Paul Tillich Systematische Theologie(preklad: Doc. ThDr. Jn Greo)

I. ZVZOK VOD A Stanovisko 1. Posolstvo a situcia 2. Apologetick teolgia a kerygma B Podstata systematickej teolgie 1. Teologick kruh 2. Dve formlne kritri kadej teolgie 3. Teolgia a kresanstvo 4. Teolgia a filozofia: otzka 5. Teolgia a filozofia: odpove C truktra teolgie D Metda a truktra systematickej teolgie 1. Pramene systematickej teolgie 2. Sksenos a systematick teolgia 3. Norma systematickej teolgie 4. Racionlny charakter systematickej teolgie 5. Metda korelcie 6. Teologick systm PRV AS: ROZUM A VYJAVENIE I. Rozum a otzka po vyjaven A truktra rozumu 1. Dva pojmy rozumu 2. Subjektvny a objektvny rozum 3. Hbka rozumu B Rozum v existencii 1. Konenos a dvojznanos aktulneho rozumu 2. Konflikt vntri aktulneho rozumu a otzka po vyjaven a) Autonmia proti heteronmii. b) Relativizmus proti absolutizmu. c) Formalizmus proti emocionalizmu. C Kognitvna funkcia rozumu a otzka po vyjaven 1. Ontologick truktra poznania 2. Kognitvne vzahy 3. Verifikovanie

II. Skutonos vyjavenia A Pojem vyjavenia 1. Znaky vyjavenia a) Metodick poznmky.. b) Vyjavenie a mystrium. c) Vyjavenie a extza. d) Vyjavenie a div. 2. Mdi vyjavenia a) Prroda ako mdium vyjavenia. b) Dejiny, skupiny a jednotlivci ako mdi vyjavenia. c) Slovo ako mdium vyjavenia a pojem, vntornho slova. 3. Dynamika vyjavenia: Originlne a zvisl vyjavenie 4. Poznanie vyjavenia B Aktulne vyjavenie 1. Aktulne a konene platn vyjavenie 2. Konene platn vyjavenie v Jeiovi ako Kristovi 3. Dejiny vyjavenia 4. Vyjavenie a vykpenie C Rozum v konene platnom vyjaven 1. Konene platn vyjavenie prekonva konflikt medzi autonmiou a heteronmiou 2. Konene platn vyjavenie prekonva konflikt medzi absolutizmom a relativizmom 3. Konene platn vyjavenie prekonva konflikt medzi formalizmom a emocionalizmom D Pvod vyjavenia 1. Boh a mystrium vyjavenia 2. Konene platn vyjavenie a Slovo Boie DRUHA AS: BYTIE A BOH I. Bytie a otzka po Bohu vod: Otzka bytia A Ontologick zkladn truktra: self a svet 1. lovek, self a svet 2. Logick a ontologick objekt B Ontologick prvky 1. Individualizcia a participcia 2. Dynamika a forma 3. Sloboda a osud C Bytie a konenos 1. Bytie a nebytie 2. Konen a nekonen

3. Konenos a kategrie 4. Konenos a ontologick prvky 5. Esencilne a existencilne bytie D udsk konenos a otzka po Bohu 1. Monos otzky po Bohu a takzvan ontologick dkaz Boha 2. Nutnos otzky po Bohu a takzvan kozmologick dkazy Boha II. Skutonos Boha A Boh ako idea 1. Fenomenologick opis a) Boh a to, o sa ns bezpodmienene tka. b) Boh a idea svtho. 2. Typologick vahy a) Typolgia a dejiny nboenstva. b) Typy polyteizmu. c) Typy monoteizmu. d) Filozofick transformcie. B Boh a svet 1. Boh ako bytie a) Boh ako bytie a konen bytie. b) Boh ako bytie a poznanie Boha. 2. Boh ako iv a) Boh ako bytie a Boh ako ivot. b) Bosk ivot a ontologick prvky. c) Boh ako Duch a trinitrne princpy. 3. Boh ako tvoriaci vod: Stvorenie a konenos. a) Boie pvodn tvorenie. b) Boie udrujce tvorenie. c) Boie riadiace tvorenie. 1. Stvorenie a el. 2. Osud a prozretenos. 3. Zmysel prozretenosti. 4. Prozretenos v individulnom ivote a v dejinch. 5. Teodcea. 4. Boh vo vzahu a) Bosk svtos a tvorstvo b) Boia moc a tvorstvo 1. Zmysel pojmu vemohcnos. 2. Zmysel pojmu venos. 3. Zmysel pojmu vadeprtomnos. 4. Zmysel pojmu vevedcnos. c) Boia lska a tvorstvo

1. Vznam boskej lsky. 2. Boia lska a boia spravodlivos. 3. Boia lska ako milos a predestincia. d) Boh ako Pn a Otec II. ZVZOK PREDSLOV VOD A Druh zvzok Systematickej teolgie a jeho vzah k prvmu zvzku a k celmu systmu B Nov formulovanie niektorch odpoved z prvho zvzku 1. Za hranicami naturalizmu a supranaturalizmu 2. Pojem bytie v Systematickej teolgii 3. Nezvislos a vzjomn psobenie existencilnych otzok a teologickch odpoved TRETIA AS: EXISTENCIA A KRISTUS I. Existencia a oakvanie Krista A Existencia a existencializmus 1. Etymolgia pojmu existencia 2. Vznik existencializmu 3. Protest existencializmu proti esencializmu 4. Existencilne a existencialistick myslenie 5. Existencializmus a kresansk teolgia B Prechod od esencie k existencii a symbol pdu 1. Symbol pdu a zpadn filozofia 2. Predpoklady pre prechod od esencilneho k existencilnemu bytiu 3. Snvajca nevina a pokuenie 4. Morlny a tragick prvok v prechode od esencilneho k existencilnemu bytiu 5. Stvorenie a pd C Znaky udskho odcudzenia a pojem hriechu 1. Odcudzenie a hriech 2. Odcudzenie ako nevera 3. Odcudzenie ako hybris 4. Odcudzenie ako konkupiscencia 5. Odcudzenie ako fakt a ako akt 6. Individulne a kolektvne odcudzenie D Existencilne sebanienie a uenie o zle 1. Strata self a strata sveta v stave odcudzenia 2. Konflikt ontologickch polart v stave odcudzenia

a) Oddelenie slobody a osudu. b) Oddelenie dynamiky a formy c) Oddelenie individualizcie a participcie. 3. Konenos a odcudzenie a) Smr, konenos a vina. b) Odcudzenie, as a priestor. c) Odcudzenie, utrpenie a osamelos. d) Odcudzenie, pochybnos a nezmyselnos 4. Zmysel zfalstva a jeho symboly a) Zfalstvo a problm samovrady. b) Symbol hnevu Boieho. c) Symbol odsdenia. E Otzka po Novom Byt a zmysel symbolu Kristus 1. Existencia ako osud alebo otroctvo vle 2. Cesty sebavykpenia a ich stroskotanie a) Sebavykpenie a nboenstvo. b) Legalistick cesty seba-vykpenia. c) Asketick cesty seba-vykpenia. d) Mystick cesty seba-vykpenia. e) Sakramentlne, doktrinrne a emocionlne cesty seba-vykpenia. 3. Nedejinn a dejinn oakvania Novho Bytia 4. Symbol Krista, jeho dejinn a trans-dejinn zmysel 5. Pojem paradoxu v kresanskej teolgii 6. Boh, lovek a symbol Krista II. Skutonos Krista A Jei ako Kristus 1. Meno Jei Kristus 2. Kresansk udalos ako fakt a prijatie 3. Dejiny a Kristus 4. Skmanie ivota Jeiovho a jeho zlyhanie 5. Historick bdanie a teolgia 6. Viera a historick skepsa 7. Biblick svedectvo pre Jeia ako Krista B Nov Bytie v Jeiovi ako Kristovi 1. Nov Bytie a nov en 2. Nov Bytie v jednom osobnom ivote 3. Manifestcia Novho Bytia v Jeiovi ako Kristovi 4. Nov Bytie v Jeiovi ako Kristovi ako prekonanie odcudzenia a) Nov Bytie v Jeiovi ako Kristovi a znaky odcudzenia. b) Pravos pokan Jeiovch. c) Znaky jeho konenosti. d) Jeho as na tragickej dvojznanosti ivota.

e) Jeho nenaruen jednota s Bohom. 5. Dejinn dimenzia Novho Bytia 6. Protireiacie si prvky v obraze Jeia ako Krista C Vznam kristologickej dogmy 1. Podstata a funkcia kristologickej dogmy 2. Problmy a nebezpeenstv vo vvoji kristologickej dogmy 3. Kristologick loha sasnej teolgie D Univerzlny vznam udalosti Jei ako Kristus 1. Jedinenos a univerzlnos tejto udalosti 2. Centrlne symboly univerzlneho vznamu Jeia ako Krista a ich vzjomn vzah 3. Symboly, ktor podporuj symbol kr Kristov 4. Symboly, ktor podporuj symbol zmtvychvstanie Krista E Nov Bytie v Jeiovi ako Kristovi ako moc vykpenia 1. Vykpenie a Nov Bytie 2. Kristus ako Vykupite a Prostrednk 3. Terie zmierenia 4. Princpy pre budce uenie o zmieren 5. Trojit charakter vykpenia a) Vykpenie ako as na Novom Byt (znovuzrodenie). b) Vykpenie ako prijatie Novho Bytia (ospravedlnenie). c) Vykpenie ako premena Novm Bytm (posvtenie). III. ZVZOK PREDSLOV K NEMECKMU VYDANIU PREDHOVOR VOD TVRT AS: IVOT A DUCH I. ivot, jeho dvojznanosti a otzka po nedvojznanom ivote A Mnohodimenzionlna jednota ivota 1. ivot: esencia a existencia 2. Proti pojmu vrstva 3. Dimenzie, oblasti, stupne 4. Dimenzie ivota a ich vzjomn vzahy a) Dimenzie v anorganickej a organickej oblasti. b) Duch ako dimenzia ivota. c) Dimenzia ducha v jej vzahu k predchdzajcim dimenzim. d) Normy a hodnoty v dimenzii ducha

B Seba-aktualizovanie ivota a jeho dvojznanosti Zkladn vaha: hlavn funkcie ivota a ich dvojznanos. 1. Seba-integrovanie ivota a jeho dvojznanosti a) Individualizcia a centrovanos. b) Seba-integrcia a dezintegrcia vo veobecnosti: zdravie a choroba. c) Seba-integrcia ivota v dimenzii ducha: Moralita alebo kontituovanie osobnho self. d) Dvojznanosti osobnej seba-integrcie: Mon, skuton a dvojznanos obete. e) Dvojznanosti morlneho zkona: morlny imperatv, morlne normy, morlna motivcia 2. Seba-tvorenie ivota a jeho dvojznanosti a) Dynamika a rast b) Seba-tvorenie a detrukcia mimo dimenzie ducha: ivot a smr c) Seba-tvorenie ivota v dimenzii ducha: kultra d) Dvojznanosti kultrneho aktu: tvorenie zmyslu a nienie zmyslu. e) Dvojznanosti humanizmu. 3. Seba-transcendovanie ivota a jeho dvojznanosti. a) Sloboda a konenos. b) Seba-transcendovanie a profanizovanie vo veobecnosti: vekos ivota a jeho dvojznanosti c) Vekos a tragika d) Nboenstvo a jeho vzah k moralite a kultre e) Dvojznanosti nboenstva C Otzka po nedvojznanom ivote a jeho symboly II. Prtomnos Boieho Ducha A Manifestcia Boieho Ducha v udskom duchu 1. Charakter manifestcie Boieho Ducha v udskom duchu a) udsk duch a Bo Duch: zsadn vaha b) truktra a extza c) Sprostredkovatelia Boieho Ducha 2. Dielo Boieho Ducha v udskom duchu: stvorenie viery a lsky a) Transcendentn jednota a as na nej b) Prtomnos Boieho Ducha ako viera c) Prtomnos Boieho Ducha ako lska B Manifestcia Boieho Ducha v dejinnom udstve 1. Bo Duch a Nov Bytie: Dvojznan a Fragmentrne 2. Prtomnos Boieho Ducha a anticipcia Novho Bytia v nboenstvch 3. Prtomnos Boieho Ducha v Jeiovi ako Kristovi: kristolgia Ducha 4. Prtomnos Boieho Ducha a Nov Bytie v spoloenstve Ducha a) Nov Bytie v Jeiovi ako Kristovi a v spoloenstve Ducha b) Spoloenstvo Ducha vo svojom latentnom a manifestnom tdiu. c) Znaky spoloenstva Ducha d) Spoloenstvo Ducha a jednota nboenstva, kultry a morality

III. Bo Duch a dvojznanosti ivota A Prtomnos Boieho Ducha a dvojznanosti nboenstva 1. Spoloenstvo Ducha, cirkev a cirkvi a) Ontologick charakter spoloenstva Ducha b) Paradox cirkv 2. ivot cirkv a boj proti dvojznanostiam nboenstva a)Viera a lska v ivote cirkv b) Funkcie cirkv, ich dvojznanosti a spoloenstvo Ducha 3. Jednotlivec v cirkvi a prtomnos Boieho Ducha a) Vstup jednotlivca do cirkvi a sksenos obrtenia b) Jednotlivec v cirkvi a sksenos Novho Bytia 4. Prekonanie nboenstva prtomnosou Boieho Ducha a protestantsk princp B Prtomnos Boieho Ducha a dvojznanosti kultry 1. Nboenstvo a kultra a prtomnos Boieho Ducha 2. Humanizmus a idea teonmie 3. Teonmne manifestcie prtomnosti Boieho Ducha a) Pravda a vrazov sila b) el a humanitas c) Moc a spravodlivos C Prtomnos Boieho Ducha a dvojznanosti morality 1. Nboenstvo a moralita a prtomnos Boieho Ducha: Teonmna moralita 2. Prtomnos Boieho Ducha a dvojznanosti osobnej seba-integrcie 3. Prtomnos Boieho Ducha a dvojznanosti morlneho zkona D Uzdravujca moc Boieho Ducha a dvojznanosti ivota vo vetkch dimenzich 1. Prtomnos Boieho Ducha a dvojznanosti ivota mimo dimenzie ducha 2. Uzdravenie, vykpenie a prtomnos Boieho Ducha IV. Trinitrne symboly A Dvody pre rozvinutie trinitrneho symbolizmu B Trinitrna dogma C Nov otvorenie trinitrneho symbolizmu PIATA AS: DEJINY A KROVSTVO BOIE VOD Postavenie piatej asti systematickej teolgie v rmci systmu a dejinn dimenzia ivota. I. Dejiny a otzka po Krovstve Boom A ivot a dejiny 1. lovek a dejiny

a) Dejiny a dejinn vedomie. b) Charakteristick znaky udskch dejn a dejinn dimenzia. c) Prehistria a posthistria. d) Nositelia dejn. 2. Dejiny a kategria bytia a) ivotn procesy a kategrie. b) as, priestor a dimenzie ivota vo veobecnosti. c) as a priestor v dimenzii dejn. d) Kauzalita, substancia a dimenzie ivota vo veobecnosti. e) Kauzalita a substancia v dimenzii dejn. 3. Dynamika dejn a) Pohyb dejn: trendy, truktry, obdobia. b) Dejiny a ivotn procesy. c) Dejinn pokrok: jeho skutonos a jeho hranice. B Dvojznanosti ivota v dejinnej dimenzii 1. Dvojznanosti dejinnej seba-integrcie: imprium a centralizcia 2. Dvojznanosti dejinnho seba-tvorenia: revolcia a reakcia 3. Dvojznanosti dejinnho seba-transcendovania: Tretie tdium ako dan a ako oakvan 4. Dvojznanosti jednotlivca v dejinch C Interpretcie dejn a otzka po Krovstve Boom 1. Podstata a problm interpretcie dejn 2. Negatvne odpovede na otzku po zmysle dejn 3. Pozitvne, ale nedostaujce odpovede na otzku po zmysle dejn 4. Symbol Krovstvo Boie ako odpove na otzku po zmysle dejn a) Charakteristick znaky symbolu Krovstvo Boie. b) Imanentn a transcendentn prvky v symbole Krovstvo Boie. II. Krovstvo Boie vntri dejn A Dynamika dejn a Nov Bytie 1. Idea dejn spsy 2. Centrlna manifestcia Krovstvo Boieho v dejinch 3. Kairos a kairoi 4. Dejinn prozretenos B Krovstvo Boie a cirkvi 1. Cirkvi ako reprezentanti krovstva Boieho v dejinch 2. Krovstvo Boie a dejiny cirkv C Krovstvo Boie a svetov dejiny 1. Cirkevn dejiny a svetov dejiny 2. Krovstvo Boie a dvojznanosti dejinnej seba-integrcie 3. Krovstvo Boie a dvojznanosti v seba-tvoren dejn 4. Krovstvo Boiea dvojznanosti dejinnho seba-transcendovania

5. Krovstvo Boie a dvojznanosti jednotlivca v dejinch III. Krovstvo Boie ako cie dejn A Cie dejn alebo Ven ivot 1. Koniec a cie dejn a trval prtomnos konca 2. Koniec a cie dejn ako pozdvihnutie asnho do venosti 3. Koniec dejn ako odhalenie negatvneho ako negatvneho alebo posledn sd 4. Cie dejn a definitvne prekonanie dvojznanost ivota 5. Ven blaenos ako ven prekonanie negatvneho B Jednotlivec a jeho ven osud 1. Univerzlne a individulne naplnenie 2. Nesmrtenos ako symbol a ako pojem 3. Vznam vzkriesenia 4. Ven ivot a Ven Smr C Krovstvo Boie: as a venos 1. Venos a pohyb asu 2. Ven ivot a Bo ivot Addendum

PAUL TILLICH SYSTEMATICK TEOLGIA I. ZVZOK

VOD A

STANOVISKO1. Posolstvo a situcia Teolgia je funkciou kresanskej cirkvi, mus vyhovova poiadavkm cirkvi. Teologick systm mus vyhovova dvom zsadnm poiadavkm: Mus vyslovova pravdu kresanskho posolstva, a tto pravdu mus nanovo tlmoi pre kad nov generciu. Teolgia stoj v napt medzi dvoma plmi: venou pravdou svojho zkladu a dobovou situciou, v ktorej m by tto pravda prijat. Vina teolgi vyhovuje len jednej z tchto dvoch zkladnch podmienok. Bu obetuj asti pravdy, alebo hovoria pomimo doby. S aj tak teologick systmy, ktor sa dopaj oboch chb naraz. Zo strachu, aby neli pomimo venej pravdy, stotouj ju jednoducho s niektorou vekou teolgiou minulosti, s tradovanmi pojmami a rieeniami, a pokaj sa toto vetko naokova do novej a zmenenej situcie. Zamieaj ven pravdu s niektorou z jej dobovch foriem. Prve o toto ide pri ortodoxii v Eurpe, ktor je v Amerike znma pod menom fundamentalizmus. Ak sa potom stane, e sa tento fundamentalizmus spoj s predsudkami proti teologickmu mysleniu vbec, ako napr. v evangeliklnom biblicizme, tak sa teologick pravda verajka obrauje ako nezmeniten posolstvo proti teologickej pravde dneka a zajtrajka. Fundamentalizmus zlyhva pred kontaktom s prtomnosou, a to nie preto, eby sa pridal mimoasovej pravdy, ale preto, e sa prida verajej pravdy. Z nieoho, o je dobovo podmienen a prechodn, rob nieo mimoasov a vene platn. V tomto ohade m dmonsk rty. Lebo ni poctivos hadania pravdy, vyvolva u svojich mysliacich vyznvaov roztiepenie vedomia a svedomia a rob z nich fanatikov, lebo musia natrvalo potla prvky pravdy, ktorch s si nejasne vedom. Americk fundamentalisti a eurpski ortodoxi sa mu odvolva na skutonos, e ich teolgia je v irokch kruhoch ochotne akceptovan a zastavan, a to prve v dsledku dejinnej alebo biografickej situcie, v ktorej sa dnes mnoh udia nachdzaj. To je nepopieraten skutonos, ale odvodnenie z nej odvoden je nesprvne. Situcia ako jeden pl kadej teologickej prce neznamen empirick psychologick alebo sociologick stav, v ktorom sa prve nachdza indivduum alebo skupina ud. Situcia znamen shrn vedeckch a umeleckch, hospodrskych, politickch a etickch foriem, ktormi tto skupina vyjadruje vlastn pochopenie svojej existencie. Situcia, do ktorej m teolgia hovori, ak chce hovori relevantne, nie je jednoducho situciou indivdua ako indivdua alebo skupiny ako skupiny. Teolgia je nieo in ako zves alebo pastorlna starostlivos. Preto pouitenos uritej teolgie pre kze alebo pastorlnu starostlivos nie je kritriom jej pravdy. Skutonos, e sa ortodoxn alebo fundamentalistick formuly oduevnene prijmaj v dobe, v ktorej jednotlivci a spoloenstvo stoja zoi-voi stavom padku, nie je dkazom ich teologickej ceny, tak ako ani veobecn shlas s liberlnou teolgiou v dobch konsolidcie nie je dkazom jej pravdy. Situcia, o ktor ide v teolgii, je tvorivm pochopenm vlastnej existencie, ako sa ono uskutouje v kadom obdob za najrozlinejch psychologickch a sociologickch okolnost. Takto pochopen

situcia nie je, pravdae, nezvisl od hore spomenutch prvkov. Ale teolgia m do inenia s duchovno-kultrnym celkovm vyjadrenm, ktor si tieto prvky teoreticky a prakticky nali, a nie s nimi ako s faktormi a podmienkami tohto celkovho vyjadrenia. Tak naprklad teolgia sa nezaober skutonosou duevnch chorb i u ich rozrenm alebo lepm poznanm , ale zaober sa otzkou, o duevn choroba znamen ako individulny alebo socilny jav pre pochopenie loveka a jeho vzahu k Bohu. Situcia, do ktorej teolgia mus hovori, je tvoriv uvaovanie loveka o sebe v uritom dejinnom obdob. Teolgia sa naprklad nestar o politick roztiepenie medzi vchodom a zpadom, ale o nboensk a etick zmysel tohto roztiepenia. Fundamentalizmus a ortodoxia to odmietaj, a tak id pomimo skutone teologickej lohy.

Takzvan kerygmatick teolgia je s fundamentalizmom a ortodoxiou prbuzn v tom zmysle, e silno przvukuje nezmeniten pravdu kerygmy, posolstva alebo zvesti v protiklade k meniacim sa poiadavkm situcie. Sna sa vyhn sa fundamentalistickm chybm tak, e vetko teologick myslenie, aj ortodoxn, podrobuje kritriu zvesti. Tto zves je obsiahnut v Biblii, ale nie je identick s Bibliou. Nala svoj vraz v klasickej tradcii kresanskej teolgie, ale nie je identick s niektorou zvltnou formou tejto tradcie. Reforman teolgia a v naich doch novoreforman teolgia Bartha a jeho koly s prkladmi kerygmatickej teolgie. Luthera v jeho dobe prudko napdali vtedaj ortodoxi, a prve tak sa vod dnes Barthovi a jeho iakom s fundamentalistami. Z toho vidno, e nie je celkom sprvne nazva Luthera ortodoxnm a Bartha novoortodoxnm. Luther bol v nebezpeenstve, e sa stane ortodoxnm, a to ist plat o Barthovi, ale ani jeden ani druh to nechceli. Obom ide vne o to, aby znova odhalili ven posolstvo v Biblii a v tradcii a aby ho postavili proti deformovanej tradcii a mechanickmu zneuvaniu Biblie. Lutherova kritika rmskeho systmu sprostredkovania a stupov spsy, zdraznenie biblickch kategri sd a milos, jeho znovuodhalenie pavlovskho posolstva a zrove jeho odvne upozornenie na nerovnak hodnotu biblickch knh, to bola prav kerygmatick teolgia. Barthova kritika novoprotestantsko-buroznej syntzy kresanskho posolstva a modernho myslenia, jeho znovuodhalenie kresanskho paradoxu a zrove sloboda jeho pneumatickho vkladu Listu Rmskym a jeho prijatie radiklnej historickej kritiky, to bola prav kerygmatick teolgia. V oboch prpadoch ide o jasn formulovanie venej pravdy oproti udskej situcii a jej poiadavkm. V oboch prpadoch malo toto jasn formulovanie prorock, v najhlbch sfrach okujcu a meniacu silu. Bez takchto kerygmatickch reakci mohla by sa teolgia strati v relativitch situcie, ba sama by sa mohla sta asou situcie ako napr. nboensk nacionalizmus nemeckch kresanov alebo nboensky sfarben viera v pokrok u takzvanch humanistov v Amerike. A predsa nemono situciu vyli z teologickej prce. Luther bol dos nepredpojat na to, aby pri formulovan svojich teologickch nuk pouil svoje vlastn nominalistick a Melanchthonovo humanistick myslenie. Ale problm situcie si neuvedomoval vdy natoko dostatone, aby zabrnil skznutiu do ortodoxnch mylienkovch foriem. Tmto spsobom pripravil protestantskej ortodoxii cestu do budcnosti. Barthova vekos je v tom, e sa znova a znova koriguje vo svetle situcie a vne sa sna o to, aby sa nestal svojm vlastnm iakom. Pritom si vak nie vdy uvedomuje, e tm prestva pestova isto kerygmatick teolgiu. Kee kad konkrtnu pravdu sa poka odvodi priamo z najvyej pravdy, ke naprklad povinnos vypoveda Hitlerovi vojnu odvodzuje priamo zo vzkriesenia1, upad sp do myslenia, ktor meme nazva novoortodoxnm, a ktor muselo posilni vetky tendencie smerujce k teolgii repristincie v Eurpe. Pl, ktor sa nazva situcia, nemono v teolgii zanedba bez nebezpench nsledkov. Len radiklna as na situcii, na vklade existencie

1

Karl Barth, Ein Brief nach Grobritannien aus der Schweiz. Eine Schweizer Stimme. 1945

modernho loveka, me preklen sasn kolsanie kerygmatickej teolgie medzi prorockou slobodou a ortodoxnm fixovanm. Inmi slovami: kerygmatick teolgia potrebuje apologetick teolgiu ako nutn doplnenie. 2. Apologetick teolgia a kerygma Apologetick teolgia znamen: odpovedajca teolgia. Odpoved na otzky, ktor kladie situcia, a odpoved z moci venho posolstva a pojmovmi prostriedkami, ktor dodva situcia, o otzky ktorej ide. Pojem apologetick bol v starej cirkvi vo vemi vekej cte. Stratil tto ctu. Dvodom toho boli metdy, ktor chceli brni kresanstvo proti tokom modernho humanizmu, naturalizmu a historizmu. Zvl napadnuten a odpudiv forma apologetiky bol tzv. argumentum ex ignorantia, pri ktorom sa usilovali odhali medzery v naom vedeckom alebo historickom poznan, a potom Boha a jeho iny umiestni do inak plne vypotatenho a imanentnho sveta. Zakadm, ke veda urobila krok dopredu, bolo sa zas treba vzda jednho opornho bodu. Ale ani tieto neprestajn stupov bitky napriek vetkmu neodradili niektorch horlivch apologtov od toho, aby v najnovom vvoji fyziklneho a historickho skmania nachdzali zas nov medzery, do ktorch by bolo mon umiestni Boha. Tento nedstojn postup uvrhol do vemi zlej povesti vetko, o sa nazva apologetika. Existuje ostatne ete hlb dvod nedvery proti apologetickm metdam, zvl zo strany kerygmatickch teolgov. Ak chceme toti da skuton odpove na urit otzku, musme ma nieo spolon s tm, kto otzku stavia. Apologetika predpoklad spolon pdu, nech by bola akokovek neurit. Ale kerygmatick teolgovia maj tendenciu popiera akkovek spolon pdu s umi, ktor sa nachdzaj mimo ich teologickho kruhu. Boja sa, e by takto spolon pda mohla znii jedinenos kerygmy. Poukazuj na ranokresanskch apologtov, ktor videli spolon pdu v uznan Logosa; poukazuj na alexandrijsk kolu, ktor tto spolon pdu nala v platonizme; poukazuj na Toma Akvinskho, ktor zaloil svoju teolgiu na Aristotelovi; konene poukazuj najm na spolon pdu, ktor apologetick teolgia ako sa domnievala mala s filozofiou osvietenstva, s romantikou, s hegelizmom a kantovstvom, s humanizmom a naturalizmom. Pokaj sa ukza, e to, o bolo povaovan za spolon pdu, bolo v skutonosti pdou situcie, a e teolgia stratila svoju vlastn pdu, ke vola do situcie. Apologetick teolgia vo vetkch tchto formch, a to znamen prakticky cel neortodoxn teolgia od zaiatku 18. storoia, je poda predstaviteov modernej kerygmatickej teolgie zradou kerygmy, zradou nezmenitenej pravdy. Ak je toto sprvna interpretcia dejn teolgie, tak je kerygmatick teolgia jedinou pravou teolgiou. Potom si vbec neslobodno vma situciu, potom netreba dva odpove na otzky, ktor situcia kladie, aspo nie v pojmoch, ktor by mohli by chpan ako odpove. Potom sa mus uom do ich konkrtnej situcie hodi posolstvo ako kame. To je za uritch psychologickch predpokladov bezpochyby vemi inn metda kzne, napr. pri prebudeneckch prleitostiach; me by dokonca vemi inn, ke sa pouvaj agresvne teologick vrazy. Ale to nie je sluba teologickej funkcii cirkvi. Okrem toho je to nerealizovaten. Dokonca aj kerygmatick teolgia mus pouva pojmov nstroje, ktor ponka doba. Neme jednoducho opakova vety Biblie. A i keby sa o to poksila, nemohla by prejs pomimo problmu, ktor je dan situane podmienenm spsobom vyjadrovania jednotlivch biblickch autorov. Univerzlnym vrazovm mdiom kadej situcie je re, vtedy takisto ako dnes, a jednoducho preto sa teolgia neme vyhn problmu situcie. Kerygmatick teolgia sa mus vzda svojej exkluzvnej transcendentnosti a mus vne bra pokus apologetickej teolgie, ktor chce

odpoveda na otzky, objavujce sa v danej konkrtnej situcii. Na druhej strane apologetick teolgia nesmie bra naahko varovanie, ktor je dan existenciou a nrokom kerygmatickej teolgie. Ak sa apologetick teolgia nebude zaklada na kerygme ako na substancii a kritriu kadej jednej svojej vety, vzdva sa tm sama seba. V poslednch dvoch storoiach uroval teologick prcu problm apologetiky. Kresansk posolstvo a modern duch to bolo od konca klasickej ortodoxie tmou teolgie. Nenavne bola preberan otzka, i kresansk zves mono upravi tak, aby bola prijaten modernmu duchu, bez toho, eby pritom stratila svoju jedinenos a svoju skuton substanciu. Vina teolgov verila v tto monos, menina ju popierala, i u v mene kresanskho posolstva, i v mene modernho ducha. Hlasy, ktor przvukovali kontrast, diastzu, zneli nepochybne hlasnejie a aj psobivejie; Nie znie spravidla silnejie ako no. Napriek tomu teolgiu udrala pri ivote nepretrit prca tch, ktor verili v syntzu. Bez nich by sa tradin kresanstvo bolo stalo zkoprsm a poverivm, a veobecn kultra by bola la svojou cestou bez osta v tele, ktor potrebuje: toti bez ozajstnej teolgie duchovnho rangu. Paulne odsdenie teologickej prce poslednch dvoch storo, ktor sa dnes stalo mdou v novoortodoxnch kruhoch, je od zkladu nesprvne, ako kontatoval sm Barth vo svojej knihe: Protestantsk teolgia v 19. storo. A predsa je potrebn pta sa od prpadu k prpadu, i apologetick metda rozloila alebo nerozloila kresansk posolstvo. alej ide o to, aby sme nali teologick metdu, pomocou ktorej by posolstvo a situcia boli navzjom uveden do takho vzahu, aby nebolo ani jedno ani druh z nich ukrten. Ak sa takto metda d njs, tak k otzke o kresanstve a modernom duchu mono pristupova s omnoho lepmi vyhliadkami ako doteraz. Nasledujci systm je pokus o spojenie posolstva a situcie pomocou metdy korelcie. Tento systm sa sna uvies otzky, ktor s obsiahnut v situcii, do korelcie s odpoveami, ktor s obsiahnut v posolstve. Odpovede neodvodzuje z otzok, ani nepodva odpovede, ktor by nemali ni spolonho s otzkou. Kladie do korelcie otzky a odpovede, situciu a posolstvo, udsk existenciu a Boie sebavyjavenie. Takto metda zaiste nie je nstrojom, s ktorm mono narba svojvone. Nie je to ani trik ani mechanick chmat. Ona sama je teologickou vpoveou a, ako vetky teologick vroky, je mon len s vou a odvahou k riziku. A koniec koncov je asou samotnho systmu, ktor sa na nej zaklad. Systm a metda patria dohromady a treba ich posudzova spolone. Tento posudok by bol pozitvny, keby v budcich genercich teolgovia a neteolgovia uznali, e im pomhal pochopi kresansk posolstvo ako odpove na otzky, ktor s zkladom ich a kadej udskej existencie. B PODSTATA SYSTEMATICKEJ TEOLGIE 1. Teologick kruh Je dos dkazov o tom, e k cieu neved pokusy, ktor chc teolgiu vybudova ako empiricko-induktvnu alebo ako metafyzicko-deduktvnu vedu alebo ako kombinciu oboch. V kadej takej teolgii existuje bod, na ktorom sa stva smerodajnou individulna sksenos, tradin hodnotenie a osobn as. Tento bod ostva autorom takch teolgi asto skryt, ale zjavn je tm, ktor ich pozoruj s inmi sksenosami a s inou osobnou viazanosou. Ak teolg nastpi empirickoinduktvnu cestu, musme sa pta, odkia berie svoj materil. Ak odpove znie, e ho dostva zo vetkch monch strn a vetkch monch sksenost, musme sa pta, ktor pojem reality alebo

sksenosti je empirickou zkladou jeho teolgie. Akokovek by odpove dopadla, zkladom je aprirny pojem sksenosti. To ist plat o metafyzicko-deduktvnej ceste, ktor nastpil klasick idealizmus. Posledn princpy v idealistickej teolgii s racionlnym vrazom toho, o sa ns bezpodmienene tka. Ako vetko, o prenik do metafyzicky poslednch zkladov, maj aj ony zrove nboensk vznam. Systm, ktor je z nich odvoden, je urovan teolgiou, ktor je v nich utajen. Aj pri empiricko-induktvnej aj pri metafyzicko-deduktvnej ceste, ako aj v omnoho astejch prpadoch ich zmieania, d sa pozorova, e a priori, ktor uruje aj empriu aj metafyziku, m svoj zklad v mystickej sksenosti. i je to u bytie samo osebe v scholastike, alebo univerzlna substancia u Spinozu, za hranicou subjektivity a objektivity u W. Jamesa, alebo identita ducha a prrody u Schellinga, univerzum u Schleiermachera, alebo kozmick celok u Hockinga, hodnototvorn proces u Whiteheada, alebo progresvna integrcia u Wiemana, absoltny duch u Hegla, alebo kozmick osoba u Brightmana vetky tieto pojmy sa zakladaj na bezprostrednej sksenosti najvyieho bytia a zmyslu, o si lovek me uvedomi intuitvne. Ke idealizmus a naturalizmus vyvjaj teologick pojmy, odliuj sa vemi mlo vo svojom vchodiskovom bode. Oba sa zakladaj na bode identity medzi subjektom, ktor preva sksenos, a medzi Nepodmienenm, ktor lovek zakusuje v nboenskom zitku alebo v zitku sveta. Teologick predstavy idealistov ako aj naturalistov korenia v mystickom a priori, v poznan nieoho, o transcenduje priepas medzi subjektom a objektom. A ak je v priebehu vedeckho procesu toto a priori objaven, tak jeho objavenie je mon len preto, lebo bolo v om od zaiatku prtomn. To je kruh, ktormu sa neme vyhn ani jeden filozof nboenstva. A nie je to vbec circulus vitiosus, lebo kad pochopenie duchovnch vec je cirkulrne.

Kruh, uprostred ktorho pracuje teolg, je vak u ako kruh filozofa nboenstva. K mystickmu a priori pridva teolg kritrium kresanskho posolstva. Filozof nboenstva chce vo svojich pojmoch osta veobecn a abstraktn, ako naznauje u pojem nboenstvo, teolg je naproti tomu vedome a myselne pecifick a konkrtny. Rozdiel samozrejme nie je absoltny. Kee sksenostn zklada kadej filozofie nboenstva je iastone urovan kultrnou tradciou, ku ktorej patr (dokonca aj mystika je kultrne podmienen), obsahuje nevyhnutne konkrtne a pecilne prvky. Filozof vak, pretoe je filozof, sna sa od tchto prvkov abstrahova a tvori veobecne platn pojmy, pokia ide o nboenstvo. Na druhej strane teolg tvrd, e kresansk posolstvo m veobecn platnos napriek jeho konkrtnemu a pecilnemu charakteru. Tento nrok neodvoduje tm, eby abstrahoval z konkrtnosti posolstva, ale tm, e przvukuje jeho neopakovaten jedinenos. Do teologickho kruhu vstupuje s konkrtnym presvedenm. Vstupuje do neho ako len kresanskej cirkvi, aby vykonval jednu z najpodstatnejch funkci cirkvi, toti funkciu jej teologickho sebapochopenia. Teolg chce by viac ako filozof nboenstva. Chce odvodni veobecn platnos kresanskho posolstva pomocou svojej metdy. To ho stavia pred alternatvu. Kresansk posolstvo me subsumova pod pojem nboenstva. Potom sa kresanstvo povauje za jeden prklad nboenskho ivota veda inch, zaiste za najvyie nboenstvo, ale nie za definitvne a jedinen. Takto teolgia sa nachdza mimo teologickho kruhu. Nachdza sa v nboensko-filozofickom kruhu, uprostred jeho neuritch horizontov, ktor nechvaj budcnos otvorenou pre nov a sn vyie formy nboenstva. Teolg napriek tomu, e chce by teolgom, ostva v takomto prpade filozofom nboenstva. Alebo sa stane skutone teolgom, interpretom svojej cirkvi a jej nroku na jedinenos a veobecn platnos. Vtedy vstupuje do teologickho kruhu a mal by prizna, e to

skutone urobil. Potom by mal presta tvrdi, e svoju teolgiu zskal empiricko-induktvnym alebo metafyzicko-deduktvnym spsobom. Ale i ke teolg vedome a otvorene vstpi do teologickho kruhu, stoj pred inm vnym problmom. Vo vntri teologickho kruhu mus urobi existencilne rozhodnutie, mus st v situcii viery. Ale nikto neme poveda o sebe, e stoj v situcii viery. Nikto sa neme sm oznai za teolga, a to ani vtedy, ke je pozvan za uitea teolgie. Kad teolg je aj uchvten (ergriffen, committed) aj odcudzen, stoj vdy vo viere a v pochybovan, nachdza sa vntri a mimo teologickho kruhu. Raz prevauje jedna strnka, raz druh, a on si nikdy nie je ist, ktor strnka skutone prevauje. Preto mono uplatni len jedno kritrium: lovek me by dovtedy teolgom, km obsah teologickho kruhu uznva ako nieo, o sa ho bezpodmienene tka. i je tomu tak, to nezvis od jeho duchovnho, morlneho alebo emocionlneho stavu, ani od intenzity a istoty viery, ani od sily znovuzrodenia alebo stupa posvtenia. Ale zvis to jedine od toho, i je on bezpodmienene zasiahnut kresanskm posolstvom, a to dokonca i vtedy, keby mal nbeh zatoi na alebo ho odmietnu. Toto chpanie teologickej existencie riei konflikt medzi ortodoxnmi a pietistickmi teolgmi o theologia irregenitorum (teolgia neznovuzrodench). Pietisti vedeli, e bez viery, bez rozhodnutia, bez viazanosti, bez toho, eby sa lovek nachdzal v teologickom kruhu, neme by teolgom. Ale teologick existenciu identifikovali so sksenosou znovuzrodenia. Ortodoxi proti tomu protestovali, a to preto, e nikto si neme by ist, i je znovuzroden a alej preto, e v teolgii ide o objektvne zleitosti, s ktormi me narba kad myslite vntri aj mimo teologickho kruhu, ak len m na to duchovn predpoklady. Dnes stoja ortodoxi a pietisti spolone proti dajne neveriacim kritickm teolgom, zatia o dedistvo ortodoxnho objektivizmu pokia ide o zmer, i ke nie, pokia ide o realizciu prevzala empirick teolgia. S ohadom na tento stle ovajci spor musme znova kontatova, e teolg patr do teologickho kruhu. Ale kritriom jeho prslunosti je len to, e sa ho kresansk posolstvo bezpodmienene tka. Uenie o teologickom kruhu m jeden metodick dsledok: ani vod ani in as teologickho systmu nie je logickou zkladou inch ast. Kad as svis s inou. vod predpoklad kristolgiu a uenie o cirkvi a obrtene. Usporiadanie sa riadi len poda praktickch hadsk. 2. Dve formlne kritri kadej teolgie Posledn poznmka sa vzahuje vslovne na vod tejto knihy, ktor je pokusom o stanovenie kritri kadho teologickho podujatia. Kritri s formlne, lebo odhliadaj od konkrtnych jednotlivost teologickho systmu. S vak odvoden z celku kresanskho posolstva. Formu a obsah mono odliova, nie vak od seba oddeli (to je prina, pre ktor ani formlna logika neme unikn z filozofickho kruhu). Formlne kritri nie s zkladou deduktvneho systmu, ale s metodickmi strcami na hranici teolgie. Vraz o sa ho bezpodmienene tka sme pouili bez vysvetlenia. Je to abstraktn preklad Vekho prikzania: Hospodin, n Boh, je jedin Boh. Milova bude Boha, svojho Pna, celm srdcom, celou duou, celou mysou a vetkmi svojimi silami. Nboensk zasiahnutos je bezpodmienen a totlna, v dsledku nej sa vetky in druhy zasiahnutosti stvaj predbenmi. To, o sa ns bezpodmienene tka, je nezvisl od akchkovek nhodnch podmienok udskej existencie. Je to totlne, nijak as ns samch a nho sveta nie je z toho vylen. Tu nie je

mon vyhn sa. o sa ns bezpodmienene tka, nepripa ani okamih ahostajnosti a zabudnutia. Je to predmet nekonenej vne. Slovo tka sa upozoruje na existencilny charakter nboenskej sksenosti. Nememe primerane hovori o predmete nboenstva bez toho, eby sme zrove nepopierali jeho predmetn charakter. To, o je bezpodmienen, dva sa loveku len v stave bezpodmienenej zasiahnutosti. Nepodmienen nie je najvyia vec, ktor by sme mohli skma s nezvznou objektivitou. Je to predmet plnej oddanosti, ktor poaduje aj vzdanie sa naej subjektivity. Je to objekt nekonenho zujmu (Kierkegaard), ktor z ns rob svoj objekt, ke sa my pokame urobi z neho n objekt. Z tohto dvodu sme sa vyhbali vrazom ako Najvyie, Nepodmienen, Univerzlne, Nekonen, a hovorili sme o bezpodmienenej a totlnej zasiahnutosti. V kadej zasiahnutosti je samozrejme nieo, o zasahuje, ale toto Nieo nemalo by sa javi ako predmet, ktor mono poznva a rozobera aj bez toho, eby sa ns tkal. Preto prv formlne kritrium teolgie je toto: Predmetom teolgie je to, o sa ns bezpodmienene tka. Len tak vety s teologick, ktor sa zaoberaj uritm predmetom, nakoko sa ns bezpodmienene tka. Negatvny vznam tejto vety je jasn. Teolgia sa mus orientova na to, o sa ns bezpodmienene tka, a nesmie hra nijak rolu v arne predbench zleitost. Teolgia neme a nem vyna sdy o estetickej hodnote umeleckho diela, o vedeckej hodnote fyziklnej terie alebo historickej mienky, o najlepej metde medicnskeho lieenia alebo socilnej znovuvstavby, o rieen politickch alebo medzinrodnch konfliktov. Teolg ako teolg nie je odborn znalec v nijakch zleitostiach predbenho vznamu. A naopak, t, ktor s znalcami v takch zleitostiach, nemali by si ako tak robi nrok, e s znalcami aj v teolgii. Prv formlny princp teolgie nielen stri hranin lniu medzi bezpodmienenou a predbenou zasiahnutosou, ale chrni teolgiu pred prechmatmi z kultrnych oblast a tieto chrni pred prechmatmi z teolgie. Ale to ete nie je cel vznam formlneho princpu. Nemono sce z neho odvodi obsah toho, o sa ns bezpodmienene tka, ale on m dsledky pre vzahy medzi tm, o sa ns tka podmienene a tm, o sa ns tka bezpodmienene. Mon s tri vzahy: Prv vzah je vzjomn ahostajnos, druh je vzah, v ktorom sa nieo predbenho stva Najvym, Bezpodmienenm, a tret je vzah, v ktorom sa nieo predbenho stva nositeom toho, o sa ns bezpodmienene tka, bez toho, eby samo dostalo bezpodmienen zvanos. Prv vzah prevauje v benom ivote s jeho kolsanm a prechodmi medzi podmienenmi, zlomkovitmi, konenmi situciami a sksenosami a takmi okamihmi, v ktorch sa ns zmocn otzka o poslednom zmysle ivota. Takto oddelenie vak protire bezpodmienenmu a totlnemu charakteru nboenskej zleitosti. Toto oddelenie stavia nau bezpodmienen zleitos na jeden stupe s podmienenmi zleitosami, a tak ju pozbavuje jej bezpodmienenosti. Takto postoj protire bezpodmienenosti biblickch prikzan a prvho teologickho kritria. Druh vzah je poda svojho skutonho charakteru modlosluobncky. Modlosluba je povenie nieoho predbenho na nieo najvyie a bezpodmienen. Nieo, o je svojou podstatou podmienen, povauje sa za nepodmienen, nieo, o je poda svojej podstaty asou, dostva charakter nieoho univerzlneho, a nieomu, o je svojou podstatou konen, udeuje sa nekonen vznam. Najlepm prkladom toho je modlosluba nboenskho nacionalizmu. V treom vzahu, tak ako v druhom, stva sa podmienen nositeom nepodmienenho, ale podmienene nie je poven na bezpodmienen platnos, ani nie je postaven veda nepodmienenho, ale v om a skrze neho uskutouje sa nekonen. Z takejto monosti nie je ni vylen. V kadom predbenom a skrze kad predben me sa uskutoni to, o je Najvyie, Nepodmienen. Ke sa tak stane, stva sa predben monm predmetom teolgie. Teolgia sa

vak tm zaober len natoko, nakoko je tto vec mdiom, nositeom, ktor ukazuje vyie nad seba. Obrazy, bsne a hudba mu sa sta predmetom teolgie, nie z hadiska ich estetickej formy, ale z hadiska ich schopnosti vyjadri estetickou formou urit aspekty toho, o sa ns bezpodmienene tka. Fyziklne, historick alebo psychologick poznatky mu sa sta predmetom teolgie, nie pre ich charakter foriem poznania, ale pre ich schopnos odhali nieo z poslednho zmyslu. Socilne idey a iny, nvrhy zkonov a procesy, politick programy a rozhodnutia mu sa sta predmetom teolgie, ale nie pokia ide o ich socilnu, zkonn alebo politick formu, ale s ohadom na ich schopnos, e svojou socilnou, zkonnou a politickou formou mu uskutoni nieo, o sa ns bezpodmienene tka. Problmy a vvoj osobnosti, vchovn ciele a metdy, telesn a duchovn uzdravovania mu sa sta predmetom teolgie, ale nie z hadiska ich autonmnej formy, ale z hadiska toho, e s spsobil svojou autonmnou formou sprostredkova nieo, o m posledn a bezpodmienen zvanos. Vznik otzka: o je obsahom toho, o sa ns bezpodmienene tka? Odpoveou neme by zrejme pecilny, objekt, ani Boh, lebo aj druh kritrium teolgie mus by formlne a veobecn. Ak m by povedan nieo viac o povahe toho, o sa ns bezpodmienene tka, mus to by odvoden z analzy pojmu o sa ns bezpodmienene tka. To, o sa ns bezpodmienene tka, je to, o rozhoduje o naom byt alebo nebyt. Len tak vety s teologick, ktor sa zaoberaj uritm predmetom, nakoko tento rozhoduje o naom byt alebo nebyt. To je druh formlne kritrium teolgie. Pre ns neme ma bezpodmienen vznam ni takho, o nem moc nae bytie ohrozi alebo zachrni. Vraz bytie oznauje v tomto svise nie existenciu v priestore a ase. Existencia je ustavine ohrozovan a zachraovan vecami a udalosami, ktor nemaj pre ns bezpodmienen vznam. Ale vraz bytie znamen celok udskej skutonosti, truktru, zmysel a cie existencie. Vetko toto je ohrozen, me to by straten alebo zachrnen. Bytie alebo nebytie takto pochopen je zleitos bezpodmienenho, totlneho a nekonenho vznamu. By bezpodmienene zasiahnut znamen: by zasiahnut v celku nho bytia, nie v jednej asti, i by to u bola va alebo cit. To, o sa loveka bezpodmienene tka, je to, o podmieuje jeho bytie, o vak samo stoj nad vetkmi podmienkami. Je to to, o rozhoduje o jeho poslednom uren mimo vetkch nhodnost existencie. Druh formlne kritrium teolgie nehovor o pecilnom obsahu, symbole alebo nuke. Ostva formlne, a preto otvoren pre obsahy, ktor s spsobil vyjadri to, o rozhoduje o byt alebo nebyt. Zrove toto kritrium vyluuje z teolgie obsahy, ktor nemaj moc rozhodova o byt alebo nebyt. i je to u boh, ktorho by sme chpali ako scno nad vetkm inm scnom (i keby to bolo najvyie scno), alebo anjel, ktor by bval v nebeskej oblasti (v takzvanej duchovnej sfre okultizmu), alebo lovek, ktor m nadprirodzen sily (i keby bol pomenovan boholovekom) ni z tohto nie je predmetom teolgie, ak neme obst pred kritikou druhho formlneho kritria teolgie, ak nie je pre ns zleitosou bytia alebo nebytia. 3. Teolgia a kresanstvo Teolgia je metodick vklad obsahov kresanskej viery. To je obsiahnut u v predchdzajcich vpovediach o teologickom kruhu a o teolgii ako funkcii kresanskej cirkvi. Vznik otzka, i existuje teolgia mimo kresanstva, a ak no, i idea kresanskej teolgie je v kresanskej

teolgii splnen dokonalm a definitvnym spsobom. Kresansk teolgia naozaj vyslovuje tento nrok. Je to vak viac ako phy nrok, viac ako prirodzen vraz skutonosti, e teolg pracuje vo vntri teologickho kruhu? M tento nrok platnos aj za perifriou tohto kruhu? Je lohou apologetickej teolgie dokza, e kresansk nrok m platnos aj zo stanoviska mimo teologickho kruhu. Apologetick teolgia mus ukza, e prdy vo vetkch nboenstvch a kultrach pohybuj sa smerom ku kresanskej odpovedi. To sa vzahuje na nuky ako aj na teologick interpretciu teolgie. V najirom zmysle slova je teolgia, logos alebo racionlne slovo so vzahom na Boha, tak star ako nboenstvo. Myslenie prenik vetky duchovn innosti loveka. Bez slov, mylienok, pojmov by lovek nebol duchovnou bytosou. Toto plat zvl aj v nboenstve, veobsiahlej to funkcii v duchovnom ivote loveka. Bolo to nepochopenie Schleiermacherovho pojmu nboenstva (nboenstvo = pocit plnej zvislosti) a symptm nboenskej slabosti, ke Schleiermacherovi nasledovnci preniesli nboenstvo do oblasti citu ako jednej psychologickej funkcie medzi inmi. Vykzanie nboenstva do neracionlneho kta subjektvnych pocitov, aby oblasti myslenia a konania boli slobodn od nboenskho vplyvu to bola pohodln cesta, ako sa vyhn konfliktom medzi nboenskou tradciou a modernm myslenm. Ale tto metda bola rozsudkom smrti pre nboenstvo. Nboenstvo tento rozsudok smrti neuznalo a nemohlo uzna. Kad mtus obsahuje teologick mylienku, ktor mono vypracova a ktor u v dvnej dobe bola vypracovvan. Kazsk zhrnutia rozlinch mtov prezrdzaj asto hlbok teologick vhady. Mystick pekulcie, naprklad v hinduizme Vedanta, spjaj meditatvne povznesenie sa s teologickm prenikanm. Metafyzick pekulcie, ako napr. v klasickej grckej filozofii, spjaj racionlnu analzu s teologickm pohadom. Etick, juristick a ritulne vklady Boieho zkona tvoria in formu teolgie na pde prorockho monoteizmu. Vetko toto je teo-logia, logos o theos-ovi, racionlny vklad nboenskej substancie obradov, symbolov a mtov. Kresansk teolgia nie je z toho vnimkou. Ona rob to ist, ale takm spsobom, e si rob nrok, e je Teolgiou v jedinenom zmysle. Zkladom tohto nroku je kresansk uenie, e Bo logos Boie slovo vyjavenia a kore kadho udskho logos-a sa stal telom, e princp Boieho sebavyjavenia stal sa manifestn v udalosti Jei ako Kristus. Ak je toto posolstvo pravdiv, dostala kresansk teolgia fundament, ktor transcenduje fundament kadej inej teolgie a ktor sm neme by transcendovan. Kresansk teolgia obdrala nieo, o je absoltne konkrtne a sasne absoltne univerzlne. Nijak mtus, nijak mystick pohad, nijak metafyzick princp, nijak svt zkon nem konkrtnos osobnho ivota. V porovnan s osobnm ivotom je vetko in relatvne abstraktn. A predsa ani jeden z tchto relatvne abstraktnch zkladov teolgie nem univerzlnos logos-a, ktor je sm princpom univerzlnosti. V porovnan s logos-om je vetko in relatvne partikulrne. Kresansk teolgia je Teolgiou v jedinenom zmysle, pretoe sa zaklad na napt medzi absoltne konkrtnym a absoltne univerzlnym. Kazsk a prorock teolgie mu by vemi konkrtne, ale chba im univerzlnos. Mystick a metafyzick teolgie mu by vemi univerzlne, ale chba im konkrtnos. Zd sa paradoxn, ke povieme, e len to, o je absoltne konkrtne, me by aj absoltne univerzlne a naopak; ale to presne opisuje situciu. Nieo, o je isto abstraktn, m obmedzen univerzlnos, lebo je obmedzen na skutonosti, z ktorch bolo abstrahovane. Nieo, o je isto partikulrne, m obmedzen konkrtnos, lebo mus vyli in iastkov reality, aby sa presadilo vo svojej konkrtnosti. Len to, o m silu reprezentova vetko partikulrne, je absoltne konkrtne. A len

to, o m silu reprezentova vetko abstraktn, je absoltne univerzlne. To vedie k bodu, kde absoltne konkrtne a absoltne univerzlne s identick. A to je bod, z ktorho vychdza kresansk teolgia, bod, ktor bol opsan ako logos, ktor sa stal telom. Uenie o Logose ako uenie o identite absoltne konkrtneho s absoltne univerzlnym nie je jedna teologick nuka medzi inmi; je to jedin mon odvodnenie kresanskej teolgie, ktor si stavia nrok, e je Teolgiou v jedinenom zmysle. Nie je nutn nazva absoltne univerzlne logosom; in pojmy, ktor pochdzaj z inch tradci, mohli by tento pojem nahradi. To ist plat o pojme telo s jeho helenistickmi konotciami. Zle vak na tom, aby sme akceptovali pohad prvotnho kresanstva, e Jei ako Kristus reprezentuje vetko partikulrne a predstavuje identitu medzi absoltne konkrtnym a absoltne univerzlnym. Pretoe je absoltne konkrtny, me vzah k nemu by plne existencilny. Pretoe je absoltne univerzlny, obsahuje vzah k nemu potencilne vetky mon vzahy a me by preto nepodmienen a nekonen. Biblick doklad jednej strnky nachdza sa v Pavlovch listoch, ke Pavel hovor o byt v Kristu (2Kor 5,17). Nememe by v nieom partikulrnom, lebo partikulrne sa samo vyluuje z inch partikulrnych vec. Meme by len v tom, o je sasne absoltne konkrtne a absoltne univerzlne. Biblick doklad univerzlnej strnky nachdza sa tak isto v pavlovskch spisoch, ke Pavel hovor o podroben kozmickch moc pod Krista (Rm 8). Len to, o je zrove absoltne univerzlne a absoltne konkrtne, me prekona kozmick pluralizmus. Nie kozmologick zujem (Harnack), ale otzka ivota a smrti pre prvotn cirkev viedla k pouitiu stoicko-filnskeho uenia o Logose na vyjadrenie univerzlneho vznamu udalosti Jei ako Kristus. Takto zvestovala cirkev svoju vieru vo vazstvo Krista nad dmonsko-prrodnmi silami, ktor kontituuj polyteizmus a prekaj vykpeniu. Z tohto dvodu bojovala cirkev zfalo proti pokusu arianizmu urobi z Krista jednu z kozmickch moc i ke z najvych , lebo tak by bol zbaven aj svojej absoltnej univerzlnosti (je menej ako Boh) aj svojej absoltnej konkrtnosti (je viac ako lovek). Poloboh Jei arinskej teolgie nie je ani dos univerzlny ani dos konkrtny, aby bol zkladou kresanskej teolgie. Je jasn, e tieto argumenty nedokazuj tvrdenie viery, e v Jeiovi ako Kristovi sa logos stal telom. Ukazuj vak, e ak sa toto tvrdenie prijme, m kresansk teolgia fundament, ktor je hlb ako vetko, o sa v dejinch nboenstva me povaova za zklad teolgie. 4. Teolgia a filozofia: otzka Teolgia si rob nrok, e predstavuje zvltnu oblas poznania, ktor sa zaober zvltnym predmetom a pouva zvltnu metdu. Tento nrok zavzuje teolga, aby vysvetlil, akm spsobom stavia teolgiu do vzahu k inm druhom poznania. Mus odpoveda na dve otzky: Ak je vzah medzi teolgiou a jednotlivmi vedami a medzi teolgiou a filozofiou? Na prv otzku sme nepriamo odpovedali predchdzajcimi vetami o formlnych kritrich teolgie. Ak predmetom teolgie je len to, o sa ns bezpodmienene tka, tak teolgia nem ni spolonho s vedeckmi postupmi a vsledkami a tieto zase nemaj ni spolonho s teolgiou. Teolgia nem ani prvo ani povinnos stava vhrady proti fyziklnym alebo historickm, sociologickm alebo psychologickm vskumom. A nijak vsledok takhoto vskumu neme pre teolgiu znamena priamo ani podporu ani katastrofu. Bod vzahu medzi vedeckm skmanm a teolgiou nachdza sa vo filozofickom prvku, ktor obsahuj aj vedy aj teolgia. Preto otzka o vzahu teolgie a jednotlivch vied spja sa s otzkou o vzahu teolgie a filozofie.

akos tejto otzky je iastone spsoben tm, e niet veobecne prijatej defincie filozofie. Kad filozofia navrhuje definciu, ktor vyhovuje zujmu, cieu a metde prslunho filozofa. Za tchto okolnost me teolgia navrhn len tak definciu filozofie, ktor je dos irok na to, aby zahrnula vinu vznamnch filozofi, ktor sa vyskytuj v takzvanch dejinch filozofie. Preto sa navrhuje za filozofiu oznai t cestu poznvania skutonosti, na ktorej je skutonos ako tak predmetom poznvania. Skutonos ako tak alebo skutonos ako celok nie je celok skutonosti, ale je to truktra, ktor zo skutonosti rob celok a tak mon objekt poznvania. Skma podstatu skutonosti ako takej znamen: skma tie truktry, kategrie a pojmy, ktor sa predpokladaj pri poznvajcom stretan s kadou oblasou skutonosti. Z tohto hadiska je filozofia poda defincie kritick. Oddeuje mnohorak materil sksenosti od tch truktr, ktor umouj sksenos. V tomto ohade niet rozdielu medzi kontruktvnym idealizmom a empirickm realizmom. Otzka o charaktere veobecnch truktr, ktor robia monou sksenos, je vdy t ist. To je Filozofick otzka. Tto kritick defincia filozofie je skromnejia ako filozofick pokusy, ktor chc poda pln systm skutonosti, ktor by zahrnoval aj vsledky vetkch jednotlivch vied ako aj veobecn truktry predvedeckej sksenosti. Takto pokus mono robi zhora alebo zdola. Hegel pracoval zhora, ke napal kategorilne formy vo svojej logike materilom vedeckho poznania, ktor mu v tej dobe bol k dispozcii a tento materil prispsoboval kategrim. Wundt pracoval zdola, ke veobecn a metafyzick princpy abstrahoval z disponovatenho vedeckho materilu svojej doby a s ich pomocou usporadval cel empirick poznanie. Aristoteles pracoval aj zhora aj zdola, ke metafyzick a prrodovedeck vskumy uskutooval v ich vzjomnom obojstrannom vzahu. Toto mal na mysli aj Leibniz, ktor nartol univerzlnu potaciu metdu, aby s jej pomocou podrobil cel skutonos matematickej analze a syntze. Ale vo vetkch tchto prpadoch sa ukzali hranice udskho ducha, jeho konenos, ktor mu preka uchopi celok. Sotva bol systm hotov, u vedeck bdanie prekraovalo jeho hranice, a roztrhalo ho na vetky strany. Ostali len veobecn princpy, tie boli znova a znova prediskutovvan, spochybovan, menen, ale nikdy neboli znien. iarili cez stroia, kad genercia ich nanovo vysvetovala, ukzali sa ako nevyerpaten a nikdy nezostarli. Tieto princpy s predmetom filozofie. Na druhej strane je toto chpanie filozofie menej skromn ako pokus redukova filozofiu na gnozeolgiu a etiku, v om bol cie novokantovcov a im prbuznch kl v 19. storo. Je aj menej skromn ako pokus, ktor chce filozofiu obmedzi na formlnu logiku, o bolo cieom logickho pozitivizmu a prbuznch mu kl v 20. storo. Oba pokusy o obdenie ontologickej otzky ostali nespen. Neskor prvrenci novokantovskej filozofie poznali; e kad teria poznania obsahuje ontolgiu. To ani inak neme by. Kee poznvanie je aktom, ktor sm m podiel na byt, alebo presnejie povedan na ontickom vzahu, mus kad analza aktu poznvania by vztiahnut na vklad bytia (cf. Nicolai Hartmann). Aj problm hodnoty upozornil na ontologick zklad platnosti hodnotovch sdov. Ak hodnoty nemaj fundamentum in re (cf. Platnovu identifikciu dobrho s esencilnymi truktrami, ideami), vznaj sa vo vzduchoprzdnom priestore transcendentnej platnosti, alebo s vystaven pragmatickmu vyskaniu, ktor je nhodn a svojvon ak len neobsahuj tajn ontolgiu esenci. Netreba prediskutovva pragmaticko-naturalistick lniu filozofickho myslenia, lebo t sa vyjadrovala napriek antimetafyzickm prejavom niektorch jej prvrencov vyslovene ontologickmi pojmami ako ivot, rast, proces, sksenos, bytie (v najobsiahlejom zmysle slova). Ale potrebn je hore navrhnut ontologick definciu filozofie postavi proti radiklnym pokusom, ktor chc filozofiu redukova na smantick logiku. Otzka je, i vylenm skoro vetkch tradinch filozofickch

problmov ako to robil logick pozitivizmus mono spene unikn pred ontolgiou. Ctime e za takto postoj sa plat prli vysok cena: filozofia sa tak stva irelevantnou. Ale okrem toho sa d uvies ete nasledujci argument: Ak zenie filozofie na smantiku alebo uenie o vede je vecou vkusu, netreba ho bra vne. Ak je vak zaloen na analze hranc udskho poznania, zaklad sa zas, ako kad teria poznania, na ontologickch predpokladoch. Ostva vdy aspo jeden problm, o ktorom mus logick pozitivizmus, ako vetky smantick filozofie, urobi rozhodnutie: Ak je vzah znakov, symbolov alebo logickch operci k skutonosti? Kad odpove na tto otzku hovor nieo aj o truktre bytia. Je ontologick. A filozofia, ktor je tak radiklne kritick proti vetkm inm filozofim, mala by by dos sebakritick na to, aby videla a odhalila svoje vlastn ontologick predpoklady. Filozofia stavia otzku o skutonosti ako takej. Pta sa na truktru bytia. A odpoved v kategrich, trukturlnych zkonoch a veobecnch pojmoch, Mus da odpove v ontologickch pojmoch. Ontolgia nie je pekulatvny alebo fantastick pokus vybudova svet za svetom; je to analza truktr bytia, ktor nachdzame pri kadom stretnut so skutonosou. To bol aj pvodn zmysel metafyziky; ale predpona meta vyvolala dnes nevykoreniten predstavu, akoby lo o zdvojenie tohto sveta transcendentnou oblasou bytia. Preto je hdam menej nejasn, ak budeme hovori o ontolgii namiesto o metafyzike. Filozofia sa nevyhnutne pta na skutonos ako tak, ide jej o truktru bytia. Teolgia stavia nutne t ist otzku, lebo to, o sa ns bezpodmienene tka, mus patri k skutonosti ako takej, mus patri k bytiu. Inak by sme sa s tm nemohli streta a ono by sa ns nemohlo tka. Neme to pravdae by jedna vec veda inch vec, lebo potom by sa ns to netykalo bezpodmienene. Mus to by zklad nho bytia, to, o rozhoduje o naom byt alebo nebyt, posledn a nepodmienen moc bytia. Ale moc bytia, jeho nekonen zklad alebo bytie-samo vyjadruje sa v truktre bytia. Preto sa meme s nm streta, by nm uchvten, poznva ho a prikloni sa k nemu. Ak sa teolgia zaober tm, o sa ns bezpodmienene tka, tak predpoklad v kadej vete truktru bytia, jeho kategrie, zkony a pojmy. Teolgia teda neme unikn pred otzkou o byt tak isto ako ani filozofia. Pokus biblicizmu vyhn sa nebiblickm ontologickm vrazom je tak isto odsden na stroskotanie ako podobn filozofick pokusy. Biblia samotn pouva vdy kategrie a pojmy, ktor opisuj truktru sksenosti. Na kadej strane kadho nboenskho alebo teologickho textu vyskytuj sa tieto pojmy: as, priestor, prina, vec, subjekt, prroda, pohyb, sloboda, nutnos, ivot, hodnota, poznanie, sksenos, bytie a nebytie. Biblicizmus sa me poksi zachova ben vznam tchto pojmov, ale potom prestva by teolgiou. Mus potom obs skutonos, e filozofick vznam tchto kategri od mnohch storo ovplyvoval re kadodennho ivota. Je prekvapiv, ako naivne pouvaj teologick biblicisti naprklad tak vraz ako dejiny, ke hovoria o kresanstve ako o dejinnom nboenstve alebo o Bohu ako Pnovi dejn. Zabdaj, e vznam, ktor spjaj so slovom dejiny, bol tvoren tiscroiami dejepisectva a filozofie dejn. Zabdaj, e dejinn bytie je spsob bytia dodaton k inmu bytiu, a e, aby sme ho naprklad odlili od slova prroda, mus sa predpoklada veobecn poznanie truktry bytia. Zabdaj, e problm dejn je spojen s problmom asu, slobody, nhody, ciea at. a e kad z tchto pojmov prekonal urit vvoj podobne ako pojem dejn. Teolg mus vne bra vznam pojmov, ktor pouva. Musia mu by znme v celej ich rke a hbke. Preto mus by systematick teolg prinajmenom kritickm, ak nie dokonca tvorivm filozofom. truktra bytia a kategrie a pojmy, ktor tto truktru opisuj, tkaj sa viac alebo menej vrazne kadho filozofa a kadho teolga. Ani jeden ani druh neme sa vyhn ontologickej otzke. Ukzalo sa, e pokusy na oboch stranch o vyhnutie sa tejto otzke, s mrne. S ohadom na

tto situciu je tm naliehavejou otzka: Ak je vzah medzi ontologickou otzkou, ako ju stavia filozof, a ontologickou otzkou, ako ju stavia teolg? 5. Teolgia a filozofia: odpove Filozofia a teolgia klad otzku o byt. Ale ptaj sa o om z rozlinch vchodsk. Filozofia sa zaober truktrou bytia osebe, teolgia zmyslom bytia pre ns. Z tohto rozdielu vznikaj konvergujce a divergujce tendencie v pomere medzi teolgiou a filozofiou. Prvou divergenciou je rozdiel v poznvajcom postoji filozofa a teolga. Filozof, hoci ho poha filozofick eros, sna sa predsa zauja odstup voi bytiu a jeho truktram. Usiluje sa vyli osobn, socilne a historick okolnosti, ktormi by mohol by ovplyvnen objektvny pohad na skutonos. Jeho ve je ve pre pravdu, ktor je veobecne prstupn a podrobovan veobecnej kritike, ktor sa men s kadm novm poznanm, je otvoren a komunikovaten. Vo vetkch tchto vzahoch necti sa filozof odlinm od prrodovedca, historika, psycholga at. Spolupracuje s nimi. Materil pre svoju kritick analzu dostva z vekej asti z empirickho skmania. Tak ako vetky vedy maj svoj pvod vo filozofii, prispievaj zas aj ony filozofii: dvaj filozofovi k dispozcii nov a presne vypracovan materil, ktor aleko prevyuje to, o by mohol dosiahnu od predvedeckho poznania skutonosti. Filozof ako filozof prirodzene nekritizuje poznanie jednotlivch vied, ani ho neroziruje. Toto poznanie tvor zklad jeho opisu kategri, trukturlnych zkonov a pojmov, ktor kontituuj truktru bytia. V tomto ohade je filozof prve tak zvisl od pecilneho vedca ako od svojho vlastnho predvedeckho pozorovania skutonosti, asto dokonca ete viac. Tento vzah k vede (v najirom zmysle slova) posiluje ditancovan postoj filozofa. Dokonca i vtedy, ke ide o intuitvno-syntetick strnku jeho prce, usiluje sa vyli vplyvy, ktor nie s uren vlune jeho predmetom poznvania.1 Celkom v protiklade k tomuto postoju teolg nie je odptan od predmetu svojho poznvania, ale je do vtiahnut. Na svoj predmet (ktor transcenduje charakter predmetu) pozer s vou, strachom a lskou. To nie je eros filozofa alebo jeho ve pre objektvnu pravdu; to je lska, agap, ktor prijma pravdu spsy v osobnom rozhodnut. Zkladn postoj teolga je priptanos na obsah, ktor vysvetuje. Ditancovanie by bolo popretm pravej podstaty predmetu jeho poznvania. Postoj teolga je existencilny. On sm je vtiahnut do predmetu svojho poznvania s celou svojou existenciou, so svojou konenosou a svojou zkosou, so svojimi seba-protireeniami a svojm zfalstvom, s uzdravujcimi silami v om a v jeho socilnej situcii. Vnos kadej teologickej vety vyplva z tchto existencilnych prvkov. Skrtka, teolg je urovan svojou vierou. Predpokladom kadej teolgie je, e sa teolg nachdza v teologickom kruhu. To protire otvorenmu, neobmedzenmu a menitenmu charakteru filozofickej pravdy. Odliuje sa to aj od spsobu, ktorm je filozof zvisl od vedeckho bdania. Teolg nem priamy vzah k vedcovi (vrtane historika, sociolga a psycholga). Zaober sa nm len natoko, nakoko ide o filozofick dsledky. Ke sa vzd existencilneho postoja, ako to urobili niektor takzvan empirick teolgovia, dospeje nevyhnutne k vetm, ktorch pravdu neuzn nikto, kto neprijma existencilne predpoklady dajne empirickho teolga. Teolgia je nevyhnutne existencilna a nijak teolgia neme unikn z teologickho kruhu. Druh divergencia medzi teolgiou a filozofiou je rozdiel v ich prameoch. Filozof pozer na celok skutonosti, aby v nej odhalil podobu skutonosti ako celku. Poka sa silou svojej kognitvnej1 Pojem filozofickej viery sa z tohto hadiska jav ako problematick. Pozri Karl Jaspers, Der philosophische Glaube, 1948.

funkcie vnikn do truktr bytia. Predpoklad a veda ustavine potvrdzuje tto domnienku , e existuje identita alebo aspo analgia medzi objektvnym a subjektvnym rozumom, medzi logos-om skutonosti ako celku a medzi logos-om, ktor psob v om. Logos je teda spolon. Kad rozumn bytos m na om podiel, pouva ho, aby kldla otzky a kritizovala odpovede, ktor dostane. Niet zvltne miesto na odhalenie truktry bytia, niet zvltne miesto, na ktorom by lovek musel st, aby odhalil kategrie sksenosti. Miesto, z ktorho sa mus pozera, je vade, stanoviskom nie je vbec nijak miesto. Je to ist rozum. Naproti tomu teolg mus hada, kde sa manifestuje to, o sa ho bezpodmienene tka, a mus st tam, kde ho tto manifestcia dosiahne a uchop. Prameom jeho poznania nie je univerzlny logos, ale logos, ktor sa stal telom, to znamen logos, ktor sa manifestuje v uritej historickej udalosti. A mdium, ktorm zakusuje manifestciu logos-a, nie je veobecn rozum, ale cirkev, jej tradcie a jej prtomn skutonos. On hovor v cirkvi o zklade cirkvi, a hovor preto, e je uchopen mocou tohto zkladu a spoloenstvom, ktor sa na om. buduje. Konkrtny logos, na ktor pozer, bol mu udelen veriacou priptanosou, a nie, ako univerzlny logos, na ktor pozer filozof, s racionlnym ditancovanm sa. Tretia divergencia medzi filozofiou a teolgiou sa vzahuje na ich prslun obsah. I ke hovoria o tom istom predmete, maj na mysli nieo celkom rozlin. Filozof sa zaober kategriami bytia s ohadom na ltku, ktor od nich dostva svoju truktru. Zaober sa kauzalitou vo fyzike a psycholgii. Analyzuje biologick alebo historick as; rozober astronomick a tak isto mikrokozmick priestor. Opisuje gnozeologick subjekt a vzah osoby a spoloenstva. Podva rozbor podstatnch t ivota a ducha v ich vzjomnej zvislosti a samostatnosti. Stanovuje hranice prrody a dejn a usiluje sa vnikn do ontolgie a logiky bytia a nebytia. Dali by sa uvies ete nespoetn in prklady. Vetky by odzrkadovali kozmologick truktru filozofickch viet. Teolg vak vzahuje tie ist kategrie a pojmy na otzku o Novom Byt. Jeho vroky maj soteriologick charakter. Kauzalitu prediskutovva vo vzahu k prima causa, zklad celho radu prin a inkov; zaober sa asom vo vzahu k venosti a priestorom vo vzahu k existencilnej bezdomovosti loveka. Hovor o sebaodcudzen subjektu, o duchovnom centre osobnho ivota a o spoloenstve ako o monom stelesnen Novho Bytia. Uvdza truktry ivota do vzahu so stvoriteskm zkladom ivota a truktry ducha do vzahu s Bom Duchom. Hovor o asti prrody na dejinch spsy a o vazstve bytia nad nebytm. Aj tu by sa dali prklady nekonene rozmnoi. Ukazuj hlbok priepas medzi obsahom filozofie a teolgie. Divergencia medzi filozofiou a teolgiou je vyven prve tak zrejmou konvergenciou oboch. Na oboch stranch psobia konvergujce tendencie. Filozof ako aj teolg existuje a neme preskoi ponad konkrtnos svojej existencie a ponad svoju tajn teolgiu. Je podmienen svojou psychologickou, sociologickou a historickou situciou. A ako kad udsk bytos, ije mocou najvyej zasiahnutosti, i si je toho plne vedom alebo nie, i to priznva alebo nie. Niet priny, preo by to nemal pripusti aj vedeck filozof, lebo bez najvyej zasiahnutosti by jeho filozofii chbala ve, vnos a tvoriv sila. Kamkovek sa pozrieme, vade v dejinch filozofie njdeme idey a systmy, ktor si robia nrok, e maj najvyiu dleitos pre udsk existenciu. Obas odhal filozofia nboenstva to, o sa skrva za uritm systmom ako najvyia zleitos. astejie je to druh ontologickch princpov alebo zvltny odsek v uritom systme, ako naprklad teria poznania, filozofia prrody, politika a etika, filozofia dejn at., o doke najviac odhali o tom, o sa autora bezpodmienene tka, a o jeho skrytej teolgii. Kad tvoriv filozof je utajen, asto dokonca vslovn teolg. Je teolgom v tej miere, v ktorej jeho existencilna situcia a to, o sa ho

bezpodmienene tka, uruj jeho filozofiu. Je teolgom v tej miere, v ktorej je jeho intucia univerzlneho boieho logos-a formovan partikulrnym prejavenm sa logos-a. Takto partikulrne prejavenie sa logos-a je viazan na urit miesto a urit as, ale sasne vyjavuje zmysel celku. A je teolgom v tej miere, v akej partikulrne prejavujci sa logos je zleitosou oddvajcej sa asti v uritom konkrtnom spoloenstve. Sotva existuje vznamn filozof, ktor by nevykazoval tieto znaky teolga. Ale filozof nechce by teolgom. Chce sli univerzlnemu logos-u. Sna sa odvrti sa od svojej existencilnej situcie a prikloni sa k miestu nad vetkmi miestami. Konflikt medzi snahou sta sa univerzlnym a medzi osudom, e mus osta partikulrnym, charakterizuje kad filozofick existenciu. Tento rozpor je jej bremenom a jej vekosou. Teolg nesie podobn bremeno. Namiesto toho, aby sa odvracal od svojej existencilnej situcie a od toho, o sa ho bezpodmienene tka, prikla sa k tmto obom veciam. Nerob to preto, aby vydval o nich svedectvo, ale aby urobil zrejmou univerzlnu platnos, logos-ovsk truktru toho, o sa ho bezpodmienene tka. Ale me to urobi len v postoji odstupu voi svojej existencilnej situcii a v poslunosti voi univerzlnemu logos-u. To ho zavzuje, aby bol kritick voi kadej vrazovej forme toho, o sa ho bezpodmienene tka. S nijakou tradciou a nijakou autoritou neme shlasi bezvhradne, mus k nim poveda aj Nie aj no. A vdy je mon, e nebude mc prejs plne od Nie k no. Neme sa prida k chru tch, ktor ij v nenatrbenom shlasen. Mus vzia na seba riziko, e by sn mohol by zahnan za hranice teologickho kruhu. Preto je podozriv zbonm a mocnm v cirkvi, hoci oni sami ij z prce dvnejch teolgov, ktor boli v tej istej situcii. Pretoe teolgia m sli nielen konkrtnemu, ale aj univerzlnemu logos-u, me sa sta kameom razu pre cirkev a dmonskm pokuenm pre teolga. Odstup, ktor si vyaduje kad poctiv teologick prca, me znii prve tak nevyhnutn priptanos na vieru. Toto naptie je bremenom a vekosou kadej teologickej prce. Tento dualizmus divergencie a konvergencie vo vzahu teolgie a filozofie vedie k dvojitej otzke: Mus medzi oboma nevyhnutne existova konflikt, alebo existuje monos syntzy oboch? Na obe otzky musme odpoveda zporne. Konflikt nie je nevyhnutn, syntza nie je mon. Konflikt predpoklad spolon zkladu, na ktorej sa bojuje. Ale medzi teolgiou a filozofiou niet spolonej zkladne. Ke sa teolg a filozof medzi sebou zpasia, deje sa to bu na filozofickej alebo teologickej zkladni. Filozofick zklada pozostva z ontologickej analzy truktry bytia. Ak teolg potrebuje tto analzu, mus ju bu prevzia od filozofa alebo sa sm mus sta filozofom. Obyajne rob oboje. Ke vstupuje do filozofickej arny, s nevyhnutn aj protireenia aj shlasy s inmi filozofmi. Ale to vetko sa odohrva na filozofickej rovine. Teolg nem prvo zaujma k uritmu filozofickmu nzoru stanovisko v mene toho, o pre neho m bezpodmienen vznam alebo z platformy teologickho kruhu. V mene univerzlneho logos-a a zo stanoviska miesta, ktor nie je nijakm miestom: zo stanoviska istho rozumu, je povinn urobi filozofick rozhodnutie. Je proti cti teolga a je neprijaten pre filozofa, ak sa vo filozofickej diskusii naraz odvol na in autoritu ako na autoritu istho rozumu. Spor na filozofickej rovine je spor medzi dvoma filozofmi, z ktorch jeden je okrem toho ete teolgom, ale nikdy to nie je spor medzi teolgiou a filozofiou. asto sa vak spor odohrva na teologickej rovine. Tajn teolg vo filozofovi sa prie s teolgom z povolania. Tto situcia sa vyskytuje astejie, ako si to vina filozofov uvedomuje. Kee svoje pojmy vyvinuli s poctivm myslom by poslunmi len univerzlnemu logos-u, len neradi pripaj existencilne podmienen prvky vo svojich systmoch. Domnievaj sa, e tak prvky, hoci ich dielu dvaj farbu a smer, by zmenili jeho pravdivostn hodnotu. V takejto situcii mus teolg zlomi

odpor filozofa proti teologickej analze jeho ide. Me to urobi upozornenm na dejiny filozofie, ktor ukazuj, e v kadom filozofovi vysokej rovne je spojen existencilna ve (najvyia zasiahnutos) a racionlna sila (poslunos voi univerzlnemu logosu) a e pravdivostn hodnota uritej filozofie zvis od spojenia tchto dvoch prvkov v kadom z jej pojmov. Pochopenie tejto situcie je zrove pochopenie skutonosti, e dvaja filozofi, z ktorch jeden je okrem toho teolgom, mu sa medzi sebou kriepi, a tak isto dvaja teolgovia, z ktorch jeden je okrem toho filozofom. To vak nikdy nie je konflikt medzi filozofiou a teolgiou, lebo pre tak konflikt niet spolonej zkladne. Filozof me filozofickho teolga presvedi alebo nie, a teolg me teologickho filozofa obrti alebo nie. V iadnom prpade nestoj teolg ako teolg proti filozofovi ako filozofovi a obrtene. Prve tak ako nie je mon konflikt medzi teolgiou a filozofiou, neexistuje medzi nimi ani syntza z toho istho dvodu. Chba spolon zklada. Predstava syntzy medzi teolgiou a filozofiou viedla k snu kresanskej filozofie. Tento vraz je dvojznan. Me znamena filozofiu, ktorej existencilnou zkladou je historick kresanstvo. V tomto zmysle je cel modern filozofia kresansk, aj vtedy, ke je humanistick, ateistick alebo vedome antikresansk. Ani jeden filozof v zpadokresanskej kultre neme poprie svoju zvislos od kresanstva, tak isto ako grcky filozof by nebol mohol skry svoju zvislos od apollinovsko-dionzovskej kultry, a to ani vtedy, keby bol radiklnym kritikom homrskych bohov. Modern chpanie skutonosti a jej filozofick analza lia sa od podobnch pokusov v predkresanskej dobe, bez ohadu na to, i je lovek vo svojej existencii urovan Bohom vrchu Sion alebo Kristom na Golgote, alebo nie. So skutonosou sa dnes lovek stretva celkom inm spsobom, sksenos m in dimenzie a orientcie ako v kultrnej klme Grcka. Nikto nie je schopn vyskoi z tohto zaarovanho kruhu. Nietzsche, ktor sa o to poksil, bol zvestovateom prchodu Antikrista. Ale Antikrist zvis od Krista, proti ktormu povstva. Dvni Grci, po kultre ktorch Nietzsche til, nemuseli bojova proti Kristovi, naopak, nevedome pripravovali jeho prchod tm, e tvorili otzky, na ktor on dal odpove a e pripravili kategrie, v ktorch mohla by tto odpove vyjadren. Modern filozofia nie je pohansk. Ateizmus a antikresansk hnutia s tak isto nie pohansk. S antikresansk v kresanskch pojmoch. Stopy kresanskej tradcie nemu by vymazan, maj character indelebilis. Dokonca ani pohanstvo nacionlneho socializmu nebolo v sksutonosti recidvou do pohanstva (tak ako ani betialita nie je nvratom k betii). Vraz kresansk filozofia sa vak asto chpe v inom zmysle. M oznaova filozofiu, ktor nepozer na univerzlny logos, ale na domnel alebo skuton poiadavky kresanskej teolgie. To sa me dia dvojakm spsobom: Bu tak, e cirkevn autority alebo ich teologick myslitelia vymenuj jednho filozofa minulosti za. svojho filozofickho svtca, alebo iadaj, aby sasn filozofi rozvjali svoju filozofiu s uritmi podmienkami a s uritm cieom. V oboch prpadoch je usmrten filozofick eros. Ke je Tom Akvinsk oficilne vymenovan za Filozofa rmsko-katolckej cirkvi, tak pre katolckych filozofov prestal by skutonm partnerom vo filozofickom dialgu, prebiehajcom cez stroia. A ke sa dnes od protestantskch filozofov iada, aby uznali ideu osobnosti za najvy ontologick princp, pretoe to najviac zodpoved duchu reformcie, tak sa tm okypuje dielo tchto filozofov. Niet nioho ani na nebi ani na zemi ani mimo nich, omu by sa filozof musel podrobi okrem univerzlneho logos-a bytia, ako sa mu predstavuje v sksenosti. Z tohto dvodu mus by odmietnut mylienka kresanskej filozofie v uom zmysle, filozofie, ktor je programaticky kresansk. Skutonos, e kad modern filozofia vyrstla na kresanskej pde a e vykazuje stopy kresanskej kultry, v ktorej ije, nem ni spolonho so sebaprotireivm idelom kresanskej filozofie.

Kresanstvo nepotrebuje kresansk filozofiu v tomto uom zmysle slova. Kresansk tvrdenie, e logos, ktor sa stal konkrtnym v Jeiovi ako Kristovi, je zrove univerzlny logos, obsahuje aj alie tvrdenie, e kdekovek psob logos, tam je on v slade s kresanskm posolstvom. Nijak filozofia, ktor je poslun univerzlnemu logos-u, neme by v rozpore s konkrtnym logoso-m, Logosom, ktor sa stal telom. C TRUKTRA TEOLGIE Teolgia je metodick vklad kresanskej viery. Tto defincia plat pre kad teologick disciplnu. Preto nie je vemi astn, ak sa nzov teolgia pouva len pre systematick teolgiu. Exegza a homiletika s tak isto teologick ako systematika, a systematika me neby teologickou tak isto ako in disciplny. Kritriom kadej teologickej disciplny je to, i chpe kresansk posolstvo ako zleitos najvyej dleitosti. Naptie medzi univerzlnym a konkrtnym plom kresanskej viery vedie k rozdeleniu teologickej prce na historick a kontruktvne skupiny jednotlivch oblast. U rozdelenie Novej zmluvy na evanjeli, Skutky a listy bolo predzvesou toho. Pozoruhodn je vak, e v 4. evanjeliu plne splynuli historick a kontruktvne prvky. To upozoruje na skutonos, e v kresanskom posolstve s dejiny teologick a teolgia je dejinn. Napriek tomu sa z dvodov elnosti ned obs rozdelenie na historick a kontruktvne oblasti poznania, lebo kad z nich vykazuje urit neteologick strnku. Dejinn teolgia zaha historick bdanie, systematick teolgia obsahuje filozofick vahy. Ale v jednom bode musia sa historick a filozofick teolg, ktor obaja patria k teologickej fakulte, zhodn: Musia obaja s prislchajcim im vystrojenm sli teologickej lohe: vysvetova kresansk posolstvo. Ale v ich spoluprci je obsiahnut ete nieo viac. Historick teolg vo svojej prci neprestajne predpoklad systematick hadisko, inak by bol historikom nboenstva, a nie historickm teolgom. Toto vzjomn prenikanie historickho a kontruktvneho prvku je smerodajnm znakom kresanskej teolgie. Historick teolgia sa d rozdeli na biblick odbory, cirkevn dejiny, veobecn dejiny nboenstva a kultry. Biblicistick teolgovia maj tendenciu prizna pln teologick status len prvej skupine, a tretiu skupinu plne vyli. Aj Barth povauje cirkevn dejiny len za pomocn vedu. To je systematicko-teologick chpanie, ktor je zo stanoviska kritickch princpov nesprvne, lebo vetky tri skupiny spjaj s teologickm prvkom prvok neteologick. K biblickm odborom patr mnoho neteologickej vskumnej prce. V dejinch nboenstva a kultry sa me nachdza radiklne teologick vklad toho, o sa ns bezpodmienene tka, a obe tieto veci platia aj o cirkevnch dejinch. Napriek zkladnmu vznamu biblickch discipln sa ned ospravedlni odrieknutie plnej teologickej dstojnosti obom ostatnm skupinm. Toto tvrdenie je podopret skutonosou, e tieto tri skupiny do znanej miery navzjom svisia. V rozlinch ohadoch s biblick spisy nielen asou cirkevnch dejn, ale aj dejn nboenstva a kultry. Vplyv nebiblickch nboenstiev a kultr na Bibliu a na cirkevn dejiny je prli zrejm, ne aby ho bolo mono popiera (pozri naprklad obdobie medzi oboma Starou a Novou zmluvou). Kritrium toho, i niektor odbor je teologick alebo nie, nie je v jeho dajne nadprirodzenom pvode, ale v jeho vzname pre to, o sa ns bezpodmienene tka. Systematick teolgiu je aie vybudova ako historick teolgiu. Prv ako by bola mon uspokojiv vstavba systmu, treba odpoveda na otzky pravdy a otzky elnosti. Prv problm

vznik tm, e odsek o prirodzenej teolgii, ktor sa nachdzal v klasickej tradcii, bol nahraden veobecnou a autonmnou filozofiou nboenstva (definitvne od Schleiermachera). Ale zatia, o prirodzen teolgia bola takpovediac vodom teolgie vyjavenia utvoren v jej svetle a pod jej kontrolou , je filozofia nboenstva nezvislou disciplnou. Alebo, presnejie, filozofia nboenstva je as zvisl od celej filozofie a vbec nie je teologickou disciplnou. Schleiermacher si bol tejto situcie vedom a hovoril o teologickch vypoianch vetch z etiky, priom pod etikou rozumel filozofiu kultry. Ale Schleiermacher neodpovedal na otzku o vzahu tchto filozofickch vypoianch viet k teologickej pravde. Ak sa filozofick pravda nachdza mimo teologickho kruhu, ako me urova teologick metdu? Ak je vak vntri teologickho kruhu, nie je autonmna a teolgia si ju nemus poiiava. Tento problm znepokojoval vetkch tch modernch teolgov, ktor sa nepridali tradinej predkritickej prirodzenej teolgie (ako to robia katolci a ortodoxn protestanti), ktor vak ani neodmietali kad prirodzen teolgiu a filozofiu nboenstva a nepridali sa vlune teolgie vyjavenia (ako to robia novoortodoxn teolgovia). Rieenie, ktor je zkladom tohto systmu a ktor mono dostatone vysvetli len pomocou celho systmu, akceptuje filozofick a teologick kritiku prirodzenej teolgie v jej tradinom zmysle. Akceptuje aj novoortodoxn kritiku veobecnej filozofie nboenstva ako zkladne systematickej teolgie. Zrove sa usiluje bra vne teologick motvy, ktor s v pozad prirodzenej teolgie a filozofie nboenstva. Filozofick prvok prijma do truktry systmu ako ltku, z ktorej sa rozvjaj otzky. Na tieto otzky sa dva teologick odpove. Problm prirodzen teolgia alebo filozofia nboenstva nachdza odpove treou cestou, toti metdou korelcie (pozri str. ...). Dsledok toho pre vstavbu systematickej teolgie je v tom, e filozofia nboenstva nepatr do okruhu systematickej teolgie ako zvltna oblas. Toto rozhodnutie vak neznamen, eby sa problmy, ktor obvykle patria do takzvanej filozofie nboenstva, nemali bra v teologickom uebnom plne do vahy. Druh problm pri vstavbe systematickej teolgie je postavenie apologetiky. Modern teolgovia ju obyajne identifikovali s filozofiou nboenstva, zatia o v tradinej teolgii obsahoval odsek o prirodzenej teolgii mnoho apologetickho materilu. Odmietnutie oboch tchto metd rob nutnm tretie rieenie. Prspevok k rieeniu nachdza sa v druhej kapitole tohto vodu: Apologetick teolgia a kerygma. Tam je upozornenie na to, e systematick teolgia je odpovedajca teolgia. Mus odpoveda na otzky, ktor sa nachdzaj vo veobecne udskej a vo zvltnej historickej situcii. Apologetika je preto vadeprtomnm prvkom, a nie zvltnym oddelenm systematickej teolgie. Metda korelcie, ktor sa pouva v tomto systme, drazne vyzdvihuje rozhodujcu rolu apologetickho prvku v systematickej teolgii. Toto rieenie plat takisto pre etick prvky v systematickej teolgii. A po poslednom ortodoxnom obdob pod vplyvom modernej filozofie bola etika oddelen od dogmatiky. Pozitvnym vsledkom bolo omnoho bohatie rozvinutie teologickej etiky, negatvnym vsledkom bol nerieen konflikt s filozofickou etikou. Napriek tomu, e niektor teologick fakulty maj dobre vybudovan oddelenie pre kresansk etiku, prejavuje sa dnes tendencia, ktor iada, aby teologick etika bola prijat nasp do jednoty systmu. Tto tendenciu podporilo novoortodoxn hnutie, ktor odmieta nezvisl teologick etiku. Teolgia, ktor, ako tento systm, przvukuje existencilny charakter teolgie, mus tto lniu sledova dsledne a do konca. Etick prvok je nutnm a asto dominujcim prvkom v kadej teologickej vete. U tak formlne vety ako kritick princpy s upozornenm na rozhodnutie etickho loveka o byt alebo nebyt. Nuky o konenosti a existencii alebo o zkost a1 1

Friedrich Schleiermacher, Der christliche Glaube, 3nn.

vine s vo svojej podstate aj ontologick aj etick, a v kapitolch o cirkvi a kresanovi prevlda etick prvok v socilnom a osobnom zmysle. To s len prklady, ktor ukazuj, e existencilna teolgia vahuje etiku v takej vekej miere do seba, e nie je nutn osobitn odsek o teologickej etike. Napriek tomu sa zachovanie zvltnych oddelen pre kresansk etiku d ospravedlni z dvodov elnosti. Tret a najvznamnej prvok systematickej teolgie je dogmatick prvok. Za dlh dobu zastupoval svojm menom cel systematick teolgiu. Dogmatika je prezentovanie nukovej tradcie pre nau sasn situciu. Slovo dogmatika przvukuje dleitos formulovanej a oficilne uznanej dogmy pre prcu systematickho teolga. A v tomto zmysle je to terminolgia oprvnen, lebo teolg vykonva funkciu cirkvi v cirkvi a pre cirkev. A cirkev spova na zkladni, ktorej formulovanie je dan vo vierovyznaniach, a ktor ona chrni. Samotn slovo dogma vyjadrovalo pvodne tto funkciu. V neskorogrckych filozofickch kolch oznaovalo toto slovo nuky, ktor patrili k tradcii uritej koly. Dogmy boli jasne formulovan filozofick nuky. V tomto zmysle mala aj kresansk cirkev svoje dogmy. Ale v dejinch kresanskho myslenia dostalo toto slovo in vznam. Funkcia vierovyznan ako ochrany proti kacrstvam niiacim cirkev urobila ich prijatie vecou, pri ktorej lo o ivot a smr kresanstva. Kacr bol povaovan za dmonskho nepriatea kresanskho posolstva. V dsledku plnho spojenia cirkvi a ttu po Kontantnovi stali sa nukov zkony cirkvi zrove civilnmi zkonmi ttu a kacr bol povaovan za zloinca. Stran nsledky tejto situcie, dmonsk zasahovanie katolckych ako aj protestantskch ttov a cirkv proti teologicky poctivmu hadaniu pravdy a proti vedeckej autonmii natoko diskreditovali slov dogma a dogmatika, e je u sotva mon obnovi ich skuton vznam. Tm nie je znen vznam formulovanch dogiem pre systematick teolgiu, ale znemouje to pouvanie vrazu dogmatika. Systematick teolgia sa jav ako najprimeranej vraz pre disciplnu, ktor zaha apologetiku, dogmatiku a etiku. Bez toho, o sa oznauje praktickou teolgiou, by truktra teologickej prce nebola pln. Hoci ju Schleiermacher chvlil ako korunu teolgie, nie je treou asou, ktor by pristupovala k historickej a systematickej asti. Je to technick teria, ktor obe ostatn asti rob aplikovatenmi na ivot cirkvi. Technick teria opisuje najelnejie prostriedky na dosiahnutie danho ciea. Cieom praktickej teolgie je ivot cirkvi. Zatia o uenie cirkvi o jej podstate a jej lohch patr do systematickej teolgie, zaober sa praktick teolgia zariadeniami, ktormi sa uskutouje podstata cirkvi a ktormi sa realizuj jej lohy. Zaober sa nimi nie z historickho hadiska a nepodva opis toho, o sa v cirkvi dialo a. ete deje, ale uvauje o nich z technickho hadiska a pta sa, ako treba o najinnejie kona. Ke praktick teolg skma dejiny protestantskho chorlu, pracuje v oblasti historickej teolgie. A ke pe lnok o estetickej funkcii cirkvi, pracuje v oblasti systematickej teolgie. Ale ke materil a princpy, ktor zskal svojm historickm alebo systematickm tdiom, pouva na to, aby podval nvrhy na spievanie chorlov alebo nrty cirkevnch stavieb, pracuje v oblasti praktickej teolgie. Technick hadisko je to, o odliuje praktick teolgiu od teoretickej. Ako v kadom poznvan skutonosti, tak aj v teolgii nastva roztiepenie na ist a pouit poznanie. A pretoe ist vedy, na rozdiel od antiky, nemaj pre modern ctenie vyiu cenu ako technick vedy, aj praktick teolgia je na jednom stupni s teoretickou teolgiou. A kee sa napokon uskutouje neprestajn vmena poznatkov medzi duchovnm a technickm pokrokom vo vetkch vedeckch oblastiach, svisia navzjom aj praktick a teoretick teolgia. To vyplva aj z existencilneho charakteru teolgie, lebo rozdiel medzi teriou a praxou mizne vzhadom na to, o sa ns bezpodmienene tka. truktra praktickej teolgie je obsiahnut v uen o funkcich cirkvi. Kad funkcia cirkvi

vyplva nutne z jej podstaty. Cirkev m urit cie, na dosiahnutie ktorho s utvoren intitcie, nech by boli o ako mlo vyvinut. Kad funkcia potrebuje praktick disciplnu, aby vysvetovala existujce zariadenia, aby ich kritizovala, aby ich menila a v prpade potreby aby ich nahrdzala novmi. Samotn teolgia je jednou takou funkciou, a jej uskutoovanie v zariadeniach a v ivote cirkvi je jednou z mnohch zleitost praktickej teolgie. Takisto ako historick a systematick teolgia, m aj praktick teolgia neteologick strnku. Praktick teolg, aby mohol skma intitcie, ktor sa vynorili v ivote cirkvi, potrebuje 1. nae dnen poznanie veobecnch a sociologickch truktr loveka a spolonosti; 2. praktick a teoretick pochopenie psychologickej a sociologickej situcie jednotlivch skupn; a 3. poznanie kultrnych vdobytkov a problmov v rmci svojej zvltnej zujmovej oblasti: vchova, umenie, hudba, medicna, politika, hospodrstvo, socilna prca, film, rozhlas, televzia at. Tmto spsobom sa praktick teolgia me sta mostom medzi kresanskm posolstvom a udskou situciou vo veobecnosti a v jednotlivostiach. Ona me systematickmu teolgovi stava nov otzky, otzky, ktor vznikaj z kultrneho ivota jeho doby, a historickmu teolgovi me da popud, aby robil nov vskumy poda hadsk, ktor vyplvaj zo skutonej potreby jeho sasnkov. Praktick teolgia me zachrni cirkev pred tradicionalizmom a dogmatizmom a privies spolonos k tomu, aby brala cirkev vne. Ale to vetko me dosiahnu len vtedy, ak bude pracova v jednote s historickou a systematickou teolgiou a ak bude pohan vou pre to, o sa ns bezpodmienene tka a o je zrove konkrtne a univerzlne. D METDA A TRUKTRA SYSTEMATICKEJ TEOLGIE 1. Pramene systematickej teolgie Kad metodick vaha odvodzuje sa zo skutone vykonanej poznvacej prce. Metodick vaha je vdy dsledok pouitia uritej metdy, nikdy nepredchdza pouitie. Tto skutonos bola asto prehliadan v dnench diskusich o empirickej metde v teolgii. Prvrenci tejto metdy urobili z nej urit druh fetia a dfali, e sa osved pri kadom spsobe poznvania a pri kadom predmete poznvania. V skutonosti nali stavbu svojej teolgie u predtm, ako uvaovali o pouitej metde. A metda, ktor opisuj, mohla by by pomenovan empirickou len vemi vyumelkovane a s vekmi akosami. Nasledovn metodick vahy opisuj metdu, ktor je v tu predkladanom systme skutone pouit. Kee metda je odvoden od predbenho pochopenia teologickho predmetu, kresanskho posolstva, anticipuje rozhodujce vety systmu. To je nevyhnutn kruh. Nie je rozhodujce, i metda korelcie (meno nie je pre vec rozhodujce) je empirick alebo kontruktvna alebo nejak in, km je len primeran svojmu predmetu. Ak je lohou systematickej teolgie vysvetova obsahy kresanskej viery, vznikaj hne tri otzky: Ktor s pramene systematickej teolgie? o je mdium, prostrednctvom ktorho sa stvaj prstupnmi? Poda akej normy sa narba s pramemi? Prvou odpoveou na tieto otzky by mohla by Biblia. Biblia je originlny dokument o udalostiach, na ktorch sa zaklad kresanstvo. I ke toto nemono poprie, odpove nie je dostaujca. Ke staviame otzku o prameoch systematickej teolgie, musme odmietnu tvrdenie novoortodoxnho biblicizmu, poda ktorho je Biblia jedinm prameom. Biblick posolstvo by

nemohlo by pochopen a nebolo by mohlo by prijat, keby nebolo bvalo pripraven v nboenstve a kultre udstva. A biblick posolstvo by sa nebolo stalo posolstvom pre kadho loveka, vrtane samotnho teolga, bez sksenosti cirkvi a kadho jednho kresana. Preto nemono slovo Boie alebo akt vyjavenia oznai za prame systematickej teolgie bez toho, eby sme zrove neprzvukovali, e slovo Boie nie je obmedzen na slov jednej knihy a e akt vyjavenia nie je identick s inpirciou jednej knihy vyjavenia, a to ani vtedy, ak touto knihou je dokument rozhodujceho slova Boieho, splnenie a kritrium vetkch vyjaven. Biblick posolstva zaha viac (a aj menej) ako biblick knihy. Preto m systematick teolgia ete alie pramene okrem Biblie. Biblia je vak zkladnm prameom systematickej teolgie, lebo je originlnym dokumentom o udalostiach, na ktorch sa zaklad kresanstvo. Ke o Biblii pouvame slovo dokument, musme vyli juristick vznam tohto slova. Biblia nie je juristick koncipovan, formulovan a dokumentrne zachyten sprva o Boom prvnom akte, na zklade ktorho by sa mohli rozhodova prvne nroky. Dokumentrny charakter Biblie zaklad sa na skutonosti, e obsahuje pvodn svedectvo tch, ktor mali as na udalostiach vyjavenia. Ich as bola v tom, e boli uchvten udalosami, ktor sa prve tm stali udalosami vyjavenia. Inpircia biblickch spisovateov je v ich prijmajcej a tvorivej reakcii na udalosti, ktor sa mohli sta udalosami vyjavenia. Inpircia autorov Novej zmluvy je ich prijatie Jeia ako Krista a s nm prijatie Novho Bytia, ktorho svedkami sa stali. Kee vyjavenie existuje len vtedy, ak sa njde niekto, kto ho ako vyjavenie prjme, tak akt prijatia je asou samotnej udalosti vyjavenia. Biblia, to s dve veci: pvodn udalos a pvodn dokument; dosveduje to, oho je sama asou. Biblick materil ako prame systematickej teolgie sprostredkuje metodickm spsobom historick teolg. Biblick teolgia v svislosti s inmi disciplnami historickej teolgie otvra Bibliu ako zkladn prame systematickej teolgie. Ale vbec nie je samozrejm, akm spsobom to rob. Biblick teolg, nakoko je teolgom a to zaha systematick stanovisko , nepodva nm ist fakty, ale dva nm teologicky interpretovan fakty. Jeho exegza je pneumatick alebo, ako by sme to dnes nazvali, existencilna. O vsledkoch svojej vedecko-filologickej interpretcie hovor ako o nieom, o sa ho bezpodmienene tka. Vo svojej prci na biblickch textoch spja filolgiu so svojou bzou pred predmetom. Nie je ahk vyhovie obom hadiskm. Porovnanie niektorch novch vedeckch komentrov k Listu Rmskym, napr. od C. H. Dodda alebo Sanday-a a Headlam-a s pneumaticko-existencilnou interpretciou Karia Bartha jasne ukazuje nepreklenuten priepas medzi oboma metdami. Vetci teolgovia, a zvl systematick teolgovia trpia v dsledku tejto situcie. Systematick teolgia potrebuje biblick teolgiu, ktor je bez obmedzenia historicko-kritick a ktor predsa m stle na zreteli, e ide o nieo, o sa ns bezpodmienene tka. Je mon splni tto poiadavku, lebo to, o sa ns bezpodmienene tka, nezvis od zvltneho vsledku historickho a filologickho bdania. Teolgia, ktor je zvisl od vopred stanovench vsledkov historickho bdania, je viazan na nieo podmienenho, o si nrokuje bezpodmienenos, a tak na nieo dmonskho. Dmonsk charakter bdania, ktor od historika iada urit vsledky, sa ukazuje v tom, e ni jeho vedeck integritu. Teolg, ktor je uchopen tm, o sa ho bezpodmienene tka, je osloboden od ntlaku smerujceho k akejkovek svtej nepoctivosti. To mu umouje akceptova aj radiklnu aj konzervatvnu kritiku Biblie. Len takto slobodn historick prca, spojen s existencilnym postojom, me systematickmu teolgovi otvori Bibliu ako jeho zkladn prame. Vznik Biblie je udalos v cirkevnch dejinch udalos v pomerne neskorom tdiu najstarch cirkevnch dejn. Pri pouvan Biblie ako pramea pouva teda teolg ako materil vlastne vtvor cirkevnch dejn. Mus to vak robi vedome. Systematick teolgia m priamy a jasn vzah k

cirkevnm dejinm. V tomto bode je skuton rozdiel medzi katolckym a protestantskm chpanm, a kad systematick teolg mus sa tu rozhodn. Rozhodnutie je ahk pre kadho, kto je viazan autoritou rmskej cirkvi. Je ahk aj pre tch, ktor s presveden, e protestantizmus znamen radiklny biblicizmus a ktor ho povauj za jednu teologicky mon pozciu. Ale vina teolgov v nermskych cirkvch nie s ochotn zauja tento postoj. Je im jasn, e radiklne biblicistick postoj je sebaklamom. Nikto sa neme prenies ponad dve tiscroia cirkevnch dejn. Kad, kto sa zaober biblickm textom, je v jeho nboenskom pochopen veden chpanm vetkch predchdzajcich generci. Aj reformtori boli zvisl od rmskej tradcie, proti ktorej protestovali. Pouvali zvltne prvky cirkevnej tradcie a toili nimi proti inm prvkom, aby tak bojovali proti deformcii, ktor sa zmocnila celej tradcie, ale nevyskoili z tradcie a neskoili do situcie Mata a Pavla, a ani to nemohli urobi. Reformtori si boli tejto situcie vedom a bola si jej vedom ete aj systematizujca ortodoxia. Ale evangeliklny biblicizmus minulosti a prtomnosti nie si je toho jasne vedom a tvor biblick teolgiu, ktor je v skutonosti zvisl od uritho dogmatickho vvoja v poreformanej dobe. Historickmi bdaniami sa ahko d dokza rozdiel medzi dogmatickm postojom evangeliklnych cirkv, ak existuj predovetkm v Amerike, a medzi pvodnm zmyslom biblickch textov. Cirkevn dejiny nemono obs; preto je aj nboenskou aj vedeckou nutnosou otvorene a zretene formulova vzah systematickej teolgie k cirkevnej tradcii.

In, pre vinu nermskych teolgov neschodn cesta zle v podroben systematickej teolgie pod rozhodnutia koncilov a ppeov. Katolcka dogmatika pouva takto tradovan nukov rozhodnutia, ktor dosiahli prvnu silu (de fide), ako opravdiv prame systematickej teolgie. S alebo bez dodatonch dkazov dogmaticky predpoklad, e tieto nuky, ktorch platnos je zaruen cirkevnm