3.�

Klasifikácia ľudských práv

Tendencie, vychádzajúce zo smerovania vývoja ľudských práv v na-šich dejinách podmieňujú aj kritériá delení ľudských práv. Dokonca jednozo známych delení ľudských práv je priamo založené na historickom princí-pe a ľudské práva vymedzuje podľa generácií.

Najdôležitejšie delenia ľudských práv sú založené na

a) filozoficko – právnom základe,

b) historickom princípe,

c) kultúrno – politickom kontexte,

d) statusovom princípe,

e) predmete ochrany ľudských práv,

f) nositeľovi (subjekte) ľudských práv,

g) pôsobení ľudských práv,

h) právnej záväznosti.

Ad a) Najtradičnejšie kritérium delenia ľudských práv je založené nafilozoficko – právnom prístupe. Nejde tu pritom o klasické delenie, ale o prí-stup k chápaniu podstaty ľudských práv. V zásade existujú dva základnéfilozoficko – právne prístupy k podstate a charakteru ľudských práv. Ideo prirodzenoprávny a pozitívnoprávny prístup k ľudským právam.Pritom ani v jednom prípade nejde o jednotné a univerzálne chápanie, pre-tože tak v rámci prirodzenoprávneho, ako aj pozitívnoprávneho prístupuexistujú viaceré teórie.

Prirodzenoprávne teórie vychádzajú z podstaty a unikátnosti ľudské-ho jedinca, ktorý od počiatkov ľudskej civilizácie predstavuje zdroj a záro-veň objekt ľudských práv bez ohľadu na existenciu iných spoločenskýchautorít. Človek narodením nadobúda určité prirodzené nároky na živots kvalitou zodpovedajúcou vývoju spoločnosti. Človek nie je odkázaný nainú spoločenskú autoritu, ktorá by mu tieto práva udelila, pričom len v zá-ujme rešpektovania rovnakých práv iných ľudí a v záujme prežitia spoloč-nosti sa mu môžu tieto ľudské práva obmedziť. Na vznik ľudských právz prirodzenoprávneho hľadiska nemá síce spoločenská autorita (napríkladštát) žiadny vplyv, avšak potvrdenie ich existencie spravidla v najvýznam-nejších právnych dokumentoch (napríklad v Ústave) má dôležitý významz hľadiska ich praktickej realizácie a právnej vymožiteľnosti. Každý človekmá nárok na určitý objem materiálneho a duchovného blaha, ktoré musírešpektovať (zabezpečiť) spoločnosť (štát)7).

V rámci prirodzenoprávnych teórií sú najznámejšie tie, ktoré

18

OCHRANA ĽUDSKÝCH PRÁV | 3. vydanie

7) Pozri LUKAŠEVA, E. A.: Obščaja teoria ..., dielo cit. v poz. 4, s. 2.

— chápu prírodu ako tvorkyňu života a právo človeka na život je spojenés právom na život všetkých foriem života v prírode (Baruch Spinoza),

— majú antropocentrický charakter a vychádzajú z chápania človekaako pána prírody, pričom ľudské práva vyplývajú z podstaty človekaa ľudského spoločenstva,

— vychádzajú z náboženského chápania ľudských práv a ich hodnoty na-chádzajú mimo ľudskej spoločnosti8).

Prirodzenoprávne teórie sa odrazili v celej histórii ľudstva v praktic-kých právnych dokumentoch. Ich novoveká renesancia je spojená najmäs Prehlásením nezávislosti Spojených štátov amerických (1776) a francúz-skou revolučnou Deklaráciou práv človeka a občana (1789). Pre súčasnúEurópu mala kataklizmatický vplyv II. svetová vojna a ústavné dokumen-ty prijaté po nej (napr. Ústava Talianskej republiky – 1947, Ústava Spolko-vej republiky Nemecko – 1949), ktoré vychádzajú z prirodzenoprávnehochápania ľudských práv. Výnimkou nie je ani Ústava Slovenskej republiky(1992), ktorá sa v článku 12 jednoznačne prihlásila k prirodzenoprávnej fi-lozofii ľudských práv. Podľa odseku 1 tohto článku: „Ľudia sú slobodnía rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné,nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“

Na tejto právnej filozofii sú založené aj základné medzinárodnopráv-ne dokumenty zakotvujúce medzinárodne uznávaný štandard ľudskýchpráv (napr. Všeobecná deklarácia ľudských práv – 1948, Dohovor o ochraneľudských práv a základných slobôd – 1950).

Pozitívnoprávne teórie vychádzajú z prepojenia vzťahu medzi štátoma právom, pričom existenciu práva viažu na štátom uznanú formu. Štát akospoločenská autorita teda zohráva vo vzťahu k ľudským právam konštitu-tívnu úlohu a nielen deklaratívnu, ako je tomu v prípade prirodzenopráv-nych teórií. Jednoducho povedané, je to štát, kto ľudské práva dáva či pri-znáva a bez jeho vôle sú neuplatniteľné. Štát rozhoduje o ich obsahu i roz-sahu, čo najmä v prípade základných ľudských práv a slobôd (právo naživot, osobnú slobodu, majetok a pod.) znamená subordináciu existenciečloveka vôli štátu. Pozitívnoprávne teórie mali veľký vplyv na právnu prax19. storočia i prvej polovice 20. storočia. Vznik týchto teórií priamo vychá-dzal z objektívnej potreby prenosu ľudských práv zo všeobecných deklará-cií do konkrétneho obsahu právnych dokumentov, čo bolo v kontinentálnejEurópe vzhľadom na historickú systematiku prameňov práva nevyhnut-né. Z prirodzených práv sa stávajú základné práva v právnom poriadku

19

Ľudské práva � I.

8) Pozri BLAHOŽ, J., BALAŠ, V., KLÍMA, K.: Srovnávací ústavní právo, CODEXBOHEMIA, Praha, 1998, s. 124 – 125. K historickému vývoju koncepcií ľudskýchpráv pozri tiež POSLUCH, M., CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky,Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, Bratislava,2000, s. 72 – 80, PALÚŠ, I.: Základné práva a povinnosti občanov ČSSR, Bratislava,Obzor, 1988.

krajiny a štát sa stáva zodpovedným za ich formulovanie i ochranu. Rozča-rovanie z výsledkov revolúcií v rokoch 1848 – 1849 ešte viac prehĺbilo potre-bu pozitívnoprávneho zakotvenia ľudských práv. H. Maier k tomu uvádza,že „v atmosfére pozitivistického ducha doby a všestrannej skepsy voči filozo-fickým myšlienkam ľudské práva vybledli a stali sa z nich iba idey regulujú-ce konanie štátu. Prirodzenoprávny oheň vyhasol a osvietený štát sa sám za-viazal k uskutočňovaniu štátnej správy podľa zásady právneho štátu“.9)

Negatívne skúsenosti s uplatňovaním pozitívnoprávneho princípuochrany ľudských práv však v súvislosti s II. svetovou vojnou priniesli ob-rat. Renesanciu zažívajú pôvodné koncepcie ľudských práv založené na pri-rodzenoprávnych teóriách. Výrazne sa tento trend prejavil najmä pri budo-vaní nového právneho poriadku v porazených krajinách (Nemecko, Talian-sko), ako aj na medzinárodnej úrovni (Organizácia spojených národov, RadaEurópy). Napriek tomu pozitívnoprávne teórie ľudských práv boli (a sú) aj poII. svetovej vojne využívané najmä v totalitných štátoch, ku ktorým boli za-radené aj štáty v záujmovom vplyve bývalého ZSSR. V súčasnosti sa pozitív-noprávny prístup uplatňuje najmä pri hospodárskych, sociálnych a kultúr-nych právach, kde ich rozsah a obsah priamo závisí najmä od ekonomickýchmožností štátu a je preto naviazaný na vôľu štátu ako zákonodarcu.

Normatívne zachytenie ľudských práv v medzinárodných zmluvácha ústavných dokumentoch bolo podporované aj vplyvnými filozofmi tohtoobdobia, ktorých možno veľmi zjednodušene rozdeliť na liberálne oriento-vaných a konzervatívne založených. K prvým patrí najmä J. Rawls (ozna-čovaný aj ako ľavicový liberál)10) a R. Nozick (označovaný aj ako pravicovýliberál)11) a k druhým najmä skupina novotomistov (J. Finnis)12) a komuni-taristov (A. Mac Intyre).13)

Ad b) Delenie ľudských práv vychádzajúce z historického hľadiska jeveľmi rozšírené, najmä vďaka „univerzálnym“ celosvetovým organizáciám.Vychádza z tzv. generačného princípu. Ľudské práva delí na tri generáciepodľa obdobia, v ktorom sa stali konkrétne ľudské práva všeobecnejšieuznávanými.14)

20

OCHRANA ĽUDSKÝCH PRÁV | 3. vydanie

9) Pozri MAIER, H.: Lidská práva – nárok na obecnou platnost a kulturní diferenciace,In.: Lidská práva: Nárok na obecnou platnost (ed. J. Hanuš), Centrum pro studiumdemokracie a kultury, Brno 2001, s. 16.

10) RAWLS, J.: Teorie spravedlnosti. Praha, Victoria Publishing, 1995.

11) NOZICK, R.: Anarchia, štát a utópia. In: O slobode a spravodlivosti. Bratislava, Ar-cha, 1993, s. 114 – 173.

12) FINNIS, J.: Natural Law and Natural Rights. Oxford, 1980.

13) Mac INTYRE, A.: Ztráta cnosti. K morální krizi současnosti. Praha, Oikoymene, 2004.

14) V teórii sa objavujú aj názory o vzniku štvrtej generácie ľudských práv. PozriBENAR, G.: Vers de droits de l´homme de la quatrieme dimension: essai de classifi-cation et de hiérarchisation des droits de l´homme. In: Karel Vasak Amicorum Li-ber: les droits de l´homme a l´aube de XXIesiecle. Bruxelles, Bruylant, 1999, s. 94.

Medzi ľudské práva prvej generácie sa zaraďujú najmä základné ľud-ské práva, ktoré boli vytýčené v priebehu buržoáznych revolúcií v oponen-túre k feudálnym koncepciám založeným najmä na stavovskom odstupňo-vaní ich rozsahu. Preto medzi základné práva prvej generácie boli zarade-né právo na život, princíp formálnej rovnosti, právo na osobnú slobodua právo na majetok. Spolu s týmito čisto ľudskými právami boli už v prvýchdokumentoch (napr. vo francúzskej Deklarácii práv človeka a občana) za-kotvené aj občianske a politické práva ako sloboda prejavu, združovacieprávo, zhromažďovacie právo, volebné právo. Pravda kým základné ľud-ské práva a slobody boli presadené už v počiatkoch tak mnohé občianskea politické práva sa presadzovali len postupne. V prvej polovici 20. storočiasa volebné právo rozširovalo aj na ženy a v druhej polovici tohoto storo-čia sa znižovala veková hranica aktívneho volebného práva až na v súčas-nosti v demokratických krajinách najrozšírenejší vek 18 rokov, čo výrazneovplyvnilo aj záujmovú orientáciu voličov.

Druhá generácia ľudských práv je spojená so vznikom ľavicových poli-tických strán. Začali sa presadzovať v druhej polovici 19. storočia15) a dá sapovedať, že tento proces nie je doteraz ukončený, pretože ich zabezpečeniezávisí podstatne viac na ekonomických možnostiach štátu, ako je tomuv prípade ľudských práv prvej generácie, kde, naopak, aktivita štátu je mi-nimálna. Medzi typické práva druhej generácie patrí právo na prácu, právona odborové organizovanie, právo na zdravie, právo na sociálne a dôchod-kové zabezpečenie, právo na vzdelanie, právo na primeranú životnú úroveňa pod.16)

Tretia generácia ľudských práv je spojená s druhou polovicou 20. sto-ročia a ich cieľom je chrániť človeka pred tlakom postmodernej doby a po-stindustriálnej spoločnosti, ktorá novoformuje aj vzťahy človeka k svojmuokoliu, a to voči štátu, druhým ľuďom a voči prírode. Okrem výsostne osob-ných až intímnych práv ako právo na život podľa vlastných predstáv, čiprávo na ticho a kľud, ktoré majú človeka uchrániť pred stresmi a tlakompretechnizovanej spoločnosti je pre práva tejto generácie charakteristickásnaha o ich kolektívny princíp. Kým práva prvej a druhej generácie boliv prevažnej väčšine individuálnymi právami, tak práva tretej generácie sú,naopak, vo väčšine kolektívnymi právami.

Vo vzťahu k štátu ide pri ľudských právach tretej generácie o stále saprehlbujúce právo na informácie, právo participovať na tvorbe rozhodnutíštátnych, ale aj politických orgánov, právo na samosprávu, právo na ob-čiansku spoločnosť i právo na občiansku neposlušnosť. Vo vzťahu k prírode

21

Ľudské práva � I.

15) V praktickej realizácii na rozdiel od niekedy utopických predstáv politických strán,resp. ich ideológov (Marx, Engels) bol v tomto smere najďalej nemecký kancelárOtto von Bismarck, ktorý vychádzal najmä z nábožensko-politických predstávM. Luthera.

16) Prehľadne o tom BOUČKOVÁ, P.: Rovnost a sociální práva. Praha, Auditorium,2009.