na osobokm, 1995 – 2007)

Obrázky:

Obrázok 3.1. Trend vývoja výkonov nákladnej ţelezničnej dopravy v jednotlivých

krajinách EÚ (v %, zaloţené na tkm, 2000 – 2007)

Obrázok 3.2. Podiel nových dopravcov na prepravnom trhu nákladnej ţelezničnej

dopravy v jednotlivých krajinách EÚ na konci roka 2008 (v %, zaloţené na

tkm)

Obrázok 3.3. Trend vývoja výkonov osobnej ţelezničnej dopravy v jednotlivých

krajinách EÚ (v %, zaloţené na osobokm, 2000 – 2007)

Obrázok 3.4. Trhový podiel nových dopravcov na trhu v osobnej doprave na konci roka

2008 (v %, zaloţené na osobokm)

221

ZOZNAM SKRATIEK

AFC priemerné fixné náklady

ATC priemerné celkové náklady

AVC priemerné variabilné náklady

CPS nákladová metóda regulácie cien

CR centrálny uzol

ECPR cenové pravidlo efektívneho prvku

EDC vloţené priame náklady

EÚ Európska únia

FDC/FAC plne distribuované (alokované) náklady

Hz hertz

LRAC dlhodobé priemerne náklady

LRAIC priemerné dlhodobé prírastkové náklady

LRIC dlhodobé prírastkové náklady

MES minimálny efektívny rozsah výroby

OECD Organizácia pre hospodársku spoluprácu

OSN Organizácia spojených národov

PRV primárna regulácia výkonu

ROR metóda regulácie miery návratnosti

SAC samostatné náklady

SR Slovenská republika

SRAC krátkodobé priemerné náklady

SRAVC krátkodobé priemerné variabilné náklady

SRIC krátkodobé prírastkové náklady

SRMC krátkodobé marginálne náklady

SRV sekundárna regulácia výkonu

TC celkové náklady

TSLRIC celkové dlhodobé prírastkové náklady produktu

WACC náklady na kapitál

222

ZOZNAM LITERATÚRY

1. BITZAN, John: Railroad Cost Conditions - Implications for Policy. Upper Great

Plains Transportation Institute, North Dakota State University, May 10, 2000,

Prepared for the Federal Railroad Administration, U.S. Department of

Transportation, Grant DTFR53-99-H-00025.

2. CANTOS, P. – CAMPOS, Javier: Recent changes in the global rail industry:

Facing the challenge of increased flexibility. European Transport \ Trasporti

Europei n. 29 (2005): 1-21.

3. DEWENTER, R. – HAUCAP, J.: Access Pricing, Theory and Practice. Elsevier,

1st. ed., 2007, ISBN 0-444-52803-2.

4. DG Competition report on energy sector inquiry. SEC(2006)1724, 10 January

2007.

5. ECONOMIDES, N.: The Economics of Networks. In: International Journal of

Industrial Organization. Vol. 14, no. 2 (March 1996).

6. ELDAD, B. Y.: The Evolution of the US Airline Industry: Theory, Strategy and

Policy. Springer, 2005, s. 296, ISBN 0-387-24213-9, s. 129.

7. EUROPEAN COMMISSION: Annual analyses of the European air transport

market. Annual Report 2008.

8. EUROPEAN COMMISSION: Liberalisation of network industries Economic

implications and main policy issues. Directorate-General for Economic and

Financial Affairs, No 4, 1999.

9. EUROPEAN COMMISSION: Second report on monitoring development of the

rail market. COM(2009)676 final.

10. THE EUROPEAN CONFERENCE OF MINISTERS OF TRANSPORT (ECMT):

Rail Restructuring in Europe. 1998.

11. EUSTACHE, A. – VALLETTI, T. M.: The Theory of Access Pricing: An

Overview for Infrastructure Regulators. The World Bank, March 1998.

12. FEARON, P.: Public Utility Regulation: A Practitioners Perspective. Melbourne

University Law School, Essential Services Commission, 2006.

223

13. GALENSON, A. – THOMPSON, L. S.: Forms of Private Sector Participation in

Railways. Infrastructure Notes, Transport No. RW-5. World Bank, 1993.

14. GERADIN, D.: The liberalization of network industries in the European Union:

where do we come from and where do we go? This paper is a contribution to the

project Globalisation Challenges for Europe and Finland organised by the

Secretariat of the Economic Council, 20 September 2006.

15. GUASCH, J. L. – SPILLER, P.: Managing the regulatory process, design,

concepts, issues, and the Latin America and Caribbean story. World Bank,

19 633, 1999.

16. HEMPHILL, R. C. – MEITZEN, M. E. – SCHOECH, P. E.: Incentive Regulation

in Network Industries: Experience and Prospects in the U.S. Telecommunications,

Electricity, and Natural Gas Industrie. Review of Network Economics Vol.2,

Issue 4 – December 2003.

17. HINOJOSA, A. S.: New issues in natural monopolies regulation: the financial

side in infrastructure projects through public private partnership.

18. HRIVNÁK, M. – NEDELIAKOVÁ, E.: The consequences of price regulation for

the use railway infrastructure. In: Railway Market. Vol. 2, No. 1 (2007), s. 33 –

37.

19. HRIVNÁK, M.: Dopravná infraštruktúra v zajatí štátneho plánovania.

In: Konkurenceschopnost a konkurence v ţelezniční dopravě - ekonomické a

regionální aspekty regulace konkurenčního prostředí, 2008, s. 86 – 92.

20. HRIVNÁK, M.: Economic regulation and its cost. In: Globalizácia a jej sociálno-

ekonomické dôsledky, 2005, s. 134 – 138.

21. HRIVNÁK, M. – TOMOVÁ, A.: How successful has been the Slovak railway

reform? In: Railway Market. No. 3 (2007), s. 20 – 26.

22. HRIVNÁK, M. – NEDELIAKOVÁ, E.: Negatívne dôsledky regulácie ceny za

použitie železničnej dopravnej cesty. In: EURNEX – Ţel. 2007, s. 57 – 64.

23. HRIVNÁK, M. – KRIŢANOVÁ, A.: On economic regulation. In: Business

development possibilities in the new European area, 2005, s. 82 – 86.

24. HRIVNÁK, M. – NEDELIAKOVÁ, E.: Passenger rail transport in Slovakia: how

does it work? In: Railway Market. No. 2 (2007), s. 44 – 48.

224

25. HRIVNÁK, M.: Position of rail transport in EU common transport policy. In:

Vadyba. Nr. 1 (14) (2007), s. 9 – 12.

26. HRIVNÁK, M.: Protimonopolná politika, jej význam a nástroje. In: Práce a štúdie

Fakulty prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov Ţilinskej univerzity v Ţiline,

2004, s. 105 – 108.

27. INTERNATIONAL ENERGY AGENCY: Energy Market Reform, Competition in

Electricity Markets. 2001.

28. JAMISON, M. A.: Regulation: Price Cap And Revenue Cap. Public Utility

Research Center, University of Florida.

29. JOSKOW, L. P.: Regulation of Natural Monopolies v Hanbook of Law and

Economics. 2007.

30. MARTIN, R. – ROMA, M. – VANSTEENKISTE, I.: Regulatory Reforms in

Selected EU Network Industries. Occasional Paper Series No. 28 / April 2005,

European Central Bank, ISSN 1725-6534.

31. NERA: A new access tariffs, Part 1: Conceptual analysis of “Access pricing” in

the UK water industry. A report for northumbian water group. London 2000.

32. NERA: Access pricing in the UK water industry: The Eficient component Pricing

Rule – Economics and the Law. A report for Northumbrian Water. London 2001.

33. OCANA, Carlos: Regulatory reform in the electricity supply industry. An

overview , IEA, 2002.

34. OECD: Railways: Structure, Regulation and Competition Policy.

DAFFE/CLP(98)1, 1997.

35. OECD: Report On Experiences with Structural Separation. Competition

Committee, June 7 2006.

36. OECD: Report On Restructuring Public Utilities for Competition: Competition

and Regulatory reform. 2001.

37. OECD: Structural Reform In The Rail Industry. DAF/COMP(2005)46, 2005.

38. A Primer on Public Utility Regulation for New State Regulatory Commissioners.

The National Regulatory Research Institute, April 2003.

39. STEINER, F.: Regulation, Industry Structure and Performance in the Electricity

Supply Industry. OECD, 2000, ECO/WKP(2000)11.

225

40. STEWART, J.: Regulating access to railway infrastructure. Stewart Joy

Associates Pty Ltd., Melbourne, Australia.

41. UNITED NATIONS: The Restructuring Of Railways, Economic And Social

Commission For Asia And The Pacific. 2003, ST/ESCAP/2313, ESCAP Works

Towards Reducing Povertyand Managing Globalization.

42. UNITED NATIONS: Sustainable Transport Pricing and Charges - Principles and

Issues. Economic And Social Commission For Asia And The Pacific, Asian

Institute of Transport Development. ST/ESCAP/2339, ESCAP Works Towards

Reducing Povertyand Managing Globalization.

43. UTILITY REGULATORS FORUM DISCUSSION PAPER: Best Practice Utility

Regulation. July 1999.

44. WHITE, L. J.: U.S. Public Policy toward Network Industries. AEI-Brookings Joint

Center for Regulatory Studies, Washington, D. C., 1999, ISBN 0-8447-7140-6.

45. WILLIAMSON, B. – MUMSEEN, Y.: Economic Regulation of Network

Industries. National Research Economic Association, 2005, Treasury Working

Paper 00/5.

46. WORLD BANK: Body of Knowledge on Infrastructure Regulation: Principles,

best practices, and case studies for your easy reference and learning. 2010.

Dostupné na www.regulationbodyofknowledge.org