Žilina v spomienkach Študentovk_2012/zbornik_obalka_def.pdf · tieto spomienky sú nádherným...

ŽILINSKÁ UNIVERZITA

ÚSTAV CELOŽIVOTNÉHO

VZDELÁVANIA

ŽILINA V SPOMIENKACH ŠTUDENTOV

UNIVERZITY TRETIEHO VEKU

zborník vybraných záverečných prác študentov Univerzity tretieho

veku z akademických rokov 2010/2011 a 2011/2012

Žilina, 2012

Zborník bol vydaný v rámci projektu: ŽILINA V SPOMIENKACH ŠTUDENTOV UNIVERZITY

TRETIEHO VEKU, ktorý spolufinancovalo mesto Žilina

Za použitú literatúru a zdroje informácií zodpovedajú autori záverečných prác.

ZOSTAVOVATEĽ: Ústav celoživotného vzdelávania

Na tvorbe zborníka sa dobrovoľnícky podieľali študentky Univerzity tretieho veku

Žilinskej univerzity v Žiline:

GRAFICKÁ ÚPRAVA: Mária Chomisteková, Darina Denešová, Mária Žideková

JAZYKOVÁ KOREKTÚRA: Katarína Čierna, Ľudmila Gašparíková,

Oľga Poniščiaková

PREPIS TEXTU: Anna Kolenčíková, Tatiana Hrabáková

ISBN: 978-80-554-0548-3

3

Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku

OBSAH

HISTORICKÝ VÝVOJ MESTA ŽILINA

Privilegium pro Slavis solnensis

Lázničková Ľubica – Dejiny Žiliny, 1. ročník ......................................................... 9

Môj div Žiliny – Historické jadro mesta

Gluch Jozef – Dejiny Žiliny, 2. ročník .................................................................... 13

História drotárstva

Janošková Mária – Dejiny Žiliny, 1. ročník ........................................................... 16

Náčrt historického vývoja kultúrnych ustanovizní mesta Žiliny

Gregor Bohuslav – Dejiny Žiliny, 1. ročník ............................................................ 18

Rosenfeldov palác

Tomanová Viktória – Dejiny Žiliny, 1. ročník ........................................................ 21

História železničnej dopravy v Žiline

Juneková Alena – Dejiny Žiliny, 2. ročník ............................................................ 24

Priemyselná výstava Žilina 1903

Gluch Jozef – Dejiny Žiliny, 1. ročník .................................................................... 27

KULTÚRNY A DUCHOVNÝ ŽIVOT ŽILINY V MINULOSTI

Spomienky z detstva na kultúrny život v Žiline

Vítová Alžbeta – Dejiny Žiliny, 2. ročník ............................................................... 33

Dejiny duchovného života v Žiline - Saleziáni

Tomanová Viktória – Dejiny Žiliny, 2. ročník ........................................................ 36

Dejiny knihárstva v Žiline


Náčrt hudobnej histórie mesta Žiliny


Prínos Spolku sv. Vojtecha na vytváranie národ. a kult. identity Slovákov

Vítová Alžbeta – Človek a medziľudské vzťahy, 2. ročník ................................ 47

OSOBNOSTI

Môj div Žiliny – Fedor Ruppeld

Gregor Bohuslav – Dejiny Žiliny, 2 . ročník ........................................................... 53

4


Môj div Žiliny – Šiesti bratia Beniačovci vo futbalovom drese ŠK Žiliny

Vítová Alžbeta a Tomanová Viktória – Dejiny Žiliny, 2. ročník ........................ 57

Alexander Lombardini

Juneková Alena – Dejiny Žiliny, 1. ročník ........................................................... 66

Fero Kráľ

Gluch Jozef – Dejiny Žiliny, 1. ročník ................................................................... 69

Gejza Csáky – posledný pán Budatínskeho zámku

Juneková Alena – Dejiny Žiliny, 1. ročník ........................................................... 71

VZÁCNE SPOMIENKY

Príbeh starej fotografie

Vojtasová Anna – Dejiny Slovenska, 3. ročník .................................................. 77

Príbeh našej chalúpky

Stanková Viera – Kulturológia a kultúrny človek, 1. ročník ............................. 80

Tradície v našej rodine

Hrabáková Tatiana – Človek a umenie, 1. ročník ........................................... 82

5


Vážení priatellia,

som veľmi potešená, že po prvýkrát máme možnosť vďaka podpore mesta Žilina verejne Vám

predstaviť práce študentov niektorých študijných programov Univerzity tretieho veku. Starší študenti

už prestávajú byť zvláštnosťou, ale bežnou súčasťou života univerzity. Ich "spolužitie" s vyučujúcimi

prináša osoh nielen študentom - seniorom, ale i vyučujúcim. Učenie je vzájomné, obe strany sú

plnohodnotným účastníkom výmeny znalostí, poznatkov či skúseností - odborných či životných. A to

robí celý proces vzdelávania na Univerzite tretieho veku jedinečným a neoceniteľným.

V pripravenom zborníku Vám v prvej časti ponúkame práce prezentujúce zaujímavé informácie

súvisiace s históriou Žilny. Nemôžeme, pravdaže, vynechať Privilegium pro Slavis solnensis, či

drotárstvo, ale spomínať budeme aj na priemyselnú výstavu či žilinskú železnicu.

Druhá časť prác sa viaže na kultúrny a duchovný život v našom meste. Nadväzujú naň osobnosti

mesta - tie známe ako je Fedor Ruppelt, či Alexander Lomdardini ale i verejnosti menej známe ako

boli brati Beniačovci či posledný pán Budatínskeho zámku - Gejza Czáky. Všetko sú to osobnosti,

ktoré nás oprávňujú byť hrdí na mesto, v ktorom žijeme.

Všetky tieto práce sú výstižným popisom ľudského, duchovného či stavebného "krásna", ktoré tu

máme. Väčšina z nich je popretkávaná osobnými spomienkami na ľudí, miesta či udalosti prežité

v Žiline. A to je to jedinečné, za čo sme Vám vďační, čo by sme veľmi radi zachovali nielen pre nás,

ale aj pre naše deti.

Posledná časť je venovaná vzácnym spomienkam viažúcim sa nielen na Žilinu, ale aj na jej okolie.

Tieto spomienky sú nádherným obrazom popisujúcim život v minulosti, kultúru a tradície.

Vážení čitatelia,

ponúkame Vám práce študentov venujúcim sa problematike vývoja Žiliny laicky počas troch rokov

štúdia na Univerzite tretieho veku Žilinskej univerzity v Žiline, v študijnom programe Dejiny Žiliny. Nie sú

to práce erudovaných odborníkov venujúcich sa tejto problematike celý život. Sú vyjadrením

pohľadu na svet a život. Prajem Vám príjemné a ničím nerušené čítanie prinášajúce radosť

a spomienky.

Lucia Hrebeňárová

riaditeľka Ústavu celoživotného vzdelávania

Privilegium pro Slavis solnensisLázničková Ľubica - Dejiny Žiliny, I. ročník

Môj div Žiliny - Historické jadro mestaGluch Jozef - Dejiny Žiliny, II. ročník

História drotárstvaJanošková Mária - Dejiny Žiliny, I. ročník

Náčrt historického vývoja kultúrnych ustanovizní mesta ŽilinyNáčrt historického vývoja kultúrnych ustanovizní mesta ŽilinyGregor Bohuslav - Dejiny Žiliny, I. ročník

Rosenfeldov palácTomanová Viktória - Dejiny Žiliny, I. ročník

História železničnej dopravy v ŽilineJuneková Alena - Dejiny Žiliny, II. ročník

Priemyselná výstava Žilina 1903Gluch Jozef - Dejiny Žiliny, I. ročníkGluch Jozef - Dejiny Žiliny, I. ročník


HISTORICKÝ VÝVOJ MESTA ŽILINA


PRIVILEGIUM PRO SLAVIS SOLNENSIS - PRIVILÉGIUM PRE ŽILINSKÝCH SLOVÁKOV ĽUBICA LÁZNIČKOVÁ

..v mene Pána amen. Všetko, čo sa odohráva v čase, s časom aj pominie, ak sa písomne nezachytí...

a možno i preto - na fasáde Starej radnice v Žiline je umiestnená pamätná tabuľa s textom: „Na pamäť 600. výročia vydania privilégia pre žilinských Slovákov 1381—1981", slávnostne odhalená 11. júna 1981. Udelenie privilégia sa viaže k pobytu uhorského, poľského a dalmátskeho kráľa Ľudovíta I. Veľkého v Žiline dňa 7. mája 1381, ktorému žilinskí Slováci predniesli sťažnosť na žilinských Nemcov, že nerešpektujú starodávny zvyk o rovnakom zastúpení Slovákov a Nemcov v žilinskej mestskej rade a zdráhajú sa pripustiť Slovákov do mestskej rady. Vzhľadom na väčší počet Slovákov v Žiline a v župe kráľ rozhodol, aby prísažných a členov mestskej rady v Žiline obsadzovali v rovnakom pomere slovenskými a nemeckými mešťanmi. Táto výsada nazývaná „Privilegium pro Slavis solnensis" sa v Žiline v nasledujúcich desaťročiach skutočne dodržiavala. To, že sa Slováci sťažovali kráľovi na porušovanie svojich práv, je prvým dôkazom ich národného uvedomenia a spolupatričnosti na Slovensku vôbec. Preto táto listina patrí k najcennejším dokumentom nášho národa. Žilina je prvým mestom nielen na Slovensku, ale aj vo východnej časti strednej Európy zasiahnutej nemeckou mestskou kolonizáciou, z ktorého sa zachoval hodnoverný dokument o paritnom zastúpení domáceho obyvateľstva s bohatšími nemeckými prisťahovalcami už z druhej polovice 14. storočia. Napríklad Staré Mesto pražské má podobnú listinu (vydanú Václavom IV.) až z r. 1413, bývalé hlavné mesto Uhorska Budín z r. 1438, niekdajšie centrum Sedmohradska Kluž (dnes Cluj-Napoca v Rumunsku) z r. 1457 a najstaršie slovenské mesto — 750-ročná Trnava — z r. 1551. Dôležité je vyjadrenie listiny, že od čias založenia mesta /na prelome 13. -14.st./ sa slovenskí mešťania zúčastňovali na správe mesta, čo znamená, že Žilina patrí na Slovensku medzi mestá, ktoré už od ich vzniku tvorilo pôvodné domáce obyvateľstvo a nemeckí hostia. Významnou časťou listiny je zmienka o tom, že Slováci ako v meste, tak aj na celom okolí tvoria väčšinu. Originál odpisu „Privilegium pro Slavis solnensis" z r. 1381 je napísaný na pergamene s rozmermi 41 x 21,5 cm; vosková pečať má priemer cca 5 cm. Je uložený v Štátnom okresnom archíve, v areáli Budatínskeho zámku. Ľudovíta I. Veľkého z Anjou, uhorského a poľského kráľa - pozná história ako predvídavého panovníka, za vlády ktorého dosiahlo uhorské kráľovstvo postavenie európskej veľmoci a prežívalo hospodársky a kultúrny rozkvet. Vybudoval veľkú, mocnú ríšu rozprestierajúcu sa od Litvy na severe po Dalmáciu na juhu, od Álp na západe, po Bulharsko na východe. Patril do exkluzívneho panovníckeho klubu štrnásteho storočia. Jeho súčasníkmi a partnermi boli napríklad anglický Eduard III., rakúsky Rudolf IV. Habsburský, poľský Kazimír a najmä český kráľ a nemecký cisár Karol IV. Podporoval rozvoj miest, v roku 1367 založil v Pécsi prvú uhorskú univerzitu. Nemecký element na našom území predpokladáme už za čias Veľkej Moravy. Nemci sa sem dostávali viacerými spôsobmi. Nachádzame ich tu napríklad v úlohe kristianizátorov, obchodníkov alebo vojenských zajatcov a písomne bol na Veľkej Morave dosvedčený i pobyt utečencov z Franskej ríše. Výstavba prvého kresťanského kostola v Nitre /ktorý vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám v r.828 / sa dáva do súvislosti s tamojšou existenciou nemeckej kupeckej kolónie. Významné zastúpenie franského (nemeckého) kléru pri kladení základov kresťanstva na našom území je nespochybniteľným faktom. Cirkevná misia solúnskych bratov Cyrila a Metoda mala už takto pripravenú pôdu na svoje účinkovanie. Je zrejmé, že pred vystúpením byzantskej misie bola prevažná časť kléru na Veľkej

9

Privilégium Pro Slavis Solnensis – privilégium pre žilinských Slovákov

Morave nemeckého pôvodu. Po rozpade Veľkej Moravy a príchode nomádskych kmeňov starých Maďarov bol na istý čas kontakt s nemeckým etnickým priestorom prerušený. Väzby Uhorska s nemeckými krajinami zosilneli hlavne po r.1 000, keď bol Štefan I. korunovaný za prvého uhorského kráľa a prijal kresťanstvo.

Nemecké obyvateľstvo na Slovensku - na rozdiel od sudetských Nemcov v Čechách, nikdy neobývalo súvislé územie. Nemci sa usádzali predovšetkým v miestach významných pre vtedajšie hospodárstvo, kde sa nachádzali ložiská rúd –B. Štiavnica, Kremnica, Horná Nitra. Počas celého 11.-12.storočia nemeckí panovníci organizovali vojenské výpravy so zámerom ovládnuť uhorskú krajinu /a bratislavský hrad bol často cieľom útokov/. Aj keď počiatky nemeckého osídlenia Slovenska siahajú do 12. storočia, významnú mieru nadobudla nemecká imigrácia po tatárskom vpáde v rokoch 1241 – 1242, kedy Belo IV. pozýval do krajiny hostí – hospites.

Hostia v stredovekom Uhorsku tvorili zvláštnu kapitolu obyvateľstva. Na jednej strane to boli ľudia vznešeného pôvodu, rytieri, ktorí priniesli so sebou rozličné jazyky, zvyky, náuky...na druhej strane hostia chudobní, na úrovni sluhov. Avšak, hneď od začiatku mali jeden spoločný znak, ktorý spájal rôzne kategórie hostí, a ktorým sa vyznačovala táto nová sociálna kategória. Týmto znakom bol nárok, resp. výsada žiť podľa osobitného práva, práva hosťov – ius hospitum – odlišujúceho sa od vtedajšieho v Uhorsku uplatňovaného domáceho zvykového práva. Predovšetkým to bolo právo voliť si richtára, ktorý zastával ich záujmy. Vplyv nemeckého etnika bol zjavný vo viacerých aspektoch ekonomicko-hospodárskeho charakteru, na urbanistickom vývoji mesta, na rýchlom rozvoji remesiel, či na viacerých administratívno-právnych normách. Rozvoj obchodu a vzrastajúca produktivita remesiel zvyšovali prosperitu mesta, avšak na druhej strane viedli k hlbším sociálnym rozdielom medzi obyvateľmi. V období 13. až 14. storočia môžeme predpokladať, že na území Slovenska žilo okolo 200 000 Nemcov, čo bola možno až pätina vtedajšieho obyvateľstva. Aj z tohto dôvodu -väčšiny obyvateľstva slovenského pôvodu, boli Nemci postupne viac-menej nenásilne asimilovaní. V priebehu 19. - 20. storočia došlo k výraznému poklesu nemeckého obyvateľstva na území Slovenska. Ten nastal najmä po Rakúsko - Maďarskom vyrovnaní v roku 1867, keď aj karpatskí Nemci boli vystavení maďarskému asimilačnému tlaku. Z historického hľadiska zohrali Nemci vo vývoji Slovenska významnú úlohu. Od čias Štefana, prvého uhorského kráľa, boli Nemci do krajiny pozývaní predovšetkým ako odborníci, schopní prispieť k povzneseniu hospodárstva. Na vzniku miest na Slovensku mali veľký podiel práve nemeckí kolonisti a zakladanie miest malo pre rozvoj remesiel prevratné dôsledky. Od 13. storočia pozývali uhorskí králi do krajiny nemeckých odborníkov, ktorí dokázali spracovať rudy vzácnych kovov. Tak prišli na Slovensko banskí odborníci a založili banské mestá. Najmä stredoslovenské banské mestá ako Kremnica, Banská Štiavnica a Banská Bystrica boli v čase ich rozkvetu v 14. a 16. storočí základom peňažného hospodárstva celého Uhorska. V oblasti vedy a techniky sú výsledky mnohých karpatských Nemcov vysoko hodnotené. Do análov fyzikálneho pokroku sa zapísal Bratislavčan Ján Andrej Segner ako objaviteľ tzv. Segnerovho kolesa. Jeho súčasník Wolfgang Kempelen zhotovil hovoriaci stroj. Maximilián Hell zo Štiavnických Baní pôsobil ako astronóm a riaditeľ hvezdárne vo Viedni. V Spišskej Belej narodený Jozef Maximilian Petzval je známy ako objaviteľ nového fotografického objektívu.

Banská Štiavnica bola centrom techniky európskeho významu. Gašpar Weindl tu v roku 1627 prvýkrát na svete použil pušný prach v baníctve. Čerpacie stroje Jozefa Karola Hella boli vrcholnými technickými konštrukciami 18.stor.

Guttenbergov objav kníhtlače si rýchlo našiel cestu aj na Slovensko. Prvými periodickými novinami v Uhorsku, ktoré mali dlhú životnosť (do roku 1929), boli nemecké „Pressburger Zeitung“, ktoré prvýkrát vyšli 14. júla 1764.

10


Prevažne mestský charakter nemeckých oblastí viedol k tomu, že už od 14. storočia sa vyvinulo pozoruhodné vzdelávanie. V dôsledku reformácie sa školstvo v nemeckých mestách silne rozvinulo. Od tohto obdobia nemali iba mestá, ale aj obce vlastné, tzv. Chlebové školy alebo školy na písanie. K najvýznamnejším nemeckým školským ustanovizniam, ktoré navštevovali aj významné osobnosti Slovákov a Maďarov, patrilo bratislavské gymnázium (založené v roku 1606) a kežmarské lýceum (založené v roku 1533). Európsky význam dosiahla prvá vysoká banícka škola na svete, založené v roku 1762 v Banskej Štiavnici. Nemci na Slovensku boli a sú kresťania. V nimi novozaložených sídlach postavili vlastné kostoly, ktoré neboli len centrom obce, ale aj ich duchovného života. Budúci farári študovali na nemeckých univerzitách a v mestách Slovenska sa vybudovalo školstvo podľa nemeckého vzoru. Protireformáciou Habsburgovcov sa konfesionálna štruktúra Nemcov na Slovensku opäť zmenila. Spiš ostal zväčša evanjelický, Bratislava s okolím prevažne katolícka a Hauerland bol takmer úplne katolícky. Z oblasti kultúry je potrebné spomenúť nemeckú architektúru a literatúru. Pre západoslovenskú nemeckú oblasť je typická sakrálna i profánna architektúra mesta Bratislavy, domy nemeckých vinohradníkov (Limbach, Pezinok) a tiež obydlia Habánov /išlo o nábožensky perzekuovaných novokrstencov prichádzajúcich v 16. - 17. storočí zo Švajčiarska a Nemecka/. Pre stredoslovenskú oblasť Hauerlandu sú typické mestá Kremnica, Banská Štiavnica, Nitrianske Pravno, v ktorých sa zachovali kostolíky aj súkromné obydlia nemeckého obyvateľstva. Architektúra východoslovenského regiónu je veľmi bohatá. Potvrdzujú to ukážky sakrálneho, mestského i vidieckeho staviteľstva z Kežmarku, Spišskej Soboty, Spišskej Belej, Starej Ľubovne, Spišskej kapituly, Levoče, Smolníka, Bardejova, Medzeva, ako aj pohľad na mohutnú stavbu Spišského hradu.

Príchod nemeckej menšiny znamenal výrazné zmeny v oblasti hospodárskej a sociálnej štruktúry obyvateľstva. Prejavili sa najmä v rozvoji stredovekých remesiel, baníctva a sú späté i s rozvojom slovenských stredovekých miest. Nemeckí hostia značne ovplyvnili vývoj tam, kde sa usadili, a nové formy a technológie v oblasti remesiel rozširovali i medzi domácim etnikom. Príslušníci nemeckej menšiny prispeli významnou mierou nielen k hospodárskemu, ale i kultúrnemu životu na Slovensku.

Privilégium pre žilinských Slovákov (preklad listiny kráľa Ľudovíta I. Veľkého)

My, Ľudovít z Božej milosti kráľ Uhorska, Poľska, Dalmácie atď. dávajúc na pamäť obsahom prítomnej listiny oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka, že zo strany Slovákov, našich mešťanov a hostí zo Žiliny, bola nášmu Majestátu predložená veľká sťažnosť, že podľa starého zvyku a výsad nášho mesta volaného Žilina, z jednej strany medzi nimi a z druhej strany medzi našimi mešťanmi a hosťami Nemcami zo spomínanej Žiliny sa volili za prísažných mešťanov a do (:mestskej:) rady v rovnakom počte (:Nemci a Slováci:); teraz ale spomenutí Nemci, naši mešťania a hostia zo spomínanej Žiliny sa zdráhajú pripustiť ich zvolenie (:Slovákov:) za prísažných mešťanov do rady mesta, hoci to tak vyžaduje starý zvyk a (:udelené:) výsady. Pretože oni (Slováci:) rovnako poctivo a úplne platili, prispievali a poukazovali všetky dávky a dane, ako aj akékoľvek služby nám a našim županom, pre nich ustanoveným i tým, ktorí sa v budúcnosti ustanovia, tak isto ako menovaní Nemci, občania a hostia našej spomínanej Žiliny, preto (:Slováci:) poprosili náš Majestát, aby sme im primerane pomohli. A pretože Slováci, naši obyvatelia a hostia v menovanej Žiline, ale aj v tomže kraji sú početnejší ako naši mešťania a hostia Nemci, neodlišujú sa (:od nich:) pri platení dávok, daní a (poskytovaní:) služieb a rovnako nám platia ako naši mešťania a hostia Nemci, preto z týchto dôvodov nám a našim barónom vyplýva, že by sa z našich mešťanov a hostí Slovákov z jednej strany a z týchže našich mešťanov a hostí Nemcov z druhej strany mali za prísažných mešťanov a do rady menovaného mesta voliť a pripustiť v rovnakom počte. Preto po zrelej úvahe s našimi barónmi, aby sa odstránil a úplne vykorenil podklad všetkých roztržiek a sporov medzi spomínanými našimi

11


mešťanmi a hosťami Slovákmi z jednej strany a spomínanými našimi mešťanmi a hosťami Nemcami z druhej strany a všetci mohli žiť v mieri a pokoji, nariaďujeme, aby sa spomedzi menovaných našich mešťanov a hostí z jednej a našich mešťanov a hostí Nemcov z druhej strany za prísažných prísediacich volili a ustanovovali vždy osoby v rovnakom počte a aby menovaní naši mešťania a hostia Slováci sa tak isto ako menovaní naši mešťania a hostia Nemci stávali členmi rady spomenutého nášho mesta. Dané v spomínanej Žiline druhého dňa po sviatku svätého Jána pred [Latinskou] bránou roku Pána 1381.

Použitá literatúra:

1. Ďurkovská M: História nemeckého osídlenia na území Slovenska, SAV 2. Krušinský G.: Kultúrny život Žiliny, 1988, č.4, str. 27

3. Marek, M. : Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Matica Slov.2006

4. Marsina R: Právne postavenie slovenských mešťanov v Žiline In Vlastivedný zborník Považia XI s.13-14

5. Marsina R: História Žiliny – Žilina v listinách č.9, EDIS.2008, str.37-38

6. http://www.saske.sk/cas/archiv/2-2007/durkovska.html

7. http://www.sme.sk/c/784762/karpatski-nemci-boli-pre-slovensko-prinosom.html#ixzz1yRS2Fw3v

8. http://zilina-gallery.sk/wiki/Privilegium_pro_Slavis

9. http://www.zilina.sk/userfiles/historia%20-%20dlhsia%20verzia.pdf

12


MÔJ DIV ŽILINY- HISTORICKÉ JADRO MESTA

JOZEF GLUCH

Žilina - história mesta

Žilina patrí medzi najstaršie historické mestá s bohatou históriou. Archeologické vykopávky svedčia o tom, že územie dnešnej Žiliny bolo osídlené už v paeolite. Územie Žiliny sa prvýkrát spomína v latinsky písanej listine nitrianskeho župana Tomáša asi z roku 1208 ,pod názvom Terra de Selinan. V 13. stor sa Žilina spomína ako usadlosť a neskôr dedina pod názvami Sylna, Zilna. Centrum tejto starej slovanskej Žiliny sa zrejme nachádzalo v blízkosti kostola sv. Štefana kráľa. Prvá zmienka o Žiline ako meste je z roku 1312 (tento rok 700-msté výročie), hoci mestské práva dostala už niekoľko rokov predtým. Na kráľovské mesto ju povýšil uhorský kráľ Karol Róbert v roku 1321. V Žiline bol hrad, ktorý sa priamo aj nepriamo spomína v rokoch 1318-1454. Erb mesta Žiliny patrí k najstarším mestským erbom nielen na Slovensku, ale i z celosvetového hľadiska, ktoré sa nachádzajú len v západnej a strednej Európe. Kríž s dvoma ramenami bol symbolom cisárskej moci a je byzantského pôvodu. Na odlíšenie od štátneho erbu Uhorska, boli do erbu Žiliny umiestnené dve hviezdičky a dvojkríž bol znázornený so zakorenením. Najstaršia doteraz známa pečať s erbom Žiliny sa nachádza na listine z 8.marca 1379, ktorej originál je uložený v Maďarskom krajinskom ústave v Budapešti. Žilinská mestská kniha z rokov 1378-1524 je najstaršou a najvýznamnejšou jazykovou a právnou pamiatkou Slovenska. Nachádza sa v nej najstarší knižný zápis v slovenskom jazyku na území Slovenska z roku 1451. Kniha je obsahovo rozdelená na tri časti . Je rukopisnou pamiatkou s rozmermi 29x22 cm viazanou v koženej väzbe z 15. storočia. Obsahuje 149 listov napísaných v latinskom, nemeckom a slovenskom jazyku. V roku 1988 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Nachádza sa v Štátnom archíve v Žiline. Žilina patrí medzi slovenské mestá s výraznou panorámou. Pre Žilinu sú dominantou dve mohutné kamenné veže s rovnakým ihlanovitým ukončením striech, z ktorých vyššia je hodinovou vežou farského kostola a nižšia Burianova veža je zvonicou. Po veľkom požiari mesta v roku 1886 panoráma Žiliny začala nadobúdať dnešný vzhľad.

Historické jadro mesta

Medzi 15 mestských pamiatkových rezervácií na Slovensku , ktoré tvoria najhodnotnejšiu súčasť kultúrneho dedičstva slovenského národa ,patrí od roku 1987 aj historické jadro Žiliny. Vzniklo na zelenej lúke, tj. na nezastavanom priestore už koncom 13stor. Žilina je významným príkladom kolonizačného mesta so šachovnicovým pôdorysom. Jej historické jadro patrí k ojedinelým príkladom racionálneho urbanistického riešenia mesta v stredoveku a v renesancii na Slovensku. Mesto bolo pôvodne gotické s vysokými štítmi striech, v klasicizme s plytšími štítmi, ktoré až po požiari mesta v roku 1886 dostali dnešnú podobu. Domy boli z lámaného kameňa a dreva postavené na kamenných základoch. Vzhľadom na časté požiare ,ktoré ničili mesto v rokoch 1431, 1521, 1540, 1548, 1678, 1756, 1848 a 1886 sa zachovalo pomerne málo pôvodných pamiatok ,prevažne v stredovekých suterénoch. Pamiatky z obdobia renesancie sa najviac zachovali v prízemiach meštianskych domov. Z barokových pamiatok vyniká stavba kláštora a kostola jezuitov. V súčasnosti v historickom jadre Žiliny prevažujú klasicistické a historizujúce prestavby (neorenesancia, neobaroko, romantizmus a eklektizmus) prvých poschodí meštianskych domov z 19. a prelomu 20. storočia. Nachádzajú sa tu aj viaceré objekty vybudované v secesnom slohu.

13


Štvorcový rínok, dnešné Mariánske námestie, tvorí stred historického jadra Žiliny. Jeho hodnota spočíva predovšetkým v urbanistickom riešení. Je jediným námestím na Slovensku , kde sa po celom obvode zachovali arkády v prízemiach meštianskych domov, miestne nazývané laubne, alebo podsienie, ktoré pokračujú i v priľahlej Hodžovej a radničnej ulici. Obsahuje 106 arkád, ktoré námestiu a dvom priľahlým uličkám dávajú nenapodobiteľný kolorit. Z každého rohu rínku vybieha dvojica ulíc, ktoré medzi sebou zvierajú pravý uhol. Výnimkou je len deviata ulica - Burianova medzierka. Takéto námestie, bežnejšie v západných krajinách, bolo unikátom v celom bývalom Uhorsku, preto Žilinu nazývali i Uhorský Norimberk. Najstarším zobrazením Žilinského rínku je kresba študenta geometrie Karola Hávera z roku 1779. Kópia tejto kresby je umiestnená na stene lekárne na ulici M. Hurbana.

Farská ulička je typickou stredovekou uličkou v historickom jadre Žiliny. V najužšom mieste je široká len tri a pol metra. Svoj historický názov dostala podľa toho, že viedla z rínku k priamo k teraz už nejestvujúcemu Rímsko-katolíckemu farskému úradu.

Lekáreň K zlatému orlu, bol historický názov lekárne umiestnenej na prízemí meštianskeho domu z renesančným portálom. Lekáreň tu existovala už v prvej polovici 19. storočia. Pred týmto domom 4. januára 1849 rečnili a ľud do boja za národnú slobodu vyzývali členovia prvej Slovenskej národnej rady Ľ. Štúr a J. M. Hurban.

Burianova medzierka bola pôvodne romantickou stredovekou uličkou s rozpernými oblúkmi široká okolo dva a pol metra. Viedla zo štvorcového rínku k Burianovej veži.

Stará radnica bola postavená po roku 1890 na mieste starobylého radného domu, ktorý sa od 16. storočia spomínal v mestských listinách pod názvom curia, alebo curia civica a bol oslobodený od všetkých daní. Reprezentačná barokovo- secesná budova dnešnej starej radnice slúži svojmu účelu dodnes .

Mestský dom v roku 1731 odkúpilo mesto od jeho majiteľa Hrabovského a zriadilo tu kasáreň. V 19. storočí mestský hostinec a neskôr mestský hotel. Po prijatí martinskej deklarácie bol 2. novembra 1918 vo dvorane mestského domu zvolený 16 členný Slovenský miestny výbor, ktorý prevzal správu mesta.

Dadanova kníhtlačiareň bola umiestnená v staršej renesančnej časti rozsiahleho domu na rohu dnešnej Bottovej a Radničnej ulice. Táto jedna z prvých kníhtlačiarní na Slovensku pôsobila v Žiline v rokoch 1665 – 1716. Vydávala najmä náboženskú literatúru, ale aj slovenské a maďarské učebnice.

Pánsky dom vznikol na mieste dvoch meštianskych domov z ktorých jeden sa nazýval vínový dom. Tento hostinec patril do roku 1689 mestu, potom strečnianskemu hradnému panstvu. Ešte v roku 1854 sa nazýval Ku Sobieskemu, zrejme podľa poľského kráľa Jána III. Sobieskeho. V roku 1879 vo veľkej sále pánskeho domu žilinskí ochotníci uviedli hru Samopašník. Budova sa spomína v románe maďarského spisovateľa slovenského pôvodu Kálmána Mikszátha Posledný hradný pán.

Mariánsky stĺp s immaculatou bol postavený v roku 1738 na počesť dovŕšenia rekatolizácie v meste. Baroková socha Nepoškvrnenej panny Márie je umiestnená na podstavci s reliéfom sv. Floriána.

Kláštor Jezuitov bol postavený spoločne s kostolom na mieste pôvodných piatich meštianskych domov odkúpených jezuitmi ,ktorí v jednom z nich už v roku 1691 založili gymnázium. Pamätná tabuľa s latinským textom a biskupský znak na fasáde barokovej budovy svedčí ,že nitriansky biskup Jozef Vurum tu roku 1833 zriadil sirotinec. Kostol sv. Pavla Apoštola je dominantou Mariánskeho námestia. Tento dvojvežový barokový rímskokatolícky kostol postavili po roku 1750 jezuiti . Z bohatého vybavenia interiéru vyniká barokový hlavný oltár sv. Pavla apoštola s obrazom patróna

14


od Jozefa Božetecha Klemensa, dva bočné barokové oltáre, z ktorých jeden má barokovú kazateľňu, obrazy svätcov, organ na chóre a rôzne barokové zariadenia z druhej polovice 18. storočia. V roku 1888 bola do výklenku na fasáde umiestnená kamenná socha sv. Pavla apoštola kúpená v Mníchove za 330 zlatých.

Ďalším architektonickým skvostom širšieho historického jadra Žiliny je Grand Bio Universum. Je významným dielom secesnej architektúry mesta. Budova v minulosti slúžila ako divadlo a zároveň i kino. Do dejín našej kinematografie sa nezmazateľne zapísala premiérou prvého hraného filmu Jánošík bratov Siakelovcov, ktorí v roku 1921 nakrútila americko-slovenská spoločnosť Tatra-film z Chicaga. Do roku 1983 sa tu nachádzalo kino Fatra. Komplexná rekonštrukcia budovy bola vykonaná v rokoch 1983-1988. Do týchto dní budova slúži pre potreby Štátneho komorného orchestra v Žiline.

Babuškov dom (Makovického dom) bol postavený v historizujúcom slohu. V rokoch 1894-1904 tu býval MUDr. Dušan Makovický, neskôr osobný lekár a priateľ velikána ruskej literatúry grófa Leva Nikolajeviča Tolstého. V rokoch 1905-1919 v tomto dome býval český lekár MUDr. Ivan Hálek.

Lombardiniovský dom, nachádzajúci sa na Dolnom vale č. 19 - v tomto renesančnom jedno poschodovom dome od druhej polovice 19. storočia bývala rodina Lombardiniovcov. Pochádzal z nej slovenský národovec, historik, žilinský právnik a archivár Alexander Lombardini, autor prvej knižky o meste nazvanej Stručný dejepis slobodného mesta Žiliny, ktorá vyšla v roku 1874.

Charakteristické opevnenie mesta sa do súčasnosti nezachovalo. Na skutočnosť, že Žilina bola v minulosti opevneným mestom ,poukazujú už len názvy uličiek v historickom jadre mesta. Ako Horný val, Dolný val, Na bráne a Na priekope. Príkaz opevniť mesto dal Žilinčanom už v roku 1405 uhorský kráľ Žigmund I. Luxemburský. Opevnenie zo zemných valov a palisád bolo však vybudované až neskôr. V 16. storočí mesto už tvorilo uzavretý priestor s dvoma bránami. Tretia menšia brána nazývaná Fortňa, bola na Čepieli. Ochranu tvorila aj priekopa naplnená vodou. V 18. storočí opevnenie stratilo svoj význam. Mestské brány boli zbúrané po požiari mesta v roku 1848.

Špecifická architektúra historického jadra Žiliny je pútavým lákadlom pre návštevníkov mesta a je ojedinelým architektonickým zjavom historických centier miest na Slovensku.


1. Premeny Žiliny, Ing. Miroslav Pfliegel, Ing. arch. Gustáv Krušinsky, PhD.

15


História drotárstva JANOŠKOVÁ MÁRIA

1. Úvod

Pri štúdiu študijného programu Dejiny Žiliny ma veľmi zaujala prednáška na tému charakteristika a význam drotárstva v okolí Žiliny. Drotárstvo patrí k najmladším remeslám, no zároveň predstavuje jednu z najtypickejších čŕt slovenskej kultúry a postava drotára je považovaná za jeden z národných symbolov Slovenska.

2. História

Drotárstvo sa objavilo pravdepodobne začiatkom 18 st. v okolí Žiliny, na Kysuciach a v okolí Bytče. Vzniklo ako doplnkový zdroj obživy obyvateľov. Rozvoj drotárstva si vynútili mimoriadne nepriaznivé podmienky, nedostatok ornej pôdy, neprosperujúce poľnohospodárstvo, veľká bieda, nedostatok pracovných príležitostí na severnom Slovensku. Drotári sa zaoberali výrobou a predajom výrobkov z plechu a drôtu a podomovými opravami kuchynského riadu. Drotárstvo spočiatku ani nebolo remeslom a nadobudnuté skúsenosti si drotári odovzdávali z generácie na generáciu. Akonáhle sa dostalo drotárstvo do dielní, stalo sa organizovanou a kvalifikovanou činnosťou, začalo nadobúdať znaky remesla.

Drotári spočiatku ponúkali svoju prácu sezónne, v závislosti na poľnohospodárskych prácach. Vandrovali po celom Uhorsku, postupne rozšírili svoje pôsobenie do Rakúska, Čiech, Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, Belgicka, na Balkán, do Poľska, Ruska, no prenikli aj na Sibír, Blízky východ, do severnej Afriky a v polovici 19. st. v rámci vysťahovaleckej vlny aj do USA, Kanady, Mexika, Chile, Brazílie a Argentíny. Drotári sa svojou skromnosťou a pracovitosťou rýchlo prispôsobili miestnym pomerom.

Drotári si všetky veci nosili v drevených krošniach, v ktorých nosili plech, letovačky, nity, drôt, kliešte, šidlo a kladivo. Z drôtu vyrábali vešiaky, cedidlá, košíky, rôzne pasce na hlodavce a zver. Každý drotár si musel zabezpečiť drotársku knižku, na ktorej bolo jeho meno s uvedením remesla a táto knižka mu slúžila ako doklad pri kontrolách na cudzom území.

Najznámejšími centrami drotárstva sa stala obec Veľké Rovné, ktorá už v r. 1854 mala v obecnej pečati postavu vandrujúceho drotára, ďalej Dlhé Pole, Kotešová, Bytča, mnoho obcí v okolí Kysuce a Starej Bystrice. Spišskú drotársku oblasť tvorilo 9 obcí sústredených v okolí Starej Ľubovne.

Najväčší vplyv na zmeny v ich organizácii mal prienik do mestského prostredia. Stále rastúci dopyt po praktických drôtených predmetoch mali za následok, že sa začali orientovať na výrobu a obchod. Dielne sa delili na drotárske a plechárske, no robili aj klampiarske a zámočnícke práce. Najviac sa darilo drotárom v Rusku, kde plnili objednávky armády a zapojili sa i do projektu budovania Transsibírskej magistrály. Po prvej svetovej vojne dielne v cudzine postupne zanikali a drotári sa vrátili do vlasti kde remeslo iba živorilo. Po druhej svetovej vojne drotárstvo podľahlo konkurencii lacných továrenských výrobkov. Všetky drôtené výrobky bez ohľadu na krajinu, v ktorej vznikli, vychádzali z domácich koreňov a zo slovenskej ľudovej tvorby.

Najznámejším predstaviteľom umeleckého spracovania drôtu sa stal Jozef Holánik – Bakeľ z Dlhého Poľa. Slovenskí drotári za svoje krásne výrobky, vázy, amfory, košíky a misky dostali hlavnú

16


cenu Gran Prémio na priemyselnej a poľnohospodárskej výstave v r. 1911 v Ríme. V práci majstra Holánika pokračoval jeho zať Jakub Šerík.

3. Záver

Drotárstvo, už ako takmer zabudnuté remeslo, v 60. rokoch 20. storočia znovu objavili výtvarníci a umeleckí remeselníci hľadajúci inšpiráciu v národnom a kultúrnom dedičstve. Dnes na Slovensku s drôtom aktívne pracuje viac ako 100 umeleckých remeselníkov a výtvarníkov, z ktorých mnohí pôsobia v Žilinskom kraji.

Považské múzeum je vlastivedným regionálnym múzeom so štatútom krajského múzea v zriaďovacej pôsobnosti ŽSK. V odbore drotárstva má celoslovenskú špecializáciu. Nová stála expozícia drotárstva Považského múzea pod názvom Drotárstvo pozostáva z dvoch tematických ucelených častí. Prvá z nich prezentuje históriu drotárstva a druhá rieši presahy drotárstva do umeleckého remesla. Drotárstvo verejnosti približuje stála expozícia inštalovaná na prízemí Považskej galérie umenia v Žiline. V Dlhom Poli je prezentácia drotárskych tradícií sústredená v pamätnej izbe Dlhopoľskí páni majstri – návraty a v obecnom múzeu venovanom dejinám obce na OU vo Veľkom Rovnom.


1. Drotári, spomienky, odkazy – zostavila Mgr. K. Hallonová, Žilina

17


NÁČRT HISTORICKÉHO VÝVOJA KULTÚRNYCH USTANOVIZNÍ MESTA ŽILINA BOHUSLAV GREGOR

1. Úvod

Žilina vzhľadom na svoju geografickú polohu v priestore križovatky obchodných ciest mala predurčenie rozvíjať sa ako obchodné centrum, ako mesto s rozvinutou remeselnou výrobou včítane úspešného hospodárskeho vývoja. Popri tomto raste sa rozvíjali aj kultúrne inštitúcie, v ktorých sa sústreďovala ich duchovná činnosť. Jednotlivé aktivity príslušných kultúrnych odvetví mali počiatky v ľudových prejavoch, amatérskych skupinách a tvorivých osobnostiach so snahou postupného zvyšovania kvality kultúrnych prejavov a ich činnosti. Obsahom tohto náčrtu je prezentovať historický vývoj múzejníctva a galérie v pôsobnosti mesta Žiliny a jeho okolia.

2. Dejiny múzejníctva

Napriek tomu, že Žilina je mesto s bohatou históriou počnúc takými vzácnymi dokumentmi ako Privilégium pre Žilinských Slovákov, alebo slávnou Žilinskou knihou, tiež pôsobením viacerých vzácnych osobností, napríklad historik Alexander Lombardíni, či organizovaním priemyselnej výstavy v roku 1903 a podobne, dejiny múzejníctva sa začali písať pomerne neskoro. Počas celého 19. storočia, ani v počiatkoch 20. storočia neexistuje žiadna informácia súvisiaca s činnosťou múzejníctva. Prvý pokus o založenie múzea pochádza od Ignáca Radu, posledného mešťanostu Žiliny na konci Rakúsko – Uhorskej monarchie. Múzeum sa síce nepodarilo založiť, ale vznikla už myšlienka, ktorá až koncom roku 1935 dostáva konkrétnu podobu v tom, že sa vytvoril prípravný výbor hlavne zásluhou JUDr. Vojtecha Tvrdého a Eugena Medveckého. V roku 1936 sa konalo oficiálne valné zhromaždenie múzejnej inštitúcie. Rozhodujúcim faktorom bol ale rok 1938, kedy sa stal starostom Žiliny JUDr. Vojtech Tvrdý, ktorá funkcia mu umožňovala založiť Múzeum Žiliny a okolia. V roku 1940 sa konala v Dlhom Poli „Výstava drotárstva a jeho národopisu“. Snahou organizátorov bolo pretvoriť túto výstavu na trvalé múzeum. Po schválení návrhu v mestskom zastupiteľstve bolo múzeum oficiálne otvorené 7. júla 1942 v priestoroch Radnice a kustódom múzea sa stal Eugen Medvecký. Následne mestské zastupiteľstvo schválilo všetky kroky vedúce k založeniu múzea. Základom zbierok sa stali predmety z výstavy v Dlhom Poli, ďalej bola vytvorená galéria starých majstrov a expozície dejín mesta s vystavovaním archeologických, cechových a cirkevných predmetov, nechýbali ani zbrane a listiny vzťahujúce sa k mestu. Celkový počet exponátov bol okolo tisíc kusov. Takto vďaka mestu Žilina a osobne starostovi JUDr. Vojtechovi Tvrdému vzniklo prvé drotárske múzeum na svete. Po roku 1948 získalo mesto do svojho majetku Budatínsky hrad, do ktorého boli presťahované zbierky z radnice. Boli uložené v nevhodných klimatických podmienkach, kde začali chátrať a boli aj rozkrádané. V roku 1953 prešlo múzeum do správy štátu, od roku 1954 sa stalo Krajským múzeom a od roku 1990 sa definitívne ustálila štruktúra múzea, ktoré sa v súčasnosti venuje kultúrnemu dedičstvu na území Žilinského samosprávneho kraja. V súčasnosti múzeum spravuje cca 140 000 kusov zbierkových predmetov a stará sa o objekty v Žiline, Strečne, Bytči, Terchovej a Čičmanoch.

3. Považská galéria umenia

Prvá významná udalosť výtvarného života v Žiline sa uskutočnila počas priemyselnej výstavy horného Uhorska v roku 1903 na Strelnici. Vystavovali tam J. Augusta, T. Andráš – Kováč, K. Lehotský, G. Malý a E. Pacovský. Výstavou chceli autori podnietiť ďalších slovenských výtvarných umelcov,

18


aby sa venovali námetmi i podaním národnej tvorbe. Vystavujúci boli obvinení z panslavizmu, ale tlač hodnotila tento čin mladých umelcov ako naozaj významný. V ďalšom období sa začala rozvíjať výstavná činnosť v priestoroch hotela Rémy – Polom, v Remeselníckom dome a v budove Ľ Š U na Hodžovej ulici. Stálejší a vyhranenejší priestor sa vytvoril pri papiernickom obchode a rámovacej dielni Eleka Pálku na začiatku Masarykovej ulice pri železničnej stanici. Tam vystavovali M. A. Bazovský, E. Gwerk, Z. Palugyay, I. Weiner – Kráľ, V. Krupec, G. Szalay a ďalší. Tento obchod sa stal centrom výtvarného života v Žiline ešte krátko aj po druhej svetovej vojne. Na gymnáziách v Žiline v období pred druhou svetovou vojnou, počas nej i po jej skončení študovali A. Barčík, M. Cipár, F. Húbel, Z. Horský, V. Kompánek a M. Paštéka, ktorí patria k významným osobnostiam našej výtvarnej kultúry. V roku 1942 sa vrátil do Žiliny a o rok do rodného Svederníka Vincent Hložník, ktorý zintenzívnil výtvarný život v Žiline. On už v roku 1945 vystavovali obrazy u E. Pálku. Títo výtvarní umelci hľadali ďalšie výstavné priestory, v ktorých vystavovali svoje diela a boli to: Stará radnica, Grémium, Reprezentačný dom. Viacej výstav sa uskutočnilo v PKO – bývalá Synagóga. V tom obdobi prišli do Žiliny ďalšie výtvarné osobnosti: F. Kraľ, F. Bobáň, Z. Horecký, R. Dúbravec, J. Vrtílek, Ľ. Fulla. V roku 1957 získali stály priestor v budove Štátnych lesov na terajšom Mariánskom námestí a v roku 1963 v Dome odborov, kde zriadili výtvarný kabinet. V týchto priestoroch pokračovali autorské i kolektívne výstavy, niektoré i s účasťou zahraničných výtvarných umelcov.

Dôležitou udalosťou bolo založenie výtvarného odboru na ĽŠU – 1960. V tomto roku pribralo múzeum v Budatíne do svojej náplne aj budovanie galérie a zmenilo svoj názov na Považské múzeum a galéria, ktoré sa až do roku 1970 výtvarnej činnosti nevenovalo, preto okresné orgány začali pripravovať vytvorenie Galérie ako samostatnej inštitúcie. Podnetom pre jej vznik bol dar rodáka, národného umelca R.Pribiša, ktorý venoval v roku 1975 168 obrazov ako základinu zbierok Galérie, ktorá už mala výtvarné priestory v budove na Štefánikovej ulici č. 2, v ktorej sídli aj v súčasnej dobe. Ešte je potrebné uviesť, že v roku 1987 bolo otvorené detašované pracovisko na Mariánskom námestí v zrekonštruovanej a adaptovanej budove bývalého Jezuitského kláštora – Sirotára. Na túto budovu si však nárokoval po roku 1990 farský úrad. Na základe rozsudku Krajského súdu v B. Bystrici bola Galéria donútená vysťahovať výtvarné artefakty, čo sa uskutočnilo koncom roka 1993. Od roka 2002 je Galéria v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja. Podstatnú časť zbierkového fondu tvoria predmety slovenského výtvarného umenia 20. storočia v nasledujúcich druhoch umenia: maliarstvo, kresba, grafika, plastika, úžitkové umenie, fotografia a intermédiá. V rokoch 2004 – 2008 venovala manželka akademického maliara Vincenta Hložníka 799 diel – obrazy, kresby a grafiky v celkovej hodnote 34 miliónov Sk. Z tohto titulu Galéria zrealizovala v podkrovných priestoroch nadstavbu budovy pre umiestenie stálej expozície diel Vincenta Hložníka.

4. Záver

Uvedený náčrt je len výberom z rozsiahleho množstva a činnosti kultúrnych ustanovizní mesta Žilina. Pre úplnosť je potrebné aspoň uviesť ďalšie inštitúcie kultúrnych dejín Žiliny:

- Krajská knižnica so svojou rozsiahlou knižničnou agendou a mnohými kultúrno – spoločenskými aktivitami.

- Krajské kultúrne stredisko s veľmi pestrou činnosťou a poslaním zachovávať, dokumentovať a sprístupňovať kultúrne dedičstvo v oblasti folklóru, ľudovej slovesnosti, tradícií, zvyklostí, tradičnej ľudovej tvorby, piesní, tancov, ľudových remesiel i neprofesionálnej umeleckej tvorby. Tiež vytvára a realizuje programy v oblasti divadla, literatúry, hudby, fotografie, filmu, výtvarného umenia, tanca.

- Mestské divadlo, ktorého história bola veľmi zložitá tým, že sa striedali súbory, vznikali a zanikali skupiny a divadlá, menili priestory. Svoju činnosť začínalo v roku 1946 v Považskej Bystrici.

19


Členmi súboru boli hlavne ochotníci, ktorí sa postupom času vypracovali na významných profesionálnych hercov ako: Jozef Króner, Tibor Bohdan, Štefan Mišovič, Viktor Blaho, Emília Haľamová, Oto Horňák. Od sezóny 1950 – 51 začína tento súbor pôsobiť v Žiline ako Divadlo Petra Jilemnického, kde realizovali množstvo hodnotných titulov, V tom čase bola členkou súboru aj terajšia vynikajúca šansonierka Hana Hegerová. Dnes v Mestskom divadle účinkujú prevažne mladšie generačné kádre, hlavne absolventi konzervatórií a Vysokej školy múzických umení. Vo svojom programe má divadlo bohatý kvalitný repertoár.

- Okrem uvedených zabezpečujú prezentáciu kultúry v Žiline ďalšie kultúrne inštitúcie ako: Bábkové divadlo, Turistická informačná kancelária, Kultúrne centrum Stanica Žilina – Záriečie, Kino MAX, súkromné predajné galérie a iné.


1. Žilina – dejiny a prítomnosť. Vydavateľstvo Osveta Martin 1975 2. Galérie Stredoslovenského kraja. Vydavateľstvo Osveta Martin

3. 800 rokov od prvej písomnej zmienky o zemi Žiliňany. Pov. múzeum v Žiline 2008

4. Mesto Žilina v rokoch 1208 -2008. Zborník z odbornej konferencie o kultúrnych dejinách Žiliny, Radnica Žilina 2008

5. Považské múzeum v Žiline a kultúrne dedičstvo. Vydavateľstvo Kainar Žilina 2007

6. Park kultúry a oddychu mesta Žiliny. PKO 1986

7. Mestské divadlo Žilina. Vydali Mestské divadlo Žilina a Divadelný ústav 2005

20


ROSENFELDOV PALÁC

VIKTÓRIA TOMANOVÁ

� Jedna z najkrajších secesných pamiatok na Slovensku!

� Zmenšená napodobnenina Viedenského zámku Belveder!

� Najkrajšia secesná budova v Žiline!

To sú prívlastky, ktoré patria Rosenfeldovmu palácu v Žiline na ulici Jozefa M. Hurbana č. 28. Palác postavili v roku 1907 podľa projektu architekta Mikuláša Rautera a pomenovali ho podľa majiteľa – obchodníka Ignáca Rosenfelda. Dochovalo sa, že na stavbe pracovalo 16 robotníkov. Ignác Rosenfeld bol riaditeľom Žilinského sporivého a úverového ústavu. Finančná inštitúcia bola založená v roku 1870 ako Žilinská sporiteľňa so základným kapitálom 60 000 zlatých. Stala sa dôležitým faktorom v hospodárskom živote mesta a jeho okolia, podporovala rozvoj priemyslu a obchodu. Niekedy medzi rokmi 1872 a 1873 bola premenovaná na Žilinský sporivý a úverový ústav a od dvadsiatych rokov 20. storočia fungovala pod menom Žilinská obchodná banka. V medzivojnovom období je finančný ústav uvádzaný pod menom Žilinská obchodná banka. Bankár Ignác Rosenfeld bol riaditeľom pravdepodobne už od založenia finančného ústavu v roku 1870. Už rok po založení mala banka obrat 752 554 uhorských forintov, čo bolo dôkazom jej životaschopnosti i veľkých možností vo finančnom podnikaní. Koncom tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia tu mal byt a kanceláriu niekdajší hlavný slúžny v Dolnom Kubíne a honorárny generálny konzul Bulharska v Bratislave, vtedajší Žilinský verejný notár JUDr. Ladislav Nádaši (1894 – 1957), syn známeho slovenského spisovateľa MUDr. Ladislava Nádaši – Jégeho (1866 – 1940). Na prízemí v štyridsiatych rokov býval a mal kanceláriu advokát JUDr. Andrej Kojnak. V tomto období Rosenfeldov palác nazývali „Nádašiho vila“.

Rosenfeldov palác je súčasťou radovej zástavby Hurbanovej ulice, ktorá vymedzuje Mestskú pamiatkovú rezerváciu od okolitej zástavby meštianskych domov a odlišuje sa architektonickým riešením. Architekt Mikuláš Rauter zvolil pôdorys písmena „H“, čím vznikol pred palácom akýsi malý čestný dvor. Mohutnosť paláca podporuje jeho situovanie na križovatke ulíc Kuzmányho a Hurbanovej, čelne oproti hlavnej fasáde paláca. Fasády paláca sú bohato dekorované štukatúrou s použitím rôznych výzdobných prvkov: pilastre (stĺpy vystupujúce zo steny, majú hlavicu a pätku), rustika (omietkou napodobené murivo), maskaróny (dekoračné motívy v podobe ľudskej tváre), lizény (zvislé plytké výstupky na čelnej strane budovy, náznak piliera bez hlavice a pätky), rímsy, konzoly a vegetabilné ornamenty. Korunná rímsa obieha na celom paláci v rovnakej výške až na východné a západné krídlo, kde pod nárožnými vežami sa rímsa dvíha v mohutných poloblúkoch, čím dosahuje stavba majestátnosť ilúziou prevýšenia. Rímsa je nesená radom nízkych konzoliek. V mieste prevýšenia korunnej rímsy je priestor nad oknami vyplnený štukovaným dekórom trojlístkového tvaru s volutami (špirálovito zavinutý architektonický článok alebo motív), stužkami a florálnymi girlandami. Ústredným bodom vstupnej fasády je hlavný portál, krytý balkónom. Balkón je nesený dvojicou kamenných stĺpov s nízkou korintskou hlavicou, na ktoré dosadajú mohutné konzoly. Na nich spočíva konštrukcia plytkého balkóna. Portál je s polkruhovým ukončením, pravdepodobne z kameňa, dnes pod vrstvami náterov. Dvorová fasáda je oproti hlavnej výrazne zjednodušená. Okenné rámy na hlavnej fasáde sú pôvodné. Zo strany dvora sú už niektoré okná vymenené za plastové.

21

Rosenfeldov palác

Priestor čestného dvora pred palácom je oddelený plotom. Polia plota i brána sú kované, prehýbané spôsobom charakteristickým pre secesiu. Východne od dvorového vstupu je umiestnená z kameňa murovaná studňa neznámej hĺbky, prekrytá v úrovni terénu. Studňa môže byť staršia než stavba paláca, nakoľko v tejto časti mesta sa už v minulosti kumulovalo osídlenie. V čase príchodu Františkánov do Žiliny už bolo osídlené. Pri vstupe do paláca nás upúta najmohutnejšia časť objektu. Podieľa sa na tom bohatá štuková výzdoba stien a schodište so záhradkou, kde farebne ladia použité štyri rôzne odtiene mramoru. Schodiskové stupne sú z granitu. Okenné výplne presvetľujú celý priestor, sú vitrážové s leptanými sklami (vegetabilné girlandy, geometrizujúce ornamenty, centrálne je umiestnený monogram „IR“ a rok 1907). Stredný trakt tvorí prejazd medzi hlavnou a dvorovou bránou a je súčasťou schodiskovej haly. V suteréne paláca sa nachádza kotolňa s mohutným kotlom na pevné palivo, ktorého vek je možné datovať do prvej polovice 20. storočia.

V západnom trakte prízemia sa nachádzajú relatívne veľké priechodné miestnosti bez štukatúry. Pôvodne slúžili pravdepodobne pre potreby bankovej spoločnosti. Miestnosť č. 20 má v stene smerom do schodiskovej haly osadené veľké výdajné okno bankovej prepážky, zasklené sklom s drôtenou mriežkou, v súčasnosti zatreté farbou. Na strope schodiskovej haly je umiestnené pôvodné svietidlo na dlhej mosadznej reťazi. Priamo oproti vyústeniu schodiska sú presklené dvojkrídlové dvere s nadsvetlíkom chránené dekoračnou kovovou mrežou. Pri troche fantázie nám dvere pripomenú dvere do jedálne z filmu „Titanik“. Dvere vedú do vstupnej haly, ktorá je od schodiskovej haly oddelená zasklením s veľkými oknami, strop haly je z trámov. Na južnej stene haly sú dva drevené otvory do hlavnej sály paláca. Dvere sú dvojkrídlové, kazetové, v hornej tretine presklené. Medzi dverami sú umiestnené dve skrine zdobené rezbou a intarziou (vkladaný vzor). Medzi skrinkami je v drevenom ráme veľké teleso ústredného kúrenia – liatinový rebrový radiátor. Jeho rebrá sú zdobené secesným ornamentom. Dvojkrídlovými dverami vpravo je vstup do reprezentatívnej veľkej miestnosti s veľkými oknami. Okná sú orientované do Hurbanovej ulice. Strop salóna je bohato zdobený jemnými štukami s centrálnym medailónom. Salón je priechodný do ďalšieho salóna. Drevený obklad je zdobený dekórom. Všetky okná hlavnej fasády sú opatrené vonkajšími drevenými polohovateľnými žalúziami. Ďalšie miestnosti sa nachádzajú vo východnom i západnom trakte. Centrálna sieň bola pôvodne rozdelená priečkou na dve miestnosti. Svedčí o tom rôzna štukovaná výzdoba stropov i drevený obklad stien, ktorý sa líši vzorom i použitým druhom dreva. Zo sály je prístup na balkón nad hlavným vstupom do paláca. V západnej časti je umiestnený pôvodný luster na šiestich reťaziach, vo východnej časti je taktiež pôvodný luster, tvorený tromi pod sebou umiestnenými kovovými kruhmi vo farbe medi. Z najvyššieho kruhu visí šesť zvoncových svietidiel. Podlaha v oboch častiach sály je drevená parketová.

Rosenfeldov palác je hodnotnou ojedinelou ukážkou slohovo čistej architektúry obdobia secesie zo začiatku 20. storočia. Začiatkom marca 2009 ho Ministerstvo kultúry SR vyhlásilo za Národnú kultúrnu pamiatku. Podnet na vyhlásenie dalo Mesto Žilina. Objekt je vo vyhovujúcom stave, objavujú sa lokálne poruchy strešnej krytiny a opadávanie omietky na fasáde.

V súčasnosti sa v paláci ozýva detská vrava. Na začiatku päťdesiatych rokov v budove Resenfeldovho paláca zriadili Pioniersky dom, neskôr Okresný dom pionierov a mládeže, začiatkom roku 1990 premenovaný na Okresný dom detí a mládeže v Žiline, v súčasnosti Centrum voľného času SPEKTRUM Žilina. Už tri generácie detí sa vystriedali v paláci. V súčasnosti derie schody a parkety paláca i môj deväťročný vnuk Peter.

22

Rosenfeldov palác


1. RNDr. Ľubomír Prikryl, CSc., Mgr. Peter Štanský: Mesto Žilina, Regionálna a rozvojová agentúra v Žiline, Rok 1997, Danubia print, a. s., Bratislava

2. Ing. Gustáv Krušinský: Rosenfeldov palác a dievčenské gymnázium. In. Kultúrny život Žiliny, január 1991, s. 18 – 20

3. KPÚ Žilina, evidencia kultúrnych pamiatok. Mgr. Vladimír Majtan, december 2008

4. Mgr. Marta Franeková, CVČ – Vyhodnotenie činnosti za školský rok 2009/2010

5. Michal Filek, In: Žilinské noviny, 16. 3. 2009, Rosenfeldou palác je kultúrnou pamiatkou

6. M. Ivanová – Šalingová, Z. Malíková: Slovník cudzích slov, tretie vydanie, Slovenské pedagogické nakladateľstvo Bratislava, 1990

23


HISTÓRIA ŽELEZNIČNEJ DOPRAVY V ŽILINE

ALENA JUNEKOVÁ

V svojej práci som sa zamerala na vývoj železničnej dopravy v našom meste a okolí. Vyrastala som blízko železničnej trate a stanice, možno práve tým je pre mňa táto oblasť zaujímavá. Tesne okolo nášho domu prechádzala jednokoľajka do Sloveny a pozorovanie posunu vagónov neodmysliteľne patrilo k nášmu detstvu. V tom čase viedli odbočky trate ku všetkým väčším závodom v Žiline. Nákladná doprava bola vo veľkej miere zabezpečovaná práve železnicou. Autá neboli takou samozrejmosťou ako dnes, a tak aj osobná doprava bola v značnej miere využívaná práve železničnou prepravou.

Cieľom mojej práce je pozrieť sa bližšie na vznik železnice v Žiline, jej vývoj a význam pre mesto a okolie.

Vývoj železničnej dopravy

Železnice ako spôsob pozemnej dopravy vznikli vo februári 1800 v Anglicku. Dovtedy sa tento spôsob dopravy využíval len v baniach. Prvá železnica spájala dve časti Londýna. Bola to konská železnica, pretože vagóny ťahali kone. Konské železnice sa využívali, až kým nebola postavená prvá parná lokomotíva. V Rakúsko-Uhorsku bola prvou konskou železnicou trať medzi Lincom a Českými Budejovicami. Na Uhorskom sneme bol v roku1936 prijatý program na budovanie dopravných ciest, ktorých súčasťou bolo i trinásť železníc. Boli to tieto trate: 1. Budapešť - Viedeň, 2. Budapešť -prímorské mestá, 3. Budapešť - Zemun, 4. Budapešť - Morava, 5. Budapešť - Halič, 6. Budapešť - Kluž, 7. Budapešť - Sibiu, 8. Viedeň - Osijek, 9. Viedeň - Krakov, 10. Trnava - Kaniža, 11. Košice - Krakov, 12. Sisak - Primorie. Neskôr program doplnili o urýchlené vybudovanie trasy Viedeň - Terst cez Uhorsko. Budapešť sa mala pravdepodobne stať hlavným železničným uzlom Uhorska. Nestalo sa tak hlavne preto, že uhorskí poslanci aj napriek rozvoju parných železníc uprednostňovali výstavbu konských. Železničná doprava na našom území má korene pri vybudovaní trate z Bratislavy do Trnavy. Realizovať sa začala v roku1838 a prvý spoj prišiel do Trnavy v roku 1846. V tom istom roku bola trať predĺžená do Serede. O štyri roky neskôr v Bratislave zastavil vlak smerujúci z Viedne do Budapešti. Tento vlak zastavoval aj v Galante a Nových Zámkoch. Ďalšia výstavba železníc sa u nás rozbehla až po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867.

Žilina a železnica

Žilina v 20. storočí zažila obrovský rozmach. Prispelo k tomu aj to, že sa stala jedným z najvýznamnejších železničných uzlov v Rakúsko-Uhorsku. Veľkou výhodou pri výstavbe železnice bola jej výborná poloha. Železničná doprava sa tu zaviedla koncom 19. storočia. Aj vďaka tomu, sa z nej stalo štvrté najväčšie mesto na Slovensku.

Vznik a vývoj Košicko-bohumínskej železnice

O potrebe spojiť Košice s priemyselným Sliezskom sa hovorilo už na konci šesťdesiatych rokov 19. storočia. S výstavbou trate sa začalo v roku 1867. Prvým úsekom bola trať z Bohumína do Tešína v dĺžke 31 km. Táto však bola poruchová a tak ju zastavili. V roku 1869 výstavba po vyriešení finančných problémov pokračovala. Trasa bola pôvodne jednokoľajová. Tak ako ju poznáme dnes -Košice - Kysak – Krompachy - Spišská Nová Ves – Poprad – Žilina - Jablunkovský priesmyk – Tešín - Bohumín bola najvýhodnejšia s prihliadnutím na čo najmenší počet tunelov. Prvým slovenským úsekom odovzdaným do prevádzky bola trať Prešov – Kysak - Košice v dĺžke 33 km. Prevádzka

24


začala 1. septembra 1870. Výstavba pokračovala veľmi rýchlo. Do nášho mesta prišiel prvý vlak 20. decembra 1870 o jedenástej hodine doobeda. Vďaka tomu sa Žilina prvýkrát objavila na železničnej mape sveta. Pravidelná doprava na tejto trati začala 8. januára 1871. Presne 8. decembra 1871 o šiestej ráno prišiel do Žiliny prvý vlak vypravený z Popradu. Vznikla potreba vybudovať dielne na opravu vagónov a do úvahy pripadala aj Žilina. Nakoniec padla voľba na Vrútky. Dielne boli otvorené v roku 1874. Na hlavnú trať sa postupne pripájali aj vedľajšie, a tak časom vznikla železničná sieť, ako ju poznáme dnes. Vývoj si vyžiadal zdvojkoľajnenie trate, a tak postupne pribúdali druhé koľaje v úseku Čadca – Jablunkov, Jablunkov - Tešín, Tešín – Bohumín. Po 1. svetovej vojne prevzalo riadenie Košicko - Bohumínskej železnice riaditeľstvo novovzniknutých Československých dráh.

V roku 1935 sa začala výstavba druhej koľaje medzi Žilinou a Vrútkami. Táto bola dokončená 27. novembra 1940. O dva roky neskôr sa druhá koľaj začala stavať pri Kraľovanoch. V roku 1938 bola spoločnosť Košicko - bohumínskej železnice zrušená, nakoľko sa jej trať nachádzala po Mníchovskej dohode na území troch štátov - Nemeckej ríše, Slovenska a Maďarska.

Po druhej svetovej vojne si trať vyžadovala rekonštrukciu, nakoľko bola vojnou veľmi poznačená. V rokoch socialistickej výstavby na nej pribudla druhá koľaj a trať sa elektrifikovala. Aj dnes má táto trať pre Slovensko veľký význam, pretože po nej prechádza takmer všetok tovar, s ktorým Slovenská republika obchoduje s Ruskom a Ukrajinou, aj tovar určený do iných štátov Európskej únie ležiacich na západ.

Vznik a vývoj Považskej železnice

Za začiatok plánu na vybudovanie železnice z Bratislavy do Žiliny môžeme považovať konskú železnicu z Bratislavy do Serede. 1. mája1872 bola ukončená prestavba konskej železnice na parnú v úseku Bratislava - Trnava. V roku 1876 sa podarilo predĺžiť trať z Trnavy do Nového Mesta nad Váhom. Výstavba napredovala rýchlo, a tak už 1. mája 1878 dokončili úsek Nové Mesto nad Váhom - Zlatovce pri Trenčíne. Stavba úseku z Trenčína do Žiliny sa naplno rozbehla a do prevádzky ju uviedli 1. novembra 1883. V Žiline Považská železnica končila na stanici Nová Žilina. Odtiaľto sa spojila spojovacou traťou so stanicou Košicko - bohumínskej železnice. Postupne boli budované aj odbočky a prípojné trate k Považskej železnici.

Rajecká železnica

Prvý návrh na stavbu železnice Žilina – Rajec - Čičmany bol podaný v roku 1894. Výstavba začala 16. januára 1899 a 10. októbra 1899 bola spustená prevádzka na úseku celej trate, čo je 21 285 kilometrov. Rajecká železnica bola v pôvodnom stave až do 2. svetovej vojny. Nemecké jednotky ju pri ústupe podmínovali a mnohé časti boli neprejazdné, pretože ich vyhodili do vzduchu. Po roku 1948 význam Rajeckej železnice vzrástol, v jej blízkosti vznikli mnohé podniky, ako napr. Váhostav, Stavomontáže, Paneláreň, ZVL a iné. Zrušením podnikov sa stala železnica menej využívaná, dokonca sa uvažovalo o jej zrušení. Motorový vláčik dnes prepravuje hlavne turistov a obyvateľov Rajeckej doliny.

Železničná stanica Žilina

Po vybudovaní troch uvedených trás sa Žilina stala významným železničným uzlom Rakúsko-Uhorska. Stretávali sa tu ľudia prichádzajúci z rôznych kútov sveta. Bola však aj štartovacím bodom pre tých, ktorých bieda vyhnala z domovov a v nádeji na lepší život tu začali svoju púť za oceán. Architektúra stanice sa menila, poznáme jej dve podoby.

25


Pred vchodom do prvej stanice bolo malé námestie, nazvané Wilsonovo. Výzorom sa stanica podobala iným. Napr. stanici vo Vrútkach, Ružomberku.

Prvý vlak prišiel na stanicu z Tešína 20. decembra 1870. Stanicou neprešli len obyčajní cestujúci, ale i mnohé významné osobnosti, vtedajšej doby. Slávnostnú reč mal vtedy mešťanosta Alojz Trančík. Do Žiliny prišli aj členovia Ministerstva pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom vlakom z Prahy 12.decembra 1918. Zo stanice boli vypravené i vlaky Interhelpa, ktoré bolo založené v Žiline 1.5.1923. Vypravené boli 4 transporty a zaujímavosťou je, že v poslednom odišiel aj vtedy ešte neznámy, neskôr svetoznámy politik Alexander Dubček. Spomenutým transportom je venovaná pamätná tabuľa pred vchodom do stanice. V roku 1936 pri okružnej ceste sa na stanici zastavil aj vtedajší československý prezident Eduard Beneš. Smutnou kapitolou našich dejín je vypravenie vlakov súvisiacich s holokaustom. Tomuto je venovaný pamätník vedľa kostolíka v Závodí.

Nová železničná stanica sa začala budovať v roku 1937 na návrh architektov Františka Eduarda Bednárika a Ferdinanda Čapku. V rokoch 1955 a 1956 vyzdobili okná na priečelí podľa návrhu akademických maliarov Róberta Dúbravca a Fera Kráľa krásnymi umeleckými dielami. V máji 1961 rečnil na stanici aj sovietsky politik Nikita Sergejevič Chruščov. Jej súčasná podoba sa čoskoro asi opäť zmení, lebo v rámci modernizácie železničnej dopravy sa kladú vyššie nároky aj na stanice, čo je pochopiteľné.

Pokúsila som sa v krátkosti načrtnúť vývoj železničnej dopravy v našom meste práve preto, že Žilina je stále považovaná za významný železničný uzol. Nedá mi nespomenúť, že práve ona sa stala sídlom jedinej Vysokej školy dopravnej v bývalom Československu. Byť železničiarom kedysi znamenalo veľa. Boli v tom istoty, vyšší príjem a nezanedbateľný spoločenský status. Železničiari mali vybudovanú svoju kolóniu s bytmi a všetkým, čo k slušnému bývaniu patrilo. Ako deti sme tam často chodili za kamarátmi. Dodnes si viem, keď zavriem oči, predstaviť kvitnúce predzáhradky, detské hojdačky, dvor plný detí. Je viac než smutné, že každému cestujúcemu, ktorý prechádza vlakom cez Žilinu, sa musí naskytnúť pohľad na dnešný stav bývalej železničiarskej kolónie bytov, ktoré chátrajú v nevyhovujúcom stave. Myslím si, že by vstup do mesta mal zodpovedať štandardu modernej doby. Nech na železnicu a všetko okolo nej môžeme byť rovnako hrdí ako naši predkovia.


1. Kováč, D.: Kronika Slovenska.

2. Krušinský, G. : Železničná stanica Žilina.

3. Mičurová, M.: Z histórie Považskej galérie.

26



JOZEF GLUCH

1. Úvod

Aj po viac ako sto rokoch od konania jednej z najvýznamnejších výstavných akcií hospodárskeho významu v dejinách mesta Žiliny, ako bola Priemyselná výstava v roku 1903, je potrebné vracať sa k jej vtedajšiemu, ale i súčasnému významu resp. jej odkazu. Táto téma je mi blízka i z konkrétneho dôvodu a to miesta konania (bývalá slovenárska kolónia), kde som vyrastal a kde som mal možnosť fyzicky sa dotýkať posledného artefaktu výstavného pavilónu o portdlanskej cementárne Lietavská Lúčka, svojho času jestvujúceho v areáli tenisových dvorcov, teraz bohužiaľ už neexistujúceho. V súčasnosti je na tomto území postavený vysoko-podlažný hotel. Mojou snahou, dúfam že úspešnou, je pre hostí hotela vo foajé zakomponovať dokumentárny materiál o priemyselnej výstave v roku 1903 a stému výročiu v roku 2003. A keďže práve v týchto miestach stál pavilón cementárne Lietavskej Lúčky, tak niečo konkrétnejšie práve o ňom. Tento môj zámer by som pochopiteľne navrhol kompetentným pracovníkom vedenia hotela i pracovníkom považského múzea v Žiline. 2. História

Najvýznamnejšou výstavnou akciou hospodárskeho charakteru v dejinách mesta Žiliny bola Priemyselná výstava (Iparkiállitás Zsolna). Jej konanie v danej dobe a na danom mieste nebolo náhodné, ale malo svoje príčiny a predpoklady, z ktorých je potrebné sa zmieniť aspoň o niektorých. Uhorsko vstúpilo do 20. storočia hospodárskou krízou (1900-1903), ktorá sa začala skôr ako v ostatných častiach Európy a jej dôsledky sa podarilo prekonať až v roku 1906. Jej priebeh bol nerovnomerný. Niektoré odvetvia ako napr. potravinársky a textilný priemysel prakticky nepostihla, chemický len čiastočne. Najviac postihla stavebníctvo a ťažký priemysel, kde sa najvýraznejšie prejavil i rast nezávislosti. Odvetvia, nepostihnuté krízou, mierne zvyšovali výrobu, pretože chemický a textilný priemysel pracoval pre armádu. Uhorská vláda sa snažila podporovať rozvoj priemyslu prostredníctvom rôznych zákonov. Napr. zákon o štátnej podpore pri zakladaní nových fabrík. Väčšina snáh smerovala k podpore maďarského priemyslu. Slovenského len v tom prípade, ak sa rodiaca slovenská buržoázia vzdala politickej aktivity v národnom hnutí. Celé toto obdobie je poznačené snahou maďarských vládnucich tried o ovládnutie slovenského trhu. Výrazný tlak sa viedol napr. voči Hornouhorskej banke Tatra. Úspechy podnikania nemaďarských národov viedli dokonca maďarský kapitál k požiadavkám zmeniť liberálne obchodné a priemyselné zákony tak, aby posilnili predovšetkým maďarských podnikateľov. Ministerstvo obchodu (tesne pred otvorením výstavy) navrhovalo uhorskému ministerskému predsedovi štátny zásah a podporu pre maďarské podnikateľské kruhy a eliminovanie vplyvu národnostných peňažných ústavov.

Vďaka radu priaznivých podmienok (napr. geografická poloha, dostatok pracovnej sily a pod.) sa rozvíjali predovšetkým tie druhy priemyslu, ktoré neboli postihnuté hospodárskou krízou. Žilina sa naopak na prelome 19.-20. storočia stala dynamicky sa rozvíjajúcim priemyselným a obchodným centrom nielen severozápadného Slovenska, ale aj Horného Uhorska. Rast pracovných príležitostí priaznivo ovplyvnili migračnú situáciu. Vysťahovalectvo do zahraničia bolo ojedinelé, naopak nárast zaznamenalo prisťahovalectvo. Žilinská súkenka zamestnávala 1160 stálych zamestnancov, čo predstavovalo piaty najväčší priemyselný podnik na Slovensku. Rast počtu podnikateľov a živnostníkov viedol k nárastu konkurencie, a teda aj snahám hľadať nové trhy pre svoje výrobky. Konkurenciu zvyšoval i prílev maďarských podnikateľov, pre ktorých sa stala Žilina

27


perspektívnym mestom. Tento trend sa negatívne odrazil v národnostnom zložení obyvateľstva. Rozvoj priemyslu sa odrazil aj v rozvoji mesta. Z mestských hradieb sa Žilina začala rozrastať na všetky smery. Predovšetkým na Závažie. Už v roku 1903 sa začalo uvažovať o zavedení vodovodu, o rozšírení kanalizácie, elektrifikácií a rozšírení telefónnej siete.

Treba poznamenať, že hospodárske výstavy boli osvedčeným prostriedkom pre hospodársky rast a konali sa prakticky v každom štáte. Myšlienka usporiadať Priemyselnú výstavu (v dokumentoch sa môžeme stretnúť i s inými názvami, napr. Priemyselná výstava Horno-Uhorská atď,) sa objavila už začiatkom 20. storočia. V roku 1901 dostala už konkrétnu podobu s cieľom podporovať rozvoj remesiel a živnosti. V januári 1902 vznikol Prípravný výbor, bol vypracovaný plán výstavy. Jedným z najaktívnejších iniciátorov bol Ján Žabkay. Pôvodne sa malo jednať o malú lokálnu prezentáciu. V čases organizačných príprav došlo k rozšíreniu výstavy o živnostníkov a podnikateľov ďalších žúp. Hlavným organizátorom bol Spolok pre podporu a rozvoj živností, označovaný ako Živnostenské spoločenstvo v Žiline. Prípravný výbor získal podporu Uhorského kráľovského ministerstva obchodu, ktoré vyčlenilo čiastku 15 000 korún. Na začiatku bolo veľmi dôležité získať určité finančné prostriedky, ktoré by pomohli naštartovať proces prípravy. Okrem spomínanej čiastky sa podarilo rôznymi cestami nazbierať ďalších 7 500 korún, ktoré umožnili zintenzívniť prípravy na výstavu. Výstava mala i veľkú podporu médií, najmä Národných novín. Pôvodná myšlienka hradenia nákladov každým účastníkom sa ukázala ako nerealizovateľná, a tak časť ťarchy musel prevziať Prípravný výbor. Úspešnosť zbierky a rýchlosť príprav vzbudzovala vo svojej dobe mimoriadny údiv. Výstave sa venoval väčší priestor ako bratislavskému podujatiu v roku 1902. Napriek tomu sa vyskytovali rôzne problémy. Najväčší postihol organizátorov 12. júla 1903, kedy sa rozvodnený Váh po dlhom daždi vylial z koryta a zaplavil nielen výstavisko, ale aj časť mesta. Povodeň poškodila objekty, areál zaniesla bahnom, hrozilo dokonca posunutie termínu výstavy, ale vďaka vojenským odborníkom z Bratislavy a i ďalších dobrovoľníkov sa podarilo dostať situáciu pod kontrolu.

Dňa 1. augusta 1903 sa slávnostne otvorila brána výstaviska v areáli. Počas jej konania a do 15. septembra 1903 ňou prešlo takmer 60 tisíc návštevníkov. Podľa oficiálneho katalógu sa jej zúčastnilo 353 vystavovateľov. Záujem o vystavovanie bol neočakávaný. Na slávnostné otvorenie prišiel do Žiliny minister obchodu Lajos Lang, ktorý sa ani netajil tendenciami využiť spriemyselňovanie na ďalšiu maďarizáciu hospodárstva. Celková plocha výstavy predstavovala 10 hektárov. Vystavovatelia boli rozdelení do 14 skupín podľa profesného zamerania. Bola to teda široko koncipovaná výstava. Bol vydaný Sprievodca, vyšli mnohé články v novinách. Najmä Národnje noviny nám poskytujú významné správy o výstave. Vyšli série fotografií. Zo známejších vystavovateľov treba spomenúť nábytkársku firmu L. Adamicu zo Žiliny. Jednu z najväčších vystavovateľov textilku z Ružomberka, súkenku zo Žiliny, Rajeckú garbiareň, cementáreň na pordtlandský cement Ladce, žilinskú továreň na cement a vápno z Lietavskej Lúčky. Výzdobu areálu Mauthner Edmund z Budapešti, firma Helios zabezpečila elektrické osvetlenie. Najviac vystavovateľov bolo zo Žiliny. O návštevníkov bolo na výstave všestranne postarané. Stánky so sódou, šampanským a iným občerstvením spríjemňovali prehliadku. Prakticky všade bolo možné dostať suveníry a pohľadnice. Pošta zriadila na Strelnici svoje vysunuté pracovisko. Výstavou žilo celé mesto a okolie. Slávnostný sprievod prechádzal od železničnej stanice cez Národnú ulicu, cez Kálov popod viadukt až k hlavnej bráne výstavy. Živnostníci a podnikatelia organizovali zájazdy. Pri príležitostí konania výstavy sa na Kálove v miestnostiach súkromného bytu uskutočnila výstava skupiny slovenských maliarov Mallého, Andraškoviča a Pacovského. Pri organizovaní umeleckej výstavy pomáhal aj MUDr. Dušan Makovický doktor L. N. Tolstého. Makovického byt sa stal centrom stretávania sa žilinskej inteligencie. Táto skupina vystavovala pod názvom Grupa uhorsko-slovenských maliarov. Výstavu si prišiel pozrieť

28


okrem iného P.O. Hviezdoslav, S.H. Vajanský, M. Hodža. Hlasisti zvolali do Žiliny samostatnú schôdzu do bytu MUDr. D. Makovického. Poslania a ciele výstavy boli najlepšie podané v liste hlavného slúžneho Štefana Rudnaya predstavenstvu mesta Žiliny. Prvé miesto predstavoval čestný diplom, druhé miesto – strieborná medaila Krajinského priemyselného spolku, tretie miesto – bronzová medaila a štvrté miesto výstavná medaila s diplomom. Žilina sa po dobu konania výstavy stala hospodárskym centrom krajiny. Žila nielen ekonomickým, spoločenským a kultúrnym životom, ale i národným. Na čas sa stala i centrom turistického ruchu. Z uvedeného hľadiska je význam pre rozvoj mesta nedocenený. Priemyselná výstava mala slúžiť ako dôkaz rozvoja maďarského priemyslu, ale nakoniec sa stala dôkazom rozmachu slovenských živnostenských a podnikateľských kruhov. Jazykom výstavy bola maďarčina, ktorej patrilo prvé miesto, ale boli povolené i viacrečové nápisy, čo v tomto období bolo niečo mimoriadne, vybočujúce z radu oficiálnej politiky. Žilina sa tak stala výrazným centrom národného diania. Návštevníci zo všetkých kútov dnešného Slovenska mohli získať konkrétny obraz o hospodárskom rozmachu slovenského priemyslu. Žilina sa stala miestom konania výstavy ako rozvíjajúce sa, významné priemyselné, obchodné a dopravné centrum. Výstava mala prispieť k rozšíreniu možnosti odbytu remeselníckej a priemyselnej produkcie najmä rozvíjajúcej sa slovenskej podnikateľskej sféry. Priemyselná výstava v Žiline v roku 1903 prispela k ďalšiemu hospodárskemu rozvoju mesta.

3. Záver

Aj v súčasnosti je možné dotknúť sa času výstavy spred vyše 100 rokov cez jestvujúce artefakty Považského múzea. I teraz je možné kontaktovať sa so žijúcimi potomkami vtedajších vystavovateľov, a tak z prvej ruky nasať vzácnu energiu tejto významnej doby nášho mesta Žiliny.


1. MRVA M. , Okániková M., Mrvová J. : Priemyselná výstava Žilina 1903, Považské múzeum v Žiline,

2003: ISBN 80-88877-32-6

29

Spomienky z detstva na kultúrny život v ŽilineVítová Alžbeta - Dejiny Žiliny, II. ročník

Dejiny duchovného života v Žiline - SaleziániTomanová Viktória - Dejiny Žiliny, II. ročník

Dejiny knihárstva v ŽilineGregor Bohuslav - Dejiny Žiliny, II. ročník

Náčrt hudobnej histórie mesta ŽilinyNáčrt hudobnej histórie mesta ŽilinyGregor Bohuslav - Dejiny Žiliny, I. ročník

Prínos spolku sv. Vojtecha na vytváranienárodnej a kultúrnej identity SlovákovVítová Alžbeta - Človek a medziľudské vzťahy, II. ročník


KULTÚRNY A DUCHOVNÝ ŽIVOTŽILINY V MINULOSTI


SPOMIENKY Z DETSTVA NA KULTÚRNY ŽIVOT V ŽILINE

ALŽBETA VÍTOVÁ

Históriu tvoria veľké významné udalosti, ktoré sú zapísané v archívnych kronikách a historických knihách, ale tvoria ju aj bežné životné príbehy, ktoré sú zapísané len v spomienkach a v srdciach ľudí. So svojimi spomienkami z detstva na kultúrny život v meste Žilina, tak ako som ho prežívala ja, sa chcem s Vami podeliť.

S hudbou som sa stretla prvýkrát asi v rodine, keď na rodinných oslavách hrala na klavíri pre hostí moja teta alebo najstaršia sestra. Pri rodinných oslavách sa u nás doma spievali slovenské ľudové piesne. “Zaleť sokol biely vták..”, “Keby som bol vtáčkom, letel by som za les...”, “Kačička divoká letela zvysoka..” alebo slovenské tangá “So slzami v očiach nevidieť krajšie svet....”, “Na lúkach kvitnú biele margaréty...”, “Najkrajšia hviezdička z celého nebíčka je tvoja mamička...”a rodina sa pekne spoločne bavila. Ešte dnes vo svojom podvedomí počujem ako dvoj alebo aj trojhlasne ich spievajú moja mama s otcom a moje tety a strýkovia.

Spomínam si aj na svoje detské prvé máje, keď ráno o 6,00 hod. chodila po meste vyhrávať ako ranný budíček dychová hudba. Mala to byť hudobná pozvánka do prvomájového sprievodu. Bolo to obdobie rokov 1952 – 1957. Bývali sme v Žiline na Predmestskej ulici v starorodičovskom dome a keďže otec bol v tom čase známy ako bývalý žilinský futbalista a povolaním mäsiar, dychová hudba z Chemických závodov Žilina sa cestou zastavila na pokyn pána Miroslava Jinglinga u nás doma. Otec, pyšný na svoje domáce ženské osadenstvo - manželku a štyri dcéry, nás hneď ráno pri dychovke na dvore vytančil a vyzvŕtal. Od otca dostali hudobníci po kalíšku vypiť, salámu so sebou a pokračovali pod vedením svojho kapelníka ďalej cez mesto. Nedeľné promenádne koncerty dychových hudieb, to boli ďalšie hudobné zážitky, na ktoré sa pamätám. Hrávala dychová hudba Považských chemických závodov Žilina, dychová hudba ČSD železničiarov, dychová hudba Sloveny Žilina a Celulózky Žilina. Koncerty sa konali v parku SNP, na Mariánskom námestí alebo pri Kamélii v parku na Bôriku.

V nedeľu popoludní som chodievala do kina alebo žilinského Divadla Petra Jilemnického na divadelné predstavenia rozprávok. Neskôr to boli rozprávky v Bábkovom divadle v Žiline. Občas do Žiliny zavítal aj cirkus. Svoje šapitó mal v Sade na Studničkách alebo artisti vystupovali priamo pod holým večerným nebom na Mariánskom námestí. Vtedy sa na námestí hrávalo aj gašparkové divadlo.

Spomínam si tiež na výchovné koncerty na základnej škole. Do školy chodili členovia Symfonického orchestra mesta Žilina, aby žiakom predstavili rôzne druhy hudobných nástrojov a hudobných diel. Niekedy pozvali aj hostí z Bratislavy a pamätám si na speváka Zdenka Sychru a Žilinčana Andreja Kucharského.Tieto koncerty sa konali v telocvični školy a nás žiakov aj takouto formou vzdelávali v hudobnej výchove. Možnože aj na podnet týchto koncertov som sa ako siedmačka v roku 1960 prihlásila do školského speváckeho súboru, ktorý viedol pán učiteľ Ernest Chládecký. Chodili sme na súťaže v rámci Slovenska. Vo svojom repertoári sme mali krásnu hymnickú pieseň “Aká si mi krásna, ty rodná zem moja..” alebo “Keď sa dúha dvíha, hory tíško stoja, na srdce ťa túlim domovina moja...”, Celý náš súbor miloval uspávanku od Johannesa Brahmsa /Hajaj tíško spi len.../ a od Wolfganga Amadea Mozarta /Dieťatko maličké spí.../. Neskôr, keď som aj ja mala svoje deti, spievala som im tieto uspávanky a taktiež aj svojim 6 vnúčatám. A môžem povedať, že uspávanky skutočne na deti fungovali. Asi preto, že sú od hudobných velikánov.

33


Keď som mala 13 rokov rodičia ma zobrali na prvý koncert. Bolo to predstavenie operety od Johanna Straussa ml. “Cigánsky barón”, ktoré sa konalo v budove Synagógy v Žiline. Pre mňa to bol veľký zážitok, lebo vlastne vtedy som bola prvýkrát na večernom spoločenskom podujatí. Doteraz je pre mňa záhadou, že tam išiel s nami aj otec, pretože on takýto hudobný žáner nejako neobľuboval. Ja som si to sama pre seba vysvetlila tak, že ma chceli obaja rodičia oficiálne uviesť do spoločnosti. Od r. 1959 sme bývali v centre mesta Žiliny na Hodžovej ulici, asi 100 m od konzervatória. Keď bolo teplo a okná mohli byť otvorené, zo školy bolo počuť hudbu. Vtedy som ešte ani netušila, že tam raz budem pracovať. Dnes môžem povedať, že mi bolo veľkou cťou, že som mohla spoznať významné osobnosti hudobného života Žiliny, a to pedagógov: huslistu a dirigenta Bohumila Urbana, gitaristu a zakladateľa gitarového odd. na Konzervatóriu Žilina Dušana Lehotského, hudobného skladateľa Mgr.art. Pavla Kršku, dirigenta Mgr.art. Karola Kevického, organistu a reštaurátora organov Mgr.art. Mariána Mušku, zbormajstra Mgr.art. Štefana Sedlického a ostatných pedagógov školy. V tom čase tam študovali aj spevák Pavol Bršlík, klavirista Matej Arendárik, husľový virtuóz Dalibor Karvay, superstarista Peter Bažík.

Ako malé dieťa som dostávala pod stromček na Vianoce knihy. Pamätám si na rozprávkovú knihu Aladinova čarovná lampa. Čítavala mi z nej moja staršia sestra a veru často sa mi príbehy z rozprávok aj snívali. Vybavujú sa mi v mysli aj veselé príhody Nevedka a iných kratuľkov z knihy Nevedkove dobrodružstvá. Veľmi sa mi páčili názvy ulíc ako Konvalinková, Ružová, Nevädzová, Tulipánová, Lipová, Smreková - no a dnes také ulice aj v skutočnosti v Žiline existujú. Mám aj mladšiu sestru, ktorej som potom moje prečítané knihy dávala, ale jedna mi akosi mimoriadne prirástla k srdcu a mám ju dodnes. Sú to “Rozprávky o Jánošíkovi” od Márie Rázusovej – Martákovej s tromi rozprávkami: Tanec na polianke, Junácka pasovačka a Falošné dukáty. Sú v nej krásne čiernobiele, ale i farebné obrázky od národného umelca Martina Benku. Je z vydavateľstva Mladé letá, vyšla v roku 1958. A od roku 1958 ju mám, keď som ju dostala ako darček na Vianoce. Pri písaní týchto riadkov som si ju opäť vybrala z poličky mojej knižnice, poprezerala, pohladila a niečo prečítala. Vidno na nej už jej úctyhodné roky. Asi pôjdem a navštívim knihársku dielňu pani Ľudmily Mlichovej, aby mi ju vynovila do novej knižnej väzby.

Mala som rada aj knihy s poéziou. Rada som si čítala básne a v škole som sa zúčastňovala recitačných súťaží “Hviezdoslavov Kubín”. Vždy som však skončila len na súťažiach v rámci mesta. Ale aj to stačilo, aby sa môj literárny obzor aspoň trochu rozširoval. Rada som sa vzdelávala a učila. V školskom roku 1960/1961 som sa prihlásila na Ľudovú univerzitu v Žiline na vzdelávací cyklus s prírodovedným zameraním Mládežnícka filmová ľudová akadémia pri Okresnom osvetovom stredisku v Žiline. O jeho absolvovaní mám doteraz odložené osvedčenie.

Pri prechádzke po starom žilinskom cintoríne, ktorý sám o sebe je už akousi pomyselnou historickou knihou Žiliny, často prechádzam okolo jedného hrobu, ktorý sa nachádza vpravo od hlavného kríža. Na pomníku je motto s nápisom „Viem, komu som uveril“. Je to hrob Mons. Jána Michaličku, ktorý v Žiline pôsobil plných 44 rokov od roku 1952 do roku 1997. Duchovne sprevádzal celé dve generácie Žilinčanov. Ján Michalička bol v časoch komunistickej totality prenasledovaný a trestne stíhaný pre údajnú protištátnu činnosť. Po odvolaní sa na Najvyšší súd v Prahe bol 20. júla 1956 spod obžaloby oslobodený.

Moje prvé stretnutia s pánom kaplánom Jánom Michaličkom boli na hodinách náboženstva. Chodila som do základnej školy v Žiline na Závaží a tam vyučoval náboženstvo. Po skončení vyučovania chodil cez Predmestskú ulicu domov, a tak nás všetky deti, ktoré sme tým smerom bývali, posadil na bicykel a postupne nás porozvážal až domov. Zazvonil alebo zabúchal na dvere a odovzdal nás rodičom. Postupne, ako som rástla a dospievala, pri náhodných stretnutiach v meste

34


sme sa vždy porozprávali. Pýtal na školu, na rodičov. Pán kaplán Michalička bol veľkým futbalovým fanúšikom a pri stretnutí s otcom sa vedeli spolu dlho rozprávať o futbale. Keď otec ležal chorý na smrteľnej posteli, navštevoval ho pán kaplán doma. Spolu s manželom sme absolvovali u neho aj predmanželskú prípravu. Z jeho náuky mi často prišli na um jeho slová, že tzv. „medové týždne“ sú obdobím naozaj len niekoľkých týždňov, veď sa ani nevolajú medové mesiace či medové roky. Po medových týždňoch nastáva reálny manželský život. Pri rozhovore mi často pripomínal: „A nezabudni sa pomodliť k svätej Terezke Ježiškovej. Veď sa na ňu podobáš“. On bol jej veľký obdivovateľ a vyznavač. Nikdy som si nevedela predstaviť, ako sa na ňu podobám, keď som ju vždy videla na obrázku v rehoľníckom oblečení. Až teraz, keď som zbierala podklady k tejto práci, dostala sa mi do rúk jej civilná fotografia a istá fyzická podoba z čias mojej mladosti tam asi aj je. Mons. Ján Michalička svojím životom jednoduchosti a obetavosti si získal úctu a obdiv u obyvateľov Žiliny. Som presvedčená, že aj on právom patrí medzi významné osobnosti Žiliny v oblasti duchovného života.

Je možné, že pre niekoho sa budú zdať moje spomienky nepodstatné, banálne, ale pre mňa sú milé a trvaním už 50 až 55 - ročné. Na detstvo spomínam rada a s láskou. A s láskou a úctou spomínam zase na svojich rodičov a učiteľov. Hudba, divadlo, film, literatúra, duchovný život – to všetko tvorí kultúru života. Formuje, vychováva, ale aj povznáša človeka. A pomáha prežiť.

35


DEJINY DUCHOVNÉHO ŽIVOTA V ŽILINE - SALEZIÁNI VIKTÓRIA TOMANOVÁ

Keď povieme duchovný život - väčšina z nás si predstaví život vo viere v Boha, v modlitbe, v rozjímaní. Podľa slovníka cudzích slov spirituálnosť (z lat.) znamená duchovnú vlastnosť, duchovnosť, mystickosť.

A keď povieme duchovný život Žiliny, môžeme si predstaviť celé naše duchovné bohatstvo, všetko to, čo po stáročia vytvorili obyvatelia nášho mesta. Napríklad hudba sprevádza človeka od narodenia až po hrob. Žilina sa má čím pochváliť. Pôsobilo tu veľa významných osobností, na ktorých môžeme byť hrdí. Z obdobia baroka spomeniem Edmunda Paschu a Juraja Zruneka, ktorí pôsobili vo františkánskej reholi. Ich hudba vznikala tu, a tak právom môžeme povedať, že v ich skladbách je zakomponovaný duch nášho mesta. I ďalšie odvetvia umenia a činnosti rodákov a obyvateľov Žiliny - maliarstvo, sochárstvo, literatúra, divadlo, knihárstvo, pedagogika a filozofia, staviteľstvo, kováčstvo, drotárstvo, ale i šport atď. nesú ducha svojho tvorcu alebo interpreta. Po celé stáročia to vytváralo kolorit nášho mesta a vytvára náš duchovný svet i v súčasnosti. Mesto Žilina i Žilinský kraj pravidelne oceňuje významné osobnosti. Jedným z ocenení je i laureát prestížnej ceny „Solnensis“, čo v preklade znamená strážny duch mesta Žiliny.

Pre kresťana duchovný život znamená podriadenie sa Bohu, zákonom a z lásky k nemu aj každému z jeho stvorení. Spiritualita však nemusí byť iba kresťanská. Ľudia bez viery sa snažia premeniť svoj život na základe tzv. vyšších hodnôt, ktoré pochádzajú, povedzme, z osvedčenej prirodzenej múdrosti mnohých generácií. Súčasný človek by vo svojom živote a vo svete, ktorý nás obklopuje, mal vidieť nielen zlo a negatíva, ale predovšetkým dobro, krásu – a tomu dovoliť, aby nás to premenilo. Zostaňme však pri kresťanskej spiritualite a pri tom, ako sa kresťanstvo dostalo do Žiliny.

Starí Slováci, žijúci na území dnešného Slovenska, prijali kresťanstvo v 8. - 9. storočí, čím vstúpili do veľkej kresťanskej, a tým aj kultúrnej rodiny Európy. Z tohto obdobia máme archeologicky doložené nepretržité osídlenie územia Žiliny. O dejinách žilinskej farnosti máme málo správ. Z prameňov z čias Arpádovcov sa dozvedáme o niektorých obciach, v ktorých mohli byť založené farnosti. Medzi nimi bola v roku 1240 aj Žilina (Szolna terra). S určitosťou vieme, že žilinská fara existovala už okolo roku 1300. Prvá písomná zmienka o nej je v súpise diecézy z roku 1310 ako Silna. Prvým farárom v Žiline, o ktorom vieme, bol v roku 1357 Ján. Z okolitých obcí v tom čase patrili do tejto farnosti len Závodie a Strážov. Je pozoruhodné, že na území dnešnej Žiliny stáli už v prvej polovici 13. storočia dva kostolíky. Jeden sa nachádzal na mieste dnešnej katedrály Najsvätejšej Trojice a druhý sv. Štefana Kráľa v chotárnej časti Rudiny. Boli to románske stavby s polkruhovou apsidou. Podľa odhadov žilo vtedy celkom na území Slovenska asi 240 000 obyvateľov. Vo vzdialenosti 0,8 - 2,3 km od Kostola sv. Štefana v časti Dolné Rudiny sa nachádzalo 6 - 7 archeologicky doložených samostatných osád z 10. - 13. storočia. V okolí kostola sa pochovávalo viac ako 700 rokov (je tam pochovaný i môj prastarý otec Štefan Mráz, ktorý zomrel v roku 1910).

Podľa krupinského práva, ktorým sa Žilina riadila od roku 1369, mali Žilinčania výsadu voliť si svojho farára. Z roku 1457 máme prvú zmienku, že žilinská farnosť mala aj kaplána. Ďalšie zmienky o žilinskej farnosti máme z rokov 1507 a 1586, kedy k farnosti patrili obce Závodie a Krásno nad Kysucou. Z tohto obdobia poznáme mená siedmich žilinských farárov. Z uvedeného vidieť, že o našich predkov bolo po stránke duchovnej dobre postarané.

36


V prvej polovici 16. storočia začalo do Žiliny prenikať reformačné hnutie. Protestantizmus prijali Žilinčania už niekedy okolo roku 1540. Prvým evanjelickým farárom v Žiline bol Ján Bartolomus. V roku 1610 sa v Žiline uskutočnila synoda, ktorá mala okrem vytvorenia samostatnej organizácie evanjelickej cirkvi význam i národnostný, lebo terajšie západné a stredné Slovensko vystupovalo ako samostatná jednotka a traja tu zvolení superintendenti boli Slováci. Farský kostol až do počiatkov 18. storočia striedavo používali katolíci a evanjelici cirkvi augsburského vyznania. V Žiline pôsobila evanjelická škola, ktorá mala vysokú úroveň v hudobnom vzdelaní, mala vplyv aj na kultúru v meste. V tom čase založil v Žiline Ján Dadan tlačiareň.

V rámci protireformačných podujatí začali od roku 1654 do Žiliny chodiť ako misionári členovia Spoločnosti Ježišovej – jezuiti. V roku 1688 vytvorili v meste rezidenciu. Jej prvým superiorom sa stal Juraj Jankovič. Na žilinskom námestí začali v roku 1743 stavať kostol a rezidenciu. Stavba kostola bola dokončená až v roku 1754 a zasvätili ho obráteniu sv. Pavla. Rezidencia jezuitov bola sídlom vedy, mala bohatú knižnicu. Jezuiti prevzali v Žiline i vedenie tunajšej fary a venovali sa pastorácii v meste i na jeho širokom okolí. Rozvinuli i školstvo, založili nižšie gymnázium. Žiaci hrávali divadelné predstavenia. Z roku 1794 máme zmienku, že okrem tlačiarne J. Dadana boli v našom meste aj iní tlačiari. Rehoľa Spoločnosti Ježišovej – jezuitov bola v roku 1773 pápežom Klementom XIV. zrušená. Jezuiti pôsobili v Žiline ďalej ako učitelia. Gymnázium potom prevzali františkáni. V priestoroch jezuitského kláštora bol zriadený sirotinec.

V roku 1704 prišli do Žiliny príslušníci Rehole menších bratov - františkáni. Založili svoju vlastnú rehoľnú knižnicu a prevzali správu gymnázia. Františkáni združovali veriacich vo viacerých duchovných spoločenstvách, ktoré pôsobili aj v kultúre, hrávali divadlá, mali spevokol i hudobné telesá. V žilinskom františkánskom kláštore bol celý rad vynikajúcich organistov, autorov skladieb, ale i literátov. V Závodí založili v roku 1909 dychovku, ktorá bola známa ako „Závodská banda trubačská“. V roku 1919 založili mužský spevokol „Palestína“, vydávali svoj vlastný časopis. Františkáni pôsobili v Žiline v duchovnej i kultúrnej oblasti až do smutne známej „barbarskej noci“ z 13. na 14. apríla 1950.

Pre rozvoj duchovného života mali v Žiline hlboký význam i ženské rády. Od roku 1939 tu pôsobili členky Kongregácie školských sestier tretieho rádu sv. Františka. V Katolíckom dome založili dievčenskú meštiansku školu, materskú školu aj hudobnú školu. Nacvičovali so žiačkami aj ochotnícke divadlo. Vincentky - Kongregácia dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul – viedli sirotinec aj so školou. V dňoch 29. až 31. augusta 1950 zlikvidovala štátna vrchnosť i väčšinu ženských kláštorov.

Uviesť duchovnú prácu žilinskej farnosti - kňazov a rehoľníkov, ktorí sa v Žiline narodili a tu pôsobili, by bola obsiahla práca. Uvediem iba niektorých z 20. storočia, ktorých často spomínali i moji rodičia. Mons. Tomáš Ružička - v roku 1921 sa stal tunajším farárom. Od roku 1927 bol i starostom Žiliny. Zaslúžil sa o výstavbu Katolíckeho domu, Saleziánskeho domu, bol propagátorom ovocinárstva v Závodí a v Strážove, založil nové ovocné sady. V roku 1906 založil v Závodí potravinové družstvo. Zomrel 21. júla 1947 v Žiline. ThDr. Andrej Paldan - viackrát pôsobil v Žiline ako kňaz. Farárom sa stal 1. 5. 1948. Významnou mierou sa pričinil o záchranu mnohých židov. Vlastnoručne prepísal celú matriku krstov, aby mohol zapísať krst židov so starším dátumom. V máji 1949 ho bez príčiny a bez toho, že by mu dokázali nejaký trestný čin odsúdili na 24 mesiacov väzenia. Zomrel 17. marca 1984 v Ledn. Rovniach. Ďalšou váženou duchovnou osobnosťou je Mons. Štefan Beniač. Narodil sa 27. marca 1869 v Žiline a je to náš príbuzný. Bol kňazom Nitrianskej diecézy, pôsobil v Čadci ako farár, ale i v Bytčici, Rosine, Oščadnici, v Bánovciach nad Bebravou. Neskôr sa presťahoval do Budapešti. Bol vynikajúcim kazateľom. Články s náboženskou tematikou publikoval v rozličných periodikách. V roku

37


1902 ho dekorovali krížom „Benemerenti“. Vymenovali ho za pápežského dvorského grófa a patrila mu aj hodnosť „Grad officier“ Rádu Svätého Hrobu. Zomrel v Spišskej Sobote dňa 21. 2. 1942. Pochovaný je v Žiline na starom cintoríne.

Ešte jednu osobnosť duchovného života v Žiline musím spomenúť, i keď je predmetom práce mojej sesternice Alžbety Vitovej. Je to Mons. Ján Michalička. V 50-tych a 60-tych rokoch minulého storočia slúžieval sväté omše v Kostole sv. Štefana Kráľa v Závodí. Bol to skromný kňaz, ale keď stál pred oltárom, kázal alebo zaspieval, vyžarovala z neho obrovská duchovná sila, ktorá nás formovala. Bol pre nás stelesnením Krista na zemi.

S A L E Z I Á N I

Kongregácia saleziánov má svoje začiatky v Turíne. Jej zakladateľom je sv. Ján Bosco, ktorý sa stal kňazom a celou dušou sa venoval výchove chlapcov. Narodil sa 15. augusta 1815. V roku 1859 sa mu po veľkých ťažkostiach podarilo získať úradné cirkevné schválenie jeho kongregácie. Vzorom mu bol sv. František Saleský, podľa ktorého pomenoval svoje dielo a rehoľné združenie. V roku 1872 založil Don Bosco spolu s Máriou Mazzarellovou ženskú vetvu saleziánskej spoločnosti pod menom dcéry Márie Pomocnice. Prví saleziáni prišli na Slovensko do Šaštína 8. 9. 1924. Postupne vzniklo na Slovensku trinásť saleziánskych domov. Do Žiliny prišli prví Saleziáni v roku 1937 na žiadosť žilinského farára Tomáša Ružičku. Usadili sa v dome na Kuzmányho ul. č. 14 a s chuťou sa pustili do práce. Na rozsiahlom farskom pozemku, ktorý bol darovaný saleziánom, začali výstavbu saleziánskeho ústavu a kostola. Dňa 13. júna 1937 bola posviacka základného kameňa. Saleziánsky dom bol postavený podľa projektu architekta Michala Maximiliána Schéra za finančnej podpory už spomínaného p. preláta Tomáša Ružičku, nitrianskeho biskupa, Dr. Karola Kmeťku, ale i veriacich zo Žiliny i okolitých dedín, hlavne zo Závodia, Bánovej a Bytčice. Pomoc veriacich spočívala vo finančnej podpore, ale najmä v poskytovaní brigádnickej výpomoci. Novostavba vyžadovala sumu 1. 300 000,- Kčs. Slávnostná vysviacka prvej časti projektovaného areálu bola 20. 11. 1938. Svätiteľom bol J. E. Dr. Karol Kmeťko. Bola to veľká slávnosť. Po sv. omši nasledovala prehliadka ústavu, kaplnky, divadelnej sály. Na dvore bol novučičký kolotoč a krásne futbalové ihrisko. Tých menších čakala hračkáreň, kde boli hračky, o akých sa vtedy mnohým ani nesnívalo. Šachové stoly, mlyn, ping-pongové stoly, biliard a množstvo iných hračiek. Prvým direktorom ústavu sa v roku 1938 stal don Ľudovít Žilka - SDB a v tejto funkcii pôsobil do roku 1941. Ďalší direktori domu a správcovia farnosti: v roku 1941 don Ján Šebela SDB, Anton Sersen SDB 1939 - 1945 - prelát Saleziánskeho domu, Ján Fabera SDB 1945 - 1947. Don Tibor Strnisko SDB bol direktorom Saleziánskeho ústavu a správcom farnosti až do násilného zrušenia saleziánov v roku 1949. V roku 1945 vytvoril nitriansky sídelný biskup Karol Kmeťko v Žiline saleziánsku farnosť s úradným názvom Rímskokatolícka fara sv. Jána Bosca v Žiline. Okrem priľahlých častí mesta patrilo do nej aj Závodie. Správcom novej farnosti a direktorom ústavu sa stal don Štefan Fabera, SDB. V tejto farnosti som bola dňa 4. 8. 1948 pokrstená aj ja. Žilina saleziánov vrelo privítala. Saleziáni priťahovali mladých a mladých priťahovala Spiritualita - program, ktorý Don Bosco odporúčal každému chlapcovi:

1. Darovať sa p. Bohu. „Daruj sa Pánovi, kým je čas“. Inými slovami, je nevyhnutné obrátiť si srdce - veľkodušne prijať evanjelium.

2. Veselosť (aj hlučná) a pokoj sú charakteristické prvky oratória. Prejavujú sa pri hre, v hudbe, v radostnej atmosfére, pri opravdivých priateľstvách, aj pri každodenných povinnostiach. Príťažlivá ľudskosť Dona Bosca, jeho schopnosť oceniť všetko, čo je pekné a dobré, ovplyvňuje všetkých, čo sú mu blízki a charakterizuje celé spoločenstvo oratória. Podobne i vzťah, ktorý si

38


vybuduje s mladými, má pozitívny výchovný vplyv. Takto sa mladí cítia prijatí, docenení a formujú sa k správnemu prežívaniu duchovného života.

3. Duch modlitby - v oratóriu sa mladí naučia spontánne obracať na Pána a takto prežívať svoju vieru. Formujú sa k jednoduchej modlitbe, ktorá vyviera z hĺbky srdca.

4. Povinnosti - Don Bosco považuje ihrisko, školu a kostol za tri dimenzie každodenných povinností mladého človeka. Dobrý kresťan a čestný občan sa snaží plniť všetky svoje povinnosti. Povinnosť je chápaná ako zodpovednosť, ktorá vyplýva z postavenia osoby v cirkvi a spoločnosti. Pracovitosť, využívanie času, zodpovednosť sú občianske cnosti, ktoré - ak sú prežívané v láske - stávajú sa duchovnými hodnotami.

Osobne som poznala niekoľkých pánov, starších ako ja, ktorí si hrdo hovorili „sme saleziánski chlapci“. A skutočne. Boli to vyrovnané osobnosti, ktoré dosiahli úspech v práci a žili usporiadaný život. Do saleziánskej rodiny patrili i dospelí ľudia - celé rodiny. I moji rodičia boli saleziánski spolupracovníci. Otec Ladislav Beniač, bývalý aktívny hráč ŠK Žilina, trénoval futbal v Oratóriu. Keď nám rodičia hovorili svoje spomienky na saleziánov, akí boli priateľskí, družní a veselí, nechcelo sa nám to veriť. Keď prišli navštíviť našich rodičov, nemali problém ísť za mamou do kuchyne a pomôcť s prípravou jedla. V časoch totality, keď nám súdružka učiteľka nedovolila ísť na hodinu náboženstva a kňaza surovo vyhodila z triedy, bolo toto pre nás nepochopiteľné. Nápor štátnej moci bol namierený hlavne proti rehoľným spoločenstvám, ktoré vychovávali mládež v internátoch. Dňa 31. 5. 1949 - na konci školského roka poštátnili Saleziánsky ústav v Žiline. Koncom júna štátne orgány v spolupráci so štátnou bezpečnosťou vyviezli zo žilinského ústavu všetkých chovancov i duchovných. Kostol zatvorili. Administrovanie saleziánskej farnosti prevzal Rímskokatolícky farský úrad v Žiline. V čase komunizmu štátna moc premenila saleziánsky ústav na krajské sídlo MV. Kaplnku prestavali na kancelárie, pristavali ľavé a stredné krídlo, ktoré slúžilo ako väzenie. Na ihrisku postavili autodielne. Názov areálu zostal „Saleziáni“, resp. „ U saleziánov“, a tak “saleziánmi“ nazývali aj členov ŠTB. Tu sa udialo mnoho krutých vyšetrovaní, a preto slovo „saleziáni“ bolo ako povestné hrôzu naháňajúce miesto. Neskôr tu bola požiarnicka škola.

I po násilnom prerušení činnosti saleziánov niektorí spolubratia zostali v Žiline a pokračovali v apoštoláte. Don Anton Sersen nedostal súhlas na kňazskú činnosť, preto sa zamestnal ako robotník v SEVAK-u. V roku 1957 sa so štátnym súhlasom stal duchovným správcom pre rehoľné sestry. V rokoch 1963 - 1970 bol aj duchovným správcom rehoľníčok v ÚSS v Žiline, v tzv. Paľovej búde. Don Sersen bol priateľom mojich rodičov. V roku 1970 krstil i môjho prvého syna. Rodičia si s ním písali, keď pôsobil v Adamovských Kochanovciach, kde aj zomrel. Niektorí spolubratia bývali istý čas aj v Závodí v rodinnom dome spolubrata Miroslava Kyselu. V našom rodinnom dome v Závodí ukrývali moji rodičia monštranciu zo Saleziánskeho kostola, ktorú dali zhotoviť bratia Beniačovci - futbalisti ŠK Žiliny a na ktorú prispeli i ďalší spoluobčania obcí. V roku 1968, keď došlo k čiastočnému uvoľneniu, ju vrátili cirkvi. Dnes je opäť u saleziánov. Po 17. novembri 1989 - po páde komunizmu sa veľa zmenilo. Obnovila sa sloboda pre náboženský život. Domček rodiny Kyselovej v Závodí sa stal prechodným bývaním pre spolubratov Štefana Urbana a Tibora Halušku, ktorí prišli s poverením prebrať budovu Saleziánskeho domu. S uvoľnením Saleziánskeho domu boli problémy, lebo požiarnicka škola dôvodila, že sa nemá kde presťahovať. Časť domu bola prevzatá 13. 7. 1990. Biskupský úrad v Nitre obnovil dňa 1. 9. 1990 v Žiline zrušenú farnosť, ktorú dostali do správy saleziáni. Do farnosti patria: Bánová, Hliny VII a okolie Saleziánskeho domu.

Dňa 25. 11. 1990 o 15.00 hod. svätou omšou, ktorú celebroval nitriansky diecézny biskup Mons. Ján Chryzostom Korec, a posvätením kaplnky sv. Jána Bosca otvoril Saleziánsky dom v Žiline.

39


Saleziáni v Žiline sa opäť starajú o duchovný život mládeže v Žiline. Opäť funguje Oratórium - Domka, ktorého snahou je, aby sa mládež nedostala do zlého prostredia. Postupne sa utvárali krúžky, v ktorých sa vyvíja športová a kultúrna činnosť: výlety, letné tábory, púte, divadlá atď. Sväté omše modernou hudbou doprevádza Detský orchester Saleziánskeho domu. V Saleziánskom dome bolo dňa 1. 9. 1991 otvorené SOU sv. Jozefa Robotníka ako prvé cirkevné učilište na Slovensku.

Spoločným celosvetovým znakom saleziánov je logo - pozostáva z cesty a domčeka stojaceho na troch pilieroch.


1. Lorenzo Scupoli: DUCHOVNÝ ZÁPAS. Štvrté vydanie, Bratislava, Vydavateľstvo a nakladateľstvo Oto Németh, r. 2006.

2. Mons. prof. ThDr. Viliam Judák, PhD.: DEJINY MOJEJ CIRKVI. Vydanie prvé, Trnava, Vydal SSV, r. 2004.

3. Kolektív: Zuzana Stanková, Peter Štanský, Jaroslava Mrvová, Mária Okániková: 800 ROKOV OD PRVEJ PÍSOMNEJ ZMIENKY O ZEMI ŽILIŇANY. Žilina, Považské múzeum, r. 2008.

4. RNDr. Ľubomír Prikryl, CSc.: MESTO ŽILINA, Zborník z odbornej konferencie, Žilina, r. 2008, Radnica Žilina „Prínos Cirkvi pre kultúrny život v meste Žilina“

5. RNDr. Ľubomír Prikryl, CSc., Mgr. Peter Štanský, Mgr. Dana Doricová: HISTÓRIA ŽILINY - KOSTOL OBRÁTENIA SV. PAVLA. 1. vydanie, EDIS - vydavateľstvo Žilinskej univerzity, r. 2006.

6. RNDr. Ľubomír Prikryl, CSc.: ŽILINSKÍ KŇAZI A REHOĽNÍCI V 20. STOROČÍ. Vydal Rímsko-katolícky farský úrad Žilina, r. 2007 pre vlastnú potrebu.

7. RNDr. Ľubomír Prikryl, CSc.: STRUČNÉ DEJINY FARNOSTI ŽILINA. Vydavateľské družstvo LÚČ Bratislava, r. 2006.

8. ThDr. Ján Babjak, SJ: REHOLE A KONGREGÁCIE NA SLOVENSKU. 1. vydanie, Trnava, r. 1998.

40


DEJINY KNIHÁRSTVA V ŽILINE

BOHUSLAV GREGOR

1. Úvod

Kniha nás sprevádza po celý život, od útleho veku v rozprávkach, cez školské učebnice, beletriu, náučnú literatúru, slovníky, encyklopédie. Aj v čase internetu má svoje neodmysliteľné miesto v kultúre a vzdelávaní každého národa. Kniha po stáročia chráni kultúrne hodnoty všetkých národov. Uplynul dlhý čas, kým od rytia správ do hlinených alebo kovových platničiek a od písaných záznamov na palmové listy, papyrus a na voskom pokryté drevené doštičky sa začal využívať pergamen. Používanie tohto materiálu na písomné záznamy znamená skutočný začiatok viazania kníh.

V našich podmienkach sa k nutnej komplexnosti knižnej väzby ako prvý prihlásil Ľudvik Bradáč (1885 – 1947), ktorý si otvoril svoju dielňu v Prahe koncom decembra 1908. Už v tomto období bola knižná väzba viazaná na prianie objednávateľa a naviac počas dvadsiateho storočia sa významne rozširovala priemyselná výroba a kniha rovnako ako nábytok, šperk či stavba sa stávala sériovým spotrebným tovarom. Do generácie českých umeleckých knihárov sa zaraďujú hlavne J. Svoboda, L. Hodný starší i mladší, J. Doležal, manželia Jiroutovci, J. Vyskočil a iní. V kontexte s českou tradíciou vyrástla aj tvorba v tom čase jediného na Slovensku pôsobiaceho knihára Jána Vrtílka.

2. Umelecký knihár Ján Vrtílek

Ján Vrtílek sa narodil 12. decembra 1908 vo Vyškove na Morave, tam sa aj vyučil knihárskemu remeslu u majstra Alojza Indru v rokoch 1921 – 24, kde spočiatku aj pracoval. Už na výstave súčasnej kultúry v Brne v 1928 vystavoval svoje prvé práce. Krátko potom odchádza do Žiliny, kde najprv pracoval v dielni Václava Medeka. V tridsiatych rokoch si založil samostatnú knihársku dielňu. V roku 1935 sa oženil s Jozefou Kotrbovou, ktorá vlastne oživila Vrtílkovo snaženie o krásnu knižnú väzbu. V tom čase začína spolupracovať s výtvarnými umelcami - Ferom Kráľom, Ľudovítom Fullom, Vincentom Hložníkom, Antonom Hollým, Andrejom Barčíkom, Stanislavom Bírošom, Mirom Štepánkom. V roku 1949 sa Ján Vrtílek stáva členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a v roku 1954 je menovaný za majstra umeleckého remesla. Otvorenosť jeho tvorivého prístupu sa prejavila aj tým, že už v roku 1958 je autorom kresbového návrhu na väzbu jeho syn Ing. arch. Vojtech Vrtílek. Ich spolupráca priniesla mnoho krásnych väzieb. V tom období začal Ján Vrtílek svoje práce vystavovať. V rozmedzí rokov 1928 až 1998 sa zúčastnil na viac ako 50-tich kolektívnych výstavách u nás a 19-tich výstavách v zahraničí. Samostatne vystavoval od roku 1956 trinásťkrát: Žilina, Banská Bystrica, Praha, Vyškov na Morave, Olomouc, Teplice v Čechách. Svojím dielom má zastúpenie v Považskej galérii umenia v Žiline, Štátnej galérii v Banskej Bystrici, Moravskej galérii Brno, v múzeách vo Vyškove na Morave a v Tepliciach v Čechách.

Uznanie jeho výnimočnej knihárskej práce bolo realizované nasledovne:

V roku 1949 – sa stal členom Zväzu výtvarných umelcov Bratislava

1954 – majster umeleckého remesla

1979 – bol vybraný do medzinárodnej prestížnej organizácie umeleckých knihárov Internationale Vereinigung Meister der Einbandkunst

1986 – člen Center For Book Arts New York

41


Ján Vrtílek ako vyškovský rodák našiel svoj druhý domov na Slovensku, lepšie povedané domov bez poradia, domov jeho srdcom prisvojený, v mysli splývajúci s rodnou Moravou. Tu poznal svoju manželku Jozefu znamenajúcu pre jeho vnútorný tvorivý i ľudský vývoj viac, ako sa dá tušiť. Ona bola darkyňa toho najcennejšieho – láskyplného, trpezlivého citového zázemia, neviditeľne prítomná v každej Vrtílkovej väzbe. Slovenská krajina a jej detaily sa stali Vrtílkovi inšpiračným zdrojom pri tvorbe umeleckých knižných väzieb. Hudba a pieseň boli mu tiež inšpiráciou pri celom rade zviazaných kníh s hudobno-vednou tematikou. Ďalším inšpiračným zdrojom bola pri jeho práci kresťanská symbolika, ktorá sa objavuje na doskách jeho kníh v mimoriadnej výtvarnej bohatosti. Bol tiež vynikajúcim majstrom v umení ručného pozlacovania na tradičné i dobové väzby. Vrtílka sprevádzala po celý život aj reštaurátorská práca.

Počas svojho života dodržoval stále sedem knihárskych ctností:

- Pokora ku knihe

- Remeselná dokonalosť

- Slobodný výber knihy k väzbe a poňatie väzby

- Citlivý zreteľ k súčasnému umeniu

- Šťastná voľba výtvarných spolupracovníkov

- Výchova nasledovníkov

- Pevné spočívanie v tom, čo mám (myšlienkové zázemie, domov, krajina, pevný rodinný

zväzok, hudba, viera, záujem o svet)

Ján Vrtílek sa zaslúžil o umeleckú knižnú väzbu nielen v Žiline, ale i na Slovensku. Dal jej svoje srdce, hlavu i ruky. Venoval jej celý svoj prostý knihársky život.

3. Ďalší vývoj knihárstva v Žiline

Pokračovateľmi diela majstra Jána Vrtílka sa stali jeho deti, syn Ing. arch. Vojtech Vrtílek a dcéra Ľudmila Mlichová – Vrtílková.

Syn Vojtech bol v blízkosti „modernej“ epochy otcovej tvorby a z jeho rúk vyšli mnohé návrhy umeleckých knižných väzieb.

Dcéra Ľudmila kráča v otcových šľapajach bez toho, aby jeho štýl napodobňovala. Už od malička bola pri tom, keď jej otec prevádzal knihárske práce a to i tie náročnejšie, ako napríklad pozlacovanie. Pod jeho vedením si postupne osvojovala toto náročné remeslo a začínala s prvými samostatnými úlohami. K sústavnej knihárskej práci sa dostala v polovici 80-tych rokov, kedy spolupracuje s avantgardnou žilinskou architektkou Vierou Meckovou. Na základe jej výtvarných návrhov realizuje rad knižných väzieb a objektov. Ich vzájomná spolupráca dosahuje prvé úspechy na trienále modernej knižnej väzby v Prahe roku 1985. Tam sú za knižnú väzbu knihy Jeana Cocteaua „Poézia“ odmenené cenou spolku českých bibliofilov. Od polovice 90-tych rokov postupne preberá Ľudmila Mlichová organizačné starosti o knihársku dielňu na Hornom Vale neďaleko Žilinského divadla. Vtedy je už uznávanou a vyhľadávanou knihárkou, členkou umeleckých porôt a profesionálnych spoločností. Jej práce vynikajú jednoduchosťou, citom k materiálom, pri ktorých využíva všetky jeho typické i náhodilé vlastnosti. Pracuje s rôznymi i netradičnými materiálmi. Najvýznamnejších ocenení sa dostalo knihám, ktoré vznikli v spolupráci s grafikom Petrom Ďuríkom – Apokalypsa, Daniel, Veľpieseň, Óda na typografiu. Ľudmile Mlichovej sa

42


podarilo zachovať vo funkcii najstarší ateliér Slovenska i jeho neopakovateľnú atmosféru a udržať vysokú kvalitu jeho produkcie.

Ľudmila Mlichová sa narodila v Žiline 9.10. 1940.

Usporiadala samostatné výstavy:

v roku 2000 – Rajecké Teplice, 2001 – Kroměříž, 2007 – Martin, 2010 – Žilina

Od roku 1985 po rok 2010 sa zúčastnila na 18-tich kolektívnych výstavách: Praha 4x, Kroměříž 3x, Martin 5x, Třebíč 1x, Vilnius 1x, Žilina 2x, Dolný Kubín 1x, Plzeň 1x.

V bulletine výstavy Ľudmily Mlichovej konanej 8.10. – 12.11. 2010 v Žiline napísal Miloš Kovačka: „Skláňam sa pred Vami vážená Lida Mlichová, vidím Vás, ako sa vo vašej dielni – Vašom ateliéri prechádza čas. A vodí Vás za ruku k čistým prameňom. A Vy z nich na dúšok príjímate a rozdávate nádheru knihy.“


1. Bulletin k výstave - Ján Vrtílek: Umelecká knižná väzba. Banská Bystrica, 1982.

2. Bulletin k výstave - Ján Vrtílek: Považská Galéria Umenia. Žilina, 1986.

3. Bulletin k výstave - Tomáš Mazáč: Väzby laskavých doteků. Žilina, 1998.

4. Bulletin k výstave - Lida Mlichová: Kniha. Žilina, 2010.

5. Časopis Výtvarníctvo 3-70: Žilina a okolie. 1970.

6. Ivana Liptáková: Kniha, knižné väzby a problematika ich spracovania. Bakalárska práca, Žilina, 2006.

43


NÁČRT HUDOBNEJ HISTÓRIE MESTA ŽILINY BOHUSLAV GREGOR

Žilina vzhľadom na svoju geografickú polohu v priestore križovatky obchodných ciest mala predurčenie rozvíjať sa ako obchodné centrum, ako mesto s rozvinutou remeselnou výrobou vrátane úspešného hospodárskeho vývoja. Popri vývoji hmotného rastu v postupnom slede dejov sa rozvíjali aj kultúrne inštitúcie, v ktorých sa sústreďovala ich duchovná činnosť. Jednotlivé aktivity príslušných kultúrnych odvetví mali počiatky v ľudových prejavoch, amatérskych skupinách a tvorivých osobnostiach so snahou postupného zvyšovania kvality kultúrnych prejavov a ich činnosti.

Rozhodujúcou skutočnosťou vo vývoji hudobného života Žiliny bolo zriadenie hudobnej školy v roku 1927. Najväčšiu zásluhu na jej vzniku má Ladislav Árvay, absolvent pražského konzervatória. Škola začala svoju činnosť vo februári 1927 pod názvom Mestská hudobná škola v Žiline. Jej riaditeľom sa stal Ladislav Árvay, ktorý súčasne vyučoval hru na husliach. Klavírnu hru vyučoval František Kousek a spev Zdena Hubschová a v roku1936 začína vyučovať hru na klavír Izabela Matyašovská, ktorá sa stala Árvayovou manželkou, a aj ona sa významne podieľala na budovaní a rozvoji školy. Záujem o štúdium bol veľký a škola vychovala mnohé vynikajúce talenty hudby. Najvýraznejším v prvých rokoch hudobnej školy bol František Špáni, ktorý pokračoval v štúdiu na Vysokej hudobnej škole vo Viedni. Absolvoval ešte ako žiak množstvo husľových koncertov a realizoval aj viaceré rozhlasové nahrávky. Žiaľ, ako 24 ročný v roku 1954 náhle a nečakane zomrel. Z ďalších Árvayových žiakov možno uviesť: Grétu Hrdú, Dušana Lehotského, Ľudovíta Bakaya, Antona Kállaya, Milana Seidla, Evu Kubalovú – Šupkovú, Dagmar Rezánkovú – Dubeňovú, Ditu Gabajovú. V roku 1951, keď bola škola zoštátnená, rozšírilo sa vyučovanie na ďalšie hudobné nástroje.

Popri tejto hudobnej škole v roku 1987 vznikla na Vlčincoch ďalšia Ľudová škola umenia, ktorá od roku 2007 nesie názov Základná umelecká škola Ferka Špániho.

Vzhľadom na mimoriadnu úroveň prvej hudobnej školy v roku 1951 ustanovilo Povereníctvo školstva pri hudobnej škole pedagogické oddelenie na prípravu kandidátov učiteľstva hudby. V roku 1954 sa toto oddelenie osamostatnilo a dostalo názov Vyššia hudobná škola, ktorá sa v roku 1961 pretransformovala na Konzervatórium v Žiline. Od roku 1958 bol riaditeľom Vyššej hudobnej školy a potom Konzervatória Vojtech Jakubík, ktorý v každom smere Konzervatórium dobudoval. Počas doterajšej existencie Konzervatória absolvovalo na škole viac ako 2000 žiakov, z ktorých sa mnohí stali výraznými osobnosťami pôsobiacimi v rôznych oblastiach hudobného života na Slovensku i v zahraničí. Z toho množstva uvediem aspoň niekoľko najznámejších absolventov: Bohumil Urban, Dušan Lehotský, Tadeáš Salva, Ján Figura st., Ján Glasnák, Božena Čupková – Polónyiová, Igor Dibák, Gabriela Beňačková, Jaroslav Filip, Pavol Krška, Marián Remenec, Ernest Patkoló, František Figura, Jindřich Pazdera, Vladimír Šalaga, Ján Figura ml., Miro Belorid, Elena Fraňová – Filipiová, Ivan Gajan, Ľubica Rybárska, Vladimír Harvan, Daniel Buranovský, Štefan Sedlický, Marián Leško, Silvia Sklovská , Karol Kevický, Stano Palúch, Vladimír Martinka, Matej Arendárik, Dalibor Karvay.

S výrazným prispením pracovníkov Konzervatória vzniklo od roku 1998 oddelenie hudby na Žilinskej univerzite – Fakulte prírodných vied. V rámci tejto fakulty vznikli aj učiteľské študijné smery s predmetom hudobná výchova.

Až do roku 1959, kedy vznikol Symfonický orchester mesta Žiliny konali sa na rôznych miestach koncertné predstavenia, prípadne operety. Účinkujúcimi boli prevažne ochotníci, prípadne Vojenská hudba pešieho pluku v Žiline. Dôležitý vplyv na žilinský hudobný život malo založenie

44


Mestskej hudobnej školy. Koncerty najvyspelejších žiakov školy sa stali obohatením hudobného života v meste. Pri rôznych príležitostiach vystupovali verejne aj niektorí učitelia.

Od päťdesiatych rokov sa rozvinul v Žiline bohatý koncertný život. Opery i operety sa uskutočňovali v Reprezentačnom dome – mestskom divadle, v kine Úsvit, v zrekonštruovanej budove synagógy, od roku 1963 v Dome odborov. Koncerty sa konali aj v závodnom klube Sloveny, v Bábkovom divadle, v amfiteátri na Bôriku, na zimnom štadióne, aj v jazdiarni žilinských kasární. Na koncertoch účinkovali poprední slovenskí i zahraniční umelci. Konali sa aj umelecky významné podujatia, ako: Suchoňova Krútňava, Smetanov Dalibor, slávna Beethovenova IX. Symfónia s Ódou na radosť. V tom období bola významná aj niekoľkoročná činnosť orchestra pre potreby Krajového divadla. Symfonický orchester mesta Žiliny rozvíjal pravidelnú koncertnú činnosť hlavne v Žiline, ale i mimo nej, ba aj v zahraničí. Uplatnil sa aj ako promenádny orchester v kúpeľoch Trenčianske Teplice, kde bol dlhodobou súčasťou hudobného festivalu „Hudobné leto v Trenč. Tepliciach“. Stále viac požiadaviek na koncertné vystúpenia nestačil orchester plniť, a tak vedenie orchestra predložilo na ministerstvo kultúry návrh na zriadenie profesionálneho telesa.

Na tento podnet prišla do Žiliny na jar 1973 komisia pod vedením profesora Jána Cikkera, aby preskúmala možnosť i podmienky na založenie profesionálneho orchestra. Na základe návrhu komisie rozhodlo MKSSR zriadiť profesionálny orchester od 1.1.1974. Riaditeľom ŠKO sa stal Ján Figura a šéfdirigentom Eduard Fischera z Prahy. Po založení Hudobnej školy v roku 1927 a Konzervatória v roku 1951 bolo ustanovenie profesionálneho ŠKO Žilina v roku 1974 treťou najdôležitejšou udalosťou v hudobných dejinách Žiliny. Pre ŠKO bola pridelená budova kina Fatra, na ktorej bolo potrebné previesť náročnú rekonštrukciu vrátane suterénnych priestorov a novej prístavby slúžiacej pre prevádzku orchestra. V koncertnej sále bol tiež vybudovaný nový organ uvedený do prevádzky 4. – 6. 1. 1989 na slávnostných koncertoch. ŠKO po svojom vzniku začal svojím pôsobením prerastať rámec Stredoslovenského kraja a dostavili sa úspechy na významných domácich i zahraničných pódiách. Postupne účinkoval takmer v celej Európe, Afrike, Ázii i v Severnej a Južnej Amerike. Orchester uskutočnil doteraz viac ako 2500 koncertov, z toho vyše 600 na viac ako 150 zahraničných turné.

Ďalšími hudobnými telesami, ktoré v Žiline vyvíjajú úspešnú koncertnú činnosť, sú: Orchester Žilinského Konzervatória, ktorý založil a viedol Bohumil Urban, neskôr Richard Uškovitš, Ján Valta a v súčasnej dobe Karol Kevický. Tomuto orchestru sa podarilo inscenovať aj niekoľko operných predstavení. Na Konzervatóriu existuje od roku 1964 aj Dychový orchester s dirigentmi P. Bienikom, L. Konečným a J. Pohúnkom a tiež od roku 1993 veľmi úspešný Big – Band vedený M. Beloridom, B. Beloridom a M. Pastýrikom.

Okrem uvedených úspešnú koncertnú činnosť vyvíjali aj ďalšie dychové a zábavné orchestre: Dychová hudba ČSD – železničiarska, Dychová hudba Považských chemických závodov a žilinskej Celulózky. V roku 1978 vznikol Mestský dychový orchester pod vedením P. Bienika. Ďalej existovali ďalšie súbory zábavného a džezového charakteru: Malý zábavný orchester pri ZK podniku Slovena, Tanečný orchester Domu odborov a v roku 1986 vznikol tiež pri Dome odborov veľký, 20 členný džezový orchester Big – Band mesta Žiliny, ktorý viedol Arnošt Coufal.

Od roku 1954 pôsobí v Žiline významný súbor Žilinský miešaný zbor. Toto amatérske spevácke teleso zaznamenalo od svojho vzniku obrovský umelecký vzostup. Prvými dirigentmi boli Jozef Potočár a Ignác Jančár. Od roku 1957 funkciu dirigenta zastával profesor Konzervatória v Žiline Anton Kállay a viedol zbor vyše 30 rokov. Svoju kvalitu prezentoval aj na mnohých súťažiach doma aj v zahraničí, kde bol odmenený mnohými vzácnymi trofejami. Po profesorovi Kállayovi prevzal

45


funkciu zbormajstra Štefan Sedlický, ktorý pokračuje v úspechoch svojho predchodcu a je schopný spoľahlivo a kvalitne naštudovať aj rozsiahle interpretačne náročné diela aj v spolupráci so Štátnym komorným orchestrom. Ďalším spevokolom je Miešaný zbor Máj pod vedením Cyrila Poljaka a Margity Klimíkovej, ktorý vznikol v roku 1984.

V roku 1970 vznikol pri Dome odborov žilinský detský zbor Odborárik, ktorého zbormajstrom je Zlatoň Babík, ktorý tiež ako 40 – 60 členný kolektív získava významné úspechy na domácich i medzinárodných festivaloch zborového spevu.


1. Žilina – dejiny a prítomnosť. Vydavateľstvo Osveta, Martin 1975.

2. 800 rokov od prvej písomnej zmienky o zemi Žiliňany. Považské múzeum v Žiline, 2008.

3. História Žiliny č. 4. Vydalo EDIS , vydavateľstvo ŽU v Žiline, 2004.

4. Základná umelecká škola Ferka Špániho Žilina – vydané pre potrebu ZUŠ F. Špániho, 2008.

5. Mesto Žilina v rokoch 1208 – 2008. Zborník z odbornej konferencie o kultúrnych dejinách Žiliny, Radnica Žilina, 2008.

46


NÁRODNÁ A KULTÚRNA IDENTITA - Prínos Spolku svätého Vojtecha na vytváranie národnej a kultúrnej identity Slovákov

ALŽBETA VÍTOVÁ

1. Úvod

Pod vplyvom rôznych spoločenských zmien sa v 18. storočí začalo v rakúsko-uhorskej monarchii prejavovať hnutie za sebaurčenie jednotlivých národov. Silné národné povedomie, burcované najmä horlivými katolíckymi a evanjelickými kňazmi sa prejavilo aj medzi Slovákmi. Títo národní dejatelia si od počiatku uvedomovali, že náboženské, kultúrne a hospodárske povznesenie ľudu sa nedá dosiahnuť jednotlivo. Preto zakladali rozličné spolky, napr. Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej (zakladateľ Martin Hanuljak v r. 1834) , Slovenské učené tovarišstvo (zakladateľ Anton Bernolák v r. 1792), prvý protialkoholický spolok na Slovensku založený v Divine pri Žiline s názvom Braterstvo striezlivosti, ktorého zakladateľom bol v r. 1844 Štefan Závodník. On zakladal aj tzv. nedeľné školy. Na Slovensku bolo za krátky čas 500 takýchto spolkov. Veľký význam pre nábožensko-mravnú i národnú výchovu mal Spolok sv. Vojtecha v Trnave (ďalej len Spolok, alebo SSV) založený v roku 1870 horlivým katolíckym kňazom a národovcom Dr. Andrejom Radlinským.

2. História

História Spolku je hektická. Už pri jeho zakladaní vznikli veľké peripétie a prekážky zo strany cirkevnej vrchnosti v Ostrihome, pretože Radlinský podporoval aj založenie Matice slovenskej, gymnázia v Kláštore pod Znievom, bol vydavateľom novín a mnohých slovenských kníh, stal sa preto terčom útokov, žalôb a ohováraní. Napokon sa po 13 ročnom úsilí dielo podarilo.

Dňa 14.9.1870 na ustanovujúcom valnom zhromaždení SSV boli schválené 3 odbory činností:

- pre slovenský preklad Písma,

- pre slovenský kancionál,

- pre vydávanie slovenských školských učebníc.

Po zatvorení slovenských gymnázií (1874) a zrušení Matice slovenskej (1875) pripadla Spolku mimoriadne zodpovedná úloha na národnom poli. Spolok túto úlohu splnil za veľmi ťažkých podmienok. Národnostný útlak sa stále zvyšoval. Knihy, ktoré Spolok vydal, sa šírili po celej krajine a jeho učebnice sa dostali do všetkých národných škôl v Uhorsku, ktoré patrili Cirkvi a Slovákom. Vo viacerých prípadoch sa z nich učilo aj na školách evanjelickej cirkvi a štátnych školách. Pre Spolok to bola veľká pocta a s prejavením dôvery vznikla možnosť získavať aj finančné čiastky z výnosu za rozpredané knihy. Tieto financie sa mohli ďalej využiť pri vydávaní nových kníh, ktorými sa upevňovala viera a rozširovalo sa národné uvedomenie. SSV mal svoje vlastné vydavateľstvá. A najmä v nich vychádzali základné domáce diela, ale i preklady z filozofie, teológie, morálky, psychológie, pedagogiky, diela pre pastoračné ciele, diela pre mládež, ale aj diela z histórie, práva, jazykovedy, literárnej teórie a histórie. Popri podielových knihách pre členov SSV sa značnej obľube tešili divadelné hry. V rovnomennej sérii vyšlo 82 titulov. Vo veľkej miere sa s nimi stretli najmä v prvých povojnových rokoch aj tí, ktorí nevedeli čítať, alebo z finančných dôvodov po knihe nesiahali. Edičná činnosť SSV sa opierala o dva základné obsahové piliere poslania a služby:

47

Prínos Spolku sv. Vojtecha na vytváranie národnej a kultúrnej identity Slovákov

pracovať pre rozvoj viery a vedy. Ľudia verili činovníkom a predstaviteľom SSV, využívali jeho ponuku a služby. Každý člen pre svoju rodinu budoval svoju vlastnú domácu knižnicu a bohato boli navštevované aj spolkové podujatia náučného i kultúrneho charakteru. Andrej Radlinský vedel, že opravdivú účinnosť a skutočný rozvoj spoločensko-kultúrneho poslania Spolok môže nadobudnúť vtedy, keď bude mať k dispozícii svoju vlastnú periodickú tlač, preto od 7. júla 1870 začal SSV vydávať aj Katolícke noviny.

Svoje poslanie má SSV zvýraznené vo svojom embléme: na roztvorenej striebornej knihe je nápis FIDEI ET SCIENTIAE a nad knihou je modré štylizované trojvršie so strieborným dvojkrížom. V období svojho rozmachu (1918-1948) činnosť Spolku už nemala len obranný charakter, ale pozitívne sa jeho činnosť zamerala na náboženskú i národnú výchovu. V roku 1948 mal Spolok už 203 678 členov. V tomto roku vyšlo v SSV 98 kníh v rekordnom náklade 1 063 000 exemplárov. SSV vydal v r. 1937 známy Jednotný katolícky spevník od Mikuláša Schneidera-Trnavského. Kalendáre a podielové knihy vychádzali v tomto čase v náklade 200 tisíc kusov. Činnosť Spolku sa zamerala aj na Slovákov žijúcich v zahraničí. Svoje knihy rozširoval medzi Slovákov žijúcich v USA, Maďarsku, Juhoslávií a Rumunsku.

Rok 1948 priniesol tvrdý zásah do činnosti SSV. Stal sa postupne účelovým zariadením, v ktorom síce vyšlo Sväté písmo, ale vychádzali len knihy a liturgické príručky pre kňazov, skriptá pre poslucháčov bohosloveckej fakulty. Týždenne vychádzali aj Katolícke noviny, mesačne Duchovný pastier, raz do roka Pútnik svätovojtešský. Po roku 1990 Spolok svätého Vojtecha začal písať svoje nové dejiny.

V súčasnosti má Spolok sv. Vojtecha 109 tisíc členov, z toho v zahraničí 399 členov. Aj naďalej musí plniť svoje poslanie, ktoré má napísané vo svojom embléme – pracovať pre rozvoj viery a vzdelania, čo je zakotvené aj v jeho stanovách: vydávať duchovnú a mravoučnú literatúru, pripravovať a vydávať učebnice a učebné pomôcky, ale aj zábavné, odborné publikácie a periodiká, starať sa o rozvoj vymedzených oblastí kultúrneho, vedeckého, hospodárskeho a sociálneho života slovenského národa, organizovať kultúrno-osvetovú činnosť zameranú na históriu a na súčasné kultúrne, duchovné, vedecké a sociálne otázky, podporovať zakladanie a činnosť knižníc, klubov a študovní miestnych skupín Spolku a budovať svoje vlastné vedecké a odborné pracoviská.

Svojim členom poskytuje zdarma každý rok kalendár – Pútnik svätovojtešský, podielovú knihu, zľavu na nákup kníh vydaných SSV Trnava. Na sviatok svätého Vojtecha 23. apríla je za všetkých členov Spolku pravidelne slúžená svätá omša.

Dr. Andrej Radlinský pre 140 rokmi napísal, že „Spolok svätého Vojtecha bude Noemovým korábom, ktorý bude bezpečne ochraňovať náš ťažko skúšaný národ proti nemravnosti i proti strate národného povedomia“. Toto more v duchovnom zmysle je stále rozbúrené, či už globalizáciou, liberalizáciou alebo migráciou ľudí a tým aj prenikaním iných kultúr a náboženstiev. Preto tento koráb stále potrebujeme.

3. Záver

V učebniciach a ani v masmédiách sa v minulosti veľa nepísalo ani nehovorilo o tejto ustanovizni. Obdobie totality bolo charakteristické akýmsi zvláštnym nazeraním na vieru a veriacich ľudí. Akoby viera patrila medzi prežitky, do folklóru, do dávnej minulosti. A vôbec celé 20. storočie sa vyznačovalo dokazovaním neexistencie Boha. Pre tento účel sa vydalo mnoho ľudskej energie a nič také sa nedokázalo. Bolo by dobré, keby sa 21. storočie zameralo na bližšie spoznávanie ľudí,

48

Prínos Spolku sv. Vojtecha na vytváranie národnej a kultúrnej identity Slovákov

spoznávanie ich problémov sociálnych, existenčných, zdravotných, duchovných a pomáhalo im ich riešiť. V tomto môže byť nápomocný Spolok svätého Vojtecha, ktorý v tomto roku slávi 140. výročie svojho založenia.


1. Mons. Prof. ThDr. Viliam Judák, PhD. – Dejiny mojej cirkvi, vydal SSV Trnava 2004

2. Pútnik svätovojtešský 2001, vydal SSV Trnava 2000


4. Pútnik svätovojtešský 2007, vadal SSV Trnava 2006



49

Môj div Žiliny - Fedor RuppeldGregor Bohuslav - Dejiny Žiliny, II. ročník

Môj div Žiliny - Šiesti bratia Beniačovcivo futbalovom drese ŠK ŽilinaVítová Alžbeta a Tomanová Viktória - Dejiny Žiliny, II. ročník

Alexander LombardiniJuneková Alena - Dejiny Žiliny, I. ročníkJuneková Alena - Dejiny Žiliny, I. ročník

Fero KráľGluch Jozef - Dejiny Žiliny, I. ročník

Gejza Csáky - posledný pán Budatínskeho zámkuJuneková Alena - Dejiny Žiliny, I. ročník


OSOBNOSTI

53


MÔJ DIV ŽILINY- FRIDRICH FEDOR RUPPELDT

BOHUSLAV GREGOR

Ruppeldt, Fedor Fridrich

Narodený 1. 6. 1886 v Liptovskom Mikuláši, zomrel 25. 8. 1979 v Žiline. R. 1896 - 1898 študoval

na gymnáziu v Oberschützene, 1898-1904 na ev. lýceu a 1904-1907 teológiu a filozofiu na ev.

teologickej akadémii v Šoprone, 1907-1908 na filozofickej fakulte univerzity vo Viedni, 1908-1909 na

teologickej fakulte univerzity v Lipsku, 1909-1910 na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti, 1910-

1911 na teologickej fakulte univerzity a na akadémii New College v Edinburgu. R. 1909-1914 kaplán

v Budapešti, Liptovskom Mikuláši a v Hybiach, 1914-1916 kaplán, katechéta a samostatný pracovník

turčianskeho seniorátu vo Vrútkach, 1916-1918 kaplán, 1918-1921 farár v Sučanoch, 1921-1947 farár,

1947-1952 biskup Západného dištriktu v Žiline. Ako politický činiteľ pracoval spočiatku v Slov.

národnej strane, po 1918 v Republikánskej strane poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, 1945-

1948 v Demokratickej strane. Na svojich pôsobiskách vyvíjal rozsiahlu národnobuditeľskú a osvetovú

činnosť, 1918 signatár Martinskej deklarácie, 1919 organizátor a poľný kurát zboru turčianskych

dobrovoľníkov. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov ekumenického a mierového hnutia na

Slovensku, 1948 spoluzakladateľ Svetovej rady cirkví v Amsterdame, uznávaná autorita vo veciach

medzinárodnej spolupráce cirkví, od 1923 člen Svetového luteránskeho konventu, člen a

funkcionár ďalších cirkevných organizácií. Po 1918 sa v politickej práci venoval cirkevno-politickým

záležitostiam a najmä otázke hlavného mesta Slovenska, ako aj vzťahom cirkvi a štátu, po 1939

účastník druhého čs. odboja, po 1948 totalitným režimom prenasledovaný a väznený. Autor

politických a kultúrnohistorických prác, vo viacerých presadzoval a zdôvodňoval, aby sa Martin stal

hlavným mestom Slovenska (Hlavné mesto Slovenska, 1919; Koncentračné snahy slovenské do roku

1918, 1928 a i.). Zostavovateľ Almanachu cirkvi evanjelickej a. v. na Slovensku z rokov 1919-1928

(1930), autor publikácie o žilinskom ev. kostole (Evanjelický kostol, 1924). Ako redaktor cirkevných

spevníkov sa venoval aj hymnológii. Na matkinu smrť reagoval básnickou zbierkou Mati moja...!

(1927), z ktorej 5 básní zhudobnil V.Figuš-Bystrý. Písal hudobnokritické i literárnokritické state a štúdie,

v ktorých sa venoval dielu R. Wagnera a viacerých slov. spisovateľov (P. O. Hviezdoslav, S. H.

Vajanský, J. Jesenský, J. Škultéty a i.). Autor a vydavateľ ľudovýchovných príručiek, vyvíjal aj rozsiahlu

publicistickú činnosť, venoval sa i prekladateľskej práci.

Aktívne sa staval proti politike Slovenského štátu, najmä voči výlučnému stotožňovaniu

slovenského národa s katolíckou vierou, proti vyháňaniu neslovenských národností (Čechov) zo

Slovenska, proti vyčleňovaniu národností v evanjelickom zbore a proti schváleniu protižidovských

zákonov a deportáciám slovenských židov. Za svoje aktivity bol odsúdený do väzenia v Ilave (1942) z

osobnej iniciatívy Vojtecha Tuku, a v roku 1944 bol poslaný do koncentračného tábora v Seredi na

podnet žilinských členov Hlinkovej gardy. V 50. rokoch bol perzekvovaný a v roku 1962 bol odsúdený

na 18 mesiacov väzenia za rozvracanie republiky (kde bol okrem iného obvinený z kolaborovania s

fašistickým režimom Slovenského štátu, k čomu pravdepodobne viedla aj skutočnosť, že bol proti

trestu smrti pre Dr. Jozefa Tisa).

Ak sa začneme zaoberať osobnosťou Fedora Ruppeldta, nemôžeme si neuvedomiť, ako

málo pozornosti sa pri pohľade na novšiu slovenskú históriu - a nielen na evanjelickú, ale kultúrno-

duchovnú vôbec - venovalo spoločenskú zázemiu, z ktorého vyrástla silná skupina meštianskych

kultúrnych dejateľov národa. Toho národa, ktorý bol chápaný vo veľkej miere ako spoločenstvo

dedinské, pričom aj náboženstvo ako by bolo v prvom rade fenoménom vidieckeho ľudu. Bol to

54

Môj div Žiliny – Fridrich Fedor Ruppeldt

však skreslený pohľad. Žilinský evanjelický zbor bol alebo sa možno v polovici 20. storočia stal jedným

z nemnohých centier kultivovania slovenskej intelektuálnej vrstvy, nemalú zásluhu na tom mal práve

kňaz Fedor Ruppeldt, ktorý v čase povojnového obdobia rokov 1945 - 1955 bol viac než iba kňazom

- bol vzdelancom a humanistom v plnom zmysle tohto slova.

Význam existencie tejto mravnej bázy podčiarkuje celospoločenská realita, do ktorej sa

Slovensko v Česko-Slovensku v roku 1948 dostalo - mám na mysli nástup nehumánneho a

bezohľadného komunizmu. Táto zásadná zmena režimu oproti 1. ČSR znamenala katastrofálne

obmedzenie a deformáciu všetkých úsilí slovenskej inteligencie 1. polovice 20. storočia. Inteligencie,

ktorá bola po 1. svetovej vojne stále kvalitnejšia a tvorivejšia. Totiž po vzniku ČSR v roku 1918 sa začal

presadzovať jedinečný slovenský intelektuálny fenomén modernej kultúry, do konca 19. storočia v

podstate nejestvujúci, a ten fenomén našiel mimoriadne živnú pôdu v niektorých evanjelických

spoločenstvách, pričom medzi najvýznamnejšie patrilo aj žilinské podporované Ruppeldtom.

Nebol iba kňazom, ale aj kultúrnym činiteľom a prekladateľom, a nebol iba intelektuálom,

ale aj inteligentným duchovným, ktorí medzi mladými šíril nielen náboženské, ale aj nimi prepojené

širšie humanistické idey a ideály. Pritom je zvláštne, že zanechal pomerne málo spomienok na seba z

oblasti, ktorá mu asi bola okrem kňazského poslania najbližšia - teda z literatúry. Domnievam sa, že

svoju prekladateľskú tvorbu nechcel preceňovať a nechcel, aby vyzerala ako nadradená nad jeho

náboženskú misiu. Bol v tom iste prejav jeho životnej filozofie, ale aj ľudskej skromnosti. A možno aj

ťaživého dopadu rôznych ťahov boľševických kádrovčíkov, ktorí chceli zbaviť Ruppeldta funkcie

biskupa.

Na druhej strane treba však podčiarknuť, že v malej cirkevnej knižnici neprevládali knihy

náboženské, ako by sa čakalo, ale pekná literatúra, teda beletria. Dokazuje to, že starostlivosť o

vyspelosť žilinského dorastu nebola jednostranná, obmedzovaná mechanickým chápaním priority

náboženských tém, ale smerovala k tomu, aby sa v mladých upevnil zmysel pre všeobecne ľudské,

kultúrne a umelecké hodnoty. Práve neskôr, keď už na Slovensku naplno začal pôsobiť komunizmus

so svojou duchovnou a kultúrnou vyprahnutosťou, úzkoprsosťou a jednokoľajnosťou, mnohí

odchovanci žilinského dorastu naplno ocenili to, čo do nich vložilo toto obdobie. A iste viacerí - ja

zaručene - veľakrát v duchu ďakovali Fedorovi Ruppeldtovi a jeho mladému kaplánovi Vladimírovi

Marenčiakovi za ich duchovnú veľkorysosť a za humanistický rozmer ich pôsobenia v žilinskom

cirkevnom zbore. Významnou mierou ovplyvnili záujem študentov o kultúrne zážitky a hodnoty

najvyššej úrovne.

Ešte jedna dôležitá spomienka dokresľuje okolnosti, v ktorých evanjelickí duchovní - ale iste aj

ostatní - museli naplňovať svoju pastoračnú misiu. Komunistickí činitelia začali bez milosti presadzovať

svoj nekompromisný spôsob politiky, v ktorom hlavné slovo musela mať a chcela mať marxisticko-

leninská ideológia - samozrejme, so všetkými dôsledkami v personálnej oblasti. Nemusím hovoriť o

sústavných protináboženských opatreniach v každodennej praxi. Bol tu však aj druhý aspekt: Pred

poctivými, úprimnými kňazmi stála naliehavá otázka: ako sa pridržiavať cirkevných zásad a držať sa

viery nielen sami pred sebou, ale - čo bolo zrejme ešte ťažšie - v kontakte s veriacimi, ktorí patrili do

daného spoločenstva. Ako teda konať tak, aby nezradili svoje teologické poslanie a aby viera

zostala zachovaná, ale súčasne, aby čo najmenej zasahovala do každodennej existencie

cirkevníkov a aby čo najmenej ohrozovala rodiny veriacich. Čo im radiť, aby na základe ich

odporúčaní zostali verní Bohu, ale aby do krajnosti nevydráždili neraz primitívnych partajných

tajomníkov a aby napríklad rodiny neprišli o živiteľov.

55


Len ten, kto prežil absurdné obdobie pred Stalinovou smrťou či pred rokom 1968, si vie

predstaviť, aký komplikovaný musel byť vnútorný svet evanjelického kňaza - najmä keď si

uvedomoval zodpovednosť nielen za svoj cirkevný dištrikt, ale aj za osud každého jednotlivca v ňom.

Dá sa povedať, že keby aj dnes malo čo najviac cirkevných spoločenstiev - evanjelických, ale iste aj

katolíckych - také duchovno-spoločenské zázemie vo forme akéhosi klubu, zorganizované a

obsahovo formované kňazmi nadštandardného formátu, ako boli Ruppeldt a Marenčiak, tak by bol

dnes život mladej generácie oveľa bohatší, ale aj krajší, než je. Veľkou prednosťou Fedora Ruppeldta

ako kňaza bolo to, že nepovyšoval na nijaké vysoké miesto formálnosť viery a cirkevného

fungovania - a všelijakých dogiem okolo prirodzenej potreby náboženského presvedčenia.

Ruppeldt vnímal vieru ako silný proces vytvárajúci vzťah človeka k Bohu. Z jeho bohatého životopisu

(dožil sa 93 rokov) uvediem dva fakty: Fedor Ruppeldt patril na svoju dobu medzi najaktívnejších

prekladateľov krásnej literatúry z angličtiny: Mark Twain, John Galsworthy a i.; a bol aj autorom série

článkov o rozmanitých umeleckých osobnostiach (P. O. Hviezdoslav, Richard Wagner). Mal živé

kontakty s mnohými duchovnými a kultúrnymi osobnosťami aj mimo Slovenska.

Každý totalitný režim, ktorý sa na Slovensku udomácnil, tohto slobody a pravdymilovného

evanjelického kňaza uväznil: fašizoidný slovenský štát v rokoch 1940 a 1944 v Bratislave, v Ilave a v

tábore v Seredi, komunistické Česko-Slovensko ho perzekvovalo v 50. rokoch a odsúdilo v roku 1962.

Pre zaujímavosť treba uviesť, že po 2. svetovej vojne práve on vystúpil proti poprave Jozefa Tisa, za

čo mal tiež nepríjemnosti. Tento duchovný bol pre úprimných veriacich nie nablýskanou celebritou,

ale živým zdrojom často nenápadnej, zato trvalej životnej inšpirácie.

Záver

Pána biskupa Fedora Ruppeldta môžeme oprávnene zaradiť medzi žilinských divov. Bola to

mimoriadna osobnosť, ktorá aj napriek vonkajším nátlakom a prenasledovaniu i väzneniu dôsledne

zastávala svoje ľudské demokratické i profesijné presvedčenie a zásady. Bola to osobnosť nielen v

oblasti cirkevnej, kde svojou výchovnou činnosťou pôsobila účinne na mládež i dospelú populáciu a

bola vzorom pre ich profesionálne i občianske aktivity. Osobnosť, ktorá vynikala i v oblasti kultúrnej

svojou tvorbou prekladateľskou a autorskou, i v oblasti politickej šírením zásad demokracie a

vzájomnej spolupatričnosti.

Pán biskup Fedor Ruppeldt si plným právom zaslúži náš obdiv a uznanie.

Uznania

• V roku 1991 bol in memoriam vyznamenaný Radom T.G. Masaryka I. triedy.

• Na jeho počesť bola v Žiline pomenovaná ulica Fedora Ruppeldta.

• Pamätná tabuľa na budove ev. fary v Žiline odhalená pri príležitosti 110. výročia narodenia

Fedora F. Ruppeldta.

• 11. júna 2006 mu bola odhalená busta na budove Mestského divadla v Žiline.

• Čestné občianstvo mesta Žilina in memoriam 14. 12. 2009.

Publikácie

• Mati moja (1927), zbierka básní

• Koncentračné snahy slovenské do roku 1918. Turčiansky Sv. Martin: Kníhtlačiarenský

56


účastinársky spolok, 1928

Preklady z angličtiny:

• Mark Twain: Princ a žobrák, 1943

• Arthur Headlam: Zmierenie, 1937

• John Galsworthy: Kvitnúca púšť


1. Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 2. M-Z. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1997. 169 s. ISBN

80-7140-155-2

2. Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Martin: Matica slovenská, 1999. 384 s. ISBN 80-

7090-537-9

3. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských

spisovateľov, 2001. Martin: Slovenská národná knižnica, 2001. 527 s. ISBN 80-8061-122-X, 80-

89023-08-8

57


MÔJ DIV ŽILINY

- FUTBALISTICKÁ RODINA ŽILINSKÝCH BENIAČOVCOV

- ŠIESTI BRATIA V DRESE ŠK ŽILINA

ALŽBETA VÍTOVÁ A VIKTÓRIA TOMANOVÁ, ROD. BENIAČOVÉ

Najstarší záznam o rodine Beniačovcov v Žiline sa nám podarilo zistiť z roku 1774 a tento

záznam je uložený v mestskom archíve. Je to latinská kópia s pečaťou z 25. mája 1774, z ktorej sa

dozvedáme informáciu o prepustení domu Beniačovcov kniežaťu Easterházymu. V archíve v Bytči, v

rodnej matrike sme zase našli záznam z 15.2.1778 o narodení Joanesa Beniača, syna 38 ročného

Juraja Beniača a 21 ročnej matky Márie Budatinskej. Je pravdepodobné a viac než isté, že tu žili aj

skôr, ale opierame sa o dokumenty, ktoré je možné v archívoch overiť. Za toto dlhé obdobie tu

prirodzene Beniačovci zanechali po sebe veľa stôp, či to už bolo v oblasti duchovného života,

remesiel, dobročinnosti. Meno Beniač je zvečnené i vo farskom kostole, v terajšej Katedrále

Najsvätejšej trojice. Pri Oltári Ukrižovania je vitrážové okno z r.1925 zobrazujúce Dobrého pastiera a

Rozsievača. Toto okno dal zhotoviť žilinský mäsiar Jozef Beniač, ktorý býval na Predmestí /dnes

Predmestská ulica/.

Aj v športovej oblasti je vyrytá hlboká stopa rodiny Beniačovej, ktorá do témy divov Žiliny

zaiste patrí. Mená šiestich bratov Beniačovcov sú úzko späté s históriou žilinského futbalu.

Predpokladám, že v slovenskom futbalovom športe je to dodnes výnimočné, ak nie aj

raritou, že šiesti bratia hrajú aktívne v jednom futbalovom mužstve a nie zle.

Nuž nie je toto div Žiliny?

Jozef Beniač * 09.03.1907 + 15.02.1986

František Beniač * 04.10.1909 + 26.12.1971

Ladislav Beniač * 09.08.1911 + 28.12.1979

Anton Beniač * 31.05.1913 + 25.08.1975

Rudolf Beniač * 17.04.1916 + 23.06.1997

Pavol Beniač * 06.02.1922 + 07.08.2005

Som dcéra jedného z týchto futbalistov, a to Františka Beniača. Keď som sa ja narodila otec

už nehral aktívne futbal, predsa sa však pokúsim s Vami podeliť s niektorými rodinnými spomienkami

o nich a o futbale a čo to aj zo súkromného života.

Ich rodičia Viktor Jozef (1874 – 1942) bol povolaním mäsiar a Jozefína rod. Vallová (1883-

1951) sa starala o domácnosť a výchovu 10 detí. Najstarší Vojtech (1901-1965) a Štefan (1902-1980)

patrili medzi priekopníkov futbalu v Žiline, ale ďalej sa mu výraznejšie nevenovali. Dve sestry Jozefína

(1905-1979) a najmladšia zo súrodencov Mária (1918 – 2003) boli medzi ôsmimi bratmi zjemňujúcim

prvkom rodiny. Všetky deti dostali vzdelanie, či už ako vyučenci u svojho otca mäsiara, alebo

niektorí aj stredoškolské vzdelanie čo na tú dobu znamenalo veľa a najmladší zo synov Pavol mal

vysokoškolské vzdelanie.

Ako deti postupne dorastali bolo ich treba aj obliekať, ale aj sa postarať, aby chodili

upravení a neskôr keď pribudli na pranie aj športové dresy, starej mame chodila pomáhať s praním

a žehlením pani z Rosiny.

58

Môj div Žiliny – Futbalistická rodina žilinských Beniačovcov

Šiesti bratia v drese ŠK Žilina

Pri takej širokej rodine bolo treba iste aj veľa navariť. Nedokážem si ani predstaviť koľko

hrncov jedla musela mať stará mama pripravených, keď prišli domov hladní chlapci. A to ešte u

nich býval a vyrastal s nimi aj ich bratranec z Bytče Štefan Vallo. Z obľúbených jedál často spomínali

kelovú polievku s bravčovými jazykmi, hovädziu polievku, rezne, guláš, a zo zákuskov krémeše a

ťahanú jablkovú štrúdľu, ale aj kapustovú štrúdľu. Kapusta bola vraj zelenina, z ktorej žilinské gazdinky

vedeli pripraviť rôzne jedlá a koláče. Pred futbalovým zápasom sa navarila a jedla len hovädzia

polievka, hlavné jedlo sa podávalo až po jeho skončení. Spomínali, že veru vyhladovení po

športovom výkone zjedol každý z nich aj po 5 rezňov, veď v mäsiarskej rodine o mäso nebola núdza.

Podľa vyprávania, ale aj podľa fotografií boli futbalisti Beniačovci pohľadní, vyšportovaní a

atraktívni muži. Ich sestry mali vraj veľa kamarátok, ktoré chceli byť predstavené niektorému z

bratov. Veď to boli známe športové osobnosti Žiliny, o ktorých sa veľa písalo aj v novinách.

Noviny Slovenská politika z roku 1939 písali toto. Citujem:

“Nielen v Žiline, ale doista na celom Slovensku niet športovca, ktorý by nebol počul o

povestnej futbalistickej rodine žilinských Beniačovcov. V slovenskom futbalovom športe je to do istej

miery zvláštnosť, keď piati bratia hrajú aktívne v jednom mužstve. To sú piati Beniačovci, najzdatnejší

hráči ligového ŠK Žilina. Mená bratov Beniačovcov sú úzko späté s históriou žilinského futbalu. Od

toho najmladšieho až po najstaršieho, všetci do jedného sú oporou mužstva.

Najstarší je Fero Beniač. Zamestnaním je mäsiar. Je posilou ŠK Žilina od roku 1928. Cez dlhé

roky bol štandardným hráčom v obrane, resp. v zálohe. Patril vždy k najhúževnatejším a

najobetavejším hráčom. Neraz sa pričinil o to, že mužstvo Žiliny jeho zásluhou, jeho obetavým

výkonom odchádzalo najmä z cudzieho prostredia víťazne. Fero Beniač je hráčom vysokých kvalít,

je nebojácny, ostrý, ale pritom hrá vždy fair. Len škoda, že toho času je zranený. Jeho zranenie je tak

vážne, že sme ho už dlho nevideli na zelenom trávniku. Dúfajme, že ho ešte uvidíme v zelenožltom

drese.

Laco Beniač je 28-ročný, bývalý žilinský mestský strážnik. Je rovnako odchovancom ŠK Žilina a

od roku 1928 až podnes je štandardným hráčom ŠK Žilina. Hrával aj v útoku, ale jeho miesto je v

zálohe. Najmä tohto roku patrí Laco k najlepším hráčom Žiliny. Keď pred nedávnom zavolala vlasť,

Laco Beniač bol tiež medzi slovenskými futbalistami, ktorí obliekli na seba vojenskú rovnošatu. Keď

Žilina vydobyla si cenného víťazstva, zaiste mal na tom podiel aj Laco. I v nastávajúcich ťažkých

ligových bojoch bude Laco zaiste ako doteraz úspešne bojovať, úspešne bude sa v tej žilinskej

zálohe “drieť”, a nepochybujeme, že ešte dlho, dlho uvidíme ho na tomto mieste.

Toňo Beniač je tiež mäsiar, je 26-ročný a rovnako hrá za Žilinu od roku 1928. Keď pred

nedávnom vojenčil, bol platnou posilou MŠK Turčiansky Sv. Martin, prípadne hral aj za Dolnokubínsky

ŠK. Odišiel aj do Sparty Považská Bystrica, ale ostal predsa len verný zelenožltým. Toňo je dobrým

obrancom, zdatným záložníkom, ale jeho pravé miesto je v útoku. Je to dravý, ostrý a priebojný

hráč, ktorý už neraz rozhodol o víťazstve svojho mužstva i v tých najťažších zápasoch. Dokázal to aj v

tohoročnom prvom ligovom zápase proti Sparte Považská Bystrica, kde však utrpel tak ťažké

zranenie /zlomeninu/, že azda tohto roku ho už sotva uvidíme na ihrisku.

Rudo Beniač je 23-ročný. Toho času vojenčí, je aspirantom. Rudo Beniač bol jedným z

najlepších hráčov žilinského dorastu. Za posledné 2-3 roky je už stálou posilou prvého mužstva. Rudo

je veľmi talentovaný útočník, hral za Župnú reprezentačnú jedenástku a jeho góly často rozhodovali

o víťazstve zelenožltých. Patrí medzi najlepších strelcov mužstva a priali by sme si, aby aj v ďalších

ligových bojoch dokázal, že ešte dlho bude patriť medzi najlepších útočníkov a strelcov ŠK Žilina.

59



Paľo Beniač je z nich najmladší. Je mu 18 rokov a toho času študuje. Vlani ešte hrával za

povestný žilinský dorast a tohto roku ho zaradili do ligového mužstva. Paľo je útočník a má všetky

prajné vlastnosti, aby sa stal z neho hodný nástupca svojich starších bratov – futbalistov. Paľo začal

futbalovať až roku 1936. V žilinskom doraste, ktorý každoročne vyhrával župné majstrovstvo, dokázal

Paľo Beniač, že bude výdatnou posilou pre ŠK Žilina. Tak sa i stalo. Tréner Pišta báči /Príboj/ zaradil ho

tohto roku do prvého mužstva a už v prvých zápasoch sa ukázalo, že Paľo je talentovaný a nádejný

hráč. Dnes už ani v jednom zápase, ani v tom najťažšom nechýba Paľo Beniač. Je prvotriedny

strelec, tvrdý a priebojný hráč a najmä v ligových bojoch bude mať zaiste dosť vhodnej príležitosti

vykresať svoje schopnosti a dokázať, že i on bude patriť k tým najzdatnejším.

Dnes, keď ŠK Žilina má zasa najvhodnejšiu príležitosť dokázať, že chce patriť k najlepším

slovenským ligovým klubom, je isté, že najmä Beniačovci budú v každom, i v tom najťažšom ligovom

zápase bojovať tak, aby sa naozaj potvrdilo, že Žilina bude hrať v slovenskom futbale poprednú

úlohu.” Koniec citátu.

V iných novinách z roku 1958 napísal redaktor Imrich Hornáček o najstaršom z bratov – futbalistov,

Jozefovi Beniačovi toto:

Citujem: “Jožo je opäť v Žiline, no predtým pracoval v Ondreji a vychoval nášmu futbalu okrem

iných, bratov Samuelčíkovcov i Pavlovského.” Koniec citátu.

Podľa vyprávania mojej mamy aj pražský klub mal záujem o získanie hráčov Ruda a môjho

otca Fera. Obidvaja ponuku odmietli. Otec bol v tom čase už ženatý a s mamou čakali prvé dieťa,

dal teda prednosť rodine a zostal v Žiline. Moja mama celý život toto považovala za svoje rodinné

víťazstvo, hoci v dnešnej dobe je to normálne keď hráči odchádzajú od rodiny za svojou kariérou aj

do zahraničia. Manželky aktívnych futbalistov to nemali ľahké. Keď manžel cez týždeň pracoval a

potom trénoval, v nedeľu hral futbal a k tomu boli malé deti, nedalo sa s malými deťmi chodiť na

zápasy. Nedele trávili samé, kým iné mladé rodinky chodievali spolu na nedeľné vychádzky. Po

zápase manželky robili svojim mužom ošetrovateľky, pomáhali liečiť okopané členky, výrony a

niekedy i zlomeniny.

Jozef si vzal za manželku Margitu Pauchlyová, boli bezdetní

František mal za manželku Margitu Galvánkovú a mali 4 deti /4 dcéry/

Ladislav sa oženil s Jozefínou Štalmachovou a mali 6 detí /3 synov a 3 dcéry/

Anton sa oženil s Helenou Bílekovou a mali spolu 4 deti /2 synov a 2 dcéry/

Rudolf si vzal za manželku Zoru Hiršovú /doteraz žijúca/, spolu mali 2 deti /2dcéry/

Pavol sa oženil s Irmou Lipovskou a spolu mali 3 deti / 1 dcéru a 2 synov/.

Šiesti bratia Beniačovci hrali futbal za ŠK Žilina postupne od roku l925 – prvý začal

Jozef. V roku l934 hrali za mužstvo spolu piati bratia a to: Jozef, František, Ladislav, Anton a Rudolf.

Od roku 1936 farby ŠK Žiliny hájil najprv za dorast a potom aj za ligu šiesty brat, najmladší Pavol.

Na jar v roku 1939 v súťaži o Slovenský pohár mužstvo Žiliny obsadilo tretie miesto a na jeseň v

I. Slovenskej futbalovej lige r. 1939/1940 a 1941/1942 taktiež získali tretie miesto. V rokoch 1945/1946

Žilinu ešte reprezentoval vo futbale najmladší Pavol.

60



V 30. a 40. rokoch svojimi výkonmi žilinskí futbalisti ohurovali nielen Žilinu, ale aj celé Slovensku,

dokonca aj Prahu. Všetci bratia boli oporou svojmu mužstvu a s ostatnými spoluhráčmi tvorili silný

hráčsky kolektív. Možno je dobré aj spomenúť, že hráči nehrali za peniaze, ale zadarmo a z lásky k

futbalu a k svojmu klubu ŠK Žilina.

Okrem toho bratia František, Anton a Rudolf v rokoch 1931 až 1945 hrali za ŠK Žilina aj

hokejovú ligu.

Po skončení hráčskej kariéry sa niektorí venovali aj trénerskej činnosti. Jozef trénoval

futbalistov vo Sv. Ondreji /Brusne/, Ladislav v Dukle Trenčín a v Oratóriu Žilina, Pavol bol trénerom v

Čadci, Rudolf v žilinskom klube, kde neskôr vykonával aj funkciu tajomníka ligového futbalového

oddielu Dynamo Žilina.

Všetci bratia až do svojej smrti boli veľkými fanúšikmi žilinského futbalu. Chodili pravidelne na

futbalové zápasy fandiť svojim. Pamätám sa, že v Žiline bolo zvykom, že v nedeľu po skončení

futbalového zápasu manželky spolu s deťmi čakali svojich manželov v parku SNP pri Remeselníckom

dome. V hromade ľudí, ktorí vychádzali zo štadióna spopod viaduktu, hľadali sme očami svojich

otcov, ktorí sa potom pridali k našim mamám a k nám deťom a celá rodinka sa vydala na spoločnú

nedeľnú prechádzku. Dnes na týchto miestach čakajú rozvášnených fanúšikov poriadkové zložky.

Aká veľká zmena nastala v ponímaní športu !

Vo svojom rodnom meste Žilina prežili celý svoj život František, Anton, Ladislav v Žiline - Závodí

a s menšími prestávkami Jozef a Rudolf. Najmladší Pavol sa po svadbe odsťahoval do Čadce. V

rodnej Žiline sú pochovaní 8 z 10 súrodencov. Jozef je pochovaný v Bratislave a Pavol je

pochovaný v Čadci.

Ich pôsobenie vo futbale je zachytené aj v knihe „Zlatá kniha futbalu na Slovensku“ Defilé

generácií 1898 – 1987 od autorov Štefana Mašlonku a Jozefa Kšiňana – rok vydania 1988, ako aj v

knihe História Žiliny VIII. časť Šport v Žiline v premenách 20. storočia od autora PaedDr. Petra Bučka

PhD – rok vydania 2006.

Za reprezentáciu mesta Žilina vo futbale v rámci Československa, Slovenska, ale aj v zahraničí

a za ich spoločný prínos pre rozvoj futbalu v ich rodnom meste Žilina, ako aj v rámci Slovenska,

zaraďujem ich medzi MÔJ DIV ŽILINY.

Som hrdá na to, že som ich všetkých mohla poznať osobne a že boli súčasťou môjho života.

Ďalšiu časť semestrálnej práce vypracovala spolužiačka a moja sesternica Viktória

Tomanová a je venovaná jej otcovi Ladislavovi Beniačovi.

Jeden zo šiestich bratov ŠK Žiliny bol i náš otec Ladislav Beniač. Pochádza z desiatich detí.

Narodil sa 9. 8. 1911 v Žiline na Predmestí ako šieste dieťa. Od malička videl hrávať svojich starších

bratov futbal. Vtedy ešte s handrovou loptou, ale hra mu učarovala. Príkladom mu bol o štyri roky

starší brat Jozef, ktorý ako prvý obliekol dres ŠK Žiliny a o dva roky starší František.

ŠK Žilina sa začala systematickej príprave mládeže venovať od roku 1924 a otec bol jej

odchovancom, tak ako postupne i mladší bratia Anton, Rudolf a Pavol. Od roku 1928 sa stáva

štandardným hráčom za Žilinu. Odohral množstvo zápasov za ŠK Žilina – majstrovských –

Stredoslovenskej futbalovej župy, od roku 1935 v novovytvorenej Slovensko-podkarpatskej divízii, po

roku 1939 v Slovenskej lige, v medzinárodných i priateľských zápasoch v súťaži o „Považský pohár“,

hrával za ŠOHM Oratórium Žilina a príležitostne si zahral i za iné kluby. Hrával aj v útoku, ale jeho

miesto bolo v zálohe.

61



Na toto obdobie života nášho otca si nepamätám, lebo som sa narodila až v roku 1948.

Otec sa oženil s našou mamičkou Jozefou, rod. Štalmachovou 14. septembra 1935 a keďže mama

pochádzala zo Závodia, trvalé bydlisko mal v Závodí. Bolo nás šesť detí, žiaľ, dvaja starší bratia

Eduško a Lacko nám zomreli v detskom veku a v roku 2007 i najstaršia sestra. Sestra Mária sa narodila

v roku 1945 a brat Jozef v roku 1950.

Otec nám zanechal športový album s množstvom fotografií zo zápasov i výstrižkov z vtedajšej

tlače. Napríklad z týždenníka Športové noviny, z 27. októbra 1930 sa dozvedáme:

„ŠK Žilina – TTS Trenčín 5:1 (2:1)

Za nepriaznivého počasia a na blatovom ihrisku bol tento priateľský zápas odohratý. Žilina tentokrát

vynikala svojou obetavou horu a dokázala že pri dobrej vôli je vždy nebezpečeným súperom.

Domáci boli o celú triedu lepší ako hostia... mladý Beniač, keď si nadobudne rutinu, bude dobrým

vedúcim útoku.“

Otec nám často rozprával o svojom pôsobení v športe, o priateľoch, o svojich bratoch a

celkovej atmosfére, aká vtedy vo futbalovom svete bola. Žiaľ, ani on, ani my sme si jeho zážitky

nezapísali a tak nám zostali iba novinové výstrižky, z ktorých sa dozvedáme, že náš otec bol dobrý

futbalista. Na zápase ŠK Žilina – Martinský ŠM 9:0 (4:0) otec strelil 2 góly.

„ŠK Žilina – Trenčín 3:1 (2:1)

V Športových novinách sa ďalej píše: " S veľkým napätím očakávané Považské derby bolo zohraté

pred veľkou návštevou v Žiline...Zápas bol hraný v pravom majstrovskom tempe z oboch strán fair.

Domáci zvíťazili zaslúžene, lebo boli vo všetkých radoch mužstvom lepším. Najlepším hráčom na

ihrisku bol Beniač Laco. Tiež obrana a záloha domácich boli výborné.“

K zápasu dvoch žúp: Bratislava – Žilina, noviny písali, že je to vrcholný boj sezóny v Žiline. Ohlásený

štart v nedeľu 11. júna bude najväčšou udalosťou stredoslovenského futbalu. V zostave mužstva bol i

náš otec, o ktorom písali „Laco Beniač doplňuje záložnú trojicu. Jeho najväčšou prednosťou je

rýchlosť a skvelý štart za loptou“.

Od roku 1935 sa ŠK – Žilina stal účastníkom novovytvorenej Slovensko-podkarpatskej divízie. V troch

ročníkoch v zostave ŠK Žilina hrali bratia Beniačovci, medzi ktorými bol samozrejme i náš otec

Ladislav.

V zápase FC Vrútky – ŠK Žilina 1:2 (1:0) boli v zostave traja bratia Beniačovci: Fero, Tono a Laco. Otec

hral v útoku a strelil obe víťazné góly mužstva.

Úryvok zo Športových novín:

„V druhom polčase hra len v tridsiatej minúte nadobúda živosti a ostrosti, keď Laco Beniač nízkou

ranou vyrovnáva a v 38. minúte za veľkého jasotu početných Žilinčanov strieľa vedúci gól Žiliny“.

Po kvalifikačnom turnaji na jar, v roku 1939 bolo družstvo ŠK Žilina zaradené do novozaloženej

Slovenskej ligy. V prvom ročníku 1934/40 družstvo skončilo na treťom mieste. Potom sa pozornosť

preniesla na stavbu štadióna. Náš otec hral 1. slovenskú ligu v sezóne 1939/1940 a 1940/1941.

Nie vždy Žilina len víťazila. Niekedy to bola i prehra, niekedy remíza. Tak to bolo i v zápase, o ktorom

sa písalo v Špotových novinách:

ŠK Žilina – ŠK Banská Bystrica 1:1 (0:1).

62



„Hostia dokonale prekvapili a výsledok si plne zaslúžili. Boli takmer celý zápas lepším mužstvom. V

Žiline bola veľmi dobrá obrana a v zálohe vynikal Laco Beniač, ktorý bol najlepším hráčom mužstva.

Útok Žiliny zostavený z mladých hráčov sklamal na celej čiare“.

Rok 1940 bilancoval ŠK Žilina v periodiku Slovenská politika. Futbalu sa moc nedarilo.

Spôsobené to bolo tým, že v Žiline sa budoval nový štadión a funkcionári i hráči sa zapájali do

brigádnickej činnosti. Konštatujú, že dôležité je to, že budúci rok už budú trénovať na vynovenom

štadióne. Tréner J. Riedl zhodnotil jednotlivých hráčov. O našom otcovi sa vyjadril „Laco, hoci v

mužstve vekovo najstarší, je z najpohyblivejších hráčov, ktorý odohrá každý zápas svedomite od

začiatku až do konca.

Futbalu sa v Žiline venovali aj v Oratóriu, ktoré sa venovalo výchove mládeže. Saleziánsky

ústav v Žiline a Oratórium začalo pôsobiť v Žiline už od roku 1938, keď bol postavený Saleziánsky dom

a priľahlé športoviská. 15. septembra sa odohral na ihrisku ŠOHM v Žiline majstrovský zápas I. triedy

medzi domácim ŠO a Považskou Bystricou II. 2:1 (0:1). Za mužstvo ŠOHM Žilina nastúpili i bratia

Beniačovci, z ktorých Laco bol autorom oboch gólov. Pod vedením Laca Beniača družstvo ŠOHM

Oratórium postúpilo nielen do I. A triedy, ale spomedzi žilinských maloklubov bolo v tomto období

(1939 – 1944) najlepším celkom v Žiline. V súťažiach Žilinskej futbalovej župy štartovali družstvá HG

Závodie, HG Celuózka, HG 1 Žilina a ŠOHM Oratórium.

23. januára 1944 sa konalo Valné zhromaždenie HM Oratórium Žilina. Športové noviny z 3. 2. 1944

píšu:

„23. januára skladal účty zo svojej minuloročnej činnosti druhý žilinský futbalový klub a to ŠOHM

Oratórium Žilina, ktorá činnosť v minulom roku bola bohatá a okrem toho i úspešná, lebo mužstvo po

tvrdých bojoch v II. triede sa umiestnilo na vedúcom mieste a potom postúpilo do I. triedy

majstrovskej súťaže Žilinskej futbalovej župy. A klub aj v I. triede dokázal, že má dobrých funkcionárov

a prirodzene i hráčov, lebo po pekných bodoch získal I. miesto v západnej skupine I. triedy pred II.

mužstvami ligových klubov a to TTS Trenčín a AC Považská Bystrica. Na programe zasadnutia bola i

voľba nového výboru. Za náčelníka a trénera bol zvolený (náš otec) Ladislav Beniač...

Zásluhu na povznesení tohto klubu majú nielen obetaví funkcionári, na čele s trénerom a

náčelníkom mužstva Lacom Beniačom a jeho bratmi, ale aj ostatní hráči, ktorí v každom zápase

vydali zo seba všetko, len aby získali úspech pre farby klubu. Do tohto roku ide klub s pevnou

nádejou udržať si svoje vedúce miesto v západnej skupine I. triedy".

V I. triede Žilinskej futbalovej župy hrávalo i dorastenecké mužstvo ŠOHM Oratórium.

Od roku 1942 organizoval ŠK Žilina i vlastnú pohárovú súťaž „O Považský pohár“. V zápase s

Trenčínom 3:2 (1:0) nastúpil i náš otec. Hráči ŠK Žilina nepodali očakávaný výkon. V zálohe bol

najlepším Sitkey a Laco Beniač.

Po obnovení ČSR sa organizovali Slovenské futbalové súťaže. Žilina bola zaradená do Považskej

župy. Najvyššia súťaž – Krajská divízia. Majstrovstvá sa hrali ako oblastné divízne súťaže. V roku 1945

hral náš otec za ŠK Závodie.

V športovej tlači 19. júna sa písalo:

„ŠK Závodie – ŠK Budatín 4:2 (0:1) Prvý futbalový zápas v Závodí sa skočil zaslúženým víťazstvom

domáceho mužstva, avšak až vo finiši v druhom polčase. Domáce mužstvo vyniklo ako celok, v

ktorom veľmi dobre zahral Laco Beniač.“

63



V ďalších rokoch si otec zahral futbal už iba sporadicky, väčšinou v priateľských stretnutiach.

Futbalu však zostal verný. Venoval sa trénerskej činnosti a nadobudol rozhodcovské oprávnenie pre

nižšie súťaže.

Od roku 1953 trénoval Duklu Žilina – Dom armády Žilina a opäť čo sa písalo v tlači:

„V Žilinskej Dukle: nový tréner, noví hráči. V poslednom čase prináša tlač skoro denné správy o

prípravách futbalových mužstiev na novú sezónu. Píše sa o prestupoch rôznych hráčov, o prvých

zápasoch, no väčšinou len o kluboch I. či II. ligy. Zabúda sa zatiaľ na divízne mužstvá, ktoré v tomto

čase majú tiež kopu starostí a problémov. Jedným z týchto mužstiev je Dukla Žilina, ktorá sa vlani iba

s vypätím posledných síl udržala v divízii. Tohto roku chce tento oddiel napraviť svoju povesť a hráči i

funkcionári si predsavzali, že Dukla bude popredným mužstvom súťaže. Prvým krokom k tomu bol

výber trénera, ktorý ako sa zdá, je šťastný. Na túto zodpovednú úlohu sa podujal známy žilinský hráč

Laco Beniač, ktorý vlani trénoval Tatran Žilinu.“

Na tieto roky aktívnej trénerskej činnosti nášho otca si pamätáme i my deti. Občas nás brával do

kasárni na tréning. Staršej sestre Márii zostali v pamäti i zájazdové zápasy autobusom do iných miest,

na ktoré ju brával. Jeho zverenci – vojaci si nášho otca obľúbili, volali ho Laci - báči. Občas

chodievali i k nám domov – akoby boli členmi našej rodiny. Najviac mi v pamäti zostal Jaško –

veselý, milý, spoľahlivý chlapec, dobrý hráč. Pre trénera bolo ťažké vytvoriť stabilné družstvo, lebo

vojaci sa po skončení ZVS vracali do svojich civilných jednôt. A otec musel začínať s novými.

Na jeden z príbehov, keď náš otec rozhodoval na zápasoch si spomína brat Jozef. „Bol som

ešte maličký – v predškolskom veku, keď ma otec zobral na zápas do Závodia. Už si nespomínam, s

kým Závodie hralo, ale bol to pre miestnych dôležitý zápas. Nejakým nedopatrením sa na zápas

nedostavil rozhodca. Futbaloví funkcionári Závodia požiadali nášho otca, aby na zápase pískal.

Otec súhlasil, ale ja som nesúhlasil. Bál som sa zostať bez otca, kričal som, že ho nepustím. Náš

starostlivý otec dal prednosť mne a tak som dostal hráčov i funkcionárov do neriešiteľnej situácie. A

seba som pripravil o zaujímavý zážitok.“

Na bývalých hráčov ŠK Žiliny si spomenuli funkcionári futbalového oddielu ZVL Žilina v roku

1968 – 60 rokov futbalu v Žiline a v roku 1973 - 65 rokov futbalu v Žiline. Organizovalo sa viacero

podujatí. 13. októbra 1968 sa v Rajeckých Tepliciach v honosnom štýle konal slávnostný banket a

posedenie pri hudbe. Zúčastnili sa ho starý i súčasný futbalisti Žiliny, športoví funkcionári, zástupcov ia

mesta i ďalší významní hostia. Traja bratia Beniačovci, Laco, Tono a Rudo si priviedli namiesto

manželiek svoje mladé dcéry. Bola to náhoda a bolo to veselé, keď sme sa stretli s Vierkou a

Helenkou. Stretli sme sa tam s významnými osobnosťami, ale najväčšiu radosť spravili naši otcovia,

bratia Beniačovci súčasným hráčom takých mien, ako boli: Kráľ, Kuchár, Tomanek, Rusnák, Štolfa

atď., lebo mali s kým tancovať.

Podobnú akciu pripravili aj v roku 1973. Tejto sa zúčastnil s naším otcom brat Jožko.

Spomienky na ocenenie zásluh otcových aktivít, nám zostali i pozdrav, ktorý napísal vtedajší športový

reportér Karol Polák nášmu otcovi.

Náš otec náhle zomrel doma, v noci z 27. – na 28. 12. 1979. Až do svojej smrti zostal dušou

futbalista. Pravidelne sledoval dianie v športe. Pamätám si, že každú nedeľu sa počúvalo vysielanie.

„S mikrofónom za športom“ a pokiaľ to čas dovoľoval, otec chodieval fandiť na zápasy. Je škoda, že

také vlohy, aké mali bratia Beniačovci, neprešli viac na ďalšie generácie. Možno gény aj prešli, ale

chcelo to viac trpezlivosti a odriekania. Na tréningy detí do Budatína začal chodiť aj náš syn Pavol.

Trénoval ho strýko Rudo. Žiaľ, dlho nevydržal. Zdalo sa, že náš vnuk Peťko bude pradedov nástupca.

64



Od malička bola hra s loptou jeho doménou. Ako škôlkár začal trénovať v Závodí, ale žiaľ, tiež dlho

nevydržal.

Zdá sa, že ďalšia futbalová hviezda rodiny Beniačovej ešte len príde. Moc by som si to priala.


1. PeaDr. Peter Bučka, PhD. - História Žiliny, Šport v Žiline v premenách 20 storočia, 1. vydanie,

vydalo EDIS Žilina v auguste 2006, ISBN 80-8070-578-X

2. Slovenský šport, týždenník 2. 11. 1930

3. Slovenská politika - periodikum z 28. 9. 1939

4. Zlatá kniha futbalu na Slovensku, Defilé generácií 1898-1987, Štefan Hašlonka a Jozef Kšiňan -

rok vydania 1988

5. Žilinský Večerník, Juraj Straka – Klabzubáci zo Žiliny, 18.8. 2009

65



Piati bratia Beniačovci v drese ŠK Žilina v roku 1934.

Zľava: Fero, Tóno, Jožo, Laco a Rudo

ŠK Žilina v roku 1939: 5 bratov Beniačovcov.

Zľava: prvý Fero, štvrtý Rudo, piaty Paľko, šiesty Laco.

Dole zľava: prvý Tóno

66


ALEXANDER LOMBARDINI

ALENA JUNEKOVÁ

Pri prechádzkach historickým jadrom nášho krásneho mesta sa na Hornom Vale nedá

prehliadnuť zrekonštruovaná budova žlto žiariaca do diaľky. Na budove sa vyníma pamätná tabuľa,

ktorá okoloidúcich upozorňuje, že v tomto dome žil Alexander Lombardini. Kto Alexander

Lombardini bol, sa pokúsim načrtnúť v nasledujúcich riadkoch mojej semestrálnej práce.

Detstvo a študijné roky

Dňa 10.4.1851 sa v Bytči v rodine obchodníka Alojza Lombardiniho narodil chlapec, ktorému

dali meno Alexander. Matka bola Františka, rodená Geromettová. Jej brat Eugen bol zápalistý

národovec. Predkovia obidvoch rodičov boli naturalizovaní Taliani. S malým Alexandrom sa rodičia z

Bytče presťahovali do Žiliny a tu v rokoch 1857-1861 navštevoval ľudovú školu. Neskôr úspešne

absolvoval gymnaziálne štúdium v Žiline, Trenčíne, Bratislave, Nitre a Banskej Bystrici. Ukončil ho v

Ostrihome. Po skončení strednej školy odišiel študovať právo do Bratislavy a ukončil ho na Právnickej

fakulte v Budapešti.

Pracovné začiatky

Do prvého zamestnania nastúpil v Budíne ako súdny úradník. Od roku 1873 vykonával súdnu

prax v Žiline. Po troch rokov zakotvil v Pezinku a po advokátskych skúškach sa v roku 1878 natrvalo

usadil v Žiline. Chcel byť nezávislý, venoval sa histórii a literatúre, čím bol známy už keď pracoval na

súde. Netrvalo dlho a stal sa mestským právnym zástupcom a archivárom.

Lombardini ako archivár

Mestský archív sa stal pre neho zdrojom nevyčerpateľnej inšpirácie. Našiel v ňom veľké

množstvo dokumentov a listín nielen o meste Žilina, ale o celom regióne. Toto v ňom prebudilo

túžbu po ďalšom spoznávaní histórie. Tak došlo k tomu, že on už v tej dobe predpokladal existenciu

žilinského mestského hradu v tesnej blízkosti farského kostola. Jeho poznatky sa neopierali len o

vlastný výskum, ale čerpal vedomosti aj z našej a zahraničnej literatúry. Vybudoval si knižnicu, ktorá

obsahovala ohromnú historickú regionálnu zbierku. Svojou usilovnosťou sa stal v rámci regiónu

najuznávanejším znalcom dejín.

Len rok po príchode do Žiliny vydal na vlastné náklady publikáciu Stručný dejepis

slobodného mesta Žiliny. Spracovanie Lombardiniho dejín mesta je väčšinou čerpanie z

nevydaného rukopisu Ľudovíta Stárka ,,História civitatis Solna ex actis archivi exarata ac depucta

per...“ z roku 1856 a z listín mestského archívu, ktoré doplnil menoslovom richtárov, fojtov, judexov a

konzulov. Záver druhej časti diela hovorí dosť obšírne o žilinských jezuitoch a stručnejšie o

františkánoch. Je to dielo, ktoré je dodnes považované za veľmi významné z hľadiska ďalšieho

výskumu a spracovania dejín mesta. Pre povrchné kopírovanie, či výber latinského textu zo Stárkovej

práce, neodbornosťou a nedostatočným spracovaním je táto publikácia niektorými historikmi dosť

kritizovaná, zároveň jej však priznávajú jedinečnosť a veľký význam pre históriu.

Veľa zápisov z pätnásteho storočia nie je zanedbateľných podobne ako zachované rukopisy

v nemeckom, latinskom a slovenskom jazyku. Alexander Lombardini pripojil k svojmu dielu diplomár

alebo listinár, kde uvádza správy, ktoré listiny sú stratené, ktoré v mestskom archíve sú, aby

postupne zozbierané tvorili celok.

67


Publikačná činnosť

Okrem svojho povolania sa Alexander Lombardini zaujímal aj o históriu iných slovenských

miest, hradov a nemenej významným bol aj jeho prehľad o živote slovenských kultúrnych

dejateľoch.

Dňa 11. februára 1896 sa konalo v Martine zasadnutie výboru muzeálnej spoločnosti.

Lombardini bol menovaný za referenta pre miestopis spolu so Štefanom Mišikom, J.M. Koraušom a F.

Šujanským. Referenti vystupovali v úlohe poradcov, posudzovali publikácie a sami publikovali v

zborníku Muzeálnej spoločnosti. Ich spoločným záujmom bola história a vlastiveda. Alexander

Lombardini ako neúnavný bádateľ uverejňoval výsledky svojho bádania v slovenských časopisoch

a zborníkoch. Boli to - Slovenské pohľady, Tovaryšstvo, Slovenský letopis. Prispieval aj do časopisu

Dom a škola, Domový kalendár a v maďarčine Selmeczabányai hirado, Jogtudomány Kozlony a

Vágvolgyi lap. Nezanedbateľné sú jeho štúdie o mestách, hradoch, osobnostiach a udalostiach

najmä zo stredného Považia.

Dejiny Považia rozpracoval v historicko-topografických monografiách o jedenástich

považských hradoch patriacich k Trenčianskej stolici. Jednalo sa o hrady Lietava, Strečno, Starý

hrad, Budatín, Hričov, Súľov, Skalka, Bystrica, Ilava, Bytča, Vršatec. Pramene čerpal predovšetkým z

bohatého archívu palatína Thurzu v Bytči. Dopĺňal ich z historických listín a inej literatúry. K Žiline sa

viažu jeho historické články: Mesto Žilina - 1897, Dávna Žilina – 1892 a ďalšie. Uverejnil štúdie o

dejinách žilinskej kníhtlačiarne. Tieto jeho práce a historické štúdie patria medzi najcennejšie.

Obsahujú mnoho nových poznatkov a historických názorov a boli ďalším podkladom pre bádanie o

minulosti Žiliny a iných slovenských miest.

Zrušenie poddanstva marcovými zákonmi a proklamovanie samostatnej uhorskej vlády v

roku 1848 nastali rušné časy nielen medzi Bratislavou a Viedňou, ale po celom Uhorsku. O

udalostiach revolučných rokov v Žiline informoval Lombardini v Slovenských pohľadoch v článku

Udalosti v Žiline a jej susedstve v rokoch 1848-1849 z rukopisu Henricha Hájskeho.

Životopisné diela

V zborníku Od Šumavy k Tatrám uverejnil svoj romanticko-historický príbeh o palatínovi

grófovi Jurajovi Thurzovi z Bethlenoviec. Toto dielo bolo vydané s obrazovým materiálom a

dokladmi, ktoré osvetľujú slovensko-nemecké vzťahy a národnostné boje na začiatku 17. storočia.

Rozsiahly cyklus životopisných portrétov bol uverejňovaný do roku 1888 pod názvom Plutarch.

Názov vznikol podľa gréckeho historika a moralistu, ktorý bol autorom slávneho diela Životy

slávnych mužov Grécka a Ríma. Začal s bibliografiou o svojom strýkovi E. Geromettovi a pokračoval

takými osobnosťami ako napríklad Ján Jesenský, Matej Bel, Ján Chalupka, Ján Simonides, Daniel

Krman, J.A. Komenský, J. I. Bajza, František Mráz, Ján Čaplovič, Samuel Michalides a iní. V úvode k

cyklu Lombardini napísal: ,,Slovenské písomníctvo pre známe pomery tak rečeno vždy len živorilo, a

preto nebolo ani času, tým menej hmotnej podpory, aby taký materiál zberaný a možno úplné dielo

pôsobenia slovenských mužov dávno minulých časov, na poli literatúry a umelectva vynikajúcich

napísané a uverejnené byť mohlo.“ Nepreceňoval svoju tvorbu, hodnotil ju skromne. V úvode k

Slovenskému Plutarchovi o svojej práci zdôraznil:,, Nepúšťam sa do odborného a chronologického

zostavovania životopisov, lebo by som ich na tento čas uverejňovať nemohol“.

Neustálym bádaním a udržiavaním stykov s matičnými predstaviteľmi a českými vlastencami

v Plutarchu autor podal literárnu a dejateľskú charakteristiku známych i menej známych

68


národovcov. Je nezanedbateľnou súčasťou dejín slovenskej literatúry a poslúžil veľkej väčšine

literárnych historikov, biografov a bibliografov až po súčasnosť.

Významná osobnosť Žiliny

Ako už z hore uvedeného vyplýva, Alexander Lombardini bol nielen archivár a právnik, ale i

bibliograf, historik a národovec. I napriek tomu, že jeho práce neboli veľmi rozsiahle, sú

neoddeliteľnou súčasťou slovenskej bibliografie. Bol súčasťou slovenského kultúrneho diania v čase

zostreného národnostného útlaku po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, v období po zatvorení Matice

slovenskej. Usiloval sa spolu s inými predstaviteľmi slovenskej kultúry svojimi literárnymi prácami udržať

v slovenskom národe jeho prebudené národné povedomie.

26. apríla 1897 po dlhej ťažkej chorobe svoju životnú púť ukončil len 46-ročný v plnom

rozkvete svojich tvorivých síl. 27.apríla 1897 v Národných novinách vyšiel tento nekrológ: ,,Bol na poli

historickom činným a plodným spisovateľom a jeho smrťou Slovensko stratilo veľmi dômyselného

pracovníka a archivárneho, čo je u nás zriedkavosťou.“

Žilina na Alexandra Lombardiniho nezabudla. V roku 2000 mesto Žilina a Zbor Žilincov odhalili

pamätnú tabuľu na dome, v ktorom žil. No nielen to. 10.4.2010 na 159. výročie narodenia bol dom

slávnostne premenovaný na ,,Dom Lombardini“ a do života sa uviedla expozícia pod názvom Život

a dielo Alexandra Lombardiniho - História domu. Expozícia je prvou súkromnou muzeálnou zbierkou

v modernej histórii mesta. Skladá sa z 23 presklených panelov situovaných na prízemí a v originálnej

renesančnej pivnici. Tu bol pri tejto príležitosti sprístupnený pôvodný vchod, ktorým chodieval ešte

Alexander Lombardini. Nedá mi nespomenúť cukrárničku na prízemí, kde si v príjemnom prostredí

môžete zaspomínať na jednu z významných osobností nášho mesta.


1. Valachová M.: Lombardini Alexander, Okresná knižnica 1991

2. Rizner V.: Bibliografia písomníctva slovenského, III, MS, Martin l932

3. Marsina R.: O prameni Lombardiniho dejín Žiliny, SAV, Bratislava 1960

4. Encyklopédia Slovenska III, Bratislava 1979

5. Článok - Brezány, ŠA historik žilinského regiónu

6. Článok - Ecker, J Alexander Lombardini, Čitateľ, 33, 1984

7. Článok - M. Okániková Považské múzeum v Žiline 2007

69


FERO KRÁĽ

JOZEF GLUCH

1. Úvod

Akademického maliara F. Kráľa som mal vynikajúcu príležitosť osobne poznať. Niekoľkokrát som

ho navštívil v jeho žilinskom ateliéri na Hlinách, kde som mal možnosť v krátkych časových úsekoch

reálne vnímať jeho tvorbu, dá sa povedať maliarskou terminológiou ,,ala prima“.

Subtílnosť jeho fyzického vzhľadu, ľudskosť jeho občianskych postojov k peripetiám

dennodenného lopotného života, toto všetko je pre vnímavého diváka pozorovateľa viditeľné v

jeho maliarskej a grafickej tvorbe.

F. Kráľ bol vo svojom živote hlboko veriaci človek, čo sa v plnej miere odrazilo v jeho dielach so

sakrálnou tematikou /vitráž v Kostole sv. Barbory v Žiline/.

Ďalším dotykom a tvorbou akademického maliara F. Kráľa bola vitráž na priečelí Finančného

paláca v Žiline. Tu som bol svedkom, ako dielo umelca umiera. Vitráž bola demontovaná a uložená

do depozitu. Vzhľadom na rozmernosť diela do suterénu novovzniknutej banky PKB, a.s. Žilina. S

novou dobou tak došlo i k vizuálnej zmene na historickej budove v našom meste.

Keďže F. Kráľ je spoluautorom vitráží na hlavnej stanici v Žiline, je zrejme len otázkou času ich

zánik, či uloženie do depozitu. Bohužiaľ, i takýto osud majú výtvarné diela žánrovo i tematicky

vyhranené.

F. Kráľ sa v nemalej miere venoval i grafickej tvorbe. Jedno z jeho diel mi majster F. Kráľ daroval pri

návšteve v jeho ateliéri. Toto je môj jemný závan spomienky na vzácneho človeka, akademického

maliara F. Kráľa.

2. Fero Kráľ, maliar

Narodil sa 12. mája 1919 v Liptovskom Mikuláši ako druhý z jedenástich detí otca živnostníka –

obuvníka a matky domácej.

V roku 1938 začal študovať na Vysokej škole technickej v Brne, odbor kreslenia a maľovania na

Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne /F. Hlavica/.V roku 1939 prestúpil na Slovenskú

vysokú školu technickú, odbor kreslenia a maľovania na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity

v Bratislave / M. Benka, M. Schurmann, J. Mudroch, G. Mallý, J. Kostka, V. Dropa/. Štúdium ukončil v

roku 1943. V roku 1945 sa presťahoval do Žiliny, kde pôsobil až do svojej smrti.

Prvé Kráľove olejomaľby sa spájajú s obdobím povojnových rokov. Sú ovplyvňované prostredím

školy, ale najmä tradíciami moderného európskeho a slovenského výtvarného umenia. Vyznačujú sa

šírkou viacerých pohľadov s príklonom k expresívne ladeným kompozíciám. Prevláda krajinomaľba,

objavujú sa portréty, zátišia a priemyselné objekty /Most 1948, Krajina 1949, Melancholické dievča

1949/.

Výsledky maliarskych snažení boli dokumentované výstavami v Žiline /1946 a v Bratislave 1950/.

Do farebne žiarivých krajín umelec premieta svoj vzťah ku kraju, v ktorom žije, životnú múdrosť a

skúsenosť človeka, ktorý dokázal pochopiť a vo svojom diele aj domyslieť mnohé zákonitosti

umeleckej výpovede.

70

Fero Kráľ

Šesťdesiate roky v tvorbe Fera Kráľa tvoria jednu z častí jeho tvorby. Olejomaľby z tohto obdobia

sú jasným dôkazom, že v maliarskej tvorbe čoraz viac prevláda záujem o farbu. Farebné napätie

čistej a jasnej farby sa stáva jasným prostriedkom pre dosiahnutie výslednej harmónie obrazových

kompozícií, v ktorých prevažujú jemne ladené odtiene modrej a červenej farby, oživovanej podľa

potreby sviežimi tónmi zelenej a žltej, často dopĺňané trblietavými zlato-striebornými odtlačkami.

Cyklom epitafov Fero Kráľ ukončil obdobie štrukturálnych tvarových fragmentov,

geometrizujúcich systémov so živým pohybom rozsiatych a roztancovaných písmen. Monotypiami

natlačenými na novinovom papieri sa snaží o vyrovnávanie obidvoch obrazových zložiek,

konštrukcie a farby. Úspešne ich vystavoval v talianskych mestách: Rím, Florencia, Benátky, Miláno v

rokoch 1967 až 1968.

Dôležitú premenu Kráľovej tvorby zaznamenávame od polovice 70-tych rokov. Maliarske

skúmanie so silným imaginárno-symbolickým vyznením veľmi skoro priviedlo umelca k zásadnej

výtvarnej redukcii premysleného a stále nanovo overovaného priestorovo kompozičného systému

vychádzajúceho z reálneho prostredia. Takmer v každom diele sa tají zlomok životnej skúsenosti

pretkanej lyrickou a poetickou spomienkou. Neobmedzuje sa časovými horizontami vo vzťahu k

minulosti. Námety hľadá v bezprostrednej prítomnosti. Dôsledne, s veľkým nasadením, sleduje

vlastnú líniu, ktorej charakter a smerovanie súvisí s motiváciou a myšlienkovým zázemím vlastnej

výtvarnej tvorby. Pre žiadneho z umelcov nebolo a ani nebude jednoduché nachádzať námety v

jednom okruhu otázok a stále sa vracať k tým istým motívom. Fero Kráľ ich s jeho vlastnou

suverenitou obmieňa a pritom nezostáva na jednom vývinovom mieste.

90. roky v olejomaľbách F. Kráľa zobrazujú život podľa dejstva vlastnej skutočnej reality.

V každodennom kolorite nezvyčajného zanietenia a elánu sa odohrávajú umelcove radosti,

starosti a zdravotné ťažkosti. Pobyt v nemocnici priniesol sériu obrazov šedej farebnosti a tmavých

odtieňov.

V najnovších dielach sa vracia k otázkam vlastnej maliarskej realizácie, v ktorých odkrýva ďalšie

dôležité a charakteristické momenty.

Hľadanie zmyslu veci je pre neho vecou životného postoja. Životná a umelecká prax na seba

priamo nadväzujú a vzájomne sa podmieňujú. Nie je to iba talent a zručnosť umocnená

mnohoročným zápasom o zvládnutie formových výrazových prostriedkov. Maliarska tvorba Fera

Kráľa je významným svedectvom vyhraneného umeleckého programu, ktorý prešiel procesom

kryštalizácie a hľadania vlastného výtvarného štýlu až k súčasnej kultivovanej a pôsobivej tvorbe,

ktorá v priebehu uplynulých 50-tich rokov priniesla do súčasného výtvarného umenia osobité

hodnoty.

V roku 1996 bola udelená akad. maliarovi Ferovi Kráľovi cena Genius loci Solnensis za celoživotnú

tvorbu.

71


GEJZA CSÁKY- POSLEDNÝ PÁN BUDATÍNSKEHO ZÁMKU

ALENA JUNEKOVÁ

Výber témy

Tému mojej semestrálnej práce som si vybrala hneď, bez veľkého uvažovania. Pri jej

spracovaní som sa myšlienkami vrátila do obdobia detstva, čo bolo veľmi príjemné.

Vyrastala som v starej kolónii pri Slovene, neďaleko Budatínskeho zámku. Tu som po prvýkrát

stretla človeka, o ktorom sa rozhodla písať. Bol ním posledný pán Budatínskeho zámku – gróf Csáky.

Tento pán zanechal vo mne veľký dojem. Ešte aj po toľkých rokoch ho vidím pred sebou, akoby to

bolo včera. Vysoký, štíhly v dlhom čiernom kabáte a klobúku. V ruke veľký dáždnik so zahnutou

rúčkou a na nohách obrovské galoše. Impozantnej postave dominovala zarastená tvár. Nemusím

ani hovoriť, že keď sa zrazu objavil pred skupinkou hrajúcich sa detí, všetci sa vyľakali. On sa zastavil,

zalovil vo vreckách kabáta a vybral za hrsť cukríkov, ktorými nás obdaroval. Chcel s nami hovoriť,

ale my sme sa vystrašení rozbehli domov. Nevedeli sme, kto to bol, až doma som sa od starej mamy

dozvedela jeho meno. Často sme ho potom vyzerali, ale priblížiť sa k nemu sme nemali odvahu.

Chodil okolo nás pravidelne. Už zďaleka sme ho poznali podľa zvláštnej kolísavej chôdze. Okrem

toho nosieval niekedy pumpky, čo bolo v to čase nevídané. Bol pre nás tajomným pánom, pred

ktorým sme mali rešpekt. Možno to bolo spôsobené aj tým, že boli päťdesiate roky a dospelí o

určitých veciach v tej dobe s deťmi nehovorili. Jeho existencia bola pre nás obklopená tajomstvom.

Ešte raz sa však naše cesty skrížili. Bolo to pod farskými schodmi, stála tam vtedy autobusová

zastávka. Išla som so starkou z kostola a naraz mi stisla ruku, čo bolo znamenie – pozdrav! Vtedy som

ho zbadala. Stál na zastávke a pozeral smerom k nám. Bolo leto, na sebe som mala sviatočné

šatôčky. Po nesmelom ,,Ruky bozkávam,“ sa naraz zohol ku mne, zdvihol ma na ruky a niečo

povedal. Bolo to však v cudzom jazyku, nerozumela som. Odmenou mi boli všetky cukríky, ktoré

vytiahol z vreciek. To bol zážitok! Takže, keď som o tom porozprávala, všetky deti vo dvore mi

závideli.

Samozrejme, že sme si nejaké informácie o tom – kto je, kde a ako žije, od dospelých vypočuli. Do

akej miery však boli objektívne, dnes už asi nezistíme. Napriek tomu bolo pre mňa stretnutie s týmto

interesantným človekom takým výnimočným zážitkom, na ktorý ani po 50 rokoch nezabúdam.

Budatínsky zámok

Budatínsky zámok – aj podľa posledných archeologických výskumov pôvodne hrad, stojí na

sútoku Váhu a Kysuce. Názov Budatín /vodný hrad/ je vraj zložený z dvoch slov: buda - voda a tyn –

ohrada. Pôvodne bol strážnym hradom. Najstarším objektom bol vodný hrad chránený z oboch

strán týmito riekami. Priekopy sa napĺňali vodou, čo bola najspoľahlivejšia ochrana pre prípadným

nepriateľom. Základ vodného hradu tvorila románska obytná veža valcovitého tvaru – Turris Pudetin.

Slúžila na obranu miesta, kde sa vyberalo mýto od kupcov prichádzajúcich zo Sliezska. Postavená

bola v čase opevňovania krajiny po tatárskom vpáde. Veža pochádza už z polovice 13. storočia.

Dodnes je charakteristickou siluetou Budatínskeho zámku.

Budatín bol spočiatku kráľovským majetkom. Prechádzal postupne z rúk jedného vládcu na

druhého. Začiatkom 14. storočia ho vlastnil Matúš Čák Trenčiansky. Počas jeho vlády hrad opevnili.

Najväčšie stavebné úpravy však hrad zaznamenal počas vlády Sugoňovcov 1487 – 1798. Na krbe l.

72

Gejza Csáky - posledný pán Budatínskeho zámku

poschodia veže je zaznamenaný rok 1551 ako dátum renesančnej prestavby. Odvtedy má podobu

zámku.

Po vymretí Sugoňovcov sa v roku 1798 stali majiteľmi hradu Csákyovci, ktorí ho vlastnili až do

roku 1945. Zámok sa stal pamätným miestom bojov v rokoch 1848 – 1849. Tu 11. decembra 1848

bojovali oddiely slovenských dobrovoľníkov pod vedením Jozefa Miloslava Hurbana. V januári 1849

cisárske vojská hrad podpálili. Vyhorením došlo nielen k poškodeniu budov, ale aj spustošeniu

archívu a listín ešte z čias Matúša Čáka Trenčianskeho.

V roku l870 bol zreštaurovaný a začal sa využívať ako kasárne. Zdevastovaný prechádza v

roku 1907 do výlučného vlastníctva posledného z rodu Csákyovcov - Gejzu. V rokoch 1922 -1923

prebehla na zámku rozsiahla rekonštrukcia, ktorou bol poverený viedenský architekt Lux. Vznikli dve

veľké sály, jedáleň, miestnosti pre rodinu i šľachtických hostí. Vo veži si gróf zariadil čitáreň a knižnicu.

Na zámku býval gróf až do roku 1945. V apríli toho istého roku vojská a miestni obyvatelia zámok

vyrabovali a stali sa z neho kasárne Československej armády.

Csakyovci na Slovensku

Boli významným rodom už v 9. storočí. Ich pôvod sa odvodzuje od jedného zo siedmich

náčelníkov starých Maďarov. Neskôr žili v Sedmohradsku. Na Slovensko prišli niekedy začiatkom 17.

storočia. Vznikla tzv. spišská vetva, z ktorej pochádzal aj Gejza. Csákyovci vlastnili od roku 1638

napríklad aj Spišský hrad. Žilinský Budatín vyženili od Sugoňovcov v roku 1789. Nielen gróf, ale aj jeho

manželka pochádzala z tej istej Spišskej vetvy. Ako vyplýva z doterajšej heraldiky, snáď ani nie je

známy námetovo taký drastický erb, ako erb Csákyovcov. Zobrazuje krvácajúcu odťatú hlavu Turka

a v pravej časti je jazdec na koni s červenou zástavou v ruke. Nad jazdcom sú tri hviezdy.

Visolaje

Grófovi Csákymu patril od roku 1907 aj renesančno-barokový kaštieľ vo Visolajoch. Bol v

prenájme Armina Schlesingera aj s celým veľkostatkom až do jeho odchodu v roku 1939. Potom

ustanovil za správcu Žigmunda Melliora a po ňom až do roku 1946 Jana Fraštackého. V roku 1946

bol kaštieľ skonfiškovaný.

Kronikár obce v roku 1952 zapísal:

,,Neďaleko kaštieľa bola nádherná ovocná záhrada, ohradená kamenným múrom. Okrem

ovocných stromov tam boli aj jedle. V strede záhrady bolo miesto na hodovanie a oslavovanie,

využívané hosťami grófa Csákyho a jeho správcov majetku.“

Gróf a Budatínsky zámok

Gejza Csáky Budatín, ktorý po stáročia patril jeho rodu, miloval. Zámok zdedil v roku 1907 v

katastrofálnom stave. Rozhodol sa však, že z neho urobí rodinné sídlo. To sa mu aj podarilo. V rokoch

1922 – 1923 zámok prešiel veľkou rekonštrukciou. Na tú dobu sa stalo z neho moderné sídlo s

ústredným kúrením, vodovodom a elektrickým osvetlením. Ožil zámok, ale aj park starý viac než 300

rokov. Bol tam kvetinový sad, vinica, jazdiareň, koniareň, parkúr. Vlastne vtedy dostal zámok dnešnú

podobu.

Pahonus eccl Kysuce

Posledný z rodu Csákyovcov bol aj posledným cirkevným patrónom Kysuckého Nového

Mesta. Dodnes je nad vchodom do zákristia dvojerb rodiny Huňadyovcov a a Csákyovcov.

Pomohol farníkom v Kysuckom Lieskovci zveľadiť kostol sv. Svorada a Benedikta. V roku 1944 dal na

73


výstavbu kostola 50 m kubických ihličnatého úžitkového dreva zo svojich lesov. Toto však

znehodnotili koncom roka 1944 vojaci ,,vlasovci“ na obrannú líniu voči partizánom. Dňa 10.

septembra 1946 dal preto znova priviezť také isté množstvo dreva na krov a dvanásť kusov guľatiny

červeného smreka na lavice do kostola. Keď ich videl zoťaté, vraj poznamenal: ,,Rád ich dávam na

tento cieľ, ale tak sa cítim, akoby tým pochovával mojich dvanásť farníkov, veď ich už päťdesiat

rokov poznám. Videl som ich dorastať a dospievať.“

Záľuby pána grófa

Vraj je ešte aj dnes dosť ľudí, ktorí si na jeho jazdenie na koňoch pamätajú. Kone boli jeho

veľkou láskou. V obci Povina mal svoju hájovňu, kde prespával, ale aj jazdeckú dráhu. Bol však aj

vášnivým poľovníkom. Ako poľovník mal svoj poľovný revír v lesoch v okolí Nesluše. Tieto lesy však už

Csákyovcom nepatrili, boli odpredané tamojšiemu komposesorátu. Gróf musel rešpektovať nového

vlastníka, ročne platil poľovnícky poplatok, čo pre tamojšiu pokladňu bola nezanedbateľná

položka. Veľa čítal a to nielen v jednej reči. Jazykovo bol neuveriteľne zdatný – ovládal sedem

jazykov. Je o ňom známe, že mal veľmi rád deti. Preto stále nosil vo veľkých vreckách kabáta

cukríky. S chlapcami sa vraj vedel riadne vyšantiť. Údajne mal záľubu aj v pekných ženách. Nuž kto

vie? Ticho a pokoj nachádzal v osade ,,U Tatari“ neďaleko Poviny.

Život po roku 1945

Gejza Csáky žil na zámku do roku 1945. Potom musel odísť. Do tejto doby k zámku patrili aj

lesy a rozsiahle pozemky od Budatína až po poľskú Bielsko-Bialu. Gróf teda do tej doby žil z ťažby

dreva, poľovníctva a poľnohospodárstva.

Po vojne sa všetko zmenilo. Majiteľ musel zo zámku odísť, dostala ho armáda. Tá sa na jeho

zdevastovaní aj neslávne podpísala. Zničený zostal aj park. Tento bol zmenšený výstavbou Košicko-

bohumínskej železnice , ako aj neskorším rozparcelovaním významnej časti krátko po druhej

svetovej vojne. Po rabovačke v zámku vraj nezostala ani stolička, na ktorú by sa mohol posadiť.

Prišiel o všetko. Otrasený udalosťami sa nasťahoval do domu rodiny Miklošovcov, ktorí predtým na

zámku pracovali. Býval za železnicou v dlhom dome – budove niekdajších kasární. Z okna svojej izby

mohol vidieť na svoj milovaný zámok. Dlho neveril, že o zámok prišiel definitívne. Hovorieval:

,,Nebojím sa, že by som o to prišiel. Aj husi niekoľkokrát ošklbú a vždy im perie dorastie.“ Nedorástlo.

Rodinné vzťahy

Gejza Csáky bol ženatý, manželka bola zároveň aj jeho príbuznou zo spišskej vetvy. Nikdy mu

neodpustila, že márne túžila po synovi. Manželka s dcérou Natáliou odišli zo Slovenska ešte počas

vojny. Vraj mu nechýbala. Traduje sa, že to bola veľmi nepríjemná, neprístupná žena, ktorá nebola

na rozdiel od neho obľúbená. Údajne jej ľudia ani nerozumeli, keďže po slovensky nevedela.

Hovorila vraj nejakou spišskou nemčinou. I v časoch najväčšieho rozkvetu, keď mali dosť finančných

prostriedkov, na manželovi šetrila. Pri odchode do Francúzska v roku 1943 si však zobrala všetky

šperky. Na sebe vraj nešetrila. Na rozdiel od manželky dcéra mu veľmi chýbala. Mali spolu veľmi

pekný vzťah. Hovorí sa, že otec s dcérou mali podobné povahy. Obidvaja boli dobrí, milí a slušní.

Práve dcéra ho z Francúzska finančne podporovala.

Pracovné aktivity

Po vojne si začal hľadať zamestnanie. Bol veľmi vzdelaný a inteligentný a preto, že ovládal

cudzie jazyky, prácu aj našiel. Získali ho pre žilinskú Drevoúniu a údajne aj pre Slovenku. Robil

prekladateľa. Pešo chodieval z Budatína do mestskej knižnice, kde prekladal z francúzštiny.

74


Odchod zo Slovenska

Na naliehanie dcéry sa Gejza Csáky rozhodol v pokročilom veku – mal nad osemdesiat –

odísť za ňou do Francúzska. V roku 1960 údajne zomrela jeho manželka, a tak sa rozhodol pre

odchod. Najprv však musel majetok prepísať na štát. Až potom mu bol vydaný cestovný pas.

Odchádzal údajne pešo z Budatína a za ním rákoš detí, ktorý ho vyprevádzal. S odchodom vraj bol

zmierený, lebo zámok už bol využívaný ako múzeum.

Na sklonku života

Posledný majiteľ Budatínskeho zámku dožil svoj život vo Francúzsku u svojej dcéry Natálii de

Montesqui. Dožil sa vysokého veku. Jeho posledná fotografia je z balkóna penziónu v Alpes

Maritimes zo dňa 16.7.1973. O rok neskôr, teda v roku 1974 gróf ako 96-ročný zomrel. Jeho telesné

pozostatky sa nachádzajú v krypte kostola Larochemillay /Nievre/ neďaleko Dijonu.

Rekapitulácia

Pri písaní tejto práce som si tak trochu s nostalgiou zaspomínala na ,,doby dávno minulé“.

Dozvedela som sa však i nové fakty, o ktorých som doteraz nevedela. Jedno sa však stále

opakovalo, a to ten fakt, že človek, ktorého život som sa tak trochu snažila opísať, stál za to. Ľudia,

ktorí ho mali možnosť poznať, sa vyjadrujú o ňom len v dobrom. Bol vraj skromný, srdečný, milý, pravý

šľachtic s noblesným správaním. Vzdelaný, inteligentný človek, ktorý miloval deti. Nebyť už známych

životných peripetií asi by zo ,,svojho Budatína“ a rodného Slovenska nebol odišiel, lebo to tu

nadovšetko miloval.

Údajne mal veľmi rád ženy. Vraj žiadnu nenechal na pokoji. Možno preto sa dodnes

pošepkáva o Csákyho nemanželských potomkoch. Kto vie, čo je na tom pravdy? Podľa historických

skutočností, rečí i osobných stretnutí to bol človek, ktorý svoj život nepremárnil. I keď mal určité ľudské

slabosti, vedel sa so životom popasovať. Nerezignoval a neprepadol zlosti, i keď s ním osud kruto

zatočil. Kto z dnešných mocipánov by s takou pokorou prijal to, čo postretlo tohto človeka? Za

zamyslenie stojí i fakt, že cez vojnu si zachoval svoju česť a nikdy nekolaboroval s fašistami, i keď jeho

postavenie a pôvod ho mohli k tomu viesť. Preto mu štát nemohol vziať majetok.

Nebolo jednoduché nájsť písomný materiál o tomto pánovi. V predošlom storočí sa slovo

šľachtic veľmi ,,nenosilo“, veľa sa po tomto pánovi asi ani nezachovalo. Naša a ďalšie generácie

môžu čerpať už len najviac z počutia. Počuté nemusí byť vždy pravdivé alebo presné. V jednom sa

však všetci, ktorých názory som čítala a tu prezentovala, zhodujú. Posledný pán Budatínskeho zámku

bol skromný, noblesný a slušný človek, ktorý si zaslúžil, aby sa naňho s úctou spomínalo. Určite by bol

rád, keby dnes videl obnovenú záhradu a spoločne s nami by veril a tešil sa, že čoskoro dôjde aj na

opravu zámku. A kto vie? Možno sa tam z vrchu pozerá na svoj milovaný zámok, na ktorom mu

nebolo dopriate dožiť a je rád, že si naňho po toľkých rokoch ešte niekto spomenie.


1. Štefan Pisoň: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku, 1. vydanie, Martin, Osveta 1972

2. Drahoslav Machala: Šľachtické rody, Bratislava, Perfekt, 2007

3. Milan Straňan, časopis e-Kysuce, 2007

4. Jana Pustayová, časopis Pluska.sk, 2009

Príbeh starej fotografieVojtasová Anna - Dejiny SR, III. ročník

Príbeh našej chalúpkyStanková Viera - Kulturológia a kultúrny človek, I. ročník

Tradície v našej rodineHrabáková Tatiana - Človek a umenie, I. ročník


VZÁCNE SPOMIENKY

77


PRÍBEH STAREJ FOTOGRAFIE

ANNA VOJTASOVÁ

Fotografia radikálne zasiahla do života človeka. Ešte skôr ako mohla zachytiť a tlmočiť

podobu jeho tváre, začala formovať jeho myslenie a cítenie. Fotografia umožňovala poznávať

nepoznané, počutému dávala viditeľnú tvár a neznámym veciam presnú podobu. Tieto úlohy, za

ktorými spontánne siahala, mohla plniť len tak, že si postupne rozvíjala materiálnu, technickú a

organizačnú základňu. V rokoch, keď sa fotografia začala rozvíjať, vrcholí v Európe a v Amerike

obdobie romantizmu. Pre záujem o národnú minulosť, národné dejiny a o život a tvorbu ľudu sa stal

romantizmus pre celé hnutie bohatým prameňom motívov zviazaných s realitou doby a kraja. V

poňatí umeleckého diela a jeho spracovaní staval romantizmus požiadavku tvorivej slobody,

podporoval fantáziu a rozvíjal citovú zložku. Fotografia nestála mimo životného trendu doby a jej

umeleckých tendencií. Ukázalo sa, že fotografia môže tlmočiť svoju myšlienku aj vo viacobrazových

útvaroch a že táto myšlienka sa nemusí týkať len konkrétneho zobrazovaného faktu, ale že môže byť

aj vyslovením širšej platnej idey. Technické prevedenie, zachytenie a stvárňovanie ľudí, obrazov

vzbudilo v spoločnosti veľký rozruch. Fotografiu čakala dlhá cesta vývinu technického prevedenia,

osvetlenie, zdokonaľovanie fotografických prístrojov, výroba fotografií. Fotografisti sa naučili inak

vidieť, otvorili sa im možnosti zobrazovať súvislosti. A tak sa fotografia po rôznych peripetiách dostala

ku skutočnému videniu a zobrazovaniu. Nevytvárala umelé situácie, držala sa skutočnosti a

fotografovala tak, ako jej to vlastná technológia dovoľovala. Postupne sa v technológii vyvinuli také

možnosti, aké nemal nijaký iný zobrazovací postup. Boli to : vernosť pri reprodukovaní skutočnosti,

presnosť v podaní jednotlivosti, výber zo skutočnosti voľbou stanoviska, formulácia voľnosti, voľby

motívu. To sú vlastnosti, ktoré pomohli fotografii uvedomiť si seba a zároveň sa stala odkazom do

budúcnosti.

Pre mňa voľba vybrať starú fotografiu a vyrozprávať jej príbeh bolo ťažké, otvorila sa mi

Pandorinina skrinka spomienok, ktoré sú viac bolestivé ako radostné.

Príbeh starej fotografie sa začína. Na fotografii je päť mužov, jeden z nich je môj otec,

fotografia je z roku 1926, tí muži pracovali v Chicagu v Amerike. Na začiatok - prečo sa to vlastne

stalo.

78


Severné kraje bývalej Trenčianskej župy, najmä v okrese V. Bytča a Kysuce, boli v minulosti

známe ako chudobná domovina „hornotrenčianskych drotárov“. Drotárstvo tu vzniklo a rozšírilo sa

ako svojrázna forma doplnkového zamestnania, ktorým tunajšie obyvateľstvo nadobúdalo potrebné

príjmy, keď poľnohospodárstvo ako hlavné zamestnanie pre neúrodnosť pôdy a pre zaostalý spôsob

hospodárenia nemohlo mu poskytnúť dostatok životných potrieb.

Otec začínal ako drotársky učeň – džarek pri svojom otcovi, mojom dedkovi na území

bývalého Rakúska – Uhorska, a to v Rakúsku v meste Graz, Maďarsku – Kaniža. Ťažiskom ich práce

bolo predávanie rôzneho tovaru, pekáče, lopatky na uhlie, smeti, pasce na myši, podstavce pod

žehličky, vešiaky a pod. Večer robili rôzne práce v byte – upratovali a pod. Život džarkov bol ťažký –

boli vykorisťovaní a keď nepredali všetok tovar, boli bití a nedostali dosť stravy – hladovali. Otec

odišiel od svojho otca, osamostatnil sa a s pomocou príbuzných – tety, sestry jeho matky, ktorá už

bola v Amerike a pomohla mu kúpiť „šífkartu“ a z Hamburgu vyplával do Ameriky, plný očakávania.

To bolo r. 1919 po prvej svetovej vojne. Keď na to spomínal, pamätám sa, vždy hovoril : „ V Amerike,

keď chce človek zarobiť, musí veľa a dobre pracovať a nesmie minúť ani cent z dolára na

zbytočnosť.“

Drotári sa vždy držali pospolu – takí, ktorí si rozumeli a mali spoločný cieľ – zarobiť doláre. Takí

boli tí piati na opisovanej fotografii. Darilo sa im. Za zarobené peniaze otec kúpil najprv dom s

menším gruntom rodičom, lebo bol najstarší zo štyroch detí a hanbil sa, keď rodina bývala v

podnájme. Neskôr kúpil gazdovstvo aj s domom od A. Podkrivackého – kúpa prebehla na konzuláte

v Chicagu. Už nepracoval ako drotár, zamestnal sa ako robotník v zlievarni. Bol veľmi pracovitý –

zdalo sa, že okrem práce nič iné nepozná. Pobyt v Amerike rozdelil na tri etapy. Trikrát odišiel a vrátil

sa. V r. 1932 prišiel poslednýkrát, viac sa do Ameriky nevrátil. Všetky financie investoval do

zveľaďovania menšieho hospodárstva, ktoré nás živilo a ktoré nás do určitej miery zotročovalo. Naše

detstvo bolo poznačené prácou a povinnosťami okolo hospodárstva, pasenie husí, neskôr kráv a

pod. Keďže otec sa v živote presadil tvrdou prácou, tak aj od nás vyžadoval, aby sme pracovali na

poli a pri rôznych prácach okolo hospodárstva, ktoré sa stále opakovali. Pre vzdelanie nemal

pochopenie, vždy opakoval : „Ja som chodil do školy len tri zimy, lebo na jar som už odchádzal s

otcom na hanzírku. Vo svete som sa naučil hovoriť, a to dobre, maďarsky, nemecky a anglicky.“ Cez

druhú svetovú vojnu často tlmočil z nemčiny do slovenčiny. Do vysokého veku si dokázal pamätať

cudzie reči. V päťdesiatych rokoch sa nám všetkým život nesmierne sťažil. Otec bol zásadne proti

vstupu do JRD a rázne odmietol celý socialistický spôsob života. Opisovať ťažkosti a jednotlivé

príhody s tým spojené by bolo na ďalšiu tému. Trpela tým celá rodina, naše detstvo bolo poznačené

prácou, ktorá bola prakticky pre dospelých.

Vzhľadom na to, že z celej rodiny žijem len ja, spomienky vyvolané príbehom starej fotografie

sú ťažké a vyvolali vo mne úvahu o zmysle života, prečo to býva v niektorých rodinách viac bolestné

ako radostné. Úvahu uzatváram poznaním, že človek sa narodí do určitého časového úseku a je len

na ňom, ako sa dokáže v tom časovom období orientovať, seba umiestniť a žiť čo najdôstojnejšie. To

všetko vo mne vyvolal pohľad na otca a jeho priateľov, ktorí sa v živote nestratili.

Všetci, ktorí sa stretali s drotármi alebo si všímali ich život, vyzdvihujú ich lásku k rodnému kraju.

Drotára s jeho domovom spájalo rodinné puto, ktoré sa len v zriedkavých prípadoch narušilo.

Príslovečná bola skromnosť a odriekanie, aby drotár – to robil aj môj otec - ušetril zarobený peniaz,

mysliac na rodinu doma. Peniaze, ktoré prinášal zo sveta, boli hlavným finančným zdrojom rodiny,

investoval ich do zveľaďovania hospodárstva, kúpy zvierat, hospodárskych strojov a pod. Zmena

spoločenského zriadenia - socializmus ho totálne zlomila.

79


Záverom. Svojím spôsobom som hrdá, že otec patril k drotárom, ktorí boli rôznorodí. Mnohí sa

vypracovali na vysokú úroveň - technickú aj umeleckú. Drotári v cudzom svete neboli len

predstaviteľmi biedy svojho rodného kraja, ale práve tento cudzí svet si získali charakterovými

vlastnosťami : pracovitosťou, statočnosťou, skromnosťou a predovšetkým veľkou odvahou.


1. Dejiny fotografie, autor: Ľudovít Haváč, Vydavateľstvo Osveta r. 1987, Vydanie I.

2. Svetom, moje svetom... Slovenskí drotári doma i vo svete, autor: Vladimír Ferko

80


PRÍBEH NAŠEJ CHALÚPKY

VIERA STANKOVÁ

Počas prednášok v I. semestri nášho odboru Kulturológia sme veľa hodín počúvali o

nádherných kultúrnych pamiatkach z celého sveta. Veľa vecí som poznala, cestujem už od

mladosti. Mnoho pamiatok ma zaujalo a podnietilo chuť do ďalšieho štúdia dejín.

Môjmu srdcu je však veľmi blízka naša slovenská ľudová kultúra. Neboli to monumentálne kamenné

stavby, ale veľmi funkčné a praktické obydlia na denné bývanie a používanie. Históriu jednej

chalúpky Vám chcem priblížiť.

Pred dvadsiatimi rokmi zomrel môj otec. Po jeho smrti som zdedila starú drevenú chalupu v

malej dedine v Rajeckej doline. Dom bol súci len na zbúranie. Pozemok sme nepotrebovali, tak ostal

aj domček chátrať ďalej. Vôbec ma vtedy nenapadlo, že toto dedičstvo ovplyvní môj život v

budúcich rokoch. V roku 2000 manžela napadla myšlienka dom zrekonštruovať, nachádza sa len tri

kilometre od nášho bydliska. Všetci ho odhovárali. Začali sme sa zaujímať o jeho históriu a rok

výstavby. Navštevovali sme múzeá ľudovej kultúry – skanzeny a porovnávali. Predpokladáme, že ho

postavil otec môjho pradeda Ľudovíta asi začiatkom 19. storočia. Je to zrubový dom na kamennej

podmurovke so sedlovou strechou. Dom je trojpriestorový – izba, pitvor a komora. Pôvodne bol

pokrytý dreveným šindľom. Domnievam sa, že dom č. 84 zapísaný v knihe Súpis pamiatok na

Slovensku, zväzok prvý, je náš dom, ktorý mal pôvodne otvorené ohnisko. Hrady sú pôvodné, čierne

od dymu. Steny boli vymazané hlinou a obielené vápnom s modrenkou. Teraz sú omietnuté a

obielené. Špáry medzi brvnami na vonkajších stenách boli vyplnené machom a obité drevenými

latkami. Z vchodovej strany domu je vytvorené podstrešie. Pri dome bolo aj veľa hospodárskych

budov. Starý otec bol usilovný hospodár, choval dvoch koňov, štyri kravy, ovce. Mal dve humná. No

z toho neostalo už nič. Keď sa prestalo samostatne hospodáriť na poliach, tieto budovy stratili

význam. Postupne ich zbúrali a použili na kúrenie. Zostala len sypáreň oproti domu. V sypárni bolo

uskladnené obilie v drevných truhliciach. V podkroví sypárne boli aj truhlice na odev – kroje a krátke

kožúšky na zimu. V pivnici boli nasypané zemiaky a repa na zimné uskladnenie. Toto bol dôvod,

prečo som sa začala zaujímať o ľudovú kultúru, etnografiu, ľudový odev. Objavila som veľa literatúry

o tejto téme. Priviedlo ma to aj k záujmu o štúdium na Univerzite tretieho veku v Žiline. Hľadala som

odbor, kde by som si mohla vedomosti prehĺbiť.

Počas aktívnej pracovnej činnosti som pracovala v ekonomickej oblasti s číslami a toto bolo

niečo iné. Veľa informácii o tom, ako domček vyzeral, som zistila od pratety Anny Kráľovej, sestry

starého otca, ktorá sa tam narodila a bývala v mladosti. Pamätala si, že starý otec Izidor /1898-1975/

pozmenil otvorené ohnisko, aby dym nešiel na povalu, ale dymovodom ho odviedol von. Potom

ohnisko prestaval na pec so sporákom a prípeckom, kde spávali deti. V peci piekli raz týždenne

chlieb. On vymenil aj spodné trámy na dome, ktoré už boli prehnité.

Do domu sa vchádza cez pitvor, odtiaľ vedú dvere do prednej izby, do zadnej komory a

schody na povalu. Pri rekonštrukcii sme sa snažili zachovať všetko v pôvodnom stave. Pec už bola

rozpadnutá, tak sme ju nahradili sporákom zo starých keramických kachličiek. Z nábytku v dome

zostali drevené lavice, zhotovené bez jediného klinca, a jeden starý kredenc. Na stenách visia

obrazy svätých - farebné reprodukcie v rámoch s gravírovaním. Našli sme aj starú drevenú posteľ

zdobenú ornamentami v dreve. Je zaujímavá tým, že meria len 160 cm. Na podlahe bola pôvodne

hlina. Tú sme nahradili drevenou dlážkou.

81

Príbeh našej chalúpky

Dvere sú pôvodné, okná sme však museli vymeniť za nové. Svietilo sa elektrickou žiarovku, ktorá bola

zavesená na drevenej hrade. Do maštale sa chodilo s lampášom. Zariadenia a riadov v dome

zostalo veľmi málo, a tak sme sa začali pýtať susedov a známych, či nemajú niečo na povalách.

Začalo to kolovratom a drevenou truhlicou. Keď to manžel opravil a zreštauroval, sami sa čudovali,

aký „poklad“ nám darovali. Máme zbierku starých žehličiek, zbierku kolovratov, truhlice na múku,

trepáč na ľan, maselnicu na výrobu masla, nástroje na spracovanie ovčej vlny, na spracovanie

ľanu, cepy, staré kosy, korytá. Na začiatku nášho ľudového bývania sme mali jeden kamenný hrniec.

Videla ho jedna pani a hovorila, že oni majú v takom klince v pivnici. Potom pri upratovaní našla

ešte ďalšie kameninové pekáče rôznych tvarov a odrôtované. Vecí pribúdalo, a tak manžel v

podkroví urobil miestnosť a voláme ju „múzeum ľudovej kultúry“. Dospelí aj deti veľmi radi obzerajú

starodávne veci a snažia sa uhádnuť, na čo sa používali. Nájdu sa tam drevené guľky a piesty na

mangľovanie plátna, česáky na vlnu, stojan na výrobu šindľa, stará forma na pečenie vianočných

oblátok v peci. Zaujímavý je starý lodný kufor, s ktorým bol jeden pán v Amerike. Medzi vzácne

exempláre patria aj staré pôvodné kroje, ktoré sa v dedine nosili. Každý mal svoje určenie. Do

kostola sa nosili rukávce vyšité v inej farbe, svadobný kroj bol v bledomodrej farbe, na prácu bol v

inej farbe. Na hlavách nosili vyšívané šatky. Každá je iná, originál. Veľa mladých ľudí, ktorí bývajú v

meste, si radi obliekajú tieto kroje a fotografujú sa. Našli sme aj starú modlitebnú knižku, Nábožné

výlevy. Sú tam modlitby na každú životnú situáciu.

V dome stále nebývame, ale je miestom častých stretnutí s priateľmi, rodinou a známymi.

Máme tri dcéry a počas štúdiá na vysokej škole trávili silvestre so spolužiakmi na tejto chalupe. Niekto

cezpoľný tam pobudne aj týždeň. Je to vhodné pre rodinu s deťmi, ktorí nie sú nároční na pohodlie.

Musí sa kúriť drevom v sporáku a v kachliach. Je tam vodovod, ale nie teplá voda. Kapustnica v

pôvodných hlinených tanieroch chutí výborne. Keď varíme s priateľmi bryndzové halušky, najviac

nám chutia z drevenej misy s drevenou lyžicou. Nie sú pôvodné, ale zhotovené pôvodnou technikou

majstrom Mišom z Pravenca.

V dome bývalo vždy veľa ľudí, otec pochádzal zo šiestich súrodencov. Museli spolu dobre

vychádzať, lebo miesta bolo málo a na hnevy nebol priestor. Aj teraz tam vládne „dobrý duch“. Je

tam pokoj a a výborná atmosféra. Na podstení je drevená lavička ako za života starých rodičov.

Radi tam posedíme, zavoláme na okoloidúcich, pozorujeme vtáčiky. Je to potešenie pre dušu.

Aj naďalej chceme spolu s manželom zachovať kúsok našej ľudovej kultúry a tešiť sa z

každého zachráneného kúska starej histórie.

82


TRADÍCIE V NAŠEJ RODINE

TATIANA HRABÁKOVÁ

,,Poznajme minulosť, aby sme si vedeli vážiť prítomnosť a orientovať sa v budúcnosti.“

Neviem, kto povedal tieto múdre slová, ale čím som staršia, tým viac sa zaujímam nielen o národnú

minulosť, ale aj o regionálnu, ale hlavne rodinnú históriu. K nej neodmysliteľne patria tradície a zvyky.

Hoci žijeme moderným spôsobom života, hlavne výročné sviatky /Veľká noc, Vianoce/ sa v

mnohom nesú v duchu tradícií našich predkov s malými ústupkami novej dobe.

Vyrastala som v šesťčlennej rodine na Kysuciach v Nesluši, odkiaľ pochádzala mama a jej

rodina. Boli sme tri dievčatá a žila s nami stará mama /volali sme ju starenka/, ktorá mala zásluhu na

udržiavaní tradícií a zvykov. Otec sa priženil do rodiny z Budatína. Korene jeho rodiny sú však na Spiši

a tradície odtiaľ sa skoro vôbec nezachovali.

V našej rodine sa veľkou rodinnou tradíciou stal sviatok Všetkých svätých a Pamiatka

zosnulých /Dušičky/. Stará mama okrem svojich dvoch žijúcich detí mala sedem nevlastných a v

tento sviatok sa podľa možností stretli u nás. Pred sviatkami sme pokopali hroby, vyzdobili čečinou a

chvojkou. Do vázy sme až vo sviatok doniesli chryzantémy a ruže zo záhrady. Dom sme vyupratovali

ako pred veľkými sviatkami, piekli sa hlavne kysnuté koláče. Postupne, ako prichádzali hostia z

cintorína, varil sa grog z ríbezľového vína, rumu, škorice, klinčekov a cukru, z čoho sa uzimení hostia

rýchlo zohriali. Dospelí sedeli v ,,jedálni“, ktorú sme pre veľké rozmery vykurovali len na veľké sviatky.

Tu sa pretriasali všetky rodinné záležitosti, ktoré sa udiali od posledných sviatkov. Deti sme večer aj

trikrát vybehli na rozžiarený cintorín zapáliť zhasnuté sviečky. Rodina sa stretávame, aj keď nie v

takom hojnom počte a s malými obmenami, doteraz.

Z predvianočných tradícií si pamätám z detstva Mikuláša. Každý si musel vyčistiť topánky a

uložiť pod okno. Okolo 18. hodiny zazvonil niektorý z rodičov na zvončeku a všetci sme vošli do izby.

Tradične sme dostali sladkosti a ovocie. Niekedy k nám zavítal aj zamaskovaný Mikuláš, anjel a čert.

To sme museli recitovať, spievať a triasli sme sa, aby Mikuláš neodhalil naše priestupky a hriechy.

Na Ondreja sme ako dievčatá triasli ploty a hovorili sme:

„Plote, plote, trasiem ťa,

svätý Ondrej, prosím ťa,

Aby si mi dal znati,

s kým ja budem pred oltárom státi.“

Z ktorej časti zaštekal pes, tam sme sa mali vydať. Tiež sme si písali lístočky s menami

chlapcov a na dva sme napísali stará dievka a smrť. Lístky sme zložili a každý večer jeden spálili. Na

Štedrý večer ostal posledný, ktorý sme mohli večer otvoriť. Samozrejme, že sme sa báli, aby nám

nevyšla smrť alebo stará dievka. Nie pravidelne, ale občas, sme nad ohňom na starej lyžici roztavili

olovo, ktoré sme vliali do studenej vody, a podľa toho, aké tvary sa vytvorili, sme popustili uzdu svojej

fantázii.

Môj manžel /pochádzal od Plzne/ zaviedol zvyk na Barboru odrezať konáriky zlatého dažďa

alebo čerešne a dať ich do vázy. Keď vykvitli na Vianoce, niekto sa mal z rodiny oženiť alebo vydať.

83


Najväčšou a najkrajšou tradíciou v našej rodine sú doteraz Vianoce. Keďže niekedy nebol

taký výber kolekcií a salóniek , tak sme si ich pred Vianocami vyrábali sami. Celá rodina s i sadla za

stôl, rozdelili sme si prácu – strihanie farebného papiera, bieleho papiera na konci rozstrapkaného

na salónky, zabaľovanie kockového cukru do papiera. Kolekcie sme vyrábali zo stuženého

pokrmového tuku a cukru. Rozpustenú hmotu sme nalievali do formičiek a stuhnuté vyklopili a

zabaľovali do farebného ,,staniola“ /alobalu/. Pritom sme si na gramofóne prehrávali koledy alebo

sme ich spievali a rozprávali sme sa. Sú to nezabudnuteľné chvíle rodinnej pohody. Stromček sme

zdobili večer pred Štedrým dňom, kedy už muselo byť všetko upratané a napečené koláče. Na

Štedrý deň sme dodržiavali prísny pôst. Poobede sa začala variť štedrovečerná večera. O pol šiestej

sme išli našim zosnulým na cintorín zapáliť sviečky. O šiestej sme, slávnostne oblečení, zasadli v

jedálni k stromčeku. Stôl bol krásne pripravený s jedným tanierom navyše, na ňom bola sviečka – to

bolo miesto pre tých, ktorí už s nami nemohli byť. Najprv sme sa všetci postojačky pomodlili alebo

porozjímali. Potom nám mama medom urobila krížik na čelo, aby sme celý rok boli sladkí. Večeru

sme začali vianočnými oblátkami a medom, potom bola kapustnica s hubami a zemiakmi,

zahustená kyslou smotanou. Ako tretie sme jedli pirohy /plnka bola z varených zemiakov, tvarohu,

ochutená korením a majoránkou/, poliate maslom s opraženou cibuľkou. Túto tradíciu dodržiavame

doteraz a zaviedol ju otec, ktorého rodičia pochádzali zo Spiša. Nasledovali opekance s makom.

Najviac sme sa tešili na zemiakový šalát a vysmážaného kapra. Po večeri sme rýchlo upratali stôl,

umyli riad a sadli sme si všetci k stromčeku. Najmladší rozdávali darčeky spod stromčeka. Osviežením

Štedrého večera bolo vinšovanie Cigánov. Cigán Šimon hral na husliach a ostatní spievali koledy.

Keď mama vyšla s koláčmi a nejakými peniazmi, tak Šimon zaprial veľa zdravia a božieho

požehnania. Nebolo domu, kde by ich neprijali a niečím neobdarovali.

Na Božie narodenie sme išli na návštevu len k najbližším príbuzným. Nesmeli sme ísť

priateľkám, nič sa nesmelo požičiavať a žiadne prádlo nesmelo visieť na šnúre.

Na Štefana bolo veselo. Nakoľko televízia ešte nebola a osvety bolo málo, moja mama ako

učiteľka nacvičovala divadlá. Na Vianoce s dospelými, na Veľkú noc s deťmi. Zišla sa skoro celá

dedina, aby povzbudili svojich hercov. Všetci sme mame pomáhali. Otec písal plagáty, robil

zvukové efekty, my sme robili maskérov, šepkárov alebo hrali menšie roly. Po divadle sa konala

tradičná štefanská zábava.

Po Troch kráľoch sa rozoberal stromček. Počas vianočného obdobia nikto nesmel nič zo

stromčeka odrhnúť. Zo sladkostí sme urobili šesť kôpok a každý od najstaršieho po najmladšiu dostal

rovnaký prídel. Hoci nám rodičia neskoršie dávali zo svojich dobrôt, nikdy nemal nikto viac alebo

menej. Je to maličkosť, ale naši rodičia nám podobnými výchovnými metódami vštepovali zmysel

pre spravodlivosť.

Na Fašiangy sa tešila skoro celá dedina. Pred fašiangovou zábavou sa u nás zišlo zopár

tvorivých žien, čo aj pekne spievali a pripravovali častušky. V nich vyspievali všetky udalosti roka,

hlavne žartovné príbehy z rodín. Na nich sa potom zabávala celá dedina. Stoly boli obložené

dobrotami, čo priniesla každá rodina. Odbitím polnoci sa prikryla basa plachtou a všetci ,,nariekali“,

lebo bol koniec zábavám a nastalo pôstne obdobie.

Veľká noc. Hoci sme ako učiteľská rodina nechodili do kostola, len stará mama, rešpektovali

sme jej náboženské cítenie a kresťanské tradície. Na Veľký piatok a Bielu sobotu sme sa postili celá

rodina. Bolo to ťažké, lebo už v sobotu poobede sa varilo údené mäso, klobásy a pripravovala sa

slávnostná večera. Tiež sme maľovali vajíčka, lepili na ne farebné veľkonočné obrázky a aby sa

farbené vajcia pekne leskli, potreli sme ich kožou zo slaniny. Keď večer prišla stará mama z kostola,

84


zasadli sme k slávnostnému stolu. Podávala sa studená misa – údená krkovička , šunka, klobása, syr,

vajcia a pri ostrom domácom chrene vypadla nejedna slzička. Na Veľkonočný pondelok sme síce

frflali, ale od rána sme počítali, koľko šibačov nás bolo vyšibať. Každý dostal varené maľované vajce

a pár drobných korún. V utorok sme zvyčajne polievali chlapcov my dievčatá, ale len na ulici.

Takto sme oslavovali výročné sviatky. Rodinné oslavy, ako narodeniny a meniny, sme

oslavovali síce skromnejšie, ale veľmi srdečne. Nikdy sa nestalo, aby sa na niekoho zabudlo. Rodičia,

aj keď boli veľmi zaneprázdnení, dokázali si nájsť čas, aby sme spolu prežívali pekné chvíle. Tie

pomáhajú upevňovať rodinné zväzky a zostávajú v našich srdciach po celý život. Dúfam, že aj my

niečo milé a srdečné necháme ďalším generáciám.


1. Martin Priečko a kolektív: Nesluša 1367 -2007. Rok vydania 2007, vydavateľ Obec Nesluša,

ISBN 978-800969739-9-6.

2. Filová Božena: Slovensko, 3. diel. Rok vydania 1975, vydavateľ Bratislav Obzor, 1217 strán.

85


POĎAKOVANIE

Som vďačná, že som mala možnosť čítať záverečné práce študentov Univerzity tretieho veku

a spolupracovať s autormi týchto prác a tiež s dobrovoľníkmi z radov seniorov, ktorí sa aktívne

podieľali na tvorbe zborníka. Vždy ma potešil osobný kontakt s nimi a ich ochota a pokora s akou

pristupovali k nášmu spoločnému dielu. Vážim si našich študentov - seniorov, s ktorými mi naozaj bolo

cťou a radosťou spolupracovať.

Jana Sňahničanová

koordinátorka projektu

Na tvorbe zborníka sa dobrovoľnícky podieľali študentky Univerzity tretieho veku Žlinskej univerzity v Žiline : GRAFICKÁ ÚPRAVA: Mária Chomisteková, Darina Denešová, Mária Žideková JAZYKOVÁ KOREKTÚRA: Katarína Čierna, Ľudmila Gašparíková, Oľga Poniščiaková PREPIS TEXTU: Anna Kolenčíková, Tatiana Hrabáková

Žilina v spomienkach Študentovk_2012/zbornik_obalka_def.pdf · tieto spomienky sú nádherným...

Documents