Číslo 15 ...premeňte sa obnovením mysle... 2008

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Z obsahu : Relácie a kázne : Nádej – beznádej 02 - 04 Synovo prvenstvo I, II 04 - 08 Hriech a viera 09 - 11 Prekliaty a odlúčený 11 - 15 Vzkriesený Izrael 15 - 16 Priznať farbu 16 - 17 Milované bremeno 17 - 18 Súd na základe.... 18 - 19 Pozor na pád 19 - 21 Zmena života 21 - 25 Komentáre a úvahy : Prvotná cirkev 25 - 29 O „Novom veku“ 29 - 31 ME vo futbale 31 - 33 Čo s Turícami ? 33 - 34 Ku komu pôjdem ? 34 - 36

Vždy dostupné : Na : www.hcjb.sk, neskôr www.zmenaarast.sk

Pútnická pieseň. Radoval som sa, keď mi hovorili: Poďme do domu Hospodina. Zastavili sa naše nohy v tvojich bránach, Jeruzalem. Jeruzalem je vystavený ako mesto, ktoré nás spája dovedna. Tam vystupujú kmene, K mene Hospodinove. Pravidlom je pre Izrael: oslavovať meno Hospodinovo. Bo tam stoja súdne stolice, stolice domu Dávidovho! Proste o pokoj pre Jeruzalem: Nech žijú bezpečne tí, čo ťa milujú! Nech je pokoj v tvojich hradbách, bezpečnosť v tvojich palácoch! Kvôli svojim bratom a priateľom hovorím: Pokoj v tebe! Pre dom Hospodina, nášho Boha, chcem vyhľadávať tvoje blaho!

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Nádej – beznádej

Neviem či ste sledovali ME 2008, zápas Nemecko -Turecko odohrávala sa tu nádeje a beznádej na výhru a postup. Nakoniec jedni od- išli s nádejou na finále a tých druhých premo-hol zármutok a beznádejnosť. Pre porazených tu skončila nádej na titul. Ich beznádejnosť sa zračila na ich tvárach a v ich správaní. Samot-ný zápas sa odohrával striedavo, s krásnymi a férovými momentmi, ale aj s neférovými a ne-peknými zákrokmi. Žiaľ taký je život a nielen na futbalovom ihrisku, ale aj v iných oblastiach ži-vota. Pozrime sa však na to podstatné o čo šlo aj v tomto futbalovom dianí, šlo o nádej a bez-nádejnosť. A/ Beznádejnosť je veľkou témou. Nádej taktiež ! Tento pod nadpis sa mi vidí, že je niečím takým čo sa znova vynára ako veľké téma aj v dnešnom živote. Pozrime sa pravde vážne a zodpovedne rovno do očí: Na našom Glóbuse sa odohráva všeličo možné, ibaže to nemôže-me nazvať - svätý a pokojný život. Ľudia v mno- hých krajinách sveta sú doslovne a do písmen-ka „na dne“. Zamyslime sa napríklad nad krí-zou v Mugabe, v tomto regióne zo strany Sim-babwe dochádza k brutálnym bojom o moc. Alebo, je tu násilie v Libanone. Neustále sa k nám hrnú správy z rôznych častí sveta o bo-joch a o teroristických útokoch. Pozrime sa na Afganistan, do Iraku... Sudan.... na utrpenie v Barme..., kde poveternostná búrka „nargis“ pri-pravila o strechu nad hlavou viac ako milión ľu-dí a desaťtisíce prišli o život. Sú to ľudia skla-maní, rezignovali, sú v beznádeji. Sú tu iba oni, alebo je to tak na celom svete? Pozrime sa pravde do očí. Ako to je s vnútornou duševnou nádejou v našej krajine? Prečo matky opúšťajú svoje novonarodené deti? Prečo sú maloletí sexuál-ne zneužívaní? Všimli ste si ľudí s očami plnej depresie a beznádeje, napríklad na úrade prá-ce, ktorých je tu často dlhé rady? Strata nádeje veľmi často spôsobí stratu chuti do života, stra-tu životného elánu! Táto príhoda toto potvrdzuje : Raz večer z nedbalosti zavreli muža do chladiaceho boxu. Uvedomil si, že už nik do na-sledujúceho rána neotvorí box. Pomyslel si, nuž toto je už nado mnou vyrieknutý rozsudok smr-ti. Nemal už žiadnu nádej na v tejto extrémnej

zime prežiť celú noc. Napísal svoje rodine roz-lúčkový list. Ráno ho našli mŕtveho. Jeho úmr-tie bolo všetkým, ktorých sa to týkalo čosi ne-pochopiteľným. V noci sa totiž pokazilo chla-denie a chladiaci box nechladil. Na základe tej-to skutočnosti mal prežiť a predsa umrel. Dô-vodom bola beznádejnosť. Príčinou bolo to, že sa sám oddal smrti a odsúdil sa na smrť. Toto poukazuje na to, že beznádejnosť je veľkou témou. Nádej taktiež ! Napríklad o tejto téme sa vyslovil jeden teológ H. J. Iwand takto : „Až keď opravdu po-chopíme aká strašná je naša zem, až potom pochopíme to, že musíme očakávať nové nebo a novú zem. Potom pochopíme, že všetky na-še pokusy obrátiť túto zem na kresťanskú bolo iba slabomyseľnosťou...“ Že svet je tak nespra-vodlivý a násilnícky... to súhlasí! Ale, či neexistuje ani žiadna udalosť, kto-rú by sme mohli niesť ako zvesť nádeje? Je, je tu história „Najvyššieho“ ! On túto zem stvoril a On má možnosť stvoriť aj novú zem! Túto ná-dej môžeme i dnes dať do pohybu, ako pos-ledný výstrel na konci „svetového finále.“ Nie ako posledný finálový výstrel na ME, ale na ako pre finále tohto sveta. B/ Je tu ešte stále nádej pre tento svet ! Tu nehovoríme ako novinári, politici, ale-bo ako znalci teológie, ale ako živí svedkovia viery. Tu hovoria takí, ktorí majú mnohoročnú, všestrannú a viacúčelovú skúsenosť s tým, že sami aj ich blížni, ktorí svoju nádej vložili na Je-žiša Krista a s Ním na večnosť, žijú v nádeji! Ži-jú v nádeji i tam kde iní vidia, iba samú bezná-dej. Toto zmenilo ich život i myslenie! Nádej ma-jú v tomto živote a ešte ich dimenzia nádeje sa rozšírila aj mimo tento život - do večnosti. Je-den z „prvobežcov“, ten čo túto nádej priniesol aj pre Európu, apoštol Pavol v 1. liste Korinťa-nom v 13:13 k tomu napísal : * „Teraz však zostáva viera, nádej, láska to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ Celá nádej je „vierou v nádeji“ toto zdôra-zňuje ap. Pavel aj v liste Rimanom 8:24 takto : * „Lebo v nádeji sme boli spasení. Ale ná-

dej, ktorú vidíme (splnenú), nie je nádej. Veď čo niekto vidí, načo by sa tomu aj nádejal?“

Už sme zachránení od beznádeje od chví le oddania sa vierou Ježišovi Kristovi! Čo vlastne rozumieme pod vierou a ná-dejou? Je to, to čo prišlo z vonku, niečo čo bolo

Zmena a rast 2 . .

mimo, prišlo do nášho myslenia, do nášho srd-ca, do nášho vnútra. Je to vnútorný postoj, pre-svedčenie, ktoré prišlo z vonku. Je to toto, čo nás obracia k dobru. Najprv nás vedie do do-brej a šťastnej budúcnosti. Získavané vnútorné zdravie a pokoj je možné prenášať na najbliž-ších, na svokru, alebo nevestu, na nepriateľa ap. Ťažká diagnóza určená lekárom sa ľahšie znáša. Vypôsobí silu pri znášaní srdcových chorôb a chemoterapii. Táto nádej prináša upo-kojenie pre každého a v každej situácii. Nádej mať a v nádeji žiť nie niečo čo pô-sobí ihneď a automaticky, ale je to sila ktorá ra-stie tým, že môžeme vzhliadať na šťastný „ha-ppy end“ nášho života a môžeme zažiť to že už teraz „má všetko svoj zmysel.“ I vedecké báda-nie potvrdilo, že ľudia žijúci vierou a v nádeji sú skôr a častejšie uzdravovaní ako tí čo žijú v beznádeji. Osvedčilo sa to nielen pri po infar-ktových stavoch, ale aj pri bežných zlomeni-nách a pri popáleninách. Myšlienka, že „musí-me urobiť v tomto svete všetko, aby sme bolesť a utrpenie premohli aj keď vieme, že to celkom neodstránime“ je pravdivý a skutočne sa dotý-ka nášho života. Je to pravda, že smrti sa nemôžeme vyhnúť, ale smieme a môžeme pri-jať istotu večného blaženého života s Ježišom Kristom. Odstrániť bolesť a utrpenie z tejto ze-mi môže iba Boh a On to aj vykoná svojim, Je-mu vlastným spôsobom: * „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvotné nebo a prvotná zem sa pominu- li a mora už niet. A videl som sväté me- sto, nový Jeruzalem, zostupovať z neba od Boha, pripravený ako nevestu vyz- dobenú svojmu ženíchovi. A počul som mohutný hlas od trónu: Ajhľa, stá- nok Boží s ľuďmi; prebývať bude s ni- mi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi, zotrie im každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bo lesť už viac nebude, lebo prvotné sa pominulo. A Ten, ktorý se- del na tróne, povedal: Ajhľa, všetko tvorím nové. A ešte povedal: Napíš, že tieto slová sú verné a pravé.“ Zj.21:1-5 S takýmto Pánom Bohom máme dočine-nia. Môžeme poznať jeho zámery a plány s na-mi ľuďmi. Tento láskavý a všemohúci Boh po-slal svojho syna, aby sme sa mohli privinúť k tejto nádeji, ktorá znie takto : * „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho

jednorodeného Syna dal, aby nik neza- hynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ Ján 3:16. Láskou chce ľuďom dať nový spôsob ži-vota, život plný nádeje už teraz i vo večnosti. Jedinečné východisko, nádej a istota sa nazý-va: Ježiš Kristus. To nie je myšlienkový svet, idea, ilúzia, alebo filozofia, to je skutočnosť to je skutočný príbeh nádeje pre každého z nás. On sám o sebe povedal a vydal takéto svedectvo : * „Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ Ján 14:6. Ježiš je ten, ku ktorému môžeme prísť s úprimnou modlitbou o nádej, o dar viery. On je tým, ktorý prosiaceho neodmietne, lebo On to tak prisľúbil : * „Lebo každý, kto prosí, dostane; a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené.“ Matúš 7:8. Apoštol Jakub to upresňuje takto: * „Ale nech prosí s vierou, bez akéhokoľ- koľvek pochybovania. Lebo kto pochy-

buje, podobá sa morskej vlne, ktorú vietor unáša a zmieta.“ Jakub 1:6. Všetko to je tak jasne a zrozumiteľne na-písané, že niet čo dodať. Skôr sa tu natíska otázka sme pripravení na veľké finále? C/ Veľké finále ! Nebeský Otec a Jeho syn Ježiš vedia, že sa tento svet nemôže sám zachrániť. Preto z láskou vykonajú a konajú všetko pre ľudstvo na tejto zemi, aby žili život s nádejou a pokojom. To je jasné z poslednej knihy Biblie. Táto kniha tak nám dáva informácie o nádeji na tomto svete aj o nádeji vo večnosti. V tomto čase a na tento svet príde sám Ježiš Kristus, aby zria-dil spravodlivé kráľovstvo. Vládu spravodlivosti a nádeje. Túto skutočnosť mohol vidieť veľmi jasne človek menom Ján. Videl ju takto : * „Potom som videl tróny: posadili sa na ne, dostali moc súdiť, a videl som du- še zabitých pre Ježišovo svedectvo a pre Božie slovo, aj tých, čo sa nekla- ňali šelme ani jej obrazu a neprijali jej znak na svoje čelá ani na ruky, ožili a kraľovali s Kristom tisíc rokov.“ Zjav. 20:4 Apoštol mal jasné a čisté videnie. Vieme, že táto skutočnosť je už pre svet pripravená a existuje, len ešte nevstúpila na túto zem. Veríme v slovu Božiemu? Vkladáme do toho slova svoju nádej?

Zmena a rast 3

Inými slovami sme pripravení na toto pred finálové stretnutie? Koľko námahy a prí-pravy športový svet a fanúšikovia vynaložili na uvítanie finálového stretnutia pre ME? Koľko ešte sa vynaloží úsilia a peňazí a koľko nádeji sa vloží do budúcich veľkých finálových zápa-sov o majstra sveta? Nie je nám dosť jasné, že čas beží a deň sa chýli ku koncu a zvečerieva sa? Blíži sa najväčšie finále pre tento svet, pre všetky národy sveta. Koľkí a ako sa pripravujú na toto finále? * Zjav. 20:11,12 „Potom som videl veľký, biely trón a Toho, ktorý sedel na ňom. Pred Ním unikla zem i nebo a ich mies- to viac nebolo. Videl som mŕtvych, veľ- kých i malých: stáli pred trónom a kni- hy sa otvorili. Aj iná kniha, kniha života, sa otvorila, a mŕtvi boli súdení podľa zá- pisov v knihách, podľa svojich skutkov. A tiež : * Zjav. 21:1,2„Videl som nové nebo a no- vú zem, lebo prvotné nebo a prvotná zem sa pominuli a mora už niet. A vi- del som sväté mesto, nový Jeruzalem, zostupovať z neba od Boha, priprave- ný ako nevestu vyzdobenú svojmu že- níchovi.“ Žiaľ o tomto finále sa naše média zmie-ňujú, alebo iba veľmi málo. Toto poznanie ná-deje a blaženosti z vyššie uvedenie by nebolo úplné, keby sme nemysleli i na tragický koniec pre tých, ktorí sa samy odsúdia na večnú bez-nádej a smrť. I toto musíme mať pre úplnosť na zreteli. List o tomto veľkom finále bol zaslaný z ostrova Patmos aj do Turecka a odtiaľ sa táto zvesť dostala do celej Európy a sveta. Aký pri-nesie ohlas a reakciu? Jasne sa toto finále už ohlasuje nielen ako zvesť na papieri, ale sku-točnosťami, ktoré sú evidentné v dianí s týmto svetom. Sú tu falošné učenia, vojny, vojnové nebezpečenstvá, nepokoje, hlad, vlažnosť. Je tu drahota – ceny rapídne stúpajú, chudoba narastá, ľudstvo starne. Na záver treba povedať, že toto všetko je iba malý a nedokonalý náčrt pre nádej. Tichá výzva ku konečnému finále. Je potrebné zdôra-zniť: „nádejou je Syn Boží – Ježiš Kristus a náš obrat k Nemu. Úprimná prosba, kratšia ako táto úvaha, ale vychádzajúca z úprimného srdca, s úprimnou túžbou zmení našu pripra-venosť na veľké a konečné svetové finále ľud-stva. Amen. /B. L./

SYNOVO PRVENSTVO I. Židom 1:2b -3.

* „Mnoho ráz a rozličným spôsobom ho- voril Boh voľakedy otcom skrze proro- kov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za de- diča všetkého a Ním stvoril aj veky. Ten- to Syn ako odblesk slávy Boha a obraz obraz Jeho podstaty udržuje všetko svojim mocným slovom a posadil sa na pravici Velebnosti na výsostiach, keď prv spôsobil očistenie od hrie- chov;“ (Židom 1:1-3) Najdôležitejšia otázka, na ktorú má každý človek odpovedať, je tá, ktorú Ježiš položil uče-níkom: „A vy za koho ma pokladáte?“ Skrze stvorenie Boh ukazuje ľudskému oku Jeho večné a neviditeľné Božstvo: * „Lebo čo je neviditeľné z Neho, Jeho večná moc a božskosť, to od stvorenia sveta rozjímaním môžu pozorovať z Jeho diel, aby nemali výhovorky,...“ (Rim.1:20), a že Boží Syn „ako odblesk slávy Boha a obraz Jeho podstaty udržuje všetko svojim moc- cným slovom...“ (Židom 1:3). Text je pokračovaním úvodnej vety Listu Židom, v ktorej nám autor predstavuje Synovo prvenstvo, aby ukázal, že Ježiš Kristus je Božie vrcholné a konečné zjavenie pre nás. Všetci proroci Starej zmluvy ukazovali na Krista. Nová zmluva ukazuje, že Božím večným zámerom je zjednotiť všetko v osobe Ježiša Krista:

*„...na uplatnenie plnosť časov; totižto v Kristu ako v Hlave zjednotiť všetko, aj čo je na nebi, aj čo je na zemi. Zje-dnotiť v Ňom, v ktorom sme sa stali dedičmi, predurčenými podľa predsa-vzatia Toho, ktorý všetko pôsobí roz-hodnutím svojej vôle, aby sme boli na chválu Jeho slávy, my, čo sme už predtým skladali nádej v Kristu. V Ňom aj vy, keď ste počuli slovo prav-dy, evanjelium o svojej spáse a uverili ste v Neho, boli ste spečatení zasľúbe-ným Duchom svätým, ktorý je závdav-kom nášho dedičstva, aby sme ako Jeho vlastní boli vykúpení na chválu Jeho slávy.“ (Efezským 1:10-14).

Tu autor uvádza sedem kratučkých, ale hlbokým významom nabitých výrazov, ktoré popisujú prvenstvo Božieho Syna a spoločne

Zmena a rast 4 .

ukazujú Krista v Jeho troch povereniach: Kris-tus je Boží prorok, ktorý zjavuje Božie konečné slovo, Boží kňaz, ktorý priniesol obeť zmierenia za naše hriechy, a Boží kráľ, ktorý sedí na tró-ne po pravici majestátu na výsostiach. Tieto o-braty sú možno usporiadané v chiasme: prvý a posledný z nich hovorí o vtelenom Synovi, za-tiaľ čo ostatné o Synovi v Jeho večnej existen-cii. Pretože Boží Syn stojí nad všetkým, musí-me sa pred ním skloniť ako pred zvrchovaným Pánom. Pozrime sa na osem vlastností, ktoré vyjadrujú Jeho prvenstvo: 1. Ježiš stojí nad všetkým ako dedič všetkého: Ako Syn je Ježiš tiež dedič. Ranní cirkev-ní otcovia a stredovekí autori toto prehláse-nie spájali so Žalmom 2:8, kde Otec hovorí Synovi: * „Žiadaj si odo mňa a dám ti národy za dedičstvo, a končiny zeme do vlast- níctva...“ Je tu teda reč o Kristovi v úlohe Vykupi-teľa a Pána národov v Jeho kráľovstve. Leon Morris hovorí, že „dedič všetkého“ je čestný ti-tul, ktorý ukazuje, že Kristovi patrí to najvyššie miesto v celom ohromnom vesmíre. Ak bol po-tom, čo dokončil svoje dielo na zemi, vyzdvih-nutý na najvyššie miesto v nebi, nebola to ne-jaká nová pocta, ale návrat na miesto, ktoré mu náleží.” Ako tvrdí Pavol, ak sme v Kristovi ako Božie deti, sme aj Kristovými spoludedičmi: * „ Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, na rodeného zo že- ny, narodeného pod zákon, aby vykú- pil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo. A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba ! Otče !Takže už nie si sluha, ale syn. A ak syn, tak aj dedič Boží skrze Krista.“ (Gal.4:4-7) V rovnakom duchu hovoria slová v 8.kap. Rim.: * „Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste du- cha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče ! A ten Duch spolu s naším du- chom osvedčuje, že sme dietky Božie. Ale ak sme dietky, sme aj dedičia a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi; ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení.“ ( Rimanom 8:15-18). Všetko, čo je Jeho, je aj naše! Jedného dňa budeme mať na Jeho sláve podiel naveky!

Na Kristovom dedičstve však máme podiel len vtedy, ak sme vierou v Ňom. Pokiaľ ste na svo-je hriešne srdce vierou nevztiahli očistenie od hriechov, ktoré získal, nie ste Jeho deťmi a ne-máte podiel na Jeho dedičstve. Lenže mnohé Jeho deti si svoje dedičstvo uvedomujú len ma-tne. Preto by sme sa mali modliť jeden za dru-hého i sami za seba, aby: * „...Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dal vám Ducha múdrosti a zja- venia v poznávaní Jeho a osvietil vám oči, aby ste vedeli, čo je to za nádej, do ktorej On povoláva, čo je to za bo- hatstvo Jeho slávneho dedičstva, ktoré je pre svätých...“ (Efez.1:17-18). 2. Ježiš stojí nad všetkým ako Stvori-teľ všetkého: * „…skrze ktorého učinil aj veky…“ Pôvodné grécke slovo pre „veky“ je niekedy prekladané tiež ako „svet“ či „svety“. To zna-mená, že Ježiš je Pánom nad časom a nad všetkým, čo bolo v čase stvorené, pretože to všetko vrátane času stvoril. Ako hovorí Ján 1:3: * „Ním povstalo všetko a bez Neho nepo- vstalo nič, čo povstalo. “ Alebo Pavlovými slovami z Rimanov 11:36: * „Lebo z Neho a skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva na veky. Amen.“ Tieto tvrdenia ukazujú, že Ježiš Kristus je večný Boh, ktorý bol jedno s Otcom ešte skôr, než začal čas. Athanasios, ktorý čelil ariánskej heréze (ich moderným výtlačkom je učenie svedkov Jehovových), povedal, že keď svätopisci tvrdia, že Ježiš stvoril svet, „hlásajú večné a odveké bytie Synovo a tým ho označujú za Boha”. Svedkovia Jehovovi sa chytajú verša Kolosenským 1:15, kde Pavol hovorí o Ježišovi ako o „prvorodenom všetkého stvorenia“. Podľa nich tento pojem znamená, že Ježiš nie je večný, ale stvorený. Nevidia ale, že nasledujúci verš tento pojem vysvetľuje slovom „lebo“: * „…lebo v Ňom bolo stvorené všetko, všetko čo je na nebesiach aj na zemi, viditeľné aj neviditeľné; tróny, pans- tvá, kniežatstvá, mocnárstva, všetko je stvorené skrze Neho a pre Neho.“ Nie je to otázkou poradia, ale právneho nároku s právomocou a s cieľom Neho. * „On je hlavou tela, cirkvi, On počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby Jeho bolo prvenstvo vo všetkom.“ (Kol.1:16-18).

Zmena a rast 5

Skutočnosť, že Otec stvoril všetko pro- stredníctvom Ježiša, ukazuje, že Ježiš je vše-mohúci Boh! 3. Ježiš stojí nad všetkým ako žiara Otcovej slávy. Výraz „Jeho (Božej) podstaty“ vyja-druje Synovu jednotu s Otcom, tak aj ich rôz-nosť. Teda patria k sebe a navzájom sa vyva-žujú. Označenie „[o]dblesk slávy Boha“ vy-voláva obraz slnečných lúčov, v ktorých sa jas slnka stáva zjavným. Ježiš samozrejme odzr-kadľuje Otcovu slávu, má ale tiež svoju vlastnú, vnútornú slávu, ako sa ukázalo na Hore pre-menenia a ako videl Ján v Zjavení. Inými slo-vami, „Syn je večný zároveň s Otcom, rov-nako ako lúč trvá zároveň so slnkom… Syn svojou podstatou existuje v Otcovi a Otec v Synovi.“ 4. Ježiš stojí nad všetkým ako doko-nalé vyjadrenie Otcovej podstaty. Grécke slovo preložené ako „výraz“, „od-tlačok“ (KMS),alebo „vyjadrenie“(NBK) ozna-čuje reliéfny odtlačok, aký zanecháva napríklad pečiatka v pečati alebo razidlo na minci. Slovo preložené ako „podstata“ „označuje samotnú Božiu podstatu. Autor tu má predovšetkým na mysli prostú zhodu. Táto zhoda sa netýka len totožnosti Synovej podstaty s Otcovou, ale konkrétnejšie toho, že Syn pravdivým a dôve-ryhodným spôsobom ukazuje, či predstavuje Otca“. Ako povedal Ježiš Filipovi: * „Kto mňa videl, videl Otca, …“(Jn.14:9). Aby sme poznali Boha, musíme Ho poznať tak, ako nám ho ukazuje Syn: * „Všetko odovzdal mi Otec a nik nevie, kto je Syn len Otec a kto je Otec, len Syn a komu by Syn chcel zjaviť.“(Luk. 10:22). I keď tieto slová vyjadrujú určité hlboké teologické pravdy o povahe Trojice a ako taká bola právom používaná cirkevnými otcami na obranu viery proti škodlivým bludom, nesmie-me zabúdať, že Boha môžeme poznať len pro-stredníctvom Krista. Nikdy by sme nemohli po-chopiť Boha, „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto nevidel, ani nemôže vidieť, …“ (1.Tim. 6:16), keby Ježiš nezostúpil na zem ako človek, aby nám ho ukázal. Zatiaľ sme teda videli, že Ježiš stojí nad všetkým ako dedič všetkého, ako Stvoriteľ všetkého, ako lúč Otcovej slávy a ako dokonale

vyjadrenie Otcovej podstaty. Ďalej ešte. 5. Ježiš stojí nad všetkým ako Ten, kto všetko nesie svojím mocným slovom. Tento výraz sa týka toho, že Kristus „všet-ky veci unáša ďalej a dopredu k predurčenému naplneniu, ktoré je takisto implicitne dané v ich počiatku“ (P. Hughes, str. 45). Všetko udržuje a riadi svojou prozreteľnosťou. Toto slovo neoz-načuje obyčajné „udržovanie“, vyjadruje aktív-ne, cieľavedomé riadenie. Nedokonavý vid na-značuje, že Ježiš svojím mocným slovom trva-le podopiera všetko, čo je vo vesmíre. Keby s tým prestal, vesmír by sa rozpadol. Takú istú pravdu hlása i Pavol: * „On je pred všetkým, a všetko spolu má v Ňom svoje bytie. On je hlavou tela, cirkvi, On počiatok, prvorodeným z mŕtvych, aby Jeho bolo prvenstvo vo všetkom.“ (Kolos.:17,18). Písmo ukazuje, že vo vesmíre sa ani jedi-ný atóm nepohne nezávisle bez riadenia Božej prozreteľnosti. Každá kvapka dažďa, vločka snehu, závan vetra i výboj blesku poslúchajú Božie rozkazy: * „Oheň a kamenec, sneh a hmla, víchor, čo vykonáva Jeho slovo!“(Žalm148:8). Boh riadi všetko od vrhu kociek (Príslovie 16:33) až po vzostup a pád národov (Jób 12: 23). Dopredu určuje počet dní našich životov (Žalm 139:16).To znamená, že neexistuje nič takého ako slepá náhoda alebo šťastie. Sme na Bohu úplne závislí a všetko musíme prijímať ako veci, ktoré prichádzajú od Neho podľa Je-ho zámeru pre naše dobro. Na záver, dve otázky k tejto téme: 1. Prečo je tak životne dôležité, aby sme po-chopili, kým Ježiš je? 2. Svedkovia Jehovovi tvrdia, že Ježiš je najvy-šší zo stvorených bytostí. Môže tomu človek veriť, a napriek tomu byť spasený?

SYNOVO PRVENSTVO - II. Židom 1:2b-4 :

* „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní pre- hovoril k nám v Synovi, ktorého usta- novil za dediča všetkého a Ním stvo- ril aj veky. Tento Syn ako odblesk slá- vy Boha a obraz Jeho podstaty udr- žuje všetko svojim mocným slovom a posadil sa na pravici Velebnosti na

Zmena a rast 6 .

výsostiach, keď prv spôsobil očiste-nie očistenie od hriechov; o toľko je dôstojnejší ako anjeli, o koľko ich pre-vyšuje menom, ktoré zdedil.“(Žd.1:1-4) Vymenovali sme päť z ôsmich prven-

stiev Božieho Syna: 1. Ježiš stojí nad všetkým ako dedič všetkého. 2. Ježiš stojí nad všetkým ako Stvoriteľ všetkého. 3. Ježiš stojí nad všetkým ako lúč Otco-vej slávy. 4. Ježiš stojí nad všetkým ako dokonalé vyjadrenie Otcovej podstaty. 5. Ježiš stojí nad všetkým ako Ten, kto všetko nesie svojím mocným slovom. Pokračujeme ďalším prehlásením o prvenstve Božieho syna: 6. Ježiš stojí nad všetkým ako Ten, kto nás očistil od našich hriechov. Skutočnosť, že sa výraz „udržuje všetko svojím mocným slovom a posadil sa na pravici Velebnosti na výsostiach “ ocitol vedľa nasledujúceho „keď prv spôsobil očistenie od hriechov;“ je ohromujúca! Všemohúci Hospodin, ktoré-mu stačilo jednoducho„dopustiť “a hriešnici by sa rozpadli, miesto toho opustil nebeskú slá-vu, žil ako služobník a poslušne šiel i na smrť, nechal sa dokonca ukrižovať, len aby nás od našich hriechov očistil: * „Tak zmýšľajte medzi sebou ako aj Je- žiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu s svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podob- ným sa stal ľuďom a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé ko leno tých, čo sú aj na nebi aj na zemi aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš je Pán.“ (Filipským 2:5-11). V grečtine je použitý slovesný čas aorist, ktorý vyjadruje, že nás Ježiš očistil od hrie-chov raz a navždy. Túto myšlienku hodlá au-tor ďalej rozviesť v desiatej kapitole. Ježiš svojou smrťou na kríži očistenie od hriechov nielen umožnil, ale fakticky vykonal (viď 10: 10, 12, 14, 18). To, čo sa tu snažím povedať, vyvoláva spory, ale chcem vás požiadať, aby ste o tom uvažovali a prosili Boha o pocho-penie. Verím, že Ježiš na kríži neočistil od hrie-

chov všetkých ľudí. Keby to urobil, boli by všet-ci očistení a všetci by šli do neba. Podľa mňa v skutočnosti zaistil faktické očistenie hrie-chov všetkým, ktorých mu dal Otec: * „...veď nezostúpil som z neba, aby

som konal svoju vôľu, ale vôľu Toho, ktorý ma poslal, a vôľa Toho, ktorý ma poslal, je, aby som nič nestratil z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň.“(Jn.6:38-39). Keď C. H. Spurgeon kázal na tento text,

vyjadril to takto: Vždy tŕpnem, keď niekoho počujem hovoriť o sklamanom Kristovi alebo keď niekto hovorí, že chvalabohu zomrel bez toho, že by vedel, čo presne tým dosiahne- že zomrel za niečo, čo mu ľudská vôľa môže dať, ak bude chcieť, ale čo mu môže byť tiež upre-né. Ja by som za týchto podmienok nič neku-poval. Keď za niečo zaplatím, tak predpokla-dám, že to dostanem. A Kristus dostane to, čo zaplatil vlastnou krvou - zvlášť keď je opäť na-žive a môže sa o svoj tovar prihlásiť. Je veľmi potešujúce vedieť, že naše očistenie je bez-pečné, pretože Kristus za nás zaplatil, a za čo zaplatil, o to sa nedá pripraviť!

7. Ježiš stojí nad všetkým ako Ten, kto sa posadil na pravici Velebnosti na vý-sostiach.

Kristovo usadnutie vyjadruje, že dielo vykúpenia je dovŕšené. Keď starozmluvní kňa-zi prinášali do svätyne svätých obeť zmiere-nia, vždy pri tom stáli. Ježiš sa ale obetoval za naše hriechy raz a navždy, a posadil sa na výsostiach. To, že sedí na pravici Velebno-sti na výsostiach, je vznešené označenie pre Boha, a ďalej to znamená, že zaujal to najče-stnejšie miesto. Nie je to doslova miesto, pre-tože Boh, ktorý je Duch, nemá pravú a ľavú ruku. Tieto ľudské slová, ale vyjadrujú, že žia-dne vyššie postavenie už nie je možné! Obraz Ježiša sediaceho po Božej pravici ho navyše predstavuje ako zvrchovaného Vládcu vesmí-ru (1:8,13). Tento výrok síce potvrdzuje Ježi-šovo Božstvo (ako by mohlo čokoľvek stvore-ného sedieť na pravici Velebnosti na výsos-tiach a zostať nažive?), ale zároveň nazna-čuje, že Syn je Otcovi do určitej miery podria-dený (P. Hughes, str. 48). Podstatou svojej bytosti je Syn síce rovný Bohu, ale dobrovoľ-ne sa Otcovi podriaďuje, aby vykonal Boží zá-mer: * „…a potom bude koniec, keď odo-

vzdá kráľovstvo Bohu a Otcu, keď už zničil každé kniežatstvo, každú moc-nosť a moc. Lebo On musí kraľovať,

Zmena a rast 7

Zmena a rast 8______________________________ dokiaľ Mu nepoloží pod nohy všet-

kých nepriateľov. Ako posledný ne-priateľ bude zničená smrť; veď všet-ko Jemu poddal pod nohy. Keď však hovorí, že všetko je poddané, je jas-né, že všetko okrem Toho, ktorý Je-mu všetko poddal. A keď Jemu všet-ko bude poddané, vtedy aj sám Syn poddá sa Tomu, ktorý Jemu všetko podal, aby Boh bol všetko vo všet-kom.“ (1. Korintským 15:24-28). Pavol na základe tohto poradia vo vnútri

Trojice chráni vedúce postavenie mužov nad ženami v miestnej cirkvi (1.Kor.11:3-16). Muži a ženy sú si rovní svojim bytím a ako spolu-dediči Kristovi, ale musí existovať určitý poria-dok, založený na tom, že niekto je hlavou a iný sa podriaďuje, ktorý by odrážal Boží obraz.

8. Ježiš stojí nad anjelmi, pretože je v jedinečnom zmysle Boží Syn :

Autor hovorí, že sa Ježiš stal „o toľko ...dôstojnejší ako anjeli, o koľko ich pre-vyšuje menom, ktoré zdedili.“ (1:4). V zmy-sle svojej večnej existencie a svojej najvlast-nejšej podstaty mal Ježiš vždy vznešenejšie meno než anjeli. Ale toto prehlásenie, že sa Ježiš stal dôstojnejší ako anjeli, sa týka toho, čo dosiahol vtelením, smrťou na kríži, zmŕ-tvychvstaním a spätným vstúpením do slávy. Ide tu predovšetkým o meno „Boží Syn“. I keď anjeli sú niekedy označovaní v množnom čí-sle ako „synovia Boží“ (Job.1:6) a veriaci sú nazvaní „synmi Božími“ (Ján 1:12 ), žiadny je-dnotlivý anjel ani veriaci nebol nikdy nazvaný menom „Syn Boží“. Tento titul náleží výlučne Ježišovi a vyjadruje Jeho Božstvo, ako to aj Židia sami vedeli (Ján 5:18).

Autor podopiera Ježišov nárok na vzne-šenejšie meno citátom z dobre známeho me-siášskeho žalmu 2:7: „Ty si môj syn; ja som Ťa dnes splodil.“ V žalme uvádzajú tento vý-rok slová: „Vyrozprávam Hospodinovo roz-hodnutie.“ Pretože toto rozhodnutie padlo vo večnosti, ešte pred stvorením, uznala aj cir-kev večné synovstvo Ježiša Krista a prehlási-la, že je pred všetkými vekmi Otcom „splode-ný, nie učinený“ („Nicejské krédo“). Inými slo-vami, pretože Boh existuje večne, nie je Sy-novo narodenie udalosťou, ktorá by sa stala v čase. Skôr ide o večný vzťah medzi prvou a druhou osobou Trojice. Vždy boli a vždy budú vo vzťahu Otec a Syn. Tak isto ako ľudský otec a syn, Boh Otec a Jeho Syn Ježiš majú tú istú podstatu, a o to predovšetkým ide. Na

_________________________________________

rozdiel od ľudského otca a syna, existencia Boha Otca nepredchádza existenciu Boha Syna, pretože Ježiš zdieľa Jeho večnú Bož-skú podstatu: * „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Toto Slovo bolo na počiatku u Boha. Ním povsta-

lo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo.“ (Ján 1:1-3). Dúfam, že je zrejmé, že oslavný popis

nášho Pána Ježiša Krista v Liste Židom nie je len teologicky zaujímavý, ale že sa prakticky týka každého z nás. Pokiaľ je Ježiš Kristus tým, za koho ho tu autor listu pokladá, musí-me sa pred ním všetci skloniť v uctievaní a podriadiť sa každému nároku, ktorý na náš ži-vot vznesie. Drzo neuposlúchnuť zvrchova-ného a všemocného Stvoriteľa a Pána vesmí-ru by bolo krajne trúfalé a hlúpe. Boží Syn stojí nad všetkým. Preto musíme žiť tak, že Ho budeme dokonale poslúchať! Rád by som Vám navrhol, aby ste toto kázanie uviedli do praxe dvoma spôsobmi.

Po prvé: pokiaľ sa Vás ktokoľvek bude snažiť presvedčiť, že Ježiš nie je tak celkom Boh, rozpoznajte to ako pokušenie priamo od satana! Satan dnes klame asi miliardu ľudí po celom svete klamstvom, že Ježiš je veľký pro-rok, ale nie Boh (islam aj iní). Milióny ľudí sa domnievajú, že Ježiš bol dobrý človek a veľký učiteľ mravnosti, ale neuctievajú Ho ako Spa-siteľa a Pána. Všetky tieto klamstvá privádza-jú ľudí do pekla.

Po druhé: Pokiaľ Ježiš nebol Bohom v ľudskom tele, Jeho obeť nemohla priniesť zmierenie za naše hriechy. Držte sa pevne Jeho dokonalého Božstva!

Žijeme v dobe, ktorá pohŕda doktrínami a dáva prednosť zážitkom a pocitom. Ak ale naše skúsenosti nestoja na pevnej pravde, tak visia vo vzduchu! Základom nášho života musí byť pravda Božieho slova. Všetky prak-tické oddiely listu Rimanom, Efezským, Kolo-senským a Židom nadväzujú na pasáže, ktoré predstavujú zvrchované a jedinečné učenie. Poproste Boha, aby vám dal lepšie spoznať Seba samého i nášho vyvýšeného Božského Spasiteľa, Pána Ježiša Krista!

Na záver dve otázky: 1. Ako vieme, že sa Kristus naozaj pokladal za Boha a nevymysleli si to neskôr Jeho na-sledovníci? 2. Môže niekto, koho Ježiš očistil od hriechov, Ježiša odmietnuť a byť zatratený? /St. Cole/.

Hriech a viera Má to súvis, čo vyjadruje nadpis? Pred-stavte si, že vám niekto niečo rozpráva a vy mu neveríte. Čo to je? Ak sa to stáva medzi sebe rovnými a zriedkavo, asi sa cez to prenesiete bez väčších problémov. Avšak keď vám niečo rozpráva milovaná osoba, už máte iný pocit, keď pochybujete o tom, čo hovorí. K inému ho-dnoteniu a pocitom prídete, ak k vám prehovorí osoba, ktorá je pre vás autoritou a vy ju máte poslúchnuť. Jej reč máte brať vážne a pred-sa jej neveríte. Pokiaľ máte svedomie, cítite sa previnilo. Možno beriete slová milej a nadriade-nej osoby aj vážne. Keď vám dáva takáto oso-ba pokyn, alebo má voči vám požiadavku, tak pocit viny prichádza až vo chvíli, keď konáte v rozpore s požiadavkou, alebo pokynom. Prečo sa to stalo? Dôvod protichodného konania je v nevere, vo vedomom zlyhaní. Dá sa to hodno-tiť slovom zrada. Všetko to vyvoláva pocit viny, Biblia hovorí o hriechu. Z úvahy vylúčime možnosť výhovorky, alebo argumentu, že my sme to vedeli lepšie, tak to bolo lepšie a pod. Jednoducho to, čo bo-lo od nás požadované, malo byť splnené. Malo to vyjadriť lásku, vďačnosť a úctu. Vyjadriť dô-veru, vernosť a láskyplnú poslušnosť. Toto všet-ko prináša život.Je tu nezvratná pravda, že má-me odpovedať na požiadavky pozitívne. Plniť ich. Tým celá situácia naberá na vážnosti a to môže zohrať veľkú úlohu v budúcnosti. Pozi-tívny dopad, ak bola dodržaná požiadavka, a negatívny, ak nebola splnená, ak sme zlyhali. Mimochodom nebol by život jednoduchší, keby sme boli dôveryhodní a navzájom si verili, ne-klamali si a dôverovali jeden druhému? Nezvy-kli sme si už na to, že hovoriť polopravdy a lož patrí k živou? Zamyslime sa a urobme s tým niečo v našich životoch. Z toho všetkého uvažovania vyplýva, že viera a dôvera v našich životoch zohráva veľkú úlohu. Viera a dôvera, ako vidíme, je potvrdená, alebo dosvedčená tým, že ju naplňujeme skut-kami. Život naplnený dosvedčenou vierou a dô-verou prináša úžitok, pokoj, radosť a šťastie. Nedosvedčená viera je vyjadrením nevery a nedôvery a to má tiež svoje následky. Žiť život spôsobom, čomu verím o čom som presved-čený, to je pravý život, život v sile. Možno dnes to už neletí. Taký by mal byť život kresťana. Čo však žiť taký život pre budúcnosť pre večnosť?

Príbeh prvých ľudí na svete nám ukazuje, že v tom zlyhali. Myslím si, ich príbeh je každé-mu známy. Pripomeňme si iba to, že Boh pove-dal „nebudete“. Prišiel had, tento spochybnil zákaz. Človeka uviedol do pochýb, do nevery a nedôvery. Adam a Eva uverili najprv poloprav-de a nakoniec aj lži a podľa toho konali. Neob-stáli tak povediac vo viere voči Bohu. Neverili, nedôverovali Božiemu slovu. Ich skutok bol to-ho dôkazom. Toto jednanie by nám ľuďom ma-lo byť dostatočnou výstrahou. Vidíme, že nie je. Nie je, áno ako celku, nie je to masové, ale sú aj vzácne výnimky! Položme si otázku: Môžem, chcem patriť k výnimkám, byť výnimkou? Prvý človek skutkom nepotvrdil svoju vie-ru. V druhej generácii vidíme tiež, akú dôležitú úlohu má viera. List Židom 11:4 * „Vierou priniesol Ábel hodnotnejšiu

obeť Bohu ako Kain. Ňou si získal vysvedčenie, že je spravodlivý, keď sa sám Boh priznal k jeho darom, a ňou hovorí, aj keď je mŕtvy.“

Ak sledujeme históriu ľudstva ďalej, vidí- me, že prepadlo hriechu tak, že Boh si zaumie- nil všetkých zničiť. Milosť a záchranu dostal iba Noach. Židom 11:7 * „ Vierou Nóach, prijmúc od Boha zna-

menie o tom, čo ešte nebolo vidieť, s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny. Touto vierou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti z viery.“

Ľudia sa ani touto Božou výstrahou nepo- učili. Pánu Bohu však veľmi záleží na tom, aby sme Mu verili. Ježiš Kristus pri svojom pôso-bení na mnohých miestach a rozličným spôso-bom učil a konal tak, aby Mu ľudia verili. Mali vieru a dôveru. Napríklad v evanjeliu Jánovom v 10, kapitole od 32 po 39 verš je napísané: *„Ježiš im odpovedal: Mnoho dobrých

skutkov som vám ukázal od Otca: pre ktorý z nich ma kameňujete? Odpove-dali Mu Židia: Pre dobrý skutok Ťa ne-kameňujeme, ale pre rúhanie, že sa Ty, človek, robíš Bohom. Odpovedal im Ježiš: Či nie je napísané vo vašom zá-kone: Ja som povedal: Bohovia ste. Keď tých, ktorým bolo hovorené slovo Božie, pomenovali bohmi - a Písmo nemôže byť zrušené! - prečo tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, hovoríte: Rúhaš sa! preto, že som po-

Zmena a rast 9

vedal: Syn Boží som? Ak nečiním skut- ky svojho Otca, neverte mi, ale ak ich činím, aj keď ste mne neverili, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že Otec je vo mne a ja v Otcovi. Znovu Ho teda chceli zlapať, ale ušiel im z rúk.“

Pán Ježiš argumentuje slovom i skutkom a ľudia Mu neveria. To, čím je to žije, avšak iba niekoľko málo jedincov povedalo, že káže v moci. To tu ešte nebolo a to ich oslovilo. Tu v o-písanom, Ho obviňujú práve z toho čo sami ro-bia. „Rúhaš sa!“ Práve oni sú tí, ktorí sa rúhajú. Je tu moment, keď majú Ježišovi veriť a neve-ria Mu, popierajú skutočnosť; to je ich najväčší hriech. Zotrvať v takomto stave, znamená byť zatratení pre večnosť. Odlúčení od Boha vo večnosti. Pán sa neodvoláva na slová, ale na dôkaz, ktorý by mali prijať z toho čo vykonal pred ich očami. Boh v ľudskom tele podáva človeku argument, argument nie slov, ale skut-kov, aby v Neho veril, človek to však odmieta. Pán Ježiš predivne koná aj v prípade úmrtia milovaného Lazára. Tu prítomných uče-níkov, tých čo Ho milovali, tých ktorých On mi-loval a oni milovali Jeho, aj zástupy, uvádza do bolesti a zármutku. Avšak celú príhodu riadi a vedie tak, aby ON bol oslávený a ľudia mali úži- tok viery. To bolo to podstatné v celom príbehu. Celý príbeh sme popísali v článku „Boh ľudom“ /Ján 11:1- 45/. Pán Ježiš si dá záležať na tom, aby jeho najbližší - učeníci - mali čo najpevnejšiu vieru a tak ich riadne precvičí búrkou na jazere. Naprí-klad v príhode opísanej v Lukášovi 8:23 - 25:

*„Ako sa plavili, zaspal. Tu zniesla sa na jazero veľká povíchrica, takže ich zalievalo a boli v nebezpečenstve. Pri-stúpili teda a zobudili Ho volajúc: Maj-ster, Majster, hynieme! On však, keď sa prebudil, pohrozil vetru a vlnám. I pre-stali a nastalo utíšenie. Povedal im: A kde je vaša viera? Oni sa však báli a di-vili, hovoriac medzi sebou: Kto je Ten-to, že rozkazuje i vetrom i vode a po-slúchajú Ho?“

Prehlbovanie a upevňovanie viery sa tu udialo prekvapujúcimi skutkami a slovami výčit-ky! Bohu to nevadí. Zľakni sa, vystraším ťa, len nech je tvoja viera upevnená! To je ďalší Boží spôsob, ako cvičí a upevňuje vieru človeka. Z toho všetkého vidíme Božie cieľavedomé ko-nanie v náš prospech. Možno, že si povieme:

No dobre, veď to poznáme, smeruje to k tomu,

*„Lebo milosťou ste spasení skrze vie-ru. A to nie sami zo seba; je to dar Bo-ží; nie zo skutkov, aby sa nikto ne-chválil.“ Efezským 2:8. Iste to je pravda!

„Vierou na spasenie,“ to je tá kardinálna viera. Vieme však aj to, že nie každý ju má a nie každému, komu by sme chceli, ju môžeme dať. Je to dar za ktorý nikdy dostatočne nepoďakujeme a ostávame dlžníci voči Bohu. Ostáva nám ďakovať a prosiť za upevnenie a vzrast našej viery. K tomu sa ešte vrátime. Vieme, že je to Duch Svätý, ktorý v člove-ku spôsobí tú vieru. Možno už mnohí poznajú, alebo poznali ten vnútorný hlas, ktorý nás na-bádal pre život s Ježišom Kristom. Hlas nabá-dajúci k pokániu, hlas ktorý v nás volal po spa-sení a zmenenom spôsobe života. Preto Ježiš povedal:

*„Ja vám však pravdu hovorím: Vám prospeje, aby som odišiel; lebo ak ne-odídem, Radca nepríde k vám; ale keď odídem, pošlem Ho k vám. A keď prí-de, poučí svet: o hriechu a o spravo-dlivosti a o súde; o hriechu, že neveria vo mňa; o spravodlivosti, že idem k Otcovi a viac ma neuvidíte; a o súde, že knieža tohto sveta je už odsúdené.“ Ján 16:7-11 A tiež: „Ale Radca, ten Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mo-jom mene, Ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril.“ Ján 14:26.

Do srdca ľudí prichádza Duch Svätý, o ktorom nás poučil Ježiš. Pôsobenie Ducha je tiež rečou v nás, neprijatie tejto reči je preja-vom nevery. To je to odmietnutie Ducha Sväté-ho, to je ten najväčší hriech, ktorý nebude os-pravedlnený Ježišom Kristom na poslednom súde. Vytrvalo odmietať slová Božie, výroky Bi-blie, je rúhaním sa proti Svätému Duchu, proti svätému mysleniu. I spochybňovanie čo len ča-sti Biblie, alebo určitých kníh Biblie je to samé. Koniec toho bude hrozný vo večnosti. To je táto večná pravda, ktorú Pán Ježiš vyjadril takto:

*„A kto by povedal slovo proti Synovi človeka, odpustí sa mu; ale kto by ho-voril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku ani v budú-com.“ Matúš 12:32 A tiež: „V pravde, hovorím vám, že všetky hriechy, aj rú-

Zmena a rast 10 .

hania, akokoľvek by sa synovia ľudskí rúhali, sa im odpustia; kto by sa však rúhal Duchu Svätému, nemá odpuste-nia naveky, ale bude vinný večným hriechom.“ Marek 3:28,29.

Z toho, čo sme si povedali, nevera slo-vám Ducha Svätého je nevera, ktorá nesie so sebou večné odlúčenie od Boha, peklo. Neve-ra je rúhaním, nevera je odmietnutím, odmiet-nutie je znevažovaním autority. Toto je reťaz nevery, ktorou sú ešte mnohí spútaní. Teda ne-verou – najväčším hriechom - k večnému za-trateniu. Vierou k spaseniu, ale celé Písmo sväté je inšpirované Duchom Svätým. V 2.liste Timo-teovi 3:16 sa píše: *„Každé písmo, vdýchnuté od Boha, je

aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti,“ A v 2. li-ste Petrovom 1:21 toto: „...lebo nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení hovorili (svätí) ľudia Boží.“

Iné preklady hovoria o Písme vdýchnu-tom Duchom Svätým. I proroctvá sú výpove-ďou Ducha Svätého, čo teda na to odpovieme? Vierou k spaseniu, to áno, no čo k celému Pís-mu, k výpovediam Ducha Svätého? Je naša viera pripravená bez problémov prijať celé Pís-mo sväté, aj s jeho prorockými výpoveďami? Je možné čosi prijať vierou a niečo zavrhnúť, odsunúť? Nie je to urážka Ducha Svätého? Tu ponecháme priestor každému, aby si to dobre zvážil. Avšak podotýkame, je dobre rásť vo vie-re a v dôvere v Ducha Svätého. Na záver. Bohu veľmi záleží na tom aby sme Mu dôverovali, vieru dosvedčovali skutoč-ným životom. Ježiš Kristus presvedčivo a dô-sledne pôsobil, aby ľudia mali vieru v Neho a v Ducha Svätého. Viedol svojich najmilších uče-níkov k tomu, aby ich viera rástla a bola upev-nená. Vedel a tak aj usmerňoval, že iba s Du-chom Svätým, Jeho pôsobením je možné porozumieť a prijať ďalšie pravdy. Ako hovorí apoštol Pavol – tvrdší pokrm, alebo aby sme nezostali iba pri základoch viery. Viera, ktorá v nás pôsobí spasenie by mala rásť tak, aby sme obstáli v každom boji a v každej skúške prijali proroctvá a rástli v ich porozumení. Rast zna-mená porozumieť a prijať celé Písmo i proroc-tvá. Nielen obstáť, ale byť aj pripravený, nielen ísť cestou spasenia sám a iným - blížnym o nej

nesvedčiť. To je radostná stránka, rast vo viere. Ale pozor, ľahostajnosť, ustráchanosť, odmiet-nutie rastu z akejkoľvek príčiny je hriech. Je hriechom, ktorý môže končiť vo večnom zatra-tení. Modlitbou a prijatím slov Písma - Ducha Svätého - sa od nás vzdiali hriech proti Duchu Svätému. Viera a dôvera Duchu Svätému pri-náša slávu Bohu a človeku upevnenie vo viere na ceste spasenia. Amen. List Rimanom, kap.9-11 (výklad od J.Gerloffa) Prekliaty a odlúčený od Krista

*„Lebo som presvedčený, že ani smrť ani život ani anjeli ani kniežatstvá ani prítomnosť ani budúcnosť ani mocno-sti ani vysokosť ani hlbokosť ani nija-ké stvorenstvá nebudú nás môcť odlú-čiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježiši, našom Pánovi.“ (Rim.8:38-39).

Týmto osobným vyznaním uzatvára Pa-vol svoje pojednávanie o tom, ako sa z hriešni-kov, ktorí „nemajú slávy Božej“ a sa stávajú Bo-žími deťmi a „spoludedičia Kristovi.“ Potom cel-kom spontánne pokračuje : *„Pravdu hovorím v Kristu, neklamem!

Svedkom je mi moje svedomie v Du-chu svätom,...“ (Rim.9:1). Nie je to prvýkrát, keď sa Pavol snaží pod-

podčiarknuť svoju osobnú autoritu. Ale ani na jednom mieste neuisťuje o pravdivosti svojho posolstva s takýmto dôrazom a tak obšírne. Väčšinou podobných uistení poznáme z 2.ep. Korintským. Všetky sú v súvislosťou s nejakým konfliktom medzi apoštolom a adresátom, ku ktorému mal v minulosti určitý vzťah. Žiadny z nich nepredchádza zamýšľanú výpoveď, žia-den z nich mestojí na začiatku vzťahu. Okrem toho v 9.kapitole Rimanom píše apoštol zboru, ktorý osobne nepozná. Preto tiež nie je tu dô-vod, pre ktorý by sa musel obhajovať. Prečo teda na svoju podporu musí volať ihneď „troch svedkov“? Ako prvý si to všimol Theophylact, grécky - pravoslávny arcibiskup z Ochridy (asi 1050-1109).Prvým svedkom je Kri- stus, druhým je jeho vlastné svedomie a tretím Duch svätý. Všetci traja ťahajú za jeden pov-raz, tzn. Dosvedčujú to isté (symmartyrouses). Frederic Godet zdôrazňuje, že zoči - voči tým trom svedkom „nie je možné preháňať a už vô-bec klamať“. Bol si snáď apoštol vedomý toho, že akou

Zmena a rast 11

urážkou musí byť nasledujúci výrok práve pre tých, ktorí s nim zdieľajú istotu spásy?Tušil, ako mocne ohromí tých, ktorí s nim môžu z hĺbky srdca vysloviť vyššie zmienené vyznanie z Rim.8:38 - 39? Tušil apoštol, ako zásadne sa bude líšiť cirkevná prax v budúcich dva tisíc ro-kov od túžba jeho srdca? *„...že mám veliký žiaľ a neprestajnú bolesť v srdci.“ (Rim.9:2). Pavlove city sú poznamenané „veľkým (vnútorným) žiaľom a bolesťou“, ktoré vedú orientálcov k hlasitému nariekaniu.Toto trápe-nie nepociťuje apoštol iba občas, príležitostne, keď si náhodou spomenie na osud a situáciu svojho ľudu, ale „neustále“. Použitím gréckeho slova „adialeiptos“(ne- ustále, bez prestania) nám apoštol po prvýkrát dovoľuje nahliadnuť do svojho bolestivého zár-mutku. Tento výraz v Novej zmluve sa nachá-dza iba u apoštola Pavla; z toho trikrát zo šie-stich miest v spojení s „pantote“ (vždy). Slovom „adialeiptos“ popisuje apoštol inak výhradne modlitbu, väčšinou príhovornú. *„Lebo želal by som si, (iný preklad:

Začal som sa modliť), aby som radšej ja bol zavrhnutý (prekliaty) od Krista miesto svojich bratov, svojich pokrv-ných podľa tela...“ Výraz „prekliaty“ (anathema) je ešte zosil-

není slovami „apo tou Christou“ (preč od Kris-ta). Pavol je ochotný priniesť za Izrael akúkoľ-vek obeť. Nielen svoj pozemský život, ale do-konca je ochotný obetovať i svoje večné spo-ločenstvo s Pánom a Spasiteľom, pokiaľ by to poslúžilo židovskému ľudu. Nie je ťažké pochopiť prostý zmysel slov - ich obsah, však kresťana vedie k urážlivému pocitu. Priať si „byť prekliaty a odlúčený od Kri-sta“, nech je dôvod akýkoľvek, odporuje biblic-kému učeniu o istote spásy., ktorý predsa prá-ve Pavol rozvádzal v predošlých kapitolách. Adolf Schlatter okamžite označuje toto prianie za nesplniteľné, lebo „Kristus nebude preklínať toho, v kom je tak mocný Jeho Duch a Jeho láska.“ Preto sa predbiehajú prekladate-lia a vykladači v tom, aby ukázali, že to tak Pa-vel jednoducho nemohol myslieť. Stará latinské preklady, prekladajú „euchomen“ (začal som si priať) slovom „optabam“ (prial som si /v minulo-sti/ ) a vykladajú to ako súčasť slepého fanatiz-mu, ktorým sa vyznačoval Pavol z Tarzu i ako prenasledovateľ prvých kresťanov.

Ale apoštol tu nehovorí o svojich pocitoch v minulosti. Nehľadiac na to, že tento výrok môže vytrysknúť jedine zo srdca, ktoré poznalo pravú cenu spoločenstva s Kristom, nikdy ale z úst Žida, ktorý odmieta Ježišovo mesiášstvo, alebo ho dokonca aktívne potiera. Preto väčšina prekladov slovo „eucho-men“ prekladá „mohol by som si priať“, alebo „snažil by som sa“. Pričom akoby v podtexte zaznievalo „keby to nebolo nesprávne,“ alebo „ak by to bolo možné, ale je mi jasné, že je to nemožné.“ Ale Frederic Godet poznamenáva celkom správne, že euchomen“ je gramatický indikatív imperfekta a znamená teda doslovne „prial by som si.“ Pričom grécka forma vrhá toto prianie do minulosti, ktorá zostáva neuzavretá. Apoštol by bol mohol použiť formy konjuktivy („Bol by som si prial, mohol by som si priať, prial by som si, keby....“), ale neurobil to, ale vyjadril svoje prianie ako existujúcu túžbu, ktorá vznikla v mi-nulosti a trvá do prítomnosti. Podľa môjho ná-zoru (píše autor tohto výkladu) je najpresnej-ším vyjadrením tohto výroku tento preklad: „Za-čal som si priať“ ( v minulosti a robím to až do prítomnosti - neustále až do teraz). Ak vysledujeme v Novej zmluve koreň gréckeho slova „priať si“ (euchomai), objavíme ešte hlbší význam priania apoštola. „Eucho-mai“ sa väčšinou prekladá výrazom „modliť sa“. Hlavné slovo „euchee“ je použité v Skutkoch apoštolských (18:1; 21:23), keď sa ľudia zavä-zujú Bohu prísahou, alebo sľubom. V Skutkoch apoštolských 27:29 námor-níci zápasiaci s búrkou „túžobne čakali /eu-chonto/, až sa rozodní.“ Kráľovi Agripovi apo-štol praje „aby sa nielen ty, ale i všetci, ktorí ho počúvajú, stali skôr či neskôr takými, akým som ja...“(Sk.26:29) a v súvislosti so zborom v Ko-rinte: „(Modlíme sa k Bohu), aby ste neurobili nič zlého...“ (2.Kor.13:7). V každom ohľade sa jedná o prianie, prosby, túžbu a modlitby, ktoré by spôsobili fatalisticky, ak aj nie smiešne, keby neboli mienené vážne a keby neboli skutoč-ným svedectvom o tom, aké ciele si určil ten, kto ich vyslovil. V dejinách Izraela nie je Pavol so svojou „bláznivou“ modlitbou „prial by som si byť pre-kliaty a odlúčený od Krista za svojich bratov“ sám. Mojžiš obdŕžal od Boha kamenné dosky napísané Božím prstom. Bezprostredne potom posiela svojho služobníka späť, lebo:

Zmena a rast 12 .

*„Tvoj ľud, ktorý si vyviedol z Egypt-

skej zeme, sa vrhá do skazy. Rýchlo zi-šiel z cesty, ktorú som im prikázal. Od-liali si sochu býka a klaňajú sa jej, obe-tujú jej...“(2.Moj.32:32).

Mojžiš sa sám o tom presvedčil, aká je si-tuácia. Je mu je jasné, že Boží rozsudok - skon-covať so svojim vyvoleným ľudom (2. Moj.32: 10) - je oprávnený. Ale nám je to toho, aby od-súhlasil Božie úmysly, Mojžiš prosím: *„Môžeš im ten hriech ešte odpustiť? Ak nie, vymaž ma so svojej knihy, kto- rú píšeš!“ (2. Moj.32:32). Mojžiš si nemohol dovoliť začať s teore-ticko - teologickými úvahami: „prial by som si, aby som bol vymazaný z Tvojej knihy, ktorú pí-šeš, pre svojich bratov, za ľud, z ktorého po-chádzam, keby to bolo možné a neodporovalo mojej teológii.“ Nikdy predtým a nikdy potom už sa v deji-nách ľudstva neopakovalo, aby sa živý Boh zjavil celému národu. A napriek tomu si tento národ za niekoľko dní, potom urobil bôžika a povedal: „To je Tvoj boh, Izrael, ktorý ťa vyvie-dol z egyptskej zemi.“( 2.Moj.32: 8). Tvárou v tvár zjavnej svätosti Boží a zradnosti viny spá-chanej ľuďmi videl Mojžiš len dve možnosti: buď bude musieť ľud niesť prekliatie, ktoré na seba priviedol svojou modloslužbou, a byť od-súdený k večnej smrti - alebo to bude on sám. Niektorí exegéti sa domnievajú, že dôvo-dom Pavlovho príhovoru je nacionálne zdôvod-niteľná láska židovského rabína ku svojmu ná-rodu. „Prirodzený inštinkt, ktorý prikazuje pri-niesť pre vlastných bratov akúkoľvek obeť lás-ky,“ takej mienky je Adolf Philippi s odvolaním sa na pietizmus, je to akási „caus amoris tanti (dôvod pre takú lásku). Adolf Schlatter chcel dokonca v tejto láske apoštola k Izraelu vidieť merítka lásky každého jednotlivca ku svojmu národu. Títo vykladači Písma prehliadajú zásadný rozdiel medzi Izraelom a pohanskými národmi, ktorý sa tiahne celým Písmom. Okrem toho os-táva ešte nasledujúca otázka: Aká láska k ná-rodu odolá, keď živý Boh sám dáva Mojžišovi túto neuveriteľnú ponuku: „Teraz ma nechaj, aby proti nim vzplanul môj hnev a skoncujem s nimi /s ľudom, ktorý som si kedysi vyvolil, zo všetkých národov/, z teba však urobím veľký národ.“(2.Moj.32:10).Vo svojom hneve nad mo-

dloslužbou izraelského ľudu ponúka Pán Moj-žišovi presne to, o čom snívali kresťania cirkvi po dva tisíc rokov: vydedenie Izraela a prene-senie všetkých povolaní, zasľúbení, darov, práv a povinností na seba samých. A Mojžiš túto po-nuku odmieta! A nakoniec je nutné podotknúť, že odkaz na Rimanom 10:1-2, ktorým Adolf Schlatter vys-vetľuje Pavlovu lásku k Izraelu tak, že je príliš chatrná. Odovzdanosť Izraela svojmu Bohu, Boh sám posudzuje a aj jeho konanie a exis-tenciu slovami : „tvoj ľud...všetko skazil. Skoro uhli z cesty, ktorú som im prikázal... Vidím, že je to ľud tvrdošijný.“ (2.Moj.32:7 - 9). A Mojžišo-vi neostane nič iného, ako to, aby s tým súhla-sil :„Tento ľud sa dopustil veľkého hriechu. “ (2. Moj.32:30, 31). Napriek tomu trvá na nasledu-júcom: „Potom vymaž mňa zo svojej knihy!“ Mojžišova láska nie je závislá na morálnom chovaní ľudu, na jeho duchovnom stave či jeho hriešnej existencii, je naproste bezvýhradná! Rovnako tak to bolo prorokovi Jeremiá-šovi jasné, kde leží príčina utrpenia Božieho ľu-du :„Tvoja vlastná zloba ťa strestá, tvoje odvrá-tenie sa ti vypomstí“(Jr.2:19). Ale Jeremiáš ne-prestane. Až mu Pán vmetie do tváre túto ne-milosrdnú odpoveď :„I keby sa predo mnou po-stavil Mojžiš a Samuel, nepriklonil by som sa tomuto ľudu. Pošli ich odo mňa preč !“(Jr.15:1). Je snáď Božia otázka o pár veršov ďalej iba rétorickou otázkou : „Kto k tebe zájde, aby sa opýtal, ako sa ti darí?(Jr.15:5). Alebo keď Jeremiáš so srdca „bedáka“ Bohu“ : „Beda mi, matka moja, že si mňa porodila, muža sporu a sváru pre celú zem.“(Jr.15:10). Pán predsa na to bezprostredne odpovie : „Pozostatku z vás chcem urobiť dobre...“ (Jr. 20: 4,16-18). Možno, že Jeremiáša urobí jedinečným prorokom spásy práve to, že trpí utrpením svoj-ho ľudu. On sa stane tým, ktorý smie predvídať to, že Pán „vzbudí Dávidovi výhonok spravodli-vý“ (Jr.23:5). Práve preto, že nemôže uniesť svoju úlohu „rozvracať a podvracať, ničiť a bo-riť“, smie tiež „stavať a sadiť“Jr.1:10) a zvesto-vať svojmu ľudu tieto slová Boha Izraela : *„Miloval som ťa odvekou láskou... Znovu ťa vybudujem...Znovu sa ozdo-

bíš bubienkami a vyjdeš na tanec s tý-mi, ktorí sa smejú. Znova budeš vysá-dzať vinice na samárskych horách. Budú vysadzovať, a tí samí budú aj oberať.“ (Jr.31:31,32).

Zmena a rast 13

Pri Ježišovi z Nazaretu sa stretávame s

totožným postojom ako u Mojžiša a Jeremiáša. Mesiáš Izraela narieka nad nekajajúcim s pred-sa natrvalo vyvoleným ľudom: *„Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš

prorokov a kameňuješ.... Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje dietky, ako si sliepka zhromažďuje kuriatka pod krídla, a nechceli ste.“(Mt.23:37).

Pán neprehliada strašný súd. Ale zasľú- benie nenarušeného spoločenstva s bohom má posledné slovo - príde čas, keď ho uvidia a povedia: *„Požehnaný, ktorý prichádzaš v mene Pánovom!“(Mt.23:39). Táto láska k židovskému ľudu je zjavná až do konca, keď Ježiš visel na kríži. On bol je-diný, „ktorý nepoznal hriech“(2.Kor.5:21). Preto mohol ako jediný vstúpiť do priepasti medzi Bo-hom a jeho ľudom a niesť jeho vinu. Vystavený nenávisti, posmechu a odmietnutia zo strany vodcov tých, pre ktorých trpel, predsa prekliaty nestal sa preklínajúcim. Za najväčších vonkajších i vnútorných bolestí prosí Spasiteľ z posledných síl : *„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo či-

nia.“(Lk.23:34). A „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil.“(Mt.27:46).

Volal ten, ktorý mohol ako nikto iný pove-dať: „Ja a Otec jedno sme.“(Jn.10:30). Iba Me-siáš Ježíš mohol na miesto Izraela prežiť Božie vzdialenie do posledného dôsledku. Mnohým od Mojžiša po Pavla ležala táto láska k Izraelu na srdci a mnohí o nej hovorili. Miesto toho, aby sa dištancovali od viny svojho ľudu, stotožňovali sa, Izaiáš - rovnako ako Moj-žiš, Ježiš a Pavol - s Izraelom. Taktiež Samuel a Jeremiaš sa tvárou v tvár svojmu Bohu pos-tavili pod bremeno, ktoré na seba naložil jeho ľud : „...boli by sme ako Sodoma, podobní Go-more by sme boli!“(Iz.1:9). Táto láska, ktorá vychádza z Ježišovho Ducha, je základným predpokladom každej re-či a mysleniu o Izraeli. Táto láska, ktorá miluje bez podmienok až do vlastného zatratenia, je jedinou oprávnenou základňou každého teolo-gického rozhovoru o Izraeli, pretože jedine ona zodpovedá Božiemu srdcu. Bez tejto lásky je akéhokoľvek prorocké rozpoznávanie, viera i nasadenie pre správnu vec v Božích očiach ni-čím (1.Kor. 13). Iba na tomto základe môže priniesť stre-

tnutie so židovským ľudom ovocie, ktoré v oči-ach nebeského Otca obstojí. Čo to znamená konkrétne? I keby dnes Izrael reptal proti dobrote svojho Boha, bránil sa Jeho plánu srdcom, ús-tami, rukami a nohami a nechcel by nič iného ako naspäť do „Egypta“ – môže byť jedinou správnou reakciou z našej strany zástupne sa zaň postaviť sa pred Boha ako Mojžiš : *„Nože, nech prosím, vyvýš svoju

moc, panovník, ako si prehlásil.... Od-pusť, prosím, tomuto ľudu vinu podľa svojho veľkého milosrdenstva...“ (4. Moj. 14:17,19).

A aj keby židovský ľud tancoval okolo všetkých mysliteľných „zlatých teliat“ v našej dobe a chodil za všetkými existujúcimi „Baal-mi“, keby chcel byť „ako všetky ostatné národy“ a z akýchkoľvek dôvodov odmietal Božieho Mesiáša, môžeme iba s oboma veľkými proro-kmi všetkých čias, jedinými, ktorí znali Boha Stvoriteľa tvarou v tvár, povedať :„Pane, od-pusť im, lebo nevedia čo činia! „Keď nie, tak vymaž moje meno z Tvojej knihy, ktorú píšeš“ (4.Moj.14:17,19). A aj keby Izrael „podľa tela“ prenasledo-val cirkev, vzdoroval „Mojžišom“ Samuelom“ a „Jeremiašom“ našej doby, protivil sa dnešným „Štefanom“ a „Pavlom“ - pripomeňme, že Pavol bol Židov päťkrát odsúdený na štyridsať rán bez jednej, trikrát palicovaný a jedenkrát kame-ňovaný (2.Ko.11:24, 25) - iba tak budeme môcť „plný Ducha svätého“ plný Ducha, ktorý preni-kal myslením a túžbou Mojžišovou, Samuelo-vou, Jeremiašovou, Danielovou, Ježišovou, Štefanovou a Pavlovou, „vidieť nebo otvo-rené...“(Sk.7:54 - 60). A keď i celý svet označuje moderný Izra-el - niekedy s výslovným odvolaním sa na No-vú zmluvu - za „maloverných“, „pokrytcov“, „po-kolenie hadov“, pokolenie „neveriace“, „odpad-nuté“, „zvrátené a „zlé“, ktoré má „za otca sa-tana“ alebo dokonca za satana samotného, to dovádza ku ďalšiemu poznatku z vyššie zmie-nených biblických textov : Prorok Jeremiaš, by mal všetky dôvody nazvať svoj ľud tvárou v tvár jeho skutočnému stavu „neviestkou“ alebo „prostitútkou“. Ale nazýva ho „pannou“ (Jr.14: 17), podľa pôvodných Božích predstáv a podľa Jeho „darov a povolania“, ktoré ú neodvolateľ-né (Rim.11:29). Práve tak začína apoštol Pavol svoj vý-

Zmena a rast 14 .

klad o určení a budúcnosti Izraela vysvetlením, kde sa Vlastne Izrael nachádza, že sa postavil proti svojmu Mesiášovi, pomazanému Božie-mu, a jeho nasledovníkom. Terminológia, ktorá popisuje židovský ľud, je bez výnimky pozitívny - a výraz, ktorý cirkev behom svojich dva tisíc rokov dejín tak často používala, „prekliaty a od-lúčený od Krista“, používa sám pre seba. (Autor: J.Gerllof)

Vzkriesený Izrael

Daniel 5:21 *„Bol vyhnaný spomedzi ľu dí; jeho srdce sa podobalo zvieracie-mu, býval s divými oslami, dávali mu jesť byliny ako dobytku a nebeská ro-sa kropila jeho telo, kým si neuvedo-mil, že najvyšší Boh vládne nad jeho kráľovstvom ľudí a ustanovuje nad ním, koho chce.“

Významný vládca veľkej Babylonskej ríše Nebúkadnecar, si musel uvedomiť, že najvyšší Boh vládne aj nad jeho kráľovstvom. Že Boh ustanovuje nad krajinami za vládcov koho ON chce, až tak sa dožil zmeny údelu a postavenia. Skutky17:26,27 *„On urobil z jednej krvi

všetky pokolenia ľudské, aby obývali celý povrch zeme; stanovil určité časy a hranice ich prebývania, aby hľadali Boha, či by Ho azda nenahmatali a ne-našli. Veď On predsa nie je ďaleko od nikoho z nás,“ Jeremiáš 29:14 „dám sa vám nájsť - znie výrok Hospodinov – zmením váš údel a zhromaždím vás spomedzi všetkých národov, zo všet-kých miest, na ktoré som vás rozohnal - znie výrok Hospodinov - a navrátim vás na miesto, z ktorého som vás dal odviesť.“ Jeremiáš 30:3 „lebo, hľa, pri-chádzajú dni - znie výrok Hospodinov - keď zmením údel svojho Izraelského i judského ľudu, hovorí Hospodin, vrá-tim ich do krajiny, ktorú som dal ich ot-com, a vezmú ju do vlastníctva.“ Jere-miáš 30:18 „Takto vraví Hospodin: Aj-hľa, ja zmením údel stanov Jákobo-vých a milosrdný budem jeho obyd-liam. Mesto sa vybuduje na svojom ná-vrší a palác bude stáť na svojom mie-ste.“

Ľudia si musia uvedomiť, že Boh má všet-ko vo svojich rukách a vo svojej moci. Ľudstvo stvoril z jednej krvi, určil im nielen existenciu na

zemi, ale im vymedzil územia, v ktorých majú žiť určité národy a národnosti. Všetko to má je-den cieľ prijať existenciu Boha Otca a Ježiša Krista. Skúmať a spoznávať HO a tak má člo-vek prísť k záveru, že si HO treba ctiť, poslú-chať, ba viac milovať. On prichádza k človeku s láskou a skutkami lásky pre dobro človeka. Človek, skupina ľudí, alebo celé národy, ktoré nejdú touto cestou, tak za to na nich prichádza Božie odsúdenie - trest. Toto môžeme spozná-vať zo Starej i Novej zmluvy. Izrael za to, že si zvolil inú cestu než ces-tu podľa Božej vôle, zažil nielen stratu územia a rozptýlenie medzi národy, ale aj hrozné pre-nasledovanie a útlak. Boh však so svojim, uve-domme si s Božím národom, ktorý ON založil a sformoval, neskončil. Boh s Izraelom koná a je-dná ďalej. Pán povedal Ezechielovi, aby proro-koval takto :

Ezechiel 37:1-14. *„Ruka Hospodinova bola nado mnou a Hospodin ma v Du-chu vyviedol a zložil ma do stredu údolia, ktoré bolo plné kostí. Povodil ma dookola nich. Bolo ich v údolí mno- ho. A boli veľmi suché. I povedal mi: Človeče, môžu tieto kosti ožiť? Pove-dal som: Hospodine, Pane, Ty to vieš! Riekol mi: Prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, čujte slovo Ho- spodinovo! Takto vraví Hospodin, Pán, týmto kostiam: Ajhľa, ja vovediem do vás ducha a ožijete, položím na vás šľachy a obložím vás mäsom, natiah-nem na vás kožu a dám do vás ducha; ožijete a poznáte, že ja som Hospodin. A ja som prorokoval, ako som dostal príkaz.. Keď som prorokoval, nastal šum a hrkot a kosti sa približovali jed-na k druhej. Videl som, že boli na nich šľachy, i mäso narástlo a zvrchu ich potiahla koža; ale duch v nich nebol. Riekol mi: Prorokuj o duchovi, proro-kuj, človeče, a povedz mu: Takto vraví Hospodin, Pán: Duch, príď od štyroch vetrov a dýchni na týchto pobitých, aby ožili. A keď som prorokoval, ako mi prikázal, vošiel do nich duch, ožili a postavili sa na nohy. Bol to veľmi veľ-ký húf. Povedal mi: Človeče, tieto kosti znamenajú celý dom Izraela. Oni, prav-da, hovoria: Suché sú naše kosti a zhynula naša nádej; sme stratení. Pre-

Zmena a rast 15

to prorokuj a povedz im: Takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z nich ako svoj ľud a privediem na pôdu Izraela. Po-tom poznáte, že ja som Hospodin, keď otvorím vaše hroby a keď vás vyve-diem z vašich hrobov ako svoj ľud. Vlo-žím do vás svojho ducha, ožijete a zlo-žím vás na vašu pôdu; potom poznáte, že ja, Hospodin, som povedal i splním to - znie výrok Hospodina, Pána.“

Ľudia veriaci Bohu, Ježišovi Kristovi ne-majú problém s tým, že Boh mení údel a časy. Dnes mnohí kresťania vyznávajú, že žijeme „čas milosti“. Tento čas síce veľmi súvisí aj z bežným počítaním dní, mesiacov a rokov, ale v podstate sa tu hovorí o kvalitatívnej zmene. Vý-raz žijeme „čas milosti“ je výrazom „žijeme v zmenenom údele.“ Totiž to čo nemohol vyko-nať „Zákon“, to dokonal Ježiš Kristus na kríži svojou smrťou a následným zmŕtvychvstaním. Toto je nám jasné a myslím, že mnohým príje-mné - prijateľné. Ešte jedno proroctvo z Biblie :

Izaiáš 66:8 *„Kto počul niečo podobné, kto videl niečo také? Či sa zrodí krajina za jeden deň, alebo narodí sa národ naraz? Lebo Sion sotva pocítil bolesť, už porodil svojich synov.“ Prorok Ezechiel musel byť zhrozený pri

nepríjemnom pohľade na údolie plné mŕtvych kostí. Ešte viac bol ohromený zo slov, ktoré po-čul, ale veril im a konal podľa Božích príkazov. V Ezechielovom proroctve opakovane vidíme Božiu moc, ktorá prevyšuje všetok ľudský ro-zum a chápanie. Ožil národ, vznikol v jediný deň : 14.mája 1948. Dnes má 60 rokov. To je ďalšia udivujúca skutočnosť. Človek viery v je-dnom i druhom jasne vidí Božie konanie a moc. Vznik a existencia židovského štátu je Boží zámer a cieľ. Buďme Bohu vďační za to, že to smieme vedieť a vyznávať. Môžeme to prejaviť na svojich modlitbách. Ten čo v tom nemá jasno, nech prosí o múdrosť a poznanie od Boha.

Jakub 1:5 *„ Ak sa niekomu z vás nedo-stáva múdrosť, nech si ju prosí od Bo-ha, ktorý prosto a ochotne dáva všet-kým, a dostane sa mu jej.“ Kto dnes pochopí aktuálne Božie dianie,

ten ho pochopí aj pre svoju budúcnosť. Nielen pre seba, ale aj pre svojich najbližších a okolie. Pretože vieme, že nie zemetrasenia a katastro-

fy sú tým prvotným problémom, ale je to dôsle-dok hriechu a hriešneho spôsobu života. Náš najmilostivejší a láskavý Ježiš Kristus, ktorý dal život za hriechom skazený svet – ľudí, mal ku katastrofám a hromadným nešťastiam predo-všetkým taký postoj a usmernenie :

Lukáš 13:1 *„V tom čase prišli niektorí a rozprávali Mu o Galilejcoch, krv kto-rých zmiešal Pilát s ich obeťami. Ježiš im odpovedal: Myslíte si, že títo Gali-lejci, keďže tak trpeli, boli väčší hrieš-nici, než všetci ostatní Galilejci? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete ka-jať, všetci podobne zahyniete. Alebo myslíte si, že oní osemnásti, na kto-rých padla veža v Siloe a zabila ich, bo-li väčší vinníci, než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete.“ Inými slovami, rôzne nešťastia prídu a bu-

dú na zemi. Dôležité pre človeka, pre národ je, ako prijal zvesť evanjelia. Toto platí pre každé-ho, no pre Izrael na prvom mieste. Môžeme zo srdca na modlitbách ďakovať ak toto všetko chápeme a sme prijali. Modliť sa za svojich blížnych a Izrael, aby to pochopili a prijali. Ka-tastrofy a bieda na svete budú narastať, je len otázka ak nás stihnú a ukončia našu zemskú púť : *„Kde budeme tráviť večnosť?“. Najlepšie je bezodkladne sa rozhodnúť pre prijatie Ježišovej obete a Jeho spôsobu ži-vota. Môžeme sa znovuzrodiť v okamihu, ne-musí to trvať ani jeden deň, tak ako prežil vzkriesenie Izraelský štát. Amen. /Bo.Le/.

Priznať farbu !!! Najhoršie je keď nemáme odvahu priznať sa k tomu čomu veríme. Najčastejšie to býva z bojazlivosti, len zriedka z múdrosti. Priznať far-bu neznamená svoju vieru hodiť do jedného hrnca, kde naša vlastná farba sa stratí naprí-klad, v ekumenizme. Veľa cirkví stoná, že nemajú dostatočnú vážnosť. Sťažuje sa na prázdne kostoly a s horkosťou sa poukazuje na iné náboženstvá a sekty, ktoré počtom pribúdajú. Usmievajú sa nad svedkami Jehovými, ktorí stoja na ulici a ponúkajú svoju „Strážnu vežu“ a je udivením ako počtom rastú. Nuž, ale kde sa kresťania takto vytrvalo a

Zmena a rast 16 .

otvorene priznávajú k svojej viere? Mnohí sa pohoršujú, že na kresťanskom západe počet moslimov nezadržateľne narastá. A to nie len tým, že z Turecka prichádzajú za prácou, ale aj tým, že mnoho „tzv. kresťanov“ konvertuje na Islam! Na jednej strane kresťanské cirkvi sú čím ďalej tým viac benevotní pri prijímaní no-vých členov za kresťanov len, aby sa ich oveč-ky mohli udržať. Na strane druhej je prestup k Islamu zväzovaný ťažšími bremenami. Toto po-ukazuje, že bremeno nie je tým čo pôsobí od-strašujúco! V čase modlitby si Moslim kľakne - bez ohľadu kde sa nachádza - a modlí sa. To je to čo je imponujúce. Tzv. kresťania nemajú a nemali ani odvahu, v reštaurácii svoje jedlo po-žehnať viditeľnou modlitbou. K vrchnému rabinátu prichádza ročne asi 3.000 nežidov, ktorí hľadajú možnosť konver-tovať. Chcú prestúpiť k židovstvu aj napriek dlhotrvajúcim a ťažkým skúškam. Naproti tomu je ročné číslo v rozmedzí 70 až 100 židov, ktorí sa chcú dať pokrstiť a tak aby sa mohli pripojiť k niektorej mesiášskej cirkvi. Čo je na židovstve tak príťažlivé? Poho-dlná viera to iste nemôže byť, lebo je tu veľké množstvo príkazov a predpisov, ktoré to práve nerobia zábavným - byť židom. K tomu ešte pribudne to, že ako žid nie sme obľúbenými vo svete, dokonca sme prenasledovanými. Čo nič nestojí, nemá cenu! Toto porovnanie nie vždy netriafa do čier-neho, ale niekedy sa núka ako porovnanie voči lacnému kresťanstvu - akoby k brakovému to-varu bez záväzkov. Najmä mladí, tak dnes ako aj kedysi chcú a chceli byť vyzvaní -vystúpiť z z jednofarebnosti. Chcú byť vyzvaní - vždy pri-znať farbu. Toto ich ženie rozličným spôsobom do extrémnych skupín. Život má svoju životnú hodnotu, ale vždy chceme dosiahnuť nejaké ví-ťazstvo. Víťazom sa však stávame iba ak sme predtým bojovali. Nič proti tlieskaniu a hudbe s flautami a bubnami, čo nájdeme i v diskoté-kach. Viera, ktorá nás urobí silnými je vždy s tým spojená. Je potrebné, aby sme na seba zobrali Božie jarmo, ktoré na začiatku je bre-menom, ale cez tréning sa stáva znesiteľným. Bremenom však vždy zostane chodenie - žitie vo viere a s vierou! My sa nesmieme pozerať na bremeno, ale...z tej duše a z celej sily Jemu slúžiť – a k tomu patrí i verejné vyznanie a priznanie sa k Nemu, k Jeho vôli, k Jeho cirkvi a k Jeho ľudu

- Izraelu. Keď takto priznáme farbu tak sa aj ON prizná k nám. /NAI- Schneider - prel. zam/.

Milé bremeno

Tento výrok sa nevzťahuje iba na man-želstvo, alebo na postihnuté dieťa, ale i na Je-ruzalem, na toto mesto, ktoré sa užstalo bre-menom. Človeka, ktorého sa to priamo nedotýka, je to iste len otázkou - to, že postihnutý je pre rodinu bremenom a to znesiteľným. Ešte stále nedoriešená otázka Jeruzale-ma sa stáva problémom nielen pre ľudstvo, ale aj pre kresťanstvo. Bremenom, pochopené re-čou Biblie je kameňom, veľkou ťarchou,/ čašou potácania/, ktorý by mnohí najradšej dvihli a zahodili (Zach.12:2-3). Často sa ma pýtajú, či by som radšej ne-býval aj s celou rodinou, na inom mieste, nie-kde v cudzine ako v Jeruzaleme, kde je to bez- pečnejšie. Na to im odpoviem, že nechcem ni-kde inde bývať, pretože „milované bremeno a preto je to iba polovičným bremenom“. Som u-divený, koľko ľudí s nadšením vydáva rôzne „okružné listy“ o Jeruzaleme, avšak samy väč-šinu času trávia v USA, alebo sú mimo Jeruza-lema. Čo ich odrádza bývať v Jeruzaleme ? Na jednej strane využívajú titul „Prichádzajúci bra-tia z Jeruzalema“ na strane druhej nechcú na seba vziať dôsledky - menovite ťažkosti Jeru-zalema. Veľmi dobre si pamätám 6.jún 1967 deň, keď Izraeliti víťazne vtiahli cez bránu „Le-vov“. Do Jeruzalemského starého mesta po skoro 2000 rokoch bol koniec zákazu modliť sa pri západnom múre. Celé kresťanstvo sa rado-valo, jasalo, ako by to bolo ich víťazstvo. Ča-som sa, ale stal Jeruzalem bremenom a nepo-hodlným pre mnohých. Toto mi pripomína starú legendu o svä-tom Kristoferovi, ktorý s radosťou zobral do svojho náručia. Malé dieťa, aby ho preniesol do bezpečného prístavu, ale po chvíli dieťa oťaže-lo, ktoré z počiatku bolo ľahké, ale predsa ho nenechal padnúť s vypätímvšetkých síl ho do-niesol do bezpečného prístavu. V duchu si predstavoval, že nesie opravdivého Krista. Žiaľ už mnohí kresťania nechali padnúť Jeruzalem, ktorý sa im stal priťažkým. Blaho a sláva však tým, ktorí berú na seba a toto cel-kom reálne bremeno Jeruzalem aj na seba. Oni nakoniec v pravde spoznajú, že niesli Božie

Zmena a rast 17

bremeno, pretože Pán predsa povedal : *„Ja sa zas navrátim do Jeruzalema a budem prebývať v ňom.“ (Zach.8:3). Stále znova je obviňovaná Izraelská vlá-da, že ešte nevyriešila otázku Jeruzalema, kto-rý sa časom už stal bremenom. Najprv boli ob-viňovaný rabiní a po nich Netanjahu a posled-ne Ehud Barak, ktorí urobili otázku Jeruzalema neriešiteľnou. Niektorí obviňujú Palestínčanov. V pravde však vina nie je ani na jednom, pre-tože v Zachariašovi 12:2-3 čítame:

*„Ja, Pán urobím Jeruzalem čašou po-tácania“ a „Ja, Pán urobím Jeruzalem veľmi ťažkým kameňom“ Tak je to, že nakoniec môže byť za to zod-

povedný iba sám Boh. Otázkou Jeruzalema chce Boh vyskúšať ľudstvo. Je na každom ako sa rozhodne či je za, alebo proti Jeho vyvole-niu. Žiaľ ľudstvo sa rozhodne proti Božej vôli pretože vieme, že„všetky národy sa zjednotia a potiahnu proti Jeruzalemu“ (Zach.12:3).Tak bu-de Jeruzalem „menetekel“ pre národy: Jedni chcú odvrhnúť ťažký kameň /bremeno/ Jeruza-lem, zasľúbenia, ktoré Boh dal, ale sa im to ne-podarí, pretože Božie výroky sú nemenné (Rim. 11:29). Jedni berú bremeno Jeruzalem do svo-jich stálych modlitieb a:„Modlia sa za pokoj pre Jeruzalem. Sláva tým čo ťa Jeruzaleme milujú“ (Žalm122) a „Hovorte k srdcu Jeruzalemu a hlásajte mu, že sa doplnila jeho borba (Izaj. 40:2) – títo budú za to požehnaní..

/NAI-260,prevz. zam/.

Súd na základe vzťahu Prečo nekonáte misiu v Izraeli? Na túto otázku zvyknem odpovedať: „To nie je mojím osobným poslaním !“ Každý nech pozná svoje poslanie ! Som si vedomý, že mojím povolaním je svet a nie Izrael. ALE, pretože ľudstvo bude ráz súdene na základe ich postoja k Izraelu. Nežidia si ne-uvedomujú dôsledkov slov Všemohúceho: *„Požehnám tých, ktorí ťa /Izrael/ žeh-

najú, a tých ktorí ti /Izrael/ zlorečia, pre- kľajem.“(1.Mojž.12:3;22:18;28:13-15). Táto nad Abrahámom vyslovená formula

požehnania a prekliatia sa vzťahovala neskôr na Jákoba /Izraela, skutočnému praotcovi Izra-elského ľudu, t. z. kto Jákoba čo je to tiež ako Izrael a jeho potomkov žehná, bude požehna-ný a kto by ho preklínal, alebo inak povedané nežehná, ten nebude požehnaný. Toto slovo

bude pravdivo zachované až do konca časov. Nechcem tu opísať to čo sa dejinách už oprav-divo stalo v cirkvi, v ľudských dejinách a u jed-notlivcoch, ale v pohľade do nastávajúceho ob-dobia a budúcnosti. Toto proroctvo biblie opísa-né ako udalosť je veľmi dôležité pre zvýrazne-nie súčasného stavu. Totiž i dnes mnohé kres-ťanské cirkvi toto prorocké slovo obchádzajú, alebo ho podceňujú. Žijem s celou mojou rodinou v Jeruza-e-me. Z Jeruzalema vychádzajú naše správy /časopis: “Správy z Izraela“ v nemčine: “Nach-richten aus Israel“/ rozosielané do celého sve-ta. Je to naše povolanie, aby „...lebo zo Sióna vyjde zákon a slovo Hospodinovo z Jeruzale-ma.“ (Izaj.2:3). K slovu z Jeruzalema bude vy-chádzať slovo poučenia. Ľudstvu patrí bezpo-chyby SLOVO BOŽIE čo je nám už napísane prorokom Joelom (3:1-2) : *„..v týchto dňoch a v tom čase, keď

navrátim zajatých júdových a Jeruza-lema, zhromaždím aj všetky národy a zavediem ich dolu do údolia Jozafa-tovho a tam sa budem súdiť pre svoj ľud a svoje dedičstvo, Izraela, ktorého rozptýlili medzi pohanov a moju zem si rozdelil.“

Ak si tieto slová presne zvážime - platí to i pre dnešné časy, platí to pre mňa? Dlhé roky, takmer 2000 rokov, boli židia rozptýlení medzi národmi. Zo vznikom Izrael-ského štátu v r.1948 začali iné časy. Izraeliti z celého sveta sa navracajú do zeme svojich ot-cov a púšť sa prebudila k novému životu. Po tom možno spoznať, že Boh osud svojho ľudu vedie k dobru a k dobrému. Tieto deje nie sú ešte na konci, no skoro sa to stane, potom vstúpi Boh s ľudstvom v súd, pre svoj ľud, ktorý bol pod útlakom. To znamená, že Boh bude sú-diť ľudí podľa postoja k Izraelu. Keď sa rozpo-menieme na plán rozdelenia zeme Izraela, kto-rý svojvoľne uskutočnilo UNO v r.1947 so zemou Izrael, Božím to vlastníctvom, potom nové v delenie tejto zeme medzi Sýriu a Pale-stínu umožňuje rozpoznanie, že už nie je ďa-leko Boží súd s ľudstvom Joel (3:4-5): *„..ľahko a rýchlo obrátim vašu odpla-

tu na vašu hlavu, ktorí ste pobrali moje striebro a moje zlato a moje výborné klenoty do svojich chrámov .“ Takto dôjde k návratu toho čo je potrebné

uprednostniť už dnes.

Zmena a rast 18 .

Obrátenie Izraela V Zachariášovi 12 nám predstavuje Boh

svoj plán postupu: Za prvé: Pre okolité zeme sa stane Jeruzalem potácajúcou sa čašou (12:2), čím je už dnes pre islmské štáty, ktoré už volajú po svätej vojne. Za druhé :Tento rozruch okolo Jeruzalema sa stáva bremenom pre celé ľudstvo na tejto zemi, kameňom ťarchy (12:3). Keď ľudstvo rokovaním nedosiahne riešením, tak potiahnu na Jeruzalem po zemi vojensky. Za tretie: Boh však uchráni Jeruzalem a svoj

Pozor na pád Úvaha nad 1.list.Korintským 10:11-14 : *„Toto sa im prihodilo ako príklad, a nám, ktorých zastihol koniec sveta, je to napísané na výstrahu. A tak, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol. Pokušenie, ktoré vás zachvá-tilo, je len ľudské, ale Boh je verný, On nedopustí pokúšať vás nad možnosť, ale s pokušením spôsobí aj vyslobo-denie, aby ste ho mohli zniesť.“ Ako sa otvára cesta pokušeniu a hriechu

v našom živote? Predmetom našej úvahy sú posledné tri verše prečítaného textu. Poznáme aj príbeh „O pokúšaní Pána Ježiša na púšti“, z tohto príbehu sa zastavíme iba pri niektorých charakteristických črtách, ktoré doplníme tým, čo je napísané v prvých 10.veršoch nášho tex-tu. Ako sa otvára cesta pokúšaniu a hriechu k nám?

Pán Ježiš bol na púšti 40 dní a nič sa ne-dialo, aspoň nie zo strany satanovej. Nebol vhodný čas a tak čakal. Čakal na svoju príleži-tosť a tá vznikla, aspoň on si to myslel, že vzni-kla v posledný deň. Pán Ježiš napokon zlačnel. Začal cítiť potrebu, ktorú bolo treba naplniť, ako človek potreboval jesť.

Nenaplnená potreba. To sú otvorené dvere pre satana. Potreba

a žiadosť dávajú najlepšiu príležitosť na to, aby satan pristúpil k nám a ponúkol nám svoje služ-by. Nie, on neprichádza s tým, že nás bude diri-govať, komandovať a že budeme pre neho

ľud, keď zaútočia proti ním zjednotené národy (12:8) – NATO? Za štvrté :Potom bude súdiť Boh „všetky náro-dy, ktoré tiahli proti Jeruzalemu“(12:9). Za piate: Až potom Pán na svoj ľud – Izrael: „A vylejem na dom Dávidov a na obyvateľa Jeru-zalema Ducha milosti a pokorných prosieb, a obrátia svoj zreteľ ku mne,...“ , a tiež „a tak bu-de celý Izrael spasený (Rim.11:26). Je najvyšší čas vyzvať ľudstvo a cirkvi, k revidovaniu ich postoja voči Izraelu. Znovuzro-denie má automaticky otvoriť dvere k srdcu Izraela, k Jeruzalemu. /NAI - prevz. zam/.

otročiť, ponúka nám svoje dobré rady pre do-bré služby a zameriava našu potrebu, našu žia- dosť a našu pozornosť smerom, ktorý nás ale jednoznačne dostane do situácie kde sa zo slu žobníka a radcu stáva pán. Pán tvrdý a prísny, len sa o tom nehovorí, aspoň nie na začiatku. Vo chvíli, keď Pán Ježiš cítil potrebu, hlad, pri-stúpil k nemu satan s dobrou radou a to nie iba s jednou. Tá prvá bola zameraná na uspokoje-nie telesných potrieb – tých základných. Nijaký prepych, nie, iba chlieb náš každodenný. Veľmi dobrá rada. Staň sa nezávislý od okolností, od prírody, od vôle Božej, veď máš moc, aby si sa ty sám postaral o svoj chlieb. Ako veľmi sa táto úvaha podobá dnešnému postoju ľudstva, kto-ré zabudlo modliť sa:

*„Keď sa modlíte, hovorte: Otče náš, ktorý si v nebesiach, ....chlieb náš kaž-dodenný daj nám každý deň.“ Lukáš 11:2,3. Tak, ako nás to učil Pán Ježiš. Satan vynechal pri Pánovi Ježišovi druhú

skupinu dobrých služieb. Zrejme túto skupinu nepokladal za účinnú. Neradil Mu a ani Mu ne-ponúkal, že Mu pomôže pri naplnený jeho tele-sných žiadostí a potrieb, o to hojnejšie využíva túto kategóriu otvorených dverí u Božích detí. Počuli sme ako po nasýtení telesných potrieb u detí Izraela nastúpili telesné žiadosti a ich uspokojovanie. Počuli sme aj Božiu odpoveď na ich činy. Počuli sme aj Pavlovo upozorne-nie: „aby sme neboli žiadostiví zlého ako aj oni žiadali“. Aj odplatu za to vzali, že si ich neobľú-bil Boh a boli rozmetaní po púšti. Pavel tam v texte spomína modlárstvo, smilstvo, pokúšanie

Zmena a rast 19

„Chcem sa pevne držať cípu na kabáte Pána Ježiša Krista, aby mi na poslednom súde náš nebeský Otec povedal: Nechaj vkĺznuť tento malý prívesok.“ /M. Luther/

Krista a reptanie. Preto nebuďme žiadostiví zlé- ho, lebo to sú dvere, ktoré otvárame satanovi. Človek však nie je zviera, e mi veľmi ľúto, že ho tam zaradila moderná veda, ale zvieratá sa ne-môžu dosť dobre brániť proti takej ozdobe ako je hriechom pokrivený človek. Preto, že človek nie je zviera, nemá iba telesné potreby a žiado-sti, ale má aj potreby duše a potreby ducha. Tie predstavujú tretiu skupinu otvorených dverí pre satana. Do tretej skupiny dobrých služieb a rád, ktoré ponúkol Pánovi Ježišovi satan na vyso-kom vrchu a na streche jeruzalemského chrá-mu, patria: „moc a obdiv“. Človek túži potom, aby ho iní obdivovali, sú ľudia, ktorí túžia po obdive, nech je príčinou obdivu čokoľvek. A sú ľudia, ktorých túžba po obdive je prísne špecifi-kovaná. Poznám desiatky mužov a žien, mla-dých i starých, ktorým je úplne jedno, akú majú košeľu, ale vôbec im nie je jedno ako kolegovia z ústavu, z Bratislavy, z Československa, z Eu-rópy, z celého sveta odreagovali ich poslednú publikáciu. Poznám mnoho mužov, ale aj žien, ktorým neublížite ničím viac, ako konštatova-ním pravdy o ich nie obdivuhodných vlastno-stiach, alebo výkonoch, najmä ak to urobíte ve-rejne. Apoštol Pavol nás niekoľkými krátkymi vetami vystríha pred jedným vážnym nebezpe-čenstvom. Pred problémom, ktorý sa môže vy-skytnúť iba pri veriacich, znovuzrodených, ospravedlnených Božích deťoch. V deň, keď sa v našom srdci narodil Spasiteľ Ježiš Kristus, ten Boží, a my sme prijali odpustenie všetkých našich minulých aj budúcich vín pre preliatu krv za nás na Golgote, v ten deň sa začali diať v našom živote zvláštne veci. Pre lásku k Pánovi Ježišovi sa nám sprotivil hriech. Prestalo nás to ťahať na mnohé miesta, kde sme predtým radi chodievali. Spoločnosť v ktorej sme sa pohybo-vali, sa nám stala cudzou, lebo naše myslenie a naše konanie už nebolo z ich sveta. Žart, na ktorom sme sa ešte nedávno vedeli srdečne zasmiať, sa stal smutným svedectvom minulo-sti, v ktorej sme žili a v ktorej ešte žijú neraz tí, čo ich máme veľmi radi. Neočakávane sa dô-raz posunul z otázky: „čo nato povedia ľu-dia“, na otázku: „čo nato povie Pán Ježiš.“ Začal sa meniť spôsob nášho života, naše cho-dníky, po ktorých chodíme vo všedných dňoch. Menia sa naše záľuby, lebo poctivo pracovať je divná záľuba v dnešných dňoch. Čítať Bibliu je

ešte divnejšia záľuba, ktorá pomaly začína byť dokonca nebezpečnou. Nuž a vyznávať, že Pán Ježiš je mojím Pánom a Spasiteľom, to už nie je iba pomýlená záľuba, ale to je priam bláz-novstvo. Toto všetko, ba ešte aj viac, sa začalo diať v našich životoch a stále sa deje s nami a v našich životoch. My sme sa začali vzďaľovať zaužívanému spôsobu života a predstave o hodnotách v ľudskom živote. A stále viac sa to-mu aj vzďaľujeme. Začali nás zaujímať otázky prečo a pre koho žijeme. Otázky o plnosti a o zmysle života. Začala nás viac zaujímať pravda ako momentálny prospech z nášho konania! Uvedomme si :

*„Pochádza to od Hospodina, je to div v našich očiach.“ Žalm 118:23. „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej,“ Rímskym 3:23. „Lebo milosťou ste spa- sení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží,“ Efezským 2:8.

Milosťou sme ospravedlnení, zadarmo pre obeť Ježiša Krista, nemáme iných zásluh na týchto zmenách iba to, že sme uverili Božím sľubom a privinuli sme sa k nášmu Otcovi, kto-rý je v nebesiach. A predsa, tak ako ľudia okolo nás, tak sme aj my spozorovali, že žijeme ži-vot, ktorý je iný ako priemer, že je v ňom mno-ho pozitívnych položiek, ktoré sa inde zriedka stretávajú a neboli by sme ľudia, ak by to ne-malo vplyv aj na naše vedomie. Hospodin, náš Otec, veľmi dobre pozná svoj ľud a keď s Gide-ónom zostalo 10.000 mužov proti 120.000-ovej armáde Madjáčanov, povedal: „ešte je toho ľu-du primnoho, aby sa nechválil Izrael moja ruka mi spomohla“. Aj my máme sklony pripisovať zmeny k dobrému nám, sebe, zdá sa nám, že sme povznesení nad biedy a hriechy iných. Spočítavame hlavne naše kladné vlastnosti a porovnávame s negatívnymi vlastnosťami tých druhých. Aj keď si mnohí verne pripomíname, že nie sme nič viac iba omilostení hriešnici, aj tak sa z Božieho diela v našich životoch môže stať dôvod k samoľúbosti a k duchovnej pýche. Potom už je celý ďalší postup len veľmi jedno-duchý: v sebaistote a samoľúbosti prestaneme byť opatrní pri rozhodovaní a konaní a satan, ten chytrý radca a ochotný pomáhač, nás do-stane tam, kde nás chce mať. On má čas. Poč-ká mesiac, počká roky možno aj desaťročia, ale vždy, keď si zmyslí, využíva svoju príležitosť až do dna. Do tejto situácie sa ozýva Pavlovo upo- zornenie :

Zmena a rast 20 .

*„A tak, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“

Veľmi úzkostlivo napomína Pavol Korint-ských, ale aj nás. Izrael si v celej Starej zmluve mal opakovať, keď sa ho chytala pýcha, neza-budnite, že ste boli sluhami v egyptskej zemi a Boží ľud novej Zmluvy nesmie ani na chvíľu za-budnúť, že sme iba omilostení hriešnici a že „hriech striehne pri dverách, na teba je upria-mená jeho žiadostivosť;“ a využije každú príle-žitosť, aby vstúpil do nášho života. My, ktorí si myslíme, že stojíme, dávajme pozor, aby sme s ním nepadli! No nádej, že obstojíme, je veľmi malá najmä vtedy, keď sa chystáme riešiť vzni-kajúce situácie my sami, vlastnou silou! To, čo nás zachvátilo, tak ako korintských, nie je nič iné ako ľudské pokušenie, ľudská snaha byť sil- ným, byť samostatným, ukázať svoje schop-nosti. A teraz sa opäť ukazuje veľká Božia mi-losť naproti nám. Náš Boh je verným, nedá nás pokúšať nad naše možnosti, ešte aj tu reguluje svojou milosťou. Mieru našich pokleskov, pokiaľ sa mu nevytrhneme z Jeho ruky úplne. Len ak ste žili v trápení, z ktorého ste sa vlastnou silou nemohli dostať von, kde vám nepomáhalo nič, ale nič, nič, iba opakovane vždy znovu prichá-dzať pred Pána Ježiša, prosiť o milosť, o odpu-stenie a vyslobodenie, potom viete, aká úľava a radosť a pokoj sa zmocní človeka v deň, keď Pán spôsobí aj východ z biedy, v ktorej sme ži-li, ktorá nás ponižovala. V tejto úvahe som chcel ukázať na našu slabosť, na moju slabosť, na to, že aj z Božieho diela v našom živote si vieme urobiť zásluhu. Vieme si prisvojiť ovocie Božích činov a povýšiť sa nad iných, nad bratov, nad sestry, nad tých, čo žijú ešte bez milosti. Túžil som podčiarknuť vážnosť Pavlovho zvolania: „ten kto si myslí, že stojí nech hľadí, aby nepadol.“ Nie je to nič iné, iba pokušenie typické pre človeka, veď povyšo-vať sa nad inými nie je našou základnou potre-bou. Ale je to ovocie hriechom porušeného spôsobu ľudského myslenia. Potrebujeme si vždy znovu a znovu pripomínať, že sme iba omilostení hriešnici. Nech je také zmýšľanie v nás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi. Amen. /B.Č./ ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Oprava : v č. 14, str. 11, od stavec prvý Veta : Územie, označované dnes ako.... Má správne znieť: Územie dnešného štátu Izraela, bola domovskou zemou Židov. –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Zmena života Z epištoly Rimanom z 12:1,2: *„Prosím vás teda, bratia, pre milosr- d denstvo Božie, vydávajte svoje telá v ži- vú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu. A nepripodob- ňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli roz- poznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je do- dobré, milé a dokonalé.“ Budeme uvažovať o duchovnom raste a o jeho dopade na misijnú účinnosť v našom ko-naní. Pretože nás Pán Ježiš poveril tým, aby sme boli Jeho svedkami a aby sme hlásali evanjelium a učili všetko to čo nám On priká-zal. Najvážnejším svedectvom je náš každo-denný život, ktorý má byť pre naše okolie otvo-renou knihou. Má byť plný vzájomnej lásky a úcty. Keď ľudia z nášho okolia hodnotia náš ži-vot, treba aby spozorovali, že sa postupne me-níme, že duchovne aj spôsobom života rastie-me. Treba, aby zbadali, že v našom živote do-šlo k náhlej zmene pri znovuzrodení a potom k postupným malým zmenám spôsobu života, takže náš život je stále krajší. Povedali sme si, že náhla zmena spôso-bu života je niečo, čo nás naplňuje radosťou a je veľmi účinným pozvaním pre ľudí z okolitého sveta. Zobúdza to v nich zvedavosť na jednej strane a na druhej strane im to ukazuje, že zá-sadná zmena života je možná ak vezmeme ži-vot z ruky Pána Ježiša Krista. Toto je veľmi úči-nné pozvanie pre ľudí tohto sveta. Pomalé zmeny charakteru sa dajú vidieť skôr ľuďom, ktorí sú s nami v trvalom kontakte a pozorujú náš všedný život, sú svedectvom najmä pre naše deti. Potom sme si uvedomili, že vďačne a radi hovoríme svedectvo o tej náhlej zmene, ktorá sa udiala pri našom znovuzrodení. Málo rozprávame o našich stretnutiach s Duchom svätým, ktoré značia, alebo sú míľni-kmi na našej pokračujúcej ceste duchovného rastu. Mnohokrát ani nezbadáme Božiu ruku v našom živote preto, lebo sme si nezvykli hľa-dať ju tam a vidieť ju, ako sa nás dotýka. Ďalej sme hovorili o tom, že my sme zvy-knutí učiť sa. Je to zvyk zo školy. Vynaložíte ú-silie, prinútite sa k tomu, aby ste sa učili a viete.

Zmena a rast 21

Toto je však ovocie našej práce. Konštatovali sme, že sa nevieme otvoriť práci Ducha sväté-ho, ktorý je v nás od dňa nášho znovuzrodenia a nechať Ho meniť našu povahu, náš charak-ter, náš spôsob života tak, aby sme sa podobali stále viac charakteru Pána Ježiša Krista. To už nie je výsledok našej práce. My sme sa otvorili a Duch svätý nás pre-mieňal. Toto je totiž jediný spôsob ako uviesť v činnosť to, čo nám Otec sľúbil cez Novú zmlu-vu. Toto znamená odstránenie duchovne ne-funkčného srdca a vloženie duchovne funkčné-ho srdca, ktorého súčasťou je aj Duch svätý, ktorý má tú schopnosť meniť nás ak Mu to dovolíme. Všimnime si, ak mu to dovolíme. Naše vydanie sa Pánovi Ježišovi je dobrovoľné. Bo-žie kráľovstvo je otvorené pre tých, ktorí tam chcú vojsť, je len pre dobrovoľníkov, pre tých, ktorí sa vzdajú svojej neviazanosti na Božích zákonoch a prijímajú, alebo by mali prijímať ve-denie Duchom svätým. Zároveň sa zaväzuje-me, vedome, alebo nevedome poslúchať Du-cha svätého. Konať to, čo On nám prikáže, čo nám povie, alebo nám ukáže a robiť to dôsled-ne a v tomto zápase veľmi potrebujeme vytrva-lú bdelosť. Musíme si totiž uvedomiť, že žijeme pod tlakom prostredia, v ktorom sa nachádza-me, ktoré nás obklopuje. Sú to spôsob života, ciele, metódy, ktoré tento svet používa na do-sahovanie svojich cieľov a toho, čo túži dosiah-nuť a to všetko je z dielne Božieho nepriateľa. Cieľom tohto tlaku je strhnúť nás do spôsobu konania, myslenia, prostredia a zväzovať nás s ním. Cieľom je chytiť nás na konanie vecí, kto-ré nie sú Božím programom. Je zrejmé, že sa nemôžeme od všetkého dištancovať, to sa ne-dá, ale môžeme však odmietnuť konanie, ktoré sa protiví vôli Božej, o ktorom jasne vieme, že sa protiví vôli Božej. Ďalej môžeme odmietnuť programy, ktoré vedú k strhnutiu pozornosti a úsilia nespráv-nym smerom. Môžeme sa strániť činnosti, kto-ré nemajú zmysluplný cieľ. To rozhodne môže-me. Uvedomujeme si aj to, že denne robíme desiatky a desiatky rozhodnutí malých aj väč-ších. Zvyčajne si dávame veľký pozor, keď ro-bíme rozhodnutia, o ktorých si myslíme, že sú to vážne a veľké rozhodnutia. Obyčajne si na nedávame pozor, aby tieto boli v intenciách správneho duchovného nasmerovania, ale náš život vo veľkej miere formujú drobné rozhodnu-

tia, práve tie zdanlivo nedôležité rozhodnutia a navyknuté postupy a postoje. Tieto vo vysokej miere určujú kvalitu nášho domova. Drobnosti všedného života majú niekedy rozhodujúci vplyv na voľbu ciest našich detí, ale aj na nasmerovanie našich životov. Z toho dôvodu musíme dávať stále pozor na kvalitu nášho vzťahu k Pánovi Ježišovi. Musíme sa kontrolovať, musíme kontrolovať našu lásku k Nemu, našu lásku k Biblii, našu vernosť k mo-dlitbám a našu otvorenosť v rozhovoroch s Pá-nom Ježišom. Dobrovoľne sme prijali zodpove-dnosť a musíme preukazovať vernosť v týchto vlastnostiach.

V 1. verši sme čítali : „Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svo-je telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu.“ Vo všeobecnej forme slovo „obeť“ znamená, že sa niečoho vzdáva-me, alebo zriekame kvôli tomu, aby to, čoho sme sa zriekli, prinieslo úžitok, slávu, alebo česť. Alebo uspokojenie pre niekoho iného. To zrieknutie sa vôbec nemusí byť dobrovoľné. Ako napríklad: obeť Bohu, obeť deťom, obeť pre spoločný úžitok. Môže to byť aj nedobro-voľné zrieknutie sa pod tlakom života, násilia, poslúchnutia rozkazu ap. Taká obeť môže mať rôzne formy. Podobne ako aj úžitok, sláva, česť a uspokojenia nemusia byť iba pozitívne, môžu byť aj negatívne. Môžu byť uspokojovaním z prenasledovania, ubližovania, alebo ponižova-nia človeka.

Kľúčovým prvkom je však skutočnosť, že sa niečoho dobrovoľne alebo nedobrovoľne vzdávame a to je obeť. To vzdanie sa niečoho, to je obeť. V prečítanom texte nás apoštol Pavol ponúka, aby sme dali svoje životy ako obeť Bohu. Vyzýva nás, aby sme sa zriekli vlastného programu v živote a podriadili ho Božej vôli, aby sme prijali Boží program za svoj vlastný, aby sme toto zrealizovali v našich živo-toch.

Zvážme, že my milujeme naše deti a vnú-čatá. Radi a vďačne urobíme pre deti a vnúča-tá všeličo, čo by sme nikomu druhému neuro-bili. Navyše, ani nečakáme, že nám za to budú akosi vďační, alebo že sa nám za to akosi od-menia, alebo že budeme mať u nich privilégiá. Nečakáme na to, ale milujeme tak aj nášho ne-beského Otca ako naše deti, aj Pána Ježiša Krista a aj Ducha svätého? Urobíme im vďač-ne to, čo by sme druhým neurobili? Robíme to

Zmena a rast 22 .

bez očakávania nejakej odmeny, alebo čoho-koľvek pozitívneho pre nás? Tak ako to robíme pre naše deti, tak aby oni malo z toho radosť?

Keď konáme pre nášho Otca nebeského, robíme to preto, aby On mal z toho radosť? To-to je jeden z poznávacích znakov nášho du-chovného rastu, keď nás začne tešiť to, že mô- žeme spraviť pre nášho nebeského Otca nie-čo, z čoho On bude mať radosť. Keď vieme, že On z toho má radosť. Mali by sme si uvedomiť, že sme prijali program nášho duchovného ra-stu spolu s naším znovuzrodením.

Začína to stupňom - darom svätosti prija-tom pri obrátení. To je tá náhla zmena spôsobu života, ktorá nás tak veľmi teší a o ktorej tak ra-di vydávame osobné svedectvo. Sú to radostné dni, krásne dni, ale trvajú len krátko. Netrvajú veľmi dlho, po nich nasleduje to k čomu nás vyzýva a pozýva náš text.

*„Nepripodobňujte sa tomuto svetu“. Hovorili sme už o tom, že pripodobňova-

nie sa tomuto svetu znamená prijímanie spô-sobu života a cieľov života, ktoré sú typické pre naše prostredie, v ktorom žijeme teraz bez to-ho, aby sme si uvedomili, že poriadok tohto sveta je poriadok satanov. Ďalej nás Pavol žia-da aby sme sa „obnovili premenou svojej my-sle“ - to je ten dlhodobí proces duchovného ra-stu, ktorý spočíva v zmene našich postojov ve-domých aj nevedomých, tak aby v našom ko-naní a postojoch boli stále zreteľnejšie vidieť: láska, radosť, pokoj, dobrota, láskavosť, ver-nosť, zhovievavosť, miernosť, sebaovládanie, spravodlivosť, pravdivosť, to čo Pavol nazýva ovocím Ducha svätého. Tento verš podľa Ri-manom 12:2 je veľmi zrozumiteľne preložený do španielčiny. Nežite podľa poriadkov tohto sveta, naopak premieňajte spôsob svojho mys-lenia, aby bol zmenený celý váš život. Premie-ňajte spôsob vášho myslenia tak, aby bol zme-nený celý váš život. Oba tieto preklady nás upozorňujú, že proces premeny nášho mysle-nia má byť trvalý. To nie je ako jednorazová udalosť. To je opakovanie tej istej udalosti zno-va a znova a znova.

Otvorenosť pre zmenu nášho myslenia je našou celoživotnou úlohou. Neviem, či si to každý dosť dobre uvedomuje, ale toto je našou celoživotnou úlohou. Otvorenosť pre prijíma-nie nových prístupov, nových vecí, nových kro-kov viery, zjavovania a dobrovoľné poslúchanie Pána Ježiša Krista. Tak, aby bol náš život me-

nený na obraz Pána Ježiša. No to isto nie je nič bezbolestného, ale stojí to zato. Ak sa však toh-to procesu premeny nezúčastňujeme, vedome nezúčastňujeme, tak to potom je zotrvávanie v neposlušnosti a to môže mať za následok stra-tu schopnosti rozumieť Božiemu slovu. Aj ho počujeme, aj nevieme čo nám to vraví pre náš praktický každodenný život. Prakticky sa tak ne- meníme.

Program duchovného rastu zahrňuje aj otvorenosť pre prijímanie, alebo prijatie darov Ducha svätého. My v našich spoločenstvách nekladieme na to veľký dôraz. Nevyučujeme bratov a sestry ako správne spravovať dary Ducha svätého, ak ich dostaneme. Nevedieme naše spoločenstvá k túžbe po potrebných da-rov Ducha svätého pre život a budovanie cirkvi. Ak sa to v našich spoločenstvá deje, tak iba veľmi zriedka. Pred niekoľkými rokmi som o tomto už hovoril a či to niekoho oslovilo a po-vzbudilo ho to, tak aby sa roztúžil dostať nejaký dar Ducha svätého na osobné rozvíjanie svoj-ho duchovného života a na dobré pre cirkev a či to vyznal niekde v modlitbe pred Pánom, ne-viem.

Aj naše spoločné pobožnosti sú zorgani-zované tak, že na nich neostáva priestor pre prezentáciu obdarovania Duchom svätým. S výnimkou dvoch darov pre budovanie cirkvi, je to podľa Efezanom 4:11, evanjelista a učiteľ. Áno, tieto dve obdarovania akceptujeme vďač-ne a veľmi radi, ale to sú jediné dve, ktoré nás potešia, keď ich vidíme medzi sebou. Všetko ostatné je zo zaužívanej organizácie našich stretnutí vylúčené. Neuvedomujeme si to, ale je to tak.

Aké sú znaky toho, že duchovne rastie-me? No predovšetkým narastá intimita nášho vzťahu s Pánom Ježišom. Osobný kontakt náš- ho vzťahu rastie s Pánom Ježišom, máme náš-mu Pánovi čo povedať, máme sa Ho čo opý-tať, chceme od Neho niektoré veci vedieť. Chceme vedieť, či bol alebo nebol spokojný s naším konaním. Aj mlčanie patrí do komuniká-cie, do rozhovoru s Pánom Ježišom.

Mlčanie a počúvanie, ďalej je to rastúce porozumenie Svätému písmu. Naraz zbadá-me, že Biblia rozpráva otvorenou rečou do dnešných dní. To, čo sa nám zdalo, že je tri-tisíc, alebo dvetisíc rokov staré, že to rozpráva tak jasne do dnešných dní, že sa to nás veľmi dotýka a že je to veľmi aktuálne. Hovorí nám

Zmena a rast 23

do súkromia, hovorí do zborového života, ho-vorí aj do verejných záležitostí. Upozorňuje nás na niektoré postoje a na niektoré udalosti, ktoré sa dejú napríklad na úrovni národa, alebo na úrovni národov. Aj toto je porozumenie Písmu, alebo narastá miera zapojenia do života v zbo-re a do života medzi zbormi. Tam, kde sme ne- vedeli čoho by sme sa chytili, tam kde sme ne-vedeli, ako by sme mohli prispieť, naraz sa nám otvoria dve, tri, štyri príležitosti a začneme nielen samy sa zúčastňovať na aktuálnom ži-vote viery, ale začneme hľadať druhých ľudí, ktorým by sme mohli ukázať možnosti zapoje-nia sa do aktivít a činností.

Ďalej sa mení aj vzťah bratov a sestier k nám, to zbadáte, keď naraz vidia že sme Boží, aj keď nám to tak nepovedali, alebo nám to tak nepovedia. To je svedectvo života. To je spô-sob, ktorým sa my prejavujeme a oni ho hod-notia ako život Božieho človeka, ktorý aj im má čo povedať.

Ďalej sa mení náš spôsob konania a my-slenia, naraz zbadáme, že sme zhovievaví, že sme dobrotiví, že nezávidíme, že sa nevychva-ľujeme, že sa nechováme neslušne, že nehľa-dáme svoj vlastný úžitok, že sa nerozhorčuje-me, nemyslíme na zlé, neradujeme sa z v ne-právosti, ale sa radujeme pravde a všetko zná-šame, všetko veríme, všetkého sa nadejeme a všetko nesieme trpezlivo. Tak je to napísané v 1. liste Korintským v 13. kapitole vo veršoch 4 -7. To je zmena, zmena nášho myslenia a ko-nania. Prekvapuje to i nás samotných, nevie-me, kde sa to v nás berie, ale ďakujeme Páno-vi za to, že sa to v nás objavuje a že sa to ob-javuje v stále väčšej miere. Ešte aj naša pova-ha sa nám mení. Stávame sa pokojnejšími a vytrvalejšími v dobrých veciach. Stávame sa nositeľmi dobrej nádeje, nádeje ktorá má mno-hokrát ďaleko, veľmi ďaleko k splneniu. Toto sú niektoré ukazovatele duchovného rastu tak, ako som ich pozoroval na sebe aj na iných bra-toch a sestrách v priebehu desiatok rokov. Toto bolo sprievodným javom ich duchovného rastu, že sa to takto prejavovalo.

Keď vidím našich mladých bratov a sestry ako idú a potknú sa a padnú, tak pozerám na to, že či sa zodvihnú, odprosia a ktorým sme-rom sa poberú ďalej. Radujem sa, ak pokraču-jú Božou cestou, veľmi sa radujem. To platí aj o nás starších nielen o mladých, keď sa potkneš a padneš, vstaň, urob pokánie a vykroč ďalej,

kto vstane a urobí tieto dva kroky, urobí poká-nie a vykročí ide ďalej a vstane, ten neprehral. Kto, nevstane a neurobil pokánie, ten prehral.

Ešte raz sa vrátim k textu, o ktorom hovo-ríme. „A nepripodobňujte sa tomuto svetu,...“ To je veľmi vzdialené otvorenosti a splynutiu s týmto svetom. To je reálne Božie ponúkanie k tomu, aby sme vytvorili kresťanskú – odborne sa to nazýva: „subkultúru“, súčasť celkovej kul-túry, ktorá je ale definovaná cez kresťanstvo. Pán nám hovorí: „nebudete ako tento svet“ a nebudete, a nebudete, ani sa mu nebudete po-dobať!

Pokiaľ Pán Ježiš bol tu na zemi, musel jesť, musel piť, musel spať, musel sa odievať. Stretával sa s ľuďmi, hovorieval s nimi a dodr-žiaval veľkú väčšinu zvykov Izraela, aj keď sa nimi necítil byť nejako zvlášť viazaný, dodržia-val to. Skoro všetko robil ako oni, akoby bol je-dným z nich a predsa nebol. Predsa nebol ako oni. Táto odlišnosť Pána Ježiša Krista upro-stred zástupov tohto sveta, tú by sme mali mať aj my. Treba jesť, treba piť, treba sa obliekať, treba sa starať o deti, treba byť blízko tým, ktorí sú okolo nás, to všetko je v poriadku. Napriek tomu v tom všetkom je niekde zakotvené nie-čo, čo nás oddeľuje od tohto sveta, čo nás robí inými ako je tento svet. To je odlišnosť, ktorá volá k Pánovi Ježišovi Kristovi uprostred zástu-pu tohto sveta.

Ako, ale tieto Božie princípy preniesť a ako ich preniesť do tohto skutočného sveta, o tom budeme ešte hovoriť. Bude to skôr osobné svedectvo, ale verím, že to prijmete, keď o tom budeme rozprávať. Sú to veci, ako som ich prežil, ktoré sa mňa dotkli a ktoré boli pre mňa úžitkom v napredovaní na ceste Pánovej.

Zhrnutie. Zhrnieme niektoré z tých princí-pov, o ktorých sme hovorili. Uvedomili sme si, že nám je veľmi potrebná vytrvalá bdelosť v tom, ako poslúchneme Ducha svätého! Pre-tože tlak prostredia, v ktorom žijeme, je veľmi silný a zväzuje nás a jeho cieľom je chytiť nás na konanie vecí, ktoré nie sú Božím progra-mom. Musíme preto byť vytrvalo bdelí.

Ďalej denne robíme množstvo rozhodnutí a tie drobné rozhodnutia vo vysokej miere roz-hodujú o kvalite nášho domova. Možno si to neuvedomujeme, ale je to tak! Oni potom čas-tokrát určujú, ktorou cestou vykročia naše deti. Či cestou Božou, alebo sa odvrátia od Pána.

Ďalej, milujeme nášho nebeského Otca

Zmena a rast 24 .

tak, že dobrovoľne prijmeme Jeho program za náš a vďačne poslúchame Jeho vôľu, len aby sme Ho potešili. Toto považujem za veľmi váž-ny princíp, že prijmeme Jeho program za svoj a poslúchame Jeho vôľu kvôli tomu, aby sme Ho potešili, nie že sa Ho bojíme. Nie preto, že sa Ho bojíme, ale kvôli tomu, aby sme Ho potešili a aj my máme radosť z toho, že sme Ho potešili.

Treba, aby náš život bol menený na obraz života Pána Ježiša Krista. Sú určité znaky du-chovného rastu v našom živote: ako rast inten-zity nášho modlitebného života. Rast porozu-menia Písmu, zapojenie sa do práce v cirkvi.

Ďalej zmena spôsobu myslenia a kona-nia. To sú také všeobecné znaky, ktoré sprevá-dzajú náš duchovný rast.

To posledné, čo sme si povedali bolo upozornenie, aby sme sa nepripodobňovali to-muto svetu, nesmieme byť ako tento svet. Ina-kosťou Pána Ježiša Krista musíme byť iní, ako zástup okolo nás. Nie jedením, nie obliekaním, nie pitím, to všetko nie sú až také zaujímavé veci, ale náš vnútorný stav je to, čo nás odde-ľuje od tohto sveta. Zároveň je to prejav v na-šom spôsobe života. Nech nám pomáha Pán Ježiš Kristus kráčať touto cestou. Amen. /B.Č/. PRVOTNÁ CIRKEV (Skutky 2,42-47)

Máme pred sebou obraz cirkvi, tak ako ho videl Lukáš. Má na sebe ešte peľ prvotnosti a pôvodnosti, čo je veľmi dôležité aj pre nás, le-bo cirkev žije zo zásad, z ktorých vznikla. Keď máme napr. nejakú fotku a urobíme z nej kó-pie, bude každá kópia bledšia a bledšia. Musí-me preto vziať pôvodný film a robiť z neho kó-pie, ktoré budú mať aj pôvodnú formu aj pôvo-dnú farbu. Aj cirkev je ohrozená vyblednutím, ba znetvorením a jej udržanie a vzrast závisí od toho, že sa stále vracia k prvotným princí-pom. Musíme sa preto pýtať: Ako vyzerajú tieto pôvodné zásady veriacich vo vzťahu k Bohu, k spoločenstvu a k svetu? 1. Vzťah veriacich k Bohu (42).

Cirkev má praktické zjavenie O vzťahu prvotných kresťanov k Bohu, nám o tom svedčí veta: “A zotrvávali v učení apoštolov.“ Bolo to posolstvo, že v Ježišovi sa zjavil konečný kráľ Božieho kráľovstva, ktorý svojou smrťou a vz-kriesením priniesol záchranu celému svetu. To-to učenie bolo základom, do ktorého sa zabori-

la ich viera ako kotva. Nechceli len dôverovať a učenie nechať stranou. Prv než dôverovali, mu-seli spoznať, čo drží a čo nie. Cirkev žije aj z otvorených očí. Keď zlyhá jej teológia, zlyhá aj jej viera, a aj jej život. „Prax bez teórie je ako slepý na ceste.“ Veď ako myslíme, tak sa nako-niec aj chováme.

Prvotná cirkev mala aj účasť na Božích daroch. „A zotrvávali...v spoločenstve.“ Toto slovo (gr. koinónia) má viacej významov. Je-den z nich je „spoločná účasť na daroch spá-sy.“ Kresťania mali nielen učenie, ale aj účasť na tom, čo im Pán získal: na odpustení hrie-chov, na Svätom Duchu a večnom živote. Mali nie Boha filozofov a teológov, ale živého Boha Abrahámovho, Izákovho a Jákobovho, ktorý nielen poúča, ale hlavne obživuje. Preto sa stali nie múdrejšími, ale novými ľuďmi. Pavol si prial, aby sme spoznali, čo všetko máme ako dedičia Boží a neboli „milionári, ktorí to ignorujú a žijú na životnom minime.“ (Ef.1: 17-23). Cirkev má reálne symboly.

Okrem toho, že zotrvávali aj „pri lámaní chleba.“ My dnes chlieb krájame, ale vtedy sa lámal. Týmto spôsobom začínal domáci pán je-dlo, a to sa stalo označením Večere Pánovej. Pánov stôl sa stal teda miestom, na ktorom sa uskutočnilo posilnenie cirkvi. Bol to nielen sym-bol, ale reálny symbol, ktorý dával, čo predsta-voval. Toto stolovanie dávalo účasť na Páno-vom víťazstve. Cirkev žije nielen z počuteľného slova, ale aj z viditeľného slova vo sviatosti, kto- rá – za predpokladu viery - dáva, čo znázorňu-je: odpustenie a zmocnenie. Na bohoslužbách nemajú byť ľudia „k smrti poukázaní,“ ale majú tam dostať reálnu účasť na Božej záchrane.

S lámaním chleba veriaci „zotrvávali na modlitbách.“ V modlitbe si človek uvedomuje, že Boh je Pán, ktorého treba vyvyšovať nad všetky osoby a veci; ktorému treba poďakovať za prijaté dary a ktorému možno zveriť všetky potreby a obavy. Modlitba nie je básnička, ale rozhovor, s prítomným Bohom. Hudson Taylor sa modlil za 120 misionárov a modlitba mu da-la viacej istoty, ako keby mu už bol niekto uká-zal fotku týchto ľudí. A predsa u nás sú modli-tebné hodiny najmenej navštevované zhroma-ždenia. Podmienkou je isteže: Buď vôľa tvoja! Nie je však naším heslom: „Modli sa, nemodli sa, z prázdnej misy sa nenaješ?“ Pamätajme: „S peniazmi či bez peňazí, ale bez viery sa ne-zvíťazí“!

Zmena a rast 25

Cirkev má oddanú radosť (46b). O lámaní chleba si čítame, že „brali po-

krm v plesaní“ (46c). Večera Pánova bola pre nich predjatím (anticipáciou) mesiášskeho ho-du, svadby Baránkovej (Lk.14:15; 1.Pt.4:13). Toto prítomné stolovanie, na túto slávnosť uka-zovalo a ju sprítomňovalo. Bol to len náznak. Bola to predchuť, ale predsa to bol veľmi výz-namný poukaz. Bol to len závdavok, prvá splát-ka, ale tá zaručovala plnú výplatu a tak sa tam cítili ako na svadbe a jasali, mali nevýslovnú ra-dosť. Pre nich Večera Pánova nebola pohreb-ným karom so smutnými tvárami a tlmenými piesňami. My sme ju zúžili na Pánovu smrť a stratili sme tým výhľad na Pánov príchod a svadobné ovzdušie. Smutné kresťanstvo je lia-hňou ateizmu (smutní pietisti mali synov ate-istických filozofov). Bola to však aj pravdivosť: „(Brali pokrm) v prostote“ (apelotés 46). Prekladá sa to ako úprimnosť, ale pôvodne znamenalo „nie kame-nistú pôdu“. Nie kamene a zem, len rovná zem. My máme tiež rôzne chodníky. Myslíme aj kre-sťansky, ale niekedy aj svetsky. Ako laodikejský zbor: Ani studený, ani horúci! Ani – ani, to je to najhoršie, čo môže cirkev postihnúť. Zachváti ju fatálna infekcia a ona o tom ani nevie. Kris-tus je vraj jej Pánom, ale stojí pri dverách. Vo vnútri sa nevie radovať, lebo nie je úplne odo-vzdaná, vládne si sama. Vyrovnajme chodníky, lebo inač sa darmo modlíme za požehnanie! Ježiš musí byť vo vnútri! Radostné kresťanstvo áno, ale nie vypočítavé, lež oddané a bez kom-promisu. „Kresťanstvo vážnosti.“ (Kierkegaard.) Zhrnutie, toho čo sme si doposiaľ pove-dali: Keď Johann Albrecht Bengel píše v „Skut-koch o tajomstve cirkvi,“ vidí ho v tom, že „mali Boha prítomného - Habebant enim Deum pra-esentem“. Tento živý Boh rozhodoval o ich uče-ní, ktoré sa sústreďovalo na kríž Jeho Syna a učilo brať dary, ktoré pre nich získal Pán; do-volil im aj zhromažďovať sa okolo stola, na kto-rom im v symboloch, dával výsledky Ježišovej smrti a v modlitbe Ho mohli sláviť, i zveriť Mu svoje bolesti a potreby; dalo im to ohromnú ra-dosť, ktorá zaháňala strnulú nudu zákoníckych farizejov; to všetko však len za predpokladu, že ich srdce nebolo vlažné, ale priame, jednotné a jednoznačné. Keď sa dívame na seba v tomto zrkadle, musíme vo všeličom pridať. Aj my niekedy „ká-žeme, kážeme, kážeme, slová, slová, slová,

ktoré uspávajú. Pamätajme: „Môžeme sa mýliť, ale nesmieme byť nudní, lebo to zabíja.“ - Obávam sa tiež, že sa stráca spontánna ra-dosť hostiny a nastupuje pochmúrnosť pohre-bu, a stráca sa najmä modlitebná horlivosť, ako keď manželia si už nemajú čo povedať. – A vlažnosť je osobitá kapitola! Kážeme veriacim:

*„Hľa, stojím pred dverami a klopem„ – ale to je reč o cirkvi! My máme kľúče a rozho-dujeme, či Ho vpustime a do ktorej izby áno, a do ktorej nie. Riešenie je v tom, že On dostane kľúče a rozhodovanie!“

2. Vzťah veriacich k cirkvi (44-46). Veriaci tvorili teplé spoločenstvo. Prvotní

veriaci mali spoločenstvo nielen s Bohom, ale aj medzi sebou: „A všetci veriaci boli spolu“ (44 a). Tu presvitá druhý význam slova „spoločne-stvo“ (koinónia): spoločné zdieľanie sa dvoch partnerov. Máme Otca na nebi a bratov na ze-mi, a toto bratstvo je to najkrajšie v našom sú-pútnictve. Dnešný svet je múdry, ale chladný; technicky spojený, ľudsky oddelený. V zbore už nie sme sirotami, ale členmi Božej rodiny. Tu máme svoj domov a teplé hniezdo (Ž.84:4). Tí, ktorí chcú mať len Boha a cirkev zanedbávajú, nechápu kresťanstvo vôbec. Sme Telo Kristovo a spojenie s Hlavou je len cez spojenie s údmi. Spoločenstvo svätých sa prejavilo aj v tom, že „mali všetko spoločné“ (44b). Žijeme vo svete, kde mnohí žijú za zavretými dverami. Niekedy aj v rodine je taká „tichá domácnosť„. Aj cirkev môže viesť takýto uzavretý život. Raz po jednom stredajšom zhromaždení sme si len popodávali ruky a rozchádzali sa. Hostia sa ma zadivene pýtali: „A to tí ľudia si nemajú čo po-vedať?“ Cítil som sa zahanbený. Veď zbor – to nie je len kázeň a modlitba, ale aj to, že veriaci majú spoločnú radosť i žalosť, úspechy a oba-vy – a o tom aj hovoria! Veď sú medzi nami aj rozdielne povahy, názory, ciele - a o tom treba hovoriť, vyjasniť si to a zjednotiť sa. Keď ne-môžeme prísť k spoločnej jednote, tak sa osve budeme len podozrievať a ohovárať. A to je najväčšia prekážka evanjelizácie! Veriaci mali chrám aj rodinu.

Ich spoločenstvo sa prejavilo v chráme: „Každodenne zotrvávali jednomyseľne v chrá-me“ (46). Chrám vtedy predstavoval Božiu prí-tomnosť vo svätyni, Boží Zákon, zasľúbenia, zmluvu. Týmto sa veriaci cítili viazaní, kým od-tiaľ neboli vyhnaní. A to je príklad aj pre nás. Veď zakrátko sa aj tu ukazovala tendencia za-

Zmena a rast 26 .

nedbávať zhromaždenie a v liste Hebrejom sa napomína: „Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbu-dzujme“ (Hb.10:25). Boh sa vrátil k sebe v 7. deň, v nedeľu sa my vraciame k Nemu?! Bohu pravda možno slúžiť všade, ale komu je v nede- ľu príroda chrámom, prestupuje prikázanie o dni odpočinku! Chrám našiel svoje pokračovanie v do-moch: „... lámali chlieb po domoch“ (46b). Tu chcem upozorniť, že SZ mal zásadu: „Ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi“ (Jz.24:5) a aj v NZ sa stávali kresťanmi rodičia aj so svojimi deťmi (Sk.16:31nn). Tak sa plnil princíp, ktorý riadil vyvolený ľud od začiatku cez všetky veky:

*„Z pokolenia na pokolenie.“ Boh sa staral, aby sa niečo nielen pohlo v Izraeli, ale aby sa to šírilo aj ďalej: „Z pokolenia na pokolenie budeme rozprávať tvoju chválu“ (Ž.79:13, 89:2, 146:10 atď.). Udržiavali oheň, lebo oheň má tendenciu hasnúť! Keď sa kresťanstvo nešíri po domoch, tak sa nešíri nastálo.

Veriaci sa delili aj s majetkom. Spoločné zdieľanie sa týkalo aj majetku veriacich v Je-ruzaleme: „Aj statky aj majetky predávali a delili ich všetkým“ (45). Mali duchovné spoločenstvo (46), ale bolo to tak silné, že zahrnulo aj hmot-nú stránku. Neboli tak preduchovnelí, že by boli kázali len evanjelium. Kde Svätý Duch nesiah-ne aj do peňaženky, tam to nie je Svätý Duch. „Nebude u teba núdzneho,“ hovorí SZ (5.Moj. 15:4) a Ef.4:28 káže veriacemu pracovať, „aby mal čo udieľať núdznemu.“ Cirkev podrobila hmotu Bohu tým, že sa s ňou delila. To bol „bi-blický materializmus!“ Ideálom Jeruzalemčanov nebolo „niekde príliš veľa a niekde príliš málo.“ Pritom nemala cirkev pevné pravidlá, ale po-stupovala, „ako komu bolo treba“ (45b). O Kum-ránskej komunite vieme napr., že tam novic mu- sel odovzdať rádu všetko imanie. Prvotný zbor bol slobodne poháňaný Duchom. V Skutkoch máme opis, ale nie predpis, ktorý už ani Pavol neopakuje, ale obmieňa (Tt.3:14,1.Jn.3:7). Pre-to ho máme nasledovať, ale nie imitovať, lebo to by sa mohlo zneužiť a priniesť ekonomický zmätok. Avšak naše pravidlá sa majú riadiť zá-sadou, že stojíme jeden za druhým a že to aj hmotne vyjadríme. Najlepší spôsob by bol: Po-moc na svojpomoc! Cirkev tu dávno predbehla vtedajší čas a bolo by žiaduce, aby aj dnes po-skytla alternatívu medzi lenivým socializmom

- a - globálnym kapitalizmom.

Zhrnutie. Prvotný zbor tvoril spoločnú rodinu, lebo

mali nielen Otca na nebi, ale aj bratov na ze-mi. To je trvalý prínos pre celé svetové dejiny. Nie sme siroty, máme rodinu, ktorá o nás vie a chce nás; v tejto rodine sa spolu zdieľame a hovoríme o svojich radostiach i ťažkostiach. To čo mnohí bohatí nemajú; tu si oceníme cirkev a zbor, lebo sme údy Tela, v ktorom napríklad ru-ka má spoločenstvo s Hlavou, ale nerastie pria-mo z nej - preto sa stávame členmi zboru; ale máme aj rodinu a staráme sa, aby deti prebrali štafetu od svojich otcov a bežali ďalej; a snaží-me sa tu zdieľať aj hmotne a pestovať „svätý materializmus„ podľa rozumných zásad. Dnes sa musíme pýtať, ktorá z týchto zá-sad nás najviacej tlačí. Ako malá cirkev hádam až také veľké problémy nemáme v našom spo-ločnom zdieľaní sa a zapojení sa do zboru. Viacej nás trápi to, že sa nie vo všetkých rodi-nách sa darí zachovať naše deti pre zbor, aby sa spontánne oddali Pánovi. Pýtal som sa isté-ho mládenca, či miluje Pána Ježiša. Povedal mi, že by Ho miloval, keby nebol spoznal svoj-ho otca, ktorý o tom hovoril, ale pritom bol po-krytec. Neobviňuje to nás rodičov a starých ro-dičov? Môj svokor posudzoval kresťanstvo ro-dičov podľa ich detí a dakedy preháňal, ale mal aj pravdu

3. Vzťah veriacich k svetu (43:47) Majú rešpekt a pomáhajú. Aká bola reak-

cia sveta voči cirkvi? „Prišla bázeň na každú dušu“. Tak reagujú ľudia vždy, keď sa stretnú s Božským svetom. Synovia Jakubovi, Simeon a Lévi, vyvraždili obyvateľov chevejského mesta. Ale Jakub potom vyzval rodinu, aby mu donie-sli modly domácich bohov a keď sa ich zbavil, „prišiel strach Boží na tie mestá, tak že nehonili synov Jakobových“ (1.Moj. 35:5). Podobne vra-ví Hoz.13:1 „Keď hovorieval Efraim, býval strach.“ V Skotkoch to nebola ešte viera, len tušenie, že tu majú do činenia nielen s ľuďmi, ale s nejakou tajomnou Božskou mocou. Na každý pád to bol rešpekt, ktorý ich časom vie-dol k viere.

V takomto ovzduší „sa dialo mnoho zá-zrakov a divov skrze apoštolov“ (43b). Boh sa dokázal ako mocný v cirkvi aj vzhľadom k prí-rode. On je Stvoriteľom prírody a dal jej príro-dné zákony, ktoré On však aj môže prevýšiť, lebo „prírodné zákony sú tvárne v Jeho ruke“.

Zmena a rast 27

Potom sa stávajú neobyčajné udalosti,

ako uzdravenia a pod. Tak to bolo u Ježiša, u apoštolov i v prvotnej cirkvi. Boh jej dal účinné prostriedky na pomoc ľuďom, a my ich tiež má-me použiť na dobro ľudí. Nesmieme prepadnúť „naháňaniu divov,“ ale ani tvrdiť, že divy sú ob-medzené na NZ a jej koncom je aj ich koniec a dnes nie sú legitímne.

Sú obľúbení a získavajú ľudí. Učeníci ne-robili divy pre vlastnú slávu, ale pre dobro ľudí. Preto sa stalo to, že „...mali obľubu u všetkého ľudu“ (47a). Poznáme skupiny veriacich, ktorí stále majú naporúdzi letáky, rozdávajú ich a vnucujú im tak svoju vieru. Potom sú ľudia z to-ho otrávení. Neznamená to, že im nemáme svedčiť a oboznamovať ich s evanjeliom. Ale ľudia nesmú byť nami otrávení, ale presvedčení a získaní – nie divmi, ale našou pomocou a službou. Svedectvá bez lásky nemajú veľkú hodnotu, len láska získava. To je cena za trvalé úspechy. Obľuba – to sú roky poctivej služby v zamestnaní, v priateľstve, v rodine. Toto je ho-dnota, ktorá aj nás stojí veľa. Výsledkom všetkého bolo to, že „Pán pri-dával cirkvi zachránených každý deň“(47b). Ľu-dia zbadali, že cirkev je miesto spásy, kde miz-ne odcudzenie medzi Bohom a človekom i me-dzi ľuďmi navzájom. Tu našiel človek Otca i bratov a pristúpil k nim. Bez veľkých evanjelizá-cii! Stačilo len to, že ľudia videli veľký rozdiel medzi svetom a cirkvou. To je až dodnes najú-činnejšou evanjelizáciou. Ľudia sa tam pripájali k zboru denne, nielen raz alebo dvakrát do ro-ka. Aj ja poznám zbory, ktoré rastú a nemajú zvláštne evanjelizácie, len stále stoja v služob-nom styku s ľuďmi. To je tajomstvo ich zdaru!

Chvália Pána a Pán chváli ich. Divy ohro-mujú ľudí a aj pri veriacich môžu viesť k ma-gickej zbožnosti, v ktorej sa počíta len skutoč-nosť nadprirodzeného a v ktorej divotvorca za-strie Pána. Ale tu veriaci „chválili Boha“ (47a). Ani Ježiš sa nedal obdivovať a prikázal mlčať po dive (pozri Mk.5:43). Robil to preto, aby ho ľudia neobdivovali, ale milovali. Mohol sa stať superstarom, keby bol skočil z veže, ale bol by získal lásku ľudí? Aj ja obdivujem Karla Gotta, ale nemôžem povedať, že ho milujem. Aj uče-níci sa naučili chváliť Boha a nie vyvyšovať seba. Veď čo mali, čo by neboli dostali? Chce- li nie obdiv, ale aby si ľudia zamilovali Boha. A dobre robili!

Týmto spôsobom oni chvália Pána a Pán

chválil ich: „Pán pridával deň čo deň zachráne-ných k tomuto spoločenstvu“. Niektorí evanjeli-sti používajú určité metódy, ba výslovné triky. Avšak ovocie, ktoré má trvalú hodnotu, prichá-dza inou cestou (Jn.15:16). Všetky metódy ne-treba zahodiť. Veď musíme dbať na osobitosť poslucháčov a urobiť im posolstvo zrozumiteľ-ným a snažiť sa ich pohnúť k rozhodnutiu. Dve-re otvára však Pán a nie metóda. Keď to nere-špektujeme, potom máme konfesiu, ale nie zbor, prívržencov, ale nie učeníkov. Náboženská pro-paganda potom zlyháva a úspech je len dočas-ný, ak vôbec je.

Zhrnutie. Prvotní veriaci sa neuzavreli pred svetom.

Ani nemohli, lebo to, čo sa dialo medzi nimi, bu- dilo bázeň a tak aj rešpekt vo verejnosti, ktorá od nich okúsila pomoc v rôznych uzdravova-niach a divoch. - Postupom času sa rešpekt menil na obľubu, takže sa začali k nej pridávať, lebo v jej spoločenstve videli lásku, porozume-nie a teplo, ktoré im chýbalo. – Imponovalo im aj to, že sa nestali pyšnými, ale oslavovali Bo-ha, z ktorého všetko pochádza. – A keď oni chválili Boha, tak Boh chválil ich a pridával im ľudí, dokonca každý deň. Aj dnes stojíme pred otázkou: Ako má vyzerať náš vzťah k svetu? Niektorí sa chcú pred ním uzavrieť a nemať s ním nič spoločné. Iní sa mu chcú otvoriť, ba spriahnuť sa s ním. Iní sa pokúšajú dokázať kresťanské pravdy zázrakmi. Nazdávame sa, že nesmieme síce zmazať hranicu medzi cirk-vou a svetom, ale že svet musíme preniknúť. Pravda nie iba s divmi (ktoré sa môžu diať!), ale pomocou pohotovej a obetavej služby. Len ona presviedča a získava. Kto ju praktikuje, ne-musí sa báť. Kto ale nie, musí odísť z javiska a prenechať hru vernejším.

Záver

Kresťanská cirkev žije zo zásad, z ktorých vznikla. Naši otcovia chceli cirkev napraviť, le-bo uvideli, že v nej neprichádza k skutočné-mu spojeniu Boha a človeka, ale len k nábož-nému učeniu a Boh zostáva na nebi a človek na zemi. Či pomáha a odpúšťa, komu a kedy – dá sa povedať: kto to vie? (vieme, to vierou) Musíme počuť výkrik našich otcov po živom Bohu. Nie po Bohu filozofov a teológov, ale po Bohu Abrahámovom, Izákovom a Jakobovom, ktorý vstupuje do konkrétneho života, mení ho a dáva mu zmysel.

Zmena a rast 28 .

Sme cirkvou, musíme preskúmať aj našu

„bratskosť„. Som veľmi vďačný, že mám zhro-maždenie, kde sa cítim doma a kde mám teplé hniezdo - ako tie naše vtáky. Dobre mi padne, keď sa ma niekto opýta: „Kde si bol minulú ne-deľu? Nevidel som ťa tu.“ Človek potrebuje spo- ločenstvo, kde niekomu na mne záleží a kde niekomu chýbam. Nie sme osamelé havrany, sme kŕdeľ sokolov. Sedíme okolo jedného sto-la, kde každý má svoju stoličku. Pritom, ako vidíme, prvotná cirkev zasia-hla aj do sociálneho fungovania ľudí. Nebolo medzi nimi núdzneho, lebo sa naučili deliť.Bolo to iste primitívne a Pavol neprevzal ich model. Ale pokúsili sa primäť bohatých podporovať chudobných a zlodejov pracovať, aby mali čo udieľať núdznym. To je predstih o 2000 rokov. Ešte aj dnes nie sme ďalej a moceme sa buď v lenivom socializme, alebo pažravom kapitaliz-me. Nemohli by sme tu ukázať cestu? Starajme sa, 1.aby sme mali živého Boha v svojom strede; 2.aby sme pestovali zbor ako teplé spoločen-stvo; 3.aby sme sa stali požehnaním pre okolitý svet. Netreba byť prorokom, aby sme pred-povedali, že len takáto cirkev má budúcnosť. Ktorá nebude mať len učenie, formy a uzavre-tosť a, že iba taká sa nemusí sťahovať z javis-ka dejín a uvoľniť miesto poslušnejším. Kiež nás Pán užije ako svoje nástroje! (Ľ. Fazekaš)

Stručne o „Novom veku“

O celosvetovom hnutí „nový vek“(New Age) vyšlo v poslednom čase viacero publikácií. Aj ja sa ním zaoberám pomerne podrobne vo svojej knihe „Nový vek“ alebo koniec tohto (Sta-rého“) veku (pozri www.telko.sk/knihy-benjan).

V tomto článku však nechcem ísť do podro-bností; rád by som iba veľmi stručne zhrnul zá-kladné znaky tohto protikresťanského uče-nia – tie, ktorými sa zásadne líši od kresťan-stva. Pokladám to za potrebné preto, lebo nie-koho by možno mohla ľahko oklamať termino-lógia predstaviteľov tohto hnutia; obsahuje totiž často výrazy používané kresťanmi (dokonca také, ktoré sa nachádzajú v Biblii, i keď, prav-daže v inom význame, alebo súvislostiach). Človek nedostatočne informovaný by sa teda mohol domnievať, že tu ide iba o nejakú novú

kresťanskú denomináciu („modernejšiu verziu“ kresťanstva).

Hneď na úvod treba povedať, že v rámci New Age existuje niekoľko smerov, medzi kto-rými sú niekedy značné rozdiely (v učení i pra-xi). To však nie je nič mimoriadne; veď napr. ani kresťanstvo nie je v učení a náboženskej praxi jednotné: porovnajme si len napr. tri jeho hlav-né smery – ortodoxný (pravoslávny), rímsko-katolícky a protestantský; okrem toho sú tu stovky denominácií a siekt, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu, ale učením i praxou sa navzájom často značne líšia. A podobne je to napr. aj v is-lame, budhizme a iných svetových nábožnest-vách. Predsa však každé z týchto nábožne-stiev obsahuje isté základné znaky, ktorými sa odlišuje od ostatných veľkých náboženstiev, a ktoré sú spoločné všetkým jeho „odnožiam“ (aj keď sú možno nie vždy rovnako zdôrazňované, alebo interpretované).

Podobne je to aj s hnutím New Age, ale názorová „pestrosť“ v hnutí New Age je oveľa väčšia: patria k nemu napr. vyslovení ateisti, po- hania, ale aj takí, čo si zachovali zlomky svojho pôvodného monoteistického (kresťanského, ži-dovského) náboženstva; New Age je totiž typic-kým synkretickým (t.j. z rôznych nesúrodých prvkov pozliepaným) názorovým hnutím. Nie-ktoré znaky sú však spoločné všetkým odno-žiam hnutia – takými sú prvé tri z nižšie vy-menovaných znakov (ostatné sú vlastné iba niektorým smerom):

1. Učenie o reinkarnácii (o prevteľovaní, o tzv. „minulých životoch“). Toto učenie je prevza-té z pohanstva, konkrétne z budhizmu a hin-duizmu (i keď v New Age je trochu modifikova-né). Takéto predstavy sú kresťanstvu (v akej-koľvek ich podobe) absolútne cudzie. Preto ak napr. niekto hovorí, že „niečo prežil (alebo nie-kým bol) v minulom živote“, celkom isto nie je kresťanom.

2. Učenie o evolúcii. New Age v podstate prevzalo „teóriu“ neslávne známeho jezuitu – darvinistu Teilharda de Chardina (1881-1955), ktorý evolučnú teóriu aplikoval aj na „vývoj du-chovný“ (ten by podľa neho mal skončiť v akomsi „bode omega“); de Chardin hovorí do-konca aj o „vývoji boha“ (môžeme si domyslieť akého „boha“ mal na mysli tento „kresťanský vedec“, keď vieme, že ten Boh, v ktorého veria kresťania, je od vekov naveky stále ten istý, ne-premenný). Kresťania tiež vedia, že všetko čo

Zmena a rast 29

Boh stvoril, bolo dobré; iba neskôr (po páde člo- veka) došlo následkom hriechu k prerušeniu spojenia s Bohom s následnými negatívnymi dôsledkami -„vývoj“ ľudského ducha teda nemal a nemá „progresívny trend vývoja“, ale naopak (pozor: teraz nehovoríme o úrovni a množstve vedeckých poznatkov, ktoré sa v priebehu ča-su, celkom pochopiteľne, hromadia, nehovo-ríme ani o technickom pokroku, ale o všeobec-ných vlastnostiach a schopnostiach človeka v oblasti telesnej, duševnej a duchovnej!).

3. Zvláštny „optimizmus“ súvisiaci s tým, čo bolo uvedené v bode 2.: „evolúcia ducha“ má vraj priviesť ľudstvo k „vyššej úrovni exis-tencie“, kedy sa uvoľnia „netušené (priam „bož-ské“) možnosti ľudského potenciálu“; k tomu „zbožšteniu“ majú ľudia dospieť sami (bez po-moci Boha). Kresťania však vedia (na základe biblických proroctiev), že perspektíva hriešne-ho sveta je úplne iná. Zmienené názory a ich postupné šírenie medzi často nič netušiacimi ľuďmi (médiami, školami, niektorými „umelcami“, „popularizátor-mi vedeckých poznatkov“ atď.), čoho sme dnes svedkami, priniesli už mnohé negatívne dô-sledky (hlavne v krajinách tzv. „západnej civili-zácie“). Napríklad s vierou v „neobmedzené možnosti človeka“ (bez Boha) súvisí enormný egocentrizmus, ktorý je hlásaný rôznymi smermi v psychológii, pedagogike, umení. Je-ho plodmi sú: sebectvo vo vzájomných medzi-ľudských vzťahoch, postupné vyhasínanie citu spoločenskej solidarity (ktorá je založená na kresťanskej láske k blížnemu) a presadzovanie „darvinovského“ princípu „iba silnejší má právo na život“ v každej oblasti (súčasťou toho je o-krem iného aj tolerovanie, či dokonca legalizo-vanie okrádania slabších silnými); ďalej je to presadzovanie tzv. „sexuálnej slobody“ (so všetkými dôsledkami, vrátane AIDS) a celkový úpadok morálky.

4. Spojenie s „duchmi“ – tzv. „channe-ling“ (duchovná komunikácia) prostredníctvom médií („channelov“). Má to veľa spoločného so špiritizmom (i keď v New Age sú praktiky tejto komunikácie, a najmä dôvody, pre ktoré sú ko-nané, ešte absurdnejšie ako u špiritistov). Po-kusy o komunikáciu s duchmi sú však Bohom (máme o tom doklady na viacerých miestach Biblie) prísne zakázané.

5. Okultizmus, ezoterika. Sem patrí vlast-ne už aj vyššie zmienená „komunikácia s duch-

mi“, ale okrem nej sú tu aj mnohé ďalšie okul-ti-stické predstavy a na nich založené praktiky. Často sa napr. hovorí o tzv. „kozmickej energii“ (čo síce naoko vyzerá racionálnejšie, „vedec-kejšie“, ako reči o „stykoch s duchmi“, ale je to v podstatne to isté). Patria sem aj rôzne druhy veštenia, čarovania, „zázračného uzdravova-nia“ (niektoré druhy tzv. „alternatívnej medicí-ny“, ako je napr. tradičná akupunktúra, homeo-patia, „liečba pomocou kozmickej energie, ale-bo biologického magnetizmu“ a pod.), a tiež všetko, čo má pôvod v rôznych pseudovedec-kých učeniach (ako je napr. astrológia, numero-lógia a mnohé ďalšie, dnes veľmi rozšírené for-my podvodného podnikania, založeného na zneužívaní dôverčivosti neinformovaných ľudí). Niektoré z týchto praktík patria do skupiny „ča-rovania“ (Bohom výslovne zakázaného), iné sú obyčajným podvodom (ktorý tiež nemá miesto nielen medzi kresťanmi, ale v žiadnej spoloč-nosti, ktorá rešpektuje morálne normy). 6. Novopohanstvo. Rôzne jeho formy, najčastejšie je to znovu oživovanie keltských, germánskych a slovanských pohanských kul-tov a mýtov. Ale môžeme sa stretnúť aj s tými najprimitívnejšími formami pohanstva (ako je animizmus, šamanizmus, viera v báje, či do-konca rozprávkové bytosti, ako sú víly, škriatky a pod.); často sa tiež hovorí o duchu (nie o du-ši, ale o duchu!) zvierat, rastlín, stromov, ba do-konca neživých predmetov. Uctievajú sa rôzne pohanské božstvá, medzi nimi „matka zem“. O takéto predstavy sa opierajú napr. viaceré tzv. „ekologické hnutia“ (činy mnohých „ochraná-rov“ nie sú motivované ničím iným ako takými-to pohanskými predstavami). Uctievanie žen-ského božstva („bohyne) je zasa v pozadí nie-ktorých „feministických“ hnutí. Aj mnohí (i keď nie všetci) vegetariáni, a najmä tzv. vegáni, od-mietajú živočíšnu potravu nie zo zdravotných, ale čisto z náboženských (pohanských) dôvo-dov. Veľký vplyv na šírenie myšlienok učenia „New Age“ majú hlavne spisovatelia a politici. Najmä tí prví prostredníctvom kníh a filmov, te-levízie, internetu a pod. ovplyvňujú milióny ľudí. Takýchto „umelcov“ sú tisícky; spomeňme si tu aspoň niektorých, tých najznámejších: Mac Le-anová, Marilyn Fergusonová, u nás populárny Daniel Brown (autor Da Vinciho kódu), J. K. Rowlingová (autorka „slávneho“ Harry Pottera) a mnohí iní. V súčasnosti sme priam zavalení

Zmena a rast 30 .

literatúrou a filmami s tzv. „mysterióznou“ te-matikou (ide tu vlastne o popularizovanie rôz-nych foriem okultizmu), často sú tiež líčené kontakty (alebo boje) s „mimozemšťanmi“ (aj „ufológia“ sa stala súčasťou učenia hnutia New Age). Politici sa zase činia v inom smere – naj-viac presadzovaním rôznych foriem „globalizá-cie“. Pritom im zďaleka nejde iba o proklamo-vané ekonomické výhody a „zbližovanie náro-dov“, ale najmä o vytvorenie podmienok pre „zglajšaltovanie“ ľudstva a následné indoktri-novanie novou „celosvetovou“ ideológiou („ná-boženstvom“). Politická a vojenská globalizácia (obrovská sila „medzinárodných jednotiek“, po-zostávajúcich z veľmi dobre platených žoldnie-rov a z tej najvyspelejšej techniky, má spoľahli-vo zabrániť akémukoľvek prejavu opozície).

Kto pozná biblické proroctvá, vie, že tu nejde o nič iné ako o prípravu na prevzatie mo-ci vládcami (nazývanými v poslednej knihe Bi-blie „šelmami“ zo zeme a z mora), ktorí prídu na scénu na konci tohto veku. Záver tohto („starého“) veku je podľa biblických proroctiev úplne iný, ako predpovedajú ideológovia a uči-telia „Nového veku“ – oni (práve oni!) nemajú najmenší dôvod na „optimizmus“.

Po posledných dňoch tohto veku (po do-časnom „triumfe“ antikrista) totiž nenastane ni-mi očakávaný, ružovými farbami líčený „nový vek“, v ktorom budú „bohmi“ oni sami, ale príde súd jediného pravého Boha. Ako pre koho ten-to súd dopadne, závisí od Božej milosti. Ale či môžu v ňu dúfať tí, ktorí vedome zavrhli Boha, odmietli Ním ponúkanú pomoc, cestu, ktorou je Boží Syn a po ktorej by sa mohli vrátiť k svoj-mu nebeskému Otcovi, svojmu Stvoriteľovi, ale i Sudcovi? (Benjan)

ME VO FUTBALE...

...sú tam a tam ich aj ponechám. Majstrovstvá Európy to nie je nič pre mňa. Skôr ako uvediem svoje dôvody, prečo je to tak, musím konštatovať, že sa veľmi rád po-zerám na kvalitnú futbalovú hru. Kde šikovní hráči obohrajú svojho protihráča, útočiaci um-ným pohybom a rýchlymi prihrávkami vyša-chujú brániace mužstvo. Som takouto hrou veľ-mi fascinovaný a nevidím v tom nič zlého. Prečo som sa však rozhodol vyhnúť dia-niu okolo ME? To chcem rozviesť v nasledujú-

com svedectve viery a v nasledujúcich bodoch. Moje argumenty sú spojené so subjektívnymi skúsenosťami a poznaním Biblie. Som presve-dčený, že moje rozhodnutie je súlade s posluš-nosťou voči Božiemu slovu. Nuž a tu sú moje dôvody: „Star kultúra – nie je nič pre mňa“ ° Pred rokmi bol futbalový hráč Pele titu-lovaný ako „boh“. Tento „titul“ dostali neskôr aj ďalší hráči. ° Nedávnom som videl transparent s veľ-kým číslom „jedna“ a za ním jednoduchý nápis „futbalový boh“. ° Mladí i vekom starší obetujú čas a pe-niaze na to, aby získali čo najviac vyobrazení „futbalových hviezd“. ° Futbalové hviezdy sú pre mnohých ido-lom a ich napodobňujú. Cudzie slovo „idol“ je v preklade „modla“. Modla je falošný boh! ° Tisíce ľudí si prezerá tisíce hodín cez televízory hrdinské výkony hráčov. Tie výkony nie sú veľmi často v pravom slova zmysle pe-kné a už vôbec nie hrdinské. ° Buďme čestní samy voči sebe. Nestáva sa nám „telka“ modlou? To vedie k zamysleniu, či sa nám nestanú pohybujúce sa obrazy „uctievaním modly“?

Neviem ako vám, ale táto skutočnosť je pre mňa jasným protirečením voči Biblii. Je v nej jasne napísané:

*„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ Exodus 20:3 a aj, „aby ste sa nezvrhli a neurobili si nejakú modlu, podobu muža alebo ženy,“ Deut. 4:16.

„Po ovocí poznáte ich. Či oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy?“ Matúš 7:16.

Hovorí tu Pán Ježiš iba o stromoch, aké ovocie prinášajú? Žiaľ je možné rozpoznávať aj pri futbalových hráčoch ich zlé ovocie. Toto ovo-cie som rozpoznal aj ja ako pri samotných hrá-čoch, tak aj pri fanúšikoch a to nemôžem a ani nechcem iba akosi obísť! U hráčoch vidím: * Fauly na protivníka a tie nie sú iba ná-hodné, ale sú vykonané zámerne s cieľom ško-diť protivníkovi.

* Divadelné talenty sa predvádzajú najmä pred protivníkovou bránkou, s úmyslom získať penaltu. Hráč dovolene atakovaný sa hodí na zem, dlho sa akoby v bolestivých kŕčoch váľa sa po zemi, no v zapätí hrá ako keby sa nič ne-

Zmena a rast 31

bolo stalo. Vo futbalovej hantírke sa to volá si-mulácia, ale pre mňa je to podvod a klamstvo. * Z posledných majstrovstiev sveta bolo počuť iba o jednom hráčovi. Všetci ho oslavo-vali za to, že úderom hlavy zložil na zem svoj-ho protivníka. Mne sa to nezdalo, ale mnohí to pokladali za dobré. Jeho pekné výkony sú mi dnes zatienené týmto zákerným zákrokom. * Fauly, simulácie, urážky, pľuvance, šľa-páky, strkanie, žiaľ patria k hre, ako niečo sa-mozrejmé. Toto sa odohráva počas hry, hoci si na úvod si podávajú hráči ruky, akoby hold priateľstva a často je to i pod zástavami s nad-pisom „fairplay“. U fanúšikoch vidím: + Už pred začiatkom hry sa protivné tá-bory navzájom osočujú, urážajú, ponižujú a vy-smievajú. + Po skončení hry nie sú zriedkavé vzájo-mné bitky, zranenia a vecné škody. + Mimoriadne opatrenia a ochrana sú sa-mozrejmosťou, len aby sa protivné tábory fa-núšikov nenapadali.

*„...Udusia ich starosti, bohatstvo a rozkoš života, a nedozrejú.“ Lk. 8:14b.

Bohatstvo, aramejsky „mamona“ je výra-zom pre nadbytočný majetok. Medzinárodný a vrcholový šport je závislý na peniazoch je to skutočnosť, ktorú nie je možné zanedbať. Pre-tože: ° Sú tu v hre mnoho miliónové sumy pe-ňazí, v ktorých je zneužívanie divákov a to nie-len cez hru, ale aj cez rôznu reklamu. ° Najbohatší vyhráva! Kto má peniaze nakúpi najdrahších hráčov a tým aj šance na výhru. ° Aké to bolo krásne, keď som hral ešte ako teenager. Mottom bolo: „Hlavná vec byť pritom“. V profesionálnom futbale sa kričí: „pe-niaze, peniaze, peniaze!“ *„...Vykupujte čas!“ Kol.4:5. Pri tomto bode mi neide iba o „mnoho ča-su“, ktorý sa premrhá nielen pri hre a tréningu. Prirodzene, že i môj čas a sa nemíňa vždy zmy- sluplne, napr. keď sa dívam na nejakú hru. Predsa sa však chcem zamerať na problém s časom: * Stane sa, že futbalový zápas sa bude odohrávať presne v ten istý čas ako biblická hodina. Ako sa rozhodneš, kde budeš tráviť čas?

* Možné riešenie nájdeme v Efezs. 5:16.

*„Vykupujte čas, lebo dni sú zlé. Preto nebuďte nerozumní, ale rozumejte, čo je vôľa Pánova. A neopíjajte sa vínom, v ktorom je roztopašnosť, ale buďte naplnení Duchom. Hovorte medzi se-bou v žalmoch, hymnách a duchov-ných piesňach, spievajte a plesajte Pá-novi srdcom.“

* Viete si prehodnotiť čas stráveným na biblickej hodine s časom stráveným na futbale? *„Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete.“

1.Ján 2:15. Futbalová horúčka, všetko ako by sa toči-lo iba okolo futbalovej lopty. Ľudia sú viac zau-jatí futbalom ako tým čo sa deje v ich domovine a niektorí aj tým čo sa deje v ich domácnos-tiach. Nechcem byť tým čo kazí hru a radosť z hry, najmä nie v čase keď sa celý svet raduje, ale zamyslime sa nad celým týmto futbalovým dianím. Osobne chcem byť na tej správnej ceste. Dvíhať ten správny prápor, byť pod krížom Je-žiša Krista. Kráčať s Ním a za Ním, prežívať ra-dosť a potešenie na tom v čom mal Pán Ježiš záľubu. Pán Ježiš nemal radosť a potešenie z takého diania, ktoré sa i dnes deje na ihriskách. Chcem s Jeho pomocou prejavovať lásku ľuďom okolo seba tým spôsobom ako tí ktorí Ho nasledovali, ako napr. ap. Pavol a o sebe vyhlásil : *„Ale, Bože, chráň, aby som sa aj ja vy-

chvaľoval, ak len nie krížom nášho Pá- na Ježiša Krista, ktorým je mi svet ukri- ukrižovaný a ja svetu“ Galant.6:14.

To je všetko čo som povedať z láskou k ľuďom. Toto je názor jeden a možno má nie-

kto iný asi takýto: *„Ale z milosti Božej som, čo som, Je- ho milosť nebola pri mne daromná. Veď viac som sa napracoval ako oni všetci, no nie ja, ale milosť Božia, kto-rá je so mnou.“ 1. Korintským 15:10. Myslím si, že mnohí z vás poznajú aj prí-

beh a účinkovanie jedného slávneho futbalistu menom: „Kaká“ brazílskeho hráča z AC Miláno, najlepšieho futbalistu v roku 2007. Tento hráč má pod dresom tričko s nadpisom: „I belong to Jesus, preklad: „Patrím Ježišovi“. Pri každom úspechu odkrýva tento nápis a dvíha svoj uka-zovák k nebu, mnohí si ho všimli. Je to možno jedna z možných masových spôsobov evanje-lizácie. Mimo toho na každom mieste kde je to

Zmena a rast 32 .

možné vydáva svedectvo o Bohu a o Jeho mi-losti. Pre niekoho to môže byť začiatok k ceste na ktorej bude dokonalosť. Dokonalosť, ktorú bude vidieť a poznať.

Tu je možnosť počiatočného svedectva spojeného s modlitbou za tých, ktorí ešte nepri-šli k poznaniu Božej lásky a milosti v Ježišovi Kristovi. Či sú to ľudia, ktorí si vôbec nevšímajú dianie na ME, alebo ľudia, ktorí vo svojej poblú-denosti tu vidia jediný únik a cestu sebarealizá-cie a sebauspokojenia. Pavol apoštol také situ-ácie riešil takto:

*„Židom som bol Žid, aby som Židov získal; tým, čo sú pod zákonom, (bol som aj ja) akoby pod zákonom, hoci nie som pod zákonom, aby som získal tých, čo sú pod zákonom;“ A 1. Korint-ským 9:20. „Nebuďte na pohoršenie ani Židom ani Grékom ani cirkvi Božej,...“ 1.Korintským 10:32. Je našim úprimným prianím, aby sme boli

duchovne upevnení v každej situácii, aby sme boli duchovným požehnaním pre tento svet. Amen. /mzjn/.

Čo s Turícami?

Už od stáročí sme si zvykli sviatkom, kto-ré kresťanská cirkev zaviedla koncom druhého až začiatkom tretieho storočia ako pamiatku „duchovnej prvotiny“, udalosti zo Skutkov apo-štol. kap. 2. v našom jazyku hovoriť „Turíce“. Slovo „Turíce“ je prastaré slovo, jeho pô-vod bez ťažkostí a diskusie môžeme hľadať v indoeuropskom prajazyku, známe v užšom zmysle sviatky venované posvätnému býkovi turovi. (žiaľ od 17. stor. vyhynutému). Býk tur (Bos primigenius/ bolo posvätné zviera našich pohanských prapredkov. Na jeho počesť sa slávili sviatky začiatkom leta, keď už príroda bola v plnej sile svojej obnovy. Odtiaľ pre sviatky svätené v túto dobu meno „Turíce“. Inak niektoré zvyky a obyčaje v súvislosti so sviatkom pochádzajú z dôb staro-zákonných, ktoré Izraeliti poznali pod menom Letnice, – sviatok poďakovania za úrody. V začiatkoch sa tento sviatok v kresťan-skej cirkvi uvádzal pod menom „Pentecoste“, t. j. „päťdesiaty deň“ po Veľkej noci. Neskôr do-stal latinské meno „Quinquagesima“, čo je to samé, ako hore uvedené grécke slovo. Až do neskorého stredoveku sa ešte v rôznych miestach cirkvi vyskytovali vonkajšie symbolické prejavy týchto sviatkov. Napr. bol tento deň určený na hromadný krst uverivších,

alebo aspoň sa posväcovala voda určená na krstenie. Púšťali sa holubice, symbol Svätého Ducha, aby vzlietli, strieľali sa ohnivé gule... Do dnes na mnohých miestach zostalo ešte vo zvyku zdobiť chrámy mladými konármi briez alebo líp, podľa toho, ako v ktorom kraji to bola od dávna zavedená obyčaj. Pozastavme sa po tomto stručnom úvode pri samotnej veci a pozrime sa na ňu v celej súvislosti. Predne, udalosť opísaná v Skutkoch apošt. v 2. kap. treba brať ako celok. Čiže nej-de v nej o akt „zoslania Svätého Ducha“, bez nadväznosti, ale toto „naplnenie Duchom“ bol len začiatkom, podmienka, základ tých vecí, ktoré sa diali potom. Čiže ak by sme myšlienku dotiahli do konca, obdarovanie Svätým Du-chom nie je jednorazový skutok hodnotou sám o sebe, ale vždy základ, prvopočiatok vecí, kto-ré ako doklad pravosti tohto aktu musia na-sledovať. Ide totiž i to, že bez Ducha Svätého nie je položený základ cirkve, základ svedeckej služ-by v plnosti a sile. Lebo plnosť, zmocnenie ku službe dá len Duch Svätý, ako svedčí sám Pán Ježiš u Jána 7:39. Aj apoštol Pavol v Efeze v praxi dosvedčil, že splnomocnenie k službe je skrze Ducha Svätého.(Sk.19).O tom, kto je Duch Svätý, o jeho podstate, na tomto mieste nebudeme rozoberať. Nie je však možné nebrať na vedomie, že všetok duchovný život, jeho rast a jeho vývin, budovanie cirkví, je podmienené zmocnením Svätého Ducha. On t. j. Svätý Duch bol hybnou silou, bol Prapríčinou života v prvokresťan-ských zboroch i života apoštolov. Svedectiev o tom je mnoho, vlastne je to jedno nepretržité svedectvo v Skutkoch apoštolských i v epišto-lách. Takže citovať ich znamenalo by prakticky citovať celé Skutku apoštolské i všetky epištoly. Ďalej tu treba zdôrazniť prejavy Svätého Ducha a povahu týchto prejavov. Predovšet-kým vidíme na príkladoch Petra (Sk.2:3; 4:8) a Štefana (Sk.7:55), ako aj Pavla (Sk.20:23). Tí to boli zmocňovaní Svätým Duchom k činom a rozhodnutiam, ktoré by neboli mohli v ľudskej sile vykonať. Ešte si musíme všimnúť, že Duch Svätý obdaroval rôznymi darmi, proroctvami, mocou uzdravovania, hovoriť cudzími jazykmi, kde to bolo toho potreba... Viedol cirkev pri rôz-nych rozhodnutiach (Sk.15:28). Z toho vyplýva, že Duch Svätý bol tým zasľúbeným Učiteľom tou Božou mocou. Avšak bolo len ľudsky po-chopiteľné, že si človek rýchlo dal do súvislosti čas, keď bolo prvé vyliatie Svätého Ducha, t. j.

Zmena a rast 33

židovské Letnice a ich spôsob slávenia, tak ako to robili Izraelci v starom čase. Keď sa potom kresťanstvo dostalo k na-ším predkom, prišlo už v takejto podobe, t. j. aj sviatky boli už poznačené nánosom dôb, ktoré ich formovali, dávali im podobu z časti celkom inú, než bola pôvodná pri ich vzniku. Zo sviatku na pamiatku zoslania Svätého Ducha sa našim predkom, ktorí znali dobre kult býka tura ako božstva plodnosti, najviac páčil rys pripomínajúci túto starú pohanskú obyčaj, t. j. slávenie sily tohto božstva v podobe vencov a „májov“, slovom zdobenie novým životom, kvetmi a chvojami, čo nebolo veľmi odlišné od zdobenia z čias Letníc v starozákonnej dobe. (Num.23). A pretože tieto slávnosti mali podo-bný vonkajší tvar, dostali už vtedy aj staré me-no po božstve plodnosti, býkovi turovi -Turíce. Nám nakoniec tejto úvahy prichodí kon-štatovať, že i keď názov pre tento sviatok je starý, nie je to názov vhodný, naopak, je nielen nevhodný, ale aj protirečiaci, nezlučiteľný s du-chovným významom - s pamiatkou prvého zo-slania Svätého Ducha na apoštolov. Preto zásadne odmietame tento názov a budeme dôsledne a bezvýhradne používať správny názov pre tento sviatok: Pamiatka zoslania Svätého Ducha na apoštolov. (Krátko: Svätodušné sviatky). (M. S.)

Ku komu pôjdem? Táto otázka zaznela už veľmi dávno a je

stále aktuálna. Bolo to takto: Ján 6:68 *„Odpovedal Mu Šimon Peter: Pane, ku komu pôjdeme? Slová več-ného života máš,...“ Človek sa nachádza v rôznych životných

situáciách. Býva čas keď sa zamýšľame nad otázkami: „Čo bude so mnou po smrti? Alebo: Čo sa deje a čo bude s týmto svetom?

Ak pripustíme, že existuje Boh tak by bo-lo najlepšie tieto otázky si s Ním vyjasniť a tam sme na najlepšej adrese. Pred skoro 2000 ro-kmi žil na svete Ježiš Kristus, ktorý hovoril k ľu-ďom neobyčajným spôsobom a konal nezvy-čajné veci, ktoré ľudí udivovali a hovorili tomu, že robí zázraky. Takéto jednanie Pána Ježiša sa niektorým nepozdávalo. Nepáčilo sa im to čo koná a čo hovorí a preto Ho opustili. Stalo sa to takto:

Ján 6:60 – 63 *„Vtedy mnohí z Jeho u-čeníkov, ktorí to počuli, povedali: Tvr-dá je táto reč, kto ju môže počúvať? Keďže Ježiš vedel sám od seba, že Je-ho učeníci reptajú na to, povedal im:

Toto vás pohoršuje? A čo, keď uvidíte Syna človeka, ako vystupuje tam, kde bol predtým? Duch je, ktorý obživuje, telo nič neosoží. Reči, ktoré som vám hovoril, sú duch a život.“ Potom sa priamo opýtal aj tých, čo MU

boli blízki, ktorých si sám vybral a k sebe poz-val. Ako vidíme Peter MU odpovedal presved-čivo a jednoznačne, že nemajú kam ísť. Peter pochopil, že je najlepšie zostať pri Ježišovi Kri-stovi a od Neho sa učiť a prijať od Neho pou-čenia, ktoré riešia otázky života a aj to čo bude po smrti. Peter pri Ňom nachádzal istotu a pra-vdivé odpovede všetky vážne otázky. Nie všet-ci takto zmýšľali a nie všetci Ho takto prijímali. Keď s nepochopením narazil na vtedajšiu ná-boženskú inteligenciu povedal im toto:?<br>

Lukáš 12:30 *„...lebo to všetko hľadajú národy tohto sveta, a váš Otec vie, že to potrebujete.“ On vedel čo človek potrebuje, čo hľadá a

ako hľadá. Tým to nekončilo, keď videl, že mnohí a práve tí, ktorí boli pokladaní za nábo-ženskú elitu majú problém, aby pochopili Božiu Otcovskú lásku povedal im aj ďalšie veci na tú-to tému. Povedal im o postoji nebeského Otca a povedal im toto podobenstvo:

Lukáš 15:11- 32 *„A hovoril ďalej: Je-den človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi po-diel z majetku, ktorý mi patrí. A (otec) rozdelil im majetok. Po nemnohých dňoch zobral mladší syn všetko, od-sťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhal si imanie. Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a on začal núdzu trpieť. I-šiel teda a uchytil sa u jedného z obča-nov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť. I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nik mu nedal. Vtedy vstúpil do seba a po-vedal si: Koľko nádenníkov má hoj-nosť chleba u môjho otca, a ja tu hy-niem hladom. Vstanem, pôjdem k ot-covi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prij-mi ma ako jedného z nádenníkov. I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďale-ko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribe-hol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom.

Zmena a rast 34 .

Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rý-chlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; daj- te mu prsteň na ruku a obuv na no-hy; potom vezmite vykŕmené teľa, za-bite ho a jedzme a veseľme sa. Lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. A začali sa vese-liť. Starší syn bol na poli. Keď sa vra-cal a približoval k domu, počul hudbu a tanec. I zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo je to. A ten mu pove-dal: Prišiel ti brat a otec zabil vykŕme-né teľa, že ho dostal zdravého. Nato sa tento nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. On však odpovedal otcovi: Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani koz-liatko, aby som sa po veselil s priateľ-mi; keď však prišiel tento tvoj syn, kto-rý ti prehýril majetok s neviestkami, zabil si mu vykŕmené teľa. Ale otec mu povedal: Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám, je tvoje; ale patrilo sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa.“ Je to dlhší text, ako nám ho Biblia podá-

va. Pán Ježiš tu argumentuje o nebeskom Otcovi. Otec je tu ústrednou postavou a rieši zlyhania svojich synov. Rieši ich s láskou a ús-tretovo. Toto nie je nám ľuďom vlastné a aj ťaž-ko to chápeme a prijímame. To je dôvod na to, aby sme šli a zostávali pri nebeskom Otcovi. Je to Otec ktorý sa stará, napr. aj takto:

Mat. 6:26 *„Pozrite vtákov nebeských: ani nesejú, ani nežnú, ani nezhromaž-ďujú do stodôl, a váš Otec nebeský ich živí. Či vy nie ste omnoho viac ako oni?“ Alebo, ktorý dáva s láskou: Lk.11:13 *„Keď teda vy, hoci ste zlí, vie-te dať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia?“ Spomínam si na jednu udalosť. Otec kú-

pil svojmu milému synovi vytúženú a drahú hračku. Syn pri hre s hračkou zachádzal neše-trne a otec zasiahol slovami: „Daj pozor a opa-trnejšie narábaj s touto mojou hračkou! Syn sa zarazil a oponoval otcovi, akože s tvojou veď si ju mne dal a daroval. Súčasne s tváril veľmi dotknuto a bol z toho smutný. Otec si ho pritúlil a povedal. Vieš. To je pravda dal som ju tebe, ale ty patríš mne a tak aj hračka cez teba je aj moja. Syn pochopil a rozjasnila sa mu tvár.

Táto otázka vlastníctva sa vynára aj z ci-

tovaného textu. Syn si pýta svoje, čo mu patrí. Zamyslime sa čo synovi naozaj patrilo!

Obaja synovia mali určitý nárok, ale určený a daný Otcom. Jeden si uplatňoval svoj nárok už predčasne a snáď aj nad svoje právo. Druhý syn si ani neuvedomoval právo na radostný a pokojný život. Na život krásny, šťastný a ra-dostný pri Otcovi a s Otcom. Ku komu máme ísť za správnym poznaní?

Ján 17:3 *„A to je večný život, aby poz- nali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ Ísť k nebeskému Otcovi a k Ježišovi Kris-

tovi a poznávať Ho. Toto znamená ísť a zotrvať pri Ňom vierou a je to cesta viery a Božích skutkov. Táto jedine dáva odpovede čo bude s nami po smrti a čo bude s týmto svetom. To spoznal a vedel Peter Šimon a tak aj konal.

Môžeme ísť cestou s Pánom Ježišom Kristom. Môžem byť pri Ňom a predsa neve-dieť o tom. Ale môže si aj myslieť a konať pod-ľa hesla: „mne patrí svet,“ alebo: „svet je mi gombička“. Ísť cestou sveta. Ak na ceste sve-tom dôjdeme do stavu mladšieho syna tak to môže ešte dobre dopadnúť. Problematická a neradostná môže byť i cesta staršieho syna. Pokiaľ nám to Otec neobjasní, čo všetko má-me a smieme. Ako vidíme, že k takému objas-neniu došlo až vtedy keď sa stala milosť veľ-kému hriešnikovi a starší s tým nesúhlasili. Naj-horšie je ak ideme cestou sveta a niet obráte-nia. Pán Ježiš tieto možnosti charakterizuje takto:

Mat.7:13 *„Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zahynutia, a mnohí ňou vchá-dzajú;“ Úzka cesta nie je prijemná a nie mnohí

idú takouto cestou. Cestou návratu bola cesta mladšieho syna. Pretože je úzka a Pán Ježiš to otvorene vyznáva. Priestor a rozlet dávajú ma-jetok a bohatstvo. Hovoríme tomu takto: „tomu je hej“, „ten si to môže dovoliť“. Lenže nie my, ale tu hovorí Pán Ježiš Kristus, že nie je v evanjeliách reč iba o dobrom Otcovi, ale aj o spravodlivom Otcovi a Ježišovi Kristovi:

Mat.25:32 – 34 *„I zhromaždia sa pred Neho všetky národy; a oddelí ich, ako pastier oddeľuje ovce od kozlov, a po-staví si ovce sprava, kozlov však zľa-va. Vtedy povie Kráľ tým na pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta.“

Zmena a rast 35

Toto všetko, ba i viac je potrebné vedieť o Otcovi a o Ježišovi. Začiatok je vedieť o do-brotivom nebeskom Otcovi. Vedieť o diele spá-sy nášho Spasiteľa Ježiša Krista a prijať ho vie-rou. Ak máme nedostatočnú vieru aj to môže-me riešiť a potom pokračovať. Tak už prosili mnohí, ktorí prišli pochybovačne k Ježišovi Kri-stovi. Tak to bolo aj s otcom chorého chlapca,

ktorý prišiel prosiť o uzdravenie: Marek 9:24 *„Otec dieťaťa hneď zvolal: Verím! Pomôž mojej nevere!“ Je tu cesta a je tu ktosi ku komu môžeme

prísť so všetkým a pri Ňom zotrvať. To nieje idea, to je skutočná OSBNOSŤ. To nech nám Pán požehná, aby sme všetko riešili s Pánom a zotrvali pri Ňom. Amen. / Bo.Le./

„Ježiš Kristus túži potom, aby nás mohol požehnať, ale my musím potom požehnaní vystrieť naše ruky“ Corrie ten Boom

Zmena a rast –Váš časopis Časopis vydáva neziskové kresťanské občianske združenie, ktorého je cieľom šíriť

zvesť evanjelia o Ježišovi Kristovi, vzbudzovať a budovať vieru v Neho.

Na uverejnenie a audio spracovanie radi prijmeme vaše články, svedectvá viery

a pripomienky na vyššie uvedenej adrese redakcie občianskeho združenia. Mimo toho na internete je vždy k dispozícii časopis a viac v písomnej forme.

Audio nahrávky odvysielaných relácii, prednášok, kázni NZ a Žalmy na stiahnutie a vypočutie:

www.zmenaarast.sk, www.hcjb.sk

Časopis „Zmena a rast“ je registrovaný 12.12.2005 MKSR pod č.3490/2005 Zodpovedný za redakciu Mikuláš Zavilla Tlač : T - štúdio reklamná agentúra, Jiráskova 169, 916 01 Stará Turá Vychádza štyrikrát za rok. NEPREDAJNÉ Dobrovoľné príspevky môžete poukázať na účet : VÚB Trenčín exp. Stará Turá 00049134202 / 0200

Zmena a rast P.P. 910 01 Stará Turá Jiráskova 1O ZsRP 843 / 2002 916 01 Stará Turá „RaZ“ ZsRP 843 / 2002