HMYZ A HUBY NA�ICH LESOV

Atlas �kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými

�kodlivými èinite3⁄4mi

Milan Zúbrik, Andrej Kunca

Spolufinancované ES

Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka: Európa investujúca do vidieckych oblastí

HMYZ

A H

UBY

NA�I

CH L

ESOV

Atla

s �k

ôd n

a dr

evin

ách

spôs

oben

ých

hmyz

ími a

hub

ovým

i �ko

dlivý

mi è

inite

3⁄4mi

Mila

n Zú

brik

, And

rej K

unca

ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8

HMYZ A HUBY NA�ICH LESOV

Atlas �kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými

�kodlivými èinite3⁄4mi

Milan Zúbrik, Andrej Kunca

Zvolen, 2011

VYDALO © NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Zvolen v roku 2011. Všetky práva vyhradené. Bez povolenia vydavateľa sa žiadna časť tejto publikácie nesmie reprodukovať, ukladať v elektronických pamätiach ani rozširovať v nijakej forme.

TEXTY: © Milan Zúbrik, Andrej KuncaRECENZENTI: Doc. Jozef Konôpka, CSc., Ing. Pavol Hlaváč, PhD.FOTOGRAFIE: © Milan Zúbrik, Andrej KuncaADRESA AUTOROV: © NLC-LVÚ Zvolen, T. G. Masaryka 22, 960 92 ZvolenDESIGN A GRAFIKA: © Mária GálováSADZBA A ZALOMENIE: © Miloš SedláčekTLAČ: NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Referát reprografie ROZSAH: 200 stránNÁKLAD: 2500 ks

ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8

HMYZ A HUBY NA�ICH LESOVAtlas �kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými �kodlivými èinite3⁄4mi

3

Lesné dreviny žijú v prostredí, ktorým sú aj podstatne ovplyvňované. Činitele prostredia nielen podporujú rast a vývoj stromov, ale v niektorých prípadoch ich aj poškodzujú. O poškodení sa hovorí vtedy, ak tieto činitele zmenili funkciu týchto drevín, ktoré od nich človek a spoločnosť očakáva. Nároky na zachovanie a zveľaďovanie stromov v lesoch kvôli svojim funkciám, ale aj v lesoparkoch, parkoch a alejach stúpajú a teda sa zvyšuje aj náročnosť na udržanie zdravotného stavu týchto drevín.

I napriek vedeckým poznatkom je stále veľké množstvo neznámych faktorov ovplyvňujúcich zdravotný stav drevín. Neznáme sú nielen jednotlivé činitele, ale aj vplyv synergického pôsobenia niekoľkých činiteľov rôzneho pôvodu. Správne spoznanie vzťahov medzi škodlivými činiteľmi pomáha odborníkovi stanoviť prognózu ďalšieho vývoja stromu, porastu, krajiny, ako aj pravdepodobnosť naplnenia tejto prognózy a následne aplikovať primerané opatrenia.

Nerešpektovaním názorov špecialistov na zdravotný stav lesov dochádza k nenapraviteľným škodám na životnom prostredí ľudí. V súčasnosti sme svedkami rozsiahleho hynutia smrečín, ktoré je spôsobené premnožením lykožrúta smrekového, čo je dôsledok zanedbania ochranárskych opatrení po vetrových kalamitách. Zaznamenávame pravidelne sa opakujúce gradácie mníšky veľkohlavej v dubinách, následkom čoho môže byť hynutie dubín na sekundárne tracheomykózne hubové ochorenie, alebo podkôrny hmyz.

V tejto príručke je spracovaná problematika biotických škodlivých činiteľov lesných drevín z vedeckých a odborných poznatkov a vlastných skúseností autorov. Jej cieľom je prispieť k informovanosti lesníckej prvovýroby o možnom pôsobení najvýznamnejších činiteľov. Venuje sa opisom pre správnu determináciu, praktickým metódam prevencie, supresie ako aj východiskám pre prognózu vývoja lesného ekosystému v daných pôdnoklimatických podmienkach. Kniha má pomáhať prvovýrobcom v lesnom hospodárstve znižovať resp. predchádzať zbytočnému poškodzovaniu lesa cielenou integrovanou ochranou alebo naopak, šetriť náklady prvovýrobcovi aplikáciou neprimerane nákladných opatrení.

Publikácia sa venuje dvom významným skupinám škodlivých činiteľov – hmyzu a hubám. Vybrali sme spolu vyše 70 najvýznamnejších činiteľov pre Slovensko a usporiadali ich podľa aktuálne platnej systematiky. Fotografický materiál zvyšuje prehľadnosť opisu znakov škodcov a ich poškodenia, čo uľahčuje čitateľovi, lesníkovi v prevádzke, prácu s knihou. Na vedeckú klasifikáciu druhov sme využili svetovú vedeckú a odbornú literatúru a informácie z projektu Fauna Europea (www.faunaeuropea.org) a Index Fungorum (www.indexfungorum.org).

Veríme, že sa nám týmto dielom podarilo prispieť k zvýšeniu záujmu pracovníkov lesníckej prvovýroby o vplyv škodlivých činiteľov na zdravotný stav ich lesov, a následne aj o zvýšenie starostlivosti o lesné ekosystémy. Ak áno, práca nebola zbytočná.

Milan Zúbrik a Andrej Kunca

PREDSLOV3

SLOVO O AUTOROCH

Ing. Milan Zúbrik, PhD.

Narodil sa v roku 1966 v Novej Bani. Absolvoval Lesnícku fakultu Technickej univerzity vo Zvolene, zameranie ochrana rastlín. Od roku 1988 je zamestnanec Lesníckeho výskumného ústavu, od roku 1991 odboru ochrany lesa v Banskej Štiavnici. Je už od gymnaziálnych rokov zanietený amatérsky entomológ. Podnikol niekoľko študijných výprav za hmyzom v Európe aj Ázii – napr. v roku 2000 do západnej časti Himalájí a pohoria Karakorum. Od roku 1991 sa entomológii venuje aj profesionálne. Podrobne sa venoval najmä štúdiu mníšky veľkohlavej, jej prirodzeným nepriateľom, klasickým a najmä biologickým metódam ochrany. Bol a je koordinátorom viacerých významných domácich a zahraničných projektov. V roku 2000 pôsobil pol roka na Entomologickom oddelení OSN vo Viedni. Od roku 2007 je riaditeľom Národného lesníckeho centra – Lesníckeho výskumného ústavu vo Zvolene. Je známy doma aj v zahraničí vďaka prednáškam a odborným publikáciám na tému ochrany lesa proti hmyzím škodcom.

Ing. Andrej Kunca, PhD.

Narodil sa v roku 1973 vo Vranove nad Topľou. V roku 1992 absolvoval Strednú poľnohospodársku školu v Košiciach – Barci, v roku 1997 Fakultu ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. Od roku 1997 pracuje na Lesníckom výskumnom ústave, odbore ochrany lesa a manažmentu zveri. Externé doktorandské štúdium na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene ukončil úspešnou obhajobou dizertačnej práce v roku 2002. Profesionálne sa špecializuje na hubové ochorenia lesných drevín, zvlášť na rakovinové ochorenia. V roku 2001 absolvoval vedeckú stáž na špecializovanom výskumnom pracovisku v USA – USDA-ARS, v Beltsville, MD (pod vedením Dr. Amy Rossman) a v roku 2002 na nemeckom lesníckom výskumnom ústave Niedersachsische Forstliche Versuchsanstalt v Göttingene (pod vedením Dr. Günter Hartmann). Od roku 2006 je vedúcim Strediska lesníckej ochranárskej služby v Banskej Štiavnici. Je spoluriešiteľom niekoľkých vedecko-technických projektov a samostatným riešiteľom menších výskumných a nevýskumných úloh. Venuje sa tiež poradenstvu pre súkromníkov aj úrady.

4 5

OBSAH

Predslov .............................................................................Slovo o autoroch ..............................................................

Hmyzí škodcovia lesa ......................................................Hmyz ....................................................................................

Hlavné skupiny škodlivého hmyzu .....................................

Rad polokrídlovce / Hemiptera .....................................

Rad blanokrídlovce / Hymenoptera ..............................

Rad chrobáky / Coleoptera ............................................

Rad motýle / Lepidoptera ..............................................

Rad dvojkrídlovce / Diptera ...........................................

Hubové ochorenia drevín ...............................................Huby .....................................................................................

Základné skupiny húb .........................................................

Rad Erysiphales ..............................................................

Rad Rhytismatales ..........................................................

Rad Agaricales ................................................................

Rad Hymenochaetales ...................................................

Rad Polyporales ..............................................................

Rad Pucciniales ...............................................................

Rad Russulales ................................................................

Hmyz ...................................................................................Rad polokrídlovce / Hemiptera .....................................

Rad blanokrídlovce / Hymenoptera ..............................

Rad chrobáky / Coleoptera ............................................

Rad motýle / Lepidoptera ..............................................

Rad dvojkrídlovce / Diptera ...........................................

Huby ....................................................................................Rad Erysiphales ..............................................................

Rad Rhytismatales ..........................................................

Rad Agaricales ................................................................

Rad Hymenochaetales ...................................................

Rad Polyporales ..............................................................

Rad Pucciniales ...............................................................

Rad Russulales ................................................................

Literatúra ...........................................................................Vysvetlenie pojmov ........................................................Register slovenských názvov ........................................Register latinských názvov ............................................

3

4

6

6

7

7

10

14

17

20

23

23

29

29

30

30

31

32

33

34

35

36

56

76

114

134

141

142

148

158

164

172

182

190

194

196

198

199

4 5

HMYZ

Hmyz (Insecta) je trieda kmeňa článkonožce Arthropoda. Hmyzom nazývame také živočíchy, ktoré majú pevnú vonkajšiu kostru, článkované telo a člán-kované končatiny. Hmyz je počtom druhov a jedincov najbohatšia trieda v živočíšnej ríši. Zahŕňa vyše milióna popísaných druhov, pričom sa odhaduje, že státisíce dru-hov ešte stále čakajú na svoje objavenie.

Telo hmyzu je zrastené z článkov. Dá sa na ňom jasne rozpoznať hlava (vznikla zo šiestich článkov), hruď (vznikla z troch článkov) a bruško (vzniklo z 11 – 12 článkov).

Na hlave má hmyz zložené oči. Na temene sa niektorým skupinám hmyzu zachovali jednoduché očká. Tykadlá predstavujú dôležitý orgán čuchu a hmatu. Ich tvar je rôzny. Základný typ ústneho orgánu hmyzu je hryzavý, pri mnohých skupinách sa však vyvinuli špecia-lizované ústroje – hryzavo-lízavé (včely), bodavo-cicavé (komáre, bzdochy), lízavo-cicavé (motýle).

Hruď hmyzu je tvorená z 3 článkov (predohruď, stredohruď, zadohruď). Na každom hrudnom článku sa nachádza jeden pár končatín slúžiacich na pohyb. Hmyz má teda tri páry končatín. To je dôležitý rozpoznávací znak. Viaceré organizmy veľmi podobné hmyzu (naprí-klad pavúky alebo kôrovce) majú štyri a viac párov nôh. Končatiny má každý druh prispôsobené na svoje vlastné potreby. Noha je zložená z panvičky, predpanvičky, steh-na, holene a chodidla s pazúrikmi. Stredohruď a zado-hruď hmyzu môže niesť po jednom páre krídel. Obidva páry krídel takmer nikdy nie sú úplne rovnaké. U niekto-rých druhov sú zakrpatené, alebo vôbec nie sú vyvinuté. Podľa toho rozdeľujeme hmyz na bezkrídly Apterygota a krídlatý Pterygota.

Hmyz dýcha vzdušnicami. Je to sústava rozvetve-ných rúrok spevnených chitínom, ktoré zasahujú do všetkých tkanív a rozvádzajú do nich vzdušný kyslík.

Nervová sústava je rebríčková a tvorí ju veľký mozgový uzol, nadhltanový uzol, podhltanový uzol a niekoľko malých uzlov v brušku.

Hojnosť hmyzu závisí od mnohých faktorov. Preto-že ide o malé živočíchy, môžu obsadzovať územia, ktoré sú pre iné živočíchy nedostupné. Ich početnosť výrazne závisí od klimatických podmienok a od dostatku potra-vy. Smerom na juh sa počet druhov na jednotku plochy zvyšuje. Najviac druhov žije v trópoch okolo rovníka. Vo vhodných podmienkach sa hmyz veľmi rýchlo rozmno-žuje.

Hmyz je oddeleného pohlavia. Rozmnožuje sa zväč-ša pohlavne – oplodnenými vajíčkami, ale niekedy aj nepohlavne – vajíčkami, ktoré samička znáša bez toho, aby sa párila so samcom (partenogenéza). Z vajíčok sa liahnu larvy. Podľa toho, ako sa larvy vyvíjajú, rozlišuje-me hmyz s dokonalou premenou a hmyz s nedokonalou premenou. Pri dokonalej premene sa larva po určitom čase kuklí a z kukly sa liahne dospelé imágo (chrobáky, blanokrídlovce, dvojkrídlovce, motýle). Pri nedokonalej premene sa larva postupne mení na dospelého jedinca bez toho, aby prešla štádiom kukly (bzdochy, koníky). Dĺžka jednotlivých štádií značne varíruje.

Hmyz delíme podľa významu pre človeka na štyri skupiny:

1. Úžitkový hmyz – hmyz, ktorého produkty človek vyu-žíva (med, vosk, propolis, hodváb a pod.).

2. Užitočný hmyz – opeľuje kvety, produkuje med, významne reguluje stav iného (škodlivého) hmyzu, pomáha likvidovať uhynuté organizmy, ovplyvňuje kvalitu pôdy a pod.

3. Škodlivý hmyz – parazituje na živočíchoch a človeku, poškodzuje rastliny, ničí potraviny, prenáša rôzne in-fekčné ochorenia a pod.

4. Indiferentný hmyz – ostatný hmyz.

HMYZÍ �KODCOVIA LESA

Obrázok 1. Voška stromárka jelšová Pterocallis alni (De Geer, 1773) žije na vetvičkách jelší ukrytá pod vrstvou bielej vatovitej hmoty. Foto: Zúbrik

Obrázok 2. Červec bukový Cryptococcus fagisuga (Lindinger, 1936) vyskytuje sa na kmeňoch bukov na celom Slovensku. Foto: Zúbrik

6 7

Rad Hemiptera vznikol zlúčením dvoch radov – rov-nakokrídlovce Homoptera a bzdochy Heteroptera.

Väčšina druhov je fytofágnych, majú bodavo-cicavé ústne ústroje, živia sa šťavami bylín a drevín, ktoré nabo-dávajú na rozličných miestach: na koreňoch, kmeňoch, konároch, listoch, ihliciach a púčikoch. Sú medzi nimi druhy monofágne, úzko aj široko oligofágne a polyfág-ne. Niektoré druhy spôsobujú na poškodených miestach rastlín vznik špecifických novotvarov „hrčiek, hálok“, napríklad vošky z čeľadí Pemphigidae a Adelgidae.

Niektoré druhy pravých bzdôch sú dravé a živia sa inými druhmi hmyzu.

V okrídlení rovnakokrídlovcov je veľká rozmani-tosť. Existujú úplne bezkrídle jedince alebo je okrídlené len jedno z pohlaví.

Po vyliahnutí z vajíčka prebieha vývoj zložitými typ-mi nedokonalej premeny. Paurometaboliou napríklad Psyllinae, homometaboliou napr. Adelgidae, allometa-boliou Aleyrodidae, parametaboliou Coccinea, ktorá už naznačuje premenu úplnú.

Mnohé druhy tohto radu sú nebezpečnými škod-cami v poľnohospodárstve, ovocinárstve aj v lesníctve. Škodlivosť spočíva vo vysávaní rastlinných štiav, niektoré druhy prenášajú vírusové choroby, spôsobujú novotvary, mnohé vylučujú sladké lepkavé výkaly (medovica), ktoré zalepujú na asimilačných orgánoch prieduchy, čím ob-medzujú dýchanie.

Z radu Hemiptera v lesoch najviac škodia vošky. Sú bežnou súčasťou lesných spoločenstiev. Vyskytujú sa prakticky na všetkých druhoch lesných drevín, krov a bylín. Sú medzi nimi druhy, ktoré majú tendenciu za priaznivých podmienok zvyšovať svoju početnosť a spô-sobovať škody. Tie zväčša nie sú tak intenzívne, aby priamo spôsobili úhyn stromov. Cicaním rastlinných štiav však stromy jednak oslabujú (tie sa stávajú náchylnejšie

na poškodenie inými činiteľmi) ale aj narušujú povrcho-vé pletivá a tvoria mikroskopické rany čím vytvárajú tzv. „vstupnú bránu“ pre prenos infekcií.

Do skupiny Aphidoidea radu Hemiptera patrí u nás približne 750 malých druhov hmyzu s jemným telom. Za väčšinu problémov, ktoré vošky v lesoch spôsobujú sú zodpovední zástupcovia čeľadí Aphididae (pravé vošky), Lachnidae (medovnicovité), Pemphigidae (vlnačkovité) a Adelgidae (kôrovnice).

Asi najhojnejšie môžeme nájsť medzi ihlicami borovíc na konárikoch cicať medovnicu borovicovú Ci-nara pini. Je veľká 3,5 – 4 mm. Ak sú miniatúrni jedinci (do 1 mm) cicajúci na vetvičkách husto pokrytí voskovou vatou môže ísť o kôrovnicu borovicovú Pineus pini. Jed-notlivo medzi ihlicami jedle žije veľká medovnica zelená Buchneria pectinattae (zelená, 3,5 mm veľká) a Todo-lachus piceae (čierna). Ihlice nahor krúti voška jedľová Mindarus abietinus, nadol kôrovnica kaukazská Dreyfu-sia nordmannianae. Na kmeni starších jedlí žije kôrov-nica jedľová Dreyfusia piceae. Medzi ihlicami smreka cicajú menšie kolónie veľkých druhov z čeľade medovni-covitých. Napr. Lachniella constata alebo Cinara piceae. Typické hrčky tvorí na smreku kôrovnica smrekovcová Adelges laricis a kôrovnica zelená Sacchiphantes viridis. Na mladých výhonkoch smrekovcov cicia Cinara laricico-la a Cinara laricis. Najväčšie škody ale spôsobuje kôrovni-ca zelená Sacchiphantes viridis a kôrovnica smrekovcová Adelges laricis. Na buku je najhojnejšia stromárka buko-vá, cicajúca na listoch. Po konárikoch dubov často sliedi medovnica dubová Lachnus roboris. Na listoch brestov tvoria hrčky vlnačka brestová Eriosoma ulmi a vlnačka hladká Tetraneura ulmi. Na listoch jaseňov škodí duti-nárka jaseňová Prociphilus fraxini. Veľmi hojné sú hrčky rozličného tvaru na listových stopkách u topoľov. Tvorí ich napr. dutinárka listová Pemphigus filaginis alebo du-tinárka skrutkovitá Pemphigus spirothecae.

HLAVNÉ SKUPINY �KODLIVÉHO HMYZU

RAD POLOKRÍDLOVCE HEMIPTERA

Obrázok 4. K bežným voškám patrí voška ružová Macrosiphum rosae (Linnaeus, 1758). Foto: Zúbrik

Obrázok 3. Voška ríbezľová Cryptomyzus ribis (Linnaeus, 1758) žije na spodnej strane listov ríbezlí. Na miestach cicania sa na listoch objavujú klenuté pľuzgiere, ktoré sa sfarbujú do žlta alebo do červena. Foto: Zúbrik

6 7

Obrázok 5. Medovnica dubová Lachnus roboris (Linnaeus, 1758) prezimuje v štádiu vajíčka na vetvičke dubov. Foto: Zúbrik

Obrázok 8. V posledných rokoch sa na Slovensko z juhu rozširuje ná-padne sfarbená voška Aphis nerii (Boyer de Fonscolombe, 1841). Žije na oleandroch. Foto: Zúbrik

Obrázok 6. Na vetvičkách smrekov sú viditeľné hnedé “nádory”, ktoré sú v skutočnosti dospelé samičky červca smrekového Physokermes piceae (Schrank, 1801). Foto: Zúbrik

Obrázok 7. Tmavé nádory na vetvičkách topoľov ukrývajú kolónie vošky Pemphigus immunis (Buckton, 1896). Foto: Zúbrik

8 9

Obrázok 9. Voška Tuberculatus annulatus (Hartig, 1841) žije hojne na listoch dubov. Foto: Zúbrik

Obrázok 10. Voška Thecabius affinis (Kaltenbach, 1843) žije vo vnútri zloženého listu topoľa. Foto: Zúbrik

Obrázok 11. Na konci vetvičiek v zloženom liste vŕby žije malá kolónia vošiek Aphis farinosa (J.F. Gmelin, 1790). Foto: Zúbrik

8 9

RAD BLANOKRÍDLOVCE HYMENOPTERA

Veľký a početný rad. Počet druhov vyskytujúcich sa u nás sa odhaduje asi na 10 000. Patria sem naše naj-menšie druhy hmyzu, s dĺžkou tela len 0,5 mm (napr. v čeľadi Trichogrammidae). Najväčšie druhy dosahujú dĺžku 4 – 5 cm.

U mnohých druhov je výrazný sexuálny dimorfizmus vo veľkosti a tvare tela, v tvare tykadiel a v okrídlení. Častá je aj sezónna mnohotvárnosť napríklad u zástup-cov čeľade Cynipidae. Sú typické striedaním partenoge-netických (nepohlavných – v populácii sa vyskytujú len partenogenetické samičky) a obojpohlavných generácií (v populácii sú zastúpené samce aj samičky). U niekto-rých skupín sa vyvinula mnohotvárnosť sociálna (mravce, osy, včely). Jedince, ktoré v kolónii zaujímajú rôzne po-stavenie majú aj rôzny tvar tela.

Dospelé imága majú spravidla dva páry blanitých, priehľadných krídel. U niektorých skupín môžu byť zakr-patené, alebo len dočasné (mravce). Sú prípady, keď je okrídlené len jedno pohlavie – samčeky.

Samičky väčšiny druhov majú viac-menej zreteľne vyvinuté znášadlo – kladielko, u niektorých druhov veľmi veľké a nápadné (Ichneumonidae, Siricidae). Zná-šadlo im slúži na to, aby do rastlinných pletív ukladali svoje vajíčka. Niektoré druhy píloviek dokážu vložiť va-jíčko 2 – 3 cm hlboko do dreva stromu. Parazitické druhy blanokrídlovcov kladú svoje vajíčka do tela iného hmy-zu. Tiež na to používajú kladielko. Niektoré druhy majú na konci bruška žihadlo.

Obrázok 12. Cikády Cicadidae žijú hojne v teplejších oblastiach Európy. Niektoré menšie druhy žijú aj u nás. Ich larvy poškodzujú korene stromov. Foto: Zúbrik

Obrázok 14. Ježovitá hálka druhu Andricus lucidus (Hartig, 1843) má v priemere len asi 3 – 4 mm, ale vyrastajú z nej 6 – 7 mm dlhé, na konci zhrubnuté výbežky. Foto: Zúbrik

Obrázok 13. Súdkovitá hálka na vetvičke duba, vysoká 10 – 15 mm patrí druhu Andricus glutinosus (Giraud, 1859). Foto: Zúbrik

10 11

Vývoj blanokrídlovcov prebieha dokonalou (úpl-nou) premenou. Rozmnožujú sa vajíčkami. Samičky svoje vajíčka kladú do rastlinných pletív, na ich povrch alebo do tiel svojich hostiteľov. Z vajíčok sa liahnu červí-kovité larvy. Niektoré voľne žijúce fytofágne larvy majú húsenicovitý tvar (tzv. pahúsenice) s tromi pármi nôh na hrudi, s rôznym počtom panôžok s posuvkami na člán-koch bruška. Kukly sú prevažne voľné a pri väčšine dru-hov sú uložené v zámotkoch. Vyskytujú sa však aj kukly múmiovité, napríklad pri chalcidkách.

Potravou dospelého hmyzu sú rôzne sladké šťavy rastlinného (nektár kvetov), ale aj živočíšneho pôvodu (výkaly vošiek, živočíšne šťavy). Niektoré imága neprijí-majú vôbec potravu.

V potrave lariev je značná rozmanitosť. Živia sa najčastejšie pletivami rastlín. Žijú na listoch (napr. Tethredinidae), vyvíjajú sa v dreve (Siricidae), v hálkach a novotvaroch na rastlinách (Cynipidae), v semenách a pod. Mnohé druhy žijú paraziticky vo vajíčkach, lar-vách, kuklách aj v imágach iného hmyzu. Takýmto dru-hom hovoríme entomofágy. Larvy mnohých druhov sú kŕmené v hniezdach potravou rastlinného (včely, čmelia-ky), alebo živočíšneho (osy) pôvodu. Samičky niektorých druhov prinášajú do hniezda žihadlom omráčený, nepo-hyblivý hmyz a pavúky, ktoré potom slúžia ako potravy ich larvám.

V lesoch sú blanokrídlovce veľmi hojné. Dokonca niektoré patria počtom jedincov medzi najpočetnejší hmyz. Sú medzi nimi významní škodcovia lesa. Existuje ale medzi nimi aj veľmi veľa užitočných druhov. Naprí-klad zástupcovia čeľadí Ichneumonidae, Braconidae a Chalcididae patria k významným regulátorom po-četnosti mnohých druhov škodlivého hmyzu. Ich larvy sa vyvíjajú v telách hostiteľov. Takto napadnutý hmyz

čoskoro hynie. Patrí sem včela užitočná tvorbou medu a opeľovaním rastlín. Podobne užitočné sú aj mnohé druhy čmeliakov, ktoré opeľujú rastliny a tak pomáhajú pri ich reprodukcii.

Rad blanokrídlovcov sa systematicky delí na dva podrady, podľa spôsobu pripojenia bruška k hrudi. V podrade Symphyta je bruško pripojené k hrudi celou šírkou, v podrade Apocrita je pripojené stopkou, ktorú tvorí druhý bruškový článok (prvý sa zúčastňuje ešte na stavbe hrudi).

Na mladých boroviciach škodia larvy ploskanky sa-denicovej Acantholyda hieroglyphica. Jej húsenica žije vo vnútri pradivového vaku, na ktorom sa zachytáva jej vlastný trus. V porastoch do 20 rokov škodia hrebenárka borovicová Diprion pini a hrebenárka hrdzavá Neodip-rion sertifer. Na smrekových ihliciach škodí ploskanka smreková Cephalcia abietis. Prednostne napáda staršie smrekové porasty (nad 60 rokov) v horských polohách. Vo vyšších polohách sa môže vyskytovať piliarka horská Pachynematus montanus, ktorá napáda skôr staršie, prípadne strednoveké porasty. Pahúsenice piliarky smrekovej Pristiphora abietina škodia v mladších po-rastoch, nie starších ako 20 – 30 rokov. Na listoch brezy žijú larvy Fenusella nana a Croesus latitarsus. Na duboch žije veľká skupina druhov rodu Andricus spp. a Cynips spp. Ich larvy žijú v hálkach. Patrí k nim napríklad An-dricus (Neuroterus) albipes, Andricus crispator, Andricus curvator, Andricus (Cynips) coronatus, Andricus kollari, Andricus lignicola a ďalšie. V hálkach na listoch vŕb žije a škodí Pontania proxima, Pontania vesicator a Pontania viminalis. Čalúnicovité včely Megachile spp. vykrajujú z okraja listov oválne výkrojky. Odhryznutý kúsok listu použijú ako výstelku pre budúce potomstvo vo svojom hniezde. Pílovky (Siricidae) žijú v dreve a technicky ho znehodnocujú.

Obrázok 15. Hrčiarka dubienková Andricus kollari (Hartig, 1843) je jedna z našich najhojnejších hálkotvorných druhov blanokrídlovcov v dubových lesoch. Na vetvičkách dubov tvorí okrúhlu, svetlohnedú, tvrdú hálku s priemerom 1 – 3 cm. Foto: Zúbrik

Obrázok 16. Pílovkovité Siricidae sú stredné až veľké blanokrídlovce. Larvy vyžierajú v dreve chodby pevne vyplnené jemnou drvinou. Vyliahnuté imága vyhrýzajú okrúhly otvor, ktorým opúšťajú drevo. Foto: Zúbrik

10 11

Obrázok 17. Sršne Vespa crabro (Linnaeus, 1758) poškodzujú kôru mladých výhonkov. Foto: Zúbrik

Obrázok 18. Periclista lineolata (Klug, 1816) má nápadnú, zelenú, asi 15 – 17 mm veľkú húsenicu s množstvom čiernych, na konci rozdvojených výrastkov. Foto: Zúbrik

Obrázok 19. Takáto spleť chodieb je výsledok práce lesných mravcov. Mravec čiernolesklý Lasius fuliginosus (Latreille, 1798) si vytvára svoje mraveniská v pňoch, pod kameňmi a pri múroch. Foto: Zúbrik

Obrázok 20. Okrúhla hálka s priemerom 5 – 12 mm, ktorá sa objavuje na spodnej strane listu, patrí druhu Pontania viminalis (Linnaeus, 1758). Foto: Zúbrik

12 13

Obrázok 21. Hrčiarka šípová Diplolepis rosae (Linnaeus, 1758) sa liahne na jar. Pôsobenie larvy vyvoláva tvorbu špecifickej zdureniny – „chlpatej“ hálky s množstvom výbežkov vo vnútri ktorej žije. Foto: Zúbrik

Obrázok 23. Čalúnicovité Megachile spp. vyhrýzajú z okraja listu pravidelné oválne výrezy. Foto: Zúbrik

Obrázok 24. Aphelonyx cerricola (Giraud, 1859) vytvára hálky na vetvičkách duba cerového. Foto: Zúbrik

Obrázok 22. Tento požerok vyhrýza v kôre starších borovíc larva malého blanokrídlovca Strongylogaster lineata (Christ, 1791).Foto: Zúbrik

12 13

Počtom rodov a druhov sú chrobáky najpočetnej-ší rad hmyzu s veľmi rozmanitým tvarom, veľkosťou tela a spôsobom života. Najmenšie druhy sú dlhé len asi 0,5 – 1 mm, najväčšie naše druhy dosahujú veľkosť 6 – 8,5 cm (Lucanus cervus). Najväčšie druhy chrobákov žijú v brazílskych pralesoch. Fúzač Titanus giganteus môže merať až 16 cm a nosorožtek Dynastes hercules viac ako 18 cm.

Charakteristickým znakom chrobákov sú silné skle-rotizované krídla prvého páru, ktoré sa nazývajú krovky (elytrae). Druhý pár krídel je blanovitý, v pokoji zložený pod krovkami. Pri veľkej väčšine druhov krovky kryjú strednú, zadnú hruď a celé bruško. Aj blanovité krídla druhého páru sú niekedy redukované, neschopné letu, alebo celkom miznú. Vtedy bývajú aj krovky pozdĺž stredného švíka zrastené.

Ústne ústroje chrobákov sú hryzavé. Mimoriadne dobre majú ústne ústroje vyvinuté napríklad mäsožravé druhy (čeľ. Carabidae) a drevokazné druhy (čeľ. Ceram-bycidae).

Chrobáky sa rozmnožujú vajíčkami. Vývoj po vyliah-nutí z vajíčka prebieha dokonalou – úplnou premenou. Kukla je voľná a sú na nej viditeľné všetky základné orgány a tvary budúceho imága. Väčšina druhov sa kuklí na mieste žeru lariev. Vývoj larvy trvá rozlične dlho. U niektorých druhov sa larva vyvinie do štádia kukly za 1 – 2 mesiace a takéto druhy potom môžu mať 2 – 3 generácie do roka (Scolytidae, Chrysomelidae, Coccinellidae a pod.). Iné druhy potrebujú na vývoj larvy 3 – 4 roky (Lucanidae, Cerambycidae, Melolontha spp. a pod.).

RAD CHROBÁKY COLEOPTERA

Obrázok 26. Nosáčik žaluďový Curculio glandium (Marsham, 1802) poškodzuje žalude. Larva do jesene vyžiera vnútro, potom cez vyhryzený otvor opúšťa žaluď a prezimuje v hrabanke. Foto: Zúbrik

Obrázok 27. Fúzač Saperda scalaris (Linnaeus, 1758) žije v chodbách pod kôrou odumierajúcich listnatých stromov, kde sa vyvíja 2 roky. Foto: Zúbrik

Obrázok 28. Fúzače rodu Rhagium spp. s krátkymi tykadlami, sú veľké 12 – 25 mm. Ich larvy žijú pod kôrou ihličnatých aj listnatých stromov. Foto: Zúbrik

Obrázok 25. Roháč obyčajný Lucanus cervus (Linnaeus, 1758) je náš najväčší chrobák (60 – 75 mm). Pretože sa vyvíja v starých, mŕtvych alebo chradnúcich stromoch. Vážnejšie škody nespôsobuje. Foto: Zúbrik

14 15

Ekológia chrobákov je veľmi rozmanitá. Imága sa živia rastlinnými pletivami, rastlinnými zvyškami a niektoré sú aj dravé. Larvy sú zväčša fytofágne, zo-ofágne, saprofágne, alebo dravé. Žijú voľne v zemi, na zemi, vo vode, v hnijúcich ostatkoch rastlinného aj živočíšneho pôvodu, na podzemných aj nadzemných častiach rastlín, v lyku, dreve, ožierajú ihlice, listy, púčiky alebo aj kvety.

V prírode a v lesoch sa chrobáky vyskytujú veľmi často. Tvoria význačnú zložku biocenóz. Sú medzi nimi druhy veľmi škodlivé, kalamitne sa premnožujúce, ale aj veľmi užitočné. Niektoré druhy patria z celej triedy hmyzu medzi najvýznamnejších škodcov lesa (lykožrút smrekový, lykožrút lesklý a pod.).

Na kmeni borovíc žije nebezpečný lykokaz borinový Tomicus minor a lykokaz borovicový Tomicus piniperda. Na kmeňoch jedlí škodia lykožrút jedľový Pityokteines curvidens, lykožrút malý Pityokteines vorontzowi a ly-kožrút prostredný Pityokteines spinidens. Na smreku sú najnebezpečnejší lykožrút smrekový Ips typographus, lykožrút lesklý Pityogenes chalcographus, lykožrút smre-činový Ips amitinus, lykožrút severský Ips duplicatus a ly-kožrút obyčajný Pityophthorus pityographus. V rôznych druhoch ihličnatých stromov sa vyvíja drevokaz čiarko-vaný Trypodendron lineatum. V dreve dubov žije fúzač veľký Cerambyx cerdo, Agrilus biguttatus, Chrysobothris affinis a najmä nebezpečný podkôrnik dubový Scolytus intricatus. Na brestoch škodí podkôrnik brestový Scoly-tus scolytus a podkôrnik pásikavý Scolytus multistriatus. Na listoch vŕb žijú larvy aj imága váhavca rakytového Melasoma vigintipunctata a Lochmaea capreae. Na lis-toch škodí aj imágo chrústika záhradného Phyllopertha horticola. V dreve listnatých aj ihličnatých drevín žijú larvy drvinára hnedého Hylecoetus dermestoides. K bež-ným druhom v listnatých porastoch patria chrústy rodu Melolontha spp.

Obrázok 29. Na smreku žije viacero druhov podkôrneho hmyzu z čeľade krascovité Buprestidae. Typickým znakom ich prítomnosti sú úzke, dlhé požerky zarezané hlboko do beli. Foto: Zúbrik

Obrázok 30. Lykožrút malý Pityokteines vorontzowi (Jacobson, 1895) vyhľadáva vetvy a vrcholce starších, chradnúcich jedlí. Napáda ich spoločne s ostatnými druhmi tohto rodu a spôsobuje odumieranie vrcholcov. Foto: Zúbrik

Obrázok 32. Larvy smoliara mladinového Pissodes notatus (Fabricius, 1787) vyžierajú v lyku na územkovej časti tenké, neskôr sa rozširujúce chodby, na konci ktorých sa kuklia v kuklových kolískach oddelených od kôry jemnou vrstvou drviny. Foto: Zúbrik

Obrázok 31. Veľmi nebezpečný je zrelostný žer pohlavne nedospelých imág tvrdoňa smrekového Hylobius abietis (Linnaeus, 1758) na sadeniciach ihličnatých drevín, najmä borovíc. Foto: Zúbrik

Obrázok 33. Liskavka topoľová Melasoma populi (Stephens, 1831) je nápadný, červený, asi 1 cm veľký chrobák, ktorý sa často vyskytuje na listoch topoľov a občas aj vŕb. Foto: Zúbrik

14 15

Obrázok 34. Chrúst obyčajný Melolontha melolontha (Linnaeus, 1758) je chrobák veľkosti 25 – 30 mm s tmavohnedým až čiernym štítom a hnedými krovkami. Poškodzuje listy a korene listnatých aj ihličnatých stromov. Foto: Zúbrik

Obrázok 35. Drevokaz bukový Trypodendron domesticum (Linnaeus, 1758) je nebezpečný technický škodca dreva, ktorý škodí hlavne na buku, ale aj na iných listnáčoch. Samička vyhlodáva v dreve rozvetvujúce sa chodby, infikuje ich ambróziovými hubami, ktorými sa živia larvy aj imága. Foto: Zúbrik

Obrázok 36. Fúzač Plagionotus detritus (Linnaeus, 1758) škodí na kmeňoch dubov. Foto: Zúbrik

16 17

RAD MOTÝLE LEPIDOPTERA

Charakteristickým znakom motýľov sú dva páry blanitých krídel, po celej ploche pokrytých šupinkami. U nás žije približne 3 000 druhov denných a nočných motýľov. Najmenšie merajú v rozpätí krídel 0,4 mm, najväčšie 7 – 8 cm. Náš najväčší motýľ okáň hruškový Saturnia pyri má v rozpätí krídel 10 – 13 cm.

U motýľov je častý sexuálny dimorfizmus, ktorý sa prejavuje v tvare a dĺžke tykadiel, vo sfarbení a veľkosti krídel, niekedy v okrídlení (samičky niektorých druhov sú bez krídel, alebo s krídlami silne redukovanými, takže nie sú schopné lietať, napríklad niektoré druhy čeľade Geometridae).

Ústne ústroje sú cicavé, tvoria cuciak rôznej dĺžky, pri mnohých druhoch je však zakrpatený a imága často neprijímajú potravu.

Motýle sa rozmnožujú vajíčkami. Po vyliahnutí prebieha vývoj dokonalou – úplnou premenou. Kukly sú pri veľkej väčšine druhov múmiovité. Samičky kladú vajíčka po jednom alebo v skupinách, najčastejšie na živ-nú rastlinu larválneho štádia – húseníc. Húsenice sú lysé aj ochlpené, majú väčšinou tri páry nôh hrudných, štyri páry nôh brušku a posuvky. Takmer všetky húsenice sú fytofágne, najčastejšie ožierajú listy a ihlice, ale žijú aj v kôre, pod kôrou v lyku stromov, vo výhonkoch, v púči-koch, v listoch a ihliciach, kde vyžierajú chodbičky, alebo plošné dutinky (mínovanie), ďalej v šiškách, semenách a plodoch ovocných stromov, v uskladnenej múke, vo vlnených látkach a v kožušinách. Húsenice niekto-rých čeľadí si robia vaky, v ktorých sa zdržujú a nosia ich so sebou. Vývoj húseníc trvá obyčajne 1 – 3 mesiace. Len u druhov, ktoré v štádiu húsenice aj prezimujú, dlhšie.

Motýle škodia len v larválnom štádiu, imága sa živia voľne prístupnými rastlinnými šťavami, alebo neprijímajú vôbec potravu. Veľmi mnoho druhov motýľov je indife-rentných, ale napriek tomu rad motýľov patrí k hospo-dársky najvýznamnejšiemu hmyzu. Sú medzi nimi druhy, ktoré sa často veľmi premnožujú a spôsobujú holožery

listnatých aj ihličnatých drevín na rozsiahlych plochách porastov. K našim najnebezpečnejším lesným škodcom patrí mníška veľkohlavá Lymantria dispar.

Ihlice borovíc poškodzujú húsenice mory borovico-vej Panolis flammea, priadkovca borovicového Dendro-limus pini a piadivky tmavoškvrnnej Bupalus piniarius. V púčikoch žije húsenica obaľovača mládnikového Rhya-cionia buoliana. Spôsobuje deformácie rastu nežiaduce najmä v záhradách, parkoch a plantážach vianočných stromčekov. Na smreku a borovici môže škodiť mníška obyčajná Lymantria monacha. Našťastie v posledných rokoch sú škody, ktoré u nás spôsobuje, oveľa menšie ako je tomu v okolitých krajinách (napr. v Poľsku alebo v Českej republike). Na ihliciach smreka pichľavého žije psota Coleotechnites piceaela. Na jedli škodí obaľovač červenohlavý Zeiraphera rufimitrana. Na smrekovci sa niekedy premnožuje rúrkovček smrekovcový Coleopho-ra laricella. Na listoch buka spôsobuje žer štetinavec orechový Calliteara pudibunda. Jeho pekné húsenice žerú koncom leta. Na kmeňoch bukov bývajú nápadné požerky motýľa Ectoedemia liebwerdella. Veľa druhov motýľov žije na duboch. Okrem už spomenutej mníšky veľkohlavej Lymantria dispar, ktorá spôsobuje holožery na tisícoch hektárov, škodia aj obaľovače ako napríklad obaľovač zelený Tortrix viridana, Archips xylosteana a obaľovač dubový Aleimma loeflingiana. Nebezpečný je aj výskyt druhov piadivka jesenná Operopthera bru-mata a piadivka zimná Erannis defoliaria. Na duboch žije priadkovček dubový Thaumetopoea processionea. Robí si hniezda na kmeňoch stromov, odkiaľ húsenice vy-liezajú spoločne za potravou. Je veľmi nebezpečný tým, že chĺpky húseníc môžu vyvolávať pri styku s pokožkou alergické reakcie. Na listoch topoľov a vŕb žijú húsenice mníšky pižmovej Euproctis similis a mníšky vŕbovej Leu-coma salicis. Často spôsobujú holožery. V dreve žije hú-senica drevotoča obyčajného Cossus cossus a podobníka ovadovitého Paranthrene tabaniformis, či Sesia apifor-mis. Ploskáčik pagaštanový Cameraria ohridella škodí na listoch pagaštanov a mníška zlatoritka Euproctis chry-sorrhoea spôsobuje defoliácie na ovocných stromoch v záhradách a v stromoradiach okolo ciest.

Obrázok 37. Efektne sfarbená húsenica druhu Diloba caeruleoce-phala (Linnaeus, 1758) je hojná na listnatých stromoch. Foto: Zúbrik

Obrázok 38. Mníška zlatoritka Euproctis chrysorrhoea (Linnaeus, 1758) sa vyskytuje najmä v stromoradiach ovocných stromov, v záhra-dách a na okrajoch lesných porastov. Húsenice žerú spoločne, neskôr sa rozliezajú a žerú jednotlivo. Foto: Zúbrik

16 17

Obrázok 39. Larva druhu Ectoedemia liebwerdella (Zimmermann, 1940) vyžiera požerky v kôre kmeňov najmä starších bukov. Foto: Zúbrik

Obrázok 40. Thaumetopoea pityocampa (Denis & Schiffermuller, 1775) si na strome vytvára „hniezdo“, v ktorom húsenice nocujú a od-kiaľ sa ráno a večer vydávajú spoločne v „radoch“ za potravou. Druh žije v južnej Európe a mohol by sa v krátkej dobe objaviť aj na Sloven-sku. Foto: Zúbrik

Obrázok 42. Požerok motýľa Parectopa robiniella (Clemens, 1863) sa objavuje v strednej časti vrchnej strany listu, prekračuje strednú žilku a má nepravidelný, amébovitý tvar. Foto: Zúbrik

Obrázok 41. Drobný motýľ Phyllonorycter issikii (Kumata, 1963) vytvára typické požerky na listoch lipy. Foto: Zúbrik

Obrázok 43. Húsenica motýľa Coleophora badiipennella (Duponchel, 1843) žije vo zvláštnom útvare na liste brestov. Foto: Zúbrik

18 19

Obrázok 46. Samček mníšky obyčajnej Lymantria monacha (Linnaeus, 1758) má rozpätie krídel 30 – 40 mm, samička je o niečo väčšia (45 – 55 mm), má biele krídla s početnými tmavými pásikmi a vlnovkami. Foto: Kunca

Obrázok 44. Na vrchnej strane listu duba tvorí húsenica motýľa Tischeria ekebladella (Bjerkander, 1795) nepravidelnú, veľkú bielu škvrnu – mínu. Foto: Zúbrik

Obrázok 45. Chlpatá húsenica štetinavca orechového Calliteara pudibunda (Linnaeus, 1758) je pekne žltozeleno sfarbená, so štyrmi skupinami dlhších žltých štetín na vrchnej strane, medzi ktorými sú zamatovočierne zárezy. Foto: Zúbrik

Obrázok 47. Samček piadivky zimnej Erannis defoliaria (Clerck, 1759) je svetlookrový až sivožltý, s dvomi tmavšími priečnymi pásmi na predných krídlach. Foto: Zúbrik

Obrázok 48. Húsenice priadkovca obrúčkavého Malacosoma neustria (Linnaeus, 1758) sa liahnu v apríli a v máji. Foto: Zúbrik

18 19

RAD DVOJKRÍDLOVCE DIPTERA

Známy a bežný hmyz. U nás sa vyskytuje asi 6 000 druhov s veľmi rozmanitým spôsobom života. Určite najznámejší druh tohto radu je mucha domáca Musca domestica. Aj ďalší známy „súputník“ človeka – komár, patrí tiež do tohto radu.

Zaraďujeme sem hmyz malej až strednej veľkosti s dĺžkou tela od 0,5 mm až po takmer 50 mm. Charak-teristickým znakom dvojkrídlovcov je jeden pár krídel, druhý pár je premenený na tzv. kyvadielka (haltarae). Niektoré druhy sú aj bezkrídle.

Bežný je sexuálny dimorfizmus v rôznych znakoch tela. Ústne ústroje sú cicavé, prispôsobené k olizovaniu tekutej potravy alebo aj pichaniu. Larvy sú červovité, kukly múmiové, alebo súdočkovité.

Rozmnožuje sa oplodnenými vajíčkami, partenoge-néza je zriedkavejšia. Plodnosť samičiek je často vysoká, kladú stovky až tisícky vajíčok. Vyskytuje sa aj viviparia (živorodosť), t. j. v tele samičky prebehne aj časť postem-bryonálneho vývoja. Dospelý hmyz sa živí väčšinou rôznymi šťavami z kvetov, na výkaloch. Výnimočne sa objavujú aj druhy, ktoré sú dravé – chytajú a požierajú iný hmyz. Niektoré druhy sú hematofágne (cicajú krv hostiteľov). Larvy žijú v rôznom prostredí, v tečúcich i stojatých, čistých aj znečistených vodách, v pôde, hu-muse, pletivách rastlín, trúchnivejúcom dreve, hubách, odpadkoch z potravín, truse cicavcov a mnohé parazitu-jú aj v larvách iného hmyzu.

Hospodársky význam dvojkrídlovcov je veľký v zá-pornom aj v kladnom zmysle. Mnohé druhy sú škodco-via lesných drevín, poľnohospodárskych rastlín, rôznych potravín, zvierat (parazity). Veľmi škodlivé sú aj ako aktívne alebo pasívne prenášače nebezpečných chorôb, a preto sú významné v humánnej aj veterinárnej medi-cíne.

Obrázok 51. V zdureninách na listových stopkách žije Contarinia petioli (Kieffer, 1898). Foto: Zúbrik

Obrázok 49. Larva drobnej muchy Rabdophaga rosaria (Low, 1850) žije v zhluku listov na konci vŕbovej vetvičky. Foto: Zúbrik

Obrázok 50. Vo vnútri smrekovcovej šišky žije Resseliella skuhravy-orum (Skrzypczynska, 1975). Foto: Zúbrik

20 21

Mnohé druhy sú užitočné napríklad ako opeľovače kvetov. Niektoré druhy žijú paraziticky v inom škodlivom hmyze (Tachinidae). Larvy mnohých druhov urýchľujú rozklad organických látok (napríklad trusu, zdochlín) a mnohé sú významnou zložkou edafónu a vo veľkej miere sa podieľajú na tvorbe humusu.

Systematicky sa rad Diptera delí na dva podrady, podľa počtu článkov a dĺžky tykadiel: Nematocera majú tykadlá dlhé, mnohočlánkové, často dlhšie ako telo, Bra-chycera majú tykadlá krátke, obyčajne s tromi článkami. Tento podrad sa ešte delí na dve skupiny, podľa spôsobu prasknutia obalu kukly pri eklózii imág: Orthorapha – kukly praskajú rovným, pozdĺžnym švíkom, Cyclorapha – kukly sa otvárajú okrúhlym viečkom.

V lese žije pomerne veľké množstvo druhov čeľa-de byľomorovitých (Cecidomyiidae). Imága sú drobné, komárom podobné dvojkrídlovce, veľké 1 – 2 mm. Va-jíčka kladú na listy a ihlice stromov. Na mieste vpichu sa vytvára druhovo špecifický útvar – hálka, v ktorom žijú larvy týchto druhov. Svojím pôsobením znižujú vitalitu stromov a znižujú aj ich estetickú hodnotu. K známejším druhom patria napríklad Rabdophaga rosaria a Rabdo-phaga salicis na vŕbach, Didymomyia tiliacea na listoch líp, Craneiobia corni, ktorá tvorí hálky na listoch svíbu, Hartigiola annulipes a Mikiola fagi na buku a viaceré druhy žijúce na listoch dubov napríklad Janetia cerris, Contarinia subulifex, Dryomyia circinans, Macrodiplosis volvens a ďalšie. V lesných škôlkach škodia na sadeni-ciach larvy zástupcov čeľade Tipulidae.

Obrázok 55. V lesoch žije niekoľko druhov čiernych múch rodu Tipula spp. Ich larvy škodia na koreňoch mladých stromčekov. Foto: Zúbrik

Obrázok 52. Drobná larva muchy Harmandiola tremulae (Winnertz, 1853) sa vyvíja v červených hálkach na listoch osiky. Foto: Zúbrik

Obrázok 53. Na spodnej strane listov duba cerového sa často vo veľkým množstvách tvoria hálky. V ich vnútri žije larva druhu Dryomyia circinans (Giraud, 1861). Foto: Zúbrik

Obrázok 54. Druh Obolodiplosis robiniae (Haldeman, 1847) sa objavil na území Slovenska len v poslednom období. Vyskytuje sa hojne v južných oblastiach, kde škodí na listoch agáta. Foto: Zúbrik

20 21

Obrázok 56. Pod kôrou stromov nachádzajú pre svoj vývoj vhodné podmienky larvy viacerých druhov múch. Nie všetky sú škodlivé. Viaceré len využívajú vhodné podmienky, ktoré im toto prostredie ponúka a stromom neškodia. Foto: Zúbrik

Obrázok 57. Vo vnútri 3 – 5 mm dlhých hálok na listoch duba cerového žijú larvy Contarinia subulifex (Kieffer, 1897).Foto: Zúbrik

Obrázok 58. Larva mušky Macrodiplosis volvens (Kieffer, 1895) žije vo vnútri záhybu na liste duba vytvoreného medzi dvoma lalokmi. Foto: Zúbrik

Obrázok 60. V záhyboch listov hrabu žijú larvy mušky Contarinia carpini (Kieffer, 1897. Foto: Zúbrik

Obrázok 59. Na listoch lipy sa vytvárajú počas leta asi 3 mm veľké hálky. Sú viditeľné na obidvoch stranách listu. V ich vnútri žijú larvy druhu Didymomyia tiliacea (Bremi, 1847). Foto: Zúbrik

22 23

HUBY

HUBOVÉ OCHORENIA DREVÍN

Huby a hubové organizmy sú po hmyze druhou najpočetnejšou skupinou organizmov na našej plané-te. Ich celkový počet sa odhaduje na 1,5 milióna dru-hov. Z tohto odhadovaného počtu bolo právoplatne opísaných len asi 5 %. Menej informácií máme už len o nebunkových organizmoch, z ktorých poznáme len asi 4 %. Z cievnatých rastlín poznáme asi 81 % taxónov, z machorastov 68 %, z rias 67 % a z prokaryotických or-ganizmov asi 10 % taxónov.

Postupne ako ich človek spoznával, snažil sa ich charakterizovať a zatrieďovať. S rozvojom svojho po-znania ich triedenie sústavne zdokonaľoval. Takto sys-tém odrážal a odráža stupeň jeho poznania. Tu súčasne môžeme nájsť aj odpoveď na otázku, prečo sa systém organizmov, vrátane húb a hubových organizmov, sú-stavne dopĺňa a mení. Nomenklatúra húb a hubových organizmov sa riadi pravidlami botanickej nomenklatú-ry v zmysle Medzinárodného kódu botanickej nomen-klatúry (GÁPER, PIŠÚT 2003).

Huby a hubové organizmy zaraďujeme do troch ríš (http://www.speciesfungorum.org).

Do ríše Protozoa zaraďujeme 13 kmeňov: Amoebo-zoa, Apicomplexa, Cercozoa, Choanozoa, Dinozoa, Fora-minifera, Fossil Amoebozoa, Granuloreticulosa, Incertae sedis (neznáme taxonomické zaradenie), Microspora, Myzozoa, Percolozoa, Rhizopoda. Sú to predovšetkým jednobunkové, plasmódiové alebo kolóniové fagotrof-né organizmy bez bičíkov alebo s bičíkmi, ale bez mastigoném. Bunková stena v trofickom štádiu nie je prítomná.

Do ríše Chromista zaraďujeme 4 kmene: Oomycota, Bigyra, Fossil Oomycota a Incertae sedis. Sú to predo-všetkým jednobunkové, vláknité alebo kolóniové pri-márne fagotrofné organizmy bez bičíkov alebo s bičíkmi s mastigonémami. Bunková stena je často celulózová, pričom chitín a ß-glukány nie sú prítomné. Mitochondri-ové kristy sú tubulárne.

Do ríše Fungi zaraďujeme 14 kmeňov: bunkov-ky (Chytridiomycota), plesne (Zygomycota), vreckaté huby (Ascomycota) a bazídiové huby (Basidiomycota). Ďalej sem patria Blastocladiomycota, Glomeromycota, Neocallimastigomycota, Fossil Ascomycota, Fossil Basi-diomycota, Fossil Chytridiomycota, Fossil Fungi, Fossil Glomeromycota, Fossil Zygomycota a Incertae sedis. Sú to jednobunkové alebo vláknité huby, zvyčajne bez bičíkov. Ak sú prítomné bičíky, nemajú mastigonémy. Bunková stena je tvorená hlavne chitínom a ß-glukánmi. Mitochondriálne kristy sú sploštené.

Oddelenie AscomycotaAscomycota je oddelenie, resp. kmeň ríše Fungi

a subríše Dikarya. Druhy z tejto skupiny sú známe ako vreckaté huby. Ide o najväčší kmeň ríše Fungi s viac ako 64 tis. druhmi. Určujúcou črtou tejto skupiny je vrec-ko nazývané askos z gréckeho slova áσκός (askos) čo znamená vrecko alebo mech na víno. Vrecko je mikro-skopická pohlavná štruktúra, v ktorej sa formujú nepo-hyblivé spóry nazývané askospóry. Avšak niektoré druhy oddelenia Ascomycota sú nepohlavné, t. j. nemajú (resp. nie je známe) pohlavné štádium, a teda netvoria ani vrecká ani askospóry. Ešte v nedávnej minulosti boli takéto druhy zaraďované do oddelenia Deuteromycota, v súčasnosti sú vreckaté huby určované a klasifikované na základe morfologických a fyziologických podobností a fylogenetických analýz DNA sekvencií.

Vreckaté huby sú monofyletickou skupinou, t.j. všetky druhy môžu byť vo svojom fylogenetickom vý-voji sledované spätne až po jediného prvého predka. Skupina vreckatých húb je zvlášť významná pre človeka ako zdroj medicínsky významných zlúčenín napr. antibi-otík, ďalej sú dôležité pri výrobe chleba, alkoholických nápojov, syra, ale taktiež sú významné ako pôvodcovia ochorení človeka a rastlín. Hubové symbionty vo väčšine lišajníkov napr. Cladonia spp., patria do kmeňa Asco-mycota. Veľké množstvo vreckatých húb sú patogénmi rastlín napr. múčnatky. Niektoré druhy sú modelovými druhmi v laboratórnych výskumoch napr. Neurospora crassa, kvasinky Aspergillus spp. a iné sa využívajú vo výskume genetiky a biológie bunky. Penicillium spp., ktoré sa využíva pri výrobe syrov alebo vo výrobe antibi-otík proti bakteriálnym infekciám, je taktiež vreckatou hubou.

Obrázok 61. Gyromitra infula [Ascomycota, Pezizales, Discinaceae]. Foto: Kunca

22 23

Vreckaté huby sa vyskytujú vo všetkých pevnino-vých ekosystémoch, na všetkých kontinentoch vrátane Antarktídy. Spóry a čiastočky hýf sú rozptýlené v atmo-sfére a v sladkých vodách, ako aj v oceánskych plážach a prílivových zónach. Rozšírenie jednotlivých druhov je rôzne. Niektoré je možné nájsť na všetkých kontinen-toch, niektoré druhy sa vyskytujú len na jednej lokalite. Rozšírenie rastlinných parazitov je spojené s rozšírením hostiteľského druhu.

Nepohlavné rozmnožovanie je hlavným spôsobom rozmnožovania vreckatých húb a je zodpovedné za rých-le rozširovanie do nových území. Toto rozmnožovanie je zabezpečované vegetatívnymi rozmnožovacími štruk-túrami, konídiami. Konídiospóry bežne obsahujú jedno jadro a sú produktom mitotického delenia, kvôli čomu sú niekedy nazývané aj mitospóry. Geneticky sú identic-ké s mycéliom, z ktorého pochádzajú. Typicky vznikajú na konci špecializovanej hýfy, konídioforu. V závislosti na druhu môžu byť rozširované vetrom, vodou alebo zvieratami. Rôzne druhy nepohlavných spór môžu byť určované podľa farby, tvaru a podľa toho, ako sú uvoľňo-vané jednotlivé novovzniknuté konídiá. Typ spór sa vy-užíva pri taxonomických charakteristikách. Najčastejším typom sú jednobunkové spóry, ktoré sú označované ako amerospóry. Ak je spóra rozdelená na dve bunky bunko-vou stenou (priehradkou), nazývajú sa didymospóry. Dô-ležitou charakteristikou nepohlavného štádia vreckatých húb je konídiogenéza, ktorá zahŕňa vytváranie spór a ich dehiscenciu, t.j. oddeľovanie z rodičovskej štruktúry.

Pohlavné rozmnožovanie vreckatých húb vedie k vytvoreniu „vrecka“ – štruktúry, ktorá definuje celú skupinu a odlišuje ju od iných hubových kmeňov. Vrecko je dutina trubicovitého tvaru, meiosporangium, ktoré obsahuje pohlavné spóry vzniknuté meiózou a ktoré sa nazývajú askospóry. Pohlavné rozmnožovanie začína, keď sa stretnú dve hýfové štruktúry. Ak ide o homotha-lické druhy, spojenie je možné medzi hýfami toho istého hubového klonu. Pri heterothalických druhoch dve hýfy musia pochádzať z hubových klonov, ktoré sa odlišujú geneticky, a teda sú rôzneho páriaceho typu (v anglič-tine: mating type). Páriace typy sú charakteristické pre huby a zhruba zodpovedajú pohlaviam u živočíchov a rastlín. Avšak, jeden druh môže mať aj viac ako 2 pá-riace typy, čo niekedy vedie ku komplexnému systému vegetatívnej inkompatibility.

Gametangiá (môžu byť askogóniá alebo antherí-diá) sú pohlavné štruktúry vytvorené z hýf a pozostávajú z generatívnych buniek. Veľmi tenká hýfa nazývaná try-chogyn klíči z jedného gametangia, ktorým je askogó-nium, a zlučuje sa s druhým gametangiom nazývaným antherídium vytvoreným iným hubovým kmeňom. Jadro v antherídiu následne migruje do askogónia a nastáva plazmogamia, čo je zmiešanie cytoplaziem. Na rozdiel od živočíchov a rastlín, po plazmogamii nenasleduje hneď zlúčenie jadier, čo sa nazýva karyogamia. Na-miesto toho jadrá z dvoch hýf vytvárajú pár a iniciali-zuje sa dvojjadrová fáza, tzv. dikaryofáza pohlavného rozmnožovania, počas ktorej páry jadier sa synchrónne delia. Fúzia párových jadier vedie k zmiešaniu gene-tického materiálu, rekombinácii a následne k meióze. Podobný proces pohlavného rozmnožovania je známy u červených rias Rhodophyta.

Z oplodneného askogónia klíči dvojjadrová hýfa, teda v každej bunke sú dve jadrá. Tieto hýfy sa nazývajú askogénne hýfy alebo oplodnené hýfy. Sú podporované vegetatívnym mycéliom, ktoré má jednojadrové hýfy ktoré sú sterilné. Mycélium, ktoré obsahuje aj sterilné aj plodivé hýfy, môže tak rásť a vytvárať plodnice, askokar-py, ktoré môžu obsahovať milióny plodivých hýf.

Pohlavné štruktúry sa vytvárajú v plodivej vrstve plodnice t.j. v hymeniu. Na jednom konci askogénnej hýfy sa vytvárajú charakteristické háky v tvare písmena U, čím sa hýfa zatáča naspäť k začiatku rastu hýfy. Dve jadrá nachádzajúce sa v hrote hýfy sa rozdelia tak, že vlákna ich mitotických deliacich vretienok sú vedené paralelne, čím sa vytvárajú dva páry geneticky rozdiel-nych jadier. Jedno dcérske jadro sa presúva tesne k há-ku, zatiaľ čo druhé dcérske jadro sa usádza k basálnej časti hýfy. Tvorba dvoch paralelných priečnych stien potom rozdeľuje bunku do troch sekcií: jedna s hákom a jadrom, jedna na báze pôvodnej hýfy, ktorá obsahuje jedno jadro a jedna sekcia taká, ktorá oddeľuje časť s tvarom písmena U a obsahuje zvyšné dve jadrá.

Zmiešanie jadier (karyogamia) prebieha v há-kovitých bunkách hyménia, výsledkom čoho je vznik diploidnej zygoty. Zygota rastie do vrecka a predlžuje valcovitý až cylindrovitý tvar kapsuly. Nasleduje proces meiózy a vznik 4 haploidných jadier, ktoré sa následným mitotickým delením rozdelia na polovicu a vzniká 8 ja-dier v každom vrecku. Jadro spolu s časťou cytoplazmy sa uzatvárajú do membrány a bunečnej steny, čím vzni-kajú askospóry, ktoré sú vo vrecku zarovnané ako hrášky v struku.

Po otvorení vrecka sú spóry rozptyľované vetrom. V niektorých prípadoch sú spóry násilne vystrelené z vrecka, pričom u niektorých druhov sa vytvorili „spó-rové kanóny“, ktoré dokážu vystreľovať spóry až do 30 cm vzdialenosti. Keď sa spóra dostane na vhodný substrát, klíči, vytvára hýfu, a tým sa životný cyklus huby opäť začína.

Obrázok 62. Apotécium, typická reprodukčná štruktúra vreckatých húb so zobrazením sterilného mycélia [sterile hyphae], zrelých vreciek [mature asci] a vyvíjajúcich sa vreciek [developing meiotic asci]. Zdroj: http:// www.wikipedia.org

24 25

Spôsob vytvárania vreciek je dôležitý pri klasifikácii a vzniknuté vrecká sú rozdelené do štyroch typov:

1. unitunikátne – operkulátne vrecká2. unitunikátne – inoperkulátne vrecká3. bitunikátne vrecká4. prototunikátne vrecká

Ascomycota plnia hlavnú úlohu vo väčšine terestri-álnych ekosystémov. Sú dôležitými dekompozítormi, ktorí rozkladajú organické materiály, napr. odumreté listy a zvieratá a napomáhajú detritovorným organiz-mom (živočíchy, ktoré sa živia rozkladajúcim sa materiá-lom) získavať živiny. Ascomycota spolu s ďalšími hubami rozkladajú veľké molekuly ako je celulóza a lignín, a tým plnia dôležitú úlohu kolobehu živín, najmä v uhlíkovom cykle.

Plodnice vreckatých húb sú zdrojom potravy pre živočíchy, a to od hmyzu cez slizniakov, hlodavce až po veľké cicavce (napr. jeleň, divá sviňa).

Mnohé vreckaté huby vytvárajú symbiotické vzťahy s inými organizmami, vrátane rastlín a zvierat.

Ascomycota spôsobujú ochorenia niektorých rastlín.

• Grafióza brestov: tracheomykózne ochorenie brestov spôsobované hubami z rodu Ophiostoma ssp. (Ophi-ostoma ulmi a Ophiostoma novo-ulmi) zdecimovalo populácie brestov v Severnej Amerike a v Európe.

• Cryphonectria parasitica, rozšírená z Ázie, je pôvod-com rakoviny gaštana jedlého Castanea sativa v Eu-rópe a Castanea dentata v Severnej Amerike, kde došlo k takmer úplnému vytrateniu sa druhu dreviny z ekosystémov.

• Ochorenie kukurice Zea mays, ktoré prevláda najmä v Severnej Amerike, je spôsobované hubou Cochliobo-lus heterostrophus.

• Taphrina deformans spôsobuje kučeravosť listov broskýň.

• Uncinula necator spôsobuje múčnatku na hrozne.

• Druhy z rodu Monilia spp. spôsobujú hnedú hnilobu ovocia, napr. broskýň, čerešní.

• Stachybotrys chartarum spôsobuje blednutie vlnených textílií, čo je problémom predovšetkým v tropických oblastiach.

• Modrozelené, červené a hnedé plesne napádajú a spô-sobujú kazivosť potravín napr. Penicillium italicum spôsobuje hnilobu pomarančov.

• Obilie infikované Fusarium graminearum obsahuje mykotoxíny ako napr. deoxynivalenol (DON), ktorý môže spôsobiť rany na koži a slizniciach po skonzu-movaní ošípanými.

• Ergot Claviceps purpurea je priamou hrozbou pre člo-veka, ak je napadnutá pšenica alebo ryža, v ktorých sa následne produkujú vysoko jedovaté toxíny a karcino-génne alkaloidy. Po ich konzumácii vzniká ergotizmus. K symptómom ochorenia človeka patria halucinácie, kŕčové bolesti žalúdka a precitlivenosť končatín.

• Asperillus flavus napáda arašidy a iné rastliny, produ-kuje aflatoxíny, ktoré poškodzujú u ľudí pečeň a sú vysoko karcinogénne.

• Candida albicans je kvasinka, ktorá napáda sliznice a môže spôsobiť infekcie úst a pošvy nazývané ako kandidózy a je zodpovedná za „kvasinkové alergie“.

• Huby ako Epidermophyton spp. spôsobujú kožné in-fekcie, ale nie sú veľmi nebezpečné pre ľudí so zdra-vým imunitným systémom. Ak je však imunitný systém porušený a nefunkčný, tieto huby môžu ohroziť život človeka. Napr. Pneumocystis jiroveci je zodpovedný za infekcie pľúc, ktoré sa vyskytujú u pacientov s ochore-ním AIDS.

Obrázok 63. Sarcoscypha coccinea [Ascomycota, Pezizales, Sarcoscyphaceae]. Foto: Kunca

24 25

Obrázok 64. Valsa sordida [Ascomycota, Diaporthales, Valsaceae]. Foto: Kunca

Obrázok 62. Neonectria coccinea [Ascomycota, Hypocreales, Nectriaceae] pôvodca nekrotického ochorenia kôry buka. Foto: Kunca

Obrázok 64. Cryphonectria parasitica [Ascomycota, Diaporthales, Cryphonectriaceae] pôvodca rakoviny gaštana jedlého. Foto: Kunca

Obrázok 63. Daldinia concentrica [Ascomycota, Xylariales, Xylariaceae]. Foto: Kunca

Obrázok 65. Phacidium coniferarum [Ascomycota, Helotiales, Phacidiaceae] spôsobuje odumieranie vetiev a kmeňov. Foto: Kunca

Obrázok 61. Kretzschmaria deusta [Ascomycota, Xylariales, Xylariaceae] spôsobuje často prehliadanú hnilobu koreňov a koreňových nábehov. Foto: Kunca

26 27

Oddelenie BasidiomycotaBasidiomycota je jedným z dvoch rozsiahlych od-

delení, resp. kmeňov, ktorí spolu s Ascomycota vytvárajú subríšu Dikarya, často označovanú aj ako „vyššie huby“ v rámci ríše Fungi. Do tejto skupiny patria jedlé huby, prášnice, konzolovité huby, trúdniky, želatínové huby, hríby, kuriatka, hviezdovky, snete, hrdze, niektoré kva-sinky (napr. Cryptococcus spp.), atď.

Basidiomycota sú vláknité huby tvorené hýfami (okrem kvasinkových húb) a rozmnožujúce sa pohlavným spôsobom, počas ktorého sa tvoria špecializované kyja-kovité koncové bunky nazývané bazídiá, ktoré obyčajne nesú vonkajšie meiospóry (zvyčajne štyri spóry). Tieto špecializované spóry sa nazývajú bazídiospóry. Niektoré bazídiové huby sa však rozmnožujú nepohlavne. Spôsob rozmnožovania, vytváranie charakteristických štruktúr ako napr. praciek (anglicky clamp connections), zloženie bunečných stien a najmä fylogenetické molekulárne analýzy DNA poskytujú informácie pre zatrieďovanie jednotlivých druhov do ďalšieho systému.

Jedna z posledných klasifikácií, vzniknutá dohodou 67 mykológov, rozpoznáva 3 subkmene, resp. pododde-lenia:

1. Agaricomycotina2. Pucciniomycotina3. Ustilaginomycotina

Podľa odhadov z roku 2008 je v oddelení Basidi-omycota 16 tried, 52 radov, 177 čeľadí, 1 589 rodov a 31 515 druhov.

Na rozdiel od živočíchov a rastlín, u ktorých je pohlavie pomerne ľahko rozoznateľné, Basidiomycota (okrem hrdzí) má nerozoznateľné kompatibilné hap-loidy, ktoré sú zvyčajne tvorené mycéliom ako zhluk vláknitých hýf. Haploidné mycélia sa zlučujú v procese plasmogamie a následne kompatibilné jadrá migrujú k sebe navzájom a párujú sa. Karyogamia je oddialená,

takže kompatibilné jadrá zostávajú v pároch a hýfa sa potom nazýva dikaryotická. Haploidné mycélia sa na-zývajú monokaryotické. Často je dikaryotické mycélium vitálnejšie ako individuálne monokaryotické mycélium a prerastá substrát rýchlejšie.

Dikaryotické mycélium žije dlhšie, aj niekoľko rokov, dekád a dokonca aj storočí. Monokaryotické mycélium nie je ani samičieho, ani samčieho pohlavia. Majú buď bipolárny (unifaktoriálny) alebo tetrapolárny (bifaktoriálny) zlučovací systém (mating system). Výsled-kom toho je skutočnosť, že po meióze vznikajú haplo-idné bazídiospóry a z toho vyplývajúce monokaryony, ktoré majú jadrá kompatibilné s 50 % (u bipolárnych) alebo s 25 % (u tetrapolárnych) sesterských bazídiospór (ako aj ich monokaryonmi), keďže zlučované gény sa musia navzájom odlišovať, aby boli kompatibilné. Avšak existuje mnoho variability okolo tohto genetického sys-tému v populácii, a tak až okolo 90 % monokaryonov je navzájom kompatibilných. Vyzerá to potom, akoby haploidné spóry boli multisexuálne.

Udržanie dikaryotického stavu v dikaryonoch v mnohých bazídiových hubách je uľahčované tvorbou praciek (anglicky „clamp connections“). Tie sa objavujú preto, aby pomáhali koordinovať a opätovne nastaviť páry kompatibilných jadier po synchrónnej mitóze jadrového delenia. Je však mnoho rôznych variácií. V typickom životnom cykle bazídiových húb dlho žijúce dikaryony pravidelne (sezónne) alebo nepravidelne (ob-čas) vytvárajú bazídiá, čo sú špecializované, kyjakovité koncové bunky, v ktorých pár kompatibilných jadier sa zlučuje (karyogamia), čím sa vytvorí diploidná bunka. Nasleduje meióza, počas ktorej sa vytvoria 4 haploidné jadrá, ktoré migrujú do 4 externých, najmä hrotových bazídiospór. Bazídiospóry sú zvyčajne balistické, kvôli čomu sú niekedy nazývané aj balistospóry. Vo väčšine druhov sa bazídiospóry rozptyľujú a každá môže začať rásť, vytvárať tak nové haploidné mycélium, ktoré bude pokračovať v životnom cykle. Bazídiá sú mikroskopické

Obrázok 66. Lachnellula willkommii [Ascomycota, Helotiales, Hya-loscyphaceae] spôsobuje rakovinu smrekovcov vo vlhkých lokalitách. Foto: Kunca

Obrázok 67. Peziza ostracoderma [Ascomycota, Pezizales, Pezizaceae] je saprofytickou hubou rašeliny a po zaparení vytvára plodnice. Foto: Kunca

26 27

a sú často produkované „na“ alebo „v“ multibunečných plodniacich nazývaných bazídiokarpy, bazídiomy alebo plodnice. Balistické bazídiospóry sú vytvárané na sterig-mách (anglicky „sterigmata“) , ktoré sú zúžené, zašpi-catené ako tŕň a sú ohnuté ako rohy býka. V niektorých bazídiových hubách spóry však nie sú balistické a sterig-my môžu byť aj priame, redukované len na stopky, alebo môžu aj úplne chýbať. Bazídiospóry nebalistických ba-zídií môžu byť uvoľňované rozprasknutím, rozpustením alebo rozpadom bazídia.

Dimorfické bazídiové huby s kvasinkovým štádiom a pleiomorfickými hrdzami sú príklady húb s anamorfa-mi, ktoré sú nepohlavným vývojovým štádiom. U niekto-

rých bazídiových húb je známe len anamorfné štádium. Veľa bazídiových húb sú kvasinkami, nazývanými bazídi-ové kvasinky, aby sa tak odlíšili od askomycétnych kvasi-niek z oddelenia Ascomycota. S výnimkou kvasinkových anamorf, uredínií, écií a pykníd, niektoré bazídiové huby vytvárajú zreteľne odlišné anamorfy ako súčasť ich životného cyklu. Napr. Collybia tuberosa so svojím jablkovito sedlovitým tvarom a farebným skleróciom, Dendrocollybia racemosa so svojím skleróciom a koní-diami Tilachlidiopsis racmosa, Armillaria ssp. so svojimi rhizomorfami, Hohenbuehelia spp. so štádiom infikova-nia háďatiek Nemactotonus spp. a ako parazit kávových listov, alebo Mycena citricolor a jej Decapitatus flavidus výhonky nazývané gemae.

Obrázok 68. Schéma bazídioarpu – diploidná reprodukčná štruktúra bazídiomycétov, plodnica, hymenium a bazídium. (Zdroj: http:// www.wikipedia.org)

Obrázok 69. Serpula lacrymans [Basidiomycota, Boletales, Serpula-ceae]. Foto: Kunca

Obrázok 70. Auricularia mesenterica [Basidiomycota, Auricilariales, Auriculariaceae]. Foto: Kunca

Obrázok 71. Daedaleopsis confragosa [Basidiomycota, Polyporales, Polyporaceae]. Foto: Kunca

28 29

Rad Erysiphales patrí do oddelenia Ascomycota a obsahuje len jednu čeľaď, a to Erysiphaceae. Mnohé druhy z tohto radu spôsobujú ochorenia rastlín nazýva-né múčnatky.

V rade Erysiphales je jedna čeľaď Erysiphaceae, 28 rodov a približne 100 druhov. Patrí sem mnoho imperfektných húb (huby, ktorých pohlavné rozmno-žovanie nie je známe), najmä z rodu Oidium. Nedávne molekulárne analýzy odhalili existenciu 6 hlavných evo-lučných línií. a) Línia 1 obsahuje rody Erysiphe, Microsphaera a Unci-

nula, pričom každý z týchto rodov má aj mitosporické štádium obsiahnuté v rode Oidium, podrode Pseudo-idium.

b) Línia 2 obsahuje Erysiphe galeopsidis a Erysiphe cumminsiana s anamorfou z rodu Oidium podrodu Striatoidium.

c) Línia 3 obsahuje rod Erysiphe s anamorfami Oidium podrodu Reticuloidium.

d) Línia 4 pozostáva z rodov Leveillula a Phylactinia, ktoré majú anamorfu z rodov Oidiopsis, resp. Ovula-riopsis mitosporického štádia.

e) Línia 5 pozostáva z rodov Sphaerotheca, Podosphae-ra a Cystotheca, ktoré majú anamorfu z rodu Oidium, podrodov Fibroidium a Setoidium.

f) Línia 6 obsahuje druh Blumeria graminis, ktorý má anamorfu Oidium, podrod Oidium mitosporické štá-dium. Tieto línie sa odlišujú nielen na úrovni moleku-lárnej, ale aj morfologickej.

Charakteristika• Múčnatky majú povrchové mycélium, ktoré získava

živiny z hostiteľskej rastliny špecializovanými hýfami, ktoré prenikajú cez epidermálne bunky hostiteľa za pomoci absorpčného orgánu nazývaného haustó-rium.

• Teleomorfy sú zvyčajne zreteľne odlišné a rôznorodej-šie ako anamorfy. Vrecká môžu byť bitunikátne alebo unitunikátne (podľa jednej alebo dvoch vrstiev) a je to stále predmetom výskumu.

• Kleistotéciá majú vrecká usporiadané v hyméniu, ktoré pripomína peritécium. Kleistotéciá sú drobné a zvyčaj-ne nie väčšie ako 0,1 mm. Z vonkajšej steny kleistoté-cia vyrastajú špecializované hýfy tzv. prívesky. Počet vreciek na jednu askomu (plodničku) kolíše a tento znak je dôležitý pri rozlišovaní rodov.

• Múčnatky sú pozoruhodné kvôli svojim spletitým prí-veskom, ktoré napomáhajú pri determinácii druhov.

Životný cyklusHostiteľské pletivá sú infikované pohlavnými as-

kospórami, alebo nepohlavnými konídiami, ktoré klí-čia na povrchu listu alebo kmeňa, výsledkom čoho je priehradkované mycélium s jednojadrovými bunkami. Väčšina múčnatiek napáda len epidermálne bunky. Von-kajšie mycélium vytvára krátke vzpriamené konídiofory, pričom každý z nich nesie jednoduchý rad súdkovitých spór a najmladšia spóra je na báze. Napadnutá časť rast-liny je tak pokrytá vrstvou konídioforov, ktoré dávajú tejto časti rastliny vzhľad bieleho múčnatého prášku. Zrelé spóry sa oddeľujú a pomerne ľahko sú unášané vetrom a tým sa zabezpečujú nové infekcie. V jeseni sa vytvárajú pohlavné chasmotéciá. Chasmotéciá sú odpo-činkovým (hibernating) štádiom patogéna. Askospóry sú dormantné počas celej zimy a začínajú klíčiť na jar. Až sa vrecká začnú rozširovať, praskne stena chasmotécia, pričom sa askospóry vystrelia do vzduchu.

Erysiphales sú obligátnymi parazitmi na listoch a plodoch vyšších rastlín, pričom spôsobujú ochorenie nazývané múčnatky. Mnoho pokusov pestovať múčnat-ky na živných pôdach zlyhali.

ZÁKLADNÉ SKUPINY HÚB

RAD ERYSIPHALES

Obrázok 72. Erysiphe palczewskii na listoch Caragana arborescens [Ascomycota, Erysiphales, Erysiphaceae]. Foto: Kunca

28 29

Rad Rhytismatales patrí do oddelenia Ascomycota. Člení sa na 3 čeľade, 71 rodov a 411 druhov.

Plodnice sa nachádzajú na odumretom materiáli, zvyčajne listoch, vetvičkách, kôre, dreve alebo šiškách, zriedkavo aj na bobuliach. Aj keď veľa rôznych substrá-tov môže byť osídlených, sú zvlášť početné na ihlična-noch, trávach a erikách (Ericaceae). Z toho vyplýva, že sú častejšie v lesoch a rezerváciách (najmä na kyslých pôdach) ako na poľnohospodárskych pôdach. Kolonizo-vaná časť rastliny je zvyčajne úplne odumretá a už opad-nutá na zemi v opadanke. Sú však aj prípady, keď listy, vetvičky a kôra sú ešte pripojené na strome a niekedy sú ešte živé s malou odumretou časťou, kde sú plodnice týchto húb. Niektoré druhy sú známe, že osídľujú zrejme zdravé rastlinné pletivá ako bezpríznakové endobionty a plodnice vytvárajú len v určitom veku.

Charakteristickým znakom napadnutých listov a ko-nárikov je, že napadnuté pletivo býva svetlejšie, bledšie ako pletivo po napadnutí inými hubami. Vetvičky na-padnuté týmito hubami sú zvyčajne krehkejšie, a tak tie-to huby hrajú aj určitú úlohu pri samoočisťovaní kmeňov od starších vetiev. Mnoho druhov vytvára konidiálne štá-dium pred pohlavným štádiom (ascomata) a obe štádiá sú takmer rovnako hlboko ponorené do hostiteľského pletiva. Konidiálne štádium je zvyčajne vo forme čiernej pyknidy, ktorá obsahuje drobné jednobunkové konídiá, ktoré majú pravdepodobne funkciu spermácií.

Ascomatá, ktoré sa vytvárajú po pyknidách, sú väč-šie, avšak taktiež čierne, s otvorom vo forme niekoľkých trhlín v krycej vrstve na povrchu, aby bolo možné od-haliť hyménium. Parafýzy sú zvyčajne prítomné. Vrecká sú tenkostenné len s jednou funkčnou vrstvou steny a s apexom, ktorý sa nikdy nefarbí na modro s jódovým činidlom (napr. v Melzerovom činidle). Askospóry sú

takmer jednotne bezfarebné, zvyčajne bez priehradiek a často krát sú dlhé a tenké. V pohlavných plodničkách je takmer vždy prítomný aj želatínový materiál, ktorý pokrýva, resp. vypĺňa priestor medzi askospóramy a pa-rafýzami. Uvoľňovanie spór je vo vlhkých podmienkach takmer „násilné“.

Zónovacie čiary, pyknidy a askokarpy (pohlavné plodničky) sú dlhotrvajúce a sú zvyčajne viditeľné v teré-ne v rovnakom čase spolu, a tak zisťovanie prítomnosti týchto húb sa môže realizovať v hociktorom ročnom období. Z praktického hľadiska mnohé druhy môžu byť spoľahlivo určované už za pomoci príručnej lupy, takže nie je ani potrebné brať vzorky do laboratórií.

Pri vyhľadávaní týchto húb je nevyhnutné poznať hostiteľskú rastlinu a jej časť, kde sa huba môže nachá-dzať (ihlice, listy, kôra, atď.). Ak sa pri kontrole huba nenájde, je možné, že sa na skúmanom strome ani ne-nachádza. Zisťovanie distribúcie takýchto húb s trvalými plodnicami a zónami je podstatne presnejšie ako húb z iných skupín, ktoré majú pominuteľné, krátko žijúce plodnice.

Počasie významne vplýva na terénne práce s týmito hubami. Vo všeobecnosti jasné slnečné dni nie sú vhod-né pre ich pozorovanie. Ascomata sú uzatvorené a silný kontrast medzi svetlom a tieňom sťažuje ich spozorova-nie. Podobne je to pri ich pozorovaní v zimnom období v zasneženej krajine alebo za šera, keď je zase málo svetla. Najlepším počasím pre pozorovanie týchto húb je zamračená obloha, ale s dostatkom svetla, alebo počas a krátko po daždi, resp. keď sa sneh rýchlo topí. Ak sa odoberajú vzorky je potrebné si uvedomiť, že niektoré druhy sú zriedkavé, a teda manipulovať s nimi ako s je-dinečným výskumným materiálom.

RAD RHYTISMATALES

Rad Agaricales, nazývaný aj „lupenaté huby“, ale-bo pravé huby, obsahuje huby s charakteristickým tva-rom. Rad zahŕňa 33 čeľadí, 413 rodov a viac ako 13 tisíc druhov, vrátane piatich vymretých rodov známych len z fosílií. Patria sem bežné, všadeprítomné huby, smrteľ-ne jedovaté huby, halucinogénne druhy, svetielkujúce a iné charakteristické skupiny. Plodnice sú dužinaté, s hlúbikom, klobúkom a lupeňmi, v ktorých sa vytvárajú bazídiospóry.

V trojzväzkovom diele „Systema Mycologicum“ publikovanom v rokoch 1821 a 1832, známy mykológ Elias Fries dal takmer všetky druhy s lupeňmi do rodu Agaricus. Usporiadal tento veľký rod do „klanov“, kto-rých mená sa stále používajú ako názvy rodov. Fries ne-skôr vyzdvihol tieto klany na úroveň rodov, avšak ďalší autori neskôr, napr. Gellet, Karsten, Kummer, Quélet

a Staude urobili množstvo zmien v tomto systéme. Fries založil svoju klasifikáciu na makroskopických charakte-ristikách plodníc a farbe výtrusného prachu. Jeho systém bol široko využiteľný, keďže mal výhodu, že mnohé rody mohli byť ľahko identifikované na základe charakte-ristík zistených ešte v teréne. Klasifikácia Friesa však bola neskôr prehodnocovaná, najmä po publikovaní vedeckých prác od výskumníkov Fayoda a Patouillarda, o mikroskopických štruktúrach plodníc, ktoré poukázali na neprirodzené spájanie druhov do spoločných skupín. V nedávnej minulosti práca Rolfa Singera „The Aga-ricales in Modern Taxonomy” publikovaná v 4 vyda-niach v rokoch 1951 až 1986, využíva aj makroskopické charakteristiky Friesa aj mikroskopické charakteristiky Fayoda pri členení čeľadí a rodov. Singerova posledná klasifikácia tak zahŕňa 230 rodov a 18 čeľadí. Singer

RAD AGARICALES

30 31

vytvoril 3 hlavné skupiny v rámci radu Agaricales sensu lato:

1. Agaricales sensu stricto2. Boletales3. Russulales

Tieto skupiny sú akceptované aj v súčasnosti po overení založenom na analýzach DNA ako línia euaga-rics, línia bolete a línia russuloid. Molekulárny fyloge-netický výskum ďalej rozčlenil línie do 6 skupín a boli pomenované ako Agaricoid, Marasmioid, Pluteoid, Hyg-rophoroid a Plicaturopsidoid.

Pod termínom „agaric“ (t.j. pečiarky) sa tradične chápe Agaricales, čo zvyčajne znamená, že ide o lupe-naté huby. Tieto dve kategórie však nie sú synonymom, aj keď sa v značnej miere prekrývajú.

Agarics sú všadeprítomné na všetkých kontinen-toch. Väčšina z nich je terestriálna, rastúca v lesoch, lesostepiach, na lúkach. Až do roku 2005 boli lupenaté huby považované len za terestriálne, keď následne bol objavený druh Psathyrella aquatica, ktorý vytvára plod-nice pod vodou.

Agarics sú známe aj z 5 monotypových rodov nájde-ných vo fosíliách v jantári. Najstaršie záznamy sú z Krie-dy (druhohory): Palaeoagaracites antiquus z Barmského jantáru a Archaeomarasmius leggeti z jantáru z New Jersey. Ďalšie 3 druhy Aureofungus yaniguaensis, Co-prinites dominicana a Protomycena electra pochádzajú z jednej vzorky z jantáru z bane v Dominikánskej repub-like (na ostrove Hispaniola v Karibskom mori).

Plodnica je štruktúra životného cyklu, v ktorej sa vytvárajú spóry. Väčšina húb sa rozmnožuje spórami a plodnice sa vytvárajú pre ich produkciu a rozširovanie. Spóry vytvorené v plodniciach sú zvyčajne výsledkom pohlavného rozmnožovania.

Plodnica je viditeľným znakom rastúcej huby. Je vytvorená z rozsiahlej siete nitkovitých vlákien, z hýf. Ži-viny absorbujúca časť huby sa nazýva vegetatívne mycé-lium, čo je opakom mycélia plodnice, teda pohlavného mycélia. Vegetatívne mycélium absorbuje vodu a živiny

zo substrátu, na ktorom rastie. Ak je zásoba živín dosta-točná a podmienky prostredia priaznivé, niektoré huby potom môžu na danej lokalite rásť aj niekoľko rokov. Huby si nedokážu vyrobiť potravu, teda uhľovodíky, ako zelené rastliny. Niektoré druhy sú saprotrofné a prijí-majú živiny z odumretého organického materiálu. Iné druhy sú parazitické na živých rastlinách a živočíchoch. Veľa druhov, zvlášť lupenatých húb a hríbov, vytvára rozsiahle mycélium, ktoré žije v symbióze s koreňmi. Táto symbióza je výhodná pre hubu aj hostiteľa a nazý-va sa mykoríza.

Ak sú podmienky prostredia priaznivé (vlhkosť, svetlo, teplota, vzdušnosť, živiny) a mycélium je v dob-rom stave, plodnice huby sa vytvárajú. Presne definova-né podmienky, za ktorých sa plodnice vytvoria, nie sú známe.

Rody Incertae sedisNiekoľko rodov z radu Agaricales, ktoré sú nedo-

statočne spoznané, alebo ich DNA ešte nebola analy-zovaná, a teda neboli ešte priradené k určitej čeľadi, sú označované ako Incertae sedis, a teda s nejasnou systematickou pozíciou s ohľadom na čeľaď. V tomto prípade ide o rody:

• Amogaster• †Aureofungus• Brunneocorticium• Cheilophlebium• Cleistocybe• Cribrospora• Disporotrichum (anamorph)• Mesophelliopsis• †Palaeoagaracites• Panaeolina• Panaeolus• Phlebophyllum• Plicatura• Plicaturopsis• Sedecula• Setchelliogaster• Trichocybe

Bazídiomata sú gymnokarpné, typu krustotécia, ktoré môžu byť hydnelloidné, fomitoidné, ganoderma-toidné, stereoidné alebo korticioidné. Sú teda rozliate až klobúkaté, niektoré koralovité, jednoročné alebo viacročné, s hladkým alebo rúrkovitým hymenoforom. Bazídiospóry sú hyalínne až hnedé, obyčajne hladké, len zriedkavo amyloidné. Sú to hlavne drevné huby spôso-bujúce bielu hnilobu drevín a dreva. K rodom s väčším počtom druhov vyskytujúcich sa na Slovensku patrí Inonotus (14 druhov), Phellinus (22 druhov), Coltricia (3 druhy).

Rod InonotusPlodnice jednoročné, resupinátne, spätne otočené,

prisadnuté bez klobúka alebo s klobúkom. Pletivo žlt-kasté až červenkasto hnedé, v KOH tmavnúce. Povrch klobúka je srstnatý, štetinatý, plstnatý alebo aj holý, žlt-kastý až červenohnedý, často tmavnúci a vekom rozpras-kaný. Dužina hnedá, jemne vláknitá až tvrdo korkovitá. Systém hýf je monomitický až dimitický. Hýfy jednodu-cho delené, vo väčšine druhov tenkostenné a takmer hyalínne až po hrubostenné a hnednúce v KOH, silno vetvené, u niektorých druhov prítomné aj spevňujúce hýfy. „Sety“ prítomné v dužine niektorých druhov. Hy-meniálne štetinky prítomné vo väčšine druhov. Bazídiá kyjakovité, až široko elipsovité, 4 sterigmy, jednoducho priehradkované na svojej báze. Bazídiospóry úzko elip-sovité až vajcovité, hyalínne alebo zlato žlté až červen-

RAD HYMENOCHAETALES

30 31

kasto hnedé, hladké, v Melzerovom činidle negatívna reakcia. Druhy spôsobujú bielu hnilobu živých a mŕtvych ihličnanov a listnáčov. V tomto rode známych 18 druhov z Európy. Typovým druhom je Polyporus hispidus. Rod je ľahko rozpoznateľný podľa svojich hnedých, jednoroč-ných plodníc s vláknitou až mäkkou alebo krehkou kon-zistenciou. Hýfy sú vo všeobecnosti širšie ako tie v rode Phellinus, ktorý je charakteristický drevnatými, trvalými plodnicami a dimitickým systémom hýf.

Rod PhellinusPlodnice sú trvalé, resupinátne až klobúkaté, rastú-

ce jednotlivo alebo v skupinách. Klobúk, ak je prítom-ný, je žltkastý, hrdzavohnedý, sivý až čierny, plstnatý, štetinkatý, hladký alebo hlboko rozpraskaný. Povrch pórov hnedastý, póry sú nepravidelné a hranaté. Dužina tmavá, červenohnedá, umbrová alebo žltkasto hnedá, väčšinou drevnatá, zriedkavejšie tvrdo vláknitá. Systém hýf dimitický s prechodmi medzi tenkostennými gene-ratívnymi hýfami a charakteristickými hrubostennými skeletovanými hýfami. Generatívne hýfy hyalínne až svetložlté, úzke, tenkostenné, jednoducho priehradko-vané. Skeletované hýfy sú žltkasté až hrdzavo hnedé, bez priehradiek alebo s príležitostnými jednoduchými priehradkami, väčšinou hrubostenné a širšie ako ge-

Obrázok 74. Inonotus obliquus [Basidiomycota, Hymenochaetales, Hymenochaetaceae]. Foto: Kunca

neratívne hýfy. Hymeniálne „sety“ a dužinovité „sety“ chýbajú alebo sú prítomné, „setové“ hýfy chýbajú alebo sú prítomné na okraji alebo v dužine plodníc. Spóry gu-ľovité až valcovité, hladké, hyalínne až hrdzavohnedé, tenko až hrubostenné, dextrinoidné až negatívne v Mel-zerovom činidle. Rastú na mŕtvych a živých ihličnanoch a listnáčoch. Spôsobujú bielu hnilobu. V tomto rode je známych 36 druhov z Európy. Typový druh je Polyporus igniarius. Najbližším príbuzným rodom je určite Inono-tus, ktorý sa odlišuje najmä jednoročnými a mäkkými plodnicami. Zvyčajne nie je problém rozlíšiť tieto dva rody v teréne, avšak sú niektoré druhy z rodu Phellinus s jednoročnými plodnicami (napr. P. erectus), kde sú aj prechody medzi hyalínnymi generatívnymi hýfami a skeletovými hýfami.

Obrázok 75. Phellinus ferruginosus [Basidiomycota, Hymenochae-tales, Hymenochaetaceae]. Foto: Kunca

Rad zahŕňa približne 2 300 druhov húb s nápadný-mi plodnicami. Hymenofor je pórovitý, lištovitý, drsný, hladký alebo spletitý. Substrátom je pôda alebo hnijúce drevo. Niektoré druhy sú jedlé, niektoré sú patogénmi drevín.

Rad bol prvýkrát navrhnutý v roku 1926 nemeckým mykológom menom Ernst Albert Gäumann. Rad vtedy zahŕňal 10 čeľadí: Brachybasidiaceae, Corticiaceae, Cla-variaceae, Cyphellaceae, Dictyolaceae, Fistulinaceae, Polyporaceae, Radulaceae, Tulasnellaceae, a Vuille-miniaceae. Takto vytvorený rad však nebol všeobecne prijatý, keďže väčšina mykológov radšej používala ume-

lovytvorený rad Aphyllophorales.

Na základe molekulárnych analýz sequencií DNA sa až v nedávnej minulosti presnejšie vyčlenili hranice radu Polyporales. Patria tam druhy predovšetkým z čeľa-dí Polyporaceae, Fomitopsidaceae a Meripilaceae. Ďalej je tam čeľaď Ganodermataceae, ktorá bola predtým v samostatnom rade Ganodermatales na základe cha-rakteristických morfologických vlastností bazídiospór. Do radu Polyporales patria aj kortikoidné huby čeľadí Cystostereaceae, Meruliaceae, Phanerochaetaceae a Xe-nasmataceae, ďalej karfiolovité huby z čeľade Sparassi-daceae.

RAD POLYPORALES

32 33

Rad Polyporales je kozmopolitný a obsahuje pri-bližne 1 800 druhov rozšírených po celom svete. Niekto-ré druhy sú saprofytné, iné zase parazitické a spôsobujú hniloby dreva.

Veľa druhov z rodov Fomes, Fomitopsis a Gano-derma je patogénnych a spôsobujú hniloby koreňov

a koreňových nábehov živých stromov, čím spôsobujú poškodenie lesných drevín. Niektoré druhy spôsobujú hnilobu stavebných trámov, napr. v baniach (Androdia vaillantii). Iné druhy sú zase komerčne pestované a pre-dávané pre tradičnú čínsku medicínu ako napr. Gano-derma lucidum, Grifola frondosa a Trametes versicolor.

Obrázok 76. Laetiporus sulphureus [Basidiomycota, Polyporales, Fomitopsidaceae]. Foto: Kunca

Hrdze vo svojej najdokonalejšej komplexnosti pro-dukujú 5 rôznych typov spór na 2 rôznych hostiteľoch z dvoch nepríbuzných hostiteľských čeľadí. Takéto hrdze sú:

- heteroeciálne (heteroecious), teda vyžadujú 2 hostite-ľov a

- makrocyklické, keďže produkujú až 5 typov spór.

Podľa konvencie jednotlivé vývojové štádiá sú čís-lované rímskymi číslicami. Bazídiospóry infikujú prvého hostiteľa, mycélium vytvára pyknídiá nazývané spermo-góniá, ktoré sú miniatúrne, fľaškovitého tvaru, duté, submikroskopické zoskupenia ponorené v hostiteľskom pletive, napr. v liste. Toto štádium je očíslované ako „0“, produkuje jednoduché bunky, drobné spóry, ktoré pomaly vytekajú von v sladkej tekutine a ktoré fungu-

jú ako nepohyblivé spermácie, a taktiež odstávajúce receptorové hýfy. Hmyz a dážď unášajú spermáciá zo spermogónia do iného spermogónia, pričom dochádza k prekríženiu párovacích typov. Žiadna stielka pritom nie je ani mužská ani ženská.

Po prekrížení vznikajú dikaryóny, čo je druhým vý-vojovým štádiom označovaným rímskou „I“. Plodničky vytvorené v tomto štádiu sa nazývajú éciá. V nich sa vytvárajú dikaryotické éciospóry v suchých retiazkach, v hlúčkoch v tvare prevrátených pohárikov ponorených v hostiteľskom pletive.

Tieto éciospóry potom infikujú druhý hostiteľský rod (u makrocyklických hrdzí). Na druhom hostiteľovi sa opakovane vytvárajú spórové štádiá číslované „II“ a to urediospóry v suchých pustulách nazývaných uredíniá,

RAD PUCCINIALES

32 33

resp. urédiá. Urédiospóry sú dikaryotické a môžu infiko-vať toho istého hostiteľa na ktorom sa vytvorili. Opako-vane ho infikujú počas vegetačnej sezóny.

Na jej konci sa vytvára štvrtý typ spór, teliospóry, čo je súčasťou „III“ štádiá. Teliospóry sú hrubostenné a ich úlohou je prezimovať, resp. prežiť iné nepriaznivé podmienky.

Infekčný proces už ďalej nepokračuje, v tomto štádiu je huba v dormancii a po zlepšení podmienok

teliospóry klíčia a vytvárajú bazídiá, čo je „IV“ štádium, nazývané aj promycélium. Huby z radu Pucciniales majú cylindrické bazídiá, po meióze sú trojpriehradkované a každá zo štyroch buniek nesie jednu bazídiospóru. Ba-zídiospóry sa uvoľňujú a začínajú nový infekčný proces na hostiteľovi 1.

Autoéciové hrdze ukončujú svoj životný cyklus na jednom hostiteľovi, a makrocyklické hrdze vynechá-vajú jedno alebo viacero štádií.

Rad Russulales patrí do oddelenia Ascomycota. Člení sa na 12 čeľadí, 80 rodov a 1 767 druhov (Hawk-sworth a kol., 1995). Táto skupina obsahuje russuloidné, podzemné (hypogeické) druhy, trúdnikovité napr. Bon-darzewia spp., zúbkovité huby a palicovité huby, napr.

Artomyces spp.. Bazídiospóry sú typicky ornamentované s amyloidnými bradavicami alebo sieťkovaním, aj keď sú tu nejaké výnimky z tohto pravidla, napr. Heterobasi-dion annosum.

RAD RUSSULALES

Obrázok 77. Gymnosporangium sabinae [Basidiomycota, Pucciniales, Pucciniaceae]. Foto: Kunca

34 35

HMYZ

34 35

TEXTY K OBRÁZKOM

A Pohľad do koruny vŕby s bielymi, slinovitými útvarmi, ktoré signalizujú výskyt peniarky vŕbo-vej. Foto: Zúbrik

B – E Larvy peniarky vŕbovej pokryté tekutinou po-dobnou slinám. V jednom zhluku tekutiny žije obyčajne viacero lariev. Foto: Zúbrik

F Dospelá peniarka vŕbová. Foto: Zúbrik

Peniarka vàbováAphrophora salicina (Goeze, 1778)

Tento druh patrí medzi malé cikády. Na rozdiel od tých tropických či juhoeurópskych nevydáva typic-ký zvuk. Škodca sa vyskytuje pozdĺž potokov a riek. V niektorých rokoch môže byť veľmi hojný a jeho výskyt potom možno označiť za kalamitný. Škody, ktoré spô-sobuje nie sú obyčajne výrazné. Znižujú najmä kvalitu prútov košikárskych vŕb. Tie strácajú kvalitu a v mieste poškodenia sa lámu. U nás žijú aj iné príbuzné druhy pe-niarok, napr. na jelši peniarka jelšová Aphrophora alni alebo na ihličnanoch peniarka škvrnitá A. corticea.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Dospelá peniarka je veľká asi 1 cm. Predné krídla má zelenohnedé s drobným bodkovaním. Škodca prezi-muje ako vajíčko. Na jar sa liahnu larvy, ktoré žijú oba-lené v tekutine podobnej slinám. Peniarky vyhľadávajú tienisté miesta a nerady sa vystavujú plnému slnečnému svetlu. Živia sa cicaním rastlinných štiav. Dospelé jedince sa objavujú v letných mesiacoch. Škodca má v roku oby-čajne jednu generáciu.

POŠKODENIE

Výskyt peniarok je nápadný podľa slizovitých, penovitých útvarov, ktoré vytvárajú larvy na miestach cicania. Pri silnom výskyte pod napadnutými stromami „prší“ aj počas slnečného počasia. To kvapká tekutina z penovitých útvarov. Na tenkých vetvičkách sa vytvá-rajú nekrotické fľaky na miestach cicania. Ak sa vŕbové prúty využívajú na košikárske účely, znižuje ich kvalitu. Nekrotické rany môžu byť vstupnou bránou niektorých hubových ochorení. Druh tak môže znižovať celkovú vitalitu porastov.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Vŕby a topole.

A.

B.

36

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

37

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

C. D.

E. F.

36

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

37

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

Stromárka bukováPhyllaphis fagi (Linnaeus, 1767)

Stromárka buková sa vyskytuje v niektorých rokoch veľmi hojne. V bukovom lese napadnutom týmto škod-com potom často lieta v povetrí veľké množstvo dospe-lých jedincov. Pretože sú biele, zdá sa, akoby uprostred leta snežilo. Škody ktoré spôsobujú nie sú veľké. Znečis-tenie listov môže znižovať schopnosť transpirácie. Krú-tenie a odumieranie výhonkov a listov môže ohrozovať najmä mladé stromy do veku 10 rokov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Stromárka buková prezimuje ako vajíčko v blízkosti púčika alebo na kôre stromu. Z vajíčka sa liahne na jar, zároveň s rašením buka, malá larva. Larvy dávajú základ novej generácii, ktorá prechádza na spodnú stranu lis-tov, kde v skupinách cicia rastlinné šťavy. Časť jedincov je okrídlená. Okrídlené vošky zakladajú novú generáciu, ktorú už tvoria len okrídlené jedince. Nasledujúca gene-rácia je potom bezkrídla. Na konci leta sa liahnu samce aj samice, ktoré sa pária a kladú vajíčka. Tie prezimujú. Voška má počas roka 3 – 4 generácie.

POŠKODENIE

Na spodnej strane listov sa nachádzajú biele povla-ky. Tvorí ich biela vatovitá hmota, ktorú vylučujú larvy tejto vošky. Hmota chráni vošky pred vonkajšími vplyv-mi. Vošky tiež produkujú lepkavú a sladkú tekutinu. Tá potom pokrýva celú spodnú časť listu. Tá sa stáva násled-kom toho špinavá, pretože zachytáva prach a nečistoty. Vytvára sa tu tiež vhodné prostredie pre rast niektorých nebezpečných húb a plesní. Pri silnom výskyte vošky sa listy stáčajú a deformujú. Objavujú sa hnedé nekrózy najmä na mladších listoch. Listy a dokonca aj mladé vý-honky môžu uschýnať.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Buk.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Rôzne štádiá vošiek pokryté vatovitou hmotou. Foto: Zúbrik

B – C Spodná strana listov znečistená tekutinou, kto-rú vylučujú vošky. Foto: Zúbrik

D Deformácie listov sú jedným z príznakov vý-skytu stromárky bukovej. Foto: Zúbrik

A.

B.

38

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

39

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

C.

D.

38

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

39

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

Vo�ka Dysaphis devectaDysaphis devecta (Walker, 1849)

Hojná voška na listnatých stromoch, známa najmä z jabloní. Spôsobuje veľmi charakteristické a ťažko za-meniteľné deformácie listov. Na jabloniach býva hojná spolu s voškou jabloňovou Aphis pomi. Poškodenie zni-žuje celkovú vitalitu stromov a môže znižovať množstvo a kvalitu úrody. Napáda najmä staršie stromy.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Malá voška veľká asi 1 – 2 mm prezimuje ako vajíč-ko. To je dobre chránené pred nepriazňou počasia, pre-tože býva uložené v záhyboch kôry. Na jar larvy cicajú na spodnej strane listov hostiteľských rastlín. Larvy sú sivé, pokryté voskovou hmotou. V lete sa objavujú po-hlavné okrídlené jedince. Z nich časť prelieta na medzi-hostiteľské rastliny (Rumex crispus, Anthriscus silvestris) z ktorých sa vracajú naspäť ku kladeniu vajíčok. Vajíčko od polovice júla prezimuje v záhyboch kôry. Škodca sa vyvíja opakovane na tom istom strome aj niekoľko ro-kov.

POŠKODENIE

Listy napadnutých stromov sa v dôsledku cicania lariev a dospelých jedincov krútia a deformujú. Vrchná strana listu sa sfarbuje na svetložlto až červeno. Práve červené sfarbenie napadnutých listov je mimoriadne charakteristické. Napadnuté a poškodzované môžu byť aj plody. Výskyt druhu znižuje celkovú vitalitu stromu. Pretože sa poškodenie opakovane vyskytuje na tom istom strome, môže byť v dôsledku recidívy vážnejšie. Častejšie bývajú napádané staršie stromy v lesných po-rastoch ale aj v záhradách, parkoch a plantážach ovoc-ných drevín.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Jabloň, hruška, dula a rastliny z čeľade ružovitých.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – D Vyliahnuté larvy cicajú rastlinné šťavy. Vy-volávajú nápadné, červenofialové sfarbenie, pozdĺžne skrúcanie a deformácie listov hosti-teľských drevín. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

40

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

41

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

D.

E.

40

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

41

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

Dutinárka orgovánová Prociphilus bumeliae (Schrank, 1801)

Voška spôsobuje veľmi silné deformácie a stáčanie listov na mladých výhonkoch. Po roztvorení zhluku listov sa na ich spodnej strane objaví biela, mazľavá vatovitá hmota. Tú vytvárajú cicajúce larvy a imága škodcu, ktoré sú pod ňou ukryté. Škodí hlavne na mladých stromoch do 15 – 20 rokov. Spolu s príbuznou P. fraxini je častá v lesoch, v parkoch a v stromoradiach popri cestách.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Prezimuje ako vajíčko. Na jar sa liahnu larvy, ktoré žijú vo vnútri chumáča listov, ktoré stáčajú do jedného ružicovitého útvaru. Larvy sú sivookrové, pokryté bielou voskovou hmotou. Produkujú veľké množstvo vatovitej hmoty. Kolónie vošiek bývajú hojne navštevované mrav-cami. Koncom mája sa objavujú okrídlené jedince, ktoré preletujú na jedľu, kde cicajú na koreňoch.

POŠKODENIE

Typickým symptómom prítomnosti škodcu je ruži-covité stáčanie listov na koncoch výhonkov. Listy majú pevnejšiu stavbu a tak útvar je pevný a vytrvalý. Chráni kolóniu vošiek vyvíjajúcu sa pod jeho ochranou. Cicanie vošiek znižuje vitalitu rastliny a skracuje ročný prírastok. Výhonky môžu byť náchylnejšie na poškodenie vetrom.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Jaseň.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Typický tvar koruny mladého jaseňa napadnu-tého dutinárkou orgovánovou. Na konci výhon-kov sú viditeľné ružicovité útvary. Foto: Zúbrik

B Detail zhluku listov chrániaci kolóniu vošiek. Foto: Zúbrik

C Zhluk listov po otvorení. Vo vnútri je nápadná kolónia vošiek pokrytých silnou vrstvou bielej vatovitej hmoty. Foto: Zúbrik

D, E Larvy vošiek na listoch a výhonkoch jaseňa. Sú sivookrovej farby, pokryté bielou voskovou hmotou. Foto: Zúbrik

A.

B.

42

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

43

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

D.

C. E.

42

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

43

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

Méra jaseòová Psyllopsis fraxini (Linnaeus, 1758)

Všetky druhy mér rodu Psyllopsis žijú na jaseňoch. Okraje listov napadnuté mérou jaseňovou sú nádorovi-to, špirálovito stočené, zdurené, mäsovo červeno sfar-bené. Ide o drobný hmyz veľkosti niekoľkých milimetrov s dvoma pármi blanitých krídel. Vyskytuje sa na celom území Slovenska.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Méra jaseňová má sivé, priehľadné krídla s tmavšou kresbou. Dospelé jedince sú veľké asi 3 mm. Prezimuje vajíčko. Skoro na jar sa liahnu prvé štádiá škodcu. Tie ci-cajú na spodnej strane listov jaseňa. Dospievajú koncom júla a žijú až do polovice novembra, kedy kladú vajíčka na vetvy jaseňa.

POŠKODENIE

V dôsledku cicania lariev, ako aj dospelých jedincov, sa okraje listov stáčajú a sfarbujú svetloružovo až červe-no. Na zhrubnutých okrajoch sa objavuje červenofialová žilnatina. Symptómy poškodenia sú veľmi charakteristic-ké a je ťažké ich zameniť. Škodca sa zvyčajne vyskytuje jednotlivo a nemá sklony výraznejšie sa premnožovať. Je hojná na celom území Slovenska.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Jaseň.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – D Charakteristické stáčanie okrajov listov jaseňa a červenofialová žilnatina na miestach cho-robne zhrubnutých pôsobením škodcu. To sú hlavné príznaky poškodenia, ktoré spôsobuje méra jaseňová. Foto: Zúbrik

A.

B.

44

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

45

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

D.

C.

44

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

45

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

Vo�ka svíbováAphis corniella (Hilleris�Lambers, 1935)

Drobná voška, ktorá napáda kríky svíba bieleho. Je hojná najmä na okrajoch lesných porastov a všade tam, kde svíb rastie zatienený pod ochranou vyšších stromov alebo na tienistých a vlhkejších miestach.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Dospelé jedince sú čierne, veľké asi 2 – 3 mm. Majú priesvitné krídla. Prezimuje vajíčko. Na jar sa liahne nová generácia, ktorá žije na spodnej strane listov svíba. Larvy sú okrovohnedé. Neskôr dospievajú a okrídlené jedince preletujú na vŕbku úzkolistú Epilobium angustifolium, ktorá je ich medzihostiteľom.

POŠKODENIE

Poškodenie nebýva výrazné. Na spodnej strane listov sú viditeľné veľké kolónie vošiek. Mnoho z nich je sústredených v okolí alebo priamo na žilnatine listu. Vošky vylučujú medovicu a ich kolónie bývajú hojne navštevované mravcami. Lepkavá a sladká medovica zachytáva čiastočky prachu a iných nečistôt. V dôsledku toho môžu mať listy napadnutých stromov problémy s dýchaním. Listy sa v dôsledku cicania skrúcajú a môžu uschýnať.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Svíb biely, zriedkavejšie aj svíb krvavý. Letný medzi-hostiteľ vŕbka úzkolistá Epilobium angustifolium.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – D Kolónia vošiek na spodnej strane listov. Okríd-lené jedince sú sústredené v okolí žilnatiny.

Foto: Zúbrik

A.

B.

46

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

47

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

C.

D.

46

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

47

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

Dutinárka skrutkovitáPemphigus spyrothecae (Passerini, 1860)

Na listových stopkách topoľov sa vytvára špirálovitá hálka. V nej sa vyvíja kolónia vošiek. Voška sa nesťahuje na iné druhy rastlín ako niektoré jej príbuzné. Hálky sú časté v druhej polovici leta. Hojný škodca topoľov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Oplodnená samička kladie jedno veľké vajíčko na kôru topoľa. Vajíčko prezimuje. Na jar sa liahnu larvy prvej generácie. Sú veľké asi 0,5 mm. Cicajú na listových stopkách, kde sa v dôsledku ich činnosti začína vytvárať špirálovitá hálka. Hálka je stočená smerom doprava, len vzácne doľava. Na jednom liste sa tvorí zväčša len jedna hálka, vzácne dve až tri. Vošky dospievajú v júni a dospe-lé jedince žijú relatívne dlho – asi 2 mesiace. Vo vnútri hálky zakladajú druhú generáciu vošiek. Tie dospievajú koncom augusta. Keď sú veľké asi 1,5 mm zakladajú tre-tiu generáciu. Začiatkom jesene hálky uschýnajú a do-spelé vošky ich opúšťajú úzkym otvorom.

POŠKODENIE

Hálky sa často vyskytujú vo veľkom množstve. Na-padnutých môže byť 70 – 90 % listov. Hojnejšie sa vysky-tujú v nižších partiách koruny a na starších stromoch. Pri premnožení môže táto voška cicaním oslabovať stromy.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Topoľ čierny najmä varieta italica.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Hálka dutinárky skrutkovitej. Foto: ZúbrikB – D Ukážky hálok dutinárky skrutkovitej z konca

augusta. Hálky sa začínajú otvárať a vošky ich úzkym otvorom opúšťajú. Foto: Zúbrik

C.

D.

48

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

49

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

A.

B.

48

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

49

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

Kôrovnica zelená Sacchiphantes viridis (Ratzeburg, 1843)

Kôrovnica zelená je malá voška poškodzujúca pred-nostne mladé smrekovcové porasty do veku 20 rokov. Ohrozené sú všetky územia Slovenska kde sa pestuje smrekovec. Riziko poškodenia sa zvyšuje na miestach spoločného výskytu smrekových a smrekovcových mla-dín. Výskyt škodcu môže byť nebezpečný pre stromy aj v semenných sadoch a lesných škôlkach. Druh žije aj na smreku, kde tiež spôsobuje škody. Na konárikoch smre-ka vytvára typické hálky.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Voška s veľkosťou tela asi 2 mm. Larvy sú 0,5 mm veľké, tmavej farby, voľným okom dobre viditeľné ako malé čierne bodky na rašiacich ihliciach smrekovca. Po-čas vývoja časť populácie prezimováva na kôre, pokrytá bielou voskovou vatou. Bionómia tohto druhu je veľmi zložitá. Škodca prezimuje ako larva na báze púčika smreka. Na jar rýchlo dospieva a kladie vajíčka. Z nich sa vyliahnu larvičky, ktoré cicaním vytvoria z púčika smreka typickú hálku veľkosti slivky. Hálka je spočiatku zelená, neskôr často červenkavá. Má slivke podobný tvar a zväčša je 2,5 – 5 cm veľká. Vytvára sa na báze výhonu a ten akoby hálkou prerastal. V júli hálky uschýnajú a otvárajú sa. Dospelé vošky z nich vyliezajú a prelietajú na smrekovec. Hálky vydržia na smreku aj mnoho rokov. Spôsobuje deformácie vetiev smrekov. Pri silnom výskyte môže spôsobiť aj úhyn celých stromov (10 – 15 ročných). V júni vošky na smrekovci vykladú vajíčka. Larvy potom cicajú na ihliciach. Prezimujú na vetvičkách a na jar dospievajú. Z vajíčok, ktoré nakladú sa liahnu progre-diens (ktoré preliezajú na ihlice) a sistens (prezimujúce na kmeni).

POŠKODENIE

Ihlice smrekovca sú v mieste vpichu zahnuté, sú svetlozelenej, žltej neskôr hrdzavohnedej farby. Sko-ro na jar sú mladé ihlice akoby poprášené prachom – drobné čierne larvy prisaté na ihliciach. Neskôr v lete možno na ihliciach smrekovca pozorovať zvyšky exúvií dospelých samíc, ktoré tam po preletení zo smreka klá-dli vajíčka.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrek obyčajný a smrekovec opadavý.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Poškodenie ihlíc smrekovca vzniknuté cicaním lariev kôrovnice zelenej. Typické „kolienkovité“ zahnutie ihlíc. Foto: Zúbrik

B, C Hálka kôrovnice zelenej na smreku. Foto: Zúbrik D, E Suchá hálka kôrovnice zelenej na smreku, kto-

rú opustili larvy škodcu. Foto: ZúbrikF Okrídlené jedince kôrovnice zelenej kladúce

v druhej polovici roka vajíčka na ihlice smre-kovca. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

50

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

51

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

D. E.

F.

50

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

51

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

Kôrovnica smrekovcováAdelges laricis (Vallot, 1836)

Kôrovnica zelená je malá okrídlená voška patriaca do čeľade Adelgidae – kôrovnicovité. Vývoj a generačné cykly sú podobné ako u kôrovnici zelenej. Larvy, jedince generácie sistens i progrediens sú tmavej až čiernej far-by. Larvy generácie progrediens sú voľným okom dobre viditeľné ako malé čierne bodky na rašiacich ihliciach smrekovca. Počas vývoja časť populácie prezimováva na kôre. Je menej častá ako kôrovnica zelená. Ohrozené sú všetky územia, kde sa pestuje smrek spoločne so smre-kovcom.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Prezimuje ako larva pri púčiku na smreku. Na jar dospieva a kladie vajíčka. Larvy sa vyvíjajú v hálke, na ktorú sa mení púčik. Okrúhla hálka je potom obyčaj-ne na konci výhonku alebo ňou výhonok prerastá. Má veľkosť hrachu, asi 1 – 1,5 cm. Hálka je svetložltej neskôr hnedočervenej farby, pričom na jej povrchu sa nachá-dzajú krátke kýptiky pretvorených ihlíc. V lete hálka uschýna, vošky z nej vyliezajú a preletujú na smrekovec. Hálky pretrvávajú na stromoch aj viac rokov.

POŠKODENIE

Ihlice smrekovca sú v mieste vpichu zahnuté, sú svetlozelenej, žltej, neskôr hrdzavohnedej farby. Skoro na jar sú mladé ihlice akoby poprášené prachom – drob-né čierne larvy prisaté na ihliciach. Bohato vylučujú bielo voskovú hmotu, ktorá ich chráni pred nepriazňou von-kajšieho prostredia. Na vetvičkách smreka sa tvorí malá hálka veľkosti hrachu.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrek obyčajný a smrekovec opadavý.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – C Čerstvé hálky kôrovnice smrekovcovej. Foto: ZúbrikD, E Suchá hálka kôrovnice smrekovcovej, kto-

rú opustili vyliahnuté vošky. Môže pretrvať na strome aj niekoľko rokov. Foto: Zúbrik

A.

B.

52

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

53

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

C.

D. E.

52

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

53

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

Kôrovnica kaukazskáDreyfusia nordmannianae (Eckstein, 1890)

Kôrovnica kaukazská nie je pôvodným európskym druhom. Oblasťou jej pôvodného rozšírenia je Kaukaz, pohoria východného Pontu (Turecko) a Krym. Jej hos-titeľskými drevinami sú v jej pôvodnej domovine Abies nordmanniana a Picea orientalis. Od roku 1840 sa v sú-vislosti s introdukciou jej hostiteľských rastlín rozšírila do celej Európy. Tu sa z dôvodu neprítomnosti prirodzených nepriateľov rozmnožila a stala sa významným činiteľom ovplyvňujúcim prežívanie jedľových mladín. Picea abies – európsky smrek neprijala za svojho hostiteľa a nepo-škodzuje ho. Udomácnila sa aj u nás a pravidelne sa premnožuje na jedli bielej Abies alba. Príbuzným dru-hom je kôrovnica jedľová Dreyfusia piceae, ktorá celý vývoj prežije na kôre starších jedlí (30 – 60 rokov).

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Škodca prezimováva v štádiu nedospelej sistens na kmeni, ktorá skoro na jar dospieva a kladie vajíčka. Vajíčka sú žltookrovej farby, pomerne veľké k veľkosti dospelých jedincov. Z nich sa liahnu larvy, z ktorých časť prelieza na rašiace ihlice (progrediens) a časť zostáva na kmeni. Larvy sú veľké iba niekoľko desatín milimetra. Sú spočiatku svetložltej až okrovej farby, neskôr čierne. Väčšinu vývoja sú pokryté vrstvou bielej voskovej vaty. Generácia na ihliciach dospieva a znovu kladie vajíčka, teraz na ihlice. Z nich sa liahnu jedinci generácie sistens. Tie sa z časti pridružujú k tým, ktoré sa už nachádzajú na kmeni a z časti z nich sa vyvinú dospelé jedince, ktoré u nás hynú, neschopné nájsť medzihostiteľa. Jedinci sis-tens majú cuciak niekoľkokrát dlhší ako telo.

POŠKODENIE

Príčinou poškodenia je cicanie lariev na ihliciach a vetvičkách. Ihlice sa na nových výhonoch následkom ci-cania krútia smerom dolu, žltnú a skracujú sa. Pri silnom výskyte škodcu dorastajú ihlice iba do dĺžky 0,5 – 1 cm. Výhony sú na báze zdurené. Dochádza k znižovaniu prí-rastku na 5 – 6 cm u 10 ročných jedlí (10 – 15 % normá-lu) a postupne k odumieraniu terminálnych a bočných výhonov a nakoniec aj celých stromčekov. Poškodenie je pomerne charakteristické a je možné zameniť ho v počiatočnom štádiu výskytu škodcu iba s pôsobením niektorých abiotických činiteľov (mráz, imisie, nedosta-tok výživy).

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Jedľa biela.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – C Mladé larvy na spodnej strane ihlíc viditeľné ako malé čierne bodky. Charakteristické je krútenie ihlíc smerom nadol. Foto: Zúbrik

D Následkom pôsobenia škodcu dochádza k spo-maleniu rastu a zmene farby ihlíc na svetložltú. Foto: Zúbrik

E Zimná generácia sistens na kôre vetvičky. Foto: Zúbrik

A.

B.

54

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

55

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

C.

D. E.

54

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

55

RA

D P

OL

OK

RÍD

LO

VC

E /

HE

MIP

TE

RA

Hrebenárka hrdzavá Neodiprion sertifer (Geoffroy, 1785)

Osička z čeľade hrebeňovkovité (Diprionidae). Vy-skytuje sa v teplejších oblastiach Slovenska, kde poško-dzuje borovicu lesnú a v menšej miere i borovicu čiernu. Premnožuje sa tu v mladších 5 – 20 ročných porastoch. Výskyt je obyčajne lokálny a nenapáda väčšie plochy. Je bežná nielen v lesných porastoch, ale i v parkoch a mest-ských výsadbách. Škodca sa vyskytuje aj v porastoch kosodreviny na hornej hranici lesa. Príbuzná hrebenárka borovicová Diprion pini spôsobuje podobné škody. Z tej-to čeľade sa u nás vyskytuje asi 15 druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Samček je menší ako samička, čiernohnedý, s veľ-kosťou tela 6 – 7 mm. Má nápadné hrebeňovité tykadlá. Samička je žltohnedá, o niečo väčšia. Samička kladie vajíčka na ihlice borovíc v radoch v počte 5 – 20 kusov. Vajíčka sa navzájom nedotýkajú. Pahúsenice sú žlto-sivé, s nevýraznými pozdĺžnymi pásmi svetlejšej farby. Na juhu sa liahnu v apríli a v máji. Škodca sa vyskytuje i v porastoch kosodreviny na hornej hranici lesa, kde sa pahúsenice liahnu až v júni. Hlava je čierna. Pahúsenice žijú pohromade (najmä keď sú mladšie), neskôr sa roz-liezajú. Škodca má v roku jednu generáciu.

POŠKODENIE

Na výhonkoch sú ihlice obžraté, najmä staršie roč-níky tak, že na koncoch vetvičiek zostávajú iba zvyšky nových ihlíc. Na konárikoch možno pozorovať početné skupiny pahúseníc. Pravidelne sa premnožuje v 5 až 10 ročných intervaloch. Poškodenie možno zameniť so žerom iných druhov hrebenárok. Najčastejšie sa vysky-tuje a spôsobuje aj podobné poškodenie hrebenárka borovicová Diprion pini. Pahúsenice, ktoré žijú tiež spoločne sú sivozelené. Hlava je hnedá. V štádiu vajíčka možno obidva druhy jednoznačne rozlíšiť podľa spô-sobu kladenia vajíčok. Obidva druhy síce kladú vajíčka rovnakým spôsobom – do radu v počte 5 – 20 kusov, ale pri hrebenárke borovicovej sa vajíčka navzájom dotý-kajú, u hrebenárky hrdzavej sa navzájom nedotýkajú. Na borovici bežne žijú i ďalší zástupcovia hrebenárok ako napr. hrebenárka hájová Macrodiprion nemoralis alebo Gilpinia socia, Gilpinia frutetorum, Gilpinia virens a ďalšie.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovica lesná, borovica čierna a borovica horská.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Pahúsenica je žltosivá s nevýraznými pozdĺž-nymi pásmi. Hlava je čierna. Foto: Zúbrik

B, C Pahúsenice žijú v skupinách. Až neskôr sa rozliezajú. Foto: Zúbrik

D Následkom žeru zostávajú vetvičky bez star-ších ihlíc. Foto: Zúbrik

A.

B.

56

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

57

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

C. D.

56

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

57

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

Ploskanka sadencová Acantholyda hieroglyphica (Christ, 1791)

Ploskanka sadencová napáda 2 – 6 ročné borovice. Vyskytuje sa na celom území pestovania borovice u nás. Dáva ale prednosť teplejším oblastiam s piesčitými a priepustnými pôdami. Lokálne môže spôsobovať aj vážnejšie poškodenie stromov vo výsadbách a škôlkach.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Osička z čeľade ploskankovité Pamphiliidae s dĺž-kou tela 14 – 17 mm (rozpätie krídel 20 – 30 mm). Krídla sú svetlé, telo čierne so žltou kresbou. Pahúsenica je šedozelená s tmavou chrbtovou páskou a postrannými pásmi. Hlava je zelenohnedá. Meria asi 25 mm. Húsenica žije jednotlivo na konárikoch borovíc zapradená vo vaku dlhom 4 – 8 cm (obaleného trusom a zostatkami ihličia). Pahúsenica z neho vychádza za potravou. Prezimuje v pôde, kde sa na jar kuklí. Generácia je jednoročná.

POŠKODENIE

Na vetvičkách možno pozorovať 4 – 8 cm dlhé pra-divové vaky (tesne pri kmienku) v ktorých sa nachádzajú zvyšky ihličia a hrdzavý trus. Vaky možno pozorovať po celý rok. V čase výskytu lariev (jún – august) je vo vnútri vaku prítomná zelenkavá pahúsenica. Ihlice sú obžraté až po pošvu. Poškodenie je dosť charakteristické. Exis-tuje možnosť zámeny len s ploskankou červenohlavou Acantholyda erythrocephala. Pahúsenice tohto druhu žijú v skupinách v spoločnom riedkom pradive, v ktorom má každá pahúsenica ešte osobitné rúrkovité pradivo. Poškodzuje iba staršie ročníky ihličia. Ďalšie príbuzné druhy ploskanky sadencovej žijú na smrekovci Cephalcia alpina a smreku – ploskanka smreková Cephalcia abietis a Cephalcia arvensis.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovice.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – D Pradivové vaky ploskanky sadencovej na vet-vičke borovice. Sú ľahko pozorovateľné.

Vo vaku je zachytený hnedý trus pahúsenice. Foto: Zúbrik

A.

B.

58

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

59

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

C.

D.

58

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

59

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

Piliaroèka dráèováArge berberidis (Schrank, 1802)

Malá osička zo skupiny hrubopásich ôs (Symphyta). Hojne sa vyskytuje na celom území Slovenska pričom preferuje teplejšie oblasti. Je často príčinou poškodenia kríkov dráča Berberis spp. Hojná je na okrajoch lesov ale aj v záhradách a parkoch. Druh sa rád premnožuje opa-kovane počas viacerých rokov na tých istých miestach. Jej pôsobenie môže oslabovať napadnuté hostiteľské rastliny a znižovať ich celkovú vitalitu.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Dospelá osička je kovovolesklej čiernomodrej far-by. Má dva páry blanitých krídel. V rozpätí krídel meria približne 2 cm. Dospelé jedince poletujú začiatkom júna okolo kríkov dráča. Ich let je dosť nemotorný a po krát-kej dobe usadajú na listy. Tam sa pária a jednotlivo kla-dú pomerne veľké svetlozelené vajíčka. Dávajú prednosť tmavším, zatieneným miestam a na oslnené časti listov a koruny sadajú neradi. Z vajíčok sa koncom júna liahnu pahúsenice. Sú pestro sfarbené. Na bielej farbe ich tela sú výrazné čierne a oranžovožlté škvrny. Čoskoro zostá-vajú na konárikoch len stredové žilky listov. Zvyšok listov skonzumujú do konca júla a začiatku augusta, kedy sa v zemi kuklia v riedkom zámotku.

POŠKODENIE

Napadnuté dráče strácajú v júli a auguste značnú časť listov. Na vetvičkách zostávajú len zvyšky stredných žiliek. Na listoch sú prítomné asi 1,5 – 2 cm dlhé, pestro sfarbené húsenice. Napriek svojmu dosť výraznému sfar-beniu ľahko ujdú pozornosti.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Dráč.

TEXTY K OBRÁZKOM

A, B Dospelá piliaročka dráčová na liste dráča. Foto: Zúbrik

C, D Odrastené pahúsenice piliaročky dráčovej spôsobujú poškodenie listov dráča v letných mesiacoch. Foto: Zúbrik

A.

B.

60

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

61

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

C.

D.

60

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

61

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

Piliarka lipováCaliroa annulipes (Klug, 1814)

Na lipách a duboch žije celé spektrum hrubopásych blanokrídlovcov. Ich larvy sú veľmi charakteristické. Niektoré sú polopriehľadné akoby „rôsolovité“, iné majú telo porastené zvláštnymi výrastkami. Pahúsenice sú zväčša zelené, ale môžu byť aj svetložlté alebo bielosi-vé. Jedným z hojne sa vyskytujúcich druhov je aj piliarka lipová. Je hojná nielen na Slovensku, ale aj v mnohých ďalších štátoch strednej a severnej Európy. V niektorých rokoch sa na vhodných miestach premnožuje a spôsobu-je silné poškodenie listov hostiteľských drevín. Hojná je na otvorených miestach a alejových stromoch.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Veľkosť dospelých jedincov je 7 – 8 mm. Sú kovovo lesklé. Telo aj krídla majú čierne. Dospelé piliarky lipové sa v prírode objavujú začiatkom jari. Samičky po spárení kladú vajíčka obyčajne v malých skupinách na spodnú stranu listov hostiteľských drevín. Vyliahnuté larvy žijú najskôr spoločne, neskôr sa rozliezajú. Larvy majú ovál-ne, lesklé telá svetlosivej až žltozelenej farby a výraznú čiernu hlavu. Osou tela prebieha výrazná, pozdĺžne orientovaná zelená škvrna, ktorú tvorí presvitajúci ob-sah tráviacej trubice. Pripomínajú malé slimáčiky. Do-rastajú do veľkosti 10 – 13 mm. Žijú na spodnej strane listov. Často býva niekoľko lariev v tesnej blízkosti s rov-nako orientovanými telami smerujúcimi hlavou k okraju listu. Staršie larvy sa vyskytujú často aj jednotlivo. Druh má u nás dve generácie v roku. Vývoj lariev trvá 2 – 3 týždne. Vyskytujú sa v júni a v auguste.

POŠKODENIE

Larvy sa živia pletivami spodnej strany listov. Ich žer je veľmi špecifický. Pletivá sú tzv. sieťované neskôr skeletované. Vrchná strana listu býva síce zväčša nepo-škodená, ale z dôvodu strát na spodnej strane uschýna a predčasne hnedne. Sieťovité poškodenie spodných pletív presvitá a je dobre viditeľné najmä v protisvetle. Poškodené listy sa spočiatku nedeformujú. Neskôr sa ale okraje listov stáčajú, listy predčasne uschýnajú a opadá-vajú. Na dospelých stromoch poškodenie listov znižuje ich estetickú hodnotu, čo môže byť nežiadúce najmä u okrasných drevín vysadených v mestskej zeleni alebo v záhradách. Poškodenie mladých stromčekov a sadeníc môže vážne ohroziť ich zdravotný stav a v extrémnych prípadoch viesť aj k úhynu.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Lipa, dub a niektoré iné listnaté dreviny.

TEXTY K OBRÁZKOM

A, B Slimákom podobné larvy piliarky lipovej žijú na spodnej strane listov. Foto: Zúbrik

C, D Typické poškodenie listov je viditeľné najmä v protisvetle. Znižuje estetickú hodnotu stro-mov a môže ohrozovať ich zdravotný stav. Foto: Zúbrik

A.

B.

62

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

63

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

C.

D.

62

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

63

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

Hrèiarka kalichováAndricus quercuscalicis (Burgsdorf, 1783)

Zástupca veľkej skupiny malých osičiek z čeľade hr-čiarkovité (Cynipidae). Vytvárajú na hostiteľských drevi-nách veľmi charakteristické novotvary – hálky. Tie sú pre každý druh škodcu typické. Vo vnútri hálky žije jedna alebo niekoľko lariev. Hálky znižujú plochu asimilačných orgánov a môžu dreviny oslabovať aj iným spôsobom. V našich lesoch je hojná napríklad hrčiarka dubienková Andricus kollari, Andricus lignicola, Andricus quercusra-dicis a iné. Hrčiarka kalichová tvorí hálky na plodoch dubov – žaluďoch.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Na jar samičky (veľké asi 3,3 mm) kladú vajíčka na kvety duba cerového. Tam sa vyvíja sexuálna gene-rácia škodcu, ktorá ukončuje vývoj v máj – v čase tvorby žaluďov. Samičky kladú vajíčka na čiašku žaluďa, pričom doň vstrekujú špeciálnu tekutinu. Jej následkom dub vy-tvára špecifický novotvar. Nepravidelnú asi 2 cm veľkú, zelenú hrčku – hálku – v ktorej sa vyvíja larva nepohlav-nej generácie škodcu. Koncom leta larva hálku opúšťa a kuklí sa v pôde.

POŠKODENIE

Hálka akoby prerastala čiaškou a niekedy celý ža-luď doslova pohltí. Žaluď sa prestáva normálne vyvíjať a stráca klíčivosť. Napáda dub letný, dub zimný a vzácne aj dub červený. Lokálne dokáže poškodiť až 70 – 80 % úrody. Poškodené plody predčasne opadávajú. Druh po-trebuje pre svoj vývoj dub cerový (sexuálna generácia).

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Rôzne druhy dubov.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Pohľad do koruny duba kde je možné ľahko rozpoznať zdravé žalude od tých poškodených hrčiarkou kalichovou. Foto: Zúbrik

B – D Zelená, medúzovitá hálka akoby prerastala čiaškou žaluďa a niekedy ho celý doslova po-hltí. Foto: Zúbrik

E Napadnutý žaluď uschýna a predčasne opadá-va. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

64

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

65

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

D.

E.

64

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

65

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

Hrèiarka Andricus quercustozae (Bosc, 1792)

Ďalší zástupca hrčiarok. Veľké, sivohnedé hálky tohto druhu sú časté v skupinách na vetvičkách niekto-rých druhov dubov. Na strome vydržia niekoľko rokov. Ich škodlivé pôsobenie je minimálne. Patrí medzi vzácne druhy vyskytujúce sa hojne najmä v južnej Európe.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Malá osička veľkosti 3 – 3,5 mm. Samičky kladú vajíčka na vetvičky duba. Po vyliahnutí lariev, tieto vylu-čujú špeciálnu tekutinu, ktorá iniciuje tvorbu novotvaru – hálky na vetvičke duba. Hálka je podobná tej, ktorú spôsobuje hojnejšia hrčiarka A. kollari, ale je podstatne väčšia 35 – 40 mm. V jej strede sa na spodnej strane na-chádza otvor obrúbený prstencom, akoby „korunou“. V hálke žije jedna larva, ktorá hálku opúšťa okrúhlym otvorom na jej bočnej strane.

POŠKODENIE

Na vetvičkách duba sú najskôr zelené, neskôr si-vohnedé hálky. Často sa nachádzajú v skupinách 5 – 10 kusov tesne pri sebe na jednej vetvičke. Hálka vydrží na strome viacero rokov a môže byť potom využívaná ako obydlie iným hmyzom, napríklad niektorými druhmi blanokrídlovcov. Vplyv hálky na zdravotný stav stromu je minimálny.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Rôzne druhy dubov.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – C Hálka je jednou stranou prichytená k vetvičke. Na opačnej strane sa nachádza prstenec s vý-bežkom uprostred. Foto: Zúbrik

D Hálky sa často vyskytujú v skupinách. Foto: ZúbrikE Vnútro hálky je vyplnené penovou hmotou. Foto: Zúbrik F Mladá, ešte zelená hálka. Foto: Zúbrik

A.

B.

66

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

67

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

C. D.

E. F.

66

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

67

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

Hrèiarka Andricus lignicolusAndricus lignicolus (Hartig, 1840)

Tento zástupca čeľade Cynipidae vytvára na vet-vičkách dubov tvrdé pevné hálky oválneho tvaru. Býva častý na slnečných lokalitách v riedkych dubových le-soch. Žije všade spolu s dubom. Najhojnejší je na južnom Slovensku a vo východoslovenskej nížine.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Tento druh, podobne ako ostatní zástupcovia tej-to čeľade má v roku dve rozličné generácie. Na jar sa liahne takzvaná sexuálna generácia. Tvoria ju samičky aj samce. Samičky kladú vajíčka k púčikom duba cerového. Tam sa v malých hálkach veľkých len 2 – 3 mm vyvíja vždy jedna larva tejto hrčiarky. Vývoj larvy sa končí v máji. Vtedy sa kuklí a kuklu opúšťa samička asexuálnej, druhej generácie. Asexuálnej preto, že ju tvoria len samičky. Tie bez toho aby sa párili, kladú novú generáciu. Kladú va-jíčka na vetvičky duba letného alebo duba zimného. Na mieste vpichu sa vytvára okrúhla, tvrdá hálka priemeru približne 1 cm. Hálky sú na stromoch umiestnené buď jednotlivo, alebo v menších skupinách. Larva v hálke do-spieva koncom leta a v hálke sa aj kuklí. Na jar sa z ku-kiel liahne sexuálna generácia a vývoj sa opakuje. Hálka tejto hrčiarky je veľmi odolná voči poveternostným vply-vom a zostáva na vetvičke aj niekoľko rokov.

POŠKODENIE

Na vetvičkách dubov sa tvoria tvrdé, okrúhle hálky priemeru približne 1 cm. V prípade premnoženia a na-padnutia malých stromov do výšky 1 m môže spomaľo-vať rast napadnutej dreviny.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Dub cerový (sexuálna generácia), dub letný a dub zimný (asexuálna generácia).

TEXTY K OBRÁZKOM

A – D Na vetvičkách dubov sa tvoria tvrdé, okrúhle hálky priemeru asi 1 cm. Foto: Zúbrik

A.

B.

68

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

69

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

C.

D.

68

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

69

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

Hrèiarka bezkrídlaBiorhiza pallida (Olivier, 1791)

Tento druh vytvára až 5 cm veľké hálky na vetvič-kách dubov. Hálky sa začínajú tvoriť na jar v máji. Majú krémovú až svetločervenú farbu a špongiovú štruktúru. Ako larvy vo vnútri hálky dospievajú, hálka uschýna a koncom júna sa mení na sivohnedú. Mení sa aj jej štruktúra. Dospelé jedince sa liahnu v júli až auguste. Tento druh sa vyskytuje na celom našom území. Je hoj-nejšia na suchších stanovištiach. Keď sa premnoží, dajú sa hálky nájsť na každom strome v počte niekoľko desia-tok na každom z nich.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Bezkrídle samičky (asexuálnej generácie) sa liahnu skoro na jar, už vo februári. Sú tak, ako už názov hovorí bezkrídle. Majú medovohnedý, lesklý povrch tela. Doká-žu klásť vajíčka na vetvičky aj pri teplote okolo 0°C. Pri kladení vajíčok vyvolávajú tvorbu špecifickej, zemiaku podobnej hálky. Tá je najskôr krémová, neskôr ružová až červená. V hálke žije niekoľko lariev spoločne. Larvy produkujú látku, ktorá stimuluje hálky k rastu. Tá sa zväčšuje a rastie asi do konca júna. V tom čase sa dospe-lé larvy škodcu kuklia. Hálka schne a mení sa jej farba aj konzistencia. V júli sa z hálok liahnu okrídlené samčeky a samičky sexuálnej generácie. Po spárení samičky kladú vajíčka na korene dubov, kde sa v 5 mm veľkých, červe-ných hálkach vyvíja asexuálna generácia.

POŠKODENIE

Prítomnosť škodcu prezrádza špongiovitá, mäk-ká, asi 3 – 5 cm veľká hálka na vetvičkách duba. Hálka v druhej polovici leta uschýna a mení farbu na hnedú. Jej tvar sa vtedy ustáli a stráca sa jej elasticita. Hálka sa stáva tvrdou. Na jej bokoch sa objavujú malé otvory. Cez ne opustili hálku dospelé jedince hrčiarky bezkrídlej. Suchá, hnedá hálka vydrží na strome 2 – 3 roky, kým sa rozpadne. Výskyt druhu vážnejšie neohrozuje zdravotný stav stromu. Môže negatívne ovplyvniť estetický vzhľad mladých stromov v parkoch a záhradách.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Dub letný, dub zimný, dub plstnatý (dub cerový v menšej miere).

TEXTY K OBRÁZKOM

A, B Hálka sa tvorí na mieste terminálneho alebo bočného púčika. V máji až júni má ružovú farbu.

Foto: ZúbrikC, D V druhej polovici sezóny hálka nadobúda hne-

dú farbu. Na okraji sú viditeľné otvory, ktorými hálku opustila hrčiarka bezkrídla. Foto: Zúbrik

A.

C.

70

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

71

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

B.

D.

70

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

71

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

Hrèiarka ru�ováDiplolepis rosae (Linnaeus, 1758)

Na kríkoch ruží neraz našu pozornosť upúta zvlášt-ny útvar veľkosti pingpongovej loptičky s množstvom výbežkov. Jedná sa o hálku hrčiarky ružovej. Je hojná všade tam, kde rastie jej hostiteľská rastlina. Nájdeme ju na okrajoch polí a lesných porastov, v remízkach, záhra-dách a riedkych lesoch.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Dospelé jedince sú malé osičky veľké asi 4 mm. Osičky sa liahnu na jar (hlavne samičky, samce sú veľmi vzácne). Samička bez toho, aby sa spárila so samčekom kladie na vetvičky ruží svoje vajíčka. Z vajíčka sa zakrát-ko vyliahne larva, ktorá vyvoláva tvorbu špecifickej zdureniny – „chlpatej“ hálky s množstvom výbežkov vo vnútri ktorej žije. V nej sa potom koncom leta aj kuklí. Hálka pretrvá na vetvičke viacero rokov. Spočiatku je zelená alebo žltá, neskôr červená a po vyschnutí hnedá. Podobné hálky tvorí na duboch príbuzný druh Andricus caputmedusae.

POŠKODENIE

Na vetvičke sa nachádza „chlpatá“ hálka priemeru 3 – 8 cm. V lete je zelenej alebo červeno zelenej farby. Po uschnutí hneď neodpadne, ale môže na vetvičke zo-trvať aj niekoľko rokov.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Rôzne kultivary divých aj kultúrnych ruží.

TEXTY K OBRÁZKOM

A, B Hálka má veľkosť 3 – 8 cm a je v lete zelenej alebo zelenočervenej farby. Foto: Zúbrik

C, D Po uschnutí hálka hneď neodpadne, ale uschne a môže na vetvičke zotrvať aj niekoľko rokov. Foto: Zúbrik

E Podobné hálky tvorí na duboch príbuzný druh Andricus caputmedusae. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

72

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

73

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

D.

E.

72

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

73

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

Hrèiarka dubováCynips quercusfolii (Linnaeus, 1758)

V dubových lesoch patrí k najhojnejším hrčiarkam. Preferuje okraje porastov a nižšie, redšie lesné porasty. Vyskytuje sa pomerne hojne aj v iných krajinách Európy, v ktorých rastú dubové lesy.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Malá osička s priesvitnými krídlami s veľkosťou 2 – 4 mm. Samička je o niečo väčšia ako samček. Samič-ky, ktoré prezimovali v hálke sa na jar pária a zakladajú pohlavnú generáciu. Tá sa vyvíja v malých asi 0,5 cm veľkých hálkach pri púčikoch duba. Hálky majú tmavo-bordovú až hnedú farbu a sú veľmi nenápadné. Koncom mája dospievajú. Vyliahnuté samičky a samčeky sa pária a zakladajú novú nepohlavnú generáciu. Tá sa vyvíja v okrúhlych hálkach na spodnej strane listov duba. Hálky majú v priemere 15 – 25 mm. Majú žltozelený až žltočervený povrch a typicky špongiovité vnútro. Neskôr nadobúdajú červenú až červenohnedú farbu. Povrch hálok je hladký, keď rastú na dube letnom a hrboľatý, keď rastú na dube zimnom. V hálke sa vyvíja jedna larva. Plne vyvinutá osička prezimováva v hálke, ktorú na jar opúšťa okrúhlym otvorom.

POŠKODENIE

Na vrchnej strane listu duba sa nachádza okrúhla hálka. Hálky majú v priemere 15 – 25 mm. Majú žl-tozelený až žltočervený povrch a typicky špongiovité vnútro. Neskôr nadobúdajú červenú až červenohnedú farbu. Povrch hálok je hladký, keď rastú na dube letnom a hrboľatý, keď rastú na dube zimnom. Na jeseň je hál-ka obyčajne hnedá, suchá a opadáva spolu s listom. Pri premnožení sa na každom liste môže nachádzať 4 – 6 hálok. Škodlivé pôsobenie hrčiarky dubovej je zanedba-teľné. V prípade silného výskytu môže spomaľovať rast stromov.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Duby.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – C Hálky hrčiarky dubovej na listoch duba letného majú hladký povrch. Foto: Zúbrik

D Na listoch duba zimného majú povrch hrboľatý. Foto: Zúbrik

E Na jeseň hálky opadávajú spolu s listami. Hálka hrčiarky dubovej na suchom liste duba zimného. Foto: Zúbrik

A.

B.

D.

74

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

75

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

C.

E.

74

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

75

RA

D B

LA

NO

KR

ÍDL

OV

CE

/ H

YM

EN

OP

TE

RA

Drvinár hnedýHylecoetus dermestoides (Linnaeus, 1861)

U nás sa vyskytujú 3 druhy rodu Hylecoetus, z toho jeden je veľmi vzácny. Drvinár hnedý je typický chrobák jedľových, bukových a dubových lesov. Vyvíja sa v mŕt-vom a čerstvo spílenom dreve. Napadnuté drevo nie je vhodné na ďalšie spracovanie. Znižuje tak hodnotu vyťaženého dreva a tým spôsobuje vážne ekonomické škody.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Drvinár hnedý je chrobák dlhý asi 0,8 – 1,0 cm. Samička je väčšia. Telo je hnedé, široké len asi 2 mm. Samička a samček majú mierne odlišný tvar tela. Do-spelé jedince podľa literatúry neprijímajú potravu. V lete sa dajú nájsť na kvetoch lúčnych rastlín. Samička kladie vajíčka v skupinách v počte 100 kusov v máji až júni do malých zárezov na kôre hostiteľského stromu. Uprednostňuje odumreté alebo spílené kmene a obna-žené časti kmeňov stojacich stromov. Larvy sa liahnu po niekoľkých dňoch. Najskôr žijú spoločne, potom sa roz-liezajú a vyžierajú v dreve typické chodby. V chodbách sa darí podhubiu huby Endomyces hylecoeti Ng., ktorá slúži larvám ako významný doplnkový potravný zdroj. Larvy vytláčajú z otvorov v dreve veľké množstvo drvi-ny v podobe belavej múčky. Larva prezimuje v hlbších vrstvách dreva a na jar sa kuklí.

POŠKODENIE

Na kôre napadnutého stromu sa nachádza veľké množstvo okrúhlych výletových otvorov. Prítomnosť škodcu prezrádzajú aj drobné pilinky hromadiace sa v hromádkach na povrchu ležiaceho kmeňa. Po odlú-pení kôry sa na dreve okrem výletových otvorov na-chádzajú zárezy kolmé na os kmeňa dlhé 5 – 20 cm. Vnútra chodieb sú tmavé, čo prezrádza prítomnosť húb. Drvinár hnedý napáda prednostne bukové, jedľové a dubové drevo, ale môže sa vyvíjať aj v iných stromoch. Je to nebezpečný technický škodca, ktorý môže celkom znehodnotiť spílené kmene.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Buk, jedľa, duby a ďalšie listnáče a ihličnany.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Samička drvinára hnedého na kôre buka. Foto: ZúbrikB – E Charakteristickým znakom prítomnosti škodcu

sú okrúhle výletové otvory a pozdĺžne zárezy dlhé 5 – 20 cm viditeľné na povrchu dreva. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

76

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

77

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

D.

E.

76

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

77

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Fúzaè ve3⁄4kýCerambyx cerdo (Linnaeus, 1758)

Patrí medzi naše najväčšie chrobáky. Samček má ty-kadlá podstatne dlhšie ako telo. Vyvíja sa v starých odu-mierajúcich stromoch. Samičky viacerých generácií kladú vajíčka na ten istý kmeň, ktorý je potom rozvŕtaný sple-ťou chodieb. Druh nenapáda zdravé stromy, ale tech-nicky poškodzuje drevo odumierajúcich stromov. Žije miestami hojne na južných predhoriach nižších pohorí Slovenska. Patrí k skvostom našej prírody. V listnatých lesoch Slovenska je hojnejší príbuzný, veľmi podobný ale menší fúzač bukový Cerambyx scopolii.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Fúzač veľký je chrobák s veľkosťou tela 25 – 55 mm. Má silne zvráskavený štít s jedným tŕňom po obidvoch stranách. Má silné, dlhé nohy a veľmi dlhé tykadlá, ktoré môžu byť u samčekov až 2 x dlhšie ako telo. Krovky sú čiernohnedé, konce majú svetlejšie. Samička kladie až 300 vajíčok. Uprednostňuje staré, mohutné duby s osl-nenými kmeňmi. Je takmer pravidlom, že samička kladie vajíčka na ten istý strom v ktorom sa vyvíjala jej larva. Larva sa vyvíja 3 – 5 rokov a dorastá do dĺžky až 9 cm. Larva žerie prvý rok pod kôrou, druhý rok sa zavŕtava hlbšie do dreva a beli. V dreve vyhrýza chodby priemeru 1 x 3 cm a dlhé niekoľko desiatok centimetrov. Chrobáky sa objavujú v júni – auguste. Hneď sa pária a žijú 3 – 5 týždňov. Lietajú aj cez deň, ale ich hlavná aktivita je v noci.

POŠKODENIE

Drevo napadnutých stromov je prevŕtané chodba-mi s priemerom 1 x 3 cm. Na kmeni sú viditeľné chodby aj výletové otvory. Kmeň napadnutého stromu je často celý rozvŕtaný množstvom chodieb, nakoľko v tom istom kmeni sa môže vyvíjať aj niekoľko generácií tohto fúza-ča. Na báze kmeňa sú viditeľné hromádky pilín, ktoré larvy vytláčajú z larvových chodieb. Druh nenapáda zdravé stromy, ale technicky poškodzuje drevo odumie-rajúcich stromov.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Duby.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – C Veľký otvor v kôre napadnutého stromu prezrá-dza, že v strome sa vyvíja larva fúzača veľké-ho. Foto: Zúbrik

D V tom istom strome sa vyvíja aj niekoľko gene-rácií fúzača veľkého. Foto: Zúbrik

E, F Na báze kmeňa napadnutého stromu sa vytvá-rajú hromádky pilín vytláčané larvami fúzača veľkého z larvových chodieb. Foto: Zúbrik

A.

B.

D.

78

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

79

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

C.

E.

F.

78

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

79

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Váhavec jel�ovýAgelastica alni (Linnaeus, 1758)

V jelšinách v okolí riek a potokov, ale aj v parkoch a v stromoradiach žije malý, kovovolesklý chrobák váha-vec jelšový. Patrí do čeľade liskavkovitých, ktorých žije na celom svete viac ako 25 000 druhov. Jeho čierne larvy žijú v skupinách zväčša na spodnej strane listov. Staršie instary žijú viac jednotlivo a môžu sa objaviť aj na vrch-nej strane listu. Poškodzujú najskôr epidermálnu časť listovej plochy, neskôr listy dierujú a pri silnom výskyte celkom zničia. Žer je najviac viditeľný v júli a auguste.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Chrobáky sú veľké 6 – 7 mm. Kovovolesklé, mod-rofialové. Imága prezimujú. Na jar samice kladú žlté vajíčka na spodnú stranu listov jelší. Čierne larvy žijú najskôr spoločne, neskôr sa rozliezajú a žijú jednotlivo. Zväčša sa zdržujú na spodnej strane listov. Pri silnejšom premnožení môžu zbaviť hostiteľské stromy všetkých listov. Kuklia sa v pôde. Nová generácia sa liahne ešte v tom istom roku v auguste. Dospelé jedince vykonávajú úživný žer na listoch a na jeseň sa zahrabávajú do pôdy, kde prezimujú.

POŠKODENIE

Larvy aj imága váhavca jelšového poškodzujú listy jelší. Najskôr listy dierujú. Pri premnožení ich požiera-jú celé tak, že zostáva neporušená len stredová žilka. Okraje otvorov v listoch uschýnajú. Listy sa stáčajú a predčasne uschýnajú. Poškodenie môže výrazne zhor-šovať zdravotný stav stromov, znižovať ich imunitu voči napadnutiu inými druhmi škodcov.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Jelše.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Imágo váhavca jelšového má kovový lesk a modrofialovú farbu. Foto: Zúbrik

B Larvy žijú najskôr spoločne. Foto: Zúbrik C Larvy sa neskôr rozliezajú a žijú jednotlivo ale-

bo v malých skupinkách. Foto: Zúbrik D, E Na listoch sa objavujú malé dierky. Ich okraje

schnú a v druhej polovici leta uschýnajú pred-časne celé listy. Foto: Zúbrik

F Pri silnejšom výskyte sa v listoch objavujú ploš-né diery. Foto: Zúbrik

A.

B.

D.

80

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

81

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

C.

E.

F.

80

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

81

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Váhavec rakytovýMelasoma vigintipunctata (Scopoli, 1763)

U nás sa tento škodca premnožuje a škodí najmä v okolí Nitry, v povodí Hrona (Brezno, Podbrezová, Zvolen), v okolí Krupiny, Prievidze a na iných miestach. Premnoženie tohto druhu bolo na Slovensku zazname-nané po prvý krát až v 90-tych rokoch a na mnohých miestach dosiahlo značnej intenzity. V minulosti nebol u nás zaznamenaný a bol skôr považovaný za nepo-četný až vzácny druh. Spolu s váhavcom rakytovým sa na vŕbach vyskytuje aj liskavka okrúhla Plagiodera versi-color, liskavka vŕbová Melasoma saliceti, šupináčik oby-čajný Phyllobius obongus a liskavka drobná Phylodecta viminalis. Liskavka topoľová Melasoma pupuli a liskavka osiková Melasoma tremulae sú troficky viazané skôr na topoľ, ale môžu škodiť i na vŕbach. Aj keď vyššie po-písané druhy spôsobujú podobné poškodenie, chrobáky sú vzhľadom na svoje typické čiernohnedé sfarbenie prakticky nezameniteľné.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Dospelé jedince sú 6 – 9 mm veľké žltočierne chro-báky s oválnym telom, typickým pre túto čeľaď. Krídla sú žltočierne, s výrazným čiernym okrajom pri švíku a s 10 pozdĺžnymi čiernymi škvrnami. Štít je tiež žltočier-ny, hlava čierna ako aj spodná časť tela. Larvy sú veľké 10 mm. Na tele majú 8 pozdĺžnych radov čiernych škvŕn vylučujúcich páchnucu tekutinu. Kukly sú čierne, umiest-nené na spodnej strane listov. Prezimuje ako imágo v hrabanke. Na jar sa liahne a samička kladie vajíčka na listy, z ktorých sa vyliahnu larvy spôsobujúce poškodenie listov. Kuklí sa tiež na listoch.

POŠKODENIE

Na listoch sa objavuje skeletovanie a žer na okra-joch. Poškodenie spôsobujú tmavočierne larvy, ktoré žijú v skupinách na spodnej strane listov. Najskôr po-žierajú vrchnú vrstvu pletív listu, neskôr vyhrýzajú do listu malé dierky. Nikdy nepoškodzujú žilnatinu. Imága vykonávajú zrelostný žer tiež v korunách stromov a po-škodzujú listy postupne z bokov. Pri premnoženiach do-chádza k holožerom. Poškodenie vzniká v máji, keď je možné vidieť na listoch aj larvy. V letných mesiacoch sú na listoch viditeľné zvyšky kukiel a tiež dospelé chrobá-ky. Poškodenie listov znižuje vitalitu a znižuje estetickú hodnotu stromov v záhradách a parkoch.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Vŕby.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Dospelý váhavec rakytový je svetložltý chro-bák s radmi čiernych škvŕn. Foto: Zúbrik

B Larvy žijú spoločne na spodnej strane listov. Foto: Zúbrik

C, D Larva sa kuklí na listoch zavesená hlavou dolu. Foto: Zúbrik

E Pri premnožení spôsobuje významné škody na porastoch vŕb. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

82

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

83

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

D.

E.

82

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

83

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Liskavka Xanthogaleruca luteolaXanthogaleruca luteola (Muller, 1766)

Liskavka Xanthogaleruca luteola žije v južných častiach Slovenska. Nepatrí medzi hojné druhy. Môže sa premnožiť a vtedy dokáže skonzumovať takmer všetky listy na stromoch brestov. Je to vážny škodca brestov hojnejší na juhu Európy.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Táto liskavka je dlhá asi 6 – 8 mm. Farba kroviek je okrovohnedá až zelená. Na hlave má tmavšie škvr-ny a na každej krovke tmavší pás. Skoro na jar kladú samičky žlté vajíčka na spodnú stranu listov brestov. Z vajíčok sa asi za týždeň liahnu larvy. Tie hneď začnú žrať na spodnej strane listov. Sú svetložlté s radmi čier-nych škvŕn. Kuklia sa na listoch alebo v záhyboch kôry. Z kukiel sa liahnu imága a tie v auguste zakladajú novú generáciu. Imága druhej generácie prezimujú.

POŠKODENIE

Na listoch napadnutých stromov sa hromadne vyskytujú svetložlté larvy. V listoch sa vytvárajú plošné požerky. Larvy konzumujú vrchné pletivá. Neskôr v lis-toch vyhrýzajú diery. Listy sa krútia a predčasne uschý-najú. Napadnuté stromy vyzerajú ako spálené ohňom. Poškodenie listov ohrozuje vitalitu stromov a znižuje ich estetickú hodnotu v mestskej zeleni a vo výsadbách.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Bresty.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Larvy na spodnej strane listov. Foto: Zúbrik B, C Charakteristické poškodenie listov. Foto: Zúbrik D Pohľad do koruny stromu napadnutého touto

liskavkou. Listy sú v letných mesiacoch celkom suché. Foto: Zúbrik

E Imágo na liste brestu. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

84

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

85

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

D.

E.

84

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

85

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Nosánik dubovýAttelabus nitens (Scopoli, 1763)

Červený akoby nalakovaný chrobák s čiernou hla-vou a čiernymi nohami. Larva sa vyvíja vo vnútri súdko-vitého útvaru na konci listu. Vyskytuje sa bežne všade u nás v dubových lesoch. Nikdy sa nepremnožuje tak, aby spôsoboval vážnejšie škody.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Lysý, červený chrobák veľký 4 – 7 mm. Má čiernu hlavu s krátkym nosom. Na listoch samička vytvára ťažko zameniteľné súdkovité zámotky, do ktorých kladie 1 – 3 vajíčka. Larva sa vyvíja vo vnútri tohto útvaru. Na jeseň zámotky spadnú na zem, larva v nich prezimuje a na jar sa kuklí. Poškodenie nebýva intenzívne.

POŠKODENIE

List je asi v jednej tretine od konca skrátený. Zo-strihnutá časť je skrútená do súdkovitého útvaru.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Duby, lieska, jelša a niektoré iné listnaté dreviny.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Imágo je červený nosánik. Foto: Zúbrik B – E Súdkovitý útvar na konci listu. Foto: Zúbrik

A.

B.

E.

86

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

87

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

C.

D.

86

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

87

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Lykokaz pòovýHylastes ater (Paykull, 1800)

U nás sa vyskytuje asi 15 druhov tohto rodu. Ich vývoj prebieha v lyku pňov a v starších ležiacich kme-ňoch. Podobne škodí aj Hylastes opacus alebo lykokaz sadenicový Hylastes cunicularius. Vývoj populácie škod-cu prebieha pod kôrou koreňov čerstvých pňov alebo na spodnej časti borovicových kmeňov. Škodlivému pô-sobeniu mladých imág pri zrelostnom žere sú však vysta-vené najmä mladé stromčeky v blízkosti miesta vývoja.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Imágo lykokaza pňového je 3,4 – 4,8 mm veľké, valcovité, tmavočierne, matné, s lesklejším štítom, ktorý je výrazne dlhší ako široký. Samička lykokaza pňového kladie vajíčka v máji na borovicové pne alebo staršie kmene. Generačný požerok má materskú chodbu jed-noduchú, pozdĺžnu, dole fajkovite zahnutú, dlhú do 10 cm, širokú 1,7 – 2 mm. Larvové chodby sú pomerne riedke. Niekedy larvy prezimujú a nové imágo sa liahne až v druhom roku, inokedy môže mladé imágo prezimo-vať pri zrelostnom žere aj 2 zimy, takže pokolenie môže byť 2 – 3 ročné. Žer lariev nie je zväčša škodlivý. Veľmi škodlivý je však zrelostný žer mladých chrobákov na ko-reňoch a koreňových krčkoch borovicových sadeníc.

POŠKODENIE

Na kmienkoch a koreňových krčkoch sadeníc má poškodenie tvar kanálikov s ostrými okrajmi v kôre ko-reňov a dolnej časti kmienka. Poškodenie v oblasti krčku možno zameniť za žer tvrdoňa smrekového Hylobius abietis – jeho požerok je však plošný, pričom obžraté plôšky kôry nemajú ostrý okraj a sú lievikovitého tvaru. Požerok na kmeňoch borovíc má jednu materskú chod-bu zarezanú v dreve. Požerok má nepravidelný tvar.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovice.

TEXTY K OBRÁZKOM

A, B Imágo lykokaza pňového v požerku. Foto: Zúbrik C – E Nepravidelný tvar požerku. Materská chodba

zarezaná v dreve. Foto: Zúbrik

B.

C.

D.

88

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

89

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

A.

E.

88

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

89

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Lykokaz jaseòový Hylesinus fraxini (Panzer, 1779)

Na jaseňoch je to u nás najhojnejší druh podkôr-neho škodcu, ktorý najčastejšie napáda stredne staré a mladšie jasene, ale aj vetvy starších stromov. Ohro-zené sú najmä stanovištia s vyšším zastúpením jaseňov, postihnuté polomami, prípadne oslabené inými abiotic-kými činiteľmi (najmä suchom). Najčastejší je na čerstvo zrúbaných kmeňoch, v pňoch a na oslabených stromoch. Často sa vyskytuje spolu s inými druhmi podkôrnikov v tom istom biotope. Jeho výskyt môže sprevádzať napríklad lykokaz zrnitý Hylesinus crenatus, ktorý je takmer lysý a požerky sú väčšie ako pri lykokazovi jase-ňovom. Hylesinus oleiperda je tiež podobný, preferuje však žer na orgováne Syringa vulgaris a jaseni manno-vom Fraxinus ornus.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Imágo je veľké 2,5 – 3,2 mm. Telo je husto pokryté bielymi a hnedými šupinkami. Okraj kroviek štetinovito chĺpkatý. Tieto chĺpky sú dva až trikrát také dlhé ako hr-bolčeky samotné. Pohlavný dimorfizmus je nezreteľný. Nalietava na jasene v marci a apríli. Samičky vyhrýzajú materské chodby priečne na smer kmeňa, obyčajne dve vedľa seba. Larválne chodby sú husté, 3 – 5 cm dlhé. Larvy sa zvyčajne kuklia v beli. Iba tam, kde larvy žerú v silnejšej kôre, nachádzajú sa kukly aj v kôre. Imága sa liahnu v júli a hneď vykonávajú zrelostný žer v kôre kmeňov živých stromov v blízkosti spiacich očiek.

POŠKODENIE

Na napadnutých stromoch sú nápadné požerky pod kôrou. Sú dvojramenné, kolmo na os kmeňa. Larvové chodby sú husté. Kuklové kolísky hlbšie zarezané v beli. Imága vyhrýzajú kôru na kmeni. Na týchto miestach sa vytvárajú zdureniny a rakovinové novotvary.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Jasene.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – C Na kmeni sú prítomné typické dvojramenné požerky. Larvové chodby sú umiestnené husto vedľa seba. Bývajú vyplnené drvinkami.

Foto: Zúbrik D Na povrchu prezrádzajú prítomnosť škodcu

okrúhle výletové otvory. Foto: Zúbrik

A.

B.

90

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

91

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

C. D.

90

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

91

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Podkôrnik dubový Scolytus intricatus (Ratzeburg, 1837)

Podkôrnik dubový patrí medzi najvážnejších škod-cov dubov. Zaraďuje sa aj medzi prenášače tracheomy-kózneho ochorenia dubov. Ešte v nedávnej minulosti sa považoval za lesnícky bezvýznamný druh. Jeho dô-ležitosť extrémne vzrástla počas epizódy hromadného hynutia dubov u nás v 80-tych rokoch. Odvtedy je jeho početnosť permanentne zvýšená. S príbuznými druhmi sa stretávame na breste – podkôrnik pásikavý Scolytus multistriatus a podkôrnik brestový Scolytus scolytus, breze – podkôrnik brezový Scolytus ratzeburgi ako aj niektorých iných drevinách.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Podkôrnik dubový dosahuje dĺžku 2,5 – 4 mm. Je tmavohnedo sfarbený, štít je slabo lesklý, krovky slabo lesklé až matné. Silné a husté je bodkovanie štítu a ta-kisto kroviek. Štít je husto a hrubo bodkovaný, krovky sú vo viditeľných ryhách tiež silno a husto bodkované, čo patrí k významným determinačným znakom. Na jar po prezimovaní imága vykonávajú intenzívny zrelostný žer v korunách stromov. Po jeho ukončení nasleduje pravé rojenie. To sa na Slovensku začína prevažne v poslednej dekáde apríla. Výnimočne len v najteplejších polohách a pri splnení ostatných optimálnych podmienok môže založiť aj druhú generáciu, ktorá však v bežnom roku už do štádia imága nedospeje. Materská chodba v požerku je priečne prebiehajúca, 2 – 5 cm dlhá, ostro zarezaná do bele. Larválne chodby nie sú príliš husté ale bývajú dlhé až 20 cm.

POŠKODENIE

Podkôrnik dubový žije pod nie príliš silnou kôrou dubov. Tvar požerku je veľmi charakteristický a nie je možné ho zameniť s iným druhom. Krátka priečna chodba, dlhá 3 – 5 cm. Na ňu nadväzujú dlhé larválne chodby.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Rôzne druhy dubov.

TEXTY K OBRÁZKOM

A, B Podkôrnik dubový je hnedý, typické je silné a husté bodkovanie štítu a kroviek.

Foto: Zúbrik C Tvar požerku je veľmi charakteristický a nie

je možné ho zameniť s iným druhom. Krátka priečna chodba, dlhá 3 – 5 cm. Na ňu nadväzu-jú dlhé larválne chodby. Foto: Zúbrik

D Na tenších vetvách je materská chodba často ťažšie viditeľná. Charakteristické sú dlhé larvo-vé chodby často vyplnené pilinkami.

Foto: Zúbrik E V lese sa pripravujú za účelom obrany proti

podkôrnikovi dubovému stojaté lapáky dvojitým rezom v spodnej časti kmeňa. Foto: Zúbrik

A.

E.

92

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

93

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

B.

C.D.

92

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

93

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Lyko�rút vrcholcovýIps acuminatus (Gyllenhal, 1827)

Lykožrút vrcholcový napáda najmä hornú polovicu koruny a hrubšie konáre stredne starých a starších bo-rovíc. Patrí k najnebezpečnejším škodcom na borovici. Lykožrút vrcholcový sa vyskytuje skoro vždy spoločne s lykožrútom borovicovým Ips sexdentatus. V korunách borovíc žijú ďalšie druhy lykožrútov ako napríklad ly-kožrút dvojzubý Pityogenes bidentatus, ktorý je výrazne menší a lykožrút mnohozubý Orthotomicus laricis, ktorý má úplne odlišný požerok. Na boroviciach je častý aj lykokaz borinový Tomicus minor a lykokaz borovicový Tomicus piniperda.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Imágo dosahuje dĺžku 2,2 – 3,7 mm. Je nápadný po-hlavným dimorfizmom, dlhým štítom a žltohnedým sfar-bením. Telo je krátko valcovité, nápadne lesklé, riedko chlpaté a veľmi jemne bodkované. Štít je v pomere ku krovkám nápadne dlhý, čo je dobrým rozlišovacím zna-kom. Krovky sú iba o niečo dlhšie ako štít. Na zadnom okraji kroviek má samček 3 zuby (prvý malý, druhý väčší a tretí široký). Samička má všetky 3 zúbky kužeľovité a zašpicatené. Rojí sa v máji a v júli. Larvy sa živia nielen lykom, ale aj podhubím ambróziových húb. Požerok je dosť charakteristický. Snubná komôrka sa zarýva hlboko do povrchu beli a z nej odbočuje 3 – 5 pomerne rovných, alebo iba mierne zakrivených materských chodieb. Ich dĺžka je 20 – 40 cm, šírka dosahuje 2 mm. Chodby sú za samičkami, ktoré ich hĺbia pevne upchaté drvinkami, čím sa tento druh líši od všetkých ostatných zástupcov rodu. Larvové chodby sú pomerne riedke a krátke. Kuklí sa v kuklových kolískach hlboko vyhĺbených do beli.

POŠKODENIE

Požerok je veľmi charakteristický tým, že larvové chodby sú vyplnené drvinou a kuklové kolísky sú vyhĺ-bené hlboko v beli. Napadnuté stromy chradnú. V ko-runách sa objavujú suché konáre alebo odumierajú celé časti korún. Po 2 – 3 ročnom silnom napadnutí stromy hynú. V spodnej časti kmeňa sa obyčajne objavujú iné druhy podkôrnikovitých, najmä lykožrút borovicový Ips sexdentatus.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovice.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – C Charakteristický požerok. Celý je výrazne zare-zaný do dreva, vrátane snubnej komôrky a lar-vových a materských chodieb. Foto: Zúbrik

D Požerok zostáva viditeľný na kmeňoch aj po mnohých rokoch. Foto: Zúbrik

A.

B.

94

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

95

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

C.

D.

94

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

95

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Lyko�rút borovicový Ips sexdentatus (Borner, 1776)

Je najväčší zástupca rodu Ips u nás. Dosahuje dĺž-ku 6 – 8 mm. Najlepšie mu vyhovujú porasty borovíc na plytkých suchých pôdach na južných expozíciách. Tu nachádzajú dostatok vhodnej potravy. Nalietava do silnejších častí kmeňa následkom čoho napadnutý strom v krátkej dobe hynie. Často sa vyskytuje spolu s lykožrú-tom vrcholcovým Ips acuminatus. Spoločne dokážu v krátkej dobe úplne rozvrátiť strednoveké až dospelé porasty borovíc. Napadnutie zvyčajne začína agresívnej-ší lykožrút vrcholcový v hornej časti stromu, následne je spodná časť oslabeného stromu napadnutá lykožrútom borovicovým. Aj keď sa v literatúre charakterizuje ako sekundárny škodca, môže sa lokálne stať primárnym zdrojom hynutia borovíc. Najlepšou obranou je spra-covanie zvyškov po ťažbe a dodržiavanie porastovej hygieny pri zásahoch. Rovnako je nevyhnutná urýchlená asanácia napadnutých stromov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Imágo dosahuje dĺžku 6 – 8 mm. Telo je valcovité, hnedočierne lesklé, riedko ochlpené dlhými chlpmi na čele aj po bokoch tela. Tykadlá aj nohy sú svetlejšie hnedé. Priestor medzi ryhami na krovkách je hladký, široký a lesklý. Zadný okraj kroviek sa vyznačuje prítom-nosťou šiestich zubov, medzi ktorými je zreteľne najväčší štvrtý, ktorý je gombíkovito ukončený. Rojí sa prvýkrát začiatkom mája, druhýkrát v júli. Zo snubnej komôrky vybiehajú zväčša 2 – 4 materské chodby dlhé 60 – 80 cm smerom priamo hore a dolu. Materské chodby sú zreteľ-né aj na povrchu bele. Larválne chodby sú pomerne hus-té a nie príliš dlhé. Prezimujú väčšinou dospelé imága – obyčajne v kuklových komôrkach.

POŠKODENIE

Žije pod silnou kôrou starých borovíc. Na napadnu-tých kmeňoch sa nachádzajú zreteľné požerky, ktoré sú takmer nezameniteľné pre svoju veľkosť.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovice.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Imágo v požerku. Foto: Zúbrik B, C Výrazné, mohutné materské chodby. Foto: Zúbrik D Larva v širokej kuklovej kolíske. Foto: ZúbrikE Kukla lykožrúta borovicového. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

96

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

97

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

D.

E.

96

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

97

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Lyko�rút smrekovýIps typographus (Linnaeus, 1758)

Lykožrút smrekový sa u nás vyskytuje najmä v hor-ských oblastiach Vysokých a Nízkych Tatier, Kysúc, Spiša a v ďalších našich horstvách, kde prevládajú smrekové porasty. Prebiehajúce zmeny klímy, prejavujúce sa napr. častejšími vetrovými polomami, sú jedným z faktorov, ktoré zvyšujú riziko vzniku kalamít podkôrnikov u nás. Podľa objemu náhodných ťažieb, je lykožrút smrekový dlhodobo najvýznamnejší biologický škodca u nás. Keď sa z nejakého dôvodu zanedbá hygiena v lese a nevyko-najú sa potrebné preventívne opatrenia proti tomuto škodcovi, môže sa kalamitne premnožiť. Počas kalamity chrobáky napádajú všetky stromy v okolí (aj mladé ale-bo také druhy stromov, ktoré inak nenapádajú). Sú ich také množstvá, že sú schopné zdolať aj zdravé stromy. Obyčajne pokračujú v žere až dovtedy, kým neskonzu-mujú všetku dostupnú hmotu vhodnú pre vývoj v okolí, alebo kým sa nevytvoria podmienky, ktoré ich masový nárast početnosti zastavia (mimoriadne nevhodné poča-sie, zvýšená aktivita prirodzených nepriateľov a pod.).

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Imágo je valcovitého tvaru, hnedočierneho sfarbe-nia, dĺžky 4,2 – 5,5 mm. Krovky sú zakončené zrázom s matnou priehlbinou, so 4 pármi zubov na jej okraji. Najväčší z nich je tretí zhora a sú navzájom od seba pri-bližne rovnako vzdialené. Najprv vniká pod kôru samček, za ním prichádzajú 2 – 3 samičky, ktoré vyhrýzajú v lyku 6 – 12 cm dlhú materskú chodbu v smere osi kmeňa a na jej obidvoch stranách ukladajú do zárezov vajíčka. Z nich vyliahnuté larvičky vyhrýzajú kolmo na materskú chodbu svoje chodby. Má dve, v horách obyčajne len jednu generáciu do roka. V priaznivých rokoch sa môžu v nižších polohách vyvinúť až tri generácie.

POŠKODENIE

Imága nalietavajú hlavne na ležiace zlomy, vývra-ty, chradnúce a oslabené smreky, pri premnožení tiež na zdravé stromy. Najviac sú ohrozené smrekové porasty od 60 rokov, poškodené vetrovými a snehovými polo-mami, resp. oslabené suchom, hubovitými ochoreniami a pod. Napadnuté smreky postupne odumierajú. Veľmi podobný je lykožrút smrečinový Ips amitinus. Jeho pože-rok má užšie materské chodby, ktoré sú mierne zvlnené, nesledujú presne os kmeňa a nálože vajíčok sú redšie. Podobné poškodenie môže spôsobovať lykožrút lesklý Pityogenes chalcographus (vyskytuje sa často spolu s lykožrútom smrekovým). Obsadzuje však najmä tenšie časti kmeňa a vetvy a jeho požerok je nezameniteľný s požerkom lykožrúta smrekového.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrek obyčajný, vzácne aj borovice.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Imágo lykožrúta smrekového. Foto: Zúbrik B Snubná komôrka z ktorej vybiehajú 3 materské

chodby v smere osi kmeňa. Foto: Zúbrik C, D Požerok je charakteristický 3 – 4 materskými

chodbami a hustou spleťou larvových chodieb. Foto: Zúbrik

E Imága vykonávajú zrelostný žer v kôre hostiteľ-ských drevín. Foto: Zúbrik

F Hnedé piliny na kmeni kmeňa signalizujú vý-skyt lykožrútov pod kôrou. Foto: Zúbrik

G Larvy lykožrúta smrekového. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

98

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

99

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

D. E.

F. G.

98

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

99

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Lyko�rút smrekovcovýIps cembrae (Heer, 1836)

Lykožrút smrekovcový v našich smrekovcových lesoch všade bežný. Ohrozuje najčastejšie staršie smre-kovcové porasty, kde sa jeho larvy vyvíjajú pod kôrou. Uprednostňuje chradnúce a oslabené stromy na ktorých samičky zakladajú novú generáciu. V prípade vhodných podmienok môže spôsobovať hynutie stromov v celých skupinách. Druh vykonáva zrelostný žer v korunách. Takto oslabené stromy slabnú a v ďalšej vlne rojenia bývajú napádané týmto lykožrútom, takže po novom nálete odumierajú.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Imágo je veľmi podobné lykožrútovi smrekovému. Je valcovité, dlhé 4,0 – 5,5 mm, hnedočiernej farby. Tykadlová palička má vlnovite prehnutý šev. Plocha priehlbiny na zráze kroviek je lesklá, jemne bodkovaná, po bokoch so 4 pármi zubov, z ktorých tretí zhora je najväčší, gombíkovito zväčšený. Larva je biela, s tmavou hlavou, mierne ohnutá, beznohá, v poslednom instare meria 5,5 – 6,5 mm. Kukla je rovnako veľká, biela, voľná. Rojí sa v máji. Požerok sa skladá z 3 až 5 materských chodieb, hviezdicovite usporiadaných, asi 30 cm dlhých a 2,5 mm širokých. Larvové chodby sú dlhšie, nepravidel-nejšie a redšie ako pri lykožrútovi smrekovom. Snubná komôrka je dobre zreteľná v lyku i v beli. Značne škodí aj svojim zrelostným žerom, lebo mladé imága vyžierajú v dĺžke až 15 cm dreň smrekovcových výhonkov v koru-nách starých stromov, ktoré potom strácajú veľkú časť ihličia. Prezimuje v štádiu mladého imága, zriedkavejšie aj v štádiu larvy a kukly.

POŠKODENIE

Napadnuté smrekovce neskoro rašia. Dochádza k presvetleniu korún a postupnej strate asimilačných orgánov. Počas leta možno pozorovať na borke výrony živice. Prítomné sú typické požerky.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrekovec opadavý, zriedkavejšie aj smrek.

TEXTY K OBRÁZKOM

A, B Imágo lykožrúta smrekovcového. Foto: Zúbrik C – E Požerok lykožrúta smrekovcového v kôre

smrekovca. Má obyčajne 3 materské chodby a dá sa na smreku ľahko zameniť s požerkom lykožrúta smrekového. Foto: Zúbrik

F, G Požerok v lyku. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

100

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

101

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

D. E.

F. G.

100

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

101

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Lyko�rút lesklýPityogenes chalcographus (Linnaeus, 1761)

Rod Pityogenes má u nás asi 7 druhov, ktoré sa navzájom podobajú. Ich hlavnou hostiteľskou drevinou je smrek, borovica, limba, alebo kosodrevina. Lykožrút lesklý je zo všetkých druhov tohto rodu najviac rozšíre-ný. Je možné sa s ním stretnúť vo všetkých smrekových lesoch na Slovensku. Spolu s lykožrútom smrekovým patrí k najnebezpečnejším škodcom smreka. Z podob-ných menších druhov sa na smreku vyskytuje lykožrút obyčajný Pityophthorus pityographus a lykožrút matný Polygraphus poligraphus. Snubná komôrka je ale u ly-kožrúta lesklého schovaná vo vnútri kôry a pri pohľade na lyko ju nevidieť. Tým sa požerok lykožrúta lesklého odlišuje od podobných druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Telo imága je krátko valcovité, hnedočierne (štít čierny, krovky hnedasté), lesklé a dlhé 1,6 – 2,8 mm. Koniec kroviek je pozdĺž švu prehĺbený. Na okrajoch sa nachádzajú tri ostré kužeľovité zúbky (samček), alebo drobné hrboľčeky (samička). Rojí sa na jar v apríli a máji. Za samčekom do snubnej komôrky prichádza 3 – 6 sa-mičiek, ktoré po oplodnení vyhrýzajú hviezdicovito roz-ložené materské chodby. Vyliahnuté larvičky vedú svoje chodby kolmo od materskej a zakončujú ich kuklovou kolískou v lyku, pri tenkej kôre aj v beli. Larvy sú bezno-hé, biele, s hnedastou hlavou, veľké 2,5 – 3 mm. Má 2 až 3 generácie počas roka.

POŠKODENIE

Lykožrút lesklý osídľuje vetvy a vrcholce zrúbaných alebo vyvrátených, ale aj oslabených smrekov a často aj borovíc, najmä miesta s tenšou kôrou. Pri premnožení sa môže stať aj primárnym škodcom celkom zdravých stromov v 10 – 40 ročných porastoch. Stromy uschýnajú postupne od vrcholca. Pod kôrou možno nájsť typické viacramenné požerky.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrek, vzácne borovica.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – C Hviezdicovité požerky v dreve. Snubnú komôr-ku nie je pri pohľade na lyko vidieť. Larvové chodby hviezdicovito vybiehajú na všetky stra-ny. Foto: Zúbrik

D, E Hviezdicovité požerky v kôre. Snubnú komôrku nie je pri pohľade na odlúpnutú kôru vidieť. Foto: Kunca

A.

B.

102

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

103

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

C.

D. E.

102

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

103

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Lyko�rút obyèajnýPityophthorus pityographus (Ratzeburg, 1837)

Lykožrút obyčajný napáda mladé lesné porasty smreka a niektorých ďalších ihličnatých drevín. Vyskytu-je sa aj v starších porastoch, kde sprevádza škodlivejšie druhy podkôrneho hmyzu ako napr. lykožrúta smreko-vého, lykožrúta smrečinového alebo lykožrúta lesklého. Je bežný všade od pahorkatín až do hôr. Napáda oby-čajne choré a chradnúce stromy. Z príbuzných druhov sa u nás, najmä v starších smrekových porastoch horských oblastí, môžeme ešte stretnúť s druhom Pityophthorus exsculptus. Na borovici žije Pityophthorus glabratus a Pi-tyophthorus pubescens.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Dospelé jedince majú úzke, valcovité, hnedočierne, lesklé telo dlhé 1,1 – 1,7 mm. Na konci kroviek je pozdĺž-na priehlbina, ktorá zaberá štvrtinu až tretinu kroviek. Kýlovitý šev kroviek, v tejto časti a okraje priehlbne sú opatrené drobnými hrbolčekmi s dlhými chĺpkami. Lesklé krovky sú jemne v riadkoch bodkované. Larva je biela, beznohá, v poslednom instare dlhá 1,7 – 2 mm. Kukla je voľná, biela, rovnako veľká ako larva. Je to polygamný druh. Rojí sa na jar už v apríli a máji. Za sam-čekom do snubnej komôrky prichádza 3 – 8 samičiek, ktoré po oplodnení vyhrýzajú hviezdicovito rozložené materské chodby. Požerky sú celé hlboko zarezané do beli. Larvové chodby sú husté a pravidelné. Má dve, v horách obyčajne len jednu generáciu do roka.

POŠKODENIE

Poškodené stromy menia farbu ihličia. Napadnuté časti koruny a vetvy postupne odumierajú. Pri silnom napadnutí z nich opadáva kôra. Typické požerky sú hl-boko zarezané v beli. Materské chodby sú dlhé, niekedy až 10 – 15 cm. Snubná komôrka je viditeľná po odlúpení kôry. Je zarezaná v beli. Podobný požerok má aj lykožrút lesklý. Larvové chodby sú ale len 6 – 8 cm dlhé a snubnú komôrku nikdy nevidieť, pretože sa nachádza v kôre.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrek obyčajný, jedľa a zriedkavo aj borovice, ko-sodrevina, limba a smrekovec opadavý.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – E Typický hviezdicovitý požerok. Snubná komôr-ka je výrazne zarezaná v beli. Do strán vybieha 5 – 7 materských chodieb, dlhých 10 – 15 cm. Husté larvové chodby. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

104

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

105

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

D.

E.

104

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

105

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Lykokaz matnýPolygraphus poligraphus (Linnaeus, 1758)

Lykokaz matný Polygraphus poligraphus L. po-škodzuje najmä smreky mladšieho a stredného veku s tenšou kôrou (hrúbka kmeňa okolo 20 cm). Patrí k druhom, ktoré od dávnych dôb pútali pozornosť lesníkov a majiteľov lesov na našom území. Bolo to najmä z dôvodu jeho početnosti v lesných porastoch. Aj keď nespôsoboval kalamity na rozsiahlych územiach, lokálne sa premnožoval a spôsoboval značné škody. Preferuje husté lesné porasty, kde potom dokáže ob-sadiť celý kmeň napadnutého stromu. Premnožuje sa v poslednom období stále častejšie. Vždy uprednostňuje oslabené stromy. U nás žije najmä v pahorkatinách a ho-rách, v nížinách chýba.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Dospelý jedinec je dlhý 1,8 – 3,5 mm, telo má čier-nohnedé a lesklé. Nohy a tykadlá sú žltkasté. Krovky sú matné (odtiaľ pochádza jeho slovenský názov). Vajíčka sú biele, veľké asi 1 mm. Larva je beznohá, svetlokré-mová s tmavšou hlavou. Dospelá meria 4 – 5 mm. Kukla je voľná, biela alebo krémová. Chrobáky nalietavajú na stromy už v apríli a máji (prvá generácia). Samček sa pári s 3 – 4 samičkami. Požerok je pri odlúpnutí kôry dosť nečitateľný. Nejaví sa ako typický hviezdicovitý požerok známy napríklad u lykožrúta lesklého alebo lykožrúta obyčajného. Časť larvových a materských cho-dieb je totiž ukrytých v kôre. Snubnú komôrku pri po-hľade na lykovú vrstvu nevidno. Viditeľné sú len krátke 2 – 6 cm dlhé jednotlivé materské chodby. Z nich vybieha spleť larvových chodieb zakončených kuklovou kolískou zarezanou hlboko v beli. V roku má obyčajne dve, vzác-nejšie aj tri generácie.

POŠKODENIE

Za normálnych podmienok nalietava na oslabené alebo potlačené smreky s hladkou kôrou. Kmene sú obyčajne napadnuté husto po celej dĺžke. Na takto napadnutom kmeni sa nenachádzajú požerky iných druhov podkôrnikov. Požerok je charakteristický nepra-videlnými larvovými chodbami s kuklovými kolískami ostro zarezanými do beli. V prípade premnoženia môže spôsobovať úhyn jednotlivých stromov i celých skupín.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrek.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Materská chodba v kôre s vybiehajúcimi larvo-vými chodbami. Foto: Zúbrik

B Priečna materská chodba viditeľná pri pohľade na lyko. Foto: Zúbrik

C Charakteristickým znakom požerku sú kuklové kolísky výrazne zarezané do beli. Foto: Zúbrik

D, E Pohľad na odlúpnutú kôru silne napadnutého kmeňa. Viditeľná je nepravidelná sieť mater-ských a larvových chodieb. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

106

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

107

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

D.

E.

106

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

107

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Lykokaz borinovýTomicus minor (Hartig, 1834)

Patrí k našim najhojnejším lykožrútom žijúcim na borovici. Pri základnom stave populácie tento druh nalietava predovšetkým na polámané a vyrúbané bo-rovice alebo na stojace oslabené stromy. Je síce menej hojný ako jeho príbuzný lykokaz borovicový, ale je škod-livejší, pretože pri premnožení môže napádať aj celkom zdravé stromy. Tie potom následkom napadnutia hynú zväčša v skupinách. Vyskytuje sa hojne v stredne starých a starších borovicových lesoch, kde napáda najmä tenšie kmene a koruny starších stromov. Jeho požerok je veľmi charakteristický.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Imágo je veľmi podobné lykokazovi borovicovému. Jeho dĺžka je 3,2 – 5,2 mm. Na konci kroviek je druhé medzirýžie rovnomerne vyklenuté a po celej dĺžke ozdo-bené riadkom jemných hrbolčekov. Larva je beznohá, ružovkastá, dlhá 4 – 5,5 mm. Kukla je voľná, biela. Rojí sa veľmi skoro na jar, často už v marci a apríli. Samička nalietava na tenšie časti kmeňov borovíc a na vetvy. Požerok má obyčajne tvar dvojramennej svorky, ulože-nej naprieč osi kmeňa, s materskými chodbami dlhými 6 – 10 cm a s riedkymi a krátkymi (2 – 3 cm) larválnymi chodbami. Larvy sa kuklia hlboko v beli. Mladé imága, podobne ako pri lykokazovi borovicovom, zalietavajú do korún borovíc, kde sa zavŕtavajú do zdravých boro-vicových výhonkov a vyhlodávajú v ich dreni 10 – 16 cm dlhé chodby. Robia to preto, lebo tak získajú dodatočnú potravu potrebnú pre definitívne vyzretie ich orgánov. Počas roka má jednu generáciu.

POŠKODENIE

Napáda oslabené stromy. Stromy strácajú ihličie a hynú od korunovej časti. Pri silnom poškodení kme-ňov môže dochádzať k celkovému chradnutiu, zmene sfarbenia ihličia a opadávaniu kôry. Charakteristická je prítomnosť požerkov. Nebezpečný je zrelostný žer mla-dých imág. Pri jesenných a zimných vetroch sa vyhloda-né výhonky odlamujú. Konce vetvičiek sú opadnuté pod korunami stromov a je v nich zreteľná stopa po úživnom žere. Strata časti koncových vetvičiek stromy oslabuje a môže byť vstupnou bránou pre mnohé hubové ocho-renia.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovica.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Imágo lykokaza borinového. Foto: Zúbrik B – D Typický dvojramenný požerok kolmý na os

kmeňa. Larvy sa zavŕtavajú okrúhlym otvorom pred zakuklením hlbšie do dreva. Foto: Zúbrik

E Požerky sú niekedy viditeľné aj pri pohľade na kmeň. Chrobáky totiž vyhrýzajú vetracie otvory nad materskou chodbou, aby zlepšili cirkuláciu vzduchu v systéme chodieb. Foto: Zúbrik

F Poškodenie vetvičky. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

108

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

109

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

D.

E. F.

108

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

109

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Lykokaz borovicovýTomicus piniperda (Linnaeus, 1758)

Lykokaz borovicový je u nás bežný všade v borových lesoch a zvlášť hojný je v porastoch oslabených prie-myslovými exhalátmi. Obsadzuje spodnú časť starších, polámaných, odumierajúcich alebo oslabených borovíc. Nalietava aj do vyťažených a neodkôrnených borovico-vých kmeňov. Keďže je viazaný na borovicu, nevystupu-je do vyšších polôh. Spolu s lykokazom burinovým sú nebezpečnými škodcami borovicových porastov hlavne pre svoj úživný žer nedospelých imág v stržni mladých výhonkov zdravých borovíc.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Imágo je valcovitého tvaru, čiernohnedé, dlhé 3,5 – 4,8 mm. Červenohnedé až čiernohnedé krovky sú vzadu rovnomerne zaoblené. Druhé medzirýžie je plytko pre-hĺbené, bez výrazných hrbolčekov, len s jemným bodko-vaním. Larva je beznohá, ružovkastá, dlhá 4 – 5,5 mm. Kukla je voľná, biela. Rojí sa veľmi skoro na jar, často už v marci a apríli. Samička nalietava na spodné časti kme-ňov borovíc, kde vyžiera zvislé chodby. Závrt lykokaza borovicového je zreteľný podľa kôpky hnedočervených pilín, premiešaných s belavými zrnkami živice. Zo snub-nej komôrky v lyku vybieha mierne esovito prehnutá, 10 – 14 cm dlhá, pozdĺžna materská chodba, s väčším počtom vetracích otvorov. Z materskej chodby odbočujú početné larvové chodby, ktoré sa stále rozširujú a končia kuklovou kolískou. Vyliahnuté mladé imága zalietavajú do korún borovíc, zavrtávajú sa do zdravých borovico-vých výhonkov a vyhlodávajú v ich dreni 10 – 15 cm dlhé chodby. Počas roka má jednu generáciu.

POŠKODENIE

Nalietava prednostne na spodnú časť kmeňov borovíc. Vzhľadom na veľkosť požerku už aj menší po-čet požerkov dokáže vážne oslabiť napadnutý strom. Silnejšie napadnuté stromy obyčajne skoro hynú. Pre-feruje hustejšie porasty s vyššou vlhkosťou vzduchu. V borovicových porastoch so zvýšeným výskytom škodcu je nápadná strata časti koncových vetvičiek a následné celkové presvetlenie korún. Konce vetvičiek sú opad-nuté pod korunami stromov a je v nich zreteľná stopa po úživnom žere. Pri silnom poškodení kmeňov môže dochádzať k celkovému chradnutiu, zmene sfarbenia ihličia a opadávaniu kôry. Charakteristická je prítomnosť požerkov.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovica.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – D Požerok lykokaza borovicového. Zreteľná je priečna materská chodba s rozšírením na spodnej strane. Foto: Zúbrik

E Imága opúšťajú požerok okrúhlymi výletový-mi otvormi. Foto: Zúbrik

A.

B.

110

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

111

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

C. D.

E.

110

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

111

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Drevokaz èiarkovanýTrypodendron lineatum (Olivier, 1795)

Drevokaz čiarkovaný napáda zrúbané a vyvrátené stromy, stojace zlomy, odumierajúce stromy s počiatoč-ným kvasením lyka (napr. poškodené imisiami) a čerstvé pne po ťažbe. Sprevádza ihličnaté dreviny v celej pa-learktickej oblasti a u nás je tiež hojne rozšírený od nížin až po hornú hranicu lesa. Po premnožení v priaznivých podmienkach dokáže spôsobiť veľké technické škody.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Imágo je žltohnedé, s tmavou škvrnou na štíte a pozdĺžnymi tmavohnedými pásikmi na krovkách (od-tiaľ jeho slovenský názov). Krovky sú vzadu rovnomerne vypuklé, hladké a lysé. Tykadlá majú oválnu paličku, bez náznaku špičky na konci. Samička má guľovito zaoblený štít a vypuklé čelo, samček má štít sploštený a čelo vyhĺ-bené. Dĺžka tela je 2,6 – 4 mm. Larva je biela, beznohá, oblúkovite zahnutá, so svetlohnedou hlavou, silnými lievikovitými hryzadlami a nápadne veľkými hrudnými článkami. Kukla je voľná, bielo sfarbená, mierne lesklá. Rojí sa v apríli, v teplejších oblastiach už koncom marca. Pri závrte chrobáka do dreva sa hromadí drobná, čisto biela drvinka. Samičky vyhlodávajú v dreve 1 – 3 cm dlhú chodbu s priemerom 2 mm. Chodba je najprv kol-má, potom sa rozdvojuje a obidve vetvy zhruba sledujú letokruhy v rovine kolmej na os kmeňa. Požerok má tvar ležatého rebríka. Larvy sa okrem dreva živia aj huba-mi žijúcimi na stenách požerku. Vývoj lariev trvá 6 – 8 týždňov. Imága po vyliahnutí zostávajú 2 – 3 týždne v požerku, živia sa podhubím a postupne dospievajú. Prezimujú v hrabanke. Drevokaz čiarkovaný má jedno pokolenie do roka.

POŠKODENIE

Pretože tento druh napáda odumreté, resp. odu-mierajúce stromy, jeho výskyt nie je sprevádzaný stratou ihlíc či hynutím stromov. Na jeho prítomnosť nás obyčaj-ne upozorní výskyt požerkov v dreve a výletové otvory na napadnutých kmeňoch. Jeho požerok je charakteris-tický a na hostiteľských drevinách nezameniteľný.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Rôzne druhy ihličnatých drevín.

TEXTY K OBRÁZKOM

A,B Imágo s výraznými pozdĺžnymi pásmi.

Foto: Zúbrik C Rebríčkovitý požerok v dreve. Foto: Zúbrik D Prítomnosť drevokaza čiarkovaného prezrá-

dzajú biele piliny na kôre napadnutého kmeňa. Foto: Zúbrik

E Výletové otvory imág na napadnutom kmeni po odlúpnutí kôry. Foto: Zúbrik

A.

B.

E.

112

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

113

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

C.

D.

112

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

113

RA

D C

HR

OB

ÁK

Y /

CO

LE

OP

TE

RA

Rúrkovèek smrekovcovýColeophora laricella (Hubner, 1817)

Zástupcovia čeľade Coleophoridae kde tento druh patrí, sa vyvíjajú v listoch a semenách rastlín. Húsenice si z listov tvoria vaky, ktoré sú charakteristické pre jed-notlivé druhy. Premnoženie rúrkovčeka smrekovcového môže výrazne zhoršiť zdravotný stav stromov. Väčšinou síce neznamená úhyn napadnutých stromov, ale znižuje hrúbkový a výškový prírastok. Ohrozené sú najmä poras-ty prvej až tretej vekovej triedy. Prednostne napáda po-rasty na nevhodných stanovištiach. Jeho gradácie majú často dlhodobý charakter.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Drobný motýľ sivého sfarbenia s tykadlami takmer tak dlhými ako je rozpätie predných krídel. V rozpätí krí-del dosahuje približne iba 10 mm. Húsenica žije v spra-dených ihliciach, ktoré vytvárajú vak, ktorý ju chráni pred nepriazňou počasia a prirodzenými nepriateľmi. Rojí sa v máji až júni, samička kladie vajíčka po jednom na ihlice smrekovca. Po vyliahnutí sa húsenice zavŕtavajú do ihlíc. V lete vyhlodávajú časť ihlice a v septembri ihli-cu na obidvoch stranách odhryznú, pripevnia vláknami na konárik a v takomto vaku prezimujú. Po prezimovaní pokračujú v intenzívnom žere.

POŠKODENIE

Ihlice smrekovca sú žltej až hrdzavej farby. Prítomné sú vaky s húsenicami škodcu. Zámena imág tohto druhu nie je možná, keďže smrekovce nepoškodzuje žiadny podobný motýľ. Symptómy poškodenia sú podobné tým, ktoré sú vyvolané pôsobením vošiek (často sa spolu s rúrkovčekom smrekovcovým vyskytujú). Na rozdiel od rúrkovčeka však vošky na ihliciach zanechávajú stopy po vpichu a ihlice zostávajú na brachyblastoch celé, za-tiaľ čo rúrkovček ich skonzumuje až po bázu.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrekovec opadavý.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Páriace sa motýle na ihlici smrekovca. Foto: Zúbrik B Larvy poškodili koncové časti ihlíc a začínajú si

vytvárať vaky v ktorých prezimujú. Foto: Kunca C Vak v ktorom žije húsenica. Foto: Zúbrik D Pohľad do korún poškodených stromov. Foto: Kunca E V mladších smrekovcových porastoch do-

chádza k holožerom. Smrekovce nadobúdajú sivohnedú farbu. Foto: Kunca

A.

B.

C.

114

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

115

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

D.

E.

114

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

115

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

Ploskáèik paga�tanový Cameraria ohridella (Deschka & Dimic, 1986)

Ploskáčik pagaštanový bol pozorovaný okolo roku 1984 prvýkrát v okolí Ohridského jazera v Macedónii a v roku 1986 bol oficiálne popísaný. Odtiaľ sa pravde-podobne náhodne dostal do strednej Európy (Rakúska). Na jeseň v roku 1989 bolo pri meste Linz v Rakúsku obja-vených niekoľko jedincov tohto druhu. V nasledujúcich rokoch sa druh začal rozširovať veľkou rýchlosťou prak-ticky do všetkých susedných štátov. Objavil sa v Taliansku (okolo roku 1992), v Nemecku (1993), v Maďarsku (1993) a Českej republike (1993). Po prvýkrát bol zaregistro-vaný na Slovensku v roku 1994 v okolí Bratislavy. Dnes býva napadnutá väčšina pagaštanov rastúcich na území Slovenska.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Drobný motýľ, veľký iba 0,4 – 0,6 cm, s rozpätím krídel asi 0,6 cm. Vrchné krídla má svetlohnedej farby s dvoma tmavými priečnymi pruhmi. Spodné krídla sú striebristé, na okraji rozstrapkané. Na hlave je nápadný chumáč chĺpkov striebristej farby. V dospelosti sú húse-nice dlhé asi 0,5 cm. Motýľ prezimuje ako kukla v pôde. Koncom apríla a začiatkom mája sa liahnu motýle. Po spárení samičky kladú na vrchnú stranu listov v blíz-kosti bočných žiliek vajíčka. Húsenice sa po vyliahnutí zavŕtajú do parenchymatických pletív listu kde žerom vytvárajú typické požerky tzv. míny. Míny sa objavujú koncom mája a v polovici júna sa škodca kuklí. Motýľ má u nás dve generácie – v teplejších častiach Európy až tri generácie.

POŠKODENIE

Na začiatku napadnutia sa poškodenie prejavuje ako malé, neskôr väčšie hrdzavé škvrny na listoch pagaš-tanov (koniec mája začiatok júna). Neskôr sa tieto škvrny zväčšujú a spájajú, takže v polovici augusta a v septem-bri je prakticky celý list, resp. jeho značná časť hrdzavej farby. List schne a stáča sa. Listy predčasne opadávajú. Poškodenie je možné zameniť s poškodením hubou Guignardia aesculi. Táto huba spôsobuje na listoch v júli a začiatkom augusta 2 – 5 cm veľké svetlé nekrózy. Ne-skôr sú škvrny tmavočervené až hnedé s výraznou žltou obrubou.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Pagaštan konský.

TEXTY K OBRÁZKOM

A, B Začiatkom júna sa na listoch objavujú malé oválne škvrny. Foto: Zúbrik

C, D Neskôr v sezóne sa škvrny na listoch zväčšujú a postupne zlievajú. Foto: Zúbrik

E Napadnuté stromy strácajú zelenú farbu listov, listy hnednú a postupne opadávajú.

Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

116

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

117

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

D.

E.

116

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

117

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

Psotka orgovánováGracillaria (= Caloptilia) syringella (Fabricius, 1794)

Patrí do pomerne veľkej čeľade Gracillariidae. Sú to útle, malé nočné motýle s rozpätím krídel 5 – 15 mm. Motýle odpočívajú na listoch hostiteľských rastlín so zdvihnutou prednou časťou tela. Larvy žijú v parenchy-matických pletivách listov. Staršie larvy majú dobre vyvi-nutý orgán na tvorbu jemných vlákien. Tie využívajú pri spriadaní listov do zámotkov a zhlukov. Zo známejších druhov tejto čeľade treba spomenúť napríklad invázne sa šíriaci druh – ploskáčik pagaštanový Cameraria ohri-della.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Malý, bielohnedý motýľ s rozpätím krídel 9 – 12 mm. Imága lietajú v máji a potom druhá generácia v júli. Odpočívajú na listoch hostiteľských rastlín so zdvihnutou prednou časťou tela. Po spárení samičky kladú vajíčka na listy. Larva sa po vyliahnutí zavŕtava do listu, kde vyžiera plošnú mínu. Larva je okrovo krémovej farby s pozdĺžnymi pásmi po bokoch tela. Vzácne môže žiť v jednej míne aj viac lariev. Staršie larvy mínu opúš-ťajú a pomocou špeciálnych vlákien skrúcajú a spriadajú konce listov. V takto vytvorenom ochrannom vaku žijú a aj sa kuklia.

POŠKODENIE

Na vrchnej strane napadnutého listu sa tvorí plošná mína. Má oválny tvar a môže pokrývať aj viac ako polo-vicu plochy listu. Neskôr larvy spriadajú konce listov. Lis-ty sa následkom tejto aktivity stáčajú, uschýnajú a môžu predčasne opadávať. Môže byť hojná, ale nepatrí k dru-hom, ktoré sa výrazne premnožujú. Preto poškodenie má len nevýrazný vplyv na zdravotný stav a znižuje naj-mä estetickú hodnotu napadnutého stromu.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Jaseň, vtáčí zob a orgován.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – D Staršie larvy stáčajú konce listov hostiteľskej rastliny (jaseň). Na miestach zvinutia sú viditeľ-né biele vlákna, ktorými larva vytvorený útvar fixuje. Napadnuté miesta hnednú a uschýnajú. Foto: Zúbrik

A.

B.

118

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

119

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

C.

D.

118

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

119

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

Podkopáèik ovocnýLyonetia clerkella (Linnaeus, 1758)

Drobný motýľ z menšej čeľade Lyonetiidae. Motýle tejto čeľade zriedkakedy dosahujú veľkosť väčšiu ako 1 cm – v rozpätí krídel. Všetky mínujú listy hostiteľských rastlín. Podkopáčik ovocný žije v záhradách a ovocných sadoch ale aj na okrajoch lesov. Má niekoľko príbuz-ných, napríklad Lyonetia prunifoliella alebo Lyonetia pulverulentella, ktoré tiež mínujú listy.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Motýľ s rozpätím krídel 6 – 7 mm. Predné krídla má veľmi úzke. Dospelé jedince lietajú v máji a júni, druhá generácia potom v auguste a septembri. Samička po spárení kladie vajíčka jednotlivo k stredovej žilke listu. Larva sa po vyliahnutí zavŕtava do parenchymatických pletív, kde vyhlodáva úzku, hadovito sa stáčajúcu a po-stupne sa rozširujúcu mínu. Mína začína vždy pri strednej žilke listu a smeruje zväčša k jeho okraju. Býva vyplnená exkrementami. Kuklí sa na liste v bielom zámotku. Ten býva upevnený vláknami na list. Druhá generácia prezi-muje ako kukla.

POŠKODENIE

Na napadnutých listoch sa objavujú míny. Na jed-nom liste je obyčajne jedna mína. Pri premnožení ich počet narastá. Napadnuté listy strácajú zelenú farbu a môžu predčasne opadávať. V sadoch a záhradách sa jedná o nebezpečného škodcu. Ak má vhodné podmien-ky, môže sa premnožiť a napadnúť všetky listy na stro-me. Takto napadnutý strom stráca prirodzenú vitalitu a poškodenie sa môže prejaviť aj na kvalite úrody.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Rozličné druhy listnatých stromov najmä ovocné dreviny a breza.

TEXTY K OBRÁZKOM

A, B Typická mína na liste jablone. Foto: Zúbrik C, D Typická mína na liste brezy. Foto: Zúbrik E, F Typická mína s dobre viditeľnými exkrementa-

mi v jej strede na listoch čerešni. Foto: Zúbrik

A.

B.

120

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

121

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

C. D.

E. F.

120

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

121

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

Psotka agátováParectopa robiniella (Clemens, 1863)

Malý motýľ, ktorý nie je pôvodným obyvateľom na-šich lesov. Pochádza zo Severnej Ameriky. Bol náhodne zavlečený do Európy okolo roku 1970. Najskôr sa objavil v Taliansku, neskôr v Nemecku, Slovinsku, Chorvátsku, Rakúsku, Rumunsku, Maďarsku, Ukrajine a aj na Sloven-sku. Dnes u nás žije hojne všade tam, kde rastie agát.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Drobný motýľ s rozpätím krídel asi 0,6 cm. Predné krídla má hnedooranžovej farby, jasnejšie ku koncu krídel s niekoľkými bielymi páskami. Spodné krídla sú striebristé, na okraji rozstrapkané. Larva v dospelosti dorastá do dĺžky 0,5 cm. Motýľ prezimuje ako kukla. V máji a začiatkom júna motýle zakladajú nové poko-lenie. Po spárení samičky kladú na vrchnú stranu listov v blízkosti strednej žilky vajíčka. Húsenice sa po vyliah-nutí zavŕtavajú do parenchymatických pletív listu, kde žerom vytvárajú typické amébam podobné požerky tzv. míny. Míny sa objavujú koncom mája. V polovici júna sa húsenice kuklia. Motýľ má u nás dve generácie. Druhá generácia sa objavuje až v septembri a zvyčajne býva početná.

POŠKODENIE

Na začiatku napadnutia sa poškodenie prejavuje ako malé, neskôr väčšie výbežkovité, amébam podobné škvrny na vrchnej strane listov agáta (koniec mája za-čiatok júna). Míny prekračujú stredovú žilku a zväčšujú sa na obidve strany. V dôsledku defoliácie môžu listy predčasne opadávať. Poškodenie je možné ľahko zame-niť s iným príbuzným druhom – ploskáčikom agátovým Phyllonorycter robiniella, ktorý spôsobuje veľmi podob-né poškodenie, ale míny sú plošné, bez výbežkov a ob-javujú sa na spodnej strane listov. Zvyčajne neprekračujú stredovú žilku.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Agát.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – D V strednej časti vrchnej polovice listu sa ob-javuje amébe podobná mína. Rozširuje sa na obidve strany od strednej žilky. V míne žije jedna, vzácnejšie niekoľko lariev škodcu.

Foto: Zúbrik E Poškodenie, ktoré spôsobuje príbuzný ploská-

čik agátový sa nachádza na spodnej strane lis-tu. Mína je plošná, bez výbežkov. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

122

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

123

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

D.

E.

122

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

123

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

Oba3⁄4ovaè mládnikovýRhyacionia buoliana (Denis & Schiffermuller, 1775)

Malý, hrdzavohnedý motýľ z čeľade Tortricidae. Po-škodzuje mladé borovicové porasty. Medzi najviac ohro-zené porasty patria tie medzi 10-tym až 20-tym rokom veku, a to najmä na chudobných pôdach a v oblastiach so silným znečistením ovzdušia (okolie frekventovaných ciest, závodov). Okrem toho sú často napadnuté aj se-menné sady. Z čeľade Tortricidae na borovici žijú a ško-dia aj ďalšie druhy ako napríklad Exoteleia dodecella, Rhyacionia pinicolana a Retinia resinella.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Drobný motýľ s rozpätím krídel približne 15 mm. Predné krídla sú škoricovohnedé so striebristými pásmi, zadné sivé. Húsenica dorastá do dĺžky približne 10 mm, je červenkasto hnedej farby s tmavohnedou hlavou. Mo-týle sa roja na prelome júna a júla. Kladú vajíčka na ih-lice borovíc. Húsenice sa liahnu v júli. Zavŕtavajú sa do pošvy ihlíc, ktoré sú najbližšie ku púčikom a vytvoria si malý zámotok. Ešte v júli sa zavŕtajú do bočného púčika. Tam prečkajú zimu. Na jar (často už v priebehu apríla) húsenica začína konzumovať vnútro púčika. Postupne prechádza aj do nových púčikov, ktoré tiež poškodzuje. Koncom mája sa kuklí v púčiku.

POŠKODENIE

Napadnuté terminálne púčiky vyschýnajú a stromy tvoria deformované náhradné výhonky rastúce v tvare bajonetov. Silne napadnuté stromy majú mimoriadne nepravidelný, deformovaný rast. Húsenice škodia tiež vyžieraním bočných púčikov, čo stromy fyziologicky oslabuje a znižuje ich prírastok. Silné poškodenie môže viesť k postupnému chradnutiu stromov. Výskyt škodcu je mimoriadne nebezpečný v plantážach vianočných stromčekov a všade tam, kde sa vyžaduje plnenie este-tickej funkcie stromu. Škodcom napadnuté stromy sa stávajú nepredajné.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovica.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Púčiky napadnuté obaľovačom mládnikovým sa deformujú a strácajú zvislý smer rastu. Ty-pickým príznakom poškodenia je aj zvýšený výron živice v okolí púčikov. Foto: Zúbrik

B Vo vnútri púčika žije húsenica červenohnedej farby s tmavohnedou hlavou. Foto: Zúbrik

C Húsenica sa v púčiku aj kuklí v tmavohnedej kukle. Foto: Zúbrik

D Podobne škodí aj Retinia resinella. Tesne pod terminálnym púčikom sa na vetvičke vytvára zdurenina zo živice veľkosti malej slivky. V jej vnútri žije húsenica. Foto: Zúbrik

A.

B.

124

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

125

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

C.

D.

124

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

125

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

Mní�ka zlatoritka Euproctis chrysorrhoea (Linnaeus, 1758)

Hojný motýľ v lesoch nížin, kde žije hlavne na ich okrajoch. Najčastejšie sa vyskytuje v stromoradiach popri cestách a v sadoch, odkiaľ sa môže šíriť aj do les-ného prostredia. Veľkým lesným komplexom sa vyhýba. Často sa premnožuje, a vtedy skonzumuje úplne všetky listy na hostiteľských stromoch. Príbuzné druhy sú tiež nebezpečnými škodcami, napríklad na duboch (mníška veľkohlavá Lymantria dispar), buku (štetinavec orechový Calliteara pudibunda), smreku a borovici (mníška oby-čajná Lymantria monacha) a topoľoch (mníška vŕbová Leucoma salicis).

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Motýľ s rozpätím krídel 35 mm. Obidve pohlavia sú biele, chĺpky na väčšej časti zadočku sú sfarbené do zla-tista. Dospelá húsenica je 3 – 4 cm dlhá, červenohnedá až čierna, pokrytá dvomi radmi bradaviek. Celá húsenica je porastená jemnými, ľahko lámavými chĺpkami. Samič-ka kladie koncom júna a v júli 200 – 300 kusov vajíčok v pozdĺžnych hromádkach pokrytých zlatožltými chĺpka-mi z konca zadočku na spodnú stranu listov. Vyliahnuté húsenice skeletujú spodnú stranu listov. Žijú najskôr spoločne, neskôr sa rozliezajú. Koncom leta spriadajú hniezda, v ktorých prezimujú. Na jar ešte krátko pokra-čujú v žere a potom sa kuklia v riedkom zámotku medzi slabo spradenými listami.

POŠKODENIE

Poškodenie je podobné ako pri mníške veľkohla-vej Lymantria dispar. Listy sú spočiatku skeletované a dierované, po prezimovaní sú požierané vcelku. Po-škodené stromy sú bez listov, na koncových vetvách sú časté hniezda húseníc, ktoré tento druh jednoznačne charakterizujú. Napadnuté stromy v prípade úplnej defoliácie hynú, prípadne hynú len časti korún. Chĺpky na tele húsenice sú ľahko lámavé. Pri styku s pokožkou spôsobujú sčervenanie, silné svrbenie, prípadne dýcha-cie problémy. Z tohto dôvodu je premnoženie mníšky zlatoritky nebezpečné najmä v blízkosti ciest, aglomerá-cií, rekreačných oblastí alebo na miestach intenzívnych prác v lese.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Ovocné stromy, všetky druhy dubov, ale aj ďalšie listnaté dreviny.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mladé húsenice prezimujú vo vakoch zo su-chých listov na konci konárikov. Foto: Zúbrik

B Húsenice žijú spočiatku spoločne. Foto: Zúbrik C Neskôr sa húsenice rozliezajú a žijú jednotlivo.

Foto: Zúbrik D Poškodená vetva čerešne. Listy sú poškodené,

na vetvách zostávajú len ich zvyšky. Foto: Zúbrik E Húsenica sa kuklí v riedkom zámotku na listoch

alebo kmeni. Foto: Zúbrik

A.

B.

126

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

127

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

C. D.

E.

126

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

127

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

Oba3⁄4ovaè zelenýTortrix viridana (Linnaeus, 1758)

Typický motýľ našich dubových lesov. Väčšinou jeho výskyt ujde pozornosti návštevníkov lesa. Stáva sa však, že sa premnožuje a vtedy dokáže poškodiť alebo aj úpl-ne zničiť každý list na strome. Hovoríme o holožeroch. Napáda a oslabuje dubové porasty najmä v nižších po-lohách. Gradácie vznikajú prednostne na xerotermných a suchých lokalitách. Okrem obaľovača zeleného žije na Slovensku na duboch viacero ďalších druhov obaľo-vačov. Sú to napríklad obaľovač dubový Aleimma loe-flingiana, Archips crataegana, Acrobasis spp. a ďalšie.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Obaľovač zelený má predné krídla trávovozelené, zadné sivé. Rozpätie predných krídel je 12 – 13 mm. Hú-senica je sivozelená, s lesklou tmavou hlavou. Motýle sa roja v júni. Samičky kladú vajíčka na vetvičky v korunách stromov, kde tieto prezimujú až do nasledujúcej jari. Koncom apríla sa z nich liahnu húsenice. Tie sa zavŕta-vajú do rašiacich púčikov a neskôr prechádzajú na listy. Spriadajú niekoľko listov dohromady alebo stáčajú listy do „trubičky“. V takto vytvorených útvaroch, chránené pred nepriazňou počasia sa koncom mája kuklia.

POŠKODENIE

Húsenice spriadajú niekoľko listov dohromady ale-bo skrúcajú listy do „rúročky“. Tu žijú, chránené pred nepriazňou vonkajších vplyvov a prirodzenými nepria-teľmi. Žer sa väčšinou sústreďuje do hornej časti koruny. V prípade premnoženia najskôr dochádza k defoliácii horných partií korún.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Duby.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Zelená farba predných krídel nie je v motýlej ríši častá a to robí obaľovača zeleného po-merne nezameniteľným. Foto: Zúbrik

B Sivozelená húsenica má čiernu a lesklú hla-vu. Foto: Zúbrik

C Zhluk listov prezrádza prítomnosť húseníc tohto škodcu. Foto: Zúbrik

D Obaľovač Archips xylosteana patrí tiež k bež-ným druhom obaľovačov na duboch.

Foto: Zúbrik E Húsenica príbuzného obaľovača dubového

spriada list do typickej „rúročky“ smerom od konca listu. Foto: Zúbrik

A.

B.

D.

128

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

129

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

C.

E.

128

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

129

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

Mní�ka ve3⁄4kohlaváLymantria dispar (Linnaeus, 1758)

Mníška veľkohlavá patrí u nás k najnebezpečnejším škodcom duba. Ohrozené sú najmä cerové a dubové porasty južného Slovenska a Východoslovenskej nížiny. Vyhovujú jej najmä teplejšie, preriedené výmladkové po-rasty, kde vznikajú ohniská premnoženia. Pri premnožení (opakuje sa pravidelne každých 6 – 9 rokov) poškodzuje i väčšinu kríkov v podraste, ovocné stromy v záhradách a okrasné dreviny v parkoch a mestskej zeleni. Koncom 19. storočia bola náhodne zavlečená do severnej Ame-riky, kde našla vhodné podmienky pre život. Vďaka neprítomnosti prirodzených nepriateľov sa veľmi rýchlo rozšírila a stala sa vážnym škodcom listnatých porastov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Stredne veľký motýľ s rozpätím krídel 35 – 45 mm. Samček je svetlohnedý, samička krémovobiela s jemnou okrovou kresbou. Samček má na hlave pár mohutných pe-rovitých tykadiel. Škody spôsobuje 4 – 6 cm veľká, ochlpená modrožltá húsenica s radom červených bradaviek a žltou, čierne mramorovanou hlavou. Žije jednotlivo. Motýle sa liahnu v júli. Samce aktívne vyhľadávajú samičky, ktoré se-dia na kmeňoch stromov. Sú nelietavé. Po spárení samička nakladie na kmeň stromu 300 – 700 vajíčok na hromádku a pokryje ich okrovými chĺpkami z koncových článkov bruška. Takto uložená znáška je na kmeni stromu dobre viditeľná. Vajíčka prezimujú. Húsenice sa liahnu na jar v čase rašenia dubov. Žerú na listoch asi 60 dní a kuklia sa na kmeni, listoch alebo v podraste.

POŠKODENIE

Listy sú najskôr dierované, neskôr nepravidelne obžraté. Časté sú holožery v porastoch každého veku. Poškodenie sa v porastoch objavuje v prvej polovici mája a v júni už môže dochádzať k holožerom. Viac rokov sa opakujúce premnoženie zvyšuje riziko následných škôd spôsobených aktivizáciou hubových patogénov alebo iných druhov hmyzu. Ak ku premnoženiu dôjde počas suchých rokov môže v lesoch priamo alebo nepriamo na následky holožerov uhynúť 30 – 40 % stromov.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Rôzne druhy listnatých drevín a krov.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Samček mníšky veľkohlavej má dobre vyvinu-té tykadlá. Foto: Zúbrik

B Samička mníšky veľkohlavej, je krémovo bie-lej farby. Nie je schopná lietať. Foto: Kunca

C Vaječné znášky sú prilepené na kmene stro-mov. V každej znáške môže byť až 700 vají-čok. Foto: Zúbrik

D Húsenice sa liahnu na jar koncom apríla. Foto: Zúbrik

E Húsenice dorastajú do veľkosti 5 – 6 cm. Sú pestro sfarbené a silne ochlpené. Foto: Zúbrik

F Kukly mníšky veľkohlavej. Hore – väčšia sami-čia, dole menšia – samčia. Foto: Zúbrik

A.

B.

C.

130

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

131

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

E. F.

D.

130

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

131

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

Psota Coleotechnites piceaella (Kearfott, 1903)

Domovskou krajinou tohto druhu je Severná Ame-rika (najmä severná a stredná časť USA a juhovýchodná Kanada). Tu ho pokladajú za menej významného škod-cu. V strednej Európe ho prvýkrát našli v r. 1962, v Ne-mecku. Dovtedy bol zaznamenaný, pokiaľ ide o Európu, len na Britských ostrovoch. V súčasnosti je známy aj z Talianska, Rakúska, Maďarska, Slovenska a pred krát-kou dobou ho zistili aj v Českej republike. U nás bol po prvýkrát jednotlivo nájdený v r. 1990 v Košiciach. Motýľ spôsobuje škody v mestskej zeleni.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Dospelé jedince merajú v rozpätí asi 9 – 10 mm a vyznačujú sa dosť dlhými, kosákovito zahnutými hma-tadlami. Na úzkych predných krídlach majú pomerne pestré kresby – šikmé pruhy a tmavé škvrnky. Nápadné sú nepriliehavé šupinky. Zadné krídla sú pod vrcholom vykrojené. Dospelé motýliky môžeme nájsť od júna až do augusta na vetvách hostiteľských drevín. Húsenice sú typické mínovače – živia sa vnútornými pletivami ihlíc. Do konca vegetačného obdobia ich niekoľko vyhlodajú a v jednej z nich prezimujú. Každú ihlicu, do ktorej sa idú zavŕtať, pripriadajú k susednej, už vyhlodanej, i ku konáriku vláknami. Húsenice tak žijú počas celého živo-ta v jemných, relatívne nenápadných pradivách.

POŠKODENIE

Hrdzavé sfarbenie vetví v celom obvode koruny smrekov. Čerstvo vyhlodané ihličie je svetlohnedé, čoskoro nadobúda farbu suchých ihlíc a tak sa nelíši sfarbením od ihličia odumretého v dôsledku abiotických škodlivých činiteľov. Na ihliciach sú zápradky, ktoré si vytvárajú húsenice z poškodených ihlíc. Sú rozmiestené na konárikoch jednotlivo, pri premnožení sa vzájomne spájajú. Vo vnútri sú prítomné iba niekoľko milimetrov veľké húsenice škodcu.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrek pichľavý. Lokálne aj smrek obyčajný.

TEXTY K OBRÁZKOM

A, B Imágo na konáriku smreka pichľavého. Foto: Zúbrik C Dospelé motýliky poletujú počas teplých let-

ných dní okolo korún hostiteľských rastlín. Mnohé z nich často uviaznu v pavučine medzi vetvami. Foto: Zúbrik

D Húsenice spriadajú ihlice do spoločného útva-ru. Na obrázku je vidieť otvor, ktorým húsenica opustila vyhlodanú ihlicu. Foto: Zúbrik

E Typický prejav poškodenia smreka pichľavého. Foto: Zúbrik

A.

B.

132

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

133

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

C. D.

E.

132

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

133

RA

D M

OT

ÝL

E /

LE

PID

OP

TE

RA

By3⁄4omor bukovýMikiola fagi (Hartig, 1839)

Drobná muška veľkosti 4 – 5 mm z čeľade byľo-morovité Cecidomyiidae. Táto čeľaď má u nás niekoľko stoviek zástupcov, drobných mušiek veľkosti 1 – 8 mm. Byľomor bukový sprevádza na celom území výskyt hos-titeľskej rastliny – buk. Prítomnosť škodcu na listoch neovplyvňuje negatívne zdravotný stav stromu. Výskyt druhu môže znižovať estetický dojem buka a jeho kulti-varov v parkoch a záhradách.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Imágo ja malá muška veľkosti 4 – 5 mm. Lieta v máji, kedy samice kladú vajíčka na vrchnú stranu lis-tov buka. Spolu s vajíčkom, vpichuje samička do listu špeciálnu tekutinu. Tá iniciuje tvorbu hálky na liste, v ktorej sa neskôr larva vyvíja. Súdkovitá hálka je veľká 0,6 – 1,2 mm. Farba hálky je zelená s prechodmi do žltej alebo červenej. Je vždy umiestnená na vrchnej strane lis-tu. Na jednom liste je zvyčajne niekoľko hálok. Na jeseň hálka z listu odpadáva, larva v nej prezimuje a na jar sa kuklí. Hálky sú pre svoj charakteristický tvar nezameni-teľné.

POŠKODENIE

Výskyt škodcu je možné identifikovať na základe prítomnosti súdkovitých hálok na vrchnej strane listu. Na jednom liste sa môže vyskytovať aj viacero hálok. Poškodenie stromu je nevýrazné. Na mladých stromče-koch, pri extrémne vysokom výskyte škodcu, sa môže mierne znižovať prírastok.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Buk.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – D Typická hálka byľomora bukového na vrchnej strane listu. Má súdkovitý tvar a zelenú až zele-nočervenú farbu. Foto: Zúbrik

A.

B.

134

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

135

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

C.

D.

134

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

135

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

By3⁄4omor na listoch bukaHartigiola annulipes (Hartig, 1839)

Drobná muška veľkosti 1 – 2 mm z čeľade byľo-morovité Cecidomyiidae. Táto čeľaď má u nás niekoľko stoviek zástupcov, drobných mušiek veľkosti 1 – 8 mm. Byľomor Hartigiola annulipes sprevádza na celom úze-mí výskyt hostiteľskej rastliny – buk. Prítomnosť škodcu na listoch neovplyvňuje negatívne zdravotný stav stro-mu. Výskyt druhu môže znižovať estetický dojem buka a jeho kultivarov v parkoch a záhradách.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Imágo ja malá muška. Lieta v máji, kedy samice kladú vajíčka na vrchnú stranu listov buka. Spolu s va-jíčkom, vpichuje samička do listu špeciálnu tekutinu. Tá iniciuje tvorbu hálky na liste, v ktorej sa neskôr larva vyvíja. Oválna hálka je veľká 1 – 4 mm. Farba hálky je ze-lená alebo žltá. Hálka býva pokrytá drobnými zlatistými chĺpkami. Na jednom liste býva zvyčajne niekoľko hálok. Na jeseň hálka z listu odpadáva a larva sa kuklí v pôde. Hálky sú pre svoj charakteristický tvar nezameniteľné.

POŠKODENIE

Výskyt škodcu je možné identifikovať na základe prítomnosti drobných oválnych hálok pokrytých chĺp-kami na vrchnej strane listu. Na jednom liste sa môže vyskytovať aj viacero hálok. Poškodenie stromu je ne-výrazné.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Buk.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – D Na vrchnej strane sa tvorí oválna hálka niekedy pokrytá zlatistými chĺpkami. Foto: Zúbrik

E Na spodnej strane listu sa poškodenie prejavu-je malou zdureninou. Foto: Zúbrik

F Intenzívne napadnutie listov. Foto: Zúbrik

A.

B.

136

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

137

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

C. D.

E. F.

136

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

137

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

By3⁄4omor na svíbeCraneiobia corni (Giraud, 1863)

Malá muška patriaca do veľkej čeľade byľomoro-vité (Cecidomyiidae). Zástupcovia tejto čeľade sú veľkí 2 – 3 mm. Tvarom tela sa podobajú komárom. Na celom svete ich žije viac ako 3 000 druhov, pričom mnohé z nich patria k hospodársky nebezpečným škodcom. Na svíbe sa vyvíja larva druhu Craneiobia corni.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Dospelé jedince sú veľké asi 3 mm. Na jar samičky kladú vajíčka na spodnú stranu listov. Vyliahnuté larvy žijú v hálke, ktorá sa tvorí na liste. Na vrchnej strane listu sa hálka javí ako homôlkovitý výrastok vysoký asi 0,5 – 1 cm. Sfarbenie máva žlté s prechodom do červe-nej. Výrastok akoby prerastal cez list. Na spodnej strane listu sa vytvárajú 1 – 2 cm dlhé výrastky – akoby korene. Vo vnútri výrastkov žije červenooranžová larva.

POŠKODENIE

Na listoch svíbu sa vytvárajú typické hálky. Na vrch-nej strane homôlkovitého tvaru, na spodnej strane akoby korene hálky. V prípade premnoženia môžu byť napadnuté takmer všetky listy. Môže znižovať rast. Vyskytuje sa všade so svíbom. Preferuje suché a teplé, južne orientované lokality. Na niektorých miestach býva hojná, inde je vzácna.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Svíb.

TEXTY K OBRÁZKOM

A – C Homôlkovité hálky na vrchnej strane svíbu vy-tvára Craneiobia corni. Foto: Zúbrik

D, E Na spodnej strane listu majú hálky tvar masív-nych koreňov. Foto: Zúbrik

A.

B.

138

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

139

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

C. D.

E.

138

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

139

RA

D D

VO

JK

RÍD

LO

VC

E /

DIP

TE

RA

140 141

HUBY

140 141

Drobnomúèka dubováErysiphe alphitoides (Griffon & Maubl.) U. Braun & S. Takam. (2000)

Drobnomúčka dubová patrí do čeľade Erysiphaceae. V tomto rode je 84 druhov a variét. Do Európy bola za-vlečená okolo roku 1907 pravdepodobne z USA. V súčas-nosti je rozšírená po celej Európe a je veľmi bežná. Rozvoj ochorenia podporuje nízka vlhkosť vzduchu a silné pria-me slnečné žiarenie, najmä počas teplého počasia (26 – 28°C). Znečistenie ovzdušia splodinami SO2 môže potláčať rast a vývoj huby. Duby po defoliácii hmyzími škodcami sú viac napádané múčnatkami ako nepoškodené porasty.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Začiatkom leta sa na listoch objavujú bledšie vod-naté škvrny. Na nich sa rýchlo rozrastajú biele povlaky, na ktorých sa vytvára množstvo elipsovitých konídií. Pod-hubie rastie väčšinou na povrchu listov alebo letorastov, pričom živiny z listov čerpá formou haustórií. K infekcii listov dochádza najmä konídiami v priebehu celého leta. Koncom leta sa na listoch vytvárajú bodkovité žlté, červenkasté a nakoniec čierne kleistotéciá, v kto-rých sa vytvára 5 – 12 vreciek a v každom 8 askospór, ktoré dozrievajú v októbri až novembri. Z listov preniká podhubie do vetvičiek a pupeňov, v ktorých prezimuje. Po vyrašení pupeňov dochádza k rozrastaniu podhubia v letorastoch, ktoré hnednú a odumierajú. Kolónie amfi-génne. Tvorba elipsoidných konídií vo veľkom množstve. Kleistotéciá sú v niektorých rokoch bežnejšie ako v iných rokoch, askospóry dozrievajú v októbri až novembri.

POŠKODENIE

Múčnatky na povrchu listov duba vytvárajú charak-teristické biele povlaky. Silno poškodené listy kučeravejú a odumierajú, pričom deformované môžu byť aj výhon-ky. Náchylné na infekciu sú najmä listy do 3 týždňov veku, staršie listy sú pre parazita menej dostupné pre hrubšiu pokožku a menší obsah vody. Listy a výhonky vyrašené v lete (Jánske výhonky) sú náchylnejšie na in-fekciu ako jarné výhonky. Pri silnej intenzite napadnutia môže choroba spôsobovať odumieranie aj mladých vý-honkov. V dôsledku napadnutia dochádza k znižovaniu prírastku, pričom pletivá výhonov dostatočne nevyzrie-vajú a sú náchylnejšie na poškodzovanie mrazom.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Duby.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Kleistotéciá Erysiphe alphitoides, vrecká a as-kospóry (Zdroj: Ellis, Ellis 1985).

B Žlté škvrny na vrchnej strane listov patria k pr-vým príznakom infekcie. Foto: Kunca

C Žlté škvrny na spodnej strane listov. Foto: KuncaD Biele múčnaté listy príznakom silnej infekcie

listov. Foto: KuncaE Deformácie listov spôsobené hubou Erysiphe

alphitoides. Foto: Kunca

A.

B.

142

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

143

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

E.D.

C.

142

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

143

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

Ve3⁄4komúèka jaseòováPhyllactinia fraxini (DC.) Fuss (1878)

Veľkomúčka jaseňová patrí do čeľade Erysipahce-ae. V tomto rode sú 3 druhy. Ide o pomerne nový druh vyskytujúci sa v Európe, avšak rýchlo sa šíri do nových lokalít.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Povrchové biele mycélium s množstvom spór sa vytvára na oboch stranách listu. Konídiá sú 57 – 90 µm x 14 – 25 µm, jednobunkové, hyalínne a valcovité. Cha-smotéciá (vytvárajú sa v jeseni a sú pohlavným štádiom, v ktorom huba hibernuje) s apikulárnymi príveskami a guľovitým základom sú žltkasté, neskôr v zrelosti čierne, 190 – 270 µm, s príveskami 270 – 380 µm. Každé chasmotécium obsahuje 9 – 13 vreciek veľkosti 71 – 92 x 28 – 39 µm, široko oválnych až elipsovitých, ohnutých s točitou pätovou bunkou a s 3 askospórami. Askospóry sú veľké 25 – 43 µm x 14 – 25 µm, elipsovito vajcovité, žltooranžové.

POŠKODENIE

Jedným z dôsledkov teplého a suchého priebehu počasia v letnom období je aj rozšírenie múčnatiek na listnáčoch. K príznakom infekcie patrí biely povlak na povrchu listov jaseňa, koncom leta tvorba drobných žltooranžových až hnedých guličiek, čo sú pohlavné plodničky huby – kleistotéciá. Napadnuté listy predčas-ne vädnú, kučeravejú, hnednú a opadávajú. Výhonky neskoro vyzrievajú a sú náchylné na poškodenie skorými mrazmi.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Jaseň.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Phyllactinia guttata – mikroskopické vlastnosti sú minimálne odlišné od Phyllactinia fraxini (Zdroj: Ellis, Ellis 1985).

B Príznaky na listoch sú len slabo viditeľné. Foto: KuncaC Kleistotéciá na spodnej strane listov. Foto: KuncaD Deformácia a nekróza listov je príznakom silnej

infekcie listov. Foto: KuncaE Kleistotéciá sú rôznej farby, od žltej až po čier-

nu. Foto: Kunca

A.

B.

144

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

145

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

C.

D.

E.

144

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

145

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

Sawadaea TulasnovaSawadaea tulasnei (Fuckel) Homma (1937)

Sawadea Tulasnova patrí do čeľade Erysiphaceae. V tomto rode sú 2 druhy. Starší názov huby bol Uncinula bicornis.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Konídiá nepohlavného štádia rodu Oidium sú hya-línne, 25 – 35 µm x 15 – 20 µm. Kleistotéciá sú povrchové, tmavohnedé, veľké 0,2 mm v priemere. Prívesky sú hya-línne, najprv priame a jednoduché, neskôr vidličkovité, nakoniec dvakrát vidličkovito rozčesnuté s poslednou vetvou zatočenou do klbka. Vrecká v kleistotéciu zvy-čajne 6 – 8 s 8 askospórami v každom vrecku. Askospóry hyalínne, 17 – 27 µm x 7 – 14 µm, dozrievajú v októbri.

POŠKODENIE

Múčnatka vytvára okrúhlasté škvrny na vrchnej strane listov, v niektorých prípadoch je pokrytý celý povrch listovej čepele. Tento povlak pozostáva z hrubej, trvácej, žiarivo bielej myceliálnej siete. Od polovice leta toto ektotrofné mycélium vytvára konídiofory s mikro-konídiami, v menšej miere sa tvoria aj makrokonídie. V jeseni sa vytvárajú kleistotéciá, ktoré sa na jar otvárajú a z vreciek sa uvoľňujú askospóry. Na starších stromoch huba neškodí, iba znižuje ich estetickú hodnotu, v les-ných škôlkach môže spôsobiť zníženie prírastku.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Javor poľný a javor horský.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické vlastnosti kleistotécií Sawadaea tulasnei (Zdroj: Ellis, Ellis 1985).

B Intenzívne múčnaté povlaky javora mliečneho môžu spôsobiť až nekrózu napadnutého listu.

C Múčnatkou bývajú napadnuté všetky listy v lo-kalite.

A.

B.

146

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

147

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

C.

146

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

147

RA

D E

RY

SIP

HA

LE

S

Kolpóma dubováColpoma quercinum (Pers.) Wallr. (1833)

Rod Colpoma patrí do čeľade Rhytismataceae a ob-sahuje 12 druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Apotéciá do 2 mm dĺžky, tmavosivé až čierne, vyví-jajú sa pod kôrou, rozdeľujú (roztrhávajú) sa transver-zálne a šikmo, naklonene. Disky sú krémovo sfarbené. Askospóry sú hyalínne, 70 – 90 µm x 1,5 µm. Conostroma štádium má hyalínne konídiá 5 – 7 µm x 1,5 µm.

POŠKODENIE

Ide o prevažne saprofytickú až slabo parazitickú hubu, ktorá spôsobuje odumieranie mladých stromov a bočných vetiev v dolnej časti kmeňa starších stromov trpiacich najmä nedostatkom svetla alebo živín. Huba takto výraznou mierou prispieva k tzv. prirodzenému čisteniu kmeňov dubov od vetiev. Spóry nepohlavného štádia Clithris quercina (Pers.) Rehm. nedokážu infikovať hostiteľské pletivá. Pohlavné apotéciá majú tvar malých pozdĺžnych škár a vytvárajú sa zvyčajne až na úplne od-umretých vetvách a výhonkoch.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Dub, gaštan jedlý.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry huby – vrecká, nitkovi-té askospóry a parafýzy s plodničkami

(Zdroj: Ellis, Ellis 1985).B Napadnutý bočný konár duba – huba napomá-

ha čisteniu hlavného kmeňa od vetiev. Foto: KuncaC Výskyt huby na väčšej ploche vetiev a kmeňov.

Foto: KuncaD Zrelé plodnice Colpoma quercinum. Foto: KuncaE Staré plodnice Colpoma quercinum. Foto: Kunca

A.

B.

148

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

149

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

C.

D. E.

148

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

149

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

Okienkovka èiarkovanáCyclaneusma minus (Butin) DiCosmo, Peredo & Minter (1983)

Cyclaneusma minus patrí do čeľade Rhytismatace-ae. V tomto rode sú 2 druhy. Kedysi bolo napadnutie ihlíc touto hubou zamieňané za prirodzené starnutie ihlíc vo vnútri borovicových stromov. Nakoniec bola objavená huba a potvrdená jej patogenita. Taktiež sa overila ochrana ihlíc fungicídmi. Infekcia sa vyskytuje na všetkých ročníkoch ihlíc okrem posledného, najmlad-šieho ročníka.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Príznaky infekcie sa objavujú začiatkom jesene, keď ihlice vo vnútri stromu sa začínajú sfarbovať na žlto. Postupom času sa sfarbujú na svetlohnedo s tmavohne-dými priečnymi pásmi na povrchu ihlíc. V takomto stave prezimováva huba v ihlici, pričom niektoré napadnuté ihlice ani neopadnú zo stromu. Na jar sa vyvíjajú na in-fikovaných ihliciach drobné 2 – 3 mm krémovo sfarbené pľuzgieriky. Počas vlhkého počasia približne od marca až do októbra sa tieto plodničky trhajú a otvárajú, aby sa uvoľnili spóry do ovzdušia. Následne sa spóry usádzajú na povrchu ihlíc a infikujú ich. Ihlice sú tak infikova-né počas celej vegetačnej doby. Pohlavné plodničky, askomata, sa vytvárajú až na odumretých ihliciach od jesene a produkujú sa následných 12 mesiacov. Veľkosť pohlavných plodničiek je menšia ako 0,5 mm dĺžky, veľ-kosť konídií je 5 – 11,5 µm. Ak sú askomata väčšie ako 0,5 mm, potom ide o druh Cyclaneusma niveum (Butin) DiCosmo, Peredo & Minter (1983), ktorá má konídiá veľkosti 9 – 21 µm. Askospóry hyalínne, 75 – 85 µm x 2,5 – 3 µm, niekedy aj s 2 – 3 priehradkami.

POŠKODENIE

Huba osídľuje zelené ihlice ako bezpríznakový endobiont, občas sa stáva parazitom a patogénom a po-tom spôsobuje predčasný opad ihlíc, teda sypavku. Oba druhy sa vyskytujú aj spoločne, pričom na tých istých ihliciach sa môžu vyskytovať aj druhy z rodu Lophoder-mium. Ochrana ihlíc je komplikovaná, keďže k tvorbe a uvoľňovaniu spór do ovzdušia dochádza kedykoľvek vo vegetačnom období, stačí aby teplota bola nad bo-dom mrazu a ihlica bola mokrá.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovica lesná, borovica čierna a iné 2 a 3 ihlicové borovice.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Cyclaneusma minus – vrecko a askospóry (Zdroj: Ellis, Ellis 1985).

B Epidermis sa nad plodničkami okienkovito trhá. Foto: Kunca

C Na infikovaných ihliciach sa vytvára veľké množstvo plodničiek. Foto: Kunca

A.

B.

150

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

151

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

C.

150

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

151

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

Sypavka �tvaváLophodermium seditiosum Minter, Staley, & Millar (1978)

Sypavka štvavá patrí do čeľade Rhytismataceae. V tomto rode je 132 druhov. Je agresívnejším patogénom ako sypavka borovicová L. pinastri. To znamená, že infiku-je nielen semenáčiky oslabené, ale aj vitálne. Rozlíšiť tie-to huby v praxi je možné podľa askospór, ktoré sa tvoria takisto v lodičkovitých plodničkách. U ihlíc infikovaných L. seditiosum však nie sú medzi jednotlivými plodničkami tenké priečne pásiky vytvorené čiernym mycéliom huby.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Pyknidy sú väčšinou oválne, matne čiernohnedé, najviac 0,5 x 1 mm, na koncoch zaoblené, nepatrne vypuklé. Apotéciá úplne subepidermálne, široko oválne, lodičkovité, na koncoch tupé, lesklé, čierne, okraj hya-línny, zelený až modrý, mierne vyklenuté, v dospelosti sa za vlhka otvárajú širokou štrbinou. Veľkosť plodničiek je 0,5 – 2 mm x 0,3 – 1 mm. Askospóry 90 – 12 µm x 2 µm s puzdrom. Apotéciá zvyknú byť parazitované želati-nóznou hubou Pseudostypella translucens s hyalínnymi bazídiospórami 7 – 9 µm x 3 – 4 µm.

Ide o jednoročný alebo dvojročný vývojový cyklus. K infekcii ihlíc dochádza od konca mája do konca augus-ta s kritickým obdobím od konca júna a to iba askospó-rami (uvádza sa, že konídie neslúžia na infekciu nových ihlíc). Askospóry sa zachytia na povrchu ihlíc, vyklíčia a podhubie cez prieduchy preniká do vnútorných pletív. Počas zimy a na jar sa na týchto ihliciach vyvíjajú tenké čierne 0,5 mm dlhé plodničky nepohlavného štádia huby označovanej ako Leptostroma pinastri Desm., z ktorých sa až do októbra uvoľňujú konídia. Až na opadaných ihliciach sa počas nasledujúcej jesene (od októbra), zimy a jari vyvíjajú pohlavné čierne oválne plodničky veľkosti 1 – 2 mm, ktoré začínajú dozrievať už na jar, avšak hro-madne až začiatkom leta (hlavne v júli a auguste).

POŠKODENIE

Infekčný tlak sa zvyšuje počas obdobia vysokej vlhkosti vzduchu v dôsledku bohatých zrážok a výskytu hmiel cez letné obdobie. Rovnaký vplyv má i tvorba rosy a jej udržiavanie na spodných častiach semenáčikov a sa-deníc. Rezistencia pletív sa znižuje v čase vysokej transpi-rácie počas leta, kedy sa znižuje turgor v bunke. Svetlejšie sfarbenie ihlíc a výskyt žltých škvŕn koncom leta a začiat-kom jesene je obyčajne prvým príznakom infekcie. Počas jesene sa žlté škvrny rozširujú, spájajú a postupne, najmä ku koncu zimy a na začiatku jari menia farbu na hrdzavo červenú. V tomto čase sa na ihliciach vytvárajú tenké čier-ne 0,5 mm dlhé nepohlavné plodničky (pyknídiá). Počas jari slamovo svetlohnedé ihlice s pyknídiami opadávajú. Pyknídiá zostávajú na ihliciach počas celého nasledu-júceho vegetačného obdobia. Od októbra sa na týchto ihliciach začínajú vyvíjať pohlavné čierne oválne 1 – 2 mm dlhé plodnice a spolu s nimi i priečne čierne 1 mm hrubé pásiky mycélia. Tieto pohlavné plodnice však dozrievajú až začiatkom leta (od konca mája), s hromadným do-zrievaním spór od začiatku júla, kedy za vlhkého počasia dochádza k infekcii nových ihlíc.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovice.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry huby Lophodermium seditiosum – plodničky, vrecko, askospóry a parafýzy (Zdroj: Ellis, Ellis 1985).

B Škvrny na zelených ihliciach sú prvými príznak-mi infekcie ihlíc. Foto: Kunca

C Pohlavné plodnice huby Lophodermium sediti-osum. Foto: Kunca

D Intenzívne napadnuté ihlice aj posledného roč-níka. Foto: Kunca

E Napadnuté sadenice – šírenie infekcie od naj-starších ihlíc z dolnej časti rastliny.

Foto: KuncaF Napadnutý porast – nerovnomerne rozšírená

infekcia v závislosti od mikroklimatických pod-mienok lokality. Foto: Kunca

A.

B.

152

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

153

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

C. D.

E. F.

152

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

153

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

Èerò javorováRhytisma acerinum (Pers.) Fr. (1819)

Čerň javorová patrí do čeľade Rhytismataceae. V tomto rode je 23 druhov. Ide o bežný druh, ktorý sa môže zamieňať s Rhytisma punctatum (Pers.) Fr. (1823).

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Huba prezimováva na opadnutých listoch. As-kospóry vytvorené na jar majú lepkavý povrch a tak sa pomerne ľahko priliepajú na nové vyrašené listy. K in-fekcii listov dochádza v máji cez prieduchy na spodnej strane listov. Koncom mája až v júli sú na listoch žltkasté škvrny, v ktorých sa postupne vytvárajú čierne bodky. Tie sa zväčšujú a spájajú do jednej 0,7 – 2 cm veľkej čiernej škvrny, ktorá môže časom vypadávať. Ide o strómu, v ktorej sa najprv vytvárajú pyknidy a v nich konídiá, po odumretí listov sa v tejto stróme vytvárajú askospóry, čo zvyčajne býva až na jar. Okolo čiernej strómy je úzky asi 1 mm široký žltkastý prstenec, a až potom je zelené pletivo listov.

POŠKODENIE

Toto ochorenie nespôsobuje vážne ohrozenie zdra-votného stavu stromu. Dôsledkom predčasného opadu listov je znížený prírastok dreviny. Ochorenie sa menej často objavuje v mestách, čo je zrejme dôsledok vyhra-bávania a pálenia listov spod stromov na jeseň a jar, čím sa odstraňuje zdroj infekcie. Nemusí teda platiť, že huba je indikátorom čistého prostredia, ale skôr dobrých opatrení hygieny prostredia.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Javor.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry huby Rhytisma aceri-num – stróma, vrecko, askospóry

(Zdroj: Ellis, Ellis 1985).B Okolo čiernej strómy sa vytvára žltý prstenec.

Foto: KuncaC List môže byť napadnutý aj inými hubami napr.

Petrakia echinata. Foto: KuncaD Intenzívne napadnuté listy predčasne žltnú,

opadávajú a sú zdrojom infekcie v nasledujú-com vegetačnom období.

Foto: KuncaE Čierna stróma niekedy z listu vypadáva a v lis-

te zostávajú diery. Foto: Kunca

A.

B.

154

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

155

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

C. E.

D.

154

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

155

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

Dvojpustulovka drsnáAscodichaena rugosa Butin (1977)

Dvojpustulovka drsná patrí do čeľade Ascodichae-naceae. V tomto rode sú 2 druhy.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Apotéciá sú okrúhle až oválne, sú rastúce husto pri sebe, do 0,45 mm dĺžky, čiernohnedé. Vrecká unitu-nikátne, askospóry hyalínne 18 – 24 µm x 13 – 16 µm. Huba sa často vyskytuje v štádiu Polymorphum rugosum (Fr.) D. Hawksw. & Punith, ktoré má čiernu strómu veľkú a zreteľnú, s mnohotvarými konídiomatami. Konídiá hy-alínne 15 – 30 µm x 10 – 16 µm. Pohlavné aj nepohlavné štádium dozrieva v lete, spermogóniá sa vyvíjajú ešte 1 – 2 mesiace predtým. Nové pyknídiá sa vyvíjajú postupne každý rok na zostávajúcej stróme. Najmladšie pyknidy sa vyvíjajú pod staršími v základnej stróme. Z toho vyplýva, že stróma je trváca a môže mať až niekoľko rokov.

POŠKODENIE

Ide o parazitickú hubu, ktorá však infikuje iba kor-kovú vrstvu kôry (phellem). Živiny zo stromu odoberá haustóriami, ktoré kolonizujú živé mladé bunky felému vytvorené felogénom. Strom reaguje zvýšenou tvorbou buniek, čo vedie k zdrsňovaniu kôry. Význam huby je však malý, nie je potrebné vykonávať žiadne obranné opatrenia. Na buku sa zvyčajne vyskytuje v nepohlav-nom štádiu. Na dube sa vyskytuje zriedkavejšie, avšak ak už je prítomná, potom pohlavné štádium je vždy vytvorené.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Buk, menej často duby.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry huby Ascodichaena rugosa – pyknídiá v čiernej stróme a pyknidy na pyknídioforoch (Zdroj: Ellis, Ellis 1985).

B Napadnutý takmer celý kmeň. Foto: KuncaC Najintenzívnejšie napadnutie je však na báze

kmeňa. Foto: KuncaD Zhrubnutá kôra je reakciou stromu na parazitá-

ciu huby na felémových bunkách. Foto: Kunca

A.

C.

156

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

157

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

B.

D.

156

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

157

RA

D R

HY

TIS

MA

TA

LE

S

Podpòovka smrekováArmillaria ostoyae (Romagn.) Herink (1973)

Podpňovka smreková patrí do čeľade Physalacria-ceae. V rode Armillaria je 20 druhov. Podpňovka smre-ková sa ako saprofyt vyskytuje na rastlinných zvyškoch (konáre, pne, atď.). Bazídiospórami dochádza k infekcii iba odumretých častí stromov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Plodnice podpňoviek sa objavujú v jeseni na ko-reňoch a báze kmeňov. Medzi kôrou a drevom sú vi-diteľné biele blanité pláty mycélia (syrrócium), ktoré sa vejárovite rozrastajú z koreňovej časti až do 5 m výšky kmeňa. Podpňovka vytvára i rhizomorfy, čierne povrazce podobajúce sa korienkom, ktoré sú rozrastené v povrchových vrstvách pôdy, ako aj pod kôrou koreňov, pňov a bazálnych častí kmeňov. Výtrusný prach je svetlo-krémový. Z infikovaného živého i odumretého substrátu (konáre, pne, atď.) preniká podhubie ku koreňom živých stromov a cez mechanicky poranené, ale aj neporanené časti ich infikuje. Najčastejšie prvotnou príčinou infekcie je narušenie funkcie koreňov v dôsledku prísušku, keď jemné koncové korienky sú mechanicky poškodzované v dôsledku pôsobenia ťahových síl počas vysychania pôdy. Takto narušený koreňový systém ďalej zhoršuje zásobovanie nadzemných častí stromu vodou a predis-ponuje ho k infekcii i inými parazitickými hubami.

POŠKODENIE

Ide o ochorenie koreňovej sústavy až bazálnej časti kmeňa. Prvými príznakmi sú vädnutie stromov, strata far-by asimilačných orgánov (žltnutie), zastavenie výškového prírastku, ohýbanie nevyzretých letorastov. V pokročilých fázach ochorenia sa napadnutie prejavuje celkovým pre-sychaním koruny, niekedy i náhlym odumretím stromu a rýchlym rozvojom syrrócia pod kôrou. Takýto akútny priebeh je u ihličnanov častokrát spojený s náletom podkôrneho hmyzu (Ips typographus L., Pityogenes chal-cographus L.). Podpňovka spôsobuje bielu hnilobu infi-kovaného dreva. V pokročilejšom štádiu hniloby drevo žltne a objavujú sa početné čierne čiary. Koreňový systém je porušený do tej miery, že je narušená mechanická sta-bilita jednotlivých stromov i celého porastu, ktorý sa tak stáva náchylný na poškodenie vetrom. Odumieranie stro-mov sa vyskytuje buď iba individuálne alebo v rozširujú-cich sa kruhoch. V rubných a prestarnutých porastoch je jedným z príznakov rozšírená báza kmeňov.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Ihličnaté a listnaté dreviny.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Armillaria ostoyae – A: Bazídiá so 4 sterigmami a bazídiospórami. B: Bazídiospóry. C: Monomitický hýfový sys-tém, generatívne hýfy. (Zdroj: Černý 1976)

B Syrrócium na báze kmeňa. Foto: KuncaC Syrrócium v 2 m výške kmeňa. Foto: KuncaD Rizomorfy – mladé. Foto: KuncaE Rizomorfy – staré, zaschnuté. Foto: KuncaF Plodnice niekedy rastú akoby na pôde, avšak

v zemi je ponorený koreň. Foto: KuncaG Trs plodníc odobratý z koreňov smreka. Foto: Kunca

A.

B.

C.

158

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

159

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

D. E.

F. G.

158

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

159

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

Hliva ustricovitáPleurotus ostreatus (Jacq.) P. Kumm. (1871)

Rod Pleurotus patrí do čeľade Pleurotaceae, v tom-to rode je 57 druhov. Hliva ustricovitá rastie od októbra až do marca vo veľkých trsoch na pňoch alebo žijúcich kmeňoch rozličných listnatých drevín. Veľmi zriedka ju môžeme nájsť aj na kmeni smreka. Je pomerne hojná.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Klobúk má 40 – 150 mm v priemere, je jednostran-ný, lastúrovitý s dlho podvihnutým okrajom. V mladosti je tmavosivý až oceľovomodrý, v dospelosti bledne a je bledosivofialový až fialovohnedý. Je holý s jemne plstna-tým okrajom. Lupene sú biele až svetlosivé, úzke a husté, na báze vidlicovito rozdvojené a na hlúbiku zbiehavé. Hlúbik je biely, krátky a hrubý, chlpato strapatý. Dužina je biela, bez vône a má lahodnú chuť. Výtrusný prach je biely. Výtrusy 7 – 15 µm x 2,5 – 5,5 µm.

POŠKODENIE

Mycélium spôsobuje bielu hnilobu dreva a to jad-rového i beľového. Skôr napáda odumreté stromy ako živé, a teda nejde o silného parazita apatogéna stro-mov. Do živých stromov preniká cez poranenia napr. mrazové trhliny, odlomené vetvy atď.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Vŕby, topole, lipy, javory, buk, brezy, duby a niekedy aj smrek.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Pleurotus ostreatus – A: Bazídie so 4 sterigmami a bazídiospórami. B: Bazídiospóry, C: Monomitický hýfový sys-tém, generatívne hýfy. (Zdroj: Černý 1976)

B Plodnice rastú v skupinách. Foto: KuncaC Povrch klobúka môže byť aj tmavohnedý. Foto: KuncaD Lupene sú biele až bielosivé. Foto: KuncaE Často vytvárajú veľké skupiny plodníc. Foto: KuncaF Lupene zbiehajú až na hlúbik. Foto: KuncaG Hlúbik je krátky a hrubý. Foto: Kunca

A.

B.

C.

160

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

161

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

D. E.

F. G.

160

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

161

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

Po�vovec stromovýVolvariella bombycina (Schaeff.) Singer (1951)

Rod Volvariella patrí do čeľade Pluteaceae, v rode Volvariella je 16 druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Klobúk 5 – 20 cm, vajcovitý, neskôr zvoncovitý, belavý, s dlhými jemnými žltkastými vláknami. Hlúbik 7 – 15 cm x 1 – 2 cm, často ohnutý, od bázy ku klobúku sa zužujúci. Pošva blanovitá, veľká trváca, trochu slizká, najprv biela, neskôr hnednúca. Dužina biela, časom mierne žltkastá. Chuť jemná, vôňa príjemná. Lupene husté, biele, neskôr mäsovoružové. Výtrusný prach ru-žový. Spóry elipsoidné 8,5 – 10 µm x 5 – 6 µm.

POŠKODENIE

Huba je saprotrofická až parazitická na listnáčoch. Plodnice rastú jednotlivo alebo nad sebou od začiatku leta do jesene. Spôsobuje hnilobu dreva a preto sú plod-nice často viditeľné v dutinách stromov.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Javor, brest, buk, magnólia, orech a iné listnaté dreviny.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Napadnutý javor. Foto: KuncaB Plodnice vyrastajú z dutín, napr. z orecha.

Foto: KuncaC Staršie plodnice sa scvrkávajú. Foto: KuncaD Lupene sú husté, mäsovo ružové. Foto: KuncaE Na báze hlúbika je pomerne veľká pošva, ako

u muchotrávok. Foto: KuncaF Plodnice rastú často jednotlivo. Foto: Kunca

A.

B.

162

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

163

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

C. D.

E. F.

162

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

163

RA

D A

GA

RIC

AL

ES

Ry�avec slziaciPseudoinonotus dryadeus (Pers.) T. Wagner & M. Fisch. (2001)

Rod Pseudoinonotus patrí do čeľade Hymenochae-taceae a zahŕňa 4 druhy.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Infekcia preniká do stromu koreňmi a len ojedinele aj cez poranenia na báze kmeňa. Po niekoľkých rokoch parazitácie vyrastajú od polovice júna na báze kmeňa plodnice. Plodnice sú polkruhovité, majú hrubý rastový val, ktorý je pokrytý červenohnedými vodnými kvapka-mi (gutácia). Plodnice sú 10 – 60 cm dlhé, 8 – 40 cm širo-ké a 2 – 15 cm hrubé. Horná strana plodníc je hrboľatá, oranžovo hnedá až tabakovohnedá, jemne chĺpkatá až plstnatá. Okraj plodnice okrový až biely. Póry sú svetlo-žlté 3 – 4 kusy na 1 mm, rúrky 0,5 – 5 cm dlhé. Sporu-lácia bazídiospór končí na konci leta, od novembra sú plodnice už čierne, a teda odumreté. Bazídiá sú krátko kyjovité, 10 – 14 µm x 5 – 8,5 µm, so 4 sterigmami. Bazí-diospóry sú guľovito vajcovité, hyalínne, 5,6 – 9,5 µm x 5 – 8 µm. Výtrusný prach smotanovo biely.

POŠKODENIE

Huba vytvára jednoročné, pomerne mohutné plod-nice na pni živých stromov, často rastúce nízko pri zemi. Huba spôsobuje bielu hnilobu jadrového dreva koreňov a spodnej časti kmeňa, vyššie do kmeňa však nepostu-puje.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Dub a gaštan.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Pseudoinonotus dryadeus – A. Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém dimitický C1: generatívne hýfy, C2: skeletované hýfy. D: Hymeniálne sety sú hrdzavohnedé. (Zdroj: Černý 1976)

B Plodnica na kmeni duba. Foto: KuncaC Na povrchu plodnice sa vytvárajú červenohne-

dé kvapky vody procesom gutácie. Foto: Kunca

A.

B.

164

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

165

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

C.

164

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

165

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

Ry�avec srstnatýInonotus hispidus (Bull.) P. Karst. (1879)

Rod Inonotus patrí do čeľade Hymenochaetaceae, v tomto rode je 76 druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Plodnice sú polkruhovité, bokom prirastené, 8 – 35 cm dlhé, 5 – 20 cm široké a 3 – 8 cm hrubé. Rastú jednotlivo alebo viacero plodníc nad sebou, sú žltohr-dzavé, na povrchu mäkko chlpaté, starnutím černejú. Sú jednoročné a na strome vydržia až do nasledujúceho roku. Rúrky sú 2 – 4 cm dlhé, na pozdĺžnom reze žlto sfarbené od veľkého množstva bazídiospór. Bazídiá ky-jovité 25 – 30 µm x 6 – 8 µm so 4 sterigmami. Bazídiospó-ry sú okrúhle, hladké, žltohnedé, hrubostenné 9 – 12 µm x 7,5 – 10 µm s jednou kvapkou alebo zrnitým obsahom. Hýfový systém monomitický, generatívne hýfy 2 – 8 µm hrubé, prepážky bez praciek.

POŠKODENIE

Stromy sú infikované cez rany po odlomených vet-vách, v mieste mechanického poranenia a cez mrazové trhliny. Plodnice vyrastajú po 2 – 3 rokoch od infekcie od konca mája do septembra, v jeseni sa postupne scvrká-vajú a cez zimu z kmeňa odpadnú. Vyrastajú jednotlivo, alebo v skupinke 2 – 3 plodníc nad sebou, prevažne vo vyšších výškach kmeňa (5 a viac metrov nad zemou). Sprievodným javom infekcie touto hubou sú rakovinové hrče na kmeni vytvárané okolo plodníc. Strom je málo ohrozený a dokáže ryšavca srstnatého znášať dlhé roky. Huba spôsobuje bielu hnilobu dreva.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Jaseň, brest, orech, platan a jabloň.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Inonotus hispidus – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém monomitický. D: Hýfové sety sú hrdzavohnedé. (Zdroj: Černý 1976)

B Mladá rastúca plodnica v polovici júla. Foto: KuncaC Zrelá, stále ešte rastúca plodnica. Foto: KuncaD Starnúca plodnica v polovici septembra. Foto: KuncaE Mäkko chlpatý povrch plodnice rastúcej na jab-

loni. Foto: KuncaF Biela hniloba dreva. Foto: Kunca

A.

B.

C.

166

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

167

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

D.

E. F.

166

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

167

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

Ohòovec HartigovPhellinus hartigii (Allesch. & Schnabl) Pat. (1903)

Rod Phellinus patrí do čeľade Hymenochaetaceae, v tomto rode je opísaných 123 druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Plodnice sú najprv rozprestreté až pologuľovité, staršie plodnice sú kopytovité. V mieste vzniku infekcie vyrastá zvyčajne 1 plodnica, niekedy aj viacej a sú 5 – 25 cm dlhé, 5 – 20 cm široké a 2 – 20 cm hrubé. Horná strana plodnice je koncentricky zvlnená, hladká, jemne zamatová až lysá, žltá až hrdzavohnedá. Staršie časti plodníc sú zelenkasté od siníc a zelených rias. Okraj je tupo zaoblený a hrdzavo žltý. Plodnice sú trváce a pri-rastajú v lete. Póry a rúrky sú hrdzavohnedej farby. Najviac spór sa vytvorí v auguste a v septembri. Bazídiá široko kyjovité 15 – 22 µm x 10 – 12 µm so 4 sterigmami bez bazálnych praciek. Bazídiospóry bezfarebné až ze-lenožlté, hladké, guľovité, 7,5 – 10 µm. Hýfový systém dimitický, generatívne hýfy bezfarebné, tenkostenné až hrubostenné, 2 – 3 µm hrubé, priehradky bez praciek. Skeletované hýfy hrubostenné, hrdzavohnedé, 3 – 5 µm hrubé.

POŠKODENIE

Ohňovec Hartigov infikuje živé stromy v miestach mechanického poranenia koreňových nábehov a kme-ňov. Častokrát infekcia vzniká v rakovinových nádoroch vzniknutých po infekcii hrdzou Melampsorella caryo-phyllacearum. Plodnice sa začínajú tvoriť 1 – 2 roky po vzniku infekcie. Spôsobuje bielu hnilobu dreva. Stromy sa v mieste vzniku infekcie často nakoniec zlámu.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Jedľa, niekedy smrek a len zriedkavo aj iné dreviny ako napríklad tis.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Phellinus hartigii – A: Bazídiá. B. Bazídiospóry. C: Hýfový systém dimitický. C1: Generatívne hýfy. C2: Skeletova-né hýfy. (Zdroj: Černý 1976)

B Mladé plodnice sú guľovité. Foto: KuncaC Plodnice často vznikajú na mieste infekcie,

ktorým bývajú poranenia, alebo aj rakovinový nádor spôsobený hrdzou Melampsorella cary-ophyllacearum. Foto: Kunca

D Plodnice sú niekedy resupinátne, resp. semire-supinátne. Foto: Kunca

E Povrch plodníc býva niekedy zelenkastý od siníc a rias. Foto: Kunca

F Niekedy sú plodnice polkruhovité, na povrchu rozpraskané. Foto: Kunca

A.

B.

168

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

169

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

C. D.

E. F.

168

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

169

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

Ohòovec borovicovýPorodaedalea pini (Brot.) Murrill (1905)

Rod Porodaedalea patrí do čeľade Hymenochae-taceae a v tomto rode sú opísané 4 druhy. Starší názov huby je Phellinus pini.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Plodnice sú v prvých rokoch tenké, ploské, mno-horočné sú kopytovité, bokom prirastené a s ostrým okrajom. Sú 5 – 30 cm dlhé, 4 – 25 cm široké a 1 – 15 cm hrubé. Povrch plodníc je hrdzavohnedý, chlpatý, koncen-tricky kruhovitý, vekom je povrch sivočierny, políčkovito rozpraskaný a častokrát pokrytý lišajníkmi. Rúrky 6 mm dlhé, póry špinavožlté. Bazídiá kyjovité 15 – 20 µm x 6 – 8 µm so 4 sterigmami. Bazídiospóry vajcovité až elipso-idné, bezfarebné až okrovohnedé 6 – 8 µm x 4,5 – 6 µm. Hýfový systém dimitický, generatívne hýfy sú tenkosten-né s priehradkami, bezfarebné až svetložlté 1,5 – 3 µm hrubé. Skeletové hýfy sú žlté až hrdzavohnedé 2,5 – 4 µm hrubé.

POŠKODENIE

Ohňovec borovicový rozkladá jadrové drevo, a teda infikuje stromy až v čase, keď je jadrové drevo už vytvo-rené, u borovíc je ten vek približne 40 rokov, u smre-kovcov približne 30 rokov. Infekcia preniká do stromu cez poranenia po zlomených vetvách zvyčajne v spodnej časti koruny. Ak vznikne infekcia na báze kmeňa alebo na koreňových nábehoch, musí ísť o hlboké rany. Plod-nice vydržia na kmeni aj 35 rokov. Staré plodnice sa postupne rozpadávajú. Na starších a už vyhnitých boro-viciach sa plodnice už netvoria. Spôsobuje bielu hnilobu jadrového dreva. V infikovanom dreve sa vytvárajú komôrky vyplnené čistou celulózou. V trhlinách dreva pozdĺž letokruhov sa vytvára 0,5 cm hrubé syrrócium.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrekovec opadavý a smrek.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Porodaedalea pini – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém dimitický. C1: Generatívne hýfy. C2: Skeletova-né hýfy žlté až hrdzavohnedé. D: Hymeniálne sety početné, hrdzavohnedé. E: Dreňové sety sú tmavé, červenohnedé. (Zdroj: Černý 1976)

B Kopytovitá plodnica Porodaedalea pini. Foto: KuncaC Na povrchu plodnice môže rásť aj lišajník. Foto: KuncaD Okraj plodnice svetlý v čase prirastania. Foto: KuncaE Rúrkový hymenofor je špinavožltý až špinavo-

hnedý. Foto: Kunca

A.

B.

C.

170

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

171

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

D.

E.

170

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

171

RA

D H

YM

EN

OC

HA

ET

AL

ES

Práchnovec kopytovitýFomes fomentarius (L.) J. Kickx f. (1867)

Rod Fomes patrí do čeľade Polyporaceae, v tomto rode je opísaných 12 druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Plodnice sú viacročné, najprv polguľovité, neskôr polkruhovité a kopytovité. Z vrchnej strany sú sivobiele, neskôr koncentricky vlnovito ryhované, pokryté až 2 mm hrubou tvrdou lesklou kôrou. Spodná strana s pórami je za mlada okrová, neskôr hnedastá. Okraj plodnice je tupý, pri narastaní plodnice jemne zamatový a svetlý. Výtrusný prach je mliečnobiely. Bazídiá sú kyjovité 25 – 35 µm x 9 – 12 µm. Bazídiospóry sú elipsovito valcovité, hladké, bez-farebné, 14 – 24 µm x 5 – 8 µm. Výtrusný prach mliečno biely. Hýfový systém dimitický, generatívne hýfy sú ten-kostenné, 2 – 4 µm hrubé, priehradky s prackami. Skeleto-vané hýfy sú hrubostenné, 6 – 7 µm hrubé, svetlohnedé. Bazídiospóry sa uvoľňujú z plodníc v priebehu celého roka s výnimkou decembra a januára, a s maximom uvoľnených spór na jar a v jeseni. Plodnice žijú 2 – 4 (max. 8) rokov.

POŠKODENIE

Vstupnou bránou infekcie sú hlavne rany pri ťažbe, spála kôry na porastových stenách, v dôsledku zvýšené-ho priameho slnečného žiarenia. Práchnovec kopytovitý spôsobuje žltobielu hnilobu dreva. Hlavným príznakom infekcie sú niekoľkoročné plodnice, ktoré sa utvárajú na mieste vzniku infekcie už po 2 – 3 rokoch od jej vzni-ku. Hniloba sa vyskytuje skôr vo vyšších častiach kme-ňa a postihuje jadrové aj beľové drevo. Od zdravého dreva je ohraničená červenohnedou až hnedočiernou 0,3 – 2 mm hrubou zónou. V hnilobe sa vytvárajú pláty bieleho 0,5 – 5 mm hrubého syrrócia, ktoré jednoznač-ne indikuje túto hnilobu. Na povrchu kmeňov bukov sa niekedy vytvoria pozdĺžne „vpadnuté ryhy“ široké 2 – 15 cm. Tie vznikajú po odumretí kambia a v dôsledku preniknutia hniloby dreva až k obvodu kmeňa.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Buk, hrab, pagaštan konský, javory, jaseň štíhly, bre-zy a iné listnaté dreviny.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Fomes fomentarius – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový sys-tém dimitický. C1: Generatívne hýfy. C2: Ske-letované hýfy svetlohnedé. D: Dreňové sety hrdzavohnedé. (Zdroj: Černý 1976)

B Mladá rastúca plodnica. Foto: KuncaC Plodnica s koncentrickými pásmi rôznych fa-

rieb. Foto: KuncaD Množstvo plodníc na infikovanom kmeni. Foto: KuncaE Plodnice vyrastajú vysoko do koruny. Foto: KuncaF Póry hnedastej až sivej farby. Foto: KuncaG Odumretá plodnica. Foto: KuncaH Biela hniloba bukového dreva s otočenou plod-

nicou. Foto: Kunca

A.

B.

172

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

173

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

C. D.

E. F.

G. H.

172

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

173

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

Lesklokôrovka plocháGanoderma applanatum (Pers.) Pat. (1887)

Rod Ganoderma patrí do čeľade Ganodermataceae a v tomto rode je 119 druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Plodnice sú viacročné, polkruhovité, 10 – 40 cm dlhé, 10 – 40 cm široké a 2 – 30 cm hrubé. Na povrchu sú plodnice koncentricky zvlnené, nepravidelne hrboľa-té, lysé, svetlosivé až hnedé, neskôr pokryté hnedastou tenkou kôrou. Niekedy majú od výtrusov na povrchu kakaovo hnedý poprašok. Rastová zóna je biela, naj-prv tupá, neskôr ostrá. Spodná strana plodnice je biela až krémová, pri dotyku hnedne. Na spodnej strane plodníc sú často kužeľovité 5 – 12 mm dlhé a 3 – 8 mm hrubé duté hálky vytvorené larvami muchy Agathomy-ia wankowiczi. Póry sú malé, 4 – 6 do 1 mm, za mlada biele, v starobe hrdzavohnedé. Bazídie krátko kyjovité 10 – 15 µm x 5 – 8 µm so 4 sterigmami. Bazídiospóry vajcovito-elipsovité, svetlohnedé, 6 – 9 µm x 4,5 – 6 µm. Hýfový systém trimitický, generatívne hýfy bezfarebné, 2 – 3 µm hrubé, priehradky s prackami. Skeletové hýfy hrubostenné, svetlohnedé, 3 – 5 µm hrubé. Ligatívne hýfy sú hrubostenné, rozvetvené, svetlohnedé, 2 – 6 µm hrubé.

POŠKODENIE

Príznakom napadnutia stromu lesklokôrovkou plochou sú plodnice. K infekcii dochádza cez porane-né koreňové nábehy a kmeň. Je to prevažne saprofyt, zriedkavo je aj parazitom. Rozšírená je najmä v lužných lesoch na listnáčoch, zriedkavo aj na ihličnanoch.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Buk, javory, lipy, bresty, topole a jaseň.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Ganoderma appla-natum – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hý-fový systém trimitický. C1: Generatívne hýfy. C2: Skeletované hýfy hnedasté. C3: Ligativné hýfy svetlohnedé. (Zdroj: Černý 1976)

B Ploché plodnice vyrastajú na kmeni často v skupinách. Foto: Kunca

C Povrch plodníc je často pokrytý hrdzavým vý-trusným prachom. Foto: Kunca

D Hálky na spodnej strane plodníc spôsobované larvami muchy Agathomyia wankowiczi.

Foto: KuncaE Póry sú biele a drobné a dá sa na ne dobre

písať. Foto: KuncaF Môžu rásť spolu s inými hubami napr. s Fomes

fomentarius. Foto: Kunca

A.

B.

174

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

175

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

C. D.

E. F.

174

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

175

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

Sivopórka zadymená Bjerkandera fumosa (Pers.) P. Karst. (1879)

Rod Bjerkandera patrí do čeľade Meruliaceae a v tomto rode sú 2 druhy.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Plodnice sú jednoročné, konzolovité, bokom priras-tené na substrát, škridlicovito usporiadané nad sebou, niekedy bývajú aj resupinátne (rozliate). Klobúk má 5 – 15 cm v priemere a je až 60 cm hrubý, na vrchnej strane hladký, plstnato chlpatý, neskôr holý, svetlookrový až svetlohnedý, hladký alebo nezreteľne pásikavo hrbo-ľatý. Okraj je ostrý alebo tupý. Rúrky sú jednovrstvové, 1 – 3 mm dlhé, belavé. Póry sú drobné až stredne veľké, veľké v priemere 2 – 4 mm. Najprv sú biele alebo belavé, okrúhle, neskôr bývajú pretiahnuté a zúbkaté, svetlosi-vé alebo podobne sfarbené ako klobúk, niekedy sú aj si-vasto oinovatené, po otlačení hnednúce. Dužina je tuhá, mäsito kožovitá, vláknitá, za suchého počasia korkovitá a pomerne krehká, belavá, žltkastá alebo svetlookrová, za čerstva vonia anízom. Výtrusný prach je belavý.

POŠKODENIE

Sivopórovka zadymená rastie cez celý rok, ale najmä na jar a v jeseni na kmeňoch a pňoch listnatých stromov, najčastejšie na vŕbach a topoľoch. Nachádza sa v celom miernom pásme severnej pologule. Je to veľmi rozšírená huba. Mycélium spôsobuje bielu hnilobu na-padnutého dreva. Pri infekcii živých stromov spôsobuje v mieste napadnutia rakovinu.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Vŕby a topole.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Salix caprea napadnutá hubou Bjerkandera fumosa v urbánnom prostredí. Foto: Kunca

B Resupinátna plodnica s pórami. Foto: KuncaC Plodnice škridlicovito usporiadané nad sebou.

Foto: KuncaD Starnúce plodnice. Foto: KuncaE Rakovinové nádory na kmeni v mieste infekcie.

Foto: Kunca

A.

B.

176

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

177

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

C. D.

E.

176

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

177

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

Hnedák SchweinitzovPhaeolus schweinitzii (Fr.) Pat. (1900)

Rod Phaeolus patrí do čeľade Fomitopsidaceae a v tomto rode sú 2 druhy.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Plodnice sú mohutné, 10 – 30 cm široké, jedno-ročné a rastú hojne od júna do októbra na starších i mladých stromoch. Povrch je nepravidelne hrboľatý, jemne plstnatý, najprv sírovožltý, neskôr hnedooranžo-vý, hnedohrdzavý až čiernohnedý. Póry sú sírovožlté, neskôr zelenožlté, hrdzavé až hnedé. Mladé plodnice otlačením hnednú. Výtrusný prach je belavý až žltkastý. Bazídiospóry sú 5 – 8 µm x 3,5 – 4,5 µm, hladké, široko eliptické, svetložlté, v KOH hyalínne. Bez priehradiek. Starnutím plodnice strácajú žltú a oranžovú farbu a plsť na povrchu klobúka. Celá plodnica aj s pórami zhnedne až sčernie. Plodnice sú jednoročné a rastú od júna do októbra.

POŠKODENIE

Nerastú na opadanke alebo minerálnej pôde, ale na rozkladajúcich sa ako aj živých koreňoch, pňoch a kmeňoch. Často sa zdá, že plodnice rastú zo zeme, avšak v pôde musí byť ukryté drevo. Mycélium spôso-buje intenzívnu červenohnedú hnilobu jadrového dreva kmeňov, koreňových nábehov a koreňov, ktoré má zre-teľnú terpentínovú vôňu. Výsledkom hniloby je dutina v strome, ktorý je následne staticky nestabilný a náchyl-ný na poškodenie vetrom a snehom. Napáda intenzívne nielen staršie stromy, ale niekedy aj mladiny. Hniloba jadrového dreva je intenzívna, suchá, červenohnedá so silnou terpentínovou vôňou.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovice, smrek a smrekovec.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Phaeolus schwei-nitzii – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Cystidy. D: Chlamydospóry. E: Hýfový systém mono-mitický, generatívne hýfy svetlohnedé až tmavohnedé. (Zdroj: Černý 1976)

B Hrdzavohnedé mladé plodnice na smreku na porastovej stene. Foto: Kunca

C Sírovo žlté plodnice v zapojenom lese na bo-rovici lesnej. Foto: Kunca

D Sivé až sivohnedé póry. Foto: Kunca

A.

B.

178

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

179

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

C.

D.

178

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

179

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

Trúdnik �upinatýPolyporus squamosus (Huds.) Fr. (1821)

Rod Polyporus patrí do čeľade Polyporaceae a v tomto rode je 64 druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Plodnice sú jednoročné, postranným hlúbikom prirastené na substrát, rastú jednotlivo alebo strecho-vite nad sebou v trsoch. Klobúk má v priemere 100 – 600 mm, je vejárovitý, obličkovitý alebo až polkruhovitý, mierne klenutý, v strede stlačený, krémový až okrový alebo svetložltý, dosť husto pokrytý veľkými pritisnutými hnedými či tmavohnedými šupinami. Rúrky sú najprv krátke, potom dlhšie (5 – 10 mm), zbiehajúce na hlúbik, za mladi belavé, potom špinavo krémové. Póry sú po-merne veľké 1 – 3 mm x 0,5 – 1,5 mm v priemere, nepra-videlné, sieťovité, najprv biele, belavé, potom krémovo okrové. Hlúbik je 4 – 8 cm dlhý a 1,5 – 6 cm hrubý, po-stranný alebo excentrický, zriedkavo aj centrálny, hrubý a krátky, tuhý, krémovo belavý, na povrchu sieťkovaný, na báze hnedý alebo čiernohnedý. Dužina je 1 – 3 cm hrubá, biela, za mladi šťavnato mäsitá, ale dosť tuhá, neskôr býva takmer kožovitá, chuť má nevýraznú a vôňu múčnu. Výtrusný prach je biely.

POŠKODENIE

Trúdnik šupinatý rastie od mája do októbra na ži-vých i odumretých kmeňoch listnatých stromov, v luž-ných lesoch, v listnatých a zmiešaných lesoch, ako aj mimo lesa v parkoch, záhradách a stromoradiach od nížin až po horský stupeň. Plodnice sa objavujú zvyčaj-ne na báze kmeňov, ale aj vysoko na väčších konároch stromov. Je rozšírený takmer na celej Zemi. Z fytopato-logického hľadiska je to veľmi škodlivý druh, lebo rastie prevažne na živých stromoch a zapríčiňuje intenzívnu bielu vláknitú hnilobu dreva. Poškodzuje celé vetvy a časti kmeňa. Infekcia preniká do stromu rôznymi ranami, mrazovými trhlinami atď. Napadnutý strom časom začína v korune presychať, v kmeni po hnilobe zostávajú dutiny, čím sa znižuje statická stabilita stromu a pri silnejších vetroch dochádza k zlomom. Huba žije aj na zlomoch ešte niekoľko rokov. Škodí aj v ovocných sadoch, často cudzopasí na orechoch.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Buk, lipa, javor, brest, topoľ, vŕba, orech a iné list-naté dreviny.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Polyporus squamosus – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Konídiá z čis-tej kultúry. D: Hýfový systém dimitický. D1: Ge-neratívne hýfy bezfarebné. D2: Ligatívne hýfy hrubostenné. E: Svetlohnedé bunky v dužine hlúbika. (Zdroj: Černý 1976)

B Plodnica na kmeni orecha. Foto: KuncaC Plodnica na báze javora. Foto: KuncaD Šupinatý klobúk môže dorásť veľkých rozme-

rov. Foto: KuncaE Rúrky na spodnej strane klobúka sú potravou

napr. pre slimáky. Foto: KuncaF Sieťovité póry zbiehajú až na hlúbik. Foto: KuncaG Biela hniloba javora na báze kmeňa. Foto: Kunca

A.

B.

C.

180

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

181

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

D. E.

F. G.

180

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

181

RA

D P

OLY

PO

RA

LE

S

Zlatoslizovka jed3⁄4ováChrysomyxa abietis (Wallr.) Unger (1840)

Zlatoslizovka jedľová patrí do čeľade Coleosporaceae.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Ložiská zimných spór (téliá) sa vytvárajú na spodnej strane smrekových ihlíc a dozrievajú v nižších polohách v máji, nad 1 000 m n. m. v júni a júli. Pri dozrievaní sú hnedočervené až oranžovožlté, 2 – 6 mm dlhé, 0,3 – 0,5 mm široké a 0,5 – 1 mm vysoké. Ide o jednodomú hr-dzu (nepotrebuje medzihostiteľa), ktorej spóry prvého pokolenia začiatkom leta (máj – jún) infikujú mladé ih-ličky. Už za krátku dobu sa vytvárajú ložiská jarných spór a nepretržite počas celého leta produkujú a uvoľňujú spóry pre infikovanie ďalších ihličiek. Ku koncu leta vzni-kajú už letné spóry v ložiskách – urédiách. V zime ložiská jarných spór zanikajú a na ihličí po nich ostáva červe-nohnedá jazva. Huba prezimováva v ložiskách zimných spór (téliách). Na jar sa z nich uvoľňujú teliospóry, ktoré vyklíčia v promycélium. Na ňom sa vytvoria bazídiospóry a následne nastáva nová infekcia mladých ihličiek.

POŠKODENIE

Poškodenie pripomína chlorózu ihličia z nedostat-ku živín. Poškodené stromy sú žltkasté. Napadnuté sú iba ihlice posledného ročníka. V počiatočných štádiách (jún) nie sú ihličky postihnuté celé, vytvára sa svetložltá až oranžovožltá škvrnitosť v prúžkoch 0,3 – 0,5 mm ši-rokých a 1 cm dlhých, ktorá sa do konca zimy postupne mení na oranžovo hnedú. Nápadný je výskyt oranžovo-žltých plodničiek (aecií) s blanitým vyčnievajúcim golie-rikom. Na jar nasledujúceho roka môžu už byť odumreté celé ihlice, ktoré však stále zostávajú na vetvičkách. Pod-kôrne pletivá ani kôra vetvičiek nie sú postihnuté.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrek obyčajný.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Žlté škvrny po infekcii ihlíc hrdzou Chryso-myxa abietis. Foto: Kunca

B Napadnuté sú len ihlice posledného ročníka. Foto: Kunca

C Žlté škvrny sa zväčšujú a spájajú, až je celá ihlica žltá. Foto: Kunca

D Pri silnej infekcii ihlice opadávajú. Foto: Kunca

A.

B.

182

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

183

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

C.

D.

182

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

183

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

Metlovka jed3⁄4ováMelampsorella caryophyllacearum (DC.) J. Schröt. (1874)

Metlovka jedľová patrí do čeľade Melampsoraceae.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Spermogóniá sa tvoria po obidvoch stranách žlto-zelených ihlíc vyrastených na čarovníkoch. Sú prevažne kužeľovité, medovožlté, 90 – 320 µm široké a 25 – 60 µm vysoké. Ložiská jarných spór (aeciá) sú žltooranžové a tvoria sa na spodnej strane ihlíc po obidvoch stranách strednej žilky. Ložiská letných spór (urédiá) sú okrovo-žlté, 0,1 – 0,4 mm veľké. Ide o dvojdomú hrdzu, ktorej bazídiospóry na jar (v máji) infikujú výhonky a ihličie. V máji až júni sa vytvárajú na ihličí a výhonkoch spermo-góniá a ložiská jarných spór, ktorých spóry infikujú trávy a byliny napr. z rodu Stellaria. Na nich sa za 10 – 14 dní objavujú ložiská letných spór, ktorých spóry prezimová-vajú. Na jar (v máji) vyklíčia a vytvoria sa ložiská zimných spór, ktorých spóry ešte v tom istom mesiaci vyklíčia v promycélium, na ktorom sa vytvoria bazídiospóry.

POŠKODENIE

Pôvodcom ochorenia je hrdza, ktorá infikuje kmene a vetvy jedle. Prvé príznaky sa objavujú už v jeseni, keď v mieste infekcie výhonkov sa vyvíjajú rakovinové zdu-reniny. V nasledujúcom roku sa na týchto zdureninách zo spiacich púčikov vyvíjajú abnormálne výhonky, ktoré formujú čarodejné metly so zakrpateným a žltkastým ih-ličím. Čarovníky pretrvávajú a rakovinové zdureniny sa každým rokom zväčšujú. Niekedy je priebeh ochorenia i bez vytvárania čarovníkov.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Jedľa biela.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Príznakom infekcie kmeňov sú rakovinové zdu-reniny, ktoré sú zároveň aj vstupnou bránou infekcie pre iné patogénne organizmy.

Foto: KuncaB V mieste týchto rakovín sa kmene často lámu.

Foto: Kunca B.

184

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

185

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

A.

184

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

185

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

P3⁄4uzgiernièka sosnováColeosporium tussilaginis (Pers.) Lév. (1849)

Coleosporium patrí do čeľade Coleosporaceae a v tomto rode je 18 druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Niekedy už v jeseni, inokedy až na jar sú na ihliciach oranžové škvrny ložísk spór prvého pokolenia – spermo-gónie hrdze. Na jar a v lete sú na ihličí viditeľné približne 2 – 3 mm veľké oranžové ložiská jarných spór – aeciá, ktoré sú pokryté jemnou bielou blankou nazývanou pseudoperidium. Nápadne oranžové ložiská letných spór (urédiá) a ložiská tmavohnedých zimných spór na konci leta sú pozorovateľné na spodnej strane listov okolitých bylín. Ide o dvojdomú hrdzu, kde spermogónium a aeciá sú tvorené na ihličí borovice, urédiá a téliá na bylinách Tussilago spp., resp. u iných hrdzí na iných bylinách napr. Campanula spp., Senecio spp., Petasites spp. atď. Ihličie borovíc je infikované bazídiospórami (sporídiá) neskoro v lete alebo v jeseni. V zime žije huba ako mycélium v ihličí, spermogónie sa tvoria niekedy ešte v jeseni, inoke-dy už skoro na jar. Na jar sa na ihliciach vytvárajú aeciá, po ich vyprášení napadnutá ihlička môže odumrieť. Ak ihlica prežije, podhubie v tejto ihlici prežíva tiež a v na-sledujúcej jari opäť vytvára aeciá s aeciospórami. Takéto ihličky sa dajú rozpoznať podľa čiernych jaziev po aeci-ách z minulého roku.

POŠKODENIE

Prvými príznakmi napadnutia sú oranžové škvrny (spermogóniá) na ihličí. Tvoria sa už v jeseni alebo na jar. Koncom jari a v lete sa po oboch stranách napadnutého ihličia tvoria malé asi 2 – 3 mm veľké oranžové vankú-šikovité útvary s vyčnievajúcim priesvitným golierikom (aeciá), s počtom až 20 kusov na jednej ihlici. Svojim rastom vytvárajú tlak na epidermis, ten sa trhá a vy-tvára okolo aeciá priesvitný jemný golierik. Od leta, po ich vyprášení, odumierajúca ihlica hnedne a predčasne opadáva. Podkôrne pletivá nie sú poškodené. Epifytócia zvyčajne po 1 roku skončí a opakuje sa nepravidelne aj po viac ako 10 rokoch.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovice.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Éciá na borovicovom ihličí. Foto: KuncaB Jazvy po zahojení poškodenia éciami sú tma-

vohnedé čiarky. Foto: KuncaC Écií na ihličí môže byť pri silnej infekcii veľmi

veľa. Foto: KuncaD Urédiá na byline Petasites. Foto: KuncaE Urédiá na byline Senecio. Foto: Kunca

A.

B.

C.

186

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

187

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

D.

E.

186

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

187

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

Mechúrnatka vejmutovková Cronartium ribicola J. C. Fisch. (1872)

Rod Cronartium patrí do čeľade Cronartiaceae a tam je zaradených 12 druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Mechúrnatka vejmutovková je dvojdomá hrdza, počas svojho vývoja prejde až 5 vývojovými štádiami. Pinus strobus je hostiteľom écií. Ribes spp. (čeľaď Gros-sulariaceae), Pedicularis spp. (čeľaď Orobanchaceae) a Castilleja spp. (čeľaď Orobanchaceae) sú hostiteľmi télií. Predpokladá sa, že huba má pôvod v Ázii a bola náhodne zavlečená do Severnej Ameriky a Európy okolo roku 1900. V nových ekologických podmienkach sa stala inváznym druhom, ktorý vážne poškodzoval americké biele borovice, ktoré majú veľmi slabú geneticky danú odolnosť.

POŠKODENIE

Vstupnou bránou infekcie sú ihlice, na ktorých sa objavujú drobné žltkasté škvrny, infekcia prechádza na vetvičku a kmeň podkôrnymi pletivami. Za 1 až 2 roky na kôre dochádza k lokálnemu vydutiu kôry, intenzív-nemu roneniu živice a následne oranžovožlté vankú-šikovité ecídiá prerážajúce kôru v mieste zhrubnutie vetvy a kmeňa. Huba sa šíri dookola kmeňa, okrúžkuje ho a časť stromu nad takýmto poškodením žltne, vädne a odumiera. Náchylné sú stromy najmä do 25 rokov. Keďže medzihostiteľom huby sú čierne ríbezle a egreše, k prevencii patrí odstraňovanie čiernych ríbezlí a egre-šov z okolia pestovaných vejmutoviek aspoň na vzdiale-nosť 500 m. Taktiež sa vykonáva rez napadnutých vetiev, čo pomáha znižovať infekčný tlak a šírenie huby po vet-ve smerom ku kmeňu. Napadnuté stromy sú náchylné na sekundárne škodlivé činitele napr. aj na podkôrny hmyz. Silné príznaky poškodenia stromov sa prejavujú v lokalitách s vlhkou (vyvolané napr. zrážkami, hmlou, rosou) a chladnou klímou najmä počas leta a začiatkom jesene. Tieto podmienky podporujú tvorbu bazídiospór, ich rozširovanie a infekciu ihlíc.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Borovica a čierne ríbezle a egreše.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Schéma životného cyklu Cronartium ribicola. (Zdroj: http:// www.wikipedia.org)

B Éciá Cronartium ribicola na kôre borovice vej-mutovkovej. Foto: Kunca

C Okrúžkovaný kmeň. Foto: KuncaD Silné ronenie živice ako prejav obrannej reak-

cie napadnutého stromu. Foto: KuncaE Napadnutý strom v mestskej zeleni s odumie-

rajúcimi vetvami. Foto: Kunca

A.

E.

188

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

189

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

B. C.

D.

188

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

189

RA

D P

UC

CIN

IAL

ES

Koreòovka vrstevnatáHeterobasidion annosum s.l. (Fr.) Bref. (1888)

Koreňovka vrstevnatá patrí do čeľade Bondar-zewiaceae.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Plodnice sú rozliate, tenké, nepravidelného tvaru, vrchná časť hnedá až červenohnedá. Keďže je vrchnou časťou prirastená ku kmeňu, je viditeľná iba jej spodná, jasne biela, jemne pórovitá časť. Plodnice sa tvoria iba v pokročilom štádiu ochorenia na pňoch a ležiacich kmeňoch, keď je drevo mycéliom už prerastené a roz-ložené. Na ešte živých stromoch sa plodnice tvoria iba zriedkavo. Výtrusný prach je biely. Korene sú infikované výtrusmi, ktoré sa z plodnice uvoľňujú počas celého roka (okrem mrazových dní v zime). Vetrom môžu byť prenesené i na väčšie vzdialenosti, kde sú potom dažďo-vou vodou transportované k poraneniam na koreňoch. K infekcii dochádza aj dotykom zdravých koreňov s už infikovanými koreňmi. Výtrusy môžu infikovať i jadro na reznej ploche čerstvých alebo i starších pňov. Odtiaľ sa mycélium šíri ku koncom koreňov, kde opäť dotykom so zdravými koreňmi dochádza k šíreniu infekcie.

POŠKODENIE

Ide o ochorenie koreňovej sústavy a jadrového dreva bazálnej časti kmeňa, ktoré sa prejavuje červenou hnilobou. Kultúry do 10 rokov hynú veľmi skoro, už do 2 rokov od infekcie bez zreteľných iných príznakov napadnutia. V počiatočných štádiách ochorenia je jadro smrekového dreva ružovkasté, svetlohnedé, neskôr červenohnedé. Potom má už značne rozložené drevo mramorovitý vzhľad. Nakoniec je jadro dreva úplne rozložené často až do výšky 10 – 12 m. I napriek tomu strom môže prežívať dlhé obdobie bez iných príznakov prejavujúcich sa na asimilačných orgánoch, kmeni či na znížení celkovej vitality stromu. V miestach, kde my-célium preniklo z jadra dreva ku kôre, stromy ronia cez kôru živicu a v dôsledku poškodenia kambia sa môžu na kmeni vytvárať oblé nerovnosti.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrek, borovica, jedľa, breza a buk.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Heterobasidion anno-sum – A: Konídiofory. A1: Konídie. B: Bazídiá. C: Bazídiospóry. D: Hýfový systém dimitický. D1: Generatívne hýfy. D2: Skeletové hýfy. (Zdroj: Černý 1976)

B Konzolovitá plodnica Heterobasidion annosum je pomerne zriedkavá. Foto: Kunca

C Rozliata plodnica. Foto: KuncaD Pravidelne okrúhla plodnica na mladých stro-

moch a vetvách. Foto: KuncaE Plodnice na koreňoch. Foto: KuncaF Jadrová červenohnedá hniloba dreva. Foto: KuncaG Hranolčekovitý rozpad dreva. Foto: KuncaH Zlom kmeňa napadnutého koreňovkou vrstev-

natou. Foto: KuncaI Chloróza stromu s napadnutým koreňom kore-

ňovkou vrstevnatou. Foto: Kunca

A.

B.

C.

190

RA

D R

US

SU

LA

LE

S

191

RA

D R

US

SU

LA

LE

S

D. E.

F. G.

H. I.

190

RA

D R

US

SU

LA

LE

S

191

RA

D R

US

SU

LA

LE

S

Pevník èervenejúciStereum sanguinolentum (Alb. & Schwein.) Fr. (1838)

Rod Stereum patrí do čeľade Stereaceae a v tomto rode je 28 druhov.

OPIS DRUHU A BIONÓMIA

Plodnice sú jednoročné, rozliate s nepravidelným tvarom, prípadne polo rozliate s tenkými klobúčikmi strechovite nad sebou usporiadanými, žltohnedé až ško-ricovohnedé, na okraji ostnato chlpaté, nezreteľne pá-sované. Hyménium je hladké, okrové až orieškovohnedé a časom sivomodré, po poranení a namočení krvavočer-vené. Bazídiá sú kyjovité 30 – 45 µm x 5 – 7 µm so 4 ste-rigmami bez bazálnej pracky. Bazídiospóry sú valcovito elipsoidné, hladké, bezfarebné, amyloidné 8 – 10,5 µm x 2 – 3,5 µm. Cystidy sú hrubostenné, hrdzavočerveno sfarbené, 50 – 250 µm x 6 – 8 µm. Cystidioly bezfareb-né, tenkostenné, priehradky bez praciek 30 – 40 µm x 2 – 3,5 µm. Hýfový systém dimitický, generatívne hýfy tenkostenné až hrubostenné 1,5 – 3,5 µm, priehradky bez praciek. Skeletové hýfy sú hrubostenné 4,5 – 8 µm hrubé.

POŠKODENIE

Plodnice vyrastajú na vetvách, kmeňoch, čele rez-ných plôch, na odumretých aj na živých stromoch ihlič-nanov. Huba má značné požiadavky na množstvo vody. Napadnuté drevo je za krátku dobu úplne znehodnote-né. Mycélium spôsobuje červenohnedú vláknitú hnilobu napadnutého dreva živých i odumretých stromov, vetiev a koreňových nábehov. Infekcia vzniká cez poranenia na koreňoch a kmeni rôzneho pôvodu.

HOSTITEĽSKÉ DREVINY

Smrek, jedľa, smrekovec a rôzne druhy borovíc.

TEXTY K OBRÁZKOM

A Mikroskopické štruktúry Stereum sanguinolen-tum – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Cystidy hrdzavočerveno sfarbené. D: Cystidioly. E: Hý-fový systém dimitický. E1: Generatívne hýfy. E2: Skeletové hýfy. (Zdroj: Černý 1976)

B Plodnice sa vytvárajú na koreňových nábe-hoch. Foto: Kunca

C Plodnice na kmeni. Foto: KuncaD Plodnice na reznej ploche kmeňa. Foto: KuncaE Plodnice zaberajú veľké plochy na ležiacich

kmeňoch. Foto: KuncaF Plodnice po poranení sa sfarbujú do červena.

Foto: Kunca

A.

B.

192

RA

D R

US

SU

LA

LE

S

193

RA

D R

US

SU

LA

LE

S

C. D.

E. F.

192

RA

D R

US

SU

LA

LE

S

193

RA

D R

US

SU

LA

LE

S

LITERATÚRA

1. AMANN G., SUMMERER, C., 2003: Kerfe des Waldes. Neumann-Neudamm Verlag, Melsungen, 340 str.

2. BUCZACKI, S., 1989: Fungi of Britain and Europe. University of Texas Press: Austin, TX., 320 str.

3. BUTIN, H., 1995: Tree Diseases and Disorders. Oxford University Press, New York, 252 str.

4. BUTIN, H., BÖHMER, B., NIENHAUS, F., 2003: Farbatlas Gehölzkrankheiten Ziersträucher und Parkbäume. Ulmer, E., GmbH & Co., 288 str.

5. CSÓKA, G., 1997, Plant Galls. Forest Research Institute, Budapest, Hungary, 160 str.

6. CSÓKA, G., KOVÁCS, T., 1999: Xylofág rovarok – Xylophagous insects. Budapest, Agroinform Kiadó, 189 str.

7. ČERNÝ, A., 1989: Parazitické dřevokazné houby. Státní zemědelské nakladatelství, Praha, 104 str.

8. GOGOLA, E., 1985: Lesnícka zoológia a entomológia - časť entomológia. VŠLD Zvolen, 208 str.

9. HAGARA, L., ANTONÍN, V., BAIER, J., 2006: Veľký atlas húb. Ottovo nakladatelství, Praha, 432 str.

10. HARTMANN, G., NIENHAUS, F., BUTIN, H., 2007: Farbatlas Waldschäden. Diagnose von Baumkrankheiten, Ulmer (Eugen) – KNV Kö U, 288 str.

11. http://www.faunaeur.org

12. http://www.indexfungorum.org

13. http://www.nahuby.sk

14. http://www.speciesfungorum.org

15. JORDAN, M., 1995: The Encyclopedia of Fungi of Britain and Europe. David & Charles, Devon, England, 384 str.

16. KOLK A., STARZYK, J. R., 1996: The Atlas of Forest Insect Pests, Multico Warszawa, 705 str.

17. KŘÍSTEK , J., URBAN, J., 2004: Lesnická entomologie. Academia, ISBN: 80-200-1052-1, 446 str.

18. KUNCA, A., ZÚBRIK, M., 2006: Vetrová kalamita z 19. novembra 2004. Národné lesnícke centrum, Zvolen, 40 str.

19. NIENHAUS, F. , BUTIN, H., BÖHMER, B., 1996: Farbatlas Gehölzkrankheiten. Verlag Eugen Ulmer, Stuttgart, 2. Auflage, 288 str.

20. NOVÁK, V., HROZINKA, F., STARÝ, B., 1974: Atlas hmyzích škůdců lesních dřevin. Praha, 189 str.

21. NOVOTNÝ, J., ZÚBRIK, M. (EDS.), 2004: Biotickí škodcovia lesov Slovenska. Polnochem, a.s., 208 str.

22. ROSSMAN, A. Y., SAMUELS, G. J., 1999: Genera of Bionectriaceae, Hypocreaceae and Nectriaceae (Hypocreales, Ascomycetes). Studies in Mycology 42, 248 str.

23. RYPÁČEK, V., 1957: Biologie dřevokazných hub. Československá akademie věd, Praha, 211 str.

24. RYVARDEN, L., GILBERTSON, R.L., 1993: European Polypores. Part 1. Fungiflora, Oslo, 387 str.

25. RYVARDEN, L., GILBERTSON, R.L., 1993: European Polypores. Part 2. Fungiflora, Oslo, str. 388 – 743.

26. SCHNEIDER, Z., 1991: Atlas uskodzeń drzew i krzewów powodowanych przez owady i roztocze. Wydawnictwo Noukowe PWN, Warszawa. 317 str.

27. TOMICZEK, CH., CECH, T., KREHAN, H., PERNY, B., HLUCHÝ, M., 2005: Krankheiten und Schädlinge an Bäumen im Stadtbereich. Biocont Laboratory, s.r.o., Brno, 219 str.

28. ZÚBRIK, M., KUNCA, A., NOVOTNÝ, J., 2008: Hmyz a huby: atlas poškodení lesných drevín. NLC-LVÚ Zvolen, 178 str.

29. ZÚBRIK, M., NOVOTNÝ, J. (EDS), 2004: Kalendár ochrany lesa. Polnochem, a.s., 94 str.

194 195

194 195

V knihe sme sa snažili použiť také výrazy, ktoré sú pochopiteľné čo najširšej verejnosti. V určitých prípadoch ale nie je možné použiť ekvivalenty odborných výrazov, pretože jednoducho neexistujú. Pre tento prípad sme pripravili zoznam vysvetliviek, ktoré vám pomôžu lepšie pochopiť texty v knihe.

VYSVETLENIE POJMOV

Výraz Vysvetlenieamyloidný

Týka sa výtrusov, hýf a pod. a znamená to, že sa tieto štruktúry zafarbujú v Melzerovom činidle do siva, sivomodra až čierna.

anamorfné štádium (anamorfa)

Štádium huby, kedy táto produkuje nepohlavné spóry.

asexuálna generáciaV prírode sa v tom istom čase a na tom istom mieste vyskytuje len jedno pohlavie toho istého druhu (obyčajne samica). Samice asexuálnej generácie zakladajú potomstvo bez prítomnosti samcov.

asimilačný orgánIhlica alebo list stromu. Prebiehajú v ňom reakcie, zabezpečujúce výmenu látok a energie z prostredia na látky potrebné pre život rastliny.

askospóra Pohlavná spóra húb triedy Ascomycetes.

bazídiumNajčastejšie kyjovitá bunka, na povrchu ktorej sa na stopkách tvoria spóry, tzv. bazídiospóry, najčastejšie 4 bazídiospóry na jednom bazídiu.

bazídiospóra Pohlavná spóra húb triedy Bazidiomycetes.

bivoltinný Druh hmyzu, ktorý má v priebehu roka dve generácie.

cystidy sterilné bunky v hymeniu rôznych bazídiových húb.

defoliácia Odlistenie, strata asimilačných orgánov – ihlíc alebo listov.

defoliátor Škodca spôsobujúci defoliáciu.

dextrinoidný Farbiaci sa v Melzerovom činidle do žlta, žltohneda až hneda.

diapauzaStav celkovej aktivity organizmu zníženej na minimum. Hmyz je takto schopný prekonať nepriaznivé obdobia, najčastejšie zimu.

entomofágny Živiaci sa prevažne hmyzom.

entomopatogénny Spôsobujúci ochorenie hmyzu.

fakultatívny Príležitostný, nie vždy sa vyskytujúci alebo prejavujúci.

feromón

Látky (atraktanty), ktoré produkuje hmyz a sú uvoľňované do okolitého prostredia. Sú formou komunikácie hmyzu (signály pre reprodukčnú aktivitu – sexuálne feromóny, pre sústreďovanie – agregačné feromóny, varovanie, obranné, teritoriálne, stopovo-značkovacie a s sociálne regulácie v populácii hmyzu).

fruktifikácia Tvorba plodníc.

fytofágny Živiaci sa časťami živých rastlín.

gradácia Premnoženie určitého druhu obyčajne spojené s hospodárskymi škodami.

gradačná oblasť Územie, na ktorom sa určitý druh hmyzu premnožuje.

hyméniumVýtrusorodá vrstva, súvislá vrstva palisádovite usporiadaných bazídií s výtrusmi a neplodnými bunkami (cystidami a pod.). U vreckatých húb sa nazýva thecium.

hymenoforNosič výtrusorodej vrstvy (hyménia). Zvláštny útvar na ktorom sa tvorí hyménium. Môže byť rúrkovitý, lupeňovitý, ostňovitý, hladký atď.

imágo Dospelé štádium hmyzu.

imperfektné štádium Vývojová fáza, v ktorej sa huby rozmnožujú nepohlavnými výtrusmi, najmä konídiami.

incertae sedis Neznáme, neisté taxonomické zaradenie.

instar Vzrastový stupeň – etapa vo vývoji hmyzej larvy medzi dvomi zvliekaniami.

introdukcia Náhodné alebo úmyselné zavedenie nových, pre oblasť nepôvodných organizmov.

konídium (syn. konídiospóra) na konídioforoch

Nepohlavná spóra, ktorá vznikla na konci alebo na boku hýfy alebo na osobitných častiach hýf.

larvaŠtádium hmyzu, ktoré nasleduje po štádiu vajíčka. Jedinec, ktorý nedosiahol pohlavnú zrelosť a konečnú tvarovú podobu.

medzihostiteľDruh hostiteľa, ktorý umožňuje niektorým druhom – fytofágom alebo parazitoidom prežiť v období, keď hlavný hostiteľ chýba.

196 197

Melzerove činidlo

Zmes KI 1,5 g (jodid draselný), I 0,5 g (jódu), chlórhydrátu CCl3CH(OH)2 22 g a destilovanej vody H2O 20 g. Používa sa pri mikroskopovaní. Ide o médium, v ktorom sa zvýrazňujú niektoré mikroskopické vlastností húb, napr. stena spór, hýf atď. Reakcia môže byť amyloidná, dextrinoidná alebo neamyloidná (nesfarbuje sa).

mína Požerok hmyzu vo vnútri rastlinných pletív, pri ktorom zostáva nedotknutá pokožka.

monofágŽivočích s vysokým stupňom špecializácie na potravu. Väčšinou sa živí iba jedným druhom potravy.

mykorízaSpolužitie hubových vlákien s korienkami rastlín, z ktorého majú obaja partneri prospech.

oligofágŽivočích, ktorého potravná špecializácia nie je taká úzka ako u monofága. Obyčajne sa špecializuje na niekoľko príbuzných typov potravy.

polyfágDruh živočícha, ktorý má široký, nešpecifický okruh potravných zdrojov. Ľudovo – „všežravec“.

pahúsenica Larva blanokrídlovcov.

parazitOrganizmus, ktorý z iného živého organizmu (hostiteľa), získava podstatnú časť živín a energie pre svoju existenciu. Následkom tohto vzťahu obyčajne hostiteľ hynie.

patogénTaký bunkový (baktérie, huby, atď.) alebo nebunkový (vírus) organizmus, ktorý je schopný spôsobovať chorobu na jednom hostiteľovi alebo okruhu hostiteľov.

polorozliaty, resp. semiresupinátny

Tvoriaci v hornej časti plodnice menšie alebo väčšie klobúky a v spodnej časti úplne rozliate na substráte.

populácia Spoločenstvo jedincov jedného druhu žijúcich vo vymedzenom priestore.

populačná dynamika Proces zahrňujúci zmeny štruktúry populácie.

požerok Stopa po pôsobení hmyzu na rastlinných orgánoch.

prackaOblúkovitá spojka nad priehradkami dvoch buniek hýf sekundárneho mycélia u väčšiny bazídiových húb. V pletivách niektorých druhov a rodov sa pracky vyskytujú vo veľkom počte, u iných zasa chýbajú.

rezistencia(syn. odolnosť)

Spôsobilosť hostiteľského organizmu odolať alebo klásť odpor škodlivému patogénnemu faktoru, prípadne schopnosť zmenšiť alebo prekonať účinky tohto škodlivého faktoru (opak náchylnosť).

rhizomorfaDlhý, silno vetviaci sa povrazovitý myceliárny útvar čiernej alebo čiernohnedej farby podobný tenkým koreňom.

rozliaty resp. resupinátny

Plodnice niektorých nelupenatých húb bývajú rozliate, t.j. pritlačené k substrátu. Netvoria vôbec klobúky a ani len v náznakoch.

saprofyt Organizmus žijúci na odumretom substráte rastlinného pôvodu.

sexuálna generáciaV prírode sa v tom istom čase a na tom istom mieste vyskytujú samice aj samce toho istého druhu.

sistensVývojová línia generácie vošiek čeľade Adelgidae, vyznačujúca sa špecifickými morfologickými a bionomickými vlastnosťami.

setaZvláštny druh cystid v hymeniu alebo u niektorých druhov (čeľaď Hymenochaetaceae) aj v dužine. Ide o dôležitý znak pri určovaní húb. Sú hrubostenné, hrdzavohnedé, vretenovité až šidlovité, na hrote zašpicatené.

skleróciumÚtvar, v ktorom sú zhustené vlákna mycélia vyplnené zásobnými látkami a majú často i obal z diferencovaných vrstiev. Je to odpočívajúci zásobný útvar.

spóra Pozri výtrus.

sterigmaJe to stopka a vyskytuje sa len u stopkatovýtrusných húb (bazídiových). Vyrastajú na vrchole bazídia najčastejšie 4 stopky. Na ich konci sa tvoria výtrusy, bazídiospóry.

stróma Plodnicové lôžko, teda súvislý somatický útvar, v ktorom alebo na ktorom sú plodničky.

syrrócium Biele, blanité alebo papierovité, vejárovite sa šíriace mycélium typickej hubovej vône.

úživný žerŽer dospelcov hmyzu, v priebehu ktorého dochádza k dozrievaniu pohlavných orgánov.

vrecko (askus)Vakovitý útvar zvyčajne s 8 vreckovými výtrusmi (askospórami), ktoré vznikli po karyogamii a po redukčnom delení; vrecká sa otvárajú viečkom (operkulum).

výtrus (spóra)Mikroskopicky malé rozmnožovacie telieska zodpovedajúce semenu, od ktorého sa líšia tým, že vo výtrusoch nie je zárodok; môžu byť jednobunkové alebo mnohobunkové.

196 197

REGISTER SLOVENSKÝCH NÁZVOV

BByľomor bukový 134Byľomor na listoch buka 136Byľomor na svíbe 138

ČČerň javorová 154

DDrevokaz čiarkovaný 112Drobnomúčka dubová 142Drvinár hnedý 76Dutinárka orgovánová 42Dutinárka skrutkovitá 48Dvojpustulovka drsná 156

FFúzač veľký 78

HHliva ustricovitá 160Hnedák Schweinitzov 178Hrčiarka Andricus lignicolus 68Hrčiarka bezkrídla 70Hrčiarka dubová 74Hrčiarka kalichová 64Hrčiarka ružová 72Hrčiarka 66Hrebenárka hrdzavá 56

KKolpóma dubová 148Koreňovka vrstevnatá 190Kôrovnica kaukazská 54Kôrovnica smrekovcová 52Kôrovnica zelená 50

LLesklokôrovka plochá 174Liskavka Xanthogaleruca luteola 84Lykokaz borinový 108Lykokaz borovicový 110Lykokaz jaseňový 90Lykokaz matný 106Lykokaz pňový 88Lykožrút borovicový 96Lykožrút lesklý 102Lykožrút obyčajný 104Lykožrút smrekovcový 100Lykožrút smrekový 98Lykožrút vrcholcový 94

MMechúrnatka vejmutovková 188Méra jaseňová 44Metlovka jedľová 184Mníška veľkohlavá 130Mníška zlatoritka 126

NNosánik dubový 86

OObaľovač mládnikový 124Obaľovač zelený 128Ohňovec borovicový 170Ohňovec Hartigov 168Okienkovka čiarkovaná 150

PPeniarka vŕbová 36Pevník červenejúci 192 Piliarka lipová 62Piliaročka dráčová 60Ploskáčik pagaštanový 116Ploskanka sadencová 58Pľuzgiernička sosnová 186Podkopáčik ovocný 120Podkôrnik dubový 92Podpňovka smreková 158Pošvovec stromový 162Práchnovec kopytovitý 172Psota 132Psotka agátová 122Psotka orgovánová 118

RRúrkovček smrekovcový 114Ryšavec slziaci 164Ryšavec srstnatý 166

SSawadaea Tulasnova 146Sivopórka zadymená 176Stromárka buková 38Sypavka štvavá 152

TTrúdnik šupinatý 180

VVáhavec jelšový 80Váhavec rakytový 82Veľkomúčka jaseňová 144Voška Dysaphis devecta 40Voška svíbová 46

ZZlatoslizovka jedľová 182

198 199

REGISTER LATINSKÝCH NÁZVOV

AAcantholyda hieroglyphica 58Adelges laricis 52Agelastica alni 80Andricus lignicolus 68Andricus quercuscalicis 64Andricus quercustozae 66Aphis corniella 46Aphrophora salicina 36Arge berberidis 60Armillaria ostoyae 158Ascodichaena rugosa 156Attelabus nitens 86

BBiorhiza pallida 70Bjerkandera fumosa 176

CCaliroa annulipes 62Cameraria ohridella 116Cerambyx cerdo 78Coleophora laricella 114Coleosporium tussilaginis 186Coleotechnites piceaella 132Colpoma quercinum 148Craneiobia corni 138Cronartium ribicola 188Cyclaneusma minus 150Cynips quercusfolii 74

DDiplolepis rosae 72Dreyfusia nordmannianae 54Dysaphis devecta 40

EErysiphe alphitoides 142Euproctis chrysorrhoea 126

FFomes fomentarius 172

GGanoderma applanatum 174Gracillaria (= Caloptilia) syringella 118

HHartigiola annulipes 136Heterobasidion annosum 190Hylastes ater 88Hylecoetus dermestoides 76Hylesinus fraxini 90

CHChrysomyxa abietis 182

IInonotus hispidus 166Ips acuminatus 94Ips cembrae 100Ips sexdentatus 96Ips typographus 98

LLophodermium seditiosum 152Lymantria dispar 130Lyonetia clerkella 120

MMelampsorella caryophyllacearum 184Melasoma vigintipunctata 82Mikiola fagi 134

NNeodiprion sertifer 56

PParectopa robiniella 122Pemphigus spyrothecae 48Phaeolus schweinitzii 178Phellinus hartigii 168Phyllactinia fraxini 144Phyllaphis fagi 38Pityogenes chalcographus 102Pityophthorus pityographus 104Pleurotus ostreatus 160Polygraphus poligraphus 106Polyporus squamosus 180Porodaedalea pini 170Prociphilus bumeliae 42Pseudoinonotus dryadeus 164Psyllopsis fraxini 44

RRhyacionia buoliana 124Rhytisma acerinum 154

SSacchiphantes viridis 50Sawadaea tulasnei 146Scolytus intricatus 92Stereum sanguinolentum 192

TTomicus minor 108Tomicus piniperda 110Tortrix viridana 128Trypodendron lineatum 112

VVolvariella bombycina 162

XXanthogaleruca luteola 84

198 199

VYDALO © NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Zvolen v roku 2011. Všetky práva vyhradené. Bez povolenia vydavateľa sa žiadna časť tejto publikácie nesmie reprodukovať, ukladať v elektronických pamätiach ani rozširovať v nijakej forme.

TEXTY: © Milan Zúbrik, Andrej KuncaRECENZENTI: Doc. Jozef Konôpka, CSc., Ing. Pavol Hlaváč, PhD.

FOTOGRAFIE: © Milan Zúbrik, Andrej KuncaADRESA AUTOROV: © NLC-LVÚ Zvolen, T. G. Masaryka 22, 960 92 Zvolen

DESIGN A GRAFIKA: © Mária GálováSADZBA A ZALOMENIE: © Miloš Sedláček

TLAČ: NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Referát reprografieROZSAH: 200 stránNÁKLAD: 2500 ks

ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8

HMYZ A HUBY NA�ICH LESOVAtlas �kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými �kodlivými èinite3⁄4mi

HMYZ A HUBY NA�ICH LESOV

Atlas �kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými

�kodlivými èinite3⁄4mi

Milan Zúbrik, Andrej Kunca

Spolufinancované ES

Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka: Európa investujúca do vidieckych oblastí

HMYZ

A H

UBY

NA�I

CH L

ESOV

Atla

s �k

ôd n

a dr

evin

ách

spôs

oben

ých

hmyz

ími a

hub

ovým

i �ko

dlivý

mi è

inite

3⁄4mi

Mila

n Zú

brik

, And

rej K

unca

ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8