OSOBNOSŤ V SITUÁCIÁCH PSYCHICKEJ ZÁŤAŽE

PhDr. Mária Bratská, CSc. Filozofická fakulta Univerzity Komenského

1. ÚVOD

Štúdium otázok súvisiacich s problematikou človeka, zdravého vývinu a optimálneho utvárania

i rozvoja jeho osobnosti, je čoraz aktuálnejšie. Mnohí odborníci a vedci upierajú na ne svoju

pozornosť s vedomím, ţe v podmienkach nevídanej dynamiky sociálnych vzťahov, rozmáhajúcich sa

progresív-nych výsledkov vedy a techniky, zvyšovaní efektívnosti a kvality práce, vzrastá podiel

subjektívneho faktora.

V roku 1977, na 30. zasadnutí Svetového zdravotníckeho zhromaţdenia, členské štát prijali

spoločný program, ktorého cieľom je do roku 2000 dosiahnuť významný pokrok v celkovej úrovni

zdravia na celej planéte. V roku 1980 schválilo 30 štátov zdruţených v Európskom regionálnom

výbore Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO World Health Organisation) európsku variantu

programu Zdravie pre všetkých do roku 2000. Medzi signatármi je aj naša republika. Realizácia

uvedených do-kumentov predpokladá tímovú spoluprácu predovšetkým lekárov, psychológov,

pedagógov, sociológov, ale aj odborníkov iných profesií. Ako je zrejmé z prác J. Holčíka (1987), O.

Kondáša (1989) a J. Srnca (1989), medzinárodné konferencie venované danej problematike prisudzujú

rozhodujúci význam v sta-rostlivosti o zdravie práve aktivizácii všetkých občanov a celej spoločnosti,

posilňovaniu zdravotného uvedomenia v širokej verejnosti a cieľavedomej tvorbe zdravého spôsobu

ţivota.

Človek počas svojho biodromálneho vývinu, na svojej ţivotnej ceste sa nepretrţite stretáva

so situáciami, ktoré svojimi poţiadavkami preverujú jeho prispôsobivosť, kladú nároky na jeho

psychickú i fyzickú zdatnosť. Činnosť kaţdého z nás nie je len pasívnou adaptáciou, pasívnym prispô-

sobovaním sa vonkajšiemu prostrediu. Predstavuje rozporný proces, v ktorom sme nútení neraz

aktívne riešiť prelínajúce sa protiklady, neprimerané úlohy, problémové, frustrujúce, konfliktové,

stresové situácie, teda situácie vyvolávajúce psychickú záťaž.

Pred psychológom, ktorý sa rozhodol prispieť k riešeniu tejto problematiky, vynára sa otázka

odkiaľ začať, čo si pre svoju akútnosť zasluhuje najväčšiu pozornosť? Nechá si pred očami defilovať

mnohé z tých ţivotných okolností, ktoré tvoria míľniky na ţivotnej ceste kaţdého z nás. Hodnotí

závaţ-nosť dôsledkov, zvládnutia a podľahnutia záťaţovým situáciám, ktoré sa vyskytujú od prvých

dní ţivota. Od nástupu do jasiel, škôlky, školy, pri voľbe povolania, štúdia, počas štúdia na vysokej

škole, po príchode do zamestnania, pri zakladaní si rodiny, výchove detí a vnúčat, pri riešení

pracovných, rodinných i zdravotných problémov, pri odchode do dôchodku a adaptácii naň a pod. Je

známym a nepopierateľným faktom, ţe skúmanie záťaţových situácií, vzhľadom na ich výskyt

a spôsoby zvládnutia deťmi počas detstva, predškolského a školského veku, je veľmi dôleţité

z hľadiska zdravého vývinu utvárajúcej sa osobnosti mladého človeka. Nie zanedbateľným faktorom,

ktorý sa v značnej miere zúčastňuje na formovaní osobnosti mladého človeka, sú reakcie, konanie

a správanie tých starších – dospelých. Rodičia, učitelia, vychovávatelia a všetci dospelí, svojim

osobným príkladom, najmä pri zdolávaní záťaţových situácií v kaţdodennom ţivotnom zhone,

umocňujú svoj výchovný vplyv, dotvárajú a modelujú črty osobnosti u dorastajúceho pokolenia.

Odborníci skúmajú vzťah medzi zdravím a záťaţovými situáciami. S nárastom záťaţových

situácií sa zvyšuje aj počet ľudí, ktorí majú problémy efektívne sa prispôsobiť daným podmienkam.

V týchto súvislostiach môţu vznikať choroby z adaptácie alebo civilizačné choroby (napr.

hypertenzná choro-ba, ischemická choroba srdca, ţalúdkový a dvanástorníkový vred a i.).

Napriek tomu, záťaţové situácie nemoţno povaţovať vo všeobecnosti za neţiaduce. Mobilizujú

naše psychické i fyzické sily, podnecujú nás k učeniu, hľadaniu nových ciest a moţností riešenia ta-

kýchto situácií, stimulujú ďalší rozvoj našej osobnosti. Sú impulzom prebúdzajúcim vlohy a tvorivé

predpoklady, ktoré by inak zostali v nás driemať. Stále však musíme mať na zreteli, ţe pri ich veľkom

nahromadení a stupňovaní náročnosti, vzhľadom na moţnosti človeka, objavujú sa psychické stavy

neţiaducej intenzity, Práve ony môţu vyústiť do neplnohodnotných a neprimeraných reakcií zhoršu-

júcich zdravotný stav. Častejšie opakovanie reakcií tohto typu spolu s nekonštruktívnymi spôsobmi

riešenia a konania v záťaţových situáciách, neprispieva k optimálnemu utváraniu i rozvoju osobnost-

ných vlastností kaţdého z nás.

2. Z HISTÓRIE CHÁPANIA A SKÚMANIA ZÁŤAŽE

Skôr ako sa dostala problematika záťaţe a záťaţových situácií do centra pozornosti

psychologickej vedy, zaujímali sa o ňu básnici, spisovatelia, umelci, kňazi, vojenskí velitelia,

biológovia, lekári i vedci z niektorých technických disciplín. Jej zákonitosti pôsobenia ľudia vyuţívali

empiricky uţ dávno predtým, neţ dostala svoj presný názov, pojmové vymedzenie a bola podrobená

psychologickému skúmaniu.

Umelecké diela pomáhajú ľuďom pochopiť a uvedomiť si, čo všetko súvisí so záťaţovou

situáciou, ako k nej dochádza, ako môţe prebiehať, ako sa dá riešiť, prípadne, aké sú jej dôsledky

u konkrétnych osôb. V literárnych, dramatických, filmových dielach, vo filozofických i náboţenských

spisoch, v experimentálnych i empirických materiáloch, sa môţeme stretnúť s faktmi, ţe osobnosť

človeka sa obrazne povedané, rodí a utvára „v boji“, ţe kritické záťaţové situácie najlepšie zocelia, ale

aj odhalia charakter človeka.

Mnohí anglosaskí vedci skúmajúci záťaţ z rôznych hľadísk pouţívali, a aj v súčasnosti

pouţívajú, pojem stres na označenie významu slova záťaž, teda ako jeho synonymum. Obsahové

chápanie tohto pojmu sa v histórii menilo podľa toho, s akými záujmami odborníkov sa termín spájal.

Ako poznamenáva L. E. Hinkle (1973, s. 32) v angličtine sa stres pouţíval na opísanie záţitku

a správania dávno predtým, neţ došlo k jeho definovaniu v rámci rôznych vied. V 17. storočí sa dával

do súvislostí s ťaţkosťami, nešťastím, ţiaľom a trápením. V 18. a 19. storočí označoval silu, napätie,

tlak alebo veľkú námahu, čo súviselo so závermi výskumov vo fyzike. Pouţíval sa napr. na označenie

vnútornej sily v telese, ktorá mala zabrániť jeho deformácii a vznikla ako protiklad voči inej sile

pôsobiacej zvonku.

Koniec 19. a začiatok 20. storočia priniesli so sebou úvahy o záťaţi ako o príčine narušeného

zdravia a psychických chorôb. Počas I. svetovej vojny sa o problematiku záťaţe začali zaujímať

súčasne psychiatri aj psychológovia. Záujem si vynútili náhle psychické poruchy a v ich dôsledku

nedostatočné prispôsobenie sa vojakov na vojnové podmienky. Bolo treba odhaliť príčiny zlyhaní,

ku ktorým dochádzalo pri obsluhe zbraní. Poruchy sa označovali ako „nervové otrasy“, „únava z boja“

a neskôr ako stres. Často sa opisovali ako otrasy spôsobené organickým poškodením mozgu, napr.

pri výbuchu granátu v tesnej blízkosti.

Problematika stresu tak, ako ju skúmali biológovia a lekári, úzko súvisí s javmi, ktoré

v súčasnosti povaţujeme za záťaţ. Asi od roku 1925 začal pouţívať W. B. Cannon označenie stres

v laboratórnych experimentoch s reakciou „bojuj alebo uteč“. Pozoroval reakcie ľudí alebo

laboratórnych zvierat v podmienkach nadmerného chladu, nedostatku kyslíka, nízkeho stavu cukru

v krvi, zvýšeného podráţdenia a činnosti. Uviedol, ţe skúmané subjekty boli pod vplyvom stresu,

ktorého stupeň moţno merať.

Na konci 30. rokov a v prvej polovici 40. rokov H. Selye detailne opísal reakciu laboratórnych

zvierat na rôzne poškodzujúce podnety, ako sú chlad, horúčava, toxické látky, traumy, baktérie a pod.

Súčasne dokázal, ţe významnú úlohu v reakciách na takéto podnety má predná časť podmozgovej

ţľazy a kôra nadobličiek. Podrobne rozobral v čom spočíva všeobecný adaptačný syndróm

vyskytujúci sa v takýchto situáciách a prejavujúci sa v podobe tzv. nešpecifického stresu. Jeho ucelené

učenie o tejto problematike bolo prínosom nielen pre lekársku vedu, ale taktieţ ovplyvnilo teoretické

rozpracovanie a experimentálne práce aj v psychológii. Z psychologického hľadiska bolo obzvlášť

cenné, ţe H. Selye vo viacerých svojich prácach zdôraznil význam psychologických a sociálnych

faktorov pre vyvolanie stresových stavov, pričom ich povaţoval často za dôleţitejšie ako fyzikálne

alebo biologické faktory, na ktoré sa dovtedy predovšetkým sústreďovala pozornosť odborníkov.

Pribliţne od roku 1940 začali vychádzať práce lekárov, v ktorých H. G. Wolf a jeho

spolupracovníci uviedli mnoţstvo chorôb súvisiacich so ţivotným stresom, s výskytom záťaţe

na ţivotnej ceste človeka. Do psychológie sa dostala problematika stresu v širších súvislostiach práve

monografiou R. Grinkera a J. Spiegela – Men under Stress, v roku 1945. Autori v nej rozoberajú

reakcie vojenských letcov, ktorí podľahli psychickému stresu počas bojovej činnosti. Kniha sa

povaţuje za prvú monografickú prácu zameranú na problematiku psychického stresu.

Náhly vzostup záujmu psychológov o skúmanie záťaţe badať po II. svetovej vojne. Pozornosť sa

obracia na široké moţnosti uplatnenia získaných poznatkov, najmä v oblasti pracovnej činnosti

a výučby. Umoţnili to najmä experimenty modelujúce zaťaţenie psychickej činnosti pri rozhodovaní,

riadení zloţitých systémov v rôznych sociálnych situáciách, vo výchovno-vzdelávacom procese atď.

Päťdesiate roky 20. storočia priniesli pre psychológiu rozvoj metodológie, plánovania

experimentov a začiatky komplexného prístupu v skúmaní záťaţe.

Rastúci záujem psychológov o danú problematiku dokumentujú súhrnné prehľady

psychologických prác, ktorých počet uţ začiatkom 70. rokov prevýšil sumu dvetisíc. Zvyšujúca sa

pozornosť odborníkov o túto oblasť skúmania, ako aj mnoţstvo prác, týkajúcich sa záťaţe a stresu tak

vo svetovej, ako aj v našej odbornej literatúre, sú dôkazom toho, ţe ide o závaţný, spoločensky

prioritný výskumný problém.

Dôkazom toho je aj skutočnosť, ţe záťaţ a stres často tvoria obsahové zameranie referátov

na rôznych medzinárodných kongresoch a sympóziách (napr. materiály z piatich sympózií, ktoré sa

zameriavali na rozbor výskumu stresu vo svete a konali sa od roku 1970 v Štokholme, obsahuje päť

zväzkov série Society, stress and disease (Ed. L. Levi); ďalej XXII. medzinárodný kongres

psychológov v Lipsku, v roku 1980, vydal publikácie k desiatim okruhom, pričom piaty odborný kruh

zahŕňa problematiku Psychická záťaţ a stres v činnosti (Kováč, D., 1986, s. 2).

Medzi tých psychológov, ktorí sa v našich podmienkach venovali a venujú štúdiu problematiky

záťaţe z rôznych aspektov patria: D. Bartko, V. Břicháček, M. Broniš, J. Čáp, J. Daniel, Z. Dytrych,

L. Ďurič, Glivický, A. Hladký, J. Hoskovec, M. Hubač, J. Charvát, R. Kostolanský, O. Kondáš,

J. Langmeier, M. Machač, H. Machačová, J. Marko, Z. Matějček, O, Matoušek, O. Mikšík, L. Míček,

T. Pardel, I. Perlaki, J. Raiskup, I. Ruisel, E. Řehůlka, I. Sarmány, T. Schuller, J. Sedlák, J. Senka,

A. Stančák, M. Stríţenec, I. Šípoš, J. Štikar, J. Timko, J. Vopálenský, M. Bratská a ďalší.

POJEM ZÁŤAŽ, JEHO TERMINOLOGICKÉ KORELÁTY A JAZYKOVÉ EKVIVALENTY

V odborných textoch slovanských, germánskych a románskych psychológov moţno postrehnúť

viacero jazykovo rovnocenných alebo veľmi podobných výrazov na vyjadrenie pojmu záťaţ.

Napríklad v poľštine – obciaţenie, wysilek; v ruštine – gruz, nagruzka, napriaţenie, ťaţesť;

v srbochorvátčine – teţa, teţina, nápor; v nemčine – Last, Belastung, Branspruchung, Anspangung; vo

francúzštine – charge, contrainte, astreinte. V anglosaskej psychologickej literatúre sa v tejto súvislosti

stretávame s výrazmi load, strain, loadstress, a predovšetkým s pojmom stress, ale i eustress a distress.

J. Bernardová, autorka posledných dvoch pojmov označuje príjemný druh záťaţe (v športe, pri

zábave) ako eustress a nepríjemný distress.

Pri dôslednom preklade viacerých výrazov vyjadrujúcich význam slova záťaţ v jednom a tom

istom jazyku, ako aj na základe krátkeho úvodného prehľadu rôznorodých záujmov o skúmanie

záťaţe, môţeme dospieť k záveru, ţe prístupy k chápaniu záťaţe sa medzi sebou odlišujú.

PRÍSTUPY K POJMOVÉMU VYMEDZENIU ZÁŤAŽE, STRESU

Po podrobnejšom oboznámení sa s východiskami, priebehom a výsledkami výskumov záťaţe by

sme mohli bádateľov rozdeliť do niekoľkých skupín podľa toho, čo pokladajú za hlavné

pri vysvetľovaní danej problematiky. My sa uspokojíme s jednoduchším triedením, ktoré sa skladá

z dvoch veľkých skupín.

Do prvej skupiny patria tí odborníci, ktorí pri skúmaní a vysvetľovaní záťaţe zdôrazňujú

predovšetkým rôzne podnety, činitele, ktoré sú mimo nás – vonkajšie nezávislé faktory, pričom

svojou veľkosťou, novosťou a nezvyčajnosťou pôsobia na ľudí ako príťaţ. Môţe ísť o také situácie,

ktoré sú pre nás nové, intenzívne, rapídne sa meniace, náhle a neočakávané, a preto si vyţadujú väčšie

zmobilizovanie energie na ich prekonanie.

Takými boli napr. mimoriadne ţivotné podmienky a poţiadavky vyplývajúce z bojovej činnosti.

Vyznačovali sa tvrdosťou i nebezpečenstvom, ktoré súviselo s ohrozením najvyšších hodnôt,

predovšetkým hodnoty ţivota. Poprední psychológovia sa vyjadrovali o psychickom strese ako

o extrémnej a nezvyčajnej situácii, v ktorej hrozba vyvoláva významnú zmenu v správaní. Podobne

ako nadmerne intenzívny podnet môţe pôsobiť však aj nedostatok podnetov.

Vo výskumoch pracovnej záťaţe odborníci často skúmali práve stupeň pôsobenia všetkých

faktorov pracovných podmienok na práceneschopnosť človeka, na jeho zdravie a na proces

regenerácie pracovnej sily. Poţiadavky práce a pracovné podmienky povaţovali za objektívne zdroje

zaťaţenia.

Bádatelia prvej skupiny pouţívali pojem záťaţ na označenie zaťaţujúceho činiteľa. Videli v ňom

najmä vplyv vonkajšieho prostredia, ktoré pôsobilo na človeka svojím nadmerným tlakom, v podobe

bremena a pod.

Bádatelia v druhej skupine zdôrazňovali pri vysvetľovaní záťaţe predovšetkým dôsledok

pôsobiacich činiteľov. To znamená, ţe sa sústreďovali na účinky záťaţových faktorov na zdravotný

stav človeka, na jeho fyzické a psychické procesy. Uţ v roku 1956 H. Selye a G. Heuser vo svojej

práci Fifth Annual Reports of Stress uviedli, ţe stres moţno povaţovať za všeobecný adaptačný

syndróm, ktorý ovplyvňujú a vyvolávajú podnety nazývané stresory. H. Selye pouţil pojem stres na

pomenovanie všetkých adaptačných reakcií v organizme. Tento popredný bádateľ rozpracoval teóriu

fyziologického stresu práve na základe podrobného rozboru zmien v organizme, predovšetkým

v endokrinnom systéme, ktoré vyvolalo pôsobenie škodlivých podnetov. Stres chápal ako stav

organizmu prejavujúci sa ako špecifický syndróm, ktorý predstavuje súhrn všetkých nešpecificky

vyvolaných zmien v rámci biologického systému.

H. M. Appley a R. Trumbull zamerali svoju pozornosť na psychické reakcie v záťaţových

situáciách. V knihe Psychological Stress, ktorá vyšla v New Yorku v roku 1967, poukázali na

moţnosť definovať stres (záťaţ) na základe prítomnosti nadmerného vzrušenia, emócií, prejavovaných

citov. Orientovali sa na sledovanie takých prejavov emociálnych reakcií, ako sú trasenie rúk,

zajakávanie, charakteristické rečové a svalové prejavy, zotrvávanie niektorých prejavov v správaní bez

vedomia osoby, zvýšenie reakčného času, zníţenie rýchlosti výkonu, nekoordinovanosť v prejavoch,

vzrast chýb a únavy.

Iní odborníci vysvetľovali záťaţ (stres) ako narušenie normálneho reagovania a beţného

kaţdodenného správania sa ľudí, dávali ju do vzťahu s nadmernými reakciami organizmu

a mobilizovaním obranných aktivít človeka, ktoré smerujú k obnoveniu duševnej pohody a rovnováhy

alebo s oslabovaním duševnej a fyzickej výkonnosti a nepríjemnými stavmi vyčerpania.

Podľa O. Mikšíka (1969), sa môţeme v starších prácach R. S. Lazarusa stretnúť s chápaním

stresu, ako zvláštnej konfigurácie vnútorného stavu osobnosti, v zmysle posilnenia afektu a narušenia

regulačných procesov, ktoré vyvolali bliţšie nedefinovateľné činitele. U nás obdobne vymedzuje záťaţ

J. Charvát (1973). Definuje ju ako stav, v ktorom sa nachádza ţivý systém pri mobilizovaní obranných

alebo nápravných zariadení.

Teda na rozdiel od prvej skupiny odborníkov, druhá skupina bádateľov chápe stres, resp. záťaţ,

ako stav organizmu alebo psychický stav osobnosti, úzko spätý s reakciami na vonkajšie podnety.

Škodlivé, negatívne záťaţové podmienky pôsobiace zvonku na človeka označujú ako stresory.

Diskutabilnou je taktieţ skutočnosť, či pojmy záťaţ, stres moţno povaţovať za synonymá, za

navzájom zameniteľné alebo či sú vzhľadom na svoj obsah nezlučiteľné a treba ich rozlišovať.

Diferenciačné kritériá pre záťaţ a stres uviedli napr. I. Šípoš a Š. Graca (1970), ktorí limitné

a nadlimitné situácie stotoţňujú so záťaţovými situáciami vyvolávajúcimi záťaţ a aţ pri nadmerných

záťaţových situáciách hovoria o strese.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené, stotoţňujeme sa so závermi mnohých bádateľov, napr. Charvát,

J. (1973), Šípoš, I. (1977), Kondáš, O. (1979), Pardel, T. (1977, 1982), Daniel, J. (1984), Mikšík, O.

(1985), Timko, J. (1986) a i. a pojem záťaž budeme ďalej chápať v jeho širšom význame ako

nadradený pojem pre rôzne psychické stavy a fyziologické reakcie, ktoré vyvolávajú záťaţové

situácie. Pojem stres ponechávame pre krajné formy záťaţových stavov, v ktorých ohrozenie ţivota

alebo integrity indivídua si vyţaduje mimoriadnu aktiváciu jeho autoregulačného systému (Bratská,

M., 1988).

PODSTATA A STUPNE PSYCHICKEJ ZÁŤAŽE

Pri všetkých predpokladaných záťaţových faktoroch a zdrojoch bude veľkosť vyvolaného

psychického stavu záťaţe závisieť od toho, aký veľký je rozpor medzi súhrnom požiadaviek

z vonkajšieho prostredia a našou pripravenosťou sa s nimi vyrovnať. Pritom rozpor môţe

skutočne jestvovať alebo môţe byť len výplodom našich predstáv. Ako sa dokáţeme so vzniknutou

záťaţou vyrovnať, ako budeme riešiť záťaţové situácie, v ktorých sa ocitneme, nezávisí ani tak od

skutočných poţiadaviek a objektívneho zmerateľného tlaku, ktorým na nás pôsobia, ale predovšetkým

od toho, aký tlak subjektívne pociťujeme, aký citový vzťah k nim máme a aký význam im

pripisujeme.

Naše subjektívne preţívanie nesúladu, nezhody medzi nárokmi, ktoré na nás kladie vonkajšie

okolie, a našimi predpokladmi tieto nároky zvládnuť, môţe nadobúdať rôznu veľkosť a odlišnú

kvalitatívnu podobu. Práve túto kvantitu a kvalitu preţívaného nesúladu vyjadrujú stupne psychickej

záťaže. O. Mikšík (1969, s. 24), popredný odborník v tejto problematike, ich znázornil pomocou

takejto schémy:

Nové nároky, poţiadavky prostredia Vybavenosť a pripravenosť človeka ich zvládnuť

Obr. 1 Stupne psychickej záťaţe (Mikšík, O., 1969, s. 24)

Jednotlivé stupne beţnej, hraničnej, zvýšenej a extrémnej záťaţe moţno charakterizovať takto:

hraničná

záťaţ

zvýšená

záťaţ

extrémna

záťaţ

beţná záťaţ

1. stupeň – bežná záťaž, nevzniká na základe nesúladu medzi tlakom vonkajšieho prostredia

a našimi moţnosťami vytvárať protitlak. Vzhľadom na to, ţe disponujeme oveľa väčšími

predpokladmi, neţ si vyţadujú úlohy a povinnosti, ktoré máme v takýchto situáciách plniť,

nemusíme siahnuť do svojich rezerv a vyburcovať vlastnú psychiku k zvýšenej činnosti. Zvyčajne,

pre väčšinu z nás sú nároky známe, spočívajú z takých úloh, s ktorými sme sa uţ veľakrát stretli

a dokázali sme ich neraz úspešne vyriešiť.

2. stupeň – zvýšená záťaž, sa viaţe na také ţivotné a pracovné situácie, v ktorých nevystačíme

s beţnými, zauţívanými spôsobmi riešenia, konania a reagovania. Stretávame sa s nimi po

prvýkrát, sú pre nás nové, a preto ak ich máme zvládnuť, vynakladáme zvýšené úsilie. Výrazné

vyburcovanie našich psychických síl nám umoţní nájsť také moţnosti riešenia, ktorými uvedieme

vonkajšie podmienky do pôvodného stavu alebo meníme sami seba tak, aby sa rozšíril rozsah

našich predpokladov riešiť takéto situácie. Teda to neznamená, ţe sa pasívne prispôsobíme

nárokom okolia. Náš proces adaptácie (prispôsobovania sa) sa môţe skladať z osvojenia si nových

zručností, nadobudnutia ďalších poznatkov a sociálnych spôsobilostí zo zmeny dosiaľ

zauţívaných spôsobov správania a záťaţou sa dokáţeme vysporiadať bez negatívnych dôsledkov

na naše zdravie. Zvládnuť záťaţové činitele sa nám darí vďaka plastičnosti našej nervovej sústavy

a psychiky. Moţno naopak zdôrazniť, ţe práve zvýšená záťaţ je pre náš ţivot nevyhnutná, pretoţe

posúva náš vývin dopredu. Núti nás rozširovať si okruh poznatkov, spôsobilostí a skúseností,

pracovať na sebe, urýchľuje náš osobnostný rast, rozvoj a umoţňuje nám zrieť.

3. stupeň – hraničná záťaž, vzniká vtedy, keď sa objavuje výrazný nesúlad medzi našou

vybavenosťou a pripravenosťou a nárokmi vonkajšieho prostredia na nás. Riešiť takéto situácie

môţeme len vynaloţením mimoriadneho úsilia, ak zmobilizujeme všetky naše psychické sily.

Zvládnutie hraničnej záťaţe predpokladá ísť aţ na doraz, siahnuť aţ na dno svojich psychických

rezerv. Sprievodným javom sú rôzne funkčné poruchy psychickej činnosti a objavujú sa niektoré

spôsoby správania, ktoré sú príznačné pre niţšie vývinové obdobia u človeka. V organizme

dochádza k výrazným fyziologickým zmenám. Kladné účinky záťaţe končia. Narastá počet

neţiaducich dôsledkov na psychiku a celkovo na zdravotný stav človeka. Riešiteľnosť takýchto

situácií vrcholí. Avšak práve tretí stupeň hraničných záťaţí odhaľuje skutočnú kvalitu osobnosti

a skupín, ktoré ju zvládajú a mnohokrát poskytuje kľúče pre poznanie kvalít aj ich

bezprostredného okolia.

4. stupeň – extrémna záťaž, sa objavuje vtedy, keď medzi poţiadavkami vonkajšieho prostredia

a našimi moţnosťami i predpokladmi, potrebnými na ich zvládnutie, je obrovský rozpor. Nesúlad

je taký veľký, ţe nie je v našich silách vyvinúť primeraný protitlak a aktívne vzdorovať. Úplne

podliehame tlaku situácie, ktorá sa nám javí ako neriešiteľná. Psychické zlyhanie sprevádzajú

výrazné poruchy v správaní, zmeny vo fyziologických a psychických procesoch v organizme,

často s trvalými dôsledkami na zdravie človeka. Pretrvávajúca extrémna záťaţ vedie k narušeniu

vzťahov so spoločenským prostredím.

Určením stupňa záťaţe získavame informáciu, nevyhnutnú na prognózovanie priebehu ďalšej

činnosti človeka, predvídanie dôsledkov na jeho zdravie a na prijatie účinných opatrení,

nevyhnutných na predchádzanie nežiaducim javom. Avšak určiť stupeň zaťaţenia nie je

jednoduché. Treba mať sústavne na pamäti, ţe ide o výslovne individuálne preţívaný psychický stav,

ktorý aj za rovnakých vonkajších podmienok môţe nadobúdať u ľudí nielen odlišnú podobu, ale aj

rôznu veľkosť. Taktieţ u toho istého človeka pri zmene jeho vnútorného stavu (napr. v stave

ohrozenia, preberaní zvýšenej zodpovednosti, vplyvom veľkej únavy a pod.) sa stupeň záťaţe môţe

meniť.

Pri pretrvávaní určitého stupňa záťaţe dlhý čas dochádza k vystupňovaniu záťaţe (napr. zvýšená

záťaţ sa mení na hraničnú, hraničná záťaţ na extrémnu). Taktieţ neúmerným narastaním mnoţstva

záťaţových situácií v krátkom časovom rozpätí môţe nastať rýchly prechod jedného stupňa záťaţe

do druhého, vyššieho.

TYPY SITUÁCIÍ PSYCHICKEJ ZÁŤAŽE

V ţivote sa nám neraz stalo, ţe situácie do ktorých sa dostávame, akoby nám pripomínali

v mnohom tie, ktoré sme uţ zaţili alebo vyriešili. Práve podobnosť v tom, akú kvalitu, obsah, formu

nadobúda rozpor medzi poţiadavkami, ktoré situácie na nás kladú a moţnosťami, ako dokáţeme tieto

poţiadavky splniť, viedla k rozlíšeniu základných typov situácií psychickej záťaţe. Patria k nim:

situácie neprimeraných úloh a požiadaviek, problémové situácie, frustrujúce situácie,

konfliktové situácie, deprivujúce situácie, stresové situácie.

Vzhľadom na skutočnosť, ţe v jednotlivých typoch záťaţových situácií sa vyskytujú rôzne druhy

záťaţových činiteľov (mnohokrát označované ako prekážky), pokladáme za nutné uviesť, ţe pod

prekáţkou vo frustrujúcej situácii chápeme tie pasívne a/alebo aktívne faktory, vonkajšie okolnosti

a/alebo vnútorné činitele, ktoré blokujú ďalšiu realizáciu začatej činnosti, čím znemoţňujú dosiahnuť

cieľ v plánovanom časovom slede alebo vôbec. Týmto chceme oddiferencovať také faktory, záťaţové

činitele, okolnosti a pod., ktoré sa mnohokrát pokladajú taktieţ za prekáţky, avšak:

neumoţňujú uspokojenie potrieb (najmä primárnych) počas dlhého obdobia a v dostatočnej

miere; v takýchto prípadoch ide o deprivujúce situácie;

majú podobu stretnutia rovnako významných motívov, rozhodovania sa medzi rovnako

významnými cieľmi; takéto situácie povaţujeme za konfliktné;

vystupujú vo forme aktuálneho ohrozenia existencie človeka škodlivými podnetmi (napr.

bezprostredné ohrozenie ţivota), prípadne priamym útokom na človeka alebo pôsobia

permanentne na človeka dlhší čas (napr. hluk, teplo a i.), čím mu sťaţujú ukončiť činnosť;

v tomto prípade ide o stresové situácie.

Domnievame sa, ţe takéto triedenie záťaţových činiteľov, stresorov, prekáţok napomáha odlíšiť

jednotlivé druhy záťaţových situácií a môţe prispieť k presnejšej špecifikácii pojmov frustrácia,

deprivácia, konflikt tým, ţe poukazuje na základné rozdiely v činiteľoch, ktoré ich podmieňujú.

Hranice medzi jednotlivými typmi nie sú presne vymedzené. Často dochádza k ich posunu, a tým

aj k prekrývaniu záťaţových situácií. V reálnom ţivote sa veľakrát prelínajú jednotlivé typy

záťaţových situácií. Neraz sa stane, ţe práve frustrujúca situácia nadobúda v etape riešenia podobu

konfliktovej situácie (keď v podobe prekáţky vystupujú dva alebo viaceré rovnako významné motívy

súčasne sa priblíţiť aj vyhnúť cieľu). Človek môţe tieţ chápať určitú frustrujúcu situáciu ako aktuálne

ohrozenie svojej existencie, svojho ţivota, a tým sa situácia stáva stresovou. Známe sú tieţ prípady,

kedy frustrujúca situácia pri dlhodobom pretrvávaní môţe prejsť do situácie strádania, čiţe

deprivujúcej. Takéto skutočnosti, najmä ak si dostatočne neujasníme jednotlivé zloţky situácií, napr.

pôvod a kvalitu prekáţky, vedú často k zámene pojmov a k prekrývaniu obsahového vymedzenia

typov situácií psychickej záťaţe.

DÔSLEDKY SITUÁCIÍ PSYCHICKEJ ZÁŤAŽE

Aj keď konflikt, frustrácia, deprivácia, stres sa v určitých osobitostiach svojimi prejavmi odlišujú

(hovoríme o špecifických zmenách), celý proces obnovovania psychickej rovnováhy, pri všetkých

druhoch psychickej záťaţe sa vyznačuje všeobecne platnými (nešpecifickými) zmenami psychickej

činnosti. S dôkladne prepracovaným triedením zmien v psychike pri záťaţi sa moţno oboznámiť

v prácach napr. O. Mikšíka (1973, 1977) a J. Reykowského (1964), ktorý sa zameral na opis

a klasifikáciu špecifických a nešpecifických zmien počas psychického stresu.

Aj v takýchto prípadoch, keď proces obnovujúci pohodu je rôzne dlhý, aktivita psychickej

činnosti sa postupne mení v troch na seba nadväzujúcich fázach (Mikšík, O., 1977, s. 16):

prvá fáza sa prejavuje mobilizáciou psychických síl;

druhá fáza spočíva v riešení záťaţovej situácie;

tretia fáza predstavuje buď vyrovnanie sa s psychickou záťaţou a obnovenie rovnováhy

s prostredím, alebo zlyhanie v záťaţovej situácii a podľahnutie záťaţovým vplyvom.

mobilizácia

psychických síl

riešenia záťaţe vyriešenie záťaţe

podľahnutie záťaţi

aktívnym odolávaním záťaţi

aktívnym vyrovnávaním sa so

záťaţou

1. fáza

2. fáza

3. fáza

Obr. 2 Aktivita psychickej činnosti v jednotlivých fázach psychickej záťaţe (Mikšík, O., 1977, s. 16)

Dĺţku trvania jednotlivých fáz, ich vzájomné prelínanie a dynamiku zmien v nich podmieňuje

charakter zloţiek záťaţovej situácie, pričom ústrednou zloţkou v kaţdej situácii psychickej záťaţe je

osobnosť človeka. Od štruktúry a dynamiky osobnosti a psychických predpokladov človeka závisí ako

bude prebiehať aktívny proces obnovovania rovnováhy medzi jednotlivcom a prostredím. Všetky tri

fázy tvoria súčasť jediného procesu adaptácie (prispôsobovania a vpravovania sa do nových

podmienok) smerujúceho k obnoveniu duševnej pohody a normalizácii ţivotných podmienok.

TOLERANCIA, ODOLNOSŤ NA ZÁŤAŽ

Schopnosť zdolávať záťaţ bez váţnejších porúch a neprimeraných reakcií sa povaţuje

za toleranciu, odolnosť na záťaž. O. Kondáš (1977) upozornil vo svojej práci na pouţívanie pojmu

zóna tolerancie frustrácie. Psychológovia ním označujú rozpätie, v medziach ktorého osoba znáša

frustrácie bez váţnejších škôd a neprimeraných reakcií. M. Tyszkowa (1978), poukázala na

skutočnosť, ţe v psychologickej literatúre sa označenie odolnosť (tolerancia) na frustráciu pouţívalo

súhlasne s ďalšími termínmi napr. odolnosť (tolerancia) na stres (záťaţ), emociálna odolnosť, v

zmysle označenia odolnosti človeka na záťaţové situácie vôbec. M. Tyszkowa navrhuje pouţívať

termín psychická odolnosť na záťaţové situácie alebo len označenie psychická odolnosť. Rozumie ňou

odolnosť na všetky druhy záťaţových situácií, vrátane frustrujúcich a tieţ schopnosť zdolávať zmeny

v psychologických mechanizmoch regulácie a činnostiach, ktoré dané situácie vyvolali.

Za psychologické podmienky psychologickej odolnosti na záťaţové situácie povaţuje

nasledujúce činitele: kvalitu orientácie v okolí i v sebe samom, motivačnú silu cieľov, schopnosť

emociálnej kontroly a sebakontroly, štruktúru osobnosti človeka, systém naučených spôsobov

reagovania v záťaţových situáciách a emociálne rozpätie.

V odbornej literatúre sa môţeme stretnúť s mnohými faktormi, ktoré pôsobia na utváranie

odolnosti na záťaţ. Medzi ne patria: vrodené predpoklady a vlastnosti, vek, ţivotné skúsenosti,

postupné zvyšovanie poţiadaviek, osvojené techniky vyrovnávania sa so záťaţovými situáciami, stav

organizmu (únava, choroba, vplyv odmeny a trestu), úroveň ašpirácií, sebaregulácie a iné.

Z našich psychológov rozpracoval problematiku odolnosti na záťaţ O. Mikšík (1973). Je toho

názoru, ţe preţívanie, systém správania a konania, náročnosť priebehu, ako aj výskyt negatívnych

sprievodných javov závisí od osobnostných predpokladov a vzájomného vzťahu jednak systému

doterajšieho ţivota a činnosti jednotlivca, ďalej novosti poţiadaviek na systém ţivota a činnosti, ako

i vzťahu človeka k nim a nakoniec od premyslenosti, postupnosti a cieľavedomej organizácie celého

procesu navykania na nové poţiadavky a činnosti. Za základné osobnostné predpoklady pripravenosti

odolávať záťaţovým situáciám povaţuje: úroveň psychického napätia, dynamiku emócií a citov,

účinnú kapacitu rozumu, vôľové úsilie a zameranosť. Na zisťovanie subjektívnych predpokladov

odolnosti na záťaţ vyvinul O. Mikšík viaceré metodiky (napr. IHAVEZ, SPIDO, DOZ).

UTVÁRANIE OSOBNOSTI V SITUÁCIÁCH PSYCHICKEJ ZÁŤAŽE

Keď sa stotoţníme s výrokom V. N. Miasiščeva (1957, s. 142), podľa ktorého „osobnosť je

súhrnom vzťahov k mnohým skutočnostiam vonkajšieho sveta a vlastnosti osobnosti sa formujú cez

tieto vzťahy“, v ţiadnom prípade nemôţeme vynechať tie vzťahy, ktoré vznikajú v záťaţových

situáciách.

Sú nevyhnutnou súčasťou ţivota kaţdého z nás, dodávajú mu osobitý kolorit, typický pre daného

jednotlivca. Závisí od veľkosti záťaţe, mnoţstva a kvality záťaţových situácií a spôsobov, ako sa

dokáţe človek s nimi vyrovnať, či formujúci vplyv na jeho osobnosť bude moţné povaţovať

za pozitívny alebo skôr negatívny. Ak sa má človek pod vplyvom týchto činiteľov „otuţiť“, „zoceliť“

telesne i duševne, ak sa majú rozvinúť a upevniť pozitívne vlastnosti jeho osobnosti treba, aby si

osvojil plnohodnotné spôsoby riešenia i vyrovnávania sa s týmito situáciami, naučil sa zdolávať záťaţ.

Nahromadením záťaţových situácií, a tým záťaţe s príliš vysokými poţiadavkami

prekračujúcimi individuálnu hranicu odolnosti voči záťaţi, môţe dôjsť k upevneniu neprimeraných

reakcií, k utváraniu takých povahových čŕt, ako je ľahostajnosť, skleslosť, otupenosť, neiniciatívnosť,

resp. závislosť, agresivita, zlosť. Tieto črty neprispievajú k optimálnemu rozvoju osobnosti.

KONŠTRUKTÍVNE RIEŠENIE A ZVLÁDANIE SITUÁCIÍ PSYCHICKEJ ZÁŤAŽE – MODEL PROGRAMU SOCIÁLNO-PSYCHOLOGICKÉHO VÝCVIKU (SPV)

AKO VZNIKOL MODEL PROGRAMU

Najskôr by som chcela poznamenať, čo ma priviedlo k tejto téme, kde som nachádzala inšpiráciu

a ktoré podnety spôsobili, ţe problematike riešenia a zvládania situácií psychickej záťaţe som

venovala čoraz väčšiu pozornosť, aţ napokon sa stala centrom zamerania mojej práce.

Vďačím za to triáde: vede, výučbe, praxi. Výsledky a závery riešených vedeckovýskumných úloh

mi umoţňujú prenikať do značnej šírky a rozmanitosti príznačnej pre túto oblasť bádania.

Multidisciplinarita v nej mi pomáha pochopiť prednosti akceptovania rôznych uhlov pohľadu na ten

istý problém. Výskumné zistenia (aj viacerých nami koordinovaných výskumných úloh) dokumentujú

pestrosť zastúpených typov situácií psychickej záťaţe, rôzne spôsoby ich riešenia a mnoţstvo stratégií

zvládania, čo robí túto tému príťaţlivou a zaujímavou.

Počas výučby sociálnej psychológie na viacerých katedrách FFUK a výberových prednáškach

zameraných na danú problematiku na katedre psychológie sa stretávam so záujmom študentov osvojiť

si veľa poznatkov z problematiky riešenia a zvládania situácií psychickej záťaţe. Študenti zdôrazňujú,

ţe tento problémový okruh je pre praktické vyuţitie v ţivote veľmi dôleţitý. Oceňujem najmä ich

snahu narušiť častý stereotyp príznačný pre mnohých ľudí - vnímanie situácií psychickej záťaţe

prevaţne v negatívnej polohe. Snaţím sa nesklamať ich ochotu pracovať na sebe, napr. tým, ţe si

osvoja nové heuristické postupy riešenia problémových situácií a prehĺbia sociálne spôsobilosti

prostredníctvom konštruktívnych zvládacích stratégií. V rámci praktickej časti pri skúškach potom

prezentujú aj svoju sociálnu kompetenciu pri skupinovom riešení reálnej situácie psychickej záťaţe, s

ktorou sa stretli a sú motivovaní ju riešiť.

Uvedené dva veľmi silné impulzy dopĺňa tretí. Sú to požiadavky praxe. Po vlastných

skúsenostiach z riešenia záťaţových situácií sa rozšíril náš pohľad aj prostredníctvom poskytovania

pomoci pri zvládaní záťaţe príbuzným, priateľom, známym. Cenné navrstvenie znamenala práca

v poradni pre vysokoškolákov. Naše rozhodnutie však najviac ovplyvnili besedy, školenia a výcviky,

ktoré sme uskutočnili na základe konkrétnych poţiadaviek z praxe. Záujem ţiakov, učiteľov,

vychovávateľov, školských psychológov o tieto otázky je v rámci projektov Zdravá škola, Primárna

prevencia drogovej závislosti, hlad po problematike efektívneho riešenia a konštruktívneho zvládania

situácií psychickej záťaže zo strany pracovníkov v priebehu času určeného na adaptáciu na niektorých

inštitúciách, ale aj zo strany vedúcich pracovníkov, ľudí telesne a zdravotne postihnutých,

poslucháčov Univerzity tretieho veku pri UK v Bratislave a iných.

Prvý model programu SPV - 1 Konštruktívne riešenie a zvládanie situácií psychickej záťaţe

(ďalej program) vznikol na základe:

skúseností, výsledkov a záverov výskumného sledovania problematiky situácií psychickej

záťaţe v sociálnom systéme;

podnetov vysokoškolákov počas výučby sociálnej psychológie i výberových prednášok a

SPV;

získaných informácií a osvojených zručností počas absolvovania dvoch foriem

postgraduálneho štúdia zameraného jednak na aktívne sociálne učenie a moţnosti jeho

vyuţitia a jednak na metódy aplikovanej sociálnej psychológie;

poznatkov, skúseností a spôsobilostí nadobudnutých v rôznych kurzoch s orientáciou na

prácu so skupinou, v bálintovských skupinách a v skupinovej práci orientovanej na model

rastu podľa V. Satirovej;

podnetov a skúseností z kurzov mladých pracovníkov, zo školení pre vedúcich pracovníkov,

učiteľov, vychovávateľov, školských psychológov a iných záujemcov.

Plné znenie uvedeného programu s jeho charakteristikou, cieľmi a opisom realizácie je súčasťou

záverečnej práce PGS Metódy aplikovanej sociálnej psychológie (Bratská, 1993).

CHARAKTERISTIKA PROGRAMU

Program poskytuje účastníkom pohľad do skupinového riešenia a zvládania situácií psychickej

záťaţe s moţnosťou oboznámiť sa, porovnať a osvojiť si rôzne varianty postupov v súlade

s uvedomením si moţných dôsledkov.

Odporúčame ho realizovať v malej skupine, s počtom účastníkov od 5 do 15. Vhodnejšie sú

heterogénne skupiny vzhľadom na pohlavie, študijné zameranie, vzdelanie, prípadne dospelý vek.

Program moţno aplikovať buď v dvoch, v rozpätí napr. dvoch týţdňov, po sebe nasledujúcich

štvordňových blokoch, alebo priebeţne, počas niekoľkých týţdňov, na pravidelných stretnutiach. Vo

výučbe na FF UK v Bratislave sa nám najlepšie osvedčili štvorhodinové stretnutia, kaţdý druhý

týţdeň počas jedného semestra. Na realizáciu programu treba časový blok minimálne 24 hodín.

Na tento program moţno nadviazať napríklad vo výučbe poslucháčov psychológie aplikovaním

ucelených programov riešenia a zvládania záťaţových situácií v špecifických skupinách, napr.

programom riešenia konfliktov u detí v predškolskom veku, programom riešenia a zvládania

záťaţových situácií u školákov, programom riešenia problémových a konfliktných situácií v skupinách

s rôznym profesijným zameraním, programom riešenia a zvládania záťaţových situácií u obyvateľov v

penziónoch dôchodcov, ako aj inými programami.

Keďţe ide o model programu, moţno ho upravovať podľa potrieb skupín i jednotlivých

účastníkov výcviku. Veľkú úlohu pri jeho aplikácii zohráva erudovanosť, tvorivosť, pruţnosť a

zohratosť trénerov, sociálna atmosféra a stmelenosť skupiny účastníkov.

AKÉ JE ZAMERANIE A CIEĽ PROGRAMU?

Program je zameraný na:

konštruktívne, efektívne a tvorivé riešenie a zvládanie situácií psychickej záťaţe,

podporu aktívnej adaptácie na zloţité podmienky v sociálnom systéme,

rozvoj spôsobilostí komunikovať s ľuďmi,

prehĺbenie zdravého sebapresadzovania a empatie.

Na základe lepšieho sebapoznania umožňuje reálnejšie plánovať využitie osvojených zručností.

Základným psychologickým cieľom programu je zvýšiť sociálnu kompetenciu účastníkov v smere

konštruktívneho, efektívneho a tvorivého riešenia a zvládania situácií psychickej záťaţe.

Tento cieľ sa dosahuje prostredníctvom špecifických cieľov, v ktorých si účastníci osvojujú a

prehlbujú:

základné spôsobilosti komunikovať s ľuďmi zvyšovaním vlastnej verbálnej a neverbálnej

komunikácie,

vlastné sebapoznanie a poznanie iných, ktoré tvorí základ účinnej interakcie s ľuďmi v

školskej, pracovnej a mimopracovnej oblasti,

adekvátnejšie vnímanie a poznávanie iných ľudí, vcítenie sa do ich postavenia, myslenia a

preţívania, ich primeranejšie posudzovanie,

poznatky o podstate, výskyte a dôsledkoch rôznych typov situácií psychickej záťaţe

v sociálnom systéme,

rôzne varianty postupov riešenia a stratégií zvládania situácií psychickej záťaţe v sociálnom

systéme, v súlade s uvedomovaním si moţných dôsledkov,

spôsobilosti utvárať atmosféru spolupráce, konštruktívneho, efektívneho a tvorivého riešenia

i zvládania záťaţových situácií v skupine, asertívneho správania a komunikácie,

základy metód prevencie nadmernej psychickej záťaţe.

KTORÉ SKÚSENOSTI Z APLIKÁCIE PROGRAMU DOSIAĽ POVAŽUJEM ZA PODNETNÉ?

Predpoklady:

Citovaný model programu predpokladá realizáciu obsahu prostredníctvom moderných

aktivizujúcich metód sociálnej psychológie.

Sociálno-psychologický výcvik sa uskutočňuje na princípe aktívneho sociálneho učenia v

širšom chápaní, ktorým sa rozumie systém zámerného a cieľavedomého osvojovania si

poznatkov, postojov a spôsobilostí vlastnou činnou účasťou na práci skupiny, resp. na riešení

problémov, v interakcii s ostatnými členmi výcvikovej skupiny (napr. Bratská, 1992b). Za

podstatu takto chápaného aktívneho sociálneho učenia povaţujeme utváranie postojov v

priebehu činnosti a získavanie zručností v realizovaných aktivitách, na základe vlastnej

skúsenosti, prostredníctvom prežívania a spätnej väzby v rámci intraskupinovej interakcie.

Základným funkčným faktorom v tomto výcviku je prítomnosť sociálnej aktivity účastníkov

a ich podiel na učení.

Účastníci pracujú vo dvojiciach, v malých skupinách s rôznym počtom (traja, piati, najviac

pätnásti).

Úroveň nadobudnutých poznatkov, spôsobilostí a zmeny postojov možno overovať priebežne,

a tieţ porovnaním vstupných a výstupných výsledkov diagnostických metodík, splnených

očakávaní a cieľov.

Odporúčania:

Program odporúčam realizovať v malej skupine, s počtom účastníkov od 5 do 15.

Moţno ho uskutočniť aj v homogénnych skupinách vzhľadom na vek a študijné alebo

pracovné zameranie.

Zo skúsenosti sa javia vhodnejšie heterogénne skupiny (pohlavie, vek, vzdelanie, študijné a

pracovné zameranie).

Program moţno aplikovať v niekoľkých blokoch (napr. v rozpätí niekoľkých týţdňov v

trojdňových blokoch) alebo priebeţne počas niekoľkých týţdňov, v pravidelných stretnutiach

(najlepšie štvorhodinové bloky).

Čo sa týka podmienok realizácie programu, odporúčam dostatočne veľkú miestnosť

s prestaviteľným nábytkom, ktorý umoţňuje sedenie účastníkov v kruhu, ale aj v menších

skupinkách, koberec umoţňujúci sedenie na zemi, spätný projektor, veľké trhacie bloky

alebo hárky baliaceho papiera, rysy, pastelky, lepidlá, lepiacu pásku na stenu, špendlíky,

farebné papiere, farebné fixky, rádio s prehrávačom, kameru, video.

Výcvik uľahčuje poskytnutie vopred pripravených materiálov k jednotlivým okruhom

formou pracovných listov.

Pre trénera je nutné spoznanie členov skupiny (silné a slabé stránky), zorientovanie sa v ich

očakávaniach, zaradenie aktivít vedúcich k stmeleniu skupiny, vytvoreniu tvorivej atmosféry,

posilnenie dôvery, bezpečia a istoty. Medzi jeho prednosti by malo patriť aj pruţné

orientovanie sa v čase a výbere pripravených postupov i techník.

Po zvládnutí účastníkmi efektívneho poskytovania spätnej väzby účastníkmi, vedenia dialógu

a diskusie v skupine moţno prejsť k riešeniu a zvládaniu situácií psychickej záťaţe.

Najvhodnejšie sú konkrétne, reálne situácie, ktoré uvádzajú samotní členovia skupiny. Na

nich sa učia identifikovať aj špecifickosť jednotlivých typov situácií psychickej záťaţe.

Za veľmi podnetné a účinné povaţujem prepojenie tréningových moţností empatickej asertivity a

zvládania reálnych záťaţových situácií účastníkov. Ich zvýšená motivácia môţe utvárať dobrú

východiskovú bázu na pohľad do aktuálnej záťaţovej situácie. Vedie k zvýšenej snahe pochopiť

motívy činnosti jej aktérov, zamýšľať sa nad účinnými formami ich riešení, voľbe prostriedkov a

zvaţovaní dôsledkov.

ČO MÔŽE STIMULOVAŤ A ČO HATIŤ ÚČASTNÍKOV POČAS SKUPINOVÉHO RIEŠENIA SITUÁCIÍ PSYCHICKEJ ZÁŤAŽE?

Početné a neraz veľmi konkrétne očakávania účastníkov výcviku, o ktorých sa zmieňujú

v úvodnej časti programu, napomáhajú spresniť zameranie jednotlivých stretnutí a sú podnetmi pre

výber zo širokej škály postupov a metód. V priebehu vytvárania zásad práce v skupine môţu vznikať

isté bariéry v komunikácii, ak je počet návrhov malý alebo sa objavuje neochota diskutovať o

návrhoch iných členov, prípadne dochádza k ich zamietaniu bez odôvodnenia. Naopak, stimulujúco

pôsobí pri tvorbe pravidiel skupiny veľa návrhov, o ktorých prebieha ţivá diskusia, a prijatie iba tých

z nich, ku ktorým sa dospelo na základe vzájomnej dohody.

Vysoká motivácia účastníkov čo najviac zorientovať sa vo vlastných silných a slabých stránkach,

ako aj snaha odkrývať utajované, slepé a neznáme oblasti vo svojom správaní, podnecuje prácu

v skupine. Bariérou môţe byť neochota prehlbovať sebapoznanie, prípadne len dominujúca tendencia

spoznávať iných. Účastník napríklad hovorí len o vlastných silných stránkach, ale u druhých hľadá a

kladie dôraz len na tie slabé.

Nácvik aktívneho počúvania stimuluje záujem o problémy iných, ochotu vzájomne si

porozumieť, „naladiť sa na vlnovú dĺţku toho druhého“, empatiu, akceptáciu, zrkadlenie emócií,

motivovanie a oceňovanie iných. Prekáţky spočívajú v častom prerušovaní, skákaní do reči, poúčaní,

ale aj v mentorskom výraze u niektorých členov skupiny.

Jedným z dôleţitých východísk pre riešenie a zvládanie situácií psychickej záťaţe v skupine je

naučiť účastníkov poskytovať efektívnu spätnú väzbu. Počas nácviku sa kladie dôraz na vyţiadanie

spätnej väzby, popisovanie a jasnú komunikáciu tých okruhov, ktoré príjemca môţe zmeniť,

akceptovanie potrieb darcu a príjemcu, vyváţenosť kladných aj záporných okruhov a overenie

hodnovernosti spätnej väzby ostatnými členmi skupiny. Ako časté bariéry vystupujú: nejasná verbálna

a neverbálna komunikácia, prevaha hodnotiacich súdov, vnucovanie spätnej väzby s poskytovaním

ponaučení a rád, spätné väzby s odkazom ty (nehovorím o sebe, ale značkujem toho druhého) a so

zameraním predovšetkým na negatíva.

Efektívne, konštruktívne a tvorivé riešenie situácií psychickej záťaţe podporujú tieto stimuly: čo

najväčší počet návrhov riešení, stratégií zvládania, argumentácia, výmena skúseností a nových

informácií, akceptujúce odmietanie, hľadanie rôznych ziskov a strát, vyplývajúcich zo stratégií

zvládania určitej záťaţovej situácie pre rôznych aktérov a zainteresované inštitúcie. Účastníci môţu do

procesu riešenia a zvládania záťaţových situácií vnášať bariéry tým, ţe odbiehajú od témy,

nediskutujú o návrhu zvládacej stratégie, o spôsobe jej predvedenia aktérom, ale o osobe, ktorá ho

uviedla, nekompromisne presadzujú len vlastné názory, pri výbere kritérií na voľbu optimálneho

riešenia neargumentujú.

Modelovanie zvládania jednotlivých typov situácií psychickej záťaţe stimulujú opisy

konkrétnych, reálnych záťaţových situácií účastníkov, ich motivácia osvojiť si nové stratégie

zvládania, tvorivá atmosféra, vytvorenie pocitu bezpečia, istoty a sociálnej opory v skupine. Úspešný

výcvik môţu hatiť obavy, strach, neistota pri snímaní účastníkov kamerou, ale aj neochota

experimentovať, narušiť stereotypy a taktieţ vyvolávanie napätia neprimeranými poznámkami,

nadmerná tréma alebo prejavy egoizmu.

ZÁVER

Ľudia prichádzajú na svet s určitou výbavou dedičných vlôh a vrodených predispozícií, ktoré

spolu s nadobudnutými poznatkami, získanými skúsenosťami, osvojenými sociálnymi spôsobilosťami

a rozvinutými schopnosťami tvoria východisko pre sociálne kompetentné správanie sa v konkrétnych

podmienkach. Sociálna kompetencia osobnosti sa prejavuje aj v úspešnom a efektívnom

vyrovnávaní sa so situáciami psychickej záťaže v sociálnom systéme. Ide o všeobecnú schopnosť,

ktorej súčasťou je pohľad do danej situácie, pochopenie motívov správania a konania jej aktérov,

voľba účinných foriem postupu, adekvátnych prostriedkov a uváţenie moţných dôsledkov nielen z

hľadiska vlastnej osoby, ale aj ďalších aktérov a prípadných inštitúcií.

Túto kompetentnosť moţno rozširovať, prehlbovať a zdokonaľovať v rámci celoţivotného

procesu socializácie.

Je známe, že v spoločnostiach, ktoré prechádzajú prudkými zmenami, sa obsah socializácie

odvodzuje nielen zo spôsobu života danej spoločnosti a zo spôsobov účasti jednotlivcov na ňom.

Súčasťou tohto obsahu sú uvedomované a akceptované potreby týchto zmien v súlade s

meniacimi sa podmienkami života. Zmeny, ktorými v súčasnosti prechádza naša spoločnosť, súvisia

s prudkým nárastom situácií psychickej záťaţe u jednotlivcov.

Z tohto dôvodu povaţujem za vhodné včleniť do socializačného procesu aj cielenú prípravu na

prehĺbenie sociálnej kompetencie ľudí konštruktívne a tvorivo riešiť a efektívne zvládať situácie

psychickej záťaţe. Je to tá najpraktickejšia príprava na ţivot. Domnievam sa, ţe aplikácia takéhoto

programu je opodstatnená nielen v pregraduálnom a postgraduálnom vzdelávaní psychológov (vrátane

školských psychológov), ale aj v rámci vzdelávania pedagógov, sociálnych pracovníkov, manaţérov i

ďalších odborníkov, v činnosti ktorých dominuje priamy kontakt s ľuďmi. V modifikovanej podobe by

bolo moţné takto zameraný program aplikovať v rôznych skupinách v rámci biodromálneho vývinu,

prostredníctvom celoţivotného vzdelávania (napr. ţiaci ZŠ, študenti stredných škôl, vysokoškoláci,

poslucháči postgraduálnych, doplnkových foriem štúdia atď).

LITERATÚRA

APPLEY, H. M. – TRUMBULL, R.: On the Concept of Psychological Stress. In: Appley, H.M. – Trumbull, R.:

Psychological Stress. New York, Appleton – Century – Crofts 1967.

BARTKO, D.: Moderná psychohygiena. Bratislava, Obzor 1990.

BRATSKÁ, M.: Frustrujúce situácie a osobnosť [Kandidátska dizertácia.]. Bratislava 1980. Univerzita

Komenského.

BRATSKÁ, M.: Frustrujúce situácie a emócie. In: Czako, M. – Seemannová, M. – Bratská, M.: Emócie.

Kapitoly zo všeobecnej psychológie. Bratislava, SPN 1982, s. 127 – 153.

BRATSKÁ, M.: Situácie psychickej záťaţe. In: Bratská, M. a kol.: Situácie psychickej záťaţe a osobnosť.

[Priebeţná výskumná správa z riešenia ČÚ ŠPZV tematickej oblasti IX-6-3/2B.] Bratislava, PÚ UK 1988, s. 47

– 81.

BRATSKÁ, M.: Osobnostné determinanty odolnosti voči záťaţi u vysokoškolákov na začiatku štúdia. In:

Bratská, M. a kol.: Situácie psychickej záťaţe a osobnosť. [Výskumná správa z riešenia tematickej oblasti ČÚ

ŠPZV IX-6-3/2B na priebeţnú oponentúru.] Bratislava, PÚ UK, KPV FF UK 1989, s. 1 – 45.

BRATSKÁ, M.: Vieme riešiť záťaţové situácie? Bratislava, SPN 1991.

ČÁP, J. – DYTRYCH, Z.: Utváření osobnosti v náročných ţivotních situacích. Praha, SPN 1968.

DANIEL, J.: Psychická záťaţ v laboratórnych a terénnych podmienkach. Bratislava, Veda 1984.

HINKLE, L. E.: The Concept of „Stress“ in the Biological and Social Sciences. Sci. Med. and Man. Vol. 1.,

1973, s. 31 – 48.

HOLČÍK, J.: Program Světové zdravotnické organizace „Zdraví pro všechny do roku 2000“ jako inspirace,

praktický návod i dlouhodobá perspektiva péče o zdraví. Čas. Lék. čes., 126, 1987a, č. 18, s. 545 – 549.

HOLČÍK, J.: Ukazatelé programu Světové zdravotnické organizace „Zdraví pro všechny do roku 2000“ jako

nástroj řízení péče o zdraví. Čas. lék. čes., 126, 1987b, č. 18, s. 550 – 555.

CHARVÁT, J.: Ţivot, adaptace a stres. Praha, Avicenum 1973.

KONDÁŠ, O.: Klinická psychológia. Martin, Osveta 1979.

KONDÁŠ, O.: Niektoré psychologické aspekty upevňovania a rozvíjania zdravia v zmysle iniciatívy svetovej

zdravotníckej organizácie. Československá psychologie, 33, 1989, č. 2, s. 101 – 111.

KOVÁČ, D.: Vývoj psychologických vied v ZSSR. Prognostická hypotéza. Bratislava, ÚEP SAV 1986

[prognostická štúdia.].

MIASIŠČEV, V. N.: Problema otnošenij čeloveka i jejo mesto v psichologii. Vopr. Psichol., 3, 1957, s. 142 –

150.

MÍČEK, L.: Duševní hygiena. Praha, SPN 1984.

MIKŠÍK, O.: Člověk a svízelné situace. Praha, Naše vojsko 1969.

MIKŠÍK, O.: Metodologie, koncipování a vývoj testů ke zjišťování subjektivních předpokladů odolnosti vůči

zátěţi. [Závěreční výzk. zpráva dílčí etapy celostát. bádat. úkolu č. 25] Praha, Výzkumní ústav psychiatrický

1973.

MIKŠÍK, O.: Psychologie hromadného chování. Praha, SPN 1977.

MIKŠÍK, O.: Psychická integrita osobnosti. Praha, Univerzita Karlova 1985.

PARDEL, T.: Motivácia ľudskej činnosti a správania. Kapitoly zo všeobecnej psychológie. Bratislava, SPN

1977.

PARDEL, T.: Psychológia. Bratislava, Psychodiagnostika 1982.

REYKOWSKI, J.: Badania nad wplywem stressu psychologicznego na zachowanie sie czlowieka. Psychol.

wychowawcza, 1964, č. 4, s. 369 – 389.

SELYE, H.: Ţivot a stres. Bratislava, Obzor 1966.

SELYE, H. – HEUSER, G.: Fifth Annual Report on Stress. New York, MD Publications 1956.

SRNEC, J.: Budoucnost zdraví a odpovědnost psychologů. Československá psychologie, 33, 1989, č. 2, s. 112 –

124.

ŠÍPOŠ, I.: Pamäť a znovupoznanie. Bratislava, Veda 1977.

ŠÍPOŠ, I. – GRACA, Š.: Znovupoznanie slov v záťaţovej situácii. In: Správy SAV 1970, č. 95, s. 2.

TIMKO, J.: Voják v psychické zátěţi. Praha, Naše vojsko 1986.

TYSZKOWA, M.: Sytuacyjno – poznawca koncepcja odpornósci psychicznej. Przeglad Psychologiczny, 21,

1978, s. 3 – 18.

BRATSKÁ, M.: Vieme riešiť záťaţové situácie? 1. vyd. Bratislava, SPN 1992a. 152 s.

BRATSKÁ, M.: Metódy aktívneho sociálneho učenia a ich aplikácia. 1. vyd. Bratislava,

Univerzita Komenského 1992b. (Dotlač 1994.) 137 s.

BRATSKÁ, M.: Konštruktívne riešenie a zdolávanie situácií psychickej záťaţe. [Záverečná

práca postgraduálneho štúdia Metódy aplikovanej sociálnej psychológie.] Univerzita Karlova,

Fakulta filozofická, Katedra psychológie. Praha 1993. 55 s.

BRATSKÁ, M.: The problem of load situations as a component part of preparation for

ageing. In: Third Central European symposium on socio-gerontology Care of

Elderly in Countries in Transition. 1. ed. Bratislava, Charis s.r.o. 1995. s. 82-84.