Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) DUŠAN ZUPKA

Kľúčové slová: vládcovia (králi, kniežatá), moc, reprezentácia, Stredná Európa, postavenie stredovekého panovníka Reges a regendo vocati. Sicut enim sacerdos a sacrificando, ita et rex a regendo. Non autem regit, qui non corrigit. Recte igitur faciendo regis nomen tenetur, peccando amittitur. Vnde et apud veteres tale erat proverbium: „Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris.“ ISIDORI HISPALENSIS EPISCOPI ETYMOLOGIARUM SIVE ORIGINUM, IX, 3, 41 roku 1203 nám zanechal splitský archidiakon Tomáš podrobný opis krízy, kto-rá prepukla v Uhorskom kráľovstve. Bratovražedný boj medzi uhorským krá-ľom Imrichom I. (1196 – 1204) a jeho mladším bratom Ondrejom (neskôr vládol ako kráľ Ondrej II. v rokoch 1205 – 1235) sa zdal byť neodvratný. Vojská obidvoch ne-priateľov sa zhromaždili a pripravovali sa na rozhodujúce stretnutie. Imrich sa v tom ča-se nemohol spoľahnúť na silnú vojenskú podporu, keďže väčšina vojakov spoločne s veľmožmi prebehla na stranu jeho mladšieho brata. V tom však došlo k prekvapivému vyústeniu celého konfliktu. Imrich sa rozhodol odhodiť zbrane a osamotený, držiac v ruke vetvičku, predstúpil pred nepriateľské zástupy. Sám, odetý len do lesku svojho kráľovského majestátu a charizmy spojenej s jeho posvätnou kráľovskou funkciou, pre-šiel neohrozene pomedzi Ondrejových vojakov až ku svojmu bratovi. Všetkých okolosto-jacich oslovil výstižným zvolaním: „Teraz uvidím, kto sa odváži zdvihnúť ruku aby pre-

lial krv kráľovského rodu.“2 Ondrejovi vojaci mali podľa kronikára spontánne zložiť svoje zbrane a padnúť pred pomazaným zástupcom Boha na zemi na kolená, prosiac 1 ISIDORI, Etymologiarvm Lib. IX, 3, 4. Isidori Hispalensis episcopi Etymologiarvm sive Originvm libri XX. LINDSAY, Wallace Martin (ed.). Oxford : Oxford University Press, 1911, s. 266. 2 „Nunc videbo, quis erit ausus manum extendere ad cruorem regalis prosapiae?“ Thomae archidiaconi Spa-latensis Historia Salonitanorum atque Spalatinorum Pontificum. Archdeacon Thomas of Split : History of the Bishops of Salona and Split. KARBIĆ, Damir – SOKOL, Mirjana Matijević – SWEENEY, James Ross (eds). Bu-dapest ; New York : CEU Press, 2006, Cap. 23, s. 142. (Ďalej Historia Salonitana).

202

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) o milosrdenstvo. Ich počínanie zopakoval aj rebelujúci Ondrej, a tak, bez použitia násilia, ukončil vnútrodynastický spor a znovu nastolil poriadok a harmóniu v Uhorskom krá-ľovstve. Toľko podľa slov kronikára. Rozprávanie achidiakona Tomáša nám pripadá ako klasické zobrazenie toposu o kráľovskej charizme a posvätnom charaktere panovníckej moci v stredoveku. Pravdi-vosť či fiktívnosť tohto rozprávania nie je možné dokázať. Oveľa dôležitejšie však je jeho samotné použitie a úmysel, ktorý autor jeho zaradením do svojej kroniky sledoval. Veľ-mi výstižne sa v ňom zrkadlí celá komplikovaná politická teológia stredoveku. Ako sa pokúsime ukázať v tejto štúdii, Tomáš zhrnul stredoveké predstavy o pôvode, charakte-re a význame panovníckej moci. Jej hlavnými piliermi boli posvätný charakter moci, úzke prepojenie a čerpanie z kresťanskej morálky a potreba neustálej prezentácie, najčastej-šie pomocou ritualizovaného verejného konania.3 Teória panovníckej moci v stredovekej Európe Koncept panovníckej moci, jej posvätný charakter a symbolika, sú jedinečným príkladom historického fenoménu vystihujúceho podstatu dlhého trvania (longue durée), ako ju de-finovali historici školy Annales. V časovom rozpätí od 4. do 17. storočia môžeme sledo-vať vývoj paradigmy vykazujúcej veľké množstvo zhodných znakov. Dá sa teda hovoriť o koncepte dlhého stredoveku. Jeho formovanie v antike na jednej strane a pretrvávanie v novoveku na druhej sú jeho najlepším dokladom. Ideálnym predstaviteľom moci, tak ako si ho vytvorili generácie stredovekých intelektuálov, nebol cisár či pápež, ale kráľ (rex). Napriek tomu, že králi sa objavujú v mnohých iných obdobiach a v rozmanitých ci-vilizačných okruhoch a spoločenstvách, stredoveký kráľ (resp. kráľ stredovekého Okci-dentu) bol jedinečnou a výnimočnou postavou dejín. V období medzi 6. a 16. storočím je možné rozlíšiť tri hlavné fázy vývoja postavenia kráľa: v dobe Karolovcov nastupuje pomazaný a úradný kráľ; medzi rokmi 1150 a 1250 prichádza kráľ administrátor vyme-dzujúci sa voči korune, územiu a zákonu; no a konečne neskorostredoveký kráľ, ktorý je súčasťou sakralizovaného štátu, ktorý sa snaží obsiahnuť.4 Stredoveký kráľ bol podľa Jac-quesa Le Goffa originálnym panovníkom, pretože bol monarchický, kresťanský (Christus

3 BAK, János M. Medieval Symbology of the State : Percy E. Schramm´s Contribution. In Viator, 1973, roč. 4, s. 33-63; ALTHOFF, Gerd. Spielregeln der Politik im Mittelalter : Kommunikation in Frieden und Fehde. Dar-mstadt : Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1997; BOBKOVÁ, Lenka – HOLÁ, Mlada (eds.) Lesk královské-ho majestátu ve středověku. Praha ; Litomyšl : Paseka, 2005; JUSSEN, Bernhard (ed.) Die Macht des Königs. Herrschaft in Europa vom Frühmittelalter bis in die Neuzeit. München : C. H. Beck, 2005; LEYSER, Karl. Ri-tual, Ceremony and Gesture : Ottonian Germany. In REUTER, Timothy (ed.) Communications and Power in Medieval Europe : The Carolingian and Ottonian Centuries. London ; Rio Grande : Hambledon Press, 1994, s. 189-213; SCHRAMM, Percy E. Herrschaftszeichen und Staatssymbolik. Beiträge zu ihrer Geschichte vom 3. bis zum 16. Jahrhundert. I. – III. Stuttgart : Hiersemann Verlag, 1954/1957. 4 LE GOFF, Jacques. Le Roi dans L´Occident médiéval: caractères originaux. In DUGGAN, Anne J. (ed.) Kings and Kingship in Medieval Europe. London : King´s College, 1993, s. 1-6.

203

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe Domini; Rex imago Dei) a aristokratický (Rex a recte regendo; primus inter pares).5 Kráľ ostáva jeden a je všetkým nadriadený. Najväčší vplyv na formovanie konceptu panovníckej (kráľovskej) moci v kresťanskom stredoveku malo spojenie biblických motívov, dedičstva rímskeho cisárskeho kultu a starovekých monoteistických monarchických predstáv. Vo vrcholnom a neskorom stredoveku politické myslenie výrazne ovplyvnilo rímske právo a filozofia. Dve najvý-raznejšie postavy prechodného obdobia, teda prelínania antických a formovania stredo-vekých kresťanských postulátov, boli biskupi Aurelius Augustinus z Hippo Regia (354 – 430) a Izidor zo Sevilly (560 – 636). Do svojho myslenia prevzali idey Senecu o stoickej dobrej vláde a morálnych vlastnostiach panovníka, rovnako ako aj štyri kardinálne cnos-ti definované už v Platónových spisoch (spravodlivosť, umiernenosť, rozumnosť, statoč-nosť). Pridaním troch základných cností sv. Pavla (viera, nádej, láska) sa začal formovať ucelený systém kresťanského panovníckeho ideálu. V chápaní sv. Augustína bol kráľ Bo-žím služobníkom vedúcim svojich poddaných (kresťanov) ku spáse vo večnom meste v posmrtnom živote. Izidor zase zdôrazňoval potrebu zachovávania princípov kresťan-skej morálky aj pri výkone kráľovského úradu. Zlyhanie v tomto ohľade bolo legitímnym dôvodom na stratu kráľovskej hodnosti. Sakrálny charakter panovníckej moci v stredoveku je jedným z jej najvýraznejších rysov. Podľa niektorých historikov možno v jeho prípade hovoriť aj o jednej z elementárnych foriem spoločensko-politického života, kde monoteistické panovanie je jednou z jej re-prezentácií.6 Panovnícku sakralitu (Herrschersakralität) je možné podľa Franza R. Er-kensa definovať tromi hlavnými charakteristikami: 1. kráľovská hodnosť je stvorená skrze Boha a jej nositeľ je Bohom vyvolený (Dei gratia); 2. panovník pôsobí ako zástupca Boha na zemi; 3. kráľ (cisár) má kvázikňazskú (priesterähnliche) zodpovednosť za zve-rené spoločenstvo poddaných. Toto ponímanie je založené na jednoznačnom rozlíšení posvätného a profánneho v ľudskej spoločnosti, pričom zároveň zdôrazňuje aj nevy-hnutnosť rozlišovania medzi posvätným a svätým (sacrus-sanctus/Sakrale-Heilige).7 V priebehu času sa tak na európskej politickej scéne objavovali králi dvoch typov: sacrus et sanctus (cirkevní svätci a uhorskí králi Štefan I. a Ladislav I., anglický kráľ Eduard I. Vyznávač, rímsko-nemecký cisár Henrich II., český knieža sv. Václav, francúzsky kráľ Ľudovít IX.) alebo sacrus sed non sanctus (rímsko-nemecký cisár Oto III., poľský kráľ 5 LE GOFF 1993, s. 1-6. Podľa zvolených kritérií sa v tomto duchu dá interpretovať kráľ trojfunkčný, cere-moniálny, vzdelaný, nevzdelaný, zbytočný, užitočný, eschatologický, imaginárny atď. Pozri aj: LE GOFF, Jacques. Král. In LE GOFF, Jacques – SCHMITT, Jean-Claude (eds.) Encyklopedie středověku. Praha : Vyše-hrad, 2002, s. 305-316. 6 AL-AZMEH, Aziz. Monotheistic kingship. In AL-AZMEH, Aziz – BAK, János M. (eds.) Monotheistic Kingship : The Medieval Variants (ďalej Monotheistic Kingship). Budapest : CEU Press, 2004, s. 9. 7 ERKENS, Franz R. Herrschersakralität im Mittelalter : Von den Anfängen bis zum Investiturstreit. Stuttgart : Kohlhammer, 2006, s. 28-30.

204

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) Boleslav I., uhorský kráľ Belo IV.). To znamená, že posvätný charakter panovníckej moci nebol identický s kresťanskou svätosťou, aj keď ideovo, morálne a koncepčne vychádzal z kresťanskej spoločenskej a politickej ideológie. Myšlienka posvätnej panovníckej moci bola úzko prepojená s vierou v zázračné schop-nosti kráľov. Toto presvedčenie bolo zdieľané v rámci celého latinského kresťanského sveta.8 Viera v zázračné schopnosti kráľov pramenila zo starých germánskych predstáv o božskej posvätnosti kráľovskej moci. Germánski králi boli nadaní určitou mocou nad prírodou a boli zodpovední za všeobecný poriadok vo svete. Ak v tejto úlohe neuspeli, mohli byť (a často boli) zo svojho úradu odstránení. Nadprirodzené schopnosti prame-niace z posvätného charakteru panovníkovej moci boli prisudzované aj niektorým rím-skym cisárom (Vespasián, Hadrián), ale najpodstatnejší impulz na vytvorenie stredove-kých predstáv poskytli odkazy na pomazania starozákonných izraelských kráľov. Podľa vzoru izraelského proroka Samuela, ktorý pomazal za kráľa Saula (1 Sam 10,1),9 sa od 7. storočia vo vizigótskej Hispánii a od 8. storočia aj vo Franskej ríši udomácnilo pomaza-nie inaugurovaného kráľa biskupom, resp. samotným pápežom. Pomazanie krizmou a korunovácia pápežom (v prípade cisárov) či biskupom (králi, niekde aj kniežatá) sa postupne stali ústrednou súčasťou korunovačných obradov v celej kresťanskej Euró-pe.10 Ústrednou myšlienkou pomazania bolo, že menilo charakter a podstatu pomazané-ho človeka, keďže jeho pôsobením sa presúval zo sféry profánna do posvätna.11 Úzke prepojenie s náboženstvom tak prinieslo panovníkom do budúcnosti dve nové sku-točnosti: otázku superiority svetskej a cirkevnej moci a otázku zázračnej uzdravujúcej moci posvätna. Vo francúzskej a anglickej monarchii sa pod týmto vplyvom vytvorili špeciálne liečiteľské rituály kapetovských a plantagenetovských kráľov. Zatiaľ čo cir-kevní predstavitelia pripisovali liečiteľské schopnosti kráľov pomazaniu, ktoré im bolo udelené pri korunovácii, kráľovskí apologéti šírili teóriu, že liečenie vyviera z posvätnej podstaty kráľovskej moci nezávislej od cirkevného požehnania. Pomazanie (inak vyhra-dené pre klerikov) dodávalo stredovekým kráľom už spomínané kvázikňazské postavenie – králi preto neboli ani úplne laikmi, ale ani rovnocenní s klerikmi. V neskoršej dobe si 8 Nasledujúce myšlienky podľa: BLOCH, Marc. Králové divotvůrci : Studie o nadpřirozenosti přisuzované královské moci, zejména ve Francii a Anglii. Praha : Argo, 2004, s. 28-29, 59-81. 9 K tomu pozri: HEROLD, Vilém – MÜLLER, Ivan – HAVLÍČEK, Aleš (eds.) Politické myšlení raného křesťan-ství a středověku (ďalej Politické myšlení). Praha : Filosofia, 2011, s. 131-132, 275, 337. Okrem Saula boli obľúbenou postavou a vzorom stredovekých panovníkov predovšetkým Šalamún a Dávid. K tomu pozri: ROUX, Jean-Paul. Král : Mýty a symboly. Praha : Argo, 2009, s. 96-98; ERKENS 2006, s. 38-41. 10 BOUMAN, Cornelius A. Sacring and Crowning : The Development of the Latin Ritual for the Anointing of Kings and the Coronation of an Emperor before the Eleventh Century. Groningen ; Djakarta : J. B. Wolters, 1957, najmä strany 107-126; FOLZ, Robert. Le sacre impérial et son évolution (Xe – XIIIe siècle). In Le sac-re des rois. Colloque international d'histoire sur les sacres et couronnements royaux. Reims 1975. Paris : Les belles Lettres, 1985, s. 89-100. 11 BLOCH 2004, s. 68.

205

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe niektorí cisári vydobyli právo vystupovať pri výnimočných omšiach v role subdiakonov či diakonov.12 Koncept panovníckej moci bol živým komplexom predstáv počas celého stredoveku. V jednotlivých obdobiach pod tlakom okolností zdôrazňoval tú či onú zložku či tradíciu. V súčasnej historiografii sa zvykne hovoriť o systéme politickej teológie, ktorý najdô-slednejšie rozpracoval Ernst H. Kantorowicz vo svojej kultovej práci The King’s Two Bo-dies. Jeho základným argumentom je, že kráľ má dve podstaty. Má svoje prirodzené, osobné telo a nadprirodzené či verejné telo. Tie sú v kráľovi nerozlučne späté. Verejné telo kráľa zostáva nemenné a po smrti konkrétneho panovníka prechádza na jeho ná-stupcu. Tým je zabezpečená kontinuita nesmrteľnej kráľovskej moci.13 Od raného do neskorého stredoveku postupne dominovali viaceré koncepty kráľovskej moci. V karolovskom období prevládala dávidovská teocentrická starozákonná teológia. V 10. a 11. storočí dominoval kristocentrický model založený na Christomimesis stredo-vekých panovníkov (takzvaná liturgická kráľovská moc). Stredovekí králi, rovnako ako aj biskupi, mali totiž sekulárnu aj sakrálnu podstatu. Kráľ často vystupuje ako klerik – rex et sacerdos – podľa vzoru starozákonného kráľa Melchizedecha. Kráľovskí (a cisár-ski) apologéti v tomto období zdôrazňovali zmiešanú či dvojitú osobnosť panovníka – tzv. persona mixta či gemina persona. Podľa prirodzenosti bol ako bežní ľudia, ale vďaka (Božej) milosti, ktorá mu bola udelená, ich ako pomazaný (teda Christos) prevyšoval. Každý pomazaný kresťanský panovník sa tak stáva Christomimetes, teda impersonáto-rom Krista na zemi. Jeho reálnej deifikácii zabraňoval často zdôrazňovaný rozdiel. Večný Boh bol Kráľom zo svojej podstaty, zatiaľ čo pozemský kráľ sa ním stával skrze Božiu milosť. Kristocentrická kráľovská moc bola konceptom predovšetkým v otovsko-sálskej ére a v prostredí anglických kráľov (najznámejší traktát napísal tzv. Normanský Anonym okolo roku 1100). V 12. storočí po znovuobjavení rímskeho a implementovaní kanonického práva sa pre-sadzuje kráľovská moc orientovaná na právo (zákon) – Law-centered kingship. Od kon-ceptu zdvojenej osoby kráľa sa postupne prešlo ku chápaniu panovníka ako zástupcu (vikára) Krista na zemi (vicarius Dei či vicarius Christi). Kristocentrický liturgický kon-cept bol teda nahradený teokraticko-juristickou ideou vládnutia. Kvázikňazská a sakrálna podstata kráľovskej moci ustúpila do pozadia. Presadila sa naopak idea kráľa ako lex animata. Panovník ako súkromná osoba bol legibus alligatus, ako verejná osoba však stál nad zákonom (legibus solutus). Po týchto zmenách v 13. a 14. storočí sa dôraz 12 Tamže, s. 70-81, 185-201. 13 KANTOROWICZ, Ernst H. The King’s Two Bodies : Studies in Mediaeval Political Theology. Princeton : Princeton University Press, 1957, s. 7-13. K pojmu politická teológia, jej vývoju a použitiu najmä v dielach E. Kantorowicza, Carla Schmitta a Erika Petersona pozri bližšie: GERÉBY, György. Carl Schmitt and Erik Pe-terson on the problem of political theology : A footnote to Kantorowicz. In Monotheistic Kingship, s. 31-61.

206

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) panovníckej moci postupne kryštalizuje do podoby ideológie centrovanej na pojmy pat-ria, fiscus, corona, až napokon svoj vývoj zavŕši zameraním sa na ľudskú podstatu moci (Man-centred kingship) – Homo instrumentum humanitatis.14 Vráťme sa však späť do raného a vrcholného stredoveku a k otázke spojenia posvätnej kráľovskej moci s kresťanskou svätosťou. Jedným z najrozšírenejších variantov sakrál-nej kráľovskej moci bola dynastická a kráľovská svätosť.15 Ranostredovekí králi (ich príbuzní a dvorskí dejepisci) veľmi rýchlo pochopili výhody symbolického a politického kapitálu, ktorý predstavovala dynastická svätosť. Raketovo sa tak začali šíriť kulty svä-tých mučeníkov, kristianizátorov, pustovníkov pochádzajúcich z najvýznamnejších pa-novníckych rodov. Od otovskej doby sa objavujú prípady rodinných svätcov a idey tzv. blaženého rodu (beata stirps). Motiváciou na takéto konanie, najmä v strednej Európe, bola snaha o imitáciu západných ríšskych modelov a vzorov a z toho vyplývajúci poten-ciál panovníckej a ceremoniálnej prezentácie. Šírenie dynastických kultov slúžilo veľmi často na posilnenie autority doma i navonok a predovšetkým to bola silná legitimizačná zbraň v dynastických konfliktoch.16 Napríklad v prípade Uhorska tento proces vyvrcholil v neskorom stredoveku v premyslenom propagandistickom politickom koncepte v anjo-uovsko-luxemburskom období. Panovnícka moc v strednej Európe Uhorsko, Poľsko a Čechy vykazovali v stredoveku takú mieru zhodných prvkov, štruktu-rálnych a spoločenských podobností a v neposlednom rade kultúrno-historických zhôd, že nás to oprávňuje hovoriť o kultúrnom a historickom regióne strednej Európy. Samo-zrejme, tento región nebol vytrhnutý z kontextu. Bol úzko prepojený a silno ovplyvňo-vaný svojimi germánskymi, slovanskými, byzantskými či nomádskymi susedmi. Vývoj panovníckej moci a jej reflexia mali rovnako viacero zhodných prvkov. Každá z opisovaných krajín však mala vlastné špecifiká. Čechy a Morava Panovnícka moc tu v stredoveku prešla dvomi fázami. Prvá fáza od nástupu Přemyslov-cov na pražský kniežací stolec spočívala v ich kniežacej vláde (885 – 1203). Druhé obdo-bie nastáva korunováciou Přemysla Otakara I., ktorý sa stáva prvým českým kráľom s dedičným kráľovským titulom (potvrdeným Zlatou bulou sicílskou vydanou Fridri-chom II. v roku 1212). Přemyslovské kniežatá tradične inaugurovali intronizáciou na 14 KANTOROWICZ 1957, s. 451. 15 KLANICZAY, Gábor. Holy Rulers and Blessed Princesses : Dynastic Cults in Medieval Central Europe. Cam-bridge : Cambridge University Press, 2002, s. 2. 16 KLANICZAY 2002, s. 2. Rovnaký scenár môžeme sledovať aj na Kyjevskej Rusi, kde rolu dynastických svätcov spájajúcich dynastiu Rurikovcov s posvätnom zohrali Boris a Gleb. TOLOCHKO, Oleksiy. Problems of the Rurukids and Sacral Legitimisation. In Monotheistic Kingship, s. 260-262.

207

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe starý kniežací kameň/trón umiestnený na pražskom hrade. Nikto, kto naň nebol českými predákmi usadený, sa nemohol stať kniežaťom Čechov. Kráľovský úrad už skôr osobne získali Vratislav II. (1085) a Vladislav II. (1158), no dedične a natrvalo dosiahli českí pa-novníci túto hodnosť až za Přemysla Otakara I. Tromi piliermi, na ktorých stála moc přemyslovských panovníkov, boli mýtické povolanie prvého Přemysla na kniežací trón, teda dedičný princíp dynastie, ďalej zmluva so všetkými Čechmi a tretím pilierom bola Božia vyvolenosť.17 Pozícia Přemyslovcov doma v Čechách sa povýšením do kráľovského stavu nezmenila. Počas celého 11. a 12. storočia sa české kniežatá odvolávali na Božiu ochranu a priazeň (Dei gratia dux/rex Boemorum) – sakrálny aspekt ich vlády teda pramenil z vyvolenia Bohom a z úzkeho spojenia sa s kultom národných svätcov sv. Václava a sv. Vojtecha. Přemyslovci sa tak stali prostredníkmi medzi Čechmi a Bohom.18 Napriek tomu v reálnom konaní bola rozhodujúcim faktorom ovplyvňujúcim vládnutie Přemyslovcov podpora predákov – aj preto v roku 1055 Břetislav I. vo svojej poslednej vôli zaviedol princíp seniorátu, no nástupníctvo malo byť naďalej pod dohľadom a so súhlasom veľ-možov. Vôľa ľudu (rozumej veľmožov) bola teda dôležitejšia ako dedičné právo. Vernosť predákov si kniežatá zabezpečovali udeľovaním dvorských úradov (palatinus, camera-rius, cancellarius, marsalcus) a benefícií. V rámci posilnenia svojej moci Přemyslovci ne-váhali použiť často brutálnu vojenskú silu na odstránenie, či dokonca vyhladenie politic-kých oponentov (vyvraždenie Slávnikovcov v roku 995 a Vršovcov 1108).19 Veľké zmeny nastali v 13. storočí. Prvou bolo definitívne povýšenie Přemyslovcov do kráľovskej hodnosti a právne zakotvenie tohto stavu do budúcnosti. Navyše, Přemyslovi Otakarovi I. spoločne s bratom, moravským kniežaťom Vladislavom Henrichom, sa po-darilo dostať väčšinu územia Čiech a Moravy pod svoju priamu vládu a presadiť princíp primogenitúry. Posilnenie postavenia a prestíže bolo navyše umocnené úspechmi na medzinárodnom poli, keď sa z českého kráľa stal jeden z najmocnejších a najvplyvnejších ríšskych politických hráčov. Veľkým prínosom 13. storočia bolo aj pre-nikanie západných vplyvov, dosídľovanie krajiny na nemeckom práve, dvorská kultúra a rytierske ideály.20 Panovnícka moc sa vyvíjala postupne. Počiatky panovníckej symboliky sa dajú sledovať na stavbách, ako sú napríklad chrám sv. Víta či konvent sv. Juraja, postavených ako cen- 17 BEREND, Nora – URBAŃCZYK, Przemyslaw – WISZEWSKI, Przemyslaw (eds) Central Europe in the High Middle Ages : Bohemia, Hungary and Poland, c. 900 – c. 1300 (ďalej Central Europe in the High Middle Ages). Cambridge : Cambridge University Press, 2013, s. 184-185. 18 Central Europe in the High Middle Ages, s. 183-184. 19 STEINHÜBEL, Ján. Kapitoly z najstarších českých dejín : 531 – 1004. Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku, 2011, s. 148-149. 20 Central Europe in the High Middle Ages, s. 409-418.

208

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) trá panovníckej posvätnej symboliky (kráľovská kaplnka, dynastické pohrebisko a národný chrám). Hlavnou ideou bol takzvaný mier – znamenajúci nie len mier ako taký, ale aj svet, pokoj a rovnováhu síl, ideálny vnútorný stav spoločnosti. Túto myšlienku naj-lepšie vyjadrovali nápisy na přemyslovských pečatiach: pax sancti Vencezlai in manus duci NN. Knieža tak vystupuje ako zástupca večného panovníka sv. Václava, ktorý mu moc a vládu dočasne prepožičiava. Václav sa tak stáva ideálnym patrónom Prahy, dynas-tie, ale aj celej krajiny.21 Ďalším dobrým príkladom je Vyšehradský kódex zhotovený pri príležitosti korunovácie Vratislava II. za českého kráľa v roku 1085, kde je čitateľná otvorená deklarácia spojenia sakrálneho sveta s vládnucim rodom a jeho štátom. Tieto idey znázorňuje aj cyklus fresiek v znojemskej rotunde sv. Kataríny (1134).22 Dobre sa dajú sledovať aj na premene kultu sv. Vojtecha a sv. Václava či na každoročne konanom kolokviu kniežaťa s veľmožmi (28. 9.). V 13. storočí nastáva zmena inauguračných rituá-lov. Posledná intronizácia podľa starého zvyku na kamenný trón sa konala v roku 1216 (Václav I.). Od roku 1228 už nasledujú korunovácie nemeckými biskupmi podľa západ-ného vzoru. Nastolovací rituál upadal do zabudnutia a spolu s ním aj úloha Přemyslov-cov ako zástupcov sv. Václava. Do popredia sa dostáva idea kráľa z Božej milosti.23 Poľsko Piastovci od počiatku odvodzovali svoje právo na vykonávanie kniežacej moci z ovládnutia Hniezdna, miesta mýtického zrodu Poľanov. Napojenie na kresťanské sac-rum (posvätno) umožnili premyslené akcie po prijatí kresťanstva v začiatkoch budova-nia kristianizovaného štátu za Meška I. (960 – 992) a Boleslava I. Chrabrého (992 – 1025). Ich úsilie sprevádzala mocensky motivovaná svadobná politika, vďaka ktorej sa spríbuznili s najdôležitejšími panovníckymi rodmi v Európe. Meško I. v roku 992 zveril svoju krajinu do ochrany sv. Petra a Boleslav I. dosiahol významné postavenie ocenením zo strany cisára Ota III., ktorý ho nazval populi Romani amicum et socium (podstatným krokom bolo zriadenie arcibiskupstva v Hniezdne, získanie práva menovať biskupov a povýšenie do kráľovskej hodnosti ).24 21 TŘĚŠTÍK, Dušan. Počátky přemyslovské státnosti mezi křesťanstvím a pohanstvím. In WIHODA, Martin. (ed.) Stát, státnost a rituály přemyslovského věku. Brno : Matice Moravská, 2006, s. 39-44; SOMMER, Petr – TŘEŠTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Jozef. Čechy a Morava. In BERENDOVÁ, Nora (ed.) Christianizace a utváření křesťanské monarchie : Skandinávie, střední Evropa a Rus v období 10. – 12. století (ďalej Christianizace). Praha : Argo, 2012, s. 236-238; ANTONÍN, Robert. Ideální panovník českého středověku. Praha : NLN, 2013, s. 133-164. 22 SOMMER – TŘEŠTÍK – ŽEMLIČKA 2012, s. 239. 23 Tamže, s. 240. 24 Chronicae Polonorum, Lib. I, Cap. 6. Chronicae Polonorum : Monumenta Germaniae Historica (ďalej MGH) : Scriptorvm IX. SZLACHTOWSKI, Jan – KÖPKE, Rudolf (eds.). Hannover : Impensis Bibliopolii Avlici Hah-niani, 1851, s. 429. K tomu: DALEWSKI, Zbigniew. Vivat princeps in eternum! Sacrality of Ducal Power in Poland in the Earlier Middle Ages. In Monotheistic Kingship, s. 215-216; BAGI, Daniel. Die Darstellung der Zusammenkunft von Otto III. und Boleslaw dem Tapferen in Gnesen im Jahre 1000 beim Gallus Anonymus.

209

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe V 11. storočí sa z kráľovského titulu tešili len traja Piastovci, a to vždy len na krátky čas: Boleslav I. (1025), Meško II. (1025 – 1032) a Boleslav II. (1076 – 1079). Ostatní panovní-ci zostávali kniežatami. Zahraničná prestíž sa získaním kráľovskej hodnosti určite posil-nila, no domáce postavenie Piastovcov sa zásadne nezmenilo.25 Na rozdiel od Čiech či Uhorska sa žiadny Piastovec nestal svätým patrónom štátu. Od počiatku bol veľmi silne prítomný kult sv. Vojtecha, ktorý bol pochovaný do roku 1038 v Hniezdne. Až v 13. sto-ročí sa celonárodne presadzuje kult sv. Stanislava, krakovského biskupa a mučeníka z 11. storočia.26 Fakt, že Piastovci na prelome 11. a 12. storočia zanevreli na kráľovský titul, neznamenal, že by sa vzdali konceptu sakrálneho charakteru svojej panovníckej moci. Naďalej si ná-rokovali nebeskú ochranu, čo dokazuje tzv. Krakovský pontifikál, obsahujúci Benedictio principis, pravdepodobne používaný pri nástupe panovníka na trón.27 Prevzatím insígnií a biskupským požehnaním sa dostal nový knieža pod ochranu Boha. Stratu kráľovskej hodnosti tak dokázali Piastovci kompenzovať pozdvihnutím kniežacej moci do posvätnej sféry: označenie Boha ako Knieža kniežat (miesto Kráľ kráľov), vykonávanie špecificky kráľovských rituálov (adventus regis Kazimíra do Krakova v roku 1177), výskyt knieža-cích aklamácií imitujúcich kráľovské exklamácie (Vivat princeps in eternum!).28 Politická propaganda piastovských panovníkov bola viditeľná na minciach, v architektúre, hrobkách, ale najmä v korunovačných insígniách. Predovšetkým to bola lancea regis, teda kópia cisárskej kopije, ktorú daroval Oto III. Boleslavovi v roku 1000. Pôvodnú kráľovskú korunu odniesla kráľovná Richeza späť do Nemecka a odovzdala do rúk Konráda II. potom, ako sa Meško II. vzdal kráľovského titulu. Dôležitú úlohu zohrá-val aj ceremoniálny meč nazvaný Sczerbiec. Symbióza panovníckej a cirkevnej moci sa prejavovala v rezidenčných stavbách nazvaných palatium, ktoré sa objavovali po celom Poľsku v priebehu 11. storočia. Traumatickým míľnikom boli udalosti roku 1138, keď po smrti Boleslava III. prestáva existovať jednotné poľské kniežatstvo a začína proces dezintegrácie na malé regionálne kniežatstvá. Napriek tomu v zahraničných prameňoch stále pretrvala idea reg-num/principium Polonie. Kniežatá sa museli opierať o pomoc silných palatínov a od 11. storočia aj konkurovať moci regionálnych vládcov. Trináste storočie, napriek udomác-neniu formálneho princípu seniorátu, bolo obdobím neustáleho rozdrobovania In GLATZ, Ferenc (ed.) Die ungarische Staatsbildung und Ostmitteleuropa : Studien und Vorträge. Budapest : Europa Institut, 2002, s. 177-188. 25 Central Europe in the High Middle Ages, s. 187. 26 URBAŃCZYK, Przemysław – ROSIK, Stanisław. Polsko. In Christianizace, s. 283-285. 27 DALEWSKI, Zbigniew. Ceremonia inauguracji wladcy w Polsce XI-XIII wieku. In BANASZKIEWICZ, Jacek. (ed.) Imagines Potestatis : Rytualy, symbole i konteksty fabularne wladzy zwierchniej : Polska X. – XV. w. Warszawa : Instytut Historii PAN, 1994, s 9-11. 28 DALEWSKI 2004, s. 216-230.

210

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) a súperenia medzi jednotlivými časťami krajiny. Až v roku 1320 sa Vladislav Lokietok stáva panovníkom celého Poľska. Podobne ako v prípade Čiech a Uhorska, aj v Poľsku bolo trináste storočie storočím príchodu hostí nemeckého pôvodu, nástupu mestského života a rytierskej kultúry.29 Uhorsko Monarchický štát plne prepojený s procesom šírenia kresťanstva vzniká v Uhorsku v poslednej štvrtine 10. storočia a na počiatku 11. storočia za vlády kniežaťa Gejzu (972 – 997) a predovšetkým prvého kráľa a neskoršieho svätého patróna krajiny Štefana I. (997 1038, korunovaný na kráľa asi roku 1001). Panovnícku ideológiu prezentuje spis Libellus de institutione morum napísaný okolo roku 1015 (formálne pripisovaný Štefa-novi I.). Dielo koncipované ako panovnícke zrkadlo zdôrazňuje úzke prepojenie kráľov-skej moci s biskupskou, tesné spolupôsobenie politiky a náboženstva a taktiež vyratúva morálne nároky kladené na ideálneho vládcu.30 Uhorskí králi mali výsadné právo meno-vať biskupov, povinnosť materiálne zabezpečiť chrámy, bežne sa zúčastňovali na syno-dách a navyše boli iniciátormi spísania najstarších zákonníkov v krajine. V Uhorsku bol silný kult dynastických svätcov, ktorý v rokoch 1083 a 1192 poslúžil na legitimizačné účely vtedy panujúcim kráľom (Ladislav I. a Belo III.).31 Ústrednú panov-nícku moc Štefan a jeho nasledovníci budovali jednak pomocou kristianizácie a s tým spojenou integráciou územia, ďalej svadobnou zahraničnou politikou a dôrazom na vy-budovanie hospodárskej a administratívnej základne pre kráľovskú moc (kráľovské síd-la, hrady, tvorenie žúp).32 K nástrojom posilnenia kráľovskej moci pre Štefana a jeho ná-sledníkov na uhorskom tróne patrilo vydávanie zákonov, zakotvenie povinnosti modli-tieb za panovníka, prísne trestanie zločinov proti jeho majestátu a taktiež dôraz na se-baprezentáciu v architektúre a umení (pohrebiská Štefana a Imricha v Stoličnom Beleh-rade, Ondreja I. v Tiháni, Ladislava I. vo Veľkom Varadíne atď.). Rovnako ako otovskí ci-sári, aj Arpádovci dbali na fundácie a obdarovávanie kláštorov. Uhorsko je nerozlučne späté so symbolikou korunovačných insígnií: koruna, korunovačný plášť, jablko, žezlo, meč a kopija, ktoré v priebehu storočí získali silný symbolický význam v štátotvorných 29 Central Europe in the High Middle Ages, s. 418-425. 30 Libellus sancti Stephani regis de institutione morum ad Emericum ducem. In Scriptores rerum Hungari-carum 2. : Tempore ducum regumquestirpis Arpadianae gestarum (ďalej ako SRH). BALOGH, Iosephus (ed.). Budapest : Academia Litter. Hungarica atque Societate Histor. Hungarica in Partem Impensarum Venienti-bus, 1938, s. 611-627; NEMERKENYI, Előd. The Religious Ruler in the Admonitions of King Saint Stephen of Hungary. In Monotheistic Kingship, s. 231-247. 31 KLANICZAY 2002, s. 123-133, 182-183. 32 BERENDOVÁ, Nora – LASZLOVSZKY, Jószef – SZAKÁCS, Béla Zsolt. Království uherské. In Christianizace, s. 334-339. Zásadným dielom k Štefanovi I. je dodnes: GYÖRFFY, György. István király és műve. Budapest : Gondolat Kiadó, 1977.

211

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe a národných snahách, a preto hrali dôležitú úlohu v celých uhorských a neskôr maďar-ských dejinách.33 Dlhé desaťročia budovaná autorita uhorských kráľov musela od 13. storočia, najmä od vlády Ondreja II., uznať existenciu silnej šľachty (čo ilustruje Zlatá bula z roku 1222, jej renovácia z roku 1231 a následne tzv. tretia Zlatá bula z roku 1267). Belo IV. sa sériou administratívnych, právnych aj symbolicko-ceremoniálnych úkonov pokúsil o obnovu kráľovského majestátu a panovníckej autority, no od druhej polovice 13. storočia sa mu-seli králi vyrovnať so silnou opozíciou v radoch uhorskej šľachty (čo ilustruje zavedenie korunovačnej prísahy či povinnosť zvolávania snemov). Ústrednú panovnícku autoritu sa podarilo nastoliť až novej dynastii Anjouovcov po dlhotrvajúcich krvavých bojoch s uhorskými magnátmi.34 Formy reprezentácie panovníckej moci Ako červená niť sa celým doterajším výkladom tiahla otázka reprezentácie panovníckej moci, jej verejný charakter a nutnosť ceremoniálneho komunikovania teoretických po-stulátov. Jednou z najväčších hrozieb bolo pre stredovekého kráľa dostať nálepku rex inutilis – zbytočný kráľ. Aby sa vyhol tomuto nepríjemnému prívlastku a nestratil legi-tímne právo na svoju moc, musel neustále zostať aktívny a realizovať teoretické požia-davky svojho postavenia.35 Moc v stredoveku bola verejne vystavovaná na pozorovanie (Herrschaftsrepräsentazion), o slúžilo na zvýraznenie lesku majestátu a bohatstva panovníka. Zároveň boli preberané záväzky a povinnosti, ustanovené vzťahy a uznané práva. Úlohou verejného konania ri-tuálov spojených s panovníckou symbolikou bola garancia a zachovanie stability a trvania spoločnosti.36 Ústredným pojmom stredovekej spoločnosti, ako sme už videli vyššie, bolo ordo – poriadok, systém, chod sveta. Ľudia v stredoveku verili, že svet je dobre usporiadaným kozmom. Boli to práve panovnícke rituály a dvorský ceremoniál odkazujúci na symboliku panovníckej moci, v ktorých sa zobrazoval a reprezentoval 33 KARPAT, Jozef. Corona regni Hungariae v dobe Árpádovskej. Bratislava : Rudolf Rauscher, 1937; BERTÉNYI, Iván. A magyar korona története. Budapest : Akadémia Kiadó, 1978; VÁCZY, Péter. The Angelic Crown. In Hungarian Studies, 1985, roč. 1, č. 1, s. 1-18; DEÉR, Josef. Die heilige Krone Ungarns. Wien : Böh-lau, 1966; LOVAG, Zsuzsa S. (ed.) Insignia Regni Hungariae : Studien zur Machtsymbolik des mittelalterli-chen Ungarn. Budapest : MNM, 1983; BAK, János M. Holy Lance, Holy Crown, Holy Dexter: Sanctity of In-signia in Medieval East Central Europe. In NAGY, Balázs – KLANICZAY, Gábor (eds.) Studying Medieval Ru-lers and Their Subjects. Farnham : Ashgate Variorum, 2010, s. 58-65. 34 K vývoju v 13. a 14. storočí podrobnejšie: ENGEL, Pál. The Realm of St. Stephen : A History of Medieval Hungary 895 – 1526. London ; New York : Tauris, 2005; ENGEL, Pál – KRISTÓ, Gyula – KUBINYI, András. Magyarország története 1301 – 1526. Budapest : Osiris Kiadó, 2002. 35 ANTONÍN 2013, s. 49. 36 ALTHOFF, Gerd. Die Macht der Rituale : Symbolik und Herrschaft im Mittelalter. Darmstadt : Wissen-schaftliche Buchgesellschaft, 2003, s. 10-21.

212

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) kontext celého systému, existencia a forma politických vzťahov a štátna reprezentácia. Vďaka rituálom sa kráľ stával zosobnením kráľovstva ako formy vlády veľmožov. Bol kvintesenciou všetkých šľachticov v krajine a jeho konanie muselo korešpondovať s miestnymi, tradíciou a kresťanským náboženstvom danými zvykmi.37 Všetky spomína-né zložky patrili k výbave stredovekých kráľov v rámci verejnej politickej komunikácie.38 Na základe medievistického výskumu posledných desaťročí môžeme komunikáciu v stredovekej Európe rozdeliť na tri základné formy: verbálnu, písomnú a symbolickú.39 Práve tá tretia, zahrňujúca rozmanité rituály, symboly a gestá, bude predmetom nasle-dujúcej časti štúdie. Vychádzame pritom z troch základných predpokladov. Po prvé, že panovnícke rituály slúžili na legitimizáciu moci. Po druhé, že sledované príklady cere-moniálneho konania treba chápať a interpretovať v dvoch rovinách zároveň: ako rituály v texte (ritual in text) a ako rituály v kontexte (ritual in context/performance). To zname-ná ako reálne verejné konanie tvoriace súčasť bežnej politickej prezentácie stredove-kých monarchov a zároveň ako silný naračný model a interpretačnú zbraň v rukách au-torov dobových prameňov, pre ktorých rituál zasadený do jasne pochopiteľného kontex-tu vysielal všetkým jednoznačne zrozumiteľné posolstvo a symbolický kód. Po tretie, na-še úvahy sme postavili na existencii určitého Lernprozessu, teda procesu šírenia učenia a osvojovania si rámcov symbolického chápania a ritualizovaného konania, ktoré veľmi jednoducho kopírovali jednotlivé vrstvy spoločnosti a na ďalšom stupni jednotlivé náro-dy či dynastické kliky (podobne to fungovalo s dynastickými kultmi, umením či literatú-rou). Pravdivosť uvedených opisov ilustruje množstvo očitých svedectiev a potreba pí-sať veci tak, aby boli pre ich recipientov uveriteľné. Len tak mohli dosiahnuť požadova-ný cieľ. Reč prameňov: panovník prichádzajúci, trestajúci, milosrdný, vládnuci Rituály, symboly a gestá ako forma verejnej komunikácie boli najlepším prostriedkom stredovekých panovníkov, ako komunikovať svoju moc a jej význam v dobovom ideo- 37 FICHTENAU, Heinrich. Living in the Tenth Century : Mentalities and Social Orders. Chicago ; London : Uni-versity of Chicago Press, 1993, s. 3-6, 158-160. 38 MOSTERT, Marco. Nuovi approcci alla comunicazione nel Medioevo? : Comunicazione, alfabetismo e lo sviluppo della società medievale. In ALBERTONI, Giuseppe – OBERMAIR, Hannes (eds.) Schrift Stadt Re-gion – Scrittura Città Territorio : Geschichte und Region – Storia e Regione. Wien ; Bolzano : Studienverlag, 2006, s. 22-23. 39 K súčasnej stále otvorenej debate o úlohe a význame rituálov pre stredovekú spoločnosť a funkcii rituá-lov v symbolickej komunikácii porovnaj: ALTHOFF 2003, s. 10-21; BUC, Philippe. The Dangers of Ritual : Between Early Medieval Texts and Social Scientific Theory. Princeton ; Oxford : Princeton University Press, 2001; DINZELBACHER, Peter. Warum weint der König? : Eine Kritik des mediävistischen Panritualismus. Badenweiler : Wissenschaftlicher Verlag Bachmann, 2009; KOZIOL, Geoffrey. The Dangers of Polemic : Is ritual still an interesting topic of historical study? In Early Medieval Europe, 2002, roč. 11, č. 4, s. 367-388. Zhrnutie debaty a rozbor dominantných trendov pozri: ZUPKA, Dušan. Rituály a symbolická komunikácia v stredovekej strednej Európe : Arpádovské Uhorsko 1000 – 1301. Bratislava : Prešov, 2011, s. 28-37.

213

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe vom a kultúrno-náboženskom kontexte. Obmedzený rozsah tejto štúdie nám neumožňu-je poukázať na fungovanie spomenutého systému na základe všetkých druhov dostup-ných dobových prameňov. Vynecháme pramene právnej povahy (zákonníky, nariade-nia), ako aj produkty administratívnej povahy (listy, listiny, mandáty), ktoré budú pred-metom ďalšieho skúmania a spracovania.40 Na tomto mieste sa pokúsime objasniť kon-cept panovníckej moci na príklade dobových naračných prameňov (kroniky, anály, his-tórie, legendy), ktoré sa zo stredoveku zachovali v dostatočnom množstve. Dodajme, že kapitolou samou osebe sú zobrazenia panovníckej moci a jej nadprirodzeného pôvodu vo výtvarnom umení a architektúre.41 Kľúčom k našej interpretácii opisov jednotlivých obradov je vypracovanie jednoduchej schémy. Jednoducho povedané, každý rituál (ceremónia, obrad) zodpovedal jednej (ale-bo viacerým sémanticky podobným) kvalite (cnosti, charakteristike, symbolu) a tá bola zároveň naviazaná na určité verejné roly (funkcie, aktívny výkon, úlohu v spoločnosti). Pozrieme sa teraz bližšie na najdôležitejšie kategórie. Stredovek, v nadväznosti na myšlienky antickej filozofie, postupom času vypracoval sys-tém cností. Tie sa skladali zo štyroch kardinálnych cností opísaných v diele Platóna, teda spravodlivosti, umiernenosti, statočnosti a rozumnosti. K týmto pokresťančená stredo-veká spoločnosť pridala tri hlavné cnosti sv. Pavla – vieru, nádej a lásku. Vznikol tak komplex siedmich cností formujúci zásadným spôsobom predstavu ideálneho panovníka a vymedzujúci tak pole jeho pôsobností v rámci týchto morálnych požiadaviek. V uvedenom kontexte sa často tiež zvýrazňovali kvality, ktoré by mali dominovať v jeho správaní. Boli to už sv. Augustínom definované pax (mier), ordo (správny chod a usporiadanie sveta) a iustitia (spravodlivosť), ku ktorým sa prirodzene a takmer au-tomaticky priraďovala pietas (zbožnosť). Tá v sebe zahrňovala aj ďalšie podkategórie ako clementia a misericordia (milosrdenstvo, zhovievavosť, odpúšťanie).42 Tieto systémy mali viacero alternatívnych zoskupení. Napríklad prudentia, fortitudo, iustitia, temperan-tia plus charitas43 či ikonograficky doložený systém iustitia, pietas, prudentia, sapientia 40 Príkladom, ako sa dá predovšetkým z listinného materiálu napísať veľmi prínosná práca o tejto temati-ke, je najnovšia kniha Geoffreya Koziola, zaoberajúca sa komunikáciou, panovníckou mocou a identitou v karolovských listinách. KOZIOL, Geoffrey. The Politics of Memory and Identity in Carolingian Royal Diplo-mas. Turnhout : Brepols 2012. 41 Zoznam odbornej literatúry zameranej na komunikáciu v stredoveku sa v posledných rokoch rozrástol do ohromných rozmerov. Dlhé roky detailne zostavovaný zoznam prof. Marca Mosterta obsahuje 6843 bibliografických jednotiek. MOSTERT, Marco. A Bibliography of Works on Medieval Communication. Tur-nhout : Brepols, 2012. 42 K sv. Augustínovi: ANTONÍN 2013, s. 17n; KARFÍKOVÁ, Lenka. Augustín a jeho dvojí vklad do dějin poli-tického myšlení. In Politické myšlení, s. 74-122. 43 Myšlienky Alkuina z Yorku. Por. Reallexikon der Germanischen Altertumskunde. Band 7. Berlin : de Gruy-ter, 1986, s. 607.

214

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) (+ ius, lex).44 Panovník (kráľ alebo rímsky cisár) bol chápaný ako stelesnenie všetkých kladných cností.45 Ordo Vnímanie stredovekého panovníka, ako sme mohli vidieť vyššie, prechádzalo približne medzi rokmi 500 a 1500 viacerými fázami. Tie sa týkali jeho chápania vtedajšími vzde-lancami/intelektuálmi, ktorí v priebehu tohto obdobia skoncipovali rôzne pohľady na jeho postavenie. Panovníkova rola, funkcia, význam, legitimita, povolanie či oprávnenie vládnuť sa menili s postupom času a podľa momentálne dominujúcich kritérií definova-nia jeho úradu (kniežacieho, kráľovského či cisárskeho). Kvalita, ku ktorej sa však viaza-la osoba panovníka po celý čas, bolo ordo, čo môžeme preložiť ako princíp, podľa ktoré-ho správne fungoval svet a kresťanská spoločnosť. Panovník tak vystupoval ako udržia-vateľ svetového poriadku, garant správnosti dejinného vývoja a zároveň ako obraz či zá-stupca Večného Kráľa – Boha na zemi (rex imago Dei, Christus Domini, Vicarius Christi). Panovnícky majestát bolo treba neustále prezentovať a dávať na obdiv, aby sa posilnila autorita vládcu a neustále zdôrazňoval jeho posvätný charakter a božská vyvolenosť na riadenie spoločnosti. Príležitostí na prezentáciu panovníckeho majestátu bolo neúrekom. Medzi dodnes naj-známejšie prípady patrili ustanovenia panovníka, jeho konsekrácie, intronizácie a inaugurovania do nového úradu.46 S tým úzko súviseli aj opakované rituály, ako naprí-klad slávnostné korunovácie (Festkrönung), spievanie laudes regiae, prejavovanie majes-tátu a verejné nosenie koruny či ostatných panovníckych insígnií. Tieto sa dostali k slovu predovšetkým počas krízových momentov alebo tesne po nich, keď bolo treba verejne prejaviť legitimitu a obnovenie požadovaného ordo. Český kráľ Václav I. (1230 – 1253) takto postupoval po ukončení narušenia poriadku počas sporov so synom, neskorším kráľom Přemyslom Otakarom II., v rokoch 1248 – 1249. Po porážke syna a odbojných šľachticov Václav zorganizoval ceremoniálne zmierenie spojené so symbolicky bohatým prezentovaním svojej moci ako zvrchovaného a najmocnejšieho panovníka v krajine. Českého kráľa niekoľkokrát prijali preláti, klérus, mnísi, ako aj obyvatelia Prahy a šľachtici v slávnostnom sprievode, spievali oslavné hymny a jasali nad obnovením 44 Nádherná miniatúra montecassinského evanjeliára cisára Henricha II. (1002 – 1024). Reprodukcia sa nachádza v: KANTOROWICZ 1957, s. 7-13. 45 Tamže, s. 127. 46 Inauguračné rituály, teda slávnostné uvedenie nového panovníka do jeho kráľovského či kniežacieho úradu, patrili k najveľkolepejším ceremóniám stredoveku. Opisy korunovácií, pomazania, intronizácií či odovzdania insígnií sú veľmi časté v dobových naračných prameňoch a boli dostatočne spracované v odbornej literatúre. K Přemyslovcom: WIHODA 2006. K Piastovcom: BANASZKIEWICZ 1994. K Arpádovcom: BARTONIEK, Emma. A Magyar királykoronázások története. Budapest : Magyar Történelmi Társulat, 1987; FÜGEDI, Erik. Coronation in medieval Hungary. In BAK, János M. (ed.) Kings, Bishops, Nob-les and Burghers in Medieval Hungary. London : Variorum, 1986, s. 159-189.

215

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe poriadku a mieru v krajine. Václav pripravil skvostné hostiny a slávnosti, kde sa objavil v plnom ceremoniálnom šate vystrojený kráľovskými insígniami. Poprední šľachtici mu pri stole posluhovali podľa svojej povinnosti a dôstojnosti. Keď sa mu jeho syn podrobil, potom sa s ním Václav zmieril udelením bozku pokoja.47 Veľmi podobne konal aj uhorský kráľ Belo IV. po ničivom mongolskom vpáde do krajiny (1241 – 1242), ktorý znamenal takmer úplné spustošenie a rozvrátenie Uhorska. Po ich odchode bolo potrebné vybudovať kráľovstvo nanovo a to isté platilo aj o kráľovskom majestáte a moci. Belo na to použil viacero prostriedkov. Okrem toho, že obmedzil svoju akcesibilitu, to znamená, že suplikanti prichádzajúci na kráľovský dvor boli povinní naj-prv predložiť písomnú žiadosť a až po jej posúdení sa kráľ rozhodol, kto sa dostane k priamemu vypočutiu v jeho prítomnosti. Ďalej nechal spáliť stolice v kráľovskej rade, a tak zatiaľ čo kráľ sedel na tróne, ostatní museli v jeho prítomnosti stáť. Posilnenie svojho majestátu sa snažil dosiahnuť aj verejnými ceremóniami, ako boli napríklad sláv-nostné vstupy, slávnostné korunovácie a vystupovanie s kráľovskými insígniami.48 Fakt, že v správny čas a správnym spôsobom vykonaná ceremónia mohla legitimizovať vládu aj v prípade, že táto bola spochybňovaná, dokazuje konanie uhorského kráľa Ladi-slava I. Ten v roku 1077 prevzal vládu po bratovi Gejzovi I. Obidvaja však boli zodpo-vední za vyhnanie legitímne korunovaného a pomazaného kráľa Šalamúna. Ladislav si bol vedomý svojho protiprávneho konania, a preto potreboval nespochybniteľne preu-kázať svoju vhodnosť (idoneitas) na uhorský kráľovský trón. Potvrdzujú to aj slová pra-meňov, že Ladislav sa neponáhľal s korunováciou a kráľovské insígnie nechal nosiť na verejnosti pred sebou. Na definitívnu legitimizáciu mu poslúžilo zorganizovanie kanoni-zácie prvého uhorského kráľa Štefana spoločne s jeho synom Imrichom v roku 1083. 47 „...quod si prelati ecclesiarum Bohemiae et canonici non curassent regi occurrere et eidem pro viribus suis assistere, excomminicatione plecterentur et suis beneficiis tandem privarentur...ubi plures praelatorum et qu-idam canonicorum ei occurrererunt, ac suas eidem persona set xenia rerum varia cum servitio fideli praesen-taverunt...cui epicopus Nicolaus cum fratribus Minoribus solemniter occurit, ac eum cum processione et mag-na utriusque sexus turba, signis per omnes ecclesias civitatis sonantibus, honorifice suscepit...rex sequienti die suam festivitatem celebravit, et magnificum suis principibus clericis ac laicis praeparare fecit convivium. Qu-oniam ipso die omnibus indutus ornamentis regalibus ad ecclesiam sancti Francisci venit et coronam rega-lem per manus episcoporum, Pragensis videlicet et Olomoucensis, capiti suo impositam suscepit, et sic clami-de regali indutus ac pomum et sceptrum in manibus gestando sacra missarum solemnia ecclesia intra-vit...Nobiles vero Bohemie secundum suorum officia beneficiorum diverso gloriae apparatu ornati, decenter ad illud ministraverunt...ipso die omnibus cum lacrimis oscula pacis porrexit.“ Příběhy krále Wácslawa I. In Fontes Rerum Bohemicarum (ďalej ako FRB) 2. EMLER, Josef (ed.). Praha : Nákladem Musea Království Českého, 1874, s. 303-307. 48 „...supplicationes cancellariis...“ Rogerii carmen miserabile, Cap. 6. SRH 2. JUHÁSZ, Ladislaus (ed.), s. 556; „Si aliquis baronum sedere in sede aliqua in sua presentia auderet, debita pena plecteretur, comburri faciens ibidem ipsorum sedes, quas potuit invenire.“ Tamže, s. 555; „Tunc ascendens galeam venit ad portum civitatis Spalatensis ingressusque in eam cum multa ambitione, sicut rex regalia gerens insignia, magna cleri et popu-li exultatione susceptus est...“ Historia Salonitana, Cap. 48, s. 364-366.

216

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) Ladislav sa ako člen blaženého rodu stal legitímnym dedičom posvätnej moci arpádov-ských kráľov.49 Do tejto kategórie patria aj slávnostné vstupy panovníkov a ich ceremoniálne vítania zo strany poddaných, takzvaný adventus regis. Adventus bol jedným z najkomplexnejších ri-tuálov moci, v ktorých sa zrkadlila nielen panovnícka moc, posvätnosť a autorita, ale aj lojálnosť, poslušnosť a reverencia vyjadrovaná zo strany prijímajúcej komunity (mesta, hradu, kláštora, tábora atď.).50 Rituál, ktorý bol pôvodne vyhradený len pre pomazaných kráľov, máme veľmi dobre zdokumentovaný aj v uhorských pomeroch od najstarších čias kristianizovanej monarchie. Adventus regis absolvoval Peter I., Ondrej I., Šalamún I., Belo I., Koloman I. či neskôr Ondrej II., Belo IV., Štefan V. V prípade Ondreja II. a jeho slávnostného vítania obyvateľmi Splitu v roku 1217 môžeme hovoriť takmer o modelovom zobrazení ceremoniálu a všetkých jeho konštitutívnych prvkov (adventus, occursus, susceptio, ingressus).51 Přemyslovci a Piastovci síce v 11. a 12. storočí väčšinou dosiahli len hodnosť kniežat, napriek tomu neváhali využívať obrady kráľovského vítania na prezentáciu svojej moci a na podporenie jej sakrálneho charakteru. Tak vítali piastovského panovníka Boleslava III. po triumfálnom návrate z Čiech do Poľska v roku 1111, rovnako ako aj Kazimíra IV. v roku 1177, české knieža Jaromíra v roku 1004 pri príchode do Prahy či Břetislava II. v roku 1092 pri príležitosti jeho intronizácie.52 Tak ako ustanovenie či príchod panovníka, aj jeho odchod (zo sveta) mal svoje obrad-né vyjadrenie – predovšetkým z neskorého stredoveku sú dochované podrobné opisy 49 „...non inungi, non in regem coronari festinavit, sed insignia regis ante se faciens cum honore deferri...“ Le-genda S. Ladislai regis, Cap. 4. SRH 2. BARTONIEK, Emma (ed.), s. 518; „...numquam tamen in capite suo co-ronam posuit...“ Chronici Hungarici compositio saeculi XIV (ďalej ako Chron. Hung. comp. saec. XIV), Cap. 131. SRH 1. DOMANOVSZKY, Alexander (ed.). Budapest : Academia Litter. Hungarica atque Societate His-tor. Hungarica in Partem Impensarum Venientibus, 1937, s. 404-405. K legitimizačnému významu kanoni-zácie z roku 1083 pozri podrobne: KLANICZAY 2002, s. 123-134. 50 Pozri všeobecne klasické spracovanie témy: KANTOROWICZ, Ernst H. The ‛King’s Advent’: And the Enigmatic Panels in the Doors of Santa Sabina. In Art Bulletin, 1944, roč. 26, č. 4, s. 207-231. K strednej Európe: ZUPKA 2011, s. 96-111. 51 Chron. Hung. comp. saec. XIV, Cap. 77, s. 333; Annales Altahenses maiores ad a. 1045. MGH : Scriptores rerum Germanicarum in usum scholarum 4 (ďalej SS rer. Germ.). GIESEBRECHT, Wilhelm (ed.). Hannoverae : Impensis Bibliopolii Hahniani, 1891; Herimanni Augiensis chronicon ad a. 1045. MGH : Scriptores in Folio 5 (ďalej SS). PERTZ, Georgivs Heinricvs (ed.). Hannoverae : Impensis Bibliopolii Hahniani, 1844, s. 125; Chron. Hung. comp. saec XIV, Cap. 83, s. 339. Cap. 94, s. 358. Cap. 97, s. 361; Historia Salonitana, Cap. 17, s. 96. Cap. 25, s. 160. Cap. 46, s. 360; DLUGOSSII, Liber VII. Joannis Dlugossii seu Longini canonici Cracoviensis Historiae Polonicae Libri XII., Tomus 4. PRZEZDZIECKI, Alexander (ed.). Cracoviae : Czas, 1877, s. 416-417. 52 Chronicae Polonorum, Lib. III, Cap. 23, s. 475; Magistri Vincentii dicti Kadlubek Chronica Polonorum, Cap. IV, 16. Monumenta Poloniae Historica, Nova Series 11. PLEZIA, Marian (ed.). Kraków : Wydawnictwo i Drukarnia „Secesja“, 1994, s. 145; THIETMARI CHRON, Lib. VI, 12. Thietmari Merseburgensis episcopi Chronicon. MGH : SS rer. Germ, Nova Series 9 (ďalej N. S.). HOLTZMANN, Robert (ed.). Berolini : APVD We-idmannos, 1935, s. 289; COSMAE, Lib. II, 50. Cosmae Pragensis chronica Boemorvm. ed. Bertold Bretholz. MGH : SS rer. Germ. N. S. 2. BRETHOLZ, Bertold (ed.). Berolini : APVD Weidmannos, 1923, s. 157-158.

217

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe ceremoniálnych pohrebov kráľov a cisárov. V odbornej literatúre menej často kontem-plovanými, no pre stredovekú spoločnosť rovnako dôležitými boli rituály ako colloqu-ium, teda stretnutie a verejné diskusie medzi kráľom a jeho poradcami, podobne ako fes-tivity a hostiny rozmanitého druhu, či už pri najvýznamnejších cirkevných sviatkoch, prechodových rituáloch v rodinne panovníka (svadba, narodenie, krst, zásnuby), alebo rituál panovníckeho pozdravenia salutatio (osculum pacis). Pax Na augustínovských ideách postavený ideál panovníckej vlády tvrdil, že ordo plodí pax, teda mier. Ten je charakterizovaný ideálom kráľa zmierovateľa a mierotvorcu – rex paci-ficus. Panovník v tomto ponímaní predstavuje zmierovateľa, ukončovateľa konfliktov a chaosu vo svete a zároveň vystupuje ako garant mieru, čím prispieva k obnoveniu harmónie a rovnováhy síl vo svete, jedným slovom obnovuje požadované ordo. Ústred-nou ceremóniou tejto kvality panovníka bolo reconciliatio, teda zmierenie. To malo via-cero ritualizovaných foriem, každú s presne vymedzeným repertoárom požadovaných symbolických gest. Najčastejšími formami bolo deditio a supplicatio.53 Schopnosti pa-novníka nastoliť, udržať a v prípade krízy obnoviť mier sa prikladal obrovský význam. Nesplnenie tejto úlohy mohlo mať fatálne následky a viesť k odstráneniu a výmene vlád-cu. Pax, či už v chápaní antického Pax Romana, alebo kresťanského Pax Christiana, bol neodmysliteľným predpokladom pokojne fungujúcej a rozvíjajúcej sa stredovekej spo-ločnosti. Jedným z predpokladov, z ktorých tento rozbor vychádza, je spomínané presvedčenie, že idey opisované v prameňoch neboli len rétorickými cvičeniami ich autorov či idealizo-vané projekcie spoločnosti zdieľané v úzkom kruhu intelektuálnej elity stredovekej spo-ločnosti. Udalosti zachytené v prameňoch zodpovedali do veľkej miery skutočnému sta-vu a dianiu v spoločnosti. Rovnako sme presvedčení o fungovaní princípu šírenia mode-lov, ideí a vzorov správania sa v rámci spomenutého systému cností a panovníckych kva-lít, ktoré sa verejne prezentovali v rituáloch moci. Modely a koncepty vyvíjané a kreované najprv na príkladoch vysokej politiky západoeurópskych mocností sa dajú aplikovať aj na pomery strednej Európy. Poľskí, českí a uhorskí panovníci boli totiž v permanentnom kontakte s rímskymi cisármi, nemeckými kráľmi či inými kráľmi a kniežatami, rovnako ako aj s predstaviteľmi vysokej cirkevnej hierarchie (pápež, bis-kupi, opáti). Sami tak boli svedkami účinnosti a hojného využívania rituálnych komuni- 53 ZUPKA, Dušan. Symbolické gestá pokory – podrobenie sa a suplikácia. Ritualizované formy riešenia spo-rov v arpádovskom Uhorsku (11. – 12. storočie). In DANIŠ, Miroslav – VALACHOVIČ, Pavol (eds.) Medzi an-tikou a stredovekom : Historické štúdie : Acta historica Posoniensia XIII. Bratislava : Katedra všeobecných dejín FiFUK, 2010, s. 88-103. Pozri aj: KOZIOL, Geoffrey. Begging Pardon and Favor : Ritual and Political Order in Early Medieval France. Ithaca ; London : Cornell University Press, 1992.

218

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) kačných prostriedkov a veľmi rýchlo ich inkorporovali do svojej verejnej politickej vý-bavy. Ako príklad môžeme uviesť počínanie a použitie rituálov v konflikte, ktorý v roku 1157 ohrozoval ordo a stabilitu v Poľskom kniežatstve, no veľmi rýchlo sa v ňom aktívne angažoval aj český a nemecký panovník. Poľský knieža Vladislav II. Vyhnanec, ktorého ako najstaršieho dediča trónu vyhnali jeho bratia Boleslav IV. a Meško III., sa obrátil so žiadosťou o pomoc na cisára Fridricha I. Barbarossu. Uzurpátori najskôr odmietli výzvu na prijatie Vladislava na jeho trón, a tak museli čeliť vojenskej výprave nemeckého panovníka (Vladislavovho švagra). Keď zistili svoju beznádejnú situáciu, požiadali Meško s Boleslavom české knieža a neskoršieho kráľa Vladislava II., aby pôsobil ako prostredník v rokovaniach. Na príhovor Vladislava II. cisár pristúpil k zmiereniu. Povolal však poľských vzbúrencov na ríšsky snem, kde museli absolvovať kajúcny ponižujúci rituál, ktorým bolo potrebné odčiniť urážku Frid-richovho majestátu. Na sneme v Krzyszkowe tak cisár sediaci na svojom tróne, obkole-sený svojimi predákmi, prijal zadosťučinenie Boleslava IV., ktorý v sprievode svojich ľu-dí predstúpil pred cisára bosý, s obnaženým mečom nad hlavou. Vyznal svoje previne-nie, načo mu cisár udelil bozk pokoja a vzal ho znova na milosť.54 Zmierenie teda pre-behlo presne v duchu pravidiel, aké poznáme z celej vrcholnostredovekej Európy. Často spomínaným príkladom, v ktorom boli zároveň zapojení panovníci Uhorska, Poľ-ska, Čiech aj Nemecka, je zmierenie uskutočnené v roku 1134. Bol to konflikt medzi uhorským kráľom Belom II. a poľským Boleslavom III., ktorý neustále podporoval pre-tendenta na uhorský trón Borisa. Nakoniec na príhovor českého kniežaťa Soběslava I. rozhodoval a doviedol ich spor k mierovému rozuzleniu až samotný cisár Lotar III.55 Dô-ležitosť cisárov, kráľov a kniežat ako prostredníkov a rozhodcov sporov pri nespočet-ných zmiereniach je očividná.56 54 „Imperator in condicta curia suis circumdatus principibus suo sedet pro tribunali, dux Poloniae cum suis discalciatis pedibus nudum supra se ferens gladium, duce Boemie ei securitatem prebente, coram progredi-tur, inperiali maiestati presentatur, se contra imperialem dignitatem male fecisse confitetur. His ita expletis plurimam in gratiam imperatoris in osculo pacis recipitur.“ Vincentii canonici Pragensis Annales. FRB 2, s. 419, 424-425. 55 Canonici Wissegradensis continuatio Cosmae. FRB 2, s. 218. 56 Pozri úlohu uhorského kráľa Bela III. pri zmierovaní sa byzantského cisára Manuela I. Komnéna s obyvateľmi mesta Zemun v roku 1165. Iohannes Cinnamus Epitome rerum ab Iohanne et Manuele Com-nenis gestarum. A. 1118 – 1176. Libri VII. Catalogus Fontium Historiae Hungaricae 2. GOMBOS, Albin F. (ed.) (ďalej Gombos Catalogus). Budapestini : b. m., 1937 – 1938, s. 1290; Nicetas Acominatus Choniates Byzantina historia annorum 88 (1118 – 1206). In Gombos Catalogus 2, s. 1691. Českého kráľa Vladislava II. pri zmierovaní uhorského kráľa Štefana III. s byzantským cisárom Manuelom Komnénom v roku 1164. Vincentii canonici Pragensis Annales. FRB 2, s. 454-458. Podobne pôsobil aj Fridrich I. Barbarossa pri zmierení kráľa Bela III. s bratom Gejzom počas svojho pobytu v Ostrihome v roku 1189. K tomu: ARNOLDI CHRONICA SLAVORUM, Lib. IV, 8. MGH : SS rer. Germ. 14. LAPPENBERG, Johann Martin (ed.). Hannoverae : Impensis Bibliopolii Hahniani, 1868, s. 130.

219

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe V reálnom politickom zápase niekedy tí, čo mali garantovať mier a poriadok, sami spô-sobili nepokoje a nezhody. To bol napríklad prípad vzájomného konfliktu medzi uhor-ským kráľom Belom IV. a jeho synom a mladším kráľom Štefanom V. Nedočkavosť ná-stupcu trónu na výkon samostatnej moci bol príčinou dlhotrvajúcich sporov s otcom a pre krajinu znamenal vnútorné rozbroje a vyčerpávajúce vojny. Našťastie, na arpádovskom dvore bola v tej dobe prítomná významná osobnosť. Bola ňou Belova dcéra a Štefanova sestra Margita, neskoršia svätica a jedna z patrónok Uhorska. Vďaka jej zásahu sa podarilo znepriatelené strany priviesť k dialógu a vzájomnému zmiereniu, ktoré bolo spečatené prísahou na evanjeliá a drevený kríž a zároveň ostentatívnym od-pustením si a prijatím márnotratného syna späť do otcovskej priazne. 57 Iustitia Stredoveký panovník vystupoval v dobových prameňoch s prívlastkami či charakteristi-kami ako pater iustitiae, lex animata, legibus solutus, rigor iustitiae, rex iustus atď. Opa-kované zdôrazňovanie spravodlivosti (iustitia), práva (ius) a zákona (lex) vychádza z ponímania kráľa ako zákonodarcu, sudcu a najvyššieho vykonávateľa spravodlivosti. Túto schopnosť mu, tak ako v ostatných prípadoch, prepožičiaval status zástupcu Boha na zemi. Predovšetkým od 12. storočia a potom v dobe Fridricha II. hrala kvalita spra-vodlivosti eminentnú rolu v chápaní a rovnako aj vo výkone panovníckej moci. Od vlád-cu sa očakávalo riešenie sporov, napravenie krívd, ochraňovanie nevinných, ale aj vyná-šanie prísnych a spravodlivých súdov a nariaďovanie rituálnych popráv, ktoré mali pre-ventívny a zároveň očistný a psychologický charakter. Spravodlivo trestajúci panovník takto upevňoval svoju autoritu a prezentoval svoje postavenie v kresťanskej spoločnosti. Niektorí panovníci brali výkon spravodlivosti naozaj vážne, a tak sa nám zachovala jedna z častých predstáv o stredovekej justícii –vynášanie prísnych trestov a kruté popravy. V stredoeurópskych pomeroch niekedy kruto trestali aj takí skvelí panovníci ako Štefan I., Koloman I., Belo II. v Uhorsku, Boleslav III. Krivoústy v Poľsku či české kniežatá Břetis-lav I. a Boleslav II. Vykonávanie spravodlivosti a nastolenie očakávaného poriadku bolo jednou zo základných povinností prvých stredoeurópskych panovníkov po prijatí ich krajín do kresťanskej ekumény. Budovanie štátu, šírenie kresťanstva a násilné odstra-ňovanie (často ešte pohanskej) opozície boli úzko prepojené.58 Veľmi dobre je to vidieť na počínaní prvého uhorského kráľa a neskoršieho svätca Štefana I. Počas jeho horlivej 57 Codex diplomaticus Arpadianus continuatis III. WENZEL, Gusztáv (ed.). Pest : Eggenberger Ferdinánd Akademiai, 1862, s. 136. K opisu udalostí z Vita Margarite porovnaj: KLANICZAY 2002, s. 279. 58 K tomu bližšie: MÚCSKA, Vincent. Uhorsko na ceste ku kresťanskej monarchii. In WIHODA, Martin – REITINGER, Lukáš a kol. (eds.) Proměna středovýchodní Evropy raného a vrcholného středověku. Mocenské souvislosti a paralely. Brno : Matice Moravská, 2010, s. 97-116; STEINHÜBEL 2011, s. 125-151; DOBOSZ, Józef (ed.) Przemyślidzi i Piastowie – twórcy i gospodarze średniowiecznych monarchii. Poznań : Wydawnic-tvo Poznanskie, 2006.

220

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) kristianizácie a zjednocovania uhorského štátu musel často použiť silu na presadenie nových poriadkov. Najznámejším prípadom vykonania spravodlivosti je poprava odboj-ného pohanského župana Kopáňa, ktorý chcel v roku 997 mladého Štefana pripraviť o trón. Po porážke ho panovník nechal rozštvrtiť a časti jeho tela rozposlať do štyroch kútov krajiny: do Ostrihomu, Vesprému, Rábu a do Sedmohradska. Nepochybne malo vystavenie ostatkov porazeného protivníka slúžiť ako odstrašujúci príklad.59 Alternatívou k poprave bolo zmrzačenie, teda ponechanie života vinníkovi, ktorý však bol vyradený z reálneho boja o moc. Najčastejšie sa tak dialo oslepením či vykastrova-ním pretendenta na kniežací či kráľovský trón. Oslepený bol bratranec Štefana I. Vazul, brat a synovec Kolomana I. Álmoš a Belo II. (napriek tomu sa ujal vlády v Uhorsku), čes-kého kniežaťa Spytihněva II. dal oslepiť uhorský kráľ Belo I., mladého Břetislava zase je-ho strýko Soběslav I., o zrak prišiel aj nevlastný brat poľského Boleslava III. Zbigniew atď.60 Podľa kronikára Kosmasa mal v roku 1041 Břetislav I. nespoľahlivého správcu jedného zo svojich hradov Prkoša za zradu pri obrane krajiny nechať oslepiť, dať mu odťať ruky a nohy a následne takto zmrzačeného ho prikázal hodiť do rieky.61 Iustitia bola však prejavovaná a vykonávaná aj inými prostriedkami. Panovníci pôsobili ako sudcovia sporov, riešili miestne spory, dynastické konflikty doma i v zahraničí, ude-ľovali privilégiá, vydávali listiny a zákony, predsedali synodám a boli najvyššou právnou autoritou pre všetkých poddaných. Predovšetkým v ranom a vo vrcholnom stredoveku, keď nemali stabilné rezidencie, cestovali panovníci po celej svojej krajine a na mieste vykonávali svoju úlohu spravodlivého vladára (systém nazývaný Reisekönigtum).62 Ako tento aktívny výkon spravodlivosti prebiehal, môžeme vidieť na základe podrobných in-formácií, ktoré sa nám zachovali z 13. storočia k vláde uhorského kráľa Bela IV. v kronike Historia Salonitana od Tomáša zo Splitu – očitého svedka opisovaných udalos-tí. Počas svojich opakovaných ciest do prímorských oblastí v Dalmácii (napríklad v roku 1244, 1262) bol uhorský kráľ neustále v permanencii, keďže rozhodoval, riešil a súdil zamotané miestne politické a mocenské pomery. Obyvatelia miest Split alebo Trogir či 59 „Ipsum vero Cupan Beatus Stephanus in quatuor partes fecit mactari: primam partem misit in portam Strigoniensem, secundam in Vesprimiensem, tertiam in Iauriensem, quartam autem in Erdelw.“ Chron. Hung. comp. saec. XIV, Cap. 64, s. 312-314. K tomu: STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo. Bratislava : Veda, 2004, s. 207-209. 60 K týmto a mnohým ďalším prípadom pozri: DALEWSKI, Zbigniew. Political Culture of Central Europe in the High Middle Ages: Aggression and Agreement. In MANIKOWSKA, Halina – PÁNEK, Jaroslav (ed.) Politi-cal Culture in Central Europe (10th – 20th Century), Part I. Middle Ages and Early Modern Era. Prague : HI AV ČR, 2005, s. 80-82, kde sú aj odkazy na pramene. 61 „Quem statim dux iratus erutis oculis, manibus et pedibus abscisis iussit precipitari in abyssum fluminis anno dominice incarnationis MXXXXI.“ COSMAE, Lib. II, 11, s. 99. 62 Ešte z konca 12. storočia máme doložené, že všetkých 72 uhorských županov malo povinnosť aspoň raz ročne privítať a hostiť panovníka. K tomu pozri súpis majetku a príjmov kráľa Bela III. z rokov cca 1185 – 1195, ktorý sa zachoval v neskoršom odpise vo francúzskej Národnej knižnici. SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena (eds.) Pramene k vojenským dejinám Slovenska, I/2. Bratislava : VHÚ, 2011, s. 45-46.

221

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe miestni šľachtickí predáci využívali prítomnosť Bela alebo jeho manželky kráľovnej Má-rie na predostretie svojich požiadaviek. Belo sa podľa splitského kronikára vždy zhostil tejto úlohy primerane svojmu postaveniu a požiadavkám kladeným na jeho kráľovský majestát.63 Na záver spomeňme ešte jeden spôsob nastolenia spravodlivosti v prípade, že tradičné mierumilovné spôsoby nepriniesli želaný úspech. Tak ako už viac ráz, aj teraz bol hlav-ným protagonistom cisár Fridrich I. Barbarossa. V roku 1182 sa na sneme v Regensburgu márne snažil vykonať spravodlivosť v spore přemyslovských pretenden-tov o trón. Nakoniec vec vyriešil spôsobom sebe vlastným – do sály nechal priniesť ka-tovské sekery. Všetkým prítomným bolo ihneď jasné, že spravodlivosť na seba nenechá dlho čakať.64 Pietas (Clementia, Misericordia) Charakter panovníka stredovekého Okcidentu je nerozlučne spojený s kresťanským ná-boženstvom. Svätopavlovský systém kresťanských cností viera, nádej, láska (fides, spes, charitas) sa prejavoval v kvalitách, ktoré musel rešpektovať a aktívne reprezentovať každý vládca, ak nechcel prísť o svoju legitimitu a božské požehnanie. Týmito kvalitami boli zbožnosť (pietas), s ktorou veľmi úzko súviseli milosrdenstvo (misericordia) a zhovievavosť(clementia).65 Svoju zbožnosť stredoveký panovník prejavoval v kresťanských charitatívnych skutkoch, v rozdávaní almužien, podporovaním liturgic-kých cirkevných obradov. Nielen morálna, no predovšetkým materiálna podpora cirkev-ných ustanovizní patrila k častým prejavom panovníckej pietas. Králi boli fundátormi kláštorov a chrámov, stavali katedrály, podporovali mníšske rády a starali sa o výzdobu a materiálne zabezpečenie chrámov, boli horlivými šíriteľmi kresťanstva, neskôr aj kul-tov svätcov a najmä dynastických svätcov. Stredoveký kráľ bol predovšetkým rex Chris-tianus (v niektorých prípadoch dokonca rex Christianissimus). 66 63 „Rex autem Hungarie Bela sui regni revisendo confinia descendit per Chroatiam et Dalmatie civitates fecit-que sibi parari hospitium aput ecclesiam sancti Petri, que est inter Salonam et Traugurium ibique resedit non paucis diebus cum magno diversarum gentium comitatu. Confluebant autem ad eum, tamquam ad dominum, undique multitudo populi propter diversas causas aput ipsum expediendas....cives vero ad ipsum frequenter accedentes valde benigne suscipiebantur et audiebantur ab ispo affabilem se ac serenum eis plurimum exhi-bendo...Demoratus est autem Bela rex apud sanctum Petrum multis diebus. A civibus autem nostris pluribus est honoratus delitiis, quos regratians affatim eosque cum plentitudine sue gratie reliquens ad Hungariam reversus est.“ Historia Salonitana, Cap. 45, s. 340, 348. Cap. 46, s. 360. Cap. 47-48, s. 364-366. Citácia na s. 364-366. 64 Annales Gerlaci. FRB 2, s. 481. 65 „pietate affluentem“ Chronicae Polonorum, Lib. I, Cap. 27, s. 441; „iuste iudica sed non sine misericordia“ COSMAE, Lib. I, 33, s. 58; „ineffabilis clementiae“ THIETMARI CHRON, Lib. VI, 54, s. 342. 66 Napríklad Štefan I. bol nazvaný ako princeps Christianissimus už v jednej z legiend spísaných na jeho ka-nonizáciu v roku 1083. Legenda maior sancti Stephani regis. SRH 2. BARTONIEK, Emma (ed.), s. 383.

222

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) Verejné prejavenie panovníkovej zbožnosti bolo očakávané obzvlášť v krízových mo-mentoch vlády toho ktorého panovníka. Kronikárske opisy vyzdvihujúce zbožnosť (de-votio, pietas) a pokoru (humilitas) vladárov sú plné takéhoto počínania: postupoval tak napríklad uhorský kráľ Štefan I. v roku 1030, keď čelil nebezpečenstvu vojenskej kon-frontácie s nemeckým panovníkom Konrádom II. Na odvrátenie hrozby nariadil po celej krajine konanie pôstov a modlitieb, ktorých sa sám aktívne zúčastňoval.67 Podobne v roku 1044, okamžite po vyhratej bitke pri Menfő, kde porazil uhorského uchvatiteľa trónu Samuela Abu, sa nemecký kráľ Henrich III. v kajúcnom odeve hodil na kolená pred dreveným krížom a vzdával vďaku Bohu za prejavenie milosti a dosiahnutie víťazstva. Uhorský kráľ Peter Orseolo, ktorého dosadil späť na trón, zase v Stoličnom Belehrade absolvoval ďakovné procesie vo všetkých tamojších chrámoch, ktoré obdaroval vzácny-mi prikrývkami.68 Vykonanie verejnej prostrácie, prejavenie pokory a odovzdania sa do Božích rúk patrilo medzi stabilný repertoár v dynastických konfliktoch, ako ukazuje prí-klad uhorských kráľov Gejzu I. a Ladislava I. bojujúcich o trón s bratrancom Šalamú-nom.69 Tak ako v predošlých prípadoch, aj v otázke prejavovania a zachovávania panovníckej kresťanskej zbožnosti môžeme sledovať komplex ritualizovaného správania, ktorý bol vlastný nielen panovníkom v strednej Európe, ale išlo o paradigmu rozšírenú v celej la-tinskej Európe. Ako ilustrácia nám môže poslúžiť správanie štaufského cisára Fridricha II., ktorý sa v roku 1236 zúčastnil elevácie ostatkov sv. Alžbety Uhorskej v Marburgu. Ci-sár, najmocnejší panovník kresťanského sveta, na boso, v odeve kajúcnika kolenačky sprevádzal ceremóniu a sám aktívne pomáhal pri liturgických úkonoch. Autor opisu,

67 „Rex autem Stephanus minime sufficiens adversus imperatorem orationibus et ieiuniis in universo regno suo indictis praesidium Domini tantummodo flagitabat.“ GESTA CHUONRADI IMP., Cap. 26. Wiponis opera : MGH : SS rer. Germ. 61. BRESSLAU, Harry (ed.). Hannoverae ; Lipsiae : Impensis Bibliopolii Hahniani 1915, s. 44. 68 „Denique caesar discalciatus et laneis ad carnem indutus ante vitale sanctae crucis lignum procidit...Non prius gustavit ea die quippiam, quam templa omnia nudis pedibus et in laneis circuivit et altaria templorum singulis palliis vestivit.“ Annales Altahenses maiores ad a. 1044. MGH : SS rer. Germ, s. 37; „Cesar autem re-versus ad castra ante sacrosanctum lignum salutifere crucis se humiliter ac devote prostravit, discalciatus pedes, cilicio ad carnem indutus, una cum omni populo suo misericordiam Dei glorificavit...“ Chron. Hung. comp. saec. XIV, Cap. 76-77, s. 332. 69 Gejzova prostrácia pred prelátmi na Vianoce roku 1073 v chráme v Szekszárde: „Tunc rex cum lacrimis prostratus est archiepiscopo et aliis ecclesiasticis personis seu prelatis dicebat se peccasse, quia regnum legit-time coronati regis occupaverat, promisitque regnum redditurum Salomoni cum pace firma hoc modo, quod ipse coronam iure teneret cum tertia tamen parte regni, que ducatui appropriata erat, Salomon quoque duas partes regni coronatus teneret, quas prius detinebat.“ Chron. Hung. comp. saec. XIV, Cap. 130, s. 402-403. Ladislavova prostrácia pred rozhodujúcou bitkou v Mogyoróde v marci 1074: „in terram se prostravit et omnipotentis Dei clementiam postulavit.“ Chron. Hung. comp. saec. XIV, Cap. 121, s. 389.

223

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe Cézarius z Heisterbachu, zdôrazňuje cisárovu zbožnosť a pokoru (cum magna devotione et humilitate; in signum devotionis sue).70 Na svoj vzťah k posvätnu a svoje vyvolenie Bohom mohol stredoveký panovník pouká-zať aj v prípadoch, keď bolo treba rituálne odčiniť nie práve kresťanské správanie v rámci politických zápasov. Jedným z najlepších príkladov z raného a vrcholného stre-doveku je správanie piastovského kniežaťa Boleslava III. Krivoústeho (1102 – 1138) z roku 1113, ktorý sériou symbolmi nabitých kajúcnych obradov potreboval odčiniť hriechy spáchané pri pacifikácii svojho nevlastného brata a mocenského konkurenta Zbigniewa.71 Boleslav najprv oľutoval svoje skutky a prejavil svoju pokoru, štrnásť dní ležal v kajúcnom odeve z vrecoviny v prachu na zemi a oplakával svoje skutky, finančne podporoval chudobných a postaral sa o svätenie špeciálnych omší a spievanie žalmov na odpustenie hriechov. Nakoniec dal zo svojej panovníckej moci bratovi zadosťučinenie, odpustil mu a zmieril sa s ním. Následne sa vydal na kajúcnu púť do Uhorska, kde v prítomnosti kráľa Kolomana a uhorských prelátov pokračoval v pôste, modlitbách a rozdávaní almužny. Rituálne pokánie a prejavenie mimoriadnej Boleslavovej zbožnosti vyvrcholilo púťou k prvému hrobu sv. Vojtecha do Hniezdna, kde bosý knieža opäť ob-daroval svojich predákov a spoločne s nimi symbolicky oslávil na Veľkú noc zmŕtvych-vstanie Krista, rovnako ako aj svoje vlastné (obrazné). Prejavením svojej pokory a zbožnosti (humilitas a pietas) sa Piastovec očistil zo svojich zločinov a mohol opäť na-plno požívať výsady svojho posvätného kniežacieho úradu.72 Prejavenie panovníckej zbožnosti malo aj silný propagandistický a politický podtext. Vy-užil to napríklad Soběslav I. po bitke pri Chlumci v roku 1126, kde zvíťazil nad cisárom Lotarom III. Uvedomoval si, že tvrdý postup voči zajatému cisárovi by mohol mať krát-kodobo impozantný efekt na jeho moc a postavenie. Oveľa pozitívnejšie výhody by však malo opačné správanie sa. Soběslav prejavil svoju zhovievavosť a milosrdenstvo (cle-mentia, misericordia) a ako víťaz sa dobrovoľne ponížil pred porazeným súperom. Tento geniálny politický ťah zaručil Soběslavovi cisárovu neoblomnú priazeň a náklonnosť.73 Rovnaký přemyslovský knieža využil konotácie spojené s panovníckou zbožnosťou, aby vykonaním série rituálov a skutkov zbožnosti posilnil svoj majestát v boji so šľachtickou opozíciou a prinútil ich tak k zmiereniu bez toho, aby utrpel škodu v rovine fyzickej 70 „Interim dominus imperator adveniens, tunica grisea indutus, nudis pedibus cum magna devotione et hu-militate...in signum devotionis sue...“ Die Wundergeschichten des Caesarius von Heisterbach. HILKA, Alfons (ed.). Bonn : Hanstein, 1937, s. 387. Pozri aj: KLANICZAY 2002, s. 210. 71 Vyčerpávajúci rozbor udalostí a symbolicko-rituálny rozmer Boleslavovho konania podal nedávno Z. Dalewski. DALEWSKI, Zbigniew. Ritual and Politics. Writing the History of a Dynastic Conflict in Medieval Poland. Leiden ; Boston : Brill, 2008. 72 Chronicae Polonorum, Lib. III, Cap. 25, s. 475-477. 73 Canonici Wissegradensis continuatio Cosmae. FRB 2, s. 140; Monachi Sazawiensis continuatio Cosmae. FRB 2, s. 256-257.

224

ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie) konfrontácie či v rovine symbolickej. Na sviatok sv. Václava v roku 1130 sa tak v Prahe (zámerne vybratý posvätný čas a priestor) zúčastnil púte (pietas), vystúpil naboso a v kajúcnom odeve (misericordia, humilitas, pax), kde za radostného vítania ľudom (ad-vetus regis) sa s ním spoločne pomodlil (pietas) a odišiel v pokoji (pax, reconciliatio) na Vyšehrad.74 Ukončil tým politickú roztržku, so súhlasom predákov potrestal vodcov opozície (iustitia) a obnovil všeobecný poriadok (ordo). Zhrnutie a závery Ako dokazuje práve zmieňovaný príklad ritualizovaného konania kniežaťa Soběslava v roku 1130, opisované kvality, verejný výkon panovníka a s nimi spojené symbolické komunikačné prostriedky tvorili obrovský komplex v rámci verejnej politickej komuni-kácie stredovekej spoločnosti. Jednotlivé kvality a cnosti sa dopĺňali a ovplyvňovali, čas-to pôsobili paralelne. Na lepšiu orientáciu sme sa pokúsili sledovať ich jednotlivo. Na zá-ver tak môžeme zhrnúť pozorovanie na základe symbiózy svedectiev naračných prame-ňov zachytávajúcich reálne konanie stredoeurópskych kniežat a kráľov a teoretických konceptov panovníckej moci v stredoveku. Evidentný je celkový komplex pozostávajúci z troch pilierov. Sledovali sme, že existovali základné kvality (cnosti), ktorým zodpove-dali určité verejné funkcie a aktívne výkony moci prejavujúce sa v príslušných symbolic-kých rituáloch a ceremóniách. Na sprehľadnenie tejto premisy poslúži nasledovná ta-buľka: Kvalita, virtus Funkcia, rola, aktívny výkon Rituál, ceremónia Ordo Udržovateľ svetového poriadku, vica-

rius Christi, Christus Domini consecratio, coronatio, inthroni-zatio

Pax Zmierovateľ, ukončovateľ konfliktov, garant mieru reconciliatio, deditio, supplicatio

Iustitia Sudca, vykonávateľ spravodlivosti vynášanie súdov, rituálne popra-vy, purificatio

Pietas (Clementia, Misericordia) Zbožnosť, darovanie almužny, charita liturgia, rituály zbožnosti, humi-liatio V stredovekých štátoch strednej Európy medzi polovicou 10. a začiatkom 14. storočia je možné sledovať panovníka v rozmanitých rolách: kráľ (či knieža) nastupujúci, prichá-dzajúci, trestajúci, milosrdný, pokorný, oslavujúci, odchádzajúci, majestátne sa prejavu-júci a pod. Jeho reálne politické a spoločenské pôsobenie variovalo podľa momentálnych

74 Canonici Wissegradensis. FRB 2, s. 208-209. 225

Forum Historiae 2/2014: Moc a štát v stredovekej Európe potrieb a okolností. Stále však bolo pevne zakotvené v ideovom svete kresťanskej spo-ločnosti a jej eticko-morálnom prostredí. Potom, ako sme sa pozreli na jednotlivé ceremoniálne prejavy spomenutých konceptov, je potrebné uviesť prípady, keď k ich použitiu dochádzalo najčastejšie. Podľa frekvencie výskytu v dochovaných prameňoch môžeme povedať, že k ritualizovanej prezentácii pa-novníckej moci dochádzalo predovšetkým v týchto prípadoch: 1.) Slávnostné príležitosti 2.) Prechodové rituály 3.) Kríza 4.) Legitimizácia moci. Cituj: ZUPKA, Dušan. Rex eris, si recte facias: si non facias, non eris. Panovnícka moc a jej reprezentácia v stredovekej strednej Európe (10. – 13. storočie). In Forum Historiae, 2014, roč. 8, č. 2, s. 202 - 226. ISSN 1337-6861. …

Mgr. Dušan Zupka, PhD (1981), vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde prednáša dejiny strednej Európy. Venuje sa kultúrnym dejinám stredoveku, historickej antropológii a formám komunikácie v minulosti. Je autorom monografie Rituály a symbolická komunikácia v stredovekej strednej Európe : Arpádovské Uhorsko 1000 – 1301 (2011). Kontakt: dusan_zupka@yahoo.com

226