fl 04 2010 - rkc dk

D V O J M E S A Č N Í K K U B Í N S K YC H K AT O L Í K O V • R O Č N Í K X V I I I 2 0 1 0

JÚL

AUG

UST

Je koniec prázdnin a dovoleniek. Žiaci a štu-

denti sa chystajú do školských lavíc, pracujúci

k svojim povinnostiam. Opäť sa začína obdo-

bie našej aktívnej činnosti. Pre niekoho žiadna zmena.

Iní zasa premýšľajú, čo vylepšiť, ako sa zdokonaliť, čo

urobiť ináč. Ako ďalej?

Viac ako inokedy nás trápia živelné pohromy. Ani oheň,

ani voda nemajú s nami zľutovanie. Príroda sa už bráni

ako vie, a my sa nestačíme čudovať, aké premenlivé do-

Ako ďalej?

oslobodení od zla, silní vo viere a bohatí v dobrých

skutkoch, ktoré menia túto situáciu.

Stav, v ktorom sa ľudstvo nachádza, je alarmujúci. Kto sa

nebude modliť, duchovne zhynie. Prekonajme ľahostaj-

nosť, ktorá nás robí slabými! Postavme sa proti hriechu

tým najúčinnejším prostriedkom. Nech to bude len de-

siatok ruženca denne alebo akákoľvek iná kresťanská

modlitba srdca – prinesie ovocie. „A zasa vám hovorím:

Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľ-

vek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo

kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam

som ja medzi nimi.“ (Mt 18,19-20) Veď, kde je Pán Ježiš,

tam stráca každé zlo akúkoľvek silu a moc. Ďalej sa len

modlime.

Cyril Hamrák, kaplán

Snímka: Ľudovít Oraveckáže byť počasie, ktoré si rýchlo poradí s „neobmedze-

ným“ pánom tvorstva, ktorý zabudol byť slušným k prí-

rode a jej darom, prestal si ju vážiť. Ako ďalej?

Svetovú spoločnosť ničia a dehonestujú demoralizujúce

zákony. Cirkev zažíva bolestnú očistnú fázu vo svojom

vnútri. Sme svedkami neschopnosti človeka byť čest-

ným, zodpovedným a spravodlivým v politike, práci,

medziľudských vzťahoch. Ako ďalej?

Máme rozvrátené rodiny, ubolené manželstvá, ktoré sú

neschopné dodržať vzájomnú vernosť, stúpajúci počet

samovrážd, zneužitých i opustených detí. Kde-tu sa

hlási extrémizmus v športe, móde či zábave. Sme otvo-

rení pre pôsobenie zla cez okultizmus, pornografi u, ne-

morálny život, závislosti. Ako teda ďalej?

Z tohto pekla je len jedna cesta! Sila modlitby. A nie

hocijakej, ale spoločnej. Ak sa chceme zmeniť a pre-

tvoriť na dobrých ľudí, ak chceme byť chránenými

pred vplyvom zla, ak chceme objaviť v sebe aj v iných

dobro a lásku, ku ktorým sme povolaní, začnime sa už

modliť spoločne. Poprime šíriaci sa individualizmus,

ktorý je silou egoizmu, ale smrťou duše. V modlitbe je

pokoj, láska a sila obetovať sa a byť zodpovedným, Bo-

žia pomoc i ochrana, schopnosť prekonať pýchu a po-

kušenia, úcta k stvoreniu i samotnému životu. Takto

poďme ďalej!

Vytvorme modlitbové spoločenstvá predovšetkým

v rodinách, v našich chrámoch pri liturgii či v kruhu

priateľov. Len takto zvíťazíme nad chaosom dneška,

2 FARSKÝ LIST 04/2010

Milí naši čitatelia. Je tu leto a s tým aj príležitosť niekam ko-

nečne vyraziť v kruhu svojej rodiny. Máme pre vás úlohu.

Vyhlasujeme súťaž o najlepšiu letnú fotku.

Podmienka je, aby bola z rodinného výletu alebo dovolenky.

A ešte niečo. Súťažíte o skvelé ceny. Ak teda máte chuť so

svojou rodinou zažiť niečo dobrodružné na vode alebo aj

pod vodou, či dokonca v rozprávke v kúzelnom hrade, tak

neváhajte a celé leto zbierajte tie najlepšie obrázky vašej ro-

diny pri rôznych letných i výletných radovánkach.

Tešíme sa na vaše nezabudnuteľné fotky, určite nás neskla-

mete svojou originalitou. Ceny budeme udeľovať po prázd-

ninách v septembri, takže máte dosť času. A ak naozaj chcete

vyhrať, tak čím viacej fotiek pošlete na našu mailovú ad-

resu ([email protected]), alebo vhodíte do schrá-

nok farského listu, tým je väčšia šanca na výhru.

redakcia

SÚŤA Ž • O NA J FOTKU LETA !Ďakujeme sestre LíviiV poslednú júlovú sobotu sme sa neofi ciálne rozlúčili s na-

šou sestrou Líviou. Pri plápolajúcom ohni, radostných spo-

mienkach a kde tu i padajúcej slze... Pán ju posiela na iné

pôsobisko, do Košíc, kde bude slúžiť mladým na sídlisku Lu-

nik IX.

V našej farnosti pôsobila ako veselá, dobrosrdečná, nená-

padná sestra. Mohli by sme tu vypisovať, čo všetko robila,

komu pomohla a aj to, že sa jej ťažko odchádzalo...Veď po

troch rokoch si človek nájde veľa priateľov, vybuduje mnoho

vzťahov... A tak cez tieto skromné riadky ti, Lívi, chceme po-

ďakovať, že si bola pre nás povzbudením, darom... Ďakujeme

ti za hodiny náboženstva, za prípravu na sviatosť birmovania

či prvé sväté prijímanie i za stretká a rozhovory, za čas, ktorý

si nám venovala, za to, že vďaka tebe sme mohli spoznať su-

per ľudí... Veselosť a radosť zo života – tie sú znakom srdca,

ktoré veľmi miluje Pána a tie k tebe naozaj patrili.

Na ďalšej ceste ti, Lívi, vyprosujeme veľa milostí a hlavne od-

vážne srdce plné lásky.

Vďační mladí a spolusestry

Snímky: archív FMA

Pred šiestimi rokmi, 19. júla, ukončil svoj pozemský život dlhoročný správca našej farnosti Mons.

Alfonz Letanovský. Spomíname naňho s láskou stále, pretože po tých takmer troch desiatkach rokov,

počas ktorých spravoval našu farnosť, tu zasial nejedno semienko viery, povolania, radosti

i povzbudenia. Odpočinutie večné daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti.

Po júlových kňazských vysviackach nastali zmeny na

niektorých kaplánskych miestach diecézy. V našej far-

nosti sme 1. júla privítali p. kaplána Pavla Drdáka,

rodáka z Hubovej, ktorého medzi nami srdečne vítame,

prajeme mu veľa Božieho požehnania a tešíme sa na

jeho pôsobenie v našej farnosti a na ozhovor s ním

v nasledujúcom čísle.

3FARSKÝ LIST 04/2010

Úmysly

Apoštolátu modlitby

na august a september• Aby na príhovor nanebovzatej

Panny Márie mali rekreanti

upretý zrak na nebo a Božie veci.

• Aby sme na príhovor Sedembo-

lestnej Panny Márie, Patrónky

Slovenska, aktívne prispievali

k zachovaniu dedičstva otcov

a k oživeniu praktického života

viery v krajine.

Bohoslužobný poriadokv týždni:

Farský kostol

sv. Kataríny Alexandrijskej

6.00 a 18.00 hod.

(sobota – 6.30 a 18.00 hod.)

(piatok – 18.00 hod.

sv. omša za účasti mládeže)

Kostol Povýšenia sv. Kríža – Brezovec

18.30 hod.

(štvrtok – 17.00 hod. sv. omša

za účasti detí)

(sobota – 7.00 hod., večer nie je)

Filiálny kostol Najsv. Trojice

Vyšný Kubín

Piatok – 17.00 hod.

Nemocnica s poliklinikou

16.00 hod. (utorok, štvrtok)

Adoračná miestnosť je otvorená

každý deň od 7.00 do 19.00 hod.

Bohoslužobný poriadokv nedeľu:Farský kostol

sv. Kataríny Alexandrijskej

6.30, 9.00, 11.00, 14.45 hod.

Kostol Povýšenia sv. Kríža – Brezovec

7.45, 10.00, 18.30 hod.

Filiálny kostol Najsv. Trojice

Vyšný Kubín

9.15 hod.

Nemocnica s poliklinikou

16.00 hod.

Požehnanie mamičiekpred pôrodom:

28. augusta 2010 a 25. septembra 2010

po ranných sv. omšiach

Farský kostol sv. Kataríny

Alexandrijskej – 6.30 hod.

Kostol Povýšenia

sv. Kríža – Brezovec – 7.00 hod.

Stránkové dni na Farskom úrade:

Pondelok – piatok:

8.00 – 12.00 a 13.00 – 15.30 hod.

V súrnom prípade po večerných

bohoslužbách.

V prípade potreby (ku chorým)

volajte katol. kňaza 0915 818 308.

Sviatosť manželstva prijali:

Adrián Tóth a Marcela PišojováBranislav Kleň a Erika BabečkováJozef Pjontek a Henrieta KubačkováBranislav Skladaný a Zuzana BuknováPatrik Solčanský a Anna KarcolováRadovan Slušňák a Lucia HubčíkováPeter Tokár a Lucia HrnčiarováJuraj Florek a Mária KokoškováLukáš Peško a Alžbeta KramárováOndrej Lehotský a Cecília KočalkováĽubomír Vraniak a Andrea DudášováBranislav Šimák a Michaela OrolimováMartin Mareták a Martina Hubčíková

Pán si z našich radov povolal:

Branislav Kleň st.Branislav Kleň ml.Martin MaretákJán MikuličkaDávid BalážTomáš ZavadanJakub KajanAndrej SmolkaBranislav DudášTomáš ChromekEma Brunčáková

Nina NuttováDávid NuttaDominika KapinováRonald GajdošíkRóbert KrálovenskýDamián KováčAdrián Ján ChovanecMatúš ValekMiroslav HojoRoman Úradníček

Sviatosťou krstu sme v spolo-čenstve Cirkvi v mesiacochjún a júl privítali:

Milan KramárHelena AndrisováZuzana MlynárováEmil GazdíkAdam HábekEduard Schelling

Stanislav TarčákAnna PopovičováJán HalajMiloš NovákGizela Kovalčíková

OBSAH

Farská matrika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3

Úmysly apoštolátu modlitby . . . . . . . . 3

Bohoslužobný poriadok. . . . . . . . . . . . 3

Môj ocinko bol

a je veľkým príkladom . . . . . . . . . . . . . 4

Udalosti v našej farnosti . . . . . . . . . . . 6

Cyklopúť do Levoče. . . . . . . . . . . . 6

„Urobte všetko čo vám povie“ . . . 6

Z Mariánskej hory prišla Mária

až do Kubína. . . . . . . . . . . . . . . . . . 7

Nič nás nebude môcť odlúčiť

od Božej lásky k nám. . . . . . . . . . . 7

Dvadsiatykrát„Doma je doma“. . . 8

Blahoslavení tí,

čo majú priateľov . . . . . . . . . . . . . . 8

Ochrana na cestách . . . . . . . . . . . . 9

Púť do Bobrova . . . . . . . . . . . . . . . 9

2010 – Rok kresťanskej kultúry. . . . . 10

Taizé – spoločenstvo a očakávanie

jari Cirkvi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11

eRko – Už 20 rokov Radostnou

cestou svedectva viery kráčame

spolu malí i veľkí . . . . . . . . . . . . . . . . 12

Napísali nám – Jozef Kapina . . . . . . . 13

Saleziánske okienko

Tohoročný „Puťák“

už máme za sebou . . . . . . . . . . . . 14

INÍ? My sme radi s nimi . . . . . . . 15

Na letnom tábore roztápali sneh 15

Žili medzi nami –

sv. Ondrej Corsini. . . . . . . . . . . . . . . . 16

Chodenie s Bohom. . . . . . . . . . . . . . . 17

Zaslúžený titul . . . . . . . . . . . . . . . . . . 17

Recenzie

Lee Strobel – Kauza Kristus . . . . 18

Obrazy starého sveta . . . . . . . . . . 18

Poklad v Hlinených nádobách . . 18

Na aktuálnu tému:

Žijeme svoj život aj pre cirkev? . . . . . 19

Internetové zisky a straty . . . . . . . . . . 19

Detský kútik . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20

Farský list Vydal: Rímskokatolícky farský úrad

sv. Kataríny Alexandrijskej v Dolnom Kubíne pre

vnútornú potrebu. Cenzor: Prof. Ľubomír Pekarčík,

PhD. Šéfredaktor: Ing. Eva Murínová. Redakčná

rada: Mgr. Cyril Hamrák, Mgr. Pavol Drdák,

Ľudovít Oravec, Mgr. Katarína Ileninová,

PhDr. Zuzana Machajová, Oľga Nemčeková,

Monika Kočalková, Simona Kšenzuláková,

Ing. Pavol Strežo. Imprimatur: Mons. Prof. Th Dr.

František Tondra, spišský diecézny biskup, Spišské

Podhradie, 13. 12. 2000 pod č. 161/2000. Registračné

číslo: A-2003/07522 OVVS/MU, 1/2003. Náklad:

800 ks. Uzávierka budúceho dvojčísla je

7. októbra 2010. Svoje príspevky nám môžete

dávať do schránky Farského úradu s označením

„Pre Farský list“ alebo e-mailom na adresu

[email protected]. Redakčná rada si

vyhradzuje právo úpravy a krátenia textov.

Príspevky,

námety do FL

zasielajte na e-mail

[email protected]


Môj ocinko bol a je veľ kým príkladom

Každý ho poznal z inej stránky, či už z tej

profesionálnej alebo osobnej. Vyštudoval

dve stredné školy (elektrotechnickú a ne-

skôr na konzervatóriu aj dva odbory:

spev a cirkevná hudba). Začal pracovať

v ZUŠ P. M. Bohúňa v D. Kubíne. Popri

učiteľskej praxi vyštudoval hudobnú pe-

dagogiku na VŠMU v B. Bystrici. Rád sa

vzdelával. Veľkú záľubu mal aj v elektro-

nike – pomáhal pri oprave počítačov. La-

dil klavíry, viedol zbor, hrával na svadbách

i sprevádzal uvítania na Mestskom

úrade... popri tomto všetkom nikdy ne-

zabúdal na svoju rodinu, o ktorú sa

vzorne staral.

Za štyridsať rokov, ktoré mu Boh doprial

prežiť na tejto zemi, tu vyoral hlbokú

brázdu. A svojím životom i odchodom

z tohto sveta dokázal, že ju oral s vedo-

mím večného života. Jeho odchod nebol

tragédiou, ale oslavou Boha a ďakovaním

za pozemský život.

Manželka Žofi a:Manžel – slovo, ktoré každému pripo-

mína iné situácie. Mne môj manžel pri-

pomína a bude neustále vlievať do môjho

srdca tie najláskavejšie spomienky. Vždy

som sa tešila, keď sme mali chvíľku pre

seba. Dokázali sme sa rozprávať neko-

nečné hodiny, vždy ma nežne, nenásilne

povzbudzoval, posilňoval, aby som sa

nikdy nevzdávala a verila v Božiu pomoc.

Neustále som cítila jeho čistú, vernú,

láskyplnú a ochraňujúcu ruku, ktorá zo-

trváva v mojom srdci. Teším sa na chvíľu,

keď sa opäť stretneme.

Otec – neviem si predstaviť láskavejšieho

a múdrejšieho otca. Od malička som sa

za to modlila a Boh mi to daroval v mo-

jom manželovi a otcovi našich dcér. Mys-

lím, že aj naše deti to tak vnímajú. Všetky

dary, ktoré mal od Boha, neustále rozdá-

val. To bolo jeho šťastím a radosťou. Tým

mi sprítomňoval a bude pripomínať nebo

na zemi.

Často mi počas posledných dní hovoril:

„Nikdy nebuď smutná, neobliekaj sa do

čierneho, usmievaj sa pre deti a ja budem

stále s vami, budem vám pomáhať.“

Mária (19):Dlho som rozmýšľala, čo by som vám po-

vedala o ocinkovi, čo ešte neviete ☺. Pre

mňa bol ocko živým obrazom milosrd-

ného Boha. Pamätám si,ako som sa raz

s ocinkom pohádala, povedala som mu

niekoľko škaredých slov. Keď som sa

k nemu s plačom vrátila a pýtala ho o od-

pustenie, odvetil mi: „Maruška, aj keby si

ma do konca života nemala rada a neroz-

právala sa so mnou, aj tak Ťa nepresta-

kou vysvetlil všetko, čo som nechápala,

s radosťou mi pomohol v problémoch.

Jeho veta vždy znela: „Kedykoľvek budeš

čokoľvek potrebovať, nikdy ťa neodmiet-

nem, vždy som tu pre teba.“ Ďakujem

nášmu nebeskému Oteckovi za odovzda-

nie jeho úžasného daru, ktorý má len

málo rodín v dnešnej uponáhľanej dobe.

Ocko, ktorý mi odovzdával svoje talenty

(„každý chlebík v rukách, ktorý nado-

budnete, vám v živote pomôže“), ma učil

správnemu kresťanskému životu a opti-

mizmu aj napriek ťažkým situáciám

(úsmev patrí taktiež k základnej technike

spevu – s úsmevom sa spieva ľahšie a znie

to oveľa krajšie, a keď do toho dáme aj

srdce, bude to výborné – aj vďaka tejto

rade sme spolu s ocinkom a mojou ses-

trou Maruškou obšťastnili srdcia mno-

hých hostí, ktorým sme s našou rodinnou

skupinou EFEKT hrávali ☺). V závere by

som chcela napísať jeho radu pre tých,

ktorí stoja pred životným rozhodnutím

svojho povolania: „Dievčatká, vyberte si

také povolanie, za ktoré by ste vy zapla-

tili, aby ste ho mohli vykonávať. Ak vás

vaša práca bude napĺňať a budete v živote

robiť všetko s LÁSKOU, budete naozaj

šťastné. ☺

Laura (14):Môjho ocka som mala veľmi rada a bol

pre mňa vždy oporou. Pomáhal mi, pora-

dil a potešil. Vždy si na mňa našiel čas aj

vtedy, keď bol chorý. Lepšieho ocka nikde

nenájdete ☺ !!!

Klaudia (9):Môj ocko bol veľmi dobrý a ešte stále je.

On mal veľmi rád hudbu, rád s nami cho-

dil do prírody, na výlety. Bol perfektný

hudobník. Vždy som Marušku, Miriam

a ocka v ich hudobnej skupine povzbu-

dzovala. Bol pre mňa vynikajúcim ockom

a verím, že je v našich srdiečkach. Ocko

bol spravodlivý človek a naučil nás byť

spravodlivými. Snažil sa zo všetkých síl

a bojoval, bol veľmi odvážny, statočný.

Musí byť hrdý na svoj výkon. On je v na-

šich dušičkách a je šťastný, že naňho

myslíme.☺A dodatok od všetkých: Vo všetkých

vlastnostiach nám bol veľkým príkladom

aj napriek jeho neskoršiemu krížu, rako-

vine. Vďaka nemu sa v našej rodine ešte

viac upevnili vzťahy. Možno zistíme až

neskôr, čo naozaj znamenal tento kríž.

Napriek všetkému sme veľmi vďační za

dar viery, s ktorým sa kríž nesie oveľa

ľahšie.☺

Dňa 13. júla 2010 sa príbuzní, známi, mnohí kňazi i farníci rozlúčili s Milošom

Novákom, organistom našej farnosti. Dovolíme si pripomenúť vám ho a spome-

núť si naňho prostredníctvom slov jeho najbližších rodinných príslušníkov

i spolupracovníkov vo farnosti.

nem ľúbiť, lebo si moja milovaná dcéra.“

A keď som sa spýtala, či mi odpustí aj

Boh, odpovedal mi: „Keď som ja človek

a nedokážem sa na Teba hnevať, akože by

sa dokázal Boh?“ Tak toto je srdce člo-

veka, ktoré mi každý deň pripomínalo

milosrdné Ježišovo srdce. V podstate

stále pripomína, lebo z môjho srdca ocko

neodíde. Nikdy!

Miriam (18):Môj ocinko bol a stále je pre mňa neopí-

sateľne veľkým príkladom, ktorý sa sna-

žím nasledovať. Vždy mi ochotne a s lás-


Moje stretnutie s MilošomPo rokoch „osamelosti“ vo výkone posla-

nia organistu v Dolnom Kubíne sa mi

začalo blýskať na lepšie časy. V kostole sa

objavil nenápadný, vždy vzorne upravený

mladík, ktorý nesmelo stával pri zábradlí

na chóre farského kostola. Najprv skú-

mavo, po niekoľkých účastiach na sv.

omši smelšie a smelšie sa zaujímal o hru

na organe. Až raz som mu ponúkol, aby si

zahral a bol som prekvapený. Miloš hral

a dobre hral. Bolo mi jasné, že ...bude or-

ganistom. Bolo to dávno, bol som mladý

a roky tiekli ako voda v Orave, niekedy

pomalšie, niekedy búrlivo, povinností

v kostole pribúdalo a dobre mi padlo, keď

ma mal kto pri sv. omši nahradiť.

Čas plynul a Miloš rástol – tak v duchov-

nej ako aj v odbornej oblasti. Organ mu

prirástol k srdcu. A vzorne si plnil aj

všetky povinnosti organistu. Som mu

vďačný za to, že nikdy neodmietol prosbu

o zastúpenie, ale vždy s úsmevom mojej

žiadosti vyhovel. Patrí mu za to moja

osobná vďaka, ale aj vďaka celého dolno-

kubínskeho farského spoločenstva.

Pri tejto príležitosti chcem vyjadriť svoj

názor. Nikto nepochopí dušu organistu.

Je v nej utajené veľmi veľa osobných pre-

máhaní, obety a poslušnosti. Táto služba

je však ušľachtilá, je to priama služba

Pánu Bohu a spoločenstvu veriacich.

Spevom, hrou a obetovaním sa. I na úkor

svojich osobných prianí, času v osobnom

voľne, možno aj na úkor vlastnej rodiny,

ale zvuk organa, tajomné vžitie sa do hry,

interpretácia vlastných pocitov i rokmi

nadobudnutej muzikantskej práce a sa-

mozrejme pevná viera v Trojjediného

Boha to všetko nahradí.

S Milošom sme mali málo príležitostí na

spoločné konzultácie, ale cítim, že sme si

rozumeli, rozumeli sme si spôsobmi a re-

čou organa a organistov.

To, že si ho Pán povolal, takého mladého

– nádejného umelca – muzikanta, ma

utvrdzuje v presvedčení, že tam hore Pán

mal „voľné“ miesto organistu, a keďže

tam musí byť dokonalosť a úplná harmó-

nia, som presvedčený, že práve Milošove

„muziky“ zaplnia Nebo jeho melódiou.

Miloš, nech Ti Pán odplatí všetky ná-

mahy a obety, ktoré si na tejto pozemskej

púti pre mňa i farnosť vykonal. Tvoje

dielo pokračuje a bude pokračovať v tvo-

jej manželke a deťoch. Kladiem Ti na

hrob, s vďakou i obdivom, symbol orga-

nistu, ružu zvanú organová píšťala, nech

Ti znie v nebeských výšinách po celú

večnosť. R.I.P.

Ján Kapala, organista

Ad maiorem Dei gloriamDoteraz mám pred očami, akoby to bolo

iba včera: po dolnokubínskom námestí

svojím typickým krokom kráča mladý

muž a len čo vás zbadá, usmeje sa

a zdvihne ruku na pozdrav. Keď príde

bližšie, podáva priateľsky ruku a srdečne

povie: „Servus, už som Ťa dlho nevidel,

ako sa Ti darí... “ a kratší či dlhší rozho-

vor spontánne plynie. Nakoniec sa roz-

lúči s prianím všetkého dobrého.

Miloša Nováka som z videnia poznala už

dlhší čas, no bližšie sme sa zoznámili až

začiatkom deväťdesiatych rokov, kedy za-

čala naša spolupráca vo farnosti na poli

liturgickej hudby pri zavádzaní nových

nápevov stálych častí svätej omše a zvlášť

pri spievaní žalmov. S jeho veľkým po-

rozumením sme pripravovali a cvičili

žalmy nielen na nedeľu, ale aj na každý

deň. Bol priekopníkom zavádzania no-

vých omšových spevov a medzispevov

(žalmov) v dolnokubínskej farnosti, spolu

s Jankom Kapalom pred svätými omšami

nacvičovali s veriacimi nové melódie

(Glória, Verím, Svätý, Otče náš, Bará-

nok).V roku 2000 sa k tomu pridala aj

spievaná forma nedeľných vešpier vo

Farskom kostole, ktorá sa rýchlo udo-

mácnila a tešila sa podpore veriacich.

Horlivosť a ochota pomáhať liturgickej

hudbe vo farnosti bola Milošovi úplne

samozrejmá a nepoznala u neho časové

obmedzenia, či už išlo o veriacich, žal-

mistov, zboristov alebo nádejných mla-

dých organistov. Nezištne pomáhal ako

organista a dirigent aj vo fi liálke Vyšný

Kubín a vo farnosti Veličná.

Na jeseň v roku 2007 prijal ponuku pána

dekana viesť spevokol dospelých, ktorým

sa obetavo venoval na nácvikoch každý

týždeň, pri pravidelnom účinkovaní

zboru počas celého roka na svätých om-

šiach, slávnostiach a obradoch. Osobne si

veľmi rada spomínam na ekumenicky

bohatý rok 2008, ktorý začal v januári ne-

zabudnuteľnou ekumenickou bohosluž-

bou, kde sa spojili hlasy, ale hlavne srdcia

troch speváckych zborov Katolíckej

a Evanjelickej cirkvi Dolného Kubína

a prispeli svojím darom hudby k realizá-

cii myšlienky jednoty. Miloš všetky ná-

pady týkajúce sa ekumény vždy nadšene

vítal a sám prispieval dobrými impul-

zami. Spolupráca týchto zborov s výdat-

nou Milošovou pomocou pokračovala

pôstnym recitálom, ako aj účasťou na fes-

tivale v Kraľovanoch a nakoniec advent-

nou akadémiou vo farnosti Tvrdošín.

Bohu vďaka, je toho skutočne veľa pek-

ného, veselého a dobrého, čo súvisí s Mi-

lošom a o čom by sa dalo napísať, a predsa

zostávajú momentky a situácie, kde už

slová akosi nestačia vyjadriť, čo tkvie

v srdciach mnohých, ktorí Miloša po-

znali... Som presvedčená, že hudbou,

ktorú Miloš miloval, rozdával a ktorou

intenzívne žil, napĺňal to známe „omnia

ad maiorem Dei gloriam“ – všetko na

väčšiu slávu Boha.

V ten deň, 13. júla 2010, sa s Tebou, Mi-

loš, Tvoja úžasná rodina a najbližší, kňazi,

speváci, organisti a všetci prítomní nelú-

čili, ale sme Ťa odprevadili domov k Ot-

covi v nádeji, že sa tam stretneme... Veľký

zbor spieval tak nádherne ako doteraz

nikdy – bola to hudba jedného veľkého

srdca ... Ďakujeme Bohu za Teba a Tvoju

vzácnu skladbu Zdravas, Mária.

Katarína Ileninová

Upravila Eva Murínová

Snímky: rodinný archív, Ladislav Pagáčik


UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI

Cyklopúť do LevočeLevočský odpust v bazilike minor Nav-

štívenia Panny Márie na Mariánskej

hore je spojený s množstvom pútnikov,

ktorí sem každoročne prichádzajú uctiť

si našu nebeskú matku. Ani my sme

nezostali spať na vavrínoch a 2. júla

sme sa vydali na 125 kilometrovú púť

na bicykloch z Kubína do Levoče.

Pán nám doprial pekné počasie a tak sa

zopár zdatnejších z nášho speváckeho

zboru vydalo na túto dlhú cestu. Každý

ju za niečo obetoval a to nám prinieslo

ovocie. Už len radosť z krásnej prírody

Malatinskej doliny či Čierneho Váhu

nám bola odmenou. Po deväťhodino-

vom šliapaní sme sa dočkali zaslúže-

ného oddychu v škole bratov minori-

tov. V sobotu sme po prechádzke

krásnou Levočou vyšli na Mariánsku

horu spolu s ďalšími tisícmi pútnikov.

Boli to však preteky hlavne pre nás

chalanov, lebo hore sa každý rok bojuje

o tie najlepšie miesta na stanovanie.

My sme síce neulovili práve náhornú

plošinu, ale v našom malom stanovom

mestečku sme sa aj na hrboch a jamách

napodiv celkom dobre vyspali. Veď

sme tam neprišli na dovolenku.

Celý večer sme mohli duchovne čerpať

z bohatého programu naplneného om-

šami, kázňami, možnosťou prijať svia-

tosť zmierenia či neustálou prítomnos-

ťou Ježiša Krista v Sviatosti Oltárnej,

ktorá bola pre všetky unavené duše

taktiež stále k dispozícii. Okrem omší

program napĺňala aj modlitba ruženca

či via lucis – cesta svetla. Čo nás veľmi

teší je, že sme mohli svojím spevom na

polnočnej svätej omši prispieť do

programu a vytvoriť tak rodinné spo-

ločenstvo všetkých pútnikov na Mari-

ánskej hore.

Po nedeľnej svätej omši s arcibiskupom

Stanislavom Zvolenským, ktorá bola

bodkou za krásnymi zážitkami z od-

pustovej atmosféry, sme zbalili naše

stany a vstúpili sme do obrovského

hada vytvoreného z davu ľudí, ktorý sa

úzkou cestičkou vracia späť do každo-

dennosti. Náš program ale ešte neskon-

čil. Zavŕšili sme ho večerným koncer-

tom ľudí dobrej vôle na Levočskom

námestí, kde sme videli ozajstné

hviezdy a nielen videli, ale sme sa ich aj

dotkli. Poctivo sme doslova a do pís-

mena naháňali Mekyho Žbirku, kým

podľahol nášmu tlaku a s nacvičeným

úsmevom sa s nami chtiac-nechtiac

odfotil. Potom tak rýchlo zmizol, že

sme mu nestihli ani povedať ďakujeme,

tak aspoň takto: Meky, naozaj ďaku-

jeme. No hlavná vďaka patrí tebe, Otče,

že si nám dal Matku, a nie hocijakú –

Levočskú. Vďaka za mladosť, krásne

zážitky a veľa duchovných milostí,

máme ťa radi. Tak o rok dovidenia.

Martin Farbák

Snímky: Andrej Kuhejda, Samuel Mahút

„Urobte všetko,čo vám povie...“ (Jn 2, 5) V duchu tohto citátu zo Svätého Písma

sa niesla celá tohtoročná, už 19. pešia

púť z Muráňa na Mariánsku horu v Le-

voči. Prejsť pešo 74 km za štyri dni nie

je žiadna hračka, ale aj napriek tomu sa

nás 29. júna zišlo v Muráni okolo 80

z každého kúta Slovenska, dokonca

sme mali jedného účastníka až z Dán-

ska.

Cesta bola dlhá, namáhavá, asi nikto sa

neobišiel bez otlakov na nohách, ale

predsa sme všetci bez strát na životoch

došli na Mariánsku horu. Ale teraz

trošku predbieham... ☺V stredu ráno sme sa vydali na najdlh-

šiu trasu celej púte – do Telgártu. Pred-

tým sme sa však zúčastnili na svätej

omši, ktorou sme začínali každý deň,

aby sme sa posilnili na cestu aj po du-

chovnej stránke. Počas cesty sme utu-

žovali staré priateľstvá, nadväzovali

nové, modlili sme sa, spievali sme, ký-

vali sme oprotiidúcim autám... ☺ Po-

čas druhej prestávky (prvá bola na

obed) sme sa rozdelili do menších sku-

pín po 10 ľudí a spoločne sme uvažo-

vali nad tohtoročnou hlavnou témou.

Vo večerných hodinách sme konečne

došli do Telgártu, kde sme rozložili

svoje stany, zjedli guláš – pripravený

organizátormi, ešte večerná modlitba

a potom prišiel tvrdý spánok.

Ráno sme sa zobudili do krásneho dňa

a ponáhľali sme sa na gréckokatolícku

liturgiu. Po nej sme sa vydali na cestu

do Hranovnice, kde nás už čakali do-

máci s otvorenými dverami, možnos-

ťou sa osprchovať v rodinách a s vyni-

kajúcou klobásou pre každého. Večer

bola celovečerná adorácia zakončená

osobitným požehnaním.

Ďalším naším cieľom sa stal Spišský

Štvrtok, kde sa každý z nás tešil na vý-

bornú šošovicovú polievku a na naozaj

kvalitný program, na ktorom každý

ukázal, čo dokáže ☺.

Po smiechom naplnenom večere

a krátkej modlitbe sa ešte maľovali zá-

stavy a tvorili sa hymny.

Sobota ráno bola naplnená úsmevom

a radosťou na tvárach pútnikov. Spiš-

ský diecézny biskup Mons. František

Tondra nás poctil svojou prítomnosťou

na svätej omši a v homílii nás povzbu-

dzoval, že náš cieľ je blízko. A tak sme

sa vydali na cestu do Levoče, kde sme

šťastne došli. Naša prvá zastávka bola

v kostole sv. Jakuba, kde sme sa Bohu

poďakovali za šťastný príchod. A po-

tom – ide sa na Horu. Spievajúc sme sa

dostali na miesto, kde sme rozostavili

svoje stany a kde sme mali aj večerný

program, ktorý naplnili svedectvá



a predstavenie dvoch skupín, ich zástav

a zaspievanie ich hymny.

Polnočnou svätou omšou sme zakon-

čili svoj program a pomaly sme sa za-

čali lúčiť so svojimi novými i starými

priateľmi. No čakal nás ešte jeden

obrad. Cestou sme niesli väčšiu dre-

venú truhlicu, do ktorej sme hádzali

svoje prosby, svoje ťažkosti i vďaky...Po

polnočnej omši sme ich spálili a sym-

bolicky poslali Bohu.

Aj keď čas rozlúčok bol ťažký, veríme,

že sa stretneme aj o rok. Bože, vďaka Ti

za požehnaný čas prežitý na tejto púti.

Za dolnokubínskych pútnikov

Matica

Z Mariánskej horyprišla Panna Máriaaž do Kubína Prázdninové leto sme tento rok spolu so

sestrami saleziánkami otvorili púťou

do najstaršieho východoslovenského

pútnického miesta – do Levoče. Cestu

tam sme si oživili túrou v Tatrách a ve-

černou návštevou popradského stre-

diska, odkiaľ sme ráno spolu s Poprad-

čanmi putovali pešo až do Levoče.

Všetku tú námahu a úsilie, ktoré sme

do nášho putovania vložili, sme obeto-

vali za nás, naše rodiny, za tábory a ak-

cie, ktoré v lete pripravujeme a na ktoré

sa chystáme a tiež za ľudí, ktorí boli

v tých dňoch postihnutí záplavami.

Počasie bolo síce celý víkend veľmi pre-

menlivé, no Panna Mária držala nad

nami celý čas svoj ochranný plášť.

Cesta z Mariánskej hory už bola jedno-

duchšia. Hoci sme boli unavení a nevy-

spatí, odchádzali sme s vedomím, že

Panna Mária je stále pri nás a že z Le-

voče pôjde s nami až domov do Ku-

bína, do našich rodín.

-rfs-


Nič nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky k nám (Rim 8,39)Iste mi dáte za pravdu, že v živote ste sa

už stretli so situáciami, obdobiami

a hlavne ľuďmi, ktorí vo vás zanechali

nezabudnuteľné stopy. K takýmto vzác-

nym ľuďom, ktorí pre naše zborové

spoločenstvo Tintinnabulum urobili

veľa dobrého, patril a patrí pán kaplán

Ľudovít Spuchľák pôsobiaci v našej

farnosti v rokoch 2000 – 2003. Mnohé

rodiny i jednotlivci si dodnes pamätajú

na celoslovenské Taizé stretnutie v máji

2003 s bratom Cyrilom z komunity

Taizé, kedy sa vďaka úžasnej dôvere

a podpore po každej stránke nášho

pána dekana Mons. Alfonza Letanov-

ského a pána kaplána, celé stretnutie

vydarilo a prinieslo hojné Božie požeh-

nanie pre dolnokubínsku farnosť.

Prečo tieto skutočnosti spomínam? Náš

zbor totiž dostal pozvanie od pána kap-

lána Ľudovíta, aby sa s nami podelil

o radosť zo svojho 10. výročia kňazskej

vysviacky. Slávnostná svätá omša bola

v Katedrálnom chráme sv. Sebastiána

v Bratislave – Rači v sobotu 19. júna t.r.

Pán kaplán ju slávil so svojimi troma

spolubratmi kňazmi a pánom bisku-

pom Mons. Františkom Rábekom, ktorý

v homílii povzbudil a načrtol viaceré

aspekty náročnej pastoračnej služby vo

Vojenskom ordinariáte. V rodinnej at-

mosfére sa niesli radostné piesne z Taizé

a piesne celého zhromaždenia spolu

s organistom Jankom Kapalom. Po svä-

tej omši priateľské stretnutie pokračo-

valo agapé, kde sme spoznali veľmi

obetavých, prajných a štedrých ľudí

z jeho prvého pôsobiska v ordinariáte

zo Strednej policajnej školy v Pezinku.

Požehnaný deň, spontánne prijatie, vzá-

jomná radosť zo zvítania sa s pánom

kaplánom Ľudovítom a viacerými na-

šimi externými členmi zboru žijúcimi

v Bratislave, Trnave, ktorí si vždy s nami

radi zaspievajú, bol mimoriadnym da-

rom z neba pre každého z nás.

Ľudovít, ďakujeme Ti, že sme sa opäť

stretli vo veľmi originálnej zostave

a ani čas či vzdialenosť nenarušili naše

priateľské vzťahy. Nech tvoja radosť

a vďačnosť Bohu za svoje povolanie so

všetkým krásnym a ťažkým, čo prichá-

dza, pretrvá a prehĺbi Tvoj pokoj

v srdci.

Za zbor Katarína Ileninová

Snímka: archív zboru



Dvadsiatykrát„Doma je doma“Kde bolo tam bolo, bolo raz Námes-

tovo a v tomto meste za siedmimi ho-

rami a siedmimi dolami sa už dvadsia-

tykrát uskutočnil hudobný festival

Verím Pane. Áno, znie to až rozpráv-

kovo. Festival už prestal byť násťroč-

ným tínedžerom, dozrel a stal sa z neho

dospelák s dvomi krížikmi.

Festival sa na päť dní (21. 7.– 25. 7.) stal

domovom pre mnohých mladých, ktorí

prišli do Námestova upevniť svoje

priateľstvá, povzbudiť sa vo viere či re-

laxovať pri gospelovej hudbe, ktorá

každoročne naberá na kvalite.

Čím bol tento ročník výnimočný? Kto

čakal obrovské ohňostroje a veľké pre-

kvapenia, ostal asi sklamaný. Nás však

festival nesklamal – vytvoril rodinnú

atmosféru, z ktorej bolo cítiť hlavné

heslo „Doma je doma“. A ako doma

sme sa cítili aj my – mládežnícky zbor,

ktorý priložil ruku k dielu a pomáhal

svojou službou v škole, kde boli ubyto-

vaní lektori dielní.

Svoje talenty a dary sme si nezakopali

do zeme, ale snažili sme sa ich rozvíjať

na všakovakých workshopoch. Od scé-

nického tanca s mučiteľom Paľom (pre

nezúčastnených: náročný lektor vyža-

dujúci maximálne nasadenie a pres-

nosť) až po značku kvality Hanu -

v dramatickej dielni, sme tvrdo, ale o to

viac neochvejne nacvičovali predstave-

nia, ktoré boli súčasťou veľkej pre-

hliadky dielní v sobotu poobede. Nie-

koľkonásobné „stendingovejšn“ publika

potvrdilo, že vynaložené úsilie pri-

nieslo ovocie (v jednom prípade do-

konca gumených medvedíkov ☺).

Práca v dielňach skončila a začala sa tá

pravá festivalová nálada, tento rok špe-

ciálna, lebo bola sprevádzaná strachom

z neustále hroziaceho dažďa. Ale Pán-

božko rozoznal svoju akciu a nenechal

nás veľmi zmoknúť, len tak trošku, aby

sme šetrili vodu v sprchách.

Už tradičná prehliadka priehradného

múru spestrila náš nedeľňajší program,

takže môžeme potvrdiť, je pevný a za-

tiaľ sa nemáme čoho báť ☺.

Kopec zábavy, smiechu a radosti potvr-

dili, že na Verím Pane ide o stretnutia,

ktoré prinášajú potešenie do srdca mla-

dých. Nejde o megakoncerty či atrakcie,

ktoré vyrážajú dych, ale o spoločné

chvíle, ktoré sú na nezaplatenie. ☺

buba • Snímka: -ka-

Blahoslavení tí,čo majú priateľovKeď sa prázdniny prehupli do svojej

druhej polovice, rozhodli sa členovia

mládežníckeho zboru zbaliť si svoje

batohy a hor´ sa do Tatier za ďalším

letným dobrodružstvom! Vyzbrojení

vysokohorskou obuvou a dobrou nála-

dou sme za mohutných fanfár (trošku

preháňam ☺) vo štvrtok 5. augusta od-

chádzali zdolávať nekonečne nádherné

veľhory Slovenska.

Svoje stany sme rozložili v základnom

tábore, ktorý mal byť štartovným mies-

tom pre naše „kondične náročné“ túry.

Ale kdeže ☺ ! Žiadne stany a otravné

mravce, ale veľmi príjemná Paťka, ktorá

nás privítala v jej príjemnom súkrom-

nom ubytovaní.

Obklopení nádherou Božieho stvore-

nia sme tento rok zvolili ako tému Ježi-

šovu reč na vrchu z evanjelia podľa

Matúša – blahoslavenstvá. Každý z nás

mal možnosť počas spoločne stráve-

ných dní uvedomiť si to správne a hl-

boké posolstvo, ktoré sa v nich skrýva.

Pán Ježiš nám ich zanechal ako „návod

na nebo už tu na Zemi“. Ako šablónu,

ktorá nám pomôže na ceste k nášmu

Nebeskému Otcovi. A myslím, že sme

sa všetci bez výnimky, ktorá by potvr-

dzovala pravidlo, dostali k ich podstate.

Práve preto bola táto chata plná dobro-

srdečnosti, z každého vyžarovala

ochota rozdať sa pre druhých, ktorá na-

pokon prinášala radosť a dobrý pocit

do každého jedného srdca.

Pán nám požehnal počasie, a tak sme

mohli stráviť dva dni aj na túrach,

uprostred hôr, v ktorých má človek

možnosť uvedomiť si tú nesmiernu Bo-

žiu veľkosť, akou dokázal stvoriť také

nádherné veci.

Čo by to však bola za mládežnícku

chatu bez smiechu? A bolo ho požeh-

nane ☺. Prvý večer sa niesol v duchu

„vysokokvalifi kovanej“ dramatickej

improvizácie, ktorá spôsobovala svalo-

vicu našich tvárových mimických sva-

lov. Druhý večer sme spoločne „priví-

tali“ nových členov hrami, ktoré boli

mierne neočakávaného charakteru ☺,

ale odteraz sú už právoplatnými

členmi.

Možno si ešte pamätáte na chatu, na

ktorej sme zaviedli varenie členmi

zboru. Tak musím povedať, že sme sa

naozaj zdokonalili. „Takto dobre sa ne-

mám ani doma,“ tento výrok to potvr-

dzuje (upozorňujem, že bol povedaný



pod vplyvom dobrého jedla, takže,

drahé mamičky, neberte to osobne ☺).

Prešli 4 dni a my sme museli odísť do-

mov. Nechcelo sa nám, ale šli sme. Dú-

fam, že v každom zostal aspoň kúsoček

z toho, čo zažil a počul a nenechá si ho

pre seba, ale bude svojím životom sved-

čiť o Božej prítomnosti v jeho srdci.

Tak nám Pán, Boh pomáhaj! ☺buba • Snímka: -ka-

Ochrana na cestáchKaždý človek má rád istotu. Zvlášť pre

veriacich ľudí by malo byť požehnanie

vozidiel touto istotou. Či už pomocou

vozidla vykonávajú svoju každodennú

prácu, alebo len občas ho používajú pri

svojich dovolenkových cestách. Tým že

si dajú požehnať svojho „tátoša“, ne-

klamne vyjadria svoju vieru v Božiu

ochranu.

Aj v našej farnosti sa dňa 25. júla 2010,

na sviatok sv. Krištofa, patróna cestujú-

cich, uskutočnilo požehnávanie vozi-

diel. Nás len môže tešiť, že záujem

o toto požehnanie stúpa. Veď pri dopo-

ludňajších nedeľných sv. omšiach vo

farskom kostole sv.Kataríny, ako aj vo

fi liálnom kostole Povýšenia Sv.Kríža,

bolo pokropených svätenou vodou

viac ako sto vozidiel. Záleží však i na

nás samotných, či bude automobil

dobrý a spoľahlivý spoločník. Preto si

musíme vziať k srdcu a nezabudnúť na

slová požehnania : „Požehnaj, Pane,

tieto vozidlá a ochraňuj od nešťastia

a škody všetkých, čo ich budú používať

vo svojom povolaní alebo vo svojom

voľnom čase. Daj, aby sme mali na ces-

tách stále vedomie zodpovednosti, boli

ohľaduplní a pripravení pomáhať“.

Ak budeme na tieto slová pamätať pri

svojich cestách, určite bude oveľa viac

šťastných návratov.

Ľudovít Oravec

Snímka: autor

Púť do BobrovaSviatok Nanebovzatia Panny Márie,

ktorý slávime15. augusta, je zo všetkých

mariánskych sviatkov najstarší. V roku

1950, 1. novembra, vyhlásil pápež Pius

XII. Nanebovzatie Panny Márie ako ta-

jomstvo, v ktoré máme veriť. Ale ta-

jomstvom je aj miesto a čas smrti

Panny Márie. Podľa tradície by to malo

byť mesto Efez, kde pôsobil aj sv.Ján.

Apoštol, ktorému Kristus na kríži zve-

ril svoju matku. Zo zápiskov sv. Jána

Damascénskeho sa dozvedáme, že je-

ruzalemský biskup, sv. Juvenal, na chal-

cedónskom koncile oznámil cisárovi

Marciánovi, ktorý si prial vlastniť telo

Božej matky, že Mária zomrela v prí-

tomnosti apoštolov. Keď však neskôr,

na žiadosť sv. Tomáša, otvorili jej hrob,

zistili, že je prázdny. Na základe toho

apoštoli dospeli k presvedčeniu, že jej

telo bolo vzaté do neba.

Iná tradícia spomína, že Mária zomrela

vo veku sedemdesiatdva rokov. Niek-

torí pochybovali, že zomrela, keďže ne-

mala dedičný hriech. Ale zomrel aj

Kristus, ktorý bol bez hriechu a teda

niet dôvodu pochybovať o Máriinej

smrti.

Nanebovzatie Panny Márie má pre nás

veriacich veľký význam. Upevňuje

v nás nádej, že aj naše telá budú raz

vzkriesené. Nebeská Matka nám vy-

prosuje mnoho milostí, aby sme prijali

pozvanie jej syna Ježiša Krista, ktorý

každému z nás pripravil v nebi miesto.

V hornooravskej obci Bobrov sa nachá-

dza Kalvária Nanebovzatej Panny Má-

rie. Na tento sviatok sa koná odpustová

slávnosť, ktorej predchádza pohreb (zo-

snutie) Panny Márie deň pred odpus-

tom. Boli sme plní očakávania, ako to

tam prebieha a tak sme sa v sobotu

14. augusta zúčastnili tejto slávnosti.

Samotný program začal Korunkou

k Božiemu milosrdenstvu o 15. hod. Vo

farskom kostole bola vystavená truhla

so sochou Panny Márie a účastníci

púte postupne prichádzali a s úctou

pozdravili Božiu Matku. Na rad prišlo

Mariánske večeradlo a o 17. hod začal

hlavný program – Krížová cesta na

Kalváriu. Miništranti s mariánskymi

zástavami, sviecami a krížom, dievčatá

v snehobielych šatách s kvetinami, za

nimi mládenci v modrých uniformách,

ktorí niesli truhlu s Pannou Máriou.

Ďalšou časťou sprievodu bolo ducho-

venstvo, miestny farár s hosťami, po

nich my, ostatní veriaci. Kráčali sme

krásnou lipovou alejou a rozjímali nad

jednotlivými zastaveniami krížovej

cesty. Tak sme prišli na vrchol kalvárie,

kde sa konala svätá omša. Po nej sa ko-

nal obrad uloženia Panny Márie do

hrobu. Na tejto kalvárii je hrob Panny

Márie umiestnený v peknej kaplnke,

zasvätenej Nanebovzatej Panne Márii.

A ešte niečo o histórii bobrovskej kal-

várie. V roku 1836 začal Andrej Kom-

panik, pláteník a kurátor kostola, stavať

na vŕšku za kostolom kaplnku Nane-

bovzatej Panne Márii. Kaplnka bola

posvätená 4. mája 1837. V roku 1889

zasiahol kaplnku blesk a búrka ju úplne

zničila. V roku 1890, za pôsobenia fa-

rára Pavla Starinského, sa na lúke za

kostolom začalo s výstavbou kapličiek.

Bolo postavených 14 kapličiek a na

mieste pôvodnej kaplnky bola posta-

vená nová. Dňa 15. augusta 1894 Štefan

Koštialik, spišský kanonik a rodák

z Bobrova, túto kaplnku vysvätil. Od

tejto doby sa bobrovská kalvária Nane-

bovzatej Panny Márie stala pútnickým

miestom. Každý rok,15. augusta alebo

prislúchajúcu nedeľu, sa koná procesia

i odpustová slávnosť. V podvečer pred

týmto sviatkom prebieha symbolický

pohreb Panny Márie.

Všetci, čo sme sa zúčastnili tejto púte,

sme prežili nevšedný zážitok. Žiadne

okázalé gestá, všetko prebiehalo v po-

koji a pokore, tak ako žila i Božia

Matka, Panna Mária. Každý mal

priestor a čas zamyslieť sa nad sebou,

prehodnotiť svoj život. Naozaj super.

zostavil Ľudovít Oravec

Snímka: autor


Kultúra motivuje

Každý človek cestu životom prežíva

inak. Jeden sa trápi a kráča ako vyso-

kohorský nosič s preťažkým breme-

nom na pleciach. Iný si bezbreho užíva

z nazhromaždených hmotných stat-

kov a jeho možnosti mu poskytujú

komfortné prežívanie života. Kultúra

je však nesmierne dôležitá pre oboch,

lebo nastavuje zrkadlo realite a dispo-

nuje zázračnou schopnosťou posúvať

ohnisko pohľadu jednotlivca na preží-

vanú prítomnosť. Vo svojej hojivej

podstate človeka nabáda, v horšom

prípade zamyslieť sa, v lepšom prí-

pade začať svoj život smerovať k napĺ-

ňaniu potrieb iných, k pomoci slabým

a strádajúcim a k jemno hmotnému

prežívaniu reality.

Kultúra posilňuje

Pridruženým, ale nezanedbateľným

efektom pôsobenia kultúry na člo-

veka je jeho postupne zvýšená men-

tálna stabilita a v neposlednom rade

i posilnenie spolupatričnosti a zá-

ujmu o osudy iných ľudí. Pôsobenie

kultúry je v každom ohľade blaho-

darné a očistné. Hľadanie harmónie,

vnútorného pokoja a šťastia – to sú

2010 – Rok kresťanskej kultúry

V zmysle (vo Farskom liste už uverejneného) článku sa v svojom nasle-

dovnom príspevku pozastavím nad potrebou a liečivou silou kultúry

v akomkoľvek spoločenstve ľudí.

životné ciele uvedomelého človeka.

A presne to ponúka a prináša kultúra.

Nie je to zvláštne a nádherné záro-

veň?

Kultúra potešuje

Kultúra vo všeobecnosti prispieva

k vytváraniu a posilňovaniu sociál-

neho a spoločenského komfortu oby-

vateľstva a tvorí nezastupiteľnú funk-

ciu v oblasti regenerácie duševných

síl. V tejto súvislosti však treba podo-

tknúť, že k dôležitým podmienkam

pôsobenia kultúry patrí aj dôstojné

prostredie, v ktorom vplyv kultúry na

jej prijímateľa pôsobí. Z tohto po-

hľadu sa miesta, ktoré si za najvyšší

cieľ stavajú poskytovanie reštaurač-

ných služieb a pridruženú ponuku

kultúry vnímajú iba ako prostriedok

na zvýšenie návštevnosti zariadenia,

vyčleňujú z prostredia „šíriteľov kul-

túry“ a z dlhodobého hľadiska viac

celému procesu škodia, než napomá-

hajú.

Kultúra vychováva

O pôsobení umenia na mladého člo-

veka sa už popísalo veľa strán odbor-

ných textov. Je isté, že mladí ľudia

majú mať možnosť navštevovať kul-

túrne podujatia, ktoré budú pozitívne

ovplyvňovať ich smerovanie v ne-

skoršej budúcnosti. A to je jednou

z úloh pracovníkov v oblasti kultúry

každého mesta, ale aj celého spektra

neziskových organizácií a občian-

skych združení, aby spoločne vytvo-

rili dostatok možností pre „našu bu-

dúcnosť sediacu v školských laviciach“

s ohľadom na ich vek a učebné škol-

ské osnovy.

Kultúra nabáda

Kde nie je kultúra, tam obyčajne

chýba aj kultúrnosť. Platí to aj naopak,

ale naozaj dôležité v tomto ohľade je

postupné nastavenie latky v oblasti

ponuky určitých druhov kultúry

(žánrových a kvalitatívnych) dosta-

točne vysoko. Od určitého momentu

si totiž človek začína sám hľadať v ob-

lasti kultúry to, čo je pre neho tým

správnym „sústom“ a naopak, cíti sa

zle tam, kde je kultúrnosť prostredia

nízka. A to je stupeň vedomia, o ktorý

sa musíme spoločne usilovať aj v na-

šom meste.

Prajem všetkým čitateľom Farského

listu, aby pri hľadaní vhodného kul-

túrno-spoločenského podujatia v na-

šom meste zohľadňovali aj dôstojnosť

prostredia. Aby počúvali svoj vnú-

torný hlas pri výbere žánru a vhod-

ného typu podujatia. Aby sa pôsobe-

niu ozdravných procesov šírených

prostredníctvom umenia dokázali

otvoriť a načerpali tak dostatok vnú-

torného pokoja a radosti. Veď na to,

aby sme mohli odovzdávať – potre-

bujeme najskôr prijímať.Ing. Patrik Bartoška, PhD.

vedúci oddelenia kultúry MsÚ

Snímka: Ladislav Pagáčik


Brat Roger z Taizé(12. máj 1915 – 16. august 2005)Všetko sa začalo vo veľkej samote počas

augusta 1940, keď brat Roger vo veku 25

rokov opustil svoje rodné Švajčiarsko, aby

žil vo Francúzsku, krajine svojej matky.

Už niekoľko rokov nosil v sebe povolanie

založiť komunitu, kde by sa každý deň

konkretizovalo zmierenie medzi kres-

tenciou je komunita konkrétnym zna-

kom zmierenia medzi rozdelenými kres-

ťanmi a národmi. V jednej zo svojich

posledných kníh brat Roger opisuje svoju

ekumenickú cestu: „...poznačený svedec-

tvom života starej mamy som objavil svoju

vlastnú identitu kresťana v tom, že som

v sebe zmieril vieru svojich koreňov s ta-

jomstvom katolíckej viery bez prerušenia

spoločenstva s kýmkoľvek.“

Bratia neprijímajú žiadne dary, dokonca

ani svoje osobné dedičstvá, ale darúvajú

ich tým najchudobnejším. Živia sa prá-

cou svojich rúk a delia sa s ostatnými.

Malé bratstvá („fraternity“) sa v súčas-

nosti nachádzajú uprostred biednych

štvrtí v Ázii, Afrike, Severnej a Južnej

Amerike. Bratia tam chcú zdieľať životné

podmienky ľudí tým, že sa usilujú byť

s láskou prítomní pri tých najúbohejších,

pri deťoch ulice, väzňoch či umierajú-

cich, i tých, ktorých v najhlbšom vnútri

bolestne zasiahli narušené vzťahy a ľud-

ská osamelosť.

Dnes, týždeň čo týždeň, po celý rok pri-

chádzajú do Taizé mladí z celého sveta,

aby sa zúčastnili na stretnutiach. Chcú ob-

javiť zmysel svojho života a pripravujú sa

prevziať zodpovednosť tam, kde žijú. Do

Taizé prichádzajú aj zodpovední cirkví,

a tak komunita privítala aj pápeža Jána

Pavla II., troch arcibiskupov z Canterbury,

pravoslávnych metropolitov, štrnásť švéd-

skych luteránskych biskupov a mnoho

kňazov a pastorov z celého sveta.

Aby komunita z Taizé pomohla mladým

generáciám, organizuje „Púť dôvery na

zemi“. Spomenutá púť ich pobáda, aby

boli nositeľmi pokoja, zmierenia a dô-

very vo svojich mestách, univerzitách,

pracoviskách a farnostiach, a to v spo-

ločenstve so všetkými generáciami.

Jednou etapou „Púte“ je päťdňové európ-

ske stretnutie, na ktorom sa koncom kaž-

dého roka zhromaždí niekoľko desiatok

tisíc mladých v jednej z európskych met-

ropol.

Pri príležitosti európskeho stretnutia

uverejňoval brat Roger každý rok „List

z Taizé“, ktorý je prekladaný do viac než

päťdesiatich jazykov. Neskôr sa k listu

mladí vracajú a premýšľajú nad ním po

celý rok, či už doma alebo v Taizé.

Slovo Taizé dnes na celom svete vzbu-

dzuje predstavu pokoja, zmierenia, spo-

ločenstva a očakávania jari Cirkvi, tak

ako to vyjadril brat Roger: „Keď Cirkev

počúva, uzdravuje a uzmieruje, stáva sa

tým najjasnejším, čo v sebe nosí: čírym od-

razom lásky.“

Počas večernej modlitby v utorok 16. au-

gusta 2005 uprostred davu obklopujú-

ceho komunitu v Chráme zmierenia,

brata Rogera zavraždili. Pohreb brata Ro-

gera sa uskutočnil v utorok 23. augusta

2005. V roku 1998 brat Roger určil brata

Aloisa za svojho nástupcu, ktorý po jeho

smrti prevezme zodpovednosť za Komu-

nitu. Brat Alois ihneď vstúpil do svojho

úradu služobníka spoločenstva v srdci

komunity.

Brat Alois – nový prior TaizéBrat Alois sa narodil 11. júna 1954 v Ba-

vorsku a vyrastal v Stuttgarte. Pôvodom

je Nemec, no v roku 1984 prijal francúz-

ske občianstvo. Je katolík. Jeho rodičia sa

narodili a vyrastali v bývalom Českoslo-

vensku. Ako mladý niekoľkokrát navštívil

Taizé, potom tu strávil dlhé mesiace ako

dobrovoľník a pomáhal pri stretnutiach

mladých. V roku 1974 prijal modlitebné

Taizé – spoločenstvo a očakávanie jari CirkviV sobotu 14. augusta 2010 si komunita bratov v Taizé pripomenula dvojité vý-

ročie: sedemdesiate výročie založenia komunity – 20. augusta 1940 brat Roger,

vtedy celkom sám, prišiel na kopec francúzskej dedinky Taizé a päť rokov, ako

bol brat Roger počas večernej modlitby zavraždený (16. augusta 2005)

ťanmi, kde by sa „dobrota srdca prežívala

veľmi konkrétne a láska bola srdcom

všetkého“. Toto dielo túžil uskutočniť vo

vtedajšej ťažkej situácii, a tak sa uprostred

zúriacej druhej svetovej vojny usadil

v malej dedinke Taizé, kde začal ukrývať

utečencov. Po vojne sa k nemu pridali

ďalší a na Veľkú noc v roku 1949 sa pr-

vých sedem bratov zaviazalo po celý život

žiť v celibáte, spoločenstve a veľkej jedno-

duchosti. V zime 1952 – 1953 napísal za-

kladateľ komunity „Regulu Taizé“, ktorou

svojim bratom vyjadruje „to podstatné

pre spoločný život“.

Počnúc päťdesiatymi rokmi niektorí bra-

tia odišli do oblastí postihnutých biedou,

aby žili s tými, čo trpia. Koncom päťde-

siatych rokov začal značne stúpať počet

mladých prichádzajúcich do Taizé. Od

roku 1962 komunita posielala bratov

a mladých do krajín strednej a východnej

Európy. V rokoch 1962 – 1989 sám brat

Roger navštívil väčšinu stredo a výcho-

doeurópskych krajín, aj vtedajšie Česko-

slovensko. Zúčastňoval sa na povolených

stretnutiach (pod policajným dohľadom),

inokedy to boli prosté návštevy bez po-

volenia hovoriť na verejnosti. „Budem

spolu s vami v tichosti“, hovoril kresťa-

nom týchto krajín.

Komunita z Taizé dnes zoskupuje sto

bratov – katolíkov i protestantov rozlič-

ných vierovyznaní, pochádzajúcich z viac

ako 25-tich národov. Už samotnou exis-

rúcho komunity. Odvtedy žije v Taizé.

Najskôr ako dobrovoľník, neskôr ako brat

veľa ráz navštívil krajiny strednej a vý-

chodnej Európy, aby povzbudil tamojších

kresťanov ešte v totalitných časoch.V po-

sledných rokoch brat Alois koordinoval

organizovanie medzinárodných stretnutí

v Taizé a tiež európskych stretnutí.

Podľa www.taize.fr

spracovala Katarína Ileninová


eRko – Hnutie kresťanských spoločen-

stiev detí je detská organizácia s celo-

slovenskou pôsobnosťou. Mladí dobro-

voľníci z viac ako 250 obcí sa vo svojom

voľnom čase pravidelne venujú deťom.

Prežívajú s nimi radosti a starosti všed-

ných dní na stretkách, výletoch, tábo-

roch a iných podujatiach aj systema-

ticky počas celého roka, často až do

dosiahnutia mládežníckeho veku. Za 20

rokov od vzniku pracovali s deťmi nie-

koľké generácie vedúcich. V čase vzniku

malo eRko 15 OC a približne 1000 čle-

nov. V súčasnosti je jednou z najväčších

detských organizácii na Slovensku

(združuje viac ako 8000 členov).

Ofi ciálny vznik eRka sa datuje na

3. 10. 1990, kedy zaregistrovali naše Sta-

novy na Ministerstve vnútra SR. Práca

s deťmi podobná dnešnému eRku za-

čala už v roku 1973 na základe potreby

pomôcť pri výchove detí v kresťanských

rodinách. Podnecovateľom k laickému

apoštolátu detí bol Evžen Valovič (dnes

čestný predseda eRka), ktorý oslovoval

pre prácu s deťmi najmä mladých vyso-

koškolákov. V čase totalitného režimu

bola činnosť vykonávaná tajne s du-

chovnou starostlivosťou otca biskupa

Korca. Mladí sa stretávali s deťmi v ro-

dinách a na výletoch. Spolupracovali

spolu skupinky rodín, mládežníkov

a detí. Po novembrových udalostiach

v r. 1989 vznikla medzi nimi myšlienka

založiť samostatné organizácie. Prvé

vzniklo Hnutie kresťanských rodín, kde

pracovala komisia pre výchovu detí

(budúce eRko). Na celoslovenskej rade

22. 9. 1990 mladí, ktorí pracovali s deťmi,

spísali stanovy samostatnej organizácie

Hnutie kresťanských spoločenstiev detí.

Od decembra roku 1990 začali používať

názov eRko. Prvým predsedom sa stal

Marián (Maroš) Čaučík a dnes je v po-

radí druhým predsedom Juraj (Ďury)

Králik.

Po vzniku eRka sme si ofi ciálne zvolili

aj našich patrónov – vtedy Blahoslave-

ných Košických mučeníkov Štefana,

Melichara a Marka. Vybrali sme si ich

preto, lebo sme k nim nadobudli osobit-

nejší vzťah na jar 1990, kedy sme uspo-

riadali celoslovenskú hru pre deti

o troch košických mučeníkoch STROM

VIERY. Pri príležitosti ich svätorečenia

v roku 1995 sme usporiadali k ich úcte

podobnú celoslovenskú hru pre deti

CESTA RADOSTI.

rovoľníkov na niekoľkomesačnú dobro-

voľnícku službu do projektov v Afrike.

Pre deti od 6–10 rokov vydáva eRko ča-

sopis REBRÍK, rôzne publikácie pre deti

ako TIK TAK blok, deviatniky, krížové

cesty a pod.

Najhlavnejším cieľom eRka je pomáhať

pri výchove a neformálnom vzdelávaní

detí a mladých ľudí na zrelé kresťanské

osobnosti podieľajúce sa na rozvoji spo-

ločnosti, v ktorej žijú. Poslanie eRka sa

uskutočňuje cez osobný príklad mla-

dých dobrovoľníkov, ktorí prežívajú

spolu s deťmi život v spoločenstve. Zá-

kladné hodnoty, z ktorých vychádzame,

uplatňujeme v živote cez Štýl MÁM

RÁD (podrobnejšie možno nabudúce).

Na tomto mieste nám nedá nespomenúť

na ľudí, vďaka ktorým začalo eRko žiť

v dolnokubínskej farnosti (patriacej do

OC Dolný Kubín a ÚR Spiš). V prvom

rade je to vtedajší správca farnosti

Mons. Alfonz Letanovský, zakladajúci

členovia Aďka Mikulášová rod. Mužla-

iová, Maroš Strážovský, Dominik Solár,

Bernadeta Solárová a ich pokračovate-

lia Silvia Pisarčíková, Anka Hofericová

rod. Strážovská, Marek Hoferica, Danka

Chlupová rod. Adamusová, Monika

Olerínyová, Silvia Ťapajnová, Peter

Strežo, Michal Bystriansky, Lenka Dra-

páčová, Blanka Jamrichová rod. Boron-

čová a mnohí ďalší. Ak sme na niekoho

zabudli, alebo o niekom nevieme, od-

pusťte a ozvite sa na mail erkodk@

gmail.com, radi by sme o vás vedeli, kde

vás zaviali vaše kroky.

Nechceme však a ani nemôžeme zabud-

núť na niekoľko desiatok detí, ktoré sa

stretávali a dodnes stretávajú na

stretkách, rôznych eRkárskych akciách

a táboroch, a bez ktorých by to všetko

nemalo zmysel. Vďaka za spoločné

chvíle, zážitky, priateľstvá... Sme naozaj

vďační Pánu Bohu za celé toto ohromné

dielo eRka i za ľudí, ktorí ho tvorili

a tvoria.

Nuž a želáme si aspoň ešte ďalších 20

rokov. Všetko naj... milé naše eRko!

Ďalší prehľad o tom, ako žilo eRko v mi-

nulosti a ako žije dnes získate aj na

www.erko.sk

Za eRkárov a eRkárikov

Renata Jedláková, vedúca OC Dolný Kubín

Snímka: www.erko.sk

Už 20 rokov Radostnou cestou svedectva vierykráčame spolu malí i veľkíV eRku je pred nami velikánska slávnostná udalosť – dvadsiate narodeniny

eRka. V r. 2010, konkrétne 4.–5. septembra sa v Ružomberku uskutoční celoslo-

venský snem, na ktorom toto výročie oslávime. Dvadsať rokov je naozaj veľká

príležitosť obzrieť sa trochu späť.

Rast organizácie si vyžiadal zmenu or-

ganizačnej štruktúry. Od r. 1998 základ-

nou organizačnou jednotkou je oblastné

centrum (OC), ktoré združuje detské

spoločenstvá v istom regióne. Oblastné

centrá sme rozdelili do päť územných

rád (ÚR), z ktorých sú volení členovia

do najvyššieho rozhodovacieho orgánu,

ktorým je Celoslovenská rada (CSR). Je

zložená z predsedu hnutia a 25 zástup-

cov územných rád. Medzi jej zasadnu-

tiami ju zastupuje Predsedníctvo. Tvorí

ho okrem 5 členov CSR za jednotlivé

ÚR, predseda hnutia a poverený člen za

sekretariát.

V priebehu rokov sme si vytvorili

vlastný systém vzdelávania a neustále

ho rozvíjame. Od roku 1991 vychádza

pre vedúcich eRka metodický časopis,

metodické materiály a príručky. V roku

1992 sme zaviedli systém ročných tém

– vlastná metodika a námety na stret-

nutia primerané veku jednotlivých čle-

nov. Neskôr sme začali realizovať aj väč-

šie aktivity pre deti, napr. kampaň Vypni

telku, zapni seba, Detský čin pomoci

a celoslovenské stretnutie koledníkov –

Misijná púť detí. Na celoslovenskej

úrovni je asi najznámejšia DOBRÁ NO-

VINA – koledovanie detí vo vianočnom

období spojené so zbierkou pre potreby

núdznych v rozvojových krajinách.

V roku 2002 eRko prvykrát vyslalo dob-


Jozef Kapina: „Vďačnosť, vernosť a vytrvalosť v dobrom...“

N A P Í S A L I N Á M

Narodil som sa pred tridsiatimišies-

timi rokmi ako prvý zo šiestich detí.

Detstvo som prežil zväčša v Malati-

nej, odkiaľ pochádzajú obaja moji ro-

dičia. Som nesmierne vďačný za tieto

roky, pre mňa tak veľmi obohacujúce.

Veď už len samotné prostredie či

obyčajná prítomnosť mojich drahých

a srdcom múdrych starých rodičov

mi umožnili doslova nasávať z bo-

hatstva dobrých vzťahov, lásky a usi-

lovnosti v práci, ale aj z intenzívnej

krásy a vône našej oravskej prírody.

Dalo by sa povedať, že s rastúcimi

odbicyklovanými kilometrami ma

stále viac a hlbšie priťahovalo a pú-

talo k sebe to jedinečné radostné

evanjeliové posolstvo.

Dnes je to už desiaty rok, čo môžem

v plnosti a osobne prežívať dar kňaz-

stva. A som za to nesmierne vďačný.

Obzvlášť za všetky prežité skúsenosti

a veľké množstvo dobrých a kvalit-

ných vzťahov. Nie je to maličkosť ani

samozrejmosť. No práve pravdivé

a úprimné plnenie malých a samo-

zrejmých povinností či dobier nás

robí takto vďačnými. Každodenné

pastoračné a organizačné zabezpeče-

nie farnosti, slávenie svätej omše, ho-

diny strávené v spovednici, krsty, ka-

techézy, miništrantské výlety,

obyčajné pozdravenie si farníkov, či

... – nič výnimočné, čo by nerobil

ktorýkoľvek iný kňaz. A predsa: živá

prítomnosť Krista dáva všetkému ne-

vyčerpateľnú výnimočnosť, aj mojej

kňazskej službe. A ja som za tento dar

nesmierne vďačný.

Počas uplynulých deviatich rokov od

mojej vysviacky na kňaza 16. júna

2001 som pôsobil na viacerých

miestach. Začal som kaplánskym

miestom v Tvrdošíne. Odtiaľ som sa,

približne po dvoch rokoch, presunul

do Levoče, na jedenásť mesiacov. Ná-

sledne som bol na dva roky „prepoži-

čaný“ do Košickej arcidiecézy, kde

som pôsobil v Prešove, na Sídlisku

III. Od júla 2006 som ako farský ad-

ministrátor začal spravovať mestskú

časť Popradu, Stráže pod Tatrami. Tu

aj doposiaľ pôsobím. Napriek tomu,

že ide o farnosť, ktorá má do šesťsto-

päťdesiat ľudí, mám veľkú radosť

z toho, ako mnohí z nich žijú. Teší ma

tiež výborná vzájomná spolupráca

s mnohými z nich.

Na záver... asi sa budem opakovať, no

nedá mi inak. Veď je to práve vďač-

nosť, ktorá otvára dvere a rúca všetky

Pozdravujem... vás, píše k vám jeden z vás. ☺ Som Jozef Kapina, kňaz Rím-

skej Cirkvi a syn rodičov Jozefa a Márie, rodenej Kočalkovej. Zámerne hneď

začínam zmienkou o kňazstve a rodičoch. Pretože, ako oni, tak aj život „se

vším všudy“, sú pre mňa nezaslúženým darom. A práve o tomto dare, jeho

hodnote a o vďačnosti zaň chce byť týchto pár riadkov.

Pred nástupom do základnej školy

sme sa presťahovali do Dolného Ku-

bína. Tieto roky môjho života boli vo

veľkej miere poznačené jednodu-

chým a nenásilným sprostredkova-

ním viery, predovšetkým prostred-

níctvom kňazov pôsobiacich vo

farnosti. Za všetkých spomínam pána

dekana Mons. Alfonza Letanovského.

Pre kňazstvo a ku kňazstvu mi veľmi

pomohli, najmä počas rozhodovania

sa preň, vdp. Ján Garaj a Milan Pisar-

čík. Práve s nimi som strávil mnohé

hodiny šľapaním do pedálov bicykla

a debatovaním na tému kňazstva.

bariéry pre ďalšie a neustále obdarú-

vanie. Tiež s tým súvisiaca vernosť

a vytrvalosť v dobrom ako i zodpo-

vedné žitie života konfrontujúce sa

s vyjadrením apoštola Pavla: „láska...

sa raduje z pravdy“ (1Kor13,6).

Buďme teda štedrí, vďační za všetky

dary a vytrvalí v hľadaní Pravdy!

Moji drahí rodáci, vyprosujem vám

všetko, čo potrebujete, i to, po čom

túžite, o čom snívate, za čím prahne

vaše bytie!

S prosbou o modlitbu za nás kňazov,

aby sme boli verní a vytrvalí v dob-

rom v službe daru, ktorý sme za-

darmo, nezaslúžene dostali pre službu

Božiemu kráľovstvu, vám vysluhu-

jem jeho požehnanie.

Jozef Kapina

Snímky: súkromný archív


a u g u s t - o k t ó b e r 2 0 1 0� 23.–27. 8.

Denný tábor

� 29. 8.

Potáborové stretko detí

z tohtoročných letných táborov

� 2.–15. 9.

Prihlasovanie sa na stretká

a krúžky

� 8.–10. 10.

72 AA hodín

� 22.–24. 10.

Lauradance BA

Radosť a priateľstvá, ktoré sme za-

žili na táboroch počas prázdnin,

môžu pokračovať aj počas šk. roka

2010–11 na rovesníckych stretkách

a na rôznych krúžkoch (detský spe-

vácky zbor, kapela, gitarový, tanečný,

mediálny, turistický, športový, biblický

krúžok, tvorivé dielne, ping-pong, vo-

lejbal, oratko – voľné hry...), ktoré po-

núkame v rámci SCVČ Laura Dolný

Kubín a Laury združenia mladých.

Prihlásiť sa dá v popoludňajších hodi-

nách v pracovné dni v čase od 15.00 –

17.30 do 15. 9. v saleziánskom mládež-

níckom stredisku DOMINIKA na

Janoškovej 28.

V ponuke je aj niečo pre mamy:

• Mamy s deťmi – mravenisko

dopoludnia

• Tance – cvičenie pre ženy

A určite neklamem, keď napíšem, že sa

veľmi dobre vydaril. Síce nie vždy všetko

vychádzalo podľa našich plánov, no na

tom až tak nezáleží. Hlavné bolo, že my

animátori sme spolu s deťmi prežili ve-

selý a pekný týždeň.

Určite ste zvedaví, v čom sa tento Puťák

odlišoval od tých predošlých. No tak na-

príklad v tom, že počas celých piatich dní

s nami putovali aj Winnetou a Old Shat-

terhand. A aby sa naši hostia cítili u nás

ako doma, vytvorili sme niekoľko indián-

skych kmeňov, prispôsobili sme obleče-

nie, účesy, čelenky, pierka a bol aj indián-

sky „make-up“. Tiež sme vyrezávali

totemy a vymýšľali pokriky...Veľmi sme

dúfali, že aj počasie bude ako na americ-

kých prériách, ale to sa nám už ovplyvniť

nepodarilo a niekedy to skôr vyzeralo

ako v amazonskom pralese. Ale presved-

čili sme sa, že „Veľký Duch“ vie, čo práve

potrebujeme a že putuje s nami. Povzbu-

dil nás vždy ráno pri sv. omši a pokračo-

val počas dňa rôznymi prekvapeniami

tým, že robil pre nás také malé zázraky,

ako napríklad že z beznádejne zamrače-

nej oblohy vytvoril krásny slnečný deň,

že sa lejak spustil na inom kopci a nie

tam, kde sme práve boli my, že na tom

rúbanisku, ktoré pripomínalo horole-

zeckú stenu obloženú tŕňovými kríkmi

a ostrými konármi a ktorú bolo treba

preliezť, sa nikomu nič vážnejšie ne-

stalo...

Poklad – taký špeciálny – sme dostávali

každý deň. Bola ním životná múdrosť zo

sveta indiánov. Z „pokladu sily“ sme sa

učili byť odvážnymi, poslušnými a vytr-

valými. „Poklad pravdy“ nás učil byť po-

kornými a pravdivými. V „poklade krásy“

sme objavili, že skutočne krásny je každý

človek, čo má čisté a dobré srdce, teda že

pravá krása vždy vychádza z vnútra. „Po-

klad lásky“ nás naučil prijímať všetkých

ľudí, vedieť odpúšťať a pomáhať. S taký-

mito myšlienkami a inými indiánskymi

príbehmi sme putovali do Bzín, cez Srňa-

cie na Krnáče, na Likavský hrad alebo

sme „prečkali dážď“ v Aktiv centre, telo-

cvični na CSŠ, či v mládežníckom stre-

disku Dominika (vďaka všetkým za

ochotu prijať nás).

No a v posledný deň sme sa pokúsili za-

viesť do praxe všetko, čo sme sa naučili.

V piatok sa nám poriadne rozpršalo

a veru sme aj zmokli a práve tu sme mali

možnosť využiť poklad prvého dňa – silu

– a bez frfl ania znášať nepriazeň počasia.

Kmene tiež zažili nájazd „bielych tvárí“,

ktorým sa podarilo zajať niektorých na-

šich indiánov. Tých sme nakoniec živých

oslobodili a rozhodli sme sa, že „biele

tváre“ nepotrestáme, ale že im odpus-

tíme. Oni nám potom pomáhali nájsť po-

klad zakopaný v zemi. Tí, čo poklad našli,

preukázali že majú dobré srdcia, čiže

vnútornú krásu, lebo sa s nami ostatnými

s pokladom dokázali rozdeliť.

Tábor sme ukončili na záver piateho dňa

ďakovnou svätou omšou.

hudie

Tohoročný „Puťák“ už máme za sebou


Dňa 3.–10. júla 2010 sa konal tábor pes-

túnskych rodín z našej farnosti a farnosti

Kňažia pod záštitou SCVČ Laura v Dol-

nom Kubíne. Mohli sme sa ho zúčastniť

vďaka podpore projektu INÍ? My sme

radi s nimi z fondu Hodiny deťom, kto-

rého zriaďovateľom je Nadácia pre deti

Slovenska. Ďakujem Bohu, že niečo ta-

kéto sme mohli zažiť.

Tábora sa zúčastnilo päť pestúnskych ro-

dín z Dolného Kubína a jeho okolia.

Program bol zameraný na spoluprácu

pestúnskych rodín, spoluprácu rodičov

a detí i detí navzájom a na vzájomné po-

vzbudenie v živote viery v našich rodi-

nách.

Tábor sa konal v Podhájskej, no výlety do

okolia nás neminuli. Navštívili sme To-

poľčianky, Zubriu oboru, Bratislavu,

Nový Tekov. Deti najviac zaujalo kúpa-

lisko a kone. Zámok, zubry, ZOO a Dino-

park mali tiež svoju odozvu a o rozvoj

zručností bolo tiež postarané. Deti kres-

lili, modelovali, hrali sa, tvorili. Ciele,

ktoré sme si vytýčili, sme i naplnili:

1. Rozvíjať sociálne a komunikačné zruč-

nosti detí

2. Zrušiť bariéry v spoločenskom kontakte,

budovať pozitívny postoj k sebe, k svojej

dôstojnosti, k iným, k prírode, k získa-

ným zručnostiam

3. Učiť sa vzájomnej spolupráci rodič-

dieťa, pestúnske rodiny medzi sebou

Mali sme väčšinou spoločný program, no

našiel sa kúsok i na zamyslenie, modlitbu,

svätú omšu i chvíle strávené s vlastnou

rodinou. Všetci sme boli obohatení tými

druhými. Aj keď každý máme svoje ná-

vyky, svoje spôsoby výchovy, svoj spôsob

riešenia problémov. Veľa sme sa od seba

naučili.

Mávali sme i večerné zdieľania, kde sme

riešili a rozoberali rôzne témy, ktoré sa

týkajú našich ratolestí.

Bol to pre nás všetkých zážitok, našli sme

si malí i veľkí nových kamarátov a ľudí,

na ktorých sa môžeme v budúcnosti spo-

ľahnúť. Verím, že vzťahy sa budú naďalej

budovať a prehlbovať. V budúcnosti

chystáme spoluprácu a aktivity zamerané

na rozvoj detí žijúcich v pestúnskych ro-

dinách. A verím, že naše kruhy sa roz-

rastú i o ďalšie náhradné rodiny.

Ak budú mať rodiny záujem o spoločné

aktivity, budeme sa stretávať každý me-

siac, vždy si dáme dopredu vedieť. V sep-

tembri začíname nacvičovať s deťmi via-

nočný program, tak pozývame aj iné

náhradné rodiny. (Kto bude mať záujem,

môže nás kontaktovať na t. č.: 0915/

807 338).

Na záver chceme ešte poďakovať Úsmevu

ako dar, pobočke v Dolnom Kubíne, za

vecné darčeky (kancelárske a hygienické

potreby), ktoré sme využili pri realizácii

nášho tábora.

-kf-

Na letnom táboreroztápali sneh „Za Narniu a za Aslana! Poraziť bielu

kráľovnú a zachrániť tajomnú krajinu

Narniu!“ To bol hlavný cieľ pobytového

tábora v Hruštíne, ktorý zorganizovali

sestry saleziánky a animátori v rámci

Laury, združenia mladých.

Skoro 50 detí si na vlastnej koži vyskú-

šalo boj so zlou ľadovou kráľovnou. Nie

mečom, ale rozumom, šikovnosťou, od-

vahou a vytrvalosťou.

Upršané počasie zo začiatku hralo do ka-

rát síce bielej kráľovnej, no postupne, ako

deti plnili úlohy, podstúpili ťažké skúšky,

sa počasie začalo otepľovať, až sa sneh

v Narnii nakoniec roztopil a my sme sa

mohli kúpať aj v bazéne.

V tábore nechýbali ani vlastnoručne vy-

robené vlajky, táborová hymna, rozcvičky, INÍ? My sme radi s nimi

N l áb

Mamička dohovára synovi: „Janíčko, nemal

by si stále počúvať hudbu tak veľmi hlasno,

veď ohluchneš!“ „Mami, vďaka, nie som

hladný, už som obedoval...“

opekačka, táborák, stopovačka či malá

túra. No asi najväčší úspech mala večerná

diskotéka, kde deti využili všetku svoju

kreativitu a zvyšnú energiu.

Porazená kráľovná mala svoje dni spočí-

tané a musela deťom vrátiť všetky slad-

kosti, ktoré boli na konci tábora pre ne

asi tým najväčším potešením.

Všetci sme sa nakoniec zúčastnili kráľov-

skej korunovácie, kde sme prijali svoje

nové mená. Takto vycvičení v obetavosti

a usilovnosti sme sa pobrali roztápať ľady

aj domov, medzi našich kamarátov a zná-

mych.

-rfs-



Viera je najcennejší dar, ktorý sme my ľudia mohli od Boha dostať, pretože

práve skrze našu vieru nám Pán dáva mnoho milostí. Svätý Ondrej Corsini

je hlavne pre jeho nábožných rodičov najcennejším dôkazom tejto pravdy.

Títo mnoho rokov nemohli počať dieťa, boli bezdetní, no v hlbokej nábož-

nosti dali Panne Márii sľub, že ak im Boh na jej príhovor požehná syna,

zasvätia ho do jeho služieb. Ich viera „preniesla vrchy“ a tak sa im 30. no-

vembra 1301 narodil syn. Dali mu meno podľa sv. Ondreja apoštola, ktorý

mal v ten deň sviatok.

Ž I L I M E D Z I N A M ISv. Ondrej Corsini: „Dar viery !“

Z a u j í m avo s ť

29. júna 1440 Florencia na jeho príhovor vyhrala bitku pri Anghiari

Sväto rečenie

22. apríla 1629

Ú m r t i e

6. januára 1373, Fiesole, Taliansko

N a r o d e n i e

30. novembra 1301 vo Florencii, Taliansko

Sv. Ondrej Corsini, dar viery,

vyrastal vo Florencii v bo-

hatej šľachtickej rodine. Rodičia

svojho syna vychovávali k dobrému

slovom i príkladom. No Ondrej aj

vďaka tomu, že nikdy nemal prob-

lémy s fi nanciami a nikdy nemusel

tvrdo pracovať, nechal sa zviesť chod-

níčkami zlých kamarátov a skaze-

ných dievčat. V tom čase vo Florencii

vznikla skupina mladíkov z bohat-

ších rodín, ktorí navštevovali krčmy,

robili neporiadky a míňali peniaze

svojich otcov. I Ondrej upadal stále

nižšie medzi takýmito kamarátmi,

dokonca vynikal v hulvátstve a často

práve on udával tempo tejto skazenej

zábavy.

Jeho matka sa so slzami v očiach

modlievala a úpenlivo za neho pro-

sila. Svojho syna zasvätila Bohu ešte

pred jeho narodením a cesta, ktorou

kráčal, nenasvedčovala tomu, že raz

bude kňazom. No tu sa znova preu-

kázala viera jeho matky, ktorá za

svojho syna neprestajne prosila. Po

mnohých nádejach i sklamaniach

Ondrej veľmi náhle vstúpil do seba,

keď videl, ako jeho matka úzkostne

plače. Rázne zmenil svoj život, no ne-

stretol sa s prijatím u svojich býva-

lých kamarátov, ktorí ho neprestajne

pokúšali a vysmievali sa mu. On si

však v plnosti uvedomil veľkosť svo-

jich pádov a zároveň pochopil

Pravdu, ktorú jeho rodičia celý život

žili a snažili sa ju odovzdať svojmu

hlas volajúceho na púšti a zasvätil

svoj život Bohu v tichu karmelitán-

skeho kláštora. Tam robil tie najťažšie

práce a prísne sa kajal za svoje hrie-

chy. Musel však veľmi odolávať poku-

šeniam a bývalým kamarátom. No

cesty späť už nebolo, začal študovať

teológiu a v roku 1328 bol vysvätený

za kňaza. Stále žil v kláštore vo Flo-

rencii. Z roku 1344 existuje o ňom

hodnoverná zmienka, podľa ktorej

žil vtedy v kláštore v Pise, no v júni

toho istého roku bol už znova vo Flo-

rencii vo funkcii poradcu. V roku

1348 sa stal toskánskym provinciá-

lom. Neskôr biskupom v meste Fie-

sole pri Florencii, kde kvôli nepo-

riadku v cirkevných fi nanciách

rozhodol sa sám viesť účtovníctvo, čo

prinieslo veľké ovocie – podarilo sa

mu peniaze nielen udržať, ale aj

ušetriť, opravil katedrálu a podporo-

val všetkých, ktorí potrebovali po-

moc. Vo veciach bol veľmi presný

a dôkladný. Vo svojom biskupstve sa

snažil zaviesť poriadok. Obnovoval

a reštauroval cirkevné budovy, o kaž-

dej všetko dôsledne zapísal. Aj ako

biskup si stále zachovával prísny spô-

sob rehoľného života, pomáhal chu-

dobným aj mladíkom, ktorí boli

presne ako on. Pápež Urban V. ho

kvôli jeho skúsenostiam a obratnosti

poveril, aby zmieril znepriatelených

šľachticov v Bologni a Miláne. Spr-

voti nemal úspech, dokonca ho zatkli,

no neskôr sa mu podarilo docieliť

pokoj.

Zomrel 6. januára 1373 po krátkej

a ťažkej chorobe. Hneď po smrti si ho

uctievali ako svätého. Ofi ciálne bol

svätorečený 22. apríla 1629. Vo Flo-

rencii si ho stále horlivo oslavujú. Aj

preto, lebo na jeho príhovor mesto

vyhralo bitku pri Anghiari. Od tej

doby sa v meste koná každú druhú

júnovú nedeľu slávnostná procesia

k jeho hrobu v kostole S. Maria del

Carmine vo Florencii, kde sa nachá-

dza jeho zázračne neporušené telo.

Martin Farbák

Snímka: internet

synovi. Také veľké poznanie sa náhle

konfrontovalo s hlbokým úpadkom,

ktorý mal v srdci. Nedokázal však

skĺbiť svoj starý život s pravdou, ktorá

v ňom rozkvitla, musel zmeniť svoj

život od základov. Preto poslúchal


Nenápadný mladý muž s kolárikom. V našej farnosti pôsobil dva roky.

Aj sme si zvykli na jeho krátke kázne, avšak vždy obsahujúce nejaké

hlboké myšlienky. Odišiel na svoje druhé pôsobisko, do Markušoviec.

Keď sme sa lúčili, požiadal som ho o krátky rozhovor. Teraz Vám ho

prinášame.

Pamätáte sa ešte na Vaše prvé pocity,

keď ste prišli k nám do Dolného Ku-

bína ?

Ani nie, bol som v šoku po vysviacke,

primíciách a veľkých životných zme-

nách... ☺ Ale od ľudí som od začiatku

cítil láskavé prijatie. To bolo úžasné

a nedá sa na to zabudnúť... Všetkým zo

srdca ďakujem. Žije tu veľa vzácnych

a nádherných ľudí. Nepreháňam...

Ako by ste zhodnotili našu farnosť ?

V čom by sme sa mali zlepšiť ?

Neviem, je to moja prvá farnosť, tak to

nemám s čím porovnať... Ale veľmi sa

mi páči to množstvo modlitebných sku-

pín, snaha mnohých Kubínčanov žiť du-

chovnejšie, než je „štandard“. Aj ich tr-

pezlivosť s nami, svojimi kňazmi. ☺

Celý rok ste sa venovali našim deťom

na detských omšiach, pripravovali ste

deti na prvé sväté prijímanie. V čom

bola táto činnosť pre Vás náročnejšia

a čím Vás obohatila ?

No, preorientovať sa na detské myslenie

a chápanie a tomu prispôsobiť prího-

vory a prístup je určite trošku náročné.

Deti sú ešte „maličkí“ v evanjeliovom

zmysle, takí evanjelium chápu najlepšie.

Lepšie a čistejšie, ako my starší. A práve

tým ma detské omše nesmierne oboha-

tili. Učil som sa byť znovu „maličký“

a „chudobný duchom“. Toto by potrebo-

val každý kňaz...

Odchádzate na svoju druhú „kap-

lánku“ do Markušoviec. Pomôžu Vám

skúsenosti získané u nás ?

Dúfam, že áno. ☺

Pracovali ste aj v redakčnej rade nášho

časopisu. Posledná dotieravá otázka:

Však Vám bude Farský list chýbať?

Zo všetkého najviac... ☺

Ďakujeme pánu kaplánovi Markovi On-

drovi za rozhovor a prajeme mu v jeho

novom pôsobisku veľa Božích milostí, tr-

pezlivosť, múdrosť a vytrvalosť pri vyko-

návaní svojej pastoračnej a duchovnej

činnosti. Zároveň mu zo srdca ďakujeme

za všetko, čo pre nás urobil. Za každé se-

mienko viery, ktoré u nás zasial. Za každú

slúženú svätú omšu. Za nádej, ktorou nás

často posúval ďalej. Za všetko... A že mu

okrem nášho časopisu budú chýbať aj Ku-

bínčania, svedčí jeho pozdrav pre všetkých

čitateľov Farského listu.

Ľudovít Oravec

Snímky: autor a archív FMA

Chodenie s Bohom Zaslúžený titulTituly bývajú rôzne a získavajú sa väč-

šinou počas života. Titul blahoslave-

ný/-á niekomu udelia až po smrti.

Cesta k tomuto titulu je ťažká. Ale sú

bojovníci i bojovníčky, ktorí túto cestu

prekonali a verím, že aj v súčasnosti

prekonávajú.

Prvou blahoslavenou ženou v našich

novodobých dejinách je sestra Zdenka

Schelingová z neďalekej oravskej obce

Krivá. V katolíckom kalendári si ju

pripomíname 31. júla. Keďže vtedy sa

slávi aj povinná spomienka na sv. Ig-

náca z Loyoly, na Slovensku slávime

spomienku na bl. Zdenku Schelingovú

o deň skôr, t.j. 30. júla.

Meno Cecília, ktoré dostala pri krste,

nahradila menom Zdenka pri vstupe

do noviciátu u sestier sv. Kríža. Bolo to

v období totality a postupného prena-

sledovania Cirkvi. Rozhodla sa, že

Cirkev bude brániť a rozhodla sa, že

bude za ňu prinášať hoci aj veľké obety.

A stalo sa. Obety boli skutočné veľké.

Nepredstaviteľné, ťažké mučenie mla-

dej, ani nie štyridsaťročnej ženy. Kde

na to všetko vzala silu? V láske k Bohu,

pre ktorého sa rozhodla.

V posledných dňoch pred mučením si

do Zápisníka napísala: „Nebojme sa

trpieť. Boh nám dá práve toľko odvahy,

koľko trpíme, a keď pridá utrpenie,

pridá i milosť. So smelou oddanosťou

do jeho vôle budem vytrvalo hľadieť až

do smrti na to Božie slnko, ktorým je

on sám. Nič ma nezastraší, ani vietor,

ani husté mraky. Ak by sa tak stalo,

bude to iba kratučká chvíľa, aby

vzrástla moja dôvera a istota v neho,

že za tými čiernymi mrakmi je moje

milované Slnko.”

Blahoslavená sestra Zdenka, oroduj za

nás!

Eva Murínová


R E C E N Z I E

�

Lee Strobel – Kauza Kristus Obrazy starého sveta Poklad v Hlinených nádobách

Lee Strobel, právnik a novinár, využil

svoje odborné skúsenosti, aby skúmal fe-

nomén kresťanstva po tom, čo jeho man-

želka konvertovala na kresťanstvo. So svo-

jimi otázkami navštívil 13 popredných

vedcov, s ktorými robil interview. Táto

kniha je prvá zo série (ďalšie sú Kauza

viera, Kauza Stvoriteľ a Kauza Ježiš), v kto-

rých autor preniká hlbšie do kresťanskej

viery a kladie množstvo otázok, ktoré

často trápia aj veriacich: „Je pravda, čo sa

píše v evanjeliách? Dá sa to dokázať? Ako

je to s utrpením nevinných, s existenciou

pekla? ...“

Systémom otázok a dôkazov autor posil-

ňuje nielen svoju vieru, ale aj vieru čitate-

ľov, ktorým cez odborné odpovede po-

máha lepšie pochopiť Boha, vieru i Boží

plán spásy. Autor neponúka ľahké a frázo-

vité odpovede, ale snaží sa ísť do hĺbky.

Tým, že nehľadá odpoveď sám, ale pýta sa

uznávaných odborníkov, dáva naozaj

uspokojivé odpovede. Používa dôkazy

z histórie, vedy, fi lozofi e či psychológie,

ktoré nakoniec aj jeho samého presvedčili

o tom, že Kristus bol naozaj Božím Synom

a že Biblia hovorí pravdu, ktorá sa nedá

vedecky poprieť.

Pavol Drdák

Tento síce starý dokument z roku 1972,

ktorý režíroval skúsený režisér Dušan

Hanák, veľmi hodnoverným spôsobom

podáva svedectvo o živote starých ľudí

z Liptova a Oravy. Dokument získal

mnoho medzinárodných ocenení a my

ho môžeme vidieť v novom vydaní Slo-

venského fi lmového ústavu vo veľmi

dobrej kvalite.

Dokument nám môže byť o to bližší, že

ponúka portréty ľudí z Oravy, najbližšie

z Vyšného Kubína. Moja starká tam spo-

znala ľudí, s ktorými sa v mladosti stretá-

vala a rovnakú skúsenosť môžete mať aj

vy. Autor už v roku 1972 dokázal zachytiť

civilizačný chaos, ktorý badáme aj dnes,

no poukázal najmä na čistotu srdca chu-

dobných, obyčajných a starých ľudí, ktorí

napriek všetkému žijú vnútorne slobodní,

hoci často na okraji spoločnosti, ktorej

tempo sa od ich mladosti mnohonásobne

zvýšilo.

Desať sugestívnych portrétov rôznych ľudí

nám otvorí oči, zdravo si uvedomíme, že

sme prach a na prach sa obrátime, no

nájdeme pokoj, pokoru a vyrovnanosť,

ktoré sa dajú získať iba mnohými preži-

tými rokmi. Pochopíme, že kedysi sa oveľa

ťažšie žilo ako dnes a nadobudneme reš-

pekt pred tým kolosom zvaným život.

Dokument však nie je pre každého, často

je príliš naturálny a to niekoho môže od-

radiť od hľadania podstaty. Celkovo je to

137 minút zaujímavého pozerania, no

dojmy z neho sa len ťažko odovzdávajú

ďalej, najlepšie bude, ak sa presvedčíte

sami.

Martin Farbák

Viac ako šesť miliónov predaných albu-

mov, tri ceny Grammy. Headliner tisícok

hudobných festivalov a vypredaných

šou – to je doterajšia bilancia úspešnej

americkej gospelovej skupiny Jars of

Clay.

„Hlinené nádoby“ začali svoju kariéru na

začiatku 90-tych rokov. Svoj názov odvo-

dili z 2. listu Korinťanom 4, 7: No tento

poklad máme v hlinených nádobách, aby

mal Boh zvrchovanú moc, a nie my. Po-

solstvo verša sa snažia odovzdávať aj vo

svojich piesňach.

Jars of Clay debutovali svojou piesňou

Flood (Záplava). “Lift me up - I need you

to hold me” (Zdvihni ma, potrebujem ťa,

aby si ma držal), sú slová piesne, ktoré

vyjadrujú hĺbku ich myslenia.

Tajomstvo úspechu kapely môže tkvieť aj

v tom, že sa neobmedzujú len na jeden

štýl. Svoju hudbu tvoria vo viacerých štý-

loch ako alternativ rock, folk, acoustic

a R&B.

Zaujímavosť je, že kapela neúčinkuje len

v hudobnej sfére. Hudobníkom sa v po-

čiatočných rokoch 21. storočia podarilo

spoločne založiť neziskovú organizáciu

Blood: Water Mission. Jej poslaním je za-

bezpečovať zdravú krv a vodu pre obyva-

teľov Afriky.

Zuzana Schaleková

Kupón platný do 31. októbra 2010 v Kníhkupectve ZRNO na Radlinského ulici v D. Kubíne na tieto tituly kníh:

Lee Strobel: Kauza Kristus 10,79 €

A. Habovštiak: Za mrakmi je moje milované Slnko (životopis bl. Zdenky Schelingovej) 7,00 €

Wanda Półtawska: Rodinám, aby boli silné v Bohu 3,50 €

KUPÓNna zľavu

10 %


Na aktuálnu témuŽijeme svoj život aj pre cirkev?

Nedávno, keď som prezerala našu webovú stránku, myslím tým stránku našej

farnosti, tak som narazila na zaujímavú anketu o živote Cirkvi v našej farnosti.

Hneď pri pohľade na počet tých, ktorí sa do ankety zapojili, ma potešilo, že

také množstvo ľudí bolo ochotné podeliť sa o svoj názor. A aj z tohto dôvodu som si

musela poopraviť názor o našich veriacich, lebo predchádzajúce skúsenosti s anketami,

ktoré sa realizovali korešpondenčnou formou, nenašli až takú odozvu. Jedným z dôvo-

dov účasti je, samozrejme, využitie virtuálneho média, ktorému skôr dáva prednosť

naša mládež, resp. tí neskôr narodení. Na druhej strane to môže byť aj signálom toho,

že sa v nás veriacich niečo mení.

Keď sa však pozrieme konkrétne na jednotlivé odpovede ankety, zistíme, že mnohí

respondenti by uvítali viacej aktivít, ktoré by uspokojili ich duchovné potreby, alebo

túžia po niečom novom, čo by ich naplnilo. V súvislosti s týmito odpoveďami som sa

zamyslela nad tým, že by bolo zaujímavé zrealizovať anketu, v ktorej by mohli naši ve-

riaci priamo vysloviť svoje nápady, čo by uvítali, o aký typ aktivít by mali záujem, resp.

čo by ich potešilo a naplnilo. Aby sme sa len neschovávali za odpovede, že nie sme

spokojní, ale sami nevieme, čo by nás spokojnými urobilo.

V našej farnosti sa toho deje pomerne dosť, aj ja sama som niekedy prekvapená, až

nestíham všetky tie informácie registrovať a tak sa mi stane, že o zaujímavej aktivite sa

dozviem až potom, keď už o nej čítam príspevok, alebo z nadšeného rozprávania iných.

Na jednej strane to môže byť spôsobené slabšou reklamou toho, čo sa v našej farnosti

deje, na druhej strane je to ovplyvnené aj našou zaneprázdnenosťou, a tak často nevi-

díme ani to, čo sa nám ponúka takpovediac priamo pred nosom. Neznamená to však,

že už nie je čo zlepšovať, resp. že nie je potrebné sa viac snažiť a angažovať.

Zmena je pre náš život nevyhnutná, mnohé veci je potrebné vylepšiť či prispôsobiť. Na

druhej strane je potrebné aktívne sa na tejto zmene podieľať, inak nebudeme spokojní

a naplnení. Ak vám zišlo na um, aký typ duchovných aktivít v našej farnosti podľa vás

chýba a najmä na čom ste ochotní sa podieľať, nenechajte si svoje nápady len pre seba.

Určite nájdeme priestor na podnetné návrhy či názory aj v našom a rovnako aj vašom

Farskom liste a hru na „schovávačku“ si necháme na chvíle s najmenšími.

Zuzana Machajová • Snímka: autorka

Koľko času a prostriedkov dnes venu-

jeme komunikácii? Každý mesiac sú

naše „komunikačné“ výdavky vyššie a vyš-

šie. Najprv to bola len pošta, potom telefón,

mobil, káblová televízia a internet. Multi-

médiá nás každý deň oberajú o množstvo

času a odcudzujú nás, hoci nám sľubujú, že

nás spoja aj so vzdialenými príbuznými či

priateľmi. To, čo malo náš čas šetriť, každý

deň nás oň oberá. Stačí si len uvedomiť,

koľko času dnes ľudia strávia „na Facebo-

oku“, alebo na rôznych chatoch. Netvrdím,

že tieto vymoženosti dnešnej techniky sú

zlé, ale tak ako pri všetkom platí – dobrý

sluha, ale zlý pán.

Náš život sa deň čo deň stáva rýchlejším

a tak si hľadáme spôsoby, ktoré nám šetria

čas a námahu. Namiesto pohľadnice dnes

pošleme SMS-ku, MMS-ku či email. Naša

komunikácia sa stáva rýchlejšou, ale neo-

sobnejšou. Mnohí dnes radšej „visia“ na

internete, ako by sa osobne stretli a poroz-

právali. Internet sa stal miestom, kde si

človek môže vytvoriť nové, lepšie „JA“

podľa svojich predstáv, a to okamžite a bez

námahy. Virtuálny život je ľahší, ale ten re-

álny, hoci plný ťažkostí, je predsa len dôle-

žitejší.

Aj nové technológie sú však Božím darom,

ktorý musíme zodpovedne využívať a nie

zneužívať. Je predsa dôležitejšie budovať

reálne a osobné vzťahy s priateľmi, ako zby-

točne mrhať silami a časom na virtuálne

priateľstvá, ktoré nedokážu uspokojiť našu

túžbu po ľudskom kontakte.

Keďže som študoval informatiku a zažil

som nadšenie v začiatkoch internetovej

komunikácie, rýchlo som si všimol, že ta-

kéto vzťahy sú veľmi povrchné a človek

mal namiesto niekoľkých dobrých osob-

ných priateľov množstvo internetových

známostí, o ktorých toho vedel málo a aj

to si nemohol byť istý, či sú tieto informá-

cie pravdivé. Internetové „chaty“ sa zme-

nili na naháňanie sa za novými kontaktmi

a ľudia sa začali hodnotiť podľa toho,

koľko známych na internete majú.

Táto neosobnosť a povrchnosť vo vzťa-

hoch sa však z internetu často prenáša aj

do reálneho života a vo vyspelých kraji-

nách začínajú čoraz častejšie riešiť prob-

lém, že ľudia nedokážu vytvoriť reálny

a osobný vzťah s iným človekom.

No osobný vzťah netvoríme len s inými

ľuďmi, veď aj Boh je osoba. No s Ním sa

virtuálny vzťah vytvoriť nedá, pred Bo-

hom sa nedá hrať na niekoho iného a to je

problém, prečo niektorí ľudia majú ťaž-

kosti vytvoriť si k Bohu naozaj živý vzťah.

Vytvoriť si osobný vzťah znamená aj ris-

kovať, lebo sa musíme tomu druhému

otvoriť. No ak sa otvoríme Bohu, risku-

jeme len stratu našich hriechov a zla, ktoré

je v nás. Získame však podstatne viac, zís-

kame dôstojnosť, ktorá nám ako Božím

deťom naozaj patrí a získame aj nový, lepší

a šťastnejší život, lebo len keď bude Boh

v našom srdci, budeme aj my šťastní.

Pavol Drdák, kaplán

Internetové zisky a straty


Ahoj, kamaráti!Asi nikto z nás nemá rád

toto obdobie, keď sa leto

končí a spolu s ním aj naše dva mesiace

úplného oddychu od školy a namiesto

tohto všetkého nastupuje tvrdá drina

a poctivé zarezávanie v školských lavi-

ciach...

Och, keby sa to dalo, hneď by sme si

predĺžili prázdniny aspoň o ďalšie dva

mesiace! ☺ A poznáte tú knižku od Ju-

lesa Verneho „Dva roky prázdnin“?

Také dva roky prázdnin, to by bolo, čo?

Ale tí chudáci chlapci stroskotali na

opustenom ostrove bez rodičov a bez

akejkoľvek pomoci...No, to už by sme

s nimi asi nemenili, však? ☺ Radšej

mať len dva mesiace prázdnin,ale aj

s našimi drahými rodičmi, ako dva

roky a byť celý ten čas bez nich...

Či chceme alebo nie, škola sa predsa len začína a nám ne-

ostáva nič iné, ako sa s tým zmieriť a znova sa začať učiť. Ale

musíme si aj jedno priznať: nechýbali vám spolužiaci a vaša

pani učiteľka, učiteľ? ☺ Tak vidíte, dva mesiace prázdnin je

akurát...

Svoje odpovede hádžte do našich schránok s označením

„Detský kútik“ najneskôr do 9. septembra, lebo potom už

budeme žrebovať. A nezabudnite, že sa žrebujú dve čísla na-

raz, takže hádžte odpovede aj z minulého Detského kútika.

☺Vaša SIM-ka

Kresby: autorka

Počas letných prázdnin sme slávili sviatok Panny Márie. Viete kedy? Jeho názov zistíte z našich troch tajničiek...

A hurá do školy! Ale čo to? Všetky písmenká si cez prázdniny vyšli na dovolenku a teraz sú také lenivé, že sa im nechce vrátiť späť do učebnice. Ale v škole sa predsa bez učebníc s písmenkami nezaobí-deme! Pomôžte im, prosím vás, naspäť, lebo samé to isto nezvládnu...

Čo to tu máme? Nejaký skrytý obrazec! Vylúštite, čo to je...

fl 04 2010 - rkc dk

Documents