1

O Liturgii Vopred posvätených darov

pohľady teológov

2

3

VEĽKOSŤ BOŽSKEJ SLUŽBY VOPRED POSVÄTENÝCH DAROVprof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

Rok po prijatí kňazskej vysviacky v pôste v roku 1975 som dostal poz-vanie na vedenie duchovnej obnovy vo farnosti Sátoraljaújhely v eparchii Hajdúdorog. Po príchode do chrámu som zažil ohromné prekvapenie: slá vila sa Božská služba vopred posvätených darov. Teoreticky som ju poznal; históriu jej vzniku, štruktúru, vedel som, že sa má slúžiť v stredy a v pi-atky svätej štyridsiatnice a prvé tri dni svätého a veľkého týždňa. Poznal som však aj vysvetlenie k jej neprítomnosti v liturgickej praxi u nás: v súčasnosti sa nepraktizuje. Dôvod nepraktizovania sa nešpecifikoval.

Božská služba vopred posvätených darov slávená v praxi ma uchvátila. Texty, jej poriadok, veľké metáme na spôsob kríža celým telom na zemi a najmä správne zaspievané náročné, ba veľmi náročné krásne nápevy tej to služby, ako zo strany kňaza, tak i zo strany veriacich. Nápevy najviac prispievali k preniknutiu do atmosféry dňa, ale aj do atmosféry pokory a pokánia celej štyridsiatnice. Bol som nadšený. Farár mi vysvetlil, že už niekoľko rokov sa snažia v celej eparchii prinavrátiť k „starootcovským tradíciám, od ktorých sa nenáležité odklonili".

Po príchode domov som sa snažil získať o Božskej službe vopred posvätených darov čo najviac vedomostí. Naučil som sa hneď všetky jej nápevy z Irmologiona s presvedčením, že o nejaký čas budeme túto Božskú službu sláviť. Po prípravných objasneniach a nácviku spevov po dvoch rokoch sa uviedla do praxe.

Nácviky spevov vyžadovali čas od celého spoločenstva. Konali sme ich pred liturgiami a po nich sme nacvičené nápevy zaspievali ako záverečnú pieseň. Po dvoch rokoch sme mohli v pôste sláviť Božskú službu vopred posvätených darov. Celé spoločenstvo veriacich ovládalo nápevy, históriu aj duchovnú náplň Božskej služby, preto sa na týchto liturgiách veľmi radi zúčastňovali. Božská služba vopred posvätených darov vo farnosti Cejk-ov bola vôbec prvá po obnove činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu.

Otec Štefan Simko, titulárny kanonik, správca susednej farnosti Novo-sad, po účasti na jednej z týchto liturgií povedal, že on ako bohoslovec

4

viedol na nej spev ľudu v prešovskom katedrálnom chráme, kde sa počas jeho teologického štúdia v rokoch 1936 - 1940 Božská služba vopred pos-vätených darov slávila podľa toho, ako predpisuje Cerkovnyj Ustav.

Reakcia veriacich na službu vopred posvätených darov bola zaujíma-vá, lebo nevnímali ju ani ako dlhú, ani ako zložitú alebo ťažkú pre nápevy. Vnímali ju ako „nám doteraz neznámu formu slávnostnej poklony pred najsvätejšou Eucharistiou". Obdobné alebo veľmi podobné boli reakcie veriacich aj v iných farnostiach môjho pôsobenia po náležitej príprave, nácvikoch spevu a nakoniec zavedenia tejto liturgie či to bolo v Košiciach v roku 1983 alebo v Sabinove v roku 1995.

A skutočne Božská služba vopred posvätených darov je jedna z najslávnostnejších foriem liturgickej poklony pred Najsvätejšou Eucha-ristiou. Dosvedčuje to aj skutočnosť, že kňaz počas proskomídie v pred-chádzajúcu nedeľu pripravuje zvlášť toľko baránkov z prosfory, koľkokrát bude v nasledujúcom týždni sláviť službu vopred posvätených darov. Premieňa ich spolu na Božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho alebo svätého Bazila Veľkého. Počas spevu „Sväté svätým" ich aj spolu pozdvi-huje, no neláme ich na nedeľných liturgiách, ale odkladá ich na slávenia na ďalšie dni týždňa - zvyčajne stredy a piatky počas svätej štyridsiatnice.

Božská služba vopred posvätených darov má tri velké časti:1. Veľká večiereň s dvoma paramejami.2. Obrad prechodu z večierne na službu vopred posvätených darov.3. Prenesenie vopred posvätených darov a sväté prijímanie.

Počas týchto častí si môžeme všimnúť niekoľko výrazných okamihov tejto Božskej liturgie.

Prvýkrát sa prejaví charakteristický postoj kresťana pred Bohom v tejto Božskej službe pri velkej metánii kňaza po uložení baránka na dis-kos na prestole pred jeho prenášaním: leží pred ním na zemi. Po páde do hriechu nás liturgia učí pokore pred Pánom. A opakuje to počas liturgie niekoľkokrát, akoby v tejto metánii modifikovane znela výzva malej ekté-nie: Znova a znova modlime sa v pokoji k Pánovi, znova a znova v pokore padnime

na tvár pred Pánom, znova a znova sa pokorme pre Pánom, najmä v duši. Prejav pokory duše pred Pánom sa prejaví v túžbe po trvalom

5

spoločenstve s ním. Trvalé spoločenstvo a velká metánia duše je v ľútosti a vyznaní hriechov. Posilu človeku k pokore - k metánii ducha ponúka Eucharistia a úcta k nej. Liturgia, na ktorej sa práve zúčastňuje človek a kresťan, mu svojou náplňou a liturgickými úkonmi ponúka priestor k vytvoreniu dispozície k pokornému postoju duše alebo k jej prehĺbeniu.

Po uložení svätých darov na žertvenník kňaz znova koná velkú metá-niu. Veľká metánia je výrazom najhlbšej poklony pred Spasiteľom. Celý obrad sa deje v skrytosti za zatvorenými dverami ikonostasu. Pripomína to skutočnosť, že Boh aj vo svojej skrytosti má byť centrom našej úprim-nej a pokornej úcty. Pripomína to však aj Kristove slová, že Boh vidí aj v skrytosti vykonané skutky. Podľa ich charakteru v okamihu smrti obsiahne kresťan večnosť s Bohom, ktorú si skutkami v súlade s vierou, prikázaniami a učením Evanjelia pripravil, alebo večnosť bez Boha v za-tratení, čo si kresťan pripravil pre seba nesúladom svojho konania podľa viery, prikázaní a Evanjelia.

Pomalý až ťahavý obrad prenesenia Eucharistie na žertvenník počas spevu jednotlivých antifón katizmy ponúka možnosť na nerušenú a nenáhlivú meditáciu o týchto hodnotách a ich mieste v živote konkrétne-ho kresťana. Eucharistická úcta ponúka čas počas tohto obradu na zorien-tovanie sa v živote na základe správneho Božieho hodnotového systému.

Veľké metánie pred Kristom ako Svetlom sveta sú opätovne silným momentom tejto liturgie. Na Krista ako Svetlo čakali tisícročia generácie vyvoleného národa. On ako Svetlo sveta, ktoré osvecuje všetkých, sa k nám prihovára svojím slovom evanjelia, na ktoré pripravovali starozákon-ní proroci. Boli veľkými pred Bohom pre svoju pokoru pred ním. Veľmi intenzívne si uvedomovali slová žalmu, kto a kde je pre nich svetlo: „Tvo-je slovo je svetlo pre moje nohy apochodeň na mojich chodníkoch." (Ž 118,105).

Na tomto mieste nás Svetlo nasmerúva aj ku konečnému cieľu kresťana - k spáse - kam môžeme dôjsť len vo svetle Pánovho zákona. Trojitá poklona pred Svetlom sveta a pred svetlom, ktoré osvetlilo Zákon, je vyjadrením pokory v ochote kráčať v jeho svetle na ceste do úplného spoločenstva s Ním. Úplná velká poklona znamená pre kresťana aj túžbu po dosiahnutí úplného spoločenstva s Pánom. Kedy? V okamihu osobnej smrti, prechodu človeka z časnosti do večnosti.

Ticho počas ďalších troch metánii po hymne Moja modlitba dáva zno-

6

vu možnosť uvedomiť si prechod z časnosti do večnosti tak, ako práve táto časť liturgie je prechod z večierne na obrad slávnostnej poklony Eu-charistii a jej prijatia počas svätého prijímania.

Kým počas prenosu Eucharistie na večierni sa veľké metánie robili za ikonostasom pri zatvorených dverách akoby neverejne, v skrytosti, po prenesení Eucharistie na prestol sa koná trojitá velká poklona celým te-lom na zemi v podobe kríža. Deje sa to v najslávnostnejšej chvíli Božskej služby vopred posvätených darov - keďprichádza Kráľ Slávy, Kristus, zaujíma svoj trón - prestol, všetci spolu sa pred nim v pokorne skláňame až do prachu zeme. Priznávame, že z prachu zeme sme boli utvorení a telo sa vráti naspäť do zeme. Kráľ Slávy, Kristus, však svojím vtelením, utrpením, smrťou na kríži a vzkriesením premohol smrť. Premohol ho preto, lebo bol poslušný Otcovej vôli: „Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vô/'u."(Hebr 10,9)

V hlbokej poklone v takejto chvíli nech aj duša prosí slovami veľkého chválospevu: „Nauč ma plniť tvoju volu, lebo ty so Boh môj." Obdobie Svätej štyridsiatnice je na prehlbovanie alebo vytváranie takéhoto postoja veľmi vhodné. Je to vhodné obdobie na prednesenie prosieb aj za tých, ktorí zatiaľ nemajú pre to pochopenie aj v širších súvislostiach, teda nie-len za blízkych.

Nasleduje príprava na prijatie Kráľa slávy na prestol svojho srdca. Začína sa prosebnou ekténiou, ktorá vyústi do modlitby Pána - Otče náš a pokračuje modlitbou na sklonenie hláv. Vrcholnou chvíľou je lámanie baránka - príprava Kráľa slávy na vstup do srdca a duše kresťana. Všetko predchádzajúce slávnostné liturgické slávenie smerovalo k tejto udalosti: Kráľ slávy sa obetoval, aby sa dal za pokrm veriacim. Predchádzajúce postoje pokory, vyjadrené vo veľkých metániách, smerovali k dispozícii vnútra veriaceho na súhlasnú odpoveď k prijatiu Kráľa slávy do pri-pravenej duše, ktorá sídli v disciplinovanom tele. Až po disponovaní sa v tomto duchu nás správne povznesie pieseň prijímania: Vkusíte i vtdite, jáko bláh I lóspoď- Skúste a vidie, aký dobrý je Pán.

Vrcholom eucharistickej úcty na tejto Božskej službe vopred pos-vätených darov a tak isto aj na božských liturgiách svätého Jána Zla-toústeho a svätého Bazila Veľkého sú chvíle, keď na slová Krista, ktoré nám tlmočí kňaz Pristúpte! nikto nezostane - alebo nemal by zostať - na svojom mieste.

7

Otvorenie sa kráľovských dverí nám to aj názorne pripomína a veľmi silne k prístupu pozýva. Prichádzajúcim členom bohoslužobného zhromaždenia kňaz rozdáva Eucharistiu. V tej chvíli každý účastník prija-tia Eucharistie, po predchádzajúcich modlitbách a liturgických postojoch, prijíma Kráľa slávy do pokornej duše, s jej veľkou metániou pred Ježišom Kristom, Kráľom a naším Bohom.

Po ukončení svätého prijímania v osobitných ďakovných modlitbách a spevoch po svätom prijímaní je možné si uvedomiť silu, ktorú sme dostali pokorným postojom k Bohu. Po prijatí jeho Syna v Božom slove a Eucha-ristii má kresťan mať silu aj k tomu, aby ju príťažlivo prezentoval v živote a tiež aby rozhodne „premáhal hlavy neviditeľných hadov".

Za pomoc Pána a pre jeho posilnenie k takémuto rozhodnutiu budú duša aj ústa človeka veľmi úprimne chcieť slovom i životom „velebiť Pána v každom čase" slovami Žalmu 33, čo bude viditeľná a príťažlivo vnímateľná veľkosť prínosu Božskej služby vopred posvätených darov do života pre časnosť aj večnosť

8

KRÁTKY HISTORICKÝ PRIEREZ SLUŽBOU VOPRED POSVÄTENÝCH DAROV

Mgr. Marek Durlák

Historické predpokladyBožskú službu (označovanú aj pojmom - liturgiu) vopred posvätených

darov možno bez zveličovania charakterizovať ako srdce či centrum bohoslužieb Veľkého pôstu.

V niektorých starovekých rukopisoch bohoslužobných kníh je zná-ma ako Liturgia Veľkej Štyridsiatnice. V skutočnosti je to liturgia, ktorá najlepšie predstavuje toto posvätné obdobie roka.

Podstata tejto bohoslužby sa odhaľuje už v názve: je to Božská služba vopred posvätených darov. To ju odlišuje od liturgií sv. Bazila Veľkého sv. Jána Zlatoústeho, v ktorých sa koná prinášanie a obetovanie darov, ktoré sú premieňané uprostred vdakyvzdávania, - teda Eucharistie. Počas Liturgie Velkej Štyridsiatnice sú ponúkané vopred premenené sväté dary, t. j. už posvätené na liturgii, slávenej predošlé dni. Tieto sväté dary sú ponúkané preto, aby mali veriaci možnosť ich prijímania a aby boli pos-väcovaní. Inými slovami, Božská služba vopred posvätených darov v podstate nie je „liturgiou" v zmysle Liturgií sv. Bazila Veľkého a sv. Jána Zlatoústeho, ale je skôr zvláštnym obradom sv. prijímania.

Aby sme pochopili, prečo sa vlastne začal praktizovať nejaký zvláštny obrad prijímania vopred posvätených darov, potrebujeme zájsť ešte ďalej do histórie.

Korene tohto obradu siahajú do starovekej praxe cirkvi, k prvým storočiam kresťanstva. Sv. Simeon Solúnsky hovorí: „Liturgia vopred posvätených darov pochádza oddávna a od nástupcov apoštolov."

Michael Kerullarios, konštantínopolský patriarcha vil. st., tiež svedčí o jej starobylosti: „Liturgia vopred posvätených darov je stará a z dávnej tradície; je v našej cirkvi známa ešte pred sv. Jánom Zlatoústym a sv. Bazi-lom Veľkým, ktorí zapísali službu svätých Tajin (eucharistickú liturgiu), ako je známe zo 49. kánonu laodicejského snemu. Vo všetkých svätých cirkvách sa uchováva nepísaná tradícia, že tajná (t.j. tichá) modlitba, ktorá sa číta po prenášaní svätých Darov na oltár, pochádza od sv. Atanáza Al-

9

exandrijského."V raných storočiach kresťanskej histórie pristupovali veriaci k pri-

jatiu Eucharistie pri každej liturgii, čo je vždy cieľom liturgického zhromaždenia, hoci v dnešnej dobe je skôr tendencia pristupovať k Eu-charistii zriedkavo či až príležitostne. Starokresťanským zvykom bolo eucharistické slávenie v nedeľu skoro ráno na úsvite, teda v deň a chvíľu Kristovho vzkriesenia.

Keďže eucharistické slávenia sa spočiatku nekonali cez každý deň týždňa, no kresťania mali túžbu prijímať Krista čo najčastejšie, hoci aj súkromne, prechovávali sväté dary z nedeľnej liturgie. Hovoria o tom svedectvá Tertulliána, sv. Cypriána, sv. Gregora Teológa a ďalších. Sv. Bazil Veľký hovorí o egyptských pustovníkoch, ktorí pri sebe precho-vávali sväté dary k prijímaniu, lebo nemali kňazov. Veriaci v Alexandrii a ďalších egyptských mestách u seba doma tiež uchovávali sväté dary pre súkromné prijímanie.

Na základe tohto sa v rámci monastierov vykryštalizoval zvláštny obrad modlitby: všetci mnísi sa modlievali spolu pred prijímaním a potom spoločne ďakovali Bohu, ktorý ich urobil hodnými zúčastniť sa prijíma-nia Svätých tajomstiev.

Toto sa konalo buď po večerných modlitbách alebo po 9. hodinke. Časom toto pravidlo modlitby nadobudlo formu krátkej bohoslužby, tak trochu podobnej liturgii. V istej miere sa tento obrad stal akýmsi vzorom Liturgie vopred posvätených darov.

Tak o tom svedčí aj sv. Justín Mučeník, ktorý hovorí, že prijímanie vo-pred posvätených darov sa zachováva od apoštolských dôb. V samotných Apoštolských ustanoveniach sa píše: „Potom, čo všetci muži a ženy prija-li, nech diakoni zozbierajú, čo zostalo a odnesú to do darochraniteľnice." Tieto pozostatky svätých Darov boli určené jednak ako prijímanie pre chorých a tiež pre všetkých účastníkov bohoslužieb, pri ktorých sa neko-nala nekrvavá obeta (t. j. eucharistické obetovanie).

Počas Veľkého pôstu je liturgia Eucharistie slávená iba v soboty a ned-ele. Starobylá prax cirkvi, potvrdená kánonmi koncilov, zakazuje sláven-ie Eucharistie v týždni počas Veľkého pôstu, vzhľadom k tomu, že tieto dni sú určené pôstu a pokániu. Slávenie eucharistickej božskej liturgie by bolo nezlučiteľné s trúchlivým charakterom týchto dní. Eucharistická

10

liturgia je v prvom rade Paschálne tajomstvo, naplnené radosťou a ducho-vným jasotom.

V dobe sv. Bazila Veľkého mali veriaci v pôstnom období vo zvyku prijímať Eucharistiu nielen v soboty a nedele, ale tiež aspoň v stredy a pi-atky, čo boli dni, kedy sa vo východných cirkvách pripomínala pamiatka sv. Kríža. Tieto dni mali aj počas riadneho liturgického obdobia kajúci charakter, zachovávaný pôstnou disciplínou.

Preto vyvstáva otázka: Ako by mohli prijímať veriaci mimo litur-gie? Riešenie už prakticky existovalo. Mohli prijímať sväté dary preme-nené na jednej z predošlých liturgií. V tých dňoch pôst znamenal úplnú zdržanlivosť od jedla až do západu slnka, preto prijatie svätých darov bolo korunou a zavŕšením pôstneho dňa. Z tohto dôvodu sa prijímanie vo-pred posvätených darov konalo pri večernej bohoslužbe - večierni. Spo-jenie tejto bohoslužby s večierňou nie je náhodné a má súvis s pôstnou disciplínou, ako aj s eucharistickým pôstom. Na Východe sa aj dnes prak-tizuje viachodinový eucharistický pôst. Preto sa podávanie svätého prijí-mania prenieslo až na večernú bohoslužbu. Celodenný pôst bol skutočne veľkým skutkom kajúcnosti a kvalitnou prípravou na prijatie Eucharistie.

Obrad služby vopred posvätených darov teda pozostáva z večierne, v závere ktorej je rozdávanie svätých, vopred posvätených darov, ktorému predchádzajú modlitby pred prijímaním. Koná sa samotné prijímanie, po ktorom sú modlitby a vďakyvzdania. Spojitosť tejto služby s Veľkým pôs-tom sa odráža v jej zvláštnom, „trúchlivom" charaktere.

Oltárne a pokrývky, zakrývajúce sväté dary sú tmavej (pôstnej) farby. Modlitby sa čítajú vo vedomí pokory a krehkosti. Celkovo je celá služba výrazná zvláštnym zmyslom pre tajomstvo.

Historické prameneNajstaršie písomné zmienky o Božskej službe vopred posvätených

darov siahajú k počiatkom 7. stor. Jedno z týchto svedectiev – Paschálna kronika, hovorí: „V tom roku, za čias Sergeja, konštantinopolského patri-archu, od Prvej nedele pôstu, štvrtého indiktu (r. 615), po speve „Da is-právitsja", v čase prenášania vopred posvätených darov zo skevofilakionu (osobitná budova pri chráme, kde sa uchovávali posvätné nádoby a rúcha a kde sa tiež robila proskomídia) na prestol, potom, čo kňaz zvolal: Po

11

daru Christa Tvojeho, ľud začína spievať: Nyňi sily nebesnyja."Táto liturgia sa tiež spomína v kánonoch Synody v Trullo (v skutočnosti

v klenutej sále /in trullo/ v cisárskom paláci v Konštantínopole), zvanej tiež Qunisext, ktorá sa konala v r. 691 - 692. V kánone 52 sa píše: „Vo všetky dni svätého pôstu, okrem sabatu (t. j. soboty), Pánovho dňa (t.j. nedele) a svätého dňa Zvestovania sa slúži Liturgia vopred posvätených darov."

Jeden z najstarších zachovaných rukopisov gréckeho Euchologiónu Barberini (Barberiniho euchologion, spis z konca 8. a začiatku 9. storočia), ktorý sa nachádza vo vatikánskej knižnici, uvádza modlitby Služby vo-pred posvätených darov. Túto Službu nenazýva liturgiou, ale iba „Vopred posvätené". Podľa tohto Euchologiónu sa bohoslužba konala večer, kedy sa po čítaniach a speve Da isprávitsja koná modlitba nad katechumenmi a pokračuje služba vopred posvätených darov. Čítaniami sa tu rozumejú vy-brané parameje zo Starého zákona. Biskupi a kňazi čítali katechumenom Sväté Písmo a hovorili k nim poučenia.

Sv. Ján Zlatoústy spomína, že poučenia katechumenov boli do-prevádzané obradom zažatia sviec, čo bolo nevyhnutné, keďže poučenia trvali až do večera. V súčasnej praxi tento obrad pozostáva v tom, že kňaz vyjde zo svätyne so svietnikom v ruke a zvolá: „Svetlo Kristovo osvecuje všetkých". Avšak samotný obrad zapaľovania sviec pochádza z nábožnej židovskej tradície, v ktorej pri večernom zažíhaní sviec boli vzdávané vďaky Bohu za svetlo, aby lúdia mohli vidieť aj v nočnej temnote. V kresťanskom prostredí tento obrad nadobudol nový zmysel, kedy svieca zažatá na zhromaždení pripomínala veriacim prítomnosť Krista medzi nimi. Veď on sám o sebe povedal, že je Svetlo sveta.

Možno povedať, že Služba vopred posvätených darov má štyri časti:a) katechetická časť, čiže čítania a ich výklad katechumenom;b) obrad svetla, zažatie sviece na zhromaždení zvolaním:„Svetlo Kristovo osvecuje všetkých";c) responzóriový spev 140. žalmu - Moja modlitba;prijímanie veriacich.Na otázku, ako často sa slávila Služba vopred posvätených darov, vieme

povedať aj z historických podkladov, že v Konštantinopole sv. patriarcha

12

Nikefor vyznávač nariadil konať túto službu v stredy a piatky po celý rok, pokiaľ na tieto dni nepripadol nejaký sviatok. Túto službu konali aj na sviatok Povýšenia životodarného Kríža. Vo Veľkom pôste sa táto služba konala každý deň (s výnimkou sobôt a nedieľ), a to aj na Veľký piatok. Podľa Studitsko-alexejevského ústavu, ktorý sa zachovával na Rusi do začiatku 15. stor., Služba vopred posvätených darov sa konala v stredu a piatok Syropôstneho týždňa, vo všetky dni Velkého pôstu (mimo sobôt a nediel), v prvé tri dni Velkého týždňa a tiež na Veľký piatok.

Autorstvo Služby vopred posvätených darovV mnohých liturgických knihách možno nájsť Službu VPD označenú

menom iže vo svjatych otca nášeho Hrihorija Dvojeslova, papy rímska-ho. V skutočnosti však poriadok tejto služby nebýva označený žiadnym menom. S pápežom sv. Gregorom Veľkým (Dvojeslovom, Gregorius Dialogus) (540-604) má služba VPD iba ten súvis, že jeho sakramen-tár (kniha s modlitbami pre latinskú omšu) obsahuje poriadok pri pos-vätení (premenení) kalicha vložením doň vopred premeneného chleba, čo sa v latinskom obrade praktizovalo raz v roku. Táto a niektoré iné príčiny prispeli k tomu, že sa služba VPD začala od 16. stor. (nie skôr) označovať Gregorovým menom. Keďže sv. Gregor Veľký bol kedysi pápežským legátom v Konštantinopole, ako znalec pôvodných obradov cirkvi (vrátane služby vopred posvätených darov), ktoré sa v jej západnej časti vytratili, no na Východe sa naďalej uchovávali, snažil sa o ich obno-venie. Spojitosť jeho mena s touto službou vzniklo na pôde úcty, s akou sa Východ staval voči tomuto pápežovi.

13

TEOLÓGIA LITURGIE VPD ThDr. Marcel Mojzeš, PhD.

ÚvodTeologický pohľad na liturgiu vopred posvätených darov (VPD) zna-

mená hľadať odpoveď na to, akým spôsobom „Boh hovorí" skrze túto liturgiu. Veľký západný teológ Hans Urs von Balthasar (1905-1988), ktorý mnoho čerpal aj z východných cirkevných otcov, a ktorý v mnohom inšpiroval aj súčasného Svätého Otca Benedikta XVI. totiž povedal, že teológia je vlastne „Theos legon" - Boh, ktorý hovorí. V liturgii VPD sa Boh prihovára človeku skrze umiestnenie tejto liturgie v rámci liturgick-ého roka, skrze jej katechetický charakter i skrze liturgické texty.

Teológiu liturgie VPD môžeme teda vnímať v troch hlavých oblasti-ach:

• liturgia VPD ako taká (vychádzajúc z jej umiestnenia v rámci liturgického roka)• katechetický charakter liturgie VPD• texty liturgie VPD (kňazské modlitby ako aj stále časti, ktoré spieva ľud)

Všetky tieto teologické pohľady na liturgiou VPD sa navzájom dopĺňajú a spolu súvisia.

Teológia liturgie VPD ako takejAko sme už naznačili, teológia liturgie VPD ako takej vychádza z jej

umiestnenia v rámci liturgického roka. Vieme, že táto liturgia sa slávi v stredy a piatky Velkého pôstu a vprvé tri dni (pondelok - streda) Velkého týždňa. Podľa starobylej byzantskej praxe sa tieto liturgie slávili dokonca každý všedný deň Velkého pôstu (teda okrem sobôt a nedelí). Zvyšok tejto praxe sa dodnes zachoval vo Veľkom týždni, kedy sa táto liturgia slávi v pondelok, utorok aj v stredu (veľký štvrtok a veľký piatok už majú osobitné obrady). Istým spôsobom na túto starobylú prax pouka-zuje aj skutočnosť, že starozákonné čítania na každodenných večierňach a na liturgiách VPD na seba nadväzujú. Umiestnenie liturgie VPD len

14

na stredy a piatky Velkého pôstu súvisí pravdepodobne s tým, že práve na stredy a piatky je predpísaný prísnejší pôst. Prijímanie Eucharistie (liturgia VPD je vlastne večierňou s obradom sv. prijímania) je teda pri-rodzeným zavŕšením pôstneho dňa. Človek sa postí hlavne preto, aby sa vnútorne pripravil na zjednotenie s Kristom. Vonkajší, telesný pôst, spočívajúci v zdržanlivosti od mäsa, ako aj v obmedzení množstva jedla, má slúžiť ako pomôcka pre vnútornú prípravu - radostné očakávanie zjed-notenia sa s Kristom. Sám Ježiš zdôrazňuje dôležitosť vnútorného pôstu; „Keďsa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti." (Mt 6,16-18) Vonkajší, telesný pôst, ktorý vzbudzuje túžbu po jedle, má napomôcť vzbudeniu duchovnej túžby po zjednotení sa s Kristom. Celý Veľký pôst je takouto cestou prípravy na stretnutie, na hlboké osobné zjednotenie sa s Kristom, s tajomstvom jeho smrti a slávneho vzkriesenia, ktoré sa sprítomňuje v Eucharistii a o ktorom spievame v kánone Paschy: „Včera som bol s tebou pochovaný, Kriste, dnes s tebou vstávam z mŕtvych." Stredy a piatky Velkého pôstu, ako aj prvé tri dni Velkého týždňa, sú takpovediac „Veľkým pôstom v kocke" - pôst zavŕšený prijatím Krista v Eucharistii, čo sa uskutočňuje práve počas liturgie VPD.

Katechetický charakter liturgie VPDSkôr ako prejdeme k teológii vybraných liturgických textov, pristavíme

sa pri tzv. katechetickom charaktere liturgie VPD. Samotný Veľký pôst má kajúci i katechetický charakter. Kajúci preto, že je každoročnou príležitosťou na pokánie, na obrátenie a zmenu života v rámci prípravy na slávenie najväčšieho sviatku kresťanského liturgického roka - Kris-tovej Paschy. Katechetický charakter spočíva v tom, že Veľký pôst obsa-huje katechetické prvky, ktoré sa zachovali ešte z obdobia, keď existoval katechumenát. Veľký pôst vtedy predstavoval posledné obdobie prípravy katechumenov (ohlašénnych, teda tých, ktorým je ohlasovaná katechéza) na prijatie iniciačných sviatostí (krstu, myropomazania a Eucharistie). V liturgii VPD na katechetický charakter Velkého pôstu poukazujú viaceré

15

prvky: staro- zákonné čítania, zvlášť z knihy Genezis, ďalej ekténia za tých, ktorí sú „vyvolení a pripravujú sa na krst", ktorá sa berie od polov-ice Veľkého pôstu. Čítanie a vysvetľovanie Starého zákona bolo súčasťou prípravy katechumenov. Starý zákon je totiž prípravou na ohlásenie a pri-jatie Ježiša Krista a na druhej strane práve vo svetle Ježiša Krista je možné porozumieť naplno aj Starému zákonu. Táto skutočnosť je v liturgii VPD vyjadrená tým, že po prvom starozákonnom čítaní kňaz žehná ľud so svie-cou a kadidelnicou pričom spieva: „Svetlo Kristovo osvecuje všetkých!" V cirkevnoslovanskom texte to znie: „Svit Christóv prosviščájet vsích!" Vidíme tu súvis s krstom, ktorý sa nazýva aj prosvičšénije (grécky fotis-mos). Krst totiž umožňuje hľadieť na všetko a rozumieť všetkému „vo svetle Krista". Toto zvolanie sa však netýka len katechumenov, pretože „Svetlo Kristovo osvecuje (prosviščájet) všetkých!". Všetkých - to zna-mená aj tých, ktorí sú už pokrstení, no potrebujú skrze pokánie a obrátenie nanovo vpustiť do svojho života „Kristovo svetlo". Toto Kristovo svetlo má vyhnať zo srdca kresťana všetky postoje, ktoré sú prejavom života pohana. Postoje pohana (teda toho, kto ešte nie je prežiarený Kristovým svetlom) sa totiž môžu skrývať v každom z nás. Poukazuje na to N. V. Gogoľ vo svojom Rozjímaní o božskej liturgii, keď uvažuje o zmysle zvolania „Dvere, dvere,premúdrosťvnímajme."Toto zvolanie sa nachádza pred vyznaním viery a jeho pôvodným významom bola výzva pre tých, ktorí strážili dvere chrámu (tzv. ostiári), aby nevpustili do zhromaždenia kresťanov sláviacich Eucharistiu nijakého pohana, ktorý by narušil kresťanskú bohoslužbu. Podľa Gogoľa sa teraz toto zvolanie „obracia k samotným veriacim, aby strážili dvere svojich sŕdc, kde sa už usídlila láska, aby tam neprenikol nijaký nepriateľ lásky."1

Táto skutočnosť nám môže zarezonovať aj pri hymne „Moja modlit-ba", kedy jeden z veršov znie: „Pane, k mojim ústam postav stráž a zam-kni dvere mojich perí." (Ž 140,3)

Krst okrem toho, že prinášal Kristovo svetlo, aj zjednocoval s cirkvou, ktorá je tajomným Kristovým telom. Preto na viacerých miestach v mod-litbách za katechumenov nachádzame prosby v tomto zmysle: „Nech ich (Boh) pripojí k svojej svätej, všeobecnej a apoštolskej cirkvi.", „...pripočítaj ich k duchovnému ovčincu, ktorý sa nazýva tvojím svätým menom", „urob ich dôstojným údmi tvojho Krista".

Opäť, ako pri zvolaní „Svetlo Kristovo osvecuje všetkých!", môžeme

16

ivrdiť, že prosby o zjednotenie s cirkvou sa netýkajú len katechumenov. V modlitbe pri požívaní sv. darov (po sv. prijímaní) sa totiž kňaz modlí: „...dal si nám účasť na tvojich svätých tajomstvách. Pripočítaj nás k svo-jmu duchovnému ovčincu." V každom kresťanovi sa totiž môžu skrývať postoje, lUoré istým spôsobom narúšajú jeho jednotu s cirkvou ako so spoločenstvom hriešnikov, ktorí kráčajú po ceste spásy v Kristovi. Práve prijímanie Eucharistie vytvára túto hlbokú jednotu s Kristom a cirkvou, ktorá je jeho tajomným Telom. Naznačuje to aj formula, ktorú kňaz vyslovuje pri rozdávaní sv. prijímania. V cirkevnej slovančine táto for-mula znie: „Čéstuaho i presvjatáho i prečístaho tíla Hóspoda i Boha i Spása nášeho Isúsa l'Jiristá pričaščájetsja rab bóžij (raba bóžija...)". Slovo „pričaščájetsja" je do slovenčiny preložené slovesom „podáva sa". Doslovne to však znamená: „sláva sa účastným", „stáva sa časťou". Kresťan, ktorý ide na sv. prijímanie MI vlastne prijatím Krista nanovo „stáva časťou", „údom" drahocenného, presvätého a prečistého tela Pána a Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, klorým je vlastne cirkev. Liturgia VPD teda pozýva každého kresťana, nielen katechumena, aby sa nanovo nechal prežiariť Kristovým svetlom a aby mi v Kristovi nanovo zjednotil s jeho tajomným Telom, ktorým je cirkev.

Teológia vybraných liturgických textovTakmer všetky kňazské modlitby sa aj na liturgii VPD modlí kňaz poIk

hu, hoci pôvodná prax bola modliť sa ich nahlas. Počas 103. žalmu sa kňaz modlí „klasické"modlitby z večierne. Začína

nit e až od štvrtej z nich, pretože prvé tri sa modlí počas malých ekté-nií uprostred katizmy, no o to spokojnejšie sa ich môže pomodliť, nie ako na veŕierni, kde počas 103. žalmu by mal kňaz „stihnúť" všetkých 8 modlitieb.'' Modlitby večierne sú úžasným vyznaním viery v Božiu prozreteľnosť, kl< »rá sa o človeka stará v každej chvíli. Napríklad v piatej modlitbe sa kňaz modlí: „Požehnaný si, Pane Bože vševládny, ty poznáš myšlienky človeka, poznáš aj naše potreby a spĺňaš ich v oveľa väčšej miere, než prosíme, alebo by sme sa nazdali." Alebo v siedmej modlitbe: „Veľký a obdivuhodný Bože, nevýslovnou dobrotou a nesmi-ernou múdrosťou riadiš všetko a dávaš nám pozemské dobá ako záruku sľúbeného kráľovstva."

17

Prvá modlitba veriacich vyjadruje to, že Veľký pôst je cestou k obráte-niu, k zmene života, aby Boh panoval v celom človeku. Súčasťou obráte-nia je očistenie zmyslov, ktoré je Božím darom a o ktoré kňaz v tejto mod-litbe prosí: „Osloboď naše zmysly od pút žiadostivosti, aby si ty, dobrotivý Vládca, panoval v našom vnútri. Aby sa naše oči neobracali k nečistému, aby do učí nevchádzali prázdne slová, aby jazyk bol očistený od neprís-tojných rečí. Pane, očisť naše pery, aby ťa velebili, posilni naše ruky, aby sa chránili zlých skutkov. Upevni našu myseľ i všetky údy milosťou, aby sme vždy robili, čo sa tebe páči."

Toto očistenie má predchádzať prijatiu Eucharistie (tak ako Veľký pôst predchádza sláveniu Paschy), no na druhej strane samotná Eucha-ristia, alebo lepšie povedané Kristus prítomný v Eucharistii je tým, čo spôsobuje toto očistenie a zároveň pomáha v duchovnom boji. V modlitbe po postavení svätých darov na oltár sa kňaz modlí: „Keď v nás budeš prebývať, Pane a my zostaneme v tvojom slove, staneme sa chrámom tvo-jho presvätého a poklonyhodného Ducha. Zbavíme sa všetkých diabol-ských nástrah, či už v slovách alebo myšlienkach..."

Liturgia VPD naznačuj e, aký veľký význam má prijímanie Krista v Eucharistii pre duchovný život kresťana. Eucharistia je rým duchovným pokrmom, ktorý kresťan prijíma ako posilu na ceste obrátenia, ako pomoc v duchovnom boji. Preto aj obrady liturgie VPD (poklony, okiadzame, spevy) vyjadrujú takú velkú úctu voči Kristovi, prítomnému v Eucharistii.

Každý kresťan je pozvaný, aby mal účasť na tomto veľkolepom ducho-vnom pokrme, ktorým je Kristus sám. Preto počas samotného sv. prijíma-nia zaznieva spev: „Skúste a viďte, aký dobrý je Pán." Tento verš Žalmu 34, 9 vyjadruje podstatu liturgie VPD: Po námahe pôstneho dňa, v rámci úsilia o obrátenie a zmenu života „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán."

18

SYMBOLIKA BOŽSKEJ SLUŽBYVOPRED POSVÄTENÝCH DAROV

Mgr. Michal Bučko

Čo je to služba vopred posvätených darovKeďže počas svätej Štyridsiatnice by sa nemala konať úplná svätá

liturgia (pozri 48. a 50. kánon Laodicejského snemu, koniec 4.st.) svätá Cirkev, v starostlivosti o duše, aby počas týždňa nebol veriaci zbavený nebeského pokrmu a aby sa toto sväté tajomstvo liturgie neukázalo akoby zatlačené do úzadia, svätí Otcovia, najmä otcovia šiesteho ekumenického koncilu, prikázali, aby sa v niektoré dni týždňa konala bohoslužba vopred posvätených darov. Preto sa v 52. kánone tohto koncilu uvádza: „Počas celého Velkého pôstu, okrem sobôt, nedieľ a dňa Svätého Zvestovania nech sa koná služba vopred posvätených darov." Tak j e ustanovené slúžiť túto bohoslužbu v podvečer, alebo v čase večerného chválospevu, kedy je dovolené uľaviť pôst. Konáme čosi podobné ako liturgiu, alebo lepšie povedané jednu z jej častí, bez premenenia, teda v chráme sa podávajú vopred posvätené, čiže vopred premenené sväté dary.

Symbolika úvodného žalmuVečerný 103. žalm je žalmom, ktorý sa v liturgických textoch nazýva tij

fnednačinateľny}, čiže úvodný, alebo začínajúci. Toto pomenovanie nemá preto, žeby bol prvým Dávidovým žalmom, ale hlavne z toho dôvodu, že je prvým žalmom, ktorý spievame v úvode každého dňa, keďže deň sa liturgicky začína večierňou. Zmyslom tohto žalmu je oslava stvorenia, hovorí o dielach Pánových a vyjadruje vďaku Bohu za všetko, čo koná v tomto Nvete a vyjadruje nádheru, ktorú Boh dáva človekovi.

Symbolika čítania večerných modlitiebPo prvotnom páde Adama v raji boli naši prarodičia vyhnaní. Avšak

neodišli bez toho, aby im Pán Boh nebol sľúbil prostredníka, ktorý za nich bude prosiť, ktorý za nich zomrie a tak obnoví ich spoločenstvo s Bo-hom. Kňaz na tomto mieste symbolizuje práve tohto prostredníka - Ježiša Krislit, ktorý počas spevu 103. žalmu vychádza sťaby pred rajskú bránu (cárske dvere) a tu prosí za všetok ľud čakajúci, aby znova mohol vstúpiť

19

do radosti svätých, do spoločenstva s Bohom.

Velká a malá ekténiaVeľká ekténia sa tak nazýva z dvoch príčin. Prvou je, že obsahuje veľa

prosieb na rôzne úmysly, za ľud a rôzne skutočnosti z nášho života, ob-sahuje dvanásť prosieb. Druhou príčinou je to, aby sa odlíšila od malej ekténie, ktorá tiež obsahuje prosby za ľud, ale v skrátenej forme. Tieto ekténie sa obe nazývajú aj mirne, lebo sa začínajú prosbou o pokoj, alebo tiež aj diakonské, z toho dôvodu, že ak je diakon, prednáša ich vždy on.

Pane, ja volám k tebeKeď ľud videl svojho prostredníka v osobe kňaza, ako za nich prosí

pred tvárou Otca, aj samotný ľud zdvíha odvážne svoj hlas k Bohu, aby prosil v pokání za odpustenie svojich hriechov i hriechov celého sveta. 140. žalm Pane, ja volám k tebe slovami kajúceho Adama vyhnaného z raja, avšak túžiaceho vrátiť sa späť, volá z hlbín, aby ho Pán znova zod-vihol a otvoril mu brány raja. Po tomto žalme nasledujú stichiry, ktoré vyjadrujú kajúci postoj a tiež proroctvá o príchode Ježiša Krista a ktoré ohlasovali novú milosť, ktorá mala prísť po Zákone. Keďže sa zvyčajne spievajú na krylosy, teda striedavo, vyjadrujú jednohlas Starého a Nového Zákona - ako povedal Ježiš „neprišiel som Zákon zrušiť, ale naplniť" (Mt 5,17).

OkiadzamePočas 140. žalmu sa koná okiadzanie chrámu a ľudu. Toto okiadzame

má niekoľko symbolov: 1. Vyjadruje naše prosby k Bohu, ktoré do príchodu Krista nemohli prejsť rajskou bránou, teraz však skrze Ježiša sa vznášajú k Bohu ako dym kadidla, bez prestania a skrze Ježiša sú príjem-nou vôňou pred tvárou Otca. 2. Kadidlo a jeho vôňa je znamením toho, že Svätý Duch je neustále prítomný v chráme a napĺňa nás najmä v čase modlitby. 3. Kadidlo je aj vyjadrením modlitieb anjelov slúžiacich pred tvárou Boha.

VchodVchod je symbolom príchodu Krista na zem. Kňaz so spustenými

rukami vychádza severnými dverami vo felóne, ako Kristus odetý do

20

ľudské- ho tela v pokore prichádza na svet, prichádza pred kráľovské (cárske) dvere na znak smrti Krista povýšeného nad celým svetom pos-väcuje vchod, ako aj Kristus svojím príchodom všetko posvätil a vstupuje do svätyne ako oslávený Pán k svojmu Otcovi.

Svetlo Kristovo osvecuje všetkýchNa službe vopred posvätených darov sa väčšinou číta Kniha Genezis a

Kniha prísloví. Práve Kniha Genezis je pre nás ukazovateľom, ako človek obdarený Bohom všetkým nádherným stráca svoj život v Bohu, blúdi sám, často padá a prežíva mnohé nešťastia, zatiaľ čo Boh ho neustále hľadá; Kristus prišiel na svet, aby navrátil človeka z jeho zblúdenej cesty. Pomocníkom v tomto návrate je aj múdrosť Knihy Prísloví, avšak jed-iným svetlom pre život kresťana je Kristus, preto tu kňaz zvýrazňuje túto skutočnosť, že jedine Kristovo svetlo osvecuje všetkých ľudí. Svieca teda symbolizuje samotného Pána Ježiša a kadidlo modlitby svätých, ktoré nás vedú k nemu.

Velká metániaSlovo metánia - velká, malá - pochádza z gréčtiny a znamená zmenu

zmýšľania - čiže poklony vyjadrujú naše pokánie a pokoru pred Bohom. Malou sa len skloníme k zemi, veľkou padneme celým telom na zem a dotkneme sa čelom zeme.

Nebeské mocnostiTak ako na Liturgii sv. Jána Zlatoústeho či sv. Bazila Velkého je veľký

vchod symbolom slávnostného vstupu do Jeruzalema, aj táto služba má čosi podobné, aj keď sa tento vchod koná už s premenenými darmi. Spri-evod počas služby vopred posvätených darov je vlastne slávnostným vs-tupom Krista, avšak nie do Jeruzalema, ale už osláveného Pána medzi svoj ľud zhromaždený v chráme. Tak ako sa spieva počas tohto sprievodu, Pán prichádza v sprievode anjelov - nebeských mocností - ktoré s nami slúžia okolo jeho prestola.

21

Liturgia vopredposvätených darovAndrej Škoviera

Liturgia vopredposvätených darov je známa od ranných kresťanských čias, vznikla pravdepodobne zo zvyku domáceho prijímania eucharistie u prvých kresťanov a pustovníkov. Táto liturgia je vlastne spojením večierne s rozdávaním eucharistie.V našom obrade je to bohoslužba s najsilnejšie vyjadrenou eucharistickou úctou. Slúži sa v stredy a piatky Veľkého pôstu a pondelok, utorok a stredu Veľkého týždňa (pozri CCEO can. 704), teda asi 15 ráz do roka. V latinskom obrade sa podobná bohoslužba slávi na Veľký piatok.

Liturgia vopredposvätených sa začína1 pri zatvorených cárskych dverách2 zvolaním Blahoslovéno cárstvo: - Požehanné je kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha teraz i vždycky i na veky vekov: a hneď Priidíte, poklonímsja: - Poďte, pokloňme sa: Kňaz vyjde von a pred cár-skymi dverami sa potichu modlí predpísané modlitby, ľud spieva Ž 103.3 Začína sa (rovnako ako večiereň) žalmom na oslavu stvorenia.

Po mirnej ekténii (prosbách) sa recituje 18. katisma (Ž 119-133) na tri časti tzv. antifóny. Na záver na každé trojnásobné aleluja robíme tri malé poklony. Jednotlivé antifóny sú oddelené malými ekténiami, ktoré kňaz spieva spred cárskych dverí (tu sa aj modlí prislúchajúcu tichú modlitbu). Dlhé čítanie žalmov nás má upokojiť a pomôcť duchovne sa skoncentrovať na predkladané tajomstvo. Kvôli ľahšiemu udržaniu pozo-rnosti sú žalmy podelené na tri časti predelené ekténiami. Židia čítali tieto žalmy pri vystupovaní po schodoch do chrámu, sú to tzv. stupňové žalmy. Vďaka nim sa postupne hlbšie ponárame do sláveného tajomstva.

Počas toho kňaz prenáša eucharistiu z prestola na žertvenník. Najprv vyberie ahnec (baránka) aj častice zo svätostánku, uloží na diskos po po-riadku a zakryje hviezdou a vozduchom. Potom okiadza dookola prestol, na ktorom je diskos, diakon alebo miništrant ide oproti nemu so sviecou.Okiadzanie dookola prestola je znakom úcty, ktorá je ešte zvýraznená oprotisapohybujúcou sviecou. Kňaz robí pred eucharistiou veľkú metániu (pokľakne a čelom sa dotkne zeme), a prenáša svätý chlieb na žertvenník, miništrant ide pred ním so sviecou a kadidlom. Tu do čaše naleje mlčky víno a vodu a všetko prikryje tak, ako to má byť a okadí.Veľká metánia je

22

výrazom najhlbšej poklony pred Spasiteľom. Celý obrad sa deje v skry-tosti a má skôr pragmatický význam. Víno sa do čaše nalieva z praktick-ých dôvodov (nie je a ani nebude premenené na Kristovu krv), aby sa eucharistia pod spôsobom chleba ľahšie rozdávala - aby veriaci nemuseli požívať suchý chlieb. Poklony a veľké metánie sú vo východnom obrade typické pre veľkopôstne obdobie, sú totiž výrazom pokánia, podriaden-osti, pokorenia pred Pánom. Človek nie je len duša, ale aj telo, preto celý človek - duša i telo pristupuje k pokániu a telo sa zúčastňuje na modlitbe duše. Askéza nie je bojom proti telu (alebo pohŕdaním), ale zápasom o obnovenie jeho skutočnej funkcie, jeho premenu a oslávenie.

Spieva sa Hospodi, vozzvach: - Pane, ja volám: (zo Ž 140) a stichiry, kňaz okiadza chrám ako na večierni.

Pri poslednej stichire (Na Sláva, i teraz:) sa otvárajú cárske dvere a koná sa vchod s kadidlom, ako je to obvyklé na večierni. Ak sa bude čítať aj evanjelium, nesie sa na vchod aj evanjeliár (na sviatky a vo veľkom týždni).

Po speve Svite tichij: a prokimene sa číta zo Starého zákona. Číta sa z knihy Genezis - o pôvode človeka, jeho páde, ale aj história stretania sa ľudstva s Bohom a jeho spoznávania v dejinách. Nasleduje druhý proki-men. Potom kňaz pred prestolom berie do rúk veľkú zažatú sviecu a ka-didlo a žehná smerom na východ volajúc: Premúdrosť, prósti. Potom sa otočí k ľuďom, žehná ich a volá: Svít Christóv prosviščájet vsích. - Kris-tovo svetlo osvecuje všetkých. Ľud pritom robí veľkú metániu. Svetlo - svieca je oddávna symbolom Krista ("Ja som svetlo sveta." - Jn 8,12). Druhým symbolom Krista je kadidlo, inak symbol modlitby a obety. Veď on sám seba na kríži priniesol Otcovi ako obetu ľúbeznej vône, ako pros-bu za odpustenie našich hriechov. Všetci sa skláňajú až po zem pred Svet-lom sveta na znak pokory a úcty. Kňaz zatvorí cárske dvere a číta sa druhá parémia (z Prísloví). Z knihy Prísloví sa čítalo hlavne kvôli poúčaniu kat-echumenov, lebo obsahuje etické učenie a múdrosť Starej zmluvy.

Po nej kňaz berie do rúk kadidlo a pred prestolom (alebo čtec v strede chrámu) začína spievať Da isprávitsja: - Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako obeť večerná. Ľud to zopakuje a kňaz alebo čtec postupne spieva ďalšie stichy, pritom postupne ide okolo prestola, ľud zakaždým spieva Da isprávitsja: Kým spieva kňaz resp. čtec (postojačky), všetci v chráme kľačia na kolenách, keď spieva

23

ľud, stojí, a kľačia všetci, čo sú vo svätyni. Keď ľud posledný raz dospieva Da isprávitsja, všetci spolu (ľudia i kňazi) robia mlčky tri veľké metánie. Obrad prípravy prestola - trónu pre Kráľa slávy, kam o chvíľu vstúpi v slávnostnom sprievode. Modlitba na kolenách zvýrazňuje naliehavosť modlitby a jej prosebný charakter. Kadidlo a najmä svietnik zvýrazňujú dôležitosť tohto obradu. (porovnaj Zjv 8,3) Veľké metánie sú úkonom ka-júcnosti pred Bohom, prosbou o očistenie našich trónov - ľudských sŕdc, ktoré ako prvé treba na príchod Kráľa slávy pripraviť.

Ak sa číta apoštol a evanjelium, koná sa tak po Da isprávitsja: po-dobne, ako na liturgii Jána Zlatoústeho.

Nasleduje ekténia suhubaja (vrúcna) a za katechumenov. Veľký pôst bol obdobím najintenzívnejšej prípravy katechumenov. Od polovice pôs-tu sa pridáva ešte jedna ekténia za tých, čo majú byť pokrstení na Paschu.

Počas spevu Nýňi síly nebésnyja: - Nebeské mocnosti teraz s nami neviditeľne slúžia, veď hľa vstupuje Kráľ slávy, veď hľa tajomná žertva dokonalá slávnostne sa prináša. S vierou a túžbou pristúpme, aby sme sa stali účastnými na večnom živote. Aleluja, aleluja, aleluja. (namiesto cherubínskej piesne) kňaz otvára cárske dvere, okiadza prestol ale len spredu (teda nie dookola, ani neokiadza ľudí), sám sa potichu modlí Nýňi síly: tri razy a robí pritom malé poklony. Potom odchádza k žertvenníku, berie dary a koná sa slávnostný vchod so sviecou a kadidlom. Ľudia počas toho kľačia, zbor spieva, kňaz nič nehovorí. Najslávnostnejší okamih liturgie vopredposvätených - prichádza Kráľ Slávy Kristus. Koná sa slávnostný vchod usporiadaný ako kráľovský sprievod, vpredu ide svieca a kadidlo. Na rozdiel od liturgie Jána Zlatoústeho sa však nesie Eucha-ristia - už premenený chlieb, preto ľud kľačí. Po dospievaní všetci spolu (kňaz i ľudia) robia tri veľké metánie. Kráľ Slávy zaujíma svoj trón (pres-tol), všetci spolu sa pred ním skláňame až do prachu zeme. Cárske dvere sa zatvárajú.

Nasledujú zvyčajné ekténie, modlitba Otče náš a sklonenie hláv. Ak sa vlieva teplota, robí sa to mlčky.

Otvoria sa cárske dvere a po výzve Pristúpte! prichádzajú veriaci, kňaz rozdáva eucharistiu. Cieľ bohoslužby - rozdávanie Kristovho tela veriacim. (Eucharistia sa dáva len pod spôsobom chleba.) Výzva Spasí, Bóže, ľúdi tvojá: na liturgii vopredposvätených darov nie je, kňaz mlčky okiadza sv. čašu, potom je Blahoslovén Bóh: Radosť z toho vyjadrujú

24

záverečné ďakovné a oslavné modlitby, ktoré sú osobité pre liturgiu preždeosvjaščennych. Záver ako na božskej liturgii Jána Zlatoústeho.

1 Obliekanie kňazských rúch je bez zvyčajných modlitieb, na každú časť odevu sa hovorí len: Hóspodu pomolímsja.

2 Podľa prešovskej tradície 20. storočia sa síce cárske dvere na božskej liturgii Jána Zlatoústeho a Bazila Veľkého otvorili na začiatku a potom sa už nezatvárali, pri vopredposvätených sa však vždy otvárali a zatvárali podľa predpisov.

3 Číslovanie žalmov podľa gréckeho žaltára (103 = hebr. 104, 119-133 = hebr. 120-134).

25

Liturgia vopred posvätených darovThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Charakteristickou bohoslužbou pôstneho obdobia je Liturgia vopred posvätených darov. Ako už naznačuje samotné pomenovanie liturgie, tá sa odlišuje od liturgie svätého Jána Zlatoústeho a liturgie svätého Bazila Veľkého tým, že sa na nej podávajú sväté dary premenené predtým. Preto na tejto liturgii nie je proskomídia a ani samotné premenenie.

Pre Východ bolo typické neslávenie Eucharistie v dňoch Veľkého pôs-tu, okrem sobôt a nedieľ, ktoré nemajú v liturgii pôstny charakter. Táto prax liturgického slávenia v pôstnom období na jednej strane, ako aj túžba veriacich pristupovať aj po tieto dni k eucharistickému prijímaniu na strane druhej, podnietili vývoj osobitnej bohoslužby, pri ktorej môžu veriaci pristúpiť na sväté prijímanie. Táto bohoslužba dostala pomeno-vanie po svätom Gregorovi Veľkom, rímskom pápežovi, ktorý poznal pomery na východe a túto liturgiu zaradil aj do bohoslužobných kníh zá-padu. Teda nie je jej autorom a preto presnejšie je pomenovanie Liturgia vopred posvätených darov.

Prvé svedectvo o bohoslužbe s názvom Liturgia vopred posvätených darov pochádza zo začiatku 7.storočia. Nachádza sa v Paschálnej kronike a znie takto: „V čase Sergeja, konštantinopolského patriarchu, v prvom týždni pôstu roku 615 začali spievať po druhom verši zo žalmu 140 - Moja modlitba... - teda v čase prenášania vopred posvätených darov z darochraniteľnice na svätý prestol, a potom keď presbyter povedal: - Z daru Krista tvojho -, ľud začal spievať hymnus: -Teraz sily nebeské...“

Liturgia vopred posvätených darov sa teda slúži v dni Veľkého pôstu. Veriaci kresťania mali prijímať okrem soboty a nedele ešte aspoň dvakrát v priebehu týždňa, predovšetkým počas stredy a piatku, čo pripomína aj Bazil Veľký (v stredu a piatok si pripomína východná cirkev pamiatku svätého kríža, preto tieto dni majú aj cez cirkevný rok kajúci charakter). Riešenie už existovalo, teda nebol žiadny problém, aby veriaci kresťania prijímali z vopred posvätených darov. Tieto dni boli dňami pôstu. Pôst však v tom čase znamenal úplné zrieknutie sa jedla počas celého dňa a to až do západu slnka. Sväté prijímanie tak malo ukončiť celodenný pôst z dôvodu toho sa prijímanie vopred posvätených darov konalo pri večernej

26

bohoslužbe – večierni.Liturgia vopred posvätených darov je teda večernou bohoslužbou, t. j.

večierňou, na ktorej sa nám predkladá Pánova večera s prijímaním tela Kristovho, prípravné modlitby a vzdávanie vďaky. Vznik tejto bohoslužby v rámci Veľkého pôstu určil podľa slov Teodora Studitu, jej veľmi trúch-livý a smútočný charakter.

Prvou časťou tejto bohoslužby je večiereň, až po tzv. Veľký prokimen, ktorý je typickým prvkom tejto liturgie. Potom bohoslužba pokračuje vlastnou časťou s predpísanými modlitbami, poklonami Eucharistii, pren-esením vopred posvätených darov, obradom rozdávania svätého prijíma-nia a záverečnými modlitbami.

Sväté dary, ktoré sa rozdávajú veriacim na liturgii vopred posvätených darov, sa premieňajú predtým pri slávení svätej liturgie buď to sv. Jána Zlatoústeho alebo sv. Bazila Veľkého. Spojenie tejto bohoslužby s večierňou nie je náhodné a má súvis s pôstnou disciplínou, ako aj s eu-charistickým pôstom. Na východe sa praktizuje aj dnes viachodinový eu-charistický pôst. Preto sa podávanie svätého prijímania prenieslo až na večernú bohoslužbu. Celodenný pôst bol skutočne veľkým skutkom ka-júcnosti a kvalitnou prípravou na prijatie Eucharistie. Celá táto liturgia je vzorom veľkej úcty a poklony k Eucharistii. Nesie sa v duchu poníženosti a vďačnosti za božie milosrdenstvo a za dary jeho lásky, čím vhodne re-zonuje s centrálnymi myšlienkami celého pôstneho obdobia.

Schéma Liturgie vopred posvätených darov:1. Večiereň začína ako liturgia, teda zvolaním Požehnané kráľovstvo...

Kňaz sa modlí večerné modlitby pred cárskymi dverami. Počas kaft-izmy alebo počas stichýr (od siedmej) sa premenený chlieb prenáša na žertveník. Tu kňaz pripraví dary, naleje vodu a víno do čase nič nehovo-riac. Pri okiadzaní zakrytých darov hovorí modlitbu Pane Ježišu Kriste...

2. Po prvom čítaní je požehnanie s trojitou sviečkou i kadidlom a zat-várajú sa cárske dvere.

3. Spev Moja modlitba s veršami okolo oltára.4. Jednotlivé ekténie, modlitby veriacich a prenesenie darov na oltár (3

veľké poklony).5. Ekténia pred Otče náš a ostatné ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho,

až na zvláštnosť pri pozdvihovaní. Kňaz sa Baránka dotýka pod vozdu-

27

chom, potom odkladá vozduch a hviezdu a láme Baránka. Pri vkladaní do čaše nič nehovorí.