Vjchodia tri razy do týždňa: * utorok, štvrtok a sobotu, ľwdplatná MDÍ pre ttakosko-Uhorsko na celý rok 20 k., na pol roka 10 k., na štrrť roka 5 k., na me­siac 2 k.Jednotlivé čísla po 10 h.

Do cudzozemská: na celý rok 30 k.

Predplatná cena na Štvrtkové čísla Je:

pre Rakásko-Uhorsko na celý rok 5 k., na pol roka 2 k 50 h.

Do cudzozemská: na celý rok 7 k.

Časopis posiela sa len sku­točne predplateným

Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine.

Ročník XLVIII. Sobota, 20. októbra 1917. Číslo 123,

f Ignác Kojda. 1873 — 1917.

Naše srdce zdráha sa uveriť, bo sme ho radi mali, rozum nechce uznať, že ho už nemáme, len-povinnost núti nás rozpovedať verejnosti, že náš Ignác Kojda 10. októbra odobral sa na večnosť.

Asi mesiac drvila ho ťažká choroba, vnútorné zapálenie, až zlomila tú húževnatú prírodu. Pred pár dňami už trasúcou sa rukou mi písal: »Bratku, som smrteľne chorý, vo vašich podnikoch na mňa už nerátajte.«

Ľutoval som ho, ale na jeho skorú smrť predsa som nemyslel. Veď i lanského roku ťažké vnútorné zapálenie pretrpel, a silný duch v slabom tele zachránil vtedy život; úfali sme to tak i teraz.

Kojda celý život nikdy nezakusil úplného zdravia, chorľavel stále, len jeho životná sila od­porovala zanovité. Vedel sa premáhať, slabý ne­stonal, neponosoval sa nikdy, navštívený choval sa zmužile.

Pán Boh, keď dary delil, nebohému Ignácovi dal krásné vlohy: pekný, otvorený rozum. Pravda, veľký um v chorom tele, ako podlomený konár, nemohol sa cele uplatniť. Chorľavý Ignác jednako nezakopal svoju peknú hřivnu.

Spišský biskup výtečnejšídi klerikov na menšie seminarium posielaval do Jágra, s výteč-níkmi vyslaný bol i Kojda. Nezlomné slovenské presvedčenie z Jágra miesto Viedne alebo Pešti priviedlo Ignáca zpät do Spiša, kde svojho času bol prvou silou študiumu.

Za kňaza vysvätený v slobodných chvíľach dosť plodne venoval sa slovenskému peru: múdro-slovie, homiletika, ľudová poézia, starožitnosti, kri­tika boly jeho obľúbenými predmetmi.

Sosbieral obšírny veniec, dosiaľ menej známych, východno-slovenských (Spiš-Šariš) ľudových piesní (trávnic). V obšírny sväzok sobraté a pod tlač pripravené sú v Martine u Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

BESEDNICA. Menuett.

Vyšívaný mopslík na vankúši so sklenými očami díval sa na Magdalénu Zdárskych, keď so sklopenými mihalnicami stála pred präfektkou u saleziánok vo Vied .i.

Aká bola šťastná, kecT vyšívala labky tomu psíčkovi, a terazl ach, aké nešťastie.

Otec ju pýta nazad, domov, do trenčianskej dediny. Musí sa vrátiť... opustiť dobré sestričky a dlhé tiché chodby kláštora, opustiť raňajšiu omšu v tichučkej kaplnke. Nebude mať viac »re-creacie« s kamarátkami, a v kláštorskej záhrade nie pre ňu budú rásť krásné jabĺčka, na nich z papieru popriliepané srdiečka, mesiačky, hvie­zdičky. Keď dozrely jablká, boly pekné červené — len pod papierom zostaly biele. A najlepšia žiačka dostala to jablko, na ktorom bol čistý baránok..

A pred Vianocmi, keď hučal zimný vietor po chodbách, to vstávanie ranné do kostola! Cez okienka viděly ťažké ekipáže cisárskeho dvoru 1 Mária Terézia chodila na roráty k saleziánkam.

Mater präfektka jej dala na rozpomienku syatý obrázok na belasej stužke, kamarátky mo-dliteDnú knižtičku, v nej venček — z vlasov. Každá si odstrihla kus vlasov, a uplietly venček — — móda tých časov...

Už na ceste domov ju stihlo nešťastie: sišla sa s trenčianskym susedom, Adamom Marcibányim.

Chůda -Magdalena! Ona myslela, že sa koleso na voze zlomilo,

a to bolo jej srdce... Lenže to vtedy nevedela. Marcibányi ju vzal i so starou gazdinou na

svoj voz a dodal ich domov.

Videl som uňho bohatú sbierku slovenských prísloví a porekadiel, ktoré neviem kde dal, ale svetla dosiaľ neviděly. Poručil nám vyše sto svojich pôvodných kázní v rukopisoch -a mnohé okrem tých už za života uverejnil. Písaval do Časopisu Muzeálnej Spoločnosti zaujímavé veci. Anonymne pracoval do Katolíckych Novín, a keď přestaly, býval vítaným spolupracovníkom Ľudových Novín.

Kojda v svojich prácach vôbec, ale najviac v kázňach je tlmočníkom nie tak citu, ako skôr rozumu, filozofie, logiky, a preto jeho kazateľské práce menej boly obľúbené. Predsa majú ony vzácné jadro a literárnu cenu.

Nebohý bol druhý Mešetka; ako málokto, tak si cenil knižku. Sosbieral zriedkavú knižnicu, kde takmer všetku slovenskú literatúru sústrednil. Starožitné diela dychtivé hľadal, v peknom počte ich sosbieral. Škoda, že toľký duševno-nárpdný majetok ani pre Muzeum, ani pre knižnicu Leva nedal sa zachrániť.

Každú slovenskú knižku chcel mať a každý slovenský časopis si predplácal. Vzdelaný kňaz až rojčivo horlil za vzdelanie ľudu. A stále objednával modlitebné, mravný poučné knižky a prostriedkoval ic]/<&r1acim pr>l farnostiach.

Kojda nebol kňazom chleba *rŕ\*úradu, ale povolania. On nehľadel, koľko musí,\ÄrtfllkoľJco' je povinný, ale pracoval, pokiaľ l enNi^s taÄl Kázal stálé, svedomité. Na kázne usilovne sa pri pravoval, písal si ich. Školu považoval si za hlavnú povinnosť, učil horlivé a nechyběl, len ked musel. Zaujímal sa za ozdobu chrámu. Už ako kaplán zavádzal v obciach medzi svojimi sbierky na ozdobu kostola. Koláčkovu zanechal ozaj peknú pamiatku, čistý, ozdobený dom Boží. Rozširoval spolky. Kde Kojda kaplanoval, tam rástol Vojtěš­ský Spolok, i Muzeálnej Spoločnosti vyhľadával členov. Sám bol štedrým údom spomenutých spolkov; i pri zakladaní Leva medzi prvými mal účasť.

O čo lepšie by bolo bývalo pre ňu, keby si bola nohu zlomila, a nie koleso na voze!

Adam Marcibányi bol kedysi povestne pekný človek; potom prišli osýpky, život mu síce zostal, ale krása ušla.

Tvár bola raplnami nemilosrdne dodriapaná. Adam Marcibányi sa stal povestným, že sa od tých čias nikdy viac do zrkadla nepodíval; ináč by bol rozzúril všetko....

Keď bol najťažšie chorý a napuchnuté oči nezniesly svetla, reval na sluhu: »Zaves niečo na okno, lebo ťa prekolem!«

Náhodou ležal na stolici prehodený červený plášť — v ňom chodil na povestné maškarné plesy v Himmelpfortgasse jeho pán — zľaknutý sluha zavesil plášť na okno. Netušil ani sluha, ani pán, že mu to život zachránilo.

Červené svetlo mu ratovalo síce život, ale krásu nie; a Adam Marcibányi, ak bol predtým veselý pán a gavalier, stal sa po chorobe človekom mrzkého života.

Ako z trucu proti osudu držal si najkrajšie frajerky — pekných a drahých žien bolo vo Viedni vždy dosť — a prisahal sa, že predsa on bude mat raz najkrajšiu ženu od Prešporka po Košice.

Ale predbežne mu ani na um neprišlo oženiť sa, a keby sa nebolo koleso zlomilo na starom rozdrganom koči Dominika Zdárskeho, pravdepo dobne by sa ani nebol oženil tak ľahko.

Ale osud tak chcel, že Adam Marcibányi videl Magdalku Zdársku, a tým bol jej osud rozhod­nutý.

Hej, škoda, že starý Zdársky tak zle gazdo­val, okrem Magdalky a nožníc na strihanie ba­ranov nemal už vlastne ničoho. Zdársko už dávno

Bystrý Kojdov rozum miloval dôslednosť. Na základe dôslednosti držal sa v živote nášho ná-rodno-hospodárskeho príslovia: Kde sazliahne, ta sa tiahne. Ako slávik neletí medzi vrany, ani Ško­vránok nežiada sa medzi kuvikov, tak Slovák, Slavian, prirodzene prináleží len svojmu rodu. Kojda nikdy nezaprel svojho národného presved­čenia. Rodozradu nenávidel, v nás mladších on vykressl prvé iskry rodolásky. Kde len účinkoval, všade, keď učil: cti otca i matku svoju, neza­meškal vplývať, že by Slovák nebol jurlkom svojho rodu. (Jurík do vlastného hniezda špiní.)

Kojda ako mal zápal ideálov, tak nárokov nemal, až príliš bol skromný. Svojím blýskavým duchom na iných vedel vplývať, ale na seba vplývať si nedal; bol muž určitý, rozhodný. U neho v slabom tele neobyčajne silný duch pôsobil. Vždy samostatný Ignác, ako chodil svojou cestou, často na odpor, na nezdar narážal, ale prispôso­bovať, pretvárať sa do smrti sa nenaučil.

Chudobný slovenský syn zdedil po rodičoch peknú spořivost. Po biednych kaplankách, na

udobnej fare, kde iní v dlžobách by tonul, on tss^oril majetku. Muž rozhodný, a jednako tichý r^ôvahou milý. Nie hrmotným hlasom, ale dô-yv&djni získaval platnosť svojmu stanovisku.

Ako chorobu, tak i krivdu mužne znášaval a svojich širokých pleciach, a ušlo sa mu i z jed­

nej i z druhej náležité. 21-ročný kňaz, taký vzorný muž, nemohol vyššie z Koláčkova, z tej ostatnej farky, prekážalo mu národné povedomie. Ani tu, v Koláčkově, nemohol mat pokoja. Viac ráz bol vyšetrovaný ako burič. Za vojny obvinený, dostal sa pred vojenský súd.

V Koláčkově 8 rokov biedil. V kotline, od sveta zapretý, ako vyhnanec, mesiace nevídaval vzdelaného človeka, s kým by bol mohol slovo ztratit. Potok z dediny slúžil za cestu do jeho od­ľahlej farnosti. Zúkol-vokol na ďaleko obkľúčený ľudmi cudzími citom, utiahol sa úplne od spoloč-

nepatrilo jemu, ale Marcibányimu, ktorý ho len z milosti nechal tam bývať.

A bol kedysi takým pánom, že cestu z de­diny Zdárskeho do susednej Valachovej dal to­liarmi vyložiť — len tak z passie...

Toliare zmizly a dobrá vôľa tiež. Zostala mu len Magdala a nožnice — baranov

už tiež viac nebolo. Vtedy dal zavolať domov dcéru, a vtedy sa

sišla s Adamom Marcibányim. V ohromne vysočiznom voze sedela mu me­

ravo oproti, oči sklopené, kým stará Jozefka z veľkých škatúľ a mechov pakovala veci.

Dievča bolo odeté s kláštorskou jednodu­chosťou, čierny čepiec stiahnutý až na oči, biely ručníček okolo pŕs a hrdla; ale mesiačik, ten fa-lošník, svietil jej rovno do tvári. Keby sa bol radšej skryl medzi oblaky, starý huncút!

Takto Marcibányi videl krásné mladé dievča. Darmo pritláčal čierny čepiec vlasy — zlatom

sa ligotaly okolo tváričky, a sladké ústa, ach! a nevinnosť jej sedemnástich rokov účinkovaly naňho.

»Ako anjel... je ako anjel!« myslel si Marci­bányi, a oči jeho smädno vpíjaly do seba obraz dievčaťa.

Magdalka nevravela nič — veď sa to ne­svedčí! tak ich učili v kláštore.

Marcibányi sa nesklamal. Dievča bolo ozaj anjelom. Belasé oči malý

pohľad nevinného decka a mysteriózna tôňa čiernych mihalníc im dodávala záhadný lesk opála.

Mladosť, čistota a čerstvosť dýchala z nej, a Marcibányi, ktorý poznal od dvorného bála až po poslednú špelunku všetko na svete, zaľúbil sa do nej v tú noc.

No, a mužská márnosmyseľnosť! On, mrzký

nosti, nešiel nikde, ten vzdelaný človek už pred rokmi stal sa živou mrtvolou v zákutí.

Keď biskup Párvy delil Slovákom brdárky, Huskovi dal Lesnice, Moyšovi Haligovce, Kofri-tovi Huty, Hanuškovi Šuňavu, Mnoheľovi Erdúdku, Kojdovi dožičil Koláčkovo.

A viete, koľko sa trápil chorľavý Kojda za tú poslednú faričku? Dvanásf rokov kaplánstva pod­stúpil. Celé biskupstvo musel prepokutovaf. Tak­mer každý rok na inšiu a inšiu stanicu musel sa prevážaí. Z deviatich piec jedol chleba, kým sa do Koláčkova dostal. Po ťažkých staniciach vysi­lený prácou, štyri razy šiel na odpočinok, a zas musel po takzvaných »slovenských« kaplankách ďalej.

Deväť staníc prepokutoval, a že chorý zdráhal sa obtížnej Rabče a podobného Podvilka, desiatej a jedenástej stanice, internovali ho v Podhradí do kláštora, kde sa kajať musel za svoju neposluš­nost (?). Ako biskup šetril svojho duchovného syna, vysvitá z toho, že ho disponoval do Mate­joviec; mladého suchotinára ku starému suchoti-nárovi v ostatných ťahoch, ako by povedal: Nech zhorí so suchým i mokré. Troška jasnejšie pove­dané: Skap, nebude ťa škoda!

Kojda na Kolačkov nepomýšľal; ideálny človek prial si inšie, ale spáchal ťažký politický priestu­pok (?) a pred jeho následky musel sa zachrániť Kolačkovom. Mnoheľ, jeho dobrý priateľ, uchádzal sa o nemecko-ľupčiansku faru, a Kojda za svojho priateľa zakcrtešoval v mestečku, ako u patrona. Kojda za Mnoheľa! Spáchal hrozný prečin. Nasle­dovalo mu dostať dvanástu, trinástu, štrnástu a ešte Boh vie kolkonástu kaplánku. Nuž aby si zachránil pozostalé ešte trosky zdravia, aby si ešte predĺžil už i tak chorobou načatý život, pýtal posledné miesto, utekal do Koláčkova.

Kojda bol chorľavý človek, ale Kojda mohol ešte žiť, keby jeho vrchnosť bola šetrila chorého, keby bola ocenila v Kojdovi učenca, vzorného kňaza, ľudomila, keby jeho kňazské, ľudské čnosti nebola považovala za hriech.

Dojímavé je Kojdovo skončenie i tým, že syn s otcom naraz bol na smrteľnej posteli. Otec doma, v Pekelníku, syn ďaleko v Spiši vzdychali si vzájomne: »Ach, či môj otec ešte žije« — »Či môj syn nedokonal! ?« Stalo sa naopak, proti behu prírody: syn odumrel otca. Na smrť chorému otcovi bolo pretrpieť ešte naposledy ostrý meč do srdca: »Ignác, tvoj jediný syn, dokonal!« Kto čítaš, iste zaslzíš, a slza tvoja tu iste z tých bude, o ktorých básnik spieva: »Kto nad krivdou biednych slzu

vy roní...« Oravienka, rodný kraj, viac neuvidí zdarného synka!

S Bohom, Ignác! brat môj drahý! na pohreb mi nebolo možné, kladiem tu na Tvoj hrob ratolesť rozpomienky.

My sa nadějeme, že do Tvojej rakve pocho­vaná krivda do Ďura vyklíči a vyrastie z nej steblo pravdy pre nás pozostalých i pre národ, pre ktorý si Ty, ako žertva, celý život strádal!

V nádeji zvídania Tvoj Truchlohorský.

Svetová vojna. Náveštie nášho generálneho štábu. Dňa 17.

októbra. Na našom východnom fronte a v Albánii bojová

činnosť miesty ožila. Na Sv. Gabrielovi odrazili sme zas talianske

výpady. Náčelník generálneho štábu.

Náveštie nemeckého generálneho štábu. Dňa 17. októbra.

Západné bojiště: Gruppa korunného princa Rupprechta. Vo Flandrii delostrelecký boj včera vzrástol zas na značnú silu od vodou zaliateho územia Ysery po Lys. Na jednotlivých miestach paľba stupňovala sa večer, ráno na celom fronte. Okrem bojov výzvedných patrúl, ktorých bolo mnoho i medzi prieplavom La Bassée a Scarpou, bojov periioty nebolo.

Gruppa nemeckého korunného princa: Boj strelnou zbraňou severo-východne od Soissons včera sa rozšíril a tu a tam bol veľmi prudký. Neprestal ani v noci. V západnej Champagni, v Argonnách a na východnej Móze delostrelecká činnosť dosiahla tiež väčšej prudkosti, než v posled­ných dňoch.

10 nepriateľských lietadiel a povetrnú loď sme včera sostrelili. Poručík Bulow sostrelil svojho 23, poručík Bôhme svojho 20. nepriateľa v boji v povetrí.

Naši Ietúni hádzali zas bomby na Dunkerque, na niekoľkých miestach vznikol oheň. Na odplatu za hádzanie bomb na otvorené nemecké mestá bolo mesto Nancy, ležiace vo francúzskom ope­račnom obvode, nami napadnuté bombami. Výsledok bol niekoľko väčších ohňov.

Východné bojiště: Na polostrove Sworbe naše vojsko včera premohlo ešte odporujúce nepriateľské sily. Tým sa dostal celý ostrov Ôsel do našich rúk Korisť sa množí. Včera sme odviedli 1100 zajatých. Severne od Ôselu a v Riganskej zátoke boly boje

Macibányi, rapavý, ako trenčianska hradská, bude bozkávať tváričku hladkú, bielu, belasé oči jemu budú svietiť a celý svet mu bude závidieť ženu!

Lebo že ju dostane, bolo isté! Veď starého Zdár-skeho môže vyhnať na druhý deň. Veď je to žobrák!

Magdalka oprela hlavu a, netušiac ničoho o búrke, ktorú vzbudila, zaspala v koči na ceste do trenčianskej dedinky Zdárskeho.

Len raz, keď otvorila oči, videla v pološere veľkého voza Marcibányiho oči.

»Ako vlk! Juj, ako vlk!« A chytro zažmúrila oči, chúďatko. A pomodlila sa. Marcibányi videl, ako vy­

tiahla belasú stužku a pritiahla obrázok k ústam... »Ako anjel j e . . . ako anjel!* Oči mu hořely. Bol nie ako vlk, ale ako človek,

ktorý chce niečo zlého spraviť. A podarilo sa mu to. Magdalka privolila o tri mesiace neskôr vydať

sa zaňho. Bože, čože by si bola počala? Otec rozkázal, dieťa musí poslúchnuť. Tak ich učili, tak to muselo byť. Bola síce biela, ako ten sneh, čo poletúval

v povetrí v ten deň, mala ruky studené, a triasly sa jej, ale poslušne ich položila do ruky Adamovej, a nestrhla sa, keď ju bozkal... Chúďatko! Čo vedela o svete, čo o láske, čo o manželstve?!

Bola sedem rokov v kláštore, a saleziánky ju chválily, ako najposlušnejšie, tiché, dobré dieťa.

* * *

Už polroka bola vydatá, a ešte vždy žila, hoci sa každý večer modlila, aby už v tú noc mohla umrieť, aby bol všetkému koniec.

Bola poslušná, tichá, dobrá a krásna. Jednako muž bol nespokojný.

»Radšej čerta mat za ženu, ako anjela!« šomrával sám sebe.

Nikdy, nikdy sa mu nepodarilo dostať bozk od nej. Trpela, čo trpieť musela, ale — ako vra­vieval, »ako keby som jej zub ťahal...«

Magdalka túžila len za tým, aby čím častejšie šiel preč. Chvalabohu, že pôjde na prešporskú dietu, že odíde aspoň na pol roka...

No, a Adam Marcibányi zunoval mramorové plecia mladej ženy — zunoval sladké detské ústičká Magdaly: jemu predsa len »čert prisviedčal lepšie, ako anjel,« ako sám vravieval.

Šimon Marcibányi, mladší brat Adamov, mal prevziať gazdovstvo, kým bol Adam na sneme.

Adam ho nemiloval; príliš mu pripomínal čas vlastnej mladosti a krásy. Ale potreboval ho a nebál sa, že mu mladú ženu odľúbi. Ona ani k tomu neni schopná, — myslel si, keď ju videl naklonenú nad ručnou prácou a že sa so Šimonom ledva shovára.

Keby bol videl, ako plače noc po noc do čipkového vankúša jeho mladá žena, hádam by ju nebol pokladal za takú chladnú...

A Šimon Marcibányi, ktorý skúmal hviezdy, ktorému bol ideálom Fridrich Veľký, prežíval naj­dlhšiu, najtrápnejšiu a najsladšiu zimu svojho života.

Každá kvapka krvi v ňom túžila za Magdalou, oči planuly utajenou láskou — bol romantický, neporozumený svojou dobou, naplnený duchom Sorbonny a pri tom krásny, mladý, silný, zdravý muž.

Osud ho trestal tým, že musel žiť v najbližšej blízkosti a nesmiernej diaľke od ženy, ktorú ľúbil...

»Magda!« šeptaly jeho ústa, keď našiel jej ľahký závoj, čo nosievala okolo pliec, a zahrúžil tvár doň, — div, že nezhorel mu od horúcich bozkov...

A večer po večer sedávali spolu; Šimon jej

medzi našimi lodami a ruskými torpédoborci a delovými člny; boje boly pre nás priaznivé. Nepria­teľské lode boly prinútené ustúpiť a my sme nemali ztrát. Námorné povětrné lode hádzaly bomby na Pernau. Vypukly tam veľké ohne.

Na fronte na pevnine bojová činnosť značne ožila. Postupujúce ruské oddiely boly zahnané.

Macedonský front: Nijakých väčších bojov. Prvý generálny ubytovateľ

Ludendorff.

Berlín, 17. októbra. Wollfova kanceilária ozna­muje z Bernu: Parížsky »Journal« zvestuje z Petro­hradu: Zaujatie ostrova Oesela vyvolalo veľké obavy. Vládne ochranné poriadky boly považované za lepšie. Generálny štáb a ministerstvo robí po­riadky proti prípadnej offenzíve proti Petrohradu.

Londýn, 17.ok tobra. Podľa »Nového Vremeni« hlavná sila ruskej flotty bola zaujatá hlavne po­litickými diskussiami. Nemci dôkladne vyskúmali postavenie všetkých ruských batterií a rozdelenie ruského vojska.

Berlín, 17. októbra. »Tageblattu« telegrafuj ú z Amsterdamu: V Glasgowe Asquith hovoril zas o vojenských cieľoch dohody. Dohoda musí najprv rozhodné víťazstvo vydobyť, len potom môže začať pokonávat sa s nepriateľmi o pokoj.

Pešť, 18. okt. (Úradne.) Na bojištiach bez zvláštnejšej udalosti.

Berlín, 18. okt. (Wolff.) Na ostrove Ôsel ne­mecká korisť 10.000 zajatých a 50 diel.

Ev. gymnázium na Brezovej. Blíži sa 31. október. Je to pamätný deň re­

formácie. I po iné roky s úctou a vďakou k Vše­mohúcemu pripomínalo si evanjelictvo sveta tento deň, ale tohto roku obzvláště cítime evanjelici vdaku k* Pánu Bohu, že bol za 400 rokov dobro­tivým ochrancom našej cirkvi. A aby sme tejto vďake i zovňajším spôsobom dali výraz, jednot­liví i naše sbory cirkevné usilujú sa tento jubi-lárny rok zasvätiť zakladaním takých diel, kto­rými by najlepšie mohli poslúžiť k úžitku svojmu ľudu a tým i ku cti Božej.

My na Brezovej na výročitom konvente v marci, za primerané sme pokladali tam zasvätiť a pamätným urobiť tento rok, že sme si odhla­sovali v zásade založenie strednej školy, buď gymnázia alebo reálky. Pravda, dobre vieme, že k uskutočneniu diela v terajšom čase hneď pri­kročiť nemôžeme, ale urobením základiny na tento cieľ predsa sa budeme chystať k túžobne čakanej chvíli, ked nám bude dopriato uvítať v lone našej obce otáznu školu.

čítal tlumeným hlasom »Francesku da Rimini« a ona šila pre chudobné deti.

Ach, ako by bol vpil do seba tú kvapôčku krvi, ktorú zbadal na útlom palčeku, keď si pichla doň ihlou...

»A toto je žena Adamova«... myslel si a díval sa na ňu, kým len nezdvihla hlavy.

Ako staré zlato sa ligotaly vlasy, a opálový lesk belasých očú ho omámil. »Tieto ústičká ho bozkávajú, tieto ramená patria jemu!« Krv mu tresla do slúch, vstal a nepokojne chodil po veľkej tmavej sieni.

»Čo ste taký nepokojný, pán švagor?« pýtala sa ho mladá žena, — a i anjelik sa vedel hun­cútsky usmievať.

»Nedívajte sa tak na mňa, Magda, lebo ma o rozum privediete!« stenal on, a už bol von.

Magdalka sa zľakla. Jej duša zostala panenskou — tá nevedela

nič o surových bozkoch pána Adama. Magdalka trpela v tom manželstve tak, ako nejaká mar-týrka trpí.

Ale teraz bol preč, a tak ľahko sa nevrátil Poslušne písala list každý týždeň, skladala

účty a písala o gazdovstve. Na konci každého listu stálo: »A zostávam Vaša verná manželka.«

Pán Adam sa posmešne usmial. »Verná, — to áno. Ale nič inšie«... Hja, keby ožily belasé oči, a keby bozkávaly

tie ústa, keby sa triasla od túžby — tak by to bola slasť, a prišla mu na um Violetta, talianska tanečnica...

Čas sa míňal. Adam bojoval na sneme proti »novým myšlien­

kam^ a v Trenčianskej prišlo pomaly jaro. Váh sa rozvodnil, divo a bystro letel, ako by

Prečo sme nešli s touto myšlienkou hned pred širokú verejnosť, príčina toho je, že sme najprv chceli počuť mienku jednotlivých našich prednejších ľudí. Až keď sme v našich úmysloch boli od iných potvrdení, keď sme videli, že je to nie utopistická myšlienka, aby po ukončení te­rajšej vojny Brezová obdržala nejakú streduú školu, chceme i širšie naše obecenstvo oboznámiť s ten­denciami nášho činu.

Prečo práve založením školy chceme zasvätiť 400-ročnú pamiatku reformácie, odôvodňujeme to tým, že cirkev reformácie pomocou škôl vydobyla si najväčšie zásluhy, že rozširovaním nášmu ľudu tak veľmi potrebnej vzdelanosti chceme byť hod­nými potomkami našich predkov.

Pomknutie k tomuto dielu čerpáme i z po­učenia terajšej vojny. V tejto vojne sa ukázalo, že nie len v pokojných časoch, ale i v čas vojny ten národ vývodf, ktorý má dobré školstvo. Ne­vzdelaný, zaostalý národ nevydrží konkurrencie s inými národmi ani vo vojenskom víre. Preto myslíme, že i náš štát väčšiu pozornosť venuje po vojne školám. Veríme, že hlavná položka po vojne v krajinskom rozpočte nebude na vojenské ciele venovaná — veď má prísť všeobecné odzbro­jenie — ale na kultúrne ciele. Myslíme, že štát bude hľadať mestá, kde by umiestnil nové školy. A ked my ukážeme už teraz dobrú vôľu, že chceme mať tiež školu, áno ked k tomu poskytneme aj istý hmotný podklad, a nadovšetko keď štatisticky vykážeme, že i detský materiál máme k tomu súci i čo do počtu i čo do jakosti, nuž považujeme za nemožné, aby štát nevyhovel našej žiadosti.

Je pravda, že je naša obec početne nie práve veľká, veď má len na pol piata tisíc obyvateľov i s kopanicami, ale zas málo je tých miest, kde by bola taká chtivosť k učeniu, ako u nás. Ved od pár rokov tak potešiteľne ujíma sa chtivosť po školovaní, že sotva sa nájde chlapec, ba i dievča — vyjmúc najchudobnejších, ktoré by po dokon­čení ľudovej školy nešlo na ďalšie štúdia. A ked inšie nemôžu vykonať rodičia v prospech svojho dieťaťa, tak aspoň na reč, na maďarčinu alebo na nemčinu, dajú ho na niektorú maďarskú či ne­meckú rakúsku dedinu. A konečne ked s tamtej strany Javoriny také obce, ako je naša Brezová, majú iste ak nie gymnázium alebo reálku a k tomu ešte i meštiansku, tak aspoň tú poslednú, prečo by i u nás, a časom i na Myjave a na Starej Turej, nemohla byť nejaká stredná, prípadne od­borná škola. Ved azda na veky nebudeme chcieť v neučenosti a nevzdelanosti ďaleko za inými kul­túrnymi národmi Európy kráčať. A miesto medzi

nemohol dočkať Dunaja, hory dostaly zelený zá­voj, zem voňala jarom.

V Marcibáňovskom kaštieli žili dvaja nešťastní ľudia šťastlivý máj.

V prízemnej sále, v ktorej boly všade do okola zrkadlá, inokedy stály zakryté plachtami, aby sa v nich nevidel náhodou Adam Marcibányi, bolý okná pootvárané, a do nich sa dívaly zelené stromy a kvetnaté lúčky.

Slniečko svietilo do siene, zlaté rámy zrka­diel sa jagaly, na strope maľované anjeliky držali vence v rukách, ako by ich chceli hádzať na tých, čo boli dole; okolo steny stály zlaté stoličky a stoly s divno skrútenými nohami.

Májový vetrík sa bavil s červeným hodvábom záclon a zrkadlá ukazovaly stromy a zelenú trá­vičku trenčianskeho jara.

V »zrkadlovej izbe«, ktorá bola stále zam­knutá, bývaly kedysi veselé zábavy, ale od tých čias, čo Adam Marcibányi bol tak úžasne mrzký, prešlo i to.

Dnes tam dala riadiť Magdalka. Okná poot­várané, plachty pozosnímané.

Magdala v ľahkých šatách, okolo pliec ctnostný ručniček, obzerala zlaté stolce, ked razom vkročil Simon. Prišiel z poľa — na vysokých čižmách blato, v očiach slasť.

V bielych ľahkých šatách Magda bola až detsky mladá, belasé oči zdaly sa belasejšími, ako vonku májové nebo, a zrkadlá ukazovaly Šimonovi jej milovanú postavu toľko ráz, že sa mu krv rozohriala.

V kúte stály staré cifrované hodiny. Stály už dávno. Predtým každú hodinu vyhrávaly:

Tešte sa životu, kým horí svetielko:

zápasiacimi národmi len pomocou dobrých škôl si zabezpečíme.

Ináčej myšlienka strednej školy na Brezovej nie je nová. Ešte v patentálnych bojoch cirkev­ných sľubovaná bola obci od autonomistov reálka, keď zas patentálna strana sľubovala Starej Turej gymnázium. V konventuálnej zápisnici zo dňa 2. júna 1862 o tomto je nasledovné: »Bod 3. Na­vrhnuto: strany Reálky na Brezovej byt majúcej, aby se od místného konventu návrh Senioralnému Conventu predložil, následkem kterého návrhu Seniorát svoju mjenku a obširnejše poznamenání vysloví.« Ked teda ešte pred polstoročím pova­žované bolo za možné, aby Brezová mala strednú školu, prečo by to bolo nemožné v blízkej budúc­nosti? Áno všetko je možné, keď je.horlivosť a vy­trvalosť. Len chcieť musíme, a všetky ťažkosti prekonáme. Preto nenechajme vec zaspať, hýbme otázkou pri každej možnej príležitosti a nado­všetko prednejší cirkevníci nech hojne prinášajú svoje obete na tento cieľ. Áno s najväčšou vďakou budeme zaviazaní i nestranným šľachetným do­brodincom, ak nás svojimi obetami podoprú.

Boh nech sám udelí svoje požehnanie na naše započaté dielo. — ch —

Dve prednáš Vo veľkej sieni Koncertného

dr. Johannes Muller mal prednášk Prvá čiastka celého kruhu etick a Viedeň načúvala slová tohoto podi

Kto ho už počul, chce ho počuť viac law, kto i len jednu z jeho kníh prečítal, túži za ostatnými.

Znám ženy, ktoré sa nikdy s ním slovíčka neshováraly, jednako on má najväčší vplyv na ne, a ich heslom sa stalo: »obetovať sa a slúžiť.«

A to dámy, ktoré predtým vstávaly s myšlien­kou na sealový plášť a líhaly so vzdychom za! collierom z perál... pravých, prirodzená vec.

Tento čudesný človek prednášal o manželstve.' Je to človek s ideálnymi požiadavkami, jeho

etika: moderný človek ďaleko zablúdil od svojho pravého ja, a treba ho prinavrátiť sebe a pravému životu.

Treba premôcť egoizmus — to je ozajstný smysel a cieľ života.

Vravel o biede moderného manželstva, ako úžasne ďaleko je od pôvodného ideálneho a pri­rodzeného svojho cieľa.

Manželstvo má byť — vraví on — heroické dobrodružstvo dvoch ľudí, ktorí sa spojili k vôli šľachetnému, budúcnosť stavajúcemu bytiu. Také manželstvo je pôdou najjemnejšej kultúry, tam žije

Odtrhnite ruže, Pokým neodkvitnú.

Vo vkuse tej doby hraly tichučko, melancho­licky, trasľavo — ale mládež a láska toho nepočula.

Magda sa usmiala a spravila menuettový krok, a už ju Šimon držal za ruku, a nežne a jemne počali tancovať menuett... bez slova.

Nedíval sa na to nikto, len nebo a stromy — zrkadlá zrkadlily ich krásné mladé postavy.

Usmievali sa jeden na druhého. Pri skrúcaní sa obzrela naňho Magdala, a z .belasých očú letel blesk horúcej náruživej lásky k Šimonovi. Červené ústa sa ľahúčko otvorily, ako by za bozkom túžily.

Celá mladá žena bola inkarnácia lásky, túžby, a, zabudnúc na celý svet, držali sa za ruky a dívali do očú.. .

Ale čo to? V okne sa zjavila tvár — a oni nezbadali. Adam Marcibányi sa díval na nich. ÓI pravdu mala Magda, že bol ako vlk. I teraz

sa mu rozpálila rapavá tvár, a hrozné bolo dívať sa na zvráskované čelo.

Šimon a Magdala ešte vždy nič nevedeli o svete.

Adam Marcibányi bol strašný. Žily mu naruchly — až dychčal od zášti.

Zabudol na to, ako žil on v Prešporku, zabudol na to, ako devalvoval lásku na surovú rozkoš, všetko bolo zabudnuté.

A predsa — Violetta by bola vedela rozprá­vať, ako sa bavili. Pod ohromnou sukňou s ráfami sa jej skrývaval Adam Marcibányi, »aby neohorel od mesiačka«, — ale on to smel. Žena nesmela tancovať menuett.

»Táto falošnica!"...

kultúra. Také manželstvo vyžaduje sebazaprenia a neúnavného slúženia. A my chceme v manželstve — ako Nietsche vraví — sebeckú mizernú komociu.

Ztadiaľ pochádzajú potom nešťastné, sklamané manželstvá, ktoré sú často nič iné, len boj medzi manželmi o nadpanstvo.

Ale príroda sa pomstí. Muller žiada výchovu pre manželstvo. Ak chceme mať nové, morálne a kultúrne vyššie stojace človečenstvo, musíme dať manželstvu mravné základy.

Ak žena chce dosiahnuť vyššej hodnosti ako manželka, musí manželstvo dostať väčší význam. A prestane byť len inštitúciou potrebného zlého, ktorá inštitúcia človeka stiahne nadol, miesto čo by ho pozdvihla.

A o dva dni neskôr v tej istej preplnenej sále prednášal teologický professor dr. Ude. Vravel: Úfam sa, že vravím k rozumným ženským. Mužskí robia zákony k vôli vlastnej komocii, a ženy musia mlčať; má to byť tak i naďalej?

Vravel o najväčšej hanbe a potupe ženského pohlavia: o prostitúcii a jej chorobách.

Vravel o tom, akú nesmiernu škodu zapríči­ňuje falošná prudéria, zamlčujúca vtxi, ktoré dege­nerujú človečenstvo.

Vravel o vojne, o túžbe za mierom a o tej ševno-morálnej paralyze, ktorá panuje v krajine.

00 prostitútok má len samá Viedeň, medzi nimi n^áčíselné 14—15-ročné dievčatá. 25 millionov klrfůn vydajú mužskí do roka v 80 takých hoteloch •á/ó domoch hanby len vo Viedni. Každý štvrtý, piaty mužskí je nakazený syfiliticky; medzi 10. mladými ľuďmi niet dvoch zdravých. Choroby, chudoba, zlé manželstvá, choré deti sú následkom toho.

2000 mužských ochorie v Austrii ročne na progressívnu paralýzu, ženy a potomstvo sa stanú tiež jej obeťou. Choré ženy porodia mŕtve deti, alebo také, čo do roka umrú.

Dosavád ochorelo za vojny 860.000 vojakov na venerické nemoce

Zatracoval dvojakú morálku, ktorá vyžaduje od ženskej čistotu a ctnosť a mužským prehliadne každú hanebnost. Žena sa stane otrokom v domoch hriechov a hanby, stane sa prostitútkou, a mužskému spoločnosť odpustí všetko. Vyzýval ženy a dievčatá, aby si bránily svoju česť, svoju hodnosť.

Ku koncu prijali resolúciu: premeniť naše zákony tak, aby sa odstránila prostitúcia.

Úžasné dáta citoval učený teolog; nepredarmo je to »biele otroctvo« horšie, ako kedysi bolo čierne, a proti tomu bojoval celý svet, proti tomuto nikto. Najviac ak lekári-ženy a so pár idealistov.

Dr. Muller i dr. Ude majú jeden cieľ pred

A už čiahol za fringiou. Ide ju zaklať? Ale nie. Čertovská myšlienka mu spotvorila mrzkú

tvár. Skočil do izby. Hodiny hraly ďalej. Krátky rozkaz. Za ním skočil jeho husár. Šimon bol prvý, čo ich zbadal. Stal si pred Magdalu, aby ju vlastným telom

zachránil. Adam Marcibányi bol hrozný. Rapavá tvár

mala až zelené fľaky, pery sa mu triasly, oči žmurkaly, ako divému psovi.

»Tancovať chceš? No, dobre!« reval zachríp­nutým hlasom. Seknul do nej — už padaly ľahké šaty, stála pred nimi nahá, ako ju Pán Boh stvoril.

Šimon sá chcel vrhnúť na Adama, ale ten oprel pištoľ o jej sluchy.

»Už je mŕtva, ak sa pohnešl« Šimonovi klesly ruky, a už mu, ich držal

obrovský husár. Magdala zatvorila oči. Bola biela, ako jabloň,

čo kvitla bielo pred oblokmi; ale poslušne zdvihla ruku.

Šimon sa chcel vrhnúť na brata. A hodiny hraly: »...kým neodkvitnú —«

Razom sa striasla Magda, zdvihla ramená, ako labuť krýdla, vytiahla zlatý šíp z vlasov — vlny ožily a vlnily sa po bieluíké kolená...

Šíp zacvtndžal na zemi, Šimon silou nadľudskou sa oslobodil, skočil, schytil šíp a vrhol sa na Adama...

* , * *

Tak sa skončil menuett Magdaleny Marci-bányich. N. (Elena Ivánkova.)

napraviť, pozdvihnúť človečenstvo. Ale, ach, Luther ako vychovávateľ svojho ľudu len omylom ťažká úloha je to, keď človek *postalo meno Zoch. Článok nepísal Zoch, a mal

očami

" ' ' j vyjsť pod značkou K. L. Keď je redakcia od tla-po^ul tie reči! (čiarne tak ďaleko a pri dnešnom zlom poštovom

A jednako každá žena má povinnosť v svojom j spojení, ani pri najväčšej opatrnosti sú nie vý-malom kruhu učiť, presviedčať, brániť, napomínať, lučené omyly a nedorozumenia, lebo čo človek len jednu dušu ratuje a na dobrú j Redakcia Stráše na Sione. cestu privedie, už i to je moc hodno! | ~ , , ~

Naša kráľovná, mladá panovníčka, o d o b r i l a , O r professora Udeho reč, že »fa!ošná pruderia« j e | S škodlivá a nebezpečná. Úfajme sa, že sa teraz už j j a i vysoké kruhy začnú zaujímat o túto otázku.

N.

Oznam. Kronika.

f Ignác Kojda. Na Spiši, v chudobnej cirkvi, í dňa 10. októbra umrel rkat. farár Ignác Kojda, s slovenská duša, za akou možno len zaplakať, i Ešte v 113. čísle Národných Novín 27. septembraj bolo oznámené, že z riadneho člena. Muzeálnej' slovenskej spoločnosti zaplatením 100 korún stal j sa členom zakladajúcim. Sborník a časopis Spoloč-{ nosti malý v ňom jedného zo svojich najvzácnej­ších prispievateľov. Po smrti Andreja Halašu pro­stonárodná slovenská slovesnosť nemala druhého takého sberateľa. A Ignác Kojda bol nielen sberateľom slovenskej piesne, ale i jej ceniteľom, tak v duchu prvých sberateľov, Jána Kollára, Pavla J. Šafárika a Jána Hollého. Keď v Nár. Novinách 1915 ho ozval sa hlas za nové sbieranie slovenských piesní, prvá ozvena prišla od Kojdu. S presvedčením po­vedal (Nár. Noviny 1915, č. 31), že každá slo­venská dedina má aspoň sto svojich zvláštnych piesní. Na vydanie novej sbierky sľúbil prispieť značnejšou summou. (A teraz dozvedáme sa, že bol kňazom na biednej brdárke!!)

Upozorňujeme vct. čitateľov na nekrolog zvěčnělého, podaný tu hore vyššie a napísaný_ bolestne dotknutým priateľom. Tak predstavený život slovenského kňaza viac hovorí o položení nás Slovákov, ako celý ročník najlepších sloven­ských novín al ebo celá knižka slovenskej historie. Čítajte, a pokropíte ho slovenskými slzami.

Česť budiž pamiatke Ignáca Kojdul

— Rakúsko proti Uhorsku. V Rakúsku je rozhoríenosť, ako by Uhorsko nebolo prepustilo druhej polovici monarchie toľko živnosti, koľko prepustiť bolo povinné. Prvý vystúpil proti Uhor­sku viedenský starosta Weisskirchner. Ale vo Viedni, tak sa zdá, nevedia, aká bieda je i u nás.

— Berlínski professori za pokoj. Známy berlínsky professor Delbriick hovoril maďarskému novinárovi: Vieme určite, že v Anglii je silný pohyb, aby na základe obnovenia Belgie bol uza­vretý pokoj. Tomuto pohybu musíme pomáhať, aby zvíťazil . . Nevidím, čo by sme mohli vyhrať ďalšou vojnou. Ja a iných 48 professorov berlínskej university poslali sme kancellárovi v tomto smysle memorandum.«

— Otec ministra Vázsonyiho, Adolf Weisz-feld, umrel v Pešti 18. októbra 85-ročný.

i

f ŕ

Nútení k tomu ťažkými okolno- ^m

stiami: velkým zvýšením sa našich e a

obchodných trov, oznamujeme týmto % ct. obecenstvu, že od 16. októbra 5

1917 počnúc počítame j

t na ceny b r o š í r o v a n ý c h kníh, aP •C uvedených v našom sozname, "C

ŕ 307, dražolmej prirážky, ŕ j a Táto prirážka platí i pre viazané knihy, JJa g » ale len po výšku ceny samej brošúry. ^ J 8 Na ceny samej väzby sú prirážky gj3

s? rozdielne ustálené. Interessenti nech sP si žiadajú osobitné tlačivo na nové jC

ceny viazaných kníh. jjC

Kníhtlačiarsky účastinársky spolok @P wr v Turčianskom Sv. Martine, aH

Malý oznamovatel. l í t o zamýšľa niečo predať

alebo kúpiť, l e t o mieni sa niekde osadiť

ako remeselník, hostinský, obchodník a nevie o prime­ranom mieste,

k t o by sa rád oženiť alebo vydať,

k t o hľadá akúkoľvek po­trebnú vec alebo článok,

n e c h použi je k t o m u cielu

»MALÉHO O Z N A M O V A T E L A * N Á R O D N Ý C H N O V I N

a výsledok oznamovania má istý. Cena petitového riadku 16 halierov, hrubou tlačou 24 hal.

iuzerát v malom oznamovateli j e najmenej 2 kornnovv.

hľadá službu, postavenie, alebo chce ich niekým ob­sadiť,

k t o potrebuje robotníkov, k t o hľadá prácu, k t o chce prenajať alebo dať

niečo do prenájmu, k t o hľadá alebo ponúka

stravu, byt,

Potravný spolok v Kláštore p. Zn. (Znió-váralja) príjme do svojho obchodu na uprázdnené miesto obchodvedúceho. Počiatočný plat 1200 kor., 120 kor. bytné a 7 S % z tržby.ktorej bolo minu­lého roku 148.987 kor. Požaduje sa: 1000 kor. kaucie, znalost sloven­skej a maďarskej reči,

— Vyznačený notár. Julius íSbkol, okresný viest knihy a korreSpon-notár vo Važci v Liptove, daný do penzie je vy-' (

značený zlatým záslužným krížom. — Rumunská kráľovná ochorela, Rumunská

kráľovná ochorela na týfus. Chorobu odniesla zo špitálov, kde ranených a chorých vojakov na­vštevovala.

— Pluku ukradli kassu. V Olomúci zlodej vlámal sa do kancellárie 46. pluku a odniesol prí­ručnú kassu s 3000 korunami.

— Jednotné topánky v Paríži. V Paríži začali predávať už dlhší čas zamýšľané topánky takzvanej »národnej obuve«. Na mesiac október jesto 50.000 párov z dobrého boxealfu a veľmi solídne robených topánok. Mužské stoja 28 frankov, ženské 23, a detské len 19 frankov 50 cer.ttmov.

nciu. Miesto treba j zaujať najneskoršie do

t. nov. t. r. Příhlasy i spolu s vysvedčeniami

' treba zaslať správe tohože spolku.

vojny staly sa v m n o h ý c h obchodoch kontro lné po­kladnice n e p o t r e b n ý m i . Kúpi ich kedykoľvek nazad za dobrú cenu

firma: National Registrierkassen G. m. b. H. W i e n VIL,

S iebensterngasse 31.

z Tatier od Tetmajera .

Sväzok L Cena K 1-50. Sväzok II. Cena K 1-50.

Vydal Knihtlaciarsfcy účast spolok.

Y Turčianskom Sv. Martine

Umenie, veda a literatúra. Č i t a t e ľ o m S t r á ž e n a S i o n e úctivé

oznamujeme, že v jubilejnom čísle »Hrad přepevný jest Pán Bůh náš« sa pod článok: Dr. Martin

Každý si môže svoju reparáciu sám obstarať1

Moje patentované ručné šidlo šije štěpovým štichom ako mašina na šitie remeň, topánky, šíry, remene, kožušinu, tepichy, deky, šiatrové látky, svrchníky pre bicyklistov, vrecia atď. Siť a plácat s ním je veľmi ľahko. Nepostrádateľné pre remesel­níkov, hospodárov, vojakov a vôbec každého. Mnoho pochvalných listov. Garantuje sa, že je šidlo k upotrebeniu. Cena so 4. rozličnými ihlami, s cvernami a s návodom k upotrebeniu K 4.10 za vopred poslané peniaze a 4'40 na dobierku. Na bojiště posiela sa len za vopred poslané peniaze. Zasiela sa frankované. Odpredavačom rabatt. Dostať u firmy: J o z e f Benek, O p a v a

(Troppau. Herrengasse 41. Schlesien)

níhtlačiarsky úcast. spolok v Turčianskom Sv. Martine z =

vydal a o d p o r ú č a

nasledovné knihy: SoDrané Diela S?etazára Huräana-YajanskéSo.

Vychádzajú vo sväzkoch 15—30-hárkových. Dosial vyšlo 12 sväzkov; ďalšie nasledujú Podrobný soznam jedno­tlivých sväzkov s udaním obsahu a cien dla nášho so-známu kníh.

Sobrané Spisy Básnické Hviezdoslava. Sväzok I. Oddiel epický. Druhé vydanie. Brošir. K 3-12

viazaný so zlatorezom „ 6-72 Sväzok H. Oddiel lyrický. Druhé vydanie. Brošir. „ 5 20

viaianý so zlotorezom . n 8 80 Sväzok III. Oddiel epický. Broširovaný. . . . „ 6 20

viazaný so zlatorezom „ 8 80 Sväzok IV. Herodes a Herodias. Broširovaný,í . „ 3 90

viazaný BO zlatorezom „ 750

Sobrané Spisy Martina Kukučina. Vychádzajú v sväzkoch 15—20-hárkových. Po­drobný soznam dosial vyšlých 5 sväzkov s uve-. dením obsahu dla nášho soznamu kníh.

Cena jednotlivých sväskov: brošírovaných . B 3-60 viazaných n 5-80

Prostonárodné slovenské povesti. Dosial vyšlo 9 sošitov. Cena i sošitu 60 hal., všetkých 9 sošitov spolu „ 5-20

Q U O V a d l S ? Historický román z časov Nerona, od H. Sienkiewicza. Preložil Pavel Halaša. Tri sväzky s krásnymi illustráeiami. Broširované . . „ 11-70

viazané n 21-30

M a l k o t e n t i . Historická povesť od Samuela Tomášika. Cena —-65

T r e n č i a n s k y M a t ú š , povesť od vmama Paub'ny-Tótha. Cena „—-78

I. S. Turgenev: Zápisky poľovníka. Broširované n 468 Viazané n 788

R o m á n o v á Bibl iotéka, vyšiy 3 ročníky po 7 sväzkov, obsahujú hlavne preklady diel popredných inorečových spisovateľov. Podrobný soznam a ceny jednotlivých sväzkov dla nášho soznamn kníh.

P r O t i p r ú d u . Román od Eleny Maróthy Solté-szovej. Broširovaný . . . . A. „ 3-90

viazaný . „ 7-10

V a l g a t h a . Historická povesť od Ľudovíta Kubá-niho. Cena „ 1-17

Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Napísal dr. Samo Czambel. Druhé vydanie. Formát 8°. Strán 376. Broširované 5 20 Viazane . „ 840

Sládkovič Andrej: Spisy Básnické. Sväzok L broširovaný „ 2'08

viazaný „ 5-68 Sväzok II. broširovaný „ 2 60

viazaný „ 6'20

LudOvá ZdraVOVeda. Napísal dr. Vávro Šrobár. Formát 8°. Strán 369, 86 rozl. vyobra­zení. Broš „ 468 Viazane „ 7-88

Povesti Jána Kalinčaka. Sväzok I. REŠTAVRÁCIA. 120 strán 8° . . „ —-91 Sväzok VH. ORAVA. 70 strán 8° . . . . . „ —-91

Orlov Gr. I., P i e s n e a dumky. 112 strán 8'. Cena brošírovaného výtisku . . „ 2-34 Viazaného výtisku „ 554

V s k u t o č n e j s l u ž b e , povesť od i. N. PO-tapenka. Preložila Bohdana Škultéty. Cena . . „ 2-34

Schneider • Trnavský Mikuláš. SBiEIiKA SLOVENSKÝCH LUDOVÝCH PIESNI pre stredný hlas a klavírový sprievod. H. sväzok • « 6 '50

SLZY A ÚSMEVY. Sbierka pôvodných piesní pre stredný hlas s klavírovým sprievodom. Cena n 6 5 0

T r á v n i c e . 2OO slovenských národných piesní. Na klavír přistrojil Miloslav Francisci. I. a H. sošit spolu n 780

Okrem horeudaných najdete v sozname kníh Kníhtlafiiarskeho účast, spolku veľký výber rozličných iných zábavných s poučných spisov. Soznam na požiadanie pošleme hocikomu zdarma a ftanko.

J 5 a o b s a h i ML ss © r á t o v r e d a k c i a n i e i& « » d p o v e d n ô .

Za redakcia zodpovedá: Jozef Škulíéty. Majiter a vydavateľ: Consortium Matúš Dula a Spol. TlaCou a nákladom Knihtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine.