predslov - fpvmv umb · 2019. 12. 4. · monografie si vybral za objekt svojho teoretického...
TRANSCRIPT
1
PREDSLOV
Existuje niekoľko základných motivačných faktorov, ktoré spôsobili, že autor tejto
monografie si vybral za objekt svojho teoretického výskumu práve problematiku moderného
politického systému. Predovšetkým je potrebné uviesť, že to nie je úplne nové zameranie jeho
výskumných snáh. Koncepčné tézy k danej téme boli sformulované už skôr, najmä vo
vystúpení pod názvom „Štát a štátna elita v modernej situácii“1 na konfrencii ÚŠaP SAV
„Štát a právo v postmodernej situácii“, ktorá sa konala v roku 1997 v Piešťanoch a ktoré bolo
zverejnené v Právnom obzore č. 3/1997. V upravenej a doplnenej forme bol tento materiál
opublikovaný v tom istom roku v spoločenskovednom zborníku Acta Universitatis Mathiae
Belii č. 1., ktorý každoročne vydáva FHV UMB v Banskej Bystrici.
Ďalším motivačným činiteľom podporujúcim autorovo smerovanie k analýze podstaty
moderného politického systému sa stal fakt, že problematika formovania a vzniku moderného
politického systému je súčasťou kurzu porovnávacej politológie v rôznych ročníkoch,
odboroch a formách štúdia v rámci študijného programu na Fakulte politických vied a
medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Potrebu takejto publikácie jednoznačne
vyžaduje aj postupne zavádzaný kreditový systém štúdia, v rámci ktorého katedra
porovnávacej politológie zabezpečuje výuku povinného predmetu Moderný politický systém
vo všetkých formách štúdia. Zároveň je potrebné poukázať aj na dôležitý autorský zámer
premeniť problematiku moderného politického systému na základnú obsahovú náplň jeho
dizertačnej práce.
Cieľom tohto textu je najmä teoretická analýza samotného centrálneho pojmu,
porovnanie množstva existujúcich prístupov k chápaniu podstaty moderného politického
systému a historický prierez formovania a uplatňovania základných kritérií moderného
politického systému v dejinách politického myslenia a politickej praxe.
1 Koper, J.: Štát a štátna elita v modernej situácii.. Právny obzor 3/1997, s. 307-313.
2
Metodologický rámec spracovania obsahu tejto monografie je jednoznačne
ovplyvnený
cieľmi a charakterom štúdie. Nakoľko je vo svojej podstate teoretickým výskumom, opierali
sme sa predovšetkým o metódu analýzy dokumentov a jestvujúcich faktov (dokumentačná
metóda) a komparatívnu metódu, ktoré boli efektívne využité pri zbere základných informácií
domácej a zahraničnej produkcie a pri porovnávaní základných pojmov a prístupov k ich
definícii. Použitie historického prístupu si takisto vyžiadal dynamický charakter samotného
objektu analýzy.
Aktuálnosť témy vyplýva jednak z faktorov, ktoré ovplyvnili autora pri jej výbere,
zároveň do popredia vystupuje aj objektivistický prvok v podobe konštatovania o tom, že
množstvo existujúcich politických systémov vo svete so svojou výnimočnosťou a
špecifickosťou ovplyvnenou rôznorodými faktormi sa nachádza na rôznom stupni
historického vývoja, využíva rozličné nástroje na svoju stabilizáciu, reštrukturalizáciu,
racionalizáciu a zefektívnenie vlastnej existencie, ktorej podstatou je držba a používanie
politickej moci, má vlastné charakteristické črty, ktoré zásadným spôsobom odlišujú jeden
systém od druhého. Z druhej strany, keď porovnávame politické systémy nachádzajúce sa
v rovnakom štádiu svojho vývoja, nachádzame spoločné znaky a kritériá, ktoré dovoľujú
prejsť na teoretickej úrovni od analýzy k syntéze. Preto hľadanie a nachádzanie kritérií pre
moderné štádium v rozvoji politického systému je čiastočne činnosťou, ktorá má výrazne
priekopnícky charakter.
I. PODSTATA POLITICKÉHO SYSTÉMU
3
Nejednotný a koncepčne nejednoznačný prístup zo strany domácich a zahraničných
autorov k charakteristike podstaty politického systému, ktorý v súčasnej politológii existuje,
veľmi sťažuje vysvetlenie základného kategoriálneho východiska predpokladanej analýzy.
R. Tóth pristupuje k analýze politického systému osobitným spôsobom - kombinuje
inštitucionalistický a behavioristický prístup k chápaniu jeho podstaty. Podľa prvého ho
možno chápať prostredníctvom „formalizovaných inštitúcií, ktorých základom je ústava a
zákony“. 2 Behavioristické chápanie vyžaduje analýzu politického systému „prostredníctvom
správania všetkých jednotiek, ktoré sa v ňom nachádzajú - občanov, inštitúcií, formálnych a
neformálnych skupín a združení vrátane rás a etník“. 3
Za najdôležitejšie prvky politického systému pokladá existenciu subjektu štátnej
zvrchovanosti (ľud), ústavu a ústavnosť, rozdelenie moci na doplňujúce sa časti, distribúciu
kompetencií jednotlivým štátnym inštitútom, pridelenie a implementáciu občianskych práv,
participáciu občanov a ich organizácií a inštitúcií na prijímaní a realizácii politických
rozhodnutí, činnosť politických strán a hnutí, ktorá sa v konečnom dôsledku prejavuje vo
vytvorení a fungovaní straníckych systémov, politickú elitu kontrolovanú a mocensky
obmedzovanú v pravidelných, všeobecných a tajných voľbách a pod.
Vo svojich starších prácach sa uvedený autor vyjadril oveľa jednoznačnejšie: „Pojem
politický systém označuje vzájomne prepojené druhy štátnej moci, nátlakových organizácií a
základných subjektov politiky“. 4 Vychádzajúc z uvedeného sa politický systém v zásade
skladá z nasledujúcich komponentov:
◼ štruktúra štátu,
◼ systémy politických strán,
2 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSTV, Bratislava, 1998, s. 6. 3 Tamže. 4 Tóth, R.: Politický systém. SAMO 1/1996, s. 6.
4
◼ volebný systém,
◼ nátlakové a záujmové skupiny a organizácie,
◼ politická kultúra,
◼ politická participácia.
P. Kulašik charakterizuje politický systém ako komplex štátnych a spoločenských
organizácií a inštitúcií, pracovných kolektívov, orgánov politického rozhodovania, politickej
ideológie, noriem a tradícií, ktoré určujú ich činnosť a prostredníctvom ktorých sa realizuje
politická moc, riadenie všetkých spoločenských záležitostí.5
Základnými znakmi politického systému sú:
◼ zvrchovanosť - politický systém realizuje najvyššiu moc v spoločnosti a jeho rozhodnutia
sú záväzné pre celú spoločnosť alebo aspoň pre rozhodujúcu väčšinu jeho jednotlivých
zložiek,
◼ podmienenosť - politický systém je vždy ovplyvnený sociálnym prostredím, sociálno-
ekonomickou štruktúrou spoločnosti, kultúrnou úrovňou, geografickými a klimatickými
podmienkami a pod.,
◼ samostatnosť - táto je vyjadrená existenciou špecifických mechanizmov, štruktúr, rolí a
funkcií, t.j. možnosťou samostatne a s použitím vlastných špecifických prostriedkov a
nástrojov aktívne zasahovať do celého spoločenského života.
Každý politický systém zároveň plní tieto všeobecné funkcie:
◼ programátorská - vymedzenie cieľov a úloh spoločnosti, rozpracovanie programu jeho
vlastnej činnosti v zhode so záujmami všetkých alebo drvivej väčšiny spoločenských
skupín,
◼ mobilizačná - mobilizácia organizačných, materiálnych, finančných a ľudských zdrojov na
dosiahnutie vytýčených cieľov rozvoja spoločnosti,
5 Pozri napr.: Kulašik, P.: Politika a politické vzťahy v socialistickej spoločnosti. Pravda, Bratislava, 1981, s. 86-
5
◼ integračná - integrácia všetkých prvkov spoločnosti, snaha uskutočniť aspoň ich relatívnu
jednotu vo vzťahu k všeobecne vytýčeným cieľom,
◼ distribučná - snaha o relatívne spravodlivé rozdelenie statkov v súlade so záujmami celej
spoločnosti alebo väčšiny spoločenských a politických skupín.
Maďarský autor A. Kiss6, podobne ako väčšina politických mysliteľov, považuje
politický systém za systém pozostávajúci z:
◼ politických vzťahov,
◼ politických zásad (noriem),
◼ politických ideí a názorov,
◼ politickej kultúry spoločnosti a jej obyvateľov,
◼ štátnych a spoločenských politických organizácií a inštitúcií, prostredníctvom ktorých sa
realizuje politická moc: štát so všetkými svojimi atribútmi (ústava, parlament, vláda,
súdnictvo, volebný systém, represívne zložky a pod.), politické strany, hnutia, zoskupenia
a ich inštitúcie, spoločenské a záujmové organizácie a ich inštitúcie, verejná mienka a pod.
Jerzy J. Wiatr nepoužíva síce pojem politický systém, hovorí však o mechanizmoch a
spôsoboch realizácie moci v spoločnosti. tento mechanizmus podľa neho musí zákonite
obsahovať štát so všetkými jeho mocenskými atribútmi, skupiny nátlaku, politické strany a
verejnú mienku.7
Podľa D. Eastona predstavuje politický systém „interakcie, prostredníctvom ktorých
sa v spoločnosti autoritatívne rozdeľujú hodnoty“ tak, aby táto deľba bola uznaná väčšinou
spoločnosti. Práve tieto funkcie sú „podstatnými premennými politického života“8,
charakterizujú jeho špecifickosť a odlišnosť od systémov, ktoré tvoria jeho vonkajšie
prostredie . Najdôležitejšími pojmami v rámci tohto prístupu sú rovnováha, input (označuje
87. 6 Pozri napr.: Kiss, A.: Politická teória a politická prax. Pravda, Bratislava, 1982, s. 32-33. 7 Pozri napr.: Wiatr, J. J.: Společnost. Úvod do systematické sociologie. Pravda, Bratislava, 1968, s. 225-271. 8 Easton, D.: System Analysis of Political Life. New York 1965, str. 89.
6
vplyvy prostredia na politický systém ako celok alebo na jeho jednotlivé časti), output
(pôsobenie systému na jeho vonkajšie prostredie). Výstup z jedného systému môže v inej
súvislosti predstavovať vstup, resp. prostredie iného systému.
Na tejto pojmovej báze pristúpil k skúmaniu podstaty politického systému aj G. A.
Almond (spolu s G. B. Powellom: Comparative Politics. Boston - Toronto 1966, resp.
Srovnávací politika. Vybrané kapitoly. VŠP, Praha 1969), ktorý považuje politický systém za
dynamickú sústavu, existujúcu vo všetkých nezávislých spoločnostiach a vykonávajúcu
integračné a adaptačné funkcie prostredníctvom použitia alebo hrozby použitia viac-menej
zákonného násilia. Všetky politické systémy majú spoločné minimálne tieto štyri
charakteristiky:
- všetky politické systémy majú politickú štruktúru, t.j. legitímne vzorce interakcie,
- všetky politické systémy plnia rovnaké všeobecné funkcie, aj keď rozdielne, pomocou
rôznych štruktúr a metodických postupov,
- každá politická štruktúra, nech je akokoľvek špecializovaná, je v podstate mnohofunkčná,
- všetky politické systémy sú v kultúrnom zmysle zmiešané, to znamená, že obsahujú, aj keď
v rôznej miere, jednak prvky moderných (racionálnych), tak aj prvky primitívnych
(tradičných) kultúr a štruktúr.
Veľký význam G. Almond pripisuje funkciám, ktoré politické systémy plnia.
Rozdeľuje ich na vstupné (input) a výstupné (output):
A. Vstupné funkcie (politické):
- politická socializácia a spájanie sa,
- artikulácia záujmov,
- kumulácia záujmov,
- politická komunikácia.
B. Výstupné funkcie (vládne):
- tvorba pravidiel /noriem,
7
- aplikácia pravidiel,
- súdna ochrana dodržiavania pravidiel.
Pri plnení týchto funkcií vzniká medzi legislatívou, politickou exekutívou,
byrokraciou, súdmi, volebnými systémami, politickými stranami, záujmovými skupinami a
prostriedkami komunikácie relatívne vysoká štrukturálna diferenciácia, pričom každá zložka
štruktúry má sklon vykonávať úlohu regulátora v celom politickom systéme.9
Autori tretieho vydania knihy Introduction to Comparative Government (Blondel,
Brown, Kommers, McNelly, Needler, Reshetar, Seymour, Wright) pod editorským vedením
M. Curtisa skúmajú deväť rôznych politických systémov sveta podľa všeobecnej schémy,
pozostávajúcej z troch základných častí:
a/ Politického vývoja (political development), v rámci ktorého sa analyzujú historické,
kultúrne, sociálne, ekonomické, duchovné a geografické predpoklady pre vznik a formovanie
politických systémov. Významným prvkom tejto časti sú politické tradície a hodnoty.
b/ Politických procesov a inštitúcií (political processes and institutions), v rámci ktorých sa
pozornosť sústreďuje predovšetkým na otázku ústavy a fungovania ústavného režimu,
horizontálnu a vertikálnu deľbu moci v jednotlivých štátoch a vzťahy medzi základnými
zložkami politickej moci, stranícke a volebné systémy, záujmové a nátlakové skupiny,
politické elity.
c/ Verejnej politiky (public policy), ktorá zahŕňa otázky sociálneho a právneho štátu,
verejných služieb, vnútornej zahraničnej ekonomickej a politickej nasmerovanosti a
bezpečnosti, vzdelávania, štátneho intervencionizmu do hospodárskej sféry, integrácie a
modernizácie.10
S úplne odlišnou a špecifickou inštitucionalistickou koncepciou politického systému
polyarchie vystúpil vo svojich dielach Robert A. Dahl. Polyarchia je politické zriadenie,
9 Bližšie pozri v: Adamová, K.; Křižkovský, L.: Politologie. Codex, Praha, 1997, s. 212-213. 10 Pozri: Curtis, M. (ed.): Introduction to Comparative Government. HCC Publishers, New York, 1932, s. 2.
8
ktoré sa odlišuje prítomnosťou siedmych inštitúcií, z ktorých všetky musia existovať, aby sa
vláda označovala ako polyarchia:
- Volení vládni úradníci. Kontrola nad vládnym rozhodovaním o politike je ústavne zverená
voleným vládnym úradníkom.
- Slobodné a spravodlivé voľby. Volení vládni úradníci sú vyberaní v častých a spravodlivo
uskutočňovaných voľbách, v ktorých je nátlak pomerne vzácny.
- Všeobecné volebné právo. Prakticky všetci dospelí majú právo hlasovať vo voľbách
vládnych úradníkov.
- Právo uchádzať sa o úrad. Prakticky všetci dospelí majú právo uchádzať sa o volené úrady
vo vláde, aj keď veková hranica pre zastávanie úradu môže byť vyššia ako je hranica pre
volebné právo.
- Sloboda prejavu. Občania majú právo vyjadrovať sa bez nebezpečenstva prísneho trestu
k široko definovaným politickým záležitostiam, vrátane kritiky úradníkov, vlády, zriadenia,
spoločensko-politického poriadku a prevažujúcej ideológie.
- Alternatívne informácie. Občania majú právo vyhľadávať alternatívne zdroje informácií.
Okrem toho alternatívne zdroje informácií musia existovať a byť chránené zákonom.
- Sloboda združovania. Aby občania mohli dosiahnuť rôzne práva vrátane vyššie uvedených,
majú takisto právo vytvárať relatívne nezávislé združenia alebo organizácie, vrátane
nezávislých politických strán a politických skupín.11
Okrem toho polyarchia poskytuje pomocou činnosti rôznorodých politických inštitúcií
širokú škálu ľudských práv a slobôd, kontrolu moci, rešpektovanie prianí väčšiny občanov,
atď.
D. Held vo svojich Modeloch demokracie12 (Models of Democracy) v rámci
11 Pozri: Dahl, R. A.: Demokracie a její kritici. Victoria Publishing, Praha, 1995, s.202. 12 Bližšie pozri: Held, D.: Models of Democracy. Polity Press, Cambridge, 1992, s.290.
9
historickej perspektívy potvrdzuje prítomnosť všeobecných znakov pre každý politický
systém a zvlášť pre demokratickú vládu:
- politické idey a zámery,
- horizontálna a vertikálna deľba moci, autonómnosť jednotlivých mocenských štruktúr,
- zabezpečenie ľudských a občianskych práv a slobôd,
- nezávislosť občianskeho života od štátu,
- ústava a ústavnosť,
- slobodná súťaž rôznych politických záujmov v rámci slobodnej súťaže politických strán,
- politická participácia obyvateľov,
- efektívne fungovanie systému ústredných a miestnych verejných služieb,
- rôznorodosť informačných zdrojov, kultúrnych inštitúcií, spotrebiteľských skupín,
- komunálne služby (starostlivosť o matku a dieťa, vzdelávací a výchovný systém,
zdravotnícka starostlivosť a pod.),
- existencia samosprávnych podnikov a služieb,
- rôznorodosť súkromného podnikania.
G. Sartori nazerá na demokratický politický systém okrem iných prístupov aj
etymologicky, t.j. v skutočnom význame tohto slova. Základom takéhoto politického systému
je ľud a jeho vláda (bez ohľadu na to, či ide o priamu alebo zastupiteľskú formu uplatňovania
demokracie, t.j. či vládnu všetci alebo len potrebná demokratická väčšina pri rešpektovaní
práv politickej menšiny). Zdrojom ľudovej moci je jeho slobodná vôľa a suverenita
(nezávislosť) aj napriek tomu, že vôľa ľudu sa často mení (na určitom vývojovom stupni) na
ľudový súhlas.13 Potreba regulácie uplatňovania moci ľudu sa prejavuje v nevyhnutnosti
ďalšieho významného prvku demokratického politického systému, ktorým je ústava a
fungovanie ústavného režimu, aby nedošlo k tzv. demokratickej diktatúre, resp. k diktatúre
demokratickej väčšiny.
13Podrobnejšie pozri: Sartori, G.: Teoria demokracie. Archa, Bratislava, 1993, s.32.
10
A. Lijphart porovnávajúc výhody a nevýhody väčšinového (Wensminsterského) a
konsenzuálneho politického systému prichádza v závere svojej knihy k odhaleniu spoločných
prvkov, resp. kritérií, charakteristických pre obidva typy organizácie a výkonu politickej moci
v spoločnosti:
◼ racionalizmus a logickosť,
◼ politická moc je v rukách väčšiny,
◼ politická moc je rozptýlená a vykonáva sa rôznymi spôsobmi a metódami,
◼ nárast významu volebného systému,
◼ nevyhnutnosť pluralizmu,
◼ existencia rôznych spôsobov limitovania politickej moci,
◼ politická dôležitosť straníckeho systému,
◼ riadenie sa politického systému všeobecnými hodnotami a normami (ústavou alebo
tradíciami)14
Zaujímavú koncepciu vzťahu vládnutia, štátu, politického systému a spoločnosti ako
takej prináša na stránkach ním editovanej knihy15 V. Wright, pričom najkonkrétnejšou
kategóriou je v tomto prípade vláda (government), potom nasleduje štát, politický systém a
nakoniec spoločnosť ako totálny jav. Základnými zložkami politického systému z tohto
hľadiska je spôsob vládnutia (vzťahy medzi základnými politickými inštitúciami, skupinami a
organizáciami), štát a všetky jeho mocenské atribúty, politické strany, voliči a záujmové
skupiny. Posledné tri uvedené subjekty nemôžu byť súčasťou štátu, ale v istom konkrétnom
prípade (v prípade držby moci, t. j. ovládnutia politického systému môžu priamo vládnuť,
resp. mať vplyv na tých, ktorí vládnu prostredníctvom štátno-politických nástrojov).
14 Pozri napr.: Lijphart, A.: Democracies. Patterns of Majoritarian and Consensus Government in Twenty-One
Countries. Yale University Press, New Haven – London, 1984. 15 Ucelenejšie pozri: Wright, V. (ed.): Comparative Government and Politics. An Introduction Third Edition.
MacMillan Press, London, 1992, s. 5-6.
11
Podstatou liberálno-demokratického politického systému, ktorý definujú P. Dunleavy
a B. O´Leary16 je „oddialenie“ suverénneho ľudu od procesu výkonu politických
rozhodnutí, najmä preto, že svoju suverénnu vôľu môže občan uplatňovať len tak, že
vodcovia štátu budú ním volení a svoj záujem bude môcť presadiť iba takým spôsobom, že
získa súhlas voleného poslanca, resp. potrebnej väčšiny členov legislatívneho zboru
(nezúčastňuje sa priamo na spravovaní štátu, ale len sprostredkovane), moc volených
zástupcov ľudu je časovo obmedzená, zástupcovia ľudu sú volení väčšinou občanov, proces
prijímania politických rozhodnutí sa takisto uskutočňuje na báze realizácie väčšinového
princípu. Podmienkou pre realizáciu uvedených princípov liberálnej demokracie je osobná
sloboda (vrátane slobody vlastníctva) a neobmedzovanie slobody iných (obmedzená
individuálna sloboda), zároveň musí byť splnená podmienka zastupiteľskej vlády.
A. Holden sa snaží o čo najpresnejšiu definíciu liberálno-demokratického politického
systému, pre ktorý sú najcharakteristickejšie tieto znaky:
◼ existencia a uplatňovanie osobných slobôd,
◼ existencia a praktická realizácia rôznych foriem obmedzenia vlády,
◼ vysoká autorita vlády (resp. výkonnej moci),
◼ obmedzenie vlády ústavou a princípmi, ktoré sú je súčasťou,
◼ liberálno-demokratická vláda musí vyjadrovať vôľu ľudu, vláda musí byť v rukách ľudu,
◼ ľud pozitívne alebo negatívne ovplyvňuje rozhodnutia o dôležitých záležitostiach verejnej
politiky,
◼ keďže sféra legitimity verejnej autority je ohraničená, bude takisto obmedzená snaha
prijímať reštriktívne politické rozhodnutia.17
Uvedený výpočet rôznorodých prístupov k definícii politického systému, bazírujúcich
na často úplne odlišných metodologických východiskách, dokazuje obrovský rozptyl
16 Pozri: Dunleavy, P., O´Leary, P.: Theories of the State. The Politics of Liberal Democracy. MacMillan Press,
London, 1992, s. 4-5.
12
možností jeho skúmania a pochopenia. Na druhej strane - pri pozornom štúdiu týchto
teoretických zástojov nachádzame črty príbuznosti, resp. zhody, ktoré sú buď priamo
vyslovené, alebo sú autormi zamlčané a treba ich pracne vyhľadávať, takpovediac „medzi
riadkami“. Čo teda spája väčšinu uvedených definícií politického systému? Podstatných
spoločných znakov je niekoľko:
Zobraziť politický systém ako statickú veličinu je možné snáď iba pre potreby didaktickej
explanácie. Politický systém je potrebné chápať ako proces, ktorý má minimálne dve stránky:
- dynamiku vzťahov medzi jeho základnými zložkami a medzi týmito zložkami a
systémom ako celkom, ktorá zahŕňa okrem iného aj ich vznik, formovanie, reprodukciu,
ale aj zánik,
- spôsob vzniku, formovania, fungovania a zmeny (odovzdávania a uchovávania)
základných politických hodnôt (materiálnych a duchovných), ktoré sú hlavnými
výstavbovými kameňmi každého politického systému, a ktoré odlišujú jeden typ
usporiadania a realizácie moci v spoločnosti od druhého.
Vznik politického systému je výsledkom objektívne existujúceho a pôsobiaceho procesu
inštitucionalizácie politického záujmu, ktorého nositeľmi a predstaviteľmi môžu byť
najrozličnejšie politické subjekty.
V základoch existencie akejkoľvek spoločenskej skupiny, resp. organizácie či
inštitúcie, leží vždy nejaký skupinový záujem. Tento môže byť už od samého počiatku
politickým záujmom (získať politickú moc do svojich rúk, alebo sa na nej podieľať), vtedy sa
na jeho báze formuje politická skupina. Skupinový záujem však vo väčšine prípadov nemá od
začiatku politickú povahu, ani príslušníci danej skupiny ho tak nechápu. Konflikt
skupinových záujmov v spoločnosti vedie k vytváraniu politických inštitúcií (ľudia sa
združujú na základe stanov do politických strán a hnutí, vytvárajú si vlastné riadiace a akčné
orgány) a celé toto úsilie smeruje k efektívnejšiemu uspokojovaniu vlastných skupinových
17 Napr.: Holden, B.: Understanding Liberal Democracy. Philip Allan, Oxford – New Jersey, 1988, s. 11-13.
13
záujmov. Vrcholnou etapou tohto procesu je vznik politického systému ako „hyperinštitúcie“,
slúžiacej ako inštrument, resp. nástroj na realizáciu čo najväčšieho počtu skupinových
záujmov. Ovládnutie politického systému s jeho nátlakovými a mocenskými zložkami sa
preto stalo rozhodujúcim prvkom politického boja rôznych záujmových skupín a organizácii.
3. Politický systém vo všeobecnosti pozostáva z troch základných podsystémových jednotiek,
ktoré navzájom spájajú ich vzájomné vzťahy:
a/ politickej ideológie - predstavuje súhrn existujúcich stereotypov a noriem, poznatkov a
hodnôt, názorov a postojov, teórií, vedeckých koncepcií a ideologických orientácií
fungujúcich v politicky diferencovanej spoločnosti,
b/ politickej organizácie, do ktorej patrí:
◼ štát a všetky jeho mocenské zložky a atribúty vrátane represívnych prvkov
(ústava, hlava štátu, exekutíva, legislatíva, súdna moc, ministerstvá, orgány miestnej
štátnej správy a samosprávy, špecializované štátne orgány a inštitúcie, vojsko,
prokuratúra, polícia, väznice a pod.),
◼ politické strany, hnutia, organizácie a inštitúcie podieľajúce sa na politickej moci, resp.
bojujúce o jej získanie alebo o účasť na nej,
◼ nátlakové a záujmové skupiny a organizácie, občianske združenia a pod.,
c/ niektorí autori18 medzi základné prvky politického systému zaraďujú aj politickú kultúru
ako proces vytvárania, uchovávania a odovzdávania politických hodnôt v spoločnosti a
politickú verejnú mienku.
18 Napr.: Kulašik, P., Tóth, R.: Úvod do politológie. Tatra Revue, Liptovský Mikuláš, 1998, s. 11-13.
14
II. PODSTATA MODERNOSTI
Skúmanie fenomému moderného politického systému má minimálne dva rozmery
časový a kriteriálny. Na základe prvého hľadiska je pravdepodobne nevyhnutné odpovedať
na otázku ako hlboko sa musíme vrátiť do histórie, aby sme odhalili onen zlomový bod,
obdobie či jav, ktorý by sme mohli označiť za počiatok moderného obdobia, resp. nájsť tie
správne predpoklady, ktoré sformovanie moderného politického systému najviac ovplyvnili.
No keď sa pustíme touto cestou, budeme musieť (či to už chceme alebo nie) pripustiť, že
modernému obdobiu z historického hľadiska predchádzalo predmoderné (alebo nemoderné?)
obdobie a že modernú dobu nahradilo (alebo ešte len nahradí) postmoderný stav. Takýto
mechanistický prístup je neprípustný, aj keď napr. F. Šamalík priznáva, že „modernému
štádiu vo vývine štátu predchádzalo predmoderné obdobie“,19 ktoré je spájané s antickým
19 Šamalík, F.: Občanská společnost v moderním státe. Doplněk, Brno, 1995, s.5.
15
polis a celou érou feudalizmu. Pozitívne na tom všetkom je, že vo všeobecnej rovine a aj
v rovine praktickej realizácie (t.j. aj v prípade politického systému) je zdôraznený vývojový
aspekt.
Druhý postoj – kriteriálny - vyžaduje nasmerovanie pozornosti na obsah pojmu.
V našom konkrétnom prípade ide o hľadanie kritérií modernosti, t.j. hľadanie odpovede na
otázku, na základe čoho považujeme určitý politický systém za moderný, resp. aké sú jeho
hlavné znaky.
Čo je to moderna, resp. modernizmus? Čo znamená pojem moderné obdobie (resp.
štádium) vo vývoji konkrétneho spoločenského fenoménu z časového hľadiska? Odpoveď nie
je jednoduchá, stačí, keď pripustíme vysokú mieru subjektivizmu, ktorý je vlastný nielen
politike, ale aj vede o nej samotnej, t. j. priznáme každému autorovi činnému v tejto sfére
právo na vyjadrenie vlastného názoru s vlastným argumentačným systémom.
Anglo-americká politologická literatúra hovorí o modernom štádiu takmer výlučne
v kontexte spoločensko-politického vývoja v období od konca 60. rokov nášho storočia po
súčasnosť. Niektorí z autorov sú pri definovaní moderného štádia vo vývine spoločnosti, štátu
či politického systému ochotní pripustiť, že jeho začiatok siaha do obdobia po II. svetovej
vojne.20 Patrioticky naladení analytici liberálnej demokracie a jej reálneho fungovania
v podmienkach USA idú ešte hlbšie do dejín, keď počiatky modernej doby nachádzajú
v rokoch ukončenia I. svetovej vojny, ale najmä v období Rooseveltovho „New Dealu“. 21 Je
však paradoxné, že len málo autorov si osvojilo všeobecne prijatú tézu európsko-
kontinentálnej tradície vkladania počiatkov modernosti (najmä v súvislosti s formovaním
prvkov politického systému) do 19. storočia22, ba čo viac, tí najprecíznejší z nich sa snažia
skúmať historické, sociálne, politické a ideologické predpoklady pre každý politický systém
20 Pozri.: Hoffman, J.: State, Power and Democracy. St. Martin´s Press, New York, 1988, s. 1. 21 Pozri napr.: Holden, B.: Understanding Liberal Democracy. Philip Allan, Oxford – New Jersey, 1988, s. 2-3. 22 Napr.: Fisher, J.: British Political Parties. Prentice Hall Europe, London, 1996, s. 2-8.
16
zvlášť, pričom ich tento prístup neraz zvedie ešte ďalej do čias minulých, povedzme do 18.
alebo aj do 17. storočia. 23
H. Kissinger sa k pojmu „modernosť“ vyjadruje prostredníctvom jeho spojenia
s medizinárodnými vzťahmi. Tvrdí, že moderný prístup k medzinárodným vzťahom zaviedlo
už Francúzsko za kardinála Richelieua v 17. storočí. Tento prístup je založený na princípe
národného štátu, ktorého najvyšším motívom bol národný záujem. V 18. storočí úlohu
Francúzska prevzala Veľká Británia. Tu prevládla koncepcia rovnováhy moci vo vzťahoch
medzi štátmi. V 19. storočí do popredia vystúpilo Metternichovo Rakúsko, rýchlo však
uvoľnilo svoje pozície Bismarckovmu Nemecku, ktoré „premenilo európsku diplomaciu na
chladnokrvnú hru mocenskej politiky“. 24 V 20. storočí sa hlavným ovplyvňovateľom vzťahov
medzi štátmi stali USA. Ich štátna doktrína bola založená na princípe neprípustnosti
zasahovania do vnútorných záležitostí štátov, na tvrdení o univerzálnosti amerických
národných a demokratických hodnôt, na pragmatizme spätom s určitým stupňom
ideologizácie pri presadzovaní mravných ideálov vlastnej histórie, na špecifickom prístupe
USA k ich vlastnej angažovanosti v zahraničí (ochrana amerických štátnych občanov a
ochrana amerických národných záujmov v zahraničí). Preto nie náhodou vznikli v samotných
USA na tejto báze dva základné postoje k ich politike voči zahraničiu: a/ USA ako maják
(vzor pri presadzovaní všeľudských a demokratických hodnôt); b/ USA ako križiak pri
aplikácii svojich vlastných záujmov doma i v zahraničí.
Pri akceptácii časového hľadiska v analýze pojmu „modernosť“ nakoniec vyvstane
všeobecná otázka o celkovej opodstatnenosti jeho používania. Najpravdepodobnejším
riešením je konštatovanie o tom, že sa termín „modernosť“ (resp. prívlastok moderný)
nepoužíva vo vedeckom zmysle slova, ale len na označenie súčasného stavu vecí pri skúmaní
akýchkoľvek elementov spoločnosti, vrátane jej politického systému. Svedčí o tom aj malá
23 Bližšie pozri.: Curtis, M. (ed.): Introduction to Comparative Government. Harper Collins College Publishers,
New York, 1993. 24 Kissinger, H.: Umění diplomacie. Prostor, Praha, 1996, s. 1.
17
frekventovanosť anglického ekvivalentu „modern“ vo svetovej politologickej, sociologickej,
právnickej, filozofickej a ekonomickej literatúre. Naopak, najčastejšie sa stretávame s takými
termínmi na označenie tohto fenoménu ako je „contemporary“, „present“, „current“, „up-
to-date“ a iné. Logiku v tomto zdanlivom spore je preto potrebné hľadať v druhom prístupe, t.
j. zamerať sa na obsah tejto kategórie.
Z hľadiska obsahu skúmaného pojmu sa zdá, akoby takéto skúmanie bolo ešte
zložitejšie ako v predchádzajúcom prípade, ba dokonca nikam nevedúce, lebo k modernosti sa
vyjadruje také obrovské množstvo autorov s takými diametrálne odlišnými názormi, že
podobný výskum je od samotného počiatku neefektívny ba až zbytočný, vopred odsúdený na
neúspech. S prechodom od analytického k syntetickému prístupu je možné odhaliť okrem
parciálnych názorov jednotlivých autorov na problematiku zaoberajúcich sa štúdiom
súčasného politického systému aj určité názorové skupiny či prístupy, ktoré majú dostatočne
zovšeobecňujúci charakter. Preto sa najprv pokúsime odhaliť záhadu samotného „moderna“,
t. j. dať odpoveď na otázku, čo to vlastne „moderno“ je.
1. Filozoficko-politologický prístup k charakteristike skúmaného fenoménu takisto
nepredstavuje akúsi zreteľnú, priamočiaru a jednoduchú odpoveď. Všeobecno-filozofických
„priziem“ nazerania na moderno je tiež neohraničené množstvo. Je však možné vyčleniť
aspoň niektoré spoločné východiská uvažovania:
a/ historicko-teoretickým zdrojom sú princípy osvietenstva, predovšetkým absolutizácia
racionality, realizmus, komplexné chápanie sveta, viera v ľudský rozum, spoliehanie sa na
tvorivú funkciu ľudových más, spoliehanie sa na jednotu a poriadok, uprednostňovanie
slobody pred rovnosťou, ale aj „absolutizácia abstraktného momentu a totalitarizmus
politiky“. 25
b/ istý dynamizmus, resp. procesuálnosť (vývojový charakter) dáva tomuto pojmu J. F.
Lyotard, ktorý pod moderným myslením chápe „metanaratívne príbehy“, napr. postupnú
25 Brostl, A.: Právny štát v postmodernej situácii. Právny obzor 3/1997, s. 211.
18
emancipáciu rozumu a slobody, univerzálnu „postupnú alebo katastrofickú emancipáciu
práce (ktorá je v kapitalizme zdrojom odcudzovanej hodnoty) obohatenie celého ľudstva
pokrokom kapitalistickej vedotechniky, a dokonca tiež, ak počítame aj kresťanstvo
k modernému mysleniu (v tomto prípade v opozícii k antickému klasicizmu), spásu tvorstva
konverziou duší príjímajúcich kristovský príbeh mučeníckej lásky“. 26 Tieto príbehy nie sú
mýtmi v zmysle niečoho vymysleného. Účelom ich existencie a fungovania je legitimizovať
spoločenské a politické inštitúcie a praktiky, zákony, rôzne etiky a spôsoby myslenia. Túto
legitimitu však modernizmus nehľadá v minulosti, ale práve naopak - v budúcnosti, v podobe
Idey (sloboda, osvietenosť, socializmus, atď.), ktorá má byť zrealizovaná.
Idea má legitimizujúcu hodnotu preto, lebo je univerzálna a všetky ľudské činnosti a
ostatné skutočnosti sú orientované práve na ňu. Takto pochopené moderno vždy bude mať
projektívny charakter a vždy bude späté s konkrétnymi sociálnymi činnosťami. Modernosť
preto nemôže vystupovať ako určitá epocha, ale len ako určitý modus myslenia, výpovede,
resp. senzibility. Moderné myslenie, alebo aspoň určité moderné myslenie, musí byť kritické,
nakoľko prepracováva pojem konečnosti. Samotná idea modernity úzko súvisí s princípom, že
je možné a nevyhnutné skoncovať s tradíciou a zaviesť úplne nový spôsob života a myslenia.
Aj napriek tomu, že „moderno“ chápe J.-F. Lyotard a jeho súputníci (C. Lefort, H.
Vermeren a i.) vývojovo, t.j. ako proces rozvoja, váhajú spojiť tento pojem s ideou
pokroku. „Modernita nás v priebehu prinajmenšom dvoch storočí naučila priať si rozšírenie
politických slobôd, vied, umení a techniky. Naučila nás legitimizovať toto prianie, pretože
tento pokrok, ako tvrdila, má ľudstvo oslobodiť od despotizmu, nevedomosti, barbarstva a
biedy. Republika, hľa občianske ľudstvo. Tento pokrok dnes postupuje pod ostýchavejším
menom rozvoj. Ale stalo sa nemožné legitimizovať rozvoj prísľubom emancipácie celého
ľudstva. Tento prísľub nebol splnený. Porušenie prísľubu nevyplynulo z toho, že sa naň
26 Lyotard, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha, 1993, s. 25.
19
zabudlo, to sám rozvoj ho nedovoľuje dodržať. Neoanalfabetizmus, zbedačovanie národov
Juhu a Tretieho sveta, nezamestnanosť, despotizmus verejnej mienky, a teda rôzne predsudky
obrážané oznamovacími prostriedkami, zákon, že je dobré to, čo je efektívne, - toto všetko
nevyplýva z nedostatočného rozvoja, ale práve z rozvoja samotného. Práve preto sa mu už
ľudia neodvažujú hovoriť pokrok“. 27
c/ filozoficko - sociologickú predstavu modernosti ako strategického modelu predstavuje J.
Čipkár.28 Konštatuje, že v priebehu posledných storočí sa stratégia filozofie, sociológie,
práva, politológie a ostatných humanitných odborov formovala v symbióze s modelom sveta,
do ktorého boli situované.
Stratégia slúžila úvahám o modeli sveta, (resp. politického systému, štátu, práva) a
sám model sa formoval a upevňoval v priebehu týchto úvah.
Moderné humanitné vedy modelujú svet ako predmet administrácie, správy, ako svet,
v ktorom sa dnešný stav vecí hodnotí podľa toho, či sa približuje alebo vzďaľuje od stavu
vecí, ktorý bol naplánovaný na zajtrajšok. Dosahovanie cieľov a plánov si však vyžaduje
poslušnosť a súlad činností.29 Takto chápaná modernosť znamená, že:
- svet je určitým celkom, totalitou, obsahuje všetko podstatné pre svoju existenciu (prejavilo
sa to napr. v stotožnení spoločnosti s národným štátom, t. j. entitou, ktorá je autoritou pre
určovanie úloh, schopnou efektívne koordinovať úsilie pre ich naplnenie a taktiež v chápaní
kultúry spoločenstva ako riadenej suverénnou mocou, t. j. v hľadaní vzorov správania,
jednoty hodnôt a noriem, ktoré umožňujú koordináciu spoločného úsilia, prípadne udržiavať
systém ako celok)30
- svet má podobu mechanizmu, ktorý môže fungovať potiaľ, pokiaľ pokiaľ sa každá zložka
správa podľa parametrov miesta, v ktorom sa má nachádzať, a podľa úlohy, ktorú má plniť (v
27 Lyotard, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha, 1993, s.82. 28 Pozri napr.: Čipkár, J.: Postmoderná situácia a jej východiská pre ďalší vývoj spoločnosti, štátu a práva.
Právny obzor 3/1997, s. 338.
29 Pozri napr.: Bauman, Z.: Úvahy o postmoderní době. Slon, Praha, 1995, s. 10.
20
tomto modeli sveta ústredné miesto patrí procesom socializácie - procesom formovania a
dosahovania konsenzu alebo presvedčenia o tom, že treba veriť v to, v čo veria ostatní a v tom
spočíva pre nich dobro a úžitok, zároveň je potrebné vyhnúť sa odchýlkam od normy a
nonkonformite)31
- svet je projektom v stave realizácie, je situovaný v čase, ktorý je súčasne kumulatívny (to,
čo prebieha, nezaniká, zostáva a ovplyvňuje to, čo sa má započať, pričom sa obmedzuje súbor
udalostí, ku ktorým môže dôjsť), orientovaný (v takomto čase je možno plánovať a realizovať
veľké veci po častiach) a finálny (smeruje k akémusi cieľovému stavu).32
d/ A. Bröstl sa pokúsil spojiť svoju právnickú erudovanosť s filozofickým východiskom.33
Moderna sa podľa jeho názorov v tom najvšeobecnejšom zmysle slova opiera o tri základné
princípy - priorita racionality, absolutizácia abstraktného momentu a totalitarizmus politiky.
V projekcii na jeho záujmovú sféru však vyčleňuje aj tieto charakteristiky modernosti:
◼ moderné právo sa snaží zabezpečiť poriadok pomocou funkčných plánov vlády,
◼ moderná vertikálnosť priebieha v smere od formalizácie v ústave a kódexoch, viac vyniká
úloha tzv. vykladačov práva, „hry jazyka“ sú málo difúzne, pojmy sú ostro ohraničené a
presné,
◼ rozsah tradičných prameňov práva zostáva takmer nezmenený, do popredia sa stavia
potreba syntézy,
◼ moderna začína kompiláciami a vrcholí „vekom kodifikácie“,
◼ moderna intenzifikuje proces integrácie spravodlivosti s užitočnosťou, modernita má
humanizmus v úcte,
◼ moderna zdôrazňuje ochranu jednotlivca pred štátom,
30 Tamže. 31 Tamže, s. 11. 32 Napr.: Bauman, Z.: Úvahy o postmoderní době. Slon, Praha, 1995, s. 10. 33 Pozri: Bröstl, A.: Právny štát v postmodernej situácii. Právny obzor 3/1997, s. 211-213.
21
◼ moderna sa vyvíja ruka v ruke so silnými národnými, medzinárodnými a imperiálnymi
poriadkami a systémami,
◼ prevaha štátu ako subjektu násilia.
2. Sociologický prístup k chápaniu podstaty modernosti na príklade sociológie ako
samostatnej vedeckej disciplíny veľmi trefne prezentoval J. Szczepański.34 Výraz „súčasná
sociológia“ považuje za veľmi nepresný. Zdôrazňuje, že aj keď sa to na prvý pohľad zdá,
v žiadnom prípade nejde o chronologické vymedzenie. Pod súčasnou sociológiou má na mysli
verifikované výsledky sociologických výskumov, ktoré tvoria „železný kapitál“ tejto vedy.
Inými slovami, súčasná sociológia je súhrn tvrdení, hypotéz a zákonov, ktoré sú
nevyvrátiteľným výsledkom tejto vedy. K súčasnej sociológii patria aj tézy vyslovené v 18.
storočí, ak sa ich fakty potvrdili, aj výsledky súčasných výskumov, a nepatria k nej názory,
ktoré sa ukázali byť falošné, hoci boli vyslovené len pred pár dňami. Je zrejmé, že takýto
model by sa dal veľmi jednoducho v duchu zovšeobecňujúcej analógie vyniesť aj za rámec
jedného vedeckého odboru a aplikovať na spoločnosť ako na totálny jav. Je však veľmi
pravdepodobné, že by sme mohli očakávať isté (mierne povedané) diskrepancie mysle,
nakoľko považovať za moderné len to, čo už raz bolo objavené a vedeckými metódami
dokázané, apriórne platné a nemenné by vylúčilo z našej pozornosti často podstatnejšie veci -
napríklad aj jednoduchú možnosť alternatívnej voľby v ktorejkoľvek oblasti ľudskej činnosti.
Z druhej strany, kým sa sociológia v celosvetovom meradle vyšplhala do tej pozície,
v akej existuje dnes, sama musela zvádzať boje so svojimi vlastnými intelektuálnymi
tradíciami, najmä s pozitivizmom. V podstate až dodnes sa moderné, resp. súčasné obdobie
vo vývoji sociológie často stotožňuje s princípmi pozitivistického myslenia, pochádzajúcimi
ešte z čias A. Comta, alebo z jeho modifikovaných podôb rôznych neopozitivistických
sociologických smerov, resp. škôl (fyzikalizmu, empirizmu, naturalizmu, neskôr z
34 Konkrétnejšie pozri: Szczepański, J.: Sociológia. Vývin problematiky a metód. VPL, Bratislava, 1967, s. 522-
523.
22
behaviorizmu, štrukturálneho funkcionalizmu, inštrumentalizmu a pod.). Medzi základné
znaky súčasnej sociológie pozitivistického razenia patrí:
◼ postulát ontologického naturalizmu alebo tvrdenie o tom, že javy sociokultúrne a prírodné
sú rovnorodé,
◼ postulát metodologického naturalizmu alebo tvrdenie o tom, že systém sociologického
poznania musí byť postavený tak, ako je postavený systém poznania fyziky a ostatných
prírodných vied,
◼ princíp fenomenalizmu znamená absolutizáciu úlohy skúsenosti a bezprostredných
sociologických faktov v sociologickom poznaní,
◼ princíp etickej neutrality, t. j. vyžadovanie od sociológa, aby sa zdržal akýchkoľvek
hodnotiacich úsudkov o skúmanom jave alebo o výsledkoch svojho bádania,
◼ absolutizácia prírodných a spoločenských podmienok života ľudí,
◼ orientácia na sociálne inžinierstvo, ktorá vychádza z technologických funkcií prírodných
vied, ktorých hlavnou funkciou je posilnenie nadvlády človeka nad prírodou.
Je však potrebné jednoznačne zdôrazniť, že vo vývine sociologického nazerania na
sociálnu skutočnosť prebiehal v posledných troch desaťročiach relatívne ostrý boj proti
plošnej platnosti vyššie uvedených kritérií modernosti. V podmienkach stredoeurópskeho
priestoru ho vlastne začal J. J. Wiatr vo svojej útlej knižke pod názvom „Angažovaná
sociologie. Črty o sociologii a politice“, ostrou kritikou štyroch základných princípov
pozitivizmu, ktoré on sám nazval mýtmi: princípu etickej neutrality, princípu modernosti (P.
Sorokin vo svojej ironickej poznámke pripodobnil hlásateľov tohto princípu k novodobým
Kolumbom, ktorí pomocou súčasnej zložitej aparatúry odhaľujú dávno známe a staré pravdy),
princípu empirizmu a racionálneho inžinierstva.35
3. Právne chápanie modernosti vo všeobecnej rovine vykazuje celý rad špecifík:
23
◼ základným princípom modernosti je stabilná organizácia štátu založená na dynamickosti
uplatňovania demokracie,
◼ demokracia je považovaná za univerzálnu črtu tohto štátu,
◼ postupné uplatnenie nového v pluralite možností, spôsoboch realizácie a vo vytváraní
podmienok na želateľný rozsah uplatnenia moderného (nového).36
◼ jednota a integrita (právneho statusu) osobnosti ako samozrejmého predpokladu práva,
◼ jednota životného pocitu jednotlivca, sociálnej skupiny a spoločnosti ako celku,
◼ zachovanie humanizmu, slobody, rovnoprávnosti a spravodlivosti ako významných
moderných ideálov vlastných právu a pri ich realizácii nevyhnutne spätých s právom,
◼ orientácia na kvalitu v právnej úprave spoločenských vzťahov,
◼ absolutizácia jednotnosti právneho systému,
◼ právo má preskriptívny charakter, je vnútorne relatívne bezrozporné, podporuje pocit
právnej istoty a poriadku, ktorý štát uznáva za právo,
◼ odhaľovanie zákonitostí spoločenského poriadku a konanie na ich základe (nie na báze
toho, čo chceme, resp. konanie mimo hodnotových orientácií, uvedomelých rozhodnutí a
organizovaných úsilí).37
4. Skúmanie modernosti prostredníctvom jedného z jej najdôležitejších znakov - krízového
charakteru - preferujú viacerí autori bez ohľadu na to, ku ktorej vetve klasifikácie
spoločenských, resp. prírodných vied patria. Spájanie moderného štádia vo vývine ľudskej
spoločnosti s existenciou jej krízového štádia či prejavu je vlastné filozofom, sociológom,
ekonómom, politológom, ale aj tým, ktorí sa vyznajú v umení oveľa lepšie ako v spleti
vzorcov, zákonov či poučiek ostatných vied.
35 Pozri.: Wiatr, J. J.: Angažovaná sociologie. Črty o sociologii a politice. Mladá fronta, Praha, 1970, s. 15. 36 Presnejšie pozri: Gašpar, M.: Demokratický štát z hľadiska modernizmu a postmodernizmu. Právny obzor
3/1997, s. 320. 37 Viď napr.: Barány, E.: Postmoderná situácia a ľudské práva. Právny obzor 3/1997, s. 234-238.
24
V. Bělohradský ako liberálny filozof definuje súčasnú krízu ako krízu relevancie, čo
znamená, stratu zmyslu pre rozdiel medzi dôležitým a nevýznamným, prudké oslabenie
schopnosti jednotlivcov rozlišovať medzi podstatnou a nepodstatnou otázkou, dôležitou a
nedôležitou informáciou.38
A. Koch39 hovorí o kríze moderného človeka (modern man). Predovšetkým túto krízu
považuje za mnohorozmernú a komplexnú. Ľudia cítia, že ide o krízu ich samotnej existencie,
v ktorej môže nastať skaza civilizácie a koniec ich vlastnej histórie, je to kríza, ktorá už nemá
individuálny charakter, netýka sa jednotlivca, ale vzťahuje sa na všetky osoby. Človek už
nepociťuje problémy výlučne v ekonomickej sfére (tie sa dajú vyriešiť existujúcimi metódami
a technikami moderného manažmentu), rozpory a nespokojnosť v politickej sfére sa môžu
odstrániť politickým rozhodnutím mocenskej elity alebo aktívnou účasťou občana v procese
tvorby tohto rozhodnutia. Kríza postihuje sféru privátnej psychológie a vyžaduje analýzu
osobných ťažkostí života. Aj západná civilizácia sa nachádza v procese hlbokej transformácie,
ktorú charakterizuje predovšetkým obrovské množstvo alternatív (každá má aj svoju vlastnú
víziu) a množstvo komunikačných kanálov. Znakom takej situácie je, že sa jednotlivec správa
ako politický živočích obdarený zodpovednosťou (reaponsible political animal). Prekonanie
krízového stavu je možné len za predpokladu prekročenia profesionálnych a národných
(štátnych) hraníc a disciplinovaného presadzovania myšlienky slobody. Takto sa môžu
vytvoriť rôzne skupiny vplyvných vedúcich hovorcov nielen na rozpracovanie a
presadzovanie rôznych filozofických perspektív, ale aj na uvádzanie do života tých
najrozmanitejších národno-politických vízií.
O.Krejčí40 poskytuje špecifický politologický pohľad na problematiku vzťahu
súčasnosti a krízy. V každom prípade však potvrdzuje, že pre moderné obdobie vo vývoji
ľudskej spoločnosti je charakteristická všade prenikajúca a komplexne pôsobiaca kríza, ktorá
38 Podrobnejšie pozri: Bělohradský, V.: Kapitalizmus, glasnosť a perestrojka teprve čeká. Salon 40/1997, s. 1, 3. 39 Pozri: Koch, A.: Philosophy for a Time of Crisis. E. P. Dutton & Co., Inc., New York, 1960, s. 11-12. 40 Pozri: Krejčí, O.: Povaha dnešní krize. East Publishing, Praha, 1998, s. 66-73.
25
sa nevyhla ani sfére individuálnej slobody, ani morálke, ani ekonomike či politike. Pri
podrobnejšej analýze povahy súčasnej politickej krízy sa zdôrazňuje, že táto nemusí vždy
vyrásť z nepriaznivého a rozporuplného vývoja spoločnosti. Zároveň ju však dáva do úzkej
súvislosti s krízou ekonomickou. Politológia pracuje s jednoznačnejším obrazom krízy ako
ekonómia. V politológii sa obyčajne za krízu pokladá náhly výbuch neočakávaných udalostí a
nepriateľských akcií. Kríza je teda taký typ všadeprítomného konfliktu, pre ktorý je príznačné
väčšie napätie než v bežnej situácii. Samozrejme, v takto chápanom konflikte sa zákonite
očakáva určitý náhly eskalačný predel, čin alebo udalosť, ktorý bežný konflikt zmení na
mimoriadny. Kríza v ekonomickom systéme rovnako ako kríza politického systému znamená
narušenie rovnováhy, ohrozenie stability či dokonca samotnej existencie politického systému.
Pokiaľ je v politike všadeprítomný konflikt chápaný ako potencionálny zdroj krízy,
potom v ekonomike je potencionálnou krízou aj pokles hladiny rovnováhy alebo jej dlhodobá
stagnácia. Na príklade transformujúcich sa krajín strednej a východnej Európy je možné
konštatovať, že ekonomické riziká sú skryté v dvoch skupinách makroekonomických
ukazovateľov:
◼ poklesových parametroch (dramatický prepad zisku ekonomiky, pokles produktivity práce
alebo HDP),
◼ umelom udržiavaní vyššej hladiny rovnováhy (pomocou iných zdrojov ako z produktívnej
činnosti, predajom národného bohatstva, rastom zahraničnej zadĺženosti).
Prelomový bod, resp. bod eskalačného predelu, môže nastať vtedy, keď už nebude čo
z národného bohatstva predávať, alebo sa nenájde dostatok sponzorov na udržanie rovnováhy
ochotných riskovať svoje investície v zadĺženej ekonomike.
Moderné liberálne spoločnosti sú hedonisticky orientované - politické elity preberajú
na seba zodpovednosť za rast životnej úrovne a vo voľbách skladajú účty predovšetkým
z tejto činnosti. No politické dôsledky ekonomickej krízy nemajú jednoznačnú podobu.
Prejavuje sa to aj v tom, že kríza v ekonomike nevedie automaticky k vzniku politickej krízy.
26
Tá môže nastať v okamihu nekontrolovaného rozpadu ekonomickej rovnováhy, ktorého
dramatické dôsledky vyvolajú náhlu politizáciu sociálnych požiadaviek verejnosti alebo sa
prejavy ekonomickej krízy vyostria na sociálne a politicky neúnosnú úroveň. Zároveň môže
krízový jav v hospodárstve prenikať do politiky aj ako ich mentálny odraz. Napríklad, jedným
z najzložitejších problémov transformácie postsocialistických krajín je proces privatizácie.
Spôsob privatizácie sa realizuje na základe politického rozhodnutia, ktoré sa v danej chvíli
zdá byť najlepšie. V procese uskutočňovania samotnej privatizácie však môže dôjsť
k odhaľovaniu nedostatkov a potrebe jej korekcie. Tá sa aj v tomto prípade zrealizuje
politickým rozhodnutím.
5. Piata skupina názorov na podstatu modernosti je spätá s technokratickými
predstavami o vplyve súčasnej vedy a techniky a vývoj spoločnosti. Napr. J. Škaloud41 sa
predovšetkým pokúša popísať a pomenovať nové javy, ktoré vďaka modernej vede začínajú
v politike a politickej vede pôsobiť, najmä však v oblasti politických vzťahov a vo sfére ich
riadenia. Kybernetika a informatika vytvárajú nový vzťah človeka a prírody, zároveň zásadne
ovplyvňujú aj vzťahy vnútri politicky diferencovaného spoločenstva. Informatika odsunula do
úzadia proces riadenia politiky a jej vedeckého skúmania na základe osobného pozorovania a
individuálnych poznatkov praktického politika či politológa. Moderný informačný systém
umožňuje oveľa širší rozsah slobody získavania, spracovávania, uchovávania, ale najmä -
odovzdávania (hoci aj pre budúce generácie) obrovského množstva informácií toho
najrozličnejšieho charakteru.
Existuje však aj negatívna stránka používania výdobytkov kybernetiky a informatiky.
Základným problémom je objektivita informácie, resp. vylúčenie alebo aspoň
minimalizovanie subjektívneho faktora. Druhým nebezpečenstvom je zneužívanie voľného
prístupu k informáciám na destabilizačné, resp. protizákonné aktivity.
41 Presnejšie pozri: Škaloud, J.: Úvod do politologie. VŠE, Praha, 1992, s. 96-102.
27
Pokusy rozšíriť teóriu vedeckého riadenia na politiku často nadobúdajú podobu
márnych snáh alebo „vizionárskych poblúznení“. Je zrejmé, že každá veda o spoločnosti sa
snaží posilniť svoj experimentálny charakter. Pre politológiu nie je problém uskutočniť
teoretický experiment, resp. experiment v tzv. laboratórnych (čiže umelo vytvorených)
podmienkach. Zložitejšie je to pri snahách o experiment v rámci bezprostrednej politickej
praxe. Každý nástup novej vlády a jej konkrétne snahy o naplnenie téz vlastného politického
programu by sme mohli považovať za experiment. Nastáva problém konfliktu medzi
humanizmom vedy a potencionálnou „neľudskosťou“ experimentálnych premenných
(faktory, ktoré výskumník umelo zavádza do života skúmaného sociálneho objektu),
podmienok uskutočnenia experimentu a najmä jeho dôsledkov. Možno aj preto sa úsilie
vedcov v tejto oblasti sústredilo na modelovanie a prognózovanie spoločensko-politických
javov a tendencií s výrazným prispením ostatných vied: sociológie psychológie, matematiky,
štatistiky, kybernetiky, informatiky a pod.
28
III. MODERNÝ POLITICKÝ SYSTÉM
Pôvodná ľahkosť analýzy základných pojmov v predchádzajúcich častiach autorovho
snaženia sa v prípade prechodu na spojenie modernosti a politického systému mení na zložitý
teoretický ale aj praktický problém (praktický problém je ten, ktorý sa dá vyriešiť
existujúcimi a poznanými metódami či prostriedkami, teoretický problém znamená hľadanie a
nachádzanie metód a spôsobov riešenia zdanlivo neriešiteľných situácií). Základná otázka
znie: je vôbec možné, korektné a užitočné aplikovať časové a kriteriálne (obsahové) hľadisko
skúmania modernosti na analýzu politického systému?
O časovom aspekte sme čiastočne hovorili v predchádzajúcich častiach príspevku.
Ale ak si postavíme za cieľ časovo vymedziť moderný politický systém, zistíme, že je
nevyhnutné uviesť mnohé korekcie a doplnky. Už nestačí postaviť si otázku o tom, kedy
vlastne začína moderná doba. Počiatky moderného obdobia vo vývoji politického systému sa
s vysokou mierou pravdepodobnosti nebudú prekrývať s názormi na udalosti, ktoré
charakterizujú počiatok modernosti vo všeobecnosti alebo zrod moderného štádia v iných
sférach spoločenského života (napr. v ekonomickej alebo duchovnej). Uvedieme tie
najzávažnejšie príklady.
Zastupiteľský princíp vládnutia je bez rozpakov považovaný za jednu zo základných
čŕt moderného politického systému. Uvedomme si však, že tradícia parlamentarizmu
v podmienkach britského politického systému siaha až do 11. storočia nášho letopočtu, kedy
normanské kmene, ktoré obsadili veľkú časť dnešného Anglicka vytvorili inštitút zástupcov
29
jednotlivých osád, ktorí sa schádzali v sídle svojho vodcu na porady o opatreniach dôležitých
pre život komunity. Anglický kráľ John (Ján Bezzemok) neskôr v Magne Carte z roku 1215
potvrdil šľachte práva zvolávať snem najmä na rozhodovanie o daňových záležitostiach.
Koncom 13. storočia, keď sa vytvorila aj druhá časť zastupiteľského zboru z predstaviteľov
miest, sa začal pre tento dvojkomorový orgán používať aj názov parliamentum. Od tejto doby
sa britský politický systém vyvíjal smerom k posilňovaniu právomoci parlamentu na úkor
panovníka, k posilňovaniu právomocí premiéra na úkor panovníka, a v poslednom čase je to
snaha o upevnenie rozhodujúceho postavenia volenej komory britského parlamentu voči jeho
tradičnej (dedičnej) časti, čo vyústilo až do prijatia parlamentného aktu o zákaze pre
dedičných lordov zasadať v House of Lords. Tento evolucionistický charakter vývoja
britského politického systému nás jednoducho núti ísť pri jeho skúmaní oveľa hlbšie do
histórie a neobmedziť sa len na konštatovanie, že jeho základné prvky sa sformovali
v priebehu 19. storočia, ako je to vžité v európsko-kontinentálnej politickovednej tradícii.
Aj základné prvky moderného amerického politického systému sa vyvinuli oveľa
skôr ako v 19. storočí, ba čo viac, napríklad unionistickú tradíciu založil ešte I. Kontinentálny
kongres v podobe Kontinentálnej asociácie ako hospodárskeho združenia zakladateľských
kolónií, ale stala sa prvým príkladom ich zjednotenia. Ďalším príkladom je aj tradícia
existencie zastupiteľského zboru a jeho dvojkomorového charakteru, ktorý sa postupne
sformoval v každej z 13 kolónii väčšinou ešte v 17. storočí. Samozrejme, že nemôžme
zabudnúť ani tradíciu písanej ústavnosti, ktorá sprevádzala prvých kolonistov od samých
počiatkov ich osídľovacích snáh bez ohľadu na to, aký pôvodný charakter mala zriaďovaná
kolónia.
Niektoré štáty vďaka špecifickým podmienkam svojho politického vývoja si
vytvorili najdôležitejšie predpoklady na modernizáciu systému ešte v priebehu 17. a 18.
storočia. Spomínané Francúzsko nastúpilo na novú cestu prostredníctvom modernizačných
snáh štátnej administratívy už za čias kardinála Richelieua. Veľká francúzska revolúcia
30
z roku 1789 priniesla Francúzom ústavu v podobe Deklarácie práv človeka a občana, rozšírili
sa občianske práva a slobody (aj keď nie v takej širokej podobe, ako to proklamovali jej
ideologickí a teoretickí tvorcovia), ešte koncom 17. storočia založil Napoleón Bonaparte
súčasný systém vertikálnej štruktúry moci v podobe rozdelenia francúzskeho územia na
departmenty.
Je potrebné konštatovať, že z časového hľadiska väčšina rozhodujúcich čŕt
moderných politických systémov v kontinentálnej Európe sa sformovala v priebehu XIX.
storočia v rámci rôznych revolučných a vojnových udalostí. Rozhodujúcim momentom tohto
obdobia bola existencia silného národného francúzskeho a španielskeho štátu, zjednotenie
Talianska a Nemecka, ale najmä postupné spájanie princípov liberalizmu a demokracie, ktoré
sa prejavilo predovšetkým v oblasti rozširovania ľudských a občianskych práv a slobôd a ako
potreba reformy politického systému. Z druhej strany sme tiež nútení konštatovať, že ani
proces spájania demokratických a liberálnych hodnôt nie je možné považovať za jediný a
rozhodujúci moment, dôležitý pre začiatok formovania či fungovania moderného politického
systému. Dokazujú to aj predchádzajúce poznámky v prvých troch bodoch.
V tomto bode je potrebné si postaviť otázku, či len ten politický systém, ktorý si
dokázal osvojiť a vzájomne zharmonizovať princípy demokracie a liberalizmu, budeme
považovať za moderný a ostatné, ktoré existujú, fungujú a rozvíjajú sa v tom istom reálnom
čase ako tie, pri ktorých nemáme problém s udelením im modernej nálepky, označíme za
nemoderné, lebo sú im napríklad cudzie také pojmy ako občianska participácia, zastupiteľský
princíp vládnutia, politická a právna rovnoprávnosť a pod. Len s veľkými ťažkosťami a
maximálne podmienečne by sme za liberálno-demokratické označili politické systémy
v Saudskej Arábii, sultanáte Brunei či v Kuvajte. Pritom tieto systémy v mnohých prípadoch
dosahujú oveľa vyššie výkonostné (najmä z ekonomického hľadiska) parametre ako klasické
liberálne demokracie.
31
Podobné konštatovanie môžeme vysloviť aj vo vzťahu k štátom, ktoré sa často
označujú ako východo-, resp. juhoázijské tigre – Malajzia a Filipíny. Južná Kóreu a Nový
Zéland môžeme pokojne zaradiť medzi liberálne demokracie. V ich prípade nemôžme tvrdiť,
že svoje politické systémy nepostavili na demokratických a liberálnych zásadách. Zdá sa
však, že oba tieto princípy boli maximálne pretransformované na konkrétne rozvojové
podmienky konkrétneho politického systému, ba čo viac, do procesu tohto prispôsobovania
aktívne vstúpili aj miestne politické zvyky a tradície, ktoré z nich vytvorili, relatívne
samostatný model moderného politického systému pri prevahe liberálneho aspektu.
Existujú ešte dve skupiny politických systémov, ktoré si zaslúžia našu pozornosť:
Kuba a KĽDR na jednej strane, a napríklad Afganistan a niektorí bývalí ázijskí členovia
ZSSR. Realizácia deformovanej demokracie hegemonistickou politickou stranou a praktická
minimalizácia základných liberálnych princípov politickým vedením Kuby či KĽDR nás
neoprávňuje hovoriť o nich ako o reliktoch, prežitkoch, či historických omyloch. Takisto štáty
doslova bojujúce o svoju budúcu podobu (Afganistan, Čečensko, Albánsko) sú súčasťou
doby, ktorý sme nazvali modernou, aj keď štátotvorné snahy u týchto národov majú rôznu
podobu, historickú podstatu i priebeh (smerom ku konštitúcii platnej v čase rozpadu, resp.
krízového stavu).
Posledné poznámky k časovému aspektu vo vývoji moderného politického systému
sa budú týkať oprávnených snáh veľkej časti súčasných politológov, historikov a právnikov
skúmajúcich jeho fungovanie, koré sú zamerané len na to jeho obdobie, ktoré definuje dnešný
stav vecí, t. j. ak sa už majú zaoberať historickými predpokladmi politického systému, tak len
do tej miery, alebo do toho dátumu či závažnej udalosti, ktorá definitívne rozhodla o jeho
dnešnej podobe. Takým historickým medzníkom je najčastejšie obdobie prijatia novej ústavy
alebo uskutočnenia kvalitatívnej ústavnej zmeny alebo inej skutočnosti, rozhodujúcim
spôsobom formujúcej súčasnú tvár politického systému. Napr. pre politický systém SR je
rozhodujúci deň vyhlásenia štátnej samostatnosti a prijatie Ústavy SR platnej od 1. 1. 1993.
32
Pre Španielov je dôležitý rok 1975, kedy sa začali postupne zbavovať frankistického režimu, a
rok 1978, kedy prijali poslednú ústavu. Taliani sa najprv v ľudovom hlasovaní v roku 1946
rozhodli pre republikánske zriadenie a zvolili Ústavodarné zhromaždenie, ktoré do konca
roku 1947 vypracovalo a prijalo text ústavy účinnej od 1. 1. 1948. Významným medzníkom
bol aj rok 1993, tzv. obdobie „vzbury sudcov“ a počiatkov snáh o zmenu volebného systému,
odkedy sa oficiálne v politologickej, historickej a právnickej literatúre používa názov „II.
Talianska republika“.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že časový aspekt nie je rozhodujúcim faktorom pri
odhaľovaní modernosti či nemodernosti vo vývoji politického systému, nakoľko musíme brať
do úvahy historické a iné špecifiká každého z nich. To, že mnohé vedy alebo oblasti
ľudského konania či myslenia používajú tento pojem na označenie istého štádia svojho
vlastného rozvoja neznamená, že ho môžeme mechanicky aplikovať aj na oblasť výkonu
politiky. Z hľadiska časovej analýzy politického systému sa vynára jednoznačný záver o
nefunkčnosti, neefektívnosti, ba až škodlivosti používania pojmu moderný na označovanie
súčasnej etapy dynamiky politického systému. S najväčšou pravdepodobnosťou by bolo
nelogické hovoriť aj o nejakých jednotlivých historických stupňoch vývoja modernosti. Preto
najlepším riešením bude používanie slovenského ekvivalentu „súčasný politický systém“, t.
j. taký systém, ktorý existuje dnes a v aktuálnej podobe. Výhodou takéhoto prístupu je, že
nebráni „ponoriť sa“ do jeho vlastnej histórie podľa didaktických, pedagogických, vedeckých
či iných potrieb spracovávateľa, takisto nebrzdí ani tzv. špekulatívny moment, t.j. snahu o
prognostický pohľad dopredu, o predvídanie možných politických udalostí a súvislostí.
Časový aspekt predmetnej analýzy nás vždy prinúti predstaviť problém súčasného politického
systému ako vývojový fenomén, ako jav, ktorý sa vždy bude vyvíjať od minulosti cez
prítomnosť do budúcnosti, a v takej istej trajektórii sa bude pohybovať aj proces jeho
poznania. Úplne odlišne to však vyzerá pri nachádzaní kritérií modernosti politického
systému.
33
Hľadanie obsahu (kritérií modernosti) pojmu moderný politický systém je
zložitejšou otázkou z toho dôvodu, že tento pojem používa len veľmi málo politických
bádateľov, a ak ho aj používa, tak nie v rovine všeobecno-teoretickej analýzy, ale vždy len
ako účel alebo prostriedok pri explanácii svojho vlastného parciálneho vedeckého záujmu. Ba
čo viac, najčastejšie sa používajú rôzne ekvivalenty tohto pojmu, ale o tých sme už hovorili
vyššie. K uvedenej kategórii sa však takisto ako k „modernosti“ vyjadrujú rôzne skupiny
vedcov z rôznych oblastí vedeckého poznania a v tomto prípade je oveľa ťažšie vyčleniť
aspoň určité tendencie, ktoré by obsahovali nejaké spoločné znaky, nakoľko filozofi,
politológovia a právnici používajú relatívne rovnaký pojmový aparát, dospievajú k podobným
až zhodným záverom a navzájom sa odlišujú len v niektorých nuansoch, napr. v spôsobe a
zvolených prostriedkoch argumentácie. Nakoniec, prívlastok „moderný“ sa najčastejšie spája
s umením, architektúrou, filozofiou, a nám najbližšie - štátom a právom. Spojenie s pojmom
„politický systém“ je maximálne zriedkavé. Aj napriek tomu sa pokúsime o istú klasifikáciu.
1. Filozofujúci prístup k skúmaniu obsahu moderného politického systému ako aj
akéhokoľvek iného (sociálneho ako totálneho javu) systému sa orientuje na potrebu vlastnej
legitimizácie a legitimity. „Aký bude princíp v modernej histórii od roku 1792. Hovorí sa:
ľud. Ale ľud je určitá Idea, a ľudia sa sporia a bijú, aby sa dalo spoznať, aká je správna Idea
ľudu, a tá by mala zvíťaziť. Odtiaľ rozšírený výskyt občianskych vojen v 19. a 20. storočí, aj
samotný fakt, že dokonca aj moderná vojna medzi národmi je vždy vojnou občianskou: ja,
vláda ľudu, popieram legitímnosť tvojej vlády. V Osvienčime bol fyzicky zlikvidovaný jeden
moderný nositeľ suverenity: celý jeden ľud. Pokúsili sa ho zlikvidovať“. 42 Legitimizácia je
zaručovaná tzv. naratívnymi príbehmi, napr. idea slobodného občianstva, politickej a často aj
sociálnej rovnosti, realizácie princípu reprezentácie, orientácia na republikanizmus a
rozdelenie moci a pod. Legitimizácia sa môže realizovať na dvoch úrovniach: na úrovni
univerzálnej legitimity (celý politický systém, resp. celosvetový systém) a na úrovni lokálnej
42 Lyotard, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha, 1993, s. 30.
34
legitimity. Podčiarkuje sa tu isté nebezpečenstvo rozpadu ľudovej identity (deliberation), t. j.
vôľa suverénneho ľudu sa s rozdelením moci môže rozštiepiť, pretože isté časti ľudu budú
legitimizovať rozdielne moci.
V „modernej“ perspektíve je stanovený aj predpoklad, aby politicky organizovaná
spoločnosť prakticky a politicky stanovovala zákony. „...Napríklad občiansky zákon; znie:
taká a onaká kategória občanov sa musí správať podľa takého alebo onakého spôsobu.
Legitimizácia je proces, ktorým zákonodarca nadobúda oprávnenie vyhlásiť tento zákon ako
normu“. 43 Zároveň stanovuje aj všeobecné podmienky pre jeho prijatie a realizáciu.
Pre moderný politický systém je nevyhnutné, aby uskutočnil nielen spojenie
demokracie a liberalizmu, ale aj spojenie demokracie s princípom národného štátu.
„Demokracia bez národného štátu je nemysliteľná. Je vlastne založená na slobode a
intenzívnej komunikácii, a tá je nemožná bez tej zvláštnej väzby, ktorá spája navzájom ľudí
hovoriacich tým istým jazykom. Národ je spoločenstvo prirodzenej reči...“ 44
Všimnime si, že pri zovšeobecňujúcom prístupe k tejto skupine názorov sa črtajú
základné obsahové elementy moderného politického systému: princíp suverenity „ľudu-
národa“, deľba moci, princíp reprezentácie, princíp legitimity moci a potreby jej
pravidelného overovania a potvrdzovania, princíp pluralizmu a pod. Chceme však v tomto
prípade upozorniť na výnimočnú skutočnosť. Predstavitelia tohto prístupu apriórne netrvajú
na zjednotení hodnôt liberalizmu s demokratickými mechanizmami ich uplatnenia ako na
kritériu modernosti. Naopak, liberalizmus spolu s počiatkami a existenciou národného
štátu sú dostatočným argumentom modernosti politického systému. Demokracia (aj
z časového hľadiska) nie je jej nevyhnutným znakom, ale je žiadúca, nakoľko sa zatiaľ
nenašiel iný model štátneho zriadenia, v ktorom by bolo možné hodnoty liberalizmu
realizovať lepšie, komplexnejšie a efektívnejšie.
43 Lyotard, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha, 1993, s. 105. 44 Bělohradský, V.: Kapitalismus, glasnosť a perestrojka teprve čeká. Salon 40/1997, s. 3.
35
2. Sociologizujúce koncepcie moderného politického systému majú svoje dva krajné
východiskové zdroje (resp. modely): buď spoločnosť tvorí funkčný celok spolu s politickým
systémom ako jej podsystémom (T. Parsons a jeho škola v období po druhej svetovej vojne),
alebo je spoločnosť duálne rozdelená (marxizmus - princíp triedneho boja a dialektika ako
dualita pôsobiaca vnútri spoločenskej jednoty). Parsonovská škola považuje za skutočný účel
akéhokoľvek systému (systém = inteligentný stroj) optimalizáciu celkového vzťahu medzi
jeho vstupmi a výstupmi inputs and outputs). V teórii politického systému sa to prejavilo vo
vzniku jeho mechanistickej koncepcie v diele D. Eastona45, na základe ktorej vyčleňuje
nasledovné prvky politického systému: a/ vstupy do systému (inputs), ktorými prichádzajú na
adresu rozhodovacích centier rôzne požiadavky a prejavy podpory; b/ vnútri systémová
konverzia, ktorá predstavuje rozhodovaciu činnosť rozhodovacích centier; c/ výstupy
(outputs), ktorými systém odovzdáva svojmu okoliu autoritatívne rozhodnutia a záväzné
opatrenia; d/ spätná väzba medzi situáciou vo vstupe a situáciou vo výstupe, ktorú
zabezpečuje politický systém.
Marxistický model politického systému odmieta jeho prirovnanie k samoregulačnému
systému, resp. systémovej samoregulácii. Politický systém sa rodí z triedneho boja
najsilnejších politických tried v duálne (politicky a ekonomicky) rozdelenej spoločnosti,
funguje na princípe prevahy ekonomiky nad politikou, kde rozhodujúcim kritériom je
vlastníctvo, resp. jeho presunutie zo súkromných rúk do rúk štátu alebo kolektívov,
uskutočňuje vylúčenie (ak už nie odstránenie) vykorisťovateľských tried. Mechanizmom
vzniku (legitimizácie) takto chápaného politického systému je socialistická revolúcia ako
dôsledok nezmieriteľného boja vzájomne antagonistických tried. Násilná revolučná zmena je
počiatkom štátu diktatúry proletariátu (neskôr socialistického, resp. všeľudového), ktorý je
základným stavebným pilierom tohto politického systému. Štátnu moc má v rukách
robotnícka trieda spolu so svojimi triednymi spriaznencami. Jadrom politického systému je
45 Pozri: Easton, D.: The Political Systém. New York, 1953.
36
marxistická politická strana, predvoj robotníckej triedy, ktorá uplatňuje svoju politickú moc
nad celou spoločnosťou na báze jej ústavného zakotvenia. Všestranne sa zaručuje ekonomická
hegemónia spoločenského vlastníctva, triedna hegemónia robotníckej triedy na čele
s marxistickou politickou stranou, zároveň sa zabezpečuje panstvo marxistickej ideológie,
ktorej sa prispôsobuje aj výchova detí v školách.
Normatívno-sociologický46 prístup opisuje mechanizmus moci prostredníctvom
vzťahu k normatívnym konštrukciám a kategóriám, ktoré používa sociológia. V tomto zmysle
je moderný politický systém inštitucionalizovanou formou regulácie vzťahov medzi
vládnúcimi a ovládanými. Jeho prvkami sú politické štruktúry, politické roly aktérov, ich
interakcie a politické procesy, inými slovami - patria sem politické organizácie, zásady a
normy politického správania a mechanizmus komunikácie, ktorý zabezpečuje priame a spätné
väzby spoločnosti s politickou mocou. Je pravda, že „predmoderný“ politický systém
nepotreboval ani komunikáciu s objektom svojho vplyvu, ani neočakával spätnú väzbu,
nakoľko ju ani nepripúšťal.
Ďalšie sociologizujúce koncepcie vyrastajú na báze všeobecne prijateľnej (ale takisto
všeobecne ťažko realizovateľnej) idei sociálneho štátu ako jedného z kritérií moderného
politického (ale aj široko chápaného sociálneho) systému. Ako idea a filozofická či
politologická koncepcia mala myšlienka sociálneho štátu oveľa väčšiu odozvu a popularitu.
V každom prípade, koncepcia sociálneho štátu je v prísnom protiklade k zásadám liberalizmu
a bola vyprovokovaná sociálno-demokratickým úsilím členov Socialistickej internacionály.
Teritoriálne sa obmedzila len na krajiny západnej Európy viac alebo menej integrované do
Európskej únie (s výnimkou Nórska a Švajčiarska). Vychádza sa pritom zo všeobecnej
sociálnej funkcie štátu ako jedného z najdôležitejších prvkov politického systému, ktorá
spočíva vo vytváraní priaznivých podmienok pre ďalší civilizačný vývoj. Preto nevyhnutnou
súčasťou tohto systému je proces komunikácie medzi jeho jednotlivými zložkami, zaisťovanie
46 Uvádzané podľa: kol.: Úvod do politológie. Sociologický ústav SAV, Bratislava, 1991, s. 19-20.
37
stability vzťahov medzi prvkami štruktúry navzájom a medzi nimi a spoločnosťou ako
celkom, starostlivosť o rozvoj pozitívnych hodnôt politickej kultúry, resp. kultúry vo
všeobecnom zmysle slova. Toto všetko však vyžaduje aktivistickú úlohu štátu a celého
politického systému, ktorú liberáli v podstate odmietajú ako takú. Zároveň sa proti
sociálnemu štátu argumentuje aj z pozícií tzv. ekonomickej iracionality, t. j. z hľadiska
tvrdenia, že sociálny štát je príliš nákladný, a okrem toho, najhorším hospodárom bol a je
vždy štát.47
Sociologizujúce koncepcie zo všeobecného hľadiska nezaujímajú ani tak prvky
moderného politického systému (t. j. jeho štruktúra) ako to, čo sa medzi nimi navzájom a aj
vo vzťahu k politickému systému ako celku deje. Východiskom týchto názorov je štát, ako
špecifická systémová podštruktúra, pričom sa zdôrazňuje najmä jeho sociálna funkcia,
funkcia mocenská (prijímanie politických rozhodnutí záväzných pre celú spoločnosť) je
potláčaná do úzadia. Zdôrazňujú sa také prvky politického systému, ktoré vyjadrujú jeho
dynamický (procesuálny) charakter - proces politických interakcií, komunikácie, formovania
záujmových skupín a inštitucionalizácie skupinového politického záujmu, proces
artikulovania záujmov, proces mobilizácie zdrojov ako aj samotná rozhodovacia činnosť.
3. Právna interpretácia modernosti politického systému je v našich podmienkach
najprepracovanejšia a veľmi široko interpretovaná a aj popularizovaná. Problém spočíva
v tom, že predstavitelia právnej vedy veľmi neradi operujú takým pojmom ako je „politický
systém“, nakoľko je to pre nich pojem maximálne abstraktný a vyvoláva maximálne ťažkosti
pri ich snahe vysvetliť ho cez prizmu paragrafov alebo ustanovení konkrétnych právnych
noriem. Preto sa podobne ako sociológovia sústreďujú na analýzu štátu, ale nepredstavujú ho
ako podsystém všeobecného sociálneho systému, ale stotožňujú ho so štátom a všetkými jeho
atribútmi. V každom prípade je právne chápanie podstaty moderného politického systému,
47 Pozri: Novák, F.: Sociálně právní stát: umírajíci nebo perspektivní idea. Právny obzor 3/1997, s. 592.
38
najmä zo strany ústavného a štátneho práva, veľmi blízke tomu, ktoré presadzuje súčasná
politológia.
A/ Najrozšírenejším východiskom pre právne skúmanie podstaty moderného politického
systému je skúmanie jeho dôležitého znaku - právnosti. Pojmovým znakom právneho štátu
je vo všeobecnej rovine vláda zákona, tak ako ho koncipovala konštitucionalistická teória
v Európe v 18. storočí, t. j. doktríny a formy politickej praxe, smerujúce k obmedzeniu moci
štátu. V tejto dobe došlo k zblíženiu a vzájomnej kombinácii republikanizmu (politického
liberalizmu) s ekonomickým liberalizmom. Keď však budeme hovoriť o modernom
právnom štáte, v základnej rovine ho spájame nielen s vládou zákona, ale s vládou zákona
v demokracii (princíp panstva práva je základom ústavnej kostry Veľkej Británie v podstate
od 13. storočia, a vtedy ani netušili, že existuje nejaká moderná zastupiteľská demokracia
alebo liberálmi transformovaný princíp republikanizmu). Podstatným znakom moderného
právneho štátu je právna kvalita (všimni si - nie kvalita politická) demokraticky usporiadanej
občianskej spoločnosti. Demokracia je predpokladom moderného právneho štátu. Spoločným
znakom všetkých vývinových etáp demokracie je princíp ľudovej zvrchovanosti a účasť
občanov na výkone verejnej moci. Neskoršie moderné politické myslenie (predstavitelia
obdobia americkej a francúzskej revolúcie) vyzdvihlo princíp rovnosti medzi občanmi,
osobné slobody, rešpekt k právu a spravodlivosti ako základov moderného politického
systému.48
B/ Zdôrazňovanie ľudských a občianskych práv a slobôd ako nevyhnutného atribútu
moderného politického systému je takisto jedna z najrozšírenejších línií právneho prístupu
k tejto problematike. Vychádza sa pritom z tesného prepojenia práva slobody, práva a
poriadku. V modernej dobe poriadok zabezpečuje právo a toto súvisí so slobodou prinajmenej
dvoma spôsobmi: „1. priamo, lebo okrem niekoľkých najmocnejších môžu ľudia žiť podľa
vlastných predstáv len pod ochranou práva a najmä zákona (to, že samotné právo je
48 Pozri: Pinz, J.: Právní stát v postmoderní situaci. Právny obzor 3/1997, s. 234.
39
výsledkom parlamentného koncenzu, politickej negociácie vo vnútri ale aj mimo politického
systému, pravdepodobne nie je rozhodujúcim faktorom; ak nebude politická vôľa k poriadku a
slobode, nebude ani jedno, ani druhé); 2. nepriamo tým, že pre slobodu je potrebná určitá
miera predvídateľnosti pomerov, čiže určitý poriadok. A ten sa nezaobíde bez práva“. 49
V konečnom dôsledku právny systém z vôle politikov (transformovanej podobe z vôle ľudu -
národa) nadeľuje „integritných a jednotných“ (právne spôsobilých, nepodliehajúcich
skúmaniu zo strany psychiatrov) jednotlivcov právami a niektorými slobodami. Z toho
vyplýva veľmi zjednodušujúci záver, že najdôležitejšími z hľadiska obsahu moderného štátu,
resp. politického systému bude jasne definovaný držiteľ suverénnej moci (hoci aj
v transformovanej podobe), systém práv a slobôd právne spôsobilých jednotlivcov
(nespôsobilým sa práva odoberajú a slobody redukujú) a medzi nimi v podobe donora práv a
slobôd a sprostredkovateľa vôlí - celý systém práva.
C/ O istú systematizáciu právnych výkladov sa pokúsil M. Gašpar50, ktorý sa ani v tomto
prípade nevyhol stotožneniu politického systému so základnou zložkou jeho organizačnej
štruktúry - štátom.
Modernizmus sa uplatňoval a presadzoval v štáte postupne, ale komplexne. Celý tento
proces bol dokončený v prvej polovici 20. storočia a znamenal:
◼ spojenie liberalizmu a demokracie,
◼ realizovanie právnych inštitútov liberálnej demokracie (katalóg základných práv,
ministerská zodpovednosť ako zodpovednosť právna (?), právne (?) postavenie sudcu,
rovnosť občanov, štátna ingerencia do trhového systému),
◼ sociálno-politické reformy (sociálne zákonodarstvo, hľadanie strednej cesty, vznik
sociálneho ministerstva, pracovná inšpekcia, základy sociálneho partnerstva),
◼ posilnenie štátneho a komunálneho vplyvu v hospodárstve,
49 Bárány, E.: Postmoderná situácia a ľudské práva. Právny obzor 3/1997, s. 234. 50 Pozri: Gašpar, M.: Demokratický štát z hľadiska modernizmu a postmodernizmu. Právny obzor 3/1997, s. 320-
322.
40
◼ vzniká a rozšírenie družstevných organizácií a
◼ riešenie bytového problému.
Demokracia ako univerzálna črta moderného štátu sa zabezpečuje:
pravidelnou obnovou demokratických inštitúcií,
organickým poslaním a postavením štátnych orgánov (?),
rozčlenenosťou uplatňovania priamej a nepriamej demokracie,
realizáciou unitárnej (?) a pluralistickej demokracie,
meniacimi sa relačnými súvislosťami medzi miestnou a centrálnou demokraciou,
vytváraním systémového uplatňovania demokracie,
funkčnosťou pôsobenia demokracie a
postupnosťou rozširovania demokracie (jej rozširovanie v exponovaných oblastiach).
Moderný demokratický štát v druhej polovici 20. storočia možno charakterizovať:
ďalším rozvíjaním demokracie (od priamej cez zastupiteľskú až k jej najmodernejším
formám - trhovo orientovanej, participatívnej, delegovanej, unitárnej a pluralistickej...),
moderná ústava založená na novodobej teórii ústavy (ide o ústavy, ktoré predvídajú riešenie
cca 3 000 možných situácií, a to štandardných, vyskytujúcich sa a mimoriadnych situácií),
realizovanie myšlienky kooperatívnosti mocí a nové riešenie kooperatívnosti výkonnej moci
(pravdepodobne sa z tohto rámca vymkne americký politický systém založený na
konkurenčnosti troch základných mocí - pozn. autora),
reaktívne formy výkonu právomocí prezidenta (moderným nie je len republikánsky typ štátu
- pozn. autora),
nové kriteriálne predpoklady pre pojem politickej strany (dostatočná kooperatívnosť,
opozičná parlamentná politická strana ako strážkyňa všeobecnej vôle, koaličná politická
strana ako navrhovateľka politickej vôle, organická súťaživosť politických strán),
41
parlament ako jediný a výlučný ustanovovateľ všeobecnej vôle,
vláda ako formovateľka všeobecnej vôle,
prezident ako možný formovateľ ustanovenej všeobecnej vôle,
časovo a vecne organické zabezpečovanie záujmov domáceho štátu,
účasť na realizácii záujmov svetového a európskeho spoločenstva,
pluralita prístupov, postupov, postojov, zásad, pravidiel a metód pri riešení úloh štátu,
presné využívanie ústavy a ostatného právneho poriadku,
uplatňovanie akumulovanej domácej skúsenosti a realizácia využiteľných poznatkov,
využívanie proaktívneho a racionálneho myslenia každým, kto sa na riadení štátu
zúčastňuje.
Zdá sa, že takto komplexne poňatá charakteristika právnych prístupov k problematike
moderného politického systému široko prekračuje rámec nielen právnej vedy, ale aj samotnej
politológie, resp. porovnávacej politológie, kde z hľadiska metodológie vystupuje politický
systém (vrátane jeho moderného štádia vývoja) ako základný predmet analýzy.
4. Politologická analýza moderného politického systému je najrozšírenejšia. Niet sa čo
čudovať, vyplýva to z tvrdení uvedených v predchádzajúcom odstavci.
R. A. Dahl vo svojich fundamentálnych prácach podáva ten najvšeobecnejší výklad
chápania podstaty moderného politického systému. Spája ho predovšetkým s tzv. druhou
transformáciou, t.j. s prechodom od mestských štátov typu polis k veľkým národným štátom.
Moderný politický systém spája s rozšírením pluralizmu záujmov, so vznikom politických
strán reprezentujúcich a transformujúcich rôzne skupinové záujmy. Moderný politický systém
takisto závisí od tvorivej sily občanov, ktorá sa prejavuje ani nie tak v artikulácii vlastných
42
politických záujmov, ako v snahe stanovovať a určovať „verejné dobro“, veci verejne
prospešné. Nakoniec, moderný politický systém uskutočňuje spojenie republikánskej teórie,
demokracie a koncepcie národného štátu.51 Bezprostrednou súčasťou moderného politického
systému je uplatnenie idey reprezentatívnej vlády a politickej rovnosti. Neskôr sa sústreďuje
na prvky demokratického procesu (kritériá ideálnej politickej rovnosti) a ich postupné
spájanie sa s hodnotami liberalizmu. Kritériá ideálnej politickej rovnosti zhrnul do piatich
bodov: rovnosť hlasov, aktívna účasť, posudzovanie na základe dostatočných informácií,
vecné určenie prejednávaných záležitostí, komplexnosť.
Na základe svojej koncepcie polyarchie (každý politický systém na určitom stupni
priblíženia sa k liberálno-demokratickému ideálu) vôbec nespája modernosť politického
systému so zlúčením demokratických zásad s princípmi liberalizmu. Naopak, vyčleňuje celý
rad moderných politických a sociálnych koncepcií, napr. nedemokratický liberalizmus aj
s jednotlivými predstaviteľmi (Locke, Montesquieu, tvorcovia americkej ústavy) a ich
názormi, ktorí neboli demokratmi, ale niektoré ich myšlienky sa stali základom neskorších
koncepcií „liberálnej“, resp. „parlamentnej demokracie“. Nedemokratický liberalizmus do
centra politického systému postavil štát, lebo je vhodnejšie chrániť práva a záujmy ľudí
spoločnými inštitúciami. Zároveň je štát považovaný za nutné zlo, za inštitúciu, ktorá sama o
sebe nemá žiadnu hodnotu. Ďalším prvkom takto chápaného politického systému sú ľudské a
občianske práva a slobody, prvé z nich sú práva prirodzené a neodňateľné, druhé sú
výsledkom spoločenskej zmluvy, na základe ktorej obyvatelia tieto práva nadobúdajú.
Dodržiavanie a ochrana individualisticky chápaných práv a slobôd nemôže byť zabezpečená
bez parlamentnej vlády, ktorá spočíva na nasledujúcich nevyhnutných princípoch:
◼ voľba zástupcov
◼ zásada konsenzu
◼ vláda väčšiny
51 Pozri napr.: Dahl, R. A.: Democracy and its Critics. Yale University Press. New Haven – London, 1989, s. 27.
43
◼ deľba moci (nešlo ešte o presné definovanie zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci)
◼ volebné právo (predstavitelia nedemokratického liberalizmu odmietali všeobecné
hlasovacie právo).
Na druhej strane takmer paralelne z časového hľadiska existovali popri spomínaných
postojoch aj koncepcie demokratické, ktoré boli kriticky naladené voči programovým tézam
ranného liberalizmu (J.-J. Rousseau - demokracia bez liberalizmu), ktoré naopak preferujú
napr. princíp suverenity ľudu, zásadu priamej účasti občanov na riadení verejných záležitostí
(koncepcia tzv. všeobecnej vôle), odmietnutie princípu pluralizmu, politická a hospodárska
rovnoprávnosť, a pod.
K spojeniu demokracie a liberalizmu dochádza až neskôr, aj to postupne, najmä
v koncepcii J. Milla a J. Bethama (protektívna demokracia), ktorí sústreďujú svoju
pozornosť predovšetkým na redefinovanie úlohy štátu v modernom politickom systéme.
Chápu ho ako neosobný a privilegovaný ústavný poriadok so schopnosťou spravovať a riadiť
určitú geografickú oblasť, dané územie, resp. štát sa definuje ako orgán, ktorý má monopol na
legitímne použitie moci v istej zemepisnej oblasti a ktorý spravidla poskytuje ochranu pre
všetkých, ktorí sídlia na jeho území (redukovaný princíp suverenity ľudu a princíp suverenity
štátu). Podstatná črta takto ponímaného systému realizácie moci - pluralizmus záujmov - sa
zabezpečuje prostredníctvom parlamentnej vládnej formy (ďalší stupeň redukovania
všeobecného princípu suverenity ľudu). Mill a Bentham síce navrhujú všeobecné volebné
právo, ktoré by zabezpečilo rovnovážne rozloženie politických síl v zastupiteľskom orgáne,
nakoniec však navrhujú celý rad opatrení obmedzujúcich toto právo (nemali ho mať napr.
ženy).
Liberálno-demokratické koncepcie politického systému (J. S. Mill, A. de Tocqueville
- tzv. rozvojová demokracia) sa sústredili predovšetkým na redefinovanie úlohy participácie
občanov na politickom rozhodovaní, ktorej hlavným cieľom je odstrániť, tzv. „nekalé“,
skorumpované, škodlivé a nebezpečné záujmy, ktoré presadzovala napr. aristokracia
44
v predchádzajúcich storočiach. Na rozdiel od predchádzajúcich myšlienkových prúdov sa
liberálni demokrati snažia spojiť zdanlivo nespojiteľné - rovnosť a slobodu. Princíp politickej
rovnosti opätovne riešia prostredníctvom „viac alebo menej“ všeobecného volebného práva,
a zo slobôd vyzdvihujú najmä slobodu myslenia, pocitov, slova a jeho šírenia, slobodu vkusu
a záľub, slobodu združovania a zlučovania za predpokladu, že nespôsobuje škodu druhým.
„Rovnosť je nevyhnutná a stále pribúda. ... Zatiaľ čo rovnosť je nevyhnutná, sloboda je
žiadúca. Zatiaľ čo výhody rovnosti sú isté, trvalá sloboda už tak istá nie je“. 52 Sloboda je pre
liberálnych demokratov dôležitejšou hodnotou ako rovnosť.
Na rozdiel od R. A. Dahla D. Held53 princípy protektívnej a rozvojovej demokracie
nezaraďuje do sféry súčasných (samotný autor používa výraz „contemporary“) politických
systémov, zároveň každý súčasný politický systém považuje za produkt historického spojenia
liberalizmu a demokracie. Pri charakteristike modelu konkurujúceho elitizmu závisí spôsob,
resp. metóda výberu schopnej a imaginatívnej politickej elity od uskutočnenia nevyhnutných
legislatívnych a administratívnych rozhodnutí, ktoré vytvárajú priestor pre rozšírenie
pôsobnosti politického vodcovstva. Základnými črtami takéhoto politického systému sú:
◼ parlamentná vláda so silnou exekutívou,
◼ súťaž medzi konkurujúcimi si politickými elitami a stranami,
◼ dominácia parlamentu prostredníctvom straníckej politiky,
◼ centralizovaný model politického vodcovstva,
◼ byrokracia vystupuje v podobe nezávislej a veľmi dobre pripravenej vyškolenej a
vycvičenej administratívy,
◼ ústavné a praktické obmedzenia na „účinnosť dosah politického rozhodnutia“.
Všeobecné podmienky pre fungovanie tohto modelu sú nasledovné:
- industriálna spoločnosť,
52 Svensson, P.: Teorie demokracie. CDK, Brno, 1995, s. 81-82. 53 Pozri napr.: Held, D.: Models of Democracy. Polity Press, Cambridge, 1992
45
- fragmentácia vzorov sociálneho a politického konfliktu,
- slabo informovaný a emotívny elektorát,
- politická kultúra tolerujúca skúsenostné rozdiely,
- rozšírenie kvalifikovanej sociálnej stráty technicky zdatných expetov a manažérov,
- boj medzi štátmi o získanie moci a výhod na úrovni medzinárodného systému.
Model pluralizmu (korporatívneho kapitalizmu) z hľadiska fungovania jeho
politického systému je charakterizovaný týmito črtami:
◼ spoľahlivú vládu zabezpečujú politické menšiny opierajúc sa na princíp politickej slobody,
◼ prudké rozšírenie počtu mocou nadelených skupín a tendencia k „štátu bez
zodpovednosti“,
◼ zabezpečenie občianskych práv vrátane princípu „jeden občan - jeden hlas“, sloboda
vyjadrovania a sloboda združovania,
◼ kompetitívny volebný systém najmenej s dvoma politickými stranami,
◼ rozmanitosť záujmových skupín vyhľadávajúcich politický vplyv,
◼ výkonná moc nerozhoduje priamo, rozhoduje sa medzi množstvom požiadaviek,
◼ ústavné princípy a pravidlá sú vsadené do „podpornej politickej kultúry“,
◼ moc sa rozdeľuje a vzájomne vymieňa medzi množstvom skupín v spoločnosti,
◼ existencia rôznych typov zdrojov rozptýlených medzi obyvateľstvom,
◼ hodnotový konsenzus vo vzťahu k politickým procedúram, priestor pre politické
alternatívy, legitímna politika,
◼ vyváženosť medzi aktívnym a pasívnym občianstvom zabezpečujúca politickú stabilitu.
Neopluralistický model súčasného politického systému sa od predchádzajúceho
odlišuje len v niektorých aspektoch:
46
◼ existencia rôznorodých nátlakových skupín, ale predmet politického rozhodovania závisí
od korporatívnej moci,
◼ štát a jeho jednotlivé podštruktúry posilňujú svoje vlastné čiastkové vplyvy,
◼ ústavné pravidlá fungujú v kontexte diverzifikovanej politickej kultúry a systému
radikálnej nerovnosti ekonomických zdrojov,
◼ o moc súťaží obrovské množstvo skupín,
◼ slabý základ zdrojov pre zachovanie vlastnej úplnej participácie každej z nich,
◼ distribúcia socioekonomickej moci vyvoláva vznik príležitosti na obmedzenie možností
politického výberu,
◼ nedostatočne priehľadný výkon vlády.
Model politického systému právnej demokracie je založený na princípe vlády väčšiny,
individuálna sloboda a iniciatíva je dôležitá v politickom a hospodárskom živote. Ďalšími
znakmi sú: ústavný štát (založený na anglo-americkej politickej tradícii, preferujúcej jasné
rozdelenie moci), panstvo práva, minimálna štátna intervencia, spoločnosť slobodného trhu
poskytujúca obrovské možnosti pre každého, efektívne politické vodcovstvo riadiace sa
liberálnymi princípmi, minimalizácia vplyvu byrokracie, obmedzenie úlohy záujmových
skupín (napr. odborov), minimalizácia všetkých prejavov kolektivizmu.
Ak by sa moderný politický systém mal rozvíjať podľa modelu participatívnej
demokracie, je potrebné si uvedomiť, že rovné právo na vlastný rozvoj sa nemôže dosiahnuť
mimo účastníckeho spoločenstva, ktoré podporuje zmysel pre politickú účinnosť, podporuje
sústredenie sa na kolektívne problémy a prispieva k formovaniu uvedomelého občianstva
schopného určiť rozhodujúci záujem a premeniť ho na podstatu procesu vládnutia. Ďalšími
obsahovými črtami tohto moderného modelu systému vládnutia sú:
◼ priama účasť občanov na regulácii kľúčových inštitúcií spoločnosti, vrátane pracovných
miest a záležitosti miestnej vlády,
47
◼ reorganizácia straníckeho systému smerom k priamej zodpovednosti straníckych vodcov
straníckemu členstvu,
◼ fungovanie „participatívnych“ politických strán v zastupiteľskej štruktúre,
◼ podpora otvoreného inštitucionálneho systému na zaručenie možnosti experimentu
s politickými formami,
◼ otvorený informačný systém na zabezpečenie adekvátneho rozhodovania.
R. Tóth konkretizuje a dopĺňa tieto Heldove všeobecné predstavy o fungovaní
moderného politického systému na participatívnej osnove. Vôbec potreba participatívnej
demokracie vyplýva zo zákonitého rozdelenia spoločnosti na jej aktívne a pasívne zložky. Tí,
ktorí sa chcú aktívne zapájať do politických rozhodovacích procesov, musia mať na to
vytvorený priestor. Takto chápaný politický systém musí spĺňať tieto predpoklady:
◼ (aktívni) občania musia mať k dispozícii mechanizmus permanentného vstupu do tvorby
politických rozhodnutí,
◼ okrem občanov a ich politických združení existujú aj ich nepolitické združenia, ktoré sa
takisto chcú podieľať na politike,
◼ vysokoaktívni jednotlivci chcú mať k dispozícii mechanizmus priamej komunikácie
s politickou sférou,
◼ neúspešní kandidáti na politické miesta nechcú byť ani vo funkčnom období svojho
neúspechu vyradení s priameho politického vplyvu,
◼ korporácie nepolitického (napr. ekonomického) charakteru si chcú zabezpečiť priamu
možnosť ovplyvňovať formovanie politických rozhodnutí,
◼ časť vysokoaktívnych jednotlivcov chce zásadne ovplyvňovať formovanie politických
rozhodnutí bez prijatia zodpovednosti za túto aktivitu,
◼ anarchisticky založení občania chcú vytvoriť mechanizmus možnej deštrukcie politického
procesu,
48
◼ k priamym aktérom politiky sa pridáva celá škála nepriamych aktérov (významné
osobnosti, veľké ekonomické združenia a trusty, masmédiá, odbory a iné nevládne
organizácie),
◼ z hľadiska rozšírenia štruktúry aktérov politiky je nevyhnutná revízia kompetencií a
redistribúcia zodpovedností,
◼ z toho istého dôvodu rozširujú sa možnosti participácie (poradné orgány decíznej sféry,
inštitúcie so zmiešaným členstvom - štátne a neštátne, inštitúcie priameho
splurozhodovania štátnych a neštátnych inštitúcií).54
G. Sartori používa pojem „moderná demokracia“, čím jednoznačne dáva najavo, že
v jeho prípade je pre pochopenie podstaty súčasného politického systému dôležitejší
demokratický moment pred liberálnym. V etymologickom zmysle slova ide vo svojej
„diskusii o diskusii o demokracii“ ešte ďalej, keď jednoznačne odlišuje demokratický princíp
od republikánskeho. „Zo sémantického hľadiska res publika vyjadruje predstavu vecí, ktorá
patrí všetkým, alebo záležitosti všetkých - ideu, ktorá sa dosť podstatne rozchádza s ideou
moci, ktorá patrí ľudu“. 55 To znamená, že republikanizmus nie je nevyhnutnou črtou
modernosti, a samotná moderná demokracia vystupuje v maximálne transformovanej podobe,
akoby úplne stratila kontakt so svojím historickým zdrojom (demokraciou antických čias/.
Základnými znakmi moderného demokratického politického systému je teda vágne a nepresne
definovaná idea politickej slobody, princíp zvrchovanosti zákona, politická rovnoprávnosť,
obmedzená vláda väčšiny s akceptáciou práva menšín a občianska samospráva /princíp
ľudovej účasti).
A. Lijphart56 rozlišuje dva základné modely moderného demokratického politického
systému - wensminsterský (majoritný) a konsenzuálny. Základnými prvkami
wensminsterského systému sú:
54 Uvádzané podľa: Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSVT, Bratislava, 1998, s. 36-40. 55 Sartori, G.: Teória demokracie. Archa, Bratislava, 1993, s. 290. 56 Pozri napr.: Lijphart, A.: Democracies. Yale University Press, New Haven – London, 1984, s. 4-9, 23-29.
49
◼ koncentrácia výkonnej moci: monopartitný a jasne väčšinový kabinet,
◼ fúzia moci a dominancia kabinetu,
◼ asymentrický bikameralizmus,
◼ bipartizmus,
◼ jednodimenzionálny stranícky systém (rozdiely, ktoré oddeľujú od seba voličov
konzervatívnej a labouristickej strany sú ovplyvnené predovšetkým socioekonomickými
príčinami, ostatné faktory nemajú výrazný vplyv),
◼ pluralitný systém volieb (kandidátov a predstavovaných rozvojových vízií môže byť
v jednomandátových volebných obvodoch mnoho, zvíťazí však vždy len jeden z nich),
◼ unitárna a centralizovaná vláda (štát má unitárny charakter),
◼ nepísaná ústava a suverenita parlamentu ako výraz redukovanej suverenity ľudu,
◼ exkluzivita zastupiteľskej demokracie.
Moderný model konsenzuálnej demokracie má nasledovné znaky:
◼ zdieľaná výkonná moc: veľká koalícia,
◼ formálna a neformálna deľba moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu (v republikánskych
režimoch vzniká unikátna situácia, keď tri druhy štátnej moci treba rozdeliť medzi jej
štyroch nositeľov - do hry ešte vstupujú právomoci prezidenta),
◼ symetrický bikameralizmus a menšinové zastúpenie,
◼ multipartizmus,
◼ multidimenzionálny stranícky systém,
◼ volebný systém pomerného zastúpenia,
◼ teritoriálny a neteritoriálny federalizmus a decentralizácia,
◼ písaná ústava.
50
Je zrejmé, že to sú len všeobecné spoločné znaky týchto politických systémov. V praxi
každej jednej krajiny dochádza k množstvu jeho modifikácií.
Autori knihy Contemporary Political Systems: Classifications and Typologies A.
Bebler a J. Seroka sa pri klasifikácii súčasných politických systémov nespoliehajú len na
ich liberálny a demokratický obsah. Samozrejme, že na prvom mieste uskutočňujú analýzu
moderných demokratických politických systémov, spoliehajúc sa pri tom na úvahy A.
Lijpharta. Zároveň však medzi súčasné politické systémy zaraďujú aj autoritárne modely
uskutočňovania politiky, socialistické politické systémy, politické systémy tretieho sveta,
politické systémy s občianskou dominanciou a politické systémy s prevahou vojenstva. Podľa
geografického hľadiska sa snažia porovnať politické systémy Afriky, Ázie a Latinskej
Ameriky. Je viac ako pravdepodobné, že v ich prístupe k analýze tohto problému viac
dominuje časový aspekt pred kriteriálnym, konkrétne - venujú sa všetkým dnes existujúcim
skupinám politických systémov, bez ohľadu na to, či sú demokratické a liberálne, alebo nie.
K Lijphartovej analýze väčšinového a konsenzuálneho modelu modernej demokracie
pridávajú aj stručný pohľad na nediferencované politické systémy, ktoré oni nazývajú
politickými systémami strednej úrovne (intermediate - ovplyvnení skôr Dahlovskou
polyarchiou), medzi ktoré zaraďujú napr. V. Francúzsku republiku, Nórsko, Švédsko, Írsko,
Luxembursko, Taliansko a Japonsko. Okrem toho sa pozornosť sústreďuje na niektoré nové
faktory a problémy, bezprostredne sa dotýkajúce obsahu moderného politického systému.
Upozorňujú, že analyzovať súčasný politický systém bez akceptácie nevyhnutnosti
pluralizmu, počtu obyvateľov a politických tradícií je takmer nemožné. Dôležitý je aj termín
kvality politického systému, ktorý závisí predovšetkým od jeho stability. Stabilita je
výsledkom účinnosti všetkých vyššie uvedených prvkov moderného politického systému.57
57 Uvádzané podľa: Bebler, A., Seroka, J.: Contemporary Political Systems. Classifications and Typologies.
Lynne Riener Publisher, London, 1990, s. 82-83.
51
Ďalší názor z veľkého množstva politologických prístupov k vnímaniu podstaty
moderného politického systému predstavil G. Bingham Powell, Jr. Okolo tridsať súčasných
národov má právo uvažovať o tom, že funguje prostredníctvom politickej demokracie.
Občania majú právo organizovať sa a hlasovať v slobodných voľbách. Národní
politickí vodcovia sú zodpovední voči svojim občanom, občania sa aktívne zúčastňujú volieb,
formuje sa stabilná vláda, kľúčovú úlohy pri vytváraní stabilnej a zodpovednej vlády
zohrávajú politické strany, prostredníctvom boja a priazeň voličov vo voľbách. Nakoniec
uvádza zovšeobecňujúce kritériá, platné pre každý moderný národný politický systém:
a/ Legitimita vlády závisí od snahy reprezentovať túžby a želania svojich vlastných občanov.
Zámer vlády transformovať tieto túžby a želania do podoby zákona je založená na snahe robiť
to, čo chcú ľudia.
b/ Organizačným usporiadaním, ktoré reguluje spory o legitimite, sú slobodné politické
voľby. Vodcovia sú volení v pravidelných intervaloch a voliči majú možnosť výberu
spomedzi alternatívnych kandidátov. V praxi minimálne dve politické strany, ktoré majú
šancu zvíťaziť, nevyhnutne potrebujú uskutočniť takýto zmysluplný výber.
c/ Väčšina dospelých sa môže zúčastniť vo volebnom procese, či už ako voliči, alebo ako
kandidáti na dôležitý politický úrad.
d/ Občianske hlasovania sú tajné a slobodné (nevynútiteľné).
e/ Občania a vodcovia sa tešia slobode slova, tlače, zhromažďovania a združovania. Obidva
tieto subjekty majú právo zakladať politické strany a získavať členov a hlasy voličov.58
B. Holden začína svoje úvahy o modernom politickom systéme skúmaním podstaty
demokracie, čím dal jasne najavo uprednostnenie demokratického kritéria pre modernosť
systému uplatňovania politickej moci. Až následne analyzuje podstatu liberálnej demokracie,
základom ktorej sú „vzťahy medzi slobodou, demokraciou a rovnosťou“. 59 Medzi základné
58 Konkrétnejšie pozri: Bingham Powell, G. (Jr.): Contemporary Democracies. Participation, Stability and
Violence. Harvard University Press, Cambridge – London, 1982, s. 1. 59 Holden, B.: Understanding Liberal Democracy. Philip Allan, Oxford – New Jersey, 1988, s. 1-3.
52
znaky modernej liberálnej demokracie zaraďuje občiansku slobodu aj v jej transformovanom
význame – obmedzenú slobodu jednotlivca.
Sloboda jednotlivca vyžaduje minimalizáciu vládneho vplyvu do sféry jej realizácie. Namiesto
diskusie o princípe vôle, resp. mienky ľudu stavia do popredia princíp realizácie vôle väčšiny.
S tým je úzko spätá klasická liberálna požiadavka zastupiteľskej vlády. Reprezentatívna vláda
vyjadruje všeobecný záujem, aj keď tento mohol vystupovať v počiatočnom štádiu ako záujem
partikulárny. S princípom reprezentatívnej demokracie je úzko spätá aj bezpodmienečná
existencia a fungovanie voľnej súťaže politických strán reprezentujúcich pluralitu politických
záujmov a ich inštitucionálneho vyjadrenia, rôznych politických skupín. Moderné
demokratické teórie sa odlišujú od tradičných liberálno-demokratických koncepcií
predovšetkým zdôrazňovaním mocenskej úlohy politických (nátlakových) skupín. Skupinová
analýza vyhovuje požiadavke modernizmu - potrebe pluralizmu. Kľúčovým momentom
skúmania politickej činnosti skupín je činnosť jej jednotlivých členov, dokonca jej kľúčových
(najvplyvnejších) príslušníkov. Politická skupina nie produktom istých sociálnych a
politických podmienok a záujmov, naopak, práve záujem najvplyvnejších jednotlivcov je
zdrojom vzniku a fungovania politických skupín. Preto aj skupinové politické rozhodovanie je
potrebné chápať ako rozhodovanie politicky najvplyvnejších jednotlivcov. 60 B. Holden je vari
jediný z množstva uvedených autorov, ktorý pripúšťa (síce špecifický) demokratický obsah
marxistickej koncepcie politického systému.
P. Dunleavy a B. O´Leary nazerajú na podstatu modernej liberálnej demokracie cez
prizmu rôznych teórií štátu, ako jej nevyhnutného politicko-organizačného atribútu. Moderný
štát predstavuje veľmi špecifický typ vládnutia, charakterizovaný nasledovnými piatimi
základnými črtami:
a/ Štát je všeobecne uznávaná samostatná inštitúcia, resp. systém inštitúcií, založený na
podpore vlastného spoločenstva tak, že vytvára rozpoznateľnú verejnú a súkromnú sféru.
60 Pozri: Tamže, s. 109.
53
b/ Štát je suverénny, má najvyššiu moc nad určitým územím tým, že ako najvyššia autorita
určuje všetky zákony, t .j. záväzné pravidlá podporované donucovacími sankciami. Verejné
právo vytvárajú štátni predstavitelia, ktorí majú formálny monopol na použitie sily.
c/ Štátna suverenita sa rozširuje na všetkých jednotlivcov, spolu s daným územím, aplikuje sa
rovnako, akceptujúc postavenie vlády ako normotvorcu. Táto suverenita pochádza od každého
jednotlivca, ktorý vo vymedzenom časovom úseku plní istú rolu v štáte.
d/ Moderní štátni zamestnanci sú najčastejšie získavaní a pripravovaní v oblasti riadenia
v byrokratickom duchu.
e/ Štát má priestor (kapacitu) na vyberanie peňažných dávok (daní) od jednotlivých častí
populácie na financovanie svojich vlastných aktivít.61
Trojica autorov anglojazyčnej učebnice porovnávacej politológie R. Hague, M.
Harrop a S. Breslin poskytujú v jej závere celý rad definícií základných pojmov, s ktorými
v rámci celého obsahu publikácie narábajú. Súčasný politický systém charakterizujú
„v najširšom zmysle slova ako spôsob politického usporiadania spoločnosti, zahŕňajúci všetky
faktory vplyvu kolektívnych rozhodnutí, čiže do politického systému patrí proces formovania a
socializácie, strany, voliči a sociálne hnutia, ktoré nie sú formálnymi prvkami spôsobu
vládnutia“. 62
Očividným nedostatkom tohto prístupu je, že autori nepristúpili k explanačnej analýze
vlastnej definície, preto je len veľmi ťažko pochopiť, čo majú na mysli v prípade termínov
„formovanie“ (recruitment) a „socializácia“. Z druhej strany sme oprávnení domnievať sa,
že podstatou politického systému je jeho organizačná zložka, pod ktorou rozumejú rôzne typy
politických skupín presadzujúcich svoje záujmy prostredníctvom kolektívnych rozhodnutí.
Samozrejme, takýto prístup vyžaduje splnenie ešte minimálne jednej podmienky - politické
skupiny musia byť nadelené mocou, aby mohli zodpovedajúce politické rozhodnutia.
61Uvádzané podľa: Dunleavy, P., O´Leary, P.: Theories of the State. The Politics of Liberal Democracy.
MacMillan Press, London, 1992, s. 2.
54
P. Kulašik predstavuje istú pozitívnu snahu definovať moderný politický systém,
ktorým je tendencia stotožniť ho s modernou demokraciou. Demokracia je považovaná za
základnú politickú hodnotu modernej spoločnosti. Moderná demokracia spočíva na určitých
trvalých hodnotách a všeobecne platných princípoch.
Prvá skupina týchto princípov je založená na tradičných občianskych právach:
a/ prirodzených (právo na život, osobnú slobodu a vlastníctvo),
b/ zvláštnych (sloboda prejavu, názorov a zhromažďovania, sloboda náboženského vyznania a
vykonávania povolania, ale aj rovnosť všetkých pred zákonom).
Druhý komplex princípov, na ktorých je založená moderná demokracia, spočíva na
suverenite ľudu. Extrahovaným prejavom jej realizácie sú ďalšie znaky moderného
politického systému: legitimita zákonodarstva, ústavnosť vlády, zákonnosť správy, nezávislosť
súdnictva vyplývajúca z uskutočnenia princípu deľby štátnej moci. Vychádzajúc z týchto
hodnôt sa „demokracia chápe ako štátna forma, vládny systém, ktorý na základe spojenia
slobody a poriadku zaručuje občianske práva jednotlivca, vyrovnanosť záujmov a politických
činností sociálnych skupín a spolupôsobenie politických strán a iných organizovaných
spoločenstiev pri uskutočňovaní politickej vôle občanov do štátno-politickej oblasti“. 63 To
znamená, že moderný demokratický politický systém sa nezaobíde bez dodržiavania a
zabezpečenia ochrany občianskych práv, existencie množstva spoločenských (resp.
politických) skupín, ich záujmov a foriem činnosti, zameraných na ich realizáciu. Dôležitá je
aj činnosť politických strán, ktoré sa prostredníctvom boja o získanie, resp. spravovanie
politickej moci v prípade úspechu snažia vôľu občanov transformovať do podoby všeobecne
záväznej právnej normy.
Jednotlivec ako aktívny politický subjekt nevstupuje do politických vzťahov len ako
jednotlivý občan nadelený určitými právami, ale predovšetkým prostredníctvom
62 Wright, V. (ed.): Comparative Goverment and Politics. An Introduction. MacMillan Press, London, 1992, s.
468. 63 Kulašik, P.: Princípy a fungovanie politickej demokracie. SAMO 1/1996, s. 3.
55
spoločenských skupín s politickým charakterom alebo aj zdanlivo nepolitických organizácií,
pričom každá z nich má svoj vlastný záujem a snaží sa ho presadiť. Individuálny politický
záujem sa uskutočňuje v jeho transformovanej podobe ako skupinový záujem v rôznej miere
politických skupín a organizácií. Preto ďalšou nevyhnutnou črtou modernej politickej
demokracie je jej pluralizmus, ktorý znamená právnymi zárukami garantovanú existenciu a
pôsobenie množstva sociálnych skupín vo vnútri štátneho spoločenstva. Cieľom pluralistickej
demokracie je vytvoriť inštitucionálny rámec na optimálnu realizáciu záujmov ľudí pri
rešpektovaní predstáv väčšiny, ochrany záujmov menšiny a minimalizácii obmedzenia
každého jednotlivca. Ciele pluralistickej demokracie sa môžu takisto uskutočniť len za istých
predpokladov:
- štátna moc je utvorená na princípe legitimity (suverénne prejavenej vôle ľudu),
- občan nie je pasívnym objektom, ale aj aktívnym subjektom politického života,
- realizuje sa princíp politickej reprezentácie, pretože moderná demokracia má
sprostredkovaný charakter,
- pôsobenie vlády je časovo obmedzené rozhodnutím voličov v pravidelných voľbách,
- činnosť štátnych orgánov vychádza zo zákona a každý občan má právo odvolať sa proti ich
konaniu na nezávislé súdy.
Efektívne fungovanie moderných demokratických politických systémov nezávisí len
od politických inštitúcií a politických mechanizmov, ale aj od toho, ako si občan vnútorne
osvojí demokratické hodnoty, tradície a normy politického života, ktoré pôsobia na
fungovanie politického systému ako celku. Preto je politická kultúra nevyhnutnou súčasťou
každého moderného politického systému.
R. Tóth spája moderný politický systém s politickým vývojom v krajinách hebrejsko-
helénskej kultúry a chápe ho ako taký systém organizácie a realizácie moci, ktorý je založený
na občianskych právach a rozdelení štátnej moci do troch mocenských oblastí. To však je len
počiatok jeho analýzy.
56
Moderný politický systém musí spĺňať požiadavku ústavnosti, ktorá vyjadruje potrebu
kodifikovať ucelenejší súbor pravidiel súžitia ľudí na určitom teritóriu a legitimizovať moc.
Moderné ústavy mali za cieľ uskutočniť tieto základné úlohy: definovať občana v spoločnosti
ako základ spoločenského a politického systému, rozdeliť politickú moc na jej tri základné
zložky (legislatívnu, exekutívnu a súdnu) tak, aby nedochádzalo k jej koncentrácii v rukách
jedného politika, distribuovať práva jednotlivým štátnym inštitúciám a čo najdôslednejšie
sekularizovať štát (odobrať právo cirkvi zasahovať do svetských záležitostí, t. j. naplnenie
tézy o štátnej suverenite).
Republikánsko-demokratické ústavy definujú masu občanov ako jediný zdroj
legitímnosti politického systému. Táto masa občanov je pomenovaná ako národ, teda
historické spoločenstvo so svojimi tradíciami a skúsenosťami, ktorý nahradil pôvodné zdroje
moci (monarcha, Boh). Vo všeobecnosti moderná ústava určuje postup pri definovaní
základných hodnôt modernej demokracie:
◼ ústavná legitimizácia politického režimu, resp. definovanie subjektu štátnej zvrchovanosti
– ľudu,
◼ pridelenie práv ľudu vo forme individuálnych práv, najčastejšie označované ako občianske
práva,
◼ implementácia občianskych práv, čo však možno realizovať aj mimo ústavy, v obyčajných
zákonoch.
Povinnosťou modernej ústavy je teda definovať elementárne politické, ekonomické a
duchovné národné záujmy.
Nevyhnutným znakom moderného politického systému je uplatňovanie
zastupiteľského princípu. Základom pre fungovanie reprezentácie je redukovanie politickej
komunity a potreba vytvoriť zodpovednú väčšinu (responsible majority). „Nemožno stále
zvolávať celú politickú komunitu a čakať na jej politické rozhodnutie. Z hľadiska potreby
57
častého prijímania rozhodnutí je priama demokracia ťažkopádna“. 64 Zároveň je dôležitým
problémom veľká rôznorodosť schopností spracovať informácie o spoločnosti, z čoho
vyplýva potreba kvalifikovaného rozhodovania v neúplnej politickej komunite (resp.
nevyhnutnosť nekvalifikovaného rozhodovania v úplnej politickej komunite). Získať
väčšinovú podporu celej politickej komunity je veľmi ťažké, ale pre efektívnu realizáciu
politických rozhodnutí je dôležité, aby sa o zodpovednosť za výber rozhodnutia podelila
skupina, ktorú možno označiť za väčšinu, konkrétne ide o získanie väčšiny v zastupiteľskom
orgáne.
Zastupiteľský princíp sa realizuje aj v mene štátu, ktorý je síce zložitou štruktúrou
rôznych inštitúcií a vzťahov medzi nimi, ale napr. pri nadväzovaní medzištátnych kontaktov
nevystupuje celá táto štruktúra, ale je poverený vždy niektorý zo štrukturálnych
komponentov, najčastejšie hlava štátu, resp. vláda.
Delegovanie zodpovednosti predpokladá, že zastupiteľský princíp bude fungovať iba
vtedy, ak medzi zástupcami a ich nominátormi existuje nepretržitý kontakt. Výberom
zástupcu sa základné občianske výkonné práva prenášajú na vybranú osobu. No sú naivné
predstavy, že sa zástupca bude zodpovedať každému svojmu voličovi, resp. za každý svoj
skutok. Ani kompromisné riešenie zodpovednosti za určitý komplex rozhodnutí alebo za
rozhodnutia v určitom časovom intervale (volebnom období, ktoré je obyčajne neprimerane
dlhé) nie sú východiskom.
„Moderné demokracie prešli od konkrétnej zodpovednosti k abstraktnej zodpovednosti
voči ´vlastnému svedomiu´. Akcentovaním svedomia sa prerušuje politický kontakt medzi
zástupcom a tým, koho zastupuje. Z racionálnej demokracie vzniká naivná, abstraktná
demokracia,“ 65 základom ktorej je stranícka diverzifikácia občianskej podpory, prejavujúca
sa v straníckej štruktúre parlamentu. Preto sa politické strany, voľby a parlamenty zaslúžili o
vznik takého politického systému, ktorý dnes nazývame moderným. Jadrom straníckej
64 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSVT, Bratislava, 1998, s. 20.
58
demagógie je tvrdenie o rozhodujúcej úlohe masy pri tvorbe politiky a kreovaní spoločnej
budúcnosti. Táto tradičná ideologická úloha politických strán je doplňovaná jej ďalšou
tradičnou funkciou - výberom jednotlivcov na politické a administratívne posty. Svoju
tradičnú úlohu strany najlepšie plnia v oblasti sprostredkovania zastupiteľskej demokracie.
Pluralizmus záujmov diktuje politickým stranám tradične demokratickú úlohu hľadať
parlamentnú väčšinu.
Redukcia politickej komunity v modernom demokratickom politickom systéme sa
realizuje prostredníctvom demokratického volebného výberu. Demokratický volebný systém
umožňuje redukciu počtu voličov z väčšieho počtu na menší, a zároveň otvára príležitosť
každému občanovi uchádzať sa o veľké množstvo volených politických postov.
Moderný politický systém je nemysliteľný bez rozdelenia politickej moci na jej tri
základné druhy: zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Rousseau hovoril o dvoch častiach moci,
v praxi však prevládol názor, že sú potrebné tri, aby sa lepšie kontrolovali, strážili a
vyvažovali. Locke a Montesquieu oddelili najprv od seba exekutívu a legislatívu. Na
vyrovnanie ich vzájomného pomeru vyčlenili súdnu moc. V súčasnosti charakter vzťahov
medzi jednotlivými druhmi moci v rozhodujúcej miere ovplyvňuje formu vlády.
Základnou inštitúciou štátnej moci s normotvornými kompetenciami je parlament.
Zmyslom demokratickej výkonnej moci je uskutočňovať racionálne politické rozhodnutia,
ktoré uľahčia osudy ľudí. Štátne zriadenie je do značnej miery symbolizované formatívnym
usporiadaním hlavy štátu. Hlava moderného štátu môže byť v zásade republikánska alebo
monarchistická. „Racionálne rozdelenie moci v republike spočíva v presnom vymedzení
postavenia exekutívy a hlavy štátu“. 66
V demokratickej spoločnosti sila a stabilita moci výrazne závisia od dobrej vízie, lebo
základným voličským, občianskym a národným očakávaním je vytvorenie budúcnosti lepšej,
ako je súčasnosť a ako bola minulosť. Vízia je špecifickým zdrojom moci. Občania si želajú,
65 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSVT, Bratislava, 1998, s. 25.
59
aby politickí vodcovia formulovali dlhodobé predstavy o spoločnosti, s ktorými by sa mohli
stotožniť. V prípade očakávaného stotožnenia sa občanov s víziou, nadobúda táto charakter
zdroja moci.
F. Šamalík vyčleňuje všeobecné znaky moderného štátu a súčasného politického
systému. Hlavnými definičnými znakmi moderného štátu sú:
◼ ústavnosť,
◼ legitimita štátu je odvodená z vôle suverénneho ľudu,
◼ suverenita ľudu sa prejavuje v periodických slobodných voľbách,
◼ vláda je zodpovedná parlamentu,
◼ súdna moc je nestranná a nezávislá,
◼ štát uznáva a garantuje prioritu človeka, občana a občianskej spoločnosti.
Moderná situácia vo vývine politického systému je charakterizovaná týmito znakmi:
- existenciou nositeľa štátnej moci (národ, resp. občianska spoločnosť prostredníctvom
politickej elity volenej v pravidelných slobodných voľbách),
- relatívne stabilným systémom vzťahov medzi jednotlivými základnými druhmi štátnej moci
a ich hlavnými predstaviteľmi,
- relatívne stabilným, právne garantovaným systémom spôsobov, metód a techník realizácie
štátnej moci (pragmatizmus),
- rôznymi formami spojenia štátneho (mocenského) pragmatizmu s určitým stupňom a
formou ideologizácie pri presadzovaní štátneho záujmu.
Autor poznamenáva, že moderný štát a moderný politický systém znamenajú ideálny
typ modifikovaný spolupôsobením historických tradícií a súčasných spoločenských,
politických a ekonomických procesov. Aj napriek tejto idealizácii moderného politického
66 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSVT, Bratislava, 1998, s. 99.
60
systému, resp. štátu, každý model „obsahuje nevyhnutné minimum modernosti, t. j. je natoľko
určitý, že ho je možné vedecky skúmať“. 67
* * *
Uskutočnenie systematických záverov z obrovského množstva prejavených
teoretických názorov predstavuje určitú komplikáciu. Aj napriek tomu môžeme konštatovať,
že pre analýzu podstaty moderného politického systému bude nevyhnutné akceptovať tieto
spoločné znaky:
1. Moderný politický systém nevyžaduje apriori spojenie demokratických princípov so
zásadami liberalizmu ani z časového hľadiska, ani z hľadiska jeho obsahu. Dôvodom na
toto konštatovanie sú historické skúsenosti s existenciou politických systémov fungujúcich
na báze realizácie demokratických princípov bez liberalizmu (jakobínske obdobie vo
Francúzsku) a spôsobov organizácie moci na báze liberálnych zásad bez dodržiavania
nosných kritérií demokracie (obdobie prijímania Ústavy USA). Okrem toho, modernizačné
prvky každého politického systému sa do života zavádzajú v rôznych obdobiach a v rôznej
intenzite (modernizačné prvky administratívy vo Francúzsku v časoch kardinála
Richelieua, evolučný charakter vývoja britského parlamentarizmu), ba čo viac, súčasný (z
časového hľadiska) politický systém vôbec nemusí mať s demokraciou a liberalizmom nič
spoločné, to nás však neoprávňuje nazvať ho nemoderným (Saudská Arábia, Irán, ale aj
Kuba a KĽDR a hlavne jeho špecifická transformácia v prípade tzv. ázijských tigrov).
Takéto štáty sa často hlásia k základným zásadám demokracie alebo liberalizmu. Problém
však spočíva v prispôsobovaní alebo deformovaní spôsobov a mechanizmov ich
uplatňovania alebo jednostrannou absolutizáciou jedného z nich, modifikovaných
predovšetkým určitým typom ideologickej (resp. náboženskej) predpojatosti alebo
historickými tradíciami.
67 Šamalík, F.: Občanská společnost v moderním státě. Doplněk, Brno, 1995, s. 5.
61
2. Zastupiteľský princíp vládnutia je neodmysliteľným atribútom moderného politického
systému, no z historického hľadiska jeho realizácia takisto nie je spätá s rozpracovaním a
uvedením do života liberálnych a demokratických koncepcií (zastupiteľské orgány
normandských kmeňov na juhu Anglicka ešte v 11. storočí, existencia šľachtického
zastupiteľského zboru v Anglicku po podpísaní kráľom Johnom významného dokumentu -
Magny Charty v r. 1215, ktorý až koncom 13. storočia bol nazvaný parlamentom). Inými
slovami, s vysokou mierou pravdepodobnosti nie je korektné z historického hľadiska
stotožňovať zastupiteľský princíp s jeho neskoršou liberálno-demokratickou podobou
označenou ako parlamentná vláda či už v podobe republiky alebo parlamentom či ústavou
limitovanej monarchie.
3. Pravidelné voľby sú mechanizmom výberu politickej elity a zároveň spôsobom jej
kontroly, sú vlastne zdrojom moci, ktorá drží celý politický systém pohromade. Za
zmienku však stojí niekoľko faktov, ktoré opätovne potvrdzujú predpoklad, že voľby ako
princíp takisto nie sú liberálno-demokratickým produktom. V kmeňovom štádiu vývoja
indickej spoločnosti mali kmeňové zhromaždenia v určitých konkrétnych prípadoch právo
zvoliť nového radžu. Medzi stredovekými talianskymi mestskými štátmi si získali výlučné
postavenie Benátky nielen vďaka námornému obchodu, ale aj tým, že už v roku 697 si
zvolili svojho prvého dóžu a táto tradícia pretrvala veľmi dlho. Aj pionieri americkej
kolonizácie, napríklad 41 otcov pútnikov (puritánskych separatistov) podpísalo 21. 11.
1620 na lodi Mayflower dohodu, že sa budú riadiť zákonmi vydanými vodcom, ktorého si
budú sami voliť. Takto sa začal búrlivý rozvoj kolónie Plymouth, dnes pevnej súčasti
americkej únie.
4. Voľná súťaž politických strán o ovládnutie politickej moci je výsledkom postupného
spájania princípov demokracie a zásad liberalizmu v priebehu 19. storočia, kedy vznikli
politické strany dnešného typu. Vyplynulo to z potreby redukovať politickú komunitu a
nájsť taký „redukovaný“ politický subjekt, ktorý by bol schopný artikulovať a presadiť
62
záujmy tých, ktorých predstavuje. V prípade jeho politického úspechu je tento záujem
transformovaný do podoby zákona a nadobúda celospoločenský charakter.
Strany ako názorové skupiny však vznikali už dávno predtým. Spomenieme len aténsku
stranu a macedónsku stranu v čase prenikania Alexandra a Filipa Macedónskeho na
Peloponézsky polostrov, alebo z modernejších dejín - federalistov a antifederalistov v čase
zrodu USA.
5. Konkurenčnosť politických strán sama osebe je nedostatočnou zárukou na presadenie
konkrétneho politického záujmu. Na prijatie efektívneho politického rozhodnutia je
potrebné vytvoriť zodpovednú väčšinu (responsible majority), čo sa konkrétne prejavuje
s potrebe vytvárať väčšinovú vládu, majúcu podporu väčšiny členov zastupiteľského
zboru. Vláda je zodpovedná parlamentu, dôvera vyslovená vláde parlamentom je
znamená právo fungovať v ústavou stanovenom termíne.
6. Moderný politický systém je založený na akceptácii a postupnom rozširovaní
prirodzených práv človeka (právo na život, osobnú slobodu a vlastníctvo) a celých
kategórií osobitných práv zabezpečujúcich slobodu názorov, prejavu, zhromažďovania,
združovania, náboženstva a vykonávania povolania, ale aj rovnosť všetkých pred
zákonom. Pre ďalší politický vývoj sa najdôležitejším stalo rozširovanie volebného práva
a rušenie rôznych obmedzujúcich faktorov (cenzov). Individuálne (resp. skupinové) práva
a slobody sa definovali postupne počas celého historického vývoja rôznych spoločenstiev
a takisto postupne sa rozširovalo ich uplatnenie pre stále početnejšie skupiny
obyvateľstva. Faktom je, že ich najbúrlivejší rozmach zaznamenávame až v období od
konca 18. storočia, najmä však v priebehu 19. storočia, postupným zbližovaním
demokracie a liberalizmu, aj keď je nevyhnutné poznamenať, že mnohé z nich obsahovali
už také historické dokumenty, ako bola Magna Charta z roku 1215, Listina práv (1628),
Zákon o právach (1689) a Habeas Corpus Act z roku 1679.
63
7. Záujem jednotlivca sa vo svete politiky prejavuje až v transformovanej podobe ako
záujem určitej politickej skupiny, organizácie či inštitúcie. Takýchto politických
organizácii je v politickom systéme veľmi mnoho. Vyplýva to z faktu, že reprezentujú
zložitú sociálnu štruktúru, rozdelenie spoločnosti na množstvo záujmových skupín. Táto
rôznorodosť - pluralita - je základom fungovania moderného politického systému.
Takmer optimálnu podobu nadobúda snaha o realizáciu množstva sociálnych záujmov
v systéme politickej demokracie. V súčasných nedemokratických politických systémoch
takisto existuje pluralita spoločenských a politických záujmov, často však býva potlačená
zákonnými ustanoveniami alebo náboženskými či historickými tradíciami.
8. Analýza všetkých predchádzajúcich obsahových kritérií by bola zbytočná bez uvedenia
základného spojovacieho princípu moderného politického systému, ktorým je suverenita
ľudu. Slobodne prejavená vôľa ľudu je jediným zdrojom legitímnosti politického
systému. Obsah pojmu ľud sa v rôznych historických obdobiach takisto menil. Najprv sa
rozširoval „okruh oprávneného ľudu“, napokon liberálno-demokratické ústavy definujú
masu občanov za oprávnených legitimizovať vládu. V súčasnosti sa pod touto „masou
občanov“ najčastejšie rozumie národ.
64
IV. POSTMODERNISTICKÁ VÝZVA A POLITICKÝ SYSTÉM
V úvode treba vysloviť niekoľko rozhodujúcich poznámok. Ide najmä o to, že
presadzovanie pojmu postmoderná situácia, resp. doba do teoretických diskusií v rámci
politickej vedy je najčastejšie neefektívne a disfunkčné. Ak sa našli dôvody na to, že v jednej
alebo viacerých sférach spoločenského života je možné hovoriť o ich špecifickom stave či
mimoriadnom stupni rozvoja ako o postmodernom a existuje na to racionálna argumentácia,
to neznamená, že úvahy o stave a dynamike ostatných oblastí ľudského poznania a konania sa
tomu musia analogicky prispôsobovať. Samozrejme, vec opäť bude spočívať v existencii
logickej a racionálnej argumentácie. Predchádzajúce strany tohto textu mali za úlohu
poukázať na zložitosť vymedzenia „hraníc“ modernosti politického systému. Je zložitá
predstava o vyhľadávaní, resp. vymýšľaní kritérií postmodernosti pre existujúci politický
systém. Len mizivé percento profesionálnych politológov by pristúpilo na túto špekulatívnu
cestu.
65
Samozrejme, v spoločenskovednej literatúre aj v rámci niektorých sociálnych činností
sa postmodernizmus skloňuje v mnohých pádoch a príznaky postmodernej doby v nej
nachádzajú svoju opodstatnenú a dobre zargumentovanú podobu. Ako najprepracovanejšie a
najpremyslenejšie sa zdajú byť všeobecno-filozofické koncepcie, a názory v rámci teórie
štátu a práva.
Takmer za klasického predstaviteľa filozofického prístupu k problematike modernosti
sa stal francúzsky filozof J.-F. Lyotard. Nesúhlasí so všeobecne prijatou predstavou o tom,
že zdrojom samotného pojmu „postmodernizmus“ je krízový stav vo vývoji filozofického
myslenia počnúc prelomon 19. a 20. storočia. Pojem postmodernizmu vďačí za svoj vznik
americkej kultúrnej oblasti, a to predovšetkým v súvislosti s kritikou modernistickej
architektúry a jej internacionálneho štýlu. Táto charakteristika sa vzťahovala na
architektonické výtvory v rozmedzí 30. a 60. rokov nášho storočia. Pre tento štýl je
charakteristický prísny funkcionalizmus, odmietanie dekoratívnych prvkov a odtrhnutie od
historických súvislostí. Postmodernistická architektúra oproti funkcionalistickému purizmu
zdôrazňuje úlohu symbolizmu, nesúhlasí s odstraňovaním dekoratívnych prvkov a prehlasuje
právo slobodne čerpať z celej historickej zásoby architektonických koncepcií. Mnohí
predstavitelia postmodernizmu spájajú rozhodné odmietnutie s ostrou kritikou avantgardného
umenia vôbec.
Postmoderný prelom v architektúre spočíva takisto v zrušení nadvlády euklidovskej
geometrie. Ďalším znakom postmodernej doby je vymiznutie úzkej väzby, ktorá spájala
moderný architektonický štýl - projekt s ideou postupnej spoločenskej a individuálnej
imancipácie v meradle celého ľudstva. Postmodernej architektúre nezostáva nič iné len
vytvárať sériu drobných modifikácií v určitom priestore a vzdať sa globálnej rekonštrukcie
priestoru obývaného ľudstvom. Neexistuje už žiadny horizont univerzality alebo
univerzalizácie, resp. všeobecnej emancipácie.
66
Kultúrny aspekt, resp. postmodernistickú teóriu kultúry, považujeme za rozhodujúci
prvok uvažovania o posmoderne, resp. o postmodernizme vôbec, najmä z vývojového
hľadiska, pretože práve kultúrna postmodernistická výzva sa stala zdrojom uvažovania o
nových rozmeroch reality v ostatných, najmä spoločensko-vedných oblastiach (filozofické,
etické, ekonomické a technologické postmodernistické teórie).
Základom úvah o postmodernizme je vo všeobecnosti koncepcia tzv. “nedokončeného
projektu“, pod ktorým sa obyčajne chápu tie princípy spoločenského myslenia a konania,
ktoré vyzdvihlo svojho času osvietenstvo. Za posledných predstaviteľov osvietenstva sa
považujú K. Popper, ktorý bol ochotný hájiť pôvodný projekt v oblasti politiky (The Open
Society) a Adorno v oblasti kultúry a umenia (Aesthetische Theorie). Modernita stroskotala
v tom zmysle, že dopustila, aby sa celistvosť života roztrieštila na navzájom nezávislé
špeciálne oblasti prenechané úzkej kompetencii odborníkov. Ide teda o jav tzv. parcelácie
kultúry a odtrhnutia od života.
Čo je to vlastne postmoderna? „Postmoderna je rozhodne časťou moderny“. 68 Nie
je to nič nemoderné, predmoderné, ani antimoderné. Všetko, čo je uznávané, hoci iba od
včerajška, má byť predmetom podozrenia. Cézane spochybňuje priestor impresionizmu,
Picasso a Braque pochybujú o Cézanovi. Nejaké dielo sa môže stať moderným, len keď je
najprv postmoderným. Takto chápaný postmodernizmus nie je modernizmus dospievajúci
k svojmu koncu, ale modernizmus vo svojom zrode, a tento jav je stály. Preto aj z hľadiska
politického systému by malo dôjsť k tzv. delegitimizácii, t. j. postmodernita je koncom ľudu
ako kráľa moderných príbehov, koniec ľudu ako jediného a skutočne neobmedzeného
držiteľa, nositeľa a vykonávateľa politickej vôle. Problém je o to závažnejší, že jediný a
univerzálny zdroj legitimity - ľud - sa rozpadá a ustupuje svoje pozície rôznym lokálnym
legitimitám, príznakom čoho je aj existencia obrovského množstva jednotlivých kultúr.
Jediné, čo je isté, je to, že právo nemôže byť niečím faktickým, a že reálna spoločnosť
68 Lyotard, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha, 1993, s. 30.
67
nečerpá svoju legitimitu zo seba samej, ale z určitého spoločenstva, ktoré nie je priamo
pomenovateľné, ale iba požadované. Preto nie je možné vyzdvihovať to, čím je ľud dnes,
proti tomu, čím má byť. Suverenita nepripadá ľudu, ale „Idey slobodného spoločenstva“.
Ľudová suverenita, ale aj ľudová identita sa rozpadá na množstvo suverenít a identít. Takáto
organizácia spoločnosti sa nazýva deliberatívnou.
Postmoderné myslenie by malo byť z tohto pohľadu skôr empiricko-kritické alebo
pragmatické: schopnosť formulovať nové pravidlá sa odhaľuje v tej miere, ako sa hlási jeho
potreba.
Vo všeobecnosti „postmoderna“ označuje stav kultúry, po tých premenách, ktoré
prekonali pravidlá hry vo vede, literatúre a v umení od konca 19. storočia. Chápeme ju ako
krízu naratívnych koncepcií, alebo v zjednodušenom význame ako nedôveru voči tzv.
metanaratívnym príbehom (základným princípom osvietenstva).
Nový ekonomický rozvoj ide ruka v ruke s určitou premenou funkcií štátu: na základe
tohto syndromu sa utvára istý obraz spoločnosti, ktorý núti k vážnej revízii tých prístupov,
ktoré boli kedysi prezentované ako alternatívne. Vo všeobecnej rovine sa to napríklad prejaví
v stále širšom odnímaní regulatívnych a reprodukčných funkcií úradníkom a ich
odovzdávanie strojom, resp. automatom. Hlavným problémom sa takto stáva disponovanie
informáciami, ktoré by tieto automaty mali mať v pamäti, aby sa dospelo k správnemu
rozhodnutiu. Disponovanie informáciami je a bude záležitosťou odborníkov všetkého druhu.
Vládnuca trieda je a bude triedou tých, ktorí rozhodujú. Netvorí ju už však tradičná
politická trieda, ale maximálne rôznorodá vrstva skladajúca sa z riaditeľov podnikov,
vysokých štátnych úradníkov, a predstaviteľov veľkých profesionálnych, odborových,
politických a konfesionálnych organizácií. V tom tkvie podstata rozkladu tzv. „veľkých
príbehov“. Spolu s tým však v postmodernej spoločnosti narastá úloha „komunikačných
hier“, komunikácie ako takej. Aj samotné „JA“, t. j. aj jeho občiansky rozmer, je takto
zákonite vsadené predovšetkým do tohto typu spoločenských (komunikačných) vzťahov.
68
Moderný politický systém nie je trvalým a stabilným politickým systémom, určite
vybočuje z rámca tých možností, ktoré mu poskytujú prirodzeno-právna a zmluvná
koncepcia. Dnes je dočasná zmluva systémom podporovaná pre svoju väčšiu pružnosť,
menšiu nákladovosť a zintenzívnenie motivácií, ktoré spolu vystupujú ako faktory
prispievajúce k lepšej operatívnosti, t. j. politický systém neustále vyžaduje pre svoje
obnovovanie pravidelnú negociáciu a regulárnu snahu o dosahovanie konsenzu.
Problémom postmodernej existencie je takisto úpadok verejného priestoru, ktorý už
nie je schopný ustanoviť žiadnu presvedčivú hierarchiu medzi vyšším a nižším, hodnotou a
záujmom, večným a efemérnym. „V českom verejnom priestore je to problém obzvlášť
dramatický, pretože u nás chýba zmysel pre racionálnu politickú diskurziu. Všetko je u nás
nakazené lyrickým pátosom, pseudonáboženským vytržením ‘boja za víťazstvo pravdy a
lásky’. ... Chýba ironický racionálny pohľad na ľudskú situáciu vo svete. To zase súvisí s tým,
že my, na rozdiel od Maďarov či Poliakov, sa nedefinujeme predovšetkým politicky, teda
svojím štátom, jeho racionálnou ústavou a fungujúcimi inštitúciami, ale kultúrou,
literatúrou či dokonca náboženstvom“. 69
Pre postmodernú situáciu je charakteristická snaha vyriešiť tri základné kauzy. Prvou
z nich je kauza „mravného gýča“. Ako príklad sa uvádzajú pápežove výroky počas jeho
pastoračných návštev kdekoľvek na svete: nesnažte sa naplniť svoj život hľadaním sebeckých
výhod, ale otvorte sa láske a stanete sa tvorcami novej Európy a nového sveta; keby tak mali
občianski predstavitelia a každý občan na srdci potreby nemocných a keby rozvíjali v rámci
spoločnosti účinnú a trvalú solidaritu a pod. Mať na zreteli potreby nemocných znamená
financovať nemocnice. Otázka znie - ako? Alebo je sprevádzkovanie Mochoviec hľadaním
sebeckých výhod voči prírode a Rakúšanom? Mravný gýč ponúka ľuďom dojatie zo
všeobecných princípov namiesto občianskej angažovanosti za lepšie fungovanie inštitúcií.
69 Bělohradský, V.: Kapitalismus, glasnosť a perestrojka teprve čeká. Salon 40/1997, s. 1.
69
Druhou takouto kauzou bola interpretácia konca komunizmu ako víťazstva Západu.
Rozhodujúcou črtou povojnového usporiadania sveta nebol boj západnej demokracie proti
sovietskemu komunizmu, ale pevná dohoda medzi nimi o rozdelení sveta medzi nimi na
jednotlivé sféry vplyvu. Západ preto nemá žiadne morálne právo považovať sa za víťaza.
Globalizácia, nezamestnanosť, prevaha telematických finančných trhov nad životom na
planéte nie je možné riešiť v rámci hodnôt západnej civilizácie. Tieto hodnoty sú totiž
príčinou uvedených problémov. „Kapitalizmus glasnosť a perestrojka iba čaká“. 70
Pre postmodernú dobu je najcharakteristickejším znakom národný štát.
Jeho rozhodujúcim znakom je schopnosť socializovať ľudí k lojalite nie voči konkrétnym
skupinám ľudí, teda k ich klanu, rodine či dedine, ale k lojalite k určitej kultúre, určitému
štýlu sebaidentifikácie.
Národný štát nás vytrháva z lojálnosti voči určitým osobám a skupinám a pestuje v nás
„kultúrnu kompetenciu“, ktorá nás definuje ako príslušníkov konkrétneho národa.
Ďalším nevyhnutným znakom postmodernej doby je globalizácia, ktorá označuje
neustále rastúcu simultaneitu, mobilitu a pluralitu. Ani kultúrna kompetencia (národný štát),
ani pluralita nie je možná bez demokracie. Demokracia je nemysliteľná bez národného štátu.
je založená na slobode a intenzívnej komunikácii.
Slovenskí a českí autori sa výraznou mierou podieľali na rozpracovávaní problematiky
postmodernizmu v podmienkach teórie štátu a práva. Konkrétnym príkladom je aj aktivita
Ústavu štátu a práva SAV pod vedením E. Baránya pri organizovaní a zabezpečení vedeckej
konferencie na tému „Štát a právo v postmodernej situácii“, konanej v roku 1997
v Piešťanoch-Sĺňave. Už v svojom úvodnom vystúpení A. Bröstl uviedol, že „postmoderna je
označenie pre stav svetovej kultúry druhej polovice 20. storočia, ktorá odmieta doterajšie
filozofické princípy (priorita racionality, absolutizácia abstraktného momentu, totalitarizmus
politiky), o ktoré sa opiera moderna. Súčasne je to označenie pre stav ohrozenia alebo
70 Tamže.
70
krízy“.71 Postmoderná situácia súvisí zo zmenou paradigiem (vzorov): politický krach
komunizmu, ekonomický pád liberalizmu a politický kolaps štátu blahobytu, ktoré svedčia o
rozpade už vyčerpaných kultúrnych modelov, pričom majú za následok potrebu hľadania
novej racionality. Postmodernizmus znamená novú epistému zloženú z množstva
miniracionalít, ktoré sa stávajú totalitami prítomnými v mnohých častiach. Tak napríklad
človek je v postmodernizme chápaný ako slabý subjekt, ovplyvňovaný celou skupinou
faktorov; slabý človek je charakterizovaný aj tzv. slabým rozumom (iracionalizmus a
neschopnosť dosahovať vyššie úrovne abstrakcie); právo stráca dôveryhodnosť, pretože sa
legislatíva často mení a nevychádza s plánov vlády, ale vychádza od spoločenských síl, ktoré
často nie sú identifikovateľné. Boj o moc, o názor, o legitimitu politickej predstavy i o
konkrétnom rozmere práva a spravodlivosti je vždy bojom o pojmy a slová (kto pomenúva
veci, ten ich ovláda, resp. definície vytvárajú reality). Pre postmodernu je charakteristické aj
znásobenie formálnych prameňov práva (napr. pribúdanie komunálnych direktív,
disciplinárne poriadky, administratívne rezolúcie a pod.). Dohodový princíp pochádzajúci
z čias osvietenstva nahrádza obrovské množstvo komentárov, čo je ovplyvnené aj tým, že
podstatná časť informácií sa presúva z tlačených médií do digitalizovanej podoby. Do
popredia sa dostáva význam domnienky (dohadu) a potreba syntézy je potlačená do úzadia.
Z právneho hľadiska je postmoderna vekom „dekodifikácie“, t. j. čo sa snažila moderna
kodifikovať to postmoderna dekodifikuje. V postmoderne aj princíp humanity stráca svoje
opodstatnenie, lebo namiesto ochrany jednotlivca pred štátom do popredia vystupuje potreba
ochrany jednotlivca pred inými jednotlivcami. V postmoderne prevláda tzv. univerzálna
povolanosť, t. j. určité právo konkrétneho spoločenstva obnovujúce nový regionalizmus.
Ľ. Kráľová situáciu postmoderny charakterizuje prostredníctvom rastúceho množstva
rôznych životných foriem, koncepcií poznania a spôsobov životnej orientácie. V tejto
pluralite spočíva najpodstatnejší znak postmoderny. „Postmoderna nie je antimoderna, ale
71 Bröstl, A.: Právny štát v postmodernej situácii. Právny obzor 3/1997, s. 211.
71
radikalizovaná moderna, taká, ktorá poznáva a uznáva pluralitu v jej principiálnej podobe.
Postmoderna je taká moderna, ktorá sa definitívne lúči s hlbokou túžbou po jednote“. 72 Vo
všeobecnosti sa prijíma, že stratégiu jednoty je v postmoderne potrebné zameniť za stratégiu
mnohosti. Postmoderné zdôrazňovanie plurality má bezprostredný vzťah k modernej
demokracii. Demokracia viac vyhovuje podmienkam nesúhlasu (disenzu) ako konsenzu, čo je
prejavom politickej plurality. Demokracia však má svoju konsenzuálnu základňu - sú ňou
zvláštne práva jednotlivca a základné práva a slobody. Dnes si ich vysvetľujeme tak, že majú
zaisťovať najvyšší možný stupeň nárokovateľnosti individuálnej ľudskej voľby, to znamená,
že možnosťou voliť vlastnú cestu sa nesmiem dotýkať rovnakej slobody iného človeka. To je
miera a zmysel postmodernej politiky. Pluralita takto môže byť zabezpečená len
v demokracii, nakoľko tá je životne uspôsobená na pluralitu. Preto pokiaľ niekto od
postmodernizmu očakáva koniec politiky, nepochopil podstatu politiky a demokracie.
Postmoderna neodmieta politiku, vyžaduje však prechod k jej novému typu, založenému na
obhajobe mnohosti
J. Pinz sa zaoberá konkrétnymi problémami právneho štátu v postmodernej situácii.73
Otázka deľby moci v štáte je obyčajne otázkou postavenia parlamentu. Postmoderna
umožňuje vylúčenie monopolu parlamentu na tvorbe práva. Vyplýva to aj z existujúcich
názorov o možnom zrušení trojdelenia štátnych mocí a zavedení jej ambivalentnosti:
zákonodarnú-primárnu normotvorbu a výkonnú-sekundárnu normotvorbu. Vylúčenie
parlamentného monopolu sa však dá dosiahnuť len rozšírením a ústavným zakotvením tzv.
populárnej iniciatívy, t. j. referenda, plebiscitu, možností petičného práva a pod. Otázka
modernizácie štátnej správy je úzko spätá s jej decentralizáciou a prechodom na samosprávu.
Problém postavenia občana je v súčasnosti veľmi preceňovaný. Pre postmodernú
dobu je žiadúce skutočné občianstvo, nie občianstvo stranícke či inak skupinové, zahalené do
tajomného rúška rôznorodých kolektivít. Občan je predsa jediným a individuálnym
72 Kráľová, Ľ.: Postmoderná situácia a Slovensko. Právny obzor 3/1997, s. 331.
72
subjektom demokracie. Nie je možné, aby politické strany vnucovali všeobecnú vôľu.
Politické strany ju musia rešpektovať, reflektovať a reprezentovať.
Mimoriadny význam v postmodernistickom štádiu vývoja štátu a práva má postavenie
opozície ako realizácie neodňateľného práva tzv. politickej menšiny kritizovať a kontrolovať
vládnucu politickú väčšinu. Skutočné záruky slobody musia byť uskutočnené prostredníctvom
slobody opozície a nezávislosti sudcovskej moci.
Otázka podstaty práva je v postmoderne orientovaná na spojenie s pojmom
demokracie (štátnej formy) ako prejavu najvyššej, resp. zvrchovanej vôle donora jej legitimity
- ľudu - v tesnej súvislosti na humanistické hodnoty fixované v práve. Právo potom musí
skutočne slúžiť myšlienke spravodlivosti.
J. Čipkár, podobne ako mnohí jeho kolegovia, za najvýznamnejšiu odlišnosť
postmodernej doby považuje „popularitu plurality“. 74 Pluralita znamená zameranie sa na
niečo nové, odlišné a extravagantné, zároveň však znamená aj odmietnutie života riadiaceho
sa jediným univerzálnym projektom, ale uznanie života, ktorý funguje v mnohosti týchto
príbehov - privatizácii (orientácii na jednotlivca), deregulácii a fragmentácii. Vznik
postmodernizmu je spätý s postindustriálnym hnutím a s planetarizmom. Cieľom
postmoderny je dokončenie pôvodného moderného projektu inými prostriedkami a v inom
socio-kultúrnom kontexte. Postmodernú situáciu vyjadruje v geopolitickom aspekte tzv.
posteurocentrizmus v konfrontácii s polycentrickou konštaláciou nových svetových regiónov,
ktorá predpokladá medzinárodne kooperujúce a zjednotené národy. Do popredia vystupuje
požiadavka eko-sociálneho trhového hospodárstva a všeobecnej etickej zodpovednosti za
ľudstvo a celý svet (planetárna zodpovednosť).
Postmoderná doba neznamená rozklad hodnôt, ale iba ich zmenu, resp. presun dôrazu
na ich jednotlivé aspekty, napr. etická zodpovednosť vedcov, prechod od technokracie
73 Pozri: Pinz, J.: Právní stát v postmoderní situaci. Právny obzor 3/1997, s. 269-270. 74 Čipkár, J.: Postmoderná situácia a jej východiská pre ďalší vývoj spoločnosti, štátu a práva. Právny obzor
3/1997, s. 339.
73
ovládajúcej človeka k technológii, ktorá slúži jeho ľudskosti, od neekologického priemyslu
k proekologickej výrobe, od formálnej demokracie k demokracii skutočnej (racionálnej,
zodpovednej, v ktorej sa spája spravodlivosť, poriadok, efektívnosť a pod.). Kritika
subjektivity, resp. vedomia (predstáv autonómneho subjektu) predstavuje nový spôsob
legitimizácie vedenia a moci. Každý typ komunikácie vytvára a generuje sebe vlastné
pravidlá, ktoré ho zároveň legitimizujú. Takisto sa to týka politického ako aj právneho
systému spoločnosti. Otázka legitimity pre postmodernu je otázkou pluralitnej prítomnosti.
Každá moc (vedenie) musí byť posudzovaná v rámci kontextu kultúry, tradície a
„jazykovej hry“, ktoré umožňujú a určujú jej význam. Problémom postmodernizmu teda musí
byť zabezpečenie komunikácie a vzájomného porozumenia medzi kultúrami, resp.
spoločenstvami, čo sa spätne odrazí na rozdielnej kvalite všetkých stránok spoločenského
života, vrátane štátnej a právnej.
Nový spôsob legitimizácie sa prejavil vo zvýšení a zároveň rozdvojení statusu
intelektuálov. Ich postavenie je v informačnej spoločnosti znásobované dvakrát: mocou
(vedením) a trhom.
Právo sa v postmodernej spoločnosti legitimizuje len redukovane, len uznaním právnej
procedúry. Legitimita je chápaná ako vnútorná vlastnosť systému a je nezávislá od vonkajších
vplyvov (napr. svetonázorov a ideológií). Táto snaha legitimizovať právo jeho vlastnou
procedúrou znamená vlastne pokus a autolegitimizáciu práva prostredníctvom jeho faktických
sociálnych vlastností. Legitimizácia sa takisto môže chápať ako prejav alebo pokus
reflektovať stav krízy moderného právneho systému založeného na tzv. veľkých pojmoch
novoveku (demokracia, spravodlivosť, konsenzus, väčšinová vôľa a pod).
V otvorenej pluralitnej spoločnosti existuje šanca viesť taký spôsob života, ktorý si
sami ľudia určia, ale za ktorý sami nesú aj zodpovednosť a v tom spočíva morálny aspekt ich
bytia.
74
Postmoderná spoločnosť je naďalej odkázaná na pomoc štátu a práva pri formovaní
určitého konsenzu v otázkach určovania:
1. pravidiel spolužitia a riešenia konfliktov
2. spôsobu fungovania a zachovania nevyhnutných spoločných inštitúcií
3. hodnôt, podľa ktorých sa zakladá prijateľné zdôvodnenie pravidiel a inštitúcií a humánna
spolupráca medzi nimi.
Pre demokraticky fungujúcu pluralitnú spoločnosť je potrebná zásadná zhoda v oblasti
hodnôt tým menej, čím viac je zabezpečená zhoda (konsenzus) v oblasti pravidiel
legitimizácie spoločenského poriadku, vrátane právneho. Občan takejto spoločnosti sa
musí zaviazať k jedinej veci - k rešpektovaniu praktických princípov stanovených
ústavou.
E. Barány sa rozhodol preskúmať postmodernú situáciu vzhľadom na problematiku
ľudských práv. Postmoderná situácia rozkladá tradičné nosné piliere teoretických diel
Montesquieua, Dahrendorfa alebo Jenkinsa, napr. spätosť práva, poriadku a slobody.
V postmodernej situácii predovšetkým dochádza k rozkladu osobnosti a subjektu
vôbec, pritom je potrebné si uvedomiť, že práve jednota a integrita osobnosti bola po celé
storočia až tisícročia zrejmým až neuvedomeným predpokladom práva.
Postmoderná doba je charakteristická mnohosťou sociálnych rolí a životných situácií,
v ktorých sa človek nachádza a cez ktoré počas života prechádza. Mnohosť rolí sa spája
s pluralitou prostredí a sfér života. Jedným zo základných znakov postmodernej situácie bude
teda väčší počet sfér, ktoré žijú podľa vlastných rozdielnych a neraz inkompaktibilných
paradigiem. Postmodernú situáciu výrazne dotvára aj fakt, že pomocou prostriedkov
informačnej spoločnosti skoro všetci (okrem najbiednejšej vrstvy spoločnosti) vedia takmer
všetko o ostatných sférach sociálneho života, ku ktorým nepatria. „Rôznorodosť a
premenlivosť životných situácií, pocitov, i sociálnych rolí robí aj pre jednotlivca otáznym, či
si má priať zachovanie rovnoprávnosti a spravodlivosti, ktorá je vlastná modernému právu“.
75
75 Pluralita je teda spoločným menovateľom postmodernej situácie. Pluralizácia a
dekonštrukcia prenikajú aj do systému práva i do realizácie práva. Zákonite musia rásť
rozdiely medzi jednotlivými právnymi odvetviami, zväčšuje sa počet právnych odvetví. Právny
poriadok je stále menej konzistentný. Svedčí o tom aj množstvo variantov výkladu tej istej
právnej normy súdnymi orgánmi a orgánmi štátnej správy, resp. dvoma sudcami toho istého
senátu. Východiskom zo situácie pluralizmu a dekonštrukcie je sústredenie sa na oblasť
ľudských práv. Ak majú ľudské práva prispieť k zachovaniu odkazu moderných hodnôt aj
v postmodernej situácii, je potrebné, aby:
◼ boli chápané ako plnohodnotné a uplatniteľné subjektívne práva a ako určenia štátnych
cieľov,
◼ aby boli subjektívnymi právami každého voči každému.
Preto sa postmoderná situácia bezprostredne dotýka práva tým, že predstavuje novú kvalitu
spoločenskej situácie, na ktorú musí právo reagovať, a zároveň zasahuje samotný právny
systém, tvorbu i realizáciu práva a ak majú v postmodernej situácii ostať zachované moderné
hodnoty slobody, rovnoprávnosti i mnohé iné, ktoré tradične chráni právo, treba sa sústrediť
na ľudské práva všetkých generácií, chápané zároveň ako plnohodnotné ľudské práva i ako
určenia štátnych cieľov.
Vo všeobecnosti právna argumentácia má svoje pozitívne a negatívne stránky.
Zaujímavé je to, že jednu aj druhú charakteristiku predstavuje istý stupeň vedeckej
schizofrénie, vyplývajúcej z rozporu medzi stavom, v ktorom sa nachádzajú iné oblasti
spoločenského konania a ľudského myslenia a stavom, v ktorom sa nachádza samotné právo a
právna veda. Ďalším dôležitým protirečením je teoretické uvedomenie si potreby novej
(postmodernej) situácie a praktická úroveň realizácie práva, ktorá sa riadi základnými
„naratívnymi príbehmi“ modernizmu. Výsledkom tejto situácie je aj snaha predstaviteľov
75 Bárány, E.: Postmoderná situácia a ľudské práva. Právny obzor 3/1997, s. 236.
76
právnej vedy orientovať svoje úvahy buď do všeobecnej filozofickej roviny, alebo nachádzať
konkrétne kritériá a znaky tejto situácie.
Ak už pripustíme fakt, že pre politický systém, podobne ako pre akúkoľvek inú súčasť
spoločenskej štruktúry, je typická postmodernistická paradigma, musíme potom vychádzať
z vyššie uvedeného všeobecného časového a kriteriálneho hľadiska, ktoré nás núti chápať
postmoderno ako časť moderna, po inštitucionalizácii ktorého nastupuje „nová modernosť“,
resp. nová, často aj kvalitatívne odlišná súčasnosť. Preto je postmoderna vždy spätá určitým
typom transformácie politického systému, ktoré nevyžaduje bezpodmienečne jeho
revolučnú (kvalitatívnu) podobu, na druhej strane nevylučuje konfliktný a krízový charakter.
Stret záujmov v pluralistickej spoločnosti môže byť zdrojom tejto krízovosti. Dosiahnutie
konsenzu, najlepšie v inštitucionalizovanej podobe, môže slúžiť ako počiatok „novej
modernosti“.
Z hľadiska existujúcich názorov na podstatu moderného liberálno-demokratického
politického systému jednoznačne konštatujeme jeho krízový charakter. V jeho postmodernom
štádiu je predovšetkým narušený základný modernistický princíp - suverenita ľudu. Prejavuje
sa to v mnohonásobnej a mnohostupňovej redukcii politických subjektov v rámci realizácie
zastupiteľského princípu. Stále menší počet občanov sa zúčastňuje v rozhodovacích
politických procesoch. Je potrebné prijímať stále viac kvalifikovaných rozhodnutí, vytvárajú
sa veľké skupiny občanov, ktoré nechcú aktívne participovať v politických procesoch, na
druhej strane vznikajú mnohé politické ale aj nepolitické skupiny vysokoaktívnych občanov.
Táto diferenciácia obyvateľstva súvisí aj s tým, že v medzivolebnom období občania nemajú
mechanizmus ovplyvňovania procesu prijímania politických rozhodnutí. Veľký vplyv
politických strán a niektorých veľkých organizácií často aj nepolitického charakteru ostro
kontrastuje a dostáva sa do konfliktu s potrebou jednoty a stability systému. Politické strany
každá svojím vlastným spôsobom sa snažia reflektovať a prezentovať celospoločenský
záujem, výsledok čoho je existencia v spoločnosti množstva navzájom protirečiacich snáh a
77
tendencií. Obsahovo by sa všetky uvedené črty politického systému v jeho
postmodernistickom chápaní dali zastrešiť princípom participatívnej demokracie.
Participatívna demokracia neruší demokraciu, nie je nevyhnutné zničenie zásady
reprezentatívnosti. Participatívna demokracia vlastne znamená účastnícky model vládnutia.
Participatívna demokracia nepožaduje pre masu občanov priamu účasť na politike resp. účasť
prostredníctvom volených zástupcov. Naopak, v mene masy sa na politike majú zúčastňovať
jej najaktívnejší jednotlivci. Dôraz sa kladie na tvorbu politického procesu, ktorý je väčšmi
pripravený realizovať a reagovať na heterogénne požiadavky jednotlivcov a skupín.
Nevyhnutnou podmienkou pre politickú angažovanosť rôznych skupín aktívnych
participantov je nielen to, že musia získať právo na túto účasť (t. j. legitimizovať svoje
politické postavenie v politickom systéme), ale musia mať povinnosť zobrať aj
zodpovednosť za vlastné politické kroky.
Politická participácia rozširuje záber politickej komunikácie medzi individuálnymi,
resp. skupinovými predstaviteľmi rôznych spoločenských skupín, organizácií a inštitúcií a ich
záujmov. Štát so všetkými svojimi organizačnými atribútmi prestáva byť hlavným účastníkom
politickej komunikácie.
78
V. ŠTÁT A ŠTÁTNA ELITA V MODERNEJ SITUÁCII
Politická elita predstavuje súhrn osobností (nemusia byť v zásade organizovaní), ktoré
istým konkrétnym spôsobom môžu ovplyvňovať politický život. Vplyvné osobnosti sa
nemusia združovať. Môžu pôsobiť samostatne, paralelne s inými osobnosťami, dokonca často
vo vzájomnej opozícii. Zdrojom a mierou vplyvu významných politických osobností nie je
ich politická orientácia, ale ich mocenská pozícia (status) v politickej štruktúre spoločnosti
ako takej alebo v konkrétnej politickej inštitúcii.
Pri hľadaní odpovede na otázku o príčinách vzniku politickej elity je možné nájsť
množstvo možných variantov. Predovšetkým moderné ústavy, ktoré garantujú občianske
práva a slobody, umožňujú občanom „hovoriť do politiky“. Takto vznikla šanca tvoriť
politiku, ktorá má svoje dva rozmery: ochota občanov podieľať sa na politike a schopnosť
občanov spoluvytvárať politiku. Zložitosť a mnohostrannosť občianskych záujmov kladie
zvýšený dôraz na kvalitu politickej činnosti. Preto vzniká nevyhnutnosť profesionalizácie
politiky. Dôsledkom procesu deľby moci a rozširovania demokracie je zastupiteľskej
demokracie, čím sa automaticky oddeľuje skupina občanov s nadpriemerným vplyvom na
politický proces. Pluralizmus samotných politických elít odráža variantnosť názorov
politickej verejnosti, no na druhej strane vyvoláva potrebu variantnmosti budúceho vývoja
spoločnosti. Osobné ambície a túžba po politickej moci takisto nie sú zanedbateľným
dôvodom vzniku súčasnej politickej elity. Aj politické tradície výrazne zasahujú do procesu
formovania politických elít (žiaľ aj tradície nedemokratizmu a zneužitia moci).
Podľa sféry vplyvu rozčleňujeme politickú elitu na štátnu a stranícku. Štátnu elitu tvorí
súhrn osobností, ktoré zastávajú rozhodovacie posty v štátnom mechanizme. Do svojich
funkcií môžu byť volení alebo menovaní.
Štátna politická elita sa vnútorne člení podľa miery rozsahu moci, resp. na základe
kvantitatívnej a kvalitatívnej stránky moci. Kvalitatívna stránka znamená to, o čom môže
79
politik rozhodovať. Jej základom je ústava, zákony a nariadenia, ktoré vymedzujú
kompetencie štátnych orgánov, inštitúcií a ich predstaviteľov. Platí zásada, že štátny orgán a
jeho predstaviteľ môže rozhodovať iba o tom a tam, čo a kde mu do jeho rúk zverili ústavné
normy. Pri kvantitatívnej stránke moci sa líši najmä teritoriálny dosah rozhodnutí
predstaviteľov ústredných orgánov štátnej správy a miestnych politikov.
Štátna politická elita sa môže členiť aj podľa miery individuálnej zvrchovanosti
v politickom rozhodovaní:
a/ politik môže rozhodovať sám (niektorí prezidenti a starostovia);
b/ kolektívne rozhodovanie, kde prevláda väčšinový hlas (parlament, obecné, mestské
regionálne rady);
c/ politický post so zmiešanou zvrchovanosťou (minister síce rozhoduje vo svojom rezorte
sám, ale je viazaný rozhodnutím vlády);
d/ kabinetná a kancelárska forma vlády sa približuje k individuálnemu politickému postu.
Moderná situácia sa vyznačuje konkrétnymi znakmi, ktoré jednoznačne vplývajú na
proces vzťahov medzi základnými druhmi štátnej moci a jej nositeľmi – predstaviteľmi štátnej
elity. Základný rozpor vplývajúci na postavenie a funkcie štátnej elity je dynamizujúce
protirečenie medzi politickým a ústavnoprávnym systémom štátu.
Táto tendencia bezprostredne vplýva na proces vzniku, postavenie, fungovanie a
zmeny v prostredí štátnej elity.
Ak pod pojmom „štátna elita“ budeme zjednodušene chápať hlavy štátov, členov
zákonodarných zborov, členov vlád a kabinetov, vysokých štátnych úradníkov riadiacich
dôležité štátne inštitúcie, potom sa tento problém bude týkať práve ich postavenia a
fungovania vo vzťahu k tým základným právnym normám, ktoré toto ich postavenie a
fungovanie upravujú, s prihliadnutím na špecifiku tej-ktorej vládnej formy. Znamená to, že
poukážeme na zmenu postavenia štátnej elity v konštitučnej monarchii, v prezidentskej a
80
parlamentnej republike. Samozrejme, pri ich analýze sa nevyhneme ani diskusii o kabinetnej
forme vlády.
Štátna elita a kabinetná forma vlády v konštitučnej monarchii
Vzorom konštitučnej monarchie je pre nás podľa tradície Veľká Británia.
Ak hovoríme o striktnom dualizme v rámci nedávnych dejín konštitučnej monarchie,
vychádzame pritom z protiľahlosti voleného a reprezentatívneho parlamentu na jednej strane
a panovníka ako hlavy výkonnej moci, zvrchovane vládnuceho nad svojimi ministrami a
deliaceho sa s parlamentom o zákonodarné právomoci. Sám kráľ z hľadiska dedičnosti svojej
politickej funkcie nebol parlamentu zodpovedný, maximálne na základe vlastného
rozhodnutia, v prípade silného odporu parlamentu, keď vznikla potreba zmeniť vládu.
V súvislosti s tým je potrebné zdôrazniť, že nielen parlament bol dvojkomorový (volená časť
reprezentantov a dedičná či kráľom menovaná aristokracia), ale aj samotná výkonná moc:
hlava štátu (nezodpovedná pred parlamentom) a vláda (v rôznej miere zodpovedná
zákonodarnému zboru).
Z hľadiska striktného dualizmu vzťahu koruny a parlamentu vyjadreného v právnych
normách common law môžeme Veľkú Britániu smelo zaradiť vedľa USA. Z druhej strany
podľa ústavnej tradície je koruna držiteľom vlastných právomocí neupravovaných a
neobmedzených parlamentným zákonodarstvom. Britská kráľovná má z formálneho hľadiska
aj naďalej vo svojej kompetencii vyhlasovať vojnu, uzatvárať medzinárodné zmluvy,
schvaľovať, resp. neschvaľovať zákony, vymenovať premiéra a predčasne rozpustiť dolnú
komoru parlamentu. No komplex týchto právomocí sa neuplatňuje, čo vôbec neznamená, že
neexistuje. Naopak, jeho neuplatňovaním sa vytvárajú úplne nové inštitucionálne pravidlá.
Tie spočívajú v tom, že koruna „fakticky, aj keď neformálne, tieto právomoci delegovala na
81
inú časť exekutívy, a to na vládu, resp. premiéra, zdvojnásobila tým jeho váhu a váhu celého
kabinetu“. 76
A. Prezidentská forma vlády a štátna elita
O inej podobe striktného dualizmu môžeme hovoriť v prípade USA – notoricky
používanom vzore prezidentskej formy vlády, ktorá je postavená na nasledujúcich pilieroch:
1. Jednotlivé druhy moci sú zreteľne oddelené a ich výkon je ústavne zverený do rúk
predstaviteľov odlišných inštitúcií:
• výkonná moc prináleží prezidentovi USA,
• zákonodarnú moc realizujú predstavitelia dvojkomorového Kongresu USA,
• súdna moc patrí zboru nezávislých sudcov.
2. Tieto inštitúcie sú autonómne a monopolné pri výkone svojej funkcie:
• prezident nezávisí od Kongresu ani pri získaní svojej funkcie (nepriame ľudové
hlasovanie), ani pri jej udržaní (neexistuje parlamentné hlasovanie o dôvere prezidentovi,
procedúra impeachmentu je záležitosťou trestnou a nie politickou),
• prezident nemôže za žiadnych okolností rozpustiť Kongres,
• je nezlučiteľné, aby bol niekto zároveň funkcionárom výkonnej moci a kongresmanom.
3. Aby toto striktné rozdelenie neviedlo k vzájomnej blokáde základných mocenských
inštitúcií a činnosti ich predstaviteľov a aby bola zabezpečená ich koordinovanosť,
existujú určité styčné body, ktoré ich nútia k dohode (systém „checks and balances“):
právo prezidenta vetovať zákony, právo Senátu zasahovať do kompetencie menovať
vysokých štátnych úradníkov a do zahraničnopolitických kompetencií prezidenta.
4. Ďalšie póly dekoncentrácie moci predstavuje činnosť členov Najvyššieho súdu a
americký model federalizmu. Práve činnosť a funkcie Najvyššieho súdu sú príkladom rozporu
76 Škaloud, J.: Komparace politických systémů I. Praha, FMV VŠE, 1995, s. 14-15.
82
medzi ústavnoprávnym zakotvením jeho kompetencií a skutočnou funkciou, uplatňujúcou sa
na základe historického precedensu – vykladať ústavu a rozhodovať o súlade právnych
noriem rôznej sily s Ústavou USA.
Styčné body uvedené v odseku B.3. zmierňujú možnosti protikladov a prispievajú
k určitej rovnováhe, najmä v prípade nedostatku vôle ku konsenzu, keď akcia, resp. činnosť
politickej elity stráca účinnosť.
V praktickom fungovaní však politický systém nepopierateľne viedol k faktickej prevahe
prezidenta. Na tomto základe, t. j. na prevahe exekutívy, vyrástli aj niektoré všeobecnejšie
teórie prezidencializmu, ktoré sa zhodujú v týchto základných tézach:
- vláda a parlament zostávajú ústavne oddelené, ale fakticky sú nútení k spolupráci pri
vytváraní štátnej vôle,
- exekutíva nie je separovaná na dve samostatné časti, nakoľko prezident je zároveň aj
hlavou štátu aj šéfom vlády a tieto svoje funkcie skutočne uplatňuje,
- prezident je volený celým národom vo všeobecných voľbách (bez ohľadu na to, či
priamo alebo nepriamo), čo mu dodáva vlastnú legitimitu, stavia ho minimálne na roveň
parlamentu,
- prezident je volený na presne určené obdobie a za normálnych okolností nemôže byť
parlamentným hlasovaním odvolaný,
- exekutíva je v prezidentskom systéme prakticky v rukách jednej osoby, na rozdiel od
parlamentných systémov.
B. Semiprezidentský typ organizácie výkonnej moci a zmena vplyvu štátnej politickej elity
Ak za príklad tejto formy vlády budeme považovať V. Francúzsku republiku, potom
musíme konštatovať, že jej základnou charakteristikou je rozdelenie základného politického
vplyvu medzi tri inštitúcie: prezidenta, vládu a parlament. Z hľadiska spôsobu legitimizácie
83
týchto jednotlivých nositeľov moci, t. j. z pozície skúmania zdrojov ich moci, musíme
konštatovať, že vláda z tohto procesu jednoznačne vychádza ako najslabšie ohnivko
francúzskeho systému vládnutia. Svoju legitimitu parlament aj prezident získava priamo od
francúzskeho ľudu, vláda je odvodená od výsledkov volieb do Národného zhromaždenia.
Z toho vyplýva rôznorodosť politickej moci a vplyvu jednotlivcov bez ohľadu na ústavné
zakotvenie ich postavenia a právomocí v spomínaných mocenských štruktúrach.
Zvýšená právomoc francúzskeho prezidenta je ovplyvnená niekoľkými faktormi, ktoré
nemajú priamy vzťah k ústavno-právnej charakteristike súčasného francúzskeho politického
systému, na druhej strane jeho tvárnosť historicky podstatne ovplyvnili. Predovšetkým máme
na mysli fakt, že jeho dôležitou zvláštnosťou je výrazný podiel politických osobností na
vývoji v tom zmysle, že tieto osobnosti dokázali vtlačiť francúzskej vnútornej a zahraničnej
politike svoju vlastnú tvár a odstrániť tak hroziacu politickú destabilizáciu a krízu.
V posledných dvoch storočiach boli takými osobnosťami Napoleon Bonaparte a CH. de
Gaulle. Obidvaja odstránili nebezpečenstvo hroziaceho konfliktu a vždy preniesli viac práv na
hlavu štátu. V istom zmysle slova by sme medzi nich mohli zaradiť aj bývalého prezidenta F.
Mitteranda.
Druhým faktorom zvýšenia politickej moci a vplyvu francúzskeho prezidenta je otázka
deľby kompetencií medzi ním a vládou. Nesmieme zabúdať, že francúzsky prezident nie je
iba symbolickou hlavou štátu, ale je zároveň aj hlavou výkonnej moci, z čoho vyplýva aj jeho
ústavná právomoc predsedať zasadnutiam vlády (Prezidentská rada). V prípade, že vedením
zasadania poverí predsedu vlády, hovoríme o Ministerskej rade. Okrem toho má právo
rozpustiť Národné zhromaždenie a vypísať nové voľby. Zaujímavým sa vtedy stáva tzv.
kohabitácia, t. j. obdobie, kedy sú prezident a vláda donútení spolunažívať aj napriek tomu, že
pochádzajú z rôznych (a vo Francúzsku proti sebe polárne stojacich) politických strán a
zoskupení. Francúzski politológovia to dokonca hodnotia kladne, lebo vtedy prezident nemá
veľký záujem zasahovať do činnosti „inofarebnej“ vlády. Naopak, v prípade zhodnej
84
straníckej konštrukcie vlády s prezidentskou straníckosťou sa vláda môže dostať pod
prezidentov tlak, čo môže vyústiť aj do častých odvolávaní jej predsedov.
Existujú aj právomoci a prerogatíva prezidenta, ktoré nie sú ústavne ani iným adekvátnym
spôsobom formalizované, no aj napriek tomu sa uplatňujú. Je to istý typ politickej konvencie,
tradične a dlhodobo zaužívaného mechanizmu, ktorý dáva prezidentovi výlučnú právomoc
vyjadrovať sa k zahraničnopolitickým otázkam.
Tretím aspektom modifikácie postavenia francúzskeho prezidenta možnosť v ústavou
stanovenej krízovej situácii prevziať na seba všetky rozhodujúce mocenské právomoci. No o
otázke kedy, načo, s akými prostriedkami a dokedy bude trvať tento stav je oprávnený
rozhodnúť samostatne prezident. Pravdou je, že vo Francúzsku už táto situácia nastala, nikdy
však nedošlo k jej zneužitiu, čo je dôkazom vyspelej politickej kultúry.
V neposlednom rade musíme brať do úvahy aj zdroj moci prezidenta, ktorým je
všeľudové hlasovanie. Zároveň sa referendovým spôsobom prijíma aj francúzska ústava,
pričom jej text navrhuje prezident. Neodhlasovanie návrhu ústavnej zmeny však francúzsky
prezident považuje za meradlo ľudovej podpory voči vlastnej osobe. V prípade neúspechu
francúzsky prezident vyvodzuje politické konzekvencie a odstupuje.
C. Politická elita a kancelársky princíp
Hľadanie efektívneho spôsobu spravovania krajiny bezprostredne ovplyvnili dve veľké
krízové vývojové obdobia: chaos Weimarskej republiky a totalita nacistického režimu. Na
tomto základe vznikol po II. svetovej vojne kompromis medzi legislatívou a exekutívou
spočívajúci v zbavení prezidenta rozhodovacích právomocí a v posilnení mocenského
postavenia nemeckého kancelára. Základný zákon (1949) určil prezidentovi výlučne štátno-
reprezentatívnu úlohu, to znamená, že prezident reprezentuje štát voči zahraničiu a vo
vnútornej politike má ceremoniálne postavenie (podpisovanie a vyhlasovanie zákonov,
menovacie právomoci vrátane menovania kancelára a ostatných členov vlády, čo sú vlastne
85
jeho ústavné povinnosti). Napriek tomu sú voľby prezidenta prestížnou záležitosťou, najmä
preto, že prezidentom sa stáva vždy reprezentant politickej strany, pričom najväčšie šance na
zvolenie má takmer vždy kandidát, ktorého podporuje vládna väčšina. Bez ohľadu na
straníckosť nemeckého prezidenta a jeho obmedzené právomoci sa tento teší vysokej miere
popularity medzi nemeckým obyvateľstvom, pretože prezidentom sa najčastejšie stáva známa
osobnosť s vysokým morálnym kreditom, preto aj jeho názory a postoje sú považované za
politicky dôležité.
Vytvorenie spolkovej vlády závisí od výsledkov volieb do Spolkového snemu. Po
vytvorení nového zloženia tejto rozhodujúcej časti nemeckého parlamentu na svojom prvom
zasadnutí po voľbách volí spolkového kancelára. Do funkcie ho menuje spolkový prezident,
ktorý musí akceptovať rozhodnutie Spolkového snemu. Vzniká tak situácia, ako by nemecký
kancelár mal trojitú legitimitu – od občanov získal parlamentný mandát, parlament ho zvolil
do čela vlády a prezident ho vymenoval do funkcie. Napriek tomu sú parlament a vláda vo
výkone svojich právomocí relatívne autonómne. Aj ťažisko parlamentnej kontroly vlády sa
posúva na ročný cyklus, nie po každej aktivite.
Základný zákon zakotvuje právo designovaného kancelária vybrať ostatných ministrov
vlády a požiadať prezidenta o ich menovanie. Týmto spôsobom však už nie sú upravené
pravidlá výberu. Je zrejmé, že stranícky prvok v tomto procese bude prevládať. No
individuálna vôľa kancelára je v tomto prípade rozhodujúca. Individuálna predstava kancelára
prevláda aj v jeho hlavnom poslaní – stanovovať základnú politiku vlády, ktorú sú všetci jej
členovia povinní dodržiavať. Je hlavným reprezentantom štátu na medzinárodných
rokovaniach a má právo uzatvárať medzinárodné zmluvy.
Na rozdiel od britského spôsobu vládnutia sa nemecký kancelár musí čiastočne
prispôsobovať koaličným partnerom, no vždy sa uznáva princíp priority kancelára a výhody
pre najväčšieho partnera. Dôsledkom toho je aj ústavný stav, kedy NSR prakticky nemôže
86
dlhú dobu zostať bez kancelára. Parlament má právo odvolať ho, no tým istým hlasovaním
vyjadruje svoj súhlas s novým kancelárom (pozitívne votum nedôvery).
Podobne ako v prípade nemeckého prezidenta aj nemeckí kancelári zvýrazňujú svoju
politickú moc a vplyv morálnou autoritou. Podobne ako vo Francúzsku sú nemeckí kancelári
významnými politickými osobnosťami, tradičnými vodcami so skúsenosťami z mnohých sfér
politiky a tento stav nie je možné zaobaliť do rámca akejkoľvek právnej normy.
E. Štátna elita a parlamentná forma vlády
Podľa jednej z klasických definícií parlamentarizmu ide o taký politický režim, v ktorom
existuje snaha dosiahnuť rovnováhu pomocou integrácie vlády do parlamentu, pričom táto
integrácia vedie buď k prevahe parlamentu (kontinentálna Európa), alebo k prevahe vlády
(kabinetný systém), čo je typické pre Veľkú Britániu (Loewenstein).
Ďalšie prístupy charakterizujú parlamentnú formu vlády ako spôsob existencie vlády,
ktorá je politicky zodpovedná parlamentu (Duverger), alebo v ktorom sa výkonná moc
odvodzuje od legislatívy, zodpovedá sa jej a má kolegiálny charakter (Lijphart).
Tieto definície ako i samotný ideál parlamentarizmu, postupne formovaný v priebehu
19.storočia, neskôr zakotvený aj v ústavných normách rôznych krajín, sa výrazne odlišujú od
skutočnosti.
Parlamentná mytológia 19.storočia bola založená na týchto hlavných zásadách:
parlament je hlavným prvkom politického systému, sústreďuje sa v ňom celý politický
život,
poslanci počúvajú a prijímajú najrozličnejšie podnety od občanov a snažia sa ich riešiť
v zmysle uspokojenia ich záujmov,
parlament je inštitúcia, v ktorej sa zišli tí najlepší, najvzdelanejší a najnezištnejší
jednotlivci (politická elita, politická trieda), dozerajúci výlučne na všeobecné blaho,
87
poslanci nie sú viazaní predsudkami, osobnými záujmami či inými záväzkami, t. j.
vôbec nie je vopred rozhodnuté, ako budú hlasovať,
poslanecká rozprava má za cieľ presvedčiť stúpencov iných názorov hlasovať pre
všeobecný prospech,
poslanci sú schopní kontrolovať vládu, meniť jej zameranie, resp. odvolať ju a vytvoriť
novú vládu.
Uvedeným prvkom parlamentnej mytológie, ako aj predchádzajúcim definíciám
parlamentarizmu nemôžeme vytknúť iba jeho jediný znak, a to ten, že poslanci parlamentu sú
členmi takej inštitúcie, kde sa stretávajú všetky protirečivé záujmy danej spoločnosti.
Prostredníctvom parlamentnej diskusie by poslanci mali prekonávať rozdiely, harmonizovať
ich a sceľovať, a to prostredníctvom dosahovania konsenzu, resp. kompromisu. No aj
v prípade tohto konštatovania bolo potrebné použiť podmieňovací spôsob z týchto dôvodov:
z hľadiska kvalifikácie a informovanosti vo väčšine situácií poslanci parlamentov nie sú
rovnocennými partnermi vysoko špecializovaným členom vlád,
ťažisko zákonodarnej iniciatívy sa takto vo väčšej miere presúva na vlády, pričom
parlament tieto iniciatívy iba posudzuje a schvaľuje (resp. neschvaľuje), t. j. parlament už nie
je miestom na presadenie všeobecnej vôle, ale je miestom, v ktorom poslanci poskytujú
členom vlády, resp. celej vláde legitimitu,
kontrolná funkcia parlamentu vo vzťahu k vláde postupne slabne, najmä posilňovaním
úlohy politických strán a záujmových skupín v spoločnosti: pôvodný vzťah parlament – vláda
sa zmenil na vzťah parlamentná väčšina plus jej vláda proti opozícii, t. j. ex definitione
parlamentnej menšine,
vznik straníckych klubov v rámci zákonodarného zboru znamená, že v prípade vzniku
názorových rozdielov si poslanci vládnucej strany (či koalície strán) tieto vydiskutujú
88
s členmi vlády za dverami poslaneckých klubov alebo straníckych sekretariátov, aby
nevznikla žiadna šanca kritiky zo strany opozície,
parlamentná väčšina sa namiesto kontroly vlády ocitá v jej područí a funkcia kontroly
prechádza na menšinovú opozíciu.
V takejto situácii vzniká objektívna potreba čo najpresnejšie vymedziť kompetencie
parlamentu. Prejavom tejto potreby je častá zmena smerom k rozširovaniu rokovacích
poriadkov zákonodarných zborov. Z teoretického hľadiska sa hovorí o tzv. racionalizovanom
parlamentarizme, ktorého najznámejším prejavom je inštitút konštruktívneho vóta nedôvery,
ktorý obsahuje už nemecký Základný zákon z roku 1949. Podľa neho nestačí väčšinový
prejav nedôvery k predstaviteľom výkonnej moci, ale príslušníci rôznych opozičných skupín
sa musia dohodnúť na osobe budúceho premiéra a dosiahnuť súhlas väčšiny.
Druhým výrazným prejavom tejto tendencie je tzv. štruktúrovaný, resp. ohraničený
parlamentarizmus, ktorý sleduje odstránenie možných negatívnych javov, racionalizáciu
vnútorného života parlamentu, vonkajších vzťahov k vláde a samotným voličom.77
Súčasná diskusia o demokracii v zahraničí nastolila problém tzv. delegatívnej
demokracie78, ktorého obsahom je existencia a hlavne neexistencia politickej vôle
parlamentnej väčšiny a jej vlády podrobiť sa menšinovej opozičnej kontrole. Presnejšie tento
problém spočíva v rozpore medzi legálnym zdrojom vzniku politickej elity (voľby) a
právnymi normami neupraveným spôsobom realizácie jej moci, resp. ide o rozpor medzi
právne záväzným pomerným volebným systémom a väčšinovým typom realizácie praktickej
politiky.
Model delegatívnej demokracie sa zakladá na predpoklade, že nech už vo voľbách
zvíťazí ktokoľvek, bude oprávnený vládnuť tak, ako on uzná za vhodné (mýtus legitímneho
delegovania), pričom bude obmedzovaný iba holými faktami existujúcich mocenských
77 Pozri napr.: Škaloud, J.: Komparace politických systémů I. Praha, FMV VŠE 1995, s. 13. 78 Podrobnejšie pozri: Stena, J.: Stav demokracie na Slovensku ako predmet diskusií a politických sporov. In:
Sociológia, 1996, č. 5, s. 398.
89
vzťahov a ústavne limitovaným funkčným obdobím. Aj výrok z 2. schôdze NR SR tomu
nasvedčuje: „…zvyknite si, je po voľbách … A politicky nerobíme nič iné, len to, čo občania,
voľby od nás očakávajú. Uvádzame výsledky volieb do praktického života.“ (Stenografická
správa, 1994, s. 49). Obsah výroku sa naplnil presadením väčšinového prístupu pri
zostavovaní riadiacich orgánov NR SR, pri zriaďovaní prešetrovacích komisií, pri voľbe
členov OKO, televíznej a rozhlasovej rady z víťaznej koalície.
V modernej situácii vývinu štátu a práva z pozícií politickej vedy jednoznačne
rozpoznávame fungovanie rozporu medzi ústavnoprávnou úpravou politického systému a
fungovaním politického systému v politickej a celospoločenskej praxi. Myšlienka
delegatívnej demokracie ako výsledok pôsobenia tohoto procesu vytvára reálne šance
uzurpácie moci v spoločnosti najmä zo strany exekutívy a jej čelných predstaviteľov.
VI. VOĽBY AKO MECHANIZMUS VZNIKU MODERNÉHO POLITICKÉHO
SYSTÉMU
Volebný systém
Volebný systém ako atribút moderného politického systému úzko súvisí s postupným
uplatňovaním občianskych práv, najmä volebného práva ako možnosti pre jednotlivca
prostredníctvom tejto špecifickej formy politickej činnosti podieľať sa na politickom
90
rozhodovaní. Takisto súvisí zo zavedením zastupiteľského princípu vládnutia, ktorý
nevyhnutne vyžaduje voľnú súťaž politických strán o podporu voličov.
Pod volebným systémom predovšetkým rozumieme súhrn takých politických inštitúcií
a javov ako sú volebné právo a jeho zložky, spôsob vyhlásenia volieb, určovanie hraníc
volebných obvodov, spôsob nominácie kandidátov, zostavovanie zoznamov voličov, volebná
kampaň, spôsob rozdeľovania mandátov, typy volieb a pod.
Volebné právo je vo všeobecnosti v demokratických ústavách zakotvené ako politické
právo. Charakteristické pre vyspelé štáty sveta bola počnúc koncom 60. rokov 20. storočia
snaha znížiť vekovú hranicu aktívneho volebného práva na 18 rokov, čo v podstate
akceptovala väčšina krajín. Dokonca po parlamentných voľbách v Slovenskej republike 1998
najmä v časti ľavicových politických strán vznikla myšlienka ešte výraznejšie znížiť túto
vekový cenzus (na 16, resp. 17 rokov). S vekovou hranicou pre pasívne volebné právo to už
také jednoznačné nie je. Predovšetkým to záleží na type volenej funkcie. V prípade
dvojkomorových parlamentov sa tieto vekové hranice často výrazne líšia. Ešte výraznejšie sa
tento rozdiel prejavuje pri priamej či nepriamej voľbe prezidenta alebo predstaviteľov
lokálnych administratív. Existuje len málo politických systémov, ktoré uznávajú rovnakú
dolnú hranicu veku pre aktívne a pasívne volebné právo. Okrem toho je pasívne volebné
právo regulované ďalšími dôvodmi, ktoré zabraňujú občanovi uchádzať sa o volený štátny
post. Ide najmä o stanovenie vstupnej bariéry pre zvolenie do zákonodarného zboru, právnu
nespôsobilosť, vyhlásenie úpadku, pôsobenie v aktívnej štátnej službe vrátane ozbrojených
zložiek, predchádzajúce odsúdenie za konkrétne trestné činy, pôsobenie v riadiacich orgánoch
firiem, ktoré realizujú štátne objednávky, príslušnosť k duchovnému stavu, sudcovia
ústavných súdov ale aj činní sudcovia, ombudsmani a v niektorých prípadoch aj členovia
volebných komisií takisto nemôžu kandidovať, atď.
Neuralgickým bodom súčasných volebných systémov je spôsob stanovovania hraníc a
počtu volebných obvodov. Súvisí to s výskumom stability, resp. nestability voličskej podpory
91
v jednotlivých častiach štátu. Preto sa hovorí o tzv. stabilných volebných obvodoch, kde
konkrétne politické strany pravidelne získavajú podstatné množstvo voličských hlasov aj bez
nejakého špeciálneho úsilia. Je len samozrejmé, že vládnuce politické strany v rámci svojich
mocenských kompetencií sa budú usilovať o také vytýčenie hraníc volebných obvodov, ktoré
by im zabezpečili reprodukciu ich moci v budúcich volebných obdobiach. Preto aj dnes sú
najzávažnejšími problémami spätými s volebnými obvodmi tzv. mallaportionment (nerovné
zastúpenie) a gerrymandering (volebná geometria). Nerovné zastúpenie vychádza
z nerovnakého počtu voličov v jednotlivých volebných obvodoch. Ide najmä o rozdielnu váhu
hlasov pri tvorbe mandátu. Je zhodný parlamentný mandát poslanca, ktorý sa uchádzal o túto
volenú funkciu vo volebnom obvode s 50 000 voličmi s mandátom kolegu, ktorý mal vo
svojom obvode 500 000 voličov? Riešením je čo najviac zrovnoprávniť volebné obvody
z hľadiska počtu oprávnených voličov a snažiť sa o dosiahnutie stavu, aby sa váha voličského
hlas v jednom obvode rovnala aspoň približne voličskému hlasu v druhom obvode
(rozhodnutie Najvyššieho súdu USA). Volebná geometria na druhej strane znamená snahu o
účelové vytyčovanie hraníc volebných obvodov podľa stability politickej podpory. Pri tom je
veľmi dôležité, kto dostane kompetenciu o týchto hraniciach rozhodnúť. Zásadné chyby
v tomto smere je možné relatívne dobre vylúčiť, ak kompetencia v tomto bode zostane
najvyššiemu zákonodarnému orgánu v štáte. Keď sa Francúzi rozhodli v 50. rokoch zveriť
túto právomoc do rúk ministerstva vnútra, hrozilo, že vypukne občianska vojna. Dôsledkom
bol návrat Ch. de Gaullea do vysokej politiky a rozhodná ústavná reforma, ako aj vyriešenie
vzťahu z Alžírskom.
Z hľadiska spôsobov registrácie voličov v zásade rozoznávame dve základné metódy:
a/ registrácia z úradnej povinnosti (registráciu zo zákona vykonáva poverený orgán štátnej
správy alebo samosprávy a občan plní iba verifikačnú funkciu); v SR bola táto povinnosť
prevedená zákonom z matrík ako orgánu štátnej správy na samosprávne orgány obcí, ktoré sú
povinné viesť a zostavovať aktuálne zoznamy voličov;
92
b/ registrácia na základe vlastnej iniciatívy (občan sám musí vykonať konkrétny úkon a
zaregistrovať sa ako volič v príslušnej inštitúcii); tento typ tzv. nepovinnej registrácie je
charakteristický pre väčšinu štátov v rámci USA, dnes túto registráciu vykonávajú najčastejšie
aktivisti jednotlivých politických strán vyslaní k občanom, aby ich zaregistrovali už ako ich
vlastných voličov
Existujú tri základné spôsoby navrhovania a výberu kandidátov na volené funkcie, čo
neznamená, že nemôžu existovať ich možné varianty:
a/ politické strany, hnutia, združenia a organizácie schvaľujú na svojich zjazdoch, výročných
konferenciách alebo špeciálnych predvolebných zasadnutiach kandidátov za svoju stranu,
ktorými sa zvyčajne stávajú predstavitelia straníckej špičky; politická strana tak vnútri svojich
organizačných štruktúr uskutoční prvotný predvýber a takto pripravený zoznam kandidátov
poskytne voličom;
b/ podávanie nezávislých kandidatúr, ktoré je v zastupiteľskom systéme viac-menej
znemožnené jeho vlastnou podstatou – voľnou súťažou politických strán, preto sa títo
kandidáti najčastejšie objavujú na kandidátkach rozhodujúcich politických strán, čím je
v istom zmysle slova spochybnená ich nezávislosť.
c/ primárne voľby ako získavanie predbežného súhlasu verejnosti a dôkazu o voličskej
podpore voči vlastnej politickej strane alebo registráciou povereným inštitúciám.
Predvolebná, resp. volebná kampaň je nevyhnutnou súčasťou moderného volebného
systému. Jej základným zmyslom je získať politickú prevahu a väčší politický vplyv, čo sa
číselne vyjadruje prostredníctvom získavania voličskej podpory. Spočíva v mobilizácii
ľudských, technických, finančných a organizačných zdrojov s cieľom získať na svoju stranu
voličov. Vynaložené zdroje sa však vynakladajú racionálne. Predovšetkým žiadna politická
strana či jednotlivý kandidát ich nebude používať na presviedčanie už rozhodnutých voličov.
Najväčšie náklady sú venované na pôsobenie na nerozhodných voličov a na prvovoličov.
93
Vo všeobecnosti existujú dva základné spôsoby rozdeľovania poslaneckých mandátov,
od ktorých závisí aj typ volebného systému: systém pomerného zastúpenia a väčšinový
systém. Pomerný systém znamená, že politické subjekty, ktoré sa stretávajú vo volebnom
súboji získavajú mandáty v zastupiteľskom zbore podľa vzájomného pomeru obdržaných
voličských hlasov. takto sa v parlamente relatívne presne odráža rozloženie politických síl
v celospoločenskom meradle. Je to systém, v ktorom sa volič predovšetkým vyjadruje
k politickej strane a jej programu. Niekedy môže ovplyvniť aj výber kandidátov (preferenčný
hlas). Vo väčšinovom volebnom systéme môžu súperiť aj politické strany, aj jednotliví
kandidáti. Politické strany však súperia prostredníctvom konkrétnych kandidátov. Zisk
politickej strany je súčtom úspechov jednotlivých kandidátov. Víťazný kandidát získava svoj
mandát „priamo z urny“, bez ohľadu na to, ako je ústavou, resp. volebných zákonom
stanovená potrebná väčšina (jednoduchá, absolútna, alebo je stanovená konkrétna
percentuálna hranica voličskej podpory). Tento volebný systém môže viesť k vytvoreniu
bipartistického modelu straníckeho systému. Zároveň je potrebné uviesť, že pri tomto
volebnom systéme je počet volebných obvodov rovnaký ako je počet kresiel v zastupiteľskom
zbore. Zmiešaný volebný systém využíva prvky obidvoch vyššie uvedených systémov.
Používa sa napríklad v NSR a v modernej nemeckej histórii pôsobí stabilizujúco. Volič môže
voliť jednotlivú politickú osobnosť a zároveň vyjadriť podporu niektorej politickej strane, to
znamená, že tento systém predpokladá dvojité hlasovanie. Rovnosť hlasu je v NSR
zabezpečená tak, že každý volič má dva hlasy.
Uvedenými spôsobmi sa môžu vykonávať priame a nepriame voľby, parlamentné,
komunálne voľby a voľby hlavy štátu.
Voľby a moderný politický systém
Z teoretického hľadiska môžeme skúmanie volieb realizovať takisto minimálne
v dvoch rovinách:
94
1. podstata volieb (čo to je)
2. účel volieb (na čo slúžia).
A/ Ak stotožníme voľby s volebným systémom, potom je tento mechanizmom
„demokratického vytvárania štátnej štruktúry“. 79
B/ Voľby je potrebné považovať za spôsob realizácie jedného zo základných politických
práv občana – práva voliť a byť volený, práva na „vyjadrenie súhlasu, resp. nesúhlasu
s politikou vlády, miestnej štátnej správy alebo konkrétneho politického predstaviteľa“. 80
C/ Vychádzajúc z poznania procesu cirkulácie elít v modernej demokratickej spoločnosti
sú voľby mechanizmom občianskej kontroly činnosti a výmeny politických vodcov, nakoľko
v demokratickom zriadení je „výmena vodcov založená na konkurenčnosti a voliteľnosti“81,
to znamená, že určitá „časť politickej elity vzniká ako výsledok volieb“. 82
D/ Voľby zabezpečujú „suverenitu ľudu prostredníctvom a zastúpeniami všetkých
záujmových skupín a vrstiev spoločnosti na výkone moci“83, sú základným inštitútom
legitimizácie moci v danom politickom systéme a politickom režime.
E/ Voľby sú v rámci zastupiteľskej demokracie „základným predpokladom a dosiaľ
neprekonaným mechanizmom uskutočňovania politických rozhodnutí“. 84
F/ Voľby sú pre drvivú väčšinu obyvateľstva „jedinou formou účasti na politickom
živote“. 85
G/ Ako už veľakrát potvrdila história politickej vedy a historický vývoj samotných
moderných politických systémov, voľby sú medzníkom a zároveň rozhodujúcim
mechanizmom ich vzniku.
79 Tóth, R.: Volebné systémy. GŠ ASR, SAMO 1/1996, s. 19. 80 Azud, J., Koper, J.: Ústavné práva a slobody. GŠ ASR, SAMO 1/1996, s. 55. 81 Tóth, R.: Základy politológie. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1994, s. 93. 82 Tamže, s. 88. 83 Kulašik, P., Tóth, R.: Úvod do politológie. Tatra revue, Liptovský Mikuláš, 1998, s. 109. 84 Tamže, s. 108. 85 Tamže, s. 109.
95
H/ Voľby nevyhnutne nevyvolávajú kvalitatívnu zmenu politického systému, ale v rámci
zachovania mocenskej štruktúry môžu vystupovať aj ako prostriedok a mechanizmus
kvalitatívnej zmeny spôsobu vládnutia.
Voľby ako mechanizmus politickej zmeny
Cieľom tejto časti je snaha poukázať na to, že voľby zohrávajú úlohu nástroja a
mechanizmu vzniku moderného demokratického politického systému alebo sú zdrojom
kvalitatívnej zmeny spôsobu vládnutia.
Už v ranných dejinách osídľovania USA ako jednoznačný prostriedok politického
organizovania sa novovznikajúcich budúcich samostatných štátnych celkov americkej
federácie. Príkladom by mohla byť kolónia Plymouth, ktorá sa z pôvodne náboženského
spoločenstva rýchlo zmenila na politicky hierarchizovanú a organizovanú komunitu, najmä
tým, že 41 zakladajúcich pútnických otcov podpísalo 21.11. 1620 tzv. Mayflowerskú zmluvu.
V nej sa zaviazali, že sa budú riadiť zákonmi vydanými vodcom, ktorého si sami zvolili.
Ešte významnejšiu úlohu zohral volebný mechanizmus v politickom vývoji
Spoločnosti Massachusettskej zátoky (dnešný Massachusetts), ktorá pôvodne vznikla ako
obchodný podnik. Podľa zakladajúcej listiny najvyššia moc patrila Generálnemu súdnemu
dvoru, ktorý volil guvernéra a jeho pomocníkov. Generálny súdny dvor pozostával zo
slobodných, resp. plnoprávnych občanov (freemen). Spočiatku ho tvoril iba úzky okruh ľudí
okolo zakladateľa kolónie Withropa, no s cieľom vyhnúť sa vnútorným konfliktom bol
rozšírený o ďalších 100 slobodných občanov. Títo mali spočiatku právo voliť pomocníkov
guvernéra, ktorí zasa volili guvernéra a jeho zástupcu. Neskôr sa Generálny súdny dvor
prehlásil za zastupiteľský orgán, fungujúci v podstate na konfederatívnom princípe, s dvoma
voliteľnými komorami.
96
Postupná likvidácia volebných cenzov a postupné rozširovanie volebného práva
vyústili do faktu, že slobodným – t. j. voličom – sa mohol stať každý, kto si kúpil obchodné
akcie.
Podobný vývoj prežíval aj Connecticut, Georgia a obidve Karolíny.
Kvalitatívnu zmenu politického systému znamenalo prijatie Ústavy USA z roku 1787,
ktorá pripisuje veľmi dôležitú úlohu politickému rozhodovaniu voličov pri kreovaní
Snemovne reprezentantov a Senátu Kongresu a úradu prezidenta USA, t. j. základných
prvkov americkej politickomocenskej štruktúry. Voľby sa v podmienkach USA stali nielen
mechanizmom formovania moderného demokratického politického systému, ale stali sa aj
nástrojom jeho kontinuity.
Druhým príkladom sú moderné politické dejiny Španielskeho kráľovstva. Voľby
v roku 1931 rozhodli o premene monarchie na republiku. V komunálnych voľbách síce na
vidieku zvíťazili monarchistické politické strany, ale celkovú prevahu získali republikáni vo
väčších mestách. Vo voľbách do Ústavodárneho zhromaždenia získali rozhodujúcu prevahu
republikáni a socialisti. Alcalá Zamora utvoril republikánsko-socialistickú koalíciu a 9.
decembra dostalo Španielsko novú liberálnu demokratickú ústavu.
Prvé slobodné parlamentné voľby po smrti generála Franca sa konali v roku 1977 a
znamenali nielen kvalitatívnu zmenu politického systému, ale aj absolútny prevrat
v spôsoboch vládnutia. Tieto voľby takisto umožnili vypracovanie novej demokratickej
ústavy prijatej v ľudovom referende v roku 1978.
Ďalším príkladom, ktorý potvrdzuje úlohu volebného výberu a ľudového hlasovania
ako mechanizmov kvalitatívnej zmeny politického systému, je politický vývoj v Talianskej
republike. Po páde Mussoliniho režimu sa občania Talianska museli najprv rozhodnúť medzi
monarchiou a republikou. V júni 1946 sa konalo referendum, v ktorom tesne zvíťazili hlasy
pre republiku (54,3%) s asymetrickým rozpoložením: na severe a v strede krajiny 62,2% pre
republiku, na juhu 63,8% pre monarchiu. V tom istom termíne sa konali aj voľby do
97
Ústavodarného zhromaždenia, ktorého hlavnou úlohou bolo vypracovanie novej
demokratickej republikánskej ústavy.
V bežnej fáze politického života, v stabilizovanom politickom systéme, voľby
nevyhnutne nevyvolávajú potrebu jeho kvalitatívnej zmeny. Okrem klasických funkcií, ktoré
voľby plnia, často rozhodujú aj o zmene spôsobu vládnutia (politického režimu). Voľby vo
Veľkej Británii v roku 1997 znamenali koniec dravej neoliberálnej monetaristickej politiky,
naštartovanej ešte dávnejšie M. Thatcherovou, to isté platí aj o konci reaganizmu v USA po
víťazstve G. Busha v roku 1988, ale najmä po úspechu B. Clintona v roku 1992.
V roku 1993 v dôsledku obvinení z nehumánnosti konania a rozhodovania musela
podať demisiu dánska socialistická vláda. Nová vláda, na čele ktorej stálo pravicové
zoskupenie Venstre, okamžite začala realizovať tvrdé reštrikčné opatrenia voči mnohým
sociálnym programom, rozbehnutým predchádzajúcou exekutívou. Podobných príkladov by
sme mohli uviesť ešte celý rad, či už z hľadiska chápania volieb ako mechanizmu vzniku a
formovania moderného politického systému, alebo ako prostriedku zmeny spôsobu vládnutia.
Slovensko a voľby
Čo bolo podstatou volieb do NR SR 1998, ale aj volieb v roku 1994 v Slovenskej
republike? Došlo ku kvalitatívnej zmene politického systému? Vznikol na základe výsledkov
volieb nový politický systém? Zmenil sa spôsob vládnutia? Toto je len časť otázok, na ktoré
by sme mali odpovedať.
Ak sa budeme riadiť hoci aj najjednoduchšími prístupmi k chápaniu podstaty
moderného politického systému a volieb, musíme konštatovať, že k zmene podstaty
politického systému v Slovenskej republike nedošlo, takisto ako nedošlo k tomu, že by sa
voľby stali mechanizmom a zdrojom pre vznik nového systému moci:
1. Ani vo voľbách 1994, ani vo voľbách 1998 sa nezmenil hlavný a jediný nositeľ štátnej
moci (národ, resp. občianska spoločnosť, prostredníctvom politickej elity volenej
98
v pravidelných, slobodných a demokratických voľbách), legitimita štátu je odvodená
z vôle suverénneho ľudu.
2. Zachovala sa ústavnosť systému, vzťahy medzi základnými druhmi štátnej moci a ich
predstaviteľmi zostali relatívne stabilné, aj keď nie úplne v duchu litery ústavy.
3. Spôsoby, metódy a techniky vykonávania moci zostali právne garantované a prejavovali
potrebnú mieru stability.
4. Na rovnakej úrovni, alebo (podľa niektorých politických pozorovateľov) na zvýšenej
úrovni sa uplatňovala špecifická forma ideologizácie pri presadzovaní štátneho záujmu.
5. Súdna moc zostala dostatočne nestranná a nezávislá.
6. Štát naďalej garantoval prioritu človeka, občana a občianskej spoločnosti, aj keď nemožno
prehliadnuť množstvo deformácií v tomto smere.
7. Ústavne nebola postihnutá zásada zodpovednosti vlády voči parlamentu, aj keď v praxi
vôľa ústavnej väčšiny často hraničila s jej ľubovôľou.86
To, čo však je pre krátku tradíciu slobodných a demokratických volieb v mladej
Slovenskej republike charakteristické a podstatné je fakt, že aj voľby 1994, aj voľby 1998 sa
stali prostriedkom a mechanizmom dočasnej zmeny (časové a ústavné obmedzenie moci
politickej elity) spôsobu vládnutia, resp. mocenského režimu. Táto zmena má určité špecifické
znaky:
Voľby v slovenských podmienkach znamenajú jasný predel medzi obdobiami vlády
umiernených a radikálnych politických síl. Striedaniu radikálnych a umiernených
mocenských elít mnohí autori v minulosti aj dnes pripisujú zákonitý charakter.
Politická moc sa legitimizuje na základe spoločného existenciálneho zážitku – víťazstva
vo voľbách. Model tzv. delegatívnej demokraci 87 sa zakladá na predpoklade, že nech už vo
voľbách zvíťazí ktokoľvek, bude oprávnený vládnuť tak, ako on uzná za vhodné (mýtus
86 Pozri: Koper, J.: Štát a štátna elita v modernej situácii. Právny obzor 3/1997, s. 308. 87 Podľa: Stena, J.: Stav demokracie na Slovensku ako predmet diskusií a politických sporov. Sociológia 5/1996,
s. 398.
99
legitímneho delegovania), pričom bude obmedzovaný iba holými faktami existujúcich
mocenských vzťahov a ústavne limitovaným funkčným obdobím. Svedčí o tom aj vyššie
uvedený výrok z 2. schôdze NR SR po voľbách v roku 1994.88
Voľby znamenali a znamenajú radikálnu preorientáciu v smerovaní politického a
ekonomického klientelizmu (vládna a parlamentná podpora a realizácia záujmov spriaznených
alebo aspoň lojálnych skupín obyvateľstva), ktorý sa najčastejšie prejavoval menovaním do
dôležitých funkcií na rôznych úrovniach štátnej správy a opatreniami, ktoré umožňovali
klientelistickú privatizáciu.89
Negatívnym znakom volieb na Slovensku a oboch povolebných období je uplatňovanie (v
politickej praxi) princípu politického vylúčenia, kedy sa často oprávnené snahy a požiadavky
vo voľbách porazených politických skupín neberú ani do úvahy, alebo sa jednoducho
odmietnu ako iniciatívy, ktoré nevzišli z prostredia vládnucej politickej elity.
Výsledky volieb doposiaľ vždy vyvolali tendenciu vnášania a používania netradičných
(mimoústavných, nie neústavných) metód a spôsobov praktickej realizácie politickej moci, aj
keď ústavne sú mechanizmy výkonu moci pomerne presne definované (nekooperatívanosť,
konfrontačnosť, ktorá je často sprevádzaná náznakmi politického revanšizmu, mobilizácia
členských základní strán a hnutí, prívržencov a sympatizantov, hromadné personálne zmeny
takmer na všetkých úrovniach štátnej správy, používanie až zneužívanie parlamentnej
väčšiny, jednostranné obsadzovanie kontrolných orgánov, neochota viesť dialóg, resp.
odmietanie akýchkoľvek negociačných metód apod.)
Voľby ako zdroj moci novej legislatívy a exekutívy zatiaľ vždy, aj keď nepriamo, určitým
spôsobom narušili harmóniu procesu formovania sa občianskej spoločnosti. V podmienkach,
kde občianska demokratická tradícia chýba a kde sa tento nedostatok rieši zakladaním stále
nových a nových občianskych iniciatív a združení, je neprimerané ani ponechanie týchto snáh
88 Stenografická správa z 2. Schôdze NR SR, 1994, s. 49.
100
na živelný vývoj, ani reštriktívne zákonné opatrenia voči tzv. tretiemu sektoru, prijaté ešte
stále fungujúcou vládou.
Volebný systém na Slovensku a všetky faktory, ktoré s ním súvisia jednoducho vyžadujú,
aby sa strany a hnutia, ktoré chcú vládnuť (t. j. zvíťaziť vo voľbách), sa spájali do väčších
celkov (koalícií, federalizovaných či konfederalizovaných politických zoskupení alebo
zmluvných partnerstiev), aby mohli získať nielen jednoduchú parlamentnú väčšinu, ale
v prípade možnosti aj väčšinu ústavnú.
Vo výpočte príznakov zmeny spôsobu vládnutia na základe uskutočnenia volieb by sme
mohli pokračovať, ale to nie je cieľom tejto časti publikácie. Relatívne radikálna zmena
spôsobu výkonu moci po každých voľbách je v našich podmienkach javom negatívnym,
nakoľko sa prerušuje kontinuita prác na zdokonaľovaní ústavného systému a tým aj
politického systému ako takého. Ba čo viac, formovanie a vytváranie prvkov moderného
systému politickej moci sa uskutočňuje tak, že sa najprv zo zásady zruší všetko, čo vytvorila
moc, ktorá prehrala vo voľbách, a subjekty nových mocenských štruktúr akoby museli
začínať odznova. Tento „mantinelistický“ prístup sa uplatňuje najmä preto, že už vopred sa
vylučuje použitie akejkoľvek negociačnej metódy aj napriek tomu, že víťazi i porazení túžia
vytvoriť taký politický systém, ktorý by bol stabilný a bezchybne fungoval bez ohľadu na to,
kto vládne.
89 Krivý, V., Feglová, V., Balko, D.: Slovensko a jeho regióny. Nadácia Médiá, Bratislava, 1996, s.153.
101
VII. MODERNÝ POLITICKÝ SYSTÉM V PODMIENKACH EURÓPSKEJ
INTEGRÁCIE
Pravdepodobne najprijateľnejšou aj keď nie najschodnejšou cestou uvažovania a
analýzy vyznačeného problému je bližšie sa pozrieť na modernosť európskeho politického
systému a odhaliť možnosti obmedzenia štátnej suverenity z uhla pohľadu, ktorý nie je
celkom tradičný ani v oblasti právnej vedy, ani v teórii medzinárodných vzťahov, ani v rámci
predmetu politológie.
Pokiaľ základným prvkom každého politického systému v klasickom ponímaní je
občan, budeme predpokladať, že základným subjektom politického systému na nadnárodnej
úrovni je suverénny štát.
Prvou stránkou štátnej suverenity je vnútorná suverenita. Suverenita dovnútra štátu
predpokladá, že štát (či jeho predstavitelia) je zvrchovaným, nikým neobmedzovaným
správcom štátneho územia a obyvateľstva, ktoré na ňom žije. To znamená, že nikto nesmie
zvonku zasahovať do jeho vnútorných záležitostí. Štát má absolútnu voľnosť
vnútropolitického chovania. Zároveň žiadna jeho jednotka, ktorá je súčasťou štátu, nesmie
byť subjektom medzinárodného práva a nesmie mať právo na samostatné zahraničnopolitické
aktivity.
102
Vonkajšia suverenita, resp. suverenita štátu navonok znamená, že štát je z právneho
hľadiska rovný z ostatnými štátmi. Lenže takáto suverenita môže byť iba recipročnou.
Zaisťuje štátu rovnoprávne členstvo v medzinárodnom spoločenstve, na druhej strane – štát
má jediný právo na zahraničnopolitické chovanie, no jeho slobodné konanie je obmedzované
a regulované rovnakým právom ostatných štátov medzinárodného spoločenstva.
Historicky suverenita štátu vznikla prenesením suverenity z dynastického
absolutistického vladára na štát. Neskôr dochádza k tzv. „znárodneniu štátnej suverenity“,
ktoré prenieslo suverenitu na ľud, resp. národ, ktorý bol formálne prehlásený za zdroj moci.
Od neho je odvodená vláda, ktorá buď ako skupina či mocenská elita je
z medzinárodnopolitického hľadiska nositeľkou tejto suverenity.90
Pozrime sa teda, ako európsky politický systém napĺňa predpoklady vlastnej
modernosti a ako tieto podmienky môžu ovplyvniť mieru uplatňovania štátnej suverenity.
Najčastejšie sa modernistický princíp spája s postupným ale neodvratným procesom
vzájomného prelínania demokratických a liberálnych princípov. Zdá sa však, že ani
v aplikácii na klasický politický systém v štáte táto podmienka nemusí platiť
v neohraničenom zmysle slova. Historická skúsenosť potvrdzuje existenciu demokratických
politických systémov bez liberalizmu (jakobínske obdobie vo Francúzsku) ako aj liberálnych
systémov bez demokracie (USA v čase prijatia Ústavy). Preto moderný politický systém
nevyžaduje apriori spojenie demokratických princípov zo zásadami demokracie.
Predovšetkým základným demokratickým nedostatkom je spôsob kreovania
rozhodujúcich celoeurópskych orgánov a inštitúcií, kde okrem Európskeho parlamentu
jednoznačne prevláda princíp sprostredkovaného delegovania, resp. nominácie kandidátov za
jednotlivé členské a pridružené štáty na rozhodujúce riadiace posty. Zásada rovnosti bola
ešte viac naštrbená aj z hľadiska prijatia vnútorných organizačných zmien, kde sa ešte viac
zdôraznila disproporcia v počte hlasov v Rade ministrov EÚ a prerozdelení a zvýšení počtu
90 Pozri napr.: Krejčí, O.: Mezinárodní politika. Victoria Publishing, Praha 1997, str. 164.
103
kresiel v Európskom parlamente v prospech pôvodných členov EÚ. Naopak, posilnenie
zásady rovnosti nastalo v tom, že od r. 2005 bude mať každý zúčastnený štát v Európskej
komisii jedného člena a zaviedla sa demokratickejšia zásada, ktorá ruší právo veta pri
rozhodovaní v rade EÚ v 29 oblastiach, pričom na rozhodnutie sa vyžaduje kvalifikovaná
väčšina stanovená na 258 hlasov z celkových 345. Rozhodovací proces sa riadi striktne
stanovenými zásadami a normami, odchýlky môžu mať za následok aj sankcie rôzneho
druhu voči konkrétnemu štátu.
„Veľké medzinárodné organizácie s autoritatívnym postavením (MMF, NATO, EÚ,
OSN) presadzujú určité súbory noriem pre tvorbu politických rozhodnutí ultimatívnym, a nie
alternatívnym spôsobom, aj s použitím sankčných prostriedkov“. 91 Tým prestáva platiť
elementárne liberálne chápanie slobody jednotlivca, skupiny, dokonca aj štátu. Proces
globalizácie (najmä ekonomiky) tak vyvoláva potrebu nanovo definovať nejaký nenárodný a
neobčiansky subjekt ako suveréna politickej moci. Je teda viac ako pravdepodobné, že
nastáva koniec „štátu-národa“ ako jediného zdroja a nositeľa suverenity.
Vyššie uvedený postulát odporuje aj základnej požiadavke liberalizmu na
minimalizáciu štátu. Autoritatívne skupinové rozhodnutia minimalizujú úlohu jednotlivých
štátov, ba čo viac štáty, ktoré prejavili záujem vstúpiť do EÚ sa musia prispôsobovať vopred
prijatým štandartom a normám. Svedčí o tom celý proces aproximácie práva a s tým úzko
spätá realizácia (otváranie a zatváranie) niekoľkých desiatok predvstupových kapitol, ktoré
sú len ďalšími obmedzeniami na ceste slobodného rozhodovania sa suverénnych štátov. Na
druhej strane autoritatívny spôsob rozhodovania zo strany európskych inštitúcií posilňuje
túto nadštátnu politickú organizáciu, čím v princípe odporuje liberálnej požiadavke
minimalizácie štátu.
Vo všeobecnosti je možné povedať, že v prípade skúmania demokratického a
liberálneho deficitu ide o dva vzájomne prepojené procesy: a/ dobrovoľné samoobmedzenie
91 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSTV, Bratislava 1998, str. 31.
104
(selflimitation) štátnej suverenity ako výraz a dôkaz štátnej zvrchovanosti; b/ vonkajšie
obmedzenie štátnej suverenity (external limitation) ako dôsledok obmedzujúceho pôsobenia
iných suverenít, resp. ako dôkaz už spomínanej reciprocity v procese vzťahov medzi
suverénnymi štátmi. Príkladom samoobmedzenia ako vyjadrenia vlastnej zvrchovanej vôle
politickej reprezentácie štátu je snaha o reformu a prispôsobenie vnútorného práva
požiadavkám integračných štruktúr a realizácia podmienok na vstup do EÚ. Výnimočným
príkladom toho sú ustanovenia čl. 11 platnej Ústavy Talianskej republiky o tom, že
„Taliansko sa zrieka vojny ako nástroja ohrozenia druhých národov a ako prostriedku riešenia
medzinárodných sporov; za predpokladu rovnosti s ostatnými štátmi súhlasí s obmedzením
zvrchovanosti, potrebným na vybudovanie poriadku, ktorý by zaistil mier a spravodlivosť
medzi národmi; presadzuje a podporuje medzinárodné organizácie s týmito úlohami“. 92 Ako
ďalší príklad samoobmedzenia zvrchovanosti štátu by sme mohli uviesť často sa vyskytujúcu
ústavnu formuláciu o nadradenosti noriem medzinárodného práva nad vnútroštátnym právom,
najmä v súvislosti s adekvátnou mierou dodržiavania a ochrany ľudských a občianskych práv
a slobôd.
Vonkajšie obmedzenie štátnej zvrchovanosti sa uskutočňuje hlavne z dôvodu
fungovania možnosti prijímať autoritatívne rozhodnutia nereprezentatívnych orgánov
výkonnej moci na úrovni integračných štruktúr. Týka sa to najmä prijímania a presadzovania
ochranárskych opatrení a požiadaviek na ochranu vnútorného trhu Únie, regulovanie trhu
pracovných síl, obmedzovanie slobodného pohybu obyvateľstva nečlenských štátov, napr.
prostredníctvom zavedenia režimu vízovej povinnosti, vydávaním kvót na vývoz
strategických tovarových komodít a podobne.
Realizácia, resp. nerealizácia zastupiteľského princípu vládnutia je jednou
z najdôležitejších čŕt súčasného európskeho politického systému. Okrem toho je nekorektné
z historického hľadiska stotožňovať zastupiteľský princíp s jeho neskoršou liberálno-
92 Klokočka, V., Wagnerová, E.: Ústavy stát. Evropské unie. Linde, Praha 1997, str. 186.
105
demokratickou podobou označenou ako parlamentná vláda, či už v podobe republiky alebo
parlamentom či ústavou limitovanej monarchie.
Základným motívom zastupiteľskej demokracie je nevyhnutnosť redukovania
politickej komunity a na tomto základe potreba vytvoriť zodpovednú vládu. Získať
väčšinovú podporu celej komunity, najmä ak sa pohybujeme v nadnárodnom, resp.
nadštátnom priestore, je veľmi obtiažne. Pre efektívnu realizáciu politických rozhodnutí je
však dôležité, „aby sa o zodpovednosť za výber rozhodnutia s jadrom rozhodovania podelila
skupina, ktorú možno označiť za väčšinu“. 93 Takto sa politická komunita redukuje na
niekoľko desiatok až stoviek jednotlivcov, ktorí majú mandát od svojho legitimizátora (kasty,
triedy, elektorátu) prijímať rozhodnutia v jeho mene. Tieto osoby preberajú na seba
iracionálnu zodpovednosť (sú zodpovedné nie svojim voličom, ale vlastnému svedomiu a
vedomiu) konať tak, ako uznajú za vhodné počas ústavou alebo zákonom presne stanovenej
lehoty.
Pri kreovaní orgánov Európskej únie jednoznačne prevláda princíp nominácie, resp.
delegovania predstaviteľov štátov do týchto inštitúcií. Európska exekutíva prevláda
z pohľadu svojho politického vplyvu nad legislatívou, zároveň výkonná moc ani v rámci
posledných politických rozhodnutí nebola ani čiastočne podriadená zákonodarnému orgánu,
najvyšší zákonodarný orgán európskej únie nemá príslušné právomoci na kontrolu a politické
sankcionovanie európskej exekutívy. Jediným orgánom, ktorý spĺňa požiadavky
zastupiteľského princípu na európskej úrovni je Európsky parlament, ktorého poslanci sú
volení v riadnych, slobodných, všeobecných, priamych a tajných voľbách štátnymi občanmi
členských a pridružených krajín EÚ. Napriek tomu aj tu dochádza k určitým formám
limitovania štátnej zvrchovanosti:
a/ štát nemá nástroje na to, aby poveroval vykonávaním štátnej vôle a následne permanentne
kontroloval voleného zástupcu v Európskom parlamente, nakoľko ten je zodpovedný len
93 Tóth, R.: Koncepcia politického systému. ÚSRSTV, Bratislava 1998, str. 21.
106
svojmu vedomiu a svedomiu a sankcionovať ho môžu len občania (voliči) počas
nasledujúcich volieb do EP;
b/ štát nemôže ovplyvniť počet kresiel a tým aj počet poslancov z radov vlastných štátnych
občanov, nakoľko tento počet je vopred stanovený najvyššími orgánmi EÚ;
c/ štát nemá možnosť vyjadriť sa k nominácii kandidátov na post poslanca EP, okrem toho aj
samotní voliči sa vyjadrujú až k zoznamu kandidátov, ktorí im boli navrhnutí na základe
straníckeho predvýberu;
d/ často sa môže stať, že aj o tých funkciách a postoch v rozhodujúcich inštitúciách Európskej
únie, ktoré nepodliehajú rozhodnutiu elektorátu, nerozhodne v konečnom dôsledku vláda ako
nositeľka štátnej suverenity ale nejaký iný orgán, ktorý nemusí mať ani svoje zakotvenie
v ústavnom systéme vysielajúceho štátu (napr. pôsobenie a činnosť Koaličnej rady
v podmienkach politického systému Slovenskej republiky v rokoch 1992 - 2001).
V klasickom ponímaní sú pravidelné voľby atribútom moderného politického
systému liberálno-demokratického typu, sú mechanizmom výberu politickej elity a zároveň
spôsobom jej kontroly, sú vlastne zdrojom moci, ktorá drží celý politický systém pohromade.
Ako už bolo spomenuté vyššie, v rámci EÚ je jediným klasickým spôsobom voleným
orgánom Európsky parlament. Problém však spočíva v tom, že štátni občania síce prenesú vo
volebnom výbere zodpovednosť na vlastných poslancov Európskeho parlamentu, ten však
stále nemá tie právomoci, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie riadne zvoleného najvyššieho
zákonodarného orgánu. V tomto prípade ide o obmedzenie kvalitatívnej a kvantitatívnej
stránky moci Európskeho parlamentu a tým aj kvalitatívnej a kvantitatívnej stránky moci a
vplyvu volených predstaviteľov politickej elity pochádzajúcich z jednotlivých štátov. EP
predovšetkým nevykonáva riadnu zákonodarnú činnosť, okruh jeho právomocí je obmedzený
na určité oblasti a jeho rozhodnutia majú nižšiu mieru záväznosti ako tie, ktoré produkujú
najvyššie výkonné európske inštitúcie. Miera politického vplyvu ale aj politickej
zodpovednosti poslancov pri presadzovaní národných záujmov v tejto európskej inštitúcii je
107
potom často symbolická, čo súvisí aj s počtom kresiel, ktoré jednotliví národní poslanci
obsadzujú.
Voľná súťaž politických strán o ovládnutie politickej moci v štáte je výsledkom
postupného spájania princípov demokracie a zásad liberalizmu v priebehu 19. storočia, kedy
vznikli politické strany dnešného typu. Vyplynulo to z potreby redukovať politickú komunitu,
a nájsť taký „redukovaný“ subjekt, ktorý by bol schopný artikulovať a presadiť záujmy tých,
ktorých predstavuje. V prípade jeho politického úspechu je tento záujem transformovaný do
podoby zákona a nadobúda celospoločenský charakter.
Vo vzťahu k Európskej únii politické strany súťažia priamo pri získavaná podpory
vlastných štátnych občanov ako voličov straníckych kandidátov za poslancov Európskeho
parlamentu. Zo štátnej sa však súťaženie politických strán prenáša aj na európsku úroveň, a to
dvojakým spôsobom:
a/ Štátna politická elita vytvárajúca vládu a fungujúca ako nositeľ štátnej zvrchovanosti,
skladajúca sa z najvyšších predstaviteľov víťazných politických strán, prostredníctvom
svojich nominantov, najmä vo výkonných orgánoch Európskej únie, presadzuje vlastnú
stranícku alternatívu integračných snáh voči straníckym alternatívam predstaviteľov iných
štátov (a zároveň aj politických strán).
b/ Bezprostredným ohrozením suverenity jednotlivých relevantných štátov v rámci ich
integračných snáh je vytváranie európskeho straníckeho systému, vznik a súťaž politických
strán celoeurópskeho typu a straníckych politických a ideologických alternatív a vytváranie
európskych, resp. medzinárodných orgánov, inštitúcií a združení týchto politických strán.
Problematike nevyhnutnosti vytvárania zodpovednej väčšiny a požiadavke
podriadenia výkonnej moci legislatíve sme sa čiastočne venovali v predchádzajúcich
častiach. Konkurenčnosť politických strán sama osebe je nedostatočnou zárukou na
presadenie konkrétneho politického záujmu. Na prijatie efektívneho politického rozhodnutia
je potrebné vytvoriť zodpovednú väčšinu (responsible majority), čo sa konkrétne prejavuje
108
v potrebe vytvárať väčšinovú vládu, majúcu podporu väčšiny členov zastupiteľského zboru.
Vláda je zodpovedná parlamentu, dôvera vyslovená vláde parlamentom znamená jej právo
fungovať v ústavou stanovenom termíne. Inštitúcie Európskej únie v podstate nenapĺňajú
princípy vzájomných vzťahov medzi legislatívou a exekutívou. Podriadenosť, zodpovednosť
a kontrolovateľnosť výkonnej moci zo strany legislatívy nefunguje na európskej úrovni
hlavne z dôvodu rôznych zdrojov legitimity jednotlivých prvkov európskeho politického
systému. Pre štátnu zvrchovanosť tak existuje permanentná latentná hrozba, že jednotlivé
relatívne nezávislé európske rozhodovacie inštitúcie príjmu neadekvátne (neefektívne, ba až
kontraproduktívne) politické rozhodnutie, zaväzujúce relevantné štátne politické elity
uskutočňovať to, čo je v rozpore s definovaným národným záujmom. Ide najmä o také
rozhodnutia, ktoré narúšajú princíp rovnosti postavenia štátov a zvýhodňujú, resp. poškodzujú
jednu skupinu štátov alebo konkrétny štát voči inej skupine štátov alebo jednému štátu.
Príkladom existencie tohoto typu rozhodnutí je tzv. „politika kvót“ na rôzne druhy tovarov,
služieb, ale aj pracovných síl a investícií.
Moderný politický systém je založený na akceptácii a postupnom rozširovaní
prirodzených práv človeka (právo na život, osobnú slobodu a majetok) a celých kategórií
osobitných práv zabezpečujúcich slobodu názorov, prejavu, zhromažďovania, združovania,
náboženstva a vykonávania povolania, ale aj rovnosť všetkých pred zákonom. Pre ďalší
politický vývin sa najdôležitejším stalo rozširovanie volebného práva a odstraňovanie rôznych
obmedzujúcich faktorov (cenzov). Individuálne a skupinové práva a slobody sa definovali
postupne počas celého historického vývoja rôznych spoločenstiev a takisto sa postupne
rozširovalo ich uplatnenie pre stále početnejšie skupiny obyvateľstva. Proces liberalizácie a
demokratizácie znamenal uznanie vybraných sociálnych a politických práv občana. Týmto
boli obmedzené od samotného začiatku právomoci štátu zasahovať do súkromia jednotlivca.
Z druhej strany to znamená, že sú uznané aj niektoré nároky jednotlivca voči štátu. Otvoril sa
tak priestor pre širšie priame vzťahy medzi občanmi a ich spoločenstvami bez ohľadu na štát.
109
Vyšším stupňom tejto premeny sa stali medzinárodné zmluvy, ktoré vymedzili princípy
ľudských práv a otvorili aj cestu pre zasahovanie do vnútorných záležitostí štátu v prípade
potreby ochrany práv občanov.94 Také dokumenty ako Všeobecná deklarácia ľudských práv
prijatá Valným zhromaždením OSN v roku 1948, Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a
spolupráci v Európe z roku 1978, ako aj dokumenty vytvárajúce európsky systém práv a
slobôd prijaté v Nice tvoria právny a politický základ pre eróziu klasického ponímania štátnej
suverenity.
Okrem toho tieto dokumenty obsahujú ustanovenia o tom, že politické a technické
bariéry znemožňujú realizáciu práva národov na sebaurčenie v jeho ideálnej podobe. Táto
skutočnosť viedla k vzniku požiadavky ochrany práv menšín – národnostných, kultúrnych a
iných – vnútri suverénnych národných štátov prostredníctvom medzinárodných dohôd a
politických garancií. Vládnuci ľud - národ je tak principiálne obmedzovaný v uplatňovaní
svojej suverenity. Tento zásah do vnútorných záležitostí štátu však nie je diktátom voči
národu, je pociťovaný ako problém aj v občianskych spoločenstvách orientovaných na
ochranu práv jednotlivcov, nakoľko práva menšín sú práva skupinové.
Podpis medzištátnych dohôd a vznik inštitúcií tohoto charakteru je spätý s prenosom
niektorých suverénnych práv štátu na nadštátne inštitúcie. Preto nie náhodou sa objavil pojem
„subsidiarita“, ktorý dnes slúži v medzinárodných organizáciách na označenie štátnej
zvrchovanosti ako nižšej formy suverenity v porovnaní so suverenitou takých medzištátnych
inštitúcií akou je Európska únia.
Záujem jednotlivca sa vo svete politiky prejavuje až v transformovanej podobe ako
záujem určitej politickej skupiny, organizácie, či inštitúcie (štát ako subjekt medzinárodných
vzťahov z toho nevynímajúc).
94 Pozri.: Azud, J.: K otázke humanitárnej intervencie. In.: Terem, P. (ed.): Dynamické vývojové procesy a
štruktúry a ich medzinárodný kontext. Zväzok venovaný životnému jubileu prof. RNDr. Kolomana Ivaničku,
DrSc. FPV A MV UMB, Banská Bystrica 2000, str. 84 - 90.
110
Takýchto politických organizácií je v politickom systéme (aj v jeho nadštátnom
ponímaní) veľmi mnoho. Vyplýva to z faktu, že reprezentujú zložitú sociálnu štruktúru,
rozdelenie spoločnosti na množstvo záujmových skupín. Táto rôznorodosť záujmov –
pluralita – je základom fungovania moderného politického systému. Takmer optimálnu
podobu nadobúda snaha o realizáciu množstva sociálnych záujmov v systéme politickej
demokracie. V súčasných nedemokratických politických systémoch takisto existuje pluralita
spoločenských s politických záujmov, často však býva potlačená zákonnými ustanoveniami
alebo náboženskými či historickými tradíciami. V rámci Európskej únie je stále zreteľnejšia
tendencia potierania plurality presadzovania národno-štátnych záujmov v prospech nadštátnej
inštitúcie, resp. štáty so svojimi štátnymi doktrínami prestávajú byť stránkami či zložkami
plurality, ale snaží sa ich nahradiť celoeurópsky stranícky systém. Na svetlo sveta vystupujú
koncepcie o formovaní a fungovaní európskej politickej kultúry, európskej občianskej
spoločnosti a pod., ktoré majú svoje korene v presadzovaných koncepciách jednotného
európskeho trhu, meny, zahraničnej a obrannej politiky, atď.
Analýza všetkých ostatných charakteristík moderného politického systému by bola
zbytočná bez uvedenia základného spojovacieho princípu, ktorým je suverenita ľudu ako
transformovaná podoba pôvodnej idey štátnej zvrchovanosti. Slobodne prejavená vôľa ľudu je
jediným zdrojom legitímnosti politického systému ako celku alebo jeho jednotlivých zložiek.
Prvky európskeho politického systému sú legitimizované dvojakým spôsobom:
a/ priamo občanmi relevantných štátov (spôsob kreovania Európskeho parlamentu);
b/ sprostredkovaným legitimizačným procesom, keď občania svojím volebným výberom
vytvoria štátnu reprezentatívnu vládu a poskytnú jej mandát na uskutočnenie štátneho
zastúpenia menovacími dekrétmi na základe jej vlastného výberu (ide vlastne o realizáciu
imperatívneho mandátu).
Moderný politický systém je schopný medzinárodnej komunikácie so systémami
s rovnakou aj odlišnou podstatou, podobne je schopný komunikovať aj s medzinárodnými
111
inštitúciami a organizáciami. Negociačné aktivity v rámci Európskej únie však predstavujú
zložitý komplex javov a udalostí, často krízového charakteru, ktoré je možné vyriešiť len
prijatím kompromisu alebo dohodou o konsenze. Kompromis vždy predpokladá ústupok
z legitímnych a suverénne prejavených záujmov štátu ako subjektu tohto negociačného
procesu. Konsenzus vo svojej podstate predznamenáva, že po dosiahnutí dohody budú
realizované len niektoré štátne záujmy, iné sa zrealizujú čiastočne, iné nebudú môcť byť
uskutočnené vôbec.
Moderný politický systém je vo svojej podstate typom otvoreného systému, nie je
uzavretý, je aktívnym komponentom medzinárodného života so zreteľnými mierotvornými
kritériami vlastných aktivít. Politický systém Európskej únie takýmto systémom nebol vždy.
Až po páde bipolárneho rozdelenia sveta sa otvorila možnosť prístupového procesu pre štáty
bývalého sovietskeho bloku. Samozrejme, v tomto prípade musíme podčiarknuť nerovnosť
podmienok na vstup, ktoré majú v súčasnosti štáty nachádzajúce sa v procese transformácie,
s podmienkami, v pôsobnosti ktorých vstupovali do európskych integračných štruktúr štáty,
ktoré dnes nazývame slovom „pôvodné členské štáty“. Na druhej strane, každý záujemca o
vstup do EÚ musí splniť niekoľko desiatok podmienok, čiže otvorenosť európskeho
politického systému je podmienečná. Preto nie náhodou, po zvážení vlastných potenciálov,
pristupujúce štáty požadujú tzv. prechodné obdobie s mimoriadnym, resp. ohľaduplnejším
režimom.
Na záver tejto časti niekoľko poznámok o národnom záujme. V slovenskej
politologickej literatúre sa pri definovaní národných záujmov uvádza, že tieto sa prejavujú
predovšetkým
- v práve národov na sebaurčenie (ako predpokladu pre realizáciu všetkých ostatných
národných záujmov);
- v kultúrnej oblasti;
- v štátoprávnej oblasti;
112
- v ekonomickej oblasti.
Dovolíme si vysloviť presvedčenie, že v tomto výpočte jednotlivých sfér prejavenia sa
národných záujmov jednoznačne absentujú národné záujmy v zahranično-politickej
oblasti, k analýze podstaty ktorých môžeme pristupovať minimálne z dvoch hľadísk:
a/ Ak by sme za podstatu národných záujmov v zahraničnopolitickej oblasti považovali snahu
národa (resp. jeho politickej organizácie – štátu) zabezpečiť si vonkajšie podmienky pre
optimálnu existenciu a rozvoj, potom môžeme jednoducho tieto záujmy zaradiť ako ďalší
samostatný bod v predchádzajúcom výpočte.
b/ Právo na sebaurčenie sa vždy uskutočňuje voči iným národom, o to viac, ak sú tieto
politicky organizované v štáte, čím toto právo zákonite prekračuje rámec jedného národa a
interného rozmeru jeho politickej organizácie. Obmedzenie štátnej suverenity je zákonitým
prejavom napĺňania národných záujmov v štátoprávnej sfére.
Zahranično-politické záujmy národa sú jedným z najdôležitejších prostriedkov na
realizáciu všetkých ostatných národných záujmov a aktívny vstup národného štátu do
medzinárodnej politiky tu vystupuje ako mechanizmus ich uskutočnenia.
Limity zvrchovanosti slovenskej národnej štátnosti spočívajú paradoxne v tom, že
Slovenská republika je síce samostatným subjektom medzinárodných vzťahov, no
jednoznačne má v medzinárodnom spoločenstve postavenie malého štátu s týmito
charakteristickými črtami (samozrejme, v porovnaní s inými štátmi):
- malá fyzická sila;
- relatívne slabá medzinárodná pozícia;
- regionálne ohraničenie, resp. obmedzenie záujmov;
- úzky vnútorný trh;
- malé domáce hospodárske zdroje; ich štruktúra a rozvoj často závisí od vonkajšieho trhu a
konjuktúry.
113
Akákoľvek hospodárska a politicko-bezpečnostná izolovanosť v čase globalizácie je
nemysliteľná, resp. existuje tu jednoznačná nevyhnutnosť univerzálnej integrácie malého
štátu do rôznych integračných aktivít. Otázka znie: do ktorých? Iba čas ukáže správnosť alebo
omylnosť súčasných rozhodnutí slovenskej politickej reprezentácie.
VIII. VYBRANÉ MECHANIZMY A SPÔSOBY ZMENY A VZNIKU SÚČASNÉHO
POLITICKÉHO SYSTÉMU
Jednou z najdiskutovanejších otázok politickej vedy, ale aj iných príbuzných
spoločenských vied, najmä sociológie, je otázka foriem, metód, ciest a spôsobov pretvárania
spoločenských a politických vzťahov. Hlavné z nich sú revolúcia, reformy, kontrarevolúcia,
vojna, štátny puč a iné. O dôležitosti týchto foriem svedčí aj fakt, že v dejinách myslenia
vznikli samostatné teoretické koncepcie (najmä sociologické teórie strednej úrovne),
zaoberajúce sa výlučne touto problematikou.
Existuje relatívne veľká škála najrozličnejších mechanizmov vzniku moderného
politického systému, počnúc evolučným vývojom cestou postupného prijímania a
realizácie reforiem, historickým dôkazom aplikácie ktorého je politický systém Veľkej
Británie, cez výrazne revolučný spôsob, ktorý je charakteristický napr. pre Francúzsko,
občiansku vojnu, ktorá bola jednou z typických čŕt vývoja americkej modernej štátnosti.
114
Občianskej vojne často predchádza štátny prevrat (resp. puč), typický pre politický vývoj
v Španielsku v 19. storočí a pre moderné politické dejiny Grécka a Portugalska. Podstatou
štátneho prevratu je politický boj jednotlivých politicky významných skupín vnútri vládnucej
elity a ich snaha získať moc do svojich rúk na úkor ostatných zložiek. Takouto mocenskou
skupinou v rámci politického systému je najčastejšie armáda. Velitelia hlavných zložiek
ozbrojených síl likvidujú občiansku vládu, platnosť ústav je buď pozastavená alebo sa ich
ustanovenia neuplatňujú, nastoľuje sa vláda vojenskej junty.
Dohoda veľmocí, ich vôľa vyjadrená v medzinárodnej zmluve a dohoda
významných vodcovských osobností sprevádza vznik mnohých európskych politických
systémov, pričom sa tieto mechanizmy uplatnili najmä v období po ukončení
medzinárodných vojnových konfliktov. Medzinárodná intervencia v minulosti a
humanitárna intervencia, veľmi často realizovaná v posledných desaťročiach modifikujú
podstatu a štruktúru politického systému, ale vystupujú ako bezprostredný mechanizmus jeho
vzniku. Málo preskúmanými mechanizmami sú napr. morálne oprávnenie vodcu (de Gaulle
a V. Francúzska republika), ale aj udalosti z konca 80. rokov v niektorých stredo- a
východoeurópskych krajinách, ktoré v našich podmienkach nadobudli názov „nežná resp.
zamatová revolúcia“ a s ňou spätá realizácia tzv. „okrúhlych stolov“. Ďalej spomenieme
také spôsoby, ako sú oktrojovaná ústavnosť (Bonaparte), stranícky konsenzus (Španielsko
a Taliansko), národná dôvera vodcovi (Adenauer), poverenie veľmocami (Masaryk) a pod.
Bez ohľadu na jednoznačne neúplný výpočet mechanizmov vzniku a formovania moderných
politických systémov je nevyhnutné zdôrazniť, že v tomto procese žiadny z uvedených
mechanizmov nepôsobí osamotene, že je to oveľa zložitejší proces, ktorý najčastejšie
znamená zreťazenie viacerých spôsobov realizácie tohto cieľa podľa konkrétnych
historických, politických, sociálnych ekonomických a iných podmienok a predpokladov, ktoré
sú špecifické pre každý politický systém jednotlivo. Ich vyčleňovanie ako samostatných
faktorov sa uskutočňuje len za účelom explanácie.
115
Revolúcia
Otázka spôsobov premeny spoločenských a politických vzťahov je načastejšie spájaná
s problematikou cieľov politiky a politickej činnosti, ktorá je považovaná za problematiku
politickej ideológie. Analogicky otázka spôsobov premeny politických vzťahov je viac
problémom praktickej politiky.
Existuje veľa druhov politických cieľov:
a/ politické ciele reálne, zrozumiteľné širokým vrstvám obyvateľstva, relatívne ľahko
realizovateľné
b/ politické ciele, ktoré sú nevyhnutné, no sú náročné na realizáciu a majú málo prívržencov
c/ politické ciele, ktoré dosahujú svoje uznanie až po určitom odstupe, keď ich autori už
prestali pôsobiť v politike
d/ politické ciele blízke vedeckému poznaniu sveta, opierajúce sa o výsledky spoločenských a
prírodných vied
e/ politické ciele značne vzdialené od vedeckého poznania spoločnosti, ignorujúce výsledky
jej vedeckého skúmania
f/ politické ciele slúžiace na odstránenie bezprostredných ľudských problémov a
momentálnych prejavov neslobody človeka a nespravodlivosti (ciele politickej taktiky)
g/ strategické politické ciele, slúžiace všeobecnej úlohe vytvorenia podmienok pre maximálne
priblíženie sa k demokracii a spravodlivosti, atď.
Občania, politické subjekty (aktéri) si volia politickú stranu alebo hnutie práve podľa
charakteru ich politických cieľov. No v politicky diferencovanej spoločnosti si relatívne
veľký počet občanov volí priestor svojej politickej socializácie podľa proklamovaných
spôsobov, metód, ciest dosiahnutia určitých politických cieľov.
Pojem revolúcie je mnohovýznamový a nejednotný. V našom prípade reč bude
výlučne o revolúcii politickej ako jednej zo základných foriem premeny politických a
116
spoločenských vzťahov. Uvedieme niekoľko prístupov k charakteristike podstaty tohoto
pojmu:
1. Revolúcia je sled násilných premien náhleho charakteru spojený s použitím násilia (aspoň
v jeho počiatkoch), pričom intenzita násilia môže byť v rôznych prípadoch rôzna.95
2. Revolúcia je zvláštny spoločenský jav, najostrejšia forma politického boja medzi veľkými
sociálnymi a politickými skupinami, je etapou prechodu od jedného typu spoločnosti
k novému typu spoločenského poriadku, je to etapa prudkej premeny narastajúcich
kvantitatívnych zmien novú kvalitu, pričom zaniká politická moc starých spoločenských
a politických skupín a nastoľuje sa nová politická moc revolučných politických skupín.96
3. Revolúcia je prudká spoločenská a politická zmena uskutočňovaná pomocou násilia, je to
protiklad evolúcie.97
4. Revolúcia je uchopenie politickej moci revolučnou triedou cestou ozbrojeného násilia.98
5. Revolúcia je skok od kvantity ku kvalite, je to každá radikálna zmena systému politickej
moci a jemu zodpovedajúceho systému ekonomickej moci, je to prispôsobenie „politickej
nadstavby“ potrebám „ekonomickej základne“. 99
6. Revolúcia je náhodná odchýlka, „cik-cak“ evolučného vývinu spoločnosti.100
Z uvedených definícií vyplývajú tieto dve podstatné črty revolúcie:
Každá politická revolúcia znamená radikálnu zmenu systému politickej moci za použitia
rôznych foriem násilia a jeho intenzity.
Ak revolúciu chápeme v širšom „sociálnom“ zmysle slova, nastáva v nej okrem zmeny
v systéme politickej moci aj prevrat v hospodárskom systéme a spoločenských vzťahoch
95 Uvádzané podľa: Škaloud, J.: Úvod do politologie. VŠE, Praha 1992, s.111. 96 Uvádzané podľa: Fiamengo, A.: Základy všeobecnej sociologie. VPL, Bratislava 1968, s.510. 97 Pozri: Czarnowski, S.: Dziela, zv. II..Warzawa 1956, s.233. 98 Pozri: Marx, K., Engels, F: Vybrané spisy zv. I..VPL, Bratislava 1963, s. 312. 99 Wiatr, J.J.: Společnost. Úvod do systematické sociologie. SPN, Bratislava 1968, s. 284. 100 Napr.: kol.: Filozofický slovník. Stuttgart 1955, s. 131.
117
vôbec. Aj v tomto prípade hrá dôležitú úlohu násilie, rôzne formy jeho uplatňovania a
intenzity.
Pri skúmaní revolúcie ako formy premeny spoločenských a politických vzťahov je
potrebné rozlišovať tieto faktory, ktoré bezprostredne vplývajú na úspešnosť a efektívnosť
revolúcie:
- existujúcu teóriu revolúcie, o ktorú sa opierajú revolučné spoločenské a politcké skupiny
(hybné sily revolúcie)
- spoločensko-politické a duchovné podmienky uskutočnenia revolúcie
- nevyhnutnosť uskutočnenia revolúcie
- ciele revolúcie
- dôsledky revolúcie, ktoré môžu a/ oslabiť pôvodnú revolučnú teóriu
b/ potvrdiť ju
c/ zdokonaliť ju
- historické uskutočnenie revolúcie v rôznych podobách, formách a podmienkach
V každom prípade dejiny spoločnosti a politiky dokázali existenciu dvoch základných
foriem revolúcie:
A/ pomocou ozbrojeného násilia
B/ pomocou iných foriem násilia /tzv. pokojná cesta revolúcie/
Poľský sociálny mysliteľ Jerzy J. Wiatr101 tvrdí, že spoločenský a najmä politický
vývoj tvorí jednotu narastajúcich evolučných zmien a revolučných prevratov. Evolúcia je
základ, prípravné štádium, bez ktorého revolúcia nemá nádej na úspech. Naproti tomu
revolúcia neznamená iba presadenie určitých postupných zmien, ale zároveň znamená
vytvorenie podmienok pre ich pokračovanie v novej forme spoločenského poriadku.
101 Pozri: Wiatr, J.J.: Společnost. Úvod do systematické sociologie. SPN, Bratislava 1968, s. 277.
118
Wiatr ostro rozlišuje pojem „sociálnej revolúcie“, ktorý znamená zásadné zmeny
v sociálnej štruktúre od pojmu „politickej revolúcie“, ktorý chápe ako zásadnú zmenu
mocenských pomerov, pritom cituje Marxa: „Každá revolúcia likviduje starú spoločnosť a
preto je to revolúcia spoločenská. Každá revolúcia zvrhuje starú moc a preto je to revolúcia
politická“. 102 Politická revolúcia sa teda chápe ako vyvrcholenie postupných ekonomických,
sociálnych a duchovných zmien ktoré sa už uskutočnili, alebo do značnej miery boli započaté
v rámci politických pomerov charakteristických pre predrevolučnú situáciu. Takéto chápanie
však považujeme za jednostranné a nedostačujúce, nakoľko história dokazuje aj opak, kedy
politický prevrat predchádza napr. ekonomickej transformácii spoločnosti (ČSFR).
J. Wiatr takisto uvádza, že pod pojmom revolúcia sa najčastejšie chápe uchopenie
moci cestou ozbrojeného násilia, zároveň dopĺňa, že neskôr, pod vplyvom rôznych
revolučných teórií, ale aj revolučnej praxe sa do tohoto termínu začal vkladať aj iný význam,
najmä v tom zmysle, že pod revolúciou začal chápať akýkoľvek spôsob uchopenia moci
revolučnou spoločenskou skupinou, teda aj pokojnou cestou.
V dôsledku rozlíšenia „sociálnej“ a „politickej“ revolúcie autor odlišuje aj objekty
týchto revolúcií: objektom politickej revolúcie je predovšetkým štátna moc, objektom
sociálnej revolúcie sú vzťahy ekonomické.
J. J. Wiatr cituje prácu Bernarda J. Gorrowa „The Comparative Study of
Revolution“103, v ktorej sa jej autor zaoberá hľadaním a opisom všeobecných mechanizmov
vývoja revolúcie. Rozlišujú sa tieto fázy revolúcie:
1) obdobie spoločenského nepokoja, nespokojnosti (nekonformity) a varu;
2) nespokojnosť zasahuje intelektuálne kruhy, ktoré začínajú formulovať víziu nového
spoločenského poriadku;
102 Marx, K., Engels, F: Spisy sv. IV., Praha 1956, s. 110.
103 Pozri: Gorrow, B.J.: The Comparative Study of Revolution. Citované podľa Szczepański, J.: Základní
sociologické pojmy. Praha 1966, s. 167.
119
3) vznikajú účelové organizácie pripravujúce revolúciu, jej politický, ekonomický a
duchovný program;
4) získavanie podpory zo strany širokých ľudových vrstiev;
5) obdobie moci umiernených skupín;
6) mobilizácia a rozvoj extrémistických skupín, ktoré sa obávajú, že umiernené skupiny
neobhája revolúciu a jej výsledky;
7) obdobie moci extrémistických skupín, obdobie teroru namiereného proti kontrarevolúcii;
8) pokles vlny teroru, stabilizácia nového poriadku alebo reštavrácia starého spoločenského
poriadku.
Je nutné uviesť, že táto všeobecná schéma platí pre všetky revolúcie, ktoré v histórii
politického vývinu spoločnosti vznikli a boli realizované. Zároveň, podľa konkrétnych
podmienok predrevolučnej situácie a najmä podľa pomeru politických síl a stupňa
spoločensko-ekonomického rozvoja tej - ktorej spoločnosti nie je nutné, aby boli realizované
všetky atribúty tohoto mechanizmu. V každom prípade je však zaujímavé, že pri analýze
významných revolúcií ľudstva vždy vznikajú radikálne revolučné skupiny a umiernené
revolučné skupiny. Pomer síl týchto skupín v porevolučnom období zároveň charakterizuje
základné typy porevolučných etáp:
- stabilizácia výdobytkov revolúcie a mocenského aparátu v priebehu revolúcie;
- čiastočný ústup revolúcie z pokrokových princípov pri zachovaní určitých výdobytkov
z revolučného obdobia a pri mocenskej stabilizácii revolučnými reformami privilegovaných
skupín;
- vojenská diktatúra napoleonovského typu, ktorá je produktom prechodnej rovnováhy síl
medzi rôznymi hybnými skupinami revolúcie;
120
- reštavrácia (úplná alebo čiastočná) starého poriadku, ktorá je podmienená nedostatkami vo
vnútornom vývoji revolúcie alebo nátlakom kontrarevolúcie zvonku či zvnútra.
Úlohou revolúcie v spoločenskom vývine sa zaoberal v knihe „Základy všeobecnej
sociológie“ aj juhoslovanský sociológ Ante Fiamengo. Pod pojmom sociálna revolúcia chápe
taký spoločenský fenomén, v ktorom sa odohráva proces premeny, prechodu z jednej
spoločensko-ekonomickej formácie do druhej, pričom sa zvrhne politická moc jednej
sociálnej skupiny a nastolí sa moc pokrokovej revolučnej sociálnej skupiny.
Zároveň autor upozorňuje na najzávažnejšie črty sociálnej revolúcie:
- revolúcia má politický charakter, pretože v jej priebehu sa likviduje politická moc (štátny
aparát) jednej sociálnej skupiny a nastoľuje sa nová politická moc (nový štátny aparát)
novej sociálnej skupiny bez ohľadu na spôsob uskutočnenia tohoto procesu;
- revolúcia má sociálno-ekonomický obsah, pretože v nej ide o sociálne a najmä ekonomické
oslobodenie určitých, predtým utláčaných sociálnych skupín, t. j. ide o zmeny vo formách
vlastníctva.
Z týchto dôvodov A. Fiamengo tvrdí, že podstata revolúcie nie je v politickej, ale
v ekonomickej zmene.104 Politická zložka je len nevyhnutnou stránkou sociálnej revolúcie a
môže byť jej prvou fázou – socialistická revolúcia, alebo jej druhou fázou – buržoázna
revolúcia.
Nedokonalosť tohoto tvrdenia dokázal politický vývin v ČSFR v novembri v roku 1989.
Zároveň autor tvrdí, že sociálna revolúcia sa nevyčerpáva ekonomickou a politickou
fázou, ale zasahuje aj oblasť sociálnu a duchovno-kultúrnu.
Autor zároveň odpovedá aj na otázku, prečo revolúcie tak radikálne urýchľujú
spoločenský a politický vývoj. Vyplýva to z toho, že:
a) vznik revolúcií je výsledkom prekročenia určitej miery vo vývine sociálnych protirečení,
ktoré sa buď úplne alebo čiastočne v revolúcii riešia;
104Pozri: Fiamengo, A.: Základy všeobecnej sociológie. VPL, Bratislava 1968, s. 510.
121
b) revolúcia odstraňuje od politiky a politickej moci tie spoločenské skupiny, ktoré sociálny
vývoj brzdia.
Takisto rozlišuje dva základné typy revolúcie:
- násilnou a krvavou cestou;
- cestou pokojných premien, parlamentného boja a kompromisu.
Pokojná cesta revolúcie:
Pokojná cesta revolúcie je jedna z foriem jej uskutočnenia. Je dôležité uvedomiť si, že
aj keď hovoríme o pokojnej ceste, vôbec to neznamená, že by ozbrojené alebo iné násilie
v tomto prípade nehralo žiadnu úlohu. Práve naopak, aj v tomto prípade sa násilie stáva
hlavným prostriedkom uskutočnenia revolúcie. Ťažisko sa však presúva buď k zníženej miere
používania ozbrojeného násilia alebo k využívaniu iných foriem násilia, ako otvorene
ozbrojených, vedúcich k masovému krviprelievaniu. Prevažujú rôzne formy politického,
ekonomického a ideologického nátlaku, rôzne, najmä umiernené formy politického boja
medzi revolučnými sociálnymi skupinami a skupinami, predstavujúcimi staré spoločenské
vzťahy. Nesmieme zabúdať, že aj v tomto prípade ide o radikálnu zmenu nositeľov politickej,
ekonomickej a duchovnej moci v spoločnosti. Rozdiel je len v miere a vo formách použitia
násilia.
Pokojná cesta revolúcie nie je zákonitosťou spoločenského vývinu, jej uskutočnenie je
podmienené konkrétnymi spoločenskými podmienkami:
- Konflikt medzi zúčastnenými politickými silami sa nevyostril na maximálnu možnú mieru,
závažné protiklady sa odstraňujú politickými rokovaniami, kompromisom a snahou o
konsenzus;
122
- Revolučné politické sily disponujú rozhodujúcou politickou prevahou a majú podporu
väčšiny obyvateľstva, staré politické skupiny neprejavujú výrazný odpor;
- Revolučné politické sily majú vypracovaný zrozumiteľný politický program;
- Relatívne dobrá a vyhovujúca východisková hospodárska situácia a sociálna štruktúra
spoločnosti;
- Využitie existujúcich demokratických politických tradícií a inštitúcií, dôležitá je najmä
úloha parlamentov;
- Existencia určitého vysokého stupňa politickej kultúry jednak na úrovni rozhodujúcich
politických skupín v revolúcii, ale aj na úrovni radových občanov;
- Neutralita (resp. lojálnosť) represívnych zložiek štátnej moci, najmä polície, armády, súdov
a prokuratúry;
- Vznik a rast významu nových demokratických inštitúcií, ktoré vznikli ešte v starom
spoločenskom systéme alebo bezprostredne počas revolúcie;
- Priaznivá medzinárodno-politická situácia;
- Ideologické pôsobenie zo strany rozhodujúcich revolučných subjektov sa vykonáva v duchu
demokratizmu, humánnosti, zákonnosti apod.;
- Pokojná cesta revolúcie je ľahšie realizovateľná v období vzniku politickej /vládnej/ a
určitého stupňa hospodárskej krízy, kedy je možná zmena mocenských subjektov
parlamentnou cestou.
Kontrarevolúcia
Politická revolúcia chápaná ako uchopenie moci revolučnou spoločenskou skupinou sa
líši svojím obsahom, ale i formou od kontrarevolúcie.
Kontrarevolúcia je násilné a často ozbrojené dobytie moci (alebo pokus o jej dobytie)
porazenými v revolúcii spoločenskými skupinami, ktoré už boli politicky odstavené počas
revolučných zmien. Kontrarevolúcia je najčastejšie odpoveďou privilegovaných skupín na
123
vznik revolučnej situácie, ktorej nedokázali zabrániť. Kontrarevolúcia neexistuje bez
revolúcie. Inou otázkou je fakt, že kontrarevolúcia, úspešná v oblasti politickej, nemusí vždy
znamenať plné a dôsledné kontrarevolučné zmeny v oblasti sociálno-ekonomickej. Každá
kontrarevolučná spoločenská skupina sa usiluje o čo naplnohodnotnejšiu obnovu starých
poriadkov. Stupeň jej úspešnosti závisí od miery a dôslednosti revolučných premien najmä
v sociálnej štruktúre a v spoločenských vzťahoch. „V tomto zmysle nebola ani po páde
Napoleóna Francúzsku vnútená bourbonská reštavrácia schopná vyvrátiť vymoženosti
revolúcie, ktoré sa stabilizovali a upevnili v období cisárstva,“105 tvrdí J. J. Wiatr v knihe
„Společnost. Úvod do systematické sociologie“.
A. Fiamengo pod kontrarevolúciou chápe všetky sociálne zmeny, ktoré neprinášajú
novú formu spoločenského zriadenia, ktoré nelikvidujú staré, prežité spoločenské formácie,
formy, ktoré brzdia ekonomický, politický a kultúrny vývin.106
Revolučným silám, ktoré sa dostali k moci cestou uskutočnenia revolúcie sa otvára
priestor na realizáciu reforiem.
Reforma
Zásadné zmeny politických a spoločenských vzťahov je možné uskutočniť aj pomocou
reforiem. Dovoľujeme si tvrdiť, že reformy nevylučujú revolúciu a naopak, revolúcia
nevylučuje reformy. V poslednom období sme svedkami zbližovania a prelínania týchto
foriem premeny spoločenských a politických vzťahov. V teóriách, ktoré zdôrazňujú význam
násilia, ubúda tendencia zdôrazňovať jeho primárnu úlohu, rastie názor o postupnosti a
dlhotrvácnosti revolúcie, stále viac sa zdôrazňuje význam a úloha pôsobenia objektívnych
činiteľov. V teóriách, ktoré zdôrazňujú nenásilnosť, neustále rastie tendencia, že spoločenský
vývoj nemožno ponechať samopohybu a samoregulácii, živelnosti a podčiarkuje sa
nevyhnutnosť vtláčať mu väčšiu cieľavedomosť. Zdôrazňuje sa úloha subjektívnych
105 Wiatr, J.J.: Společnost. Úvod do systematické sociologie. SPN, Bratislava 1968, s. 283 – 284.
124
činiteľov, organizácií a inštitúcií, rastie názor o potrebe zmeniť spoločnosť a spoločenské a
politické vzťahy, nespokojnosť s daným stavom spoločenských a politických vzťahov.
Reforma (z lat. reformo – mením, pretváram) je zmena, pretvorenie, prestavba
určitých stránok spoločenského života (vzťahov, inštitúcií, orgánov), ktorá neznamená zánik
základov existujúcej sociálnej štruktúry; z formálnej stránky sa reforma považuje za
vovedenie do života nového obsahu javov a procesov, považuje sa za viac-menej progresívnu
zmenu, za prostriedok zmeny a skvalitnenia jednotlivých sfér spoločenského života.
Prirodzene, táto všeobecná definícia pojmu „reforma“ má mnoho nedostatkov a je
nekomplexná, badať v nej výrazný ideologický podtext. V každom prípade túto definíciu je
potrebné doplniť o nasledujúce úvahy:
1. Reformy môže byť rôzne, najmä podľa obsahu a rozsahu:
a/ Podľa obsahu a zamerania rozoznávame reformy:
- politické
- sociálne
- hospodárske
- kultúrne
- justičné
- reformy školstva a systému vzdelania
- reforma štátnej správy a samosprávy a pod.
b/ Podľa rozsahu reformy môžu byť:
- celospoločenské – tákajú sa života celej spoločnosti (napr. zmena Ústavy, reforma
volebného zákona, reforma štátnej správy a územného členenia a pod.)
- odvetvové – podobne, ako boli uvedené v bode a.)
- regionálne reformy – uskutočňujú sa iba v rámci kraja, regiónu, či oblasti
- miestne reformy – týkajú sa konkrétnych miest a obcí
106 Uvádzané podľa: Fiamengo, A.: Základy všeobecnej sociológie. VPL, Bratislava 1968, s. 512.
125
c/ Podľa miery previazanosti na revolúciu a revolučnú situáciu:
- reformy bezprostredne nadväzujúce na revolučné prevzatie moci novou spoločenskou
skupinou;
- reformy uskutočňujúce sa v spoločnosti v evolučnom štádiu jej vývinu, smerujúce
k zmene jej jednotlivých stránok a súčastí;
d/ Podľa intenzity uskutočnenia a miery dopadu na spoločenský život sa v politickej literatúre
uvažuje o reformách:
- radikálnych
- umiernených (liberálnych).
Charakteristickým znakom reforiem je to, že ich uskutočňuje existujúca mocenská elita,
bez ohľadu na to, či sama iniciuje reformy alebo je k tomu donútená inými politickými a
spoločenskými skupinami, verejnou mienkou, či aktuálnou politickou, ekonomickou,
sociálnou alebo kultúrnou situáciou. Vyplýva to z toho, že k realizácii reforiem je nevyhnutná
existencia určitých mocenských nástrojov, ale aj nástrojov sociálnych, ekonomických, či
technických. Nakoľko vládnuca skupina (resp. skupiny) ovládajú tieto nástroje, iba ony ich
môžu využiť v reformnom procese, samozrejme pod podmienkou, ak o daný typ reformy
majú záujem.
Vývoj modernej spoločnosti čím ďalej tým viac potvrdzuje tendenciu narastania
významu pokojných revolučných zmien a intenzívnejšieho reformného úsilia. Už v polovici
19. storočia vznikol v rámci novotvoriacich sa revolučných sociálnych skupín osobitný
ideový a politický smer – reformizmus. Postupne, najmä v polovici nášho storočia vznikli
národná, ale aj regionálne a medzinárodné inštitúcie, ktoré s výnimkou určitých období mali a
majú aj dnes významný vplyv na vnútropolitické dianie jednotlivých krajinách, ale aj na
medzinárodnej úrovni.
Vojna
126
Krajným spôsobom premeny spoločenských a politických vzťahov je vojna, ako
komplexný spoločenský jav, ktorý zasahuje do všetkých sfér spoločenského života. Svojou
podstatou je vojna najostrejšou formou politického boja politických a spoločenských skupín,
výlučne zameraná na používanie ozbrojeného násilia, je však aj javom politickým,
ekonomickým, psychologickým a ideologickým. Ako komplexný jav zaujímala vojna
v dejinách aj historikov, filozofov, právnikov, psychológov, ale aj technikov a ekonómov.
Z týchto snáh vznikla samostatná teória – sociológia vojny, ktorá sa snaží objasniť vojnu
práve ako komplexný a všade prenikajúci jav.
Každá vojna je vlastne konfliktom medzi spoločenskými skupinami. Vojny vznikali a
prebiehali jednak v nestratifikovanej spoločnosti, t. j. sociálne stratifikovanej a diferencovanej
a to najmä v politicky diferencovanej spoločnosti.
Z tohoto dôvodu neobstojí tvrdenie, že vojna je sprievodným znakom výlučne sociálne
a politicky diferencovanej spoločnosti. No zároveň je potrebné uviesť, že vojnové konflikty
v prvom a druhom období vývinu ľudskej spoločnosti sa od seba odlišujú mnohými
zásadnými charakteristikami:
Príčiny vojen.
Rodovo-kmeňové vojnové konflikty vznikali buď z potreby rozšíriť životnú oblasť
obývanú určitým kmeňom najmä z dôvodu zachovania vlastnej existencie a to so zreteľom na
slabo rozvinuté výrobné prostriedky a nástroje, alebo vznikali ako dôsledok pomsty za nejaký
priestupok voči členovi inej rodovo-kmeňovej spoločnosti, alebo to boli vojny vyplývajúce
z konfliktu náboženstiev apod. Vojnové konflikty v sociálne diferencovanej spoločnosti
vznikli ako dôsledok záujmu nejakej sociálnej skupiny s cieľom lúpeže, hromadenia majetku,
rozšírenia území a vôbec nie ako životná potreba celej pospolitosti, t. j. prapríčinou vojen
v sociálne diferencovanej spoločnosti je ekonomický motív.
V nediferencovaných spoločnostiach neexistoval zvláštny oddiel ozbrojených ľudí, ktorí
vedú vojnové operácie, vojnu viedlo celé kmeňové spoločenstvo, kým v sociálne
127
diferencovaných spoločnostiach sa vytvára zvláštny oddiel ozbrojených ľudí – vojsko,
armáda, ktorý je stále v zbrani a stáva sa v rukách vládnucej sociálnej skupiny nástrojom na
presadzovanie a dosahovanie jej určitých ekonomických a politických cieľov.
V sociálne nediferencovaných spoločnostiach výrobné nástroje dlho slúžili aj ako zbrane
vo vojnových konfliktoch, zatiaľ čo politicky stratifikovaný systém vytvára zvláštnu
kategóriu prostriedkov pre vyzbrojenie, ktoré sa neustále zdokonaľujú práve tak ako výrobné
prostriedky.
Na výsledkoch vojnových konfliktov v rodovo-kmeňovej spoločnosti majú záujem všetci
členovia spoločenstva, kým v diferencovaných spoločnostiach majú ma nich záujem len
jednotlivé spoločenské skupiny, najmä mocenské. Tu sa vojna vedie práve v ich záujme a
straty znášajú aj ostatné nevládnuce a podriadené spoločenské skupiny.
Je pravdou, že aj v sociálne diferencovaných spoločnostiach existujú vojny, ktoré sú
v záujme celého spoločenstva alebo aspoň jeho veľkej časti (napr. národnooslobodzovacie,
antikoloniálne vojny) a naopak, čo však nič nemení na podstate vojen.
Prirodzene, vzhľadom na podstatu, charakter, príčiny a dôsledky vojen v dejinách
myslenia vzniklo veľa prístupov k jej definícii. Z množstva definícií sa nám javí ako
najpresvedčivejšia klasická definícia nemeckého vojnového teoretika C. Clausewitza107 ktorý
tvrdí, že „vojna nie je iba politický akt, ale ozajstný nástroj politiky, pokračovanie politických
vzťahov a ich uskutočňovanie inými prostriedkami“, doplnená o konštatovanie A. Fiamenga:
„ … ktorá je vyvolaná a vedená v podstate ekonomickými príčinami“.108
Vojny možno klasifikovať podľa rôznych hľadísk:
- spravodlivé a nespravodlivé vojny
- útočné a obranné vojny
107 Pozri: Clausewitz, C.: O válce. Bonus A, Brno 1996, s. 36. 108 Fiamengo, A.: Základy všeobecnej sociológie. VPL, Bratislava 1968, s. 373.
128
- vojny medzi národmi, vojny medzi štátmi, občianske vojny, národno-oslobodzovacie vojny
- vojny vedené na vlastnom území a vojny vedené na cudzom území
- vojny svetové a vojny regionálne a pod.
Záverom týchto charakteristík je potrebné uviesť, že vojny bývajú sprievodným javom
krízových stavov vývoja spoločnosti a medzinárodných vzťahov, zároveň dejiny spoločnosti
potvrdili, že vojny buď predchádzajú, sprevádzajú alebo nasledujú po revolučných zmenách
spoločenských a politických vzťahov.
Štátny prevrat (puč)
Štátny puč na rozdiel od revolúcie a kontrarevolúcie je vo svojej podstate prejavom
rozsiahleho konfliktu vnútri vládnucej spoločenskej skupiny a medzi jej jednotlivými
politickými časťami, frakciami, kedy jedna časť tejto skupiny môže získať prevahu nad jej
druhou časťou, alebo jedna vládnuca politická skupina môže vytrhnúť inej vládnucej skupine
privilégium disponovať štátnou mocou a využívať ju vo svoj prospech. Vo všeobecnosti je
puč, bez ohľadu na rozsah násilia a počet obetí považovaný za spoločensko-historickú udalosť
menšieho významového charakteru než revolúcia. Štátny prevrat je spravidla
charakterizovaný použitím ozbrojeného násilia.
IX. ĎALŠIE VNÚTORNÉ A VONKAJŠIE FAKTORY VZNIKU MODERNÉHO
POLITICKÉHO SYSTÉMU VO VYBRANÝCH REGIÓNOCH SVETA
Bez ohľadu na zrealizovaný vnútorný mechanizmus vzniku moderného politického
systému, žiadny z nich sa nevyvíja vo vonkajšej izolovanosti. Zahraničnopolitické aspekty
129
tohto procesu, vystupujúce najčastejšie ako samotné mechanizmy vzniku moderného
politického systému, ho priamo modifikujú a ovplyvňujú. Svedčí o tom aj nasledujúca
analýza vplyvu spomínaných faktorov v jednotlivých politických systémoch rozčlenených do
skupín podľa geografického príznaku, príbuznosti historického vývoja politických tradícií a
dynamiky mocenskopolitického statusu v regióne.
SEVERNÁ EURÓPA
Dánske kráľovstvo
Dlhodobým faktorom ovplyvňujúcim dánsky politický vývoj sú rôzne typy vojen, do
ktorých sa Dánsko aktívne zapájalo. Boli to predovšetkým vojny so Švédskom, Ruskom,
tridsaťročná vojna a ďalšie vojnové konflikty, dôsledky ktorých sinusoidným spôsobom
menili a postavenie Dánska v medzinárodnej politike, prejavujúce sa nie len v zmenách jeho
medzinárodného vplyvu, ale aj v ziskoch a stratách území. Vojny a vytváranie a rozpad
rôznych štátnych zoskupení (Kalmarská únia, spojenectvo s napolenovským Francúzskom,
personálna únia so Šlezvickom-Holštajnskom a s Islandom) mali za následok premenu
Dánska na dedičnú monarchiu s ústavne zakotveným absolutizmom už od roku 1660. Pre 18.
storočie je typický osvietenský reformizmus, výsledkom ktorého bolo napr. zrušenie
nevoľníctva. Tradícia reforiem pokračovala aj v podobe sociálneho reformizmu, najmä
v období medzi dvoma svetovými vojnami, ktorý spočíval na dohode rozhodujúcich
politických strán (sociálnych demokratov, liberálov a konzervatívcov). Súčasný stranícky
systém je charakterizovaný zložitou straníckou aritmetikou. Malé politické strany
rozhodujú v multistraníckom systéme o tom, či vládu zostavia ľavicové sociálno-
demokratické subjekty, alebo pravicové konzervatívne politické strany. Problém spočíva
v roztrieštenosti ľavice na báze ideologických a europolitických rozdielov. Súperenie
130
konzervatívcov a liberálov bráni vytvoreniu pravicového bloku.109 Okupácia dánskeho
územia nacistickým Nemeckom znamenala podriadenie Dánska nacistickému
administratívnemu systému. Okrem spomenutých mechanizmov vplývajúcich na vývoj
dánskeho politického systému naň rozhodujúcim spôsobom vplýva inštitút referenda. Na
základe referenda nariadeného Spoločnosťou národov sa po I. svetovej vojne pripojilo
k Dánsku Šlezvicko, v roku 1993 sa Dáni v referende vyslovili za Maastrichtskú zmluvu.
V Dánskom kráľovstve vládnu od roku 1863 monarchovia z rodu Holstein-
Sonderburg-Glücksburg. Podľa ústavy z 5. júna 1953 je štát demokratickou parlamentnou
monarchiou s jednokomorovým parlamentom (Folketing).
Dánsko bolo osídlené už od 3. tisícročia pred Kr., obyvatelia sa živili lovom rýb a
zveri. V 9. storočí, keď Vikingovia podnikali zo Škandinávie veľké lúpežné a objavné cesty,
ktoré ich okolo roku 982 priviedli do Grónska a okolo roku 1000 do severnej Ameriky, patrilo
územie Dánska medzi ich východiskové základne. Za zakladateľa dánskeho štátu sa pokladá
kráľ Gorm Starý (zomrel okolo roku 950). Počas vlády jeho syna Haralda Modrozubého,
ktorý bol kráľom Dánska a Nórska, sa v krajine rozšírilo kresťanstvo. Za panovania kráľa
Knuta Veľkého (1018-1035) bolo Dánsko až do jeho smrti zjednotené s Anglickom a
Nórskom.
V období kráľovania Valdemara I. Veľkého (1157-1181) a jeho dvoch synov Knuta
VI. (1182-1202) a Valdemara II. Víťazného (1202-1241) sa začalo Dánsko rozvíjať ako
škandinávska veľmoc. Dáni dobyli Rujanu, Pomoransko a Estónsko, no v roku 1227 väčšinu
dobytých území znova stratili. Po období vnútorných nepokojov a hospodárskej stagnácie
spôsobenej rozmachom nemeckých hanzových miest sa nástupom kráľa Valdemara IV.
Atterdaga na trón (1340) podarilo kráľovstvo konsolidovať. Vojna s hanzou sa skončila
stralsundským mierom z roku 1370 a uznaním hanzových výsad. Keď kráľova dcéra
Margaréta I. nastúpila na dánsky trón, uznali ju zároveň aj za kráľovnú Nórska, Švédska a
109 Pozri: Odehnal, I.(red.): Lexikon zemí 2000. Fortuna Print, Praha 1999, s. 103.
131
Fínska. Jej úmysel natrvalo spojiť celú Škandináviu v rámci tzv. kalmarskej únie uzavretej v
roku 1397 však stroskotal. Už v roku 1448 vystúpilo z únie Švédsko, únia formálne existovala
až do roku 1523.
Zahraničnú politiku Dánska v nasledujúcich dvoch storočiach poznačil stály boj so
Švédskom o dominantné postavenie na Severe. Vyrovnanie medzi obidvoma krajinami
znamenal až frederiksberský mier (1720).
Vojny so Švédskom stáli Dánsko asi tretinu vlastného územia (tzv. Kernland), krajina
stratila o. i. provincie Halland, Schonen a Blekinge, ostrovy Gotland a Ösel. V roku 1536 sa
v Dánsku ujala luterská reformácia, pri sekularizácii pripadla väčšina cirkevného majetku
korune.
Straty vo Švédsku sa kráľ Kristián IV. (1588-1648) pokúsil vynahradiť získaním
území v Nemecku a zapojil sa do tridsaťročnej vojny. Podľa záverov lübeckého mieru (1629)
sa však musel väčšiny svojich nárokov vzdať v prospech cisára. Fridrichovi III. sa pomocou
nešľachtických stavov podarilo v roku 1660 premeniť Dánsko na dedičnú monarchiu a
ústavne zakotviť absolutizmus (1665).
V druhej polovici 18. storočia sa v Dánsku uskutočnila rozsiahla reformná politika
ministrov Andreasa Petera a Johanna Hartwiga Ernesta, grófa z Bernstorffu, z ktorej
rezultovalo hlavne zrušenie nevoľníctva (1788). Ostreľovanie Kodane Britmi (1801) viedlo
k tomu, že sa Dánsko stalo Napoleonovým spojencom (1807). Podľa kielského mieru z roku
1914 musela dánska vláda ponechať Helgoland Veľkej Británii a Nórsko Švédsku, získalo
však Pomoransko s ostrovom Rujana.
Konflikt okolo Šlezvicka-Holštajnska, ktoré boli od roku 1460 v personálnej únii
s Dánskom, vyústil v roku 1848 do vojny s nemeckým spolkom. Kráľ Fridrich VII. nariadil
v marci 1848 včleniť Šlezvicko do Dánska, ale šlezvicko-holštajnskí nemeckí vlastenci
vyhlásili v Kiele dočasnú vládu. Vojna s Pruskom sa síce skončila v roku 1850 pre Dánsko
132
úspešne, no v roku 1864 opäť vzplanuli boje a Dánsko napokon definitívne stratilo Šlezvicko
a Holštajnsko, a tým aj tretinu územia, ktoré malo po roku 1814.
Po I. svetovej vojne, v ktorej bolo Dánsko neutrálne, podľa referenda nariadeného
Spoločnosťou národov sa severné Šlezvicko s prevažne po nemecky hovoriacim
obyvateľstvom pripojilo k Dánsku. Napriek ťažkej hospodárskej situácii (svetová
hospodárska kríza v 30. rokoch sa vážne dotkla Dánska orientovaného na export) naďalej
pokračovala v medzivojnovom období politika sociálnych reforiem. Strana Venstre a sociálni
demorati, ktorí sa stali v roku 1924 prvý raz najsilnejšou stranou, sa striedavo zúčastňovali na
vládach.
Po útoku na Dánsko a Nórsko 9. apríla 1940 obsadilo krajinu nemecké vojsko. Do 29.
augusta 1943 pôsobila ešte dánska vláda, ale potom prevzali vládnu moc Nemci (až do jari
1945).
Po skončení nemeckej okupácie sa utvorila najskôr koaličná vláda zložená z politikov
všetkých strán. V prvých voľbách sa však ukázalo, že pomer politických síl sa oproti
predvojnovému obdobiu nezmenil a vo vládach sa opäť začali striedať sociálni demokrati a
konzervatívci. Dánsko vstúpilo 4. januára 1960 do Európskeho združenia voľného obchodu
(EFTA), zároveň však rokovalo aj o vstupe do Európskeho hospodárskeho spoločenstva
(EHS), ktorého členom sa stalo po referende 1. januára 1973. Popri Holandsku má Dánsko
najrozvinutejšie poľnohospodárstvo v Európe. V priemysle tejto výrazne na export
orientovanej krajiny prevláda špecializované strojárstvo. Rozvoj sociálnej sféry spôsobil
v roku 1983 rekordný deficit štátneho rozpočtu (15% z hrubého národného dôchodku), ktorý
sa konzervatívna vláda Poula Schlütera usilovala znížiť úspornými opatreniami. Island, ktorý
bol od roku 1918 zjednotený s Dánskom v personálnej únii, vyhlásil v roku 1944 nezávislosť
ako samostatná republika. V roku 1948 dostali samosprávu obyvatelia Faerských ostrovov.
V januári 1993 sa Marita Petersenová stala prvou ženou na čele vlády Faerských ostrovov.
Grónsku, ktoré bolo v roku 1953 vyhlásené za súčasť dánskeho kráľovstva, bola 1. mája 1979
133
priznaná vnútorná autonómia. Vo februári 1982 hlasovala väčšina grónskych voličov za
vystúpenie tohto najväčšieho ostrova sveta z Európskeho spoločenstva. Od 14. januára 1972
vládne v Dánsku Margaréta II. ako prvá kráľovná od roku 1412.
V referende 18. mája 1993 sa za maastrichtskú zmluvu o Európskej únii vyslovilo
56,8% voličov, proti 43,2%. V parlamentnách voľbách 1994 sa presadila orientácia na
ľavicovú politiku a utvorila sa už tradične menšinová vláda, ktorá reprezentuje menšinu
Folketingu.
Fínska republika
Politické dejiny Fínska ovplyvnili predovšetkým vzájomné boje veľmocí o
ovládnutie a podmanenie si fínskeho územia (Švédsko a Rusko, neskôr ZSSR). S týmto
úsilím bola často spätý aj proces uplatňovania nanútenej ústavnosti. Fínske obyvateľstvo
bolo dlhodobo podriadené švédskej ústave. Platnosť švédskej ústavy na fínskom teritóriu
obnovil v roku 1808 aj ruský cár Alexander I.
Občianska vojna, revolúcia a kontrarevolúcia v podobe mechanizmu vzniku a
formovania politického systému sú nezastupiteľným faktorom fínskych politických dejín.
Revolúcia vypukla vo Fínsku v januári 1918 pod vplyvom revolúcie v Rusku a vyhlásila
Fínsku socialistickú robotnícku republiku. V máji toho istého roku sa s pomocou nemeckých
vojsk podarilo túto revolúciu potlačiť.110
Podobne ako v prípade iných politických systémov aj Fínsko bolo rozhodujúcim
spôsobom ovplyvnené vojnou ako spôsobom riešenia medzinárodných konfliktov. Máme
na mysli predovšetkým sovietsko-fínsku vojnu z roku 1939 a účasť Fínska na vojne proti
ZSSR po boku nacistického Nemecka.
110 Uvádzané podľa: Liščák, V., Fojtík, P.: Státy a území světa. Libri, Praha, 1998, s. 260.
134
Pre obdobie po II. svetovej vojne fínska politická reprezentácia prijala koncepciu
finlandizácie: trvanie na svojej samostatnosti, ale v rámci pomeru síl v baltskej oblasti
udržiavanie dobrých susedských vzťahov so Sovietskym zväzom. Svedčí o tom aj v roku
1948 podpísaná zmluva so Sovietskym zväzom o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci.
Z vnútropolitického hľadiska je pre fínsky politický systém rozhodujúci stranícky konsenzus
rozhodujúcich politických strán, ktorý sa v povojnovej histórii prejavuje vytváraním
koaličných vlád pozostávajúcich z predstaviteľov sociálnej demokracie a konzervatívcov. Na
základe referenda v roku 1994 sa Fínsko prihlásilo k maastrichtskej zmluve.
Dňa 15. novembra 1917 sa Fínsko, dovtedajšie kniežatstvo Ruska (od roku 1809),
vyhlásilo za samostatnú republiku a 21. júna 1919 prijalo prvú ústavu. V parížskom mieri (10.
februára 1947) stratilo v prospech Sovietskeho zväzu západnú Karéliu a oblasť Pečengy.
Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci, uzatvorená v roku 1948 so ZSSR sa
stala základom fínskej zahraničnej politiky až do roku 1991.
Fíni patria do skupiny ugrofínskych národov. Pochádzajú z územia medzi Volgou a
Uralom a počas sťahovania národov prešli do Fínska.
Okolo roku 1200 pristáli pri západnom pobreží Fínska prví švédski kolonisti. V roku
1293 prenikli Švédi do Karélie a roku 1323 sa v ich zmluve s Novgorodom vytýčila východná
hranica krajiny. V roku 1284 sa Fínsko stalo kniežatstvom. Švédski kolonisti však posúvali
východnú hranicu stále viac na úkor Ruska. V niekoľkých vojnách (1555-1557, 1570-1595,
1609-1617) Švédsko prinútilo Rusko, aby posun hraníc na východ akceptovalo. Reformácia
prenikla do Fínska v roku 1527 vďaka Lutherovmu a Melanchtonovmu žiakovi Mikaelovi
Olaimu Agricolovi. V roku 1581 bolo Fínsko vyhlásené za švédske veľkokniežatstvo. Počas
druhej severskej vojny (1700-1721) krajinu obsadilo Rusko (1713-1721). Nystadským
mierom (1721) Rusko získalo juhozápadnú Karéliu s mestom Vyborg. Po ďalšej vojne
(1741-1743) a mierovej zmluve z Turku sa aj západná Karélia stala súčasťou Ruska.
135
Ruský cár Alexander I. získal v roku 1807 Fínsko ako dočasný spojenec Napoleona I.,
v roku 1808 obsadili krajinu ruské jednotky a o rok sa stala autonómnym kniežatstvom
Ruska. Cár potvrdil starú fínsku ústavu z čias švédskej nadvlády. Rusifikačná politika cára
Mikuláša II. vo februárovom manifeste (1899 vyústila) do zrušenia fínskej autonómie. Po
vážnych nepokojoch, za ktorých bol v roku 1904 zavraždený generálny guvernér Mikuláš I.
Bobrikov, bol 4. novembra 1905 februárový manifest zrušený.
Samostatnosť krajiny proklamoval fínsky krajinský snem 15. novembra 1917. Po
občianskej vojne, v ktorej „biele“ oddiely podporované nemeckým vojskom porazili
červenoarmejcov a s nimi spojenú fínsku červenú gardu, bolo 21. júna 1919 novou ústavou
nastolené republikánske zriadenie. Do vypuknutia sovietsko-fínskej tzv. zimnej vojny (1939)
sa 23 vlád pokúšalo vyriešiť problémy krajiny – medziiným prekonať dôsledky občianskej
vojny a rozpory medzi švédskym a fínskym obyvateľstvom. Hoci v roku 1932 Sovietsky zväz
uzavrel s Fínskom pakt o neútočení, sovietske územné požiadavky v roku 1939-1940 vyvolali
vojnu, v ktorej Fíni stratili desatinu svojho územia. V roku 1941 sa Fínsko zúčastnilo po boku
Nemecka na vojne proti ZSSR, 19. septembra 1944 však z vojny vystúpilo.
V dôsledku vojny stratilo Fínsko územie pri Severnom ľadovom oceáne a námornú
základňu Porkkala (v roku 1956 ju ZSSR Fínsku vrátil). Fínsku politiku po II. svetovej vojne
poznačilo predovšetkým základné rozhodnutie trvať na svojej samostatnosti, ale v rámci
pomeru síl v baltskej oblasti udržiavať dobré susedské vzťahy so Sovietskym zväzom.
Výsledkom tejto politiky (na Západe často označovaná ako finlandizácia) bola v roku 1948
uzavretá zmluva so Sovietskym zväzom o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci.
Rozhodujúci podiel na formulovaní tejto politiky mali prezidenti Juho Paasakivi (1946-1956)
a Urho Kekkonen (1956-1982). Hlavné mesto Helsinki bolo od roku 1973 do roku 1975
sídlom Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE). Podstatou fínskej politiky
je neutralita, Fínsko sa usiluje o pokojné a mierové riešenie všetkých konfliktov. Od roku
1987 vládla koaličná vláda zložená z predstaviteľov sociálnodemokratickej a konzervatívnej
136
strany. Vo voľbách 1991 zvíťazila Strana stredu, nová vláda bola po 25 rokoch bez zástupcov
ľavice. Príkladom fínskej politiky je aj postavenie švédskej menšiny, ktorá má o. i. vlastnú
univerzitu. Dodržiavanie jej práv sa prejavuje napr. aj v označovaní miest a obcí vo švédskom
jazyku. Priateľský vzťah k bývalému ZSSR mal pre Fínsko aj hospodársky význam, získalo
možnosť neobmedzeného dovozu surovín, pričom Sovietsky zväz bol výhodným odberateľom
fínskej technológie a priemyselných výrobkov. V referende 16. októbra 1994 sa 59% Fínov
vyslovilo pre vstup krajiny do Európskej únie. Fínsky parlament schválil zmluvu o prístupe
18. novembra 1994.
Švédske kráľovstvo
Politický vývoj vo Švédsku podobne ako takmer vo všetkých súčasných európskych
monarchiách smeroval od absolutistickej monarchie k jej konštitučnej podobe postupným
posilňovaním právomocí parlamentu na úkor panovníka, podriadením vlády
parlamentu a premenou monarchu na symbolickú hlavu štátu.111
Viac ako kdekoľvek inde sú politické dejiny Švédskeho kráľovstva poznamenané
rôznymi vojnovými konfliktami, ktoré mali najčastejšie dynastický alebo teritoriálny
charakter (Dánsko, Poľsko, Rusko, Nemecko). Práve v nich sa takisto prejavoval aj vplyv
svetových a regionálnych veľmocí. Konkrétnym prejavom tohoto vplyvu je podpis
dohodnutého mieru po každom takomto konflikte, v ktorom boli vždy novým spôsobom
upravované vzťahy medzi zúčastnenými veľmocami. Hlavnou líniou týchto konfliktov bol
odpor proti dánskej nadvláde, ktorý mal svoje dve línie: odpor zdola reprezentovaný
baníkmi a sedliakmi a odpor zhora, ktorý predstavoval domáci šľachtic Gustav Vasa a
ozbrojené oddiely nemeckého Lübecku. Preto v tomto boji má miesto aj angažovanie cudzej
mocnosti ako spôsob riešenia politického konfliktu.
111 Pozri: Říchová, B. a kol.: Komparace politických systémů II..VŠE, Praha 1995, s. 205.
137
Dynastické zmeny na trónoch spomínaných štátov mali za následok vytvorenie
personálnej únie s Poľskom v roku 1592. V prvej svetovej vojne si Švédsko zachovalo svoju
neutralitu. V politike neúčasti pokračovalo Švédsko aj počas II. svetovej vojny, kedy sa
stalo útočiskom pre antifašistov z celej Európy. V posledných desaťročiach je hybnou silou
švédskeho politického systému konsenzus rozhodujúcich politických strán a referendum.
Pod tlakom svetovej verejnosti bolo Švédsko takisto ako Švajčiarsko nútené prijať
rozhodné politické opatrenia na očistenie dobrého mena krajiny v medzinárodných
vzťahoch zverejnením nehybných kont v národnej banke pochádzajúcich z čias II. svetovej
vojny a dištancovaním sa od rasovo motivovanej politiky sterilizácie „geneticky
menejcenných“ osôb, ku ktorej došlo v priebehu 30. rokov 20. storočia.112
V roku 1397 potvrdil stavovský snem spojenie troch škandinávskych ríš (Dánska,
Švédska-Fínska, Nórska-Islandu) do kalmarskej únie. Vládla v nej kráľovná Margaréta I.,
dcéra dánskeho kráľa Waldemara IV. Atterdaga. Kalmarská únia trvala formálne až do roku
1523.
Základy národného štátu boli položené ešte v 15. storočí, keď sa časť švédskej šľachty
začala usilovať o vytvorenie švédskeho národného kráľovstva. Po bitke pri Brunkebergu
v roku 1471 získalo Švédsko v rámci kalmarskej únie väčšiu samostatnosť. Dánsky a nórsky
kráľ Kristián II. sa od svojho nástupu k moci pokúšal obnoviť dánsku nadvládu nad
Švédskom. V roku 1520 sa dal korunovať za dedičného švédskeho kráľa a bezohľadne
zlikvidoval švédsku šľachtickú opozíciu (štokholmský krvavý kúpeľ).
Pod vedením Gustava Vasu, ktorý masakru unikol, sa postupne sformoval odpor
sedliakov a baníkov proti dánskej nadvláde. Za pomoci nemeckého Lübecku sa ju podarilo
zvrhnúť. Kalmarská únia bola rozpustená a Švédske ríšske zhromaždenie zvolilo Gustava
Vasu za kráľa. Na trón nastúpil ako Gustav I. V roku 1527 zaviedol reformu, na základe
ktorej získal prístup k majetkom kláštorov a cirkví. Prostredníctvom takto získaných
112 Pozri napr.: Odehnal, I.(red.): Lexikon zemí 2000. Fortuna Print, Praha 1999, s. 422.
138
finančných prostriedkov splatil svoje dlhy voči Lübecku a vybudoval silné loďstvo.
Politickým cieľom Švédska sa stalo získanie vedúceho postavenia v oblasti Baltského mora.
Prvá vojna o nadvládu nad Baltským morom bola pre Švédsko neúspešná. Formálnou
príčinou tejto sedemročnej vojny (1563-1570) medzi Švédskom na jednej strane a Dánskom,
Poľskom a Lübeckom na strane druhej boli tri korunky v švédskom znaku. Tieto tri koruny
dal do svojho ríšskeho znaku dánsky kráľ Kristián III. v roku 1546, aby zdôraznil nárok
Dánska na Švédsko (tzv. vojna troch korún). Vojna sa sice skončila v roku 1570 obnovením
stavu z roku 1563, Dánsko však získalo právo používať vo svojom znaku tri koruny.
V roku 1587 bol za poľského kráľa zvolený Žigmund III. Vasa, ktorý sa v roku 1592
stal aj švédskym kráľom a obidve krajiny sa spojili do personálnej únie. Žigmunda však
zbavili v roku 1600 trónu – príčinou bola jeho protireformačná politika a nerešpektovanie
švédskych záujmov (odstúpenie Estónska Poľsku).
Po smrti Karola IX. V roku 1611 vyhlásila šľachta a ríšska rada sedemnásťročného
Gustava II. Adolfa za plnoletého, ale primäla ho, aby zaručil stavom rozsiahle výsady a
všetky vysoké štátne úrady obsadzoval šľachtou.
Gustav II. Adolf, opierajúci sa o šľachtu, bol zakladateľom a strojcom švédskej
veľmocenskej politiky v 17. storočí. Stolbovským mierom medzi Ruskom a Švédskom z roku
1617 získalo Švédsko Ingriu a východnú Karéliu, čím Rusko stratilo prístup k Baltskému
moru. V roku 1621 si Švédi podmanili poľské Livónsko. V roku 1630 sa Gustav II. vylodil
v Pomoransku a vstúpil do tridsaťročnej vojny na strane protestantov (tzv. švédska vojna,
resp. tretia fáza tridsaťročnej vojny – do roku 1635). Bärwaldskou zmluvou z roku 1631 si
zabezpečil finančnú podporu katolíckeho Francúzska. V tom istom roku uzavrel pakt so
Saskom, porazil v boji pri Breitenfelde veliteľa vojska nemeckej Katolíckej ligy grófa z Tilly
a prenikol do južného Nemecka. Bitka pri Breitenfelde znamenala obrat vo vojne v prospech
protestantov. V roku 1632 švédsku kráľ opäť porazil v bitke pri Lechu Katolícku ligu. Bitka
pri Lützene sa skončila nerozhodne, Gustav II. Adolf však v boji padol a na uvoľnený trón
139
nastúpila jeho dcéra Kristína, ktorá bola do roku 1644 pod poručníctvom ríšskej rady na čele
s grófom Axelom Oxienstiernaom. Keď v roku 1635 vyhlásil nemecký cisár Ferdinand II.
vojnu Francúzsku, ktoré bolo spojencom Švédska. Vypukla najukrutnejšia fáza tridsaťročnej
vojny.
Mierom medzi Dánskom a Švédskom v Bromsebrö z roku 1645 získalo Švédsko právo
bezcolnej plavby v morskej úžine medzi obidvoma krajinami. Dánsko stratilo svoju
strategickú pozíciu v Baltskom mori a nadvládu na severe. Uzavretím mieru v Osnabrücku a v
Münsteri na konci tridsaťročnej vojny Švédsko získalo časť Zadného Pomoranska so
Štetínom, Predné Pomoransko s Rujanou, colnicu vo Warnemünde, mesto Wismar s ostrovom
Poel a biskupstvá Brémy a Verden.
Nástup Švédska ako regionálnej veľmoci má svoje začiatky v čase, keď sa kráľovná
Kristína vzdala v roku 1654 trónu v prospech svojho bratranca Karola X. Gustava a jeho
mužských potomkov a prijala katolícku vieru. Už v nasledujúcom roku vpadol Karol Gustav
do Pomoranska, aby si upevnil pozície voči Poľsku pri Baltskom mori. Za tejto prvej
severskej vojny, na ktorej sa zúčastnili aj Rusko, Dánsko a Brandenbursko, získalo Švédsko
od Dánska podpisom roskildskeho mieru v roku 1659 obrovské územia a v mierovej zmluve
z Oliwy z roku 1660 Poľsko potvrdilo švédske nároky na Livónsko a Estónsko.
Úpadok Švédska sa začal v čase vlády Karola XII. počas 2. severskej vojny (1700-
1721). Švédi tu bojovali so Saskom, Poľskom a Ruskom. V roku 1709 utrpel Karol XII.
v bitke pri Poltave rozhodujúcu porážku a uchýlil sa do Osmanskej ríše. Na základe
nystadstského mieru z roku 1721 sa Švédsko muselo vzdať svojich baltských území a stratilo
veľmocenské postavenie v tejto oblasti.
Porážky koruny vo veľkej severskej vojne a vojna s Ruskom v roku 1741-1743 spolu
s účasťou na sedemročnej vojne (1757-1763) oslabili postavenie kráľa. Gustav III. síce ešte
v roku 1772 dokázal odstrániť vládu stavov, ale v roku 1792 ho zavraždili. V roku 1808
prerušilo Rusko styky so Švédskom, obsadilo Fínsko a vyhlásilo jeho spojenie s Ruskom. Po
140
týchto a ďalších rozsiahlych stratách vo vojne proti Rusku a Francúzsku zosadila ríšska rada
kráľa Gustava IV. Adolfa a korunu odovzdala jeho strýkovi Karolovi VIII. Súčasne bola
prijatá nová ústava, zavádzajúca vo Švédsku štátnu formu konštitučnej monarchie. Táto
ústava platila do roku 1974.
V rokoch 1813-1814 sa Švédsko pripojilo k európskej koalícii proti francúzskemu
cisárovi Napoleonovi I. V roku 1814 získalo od Dánska na základe kielskeho mieru Nórsko.
Nórsko bolo so Švédskom spojené do roku 1905. Po smrti Karola XIII. sa stal kráľom bývalý
francúzsky maršal Jean-Baptiste Bernadotte. Nový kráľ Karol XIV. Ján založil do dnešného
dňa vládnucu dynastiu Bernadottovcov.
V ľudovom referende v Nórsku v roku 1905 sa takmer 100% všetkých občanov
vyslovilo za zrušenie únie so Švédskom, ktorá trvala od roku 1814. Keď sa otázka únie opäť
vyhrotila, vystúpili nórski zástupcovia zo štokholmskej Štátnej rady, čím odňali švédsko-
nórskemu kráľovi ústavný základ výkonu jeho moci v Nórsku.
V prvej a druhej svetovej vojne zostalo Švédsko neutrálne a stalo sa útočiskom
protifašistických bojovníkov a politických utečencov z Nemecka.
V pozmenenej politike neúčasti na blokoch pokračovalo Švédsko aj po II. svetovej
vojne. V roku 1946 vstúpilo do OSN. Odmietlo však podpísať zmluvu s NATO, lebo sa to
nezlučuje s jeho politikou neutrality.
V roku 1975 vstúpila do platnosti nová ústava, ktorá predovšetkým zredukovala
právomoci kráľa ako hlavy štátu na slávnostné a reprezentatívne funkcie.
V referende v roku 1994 sa 52,2 % voličov vyslovilo pre členstvo krajiny v Európskej
únii.
ZÁPADNÁ EURÓPA
Belgické kráľovstvo
141
Politický systém Belgického kráľovstva sa začína vo svojich hlavných rysoch
formovať v priebehu 17. a 18. storočia najmä vo vojnách medzi európskymi veľmocami.
Vývoj územia a politická štruktúra spoločnosti bola podstatným spôsobom ovplyvnená aj
stavovskými povstaniami najmä v priebehu 18. storočia (brabantské povstanie). Podobne,
ako mnoho ostatných európskych krajín aj Belgicko bolo na začiatku 19. storočia nútené
prijať oktrojovanú ústavnosť v podobe napoleonovského Codexu. Základným
mechanizmom pre vznik moderného politického systému sa stala revolúcia liberálnych a
katolíckych skupín proti kráľovi zjednotených holandských provincií Viliamovi I. v r. 1830,
dôsledkom ktorej bola aj na Londýnskej konferencii prejavená vôľa európskych veľmocí
uznať nezávislosť Belgicka.113 Ďalšími mechanizmami ovplyvňujúcimi vznik a formovanie
moderného politického systému v Belgicku boli: anexia územia fašistami v roku 1940,
generálny štrajk, ktorým si socialisti vydobyli nástup na trón Baudoina I. v roku 1951.
Nakoniec sa rozhodujúcim pre vnútorné usporiadanie krajiny stala regionalizácia, vedúca
k ústavnej reforme z roku 1980 a znamenajúca federalizáciu štátu.
Belgické kráľovstvo vznikalo v rokoch 1830-1831 v dôsledku revolúcie proti kráľovi
spojených nizozemských provincií Viliamovi I. 25. augusta 1830 a zvolením princa Leopolda
von Sachsen-Coburga za kráľa Belgicka 4. júla 1831. Podľa ústavy zo 7. februára 1831 je
hlavou štátu kráľ, ktorý menuje ministerského predsedu a vládu. Vláda však závisí od dôvery
obidvoch komôr parlamentu (Senátu a Snemovne poslancov).
Belgicko bolo osídlené germánskymi a keltskými kmeňmi, ktoré si v roku 57 pred Kr.
podmanil rímsky vojvodca Gaius Julius Caesar. Rimania tu založili provinciu Gallia Belgica.
V 4. storočí prenikli do Belgicka porýnske franské kmene, v 5. storočí patrila krajina
k Francúzsku. Na základe ribemontskej zmluvy, ktorá v roku 880 stanovila hranice medzi
Východofranskou a Západofranskou ríšou, sa dostala väčšia, východná časť dnešného
Belgicka do Východofranskej ríše a menšia, západná časť do Západofranskej. Na území
113 Podľa: Kronika ľudstva. Fortuna Print, Bratislava 1995, s. 1165.
142
dnešného Flámska zažívali mestá Ypern, Bruggy a Gent pod francúzskou zvrchovanosťou v
13. a 14. storočí rozkvet najmä vďaka textilnej výrobe. Víťazstvom v tzv. bitke ostrôh pri
Kortrijku v roku 1302 sa im podarilo ubrániť svoje privilégiá, ktoré sa pokúšal francúzsky
panovník obmedzovať.
V roku 1385 pripadlo územie dnešného Belgicka Burgundskému vojvodstvu, ktoré sa
rozvíjalo ako nezávislý štát medzi Svätou rímskou ríšou a Francúzskom.
Uzavretím manželstva medzi rakúskym arcivojvodom a neskorším cisárom
Maximiliánom I. a dedičkou burgundského vojvodu Máriou zdedili burgundské územie
Habsburgovci. Karol V., zvolený v roku 1519 za rímskonemeckého cisára, sa pokúsil
spojením 17 provincií v burgundskej oblasti zjednotiť nizozemské územia (zaberajúce
približne dnešné Holandsko, Belgicko a Luxembursko). Po odstúpení Karola V. v roku 1556
pripadli tieto územia španielskej vetve Habsburgovcov.
Politika katolizácie španielskeho kráľa Filipa II. vyvolala v roku 1568 povstanie
siedmich severných provincií Nizozemska, ktoré sa v 1579 roku spojili do Utrechtskej únie.
Južné provincie (v podstate dnešné Belgicko) sa v tom istom roku spojili na podnet
španielskeho miestodržiteľa Alessandra Farneseho do Arraskej únie. Vestfálskym mierom
z roku 1648 sa muselo Španielsko definitívne vzdať severného Nizozemska.
V druhej polovici 17. storočia bolo španielske Nizozemsko dejiskom vojen.
Expanzívne úsilie francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. (1638-1715) postihlo toto územie
rovnako ako vojna o španielske dedičstvo (1701-1713). Na základe utrechtského mieru z roku
1713 pripadlo územie rakúskym Habsburgovcom. Vo vojne o rakúske dedičstvo (1744-1748)
obsadili rakúske Nizozemsko Francúzi. V období rokov 1789-1790 podnietili reformy
habsburského cisára Jozefa II. (tolerančný patent - 1781) brabantské povstanie. Spojené štáty
Belgicka sa vyhlásili za nezávislé. Vnútorné rozpory však umožnili Habsburgovcom znova
prevziať moc.
143
V roku 1794 obsadili rakúske nizozemské provincie Francúzi. Kontinentálna blokáda,
ktorú zaviedol Napoleon Bonaparte proti Veľkej Británii, prispela k rozmachu belgického
hospodárstva. Vedúce miesto na kontinente zaujímalo Belgicko v 19. storočí predovšetkým
v textilnom a oceliarskom priemysle.
Ako súčasť Francúzska rozdelilo sa Belgicko do deviatich departmentov, Lutyšské
vojvodstvo však zostalo samostatné. Na celom území Belgicka sa zaviedli napoleonovské
právne a správne normy (Code Napoléon).
Po porážke Napoleona pri Waterloo (1815, 15 km južne od Bruselu) bolo Belgicko na
viedenskom kongrese zjednotené s Holandskom do Spojeného nizozemského kráľovstva.
V roku 1828 sa liberálne a katolícke skupiny zjednotili v opozičnom hnutí proti
holandskému kráľovi Viliamovi I., pretože sa cítili znevýhodnené politikou protestantského
kráľa voči severu. V auguste 1830 vypuklo za podpory Francúzska povstanie proti kráľovi a
4. októbra 1830 bola vyhlásená nezávislosť. Keď európske veľmoci na londýnskej konferencii
v roku 1830-1831 uznali nezávislosť nového štátu, bol na základe britsko-francúzskeho
kompromisu zvolený za kráľa princ Leopold von Sachsen-Coburg. V roku 1839 bola
definitívne stanovená hranica medzi Holandskom a Belgickom pričom časti Luxemburska a
Limburska pripadli Belgicku. Prvé desaťročia nezávislosti sa niesli v znamení
vnútropolitických rozporov medzi liberálnym a katolíckym hnutím pre dlhy a začínajúcich sa
jazykových sporov medzi Flámami a Valónmi. V roku 1898 bola flámčina formálne
zrovnoprávnená s francúzštinou.
V zahraničnej politike sa odkúpenie štátu Kongo kráľom Leopoldom II. ako jeho
súkromného majetku stalo v roku 1885 zdrojom konfliktu medzi Belgickom, Francúzskom,
Nemeckom a Veľkou Britániou. Konflikt sa skončil v roku 1908 uznaním práva belgického
štátu na Kongo.
144
Na začiatku I. svetovej vojny nemecké jednotky porušili belgickú neutralitu a obsadili
krajinu. Západ krajiny sa stal stálym dejiskom bojov. Medzi belgickými jednotkami, ktoré tu
bojovali, sa zdržiaval kráľ Albert I.
Versailleská mierová zmluva z roku 1919 pričlenila k Belgicku oblasti Eupen a
Malmédy. Belgicko sa vzdalo svojej dovtedajšej neutrálnej politiky a primklo sa
k Francúzsku. V roku 1923 sa belgické jednotky zúčastnili na francúzskej okupácii Porúria.
Jazykové spory sa zavedením flámčiny ako úradného jazyka vo Flámsku v roku 1927
zmiernili. Kráľ Leopold III., ktorý po smrteľnej nehode Alberta I. nastúpil na trón, vládol
s často sa meniacimi koaličnými kabinetmi zloženými z predstaviteľov kresťanských,
socialistických a liberálnych strán. Pravicové strany (valónski rexisti a flámske
nacionalistické hnutie) stratili koncom 30. rokov vplyv. Počas II. svetovej vojny nemecké
vojská 10. mája 1940 znova obsadili Belgicko. Vláda odišla do exilu do Londýna, ale kráľ
Leopold III. zostal ako vojnový zajatec v Belgicku. Neskôr ho obvinili z kolaborantstva
s Nemcami. Ťažký úder pre národné povedomie Belgičanov znamenala aj účasť belgických
nacionalistov v ozbrojených zložkách SS. V septembri 1944 Belgicko oslobodili Spojenci. Na
trón nastúpil princ Karol, ktorý vládol do roku 1950.
Osoba kráľa vyvolala roku 1950 štátnu krízu. Keď kresťanskodemokratická vláda
povolala späť Leopolda III., socialisti si generálnym štrajkom vynútili jeho odstúpenie
v prospech syna Baudouina I., ktorý nastúpil na trón v roku 1951 a zotrval na ňom až do smrti
31. 7. 1993. Bol najdlhšie panujúcim monarchom v Európe a patril medzi najobľúbenejších.
Pomocou amerických úverov v rámci Marshallovho plánu a lacných surovín z Konga
sa Belgicku podarilo rýchlo vybudovať hospodárstvo. V januári 1948 vstúpilo Belgicko
s Holandskom a Luxemburskom do colnej únie štátov Beneluxu. Odvtedy sa zúčastňovalo na
úsilí o vytvorenie jednotnej Európy v rámci západoeurópskej spojeneckej sústavy.
Po veľkých sporoch o otázke regionalizácie sa v rámci ústavnej reformy z roku 1980
vytvorili štyri jazykové oblasti (flámska, francúzska, nemecká a dvojjazyčné hlavné mesto) a
145
tri jazykové spoločenstvá a regióny, ktorým bola v oblasti správy priznaná obmedzená
autonómia. Od polovice 70. rokov sa často striedali koaličné vlády. Výsledky parlamentných
volieb v roku 1995 umožnili zachovať dovtedajšiu centristicko-ľavicovú vládu. Od 1. januára
1989 je Belgicko federatívnym štátom. Tvoria ho Flámsko, Valónsko a dvojjazyčný Brusel,
pričom samosprávu má aj po nemecky hovoriace obyvateľstvo. Vo februári 1993 parlament
schválil zmenu prvého článku ústavy o federatívnom usporiadaní krajiny; valónsky juh a
flámsky sever dosiahli väčšiu samostatnosť.
Holandské kráľovstvo
Medzi základné mechanizmy formovania súčasného holandského politického systému
patrí prelínanie veľmocenských záujmov európskych mocností. Základy dnešného
politického systému boli založené práve v sporoch medzi nemeckou a španielskou vetvou
Habsburgovcov. Spájanie územných častí sa stalo základom pre vznik budúceho jednotného
štátu. Takýmto predchodcom jednotného Holandska bola Utrechtská únia (1571). Vôľa
veľmocí sa prejavila napr. v tom, že Španielsko uznalo nezávislosť severných provincií
(základ Utrechtskej únie) získanú počas nizozemskej revolúcie v rokoch 1566-1609 vo
Vestfálskom mieri v roku 1648 ako aj uzatvorenie tzv. „večnej aliancie“ s Pruskom a
Anglickom v roku 1788. Z tejto udalosti neskôr vyplynula účasť štátu na tzv. „koaličných
vojnách proti Francúzsku“. 114 Koloniálna aktivita premenila Holandsko v 17. storočí na
svetovú koloniálnu veľmoc. Holandsko pozná aj obdobia oktrojovanej ústavnosti, najmä
v čase prenikania francúzskych revolučných gárd a neskôr v čase zavedenia napoleonovskeho
Codexu. Aj keď sa Holandsko v období II. svetovej vojny snažilo o neutrálnu politiku,
nevyhlo sa okupácii územia nemeckými nacistami. Vzdanie sa neutrálnej politiky je
charakteristickou črtou povojnového vývoja holandského politického systému (1957 – člen
NATO, 1992 – parlament ratifikoval Maastrichtskú zmluvu).
114 Liščák, V., Fojtík, P.: Státy a území světa. Libri, Praha, 1998, s. 646.
146
Od roku 1848 je Holandsko konštitučnou monarchiou, kráľovský titul je dedičný
v oranžsko-nassauskom rode.
Holandská ústava z roku 1814 bola naposledy pozmenená v roku 1983. Dôraz sa v nej
kladie na ochranu občana, jeho práce a životného prostredia.
Po voľbách v septembri 1982 utvorili vládu opäť kresťanskí demokrati. Po nečakanom
odstúpení Driesa van Agta (Katolícka ľudová strana) sa 5. novembra 1982 stal predsedom
koalície kresťanských demokratov a pravicových liberálov a zároveň pedsedom vlády Ruud
Lubbers.
Od roku 1983 je v ústave zakotvené dedičné právo po praslici. 30. apríla 1980 sa
kráľovná Juliana vzdala trónu v prospech dcéry Beatrix, ktorá je odvtedy hlavou štátu.
Kráľovná vymenúva úradníkov, dôstojníkov a predsedov obidvoch komôr parlamentu. Hoci
sa kráľovná nemusí nikomu zodpovedať, nemôže viesť politické rokovania bez ratifikácie
príslušného ministra.
V 13. storočia zaznamenala krajina hospodársky a kultúrny rozkvet. Rýchlo rástla
silná obchodná flotila a prístavné mestá vstúpili do hanzy.
V roku 1433 získal grófstva Holland a Zeeland ako dedičstvo burgundský vojvodca
Filip Smelý a jeho následníci včlenili územie dnešného Holandska do burgundského
vojvodstva. Po smrti posledného burgundského vojvodu Karola Smelého (1477) zdedil toto
územie aj s územím dnešného Belgicka arcivojvoda (neskôr cisár) Maximilián. Tak pripadlo
historické Nizozemsko Habsburgovcom.
V roku 1566 previedol cisár Karol V. habsburské Nizozemsko na svojho syna
španielskeho kráľa Filipa II. Pretože sa v Nizozemsku v tom čase úspešne šírila reformácia,
bigotný katolík Filip II. začal prenasledovať protestantov. Filipova represívna politika viedla
k nepokojom a k otvorenému odboju nizozemského obyvateľstva.
V roku 1579 sa spojilo do Utrechtskej únie sedem severských protestantských
provincii: Galdern, Holland, Zeeland, Utrecht, Frízsko, Overijssel a Groningen, aby si
147
vybojovali nezávislosť od Španielska. Tento boj trval ešte desaťročia po pripojení južných
nizozemských provincií k Španielsku. V roku 1851 vyhlásili severné provincie nezávislosť
ako Spojené nizozemské provincie. Ale Španielsko uznalo ich nezávislosť až vestfálskym
mierom v roku 1648. Vtedy Nizozemsko vystúpilo zo zväzku rímskonemeckej ríše. Južné
provincie patrili Španielsku do roku 1717.
17. storočie bolo obdobím hospodárskeho a kultúrneho rozkvetu mladej republiky. V
roku 1602 bola založená nizozemská Východoindická spoločnosť, v 1614 roku
Západoindická spoločnosť. V roku 1609 bola v Amsterdame otvorená burza. V Južnej a
Severnej Amerike Holanďania zakladali koloniálne pobočky. Keď sa Nizozemsko stalo
koloniálnou mocnosťou, dostalo sa do konfliktu s Veľkou Britániou. Tento konflikt
vyvrcholil vo vojne v roku 1652. Nasledovali dve ďalšie námorné vojny medzi rokmi 1664 a
1674, v ktorých Holanďania obhájili svoje pozície. V roku 1793-1795 zasiahol Nizozemsko
vplyv francúzskej revolúcie, pod vedením generála Charlesa Pichegrua obsadili krajinu
francúzske vojská a vyhlásili Batavskú republiku (1795). V roku 1806 zmenil cisár Napoleon
I. republiku na kráľovstvo a za holandského kráľa vymenoval svojho brata Ľudovíta
Bonaparteho. Po roku 1810 bolo Holandsko včlenené do francúzskeho kráľovstva a po
Napoleonovej porážke získalo opäť nezávislosť.
V roku 1815 sa pod vládou Viliama I. spojilo severné a južné Nizozemsko (dnešné
Belgicko) do Spojeného nizozemského kráľovstva. V roku 1830 sa vzbúrili katolícke
provincie a vyhlásili svoju nezávislosť ako Kráľovská ríša Belgicko, čo Viliam I. v roku 1839
uznal. V roku 1840 odstúpil v prospech svojho brata Viliama II., ktorý usmerňoval vývin
krajiny k parlamentnej demokracii. V roku 1848 bola prijatá nová ústava a štát sa stal
konštitučnou monarchiou.
V I. svetovej vojne bolo Holandsko neutrálne. O neutralitu sa usilovalo aj za II.
svetovej vojny, napriek tomu ho však 10. mája 1940 obsadili nemecké vojská a po piatich
dňoch muselo kapitulovať. Kráľovská rodina emigrovala do Londýna. Nastalo obdobie
148
nacistickej okupácie. V septembri 1944 sa začalo oslobodzovanie krajiny, ktoré sa dovŕšilo
v máji 1945.
Po II. svetovej vojne získali nezávislosť všetky holandské kolónie okrem Holandských
Antíl, ku ktorým patria tri ostrovy v Karibskom mori (Aruba, Bonaire, Curaçao) a ostrovy
Sint Eustatius, Saba a južná časť ostrova Sint Moarten, ktoré patria k Záveterným ostrovom.
Po roku 1949 sa Holandsko vzdalo neutrálnej politiky. V roku 1957 sa stalo členom NATO a
v tom istom roku vstúpilo aj do EHS.
V novembri 1992 parlament ratifikoval maastrichtskú dohodu o Európskej únii.
V septembri 1993 bol schválený zákon obmedzujúci právo na poskytnutie azylu.
V parlamentných voľbách v máji 1994 zvíťazila ľavicová Strana práce.
Nemecká spolková republika
Celé obdobie formovania moderného politického systému v podmienkach Nemecka je
charakterizované uplatňovaním troch základných mechanizmov: mocenským bojom medzi
európskymi veľmocami, uplatňovaním vôle veľmocí po prehratých vojnách a
využívaním národnej dôvery štátnemu vodcovi. V období po druhej svetovej vojne stále
väčšiu váhu vo vývoji nemeckého politického systému zohrával konsenzus politických
strán.
Jedným zo základných historických míľnikov politických dejín Nemecka sa stalo
reformačné hnutie. Výsledkom reformácie bolo to, že luteránske náboženstvo bolo oficiálne
uznané a vierovyznanie zemepánov sa stalo určujúcim aj pre poddaných (zásada cuius regio
eius religio).115
Do cesty ďalšieho šírenia protestantskej viery sa postavila protireformácia vyhlásená
pápežom a spory medzi kniežatami o vierovyznanie sa začali skoro spájať so zápasom o
hegemóniu v ríši. Konflikt medzi Protestantskou úniou na čele s Falckom a Katolíckou ligou
115 Podľa: Kronika ľudstva. Fortuna Print, Bratislava 1995, s. 1218 – 1219.
149
pod vedením Bavorska prerástol do prvého celoeurópskeho mocenského zápasu - do
tridsaťročnej vojny, ktorá z pôvodnej náboženskej charakteristiky prerástla na vojnu proti
hegemónii katolíckych Habsburgovcov. Najväčší vplyv na budúce osudy nemeckých krajín
mal Vestfálsky mier, ktorý radikálnym spôsobom zasiahol do budúcej územnej podoby
Nemecka. Ríša definitívne stratila Švajčiarsko, Holandsko, časť území pri Baltskom mori a na
západných hraniciach.
Po tridsaťročnej vojne prestala byť Svätá rímska ríša nemeckého národa mocenským
európskym faktorom. Skutočná moc sa presunula na územné kniežatá. V severnom Nemecku
postupne získalo vedúce postavenie Prusko. Korunováciou kurfirsta Fridricha III. v roku
1701 sa začal vzostup Pruska na európsku veľmoc. Fridrich a jeho nástupcovia ho rozšírili o
nové územia: po vojnách s Rakúskom bolo pripojené Sliezsko a spolu s Rakúskom a Ruskom
sa zúčastnilo na troch deleniach Poľska. Rakúsko-pruské súperenie poznačilo nemecký vývoj
až do druhej polovice 18. storočia.
V roku 1806 pod Napoleonovým patronátom vznikol v južnom a juhovýchodnom
Nemecku Rínsky spolok, čím sa stará ríša fakticky rozpadla. Viedenský kongres zaoberajúci
sa ponapoleonovským usporiadaním Európy potvrdil rozdrobenosť Nemecka. Za
predsedníctva Rakúska a účasti Pruska vzniklo voľné združenie 39 nemeckých štátov -
Nemecký spolok.
Protinapoleonovské vojny však mali za následok aj zrod úsilia o vytvorenie
jednotného národného štátu. V 60. rokoch 19. storočia do čela zjednocovacieho hnutia dostalo
Prusko vedené jeho ministerským predsedom Ottom von Bismarckom. V troch víťazných
vojnách - proti Dánsku (1864), proti Rakúsku (1866) a proti Francúzsku (1870) sa vytvorili
predpoklady na to, aby mohla byť v januári 1871 vyhlásená Nemecká ríša. Jej prvým cisárom
sa stal pruský kráľ Wilhelm. V snahe upevniť svoje mocenské pozície ríša postupne
uzatvorila spojenectvá s Rakúsko-Uhorskom a Talianskom a pustila sa do súboja o vytvorenie
koloniálnej ríše s Veľkou Britániou.
150
Prvá svetová vojna sa skončila drvivou porážkou krajín združených v Trojspolku
práve pod vedením Nemeckej ríše. Došlo k ďalším zásahom do jej územnej štruktúry:
Versailleským mierom z roku 1919 Nemecko stratilo Alsasko-Lotrinsko, rozsiahle územia na
východe a všetky kolónie. V rámci vymáhania vojnových reparácií Francúzsko obsadilo
v roku 1923 Porúrie.
Po prudkej radikalizácii situácie v povojnovom vývoji v Nemecku vypukla revolúcia,
výsledkom ktorej zanikla monarchia a bola vyhlásená republika. Neúspech hospodárskej
politiky, politického vedenia štátu zo strany rôznych koalícií a svetová hospodárska kríza mali
za následok víťazstvo NSDAP vo voľbách v roku 1932 a menovanie Adolfa Hitlera za
ríšskeho kancelára v roku 1933, čo vlastne neznamenalo obnovu predchádzajúceho
monarchistického zriadenia, ale začiatky formovania Tretej ríše, podstatným znakom ktorej
bola nacionálno-socialistická diktatúra. Zahraničná politika fašistického režimu sa usilovala o
likvidáciu dôsledkov versaillského mieru a o vytvorenie „nového životného priestoru“ pre
„nordicko-árijskú rasu“. Jej prvými obeťami sa stali Rakúsko a Československo. Prepadom
Poľska v roku 1939 rozpútala Nemecká ríša II. svetovú vojnu. Aj táto vojna sa skončila
porážkou Nemecka a jeho spojencov. Preto je logické, že o budúcich osudoch krajiny
rozhodovali štáty, ktoré tvorili víťaznú koalíciu - ZSSR, USA, Veľká Británia a Francúzsko.
Totálna kapitulácia v roku 1945 mala pre Nemcov dva základné významy:
1. Porážka vo vojne pre nich znamenala „zrútenie“, „kolaps“, resp. tzv. „nultú hodinu“:
totálna vojna sa zmenila na totálnu porážku, zrútil sa fašistický politický režim, zanikla
základná hodnota politického života každého Nemca - nemecký štát, boli zničené životne
dôležité inštitúcie, infraštruktúra a materiálne hodnoty, ale aj typické duchovné hodnoty,
s ktorými sa Nemci stotožňovali po stáročia - disciplinovanosť, pedantnosť,
organizovanosť, opora na štát, sociálne istoty, opora na náboženstvo a pod.
151
2. Nultá hodina má pre Nemcov aj pozitívny význam - ako možnosť začať pracovať na novej
budúcnosti. 116
Dohoda o kontrolnom systéme v Nemecku bola podpísaná ešte 14. 11. 1944
Európskou poradnou komisiou, v ktorej boli zastúpení predstavitelia USA, Veľkej Británie a
ZSSR. Francúzsko formálne k tejto dohode pristúpilo v roku 1945. Aj v súlade s neskoršími
Postupimskými dohodami bolo rozhodnuté, že najvyššiu správu v Nemecku budú vykonávať
najvyšší velitelia ozbrojených síl Francúzska, Veľkej Británie, USA a ZSSR každý zvlášť vo
svojej okupačnej zóne a spoločne v Spojeneckej kontrolnej rade v otázkach týkajúcich sa
Nemecka ako celku. Okrem toho bolo dohodnuté, že každá okupačná veľmoc bude
uplatňovať svoje reparačné nároky v svojej okupačnej zóne. Najvyšší vojenskí velitelia
spojeneckých ozbrojených síl sa zároveň stali vojenskými guvernérmi vo svojej okupačnej
zóne a združení v Spojeneckej kontrolnej rade predstavovali najvyššiu administratívnu moc.
Činnosť SKR však od samotného počiatku zaznamenávala rôzne protikladné až sporné
stanoviská a návrhy koncepčného charakteru. Spory a nedorozumenia sa prejavovali takmer
vo všetkých bodoch dohodnutých predtým v Postupime. Jednalo sa predovšetkým o
uplatňovanie rôznych prístupov jednotlivých okupačných mocností vo svojich vlastných
okupačných zónach najmä k realizácii úlohy denacifikácie, demilitarizácie, demokratizácie
štátnej správy a podpory samosprávy, podpory vzniku a fungovania demokratických
politických strán ako aj udržania Nemecka ako jednotného hospodárskeho priestoru.
Snáď jediným faktorom spojeneckej zhody sa stala nevyhnutnosť odsúdiť a potrestať
vojnových zločincov, čo sa uskutočnilo na Norimberskom procese.
Veľmi rýchlo sa ukázalo, že žiadna z mocností nemôže fungovať v okupačnom
priestore bez súčinnosti s ostatnými partnermi. Už v roku 1948 USA a Veľká Británia
vytvorili novú hospodársku oblasť - Dvojzónu, ktorá bola veľmi rýchlo doplnená o politické
116 Pozri napr.: Von der Spaltung zur Einheit. 1945 – 1990. From Division to Unity. 1945 – 1990. Press and
Information Office of the Federal Government, Bonn 1992.
152
inštitúcie (hospodárska rada a parlamentné zhromaždenie). Neskôr sa k tejto dohode pridalo
Francúzsko, čím bola vytvorená Trojzóna ako územný predpoklad budúceho jednotného
nemeckého štátu - NSR. Sovietska okupačná zóna sa vyvíjala samostatne podľa sovietskeho
modelu a stala sa základom pre vznik oddelenej Nemeckej demokratickej republiky. Aj
Spojenecká kontrolná rada prestala fungovať v roku 1948 v dôsledku odchodu sovietskych
predstaviteľov, ktorý takto protestovali proti londýnskym dohodám (predchádzali vytvoreniu
Bizónie). Nie náhodou je táto skutočnosť nemeckými historikmi často predstavovaná ako
skutočný začiatok studenej vojny medzi západom a východom.
Okrem vzniku jednotného hospodárskeho priestoru v západných okupačných zónach
predstavitelia víťazných mocností jednoznačne podporili vnútorný územný vývoj Nemecka
smerom k podpore krajinského systému, ktorý sa stal základom budúceho spolkového
zriadenia. Vytváranie samosprávnych výkonných orgánov bolo založené na podpore vzniku
demokratických politických strán a na umožnení ich súťaže v postupnom budovaní
zastupiteľského systému vládnutia. Z rozhodnutia troch západných vojenských guvernérov
bola uskutočnená radikálna menová reforma a zavedená súčasná nemecká mena - DM.
Menová reforma bola hlavným predpokladom na zapojenie západných zón do Marshallovho
plánu, ktorý podstatným spôsobom zmenil systém pomoci USA európskym krajinám,
predovšetkým tým, ktoré sa borili s problémami obnovy vojnou zničeného hospodárstva.
Nemecko z tohto zámeru vylúčené nebolo, naopak, ako záruka proti rozširovaniu komunizmu
na západ muselo byť dostatočne hospodársky a politicky silné.
Na londýnskej konferencii 6 štátov (USA, Veľká Británia, Francúzsko a Holandsko,
Belgicko a Luxembursko ako bezprostrední susedia) bolo rozhodnuté o začatí procesu
vytvárania separátneho nemeckého štátu. Na základe záverov tejto konferencie boli
najvyššími vojenskými guvernérmi vypracované tzv. frankfurtské dokumenty, ktoré vyzývali
jednotlivých ministerských predsedov západonemeckých krajín, aby zvolali ústavodarné
153
Národné zhromaždenie. Základný zákon (nie ústava, lebo Nemecko nemalo plnú suverenitu a
samotní tvorcovia trvali na jej dočasnom charaktere) bol prijatý 8. mája 1949, vojenskí
guvernéri ho schválili 12. mája, 23. mája bol zverejnený a 24. mája 1949 vstúpil do platnosti.
Predsedom Parlamentnej rady, ktorá schvaľovala text Základného zákona bol už v tom
období Konrad Adenauer, ktorý trvalo pôsobil na formovanie Nemeckej spolkovej republiky.
Jeho základnou úlohou bolo vytvorenie nového politického, hospodárskeho a mravného
kreditu postupným znovuzískavaním právomocí od víťazných veľmocí pre nový nemecký
štát. Vládam, ktorým predsedal, svojej strane a jej parlamentnej frakcii dokázal vždy vtisnúť
svoju pečať a presadiť svoju vôľu.
Medzi jeho základné zásluhy patrí prijatie takého textu Základného zákona, ktorý
predpokladá budúce spojenie dvoch samostatných nemeckých štátov; zmiernil ustanovenia
Okupačného štatútu smerom k získaniu pre spolok a jednotlivé krajiny úplnej zákonodarnej,
výkonnej a súdnej moci okrem mocnosťami vyčlenených sfér; v petersbergskej dohode z
22.11. 1949 NSR získala právo nadväzovať konzulárne styky s inými krajinami; začlenil
veľkého množstva utečencov a vyhnancov do spoločenského života; vytvoril progresívneho
systému sociálneho zabezpečenia; položil základy ekonomickej demokracii (účasť
pracujúcich na riadení podnikov); v bonnskej (resp. generálnej) dohode, ktorá bola podpísaná
už v roku 1950, získal pre NSR možnosť prispieť k spoločnej obrane vybudovaním vlastných
ozbrojených síl (Bundeswehr), prispel k zrušeniu Okupačného štatútu a Vysokej spojeneckej
komisie; zapojil Nemecko od samého počiatku do integračných európskych procesov
(Montánna únia, Rada Európy, Európske obranné spoločenstvo, NATO, OSN, WEU, EHS a
pod.117).
Samotné zjednotenie Nemecka v roku 1990 bolo takisto podmienené súhlasom
všetkých štyroch pôvodných okupačných mocností. Ako posledný vložil svoj podpis pod
117 Pozri: Müller, H., Krieger, K.F., Volrath, H.: Dějiny Německa. NLN, Praha 1995, s. 339 – 377.
154
Zmluvu o štátnej suverenite a zjednotení Nemecka M. Gorbačov. 3. október sa neskôr stal
štátnym sviatkom NSR.
Pri zovšeobecnení vývoja politického systému v NSR z medzinárodného hľadiska je
potrebné konštatovať, že v tomto prípade sa viac ako v kdekoľvek inde prejavila tendencia
premeny politického systému zo subjektu na objekt a z objektu na subjekt
medzinárodných vzťahov. Svedčí o tom postavenie Nemecka v období tesne po ukončení I.
a II. svetovej vojny, kedy sa stalo pasívnym objektom veľmocenskej politiky víťazných
veľmocí (po II. svetovej vojne dokonca Nemecko ako štát neexistovalo). Až v procese
dlhodobého historického vývoja, aktivitou významných politických osobností a postupnou
zmenou postoja víťazných mocností po čiastkach nadobúdalo Nemecko svoju medzinárodnú
subjektivitu a stalo sa jedným z najvýznamnejších aktérov nielen európskej ale aj celosvetovej
politiky.
Švajčiarska konfederácia
Politický vývoj Švajčiarska je založený na zmluvnom základe. Hlavnou vývojovou
líniou je postupné spájanie kantónov a väčších miest do spoluprísažníctva, cez
konfederáciu (1515) až po federatívne (spolkové) usporiadanie v roku 1815 a v roku
1848. Od samotného počiatku najvýznamnejšie mestá viedli medzi sebou vleklé vojnové
konflikty najmä pre posilnenie politického a ekonomického vplyvu. Celé stredoveké dejiny
švajčiarska sú poznamenané bojom proti územným požiadavkám cudzích mocností, najmä
rakúskych Habsburgovcov. Na druhej strane, vojenské úspechy podnietili Švajčiarov
k územnej expanzii a vojnám z bezprostrednými susedmi. Svätá rímska ríša nemeckého
národa vo vestfálskom mieri potvrdila štátnu nezávislosť Švajčiarska. Pod vplyvom
francúzskej revolúcie vypuklo množstvo povstaní proti šľachte. Výsledkom týchto bojov
bola oktrojovaná ústavnosť v podobe Helvétskej republiky, ktorú nastolili francúzske
revolučné jednotky, neskôr (v roku 1803) bola nahradená nepoleonovským Aktom o mediácii.
155
Na Viedenskom kongrese 1814-1815 došlo k medzinárodnému zaručeniu švajčiarskej
neutrality. Veľmoci je rešpektovali aj v priebehu I. a II. svetovej vojny. V povojnovej histórii
sa výrazným prostriedkom modifikovania politického systému stáva konsenzus politických
strán na základe politickej dohody a referendum ako nástroj uplatňovania priamej
demokracie.
Švajčiarsko je federatívna republika, ktorú tvorí 20 kantónov a 6 polokantónov.
Spolková ústava bola prijatá ešte v roku 1848, revidovaná v roku 1974 a najnovší text
švajčiarskej ústavy bol prijatý v ľudovom hlasovaní v roku 1999. Nová ústava vstúpila do
platnosti 1. 1. 2000.
Po rozpade Rímskej ríše v období sťahovania národov vpadli do Švajčiarska
germánske kmene. V 6. storočí sa celé územie dnešného Švajčiarska dostalo pod nadvládu
Franskej ríše a začala sa jeho christianizácia. Po podpísaní verdunskej zmluvy v roku 843
pripadlo východné Švajčiarsko a provincia Raetia Východofranskej ríši. Keď v roku 1033
rímskonemecký cisár Konrád II. zdedil Burgundské kráľovstvo, stalo sa celé Švajčiarsko
súčasťou Rímskonemeckej ríše.
Od 11. storočia vznikali vo Švajčiarsku rodové panstvá Kiburgerovcov, Savojovcov, a
Habsburgovcov. Súčasne vznikali z usadlostí pri kláštoroch a biskupských sídlach mestá.
Mestá a feudálni páni viedli medzi sebou časté boje. Veľké mestá a vidiecke obce sa usilovali
získať samostatnosť. Protagonistami boja za nezávislosť od Habsburgovcov sa stali práve
mestá - Zürich a Bern.
Za vznik Švajčiarska sa pokladá tzv. rütlišské sprisahanie, dohoda z roku 1291, ktorú
medzi sebou uzavreli tzv. prakantóny Uri, Schwyz a Unterwalden ako Večný spolok na
obranu pred územnými požiadavkami Habsburgovcov. Zaviazali sa zachovávať mier, na
riešenie sporov zaviedli zmierovacie súdy a odmietli cudziu štátnu právomoc.
V roku 1315 porazili tieto prakantóny v bitke pri Morgartene rytierske vojsko
rakúskeho kniežaťa Leopolda I. Po tomto víťazstve bol večný spolok doplnený o dohodu o
156
spoločnej zahraničnej politike. Postupne, pripojením Luzernu, Zürichu, Zugu, Glarusu a
Bernu vznikol z Večného spolku tzv. Zväzok ôsmich starých miest.
V roku 1386 v bitke pri Sempachu porazilo Švajčiarske spoluprísažníctvo v spolku
s rýnskymi a švábskymi mestami armádu Habsburgovcov, ktorí po tejto porážke stratili veľkú
časť svojej moci vo Švajčiarsku. V roku 1474 Švajčiarsko uzatvorilo zmluvu s tirolským
kniežaťom Žigmundom, podľa ktorej sa Habsburgovci definitívne vzdali svojich bývalých
území vo Švajčiarsku. Bol to úspešný koniec boja Švajčiarskeho spoluprísažníctva proti
Habsburgovcom.
Po švajčiarsko-habsburskom vyrovnaní nastalo obdobie švajčiarskej expanzie.
Francúzsky kráľ Ľudovít XI. vtiahol Švajčiarsko do sporu s burgundským vojvodom Karolom
Smelým (Burgundská vojna). Podiel Švajčiarov na zničení Burgundského vojvodstva posilnil
ich sebavedomie a rozšíril dobré meno švajčiarskych bojovníkov. Na základe toho si pápež
v roku 1506 utvoril svoju švajčiarsku gardu. Po ďalších vojenských úspechoch v švábskej
vojne uznal cisár Maximilián I. v roku 1499 bazilejským mierom faktickú nezávislosť
Švajčiarska od Svetej rímskej ríše nemeckého národa. Švajčiarsko nemuselo platiť dane ani
nepodliehalo ríšskym súdom. Tým fakticky vystúpilo z Ríšskeho spolku. Samostatnosť
krajiny však bola uznaná až v roku 1648.
Na druhej strane sa veľmocenské ambície Švajčiarska v Itálii skončili jeho porážkou
v boji s Francúzmi v bitke pri Marignane v roku 1515. V tomto období sa spoločenstvo
ôsmych miest pripojením Fribourgu, Solothurmu, Bazileja, Schaffhausenu a Appenzellu
rozrástlo na konfederáciu trinástich kantónov, do ktorej patrili aj niektoré mestá s menšími
právami (Sankt Gallen, Oberwallis). Konfederácia nemala ústrednú vládu, spoločné veci
riešili zástupcovia všetkých miest.
Reformačné hnutie a konflikty s tým súvisiace priniesli Švajčiarsku uznanie
nezávislosti od Svätej rímskej ríše nemeckého národa v rámci vestfálskeho mieru z roku
1648. Ďalší politický vývoj vo Švajčiarsku najsilnejšie ovplyvnili revolučné udalosti vo
157
Francúzsku na konci 18. storočia a európske revolučné hnutie v prvej polovici 19. storočia.
Už v 17. storočí sa v niektorých vplyvných švajčiarskych mestách dostal k moci mestský
patriciát. Moc v nich bola často v rukách cechov. Spory medzi vidieckymi poddanými a
mestskou vrchnosťou prerástli v niektorých kantónoch po roku 1789 pod vplyvom
francúzskej revolúcie do ozbrojených povstaní.
V roku 1798 bolo Švajčiarsko po príchode francúzskych revolučných oddielov
vyhlásené za Helvétsku republiku a prijalo ústavu podľa francúzskeho vzoru (prvá ústava
Švajčiarska). Už v roku 1803 nahradil túto relatívne demokratickú ústavu tzv. Akt o mediácii,
nanútený Napoleonom Bonapartom (oktrojovaná ústavnosť). Viedenský kongres v roku 1814-
1815 zaručil Švajčiarsku neutralitu. V roku 1815 sa novou ústavou stala spolková zmluva,
ktorá kantónom zabezpečovala samostatnosť, vnútri kantónov sa však opätovne presadil silný
vplyv aristoktratických princípov.
Pod vplyvom francúzskej júlovej revolúcie z roku 1830 vzniklo vo Švajčiarsku hnutie
za liberalizáciu a modernizáciu ústav – regenerácia. V priebehu roka 1831 sa 12 kantónov
zbavilo aristokratických vlád. Vznikli vleklé konflikty medzi liberálmi a konzervatívcami,
pričom sa často menili aj politické línie vnútri jednotlivých kantónov. Dôsledkom tohoto
vývoja bolo prijatie spolkovej ústavy v roku 1848, ktorá ustanovila spoločné orgány –
spolkovú radu, spolkové zhromaždenie a spolkový súd. Princípy tejto ústavy boli čiastočne
prenesené aj do Ústavy z roku 2000.
Švajčiarska politika ozbrojenej neutrality sa upevňovala obchodnými zmluvami a
dobrými kontaktmi s viacerými štátmi. V roku 1863 bol v Ženeve založený Medzinárodný
výbor na podporu ranených (Červený kríž). Švajčiarsko sa začalo zapájať do medzinárodných
organizácií, v roku 1965 vstúpilo do Latinského peňažného spolku, v roku 1873 bola v Berne
založená Svetová poštová únia a v roku 1874 sa v krajine zaviedol metrický systém.
Švajčiarska neutralita sa rešpektovala v obidvoch svetových vojnách. Kvôli
zachovaniu svojej neutrality Švajčiarsko nevstúpilo v roku 1945 do Organizácie spojených
158
národov, hoci európskym sídlom OSN je Ženeva. V referende v roku 1986 Švajčiari opätovne
odmietli vstúpiť do OSN. To im však nebráni aktívne spolupracovať s členskými krajinami
EÚ, EFTA, Rady Európy či OECD.
Spor o obchod so zlatom švajčiarskych bánk s nacistickým Nemeckom počas II.
svetovej vojny a operácie s „bezmenným“ majetkom obetí holocaustu uloženým vo
švajčiarskych bankách znamenalo vážne naštrbenie dobrého mena Švajčiarska
v medzinárodných vzťahoch“. 118 Tento faktor je dôležitý pre súčasný vývoj politického
systému, nakoľko vyvolal potrebu realizovať vážne vnútropolitické a zahraničnopolitické
rozhodnutia. Švajčiarsky bankový zväz a Svetový židovský kongres ustanovili spoločnú
komisiu na preskúmanie a vyhľadávanie majetku obetí fašizmu vo švajčiarskych bankách.
Švajčiarska Národná rada ustanovila na tento účel komisiu expertov k právnemu preskúmaniu
týchto kont a pre tento účel zrušila platnosť švajčiarskeho bankového tajomstva. Švajčiarska
vláda spolu so zástupcami hospodárskej sféry vytvorila Špeciálny fond v prospech
prenasledovaných počas holocaustu. Spolková rada predložila Národnej rade návrh zákona o
Nadácii solidárne Švajčiarsko.
STREDNÁ EURÓPA
Československá republika
V procese vzniku Československej republiky zaznamenávame pôsobenie týchto
mechanizmov: svetová vojna a na jej základe rozpad veľkých multietnických štátnych
celkov na menšie štáty (Rakúsko-Uhorsko), pôsobenie svetových veľmocí ako prostredia
umožňujúceho fungovanie nových štátnych elít a určujúcich nové pravidlá hry svetovej
politiky, politická aktivita emigrantských a exilových politických skupín, vplyv
výrazných politických osobností s vodcovským štatútom a iné.
118 Odehnal, I.(red.): Lexikon zemí 2000. Fortuna Print, Praha 1999, s. 426 – 427.
159
Už od začiatku I. svetovej vojny sa české a slovenské odbojové skupiny, zamerané
najmä na boj proti habsburgskému Rakúsko-Uhorsku a presadzujúce štátne sebaurčenie,
oveľa rozhodnejšie a efektívnejšie presadzovali a organizovali na území cudzích štátov.
Silná komunita Slovákov žijúca v USA (600-700 tisíc) a česká exilová politická elita
pôsobiaca najmä vo Francúzsku a Veľkej Británii predstavovali významné politické sily,
ktoré veľmi rýchlo začali vytvárať vlastné orgány politickej reprezentácie: Slovenská liga,
České národné združenie, Zväz českých katolíkov, Česká (neskôr Československá) národná
rada v Paríži a s pobočkami v Rusku a v USA. Práve v rámci týchto politických zoskupení
spolu s domácimi politickými odbojovými skupinami (Maffia, Sociálno-demokratická strana,
domáca buržoázia na území Čiech; Slovenská sociálna demokracia a Slovenská národná
strana na Slovensku) sa postupne v rôznych podobách začala presadzovať myšlienka spojenia
českých krajov a Slovenska do samostatného česko-slovenského štátu. Už Clevelandská
dohoda z 22. 10. 1915 obsahuje ustanovenia o samostatnej existencii českých „historických
zemí a Slovenska“119, ustanovuje federatívnu formu štátu, všeobecné tajné a priame volebné
právo a takisto ustanovuje formu vlády v podobe personálnej únie s demokratickým
zriadením podobne ako v Anglicku.
Po revolučných udalostiach v Rusku a bezprostredne v období konca I. svetovej vojny
sa svojej historickej úlohy chytili významné politické osobnosti, či už v exile alebo na území
Čiech a Slovenska: T. G. Masaryk, E. Beneš, K. Kramář, resp. A. Hlinka, V. Šrobár, F.
Juriga, M. Hodža, M. Dula, v českej a slovenskej zahraničnej akcii aj M. R. Štefánik a iní. Aj
vďaka ich úsiliu nastal prvý zlom vo vzťahu mocností Dohody k národno-oslobodzovaciemu
hnutiu v Rakúsko-Uhorsku - bolo ním umožnenie vytvoriť československé vojenské légie
najprv v Rusku, neskôr vo Francúzsku, Taliansku a aj na území USA. Ďalší prielom, najmä
vo vzťahu k snahám Čechov a Slovákov o osamostatnenie sa, nastal po vystúpení
československých légií proti sovietskej moci v Rusku.
119 Uvádzané podľa: Lipták, Ľ.: Slovensko v 20. storočí. Kalligram, Bratislava 1998, s. 67.
160
Keď sa v roku 1918 stalo jasnejšie, že Rakúsko-Uhorsko už nebude možné zachovať
v jeho pôvodnej podobe, Francúzi ako veľmoc s najväčším vplyvom v Európe prví uznali
Československú národnú radu za reprezentanta Čechov a Slovákov v zahraničí a neskôr
uznali aj légie za „spojenecké vojsko“ v boji proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Na tomto
základe vytvoril 26. 9. 1918 Masaryk dočasnú československú vládu. E. Beneš sa v nej stal
ministrom zahraničných vecí a M. R. Štefánik ministrom vojny. O mesiac neskôr došlo
k uznaniu tejto vlády aj zo strany ostatných dohodových mocností.
Masarykov vplyv sa výrazne prejavil aj vo formulovaní ustanovení Pittsburskej
dohody z 30. mája 1918, ktorá bola síce ústupkom v porovnaní so zásadami sformulovanými
v Clevelandskej dohode, ale základná idea spoločného štátu Čechov a Slovákov tu zostala
zachovaná. Koncepcia „jednotného československého národa“ bola argumentom voči
požiadavkám dohodových mocností (Wilsonove kritériá), že to bude jednotný a pevný štát,
ktorý nebudú od jeho vzniku rozkladať národné diferencie. Zahraničnopolitické argumenty sa
však uplatnili aj v praxi československej štátnosti - popretím práva Slovákov na sebaurčenie.
V podobnom duchu sa niesol aj ďalší významný medzinárodný dokument -
Washingtonská deklarácia (17. 10. 1918) - výrazne ovplyvnená Wilsonovou demokratickou
frazeológiou, ku ktorej sa Masaryk výslovne hlásil. Dokument je známy aj ako
Washingtonská deklarácia o vyhlásení samostatnosti Česko-Slovenska. Zakotvuje ideu
jednotného československého národa, pričom sa odvoláva na predchádzajúce obdobia
spolužitia Čechov a Slovákov v jednom štáte, prihlasuje sa k zásadám proklamovaným
americkým prezidentom W. Wilsonom a načrtáva hlavné zásady ústavy česko-slovenského
štátu: republikánske zriadenie, parlamentná demokracia a zaručenie občianskych práv a
slobôd.
Sformovanie Národného výboru na území Čiech sa stalo príkladom snáh T. G.
Masaryka podriadiť činnosť národných a štátnych reprezentatívnych orgánov požiadavkám
veľmocí Dohody. 28. 10. 1918 prevzali členovia Národného výboru do svojich rúk
161
miestodržiteľstvo v Prahe a prakticky bez demokraticky zvolených slovenských zástupcov
vyhlásili vznik Československej republiky prijatím zákona č. 11/1918 Zb. z. a n.
Slovenská reprezentácia v podstate akceptovala program vzniku samostatného česko-
slovenského štátu tak, ako ho presadzovala predovšetkým česká politická emigrácia.
Vyjadrením toho je aj vznik Slovenskej národnej rady, ktorá prijala v Martine 30. 10. 1918
známu Deklaráciu slovenského národa, obsahujúcu stanovisko korešpondujúce
s masarykovskými predstavami o československom jednotnom národe.
Zo zahraničnopolitických súvislostí je ešte potrebné uviesť predovšetkým unikátny jav
pri vzniku nového štátu - vyhlásenie právnej kontinuity, t. j. platnosti dovtedajších
krajinských (českých a moravskosliezskych) a ríšskych (rakúskych a uhorských) zákonov a
nariadení, čím sa recipoval rakúsky a uhorský právny poriadok a zabezpečila sa
štátnomocenská kontinuita.
Nakoniec, keďže pri vzniku Česko-Slovenska prakticky nejestvovala južná hranica
Slovenska (aj hranice na severe a východe boli stanovené až Trianonskou dohodou), „mohla
sa celá štátnopolitická zmena javiť aj ako dobytie Slovenska Čechmi od Maďarov a nie ako
rozhodnutie dvoch rovnoprávnych samobytných národov utvoriť spoločný štát“.120
Prejavovalo sa to aj v postojoch voči tým Slovákom, ktorý vyzývali českých politikov, aby
splnili požiadavku na slovenskú autonómiu zakotvenú v Pittsburskej dohode.
V súvislosti s tým autonomistické snahy A. Hlinku, ktorý v roku 1919 priniesol do
Paríža na mierovú konferenciu memorandum „Pre mier v strednej Európe, memorandum
Slovákov mierovej konferencii“, mali za následok jeho označenie za vlastizradcu zo strany
Česko-Slovenska a uväznenie.
120 Chovanec, P., Mozolík, P.: Historické a štátoprávne korene samostatnosti Slovanskej republiky. Procom,
Bratislava 1994, s. 24.
162
Rakúska republika
Rozpad centralizovaného multietnického štátu (Rakúsko-Uhorsko), hľadanie
vlastnej národnej a štátnej identity nástupníckych štátov, územno-politické požiadavky
susedných štátov, nátlak veľmocí, stranícky konsenzus a individuálne snahy
predstaviteľov rakúskej politickej elity (najmä rakúskych kancelárov) sa stali hlavnými
motivačnými činiteľmi pôsobiacimi v procese vzniku a formovania súčasného politického
systému Rakúskej republiky v dvoch významných historických obdobiach:
1. 1918 - 1945;
2. 1945 - po súčasnosť.
Rakúsko vzniklo na sklonku I. svetovej vojny na báze rozpadu Rakúska-Uhorska.
Oficiálne vzniklo ako tzv. zbytkový štát 12. decembra 1918 pod názvom Nemecké Rakúsko.
Už prvé kroky nového Rakúska boli veľmi náročné predovšetkým preto, že susedilo
s niekoľkými takisto novými štátmi, ktoré v minulosti boli rovnako súčasťou veľkej ríše po
stáročia budovanej Habsburgovcami. Susedmi Rakúska sa tak stali štáty, reprezentácie a
obyvateľstvo ktorých prechovávalo veľmi negatívne nálady voči všetkému, čo bolo nejakým
spôsobom späté s Rakúskom. Územné vymedzenie nového rakúskeho štátu riešili zmluvy
medzi nástupníckymi štátmi a víťaznými mocnosťami Dohody, ktoré boli podpísané vo
Versailles a v Saint-Germain. Problémy však existovali takmer so všetkými susedmi.: územie
južného Tirolska (Taliansko), Vorarlberg (Švajčiarsko), Korutánsko a južné Štajersko
(vtedajšie kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov - SHS, neskôr, od roku 1929 Juhoslávia)
a Burgenland (Maďarsko).
Prvým a najväčším problémom sa stala južná časť Tirolska, kde došlo k priamemu
stretu so záujmami talianskej vlády. Aj napriek tomu, že tirolská národná rada ešte
v novembri 1918 schválila pričlenenie celého svojho územia k vytvorenému rakúskemu štátu,
talianske vojská krátko potom obsadili celú juhotirolskú oblasť. Neujal sa ani ústretový návrh
prvého rakúskeho kancelára a ministra zahraničných vecí Karla Rennera na vytvorenie
163
neutrálneho štátneho celku z celého Tirolska, takže juh zostal pod priamou talianskou správou
a sever sa stal súčasťou Rakúska.
Po druhej svetovej vojne sa tento spor rozhorel v novej dimenzii: ústredným bodom
sporu sa stal vzťah nemecky hovoriaceho obyvateľstva a priamej talianskej správy. Otázka sa
dostala aj na riešenie OSN, ale ani iniciatíva tejto svetovej organizácie neviedla k zásadným
pozitívnym zmenám. V 60. rokoch sa Rakúsko bolo ochotné vzdať priameho zasahovania do
sporov medzi nemecky a taliansky hovoriacim obyvateľstvom a talianskou administratívou a
prestať proklamovať právo juhotirolčanov na sebaurčenie pod podmienkou, že Taliansko
poskytne tomuto územiu regionálnu autonómiu. Talianska strana túto cestu odmietla. Spor
v podstate nie vyriešený dodnes. Rakúskej strane sa podarilo presadiť zastúpenie nemecky
hovoriaceho obyvateľstva v orgánoch samosprávy a štátnej správy a používanie nemeckého
jazyka v konaní pred súdom.
V spore o Korutánsko sa stali protivníkmi Rakúšanov Slovinci. Armáda SHS sa už
v období po I. svetovej vojne snažila posunúť hranice čo najviac na sever. Otvorenému
vojnovému konfliktu zabránilo len dočasné rozdelenie Korutánska na dve časti: severnú,
vrátane Klagenfurtskej panvy, ktorá pripadla Rakúšanom a južnú, ktorú obsadila armáda SHS.
Na základe referenda, ktoré sa uskutočnilo v roku 1920 bolo rozhodnuté o pripojení celého
korutánskeho územia k Rakúsku. Po druhej svetovej vojne sa však opakovala takmer rovnaká
situácia ako v prípade Tirolska. Rozdiel spočíval iba v tom, že brániacou sa stranou boli
Slovinci. Až vláda na čele s kancelárom B. Kreiskim v roku 1972 presadila na tomto území
dvojjazyčné nadpisy a názvy. Nasledoval logický odpor nemecky hovoriaceho obyvateľstva a
neskôr aj protestná nóta juhoslovanskej vlády spolu s pokusom preniesť tento spor do OSN.
Čiastočne sa tento spor podarilo vyriešiť novelizáciou zákona o sčítaní ľudu a zákona o
materskom jazyku a národnostných skupinách v roku 1976. V roku 1979 boli obnovené
diplomatické vzťahy medzi Rakúskom a Juhosláviou. Otázka dvojjazyčného školstva na
spomínanom území sa podarilo vyriešiť až v priebehu druhej polovice 80. rokov.
164
Ďalším sporným územím, ktoré komplikovalo rakúske vzťahy s SHS a čiastočne aj
s vtedajšou Maďarskou republikou rad bolo Štajersko. Na základe individuálneho úsilia
rakúskeho kancelára Rennera sa podarilo toto územie rozdeliť tak, aby pod rakúskou správou
zostala tá časť, ktorú kancelár pokladal pre svoj štát za najdôležitejšiu vzhľadom
k hospodárskemu a dopravnému významu - Mariborská panva.
Spory o oblasť Voralbergu prebiehali s najväčšou intenzitou v rokoch 1919 - 1920.
V roku 1919 sa konalo referendum, v ktorom sa takmer 80 % voličov vyslovilo za pripojenie
k Švajčiarsku. nemecky hovoriace kantóny to privítali pozitívne, opačný postoj však zaujali
s prevahou francúzsky a taliansky hovoriaceho obyvateľstva. Viedeň však o rok neskôr
odmietla akceptovať výsledky referenda, takže územie sa stalo jednou z rakúskych
spolkových krajín.
Mierové rokovania na parížskej konferencii po I. svetovej vojne obsahovali aj otázku
stanovenia hraníc medzi Rakúskom a Maďarskom, kde sa spornou stala oblasť Burgerlandu.
Trianonská zmluva z júla 1920, ktorú po predchádzajúcich rokovaniach, v ktorých sa prejavil
aj záujem Československa, boli ochotné obidve strany podpísať, pričlenila toto územie
k Rakúsku.
Autoritatívny klerikálny režim, ktorý opanoval rakúsku politickú scénu v rokoch 1934 -
1938, svojou činnosťou prispel k tomu, že v roku 1938 bolo Rakúsko anektované Nemeckom
a stalo sa súčasťou Nemeckej ríše.
Obdobie po roku 1945 sa rozhodne odlišuje od predchádzajúcej etapy vývoja rakúskeho
politického systému. Veľkosť a štruktúra štátneho územia už neboli základným hybným
motívom rozvoja. Bolo to dané aj tým, že po podpísaní kapitulácie a oslobodení spojencami
v roku 1945 bola krajina rozdelená podobne ako Nemecko na štyri okupačné zóny, takže
samostatný rakúsky štát v podstate neexistoval. Na všetkých oslobodených územiach sa
najprv vytvorila vojenská správa a zaviedol sa prísny vojenský režim.121
121 Pozri napr.: Říchová, B. a (kol.): Komparace politických systémů II.. VŠE, Praha 1995, s. 136.
165
Britskú zónu tvorilo Štajersko, Korutánsko a časť Tirolska. Krátko po obsadení územia
Britmi sa začal s ich silnou podporou konštituovať miestny výkonný výbor. Už v júli 1945 bol
tento výbor akceptovaný ako základ dočasnej krajinskej vlády vedenej socialistami.
Americkú okupačnú zónu tvorilo predovšetkým územie severného Tirolska, Horného
Rakúska a Salzburgu. Aj tu sa sformovali dočasné krajinské vlády na čele s ľudovcami.
Francúzsku zónu predstavovalo územie Vorarlbergu. Miestna vláda bola zostavená
s ľudovcov a socialistov.
V sovietskej zóne (Dolné Rakúsko, Burgenland a Mühlvierter) bola sovietmi vytvorená
dočasná tzv. koncentračná vláda zložená zo sociálnych demokratov, ľudovcov, komunistov a
nestraníkov. Ešte v roku 1945 bola Rennerova vláda spojencami oficiálne uznaná ako
predstaviteľka Rakúska. Spojenecká rada, ktorá dozerala na situáciu na okupovanom území,
sa stala kontrolným orgánom vlády. Úlohou vlády bola príprava celorakúskych volieb, ktoré
po porade so spojencami stanovili na 25.11. 1945. Výsledkom volieb bola koaličná vláda na
čele s Leopoldom Figlom (ÖVP). Karl Renner sa stal prvým povojnovým rakúskym
prezidentom. Plnú štátnu nezávislosť však získalo Rakúsko až 15. 5. 1955, keď bola
podpísaná medzištátna zmluva medzi všetkými štyrmi veľmocami a rakúskou vládou
s podmienkou zachovania politickej neutrality krajiny.
JUŽNÁ EURÓPA
Portugalská republika
Zo stredoeurópskej perspektívy bol západ Pyrenejského polostrova vždy zatienený
celou plejádou významných európskych mocností. „Na iberskú históriu sa pokladalo za
dostatočné nazerať ako na celok, v ktorom dominuje Španielska oblasť“. 122
122 Klíma, J.: Dějiny Portugalska. NLN, Praha 1996, s. 5.
166
Základnou vývojovou tendenciou portugalského politického systému je zmena
absolutistickej monarchie na konštitučnú (1822), neskôr na republiku (1910). V tomto
procese pôsobili aj tieto faktory:
- dosiahnutie územnej jednoty – Portugalsko to dosiahlo ako prvý štát ešte koncom 13.
storočia aktívnou politikou vo vzťahu k Španielsku;
- dohoda koloniálnych mocností predstavovala formálny akt medzi Španielskom a
Portugalskom o rozdelení už objavených ale aj ešte neobjavených území v Novom Svete;
- vláda cudzích kráľov predstavovala kraľovanie španielskych panovníkov v období 1580 –
1640; aj napriek vláde španielskych kráľov krajina ako taká si zachovala nezávislosť;
- zmluvné zabezpečenie nezávislosti dosiahol novovymenovaný portugalský panovník
prostredníctvom dohody so Španielskom v r. 1640
- štátny prevrat a nastolenie vojenských diktatúr je charakteristickým znakom novodobých
portugalských politických dejín (1932 – Salazarova diktatúra, 1974 – Spinolova diktatúra,
1974 – diktatúra krajne ľavicovej vojenskej skupiny).
- stabilizačným faktorom vnútornej politiky a „rešpektovanou osobnosťou
v medzinárodných vzťahoch“123 sa v novodobých portugalských dejinách stal Mario Soares,
ktorému často pripisovali intuitívny prístup k riešeniu pálčivých problémov domácej a
zahraničnej politiky.
Portugalsko sa stalo demokratickou republikou po revolúcii v roku 1974. Novú ústavu
prijalo 2. apríla 1976.
Portugalsko existuje v terajších hraniciach od roku 1267. V roku 1910 bola zvrhnutá
monarchia a vyhlásená republika, v roku 1928 nastolil António de Oliveira Salazar diktatúru,
ktorá trvala do roku 1974. Po revolúcii sa nová vláda spočiatku pridržiavala socialistickej
politiky – poštátnila banky a veľké podniky, uskutočnila poľnohospodársku reformu. To však
123 Tamže, s. 227.
167
malo pre krajinu katastrofálne následky. Od roku 1980 sa Portugalsko vyznačuje umiernenou
politickou líniou.
Portugalsko bolo osídlené už v mladšej kamennej dobe. Okolo roku 500 pred Kr.
prišlo do styku so stredomorskými kultúrami. Portugalské pobrežie navštevovali na svojich
obchodných cestách Feníčania, Kartáginci a Gréci. V roku 154 pred Kr. si toto územie začali
podmaňovať Rimania. Keltský kmeň Lusitáncov kládol dobyvateľom na juhu urputný odpor,
až kým ich vodcu Viriatha v roku 139 pred Kr. nezavraždili. Definitívne podrobení boli
Lusitánci až za vlády cisára Augusta a dnešné Portugalsko sa stalo rímskou provinciou
Lusitánia. Keď v roku 406 Germáni prelomili rýnsku hranicu Rímskej ríše, prišiel do
Portugalska cez Galiu germánsky kmeň Svébov. Založili tam ríšu, ktorú od roku 469
ohrozovali Vizigóti usadení v Španielsku. V roku 711 si Iberský polostrov podmanili Arabi
(Mauri). Vizigóti sa ich márne pokúšali zastaviť, boli porazení a ostatné kmene sa Arabom
vzdali. Portugalsko sa stalo časťou Cordóbskeho emirátu. Na severozápade polostrova sa
udržalo niekoľko kresťanských kráľovstiev (Astúria, León) a odtiaľ sa začalo úsilie
znovuzískať Iberský polostrov od Maurov (reconquista). V roku 1095 dal kráľ Kastílie a
Leónu Alfonz VI. svojmu zaťovi Henrichovi Burgunskému Portugalské grófstvo ako léno a
Burgunďania oslobodili Portugalsko od Maurov. V roku 1270 sa skončila reconquista. Kráľ
Dinis I. stanovil v roku 1297 konečné hranice so Španielskom a Portugalsko tým dosiahlo ako
prvá európska krajina územnú jednotu. V roku 1290 vznikla v Coimbre prvá univerzita,
rozširovali sa obchodné vzťahy a bola vybudovaná výkonná flotila. Po dlhých zápasoch o trón
vystriedala Burgunďanov príbuzná avizská dynastia. Ján I. (1385-1430) posilnil obchodné
loďstvo a Lisabon sa stal jedným z najvýznamnejších obchodných stredísk Európy. V roku
1415 si Portugalčania podmanili bohaté marocké obchodné stredisko Ceuta a tým si otvorili
cestu do Afriky. Syn Jána I. Henrich Moreplavec sústavne podporoval výskumné plavby a
v tejto tradícii pokračoval aj Ján II. (1481-1495), ktorý inicioval hľadanie morskej cesty do
Indie. Našiel ju Vasco de Gama v roku 1498. V nasledujúcom období sa Portugalsku podarilo
168
získať množstvo kolónií (Goa, Malakka, Macao, Brazília, Luanda, Mozambik, Angola). Do
krajiny prúdilo veľké bohatstvo, ktoré sa však nevyužilo na rozvoj domáceho hospodárstva.
Zákaz zriaďovať remeselnícke dielne spôsobil, že po skončení koloniálneho obdobia
nejestvovali dostatočné základy hospodárskeho vývoja.
V rokoch 1578 a 1580 zomreli poslední králi a avizského rodu - Sebastián a Henrich.
Do roku 1640 vládli v Portugalsku španielski králi, ale krajina si zachovala svoju nezávislosť.
V roku 1640 založil Ján IV. dynastiu Bragançovcov a zmluvne zabezpečil jej nezávislosť. Za
vlády jeho nástupcu Jána V. zažilo Portugalsko ďalší hospodársky a politický rozmach.
V roku 1822 bol Ján VI. prinútený vydať ústavu a utvorila sa konštitučná monarchia. Po roku
1870 zosilnela republikánska strana, r. 1910 bola vyhlásená republika. Nestabilná
hospodárska a politická situácia pretrvávala už do roku 1932, keď Antóniu Salazar nastolil
diktatúru, ktorá musela odolávať narastajúcim problémom. V roku 1974 uskutočnila armáda
pod vedením generála Spinolu demokratický politický prevrat. Generála však čoskoro
vytlačila krajne ľavicová vojenská skupina, ktorá sa za vlády prezidenta Costu Gomeza a
predsedu vlády Gonçalvesa pokúsila v rámci vojenského režimu presadiť ľavicovú orientáciu.
Demokraticky zameraní vojenskí (Melo Antunes, Neves, Janes) aj civilní (Soáres) politickí
predstavitelia zabránili pokusu zaviesť diktatúru a tým priviedli krajinu na cestu
demokratického vývoja. V roku 1975 sa začala pozemková reforma, zoštátnili sa
najdôležitejšie priemyselné odvetvia, banky a i. V apríli 1976 bola prijatá nová ústava, podľa
ktorej Portugalsko smerovalo k beztriednej spoločnosti, a po päťdesiatich rokoch sa konali
prvé slobodné voľby, ktoré vyhrali socialisti. Predsedom prvej ústavnej vlády (1976-1978)
bol socialista Mário Soáres. V septembri 1982 sa uskutočnila revízia ústavy, ktorá bola
výrazom odklonu od jednoznačne socialistickej orientácie krajiny. Od roku 1985 bola pri
moci sociálnodemokratická strana, od roku 1986 bol prezidentom Mário Soáres. Od roku
1986 bolo Portugalsko členom Európskeho spoločenstva a od roku 1988 Západoeurópskej
únie. V roku 1989 parlament zrušil niektoré články ústavy, ktoré sa týkali zoštátnenia,
169
agrárnej reformy a cesty k beztriednej spoločnosti, začala sa reprivatizácia priemyslu, bánk a
poľnohospodárskych družstiev. V januári 1991 bol za prezidenta opäť zvolený Mário Soáres a
voľby v októbri 1991 vyhrala sociálnodemokratická strana.
Španielske kráľovstvo
Pre vývoj španielskeho politického systému a pre formovanie jeho predpokladov
v súčasnosti je dôležitá reconquista – boj malých nezávislých kráľovstiev proti arabskej
nadvláde a postupné zjednocovanie menších štátov do jedného štátneho celku. Budovanie
rozsiahlej koloniálnej ríše bolo podmienené aj dohodou koloniálnych mocností
(Španielska a Portugalska) o rozdelení objavených aj neobjavených území. Vojna
v španielskych politických dejinách sa týkala najmä riešenia územných sporov, sporov o
kráľovský trón (1700) a koloniálne vojny (španielsko-americká vojna). V 18. storočí po
nástupe dynastie Bourbonovcov sa uskutočňovali reformy v duchu osvietenského
absolutizmu. Boj proti napoleonovskej okupácii a za zrušenie oktrojovanej ústavnosti
(Napoleonov Codex) mal za výsledok prijatie liberálnej ústavy z Cádizu, znamenajúcej
začiatok konštitučnej monarchie. Intervenciu cudzích mocností (Svätej aliancie - 1823) na
čele s Francúzskom je nevyhnutné chápať ako snahu o zničenie „liberálneho ohniska, ktorým
Španielsko bolo v roku 1820, aj ako uskutočnenie francúzskeho sna o odplate za porážku a
pokorenie z rokov 1814 – 1815“. 124 Občianske vojny v 19. storočí sa viedli najmä medzi
liberálmi a konzervatívcami, v 30. rokoch 20. storočia to bola vojna medzi republikámni a
monarchistami. Občianske nepokoje a vojny vyúsťovali do vojenských diktatúr (Primo de
Rivera a Francisco Franco). Po roku 1975 sa v plnej miere prejavila historická úloha
panovníka, ktorého osobná autorita zabránila ďalšej občianskej vojny a zabezpečila pokojný
a postupný prechod k demokracii. V referende v roku 1978 Španieli prijali novú
124 Arteta, A.U., Campisol, J.R., Zamora, J.M.J., Serrano, C.S.: Dějiny Španělska. NLN, Praha 1995, s.431-432.
170
demokratickú ústavu. V súčasnosti je Španielsko aktívne v rámci európskych integračných
procesov.
Španielsko je podľa ústavy schválenej referendom v roku 1978 konštitučnou
monarchiou s parlamentnou formou vlády. Kráľovská koruna je dedičná v bourbonsko-
anjouovskom rode.
Prvý dlhšie trvajúci štátny útvar na území Pyrenejského polostrova založili Vizigóti,
ktorí sem prenikali od začiatku 5. storočia. Hlavným mestom ríše bolo dnešné Toledo.
V roku 711 Arabi dobyli Vizigótsku ríšu a podmanili si jej územie až po Pyreneje.
V roku 756 založili Cordóbsky emirát, prvý islamský štát v Európe nezávislý od kalifátu.
Vznikli tak podmienky pre vznik vyspelej zmiešanej kresťansko-islamskej kultúry. V roku
929 prevzal Abd al-Rahmán III. titul kalifa a z emirátu sa stal kalifát Cordóba, ktorý za jeho
vlády dosiahol najväčší kultúrny rozkvet.
Stredoveké dejiny Španielska poznačila predovšetkým reconquista, boj malých
španielských kráľovstiev za opätovné získanie území obsadených Arabmi. Reconquista sa
dovŕšila v roku 1492, keď Kastília dobyla Granadu.
Po skončení vojny o kastílske dedičstvo v roku 1479 sa utvorili predpoklady pre
začiatok formovania moderného španielskeho štátu. Kráľovstvá Kastília-León a Aragónia sa
zjednotili zosobášením kráľovnej Izabely I. a aragónskeho kráľa Ferdinanda II. V ich
službách v roku 1492 vyplával Krištof Kolumbus na svoje objaviteľské cesty na americký
kontinent, čo znamenalo začiatok formovania rozsiahlej španielskej koloniálnej ríše.
Už v roku 1494 si Španielsko a Portugalsko si v tordesilaskej zmluve rozdelili už
nadobudnuté, ale aj neobjavené územia v Novom svete. Karol I. (od roku 1519 ako nemecký
cisár Karol V.) založil v roku 1615 v Španielsku dynastiu Habsburgovcov. Počas jeho vlády
(do roku 1556) a vlády jeho syna Filipa II. sa zo Španielska stala svetová veľmoc, najmä
podmanením Mexika, Peru Filipín.
171
Mier z Cateau-Cambrésis z roku 1559 medzi Filipom II. a francúzskym kráľom
Henrichom II. ukončil španielsko-francúzsku vojnu, ktorá sa začala v roku 1557, a tým aj
spory o Taliansko a Burgundsko. Francúzsko sa vzdalo Burgundska, Milána a Neapola
v prospech Španielska.
V roku 1561 preložil Filip II. svoju rezidenciu do dovtedy bezvýznamného mesta
Madrid a dal z neho vybudovať reprezentačné sídlo španielskych kráľov a hlavné mesto štátu.
Pripojením Portugalska a jeho kolónií sa stalo Španielsko najväčšou koloniálnom veľmocou
vtedajšieho sveta.
Už za vlády Filipa II. sa však začal boj za nezávislosť v španielskom Nizozemsku. Po
odtrhnutí siedmich severných nizozemských provincií sa Španielsku podarilo podrobiť si
južné Nizozemsko (neskoršie Belgicko). Za vlády nástupcov Filipa II. sa krajina v 17. storočí
postupne dostáva do všeobecného úpadku: v roku 1640 sa podarilo odtrhnúť od neho
Portugalsku, vo vestfálskom mieri z roku 1648 Španielsko muselo formálne uznať
nezávislosť severného Nizozemska, dobytie Jamajky Angličanmi v r. 1655 zasiahlo
španielsku koloniálnu ríšu na najcitlivejšom mieste, pyrenejský mier z roku 1659 spečatil
definitívny koniec výsostného postavenia Španielska v Európe.
Posledný španielsky Habsburgovec Karol II. určil v roku 1700 Filipa (V.) z Bourbonu,
knieža z Anjou a vnuka francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. za svojho univerzálneho dediča.
Bezprostredne po smrti Karola II. (november 1700) sa rozpútala medzi európskymi
veľmocami vojna o španielske dedičstvo. Filip V. Bourbonský bol v roku 1701 uznaný za
kráľa. Podľa mierových dohôd z Utrechtu a Rastattu sa muselo Španielsko vzdať Gibraltáru a
Mallorky v prospech Veľkej Británie, južné Nizozemsko (Belgicko) pripadlo
Habsburgovcom. Vládu Bourbonovcov v 17. storočí charakterizovali reformy v duchu
osvietenského absolutizmu.
172
Výsledkom boja proti napoleonovskej okupácii a za nezávislosť sa stalo prijatie
liberálnej ústavy (Ústava z Cádizu) v roku 1812. Španielsko sa podľa nej stalo konštitučnou
dedičnou monarchiou.
Politický vývoj Španielska v 19. storočí poznačili občianske vojny. V roku 1868 bola
zvrhnutá kráľovná Izabela II. a v roku 1873 vyhlásilo Národné zhromaždenie prvú
Španielsku republiku. Ale po úspešnom vojenskom prevrate v roku 1874 sa vláda
bourbonskej monarchie obnovila v osobe Alfonsa XII.
V roku 1898 sa začala španielsko-americká vojna. Po porážke v tejto vojne uznalo
Španielsko nezávislosť Kuby a stratilo skoro všetky kolónie (Portoriko a Filipíny). V prvých
dvoch desaťročiach 20. storočia, najmä v čase vojny proti rífskym Kabylom (Berberom)
v Maroku prepukali časté nepokoje v armáde a Katalánsko požadovalo autonómiu, až kým
v roku 1923 katalánsky veliteľ Miguel Primo de Rivera uskutočnil prevrat proti španielskej
vláde a nastolil vojenskú diktatúru, ktorá trvala až do roku 1930. V roku 1925 bola zrušená
platnosť ústavy a okrem jednej boli zakázané všetky politické strany. V roku 1930 kráľ
Alfons XIII.uvoľnil P. de Riveru z funkcie ministerského predsedu a nakrátko bola
v Španielsku znovuobnovená konštitučná monarchia. Jej reštavrácia zároveň znamenala aj
zaktivizovanie politických strán. V dohode zo San Sebastianu sa spojili socialistické a
republikánske politické strany, ktorých cieľom bolo zvrhnutie španielskej monarchie a
vyhlásenie republiky. V komunálnych voľbách v roku 1931 na vidieku síce vyhrali
monarchistické politické sily, ale vo väčších mestách získali podporu prorepublikánske
strany. Kráľ Alfons XIII. opustil v tejto situácii krajinu, ale formálne sa trónu nevzdal. Vo
voľbách do ústavodarného zhromaždenia získali rozhodujúcu väčšinu republikáni a socialisti.
Alcalá Zamora utvoril republikánsko-socialistickú koalíciu a 9. decembra 1931 dostalo
Španielsko novú liberálnu republikánsku ústavu, čím vznikla druhá Španielska republika.
Pravicový vojenský puč v roku 1936 sa rozrástol do občianskej vojny. Generál
Francisco Franco sa dal vyhlásiť za generalissima a vodcu španielskej protirepublikánskej
173
nacionalistickej vlády. Podporovalo ho fašistické Taliansko a nacistické Nemecko.
Republikánom pomáhali medzinárodné brigády, skladajúce sa z ľavicovo orientovaných
cudzincov. Občianska vojna sa skončila 1. apríla 1939 vojenským víťazstvom generála
Franca, ktorý nastolil v krajine vojenskú diktatúru. Na začiatku II. svetovej vojny Franco
vyhlásil neutralitu Španielska. Medzinárodnopolitická izolácia Španielska pokračovala až do
roku 1953, keď USA so Španielskom podpísali dohodu o hospodárskej a vojenskej pomoci a
vybudovaní amerických vojenských základní. V roku 1955 bolo Španielsko prijaté do 0SN.
Deň po Francovej smrti v roku 1975 bol Juan Carlos I. Bourbonský vyhlásený za
španielskeho kráľa. Jeho nástupom na trón a jeho vlastným politickým úsilím sa začala
postupná cesta k demokratizácii španielskeho politického života. V prvých slobodných
parlamentných voľbách v roku 1977 zvíťazil Zväz demokratického stredu pod vedením
Adolfa Suáreza. V roku 1978 bola v Španielsku prijatá demokratická ústava, schválená
ľudovým referendom.
Španielsko bolo od roku 1986 členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva a
naďalej je aktívnym subjektov európskych integračných procesov. V roku 1986 obyvatelia
Španielska odhlasovali nadpolovičnou väčšinou zotrvanie ich krajiny v NATO.
Talianska republika
Aj politické dejiny moderného Talianska je potrebné analyzovať v dvoch časových
obdobiach: prostredníctvom politického vývoja v 19. storočí a udalostí a javov na konci a
tesne po ukončení II. svetovej vojny. V jednotlivých obdobiach sa prejavila vôľa
významných vodcovských osobností (vodcovia Risorgimenta), mocenský vplyv
európskych veľmocí (v období po zjednotení Talianska a v čase ukončenia II. svetovej
vojny) a v neposlednom rade stranícky konsenzus pri prácach nad textom novej
republikánskej ústavy v rokoch 1945 - 1948.
174
Už v roku 1802 vytvoril Napoleon na severe Itálie krátkodobý historický štátny útvar
pod názvom Italská republika. Napoleon sa však dal v roku 1805 korunovať za kráľa
Talianska. Toto v poradí tretie kráľovstvo bolo takisto krátkodobé a bolo vytvorené z Italskej
republiky. Po viedenskom kongrese (1814 - 1815) bolo toto územie znovu rozdelené:
Rakúsko získalo Milánsko, Mantovu, Benátsko, (Lombardsko-milánske kráľovstvo).
Obnovené boli Modena a Lucca, ostatné územia získal Cirkevný štát a svoju nezávislosť si
zachovala Parma. Viedenským kongresom tretie Italské kráľovstvo zaniklo.
Moderný taliansky štát vznikal v priebehu 19. storočia procesom postupného
zjednocovania jednotlivých monarchií s centrom na Apeninskom polostrove v neustálom boji
s priamou rakúskou nadvládou na severe krajiny a v zložitom prelínaní európskych
veľmocenských záujmov najmä pod vplyvom politiky Francúzska.
Úsilie o formovanie talianskeho národného vedomia a úsilie o obrodenie a národnú
emancipáciu - Risorgimento - sa takto definovalo predovšetkým ako hnutie proti cudzej
nadvláde. Veľkú úlohu v tomto procese zohrali hnutie karbonárov a anarchistov, ale oveľa
efektívnejšie a účinnejšie boli snahy jednotlivých vodcov Risorgimenta: Skupinu radikálnych
demokratov a liberálov reprezentovali Giuseppe Garibaldi, Giuseppe Mazzini, a Camillo
Benso di Cavour spojení v hnutí Mladé Taliansko. Umiernených liberálov predstavovali
hlavne Vincenzo Gioberti a Cesare Balbo. Aktívnu úlohu v tomto procese zohrala aj savojská
kráľovská dynastia vládnuca v Piemonte (Sardínske kráľovstvo).
Napriek revolúcii v rokoch 1848-49 a viacerým povstaniam proti rakúskej
absolutistickej moci nemali snahy o zjednotenie úspech. Vznikol tak jedinečný politický
paradox: vodcovia Risorgimenta Mazzini, di Cavour a Garibaldi si uvedomili že zjednotenie
Talianska možno dosiahnuť len so zahraničnou pomocou. V roku 1859 uzavreli spojenectvo
s Francúzskom proti Rakúsku. V tom istom roku vyslal francúzsky cisár Napoleon III.
armádu proti Rakúšanom, ktorí sa po porážke pri Magente a Solferine museli stiahnuť
z Lombardie. Medzitým Garibaldi obsadil Sicíliu, Kalábriu a Neapol. Savojská dynastia
175
zakrátko získala Toskánsko, Modenu, Parmu a Romagnu. V roku 1861 bolo vyhlásené
Talianske kráľovstvo na čele so sardínskym kráľom Viktorom Emanuelom II., ktorý sa stal
prvým novodobým kráľom Talianska.
Úsilie o vytvorenie silného jednotného talianskeho štátu však pokračovalo aj napriek
tomu ďalej. V roku 1866 uzavrelo Taliansko zmluvu s Pruskom opäť proti Rakúsku. V bojoch
s Rakúšanmi získali Taliani Mantovu a Benátsko. Počas nemecko-francúzskej vojny (1870 -
1871) musel Napoleon III. stiahnuť svoje vojská z územia Cirkevného štátu, ktorý držal
v obsadení od roku 1849. Viktor Emanuel II. vtiahol 31.decembra 1870 do Ríma a ustanovil
ho za hlavné mesto Talianskeho kráľovstva.
Obdobie po II. svetovej vojne je charakterizované silným politickým tlakom zo strany
víťazných spojencov a straníckym konsenzom, ktorý sa presadil najmä pri tvorbe textu novej
ústavy.
Na jednej strane Taliansko patrilo medzi porazené štáty a posledné vojnové talianske
vlády, ktoré sa snažili dištancovať od fašizmu, boli nútené pristúpiť na spojeneckú
požiadavku bezpodmienečnej kapitulácie. Na druhej strane si monarchia dištancovaním sa od
fašizmu uchovala nezanedbateľný vplyv a vyjednávaciu pozíciu so spojencami, čo bolo ešte
zvýraznené ich spoločnou obavou z požiadaviek a sily radikálnych organizácií
protifašistického odboja, ktorého partizánske skupiny oslobodili a ovládli takmer celý sever
územia.
Podľa podmienok bezpodmienečnej kapitulácie mala byť aj v Taliansku nastolená
priama okupačná správa. Spojenci ju však v ďalšom priebehu udalostí v podstate neuplatnili a
neuviedli do života jej mechanizmy. V otázke politickej reorganizácie talianskeho štátu
spojenci zastavali názor, že „inštitucionálnu otázku si Taliani vyriešia sami“125 po skončení
vojny. Zároveň však, v súvislosti s vyhliadkami na najbližšie obdobie, naliehavo
doporučovali, aby aj politická reprezentácia partizánskych oddielov - Výbor národného
125 Říchová, B. a kol.: Komparace politických systémů II..VŠE, Praha 1995, s. 50.
176
oslobodenia (CLN) - vstúpila do monarchistickej vlády, najmä z dvoch dôvodov: aby jej dala
legitimitu a aby ju kontrolovala a usmerňovala. Odpor proti tomuto doporučeniu bol
obojstranný. Maršal Badoglio, ktorého vláda bola už od roku 1943 uznaná za spolubojujúcu
po boku Spojencov, odmietal spolupracovať s partizánmi, tí zasa odmietali rokovať
s bývalými fašistami. Naviac sa samotný CLN začal politicky diferencovať - jeho južné
sekcie ovládli liberáli a kresťanskí demokrati, severné komunisti, socialisti a členovia
radikálneho intelektuálneho zoskupenia Akčná strana. Nesúhlas s nátlakom Spojencov sa
však veľmi rýchlo zmenil na konsenzuálne riešenie vnútri talianskej politickej elity.
K rozuzleniu tejto patovej situácie došlo z iniciatívy komunistov. V tzv. „salernskom obrate“
(svolta di Salerno) Palmiro Togliatti vyhlásil ochotu spolupracovať s monarchistickou vládou
bez ohľadu na to, či Viktor Emanuel III. zostanie talianskym kráľom alebo nie. Po
počiatočnom pobúrení sa k tejto výzve pridali aj ostatné rozhodujúce politické sily vzišlé
z odboja.
Okrem tohto Spojenci rozhodne doporučovali, aby bezprostredne boli usporiadané iba
miestne voľby a voľby do ústavodarného zhromaždenia boli odložené až na dobu, keď už
bude referendovým spôsobom rozhodnuté o budúcej forme štátu. Aj v tomto bode sa prejavilo
konsenzuálne riešenie: v júni 1946 sa konalo ohlásené referendum, ktoré tesným pomerom
hlasov rozhodlo o republike, zároveň sa konali aj voľby do zákonodarného zhromaždenia, kde
najväčšiu relatívnu väčšinu získali kresťanskí demokrati. Konsenzuálny princíp na základe
dohody rozhodujúcich politických strán sa prejavil aj v období rokov 1946-1948 v procese
prípravy novej talianskej ústavy, ktorá vstúpila do platnosti začiatkom roku 1948 a
ustanovovala všetky základné inštitúty modernej liberálno-demokratickej štátnej a vládnej
formy, aj keď s výrazným rukopisom komunistov a socialistov. V roku 1949 sa však
Taliansko stalo členom NATO, a „tým bola jednoznačne daná jeho definitívna orientácia
v zahraničnej politike“. 126
126 Procacci, G.: Dějiny Itálie. NLN, Praha 1997, s. 366.
177
JUHOVÝCHODNÁ EURÓPA
Bulharská republika
Politické dejiny Bulharska môžu odbornej ale i laickej verejnosti ukázať, že táto
balkánska krajina „má nielen bohatú históriu, ale že môže nadviazať aj na vlastné
demokratické tradície z obdobia vzniku novodobého bulharského štátu“.127
Vo vývoji bulharského politického systému môžeme odhaliť pôsobenie týchto
mechanizmov:
- dohoda veľmocí o založení samostatného bulharského kniežatstva na berlínskom kongrese
1878 po rusko-tureckej vojne (1877-1878);
- štátny prevrat, napr. puč proruských dôstojníkov, ktorý donútil odstúpiť knieža Alexandra
I. v roku 1896, prevrat Stombolijského vlády v roku 1923, nevydarený puč komunistov v tom
istom roku;
- osobné priateľské kontakty medzi hlavami štátov zohrali v prípade Bulharska významnú
úlohu, nakoľko na základe personálnych vzťahov s ruským cárom Mikulášom II sa mohol dať
pokojne korunovať za cára samostatného Bulharska knieža Ferdinand;
- regionálne a svetové vojny ( balkánske vojny 1912-1913, vyhlásenie vojny Bulharsku zo
strany ZSSR v r. 1944) a účasť vo vojensko-politických paktoch (Nemecko, Taliansko,
Japonsko) malo negatívne dôsledky pre budúci vývoj bulharského politického systému;
- v bezprostrednej povojnovej histórii významnú úlohu zohralo referendum – občania
Bulharska v ňom rozhodli o vyhlásení Bulharskej ľudovej republiky v roku 1946;
- celé obdobie 1946 – 1989 je charakterizované zapojením Bulharska do procesu
socialistickej integrácie a medzinárodnej deľby práce, socializácie vnútorného
politického života a boľševizácie straníckeho systému;
127 Rychlík, J.: Dějiny Bulharska. NLN, Praha 2000, s. 5.
178
- činnosť demokratickej opozície a masové demonštrácie v roku 1989 mali za následok
pád prosovietskeho politického režimu a začiatok prechodu k demokracii.
Kniežatstvo a nezávislé kráľovstvo Bulharsko bolo 15. septembra 1946 vyhlásené za
Bulharskú ľudovú republiku a pod týmto názvom existovalo v čase mocenského monopolu
komunistickej strany až do novembra 1990.
Okolo roku 680 prekročili turkotatárske kmene Dunaj, podmanili si severobulharskú
rovinu a pod vedením chána Asparucha si v roku 681 od Byzantnskej ríše vybojovali uznanie
svojej samostatnosti. Zo zmiešania týchto kmeňov s južnými Slovamni žijúcimi od 6. storočia
v Bulharsku vznikol etnický základ dnešných Bulharov. Za vlády Borisa I. Veľkého (852-
889), ktorý v roku 864 prijal kresťanstvo a pričinil sa o rozšírenie slovanského písma
zostaveného sv. Cyrilom a Metodom, a za panovania Simeona I. Veľkého dosiahlo Bulharsko
svoju najväčšiu rozlohu. Rozpínalo sa od Čierneho mora až po Jadran a od Dunaja a Sávy až
po Tesáliu. Simeon I. vzniesol nárok na cisársky trón Byzantskej ríše, musel sa však
uspokojiť s titulom cára Bulharska (918). Za vlády jeho následníkov sa ríša rozpadla.
Východná časť pripadla Byzancii, západná časť sa stala samostatnou ríšou pod vládou cára
Samuela. Po dlhších bojoch však bola porazená a v roku 1018 sa celé Bulharsko stalo opäť
súčasťou Byzantskej ríše. Nadvláda však netrvala dlho. Po povstaniach proti byzantskej moci
vznikla v roku 1186 pod vedením bratov Petra a Ivara Asenovcov druhá bulharská ríša. Za
vlády cárov Kalojana (1197-1207) a Asena II. (1218-1241) sa Bulharsko stalo vedúcou
mocnosťou na Balkáne a v roku 1235 dosiahlo od rímskeho pápeža uznanie svojho
ortodoxného patriarchátu. Druhá bulharská ríša sa rozpadla, keď susedné Srbsko zosilnelo a
Osmanská ríša si začala podmaňovať Balkán.
Po víťazstvách osmanského vojska pri Tarnove (1393) a Vidine (1396) sa Bulharsko
stala súčasťou Osmanskej ríše. Do Bulharska sa prisťahovali skupiny tureckého obyvateľstva.
V tom istom čase sa inteligencia a duchovenstvo orientovali na Grécko, takže prvky
bulharskej kultúry zostali zachované len medzi roľníkmi a remeselníkmi. Bulharské národné
179
povedomie sa začalo šíriť z niekoľkých kláštorov a v 18. a 19. storočí nastúpilo obdobie
národného obrodenia. V roku 1870 viedlo založenie vlastného bulharského exarchátu
k rozdeleniu bulharskej a gréckej cirkvi. Ako súčasť oslobodzovacích hnutí v ostatných
štátoch Balkánu sa aj v Bulharsku začalo formovať hnutie za nezávislosť.
Po rusko-tureckej vojne (1877-1878) sa na berlínskom kongrese (1878) veľmoci
dohodli na založení bulharského kniežatstva. Národné zhromaždenie v Ostrove (1879) zvolilo
za svoje knieža Alexandra Battenberského. Knieža so svojou vládou pod vedením Stefana
Stambolova sa pokúšali prinavrátiť veľkému Bulhrasku hranice, ktoré boli stanovené
prímerím v San Stefane (1878). Toto úsilie však stroskotalo na odpore Britov. Alexander I.
mal síce úspech s pripojením osmanskej provincie Východná Rumélia (1885) a zvíťazil nad
Srbmi (1885-1886), ale puč proruských dôstojníkov v roku 1896 ho prinútil odstúpiť. Aj jeho
nástupca, knieža Ferdinand z rodu Sachsen-Coburg (1887-1918), musel bojovať s ruskou
nedôverou. Prekonal ju vďaka osobným kontaktom s cárom Mikulášom II. a 5. októbra 1908
sa dal – vzhľadom na slabosť Osmanskej ríše stále otriasanej vnútornými krízami – korunovať
za cára nezávislého Bulharska. Následkom jeho expanzívnej politiky sa Bulharsko stalo
hybnou silou v oboch balkánskych vojnách (1912-1913) proti Osmanskej ríši. V I. svetovej
vojne sa pridalo k centrálnym mocnostiam (1915). Mierová zmluva v Neuilly priniesla
porazenému Bulharsku veľké teritoriálne straty.
Cár Boris III. (1918-1943) sa za pomoci agrárnej strany svojho ministerského
predsedu Alexandra Stambolijského pokúsil o stabilizáciu krajiny. Stambolijského
autokratická politika v prospech roľníckych voličov podnietila v júni 1923 prevrat.
V septembri 1923 sa pokúsili strhnúť na seba moc komunisti. Po opakovaných pokusoch o
puč a zmenách vlády prevzal v roku 1935 moc do svojich rúk cár Boris II. a spravoval krajinu
za pomoci osobitných poverencov. Bulharsko sa 1. marca 1941 pridalo k paktu troch
mocností (Nemecko, Taliansko, Japonsko) a otvorilo nemeckým vojskám strategicky dôležitý
prechod do Juhoslávie a Grécka.
180
Po smrti Borisa III. (1943) regentstvo prevzal Simeon II. a ZSSR vyhlásil 5. septembra
1944 neočakávane Bulharsku vojnu. Po prevrate Vlasteneckého frontu vstúpilo Bulharsko 28.
októbra 1944 do vojny proti Nemecku.
Vo Vlasteneckom fronte sa čoskoro do stali do rozhodujúcich pozícií komunisti pod
vedením niekdajšieho generálneho tajomníka Komunistickej internacionály Juraja Dimitrova.
V prvých voľbách 18. novembra 1945 získal Vlastenecký front väčšinu. Na základe referenda
bola 15. septembra 1946 vyhlásená Bulharská ľudová republika. Prvým ministerským
predsedom sa stal Dimitrov.
Po prijatí novej ústavy 4. decembra 1947 sa v rámci dvojročného plánu (1947-1948) a
prvého päťročného plánu (1949-1953) začalo so znárodňovaním hospodárstva a zavádzaním
plánovaného riadenia ekonomiky. Na základe parížskeho mieru (1947) si ponechalo
Bulharsko svoje hranice z roku 1941 a odpustili sa mu reparácie.
Bulharsko sa stalo členom komunistických združení – RVHP (1949), Varšavská
zmluva (1955) – a sledovalo politiku úzkej spolupráce so Sovietskym zväzom. Vedúcou silou
krajiny bola Bulharská komunistická strana, s Bulharským zväzom roľníkov a inými
masovými organizáciami zjednotená vo Vlasteneckom fronte. Od roku 1954 stál na čele
Bulharskej komunistickej strany Todor Živkov, ktorý bol v r. 1962-1971 aj ministerským
predsedom a od zmeny ústavy v júli 1971 prezidentom.
Odvolávajúc sa na sovietsku perestrojku proklamoval Živkov politické a hospodárske
reformy, v skutočnosti však pokračoval v neostalinistickej politike. Podobne ako v ostatných
krajinách strednej a juhovýchodnej Európy vyústila aj v Bulharsku nespokojnosť
obyvateľstva na jeseň 1989 do masových demonštrácii. Silnejúca demokratická opozícia
prinútila Bulharskú komunistickú stranu dobrovoľne sa vzdať svojej vedúcej úlohy. Živkov
musel odstúpiť a bol postavený pred súd. Na čele premien stál reformný komunista Petar
Mladenov. Začali vznikať ďalšie politické strany. V júni 1990 sa uskutočnili prvé slobodné
voľby, ktoré vyhrala Bulharská socialistická strana (predtým Bulharská komunistická strana).
181
Po vlne štrajkov Mladenov rezignoval a prezidentom sa 1. augusta 1990 stal predseda Zväzu
demokratických síl Želju Želev. Nespokojnosť, štrajky a demonštrácie mali za následok časté
striedanie predsedov bulharskej vlády. V júni 1991 sa pätnásť najdôležitejších strán a
organizácií dohodlo o postupe zmien politického a hospodárskeho systému krajiny a súčasne
sa podpísala dohoda o zachovaní sociálneho zmieru.
Grécka republika
V procese vývoja gréckeho politického systému zaznamenávame pôsobenie týchto
hlavných mechanizmov:
- vlastné historické tradície spočívajúce predovšetkým v spoločnom pôvode, existencii
tradičného územia, spoločného jazyka a národnej kultúry sú nevyhnutným predpokladom pri
charakteristike procesov vedúcich k vzniku moderného politického systému;
- vznik moderného gréckeho štátu „je potrebné vidieť v súvislosti s európskymi národnými
hnutiami v 19. storočí, s vplyvom myšlienok francúzskej revolúcie, nemeckého
romantizmu (J.G. Herder) a s rozpadom mnohonárodných ríš“. 128
- národnooslobodzovacia vojna najmä proti nadvláde Osmanskej ríše a nemeckej a
talianskej okupácii;
- prejavená vôľa veľmocí, najmä v Londýnskom protokole, v ktorom sa Grécko v roku 1830
ustanovilo za dedičnú monarchiu a v rámci lausannského mieru z r. 1923 boli stanovené
súčasné hranice s Tureckom;
- štátny prevrat v roku 1936 viedol k neskoršiemu obsadeniu gréckeho územia talianskymi
fašistami a hitlerovskými vojskami, po prevrate v roku 1967 bola nastolená vojenská diktatúra
a v roku 1973 už v podmienkach fungovania republiky opäť prevzalo moc vojsko;
- občianska vojna medzi monarchistickou vládou a komunistami ovládanými partizánskymi
skupinami mala za následok nastolenie v roku 1950 konštitučnej monarchie;
- referendum v roku 1973 rozhodlo o zavedení republikánskej štátnej formy.
128 Hradečný, P., Dostálová, R., Hrochová, V., Oliva, P., Vavřínek, V.: Dějiny Řecka. NLN, Praha 1998, s. 9.
182
Po rozpade Západorímskej ríše sa stalo Grécko súčasťou Východorímskej ríše
(Byzancie). Časom však idea Rímskej ríše čoraz väčšmi ustupovala a v celej Byzantskej ríši
sa presadilo grécke myšlienkové dedičstvo. V roku 1204 v rámci jednej z križiackych výprav
obsadili hlavné mesto Byzantskej ríše Konštantínopol Benátčania.
V roku 1453 dobyli Konštantínopol Osmani a získali tým kontrolu nad križiackymi
štátmi a ostatnými byzantskými oblasťami Grécka. Kréta, ktorá bola od roku 1212
vlastníctvom Benátok, pripadla z väčšej časti Osmanskej ríši až v roku 1669. Gréci si aj pod
novými vládcami udržali svoju kultúru, jazyk a ortodoxnú vieru. Osmanskému sultánovi však
platili dane.
V roku 1830 sa Grékom po desaťročnom oslobodzovacom boji podarilo vymaniť spod
nadvlády rozpadajúcej sa Osmanskej ríše. V prvom londýnskom protokole bolo Grécko 3.
februára 1830 vyhlásené za dedičnú monarchiu. V roku 1832 sa krajina stala nezávislým
kráľovstvom na čele s kráľom Ottom I.
Spočiatku patrilo do nového štátu iba južné a stredné Grécko. Dnešnú rozlohu
dosiahlo v roku 1947. Monarchistická štátna forma, ktorú založil bavorský princ Otto, sa
udržala – s výnimkou dvoch prerušení (1924-1935 a v roku 1936-1945) až do roku 1974. Kráľ
Otto sa usiloval zrušiť ústavu, ale bol zosadený (1862). Jeho nástupcom sa stal dánsky princ
Wilhelm, ktorý nastúpil na trón ako Juraj I. a vládol až do roku 1913.
V I. svetovej vojne bolo Grécko spočiatku neutrálne, neskôr bojovalo na Strane
spojencov proti Osmanskej ríši. Na základe neuillskej mierovej zmluvy (1919) dostalo južné
Albánsko a v roku 1920 Izmir (Smyrnu) v Malej Ázii a ďalšie menšie územia. Vo vojne,
ktorá vypukla v roku 1919, Kemal paša prinútil Grékov, aby Turecku odstúpili Izmir.
V lausannskom mieri (1923) boli stanovené dodnes platné hranice medzi obidvoma
krajinami. Vyše milióna Grékov bolo násilne presídlených z Malej Ázie do vlasti. Znamenalo
to o. i. koniec gréckej kultúry v Malej Ázii.
183
V Grécku bola 17. decembra 1932 vyhlásená republika. Ale už o rok neskôr sa
v referende väčšina obyvateľstva vyslovila za návrat monarchie. Kráľ Juraj II. sa vrátil
z exilu. V rámci štátneho prevratu 4. augusta 1936 sa chopil moci generál Joannis Metaxas a
zaviedol vojenskú diktatúru, ktorá trvala až do roku 1940, keď do krajiny vtrhla Mussoliniho
armáda spolu s nemeckými vojskami a Grécko okupovala. V roku 1944 krajinu oslobodili
britské jednotky. V roku 1946 vypukla medzi komunistickými partizánmi a monarchistickou
vládou občianska vojna, ktorá sa skončila v roku 1950 vládnym víťazstvom. V roku 1952 sa
po zmene ústavy Grécko stalo konštitučnou monarchiou. Keď zomrel kráľ Pavol (1963)
(vládol od roku 1947), nastúpil na trón jeho syn Konštantín II. O rok neskôr nečakane
prepustil ministerského predsedu Jeorjia Papandrea, pretože chcel podriadiť vojsko silnejšej
civilnej kontrole.
Pod vedením Jeorjia Papadopula vypukol 21. apríla 1967 v Grécku vojenský puč a
bola ustanovená vojenská diktatúra. Pokus kráľa Konštatnína o zvrat situácie sa nevydaril a
kráľ so svojou rodinou ušiel v decembri 1967 do Ríma. Vojenský režim uskutočnil niekoľko
čistiek v armáde, v štátnej správe, odboroch a v cirkvi. V Grécku i v zahraničí rástla opozícia
proti Papadopulovej diktatúre. V rámci referenda 29. novembra 1968 bola síce prijatá ústava,
ale nikdy nevstúpila do platnosti, pretože 23,3% voličov sa zdržalo hlasovania. V auguste
1971 nahradil Papadopulos väčšinu členov vlády civilnými osobami. Papadopulos vyhlásil 1.
júna 1973 v Grécku republiku, ktorú referendum 29. júna potvrdilo. Papadopulos sa stal
prezidentom. 25. novembra však znova prevzalo moc vojsko, ktoré ho zasadilo. Prezidentom
sa stal hlavný veliteľ vojska Faidon Gizikis a za predsedu vlády vymenoval Adamandia
Androtsopula.
Keď v období cyperskej krízy v júli 1974 hrozil ozbrojený konflikt medzi Gréckom a
Tureckom, poveril Gizikis bývalého ministerského predsedu Konstantinosa Karamanlisa
zostavením demokratickej vlády. 17. novembra 1974 s konali slobodné parlamentné voľby,
184
v ktorých zvíťazila Karamanlisova Nová demokracia. Podľa ústavy prijatej v júni 1975 sa
stalo Grécko parlamentnou demokratickou republikou.
Vnútropolitické napätie bolo príčinou predčasných volieb v októbri 1977, v ktorých si
vládna strana udržala väčšinu. Koncom novembra utvoril Karamanlis novú vládu. Parlament
ho zvolil 5. mája 1980 za prezidenta.
Od januára 1981 je Grécko členom Európskych spoločenstiev. Od parlamentných
volieb v roku 1981 do roku 1989 bolo pri moci Panhelénske socialistické hnutie vytvorilo po
predčasných voľbách v októbri 1993 opäť vládu na čele s Andreasom Papandreom.
Rumunská republika
Aj v prípade vzniku rumunského moderného politického systému sa prejavila už
spomínaná alternatíva spojenia menších štátnych útvarov do väčšieho štátneho celku. Tri
najväčšie kniežatstvá sa zjednotili v roku 1600 pod vládou kniežaťa Michala Smelého,
podobný zjednocovací proces sa odohral v roku 1859 z iniciatívy Alexandrua Cura. Vplyv
cudzích mocností sa prejavil najmä v mocenskom počínaní Turecka a Ruska. Zápas o
vyslobodenie sa spod osmanského jarma umožnil Rusku získať medzinárodnou zmluvou
potvrdený status ochrancu kresťanov žijúcich pod tureckou nadvládou. To viedlo k zavedeniu
ruského protektorátu nad Rumunskom v roku 1856. Ešte predtým Turci aktívne využívali
mechanizmus kooptácie cudzej mocenskej elity na rozhodujúce posty v jednotlivých
rumunských kniežatstvách prostredníctvom bohatých a vplyvných Grékov (fanariotov).
K zániku fanariotskej politickej nadvlády prispeli národnoobrodenecké snahy domácej
intelektuálnej elity v oblasti kultúry so základným cieľom – formovať rumunské národné
povedomie prostredníctvom rozširovania rumunského jazyka a výchovy vlastnej vzdelanej
vrstvy obyvateľstva.129 Národné a kultúrne obrodenie malo v priebehu 19. storočia hlboké
politické implikácie. Medzi rokom 1769 a koncom vlády fanariotov kolovalo na území
129 Uvádzané podľa: Treptow, K.W. (ed.): Dějiny Rumunska. NLN, Praha 2000, s. 156 – 157.
185
Rumunska v rámci rôznych spoločenských skupín viac ako 80 rôznych návrhov na politickú
reformu alebo politických memoránd obsahujúcich požiadavky počnúc návratom panovníkov
z miestnej šľachty a končiac programami na vytvorenie „aristokraticko-demokratickej
republiky“.130
Rumunsko vyhlásilo svoju nezávislosť v roku 1877, ale táto štátna nezávislosť bola
potvrdená medzinárodnou politickou inštitúciou – berlínskym kongresom v roku 1878. Pre
politický vývoj Rumunska bola dôležitá aj jeho účasť v medzinárodných paktoch: malá
dohoda (Československo, Juhoslávia a Rumunsko), spolupráca s mocnosťami Dohody
v období I. svetovej vojny, Balkánska dohoda, počiatočné spojenectvo s Nemeckom a
Talianskom v II. svetovej vojne. Rumunský politický systém neobišlo ani nastolenie
fašistickej diktatúry Iona Antonesca v roku 1940. Po II. svetovej vojne nastal socializácie
politického života a boľševizácie straníckeho systému podľa vzoru ZSSR a KSSZ spolu so
zapojením Rumunska do procesu socialistickej integrácie a medzinárodnej deľby práce.
Vystupňovanie etnického útlaku sa stalo základom pre vznik ľudového povstanie proti
socialistickému režimu v roku 1989.
Nezávislosť Rumunska bola vyhlásená v máji 1877 a pripojením Sedmohradska a
ďalších území v decembri 1918 sa utvoril jednotný štát. v decembri 1947 vznikla Rumunská
ľudová republika, v ktorej sa začal budovať socializmus. Ako Rumunská socialistická
republika (od roku 1965) trvala do decembra 1989, keď Front národnej spásy vystúpil
s programom demokratickej spoločnosti a zmenil sa aj názov štátu na Rumunská republika.
Legendárne meno si v protitureckých bojoch získali viaceré valašské a moldavské
kniežatá. v roku 1600, po dočasnom vyhnaní Turkov, zjednotil všetky tri kniežatstvá pod
svojou vládou knieža Michal Smelý, ale na začiatku 18. storočia dosadili Turci na čelo
kniežatstiev bohatých Grékov, tzv. fanariotov (v Moldavsku od roku 1811, vo Valašsku od
roku 1716). Ich úlohou bolo zlomiť odpor domáceho obyvateľstva. Moc fanariotov sa udržala
130 Treptow, K.W. (ed.): Dějiny Rumunska. NLN, Praha 2000, s. 157.
186
až do roku 1822. V 19. storočí začal vzrastať vplyv Ruska na podunajské kniežatstvá. Po
mieri uzavretom v roku 1774 v Küčük-Kajnardži vystupovalo Rusko ako ochranca kresťanov
žijúcich pod tureckou nadvládou a na základe toho si nárokovalo právo vplývať na politiku
rumunských kniežatstiev. V rokoch 1828-1834 ovládalo celé rumunské územie.
Ruský protektorát sa skončil až v roku 1856, po porážke Ruska v krymskej vojne.
Osmanská ríša obnovila svoju nadvládu nad rumunskými kniežatstvami, pričom parížsky
mier zaručil ich autonómiu. V roku 1848 sa rumunské kniežatstvá pokúsili revolučnou cestou
vydobyť si plnú samostatnosť, turecké, rakúske a ruské vojská im v tom však zabránili.
V roku 1859 spojil rumunské kniežatstvá do jedného štátu knieža Alexandru Cuza. 23.
decembra 1861 prijali zjednotené kniežatstvá spoločný názov Rumunsko, hlavným mestom sa
stala Bukurešť. 9. mája 1877 vyhlásilo Rumunsko svoju plnú štátnu nezávislosť, ktorú v roku
1878 potvrdil aj berlínsky kongres.
V I. svetovej vojne bolo Rumunsko na žiadosť Ruska spočiatku neutrálne, 27. augusta
1916 však vypovedalo vojnu Rakúsko-Uhorsku. Chcelo získať od Uhorska Sedmohradsko
s prevažnou väčšinou rumunského obyvateľstva. V roku 1918 vznikol jednotný rumunský štát
vrátane Sedmohradska a povojnový systém mierových zmlúv toto riešenie potvrdil. S Česko-
Slovenskom a Juhosláviou bolo Rumunsko od roku 1921 spojené v Malej dohode. V roku
1934 sa Rumunsko pripojilo k balkánskej dohode (Grécko, Juhoslávia, Turecko), ktorej
cieľom bola ochrana jestvujúcich hraníc. V medzivojnovom období sa v krajine utvorilo silné
fašistické hnutie (železné gardy), pod vplyvom ktorého vznikla v roku 1940 vojenská
fašistická diktatúra gen. Iona Antonesca, ktorý prinútil kráľa Carola II. odstúpiť. 22. júna
1941 vstúpilo Rumunsko do vojny ako spojenec Nemecka. Od tohto spojenectva si sľubovalo
získanie území s obyvateľstvom hovoriacim rumunsky (Moldavsko) patriacich do
Sovietskeho zväzu. V roku 1944 zvrhli odbojové sily Antonescovu diktatúru, Rumunsko
kapitulovalo, bolo obsadené sovietskymi vojskami a rumunská armáda bojovala až do konca
187
vojny proti Nemecku. 30. decembra 1947 odstúpil kráľ Michal a Rumunsko sa stalo
ľudovodemokratickou republikou vedenou Rumunskou komunistickou stranou.
Opozičné strany boli rozpustené a ich vodcovia zatknutí. V roku 1948 vstúpila do
platnosti nová ústava, ktorá vytýčila ako cieľ prechod k socialistickej revolúcii. Uskutočnilo
sa rozsiahle zoštátňovanie a od roku 1949 kolektivizácia poľnohospodárska spojená
s násilným vyvlastňovaním pôdy. Rumunsko sa stalo členom RVHP a Varšavskej zmluvy,
v roku 1958 odišli z krajiny sovietske okupačné vojská. V roku 1964 začalo vedenie
komunistickej strany realizovať politiku čoraz nezávislejšiu od Sovietskeho zväzu, o rok bola
prijatá socialistická ústava a názov štátu sa zmenil na Rumunskú socialistickú republiku. Od
roku 1964 Rumunsko udržiavalo úzke vzťahy s Čínou a Juhosláviou. Odlišne od iných krajín
sovietskeho bloku sa formovali aj jeho vzťahy s ďalšími štátmi. Cieľom tejto nezávislej
politiky bolo uchovávať si odstup od Chruščovovho vedenia a zachovať stalinizmus
v pôvodnej podobe spred roka 1953. V roku 1968 však Rumunsko odsúdilo vstup
sovietskych vojsk do Česko-Slovenska.
Stalinistický režim dosiahol krajné formy v 70. rokoch, keď bol generálnym
tajomníkom ÚV KSR Nicolae Ceaušescu.
Ceaušescova politika priniesla obyvateľom Rumunska nesmierne utrpenie a na konci
80. rokov úplnú izoláciu od Európy.
Všetky prejavy nespokojnosti režim s neobyčajnou krutosťou potláčal, maďarská
menšina sa stala objektom násilnej asimilácie.
Podnetom na začiatok povstania zúfalého zbedačeného obyvateľstva sa stalo v roku
1989 vystúpenie farára Lászlóa Tökésa z Temešváru, ktorý sa postavil na odpor proti
nezákonnému rozhodnutiu úradov o vysťahovaní a opustení obce, v ktorej pôsobil. 17.
decembra 1989 sa v protestných akciách spojili Rumuni, Maďari, Srbi aj Nemci.
Ceaušescu chcel zlomiť odpor brutálnym násilím. Násilie však vyprovokovalo povstanie a 22.
decembra vypukla aj v Bukurešti revolúcia. Napriek tomu, že oddiely tajnej služby
188
(Securitate) kládli dlho odpor, armáda, ktorá sa pridala k povstaniu, ich postupne zneškodnila.
Nicolae a Elena Ceaušescovci boli zatknutí a na základe rozsudku mimoriadneho vojenského
súdu 25. decembra popravení. V krajine sa začali formovať nové politické pomery. V máji
1990 sa konali voľby za účasti viacerých strán, najväčšiu podporu získal Front národnej
spásy, druhý bol Maďarský demokratický zväz Rumunska. Predsedom vlády sa stal Petre
Roman, za prezidenta zvolili Iona Iliesca.
TICHOMORSKÝ REGIÓN
Austrálsky zväz
V procese vzniku a formovania politického systému Austrálskeho zväzu musíme
predovšetkým zobrať do úvahy dlhodobý proces premeny závislého koloniálneho územia s
neskôr poskytnutou rozsiahlou autonómiou jednotlivých britských kolónií (vrátane práva
na vlastnú ústavu) na domínium a neskôr na nezávislý federatívny štát. Táto základná
línia politického vývoja bola sprevádzaná predovšetkým zmenou tradičnej trestaneckej
kolónie na ekonomicky produktívne pravidelné osídlenie. V rokoch 1945 – 1990 vzrástol
počet obyvateľstva zo 7 miliónov na sedemnásť. „Austrália je pravdepodobne jedinou
krajinou európskeho pôvodu, ktorej obyvateľstvo sa v druhých štyridsiatich piatich rokoch 20.
storočia rozrástlo rýchlejšie ako v prvých. Po vojne ju prisťahovalectvo ovplyvnilo viacej,
než ovplyvnilo iné krajiny, kam sa vo veľkom počte sťahovali ľudia z ostatného sveta,
napríklad Kanada a Spojené štáty“. 131 Sociálny konflikt, ktorý bol odrazom prepojenia
krízového ekonomického vývoja v Európe a v Austrálii mal za následok výraznú zmenu
štruktúry politického systému – vznikli nové politické strany, napr. Austrálska strana práce,
ktorá sa v neskoršom období stala jedným z dvoch nositeľov austrálskeho politického a
ekonomického pokroku. Politický kompromis charakterizoval činnosť politických strán
131 Blainey, G.: Dějiny Austrálie. NLN, Praha 1999, s. 200.
189
v období medzi dvoma svetovými vojnami. Účasť Austrálie v medzinárodných
zoskupeniach a paktoch počas II. svetovej vojny a v povojnovom období sa stala dôležitým
zahraničnopolitickým faktorom premeny Austrálie na regionálnu veľmoc.
Prijatím ústavy Austrálskeho zväzu (Commonwealth of Australia) sa 1. januára 1901
vtedajšie britské kolónie na piatom svetadieli (Nový Južný Wales, Viktória, Queensland,
Južná Austrália, Západná Austrália, Tasmánia) spojili do federácie. Hlavou štátu v súčasnosti
je britská kráľovná Alžbeta II., ktorú v krajine zastupuje civilný guvernér. Zákonodarstvo je
v rukách zväzového parlamentu zloženého z dvoch komôr (Senátu a Snemovne
reprezentantov). Volebné obdobie v austrálskej snemovni reprezentujúce je trojročné, na čele
vlády stojí ministerský predseda.
Ako prvý Európan stúpil na austrálsku pôdu v roku 1601 Portugalec Godinho de
Eredia. Ďalšie výpravy podnikli Holanďania: v roku 1642 z poverenia holandského guvernéra
Batávie Antona van Diema oboplával Austráliu Abel Janszoon Tasman a objavil ostrov
Tasmániu (Van Diemovu zem).
Na svojej prvej ceste okolo sveta sa dostal do Austrálie Brit James Cook. V roku 1770
pristál v Botany Bay a vyhlásil juhovýchodné pobrežie kontinentu ako Nový Južný Wales za
britskú dŕžavu.
Kolonizáciu Austrálie (názov pochádza z návrhu Brita Mathewa Flindersa, 1802-
1803) podporili dva faktory: záujem Francúzska o túto oblasť a odtrhnutie severoamerických
kolónií v americkej vojne za nezávislosť (1775-1783).
Za stratené trestanecké kolónie v Severnej Amerike sa našla náhrada v Austrálii.
Prvých 750 trestancov pristálo 26. januára 1788 (štátny sviatok Austrálie) v Botany Bay a
založilo tam pod vedením guvernéra Arthura Philipa osadu Sydney.
Trestancov deportovali do Austrálie až do roku 1853. Od roku 1793 začali prichádzať
do krajiny aj dobrovoľní usadlíci a zaviedli chov oviec. Prvým prechodom cez Blue
Mountains sa v roku 1813 začalo osídľovanie vnútrozemia.
190
Veľká prisťahovalecká vlna z Európy zasiahla Austráliu v roku 1851, keď v práve
vyhlásenej kolónii Viktória objavili prvé náleziská zlata. V roku 1861 prekročil počet
obyvateľov miliónovú hranicu. Až do 70. rokov 19. storočia zažívala Austrália, predovšetkým
vďaka svojej rozsiahlej produkcii vlny, výrazný hospodársky rozmach. Kríza v Európe v roku
1873 sa však dotkla aj Austrálie, ktorej ekonomika značne závisela od exportu. Recesia viedla
k sociálnym konfliktom a robotníci reagovali na ňu v roku 1891 založením Austrálskej strany
práce (Australian Labour Party).
Vzápätí ako Veľká Británia v Zákone o austrálskych kolóniách (Australian Colonies
Act) z roku 1850 priznala svojim kolóniám rozsiahlu autonómiu a nárok na vlastnú ústavu,
začali sa v roku 1900 rokovania o spojení kolónií. Aj keď sa v krajine vyskytli proti návrhu
ústavy námietky, parlamenty jednotlivých kolónií ho prijali.132 Hlavným mestom sa stalo
najskôr Melbourne, potom v roku 1913 Canberra. V roku 1901 získala Austrália štatút
domínia.
Vnútropolitický život pred 1. svetovou vojnou charakterizoval politický kompromis
medzi liberálmi a robotníckou stranou. Aby liberáli získali súhlas Strany práce (Labour party)
na svoju ochrannú colnú politiku, zaviazali sa uskutočniť reformu pracovných a sociálnych
zákonov.
Prostredníctvom Zákona o obmedzení prisťahovalectva (Immigration Restriction Bill)
z 1901 roku sa obmedzilo prisťahovalectvo farebného obyvateľstva a z Austrálie sa stala
„krajina belochov“.
V 1. svetovej vojne Austrália bojovala proti Nemecku na strane Dohody. Austrálske
vojská obsadili nemecké teritóriá v Tichomorí. Austrálska flotila sa zúčastnila na bojoch proti
nemeckej eskadre krížnikov a proti nemeckým pomocným krížnikom na Ďalekom východe.
V roku 1919 dostala Austrália mandát Spoločnosti národov pre časť bývalých
nemeckých tichomorských kolónií, krajina sa stala členom Spoločnosti národov. Hospodárska
132 Podľa: Kronika ľudstva. Fortuna Print, Bratislava 1995, s. 1162.
191
kríza, ktorá vypukla v roku 1929, ťažko postihla aj Austráliu. V r. 1933 bola takmer tretina
obyvateľstva bez práce. Za vlády Strany práce (Labou party) sa v roku 1929 zrušila
všeobecná povinná vojenská služba, ale expanzívna politika Japonska na Ďalekom východe
bola podnetom na vybudovanie profesionálnej armády a zintenzívnenie zbrojenia.
Po boku Veľkej Británie vstúpila Austrália 3. septembra 1939 znova do vojny proti
Nemecku a po vstupe Japonska do tejto vojny sa ocitla v prvej frontovej línii. Po
počiatočných porážkach v boji proti japonskej armáde a námorníctvu sa neskôr Austrália stala
operačnou základňou spojeneckých protiofenzív.
Austrália sa stala zakladajúcim členom Organizácie Spojených národov (1945).
V roku 1949, podľa zákona o Papue-Novej Guinei, bývalá britská a nemecká Nová Guinea
prešla pod austrálsku správu. V tom istom roku prevzala vedenie v krajine Liberálna strana
s ministerským predsedom Robertom Gordonom Menziesom. Obdobie jej dvadsaťtriročnej
vlády významne poznačilo povojnové dejiny krajiny.
Zahraničnú politiku charakterizovalo priblíženie sa k USA a Európe a zrušenie
opatrení týkajúcich sa poštátňovania.
Austrália sa zapojila do západného spojeneckého systému, ktorého iniciátormi boli
USA a v rokoch 1966-1970 vyslala expedičné zbory do Vietnamu.
Japonsko
Na vznik moderného politického systému Japonska mal výrazný vplyv relatívne
dlhodobý stav latentnej občianskej vojny majúci svoje korene ešte v 17. storočí. Nie
náhodou vznikali rôzne varianty a iniciatívy riešenia takejto krízovej situácie. Jedným z nich
bolo aj nastolenie režimu policajného štátu. Súčasťou týchto snáh je existencia a aktivita
nacionalistickej opozície (v prvej polovici 19. storočia, ale aj v 30. rokoch 20. storočia).
snažiacej sa o prinavrátenie starých japonských hodnôt politického života a znovuobnovenie
vlády cisára. Koniec 19. storočia je poznamenaný práve cisárskymi reformami podľa vzoru
západných štátov. Do politických osudov Japonska samozrejme zasiahli aj vojnové
192
konflikty, najmä vojna medzi Čínou a Japonskom a anexia čínskeho a kórejského územia
Japoncami. Na prelome storočí sa tak Japonsko stalo ázijskou veľmocou, začalo určovať
osudy nie len Číny, ale aj Kórey, Tchaj-wanu a pod. Príkladom expanzionistickej politiky
Japonska bolo zničenie americkej námornej a leteckej flotily sústredenej na základni Pearl
Harbour. Nátlak a vplyv ostatných veľmocí sa prejavoval rôznym spôsobom a v rôznej
intenzite. Na rozdiel od Kórey a Vietnamu Japonsko nikdy nezažilo čínsku inváziu. Vplyvy
Číny preto do Japonska prenikali s menšou intenzitou, „k zmenám dochádzalo relatívne
pomaly a boli vo väčšej miere výsledkom dobrovoľného preberania cudzích vzorov či
domáceho vývoja ako tlaku zo zahraničia“. 133 Japonsko na druhej strane bolo v roku 1904
prinútené odstúpiť Rusku prístav Port Arthur, ako priamy spojenec Nemecka a Talianska v II.
svetovej vojne plnilo ich zámery ovládnuť tichomorskú oblasť, atómové bombardovanie
dvoch japonských miest Američanmi malo za cieľ urýchliť proces ukončenia vojny v tomto
regióne. Bezpodmienečná kapitulácia Japonska v druhej svetovej vojne a okupácia
japonského územia Američanmi sa stali základnými predpokladmi demokratizácie
japonského politického života. V tomto ohľade zohral významnú úlohu aj samotný
japonský cisár, ktorý sa verejne vzdal svojho božského pôvodu.
Budovanie moderného Japonska podľa európskeho vzoru sa začalo v tzv. období
Meidži v roku 1869. Novou ústavou z 2. februára 1889 sa Japonsko zmenilo na konštitučnú
monarchiu. V roku 1947 bola prijatá druhá ústava, ktorá je v platnosti dodnes. Na jej základe
stratil japonský tennó (cisár) svoju ústrednú moc, zastáva však aj naďalej funkciu hlavy štátu.
Po smrti cisára Hirohita (1989) sa novým cisárom stal v roku 1991 jeho syn Akihito.
Najvyšším štátnym orgánom je parlament, ktorý volí aj predsedu vlády.
V roku 1192 sa dal Joritomo z roku Minamoto vymenovať za šogúna (hlavného
veliteľa) a prevzal v Japonsku skutočnú moc. Začala sa epocha vlády bojovníkov. Jorimoto
preložil sídlo svojej vojenskej vlády do Kamakury, do blízkosti dnešného Tokia a upevnil
133 Reischauer, E.O., Craig, A.M.: Dějiny Japonska.NLN, Praha, 2000, s. 5.
193
moc svojej rodiny tak, že pozemky podmanených protivníkov pričleňoval k svojmu
rodinnému majetku. Za vlády šogúnov zostal cisár, ktorý mal svoje sídlo v Kjóte, na tróne a
preukazovala sa mu božská úcta. Keď Jorimoto zomrel, prešla vláda do rúk rodiny jeho ženy,
no zlé hospodárenie čoskoro oslabilo jej moci, takže cisárovi sa podarilo na tri roky obnoviť
svoju moc. Potom prevzal vládu nový šogún Takaudži Ašikaga a založil šogunát Muromči,
ktorý však bol taký slabý, že sa feudálnymi vládcami stali silné rodiny v jednotlivých
provinciách a začali medzi sebou bojovať. Až do začiatku 17. storočí vládli v Japonsku
pomery blízke občianskej vojne. Až v období Edo (1603-1867), podľa sídla vlády šogunátu
v Ede, dnešnom Tokiu nastalo opäť obdobie pokoja.
Iejasu Tokugawa, ktorý sa presadil v bojoch medzi feudálmi, vybudoval v Ede v 17.
storočí policajný štát. Vzťahy so zahraničím boli prerušené a Japonci mali zakázané podnikať
cesty do cudziny. Portugalci, ktorí v roku 1543 ako prví Európania navštívili Japonsko a
priniesli tam kresťanstvo, museli spolu s Holanďanmi krajinu opustiť. Začalo sa tvrdé
prenasledovanie kresťanov. Okolo polovice 18. storočia sa však Japonsko ocitlo
v hospodárskych ťažkostiach, ktoré súviseli s prechodom od naturálneho k peňažnému
hospodárstvu.
Od roku 1853 sa podarilo americkej flotile preniknúť do japonských prístavov a
vynútiť si obchodné styky s nimi. 8. júla 1853 pristál v zálive Uraga komodor Mathew
Calbraith Perry a z poverenia vlády USA ponúkol Japoncom nadviazanie obchodných stykov.
Japonci sa obávali útoku západných krajín, preto súhlasili a už v roku 1854 sprístupnili
americkým lodiam dva japonské prístavy. Nasledovali ďalšie obchodné zmluvy s Veľkou
Britániou, Ruskom, Francúzskom, Holandskom a Portugalskom.
V tom istom roku sa v Japonsku začala formovať nacionalistická opozícia proti
šogunátu. Šogúnom vyčítala, že na seba protiprávne strhli moc, a požadovala návrat vlády
cisára. Heslom „Uctievajte tenna a vyžeňte barbarov!“ protestovala opozícia aj proti otvoreniu
Japonska západným vplyvom. Povstalci vnikli 3. januára 1868 do paláca v Ede a vyhlásili
194
koniec šogunátu. Posledný šogún Jošinobu Tokugawa odstúpil a odovzdal vládu cisárovi
Mucuhitovi (Meidžimu). Hlavným mestom japonského cisárstva sa stalo Edo, ktoré
premenovali na Tokio.
Cisár okamžite zaviedol sériu reforiem podľa vzoru západných štátov, najmä Veľkej
Británie, USA, Nemecka a Francúzska. Stará šľachtická bojovnícka kasta samurajov kládla
zúfalý odpor, pretože sa cítila ohrozená. Posledné povstanie samurajov sa podarilo definitívne
potlačiť až roku 1877.
V roku 1894 vypukla vojna medzi Čínou a Japonskom, ktorú sa Japoncom, vďaka
modernej a dobre vyzbrojenej armáde, podarilo za niekoľko mesiacov rozhodnúť vo svoj
prospech. Podľa šimonoseckého mieru zo 17. apríla 1895 musela Čína uznať nezávislosť
Kórey, odstúpiť Tchaj-wan a Pescadorské ostrovy a platiť Japonsku veľké vojnové reparácie.
Japonsko sa tým stalo vo východoázijskom priestore veľmocou. V roku 1898 muselo
Japonsko pod nátlakom Ruska, Nemecka a Francúzska odstúpiť Rusku prístav Port Atrhur.
Už v roku 1904 však získalo túto strategicky dôležitú základňu vo vojne proti Rusku späť.
V nasledujúcom roku anektovali Japonci Kóreu.
V tom čase sa začal v Japonsku priemyselný rozvoj, ktorý rýchlo napredoval. V roku
1912 cisár Meidži zomrel.
Počas vlády Meidžiho nástupcu cisára Taišóa pokračoval rozkvet priemyslu a
obchodu. Vďaka účasti na I. svetovej vojne na strane spojencov získalo Japonsko aj bývalé
nemecké dŕžavy v Tichomorí. Ale po vojne, ktorá priniesla Japonsku hospodársky rozmach,
nasledovala recesia znásobená silným zemetrasením v roku 1923 v oblasti Tokia a Jokohamy.
Japonské úsilia o expanziu obmedzovalo sociálne napätie v krajine.
V roku 1926 zomrel cisár Taišó a na trón nastúpil Hirohito. Aj v období jeho vlády
Japonsko výrazne postihla svetová hospodárska kríza. Medzitým sa zvyšovalo čínsko-
japonské napätie. Keď Čína začala ohrozovať pozíciu Japonska v Mandžusku, napadli
japonské jednotky v septembri 1931 Číňanov a obsadili časti Mandžuska aj bez priameho
195
pokynu svojej vlády, ktorá sa musel zmieriť s počínaním vojska. Svetová verejnosť reagovala
ostrou kritikou. Japonci však napriek tomu do roku 1933 obsadili celé Mandžusko, vystúpili
zo Spoločnosti národov a vytvorili formálne nezávislý štát Mandžukuo na čele s posledným
čínskym cisárom Pchu-im. V tom čase začalo silnieť v Japonsku, predovšetkým
v dôstojníckych kruhoch, nacionalistické hnutie, ktoré si vytýčilo cieľ znovunastoliť staré
japonské ideály. V roku 1932 sa stal ministerský predseda Inukai obeťou atentátu
extrémistických nacionalistov. Nasledovali ďalšie atentáty. Mladí dôstojníci sa pokúsili
nastoliť v Japonsku vojenskú vládu, sprisahanie sa však vláde podarilo potlačiť.
V roku 1937 vypukla vojna s Čínou, ktorá trvala do roku 1945 a v ktorej Japonci
obsadili takmer všetky významné čínske mestá. Číňania však nekapitulovali. Japonská
invázia na pevnine výrazne poškodila americké a britské záujmy v Číne.
Spory medzi USA a Japonskom o politickú moc v juhovýchodnej Ázii a Tichomorí,
ktoré sa zostrovali už od polovice 30. rokov, vyvrcholili v decembri 1941, dva roky po
začiatku vojny v Európe. Japonci bez akéhokoľvek varovania prepadli americký prístav Pearl
Harbor na havajskom ostrove Oahu a zničili takmer celú tichomorskú flotilu USA. Tejto
vojenskej agresii predchádzala dlhoročná obchodná vojna USA proti Japonsku, ktorá v lete
1941 vyústila do obchodného embarga (zmrazenie japonských majetkov v USA, embargo na
ropu a kovový šrot). Japonsko ako priemyselnú mocnosť to postihlo na najcitlivejšom mieste.
Reagovalo vojenskými prostriedkami; za šesť mesiacov obsadili japonské jednotky celú
juhovýchodnú Áziu až po Indiu a Austráliu. Spojencami Japonska boli mocnosti Osi
Taliansko a Nemecko, s ktorými už v roku 1936 uzavrelo pakt proti Kominterne. V júni 1942
sa však vojnová situácia skomplikovala: pri Midwayských ostrovoch boli Japonci porazení a
Američania získali späť svoje pozície v Tichomorí. Nasledovali ďalšie porážky. Američania
napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošima a Nagasaki atómovú
bombu. Sovietsky zväz vyhlásil Japonsku vojnu 8. augusta a 16. augusta 1945 japonská
armáda bezpodmienečne kapitulovala. Krajinu obsadili Američania.
196
Po II. svetovej vojne, v čase americkej okupácie, sa v Japonsku začal demokratizačný
proces. Nová, demokratická ústava, vstúpila do platnosti 3. mája 1947. V rozhlasovom
príhovore cisár poprel svoj božský pôvod. V decembri 1945 sa uskutočnila pozemková
reforma a veľkostatky boli rozdelené roľníkom. V roku 1949, po víťazstve komunistov
v Číne, sa zmenil postoj Spojených štátov k Japonsku, pretože sa obávali rozšírenia
komunizmu aj do tejto krajiny. USA odpustili Japoncom platenie reparácií, podporovali
budovanie hospodárstva a zasadili sa za znovuvyzbrojenie krajiny. V San Francisku bola 8.
septembra 1951 uzavretá mierová zmluva, doplnená zmluvou o bezpečnosti, ktorá stanovila
rozmiestnenie amerických jednotiek v Japonsku a japonskú pomoc pri obrane USA. Tým sa
pre Japonsko skončilo obdobie okupácie.
Japonsko rýchlo pokračovalo v ceste hospodárskeho a priemyselného rozvoja a
čoskoro sa stalo silným konkurentom na svetovom trhu. V roku 1960 nadviazalo obchodné
styky s Čínou. Dobré vzťahy s USA však vážne komplikovalo obmedzenie japonského
importu, ktoré nariadil americký prezident Richard Nixon. V máji 1972 vrátili USA ostrov
Okinava, ktorý dovtedy okupovali. V júli 1972 odstúpil ministerský predseda Eisako Sato a
jeho nástupcom sa stal liberálny demokrat Kakuei Tanaka.
V roku 1972 navštítvil Čínu a ukončil staré nepriateľstvo medzi oboma krajinami. V
roku 1974 bola uzavretá nová obchodná zmluva medzi Čínou a Japonskom. V tom istom roku
musel Tanaka pre podozrenie z korupcie odstúpiť a ministerským predsedom sa stal liberálny
demokrat Takeo Miki.
Po voľbách 1976 nastúpil do tejto funkcie Takeo Fukuda. V auguste 1978 podpísal
s Čínou zmluvu o priateľstve.
Nový Zéland
Základným charakteristickým znakom politického vývoja Nového Zélandu je
premena územia slúžiaceho ako útočisko pre rôzne skupiny prenasledovaných
197
utečencov, cez Veľkou Britániou anektované územie, britské domínium až po
samostatný štát ako súčasť britského Spoločenstva národov na základe
Westminsterského štatútu z roku 1931. Základným znakom tohto procesu bolo
akceptovanie a prispôsobovanie na vlastné podmienky britského právneho (a v širšom
zmysle slova aj ústavného) systému. Súčasťou tohto procesu boli časté vojny medzi
domorodým obyvateľstvom a osadníkmi, ako aj ozbrojené konflikty medzi domorodými
kmeňmi navzájom. Ekonomický rozvoj na území Nového Zélandu sa stal rozhodujúcim
faktorom modifikujúcim štruktúru budúceho politického systému. Napr. hospodárska kríza
na konci 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia mala za následok sformovanie
súčasného novozélandského straníckeho systému.134 Významným formujúcim faktorom sa
stalo spojenectvo Nového Zélandu a Veľkej Británie v obidvoch svetových vojnách.
S podmienkami Nový Zéland obnovil svoju činnosť v pakte ANZUS.
Pre posledné desaťročie je pre novozélandský politický systém charakteristická snaha
vlády aspoň o čiastočnú nápravu krívd spáchanú na pôvodnom maorskom obyvateľstve
v minulosti. Konkrétne sa to prejavuje v postupnom navracaní pôdy a rozširovaním
skromných možností politického zastúpenia. Z dôvodov potreby zvýšiť počet maorských
poslancov bola uskutočnená aj reforma parlamentu (zvýšenie počtu poslancov) a zmenil sa aj
volebný systém (kombinovaný).135
Nový Zéland získal nezávislosť v roku 1931 v zmysle Westminsterského štatútu.
Odvtedy je parlamentnou monarchiou, členom britského Spoločenstva. Hlavou štátu je britská
kráľovná Alžbeta II.
V roku 1962 sa od Nového Zélandu osamostatnila Západná Samoa. Nový Zéland
spájajú s Veľkou Britániou, Austráliou a Spojenými štátmi silné politické a hospodárske
zväzky.
134 Podľa: Kronika ľudstva. Fortuna Print, Bratislava 1995, s. 1222. 135 Pozri napr.: Liščák, V., Fojtík, P.: Státy a území světa. Libri, Praha 1998, s. 657.
198
Praobyvateľmi tohto územia boli Maori, ktorí sú polynézskeho pôvodu a pochádzali
sem od roku 1300 vo viacerých vlnách. Žili v izolácii, až kým holandský námorník Abel
Tasman v roku 1642 neobjavil tieto ostrovy. Zápisy z jeho ciest boli spočiatku uchovávané
v archívoch, pretože Holanďania neuvažovali o kolonizácii týchto území. Znovuobjavenie
Nového Zélandu (1769) je spojené s menom Angličana Jamesa Cooka, ktorý ho objavil pri
hľadaní legendárneho juhomorského kontinentu a do roku 1777 ho aj preskúmal.
Od roku 1792 sa začal prílev Európanov: boli to zväčša väzni a vysťahovalci, ktorí sa
sem uchýlili pred krízami alebo politickým útlakom. Kolonisti sa zaoberali lovom tuleňov a
veľrýb, resp. chovom dobytka. Nový Zéland sa čoskoro stal rajom anglických, francúzskych a
amerických lovcov veľrýb. Po počiatočných ozbrojených vzburách Maori začali s Európanmi
spolupracovať (zabezpečovali pre nich potraviny). So zbraňami, ktoré za tieto služby získali,
viedli krvavé medzikmeňové vojny.
Dôsledkom zvyšovania počtu európskych usadlíkov bol úbytok praobyvateľov, ktorí
hromadne zomierali na choroby dovlečené z Európy. V 19. storočí počet Maorov rýchle
klesal a dnes tvoria už len 9% celkového počtu obyvateľstva.
V roku 1838 sa britská vláda rozhodla anektovať Nový Zéland. V roku 1839 začal
William Hobson vyjednávať s náčelníkmi kmeňov a v roku 1841 ho vymenovali za
miestodržiteľa. Náčelníci mu prepustili Severný ostrov a povolili mu prieskum Južného
ostrova. V roku 1840 uznali Maori zvrchovanosť britskej koruny, ktorá im zaručila
bezpečnosť. Napriek tomu však zakrátko vypukla vojna medzi kolonistami a praobyvateľmi a
skončila sa až v roku 1847. Napätie vzniklo aj medzi vládou a kolonistami, ktorí požadovali
účasť na vláde. V roku 1852 vstúpila do platnosti prvé národné zhromaždenie, v ktorom mali
Maori 4 hlasy.
V Otagu boli v roku 1861 objavené ložiská zlata, čo vyvolalo novú vlnu
prisťahovalectva. Hospodárstvo Nového Zélandu začalo prekvitať. Počet obyvateľov vzrástol
199
do konca 70. rokov na pol milióna. Hospodárska kríza (1880) priniesla spoločenské a
politické zmeny. Za vlády liberálnej strany (1891-1912) sa hospodárstvo znovu postavilo na
nohy, zaviedli sa nové reformy. Postavenie krajiny sa zmenilo v roku 1907: z kolónie sa stalo
domínium. Obdobie pred I. svetovou vojnou bolo poznačené nespokojnosťou a neistotou.
Životná úroveň veľmi poklesla. Nový Zéland bol v oboch svetových vojnách spojencom
Veľkej Británie – vyslal vlastné jednotky, zabezpečoval vlnu pre britský textilný priemysel,
dodával potraviny. V roku 1919 dostal Nový Zéland poverenie britského Spoločenstva
spravovať bývalú nemeckú kolóniu Západná Samoa. Jeho zahraničnopolitický význam sa
postupne zvyšoval. Na mierovej konferencii sa zúčastnil s vlastnou delegáciou a je jedným zo
signatárov versailleskej zmluvy. Prijatie do britského Spoločenstva bolo vyjadrením uznania
jeho samostatnej štátnosti, pričom krajina nevyžadovala odtrhnutie od Veľkej Británie. Na
konferencii, kde bol vypracovaný Westminsterský štatút (1931), zaujal Nový Zéland pasívny
postoj, ktorý sa však radikálne zmenil po II. svetovej vojne. Krajina sa zúčastnila na II.
svetovej vojne ako člen protifašistickej koalície, jej jednotky bojovali v Afrike, Európe a
v Tichomorí. V roku 1949-1957 bola pri moci Novozélanská národná strana (NZNP), ktorá
zastupovala záujmy buržoázie a statkárov. V rokoch 1950-1953 novozélandskí vojaci
bojovali v kórejskej vojne zaradení v jednotkách OSN a v r. 1965-1971 vo vietnamskej vojne
po boku USA. V období rokov 1960-1984 bola vládnucou stranou s prestávkami
novozélandská Národná strana, od roku 1984 sociálnodemokratická Labouristická strana.
V parlamentných voľbách 1993 opäť zvíťazila Národná strana. Ministerským predsedom
v rokoch 1984-1989 bol David R. Lange, ktorého vláda rozhodla o zákaze vstupu lodí na
atómový pohon alebo lodí s atómovými zbraňami do svojich prístavov. To v roku 1986
spôsobilo faktické ochromenie obranného paktu ANZUS (Nový Zéland bol členom od roku
1951). V roku 1987 sa v krajine zintenzívnilo hnutie Maorov za prinavrátenie pôdy, kultúrne
a hospodárske práva. V auguste 1988 bola uzavretá dohoda s Austráliou o postupnom
200
vytvorení spoločného trhu v oblasti Tasmanovho mora. V roku 1989 Nový Zéland obnovil
svoju činnosť v pakte ANZUS, ale bez vojenskej spolupráce s USA.
X. SKÚMANIE RACIONÁLNOSTI A EFEKTÍVNOSTI MODERNÉHO
POLITICKÉHO SYSTÉMU
Skúmanie procesu politického rozhodovania má významné miesto nielen vo vede o
politike ako takej. Jeho efektívnosť a racionálnosť sú definičnými znamkmi moderného
politického systému. Preto sa naša pozornosť bude sústreďovať na uvedomelo konajúci
politický subjekt, ktorý má možnosť, právo a úlohu zvoliť optimálne spôsoby realizácie
cieľov. Takýto subjekt sa nazýva racionálny politický aktér, pričom nemusí ísť výlučne o
rozumne konajúceho jednotlivca, týmto aktérom môže byť aj štát, štátna alebo stranícka elita,
politické inštitúcie a skupiny.
Z hľadiska analýzy procesu politického rozhodovania je možné postupovať dvomi
základnými smermi: 1. buď sústrediť pozornosť na rozhodovacie centrum, vybavené vôľou a
prostriedkami na dosahovanie cieľov, alebo 2. skúmať rozhodovacie procesy vo väzbách
politických vzťahov ako celku a okolitého prostredia.136
Samozrejme, že z pozície takejto teoretickej analýzy budeme hovoriť výlučne o
možných modeloch racionálneho a efektívneho politického rozhodovania. Medzi základné
predpoklady takéhoto modelu zaraďujeme existenciu racionálneho aktéra konajúceho a
fungujúceho v racionálnych, t. j. konkrétnych historických podmienkach; existenciu
136 Uvádzané podľa: kol.: Úvod do politológie. SÚ SAV, Bratislava 1991, s. 42.
201
stanovenie, čo najpresnejšie vymedzenie a hierarchizáciu cieľov podľa priorít; na prvom
mieste na stupnici hierarchie musia byť zaradené základné ciele, ktoré vyjadrujú snahu
realizovať základný záujem alebo súhrn záujmov politického aktéra a až potom nasledujú
vedľajšie ciele vyplývajúce z jeho čiastkových záujmov; schopnosť a možnosť formulovať
metódy a úlohy na realizáciu stanovených cieľov, ich permanentná racionalizácia a
operacionalizácia, vyhľadávanie účinnejších a efektívnejších postupov; schopnosť a možnosť
výberu najefektívnejšieho spôsobu realizácie zvoleného cieľa; schopnosť a možnosť
zrealizovať samotný cieľ. Práve posledný bod je kritériom efektívnosti, resp. účinnosti
politického rozhodovania.
Z vyššie uvedeného musí byť zrejmé, že neexistuje „absolútna racionalita a
efektívnosť“ politického rozhodovania. Zabraňuje tomu celý rad faktorov, z ktorých
spomenieme napríklad fakt, že aktér nemôže v plnej miere a v každej etape rozhodovania
v plnej miere optimalizovať svoje konanie a uvažovanie najmä z toho dôvodu, že rozsah jeho
slobody a najmä informovanosti je výrazne obmedzený. Zároveň aktéri majú ohraničený
rozsah možností výberu. Nie náhodou sa preto v teórii politického rozhodovania pozornosť
sústreďuje na vyhľadávanie materiálnych, štrukturálnych a spoločenských podmienok,
určujúcich a zároveň obmedzujúcich rozsah slobody a racionality. Okrem toho správanie
aktéra má vždy určitý zmysel, čo neznamená jeho iracionalitu, ale skôr hodnotenie
príležitostí, možností, aké pre seba aktér vidí v určitej konkrétnej situácii pri hodnotení
príležitostí iných aktérov. Aj samotné správanie sa aktéra môže mať minimálne dve stránky –
defenzívnu, ktorá znamená úsilie o udržanie a uchovanie priestoru a možností manévrovať a
konať; ofenzívnu, využívanie a vytváranie príležitostí na zlepšenie vlastnej situácie. Takisto
nesmieme zabúdať na vplyv emocionality na politické rozhodovanie.
Výsledkom pôsobenia podmienok existencie politického aktéra je najčastejšie
dosiahnutie cieľa, ktorý obyčajne nebýva úplne totožný z predtým teoreticky sformulovaným
cieľom. Sociálne a politické podmienky sú sociálnou premennou (faktorom) výrazne
202
ovplyvňujúcou výsledky akejkoľvek spoločenskej činnosti, preto aj účinnosť pri dosahovaní
cieľa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nemôže byť stopercentná.
Uvažovanie o racionalite a efektívnosti politického rozhodovania má preto zmysel iba
v kontexte stratégie, ktorou sa aktér riadi. Pod stratégiou rozumieme systém, resp. sústavu
viac-menej presne sformulovaných dlhodobých cieľov, ktoré sa aktér snaží naplniť. Tieto
ciele však môžu byť nejednoznačné, dokonca aj protichodné, môžu sa v priebehu činnosti
meniť. Preto ani konanie aktérov (decízorov) nemôžeme vždy chápať ako celkom premyslené
a zamerané na dosiahnutie vopred stanovených cieľov.
Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva aj jediný možný postup pri ďalšej analýze
problematiky, ktorého základným znakom bude ambivalentnosť. Táto spočíva v tom, že na
jednej starne – môžeme načrtnúť model ideálnej racionality politického rozhodovania,
z druhej strany – model obmedzenej racionality politického rozhodovania.
Model ideálnej racionality politického rozhodovania predpokladá, že aktér by mal mať
schopnosť a možnosť podrobne analyzovať cieľ svojej činnosti, skúmať a aplikovať dostupné
informácie a spôsoby jeho realizácie, analyzovať všetky možné vedľajšie dôsledky každého
variantu rozhodnutia, zvažovať, či náklady potrebné na dosiahnutie cieľa ho nerobia
nerentabilným. Môže zmeniť cieľ tak, aby jeho realizácia nevyžadovala vysoké náklady.
Samozrejme, kedykoľvek musí mať možnosť prijať konkrétne rozhodnutie a vyvinúť
praktické úsilie na jeho dosiahnutie.
Túto ideálnu podobu procesu politického rozhodovania nie je možné zo známych
dôvodov dosiahnuť. Preto sa politickí analytici najčastejšie obracajú k modelu obmedzenej
racionality politického rozhodovania. Východiskovým predpokladom týchto teoretických
koncepcií je téza o konfliktnej povahe rozhodovacích procesov, vychádzajúcej
z organizačnej a politickej rôznorodosti štruktúr rozhodovacích centier a ich jednotlivých
zložiek. Na tomto základe rozlišujeme dva základné typy modelu obmedzenej racionality
politického rozhodovania: a/ byrokratický model; b/ politický model.
203
Predpokladom byrokratického modelu obmedzenej racionality politického
rozhodovania je sústredenie pozornosti na organizačné správanie sa rozhodovacích centier.
Vláda je považovaná za aparát pozostávajúci z veľkých organizácií. Najdôležitejší aktéri
(decízori) sú umiestnení formálne na vrchole organizačnej hierarchie. Informácie pre nich sú
spracovávané v nižších organizačných zložkách, zároveň tieto pripravujú aj varianty
politických rozhodnutí. Rozhodovanie na najvyššej úrovni je výslednicou interakcií rôznych
rozhodovacích subjektov a nie racionálneho rozhodovacieho procesu na najvyššej úrovni.
Pri analýze jednotlivých prvkov a zložiek uvedeného modelu zisťujeme, že
rozhodovacie činnosti vykonáva určitá organizácia, ktorá má množstvo samostatných
organizačných podštruktúr na čele s ich vodcami. Jednotlivé organizačné zložky majú
rozdielne kompetencie vo sfére moci. Špecializované organizácie prejavujú sklon
k obmedzenému a subjektívnemu chápaniu problémov, preto vzniká nevyhnutnosť ich
koordinácie a usmerňovania z centra. Takisto vzniká tvrdé napätie medzi koordinačnou
snahou zhora a decentralizačným úsilím zdola. Vodcovia hierarchicky najvyššie postaveného
rozhodovacieho centra majú možnosť a právo meniť rozsah zodpovednosti a kompetencií
podriadených organizácií. Nedostatkom tohto modelu sú tradičné slabiny administratívnych
inštitúcií – nepružnosť a neinovatívnosť, ktoré sú ešte spojené s dlhým časom toku dôležitých
informácií.
Politický model obmedzenej racionality politického rozhodovania je založený na
kategóriách skupinového záujmu, moci, vplyvu a konfliktu. Rozhodovacie inštitúcie sú
interpretované ako mocenské centrá a miesta, kde záujmové skupiny súperia o vplyv
v mocenskej štruktúre organizácie. Moc je teda prvoradým štruktúrotvorným javom a
faktorom v organizáciách. Základom politiky v týchto organizáciách je dostatok finančných,
materiálnych a ľudských zdrojov, o ktoré súperia záujmové politické skupiny, resp. politické
strany. Prijímanie rozhodnutí je výsledkom riešenia konfliktov a uskutočňovania politických
transakcií. Najdôležitejšou sférou organizačnej politiky je mobilizácia záujmových skupín
204
usilujúcich sa o vplyv na rozhodnutia a vytváranie koalícií, ktoré buď sú, alebo nemusia byť
súčasťou oficiálnej štruktúry organizácie. Ústrednými pojmami tohto organizačného snaženia
sú akvizícia (získavanie) moci, spravovanie moci (exercise), hodnota a záujem. Ústrednou
kategóriou tohto modelu je mocenské centrum.
Podstatou skúmaného modelu je to, že ľudia určujúci politiku pracujú prostredníctvom
organizácií. Každá z týchto organizácií je samostatným mocenským centrom s rôznou mierou
politického vplyvu. Moc je teda rozdelené neproporcionálne na jednotlivé oblasti, odvetvia a
sféry. Každé mocenské centrum sa riadi vlastnými motívmi, zároveň rešpektuje určitú
celoorganizačnú hierarchiu hodnôt a cieľov (napr. národný záujem). Zároveň vnútri
organizácie existujú tri zdroje formovania takýchto cieľov:
- špecifika určitej organizačnej jednotky (napr. letectvo v štruktúre ozbrojených síl);
- rozdiel v spôsoboch ponímania vlastnej roly vo vzťahoch subordinácie ale aj koordinácie
- vlastné ambície tých organizačných jednotiek, ktoré plnia rozhodujúce funkcie.
Medzi problémy a nedostatky politického modelu obmedzenej racionality
rozhodovania patrí napríklad to, že jednotlivé prvky rozhodovacieho systému sa riadia skôr
partikulárnymi záujmami a čiastkovou racionalitou ako spoluprácou na optimalizácii
celoorganizačných hodnôt a cieľov (národného záujmu). Rozhodovacie centrum síce určuje
ciele organizácie, tie sú však modifikované mikroorganizačnou racionalitou. Rozhodnutia sa
vzdiaľujú od makrosystémovej racionality v dôsledku nesúrodosti čiastkových cieľov
jednotlivých prvkov systému (vládnych inštitúcií). Pravidlá a vlastnosti rozhodovacieho
systému sú pod silným vplyvom hlavného decízora, ktorý môže vnucovať kritériá podľa
vlastnej predstavy o racionalite.
Špecifickým samostatným modelom obmedzenej racionality je v súčasnosti stále
populárnejšia teória politickej hry.137 Táto sa pokúša konštruovať model politického
správania a rozhodovania takisto na základe predstavy racionálneho politického aktéra , ktorý
137 Uvádzané podľa: kol.: Úvod do politológie. SÚ SAV, Bratislava 1991, s. 44.
205
je zapojený do systému organizovaných činností – hier. Na rozdiel od samotnej teórie
rozhodovania sa však pozornosť nesústreďuje na dosahovanie výsledkov či cieľov (policy
outputs), ale na získavanie výhod, resp. vyvolávanie strát účastníkov v celom priebehu týchto
organizovaných činností. Preto je dôležitejšia a zaujímavejšia stratégia a nie cieľ či záujem.
Aktéri týchto činností sa nazývajú „hráči“. Majú určité ciele a prostriedky na ich
uskutočnenie, zároveň si vytvárajú vlastnú stratégiu na dosahovanie cieľov. Stratégia je
najdôležitejším prvkom hry. Mierou úspešnosti daného hráča je „odmena“, akú získava vďaka
zapojeniu sa do hry. Touto odmenou môže byť počet získaných hlasov voličov, profesionálny
postup, funkčné povýšenie, získanie poslaneckého mandátu a pod.
Stratégia je dôležitá aj preto, že odlišuje politické hry od iných typov hier, základom
ktorých je zručnosť alebo náhoda. V druhom prípade ide o ovládanie techniky hry v situácii,
keď protivníkom si je sám hráč. V hrách založených na náhode výsledok nezávisí od vôle
hráčov, často je mimo ich dosahu a kontroly.
Na priebeh a výsledky hier vplýva prostredie, v ktorom prebiehajú. Prostredie tvoria
všeobecne platné spoločenské pravidlá a normy (právne aj kultúrne), ktoré sú účastníci nútení
dodržiavať. No tieto pravidlá nemusia byť v spoločenskom vedomí definitívne ustálené,
zároveň je prípustná ich odlišná interpretácia, z čoho vyplýva aj možnosť ich ignorovania či
porušovania v procese politickej hry.
Štruktúra organizácie nie je teda ničím iným ako súborom hier a stratégií hráčov.
racionalitu neposkytuje cieľ a jeho dosahovanie, ale predmet hry. Racionálne rozhodovanie
takto nie je výsledkom strategického plánovania najvyššie hierarchicky postavenej mocenskej
inštitúcie, resp.organizácie, ale vniká v procese vzájomného prispôsobovania sa prvkov vnútri
systému.
V rámci teórie hier politológia často používa tzv. teóriu minimálne víťazných koalícií.
Táto je odvodená od reálneho správania sa politických strán v parlamentných systémoch,
v ktorých sa takéto koalície zákonite tvoria. Základným problémom strany, ktorá hľadá
206
parlamentného spojenca je, ako získať väčšinu s najmenšími možnými nákladmi. Koalícia sa
vytvorí tak, aby zabezpečila čo najväčší možný prospech jej členom v podobe najväčšieho
počtu ministerských kresiel vo vládnom kabinete. V takom prípade je teória politických hier
veľmi blízka vyššie opisovanému byrokratickému modelu obmedzenej racionality politického
rozhodovania.
DOSLOV
207
Z uvedenej teoretickej analýzy základných pojmov a preskúmania prípadových štúdií
vyplývajú nasledujúce zovšeobecňujúce závery:
Presadzovanie používania pojmu „moderný“ do politickej vedy ako takej a do teórie
medzinárodných vzťahov a diplomacie obzvlášť je dostatočne disfunkčné a neefektívne.
V lepšom prípade sa uvedené slovo nepoužíva v zmysle vedeckého pojmu. Vyplýva to
najmä z nejednoznačnosti samotného pojmu, ktorý aj anglicky hovoriaci teoretici a
analytici najčastejšie nahrádzajú slovami „current“, „present“ a „contemporary“. Okrem
toho uvedený pojem používajú aj diametrálne odlišné bádateľské disciplíny pre označenie
rôznych časových období vo vlastnom vývoji, resp. vo vývoji reality, ktorá je objektom ich
skúmania, zároveň mu pripisujú v každej konkrétnej situácii rozdielny obsah.
Neexistuje žiadny jediný a univerzálny mechanizmus vzniku súčasného politického
systému a nikdy nepôsobí na jeho vznik iba jeden z nich vo svojom totálnom prejave.
Vznik a formovanie súčasného politického systému sú späté s pôsobením mnohých
mechanizmov súčasne pri jednoznačnej potrebe zápočtu pôsobenia vnútorných a
vonkajších podmienok tohto procesu. Zahraničnopolitické aspekty formovania
mocenského systému súčasnosti patria medzi najdôležitejšie z nich. Najčastejšie pôsobia
ako samotný mechanizmus vzniku moderného politického systému, resp. tento proces
priamo ovplyvňujú (nezávislá premenná), alebo naň vplývajú sprostredkovane (závislá
premenná) ako prostredie, v ktorom samotný proces prebieha a ktoré je vždy nevyhnutné
brať do úvahy.
Vyššie uvedené prípadové štúdie dokazujú, že jeden z najrozšírenejších mechanizmov
vzniku nového politického systému je bezprostredne spätý s riešením dôsledkov
krízových období vo vývoji medzinárodných vzťahov, najmä v podobe svetovej vojny,
občianskej vojny, národnooslobodzovacieho boja, boja za sociálne požiadavky a
ľudské a občianske práva.
208
Keďže jednotlivé štáty a národy v nich žijúce nemajú rovnaké postavenie
v medzinárodných vzťahoch, hlavnou úlohou národných a štátnych vodcov je
predovšetkým formovanie národného (resp. občianskeho) povedomia, ako základného
predpokladu úsilí o vytvorenie národného štátu (vodcovia talianskeho Risorgimenta si
uvedomili, že najprv musia sformovať u obyvateľov Apeninského polostrova pocit že sú
Taliani a až potom začať s propagáciou založenia jednotného talianskeho štátu). Národné
povedomie sa najčastejšie získava v konfrontácii s národnými povedomiami iných
národov.
Vytýčenie a vybojovanie si národného územia je nedostatočné pre vznik či
založenie národného štátu. Medzinárodné uznanie vlastného národného územia zo strany
bezprostredných susedov a garancie zo strany svetových veľmocí sú nevyhnutným
predpokladom pre vznik súčasného politického systému. Jedná sa predovšetkým o
vytýčenie štátnych hraníc a dodržiavanie zásady celistvosti územia a jeho neporušiteľnosti,
ktoré sú upravované a riešené v dvojstranných a mnohostranných medzinárodných
dohodách.
Medzinárodné uznanie štátno-politickej národnej reprezentácie je takisto
podmienkou samostatnosti a zvrchovanosti pôsobenia súčasného politického systému,
ktoré vystupujú ako jeho jedna z najdôležitejších charakteristických čŕt a zároveň
predpoklad na plnenie jeho vlastných funkcií.
Medzinárodno-politické uznanie štátu znamená vlastne realizáciu predchádzajúcich
dvoch bodov. Zároveň však takisto znamená pridelenie štátu práva zo strany
medzinárodného spoločenstva uplatňovať viac-menej rovnocenným spôsobom svoje práva
a realizovať vlastné zahraničnopolitické záujmy a vytvárať tak adekvátne vonkajšie
podmienky pre harmonizáciu vnútorného politického vývoja.
209
Vytvorenie si dobrého mena v medzinárodných vzťahoch v súčasnosti predpokladá
predovšetkým rešpektovanie a realizáciu základných oporných stĺpov demokracie,
ľudských a občianskych práv a slobôd, ekologické správanie sa a pod.
Moderný politický systém vychádzajúc zo svojej racionálnej podstaty a komplexného
chápania sveta nevyhnutne vytvára systém medzinárodnej podpory prejavujúci sa nielen
v krízových situáciách, ale v rámci globalizačných procesov sa vyhľadávajú a
inštitucionalizujú stále efektívnejšie mechanizmy vzájomnej súčinnosti, ktoré majú trvalý
charakter.
Modernosť vo vzťahu k politickému systému je vždy spätá s určitou predstavou
(ideou) budúceho stavu vecí. Moderný politický systém je preto systémom otvoreným do
vlastného vnútra (neodmieta zmeny a reformy) ako aj k spolupráci s inými politickými
systémami, nasmerovaným na budúcnosť, čo nezabraňuje optimizmu v otázke pokroku.
210