partimento neapolskÝ prameŇ hudobnej tvorby v 17. … › web › kniznica › elpub › dokument...
TRANSCRIPT
299
PARTIMENTO – NEAPOLSKÝ PRAMEŇ HUDOBNEJ TVORBY
V 17. A 18. STOROČÍ
Jana ZELENKOVÁ
Partimento – Neapolitan source of musical creation in the 17th and 18th century
Abstract: The thorough bass and its highest form partimento had a significant impact on the
formation of musical thinking from the early 17th century until the 19th century. The almost unfigured
bass line served as a compositional exercise for composers or as a model for improvisation for
keyboard players, who used the bass melody and created additional voices. Partimento also
introduces an alternative notation system in which not only the bass procedure is recorded, but also
the entries and imitation of other voices. The diversity and disunity of preserved exercise collections
and rules is based on the individual approach of educators who have taught this method to their
pupils. Partimento can be an interesting tool of teaching music for today‘s players, conductors and
contemporary composers.
Keywords: thorough bass, partimento, fugue, harmony, Naples
Zabudnuté partimento
Partimento je pojem, o ktorom na území Slovenska vieme stále veľmi málo. O túto neapolskú
tradíciu sa začali muzikológovia v zahraničí zaujímať až koncom 20. storočia, hoci, paradoxne,
práve partimento vychovalo mnohých európskych skladateľov obdobia baroka i klasicizmu
a jeho dozvuky nachádzame aj na začiatku 19. storočia.
Neapolské školy a ich vplyv na celú Európu
Ak sa nakrátko prenesieme do 17. storočia, do oblasti dnešného Talianska, pozorujeme tam
šesť škôl, ktoré vznikli ako reakcia na flámsky hudobný vplyv, ktorý sa v 16. storočí rozmáhal
po celej Európe. Každá z talianskych škôl mala svoje typické črty: oblasť Benátok a Lombardie
bola známa svojou energiou a svojským výrazom. Bologna, Rím a Florencia boli vysoko
erudované, verné čistému a vznešenému prejavu. Neapolská škola bola spontánna,
charakteristická svojím živým výrazom. Práve neapolské školy boli tými inštitúciami, ktoré od
založenia prvého konzervatória v roku 1537 vychovali tisícky vzdelancov, medzi inými aj
mnohých nadaných hudobníkov a skladateľov. Hoci konzervatóriá (názov odvodený
z talianskeho slova conservare = chrániť, ochraňovať) boli najprv charitatívnymi inštitúciami,
ktoré sa starali o nemanželské deti a siroty, v prvej polovici 17. storočia sa postupne niektoré
z konzervatórií špecializovali na výchovu mladých študentov, ktorí sa chceli stať
profesionálnymi hudobníkmi.
Charles Burney vo svojom Cestovateľskom denníku spomína žiakov neapolských
konzervatórií a považuje ich za najlepších európskych „kontrapunktikov“ (skladateľov).
Nakoľko bolo v období 17. až 19. storočia nepísanou povinnosťou, aby sa každý európsky
300
skladateľ stretol a konfrontoval s vplyvom neapolských „maestrov“, aj veľkí skladatelia ako
J. S. Bach, G. F. Händel, J. Haydn či mladý W. A. Mozart prišli do styku s hudbou
z Apeninského polostrova. S hudbou, ktorá má svoje korene v partimente.
Pôvod slova partimento
Pôvod slova partimento je nejasný, pravdepodobne pochádza z talianskeho slova
partire = deliť. V teoretickej literatúre sa prvý krát objavuje v diele Giovanniho Filippa
Cavalieriho Il scolaro principiante di musica (1634), kde je termín partimento použitý ako
synonymum basovej línie. Podobne nachádzame pojem partimento hneď na titulnej strane
zbierky osemhlasných žalmov „Salmi del Re David a otto voci con il suo partimento per
commodità degli organisti“ z roku 1608. Jej autor, palermský mních Vincenzo Gallo,
v podtitule uvádza, že dielo je určené pre osem hlasov s partimentom, teda s basovou líniou,
ktorá bola vpísaná „pre pohodlie organistu“ a ktorá mala zjednodušiť ináč veľmi náročnú hru
z partitúry klávesovému hráčovi.
Basová línia a jej pomenovania
V Taliansku, kolíske jednoriadkového zápisu harmónie, ktorý vznikol ako opozitum
k náročným partitúram viachlasných kompozícií, sa stretávame s pojmom continuo, resp. basso
continuo, basso numerato. Z nemeckej literatúry poznáme pojmy Generalbass, Ziffernbass.
V anglicky hovoriacich krajinách sa stretávame s termínmi thoroughbass, figured bass, vo
Francúzsku s basse chiffrée. Všetky spomenuté termíny hovoria o číslovanom base, ktorý
predstavuje basovú líniu s posuvkami a číslami, ktoré sú umiestnené pod alebo nad notovou
osnovou a číselne znázorňujú harmonické postupy v danom diele.1 Za vyššiu formu ovládania
bassa continua sa považuje hra nečíslovaného basu. Tá si však vyžaduje hráča znalého
pravidiel harmónie, keďže je basová línia bez akýchkoľvek posuviek a čísel. Do tejto skupiny
patrí aj partimento.
Partimento teda môžeme najjednoduchšie definovať ako (takmer) neočíslovanú basovú
líniu, pričom čísla sa uvádzali predovšetkým na harmonicky viacznačných miestach
v skladbe. Zručnosť vypracovať, resp. zahrať basovú líniu bez akýchkoľvek číselných
označení nadobudol študent vďaka znalosti a ovládaniu jednotlivých pravidiel, ktoré súviseli
1 Generálny bas bol okrem vyššie uvedených termínov označovaný aj ako basso generale, bassus generalis, bassus
pro organo, resp. bassus ad organum, basso seguente (najnižší znejúci hlas polyfónnej kompozície), organo (nie
v zmysle nástrojového obsadenia), basso ripieno alebo fondamento. Vo Viedni a na Morave sa podľa Willi (2010,
s. 6) označoval aj ako partitura alebo part v zmysle generálneho basu.
301
s intervalovým postupom basovej línie.2 Na základe týchto basových postupov mohol hráč
dokomponovať vrchné hlasy, pričom výsledkom bola troj- alebo štvorhlasná kompozícia.
Pr. č.1: G. Paisiello: Regole per bene accompagnare. Partimento č.1
(neočíslovaná basová línia)
Pr. č. 2: G. Paisiello Regole per bene accompagnare. Partimento č.1
(základná štvorhlasná akordická realizácia)
2 Bližšie informácie o jednotlivých pravidlách nájdete v autorkinom príspevku Zelenková (2016, str. 227 – 260).
302
Pr. č. 3: G. Paisiello Regole per bene accompagnare. Partimento č.1
(trojhlasné kontrapunktické vypracovanie s ligatúrovanými spoločnými tónmi)
Partimento ako notačný systém
Pod termínom partimento sa nám predstavuje aj alternatívny notačný systém, v ktorom nie je
zaznamenaný len postup basu, ale aj nástupy a imitácie ďalších hlasov pri improvizácii tzv.
partimento-fúgy. Špecifikom takéhoto zápisu je striedanie rozličných kľúčov, ktoré definujú
hlas, v ktorom má odznieť nasledujúci nástup tematického materiálu. Partimento tu predstavuje
určitú skicu napísanú v jednej notovej osnove, ktorej hlavnou úlohou je byť „sprievodcom“
pri improvizácii a pri tvorení viachlasnej kompozície pri klávesovom nástroji.
Pr. č. 4: G. Paisiello: Regole per bene accompagnare. Partimento č. 16
(úvodných 5 taktov z partimento-fúgy)
303
Pr. č. 5: G. Paisiello: Regole per bene accompagnare. Partimento č. 16
(vypracovanie úvodných 8 taktov partimento-fúgy)
Možno nám takýto spôsob zápisu môže evokovať prax, ktorá bola na prelome
16. a 17. storočia bežná – tzv. basso seguente. Basso seguente predstavoval najnižšie znejúci
part vo viachlasnej partitúre. Rozdiel medzi partimentom a basso seguente vysvetľuje G.
Sanguinetti (2012, s. 11) nasledovne: basso seguente je línia, ktorá sa viaže k už existujúcej
kompozícii; k dielu, ktoré má pevne stanovené postupy jednotlivých (prevažne vokálnych)
hlasov. Zatiaľ čo partimento je len určitý „plán práce“, ktorú má interpret /skladateľ
dokomponovať podľa svojich predstáv a schopností.
Partimento ako didaktická metóda
Taliani – či už skladatelia, teoretici alebo pedagógovia – neboli majstrami pera, ako to
bývalo u ich nemeckých či francúzskych kolegov. Stovky ich traktátov boli „publikované“
v neverbálnej (a častokrát i v netlačenej) forme. Talianske učebné materiály a zbierky
hudobných príkladov sa zachovali len s niekoľkými poznámkami vo forme manuskriptov.
Preferovanie orálneho a praktického spôsobu odovzdávania nových poznatkov namiesto
teoretického bifľovania poučiek malo za „následok“ množstvo zbierok, pričom každý pedagóg
na základe všeobecne platných pravidiel vypracoval pre svojich zverencov svoje príklady.
Väčšina zachovaných zbierok sa skladá práve z partimento-pravidiel a následne z partimento-
cvičení, ktoré boli určitým „trenažérom“ pre vykonávanie skladateľského či improvizačného
remesla. Pravidlá sa zameriavali na definovanie jednotlivých intervalových postupov a ich
praktické riešenie – s cieľom ovládať hru nečíslovaného basu.
304
Tradícia partimenta je teda tradícia praktická, smerujúca od konkrétneho pedagóga
k svojmu študentovi, s cieľom odovzdávania hudobných poznatkov. Keďže partimento-
pravidiel je obrovské množstvo: od základných kadenčných formúl, cez sekundové postupy
v tzv. pravidle oktávy, sekvencie, chromatické postupy až po modulácie, za všetky spomeniem
jedno z najdôležitejších pravidiel, ktorého uvedomenie si a dodržiavanie je aktuálne aj dnes či
už pri hudobnej tvorbe alebo pri analyzovaní diel: „Nemôžeš vedieť, aký akord prislúcha danej
basovej note, pokiaľ nevieš, odkiaľ tá nota prišla a kam smeruje.“
Po osvojení si jednotlivých pravidiel sa mohli študenti postupne zdokonaľovať v hre continua,
v improvizácii, v hre nečíslovaného basu, tvorení kontrapunktických kompozícií a fúg.
Medzi remeslom a umením
Môžeme si položiť otázku, či všetci pedagógovia (ktorí boli častokrát svetoznámymi
skladateľmi – napr. A. Scarlatti, F. Durante, G. Paisiello) písali cvičenia alebo skutočnú hudbu,
ktorá by mala umeleckú hodnotu. Kde končí remeslo a začína Hudba? Umenie a remeslo majú
na svojom začiatku rovnaký základ. Dôkazom toho sú mnohé diela, ktoré dnes považujeme za
majstrovské kusy, avšak ich prvotný zámer bol čisto pedagogický. Najmarkentnejším
príkladom sú Essercizi Domenica Scarlattiho, či zbierky skladieb J. S. Bacha - Temperovaný
klavír, Klavírna knižôčka, Organová knižôčka alebo sólové čelové suity.
Príklad na záver
Prenesme sa opäť do minulosti. Predstavme si skladateľa 18. storočia, narodeného
a vyštudovaného v Nemecku, kde bolo partimento taktiež veľmi populárne ako spôsob
osvojenia si neapolského kompozičného štýlu. Tento skladateľ mohol použiť napríklad
nasledujúce partimento-cvičenie ako základ pre svoje krátke prelúdium.
Pr. č.6.: G. Sanguinetti: The art of partimento, str. 343. Basová línia rozdelená na osem segmentov
305
Cvičenie je rozdelené podľa jednotlivých intervalových postupov na osem segmentov,
pričom každý segment má svoje riešenie podľa daných partimento-pravidiel. Nasledujúce
rozkomponovanie basovej línie a jej rytmická diminúcia vytvorila tvar typického barokového
moto perpetuo, pričom pridané fermáty sú priestorom pre improvizované kadencie.
Pr. č. 7: G. Sanguinetti: The art of partimento, str. 344. Očíslovaná basová línia v pravidelnej
osminovej pulzácii s možnosťou improvizácie v závere
Pridaním dvoch vrchných hlasov vznikol harmonický základ výsledného prelúdia.
Pr. č. 8.: G. Sanguinetti: The art of partimento, str. 345. Basová línia s pridanými vrchnými hlasmi
306
Nasledujúci notový príklad je možný výsledok skladateľovho prístupu k pôvodne jednoduchej
basovej línii. Spoznávame v ňom Prelúdium č. 21 B dur z Temperovaného klavíra z pera
J. S. Bacha.
Pr. č. 9: J. S. Bach – Temperovaný klavír I. diel, Prelúdium B dur. BWV 866, takty 1 – 12.
307
Hoci je uvedený príklad hypotetický, môže poslúžiť ako názorná ukážka kompozičného
remesla autorov 17. a 18. storočia. Skladatelia, ktorí prešli náročným „partimento-trenažérom“
počas svojho štúdia, nemali neskôr problém skomponovať inštrumentálne diela za pár dní,
alebo operu za niekoľko týždňov. Ak sa dívame napríklad na tvorbu J. S. Bacha a divíme sa
nad jej pestrosťou, dokonalosťou a rozsiahlosťou, partimento môže byť čiastočnou odpoveďou
na otázku, ako mohli vzniknúť v tak krátkom čase tak dokonalé diela ako sú napríklad jeho
diela pre klávesové nástroje či kantáty na každú nedeľu liturgického roka. Známe porovnanie
miery talentu a práce je aj v Bachovom prípade víťazstvom poctivej práce, jeho precízneho
skladateľského remesla.
Záver
Analýzou ktorejkoľvek skladby z obdobia baroka by sme postupnou redukciou došli
k harmonickému základu, ktorý by sa dal zapísať ako (ne)očíslovaná basová
línia – ako partimento. V súčasnosti sa milovníci hudobnej analýzy častokrát snažia o istú
„dekompozíciu“ skladby, kým sa nedopracujú k zjednodušenej harmonickej štruktúre skladby
(napr. Schenkerovská analýza). Partimento môžeme chápať ako pohľad z opačnej strany – ako
harmonickú kostru diela, ktorú skladateľ/hráč postupne obohacuje o ďalšie hudobné zložky:
harmóniu, melódiu a rytmus i prípadné inštrumentačné úpravy. Ak by sa partimento stalo
súčasťou hudobnej pedagogiky, hudobnej teórie a vyučovania na školách v 21. storočí, možno
by výrok slávneho skladateľa G. Verdiho nabral opäť na aktuálnosti: „Torniamo all´antico,
e sarà un progresso“ (Návrat k starému bude pokrokom).
Literatúra a pramene:
BURNEY, Ch.: Hudební cestopis 18. věku. Praha: Státni hudební vydavatelství, 1966.
CHRISTENSEN, J. B.: Základy generálbasové hry v 18. století. Brno: JAMU, 2014.
CHRISTENSEN, T., GJERDINGEN, R., SANGUINETTI, G., LUTZ, R.: Partimento and
Continuo Playing in Theory and in Practice, Leuven: Leuven University Press, 2010.
GJERDINGEN, R.: Music in the galant style. Oxford: Oxford University Press, 2007.
HOLTMEIER, L., DIERGARTEN, F.: Partimento. In: Die Musik in Geschichte und
Gegenwart. Supplement: allgemeine Enzyklopädie der Musik. Kassel: Bärenreiter, 2008,
s. 653 – 658.
KAČIC, L.: Dejiny hudby III. Barok. Bratislava: IKAR, 2007.
PAISIELLO, G.: Regole per bene accompagnare il partimento o sia il basso fondamentale
sopra il cembalo. Wilhelmshaven: Noetzel, 2008.
QUANTZ, J. J.: Pokus o návod jak hrát na příčnu flétnu. Praha: Editio Supraphon, 1990.
RIEMANN, H.: Riemann Musik Lexikon 2. Mainz: B. Schott´s Söhne, 1975.
SANGUINETTI, G.: The art of partimento: history, theory, and practice, New York: Oxford
University Press, 2012.
308
SANGUINETTI,G.: Partimento-fugue: the Neapolitan angle. In: Partimento and continuo
playing in theory and in practice. Leuven: Leuven University Press, 2010.
WILLI, B. M.: Generálbas aneb kdo zavraždil kontrapunkt? Brno: Musica sacra, 2010.
ZELENKOVÁ, J.: Partimento – vrcholná forma hry generálneho basu. In: Slovenská hudba
3/2016, str. 227 – 260.
♣
Mgr. art. Jana Zelenková
externý doktorand, Katedra teórie hudby, Hudobná a tanečná fakulta
Vysoká škola múzických umení v Bratislave
Slovensko