1

Vážený pán predseda Národnej rady,

vážené panie poslankyne a páni poslanci,

Vážení členovia vlády,

Dámy a páni.

Niekoľko posledných mesiacov a týždňov sa energia slovenskej domácej aj zahraničnej

politiky sústredila na zápas proti prerozdeleniu utečencov, ktorí prišli do Európy v

obrovských počtoch. U nás doma bola táto politická energia venovaná predovšetkým

posilňovaniu a potvrdzovaniu vnútropolitickej jednoty proti takzvaným povinným kvótam.

V rokovaniach s našimi európskymi partnermi to bolo úsilie takéto rozhodnutie neprijímať,

prípadne ho zablokovať. Pred niekoľkými dňami sa Slovensko napokon ocitlo v absolútnej

menšine európskych štátov - a pri rozhodovaní o tejto otázke neuspelo.

Požiadal som o vystúpenie pred vami, vážené panie poslankyne a páni poslanci, pretože

považujem za svoju povinnosť pri tejto príležitosti hovoriť o tom, čo má pre našu krajinu aj

podstatne širší rozmer.

Za posledné štvrťstoročie od pádu železnej opony zažila Európa aj globálny svet niekoľko

vážnych kríz. Ale vo svojej zložitosti a neistote je svet v tomto čase znepokojujúco

nestabilnejší ako počas života väčšiny z nás. A preto chcem povedať, že podľa môjho názoru

v takomto svete je pre dnešné Slovensko životne dôležité nielen členstvo v Európskej únii

a Aliancii. Ale je životným záujmom Slovenska mať skutočných priateľov a spojencov, ktorí

nám môžu dôverovať tak, ako chceme dôverovať my im.

Chcem dnes v tejto veci osloviť vás, parlament Slovenskej republiky, a prostredníctvom vás aj

politické strany, ktoré reprezentujete a ktoré sa budú zakrátko uchádzať o hlasy občanov vo

voľbách.

O našej budúcnosti – o lepšom alebo horšom živote ľudí na Slovensku, ako aj o našej

dlhodobej národnej bezpečnosti – sa totiž rozhoduje najskôr tu, u nás doma, na Slovensku. Nie

sú a nebudú to iba písané medzinárodné zmluvy, ktoré robia naozaj dobrých priateľov a

spoľahlivých spojencov a ktorých dodržiavanie by sme mali považovať za samozrejmosť.

Som presvedčený, že to, čo stojí aj nad všetkými zmluvnými vzťahmi, nad všetkými

formálnymi záväzkami, nad zapísanými a podpísanými garanciami... - to je schopnosť

2

porozumieť vážnosti chvíle. Kedy nejde o momentálnu prestíž ani o nejakú jednotlivosť. Kedy

ide o silu a svedectvo spolupatričnosti, o silu a svedectvo dôvery - počas kríz, alebo pri

zložitých rozhodnutiach.

Už viackrát som povedal svoj názor, že v diskusii o migračnej kríze, ktorú u nás na Slovensku

vedieme už niekoľko mesiacov, ide aj o srdce a charakter Slovenska. Predovšetkým o to išlo a

stále ide - veď inak Slovensko v tejto kríze doteraz nebolo bezprostredne ani vážne skúšané

takým spôsobom ako niektoré iné európske krajiny, vrátane našich susedov Maďarska

a Rakúska, alebo nášho najdôležitejšieho ekonomického partnera Nemecka.

Viackrát som tiež povedal, že podľa môjho názoru Slovensko má kapacitu pomôcť. Že prijatie

niekoľko sto alebo aj tisíc ľudí utekajúcich pred vojnou a násilím by bolo v silách Slovenska.

Myslím, že by to bolo aj prijateľné pre väčšinu našich občanov, ak by sme im takéto

rozhodnutie pokojne, presne a spoločne vysvetľovali. Nešlo by o žiadne ohrozenie Slovenska,

ani by to nemalo nijaký vplyv na lepší alebo horší život ľudí na Slovensku.

Pomoc ľuďom utekajúcim pred vojnou a násilím u nás ponúkli mnohé združenia aj jednotlivci,

kresťanské aj iné organizácie. Iniciatívne, spontánne a veľakrát bez publicity. Vo verejnej

diskusii sa ale od počiatku stretli aj krajné názory a vzájomné obviňovanie. Inštinkt ľudskosti

bol obviňovaný z naivity, a z opačnej strany často aj normálny prirodzený ľudský strach

našich občanov z neznámeho dostával nálepku xenofóbie a extrémizmu.

Dovoľte mi ale povedať, že zvlášť v politickej diskusii podľa mňa zaznieval až príliš silno taký

tón, ktorý tento strach zo všetkých migrantov povzbudzoval. Od bezprostrednej

bezpečnostnej hrozby, ktorú by vraj predstavovalo prijatie niekoľko sto alebo tisíc ľudí

utekajúcich pred vojnou. Až po necitlivosť a podsúvanie názoru, akoby takmer všetci migranti

boli ekonomickí špekulanti a do Európy prichádzajú len kvôli pohodlnejšiemu životu. Niekedy

sa mi tiež zdalo, že debatu o našom srdci a našom vlastnom príspevku nahradilo poučovanie

iných štátov a celej Európy, kde zlyhali a čo by mali teraz robiť. A aj rozumné názory, že

prekryl celkový prevládajúci dojem - pred našou domácou aj európskou verejnosťou -, že ľudí

utekajúcich pred vojnou a násilím Slovensko jednoducho nechce.

Považujem za dôležité hovoriť aj o dôvodoch, prečo podľa môjho názoru slovenská pozícia

prehrala súboj proti mechanizmu prerozdelenia 120-tisíc ľudí z Talianska a Grécka, ktorí do

3

Európy utiekli pred vojnou a prenasledovaním. Prečo sme si, podľa môjho názoru, zle zapli

prvý gombík v tejto migračnej kríze, ktorá pred celú Európsku úniu nadlho postaví ešte veľa

nových otázok, aké sme si doteraz nemuseli klásť, a rozhodnutí, ktoré sme doteraz

nepotrebovali robiť.

Nielen u nás na Slovensku, ale ani nikto v Európe nikdy nenazýval mechanizmus takzvaných

kvót riešením migračnej krízy. O tom spor nikdy nebol. V situácii, kedy do Európy v

posledných mesiacoch prišli státisíce ľudí a nikto neočakáva rýchlu zmenu tohto trendu, si

nikto nemohol myslieť a netvrdil, že prerozdelenie najskôr 40-tisíc a teraz 120-tisíc ľudí

predstavuje riešenie.

Myslím si, že slovenská zahraničná politika prehrala súboj o takzvané povinné kvóty v Európe

preto, lebo dostatočne nezvážila dve podstatné veci.

Iste si pamätáte, že som tu pred vami v júni vo svoje Správe o stave republiky označil tento

administratívny prerozdeľovací mechanizmus za nešťastný nápad. A prihováral som sa za to,

aby Slovensko ponúklo pomoc dobrovoľne a iniciatívne, v súlade s možnosťami a kapacitami,

ktoré u nás máme.

Za nešťastné a neprimerané som považoval už samotné slovo „kvóty“, ktoré sa zaužívalo. Veď

nehovoríme o tovaroch na pultoch potravín, ani o pesničkách v rádiu. Hovoríme predsa o

živých ľuďoch. O mužoch, ženách, deťoch, ktorí k nám do Európy utiekli a utekajú pred

smrťou, násilím, prenasledovaním. Možno sa nám na Slovensku zdalo, že výraz „povinné

kvóty“ akoby úplne odľudštil nešťastie konkrétnych ľudských bytostí. Lenže vo väčšine

Európy nie.

Aj tam - vo väčšine Európy - si jej obyvatelia a politickí lídri uvedomujú, že v tejto ľudskej vlne

sú aj migranti ekonomickí. A že ich nie je málo. Že ich všetkých nedokážeme ani nechceme

prijať. Že ich musíme dokázať registrovať a tých, ktorí nespĺňajú dôvody na udelenie azylu,

vracať do ich domovských bezpečných krajín.

Napriek tomu vo väčšine Európy ani úradnícky výraz kvóty neprekryl jeho ľudský a

humanitárny rozmer v tomto konkrétnom prípade. Vo väčšine Európy si jej obyvatelia aj

politickí lídri stále myslia, že máme a musíme pomôcť ľuďom, ktorí do Európy utekajú pred

4

vojnou a násilím a ktorí tu už sú. Že takú povinnosť máme - a že na to máme aj možnosti. Pre

väčšinu Európy aj jej politických lídrov zostal za nepekným výrazom „kvóty“ - človek. A pod

číslami kvót zostali - živé ľudské bytosti.

Myslím, že tento ľudský humanitárny rozmer, túto emóciu sme jednoducho podcenili. A keď

Slovensko v júli oznámilo - ešte na dobrovoľnej báze - prijatie 100 ľudí z celkového počtu 40-

tisíc, stratili sme sympatie vo väčšine Európy a stratili sme porozumenie a pochopenie aj pre

každý rozumný argument. Slovensko sa stalo objektom uťahovania a zosmiešňovania

európskych a svetových médií. Akoby sa zo slovenskej pozície vytratil človek - a hodnota

ľudskej bytosti. Bez ohľadu na pôvod, národnosť, vierovyznanie, vek alebo sociálne

postavenie človeka.

Podľa môjho názoru - podľa môjho presvedčenia - musí mať aj dnes a kedykoľvek politika aj

tento humanistický rozmer. Pokiaľ sa politika zúži len na pojem záujmy, od toho je už len

kúsok k egoizmu, a na tomto princípe jednotná Európa nemá budúcnosť. Hovorí sa tiež, že

menšie štáty - a často to počuť aj u nás a v tomto našom regióne strednej Európy -, že by sme

sa mali správať predovšetkým rozumne, aby sme si ochránili naše záujmy. To je určite pravda.

Ale rozumne v skutočnosti znamená, že musíme vedieť prejaviť srdce a charakter v situáciách

krízových.

Druhým dôvodom, prečo podľa môjho názoru naša európska politika a slovenská pozícia

prehrala boj proti prerozdeleniu 120-tisíc utečencov, bolo nepochopenie druhého - rovnako

vážneho - významu takzvaných kvót. A tým je solidarita medzi našimi európskymi štátmi

navzájom, vo chvíli asi najvážnejšej krízy pravidiel od vzniku Európskej únie.

Je nám azda jasné, že žiadna európska krajina ani jej lídri si nemysleli a nemyslia, že by

problémy najviac zasiahnutých krajín spasilo prerozdelenie niekoľko tisíc ľudí, ktorí by

pripadli štátom odmietajúcim mechanizmus prerozdelenia. Alebo že by práve príspevok

našich krajín, vrátane Slovenska, nejakým podstatným spôsobom uľahčil situáciu krajinám,

kam prichádzajú desaťtisíce alebo státisíce ľudí.

Rovnako pripúšťam, že nielen Európska komisia, ale aj väčšina európskych lídrov si

uvedomovali, že sme sa Európa ako celok pridlho len prizerali tomu, čo sa deje. Že sa Európa

niekoľko mesiacov ako celok viac-menej len prizerala začiatku vážnej migračnej vlny. A že

5

dnes, kedy si už rozmer toho všetkého azda všetci v Európe uvedomujeme - keď si

uvedomujeme rozmer ťažkých rozhodnutí, na ktorých sa budeme musieť dohodnúť - že

Európa ako celok potrebovala vyslať signál. Teda nie iba ako konkrétnu pomoc krajinám,

ktoré ju potrebujú, ale aj voči sebe navzájom. Isteže nie ako riešenie migračnej krízy. Ale ako

signál, že chceme a vieme konať solidárne, spoločne. Európske štáty voči sebe navzájom, aj

ako signál všetkým občanom naprieč Európskou úniou.

Domnievam sa, že toto bol dôvod, pre ktorý aj predstavitelia väčšiny štátov odmietajúcich

takzvané dočasné kvóty - a ešte pred ich schvaľovaním - oznámili pripravenosť prijať

dokonca väčší počet ľudí, než predpokladaný počet v takzvaných kvótach. Pretože si

uvedomovali, že žiadna finančná alebo iná ponuka nemôže v danej chvíli rovnocenne nahradiť

toto gesto.

Domnievam sa, že preto predstavitelia viacerých krajín kritizujúcich a odmietajúcich takzvané

dočasné kvóty hneď bezprostredne po ich schválení Radou ministrov Európskej únie

oznámili, že budú rozhodnutie rešpektovať. Pretože chcú dodržiavať európske právo a

uvedomujú si, že nesúhlas časti verejnosti, alebo aj osobné vnútropolitické ťažkosti lídrov sú v

skutočnosti nepodstatné - že sú nepodstatné oproti vážnym rozhodnutiam a oproti veciam,

aké pred Európou ešte sú v čase najbližších týždňov a mesiacov. A pretože sa na nich chcú

podieľať s váhou, rešpektom a úctou - ako krajiny a ich predstavitelia, ktorí sú si vedomí

zmluvných záväzkov, aj vážnosti situácie pre budúcnosť a jednotu celej Európy, v tomto pre

nás Európanov vážnom období.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci.

Keď som nastupoval do úradu prezidenta, vychádzal som z toho, že naše najdôležitejšie

medzinárodné zmluvy a záväzky - a v širšom zmysle aj naša zahraničná a európska politika -

sú principiálne ustálenou a pevne ukotvenou oblasťou všeobecne rešpektovaného

demokratického štátu, akým je Slovensko. Vychádzal som z toho, že zahraničná politika má

rovnaký cieľ ako domáca - zaistiť na Slovensku lepšie podmienky na život dnes a dobrú

perspektívu zajtra. Predovšetkým prosperitu pre ľudí a bezpečnosť. Vychádzal som z toho, že

Slovensko dodržiava pravidlá a má silných priateľov a verných spojencov. Že sme štátom,

ktorý sa teší konsenzuálnej zahraničnej politike naprieč relevantným politickým spektrom.

Jednoducho povedané, že v tejto oblasti nastupujem do 1. triedy dobre rozbehnutého vlaku.

6

Opakovanú tézu v mojich podkladoch od našich diplomatov na rokovania s predstaviteľmi

iných krajín, že naše vzťahy sú „bezproblémové a nie sú v nich žiadne otvorené otázky“, som

nepovažoval za frázu. Rád som venoval pozornosť aj konkrétnym možnostiam, ktoré by

vzťahy Slovenska posilnili a priniesli by úžitok našim občanom. Po nástupe do úradu - a pri

každej takejto príležitosti - som ľuďom, ktorí plnia úlohy zahraničnej politiky, kládol otázky o

jasných, vyargumentovaných a realistických cieľoch, aké chceme a vieme dosiahnuť. Voči

jednotlivým krajinám, aj voči regiónom alebo zoskupeniam, ktorých sme členmi alebo

partnermi. Nie vždy som dostával a dostávam odpovede, ktoré by všeobecne formulované

strategické záujmy Slovenska rozmenili na drobné, na konkrétne dosiahnuteľné ciele.

Kládol som tiež otázky, ako sme dokázali posilniť naše záujmy v tých regiónoch a štátoch, v

prospech ktorých sa Slovensko viac než inde angažovalo a angažuje. Alebo kde urobili kus

roboty a Slovensku dobré meno slovenskí experti. Či dokážeme rovnako dobre ako naši

susedia a ďalší partneri nadviazať na politickú angažovanosť aj ekonomicky: novými

kontraktmi a novými príležitosťami. Napríklad koľkokrát a ako premenilo Slovensko na

príležitosť svoju prítomnosť v krízových regiónoch ako Irak, Afganistan, Cyprus, Bosna alebo

celá oblasť západného Balkánu.

Odpovede bývajú skôr vyhýbavé. A nie je to preto, že by slovenská diplomacia nemala aj

vynikajúcich predstaviteľov. Určite má, je ich dosť - a mnohých z nich ocenilo a stále oceňuje

medzinárodné spoločenstvo dokonca významnými pozíciami.

Často o tom hovorím s ministrom zahraničných vecí, u ktorého vidím, že si to uvedomuje a má

záujem to zmeniť. Pripisujem túto našu slabinu tomu, že sme sa zatiaľ nenaučili niektoré veci

robiť. Ako využiť to, čo robíme dnes, na príležitosť zajtra. Ako spojiť sily vlády, parlamentu,

vládnych agentúr, podnikateľov, mimovládneho sektora - a všeobecné formulácie o záujmoch,

a potom konkrétne prípady slovenskej angažovanosti viac a častejšie premeniť aj na

ekonomické projekty. Videl som a vidím možnosti prezidenta nielen k tomu nabádať, ale k

tomu aj prispievať.

Od júna minulého roku sa však stalo viacero vecí, pri ktorých som si musel položiť otázku, či

sa nám v posledných rokoch nestáva pričasto, že sa pri vážnych európskych témach Slovensko

dostáva do otvorených sporov s našimi kľúčovými spojencami. A často aj s tými členskými

krajinami, ktoré sami označujeme za lídrov Európskej únie a našich strategických partnerov.

7

Čo by samé osebe nebol problém, ak by bolo zároveň jasné, aký zahraničnopolitický

a európsky záujem Slovenska tým v tej-ktorej chvíli sledujeme. A predovšetkým: Čo konkrétne

chceme v tej-ktorej situácii aj skutočne dosiahnuť, presadiť. Alebo či domáce politické ambície

len neprehlušujú skutočný záujem našej krajiny v rámci Európskej únie.

Pred 4 rokmi Slovensko zostalo poslednou krajinou, ktorá odmietala solidaritu a najviac

komplikovala hľadanie spoločnej európskej dohody v zložitom a zdĺhavom procese záchrany

eurozóny. Takto na jeseň pred 4 rokmi sa celá Európa pozerala na Slovensko, kde sa kvôli

hlasovaniu o dodatku k zmluve o takzvanom eurovale rozpadla vláda a nasledovali predčasné

voľby. Pritom sa ukázalo, že toto rozhodnutie nebolo vnútropoliticky nijako konfliktné.

Nakoniec ho podporila presvedčivá väčšina takmer štyroch pätín Národnej rady Slovenskej

republiky.

Krátko pred mojím nástupom do funkcie prezidenta došlo k anexii Krymu zo strany Ruskej

federácie a vzápätí k ruskej angažovanosti v bojoch na východe Ukrajiny. Slovenská vláda

vtedy spolu s našimi partnermi v Európskej únii aj Aliancii zaujala jednoznačnú pozíciu, že

Rusko porušilo medzinárodné právo. Slovensko opakovane schválilo spoločné sankcie

Európskej únie proti Rusku. Na základe dohody s predsedom vlády a kľúčovými ministrami

som takto pred rokom cestoval na samit NATO vo Walese so slovenským príspevkom k

posilneniu kolektívnej bezpečnosti.

V tomto duchu sme členovia vlády aj prezident vystupovali a rozhodovali za rokovacími

stolmi Európskej únie a Aliancie - a pokiaľ ide o mňa, tak za zatvorenými dverami aj pri

verejných vystúpeniach rovnako, a plne v súlade so záujmami Slovenska a našimi

strategickými dokumentmi.

Slovensko tiež pomohlo Ukrajine v kritickej chvíli a v jej doslova existenčnom probléme -

spustením reverzného toku plynu. Môžeme oprávnene povedať, že Slovensko pomohlo

Ukrajine odvrátiť jej energetický kolaps a brániť svoju suverenitu. Ale zároveň sme zo

Slovenska vysielali signály a niektorými zahraničnopolitickými aktivitami vzbudzovali u

našich spojencov a partnerov nepochopenie a otázky, a to zvlášť v kritických mesiacoch, kedy

sme nikto v Európe nemohli vedieť, ako a kam sa tento konflikt ešte rozrastie a kde sa zastaví.

8

Vo všetkých troch prípadoch a najväčších európskych témach posledných rokov - vrátane

súčasnej migračnej krízy - išlo a ide o súdržnosť a budúcnosť Európy. Išlo a ide aj o širšie

ohrozenia Európy. Na všetky tieto situácie by sa u nás doma dala uplatniť rovnaká otázka: aké

konkrétne zahraničnopolitické záujmy tým Slovensko sledovalo? Aké realistické a

dosiahnuteľné zahraničnopolitické ciele sme si postavili - a čo konkrétne sme dosiahli? Akých

priateľov sme získali, aké zväzky posilnili? Alebo či domáce politické ambície neprehlušili

skutočný záujem našej krajiny.

Často u nás počuť argument - na tieto aj iné situácie: Sme členmi Únie a Aliancie, hlasujeme a

spolurozhodujeme. Ale bez ohľadu na spoločné rozhodnutia máme právo na vlastný názor a

toto právo si nenecháme vziať. A po rozhodnutí si vyhradzujeme právo ponechať si vlastný

názor.

S uplatňovaním práva na vlastný názor nikto nebude polemizovať. Som ale presvedčený, že

ambíciou Slovenska má byť oveľa viac.

Radosť a potešenie vysloviť vlastný názor - veľakrát aj príkro -, ničím sa nedať obmedzovať a

ostro kritizovať každého, kto si to podľa nás zaslúži - túto radosť a potešenie každý človek

objaví pomerne mladý. Istý čas mu to aj stačí a patrí to k veku. Nemať inú ambíciu, iba zažívať

radosť a potešenie z toho, že názor zaznie verejne a nahlas. Aj mladý človek ale pomerne

rýchlo objaví oveľa väčšiu radosť a potešenie - ak sa mu niečo podarí vo svojom okolí aj

presadiť, zmeniť.

Slovensko je ešte stále mladý štát. Ale prešlo kus cesty a dospievalo rýchlo - a preto by sme

mali mať aj v otázkach zahraničnej politiky oveľa vyššie ambície ako radosť z toho, že

povieme svoj iný názor.

Vážená Národná rada.

Moje vystúpenie som začal konštatovaním o znepokojujúcej nestabilite nášho sveta. Spomenul

som viaceré krízy, ktoré skúšajú jednotu Európy a ktoré úplne pochopiteľne povzbudzujú

otázky: koľko kríz v takom krátkom čase jednotná Európa ešte ustojí. Polmiliardová Európska

únia, ktorá vo svojej rozšírenej podobe a jej súčasných pravidlách existuje tiež iba krátko.

9

Jednou z najvážnejších a najzrozumiteľnejších priorít slovenskej zahraničnej politiky a

životných záujmov Slovenska je zostať v jadre Európskej únie a konštruktívne prispievať k jej

budúcemu usporiadaniu. Takto je to zapísané v strategických dokumentoch štátu. Takto to

často hovoríme. Na tom panovala zhoda niekoľkých vlád dlhodobo. Na tom je aj absolútna

zhoda naprieč politickým spektrom všetkých rozhodujúcich politických síl. Tento záujem

Slovenska presadzujem ako prezident v zahraničí aj u nás na Slovensku. A dnes aj v

budúcnosti budem apelovať na to, aby sme mali tento záujem na mysli stále, aby sme ho

presadzovali, opatrovali a pestovali, a aby sme mu nenadradzovali krátkodobé

vnútropolitické ambície.

Preto chcem pri dnešnej príležitosti, aj vo vzťahu k téme môjho vystúpenia povedať dve veci.

Prvú považujem za samozrejmú, pretože ma k nej zaväzuje Ústava. Ako prezident a

reprezentant Slovenskej republiky navonok považujem za svoju ústavnú aj osobnú

zodpovednosť a povinnosť vystupovať aj dovnútra na strane záväzkov Slovenskej republiky, a

ak treba ich aj pripomínať: Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky. Toto je naša povinnosť, zaväzuje rovnako prezidenta aj všetky orgány

verejnej moci.

Druhá vec, ktorú chcem povedať a o ktorej som presvedčený - to je dôležitý záujem Slovenska

na tom, aby sa nám podarilo čo najrýchlejšie zmazať nepriaznivý dojem, ktorý sme v

doterajšom priebehu migračnej krízy zanechali vo väčšine Európy, teda aj u mnohých našich

priateľov. A aby sme sa čo najskôr dostali z osamotenej pozície, v ktorej sme sa teraz ocitli a v

ktorej nás takto vníma Európa.

Nemôže byť zahraničnopolitickým záujmom Slovenskej republiky povzbudzovať

nepochopenie, ktoré predsa musíme registrovať všetci, ktorí sme dnes v tejto sále. Bez ohľadu

na to, či ho považujeme za úplne nespravodlivé, alebo mu chceme a vieme aj porozumieť. Nie

je pre Slovensko v skutočnosti ani výhodné, aby sme týmto spôsobom vstupovali do ďalších

rokovaní a rozhodovaní, ktoré bude musieť Európa urobiť. Ak máme byť ako Únia efektívni,

zostať jednotní a zvládnuť migračnú krízu. A považoval by som tiež za osobitne nešťastné, ak

by sme o niekoľko mesiacov predsedali Európskej únii bez všeobecného presvedčenia našich

10

partnerov, že slovenské srdce je na strane spoločnej Európy a náš charakter je k nej dôležitým

príspevkom.

Vážená Národná rada.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci.

Onedlho sa skončí vaše funkčné obdobie. Usudzujem, že veľká väčšina z vás sa bude uchádzať

o znovuzvolenie v parlamentných voľbách na kandidátkach politických strán. To, akým

spôsobom prebehne predvolebná kampaň, bude vašou odpoveďou, či sa stane u nás

pravidlom, že vnútropolitické ambície vedia prehlušiť dlhodobé zahraničnopolitické záujmy

Slovenska. Tak ako tu sme, myslím, že tomu aj veríme, že ide o najlepšie záujmy občanov.

Dajme ľuďom na Slovensku dôvod, aby im nielen rozumeli, aby ich nielen potvrdili, ale aby sa

s nimi stotožnili aj rozumom, aj srdcom.

Naša Európa - Európska únia - nie je bankomat. Nie je to jej hlavná myšlienka, ani jej zmysel a

prínos. Zdá sa mi ale, že s výnimkou slávnostných príležitostí nevieme u nás v každodennej

politickej diskusii povedať o Európskej únii pomaly jediné priaznivé slovo. Slovo Brusel je

pomaly v domácej politickej diskusii už iba nadávkou a bruselskej byrokracii sa pripisujú aj

rozhodnutia, ktoré v skutočnosti robia predstavitelia vlád členských štátov, vrátane tých

našich. Pokúsme sa to utlmiť. Aby sme kvôli vnútropolitickým ambíciám nestrácali podporu

verejnosti pre jednotnú Európu. Európska únia nie je problém, ale je riešenie. Aj pre nás, pre

Slovensko.

Migračná kríza obrátila pozornosť Európy z východu na juh. My by sme však nemali zabúdať

na naše ďalšie skutočné záujmy. S nádejou registrujeme, že na východe Ukrajiny prestali

umierať ľudia a uplatňuje sa prímerie. Že dohody z Minska stále žijú. Ale neistota z vývoja za

našou bezprostrednou hranicou a východnou hranicou Európskej únie zostala. A európsky

orientovaný a životaschopný sused nie je iba právom občanov Ukrajiny, ale je aj skutočným

slovenským záujmom.

Preto je aj proti slovenským záujmom napríklad projekt Nord Stream 2. Máme v tejto veci

úplne rovnaký názor s predsedom vlády a dohodli sme sa, že hľadáme podporu u iných

partnerov a členských krajín. Toto je príklad skutočného slovenského záujmu - a som

presvedčený, že aj celoeurópskeho záujmu. A bol by som radšej, ak by v týchto dňoch a

11

mesiacoch bolo Slovensko v takej pozícii, aby sme mohli v Európe pôsobiť silnejšie. Aby boli

naše obavy a argumenty vnímané ako od krajiny, ktorá dokáže počúvať a porozumieť

argumentom obavám tých, o ktorých záujem a podporu sa bude chcieť usilovať.

Vážená Národná rada.

Vnímam to tak, že rozdielne názory medzi vami - tu v parlamente aj medzi rozhodujúcimi

politickými stranami - sú v otázkach zahraničnopolitických záujmov Slovenska v skutočnosti

nepodstatné. Pretože v základných záujmoch existuje zhoda.

Preto by sme na záujmy našej krajiny nemali zabúdať pri žiadnej príležitosti, ani v mene

vnútropolitických ambícii. Spochybňovanie miesta a záujmov Slovenska, kampane za zmenu

kurzu Slovenska, ktoré sa objavujú, alebo dokonca politický extrémizmus sa budú cítiť iba

viac povzbudené, ak ich cieľom a argumentom budeme priznávať kus pravdy. Alebo keď s

nimi budeme taktizovať. A zvlášť dnes, keď do mnohých diskusií, ktoré vedieme - občania aj

politici - významne vstupuje faktor informačnej vojny, ktorého objektom a cieľom je aj

Slovensko a naši občania.

Chcem vás preto na záver môjho vystúpenia ešte raz požiadať, vážené panie poslankyne a

páni poslanci, a prostredníctvom vás aj politické strany: Dajte ľuďom na Slovensku dôvod, aby

zahraničnopolitickým a európskym záujmom Slovenska, aj záväzkom a prínosom, ktoré z toho

vyplývajú, nielen rozumeli. Aby ich v parlamentných voľbách nielen potvrdili. Ale aby sa s

nimi stotožnili. Aby im dôverovali. Aj rozumom, aj srdcom.

Ďakujem vám.