i o

§Emmmmssm

OKTÓBER

1979R O Č N Í K XI.

Presvjata Divo Marije, Bohorodice vsemilostivaja, radujsja i spasi na Ta upovajuščych!

í' 0 Marije, Mati Boža, moli Bolia o nas!

/■ Presvätá Panna Mária, Bohorodička najmilostivejšia, raduj sa a spas v Teba dúfajúcich!1SŤ ‘0 Mária, Matka Božia, pros Boha za nas!

V DESIA TOM MESIACI ROKAV ýznam ný je n áš o k tó b e r . J eh o dn i sú p o z n a č en é m n ohým i význ am ným i u d alosťam i i výročiam i.

A sp o m ed z i tý ch to ju b ile í s i n a d o v še tk o p r ip o m ín am e to, k t o r é s lá v iev a m e už trad ičn e pri kon c i m es ia ca , 28. o k tó b ra , k e ď s i p r ip o m ín am e vzn ik Č e s k o s lo v e n s k e j r ep u b liky , v ý ro č ie zn árodn en ia a v ý ro č ie v y h lá sen ia č e s k o s lo v e n s k e j f e d e r á c ie .

O któber je m es ia c , k e ď sa už n aša p r írod a p om aly u k la d á k jesen n ém u od p očin ku . V ydala svoju požehn an ú úrodu , o k to rú sm e m u seli toh to ro ku hú žev n ate bo jovať. V eď od prvých dn í nás p r ik v a ­č ila n ep r ia zeň p o č a s ia , s iln é ja n u áro v é m razy. T ie sp ô so b ili n em a lé e n e r g e t ic k é taž kos ti, k to r é sm e potom v p r ieb eh u r o k a p ostu p n e vyrovn ávali. Aj ja r m a la sv o je p ro b lém y : b o la p risu chá , n epršalo , zem v y sch la , ú zkostliv o sm e č a k a l i na k v a p k y d až ď a . P rišli, a j k e ď o n esk o r e n e . A však to , čo sp ô so ­b ilo n ad m ern é a n e o č a k á v a n é su ch o , sa v ša k už n ep o d a r ilo n a h r a d iť . . .

N eb o l to t ed a ľa h k ú ro k . P rin ieso l n em á lo s ta ro st í, p ro b lém ov , k t o r é b o lo treb a riešiť , ku ktorým sa b o lo tr eb a c h la p sk ú postav iť. B oli to p ro b lém y , k t o r é n ás v še tk ý c h tráp ili, leb o nám n ie je ľa h o ­sta jn é , a k o ž ijem e a a k o sa vyvíja n áš život. Pri tom v še tko m sm e m ali v prvom ra d e na zrete li otá zku za ch o v a n ia sv e to v é h o m ieru. M ali sm e na m ysli s lo v á zosn u léh o S v ätéh o O tca Pavla VI., k t o ­rú b o l p o v ed a l: , .T reba s t á le h ov o r iť o m ieri. T reb a s tá le vy ch ov áv ať svet, aby m ilova l m ier, aby ho bu doval, ab y ho brán il. My, č o v y zn áv am e vieru v E van jeliu m , m ô žem e d o te jto p rob lem atiku vniesť obd iv u h od n ý p o k la d o r ig in á ln y ch a m o cn ý ch id eí. N a p rík lad zásadu o n ed otkn u teľn osti a v šeobecn om bratstv e v š e tk ý c h ľudí, k to r á p ram en í z n a jv y šš ieh o a n a jlá s k a v e jš ie h o otcov stv a B ož ieh o a vosvol- n osti — č i už sk u to č n e j a le b o ž ia d a n e j — k to r á n ás v še tk ý c h z jed n o tí v K ristov i a z p ro ro ck éh o 1 p ov o la n ia , k t o r é v Duchu S vätom pozýva c e l é ľu dstvo n ie len k jed n o te p ov ed om ia , a l e a i sku tkov i

a osudov . Mu c tih o d n í b ra tia a m ilov an í sy n ov ia , m ám e jed in ečn ú zb ra ň za m ier, a to m odlitbu s jej obd ivu hodn ým bratstvom m rav n ej p o s ily a m o cou vy p rosiť Božiu p o m o c p re d u ch ov n é a sp o lo č en ­s k é obn ovy . M ier p atrí k du chu k r e s ť a n s k é h o n áb ožen stv a . P re k r e s ťa n a h lá sa ť m ier, zn am en á h lá ­sa ť le ž iš a K rista, k to rý je n aším m ierom ÍE f 2 ,16). Jež išov o ev an je liu m je b lah ozv esťou m ieru ÍE f 6 ,15J, v eď on svo jou žertvou na kr íž i zavŕšil v š e o b e c n é u zm ieren ie a m y, jeh o n asled ov n íc i, sm e p o ­v o lan í byť tv orca m i m ieru f Mt 5 ,9 J .“

V ta k o m to ovzdu ší o s la v u jem e to h to ro č n é s lá v n e o k tó b ro v é dn i. V tom to duchu si sp om ín am e na k la d e n ie z á k la d o v jed n o tn éh o štátu C ech ov a S lo v á k o v , k to rý sa len v n ašich č a s o c h sta l opravdivým sp o ločn ý m dom ovom , v še tk ý c h , k to r í o p rav d iv é m ilujú svoju v lasť a zá lež í im na je j ra s te a rozkvete. D lho trv a lo , ký m sm e p reš li ces tu , na k to r e j b o lo n em á lo p rek á ž o k . D lho trvalo , kým pom inu li časy b ied y a n ed osta tku , v k to rý ch m n oh í sy n ov ia n a š ic h n árod ov m u seli o d c h á d z a ť za ch leb o m do ne­h ostin n ej cudziny. N eb o lo d o m a d o sť c h le b a p re v še tk ý c h . N ebo lo p orozu m en ia p re č lo v ek a , ktorý c h c e l žiť. K a p ita lis tick ú s p o lo č e n s k ý p o r ia d o k , k to rý v ed e l d o k o n a le vy korisťov ať, n ed o k á z a l sa po­sta ra ť o tý ch , k to r í b o li v núdzi a v s t ie sn en ý ch ž ivotn ých p od m ien ka ch .

Ak h ľa d ím e na to v še tk o z p oh ľad u n ie k o ľk ý c h d esa ťro č í, zdá sa nám to , č o b o lo , a k o z lá rozpráv­k a . P red n ašim i o ča m i vyvstávajú u d a lo sti tý ch ro k o v , d e filu jú o tco v ia a m an želia b ez p ráce , deti, _ k t o r é si n em ali č o obuť, d om y , na k to rý ch b o li o k ie n k a m a lé a k o d laň . . . Či to b o l život? B olo to iba b ied n e ž iv oren ie , k t o r é by už d n es n ik to n e c h c e l p rež iť znova. B ol to život p o ro b en éh o č lov eka , k to rý n eb o l pán om vo sv o jom v lastn om d om e.

V eľa sa toh o zm en ilo . V eľa po ro ku 1945 a h la v n e po ro ku 1948, k e ď sm e sa zbav ili panstva bur­žo áz ie a r e a k c ie a n avždy sm e p rev za li v ládu n ad v lastn ým i v eca m i d o sv o jich rúk. V ysoko si cen ím e o s lo b o d e n ie n a še i v la sti s lávn ou S ov ie tsk ou arm ád o u , k to r é zn am en a lo z a č ia to k d e fin it ív n eh o os lo ­b o d en ia n ášh o č lo v e k a s o o d s tá ro č n éh o ú tlaku . V y sok o p oz d ra v u jem e p am ätn é v ý ro č ie vzniku ČSR, k to r é raz navždy d e fin it ív n e ro z h o d lo o sp o lo č n o m š tá te d v och b ra tsk ý ch n árodov Č echov a Slová­kov . Z úvrim n ých sŕd c p oz d ra v u jem e v ý ro č ie zn árod n en ia , k e ď sa náš č lo v e k sta l v lastn íkom toho, č o prv p atrilo iba h ŕ s tk e v y v olen ý ch . P ozd rav u jem e s lá v n e v ý ro č ie č e s k o s lo v e n s k e j fe d e r á c ie , k ed sa navždy u sp or iad a li b r a ts k é vzťahy m ed z i n ašim i n árodm i, k t o r é n ev ed e la u sp oriad ať buržoázna s p o lo č n o s ť .

O któber ie t ed a m es ia c v zá cn y ch a s lá v n o stn ý ch sp o m ien o k . A le a j m es ia c h ú ževn atej p ráce , ktorá n eu stáva. V eď tr eb a u robiť p o s led n é p rá c e na n aš ich p o lia ch , aby zem , k to r á nám a j toh to roku bo­h ato u rod ila , m o h la s a po ich v y ko n a n í o d d a ť za slú žen ém u zim ném u od p o č in ku . T reba urobiť všetko ̂p re d obrú budúcu úrodu , k to r e j z á k la d y sa k la d ú už te jto je s e n e a v tý ch to m es ia co ch . Prevažná ča s ť n ášh o v ý c h o d o s lo v en sk éh o o b y v a te ľs tv a v ra cu je v p o ľn o h o sp o d á rs tv e . M ám e živý a úprimnú vzťah k p ôd e , k p rác i, k to ro u z a b ez p eč u je m e k a ž d o d en n ý c h lie b p re v še tk ý c h nás. I teraz chcem e vyn aložiť m ax im á ln e ú silie , a b y s a v y k o n a li v ča s v še tk y je s en n é p rá c e , ab y sm e ta k to odovzda li sw i povinný a sa m o z re jm ý p od ie l.

V yn asn ažm e sa , ab y sm e b o li s ta točn ý m i vo sv o je j p rá c i, ob etav ý m i, k d e k o ľv e k nás ž ivotn é povin­n osti p ostav ia . M aim e na m ysli, ž e už tu, na te jto zem i, s i k la d ie m e z á k la d šťa stn éh o života vo več­nosti. D obrotivý Boh o d m en í nám n a še n ám ah y a raz a j nám p o v ie : „D obre s lu h a d ob rý a verný, že si b o l a j n ad m álom vern ý , n ad m n ohým ťa u stan ov ím . . J.“ ^

Ako starostliví hospodári

Pred bránou slobody(Dokončenie]

Dňa 1. októbra 1944 sa sovietskym jednotkám ptidarilo prekročiť československú hranicu v úseku Šarbov — Krajná Porúbka. Veliteľ generál Moskalenko na tento úsek presu­nul 1. československý armádny zbor. Náš zbor útočil v dňoch 3. a 4. októbra za veľmi ťažkých terénnych a po­veternostných podmienok.. Nepriateľ sa v dobrom postavení veľmi úporne bránil a zastavil postup našich jednotiek. No po niekoľkodňových hrdinských bojoch prekročili česko­slovenské jednotky dňa 6. októbra 1944 o 6. hodine ráno hranice našej vlasti a na rodnej pôde vztýčili Českoslo­venskú štátnu vlajku.

Po toľkých rokoch ťažkých bojov, utrpenia a strádania konečne prišiel okamih, keď zastali naši osloboditelia obo­ma nohami na rodnej zemi. Padali na je j hruď akoby pod- kosení túžbou vyobjímať ju naširoko rozpriahnutými ruka­mi a vybozkávať ju ani rodnú mať. Čo boli proti tomu spŕšky nepriateľských guliek, ktoré svišťali ponad hlavy a nezriedka i vyhášali mladé životy, roztúženými očami za­hľadené do krás rodnej vlasti. Čo boli proti tomu tie stras­tiplné roky, keď na dosah ruky bol pokojný mierový život v blízkosti milovaných v rodnej vieske?

Bol to historický medzník. Medzník a kľúč, ktorý otvoril bránu slobody, pd toľké roky zakliatu.

Ale boje bez prestania pokračovali. V ten deň 1. česko­slovenský armádny zbor oslobodil aj prvú obec na území nášho štátu — Vyšný Komárnik. Tieto úspechy vytvorili veľ­mi dobré podmienky pre ďalší bojový postup. To sa preja­vilo v nasledujúcich dňoch, keď naše a sovietske jednotky postupne oslobodzovali ďalšie mestá a obce východného Slovenska.

To bola výdatná pomoc bojujúcemu Slovensku — Slo­venskému národnému povstaniu. A tak vzácnou súhrou a spoločnými silami bojovníkov vnútorného frontu a oslo- hodzujúcich armád bol konečne ľúty nepriateľ porazený, z krajiny vyhnaný, a z nášho kraja, z našej krajiny sa stal pamätník prehlbenia bratstva medzi slovenským a českým národom a národmi ZSSR, ktoré bolo práve v bojoch o oslobodenie Československa spečatené navzájom preliatou krvou. (čk)

Onedlho osirejú polia, stíchnu chotáre. Požehnaná úroda sa z nich presťahovala do sýpok a skladov. Zem, ktorá vydala požehnanú úrodu, prijíma zrno ozimných siatin a tá ostatná si oddýchne, aby po zimnom spánku znova otvo­rila svoje lono úrode budúcej.

Naši poľnohospodári mali veľa starostí so zabezpečova­ním tohtoročnej úrody. Príroda bola krajne macošská a klá­dla našim poľnohospodárom do cesty rozličné úskalia, kto­ré vyžadovali neraz nadľudské úsilie pri ich prekonávaní. Najprv to bola veľmi suchá vlaňajšia jeseň, ktorá nedo volila pripraviť pôdu pre semä tak, ako to predpisuje mo­derná agrotechnika. Druhou prekážkou boli silné mrazy, ktoré začali hneď od prvého dňa tohto roku. Holomrazy spôsobili, že sa muselo veľa ozimín vyorať. Vyoralo sa 85 tisíc hektárov pšenice. Z ozimnej repky neostala ani polo­vica.

Prekážky sa postavili a j do sejby jarín. Značná časť sa siala až po agrotechnických termínoch, najmä v našom Východoslovenskom kraji. Spôsobila to dlhotrvajúca zima. Najciteľnejšie poškodilo obilniny takmer dva mesiace trva júce sucho a tropické horúčavy v máji a v júni. Porasty zostali nízke, riedke, s menším počtom klasov a zŕn. Nie koľko isíc hektárov sa muselo predčasne pokosiť na k r­mivo.

Tohtoročná žatva priniesla so sebou zmeny aj v pláno­vanej štruktúre obilnín. Máme relatívne menej pšenice a viac jačm eňa. Bude to vyžadovať disciplínu a šetrnosť v hospodárení s múčnymi výrobkami. Ujde sa všetkým, ale na všetkých bude záležať, aby preukázali potrebnú šetr nosť. Bolo by hriechom plytvať chlebom a pečivom, kupo vať viac, ako skonzumujeme a potom hriešne odhadzovať do smetných nádob.

Spomeňme si len, ako nás učili naši otcovia vážiť si chlieb. Tak veľmi si vážili tento boží dar, že keď sa stalo, že kra jec chleba padol na zem, po zdvihnutí ho pobozkali a nikdy neodhodili do smetnej nádoby. Ak ho nemohli dať skonzumovať domácemu zvieractvu, spálili ho. Po ich vzo re správajme sa a j my veľmi úctivo k plodu zeme a práce ľudských rúk.

Z polí sa už presťahovali do krechtov a hroblí aj ze miaky, končí sa zber zeleniny, cukrovary už spracovávajú tohtoročnú úrodu cukrovej repy. Je tu už aj zber kukurice a hrozna. Ovocinári starostlivo uskladňujú úrodu ovocia, hlavne jablk a hrušiek, orechov a ostatných plodov, bez ktorých si nevieme predstaviť svoj jedálny lístok.

Príroda, ktorá sa neraz zachovala k tohtoročnej úrode macošsky, vydala svoje plody. Všetci sme sa podieľali na ich dorobení, predovšetkým naši poľnohospodári, ktorým natri vďaka cele j našej spoločnosti. Keď im ďakujeme za ich namáhavú a náročnú prácu, s pobožnou mysľou ďaku­jeme Darcovi všetkých darov, ktorý sprevádzal ich práce a úsilia svojím požehnaním.

Polia síce osirejú, ale práca poľnohospodárov neustáva. Poliami zneje pieseň traktorov s oracími mechanizmami, sejačiek, ktoré vkladajú do lona matky zeme obilie pre bu­dúcu úrodu. V sadoch a záhradách sa dokončievajú posled­né práce, aby nás neprekvapili mrazíky, ktoré by mohli narobiť oneskoreným zberateľom úrody tiež nepríjemnú škodu.

Ťažko sa rodil tohtoročný chlieb. Preto s ním nemožno hazardovať. A nielen s chlebom, ale so všetkým, čo sme si snnločnou prácou dorobili. Urobme si spoločné predsavzatie, že podľa vzoru našich otcov budeme šporovlivými hospo­dármi, ktorí zachádzajú šetrne so všetkými hodnotami. Pri­nesie to úžitok každému jednému z nás i celej našej spo­ločnosti.

OF

Mati predvičnyja Tubve.. .Ľudská duša od svojej prirodzenosti obracia sa ku krás­

nemu, dobrému a vznešenému. Nebeský Otec toľko krásy a lásky zhromaždil v našej nebeskej Matke, že je j svätá postava neobyčajne priťahuje naše duše k sebe. Priťahuje ich, ako vädnúci kvet naťahuje svoju stonku zn slnečným lúčom.

Presvätá Bohorodička svojou materinskou láskou nás us­tavične objíma. Miluje nás ako svojho Synu. Ten, ktorý je

Fréderic Joliot CuriePotom, čo sme si povedali o vzniku širokého svetového

mierového hnutia, o jeho počiatkoch, o ustanovení sa Československého mierového výboru, bude osožné pozrieť sa na toho muža, ktorý má najväčšie zásluhy pri utváraní tohto svetového hnutia. Je to prvý predseda Svetovej rady mieru, atómový vedec, človek zapálený za svetový mier a hlásatef tých najšľachetnejších zásad o vzťahu vedy k ži­votu človeka na zemi a o vzťahu národov mndzi sebou: Fréderic Joliot Curíe.

Jeho krátku charakteristiku obsahuje rezolúcia zasadania Predsedníctva Svetovej rady mieru v Prahe z 27. apríla t. r. Hovorí sa v nej medzi iným toto: „Predseda, zakla­dateľ Svetového mierového hnutia Fréderic Joliot Curie neúnavne pracoval na zaktivizovaní verejnej mienky. Po chopil od prvých dní Svetovej rady mieru, že organizovaný zásah ľudových más do medzinárodných udalostí je jed ným zo znamení našich čias. Fréderic Joliot Curie urobil viaceré základné fyzické objavy XX. storočia. Pracoval ža to, aby vedeckí pracovníci všetkých krajín sa zjednotili. Fréderic Joliot Curie ho! mužom vedy v službe pokroku. Bol mužom slobody národov a Ich práva na nezávislosť. Bol mužom mieru. Jeho životné jubileum bude vyplnené rozličnými slávnosťami iniciatívou a prácami.“

Bol synom Henryho Joliota. Jeho otec bol bojovníkom Parížskej Komúny. Rodina Joliotovcov bývala v Paríži na Versailleskej ulici. Tu si už ako študent zariadil v kúpeTni malé „Laboratórium,“ kde medzi fľaštičkam i a skúmav­kami vo svetle Bunzenovej lampy visel obraz Pierra a Má­rie Cnrieovcov, objaviteľov rádia. Poštár priniesol do ich, rodiny správu, že jeho brat padol v prvej svetovej vojne.

V roku 1923 nastupuje, ako mladý inžinier, do fabriky Arbed, kde sa čoskoro zblížil s robotníkmi a pracoval na rekonštrukcii vojnou zničenej fabriky. Mrzelo ho, že hoci už bolo po vojne, továreň stále vyrábala oceľový plech na zbrane. Teho priateľ bol Biquard. Obaja boli žiakmi slávneho profesora Laugevina. Na jeho odporučenie vstú­pil do laboratória Márie Curiovej ako asistent. Tu ako fy­zik pod vedením Márie Curiovej, nositeľky Nobelovej ceny, spolupracoval s je j dcérou Irenou. Spolupráca Ich a j ci­tové zblížila a priviedla do spoločného manželstva. Prijal af manželkino priezvisko. Preto sa volá Joliot-Curie.

Prvým objavom manželov Joliot-Curieovcov bolo, že ató ­mové jadro sa neskladá iba z protónov, častíc hmoty pozi­tívne nabitých. Objavili možnosť vyvolať v hmote a j ume­lú rádioaktivitu. V roku 1935 dostali Nobelovu cenu. So spolupracovníkmi Hollbanom a Kowarským pracuiú na úlohe ako ovládnuť vnútornú energiu atómu a hľadali ten rozkladový proces, v ktorom uvoľnené elektrónv rozbífajú ďalšie atómy, číra sa uvoľňuje stále viac energie. Nastáva reťazová, lavínovitá reakcia, ktorá spôsobuje náhle vzpla­nutie. atómový požiar, výbuch. Ale hľadali a načli cestu aj pomalého horenia. Vynález si dali v roku 1939 patento vať a zostrojili prvú atómovú pec na svete — pre mierové účely.

V druhej svetovej vojne nacistick í okupanti obsadzovali Francúzsko. Fr. Jolit Curie zanechal prácu v laboratóriu a prihlási! sa do Výboru bdelosti protifašistickej inteligen­cie. Zúčastňoval sa na poradách Medzinárodného zvozu p-a obranu mieru. Pri obsadzovaní Francúzska Nemcami holo prvou starosťou Fr. Joliota Curieho odpratať ťažkú vodu, s ktorou sa pri atómovom výskume pracovalo z dosahu Nemcov, ktorí ju potrebovali k výrobe atómovej bomby, Toto sa mu aj podarilo tak, že zásoby tejto vzácnej látky naložil na loď Helgoland a nenápadne pri pobreží ju pre­plavil do Anglicka. Takto Joliot Curie zachránil Európu od Nemeckej atómovej bomby.

V auguste 1948 vo Wroclavi pred 590 delegátmi zo 45 krajín sveta hovoril na adresu ľudí vedy a zatracuje tých učencov, ktorí sa spreneverujú ľudstvu tým, že svoju ve­du dávajú na vražedné účely — výrobu zbraní hromadné­ho ničenia. Sám je vášnivým hlásateľom využitia rozbíja­nia atómu na výrobu energie pre mierové budovanie sveta.

V Parížii v apríli 1949 na I. Svetovom kongerese obrán- cov mieru mohutne zavznel jeho hlas v radostnom konšta­tovaní, že mierové hnntie sa lavínovité šíri a pridávajú sa k nemu stále širšie vrstvy obyvateľstva Zeme. Jeho hlas počuli nielen účastníci kongresu v Paríži ale a j účastníci pražskej časti jeho zasadania.

O rok neskoršie, 17. noembra ho už zase vidíme a po­čujeme otvárať druhý, varšavský Svetový kongres obran­cov mieru. Tu povedal: „Nepodarilo sa nám ešte odstrániť príznaky vojny. Dali sme vznik významnému hnutiu a ak budeme konať s dostatočnou prezieravosťou, zosilní toto hnutie tak, že z nášho vedomia bude odstránená úzkosť pred kolektívnou sm rťou. . . Existovalo a existuje hlavné nebezpečenstvo pre ľudstvo: atómová zbraň.

13. decembra 1952 sa koná vo Viedni Kongres národov, na ktorom Fr. Joliot Curie vyjadruje radosť, že mierové hnutie zasiahlo tak široké vrstvy ľudí bez rozdielu sveto- náhľadu a národnej príslušnosti. Ale nebezpečenstvo voinv rastie: ,.Pod zámienkou bezpečnosti sa uzatvárajú také pakty, zmluvy a dohody, ktoré len stupňujú nebezoečen- stvo vojny. Pokračuje studená vojna so svojimi zbraniami ohovárania a lží, medzi tým čo niektorí sa usilujú oživiť ducha križiackych výprav, fanatizovať a nriuravovať v mene dajakého božského poslania najstrašnejšie zabíja­nie.“

22. júna v helsinskej Messehall? ná Svetovom mierovom zhromaždení hovorí o veľkom vyznáme svetovej vpr«inf*i mienky, ktorú treba nasadiť do koknrétneho "ľnd^kéh^ *5- nu — do odzbrojenia: „Preiavuie sa každým dňomnefšie veľká sila: verejná m ienka__ Vereiná nvenVs* «aveľmi dlho považovala za dôležitého alo pa«nvoeho čí^Up. ľa. Dnes sa stala aktívno« silon, ktorá zasahuie do nrí- pravy mierových rozhodnutí. Domnievam sa. že od^br^oive je ten konkrétny čin, o ktorý usiluje vereiná mienka,“

A ešte o tri roky neskôr, keď jeho práce v fitómovoTii prieskume, namáhavé oráce v organizovaní Svetového mo­rového hnutia, ako a? smrť vernei manžo'kv a spoinnra- covníčky Trený Curieovei nodlomili ieho silv, už nemohol prísť na Kongres pre odzbrojenie a medzinárodnú snnln- prácu do Štockholmu. Poslal svoj hlavný prejav o odzbro­jení, ktorý tam bol prečítaný za hlbokei účasti delegátov a ich obáv o život milovaného nredsed" Svetovei radv mieru. Odkaz Frederdika Toliota Curieho T,ld«tv" * 0 «tnr*k- holmskei tribúny znel: ..Svetová rada m»eru vždv vvbla- sovala, že, je potrebné upustiť od vojnových blokov, zničM atómové zbrani; a nskutočniť únlné a nrfcue kontrolované odzbrojenie. Svetová rada mieru prehlasuie. že vybudova­nie a udržanie mieru sa nemôže uskutočniť bez medziná­rodnej spolupráce založenej na rovnosti práv všetkých ná­rodov. na rešpektovanie »ch územnej nedotknuteľnosti, ich suverenity a nezávislosti.“

Nezadlho no tomto kongrese Fréderic Toliot Curie umiera ako veľká obeť za naišľachetneišie ideálv a ciele ľo^kýnh snažení: Mier na svete. Pred Ieho pamiatkou sa trha no- kloniť všetkým ľuďom, ktorí sa za mier modli*?, za mier nranuiú a mier svoiou každodennou nránon budujú. Na budúci rok sa chystáme osláviť jeho 80. nedožité narod°- niny. A. 0.

plný láskv, kladie za nás svoj život. 7-omiera za naše hrie­chy na dreve kríža. Ale jeho dobrotivá Matka ho neopúš­ťa. So zroneným srdcom stoií pod krížom do ieho posled­ného dychu. Ch?re s ním bvť stále, lebo bo miluje.

Balzamové lístie navonok sa ničím nevyníma. Ak rozotrieme jeho vnútro, ovanie nás príjemná vôňa . . . Tak ie to aj s materinským srdcom. Jei láska žiari naiiasn«*i5ie. Videli ste matku, ktorei zomiera dieťa? Nespí, neodpočíva, nemyslí na nič,, len na svoje dieťa.

Tak robí af naša nebeská, Matka Božia. Keď vidí, že nie­ktorej duši hrozí peklo, nemá pokoia, pokiaľ ju nezachrá­ni, Ako pekne o nej napísal náš mariánsky básnik Ivan Ma- rianov: .

,.Nad kolískami bolesti sa skláňaš,ako mystická stráž ■—vždycky tá istá“. (Žalmy duše* 1947).Ozaj, Matka Božia, vo svojei ustavičnej láske, ako stráž,

stojí nad nami., aby nás chránila, — a to aj vtedy, kfíiT ju opúšťame. Stojí pri nás. kým svoju dušu neodovzdáme j Tomu. od koho sme ju raz dostali. ' ;

Preto, uctievať našu nebeskú Matku ie jedným'3 charnk- ] teristických znakov kresťana a kresťanstva, jedným z pod- j statných znakov nášho zbožného života.

0. František Darhrák

SVÄTÝ MESIACACYRIL A METOD

(Dokončenie)

Z Ríma sa Metod vrátil na Moravu ako arcibiskup a pá­pežský legát pre slovanské zeme. Pápež pri tom napísal listy kniežatám Rastislavovi a Koceíovi. Vracajúc sa na Mo­ravu Metod sa zastavil v Panónii. Na Moravu nemohol ísť, lebo tam Nemci viedli vojnu proti Rastislavovi. Avšak len pol roka pracoval Metod pokojne. Nemeckí biskupi ho uväznili.

Nemeckí biskupi držali Metoda vo väzení tri roky. Vo väzení ho mučili. Dozvedáme sa o tomto z listu pápeža k nemeckým biskupom, ktorý pápež napísal, keď sa od žiakov Metodových dozvedel, Čo s Metodom urobili: „Vy ste bez kánonickej príčiny odsúdili biskupa, poslaného Apoštolskou stolicou, držiac ho vo väzení v okovách a mu­čiac ho bitím po tvári a vláčiac ho po zemi, nepovoľujúc mu slúžiť Službu Božiu . . Ukrutnosť nemeckých troch biskupov pápež nazýva väčšou od zvieracej, lebo oni Me­toda držali dlhší čas pod holým nebom slabo oblečeného v najtvrdšej zime a veľkých dažďoch . . . Pápež píše, že tým podlým Činom nemeckí biskupi potupili aj Apoštolskú sto­licu. Pápež vyhlásil trest: nemeckým trom biskupom zaká­zal slúžiť a jedného z nich pozval na súd do Ríma. Avšak BOží súd bol prísnejší: všetci tra ja nemeckí biskupi do roka sa dostavili na súd Boží.

Metod vyšiel na slobodu. Avšak pokoja už nemal nikdy. Medzi tým na Morave sa stala hrozná udalosť. Svätopluk odovzdal Rastislava Nemcom a tí ho oslepili. Tak Metod stratil svojho ochrancu. Taktiež nemecké kňazstvo na čele s nitrianskym biskupom Vichingom mu nedávalo pokoja. Obvinili Metoda zo schizmy. Vtedy Metod znova odišiel do Ríma, odkiaľ sa vracal s listom pápeža kniežaťu Svätoplu­kovi: „Našli sme ho pravoverným vo všetkých cirkevných náukách, preto ho znovu posielame k vám, aby aj na­ďalej spravoval zverenú mu Cirkvu. Prikazujem vám prijať ho ako svojho vlastného pastiera . .

Avšak knieža Svätopluk neohlásil tento list ľudu. Na­opak, nemecký biskup Viching šíril falošný list, ako by pápež zakázal cirkevnoslovanské bohoslužby a akoby Me­todovi prikázal odovzdať arcibiskupstvo Vichingovi.

Metod o tom podal správu pápežovi, ktorý poslal nový list, potvrdzujúc, že žiadny zvláštny list Vichingovi nepo­slal, preto Viching za falšovanie listu pôjde pred pápežský súd. Avšak Viching napriek tomu ďalej balamutil ľud. Vte­dy Metod Vichinga a všetkých jeho prívržencov vylúčil z Cirkvi.

Pozrime sa ešte na osobu nemeckého biskupa Vichinga, ktorý mal sídlo v Nitre. Aj tu nech hovoria slovenskí his­torici: „Viching je veľmi nepopulárna postava v našej slo­vanskej histórii. Falšoval pápežskú bullu. Po smrti Metoda stal sa hlavou veľkomoravského kresťanstva a to na ce­lých osem rokov. Vyhnal, väznil alebo predal do otroctva žiakov a kňazstvo Veľkej Moravy. Historici o ňom píšu: Na základe správ, ktoré o ňom máme, človek nízkych morál­nych vlastností a podlého charakteru, ktorý za osobný zisk neštítil sa ani klamstva, ani zrady“ (P. Dvoŕák: Staré Slo­vensko 59). — Viching, nemecký mních, ktorý stále zne­pokojoval Metoda falošnými obvineniami v Ríme a tiež podnecoval Svätopluka proti Metodovi.

Avšak Metod nemal podporu ani u Svätopluka. O tomto tak píšu dejiny: „Metod z väzenia sa vrátil k Moravanom, kde medzi tým Rastislava zamenil Svätopluk. A práve s týmto veľkomoravským kráľom, žijúcim veselým životom západných panovníkov, sa nepohodol. Metod bol prísnym kresťanom východného typu, nie div, ak sa pohoršoval nad Svätoplukovými súložnicami. — Metod žil v komplikova­ných pomeroch, v kráľovej nemilosti. Tak to zostalo až do jeho smrti v roku 885. Tieň nevôle zostal však na jeho žiakoch, a tak ich Svätopluk, poburovaný nemeckým mní­chom, nitrianskym biskupom Vichingom, vyhnal.“ (P. Dvo­ŕák: Odkryté dejiny, Dávnoveké Slovensko, 268).

Už 20 rokov nebol Metod v Carihrade. Teraz sa vydal tam. Historici rôzne píšu o príčine jeho cesty do Carihra­du. Avšak najpravdepodobnejšia príčina, to bolo vysväte­nie svojho nástupcu a ešte niekoľko biskupov pre Metodo- vú arcidiecézu.

Po návrate z Carihradu Metod nežil dlho. Tri dni pred smrťou predpovedal svoj odchod do večnosti.

— Buďte mocní vo viere — napomínal kňazstvo a ľud. Pri tom označil svojho nástupcu. Je ním arcibiskup Gorazd.

Bola Kvetná nedeľa roku 885, ked sa len približne 60-roc- ný Metod lúčil od ľudu a duchovenstva. Oddal dušu Bohu v utorok Veľkého týždňa, 6. apríla roku 885.

Podľa dobovej panónskej legendy Metoda pochovali v hlavnom moravskom chráme. Podľa je j mladšej verzie, bul­harskej legendy, do chrámu zasväteného Panne Márii po ľavej strane v stene za hlavným oltárom. Verzií o mieste posledného Metodovho odpočinku je totiž viac. Podľa väč­šiny z nich telo Metodovo odniesli jeho žiaci, vyhnaní Svä­toplukom, aby zabránili zneucteniu. Odniesli a podľa tvr­denia jedných pochovali na neúhľadnom mieste v lese, podľa druhých v malom skrytom kostolíku, podľa ďalšej verzie odviezli do Bulharska atď. Verí sa tiež tomu, že zostal vo veľkomoravskom hlavnom chráme a jeho hrob zničili starí Maďari, ba pretrval aj tieto udalosti a na no­vé neznáme miesta ho preniesli až po spustnutí starého chrámu. (P. Dvoŕák: Odkryté dejiny, Dávnoveké Sloven­sko, 269)! Tento autor podáva dejiny hľadania relikvií sv. Metoda na viacerých miestach, vlastne všade, kde sa len myslelo, že by mohii len byť. Avšak podľa našej mienky telo Metoda likvidoval Viching. Žiaci Metoda nepočítali so svojou likvidáciou, preto nepotrebovali skrývať telo Meto­dovo.

A aký bol osud žiakov Metodových? „Skazanije o pere- voďi Svjaščennoho Pisanija“, ktoré sa našlo na Atonskej hore, vypočítava nám mená siedmich významných žiakov Metodových (hoci ich bolo nad dvesto): Gorazd, Sáva, Vav- rinec, Klement, Naum, Angelár, Konštantín. Po smrti Me­todovej arcibiskupa Gorazda, biskupov a kňazstvo uväznili a väznili v Nitre. Nikto k nim nemohol prísť navštíviť ich alebo ich vidieť. Nakoniec Svätopluk a Viching sa rozhodli vyhnať ich z Moravy. Časť z nich, ešte mladých, predali Židom do otroctva, časť ich utiekla. Tí, ktorí boli predaní Židom, boli odvedení ako otroci na trh do Benátok v Ta­liansku. Tam ich kúpil akýsi byzantinec a odviedol do Kon- štantinopola, kde sa o nich postaral cisár Bažil. Niektorí odišli do Bulharska, medzi nimi Klement, Naum a Angelár. Klement založil v Ochride kláštor a zomrel ako biskup roku 916 a je pochovaný v Ochridskom kláštore. „Život Metoda“ nič nehovorí o osude Gorazda, Sávu a Vavrinca.

Konštantín Porfyrogenes píše: „Keď po smrti Svätopluka (894 r.) jeho synovia jeden rok vydržali žiť v mieri, na­stali medzi nimi spory a začali proti sebe bojovať. Prišli Maďari, celkom ich zničili a zajali ich krajinu.“ (P. Dvo­ŕák: Dávn. Slov. 253). Otok Staromaďarov pochoval Veľkú Moravu. Posledný raz sa spomína v dejinách v rokoch 903—904.

Pozrieme sa na činnosť Metoda. Knieža Rastislav vítal Konštantína-Cyrila a Metoda. Avšak nevítalo ho franské nemecké duchovenstvo, ktorého bolo veľa na čele s Vi­chingom. Preto p o k o j n é obdobie práce dvoch apošto­lov bolo krátke — približne tri roky (864—867), hoci i v tých rokoch bola vojna. A potom prišlo obvinenie bra­tov, cesta do Ríma 867—869), smrť Konštantína-Cyrila, Me­tod ostal sám; potom uväznenie Metoda, oslepenie Rasti­slava a zrada Svätopluka nielen na Rastislavovi, ale i na Metodovi, tri roky väzenia Metoda (do 873 r .), poškodenie jeho zdravia, — ďalšie a stále vojny na území Veľkej Mo­ravy, — nové obvinenie pred Rímom, nová cesta do Ríma, zločinná práca Vichinga a nemeckého duchovenstva, ktoré šírilo povery, tolerovalo spustlý život Svätopluka a tiež samu nebolo mravne na výške, — toto všetko znemožňo­valo prácu i takého génia, akým Metod bol. Nakoniec s poškodeným zdravím, od bitky, zimy, hladu a prenasledo­vania Metod umiera, ukazujúc na svojho nástupcu, Go­razda.

Táto všetka práca — utrpenie trvala od jari 864 do je ­sene 885, teda akoby 21 rokov. A keď z týchto rokov od­počítame tri roky väzenia, roky cestovania do Ríma a Ca­rihradu a späť, roky vojny na Veľkej Morave, zabíjanie a lúpeže, osamotenosť Metoda bez morálnej a materiálnej pomoci ba nepriateľského postoja Svätopluka k Metodovi, zdržiavania sa Metoda za hranicami Veľkej Moravy — vi­díme, že na prácu medzi ľudom Veľkej Moravy veľa rokov neostalo.

Napriek tomu práca Cyrila a Metoda na Veľkej Morave bola veľká. Doteraz archeológovia odkryli viac ako desať veľkých chrámov veľkomoravského obdobia len v Mikul- čiciach na Morave. Zásluha svätých bratov je ohromná: zložili pre Slovanov písmo, preložili do staroslovienskeho jazyka Sväté písmo a bohoslužby, vymohli rovnoprávnosť slovanskej bohoslužby, zakladali prvé školy, boli prvými slovanskými spisovateľmi, boli zakladateľmi umenia, sta­viteľstva, rezbárstva, maliarstva, stali sa dobrodincami ľudu.

PREČO SA ROZVÁDZATL!? 18.. '' L i s t y z o s o b á š e n ý m

17.Drahí!V sobášnych m odlitbách nášho obradu po po­

žehnaní prsteňov kňaz sa modlí: „Z h liad n i, Pane, na služobníka tvojho a služobnicu tvoju a utvrď ich zasnúbenie vo v i e r e a j e d n o m y s e ľ ­n o s t i a p r a v d e a l á s k e . "

Všetko, spomenuté v m odlitbe - vernosť, zho­da, pravda a láska - je nedeliteľné. Ako je pr­steň okrúhly a nemá počiatku ani konca, tak i vernosť vaša, zhoda - jednomyseľnosť, pravda a láska nemajú konca, nemajú hraníc.

A načo sú tie prstene v našom obrade? Pre krá. su? N ie . Spom enutá m odlitba tak to objasňuje prstene: - Prsteňom náš O tec nebeský bol š t e d- r ý k svojmu m árnotratném u synovi: „D a jte mu prsteň na ruku, prineste najlepší oblek, a obleč­te ho; patom priveďte výkŕmené teľa , zarežte ho; jedzme a veseľme sa!" (Lk 15, 2 2 - 2 3 ) . Tu je pr­steň znakom lásky Božej, znakom m ilosrdenstva Božieho, znakom detí Božích.

Drahí! Vy ste už m anželia, už ste rodina. A ro­dina - to je Božia ustanovizeň. V našich rokoch každého roku niekoľkotisíc m ladých manželských párov stojí pred svätým Otcom , prosiac požehná, nie, aby ich m anželstvo bolo šťastné. A aby ti m aldom anželia mali nejakú pam iatku z toho, že navštív ili pápeža, pápež Pius X II. dal urobiť me- dajlónky a dával ich m ladom anželom . Na jednej strane m edailónu je obraz sv. O tca a na druhej Svätá rodina: Prečistá Panna M ária , svätý Jo­zef a uprostred malý Ježiš. Svätý O tec tým to chce ukázať, že m ladom anželia tvoria r o d i n u a majú nasledovať nazaretskú rodinu. Pod ob­rázkom Svätej rodiny na m edailóne sú dva zá­snubné prstene, spletené a okrášlené olivovým i ratolesťam i, ča je symbol vernosti a duševného pokoja.

Drahí! Aj vaše prstene, ako tie , nech vám ne­budú len na ozdobu. Váš prsteň, ktorý sám v se­be je nerozdeliteľným a nerozlučným, je odrazom nerozlučného manželského zväzku. Ten prsteň nie je nemý. Od vášho sobáša on hovorí, s tá le hovorí vám a všetkým ľuďom: „Vy ste jedno do sm rti!", „Nerozlučuj nás!" - a cudzím hovorí: „Nerozlučuj ich!"

S manželským prsteňom je spojená jedna vzru­šujúca udalosť. V jednej z nemecko-francúzskych vojen boli Francúzi pri Voges rozbití. T is íce ich uteka li a boli prenasledovaní. A keď ich dohnali a zab íja li, veľa z nich zdvihlo ruky, prosiac, aby ich nezab íja li a pri tom ukazovali na svoje prste­ne na rukách: „Buď te milosrdní, máme doma manželky, nerozlučujte nás od našich manželiek!"- kričali.

Aký vzrušujúci a veľkolepý obraz. Prstene ňa vašich rukách kričia: „Nerozlučuj nás!" Preto ne­zabudnite: prsteň nech vám pripom ína, že man­želstvo je svätý a doživotný zväzok, Bohom po­žehnaný zväzok. Keď ho: chránite v svätosti, v te­dy z neho plynie na rodinu požehnanie.

Všetci sa za vás modlíme: „Pane, Tvoj anjel nech ide pred nimi po všetky dni ich života!"

o. Š tefan

Drahí!

Kladúc veniec na h lavy mladých kňaz sa modlí: „Pane, Bože náš, slávou a cťou ich korunuj!" a prítom ní spievajú: „Slávou a cťou si ich koruno­val a položil na hlavy ich vence." To veriaci osla­vujú Boha, čo vencami svojej večnej odmeny ven­čil spravodlivých. A čo znamenajú vence mla­dých? To nie je ozdoba, to nie je paráda, toto je záloha venca večnej odmeny manželov. Počúvajte slová tej veľkolepej modlitby, keď kňaz sníma vence z hláv sobášených: „Povznes sa ženích, ako Abrahám , buď požehnaný ako Izák a Jakub, chodiac v pokoji a p lniac v spravodlivosti Božie prikázania!" A potom, snímajúc veniec z hlavy nevesty: „A ty, nevesta, povznes sa ako Sára, raduj sa ako Rebeka, požehnaná buď ako Rá- chei, zachovávajúc predpisy zákona, lebo tak chcel Boh." Je to veľkolepá m odlitba. Ako si po­vzniesol, Pane, manželstvá starozákonných pat­riarchov, tak povznes a vencami odmeň i naše.

M o d litba hovorí: korunuj ich s l á v o u a c ť o u . Slávou u Boha, cťou u ľudí. „Slávy, cti a pokoja (sa dostane) každému, kto činí dobro"- hovorí apoštol Pavol (Rim 2.10). Vence -

symbol odmeny Božej za „zachovávanie predpi­sov zákona, lebo tak chcel Boh". Chráňte, dodr­žujte predpisy zákona Božieho a v nich aj sľub svojho manželstva, tým zachránite vaše vence nepoškvrnené a prijme ich Pán Boh.

Dňa 22. novembra C irkev slávi pamiatku sv. C ecílie . Bola to veľmi rozumná, vzdelaná žena, kresťanka v prvokresťanských časoch. Vydala sa za V a le rián a - pohana, ktorého priviedla ku Kristovej viere. Po krste V alerián uvidel anjela, čo mal v ruke dva vence z ruží a ľalií. Jeden po­ložil na hlavu C ecílie a druhý na jeho hlavu a povedal: „Prinášam tie to vence z nebeského ra­ja. Ich kvet nestratí krásu a vôňu, keď si ich za­chránite s čistým srdcom .“

Drahí! Z ap am äta jte si tú udalosť a tie slová anjela, ako to podáva životopis sv. Cecílie. Cir­kev položila na vaše hlavy vence, zálohu venče­nia nebeského, večnej nebeskej odmeny, „veniec života večného" (Jk 1,12). Veľkou sobášnou mod­litbou C irkev za vás prosí: „Bože náš, ktorý si prišiel do Kány G alile jskej a tam si požehnal manželstvo: požehnaj aj týchto svojich služob­níkov. Žehnaj ich kroky, aby žili v hojnosti, prij­mi ich v e n c e a zachovaj ich nepoškvrnené!"

o. Štefan

Hoci zasiate nimi zrno bohoslužby t o východnom obra­de na Veľkej Morave neostalo, lebo bolo úplne zlikvidova­né, predsa žiaci Cyrila a Metoda sa rozišli po iných slo­vanských krajoch, hlavne do Bulharska a Ruska a tam ich práca priniesla plody: priviedli slovanské národy ku Kris­tovi.

Cirkev svätí pamiatku svätých slovanských apoštolov Cyrila a Metoda v našom obrade: sv. Cyrila 14. februára, sv. Cyrila a Metoda 5. jfila ako rovných apoštolov.

Z biblických dejín Z kresťanského sveta

Prvý zázrak — v Káne GalilejskejSkoro po voľbe učeníkov pozvali Ježiša K rista, jeh o Matku,

Prečistú Pannu M áriu a učeníkov na svadbu do dedinky Kány Ga­lile jsk e j. Kána bola vzdialená 7 km od N azaretu.

V čase svadobnej hostiny P rečistá Panna M ária spozorovala, že hostiteľom sa minulo víno. Povedala to Ježišovi. Vtedy Ježiš prikázal svadobným posluhovačom , aby naplnili vodou kam enné nádoby, ktoré stá li prázdne v predsieni. Bolo ich šesť. Keď to posluhovači urobili, Ježiš im povedal: „Teraz n ačrite a zaneste staršiem u !“. Keď sta re jš í ochutnal, povedal ženíchovi: „Každý podáva najprv dobré víno a keď sa už (h ostia ] podpili, slabšie. Ty si však zachoval dobré víno až dosiaľ.“

To bol prvý Ježišov zázrak. Ježiš ho vykonal na prosbu P re­čiste j Panny M árie, aby pom ohol chudobným m ladom anželom .

Avšak svojou prítom nosťou na svadbe v Káne G alile jsk e j a n e­skoršie ešte svojou náukou Ježiš Kristus povýšil m anželstvo na sviatosť.

Prítomnosť Ježiša K rista na svadbe v Káne G alile jsk e j nás učí, že m anželstvo je svätá vec, že je to Božia ustanovizeň — sviatosť Cirkvi.

Sviatosť m anželstva — to je veľká sviatosť, v k to re j k resťan­ské m anželstvo, muž a žena, z jednocu jú sa pre spoločný život a dostávajú Božiu m ilosť, aby spoločne žili až do sm rti a verne vykonávali svo je rodičovské povinnosti.

Pri uzatváraní sviatosti m anželstva, snú benci si vzájom ne sľu­bujú: lásku, vernosť a čestnosť m anželskú a že jed en druhého neopustia až do sm rti.

Kresťanské m anželstvo trvá až do sm rti jedného z m anželov, lebo je nerozlučné.

Zväzok sviatosti m anželstva trvá až do sm rti muža alebo ženy, pretože náš Pán Ježiš K ristus jasn e povedal: „Čo Boh sp o jil, č lo ­vek nech nerozlu ču je .“ (Mt. 19, 6 ).

P rijatím sviatosti m anželstva založila sa kresťanská rodina. Vzorom pre kresťanské m anželstvá je Svätá rodina: Sv. Jozef, Prečistá Panna M ária a Božie Dieťatko — Ježiš.

N ajdôležitejšou povinnosťou kresťanského m anželstva je :— žiť vzájom ne v zhode, láske a m anželskej vernosti až do

sm rti;— vzájom ne si pomáhať a vzájom ne sa povzbudzovať k dobré­

mu kresťanském u životu;— vychovávať svoje deti v kresťanskom duchu a v bázni Božej

a dbať o ich dočasné a večné dobro.

Reč na HoreJežiša K rista vždy očakávali veľké zástupy. Prichádzali, aby

počúvali jeh o náuku. Raz Ježiš, vidiac zástupy, vystúpil na Horu, tam sa posadil a jeh o u čen íci pristúpili k nemu. Zástupy zasadli na rovine. Vtedy Ježiš Kristus povedal túto reč :

Blažení chudobní duchom, lebo ich je Kráľovstvo nebeské! Blažení, k torí žalostia, lebo budú potešení!Blažení tich í, lebo oni zdedia zem!Blažení, k torí trp ia hladom a smädom pre spravodlivosť, lebo budú nasýtení!Blažení m ilosrdní, lebo dosiahnu m ilosrdenstvo!Blažení čistého srdca, lebo oni budú vidieť Boha!Blažení pokojam ilovní, lebo ich budú volať synmi Božími! Blažení, ktorých prenasledujú pre spravodlivosť, lebo ich je Kráľovstvo nebeské!

Blažení — to sú veľmi šťastní už tu na zem i a hlavne po sm rti,v nebi.Chudobní duchom sú tí, k torí m ajú ducha chudoby, k torí sa

neženú za m ateriálnym i hodnotam i, a keď ich m ajú, nelipnú na nich, a le ich používajú podľa Božej vôle.

0 Preklad Neovulgaty, ktorý z poverenia Pavla VI. pripravovala od r. 1971 osobitná biblická komisia, už dokončili a prvý exemplár darovali Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II.

^ Emaus, mestečko, známe z bib­lickej rozpravy tým, že na ceste doň stretli po zmŕtvychvstaní Pána dvaja učeníci, bolo v časoch Ježišových kú­peľným mestom. Potvrdili to aj naj­novšie vykopávky.

0 Koptský patriarcha Sennd vysvä­til nových štyroch biskupov pre kopt- skú cirkev v Izraeli. Doteraz tam bol iba jeruzalemský arcibiskup a jeho svätiaci biskup. Noví biskupi majú sídla v Betleheme, Nabluse, Na- zarete a v Gaze.

0 Bazilika sv. Petra v Ríme je dl­há 186,36 m, bazilika Božej múdrosti v Carihrade meria 109,19 m.

# Pri vykopávkach pri Eufrate, asi 160 km na juhovýchod od Bagda­du, objavili zvyšky opevnenia mesta Babylonu. Objavené múry — hrubé až 6 a pol metra, vysoké 5 a pol me­tra — mali pOvodne byť až 12 m vysoké.

9 V Bulharsku sú po poslednom povýšení apoštolského vikariátu So­fia—Plovdiv pápežom Jánom Pavlom II. na biskupstvo tri cirkevné územ­né celky: diecéza Nikopolis s 12 far­nosťami, nová dicéza Sofia—Plovdiv s 13 farnosťami a sofijský apoštolský exarchát pre katolíkov východného obradu s 11 farnosťami, na ktorého čele je biskup Metod Stratiev.

0 Po nedávnom prvom konzistóriu terajšieho Svätého Otca Jána Pavla II. zo súčasných 137 kardinálov je 15 starších ako 80 rokov. Títo podľa konštitúcie zosnulého pápeža Pavla VI. už nemajú právo voliť pápeža. Medzi nimi je i pražský arcibiskup kardinál dr. František Tomášek, ktorý 30. júna t. r. dovŕšil osemdesiatku.

9 Sv. Otec Ján Pavol II. povýšil do kardinálskej hodnosti pätnástich cirkevných hodnostárov: 6 Talianov, 2 Poliakov a po jednom z Vietnamu, Mexika, Japonsko, trska, Kanady a Francúzska. Teraz kardinálske kolé­gium bude mať 136 kardinálov, z to­ho 121 takých, ktorí ešte neukončili 80. rok svojho veku.

Co je láska?Láska je čnosť Bohom daná k to­

mu, aby sme Boha milovali ako ne­konečnú dobrotu a seba samých a blížneho pre Boha.

Láska k Bohu sa prejavuje tak, že sa Mu úplne odovzdávame, žijeme s Ním v úprimnom priateľstve. Účin­ky tejto lásky: láska k Bohu zničí v nás smrteľný hriech a tak urobí nás súcimi večnej slávy. Avšak i keď láska zastiera smrteľné hriechy, má v sebe zahrňovať aspoň nedokonalý úmysel, ak to bude možné, prijať sviatosť pokánia, ktorú Spasiteľ us­tanovil na odpustenie hriechov.

Láska k Bohu má byť nadprirodze­ná, činná a Boha máme milovať na­dovšetko.

Lésks k Bohu je nadpr>rt!<izená, tik s? f‘p'nB T ílahuje na Pnh^ a ¡ej pôvodcom je sám Boh. Činnou jc Irts- ka vtedy, keď sa prejavuje mivonnk skutkami. Na takúto lásku myslel sv. apoštol Ján, keď písal: „Dietky, ne­milujme slovom ani jazykom, ale skutkami (1. Ju 3, 10). Teda láska nespočíva v ci tneh, ktoré ľahko vzplanú a tiež sa skoro aj pominú. To je citová láska, ktorá sa podobá plameňu horiacej slamy.

Boha milujeme nadovšetko, keď Ho viac ceníme ako všetko iné na svete a sme odhodlaní radšej všetkého sa zrieknuť, ako stratiť priateľstvo s Bohom. Preto láska prevyšuje všetky iné čnosti. Konečne len láska dáva hodnotu a záslužnú cenu našim skut­kom a to natoľko, že bez lásky naše skutky nemajú pred Bohom cenu.

„A čo by som rozdal chudobným na pokrm všetok svoj majetok a ne­mal by som lásky, nič by mi to ne­osožilo“ (1 Kor 13, 3).

Po láske k Bohu nasleduje láska k blížnemu: „Milovať budeš blížneho ako seba samého“ (Mt 22, 29). Lás­ku k blížnemu máme, keď sa úprim­ne radujeme s blížnym z toho, že sa má dobre, smútime s ním, keď sa má zle a úprimne mu želáme, aby sa mal dobre. Navonok svoju lásku prejavu­jeme skutkami milosrdenstva pre te ­lo a dušu blížneho. Z rôznych dob­rých skutkov pre telo a dušu blížne­ho katechizmus uvádza hlavnejšie: lačných kŕmiť, smädných napájať, na­hých odievať, pocestným dať útulok, väzňov vykupovať, chorých navštevo­vať, mŕtvych pochovávať. — Dušev­né skutky milosrdenstva: hriešnikov karhať, nevedomých vo viere vyučo­vať, pochybujúcim dobre radiť, zar­mútených tešiť, krivdu trpezlivo zná­šať, ubližujúcim odpúšťať, za živých a mŕtvych sa modliť.

Príkaz lásky k blížnemu sa vzťa­huje aj na nepriateľov. Nepriateľov máme milovať nie preto, že sú ne­priateľmi, ale preto, že sú ľuďmi. „Milujte aj svojich nepriateľov“. (Mt 5, 44).

Lásku k nepriateľom prejavujeme tým, že odhodíme od seba nenávisť a túžbu po pomste a hľadáme mož­nosť zmieriť sa prejavovaním zname­nia slušnosti, ako pozdravom a roz hovorom.

Myslím, že o láske k sebe nie je treba hovoriť. Tú lásku ľudia až prí- lig uplatňujú. Avšak i tu má byť me­radlo. Hrešíme proti láske k samému sebe, keď škodíme svojej duši a svoj­mu telu. Svojej duši škodíme, keď páchame ťažký hriech a svojmu telu škodíme sebectvom — egoizmom, sa­movraždou a pod.

„Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzá­jom milovať“ (Jn 13, 35) — znejú slová Pánove. „Nie všetci, čo hovo­ria: Pane, Pane! — vojdú do kráľov­stva nebeského, ale iba tí, čo plnia vôľu Otca,“ — znovu hovorí Ježiš Kristus. „A náš nebeský Otec chce, aby sme vo všetkých ľuďoch uzná­vali a slovom i skutkom účinne mi­lovali Krista brata a tak vydávali svedectvo o pravde“ (II. vatik. kone. Záver.) o. V. PETRASKO

Ž alostia tí, k torí uznávajú ničom nosť a m árnosť svetských ra ­dostí a ľutujú svo je hriechy.

T iciií s u tí, k torí vsado okolo šubu š ín u pokoj u m ier, nevadia sa a neodsudzujú iných. Sú pokorní, prem ohli v sebe pýchu, nehľadajú slávu, žijú tichým životom.

Trp iaci hladom a smädom po spravodlivosti sú tí, ktorí tak túžia poznal! a chrániť pravdu a spravodlivosť, ako túži hladný po jed le a sm ädný po nápoji.

M ilosrdní sú tí, k to rí sp o lu cítia s blížnym i a v ich potrebách im ochotne pom áhajú.

Čistí srdcom sú tí, k torí netúžia po te lesn ých rozkošiach a ma­jú srd ce č is té od hriechov.

Pokojam ilovní sú tí, k torí hľadajú pokoj pre svoju dušu, ktorí š ír ia m ier svojím životom, životom vzorného kresťana.

Za spravodlivosť sú prenasledovaní tí, k torí pre K rista znášajú výsm echy, poníženie, trp ia , a to až do sm rti.

V ď alších sv o jich slovách na Hore Ježiš Kristus povedal ešte veľa pravid iel k resťaského života, z k torých uvádzame tie n a j­h lav n e jšie :

„N ech tak sv ieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na n eb esiach .“

„Ak odpustíte ľuďom ich priestupky, i váš Otec nebeský od­pustí vám ; a le ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám vaše priestupky .“

„N ezhrom ažďuje si poklady na zem i, kde ich moľ a hrdza k a­zia a kde sa môžu vlám ať z lod eji a ukradnúť ich! Ale zhrom až­ďujte si poklady v nebi, kde ich ani m ol ani hrdza nekazí a kde sa zlod eji nevlám ujú , an i nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude i tvo je srd ce .“

„Nikto nem ôže dvom pánom slúžiť. Nem ôžete slúžiť Bohu i ma­m one.“

„Nesúďte, aby ste neboli súdení! Lebo akým súdom vy súdite, (takým ) aj vás budú súdiť; a akou m ierou vy m eriate, (takou)i vám n am era jú .“

„Ako to, že vidíš tr iesk u v oku svojho brata , kým brvno vo vlastnom oku n ebad áš? N ajprv vytiahni brvno zo svojho oka a potom hľaď vytiahnuť triesk u z oka svojho b ra ta !“

„V šetko teda, čo ch cete , aby ľudia robili vám, robte aj vy im! Lebo v tom to je Zákon i P ro ro ci.“

Zázraky Ježiša K rista U tíšenie búrky na m ori

Raz sa Ježiš K ristus p lavil so svo jim i učeníkm i na druhý breh G alile jsk élio m ora a unavený v loďke zaspal. Tu sa strh la veľká búrka, takže vlny zaplavovali loďku.

N astrašen í u čen íc i zobudili Jež iša a on im pokojne povedal: „Čo sa bo jíte , m alov ern í!“

Potom vstal, rozkázal vetrom a moru a u tíšil búrku. V šetci sa čudovali a s údivom h ovorili medzi sebou: „Ktože je tento, že ho viator i m ore p o slú ch a jú ?“

Z ázračné nasýten ie päťtisíc ľudí

Ježiš K ristus u čil n a púšti. Počúval ho veľký zástup ľudí. Pod­v ečer povedali u čen íc i Ježišovi: „Prepusť zástup, nech sa ľudia rozídu po okolitých dedinkách a osad ách pohľadať si nocľah a jed lo , lebo tu sm e na pustom m ieste .“ A K ristus im na to pove­dal: „D ajte im jesť v y !“ U čen íci odvetili, že m ajú len päť chlebov a dve ryby. To je veľm i m álo pre toľkých ľudí.

Vtedy Ježiš p rikázal, aby sa ľudia rozm iestn ili v skupinách na tráve. Vzal ch leby a ryby, požehnal, rozlom il ich a dal uče­níkom a títo rozdávali ľuďom. Jed li teda a nasýtili sa všetci, ba ešte sa nazb ieralo 12 košov odrobiniek.

Ľudia, keď videli tento zázrak , hovorili medzi sebou: Toto je naozaj M esiáš, k torý m á prísť na svet — a ch ce li vyhlásiť Ježiša

2a kráľa. Avšak On prikázal učeníkom, aby preplávali na druhý breh ja ic ra .

Ježiš Kristus robil veľa zázrakov. To preto, aby ukázal svoju všemohúcnosť, aby v neho apoštoli a ľud uverili ako v Spasiteľa.

O S V Ä T O M P Í S M EEvanjelium sv. L u k á š aAutorstvo tretieho evanjelia od n a jstarších čias sa pripisuje

sprievodcovi sv. apoštola Pavla na jeho apoštolských cestách, lekárovi sv. Lukášovi, ktorý pochádzal z Antiochie v Sýrii a bol Grék. Niekoľko správ o svojom živote podáva sám sv. Lukáš v svojej druhej knihe, ktorá je časťou Svätého písma Nového zákona v Skutkoch apoštolských, a ďalšie údaje sú z Tradície.

Pochádzal z Antiochie Sýrskej, rodom Grék, z pohanskej rodi­ny. Kresťanstvo pravdepodobne p rija l v Antiochii, a to od u čení­kov Kristových, ktorí tam po sm rti sv. prvom učeníka Štefana hlásali evanjelium . Zdá sa, že v Antiochii poznal apoštola Pavla a stal sa jeho druhom na druhej apoštolskej ceste. Potom ho stretávam e aj na trete j apoštolskej ceste apoštola Pavla a ta k ­tiež v Pavlovej rím skej väznici. Sv. Lukáš ostal pri sv. apoštolovi Pavlovi pravdepodobne až do jeho sm rti. Apoštol Pavol v svo­jich Listoch často spomína m ilého Lukáša, svojho spolupracovní­ka a lekára.

Svätý Lukáš mal vzdelanie a svoje evanjelium napísal vytú­ženou g r é č t i n o u . Zo všetkých evanjelistov n a jlep šie dodr­žuje historičnosť v našom ponímaní. Pri tom nie je historikom , ale teológom, hlásateľom Božieho úmyslu spasiť všetkých ľudí. Chce ukázať, ako Boh v dejinách vedie človeka k spáse cez Je ­žiša Krista. Avšak ani on nepodáva úplný životopis Ježiša Krista. Popisuje len vybrané udalosti a kázne, ktoré kázali apoštoli a ktoré mohli byť užitočné čitateľovi prvotnej Cirkvi p r e h l b ­š i e p o z n a n i e S p a s i t e ľ a . Jeho evanjelium -blahozvesť je usmernená k u v š e t k ý m n á r o d o m . Boh chce, aby sa všet­ci spasili. Hlavne hriešnikom , ktorým adresu je dojím avé kázne Ježiša Krista alebo udalosti z jeho života, ako: o m árnotratnom synovi, — o kajú cnej hriešn ici a iné. Je to evanjelium s p á s y a m i l o s r d e n s t v a . - Podané udalosti o kajú cn ici, o m ýtniko­vi a farizejovi, o kajúcom sa lotrovi na kríži, — ukazujú Kristovo milosrdenstvo v plnom svetle.

Hoci sám evanjelista Lukáš Ježiša nevidel a nebol svedkom jeho skutkov a učenia, je úplne vieryhodný. On sa stretával s osobami, ktoré boli pri Kristovi a od nich dostal veľa pres­ných správ. Na základe toho píše širšie, rozpráva o rôznych skutočnostiach, ktoré nepopisujú evan je listi Matúš a Marek. Okrem toho on počúval kázne apoštola Pavla a toto využil, a ako historik sa odvolával i na pram ene tých „veľa“, k torí pred ním o týchto udalostiach písali.

Na základe vtedajšej obyčaje kniha bola venovaná Teofilovi, či skutočnému, alebo nie, avšak bola písaná nielen pre Teofila, ale i pre všetkých kresťanov, a to hlavne pre tých, kde h lásal blahozvesť apoštol Pavol, a to boli kresťania z pohanov.

Dobu napísania tohto evanjelia biblisti kladú za rok 70 po Kr.Simeon M etafrast (X. storočie) tvdí, že sv. Lukáš bol aj m a­

liarom a prvý namaľoval ikonu Presvätej Bohorodičky.Po sm rti apoštola národov, Pavla, sv. Lukáš pravdepodobne

zanechal Rím. Podľa tradície jedných starokresťanských spiso­vateľov h lásal evanjelium v Achai (G récko), podľa iných v Itálii, Galii a Dalmácii.

Cirkev svätí pamiatku sv. evanjelistu Lukáša ako m učeníka18. októbra.

Evanjelium sv. Jána apoštolaO tridsať rokov neskoršie (90— 100), pravdepobne ako posled­

ná kniha Svätého písma Nového zákona zjavuje sa štvrté evan­jelium, známe pod názvom Evanjelium sv. Jána apoštola.

Vina rodičovStanku IhiI prijemný mladík,

skromný v chovaní, ale šikovný a ochotný. Bol vyučený elektromontér, ale rozumel sa mnohému. Volali ho mindeneš, čo v zemplínčine znamená človek na všetko. Kde stavali, tam muroval, kde bolo treba zaviesť vo­dovod alebo ústredné kúrenie, pre­viedol to. Preto bol v obci obľúbený a mal sa dobre. Fušky mu priniesli viac ako plat.

Zapáčilo sa mu štíhle, pekné diev­ča s čiernymi očami. Bolo však hrdé na svoju krásu. Zveril sa svojim ro­dičom, ale tí ho odhovárali. To je tvrdá hlava, syn môj. Nezačínaj si s ňou, — radila mu matka. Prerobím ju. Neviete, že som mindeneš? — od­povedal žartovne Stanko. A tak po krátkom čase sa pobrali. Stanko hľa­del vyjsť Alenke vo všetkom v ústre­ty. Často ju prekvapil pekným dar­čekom, ktorému sa potešila. Myslel si, že bude všetko v poriadku a že budú žiť v láske a v pokoji.

Ale je j tvrdohlavosť časom sa pre­javila. Ak chodil na fušky, vytýkala mu, že nikdy nie je doma. Ak necho­dil, bola nespokojná, že je j dáva má­lo peňazí. Chcela, aby uhádol a spl­nil aj je j nevyslovené priania. On sa o to aj usiloval. Ale keď sa mu to nepodarilo, chmúrila sa, chodila ura­zená, neozvala sa ani k nemu, ani ku svokrovcom.

Po roku sa im narodil chlapček, Petrík, a Stanko dúfal, že láskou k dieťaťu získa i lásku manželky. Kú­pil mu čo najkrajší kočiarik, čo naj­drahšie šatky, len čo sa vrátil z prá­ce, vzal ho na ruky a túlil k sebe. Podobne si počínali aj jeho rodičia. Ale docielili opak. Alenka to zbadala a hľadela ich všetkých malým Petrí- kom trestať. Ak ho svokra vzala na ruky, skríkla na ňu:

To je moje dieťa, ruky od neho!Ak sa je j niečo znepáčilo na man­

želovi, chodila namosúrená s Petrí- kom, aby ho Stanko nemohol vyboz- kať a vyobjímať.

Čas utekal. Stankova láska k syn kovi mohutnela. Petrík mal desať ro­kov, keď v Alenke dozrelo presved­čenie, že Stanko by nemohol bez ne­ho žiť. Jedného dňa z trucu odišla k svojim rodičom a vzala so sebou i malého Petríka. Trúsila reči, že si ju manžel ani svokrovci nevážili, že to nemôže vydržať. Ak Stanko chce s ňou žiť, musí prísť nastálo k je j ro­dičom a ju poslúchať.

Stanko bol v ťažkej situácii. Bol je- dinák, rodičia boli na neho odkáza­ní. Na druhej strane mal synka úprimne rád a nevedel si predstaviť život bez neho. Vybral sa k manžel­ke a chcel ju presvedčiť, aby sa vrá­tila. Bol je j za to ochotný splniť kaž­dé želanie. Ale u svokrovcov sa mu dostalo horúceho privítania. Jej ro­dičia sa naňho oborili, že si nedajú robiť z dcéry otrokyňu jemu i jeho rodičom. Ak chce s ňou žiť, musí prísť k nim. Ak nie, nech sa prace a viac tam nevkročí.

Minuli dva roky a Stanko sa roz­viedol so ženou. Alenka zakázala syn- kovi všetok styk s otcom, nesmel sa k nemu ozvať, ani nič od neho pri­jať. Bol to posledný tromf je j tru- covitosti. Teraz začal trucovať Stan­ko. Vzal si vdovu, ktorej dcérka,

Erika, chodila do jed nej triedy s Petríkom. Dievča parádil, prejavoval mu všemožnú pozornosť, kým Petríka si nevším al. Tak sa P etrík stal obe­tou neusporiadaného života rodičov. Ľudia ho pichali poznám kam i:

Takého máš otca, čo o teba nedbá, kým cudziemu dievčaťu by strhol modré z neba.

Erika sa mu v škole prihovárala, ale on je j ukázal chrbát.

Bo jíš sa, že by ťa mať vyhnala, k e­by si je j odpovedal? — pýtali sa ho uštipačne spolužiaci.

Ž iarli, že ju jeho vlastný o tec má radšej ako jeho, — dobiedzali druhí. Petrík sa hanbil a všade sa zle c í­til. Doma ho s trašil smutný pohľad matky a starých rodičov, na ulici sa bál ostrých jazykov a myšlienku na školu od seba odháňal. Vyhýbal sa spoločnosti, vyhľadával samotu, stával sa zádumčivým a nevľúdnym. Nav­števoval poslednú triedu ZDS. Jedné­ho dňa sa nevrátil zo školy Bolo už predvečerom , ale jeho niet. M atka sa naň vypytovala spolužiakov, susedov, ale nikto je j nevedel nič povedať. Zotmilo sa, ale Petrík ani keby sa bol prepadol. Alenka to h lásila VB. Ani tí nič nevypátrali. Po dvoch dňoch istý človek vzal udicu a sadol si k rieke, že bude chytať ryby. Pri brehu vn vode zbadal šaty. Priblížil sa a prešla ním hrôza. Bolo to mŕtve telo Petríkovo.

Obeťou rozvráteného m anželstva je dieťa, ktoré platí vinu rodičov v last­ným šťastím , ba občas i životom.

Dr. J. BDBÄN

N aši ju b ila n tiV tomto m esiaci si svoje životné

jubileá pripom ínajú títo vľd. duchov­ní otcovia:

75 rokov od narodenie o. M ichal Szabadoš (23. 10.)

85 rokov od narodenia o. M ikuláš Takáč (17. 10.)

80 rokov od narodenia o. M ichal Juchnovič (28. 10.)

65 rokov od narodenia o. Vasil Prokipčák (28. 10.)

Srdečne blahoželám e a pozdravu­jem e!

MNOHAJA HIT, BLAHAJA IIIT!

M ah átm a G ándhí

V októbri tohto roku uplýva 110 rokov od narodenia veľkého indic­kého m ysliteľa a politika Móhandása Karam čanda Gándhího, zvaného a j M ahátma (Veľká duša) Gándhí, ne­ohrozeného bojovníka proti koloniál­nemu úťíaku a za nezávisloť svojej krajiny.

Mahátma Gándhí pochádzal z Por- bandaru, kde sa narodil 2. októbra 1869. Základné a stredné vzdelanie nadobudol doma, ale právo vyštudo­val v Londýne. Po štúdiách začal pracovať v Bom baji, no neskoršie odišiel ako právny poradca indickej obchodnej firm y do južnej Afriky. Tu sa čoraz časte jš ie s tre ta l s prejavm i diskrim inácie indických prisťahoval­cov, svojich krajanov, a začal vystu­povať proti obmedzovaniu ich práv.V boji za záujmy tam ojšej indickej mnušiny vypracoval učenie o víťaz-

A p ošto l Jáix p o ch a d z a l z B e lsa u ly , bul synom g a lile jsk é h o ry­b á ra Z eb ed ea a Sa lo m e, k to rá b o la ro d áčk o u P re č is te j Panny M árie , a bo l rod ným b ra to m a p o što la Ja k u b a S ta rš ie h o . Sám bol ta k tie ž ry b áro m . N a jp rv bol ž iak o m sv. já n a K rstiteľa , dokiaľ ho n ep o v o la l Jež iš za a p o što la , ( Jn 1, 3 5 — 3 9 j . Toto o p ísa l presne.

T ra d íc ia pod áva, že bo l n a jm la d š í z ap ošto lov a z evanjelií v iem e, že so svätým P etro m a b ra to m Jaku bom (S ta rš ím ] patrili k n a jb liž š ím K ristový m ap ošto lom . S n im i bol svedkom veľmi dô­le ž itý c h u d a lo stí zo ž iv ota Je ž iša K ris ta , ako v z k rie sen ia Jairovej d céry , P re m e n e n ia P án a a s tr a s t í Je ž iša v G etsem an sk ej záhrade. On jed in ý z ap o što lo v iš ie l za trp ia c im Ježišom , s M atkou Ježi­šovou a n iek o ľk ý m i ž en am i bol pod k rížom n a G olgote. Umiera­jú c i Jež iš jem u odovzdal sv o ju M atku do o p atery .

Po z o s la n í S v ä téh o D u cha h lá s a l ev a n je liu m s o statn ým i apoš­to lm i v P a le s tín e . Potom , ak o h o v o rí tra d íc ia , do u spenia (na­n e b o v z a tia ] B o h o ro d ičk y p reb ý v a l v E feze . V ča s e prenasledova­n ia C irkvi za vlády c is á r a D om icián a bol vhodený do k o tla s roz­to p en o u sm olou , od kiaľ v y šie l ce lk o m zdravý. Potom bol poslaný do v y h n an stv a n a o stro v P atm os, kde n a p ísa l kn ih u Zjavenia (po g ré c k y A p o k a ly p sis ], k to rá je p osled n ou knihou Svätého p ísm a N ového zák o n a . Za v lády c is á ra N ervu v y šie l na slobodu, v rá t il sa do E fezu , kde oko lo ro k u 100 zo m rel ako storočný.

S v o je e v a n je liu m n a p ísa l v E fe z e n a k o n c i prvého storočia. U d alosti p od áva ta k p re sn e , že m u sel byť očitý m svedkom všet­k éh o . Č asto uvádza p re sn ú dobu, n ie le n dni, a le i hodiny. Bol sved k om a z n a lco m u d alo stí, m iest a osôb. V eľm i pekne opisuje z á k la d n é k re sť a n sk é pravdy. Cieľ je h o e v a n je lia je v i e r o u č - n ý. P ísa l p re v e r ia c ic h , k to r í už n ie čo v ed e li o ž ivote Kristovom z p re d o šlý ch e v a n je lií M atú ša , M ark a a L u k áša , p reto neopisoval ce lý ž iv ot a n áu k u Je ž iša K ris ta , le n sa sn a ž il doplniť to, o čom n eh o v o ria p re d o šlé e v a n je liá sy n op tik ov . C hce k resťanov z po­h a n stv a u tvrd iť vo v ie re v Božstvo K rista . Keď v e r ia c i ostanú v ern í K ristov i, budú ú ča stn ík m i v ečn éh o ž iv ota (20, 3 1 ) . On ne­m al v ú m ysle u čiť p o slu ch á čo v o tom , čo ro b il a u čil Kristus, ale c h c e l d em on štrov ať k t o j e J e ž i š K r i s t u s. D okazuje B o ž ­s t v o K r i s t o v o .

Aké sú symboly evanjelistov?E v a n je lis to v o z n a ču jú a m aľu jú s ic h sym bolm i. Tak v našom

o b ra d e sú n a k rá ľo v sk ý ch d v erá ch ik o n o staso v n a šich chrámov. Sym boly sú d an é n a zá k la d e toh o , ako sa z a č ín a jú ich evanjeliá.

M atú š —• č lo v ek (z a č ín a rod okm eň om Je ž iš a ] ,M arek — lev — (k á z a n ie Já n a K rs tite ľa n a p ú šti),L u k áš — býk (z a č ín a obeťou Z a ch a riá šo v o u ),Já n — o ro l (v z le t p re d slo v u ).Na ik o n á ch ic h m aľu jú s u ved eným i sym bolm i.

Ako sa označujú citáty z evanjelií a Svätého písma vôbec?U vedením sk ra tk y m en a e v a n je lis tu a le b o názvu knihy, potom

č ís la h lav y a v e rša . R ozd elen ie te x tu Sv ätéh o písm a na hlavy a i v e rše v y v o la la p ra k tic k á p o treb a .

N apr. E v a n je liu m M atú ša — M t 2, 14 (zn am en á druhá hlava, - 14. v e r š ) , E v a n je liu m M ark a — Mr 1, 9 — 12 (zn. prvá hlava, ] v e rše od 9. do 1 2 .) . E v a n je liu m L u k áša ( Lk 7, 14; Evanjelium j Já n a — Jn 1, 1 — 12. — 1 K or 3, 12 zn am en á tre tia hlava a 12. v erš P rv éh o lis tu sv. a p o što la P av la ku K orinťanom . 1

Čo označuje slovo „synoptik, synoptický“? jP rvé tr i e v a n je liá (M atú ša , M ark a a L u k áša) sa volajú „sy-j

n o p tick ý m i“. Sy n o p tik m i v o la jú a j p rv ý ch tro c h evanjelistov pre- j to , leb o v še tc i p rv í t r a ja e v a n je lis t i (M atú š, M arek a. Lukáš) roz-1 p rá v a jú tie is té u d a lo sti a n áu k u , ob sah om sú veľm i podobné a sú j v n ic h le n m a lé o d ch ý lk y . S v o je ev a n je liu m n ap ísal apoštol a j e v a n je lis ta M atú š p re Židov, e v a n je lis ta M arek pre Rimanov, j e v a n je lis ta L u k áš p re G rékov a v še tk ý ch pohanov. J

Š tv rté e v a n je liu m , sv. Já n a , ro zp ráv a iné , doplňuje to, o čom J n e h o v o ria sy n o p tic i. I

S y n o p tik je g ré c k e slov o (od s in o p s is ) , o zn aču je zbierku člán-1 kov rô zn y ch a u to ro v n a tú is tú tém u. i

ŽIVOT JEŽIŠA KRISTApodľa štyroch evanjelistov

Ježiš si volí dvanástich apoštolov (Lk 6, 12—16).

V tých dňoch pobral sa na horu modliť sa a v modlitbe k Bohu stráv il celú noc. Keď sa ro ­zodnilo, zavolal k sebe svo jich učeníkov a vyvolil si z nich dvanástich, k torých pom enoval apoštol­mi: Šimona, ktorého pom enoval Petrom , jeh o b ra ­ta Andreja, Jakuba, Jána, F ilipa, B artolom eja , Ma­túša, Tomáša, Jakuba A lfejovho, Šim ona, zvaného Horlivcom, Júdu (b ra ta ) Jakubovho, a Judáša Iš- kariotského, ktorý sa stal zradcom .

Reč na hore. Osem blažeností. (Lk 6,17— 20; Mt 5, 1—1 2); (Lk 6,24— 26).

Potom s nimi zostúpil a zastal na rovnom m ies­te,1 kde bol početný zástup učeníkov a velké množstvo ľudu z celého Judska a Jeruzalem a, ako aj z prímoria Tyru a Sidonu. P rišli ho počúvať a dať sa uzdravovať zo svo jich chorôb. A boli uzdravovaní aj tí, k torí trp eli na nečistých du­chov. Všetok zástup usiloval sa ho dotknúť lebo vychádzala z neho sila, čo všetkých uzdravova­la.

Keď Ježiš uzrel zástupy, vystúpil na horu.1 Tam sa posadil a jeho u čeníci pristúpili k nemu. V te­dy pozdvihol oči na svo jich učeníkov a hovoril:

„Blažení chudobní duchom,2 lebo ich je Krá- fovstvo n ebeské!“

Blažení, ktorí žalostia,3 lebo budú potešení!Blažení tich í, lebo oni zdedia zem!Blažení, ktorí trp ia hladom a smädom pre sp ra­

vodlivosť, lebo budú nasýtení!Blažení m ilosrdní, lebo dosiahnu m ilosrden­

stvo!Blažení čistého ducha,4 lebo oni budú vidieť

Boha!Blažení pokojam ilovní, lebo ich budú volať syn­

mi Božími!Blažení, ktorých prenasledujú pre spravodli­

vosť, lebo ich je Kráľovstvo nebeské!Blažení, keď vás budú pre mňa potupovať a

prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo ho­voriť — radujte sa a veseľte sa, lebo vaša odplata je hojná na nebesiach ; tak totiž prenasledovali prorokov dávno pred vami.

No beda vám, boháčom , lebo ste už dostali svo­ju útechu!

Beda vám, ktorí ste nasýtení teraz, lebo budete hladovať!

Beda vám, ktorí sa sm ejte teraz, lebo budete smútiť a plakať!

Beda, keď vás budú všetci ľudia chváliť, lebo ich otcovia si takto počínali s falošným i prorok­mi!“

1. Matúš h ov or í o r e č i „n a h o r e “, L u káš s a v y jad ru je presnejšie o „rovnom m ies te , p lo š in e “ na svahu t e j hory .

2. P risľúbenia vzťahu jú sa na bu dú ci ž iv ot i)n v ečn o s t i. Avšak pri v y sv etľo v an í b la ž en o s t í, a k o n apr. „c-nudobní du­chom“, a le b o „ h lad a sm ä d p o s p ra v o d liv o s t i“ „ k to r í p la ­čete teraz“ n em ô ž m e v š e tk o ro zu m iet len v p ren o sn o m zmysle, leb o u L u k á ša id e o s k u to č n ý so c iá ln y c h a r a k t e r , o skutočnú „ch u d o b u “ a sk u to čn ý „ h lad a sm ä d “. — P od „chudobní d u ch o m “ n iek to r í rozu m ejú t ie ž : v ed o m ý ch s v a ­le slabosti a n ed o s ta to čn o s t i.

J . R ozu m ie sa tu „ ž a lo s ť u sm ú to k n ad v lastn ý m i h r ie c h ­mi.

4. „Č isto ta s r d c a “ s'a tu n ero z u m ie len „ č is to ta “ v m ravn om z m y s le s lo v a , a l e n a jm ä „ č istý , p r ia m y , p oc tiv ý ú m y se l“ v p o č ín a n í s i v š e o b e c n e .

„Vy ste soľ zem e a svetlo sv eta“ (Mt 5, 13— 16).

„Vy ste soľ zem e.1 Keď soľ stra tí chuť, čím ju osolia? Na n ič už nie je súca, len ju vyhodiť von aby ju ľudia pošliapali.

Vy ste svetlo sveta. Na vrchu postavené m esto sa nem ôže ukryť. Ani sviecu nezažíhajú nato, aby ju postavili pod m ericu, a le ( ju stav a jú ) na sv iet­nik, aby sv ietila všetkým v dome. N ech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na n e­b esiach .“

1. S o ľ z a c h o v á v a n a še p o k r m y o d h n ilo b y a d á v a im chuť. K resťa n ia m ajú z a ch rá n iť ľu d í p r e d d u ch ov n ou h n ilob ou sv o jim p ô so b en ím a h la v n e vzorn ým k r es ťa n s k ý m životom .

„N eprišiel som zrušiť, a le zdokonaliť“ (Mt 5,17— 20).

„N enazdávajte sa, že som prišie l zrušiť Zákon alebo Prorokov.1 Nie zrušiť som ich prišiel, ale vyplniť.2 Lebo, veru, hovorím vám: Skôr sa po­m inie nebo i zem, ako by sa pominulo zo Zákona (m alé) jo ta 3, alebo h áčik , kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jedno, i to najm enšie, z p ri­kázaní a tak by u čil ľudí, ten bude najm enší v Kráľovstve nebeskom . Ale kto ich zachová a tak bude vyučovať, ten bude veľký v Kráľovstve n e­beskom .

Lebo hovorím vám: Ak vaša spravodlivosť n e­bude väčšia ako (spravodlivosť) farize jov a zá­konníkov,4 nevojdete do Kráľovstva n ebeského .“

1. „Z ákon a P r o r o c i“ j e s tru čn é o z n a č e n ie c e l e j z b ier k y k n íh S v ä téh o p ísm a S ta ré h o z á k o n a .

2. V s k u to č n o s t i K ristu s m ra v n é p re d p isy S ta réh o z á k o n a p o n ec h a l a Z á kon len z d o k o n a li l .

3. „ jo t a “ — n a jm en š ie p ísm en o g r é c k e j a b e c e d y .4. F a r iz e j i s a u s p o k o ji l i , k e ď s a n a v o n o k u silov a li sp ln iť

m n o h é p red p isy M ojž išov h o z á k o n a . S ta č ilo im , k e ď p o d ľa v o n k a jš ie h o z d a n ia v y p ln ili p r ík a z . K res ťa n ia m ajú d b a ť o to , a b y v y k o n a li, č o vyžadu jú d u ch a o b sa h s a m é h o p r í­kazu .

Piate prikázanie Božie (Mt 5, 21— 26).

„Počuli ste, že (našim ) predkom bolo poveda­né: N e z a b i j e š ! Kto sa teda dopustí vraždy, patrí pred súd. Ja vám však hovorím , že každý, kto sa (bez p ríčiny) nahnevá na svojho brata, patrí pred súd.1 Kto by zas svojm u bratovi pove­dal: „H lupák!“ — p atrí pred vysokú radu. A kto by mu povedal — „R aka“ (b lázon) — ten patrí do pekelného ohňa. Keď teda prinášaš svoj dar na o ltár a tam ti príde na um, že tvoj brat má n iečo proti tebe, n ech a j svoj dar pred oltárom a chod sa najprv zm ieriť so svojím bratom ; a po­tom sa vráť a obetuj svoj dar. Pokonaj sa chytro so svojím protivníkom , dokiaľ si s ním na ceste, aby ťa azda protivník nevydal sudcovi a sudca dozorcovi a nevrhli ťa do žalára. Veru, hovorím ti, nevyjdeš odtiaľ, kým nezap latíš do posledného h a lie ra “.

í . P ia te p r ik á z a n ie D esa to ra z a k a z u je vraždu , a le Jež iš od su d z u je a j n e d o s ta to k lá s k y k b lížn em u .

Šieste prikázanie Božie (Mt o ,27— 30).„Počuli stu, že bolo povedane: Neocudzoložíš!

Ja vám však hovorím , že každý, kto s (h riešn ou ) túžbou1 pozrie na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Ak ťa teda tvo je pravé oko zvádza na h riech , vylúp ho a odhoď od seb a ,2 lebo viac ti osoží, keď zhynie jed en tvoj úd, ako by ce lé tvo je te lo vrh li do pekla. A ak ťa tv o ja pravá ru ­ka zvádza na h riech , odtni ju a odhoď od seba, lebo viac ti osoží, keď zhynie jed en tvoj úd, ako by ce lé tvo je telo sa dostalo do p ek la .“

1. V š ie s to m p r ik á z a n í M ojž išov z á k o n o d su d z u je v on ­k a j š í s k u to k , z a k ia ľ ] e ž iš u k a z u je , ž e h r ie c h s p o č ív a p r e ­d o v š e tk ý m v ro z h o d n u tí v ô le , k t o r á s a s ta v ia p ro ti B o ž e j v ô li. — „S h r ie šn o u tú ž b o u “ — p r i ú p ln om v ed o m í a s v n ú torn ou túžbou sú h la s d a ť k n eč is té m u sk u tk u , č o je ťa ž k ý m p rev in en ím p ro ti č is to t e .

2. A k by ti n ie č o b o lo t a k m ilé a k o o k o , m u síš sa to h o v zd a t, k e ď j e to p r í le ž ito s ťo u k h r ie ch u .

Jež iš v y hlasu je m anželstvo za nerozlu čiteľn é(Mt 5, 31— 32).

„Povedané bolo: Kto prepustí svoju ženu, nech je j dá priepustnú listinu . Ja vám však hovorím , že každý, kto prepustí svoju ženu — okrem p rí­padu sm ilstva1 — vystavu je ju cudzoložstvu, a kto si vezm e za ženu prepustenú, cudzoloží.“

1. S lo v á „ o k r em p r íp a d u sm ils tv a “ s a č a s to n a c h á d z a jú v r a b ín s k y c h s p is o c h a o z n a ču jú n e z á k o n n é , t e d a „ sm iln é“ m a n ž e ls tv á , u n ás n ie k e d y n a z ý v a n é „žijú n a v ie r u “). T a ­k é t o „ m a n ž e ls tv á “ p ra v d a ž e n ie len sa m o h li, a l e i m ali ro z lú č iť [ a l e b o d a ť d o p o r ia d k u ) .

O p rísah e (M t 5, 33— 37)

„Opäť ste počuli, že (n ašim ) predkom bolo po­vedané: Nebudeš krivo prisahať, a le splníš, čo si prisah al Pánovi! Ja vám však hovorím , aby ste vôbec n ep risa h a li1 — ani na nebo, lebo je tró ­nom Božím, ani na zem, lebo je podnožou jeh o nôh, ani na Jeru zalem , lebo je m estom veľkého K ráľa; an i na svoju hlavu n ep risah a j, lebo ani jediný vlas nem ôžeš urobiť bielym alebo čiernym . Nech je teda vaša re č : Hej, h e j! — Nie, nie! A čo je nad to, je od zléh o .“

1. P r isa h a ť s a z n a m e n á v o la ť B o h a za s v e d k a , ž e j e p ra v ­d a , č o h o v o r ím e . J e ž iš n e z a k a z u je k a ž d ú p r ísa h u , a l e o d s v o jic h n a s le d o v n ík o v p o ž a d u je ta k ú p ra v d o m lu v n o sť , k t o ­rá by p r iv ie d la ľu d í, a b y im v er ili a j b e z p r ís a h y .

Ježiš h lása lásku a odpúšťanie (M t 5, 3 8 —48; Lk 6, 27— 3 8).

„Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko a zub za zub.1 Ja vám však hovorím : N eprotivte sa zlém u, a le ak ťa n iekto udrie po pravom líc i, nad­stav mu aj druhé; a tomu, kto sa ch ce súdiť s te ­bou a vziať si spodný oblek (tu n ik u ), prepusť mu1 aj vrchný (p lášť). Ak ťa n iekto núti na jednu míľu cesty , choď s ním dve! Tomu, kto ťa prosí, daj, a n eod vracaj sa od toho, kto by si ch ce l od teba n iečo požičať!

Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho n ep ria teľa2! Ja vám však hovorím : M ilu jte sv o jich nepriateľov a m odlite sa za sv o jich prenasledovateľov, aby ste boli synm i svojho O tca, k torý je na nebesiach . On dáva svojm u slnku vychádzať na zlých i na dobrých — a dáva pršať na spravodlivých i n e­

spravodlivých. Veď ak m ilu jete tých, ktorí vás m iluju, akuže zásluhu m áte? Ci to istn nerobia aj m ýtnici? A ak pozdravujete iba svo jich bratov, čo význačného tým rob íte? Či to isté nerobia aj po­h an ia? Buďte teda dokonalí, ako aj váš Otec ne­beský je dokonalý!

A vám, čo ma počúvate, hovorím :M ilujte sv o jich nepriateľov, dobre robte tým, čo vás nenávidia!D obrorečte tým, čo vás p reklínajú , m odlite sa za tých, čo vás ohovárajú!Ako si p ra je te , aby s vami ľudia zachádzali, a j vy s nim i zachád zajte !Ak rob íte dobre (ib a ) tým, čo vám dobre robia— akú to m áte zásluhu?Veď aj h riešn ic i robia tak isto.Ak požičiavate tým, od k torých dúfate dostať (nasp äť) — akú to m áte zásluhu?Veď a j h riešn ic i požičiavajú hriešnikom , aby d ostali svo je naspäť!Ale m ilu jte sv o jich nepriateľov a dobre (im) robte, požičiava jte bez toho, že by ste za to n iečo očakávali!Tak bude vaša odplata h o jná : stanete sa diet- kam i N ajvyššieho, lebo On ukazu je svoju pria­zeň aj voči nevďačným a zlým.Buďte m ilosrdní, ako váš Otec je milosrdný! Nesúďte, a nebudete súdení!P reh lasu jte za nevinných a aj vás p reh lásia za nevinných!D ávajte, a bude vám dané,m ieru dobrú, n atlačen ú , natrasenú, prekypujú­cu dajú vám do lona; akou m ierou totiž budete m erať, takou aj vám naspäť od m erajú .“

1. J e ž íš p ro ti p o m s te s ta v ia lá s k u a od p ú šťa n ie .2. V s k u to č n o s t i M ojž išov z á k o n h o v o r il len „M ilovať

b u d eš sv o jh o b l íž n e h o “, a l e fa r iz e i k tom u d o d a li — a n e­n á v id ieť b u d eš sv o jh o n ep r ia te ľa . „M ilovať b l íž n eh o “ vy­sv e t ľo v a li s i t a k , ž e len sú k m eň o v c o v tr e b a m ilov ať , iných už n ie. L á sk a k n e p r ia te ľo v i , j e č is to k r e s ťa n s k o u n áukou . J e ž iš v y h lá s il , ž e j e h o u čen íc i, n a s led u jú c n e b e s k é h o Otca, budú m ilo v a ť a j n e p r ia te ľo v a m o d liť sa za n ich .

V nútorná hodnota dobrých skutkov (Mt 6, 1—6 ; 16 — 1 8 ).

„D ajte si pozor, aby ste nekonali svoje dobré skutky pred ľuďmi, žeby vás obdivovali. Inak ne­m áte zásluhy u vášho Otca, ktorý je na nebesiach.

Keď teda dávaš alm užnu, nevytrubuj pred sebou, ako to rob ia p okrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už m ajú svoju odplatu! Ale keď dávaš almužnu, nech nevie tv o ja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja alm užna zostala ukrytá; a odplatí ti tvoj Otec, k torý vidí a j sk ryté veci.

A keď sa m odlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa s obľubou sto jačk y m odlievajú po synagógach a na roh och u líc, aby sa ukázali ľuďom. Veru, hovorím vám : Už m ajú svoju odplatu. Ale keď sa ty m odlíš, vojdi do sv o je j kom ôrky, zatvor za sebou dvere a tak sa modli k svojm u Otcovi, k torý prebýva v skrytosti. Tvoj Otec vidí v skry­tosti a odplatí ti.

A keď sa postíte n etv árte sa zam račeno ako pokrytci. Znetvorujú si o b liča j, aby ľudia videli, že sa postia. V eru, hovorím vám: Už m ajú svoju

odplatu! Ale keď sa ty postíš, pomasti si hlavu a umy si tvár, aby ľudia nezbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý prebýva v skrytosti; a tvoj Otec, ktorý vidí aj v skrytosti, ti odplatí.“

1. V tom to od seku Matúš uvádza tri p rík lad y dobrých skutkov, kto ré treba kon ať p red Bohom a n ie p red ľuďm i, teda v skry tosti: alm užnu , m odlitbu a pôst. N aša ka jú cn osť a pobožnosť majú byť vnútorné.

Zhromažďujte si poklady v nebi (Mt G, 19—21,22-23).

„Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich mol a hrdza kazia a kde sa môžu vlámať zlodeji a ukradnúť ich! Ale zhromažďujte si poklady v ne­bi, kde ani moľ ani hrdza nekazí, a kde sa zlodeji

.nevlamujú, ani nekradnú. Lebo kde je tvoj po­klad, tam bude i tvoje srdce.

Svetlom tela je oko. Ak je tvoje oko čisté, celé tvoje telo bude osvietené. Ak je však tvoje oko pokazené, celé tvoje telo bude vo tme. Keď teda (už) to, čo je v tebe svetlom, je tmou, aká veľká bude sama tm a?“

PÁPEŽ MIERU(22. pokračovanie)

MIER NA ZEMIVyvrcholením mierovej činnosti Jána XXIII. bolo vydanie

jeho poslednej encykliky „Pacem in terris" (Mier na zemi). Pápež Ján nemohol svoju životnú púť skončiť veľavýznam- nejším a veľkolepejším dokumentom, ako bola práve táto encyklika, určená nielen katolíckym veriacim, ale všetkým „ľuďom dobrej vôle". Encyklika sa obracala na celé ľudstvo, na všetkých mocných tohoto sveta; jasne, dôkladne a jednoznačne nastoľovala otázky „mieru medzi všetkými národmi, postavenom na pravde, spravodlivosti, láske a slobode", vo svete plnom nepokoja podnecovaného nená. visťou a stále žijúcom v napätí, strachu a neistote. Nie­ktorí ju nazývajú „Veľkou chartou mieru", iní „Veľkou chartou ľudských práv". Bol to hlas Človeka stojaceho nad hrobom a objímajúceho svet i život otcovským pohľa. dom z perspektívy sväto prežitého vlastného života, človeka neobyčajne chápajúceho srdca a tolerancie. Táto encykli- ka bola mierovou výzvou človeka, ktorý prechádzajúc týmto svetom konal iba dobro a všade šíril pokoj plynúci z lásky. Bola cenným darom srdca a duše veľkého pápeža, prijatého s oduševnením nielen v katolíckom svete. IVIocno účínko. vola na ďalší priebeh koncilu a tvorila významný pokrok v celom rade veľkých sociálnych encyklík predchádzajúceho obdobia.

Ján XXIII. vo svojej kresťanskej pokore nikdy nechcel vystupovať v úlohe reformátora, rúcajúceho dávnejšie po­riadky, nerád hovoril z výšky svojho trónu, nerád nosieval tiaru ako symbol trojitej moci; radšej sa prihováral k ľu­ďom ako ich otec a brat, ale ten dobrotivý a chápajúci tón, vytvárajúci zvláštnu atmosféru, mocno vplýval na Pudí a vedel vytvárať mosty (opravdivý pontifex — staviteľ mostov!) nad priepasťami, ktoré sa vytvorili v priebehu storočí a ktoré sa videli nepreklenuteľné.

Spisovateľ E. Hales v knihe o Jánovi XXIII. a jeho re­volúcii hovorí, že „pápež Ján bol svojho druhu neopakova­teľným zjavom a jeho krátke panovanie malo charakter ka. taklizmy (veľkého prevratu)".

Iný autor, R. Kaiser, nazýva Jána XXIII. „politickým géniom" obdareným „intuitívnou jasnozrívosťou o geopo- litickej situácii nášho sveta".

No na druhej strane možno uviesť omnoho „triezvejšie" slovo anglického kardinála-prímasa Heenana z júla 1964: „Pápež Ján nebol novátorom. Nevďačíme mu za nijakú väčšiu reformu. Jeho veľký úspech a prínos spočíva v tom, že učil dvadsiate storočie, aká malá je nenávisť a aká veľká je láska". V te jto krásnej výpovedi sa vyslovuje najväčšia pochvala, lebo učiť láske — to je podstata Kris. tovej náuky a tento zázrak nikto nemôže vykonať, kto sám neplanie láskou k Bohu a ľuďom. Azda v tom skryté ta ­jomstvo moci Jána XXIII., preto v tejto encyklike vec

mieru spojil tak nerozlučne s láskou a spravodlivosťou me­dzi národmi a ľuďmi, preto encyklika Mier na zemi za­ujíma prvé miesto v rade deklarácií Apoštolskej stolice.

Ján XXIII. sám sa nepovažoval za novátora, bolo by to v rozpore s jeho veľkou skromnosťou a pokorou, no I napriek tomu, čo o ňom povedal kardinál Heenan, pápež Ján naozaj novátorom bol. Stal sa iniciátorom a inšpi­rátorom koncilných prác a jeho duchom boli prežiarené také koncilné dokumenty ako Dekrét o východných cirkvách, Deklarácia o náboženskej slobode, Deklarácia o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám, čí napokon duš- pastierska Konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete.

Encyklika Mier na zemi vyšla na Zelený štvrtok 11. ap­ríla 1963. Pozostáva z piatich častí. V prvej sa hovorí o poriadku medzi ľuďmi, o právach a povinnostiach, v druhej sú zhrnuté vzťahy občanov a verejných vnútroštátnych predstaviteľov, tretia časť sa zaoberá medzinárodnými vzťah­mi (odzbrojenie, hospodárska pomoc nerozvinutým kraji­nám), štvrtá podrobne rozoberá vzťahy jednotlivcov a štá ­tov k celosvetovej spoločnosti a napokon piata časť sa týka vnútrocirkevných otázok, možnosťami a nutnosťou spo­lupráce s nositeľmi odlišných filozofických a svetonázo­rových smerov. Nie je možné na tomto mieste uvádzať cenné úseky z tejto encykliky. Uvedieme iba zhrňujúcu charakteristiku o nej, ako ju podáva iný autor životopisu Jána XXIII.f Alfréd Kumpf: „Táto encyklika sa dá prirovnať k nádhernej symfónii so štyrmi či piatimi vetami. Prvá je výzva k ľuďom a svetu, aby nebola pošliapaná ľudská dôstojnosť. Druhá vyvrchoľuje naliehavou prosbou v záujme mierovej spolupráce národov. Tretia ospevuje činorodú pos­politosť všetkých ľudí dobrej vôle a štvrtá veta zhrňuje plesajúcimi tónmi všetky vznešené myšlienky".

Co hovoril sám pápež Ján o tejto encyklike? Niekoľko dní pred smrťou povedal: „ . . . Pacem in terris, aká to ozvena! Odo mňa pochádza v tomto dokumente predovšet­kým pokorný príklad, ktorý som sa usiloval dávať p ó celý život: príklad dobrého, mierumilovného a dobräžičiafeého Človeka. Svet sa prebudil. Pomaly, pomaly bude rtácháďzať Čisté učenie encykliky vo svojej prostej vznešenosti cestu ku sv ed om iam ..." '* '

O te jto encyklike už jestvuje bohatá literatúra, dní do­dnes nevyhásol záujem o jej obsah, ako svedčia početné zasadnutia, sympóziá, štúdie a komentáre, o čom sa tu tiež nemôžeme podrobnejšie zmieňovať. , ' ' iU

A ozvena na encykliku vo svete? Prichádzala žfj^vŠČt- kých strán, nielen od vedúcich činiteľov katolíckej Cirkvi, ale veľmi kladne ju hodnotili významní politickí číníťelia všetkých smerov i predstavitelia nekatolíckych cirkví; mala ohlas nielen v Európe, ale aj v obidvoch Amerijcáóh, v Äzii i Afrike.

Napokon za všetkým uveďme oceňujúce slovo ^tedaíšié- ho generálneho tajomníka OSN U Thanta, ktoré povedal, na tlačovej konferencii 13. apríla 1963, že „plne chápe pohnu­tie, s ktorým pápež podpisoval svoju encykliku IVlier na zemi. Je to dokument veľkého dosahu, ktorý volá ľudstvo k tomu, aby svoje vedomosti nezneužilo na zabíjanie, ale aby sa využili pre dôstojný život človeka. Zmysel encýfdiky je v súlade s programom a cieľmi OSN. Pápež vedeJ-v pra­vú chvíľu pripomenúť, že ľudstvo je neustále- na pokraji jadrového z n ič e n ia ..." Napokon U Thant vzdal pápežovi úctu za jeho múdrosť, prezieravosť a odvahu v, jeho ne­únavnom úsilí o mier a šťastnú budúcnosť ľudstva. ■ - . ,

O mesiac, 10. mája, bola ťažko chorému pápežovi, odo­vzdaná Balzanova cena mieru na uznanie jeho zásluh . o svetový mier. Pri te jto príležitosti vo svätopeterskej bazi­like povedal sv. Otec pred vyše dvetisíc významnými osob­nosťami z cirkevného a občianskeho života: „Budem pokra­čovať v službe ľudstva, v službe mieru na svete v plnej pokore. Mier je domom, v ktorom môžu všetci prebývať. Je ako dúha, čo spája nebo so zemou. Aby však táto bu­dova mohla pevne stáť, musí sa postaviť na štyri stĺpy, ktoré sme opísali v encyklike Mier na zemi: musí * fea Na­kladať na pravde a na zásadách spravodlivosti; musí byť oživená a doplnená láskou a stavaná v Ovzduší slobody . Dnes nie je hodina pomsty a nepriateľstva, nastala ̂ cffvíľa milosrdenstva a od p ú šťan ia ... Takto fôkľä mieru pôjde vpred; všade bude prebúdzať radosť, šíriť svétlo a lásku v srdciach ľudí na celej zemeguli a privedie Ich k ťómu, aby bez ohľadu na hranice videli vo všetkých ľuďoch sVo- jich bratov a p ria te ľo v ..."

To bol Jánov mierový odkaz svetu. Treba si len* vrúcne želať, aby našiel prijatie a porozumenie u všetkých Činite­ľov, ktorí rozhodujú o osudoch ľudstva. ! ‘

Náš pohrebný obrad(5. časť pohrebného obrad u : Na pohrebe káže

Ježiš K ristu s)

V ev an je liu n iek oľk ok rát vidím e Jež iša K rista na p oh re­be. V N aim e, na pohrebe m ladíka, — u Ja ira , na pohrebe jeh o d céry , — u se s tie r M árie a M arty na pohrebe ich b ra ta Lazára. Na v šetk ých tý ch to poh reboch Ježiš K ristus kázal, te š il, pom áhal. Tak n a im sk e j vdove hovorí slová: „N ep lač!“ Ja irov i povedal: „N ezom rela, len sp í“, — M árii a M arte h ovorí: „Tvoj b ra t v stane (z m ŕtv y c h )“. A aby tietp slová ú techy potvrdil, že sú pravdivé, ro b í zázrak y , v zk rie ­s il m ladíka a j d ievčatko a tiež už s ta ršie h o Lazára.

Keď počúvam e v našom pohrebnom o b rad e slová č íta n ia ap ošto la a ev a n je lia , treb a , ab y sm e vedeli, že vtedy k nám hovorí náš Pán, tak ako na spom enu tých pohreboch . Hovorí k nám n iek o ľk o k rát, i n a dvore zom relého , a j po ce ste na cin to rín , keď sa č íta jú ev a n je liá , a j na c in to rín e v nadhrobnom , zvanom Lazarovom ev an je liu . Toto všetko tvorí piatu časť nášho p ohrebného obradu.

V idím e, že Jež iš nás p otešu je . P o tešu je v sm útku, veď a j sám zap lak al, keď videl p lač Lazarových ses tie r . Prvé slo ­vo ú tech y : „N ezom rela, a le sp í!“ S v äté písm o vôbec nena- zýva sm rťou to , čo pod sm rťou rozum iem e my. To, čo sm r­ťou rozum iem e my, S v äté písm o nazýva „usnul v P ánovi“. A sm rťou Sväté písm o nazýva sm rť večnú, večnú záhubu. Jež iš slovam i „nezom rela, a le sp í“, hovorí nám , že len tá sm rť, k to rá oberá nás o v ečný život, život duše, je sku ­točnou sm rťou. Inak , h oci budem e ležať v rak v e, nezom reli sm e, a le sm e „sp očin u li v P ánovi“, náš duch sa v rac ia k Bohu, aby z a ča l život bez sm rti. Toto je n aša v iera , k rá s ­ne v y jad rená sm rťou sv ä te j K láry.

Dňa 12, au gu sta Cirkev sláv i pam iatku sv. K láry , k to rá /um rela roku 1253. Bola T a lian k a , fra n tišk á n k a , k to rá z bohatého života doma odišla do chudobného rádu. Keď u m ierala , m odlila sa : „Choď, duša m oja, z tohto sv eta s dôverou! N eboj sa ! Máš dobrého sprievodcu . Ten , k to rý ťa stvoril a vykúpil, p rijm e ťa .“

U tešu je nás Ježiš K ristu s a j druhým i slovam i, k to ré po­vedal sestrám M árii a M arte: „Ja som V zk riesen ie a Život. Kto v erí vo m ňa, a j keby zom rel, bude ž iť !“ (Jn 11, 2 5 ). A na dôkaz tohto Jež iš v zk riesil Lazara. A keď vzkriesov al Lazara, nie jed n éh o L azara v zk riesil, a le v ieru všetk ých ľudí, k to rí ž ili a budú žiť do k on ca sveta.

Dňa 14. ap ríla C irkev sláv i pam iatku sv. T ib u rcia , m u če­n íka z roku 170. R im an, m ladý, len čo sa ožen il, tiež s m u čeníckou a svätou , sv. C ecíliou . V ied li ho na sm rť, lebo n ech ce l zaprieť K rista . V eliteľ v o jen sk e j stráže , Maxim, ob­d ivu júc odvahu T ib u rcia , sp ý tal sa ho: ,,A to je naoza j nový život po sm rti? “ M učeník odpovedal: „V tom buď istý, nep ochybu j. V er, že ľudská duša je n esm rteľn á a že po sm rti n astan e nový život.“

V te jto v iere ide kresťan stvo vekm i. Keď ženy iš li p la ­kať ku K ristovm u hrobu v prvý deň P asch y rán o a a n je l im povedal, že Ježiš ž ije , od toho času k resťan ia p ísa li na h roboch sv o jich zosn u lých : „Tu n ie m ŕtvy je pochovaný, a le sm rť!“ (M ors, non m o rtu u s!).

Avšak Ježiš K ristu s n ie len u tešoval a poú čal, a le i na pom íňal. Keď hovoril o živote večnom , zh rn u l ta jom stvo života v ečného veľm i k rá tk o do tý ch to slov : „A toto je večný život, aby p oznali Teba, jed inéh o , pravého B oha, a toho, k to réh o s i p o sia l — Jež iša K ris ta .“ (Jn 13, 7 ) . Preto prvá a n a jd ô lež ite jš ia vec pre k resťan a je d osiahnu tie v ečn e j spásy. V šetko m á ten , k torý d osiahol spásu, n ič nem á ten , k to ned osiahol spásu, h oci by ce lý svet bol jeh o . A k to sa snaží, lebo ch ce , tom u všem ohú ci Boh svo­jou m ilosťou pom ôže sa spasiť.

Svätý Ado, fran cú zsk y arc ib isk u p , k to réh o pam iatku C ir­kev slávi 16. d ecem bra a k to rý zom rel roku 875, keď za ­čín a l svo ju k ázeň , h ov oril: „P očú vajte P ána nášho Ježiša K rista , k to rý vám z neba p osie la večnú pravdu.“ Aj my, p očú vajúc č íta n ie e v a n je lia v našom pohrebnom obrad e, treb a aby sm e vedeli, že vtedy nám Jež iš K ristu s h lása večnú pravdu.

Náš zosnulý sa lú či od sv o jich príbu zných a všetk ých nás. Lúčim e sa a j my, u tešu jú c n aše duše náukou K risto ­vou o v zk riesen í m ŕtvych . Dňa 29. jan u ára Cirkev svätí pam iatku sv. F ra n tišk a Sa lesk éh o , kňaza, potom biskupa, k torý zom rel roku 1622. B ol slávnym kazateľom . Raz pred kázňou mu povedali sm utnú správu, že mu zom rel o tec. So sm útkom v srd ci vyšiel na k azateľn icu a kázal o v zk rie ­sen í z m ŕtvych a znovuuvidení sa vo v ečn osti. Toto nech bude pre vás, sm ú tiaca rod ina a p re v šetk ý ch n ás ú techou

a posilnením vo vašom a našom sm útku. M odlime sa, aby Pán Boh p rija l dušu nášho zosnulého do sv o je j nebeskej h ostin y v K ráľovstve svojom : „Ježišu, Kráľu, prijm i hu do dvorov svätých sv o jic h !“

Modlime sa sv. ruženecRoku 1971 sm e spom ínali štv orsté výročie veľkej námor­

nej b itky. Bolo to víťazstvo k resťanského vo jska nad Tur- kam i. Vtedy pápež Pius V. vyzval ce lý kresťanský svet, aby sa m odlil ru žen ec. Dňa 7. októbra 1571 v prvú októb­rovú nedeľu v K o rin tsk e j zátoke pri Lepante v blízkosti m iest P a tras a M isoalunghi sa postavili proti sebe dve, vtedy n a jv ä čš ie arm ády: T u recká arm áda su ltána SelimaII. pod vedením A liho, k torého vo jsko m alo 330 lodí a 100 000 vo jakov. Pyšný su ltán s posm echom sa vyhrážal k resťanom a Rím u: „R ím ske k osto ly prem ením na maštale a o ltá r sv. P etra na žľab pre m oje k o n e !“

P roti te jto veľk ej s ile sa postavilo kresťan ské vojsko pod vedením 25-ročného hrdinu Dona Juana d’Austria, ktorý hol veľkým ctiteľom Panny M árie. M ariánske zástavy v ru­k ách k resťan skéh o v o jska p ln ili svoju úlohu dôvery a nad­šen ia pre svätú vec. Pápež Pius V., tak tiež veľký ctiteí m ariánsky vyzval všetky ru žencové b ratstv á na celom sve­te , aby sa m odlili k Panne M árii za víťazstvo kresťanských v ô jsk .

Okolo poludnia padla prvá s tre la z tu reck ých lodí. Na­sta lo dunenie kanónov, až sa okolo hory triasli. Lode sa p rib ližovali k sebe. Z ru čn íc padali stre ly a dym sa valil okolo. Paluby na seb a n aráža li, n asta l bo j muža proti mu­žovi. B o j trval asi 4 hodiny. Pápež Pius V. sa modlil v Rí­m e s roztiahnutým i rukam i ako M ojžiš na púšti za víťaz­stvo k resťan sk éh o vo jsk a . N araz vidí znam enie na nebi a vo lá : „N aše vo jská zv íťazili!“ N eskoršie sa zistilo, že (u bolo v tom čase , keď boj p resta l. B ola to najväčšia námor­ná b itk a te j doby.

K resťanské v o jsk á z ísk a li 150 tu reck ých lodí, na ktorých bolo 10 000 okovam i zviazaných kresťanov, 33 000 turec­kých vojakov bolo zabitých a 10 000 za jatý ch , ostatní hľa dali svoju zách ran u v úteku. More sa červenalo od krvi a bolo p okryté m ŕtvolam i a vrakm i z rozbitých lodí. Kres­ťan sk é vo jsko s tra tilo len 15 lodí a 8000 mužov.

Na pam iatku tohto veľkého víťazstva ustanovil pápež Pius V. p re ce lú Cirkev slávnosť sv. ru ženca na deň víťaz­stva — 7. októ b ra . Na česť Panny M árie bol vložený do m odlitieb a litá n ií v la tinskom obrade epiteton „Pomocni ca k resťan ov “ .

Aj v tom to m esiaci sa k nám Panna M ária prihovára, aby sm e vzali opätovne do rú k sv. ru žen ec a zhromaždili sa okolo Je j N epoškvrneného Srd ca . Ona dostala od Boha m oc, aby nás ch rá n ila a všetkého zlého a j uchránila. Jej lá sk a a m oc je veľm i p otrebn á a j dnes v bo ji o pravý mier a pokoj v ro d in ách i na celom svete. Okrem toho je po­treb n é úprim né a d etin sk é zasväten ie Nepoškvrnenému Srd cu Panny M árie, k to rá sa v ďalšom postará o všetko. Ona bude vychovávať svo je d ietky pre spasiteľné plány V šem ohúceho Boha. Padlým synom prepožičia novú čis­totu, dá im poznať ich životné omyly a chyby, a tiež ra dosť z n av ráten ia sa k Bohu.

Ako echo a j dnes poču jm e výzvu pápeža Pia XM ktorú vo svojom testam en te n ap ísa l: „Zo všetkých modlitieb ru­žen ec je n a jk ra jš ia a n a jú č in n e jš ia m o d litb a . . . Ak chce­te , aby panoval vo v ašich dom och pokoj a mier, modlite sa sv. ru ž en ec !“

To is té odporúčal a j Pius X I.: „O tcovia a matky, ak chce­te dať svojim deťom dobrý p rík lad , zhrom aždite sa po d en n ej p rá c i s celou rodinou pred obrazom nebeskej Mat­ky a m odlite sa zbožne ru ž en ec !“ Aj Pius XII. radil každej rod ine, aby sa v rá tila k s iln e j m odlitbe svätého ruženca.

Pavol VI. p oslal zlatú ružu do Fatim y, kde pred päťde­sia tim i rokm i vyzvala Panna M ária svet modliť sa ruženec. Sám putoval do Fatim y, aby sa m odlil ruženec za pokoj a m ier ce léh o sveta. M odlitbu sv. ru ženca sa modlí celý svet. Nebuďme my poslední v te jto pobožnosti, lebo po­treb u jem e pom oc a silu , p otrebu jem e svetlo Božie, ktoré o sv äcu je každého človeka, aby sm e m ohli kráčať správ­nou cestou k prístavu zách rany a večného života. Túto m odlitbu si obľúbil a j A lexander V olta, objaviteľ elektric­kého prúdu a A ndrej Am pére, m atem atik a fyzik, ktorého o b javy v e lek tro m ag n etik e sú ep ochálne. Denne sa modlil sv. ru žen ec Leonarďo E u ler, šv a jčia rsk y matematik, vyni­k a jú c i v ob javoch m atem atiky, geom etrie a astronómie, tiež Eduard H eis, au tor atlasu hviezd viditeľných v Euró-

pe prostým okom, ďale] lek ár René Laenuec, ob javiteľ m e­tódy auskultaČnej. Dr. R ecam ier, francú zsky lek ár, slávny v celej Európe — m odlil sa denne sv. ru ženec s celou ro ­dinou. Sám preh lásil vere jn o sti: „Keď u chorého nepom á­hajú lieky a m oja skúsenosť je na konci, vtedy sa modlím ruženec a prehlasu jem všetkým , že m oje m odlitby neboli nadarmo, mám k tomu dosť dôkazov!“

Ďalej svätý ruženec sa m odlili: Slávny skladateľ [ozef Haydn, svetoznámy m aliar Führich, p rofesor p ražskej a k a ­démie, a to s celou svojou rodinou, slávny bo jovník za slo ­bodu Tyrolska O ndrej H ofer. Nám všetkým je dobre známy ako mariánsky ctiteľ s ružencom v ruke D aniel O’Connel, osloboditeľ írsk a .

Veľkosť a vznešenosť m odlitby sv. ruženca dokum ento­val svojím obrazom a j m aliar Dürer. Jeho obraz má dnes miliónovú hodnotu! Jeho dielo „Sviatok ružencový“ preho­vára stále k nám vznešenou rečou : Pri nohách Panny Má­rie s Kristom na ru kách sa tiesn i zástup v eriacich všet­kých stavov a Panna M árie kladie každému na hlavu ru ­žový veniec a m alý Ježiško M atke ochotne pom áha. Myš­lienka tohto diela je výrečná! Ruženec p atrí do rúk kaž­dého veriaceho, akéhokoľvek povolania. M ilosti te jto mod­litby sú neprehľadné a n esčitateľné. Ú techy z te jto mod­litby plynúce, potrebu je každý.

Mníchovský kard inál Július Döpfner si vyžiadal od Sv. Otca Pavla VI. ruženec pre svo jich kňazov. Pápež mu ich

dal so slovam i: „Ak m ilu jete Pannu Máriu a modlíte sa ruženec, váš kňazský život bude vždy čestn ý !“

To isté p latí a j pre nás všetkých. Ak m ilu jem e Pannu Máriu a m odlím e sa ruženec, náš život bude iste kresťan­sky prík ladný a pre m nohých aj atraktívny, čím sp lňu je­me a j slová K rista Pána: „Tak nech svieti Vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré s k u t k y . . .“ (M at. 5 ,1 6 ).

Čím je slnko zem i, tým je Panna M ária veriacim ľuďom. Slnko každý deň sv ieti na celú zem a zohrieva ju. Zasvieti do palácov i do chudobných ch atiek , ožiaru je končiare hôr, a j h lboké údolia. Aj Panna M ária ide svetom ako to slnko a rozlieva lú če sv o je j dobroty a lásky na nás všet­kých. O dstráňte slnko, zem sa ponorí do tem noty a pokryje sa večným ľadom. O dstráňte zo života Pannu M áriu-Matku a v našej duši sa usídli tem nota, úzkosť a napokon a j smrť. Boh nám Ju dal, aby nám pom áhala a k tomu Jej dal a j neobm edzenú m oc, o čom svedčí a j sv, Alfonz: Pan­na M ária je svojím príhovorom u Boha všem ohú ca!“ Túto pravdu dokum entuje a j 1600 pútnických m ariánskych m iest na celom svete.

Preto vo všetkých p otrebách te la i duše sa obracajm e vždy na Pannu M áriu, Pannu Máriu vzývajme, Pannu Má­riu počúvajm e a Ona sa nám stan e Hviezdou života a is­tým znam ením našej večnej spásy, lebo „pravý ctiteľ m a­riánsky nikdy n ezahynie!“ (Sv. A lfonz).

M. ĎURKÁN

Naše hrobyDňa 6. jú la 1979 v Kom árne po k rá tk e j chorobe, odo­

vzdaný do vôle Božej, v 71. roku života, zaopatrený sv. sviatosťami odovzdal svoju šľachetnú dušu svojm u Stvori­teľovi vdp. prof.

u . JURAJ B O B Á K

gr. kat. duchovný, t. kanonik a lek to r gr.-kal. cirk . spevu na CMBF v B ratislave pre gr.-kat. bohoslovcov.

V Pánu zosnulý o. Ju ra j Bobák narodil sa 10. m ája 1908 vo Vislove. Ordinovaný bol 19. aug. 1937 a m enovaný za kaplána do Košíc, potom do R uskej Novej Vsi a Sabinova.12. aug. 1940 bol m enovaný ako diplomovaný profesor (od r. 1938) ruštiny a dejín , riaditeľom U čiteľskej akadém ie a súčasne konz. radcom . Riaditeľom akadém ie bol do roku 1945 a potom bol profesorom na Priem yselnej škole v Pre- šove. Za posledných 7 rokov bol lektorom gr.-kat. cirk . spevu na CMBF v B ratislave pre gr.-kat. bohoslovcov.

S drahým zosnulým sm e sa rozlú čili 12. jú la 1979 o 13.15 hodine na cin toríne v Slávičom údolí v B ratislave. Sm ú­točné pohrebné obrady vykonal vysokodôstojný o. ordinár Ján Hirka, pápežský p re lá t, apoštolský ad m inistrátor gr. kat. prešovskej diecézy za asisten cie kňazstva a bohoslov­cov a ú časti príbuzných a v eriacich . V ysokodôstojný o„ o r­dinár vo sv o je j kázni predstavil nám všetkým zosnulého ako príkladného kňaza m im oriadnych kvalít.

Vdp. o. Jozef Haľko, správca fary, t. kanonik, predniesol em ociálnu rozlúčkovú kázeň.

Vdp. o. rek tor CMBF F élix Petrovič vo svojom úprimnom príhovore vysoko hodnotil 7-ročnú neúnavnú prácu v Pá­nu zosnulého v odbornej výchove bohoslovcov v speve vých. obradu.

Podľa tu n ajších zvyklostí koncelebrovaná sv. L iturgia ko_ nala sa o 18.30 hod.

VíCNAJA PAMJAŤ, BLAŽENNYJ POKOJ!o. Jozef HAĽKO

(Pokračovanie zo str. 10.]

stve pravdy silou duše (sa tjá g ra h a ), podľa ktorého každý, kto má vnútor­nú pravdu, je neporaziteľný a nepo­trebuje používať násilie . Boli mu blízke názory Leva N ikolajeviča Tol- stého a inšpirovali ho m ystické prv­ky indického náboženského m ysle­nia. Proti nespravodlivém u postupu juhoafrických úradov voči ju h o a fric­kým Indom h lásal pasívny odpor. Po vari dvadsaťročnom neúnavnom boji napokon zožal úspechy svo je j práce: krátko pred prvou svetovou vojnou bola zrušená väčšina nespravodli­

vých zákonov nam ierených p ro ti je ­ho kra janom v ju žn ej A frike. Tak sa sta l známym ako úspešný p olitik , a keď sa v rátil d^ Indie, sta l s i do če la protik oion ia listick éh o frontu . Začal h lásať odpor proti britském u útlaku odm ietaním spolupráce s k o lo n iá l­nou vládou. Vyzýval svoijch stúpen­cov, aby nedodržiavali nespravodlivé zákony, aby odm ietali všetky služby vlády, úradov a súdov, ako a j všetky v ere jn é funkcie, aby odvolali deti zo škôl, aby bo jkotovali zahraničný to­var a aby sa vo výrobe lá to k v rátili k dom ácim krosnám .

Pre svoj neohrozený postoj ku ko­

lo n iá ln e j m oci z ískal Gándhí ce lon á­rodnú autoritu . S ta l sa vodcom In­dického národného kongresu, vedú­ce j p o litick e j strany v Indii, ktorá uplatňovala požiadavku v lastnej v lá­dy, a keď A ngličania ostávali k ich požiadavkám naď alej h lu chí, žiadala a spom enutým i masovými akciam i si vynucovala zriadenie zákonodarného zhrom aždenia a úplnú nezávislosť. A Gándhí bol je j hlavným tlm očníkom a vyjednávačom . V iack rát bol a j väz­nený, no naostatok si vynútil p re­pustenie len vyhlásením hladovky až po smrť.

Pravda, keď pri aktivizovaní más linutie prerastalo v revolučné akcie, Gándhí kampaň pribrzdil alebu aj prerušil, aby neprekročila medze ne­násilného odporu, ktorý neprestal hlásať a uplatňovať.

Gándhí sa staral aj o problémy in­dického roľníctva, ba a j sám sa istý Čas zaoberal poľnohospodárstvom a venoval sa i pradeniu na kolovrate. Dočasne sa utiahol z verejného po­litického života a až na začiatku druhej svetovej vojny znova prevzal vedenie kongresovej strany. Cieľ, za ktorý toľko pracoval a trpel, bolo mu dopriate sa dožiť. India dosiahla 15. augusta 1947 nezávislosť, a le za ce­nu rozdelenia krajiny podľa nábo­ženského hľadiska na Hindustan (In ­diu) a moslimský Pakistan. No zane­dlho potom, 30. januára 1948, tento veľký hlásateľ nenásilnosti a rozhod­ný odporca kastovníctva a rasovej a náboženskej neznášanlivosti stal sa v Čase hindsko-moslimských masa­kier obeťou násilníka-fanatika. (čk)

Z októbrových výročíV októbri r. 1944 — pred 35 rokmi

bol oslobodený Užhorod, hlavné mes­to Zakarpatskej Ukrajiny, a vyše 60 našich obcí, medzi nimi Svidník a Stropkov.

1. októbra r. 1404 — pred 575 rok­mi — umrel pápež BONIFÁC IX., vi. m. Pietro Tomacelli (pápežom od r. 1389).

— — r. 1B84 — pred 295 rokmi — umrel PIERRE CORNEILLE, francúz­sky dramatik (komédia Luhár, tragi­komédia Cid, tragédia Horácius, Čin­ná, Niceméde), predchodca }. B. Mo-

» liéra (nar. r. 1606).— — r. 1869 — pred 110 rokmi —

2 začalo sa vyučovanie na slovenskom | gymnáziu v Kláštore pod Znievom. j — — r- 1884 — pred 95 rokmi —_f bolo prvé predstavenie v bratislav- \ sko Mestskom divadle.• — — r. 1900 — pred 79 rokmi —

v dnešnej, budove Univerzitnej kniž-I nice otvorili verejnú knižnicu mesta í; Bratislavy.

2. októbra r. 1869 — pred 110 rok- j mi — sa narodil MAHÁTMA GÄNDHÍ, í vodca národnooslobodzovacieho lunu-i tia indického ľudu, filozof a miero- \ vý pracovník (zavraždený r. 1948). í — — r. 1909 — pred 70 rokmi —- vo Vyšnom Kubíne sa narodila MAR- < GITA FIGUtl, spisovateľka, (novely:\ Pokušenie, Horali, Zuzana; povesť Tri : gaštanové kone; romány Babylon, ̂ Mladosť).j — — r. 1904 — pred 75 rokmi —l,sa narodil. GRAHAM GREEN, anglic­

ký spisovateľ, satirik (cestopisy Ces- be£ máp, Cesty bez zákona; romá-

,fly ;rMeop. 'skutku, Jadro veci. Tichý AiperiČaj^ _Náš člov.ek. v Hayane).. 3. októbra r. 1834 —■ pred 135 rok-

m,i — .sa, narodil Šeský hudobný skla. jj^ ateT ^ . pedagóg-. VILÉM BLODEK, au-

- . i __ _

tor chrámových skladieb a opery V studni ( umrel r. 1874).

— — r. 1944 — pred 35 rokmi — Slovenská národná rada iki svojom historickom zasadaní v Banskej Bys­trici vyhlásila, že nová Českosloven­ská republika bude ľudovodemokra­tickým štátom.

4. októbra r. 15G9 - pred 410 rok­mi — umrel MIKOLAJ RE] Z MAG-I.OWín, renesančný spisovateľ, zakla­dateľ poľského písomníctva (nar. r. 1505).

— — r. 1669 — pred 310 rokmi — umrel REMBRANDT VAN RIJN, na j­väčší holandský m aliar (nar. r. 1606).

— — r. 1669 — pred 310 rokmi — v Prešove v gymnáziu predviedli pr­vé divadelné predstavenie v našej reči.

— — r. 1704 — pred 275 rokmi — sa narodil v Bratislave JÁN ANDREJ SEGNER, lekár, fyzik, vynálezca (Seg- nerovo koleso — princíp reaktívnych turbín); umrel r. 1777.

— — r. 1919 — pred 60 rokmi — mesto Prešporok oficiálne premeno­vali na Bratislavu.

— — r. 1934 — pred 45 rokmi — umrel v Bardejove významný gr.-kat. kňaz-miestny farár o. EMANUEL BI- HARY, pápežský preláta, kanonik (nar. r. 1854).

— — r. 1969 — pred 10 rokmi — otvorili a verejnosti sprístupnili Duk­lianske múzeum.

5. októbra r. 1864 — pred 115 rok­mi — v Dolnej Strehovej (okr. Lu­čenec) umrel IMRE MADÄCH, ma­ďarský básnik, dramatik a publicis­ta (drámy Mojžiš, Tragédia človeka (1860) — preložená do 90 jazykov); nar. r. 1823 v D. Strehovej.

— — r 1864 — pred 115 rokmi — sa narodil LOUIS JEAN LUMIÉRE, Francúz, spoluzakladateľ modernej kinem atografie (umrel r. 1948).

— — r. 1919 — pred 60 rokmi — sa narodil VOJTECH ZAMAROVSKÝ, spisovateľ (Objavenie Tróje, Za ta­jomstvom ríše Chetitov, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Za siedmi­mi divmi sveta a i.).

6. októbra r. 1944 — pred 35 rok­mi — v boji. o Dukliansky priesmyk vstúpili ako prví na pôdu oslobode­nej vlasti vojaci 2. práporu 1. čs. bri­gády 1. československého armádne­ho zboru v ZSSR ■>- ako zložka 38. armády 1.ukrajinského frontu — Deň československej armády.

7. októbra r. 1849 — pred 130 rok­mi — umrel EDGAR ALLAN POE, americký básnik -a spisovateľ, m aj­ster k rá tk e j. prózy i literárny kritik (básne Havran, Zvony, Havran a iné poviedky; prózy: Zlatý chrobák, Do­brodružstvá A. G. Pyma, Vraždy v ulici Morgue); nar. r. 1809.

— — r. 1869 — pred 110 rokmi — v Kulpíne (v Juhoslávii) sa narodil architekt MICHAL MILAN HARMINC,

p ro jektant viacerých slovenskýcii kostolov.

8. októbra r. 1694 — prml 285 rok­mi — v Holíči sa narodil IMRICH TOLVAY, rektor Pázmánea vo Viedni, riaditeľ univerzitnej tlačiarne v Tr­nave, náboženský spisovateľ (umrel r. 1775).

— — r. 1864 — pred 115 rokmi - sa narodil BRANISLAV NUŠlC, srb­ský spisovateľ a významný drama­tik (Podozrivý človek, Trúchliaci po­zostalí; hist. rom án Obecné dieťa ai.) ; um rel r. 1938.

— — r. 1914 — pred 65 rokmi - sa narodil ĽUDOVÍT KUKORELLI, ma. jo r in m em oriam , hrdina SNP, veliteľ1. partizánskej brigády Čapajev (pa­dol r. 1944).

9. októbra r. 1904 — pred 75 rak­mi — v K am enici— Podolskom sa na­rodil MYKOLA BAŽAN, básnik, jeden zo zakladateľov ukrajinskej soviet­skej poézie.

11. októbra r. 1834 — prúd 145 rokm i — v M ukačeve umrel KRIS- TIÄN LAURENČÍK, kňaz-misionár v Sedm ohradsku, prírodovedec a od­borný spisovateľ, rodák z Jelšavy.

— — r. 1914 — pred 65 rokmi - sa narodila MÁRIA MEDVECKÁ, ma­liarka.

13. októbra r. 1924 — -pred 55 rok- mi — um rel ANATOL FRANCE, fran-j cúzsky rea listick ý spisovateľ (romá-4 ny: H istória našich dní, Thaís, Ostrov. tučniakov, Vzbura anjelov a i.): nar.| r. 1844. i

15. októbra r. 1564 — pred 415 rokm i — um rel dr. ANDREJ VESA- LIUS, belgický lekár, zakladateľ mo­d ernej anatóm ie (nar. r. 1514).

— — r. 1814 — pred 165 rokmi - sa narodil MICHAL JURJEVIČ LER-j MONTOV, rom antický ruský básnik, k ritik feudalizm u (um rel r. 1841).

— — r. 1834 — pred 145 rokmi - silné zem etrasen ie v Košiciach po­škodilo o. i. a j dóm sv. Alžbety.

16. októbra r. 1978 — pred rokom— sta l sa pápežom JÁN PAVOL VI.j vl. m. K arol W ojtyla, metropolita kra-̂ konský. |

17. októbra r. 1849 — pred 130 rokm i — um rel FREDERYK CHOPIN, n a jväčší poľský hudobný skladateľ (n ar. r. 1810).

20. októbra r 1874 — pred 105 rok-i mi — sa narodil KONŠTANTÍN IVAN PARHON, rumunský biológ, spoluza­kladateľ endokrinológie.

24. októbra — Deň Organizácie Spo jených národov.

27. októbra r. 1978 — pred rokom— um rel dr. EMIL KORBA, dlhoroč­ný šéfred ak to r Slova i Blahovistnika a v r. 1976—78 aj Katolíckych novín.

28. októbra r. 1918 — Vyhlásenie sam ostatnosti ČSR.

— — r. 1945 — Deň znárodnenia.— — r. 1968 — Schválenie zákona

o československej federácii. (ž)

>>|i I :

*' i iíj :

S L O V O — m esačník gréckokatolíkov v ČSSR. V y d á v a Spolok sv. Vojtecha Trnava v Cirkevnom naklada- dateľstve Bratislava. Š é f r e d a k t o r : Štefan Pagp. Redakcia. 04001 Košice* Bajkalská 26/111/18 č. t 68694, A d m i n i s t r á c i a 89021 Bratislava, Kapitulská 9. C. t. 331 717 a 3 3 3 Q5jB.P o v o l e n é SÚTI 15/9 zo dňa 27. XII. 1972. T 1 a č i a Duklianske tľaCiarfíe, n. p.t Prešov. Uzávierka časopisu je 2 m esiace pred vydaním čísla. Neobjednané rukopisy nevraciame a nehonorujeme. Redakcia si vyhradzuje ptôvo úpravy rukopisu podlá posudku redakčného krúžku* R o z š i r u j e PNS. Ústredná expedícia a dovoz tla­če 884 19 Bratislava, Gottwaldovo nám. 48/VII. Celoročné predplatné 24 Kčs. Cena Jednotlivého výtlačku 2 Kčs— Indexové číslo 49618.