Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre

Fakulta ekonomiky a manažmentu

Katedra financií

Projekt odborného vzdelávania 160TT0901286

Finančný manažment v trvalo-udržateľnom poľnohospodárstve a v rozvoji vidieka

Študijný materiál

Spolufinancované ES

Nitra, 2011

Európsky poľnohospodársky.fond pre rozvoj vidieka:

Európa investujúca do vidieckych oblastí Spolufinancované ES

Názov: Finančný manažment v trvalo-udržateľnom poľnohospodárstve

a v rozvoji vidieka

Moduly spracovali:

Modul 1 doc. Ing. Peter Serenčéš, PhD.

Modul 2 doc. Ing. Jozef Bojňanský, PhD, Ing. Alexander Šebo, PhD.

Modul 3 Ing. Radovan Savov, PhD.

Modul 4 Ing. Marián Tóth, PhD.

Modul 5 doc. Ing. Peter Serenčéš, PhD, Ing. Zuzana Čierna, PhD, Ing. Tomáš Rábek, PhD.

Lektorovali:

prof. Ing. Jozef Hudák, PhD,.

prof. Ing. František Kuzma, PhD.

Recenzovaná publikácia, nepredajné

Financované prostredníctvom Programu rozvoja vidieka SR 2007-2013 z prostriedkov

Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka

Prvé vydanie, 2011, Katedra financií, Fakulta ekonomiky a manažmentu, Slovenská

poľnohospodárska univerzita v Nitre

Vytlačil: Garmond Nitra

Počet kusov: 90

ISBN: 978-80-89148-68-4

Obsah

Úvod 1

Modul 1 Trvalo udržateľný rozvoj a rastový potenciál 2

poľnohospodárstva

1.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov 2

1. 2 Legislatíva, podnikateľské prostredie a základné aspekty a pojmy 7

udržateľného rozvoja poľnohospodárstva a vidieka.

1.3 Teoretické východiská finančného manažmentu udržateľného rozvoja

poľnohospodárstva a vidieka 21

1.4 Analýza súčasného stavu v poľnohospodárstve, vo vidieckom priestore

a identifikácia problémov 26

1.5. Návrh na riešenie problémov udržateľného poľnohospodárstva

s prepojením teórie a praxe 31

1.6 Zhrnutie 33

Modul 2 Podnikové financie 34

2.1 Financovanie podniku v podmienkach trhovej ekonomiky 34

2.1.1 Cieľ 34

2.1.2 Legislatíva 34

2.1.3 Teoretický základ k danej problematike 35

2.1.4 Analýza spôsobov financovania podniku 36

2.1.4.1 Vlastné financovanie z externých zdrojov 37

2.1.4.2 Získavanie vlastného kapitálu z interných zdrojov 41

2.1.4.3 Získavanie finančných zdrojov úverovou formou 44

2.1.5 Návrh možných riešení 54

2.1.6 Zhrnutie 56

2.2 Problematika vplyvu daňovej sústavy na činnosť poľnohospodárskych

podnikov 57

2.2.1 Definovanie cieľa 57

2.2.2 Legislatívny rámec a teoretický základ 58

2.2.3 Analýza celkového vplyvu daní a odvodov do poistných

fondov 59

2.2.4 Analýza vplyvu priamych daní 64

2.2.5 Analýza vplyvu nepriamych daní 69

2.2.6 Zhrnutie 74

Modul 3 Podnikový manažment 75

3.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov 75

3. 2 Legislatívny rámec dotýkajúci sa danej oblasti 76

3. 3 Teoretický základ k danej problematike 79

3.3.1 Proces manažmentu 79

3. 3. 2 Analýza 82

3. 3. 3 Plánovanie 84

3.3.4 Organizovanie 86

3.3.5 Vedenie ľudí 91

3.3.6 Kontrola 94

3. 4 Vybrané problémy manažmentu v poľnohospodárskych podnikoch

a návrh možných riešení 96

3. 4. 1 Problém analyzovania prostredia 96

3. 4. 2 Problém stanovenia výrobnej štruktúry 98

3. 4. 3 Nízka zamestnanosť v poľnohospodárstve a nízke mzdy 102

3. 5 Zhrnutie 107

Modul 4 Riziko v poľnohospodárstve 109

4.1 Cieľ a zhrnutie modulu Riziko v poľnohospodárstve 109

4.2 Legislatívny rámec v oblasti rizika 110

4.3. Podnikateľské riziko 110

4.4 História a súčasný vývoj poistenia v poľnohospodárstve 123

4.5 Návrh možných riešení rizikovosti v poľnohospodárstve 143

Modul 5 Finančný manažment 146

5.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov 146

5.2 Legislatívny rámec dotýkajúci sa danej problematiky 147

5.3 Teoretický základ k danej problematike 147

5.3.1 Obsah, činnosti a úlohy finančného manažmentu 147

5.4 Analýza súčasného stavu v danej oblasti, identifikácia

najzávažnejších problémov resp. hrozieb 150

5.4.1 Finančné vzťahy a vývoj finančných kategórií 150

5.4.2 Posúdenie štruktúry a vývoja výsledku hospodárenia 150

5.4.3 Aktuálne problémy financovania poľnohospodárstva 155

5.5 Návrh možných riešení – prepojenie teórie a praxe 157

5.5.1 Finančný kapitál ako predpoklad trvalo udržateľného rozvoja

Poľnohospodárstva 157

5.5.2 Optimalizácia kapitálovej štruktúry podniku 161

5.5.3 Teoretické školy a ich praktické modifikácie 162

5.5.4 Faktory pôsobiace na optimálnu kapitálovú štruktúru 166

5.5.5 Finančná stratégia poľnohospodárskeho podniku a podpora

poľnohospodárstva z verejných zdrojov 166

5.5.6 Priame podpory podľa pôdohospodárskej platobnej agentúry

pre rok 2011 169

5.5.7 Finančné deriváty 174

5.6 Zhrnutie 180

Záver 188

Zoznam použitej literatúry 189

1

Úvod

Predložená publikácia je študijným materiálom určeným pre účastníkov vzdelávacej

a informačnej aktivity „Finančný manažment v trvalo-udržateľnom poľnohospodárstve

a v rozvoji vidieka“ (kód projektu 160TT0901286). Vzdelávanie sa realizuje v rámci

Programu rozvoja vidieka SR 2007-2013 v súlade s opatrením „1.6 Odborné vzdelávanie

a informačné aktivity“.

Cieľom projektu, vo forme vzdelávacej aktivity, je zvýšiť kvalifikáciu v oblasti

financií a finančného manažmentu, riadenia rizika a Spoločnej poľnohospodárskej politiky

Európskej únie. Cieľovou skupinou vzdelávacej aktivity je vrcholový a stredný manažment

poľnohospodárskych prvovýrobcov a spracovateľov poľnohospodárskych komodít a služieb

pre poľnohospodárstvo.

Špecifické ciele:

• Rozšíriť vedomostí v oblasti Spoločnej poľnohospodárskej politiky.

• Zlepšenie vedomostnej úrovne, zručností a kompetencií v oblasti podnikových

financií, riadenie rizika, podnikového a finančného manažmentu.

• Úspešné finančné riadenie podnikateľského subjektu v kontexte trvalo-udržateľného

poľnohospodárstva a rozvoja vidieka s cieľom udržania a rastu zamestnanosti.

V rámci jednotlivých tematických celkov je kladený dôraz nielen na nové teoretické

poznatky, ale predovšetkým na ich praktickú aplikáciu v podnikovom manažmente.

Obsahová stránka predloženej publikácie podporuje diverzifikáciu poľnohospodárskych

činností, čím prispieva k dosahovaniu trvalej konkurencieschopnosti podnikov agrorezortu,

a tak aj k vytváraniu pracovných príležitostí na vidieku. Je rozčlenená na 5 častí, ktoré

korešpondujú s modulmi vzdelávania:

• Trvalo udržateľný rozvoj a rastový potenciál poľnohospodárstva • Podnikové financie • Podnikový manažment • Riziko v poľnohospodárstve • Finančný manažment

V nadväznosti a v súvislosti s rastúcimi zmenami, ku ktorým aktuálne dochádza na svetovom

agrárnom trhu a v agrárnej politike Európskej únie je predložený text príspevkom

k smerovaniu podnikateľov na pôde k znalostnej ekonomike a udržateľnému rozvoju života

na vidieku.

2

Modul 1 Trvalo udržateľný rozvoj a rastový potenciál

poľnohospodárstva

1.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov

Myšlienka Otakara A. Fundu v predslove knižky „Ohrozená kultúra“, že v jednom steble

trstiny, ktorá sa chveje nad hladinou, je viac múdrosti a viac pravdy než vo všetkých

filozofických, teologických, etických, prírodovedných i umeleckých knihách, ktoré boli kedy

napísané predstavuje vstupnú bránu do riešenia problematiky udržateľnosti života, ktorá je

obsahom tejto kapitoly.

Pri skúmaní udržateľného rozvoja – udržateľnosti života metodologický postup bude

zameraný na analýzy predchádzajúceho obdobia, hľadanie príčinných súvislostí daného

vývoja a formulovanie alternatív budúceho smerovania spoločnosti a poľnohospodárstva. Pri

tejto analýze sa budeme koncentrovať na plnenie obsahu definície ekonómie podľa

anglického ekonóma Lionela Robbinsa (uvedené Lisý, S. a kol.) „Ekonómia je veda o voľbe,

t.j. o tom, ako spoločnosť využíva vzácne zdroje, ktoré môžu mať alternatívne použitie, na

výrobu užitočných tovarov a služieb a ako ich rozdeľuje medzi rozličné skupiny

obyvateľstva“.

Dnešná ekologická kríza nie je tradičnou spoločenskou krízou ekonomickou, politickou či

morálnou. Nie je zlyhaním svetovej technickej civilizácie, pretože jej systém evidentne

prosperuje. Nie je krízou jej riadenia, pretože ako celok ju nikto neriadi. Globálna ekologická

kríza je dosiaľ neznámym typom krízy evolučného úspechu protiprírodnej kultúry. Vznikla jej

nárazom na medzu absorpčnej kapacity Zeme, na prekážku, ktorú bez zásadnej vnútornej

premeny nemôžeme prekonať (Šmajs, J.).

Potvrdením uvedených faktov je dokument (Šikula, M. a kol.), v ktorom sa konštatuje, že

zintenzívňujúce sa pokračovanie industriálneho modelu exploatácie prírodných zdrojov Zeme

spôsobilo, že v priebehu uplynulých dekád sa vyprofiloval nanajvýš varovný globálny

megatrend životného prostredia. Vychádza sa pritom z ukazovateľa ekologickej stopy, ktorý

porovnáva spotrebu a dostupnosť prírodných zdrojov a energií. V priebehu štyroch dekád

došlo k zásadnému zvratu vo vývoji priemernej ekologickej stopy na obyvateľa Zeme, ktorá

3

na prelome 80. a 90. rokov začala rastúcim spôsobom prevyšovať biokapacitu Zeme na

jedného obyvateľa.

Globálna úroveň výroby a spotreby už o viac ako 25% prekračuje biokapacitu Zeme. Hrozivý

stav a vývoj v jednotlivých komponentoch životného prostredia, počnúc rýchlosťou erózie

pôdy, likvidácie lesov, znečisťovania vody a ovzdušia, narastania toxických odpadov, strát

v rybolove a pod., sa začína nebezpečne kombinovať so stále zjavnejšími dôsledkami

globálneho otepľovania a klimatických zmien.

Globálny vývoj populácie sa dlhodobo vyznačuje exponenciálnym nárastom, keď od

začiatku 20. storočia sa počet obyvateľov našej planéty zvýšil z 1.6 miliardy na vyše 6 miliárd

v súčasnosti a do roku 2030 by sa mal zvýšiť na 9 miliárd. V dôsledku toho sa analogicky

zvyšuje tlak na produkciu potravín, na ťažbu surovín, budovanie infraštruktúry atď. Súbeh

týchto trendov navodzuje problém, kto bude ľudstvo živiť, ako zvládnuť obrovskú

nerovnováhu medzi populačným vývojom a zdrojmi, ako bez väčších konfliktov zmierniť

riziká živelných migračných pohybov. Zvlášť vypuklým problémom je nedostatok vody,

ktorým trpí 40% populácie sveta a v roku 2030 to už hrozí viac než polovici svetovej

populácie. Výrazne sa vyhrocuje problém rastúcej spotreby energie, najmä pod vplyvom Číny

a Indie, s ďalekosiahlymi dopadmi na znečisťovanie životného prostredia.

Globalizácia v jej doterajšej podobe v dôsledku uvedených rozporov vyhrocuje rozdelenie

sveta na jadro, perifériu a marginalizované oblasti. Pozície jednotlivých krajín resp.

zoskupení sa menia nielen v rámci jadra a periférie, ale aj extrémnym narastaním zaostávania

marginalizovaných oblastí.

Ľudstvo stojí pred existenčnou výzvou zmeniť doterajší model, v ktorom pätina

obyvateľov sveta spotrebúva 90% jeho prírodných zdrojov tak, aby ich využívanie bolo nielen

rovnomernejšie, ale zároveň aby sa aj na únosnú úroveň znížila globálna exploatácia

neobnoviteľných zdrojov. Východiskom môže byť len zásadné preorientovanie tvorivého

výskumného a solidárneho potenciálu ľudstva, ktoré premení riešenie problému na faktor

rastu a udržateľnosti globálneho rozvoja civilizácie.

Osudovou prioritou ľudstva sa stáva ako to priliehavo hodnotia viacerí autori (Šmajs,

Pekník, Šikula ) kvalita a udržateľnosť života. Jej charakteristické rysy sú:

- globálne aspekty, ktoré sú spoločné všetkým národom

- špecifické poňatie v závislosti od rozvoja národov, prírodných podmienok, kultúrnych,

historických a náboženských rozdielov.

4

Pritom globálna premena zo súčasného neudržateľného rozvoja k udržateľnému rozvoju je

podmienená spolupôsobením troch determinantov:

- vytvorenie adekvátnej formy globálneho vládnutia,

- obroda morálnych a duchovných hodnôt globálnej spoločnosti a spôsob ich praktického

uplatňovania

- faktor času a jeho zrýchľujúce sa plynutie.

Kvalita a udržateľnosť rozvoja spoločnosti zahŕňa bezpečnostnú, sociálnu, ekonomickú

a enviromentálnu dimenziu, pričom trvalú udržateľnosť spoločenského rozvoja sa môže

zabezpečiť len ich vzájomnou previazanosťou a podmienenosťou.

Tieto aspekty udržateľného rozvoja sa cez prelínanie viacerých funkčných kritérií rôzneho

poradia pomeru uplatňujú v jednotlivých sektoroch ako sú zdravé a bezpečné životné

prostredie, energetika, poľnohospodárstvo a vidiek, dopravná a informačno-komunikačná

infraštruktúra, infraštruktúra starostlivosti o človeka a vzdelávanie.

Hlavný prínos ekonómie k teórii trvalo udržateľného rozvoja sa očakáva a mal by byť

založený na predpoklade, že rozvoj nereprezentuje len vytvorenie bohatstva a prosperity pre

väčšinu obyvateľstva planéty, ale aj zachovanie zdrojov a ich spravodlivú distribúciu medzi

generáciami ľudskej populácie.

Vzhľadom na tento predpoklad:

• spoločnosť a ekonomiky musia rešpektovať životný cyklus a únosnosť ekosystémov

a musia si byť vedomé všetkých dôsledkov ekonomických aktivít na nerovnú distribúciu

a plýtvanie potenciálom obyvateľov planéty,

• rozpoznávať nebezpečenstvo negatívnych vplyvov, neexistencia komplexného vedeckého

dôkazu nesmie byť dôvodom pre odklad opatrení na ochranu životného prostredia,

• reformovať spoločenský systém v záujme udržiavania rovnováhy pri tvorbe a rozdeľovaní

bohatstva aj v prípade stresovej situácie spôsobenej nedostatkom prírodných zdrojov.

(kontrola a regulácia finančných a komoditných trhov na celoplanetárnej úrovni)

• vytvorenie ekonomických nástrojov podporujúcich využitie prírodných zdrojov vo

vzájomnej podmienenosti tvorby verejných statkov a výroby potravín a priemyselných

surovín v súlade s udržateľnosťou ekonomického rozvoja.

5

Koncepcia trvalo udržateľného rozvoja je alternatívnou koncepciou rozvoja spoločnosti,

ktorá má umožniť ďalší súčasný i budúci rozvoj jedinca, spoločnosti a civilizácie bez toho

aby sa ohrozila súčasná i budúca existencia človeka na Zemi. Súčasný industriálny model

rozvoja ľudskej civilizácie sa stáva čoraz viac neudržateľným, podkopáva samotné základy

tejto civilizácie a v súčasnej dobe ohrozuje nielen budúcu ale aj súčasnú existenciu človeka na

Zemi. Preto sa stále intenzívnejšie hľadajú cesty presmerovania súčasnej ľudskej civilizácie

v smere opustenia modelu industriálneho rozvoja spoločnosti založenom na kvantitatívnom

raste na model udržateľného rozvoja spoločnosti.

Koncept trvalo udržateľného rozvoja hovorí o spôsobe ekonomického rastu, ktorý pokrýva

potreby spoločnosti napĺňaním obsahu kvality života človeka v krátkodobom, strednodobom,

no najmä dlhodobom horizonte.

Koncept stojí na predpoklade, že rozvoj musí napĺňať dnešné potreby bez toho, aby boli

ohrozené možnosti pokračujúceho rozvoja pre ďalšie generácie ľudí (napríklad vyčerpaním

neobnoviteľných zdrojov bez nájdenia alternatív, zničením ekosystémov a pod.)

Kvalita života jednotlivca zahŕňa širokú problematiku a preto aj pracovné definície kvality

života niektorých autorov (R.A. Cummins a J. Cahill) sa odlišujú a doteraz nie je všeobecne

sformulovaný prijateľný teoretický model. Existujú však spoločné znaky, predovšetkým:

- kvalita života je podstate multidimenzionálna a zahŕňa určitý počet životných oblastí;

- komplexné definície subjektívnej kvality života obsahujú objektívne i subjektívne oblasti;

- v rámci subjektívnej oblasti ľudia pripisujú rôzne úrovne dôležitosti jednotlivým

oblastiam;

- kvalita života je kulturálne definovaná, najmä jej objektívne normy,

- konštrukt kvality života sa musí rovnako aplikovať u všetkých ľudí za akýchkoľvek

okolností;

- meranie kvality života sa musí sústrediť na celostnosť života, ktorý jednotlivec prežíva.

Z výskumov autorov vyplynul aj trojstupňový model faktorov ovplyvňujúcich subjektívnu

kvalitu života:

– osobnostné faktory,

– poznávacie faktory,

– socio-enviromentálne faktory.

6

V poslednom období je možné zaznamenať pozitívny vývoj ekonomických teórií, a ktorý

posilňuje význam životného prostredia a snaží sa merať negatívne vplyvy ľudských aktivít.

Tento vývoj sa vyznačuje napríklad:

• posunom chápania rozvoja ako rastu charakterizovaného ekonomickými indikátormi

a bohatstvom k rozvoju chápanému ako široký koncept zahŕňajúci ekonomický, sociálny

a environmentálny aspekt prosperity,

• prehodnotením konvenčného prístupu z pohľadu ekonomickej teórie, ktorá zohľadňuje tri

základné faktory produkcie a to pôdu, prácu a kapitál s ich precíznejším vymedzením

a charakteristikami a to predpokladom, že všetky tri faktory sú kapitálom a to prírodným,

ľudským a vytvoreným človekom. Za kapitál možno považovať statky schopné generovať

príjem avšak v súlade s princípmi udržateľného rozvoja spoločnosti a kvality života

jednotlivca,

• Pôsobením na zmenu paradigmi ekonomického myslenia, že prírodné zdroje sú

nelimitované a človekom vytvorený kapitál je limitujúcim zdrojom ekonomického rastu

spoločnosti a jej nahradením v teórii i v praxi pravidlom, že prírodný kapitál je hlavným

limitujúcim faktorom udržateľného rozvoja vo vzťahu k jeho vyčerpávaniu,

• Prehodnotením poľnohospodárskych politík a politík výroby potravín v súlade

s enviromentálnymi a ekologickými limitmi.

Vývoj vo svetovej ekonomike prebieha pri vzájomnej podmienenosti znalostnej

ekonomiky a globalizácie ekonomických štruktúr a procesov. Intenzívnejšie prenikanie

výsledkov vedy do výroby a služieb a intelektualizácia rôznych aspektov fungovania

ekonomiky mení štruktúru faktorov tvorby novovytvorenej hodnoty. Klesá podiel hmotných

zložiek kapitálu (dlhodobý hmotný majetok, zásoby) a manuálnej práce a významne sa

zvyšuje na tvorbe hodnôt podiel znalostí a sofistikovanej práce. Prudký rast technologických

a inovačných aktivít v súbehu s liberalizačným a deregulačným procesom vytvárali priestor

pre rozvoj hospodárskych činností v rámci celého sveta. Do procesu globalizácie sú s rôznymi

dôsledkami vťahované ekonomiky vo všetkých krajinách, pričom sa tieto tendencie rôzne

prejavujú regionálne a podľa jednotlivých odvetví činnosti. Kvalitatívne nový technologický

spôsob výroby, výmeny a toku informácií podmieňuje tvorbu flexibilných, sieťových

a virtuálnych podnikateľských štruktúr, ktoré zmenšujú priestor štátov na regulačné pôsobenie

a usmerňovanie ekonomických, sociálnych a ďalších spoločenských procesov na ich území.

Prejavom týchto aspektov globalizácie s rôznou intenzitou a dopadom na rozvoj regiónov,

vidieckych oblastí a odvetvie poľnohospodárstva je:

7

• globálny spoločenský systém narazil na mantinely Zeme, na svoje limity a tvoria sa nové

modely ekonomického a podnikateľského správania spojené so zmenou postavenie

človeka v ekonomickom systéme;

• vytvára sa informačná spoločnosť založená na vzdelávaní, vede a výskume, pričom

hospodárska politika štátov je orientovaná na mobilizáciu a kultiváciu kvalifikovaného

ľudského potenciálu;

• globalizácia finančných trhov bez vzniku adekvátnej reakcie, ako je vznik kontrolných

a regulačných opatrení na globálnej úrovni, presúva príjmy od práce ku kapitálu pri

vzniku nadmerných výrobných kapacít a nedostatočnom dopyte, čo prináša riziká

finančných turbulencií a kríz. Zlyhávanie trhu a oceňovania sa prejavuje

v nerovnomernom prístupe k rozvoju globálnych verejných statkov a externalít.

Záverom tejto podkapitoly môžeme konštatovať, že medzi obsahom definície „Ekonómie“

a realitou vývoja sú evidované disproporcie rôznej intenzity a pri ich identifikácii sa opierame

o názor a konštatovanie W. Edwardsa Deminga (uvedené A.J. Olenick): - podcenenie

všetkých poučiek o dlhodobom plánovaní a marketingu zameraného na zákazníka

- krátkodobé zisky nie sú spoľahlivým ukazovateľom efektívnosti riadenia (nedostatočná

údržba sociálna oblasť a bezpečnosť pri práci, rozvoj vedy, ochrana životného prostredia.

- dividendy a papierové zisky neprispievajú k hmotnému zabezpečeniu ľudí nikde na svete

a ani nezlepšia konkurencieschopnosť podniku alebo odvetvia.

- nedôsledná kontrola všeobecne podmienila tvorbu výrobkov ako odpad a následne cenné

papiere ako odpad.

1. 2 Legislatíva, podnikateľské prostredie a základné aspekty a pojmy

udržateľného rozvoja poľnohospodárstva a vidieka.

Medzi základné charakteristiky paradigmy trvalo udržateľného rozvoja, ktoré zároveň

vytvárajú rámce pre legislatívne, normotvorné činnosti a ekonomické teórie podporujúce

trvalo udržateľný rozvoj môžeme zaradiť holistickú ekonomickú teóriu. Ako uvádza Ivan

Klinec (uvedené Nová paradigma ekonomickej teórie s. 5-6) za holistickú interpretáciu

súčasnej novej ekonomickej reality a zároveň za základ vytvárajúcej sa koncepcie resp. teórie

holistickej ekonómie možno považovať nasledovné posuny záujmov ekonomickej teórie:

8

• chápanie ekonomiky ako otvoreného podsystému alebo súčasti vyšších systémov

akými sú spoločnosť, príroda alebo univerzum,

• chápanie globálnej svetovej ekonomiky ako jedného nedeliteľného celku, chápanie

tejto ekonomiky ako implikátneho poriadku a chápanie ekonomického vývoja ako

celopohybu teda holomovementu,

• chápanie jednotlivých ekonomických teórií škôl a smerov ako fragmentárnych

pohľadov rozvíjajúcich významy jednej nerozdelenej reality – ekonomiky

a nazeranie na ekonómiu ako na jednu vedu zloženú z jednotlivých parciálnych

ekonomických teórií, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, vytvárajú mapu ekonomických

teórií a každá ekonomická teória má svoje miesto, účel, čas a limity pôsobenia

a žiadnu ekonomickú teóriu nemožno absolutizovať,

• zmena pohľadu na reverzibilitu ekonomických procesov a chápanie ekonomických

procesov ako procesov ireverzibilných s dôrazom na ekonomickú dynamiku

namiesto ekonomickej statiky,

• zavedenie pojmu entropia tzn. neurčitosť resp. neusporiadanosť do ekonomickej

teórie a vnímanie jej vzťahu k ekonomickej štruktúre ako celku namiesto

používania pojmu neistota iba vo vzťahu k rozhodovaniu a riadeniu ekonomických

procesov,

• zmena pohľadu na vzťah informácií a ekonomiky i ekonomickej teórie v smere

chápania informácií ako štruktúrotvorného faktoru formujúceho profil

a štruktúru ekonomiky namiesto doterajšieho chápania informácií iba vo vzťahu

k rozhodovaniu a riadeniu ekonomických procesov,

• chápanie ekonomiky ako disipatívnej čiže rozptyľujúcej štruktúry disipujúcej

energiu, suroviny, materiály a informácie a vytvárajúcej štruktúru spoločnosti

okolo atraktorov tzn. príťažlivých faktorov v podobe výrobných faktorov ako

atraktorov ktoré určujú štruktúru a profil ekonomiky, spoločnosti a civilizácie,

• hodnotová reorientácia človeka i civilizácie založená na holistickom vnímaní

zmenenej ekonomickej reality a rešpektovaní zákonov reálneho sveta a prírody,

• chápanie vzniku globálnej ekonomiky ako šance k obnoveniu pôvodného významu

ekonómie ako vedy o hospodárení a prekonaniu odcudzenia tomuto pôvodnému

významu v industriálnom období, v globálnej svetovej ekonomike človek musí byť

v prvom rade hospodár a až potom obchodník alebo finančník.

9

• Princíp trvalej udržateľnosti sa v súčasnosti stáva jedným zo všeobecne uznávaných

princípov rozvoja ľudskej spoločnosti. Mal by byť zakomponovaný do všetkých

materiálov určujúcich ďalšie smerovanie rozvoja všetkých oblastí ľudskej aktivity.

Súčasné chápanie pojmu trvalo udržateľného rozvoja a jeho globálneho etablovania sa

začalo prijatím správy Naša spoločná budúcnosť (Our Common Future) Valným

zhromaždením OSN v roku 1987 (WCED, 1987) pričom táto správa obsahuje aj definíciu,

ktorá je najčastejšie používaná a hovorí, že:

• Trvalo udržateľný rozvoj je taký rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovanie potreby

súčasných generácií bez ohrozenia možnosti budúcich generácií zabezpečiť ich vlastné

potreby,

• Proces, v ktorom využívanie zdrojov, smerovanie investícií, orientácia technologického

rozvoja a inštitucionálne zmeny sú všetky vo vzájomnej harmónii a podporujú tak

využitie súčasného ako aj budúceho potenciálu pre naplnenie ľudských potrieb a nárokov.

Vo všeobecnosti sa uznáva, že ekonomický rozvoj by mal pokračovať, pričom tento

rozvoj by nemal byť stotožňovaný s doterajším a potreba ďalšieho rozvoja by mala byť

v rovnováhe s potrebami prírodného prostredia a ľudí ako takých, tak aby ľudská spoločnosť

nebola znevýhodnená z hľadiska dlhšieho časového obdobia. Pojem je však veľmi atraktívny

aj z hľadiska presadzovania ideí kompromisu a nesebeckosti. Zdôrazňuje, že je nevyhnutné

dosiahnuť súlad medzi potrebami rozvoja spoločnosti a limitmi alebo fungovaním prírodného

prostredia a podporuje nesebecký prístup s cieľom vytvoriť svet vhodný aj pre ďalšie

generácie. Táto charakteristika robí tento prístup veľmi populárnym a tiež otvoreným pre

rôzne interpretácie, ktoré vedú k tomu, že je oveľa náročnejšie zabezpečiť akceptovanie

potrebných nástrojov pre implementáciu trvalej udržateľnosti ako akceptovanie jej

všeobecných princípov. Predovšetkým dva hlavné záujmy musia byť reprezentované

v prípade ak má byť rozvoj trvalo udržateľný. Po prvé, rozvoj musí pokračovať tak, aby boli

zabezpečené potreby chudobných tohto sveta. Po druhé, musí byť stanovený limit pre stále

rastúci životný štandard, ktorý vezme do úvahy environmentálne, sociálne a technologické

10

požiadavky (etické prístupy). Úroveň aktivít, ktoré môžu byť považované za trvalo udržateľné

bude varírovať od krajiny ku krajine v závislosti od rozdielov v životnom prostredí,

zahŕňajúcich prítomnosť prírodných zdrojov a kultúrnu a sociálnu štruktúru populácie.

Cieľom je zabezpečiť, aby kvalita života ľudskej spoločnosti nedegenerovala a mohla byť

ešte aj podporená cez akceptovanie environmentálnych, sociálnych a ekonomických

požiadaviek. Súčasne je zrejmé, že máme etickú a morálnu zodpovednosť za prírodné

prostredie, druhy a biotopy, ktoré sú však chápané skôr ako zdroje. Ľudia nie sú považovaní

za integrálnu časť ekosystémov. Pri ostatných druhoch je dôležitý ich rozvojový potenciál,

ktorý môže byť užitočný napríklad v budúcej produkcii potravín alebo liekov, takže

vymiznutie druhov môžeme označiť za vyčerpávanie neobnoviteľných zdrojov.

Toto vedie k druhej stránke pojmu trvalej udržateľnosti. Ak všetky aspekty ľudskej

spoločnosti a jej životného prostredia sú považované za zdroje, jediným spôsobom ako tieto

zdroje definovať je kapitál. Pochopenie toho, čo je dovolené v rámci trvalej udržateľnosti

vedie cez rozlíšenie celkového kapitálu (total capital stock – TCS), ktorý je potrebné

udržiavať z jednej generácie na druhú. V tomto zmysle môžeme prírodné prostredie

považovať za zdroj, ktorý predstavuje prírodný kapitál, človekom vytvorený kapitál obsahuje

infraštruktúru a zariadenia a ľudský kapitál zahŕňa vedomosti a schopnosti jednotlivcov

a spoločnosti. Celkový kapitál (TCS) je potom sumou týchto troch zložiek, pričom trvalá

udržateľnosť požaduje, aby bol tento TCS prenášaný z jednej generácie na druhú a bol vo

svojej podstate konštantný, pričom jeho formy môžu varírovať. V zmysle tejto teórie je

nahradenie prírodného prostredia človekom vytvoreným kapitálom, napríklad ťažba hornín

pre stavbu nemocnice, trvalo udržateľné. Je dokonca akceptovateľné využívanie a tým

vyčerpávanie neobnoviteľných zdrojov, ako sú napríklad fosílne palivá v prípade, že je

realizované v takom rozsahu, že technologický pokrok poskytuje náhradu v čase, keď boli

tieto zdroje vyčerpané. Konverzia nášho celého prírodného kapitálu do človekom

vytvoreného kapitálu by však nebola trvalo udržateľná, takže v súčasnosti sú pokusy

identifikovať tie aspekty a prvky prírodného prostredia, ktoré sú také cenné, že by mali byť

chránené. Tieto prvky sú známe ako kritický prírodný kapitál.

Používanie pojmu kapitál, ako analógie je užitočné pre opis významu trvalej udržateľnosti,

jeho praktická cena však končí tým, že nie je vhodné transformovať všetky environmentálne

a sociálne prvky na finančnú hodnotu, s cieľom vymedziť trvalú udržateľnosť na základe

určitej formuly. Z hľadiska trvalej udržateľnosti je potom veľmi problematické povedať, či je

napríklad cennejšia cesta alebo nemocnica, ako prírodné prostredie, ktoré sa ich vybudovaním

11

nenávratne stratí. Takéto porovnanie medzi na pohľad neporovnateľnými, kvalitatívne

opísanými prvkami je úlohou environmentálneho hodnotenia, preto je logické, že tento proces

je vhodný pre výber alternatív a hodnotenie trvalej udržateľnosti.

Podľa Ivana Klinca (Zelené myslenie pre zelenú budúcnosť, 2010, s. 65-67) predstavitelia

novej ekonomiky a alternatívnych ekonomických teórií a škôl vyvinuli a testujú viacero

ekonomických nástrojov, ktoré môžu napomôcť k presmerovaniu smerom k trvalo

udržateľnému rozvoju, či už postupnými úpravami súčasného ekonomického systému, alebo

vytváraním alternatívneho ekonomického systému, ktorá súčasný ekonomický systém

postupne nahradí. Týmito nástrojmi sú:

• Ekologická daňová reforma, založená na internalizácii externalít a zavední ekologických

daní zahrňujúcich skutočné náklady spotrebovávaných surovín a energie a zaťažení

pôvodcu znečistenia externými nákladmi, čo by malo visť k zníženiu spotreby surovín

a energie resp. k ich efektívnejšiemu využívaniu. Pôvodný koncept daňovej reformy je

prisudzovaný britskému ekonómovi Cecilovi Pigouovi, ktorý si už v roku 1920 všimol, že

pre hospodárstvo je prospešné, keď sa za spotrebu verejných statkov platia spravodlivé

ceny. Podľa jeho názoru by dane mali primerane riadiť ceny. V súčasnosti je ekologická

daňová reforma spájania najmä s Ernstom Ulrichom von Weizsäckerom, tiež s Amorym

Lovinsom, Stephanom Schmidheinym, ktorý navrhol koncepteko-efektívnosti, Hazel

Hendersonovou, ktorá navrhuje daňové úľavy na podporu nezamestnanosti, daň zo

znečistenia a nahradenie dane z pridanej hodnoty – Value Added Tax – VAT daňou

z vydanej hodnoty – Value Extracted Tax – VET, a ďalšími.

• Zavedenie občianskeho príjmu – Citizen´s Income alebo Basic Income podľa návrhov

Jamesa Robertsona. Občiansky príjem by nahradil príspevky na deti a starobné dôchodky

a bol by financovaný z ekologických daní.

• Zavedenie alternatívnych ekonomických ukazovateľov, ukazujúcich skutočný stav

celej spoločnosti namiesto doterajšieho HDP, používanie koša ekonomických,

spoločenských a environmentálnych ukazovateľov, diverzifikovaných podľa potrieb

jednotlivých regiónov, oblastí, resp. štátov. Najznámejšími alternatívnymi ukazovateľmi

sú:

o ISEW – Index of Sustainable Welfare – Index trvalo udržateľného

ekonomického bohatstva, ktorý skonštruovali v roku 1989 Herman Daly

a John Cobb, Jr. v spolupráci s New Economic Foundation,

12

o HDI – Human Development Index – Index ľudského rozvoja, skonštruovaný

a používaný v rámci UNDP – United Nations Development Program –

Rozvojového programu OSN,

o Country Futures Indicators – Indikátory budúcnosti krajiny, skonštruované

Hazel Hendersonovou,

o Calvert-Henderson Quality of Life Indicators- ktoré Hazel Hendersonová

vytvorila z Country Futures Indicators v spolupráci s Calvert Investment Fund,

o Bet Bational Welfare - Index čistého národného bohatstva, skonštruovaný

japoncami,

o Wealth Index – Index bohatstva Svetovej banky, podľa ktorého 60%

bohatstva národov tvorí ľudský kapitál, 20% prírodné zdroje a 20%

vybudovaný kapitál ako továrne, banky, infraštruktúra

• Presun dôrazu z produktivity práce na produktivitu zdrojov a energie tzv.

negawattová revolúcia Amory Lovinsa, založená na skutočnosti, že najlacnejšia energia,

je nevyrobená resp. ušetrená energia. Negawatty sú vlastne nevyrobené watty. Je to

vlastne koncept negalitrov pre vodu a negakilometrov pre pohonné látky, ktoré sú

založené na rovnakých princípoch ako negawatty.

• Prevádzanie ekologického a sociálneho audítu, ekologické a sociálne účtovníctvo,

ekologické, etické a sociálne investovanie. Tieto koncepty sú presadzované najmä New

Economic Foundation a novými ekonómami Patom Conatym, Paulom Ekinsom alebo

Richardom Douthwaitom. Princípom je nahradenie hlavného kritéria zisku kritériami

zameranými na podporu ekológie, sociálneho a miestneho rozvoja a rešpektovanie určitej

etiky.

• Vytváranie sieti lokálnej ekonomiky, podpora komunitnej ekonomiky, vytváranie

systémov komunitnej ekonomiky, bezpeňažné systémy, bezpeňažná ekonomika napr.

systémy LETS – Local Exchange Trade Systems, ktoré vymyslel Michael Linton,

družstevné záložne Credit Unions, komunitné pôžičkové fondy SHARE – Self Help

Assocation for Local Economy – Asociácia vzájomnej pomoci pre miestnu ekonomiku,

ktorá funguje v USA a CELT – Community Enterprise Loans Trust –Pôžičkové

konzorcium pre komunitné podnikanie, ktoré funguje na Novom Zélande. Mondragonský

družstevný systém a ďalšie.

13

• Presun priorít na obnoviteľné a alternatívne energetické zdroje ako solárna energia,

veterná energia, geotermická energia, presun prostriedkov napr. z investícií do jadrovej

energetiky do daňových úľav a zvýhodňovania alternatívnych energetických zdrojov,

vytváranie a realizácia alternatívnych stratégií ako napr. Slnečná stratégia Hermanna

Scheera.

Uvedené ekonomické nástroje sú s úspechom odskúšavané v rôznych krajinách sveta, napr.

negawattová revolúcia umožnila v mnohých prípadoch presmerovanie k udržateľnejšiemu

rozvoju. Používanie a zavádzanie týchto nástrojov však závisí od vôle politikov a riadiacich

pracovníkov a tiež od stavu spoločnosti, stupňa demokracie a konsenzu v otázke potreby

opustenia industriálneho modelu rozvoja ekonomiky a prechodu k modelu trvalo

udržateľnému resp. aspoň o čosi udržateľnejšiemu.

Príspevkom k udržateľnému rozvoju sú taktiež nasledujúce charakteristiky a definície

pojmov:

- Bez odpadová technológia – praktické uplatnenie vedomostí, metód a prostriedkov na

zabezpečenie racionálneho využitia prírodných zdrojov a energie pri súčasnom zabezpečení

potrieb človeka a ochrany životného prostredia.

- Čistejšia produkcia – taký koncepčný a procedurálny prístup k výrobe, od ktorého sa

vyžaduje, aby všetky fázy životného cyklu výrobku (zavádzanie na trh, rast, nasýtenie, ústupy

z trhovej pozície, ročné nároky na vývojové náklady, investície, marketingové náklady a

s jednotlivými fázami je spojená tvorba zisku a straty) a výrobných procesov sa stále

preverovali so zámerom, aby sa zabránilo vzniku tak krátkodobého ako i dlhodobého

poškodzovania zdravia človeka a životného prostredia. Táto definícia bola prijatá na 15.

zasadnutí UNEP (United Nations Enivironment Programm) v roku 1989. Hlavné formy čistej

produkcie v praxi predstavujú: vykonávanie látkových a energetických bilancií, minimalizácia

vzniku odpadov, hodnotenie životného cyklu výrobku,, hodnotenie ekologického rizika.

Čistejšia produkcia znamená aplikáciu stratégie prevencie do praxe.

14

- �ormatívna ekonómia – prístup k skúmaniu ekonomických javov, ktorý vychádza

z poznatkov pozitívnej ekonómie (skúmanie a popis faktov, rozličných vzťahov

v ekonomike), ale ide nad jej rámec tým, že vyslovuje hodnotiace a morálne úsudky, robí

závery, načrtáva cesty ako problémy riešiť. Na otázky, ktoré rieši zvyčajne neexistujú

správne, alebo nesprávne odpovede, odpovede môžu mať polemický charakter. Ich riešenie sa

preto musí stať vecou politickej voľby napr.: treba výdavky na poľnohospodárstvo zvýšiť

(alebo znížiť) o 5%, alebo 10% ročne? Aké % nezamestnanosti na vidieku je prijateľné? Aký

podiel výdavkov obyvateľstva na potraviny z príjmov je prijateľný? Aké saldo ZO

z poľnohospodárskymi komoditami a potravinami je prijateľné?

North, Douglas, C. – nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 1993 sa zaoberal výskumom

zameraným na vysvetlenie ekonomických a inštitucionálnych zmien. Ukázal, že tradičná

ekonomická analýza musí byť kombinovaná s analýzou vývoja inštitúcií.

Práve v tomto spojení spočíva kľúč k pochopeniu ekonomických zmien, pričom významná je

úloha inštitúcií pri znižovaní neistoty, vytváranie stabilných, aj keď nie vždy efektívnych

štruktúr ľudskej aktivity. Absencia inštitucionálnej stability zvyšuje náklady výrobcov

i spotrebiteľov.

- Jedna z dohôd prijatých na Uruguajskom kole GATT (súčasť dohody o založení WTO) pod

názvom Dohoda o uplatňovaní sanitárnych a fytosanitárnych opatrení stanovuje, že

opatrenia týkajúce sa ochrany zdravia alebo života ľudí, zvierat alebo rastlín nesmú vytvárať

diskrimináciu medzi členmi a nesmú prestavovať skryté obmedzenia medzinárodného

obchodu. Mali by sa uplatňovať len do miery nevyhnutnej na splnenie cieľov, založených na

vedeckých zásadách a nesmú sa realizovať bez dostatočného vedeckého dôkazu. Členovia

majú prijímať tieto opatrenia na základe medzinárodných noriem, smerníc a odporúčaní,

avšak umožňuje krajinám ponechať v platnosti sanitárne a fytosanitárne opatrenia, ktorých

výsledkom je vyšší stupeň ochrany v porovnaní s medzinárodnými normami.

Monitorovanie procesu medzinárodnej harmonizácie má na starosti Výbor pre sanitárne

a fytosanitárne opatrenia.

- K ďalším dohodám prijatých na Uruguajskom kole GATT (súčasť Dohody o založení WTO)

patria:

• Dohoda o ochranných opatreniach; člen WTO môže uplatniť ochranné opatrenie na

výrobok len vtedy ak sa dováža v takých zvýšených množstvách a za takých

podmienok, že spôsobuje alebo hrozí spôsobiť vážnu újmu domácemu výrobnému

15

odvetviu, ktoré vyrába obdobné alebo priamo konkurenčné výrobky. Vážnou újmou sa

rozumie celkové významné poškodenie pozície domáceho výrobného odvetvia.

• Dohoda o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach; vymedzenie pojmu subvencia.

Subvencia je finančný príspevok vlády (alebo verejnej právnej inštitúcie), ktorá je

špecifická pre podnik alebo výrobné odvetvie, alebo ich skupinu (nie je bežne

k dispozícii, je určená len určitým podnikom, podnikom spĺňajúcim určité kritériá

alebo podmienky podnikom nachádzajúcim sa v určitom regióne). Rozlišujú sa tieto

typy subvencií:

- zakázané subvencie sú tie, ktoré sú závislé od výsledkov vývozu (vývozné

subvencie) a tie, ktoré sú založené na prednostnom použití domáceho tovaru pred

dovážaných tovarom,

- napadnuteľné subvencie sú tie, ktoré spôsobujú újmu domácemu výrobnému

odvetviu iného člena, alebo vážnu újmu na záujmoch iného člena,

- nenapadnuteľné subvencie sú nešpecifické subvencie, alebo subvencie (špecifické aj

nešpecifické) určené na vedu a výskum určitých aktivít, subvencie na pomoc

znevýhodneným regiónom a na úpravu existujúcich zariadení aby vyhovovali

nových ekologickým predpisom.

- Významný pre udržateľný rozvoj je Dohovor o biologickej diverzite, ktorý bol prijatý v Rio

de Janiero v roku 1992 a platnosť v SR nadobudol v roku 1994.

Cieľom dohovoru sú ochrana biologickej diverzity, trvalo udržateľné využívanie jej zložiek,

ako aj spravodlivý a rovnoprávny podiel na úžitkoch využívania genetických zdrojov.

- Filozofia, ktorá vždy obhajovala iba sociálne práva človeka teraz musí priznať že nevedela,

že tieto práva sú obmedzené aj prírodou - doteraz celkom neprečítanou „ústavou Zeme“.

Jedným z jej článkov, ktorý sme už rozlúštili, je zrejme princíp zachovania biologickej

rozmanitosti života. A preto je aktuálna otázka, či by dnešné vlády nemali byť, ..... viazané

ekologickou obdobou Hippokratovej prísahy vedome neurobiť nič, čo by ohrozilo

biodiverzitu“ (Wilson,E.: Rozmanitosť života, Praha 1995, s. 352, prevzaté Šmajs, J.

Ohrozená kultúra s. 55). Najvyššiu hodnotu životnú i teoretickú, hodnotu absolútnu, v rozpore

s tradíciou, nemá človek a nim vytvorená kultúra, ale Zem, jedinečná pozemská príroda,

život, biosféra.

16

- Sústredenie ekonómov v Rímskom klube upozorňuje na ekonomické a ekologické riziká

spojené s vysokou mierou ekonomického rastu ako sú demografická explózia, znečistenie

životného prostredia priepasť Sever-Juh s prognózou zrútenia ekologického a spoločensko-

ekonomického systému.

Rímsky klub vyzýva na nulový rast, pričom sa argumentuje tým, že ekonomický rast sa

postaví pod kontrolu spoločnosti, čím sa zoslabí tlak na vyčerpateľné zásoby zdrojov. Druhá

línia argumentov poukazuje na skutočnosť, že ekonomický rast, ktorý ide ruka v ruke

s technickým pokrokom spôsobuje čoraz väčšiu koncentráciu vlastníctva, čím sa relatívna

chudoba ešte znásobuje.

V podstate ide o ekonomický rast lepšie ovládaný spoločnosťou, pričom pozornosť bude

sústredená na kvalitatívny rozvoj a na zníženie miery kvantitatívneho ekonomického rastu.

V tomto smere Rímsky klub vypracoval dve stratégie:

- Prvá – snaha o prijatie takých hospodárskych politík, ktoré by boli v súlade

s globálnymi záujmami ľudstva, s cieľom uspokojiť základné materiálne potreby

každej osoby na Zemi, pričom všetci by mali rovnakú šancu realizovať svoj

individuálny ľudský potenciál.

- Druhá – prechod na trvalú udržateľnosť rozvoja spoločnosti pri rešpektovaní

podmienok využívania obnoviteľných zdrojov pri neprekračovaní miery ich

regenerácie, využívanie neobnoviteľných zdrojov v súlade s mierou vývoja

obnoviteľných substitútov a pričom miera znečisťujúcich emisií neprekračuje

asimilatívnu kapacitu prostredia

Zvyšujú sa tlaky na podniky, aby zriadili a udržiavali vysoké štandardy vnútorného riadenia.

Ako potvrdzuje vývoj o rastúcom vplyve transnacionálnych korporácií na riadenie

ekonomických, environmentálnych a sociálnych zmien, investori a ostatní účastníci trhu

očakávajú najvyššie štandardy etickej transparentnosti, citlivosti a vnímavosti od vedúcich

pracovníkov podnikov a manažérov. Očakáva sa zvýšenie účinnosti riadiaceho systému a jeho

rozšírenie za jeho tradičné zameranie na investorov, adresované rôznym účastníkom.

17

Krížové plnenie predstavuje jeden z troch hlavných prvkov reformy Spoločnej

poľnohospodárskej politiky (SPP) EÚ. Podmieňuje vyplácanie väčšiny platieb v rámci SPP

dodržiavaním určitých pravidiel v oblasti životného prostredia, zdravia a starostlivosti

o zvieratá ako aj manažmentu pôdy. Krížové plnenie teda vytvára priame prepojenie medzi

vyplácaním dotácií a dodržiavaním stanovených pravidiel týkajúcich sa obhospodarovania

poľnohospodárskej a lesohospodárskej pôdy.

Základným legislatívnym predpisom upravujúcim systém krížového plnenia pre jednotlivé

členské krajiny je Nariadenie Rady (ES) č. 73/2009 z 19.1.2009 ktorým sa ustanovujú

spoločné pravidlá režimov priamej podpory pre poľnohospodárov v rámci spoločnej

poľnohospodárskej politiky a ktorým sa ustanovujú niektoré režimy podpory pre

poľnohospodárov, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia (ES) č. 1290/2005, (ES) č.

247/2006, (ES) č.378/2007 a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1782/2003 a Nariadenie

komisie (ES) č. 1975/2006 zo 7. decembra 2006, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá

uplatňovania nariadenia Rady (ES) č. 1698/2005, pokiaľ ide o realizáciu kontrolných

postupov a krížového plnenia pri opatreniach na podporu rozvoja vidieka .

Dôležitými vykonávacími predpismi sú aj Nariadenie komisie (ES) č. 796/2004, ktoré

ustanovuje podrobné pravidlá pre uplatňovanie „Cross-compliance“, modulácie

a integrovaného administratívneho a kontrolného systému a Nariadenie komisie (ES) č.

1122/2009 z 30. novembra 2009, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá vykonávania

nariadenia Rady (ES) č. 73/2009, pokiaľ ide o krížové plnenie, moduláciu a integrovaný

správny a kontrolný systém v rámci schém priamej podpory pre poľnohospodárov

ustanovených uvedeným nariadením, ako aj podrobné pravidlá vykonávania nariadenia Rady

(ES) č. 1234/2007, pokiaľ ide o krížové plnenie v rámci schémy podpory ustanovenej pre

odvetvie vinohradníctva a vinárstva v platnom znení.

Krížové plnenie v zmysle Bariadenia Rady (ES) č. 73/2009 predstavuje súhrnné

označenie pre:

• Povinné požiadavky na hospodárenie (PPH) podľa čl. 5 prílohy II nariadenia Rady

(ES) č.73/2009,

• Požiadavky týkajúce sa dobrého poľnohospodárskeho a environmentálneho stavu

(GAEC) podľa článku 6 a prílohy III nariadenia Rady (ES) č. 73/2009, súčasťou ktorých

je aj podmienka zachovávania trvalých trávnatých porastov.

18

A v zmysle čl. 19 ods. 1 Bariadenia komisie (ES) č. 1975/2006 pre poberateľov podpory

v rámci vybraných opatrení Programu rozvoja vidieka SR 2007–2013 podľa platných

nariadení vlády SR aj:

• Požiadavky na požívanie hnojív, vedenie a uchovávanie evidencie o množstve, druhu

a čase použitia hnojív podľa pozemkov a plodín,

• Požiadavky na používanie prípravkov na ochranu rastlín vrátane vedenia podrobnej

evidencie spotreby a o spôsobe aplikácie prípravkov na ochranu rastlín a podmienky

skladovania a manipulácie s prípravkami na ochranu rastlín.

Základnými právnymi predpismi v Slovenskej republike, ktoré upravujú povinnosti

dodržiavať podmienky krížového plnenia vo vzťahu k poskytovaniu podpôr pre

poľnohospodárske a lesohospodárske subjekty sú:

• Nariadenie vlády SR č. 20/2009 Z.z. o podmienkach poskytovania podpory formou

jednotnej platby na plochu v platnom znení (Posledná novelizácia: �ariadenie vlády

Slovenskej republiky č. 127/2010 zo 17. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa

nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 20/2009 Z.z. o podmienkach poskytovania

podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb v znení neskorších predpisov)

• Nariadenie vlády SR č. 499/2008 Z.z. o podmienkach poskytovania podpory podľa

programu rozvoja vidieka v znení nariadenia vlády SR č. 121/2009 Z.z. (Posledná

novelizácia: �ariadenie vlády Slovenskej republiky č. 128/2010 zo 17. marca 2010,

ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 499/2008 Z.z.

o podmienkach poskytovania podpory podľa programu rozvoja vidieka v znení

nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 121/2009 Z.z.)

• Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 114/2009 Z.z. o podmienkach poskytovania

podpory v poľnohospodárstve formou doplnkových národných priamych platieb v rastlinnej

výrobe.

Štandardy dobrých poľnohospodárskych a environmentálnych podmienok (GAEC) sú

spolu s požiadavkami hospodárenia (PH) súčasťou krížového plnenia.

Členské štáty EÚ sú povinné stanoviť minimálne štandardy pre dobré poľnohospodárske

a environmentálne podmienky, pričom túto povinnosť dodržiavania podmienok GAEC

Slovenská republika spĺňa príslušným Nariadením vlády SR, kde sú stanovené konkrétne

požiadavky pre oblasť pôdnej erózie, organických zložiek pôdy, štruktúry pôdy, minimálnej

miery údržby a ochrany vody a hospodárenia s vodou.

19

Základné právne dokumenty

• Nariadenie Rady (ES) č. 73/2009 z 19.1.2009 ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá

režimov priamej podpory pre poľnohospodárov v rámci spoločnej poľnohospodárskej

politiky a ktorým sa ustanovujú niektoré režimy podpory pre poľnohospodárov, ktorým sa

menia a dopĺňajú (ES) č. 1290/2005, (ES) č. 247/2006. (ES) č. 378/2007 a ktorým sa

zrušuje nariadenie (ES) č. 1782/2003

• Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 127/2010 zo 17. marca 2010, ktorým sa mení

a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 20/2009 Z.z. o podmienkach

poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb v znení neskorších

predpisov

• Metodický pokyn Ministerstva pôdohospodárstva č. 1304/2010-630 k nariadeniu vlády

SR č. 20/2009 Z.z. o podmienkach poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou

priamych platieb v znení nariadenia vlády SR č. 155/2009 Z.z., nariadenie vlády SR č.

597/20 Z.z. a nariadenie vlády SR č, 127/2010 Z.z.

GAEC v Slovenskej republike znamená dodržiavanie jedenástich štandardov, ktoré sú

začlenené do piatich oblastí:

Oblasť A. Pôdna erózia - Ochrániť pôdu pomocou vhodných opatrení

• A1 – Minimálne krytie pôdy

• A2 – Minimálna správa pôdy odrážajúca špecifické miestne podmienky

• A3 – Zachovávanie terás

Oblasť B. Organické zložky pôdy - Zachovať úrovne organických zložiek pôdy pomocou

vhodných praktík

• B1 – Striedanie plodín

• B2 – Správa polí so strniskom

Oblasť C. Štruktúra pôdy – Zachovať štruktúru pôdy pomocou vhodných opatrení

• C1 – Vhodné používanie strojov

Oblasť D. Minimálna miera údržby – Zabezpečiť minimálnu úroveň údržby a zabrániť zhoršeniu

stanovíšť

• D1 – Minimálna miera intenzity chovu a vhodné režimy

• D2 – Ochrana stálych pasienkov

20

• D3 – Zachovávanie krajinných prvkov

• D4 - Zabránenie prenikaniu nežiaducej vegetácie na poľnohospodársku pôdu

Oblasť E. Ochrana vôd a hospodárenie s vodou

• Chrániť vodu pred znečistením a odtokom a regulovať používanie vôd

Dodržiavanie podmienok krížového plnenia je záväzné pre všetky poľnohospodárske

a lesohospodárske podniky poberajúce priame podpory a/ alebo kompenzačné platby v rámci

vybraných opatrení Programu rozvoja vidieka SR 2007-2013 a/ alebo doplnkové národné

platby v rastlinnej výrobe podľa platných nariadení vlády SR.

Účinné riadenie podniku závisí na prístupe k relevantným, vysoko kvalitným informáciám,

ktoré umožnia sledovanie výkonu a posilnia nové formy zainteresovania zúčastnených.

Podnety spoločenskej zodpovednosti podnikateľov majú v Európe dlhú históriu. Čo rozlišuje

dnešné chápanie udržateľnosti od podnetov z minulosti je pokus riadiť ju strategicky

a vyvinúť pre to nástroje. Zahŕňa podnikateľský prístup, čo posúva očakávania podielnikov

a princípy neustáleho zlepšovania do stredu podnikateľských stratégií.

História nás učí, že trhové ekonomiky sú najúčinnejšie prostriedky organizácie práce

a výroby. Na druhej strane skúsenosti ľudstva nás presviedčajú o tom, že udržateľnosť súvisí

s dôverou a že bez dôvery nie je možné žiadne podnikanie (hospodárenie) a bez podnikania

nemôže žiadny podnik prežiť. Jeden z najdôležitejších faktorov udržateľnosti je riadenie

a ochrana pred rizikom.

Otázky, ktoré boli niekedy považované investormi a riadiacimi pracovníkmi za „mäkké“

(napr. ľudské práva, spoločenské vzťahy, environment, bezpečnosť a zdravie, otázky vzťahu

pohlaví atď.) sú teraz „tvrdé“. Môžu byť tiež veľmi nákladné, nielen z finančného pohľadu,

ale tiež preto, lebo môžu ovplyvňovať prevádzkovú licenciu podniku a jej všeobecné

akceptovanie spoločnosťou.

Skúška udržateľnosti poskytuje odvolávky na všetko čo podnik robí a podľa čoho môže byť

hodnotený. Aby bol udržateľný, podnik nemôže existovať v izolácii ale musí riadiť svoj

široký dosah a príspevok do spoločnosti. Toto zahŕňa definovanie „jadrových hodnôt“,

uložených v jeho politike a potom aplikovateľných špecifickými riadiacimi procesmi.

Celkovo, takto vyvinutý proces by mal vytvárať systém spoločenského vládnutia, ktorý

zlepšuje zodpovedné rozhodnutie jednotlivcov, regiónov a globálnej spoločnosti.

21

„Udržateľný rozvoj sa stáva jednou z tém, ktoré vedia zjednotiť početné skupiny. Je jednou

z tém, kde vidíme budúcnosť. Je nádejou. Preto sa dá povedať, že v určitom zmysle opätovne

nastupuje ako svetonázor. A nie zlý, pretože ide opäť o človeka – dnešného i budúceho, ide

o harmóniu, ide o zákony života, na ktorých by bolo dobré sa zjednotiť, ide o vedomie, že je

niečo, čomu sa človek musí podriadiť, čo je síce v jeho moci, ale je to aj niečo viac ako on.“

1.3 Teoretické východiská finančného manažmentu udržateľného rozvoja

poľnohospodárstva a vidieka

Základným teoretickým východiskom pri skúmaní predmetnej problematiky je udržateľný

vývoj spoločnosti, pričom udržateľný vývoj je vývoj podľa definície 5. enviromentálneho

akčného programu Spoločenstva EÚ, ktorý zabezpečuje potreby súčasnej generácie bez toho,

aby ohrozil schopnosti budúcich generácií zabezpečovať svoje vlastné potreby.

V tejto súvislosti sa zameriame na pôsobenie Spoločnej poľnohospodárskej politiky

Európskej únie na udržateľnosť rozvoja poľnohospodárstva a vidieka prostredníctvom

pôsobenia a prejavu základných zákonov ekonómie a uplatňovaných systémov trhového

mechanizmu v procese globalizácie.

V teoretickej rovine päť kľúčových pilierov SPP EÚ medzi ktoré patrí potravinová

bezpečnosť a spravodlivý obchod, udržateľnosť rozvoja poľnohospodárstva v celej Európe,

ochrana biodiverzity a životného prostredia a ekologický rast globálnej ekonomiky vytvárajú

predpoklady pre všeobecne rozvinuté poľnohospodárstvo, životaschopné a dynamické

vidiecke komunity a udržateľný a vyvážený sociálnoekonomický rozvoj v celom európskom

priestore.

Uplatňovanie nástrojov SPP EÚ sa má podielať na tvorbe finančnej stability podnikateľov na

pôde, zmierňovaní ich finančných rizík a prostredníctvom multiplikačného účinku prispievať

k využívaniu prírodného potenciálu krajiny a k tvorbe pridanej hodnoty, efektívnemu

toku peňazí a vytváraniu pracovných miest na vidieku.

Z metodologického hľadiska je však potrebné zvoliť adekvátny postup na dosiahnutie

uvedených cieľov a transparentne oddeliť podnikateľskú činnosť v poľnohospodárstve

a riešenie sociálnych problémov v regióne a na vidieku. Deliacu čiaru je potrebné uskutočniť

v cieľoch poľnohospodárskej politiky a tiež jej ekonomických nástrojoch.

V záujme logického postupu je potrebné položiť otázku, aký je rozvojový potenciál

slovenského poľnohospodárstva v priestor Európskej únie? Pri rešpektovaní jedného

z kľúčových pilierov SPP EÚ a to udržateľnosť rozvoja poľnohospodárstva v celej Európe, je

22

legitímne hľadať odpoveď na otázku, aké produkčné poľnohospodárske systémy majú

predpoklad sa uplatniť na Slovensku? Aké poľnohospodárske podniky budovať na Slovensku

z pohľadu udržateľného rozvoja t.j. aby boli perspektívne a životaschopné v európskom

priestore. Potom následnou otázkou je akú úlohu má poľnohospodárstvo a subjekty

podnikajúce na pôde pri riešení ekonomických, sociálnych a demografických problémov

spoločnosti na vidieku?

V tejto časti práce sa zameriame na charakteristiku trvale udržateľného

poľnohospodárstva, pričom sa cieľavedome orientujeme na charakteristiku

poľnohospodárskych produkčných systémov, porovnanie konvenčného a ekologického

chápania vzťahu človeka k prírode a odhad parametrov prírodných ekosystémov,

udržateľných a konvenčných agroekosystémov.

Primárnym cieľom podnikania v poľnohospodárstve je produkcia potravín a ďalších

produktov pre technické a energetické účely, preto systémy poľnohospodárskeho podnikania

sú chápané ako produkčné systémy. V posledných rokoch sa občianska spoločnosť

intenzívnejšie orientuje na nekomerčné funkcie z pohľadu multifunkčnej úlohy

poľnohospodárstva, ku ktorým patria aj prínos k udržateľnému rozvoju, ochrana životného

prostredia, zachovanie životaschopnosti vidieckych oblastí, boju proti chudobe v rozvojových

i rozvinutých krajinách a starostlivosť o verejné statky (pôda, voda, vzduch).

Poľnohospodárske produkčné systémy môžeme charakterizovať podľa rôznych pohľadov:

– podľa zamerania produkcie: - špecializované:

- pestovanie plodín,

- chovanie zvierat,

- lov a zber,

- syntetická výroba,

- zmiešané

– podľa stupňa uspokojovania potrieb : - samozásobiteľské,

- komerčné

– podľa kontinuity produkcie: - permanentné,

- nepermanentné

– podľa využívania techniky: - mechanizované,

- nemechanizované

– podľa množstva energomateriálových tokov: - intenzívne,

- extenzívne

Slovenské poľnohospodárstvo je charakteristické systémom zmiešaného komerčne

zameraného permanentného, mechanického systému s vysokými energomateriálovými

23

vstupmi t.j. intenzívny spôsob hospodárenia. Z toho dôvodu je zaujímavé porovnať

z pohľadu budúceho vývoja poľnohospodárstva konvenčné (intenzívne) podnikanie

s ekologickým podnikaním z pozície chápania vzťahu človeka k prírode podľa Lacko-

Bartošová, M. (Tab. 1.1)

Charakteristika konvenčného a ekologického chápania vzťahu človeka k prírode

Tab.1.1

konvenčné ekologické

- autropocentrizmus - človek je neoddeliteľnou súčasťou prírody

- prevaha nad prírodou - súlad s prírodou

- žiadna morálna zodpovednosť voči prírode -morálna a etická zodpovednosť voči prírode

- príroda je len zdroj surovín - Príroda má vlastnú prirodzenú hodnotu

- exploatácia - ochrana

Princípom ekologického hospodárenia na pôde je fungujúci agroekosystém, ktorého

základom je vyvážený osevný postup zameraný na udržanie a zvyšovanie pôdnej úrodnosti

a obsahu organických látok v pôde. Všetky opatrenia manažmentu musia smerovať k čo

najuzatvorenejšiemu kolobehu živín v podniku s minimálnymi stratami a čo najmenším

prísunom z externého prostredia.

Mnohé empirické štúdie poukazujú na rozdielnosť dopadov poľnohospodárskych

systémov (konvenčné, integrované, ekologické poľnohospodárstvo) na zabezpečenie

potravín, zamestnanosti, zisku, životného prostredia a zdravia a pohody ľudí.

V našej práci budeme vychádzať z kvantifikácie indikátorov základných

poľnohospodárskych systémov podľa Křena, J. (Tab. 1.2)

Z uvedených charakteristík indikátorov pomocou príčin a dôsledkov je možné konvenčné

poľnohospodárstvo definovať ako hospodárenie s vysokou intenzitou s použitím vyšších

energetických a materiálových vstupov za účelom maximalizácie produkcie s orientáciou na

dosahovanie zisku v krátkodobom časovom horizonte (charakteristické pre USA, Dánsko,

Holandsko).

24

Intenzívny, mechanizovaný systém sa stáva závislý na vonkajších vstupoch ktoré znižujú

energetickú efektivitu systému.

Kvantifikácia indikátorov základných poľnohospodárskych systémov

Tab.1.2

Judikátory

Poľnohospodársky systém (produkcia)

Konvenčný

systém

Integrovaný systém

(produkcia)

Ekologický systém

Zabezpečenie potravín + + + + + +

Zamestnanosť, príjmy + + + + + +

Zisk + + + + + +

Životné prostredie + + + + + +

Príroda a krajina + + + + + +

Zdravie a pohoda + + + + + +

Pomer vloženej energie k energii získanej výrobou je až 3:1, pričom pri ekologických

systémoch je pomer cca 1:20. V podstata sa jedná o poľnohospodárstvo precízne,

programové, skleníkové, hydroponickú produkciu atď., ktoré je krátkodobe veľmi efektívne

z pohľadu produktivity práce a využitia plochy.

Integrované poľnohospodárstvo je prechodný systém medzi konvenčným a ekologickým

poľnohospodárstvom. Vstupy sa používajú na základe diagnostických metód výživného stavu

rastlín a okamžitých zásob živín v pôde. Aplikácia pesticídov sa obmedzuje na prípady prahu

škodlivosti jednotlivých škodlivých činiteľov. Preferuje sa prevencia (striedanie plodín, výber

odrôd), biologické metódy regulácie a vyváženosť všetkých pestovateľských faktorov.

Integrovaná produkcia zahŕňa rastlinnú a živočíšnu výrobu za vyváženého dodržovania

ekologických a ekonomických pravidiel.

Ekologické poľnohospodárstvo je produkčný systém, ktorý zároveň podriaďuje svoju

činnosť na uchovanie a zlepšenie prírodných zdrojov a kvality životného prostredia.

Z podstaty systému vyplýva tiež zásada vyváženosti ekonomických, ekologických

a sociálnych aspektov a väzieb na globálnej i regionálnej úrovni. Poľnohospodárska činnosť

25

je považovaná ako proces primeranej exploatácie ekosystémov, pričom sa rešpektuje jeho

stabilita a udržateľnosť.

Pôda je základom rastlinnej produkcie a tým taktiež jedným z najdôležitejších základov

života pre človeka.

Preto cieľom poľnohospodárskych systémov by malo byť udržanie úrodnosti (aj výmery)

pôdy na rovnakej úrovni so snahou o jej zvýšenie.

Významnou informáciou, ktorú poskytuje práca Křena, J., je posúdenie vplyvu faktorov

prostredia na produkciu plodín v rôznych systémoch hospodárenia.

Vplyv faktorov prostredia na produkciu plodín v rôznych systémoch hospodárenia

(v %).

Tab. 1.3

Faktor

Systémy hospodárenia

Konvenčné

Integrované

Ekologické

Pôdna úrodnosť 10 20 35

Počasie 10 10 15

Základná agrotechnika

(štruktúra plodín)

20 25 30

Odrody 25 20 10

Hnojivá 20 15 5

Ochrana rastlín 15 10 5

Spolu 100 100 100

Uvedené faktory Tab. 1.3 pôsobia diferencovanie v rámci jednotlivých systémov

hospodárenia na dôchodkovosť poľnohospodárskych výrobcov. V tomto prípade významne

ovplyvňuje produkciu plodín pôdna úrodnosť. Prirodzená nižšia kvalita pôdy nemusí

automaticky znamenať nižšiu efektívnosť výroby. Ekonomický výsledok výroby je

determinovaný nielen výrobnými podmienkami, ale aj spôsobom ich využitia. Primárnu úlohu

v tomto procese zohráva manažment podniku ako dokáže realizovať komparatívne výhody

výrobného prostredia (efektívnosť odbytu, vzdialenosť od mestských centier, nedostatočná

26

infraštruktúra atď.). Zákon komparatívnych je zásadný problém trhovej ekonomiky

i v poľnohospodárstve, pretože je tlak na takú štruktúru výroby, ktorá maximalizuje efekt

komparatívnej výhody konkrétneho výrobného prostredia (významný je tlak ekonomických

nástrojov SPP EÚ na plnenie jej princípov.

1.4 Analýza súčasného stavu v poľnohospodárstve, vo vidieckom priestore

a identifikácia problémov

SPP EÚ, ktorá si kladie za cieľ zmierňovať adaptačný tlak na poľnohospodárov

vyvolaný globálnymi spoločenskými, ekonomickými a klimatickými vývojovými trendmi pri

súbežnom vytváraní podmienok na plnenie významných celospoločenských úloh, hľadá

mechanizmus pre riešenie nerovnováh (disparít), ktoré sa objektívne presadzujú pri podnikaní

na pôde a pri výrobe potravín.

Pri skúmaní procesu reprodukcie v poľnohospodárstve sa vygenerovalo päť skupín

nerovnováh. Ekonomické nerovnováhy všeobecne celosvetovo objektívne pôsobia na

poľnohospodárstvo a výrobu potravín. V rámci EÚ sa k nim pridružuje disparita zahrňujúca

rozdielne východiskové pozície pôvodných štátov (15) EÚ oproti štátom pristupujúci do EÚ

v roku 2004.

Mnohí autori potvrdzujú, že prírodné a výrobné podmienky sú v každom svetadiely, štátoch

rozdielne. V Slovenskom poľnohospodárstve sú menej priaznivé, ako v štátoch, ktoré

ovládajú svetový trh s potravinami a poľnohospodárskymi komoditami. Preto objektívne

vyrábame na Slovensku poľnohospodárske produkty pri vyšších výrobných nákladoch.

Pri svetových cenách tak dochádza k nižšej tvorbe zisku z jednotky plochy. Uvedený

vzťah platí aj v rámci slovenského poľnohospodárstva v rámci lepších a výrobne a prírodne

znevýhodnených oblastiach.

Nákladovosť a tým aj konkurencieschopnosť poľnohospodárskej výroby zvyšuje aj

dane, najmä daň z pozemkov. Daň z pozemkov neplatia vlastníci pôdy ale užívatelia t. j.

poľnohospodárske podniky a sú súčasťou nákladov podnikateľského subjektu. Daň

z pozemkov je potrebné zjednotiť, platcom dane vlastník pozemkov a kvalita vzťahov

hospodárenia na pôde sa prejavuje v rente (výnos s pôdy, nájomné). Výnos, nákladovosť

a zisk sa premieta so dane s príjmov a miery zdaňovania efektu podnikateľskej činnosti

v poľnohospodárstve.

Podnikateľská činnosť v poľnohospodárstve má svoje osobitosti a špecifiká, ktoré sa

prejavujú vo vertikále výroby a spotreby ako disparity. Veda a technický pokrok, konkurencia

27

a výsledok hospodárenia (zisk), ktoré sú v trhovej ekonomike motorom rozvoja, majú vo

vertikále výroby potravín iné objektívne podmienky, aké majú v ostatných odvetviach

výroby.

Poľnohospodárstvo v celej histórii ľudstva vyrába v podstate rovnaké produkty, chýba

nový objav ako revolučný prostriedok rozvoja a tvorby zisku v poľnohospodárstve. Veda

a technický pokrok v poľnohospodárstve zvýšil výnosnosť pôdy, úžitkovosť zvierat, zvýšila

sa produktivita práce s dopadom na znižovanie počtu pracovníkov a zdrojov zisku. Ak

v poľnohospodárstve má iný priebeh technický rozvoj, inú dynamiku má tvorba zisk, musí

mať aj iný priebeh konkurencia.

Konkurencia ako by medzi poľnohospodárskymi podnikmi neexistovala i keď

s dostupných údajov je zrejmý pokles poľnohospodárskych podnikov a zvyšuje sa

koncentrácia pôdy na jeden podnik, je tento proces veľmi pomalý z objektívnych

i subjektívnych dôvodov (vlastníctvo, spôsob života,. Zákon klesajúcich výnosov z rozsahu

atď.) Osobitosť poľnohospodárskej výroby vyplýva z nižšej účinnosti vedy a techniky a inej

dynamiky konkurencie v rámci celej vertikálnej výroby potravín.

Ďalšia osobitosť poľnohospodárstva vyplýva z masy a miery vytvoreného zisku

v rámci vertikály výroby potravín.

Reálnu spotrebu potravín determinuje kúpna sila obyvateľstva, ktorá môže stlačiť

spotrebu potravín pod fyziologickú hranicu, ale nie nad túto hranicu.

Kúpna sila obyvateľstva, ale i spotreba potravín nie sú dynamicky rastúce ukazovatele, to

znamená, že aj masa zisku tvorená vo vertikále výroby potravín je prakticky konštantná.

Konkurencia a súboj o zisk sa presadzuje medzi jednotlivými zložkami potravinovej

vertikály. Výsledkom bezohľadnej konkurencie je vzhľadom na objektívne vyššie náklady

v poľnohospodárstve SR a zvyšovanie záporného salda zahraničného obchodu s potravinami

a poľnohospodárskymi výrobkami stále sa znižujúca tvorba masy zisku v poľnohospodárstve.

Ako konštatujú autori v dokumente (Šikula, M. a kol.) vidiek Slovenska si aj

v dlhodobejšom horizonte zachová svoju odlišnosť od urbanizovaného priestoru, danú

prírodným charakterom prostredia, hustotou osídlenia, kvalitou života, ekonomickou

štruktúrou a infraštruktúrnou vybavenosťou. Významným formovateľom vidieckeho priestoru

bude, tak ako v minulosti, poľnohospodárstvo (poľnohospodárstvo a lesníctvo), humánna

aktivita využívajúca prírodné zdroje na výrobu potravín a priemyselných surovín. S touto jeho

primárnou funkciou je neoddeliteľne spojená funkcia tvorby a udržiavania krajiny

a prírodného prostredia a ďalších verejných statkov (nekomoditných výstupov). Tvorba

verejných statkov predstavuje hlavný dôvod oprávňujúci podporu poľnohospodárskej aktivity

z verejných zdrojov.

28

Vidiecka ekonomika má predpoklad rozvíjať sa so zapojením celého radu hospodárskych

odvetví, ktoré budú profitovať z komplementarity a kombinácie vo využívaní disponibilných

produkčných zdrojov a trhových i netrhových výstupov produkovaných jednotlivými

odvetviami (poľnohospodárstvo, lesníctvo, spracovateľský priemysel, verejné a súkromné

služby).

V charaktere vidieckeho priestoru treba rátať so značnou regionálnou diferenciáciou, a to

podľa prevládajúcich ekonomických a spoločenských funkcií. Niektoré oblasti sa budú

rozvíjať vďaka iradiačným efektom centier priemyslu a služieb a využívaniu ich

infraštruktúry, zdrojom prosperity iných bude prevládajúca rezidenčná funkcia. Oblasti

s výraznými prírodnými hodnotami budú rozvíjať ekonomiku na základe turistických

a rekreačných služieb. Avšak naďalej budú pretrvávať periférne oblasti, strácajúce

ekonomické funkcie, ktoré budú ohrozené vyľudňovaním a úpadkom. Preto budú potrebné

silné verejné politiky, najmä v oblasti budovania a udržiavania infraštruktúry územia, ktoré

zabezpečia kontinuitu základných civilizačných predpokladov osídlenia a budúceho rozvoja.

Záujmom Slovenska by malo byť zachovanie poľnohospodárskeho využívania pôdy vo

všetkých výrobných podmienkach a regiónoch Slovenska, spolu s lesnými ekosystémami.

V produktívnom segmente ide o konkurencieschopnú výrobu potravín a priemyselných

surovín, v ostatných podmienkach o udržiavanie krajiny, prírodných zdrojov a biodiverzity.

Územné rozmiestnenie poľnohospodárskej výrobnej aktivity sa bude vyvíjať podľa kritérií

ekonomickej efektívnosti (vzhľadom na prírodné podmienky výroby, disponibilitu práce

a kapitálu, ako aj dostupnosť trhov). Bude to platiť najmä pre komerčné poľnohospodárstvo.

Samozásobiteľské poľnohospodárstvo sa bude rozvíjať najmä podľa príjmovej situácie

obyvateľstva a zmien vzorov životného štýlu. Podľa všeobecných paradigiem podiel

samozásobiteľstva by s rastom blahobytu mal klesať, ale v SR, vzhľadom na silné tradície

a doteraz málo výraznú urbanizáciu migráciou, môže sa situácia vyvíjať inak.

Naznačené trendy budú viesť k výraznej regionálnej diferenciácii výrobnej štruktúry,

ktorá, ak by bola spojená s výrazným rastom efektívnosti a špecializáciou v chove

hovädzieho dobytka a oviec v podhorských regiónoch Slovenska, by významne prispela

k rastu konkurencieschopnosti trhovo orientovaného segmentu poľnohospodárstva.

Požiadavky na zohľadňovanie environmentálnych kritérií poľnohospodárstvom budú aj

naďalej silné, avšak negatívne externality budú ustupovať. Predovšetkým pre technologický

pokrok (presné poľnohospodárstvo), ako aj pre aplikáciu noriem spoločenstva, ktoré majú

zabrániť poškodzovaniu životného prostredia.

Vývoj podnikateľskej štruktúry bude pokračovať nastúpeným trendom. Zachová sa duálna

štruktúra, typická na jednej strane existenciou veľkovýrobných komerčných fariem,

29

prevádzkovaných kapitálovými spoločnosťami, resp. družstvami, a na druhej strane veľkým

počtom malých fariem s prevažne samozásobiteľským zameraním. Táto štruktúra modifikuje

štruktúrne zmeny, charakteristické pre model rodinnej farmy v EÚ 15, ktoré sa vyznačujú

silným poklesom počtu fariem a rastom ich priemernej veľkosti. Na Slovensku priemerná

veľkosť fariem právnických osôb mierne klesá (tento proces sa pravdepodobne skoro zastaví)

a priemerná veľkosť komerčných samostatne hospodáriacich roľníkov rastie. Vytvára sa typ

komerčnej farmy využívajúcej nájomnú prácu, ktorý bude pravdepodobne v horizonte vízie

prevládajúci. Tento proces má výrazný vplyv na sociálnu štruktúru vidieka. Diverzifikácia

poľnohospodárskych aktivít, ktorá sa prejavuje v krajinách s modelom rodinnej farmy, ako

part-time farming alebo takzvaná pluriaktivita, a je hlavnou formou reakcie na pokles

poľnohospodárskych príjmov v dôsledku liberalizácie politík, sa v podmienkach Slovenska

s prevládajúcim typom hospodárenia vo farmách právnických osôb, využívajúcich nájomnú

prácu, prejavuje a bude prejavovať odlišnými formami.

Pokles pracovných síl v poľnohospodárstve bude s rastom produktivity podmienenej

rozvojom technických a biologických technológií ďalej pokračovať. Tieto tendencie bude

sprevádzať pokles poľnohospodárskeho využívania pôdy. Už teraz sa prejavuje a bude

pokračovať konkurenčné využitie pôdy vyvolané novými formami využitia voľného času,

ktoré vyústi do progresívnej urbanizácie vidieckych oblastí (rezidenčné bývanie

a ekonomické aktivity, hobby farmy) a využívania prírodnej krajiny na rekreačné aktivity.

Poľnohospodárstvo, napriek uvedenému, zostane najvýznamnejším užívateľom pôdy, so

stále sa zvyšujúcim dôrazom na jeho úlohu pri udržiavaní krajiny a biodiverzity. Pretože tieto

výstupy nie sú trhom oceňované, ekonomická váha poľnohospodárstva, t.j. jeho podiel na

tvorbe hodnoty vidieckej ekonomiky sa bude znižovať. Pridaná hodnota, ktorá sa tvorí

v potravinovej vertikále, bude stále viac alokovaná do nadväzujúcich článkov reťazca, do

spracovania a obchodu. Postupujúca vertikálna integrácia bude viesť k tomu, že veľká časť

zisku vo vertikále sa presunie nielen z vidieka do mesta, ale aj mimo Slovenska. Tieto

tendencie sa môžu eliminovať investovaním do miestnych a regionálnych spracovateľských

a distribučných kapacít, vytváraním lokálnych trhov a podobne. Význam lokálnych trhov

môže opäť vzrásť výraznejším artikulovaním záujmu spotrebiteľov o miestne výrobky, alebo

rastom dopravných nákladov a iných (napr. environmentálnych) limitov.

Reformy poľnohospodárskych politík v súčasnosti smerujú k odstraňovaniu foriem

podpory poľnohospodárstva, deformujúcich trh. Liberalizácia politík zrýchľuje štruktúrne

zmeny, ktoré môžu viesť k vyššej konkurencieschopnosti produkcie na trhoch, avšak za cenu:

– zníženia rozsahu poľnohospodárskej produkcie,

– nevyužívania disponibilných výrobných faktorov, čo znamená zníženie

30

poľnohospodárskej zamestnanosti a nevyužívanie disponibilnej poľnohospodárskej

pôdy v celom rozsahu.

Nemožno predpokladať, že slovenské poľnohospodárske výrobky tohto typu by sa

perspektívne mohli uplatňovať na svetových trhoch. Je zrejmá potreba orientácie na výrobky

s vyššou pridanou hodnotou, výrobky s chráneným geografickým označením, značkové

výrobky, výrobky vysokej kvality a pod. Vysoká kvalita výrobkov a ich jedinečné úžitkové

vlastnosti, zviazané s geografickým pôvodom a tradičnými technológiami, budú zrejme

hlavnými faktormi zachovania alebo i zvýšenia konkurencieschopnosti slovenských potravín.

Od využitia poľnohospodárskych surovín na výrobu energie možno očakávať rast cien

poľnohospodárskych výrobkov, zníženie rozsahu ladom ležiacej pôdy a pod. Tento vývoj

však vo veľkej miere závisí od zmien v cenách fosílnych palív, ktoré majú v sebe značnú

mieru neurčitosti. Druhá generácia technológií, ktorá bude schopná využiť všetku biomasu

a zvyšky, však bude viesť k zníženiu záujmu o energetické využitie pestovaných

(kultivovaných) plodín na ornej pôde. Očakáva sa, že druhá generácia bioenergetických

technológií by sa mohla začať prakticky aplikovať už okolo roku 2015. Farmárom

orientovaným na rastlinnú výrobu to zoberie túto špecifickú trhovú príležitosť.

Faktorom neistoty zostáva výsledok kola WTO v Dohe, ktorý by mohol ovplyvniť celý

európsky agropotravinársky trh, ktorého sme účastníkmi. Po roku 2013, pokiaľ ide

o pôsobenie poľnohospodárskych politík, zatiaľ nie je možné reálne odhadnúť výsledky

očakávanej reformy, ktorá môže mať viacero výstupov (renacionalizácia SPP, zníženie

priamej podpory atď.).

Postupujúca ekonomická integrácia (i ukončenie prechodného obdobia obmedzeného

predaja pôdy cudzincom r. 2010) prechodne bude pôsobiť na rast ceny s pôdou. V dlhodobom

horizonte očakávané reformy poľnohospodárskej politiky (znižovanie miery podpory)

a ďalšia liberalizácia obchodu pravdepodobne prispejú k zníženiu ceny poľnohospodárskej

pôdy. Tento pokles však bude z cien podstatne vyšších, ako sú teraz, pretože v strednodobom

horizonte sa ráta s cenovým vyrovnávaním nielen tovarov, ale i výrobných faktorov. Bude

akcelerovať trh s pôdou a koncentrácia jej vlastníctva. Tvorba pridanej hodnoty

poľnohospodárstva bude viac ako doteraz závisieť od faktorov spojených s demografickým

vývojom a reštrukturalizáciou vidieckej ekonomiky (spracovateľský priemysel, turizmus,

infraštruktúra sídel, služby) a so zmenami využitia pôdy v dôsledku klimatických zmien,

a menej od špecifických poľnohospodárskych politík.

Dopyt po nepotravinárskej produkcii poľnohospodárstva bude konkurovať dopytu

potravín. To môže viesť k rastu cien potravín a zvýšeniu závislosti Slovenska od ich dovozu.

Významnou neistotou na trhu faktorov je vývoj dopytu po energii, ktorý zatiaľ nie je

31

kvalifikovaný a kvantifikovaný ani vo vízii poľnohospodárstva EÚ. Predpokladáme, že

približne od roku 2015 by existencia nových technológií energetickej transformácie

biologických obnoviteľných zdrojov zmiernila nároky na spotrebu poľnohospodárskych

plodín, ktoré majú primárne potravinové využitie.

1.5 Bávrh na riešenie problémov udržateľného poľnohospodárstva

s prepojením teórie a praxe

V tejto časti práce sa budeme zaoberať pôdou ako primárnym výrobným faktorom

v poľnohospodárstve a hodnotením veľkosti poľnohospodárskeho podniku a jej vplyvu na

hospodársku súťaž a konkurencieschopnosť v regióne.

V súvislosti prepojenia teórie a praxe je potrebné uviesť takt, že štátom tvorené trhové

prostredie musí vytvárať rovnaké ekonomické podmienky pre všetkých účastníkov trhu. Iba

v tomto prípade sa trh, ale aj poskytovanie verejných zdrojov ( EÚ, štát) stávajú prehľadné

a účinné z pohľadu plnenia stanovených cieľov. Ak analyzujeme finančnú situáciu

a nákladovosť podnikateľov na pôde z pohľadu diferencovaného zdaňovania pôdy ako

základného výrobného faktora (podľa úradnej ceny pôdy stanovenej za iným účelom) mení

pozíciu podnikateľov na pôde a výrazne redukuje ich dôchodky. Z dlhodobého hľadiska daň

z pôdy (diferencovaná s možnosťou zvýšenia podľa rozhodnutia samosprávnych orgánov obcí

a miest) pôsobí ako záťaž rozvoja poľnohospodárskej výroby tam, kde sú najvhodnejšie

podmienky pre rozvojový potenciál slovenského poľnohospodárstva.

Uvedené ale taktiež znamená, že takto postavená daň z pôdy nepodporuje racionálnu

alokáciu výroby, odčerpáva peniaze na rozvoj výroby v podmienkach s vyššími

komparatívnymi výhodami s dopadom na saldo zahraničného obchodu a zamestnanosť na

vidieku.

Pôda ako základný výrobný faktor v poľnohospodárstve si vyžaduje výstižnejšiu

charakteristiku.

Ako uvádza Lisy, J., klasickí ekonómovia považovali celkovú ponuku pôdy za fixnú alebo

úplne nepružnú. Cenu fixného faktora nazvali renta alebo „čistá ekonomická renta“. Ponuka

pôdy má nulovú elasticitu t.j. na zmenu ceny nemôže reagovať ponuka zmenou množstva.

Dopyt po pôde je určovaný hraničným produktom pôdy a príjmom z hraničného produktu.

Podnik s cieľom maximalizovať zisk bude rozširovať výrobný faktor pôdy dovtedy, kým

príjem z hraničného produktu neprevýši hraničné náklady alebo cenu výrobného faktora.

32

Pôda ktorá sa prenajíma podľa zmluvy obsahuje stanovenú rentu za užívanie pôdy (i ďalšie

podmienky).

Renta sa určuje na základe ceny výrobného faktora odvodeného od ceny poľnohospodárskeho

produktu, ktorý sa na danej pôde dopestuje v danom roku.

Cena pôdy ako výrobného faktora (renta) sa určuje vzájomným vzťahom medzi dopytom

po pôde a ponukou pôdy.

Pôda nie je homogénnym výrobným faktorom, rozdielnosti pôdy vyplývajú z týchto

dôvodov: - kvalita pôdy,

- poloha pôdy.

Predaj pôdy vlastníkom : - vychádza sa z renty, ktorú pôda prináša

- z ceny kapitálu (úrok), ktorý bude prinášať suma peňazí získaná

predajom pôdy.

Renta je dôchodok vlastníka pôdy. Jej zdanením sa zníži jeho dôchodok. Zdanenie renty

nemení ekonomické správanie jednotlivých subjektov (vlastníka, prenajímateľa). Zdanenie

renty neovplyvní efektívnosť ekonomiky.

Podľa štatistického zisťovania v slovenskom poľnohospodárstve pôsobí až 99% mikro,

malých a stredných podnikov z celkového počtu podnikateľov na pôde. Z uvedeného vyplýva,

že v rámci regiónu a štátu pôsobí mnoho podnikateľských subjektov vyrábajúcich rovnaké

produkty, to znamená, že nie je ovplyvňovaná hospodárska súťaž veľkými

poľnohospodárskymi podnikmi. Už i z tohto konštatovania je možné limitovanie podpory

z verejných prostriedkov podriadiť ukazovateľom charakterizujúcim MSP.

Definícia malých a stredných podnikateľov (ďalej MSP) pre účel tejto práce vychádza

z odporúčania Európskej komisie č. 96/280/EC z 3. apríla 1996. Vo vyššie uvedenom

nariadení EK zatrieďovanie podnikov sa realizuje podľa stanovených kritérií nasledovne:

• Mikropodniky: - počet zamestnancov menej ako 10,

- ročný obrat 2 mil. E.

• Malé podniky: - počet zamestnancov menej ako 50,

- ročný obrat menej ako 7 mil. E, alebo výsledok

hospodárenia za ročné obdobie menej ako 5 mil. E.

• Stredné podniky: - počet zamestnancov menej ako 250,

- ročný obrat menej ako 40 mil E, alebo výsledok

hospodárenia za ročné obdobie menej ako 27 mil. E.

Ekonomicky nezávislý je MSP, u ktorého podiel iných podnikov ako MSP na základnom

imaní alebo hlasovacích prácach nedosahuje viac ako 25 %.

33

1.6 Zhrnutie

Modul „Trvalo udržateľný rozvoj a rastový potenciál poľnohospodárstva“ bol zameraný na

analýzy predchádzajúceho obdobia, hľadanie príčinných súvislostí daného vývoja a na

formulovanie alternatív budúceho smerovania spoločnosti a poľnohospodárstva.

V prvej podkapitole sa práca venuje definovaniu udržateľnosti vývoja (života) a kvality

života. Za skúmané obdobie bol zaznamenaný pozitívny vývoj ekonomických teórií v smere

posilňovania významu životného prostredia.

V druhej podkapitole sa kladie dôraz na legislatívu, podnikateľské prostredie a definovanie

základných pojmov udržateľného rozvoja poľnohospodárstva a vidieka. Významnou časťou

v tejto podkapitole sú definície alternatívnych ukazovateľov k HDP.

V tretej podkapitole sú rozobrané teoretické východiská finančného manažmentu

udržateľného rozvoja poľnohospodárstva a vidieka. Kľúčovým determinantom udržateľného

rozvoja poľnohospodárstva a vidieka je SPP EÚ.

V štvrtej podkapitole sa analyzuje súčasný stav poľnohospodárstva vo vidieckom priestore,

pričom sa skúma reprodukčný proces poľnohospodárstva. Súčasťou tejto podkapitoly je určitá

vízia rozvoja slovenského poľnohospodárstva vo vidieckom priestore.

V podkapitole päť je prepojenie teórie a praxe s pohľadu veľkosti podnikateľských

subjektov a významná časť je venovaná pôde, jej cene a zdaneniu.

34

Modul 2 Podnikové financie

2.1 Financovanie podniku v podmienkach trhovej ekonomiky

2.1.1 Cieľ

Pretrvávajúce problémy krízového obdobia je nutné riešiť radikálnymi reformami

vo všetkých oblastiach života spoločnosti vrátane riešenia otázok týkajúcich sa financovania

našich podnikov. Nie sú to ani zďaleka len problémy Slovenska, ale aj problémy v najlepšie

prosperujúcich krajinách EÚ. U nás sa rozsah problémov znásobuje vstupom Slovenska

do EÚ v roku 2004 a zavedením novej meny od 1.1.2009. Zavádzaním nových pravidiel, ako

aj hospodárskych princípov spoločnej poľnohospodárskej politiky vzniklo množstvo

otvorených otázok, ktoré sa bezprostredne dotýkajú prebiehajúcich procesov v oblasti

financovania.

V module Podnikové financie je našim cieľom prispieť a pomôcť účastníkom projektu

(cieľovej skupine) v orientácii a pri vysvetľovaní podstaty prebiehajúcich procesov

financovania, ako aj pri charakteristike niektorých riešení v oblasti techniky financovania.

Pri vypracovaní vzdelávacieho materiálu sa opierame o bezprostredné skúsenosti

autorov a pracovníkov bánk s cieľom poskytnúť základné informácie k niektorým aspektom,

ktoré sa týkajú financovania podnikov.

Spracovanie danej témy nemožno pokladať ani zďaleka za vyčerpávajúce a to

vzhľadom na tempo zmien v danej oblasti, dynamický vývoj problematiky, ako aj rozsah

modulu.

V texte sa pokúšame o viaceré aktivity, ktoré podnecujú čitateľa k hľadaniu vlastných

záverov. Súčasne sa odvolávame na ďalšie literárne pramene, ktoré bližšie ozrejmujú danú

problematiku a vedú účastníkov vzdelávania ku samoštúdiu. Okrem toho treba poznamenať,

že text uvádzaný v module Podnikové financie nadväzuje na pedagogický výklad, v rámci

ktorého sú jednotlivé problémy pre lepšie pochopenie ilustrované na príkladoch.

2.1.2 Legislatíva

Získavanie finančných zdrojov nie je legislatívne upravené, využívajú sa však právne

predpisy, ako napríklad Zákon o účtovníctve, Obchodný zákonník, Zákon o bankách, Zákon

o NBS, Zákon o cenných papieroch, Zákon o daniach z príjmov, Zákon o konkurze

a vyrovnaní atď., všetko v aktuálnom znení.

35

Rozvoj podnikania v agrosektore je často podmienený existenciou a efektívnou

činnosťou obchodných bánk, ako aj existenciou špecializovaných akreditovaných inštitúcií,

ktoré poskytujú rôzne druhy finančných podpôr.

Úverová politika, ako aj samotné podmienky pre poskytovanie agrárnych úverov

a záruk sa vstupom SR do EÚ a neskôr do EMU (1.1.2009) podstatne zmenili. Pre

podnikateľov v agrosektore začali platiť ustanovenia Zákona o štátnej pomoci v intenciách

pravidiel Európskej komisie (EK).

V súvislosti s nadobudnutím platnosti zmluvy o pristúpení SR k EÚ 1.mája 2004

nadobudli účinnosť aj ustanovenia § 11 a 20 Zákona 483/2001 Z.z. o bankách, na základe

ktorých môžu úverové inštitúcie so sídlom v Európskom hospodárskom priestore vykonávať

bankové činnosti na území SR bez toho, aby mali povolenie udelené NBS, ak im takéto

povolenie bolo udelené v domovskej krajine. Z hľadiska inštitucionálneho zabezpečenia sa

na realizácii poľnohospodárskej a úverovej politiky na Slovensku podieľajú banky so sídlom

na území SR a pobočky zahraničných bánk. Okrem toho tu pôsobia subjekty voľne

poskytujúce cezhraničné bankové služby.

Vykonávateľom vyplácania štátnej pomoci, ako aj všetkých trhových opatrení v SR je

Pôdohospodárska platobná agentúra (PPA). Táto plní funkciu sprostredkovateľského orgánu

MP SR a je plne akreditovaná.

2.1.3 Teoretický základ k danej problematike

Každý podnik na začiatku svojho podnikania by mal mať k dispozícii určité množstvo

finančných zdrojov, vlastných a cudzích. Podnik použije tieto finančné zdroje na obstaranie

napríklad pozemkov, budov, strojov, výrobných zariadení, technológií, zásob a pod. Ide teda

o alokáciu finančných zdrojov do jednotlivých zložiek majetku podniku, čo vlastne

predstavuje v rámci kolobehu finančných procesov fázu investovania. Z toho vyplýva, že

majetok je nevyhnutným predpokladom na zabezpečenie úspešnej podnikateľskej činnosti

a tým aj samotnej existencie podniku. Je možné ho nadobúdať rôznymi formami. Formy

nadobudnutia jednotlivých druhov majetku sa nazývajú finančné zdroje alebo podnikový

kapitál.

Pataky, J. a kol. (2008, str. 48) definujú zdroj krytia majetku ako abstraktné vyjadrenie

majetku, z ktorého, resp. prostredníctvom ktorého bol majetok získaný alebo vyfinancovaný.

Proces, pri ktorom podnik získava finančné zdroje je procesom financovania. Beňová, E.

(2007, str. 68) definuje financovanie nasledovne: financovaním podniku sa rozumie súhrn

36

všetkých peňažných operácií, ktoré súvisia so získavaním, používaním a rozdeľovaním

finančných zdrojov. Tieto sa členia z rôznych hľadísk, pričom najčastejším kritériom členenia

je hľadisko vlastníctva, ale aj časové hľadisko a tiež prameň, z ktorého plynú do podniku.

Medzi cudzie zdroje financovania Belica, M. (2002, 171 s.) zaraďuje: bankové úvery,

obchodné úvery a emisiu dlhopisov. Bankové úvery patria medzi najčastejšie využívané

formy externého financovania. Existuje viacero definícií bankových úverov, napríklad

Vlachynský, K. a kol. (2009, 524 s.) vymedzuje úver ako formu návratného získavania

cudzích externých zdrojov. Je to ekonomický vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý

vzniká pri odovzdávaní konkrétnej hodnoty na dočasné použitie, t.j. s podmienenou

návratnosťou.

Najčastejšie hľadisko členenia úverov je časové hľadisko a podľa toho úvery členíme

na dlhodobé úvery a krátkodobé úvery. Dlhodobé úvery sa členia na dlhodobé úvery s dobou

splatnosti od 1 do 5 rokov a dlhodobé úvery s dobou splatnosti viac ako 5 rokov. Serenčéš, P.

a kol. (2008, 191 s.) uvádza, že dlhodobé úvery majú najčastejšie formu terminovaných

pôžičiek, hypotekárnych úverov, pôžičiek v rámci revolvingového systému, exportných

úverov a úverov na zloženie členského podielu do a.s. alebo do družstva.

Krátkodobé úvery sú úvery s dobou splatnosti do 1 roka a patrí medzi ne napríklad

úver na obežný majetok, kontokorentný úver, revolvingový úver, úver na prechodný

nedostatok peňažných prostriedkov, preklenovací úver a úvery na báze zmeniek.

2.1.4 Analýza spôsobov financovania podniku

1. získavanie podnikového kapitálu (financovanie) – ide o činnosť, ktorá smeruje k spôsobu

získavania (obstarania) finančných zdrojov podniku v podobe hotových peňazí alebo

v iných majetkových formách. Môžeme ho rozdeliť z viacerých hľadísk:

a) podľa vlastníckeho pôvodu kapitálu – financovanie vlastným kapitálom (keď finančné

zdroje vloží do podniku sám majiteľ) a financovanie cudzím kapitálom (ak kapitál

poskytne tretia osoba, napr. banka),

b) podľa spôsobu získavania podnikového kapitálu – interné financovanie (ak sa kapitál

vytvorí alebo zvýši z nerozdeleného výsledku hospodárenia) a externé financovanie (keď

kapitál do podniku vloží tretia osoba),

37

c) podľa účelu financovania – financovanie bežné (ak ide o často sa opakujúcu potrebu

podniku, napr. výplata miezd) a mimoriadne financovanie (vyskytuje sa pri založení

podniku, pri rozšírení podniku, pri zmene právnej formy podniku, atď.),

d) podľa rozsahu financovania – financovanie celkové (ak sa kapitál získava bez zvláštneho

zreteľa k špecializovanému účelu) a financovanie dielčie (ak sa kapitál získava pre nejaký

špecializovaný účel, napr. predzásobenie umelými hnojivami, sadbou, chemickými

ochrannými prostriedkami v poľnohospodárstve, atď.),

e) podľa obsahu financovania – pravé financovanie (rozšírenie kapitálu podniku, ak sa zvýši

pasívna strana súvahy) a nepravé financovanie (pasívna strana súvahy sa nemení

a aktívna strana súvahy sa mení iba v štruktúre majetku podniku).

Okrem toho je treba dodať, že podľa toho ako podnik dodržuje zlaté bilančné pravidlo,

rozlišuje Sedláček, J. (2007, str. 34) tri spôsoby financovania: neutrálny (umiernený),

agresívny a konzervatívny spôsob financovania.

2.1.4.1 Vlastné financovanie z externých zdrojov

Ide o spôsob financovania potrieb podniku, ktoré pochádza najčastejšie priamo

od vlastníka ako ich pôvodný, resp. dodatočný vklad. Vlastný kapitál z externých zdrojov

v priebehu podnikového hospodárenia môže byť doplnený dodatočnými vkladmi majiteľov.

Zvyčajne to býva pri financovaní podnikovej expanzie, ako aj pri finančnej konsolidácii, ktorá

sa realizuje prostredníctvom náhrady cudzieho kapitálu vlastným kapitálom. Samostatnou

formou získavania vlastného kapitálu môže byť kapitalizácia pohľadávok veriteľov, teda

premena pohľadávky voči podniku na vlastnícky vklad. V tomto prípade sa stáva z veriteľa

spoluvlastník. Spôsob, forma a technika vlastného financovanie z externých zdrojov závisí od

výberu právnej formy podnikania, ako aj veľkosti a postupu sústreďovania vkladov majiteľov

podľa veľkosti podniku.

Európska únia zaraďuje podniky do skupiny malých a stredných podľa nasledovných

kritérií: počet zamestnancov, ročný obrat a objem ročnej súvahy. Slovenská legislatíva túto

charakteristiku prevzala, získavaniu vlastného kapitálu v malých a stredných podnikoch sa

podrobnejšie venuje Fetisovová, E. a kol. (2004, 260 s.).

38

Získavanie kapitálu vkladom vlastníkov Spôsoby získavanie kapitálu vkladom vlastníkov sa líšia v závislosti od zvolenej

právnej formy malého alebo stredného podniku.

U podniku jednotlivca právne predpisy vklad nelimitujú, jeho výška závisí od

finančnej náročnosti podnikateľského zámeru. Za zdroje sa väčšinou považujú úspory

potenciálnych podnikateľov, úspory rodiny a pod. Základný kapitál môže byť buď vo forme

peňažnej alebo vo forme hnuteľného ale nehnuteľného majetku. Ak podnikateľ nemá dostatok

vlastných zdrojov, môže získať tichého spoločníka. Výška a forma odmeny za viazanie jeho

kapitálu je upravená zmluvou ako percentuálna sadzba z vkladu alebo zo zisku.

Obmedzenia výšky vlastníckeho vkladu nie sú ani pri osobných spoločnostiach ako je

verejná obchodná spoločnosť a komanditná spoločnosť. Veľkosť ako aj spôsob vkladu

býva upravený zmluvou medzi spoločníkmi. Výška základného imania verejnej obchodnej

spoločnosti sa v rámci SR do Obchodného registra nezapisuje. V komanditnej spoločnosti sa

základné imanie tvorí na základe zmluvy vkladmi komplementárov a komanditistov

(minimálna výška vkladu komanditistu v SR je 250 EUR). Základné imanie komanditnej

spoločnosti sa zapisuje do Obchodného registra. Externým zdrojom zvýšenia základného

kapitálu u obchodných spoločností môžu byť okrem dodatočných vkladov existujúcich

spoločníkov vklady novoprijatých spoločníkov.

V našej hospodárskej praxi najčastejšie využívanou právnou formou je spoločnosť

s ručením obmedzeným. Európske právne normy neurčujú pre túto spoločnosť jednotnú

minimálnu výšku základného imania. Všetko je ponechané na individuálne rozhodnutie štátov

EÚ, ktoré si túto výšku určujú vo svojich predpisoch diferencovane. Obchodný zákonník

v SR stanovuje minimálnu výšku základného imania spoločnosti s ručením obmedzeným

na 5 000 EUR a minimálny podiel jedného spoločníka na 750 EUR. Po vzniku spoločnosti je

povinnosť tvoriť rezervný fond a to najmenej vo výške 5 % základného imania, ktorý sa ročne

dopĺňa minimálne 5 % z čistého zisku za príslušný rok. Ďalšie zvyšovanie základného imania

z externých zdrojov sa môže uskutočniť dodatočnými vkladmi pôvodných vlastníkov, ako aj

prijatím ďalších spoločníkov, ktorí dodajú ďalšie zdroje. Vzhľadom na zákonom nízko

stanovenú potrebu kapitálu na založenie, ako výhodné podmienky ručenia za záväzky, mali na

Slovensku spoločnosti s ručením obmedzeným ku koncu roku 2007 až 89,8%-ný podiel na

celkovom počte podnikov (Vlachynský, K. a kol., 2009, 524 s.).

V družstvách sa základné imanie tvorí z členských vkladov, ktoré môžu mať okrem

peňažnej formy aj formu vecných vkladov, pokiaľ to pripúšťajú stanovy družstva. Stanovy

39

určujú aj výšku základného imania, ktoré musí byť podľa našich právnych predpisov

minimálne 1 250 EUR.

Rizikový (venture) kapitál Ide o také zdroje do malých a stredných podnikov, ktorých cieľom je získať podiel

v podniku napriek rizikovosti projektu. Získavanie kapitálu týmto spôsobom pochádza

z USA. V Európe sa táto forma začala rozvíjať až v 80-tych rokoch minulého storočia.

Vytvorili sa špecializované spoločnosti a fondy rizikového kapitálu. Ich činnosť je zameraná

iba na získavanie finančných zdrojov od individuálnych a inštitucionálnych investorov

a na vkladanie týchto zdrojov do podnikov formou rizikového (venture) kapitálového

investovania. Posudzujú sa jednak podnikateľské plány podniku, kvalita manažmentu,

spôsoby riadenia investícií a predovšetkým plánovaná návratnosť a predpokladaný rast

trhovej hodnoty podniku.

Fondy rizikového kapitálu sa líšia odvetvovou orientáciou, ale aj tým, aké aktivity

svojim kapitálovým vkladom podniku podporujú. Môže ísť o predštartovné financovanie

(seed capital) – financovanie rozvoja výrobku (služby), na ktorého výrobu (poskytovanie)

v budúcnosti vznikne podnik. Štartovné financovanie (start-up capital), znamená vklad

kapitálu do zakladaného podniku. Ďalej financovanie začiatočného rozvoja (early stage

expansion capital) už založeného podniku. Rozvojové financovanie (expansion capital), ktoré

je zamerané na rozvoj nových, perspektívnych aktivít v už fungujúcom podniku. Manažérska

kúpa podniku (managere buy-in) externou skupinou manažérov, pričom obvykle ide

o skupinu vytvorenú výhradne pre túto transakciu, ktorá je finančne krytá spoločnosťou

rizikového investovania. Manažérsky výkup (managere buy-out), manažment spoločnosti

kúpi kvalifikovanú väčšinu akcií a tým sa stane jej vlastníkom, t.j. spoločnosť sa stáva

súkromnou.

Problematike fondov rizikového (venture) kapitálu sa podrobnejšie venuje Vlachynský, K.

a kol. (2009, s. 110 – 111, 231-233).

Získavanie vlastného kapitálu v akciových spoločnostiach

Akciová spoločnosť predstavuje rozhodujúcu právnu formu veľkých podnikov. Tieto

spoločnosti získavajú prvotné základné imanie imisiou akcií a ich umiestnením

na kapitálovom trhu. Minimálna výška základného imania je v SR 25 000 EUR, pričom je

prípustné aj založenie akciovej spoločnosti aj jedným akcionárom, ak je právnickou osobou.

40

Právo vyplývajúce z vlastníctva akcií

Akcia je majetkový cenný papier, ktorý stelesňuje vlastnícke právo akcionára ako

spoluvlastníka podieľať sa, podľa zákona o cenných papieroch a investičných službách, ako aj

podľa stanov spoločnosti na jej riadení, získavaní podielu na zisku, zachovaní pôvodného

podielu na majetku spoločnosti a na zodpovedajúcom podiele na likvidačnom zostatku

spoločnosti.

Druhy akcií:

- z hľadiska formy vyjadrenia spoluvlastníctva akcie, ide o:

a) akcie ktoré znejú na istú pevnú sumu majú menovitú hodnotu vyznačenú priamo na

akcii,

b) podielové akcie, ktoré predstavujú istý podiel na čistom (vlastnom) imaní podniku,

- z hľadiska formy vydania:

a) listinné – vydané sú vo forme listín, akcionár preukazuje svoje vlastníctvo touto listinou,

b) zaknihované – sú akcie, ktoré majú dematerializovanú podobu. Existujú vo forme zápisu v

zákonom predpísanej evidencii cenných papierov. V SR je to Centrálny depozitár, ktorý

má ako jediný povolenie vykonávať túto činnosť. Majiteľ zaknihovanej akcie nemá v ruke

listinu predstavujúcu akciu ako cenný papier ale len výpis, ktorý potvrdzuje, že na jeho

účte sú vedené príslušné akcie.

- z hľadiska spôsobu označenia vlastníka:

a) akcie na majiteľa, pri ktorých sa za majiteľa považuje ich držiteľ, pri predaji neexistujú

podstatné obmedzenia. Majetkový prevod sa uskutočňuje len odovzdaním cenného papiera

medzi predávajúcim a kupujúcim.

b) akcie na meno – pri akciách na meno je napísané meno prvého majiteľa, ktorý ich získal

na primárnom trhu. Prevod takýchto akcií býva obmedzený stanovami akciovej

spoločnosti.

- z hľadiska rozsahu práv a povinností spojených s ich vlastníctvom:

a) kmeňové akcie, ktorú sú rozhodujúcou formou získavania základného imania

v spoločnosti. Vlastníci týchto akcií majú všetky práva, ale si aj musia plniť všetky

povinnosti akcionára. Právom akcionára, tak ako to už bolo uvedené v charakteristike akcie

je podieľať sa na riadení spoločnosti, získavať podiel na zisku (dividendu), zachovať

pôvodný podiel na majetku spoločnosti a zachovať podiel na likvidačnom zostatku.

b) prioritné akcie sú také, pri ktorých vlastníci majú prednostné práva na výplatu dividend

(v porovnaní s kmeňovými akciami) a pri likvidácii spoločnosti sa z likvidačného výnosu

prednostne uspokojujú nároky vlastníkov prioritných akcií pred vlastníkmi kmeňových

akcií. Tieto výhody sú na druhej strane vyvážené tým, že vlastníci prioritných akcií nemajú

41

obvykle hlasovacie právo a odberné právo. Emisia prioritných akcií umožňuje spoločnosti

získavať síce drahší dodatočný kapitál (ako je možnosť získania dlhodobého úveru), ale

bez povinnosti príslušnú sumu v nejakom stanovenom termíne vrátiť.

c) zamestnanecké akcie predstavujú osobitný druh akcií, ktoré zvyšujú záujem

zamestnancov o prosperitu spoločnosti. Ide o akcie na meno, ktoré môžu nadobudnúť

zamestnanci spoločnosti za zvýhodnených podmienok, ktoré určujú stanovy. Slovenský

právny poriadok neumožňuje emisiu zamestnaneckých akcií.

V prípade nedostatku vlastných zdrojov môže spoločnosť zvýšiť tieto zdroje hlavne

ďalšou emisiou kmeňových akcií (mladých akcií). Môže ísť o zvýšenie kapitálu spoločnosti

z dôvodu jej expanzie. Aby v súvislosti s tým nedošlo k zmene podielu doterajších akcionárov

na majetku spoločnosti, priznáva sa majiteľom (starých) akcií prednostné právo nakupovať

nové (mladé) akcie. Je to odberné (predkupné) právo. Vydaniu takýchto akcií spravidla

predchádza rozhodnutie valného zhromaždenia akciovej spoločnosti. Pôvodní akcionári sa

snažia zachovať podiel na akciovej spoločnosti a majú tak možnosť využiť odberné právo.

2.1.4.2 Získavanie vlastného kapitálu z interných zdrojov

Financovaním podniku z interných (vnútorných) zdrojov rozumieme pokrývanie jeho

potrieb zo zdrojov získaných z finančno-hospodárskej činnosti samého podniku.

Podľa toho, ako podnik získava zdroje, rozlišujeme:

– financovanie zo zisku (samofinancovanie),

– financovanie z odpisov,

– financovanie z rezerv,

– financovanie v dôsledku uvoľnenia peňazí (racionalizáciou, zmenou majetkovej

štruktúry a uplatňovaním technického pokroku).

Financovanie zo zisku

V rámci financovania podniku z vnútorných zdrojov má najväčší význam,

predovšetkým z kvalitatívneho hľadiska, financovanie zo zisku, resp. samofinancovanie.

Pri riadení podniku sa zisk využíva nielen ako zdroj financovania, ale aj ako jeden

z najdôležitejších syntetických ukazovateľov úspešnosti a efektívnosti podnikania, najmä vo

vzťahu k vloženému kapitálu a tiež ako nástroj hmotnej zainteresovanosti (tak majiteľov,

manažérov, ako aj pracovníkov).

Je to tak preto, lebo vyjadruje:

– mieru účelovosti vyrábanej produkcie,

– mieru efektívnosti vynakladania živej a zhmotnenej práce,

42

– mieru využitia vloženého kapitálu.

Výšku výsledku hospodárenia v podniku možno vyčísliť dvojakým spôsobom:

1. ako rozdiel medzi vlastným imaním podniku na konci a na začiatku sledovaného

obdobia,

2. ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi podniku.

Ak výsledok hospodárenia počítame ako rozdiel medzi vlastným imaním podniku na

začiatku a na konci sledovaného obdobia, v prípade prírastku imania podnik dosahuje zisk,

v prípade jeho úbytku stratu.

Východiskom výpočtu je ocenenie aktív podniku, od ktorých treba odpočítať sumu

cudzieho kapitálu viazaného v podniku. Rozdiel predstavuje vlastné imanie podniku. Toto

treba ešte ďalej upraviť o prírastok vlastného imania, ku ktorému došlo iným spôsobom ako

dosiahnutím zisku (napr. zvýšením akciového kapitálu, účelovými dotáciami

z verejnoprospešných fondov a pod.).

Presnosť takto vykázaného zisku (resp. straty) vo veľkej miere závisí od spôsobu

ocenenia podnikových aktív. Ich nadhodnotenie znamená automaticky zvýšenie sumy

vykázaného zisku, Naopak, podhodnotenie podnikových aktív jeho zníženie, a tým súčasne

vytvorenie skrytej rezervy. Na politiku podniku pri oceňovaní podnikových aktív vplývajú

často protichodné tendencie. Potreba prilákať do podniku nový kapitál môže vyvolať snahu

vykazovať vysoký zisk. Naopak, snaha vykázať čo najnižší daňový základ a vytvoriť si skryté

rezervy pre prípad finančných ťažkostí spôsobených výkyvmi na trhu môže viesť

k podhodnocovaniu aktív, a tým k znižovaniu sumy vykazovaného zisku.

Najčastejšie sa používa druhý spôsob vyčísľovania výsledku hospodárenia – ako

rozdiel medzi výnosmi a nákladmi. Ak výnosy prevyšujú náklady, je výsledkom zisk,

v opačnom prípade je výsledkom strata. Presnosť vykázaného zisku (straty) je ovplyvňovaná

oceňovaním produkcie, vykazovaním nákladov, spôsobom časového rozlišovania nákladov a

podobne.

Odpisy

Odpisy nepredstavujú pre podnik novovytvorené zdroje financovania, ale sú

peňažným vyjadrením opotrebovania dlhodobého hmotného a nehmotného majetku za

obdobie, za ktoré sa zúčtujú do nákladov (Serenčéš, P. a kol., 2010, str. 48-49). Prenesená

hodnota dlhodobého majetku na vyrábané výrobky od začiatku jeho používania až po

súčasnosť (suma kumulovaných odpisov) sa vyjadruje pojmom oprávky.

Tým, že sa hodnota dlhodobého majetku odpismi postupne prenáša do nákladov,

znižuje sa jeho hodnota, na druhej strane sa zabezpečujú zdroje na financovanie reprodukcie

43

dlhodobého majetku v podniku. Ku koncu doby životnosti dlhodobého majetku tak podnik

odpismi vytvorí taký peňažný fond, ktorý bude za predpokladu stabilných cien postačovať na

nákup dlhodobého majetku rovnakých parametrov. Ak podnik v priebehu doby životnosti

použije odpisy na iné účely, prípadne, ak sa zvýšia ceny dlhodobého hmotného a nehmotného

majetku musí pri obnove vyradeného dlhodobého majetku v zodpovedajúcom rozsahu zapojiť

aj iné zdroje financovania.

Odpisy sú pre podnik aj významnou nákladovou položkou, ktorá ovplyvňuje výšku

celkových nákladov, a tým aj výšku cien a dosiahnutého zisku.

Z hľadiska peňažných tokov predstavujú odpisy často hlavný a pritom stabilný príjem

– vnútorný zdroj financovania podniku. Odpisy sú stabilným zdrojom, nie sú závislé na stupni

efektívnosti podnikovej činnosti.

Ostatné interné zdroje financovania

Okrem už uvedených hlavných zdrojov interného financovania môžu podniky

využívať aj ďalšie zdroje. Ide o:

– zdroje z predaja majetku,

– zdroje z realizácie technického pokroku,

– zdroje z racionalizačných opatrení.

Podniky ako samostatné subjekty hospodárenia sa o štruktúre a rozsahu viazaného

majetku rozhodujú celkom samostatne. Za predpokladu, že určité zložky majetku (tak

neobežného, ako aj obežného charakteru) nepotrebujú, podľa logiky podnikateľského

myslenia by ich mali odpredať a získať tak zdroje interného financovania z titulu predaja

majetku.

K získavaniu peňažných fondov – zdrojov interného financovania vedie aj technický

pokrok. Ich rozsah závisí od účinnosti technického pokroku, od toho, v akom rozsahu vedie

k zníženiu potreby dlhodobého majetku, resp. k uvoľneniu viazaného obežného majetku.

Podobne k úsporám vyplývajúcim z technického pokroku vedie aj zvyšovanie

výkonnosti aktívnych zložiek dlhodobého majetku. Ak sa zvyšuje kapacita nových strojov,

podnik potrebuje na zabezpečenie rovnakého objemu výroby menej strojov, alebo s rovnakým

počtom strojov vyrobí vyšší objem produkcie.

Otázka technického pokroku v oblasti dlhodobého majetku súvisí aj s odpismi.

Podnik môže získavať zdroje interného financovania aj realizáciou racionalizačných

opatrení. Často majú väčší význam, ako sa im v praxi priznáva. V dôsledku racionalizačných

opatrení možno získať interné zdroje financovania najmä znižovaním vlastných nákladov, ale

často aj nižšou potrebou viazania majetku podniku. Možnosť racionalizácie hospodárenia

44

podniku existuje na každom stupni výroby – od nákupu a skladovania výrobných zásob, cez

oblasť nedokončenej výroby, až po odbyt.

2.1.4.3 Získavanie finančných zdrojov úverovou formou

Charakteristika úveru

Postupujúci rozvoj finančného trhu, ako aj vplyv konkurencie spôsobil, že sa vytvárajú

rôzne nové úverové formy, vznikajú ďalšie varianty úverov a dopĺňajú a vyvíjajú sa úverové

nástroje.

Úver všeobecne je možné definovať ako návratný a zúročiteľný tovarovo-peňažný

vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, t.j. vzťah, pri ktorom veriteľ dáva svoje dočasne voľné

konkrétne hodnoty (tovary, výrobky, práce, služby, peniaze) k dispozícii dlžníkovi

na používanie.

Pod bankovým úverom sa rozumie úver, ktorý poskytujú banky jednotlivým

ekonomickým subjektom v peniazoch na krytie ich prevádzkových a rozvojových potrieb,

s krátkou alebo dlhou lehotou splatnosti za stanovený, resp. dohodnutý úrok. V súčasnej dobe

sa bankový úver stáva významným zdrojom financovania potrieb podnikov a je často

významným akcelerátorom rozvoja podniku.

Pôžička je hotovostný dlh, ktorý má byť vyrovnaný splátkami alebo jednorazovou

platbou aj s možnosťou prečerpania účtu.

Úverovú linku (credit line) je možné definovať ako úverové zdroje, ktoré poskytuje

napr. zahraničná banka (napr. Európska banka pre obnovu a rozvoj, Európska investičná

banka) priamo centrálnej banke, alebo obchodnej banke formou rámcových úverových zmlúv,

resp. formou individuálneho financovania určeného na konkrétny projekt, pričom obchodná

banka tieto zdroje prenáša na podnikateľa.

Základné obchodné podmienky pre poskytovanie úverov

Medzi základné obchodné podmienky pre poskytnutie úverov zo strany komerčných

bánk patria:

- návratnosť úveru (primárna návratnosť),

- účelovosť úveru,

- zabezpečenosť úveru (sekundárna návratnosť),

- efektívnosť úverového obchodu.

45

Bávratnosť úveru

Preukázanie návratnosti úveru je prvoradou podmienkou pre poskytnutie úveru zo

strany banky. Podmienka návratnosti úveru vyplýva z povahy uvoľnených peňažných

prostriedkov a ich alokácie prostredníctvom úveru. Ide o návratnú a zúročiteľnú redistribúciu

peňazí a poskytnutý a vyčerpaný úver by mal podnik splatiť v dohodnutej lehote splatnosti.

Základnou podmienkou návratnosti úveru je preukázať banke, že podnikateľ úver

splatí. Banka posudzuje úver z hľadiska bonity podnikateľa a rizika, pričom sa prihliada aj na

riziko odvetvia.

Účelovosť úveru

Podmienka účelovosti úveru sa realizuje tak, že úver sa poskytuje na konkrétne,

zdôvodnené potreby vyplývajúce z podnikateľského plánu. Len veľmi ťažko je možné

podmienku účelovosti dodržať pri niektorých zvýhodnených formách úverovania ako napr.

kontokorentný úver, preklenovací úver. Preto sa pri týchto formách úverov upúšťa od prísnej

účelovosti. Použitie úveru na konkrétny zdôvodnený účel sa v praxi zabezpečuje aj spôsobom

čerpania úveru. Z tohto hľadiska potom možno hovoriť o jednorazovom alebo postupnom

čerpaní úveru. V podmienke účelovosti sa tiež odráža záujem veriteľa na efektívnom

využívaní úveru v súlade s potrebami podniku, t.j. v jeho využívaní pre ciele stanovené

v podnikateľskom pláne a dané orientáciou výroby v danom odvetví. Podmienku účelovosti

úveru preveruje a kontroluje banka už pri poskytovaní úveru alebo pri jeho čerpaní, prípadne

splácaní. V prípade porušenia účelovosti úveru ako jednej zo základných úverových

podmienok uplatňuje banka rôzne sankcie, pričom významné postavenie medzi nimi majú

úroky.

Účelovosť úveru kontrolujú banky pri posudzovaní a poskytovaní úveru podľa

jednotlivých foriem úverov.

Zabezpečenosť úveru

Zabezpečenosť úveru sa považuje za sekundárny zdroj splácania úveru a závisí od

rizík súvisiacich s návratnosťou úveru, ako aj od skúseností, ktoré má banka s podnikom.

Podmienka zabezpečenosti úveru je pre úverové vzťahy určujúca.

Zabezpečenosť úveru závisí predovšetkým od úverového rizika, ktoré je základným

a rozhodujúcim bankovým rizikom. Úverové riziko možno definovať ako riziko, že dlžník

nebude postupovať podľa ustanovení úverovej zmluvy a tým spôsobí veriteľovi finančnú

stratu.

46

V ostatných rokoch sa situácia v oblasti zabezpečenia úverov podstatne zlepšila.

Podniky môžu za úvery ručiť napríklad:

- záložným právom na nehnuteľný majetok, t.j. budovami a stavbami nezaťaženými inými

veriteľmi,

- záložným právom na hnuteľný majetok (založený majetok po jeho zaevidovaní

v Notárskom centrálnom registri záložných práv môže podnik používať),

- záložným právom na cenné papiere, ktoré sa evidujú v Registri založených cenných

papierov vedeného Centrálnym depozitárom cenných papierov SR, a.s.,

- záložným právom na pohľadávky do lehoty splatnosti,

- finančným zabezpečením, tzv. „cash kolaterálom“, napr. rezervovaním prostriedkov

na účtoch, vinkuláciou termínovaných vkladov,

- zárukou bánk a iných peňažných ústavov,

- ručiteľskou listinou tretej osoby,

- vlastnou bianko zmenkou dlžníka.

Podklady potrebné na poskytnutie úveru sú spravidla podmienené:

- dôveryhodnosťou a solídnosťou podnikateľa

- požadovanou výškou úveru,

- spôsobom zabezpečenia úveru,

- reálnym podnikateľským plánom.

Prehľad možných podkladov pre poskytnutie úveru:

- preukázanie právnej spôsobilosti podnikateľa,

- žiadosť o poskytnutie úveru,

- podnikateľský plán,

- preukázanie vlastníctva majetku,

- trhové ocenenie majetku,

- poistná zmluva na založený majetok,

- účtovné výkazy,

- rôzne druhy potvrdení.

Efektívnosť úveru

Efektívnosť úveru je ďalšou podmienkou, ktorá musí byť splnená pri poskytovaní

úverov. Efektívne využitie úveru preveruje banka predovšetkým podľa plnenia úloh

podnikateľského plánu. V závislosti od bonity a veľkosti podniku, právnej formy, výšky

a doby splatnosti úveru, výšky a bonity zabezpečenia úveru ako aj od výrobného zamerania

47

môžu byť kritériá hodnotenia efektívnosti rôzne. Úroveň príslušných kritérií efektívnosti

určuje banka v rozsahu vyjadrujúcom napríklad zvýšenie efektívnosti oproti minulému

roku. Stupeň plnenia stanovených kritérií sa posudzuje z narastajúcich údajov od začiatku

roka, pričom podkladom pre monitoring úverového obchodu a hodnotenie sú

predovšetkým údaje z účtovných výkazov, účtovníctva, prípadne zistené kontrolou

v podniku. Všeobecne platí, že úverový obchod by mal byť efektívny jak pre podnik tak aj

pre banku.

Rozdelenie úverov

Členenie úverov sa môže uskutočňovať z viacerých hľadísk. Môže to byť podľa:

•••• veriteľa (podľa toho, kto poskytuje úver)

a/ bankové – poskytujú ho obchodné banky v zmysle zákona o bankách,

b/ nebankové – obchodný (dodávateľský) úver - úver, ktorý si poskytujú medzi sebou

obchodní partneri. Základnými technickými inštrumentmi sú faktúry, stále pasíva,

preddavky (zálohy), emisia cenných papierov, pôžičky od nebankových inštitúcií

(poisťovní, investičných fondov) poskytujú ich inštitúcie, ktorým to nevyplýva zo zákona

o bankách,

•••• objektu úveru (dôvodu poskytnutia)

a/ investičné – nahrádza chýbajúce dlhodobé zdroje podniku,

b/ prevádzkové – používa sa na preklenutie časového nesúladu (nedostatku zdrojov) medzi

potrebou a tvorbou zdrojov,

c/ na zásoby,

d/ na pohľadávky atď.,

•••• druhu bankovej operácie

a/ účelové,

b/ kontokorentné,

c/ revolvingové,

d/ eskontné,

e/ hypotekárne – poskytujú banky občanom a podnikom na kúpu, výstavbu, rekonštrukciu,

modernizáciu nehnuteľnosti (pozemkov a stavieb),

f/ rozvojové,

•••• teritoriálneho použitia

a/ tuzemské,

b/ zahraničné,

48

•••• dlžníka (subjektu)

a/ podnikové,

b/ pre súkromných podnikateľov,

c/ verejné,

d/ spotrebiteľské,

• toho, na akých účtoch sa úvery poskytujú (menové hľadisko)

a/ v domácej mene,

b/ v zahraničnej mene,

• toho, z akých zdrojov sa úvery splácajú

a/ kapitálové – splácajú sa z disponibilných zdrojov (zisku) a čiastočne z odpisov,

b/ finančné – splácajú sa znižovaním úverovaných aktív,

• lehoty (doby), na ktorú sa úver poskytuje (dĺžky úverového vzťahu)

a/ krátkodobé do 1 roka,

b/ dlhodobé od 1 do 5 rokov,

c/ dlhodobé nad 5 rokov,

• spôsobu zabezpečenia (ručenia)

a/ zaručené – nehnuteľnosťou, hnuteľným majetkom, vkladmi v bankách, cennými

papiermi, osobným majetkom, treťou osobou (napr. bankou),

b/ nezaručené,

• spôsobu čerpania a splácania

a/ jednorazové,

b/ postupné.

Tieto kritériá členenia úverov sú základné. V rámci tohto členenia sa ešte ďalej

diferencujú konkrétne úverové formy.

Formy a štruktúra bankových úverov

Najdôležitejšie je časové hľadisko rozdelenia úverov. Z tohto hľadiska delíme úvery na:

a) krátkodobé úvery, krátkodobosť je vyjadrená splatnosťou úveru do 1 roka. Doba trvania

záväzku alebo splatnosťou úveru sa počíta zvyčajne od prvého čerpania úveru až do

konca lehoty splatnosti úveru. Najčastejšie formy krátkodobých úverov:

49

Účelový úver na obežný majetok

Základným princípom účelového úverovania je princíp prísnej adresnosti použitia

úverových zdrojov. Úver sa poskytuje podnikateľom samostatne, individuálne, prípad od

prípadu, jednorázovo, alebo postupne na globálnejšie, prípadne vybrané potreby. Tento úver

môže banka poskytnúť podniku aj viackrát do roka na ten istý účel, podmienkou je, že podnik

je schopný úver splatiť. Nevýhodou je, že je administratívne náročný a väčšinou je

poskytovaný novým, začínajúcim podnikateľom.

Kontokorentný úver

Podnik disponujúci zvláštnou formou bežného účtu, tzv. kontokorentom môže čerpať

úver automaticky tak, že môže platiť zo svojho účtu aj v prípade, keď nemá na ňom

dostatočné množstvo peňažných prostriedkov.

Kontokorentný úver môže byť teoreticky poskytovaný v dvoch formách:

♦ ako klasický kontokorentný úver, keď podnikateľ (klient banky) v priebehu celého

obdobia trvania úveru vykazuje na účte iba debetné zostatky, pričom celý úver musí byť

splatený v lehote splatnosti do jedného roka (364, resp. 365 dní).

♦ debetno-kreditný účet, keď podnikateľ (klient banky) v priebehu roka vykazuje na

tomto účte okrem debetných zostatkov aj kreditné zostatky, pričom tento úver taktiež musí

byť splatený vzhľadom na jeho krátkodobosť do jedného roka (364, resp. 365 dní). V našich

podmienkach sa využíva najviac táto forma kontokorentného úveru.

Obidve formy kontokorentného úveru sa využívajú predovšetkým na úverovanie

výkyvov v obnove jednotlivých zložiek obežného majetku podniku, na zúčtovanie bežných

záväzkov a pohľadávok podnikateľa s jeho obchodnými partnermi. Konkrétne objektom

úverovania sú všetky druhy obežného majetku, vrátane prechodného nedostatku finančných

prostriedkov podniku.

Kontokorentný úver je administratívne nenáročný, má veľkú výhodu v pružnosti,

a vzhľadom k tomu, že sa poskytuje na bežnom účte podnikateľa, môže sa rýchlo

(automaticky) čerpať a splácať. Veľkou výhodou tohto úveru je, že podnikateľ nemusí

pri každej potrebe krátkodobých peňažných prostriedkov uzatvárať novú úverovú zmluvu.

50

Princíp debetno-kreditného účtu uvádza obrázok.

Vklad

4000

3000 Kredit

2000

1000

Úver 10 20 30 40 50 60 70 80 časová os v dňoch 1000

2000

Debet 3000

4000

Kontokorentný úver vo forme debetno-kreditného účtu

Revolvingový úver

Objektom úverovania je obežný majetok. Ide o úver, ktorý vyčerpaním nezaniká, ale

sa obnovuje. Svojím charakterom sa najviac približuje kontokorentnému úveru s tým

rozdielom, že banka okrem bežného účtu klienta, vedie a spravuje úverový účet

revolvingového úveru.

Revolvingový úver existuje v dvoch formách:

• obratová forma,

• zostatková forma.

Pri obratovej forme sa úver poskytuje postupne až do dohodnutej výšky úverového

limitu. Úver sa spláca tiež postupne a to na základe dispozície podnikateľa tak, že úhrady sú

smerované priamo na úverový účet revolvingového úveru.

Pri zostatkovej forme sa úver poskytuje jednorázovo do dohodnutej výšky úverového

limitu a spláca sa z bežného účtu podnikateľa.

Banka zabezpečuje zdrojové krytie úveru počas celého trvania úveru a preto zvyčajne

podnik za nedočerpávanie trvania úveru do plnej výšky dohodnutého úverového rámca platí

úhradu v zmysle cenníka banky, za rezervovanie nevyužitých úverových zdrojov.

Úver na prechodný nedostatok finančných prostriedkov

Objektom úverovania je prechodný nedostatok finančných prostriedkov nezavinený

podnikateľom, ktorých návratnosť sa zmobilizuje počas trvania úveru. Tento typ úveru sa

poskytuje aj klientom, za záväzky ktorých banka prevzala ručenie a ktorí sa prechodne ocitli

51

vo finančných ťažkostiach. Úver sa poskytuje na riešenie finančných ťažkostí podnikateľa,

ako napr. na zaplatenie bankových úrokov a poplatkov, bankových provízií, na otvorenie

dokumentárneho akreditívu a pod. Zabezpečenie úveru sa požaduje podľa miery rizika.

Preklenovací úver

Preklenovací úver slúži na preklenutie časového nesúladu medzi potrebou a tvorbou

zdrojov podniku a to za podmienky, že chýbajúce zdroje podnik vytvorí do 1 kalendárneho

roka. Spláca sa z disponibilných zdrojov podniku, podnik v žiadosti o úver musí verne

špecifikovať potreby a tvorbu zdrojov na celú dobu čerpania a splácania úveru.

Úvery pre poľnohospodárov

Preklenovací úver pre žiadateľov o podporu z Pôdohospodárskej platobnej agentúry

Ide o bezúčelový úver poskytnutý v EUR, úver sa čerpá jednorazovo alebo postupne

pripísaním peňažných prostriedkov na bežný účet klienta, o úver môže podnik požiadať buď

pred alebo po podaní Žiadosti o priame platby. Maximálna výška úveru je 100 % z celkovej

výšky podpory z PPA (platby z EÚ aj štátneho rozpočtu). Doba splatnosti úveru je do

poskytnutia podpory z PPA, najneskôr však do 30.6. nasledujúceho roka. Podmienky na

poskytnutie úveru: minimálne 2-ročná podnikateľská história v oblasti poľnohospodárstva,

osobitný bežný účet otvorený v banke, ktorý bude uvedený v Žiadosti o priame platby pre

príslušný rok ako bankové spojenie pre vyplatenie podpory z PPA. Úver môže byť

zabezpečený bianko zmenkou žiadateľa.

Medzi výhody preklenovacieho úveru patrí: nízka výška poplatku za jeho poskytnutie

(len 0,5% z objemu poskytnutého úveru), čím sú zvýhodnení poľnohospodárski producenti,

vedenie účtu zdarma, úročenie preklenovacieho úveru zvýhodnenou úrokovou sadzbou, ktorej

výška závisí od aktuálnej ceny peňazí na medzibankovom trhu, skrátenie času potrebného

na vybavenie úveru na 5 dní a zabezpečenie úveru vo väčšine prípadov môže byť iba bianko

zmenkou, iba vo výnimočných prípadoch sa požaduje od poľnohospodárov zabezpečenie

prostredníctvom hnuteľného alebo nehnuteľného majetku.

Skladiskové a tovarové záložné listy

Ide o financovanie dočasného uskladnenia úrody prostredníctvom skladiskových

a tovarových záložných listov v súlade s ustanoveniami zákona č. 144/98 Zb.z.

o skladiskovom záložnom liste, tovarovom záložnom liste a doplnení niektorých ďalších

52

zákonov. Skladiskové a tovarové záložné listy sú cenné papiere, ktoré majú listinnú podobu.

Prostredníctvom nich možno na určitú dobu získať peňažné prostriedky, do určitej výšky. Na

zabezpečenie takto vzniknutých záväzkov možno zriadiť záložné právo k hnuteľným veciam

(tovaru), na ktoré skladiskový alebo tovarový záložný list znie. Skladiskové a tovarové

záložné listy možno vydať len na vybrané komodity, ktoré musia byť bankou akceptované.

Môže ísť napr. o zrno obilnín (potravinárska pšenica, kŕmna pšenica, sladovnícky jačmeň,

potravinársky jačmeň, kŕmny jačmeň, potravinárska raž, kŕmna raž a kukurica), semená

olejnín (repka olejná, slnečnica). Skladiskový a tovarový záložný list sú cenné papiere na

rad, tzn. že sú prevoditeľné rubopisom, podobne ako zmenka. Prevod sa uskutočňuje

rubopisom a odovzdaním cenného papiera.

Výška úveru môže byť v závislosti od banky maximálne 90% akceptačnej ceny tovaru

uvedenej na skladiskovom záložnom liste. Financovanie sa môže uskutočniť prostredníctvom

buď terminovaného úveru alebo revolvingového úveru. Zabezpečenie úveru - okrem

skladiskového záložného listu a majetkového listu, banky zvyčajne požadujú vystavenie

bianko zmenky. Čerpanie a splácanie úveru môže byť postupné, v závislosti od

naskladňovania príslušnej komodity. Úrokové sadzby sa stanovujú individuálne podľa bonity

a výsledkov hospodárenia podniku.

b) dlhodobé úvery so splatnosťou od 1 do 5 rokov (bývalé strednodobé úvery) –

poskytujú sa podnikom hlavne na krytie obežného majetku a rozvojových potrieb

podniku.

- investičný úver,

- rozvojový úver,

- účelový úver na obežný majetok,

- úver vývozný.

V rámci týchto úverov sa využívajú aj úverové linky Európskej banky pre obnovu

a rozvoj.

c) dlhodobé úvery s lehotou splatnosti nad 5 rokov – objektom úverovania sú

rozvojové potreby podniku, ako napr. výstavba, nákup, modernizácia, rekonštrukcia

a údržba nehnuteľností, nákup strojov, nákup technologických liniek atď. Ide hlavne

o:

- rozvojové (investičné) úvery,

- úvery hypotekárne.

53

Investičný úver

Je určený na financovanie strednodobých a dlhodobých investičných potrieb

agropodnikateľov, predovšetkým na nákup nehnuteľností, strojov a zariadení, technológií

a pod. vrátane ich inštalácie, modernizácie a rekonštrukcie. Úver môže byť čerpaný

jednorázovo alebo postupne. Banka môže požadovať od klienta, aby sa na financovaní

investičného zámeru podieľal v určitej výške vlastnými zdrojmi. Úver sa čerpá na základe

predloženia dodávateľských faktúr a môže byť použitý na prefinancovanie už vynaložených

nákladov v súvislosti s projektom. Úver môže byť poskytnutý v EUR alebo USD, pričom

doba splatnosti úveru je maximálne 10 rokov.

Investičný úver sa spláca mesačnými alebo štvrťročnými splátkami s možnosťou

odkladu prvej splátky až do 12 mesiacov od prvého čerpania v závislosti od doby konečnej

splatnosti. Úrokové sadzby investičného úveru sa stanovujú na základe EURIBORu, alebo

LIBORu plus odchýlky k úrokovej sadzbe v závislosti od ratingu podnikateľa a rizika

investičného projektu. Banka akceptuje bežné spôsoby zabezpečenia úveru.

Rozvojový úver

Objektom úverovania je obstaranie dlhodobého majetku. Zvyčajne ide o financovanie

investičného zámeru, ktorým môže byť stavba (nehnuteľnosť), stroj alebo súbor strojov

(technologická linka), ako aj rekonštrukcia, modernizácia alebo nákup know-how a pod.

Banka uvoľňuje úver na základe splatných dodávateľských faktúr vyplývajúcich

z uzatvorených kontraktov na dodávku investičného zámeru. Úver sa poskytuje do výšky

schváleného investičného zámeru a do dohodnutého termínu čerpania úveru podľa zmluvy

o úvere. Úver sa spláca z disponibilných zdrojov podniku splátkami dohodnutými v úverovej

zmluve. Banka umožňuje prolongovať (predĺžiť) lehotu začatia splácania úveru podľa

dohody, napr. 6 mesiacov od dokončenia investície resp. po dočerpaní úveru.

Jednou z možností riešenia problémov pri získavaní a alokovaní úverov

do agrosektora je využitie návrhu modelového riešenia získania rozvojového úveru.

Rozvojový úver môže slúžiť na prefinancovanie nákupu strojov do agrosektora.

Návrh modelového riešenia získania rozvojového úveru na nákup strojov je možné

modifikovať pre konkrétne prípady účelu použitia úveru, požadovaných záruk, ako aj podľa

počtu subjektov, ktoré participujú okrem prvovýrobcov a bánk na týchto projektoch.

V súčasnosti sa v bankách upresňujú a aktualizujú podmienky čerpania a splácania

úverov pre poľnohospodárov.

54

Osobitné formy financovania a úverovania

Z osobitných foriem financovania a úverovania možno spomenúť leasing, ako

alternatívnu formu získavania a financovania hmotného a nehmotného majetku. Najznámejší

je finančný leasing, ktorý poskytujú špecializované leasingové spoločnosti vstupujúce medzi

výrobcu a nájomcu, môže byť strednodobý alebo dlhodobý.

Faktoring – je to progresívna forma financovania a krytia rizík, ktoré vyplývajú

z obchodu. Ide o špecializovanú finančnú službu zameranú na urýchlenie hotovostných tokov

spomalených v dôsledku predaja s odloženou splatnosťou. Táto služba vytvára nové možnosti

prístupu dodávateľov/predávajúcich k finančným zdrojom, keďže dodávateľ nemusí viazať

svoj kapitál v pohľadávkach a dovozcom umožňuje nakupovať tovar s odloženou splatnosťou.

Forfaiting slúži na financovanie zabezpečených pohľadávok. Je to odkúpenie

pohľadávok bankou bez spätného postihu, t.j. banka preberá platobné riziko odberateľa.

Pohľadávku do lehoty splatnosti môže odkúpiť banka až do výšky 100% jej hodnoty.

Banka odkupuje pohľadávky z obchodného styku, teda tie, ktoré vznikli na základe dodania

tovaru, alebo služby. Pohľadávka musí byť zabezpečená jedným z nasledovných

zabezpečovacích a platobných nástrojov: dokumentárny akreditív, platobná banková záruka,

bankou avalovaná zmenka.

Franchising je jednou z foriem prevádzkovania odbytu tovaru, finančnou

spoluúčasťou na podnikaní. To znamená, že franchising je forma podnikania založená na

vytváraní kooperačných vzťahov. Franchising je odbytový systém, prostredníctvom ktorého

sa predávajú výrobky, služby alebo technológia. Spočíva v úzkej a stálej spolupráci právne

samostatných a finančne nezávislých podnikov.

2.1.5 Bávrh možných riešení

Ako vyplýva z analýzy spôsobov financovania podnikov v odvetví poľnohospodárstva

prevládajú krátkodobé formy úverovania obežného majetku, predovšetkým zásob

a pohľadávok, pred úvermi dlhodobými aj napriek tomu, že obchodné banky sú schopné

alokovať do agrosektora okrem krátkodobých aj dlhodobé zdroje. Ponuku nových bankových

produktov ovplyvnil vstup SR do EÚ a EMÚ, ako aj opatrenia v oblasti menovej politiky

ECB. Z krátkodobých foriem úverov poľnohospodárske podniky prevažne využívajú účelové

a kontokorentné úvery, ktoré sa využívajú predovšetkým na krytie dočasných a sezónnych

potrieb, ako napr. nákup osív a sadív, nákup umelých hnojív, chemických ochranných

prostriedkov a pod.

55

Z analýzy vyplýva, že systém úverovania funguje na komerčných princípoch, pričom

prevláda účelová alokácia úverových zdrojov s podmienkou ich návratnosti, zabezpečenosti,

účelovosti a efektívnosti. Pretrváva disproporcia medzi ponukou úverových zdrojov, ale aj

spôsobov úverovania zo strany komerčných bánk a reálnymi možnosťami plynúcimi

z financovania podnikov. Neschopnosť získať dlhodobé formy úveru sa negatívne odráža

v technickom rozvoji, predovšetkým v obstaraní dlhodobého majetku.

Formy a štruktúra úverov a ponuky úverových produktov na finančnom trhu sa

v značnej miere prejavujú na hospodárení poľnohospodárskych podnikov, o čom svedčí aj

vývoj rentability, ako aj celkovej a úverovej zadlženosti, tak ako je to uvedené v ďalších

moduloch.

Pre zabezpečenie dostatku bankových úverov a foriem financovania

v poľnohospodárstve je treba po vzore niektorých vyspelých krajín analyzovať potreby

jednotlivých úverových foriem (úverových produktov) a zvážiť možnosti reálneho uplatnenia

týchto úverov v praxi. Reálne uplatnenie rôznych foriem úverov závisí však aj od samotných

poľnohospodárskych podnikov.

Zmeny v čerpaní a splácaní úverov môžeme očakávať zlepšovaním výsledkov

hospodárenia podnikov a tým aj sprístupnením nových úverových produktov komerčných

bánk poľnohospodárskym podnikom.

Dôležitým faktorom pri úverovaní, ako aj zlepšovaní výsledkov hospodárenia

a zvyšovaní stability poľnohospodárskych podnikov sú aj úrokové sadzby, ktoré by mali

zodpovedať reálnym podmienkam trhu.

Súčasne sa žiada zohľadňovať potreby poľnohospodárskych podnikov v rámci priorít

spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ.

V etape čerpania štrukturálnych fondov, dôležitú úlohu zohrávajú obchodné banky

poskytovaním preklenovacích úverov na predfinancovanie projektov zo zdrojov EÚ,

prevádzkových a investičných úverov na kofinancovanie projektov so zdrojmi EÚ. Takto

získané úverové zdroje z komerčných bánk je možné modifikovať pre konkrétne prípady

účelu použitia úveru, požadovaných záruk za úvery, ako aj podľa počtu subjektov, ktoré

okrem prvovýrobcov a bánk participujú na týchto projektoch.

V súvislosti s hospodárskou krízou, ako aj kvalitatívnymi zmenami v oblasti menovej

politiky ECB (zvýšenie základnej úrokovej sadzby ECB) by sa reálne mohlo prejaviť aj

56

v poľnohospodárstve predovšetkým sprísnenie podmienok poskytovania úverov zo strany

obchodných bánk, zhoršenie časovej štruktúry úverov v neprospech dlhodobých úverov

a celkovou alokáciou nových úverových produktov do agrosektora.

O stabilitu finančného hospodárenia sa môžu pričiniť aj samotné poľnohospodárske

podniky ďalším zlepšovaním výsledkov hospodárenia.

2.1.6 Zhrnutie

V module Podnikové financie sa venujeme bezprostredným otázkam získavania

finančných zdrojov podniku v SR. Okrem toho je cieľom poukázať na možnosti získavania

a alokácie finančných zdrojov v poľnohospodárstve s osobitným zreteľom na bankové úvery

vo väzbe na problematiku finančného hospodárenia poľnohospodárskeho podniku

v súčasných podmienkach SR.

Okrem vlastných externých zdrojov financovania sa v súčasnosti využívajú

predovšetkým vlastné zdroje získané z hospodárskej činnosti podniku, ako zisk, odpisy,

rezervy a financovanie v dôsledku uvoľnenia peňazí, t.j. racionalizáciou, zmenou majetkovej

štruktúry a uplatňovaním technického pokroku. Okrem toho, vzhľadom na nedostatočne

rozvinutý kapitálový trh aj finančné zdroje získané z bankového sprostredkovania, čo je

typické aj pre ostatné krajiny bývalého východného bloku. Ako alternatívna forma

financovania a úverovania je rozšírený finančný leasing, ako aj ďalšie progresívne formy

financovania a krytia rizík – faktoring a forfaiting.

57

2.2 Problematika vplyvu daňovej sústavy na činnosť

poľnohospodárskych podnikov

2.2.1 Definovanie cieľa

Vývoj poľnohospodárstva na Slovensku sa v období posledných dvadsiatych rokov

vyznačuje celým radom negatívnych tendencií, z ktorých medzi najvýznamnejšie patria

cenová liberalizácia vstupov do poľnohospodárstva a postupný proces liberalizácie trhu s

poľnohospodárskymi komoditami.

V dôsledku cenovej liberalizácie vstupov do poľnohospodárstva na začiatku

deväťdesiatych rokov minulého storočia došlo k niekoľkonásobnému rastu vstupov do

poľnohospodárstva, pri súčasnom poklese kúpnej sily obyvateľstva. Negatívny dosah cenovej

liberalizácie na poľnohospodárstvo bol znásobený netrhovými opatreniami spočívajúcimi v

cenovej regulácií výstupov z poľnohospodárstva. Sektor poľnohospodárstva sa takto stal v

tomto období prostredníctvom produkcie relatívne lacných potravín stabilizujúcim prvkom

celého hospodárstva Slovenskej republiky.

Postupný proces liberalizácie trhu s poľnohospodárskymi komoditami sa naplnil

vstupom Slovenska do Európskej únie, čím došlo k úplnému otvoreniu tohto trhu s voľným

prístupom pre podnikateľské subjekty z iných členských štátov únie. Vzhľadom na

neproporciálnu dotačnú podporu v tzv. starých a nových členských štátov sa potenciálne

efekty rozvoja slovenského poľnohospodárstva vyplývajúce zo zrušenia colných a daňových

hraníc zmenili na boj o čo najmenšie straty trhového podielu na spoločnom trhu

s poľnohospodárskymi komoditami.

Dôsledkom takéhoto vývoja je značná technologická zadlženosť vyžadujúca si

výrazné investície, pretrvávajúca prvotná a druhotná platobná neschopnosť, nedostatočný

prístup k cudziemu kapitálu vzhľadom na rizikovosť odvetvia a cenu tohto kapitálu,

nedostatok finančných zdrojov na zabezpečenie prevádzkových potrieb, odliv kvalifikovanej

pracovnej sily a pod. Dôsledky uvedeného vývoja, ktorý naďalej pokračuje, pociťuje dnes asi

každý poľnohospodársky podnik, keď prvoradou úlohou manažmentu sa stáva udržanie aspoň

minimálnej platobnej schopnosti podniku.

Pod tieto skutočnosti sa podpísala aj existujúca daňová sústava, ktorá nedokázala

v plnej miere rešpektovať prírodné a biologické osobitosti poľnohospodárstva, a to najmä

58

v období rokov poslednej dekády. Účelom predkladanej analýzy je zhodnotenie pôsobenia

nástrojov daňovej politiky na vývoj poľnohospodárstva Slovenska v horizonte rokov 2004 až

2009 so zameraním na zaťaženie tohto odvetvia jednotlivými druhmi priamych a nepriamych

daní, na uplatňovanie rôznych daňových úľav a zvýhodnení, ako aj načrtnutie možných

opatrení v oblasti daňovej sústavy, ktoré by mohli pomôcť stabilizovať situáciu

v poľnohospodárstve.

2.2.2 Legislatívny rámec a teoretický základ

V súvislosti s predkladanou analýzou je potrebné uviesť, že vplyv daňovej sústavy je

potrebné rozdeliť na dva okruhy. Prvý okruh reprezentuje vplyv priamych daní nákladového

charakteru, ku ktorému sa priraďuje odvodové zaťaženie poistného charakteru z dôvodov už

uvedených. Priame dane nákladového charakteru sú tvorené najmä daňami z nehnuteľností,

daňou z motorových vozidiel a daňou z príjmov. Uvedený okruh priamych daní a povinných

odvodov sa stáva súčasťou nákladov podnikateľského subjektu a musí byť z jeho strany plne

finančne znášaný. Druhý okruh reprezentuje vplyv nepriamych daní typu dane z pridanej

hodnoty a spotrebných daní selektívneho charakteru, ktoré neovplyvňujú priamo nákladovosť

resp. hospodársky výsledok podnikateľského subjektu. Ide o neutrálne pôsobiace dane.

Podnikateľský subjekt plní v ich rámci len funkciu spočívajúcu vo vybraní príslušnej dane

v cene tovarov a služieb a jej odvedenie do štátneho rozpočtu. V rámci tohto okruhu je

dôležité najmä hľadisko viazanosti finančných prostriedkov súvisiacich s legislatívnou

realizáciou týchto daní v praxi. V prípade spotrebných daní selektívneho charakteru sú z

hľadiska poľnohospodárskej prvovýroby rozhodujúce spotrebné dane z minerálnych olejov.

Vplyv daňovej sústavy v konkrétnom časovom období je priamo závislý od

legislatívnej úpravy v tomto čase platných predmetných daňových zákonov. Z nasledujúceho

prehľadu vyplýva rozsah a intenzita zmien, ktoré je potrebné brať do úvahy pri analýze

vplyvu daňovej sústavy na vývoj poľnohospodárstva.

Prehľad analyzovaných daňovo-právnych predpisov platných v časovom horizonte

rokov 2004 až 2009 :

• zákon č.595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov,

• zákon č.582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne

odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov, upravujúci okrem

iného dane z nehnuteľností a daň z motorových vozidiel,

59

• zákon č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

• zákon č.98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálnych olejov v znení neskorších

predpisov.

Pri analýze vplyvu daňovej sústavy na vývoj poľnohospodárstva sa vychádzalo z

údajov týkajúcich sa analyzovaných skutočností získaných z Informačných listov

Ministerstva poľnohospodárstva Slovenskej republiky, sumarizované za jednotlivé podniky

poľnohospodárskej prvovýroby – právnické osoby v časovom horizonte rokov 2004 až 2009,

pri analýze vplyvu dane z pridanej hodnoty boli využité aj údaje získané vlastným

prieskumom na vytypovanej vzorke podnikov poľnohospodárskej prvovýroby.

Aj keď sa v rámci predkladanej analýzy prednostne skúma vplyv daňovej sústavy na

vývoj poľnohospodárstva, nebolo možné neprihliadnuť v tej súvislosti aj na tzv. odvodové

zaťaženie poistného charakteru, ktoré je tvorené zákonnými sociálnymi nákladmi súvisiacimi

so zamestnávaním pracovníkov. Čiže ide o zákonné sociálne poistenie hradené

zamestnávateľom na sociálne a dôchodkové zabezpečenie, zdravotné poistenie, poistenie v

nezamestnanosti, poistenie zodpovednosti za pracovné úrazy zamestnancov, náklady v

súvislosti s tvorbou sociálneho fondu a prípadné ďalšie. Uvedené odvodové zaťaženie

poistného charakteru možno chápať ako dodatočný daňový odvod, ktorý sa terminologicky

označuje aj ako daňová kvóta II.

2.2.3 Analýza celkového vplyvu daní a odvodov do poistných fondov

Celkový vplyv daní prvého a druhého okruhu a odvodov do poistných fondov vyplýva

z údajov uvedených v tabuľkách 2.2.1 až 2.2.3. Predmetné tabuľky reprezentujú

v predmetnom časovom horizonte údaje za podniky poľnohospodárskej prvovýroby, a to

právnických osôb. Vzhľadom na uvedené uvádzané údaje v absolútnom vyjadrení nemožno

považovať za úplné a vyčerpávajúce, preto východiskovou analytickou metódou sú prepočty

na ha poľno-hospodárskej pôdy, prípadne na pracovníka a pod. Základnou hodnotiacou

metódou je porovnávacia metóda týchto ukazovateľov v predmetnom časovom horizonte.

Údaje uvedené v Tabuľke 2.2.1. majú absolútny charakter a vzhľadom na uvedené

skutočnosti ich vypovedacia schopnosť je dosť malá. Tieto údaje je možné použiť len na

dokreslenie zistených závislostí vyplývajúcich z pomerových ukazovateľov uvedených

v Tabuľke 2.2.2 a 2.2.3

60

Dane a odvody do poistných fondov za poľnohospodársku

prvovýrobu v tis. euro Tab. 2.2.1 Rok 2004 2005 2006 2007 2008 2009

Ukazovateľ euro euro euro euro euro euro

Priame dane 30 671 36 092 36 941 41 794 43 277 36 376

Odvody do fondov 88 027 93 834 92 333 98 021 100 045 89 519

Priame dane a odvody 118 699 129 926 129 274 139 815 143 322 125 895

Bepriame dane 36 483 28 435 31 685 24 414 7 876 12 083

Suma nákladov 2 022 353 2 296 562 2 135 744 2 303 098 2 450 868 2 128 423

Výsledok hospodárenia

32 303 -1 436 11 454 58 378 40 892 -97 536

Zdroj: Informačné listy CD MP SR, vlastné prepočty

Dane a odvody do poistných fondov za poľnohospodársku

prvovýrobu v euro/ha Tab. 2.2.2 Rok 2004 2005 2006 2007 2008 2009

Ukazovateľ euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha

Priame dane 19,6 22,5 23,5 27,1 29,2 24,3

Odvody do fondov 56,1 58,6 58,7 63,7 67,4 59,8

Priame dane a odvody

75,7 81,1 82,2 90,8 96,6 84,1

Bepriame dane 23,3 17,7 20,1 15,9 5,3 8,1

Suma nákladov 1289,8 1433,4 1357,5 1495,7 1652,1 1421,2

Výsledok hospodárenia

20,6 -0,9 7,3 37,9 27,6 -65,1

Zdroj: Informačné listy CD MP SR, vlastné prepočty

61

Priame dane a odvody do poistných fondov v euro/ha Graf 2.2.1

Tabuľka č.2.2.3 obsahuje relatívne vyjadrenie podielu prvého okruhu v členení na priame dane

a odvody do poistných fondov. Z uvedeného časového radu vyplýva, že podiel priamych daní na

celkových nákladoch sa pohybuje v rozmedzí od 1,5% do 1,8% s tendenciou mierneho rastu s

vrcholom v roku 2007. Uvedený vývoj potvrdzujú aj prepočítané údaje na 1 ha poľnohospodárskej

pôdy v tabuľke 2.2.2. Podiel odvodov do poistných fondov sa pohybuje v rozmedzí od 4% do 4,4%,

pričom ide o relatívne stabilný vývoj. Avšak pri porovnaní vývoja tohto ukazovateľa v prepočítaní na

1 ha poľnohospodárskej pôdy v tabuľke 2.2.2 je vidno, že ide o „sínusový vývoj“ s vrcholom v roku

2007 a 2008 a s následným poklesom v roku 2009 ako odrazom nastupujúcej finančnej krízy. Na

vývoj odvodov do poistných fondov mal rozhodujúci vplyv predovšetkým neustály pokles počtu

pracovníkov zamestnaných v poľnohospodárskej prvovýrobe. V roku 2009 dosahoval percentuálny

podiel poľnohospodárstva na zamestnanosti úroveň 4,5%.

Podiel daní a odvodov do poistných fondov na celkových nákladoch Tab. 2.2.3 Rok 2004 2005 2006 2007 2008 2009

% podiel

na CB % podiel

na CB % podiel

na CB % podiel

na CB % podiel

na CB % podiel

na CB Ukazovateľ

Priame dane 1,52 1,57 1,73 1,81 1,77 1,71

Odvody do fondov 4,35 4,09 4,32 4,26 4,08 4,21

Priame dane a odvody 5,87 5,66 6,05 6,07 5,85 5,91

Bepriame dane 1,80 1,24 1,48 1,06 0,32 0,57

Vysvetlivky : CN – celkové náklady

Zdroj : Informačné listy CD MP SR, vlastné prepočty

62

Celkovo možno konštatovať, že v súčte zaťaženie poľnohospodárskej prvovýroby

priamymi daňami a odvodmi do poistných fondov sa pohybuje na relatívne nízkej úrovni

v intervale od 5,8% do 6,1%, čo však neznamená, že pri riešení ťaživej situácie

v poľnohospodárskej prvovýrobe aj tu neexistuje priestor na potenciálne znižovanie daní a

odvodov do poistných fondov. Podrobná analýza vývoja a dopadu priamych daní je uvedená

v ďalších častiach.

Relatívna hodnota podielu nepriamych daní na celkových nákladoch sa pohybuje pod

úrovňou 2%. Avšak tak ako bolo uvedené, nepriame dane priamo neovplyvňujú nákladovosť

podnikateľského subjektu, takže bez ohľadu na hodnotové zastúpenie takéhoto ukazovateľa je

jeho vypovedacia schopnosť minimálna. V tabuľke 2.2.2 a 2.2.3 sa uvádza len pre úplnosť.

Dopad nepriamych daní je potrebné hodnotiť predovšetkým cez ovplyvňovanie peňažných

tokov podnikov, tak ako je uvedené v ďalších častiach. Určitú výnimku z tohto konštatovania

predstavuje, zvlášť u poľnohospodárskych podnikov, dopad spotrebnej dane z minerálnych

olejov.

Podiel priamych daní a odvodov do poistných fondov na celkových

nákladoch v % Graf 2.2.2

Odvody do poistných fondov

Pojem odvody do poistných fondov reprezentuje povinné platby zamestnávateľa za

svojich zamestnancov do poistných fondov Sociálnej poisťovne zabezpečujúcej dávky

63

dôchodkového zabezpečenia, nemocenského poistenia, poistenia v nezamestnanosti a pod.,

ďalej platby do zdravotných poisťovní zabezpečujúcich úhradu zdravotnej starostlivosti.

Odvodové zaťaženie vo forme odvodov do poistných fondov je pre zamestnávateľa

nákladovou daňovo uznateľnou položkou. Toto odvodové zaťaženie má všetky znaky

ďalšieho zdanenia ako právna záväznosť, vymožiteľnosť a nenávratnosť, preto sa často

označuje ako dodatočné zdanenie.

Oblasť odvodov do poistných fondov je v súčasnosti upravená predovšetkým týmito

predpismi :

• zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov,

• zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov.

Platby do jednotlivých poistných fondov sa určujú príslušným percentom

z vymeriavacieho základu, ktorým je spravidla dosiahnutá hrubá mzda v kalendárnom

mesiaci. V súčasnosti platia nasledujúce percentuálne sadzby odvodov :

Sociálna poisťovňa : - dôchodkové poistenie ............... 17,0%

- nemocenské poistenie ............... 1,4%

- úrazové poistenie ...................... 0,8%

- poistenie v nezamestnanosti ...... 1,0%

- garančné poistenie .................... 0,25%

- rezervný fond solidarity ............ 4,75%

Zdravotná poisťovňa : - zdravotné poistenie................... 10,0%

Z hľadiska celkového dopadu týchto platieb je podstatné to, že za celé sledované

obdobie celkový odvod vo výške 35,2% z vymeriavacieho základu sa nezmenil aj keď sa

menili čiastkové sadzby odvodov.

Celkový vývoj platieb do poistných fondov za poľnohospodársku prvovýrobu vyplýva

z už uvedených Tabuliek 2.2.1. až 2.2.3.

64

2.2.4 Analýza vplyvu priamych daní

Rozhodujúci vplyv z hľadiska dopadu a formovania podnikateľského prostredia

v poľnohospodárstve majú priame dane. Vplyv nepriamych daní sa prejavuje predovšetkým

globálne, t.j. na úrovni národného hospodárstva. Ak teda hovoríme o celkovom daňovom

zaťažení v národnom hospodárstve máme na mysli vplyv priamych a nepriamych daní. Ak

však hovoríme o celkovom daňovom zaťažení v poľnohospodárskych podnikoch ako

podnikateľských subjektoch máme na mysli predovšetkým vplyv priamych daní doplnený o

vplyv odvodov do poistných fondov.

Základný prehľad o vplyve priamych daní a odvodov vyplýva z tabuliek 1. až 3. a

z grafu 3. Avšak pre hlbšie pochopenie analyzovanej problematiky je potrebné detailnejšie

posúdenie vplyvu jednotlivých zložiek priamych daní.

Štruktúra priamych daní v %-álnom zastúpení Graf 2.2.3

Dane z príjmov

Vývoj daňového zaťaženia z titulu dane z príjmov v podnikoch poľnohospodárskej

prvovýroby v horizonte rokov 2004-2009 vyplýva z grafu 2.2.4 a grafu 2.2.5 z uvedeného vyplýva, že

daňové zaťaženie daňou z príjmov sa v priemere pohybovalo v intervale od 4,5 eura do 10 eur na 1

hektár poľnohospodárskej pôdy. Najvyššiu úroveň dosiahlo v roku 2007 a 2008, čo je dané relatívne

lepšími hospodárskymi výsledkami poľnohospodárskych podnikov v tomto období. Naopak v roku

2009 možno pozorovať výrazný pokles na úroveň 4,5 eura vyvolaný nastupujúcou finančnou krízou.

65

Daň z príjmov právnických osôb v euro/ha Graf 2.2.4

Celkovo však možno konštatovať, že ide o zanedbateľné daňové zaťaženie, čo

vyjadruje predovšetkým percentuálny podiel dane z príjmov na celkových nákladoch, keď

v spomínaných hospodársky najlepších rokoch tento podiel dosiahol len úroveň cca 0,6 %

z celkových nákladov.

Percentuálny podiel dane z príjmov na celkových

nákladoch Graf 2.2.5

Dane z nehnuteľností

Z priamych daní rozhodujúci vplyv na výšku daňového zaťaženia poľnohospodárskej

prvovýroby mali dane z nehnuteľností a z nich predovšetkým daň z pozemkov a daň zo

stavieb.

Daň z pozemkov možno charakterizovať ako celoplošnú daň, ktorá dopadá na

všetkých vlastníkov poľnohospodárskej pôdy, diferencovane podľa ceny pôdy odvodenej od

66

jej bonity. U poľnohospodárskych podnikov predmetom dane z pozemkov sú nasledujúce

druhy pozemkov : orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, trvalé trávne porasty a lesné

pozemky a rybníky v prípade, že sú hospodársky využívané. Sadzby dane sa v súčasnosti

pohybujú na úrovni okolo 0,25%, pričom správca dane ich môže zmeniť podľa miestnych

podmienok.

Daň zo stavieb sa týka stavieb, ktoré sú pevne spojené so zemou pevným základom a

majú vnútorný priestor vymedzený podlahou a stropnou konštrukciou. V prípade

poľnohospodárskych podnikov sa vo väčšine prípadov uplatňuje základná sadzba dane vo

výške 0,033 eura za m2, ktorú však správca dane môže zmeniť podľa miestnych podmienok.

Jedná sa o najmä o stavby na poľnohospodársku produkciu, o skleníky a o stavby využívané

na skladovanie vlastnej poľnohospodárskej produkcie.

Vývoj daňového zaťaženia z titulu dane z pozemkov a dane zo stavieb vyplýva

z tabuľky 2.2.4 a z grafu 2.2.6.

Ako je zrejmé, dominantné postavenie u väčšiny poľnohospodárskych podnikov mala

daň z pozemkov, ktorá bola v priemere 4 až 6 krát väčšia ako daň zo stavieb, pričom vplyv

dane z bytov bol minimálny.

Dane z nehnuteľností v euro/ha Tab. 2.2.4 Rok 2004 2005 2006 2007 2008 2009

Ukazovateľ euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha euro/ha

Daň z pozemkov 9,66 11,59 12,57 12,78 14,29 14,77

Daň zo stavieb 1,98 2,21 2,31 2,48 2,60 2,56

Daň z bytov 0,33 0,29 0,03 0,04 0,09 0,02

Dane z nehnuteľností

11,97 14,09 14,90 15,30 16,98 17,35

Z tabuľky 2.2.4 vyplýva, že daňové zaťaženie daňou z pozemkov sa v priemere

pohybovalo v intervale 9,6 až 14,8 eura na 1 hektár poľnohospodárskej pôdy, avšak s

neustálym nárastom za celé sledované obdobie, čo súviselo najmä s priebežným zvyšovaním

sadzieb tejto dane.

67

Percentuálny podiel daní z nehnuteľností

na celkových nákladoch Graf 2.2.6

Podiel daní z nehnuteľností na celkových nákladoch poľnohospodárskych subjektov sa

pohyboval v intervale od 0,9 % do 1,2% opätovne s rastovou tendenciou, ktorá by bola ešte

výraznejšia nebyť neustále rastúcich celkových nákladov.

Daň z nehnuteľností patria na strane správcu dane k jedným z rozhodujúcich

rozpočtových príjmov. Správcom dane z pozemkov a dane zo stavieb je obec, na ktorej území

sa predmetná nehnuteľnosť nachádza. V Bratislave a v Košiciach sú správcom dane príslušné

mestské časti. Zákon poskytuje každej obci určitú voľnosť v ovplyvňovaní výšky týchto

príjmov a to prostredníctvom možnosti úprav sadzieb dane a možnosti poskytovania

daňových úľav. Z hľadiska poľnohospodárskych podnikov pripadá do úvahy zníženie resp.

oslobodenie od dane v nasledujúcich prípadoch pozemkov a stavieb :

• stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby využívané na skladovanie

vlastnej pôdohospodárskej produkcie, stavby pre vodné hospodárstvo okrem

stavieb na skladovanie inej ako vlastnej pôdohospodárskej produkcie a stavieb na

administratívu.

• pozemky, ktorých hospodárske využívanie je obmedzené napríklad v dôsledku

umiestnenia v oblasti pásiem hygienickej ochrany vôd II. a III. skupiny,

v oblastiach postihnutých ekologickými katastrofami, ak ide o rekultivované

pozemky investičným zúrodňovaním a pod.,

• pozemky, ktoré slúžia na vykonávanie činností samostatne hospodáriacich

roľníkov.

Je však potrebné zdôrazniť, že v uvedených prípadoch nejde o povinnosť správcu

dane, ale možnosť, ktorú môže ale nemusí využiť.

68

Tak ako pre správcu dane predstavujú príjmy z daní z nehnuteľností rozhodujúci zdroj

príjmov, tak na druhej strane v prípade poľnohospodárskych subjektov predstavujú tieto dane

rozhodujúci daňový náklad, ktorý im v priebehu roka vzniká. Tak ako bolo uvedené, dane

z nehnuteľností predstavujú v priemere 60-70% daňového zaťaženia priamymi daňami.

Daň z motorových vozidiel

Daň z motorových vozidiel patrí medzi priame dane nákladového charakteru a

z hľadiska vplyvu na výšku daňového zaťaženia poľnohospodárskych subjektov sa nachádza

na úrovni dane zo stavieb.

Daň z motorových vozidiel upravuje zdaňovanie využívania pozemných komunikácií

motorovými vozidlami a prípojnými vozidlami používanými na podnikanie alebo v súvislosti

s podnikaním. Z hľadiska subjektov podnikajúcich v poľnohospodárstve sú dôležité najmä

nasledujúce dve skutočnosti :

• predmetom dane sú motorové vozidlo a prípojné vozidlá kategórie M, N a O, čo

znamená, že sa jedná o motorové vozidlá s najmenej štyrmi kolesami projektované

a konštruované na prepravu cestujúcich alebo tovaru a k ním prípojné vozidlá,

z uvedeného vyplýva, že tu nepatria motorové vozidlá, ktoré majú dve alebo tri

kolesá, napríklad, jednonápravové kultivačné traktory a ich prívesy, samochodné

poľnohospodárske a lesné stroje, pojazdné pracovné stroje a pod.,

• vyšší územný celok môže vo svojom všeobecno-záväznom nariadení oslobodiť od

dane okrem iných aj vozidlá používané výhradne v poľnohospodárskej výrobe a v

lesnej výrobe.

Ako je z uvedeného zrejmé, predmetom cestnej dane u subjektov podnikajúcich

v poľnohospodárstve je obmedzený okruh motorových a prípojných vozidiel, čím sa dosah

tejto dane na poľnohospodárske subjekty čiastočne eliminuje.

Napriek uvedenému však daňové zaťaženie touto daňou, zvlášť u poľnohospodárskych

podnikov väčšieho charakteru a podnikov s rozvinutou špecializovanou výrobou

nadväzujúcou na základnú rastlinnú a živočíšnu výrobu, môže dosahovať značnú výšku,

najmä ak si prepravné činnosti zabezpečujú vo vlastnej réžii, čo si vyžaduje vlastnenie

príslušného počtu motorových a prípojných vozidiel.

Vývoj daňového zaťaženia cestnou daňou vyplýva z grafu 2.2.7 a grafu 2.2.8.

69

Daň z motorových vozidiel v euro/ha Graf 2.2.7

Z uvedeného vyplýva, že daňové zaťaženie daňou z motorových vozidiel sa

v priemere pohybovalo v intervale 2,1 až 2,5 eura na 1 hektár poľnohospodárskej pôdy

s miernou tendenciou rastu za celé sledované obdobie, čo súviselo najmä s so zvýšením

sadzieb tejto dane.

Percentuálny podiel dane z motorových vozidiel

na celkových nákladoch Graf 2.2.8

Celkový vplyv dane z motorových vozidiel z hľadiska jej percentuálneho podielu je

takmer zanedbateľný, keď podiel cestnej dane na celkových nákladoch osciluje okolo 0,2%.

Napriek tomu môže niektorým poľnohospodárskym subjektom splácanie tejto dane robiť

problémy, zvlášť ak splátkový kalendár nie je prispôsobený sezónnosti poľnohospodárstva.

2.2.5 Analýza vplyvu nepriamych daní

Nepriame dane na rozdiel od priamych daní neovplyvňujú priamo nákladovosť, resp.

výsledok hospodárenia podnikateľských subjektov – platiteľov dane, preto sa tiež označujú

ako neutrálne dane. Funkciou platiteľov – podnikateľov je vybrať daň prostredníctvom ceny a

70

odviesť ju do štátneho rozpočtu. Daňové zaťaženie z titulu nepriamych daní sa

prostredníctvom ceny prenáša na tzv. konečného spotrebiteľa, ktorý predmetnú nepriamu daň

zaplatí v cene tovarov a služieb. Konečným spotrebiteľom je ten spotrebiteľ, ktorý nakupuje

tovary a služby pre svoju osobnú spotrebu, t.j. v konečnom dôsledku je ním bežné

obyvateľstvo.

Medzi nepriame dane patria : daň z pridanej hodnoty (ďalej DPH) ako univerzálna

spotrebná daň a selektívne spotrebné dane, ku ktorým sa zaraďuje spotrebné dane z vína,

z piva, z liehu, z tabakových výrobkov, z minerálnych olejov, z elektriny, z uhlia a zo

zemného plynu.

Aj keď univerzálne a selektívne spotrebné dane patria do jednej skupiny spotrebných

resp. nepriamych daní, existujú medzi nimi principiálne rozdiely týkajúce sa ich fungovania.

Tieto rozdiely majú za následok aj rôzny dopad týchto daní na podnikateľské subjekty.

Princíp fungovania DPH spočíva v tom, že daň sa vyberá v jednotlivých fázach výroby

a odbytu od jednotlivých platiteľov pri realizácii tovarov a služieb. Táto daň sa vyberá

prostredníctvom ceny, t.j. jej navýšením o príslušnú sadzbu dane. Pričom daň nie je

odvádzaná do štátneho rozpočtu v plnej vybranej výške, ale teoreticky len vo výške, ktorá

zodpovedá stanovenému percentu (u nás 10 % resp. 20%) z pridanej hodnoty, t.j. zo zisku

jednotlivého platiteľa. V praxi sa výška tohto odvodu vypočíta ako rozdiel medzi daňou na

výstupe a odpočtom dane na vstupe za príslušné časové obdobie. V globále štátny rozpočet

dostáva od jednotlivých platiteľov takú výšku dane, ktorá odpovedá DPH na výstupe pri

predaji predmetného tovaru alebo služby konečnému spotrebiteľovi.

Princíp fungovania spotrebných daní selektívneho charakteru je značne jednoduchší. U

týchto daní sa daň vyberá len na začiatku obchodno-predajného reťazca platiteľov (napr. u

výrobcu, dovozcu), na rozdiel od DPH, ktorá sa vyberá v celom reťazci platiteľov. Uvedené

neplatí v plnej miere pre spotrebnú daň z elektriny, uhlia a zemného plynu, ktorá sa vyberá až

na konci tohto reťazca a až potom sa stáva súčasťou ceny. To znamená, že selektívne

spotrebné dane sa vyberajú jednorázovo. Takto vybrané dane sa následne stávajú pevnou

súčasťou predajnej ceny tovarov, od ktorej sa už vo väčšine prípadov neodčleňujú, ako je to

pri DPH. V konečnom dôsledku ich, podobne ako pri DPH, znáša konečný spotrebiteľ

prostredníctvom predajnej ceny tovarov.

Ďalšou odlišnosťou, nie však principiálnou, medzi DPH a spotrebnými daňami

selektívneho charakteru je, že pri DPH sa uplatňujú pohyblivé lineárne sadzby viažuce sa na

71

cenu tovarov a služieb, pričom pri selektívnych spotrebných daniach sa uplatňujú pevné

sadzby viažuce sa na množstvo predmetných tovarov. To znamená, že zatiaľ, čo výška DPH

je priamo závislá od zmeny cenovej hladiny, tak u selektívnych spotrebných daní takáto

závislosť neexistuje.

Ďalšou dôležitou vlastnosťou selektívnych spotrebných daní je skutočnosť, že sa

stávajú súčasťou základu dane pre výpočet DPH, čo ich ekonomický dopad znásobuje, keďže

dochádza k vyberaniu „dane z dane“.

Uvedené rozdiely v princípoch fungovania medzi týmito dvomi skupinami daní majú

následne rôzny dopad aj na činnosť podnikateľských subjektov v poľnohospodárstve. DPH

má predovšetkým vplyv na finančné toky, najmä na ich „zadržiavanie“ a tým aj znižovanie

likvidity podnikateľských subjektov. Zo selektívnych spotrebných daní má rozhodujúci vplyv

na činnosť poľnohospodárskych subjektov predovšetkým spotrebná daň z minerálnych olejov,

prípadne spotrebná daň z vína. Spotrebná daň z minerálnych olejov má predovšetkým

nákladový charakter, aj keď principiálne patrí medzi nepriame dane. Spotrebná daň z vína má

naopak predovšetkým nepriamy vplyv, keďže zvyšuje predajnú cenu predmetných tovarov

podliehajúcich tejto dani. Ostatné selektívne spotrebné dane sa dotýkajú poľnohospodárskych

subjektov v obmedzenej miere.

Veľkosť výberu nepriamych daní v absolútnych ako aj relatívnych vyjadreniach je

uvedená v tabuľkách 2.2.1., 2.2.2. a 2.2.3. Uvedené hodnoty majú však veľmi nízku

vypovedaciu schopnosť, zvlášť v tom prípade, keď v týchto ukazovateľoch dochádza ku

kumulácii vlastných daňových povinností a nadmerných odpočtov v prípade DPH, resp.

kumulácii daňových povinností z titulu rôznych selektívnych spotrebných daní.

Vplyv DPH na činnosť poľnohospodárskych subjektov

Daň z pridanej hodnoty z hľadiska platiteľa nepatrí medzi nákladové typy daní, to

znamená, že priamo neovplyvňuje nákladovosť, resp. hospodársky výsledok. Vplyv DPH je

však nepriamy a to v troch oblastiach :

DPH ovplyvňuje peňažné toky,

DPH ovplyvňuje predajnosť realizovaných tovarov a služieb, keďže zvyšuje ich

predajnú cenu,

72

DPH vyžaduje adekvátne personálne, materiálové a technické zabezpečenie, čo je

spojené s nevyhnutnými nákladmi.

Z hľadiska poľnohospodárskych subjektov je najcitlivejšia predovšetkým prvá oblasť

– oblasť peňažných tokov. V prípade predajnosti a personálneho, materiálového a technického

zabezpečenia možno povedať, že DPH postihuje jednotlivých platiteľov relatívne rovnocenne,

resp. že nezvýhodňuje určité skupiny platiteľov (samozrejme odhliadnuc od existencie dvoch

sadzieb dane a ich vplyvu). Z tohto dôvodu sa ďalej dôraz kladie len na oblasť vplyvu DPH

na peňažné toky.

Z hľadiska vplyvu DPH na peňažné toky je dôležitá tá skutočnosť, že

poľnohospodárska výroba sa vyznačuje sezónnych charakterom so spravidla dlhým výrobným

cyklom, čo má za následok vznik nerovnomerného finančného vyrovnania so správcom dane

z titulu DPH v priebehu tohto obdobia. Spravidla väčšinu zdaňovacích období sú

poľnohospodárske podniky (platitelia) z titulu DPH v nadmernom odpočte, t.j. majú

pohľadávku vo či správcovi dane. Naopak vlastná daňová povinnosť, t.j. záväzok voči

správcovi dane im spravidla vzniká jednorázovo pri realizácií ich produktov.

Uvedené skutočnosti môžu mať v mnohých prípadoch zásadný vplyv na ich peňažné

toky, keďže v prípade vzniku nadmerného odpočtu, ktorý platiteľovi vznikne v príslušnom

zdaňovacom období, si platiteľ dane tento započítava (kompenzuje) s vlastnou daňovou

povinnosťou v daňovom priznaní za nasledujúce zdaňovacie obdobie. Ak ani v nasledujúcom

zdaňovacom období platiteľ dane nemá vlastnú daňovú povinnosť, alebo vlastná daňová

povinnosť nepokryje celý nadmerný odpočet z predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia,

daňový úrad vráti platiteľovi nadmerný odpočet, resp. jeho zostávajúcu časť do 30 dní od

podania daňového priznania. V prípade zákonom stanovených podmienok je možné

nadmerný odpočet vrátiť aj skôr, a to do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového

priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.

Z uvedeného vyplýva, že takýto systém fungovania DPH ovplyvňuje peňažné toky

platiteľov od konca príslušného zdaniteľného obdobia až po započítanie resp. vrátenie

nadmerného odpočtu, čo predstavuje obdobie 55 dní resp. až 85 dní v prípade mesačných

platiteľov DPH, kedy sú predmetné peňažné prostriedky zadržiavané štátom.

Naopak na vyššie uvedený spravidla jednorazový vznik vlastnej daňovej povinnosti

ovplyvňuje peňažné toky už po 25 dni po skončení zdaňovacieho obdobia, a to bez ohľadu na

to, či realizované produkty sú uhradené resp. nie.

73

Vplyv spotrebnej dane z minerálnych olejov na činnosť poľnohospodárskych subjektov

Od roku 2004 sa na Slovensku začal uplatňovať systém farebného označovania

plynového oleja typu motorovej nafty, ktorý nahradil dovtedajší systém vracania pomernej

časti spotrebnej dane zaplatenej v predajnej cene. Jedná sa o primiešavanie zákonom

stanoveného červeného farbiva a indikačnej látky, pričom takéto označovanie podlieha

daňovému dozoru, čo znamená, že tento plynový olej môže byť označovaný len v daňovom

sklade, ktorý má od colného úradu povolenie na označovanie plynového oleja. Na takto

označený plynový olej motorovú naftu sa uplatňovala po celé obdobie rokov 2004 až 2009

znížená sadzba dane vo výške 225,71 eura na 1.000 litrov, čo predstavovalo 46,9% zo

základnej sadzby dane vo výške 481,31 eura na 1.000 litrov.

Takto označený plynový olej typu motorová nafta mohol byť používaný v rámci

poľnohospodárskej prvovýroby len ako pohonná látka, a to na pohon strojov používaných

výlučne na práce výrobnej povahy alebo služby v pôdohospodárskej produkcii v rámci

podnikania.

Rozsah dopadu tohto opatrenia z titulu uplatňovania zníženej sadzby dane vyplýva

z tabuľky 5, keď úspora na zníženom zaťažení spotrebnou daňou z minerálnych olejov sa v

predmetnom období pohybovala v intervale 17 až 21 eur na ha poľnohospodárskej pôdy,

pričom výška tejto úspory bola závislá najmä od intenzity výroby, čoho dôkazom je jej pokles

v roku 2009 v súvislosti s prehlbujúcou sa finančnou krízou.

Dopad zníženej sadzby spotrebnej dane v euro/ha Tab. 2.2.5

Rok 2004 2005 2006 2007 2008 2009

Ukazovateľ v euro/ha

Výška odvodu spotrebnej dane

15,34 16,53 16,56 18,58 19,44 17,57

Výška úspory z titulu zníženej sadzby

17,37 18,72 18,76 21,04 22,01 19,90

Od začiatku roka 2011 došlo k zrušeniu systému červenej nafty a tým aj k zrušeniu

uplatňovania zníženej sadzby dane. Z tohto titulu možno očakávať u jednotlivých

74

poľnohospodárskych podnikov nárast nákladovosti v priemere cca 20 euro na ha

poľnohospodárskej pôdy za rok.

2.2.6 Zhrnutie

Celkovo je možné konštatovať, že daňové zaťaženie priamymi daňami vrátane

odvodov do poistných fondov sa podieľa na celkových nákladoch poľnohospodárskych

podnikov v priemere okolo 5,8 až 6,1%. K tomuto je potrebné pripočítať tzv. „čistý“ dopad

spotrebnej dani z motorovej nafty použitej v poľnohospodárstve, ktorá má tiež pre

poľnohospodárske subjekty nákladový charakter, v rozsahu asi 1% z celkových nákladov. Dá

sa predpokladať, že v ďalších rokoch dôjde k nárastu dopadu priamych daní, a to najmä z

titulu dopadu daní z nehnuteľností a dane z motorových vozidiel v súvislosti so snahou

samosprávnych orgánov sanovať svoje deficitné rozpočty.

U nepriamych daní má rozhodujúci vplyv na hospodárenie poľnohospodárskych

subjektov daň z pridanej hodnoty, ktorá ovplyvňuje predovšetkým peňažné toky a to najmä

v oblasti vracania nadmerného odpočtu. Z prezentovanej analýzy jednoznačne vyplýva, že

poľnohospodárske subjekty, tak ako aj iné podnikateľské subjekty v dôsledku zadržiavania

finančných prostriedkov v podobe nadmerných odpočtov úverujú po určité obdobie jednak

ostatných platiteľov a jednak štátny rozpočet.

Samostatnou problémovou oblasťou v rámci vplyvu nepriamych daní je dopad dane z

minerálnych olejov. Uplatňovanie zníženej sadzby dane na motorovú naftu vo forme červenej

nafty predstavovalo v svojej podstate formu prevádzkovej dotácie, jej zrušením po roku 2010

stratia poľnohospodárske podniky v priemere cca 20 euro na ha poľnohospodárskej pôdy, čo

v absolutnom vyjadrení môže predstavovať čiastku cca 30 mil. euro.

75

Modul 3 Podnikový manažment

3.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov

Cieľom kapitoly je poukázať na dôležitosť manažmentu v podmienkach

poľnohospodárskych subjektov. Obzvlášť sa treba riadeniu podrobne venovať v súčasnosti,

keď vo svete (Slovensko nevynímajúc) vládne hospodárska kríza, ktorá ovplyvňuje správanie

všetkých trhových subjektov. Práve teraz majú možnosť manažéri ukázať silu svojich

rozhodnutí a silu svojho umu, aby tento stav prekonali. V súčasnom období treba ešte

dôkladnejšie uskutočňovať analýzu prostredia interného aj externého a efektívnejšie využívať

disponibilné zdroje. To všetko je súčasťou manažérskeho riadenia, ktoré musí byť aplikované

v každej firme.

Základom manažérskeho rozhodovania je uskutočnenie analýzy. Bez nej by nemal

manažér dostatok relevantných informácií na uskutočnenie rozhodnutia. Manažér by si mal

hneď na začiatku zmapovať prostredie, v ktorom prevádzkuje svoju činnosť. Vhodným

nástrojom na zhodnotenie interného a externého prostredia je SWOT analýza, ktorá odhaľuje

silné a slabé stránky podniku vyplývajúce z interného prostredia podniku a na druhej strane

príležitosti a ohrozenia, ktoré na podnik vplývajú z externého prostredia. Daná analýza slúži

na určenie stratégie, ktorú by podnik mal implementovať do svojho prostredia. Cieľom

kapitoly je poukázať na praktickom príklade využitie SWOT analýzy na zhodnotenie

interného a externého prostredia poľnohospodárskeho podniku a následné navrhnutie typu

stratégie, ktorá bude vhodná pre dané prostredie.

Čiastkovým cieľom je vymedzenie pojmov manažérskeho riadenia z dostupných

domácich a zahraničných literárnych zdrojov. Predmetom vykonávania manažérskej práce sú

manažérske funkcie plánovanie, organizovanie, vedenie ľudí a kontrola. Prvotnou

manažérskou funkciou je plánovanie. Jeho cieľom je stanoviť ciele a spôsoby ich dosiahnutia.

Základom plánovania v poľnohospodárskych podnikoch a súčasným problémom je

stanovenie takej výrobnej štruktúry, ktorá bude pre trh atraktívna, bude rešpektovať všetky

biologické zásady a pritom bude aj pre podnik ekonomicky prínosná. Existuje viacero

spôsobov ako stanoviť štruktúru výroby, my sa budeme venovať najmä bilančnej metóde

a trendovej metóde.

Organizovanie je v podniku druhou manažérskou funkciou. Jeho cieľom je zostaviť

fungujúcu organizačnú štruktúru, ktorá bude efektívne využívať zdroje podniku.

76

Organizovanie je proces zosúladenia zdrojov za účelom dosiahnutia stanovených cieľov.

Cieľom tejto kapitoly je teoreticky informovať o možnosti vytvárania organizačnej štruktúry

vzhľadom na podmienky podnikania. Súčasťou je aj identifikácia predností a nevýhod

jednotlivých typov organizačných štruktúr. Vzhľadom na rozsah učebného textu sa

problematike organizácie venujeme iba okrajovo.

Proces vedenia ľudí je neodmysliteľnou súčasťou náplne manažérskej činnosti. Je to

v poradí tretia manažérska funkcia, ktorej hlavnou náplňou je ovplyvňovať správanie a výkon

zamestnancov smerom k cieľovému správaniu. Základným a najpálčivejším problémom

v poľnohospodárstve z hľadiska vedenia ľudí je mzda. Mzda ako základný motivačný faktor,

prostredníctvom ktorého môžu manažéri ovplyvniť výkon človeka. Mzda predstavuje

v poľnohospodárstve veľký problém, pretože priemerná mesačná mzda dosahuje približne iba

80% z priemernej mzdy v hospodárstve SR. Je to jedna z príčin, prečo zaznamenávame

neustály pokles pracovnej sily v poľnohospodárstve. Od roku 2000 do roku 2009 odišlo

z poľnohospodárstva viac ako polovica trvale činných pracovníkov. Uvádzame čiastkové

riešenia problému prostredníctvom diverzifikácie, ktoré majú odporúčací charakter.

3. 2 Legislatívny rámec dotýkajúci sa danej oblasti

Podnikateľský subjekt musí v rámci svojej činnosti dodržiavať všetky zákony a právne

predpisy. Najdôležitejšou právnou normou pre podnikateľa je Obchodný zákonník. Na

Slovensku platí Obchodný zákonník 513/1991 Zb., ktorý upravuje postavenie podnikateľov,

obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

Podľa tohto zákona sa podnikaním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne

podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Podnikom sa rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania.

K podniku patria veci práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na

prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť. Je

potrebné, aby každý podnikateľský subjekt mal svoje obchodné meno, t.j. názov, pod ktorým

vykonáva právne úkony pri svojej podnikateľskej činnosti.

Tento zákon ďalej vymedzuje základné organizačno-právne formy podnikania. Ide

o osobné spoločnosti (verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť), kapitálové

spoločnosti (akciová spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným) a družstvo.

77

Verejná obchodná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej aspoň dve osoby podnikajú

pod spoločným obchodným menom a ručia za záväzky spoločnosti spoločne a nerozdielne

celým svojím majetkom. Obchodné meno musí obsahovať označenie "verejná obchodná

spoločnosť", ktoré môže byť nahradené skratkou "ver. obch. spol." alebo "v.o.s.". Na vedenie

spoločnosti je oprávnený každý spoločník v rámci zásad medzi nimi dohodnutých. Zisk sa

delí medzi spoločníkov rovným dielom (ak nie je v spoločenskej zmluve určené inak).

Štatutárnym orgánom verejnej obchodnej spoločnosti je každý zo spoločníkov. Verejná

obchodná spoločnosť zodpovedá za svoje záväzky celým svojím majetkom.

Komanditná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej jeden alebo viac spoločníkov ručí za

záväzky spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri

(komanditisti) a jeden alebo viac spoločníkov celým svojím majetkom (komplementári).

Obchodné meno spoločnosti musí obsahovať označenie "komanditná spoločnosť", postačí

však skratka "kom. spol." alebo "k. s.". Komanditista je povinný vložiť do spoločnosti vklad

vo výške určenej spoločenskou zmluvou, najmenej však vo výške 250 eur. Na obchodné

vedenie spoločnosti sú oprávnení iba komplementári. Rozdelenie zisku na časť pripadajúcu

komanditistom a časť pripadajúcu komplementárom sa určí pomerom určeným v

spoločenskej zmluve, inak sa zisk medzi nich delí na polovicu. Štatutárnym orgánom

spoločnosti sú komplementári.

Spoločnosť s ručením obmedzeným je spoločnosť, ktorej základné imanie tvoria

vopred určené vklady spoločníkov. Spoločnosť môže založiť jedna osoba, najviac môže mať

50 spoločníkov. Hodnota základného imania spoločnosti musí byť aspoň 5 000 eur, hodnota

vkladu spoločníka musí byť aspoň 750 eur. spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich

záväzkov celým svojím majetkom. Spoločník ručí za záväzky spoločnosti do výšky svojho

nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Obchodné meno spoločnosti musí

obsahovať označenie "spoločnosť s ručením obmedzeným", postačí však skratka "spol. s r. o."

alebo "s.r.o.". Obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im

zodpovedajúcu účasť na spoločnosti, jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k

základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Spoločníci majú nárok

na podiel zo zisku v pomere zodpovedajúcom ich splateným vkladom, ak spoločenská zmluva

neurčuje inak. Najvyšším orgánom spoločnosti je valné zhromaždenie spoločníkov.

Štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je

oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva

neurčuje inak. Dozorná rada sa zriaďuje, ak tak určuje spoločenská zmluva. Jej členov volí

valné zhromaždenie.

78

Akciová spoločnosť je spoločnosť, ktorej základné imanie je rozvrhnuté na určitý

počet akcií s určitou menovitou hodnotou. Spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich

záväzkov celým svojím majetkom. Akcionár neručí za záväzky spoločnosti. Obchodné meno

spoločnosti musí obsahovať označenie "akciová spoločnosť" alebo skratku "akc. spol." alebo

skratku "a.s." Akcia predstavuje práva akcionára ako spoločníka podieľať sa na jej riadení,

zisku a na likvidačnom zostatku po zrušení spoločnosti likvidáciou, ktoré sú spojené s akciou

ako s cenným papierom. Spoločnosť môže založiť jeden zakladateľ, ak je zakladateľ

právnickou osobou, inak dvaja alebo viacerí zakladatelia. Hodnota základného imania

spoločnosti musí byť aspoň 25 000 eur. Akcionár má právo na podiel zo zisku spoločnosti

(dividendu), tento podiel je stanovený pomerom menovitej hodnoty jeho akcií k menovitej

hodnote akcií všetkých akcionárov. Najvyšším orgánom spoločnosti je valné zhromaždenie.

Predstavenstvo je štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý riadi činnosť spoločnosti a koná v

jej mene. Dozorná rada dohliada na výkon pôsobnosti predstavenstva a uskutočňovanie

podnikateľskej činnosti spoločnosti.

Družstvo je spoločenstvom neuzavretého počtu osôb založeným za účelom

podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich

členov. Obchodné meno družstva musí obsahovať označenie "družstvo". Družstvo musí mať

najmenej päť členov; to neplatí, ak sú jeho členmi aspoň dve právnické osoby. Základné

imanie družstva tvorí súhrn členských vkladov, na ktorých splatenie sa zaviazali členovia

družstva. Zapisované základné imanie musí byť najmenej 1 250 eur. Družstvo je právnickou

osobou, za porušenie svojich záväzkov zodpovedá celým svojím majetkom. Členovia neručia

za záväzky družstva. Členmi družstva môžu byť fyzické i právnické osoby. Ak zo stanov

nevyplýva niečo iné, určí sa podiel člena na zisku určenom na rozdelenie medzi členov

pomerom výšky jeho splateného vkladu k splateným vkladom všetkých členov. Najvyšším

orgánom družstva je členská schôdza. Predstavenstvo riadi činnosť družstva a rozhoduje o

všetkých záležitostiach družstva, ktoré tento zákon alebo stanovy nevyhradili inému orgánu,

je štatutárnym orgánom družstva. Kontrolná komisia je oprávnená kontrolovať všetku činnosť

družstva a prerokúva sťažnosti jeho členov. Družstvo môže zriadiť ďalšie orgány podľa

stanov.

79

3. 3 Teoretický základ k danej problematike 3.3.1 Proces manažmentu

Pojem manažment je vnímaný ako moderný prvok dnešnej spoločnosti.

S manažmentom sa stretávame na každom kroku, možno si to ani neuvedomujeme. Plánujeme

si svoje aktivity, organizujeme voľný čas, komunikujeme s priateľmi, spolupracovníkmi,

obchodnými partnermi, motivujeme svoje okolie a vykonávame kontrolu uskutočnených

činností. To všetko je manažment, respektíve jeho základné prvky a činnosti.

Robbins a Coulter (2004) považujú manažment za proces koordinácie pracovných

činností pracovníkov tak, aby boli úlohy vykonané efektívne. Proces predstavuje hlavné

funkcie a aktivity manažérov a koordinácia prác pracovníkov znamená sústredené úsilie

o efektívne prevedenie činností.

Manažment viacerí autori definujú jednoducho ako proces uskutočňovania základných

manažérskych činností, ktorými sú plánovanie, organizovanie, vedenie ľudí a kontrola. Tento

proces však má aj dôležitú dimenziu cieľovej orientácie a efektívneho využitia zdrojov.

Všetky spomínané činnosti teda musia byť realizované tak, aby smerovali k dosiahnutiu

cieľov pri efektívnom využití všetkých disponibilných zdrojov.

Drucker (2004) chápe manažment nielen ako riadenie, ale dáva do pozornosti aj

koncepciu manažmentu ako umenie, ktorá spočíva na odbornosti v riadení, konkrétne

v schopnosti plánovať, organizovať, motivovať a viesť ľudí, koordinovať, komunikovať

a kontrolovať tak, aby podnik fungoval úspešne.

Obrázok 3.1: Proces manažmentu

Zdroj: www.manazerskakademia.sk

Analýza

Definovanie cieľov

Plánovanie

Organizovanie

Implementácia

Kontrola

Rozhodovanie

Komunikácia

Motivácia

80

Na obrázku 3.1 je znázornený proces manažmentu, ktorý pozostáva z viacerých fáz

a spolu tvorí uzatvorený cyklus, ktorý sa pravidelne opakuje. Začína sa analýzou, pokračuje

stanovením cieľov, ktoré sa transformujú do plánov spoločnosti. Nasleduje proces

organizovania, ktorého úlohou je zosúladiť zdroje v podniku, ktoré budú následne v procese

implementácie využité na dosiahnutie stanovených cieľov. Dosiahnuté výsledky sú potom

podrobené porovnaniu s cieľmi v procese kontroly. Zistené výsledky kontroly by mali byť

následne použité pre analýzu, aby sa preniesli do stanovenia nových cieľov a plánov pre

budúce obdobie. Činnosti v strede (rozhodovanie, komunikácia, motivácia) sú každodennými

činnosťami práce manažéra, prostredníctvom ktorých dosahujú ciele.

Manažment predstavuje ucelený systém, ktorý pozostáva zo štyroch základných

funkcií. Plánovanie ako prvá a najdôležitejšia manažérska funkcia predstavuje stanovenie

cieľov a určenie spôsobov, ako ich možno dosiahnuť. Takže na jednej strane si manažéri

musia uvedomiť čo chcú a na druhej strane ako sa k daným cieľom možno dopracovať. Cieľ

bez cesty nemá význam.

Druhou manažérskou funkciou je organizovanie. Ide o proces efektívneho zosúladenia

podnikových zdrojov. Zdroje je potrebné získať a alokovať v podniku takým spôsobom, aby

sa podarilo vytýčené ciele v maximálnej možnej miere naplniť. Jedná sa najmä o zdroje

ľudské, materiálové a kapitálové. Vo všeobecnosti sa za najdôležitejší zdroj považujú ľudské

zdroje, ktoré predstavujú hybnú silu každého podniku. Podnik môže mať mnoho peňazí, ale

ak sa obklopí nesprávnymi a nekvalifikovanými ľuďmi, tak veľmi ľahko a rýchlo o tieto

peniaze v dôsledku nesprávnych rozhodnutí môže prísť.

Montana, P.J. a Charnov, B.H. (2008) definujú manažment jednoducho ako prácu

s inými ľuďmi, s úmyslom zabezpečiť splnenie cieľov organizácie ako aj jej členov.

Preto treba ľudskej pracovnej sile venovať zvlášť veľkú pozornosť. Z toho dôvodu

treťou manažérskou funkciou je vedenie ľudí. Vedenie ľudí možno charakterizovať ako

proces, v ktorom sa manažéri snažia ovplyvniť činnosť svojich podriadených tak, aby

stanovené ciele boli splnené. Využívajú sa pri tom rôzne nástroje ako sú motivačné prvky,

komunikácia a štýl vedenia. Preto je táto funkcia považovaná za základnú náplň každodennej

práce manažéra a za skutočné umenie jeho práce. Môžete mať rovnako schopných

pracovníkov, ale každý manažér s nimi dosiahne aj tak iný výsledok. Je to práve dôsledok

používania vhodne zvolenej komunikácie, schopnosti prikazovať, ale aj delegovať úlohy,

uplatňovania správneho štýlu vedenia podľa danej situácie a umenia použiť motivačné

faktory, ktoré podnecujú pracovníkov k iniciatíve vykonávať pridelené úlohy. Paralelu možno

81

nájsť v športe. Dobrý tréner môže aj so slabším tímom vyhrať zápas nad silnejším, ak dokáže

vhodne rozdeliť úlohy a s hráčmi ich aj odkomunikovať, hráčov vie patrične motivovať

a dokáže ich správnym štýlom presvedčiť, že zvolená taktika môže viesť k úspechu. Takže na

prvý pohľad horšie „zdroje“ budú efektívnejšie využité, ako tie lepšie. Aj v podnikovom

riadení množstvo a kvalita zdrojov ešte nezaručujú úspech, ak s nimi manažér nebude vedieť

zaobchádzať.

Poslednou funkciou manažmentu je kontrola, ktorá často je chápaná iba zúžene ako

proces porovnania skutočného stavu so stavom naplánovaným. Takéto ponímanie kontroly je

však nedostačujúce. Uvedené porovnanie je iba časťou kontrolného procesu. Efektívna

kontrola by mala byť vykonávaná nielen za účelom odhalenia disproporcií pri plnení plánov,

ale aj nástrojom na navrhnutie korekčných opatrení a odstránenia nežiaducich vplyvov.

Pomáha tak vytvoriť sústavu noriem a štandardov, ktoré sú založené na reálnej situácii

v podniku. Informácie z výsledkov kontroly tak môžu byť použité ako vstupné parametre do

plánovania. Tým sa celý kruh uzatvára a manažment tak predstavuje ucelený a nikdy

nekončiaci proces.

Manažment nie je však všeliek na všetky problémy podniku. Poľnohospodárske

podniky nevynímajúc. Manažment je spôsob, akým sa riadia procesy, nástroj na efektívne

riadenie a motivovanie ľudí. Je vôbec aplikácia manažmentu v podnikovom prostredí

dôležitá? Alebo dokáže podnik prežiť aj bez systematického riadenia? To sú veľmi ťažké

otázky. Áno, podnik môže existovať bez účelného a cieľovo orientovaného riadenia. Ale asi

nie dlho. Odpoveď na otázku prečo je manažment dôležitý možno nájsť v nasledovných

výhodách manažérskeho riadenia:

• získanie najlepších výsledkov z daných zdrojov,

• zabezpečenie prostriedkov, ktoré vedú k cieľu,

• zaistenie systematických metód, ktoré vedú k dlhodobému úspechu,

• poskytnutie tímu pocitu zodpovednosti, súdržnosti a zamerania na cieľ,

• poskytnutie základu pre hodnotenie a rozvoj zamestnancov.

Z uvedeného vyplýva potreba aplikovania manažmentu v podnikových podmienkach.

Zvlášť, keď sa v súčasnosti nachádzame v dynamickom prostredí, ktoré sa neustále mení.

Manažéri tak musia pružne reagovať na nové výzvy a snažiť sa eliminovať hrozby, ktoré

môžu ohroziť existenciu podniku. Prostredníctvom manažmentu teda možno využiť zdroje na

získanie lepších výsledkov. Manažment poskytuje smer a vedie k cieľovo orientovanému

správaniu v podniku. Predkladá možné metódy, ktorých uplatňovanie prináša sociálny

82

a ekonomický efekt. Poukazuje na dôležitosť ľudí v podniku a poskytuje základ pre neustály

rozvoj zamestnancov. Treba ich však patričným spôsobom viesť, čo je základnou náplňou

práce každého manažéra.

3.3.2 Analýza

Proces manažérskych rozhodnutí by mal vždy začínať od analýzy. Podnik nepôsobí

v prostredí izolovane, ale je obklopovaný mnohými subjektmi, ktoré ho ovplyvňujú. Aby bol

podnik úspešný, musí mapovať prostredie, v ktorom pôsobí, aby mohol na príslušnú situáciu

nájsť riešenie v podobe vhodne naformulovanej stratégie. Sedláčková a Bruchta (2006)

uvádzajú, že výsledky analýzy sú základnými východiskami pre formulovanie stratégie.

Strategická analýza obsahuje mnohé analytické techniky využívané pre identifikáciu vzťahov

medzi okolím podniku a zdrojovým potenciálom podniku. Cieľom strategickej analýzy je

identifikovať a ohodnotiť všetky relevantné faktory, ktoré majú alebo by mohli mať vplyv na

stratégiu a cieľovú orientáciu firmy.

Existuje mnoho druhov analýz, ktoré môžu pomôcť podniku lepšie identifikovať

prostredie, v ktorom pôsobí. Medzi veľmi známe a prospešné analýzy môžeme zahrnúť

nasledovné:

• PEST alebo PESTLE analýza,

• SPACE analýza,

• analýza konkurenčných síl,

• analýza zraniteľnosti,

• VRIO analýza,

• SWOT analýza,

• Portfólio analýza.

Nutnosťou je zhodnotenie silných a slabých stránok, ktoré vyplývajú z interného

prostredia podniku. Rovnako dôležitou súčasťou je identifikácia príležitostí a ohrození, ktoré

na podnik vplývajú z externého prostredia. Účinným nástrojom na zhodnotenie interného

a externého prostredia je SWOT analýza.

SWOT analýza podľa Slávika (2005) kompletizuje a zoraďuje vnútorné silné a slabé

stránky podniku, jeho vonkajšie príležitosti a hrozby podľa dôležitosti. Je východiskom pre

formulovanie stratégie, ktorá vznikne ako súlad medzi internými schopnosťami podniku

(vyjadrené silami a slabosťami) a jeho vonkajším prostredím (vyjadrené najmä príležitosťami

83

a hrozbami). Matica SWOT by však nemala byť len zoznamom položiek. Po jeho zostavení

by si mal stratég-analytik položiť niekoľko otázok:

• Disponuje podnik vnútornými prednosťami, ktoré sa môžu stať základom na budovanie

stratégie? Disponuje podnik výnimočnou schopnosťou, ktorá umožní získať

konkurenčný predstih?

• Ktoré slabosti sú natoľko výrazné, že podnik zraňujú a znemožňujú mu sledovať určitú

stratégiu? Na zvrátenie ktorej slabosti sa má podnik zamerať?

• Pre ktoré príležitosti má podnik schopnosti a zdroje, aby ich sledoval s reálnou nádejou

na úspech?

• Akých hrozieb by sa malo vedenie podniku najviac obávať a aké strategické opatrenia

musí pripraviť na účinnú obranu?

• Čo môže podnik urobiť, aby zvrátil slabosti na sily a hrozby na príležitosti?

Na základe výsledkov SWOT analýzy je potom možné pristúpiť k formulovaniu

stratégie. Z posúdenia silných a slabých stránok, respektíve príležitostí a ohrození a ich

vzájomnou kombináciou je možné sformulovať 4 typy stratégií. Ich členenie je znázornené na

obrázku 3.2.

Jednotlivé stratégie možno charakterizovať nasledovne:

•••• Stratégia SO – môže si ju zvoliť podnik, v ktorom prevažujú sily nad slabosťami

a príležitosti nad hrozbami. Vzhľadom na svoje mohutné sily je schopný využiť

všetky ponúkajúce sa príležitosti. Odporúča sa ofenzívna stratégia z pozície sily.

•••• Stratégia ST - stratégia silného podniku, ktorý sa nachádza v nepriaznivom prostredí.

Silná pozícia by sa mala využiť na blokovanie nebezpečenstva, zastrašenie

konkurencie alebo únik do bezpečnejšieho prostredia. Odporúča sa defenzívna

stratégia, ktorou si podnik chráni už vydobytú pozíciu.

84

Interné prostredie

Silné stránky S Slabé stránky W E

xter

né

pro

stre

die

Príležitosti O Stratégia SO Stratégia WO

Hrozby T Stratégia ST Stratégia WT

Obrázok 3.2: Stratégie podľa SWOT matice

Zdroj: Slávik (2005), Strategický manažment

•••• Stratégia WO – pre podnik, v ktorom prevažujú slabosti nad silami, nachádza sa však

v atraktívnom prostredí. Aby podnik využil otvárajúce sa príležitosti, na ktorých

zvládnutie nemá dostatok vnútorných schopností, snaží sa postupne posilňovať svoju

pozíciu a odstrániť nedostatky. Odporúča sa stratégia spojenectva, ktorá umožní

zväčšiť vnútornú silu a podieľať sa na príležitosti so spoľahlivým spojencom.

•••• Stratégia WT - pre podnik, ktorý je slabý a nachádza sa v neatraktívnom prostredí.

Takýto podnik musí uvažovať v lepšom prípade o odchode z daného podnikania a pokúsiť sa

etablovať v priaznivejšom prostredí, kde by jeho slabosti neboli také výrazné, alebo v horšom

prípade bude svoje podnikateľské aktivity redukovať a likvidovať (stratégia úniku alebo

likvidácie).

3.3.3 Plánovanie

Robbins a Coulter (2004) sa zaoberajú otázkou, či plánovanie prináša lepšie výsledky

v organizácii. Konštatujú, že plánovanie je vo všeobecnosti pozitívnym javom, ale nemožno

bez výhrad tvrdiť, že podniky, ktoré plánujú, dosahujú lepšie výsledky ako tie, ktoré

neplánujú.

Montana a Charnov (2008) uvádzajú, že plánovanie môže byť popísané ako určenie

cieľa, zhodnotenie alternatívnych ciest a rozhodnutie o špecifickej ceste na dosiahnutie cieľa.

Podľa Bělohlávka a kol. (2006) je plánovanie proces zahrňujúci stanovenie

organizačných cieľov, výber vhodných prostriedkov a spôsobov ich dosiahnutia a definovania

očakávaných výsledkov v stanovenom čase a na požadovanej úrovni. Autori poukazujú na

85

dôležitosť plánovania, pretože plánovanie je základom manažmentu, od neho sa odvíjajú

všetky ďalšie funkcie, preto má pre úspešnosť podniku veľký význam.

Podstata plánovania je podľa Grznára a kol. (2009) vymedzená nasledovnými

skutočnosťami:

• proces určovania podnikových cieľov a smerov, ktorými sa podnik chce v budúcnosti

uberať,

• cieľavedomá a sústavná činnosť určujúca, aké kroky organizácia podnikne za účelom

dosiahnutia svojich cieľov,

• systematický rozvoj cielených programových činností na dosiahnutie podnikových

cieľov založených na analyzovaní, vyhodnocovaní a triedení predvídaných príležitostí,

• stanovenie cieľov organizácie a prostriedkov a ciest pre ich dosiahnutie.

Význam plánovania charakterizuje Bělohlávek a kol. (2006) v nasledovných

skutočnostiach:

• zvyšovanie efektivity – všetky činnosti sú efektívnejšie, ak sa jasne stanovia ciele,

zvolené optimálne varianty ich dosiahnutia a sú zaistené zodpovedajúce zdroje

a definované merítka kontroly,

• znižovanie rizika – plánovanie umožňuje objektívnejšie určiť riziká plánovaných

činností a pripraviť sa na ich elimináciu, čo umožňuje pružnejšie reagovanie na

nepredvídateľné zmeny,

• úspešné organizačné zmeny – plánovanie zahŕňa aj žiaduce zmeny v organizácii, ich

úspešné dosiahnutie nie je možné bez plánovaného postupu,

• integrácia úsilia – dobré plánovanie prináša efekt vďaka účinnému zlaďovaniu

čiastkových cieľov a správaniu organizačných jednotiek,

• rozvoj manažérov – plánovanie núti manažérov, aby svoje rozhodnutia vzťahovali

k budúcim výsledkom a tak musia systematicky uvažovať o súčasnosti aj budúcnosti,

čo má pozitívny dopad na úroveň a neustály rozvoj manažérov,

• vývoj štandardov výkonnosti – pomocou plánovania sú v podobe cieľov určované

racionálne, objektívne a reálne štandardy výkonnosti celej organizácie, útvarov

a pracovníkov.

Podstatou plánovania je stanovenie cieľov na základe analýzy. Ciele formulované

v podniku by mali byť zostavené podľa princípu SMART. Je to slovo vyjadrené začiatočnými

písmenami slov, ktoré popisujú požiadavky na ciele. Preto každý cieľ by mal byť:

86

S (specific) – jasne zadefinovaný, špecifikovaný,

M (measureable) – merateľný, aby sa dal porovnať s dosiahnutými výsledkami,

A (accepted) – akceptovaný (manažérmi, ale aj pracovníkmi),

R (realistic) – reálny,

T (time limited) – časovo ohraničený.

Barney a Hesterly (2006) popisujú, že základom dosiahnutia konkurenčnej výhody je

uplatňovanie krokov procesu strategického riadenia, ktorý začína sformulovaním vízie,

poslania a cieľov podniku a končí implementáciou stratégie a dosiahnutím konkurenčnej

výhody. Poslanie podniku, od ktorého sa odvíja systém cieľov charakterizujú jednoducho ako

dlhodobý účel, zámer, zmysel spoločnosti, ktorý určuje, čím chce podnik byť v budúcnosti.

Malo by obsahovať aj hodnoty, ktoré sú v podniku vyznávané. Ďalej poukazujú na to, že na

poslanie musia nadväzovať ciele, ktoré charakterizujú ako špecifické, merateľné budúce

želateľné stavy, prostredníctvom ktorých podnik hodnotí plnenie svojho zámeru a realizáciu

svojho poslania.

3.3.4 Organizovanie

Organizovanie predstavuje druhú základnú funkciu manažmentu. V nadväznosti na

plánovanie je jeho hlavnou úlohou vytvoriť systém prvkov a väzieb medzi nimi, ktoré by mali

zabezpečiť efektívne využívanie podnikových zdrojov, následné dosahovanie konkurenčnej

výhody a tým aj úspechu na trhu v súlade so stanovenými cieľmi podniku.

Organizovanie definujeme ako proces usporiadania všetkých disponibilných zdrojov

podniku tak, aby sa zabezpečilo efektívne plnenie cieľov stanovených v procese plánovania.

Účelom je vytvorenie organizačného systému, ktorý zvýši úroveň manažmentu pre lepšie

využívanie podnikových zdrojov. Výsledkom tohto procesu je potom organizácia, ktorá sa

dokáže na trhu presadiť a byť konkurencieschopná.

Mnoho podnikov má v súčasnosti problémy s vybudovaním silnej

a konkurencieschopnej organizácie. Medzi najzávažnejšie príčiny prečo sa podnik stáva

„stratenou“ (prehrávajúcou, slabou) organizáciou, zaraďujeme nasledovné faktory:

1. nejasná vízia – vízia a misia podniku neinšpiruje ľudí, nevedia kde sa podnik

nachádza, kam smeruje a čo je jeho hlavným poslaním do budúcnosti,

87

2. nedostatok vodcovských schopností – manažéri často disponujú strachom zo zmeny,

nemajú podnikavého ducha, štýl vedenia ľudí je buď príliš direktívny alebo príliš

benevolentný, v podnikoch často absentuje program rozvoja vodcovských schopností,

3. odrádzajúca (nepodporujúca) podniková kultúra – v podniku nie sú hodnoty, ktoré

zdieľajú spoločne zamestnanci aj vedenie, vyskytuje sa nedôvera voči

spolupracovníkom, podnikové riadenie je zamerané na problémy a nie na výzvy

a príležitosti, pracovníci strácajú sebadôveru, pretože žiadna chyba nie je tolerovaná

a práca im neprináša uspokojenie,

4. vysoká miera byrokracie – byrokratická organizačná štruktúra s veľkým počtom

úrovní vytvára mnohé bariéry v komunikovaní a spomaľuje tvorbu a prijímanie

rozhodnutí, zabraňuje tvorivému mysleniu a presadeniu nových podnetných nápadov

zo strany zamestnancov,

5. nedostatok iniciatívy – slabá motivácia a nedostatočná podpora vytvára priestor len

pre defenzívnu prácu pracovníkov a nie kreatívnu a tak každý zamestnanec robí iba to,

čo musí a nevytvára tak nové hodnoty v podniku, manažment sa nezaoberá

výkonnosťou organizácie dostatočne,

6. slabá vertikálna komunikácia – vytvára príliš veľa nejasností a neistoty, pretože ľudia

nevedia čo top manažéri zamýšľajú a plánujú, následne ľudia v podniku pociťujú, že

ich prínos nie je potrebný,

7. nízka úroveň medzifunkcionálnej spolupráce – nedostatok spoločných cieľov

viacerých oddelení, slabá úroveň vytvárania tímov ľudí z viacerých oddelení,

chýbajúci duch spolupráce môže zabrániť rozvoju podnikateľských aktivít,

8. slabá tímová práca – nedostatok zdieľaných hodnôt a cieľov v rámci podniku

a následné vytvorenie neefektívnej podnikovej kultúry, nízka schopnosť lídrov viesť

tím a neochota pracovať v tíme sú hlavnými príčinami nevytvárania tímov

v organizácii resp. vedú k disfunkcii už vytvorených tímov.

Ak sa podnik chce stať silnou organizáciou, ktorá bude flexibilne reagovať na potreby

trhu, treba vykonať kroky organizačného procesu. Organizačný proces predstavuje sústavu

nasledovných činností (Gozora, 2005):

• reflektovanie na plány a ciele podniku,

• stanovenie hlavných úloh,

• rozdelenie hlavných úloh do podúloh,

• alokácia zdrojov na podúlohy,

• vyhodnotenie výsledkov podnikových kategórií.

88

Účelom organizačného procesu je:

• rozdelenie práce podľa špecifikácie a oddelení,

• vymedzenie úloh a zodpovedností spojených s jednotlivými prácami,

• koordinovanie rôznych úloh organizácie,

• sústredenie práce do vytvorených vnútropodnikových jednotiek,

• vytvorenie vzťahov medzi jednotlivcami, skupinami a oddeleniami,

• vytvorenie formalizovaných línií autority,

• rozmiestnenie a efektívne využívanie zdrojov organizácie.

Vhodným mechanizmom usporiadania činností a zdrojov, pre zabezpečenie plynulého

plnenia cieľov, je vytvorenie organizačnej štruktúry. Zmyslom organizačnej štruktúry je

rozdelenie práce medzi členov organizácie a koordinácia ich aktivít tak, aby boli zamerané

k dosiahnutiu cieľov. V podniku má vhodne zvolená a vytvorená organizačná štruktúra

prispieť k víťazstvu nad súpermi v konkurenčnom boji na trhu.

Organizačná štruktúra umožňuje:

• efektívnu činnosť organizácie a využitie zdrojov,

• sledovanie aktivít organizácie,

• pridelenie zodpovednosti za jednotlivé oblasti činnosti organizácie členom

a skupinám,

• koordináciu činností rôznych zložiek organizácie a rôznych oblastí činnosti,

• prispôsobenie zmenám v okolí,

• sociálne uspokojenie členov, ktorí pracujú v organizácii.

Podľa usporiadania jednotlivých prvkov organizácie možno rozlišovať nasledovné

typy organizačných štruktúr:

• funkcionálna,

• divizionálna (produktový model, územný model, zákaznícky model),

• maticová.

Funkcionálna organizačná štruktúra

Predstavuje základnú organizačnú formu, v ktorej sa pracovníci združujú podľa

podobnosti úloh, schopností a aktivít. Majú na starosti zvyčajne jednu funkčnú oblasť

podniku (účtovníctvo, marketing, financie, výroba). Vychádza z deľby práce a špecializácie

pracovníkov. Útvary sa vytvárajú na základe zoskupovania rovnakých alebo príbuzných

89

činností. Členenie podniku na menšie jednotky (útvary) pri vytváraní funkcionálnej

organizačnej štruktúry, je znázornené na nasledujúcom obrázku 3.3.

Obrázok 3.3: Stratégie podľa SWOT matice

Zdroj: Slávik (2005), Strategický manažment

Funkcionálna organizačná štruktúra je typická pre menšie organizácie, pretože tie

potrebujú pomerne vysokú mieru špecializácie.

Uvedené členenie organizácie poskytuje spoločnosti nasledovné výhody:

• zabezpečuje dôslednú deľbu práce podľa činností,

• umožňuje dôsledné riadenie a kontrolu príslušnej funkcie,

• rešpektuje princíp pracovnej špecializácie,

• obmedzuje duplicitu výkonu činností.

V súvislosti s uvedeným členením je potrebné tiež identifikovať možné nedostatky,

ktoré sú nevýhodou takéhoto organizačného konceptu. Patria k nim najmä:

• problémy so zabezpečením koordinácie medzi jednotlivými funkčne špecializovanými

činnosťami,

• vedenie podniku je pracovne zaťažené operatívnymi úlohami,

• spôsobuje nedostatočnú prispôsobivosť a flexibilitu,

• tendencie k zvýšenej miere centralizácie rozhodovania.

Divizionálna organizačná štruktúra

Takýto typ štruktúry vzniká členením na relatívne samostatné divízie. Tie sú rozdelené

podľa druhu výroby či služby (predaj potravín, kozmetiky, elektroniky), podľa geografického

umiestnenia (Bratislava, Nitra, Košice, Žilina) alebo podľa typov zákazníkov (napr.: hotely

pre náročnú klientelu, pre turistov, pre študentov). Každá divízia má vytvorené svoje vlastné

útvary (napr.: finančný, prevádzkový, obchodný, technický). Odborné činnosti sú tak

rozdelené medzi jednotlivé divízie, čo umožňuje pružné a operatívne jednanie divízií.

Výskum Výroba Marketing Financie Ľudské zdroje

Vedenie podniku

90

Divizionálna organizačná štruktúra je často výsledkom transformácie organizácie, ktorá sa

rozrástla, a pre ktorú sa stala funkcionálna štruktúra nepružnou a neefektívnou.

Ako príklad uvádzame členenie organizácie na základe geografického kritéria, čo je

znázornené na obrázku 3.4.

Obrázok 3.4: Územný model divizionálnej organizačnej štruktúry

Zdroj: Spracovanie autora

Maticová organizačná štruktúra

Maticová štruktúra vzniká najmä pri zostavovaní pracovných tímov, ktoré sú

vytvárané za účelom splnenia špeciálnej úlohy (projektu) a sú zamerané na určitý problém

v rámci podniku. Odborné tímy sú zložené z pracovníkov niekoľkých útvarov a tí sa všetci

podieľajú na riešení jednotlivých úloh. Tímy bývajú zvyčajne dočasné, po splnení úlohy sa

členovia tímu zaraďujú do iného tímu. Manažéri jednotlivých projektov sú podriadení

vedeniu podniku, funkčné zložky podniku prispievajú ku koordinácii riešenia projektov.

Takýto typ organizačnej štruktúry spája prvky funkcionálnej a divizionálnej štruktúry, ktoré

však výrazne dynamizuje a zlepšuje flexibilitu riešenia problémov. Špecifickou črtou, ktorá sa

vymyká z rámca manažérskych zásad (formulovaných Fayolom), je využívanie dvoch

nadriadených (projektového manažéra a vedúceho príslušného útvaru) pre členov tímu.

Z uplatňovania maticovej štruktúry vyplývajú v podniku výhody:

• efektívne a flexibilné využitie vysokokvalifikovaných špecialistov,

• zamestnanci zostávajú súčasťou pôvodnej organizačnej štruktúry,

Divízia 1 Divízia 2 Divízia 3 Divízia 4

Vedenie podniku

Financie

Marketing

Výroba

Financie

Výroba

Marketing

Financie Financie

Výroba Výroba

Marketing Marketing

91

• lepšie využitie disponibilných zdrojov,

• špecialisti môžu byť využití vo viacerých projektoch.

Maticová štruktúra spôsobuje aj nevýhody:

• možnosť konfliktov v dôsledku dvojitej podriadenosti,

• vysoké nároky na organizačnú a intelektuálnu úroveň pracovníkov,

• náročné vymedzovanie právomocí a zodpovedností vedie k zvyšovaniu

administratívnych nákladov,

• zložité rozhodovanie o prideľovaní finančných zdrojov.

Členenie organizácie na základe maticovej organizačnej štruktúry je uvedené na

nasledovnom obrázku 3.5.

Obrázok 3.5: Maticová organizačná štruktúra

Zdroj: Spracovanie autora

3.3.5 Vedenie ľudí

Vedenie ľudí je treťou manažérskou funkciou. Predstavuje umenie manažéra efektívne

využívať ľudské zdroje na naplnenie podnikových cieľov. Spočíva v ovplyvňovaní

pracovníkov najmä prostredníctvom motivácie a komunikácie.

Projekt 1 Projekt 2 Projekt 3

Vedenie podniku

Ľudské

zdroje

Marketing

Financie

Výroba

92

Sedlák (2007) uvádza, že vedenie ľudí možno definovať ako schopnosť alebo proces

ovplyvňovania ľudí, v ktorom sa manažéri s využitím svojej moci a právomoci usilujú

ovplyvniť účasť podriadených na dosahovaní podnikových cieľov.

Vedenie ľudí podľa Míku (2006) je proces, keď pôsobí jeden človek na druhého tak,

aby konal tak, aby sa naplnili požiadavky, ciele, či želania manažérov a vlastníkov.

Výsledkom je potom cieľové správanie jednotlivých zložiek podniku.

Vedenie ľudí podľa Bělohlávka a kol. (2006) sa skladá zo štyroch prvkov:

• schopnosti využívať efektívne a zodpovedne moc,

• schopnosti pochopiť, že motivácia ľudí závisí od času a situácie,

• schopnosti inšpirovať,

• schopnosti pôsobiť takým spôsobom, ktorý prispieva k rozvoju priaznivej,

motivujúcej klímy.

V procese vedenia ľudí a riadenia celého podniku manažér zohráva viaceré roly.

Mintzberg ich rozdelil do troch základných skupín.

• interpersonálne roly – manažér nimi buduje interpersonálne kontakty,

o manažér vedúci – reprezentuje organizáciu, alebo jej časť,

o manažér vodca – usmerňuje a koordinuje činnosť podriadených, aby plnili

ciele organizácie,

o manažér spojka – zaisťuje interakciu v podniku, rozvíja potrebné vzťahy

medzi jednotlivcami a skupinami vo vnútri organizácie a smerom von,

• informačné roly – charakterizujú manažéra ako človeka, ktorý informácie prijíma

a prenáša,

o manažér monitor – sleduje riadenú jednotku a jej okolie, aby mohol

identifikovať zmeny, problémy a informovať o nich zainteresovaných

pracovníkov,

o manažér šíriteľ informácií – prenáša informácie podriadeným, ktorí by sa

k nim nedostali, ale sú potrebné,

o manažér hovorca – sústreďuje sa na externú komunikáciu mimo

organizačnej jednotky,

• rozhodovacie roly – patria medzi najdôležitejšie, nakoľko prijaté rozhodnutia

ovplyvňujú stupeň realizácie vytýčených cieľov,

93

o manažér podnikateľ – má pracovať tak, aby realizoval potrebné zmeny

ovplyvňujúce podnikateľskú úspešnosť organizácie,

o manažér riešiteľ porúch – reaguje na možné tlaky, zmeny a zaisťuje ich

riešenie (štrajk, prepúšťanie),

o manažér alokátor zdrojov – je zodpovedný za efektívne umiestnenie

zdrojov v podniku,

o manažér rokovateľ – vystupuje ako zástupca podniku, koná v jej záujme.

Na to, aby manažér dokázal efektívne plniť svoje úlohy, tak potrebuje zabezpečiť aj

spoluúčasť spolupracovníkov a podriadených. Zvyčajne sa to uskutočňuje prostredníctvom

uplatňovania motivácie a vhodne zvolenej komunikácie.

Bělohlávek (2006) charakterizuje motiváciu ako vnútorný stav organizmu, ktorý ho

aktivuje reagovať určitým spôsobom na určité podnety. Uvádza aj faktory pracovnej

motivácie, medzi ktoré patria najmä:

• Istota (bezpečnosť) je definovaná ako súbor záruk, ktoré podnik poskytuje

zamestnancovi v rovine uspokojenia jeho existenčných, ekonomicko-sociálnych

a psychologických potrieb.

• Príležitosť na postup podnik poskytuje zamestnancovi v rovine možností zlepšiť si

svoju ekonomickú situáciu, organizačný status alebo profesionálnu kvalifikáciu.

• Podnik a jeho vedenie je definovaný ako faktor, ktorý obsahuje aspekty uplatňovania

sociálnej a personálnej politiky v podniku, najmä v oblasti manažmentu. Napríklad,

aké možnosti podnik vytvára na otvorenú komunikáciu zamestnancov a manažérov,

aký štýl riadenia sa v podniku preferuje.

• Mzda patrí k faktorom, ktorý je často najviac zvýrazňovaný v pracovnom procese.

Mzda ako stimul (vonkajší podnet) sa najrýchlejšie transformuje na motív (vnútorný

podnet) a akceleruje motivované správanie a konanie zamestnancov. Je to faktor,

ktorý najrýchlejšie vyvoláva a viaže na seba pocity, napríklad pocit spravodlivosti,

pocit hodnotenia, pocit porovnávania sa, závisti a pod.

• Charakter a vnútorný obsah práce je faktor, v ktorom sú obsiahnuté vnútorné aspekty

pracovnej činnosti, ako sú možnosť tvorivého prístupu, iniciatívy, pestrosť, možnosť

sebauplatnenia a sebarealizácie.

• Bezprostredný nadriadený je faktor, ktorý vyplýva z profesionálneho riadenia

a vedenia ľudí manažérom. Obsahuje prvky ako lojálny prístup, spôsob komunikácie,

spravodlivosť v hodnotení a odmeňovaní, pochopenie pre ťažkosti.

94

• Sociálne aspekty pracovnej činnosti zahŕňajú sociálne kontakty na rovnakej úrovni

v rámci podniku v pracovnom i mimopracovnom styku, napríklad dobrá spolupráca,

priateľstvo, hrdosť na príslušnosť k podniku a podobne.

• Komunikácia je faktor, ktorý sa týka toku informácií vo všetkých smeroch v rámci

podniku.

• Pracovné podmienky - ide o faktor, ktorý zahrňuje napríklad pracovný čas, fyzikálne

aspekty pracovného prostredia, vybavenosť pracovnými nástrojmi a podobne.

• Pôžitky - ide o faktor, ktorý obsahuje napríklad využívanie sociálneho fondu,

dovolenky, výhody dôchodkového a sociálneho poistenia, iné výhody, ktoré podnik

svojim zamestnancom poskytuje.

3.3.6 Kontrola

Proces manažmentu uzatvára svoj kruh prostredníctvom poslednej manažérskej

funkcie, ktorou je kontrola. Kontrola má význam, keď v podniku dochádza k rozdielom medzi

plánovanými zámermi a skutočnými výsledkami. Kontrola prostredníctvom porovnania

zámerov poskytuje dôležité informácie, ktoré odkrývajú rezervy a úspory vo vynakladaní

práce, ktoré slúžia ako nástroj zlepšovania do budúcnosti. Súčasťou kontroly musí byť aj

prijatie príslušných opatrení na odstránenie odchýlok. Kontrola je tak spätnou väzbou na

plánovanie, pretože konfrontuje plány so skutočne dosiahnutými výsledkami.

Význam kontroly charakterizuje Bělohlávek (2006) v nasledovných bodoch.

• zameranie úsilia firmy – efektívna kontrola zameriava všetku energiu smerom

k dosahovaniu rozhodujúcich organizačných cieľov,

• monitorovanie, hodnotenie a ovplyvňovanie organizačného správania – posilňuje

správanie a činnosti, ktoré si praje manažment,

• koordinovanie činností – zabezpečenie zosúladenia úloh na základe vypracovaných

noriem a štandardov,

• znižovanie neistoty – kontrola stanovuje zásady ako riešiť opakujúce sa situácie,

Kontrolný proces predstavuje sled krokov:

1. stanovenie cieľa kontroly

2. určenie kontrolných kritérií, štandardov,

3. identifikácia odchýlok, porovnanie plánov so skutočnými výsledkami,

4. analýza odchýlok, zistenie príčin vzniku nežiaducich odchýlok,

95

5. výber nápravného opatrenia a určenie spôsobu jeho realizácie,

6. realizácia nápravného opatrenia.

Kontrolný proces poskytuje nasledovné funkcie:

• dohľad – kontrolné systémy dohliadajú na prebiehajúce činnosti, aby boli dosiahnuté

požadované ciele,

• porovnávanie – cieľom je porovnať rozdiely medzi aktuálnym výkonom

a požadovaným cieľom a posúdiť, či je táto odchýlka akceptovateľná,

• náprava odchýlok – slúži na ovplyvnenie súčasného a budúceho výkonu,

• ovplyvňovanie budúcich rozhodnutí – poskytuje spätnú väzbu, z čoho vyplýva

poučenie pre manažérov v rozhodovaní do budúcnosti.

V podnikoch sa vyskytujú najmä tieto slabé stránky kontrolných procesov, ktoré môžu

znehodnotiť efektivitu riadenia a výsledky firmy.

• žiadna alebo nízka kontrola – pri absencii kontroly nemožno zaistiť poriadok, stabilitu

ani včasnú adaptabilitu na zmeny,

• prílišná kontrola – neustála kontrola, zákazy, zasahovanie nadriadených vedie

k odporu a demotivácii,

• nehospodárnosť – kontrola sa vykonáva aj tam, kde nie je potrebná, náklady na

kontrolu sú vyššie ako efekt z nej,

• nepresnosť – častou chybou sú zle použité metódy, techniky a nejasnosti merania

skutočných výkonov,

• subjektívnosť – manažéri radi podávajú také informácie, vďaka ktorým sa ukazujú

v lepšom svetle.

Na zlepšenie situácie v podniku je možné aplikovať určité zásady, ktoré prispejú

k zefektívneniu kontroly. Zásady efektívnej kontroly sú nasledovné:

• integrácia – kontrolný proces musí byť integrovaný do prostredia riadenia firmy

a musí byť v súlade s organizačnou kultúrou a nadväzovať na ostatné manažérske

funkcie,

• primeranosť – objektom kontroly musí byť len to, čo je skutočne závažné a cenné pre

rozhodovanie,

• hospodárnosť – kontrolný systém by mal odhaľovať príčiny odchýlok pri

minimálnych nákladoch a bez nežiaducich vedľajších účinkov,

• zameranie do budúcnosti – ak má byť kontrola efektívna, musí byť zameraná na

budúcnosť,

96

• zrozumiteľnosť – kontrolný systém by mal byť prispôsobený úrovni a potrebám

manažérov, ale aj jednoduchý, aby jeho výsledky boli zrozumiteľné

i kontrolovaným pracovníkom

• pružnosť – kontrolný systém musí reagovať na neočakávané zmeny, ktoré majú vplyv

na firemné ciele, plány,

• motivácia – vysoká miera participácie na kontrolnom systéme prispieva k vyššej

kvalite motivujúcej atmosféry a vedie k spoluzodpovednosti a k efektívnejšiemu

riadeniu.

3. 4 Vybrané problémy manažmentu v poľnohospodárskych podnikoch

a návrh možných riešení

3. 4. 1 Problém analyzovania prostredia

Vypracovaná analýza prostredia slúži ako nástroj identifikácie mnohých faktorov, ktoré

ovplyvňujú riadenie a celú podnikateľskú činnosť podniku. Je to prospešný nástroj, prostredníctvom

ktorého je možné zlepšiť činnosť v podniku a je základom pre budovanie konkurenčnej výhody.

V praxi sa stretávame s problémom uskutočnenia objektívnej analýzy. Existuje na to viac dôvodov:

• manažéri vykonávajúci analýzu často prehliadajú slabé stránky a sústreďujú sa iba na

prednosti,

• manažéri zvyčajne chcú vykresliť lepší obraz o podniku, ktorý riadia, ako je skutočnosť, aby

nepoukázali na svoje nedostatky,

• manažérom k vykonaniu analýzy chýbajú potrebné informácie,

• analýza je uskutočňovaná iba s cieľom, aby bol uskutočnená, a nie preto aby sa jej výsledky

zapracovali do podnikového riadenia,

• manažéri nemajú dostatok vedomostí, ako možno jednotlivé analýzy uskutočniť.

Preto sa v tejto časti budeme venovať názornému príkladu vykonania SWOT analýzy

v konkrétnom podniku a následnému určeniu možnej stratégie pre daný podnik. V tabuľke 3.1 sú

zachytené slabé a silné stránky podniku. Zároveň sú identifikované príležitosti a ohrozenia

vyplývajúce z externého prostredia podniku. Jednotlivé faktory sú následne ocenené váhami, ktoré

predstavujú dôležitosť faktorov pre podnik. Váhou 0 môže byť ohodnotený faktor. ktorý je

bezvýznamný, naopak váhou 1 najdôležitejší faktor. Suma váh sa v jednotlivých častiach SWOT

analýzy musí rovnať 1. Následne sa každému faktoru priradí hodnota, ktorá hodnotí daný faktor

v škále 1-5. Hodnotí sa intenzita, rozsah a veľkosť faktora. Hodnota 5 znamená maximálnu intenzitu

97

faktora a hodnota 1 zase minimálnu hodnotu faktora. Súčinom danej hodnoty s príslušnou váhou

dostaneme váženú hodnotu pre každý faktor. Následným sčítaním všetkých vážených hodnôt

v jednotlivých častiach SWOT analýzy dostaneme výsledné hodnoty pre sily, slabosti, príležitosti

a ohrozenia podniku.

Z uvedenej tabuľky SWOT analýzy vyplýva, že v danom podniku prevládajú silné stránky nad

slabými a z externého prostredia na podnik pôsobia intenzívnejšie hrozby ako príležitosti.

Z uvedeného možno usudzovať, že podnik disponuje vnútornými prednosťami, ktoré sa môžu stať zá-

kladom na budovanie stratégie. Ide najmä o nízke výrobné náklady a skúsených manažérov, ktorí

svojimi správnymi rozhodnutiami zabezpečujú rozvoj podniku.

SWOT analýza podniku Tab. 3.1

Interné prostredie Váha Hodnota Vážená hodnota

Silné stránky

nízke výrobné náklady 0,3 4 1,2

skúsený riadiaci pracovníci 0,25 5 1,25

produkcia ekologických produktov 0,15 3 0,45

certifikovaný systém riadenia kvality 0,1 5 0,5

dobrá geografická poloha podniku 0,1 3 0,3

vysoká kvalita produkcie 0,1 4 0,4

súčet 1 24 4,1

Slabé stránky

zastaraný strojový park 0,25 5 1,25

slabý marketing 0,15 2 0,3

nedostatok finančných zdrojov 0,25 4 1

nerozvinutá distribučná sieť 0,1 2 0,2

nízka priemerná mzda 0,15 4 0,6

vysoký priemerný vek pracovníkov 0,1 2 0,2

súčet 1 19 3,55

Externé prostredie

Príležitosti

čerpanie peňazí z fondov EÚ 0,2 3 0,6

spoľahliví dodávatelia 0,25 4 1

stáli odberatelia 0,25 4 1

akvizícia slabšieho konkurenta 0,15 3 0,45

podpora ekologického poľnohospodárstva z EÚ 0,15 2 0,3

súčet 1 16 3,35

Ohrozenia

zahraničná konkurencia 0,1 4 0,4

slabá kúpyschopnosť obyvateľstva 0,1 3 0,3

znižovanie cien poľnohospodárskej produkcie 0,15 4 0,6

zvýšenie DPH 0,2 5 1

nízky záujem o prácu v poľnohospodárstve 0,1 3 0,3

rastúce ceny energií 0,2 4 0,8

slabá podpora zo strany štátu 0,15 4 0,6

súčet 1 27 4

Zdroj: Podklady podniku a spracovanie autora

98

Konkurenčný predstih tak môže podnik zabezpečiť prostredníctvom týchto silných

stránok. Avšak v podniku existujú aj slabé stránky. Je dobré, ak podnik o nich vie. Keby

o nich nevedel, tak ich nemôže odstrániť, alebo aspoň eliminovať na nižšiu úroveň. Medzi

najzávažnejšie slabosti, ktoré podnik zraňujú a znemožňujú mu sledovať určitú stratégiu

patria najmä zastaraný strojový park a finančná stabilita podniku. Bolo by preto vhodné, aby

sa podnik zameral na tieto slabosti a postupne sa ich snažil odstrániť. Pre podnik sú

najdôležitejšie z externého prostredia príležitosti týkajúce sa spoľahlivých dodávateľov

a stálych odberateľov. Sú to príležitosti, ktoré by mal podnik využívať na výrobu kvalitných

produktov, pretože má dodávateľov poskytujúcich kvalitné vstupy do výroby. Čo opäť môže

vyústiť do konkurenčnej výhody znamenajúcej úspech na trhu. Medzi najväčšie hrozby tento

podnik zaraďuje zvýšenie cien energií ako aj zvýšenie DPH. Podnik by mal preto pripraviť

účinné opatrenia na obranu svojej pozície.

Keďže v podniku prevládajú silné stránky nad slabšími a zároveň na podnik pôsobia

viac ohrozenia ako príležitosti, pre podnik by bolo podľa matice SWOT vhodné aplikovať

stratégiu ST – to je stratégia silného podniku, ktorý sa nachádza v nie príliš priaznivom

prostredí. Silnú pozíciu môže podnik využiť na blokovanie nebezpečenstva. Odporúča sa

defenzívna stratégia, ktorou si podnik chráni už nadobudnutú pozíciu.

3. 4. 2 Problém stanovenia výrobnej štruktúry

Každý podnik sa musí rozhodovať, čo vyrábať, koľko a za akú cenu.

V poľnohospodárskych podnikoch je preto potrebné zostaviť kvalitnú výrobnú štruktúru,

ktorá bude zohľadňovať potreby trhu a zároveň sledovať ciele producenta. Výrobná štruktúra

predstavuje súbor výrobných odvetví. Paška (2004) uvádza, že úlohou výrobnej štruktúry je

zosúladenie prvkov výroby v jednotlivých odvetviach z hľadiska ich funkčnosti a vzájomných

väzieb tak, aby sa vytvoril priestor na dosahovanie ekonomického profitu.

Na zostavenie výrobnej štruktúry v podniku vplýva mnoho faktorov, medzi ktoré

môžeme zaradiť najmä:

• dopyt na trhu po jednotlivých produktoch a ich spotreba,

• marketingové analýzy,

• dohodnuté dlhodobé kontrakty,

• výrobné možnosti podniku,

• ekonomická situácia v podniku,

99

• príležitosti a ohrozenia vyplývajúce z externého prostredia (demografické trendy,

zdravý životný štýl),

• schopnosť využitia ľudských zdrojov v podniku,

• efektívnosť využitia pracovných zdrojov,

• zohľadnenie ekonomickej výhodnosti jednotlivých odvetví vo vzťahu k racionálnemu

využívaniu pôdneho fondu.

V mnohých poľnohospodárskych podnikoch výrobná štruktúra neberie na zreteľ

predmetné faktory. Preto často krát dochádza k produkcii pre trh neatraktívnych produktov,

ktoré podnik buď skladuje alebo predáva pod cenu. Preto je potrebné v podnikoch uskutočniť

reštrukturalizáciu, ktorá znamená zaradenie nového odvetvia, respektíve rozšírenie

existujúceho odvetvia na úkor vyčlenenia neefektívneho odvetvia z výrobnej štruktúry. Pri

reštrukturalizácii je potrebné zohľadniť aspoň nasledovné kritériá:

• rešpektovanie vyváženej sústavy hospodárenia na pôde – ide o biologickú zásadu,

ktorá musí byť v poľnohospodárskych podnikoch splnená, pretože kolobeh živín a ich

neustále dopĺňanie sú základným predpokladom neznižovania úrodnosti pôdy a tým aj

zvýšenia výnosov,

• rešpektovanie zásady ekonomickej výhodnosti výrobných odvetví v určitých výrobných

podmienkach – keďže výrobné podmienky nie sú všade rovnaké, treba tento aspekt

brať do úvahy pri zostavení výrobného programu,

• rešpektovanie trhových podmienok miestneho, regionálneho, národného resp.

nadnárodného charakteru pri zostavení výrobného programu – miestne podmienky

a regionálne zvyklosti je potrebné zohľadniť, pretože tradície tiež výraznou mierou

ovplyvňujú dopyt a spotrebu produktov,

• rešpektovanie vybavenosti agrosubjektov dlhodobým majetkom – veľký problém na

Slovensku je zastaraný strojový park v poľnohospodárskych podnikoch alebo úplná

absencia potrebnej techniky. Je možné to riešiť vypožičaním od partnera alebo

modernizovať stroje a výrobné zariadenia, pretože opotrebovanosť má veľký vplyv na

efektívnosť celej výroby.

Na stanovenie rozsahu jednotlivých odvetví vo výrobnom programe RV a ŽV je

možné použiť napríklad veľmi jednoduchú bilančnú metódu. Samozrejme využiť sa môžu aj

pokročilejšie techniky a metódy lineárneho programovania.

Bilančná metóda spočíva v zosumarizovaní požiadaviek na výrobu. Ide o požiadavky

na splnenie množstva uzavretého zmluvami s odberateľmi, ďalej v rastlinnej výrobe treba

rátať s množstvom produkcie na osivo, prípadne na kŕmne účely, naturálie a požiadavky treba

100

navýšiť o prípadné straty. Sumarizáciou týchto požiadaviek sa v RV dosiahne požiadavka na

celkovú výrobu v tonách. Podelením tejto celkovej požiadavky na výrobu dlhodobým

hektárovým výnosom dostaneme rozsah danej plodiny, čiže výmeru, na ktorej treba danú

plodinu pestovať, aby boli splnené všetky požiadavky kladené na výrobu.

Pre lepšie pochopenie uvádzame príklad z podniku podnikajúcom v KVO, ktorý má

dohodnuté zmluvy na 1500 t jačmeňa jarného s pivovarníckym subjektom. 100 t plánuje

podnik odpredať zamestnancom, 110 t na výmenu za osivo a 240 t na kŕmne účely. Ráta so

stratami pri sušení a čistení cca 50 t. Suma požiadaviek na celkovú výrobu je teda 1500 + 100

+ 110 + 240 + 50 = 2000 t. Priemerná hektárová úroda v danom v subjekte za posledných 5

rokov bola 5,4 t.ha-1. Z toho vyplýva, že rozsah výrobného odvetvia jačmeňa jarného je 370,4

ha. To je výmera, na ktorej je vhodné pestovať jačmeň, aby boli uspokojené požiadavky do

výroby dané zmluvami s odberateľmi, kŕmnymi účelmi, stratami a pod. Podobným spôsobom

je možné stanoviť aj výmeru ostatných plodín.

0,00

50,00

100,00

150,00

200,00

250,00

1993

1995

1997

1999

2001

2003

2005

2007

2009

roky

EU

R.t

-1

Výnosy (EUR/t) Náklady (EUR/t)

Lineárny (Výnosy (EUR/t)) Lineárny (Náklady (EUR/t))

Obrázok 3.6: Trend vývoja nákladov a výnosov jačmeňa jarného v SR

Zdroj: VUEPP a spracovanie autora

Toto je však iba naturálne vyjadrenie rozhodovania sa o výrobnej štruktúre. Podnik

však musí rozhodnúť aj z ekonomického hľadiska, či vôbec dané odvetvie vo výrobnej

101

štruktúre ponechá. Na to možno využiť trendovú metódu, kde sa analyzuje vývoj nákladov

a výnosov pre jednotlivé odvetvia z hľadiska času. Uvádzame graf (obrázok 3.6), v ktorom je

naznačený trend vývoja nákladov a výnosov na 1 t pri jačmeni jarnom v SR za roky 1993 –

2009. Zároveň je naznačený aj predpokladaný vývoj na nasledovné obdobie. Trend vývoja

nákladov je charakterizovaný rovnicou y= 4,938x+81,876 a trend vývoja výnosov rovnicou

y= 5,98x+91,959.

Pre manažment podniku je najdôležitejšie z uvedeného obrázku, že výnosy rástli

rýchlejšie ako náklady. Z toho vyplýva, že z dlhodobého hľadiska môže byť jačmeň

považovaný za ekonomicky zaujímavú strategickú plodinu. Prehľad výnosov a nákladov

poskytuje aj tabuľka 3.2. Tá nám aj ukazuje hodnoty miery rentability v jednotlivých rokoch.

Aj z tabuľky je jasné, že priemerná hodnota miery rentability v sledovanom období rokov

1993 – 2009 je pomerne slušná a dosahuje hodnotu 17,19%, čo znamená, že každé EUR

vložené do výroby nám prinesie zisk 17 centov.

Vývoj nákladov, výnosov, výsledku hospodárenia a

miery rentability jačmeňa jarného v SR

Tab. 3.2

Výnosy (EUR.t-1)

Báklady (EUR.t-1)

Výsledok hospodárenia

(EUR.t-1) MR (%)

1993 91,02 77,47 13,54 17,48

1994 103,30 81,79 21,51 26,30

1995 105,29 89,72 15,57 17,35

1996 124,18 106,02 18,16 17,13

1997 134,07 101,18 32,90 32,51

1998 119,10 102,20 16,90 16,53

1999 122,68 116,31 6,37 5,48

2000 128,99 186,52 -57,53 -30,84

2001 152,26 130,62 21,64 16,57

2002 155,18 132,78 22,41 16,88

2003 162,58 141,64 20,95 14,79

2004 171,94 115,42 56,53 48,98

2005 161,75 131,02 30,74 23,46

2006 176,29 157,64 18,65 11,83

2007 231,46 166,57 64,89 38,96

2008 206,83 152,23 54,60 35,87

2009 131,30 158,3 -27,00 -17,06

Zdroj: VUEPP a výpočty autora

102

3. 4. 3 Bízka zamestnanosť v poľnohospodárstve a nízke mzdy

Nízka zamestnanosť v poľnohospodárstve a neustále zmenšujúci sa priemerný

evidenčný počet zamestnancov pracujúcich v poľnohospodárstve sú závažné problémy.

Obzvlášť v súčasnosti v čase krízy. S týmto problémom však úzko súvisí aj nadväzný

problém, ktorý súvisí s nízkou mzdou pracovníkov. Súčasný stav v poľnohospodárstve

z hľadiska vývoja počtu pracovníkov a vývoja priemernej mesačnej mzdy zachytávajú

nasledovné grafy.

Z grafu na obrázku 3.7 vidíme neskutočný pokles pracovnej sily v poľnohospodárstve

na Slovensku za posledných 10 rokov. V roku 2009 pracovalo v poľnohospodárstve iba 45%

ľudí oproti roku 2000. Každým rokom sa evidenčný priemerný počet pracovníkov znižoval až

na súčasnú hodnotu. Je možné predpokladať, že toto ešte nie je konečné číslo. Pokles bude

pravdepodobne ešte pokračovať, pretože nesystémové kroky, ktoré bránia rozvoju

poľnohospodárstva na Slovensku, podporujú skôr import poľnohospodárskych produktov

a potravín zo zahraničia, ako samotných prvovýrobcov.

Neustály pokles pracovníkov je zapríčinený najmä nasledovnými faktormi:

• slabá výkonnosť a nízka konkurenčná schopnosť sektoru poľnohospodárstva,

• nízka mzda pracovníkov,

• nesystémové opatrenia podporujúce likvidáciu poľnohospodárstva na Slovensku.

77 332

72 06766 727

58 892

49 93848 362

44 630 41 72338 370

35 023

0

10 000

20 000

30 000

40 000

50 000

60 000

70 000

80 000

90 000

2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009

roky

po

čet

osô

b

Priemerný evidenčný počet zamestnancov (osoby)

Obrázok 3.7: Vývoj priemerného evidenčného počtu zamestnancov v poľnohospodárstve SR (2000 – 2009)

Zdroj: SLOVSTAT

103

Teraz sa dotkneme problému, ktorý so zamestnanosťou pracovníkov úzko súvisí. Je to

odmeňovanie pracovníkov, respektíve ich nízke mzdy. Prehľad priemerných mesačných

miezd v poľnohospodárstve zachytáva obrázok 3.8. Zároveň je na obrázku uvedené

porovnanie miezd s priemernou mzdou za celé hospodárstvo SR v období rokov 2000-2009.

Trend vývoja miezd v poľnohospodárstve je charakterizovaný regresnou rovnicou v tvare

y=34,208x+252,6 a v hospodárstve SR rovnicou y=42,794x+321,92. Z uvedeného jasne

vidieť, že mzdy v poľnohospodárstve nedosahujú ani zďaleka úroveň miezd v hospodárstve

SR, čo je jednou z hlavných príčin odchodu pracovnej sily z poľnohospodárstva.

0,00

100,00

200,00

300,00

400,00

500,00

600,00

700,00

800,00

2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009

roky

EU

R

Priemerná mesačná mzda v poľnohospodárstve SR (EUR)

Priemerná mesačná mzda v hospodárstve SR (EUR)

Obrázok 3.8: Vývoj priemernej mesačnej mzdy v poľnohospodárstve

a hospodárstve SR (2000 – 2009)

Zdroj: SLOVSTAT, MPSVaR SR

Tabuľka 3.3 nám poskytuje ešte lepšie porovnanie, ako to je so mzdami

v poľnohospodárstve. V rámci tabuľky je uskutočnené porovnanie miezd

v poľnohospodárstve a hospodárstve SR na základe ich rozdielu v období 2000 – 2009 a na

základe indexu, ktorý stanovuje percentuálny podiel mzdy v poľnohospodárstve ku mzde

v hospodárstve na Slovensku.

Z uvedenej tabuľky vyplýva značná disparita medzi mzdami v poľnohospodárstve

a v hospodárstve SR. Mzda v poľnohospodárstve v danom období dosahovala úroveň iba 76 –

104

81% z priemernej mzdy v hospodárstve SR. Aj keď nárast miezd bol pomerne rovnaký

(zvýšenie o 92% v poľnohospodárstve a 96% v hospodárstve SR), tak rozdiel sa neustále

zvyšoval. Pracovníci v poľnohospodárstve mali v roku 2000 mzdu o zhruba 73 EUR nižšiu

ako bol priemer miezd v hospodárstve SR. V roku 2009 však tento rozdiel narástol až na

hodnotu 156 EUR, čo ročne predstavuje až 1872 EUR a to rozhodne nie je zanedbateľná

čiastka. To je skutočne poľnohospodárstvo takým zbytočným sektorom odvetvia národného

hospodárstva, že práca nemôže byť lepšie ohodnotená? Asi nie.

Komparácia priemernej mzdy v poľnohospodárstve a v hospodárstve SR

Tab. 3.3

priemerná mesačná mzda

v poľnohospodárstve (EUR)

v hospodárstve (EUR)

rozdiel (poľn.-hosp.)

index poľn./hosp. (%)

2000 305,81 379,41 -73,60 80,6

2001 331,78 410,44 -78,66 80,8

2002 350,14 448,48 -98,34 78,1

2003 365,66 476,83 -111,17 76,7

2004 413,02 525,29 -112,27 78,6

2005 445,87 573,39 -127,52 77,8

2006 484,81 622,75 -137,94 77,9

2007 534,32 668,72 -134,40 79,9

2008 588,23 723,03 -134,80 81,4

2009 587,81 744,50 -156,69 79,0

priemer 440,74 557,28

index (09/00) 192,22 196,23

Zdroj: MPaRV SR, MPSVaR SR, výpočty autora

Z uvedenej situácie vyplývajú nasledovné možnosti:

• „naliať“ do poľnohospodárstva viac peňazí – túto možnosť však manažment podniku

nedokáže ovplyvniť a nie je ani vôľa zhora, pretože priority každej vlády sú iné ako

rozvoj poľnohospodárstva, zabezpečenie sebestačnosti v potravinách, znižovanie

importu lacnejších a často aj nekvalitnejších produktov a rozvoj zamestnanosti vo

vidieckych sídlach,

• zvýšiť výkonnosť poľnohospodárstva – toto je určite cesta, ale veľmi zarúbaná. Zvýšiť

výkonnosť znamená buď produkovať viac (ale pri limitujúcich faktoroch asi sotva)

alebo predávať za vyššie ceny (v prípade vyššej ceny však môže dôjsť k strate

konkurencieschopnosti). Vývoj indexu cien vstupov do poľnohospodárstva ako aj

vývoj indexu cien poľnohospodárskych produktov v rokoch 2005 – 2009 je zachytený

na obrázku 3.9. Z neho vyplýva, že vstupy do poľnohospodárstva rastú rýchlejšie ako

105

ceny produktov. Trend vývoja cien vstupov je charakterizovaný lineárnou rovnicou

v tvare y=2,24x+100,02 a trend vývoja cien poľnohospodárskych produktov je

charakterizovaný rovnicou y=0,65x+100,09. Je nutné podotknúť, že index cien je

počítaný k bázickému roku 2005. To znamená rok po vstupe SR do EÚ. Od tejto doby

vidíme výraznejší rast vstupných nákladov do poľnohospodárstva, ako je rast cien

produktov. Žeby náhoda? Ako teda možno produkovať vyššiu výkonnosť, keď je

takýto trend? Asi len zázrakom.

• diverzifikácia činností poľnohospodárskych subjektov – toto je asi jedna z možností,

ktorá skutočne môže priniesť efekt do zvýšenia príjmov zamestnancov a následne

rozvinúť činnosť tak, aby sa podarilo aj vytvoriť prípadné nové pracovné miesta

a zvýšiť tak zamestnanosť v regiónoch. Možným riešením je rozšíriť svoju pôsobnosť

do nepoľnohospodárskych činností, napríklad rozvojom agroturizmu. Tým sa vytvorí

priestor pre nové pracovné miesta a zároveň pre zvýšenie príjmov. Ako ďalší možný

príklad diverzifikácie uvádzame možnosť rozšírenia pomocou ekologickej výroby.

90

95

100

105

110

115

120

2005 2006 2007 2008 2009

roky

%

index cien vstupov do poľnohosp. (%)index cien poľnohosp. produktov (%)Lineárny (index cien vstupov do poľnohosp. (%))Lineárny (index cien poľnohosp. produktov (%))

Obrázok 3.9: Vývoj indexu cien vstupov do poľnohospodárstva a cien

poľnohospodárskych produktov

Zdroj: SLOVSTAT a výpočty autora

106

V tabuľkách 3.4 a 3.5 uvádzame aj komparáciu poľnohospodárskeho subjektu

produkujúceho pšenicu ekologickým spôsobom v KVO s priemerom konvenčne pestovanej

pšenice v KVO. Z tabuľky vyplýva, že je to možná cesta k zvyšovaniu príjmov

v poľnohospodárstve. Aj napriek tomu, že v ekologickom systéme sú náklady na produkciu

väčšie, čo je spôsobené najmä väčšou prácnosťou výroby, má ekologický systém pestovania

pozitívny ekonomický dopad, pretože cena realizovanej produkcie je neporovnateľne vyššia.

Z porovnania vyplýva, že pšenica pestovaná ekologickým spôsobom, dosiahla za sledované

obdobie v skúmanom subjekte priemerný výsledok hospodárenia 53,34 EUR.t-1. Pšenica

pestovaná konvenčným spôsobom v KVO dosiahla o 36,69 EUR nižší výsledok hospodárenia

v priemere za sdané obdobie. Je treba podotknúť, že je to cesta iba pre niektoré podniky,

nakoľko na Slovensku zatiaľ nie je vybudovaný trh.

Vývoj nákladov, výnosov a výsledku hospodárenia (EUR.t-1)

pšenice ozimnej pestovanej ekologickým spôsobom v KVO

Tab. 3.4

Ekologické Báklady (EUR.t-1)

Výnosy (EUR.t-1)

Výsledok hospodárenia

(EUR.t-1)

2000 110,28 143,4 33,12

2001 102,5 164,14 61,64

2002 347,21 159,73 -187,48

2003 112,35 152,69 40,34

2004 169,63 145,56 -24,07

2005 98,98 136,96 37,98

2006 160,87 168,13 7,26

2007 111,48 306,81 195,33

2008 149,35 381,25 231,9

2009 131,56 268,89 137,33

Priemer 149,42 202,76 53,34

Zdroj: Interná evidencia podniku a výpočty autora

107

Vývoj nákladov, výnosov a výsledku hospodárenia (EUR.t-1)

pšenice ozimnej pestovanej konvenčným spôsobom v KVO Tab. 3.5

Konvenčné Báklady (EUR.t-1)

Výnosy (EUR.t-1)

Výsledok hospodárenia

(EUR.t-1)

2000 139,05 130,45 -8,60

2001 118,70 145,16 26,46

2002 136,36 143,90 7,54

2003 157,80 158,97 1,16

2004 107,91 147,65 39,73

2005 120,96 141,54 20,58

2006 135,23 154,38 19,15

2007 157,11 232,32 75,22

2008 141,11 169,06 27,95

2009 154,80 112,15 -42,65

Priemer 136,90 153,56 16,65

Zdroj: VUEPP a výpočty autora

Samozrejme aj samotná produkcia plodín ekologickým spôsobom má svoje úskalia

a nie je všeliekom na nízke príjmy v poľnohospodárstve. Je na každom podniku, aby zvážil

svoje možnosti a v nadväznosti na to učinil rozhodnutie o zavedení ekologickej výroby.

3. 5 Zhrnutie

Manažéri poľnohospodárskych podnikov nemajú v súčasnom období v čase krízy

ľahkú úlohu. Základom práce manažéra je plánovanie, najmä v oblasti výroby, predaja a v

oblasti rozvoja podniku. V turbulentných podmienkach, keď dochádza k neustálym zmenám,

je predvídať ceny, množstvo produkcie a ďalšie faktory takmer nemožné. Je preto urobiť

dôslednú analýzu a vypracovať stratégiu, ktorej základom bude konkurenčná výhoda.

Dôležitú úlohu pri tom zohráva analýza vnútorného a vonkajšieho prostredia podniku. Do

interného prostredia patria všetky zdroje a spôsobilosti, ktoré podnik má a využíva ich

v konkurenčnom boji. Externé prostredie je tvorené súborom faktorov ekonomického,

sociálneho, politického a technologického prostredia, ktoré podnik síce ovplyvniť nemôže, ale

zato tieto faktory výrazným spôsobom determinujú správanie podniku.

Na základe silných a slabých stránok respektíve príležitostí a ohrození manažéri

podniku stanovujú stratégiu. Najlepšou situáciou je, ak podnik pôsobí v relatívne atraktívnom

prostredí, z ktorého vyplývajú mnohé príležitosti, ktoré sa podnik v dôsledku mnohých

108

silných stránok snaží využiť. Preto sa odporúča ofenzívna stratégia z pozície sily. Najhoršou

situáciou je pôsobenie podniku v neatraktívnom prostredí plnom nástrah a ohrození a zároveň

podnik nemá dostatok sily na odolávanie, pretože slabosti prevládajú nad silnými stránkami.

Vtedy sa skôr odporúča odchod z daného podnikania a etablovanie v priaznivejšom prostredí,

kde by slabosti neboli až také výrazné. Preto je možné navrhnúť stratégie úniku, alebo ak

podnik nemá možnosť úniku, tak zvolí stratégiu likvidácie s redukciou podnikateľských

aktivít. SWOT analýza je v tejto kapitole rozobratá na príklade konkrétneho

poľnohospodárskeho podniku.

Ďalším problémom a zároveň umením manažérskej činnosti je stanovenie výrobnej

štruktúry zloženej z výrobných odvetví takým spôsobom, aby boli splnené tak biologické ako

aj ekonomické kritériá kladené na poľnohospodársku výrobu. Vhodným spôsobom je

stanovenie výrobnej štruktúry na základe rozsahu jednotlivých odvetví, ktoré vychádzajú

z požiadaviek zákazníkov a z cieľov podniku. Dôležitú úlohu pritom zohráva trend vývoja

nákladov a výnosov v jednotlivých odvetviach, ktoré nám udávajú mieru rentability, ktorá je

jedným z dôležitých kritérií pri zaradení výrobného odvetvia do výrobnej štruktúry

poľnohospodárskeho podniku.

Posledným veľkým problémom v manažmente poľnohospodárskych podnikov

naznačeným v tejto kapitole je odmeňovanie pracovníkov, ktoré je v značnej disproporcii

oproti ostatným odvetviam národného hospodárstva. Kapitola udáva porovnanie priemernej

mesačnej mzdy v poľnohospodárstve a hospodárstve Slovenska. Z údajov je zrejmé, že hlavne

na základe mzdy dochádza k odlivu pracovnej sily z poľnohospodárstva. Preto tieto dva

problémy veľmi úzko súvisia. Na problém sa pozeráme z viacerých hľadísk riešenia. Je to

možnosť nalievania viac peňazí do poľnohospodárstva, ktorá sa v súčasnosti popri prioritách

EÚ a vlády zdá nereálna. Ako riešenie vnímame schopnosť diverzifikovať svoju činnosť. Či

už z hľadiska rozšírenia poľnohospodárskej výroby smerom k produkcii ekologickým

spôsobom, čím je možné (pri optimálnych podmienkach) dosiahnuť väčší zisk podnikov,

ktorý by následne mohol byť rozdelený medzi pracovníkov na zvýšenie miezd. Riešením

smerom k spojeniu poľnohospodárstva s nepoľnohospodárskymi činnosťami môže byť rozvoj

agroturizmu, čo zvýši príjem spoločnosti a zároveň pomôže k zvýšeniu zamestnanosti

v danom regióne ako aj k rozvoju regiónu.

109

Modul 4 Riziko v poľnohospodárstve

4.1 Cieľ a zhrnutie modulu Riziko v poľnohospodárstve

Cieľom tejto kapitoly je poskytnúť základný prehľad o rizikách v poľnohospodárstve

a s dôrazom na ekonomické a klimatické riziká. Následne sa venujeme nástrojom

a znižovanie rizík v poľnohospodárstve, medzi ktoré patria:

1. Diverzifikácia

2. Flexibilita

3. Delenie rizika

4. Prenos rizika

5. Poistenie

Materiál následne analyzuje na súbore poľnohospodárskych podnikov (PO) vývoj v oblasti

poistenia plodín a poistenia zvierat na Slovensku v období rokov 1994-2009.

Zhrnutie.

Rastúca miera rizika v poľnohospodárstve je spôsobená klimatickými faktormi a vysokými

výkyvmi v oblasti cien. Na znižovanie rizika je nevyhnutné uvedomenie si miery vplyvu

jednotlivých rizík na subjekt a následná voľba nástroja na ich zmierňovanie. Jednotlivé

nástroje pri použití majú pozitívny vplyv na zníženie rizika, ale na druhej strane majú aj svoju

cenu. Cieľom podnikania v poľnohospodárstve by tak ako aj v iných odvetviach mal byť zisk.

Následne dotácie môžu byť chápané ako kompenzácia za presadzovanie iných spoločenských

cieľov. Primárny cieľ – zisk – je možné dosahovať činnosťou, ktorá generuje pridanú

hodnotu. Určite nie nečinnosťou a orientáciou na činnosti s nízkou pridanou hodnotou.

V tomto kontexte je nevyhnutné prispôsobiť aktivitu a ekonomickú činnosť podniku

podmienkam na trhu a prípadné riziká znižovať nástrojmi na to určenými. Jednotlivé formy

a ich použitie je uvedené v závere tejto kapitoly.

V oblasti poľnohospodárskeho poistenia je nevyhnutné akceptovať všeobecné charakteristické

črty poistného vzťahu: Solidárnosť, Neekvivalentnosť, Podmienená návratnosť. Z analýzy

poľnohospodárskeho poistenia na Slovensku ako aj v iných krajinách je možné konštatovať,

že rozsah a rámec poistenia ako ho chápeme a vnímame na Slovensku môže byť diametrálne

odlišný. Dá sa poistiť aj cena, aj sucho. Podmienkou je len zvýšenie miery participácie zo

strany štátu, lebo o takýto model komerčné poisťovne neprejavujú záujem. Dôvodom je oveľa

vyššia rizikovosť, ako pri iných produktoch. Dôvodom je systematický charakter škôd, ktorý

110

spôsobuje riziko veľkého rozsahu škody u veľkého počtu poistených. Preto bez participácie

štátu, či už vo forme zastrešovateľa, zaisťovateľa, alebo finančného garanta, poistenie proti

významným rizikám, ktoré poľnohospodárov trápia, nie je reálne. Jednou z možností je

taktiež angažovanie sa celej EÚ, ktorá by Spoločnú poľnohospodársku politiku mohla

prispôsobiť s dôrazom na znižovanie rizika.

Oveľa efektívnejšie a rýchlejšie znižovanie rizika s cieľom dosiahnutia zisku je však na

podniku samom. A to aj v oblasti produkčného rizika a aj na úrovni cenového rizika.

Orientácia sa na činnosti s vyššou pridanou hodnotou možno aj kombináciou

poľnohospodárskej a nepoľnohospodárskej výroby alebo služieb znižuje riziko a hlavne vedie

k trvalo udržateľnému poľnohospodárstvu na slovenskom vidieku

4.2 Legislatívny rámec v oblasti rizika

Oblasť riadenia rizika je z hľadiska legislatívy upravená dôkladne len v oblasti

poistenia. Základnými právnymi normami sú:

Zákon č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

Zákon č 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

Zákon č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník

Špecificky poľnohospodárske poistenie upravuje § 12 nariadenia vlády SR č. 264/2009 Z. z.

o podporných opatreniach v pôdohospodárstve, podľa ktorého je možné poskytnúť dotáciu na

zaplatené poistné v rastlinnej a živočíšnej výrobe až do výšky 50% zaplateného poistného.

Objem vyčlenených prostriedkov je možné nájsť na

http://www.mpsr.sk/sk/index.php?navID=161&id=901.

4.3 Podnikateľské riziko

S každou hospodárskou činnosťou, ktorú podnikateľský subjekt vykonáva, súvisí istá

miera rizika. Je potrebné túto kategóriu definovať, rozčleniť a následne analyzovať nástroje

na jej elimináciu alebo znižovanie. Vo všeobecnosti je riziko možné charakterizovať ako

odchýlku od očakávaného vývoja, ktorú spôsobujú zmeny buď vnútorných a vonkajších

faktorov, ktoré podnikanie ovplyvňujú. Táto odchýlka môže byť jednak pozitívna alebo

negatívna. Negatívny prejav rizika má negatívny vplyv na dosahovanie zisku, ktorý je

v trhovej ekonomike všeobecne akceptovaný cieľ podnikania. Naopak pozitívna prejav

spôsobuje dosahovanie lepších výsledkov ako boli výsledky predpokladané.

111

Tak ako každý sektor hospodárstva aj poľnohospodárstvo je vystavené riziku.

Niektoré druhy rizika sú zhodné s inými sektormi a niektoré sú pre poľnohospodárstvo

špecifické. Skôr, než sa budeme rizikom bližšie zaoberať, je potrebné zadefinovať

rozhodovanie sa v rôznych podmienkach a stavoch. Vo všeobecnosti teória rozhodovania

pozná rozhodovanie v podmienkach istoty, rizika, neistoty a neurčitosti, ako uvádza

VARCHOLOVÁ, T. (2008).

Rozhodovanie v podmienkach istoty je charakteristické úplnosťou informácií

o jednotlivých alternatívach, ich priebehu a ich dôsledkoch. Známe sú taktiež stavy okolia.

A tak je možné rozhodovanie v podmienkach istoty charakterizovať ako stav, kedy sú úplne

známe interné aj externé podmienky a taktiež výsledky a dôsledky jednotlivých alternatív,

medzi ktorými a subjekt rozhoduje.

Rozhodovanie v podmienkach rizika je situácie, kedy na rozdiel od rozhodovania

v podmienkach istoty nie sú dostupné a úplné všetky informácie, ktoré subjekt potrebuje.

Pozná však jednotlivé alternatívy a možné stavy okolia a vie taktiež určiť pravdepodobnosti

nastatia jednotlivých alternatív. Vie preto s s využitím štatistických metód riziko

rozhodovania kvantifikovať.

Rozhodovanie v podmienkach neistoty je v porovnaní s predchádzajúcimi situáciami

menej isté a jednoznačné. Ide o stav, kedy subjekt pozná možné alternatívy a stavy okolia,

nevie však jednotlivým alternatívam priradiť pravdepodobnosti. Preto nie je možné využiť

štatistické metódy pre kvantifikáciu rizika.

Rozhodovanie v podmienkach neurčitosti je najmenej istou alternatívou. Ide

o situáciu, kedy nie sú známe ani podmienky ani možné alternatívy.

Z hore uvedeného členenia je jednoznačný fakt, že množstvo objektívnych informácií

a jeho zvyšovanie pozitívne ovplyvňuje rozhodovanie smerom k väčšej miere istoty.

Definovaním rizika sa a jeho členením sa aj na Slovensku zaoberá niekoľko autorov.

Riziko je podľa KOŠČA (2002) kategóriou vedeckého poznania a je spojené s nádejou,

respektíve šancou, ktorá v závislosti na vedomostiach či nevedomostiach, istote či omyloch,

pravdepodobnosti či náhody, môže vyústiť v ekonomický úspech – zisk, alebo v ekonomický

neúspech – stratu.

ŠLOSÁR, R.(2002) považuje riziko za cenu, ktorú musí podnikateľ zaplatiť za

vyhliadku na očakávaný zisk z podnikania. Je to stav nedokonalej znalosti, keď si je subjekt

rozhodovania vedomý rôznych následkov svojho rozhodnutia a vie odhadnúť aj stupeň

pravdepodobnosti, že ten alebo onen následok nastane.

Ľudská averzia voči riziku je kľúčovým faktorom, prečo sa ľudia snažia o riadenie

rizika, hovorí ČUNDERLÍK,D.(2004) Vo všeobecnosti si ľudia spájajú akékoľvek riziko

112

s možnosťou, že sa stane niečo zlé. Slová „zlé“ a „príležitosť“ predstavujú dva kľúčové

elementy rizika. Z finančného rizika sa riziko rovná možnosti finančných strát.

Riziko ako veličina je tvorená dvoma komponentmi konštatuje SZABO, Ľ.(2005) Prvý

z nich je neistota a druhý určitý možný negatívny dosah neistoty na subjekt, ktorý môže mať

napr. podobu finančnej resp. majetkovej škody alebo straty. S týmto chápaním rizika potom

úzko súvisí jeho stotožňovanie s pravdepodobnosťou vzniku negatívnych udalostí.

MARKOVIČ, P. (2003) riziko je istá odchýlka od želaného stavu, ktorá môže byť

vyvolaná súhrou trhových síl, ale v konečnom dôsledku jej prejav bude spôsobený činnosťou

ľudského faktora, prípadne jej výpadkom. Riziko predstavuje pravdepodobnosť, že skutočné

výsledky sa budú odchyľovať od plánovaných, a to tak v negatívnom, ako aj pozitívnom

zmysle.

Vo všeobecnosti je možné riziko definovať ako možnosť vzniku odchýlky od

očakávaného vývoja. Pričom odchýlka môže byť tak pozitívna ako aj negatívna. V dnešnom

chápaní je riziko chápané ako len negatívna odchýlka od očakávaného vývoje, avšak nižšie

uvedené členenie rizík jednoznačne poukáže aj na pozitívnu stránku rizika.

Graficky je možné riziko a rozhodovanie sa v podmienkach rizika znázorniť

nasledujúcou schémou:

Riziko a rozhodovanie sa v podmienkach rizika. Schéma 4.1

Zdroj: Autor

Schéma graficky popisuje riziko ako odchýlky od očakávaného budúceho vývoja,

ktorých veľkosť je daná alternatívami, ktoré môžu nastať a pravdepodobnosťami jednotlivých

113

alternatív. Tieto v konečnom dôsledku spôsobujú pozitívne alebo negatívne odchýlky od

očakávaného stavu.

Členiť riziko je možné podľa viacerých hľadísk. Medzi najpoužívanejšie hľadiská

patria:

Hľadisko ovplyvniteľnosti.

Podľa tohto hľadiska poznáme riziká ovplyvniteľné, ktoré môže subjekt svojim

pôsobením pozitívne alebo negatívne ovplyvniť a riziká neovplyvniteľné, ktoré subjekt

svojim konaním nedokáže ovplyvniť.

Na niektoré rizikové faktory môže subjekt určitým spôsobom pôsobiť a môže

ovplyvňovať. Príkladom takejto skupiny je pôsobenie na výšku predaja a predajných cien.

Podstatná časť rizík však patrí medzi riziká neovplyvniteľné ako napr. ceny surovín

a materiálov dovážaných zo zahraničia, dopyt na zahraničných trhoch, politická situácia

v určitých oblastiach, sadzby daní a podobne.

Hľadisko výsledku pôsobenia

Podľa tohto hľadiska rozlišujeme riziko podnikateľské a čisté. Podnikateľské riziko

spája nebezpečenstvo neúspechu s nádejou na úspech. Prijatie rizika môže viesť buď k strate

alebo k zvlášť dobrému výsledku hospodárenia. Čisté riziko je také, u ktorého existuje iba

nebezpečenstvo vzniku nepriaznivých situácií alebo nepriaznivých odchýlok od žiaduceho

stavu, za ktorý sa považuje zachovanie majetku, ľudských životov a zdravia. Čisté riziká sa

vzťahujú k stratám vyvolanými prírodnými javmi. Subjekty sa môžu pred negatívnymi

dôsledkami čistých rizík chrániť poistením. Oblasť čistých rizík je typickou ob1astou

realizácie poistnej ochrany, a preto sa tieto riziká nazývajú tiež poistiteľné riziká.

Hľadisko vplyvu na subjekty

Podľa vplyvu na subjekty rozlišujeme systematické a nesystematické riziká.

Systematické riziká sú riziká, ktoré sa systematicky menia v závislosti na celkovom

ekonomickom vývoji. Zdrojom systematických rizík sú napríklad zmeny peňažnej a

rozpočtovej politiky, zmeny daňových zákonov, celkové zmeny trhu atď. Tieto riziká

ohrozujú približne rovnakým spôsobom všetky hospodárske jednotky resp. oblasti

podnikateľskej činnosti. Označujú sa tiež ako trhové riziká vzhľadom na to, že do značnej

miery závisia na celkovom vývoji trhu. Nesystematické riziká sú nezávislé na celkovom

ekonomickom vývoji. Sú špecifické pre jednotlivé podnikateľské projekty. Príčinou

nesystematického rizika môžu byť vstup novej konkurencie na trh, odchod kľúčových

pracovníkov z firmy, havária výrobných zariadení, významná výrobná alebo technologická

inovácia atď.

114

Hľadisko vecnej náplne

Podľa vecnej náplne rozlišujeme nasledovné riziká :

a/ technické sú riziká spojené s uplatňovaním výsledkov vedecko-technického rozvoja

b/ výrobné sú riziká ohrozujúce priebeh výrobného procesu a jeho výsledky

c/ ekonomické zahrňujú širokú škálu nákladových rizík, ktoré sú vyvolané rastom cien

nákladových položiek, zahrňujú infláciu, riziká spojené s peňažnou a rozpočtovou politikou a

významnú zložku tvoria riziká spojené so zahranično-obchodnými činnosťami a podnikaním

v zahraničí

d/ trhové sú riziká spojené s úspešnosťou výrobku na domácom a zahraničnom trhu,

majú povahu rizík dopytových vo vzťahu k výške predaja a rizík cenových z hľadiska

predajných cien

e/ finančné sú riziká súvisiace s dostupnosťou bankových úverov, so zmenami

úrokových sadzieb a pod.

f/ politické sú zdrojom politickej nestability a zmien v politických systémoch

Členenie rizík je prehľadne zobrazené v nasledujúcej schéme:

Členenie rizika Schéma 4.2

Zdroj: Autor

Na výpočet rizika sa vo všeobecnosti používa smerodajná odchýlka. Hodnoty

očakávaného javu sa môžu pohybovať v istom intervale (kolísať okolo priemernej hodnoty),

pričom dosahovanie jednotlivých hodnôt možno očakávať s istou pravdepodobnosťou. Ak

sme schopní takéto rozloženie pravdepodobnosti dostatočne spoľahlivo formulovať, potom sa

Riziko

Podľa

ovplyvniteľnosti

Podľa výsledku

pôsobenia

Podľa vplyvu na

subjekty

Ovplyvniteľné

Neovplyvniteľné

Podnikateľské

Čisté

Systematické

Nesystematické

Podľa vecnej náplne

Technické

Výrobné

Ekonomické

Trhové

Finančné

Politické

115

očakávaná užitočnosť stanoví ako priemer možných efektov vážený pravdepodobnosťou ich

výskytu. Intenzita rizika sa v takom prípade kvantifikuje veľkosťou štandardnej odchýlky

daného rozloženia pravdepodobnosti podľa vzťahu.

( )∑=

−=n

iPixxi

1.

2δ

kde

δ – štandardná odchýlka,

i – 1, 2,… n počet jednotlivých meraní alebo alternatív,

xi – hodnota meraného javu pri konkrétnej alternatíve,

x – priemerná hodnota meraného javu,

pi – pravdepodobnosť, že nastane xi.

Čím je štandardná odchýlka väčšia, tým je daný variant rizikovejší. Ukazovateľ

charakterizuje odchýlku jednotlivých alternatív od priemernej alternatívy a zo všetkých

odchýlok počíta priemernú.

Druhy rizika v poľnohospodárstve

V odbornej literatúre je možné s menšími odlišnosťami nájsť ustálenú kategorizáciu

rizík v poľnohospodárstve. Vo všeobecnosti poznáme nasledovné členenie rizík

v poľnohospodárstve:

1.Ľudské alebo osobné riziká predstavujúce riziko choroby, zranenia alebo smrti

farmára a pracovných síl. Tieto riziká sú spoločné pre všetkých zamestnávateľov

a zamestnancov. V EÚ je základné krytie zabezpečované všeobecným sociálnym systémom

alebo špecifickým systémom pre daný sektor. Doplnkové krytie je k dispozícii

prostredníctvom poistného trhu.

2.Majetkové riziká sú riziká spojené s krádežou, požiarom a inými stratami alebo

poškodeniami strojov, budov a iných položiek majetku poľnohospodára používaných pre

produkciu. Straty sú bežne kryté poistením a v prípade katastrofických udalostí alebo

spoločenských pohrôm môžu byť straty na majetku redukované štátnou pomocou.

3.Produkčné alebo výnosové riziká sú často spojené s počasím, ale taktiež zahŕňajú

riziká ako sú choroby zvierat a plodín. Výnosové riziko sa meria prostredníctvom variability

116

výnosov. Variabilita výnosu pre určitú plodinu sa líši od regiónu k regiónu v závislosti na

podnebí, pôde a produkčnej metóde. Môže byť meraná v rámci subjektu, regiónu alebo na

úrovni krajiny. V prípade živočíšnej výroby je výnosové riziko nižšie pre mnohých

producentov, preto že počasie má na živočíšnu výrobu nižší stupeň vplyvu. Riziko

predstavujú najmä choroby, mechanické chyby v obslužných operáciách a variabilita

hmotnosti prírastku.

4.Cenové riziko je riziko poklesu cien výstupov a/alebo rast cien vstupov po prijatí

rozhodnutia o produkcii. Cenové riziko je merané nepravidelnosťou cien. Na rozdiel od

výnosov, vývoj cien nesleduje jasný trend. Cenové riziko je samozrejme pri mnohých

produktoch znižované cenovými podporami. Na otvorených trhoch majú ceny v rôznych

regiónoch vo všeobecnosti vyššiu mieru korelácie ako výnosy.

5.Inštitucionálne riziko je riziko spojené so zmenami v štruktúre politiky

(v oblasti poľnohospodárstva a v iných oblastiach), ktoré ovplyvňujú produkciu a/alebo

trhové rozhodnutia a v konečnom dôsledku negatívne ovplyvňujú hospodársky výsledok

poľnohospodárskeho subjektu. Inštitucionálne riziko taktiež zahŕňa riziko kontraktov a ich

porušenie.

6.Finančné riziká zahŕňajú rast nákladov kapitálu, kurzové riziko, nedostatočnú

likviditu a pokles kurzov akcií.

Jednotlivé riziká spolu často súvisia. Napríklad inštitucionálne riziko zmeny v cenovej

podpore má vplyv na cenové riziko. Taktiež reštrikcie s cieľom chrániť životné prostredie

môžu mať vplyv na výnosové riziko. Všetky kategórie rizika majú vplyv na príjmovú situáciu

poľnohospodárskeho subjektu.

Je potrebné jednotlivé riziká poznať na to aby bola možná ich identifikácia

v konkrétnych prípadoch. To je prvým predpokladom úspešného riadenia rizika. Pod týmto

pojmom rozumieme racionálne a cieľavedomé usmerňovanie hospodárskeho procesu

s cieľom zvládnuť stanovené úlohy resp. dosiahnuť vytýčené ciele. Ide teda o činnosť, ktorá

cieľavedome sleduje a analyzuje hospodársky proces, aby sa odhalili všetky nebezpečenstvá,

ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na podnikateľskú činnosť

117

Systém riadenia rizika Schéma 4.3

Zdroj: autor

Všeobecné nástroje na riadenie rizika

Riziko podnikateľského projektu nie je pevne stanovené a podnikateľ môže toto riziko

uplatnením vhodných postupov a opatrení znížiť, poprípade ho môže vo výnimočných

prípadoch úplne eliminovať. Postupy znižovania podnikateľského rizika možno rozčleniť do

dvoch základných skupín a to postupy zamerané na:

l. Odstránenie resp. elimináciu príčin vzniku rizík a

2. Zníženie nepriaznivých dôsledkov rizika.

Do prvej skupiny môžeme teda zaradiť tie činnosti, ktorých cieľom je pôsobiť na vlastné

príčiny vzniku rizika tak, aby sa:

a/ znížila pravdepodobnosť výskytu rizikových situácií s nepriaznivými dôsledkami pre

úspech podnikateľského projektu

b/ znížila veľkosť nepriaznivých efektov.

Do druhej skupiny činností zameraných na znižovanie podnikateľského rizika možno zaradiť

tie činnosti, ktoré sa sústreďujú na znižovanie nepriaznivých dôsledkov výskytu určitých

rizikových situácií. Tieto činnosti a postupy, ktoré majú niekedy charakter určitých

nápravných opatrení sa často označujú ako defenzívne prístupy ( stratégie ).

RIADEBIE RIZIKA

Identifikácia rizík Zhodnotenie rizika a možných dôsledkov

Finančné krytie rizika

Analýza faktorov hospodárskeho procesu

Určenie rizikových faktorov

Zhodnotenie vplyvu rizík na hospodársky

proces

Analýza metód a nástrojov na znižovanie vplyvu

Formy a spôsoby znižovania rizika

Vlastné zdroje

Cudzie zdroje

Poistenie

118

Medzi základné spôsoby znižovania podnikateľského rizika patria:

1. Diverzifikácia

2. Flexibilita

3. Delenie rizika

4. Transfér rizika

5. Poistenie

1. Diverzifikácia

Diverzifikácia predstavuje významný spôsob redukcie podnikateľského rizika, spočívajúci

v snahe rozložiť riziko na čo najväčšiu základňu.

Najčastejším druhom diverzifikácie je rozširovanie výrobného programu t.j. zahrňovanie

výrobkov rôznej povahy a zamerania do výrobného sortimentu tak, aby dôsledky poklesu

dopytu po jednom výrobku, či skupine výrobkov boli kompenzované zvýšením dopytu po inej

skupine výrobkov.

Výrobnú diverzifikáciu možno uskutočniť niekoľkými základnými spôsobmi:

1. Výrobný program sa rozširuje o predchádzajúce resp. nadväzujúce výrobné stupne tzv.

vertikálna integrácia.

2.Výrobný program sa rozširuje o ďalšie výrobky rôznej povahy tzv. horizontálna

diverzifikácia.

3. Diverzifikácia do nepríbuzných oblastí, ktorá znamená zavádzanie výrobkov úplne odlišnej

povahy, ktoré vôbec nesúvisia s doterajším výrobným programom. Dochádza k zmene

výrobnej a obchodnej stratégie firmy.

4. Geografická diverzifikácia - firma znižuje politické, kurzové a niektoré ďalšie riziká

v rôznych krajinách alebo regiónoch sveta tým, že vlastní a prevádzkuje závody v rôznych

krajinách, čím sa zníži riziko, že dôjde k súčasnému zhoršeniu podmienok tak, aby sa všetky

podniky stali stratové.

5. Diverzifikácia z hľadiska zákazníkov, odbytových ciest, dodávateľská diverzifikácia -

nebezpečenstvo pre firmu môže vzniknúť z jej jednostrannej orientácie na určitého odberateľa

svojich výrobkov resp. na určitú skupinu týchto odberateľov, z jednostrannej orientácie na

určitého dodávateľa základných surovín, materiálov, komponentov atď. Tieto druhy

diverzifikácie umožňujú znížiť na jednej strane trhové riziká plynúce zo straty rozhodujúceho

zákazníka alebo odbytovej cesty, na druhej strane riziká plynúce zo zlyhania alebo

monopolného správania sa rozhodujúceho dodávateľa.

119

Výrobná diverzifikácia ako spôsob znižovania podnikateľského rizika predstavuje určitý

protipól špecializácie a koncentrácie. Rozširovanie výrobného programu vedie na jednej

strane k zníženiu trhových rizík, na druhej strane neumožňuje v dostatočnej miere využívať

efektov plynúcich z vyššieho rozsahu produkcie.

Zníženie rizika diverzifikáciou je tým väčšie, čím odlišnejšie t.j. vzájomne

nezávislejšie sú jednotlivé prvky alebo činnosti, ktoré sú výsledkom diverzifikácie.

Najväčšieho zníženia rizika by sme teda dosiahli diverzifikáciou do prvkov alebo činností

vzájomne nezávislých, lebo existuje malá pravdepodobnosť ich súčasného neúspechu. Čím je

závislosť väčšia, tým je zníženie rizika dosiahnuté diverzifikáciou menšie.

Diverzifikáciou možno znižovať iba nesystematické, jedinečné riziká. Systematické

riziká t.j. riziká závislé na celkovom ekonomickom vývoji, ktoré postihujú všetky firmy

približne rovnako, nemožno diverzifikáciou znižovať.

Praktický význam redukcie podnikateľského rizika diverzifikáciou potvrdzujú skúsenosti

z praxe. Veľké, kapitálovo silné spoločnosti, ktoré môžu byť značne diverzifikované sa

dostávajú do existenčných problémov oveľa menej ako malé firmy. Kapitálová slabosť

malých firiem neumožňuje diverzifikáciu a ich prosperita je preto úzko viazaná na priaznivé

výsledky často jediného podnikateľského projektu. Neúspech projektu potom výrazne

ovplyvňuje jej finančnú situáciu a môže byť príčinou bankrotu.

2. Flexibilita

Nepriaznivé dôsledky výskytu určitých rizík možno znížiť flexibilitou podnikateľského

projektu. Táto pružnosť znamená schopnosť rýchle a bez vynaloženia nadmerných nákladov

reagovať na rôzne druhy zmien. Pružnosť podnikateľského projektu výrobného charakteru

možno zaisťovať viacerými spôsobmi. K najvýznamnejším z nich patrí voľba výrobného

zariadenia či technológie, ktoré nie sú úzko špecializované, ale majú univerzálny charakter.

Patrí sem:

• využívanie rôznych foriem prenájmu namiesto zakúpenia výrobných zariadení,

• snaha o znižovanie podielu nepružných (fixných) nákladov t.j. nákladov režijného

charakteru,

• vytváranie takého systému riadenia, ktorý podporuje pružné chovanie firmy.

Flexibilita nie je iba významným prvkom jednotlivých podnikateľských rozhodnutí, ale má

zásadný význam pre celkovú podnikateľskú stratégiu firmy.

3. Delenie rizika

Predstavuje taký spôsob znižovania rizika, pri ktorom sa toto riziko delí medzi dvoch alebo

viacerých účastníkov, ktorí sa spoločne podieľajú na realizácii určitého podnikateľského

120

projektu. Delenie rizika môže byť dosiahnuté viacerými spôsobmi napríklad získaním

nenávratných dotácií, zakladaním spoločných podnikov atď.

Výhodou vytvorenia spoločného podniku pre realizáciu rozsiahleho podnikateľského projektu

je, že každý účastník má na ňom iba taký podiel, že jeho strata by v prípade neúspechu

neohrozila finančnú stabilitu, a že pri realizácii projektu možno využiť špecifických predností

jednotlivých účastníkov. Za značné zníženie rizika platí každý účastník spoločného podniku

znížením potenciálneho zisku, ktorý sa rovnako ako riziko rozdeľuje medzi nich v pomere ich

kapitálovej účasti. Tvorba spoločných podnikov môže mať však aj niektoré nepriaznivé

dôsledky tzv. sekundárne riziká. Fungovanie spoločného podniku môže totiž spôsobiť určité

problémy, vyplývajúce z odlišného prístupu k riešeniu problémov spoločného podniku,

s odlišnosťami podnikateľských stratégií, štýlov riadenia jednotlivých účastníkov. Tieto

ťažkosti môžu vyústiť až do neúspechu spoločného podniku.

4. Transfér rizika

Ďalším často používaným spôsobom znižovania podnikateľského rizika je jeho transfer

(presun) na iné subjekty. Presun rizika sa uskutočňuje rôznymi spôsobmi. Najčastejšie sa

uplatňujú formy

1. uzatváranie dlhodobých kúpnych zmlúv na dodávky surovín, materiálov a polotovarov

za vopred dohodnutých podmienok

2. uzatváranie kontraktov na predaj výrobkov za vopred stanovených podmienok

3. oddialenie termínu uzatvorenia kontraktu na určité projekty spravidla technickej

povahy až do okamihu znalosti skutočných nákladov

4. termínové obchody (hedging) znižujú riziko cenového pohybu uzatvorením ďalších

kontraktov opačného charakteru.

5. Poistenie

Poistenie patrí medzi určité špeciálne druhy prenosu rizika. Negatívne dôsledky rizika určitej

budúcej nepriaznivej situácie sa prenášajú na poisťovňu, ktorá podľa podmienok poistnej

zmluvy kryje škody alebo straty buď úplne alebo čiastočne. Firma, ktorá sa poisťuje platí

poisťovni poistné, ktoré sú súčasťou nákladov.

121

Bástroje na riadenie rizika v poľnohospodárstve V teórii sa uvádzajú dva základné druhy stratégií riadenia rizika v poľnohospodárstve:

1. stratégie v rámci farmy - on-farm strategies, ktoré zahŕňajú výber produktov s nízkym

rizikom, s krátkym produkčným cyklom, diverzifikačné výrobné programy alebo

držbu vysokého stupňa likvidity.

2. stratégie na zdieľanie rizika - risk-sharing strategies, zahŕňajúce vertikálnu integráciu,

uzatváranie kontraktov na produkciu, hedging prostredníctvom futures trhov

a poistenie

Diverzifikácia

Diverzifikácia je súčasťou stratégií v rámci podniku a predstavuje významný spôsob redukcie

podnikateľského rizika, spočívajúci v snahe rozložiť riziko na čo najväčšiu základňu.

Najčastejším druhom diverzifikácie je rozširovanie výrobného programu t.j. zahrňovanie

výrobkov rôznej povahy a zamerania do výrobného sortimentu tak, aby dôsledky poklesu

dopytu po jednom výrobku, či skupine výrobkov boli kompenzované zvýšením dopytu po inej

skupine výrobkov. Nevýhodou znižovania rizika prostredníctvom diverzifikácie sú zvýšené

náklady vznikajúce v súvislosti s touto stratégiou.

V poľnohospodárstve krajín Európskej únie sa neprejavoval trend zameraný na diverzifikáciu.

Dôležitú úlohu v krajinách Európskej únie majú príjmy z mimo poľnohospodárskych aktivít.

Uzatváranie kontraktov

Marketingový kontrakt predstavuje súhlas farmára predať komoditu za vopred určenú cenu

kupujúcemu skôr, než je komodita schopná vstúpiť na trh. Kontrakty pritom môžu mať

niekoľko foriem. Môžu byť založené na fixnej cene alebo môže cena závisieť od vývoja ceny

komodity v budúcnosti. V prvom prípade je cenové riziko rovné nule a druhý prípad

neeliminuje cenové riziko úplne.

Produkčné kontrakty dávajú kupujúcemu komodity významnú kontrolu nad produkčným

procesom. V kontrakte sú špecifikované produkčné vstupy, ktoré musí farmár použiť, kvalita

a množstvo finálneho produktu a cena, ktorá bude zaplatená producentovi.

Vertikálna integrácia

Vertikálna integrácia podniku znamená rozšírenie výrobného programu o predchádzajúce

resp. naväzujúce výrobné stupne. Existuje viacero komplexných dôvodov pre vertikálnu

integráciu a redukcia rizika je len jedným z nich. Vertikálna integrácia sa v živočíšnej výrobe

122

využíva smerom k predchádzajúcim výrobným stupňom (produkcia krmiva) a pri produkcii

čerstvej zeleniny smerom k nadväzujúcim výrobným stupňom (triedenie, spracovanie

a balenie).

Hedging prostredníctvom opcií a futures kontraktov

Hedging je v teórii definovaný ako zabezpečenie sa proti riziku. V rámci tohto nástroje ide

o postup, kedy subjekt využíva organizovaný trh a v anonymnú protistranu na rozdiel od

uzatvárania kontraktov.

Futures kontrakty sa od produkčných a marketingových kontraktov odlišujú v troch

podstatných znakoch:

1. sú štandardizované z hľadiska doby a množstva

2. sú obchodované na organizovaných trhoch,

3. zatiaľ čo produkčné a marketingové kontrakty vždy zahŕňajú fyzickú dodávku statku

v dobe splatnosti, pri futures kontraktoch je to výnimkou.

Opcia je dohoda medzi dvoma zmluvnými stranami, pričom jedna zmluvná strana má právo

a druhá povinnosť splniť zmluvné podmienky. Zmluvné strany tvoria kupujúci a predávajúci.

Kupujúci má právo vo vopred stanovenom termíne za vopred stanovené cenu kúpiť resp.

predať vopred stanovené množstvo podkladového aktíva, ktorým môže byť komodita. Naopak

predávajúci má povinnosť vo vopred stanovenom termíne za vopred stanovené cenu predať

resp. kúpiť vopred stanovené množstvo podkladového aktíva.

Prvé futures kontrakty boli zobchodované v roku 1730 v Japonsku a obchodovanou

komoditou bola ryža. V roku 1848 sa začalo obchodovanie s futures kontraktmi na plodiny na

burze v Chicagu (Chicago Board of Trade). Postupne sa začalo obchodovať s futures

kontraktmi na poľnohospodárske komodity aj v iných krajinách po celom svete. V krajinách

Európskej únie sú hlavnými trhmi:

- francúzska Marché A Terme d´Instruments Financiers (MATIF)

- anglická London International Financial Futures and Options Exchange (LIFFE)

- holandská Amsterdam Exchanges futures products

- nemecká Warenterminbörse Hannover

- španielska Futuros de Citricos y Mercaderias de Valencia

Medzi severoamerickými a európskymi burzami existujú veľké rozdiely v objeme

uskutočnených obchodov. To poukazuje na potenciál európskych búrz z dlhodobého hľadiska.

Z krátkodobého hľadiska tento potenciál netreba preceňovať, keďže sú potrebné investície do

know-how a infraštruktúry.

123

Poistenie

Poistenie je formou prenosu rizika na poisťovňu. Platením poistného poistený vytvára

v poisťovni objem zdrojom, ktoré následne poisťovňa rozdeľuje na princípe podmienenej

návratnosti. Ide o používaný nástroj aj v poľnohospodárstve a jeho vývoj v rokoch 2000-2008

bližšie analyzujeme v samostatnej časti tejto monografie.

4.4 História a súčasný vývoj poistenia v poľnohospodárstve

Vývoj československého poisťovníctva až do druhej svetovej vojny bol analogický

s vývojom v ostatných krajinách. Počas obdobia do druhej svetovej vojny ani jedna komerčná

poisťovňa neprejavila zvýšený záujem o poľnohospodárske poistenie. Tento sektor poisťovali

len poisťovacie spolky a to v nedostatočnej miere. Po druhej svetovej vojne v období rokov

1945-1947 bol dekrétom č. 103/45 prezidenta v zmysle Košického vládneho programu

znárodnený priemysel, peňažníctvo a poisťovníctvo. Začal sa presadzovať vznik jednej

poisťovne s cieľom zjednotenia poistných taríf a poistných podmienok. Vznikla

Československá poisťovňa, národný podnik a v roku 1952 sa zmenila na Štátnu poisťovňu.

Rizikovosť v poľnohospodárstve bola až do roku 1990 riešená vo forme:

1. Zákonného poistenia

2. Zmluvného poistenia

3. Fondu na zmiernenie nepoistiteľných škôd v poľnohospodárstve

4. Komplexným poistením úrody

1. Zákonné poistenie vykonávala Slovenská štátna poisťovňa a slúžilo na úhradu škôd

vznikajúcich náhodnými udalosťami na majetku socialistických poľnohospodárskych

organizácií. Poistením boli kryté riziká požiar, výbuch, blesk, víchrica, povodeň alebo

záplava, ľadovec, zosuv pôdy a padanie skál. Výška poistného sa určovala na jeden

kalendárny rok na základe sadzby poistného pre danú plodinu, plánovaného množstva úrody a

platnej nákupnej ceny. Sadzba poistného bola centrálne určená v závislosti od rizikovosti

jednotlivých plodín (od 1% - 4,3%, resp. 12% pre vinič hroznorodý).

2. Zmluvné poistenie bolo upravené vyhláškou č.48/1967 Zz. a dojednávalo sa medzi

poisťovňou a poľnohospodárskym podnikom na základe samostatnej poistnej zmluvy. Bolo

možné poistiť vybrané riziká a predmetom poistenia mohli byť vínna réva, jahody, ovocie,

kvetiny a chmeľ.

124

3. Fond na zmiernenie nepoistiteľných škôd v rastlinnej výrobe slúžil na krytie

nepoistiteľných rizík ako sucho, mokro, dážď, choroby a škodcovia. Z tohto fondu mohlo

ministerstvo poskytnúť postihnutým podnikom príspevky na základe výšky škody, ktorú

určila poisťovňa. Na poskytnutie príspevku bol právny nárok

4. Komplexné poistenie úrody sa realizovalo od 1.1.1981 až do roku 1990. Pri tomto druhu

poistenia bola úroda všetkých plodín krytá proti všetkým rizikám spôsobených akoukoľvek

náhodnou udalosťou s výnimkou škôd zapríčinených nesprávnym obrábaním, ošetrovaním

alebo zberom. Boli poistené škody na množstve plodiny ale aj znížená kvalita pod vplyvom

pôsobenia rizikového faktora. Pri vyčíslovaní poistného plnenia sa vychádzalo z rozdielu

medzi poistenou a skutočne dosiahnutou hodnotou zberu. Od zisteného rozdielu sa odpočítali

nevynaložené náklady na ošetrovanie a zber a prípadný výnos náhradnej plodiny. Škoda sa

zisťovala za plodinu nie na úrovni jednotlivých parciel, ale za celkovú osiatu výmeru

v príslušnom poľnohospodárskom podniku. Poistná suma sa určovala ako súčin osiatej

výmery, plánovanej realizačnej ceny a priemeru troch najvyšších hektárových úrod

poľnohospodárskeho podniku za posledných päť rokov. Poistné na kalendárny rok sa určilo

ako súčin poistnej sumy a poistnej sadzby pre príslušnú skupinu plodín. Základom pre určenie

výšky poistného plnenia bol rozdiel medzi poistenou úrodou a skutočne dosiahnutou úrodou.

Z tohoto rozdielu poisťovňa poskytovala poistnú náhradu vo výške 80% a 20% tvorila

spoluúčasť. V prípade priaznivého škodového priebehu mohol poistený získať bonus od 10%

až do 35% poistného.

Komplexné poistenie bolo ukončené 31. 12. 1990. Zo strany poľnohospodárov bolo

toto poistenie hodnotené kladne, nakoľko prispievalo k vyrovnávaniu ich dôchodkovej

stability narušenej následkami škôd.

V roku 1990, keď na Slovensku začali vznikať nové poisťovne a Slovenská poisťovňa

stratila svoje monopolné postavenie, nastali výrazné zmeny aj v oblasti poľnohospodárskeho

poistenia. Dovtedajší model komplexného poistenia úrody bol vzhľadom na zmenu

spoločenských podmienok prekonaný. Poistenie poľnohospodárskych podnikov sa rozdelilo

na zákonné (napr. poistenie zodpovednosti za škodu) a zmluvné, ktoré sa ďalej delí na

poistenie povinné a dobrovoľné. Dobrovoľné zmluvné poistenie je zamerané na tri základné

druhy:

1. poistenie majetku,

2. poistenie hospodárskych zvierat a

3. poistenie plodín.

125

Pritom za poľnohospodárske poistenie v pravom slova zmysle je možné považovať

prvé dve oblasti.

1. Poistenie majetku.

Tento druh dobrovoľného zmluvného poistenia je zameraný na poistenie proti odcudzeniu,

krádeži a následkom živelných pohrôm. Je ho možné uzatvoriť na celý súbor majetku ako aj

na výber hmotného investičného majetku (tzv. selektívne poistenie). Poistenie majetku pre

poľnohospodárov a podnikateľov je v podstate identické. Predstavuje poistenie pre prípad

krádeže veci, poškodenia alebo zničenia živelnou udalosťou atď. Poistenie majetku má zo

všetkých druhov dobrovoľného poistenia najmenšiu škodovosť.

2. Poistenie hospodárskych zvierat.

Poistenie hospodárskych zvierat znižuje riziko živočíšnej výroby prostredníctvom širokej

palety produktov. Príkladom je poistenie zvierat a hydiny pre prípad nákazy, poistenie pre

prípad zničenia vajec v elektrickej liahni a uhynutie jednodňovej hydiny, poistenie

vysokohodnotných zvierat, poistenie kráv a vysokoteľných jalovíc pre prípad jednotlivých

škôd a poistenie prasníc pre prípad jednotlivých škôd.

3. Poistenie plodín.

Pestovanie plodín a ich poistenie je najrizikovejšie zo všetkých poistení poľnohospodárskych

subjektov, čo dokazujú aj nasledujúce údaje. Najväčšie riziko predstavuje poškodenie

poľnohospodárskej produkcie ľadovcom, poškodenie vybranými živelnými rizikami, škody

z vyzimovania, poškodenie požiarom a záplavou.

Z analýzy vývoja poistenia v súbore poľnohospodárskych podnikov (právnické osoby:

družstvá a obchodné spoločnosti) a z grafu 4.1 vyplýva skutočnosť, že zaplatené poistné na

poistenie plodín a poistenie zvierat prevyšuje náhrady škôd. Za poistenie plodín a poistenie

zvierat je však vo všeobecnosti pomer medzi náhradami škôd a zaplateným poistným

v porovnaní s poistením majetku pre poistených výhodnejší. Inak povedané vyššia rizikovosť

sa skutočne prejavuje aj v vo vyšších náhradách

126

Vývoj poistenia plodín a zvierat na Slovensku Tab. 4. 1

ROK

Poistné zaplatené na poistné udalosti

Zaplatené poistné - plodiny

Zaplatené poistné - zvieratá

Báhrada škôd z poistného

Báhrady škôd - plodiny

Báhrady škôd - zvieratá

1994 13 118 485 6 780 020 6 338 465 9 683 836 4 199 631 5 484 204

1995 23 621 988 5 677 256 17 944 732 15 395 041 5 201 089 10 193 952

1996 13 838 545 7 305 982 6 532 563 14 271 891 9 110 370 5 161 522

1997 15 165 947 8 602 370 6 563 577 16 937 324 10 954 425 5 982 899

1999 12 639 514 7 510 888 5 128 626 13 096 727 10 056 994 3 039 733

2000 11 000 100 6 355 573 4 644 526 8 084 545 5 463 022 2 621 523

2001 10 787 127 5 891 921 4 895 207 7 749 452 5 292 671 2 456 782

2002 13 558 521 8 281 850 5 276 671 6 628 129 4 640 875 1 987 254

2003 11 298 047 6 535 451 4 762 595 5 732 234 3 595 632 2 136 602

2004 8 600 734 5 065 508 3 535 226 3 471 486 1 966 308 1 505 178

2005 6 714 101 3 822 944 2 891 157 2 417 281 1 659 364 757 917

2006 6 127 830 3 359 557 2 768 273 1 811 824 1 507 635 304 189

2007 6 306 911 3 630 021 2 676 890 3 150 103 2 757 186 392 916

2008 8 265 385 5 830 844 2 434 542 9 385 116 3 601 573 5 783 542

2009 6 704 635 4 460 159 2 244 476 2 831 275 2 597 616 233 659

Zdroj: IL MPSR, vlastné prepočty

Poznámka: údaje v EUR, roky 1994-2008 prepočítané konverzným kurzom 30,1260Sk/EUR,

za poľnohospodárske družstvá a obchodné spoločnosti bez SHR

.

Graf 4.1

Zdroj: IL MPSR, vlastné prepočty

127

Graf 4.2

Zdroj: IL MPSR, vlastné prepočty

Graf 4.3

Zdroj: IL MPSR, vlastné prepočty

Trh si rozdelili komerčné poisťovne, ktorých počet sa postupne ustálil na súčasnej úrovni.

Dnes sa efektívne poľnohospodárskemu poisteniu venujú 4 subjekty: Allianz - Slovenská

poisťovňa, Generali, Uniqa a Agra poisťovňa. Vývoj trhu ako celku sa vyznačoval poklesom

úrovne poistenia. Klesali náhrady za škody a aj zaplatené poistné. Každá Zelená sprava

MPSR hodnotila poľnohospodárske poistenie rezervovane až negatívne s konštatovaním, že

odčerpáva z odvetvia zdroje, lebo poistné náhrady boli nižšie ako zaplatené poistné. V tejto

súvislosti je potrebné poznamenať, že charakteristickými črtami poistenia sú solidárnosť,

podmienená návratnosť a neekvivalentnosť. Z toho vyplýva, že na poistenie nie je možné

pozerať pohľadom, čo som zaplatil, to by som mal dostať späť.

128

Priebeh poistenia spočívajúci v tendenciách nižšej náhrady škôd oproti zaplatenému

poistnému ukazuje, že poľnohospodári prostredníctvom zaplateného poistného významne

participujú na tvorbe poistného fondu komerčných poisťovní k čomu prispieva aj dotačná

podpora. Každoročné odčerpávanie finančných prostriedkov z poľnohospodárstva

prostredníctvom vysokého poistného do komerčných poisťovní môže byť, vzhľadom na nižšie

náhrady škôd, dôkazom neadekvátne vysokej nákladovosti na poistné. Cena poistenia,

vzhľadom na dôchodkovú situáciu značnej časti podnikov, je považovaná za vysokú, preto

MP SR v snahe zvýšiť dostupnosť poistenia pre poľnohospodárske podniky zaviedlo v roku

1999 dotácie na podporu poistenia ako aj úhradu škôd spôsobených katastrofami. V rokoch

1999 až 2000 bola podpora vo výške 20% a od roku 2001 až do súčasnosti môže byť

poskytnutá do výšky 50% z predpísaného poistného. Po zarátaní tejto skutočnosti môže

poľnohospodárske poistenie pre poľnohospodára o polovicu lacnejšie a aj pomer

náhrada/zaplatené poistné z pohľadu poľnohospodára je diametrálne odlišné od výsledkov

tabuľky 4.1. Pre porovnanie je potrebné podotknúť, že priemerný pomer náhrada/zaplatené

poistné je celkovo pri neživotnom poistení v SR od 30 do 40%.

Druhy poľnohospodárskeho poistenia vo svete

Systém poistenia na Slovensku je možné charakterizovať ako systém klasického

komerčného poistenia s príspevkom štátu na úhradu časti poistného na poistenie úrody

a poistenie majetku. Vo svete sú aplikované rôzne poistné systémy na krytie rizík

v poľnohospodárstve a v nasledujúcej časti uvádzame stručnú charakteristiku niektorých

z nich.

1.Yield insurance (poistenie úrody) je najčastejšie používané pre plodiny. Pri živočíšnej

výrobe existujú vo všeobecnosti problémy s vyčíslením, pretože neexistujú jasné a objektívne

produkčné obdobia. Tak isto aj u niektorých plodín existujú problémy s presným určením

obdobia zberu. Ako napr. u plodín pestovaných v skleníkoch, pri ktorých je poistenie taktiež

komplikovanejšie.

Uvedený druh poistenia zahŕňa poistnú ochranu proti vybraným rizikám ako napr. ľadovec,

pri ktorom je možné na základe historických dát pomerne presne určiť pravdepodobnosť

výskytu. Poistenie môže byť založené na individuálnych výškach produkcie z minulých rokov

alebo na priemernej úrode pre určitú oblasť. V prvom prípade je poistná náhrada vyplatená ak

pod vplyvom pôsobenia rizikového faktora klesne úroda alebo výška produkcie pod vopred

určenú úroveň. V druhom prípade sú minimalizované vplyvy morálneho hazardu a adverse

129

selection. Takáto forma poistenia je atraktívna len v prípade, že výnosy v danej oblasti sú

dobre korelované, lebo inak je redukcia rizika pre jednotlivých farmárov neatraktívna.

2. Catastophic insurance (katastrofické poistenie).

Katasrofické straty spôsobené prírodnými pohromami alebo epidémiami v živočíšnej výrobe

spôsobujú pre poisťovne problémy. Riziko v rámci jedného regiónu je medzi subjektami

vysoko korelované. Je to riziko vyznačujúce sa nízkou pravdepodobnosťou veľmi vysokej

straty. Existuje niekoľko dôvodov prečo je komplikované navrhnúť poistné produkty na krytie

takýchto rizík:

a) Riziko má systémový charakter. V prípade absencie zaistenia, alebo ak štát nekryje časť

strát, je poisťovňa nútená vytvárať dodatočné rezervy a vzhľadom na charakter rizika

požadovať vysoké poistné, ktoré na druhej strane robí poistenie pre farmárov

nezaujímavým.

b) Nedostatočné údaje z histórie neumožňujú kalkuláciu pravdepodobnosti, pre nízku

frekvenciu takýchto udalostí.

c) Príspevky zo strany vlády na elimináciu škôd utlmujú rozvoj poistných produktov

v oblasti katastrofického poistenia.

3. Price insurance (poistenie ceny) znamená ochranu pre prípad, že cena statku klesne pod

vopred určenú úroveň. Je dostupné len pre tie produkty, pri ktorých je možné zistiť

objektívnu cenu. Cena nesmie byť pri tom ovplyvniteľná farmárom, aby sa predišlo

problémom s moral hazard a adverse selection. Poistenie komplikuje vysoká korelácia cien

vyplývajúca zo systémového rizika.

Cenové poistenie predstavuje nižší stupeň ochrany v prípade, že poistné krytie nezahŕňa straty

vzniklé v dôsledku nižšej kvality statku. Ak by boli tieto straty kryté, mohlo by to mať

negatívny vplyv na vývoj škodovosti pre poisťovňu, pretože kvalita závisí od rozhodnutí

manažmentu alebo farmára.

4. Revenue insurance (poistenie výnosu z hektára) je kombináciou cenového a úrodového

(produkčného) poistenia. Jeho potenciálnou výhodou je skutočnosť, že je lacnejšie aj ako

cenové aj ako úrodové poistenie. Dôvodom je nižšie riziko, keďže nízka úroda alebo nízka

úroveň produkcie je nahrádzaná vyššími cenami a naopak.

Tento druh poistenia môže byť použitý pre jednotlivé komodity ako aj pre portfólio komodít.

Druhý prípad je opäť pre farmára lacnejší, pretože nižšie výnosy pri jednej komodite môžu

byť nahradené vyšším výnosom pri komodite druhej (ak nie sú pozitívne korelované).

130

5. Income insurance (poistenie príjmu) je pre poľnohospodárov atraktívnejšie viac než

cenové poistenie alebo poistenie úrody. Je založené na čistom príjme farmára (výnosy

zvýšené o dotácie a znížené o variabilné náklady, odpisy, úrok, dane a pod.). Pri tomto druhu

poistenia však opäť vznikajú problémy s moral hazard a adverse selection. Potenciálne straty

nevznikajú len náhodne, ale závisia z veľkej časti od toho ako dobre farmár hospodári.

Taktiež je jednoduché manipulovať určité faktory ovplyvňujúce farmárov príjem. Preto je pre

poisťovňu náročné kvantifikovať pravdepodobnosť vzniku straty a určiť adekvátne poistné.

Na to aby bolo riziko poistiteľné musí byť zvládnutý resp. odstránený problém asymetrických

informácií a systémového rizika. Asymetrická informácia znamená, že kupujúci poistenia

a poisťovňa nemajú rovnaké informácie o pravdepodobnosti možných strát. Problém má dve

dimenzie:

1. Adverse selection je situácia ak subjekty s väčším rizikom kupujú poistenie viac ako

iné subjekty, bez toho, že by o tom bola poisťovňa informovaná. Nástrojom, ktorý

používajú poisťovne na minimalizáciu adverse selection je výluka tých faktorov

z poistných podmienok, ktoré by mohli zvýšiť riziko.

2. Moral hazard znamená v súvislosti s poistením zmenu správania sa jednotlivca po

uzatvorení poistnej zmluvy. Zmena v správaní vyúsťuje v zvýšenie potenciálnej straty

alebo pravdepodobnosti vzniku straty. Medzi nástroje, ktoré používajú poisťovne na

minimalizáciu moral hazard patria spoluúčasť a zvyšovanie poistnej sadzby v prípade

väčšieho množstva poistných udalostí.

Systémové riziká sú závislé riziká to znamená, že väčšie množstvo subjektov utrpí stratu

v tom istom čase. Výsledkom pôsobenia systémového rizika je situácia, že celkové poistné,

ktoré obdrží poisťovňa nepostačuje na krytie strát. Príkladom systémového rizika je cenové

riziko, pri ktorom všetci výrobcovia utrpia stratu pod vplyvom zníženia ceny. Nástrojom na

vysporiadanie sa so systémovým rizikom je pre poisťovňu zaistenie alebo geografické

rozloženie poistených.

Modelovanie jednotlivých druhov poistení V rámci článku Vplyv rôznych druhov poistenia na rizikovosť pestovania pšenice ozimnej

v nitrianskom kraji sme simulovali vplyv a účinnosť jednotlivých druhov poistenia na

hospodárenie poľnohospodárskych subjektov prostredníctvom modelu poistenia úrody, ceny

131

a hektárového výnosu. Rizikovosť a jej znižovanie prostredníctvom poistenia bola hodnotená

na základe variability hektárových úrod a cien na území Nitrianskeho kraja.

Model, ktorý bol použitý, analyzuje vývoj hektárových úrod a cien na vybranom území

podľa štatistiky Štatistického úradu pre vybranú plodinu na území Nitrianskeho kraja. Ten má

rozlohu 6 343 km², čo je 12,9% z rozlohy SR a podľa územno–správneho usporiadania v

zmysle zákona NR SR č. 221/1996 Z. z. sa kraj člení na 7 okresov: Komárno, Levice, Nové

Zámky, Šaľa, Nitra, Topoľčany a Zlaté Moravce.

Model hodnotil tri druhy poistenia:

- 1. Poistenie hektárovej úrody

- 2. Poistenie ceny

- 3. Poistenie hektárového výnosu.

Model sledoval výšku nákladov na poistné plnenie. Za sledovanú komoditu bola zvolená

pšenica ozimná a súbor sledovaných subjektov tvorili všetky štatisticky sledované subjekty

pestujúce túto plodinu na území nitrianskeho kraja v sledovanom období. Pôvodný počet

1845-tich subjektov bol znížený na 171 vzhľadom na fakt, že údaje boli v každom zo

sledovaného obdobia k dispozícii len pri tomto počte subjektov (zabezpečenie konzistencie

údajov).

Model skúmal vývoj v období rokov 1998 – 2004 a štyri úrovne poistného krytia: 90%,

85%, 80% a 75% priemeru za sledované obdobie. Predpokladom modelu bolo vstúpenie do

poistného vzťahu každého zo sledovaných subjektov, poistenie vždy celej plochy pestovanej

plodiny, stanovenie poistnej sumy na úrovni priemerov za sledované obdobie a poistenie typu

All Risk.

1. Pri poistení hektárovej úrody je pestovateľ poistený proti poklesu hektárovej úrody pod

vopred stanovenú hranicu. Nárok na poistné plnenie vzniká vtedy, ak hektárový výnos

farmára klesne pod priemernú hektárovú úrodu zníženú o vopred stanovené percento a poistné

plnenie kompenzuje zníženie úrody len do tohto stanoveného percenta.

2. Pri poistení ceny má poistený nárok na poistné plnenie v prípade, že predajná cena plodiny

p v roku r klesne pod určitú vopred definovanú úroveň. Náklady na poistné plnenie v prípade

poistenia ceny sú z rovnakého dôvodu ako pri poistení úrody vyjadrené v %, pričom ceny sú

sledované len na úrovni celého súboru.

3. Poistenie hektárového výnosu v sebe zahŕňa aj riziko zmeny ceny aj riziko zmeny

hektárovej úrody. Sú použité analogické vzťahy ako pri poistení úrody.

132

Celková priemerná úroda pšenice ozimnej za sledované obdobie v sledovanom súbore

subjektov bola 4,355 t/ha, priemerná predajná cena 3 848,-Sk/t, poistná suma daná hodnotou

produkcie za celé sledované obdobie predstavovala 8 425 805 857,-Sk a celková úroda za

sledované obdobie bola 2 189 517 t. Pre porovnanie celková úroda za celé územie SR podľa

štatistiky Štatistického úradu je 9 977 623 t a priemerná hektárová úroda za celé územie SR

bola 3,998 t/ha.

Očakávané náklady na poistné plnenia (ONNP), ktoré po zarátaní administratívnych

nákladov a zisku poisťovne tvoria výšku poistného, pri každom druhu poistenia výrazne

ovplyvňovala poistením garantovaná úroveň. Porovnanie ONPP pri jednotlivých druhoch

poistenia v závislosti od úrovne garantovanej poistením v priemere za celé sledované obdobie

charakterizuje nasledovná tabuľka. Z porovnania ONPP a variačného koeficientu pri

jednotlivých druhoch poistenia vyplýva, že riziko spojené s hektárovou úrodou je vyššie ako

riziko spojené s vývojom ceny. Preto aj ONPP pri poistení úrody sú vyššie ako pri poistení

ceny. To sa prejavilo aj na počte poistných udalostí a výške poistných plnení. Na jednej strane

je to dôsledkom charakteru poľnohospodárskej výroby a na strane druhej nástrojov

používanými na stabilizáciu ceny. Pod vplyvom negatívnej korelácie ceny a úrody sú ONPP

pri poistení výnosu nižšie ako súčet ONPP pri poistení úrody a ceny.

Priemerné OBPP v závislosti od druhu a úrovne poistenia Tab 4.2 % krytia/ druh poistenia 90% 85% 80% 75%

Poistenie úrody 3,7345% 2,4183% 1,4442% 0,8550%

Poistenie ceny 0,9109% 0,3909% 0,1791% 0,0884%

Poistenie výnosu 4,045% 2,6105% 1,5561% 0,877%

Zdroj: TÓTH, Marián - SERENČÉŠ, Peter. 2007. Vplyv rôznych druhov poistenia na rizikovosť pestovania pšenice ozimnej v nitrianskom kraji. In Acta oeconomica et informatica, roč. 10, 2007, č. 2, s. 52-56. ISSN 1335-257

Na základe výsledkov je možné konštatovať, že poistenie úrody by za sledované obdobie bez

zarátania zisku a administratívnych nákladov dosiahlo ekonomickú vyrovnanosť už pri výške

poistného 3,7354% poistnej sumy pri garantovanej úrovni 90% priemernej úrody. Pri

garantovanej úrovni 75% priemeru by to bolo už pri poistnom vo výške 0,855% poistnej

sumy. Tu považujeme za potrebné podotknúť, že v modeli sme uvažovali o poistení typu All

risk, to znamená, že poistený bol poistený proti poklesu hektárovej úrody z akéhokoľvek

dôvodu, čiže proti všetkým rizikám. Na porovnanie je možné uviesť, že v súčasnosti sa výška

133

poistného (so zarátaním administratívnych nákladov a zisku komerčných poisťovní) proti

riziku ľadovec pohybuje okolo úrovne 2,3%, pričom garantovaná úroveň je cca 90%.

Pri poistení úrody zostáva otvorená otázka aká úroda má byť považovaná za smerodajnú pre

nárok a výpočet poistného plnenia. Možnosti sú dve:

a) individuálne údaje o historických úrodách poisteného alebo

b) priemerné údaje za určité vopred zvolené územie.

V prvom prípade je nevyhnutné zabezpečenie objektívnosti prostredníctvom monitorovania

poistených plôch s cieľom redukcie moral hazard. Z tohto pohľadu sa javí ako objektívnejšie

posudzovanie nároku na poistné plnenie na základe priemerného výnosu za územie. To by

však znamenalo, že by poistený napriek nízkej hektárovej úrode nemal nárok na poistné

plnenie, preto že priemerná úroda, na základe ktorej by sa nárok posudzoval, by bola

dostatočne vysoká.

Poistenie hospodárskych zvierat v porovnaní s poistením plodín sa vyznačuje základným

rozdielom. Variabilita pri poistení hospodárskych zvierat je nižšia ako pri poistení plodín a ak

aj existuje, tak je to najmä dôsledkom manažmentu chovu. Pri plodinách je variabilita do

veľkej miery ovplyvnená klimatickými podmienkami, ktoré pri chove zvierat predstavujú

neporovnateľne menší resp. žiadny problém.

Poistenie ceny je z hľadiska sledovanej úrovne ONPP menej nákladnejšie pre poisteného ako

poistenie úrody. Je to dôsledkom nižšej variability poisteného faktora. Výsledkom je logicky

aj nižšia úroveň vyplatených poistných náhrad a nižší počet poistných udalostí.

Pre poistenie ceny je dôležité stanovenie výšky ceny, ktorá bude rozhodujúcou pre určenie

poistného plnenia. Pri tomto druhu poistenia je nevyhnutné korektne určiť výšku ceny

v určitom časovom období, pretože čas je tiež faktor, ktorý významne vplýva jej výšku. Iná je

cena komodity v období žatvy a iná niekoľko mesiacov po nej. Pre minimalizáciu moral

hazard by nemali byť za smerodajné brané do úvahy realizačné ceny, ktoré sú poisteným do

veľkej miery ovplyvniteľné. Pri rozvinutom a efektívnom komoditnom trhu by boli ceny na

komoditnej burze najlepším spôsobom na určenie ceny.

Poistenie výnosu je komplexnejším poistením ako poistenia úrody alebo ceny spomínané

vyššie. Zahŕňa v sebe výhody aj poistenia úrody a aj poistenia ceny. Z výsledkov modelu je

zrejmé, že ONPP pri poistení výnosu sú nižšie ako je súčet ONPP pri poistení úrody a ceny.

134

Je to dôsledkom pôsobenia trhových síl, ktoré zapríčiňujú rast ceny pri klesajúcej úrode

a naopak. Z hľadiska teoretickej interpretácie ide o negatívnu koreláciu, ktorá je základom

teórie portfólia. Znamená skutočnosť, že pokles úrody je v prípade poistenia výnosu

kompenzovaný rastom cien a naopak. Výsledkom je nižšia miera rizika, ktorá sa v modely

prejavila nižšou cenou poistenia v porovnaní so súčtom nákladov na poistenie ceny

a poistenie úrody.

Najväčším limitujúcim faktorom modelu je jeho predpoklad vstúpenia každého

sledovaného subjektu do poistného vzťahu v každom sledovanom roku. Pre ekonomickú

vyrovnanosť a pre atraktivitu poistenia je veľmi dôležité percento účasti počtu subjektov

a výmery poistenej plochy. Vysoká účasť je zárukou nižšej ceny poistenia pod vplyvom

diverzifikácie rizika. Taktiež výrazne vplýva na percento škodovosti.

Vzhľadom na konštrukciu modelu sa v ňom nemohli prejaviť negatívne vplyvy moral

hazard a adverse selection. V praxi by to znamenalo, že by sa prioritne dali poisťovať najmä

subjekty, u ktorých je riziko vyššie ako priemerné. Výsledkom by bolo nedostatočná výška

prijatého poistného vzhľadom na vyplatené poistné náhrady. Taktiež by sa pri poistení typu

All risk mohol negatívne prejaviť pocit istoty v podobe nezáujmu znižovať možnosť vzniku

poistnej udalosti čoho výsledkom by bola opäť nedostatočná výška prijatého poistného

vzhľadom k vyplateným poistným náhradám. Spôsobom riešenia týchto negatívnych javov

vedúcich ekonomickej nevyrovnanosti je nižšie poistením garantované percento. Ak by

poistenie garantovalo len krytie na úrovni nákladov, tak motivácia k iracionálnemu správaniu

sa v podobe moral hazard by bola ďaleko nižšia, ako pri vyšších garantovaných úrovniach.

Faktory ovplyvňujúce systém poľnohospodárskeho poistenia na Slovensku

Z analýzy systému poľnohospodárskeho poistenia v Slovenskej republike vyplýva

niekoľko nedostatkov a slabých stránok, ale aj kladov a silných stránok. Začneme pozitívnymi

faktormi, ktoré či už priamo alebo nepriamo vplývajú na systém poľnohospodárskeho

poistenia.

135

Pozitívne faktory:

1. Stabilizácia poľnohospodárstva a vstup Slovenska do EÚ.

Vstup Slovenska do EÚ a Spoločná poľnohospodárska politika prispeli k stabilizácii sektora

po ekonomickej stránke. Objem verejných zdrojov plynúcich do poľnohospodárstva sa po

implementácii SPP výrazne zvýšil, čo dokazujú aj iné časti tejto publikácie. Vo vzťahu

k poľnohospodárskemu poisteniu túto skutočnosť radíme medzi pozitívne faktory, preto že

zvýšený objem zdrojov je prvým predpokladom schopnosti poľnohospodára platiť poistné.

2. Zmena vlastníckych vzťahov v hospodáriacich subjektoch.

Vo veľkej miere prebehla transformácia vlastníckych vzťahov v smere vyšpecifikovania

majoritného vlastníka. Ide o jeden z najdôležitejších faktorov, ktorých pozitívnym dôsledkom

je jednoznačne zefektívnenie činnosti a vyššia pravdepodobnosť zlepšenia ekonomických

výsledkov. Vo vzťahu k poisteniu to znamená lepšiu identifikáciu rizika konkrétnym

vlastníkom a vyšší stupeň rešpektu pred možnou výškou škody.

3. Podpora zo strany ministerstva pôdohospodárstva

Dotácia na úhradu časti poistného, ktorú poskytuje ministerstvo je pozitívne vnímaná zo

strany poistených, lebo znižuje celkové náklady na poistné až o 50%. Napriek tomu je nutné

podotknúť, že sa nejedná o systémové riešenie. A to aj z toho dôvodu, že v prípade vysokého

záujmu o poistenie by finančné prostriedky ministerstva nepostačovali na financovanie

všetkých požiadaviek, resp. dotácia by nepredstavovala 50% výšky poistného.

Taktiež dotácia poistného neovplyvňuje ponuku poistných produktov, netlačí na znižovanie

poistného a nerieši ostatné problémy uvádzané v nasledujúcej časti.

Begatívne faktory:

1. Nízka výmera poistených plôch.

Nízka výmera poistených plôch je dôkazom nízkeho záujmu poľnohospodárov o poistenie

produkcie. Dôvodov tohto stavu je niekoľko:

- prechod od komplexného poistenia úrody k dobrovoľnému, po ktorom výrazne

klesol objem poistných plnení vo vzťahu k prijatému poistnému,

- nedostatok finančných prostriedkov na zaplatenie poistného,

- nedostatočná identifikácia rizika zo strany farmárov.

136

2. Relatívne vysoká cena poistenia

Relatívne vysoká cena poistenia určovaná zo strany poisťovne je sčasti výsledkom nízkej

výmery poistených plôch. Dôvodom je fakt, že pri nízkom záujme o poistenie sú poisťované

väčšinou tie plochy a plodiny s vyšším rizikom. Výsledkom je vyššia škodovosť a tým pádom

vyššie poistné, ktorým chce poisťovňa dosiahnuť ekonomickú vyrovnanosť poistného vzťahu.

Dokazuje to nasledovná schéma:

Väzba medzi záujmom o poistenie a zmenou sadzby Schéma 4.4

Prameň: Chovan, P. a kol.: Základy poisťovníctva, SAP, 1994, Bratislava, ISBN 80-967083-

1-7

3. Nízka konkurencia komerčných poisťovní

Konkurencia na každom trhu vedie k zníženiu ceny pre spotrebiteľa. Preto by pre

poľnohospodára bolo prínosom zvýšenie počtu poisťovní, ktoré by na slovenskom poistnom

trhu ponúkali produkty poľnohospodárskeho poistenia, preto že by to malo za následok pokles

sadzieb poistného. Dôvodom pre nízky počet komerčných poisťovní, ktoré ponúkajú produkty

pre poľnohospodárov je špecifickosť odvetvia. Existuje oveľa vyšší stupeň obtiažnosti pri

poľnohospodárskom poistení ako napríklad pri poistení majetku.

Identifikácia rizika pri podpise zmluvy a poistná udalosť v prípade poľnohospodárskeho

poistenia kladie oveľa väčšie nároky na vedomosti osoby zabezpečujúcej obhliadku škody

a likvidátora. Častým dôvodom pre ukončenie ponúkania poľnohospodárskych poistných

Ekonomická

nevyváženosť

poistenia

Zvýšenie sadzieb

poistného

Vysoká

škodovosť

Zníženie záujmu

o poistenie

Nižšie prijaté

poistné

Nižšie

zisky

137

produktov zo strany komerčných poisťovní bola vysoká škodovosť, ktorá bola práve

výsledkom neodbornosti osôb. Kľúčovou osobou je osoba v poisťovni, ktorá prijíma riziko pri

návrhoch poistných zmlúv a obhliadkar. Títo ľudia musia mať dlhoročnú prax

v poľnohospodárstve, čo u mnohých poisťovní chýbalo.

4. Nízka škodovosť

Škodovosť, ktorá predstavuje podiel vyplatených poistných náhrad ku prijatému poistnému

plneniu, sa pohybuje na úrovni cca. 40%. To znamená, že z každého prijatého eura na

poistnom poisťovňa vyplatí 40 centov vo forme poistnej náhrady. Zbytok predstavujú režijné

náklady, náklady na zaistenie a zisk. Je však potrebné podotknúť, že celková škodovosť za

všetky druhy neživotného poistenia je na Slovensku obdobná. Preto je možné tvrdiť, že

poľnohospodárske poistenie sa nijako nevymyká priemeru a ten istý pocit nedostatku

obdržaných poistných náhrad vo vzťahu k zaplatenému poistnému môže mať ktorákoľvek

osoba, ktorá má poistené auto, byt, dom alebo zodpovednosť.

5. Obmedzenosť poistiteľných rizík

Dlhodobo negatívne hodnotenou skutočnosťou zo strany poľnohospodárov je obmedzenosť

poistiteľných rizík. Ponuka poistiteľných rizík zahŕňa klasické riziká ako sú krupobitie,

víchrica, požiar, záplava, jarný mráz u vybraných plodín, vyzimovanie, škody vzniknuté

následkom choroby, úrazu a pôrodu, úbytok hospodárskych zvierat z dôvodu úhynu

a zmárnenia, ktoré nastalo v dôsledku nákazlivých chorôb, liečebné náklady v dôsledku

chorôb, taktiež liečebné náklady po chirurgickom zákroku doporučené veterinárnym lekárom.

Absentuje najmä možnosť poistenia proti suchu, mokru a podmáčaniu.

6. Uzatváranie poistných zmlúv na obdobie jedného roku

Veľmi prekvapujúcim faktom je uzatváranie poistných zmlúv na obdobie jedného roku.

Poisťovne ako dôvod uvádzajú meniacu sa výmeru jednotlivých plodín a počet

hospodárskych zvierat. Na prvý pohľad ani nie je zrejmá výhoda zmluvy na dlhšie obdobie.

Avšak pri analýze je možné zistiť výhod až niekoľko:

- vybudovanie si vzájomného vzťahu medzi poisteným a poisťovateľom,

- eliminácia moral hazard a adverse selection,

- možnosť reálneho zníženia poistného, čo by malo za následok zatraktívnenie trhu

s poľnohospodárskym poistením pre poľnohospodára.

138

Jedným a z môjho pohľadu podstatným dôvodom pre tento fakt, je spôsob stanovenia

provízie, čiže odmeny pre obchodníka za uzatvorenie poistnej zmluvy. Pri niektorých druhoch

poistných produktov existujú dve formy provízie. Jedna, ktorú obchodník získa v prvom roku,

sa nazýva získateľská a jej výška sa pohybuje na úrovni od 10 do 30% z predpísaného

poistného. V druhom roku a ostatných rokoch, ak je zmluva viacročná, obchodník získava

podstatne nižšiu províziu.

7. Forma zaistenia

Zaistenie predstavuje poistenie poisťovne, čiže prenos určitého podielu rizika na iný subjekt,

v tomto prípade na zaisťovňu. Poisťovňa za túto službu platí zaisťovateľovi formou

postúpenia určitej časti poistného. V priemere za všetky komerčné poisťovne v Slovenskej

republike sa úroveň postúpeného poistného pohybuje na úrovni 10% za neživotné poistné.

Avšak v prípade poľnohospodárskeho poistenia je táto úroveň ďaleko vyššia, čo je dôsledkom

charakteru rizika v poľnohospodárstve. To sa vyznačuje vysokým stupňom pozitívnej

korelácie medzi škodami jednotlivých subjektov a znamená možnosť veľkého rozsahu škôd

v jednom časovom horizonte.

8. Existencia ad hoc pomoci zo strany štátu

V prípade škôd veľkého rozsahu existuje možnosť následnej pomoci zo strany štátu. Pre

poľnohospodára je to pozitívny faktor zabezpečujúci určitú mieru ekonomickej stability,

avšak pre systém poistenia je to výrazný negatívny faktor. Jednak znižuje záujem o poistenie

v tom zmysle, že poľnohospodár nepociťuje plnú mieru rizika a možných škôd a taktiež ad

hoc pomoc nevytvára tlak na poisťovne smerom k rozšíreniu ponuky produktov a krytie

väčšej skupiny rizík.

Riešenie rizík v poľnohospodárstve formou poistného systému je zaužívaným nástrojom

v niekoľkých krajinách. Európska komisia pri hodnotení možností rozvoja

poľnohospodárskeho poistenia vychádza tiež zo systémov používaných v týchto krajinách. Sú

to :

• Spojené štáty americké

• Rakúska spolková republika

• Španielsko.

139

Poučenie z Rakúska.

V Rakúsku komerčnému poľnohospodárskemu poisteniu dominuje Österreichische

Hagelversicherung, VVaG – Rakúska krupobitná poisťovňa. Vznikla po druhej svetovej

vojne spojením poistných kmeňov 17 komerčných poisťovní. Tie sa zaviazali

poľnohospodárske poistenie už viac neposkytovať. Novovytvorená poisťovňa mala a stále má

formu poisťovacieho spolku farmárov a jej cieľom nie je maximalizácia zisku. Poistenie je so

strany štátu podporované 50% kompenzáciou nákladov na poistné. Medzi poistiteľné riziká

patria riziká, ktoré kryjú aj slovenské komerčné poisťovne, ale napríklad aj sucho. V tomto

prípade sú nahrádzané škody vzniknuté v dôsledku absencie zrážok v období od 1. apríla do

15. augusta. Sú presne definované plodiny a ich vegetačné štádiá podľa Európskej asociácie

pre výskum v šľachtení rastlín - European Association for Research on Plant Breeding

(EUCARPIA). Za poistnú udalosť sa pritom považuje 30 bezzrážkových dní za sebou

v definovanej vegetačnej fáze pri poistenej plodine. Dokladom o absencii zrážok je potvrdenie

od Hydrometerologického ústavu v príslušnej spolkovej krajine. Napríklad pri obilí, kukurici,

hrachu, slnečnici je to od fázy EC 30 – začiatok klíčenia až po fázu EC 69 – koniec kvitnutia.

Ak počas tohto obdobia vznikne poistenému škoda v dôsledku 30 po sebe nasledujúcich

bezzrážkových dní, je táto škoda hradená poisťovňou. Podobný produkt na Slovensku ponúka

organizačná zložka rakúskej Hagelversicherung – Agra poisťovňa. Produkt však kryje škody

len do výšky nákladov na znovuosiatie postihnutých plôch.

Španielska cesta.

Z analýzy systému poľnohospodárskeho poistenia v Španielsku vyplýva, že do celého

systému je zapojený štát prostredníctvom niekoľkých inštitúcií. ENESA, ktorú riadi

Ministerstvo poľnohospodárstva, rybolovu a potravín, plní funkciu koordinácie systému

z hľadiska ročných plánov, a technického rámca systému. AGROSEGURO je súborom 60-

tich komerčných poisťovní, ktoré na trhu ponúkajú produkty poľnohospodárskeho poistenia,

zabezpečujú obhliadku škôd a výplatu poistných plnení. Zaistenie komerčných poisťovní

zabezpečuje CCS, ktorú riadi Ministerstvo hospodárstva.

Americký sen

Z analýzy systému poľnohospodárskeho poistenia v USA vyplýva, že poistenie zvierat je

podporované len od roku 2008 a jeho cieľ je stabilizácia príjmu farmára s cieľom odstránenia

rizika zmeny ceny a objemu produkcie mäsa. Poistenie plodín má oveľa dlhšiu tradíciu. Štát

sa v tejto oblasti angažuje výraznou mierou a celý systém zastrešuje. Z historického pohľadu

systém prešiel viacerými fázami, ktoré boli charakteristické rozdielnou mierou participácie zo

140

strany farmárov v závislosti od legislatívneho rámca a postupným rozširovaním ponuky

poistných produktov. V súčasnosti zohráva štát prostredníctvom Federal Crop Insurance

Corporation (FCIC) – Federálnej spoločnosti pre poistenie plodín zastrešujúcu úlohu. Tá sa

prejavuje v participácii na kreovaní produktov, podpisovaním zmluvy o zaistení, kompenzácii

administratívnych nákladov a úhradou rizikovej dotácie. Poistné produkty sú následne

komerčnými poisťovňami ponúkané na trhu farmárom, ktorým na poistné taktiež prispieva

FCIC. Farmár má určitú výšku poistného krytia bezplatne k dispozícii a môže sa rozhodnúť

pripoistiť si vyššie percento krytia. V praxi to znamená, že priplatením si môže farmár zvoliť

aké percento zníženia úrody bude zo strany poisťovne považované za škodu. Či 30% alebo už

20% pokles hektárovej úrody. Najdôležitejším poznatkom je však možnosť poistenia výnosu

z hektára. Takýto produkt totiž kryje aj riziko zmeny ceny, ktorá je v súčasnosti významným

rizikovým faktorom aj na Slovensku resp. Európe. Na to aby sa mohol dať poľnohospodár

poistiť proti riziku zmeny ceny je nevyhnutné: stanoviť objektívnu ceny a zabezpečiť účasť

štátu v systéme poistenia. Stanovenie objektívnej ceny resp. objektívnej zmeny ceny v USA

zabezpečuje komoditná burza. Tá zohráva dôležitú informačnú a riziko znižujúcu funkciu

v podobe termínových kontraktov na predaj komodity. Účasť zo strany štátu je nevyhnutná

z dôvodu systémového rizika. Takéto riziko znamená možnosť vzniku škody veľkého

objemu, ktoré je zo strany komerčných poisťovní neakceptovateľné.

Prístup Európskej únie k riešeniu rizík v poľnohospodárstve poistením.

Európska únia, konkrétne Európska komisia, sa problémom riadenia rizík

v poľnohospodárstve začala intenzívne zaoberať v januári 2001, kedy predložila prvú analýzu

nástrojov na riadenie rizika pre poľnohospodárov v EÚ. V roku 2002 počas španielskeho

predsedníctva prijalo memorandum v marci 2002, v ktorom sa zaoberalo otázkami

poľnohospodárskeho poistenia ako nástroja na riadenie rizika v rastlinnej a živočíšnej výrobe.

V Madride sa následne 13.-14. mája 2002 uskutočnila konferencia Poľnohospodárske

poistenie a záruky príjmov. Memorandum gréckeho predsedníctva o prírodných rizikách

a poistení v poľnohospodárskom sektore bolo Rade predložené v máji 2003 a v júni toho

istého roku sa v Solúne uskutočnil seminár s cieľom preskúmať možné reakcie na prírodné

katastrofy v poľnohospodárskom sektore. Naposledy holandské predsedníctvo zorganizovalo

v decembri 2004 konferenciu o materiálnych a nemateriálnych nákladoch na vyhubenie

chorôb zvierat.

141

V marci roku 2005 Komisia vydala oznámenie, z ktorého je možné určiť smer, ktorým

by sa mohol spôsob riešenia rizík v poľnohospodárstve v EÚ uberať. Vzhľadom na

nedostatočné používanie existujúcich nástrojov (poistenie, termínové obchody, zmluvné

poľnohospodárstvo) je podľa Komisie nevyhnutné školiť poľnohospodárov v rámci programu

rozvoja vidieka. To môže viesť k zvýšeniu úrovne uvedomovania si rizík, zlepšeniu stratégií

riadenia rizika

a lepšiemu využívaniu zmlúv alebo kontraktov medzi potravinárskym priemyslom,

obchodníkmi a poľnohospodármi. Týmto spôsobom je možné vo významnej miere ovplyvniť

najmä cenové riziko. Komisia predostrela tri varianty s cieľom úplne, alebo čiastočne

nahradiť ad hoc platby, ktoré nemožno považovať za systematické riešenie:

1. Poistenie proti prírodným katastrofám – finančná účasť na splátkach poistenia

poľnohospodárov.

2. Podpora vzájomných fondov.

3. Poskytnutie základného krytia proti príjmovým krízam.

1. Poistenie proti prírodným katastrofám – finančná účasť na splátkach poistenia

poľnohospodárov.

Poistenie prostredníctvom súkromných poisťovní predstavuje alternatívu

k verejným ex-post kompenzačným platbám za škody spôsobené prírodnými katastrofami.

Niektoré krajiny, medzi nimi aj Slovensko, už niekoľko rokov prispievajú dotovaním časti

poistného. V návrhu sa uvádza, že čiastka, ktorou prispeje EÚ by spolu s národnou podporou

nemala presiahnuť 50% celkovej ceny poistného za celkové poistenie. Pre Slovensko z toho

vyplýva, že v prípade realizácie tohoto variantu by sa znížila potreba národnej podpory na

jedného poisteného, lebo z národných zdrojov v súčasnosti MPSR prispieva čiastkou 50%.

V návrhu sa ďalej uvádza, že je potrebné určiť úroveň kompenzácie za straty na

produkcii v dôsledku prírodnej katastrofy prekračujúcej 30% priemernej poľnohospodárskej

produkcie za posledné tri roky alebo za posledných päť rokov s vylúčením rokov s najvyššou

a najnižšou úrovňou produkcie.

Vzhľadom na systematický charakter rizík v poľnohospodárstve musia súkromné

poisťovacie spoločnosti zaistiť riziko za pomerne vysokú čiastku, ktorá výrazne zdražuje

poistenie. Preto komisia v oznámení navrhuje, aby do zaisťovacieho procesu vstúpil štát a to

tromi rôznymi spôsobmi. Buď:

• ponúknuť plné zaistenie za zníženú cenu

142

• ponúknuť časť nevyhnutného zaistenia bezplatne a tým zredukovať celkové

potreby zaistenia sa súkromnej spoločnosti

• byť partnerom pri zaistení prostredníctvom dohôd o zamedzení strát.

Ide v podstate o prispôsobenie systému používaného v USA resp. v Španielsku na

úroveň celej EÚ.

2. Podpora vzájomných fondov.

Vzájomné fondy predstavujú rozloženie rizika v rámci skupiny producentov,

ktorí chcú sami prebrať zodpovednosť za riadenie rizika. Na zdroje fondu si môže člen

nárokovať v prípade ťažkých strát na príjmoch podľa vopred presne špecifikovaných

podmienok. Vzhľadom na nedostatočný stav a rozvoj vzájomných fondov by sa podľa

komisie mala zvážiť možnosť poskytovania podpory na rozvoj takýchto fondov

v poľnohospodárskom sektore. V tomto prípade je možné vidieť paralelu so systémom

používanom v Rakúsku.

3. Poskytnutie základného krytia proti príjmovým krízam.

Pri reforme SPP bola oddelená podpora do poľnohospodárskej produkcie

s cieľom stabilizácie príjmov. Komisia v rámci tohto variantu navrhuje, aby sa spoločenstvo

dohodlo na presnej účtovnej definícii príjmu a aby členské štáty zaviedli systém referenčných

príjmov na úrovni poľnohospodárskych podnikov. Zdroje by mali byť otvorené pre všetkých

poľnohospodárov postihnutých krízou, pričom oprávnenie na platbu by vzniklo, ak by príjem

pochádzajúci z poľnohospodárstva klesol pod 70% priemerného hrubého príjmu za posledné

tri roky resp. päť rokov s vylúčením rokov s najvyšším a hrubým príjmom. Platba by

kompenzovala straty prevyšujúce 70% príjmu producenta v roku, v ktorom sa výrobca stal

oprávneným na prijatie príjmovej pomoci. V prípade poberania iných kompenzačných platieb

by celkové platby nesmeli presiahnuť 100% straty.

Na prvý pohľad by nevýhodou takéhoto systému boli vysoké transakčné náklady na

realizáciu komplexnej podpory. Takýto spôsob by taktiež podporoval moral hazard, pretože

by bezplatne poľnohospodár využíval istú záchrannú sieť, pri ktorej by bolo ťažké

dokazovanie príčiny výpadku príjmu.

Vo všeobecnosti v súčasnej dobe neexistuje z pohľadu Európskej komisie jasný plán

a termín zavedenia spoločného postupu a systému poistenia. Jednotlivé krajiny majú však

143

možnosť formou národných príspevkov zavádzať poistné schémy s cieľom znižovania rizika

v poľnohospodárstve.

4.5 Bávrh možných riešení rizikovosti v poľnohospodárstve.

Skutočnosť, že podnikanie v poľnohospodárstve je rizikovejšie v porovnaní s ostatnými

odvetviami je známa. Taktiež je možné na základe vývoja posledných rokov zhodnotiť, že má

a pravdepodobne aj bude mať rastúcu tendenciu. Za najdôležitejšie z pohľadu členenia rizík je

možné považovať riziko produkčné a cenové.

Produkčné riziko znamená nedosiahnutie predpokladanej úrovne produkcie či už v prípade

rastlinnej alebo živočíšnej výroby. Rastie pod vplyvom klimatických zmien a zvyšujúcej sa

migrácie, ktorá vplýva negatívne na živočíšnu výrobu (choroby).

Cenové riziko predstavuje nestabilitu vývoja cien jednotlivých produkovaných komodít.

Skúsenosti z posledných rokov dokazujú, že cenový vývoj v oblasti poľnohospodárskych

komodít je čí ďalej tým nestabilnejší. Zmeny v cenách majú ďalekosiahly dopad aj na

štruktúru výroby v nasledujúcich obdobiach a preto je potrebné sa týmto rizikom vážne

zaoberať.

Na zníženie rizika v poľnohospodárstve je možné aplikovať všeobecné metódy riadenia

rizika vo väzbe na jednotlivé druhy rizík, medzi ktoré patria:

1. diverzifikácia

2. flexibilita

3. delenie rizika

4. transfér rizika

5. poistenie

Diverzifikácia alebo rozloženie rizika na širšiu základňu znižuje riziko. To znamená, že

podniky, ktoré nie sú jednostranne orientované, produkujú viac druhov produktov, sú

vystavené nižšej miere rizika. Či už produkčného alebo cenového. Preto je potrebné na

zníženie rizikovosti diverzifikovať výrobu s ohľadom na zvyšovanie pridanej hodnoty.

Jednou formou je orientovanie sa na drahšie komodity resp. špeciálne plodiny. Ovocie resp.

zelenina prinášajú podniku vyššiu pridanú hodnotu a v kontexte diverzifikácie zároveň

znižujú riziko. Dôvodom odklonu od tejto činnosti v poľnohospodárskych podnikoch sú

144

okrem absencie pracovnej sily aj problémy s odbytom. Tie však je možné znižovať formou

vertikálnej integrácie. V súvislosti s ovocím a zeleninou to znamená ich následné spracovanie

resp. predaj spotrebiteľovi. Rast pridanej hodnoty bude pre rozvoj poľnohospodárstva na

Slovensku kľúčový a veľkým problémom bude dostať sa na opustené trhy, ktoré sú

dôsledkom využívania koncentrácie.

Flexibilita alebo schopnosť pružne a bez veľkých nákladov reagovať na zmeny na trhu má

v prípade poľnohospodárstva niekoľko podôb.

V prípade malých subjektov má využitie vo forme prenájmu strojov na rozdiel od ich

zakúpenia. Existencia fungujúceho trhu služieb v poľnohospodárstve má na Slovensku

potenciál silného rastu. Brzdou jeho rozvoja je určite v prípade rastlinnej výroby počasie

a ním spojená dôležitosť načasovania a dostupnosti služby práve v momente, kedy je služba

možná resp. potrebná.

Vo všeobecnosti podniky rastlinnej výroby majú vyšší stupeň flexibility ako podniky

živočíšnej výroby a sú z tohto hľadiska menej rizikové. Schopnosť reagovať na zmeny

v produkcii alebo cien zmenou štruktúry výroby je faktor, ktorý znižuje riziko.

Delenie rizika rozdeľuje riziko medzi viacerých účastníkov. Príkladom využiteľným

v poľnohospodárstve sú spoločné podniky zakladané buď viacerými poľnohospodárskymi

subjektmi alebo medzi poľnohospodárskym podnikov a podnikom z inej oblasti. Spoločné

spracovateľské podniky alebo spoločné investičné projekty okrem potrebnej zvýšenej pridanej

hodnoty majú výhodu v tom, že riziko (výška investície vo väzbe na budúci zisk/stratu) sa

delí na viaceré subjekty.

Transfér rizika, alebo presun rizika možno považovať za veľmi efektívny spôsob znižovania

cenového rizika využiteľný v Slovenskom poľnohospodárstve. Tento spôsob zahŕňa dohody

medzi prvovýrobcami a spracovateľmi komodít o budúcich cenách, za ktoré bude produkcia

realizovaná. Spracovatelia poľnohospodárskych komodít (cukrová repa, sladovnícky jačmeň,

pšenica potravinárska, ....) sú rovnako ako prvovýrobcova vystavený cenovému riziku. Len to,

čo je pre prvovýrobcu cenou výstupu, je pre spracovateľa cenou vstupu. Preto z uzatvorenia

dohody dnes o budúcej dodávke komodity (so špecifikovaním ceny, množstva a kvality)

profitujú obaja vo forme zníženia rizika. Na aplikáciu tohto nástroja je však potrebný

korektný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Do skupiny nástrojov, ktoré takouto

formou znižujú riziko patria aj termínové kontrakty vo forme finančných derivátov (viď

modul Finančný manažment).

145

Poistenie ako forma prenosu straty pod vplyvom vzniku poistnej udalosti na poisťovňu je

aplikovaným spôsobom znižovania rizika. Z analýzy vývoja poľnohospodárskeho poistenia je

zrejmé, že poľnohospodárske subjekty tento nástroj v minulosti využívali intenzívnejšie ako

v súčasnosti. Snaha štátu o podporu formou dotácie na zaplatené poistné pozitívne ovplyvňuje

záujem a aj vyrovnanosť medzi zaplateným poistným a prijatými náhradami. Cenové riziko je

však poistením nemožné kryť a preto je tento nástroj využiteľný len na znižovanie

produkčného rizika. Je otázne, ako by sa zmenil záujem o poistenie na Slovensku a aj reálne

zaplatené poistné v prípade aplikovania systému platného či už v USA, Španielsku resp.

v Rakúsku. Každopádne je možné predpokladať, že pod vplyvom rastúcich klimatických

zmien a výkyvov bude v budúcnosti rásť aj cena poistenia. Toto tvrdenie podporuje aj

skutočnosť, že riziko v poľnohospodárstve má systémový charakter (ak škoda, tak u veľa

subjektov a vo veľkom objeme). Výrazne by výšku poistného mohla znížiť úroveň vyššej

spoluúčasti, čo dokazuje uskutočnená analýza v časti Modelovanie jednotlivých druhov

poistenia.

146

Modul 5 Finančný manažment

5.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov

V module „Finančný manažment“ sa budeme zaoberať predovšetkým charakteristikou

finančného manažmentu a aktuálnymi problémami financovania poľnohospodárstva. Jedným

z hlavných problémov je nízka ziskovosť poľnohospodárskych podnikov, preto sa budeme

zaoberať aj vývojom výsledku hospodárenia a finančnej štruktúry na základe výskumu

individuálnych podnikov za roky 2000-2008 za právnické osoby z Informačných listov MP

SR v internej databáze Katedry financií.

V tomto module sa ďalej zaoberáme optimalizáciou kapitálovej štruktúry podniku a možnosti

získania podpory poľnohospodárstva z verejných zdrojov, predovšetkým z rozpočtu EÚ pre

rok 2011.

Významnú časť tohto modulu tvorí aj podkapitola finančné deriváty, kde sa snažíme

teoreticky vysvetliť ich podstatu a charakterizovať základné typy finančných derivátov

s cieľom ich aplikácie na elimináciu cenového rizika v poľnohospodárstve.

Tento modul sa člení na nasledovné kapitoly a podkapitoly:

5.1 Definovanie cieľa a zhrnutie najdôležitejších záverov

5.2 Legislatívny rámec dotýkajúci sa danej problematiky

5.3 Teoretický základ k danej problematike

5.3.1 Obsah, činnosti a úlohy finančného manažmentu

5.4 Analýza súčasného stavu v danej oblasti, identifikácia najzávažnejších problémov resp.

hrozieb

5.4.1 Finančné vzťahy a vývoj finančných kategórií

5.4.2 Posúdenie štruktúry a vývoja výsledku hospodárenia

5.4.3 Aktuálne problémy financovania poľnohospodárstva

5.5 Návrh možných riešení – prepojenie teórie a praxe

5.5.1 Finančný kapitál ako predpoklad trvalo udržateľného rozvoja poľnohospodárstva

5.5.2 Optimalizácia kapitálovej štruktúry podniku

5.5.3 Teoretické školy a ich praktické modifikácie

5.5.4 Faktory pôsobiace na optimálnu kapitálovú štruktúru

5.5.5 Finančná stratégia poľnohospodárskeho podniku a podpora poľnohospodárstva z

147

verejných zdrojov

5.5.6 Priame podpory podľa pôdohospodárskej platobnej agentúry pre rok 2011

5.5.7 Finančné deriváty

5.2 Legislatívny rámec dotýkajúci sa danej problematiky

V tomto module sa odvolávame predovšetkým na nasledovné právne normy:

1. Nariadenia vlády SR č. 266/2007 Z. z. zo 6. 6. 2007 o podmienkach poskytovania

podpory v poľnohospodárstve formou doplnkovej národnej priamej platby na veľké

dobytčie jednotky v zn. n. p.

2. Nariadenie vlády SR č. 499/2008 Z. z. z 26. novembra 2008 o podmienkach

poskytovania podpory podľa programu rozvoja vidieka v znení nariadenia vlády SR č.

121/2009 Z.z.

3. Nariadenia vlády SR č. 20/2009 Z. z. zo 14. januára 2009 o podmienkach

poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb v zn. n. p

4. Nariadenie vlády SR č. 114/2009 z 18. marca 2009 o podmienkach poskytovania

podpory v poľnohospodárstve formou doplnkových národných priamych platieb v

rastlinnej výrobe

5. Nariadenie vlády SR č. 488/2010 Z. z. z 8. decembra 2010 o podmienkach

poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb

6. Oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky číslo 579/2005 Z.z.

7. Zákon č. 130/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných

papieroch a investičných službách

8. Zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov

9. Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov

5.3 Teoretický základ k danej problematike

5.3.1 Obsah, činnosti a úlohy finančného manažmentu

Obsahom finančného manažmentu je riadenie finančných procesov podniku

v podmienkach trhovej ekonomiky. Obsahom finančného riadenia podniku je organizovanie

pohybu kapitálu, peňazí, pohľadávok a záväzkov.

148

Vymedzenie pojmu finančný manažment:

• hľadá odpoveď na otázku „čo je nutné vo finančných vzťahoch a procesoch robiť pre

naplnenie podnikateľských cieľov“ (vedomosti, znalosti, definície, pojmy, kategórie,

modely, vízie)

• obsahuje vedecké poznatky, vedecké základy (finančná veda, podnikové financie,

matematika, štatistika, metódy operačného výskumu, teórie rozhodovania,

psychológia, filozofia atď.)

• ide o praktické skúsenosti ľudí, ktorí proces riadia:

� rozvinutie informačných systémov (chýba komplexnosť a previazanosť)

� asymetria informácií

� internacionalizácia ekonomiky

� liberalizácia trhov tovarov, služieb, kapitálu a práce

� nestabilita trhov

� nerovnosti vo svetovej ekonomike

� zmeny v spotrebiteľskom dopyte

• zjednocuje faktor celého systému riadenia podniku (rozhodnutia a procesy

prebiehajúce v podniku majú vplyv na finančné výsledky, výnosy, náklady;

ovplyvňujú pohyb kapitálu, peniaze, pohľadávky a záväzky, rozdelenie výsledku

hospodárenia, investovanie, atď.) Riadenie podniku vychádza z cieľov podniku:

� základný cieľ - maximalizácia trhovej hodnoty podniku pre vlastníkov

� medzicieľe - likvidita, rentabilita, stabilita

� spoľahlivé a aktuálne informácie

Finanční špecialisti sa zaoberajú týmito činnosťami:

1. plánovanie, rozpočtovanie, cenová politika spoločnosti, analýza akvizícií;

2. zabezpečovanie dostatočnej úrovne kapitálu podľa potrieb spoločnosti;

3. riadenie peňažných prostriedkov, riadenie pohľadávok a záväzkov, správa

investičného portfólia spoločnosti;

4. účtovníctvo, interný audit, reporting, porovnávanie finančných výsledkov s plánmi

a štandardami, príprava výkazov pre daňové účely;

5. zabezpečenie poistenia aktív, vzťahy s investormi, komunikácia s akcionármi,

poskytovanie verejne dostupných informácií;

6. využitie elektronického spracovania dát, riadenie ich toku.

149

Finančný manažment ako riadenie finančných procesov v podniku zahŕňa 4 činnosti:

1. finančné plánovanie

formulovať finančné ciele podniku (potreba kapitálu a spôsob získania – dlhodobé

hľadisko; platobná schopnosť, likvidita, solventnosť – krátkodobé hľadisko)

2. finančné rozhodovanie

koľko kapitálu a odkiaľ ho získať, ako správne použiť kapitál, ako rozdeliť dosiahnutý

výsledok. Princípy rozhodovania:

• väčšie bohatstvo je lepšie ako menšie

• skôr je lepšie ako neskôr

• menšie riziko je lepšie ako väčšie

• je dobré mať možnosť voľby

3. organizovanie finančných procesov

zabezpečenie prijatých rozhodnutí, organizácia vnútropodnikovej komunikácie,

motivovanie pracovníkov

4. finančná analýza a kontrola

hodnotenie úrovne dosahovania finančných cieľov (analýza ex post), identifikácia

vývoja finančného hospodárenia podniku (analýza ex ante), impulzy pre operatívne

riadenie, podklady pre finančné plány

Úlohy finančného manažmentu:

1. Získavanie potrebného kapitálu – komplexné financovanie podniku

• znalosť podnikového prostredia a ekonomického okolia (finančné trhy, účelové

fondy, bankový systém) – medzinárodný rozmer

• externé zdroje (vklady vlastníkov, úvery, dotácie)

• interné zdroje (odpisy a zisk po zdanení, vnútorná reštrukturalizácia aktív

spojená s redistribúciou kapitálu)

• riadenie finančnej štruktúry podniku (podiel cudzích a vlastných zdrojov na

krytí majetku)

• vývoj obchodného a finančného rizika (zmierňovanie)

2. Proces investovania – efektívna alokácia kapitálu

Tvorba a hodnotenie podnikových projektov

150

3. Rozdeľovanie finančných výsledkov podnikateľskej činnosti

vonkajšie faktory pôsobiace na podnik (daňová politika, odpisová politika, úverová

politika), vnútorné podnikové potreby (investičné požiadavky a možnosti, očakávania

efektívnosti, požiadavky vlastníkov, dividendová politika)

4. Evidovať a analyzovať priebeh finančných procesov

(účtovníctvo, štatistika, finančno-ekonomická analýza, vnútorný audit a controlling)

5.4 Analýza súčasného stavu v danej oblasti, identifikácia

najzávažnejších problémov resp. hrozieb

5.4.1 Finančné vzťahy a vývoj finančných kategórií

Peňažné vzťahy, ktorých významnou zložkou sú finančné vzťahy vznikajúce pri získavaní

finančných zdrojov s ktorými poľnohospodársky podnik hospodári a viažu sa na produktívne

využívanie majetku spojené s tvorbou výsledku hospodárenia a tokmi peňazí označujeme

pojmom financovanie. Podnikateľská činnosť v poľnohospodárstve má svoje osobitosti

a špecifiká, ktoré sa prejavujú vo finančných vzťahoch vo vertikále výroby a spotreby

potravín a poľnohospodárskych produktov ako disparity.

V ekonomických podmienkach globalizácie rozhodujúcu úlohu zohrávajú finančné vzťahy

medzi tvorcami podnikateľského prostredia vo vidieckom priestore (tým aj pre subjekty

podnikajúce v poľnohospodárstve), ktoré vzájomnej súčinnosti pôsobia na udržateľnosť

platobnej schopnosti, likvidity a na citlivosť k finančným rizikám.

Vývoj príjmov poľnohospodárstva znamená, že bez podpory by väčšina poľnohospodárskych

subjektov nebola schopná udržať sa na trhu. Výsledkom toho by bolo, že poľnohospodárska

výroba by sa koncentrovala v najkonkurencieschopnejších výrobných oblastiach

s negatívnymi ekonomickými, sociálnymi a environmentálnymi dôsledkami.

5.4.2 Posúdenie štruktúry a vývoja výsledku hospodárenia

Výsledok hospodárenia poľnohospodárskeho podniku je jeden z rozhodujúcich

ukazovateľov úspešnosti a efektívnosti podnikania. Výsledok hospodárenia vyjadruje mieru

účelovosti vyrábanej produkcie, efektívnosti vynakladanej živej a zhmotnenej práce a mieru

151

využitia vloženého kapitálu. Výsledok hospodárenia je vyznaným zdrojom samofinancovania

poľnohospodárskeho podniku.

Prehľad o vývoji výsledku hospodárenia a jeho jednotlivých zložkách za roky 2000 až

2008 nám poskytuje tabuľa 5.1 a Graf 5.1. VH z hospodárskej činnosti zaznamenal stratu

v roku 2000 pod čo sa podpísali najmä nepriaznivé klimatické podmienky v roku 2000, čo sa

následne prejavilo aj výpadkom produkcie v tomto roku. V roku 2001 vzrástol VH

z hospodárskej činnosti o 1009662 tis. Sk. Tento stav bol spôsobený hlavne kompenzačnými

platbami za sucho, ktoré boli v roku 2000 poskytnuté slovenským poľnohospodárom zo

strany štátu po historicky suchom a neúrodnom roku s tým, že poľnohospodári ich dôsledne

využili pre obnovu výroby v roku 2001. V roku 2003 došlo k prepadu VH z hospodárskej

činnosti zo 1166547,8 tis. Sk v roku 2002 na – 1621022 tis. Sk. Uvedený výsledok

hospodárenia z hospodárskej činnosti v roku 2003 v rozhodujúcej miere ovplyvnilo

medziročné otvorenie cenových nožníc medzi cenami vstupov do poľnohospodárstva

a poľnohospodárskymi výrobkami a tak isto aj nepriaznivé klimatické podmienky, ktoré

ovplyvňovali produkciu počas roka 2003.

Štruktúra výsledku hospodárenia (VH) k 31.12.2000 - 2008 v tis. Sk Tab. 5.1

2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008

VH z hospodárskej činnosti (do 2003 Prevádzkový HV) -70426 1080088,5 1166547,8 -1621022 2254669,3 1580177 1941414 3574962 3071177

VH z finančnej činnosti -1041909 -910744,91 -1152267 -1155428 -1068121,7 -1275644 -1224077 -1348373 -1400259

VH z bežnej činnosti -1251577 -19930,45 -148182,3 -2994838 785797,91 -101508 288882 1683468 1145969

VH z mimoriadnej činnosti 227264 323740,24 341305 285643 192024,62 59238 56808 75236 92022

VH za účtovné obdobie -1024457 303609,79 192957,7 -2709391 974156,53 -41166 345512 1758704 1231916

VH pred zdanením -878429 533525 358770,06 -1985933 1316868,7 -1060254 662229 1962060 1345952,9

Zdroj: súbor podnikov, vlastné spracovanie

V roku 2004 keď Slovensko vstúpilo do EÚ v súbore sledovaných podnikov (VH

z hospodárskej činnosti) bol dosiahnutý zisk vo výške 2254669,3 tis. Sk. K pozitívnym

vývojovým tendenciám tohto ukazovateľa prispel nárast celkových podpôr vyplácaných

poľnohospodárskym podnikom. Finančná situácia poľnohospodárskych podnikov bola

ovplyvnená aj systémom vyplácania podpôr, ktorý slovenské poľnohospodárstvo prevzalo

152

v intenciách SPP po vstupe SR do EÚ. Od roku 2004, čiže po prijatí Spoločnej

poľnohospodárskej politiky EÚ v sledovanom súbore podnikov je dosahovaný už len kladný

výsledok hospodárenia z hospodárskej činnosti. Najvyšší výsledok hospodárenia

z hospodárskej činnosti bol zaznamenaný v roku 2007 a to 3574962 tis. Sk pod čo sa

podpísali historicky najvyššie ceny komodít rastlinnej výroby najmä obilnín a slnečnice.

Uvedené pozorujeme v Grafe 5.1

VH v tis. Sk a jeho štruktúra Graf 5.1

-6000000

-5000000

-4000000

-3000000

-2000000

-1000000

0

1000000

2000000

3000000

4000000

2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008

VH pred zdanením

VH za účtovné

obdobie

VH z mimoriadnej

činnosti

VH z finančnej

činnosti

Zdroj: súbor podnikov, vlastné spracovanie

VH z finančnej činnosti je druhou najvýznamnejšou položkou VH za účtovné obdobie.

Počas celého sledovaného obdobia sa nachádza v červených číslach v rozmedzí -1400259 tis.

Sk v roku 2008 až - 910744,91tis. Sk v roku 2001. Pre zlepšenie VH za účtovné obdobie

bude dôležité hľadať príčiny tohto stavu. VH z mimoriadnej činnosti naopak dosahuje

v každom roku kladné výsledky, aj keď vývoj je klesajúci.

VH z bežnej činnosti má podobný priebeh ako VH z hospodárskej činnosti. Jeho

hodnoty sú však horšie, keďže je priamo ovplyvnený negatívnym VH z finančnej činnosti.

Medzi nimi (VH z hospodárskej a bežnej činnosti) sa nachádza výsledok hospodárenia pred

zdanením a po zdanení. Tie majú podobný priebeh a kopírujú priebeh VH z bežnej činnosti.

Najhorší sa javí rok 2003, kedy hodnoty dosahujú dno. Opačná situácia je v roku 2004, kedy

Slovenská republika sa stala členom Európskej únie.

153

Vývoj výsledku hospodárenia v predchádzajúcom sledovanom súbore

poľnohospodárskych podnikov dokumentuje nevyrovnanosť, variabilitu a nízku ekonomickú

výkonnosť v analyzovanom období. Reálne už po vstupe Slovenka do EÚ sa dosahoval

kladný výsledok hospodárenia s výnimkou roka 2005. Uvedené konštatovanie potvrdzujú

ukazovatele rentabilita celkových aktív a vlastného kapitálu. Pokiaľ ukazovateľ rentability

celkových aktív vyjadruje súhrnné zhodnotenie aktív pomerom výsledku hospodárenia za

účtovné obdobie k celkovým aktívam hodnotou 0,019 v roku 2007, v ktorom bol dosiahnutý

najvyšší výsledok hospodárenia v rámci sledovaných rokov, znamená to, že ziskovosť

celkových aktív predstavuje 1,9 %. Rentabilita vlastného kapitálu zobrazuje podiel výsledku

hospodárenia za účtovné obdobie na vlastnom kapitáli v hodnote 0,03, čo vyjadruje, že

ziskovosť vlastného kapitálu je 3,5 %. Môžeme konštatovať, že výnosnosť vkladov do

podnikania je nízka v porovnaní s alternatívnymi možnosťami napr. úrokovou mierou. Pri

formulovaní všeobecného záveru je potrebné brať do úvahy nárast dotácií po vstupe do EÚ

a identifikovať faktory, ktoré priamoúmerne ovplyvňujú výkonnosť poľnohospodárskych

podnikov predovšetkým však tržby a ich rentabilita, podiel vlastného a cudzieho kapitálu

a ich cenu, náklady a ich rentabilita.

Údaje potvrdzujú klesajúci objem tržieb za predaj vlastných výrobkov a služieb

s dopadom na zvyšujúce sa záporné saldo zahraničného obchodu s potravinami

a poľnohospodárskymi komoditami. To ale znamená, že subjekty podnikajúce

v poľnohospodárstve nie sú konkurencieschopné na príslušných trhoch.

Konkurencieschopnosť je jeden z najdôležitejších prvkov rozvoja. Podniková

konkurencieschopnosť znamená schopnosť udržať alebo posilniť postavenie na trhu,

schopnosť vyrovnať sa so svojimi záväzkami a schopnosť dosahovať pozitívnych

ekonomických efektov, t. j. zisku, pričom základnými zdrojmi sú kvalita a cena.

Na základe dostupných údajov a názorov vedeckej komunity na fungovanie

finančných zdrojov sa pokúsime sformulovať odpovede na otázky týkajúce sa potenciálu

využívania disponibilných výrobných faktorov na tvorbu výsledku hospodárenia

u podnikateľov hospodáriacich na pôde.

SPP EÚ, ktorá si kladie za cieľ zmierňovať adaptačný tlak na poľnohospodárov

vyvolaný globálnymi spoločenskými, ekonomickými a klimatickými vývojovými trendmi pri

súbežnom vytváraní podmienok na plnenie významných celospoločenských úloh, hľadá

mechanizmus pre riešenie nerovnováh (disparít), ktoré sa objektívne presadzujú pri podnikaní

na pôde a pri výrobe potravín.

154

Pri skúmaní procesu reprodukcie v poľnohospodárstve sa vygenerovalo päť skupín

nerovnováh. Ekonomické nerovnováhy všeobecne celosvetovo objektívne pôsobia na

poľnohospodárstvo a výrobu potravín. V rámci EÚ sa k nim pridružuje disparita zahrňujúca

rozdielne východiskové pozície pôvodných štátov (15) EÚ oproti štátom pristupujúcim do EÚ

v roku 2004.

Mnohí autori potvrdzujú, že prírodné a výrobné podmienky sú v každom svetadiely,

štátoch rozdielne. V Slovenskom poľnohospodárstve sú menej priaznivé, ako v štátoch, ktoré

ovládajú svetový trh s potravinami a poľnohospodárskymi komoditami. Preto objektívne

vyrábame na Slovensku poľnohospodárske produkty pri vyšších výrobných nákladoch. Pri

svetových cenách tak dochádza k nižšej tvorbe zisku z jednotky plochy. Uvedený vzťah platí

aj v rámci slovenského poľnohospodárstva v rámci lepších a výrobne a prírodne

znevýhodnených oblastiach.

Nákladovosť, a tým aj konkurencieschopnosť poľnohospodárskej výroby zvyšuje aj

dane, najmä daň z pozemkov. Daň z pozemkov neplatia vlastníci pôdy ale užívatelia t. j.

poľnohospodárske podniky a sú súčasťou nákladov podnikateľského subjektu. Daň

z pozemkov je potrebné zjednotiť, platcom dane vlastník pozemkov a kvalita vzťahov

hospodárenia na pôde sa prejavuje v rente (výnos z pôdy, nájomné). Výnos, nákladovosť

a zisk sa premieta do dane z príjmov a miery zdaňovania efektu podnikateľskej činnosti

v poľnohospodárstve.

Podnikateľská činnosť v poľnohospodárstve má svoje osobitosti a špecifiká, ktoré sa

prejavujú vo vertikále výroby a spotreby ako disparity. Veda a technický pokrok, konkurencia

a výsledok hospodárenia (zisk), ktoré sú v trhovej ekonomike motorom rozvoja, majú vo

vertikále výroby potravín iné objektívne podmienky, aké majú v ostatných odvetviach

výroby.

Poľnohospodárstvo v celej histórii ľudstva vyrába v podstate rovnaké produkty, chýba

nový objav ako revolučný prostriedok rozvoja a tvorby zisku v poľnohospodárstve. Veda

a technický pokrok v poľnohospodárstve zvýšil výnosnosť pôdy, úžitkovosť zvierat, zvýšila

sa produktivita práce s dopadom na znižovanie počtu pracovníkov a zdrojov zisku. Ak

v poľnohospodárstve má iný priebeh technický rozvoj, inú dynamiku má tvorba zisku, musí

mať aj iný priebeh konkurencia.

Konkurencia ako by medzi poľnohospodárskymi podnikmi neexistovala i keď

z dostupných údajov je zrejmý pokles poľnohospodárskych podnikov a zvyšuje sa

155

koncentrácia pôdy na jeden podnik, je tento proces veľmi pomalý z objektívnych

i subjektívnych dôvodov (vlastníctvo, spôsob života, zákon klesajúcich výnosov z rozsahu

atď.). Osobitosť poľnohospodárskej výroby vyplýva z nižšej účinnosti vedy a techniky a inej

dynamiky konkurencie v rámci celej vertikálnej výroby potravín.

Ďalšia osobitosť poľnohospodárstva vyplýva z masy a miery vytvoreného zisku

v rámci vertikály výroby potravín.

Reálnu spotrebu potravín determinuje kúpna sila obyvateľstva, ktorá môže stlačiť

spotrebu potravín pod fyziologickú hranicu, ale nie nad túto hranicu.

Kúpna sila obyvateľstva, ale i spotreba potravín nie sú dynamicky rastúce ukazovatele,

to znamená, že aj masa zisku tvorená vo vertikále výroby potravín je prakticky konštantná.

Konkurencia a súboj o zisk sa presadzuje medzi jednotlivými zložkami potravinovej

vertikály. Výsledkom bezohľadnej konkurencie je vzhľadom na objektívne vyššie náklady

v poľnohospodárstve SR a zvyšovanie záporného salda zahraničného obchodu s potravinami

a poľnohospodárskymi výrobkami stále sa znižujúca tvorba masy zisku v poľnohospodárstve.

Kapitolu o vývoji výsledku hospodárenia uzatvoríme pohľadom na východiská správania sa

tvorcov poľnohospodárskej politiky a podnikateľských subjektov v poľnohospodárstve na

maximalizáciu zisku a cieľa podnikateľskej činnosti.

O tom, že podnikateľský subjekt v poľnohospodárstve sa správa jednoznačne

racionálne a je plne adaptabilný na podnikateľské prostredie sa vyjadruje SIMON, H. A.

„Klasická teória všeobecnej racionality je nezvyčajne jednoduchá a krásna. Čo viac –

umožňuje nám predvídať (správne alebo nesprávne) ľudské správanie bez toho, že by sme sa

zdvihli z kresla a pozreli sa, aké je to správanie v skutočnosti.“

5.4.3 Aktuálne problémy financovania poľnohospodárstva

Globalizácia ako megatrend ovplyvňuje všetky ľudské činnosti a nevyhýba sa ani

takým odvetviam ako je poľnohospodárstvo, výroba potravín, rozvoj vidieka a ich

infraštruktúry.

Vývoj slovenského poľnohospodárstva v posledných rokoch bol charakterizovaný

permanentným nedostatkom finančných prostriedkov, platobnou neschopnosťou a nízkym

stupňom obnovy a pomalým tempom zmien v štruktúre fyzického a ľudského kapitálu.

156

Decoupling bol súčasťou reformy SPP a jeho cieľom bolo zamerať sa na podporu nie

produkcie ale samotného producenta. Prejavom bolo vyplácanie prostriedkov nie v závislosti

od objemu produkcie, ale najmä od množstva obhospodarovanej pôdy s cieľom obmedzenia

výkyvov v trhových cenách poľnohospodárskych komodít.

Implementácia SPP na Slovensku znamenala výrazný nárast objemu dotačných prostriedkov

na jednu korunu tržieb z predaja vlastných výrobkov a služieb. Hodnota ukazovateľa narástla

z hodnoty 0,2927 v roku 2003 na hodnotu 0,477 v roku 2008. To znamená, že na jednu

korunu tržieb poľnohospodárske subjekty získali 48 hal. dotácií. Teda môžeme dedukovať, že

decoupling negatívne vplýva na motiváciu poľnohospodárov produkovať vlastné výroby

a poskytovať služby. Uvedené bolo dokázané v pomerne veľkej variabilite, teda existujú

výrazné rozdiely medzi podnikmi, predovšetkým obchodné spoločnosti využívajú na jednu

korunu tržieb viac dotačných zdrojov, keďže tie produkujú menší objem tržieb z predaja

vlastných výrobkov a služieb. Aj vďaka tomu obchodné spoločnosti dosahovali počas

obdobia 2000 – 2008 vyšší kladný výsledok hospodárenia na hektár poľnohospodárskej pôdy

ako družstvá. Vyčíslenie dotácií, ktoré subjekt obdržal počas roku nie je možné pohľadom na

jeden účet a ide preto o pomerne komplikovaný proces.

Decoupling by sme mohli hodnotiť ako Nástroj, ktorý nemotivuje k produkovaniu

poľnohospodárskych statkov a nepriamo spôsobuje cenové šoky na trhu poľnohospodárskych

komodít. Na druhej strane zabezpečuje lacnejšie potraviny obyvateľstvu a má snahu

o finančnú podporu a rozvoj vidieka.

Medzi ďalšie významné problémy financovania možno zaradiť:

• hospodárenie poľnohospodárskych podnikov bez dotácií má zhoršujúcu sa tendenciu,

čím rastie dôležitosť dotačných prostriedkov plynúcich prostredníctvom SPP;

• výsledok hospodárenia v poľnohospodárstve je málo dynamická veličina, ktorá je daná

spotrebou potravín, kúpnou silou obyvateľstva a vzťahmi medzi účastníkmi

potravinovej vertikály;

• od roku 2004 viac ako 75% podnikov dosiahlo kladný pomer výsledku hospodárenia na

hektár, ale u poľnohospodárskych subjektov existuje výrazná motivácia dosahovať

nízky kladný výsledok hospodárenia, kvôli daňovému zaťaženiu;

• rastie podiel obežného majetku na úkor neobežného majetku;

157

• vlastné zdroje sú stále rozhodujúcim zdrojom krytia majetku, ale ich podiel v štruktúre

sa znižuje;

• zo štruktúry záväzkov najväčšiu časť tvoria krátkodobé záväzky a majú počas

sledovaného obdobia rastúci trend;

• poistenie predstavuje jednu z možností riadenia rizika. Nedokáže však v našich

podmienkach redukovať cenové riziko a je zamerané len na riziko variability objemu

produkcie;

• na Slovensku, ale aj v celej Európe, sa takmer vôbec nevyužívajú termínové kontrakty,

ktoré by významne dokázali znížiť cenové riziko. Inú možnosť na riadenie cenového

rizika predstavujú marketingové a produkčné kontrakty medzi odberateľom

a poľnohospodárskym subjektom;

• je potrebné prijať opatrenia s cieľom posilniť vyjednávaciu silu výrobcov a organizácií

výrobcov a zlepšiť fungovanie potravinového reťazca s lepšou transparentnosťou cien

potravín a riešením nespravodlivých obchodných praktík.

5.5 Bávrh možných riešení – prepojenie teórie a praxe

5.5.1 Finančný kapitál ako predpoklad trvalo udržateľného rozvoja

poľnohospodárstva

Nárast podielu cudzích zdrojov v štruktúre financovania podnikateľov

v poľnohospodárstve je spojený s nákladmi finančných ťažkostí, ktoré sa môžu prejaviť

v platobnej neschopnosti a s ňou spojených nákladov. Výsledkom tohto vývoja je rast

nákladov na vlastný a cudzí kapitál, a odklon od princípov zlatého bilančného pravidla

a zlatého pravidla financovania;

Tabuľka 5.2 nám poskytuje prehľad o hodnote pasív v tis. Sk k 31.12. príslušného

roka a ich štruktúre počas nami sledovaného obdobia. V štruktúre pasív prevládajú vlastné

zdroje. Druhou položkou sú záväzky, ktoré reprezentujú cudzie zdroje financovania a treťou

položkou je hodnota časového rozlíšenia. Tá má počas sledovaného obdobia rastúci trend,

predovšetkým od roku 2004. Spôsobili to zvýšené dotácie investičného charakteru po vstupe

SR do Európskej únie, ktorých nevyčerpaná výška v bežnom roku sa prejaví na účte 384 –

Výnosy budúcich období, ktorý je súčasťou časového rozlíšenia na strane pasív.

158

Štruktúra pasív k 31.12.2000 - 2008 v tis. Sk Tab. 5.2

Ukazovateľ/Rok 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008

Spolu VI a záväzky 75920097 79094236 81730153 80638511 79016897 87532487 84860986 92478932 98468599

Vlastné imanie 47931097 48242607 49219420 47054531 65307455 48167017 47568547 49486939 51122779

Základné imanie súčet 24141084 22674569 22138885 22092441 19416334 19440710 18465564 18468646 18450134

Kapitálové fondy súčet 21089294 21146881 21695802 21261574 20967670 22281783 21993614 22179658 2,23E+08

Fondy zo zisku súčet 4478244 4541642 4898550 4834645 4101466 4630539 4594196 4757145 5033319

VH minulých rokov -753068 -424096 293226 1570655 1077120 1857244 217021 2322787 4063560

VH za účtovné obdobie -1024457 303610 192958 -2704784 973164 -43259 345052 1758703 1231916

Záväzky 26103738 27686301 28357805 29884042 29090225 34457489 31939951 37927981 41254181

Rezervy súčet 762436 1231506 143957 1391204 711464 819308 792542 1065563 841521

Dlhodobé záväzky súčet 7869284 7028180 5786310 525527 5237194 5989210 623027 6407767 7055826

Krátkodobé záväzky súčet 12124376 13205469 13830490 15792190 14601431 16144264 14535626 18322410 18017186

Krátkodobé záväzky z obchodného styku 7763649 8949694 9418994 10467956 9853467 11578297 10017949 12288330 12192185

Bankové úvery a výpomoci 5347642 6221146 7301448 7445421 8540135 11504707 10381666 12132241 15339648

Bankové úvery dlhodobé 2717072 2926290 3513156 3878400 4149942 5418389 4985454 4747143 7132581

Bežné bankové úvery 2127510 1791585 2043339 2098017 2446554 4032159 3960952 5759941 6484824

Krátkodobé finančné výpomoci 503060 1503271 174953 1469004 1943640 2054259 1435260 1625157 1722243

Časové rozlišenie súčet 13553444 2551886 3520319 3571051 338916 4907981 5352488 5064012 6091639

Zdroj: súbor podnikov, vlastné spracovanie

Položky základného imanie a kapitálových fondov tvoria podstatnú časť pasív

skúmaného súboru poľnohospodárskych podnikov. Aj základné imanie a aj kapitálové fondy

v prípade družstiev boli výrazne ovplyvnené procesom transformácie majetku. Podľa zákona

42/1992 o úprave majetkových vzťahov a vysporiadaní majetkových nárokov v družstvách

bola pre potreby majetkového vysporiadania družstiev určená čistá hodnota majetku, ktorú

zákon definoval ako čisté imanie družstva. Metodika výpočtu vychádzala z účtovnej hodnoty

obchodného majetku družstva, teda z hodnoty jeho aktív, od ktorej sa odpočítala hodnota

záväzkov družstva. Tento majetok sa následne rozdelil medzi oprávnené osoby podľa

zákonom stanoveného kľúča: 50% podľa výmery pôdy, ktorú družstvo prevzalo ,alebo

užívalo ku dňu účinnosti zákona č.229/1991 Zb., 20 % podľa počtu odpracovaných rokov

v družstve a 30% podľa hodnoty ostatného majetku prevzatého družstvom. Podľa dôvodovej

správy k novele zákona č.42/1992 Zb. sa na majetkovej transformácii poľnohospodárskych

družstiev podieľalo vyše 680 tisíc oprávnených osôb čo predstavovalo cca 700 osôb

159

v priemere na jedno poľnohospodárske družstvo. Suma vypočítaných majetkových podielov

bola nasledovná:

- pre členov družstiev s pôdou a vneseným majetkom cca 18,0 mld. Sk

- pre členov družstva s pracovnou účasťou cca 7,1 mld. Sk

spolu 25,1 mld. Sk

- pre oprávnené osoby – nečlenov družstva cca 18,5 mld. Sk

majetkové podiely celkom 43,6 mld. Sk.

Z účtovného hľadiska sa tieto sumy následne prejavili v položkách „Základné imanie“

a „Kapitálové fondy“. Len pre zdôraznenie výška týchto položiek za družstvá bola v roku

2000 a v roku 2008 nasledovná:

2000 2008

Základné imanie – družstvá 18 845 848 10 240 294

Kapitálové fondy – družstvá 18 552 072 18 195 711

Kardinálnou otázkou a problémom nie je ani tak pomer 50% 20% 30%, ale

skutočnosť, ako bol určený majetok družstiev na rozdelenie. Lebo ak sa vychádzalo

z účtovnej hodnoty majetku je zrejmé, že sa neprihliadalo na podiel finančne likvidného

a nelikvidného, resp. podnikateľsky už nefunkčného majetku. A výsledkom procesu

transformácie je nadhodnotenie vlastného imania, čo má zásadný vplyv na hodnotenie

finančnej situácie družstiev a môže nútiť družstvá napríklad pozastaviť odpisovanie majetku

s cieľom jeho neznižovania.

Záver: podstatná časť pasív, konkrétne vlastného imania a jeho dvoch zložiek –

základné imanie a kapitálové fondy vznikla na základe procesu transformácie majetku

družstiev. Nešlo o peňažné vklady do podnikania, ale o vyjadrenie hodnoty vloženej pôdy

(ktorá však zostala vo vlastníctve pôvodného vlastníka), o vyjadrenie vloženého majetku

(obežný a neobežný majetok vložený do družstva) a o vyjadrenie hodnoty práce odpracovanej

na vytvorenie deleného majetku družstva. Naším cieľom nie je hodnotiť právnu normu alebo

160

spôsob rozdelenia majetku družstiev, ale objasniť vplyv transformácie na financie resp. pasíva

družstiev. Daná skutočnosť má následne kardinálny vplyv na hodnotenie finančnej

a kapitálovej štruktúry družstiev ako takých. A samozrejme, že sa prejaví pri hodnotení

zadlženosti podniku, rentability a celkovo vo všetkých ukazovateľoch, ktoré vychádzajú alebo

do nich vstupujú položka základné imanie a kapitálové fondy. V štruktúre vlastného imania

zastávajú významné miesto základné imanie a kapitálové fondy. Súčet týchto položiek počas

celého sledovaného obdobia tvorí 40 % až 60 % hodnoty zdrojov krytia majetku, pričom

tento podiel má klesajúcu tendenciu.

Fondy zo zisku kryjú majetok v súbore podnikov v rozmedzí piatich až šiestich

percent. Výsledok hospodárenia minulých rokov a za účtovné obdobie tvoria najnižšiu časť

v štruktúre vlastných zdrojov, pričom výsledok hospodárenia za účtovné obdobie dosahuje

v rokoch 2000, 2003 a 2005 záporné hodnoty. Bližšej analýze VH za účtovné obdobie sa

budeme venovať v samostatnej kapitole 6 našej monografie.

V rámci štruktúry záväzkov najväčšiu časť tvoria krátkodobé záväzky a majú počas

sledovaného obdobia rastúci trend. To sa na jednej strane môže odzrkadliť v zníženej

prevádzkovej likvidite, ale na druhej strane podniky majú k dispozícii bezúročné cudzie

zdroje na financovanie svojich prevádzkových potrieb. V rámci krátkodobých záväzkov

prevládajú záväzky z obchodného styku. Záväzky z obchodného styku sa podieľajú na krytí

majetku počas sledovaného obdobia od 10,23 % v roku 2000 až po 13,29 % v roku 2007.

Rezervy tvoria najmenšiu časť v rámci záväzkov a podieľajú sa približne 1 % na krytí

majetku podniku.

Významnou skupinou krytia majetku sú dlhodobé záväzky a bankové úvery a finančné

výpomoci. Zo vzájomného porovnania bankových úverov a finančných výpomocí

s dlhodobými záväzkami vyplýva, že do roku 2001 sa bankové úvery a finančné výpomoci

nachádzali pod úrovňou dlhodobých záväzkov. Od roku 2002 sa nachádzajú nad ich úrovňou

a majú počas celého sledovaného obdobia rastúci trend v rámci štruktúry krytia majetku

podniku. Oproti roku 2000, kedy sa podieľali na krytí majetku podniku na úrovni 7,04 % sa

v roku 2008 podieľajú na krytí majetku až 15,58 %, teda je tu nárast o viac ako 100 %.

V štruktúre bankových úverov pozorujeme výrazný rastúci podiel krátkodobých bankových

úverov od roku 2004. Tie sa na krytí majetku v roku 2000 podieľali iba 2,8 %, ale v roku

2008 to bolo už 6,59 %. To je nárast o viac ako 135 %. Bolo to spôsobené tým, že dostupnosť

úverov pre poľnohospodárskych podnikateľov sa zavedením európskeho systému podpôr

v roku 2004 výrazne zlepšila.

161

Štruktúra pasív k 31.12.2000 - 2008 v % Tab. 5.3

Ukazovateľ/Rok 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008

Spolu VI a záväzky 100% 100% 100% 100% 100% 100% 100% 100% 100%

Vlastné image 63,13% 60,99% 60,22% 58,35% 58,90% 55,03% 56,05% 53,51% 51,92%

Základné imanie súčet 31,80% 28,67% 27,09% 27,40% 24,57% 22,21% 21,76% 19,97% 18,74%

Kapitálové fondy súčet 27,78% 26,74% 26,55% 26,37% 26,54% 25,46% 25,92% 23,98% 22,69%

Fondy zo zisku súčet 5,90% 5,74% 5,99% 6% 5,19% 5,29% 5,41% 5,14% 5,11%

VH minulých rokov -0,99% -0,54% 0,36% 1,95% 1,36% 2,12% 2,56% 2,51% 4,13%

VH za účtovné obdobie -1,35% 0,38% 0,24% -3,35% 1,23% -0,05% 0,41% 1,90% 1,25%

Záväzky 34,38% 35% 34,70% 37,06% 36,82% 39,37% 37,64% 41,01% 41,90%

Rezervy súčet 1% 1,56% 1,76% 1,73% 0,90% 0,94% 0,93% 1,15% 0,85%

Dlhodobé záväzky súčet 10,37% 8,89% 7,08% 6,52% 6,63% 6,84% 7,34% 6,93% 7,17%

Krátkodobé záväzky súčet 15,97% 16,70% 16,92% 19,58% 18,48% 18,44% 17,13% 19,81% 18,30%

Krátkodobé záväzky z obchodného styku 10,23% 11,32% 11,52% 12,98% 12,47% 13,23% 11,81% 13,29% 12,38%

Bankové úvery a výpomoci 7,04% 7,87% 8,93% 9,23% 10,81% 13,14% 12,23% 13,12% 15,58%

Bankové úvery dlhodobé 3,58% 3,70% 4,30% 4,81% 5,25% 6,19% 5,87% 5,13% 7,24%

Bežné bankové úvery 2,80% 2,27% 2,50% 2,60% 3,10% 4,61% 4,67% 6,23% 6,59%

Krátkodobé finančné výpomoci 0,66% 1,90% 2,14% 1,82% 2,46% 2,35% 1,69% 1,76% 1,75%

Časové rozlíšenie súčet 1,79% 3,23% 4,31% 4,43% 4,29% 5,61% 6,31% 5,48% 6,19%

Zdroj: súbor podnikov, vlastné spracovanie

Keďže viacerí autori považujú za cudzie zdroje aj časové rozlíšenie, môžeme

jednoznačne povedať, že podniky na krytie svojho majetku používali počas sledovaného

obdobia čoraz viac cudzích zdrojov financovania, pričom rastie podiel predovšetkým

krátkodobých foriem, či už krátkodobých záväzkov, alebo krátkodobých bankových úverov.

5.5.2 Optimalizácia kapitálovej štruktúry podniku

Kapitálová štruktúra predstavuje štruktúru dlhodobého kapitálu a je časťou

finančnej štruktúry. Optimálna kapitálová štruktúra je také zloženie kapitálu, pri ktorom

sú priemerné náklady na celkový kapitál minimálne.

Z hľadiska tvorby optimálnej kapitálovej štruktúry podniku sú dôležité nasledujúce

skutočnosti:

162

• náklady podniku na získanie a viazanie vlastného kapitálu (t.j. podiel na zisku) sú

vyššie, než náklady na získanie cudzieho kapitálu (t.j. než úroky platené veriteľom).

Riziko vlastníka je vyššie ako riziko veriteľa a podiel na zisku sa vlastníkom vypláca

po zdanení, zatiaľ čo úroky sú súčasťou nákladov.

• zvyšovanie podielu cudzieho kapitálu na celkovom kapitáli podniku – tzv. financial

leverage alebo použitie finančnej páky – na jednej strane vyvoláva tendenciu

k znižovanie priemerných nákladov podniku na získanie a viazanie kapitálu. Na

strane druhej sa však zvyšuje riziko platobnej neschopnosti a ďalších finančných

problémov, ktoré môžu vyústiť až do likvidácie. Tento rast rizika si vlastníci

uvedomujú a ako kompenzáciu požadujú vyšší výnos zo svojho kapitálu. Obdobne

veritelia zvyšujú úroky.

5.5.3 Teoretické školy a ich praktické modifikácie

Klasická teória kapitálovej štruktúry

Podľa tejto teórie sa zmena kapitálovej štruktúry prejavuje v trhovej hodnote podniku.

Vychádza z toho, že rast zadlženosti znižuje priemerné náklady na podnikový kapitál, a tým

zvyšuje trhovú hodnotu podniku.

Predpokladajú sa tieto zjednodušenia:

• neberie sa do úvahy zdaňovanie zisku

• neráta sa s tzv. transakčnými nákladmi spojenými s emisiou akcií alebo so získaním

cudzieho kapitálu

• celý zisk sa rozdeľuje na dividendy

• zisk pred úrokmi a zdanením sa v jednotlivých obdobiach nemení a nemení sa ani so

zmenou kapitálovej štruktúry

• rozdelenie pravdepodobnosti očakávaných výnosov je pre všetkých investorov

rovnaké

• akcionári požadujú konštantné % výnosu zo svojho kapitálu, ako aj veritelia požadujú

rovnakú úrokovú mieru bez ohľadu na kapitálovú štruktúru.

Za týchto predpokladov je zrejmé, že zvyšovanie podielu cudzieho kapitálu vedie

k znižovaniu priemerných nákladov na získanie a viazanie kapitálu podniku. Súčasne však

platí: čím je podiel cudzieho kapitálu vyšší, tým vyššia je trhová hodnota podniku.

163

Tradičný prístup – teória krivky U

Podľa tejto teórie si podnik môže požičiavať za bežnú úrokovú mieru až do okamihu,

keď začnú veritelia považovať mieru zadlženosti za takú, ktorá zvyšuje ich riziko. Odvtedy sú

ochotní poskytnúť ďalšie úvery len pri vyššej úrokovej miere, a tak priemerná úroková miera,

ktorú podnik platí za cudzí kapitál začína rásť. Obdobne akcionári si do istej miery zadlženia

podniku túto otázku nevšímajú. Ak začínajú pre zadlženie podniku pociťovať riziko pre svoj

kapitál, požadujú ako kompenzáciu zvýšenie jeho výnosu a náklady podniku na vlastný

kapitál začínajú rásť. Z toho vyplýva, že do určitého podielu celkového kapitálu celkové

náklady podniku na kapitál klesajú, a potom začínajú rásť. Optimálna kapitálová štruktúra je

v bode, v ktorom celkové náklady na kapitál sú minimálne. V tomto bode sa dosahuje aj

optimálna trhová hodnota podniku.

Model M-M (Millera a Modiglianiho)

Za určitých predpokladov sú celkové náklady na podnikový kapitál, a teda aj trhová

hodnota podniku nezávislé od jeho kapitálovej štruktúry, pretože na dobre fungujúcom trhu sú

všetky kombinácie cenných papierov rovnako dobré a trhová hodnota podniku nezávisí od

kapitálovej štruktúry, ale výlučne od výnosnosti celého kapitálu. Model vychádza z týchto

predpokladov:

• kapitálový trh je dokonalý, informácie sú bezplatné a dostupné všetkým

investorom, investori sa správajú racionálne

• podniky možno začleniť do viacerých skupín, v každej sú zaradené podniky

s rovnakým stupňom prevádzkového rizika a rovnakou výnosnosťou kapitálu

• čistý výnos sa v jednotlivých obdobia nemení – a pravdepodobný výnos je pre

všetkých investorov v danej triede rovnaký

• neberie sa do úvahy zdaňovanie zisku

• možnosť získať úver a podmienky na získanie sú pre všetky subjekty rovnaké

Pri zvyšujúcom podiele cudzieho kapitálu sa požiadavky akcionárov na vyšší výnos zo

svojho kapitálu neobjavujú až do istého stupňa zadlženia, ale plynulé rastú. Od istého stupňa

zadlženia sa zvyšuje úroková miera z cudzieho kapitálu. Čím viac si podnik požičiava, tým

viac rizika sa prenáša z akcionárov na veriteľov.

Zvyšovanie podielu cudzieho kapitálu v kapitálovej štruktúre podniku zvyšuje náklady

na vlastný kapitál, ale nezvyšuje priemerné náklady na celkový kapitál a nemení sa trhová

hodnota podniku.

164

Kompromisná teória

Dvojica autorov Brealey a Myers zreálnili prístup Modiglianiho a Millera tým, že ho

rozšírili o niektoré reálne trhové podmienky (zobrali do úvahy ako vplyv daní, tak aj náklady

na možný bankrot v prípade zlej finančnej situácie). Tým vytvorili upravený model

kapitálovej štruktúry nazývaný tzv. kompromisnou teóriou. Kompromisnou preto, lebo

zobrazili voľbu kapitálovej štruktúry ako kompromis medzi výhodami daňového štítu

(taxshield) spôsobeného odpočítateľnosťou úrokových nákladov a nákladmi finančných

ťažkostí. Optimálnu kapitálovú štruktúru môžeme určiť vzájomným vzťahom medzi

daňovými výhodami a nákladmi finančných ťažkostí. S rastúcim dlhom rastie súčasná

hodnota úrokového daňového štítu. Pri priemernej zadlženosti je pravdepodobnosť vzniku

finančných ťažkostí zanedbateľná, pričom prevládajú výhody úrokového daňového štítu.

V určitom bode zadĺženia však pravdepodobnosť finančných ťažkostí rastie rýchlejšie

a náklady finančných ťažkostí začínajú znižovať podstatnú časť hodnoty podniku (najprv

znižujú výhodu daňového štítu). Teoretické optimum podnik dosiahne v okamihu, keď je

súčasná hodnota daňových úspor z použitia cudzích zdrojov (daňový štít - tax shield)

kompenzovaná zvýšením súčasnej hodnoty nákladov finančných ťažkostí.

Teória hierarchického poriadku

Teóriu hierarchického poriadku, nazývanú tiež hierarchickou stupnicou, môžeme nájsť

v práci autora Myersa. Teória je založená na dvoch kľúčových predpokladoch:

• Manažment podniku je lepšie informovaný o investičných príležitostiach svojich

podnikov ako ostatní investori mimo podnik (tzv. predpoklad asymetrických

informácií),

• Manažment koná v najlepšom záujme súčasných akcionárov.

Na základe týchto predpokladov sa bude podnik v niektorých prípadoch vyhýbať

projektom s pozitívnou čistou súčasnou hodnotou, ak by akceptovanie týchto projektov

znamenalo, že by musel emitovať nové akcie za cenu, ktorá nereflektovala skutočnú hodnotu

jeho investičných príležitostí. Na druhej strane to núti podnik analyzovať a vyhodnotiť

vlastnú finančnú situáciu, pokúsiť sa hľadať vnútorné zdroje hotovosti, resp. zistiť nevyužitú

kapacitu dlhu. Táto teória nevysvetľuje optimálnu kapitálovú štruktúru tak, ako je to

prezentované u predchádzajúcich teórií a modelov, pretože jej východiskom je delenie

vlastného imania na dva druhy – vnútorné (nerozdelený zisk a fondy) a vonkajšie (emisia

akcií), prvý je na začiatku hierarchického poriadku a druhý na jeho konci. Podľa teórie

hierarchického poriadku využívajú firmy vnútorné financovanie (reinvestovanie ziskov)

165

pokiaľ je to možné. Ak však musia použiť vonkajšie financovanie, dávajú prednosť dlhu pred

emisiou akcií. To tiež vysvetľuje, prečo si menej ziskové firmy vypožičiavajú vo vyššej

miere. Je to preto, že potrebujú viac vonkajšieho financovania, a tiež preto, že dlh je v

hierarchickom poriadku na rade hneď po vyčerpaní vnútorných fondov. Hierarchický

poriadok vo financovaní by mohol odrážať snahu manažérov minimalizovať emisné náklady a

súčasne sa vyhnúť nepriaznivým signálom, ktoré prinášajú investorom oznámenia o emisii

akcií.

Signalizačný model kapitálovej štruktúry

Signalizačný model kapitálovej štruktúry tiež vychádza z predpokladu asymetrických

informácií medzi manažérmi a investormi. V tomto prípade sa však manažéri snažia

poskytnúť investorom pozitívny signál o podniku, očakávajúc záujem investorov a následné

zvýšenie cien akcií. Tento signál využívajú dobré podniky na odlíšenie sa od slabších

konkurentov. Signál, ktorý má byť pre investorov vierohodným, musí byť dosť nákladný na

to, aby ho slabšie podniky neboli schopné imitovať. Vysokú zadlženosť si totiž môžu dovoliť

iba podniky s dostatočne veľkou výnosnosťou, u ktorých existuje len malá pravdepodobnosť

finančných ťažkostí. Keďže manažéri podniku nemajú záujem na tom, aby sa podnik dostal

do finančných ťažkostí, investori môžu vysokú zadlženosť interpretovať ako signál, podľa

ktorého si je manažment istý, že podnik bude v budúcnosti schopný plniť dlhovú službu.

Investori sú preto ochotní podniku s vysokým podielom dlhu udeliť mimoriadne vyššie

hodnotenie ako nízke priemerné hodnotenie, ktoré sa dáva iným podnikom. Signalizačný

model kapitálovej štruktúry je schopný vysvetliť reakcie na trhu pri emitovaní rôznych

druhov cenných papierov. Ak podnik emituje dlh, signalizuje tým pre potenciálnych

investorov dobrú správu o budúcnosti a raste cien. Emitovanie akcií signalizuje pre

potenciálnych investorov zlú správu, signalizujúcu pokles ziskov spojený s poklesom cien.

Vo všeobecnosti model predikuje, že podnik s lepšími ziskovými a rastovými možnosťami

môže použiť vyššie zadlženie, čo však nie vždy zodpovedá pozorovanému správaniu

podnikov.

166

5.5.4 Faktory pôsobiace na optimálnu kapitálovú štruktúru

Medzi hlavné faktory ovplyvňujúce optimálnu kapitálovú štruktúru patria:

• náklady kapitálu

• náklady finančných ťažkostí – náklady právnikom za vypracované dokumenty,

zvýšené úroky, ktoré požadujú veritelia

• veľkosť a stabilita dosahovaného zisku

• úroveň a stabilita cash flow – má priamu väzbu na možnosť podniku plniť dlhovú

službu

• požiadavky veriteľov – čím vyššia zadlženosť, tým vyššia úroková miera

• kontrola nad činnosťou podniku – sú prípady keď podnik musí zvýšiť dlhové

financovanie, pre hroziacu stratu efektívnosti nad podnikov

• vlastnícka štruktúra podniku

• dividendová politika – čím je vyššia zadlženosť podniku, tým väčšia

pravdepodobnosť, že podnik nebude schopný udržať stabilnú dividendovú politiku

• postoje manažérov k riziku – ich sklon k riziku, možné nebezpečenstvo leverage

rizika (má za následok platobnú neschopnosť podniku)

• miera inflácie – vyvoláva protichodné tendencie. Inflácia zvýhodňuje dlžníkov na

úkor veriteľov, a preto jej rast stimuluje podniky, aby si viacej požičiavali

• rozvoj kapitálového trhu – na rozvinutom trhu dochádza k výraznejším zmenám

cien akcií podniku, čo ovplyvňuje rozhodovanie pri výbere financovania nových

potrieb novou emisiou

• charakteristika podniku, či príslušnosť k odvetviu – verejnoprospešné podniky,

dopravné, spracovateľské – vysoká zadlženosť

• požiadavky na finančnú voľnosť – udržiavanie vyššej likvidity a väčšie využívanie

VK, čo umožňuje vyššiu pružnosť pri rozhodovaní do nových príležitostí.

5.5.5 Finančná stratégia poľnohospodárskeho podniku a podpora

poľnohospodárstva z verejných zdrojov

Z príčinných súvislostí vyplývajúcich z globálnych ekonomických podmienok, globálnej

finančnej krízy, špecifických čŕt poľnohospodárskeho odvetvia, trhových síl pôsobiacich

167

v poľnohospodárstve v rámcoch základných zákonov ekonómie (ako zákon vzácnosti, zákon

klesajúcich výnosov a zákon rastúcich výnosov z rozsahu) a rizík vyplýva významný dopad

na rozhodovanie o finančnej stratégii podnikateľov v poľnohospodárstve. Okrem uvedeného

rozhodovanie podmieňujú inovácie vo finančných nástrojoch a najmä podpory

poľnohospodárstva z verejných financií, ktoré výrazne ovplyvňujú finančné vzťahy.

Nastoľuje sa otázka teoretického vymedzenia základného cieľa podnikateľských činností

v poľnohospodárskom podniku pri rešpektovaní špecifík a disparít hospodárenia na pôde a pri

uplatnení SPP EÚ s jej cieľmi, úlohami, nástrojmi a podľa úrovne jeho plnenia posudzovať

úspešnosť alebo neúspešnosť podnikateľského subjektu.

Vstupom Slovenskej republiky do EÚ sa zmenil celý systém podpory poľnohospodárstva, a to

nielen nástroje podpory, ale aj ich administrovanie. Všetky finančné prostriedky z národného

rozpočtu i fondov EÚ smerujúce do poľnohospodárstva a potravinárstva administruje

Pôdohospodárska platobná agentúra. Hlavným nástrojom identifikácie oprávnených osôb,

pozemkov s nárokom na podporu je Integrovaný administratívny a kontrolný systém, ktorého

súčasťou je register žiadateľov, register pozemkov, registre zvierat a trvalých kultúr. Zmenilo

sa aj časové rozloženie výplat podpôr. Konečným termínom vyplácania priamych platieb za

rok 2004 bol 30. apríl 2005 a od roku 2005 až 30. jún nasledujúceho roka. Táto zmena

znamenala problémy priebežného financovania, čo sa prejavilo v zvýšení cudzích zdrojov,

najmä bankových úverov.

Priame platby sa poskytovali formou jednotnej platby na plochu poľnohospodárskej pôdy

(SAPS) a formou doplnkových vyrovnávacích platieb. Doplnkové vyrovnávacie platby, o

ktorých rozhodla vláda SR sú viazané na produkciu. Ide o platbu na plodiny na ornej pôde

(POP), platbu na tabak (odrody Burley a Virginia), platbu na chmeľ, platbu na dojčiace kravy,

platbu na bahnice, jarky a kozy. Rozhodujúci podiel mali platby na plodiny na ornej pôde

(POP).

Platba SAPS sa stala hlavným dotačným nástrojom pre poľnohospodárstvo v nových

členských štátoch EÚ. SAPS sa poskytuje na hektár poľnohospodárskej pôdy, na ktorej

poľnohospodári dodržiavajú dobré poľnohospodárke a environmentálne podmienky. Platba

SAPS nahradila v nových členských štátoch všetky ostatné priame platby. Jej účelom je

zabezpečiť priaznivé podmienky pre fungovanie poľnohospodárstva. Celková výmera, na

ktorú sa SAPS poskytuje je určená vo výške 1,955 mil. hektárov. (Ministerstvo hospodárstva).

168

Podľa nariadenia Rady (ES, 2003) č. 1782/2003 bola v roku 2004 pre SR stanovená výška

finančného stropu EÚ časti pre SAPS vo výške 25 % z priemeru krajín EÚ 15. Zároveň bol

stanovený nárast týchto platieb z EÚ až do dosiahnutia 100% - nej úrovne. Hodnoty sú

uvedené v tabuľke 5.4.

Tab. 5.4

2004 2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011 2012 2013

EÚ (SAPS) 25 30 35 40 50 60 70 80 90 100

Dorovnanie

možnosť

30 30 30 30 30 30 30 20 10 0

Zdroj: Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky

Dotácia sú peňažné prostriedky, ktoré majú charakter transferovej platby, pričom existuje

viacero kritérií členenia. Okrem iného sa delia na:

• investičné

• prevádzkové

Pohľad na štruktúru dotácií v odbobí 2004 – 2008 nám poskytuje Tabuľka 5.5 Objem

prevádzkových dotácií spolu sa zvýšil v roku 2008 oproti roku 2004 až o 52,1 %. Bolo to

spôsobené predovšetkým vplyvom rastúcich jednotnej platby na plochu SAPS až o 57,6 %.

Podpora plodín na ornej pôde POP v rozmedzí rokov 2004 až 2008 poklesla o 11,4 %. Hoci

v roku 2005 sme zaznamenali je nárast až o 47 %. Z Tabuľky 4 môžeme ďalej aj nárast

dotácii pre LFA oblasti v sledovanom období až o 10,9 %. V podporách podľa výnosov MP

SR je zaznamenaný pokles o viac ako 91,2 %. Tiež pokles v sledovanom období pozorujeme

aj trhovo orientovaných výdavkoch.

V podporách investičného charakteru pozorujeme až 210 % nárast. Ide predovšetkým

o nárast dotáciách z 2.piliera SPP, teda z plánu rozvoja vidieka. Nárast je zaznamenaný aj

v podpore podľa výnosov MP SR.

169

Tab. 5.5

Zdroj: Informačné listy MP SR – vlastné prepočty

Poznámka: x – údaje sa neuvádzajú

5.5.6 Priame podpory podľa pôdohospodárskej platobnej agentúry

pre rok 2011

Slovenskí poľnohospodári môžu každoročne žiadať o priame podpory. Podmienky pre

poskytovanie priamych podpôr upravuje legislatíva ES a SR. Priame podpory sa vyplácajú zo

štátneho rozpočtu SR a refundujú z rozpočtu EÚ, doplnkové priame platby sa vyplácajú zo

štátneho rozpočtu SR.

BÁZOV POLOŽKY/ROK 2004 2005 2006 2007 2008 % zmena 2008/2004

Obhos.pôda v uzivani podla katastra (ha) 1567951 1602159 1573258 1539767 1483530 -5,4%

Prevádzkové dotácie spolu 7998300 8981100 10331326 11464021 12168032 52,1%

SAPS 2520798 2996160 3468059 3600451 3973120 57,6%

POP 1425689 2100483 1697878 1448926 1263872 -11,4%

plán rozvoja vidieka pre znevýhodnené oblasti (LFA) 1927928 2320345 2241452 2294575 2137142 10,9%

podľa výnosov MP SR 658877,5 231989,1 x 127703 57875 -91,2%

trhovo orientované výdavky 19518,55 19291,4 20681 5369 9244 -52,6%

Podpora investičného charakteru 358654 1804147 1284131 835334 1112742 210,3%

podpora podľa výnosov MP SR 18745 23044 18876 22756 49045 161,6%

SAPARD 306084 539770 271204 51626 36082 -88,2%

plán rozvoja vidieka 11537 163717 270354 298213 120662 945,9%

plán rozvoja vidieka 2007-2013 x x x x 576075 x

170

Zoznam aktuálnych priamych podpôr (www.apa.sk) :

1. zo zdrojov Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF):

a) jednotná platba na plochu (SAPS),

b) platba na dojnicu

c) osobitná platba na cukor,

d) osobitná platba na ovocie a zeleninu

e) prechodná platba na rajčiaky

2. zo zdrojov Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) a) podpora v znevýhodnených oblastiach (LFA)

b) agroenvironmentálne platby

c) podpora v územiach európskeho významu na poľnohospodárskej pôde

d) platba na opatrenie životné podmienky zvierat

e) platby na prvé zalesnenie poľnohospodárskej pôdy

f) lesnícko - environmentálna platba

g) podpora na lesné pozemky v územiach európskeho významu

3. zo štátneho rozpočtu SR - doplnkové priame platby

a) doplnková platba na plochu

b) platba na chmeľ

c) platba na veľké dobytčie jednotky (VDJ)

Podmienky poskytovania priamych podpôr –v zmysle § 2 nariadenia vlády SR č.

488/2010 Z. z. z 8. decembra 2010 o podmienkach poskytovania podpory v

poľnohospodárstve formou priamych platieb:

1a) Jednotná platba na plochu (SAPS) sa poskytuje na plochu pôdy poľnohospodársky

využívanej jedným žiadateľom vedenú v evidencii pôdnych blokov a dielov pôdnych

blokov o výmere najmenej 1 hektár, pričom táto výmera môže predstavovať viaceré

súvislé diely jedného pôdneho bloku jednej kultúry (orná pôda, trvalé kultúry, záhradky,

trvalý trávny porast) o výmere najmenej 0,3 hektára, ktorá bola k 30. 6. 2003

obhospodarovaná a udržiavaná v súlade s dobrými poľnohospodárskymi a

environmentálnymi podmienkami. Okrem spomenutých dobrých poľnohospodárskych a

environmentálnych podmienok je žiadateľ povinný plniť aj ďalšie podmienky krížového

plnenia

171

1b) Platbu na dojnicu v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 488/2010 z 8. decembra 2010 sa

poskytne žiadateľovi ak:

a) hospodári v znevýhodnených oblastiach alebo hospodári v zraniteľných oblastiach,

b) má v centrálnom registri zvierat registrovanú farmu na chov hovädzieho dobytka,

c) dodrží retenčné obdobie chovu dojníc od 1. júna do 31. augusta príslušného roku.

Poskytnutie platby na dojnicu je podmienené podaním žiadosti a splnením podmienok

pre poskytnutie jednotnej platby na plochu.

1c) Osobitná platba na cukor sa poskytne žiadateľovi na výmeru poľnohospodárskych

pozemkov, na ktorej sa pestovala cukrová repa v roku 2005. Veľkosť výmery

poľnohospodárskych pozemkov sa určuje podľa zoznamu poľnohospodárskych pozemkov,

ktorý bol súčasťou žiadosti o jednotnú platbu na plochu v roku 2005. Osobitná platba na

cukor sa poskytuje žiadateľovi, ktorý spĺňa podmienky poskytnutia jednotnej platby na

plochu. Žiadateľ je povinný predložiť zmluvu o dodávke cukrovej repy z hospodárskeho

roku 2005/2006 uzatvorenú podľa osobitného predpisu. Ak žiadateľ nepredložil v roku

2005 žiadosť o jednotnú platbu na plochu, veľkosť výmery poľnohospodárskej pôdy sa

určí ako podiel množstva cukrovej repy uvedeného v zmluve z hospodárskeho roku

2005/2006 a referenčnej úrody 50 t/ha.

1d) Osobitná platba na ovocie a zeleninu sa poskytne na výmeru ovocia a zeleniny tomu

žiadateľovi, ktorý túto výmeru uviedol v roku 2007 v prílohe k jednotnej žiadosti -

zozname poľnohospodárskych pozemkov.

1e) Prechodná platba na rajčiaky sa žiadateľovi poskytne na výmeru pestovaných

rajčiakov, najviac však na výmeru, ktorú má uvedenú v zmluve so schváleným prvým

spracovateľom. Zmluva musí okrem iného obsahovať najmenšie množstvo rajčiakov na

dodanie. Zmluvu môže uzatvoriť žiadateľ osobne alebo prostredníctvom odbytovej

organizácie, ktorej je členom. Po zbere je žiadateľ povinný dodať prvému spracovateľovi

najmenej množstvo rajčiakov, ktoré zodpovedá násobku výmery rajčiakov a minimálnej

úrody 20 t/ha.

172

V zmysle nariadenia vlády SR č. 499/2008 Z. z. z 26. novembra 2008 o podmienkach

poskytovania podpory podľa programu rozvoja vidieka v znení nariadenia vlády SR č.

121/2009 Z.z.

2a) Podpora v znevýhodnených oblastiach (LFA) sa poskytne žiadateľovi, ktorý

vykonáva poľnohospodársku činnosť na ploche najmenej 1ha poľnohospodárskej pôdy v

znevýhodnenej oblasti vedenej v evidencii pôdnych blokov a dielov pôdnych blokov,

pričom táto výmera môže predstavovať viaceré súvislé diely pôdnych blokov príslušného

druhu pozemku s výmerou najmenej 0,3 ha obhospodarovanej pôdy jedným žiadateľom,

dodržiava na poľnohospodárskej pôde dobré poľnohospodárske a environmentálne

podmienky a požiadavky na hospodárenie podľa osobitného predpisu, dodržiava

požiadavky na používanie hnojív, vedenie a uchovávanie evidencie o množstve, druhu a

čase použitia hnojív podľa pozemkov a plodín podľa osobitného predpisu, dodržiava

požiadavky na používanie prípravkov na ochranu rastlín vrátane vedenia podrobnej

evidencie spotreby a o spôsobe aplikácie prípravkov na ochranu rastlín a podmienky

skladovania a manipulácie s prípravkami na ochranu rastlín podľa osobitného predpisu, sa

zaviaže vykonávať poľnohospodársku činnosť podľa písmena v znevýhodnenej oblasti

najmenej počas piatich rokov od prvej platby vyrovnávacieho príspevku; to neplatí, ak je

poľnohospodársky podnik prevedený na iný subjekt. Na poskytnutie podpory je žiadateľ

povinný plniť podmienky krížového plnenia podľa § 1a NV SR č. 499/2008 Z. z. v zn.n.p.

2b) Podpora na agroenvironmentálne opatrenie sa poskytne žiadateľovi na opatrenia

zamerané na trvalo udržateľné využívanie poľnohospodárskej pôdy a na chov a udržanie

ohrozených druhov a plemien hospodárskych zvierat dlhodobo chovaných na území

Slovenska.

Žiadateľovi sa umožňuje požiadať o transformáciu vzťahu z PRV 2004-2006 do PRV

2007-2013. Cieľom agroenvironmentálneho opatrenia je realizovať poľnohospodárske

výrobné postupy zlučiteľné s ochranou a zlepšením životného prostredia, krajiny a

prírodných zdrojov.

2c) Podpora v územiach európskeho významu na poľnohospodárskej pôde sa poskytne

žiadateľovi pri obhospodárení trvalých trávnych porastov v územiach európskeho

významu nachádzajúcich sa v 4. a 5. stupni ochrany. Hospodári podľa požiadaviek na

hospodárenie ustanovených osobitným predpisom na celej ploche poľnohospodárskeho

podniku, dodržiava požiadavky na používanie hnojív, vedenie a uchovávanie evidencie o

množstve, druhu a čase použitia hnojív podľa pozemkov a plodín podľa osobitného

173

predpisu, dodržiava požiadavky na používanie prípravkov na ochranu rastlín vrátane

vedenia podrobnej evidencie spotreby a o spôsobe aplikácie prípravkov na ochranu rastlín

a podmienky skladovania a manipulácie s prípravkami na ochranu rastlín podľa osobitného

predpisu a zaviaže sa čestným vyhlásením vykonávať poľnohospodársku činnosť v území

európskeho významu najmenej päť rokov od poskytnutia prvej platby.

Cieľom opatrenia je pomôcť pri riešení špecifického znevýhodnenia vyplývajúce z

implementácie smernice pre sústavu NATURA 2000.

2d) Podpora na opatrenie životné podmienky zvierat sa poskytne žiadateľovi, ktorý má

zaradenú žiadosť do opatrenia podľa uvedeného nariadenia. Účelom podpory je

kompenzovať poľnohospodárom náklady súvisiace s realizáciou chovných postupov, ktoré

prispejú k zlepšeniu pohody zvierat.

2e) Platby na prvé zalesnenie poľnohospodárskej pôdy. Najmenšia podporovaná súvislá

plocha poľnohospodárskej pôdy je 0,5 ha a maximálna výmera na jedného žiadateľa

nesmie prekročiť 10 ha. Celkovo sa ráta s podporou zalesnenia 600 ha poľnohospodárskej

pôdy. Žiadateľ môže požiadať o platbu na založenie lesného porastu na poľnohospodárskej

pôde, o platbu na udržiavanie zalesneného pozemku a o platbu na pokrytie straty príjmu z

ukončenia poľnohospodárskej činnosti.

2f) Lesnícko-environmentálna platba sa poskytuje na lesné pozemky vedené v evidencii

lesných pozemkov. Opatrenie zahŕňa dve podopatrenia. Podopatrenie Zachovanie

priaznivého stavu lesných biotopov. a podopatrenie Ochrana biotopov vybraných druhov

vtákov.

2g) Podpora na lesné pozemky v územiach európskeho významu sa poskytne vlastníkovi

najmenej 1 ha lesného pozemku vedeného v evidencii lesných pozemkov, ktorý sa zaviaže

plniť podmienky nariadenia počas piatich rokov. Lesný pozemok vedený v evidencii

lesných pozemkov sa musí nachádzať v území európskeho významu v piatom stupni

ochrany, na ktorom platí zákaz zasiahnuť do lesného porastu a poškodiť pôdny vegetačný

kryt. Ráta sa ročne s podporou 30 tisíc ha lesných pozemkov nachádzajúcich sa v

územiach európskeho významu v piatom stupni ochrany.

V zmysle nariadenia vlády SR č. 114/2009 z 18. marca 2009 o podmienkach poskytovania

podpory v poľnohospodárstve formou doplnkových národných priamych platieb v

rastlinnej výrobe:

174

3a) Doplnková platba na plochu sa poskytne na výmeru obhospodarovanej ornej pôdy,

vinohradov, ovocných sadov a chmeľníc vedenú v evidencii pôdnych blokov a dielov

pôdnych blokov o výmere najmenej 1 hektár, pričom táto výmera môže predstavovať

viaceré súvislé diely jedného pôdneho bloku príslušného druhu pozemku o výmere

najmenej 0,3 hektára, a ktorá zároveň bola k 30. 6. 2003 obhospodarovaná a udržiavaná v

súlade s dobrými poľnohospodárskymi a environmentálnymi podmienkami. Žiadateľ je

povinný pôdu naďalej udržiavať v súlade s dobrými poľnohospodárskymi a

environmentálnymi podmienkami.

3b) Platba na chmeľ sa poskytne žiadateľovi na chmeľnicu evidovanú v evidencii

pôdnych blokov a dielov pôdnych blokov k 31. 12. 2006, ak dosahuje výmeru najmenej

0,3 hektára. Ak výmera chmeľníc uvedená v žiadostiach o platbu presiahne 305,13

hektára, každému žiadateľovi sa poskytne platba na priamo úmerne zníženú výmeru

chmeľnice podľa presiahnutej výmery. Žiadateľ o platbu na chmeľ je povinný hospodáriť

v súlade s dobrými poľnohospodárskymi a environmentálnymi podmienkami príloha č. 2

nariadenia vlády SR č. 20/2009 Z. z. zo 14. januára 2009 o podmienkach poskytovania

podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb v zn. n. p).

3c) Platba na veľké dobytčie jednotky sa v zmysle nariadenia vlády SR č. 266/2007 Z. z. zo

6. 6. 2007 o podmienkach poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou doplnkovej

národnej priamej platby na veľké dobytčie jednotky v zn. n. p. poskytne najmenej na jednu

veľkú dobytčiu jednotku žiadateľovi, ktorý chová dojčiace kravy nad 24 mesiacov uvedené v

žiadosti najmenej 3 mesiace od podania žiadosti, ovce a kozy nad 12 mesiacov uvedené v

žiadosti najmenej 2 mesiace od podania žiadosti, resp. ktorý chová teľatá do 6 mesiacov,

hovädzí dobytok od 6 do 24 mesiacov, býky, voly a jalovice nad 24 mesiacov, a takisto aj na

individuálne referenčné množstvo mlieka.

5.5.7 Finančné deriváty

Banky vykonávajú obchodné operácie prebiehajúce prakticky v reálnom čase alebo operácie,

keď sa zmluva uzatvorí v danom čase, ale obchod sa zrealizuje až po uplynutí vopred

dohodnutej lehoty. Tieto obchody sa volajú termínové obchody a v inštrumentáriu operácií na

devízovom alebo kapitálovom trhu sa tiež označujú ako finančné deriváty. Výrazný nárast

obchodovania bánk s finančnými derivátmi je dôsledkom potreby nahradiť klesajúce zdroje

výnosov z "klasických" bilančných obchodov, snahy vyhnúť sa obmedzeniam požiadavky na

175

kapitálovú primeranosť a napokon aj rozšírením spektra produktov - derivátov, ktoré sa stali

významným zdrojom príjmov bánk vo forme poplatkov a provízií.

Termínové obchody sú odvodené od produktov obchodovaných bankami, finančnými

inštitúciami a podnikateľskými subjektmi na spotovom (promtnom) trhu devíz a cenných

papierov a vytvárajú tzv. trh derivátov.

V zákone číslo 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov sa v § 8 písmeno d) derivátom peniazmi oceniteľné právo

alebo záväzok vzťahujúci sa na cenné papiere alebo odvodený od cenných papierov, komodít,

úrokových mier, kurzových indexov peňažných prostriedkov v slovenskej mene alebo v

cudzej mene alebo iných majetkových hodnôt využívaných na tento účel v obchodnom styku;

derivátom je aj peniazmi oceniteľné právo alebo záväzok vzťahujúci sa na zmluvy o cenných

papieroch alebo je od takých zmlúv odvodený; derivátmi sú najmä investičné nástroje

uvedené v § 5 písm. f) až i):

f) nástroje peňažného trhu v slovenskej mene a v cudzej mene,

g) termínové zmluvy pripúšťajúce aj finančné vyrovnanie záväzkov z týchto zmlúv, ktoré

sa vzťahujú na investičné nástroje, úrokové miery, peňažné prostriedky v slovenskej

mene a v cudzej mene alebo indexy finančného trhu,

h) opcie na kúpu alebo predaj invesičných nástrojov a im rovnocenných nástrojov

propúšťajúcich aj finančné vyrovnanie; tými sa rozumejú najmä opcie na peňažné

prostriedky v slovenskej mene a v cudzej mene (menové opcie) a opcie na úrokové

miery (úrokové opcie),

i) zmluvy o zámere úrokových mier, mien a akcií.

SZILAGYI, M. – KLIEŠTIK, T. (2007) konštatujú, že najstaršie deriváty vznikli ako

objektívna nevyhnutnosť. Prvé písomne zmienky o opciách sú obsiahnuté už v Chamurabiho

kódexe z obdobia okolo 3800 rokov pred Kristom Podľa paragrafu 48 v prípade neúrody, keď

majú poľnohospodári stratu, osoby, ktoré majú stratu (t.j. nielen farmári), nemusia splácať

jeden rok úroky (vo forme obilia). Pôvod forwardových kontraktov sa datuje do antického

obdobia, keď si rímsky úradníci takto obstarávali dodávky egyptského obilia za vopred

dohodnutú cenu.

176

Novodobá história finančných derivátom spadá na koniec osemdesiatych rokov a začiatok

osemdesiatych rokov, kedy sa výrazne zmenili podmienky na svetových finančných trhoch

vrátane aj devízových trhov. Popri tradičných finančných nástrojov a obchodov vznikajú v

podstate nové druhy terminovaných nástrojov a terminovaných obchodov, ktoré môžeme

jednoducho označiť v podstate ako finančné deriváty.

Finančné deriváty sú odvodené od podkladových alebo predmetných aktív ako sú cenné

papiere, akcie, dlhopisy, úrokové miery alebo kurzové indexy. Podľa Chovancovej, B. (1999)

derivát, alebo derivátny kontrakt označuje všeobecne taký finančný produkt, ktorého cena sa

odvodzuje od cien podkladových aktív na promptnom trhu. Finančný derivát opisuje finančný

produkt alebo operáciu, ktorá umožňuje v danom okamihu zafixovať - zakliniť, resp.

dohodnúť - kurz alebo cenu, za ktorú sa môže aktívum, ktoré sa k tomuto kontraktu vzťahuje,

kúpiť alebo predať k určitému budúcemu dátumu.

Hlavnou príčinou vzniku derivátov boli veľké rozdiely v cenách, neistota vo vývoji cien

podkladových aktív, najskôr u poľnohospodárskych plodín, priemyselných tovarov, akcií,

neskôr u cenných papierov, úrokových mier, menových kurzov apod. Charakteristickým

znakom derivátov je skutočnosť, že vlastné podkladové aktíva sa obyčajne nedodávajú.

Pozícia, ktorá vzniklá predajom futurít, môže byť neskôr kompenzovaná kúpou rovnakého

množstva futurít, ale bezpodmienečne pred dátumom dodávky, ktorý bol stanovený v

kontrakte. Podobne môžeme predať predajnú opciu, ktorú sme predtým kúpili. Tento akt kúpy

derivátu, ak sme ho najskôr predali alebo naopak predaj derivátu, ak sme ho najskôr kúpili, sa

nazýva kompenzácia (výmena derivátovej pozície - offset). Táto výmena je najčastejšie

používanou metódou uzavretia pozície na burzovom trhu. Každý účastník derivátového

obchodu má aj druhú možnosť uzavretia pozície a tou je odobratie alebo dodanie vlastnej

komodity. Túto možnosť nikdy nevyužívajú špekulanti, ktorí likvidujú svoje pozície výmenou

pozícií. Pre špekulantov sú deriváty veľmi zaujímané hlavne preto, že náklady na ich kúpu

alebo predaj predstavujú iba niekoľko percent hodnoty podkladových aktív. To im umožňuje i

pri malých sumách obchodovať s veľkým objemom aktív. Je to tzv. pákový mechanizmus.

Špekulovať s derivátmi je lákavé ale aj veľmi nebezpečné.

Jankovská, A. (2003) uvádza nasledovné použitie finančných derivátov na 3 základné ciele:

• na obchodovanie s cieľom dosiahnuť špekulatívny zisk - trading,

• na eliminovanie rizika alebo ochranu proti stratám spôsobeným prudkými výkyvmi

cien podkladových aktív na trhu - hedging,

• na využitie cenových rozdielov na teritoriálne rozdielnych trhoch pri rovnakých

177

finančných nástrojoch a rozdieloch cien na termínovaných trhoch, a cien odvodených

z cien na promptných trhoch podkladových aktív – arbitráž.

Deriváty môžeme rozčleniť podľa druhu podkladového aktíva:

• tovarové a komoditné sa týkajú predaja alebo nákupu určitých tovarov v budúcnosti,

• úrokové deriváty zahŕňajú kontrakty na úrokové výnosy po určité obdobie

v budúcnosti,

• akciové deriváty predstavujú kontrakt na nákup alebo predaj akcií v budúcnosti,

• menové deriváty sú kontrakty na nákup alebo predaj cudzej meny v budúcnosti.

Z hľadiska charakteru podkladového aktíva sa niekedy deriváty môžu členiť na finančné a

nefinančné. Medzi finančné deriváty patria: úrokové, menové, akciové, a tovarové deriváty na

drahé kovy. Nefinančné deriváty, tovarové deriváty sú kontrakty, pri ktorých podkladovým

aktívom je tovar s výnimkou drahých kovov.

Základné členenie derivátov z hľadiska podstaty kontraktu sú forwardy, futures, swapy a

opcie.

Tab. 5.6

DERIVÁTY

Pevné termínové kontrakty Opčné termínové

kontrakty forwardy futures swapy opcie úrokové úrokové úrokové úrokové menové menové menové menové akciové akciové akciové akciové tovarové tovarové tovarové tovarové

Zdroj: Chovancová,B. a kolektív: Finančný trh. 1. vydanie: Bratislava: Edícia: Ekonómia,

2006. 401 s

Od základného členenia sa určitou vzájomnou kombináciou odvodzujú ďalšie deriváty. Pri

derivátoch na úrokové miery existujú deriváty na rôzne druhy úrokových cenných papierov

ako sú štátne pokladničné poukážky, štátne obligácie a pod. Poznáme aj syntetické deriváty -

čo sú deriváty derivátov.

178

Oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky číslo 579/2005 Z.z. obsahuje

v paragrafe 12 a odstavci číslo 3,4,5 nasledovné delenie derivátov:

(3) Deriváty sa členia podľa účelu použitia na:

a) deriváty určené na obchodovanie,

b) zabezpečovacie deriváty.

(4) Deriváty sa členia podľa druhu finančného nástroja na:

a) pevné termínové opcie, ktorými sú forwardy, futurity a swapy,

b) opcie, z ktorých kupujúcemu plynie úžitok z priaznivého vývoja cien

podkladových finančných nástrojov, ale ktoré pri nepriaznivom vývoji cien

podkladových nástrojov negatívne neovplyvnia finančnú pozíciu kupujúceho.

(5) Deriváty z hľadiska podkladových finančných nástrojov členia na:

c) úrokové deriváty, ktorými sú deriváty s úrokovými nástrojmi,

d) menové deriváty, ktorými sú deriváty s menovými nástrojmi,

e) akciové deriváty, ktorými sú deriváty s akciovými nástrojmi,

f) komoditné deriváty, ktorými sú deriváty s komoditnými nástrojmi,

g) úverové deriváty, ktorými sú deriváty s úverovými nástrojmi.

Forwardy

Forwardy patria medzi najstaršie a najjednoduchšie termínové kontrakty. Prvé forwardové

obchody sa uzatvárali v osemdesiatych rokoch 19. storočia vo Viedni. Forwardy sú

termínové kontrakty, pri ktorých sa zmluvné strany zaväzujú kúpiť alebo predať určitý objem

aktív k určitému dátumu v budúcnosti za vopred stanovenú cenu. Pri tomto kontrakte sa

zmluvné strany dohodnú na množstve, cene, termíne, spôsobe a mieste dodávky predmetného

aktíva. To znamená, že deň zmluvy (to je deň keď kupujúci a predávajúci sa záväzne dohodnú

na uskutočnení transakcie - v praxi je to deň kedy sa podpíše zmluva) a deň uskutočnenia

transakcie (dodávka a zaplatenie predmetného aktíva) sú dva rôzne dni. Toto je zásadný

rozdiel v porovnaní so spotovým obchodom, kde deň zmluvy je teoreticky zhodný s dňom

uskutočnenia obchodu. Forwardové kontrakty sa zvyčajne uzatvárajú na 1 týždeň, mesiac, 6

mesiacov, 9 mesiacov, 1 rok ale možno ich uzavrieť na akékoľvek obdobie, pretože to

zásadne závisí od predávajúceho a kupujúceho. Najčastejšie sa realizujú forwardové kontrakty

179

s dobou splatnosti do jedného roka. Menej časté sú obchody so splatnosťou od jedného do

piatich rokov. Aktívom pri forwardoch môžu byť: akcie, menové kurzy, burzové indexy,

komodity, úrokové miery. V zmluve sa podrobne uvádzajú podmienky obchodu, hlavne

množstvo, cena a dátum dodania. S forwardmi sa obchoduje na OTC (over-the counter)

trhoch.

Prednosťou forwardového kontraktu je, že:

• predávajúci má zaručený budúci predaj za dnes pevne stanovenú cenu a súčasne

kupujúci má zabezpečenú ďalšiu dodávku za dohodnutú cenu a obaja partneri tak

majú záruku a sú chránení pred rizikom nepredvídanej cenovej zmeny podkladového

aktíva,

• predávajúci i kupujúci majú záruku tiež v dodávke množstva a v čase, ktoré sú tiež

vopred dohodnuté vo forwardovom kontrakte,

• všetky podmienky kontraktu - a to objekt obchodu, cena, termín plnenia, zúčtovania,

spôsob zabezpečenia, poprípade iné podmienky môžu byť "šité na mieru",

• kupujúci má zabezpečenú budúcu pevnú cenu bez toho, aby ihneď po uzavretí dohody

musel vynaložiť kúpnu cenu.

Nevýhodou forwardového kontraktu je, že predávajúci musí sám nájsť záujemcu o ponúkanú

komoditu, ktorý potom súhlasí so stanovenými podmienkami. Ďalšou negatívnou vlastnosťou

forwardov je, že existuje úverové riziko vzhľadom k možnostiam zlyhania partnera, to

znamená, že druhá strana nemusí splniť podmienky kontraktu. Nevýhodou je aj nízka

likvidita – t.j. malá možnosť predať forward inému záujemcovi pred termínom splatnosti.

Futures

Futuritné kontrakty (futures) sú ďalšie dôležité termínové obchody. Predstavujú rovnako

ako pri forwardoch, záväzok kupujúceho kúpiť určité podkladové aktívum k určitému dátumu

v budúcnosti za vopred stanovenú cenu (realizačnú cenu) a záväzok predávajúceho predať

dané aktívum za tých istých podmienok. Futures je na rozdiel od forwardu štandardizovaný

kontrakt. To znamená, že podmienky kontraktu a objekty obchodu sú plne v kompetencii

burzy. Obchoduje sa na elektronických burzách, alebo tradičnou metódou verejnej dražby.

Veľkou odlišnosťou od forwardov je tiež možnosť ihneď vyrovnať zisk alebo stratu po

uzatvorení pozície opačnou operáciou k rovnakému dátumu splatnosti a v rovnakom

množstve. Tento spôsob predstavuje (pri menových futures) až deväťdesiatpäť percent

ukončení zaujatím opačnej pozície. Len pri piatich percentách prípadov dochádza k reálnemu

180

dodaniu dohodnutej meny. Ďalšou charakteristikou je to, že obchody sa uzatvárajú výhradne

prostredníctvom sprostredkovateľov alebo obchodníkov. Obchodníci obchodujú na svoj účet a

sprostredkovatelia na účet klienta. V prípade, že klienti uzatvoria obchod prostredníctvom

sprostredkovateľov, títo nemajú právny vzťah medzi sebou, ale voči clearingovému centru.

Ak si jeden z partnerov nesplní záväzok, stratu nenesie druhý partner, ale clearingové centrum

a z tohto dôvodu je nutné vždy zložiť zálohu, tzv. margin, alebo kolaterál.

Z hľadiska charakteru záväzkov a pohľadávok zúčastnených strán sa operácie futurít zaraďujú

medzi pevné termínové kontrakty. Základné odlišnosti medzi forward a futures uvádzame

v tabuľke 5.7.

Porovnanie forwardov a futures Tab. 5.7

Forward Futures

Veľkosť kontraktu podľa dohody obidvoch

strán štandardizované

Kolaterál obvykle žiadny vo forme dodatočných marží

Likvidácia kontraktu pred splatnosťou

dohoda s partnerom forwardu či postúpenie na

tretiu osobu

kompenzujúci kontrakt pred splatnosťou

Podmienky kontraktu šité na mieru štandardizované

Dátum dodávky podľa dohody obidvoch strán

štandardizované

Trh súkromný verejný

Vzťah obchodníkov obidve strany kontraktu sa

dobre poznajú strany kontraktu sú neznáme

(neosobný kontakt)

Účastníci

veľké spoločnosti ako banky, makléri, iná

spoločnosť, nijaká široká verejnosť

veľké i malé spoločnosti ako banky, makléri, spoločnosti,

široká verejnosť

Metódy transakcie

dohodnuté tvorcom trhu prostredníctvom telefónu s

obmedzených okruhom účastníkov

stanovené verejnou dražbou medzi viacerými kupujúcimi a predávajúcimi na burzovom parkete či elektronicky

Poplatky

poplatky vystupujú vo forme rozpätia medzi

ponukou a dopytom, t.j. medzi cenami

štandardné maklérske poplatky

Denné preceňovanie a vysporiadanie futures

neexistuje existuje

Ekonornické opodstatnenie

špekulácie a zaisťovanie špekulácie, zaisťovanie a verejné stanovenie ceny

Regulácia samoregulujúci existujú regulačné orgány

Cenové obmedzenie žiadny denný limit burza môže stanoviť denný

cenový limit Zdroj: Jílek, J.: Finanční a komoditní deriváty. Praha: Edícia: Grada, 2002.191 s

181

Swapy

História swapov siaha do začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia do Veľkej

Británie. Vtedajšia vládna politika bránila britským investorom investovať v zahraničí a to

tak, že investor musel pri nákupe cudzej meny okrem riadneho kurzu platiť navyše investičnú

prirážku. Bolo teda výhodnejšie nájsť zahraničného investora, ktorý mal záujem investovať

vo Veľkej Británii a dať mu pôžičku v librách, pričom tento investor dal zasa recipročne

britskej firme pôžičku vo svojej mene. Táto transakcia bola výhodná z hľadiska obídenia

obmedzení, avšak nevýhodou bolo to, že britský záujemca si musel nájsť adekvátneho

partnera na tento obchod. Podmienky jednotlivých úverov boli ošetrené vo dvoch nezávislých

zmluvách, pričom neplnenie jednej zmluvy nemalo za následok neplnenie druhej. Tieto a iné

riziká bolo možné riešiť formou dodatkov alebo spojením dvoch zmlúv do jednej, tzv. back-

to-back pôžičke. Menový swap sa ukázal užitočným nástrojom aj po zrušení menových

obmedzení vo Veľkej Británii, lebo umožnil domácim dlžníkom získať výhodnejšie úvery v

inej krajine.

Swapy tak ako aj iné termínované kontrakty je možné použiť na hedging proti úrokovému a

menovému riziku, na arbitráže, špekulácie a riadenie aktív a pasív. Swapovými

sprostredkovateľmi sú makléri a dealeri . Úlohou makléra je vyhľadať strany so zrkadlovými

potrebami a následne vyjednávajú v mene druhej strany. Počas tohto procesu je zabezpečená

anonymita oboch strán, pričom maklér nie je vystavený žiadnemu riziku, pretože v celej

transakcii vystupuje len v pozícii vyjednávača. V inej situácii sa nachádza dealer. Vystupuje

ako tvorca trhu aje vždy schopný dojednať s klientom swap podľa jeho predstáv. Znamená to,

že v tomto prípade vystupuje ako druhá strana kontraktu. V tomto prípade je však dealer

vystavený riziku (napr. úrokovému alebo menovému) a je v jeho záujme toto riziko

eliminovať. Slúžia mu na to ďalšie swapy (opačné) alebo môže zrealizovať obchody s

podkladovými nástrojmi swapov. V USA k tomu dealeri využívajú štátne dlhopisy, ich trh je

tiež ich záležitosťou.

Prvé úrokové swapy sa dojednávali z dôvodov komparatívnych výhod. Dojednávali sa vtedy,

keď mali partneri rozdielne náklady na úvery s pevnou úrokovou mierou a na úvery s

premenlivou úrokovou mierou, ale lepšia pevná úroková miera alebo lepšia premenlivá

úroková miera im z nejakého dôvodu nevyhovovali. Spoločnosť si požičiava s pevnou

úrokovou mierou , keď by si chcela požičať s premenlivou , alebo si požičiava za premenlivú

úrokovú mieru, keď by si chcela požičať za pevnú. Pre obe spoločnosti je výhodné vymeniť si

svoje úverové podmienky prostredníctvom úrokového swapu. Podstatou swapu je

182

transformácia úveru s pevnou úrokovou mierou na úver s premenlivou úrokovou mierou a

naopak.

Inak povedané, swapy sa používali na získanie lacnejšieho financovania, keď jeden partner

mal komparatívnu výhodu v pevnej úrokovej miere a druhý partner mal komparatívnu výhodu

v premenlivej úrokovej miere.

Opcie

Opcia (option) je OTC alebo burzový derivát s právom jedného partnera (kupujúceho opciu)

na vysporiadanie oboch podkladových nástrojov v jednom okamihu v budúcnosti alebo počas

určitého obdobia v budúcnosti. Druhý partner je predávajúcim opcie a obdrží od kupujúceho

opcie opčnú prémiu. Tá je obvykle splatná v okamihu zjednania opcie. Existujú také opcie,

kedy je prémia splatná neskôr, najčastejšie v okamihu splatnosti opcie.

Prakticky sa jedná o kontrakt s právom výmeny podkladových nástrojov k určitému okamihu

v budúcnosti. Vysporiadanie môže byť čisté (napr. po započítaní úrokových platieb a istín),

poločisté (napr. bez započítania úrokových platieb, ale so započítaním istín) či hrubé (bez

započítania úrokových platieb a istín). Môže ísť o výmenu pevnej čiastky hotovosti v jednej

mene za doteraz neznámu čiastku hotovosti, či prípadne za dlhový cenný papier, úver, vklad

alebo pôžičku hotovosti, a to v rovnakej mene v hotovosti v inej mene (menová opcia), za

akciový nástroj (akciová opcia) či za komoditný nástroj (komoditná opcia). Obvykle sa tento

kontrakt označuje za opčnú kúpu či predaj podkladového nástroja , alebo opcie. Na rozdiel od

forwardov, futures a swapov, poskytuje vlastníkovi opcie nie však povinnosť, ale právo na

kúpu (kúpnu opciu) alebo predaj (predajnú opciu) podkladového nástroja k určitému dňu

alebo po určitú dobu v budúcnosti za stanovenú cenu nazývanú realizačnou cenou a záväzok

predávajúceho opcie predať alebo kúpiť daný nástroj za dohodnutých podmienok. Okrem

úrokovej, menovej a komoditnej opcie existujú úverové opcie a exotické opcie.

Pri opčných kontraktoch sa teda na jednej strane stretáva predávajúci, ktorý chce v budúcom

termíne predať konkrétny podkladový nastroj a hľadá na druhej strane pre seba partnera

kupujúceho, ktorý chce samozrejme realizovať zrkadlovo obrátenú operácie t.j. predať alebo

kúpiť podkladový nástroj. Presne tu vidíme že ide o klasický vzťah ponuky a dopytu na trhu.

Vzájomnou dohodou samozrejme si dohodnú realizačná cenu, objem dodávky a termín

plnenia. Veľmi dôležitým aspektom je očakávanie sa tykajúceho budúceho vývoja cena

podkladového nástroja.

Ďalším dôležitým aspektom je podmienenosť, ktorou sa aj odlišuje opcia od ostatných

183

finančných derivátov. Pre opčný kontrakt je typické, že ak k jeho plneniu dôjde za

predpokladu, ak sa trhové pomery vyvinú v prospech kupujúceho opciu.

Treba sa však zamyslieť nad finančnou odmenou, ktorý inkasuje predávajúci od kupujúceho

opciu. Označuje sa pojmom opčná prémia. Je cena opcie, ktorú platí kupujúci predávajúcemu

v momente uzavretia kontraktu. Je vlastne cenou opcie, slúži ako finančná kompenzácia za

podstupované riziko. Opčná prémia nemá povahu počiatočnej investície účtuje sa na účtoch

Nakúpené opcie a Predané opcie.

Kúpna opcia má vnútornú hodnotu, keď je jej realizačná cena nižšia ako spotová cena

podkladového aktíva. Vnútornú hodnotu kúpnej opcie matematicky vypočítame ako rozdiel

medzi spotovou cenou podkladového aktíva a realizačnou cenou opcie. Čím je vyššia spotová

cena podkladového aktíva v pomere k realizačnej cene opcie, tým je vyššia vnútorná hodnota

opcie. Pokiaľ' tento rozdiel nebude nulový, pripadne záporný, bude opcia v danom momente v

peniazoch (je vysoká pravdepodobnosť jej uplatnenia na trhu ). Držiteľ by ihneď pri uplatnení

danej opcie vykázal zisk, na druhej strane rozdiel týchto cien by bola strata pre vypisovateľa

kúpnej opcie. Pri určovaní vnútornej hodnoty kúpnej opcie môžu nastať tri situácie, v

závislosti od pomeru spotovej ceny (ST) podkladového aktíva a realizačnej ceny (RC) opcie.

V prvom prípade (RC < ST) bude opcia realizovaná držiteľom kúpnej opcie, ktorá mu

prinesie zisk (in the money – v peniazoch). Druhý prípad charakterizuje prípad (RC = ST),

kedy držiteľ kúpnej opcie nebude realizovať svoje právo z opcie a nechá opciu prepadnúť,

pretože z danej situácie nebude žiadny výnos (at the money – na peniazoch). Jeho strata·bude

ohraničená zaplatenou opčnou prémiou. Tretia situácia na trhu (RC > ST) ukazuje stav, kedy

realizačná cena kúpnej opcie je vyššia ako spotová cena podkladového aktíva (out the money

– mimo peňazí). V tomto prípade nechá držiteľ kúpnej opcie danú opciu prepadnúť.

Predajná opcia má naopak hodnotu vtedy, keď realizačná cena predajnej opcie prevyšuje

spotovú cenu podkladového aktíva. Čím vyšší je rozdiel medzi oboma cenami, tým vyššia

bude opčná prémia. Vnútorná hodnota sa pri predajnej opcii vypočíta rovnakým spôsobom

ako pri kúpnej opcii, ale s obrátením oboch cien (RC - ST), t.j. realizačná cena predajnej

opcie mínus spotová cena podkladového aktíva. Podobne ako pri kúpnej opcii vznikajú tri

situácie na stanovenie vnútornej hodnoty predajnej opcie.

Jedine v prvom prípade bude predajná opcia realizovaná držiteľom predajnej opcie, pretože

realizačná cena predajnej opcie bude vyššia ako spotová cena podkladového aktíva

184

(RC > ST). V tomto prípade si uplatní držiteľ predajnú opciu kvôli rozdielu daných cien.

Podkladové aktívum predá držiteľ vypisovateľovi predajnej opcie za realizačnú cenu

predajnej opcie, ktorá bude vyššia ako spotová cena podkladového aktíva a držiteľ dosiahne

zisk z rozdielu daných cien. V druhom a treťom prípade držiteľ predajnej opcie nechá opciu

prepadnúť (neuplatní si právo na realizáciu opcie), pretože vnútorná hodnota predajnej opcie

je nulová.

Druhou položkou po vnútornej hodnote, ktorá ovplyvňuje opčnú prémiu (cenu opcie) je

časová hodnota opcie (time value). Pod časovou hodnotou opcie rozumieme rozdiel medzi

trhovou cenou opcie (opčná prémia) aj ej vnútornou hodnotou. Časová hodnota opcií počas

ich životnosti klesá a v exspiračný deň je stále nulová, pretože už neexistuje

pravdepodobnosť zmeny spotovej ceny podkladového aktíva, ktorá by ešte ovplyvnila

rozhodnutie držiteľa opcie. Platí to pre obidva druhy opcií (kúpnu a predajnú).

Jednou z nezanedbateľných podmienok, ktorú by mali partneri v rámci opčnej zmluvy

dohodnúť, je termín exspirácie kontraktu a možnosť dožadovať sa plnenia kontraktu. Termín

exspirácie opcie predstavuje posledný deň jej životnosti a súčasne je to posledný možný

termín, keď sa kupujúci opciu môže obrátiť na jej predávajúceho s požiadavkou na plnenie

kontraktu. Na základe plnenia kontraktov a termínu exspirácie sa opčné kontrakty delia na:

• kontrakty európskeho typu (európske opcie) - podstatou je presne stanovený termín

exspirácie, ktorý je súčasne aj jediným možným termínom na požadovanie plnenia

opcie. Opčný kontrakt európskeho typu sa uzatvára na presne špecifikovanú lehotu.

Počas celej životnosti opcie nemôže kupujúci požadovať jej plnenie.

• kontrakty amerického typu (americké opcie) - podobne ako pri európskych opciách

nejde o teritoriálne vyjadrenie názvu opčných kontraktov. Americké opcie sú

charakteristické tým, že termín exspirácie a termín plnenia opčného kontraktu nemusí

byť ten istý deň. Je pre ne typické, že kupujúci môže požadovať plnenia počas celej

doby životnosti opčného kontraktu (až do doby exspirácie opcie). Z danej podmienky

vyplýva, že opčná prémia bude mať omnoho vyššiu hodnotu (vyššie riziko

predávajúceho, ktoré závisí od vývoja ceny podkladového aktíva na trhu v prospech

kupujúceho) ako pri opciách európskeho typu. Na základe tejto svojej

charakteristickej podmienky majú americké opcie odlišné výhody, poprípade

nevýhody než európske opcie. Tento typ opčných kontraktov sa využíva pre svoju

rizikovosť menej ako kontrakty európskeho typu. Sú skôr typické pre mimo burzové

(OTC) trhy.

185

• kontrakty exotického typu (exotické, resp. ázijské opcie) - tieto opčné kontrakty

možno vo všeobecnosti charakterizovať ako kombináciu dvoch predchádzajúcich

typov opčných kontraktov (európskeho a amerického). Ide v podstate o to, že exotické

opcie majú v rámci svojej životnosti stanovený určitý časový interval, v rámci ktorého

možno požadovať plnenie opčného kontraktu. Posledným dňom plnenia kontraktu

však musí byť najneskôr dátum jeho exspirácie. Pre exotické opcie je typické, že

plnenie opčného kontraktu sa môže viazať aj na viacero ďalších podmienok.

Veľkou výhodou derivátových obchodov je pružnosť. Zmluvné strany sa vedia individuálne

dohodnúť na podmienkach obchodu. Uzatvorenie derivátového kontraktu je otázka niekoľko

minút, zatiaľ čo pri poskytnutí úveru je potreba spísania zmluvy a pripraviť potrebné

náležitosti, čo väčšinou trvá niekoľko dní. S derivátmi je spojené zníženie úverového rizika.

Veľký rozvoj derivátov so sebou priniesol tiež nemalé riziká a mnohým organizáciám

spôsobilo používanie derivátov obrovské straty. Tieto straty ale boli väčšinou spôsobené pri

špekulácii, kedy dealeri nesprávne odhadli vývoj trhu a nezabezpečenie sa proti riziku.

Nevýhodou derivátov je ich pomerne vysoká cena. Hlavne opčné deriváty, u ktorých nie je

riziko zdielané súmerne. Od kupujúceho sú požadované veľmi vysoké prémie. Kontrakt

nemôže byť zrušený bez dohody obidvoch zúčastnených strán. Pretože sa jedná o

individuálnu dohodu dvoch strán, existuje určité riziko porušenia zmluvy, čo by muselo byť

riešené súdnou cestou.

186

5.6 Zhrnutie

Obsahom finančného manažmentu je riadenie finančných procesov podniku

v podmienkach trhovej ekonomiky. Obsahom finančného riadenia podniku je organizovanie

pohybu kapitálu, peňazí, pohľadávok a záväzkov.

Finančný manažment ako riadenie finančných procesov v podniku zahŕňa 4 činnosti:

5. finančné plánovanie

6. finančné rozhodovanie

7. organizovanie finančných procesov

8. finančná analýza a kontrola

Úlohy finančného manažmentu sú:

5. Získavanie potrebného kapitálu – komplexné financovanie podniku

6. Proces investovania – efektívna alokácia kapitálu

7. Rozdeľovanie finančných výsledkov podnikateľskej činnosti

8. Evidovať a analyzovať priebeh finančných procesov

Kvalitu finančných vzťahov (aj peňažných) podmieňuje úroveň reprodukčného procesu

v poľnohospodárstve a štruktúru jeho financovania. Vo výberovom súbore

poľnohospodárskych podnikov bol výsledok hospodárenia za sledované obdobie nestabilný,

nízky a po zohľadnení prírastku dotácií v priebehu času klesajúci. Počas celého sledovaného

obdobia je výsledok hospodárenia z finančnej činnosti záporný a na mieru a masu zisku

vplývajú objektívne pôsobiace disparity (nerovnováhy) a osobitosti ovplyvňujúce podnikanie

na pôde.

Decoupling bol súčasťou reformy SPP a jeho cieľom bolo zamerať sa na podporu nie

produkcie ale samotného producenta. Prejavom bolo vyplácanie prostriedkov nie v závislosti

od objemu produkcie, ale najmä od množstva obhospodarovanej pôdy s cieľom obmedzenia

výkyvov v trhových cenách poľnohospodárskych komodít. Implementácia SPP na Slovensku

znamenala výrazný nárast objemu dotačných prostriedkov na jednu korunu tržieb z predaja

vlastných výrobkov a služieb.

Nárast podielu cudzích zdrojov v štruktúre financovania podnikateľov v poľnohospodárstve je

spojený s nákladmi finančných ťažkostí, ktoré sa môžu prejaviť v platobnej neschopnosti

a s ňou spojených nákladov. Výsledkom tohto vývoja je rast nákladov na vlastný a cudzí

kapitál, a odklon od princípov zlatého bilančného pravidla a zlatého pravidla financovania;

187

Na základe výskumu v našom výberovom súbore môžeme jednoznačne povedať, že podniky

na krytie svojho majetku používali počas sledovaného obdobia čoraz viac cudzích zdrojov

financovania, pričom rastie podiel predovšetkým krátkodobých foriem, či už krátkodobých

záväzkov, alebo krátkodobých bankových úverov.

Z uvedených skutočností vyplýva, že podniky by nemali zabúdať na optimalizáciu kapitálovej

štruktúry, čo predstavuje také zloženie kapitálu, pri ktorom sú priemerné náklady na celkový

kapitál minimálne. Poznáme viaceré teoretické školy optimalizácie kapitálovej štruktúry a ich

praktické modifikácie, medzi najvýznamnejšie patria:

Klasická teória kapitálovej štruktúry

Tradičný prístup – teória krivky U

Model M-M (Millera a Modiglianiho)

Kompromisná teória

Teória hierarchického poriadku

Signalizačný model kapitálovej štruktúry

Všetky finančné prostriedky z národného rozpočtu i fondov EÚ smerujúce do

poľnohospodárstva a potravinárstva administruje Pôdohospodárska platobná agentúra.

Zoznam aktuálnych priamych podpôr pre rok 2011 je možné nájsť na www.apa.sk.

Na Slovensku, ale aj v celej Európe, sa takmer vôbec nevyužívajú termínové kontrakty, ktoré

by významne dokázali znížiť cenové riziko, ktoré v súčasnosti patrí k najväčším problémom

financovania poľnohospodárskych podnikov. Medzi základné typy finančných derivátov

patria: forwardy, futures, swapy a opcie.

188

Záver

Študijný materiál Finančný manažment v trvalo-udržateľnom poľnohospodárstve

a v rozvoji vidieka k rovnomennej vzdelávacej aktivite napĺňa svojou štruktúrou cieľ zvýšiť

kvalifikáciu pracovníkov v oblasti financií a finančného manažmentu podniku a tým zvýšenie

adaptability a konkurencieschopnosti podnikov. Jednotlivé moduly sú zamerané na všeobecné

a špecifické vzdelávanie potrebné pre cieľovú skupinu s aspektom na inováciu teoretických

poznatkov a praktických skúseností.

Prvý modul Trvalo udržateľný rozvoj a rastový potenciál poľnohospodárstva je

zameraný v teoretickej časti na definovanie udržateľného rozvoja poľnohospodárstva

a vidieka na Slovensku a následne poukazuje na možnosti jeho využitia.

Druhý modul Podnikové financie vo svojej prvej časti analyzuje problém získavania

zdrojov podniku a poukazuje na vhodnosť jednotlivých foriem pre poľnohospodárske

subjekty vzhľadom na špecifické podmienky ich podnikania. V druhej časti sa modul venuje

problematike daní, ktorými sú poľnohospodárske subjekty na Slovensku zaťažené.

V jednotlivých podkapitolách sú rozoberané vplyvy jednotlivých daní na subjekt.

Tretí modul Podnikový manažment v teoretickej časti analyzuje dôležitosť a vplyv

procesu manažmentu na úspešnosť podniku. V praktickej časti sa venuje vybraným

problémom manažmentu v poľnohospodárskych podnikoch a možnostiam ich eliminácie.

Štvrtý modul Riziko v poľnohospodárstve analyzuje druhy rizík, ktorým sú

poľnohospodárske subjekty vystavené a charakterizuje jednotlivé nástroje na ich elimináciu.

Osobitne je pozornosť venovaná komerčnému poisteniu a jeho vývoju od prechodu

z komplexného poistenia úrody až po súčasnosť. Poukazuje na slabé a silné stránky súčasného

systému poistenia v poľnohospodárstve a v návrhovej časti opisuje možnosti jeho zlepšenia.

Piaty modul Finančný manažment sa venuje aktuálnym problémom financovania

poľnohospodárstva a optimalizácii kapitálovej štruktúry poľnohospodárskych podnikov.

V samostatnej časti je venovaná pozornosť podpore poľnohospodárstva z verejných zdrojov.

Vzdelávací materiál je potrebné vnímať ako podnetný materiál pre vrcholový a stredný

manažment poľnohospodárskych prvovýrobcov a spracovateľov poľnohospodárskych

komodít s cieľom pozitívneho rozvoja poľnohospodárstva a vidieka na Slovensku.

189

ZOZBAM POUŽITEJ LITERATÚRY

1. BARNEY, J.B. – HESTERLY, W.: Strategic management and competitive advantage.

USA: Pearson Prentice Hall, 2006. 380 s. ISBN 978-0-13-233823-3

2. BĚLOHLÁVEK, F. – KOŠŤAN, P. – ŠULER, O.: Management. Praha, 2006.

Computer Press. 736 s. ISBN 80-251-0396-X

3. BELICA, M.: Podnikové financie, SPU Nitra: 2002, ISBN 80-8069-006-5

4. BEŇOVÁ, E. a kol: Financie a mena, IURA EDITION, Bratislava 2007,

ISBN 80-8078-031-5

5. BOHÁČKOVÁ, J. – HRABÁNKOVÁ, M.: Regionálna konkurencieschopnosť

a poľnohospodárstvo, Ekonomika poľnohopsodártva, X., 2010, č. 1, s. 23-29

6. ČUNDERLÍK,D.– RYBÁROVÁ,D.: Podnikateľské riziko, Ekonóm Bratislava, 2004,

str. 13, ISBN 80-225-1939-1

7. DRUCKER, P. F.: To nejduležitejší z Druckera v jednom svazku,

Praha:Management2004

8. FETISOVOVÁ, E. – VLACHYNSKÝ, K. – SIROTKA, V.: Financie malých a stredných

podnikov, IURA EDITION, Bratislava 2004, ISBN 80-89047-87-4

9. GOZORA V.: Podnikový manažment. Nitra, 2005. SPU. 190 s. ISBN 80-8069-462-1

Press, 2004. 304 s. ISBN 80-7261-066-X

10. GRZNÁR, M. – ŠINSKÝ, P. – MARSINA, Š.: Firemné plánovanie. Bratislava: Sprint

dva, 2009. ISBN 978-80-89393-04-6

11. HITTMÁR, Š.: Manažment. Žilina, 1997. Žilinská univerzita. 180 s. ISBN 80-7100-387-5

12. JÍLEK, J.: Peníze a měnová politika, GRADA Publishing, as.s., 2004, 742 s.,

ISBN 80-247-0769-1.

13. JONÁŠ, J. a kol.: Oslava ekonómie. Prednášky laureátu Nobelovej ceny za ekonómiii,

Praha: Akadémia, 1994, s. 333

14. KLINEC, I.: Nová paradigma ekonomickej teórie (Náčrt teórie holistickej ekonómie I.)

Dostupné na http:// www.akademickyrepozitar.sk/ sk/repozitar/ nova-paradigma-

ekonomie-1.pdf

15. KLINEC, I.: Zelené myslenie pre zelenú budúcnosť alternatívne ekonomické a sociálne

teórie podporujúce smerovanie k udržateľnému rozvoju, Študijné texty, 2010. Dostupné

na http://www.akademickyrepozitar.sk/sk/repozitar/zelene-myslenie.pdf

16. KOŠČO, T.(2002): Financie II., Riziko a poisťovníctvo, SPU v Nitre 2002,

ISBN 80-8069-008-1

17. KŘEN, J.: Systémový přístup v rostlinné produkci, In: Kostelanský: Obecná produkce

190

rostlinná, Brno: MZLU, 1997, s. 32-43, 212 s. ISBN 80-7137-245

18. LACKO-BARTOŠOVÁ, K. a kol.: Udržateľné a ekologické poľnohospodárstvo, SPU

Nitra, 2005, 575 s.

19. LISÝ, J. a kolektív: Ekonómia v novej ekonomike, IURA EDITION, spol.s.r.o., 2005,580

s. ISBN 80-8078-063-3.

20. MYERS, C. S.: The Capital Structure Puzzle, In: Journal of Finance, 1984, pp. 575 – 592;

spracované tiež v Brealey, R. A., Myers, S. C.: Teorie a praxe firemních financí, s. 495 –

500, Victoria Publishing, Praha, 1992.

21. MAJTÁN M. a kol.: Manažment. Bratislava, 2008. Sprint. 429 s. ISBN 80-89008-572-9

22. MONTANA, P.J. – CHARNOV B.H.: Management. 2008. Barron´s Educational Series.

536 s. ISBN 0764139312

23. MÍKA, V.: Základy manažmentu. Žilina, 2006. 133 s. ISBN 978-80-88829-78-2

24. MARKOVIČ,P.: Finančné riziko vo finančnom rozhodovaní podniku, Ekonóm Bratislava,

2003, str. 10, ISBN 80-225-1667-8

25. OLENICK, A.J. : Cesta k zisku, tajemství, ktoré si Japonci osvojili a Američané

zapomněli, Grada, a.s. v Prahe, 1993, ISBN 80-85623-94-3.

26. PAŠKA, Ľ.: Manažment výroby. Nitra: SPU Nitra, 2004, ISBN 80-8069-374-9

27. PEKNÍK, M. a kolektív: Tendencia vývoja politického systému, Ústav politických vied

SAV, Studia Politica Slovaca, 2, 2010, ročník III., ISSN: 1337-8163

28. REC Slovensko: Trvalo udržateľný rozvoj – vývoj a základné definície, REC Slovensko,

2000. Dostupné na: http://www.kniznica.hnutie.org/kniznica/knihy/ekologia/

environmentalistika/ trvalo_udrzatelny_rozvoj.doc

29.ROBBINS, S.P. – COULTER, M.: Management. Praha, 2004. Grada Publishing. 600 s.

ISBN 80-247-0495-1

30.RUISEL, I.: Múdrosť v zrkadle vekov, Copyright, 2005, ISBN 80-551-1059-X

31.SEDLÁK, M.: Manažment Bratislava, 2007. Iura Edition. 364 s. ISBN 80-8078-133-0

32.SLÁVIK, Š.: Strategický manažment. Bratislava: SPRINT. 2005. 403s. ISBN

80-89085-49-0

33.SEDLÁČKOVÁ, P. – BRUCHTA, K.: Strategická analýza. Praha: Grada Publishing.

2006. ISBN 80-7179-367-1

34.SEDLÁČEK, J.: Finanční analýza podniku, Computer Press Brno, 2007, ISBN 978-80-

-251-1830-6

35.SERENČÉŠ, P.: Poľnohospodárska pôda – bohatstvo štátu, Zemědelská ekonomika, 45,

1999 (6): 263-270

36.SERENČÉŠ, P. a kol.: Bankové operácie: SPU Nitra 2008, ISBN 978-8069-993-2

191

37.SERENČÉŠ, P. a kol.: Financie a mena, SPU Nitra, 2010, ISBN 978-80-552-0488-8

38.SERENČÉŠ, P. – SERENČÉŠ, R. – TÓTH, M. – ČIERNA, Z. – RÁBEK, T.: Financie

v poľnohospodárstve, Nitra, 2010, 188 s., ISBN 978-80-552-0438-3.

39. STŘELEČEK,F.– LOSOSOVÁ, J.– ZDENĚK,R.:Vliv dotací na ekonomickou situaci čes-

kých zemědělských podniku, České Budějovice, 2009, 85 s., ISBN 978-80-7394-174-1.

40.SZABO,Ľ.–VARCHOLOVÁ,T.–DUBOVICKÁ,L.:Manažment rizika, Ekonóm

Bratislava, 2005, s.16, ISBN 80-225-1949-9

41. ŠIKULA, M. a kolektív: Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti, SAV Bratislava,

2008. Dostupné na http://www.futurologia.sk/pdf/dlhodoba vizia sr.pdf

42.ŠMAJS, J.: Ohrozená kultúra, Praha, Hynek, 2006, 219 s., ISBN 80-89057-12-8

43.TÓTH, M. – SERENČÉŠ, P. 2007. Vplyv rôznych druhov poistenia na rizikovosť

pestovania pšenice ozimnej v nitrianskom kraji. In Acta oeconomica et informatica,

roč. 10, 2007, č. 2, s. 52-56. ISSN 1335-257

44.TÓTH, M. – ČIERNA, Z. – RÁBEK, T: Podpora poľnohospodárstva na Slovensku od

roku 1993 a jej vplyv na finančnú situáciu poľnohospodárskych podnikov, Nitra,

2010, 95 s., ISBN 978-80-552-0439-5.

45.VAROŠČÁK, J. – GRZNÁR,P.: Výkon slovenského poľnohospodárstva v rokoch 2004

až 2008 a jeho porovnanie s poľnohospodárstvom EÚ 27 a vybraných členských krajín,

Bratislava, 2010, VÚ EPP, ISBN 978-80-8058-550-1, EAN 9788080585501

46.VLACHYNSKÝ, K. a kol.: Podnikové financie, IURA EDITION, Bratislava 2009, ISBN

978-80-8078-258-0

47.VARCHOLOVÁ, T. – DUBOVICKÁ, L. (2008). Nový manažment rizika. Bratislava:

Iura Edition, s. 13, ISBN: 978-80-8078-191-0

192

ERRÁTA

printovej podoby

Študijný materiál

Finančný manažment v trvalo-udržateľnom poľnohospodárstve a rozvoji vidieka

doc. Ing. Peter Serenčéš, PhD. - Modul 1

(SPÚ v Nitre, FEM, Katedra financií)

Rok vydania 2011

Strana 7 až 9

Chybne:

Medzi základné charakteristiky paradigmy trvalo udržateľného rozvoja, ktoré zároveň

vytvárajú rámce pre legislatívne, normotvorné činnosti a ekonomické teórie podporujúce

trvalo udržateľný rozvoj môžeme zaradiť:

• chápanie ekonomiky a tiež aj spoločnosti, takisto ako aj ich jednotlivé segmenty ako

otvorené podsystémy alebo súčasti vyšších systémov akými sú spoločnosť, príroda,

podriadených zákonom prírody,

• chápanie globálnej svetovej ekonomiky a svetovej civilizácie ako jedného nedeliteľného

celku, chápanie tejto ekonomiky a civilizácie ako implikátneho poriadku a chápanie

ekonomického vývoja a procesov globalizácie ako celopohybu teda holomovementu,

• chápanie jednotlivých ekonomických teórií a teoretických škôl a smerov ako

fragmentárnych pohľadov rozvíjajúcich významy jednej nerozdelenej reality a nazeranie

na ekonómiu ako na jednu vedu zloženú z jednotlivých parciálnych ekonomických teórií,

ktoré sa vzájomne dopĺňajú, vytvárajú mapu ekonomických teórií a každá ekonomická

teória má svoje miesto, účel, čas a limity pôsobenia a žiadnu ekonomickú teóriu nemožno

absolutizovať,

• zmena pohľadu na reverzibilitu ekonomických procesov a chápanie ekonomických

procesov ako ireverzibilných s dôrazom na ekonomickú dynamiku namiesto ekonomickej

statiky,

193

• zavedenie pojmu entropia tzn. neurčitosť resp. neusporiadanosť do ekonomickej teórie

v smere chápania informácií ako štruktúrotvorného faktoru formujúceho profil a štruktúru

ekonomiky namiesto doterajšieho chápania informácií iba vo vzťahu k rozhodovaniu

a riadeniu ekonomických procesov,

• chápanie ekonomiky ako disipatívnej čiže rozptyľujúcej štruktúry disipujúcej energiu,

suroviny, materiály a informácie a vytvárajúcich štruktúru spoločnosti okolo atraktorov

tzn. príťažlivých faktorov, chápanie výrobných faktorov ako atraktorov ktoré určujú

štruktúru, profil a smerovanie ekonomiky, spoločnosti a civilizácie,

• chápanie druhého zákona termodynamiky ako rámca pre návrh alternatívnych

ekonomických modelov tak, že jeho integrácia do ekonomických modelov umožní

prepojenie zákonov ekonomiky a zákonov prírody. Druhá termodynamická veta alebo

druhý termodynamický zákon:

- formulácia a): nie je možné, aby sa teplo šírilo z chladnejšieho miesta na teplejšie,

- formulácia b) nedá sa zostrojiť perpetum mobile druhého druhu

- cyklicky pracujúci tepelný stroj, ktorý by len prijímal teplo z teplejšieho telesa

a vykonával rovnako veľkú prácu, ako to teplo. Tepelná energia sa nemôže samovoľne

premieňať na mechanickú prácu

• chápanie technológie ako integrálnej súčasti ekonomiky a spoločnosti a potreba jej

využívania v smere substitúcie tradičných energetických a surovinových zdrojov

alternatívnymi zdrojmi ako sú solárna energia, informácie a znalosti, flexibilita alebo

organizácia,

• hodnotová reorientácia človeka, spoločnosti a civilizácie založená na holistickom vnímaní

zmenenej ekonomickej reality a rešpektovaní zákonov reálneho sveta a prírody, chápanie

vzniku globálnej ekonomiky ako šance k obnoveniu pôvodného významu ekonómie ako

vedy o hospodárení a k prekonaniu odcudzenia tomuto pôvodnému významu

v industriálnom období, v globálnej ekonomike človek musí byť v prvom rade hospodár

a až potom obchodník alebo finančník.

Správne:

Medzi základné charakteristiky paradigmy trvalo udržateľného rozvoja, ktoré zároveň

vytvárajú rámce pre legislatívne, normotvorné činnosti a ekonomické teórie podporujúce

trvalo udržateľný rozvoj môžeme zaradiť holistickú ekonomickú teóriu. Ako uvádza Ivan

Klinec (uvedené Nová paradigma ekonomickej teórie s. 5-6) za holistickú interpretáciu

194

súčasnej novej ekonomickej reality a zároveň za základ vytvárajúcej sa koncepcie resp. teórie

holistickej ekonómie možno považovať nasledovné posuny záujmov ekonomickej teórie:

• chápanie ekonomiky ako otvoreného podsystému alebo súčasti vyšších systémov

akými sú spoločnosť, príroda alebo univerzum,

• chápanie globálnej svetovej ekonomiky ako jedného nedeliteľného celku, chápanie

tejto ekonomiky ako implikátneho poriadku a chápanie ekonomického vývoja ako

celopohybu teda holomovementu,

• chápanie jednotlivých ekonomických teórií škôl a smerov ako fragmentárnych

pohľadov rozvíjajúcich významy jednej nerozdelenej reality – ekonomiky

a nazeranie na ekonómiu ako na jednu vedu zloženú z jednotlivých parciálnych

ekonomických teórií, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, vytvárajú mapu ekonomických

teórií a každá ekonomická teória má svoje miesto, účel, čas a limity pôsobenia

a žiadnu ekonomickú teóriu nemožno absolutizovať,

• zmena pohľadu na reverzibilitu ekonomických procesov a chápanie ekonomických

procesov ako procesov ireverzibilných s dôrazom na ekonomickú dynamiku

namiesto ekonomickej statiky,

• zavedenie pojmu entropia tzn. neurčitosť resp. neusporiadanosť do ekonomickej

teórie a vnímanie jej vzťahu k ekonomickej štruktúre ako celku namiesto

používania pojmu neistota iba vo vzťahu k rozhodovaniu a riadeniu ekonomických

procesov,

• zmena pohľadu na vzťah informácií a ekonomiky i ekonomickej teórie v smere

chápania informácií ako štruktúrotvorného faktoru formujúceho profil

a štruktúru ekonomiky namiesto doterajšieho chápania informácií iba vo vzťahu

k rozhodovaniu a riadeniu ekonomických procesov,

• chápanie ekonomiky ako disipatívnej čiže rozptyľujúcej štruktúry disipujúcej

energiu, suroviny, materiály a informácie a vytvárajúcej štruktúru spoločnosti

okolo atraktorov tzn. príťažlivých faktorov v podobe výrobných faktorov ako

atraktorov ktoré určujú štruktúru a profil ekonomiky, spoločnosti a civilizácie,

• hodnotová reorientácia človeka i civilizácie založená na holistickom vnímaní

zmenenej ekonomickej reality a rešpektovaní zákonov reálneho sveta a prírody,

• chápanie vzniku globálnej ekonomiky ako šance k obnoveniu pôvodného významu

ekonómie ako vedy o hospodárení a prekonaniu odcudzenia tomuto pôvodnému

významu v industriálnom období, v globálnej svetovej ekonomike človek musí byť

v prvom rade hospodár a až potom obchodník alebo finančník.

195

Strana 11 až 13

Chybne:

Predstavitelia novej ekonomiky a alternatívnych ekonomických teórií a škôl vyvinuli

a testujú viacero ekonomických nástrojov, ktoré môžu napomôcť k presmerovaniu smerom

k trvalé udržateľnému rozvoju, či už postupnými úpravami súčasného ekonomického

systému, alebo vytváraním alternatívneho ekonomického systému, ktorá súčasný ekonomický

systém postupne nahradí. Týmito nástrojmi sú:

• Ekologická daňová reforma, založená na internalizácii externalít a zavedení ekologických

daní zahrňujúcich skutočné náklady spotrebovávaných surovín a energie a zaťažení

pôvodcu znečistenia externými nákladmi, čo by malo viesť k zníženiu spotreby surovín

a energie resp. k ich efektívnejšiemu využívaniu. Pôvodný koncept daňovej reformy je

prisudzovaný britskému ekonómovi Pigouovi, ktorý si už v roku 1920 všimol, že pre

hospodárstvo je prospešné, keď sa za spotrebu verejných statkov platia spravodlivé ceny.

Podľa jeho názoru by dane mali primerane riadiť ceny. V súčasnosti je ekologická daňová

reforma spájaná najmä s Ulrichom von Weizsäckerom, tiež s Lovinsom, Schmidheinym,

ktorý navrhol koncept eko-efektívnosti, Hendersonovou, ktorá navrhuje daňové úľavy na

podporu nezamestnanosti, daň zo znečistenia a nahradenie dane z pridanej hodnoty –

Value Added Tax – VAT daňou z vydanej hodnoty – Value Extracted Tax – VET,

a ďalšími.

• Zavedenie alternatívnych ekonomických ukazovateľov ukazujúcich skutočný stav celej

spoločnosti namiesto doterajšieho HDP, ktorý pozitívne oceňuje plytvanie zdrojmi,

pretože vysoké výrobné vstupy a druhá produkcia HDP zvyšuje používanie koša

ekonomických, spoločenských a environmentálnych ukazovateľov, diverzifikovaných

podľa potrieb jednotlivých regiónov, oblastí resp. štátov. Najznámejšími alternatívnymi

ukazovateľmi ako uvádza Vincúr, P. sú:

1. ISEW – Index of Sustainable Welfare – Indes udržateľného blahobytu, ktorý

skonštruovali v roku 1989 Herman Daly a John Cobb, Jr. v spolupráci s New

Economic Foundation, (Vychádza z čistého ekonomického blahobytu, zahŕňa aj

enviromentálne a sociálne faktory).

2. HDI –Human Development Index – Index ľudského rozvoja, skonštruovaný

a používaný v rámci UNDP – United Nations Development Program – Rozvojového

programu OSN, (zahŕňa tri hľadiská: - strednú dĺžku na dožitie novorodenca,

- mieru alfabetizácie,

196

- priemernú reálnu kúpnu silu obyvateľstva

3. Indikátor skutočných úspor (Genuine Saving Indikátor – GSI) – navrhnutý Svetovou

bankou; od hodnoty vyrobeného a prírodného kapitálu sa odvádza degrudovaný

prírodný kapitál a hodnota škôd z dôvodu znečisťovania prostredia emisiami oxidu

uhličitého.

4. Net Economic Welfare – NEW – čistý ekonomický blahobyt – definovaný J.

Tobinom, W. Nordhausom (1972). K HDP pripočítame pozitívne hodnoty (prácu pre

seba, voľný čas) a odpočítame hodnoty negatívnych aktivít (záporné externality)

5. Wealth Index – Index bohatstva Svetovej banky, podľa ktorého 60% bohatstva

národov tvorí ľudský kapitál, 20% prírodné zdroje a 20% vybudovaný kapitál ako

továrne, banky, infraštruktúra. Index bohatstva zahŕňa:

- ocenenie prírodného kapitálu

- ocenenie ľudského kapitálu (vzdelanie, zdravie a sociálne zabezpečenie)

- ocenenie ekonomického (vytvoreného ľuďmi) kapitálu

• Presun dôrazu z produktivity práce na produktivitu zdrojov a energie tzv. negawattová

revolúcia Lovinsa, založená na skutočnosti, že najlacnejšia energia, je nevyrobená resp.

ušetrená energia. Negawatty sú vlastne nevyrobené watty. Je to vlastne koncept

efektívnosti energie, keď je možné efektívnosť predávať. Lovins tiež navrhol koncept

negalitrov pre vodu a negakilometrov pre pohonné látky, ktoré sú založené na rovnakých

princípoch ako negawatty.

• Používanie ekonomických nástrojov ako Least Cost Planning – LCP – nákladovo

najpriaznivejšieho energetického plánovania resp. integrovaného plánovania zdrojov –

IRP, ktoré sa využíva v USA, Feebates, ktoré navrhol Rosenfeld a čo je akási kombinácia

poplatku – fee, čiže pokuty, malusu za neefektívnosť a zľavy – rabate, čiže prémie,

bonusu za efektívnosť. Lovins uvádza, že feebates by sa dali použiť na urýchlenie

zavádzania nových proekologických technológií.

• Prevádzanie ekologického a sociálneho auditu, ekologické a sociálne účtovníctvo,

ekologické, etické a sociálne investovanie. Tieto koncepty sú presadzované najmä New

Economic Foundation a ekonómami Conatym, Ekinsom alebo Douthwaitom. Princípom

je nahradenie hlavného kritéria zisku kritériami zameranými na podporu ekológie,

sociálneho a miestneho rozvoja a rešpektovanie určitej etiky.

• Vytváranie sieti lokálnej ekonomiky, podpora komunitnej ekonomiky, vytváranie

systémov komunitnej ekonomiky, bezpeňažné systémy, bezpeňažná ekonomika napr.

197

systémy LETS – Local Exchange Trade Systems, ktoré vymyslel Linton, družstevné

záložne Credit Unions, komunitné pôžičkové fondy SHARE. Self Help Assocation for

Local Ekonomy – Asociácia vzájomnej pomoci pre miestnu ekonomiku, ktorá funguje

v USA a CELT – Community Enterprise Loans Trust – Pôžičkové konzorcium pre

komunitné podnikanie, ktoré funguje na Novom Zélande, Mondragonský družstevný

systém a úverové družstvá Raiffeisen, atď.

• Presun priorít na obnoviteľné a alternatívne energetické zdroje ako solárna energia,

veterná energia, geotermická energia, presun prostriedkov napr. z investícií do jadrovej

energetiky do daňových úľav a zvýhodňovania alternatívnych energetických zdrojov,

vytváranie a realizácia alternatívnych stratégií ako napr. Slnečná stratégia Scheera.

Uvedené ekonomické nástroje sú s úspechom odskúšavané v rôznych krajinách sveta, napr.

negawattová revolúcia umožnila v mnohých prípadoch presmerovanie k udržateľnejšiemu

rozvoju. Používanie a zavádzanie týchto nástrojov však závisí od vôle politikov a odborníkov

vo verejnom a podnikateľskom sektore a tiež od stavu spoločnosti, stupňa demokracie

a konsenzu v otázke potreby opustenia industriálneho modelu rozvoja ekonomiky a prechodu

k modelu trvalo udržateľnému.

Správne:

Podľa Ivana Klinca (Zelené myslenie pre zelenú budúcnosť, 2010, s. 65-67) predstavitelia

novej ekonomiky a alternatívnych ekonomických teórií a škôl vyvinuli a testujú viacero

ekonomických nástrojov, ktoré môžu napomôcť k presmerovaniu smerom k trvalo

udržateľnému rozvoju, či už postupnými úpravami súčasného ekonomického systému, alebo

vytváraním alternatívneho ekonomického systému, ktorá súčasný ekonomický systém

postupne nahradí. Týmito nástrojmi sú:

• Ekologická daňová reforma, založená na internalizácii externalít a zavední ekologických

daní zahrňujúcich skutočné náklady spotrebovávaných surovín a energie a zaťažení

pôvodcu znečistenia externými nákladmi, čo by malo visť k zníženiu spotreby surovín

a energie resp. k ich efektívnejšiemu využívaniu. Pôvodný koncept daňovej reformy je

prisudzovaný britskému ekonómovi Cecilovi Pigouovi, ktorý si už v roku 1920 všimol, že

pre hospodárstvo je prospešné, keď sa za spotrebu verejných statkov platia spravodlivé

ceny. Podľa jeho názoru by dane mali primerane riadiť ceny. V súčasnosti je ekologická

198

daňová reforma spájania najmä s Ernstom Ulrichom von Weizsäckerom, tiež s Amorym

Lovinsom, Stephanom Schmidheinym, ktorý navrhol koncepteko-efektívnosti, Hazel

Hendersonovou, ktorá navrhuje daňové úľavy na podporu nezamestnanosti, daň zo

znečistenia a nahradenie dane z pridanej hodnoty – Value Added Tax – VAT daňou

z vydanej hodnoty – Value Extracted Tax – VET, a ďalšími.

• Zavedenie občianskeho príjmu – Citizen´s Income alebo Basic Income podľa návrhov

Jamesa Robertsona. Občiansky príjem by nahradil príspevky na deti a starobné dôchodky

a bol by financovaný z ekologických daní.

• Zavedenie alternatívnych ekonomických ukazovateľov, ukazujúcich skutočný stav

celej spoločnosti namiesto doterajšieho HDP, používanie koša ekonomických,

spoločenských a environmentálnych ukazovateľov, diverzifikovaných podľa potrieb

jednotlivých regiónov, oblastí, resp. štátov. Najznámejšími alternatívnymi ukazovateľmi

sú:

• ISEW – Index of Sustainable Welfare – Index trvalo udržateľného ekonomického

bohatstva, ktorý skonštruovali v roku 1989 Herman Daly a John Cobb, Jr. v spolupráci

s New Economic Foundation,

• HDI – Human Development Index – Index ľudského rozvoja, skonštruovaný

a používaný v rámci UNDP – United Nations Development Program – Rozvojového

programu OSN,

• Country Futures Indicators – Indikátory budúcnosti krajiny, skonštruované Hazel

Hendersonovou,

• Calvert-Henderson Quality of Life Indicators- ktoré Hazel Hendersonová vytvorila

z Country Futures Indicators v spolupráci s Calvert Investment Fund,

• Bet Bational Welfare - Index čistého národného bohatstva, skonštruovaný japoncami,

• Wealth Index – Index bohatstva Svetovej banky, podľa ktorého 60% bohatstva národov

tvorí ľudský kapitál, 20% prírodné zdroje a 20% vybudovaný kapitál ako továrne, banky,

infraštruktúra

• Presun dôrazu z produktivity práce na produktivitu zdrojov a energie tzv.

negawattová revolúcia Amory Lovinsa, založená na skutočnosti, že najlacnejšia energia,

je nevyrobená resp. ušetrená energia. Negawatty sú vlastne nevyrobené watty. Je to

vlastne koncept negalitrov pre vodu a negakilometrov pre pohonné látky, ktoré sú

založené na rovnakých princípoch ako negawatty.

• Prevádzanie ekologického a sociálneho audítu, ekologické a sociálne účtovníctvo,

ekologické, etické a sociálne investovanie. Tieto koncepty sú presadzované najmä New

199

Economic Foundation a novými ekonómami Patom Conatym, Paulom Ekinsom alebo

Richardom Douthwaitom. Princípom je nahradenie hlavného kritéria zisku kritériami

zameranými na podporu ekológie, sociálneho a miestneho rozvoja a rešpektovanie určitej

etiky.

• Vytváranie sieti lokálnej ekonomiky, podpora komunitnej ekonomiky, vytváranie

systémov komunitnej ekonomiky, bezpeňažné systémy, bezpeňažná ekonomika napr.

systémy LETS – Local Exchange Trade Systems, ktoré vymyslel Michael Linton,

družstevné záložne Credit Unions, komunitné pôžičkové fondy SHARE – Self Help

Assocation for Local Economy – Asociácia vzájomnej pomoci pre miestnu ekonomiku,

ktorá funguje v USA a CELT – Community Enterprise Loans Trust –Pôžičkové

konzorcium pre komunitné podnikanie, ktoré funguje na Novom Zélande. Mondragonský

družstevný systém a ďalšie.

• Presun priorít na obnoviteľné a alternatívne energetické zdroje ako solárna energia,

veterná energia, geotermická energia, presun prostriedkov napr. z investícií do jadrovej

energetiky do daňových úľav a zvýhodňovania alternatívnych energetických zdrojov,

vytváranie a realizácia alternatívnych stratégií ako napr. Slnečná stratégia Hermanna

Scheera.

Uvedené ekonomické nástroje sú s úspechom odskúšavané v rôznych krajinách sveta,

napr. negawattová revolúcia umožnila v mnohých prípadoch presmerovanie

k udržateľnejšiemu rozvoju. Používanie a zavádzanie týchto nástrojov však závisí od vôle

politikov a riadiacich pracovníkov a tiež od stavu spoločnosti, stupňa demokracie

a konsenzu v otázke potreby opustenia industriálneho modelu rozvoja ekonomiky

a prechodu k modelu trvalo udržateľnému resp. aspoň o čosi udržateľnejšiemu.

Strana 189

chybne: neuvedené

správne:

14. KLINEC, I.: Nová paradigma ekonomickej teórie (Náčrt teórie holistickej ekonómie

I.) Dostupné na http://www.akademickyrepozitar.sk/sk/repozitar/nova-paradigma-

ekonomie-1.pdf

200

Chybne: neuvedené

Správne:

15. KLINEC, I.: Zelené myslenie pre zelenú budúcnosť alternatívne ekonomické

a sociálne teórie podporujúce smerovanie k udržateľnému rozvoju, Študijné texty, 2010.

Dostupné na http://www.akademickyrepozitar.sk/sk/repozitar/zelene-myslenie.pdf

Strana 190

chybne: neuvedené

Správne:

28. REC Slovensko: Trvalo udržateľný rozvoj – vývoj a základné definície, REC

Slovensko, 2000. Dostupné na:

http://www.kniznica.hnutie.org/kniznica/knihy/ekologia/environmentalistika/trvalo_udrza

telny_rozvoj.doc

Strana 191

chybne:

38. Šilula, M. a kolektív: Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti (zhrnutie)

správne:

41. Šikula, M. a kolektív: Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti, SAV Bratislava,

2008. Dostupné na http://www.futurologia.sk/pdf/dlhodoba vizia sr.pdf