ČASOPIS ZŠ A.HLINKU

2016/2017

Milí moji,

snažím sa pochytať všetky myšlienky, ktoré majú

patriť týmto riadkom, ale ak by sa mi to aj náhodou

nepodarilo, zvyšok nevypovedaného nájdete v mojom

srdci. Je naplnené stretnutiami, zážitkami,

nezabudnuteľnými momentmi, pocitmi hrdosti,

spolupatričnosti,...

Ďakujem za to všetko!

Tohtoročná 361-dňová plavba okolo sveta bola

vo veľkom štýle, a to nepíšem iba o úspechoch,

ktorých bolo v tomto školskom roku 2016/17 plné

vrece. Každý v nej akiste našiel ten svoj „úspech“, to

svoje „naj“.... aj ja... Dovoľte mi sa na konci tejto

plavby o to s Vami podeliť.

Začalo sa to všetko v septembri. Milujem tie

žiariace prvácke očká, z ktorých kričí, ako veľmi sa

nevedeli toho dňa dočkať a zároveň ako sa boja.

Konštatujem, že naši prváci to so svojou prvou pani

učiteľkou k dnešnému dňu zvládli skutočne bravúrne!

Je mi potešením taktiež vyhodnotiť, že nové

tohtoročné učiteľské tváre boli pre našu školu výhrou!

Tie dobre známe sú zas jej srdcom a všetci dobre

poznáme dôležitosť srdca v ľudskom tele!

Podarilo sa nám zopár „akrobatických kúskov“

a okrem toho, že na našej webovej stránke cernova.sk

Vás o nich pravidelne informujeme, všimol si to aj

zvyšok Slovenska! ☺ Okrem najväčšieho úlovku -

„deviatačky- biologickej vysokoškoláčky“- sa náš

rybník plnil pravidelnými sústami a rozrástol sa aj

o celoslovenský úspech v Pytagoriáde, krajské

úspechy v Hviezdoslavovom Kubíne, Biologickej

olympiáde či postupy na kraj v Biblickej olympiáde.

Žiaci na prvom stupni zažili svoju prvú školu

v prírode, piataci zas prvý lyžiarsky výcvik, všetci

sme spoznávali v celoročnom projekte európske

krajiny a určite sa vďaka tomu počas leta vo svete

„nestratíme“! ☺

Je potrebné dať tohtoročných deviatakov za

vzor ostatným vo výsledkoch v rámci

celoslovenského Testovania 9. V matematike sme

skončili v rámci kraja na 5-tom mieste z 200 škôl (v

rámci okresu sme prví, v rámci mesta Ružomberok

sme prví). Všetko v spolupráci a pod taktovkou pani

učiteliek. Gratulujeme a ďakujeme za fantastickú

reprezentáciu!

Chceme byť Školou života. A život netvoria

iba tabuľky úspešnosti vo vedomostiach. Preto verím,

že každý z nás sa posunul vpred aj v „človečine“. Byť

lepším človekom každý nový deň – to nech je našou

cieľovou destináciou...

➢ Verím, že nebol týždeň, kedy by niekto

mohol nahlas vysloviť, že v našej škole je

nuda.

➢ Verím, že ste zažili desiatky či priam

stovky zaujímavých hodín, ktoré Vás

obohatili, podnecovali, priniesli úsmev na tvár

i do duše.

➢ Verím, že každý problém našiel svoje

riešenie a každý smútok sa premenil na radosť.

➢ Verím, že v našej škole nie je tesno a je

dostatok priestoru na odpustenie, slová ako sú:

prepáč, ďakujem a prosím...

➢ Verím, že keď sa zatvoria brány tohto

školského roka, nebude to znamenať

definitívny rozchod!!! ☺

A preto... máte povolenie na dvojmesačný oddych

plný nezabudnuteľných zážitkov a potom.... potom

nás nenechajte v „štichu“ a doprajme si opätovnú

stretávku!

Ja sa na Vás už teraz teším!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Vaša p. riaditeľka Bibiana

1.ročník

September- naozaj sme sa naň veľmi tešili. Školu sme

síce trochu poznali, ale čo sa v nej bude diať, tak to by

sme radi zistili. a ocitli sme sa v 1.triede s našou pani

učiteľkou.

Najprv Šlabikár a v ňom písmenká sme

spoznávali. Trápili sme s tými rovnými, bruchatými

jednoduchými, aby sme nakoniec došli až k ich

spojeniu. To bol úžasný pocit, keď sme dokázali

prečítať slovo, vetu! Až teraz sme pochopili, prečo

nás pani učiteľka toľko trápi.

Matematika- to je veda! Tú sa u nás učiť treba!

Kresliť, strihať, krokovať a pritom vždy mudrovať.

Niekedy sa pohádame pri riešení príkladov. každý

z nás má iný postup, riešenie, návrh. U nás v triede to

tak funguje, že každý si povie svoje, ale nakoniec je

vždy riešenie správne. naučili sme sa to!

Prvouka- tú my máme radi, všetko sme si

odskúšali. Predpoklad a skutočnosť sa niekedy veľmi

líšili. Preto naše pokusy sme veľmi radi skúšali.

V marci- mesiaci knihy- sme navštívili

Univerzitnú knižnicu Katolíckej univerzity

v Ružomberku. Množstvo kníh usporiadaných podľa

určitých pravidiel nás veľmi fascinovalo. taktiež sme

si vyskúšali technické vymoženosti knižnice.

Sprievodkyňou nám bola pani knihovníčka.

Aj návštevy sa u nás objavia. Veľmi milou

návštevou u nás v triede bola starká Schniererová,

ktorá nám čítala z knihy a rozprávala o svojom

detstve. Aj sestra Filipka Záhorca- Ivanka- sa u nás

zastavila, aby nás pozdravila, prečítala pár rozprávok

a prezradila niečo o sebe. Takéto návštevy máme radi.

Počas školského roka sme hľadali poklady najmäv triede. Ukryté v knižkách, pracovných učebniciach,pracovných zošitoch či rôznych pracovných listoch.

Zistili sme množstvo zaujímavých informácií, ktoré sanám v živote zídu.

Ale nerozvíjali sme len naše poznatky, ale riadili smesa aj podľa hesla: „V zdravom tele zdravý duch!“

V septembri sme spolu s ďalšími žiakmi školy prešlitestovaním telesnej zdatnosti, v ktorom sme získalinadpriemerné výsledky. Aj v škole v prírode sme

využili čas a pobyt na čerstvom vzduchu sme vyplnilinielen učením, ale aj športovými hrami.

Poslednou spoločnou akciou bol školský výlet, ktorýsme strávili spoločne v obľúbenom „OBROVE“

v Čutkovskej doline. Nezabudli sme so sebou vziať ajčosi pod zub a spoločne pri ohníčku, alebo pri jedle

sme strávili príjemný čas spolu s tretiakmi.

Na záver školského roka sme si uvedomili, žepokladmi nie sú len drahé veci, peniaze a drahokamy,

ale aj my sami navzájom. Tak ako mňa obohatilidruháci, verím, že som obohatil aj ich a prajem

všetkým žiakom veľa radosti a múdrosti.

p. uč. Jozef Benyak

3.ročník

MÚZEUM NA KOLESÁCH

SLUŠNÉ SPRÁVANIE

Október 2016

„Čo sú toto za móresy??? Pusti, davaj, hej a keci???

A ak nevieš čo sa sluší, nenavštevuj slušných ľudí...“

Presne takto sa začínalo pútavé predstavenie, ktoré si

pre našu školu pripravilo Múzeum na kolesách.

Detičky sa trošku priučili, čo je správne, a čo už nie.

Niektoré zábavné situácie pobavili nás všetkých (i

pedagógov) a odniesli nás trošku do detských čias.

Napokon, najdôležitejšie bolo, že naše detičky si stále

pamätali veľa zo slušného správania sa, a to nás

všetkých veľmi potešilo.

PRÍSLOVIA A PRANOSTIKY MÁME Z TOHOSAMÉ TIKY

Aj toto je učivo 3.ročníka a čuduj sa svete, dedina jededina. Veľká pochvala všetkým starým mamám,

mamám a dedkom, lebo naše detičky ešte stále niečovedia. Stačilo im zopárkrát spomenúť, o čom to učivo

je a pamätajú si to až do dnes.

„Aké prasa, taký kvik; aký človek, taký zvyk.“

ĎAKUJEM

NEPROSÍM

!!M

„Nekrič hop, kým nepreskočíš.“

THE END

Hoc, nám bolo spolu dobre...,prišiel čas na zmenua naši tretiaci odštartujú nový rok s novou paniučiteľkou/učiteľom, ktorá/ý si ich vovedie do

úspešného konca 1.stupňa. Zasvätia ju do tajovročníkových prác, projektov, Jolly Phonics metodiky,Hejného matematiky, SFUMATO čítania a mnohých

iných tvorivých činností, ktoré si práca s nimivyžaduje. Novej zmene a tretiakom prajem úspešný

štart do novej budúcnosti.

Vaša pani učiteľka Gabika

4.ročník

„Bývalý lodný kapitán/lodná kapitánka. Život je

zmena a veľké dobrodružstvo. Preto Ťa pozývam stať

sa DETEKTÍVOM!“

Takéto pozvanie ukrýval list, ktorý sme dostali od

pani učiteľky pred začiatkom školského roka. A nám

bolo viac než jasné, že sa z nás stanú v 4. ročníku

ozajstní detektívi. V liste okrem iného stálo aj to, čo je

úlohou detektíva: „úlohou detektíva je pátrať po

stopách a objavovať záhady, riešiť problémy a rôzne

prípady, skúmať a pozorovať okolitý svet“ a aj naše

heslo: „ZÁHADY ČAKAJÚ, POKOJA NEDAJÚ!“

A veru po celý školský rok na nás čakali a pokoja

nám nedali ☺

Začali sme zhurta, hneď v septembri sme boli

poverení veľmi dôležitou úlohou – zahájením

celoročného projektu PLAVBA OKOLO SVETA ZA

188 DNÍ. Úloha to bola síce náročná, museli sme

naplánovať plavbu našej Lode – ŠKOLY do

Španielska, ale pre nás skúsených minuloročných

námorníkov to bola hračka.

Po úspešnom začiatku sme ďalej objavovali, prijímali

návštevy, tešili sa jeden z druhého a veľa sa smiali

(štiri, cúv, sliz, pštros, kde máš palicu – to sú hlášky,

pri ktorých sa zasmeje každý štvrták a určite Vám

o príhodách s nimi spojenými rád porozpráva).

Pekné prázdniny, uvidíme sa v 5. triede ☺

S láskou Vaši terajší štvrtáci!

5. ročníkTestovanie 5

Príprava na testovanie bola veľmi ťažká.Trénovali sme to už od 4. ročníka. Mali sme dobrépani učiteľky, takže nám to išlo ľahko.

V ten deň, keď sme mali písať test, tak sme sautešovali, že to dobre dopadne. Potom prišli paniučiteľky, ktoré na nás dozerali. Museli sme sasústrediť na to, čo nám hovorili. Začali sme písať.Bolo to dosť ťažké, ale s povzbudzovaním sme tozvládli. Veľa žiakov a žiačok to zvládlo na jednotku.

Sme rady, že takéto testovanie nás čaká až v 9.ročníku. Emka Kloptová

Vanesa Dominová Lili Rudlová

Naši piataci nakoniec napísali Testovanie 5 veľmidobre. Z matematiky dosiahli ako trieda priemer80,6%, pričom celoslovenský priemer bol 62,3%, čižemali o 18,3% viac. Zo slovenského jazyka sa tiežnenechali zahanbiť a napísali ako trieda s priemerom75,8%, pričom celoslovenský priemer bol 63,1%, čižeboli lepší o 12,7%.

Lyžiarsky výcvikBoli sme na lyžiarskom výcviku na Maline

Brde. Niektorí boli pokročilí a niektorí stáli na lyžiachprvýkrát. Vyviezli sme sa lanovkou a pre niektorýchto bol fantastický zážitok. Išli sme na svah. Niektorízo začiatku stále padali a nevedeli sa postaviť znovuna lyže. Iní zas boli dobrí. Potom sme mali obed a poňom sme sa vrátili ešte 45 minút lyžovať. To bol nášprvý deň. Ostatné mu boli podobné.

Na konci lyžiarskeho sme išli hore na najväčšíkopec a zišli sme dole. Na lyžiarskom výcviku boloveľmi dobre.

Adam Mrva a Niko Makula

Múzeum nakolesách

Dňa 2. novembra prišla do našej telocvičnenávšteva a nie hocijaká. Prišlo múzeum. Neveríte?Vraj múzeá nemôžu chodiť? Toto bolo na kolesách,tak k nám bez problémov prišlo.

Celkom sme sa potešili, lebo sme sa 4. a 5.hodinu neučili. A predsa sme sa niečo naučili. Ako saslušne správať k dievčatám, starším ľuďomv autobuse alebo kto podáva ruku ako prvý, či ktorýdruh stisku je slušný a ktorý nie. Kto navrhuje tykanieako prvý? Podáva sa ruka v rukaviciach?

Toto všetko nám vysvetlili na tom zábavnoma skvelom divadielku (múzeu na kolesách).

TobiášSidora Jož ko

Bocko

Vlastná knižkaKde bolo, tam bolo, za siedmimi horami

a siedmimi dolami bola škola. Naša škola. Jednéhodňa vošla do piatej triedy pani učiteľka Štrbováa oznámila dobrú novinu: „Budeme písať vlastnúknižku.“ A tým sa to začalo.

Začali sme ju písať v marci a druhú knižkupísali piataci z Českej republiky z mesta Třinec.Potom sme si ich mali vymeniť.

Začiatky boli ťažké, ale potom sa to rozbehlo.Dali sme sa do dvojíc a zapli svoje mozgy. Vymýšľalisme jedna radosť a kniha nám rástla pod rukami.

Rozprávka k rozprávke a sem-tam nejaký obrázoka kniha bola hotová. Našu knihu sme poslalia nevedeli sa dočkať, kým nám príde z Čiech. A keďkonečne prišla, začali sme ju čítať. Všetky rozprávkysú veľmi pekné. potom to skončilo, ale to nevadí, lebokeď niečo končí, tak aj niečo začína. Nové zážitky!Frederika Flochová, Ľudka Papčová a Tete Janigová

6. ročníkTaliansky mesiac

V decembri sme my, šiestaci, kormidlovali loď našejškoly. Doplávali sme do Talianska. Obliekli sme sa zaobyvateľov Talianska. Mali sme na sebe všelijakémasky: spolužiaci boli cisári, rímski gladiátoria dievčatá zas Benátčanky. Našiel sa medzi nami ajPinokio, svätý František, gondoliér či mafián.Pripravili sme pre ostatných žiakov súťaže. Víťazizískali pizzu.

Peťa Kuricová, Dominik Duchaj, Miňo Droppaa Natálka Frkalová

Biblická nocZačalo sa to obyčajne. Ako každý rok sme išli na sv.omšu. Potom sme sa vrátili do školy. Pani učiteľky sipre nás pripravili rôzne aktivity. Po nich prišiel pánkaplán a priblížil nám život Don Bosca pomocouprezentácie. Nasledovala večera a po nej sme sa šli doškolskej družiny modliť. Po asi hodine a pol sme simohli robiť, čo sme chceli. Hrali sme sa, rozprávalia spať sa nám veru nechcelo, no nakoniec sme predsalen zaľahli.

Zuzka Široňová, Ali Pytlíčková a Danka Jirotková

Návšteva z Írska30. marec 2017, posledný deň mesiaca kníh. V šiestejtriede nastala panika. Vonku bolo pochmúrne a všetkovyzeralo beznádejne. Šiestaci nezohnali nikoho, ktoby prišiel čítať do ich triedy. Hodnú chvíľu dumalia na nič neprišli. Vtom prišiel Juraj s nápadom.„Vytvoríme falošnú identitu,“ povedal. Ako prvého sivybrali Ondreja, no ten nebol dosť odvážny na takútomisiu, a tak sa na to podujal Matrin. Nastalomaskovanie. Z Martina sa stal Kristiánov dedo z Írskaa porozprával nám rôzne príbehy z jeho detstva: akoho plieskali kvalitnými varechami alebo ako jedlikapustovú polievku bez kapusty. Na konci hodiny saodhalila jeho skutočná identita a všetci boli udivení.Toto bol príbeh írskej návštevy, uchovajte si honavždy v srdciach!

7. ročník

Fyzikálna exkurzia v Martine

Spolu s ôsmakmi a pani učiteľkami Papčovýmia pánom učiteľom Papčom sme sa vybrali do Martinana fyzikálnu exkurziu. Volalo sa to Centrumpopularizácie Fyziky pri Gymnáziu ViliamaPaulíniho-Tótha v Martine.

Čistenie

Čutkovskej doliny

Dňa 20. mája 2017 ráno v sobotu sa žiaci ZŠAndreja Hlinku pobrali čistiť Čutkovskú dolinu.

Čistili sme usilovne od Koliby cez priehradu(teda vo vode sme neplávali) až po starú značku.

Nakoniec nás pán Patrik Habo pozval na opekačku,dokonca nás aj odviezli na Kozô.

Tam sme sa občerstvili, zabavili a spoločnesme zase zišli späť do doliny, kde sme saporozchádzali domov.

Samko Magula, Majko Krajčovič, KarinôčkaGromová,

Mišulda Kuniaková a Romča Selešiová.

Užili sme si aj opekačku na Marakane, opiekli všetko,čo sa dalo aj to, čo sa nedalo, teda už dalo. Zahrali,zabavili, nasmiali a osviežili. Takéto dni by mohli byťčastejšie.

8. ročníkTropicarium

Dňa 20. 4. sa naša škola vybrala na výlet doTropicaria v Budapešti. Nešli sme však všetci. Výletbol pre tých, ktorí reprezentovali školu.

Ráno o pol šiestej sme sa stretli pred KDv Černovej, usadili sa a mohli vyraziť. Cesta trvala asi3,5 hodiny. poniektorí nemenovaní kvákali celú cestu.

Keď sme dorazili na miesto, pri vchode sme sikúpili lístky a hneď vedľa pokladne nás potešil nápis„FREE WIFI“. Privítali nás hady, o pár metrov ďalejbol krokodíl Dundey a s ním ryby. Ďalej boli akváriás rybami. Najviac sa nám páčili raje. Samozrejme ichchcel každý chytiť a poniektorí nemenovaní zlapaliporiadnu šupu 220 V.

Potom sme sa presunuli do obchodu sosuvenírmi a neskôr do centra mesta. Bol toneuveriteľný zážitok. Očaril nás most, okolo náschodili žlté Taxi ako v New Yorku. Niektorí z nás šlina London eye, z ktorého bolo vidno všetko. Pozrelisme pár pamiatok a hajde domov. Bolo to niečoúžasné. Terezka Fajtová a Peťa Huráková

OsvienčimDňa 18.5.

sa niektorížiaci 8. a 9.ročníkapripojili k žiakomZŠ Zarevúca, ktorí šli do Osvienčimu. Cestas prestávkou v Krakove trvala 3 hodiny. V Krakovesme navštívili židovskú synagógu.

Prehliadka v Osvienčime trvala 3 hodiny,videli sme koncentračný tábor Auschwitz a Birkenau.Auschwitz stál na mieste pôvodných poľských kasárnía bol menší ako Birkenau, ktorý bol vzdialený 3 km.Bola tu plynová komora, rôzne väzenia, mučiacemiestnosti a ďalšie budovy. Birkenau bol omnohoväčší, lebo bol postavený namiesto dediny. Videli smetu aj vagón, v ktorom boli obete privážané. ešte smevideli dve zrúcané plynové komory a krematórium.

Pôvodne mal byť tábor zrovnaný so zemou,aby nik nemohol Nemcom dokázať ich zločiny. Nopostupujúca sovietska armáda vyľakala Nemcovnatoľko, že stihli zničiť iba toto a ušli. Tábory sú

zapísané do zoznamu UNESCO, preto si ich dnesmôžete pozrieť, ale pozor, je to len pre silné povahy.

Martin Kudlička a Marek Kmeť

Moje biologické olympiádyZúčastnil som sa 4 biologických súťaží. Získal som1.miesto v okresnom kole v kategórii C a potom2.miesto v krajskom kole. V druhej súťaži- kategóriiE (geologická olympiáda) získal 1.miesto v okresnomkole a potom 5.miesto v krajskom kole. Okresné koláboli v Ružomberku a krajské sa konali V Žilinea Čadci.

Krištof Kuniak

Biblická olympiádaS mojou sestrou Dankou a Martinom Šnaukom sme saprebojovali na biblickej olympiáde až na diecéznekolo. Hoci sme nevyhrali, veľa sme toho zažili,počuli a videli. Boli sme na exkurzii biskupskéhoúradu a katedrály sv. Martina. Veľmi ma to zaujímaloa nebral som to ako súťaž.

Šimon Jirotka

9. ročník

Monitor- Testovanie 9Odkaz pre ôsmakov

Milí ôsmaci, budúci rok je pred vamiTestovanie 9. Určite už počúvate z každej strany, akýje monitor ťažký a dôležitý. Tu je pravda (my sme sitým prešli):

Prípravy boli zdrvujúce, vyčerpávajúce a plnébeznádeje. Z matematiky sme mávali krúžok a naslovenčine sme si skúšali monitory z minulých rokov.Monitor sa pomaly blížil a začali sme si uvedomovať,že stres nie je cesta.

Prišiel deň monitoru, ktorý sme v napätíočakávali. Už to nebol stres, ale skôr zvedavosť, akétesty nám dajú. Pred sebou sme mali oficiálny test zoslovenčiny a matematiky. Príklady a úlohy neboli ažtaké ťažké, ako nám hovorili. Viac sme sa stresovaliprijímačkami- tie boli pre nás najdôležitejšie.Samozrejme, že sme dúfali, že sme monitor napísalidobre.

Stres je zbytočný, vôbec vám nepomôže. Užitesi posledný rok na základnej škole.

Vaša Danka Smutniaková, Lenka Jirotková a

Ninka Zvadová

Milí žiaci 8.triedy. O pár mesiacov ste uždeviataci a vystriedate nás. Čaká vás veľmi veľa

učenia, monitor, prijímačky, robenie domácich úloh,vymýšľanie rôznych aktivít na jednotlivé akcie.

Budete najstarší, tak sa bude od vás veľmiveľa očakávať.

Príprava na monitor nebude vôbec ľahká.Z matematiky prepočítate 3 knihy, všetky monitorya niektoré kompará.

Prázdniny budú hrôza, kvôli úlohám zoslovenčiny a matematiky.

Po monitore vás čakajú prijímačky a po nichučenie, do ktorého sa vám vôbec nebude chcieťa nebudete ho ani chápať. Možno je to márne písať,ale čo je dôležité je: Udržte si kolektív, hlavne pridohadovaní triednych vecí. Aj cez všetky starosti jetento ročník najlepší. Prajeme vám veľa trpezlivosti,chuti sa učiť (aj keď to niekedy nepôjde ľahko).Nikdy si nezabudnite zobrať náhradné vreckos rezervami (zíde sa to). Prajeme vám veľa úspechov,aby ste sa dostali na vysnívané stredné školy.

Renča Rojčeková, Nika Babalová a

Lenka Kudličková

KarnevalV mesiaci február nám rodičia usporiadali školskýkarneval. My, žiaci 9. ročníka, sme si vymyslelispoločnú masku. Bohužiaľ sme sa neumiestniliv prvej „trojke“, ale hlavná vec je, že sme sazúčastnili ako kolektív. Na karneval prišli pozrieť ajbývalí deviataci a hodili sme s nimi pár slovo školách, na ktorých študujú. Náš posledný karnevalsme si poriadne užili a sme zvedaví, či aj na strednejškole nás nejaký karneval čaká.

Miška Frolová

Pár fotečiek zo spoločného projektu o Poľsku:

Naše úspechy:

Každým slovom krok k umeniu (okresné kolo):2.miesto: Danka Smutniakovácena poroty: Veronika Babalovácena poroty: Romana Selešiová

Sárova Bystrica (regionálne kolo)1.miesto: Veronika Babalová

Milosrdný ako otec (diecézne kolo):3.miesto:Lucia Fulováčestné uznanie: Danka Smutniaková

Stolný tenis- žiačky (okresné kolo)2.miesto: Erika Franceová, Michaela Frolová,Petra Huráková, Natália Hatalová, Terézia Fajtová

Krajší život bez drog (okresné kolo)Ocenené práce: Daniela Jirotková, Romana Selešiová

Majster palacinka2.miesto: Romana Selešiová, Karin Gromová

Beniakove Chynorany (regionálne kolo):2.miesto: Veronika Babalová

Astrostop1.miesto: Martin Šnauko

English primary marathon (okresné kolo)4.miesto: Filip Samek

Technická olympiáda (regionálne kolo)2.miesto: Jozef Prančík

A Slovo bolo u Boha (krajské kolo)

1.miesto: Veronika a Kristína Babalové

Olympiáda z anglického jazyka (okresné kolo)4.miesto: Martin Šnauko

Dejepisná olympiáda (okresné kolo)1.miesto: Martin Šnauko

Vesmír očami detí (okresné kolo)Ocenená práca: Ondrej Papčo

Kreatívne dokreslené (okresné kolo)Ocenené práce: Rút Malíšková, Juraj Ballo a Romana SelešiováPytagoriáda (okresné kolo)1.miesto: Martin Šnauko2.miesto: Benedikt Páterek

Pytagoriáda (celoslovenské kolo!!!)9.miesto: Martin Šnauko

Biblická olympiáda (okresné kolo)1.miesto: Martin Šnauko, Daniela Jirotková Šimon Jirotka

Hviezdoslavov Kubín (okresné kolo)1.miesto Zuzana Široňová2.miesto: Petra Janigová, Karolína Sliačanová3.miesto: Ľudmila Papčová

Biologická olympiáda (okresné kolo)1.miesto: Veronika Babalová1.miesto: Krištof KuniakBiologická olympiáda (krajské kolo)1.miesto: Veronika Babalová2.miesto: Krištof KuniakBiologická olympiáda (celoslovenské kolo!!!)2.miesto: Veronika Babalová

Čo vieš o hviezdach (okresné kolo)3.miesto: Martin Šnauko

Carrol´s wonderland (okresné kolo)2.miesto: Barbora Papčová2.miesto: Tamara Šalantayová

Básničkovo (okresné kolo)1.miesto: Matúš Hatala3.miesto: Natália HatalováCena poroty: Ľudmila Papčová

BUSY BEE (okresné kolo)1.miesto: Kristína Babalová

2.miesto: Martin ŠnaukoKráľ detských čitateľov (okresné kolo)1.miesto: Kristína Babalová1.miesto: Klement Malíšek2.miesto: Zuzana ŠiroňováRázusovie Vrbica (regionálne kolo)ocenená: Karolína SliačanováTrojruža (celoslovenské kolo!!!) 3.miesto: Martin KudličkaMedziriadky (celoslovenské kolo!!!)ocenená práca: Dominik Hatala

HádankyČo je súčasťou dokumentácie ku každému Trabantu?Cestovný poriadok autobusov.

Čo je to? Žije to pod zemou, je to čierne a začína to na K?Krtko.Čo je to? Žije to pod zemou, je to čierne a začína to na J?Jeho brat.Čo je to? Žije to pod zemou, je to čierne a začína to na Z?Zase jeho brat.

Aký je rozdiel medzi českým a americkým dôchodcom? Žiadny, obaja si za svoj dôchodok môžu kúpiť výlet do Prahy.

Čo to znamená, keď sa povie kostlivec za skriňou ??Minuloročný víťaz schovávačky!

Viete, prečo sú ľudia starí?Pretože boli celý život zvedaví.

Viete, kde je najviac piva na svete?Pod penou.

Čo sa stane s bielou ovcou, keď spadne do Čierneho mora?Bude mokrá.

Čo majú spoločné Facebook a chladnička?Chodíš tam každých 10 minút, aj keď vieš, že tam nič nie je.

Prečo má kohút zavreté oči, keď kikiríka?Chce ukázať sliepkam, že to vie spamäti.

Prečo najprv vidíme blesk a potom počuť hrom?Lebo oči sú bližšie k búrke ako uši.

Samec je žrebec, samica kobyla, mladé je žriebä - tak prečo ich voláme kone?

Je to červené a kazí to zuby. Čo je to? Tehla.

Vieš, aký je to pochúťkový šalát? No ten, ktorý zješ a máš po chuti...

Viete, ako sa povie po čínsky "Vrabec zožral koňa"?ČVIRI HAMI MIHAHA!

Kedy má človek o koliesko viac?Keď tlačí fúrik.

Čo je absolútna smola?Nájsť prázdnu peňaženku a zistiť, že je vaša.

- Prečo ženy nekomentujú futbalové stretnutia?- Lebo futbalisti nedokážu tak rýchlo hrať.

Čo sa stane, ak chobotnici odtrhnete chápadlá?Prestane chápať.

Čo je najväčšie na svete?Očakávania slovenských hokejových fanúšikov pred každými majstrovstvami sveta.

- Viete, čo je najväčšia opatrnosť?- Keď slimák brzdí v zákrute.

Vtipné výroky:Keď ťa „okaká“ vtáčik, ďakuj Bohu, že nedal krídla krave.

Tak dlho sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nezavedie vodovodné potrubie.

Čau! Viem, kde bývaš a čo robíš! Daj si na mňa pozor... Tvoj tieň.

Predpoveď počasia:Dnes bude jasno až polojasno, miestami polooblačno až oblačno, vyskytnúť sa môžu búrky, ojedinele krupobitie a sneženie... Máte možnosť vybrať si.

Ako sa do hory volá, tak ....príde horár a jednu ti tresne.

Ty máš ale krásne zuby. Majú také aj v bielej farbe?

Nejde o to, že by o niečo išlo, ale ide o to, aby sme vedeli, o čo ide.

Pani učiteľka sa pýta Janka:- Kde leží Trója?- Medzi Dvójou a Štvórou - odpovedá Janko.

- Neprepadneš, ak mi dokážeš odpovedať na jednu otázku: Koľko hviezd je na nebi?- Tri milióny sedemsto dvadsaťtri.

- A ty si to zrátal?- Prepáčte, pán profesor, ale to je už druhá otázka.

Zborník literárnych prácžiakov v školskom roku

2016/2017

Môj zvláštny senKeď som išla večer spať, mala som

tušenie, že sa mi určite bude niečo krásne snívať.Ľahla som si a pokúšala sa zaspať. Vôbec to nešlo.Po chvíli som zbadala domček a v ňom stôl. Zrazusa za stolom objavila žena, ktorá písala dlhý text.Ja som si ho začala ponad jej plece čítať.

Raz naozaj veľmi dávno, žila jedna starákorytnačka, ktorej každý hovoril múdra Meli. Vedela skoro úplne všetko. Bola veľmi múdra. Jedného dňa prišlaza ňou malá veverička Naďa a dosť nahlas povedala: „Vždy, keď si predstavím, že by som mala byť už dospelá,spomeniem si na príbeh, ktorý si nám rozprávala.“„Chcela by si ho počuť ešte raz?“ opýtala sa korytnačka Meli.„Áno, veruže áno,“ vyhŕklo z Nadi.

V jednom malom domčeku žilo dievča, ktorému mama musela na jeden deň odísť z domu. Nechala jej nastarosti celý dom a ešte aj piatich mladších súrodencov, keďže bola najstaršia. Hneď ako ráno vstala, muselapodojiť kravu, aby mali čo piť. Zobudiť súrodencov, aby neprišli neskoro do školy. Horko-ťažo sa jej to podariloa len teraz zistila, čo to je vychystať deti do školy. Nakoniec odišli včas. Nasledovalo pranie špinavej bielizne vstudenom potoku. Potom sa ponáhľala na pole po zeleninu, aby mala z čoho uvariť polievku. Keď súrodenciprišli zo školy, obed už bol hotový. Podávala im ho a oni ho s chuťou zjedli. Robila s nimi domáce úlohy.Našťastie sa už chýlilo k večeru a mama konečne prišla domov. „Ahoj, no čo? Bolo to ľahké?“ spýtala sa mama.„Nie, nebolo,“ muselo priznať dievča.„Už vieš, prečo nechcem byť dospelá?“ spýtala sa veverička korytnačky.Cŕŕŕn. „Ani ja nechcem byť dospelá!“ vyletelo zo mňa, keď som sa zobudila.

Ľudmila Papčová, 5. ročník

Veterný kráľ inak

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami žil kráľ s dcérou a synom. Mali sa veľmi radi. Raz, keď savybrali na prechádzku k veľkému rybníku, zafučal vietor a takto im vraví: „Nechoďte ďalej! Dávajte si pozor!Žije tam zlý Vodník, mohol by vám ublížiť.“ Kráľ povedal, že pôjdu radšej domov, ale vtom začalo fúkať,pršať... Rozhodli sa teda počkať pod jedným veľkým stromom.

Ako tak čakali, kráľ s princom zaspali a princezná ostala sama. Vtedy jej vietor povedal: „Poď ku mne načaj. Kráľ s princom zaspali, nič sa nedozvedia a kým sa zobudia, už budeme tu.“ Princezná si povedala: „Čo sami môže stať? Nič.“ Sadla si na chrbát Veterného kráľa a zmizla s ním v oblakoch. Hneď ako odišli, sa kráľ sprincom zobudili. Nikde nevideli princeznú ani vietor, tak kráľ nahnevane a smutne povedal: „On nám juuniesol!“ Tak to však nebolo. Princezná si zatiaľ pila čajík a vietor jej hovorí: „Tu máš zázračnú píšťaľku. Keďna nej tri razy zapískaš, tak ti priletím na pomoc.“ A zobral princeznú späť.

Keď sa vrátili, kráľa a princa už nebolo. Princezná bola smutná. Bála sa, že ich odhalia a nevedela, akoby im to vysvetlila. Išla sa pozrieť k rybníku a tam ich našla. Všetko im vysvetlila, ale o čarovnej píšťaľke im

nepovedala. Zrazu vyšiel z rybníka Vodník. Chcel ich v rybníku utopiť, ale princezná trikrát zapískala napíšťaľke a priletel im vietor na pomoc. Zachránil ich, a tak sa princezná za neho vydala. Potom bolo všetko tak,ako má byť. Kristína Babalová a Ľudmila Papčová, 5. ročník

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a za siedmimi dolami bol veľký zámok. Žil v ňom Veterný kráľ,ktorý mal tri dcéry a dvoch synov. Veterný kráľ bol starý, ale rád pomáhal ľuďom.

Raz stretol starca, ktorý na neho čudne pozeral. Veterný kráľ sa ho spýtal: „Čo potrebuješ, starec?“ Starecmu odpovedal: „Môj kôň je uväznený v hlbokej jame.“ „Ale ja som už starý,“ vraví Veterný kráľ. „Príď zajtra,keď to budem mať premyslené.“ Keď na druhý deň zbadal starec Veterného kráľa, spýtal sa ho: „Už si si topremyslel?“ „Ponúknem ti moje dcéry a synov. Hádam ti budú dobrí v robote.“ „Dobre,“ povedal starecVeternému kráľovi. „Zavolám ich, aby ti toho koňa čo najskôr vytiahli.“

Tak išli cestou-necestou, až kým nenarazili na veľké bralo. Starec si sadol do trávy a v okamihu zmizol.Začudovali sa tomu. Jeden z nich zbadal za stromom malého ježka a pýta sa ho: „Nevidel si niekde starca?“„Išiel do Raja. Vytiahnite koňa, choďte domov a robte služby aj druhým ľuďom.“ „No dobre,“ povedal syn. A taksa im podarilo vytiahnuť koňa z priekopy.

Šli oznámiť otcovi, že starec zmizol. Prechádzali cez gazdovský dvor a stretli kohúta, on im povedal, žepri jaskyni je stará vdova a treba jej pomôcť a aj pri priekope niekto potrebuje ich pomoc. Všetci sa rozdelili aostala len jedna sestra. Tá sa šla prejsť cez horu. Tam našla tajné dvere a v nich bol starec. Všetci, aj starec, sadomov vrátili šťastní a radovali sa. Liliana Rudlová a Frederika Zara Flochová, 5. ročník

Kde bolo, tam bolo, nad zemskými oblakmi žil Veterný kráľ, ktorý chcel veľmi pomáhať ľuďom. Raz knemu privialo princeznú. Kráľ však bol dobrý a chcel princeznú vrátiť, ale jeho deti Mrak a Víchrica si ju chcelinechať. Jeho žena Búrka chcela spoznať jej rodinu. Tak kráľ povedal, nech zapriahnu vetry a šli do pozemskéhokráľovstva.

Pozemský kráľ sa potešil, keď uvidel svoju dcéru. Jeho dcéra sa tiež potešila a hneď mu skočila donáručia. Aj princ sa potešil a skočil do náručia princeznej. Búrka bola taká dojatá, až odpadla a Víchrica zaspala.Veterný kráľ pozval pozemského kráľa na hostinu. Pozemský kráľ povedal: „S radosťou pôjdem.“ A tak nasadlido kočov, ale pozemský kráľ nemohol vzlietnuť, lebo nemal veterné kone. Tak Veterný kráľ poslal tie ich.

Nakoniec Veterný princ popýtal princeznú o ruku a žili šťastne, až kým nepomreli.Ema Kloptová a Terézia Janigová, 5. ročník

Nonsens rozprávkyJano

Za siedmimi horami, za siedmimi dolami žil raz jeden Jano a ten mal obe ruky ľavé. Nech mu otec kázalčokoľvek, všetko prekrútil.

Keď mu otec kázal zasiať zrno, on namiesto toho zobral múku a zasial tú. Keď to otec videl, len zalomilrukami a dal mu inú robotu. Kázal mu, aby šiel na jarmok predať kravu. Tak zobral kravu a šiel. Zrazu okoloneho prešiel neznámy muž a ponúkol mu za kravu píšťalku. Jano zobral píšťalku a kravu dal neznámemumužovi. Bol rád, že urobil dobrý obchod a bežal za otcom.

Otec len zdvihol oči k nebu a vošiel do domu. Jano si sadol na trávu a zapískal na píšťalke, ale píšťalkanepískala, tak ju položil na zem a šiel si ľahnúť.

Vtom sa pred ním zjavilo milión vtákov od výmyslu sveta a tie ho odniesli do druhej rozprávky. Terézia Janigová, 5.ročník

BojkoBol raz jeden zajko Bojko, ktorý sa všetkého bál. Keď zakvákali žabky, utekal. Keď padla šiška, utekal.

Raz spadol naňho konárik a zajko Bojko sa tak zľakol, že by sa až pod zem prepadol. Ako sa rozhodol, tak ajurobil. Kopal, kopal, kopal, až ho to zunovalo, a tak sa pod zem neprepadol.

Jedného dňa stretol barančeka. Stali sa dobrými priateľmi, ale barančekovi sa nepáčilo, že je zajko Bojkotaký bojko. Premýšľal a premýšľal až dostal nápad. Postavil trampolínu a zavolala zajka Bojka. Zajko vyliezolna trampolínu, skočil raz, skočil druhý raz, skočil tretíkrát a už bol v nebi. Zahľadel sa aj okuliare do diaľky sizaložil a oči si ide vyočiť, čo tak hľadí. Je tam studňa a na nej je napísané: Splním jedno želanie. Zajko Bojko sispomenul na barančeka a povedal: “Prosím si, aby som už nebol taký bojazlivý.” Zo studne vystúpil obláčik achňapol po zajkovi Bojkovi. Zajko sa napodiv nezľakol. Objavil sa v nemocnici. Keď padnete z neba, tak kdeinde sa už len môžete ocitnúť? Keď sa uzdravil, pustili ho von.

Odvtedy chodí zajko Nebojko po cestách a necestách spolu s barančekom a už sa ničoho nebojí, dokoncaani chrobákov, pavúkov, potkanov a výšok.

Liliana Rudlová, 5. ročník

AlexBolo raz jedno dievčatko, volalo sa Alex. Jedného dňa pozorovalo oblaky na oblohe, ale zrazu niekto

prišiel a Alex si ho nevšimla. Zľakla sa a už brala nohy na plecia. No počuje za sebou hlas: „Počkaj, nemusíš sabáť. To som ja, Koň z Čokoládova.“Alex sa vrátila a hovorí: „Ako to, že rozprávaš?“„No to preto, lebo som zo zázračnej krajiny Čokoládovo. Chceš ísť so mnou?“„Áno, veľmi rada, ale nerozpučím ťa?“ „Nie, ale musíme ísť čím skôr, lebo keď slnko zasvieti, bude so mnou koniec. Zavediem nás do Čokoládova atam budem zas ako predtým. Neboj sa, odveziem ťa a späť.“A tak šli do zázračnej krajiny Čokoládovo. Všade bola samá čokoláda. Vanilková, kakaová, orechová, okrúhla,obdĺžniková a mnoho iných ďalších druhov.„A toto je čo?“ spýtala sa Alex. „To je stroj, ktorým posýpame niektoré čokolády,“ odpovedal kôň.„A čo je v ňom?“ bola zvedavá Alex.„Teraz sú tam lentilky,“ vysvetľoval kôň, „a v tejto miestnosti sa leje čokoláda do foriem. Teraz je tam formamacíka.“ Prešli do ďalšej miestnosti.„A v tu sa navrhujú formy a posýpky,“ hovoril Kôň z Čokoládova.„Jéj, môžem si to skúsiť aj ja?“ pýtala sa Alex.„Ale áno, samozrejme. Najprv si poď navrhnúť formu.“ Alex navrhla formu v tvare topánky. „Výborný výber ateraz poď so mnou. Nalejeme do formy čokoládu. Vyber si, akú chceš.“ Alex si vybrala orieškovú čokoládu.„Môžeš si vybrať posýpku, ale nemusíš,“ radil ďalej Kôň z Čokoládova. „Nie, ďakujem, mne sa páči takáto,“ odpovedala Alex. „Ak chceš, zavediem ťa ešte do druhej časti továrne, tam vyrábame z čokolády nábytok,“ ponúkol sa kôň.„Nábytok z čokolády? A dá sa naň aj niečo položiť?“ vyzvedala Alex.„Pravdaže.“Zrazu Alex zazvonil mobil. Volala jej mamina, aby sa vrátila domov, lebo ešte nemá urobené úlohy. Alex sa zozázračnej krajiny Čokoládovo vôbec nechcelo domov, ale čo už mala robiť.„No dobre, mami,“ povedala do mobilu. Poprosila zázračného koňa, aby ju odviezol domov. Skôr, ako sa vrátilidomov, jej kôň povedal: „Hocikedy sem môžeš prísť. Stačí, keď mi zavoláš na toto číslo a ja prídem po teba.Môžem ti ukázať trojoké zviera z čokolády, ktoré vie rozprávať.“Alex sa už nevedela dočkať ďalšej návštevy zázračnej krajiny Čokoládovo, to je však už iný príbeh.

Frederika Zara Flochová, 5. ročník

KuboKubo si šiel do hory natrhať huby. Jój, viete, koľko veľa ich nazbieral! Ako zbieral, tak zbieral, už sa začalostmievať. Jeho mama sa oňho veľmi bála, tak sa ho vybrala hľadať. Kubo počuje v hore nejaké čudné zvuky.Hľadí, hľadí, ale nikoho niet. Kráča teda ďalej a zase niečo počuje. Obzrie sa a tu nejaké oči na neho kukajú. Kubo sa veľmi zľakol, a tak vzal nohy na plecia a beží kade ľahšie. Viete, komu patrili tie oči? No predsaKubovej mame.Chúďa mama, stále po hore hľadá Kuba. Keď pôjdete niekedy do hory na huby, možno ju stretnete a možnostretnete aj Kuba, ktorý má ešte stále nohy na pleciach a uteká ako o život.

Kristína Babalová, 5. ročníkZa plotom

V jednej dedinke žilo dievčatko menom Agátka. Malo žiarivé očká a zlatisté vlásky, ktoré sa na slnkukrásne ligotali. Bola dobrá a milá, ale nemala rada tmu a bola bojazlivá. Žila s rodičmi a mladšou sestrouLenkou. Sestry sa občas pohádali, ale inak sa mali rady. Dom obklopovala nádherná záhrada, za jej plot ich všaknepustili. Prečo? To nik nevedel, iba ich rodičia. A oni im to nepovedali. Agátka bola strašne zvedavá a jedného dňa to nevydržala a preliezla cez plot. Ocitla sa v ešte krajšejzáhrade. Bolo tam veľa stromov. Známych i menej známych, ale aj jeden, ktorý vôbec nepoznala. Bol veľmivysoký a na samom vrchu rástli štyri medené jabĺčka. Pri pohľade naň si spomenula na rodičov a radšej sa vrátila

domov. Keď prišla do domčeka, našla rodičov ako plačú. Hneď sa ich pýtala na dôvod a oni jej povedali, žezmizla jej sestrička, pretože preliezla za plot. Agátka vedela, že Lenka bola tiež veľmi zvedavá a chcela vedieť,čo sa tam skrýva. Rozhodla sa, že ju pôjde hľadať.

Keď jej rodičia už spali, preliezla cez plot a ocitla sa v tej čudnej záhrade. Prišla k záhadnému stromua zaťukala naň. Strom sa roztvoril a vyšla z neho pani. Prišla k Agátke a pohladkala ju po vláskoch. „Neboj saAgátka, som Eleonóra, sprievodkyňa v Krajine za plotom. Nemohla by si mi pomôcť?“Agátka súhlasila, alenevedela ako. Tak ju ďalej počúvala: „Mohla by si vyliezť na tento strom? Vieš, ja som už dosť stará a nemámšancu tam vyliezť.“ Agátka neváhala, vyliezla až na samý vrch a odtrhla štyri medené jabĺčka. Keď jej ichpodávala do ruky, Eleonóra povedala: „Tieto jabĺčka sú zázračné. A za tvoju láskavosť ti dve darujem na cestu.Pomôžu ti pri hľadaní Lenky,“ Agátka nechápala, ako to Eleonóra môže všetko vedieť, ale nechala to taka počúvala ďalej. „Budeš musieť prejsť cez Krajinu strachu a Krajinu tmy. Potom nájdeš svoju sestru. Tie dvejabĺčka si však dobre opatruj. Keď bude s tebou zle, jedno hoď na zem. Ja potom k tebe priletím na pomoc.“

Agátka sa teda vybrala na cestu. Keď prišla na hranice peknej krajiny, uvidela začiatok Krajiny strachu.Bolo to strašné, kvety neboli kvetmi, ale zubatými príšerami. Tráva nebola zelená, ale vyschnutá a keď chcelniekto cez ňu prejsť, tak ho potkla. Agátka vykročila, dávala si pozor, aby sa nepotkla, ale tráva bolaprešibanejšia a veľakrát ju potkla, no aj kvety si ju nenechali ujsť a dotrhali jej šaty. Vtedy si Agátka spomenulana medené jabĺčko. Hodila ho na zem. Vtom priletela Eleonóra a pošepla jej do ucha: „Buď odvážna, ak chcešnájsť svoju sestru.“ Agátka kvôli svojej sestre prekonala strach. A keď išla ďalej, sprevádzala ju odvaha. Niknemal nad ňou žiadnu moc. Tak prišla k hraniciam Krajiny tmy.

Kráčalo sa jej ťažko, lebo nič nevidela. Potkýnala sa, niečo ju škrabalo a pritom aj čosi búchalo. No zasesi spomenula, že jej ostalo ešte jedno jabĺčko, a tak ho nahmatala vo vrecku a hodila ho o zem. Eleonóra už bolana ceste a keď prišla k nej, opýtala sa jej: „Čo je to vlastne tma?“ Agátka si hneď uvedomila, že tma neexistuje.Existuje iba svetlo a keď je svetla málo, tak je to tma. Vtom celú krajinu ožiarilo nádherné svetlo ako za jasnéhoslnečného dňa a ona v pokoji prišla až na koniec Krajiny tmy. Zbadala svoju sestričku Lenku a hneď k nejpribehla. Vyobjímali sa a zrazu sa zjavila Eleonóra. Priniesla ich domov.

Rodičia im doma vysvetlili, že keď oni boli malí, preliezli cez tiež cez plot. Lenže vtedy tam Eleonóranebola a zastupoval ju čarodej Terdus. Chytil ich, ale nakoniec sa vyslobodili pomocou vlastnej lásky. Preto imto nikdy nedovolili. Potom už všetko bolo tak, ako malo byť. Agátka sa už nebála tmy a niekedy aj zabehlapozrieť Eleonóru za plot. Ľudmila Papčová, 5. ročník

Rozprávky napísané pri príležitosti medzinárodného projektu s Českourepublikou

Zázračný pesKde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami žil v kráľovstve kráľ Radoslav s troma

dcérami. Dávno predtým kráľ podpísal s tromi drakmi zmluvu, že si vezmú jeho dcéry za ženy. Kráľ ťažko ochorel, a tak to oznámil dcéram: „Dcéry moje, ťažko sa mi to hovorí, no musím vám niečopovedať. Ešte pred vašim narodením mi traja draci zachránili život. Podpísal som s nimi zmluvu, že im dám zaženy svoje dcéry. Nikdy som však nemyslel, že vás budem mať, ale stalo sa.“ Dcéry sa zhrozili. Na druhý deň sitrojhlavý drak Jaromír prišiel po svoju nevestu. Vtom sa zjavil princ Ondrej. Horko-ťažko, ale nakoniec predsalen porazil trojhlavého draka Jaromíra a zobral si za ženu najstaršiu dcéru Ruženku. Spolu odišli do jehokráľovstva.

Na tretí deň prišiel do kráľovstva princ Radúz. Trvalo mu jeden deň a jednu noc, kým šesťhlavého drakaViktora zabil. Našťastie sa to podarilo. Za ženu si zobral prostrednú dcéru Marušku. Odišiel s ňou do svojhokráľovstva. Ostávalo už zabiť iba tretieho draka. Vtedy prišiel princ Janko. Musel sa pripraviť na boj sdeväťhlavým drakom Rudolfom.

Stretol zmoknutého psíka Zlatka. Keďže bol Janko dobrý, zobral Zlatka a pomohol mu, ale nevedel, že jeto čarovný pes. Zlatko dal Jankovi čarovnú silu. Janko zdvihol draka za chvost, rozkrútil ho. Hlavy len tak lietalia drak zavýjal od bolesti ako besný pes. Janko ho zahodil do krajiny za tromi horami a tromi dolami. No neboloto také ľahké, ako by ste si mysleli, milé deti. Celý boj trval tri dni a tri noci, kým odhodil a porazildeväťhlavého draka Rudolfa. Nakoniec sa mu to však podarilo. A tak kráľovstvo bolo opäť šťastné.

Janko si zobral za ženu najmladšiu dcéru Hanku. Kráľ sa vyliečil. Janko s Hankou zasadli na trón skráľom Radoslavom. Žijú tam aj s ich psíkom Zlatkom. Celé kráľovstvo je šťastné a to len a len vďakačarovnému psíkovi Zlatkovi. Kristína Babalová a Terézia Janigová, 5. ročník

Šťastie v nešťastíKde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami žil v kráľovstve kráľ s jeho jednorodenou

pyšnou dcérou Maruškou. Kúsok od kráľovstva žil pastier. Princezná sa mu veľmi páčila, a tak sa jedného dňavybral za ňou.

Keď už k nej konečne dorazil, spýtal sa jej: ,,Krásna princezná Maruška, vezmete si ma za muža? Viem,som len chudobný pastier, ale z celého srdca vás milujem.“ Princezná mu na to odpovedala: ,,Ako sa opovažuješty, chudobný pastier! Stráže, odveďte ho žalára.“ A tak stráže odviedli pastiera Janka do žalára. V noci tam bolastrašná zima. Presne vtedy sa princeznej prisnil vo sne anjel a takto jej oznámil: ,,Na svete je len jeden človek, čoťa pravou láskou miluje. Je zavretý v žalári len s ním budeš šťastná.“ Princezná vedela, o koho ide.

Hneď ako vstala, bežala za Jankom do žalára. Povedala mu: ,,Milujem ťa z celého srdca. Vezmem si ťa .“Jój, to bola svadba veliká. Aj mňa na ňu pozvali. Z princeznej sa stala milá a dobrosrdečná kráľovná a z Jankanajlepší kráľ. Žili spolu šťastne až do smrti. Kristína Babalová a Terézia Janigová, 5. ročník

Zakliaty diviakV krajine za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa piesok lial a voda sa sypala, žil jeden kráľ.

Volal sa Jozef, mal troch synov a jednu dcéru. Volala sa Henrieta. Raz šla princezná na prechádzku do lesa. Stretla tam diviaka, ktorý sa proti nej rozbehol a chcel ju zabiť.

Ale princezná sa mu prihovorila: “Nezabíjaj ma! Bohato sa ti bohato sa ti odmením.“ Diviak zastal a odpovedaljej ľudskou rečou: „Dobre, chcem, aby si ma odviedla k zámku a dovolila si mi tam žiť v jabloňovom sade priňom. Musíš však sľúbiť, že ma nikto odtiaľ neodoženie a nezabije ma.“ Princezná súhlasila a spolu s diviakom savydali domov.

O tri dni kráľov syn, ktorý sa volal Niko, chcel zabiť toho diviaka, ale princezná mu v tom zabránila. Povedala mu, aby ho nezabíjal, lebo spolu majú dohodu. Tak utekal Niko za otcom Jozefom a povedal mu, žeHenrieta doviedla domov diviaka. Kráľ povedal: „Nech ide okamžite preč!“ „Ale otec, on nemôže ísť preč!Máme spolu dohodu. Daroval mi v lese život. Sľúbila som mu, že môže ostať v našom jabloňovom sade.“ Otectým nebol nadšený, ale pochopil, že ak ho pošle preč, diviak tiež nemusí dodržať sľub, že jeho dcéru nezabije.Diviak teda ostal v jabloňovom sade.

Každý deň ho chodila princezná pozrieť a nakŕmiť. Jablká mu totiž nestačili. Toto sa opakovalo každéráno až sa postupne princezná a diviak stali kamarátmi a princezná zistila, že sa ho vôbec nemusí báť. Ako časubiehal, diviak bol čoraz smutnejší. Princezná sa ho pýtala, prečo je taký smutný. „Nemôžem ti to povedať, alepotrebujem tvoju pomoc,“ povedal diviak. „Ako by som ti mohla pomôcť?“ „Choď do zámku za tromi horami atromi riekami. Tam nájdeš odpoveď na svoju otázku.“

Princezná vzala so sebou najmladšieho brata Huga a spoločne sa vydali na dlhú púť do krajiny za tromihorami a tromi riekami. Cesta bola dlhá a namáhavá. Trvala im skoro mesiac. Nakoniec predsa len došli kčarovnému zámku. Tam ich nemilo privítal černokňažník, ktorý im kázal splniť tri úlohy. Prvou úlohou bolouhádnuť ťažkú hádanku. Princezná spolu so svojím bratom nad hádankou rozmýšľali celý deň a celú noc.Napokon ju uhádli. Druhou úlohou priniesť z najvyššej hory krajiny kvet, ktorý rastie iba tam. Aj túto úlohusplnili, hoci im trvala celý týždeň. Tretia úloha už bola posledná a najťažšia. Mali násjť čarovný a najsilnejší mečna dne mora. Hugo s Henrietou teda prehľadávali na lodi dno celého mora, až kým čarovný meč nenašli.Černokňažník vzal kvet i meč a spolu s Hugom a Henrietou sa vydal na cestu k ich zámku. Z kvetu uvarilčarovný odvar a prikázal ho diviakovi vypiť. Ten sa hneď premenil na krásneho princa. “Ďakujem ti za pomocprincezná. Konečne si ma vyslobodila zo zlej kliatby. Volám sa Peter som princom v krajine za siedmimiúdoliami,” povedal odkliaty diviak, teda princ Peter.

Na zámku sa konala svadba, trvala tri dni a tri noci. Princ Peter a princezná Henrieta sa na seba ibausmievali a usmievali. Henrieta sa rozlúčila so svojím otcom i bratmi a odišla bývať spolu s princom Petrom dojeho krajiny, kde žili šťastne, až kým nepomreli. Nikolas Makula a Jozef Bocko, 5. ročník

Medveď a KuboBola raz jedna rodinka, ktorá sa volala Praženicová . Otec sa volal Henrich a mama sa volala Božena.

Narodil sa im syn Kubo. Ako ubiehali roky, Kubo vyrástol, no bol veľmi bojazlivý. Bál sa chytiť do ruky pušku.

Kubo sa išiel prejsť a stratil sa, keď zbieral maliny. Keď vstupoval do lesa, tak stretol medveďa. Kubo saveľmi vyľakal, až mu z ruky povypadávali všetky maliny. Ale ten medveď bol veľmi priateľský. Pýtal si maliny,lebo bol veľmi hladný. Kubo mu povedal : „Zbieram ich pre rodičov. Sme veľmi chudobní, a preto som šielnatrhať maliny.“

Vybrali sa teda spolu do lesa a uvideli peknú chalúpku. Rozbehli sa ku nej, obidvaja si chceli odhryznúť.Bývala tam ježibaba. Tá vyskočila z toho domu von a začarovala medveďa na perník. Medveď, teda už perník,vraví Kubovi: „Utekaj!“ Kubo utekal, utekal, až dobehol k rybníku. Našiel pri strome udicu. Hodil, alenevytiahol nič. Druhý raz hodil, zas nič nevytiahol. A tretí raz hodil a vytiahol zlatú rybku. Chcel ju zjesť, alezlatá rybka mu povedala: „Pusť ma, pusť, splním ti tri želania.” Kubo vyslovil prvé želanie: „Rybka, prosím ťa,chcem, aby moja rodina bola bohatá. Druhé moje želanie bude, aby môj kamarát medveď bol zase ako predtým.Tretím želaním je, aby zomrela ježibaba, ktorá začarovala medveďa.“

Kubo bežal, bežal k perníkovej chalúpke, stretol tam medveďa so svojím otcom, ako drží brokovnicu prihlave medveďa. V poslednej chvíli zachránil medveďa a kričí : „Toto je môj kamaráť.“ Jeho oco bol rád, ženašiel svojho syna Kuba. Ako išli domov, tak mu Kubo všetko vyrozprával, ale oco mu neveril. Tak tovyrozprával mame, ale ani tá mu neverila. Tak sa Kubo rozhodol, že im svoju pravdu dokáže. Zaviedol ich krybníku a súťažili, kto prvý chytí rybu. Kubo vytiahol zlatú rybku a rybka mu vraví: “Ahoj Kubo.” Kubopovedal: “Ahoj rybka! Mama, oco, vidíte? Už mi veríte?”

Rodičia sa porozprávali so zlatou rybkou a nakoniec svojmu synovi uverili. Kubo chodil často pozerať dolesa medveďa a nosil mu jedlo. Stali výbornými kamarátmi a žili šťastne, až kým nepomreli.

Nikolas Makula a Jozef Bocko, 5. ročník

Zázračná sovičkaKde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa piesok lial a voda sypala, žilo malé

dievčatko. Volalo sa Anetka. Bola veľmi dobrá a milá, no nie vždy veselá, lebo nemala priateľa.Jedného dňa sa prechádzala lesom a zrazu uvidela malú sovičku. Pribehla ku nej a pritúlila si ju k sebe.

„Ach, sovička, musí ti byť zima, zoberiem ťa domov!“ povedala prekvapená Anetka. Doma ju zakryla do teplejdečky a dala jej jesť. Anetkini rodičia doma neboli a Anetka si sovičku nechala ako tajomstvo. Dala jej menoNorika. Norika videla, že Anetka je smutná, a tak sa vybrala jej hľadať kamaráta.

Hľadala ho deň, dva a na tretí deň našla pri fontáne osamelého chlapca. Prišla k nemu a opýtala sa ho:„Ahoj chlapče, prečo plačeš?“ „Nemám sa s kým hrať a som veľmi smutný,“ povedal chlapec. „Ako ťavolajú?“spýtala sa Norika. „Volám sa Petrík! A vy?“ „Volám sa sova Norika,“ povedala šťastne. Natiahla dlhékrídla a s chlapcom letela ku Anetke. Keď Anetka chlapca uvidela, hneď sa ho spýtala: „Ako sa voláš?“ „Ja savolám Petrík! A ty?“ „Ja sa volám Anetka. Poďme sa spolu hrať!“ „Napríklad do lesa, ku jazierku! Pri jazierkusú dobré maliny a čučoriedky,“ povedal Petrík.

Hneď sa vybrali na cestu, aby to stihli do večera. O desať minút prišli ku jazierku a chceli zbierať maliny, no v diaľke si všimli niečo čierne. Spoza stromu prišla starenka a opýtala sa ich , či by jej tú sovičkunedali. Deti o tom nechceli ani počuť a povedali rázne: „Nie!“ Starenka im sľubovala hory- doly , ale darmo.

Vtedy sa starenka vyparila. Deťom to bolo strašne čudné a mysleli si, že je to čarodejnica. Naozaj to bolačarodejnica a volala sa Xénia. No deti netušili, aká je mocná a zlá, ale sovička o nej vedela veľa a preto imvykúzlila zázračný plášť. Keď sa pod plášť skryli, sovička im povedala hroznú vec. „Je to hrozná čarodejnica achce ma ukradnúť, bežte to povedať rodičom!“ Deti to hneď rodičom povedali a spolu vymysleli skvelý plán.Rodičia vedeli, že sovička má jedno kúzlo, po ktorom už nikdy nebude môcť kúzliť. Keď ho sovička použila,zničila Xéniu navždy. Po tomto zážitku každý hneď tvrdo spal a dokonca aj sovička Norička.Ľudmila Papčová a Ema Kloptová, 5. ročník

Smiešna rozprávkaBolo to tak onak, proste hentak. Ale jedno bolo isté, bolo to veľmi smiešne, a tak vám ho porozprávam .Na veľmi malinkom mieste, vlastne v malilinkom kráľovstve, žil malililinký kráľ Fedor. Kráľ Fedor bol

celkom rozumný, ale aj poriadne hlúpy kráľ. Povedal si, že pôjde za kobylkou Mobilkou. Ona bola zo ZemeBLA BLA-BLA. V Zemi BLA BLA-BLA bolo rušno, chystala sa totiž BLAznosť, čiže slávnosť. Kráľ sipovedal, že na BLAznosti bude blázon.

Kráľova manželka sa volala Donatela. Donatela a Fedor sa len nedávno zobrali. Takže sú čerství blár- pár.Svadba bola krásna, ale oslava bola v krajine BLA-BLA -BLA. Mobilka predstavila Donatele a Fedorovi JankaLizku, Zitu Blóznu a Gorazda Flipiho. Fedor bol taký hlúpy, že Janka nazval Jazdo, Zitu Zibla a Gorazda

Goflazd. Donatela rozprávala dobré vtipy a jeden bol po BLA-BLA-BLAnsky :BLA BLOHA BLI BLETA BABERA BOBO BEBA.

Všetci sa smiali, aj keď nerozumeli. Jáj, zabudla som povedať, že Donatela je zo Zeme BLA-BLA-LA.Keď sa Fedor prezliekal za blázna, Donatela bola znechutená, ale vydržala to. Všetci sa dobre zabávali, keď tuzrazu spadla celá krajina BLA-BLA-BLA do diery. A Fedorko zobudil Janíčka zo sna.

Ľudmila Papčová a Ema Kloptová, 5. ročník

O malej húskeV jednej krajine kde dievča páslo sedem hús a chlapec sedem kráv, bolo jedno gazdovstvo . Na tom

gazdovstve bola paňou Ľubica, ktorá bola macochou dievčaťu. Dievča sa volalo Zuzka a chlapec Ondrej . Skôrako išla s husami na pašu , musela podojiť kravy, nakŕmiť sliepky a poupratovať celý dom . V jednu noc , keďvlci zavíjali zabudla Zuzka zahnať stádo husí. Bolo jej vonku tak dobre až zaspala. Stádo husí sa zatiaľ pobralok potôčiku . Ráno macocha Ľubica nevedela nájsť Zuzanu, poslala chlapca Ondreja ktorý u nej pracoval aby jušiel hľadať.

Našiel ju na lúke obsypanú kvetmi. Zodvihol ju a išli k macoche. Za trest že sa omeškala musela viacpracovať ako obyčajne. Ondrej zatiaľ šiel pokŕmiť zvieratá. Keď uvidel otvorenú hrádzu kde bývali húsky, išielich potajomky hľadať. Keď Zuzka dokončila svoju prácu mala chvíľu voľna. Išla sa pozrieť na malú húsku, ktorása nedávno narodila a spomenula si, že večer zabudla zobrať húsky naspäť. Išla ich hľadať.

Po dlhom hľadaní našla Ondreja s husami. „Máš všetky?“ spýtala sa Zuzka. „Nemám, najmladšiu húskusom nenašiel“ povedal Ondrej a pobral sa za macochou a Zuzka išla hľadať ďalej. Malá húska došla k farebnémujazeru a zatiaľ si tam plávala. Keď ju Zuzka našla, ubehla celú noc. Húska mala odrazu také dúhové perie.

Zobrala ju domov a išla to povedať macoche a Ondrejovi. Macocha bola rada, že ju našla. Ondrej aZuzka neskôr spolu mali svadbu. A ich svadobným darom bola húska.

Liliana Rudlová, Frederika Zara Flochová a Vanesa Dominová , 5. ročník

Ľadový príbehKde bolo, tam bolo, žil jeden princ menom Michal. Bol sám a bolo mu v zámku smutno. Pomyslel si:

„Idem do sveta, hľadať si nevestu.“Putoval sedem rokov, až dorazil k veľkému zamrznutému jazeru, na ktorom sa korčuľovala víla Perla.

„Ahoj, čo tu hľadáš?“ spýtala sa víla Perla. Michal sa od ľaku šmykol a padol na ľad. „Ako dar za to, že si matak rozosmial, darujem ti tri žubrienky.“ A Michal sa s nimi začal zabávať. Potom vložil žubrienky do kapsy ašiel si hľadať nevestu. Prišiel na ľadovci na Antarktídu a v diaľke uvidel ľadový zámok.

Zaklopal na dvere a otvorili mu traja snehuliaci Niky, Riky, Diky. „Čo by si si prial?“ zakričí naňho Riky.„Hľadám nejakú nevestu.“ „My by sme jednu mali, ale musíš nám priniesť päť perál.“ Spomenul si na Perlu,ktorú stretol na zamrznutom jazere. Vybral sa teda za ňou. „ Ahoj, s čím ti môžem pomôcť?“ „Od trochsnehuliakov som dostal úlohu, že mám nájsť päť perál.“ „Dobre, ja ti ich vynesiem,“ povedala. Perla sa ponorilado oceánu, vylovila perly a darovala ich Michalovi. Ten sa pobral späť k snehuliakom.

Riky ho uvidel s piatimi perlami a dal mu ďalšiu úlohu. „Ak chceš našu dievčinu, musíš nájsť prsteň vkoralovom útese,“ povedal Niky. Michal vytiahol z kapsy tri žubrienky a išiel s nimi ku koralovému útesu.Namiesto prsteňa v lastúre spievala ukrytá dievčina. Žubrienky z kapsy vyšli a povedali: „Pozri Michal, niečotam vidíme.” “Tak sa tam pozrime,“ odpovedal Michal. Našiel prsteň a ihneď ho dal dievčine a chcel ju odviezťk snehuliakom, ale zrazu sa mu zjavil tučniak menom Čiernohlávok a ten mu povedal, aby sa nevracal ksnehuliakom, pretože by mu dievčinu aj tak nikdy nedali. Vrátil sa s ňou teda domov. Vystrojili svadbu a žilišťastne, až kým nepomreli.

Liliana Rudlová,Frederika Zara Flochová a Vanesa , 5. ročník

O troch psochZa siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa piesok lial a voda sypala, bol raz jeden chlapec ktorý sa

volal Tomáš. Jedného dňa si kúpil troch psov.Volali sa: Rex, Bruno a Dunčo. Dunčo a Bruno šikanovali Rexa, lebo sa s nimi nechcel podeliť o kosti.

Rex teda utiekol. Bratia sa ráno zobudili a zistili, že Rex tam nie je. Tak ho išli hľadať. Rex prišiel k jaskyni. Zatiaľ ho jeho bratia hľadali. Tomáš sa potkol o skalu a rozbil si koleno. „Čo ti je?“ pýta sa Bruno. „ Nič mi nie je“ Tak išli ďalej, až kým neprišli k jaskyni. „Ideme sa tam pozrieť?“ Pýta sa Dunčo. „Jasné,že sa tam ideme pozrieť.“ Išli tam a uvideli tam svojho brata Rexa. Vyslobodili ho z pasce, do ktorej sa chytil avrátili sa domov.

Rexovi bratia boli takí šťastní, že ho našli a Rex im dal všetky svoje kosti. Tak žili šťastne, až kým všetcinepomreli. Adam Mrva a Tobiáš Sidor, 5. ročník

O Červenej pančuške Bolo raz jedno dievča Alžbetka, ktoré malo ocka a dedka. Veľmi rada nosila červené pančušky asukničku, preto ju všetci volali Červená pančuška. Dievčatko bývalo pri dedkovi, pretože ocko pracoval ďaleko vzahraničí.

Červená pančuška išla nazbierať jablká do záhrady. Stúpila na ježka. Zakričala od bolesti a prekvapenia adedko okamžite pribehol k nej. Dedko jej ošetril ranu a pomohli aj ubolenému ježkovi. Pustil ho naspäť doprírody. Už sa stmievalo a išla si ľahnúť. Snívalo sa jej o ockovi. Ráno sa zobudila a bola strašne hladná, tak išlado kuchyne, ale dedko tam nebol. Dostala veľký strach.

Niekto zrazu zaklopal na dvere a veľmi sa zľakla. Potichučky nazrela do okna a tam stál dedko a ocko.Červená pančuška zabudla, že dnes má narodeniny, tak ju chceli prekvapiť. Držali v ruke sladkú tortu a veľkýbalík s červenou mašľou. Torta jej veľmi chutila. Veľkým nadšením otvorila darček a veľmi sa potešila novýmkrásnym červením pančuškám s bielymi bodkami.

Najkrajším darčekom pre Červenú pančušku bolo to, že ocko jej povedal, že už ďaleko za prácou nepôjdea ostane navždy s ňou bývať v domčeku pri lese spolu s dedkom. Pre pančušku to boli tie najkrajšie narodeniny.Adam Mrva a Tobiáš Sidor, 5. ročník

Záhadné mestoBoli raz dvaja súrodenci. Ich rodičia usúdili, že sú len doma, a tak ich poslali k strýkovi Štefanovi. Najprv

si naňho nevedeli zvyknúť, ale potom sa to nejako stalo. Mária si našla priateľa. Dávidovi sa zdal divný, tak hozačal pozorovať. Najprv nič naňho nemal, ale potom dôkaz našiel.

Štefan dal Dávidovi robotu. Dal mu vyvesiť plagáty. Keď nalepoval plagát, buchol a počul kovový zvuk.Našiel páčku pri strome, zatiahol za ňu. Kus stromu sa posunul a tam našiel skrinku. Na nej zatiahol dve malépáčky. Najprv za jednu - nič, potom za druhú – zase nič , ale potom sa v zemi otvoril tajný otvor, kde bola kniha.

Bola na nej bola ruka so šiestimi prstami a na nej číslo 3. Keď chcel vziať knihu do ruky, zjavil sa tamMáriin priateľ. Prišiel k nemu a priznal sa mu, že sú stromíkovia. Je jedným zo šiestich. Preto ruka so šiestimiprstami. Potrebovali princeznú a tak Máriu uniesli do svojej ríše.

Dávid ukradol koč a na ňom išiel do ich ríše. Keď tam prišiel, videl Máriu. Stromíkovia zaútočili naDávida, ale on sa ubránil a oslobodil Máriu. Nastúpili do koča a utiekli domov.

Matej Korauš, Benedikt Páterek a Dominik Kudlička, 5. ročník

Čarovný jeleňKedysi dávno žili 3 súrodenci Peter, Michal a Božena. Jedného dňa sa rozpútala vojna. Mama a deti sa

odsťahovali k ich strýkovi Profesorovi Šunkovi. Profesor mal veľký dom. Raz išla Božena na prechádzku. Vlese stretla jeleňa. Božena si povedala: „Keby si tak mohol rozprávať!“ „Veď ja môžem,“ povedal jeleň. Vyvalilanaňho oči a spýtala sa: „Kde si sa to naučil?“ „Tam, odkiaľ pochádzam, hovoria všetky jelene.“ Po tomtorozhovore sa spolu naháňali a hrali.

Keď prišla domov, povedala ostatným, čo videla. Oni jej však neverili. Po týždni išla do lesa znovu. Petera Michal išli za ňou. Božena stretla jeleňa. Peter a Michal ho uvideli a zľakli sa. „Nemusíte sa ho báť,“ povedalaim Božena. Bratia sa teda osmelili a skamarátili sa s jeleňom. Prišli za profesorom Šunkom a povedali mu, čovideli.

Profesor povedal, že je to zvláštny jav a išiel na patentový úrad. Ale Michal, Peter a Božena išli zajeleňom. Ten im povedal, že chcú vypíliť les, v ktorom žil. Oni išli za richtárom a pýtali si zákaz na výrub lesa.Dostali ho a zakázali drevorubačom rúbať. Tak hovoriaci jeleň zachránil celý les.

Benedikt Páterek, Dominik Kudlička a Matej Korauš, 5. ročník

Detská slzaŽil raz jeden chlapec. Volal sa Jožko. Bol šťastným chlapcom, lebo mal dobrých kamarátov, slušné

vysvedčenie, vzťah mal aj k športu. Dobrák to bol od kosti! Jednoducho radosť na neho pozrieť. Len jedna vecho trápila. Už ho nebavilo byť chlapcom. Chcel vyrásť a stať sa dospelým. Chcel byť uhladeným gentlemanom,založiť si firmu na žuvačky. Chcel chodiť po námestí a počúvať od ľudí chvály na neho, aký je dobrý riaditeľtovárne na žuvačky. Chcel prejsť celučičký svet do centimetra štvorcového a ešte veľa iných vecí, ale keby som

ich mal všetky vymenovať, nestačili by my naše krásne lesy na papier, ktorý by som potreboval a to nechcem.Jožko zatiaľ iba sníval o tom, ako bude dospelým.

Raz poobede sa vybral do mestskej knižnice hľadať vhodnú knihu na referát z geografie. Vošiel doknižnice, oprášil sa a slušne sa prihovoril pani knihovníčke: „Dobrý deň, pani knihovníčka!Mohli by ste miporadiť, kde by som našiel knihy o Zemi?“„Áno, chlapče, hľadaj v dvadsiatej piatej polici od okna. Veľa šťastia,“ popriala mu.„Ďakujem.“

Tak sa pobral k dvadsiatej piatej polici od okna a začal sa hrabať v knihách o našej Zemi. Podarilo sa mupo chvíli nájsť knihu, ktorú potreboval a ostatné začal ukladať späť do police. Ako tak ukladá, niečo mu bránilovložiť knihu späť. Všimol si, že je tam zastrčená jedna stará, zaprášená kniha. Asi omylom. Siahol po nej apozerá na nadpis: AKO SA STAŤ DOSPELÝM.„Hmmmm. Čo je to za knihu? Možno je to presne to, čo hľadám,“ pomyslel si. Otvoril ju a pustil sa do čítania.Kto chce byť dospelým, nech nahlas opakuje tieto slová: Dospelus plnoletus múdrolus žuvačkus. Jožko nahlasdopovedal zaklínadlo a zrazu narástol o meter, vyrašili mu fúzy, rozšírili sa plecia, na hlave sa mu zjavil cylindera oblečené mal pekné sačko. Jožko zakašlal a začal svoju kariéru. Továrnička na žuvačky vyrástla ako z vody. Bol významným riaditeľom. Onedlho si našetril na súkromnýtryskáč a preletel na ňom celý svet. Stihol prežiť všetky veci, ktoré ako malý chlapec chcel.Keď sa mu všetko splnilo, začal sa cítiť akýsi osamelý. Nemal ani s kým prehodiť slova, lebo všetci jehorovesníci boli ešte stále v šiestej triede. Mal strašne veľa povinností a tie okolo neho vytvorili celodennú klietku.Spomínal na časy, keď bol malý a bezstarostne behal po parku s loptou a kamarátmi, keď nemal žiadnuzodpovednosť za iných. Nemusel robiť nič iné, len chodiť do školy. Vtom mu z oka vypadla jedna veľká guľatádetská slza. Ondrej Papčo, 6. ročník

Dobrodružstvo v časeŽil raz jeden chlapec. Volal sa Janko Petržlen. Janko chcel byť dospelý. A to veľmi. Bol taký zúfalý, až

začal vymýšľať stroj času. Hľadal všade. Na internete, na toľkých stránkach, že keby boli na papieri, zaplnili bycelý dom až po podkrovie. Ďalej hľadal v knihách, prehľadal knižnice po celom Slovensku, zašiel aj za hranice.trvalo to veľmi dlho, ale nakoniec sa mu to podarilo.

Stroj času bol taký krásny, taký obrovský, taký majestátny až to vyrážalo dych. A tak Janko nasadol dnu.Uvelebil sa a potiahol páčku. Ocitol sa asi o dvadsať rokov neskôr. Keď vystúpil, bol dospelý. Veľmi sazaradoval. Žil takto asi týždeň, keď sa začal cítiť akosi prázdno.

Vrátil sa naspäť a bol oveľa šťastnejší. Povedal si: „Nechcem byť dospelý, lebo by som premeškaldetstvo.“ Martin Šnauko, 6. ročník

FLYBUSKde bolo, tam bolo, žili dvaja trpaslíci. Otec sa volal Nevýhoda a syn Výhoda. Jedného dňa išiel Výhoda

do školy. Pred domom zastal FLYBUS, ktorý ho tam zadarmo odviezol. Na tú jazdu sa vždy tešil. Flybus bolminibus, ktorý mal na bokoch namiesto výfukov trysky. Jeho minimálna rýchlosť bola tisíc kilometrov zahodinu. Výhodovi sa najviac páčil adrenalín a tá úžasná rýchlosť. Keď mal šofér dobrú náladu, urobil menšiuodbočku a obletel s deťmi celý svet. Nevýhoda sa trmácal s krompáčom do bane, kde celý deň ťažko pracoval. Ztoho, čo zarobil, platil veľké dane. Musel sa poriadne obracať, aby zo zarobených kvietkov uživil svojho synaVýhodu. Za mesiac zarobil 8 diamantových, 10 zlatých a 12 strieborných kvietkov. Z záplaty mu strhli 6diamantových, 8 zlatých a 6 strieborných. Za zvyšné peniaze kupoval potraviny a rôzne veci do domácnosti. Razsa Nevýhodovi stala strašná vec. Zatvorili baňu. Natrvalo.

To znamená, že Nevýhoda dostal záplatu. Prišiel domov skôr a povedal Výhodovi, že prišiel o prácu.Nevýhoda si myslel, že je už všetko stratené, ale Výhoda dostal skvelý nápad. “Čo keby si stal šoféromFLYBUS-u?” spýtal sa. Otec s tým súhlasil. Nevýhoda hneď na druhý deň šiel do školy pre šoférov FLYBUS-u.Keď Nevýhoda prišiel zo školy, zistil, že má veľmi veľa úloh. Keď si ich už všetky horko-ťažko dopísal, prišielVýhoda zo školy. Rozhodli sa, že sa budú učiť spolu.

O mesiac išli obidvaja do školy a Výhoda sa dozvedel, že na druhý deň budú písať koncoročný test zHroznopisu a Nevýhoda skladá skúšky. Poobede Výhoda skúšal Nevýhodu a Nevýhoda Výhodu, až kým boliobaja katastrofálne nepripravení. Výhoda napísal test z Hroznopisu hrozne a dostal jednotku a Nevýhodanešťastne zložil skúšky a stal sa šoférom FLYBUS-u.

Od toho dňa každý deň lietali spolu do školy na FLYBUS-e. Mali dosť kvietkov a Nevýhoda sa už viacnemusel trápiť. Aj ja by som chcel byť šoférom, a tak sa teším, že budem veľkým trpaslíkom. Na domčeku bolstromček a rozprávky je konček. Dominik Hatala, 6. ročník

Útok na ApokoV dávnych dobách, keď ešte piráti brázdili moria a barbari vypaľovali dediny, žil na ostrove Apoko jeden

statočný chlapec Kyram. Žil pokojne, až kým ich dedinu nenapadli zlé morské príšery z tajomných vôd čierneho oceánu. Boli to

veľmi zlé a škaredé príšery. Vyzerali ako mix všetkých morských živočíchov. Ich vodca sa podobal nachobotnicu s hlavou žraloka a na konci každého chápadla mal hlavu pirane, aby mohol útočiť zo všetkých strán.Kyramchytila panika. „Čo mám robiť?” Jediné, čo mu napadlo, bolo skryť sa. „Ale kam? Všetko je buď zničenéalebo horí!” Jaskyňa! Jaskyňa uprostred horiaceho lesa. I keď všetko navôkol horí, tá jaskyňa je chránená. Žijetam totižto vodný drak. Kyramtú jaskyňu poznal z legiend, ktoré sa na ostrove rozprávali počas večernýchstretnutí pri vatre. Vedel, že to vďaka vodnému drakovi nebol ostrov tak dlho napadnutý.On ho dlhé roky chránil.Ľudia sa však na neho začali až príliš spoliehať. Vedel, že ak by to takto išlo ďalej, nedokázal by ostrov popriochraňovaní aj držať pokope. Ostrov bol totižto rozdelený na štyri časti.

Kyramsa rozbehol do lesa. Príšery za ním nemohli, na ne tam bolo priveľmi teplo. Aj Kyramovi bolohorúco, ale nedbal na to. V jaskyni nehľadal iba úkryt, chcel pohľadať pomoc. Bežal asi desať minút, kýmnedobehol k jaskyni. I keď mierne ohorel, bol šťastný, že sa tam dostal.

Smelo vošiel dovnútra. Zavolal: „Halóóóó´! Vodný drak, si tu?” Pocítil teplý dych. „Že by som ho predsalen našiel?” povedal si. V tej chvíli drak otvoril žltozelené žiarivé oči, silno zamával krídlami a postavil sa. Bolto gigantický drak, veľký ako tri veľké plachetnice aj so stožiarom. Jeho farbu ťažko popísať, lebo bol ako voda.Raz priezračný, raz zelený od rias, inokedy tyrkysový ako more v lagúnach alebo tmavomodrý až šedý akovzdúvajúce sa more pri búrke. Mocným hlasom zvolal: „Kto si a čo tu robíš?” Kyram opatrne trasľavým hlasomodpovedal: „Volám sa Kyram a prišiel som ťa zavolať na pomoc.” Drak odpovedal: „Tak to bude problém. Jasom neprestal chrániť tento ostrov preto, že by sa mi nechcelo, práve naopak. To vy ste zleniveli. Prestali stespevňovať a obnovovať mosty na miestach, kde sa ostrov rozdeľuje. Teraz to musím robiť ja. Ak by som odtiaľtoodišiel, všetky štyri časti by sa od seba oddelili a ostrov by sa roztrhol. Už by ho žiadny most znovu nespojil.”Kyram sa však nedal tak ľahko odbiť: „Musí to nejako ísť, veď náš ostrov padne tak či tak.” „Musel by somnájsť za seba náhradu,” odvetil drak. „A čo ja?” spýtal sa Kyram. „Ty? Ty na to nie si dosť silný. Ak by si sa o topokúsil, mohol by si umrieť.” „To je jedno. Zomriem, ak by to zachránilo moju rodinu a ostatných dedinčanov.Skúsim to!” pevne sa rozhodol Kyram. „No dobre teda, ako myslíš,” odpovedal prekvapený drak. A tak vodnýdrak vysvetlil Kyramovi, čo má robiť. Vymenil sa s ním a rýchlo odišiel na miesto boja. Dúfal že sa stihne vrátiťskôr, ako to Kyrama roztrhne.

Keď príšery zbadali vodného draka, veľmi sa zľakli. Boj bol už potom ľahký. Všetky príšery zožral aleboodohnal. Kyram zatiaľ ako-tak držal všetky štyri časti ostrova. Keď už bol na pokraji so silami a začalo mu trhaťruky, vletel do jaskyne vodný drak a zachránil ho. Zas sa vymenili. Kyram sa s ním rozlúčil, poďakoval sa arozbehol sa k ostatným dedinčanom.

Povedal im, prečo ich už vodný drak nechránil, a tak sa všetci, čo prežili, pustili do práce. Obnovovalispájacie mosty, tie, čo sa už rozpadávali, nahrádzali novými a opravovali všetko, čo morské príšery zničili.Vodný drak mohol opustiť jaskyňu uprostred lesa a chráni ostrov. Robí tak až doteraz, ak všetci nepomreli.Daniel Ševčík, 6. ročník

Druhý pohľad(získala čestné uznanie na súťaži Každým slovom krok k umeniu)

Ahoj. Volám sa Jana, mám 12 rokov, rada kreslím a počúvam hudbu. Do školy chodím veľmi nerada,pretože zažívam šikanu. Vlastne ani neviem prečo. Nikomu som nič neurobila aj tak ma nemajú radi avysmievajú sa mi. Neraz sa mi stalo, že som musela odísť z vyučovania a tváriť sa, že ma bolela hlava alebobrucho. Chcela by som byť aspoň na 1 deň učiteľkou, aby som videla, aký postoj má k mojej situácií učiteľskýzbor. Niekdy mám pocit, že im je úplne ukradnuté, čo prežívam. Nuž, najvyšší čas vyraziť do školy. Čo sa to somnou deje? Nejako ma bolia kosti a... niečo nie je v poriadku.

Keď som dorazila do školy, všetci sa mi s úctou zdravili, čo ma poriadne prekvapilo. Absolútne somnechápala, čo sa to deje. V tej chvíli prerušila moje premýšľanie pani riaditeľka so slovami: „Zdravím, viem, žeje to na rýchlo, ale triedna učiteľka 7 triedy chýba. Potrebujem vás tam na zastupovanie.“ V momente akoodpovedala vetu, uvedomila som si svoju situáciu. Som dospelá, som učiteľka a moje želanie sa splnilo.

„DDDobre," vykoktala som zo seba trasľavým hlasom. Blížila som sa k triede, cestou som ešte stále stretávalažiakov, ktorí prichádzali. Ich pohľady veštili strach, že porušujú školský poriadok, keď prichádzajú tesne predzvonením. Báli sa, čo im na to poviem. Tak som aj jednému povedala: „To sa chodí takto neskoro? Okamžite midaj žiacku, nech Ti zapíšem poznámku.“ Chúďa piatak, ospravedlňoval sa, že nemali doma jedlo, lebo mamanestihla deň predtým nakúpiť a musel si ísť ráno do obchodu zháňať desiatu. Odvrkla som mu: „Mňa tonezaujíma. Máš chodiť načas.“ Sklonil hlavu a už nič nepovedal, no v očiach sa mu zračil pocit, ktorý dôvernepoznám. TO JE NESPRAVODLIVOSŤ. NIČ SOM NEUROBIL. NIE JE TO MOJA VINA. Prekvapivo mi honebolo ľúto. Nechápala som, čo sa to so mnou deje. Prišla som pred siedmu triedu. Stála som tam ako tvrdé Y.Moje nohy odmietali poslušnosť. Prikázala som im a oni poslúchli. Keď som vošla dnu, nemohla som uveriťvlastným očiam. Moje detské ja sedelo v poslednej lavici, pozeralo do zeme a nič nehovorilo. „No tá je zasezdutá,“ pomyslela som si. „Kto má stále tolerovať tieto nálady puberťákov.“ „Čooo?“ ozval sa vo mne druhýhlas. „Prihovor sa jej, usmej sa na ňu, pomôže to!“ Mala som v sebe zmätok, akoby som bola dospelá a dieťazároveň, ak je 12-ročná ešte dieťaťom. Rozhodla som sa nechať konať dospelé ja. Neurobila som nič. Normálnesom odučila hodinu a svoje uplakané ja v poslednej lavici som si ani nevšimla. Potom som odišla z triedy. Učilasom ďalšiu hodinu, ale cez prestávky som postávala na chodbe a hľadela na to, ako sa správajú deti. Moje detskéja nebolo jediným, ktoré malo problémy. No ja som v sebe potláčala hlas, ktorý mi hovoril, aby som im nejakopomohla.Prišla posledná hodina. Výtvarná. Tento predmet je jediný, ktorý mám rada. Moje detské ja v poslednej lavicitrochu ožilo a výkresu vylialo svoje pocity. V mojom dospelom ja sa niečo zmenilo. „Pekná práca, Janka,“povedala som svojmu detskému ja. Zdvihlo hlavu a pozrelo mi do očí. Videla som všetko utrpenie, nepochopeniea ... aj čosi nové. Vďačnosť. Vďačnosť za jednu vetu. „Ďakujem vám veľmi pekne,“ povedalo moje detské ja.Tentoraz som sa nedala, potlačila som dospeláka a prisadla si k môjmu detskému ja. Usmiala som sa. „Máštalent. Chodíš na výtvarku?“ spýtala som sa. „NNNie,“ nesmelo sa ozvalo moje detské ja. „Mala by si,porozprávam sa s tvojimi rodičmi, či by ťa neprihlásili. Škoda nevyužiť taký talent a vidím, že ťa kresleniebaví.“ Reakcia na seba nedala dlho čakať. Moje detské ja sa usmialo. Niekto sa mu prihovoril, niekto mu venovalčas, niekto ho pochválil,... niekomu na ňom záležalo. Výnimočne odchádzalo z vyučovania bez sĺz. Stačil úsmev,záujem, pochválenie.

Keď som sa vrátila zo školy, odložila som si všetky veci, vytiahla papier a pero a začala som písať.Vyjadrila som všetky svoje pocity. Starostlivo som list vložila do obálky a následne do tašky. Na druhý deň somobálku položila pred dvere kabinetu a zaklopala. Vedela som, že chvíľu trvá, kým niekto príde otvoriť, tak sommala čas odísť do triedy. Počula som, ako sa otvárajú dvere kabinetu. Neostávalo mi nič iné, len čakať. Učiteľkavbehla do triedy a a zavolala si ma von. Povedala mi: „Janka, odpusť, že sme si ťa nevšímali. Niekedy mámetoľko roboty, že to už ani nie sme my.“ Zalialo ma šťastie.

S úsmevom na perách a slzami v očiach som začala hovoriť: Ja viem. Je ťažké nájsť si čas, keď máte napráci hromadu ďalších vecí, no ani neviete, akú radosť mi spravilo, keď sa našiel niekto, kto sa mi prihovoril apochválil ma. Ja sama by som to ešte teraz nezvládla. Byť dospelou je super, no mám na to ešte čas. Musím siprejsť ostatnými časťami života, aby som sa naučila byť dospelou.

Romana Selešiová, 7. ročník

Citoslovcia v príbehuBola teplá sobota, keď sa Anna s Margaret vybrali do hory. „Ahoj,” povedala Anna. „Čauko,” usmiala saMargaret. Vyšli vyššie do hory a zrazu tam čosi za stromom zašušťalo. „Pssst! Ó,” obidve rozrušene zašpekali.„Hľa,” povedala Anna a vtom sa ozvalo PRÁSK. Zlomil sa konár na strome. Margaret jemne zaklopala na stromKLOP-KLOP. „Aha, veď tam bol malý psík,” povedala Anna. „Haha,” zasmiala sa Margaret a psík zaštekalHAV-HAV. Karolína Sliačanová, 7. ročník

ZVUK„KLOP, KLOP,” ozvalo sa. Anička pribehla k dverám a keď ich otvorila, uvidela tam svoju najlepšiu kamarátkuJanku. „Ahoj,” pozdravila sa Janka. „Čau,” odzdravila Anička. Skôr ako sa stihli poriadne zvítať, spoza Aničkysa ozvalo HAV-HAV. „Haha,” zasmiala sa Anička. „Zabudla som ti povedať, že mám nového psa.” „Ó, ten jekrásny, ako sa volá?” spýtala sa Janka. „Volá sa Sergej,” rýchlo odvetila Anička. „Aha. Peknéme…”nedopovedala Anča, pretože ju prerušil nečakaný zvuk. PRÁSK. Chvíľu bolo ticho, potom sa ozvaloznova PRÁSK. „Čo to môže bbbb….?” bojazlivo vyhŕkla Janka, no nedopovedala vetu, pretože ju prerušilaAnička” „Pssst!” Tak sa vybrali všetci traja za zdrojom zvuku. Do kuchyne. Po chvíli Janka s Ančou vybuchli

smiechom. Zvuk vychádzal z mikrovlnky. Anička totižto úplne zabudla na to, že si dala robiť POPCÓRN. Romana Selešiová, 7. ročník

Umelecký opis

JarJar je veľmi krásna.Všetko sa prebúdza k životu. Zvieratá sa zobúdzajú, kvety zvedavo otvárajú hlávky,

stromy odomykajú lístky a vychádzajú na vzduch.Jarný vánok roznáša vôňu kvetov ako donášková služba v pizzérii všetkým ľuďom i zvieratám. Farby

kvetov. Sú to tie najkrajšie farby na svete. Farby jari. Stromy pučia zeleňou a kvetmi. Všetko je krásne, voňavé afarebné. Jar má toľko krás. Je úžasným obdobím na oddych.

Zvieratká vyliezajú zo zimných domčekov. Vtáky lietajú ako stíhačky a usádzajú sa v korunách zelenýchpánov. Malé hlodavce nafukujú líčka od námahy zo zháňania potravy. Medveď spí až do polovice marca a prespíaj tú nádhernú chvíľu prebudenia Zeme.

Klement Malíšek, 7. ročník

Jar - čarovné obdobieJar- čarosvet, čarovný je ako kvet, ktorý keď vypustí korienky do zeme, miluje svet. Pozerá sa s

úsmevom na nás. Vidí, keď máme bôle i on zvädne, smutný sadne a my sa pýtam, čo je to za hlúpy kvet?Medvedík sa spoza kríčkov na nás smeje, čarovnú krajinu-svet,zvieratá-miluje. Syseľ z diery vylezie,

príbytok si uprace, nájde si potravu, dobre sa nakŕmi a ide za priateľmi. Veverička oriešky si hľadá naslabohnedom kmeni dotknutom tisícami zvierat, ktoré sú už o stovky hadích krokov ďalej. Zlezie dolu a snaží sadotknúť sladkomalinových pochúťok a chutných orieškov, po ktorých celú zimu túžila. Krajina sviští príjemnounáladou, ktorá sa vlieva až do našich miest… stačí nakloniť uši a počuť čarosvet.

Jar. Je to aj čas, ktorý znie veľkým zhonom. Zvieracie zvuky znejú od stromu k stromu. Medvedia matkatuho zíva a stráži svoje rozjarené mláďatá. Svišť nahlas sviští, uvidel rýchlu šelmu. Jelene práve prežívajúvzrušujúcu ruju, ktorú počujú aj vlčie mláďatá zavýjajúce na prenádherný spln.

Jar- kvetov chvíľa. Kvety ťahá zo Zeme topiaci sa sneh zaplavujúci zem čerstvou vodou. Ujde sa ajmalým semiačkam, z ktorých neskôr vyrastú veľké slnečnice.

Toto je príroda ako ju (ne)poznáme… a nakoniec kráľ jari- Narcis- dáva do ruky jarné žezlo, ktoré sa vkráľovských rukách kráľa leta mení na teplé slovenské more. Adam Hatala, 7. ročník

JarJar je čarovné obdobie. Biele farba prestáva vládnuť a púšťa miesto zelenej s farebným brnením. Pani Jar

sa prebúdza po lúkach, záhradách a stráňach. Nežným dotykom zobúdza všetky zvieratká a rastlinky zo zimnéhospánku.

Lúka ako farebná sukňa vydáva von to najkrajšie, čo má. Spod zeme sa vytrčí prvá snežienka. po nejprichádza mnoho iných kvetov. Púpava žiari sťa slnko, narcis odhaľuje svoju tvár a bleduľa so svojimizvončekmi zvoní sem i tam. Po lúke behajú malé chrobáčiky, lienky, mravčeky, no i medvede. Pestrofarebnémotýliky poletujú akoby sa snažili sfarbiť aj vzduch.

Jar odovzdáva svoje žezlo letu, ktoré zavládlo svojimi horúčavami a jar donútilo čakať celý rok, kýmznovu zavládne. Michaela Kuniaková, 7.ročník

JarJar je obdobím, keď lesné víly vychádzajú z úkrytov a začínajú tkať žiarivé zelené koberce, ktoré kladú

na lúky zničené zimou. Šijú farebné suknice pripomínajúce vlnivý závoj. Ladne tancujú na prenikavý spevvtákov a zvuky prebúdzajúcej sa prírody. Vytvárajú orchester, či lieči uši i dušu. Svoje oči upierajú na prvé jarnéslnko, ktoré sa usmieva na oblohe modrej a čistej ako najvzácnejší krištáľ, čo na planéte existuje.Zvieratá sa prebúdzajú, aby po dlhom čase uvideli svojich priateľov a okúsili najnovšie dobroty Matky prírody.Sladké maliny, modré čučoriedky i červené jahody, čo vynikajú svojou farbou medzi inými plodmi a lákajú očizvedavých zvierat.

Ani nevieme, koľko druhov kvetov nám jar ponúkne. Od malých bielych konvaliniek cez bordovépivónie až po masívne orgovány, ktoré prekypujú všetkými možnými odtieňmi.

Ako všetko má svoj čas, tak aj jar. No prichádza čas leta, tak jar jemne ustúpi horúčavám, dažďom ibúrkam, zmrzlinám a tobogánom. Romana Selešiová, 7.ročník

ZimaZima prišla do ulíc. Zaškrabala na okná a dvere mrazom. Námestie je pokryté bielou perinou ako zvlnený

závoj mladuchy. Vonku sneží, pofukuje zimný severák, končeky stromov a vetvičiek blednú. Biela farba prišlautíšiť túto krajinu.

Čaruje. Tam niekde nad nami čaruje ľadová čarodejnica. Chodí a navštevuje každú záhradu. Každémurozdáva snehovú vločku s kryštálikmi ľadu. Čistá ako krištáľ. Biele cesty ako posypané práškovým cukromčakajú na stopy ľudí alebo áut. Von vybehli živé tvory, z tepla do zimy. Skáču po snehu a radujú sa spolu soživým snehuliakom. Čarodejnica opäť fúkla na krajinu. Ľuďom začal podkopávať nohy silný vietor, lícečervenejú, všade škrabe chumelica. Deti padli do snehu, zvalili si snehuliaka. Voda začala tuhnúť a premieňať sana ľad. Čarodejnica však poslala rukami zhora ešte väčšiu zimu. Snehové vločky sa husto sypú, pribúdajúcentimetre snehu. Jazierka zamŕzajú. Ľudia prichádzajú na klziská a padajú na nepoddajný ľad. No zima jeneúprosná. Všetci sa onedlho odpratávajú späť do tepla.

Pomaly sa sneh začal topiť, s ním odchádzali oči a ústa snehuliaka. Ľad na klziskách, kde sa predtýmradovali deti, sa mení na akvárium. Cencúle, biele vetvičky stromov, začali odchádzať a zima sa mení na … jar.Karolína Sliačanová, 7.ročník

ZimaZimný sneh je čistý ako krištáľ. Každú noc mi klopká na okno. Jeho snehobiela farba lieta pomedzi

domy, stromy a cesty. Deti vybehnú z domov s radosťou, šantia v snehu. Každá rana snehom štípe ako čilipaprička v ústach. Detské úsmevy v tvári, keď vidia sneh sú plné radosti. Tešia sa, že si postavia snehuliaka.

Vôňa zimy je neopísateľná. Ten čerstvý vzduch. To drevo, ktoré praská v krbe, pripomína ľuďom, že súVianoce. Ľudia sa pri ozdobovaní stromčeka pripravujú na chvíle, ktoré strávia spolu. To však nie je všetko. Távôňa koláčikov šíriaca sa po celom dome je najlepšia. Mamy sa spolu so svojimi deťmi zvŕtajú v kuchyni avypekajú dobroty od výmyslu sveta.

Cesta autobusom má tiež svoje čaro. Hľadím z okna a obdivujem tú krásu. Keď vtom skríknem: “Sneží.”Prechádzame okolo Supry, ktorá smrdí ako dvojtýždňové ponožky. Smrad mi pokazí náladu, no len čo prejdemepár zastávok ďalej, už zápach necítiť, no aj sneh zmizol. Moja zimná nálada sa vracia.

Viete, akú majú ľudia náladu v zime? Predsa vianočnú. Počúvajú vianočné koledy, ozdobujú svojepríbytky. Deti zdobia plot i strechu. Zamotajú sa so svetielkami, smejú sa nielen ony, ale i všetci, ktorí idú okolo.Prichádzajú Vianoce, čas radosti, čas rodiny, kráľovné zimy. Martina Ferenčíková, 7. ročník

Mikropoviedky7. ročníkÚlohou žiakov je použiť 10 slov v krátkom príbehu, ktorý má iba 10 viet/súvetí. Každé slovo môžu použiť lenraz a do jednej vety/súvetia môžu použiť len jedno slovo.

Slová: žena, bar, múka, mesto, budova, vlákno, stokrát, choroba, predkolenie, pavučina.Príbeh: Žila raz jedna žena-nežena. Bola to totiž pavúčica, ktorá plietla pavučiny. Už sa sťahovala stokrát a eštestále nenašla ten pravý domov. Nakoniec sa usadila v meste. Žila v prenádhernej budove. Keď si ráno išla kúpiťmúku, potkla sa. Príčinou jej pádu bolo rozmotané vlákno. Zranila si predkolenie. Lekár jej povedal, že táchoroba nie je až taká vážna. Keď túto informáciu zistila, išla to osláviť do baru.

Autorky: Rebeka Bačkorová, Mária Langerová, Michaela Kuniaková

Slová: hnedá, noviny, padať, gladiátor, atrament, poza, lupa, kosodrevina, mŕtvola, makovicaPríbeh: Emanuela čítala v novinách veľmi zaujímavý príbeh s názvom Čierna smrť. Písalo sa v ňom, že neznámyEmil vzal lupu a sadol si do kresla. Niekto mu zaklopal na dvere a ako šiel otvoriť, zakopol a začal padať.Postavil sa, nasadil si hnedú baretku späť na hlavu a už otváral dvere. Stál tam jeho kamarát menom Gladiátor.Šli sa spolu prejsť a zašli až ku kosodrevine, kde ostali pár hodín. Z ničoho nič začal z kosodreviny miesto živicekvapkať atrament. Nejako sa im to nezdalo, a tak zašli poza stromy. Našli tam vrece a mysleli si, že v ňom budemakovica. No keď sa bližšie prizreli, že je to mŕtvola.

Autorky: Karolína Sliačanová, Martina Ferenčíková, Nicola Netroufalová

Slová: Hviezdoslav, žily, duch, tieňohra, podrážka, stánok, priúzky, odrážať sa, švác, syrPríbeh: Hviezdoslav sa v zime spúšťal na lopári. No nedopatrením si pri tom prerezal žily. Stal sa z neho duch.Už nemôže hrať tieňohru, lebo nemá tieň. Bol však zvedavý, čo sa deje vo svete, tak zašiel do novinovéhostánku. Namiesto čerstvých informácií tam našiel čerstvý syr. Bolo mu z toho priúzko. Chcel sa radšej dostať doneba, tak sa odrážal od zeme. Švác. Dostal podrážkou po tvári a zobudil sa živý a zdravý do nového krásnehodňa.

Autori: Mário Krajčovič, Jozef Prančík, Klement Malíšek

Slová: námorník, Taliansko, čaj, MHD, chlap, leukoplast, pálenka, lykožrút, deravý, rytierPríbeh: Plavili sme sa s námorníkmi po mori. Cestovali sme do Talianska. Keď sme tam dorazili, nedali sme sipizzu, ale čaj. Šli sme MHD-čkou na hrad. Bol tam jeden chlap- sprievodca. Previedol nás po hrade, ukazovalvšetko možné,dokonca i rytiera. Nechtiac som sa porezal na jeho kopiji a musel som si ranu zalepiťleukoplastom. Aby ma to tak nebolelo, dal som si aj pálenku. Hrad bol síce z kameňa, no stropy boli drevené aplné lykožrútov. Všetko drevo bolo deravé, tak sme sa radšej odtiaľ veľmi rýchlo pobrali domov.

Autori: Mário Krajčovič, Jozef Prančík, Klement Malíšek

Slová: Kaleráb, papagáj, pluh, maturita, vláčiť, praskať, ísť, kožuch, predlaktie, lososPríbeh: Vláčil som ho celý deň vo vrecku. Len tak pre šťastie a šiel som v ústrety svojmu osudu. Deň D -maturita- nastal a ja som už nemohol cúvnuť. Vytiahol som si otázku a talizman, ktorý som celý deň nosil prisebe- kaleráb- som položil na stôl. Vysúkal som si rukávy, aby som ukázal nepopísané predlaktia. Podišiel somku skúšajúcim a sadol na stoličku, ktorá ticho zapraskala. Z biológie som o papagájoch vedel všetko. Horšie touž bolo s lososmi, raz som nevedel, kadiaľ migrujú. “No pluh ste zaorali hlboko,” povedali mi nakoniec. Bolo mitak horúco, akoby som mal na sebe ten najteplejší kožuch, no skúšku dospelosti som zložil.Autori: Mário Krajčovič, Jozef Prančík, Klement Malíšek

DospelosťUž keď sme boli malí, tak sme uvažovali o tom, čo je dospelosť. Chceli sme byť čo najrýchlejšie

dospelými a asi každý sa aspoň raz na dospelého hral. Mysleli sme si, aké je to super. Môžeme si robiť, čochceme. Ísť tam, kam a kedy chceme. Proste to, čo máme stále určené. No, ale my „teenagery“ , teda ak sa takvôbec môžeme nazývať, si myslíme, že je to asi tá najnudnejšia časť života. Dospelí musia chodiť do práce,starať sa o deti a rôzne iné veci. Čo je vlastne dospelosť v skutočnosti?

Je to niečo, kde je veľa povinností a práce alebo si tam skôr môžete robiť to, čo chcete? Občas som zdospelých zmätená. Toto môžeš a toto nesmieš, ale oni robia to isté a potom, že „skazená mládež“. Všetky veci,ktoré vieme či poznáme, nás buď naučili oni alebo sme ich my odkukali. Sú to dobré veci, ako napríkladrozvíjanie talentu, ale aj zlé veci, napríklad fajčenie či alkohol.

Ešteže to mám do dospelosti tak ďaleko, príde len stredná, potom vysoká... Už fakt neviem, či sa mám nadospelosť tešiť alebo plakať. Klára Ferenčíková, 8. ročník

Prečo chcem/nechcem byť dospelá?Väčšina detí chce byť dospelými. Je to preto, lebo spolu s dospelosťou si spájajú vo svojich predstavách

len samé výhody. Majú ale pravdu?Deti sa radi hrajú na dospelých. Hovoria, akí sú už skoro dospelí, a pritom zakaždým, keď prídu domov,

majú navarené, ustlaté a majú čas jedine tak na sťažovanie sa, aký je tento život hrozný kvôli tomu, že im niektonedal like na fotku na instagrame alebo sa im vybila baterka na i-phone. Na tie problémy, ktoré oni považujú zaproblémy, si už v dospelosti ani nespomenú. Keď skončia školu, budú mať úplne iné starosti. Keď som bolamalá, tiež som už chcela byť dospelá, no neuvedomovala som si, že som myslela len na tie pozitívne stránky avýhody dospelosti. Deti nechápu, aký majú vlastne bezstarostný život, každou hlúposťou si zaťažujú hlavu anadávajú na všetko. Nevedia, akí sú šťastní, že majú strechu nad hlavou a niekoho, kto ich vždy podrží, keď topotrebujú, že nemusia pracovať, aby zabezpečili rodinu. Dieťa sa chce stať dospelým, ale dôležitejšie je uívať sikaždý deň, lebo nikto nevie, čo bude dnes a čo príde zajtra.

Takže, aká je moja odpoveď na to, či je lepšie byť dospelým alebo dieťaťom? Myslím si, že aj dospelosť,aj detstvo majú svoje klady a zápory, preto je podľa mňa najrozumnejšie tešiť sa teraz v prítomnosti z detskýchvýhod a po dosiahnutí dospelosti z výhod dospelých. Budem sa snažiť prežiť čo najlepšie každú chvíľu svojhoživota bez ohľadu na vek a na to, čo mi život prinesie. Podľa môjho názoru sme tu všetci preto, aby sme sa tešili

zo života. Myslím si, že keby takýmto spôsobom rozmýšľali aj ostatní, život na tejto planéte by sa stal prevšetkých rajom na Zemi. Lucia Fulová, 8.ročník

Čo je to byť dospelý?Ak je to voľnosť, každý druhý deň žúrka, ak je to staranie sa sám o seba, mať vlastné peniaze, chodiť do

mesta s kým chcem, kupovať si, čo chcem a kedy chcem, tak to beriem. Ale... ak je to zobrať na seba a za sebaplnú zopovednosť, chodiť do práce, niesť ťarchu okolitého sveta viac, ako keď som bola dieťa, tak...no neviem.Akosi ma to takto neláka.

Napísať úvahu o niečom, čo nie som, je ťažké. Niekedy rozmýšľam, aké by to bolo byť matkou a maťmanžela a spolu krásne deti. Spomínať s manželom na to, keď sme spolu len chodili, držali sa za ruky, nevedelina seba prestať myslieť a nakoniec žiť spolu naveky. To je už háklivejšie. Oveľa.Je to sranda sadnúť si niekedy medzi dospelých, ticho sedieť a počúvať čo sa vlastne okolo nás deje. Baví ma toniekedy viac ako prísť k mojim mladším bratrancom a pozerať sa, ako sa napríklad bijú, aj keď ich mám rada.

Nie som človek, ktorý na seba „nakydá“ tri tony make-upu, aby zo seba spravil dospelú ženu! Na tom samusím zasmiať. Nie, naozaj, ja si počkám. Páči sa mi že „TEEN“ , ale rodina (a nebudem ďalej menovať) maláka viac.

Viem, že dospelí by to nepovedali, ale dospelosť je adrenalínovejšia a srandovnejšia ako detstvo. Každýsi týmto musí jednoducho prejsť. Je to ďalšia z fáz života a nikto to nezmení. Ale dospelá by som chcela byť. Natália Hatalová, 8.ročník

Sci-fi príbeh z 8.triedy

Planéta Kepler 452BNASA objavila vo vesmíre planétu, ktorú označili ako sesternicu Zeme. Prikázali nám, aby sme sa na ňu

vydali. S mojou posádkou sme sa veľmi tešili na nové objavy a dobrodružstvá. Všetky tie prípravy boli strašnezdĺhavé, no konečne prišiel ten osudový deň. ,,5, 4, 3, 2,1, štart!” kričali ľudia pod nami. Konečne sme vzlietli.Cítila som, ako mi prešiel po chrbte mráz. Leteli sme sotva týždeň a už sme tam boli. Zrazu som sa ocitla na planéte plnej neznámych živočíchov a rastlín. Moja posádka bola prekvapená zovšetkého, čo sme tu videli. Tieto zaujímavé minúty boli ako večnosť. Pozerali sme sa okolo seba a kochali sanádherou tejto planéty, no boli tu povinnosti.

Prebrala som posádku zo sna a začali sme vybaľovať. Vošli sme do rakety a vyberali prístroje naskúmanie okolia. Vtom Andrew (môj najobľúbenejší člen posádky) spozornel. Andrew niekedy pôsobil akoprinc. To kvôli jeho blond vlasom a modrým očiam. Bol to však náš silný vojak. Mal veľmi dobrý sluch a zrak amy sme vedeli, že vždy, keď takto zastal, niečo nám robilo spoločnosť. Bol ako náš pes. Dokázal nás upozorniťna nebezpečenstvo skôr, ako prišlo. Bolo to ako šiesty zmysel. Ako dar, ktorý len tak niekto nedostane. Hneď akosom si to všimla, nenápadne som upozornila Edwarda, leona a Avery. Všetko nechali tak. pomaly som pristúpilak Andrewovi. “Čo vidíš?” šeptom som sa spýtala. “Pripravte si zbrane,” šepol. “Nezabudnite na fotoaparáty azbrane zatiaľ skryte. Nechceme tu nikomu ublížiť,” dodal. Hneď sme všetci začali konať.

Vyšli sme z rakety a pomaly sledovali každučký list, okolo ktorého sme prešli, no nič sme nevideli. Zrazučosi zašušťalo v kríkoch. Spozorneli sme. Avery podišla ku kríku a palicou, ktorú zobrala zo zeme, ho odkryla.Neverili sme vlastným očiam. Zazreli sme mláďa podobné pume s krídlami bielej farby. Avery ju zobrala do rúka začala hladkať. “Ahoj, maličká,” prihovárala sa jej. Zrazu sme začuli dunenie hromov a zazreli blesky červenejfarby. Nemali sme čas skúmať ich. Blížila sa búrka a my sme nemali rozložený tábor. Averysa smutnými očamipozrela na malú. “Nemôžeme ťa tu nechať.” Obrátila sa na mňa. “Jessica, prosím. Zoberme si ju. Môžeme juskúmať a …” “Nemusíš nič vravieť, len už poďme,” prerušila som ju. “Vráťme sa rýchlo! Musíme predsarozložiť tábor,” vyhlásila som. Vrátili sme sa naspäť a len tak-tak sme stihli postaviť tábor. Keď sme skončili,vymýšľali sme malej pume meno. Zhodli sme sa na mene Sophie.

Počas celého pozorovania tejto planéty sme toho veľa videli. Červené blesky a naše krásne mláďa smedopodrobna preskúmali, objavili sme stromy podobné baobabom len asi trikrát väčšie a živočíchy, o ktorých sanám ani nesnívalo. Chýbal nám domov. Každý deň sme oznamovali ľuďom na zemi naše pozorovania, no míňalisa nám zásoby. Museli sme sa vrátiť. Boli sme tu presne 3 roky, 5 mesiacov a 20 dní. Všetko sme mali zbalené zapol hodiny, no nevedeli sme sa vzdať nášho mláďatka. No teda nášho väčšieho mláďatka. Rozhodli sme sazobrať si ho domov. Usúdili sme, že ak sa na tejto planéte dá dýchať tak, ako na našej, nebude mať Sophieproblém. Zobrali sme si ju. Po tých rokoch pomoci, ktorú nám poskytla sme ju tu nemohli nechať.

Posledný raz sme sa rozhliadli po neznámo-známej planéte a odštartovali sme. Nemohli sme sa dočkaťnašej rodnej planéty, no určite nám budú chýbať aj tie krásne farby planéty Kepler 452B. Za týždeň sme bolidoma. Ľudia obdivovali stvorenie, ktoré sme so sebou priviedli. Sophie si rýchlo zvykla. Zapáčilo sa jej tu a mysme boli šťastní, že sme doma. Spomienky nám však ostanú navždy.

Natália Hatalová, 8. ročník

Stroj časuKeď sme s Janom prišli zo školy, dohodli sme sa, že si poobede pôjdeme zahrať futbal. Mini futbalové

ihrisko postavili už dosť dávno a nachádzalo sa blízko jednej opustenej chatrče. “Góóóól,” zakričal Jano. Hralisme ďalej. Vtom sa mi podarilo Jana obrať o loptu a z celej sily som do nej kopol. Lopta rozbila okno na starejchatrči a ostala dnu. S Janom sme sa rozhodli vojsť po loptu cez rozbité okno dovnútra.

Keď sme už boli dnu, nevedeli sme ju nájsť. Spoza starého nábytku začalo niečo blinka. Podišiel sombližšie a uvidel zvláštny svetielkujúci predmet. Bol som zvedavý, čo to je. Bol zapadnutý prachom, tak somnajprv z celej sily fúkol. Potom som ho chytil do ruky.

Ocitli sme sa niekde inde. Už sme neboli v starej chatrči. Boli sme na lúke plnej kvetov s tou blikajúcouvecou v ruke. V diaľke sme uvideli čosi, o čom sme sa učili na hodinách dejepisu. Dinosaura. “Veď je to strojčasu,” zistil som po chvíli. Nechceli sme uveriť vlastným očiam. Dinosaurus sa otočil smerom k nám. Okamžitesom stlačil stroj času. “Kde sme to teraz? Čo to má znamenať? Zdá sa mi to alebo aj ty vidíš tie lietajúce autá aroboty?” spýtal som sa Jana a on mi potvrdil, že vidí to isté. “Prajete si niečo? Spýtal sa ma jeden z nich. Mlčkysme odkráčali o pár metrov ďalej, no robot šiel za nami. A nebol sám. Ocitli sme sa obklopení asi miliónomrobotov a stroj času som už nedržal v rukách. Zavrel som oči a ……..počul známy tón. Budík. Zistil som, že tovšetko bol iba sen. Janovi som ho celý prerozprával. Dosť som sa vyľakal a najbližšie dni sme chodili hrávaťfutbal radšej niekde inde.

Lucia Fulová, 8. ročník

NikuJe ráno a mne zazvoní budík. Otvorím oči a nemo ležím na posteli. Zvonku počujem len samé bum-bum.

Čo to môže byť? pýtam sa v duchu. Búcha niekto petardy či sused zas nemôže naštartovať auto. Došuchcem sa koknu a zbadám, že pred oknom nám parkuje obrovská dodávka. Strašne som sa potešila a začala som kričať nacelý dom: “Mami, oci, prišiel ujo poštár.” Nikto sa však neozval. Tak som zišla dole schodmi a ozvalo sa: “BIM-BAM.” Bol to ujo poštár. No keď som s radosťou otvorila dvere, nik tam nebol a aj dodávka bola preč. Pridverách bola položená škatuľa a na nej tento nápis: Milá Karolínka, chcem Ti povedať, že Ťa mám strašne rád akeď už nemôžem byť spolu s Tebou, tak aspoň takto Ťa chcem potešiť. Tvoj strýko Markus.” Keď som dočítalatento krásny odkaz, skotúľala sa mi po líci slzy, spadla na odkaz a stratila sa v ňom. Zobrala som škatuľu dnu ddomu. Nedočkavo som ju otvorila a dnu nebolo nič. Bola som smutná a začala plakať. Začula som nejaký hlas.Stíchla som a po chvíli sa spýtala: “Mami, oci, ste to vy?” Ticho. Po chvíli sa znova ozvali hlasy. Nedalo mi to aznova som otvorila škatuľu. Objavila som skryté dno škatule a v ňom bol robot. vytiahla som ho von a začalaobzerať. Hrali sme sa. Bol už obed a rodičia ešte stále neboli doma. Ale mne to nevadilo, lebo som malakamaráta robota, ktorému som dala meno Adrián. Presunuli sme sa do kuchyne a Adrián varil obed. nepotrebovalvôbec moju pomoc, šlo mu to vynikajúco. O pár minút prišli rodičia a do kuchyne ich prilákala neuveriteľnávôňa. Keď vošli, ostali prekvapení. Adriána si veľmi obľúbili, tak ako ja. Keď sme sa tak hrali a rozprávali,chcela som vedieť, odkiaľ Adrián pochádza. “Kde bývaš? Ako vyzerá tvoja izba a máš kamarátov?” otázky somsypala z rukáva, všetko som túžila vedieť. Premýšľal a po chvíli povedal: “Bývam na planéte Niku za Neptúnom.Jej povrch je pokrytý ľadom, no pod ním sa nachádza náš svet. Naša planéta je malá, má len 200 kilometrov vpriemere. Zvláštne je, že oproti vašej planéte, naša obieha okolo Slnka naopak. Preto ste jej dali vy, ľudia, menoNiku. V čínštine Niku znamená rebelský.” Mama s otcom sa započúvali a nedalo im to. Vyhľadali si informáciena Googli. Zistili, že robot hodí pravdu. “U nás sa žije celkom inak ako u vás. Nájomné za bývanie neplatímepeniazmi, ale žuvačkami. Za vodu platia lentilkami. Nechceli by sa k nám ísť pozrieť?” spýtal sa. Obaja rodičia snadšením súhlasili, ba dokonca sa rozhodli, že by sme sa na Niku mohli presťahovať. tešila som sa, že spoznám“nových ľudí”, nový svet. Rodičia začali baliť. Mne neostávalo nič iné a šla som do svojej izby tiež baliť.

Adrián zavolal tajuplným prístrojom svojim priateľom, aby prišli po nás. Prístroj pípal a húkal. Všetcisme sedeli zbalení v obývačke a čakali, kým sa ozvú. O chvíľu sa prístroj rozsvietil a ozvali sa nezrozumiteľnéhlasy. Keď sa rozhovor skončil, Adrián povedal: “Veľmi sa na vás tešia. Sú šťastní, že spoznajú nových priateľova srdečne vás pozývajú na našu planétu. Pristanú na Zemi o polnoci.”

O jedenástej večer sme začali vynášať pobalené veci na dvor. Nemyslela som si, že ich bude až toľko. Ajrodičia vynášali veci, ktoré si mysleli, že budeme na novej planéte potrebovať. Bola z toho napokon peknáhromada. Odbila polnoc a Adriánovi zasvietil prístroj, ktorým komunikoval so svojimi. Raketa 003 potrebovalaveľkú plochu na pristátie. Náš dvor bol veľký dosť, no nestačil. našťastie sme mali za domom veľké pole, tamraketa 003 pristála. začali sme nosiť svoje veci do niečoho, čo by som doma nazvala batožinovým priestorom.Netrvalo nám to dlho. Potom sme všetci nastúpili do rakety. Každý z nás si našiel svoje miesto a museli sme sa,samozrejme, pripútať. Poslednýkrát som zakývala nášmu domovu, aj slza mi stiekla po líci a padla na dlážkurakety. Adriánov kamarát začal odpočítavať: “5,4,3,2,1, štart.” Vyleteli sme veľmi rýchlo. Kým sme leteli,hlavou sa mi preháňali všetky krásne spomienky na domov a kamarátov, ktorých už možno nikdy neuvidím.Zároveň som sa tešila na nový život, nových kamarátov a na náš nový domov. Zaspala som.

Keď som sa zobudila, hodinky ukazovali 5:00 ráno. Pristávali sme. Slnko v diaľke nebolo ani poriadnevidieť. Prekonali sme ľadový povrch planéty Niku a vstúpili do nového sveta. Vystúpila som z rakety, za mnoušiel ocino a mamina, Adrián a posledný vystúpil Adriánov kamarát. Obaja nás previedli ich mestom a ukázalinám, kde budeme bývať. Pozerali sme naň s otvorenými ústami. Nemohli sme uveriť, že v niečom takomtobudeme bývať. Celý dom bol prevrátený hore nohami. Vošli sme dnu strechou a všetko bolo také úžasné, alenaopak. Posteľ bola priskrutkovaná na strope, vlastne aj skrine, WC, kuchynská linka… proste všetko bolonaopak. Ako sme vošli, hneď sme sa prevrátili aj my a ocitli sme sa na strope. Bolo to zvláštne, ale nakoniec somsi na to zvykla.

Po pár dňoch po pristátí rakety na Niku, sme sa usadili a začal sa náš nový život. Terézia Fajtová, 8. ročník

Zázračný stromKde bolo, tam bolo, v jednej krásnej dedinke pri potôčiku začal stromček rásť. Bol veľmi malý, ale kvitol

krásnym ružovým kvetom. Nikto nepoznal ten strom a keď prešli 3 roky, už bol vysoký a mohutný. Na jeseň zkaždého kvetu začali padať zlaté mince. Ľudia dôvod nepoznali, ale boli radi, že si mohli nazbierať mince anemuseli pracovať. Začali sa oň starať, polievali ho, hnojili ho, ale neskôr boli už príliš namyslení, že majúpeniaze, a tak sa oň prestali starať. Ubehlo desať rokov a strom začal vysychať. Všetci boli šťastní a bohatí, pretosi strom ani nevšimli.

Raz prišlo do dediny jedno dieťa. Videlo, že sa tu majú dobre, ale potom zbadalo ten vyschnutý abezmocný strom. Podišlo k nemu bližšie a dotklo sa ho. Strom sa zachvel a potom prehovoril k chlapcovi:“Pomôž mi! Dal som im bohatstvo a chcel som iba to, aby sa o mňa postarali, ale oni boli takí nevďační. Pomôžmi a ja ti dám bohatstva koľko len chceš.” Chlapec odpovedal: “Ja žiadne bohatstvo nechcem, ja ti pomôžemzadarmo,” a hneď sa pustil do polievania a hnojenia.

Strom po troch mesiacoch vyzeral ako nový. Chlapcovi sa veľmi poďakoval a ten mu sľúbil, že ho každýtýždeň bude chodiť hnojiť a polievať. Strom mu daroval teda inú odmenu, keď chlapec nechcel peniaze. “Vezmisi tento kvet,” povedal strom a spustil na zem ten najvrchnejší a najkrajší kvet, ktorý mal. “Vezmi si ho a zasaď uvás doma vo dvore. Vyrastie ti taký istý strom, moje dieťa. Keď si tak verne staral o mňa, verím, že sa dobrepostaráš aj oň. Keď vyrastie, bude ti rodiť rozprávkové bohatstvo. Som si istý, že práve ty budeš vedieť, ako hosprávne použiť a nenecháš si ho len pre seba. Vidím ti priamo do srdca, máš ho čisté a plné dobroty. Zasaď sitento kvietok a dobre sa oň staraj, nezabúdaj však aj na mňa, keď títo nevďační dedinčania zabudli.” “Neboj sa,budem sa o stromček vzorne starať a k tebe budem chodiť každý týždeň, aby si nezomrel. Nezabudnem na tvojdar,” povedal chlapček a s kvietkom v ruke sa pobral do svojej rodnej dedinky. Zasadil kvietok uprostred záhradya pekne ho polial. Ohradil miesto malým plôtikom a zapichol k nemu palicu, aby každý vedel, že tu rastie niečovzácne, čo musia chrániť a o čo sa musia veľmi dobre starať. Chlapček o tom, samozrejme, povedal aj svojimrodičom a mladšej sestričke. Spolu potom chodievali polievať strom do dediny, kde si ho už ľudia nevážili. Nostrom im na ich nevďačnosť tiež odpovedal.

O pár týždňov neskôr ľuďom v dedine začali chýbať peniaze, a tak prišli za stromom. No strom im zlatémince už nedal. Až potom si ľudia uvedomili svoju hroznú chybu, keby sa o strom starali, mali by zlaté mincestále. Ale vtedy už bolo neskoro.

Sára Olosová, 8. ročník

Klamať sa neoplatíJedného dňa sa dve najlepšie kamarátky Laura a Simona hrali v parku, kde ich zobrali ich mamy. Laura a

Simona boli rady, že sa po dvoch dňoch zasa vidia. “Ahoj Lauri!”

“Ahoj Simi!” “Pôjdeme sa hrať do piesku Simi?” “Áno,” odpovie Simona Laure.

A takto sa chodili hrať každý druhý deň. Dievčatá rástli, až začali chodiť do školy. Boli spolužiačkami,sedávali spolu v jednej lavici, nik a nič ich nemohlo od seba odlúčiť ani pani učiteľka.

V šiestej triede sa zaľúbili do toho istého chlapca. Volal sa Andrej a boli doňho zaľúbené až po uši. Raz,na ich spoločnom krúžku, Simona povedala ostatným dievčatám, že Laura je zaľúbená do Andreja. Laura bolapráve v druhej miestnosti a nič nepočula, no keď sa to dozvedela, tak sa nahnevala a so Simonu sa prestalarozprávať. Už s ňou nechcela sedieť v jednej lavici, chodiť na spoločný krúžok ani tráviť poobede von naihrisku. O hádke vedela už celá trieda. Trvalo to až pol roka. Simone bolo ľúto, čo urobila, no už to nemohlavziať nijakým spôsobom späť. Prosila Lauru o dopustenie, nosila jej drobné darčeky, snažila sa znova si získaťkamarátkinu dôveru. No Laura jej povedala iba toto: “Potrebujem si to premyslieť a keď si to premyslím, tak tidám vedieť.”

Ubehli ďalšie dva mesiace a Simone sa neozvala. Simona už nevedela, čo má robiť, ale potom sipovedala: “Laura bude mať narodeniny, tak jej niečo kúpim.” Kúpila jej korytnačku s ozdobami. Laura sa jejpoďakovala, ale ešte jej tak celkom neodpustila. Simona sa nevzdávala a bojovala o ich priateľstvo. Raz, bola totuším nedeľa, ju prišla navštíviť domov. Všetko si povedali a vyjasnili. Veru si aj poplakali. Potom sa konečneuzmierili.

Zasa spolu šli von a potom, v pondelok, keď kráčali spolu do školy, zbadali ich spolužiaci a hľadeli nanich s otvorenými ústami. “No konečne, už mi išli s tou ich hádkou na nervy,” povedal jeden z nich. Dievčatá sav škole rozprávali, hrali a smiali sa. Všetkým to prišlo najprv čudné, ale nakoniec sa s tým zmierili. A tieto dvekamarátky si sľúbili, že odteraz sa nepohádajú kvôli nejakému chlapcovi a na Andreja už ani nepomysleli.Sára Olosová, 8. ročník

Najmenšie kačiatkoMožnože poznáte rozprávku O škaredom kačiatku, táto mu je podobná, no je … predsa len trochu iná.

Cez dedinku zvanú Černová zurčal malý potôčik. Na brehu toho potôčika žilo osem kačičiek a ich rodičia.Okrem nich tam žili aj ostatné kačacie rodinky. Kačiatka nemali ani jeden rôčik, keď sa zrazu ich maminkenarodilo ešte jedno, najmenšie kačiatko. Dostalo meno Herold. Ostatné kačičky v potôčiku ho nemali rady, lebobolo najmladšie a rodičia sa mu venovali najviac. Ani jeho súrodenci si ho nevšímali. Pre nich bol príliš malý.

“Nastal čas učiť sa,” povedali im mamička kačička. Deti odpovedali: “Ale my všetko vieme, iba Heroldnič nevie.” Herold išiel smutne k mamičke. “Mamička! Oni ma nemajú radi,” požaloval sa. “Neboj sa, niečo stým urobíme,” povedala prešibane mamička kačička.

“Poď Harold, naučím ťa niečo, čo dokážu len veľké kačiatka. Myslím, že ty jediný už patríš medzipokročilých,” zavolala tak nahlas, aby to počuli jeho starší súrodenci. Tí ostali prekvapene pozerať aj zobáčiky sizabudli zavrieť. Mamička kačička viedla Harolda do vody. “Výborne Harold, teraz ťa naučím niečo, čo tvojisúrodenci ešte nevedia, lebo sú na to príliš maličkí,” hovorila akoby len pre Harolda. Ostatné kačičky si šomrali:“To čo má byť? My sme príliš maličkí. Veď uvidíme.” A pobrali sa za Haroldom do vody. Mamička kačička muvysvetlila, ako sa pláva proti prúdu. “Musíš na to mať silné krídelká, preto to učím teba,” povedala a jednýmočkom pozerala na jeho starších súrodencov. Schválne zaviedla Harolda na miesto, kde prúd nie je silný a on todokázal. Plával proti prúdu a ostatní súrodenci len vyvaľovali oči. Skúšali to aj oni, lenže na mieste, kde bol prúdoveľa silnejší a… “Mamíííííí, pomôž, veď nás odnesie,” začali kričať, keď ich silný prúd odnášal ďaleko preč.

Mamička kačička k nim priletela a postupne po jednom im pomáhala, aby sa dostali na bezpečnejšiemiesto a odtiaľ už odleteli na breh. Keď boli všetky v bezpečí svojho hniezdočka, priplával k nim Harold.Kačiatka boli zahanbené. On najmenší dokázal niečo, čo oni skoro o rok starší ešte nedokážu. “Prepáč, že sme sak tebe tak správali” povedalo jedno z nich. “Mrzí nás to.” Harold nevedel, čo má na to povedať, len na nichhľadel. “Aj ja chcem byť už taký veľký ako vy, aj ja sa chcem s vami hrať a … najviac chcem, aby ste ma maliradi, veď som vám nič zlé neurobil,” smoklil zo seba Harold. Kačiatka ho obstúpili a pritúlili medzi seba. “Nopoď, ty veľkáč, medzi nás, už si skoro taký veľký ako my a to s tým prúdom nás musíš naučiť. Bol si fakt super,”povedalo druhé kačiatko.

Mamička kačička bola na svoje deti hrdá, jedno zvládlo plávať proti slabému prúdu a ostatné kačiatka sanaučili, že nikoho netreba podceňovať, pretože maličkí dokážu niekedy veľké veci.

Sára Olosová, 8. ročník

Básničkovo

Úvaha o pýche

(Cena poroty)

Pýcha hýbe svetom.

Čože je v tom?

Niečo hrozné.

Kto na svete vládne?

Pýcha, to je jasné.

A ako ju poraziť?

Láskou nad ňou zvíťaziť.

Často nad tým rozmýšľam,

bojujúceho draka vídam.

Drak je síce veľký, silný,

no má postup mylný.

Bol aj Mestskom úrade,

možno mu dajú všetci po rade.

Ale oni? Domov ho poslali,

vraj málo rozumu na to mali.

Nevymyslela som teda nič,

možno to chce len poriadny bič.

Ľudmila Papčová, 5.ročník

Sedem chýb sveta

(forma HAIKU)

Viac ako iní

chodí s nosom hore.

Sebecká pýcha.

Sťa strýko držgroš

hrabe všetko len k sebe.

Hrozné lakomstvo.

Nežičlivý tvor

nepomyslí na iných.

Neprajná závisť.

Zamračená tvár,

srdce chladné ako ľad.

Veľká nenávisť.

Túži po inej,

vlastnej už si nevšíma-

špinavé smilstvo.

Jedlo a pitie

bezuzdne požívané.

Tučné obžerstvo.

Lenivá lemra

leží a spí na gauči.

Nudná lenivosť.

Romana Selešiová, 7. ročník

Odhalenie pravdy

Som viac ako len človek.

Som sviečka, ktorá pohlcuje, svieti.

Mucha letí, topí sa, lepí sa, nevie vyjsť.

Premenenie na sochu voskovú

po zhasnutí bude.

Som silná, nikto ma nedostane, fúúú.

Topím sa, lepím sa, neviem vyjsť

ako v močiari ľudu.

Strach ozajstný pýchu ukáže,

vrátilo sa všetko, čo mi bolo dané.

Moja truhla sa zakopávala,

značky a pravidlá boli na to,

nechcem viac počuť pravdu.

Pyšná nie som, už nechcem byť.

Odhalila ma.

O všetkých sa postará,

na strane budúcnosť.

Karolína Sliačanová, 7.ročník

NIČ

Nič! Ani tretina ľudstva si nevie predstaviť čo to je.

Zamýšľal sa vôbec niekto nad tým?

Možno len úbohý umelci, filozofi, maliari,..

Kráčať tak po chodníku a uvedomovať si tento priestor.

Vidím cestu, ktorá končí

alebo skôr môj pohľad sa skresľuje zákrutou,

za ňu nedovidím.

Okolo mňa len domy, autá a kus prírody.

Nado mnou sa zažínajú lampy.

Celú ulicu rozsvietia do osvetlených kruhov.

To je svetlo, nie nič.

Stále hľadám správnu možnosť vyjadriť sa,

ale keď to sama neviem.

A, B, C, ktorá z nich je správna?

Každý si predstavuje niečo iné.

Deti hračky, doktori zdravie a povýšení možno len lietajúce papiere.

Ja..., len sa zamýšľam.

Ale prvý raz to bol tuším...

Piesok! Na miesto nekonečných ciest, v osmičke napravo,

len piesok, ktorý mi fúka do očí.

Som tu sama, ale len mysľou.

Inak by to nemohlo byť nič.

Nuž piesok, je tiež prekážkou tejto predstavy.

Pozriem na biele tenisky.

Žiarovka v hlave blikne

a pre mňa je to vybetónovaná asfaltka.

Bez áut a všetkého možného.

Už sa mi nezabárajú nohy

do ľahkého pričom ťažkého piesku.

Tuhá pevnina je všade.

Niečo kvaplo?

Dážď z neba prichádza.

Mláčka, mláka, o chvíľu priveľké jazero,

aby som sa dotýkala jeho dna.

Neskôr more, oceán a potom plný pohár až po okraj.

Hladina vody sa zmenšuje.

Akoby som prechádzala

mnohými úrovňami, aby som sa dostala na najnižšiu.

Spadla som do tekutého bahna,

no o chvíľu to bolo pole.

Vtedy som si uvedomila, že po celý čas tu bolo slnko.

Ale teraz prichádza hmla a nekonečná prázdnota.

Karolína Sliačanová, 7. ročník