ROČNÍK XV. ČÍSLO 4 DECEMBER 2015

2

PF 2016

V mene redakčnej rady Vám úprimne ďakujeme za priazeň, ktorú ste preukazovali nášmu časopisu v tomto roku.

Do nového roka 2016 Vám želáme pevné zdravie, veľa tvorivých síl a mnoho úspechov v osobnom živote.

Július Handžárik Jozef Mravík šéfredaktor predseda redakčnej rady

3

OBSAH

_______________________________________________________

KORENE A TRADÍCIE S.Bajaník: Štúrov duch medzi nami 5 F. Hässler: Mosty kultúry - mosty priateľstva 10 D.D. Kerný: Štátne oslavy vybavuje na juhu Matica 12 E. Chmelár: Deň zaľúbených vs. Deň spisovnej slovenčiny 15

PRIESTOR SLOVA S.Bajaník: Štúr vo svete bez Štúrova 17 J.Handţárik: Lokajská submisívna lexika 18 A. Hrnko: Nájde sa v Európe nový Karol Martel? 22 N. Starikov: Prečo Západ a ruskí liberáli pľujú na históriu Ruska? 26 Ľ. Števko: Nezávislý od politiky 33 J. Handţárik: Inštitút národnej politiky 37

KULTÚRA V TOKU ČASU D.D. Kerný: Kosovo je nepripravené na členstvo v UNESCO 41 K.Dţunková: Slovanské objatie 43 Blahoţeláme doc. Jozefovi Mravíkovi 45 Prečítali sme s v Literárnom (dvoj)týţdenníku ... 47

ROZHOVOR

- s Eduardom Kukanom, europoslanom 48

- s Bernardou Gradišnikovou, veľvyslankyňou Slovinskej

Republiky v SR 52

ZAUJALO NÁS R. Michelko: Imigračná kríza ako výraz fatálneho zlyhania politiky veľmocí 56 J. Paška: Utajená hra pod taktovkou USA 58 G. Brandibourg: Pôda na Ukrajine 61

JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 1. štvrťroku 2016 65

4

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XV, číslo 4. Vychádza štyri razy do roka

Vydáva Rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.

Výtvarný návrh obálky: Ladon©

Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handţárik

Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: zsv@mail.t-com.sk, www.ozzsv.sk

ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v decembri 2016

5

KORENE A TRADÍCIE

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Štúrov duch medzi nami

Stanislav Bajaník

Slováci na celom svete, viacerí Slovania a vedecké kapacity zaoberajúce sa 19. storočím si spoločne pripomíname výročie narodenia osobnosti Ľudovíta Štúra, absencia ktorej by akiste ochudobnila nielen naše, ale i slovanské a európske dejiny, prítomnosť a moţno i minimálne našu budúcnosť.

Ľudovít Štúr a my

Výročie má len vtedy nejaký význam, ak ho vieme pretaviť do našej prítomnosti, do našich záujmov, záväzkov, aktualizovať na naše podmienky s výzvou jeho významu aj pre národné, spoločenské perspektívy.

Z toho titulu sú viaceré odborné, vedecké publicistické, organizačné, duchovné aktivity Ľ. Štúra vyhradené nielen nám, ale i viacerým vyšším, európskym témam, čím ho môţeme zaradiť k mysliteľom nadnárodného, nadslovanského významu. Aj to je jedna z jeho predností, ktorým doteraz veda, publicistika, kritika nepripisovali patričný a náleţitý význam.

Ako mysliteľ nebol osihotený národný buditeľ, učiteľ, duchovný, redaktor, organizátor, mohol stavať na cennom zázemí (19. stor.). Doba, ktorá ho vyniesla na pranier záujmu i nezáujmu, oslnenia i prenasledovania, slávy aj útrap, nebola po nijakej stránke pre Slovákov populárna ani bezpečná. Napriek tomu jej dodal špecifický ráz sui generis, nescudziteľný, nepremlčateľný a historický i perspektívne neodňateľný akcent. Ak ho slovenskí zahraniční historici (USA) nazvali „svätým laikom“ alebo „laickým svätým“ , kodifikovali jeho post v európskom svete, a to na americkej i európskej pôde. A ak to urobili najmä vzdelaní slovenskí katolíci (Argentína, USA, Austrália a i.) vzdelanému slovenskému

6

evanjelikovi – ekumenistovi, nie je to márna poučka a príučka aj pre nás, keď sa po ekuméne neustále volá a keď je jej aktuálny čas, takpovediac – na stole!

Pokúsme sa teda od učebnicovo viazaných tém na osobnosť Ľ.Štúra vylupnúť jeho odkaz a ducha aj v našich aktuálnych problémoch, a prirodzene, ţe máme naďalej v jeho výzvach nielen učiteľa, ale i advokáta a ombudsmana, akých nemáme v našej histórii mnoho.

Jazyk a politika

Ešte sú v našej ţivej pamäti spomienky na jazykoobranné obdobie spred 25 rokov (1990-1995), dnes predstavujúce dejiny jednej generácie. Ekumenický duch Ľ. Štúra sa podarilo i vtedy - za zloţitých okolností – pretaviť do novej jazykovej a národno-duchovnej obrody Slovákov na území ich vlastného teritória. V Bratislave, Komárne, Uhrovci, po celom Slovensku došlo po páde reţimu (1989) k ďalšiemu významnému národnému zjednoteniu Slovákov v zápasoch za ich prirodzené práva, čo pohlo nielen Slovenskom, ale i Európou, jej štruktúrami a podnes fungujúcimi sektormi. Jazykové obrodené politikum, ktoré na princípe očisty jazykových práv, ako zjednocovacieho politického nástroja Slovenska a národa nastavil Štúr v r. 1843, verný odkazu jeho predchodcov v bernolákovčine (1790), vyslalo – minimálne do Európy – signál, ţe aj malý slovenský národ, viazaný na svoje jazykové korene (9. stor.), vyšiel z kabinetu na fórum a ozval sa „mocnostiam“. Ak Štúr pokladal obdobie staroslovenskej Veľkej Moravy (9. stor.) za „prvé spájanie Slovákov“, osvedčil sa ako nástupca prvej jazykovej kodifikácie bernolákovského obdobia. Upustil, aj za cenu uráţok a poniţovania, od literárnej viazanosti k biblickej češtine. Nemal na mysli uráţku starších (J.Kollár, P.J.Šafárik), českej liturgickej jazykovej tradície (Kralická biblia) ale otázku svojbytnosti a prirodzeného práva slovenského národa, ktorému fungovala národná pamäť a jeho duch ešte nestroskotal. Ako sme sa vysporiadali s týmto jeho odkazom pre nás, keď sme ešte stále svedkami znečisťovania štátneho i národného jazyka, dokonca súčasné vplyvné médiá, tlač, formujúce jazykové návyky a zručnosti našich detí, Štúrovo posolstvo ignorujú? V tejto súvislosti a na tomto mieste v priamej väzbe na ekumenický cit Ľ. Štúra treba priznať, ţe v zloţitých časoch 19. stor., keď jeho rovesníci (L. Kossuth a i.) po vzore Francúzskej revolúcie zavrhovali prirodzené práva národa, bol to Štúr, po ňom slovenskí Memorandisti a Š.M. Daxner (1861), ktorí

7

volali po právach všetkých národných jazykov ríše a bol to on, ktorý sa historicky zaslúţil, ţe jeho kodifikácia, dnes uţ v modernej, vedecky upravenej podobe, sa stala európskym jazykom, európskym znakom národnej suverenity Slovákov v rámci EÚ. Asi tak ako hlaholika a cyrilika upevnili pilier prvej staroslovenskej samostatnosti (9. stor.), hoci na pozadí nepriateľských tlakov Frankov, spečatený autoritou sveta – Vatikánom. Cennou je skutočnosť, ţe dnes niekoľko len európskych národov poţíva tento status, Štúrov ekumenický, zjednocujúci a neoblomný vedecký zápas našiel európsky rozmer.

Národná pamäť, identita, tradícia v perspektíve národa

„Otec nášho národa“, „krstný otec“ štúrovskej slovenčiny Ján Hollý (1785-1849), utiahnutý katolícky kňaz, a nielen on, Madunice, Dobrá Voda – a nielen oni – vystúţili mladú štúrovskú generáciu ako najúspešnejšie mladé slovenské hnutie v národných dejinách v 19. storočí. Museli ustúpiť renomovaní bardi ako J. Kollár, P.J. Šafárik, J. Dobrovský a iní. Ruskí, ukrajinskí, srbskí, českí, chorvátski učenci, ktorí mali čulý styk so Štúrom a štúrovcami, oceňovali nielen ich odváţny mladícky zápas, ale najmä ich demokratický európsky cit. V rodine Slovanstva uprednostnili národ pred slovanským spoločenstvom, jeho centrálne a rovnocenné miesto v spoločenskom a politickom ţivote. Spojením vedeckých ale najmä duchovných síl, táto generácia nás zaviazala nespreneveriť sa tejto zásade za nijakú cenu národnej pamäti, citu, hrdosti, odvahy, aj keď to stojí výlučenie z aktívneho a moţno profesionálneho ţivota - splátku daní, aké nie je kaţdý ochotný podstúpiť!

Kto má teda podľa Štúra vynaloţiť osobitné a osobné úsilie na ochranu týchto hodnôt, ak nie národná inteligencia, národné umenie, národný duchovný ţivot, teda aj my a tí, ktorí sú okolo nás a cítia ešte dostatočnú mieru zodpovednosti za svoje deti, národ, Európu, svet.

Sloboda, suverenita, štátnosť – súboj s časom

Ak by sme sa na tomto mieste posunuli hlbšie do dejín, známe pápeţské buly, (Ján VIII. a n.) kodifikujúce prvé práva starých Slovákov, Slovanov v 9. storočí, Hollého epopeja Svätopluk ako epopeja slobody a národnej nezávislosti, prvý ekumenický katolícko-evanjelický Tatrín z r. 1844, Hamuljakov Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne r. 1834, ak spomenieme len tieto

8

korporácie, vyniesli na povrch všeobecnej politickej situácie v Uhorsku nové iniciatívy slovenskej inteligencie o právach na slobodu a nezávislosť literárnu a jazykovú. A o.i. ono memorandové „Okolie“ (1861), no čo je podstatnejšie, málo známy verejný ohlas Štúra a štúrovcov, vyčerpaných síce súbojmi s dobou , revolúciou, stratami, zatykačmi, v odovzdaní svojho unikátneho Memoranda vo Viedni 13. apríla 1849. V ňom prvý raz demokratickou formou obhajujú národné práva všetkých národov Uhorska, integrálnej súčasti Európy, a to explicitne od cisára ţiada ústavnoprávne osamostatnenie Slovákov v ríši.

Do tohto Memoranda – takpovediac – vyústili dlhoročné apológie slovenských obrán (18. storočie), odštartoval sa slovenský spoločný štátotvorný zápas nášho národa, dovŕšený takmer po storočí. Memorandum, povedané literárno-kriticky, zastupovalo pars pro toto, teda časť za celok, za národ, za našich predchodcov, bez ohľadu na vyznanie a stavový status národnej existencie. Inšpirovalo, samozrejme, martinských memorandistov v r. 1861, amerických Slovákov pri zakladaní Matice slovenskej v Amerike (1894) a Slovenskej ligy v Amerike (1906). S poţiadavkou „Okolia“, súvisí aj zápas kysuckých drotárov ako legionárov v I. svetovej vojne v Rusku, kde uţ v r. 1914 (Jozef Dţavík a i. ) vyšli s poţiadavkou minimálne na slovenskú autonómiu na Slovensku po skončení I. svetovej vojny, Clevelandskú (1915) a Pittsburskú dohodu (1918), ale i ďalšie roky nášho spoločného alebo samostatného národného ţivota aţ po II. Memorandum slovenského národa v Martine 1991 (150. výročie I. Memoranda národa slovenského). Uţ tu ţiadala Matica slovenská na Celonárodnom zhromaţdení v Martine samostatnosť Slovenska (8. jún 1991). Čo teda -nechce to znieť ako hyperbola – nastavili, nastolili, odštartovali štúrovci bez ohľadu na osobné, bezpečnostné dosahy a dopady na ich ţivot?

Taký je teda ekumenický štúrovský odkaz: neupadnúť do malovernosti, nespoliehať sa len na suseda, mocnosti, zjednotiť národ pre jeho záchranu, neupúšťať a nenechať sa pohltiť, čo predpokladá nový stav národnej vyspelosti Slovákov a schopnosti malého národa brániť si záujmy uprostred vplyvných mocností, medzinárodného spoločenstva a moderného demokratického i antidemokratického sveta.

9

Duchovná ekuména – pilier národnej istiny – dokedy

V čase, keď Štúrov rovesník, ateista Karol Marx, stotoţňoval tradičnú európsku kresťanskú ideológiu s tmárstvom, Nemec Fridrich Engels razil tézu o potrebe zániku kresťanských Slovanov a preferencii iných národov (Maďarov a Nemcov v Európe), ako jej perspektívu, ruskí, srbskí učenci sa opreli pravoslávie, teologicky vzdelaní štúrovci, sa ocitli v novej situácii. Rozhodli sa oprieť sa o svoj ideál, vieru a tradičné kresťanstvo a výlučne jeho prostredníctvom zušľachťovať, zveľaďovať dosť zanedbaný dvojmiliónový slovenský národ. Kollárova „výpoţička“ o jednote „národnosti a náboţnosti“ sa aj im stala aksiomou, červenou napoleónskou čiarou, hranicou trpezlivosti a tolerancie.. Neohrozil ich ani nacionalistický uhorský kalvinizmus, šíriaci sa voľnomyšlienkársky liberalizmus (Francúzska revolúcia). Z kňazov vyrástli politici, a naopak. Úloha zmocniť sa vedenia národných vecí nebola a nie je jednoduchá. Zodpovednosť bola veľká, podmienky ťaţké, zdroje mizivé. Hlboký cit a národná solidarita zohrali vtedy rozhodujúcu úlohu prostredníctvom viery, kresťanstva, nad politikou, umením, literatúrou, spolkovým ţivotom. Štúrovská doba tak verejne posilnila duchovnú ekuménu Slovákov. Presadila kresťanskú ideológiu ako priamy nástroj na ochranu národnej existencie, a to vo väčšine národa, čo platí aj dnes.

Slováci, Európa a svet

Je nesporné, ţe po cyrilo-metodských a štefánikovských predstavujú štúrovské motívy v poradí ďalšie najvýznamnejšie zastúpenie doma i medzi Slovákmi vo svete. USA, Argentína, Kanada, západná Európa, Austrália sa dovolávali štúrovského Memoranda (1849) v obhajovaní slovenskej slobody, suverenity a štátnosti v zápätí po II. svetovej vojne vtedy, keď to komunistický reţim vylúčil z verejnej, vedeckej i publicistickej frekvencie u nás. Prakticky od r. 1919 má štúrovské slovensko-slovenské zastúpenie svoje miesto v ţivote, výchove, publicistike Slovákov v Rumunsku, Maďarsku, Poľsku, Srbsku, Chorvátsku, Česku a na Ukrajine, čo platí dodnes. Dielo slovenského povojnového exilu (1945 a n.) je v tomto smere nielenţe nezastupiteľné, ale i dostatočne neprebádané. Najmä dolnozemskí Slováci si podnes vyhradzujú práva štúrovských tém vo vzdelávaní, propagande, publicistike, pomenovaní ulíc a priestranstiev v slovenskom zahraničí, keď sme, ţiaľ, svedkami

10

likvidácie slovenských pomenovaní na slovenskom juhu a to bez povinnej a primeranej reakcie štátnych orgánov!

Na margo a na rozmýšľanie

Štúr – ţivý sa opäť ocitá na pranieri doby. Nezápasíme len o udrţanie národnej ekumény, ale i národnej identity, suverenity, samostatnosti v rámci EÚ a jej dopadov. Napriek tomu je moţné tieto straty ešte zastaviť, a to najmä preto, aby sme sa ako dediči Ľudovíta Štúra nespreneverili jeho nehynúcej, pre Európu všeobecne platnej zásade: „Národ, ktorý za život svoj všetko neurobí, nie je hoden života“...

Mosty kultúry - mosty priateľstva

Medzi Slovákmi a Srbmi, rovnako ako medzi ich národnými kultúrnymi a spoločenskými predstaviteľmi a inštitúciami, pretrvávajú uţ po stáročia pevné a mnohostranné, ľudsky veľmi hlboké a úprimné vzťahy. Dôkazov o tom je veľmi veľa a ťaţko by sme ich všetky pomenovali. Z rovnakej bázy vzišli nedávne Literárne mosty Slovensko- Srbsko na pôde Spolku slovenských spisovateľov v dňoch 3. aţ 5. júla 2015 v Bratislave. Myšlienkou priateľstva a spolupráce sa nieslo i spoločné úsilie Historickej spoločnosti Ivanky, o.z., Kultúrneho inštitútu Srbov na Slovensku Podunavlje, o.z., MO Matice slovenskej v Ivanke pri Dunaji i s významnou podporou obce, ktorá formou drevorezbárskeho sympózia v spojení s výstavou pripomenula v zhmotnenej podobe blízky vzťah srbského knieţaťa Mihaila Obrenovića a nášho národného velikána Ľudovíta Štúra, ktorí sa pred 160 rokmi naposledy stretli v našej obci aby „... spoločne snívali sen o slobode svojich národov a napĺňali ho činmi“ (cit. z nápisu na pamätníku).

K histórii obce majú totiţ obaja velikáni našich národov určitú väzbu. Srbské knieţa M. Obrenović tu vlastnil vidiecky barokový kaštieľ s hlbokými luţnými lesmi a úrodnými polnosťami. Z historických dokumentov vieme, ţe bol veľkým podporovateľom slovenského národnoemancipačného hnutia (finančne i morálne). Finančne podporoval aj srbských študentov na bratislavskom lýceu – budúcu srbskú národne uvedomelú inteligenciu, s ktorej podporou

11

rátal do budúcnosti pri svojich mocensko-politických plánoch. S podporou neustal ani po neúspechu v revolučných rokoch 1848/1849, keď Ľ. Štúr musel ţiť pod policajným dohľadom v Modre. Pri ich poslednom tajnom stretnutí na ivanskom panstve 17. decembra 1855 Ľ. Štúr odovzdal knieţaťu M. Obernovićovi svoje dielo O národných povestiach a piesňach plemien slovanských i s venovaním: „Jeho knieţacej Svetlosti Michalovi Obrenovičovi, synovi národa nášho mysľou i skutkami, v hlbokej úcte posväcuje spisovateľ.“ Stalo sa tak len niekoľko dní pred jeho nešťastným poranením s tragickým koncom. Na pamiatku ich stretnutia bol v r. 1995 na podnet PhDr. Oľgy Pavúkovej z Múzea Ľ. Štúra a MO MS v predpolí kaštieľa umiestnený pamätník.

Drevorezbárske sympózium v čase od 2.do 7. júla 2015 v Ivanke pri Dunaji bolo venované 160.výročiu pamätného stretnutia a 200. výročiu narodenia Ľ. Štúra. Vytvorené diela obohatili našu obec o sochy – busty M. Obrenovića a Ľ. Štúra – od srbského výtvarníka Milutina Rankoviča a pre radosť detí vytvoril sochu Zrodenie Janka Hraška náš výtvarník rezbár Juraj Merkuš, inšpirovaný rozprávočkou M. Rúfusa. Okrem vystavených rezbárskych diel sa mohli návštevníci na výstavke v informačnom centre oboznámiť so stručnou históriou obdobia pobytu knieţaťa M. Obrenovića s manţelkou grófkou Júliou Huňadyovou v obci, s ich tunajšími stavebnými aktivitami a niekoľkými zachovanými artefaktmi. Vďaka výpoţičke z Múzea Ľ. Štúra v Modre sme mali moţnosť zoznámiť sa s darovaným dielom Ľ. Štúra O povestiach a piesňach plemien slovanských i s textom jeho osobného venovania knieţaťu M. Obrenovićovi, s tematickými obrazmi od akad. maliara Ľ. Rapoša, bustou od Ľ. Zemanoviča i sochou (štúdia) Ľ. Štúra od akad. sochárky Ľ. Cvengrošovej.

Pôvodne neplánovaná, ale o to milšia bola návšteva srbských a našich spisovateľov, ktorí nás navštívili v Ivanke v sobotu 4. júla po dohovore s predsedom SSS Miroslavom Bielikom. Okrem práce umelcov drevorezbárov si hostia prezreli interiér kaštieľa aj parku, poklonili sa pri pamätníku stretnutia Ľ. Štúra s M. Obrenovićom, prehliadli si miestny kostol s jeho pamätihodnosťami a navštívili ateliér našej skvelej keramikárky Yvetty Axamítovej.

Spoločne s našimi srbskými hosťami a spoluorganizátormi z o.z. Podunavlje sme v nedeľu 5. júla navštívili a poloţením vencov uctili si pamiatku srbských vojnových a civilných zajatcov z prvej svetovej

12

vojny na ich hromadnom cintoríne vo Veľkom Mederi. Cintorín s viac ako 5400 mŕtvymi, ţiaľ, nie je v takom stave, aby sme mohli byť naň hrdí, ale aspoň vďaka aktivite niekoľkých miestnych obetavých ľudí je nádej na zlepšenie stavu do budúcnosti. Dúfajme v pochopenie zodpovedných a v nápravu.

Na záverečnom matiné sympózia v utorok 7. júla, na ktorom sa zúčastnil aj veľvyslanec Republiky Srbskej Jeho excelencia Šani Dermaku a 1. radkyňa veľvyslanca pani Vera Ostojićová odzneli odborné a obsahovo zaujímavé referáty PhDr. Samuela Jovankoviča Knieţa Mihailo Obrenović – priateľ Slovákov zo spolku Slovákov z Juhoslávie a Mgr. Sylvie Hrdlovičovej Ľudovít Štúr a jeho kontakty so Srbmi v národnoemancipačnom hnutí 19. storočia (budú súčasťou pripravovaného zborníka). Čarovné tóny majstra fujaristu Mariána Plavca na úvod a záverečné vystúpenie sólistu opery SND Ivana Oţváta s miestnym muţským spevokolom so srbskou piesňou Što se bore misli moje ..., ktorej slová napísal sám knieţa M. Obrenović, boli dôstojnou bodkou na záver vydareného spoločného srbsko-slovenského kultúrneho podujatia.

Ing. Fero Hässler, predseda HSI, o.z.

In: Literárny týţdenník dvojčíslo 29-30/2015

Pozn.: V prvom čísle nášho časopisu roku 2016 uverejníme príspevok o kontaktoch Ľudovíta Štúra so srbskými národovcami.

Redakcia

Juhoslovenské Štúrovo nemá ani len štúrovskú tabuľu

Štátne oslavy vybavuje na juhu Matica

Dušan D. Kerný

Hoci pripomienka dvojstého výročia narodenia Ľudovíta Štúra je nielen celonárodným, ale najmä celoštátnym podujatím sprevádzaným mimoriadnou rôznorodosťou podujatí za účasti najvyšších ústavných činiteľov, bez Matice slovenskej by bolo úplnou výnimkou mesto, ktoré nesie jeho meno – Štúrovo.

13

Toto mesto nemá nijaké ústredné podujatie okrem tých, ktoré organizujú miestni matičiari. A nemá ani nijakú pripomienku na muţa po ktorom je pomenované. Niet výraznejšej pripomienky ani v mestských úradoch či mestskom múzeu, niet tam odpovede na otázku prečo sa toto mesto premenovalo. Vďaka celoštátnym podujatiam k výročiu Ľ. Štúra sa teraz ujala iniciatíva matičiarov a preto pripravuje pamätník – aj to nie v štúrovskej mestskej pešej zóne, ale na promenáde pri Dunaji, kde pôdu spravuje štátna organizácia podliehajúca vláde Slovenskej republiky. Symbolicky kameň – andezit – priviezli z Pilíškych hôr, teda z miest historického slovenského osídlenia.

Symbolický kameň nie je stavba

Symbolický kameň nie je stavba a nepotrebuje teda osobitné povolenie najmä keď nie je na mestskej pôde či pozemku. A nemoţno poprieť, ţe Štúr a štúrovci mali väzbu na Dunaj, na rieku Dunaj, ide o symbolické spojivo a nie o to, či tam bol alebo nebol muţ podľa ktorého vláda Slovenskej republiky vyhlásila za Rok Ľudovíta Štúra. Vzhľadom na známe okolnosti / štvornásobné poškodenie symbolického základného kameňa a tabule na nábreţí Dunaja „ neznámymi páchateľmi“/ to treba osobitne zdôrazniť. Matičiari sa však ani v tejto situácii prejavov nepriazne a neţičlivosti nevzdávajú. Chcú sa dohodnúť, chcú hľadať nekonfrontačné cesty k dohode s vedením mesta a sú rozhodnutí ideu výstavby pamätníka uskutočniť.

Matica slovenská pravidelne usporadúva Dni Ľudovíta Štúra, podujatia trvajú dva týţdne, v tomto roku dostala od mesta podporu 400 eur, mnoho podujatí hradia z vlastných či sponzorských zdrojov. Medzi takými bola účasť na celoštátnych štúrovských oslavách v Uhrovci či zájazd ţiakov. Pravidelne uţ sedem – osem rokov usporadúvajú v rámci štúrovských dní ţiacke súťaţe, tento rok to bola Slovenčina hravo, Slovenské naj a samozrejme 200 rokov Ľ. Štúra, súťaţe sa zúčastnili nielen ţiaci štúrovských škôl, ale aj zo Svodína a Gbeliec.

Stanislav Bajaník naplnil kinosálu

Medzi jeden z vrcholov podujatia má patriť premietanie filmu RTVS o Ľ. Štúrovi v novom poňatí kombinácie hraného a animovaného filmu – štúrovskí matičiari chceli byť prví, pôvodne chceli, aby sa premiéra filmu konala v Štúrove nakoniec sa museli

14

uspokojiť s účasťou na predpremiére v Bratislave. Moţno RTVS v rámci celoštátnych osláv prepásla príleţitosť. Matičiari ale veria, ţe premietanie v tunajšom kine bude práve také úspešné ako beseda o význame Štúra a štúrovcov s matičiarom Stanislavom Bajaníkom, na ktorej sa zúčastnilo 110 ľudí.

Mnoţstvo aktivít v rámci pravidelných Dní Ľudovíta Štúra je mimoriadne významné nielen z hľadiska národnej, ale aj štátnej politiky v citlivom prostredí mesta, kde sa v roku 1991 konalo referendum o pomenovaní mesta. Odmietnutie názvu Štúrovo vtedy získalo väčšinu, dnes v tomto významnom roku sa však téma povaţuje za veľmi citlivú a politicky nevhodnú, i keď sa viacerí netaja, ţe pomenovanie v roku 1948 bolo nanútené. Iná vec však je keď primátor mesta Eugen Szabó ešte stále aj v roku 2015 oslovuje občanov mesta Štúrovo len ako Váţení Párkányiak!

Stalo sa tak v oficiálnom dementi správy TASR. Agentúra TASR uviedla, ţe postavenie sochy Ľ. Štúra podporuje aj primátor mesta – hoci v skutočnosti ide len o zámer v budúcnosti postaviť bustu a nie sochu. V dementi adresovanom pre obyvateľov s oslovením Tisztelt Párkányiak ! primátor zdôraznil, ţe mesto na sochu finančne neprispelo a ani zastupiteľský zbor nesúhlasil s týmto zámerom. Primátor vyhlásil pre Tisztelt Párkányiak, ţe „ ako primátor všetkých občanov mesta môţem konať prirodzene len v medziach daných zákonom, čo nie vţdy odzrkadľuje moje osobné názory.“ Význam tejto vety iste netreba prekladať do slovenčiny a je dobre pochopiteľná aj v maďarčine. Výsledok sme mohli sledovať.

Mimoriadny význam Matice na slovenskom juhu

Po toľkých desaťročiach názov Štúrovo v drvivej väčšine nespochybňujú najmä a predovšetkým ţiaci slovenských škôl a gymnaziálnych tried. Iná situácia je u študentov a ţiakov škôl či tried s maďarským vyučovacím jazykom. V tejto citlivej, ako v Štúrove vravia, háklivej otázke je význam podujatí a aktivít Matice slovenskej a matičiarov a matičiariek v Štúrove a v susedných obciach a v tamojších školách nezastupiteľný. Práve preto, ţe počas dvojstého výročia Ľudovíta Štúra sa pozornosť médií a verejnosti prakticky sústreďuje len na ústredné podujatia treba vyzdvihnúť a pripomenúť prácu Matice slovenskej a matičiarov v takých oblastiach ako je Štúrovo.

15

Vytrvalé úsilie pripomínať Štúra kaţdoročne, ako sa to vďaka matičiarom deje v Štúrove, je mimoriadne zásluţné tak z hľadiska národného ako aj štátneho. Treba vysloviť hold matičiarom, ktorí nekonfrontačne dlhé roky robia vytrvalú prácu v rozličných podujatiach medzi školskou mládeţou a povaţovali za prirodzené neostať bokom ani v tomto roku národných a štátnych osláv Ľ. Štúra.

Deň zaľúbených vs. Deň spisovnej slovenčiny

Eduard Chmelár

Médiá, reklamné pútače, supermarkety, všetky zloţky biznisu sa nám usilujú natlačiť do hláv, ţe 14. februára, je Deň zaľúbených. Na celom valentínovskom ošiali mi neprekáţa ani tak to, ţe je to importovaný sviatok bez hlbšej tradície a obsahu, ale to, ako ľahko sa vzdávame spomienok na vlastné výročia a dôleţité udalosti. Štrnásty február je totiţ naozaj veľký sviatok, ktorý si však ani oficiálne, ani neoficiálne nepripomíname. 14. februára 1843, sa stretli Ľudovít Štúr, Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Ľudovít Gáber-Lovinský, Samuel Štúr a Samuel Vozár a neoficiálne sa dohodli, ţe uţ nebudú pouţívať biblickú češtinu, ale uzákonia kultúrnu stredoslovenčinu za spisovný jazyk všetkých Slovákov. Vlastne im tento zámer oznámil sám Štúr a ostatní nadšene súhlasili. Bolo to v jeho byte na dnešnej Panenskej ulici v Bratislave. Oficiálna kodifikácia sa síce oznámila aţ po stretnutí s Jánom Hollým v júni toho istého roka, ale 14. február 1843 moţno naozaj povaţovať za skutočný dátum zrodu spisovnej slovenčiny, nášho rodného jazyka. Bol to deň, o ktorom si básnik Samo Bohdan Hroboň ceruzkou na okraj listu poznamenal: „Deň vzkriesenia slovenčiny, 14. február 1843, medzi treťou a piatou popoludní“. Nepoznám dôleţitejší význam tohto dňa, ktorý by sa nemal volať Deň zaľúbených, ale DEŇ SPISOVNEJ SLOVENČINY, ako som to navrhol uţ pri okrúhlom 170. výročí. A je uţ len kus symboliky v tom, ţe rovnako v tento deň, 14. februára 869 zomrel zakladateľ slovanského písomníctva, tvorca hlaholiky a najstaršieho slovanského spisovného jazyka – staroslovenčiny – Konštantín Filozof.

16

Rád by som na tomto mieste vyzdvihol genialitu štúrovskej generácie a biedu súčasných politických elít. Štúrovci neboli nijakí obmedzení zápecníci či nostalgickí tradicionalisti. Svojím národným hnutím sociálne povedomie v danej dobe nezuţovali ale rozširovali, zachytili moderné európske trendy a hľadali miesto nášho spoločenstva v ňom. Napriek tomu, ţe to boli mladíci, z ktorých ani jeden nedosiahol tridsiatku, mali prekvapujúco ucelenú (aj keď v mnohých ohľadoch celkom pochopiteľne naivnú) víziu o politickom, ekonomickom, sociálnom a kultúrnom rozvoji Slovenska. V slovenských dejinách sme mali niekoľko výrazných politických generácií (ako boli hlasisti či davisti) s predstavou modernizácie našej vlasti, ale ţiadna sa nemôţe porovnávať s tou štúrovskou.

Kráčať v šľapajach štúrovcov neznamená izolovať sa do nejakej nacionalistickej sekty vzývajúcej kult minulosti. Znamená to komplexne chápať, čo potrebuje Slovensko, ako ho pozdvihnúť a pohnúť dopredu. Nič také tu dnes nemáme, o ničom podobnom sa ani neuvaţuje! Upozorňoval som na to uţ pri 20. výročí obnovenia samostatného štátu.

Aké témy hýbu Slovenskom? Vyššie či niţšie dane? Výstavba diaľnic? Čo s referendom? A nezdá sa vám to trošku banálne? Kde je súťaţ nejakých ucelených koncepcií? Kde je nejaké vedomie spoločných cieľov nášho štátu? Sme svedkami marketingových kampaní alebo osobných rivalít, no v našom verejnom ţivote uţ nejde o nič podstatné, politika sa stala podradnou ľudskou činnosťou a parlament arénou nízkych pudov. Kaţdý psychopat si dnes uţ zakladá vlastnú politickú stranu, ale neexistuje platforma, na ktorej by sme si spoločne porozumeli. Toto všetko neohrozuje len koncept demokracie, ale aj budúcnosť spoločnosti ako takej. Zabudli sme snívať. Ideály sme vytlačili do polohy neuchopiteľných utópií, ktorými sa „racionálni ľudia“ nezaoberajú, hoci sú to práve ideály, ktoré sú hnacím motorom spoločnosti.

Nebojte sa snívať! Sny stoja na čele veľkolepých politických projektov, sny sú skicami spoločenských zmien, zárodkami civilizačných koncepcií a základnými stavebnými kameňmi našej kultúry. Máte nejaké sny? Zostali vám ešte nejaké ideály? Prečo sa bojíte o nich hovoriť? Bojíte sa, ţe vás vysmejú technokrati moci? Niet sa čoho báť. Formulujme spolu svoje sny. Dvíhajú nás k budúcnosti. (krátené)

17

PRIESTOR SLOVA

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Štúr vo svete bez Štúrova

Hanebné znevaţovanie kultovej osobnosti slovenského národa, Slovanov, demokratickej Európy a sveta v Štúrove – Ľudovíta Štúra opätovne otvára pandorinu skrinku skrytej iredenty, plazivo usadenej na politickom i nepolitickom poli na Slovensku, moţne aj v jeho tesnom susedstve.

Pamätlivým ešte slúţi reflexia na matičný zápas o cyrilo-metodské súsošie v Komárne , bustu S. Tešedíka v Tešedíkove, a v tomto prípade opäť opanúva duch drzosti, nepríčetnosti a svojvôle menšinovú samosprávu na území Slovenskej republiky. Toho štátu, kde o. i. sa porušujú medzinárodné práva aj v prípade Jobbiku v Dunajskej Strede, jeho satelitov na juţnom Slovensku napriek tomu, ţe platné závery Paríţskej mierovej konferencie po II. svetovej vojne (1946) zakazujú porazeným národom, t.j. susednému Maďarsku zakladať na území bývalého Československa, dnes Slovenska, akékoľvek politické i nepolitické subjekty, ktoré otvorene volajú po iredente, úprave hraníc, narúšaní zvrchovaného územia samostatného štátu, čo priam prikazuje duch európskeho práva a slovenskej legislatívy okamţite subjekty tohto typu zo Slovenska vyhostiť . Ţiaľ, nikto nevie prečo takto Slovensko nekoná. Aj na tomto pozadí treba všetkým opätovne pripomenúť: Ľudovít Štúr má okrem Slovenska svoje stopy v Spolku Ľ. Štúra v Melbourne – Austrália, v spolkových miestnostiach Slovákov na Ukrajine. Štúr „svieti“ na Slovanskom ostrove v Prahe , jeho busta a ulica ozdobujú parkový priestor v Halle. Busta a škola Ľ. Štúra má svoje miesto v Kysáči – Srbsko, v Štúrovskom spolku a Dome Ľ. Štúra v Iloku - Chorvátsko. Rakúšanom neprekáţa, ţe sme osadili pamätnú tabuľu Prvej SNR a štúrovcom vo Viedni. Významné diela k Štúrovi vyšli v Argentíne, USA, Srbsku, Chorvátsku, Prahe. Ulice – na rozdiel od Štúrova ( v minulosti premenovali Štúrovu ulicu na Hasičskú) – po ňom pomenované zdobia obce v Rumunsku, vo Vojvodine. Dielo

18

a posolstvo Ľ. Štúra má svoje akademické a vedecké umiestnenie na univerzitách v Budapešti, Segedíne, Novom Sade, Belehrade, Bukurešti, Záhrebe, Ottawe, Moskve, Kyjeve, Uţhorode, v slavistických katedrách a seminároch po celom svete. Dokonca aj jedna kométa obiehajúca okolo Slnka je pomenovaná po Ľ. Štúrovi. V miliónovom náklade vstupujú do Európy a sveta štúrovské euro mince NBS. Ľ. Štúr hovoril po maďarsky moţno lepšie neţ mnohí spoluobčania – Maďari v Štúrove. Samosprávny „aparát“ mesta Štúrovo akoby oslepol a zoslabol v základnej logike. Verme, ţe beţní spoluobčania, aspoň vo väčšine, nie. Na tejto slabosti sa dokonca priţivujú bývalí i súčasní politici maďarskej národnosti pôsobiaci v samostatnej suverénnej SR. Zvrchovaný, samostatný slovenský národ, ktorého štúrovské stopy ozdobujú Európu a svet, stratil na území svojho štátu – v Štúrove základné demokratické, štátne, občianske, ľudské práva. Napokon z akademického Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku 1. /vydavateľstvo Veda, Bratislava, 1977/ k pomenovaniu lokality Štúrova: od r. 1075 – Kokot (pardon- S.B). Cocot, Chokot, Kokat, Kakat, Nána, od r. 1543 Cigerdeln Parkány...

Kde zlyháva samospráva, nesmie zlyhať štát... Chce to byť opäť „slovo na čase“, aby štát konal. Múdremu stačí.

Za stálych signatárov Stretnutí Slovákov z juţného Slovenska v Šuranoch

Stanislav Bajaník

Lokajská submisívna lexika

Július Handţárik

Lingvistika a lexikológia uţ dávno definovali procesy vytvárania lexiky záujmovo či profesijne zdruţených spoločenských skupín, ktoré v rámci spisovného jazyka vyúsťujú do osobitého jazykového útvaru nazývaného argot, slang či ţargón. Taký špecifický slovakofóbny ţargón sa začal na Slovensku formovať uţ krátko po prevrate, keď sa slovenský národ celkom legitímne

19

usiloval uplatniť svoje nezadateľné právo na štátnu suverenitu, deklarované a garantované všetkým národom sveta Chartou Organizácie spojených národov. V tomto procese sa zgrupovala skupina občanov Slovenskej republiky, väčšinou potomkov neslovenských privandrovalcov a k nim pridruţených domorodcov s mikroskopickým inteligenčným kvocientom, ktorí demonštratívne prejavovali svoj odpor ku všetkému slovenskému a vykonali všetko čo vládali, aby vzniku samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky zabránili. Keď sa im to nepodarilo, nekapitulovali, ale po zákulisnom “protimečiarovskom” prevrate, so zneuţitím naivity slovenských voličov, na dve volebné obdobia v podobe strakatej koalície prevzali moc nad Slovenskom a vykonali všetko čo vládali, aby suverenitu Slovenska v politike nášho štátu i vo vedomí našich občanov oslabili na najniţšiu moţnú mieru.

Práve v tomto období sa začala vytvárať aj atmosféra, v ktorej legitimné výrazy ako národ, vlasť a štát i prídavné mená slovenský či národný boli najprv nenápadne vytláčané z politického a mediálneho slovníka a napokon aj z oficiálnych názvov slovenských podnikov a inštitúcií. Tak sa napríklad demokratický slovenský snem perfídne zmenil zo Slovenskej národnej rady na Národnú radu SR, čiţe na čosi, čo síce existuje v Slovenskej republike, ale nemusí to byť celkom slovenské. Podobne sa napríklad Národné literárne centrum zmenilo na čosi nenárodné, slovenské ţeleznice sa stali iba podnikom “na Slovensku”, atď., atď. , aţ po “verejnoprávny” (čiţe štátny a teda národný!) rozhlas a televíziu, ktoré boli neskôr uţ za “proslovenskej” vlády deformované na akési amorfné dvojbodkové RTVS a tak sa aj sústavne vyslovujú: “ertévées”, len aby sa preboha nemuselo vysloviť to slovakofóbmi všetkých proveniencií tak nenávidené prídavné meno slovenský! A do tohto procesu cieleného vytvárania slovakofóbneho submisívneho ţargónu vstúpila ešte aj integrácia SR do Európskej únie. Tvorcovia slovakofóbneho politického ţargónu tento proces ihneď vyuţili na “integračné” doplnenie a upevnenie svojej submisívnej lexiky a pri kaţdej príleţitosti sa usilujú vypustiť zo svojho slovníka nielen legitimné výrazy vlasť, naša vlasť, štát, či dokonca nedajboţe slovenský štát a dôsledne ich nahrádzajú nelegitimnými submisívnymi výrazmi krajina, táto krajina, či dokonca takáto krajina, hoci veľmi dobre vedia, ţe Európska únia je oficiálne a legislatívne zdruţením samostatných a suverénnych európskych štátov a aspoň zatiaľ ešte nie je iba akýmsi guľášom akýchsi amorfných európskych “krajín”,

20

ktorý v spoločnom kotly mieša bruselská byrokracia (na území Európy totiţ nikde nejestvuje nijaká “krajina”, ktorá by nebola sama suverénnym štátom, alebo administratívnym územím suverénneho štátu!).

Títo naši občania uvedeným submisívnym ţargónom provokatívne a celkom jednoznačne demonštrujú, ţe oni sami sa ľudsky ani geneticky necítia byť autochtónnymi obyvateľmi Slovenska čiţe Slovákmi, ale ţe sa cítia byť na Slovensku iba cudzími prišelcami čiţe akýmisi endoparazitmi, ktorým sú záujmy a osudy hostiteľského slovenského národa a štátu celkom cudzie a môţu im byť ukradnuté. Aţ sa človek čuduje, prečo títo ľudkovia uţ dávno nevyuţili demokratické vymoţenosti slobodného cestovania a sťahovania a neodišli z “tejtokrajiny” či “takejtokrajiny” do svojej milovanej vlasti, alebo do iného milovaného štátu, kde by sa cítili ako doma. Dôvody môţu byť len dva. Alebo sú aţ takí hlúpi, ţe dobrovoľne zostávajú v štáte, ktorý im je cudzí, alebo aţ veľmi dobre vedia, ţe takými aktivitami, akými sa ţivia v “tejtokrajine”, by sa nikde inde neuţivili a všade by museli na svoje preţitie tvrdo pracovať.

Hoci uţ dávno s odporom sledujem tento proces cielenej deformácie slovenskej lexiky do podoby slovakofóbneho submisívneho ţargónu endoparazitov a cieleného rozkladu vedomia významu suverénnej štátnosti v hlavách našich občanov, nereagoval som naň, aby som nerozmnoţoval negatívne a fekálne témy, ktorými sú cudzie bulvárne a mainstreamové médiá na Slovensku beztak trvalo zaplnené. Ale prišla do toho nedeľa štvrtého októbra a s ňou relácia “O 5 minút 12” v dvojbodkovej RTVS, v ktorej bolo avizované vystúpenie prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku a to som si chcel vypočuť. Aj som si ho vypočul a bol som šokovaný. V tej časti rozhovoru s moderátorom RTVS, ktorú som ešte vydrţal počúvať, hovoril pán Kiska o terajšej masovej imigrácii do Európy, usilovne agitoval za prijímanie imigrantov (zo štátov, ktoré rozvrátila americká soldateska pod heslom “vojny proti terorizmu”!) a pouţíval pri tom takú lexiku, akoby ani nebol prezidentom, čiţe hlavou Slovenskej republiky (článok 101 Ústavy SR) - o Slovenskej republike a o členských štátoch EÚ pouţíval výhradne ţargónovú submisívnu frázu: “...krajina...krajina...krajina...členské krajiny ... krajina ... krajina ...” atď., atď., aţ kým som to zo zúfalstva neprepol na akúsi prisprostastú americkú komédiu “Čo to dievča chce?”.

21

Tu však uţ nejde len o ţargónové slovíčka a o submisívnu lexiku - tu ide o celkom demonštratívne prejavený postoj k štátu, ktorý by mal menovaný pán z pozície svojej najvyššej funkcie seriózne a suverénne prezentovať a reprezentovať. Takáto lexika verejného vystúpenia by uţ mala byť varovaním pre všetkých občanov slovenského štátu bez ohľadu na ich stranícko-politickú orientáciu, ţe osoby vo vysokých štátnych funkciách, ktoré vo svojich verejných vystúpeniach zásadne nepouţívajú legitimné výrazy vlasť, naša vlasť, slovenská vlasť, štát, náš štát či slovenský štát a pod. v budúcnosti uţ neslobodno voliť do nijakých verejných a uţ vôbec nie do štátnych funkcií. Lexikou svojich vystúpení totiţ verejne demonštrujú, ţe sa necítia byť autochtónnymi obyvateľmi Slovenska, ale len akýmisi prišelcami v hostiteľskej “krajine”, ktorá nie je blízka ani ich mysli, ani ich srdcu a pre ktorú nikdy nič dobré nevykonajú.

Aby sme však neboli aţ takí nacionálni egocentristi, porovnajme sa aj v tejto problematike s inými národmi, povedzme s našimi susedmi Maďarmi. Maďarčina napríklad vôbec nepozná na označenie štátu výraz “krajina” - bol by to “vidék” alebo “táj” výlučne v zmysle geografickej oblasti (tak označovali za Uhorska napríklad Slovensko: felvidék - s malým začiatočným písmenom a ani s náznakom, ţe by to bol nejaký nemaďarský etnický či dokonca štátny útvar!). Maďarčina napríklad nepozná taký politologický nezmysel, akým je v ţargónovej slovenčine výraz “členská krajina EÚ” - v maďarčine je to vţdy a bez výnimky členský štát EÚ - tagállam. A nazvať Maďarsko v maďarčine hlúpou frázou “tátokrajina” (“ezavidék”) či ešte hlúpejšou frázou “takátokrajina” (“ilyenvidék”) by bolo v Maďarsku celkom pochopiteľne chápané ako prejav najťaţšej formy slabomyselnosti – idiotstva. Pouţívateľ takéhoto ţargónu by sa politicky i ľudsky definitívne odpísal aj v očiach najprimitívnejšieho Maďara! Oproti tomu však pre pojem štát majú Maďari aţ dva naozaj štátotvorné výrazy: “állam” a “ország”. Ani Maďarsko nenazývajú tak, ako my nazývame svoju vlasť prosto Slovenskom - v maďarčine sa Maďarsko nazýva výlučne a bez výnimky len ako Magyarország, čiţe v kalkovom preklade do slovenčiny doslova Maďarštát, atď., atď. - a tak je to správne! Len vďaka takémuto sebavedomému národnému postoju a vedomiu dôleţitosti národného štátu a štátnosti, prenesenému aj do lexiky kaţdodenného národného jazyka, mohli Maďari preţiť stáročia mnohých historických úskalí a doţiť sa dnešného vysokého

22

štatistického stavu svojho národa aj napriek tomu, ţe z celkového počtu dnešných obyvateľov Maďarska a susedných štátov, hlásiacich sa k maďarskej národnosti, len necelých šesť percent sú potomkovia etnických Maďarov, a na ugro-fino-baltosibírskej haploskupine N1c1 Maďarsko participuje iba polovicou percenta /0,5%/!, čiţe sú nositeľmi starougorských či staromaďarských prisťahovaleckých génov. Všetci ostatní štatistickí Maďari sú nositeľmi autochtónnych slovanských, germánskych a iných europoidných génov. Túto šokujúcu skutočnosť uţ pred vyše dvadsiatimi rokmi odhalili a potvrdili rozsiahle genetické výskumy v Maďarsku, ktoré viedol známy americký genetik profesor Cavalli-Sforza a uverejnili ich v americkom vedeckom časopise Scientific American v novembrovom čísle v roku 1991.

Nuţ, teda tak! Učme sa od skúsenejších a uvedomelejších, ktorí zo stáročných historických skúseností vedia čo je a aký význam pre národ má suverénna štátnosť. A odpíšme uţ konečne a definitívne zo slovenskej politiky na kaţdej úrovni takých našich spoluobčanov, ktorým sú naša vlasť a slovenský štát aţ natoľko cudzie, ţe ich legitimné názvy ani z úst nevypustia a vo svojich prejavoch ich nazývajú submisívnymi ţargónovými výrazmi. Od takých sa totiţ nikdy ničoho dobrého a múdreho nedočkáme!

Nájde sa v Európe nový Karol Martel?

Anton Hrnko

V septembri tohto roka drasticky narástol počet migrantov, korí sa masovo usilujú dostať z krajín severnej Afriky a Blízkeho východu cez juţné a juhovýchodné oblasti Európy do Nemecka, Holandska a Škandinávie. V prevaţnej väčšine nejde o politických emigrantov, ale o ekonomických migrantov neurčitého štátneho občianstva a rovnako prevaţná časť migrujúcich tvoria vojenskou sluţbou povinní mladí muţipribliţne medzi 18 a 30 rokmi ţivota, čiţe z pohľadu ich vlasti vojenskí dezertéri. Obeťami tohto masového prúdenia sú viaceré slovanské štáty, hlavne Macedónsko, Srbsko

23

a Chorvátsko, ale aj Rumunsko a Maďarsko a ich bezpečnostné a štátne orgány, čo vyvoláva narastajúcu nespokojnosť ich občanov.

Z mnoţstva reakcií na tento zákulisne organizovaný masový nájazd migrantov prinášame príspevok známeho slovenského historika a politika Dr. Antona Hrnka, uverejnený v 12. čísle periodika zahraničných Slovákov My a svet.

Redakcia

Roku 732 po Kristovi, pribliţne sto rokov po tom ako Mohamed ušiel z Mekky do Mediny a zaloţil tým nové monoteistické náboţenstvo, zastavil majordómus Franskej ríše Karol Martel v strede dnešného Francúzska pri Poitiers arabských „imigrantov“, vyzbrojených novou vierou pri ich snahe o ovládnutie Európy. Medzitým uţ moslimovia prešli pri šírení svojej viery celú severnú Afriku a dnešné Španielsko a zničili tam kvitnúce kresťanské štáty i národy. Vnútili im nielen svoju vieru, ale aj jazyk. Tí, čo to neakceptovali, boli buď fyzicky vyhladení, alebo sa dostali, ako etnickí dedičia štyritisíc rokov prekvitajúcej staroegyptskej civilizácie Koptovia, do pozície menejcenných páriov, otrocky pracujúcich na svojich „pravoverných“ pánov. Pokusy moslimského sveta o ovládnutie európskeho kontinentu poráţkou pri Poitiers a následným niekoľkostoročným bojom Španielov a Portugalcov o oslobodenie svojej krajiny spod moslimskej nadvlády sa však neskončili. Len prednedávnom sme si pripomínali 330.výročie odrazenia osmanských Turkov, pri ich pokuse o implantáciu prorokovej viery na európsky kontinent, vojskami Svätej ligy pod vedením poľského kráľa Jána Sobieského pred bránami Viedne roku 1683. Kým víťazstvo Karola Martela bolo na začiatku vzniku unikátnej európskej civilizácie, víťazstvo Jána Sobieskeho bolo jej potvrdením. Rozkvet Európy ako unikátnej európskej civilizácie európskych národov by bez zachovania jej kresťanskej podstaty nebol moţný.

Naše deti sa dodnes učia o Karolovi Martelovi a Jánovi Sobieskom ako o spasiteľoch európskej civilizácie. Keď sa však pozerám na činnosť Európskej komisie, činnosť niektorých európskych vlád a rozzúrené chorály aktivistov z neokonzervatívnych zdrojov platených mimovládnych organizácií, tak nadobúdam dojem, ţe to uţ dlho tak nebude. V rámci „politickej

24

korektnosti“ nás učia, ţe to vlastne neboli hrdinovia, ale odporní bojovníci proti multikullturalizmu, brániaci prísunu prepotrebného ľudského potenciálu do našich končín. Avšak len od nás závisí, či si takýto obraz o našich dejinách necháme vnútiť, či sa nepostavíme na obranu hodnôt, za ktoré umierali naši predkovia viac ako 1100 rokov. Mali by sme sa spamätať a konať veľmi rýchlo, lebo uţ nám vnútili pri tomto masovom „spektákli“ názor, ţe ide o imigráciu. Ale to nie je pravda. O ţiadnu imigráciu nejde. Ide o proces, ktorý európski historici pre minulosť jasne pomenovali - je to sťahovanie národov!

Moţno sa niekomu bude zdať, ţe ide len o slovičkárenie. Ale nie je tomu tak. Slováci zaţili ako dôsledky sťahovania národov, tak aj imigráciu. Sú to dva úplne odlišné procesy. Pri sťahovaní národov dochádza k vytláčaniu jednej etnickej skupiny druhou a k obsadzovaniu jej územia. Pritom dochádza najčastejšie k vytlačeniu pôvodného obyvateľstva obyvateľstvom novo privandrovaným. Klasickým príkladom na sťahovanie národov v našich dejinách je príchod starých Maďarov na konci 9. storočia, ktorí rozvrátili naše vtedajšie spoločenské zriadenie a vytlačili našich predkov z územia, ktoré sa dnes nazýva Maďarsko.

Imigráciou bol napríklad príchod Nemcov alebo Valachov v stredoveku, ktorí vyplnili dovtedy neobsadené priestory na našom území v kooperácii s domácim obyvateľstvom a predovšetkým boli pozvaní.

Keďţe druhý popisovaný prípad nie je to, čo zaţívame dnes v súvislosti s masovým príchodom zväčša moslimského obyvateľstva Afriky a Blízkeho východu, musíme to jednoznačne nazvať inváziou so znakmi sťahovania národov. Keďţe zo strany rozhodujúcich európskych činiteľov nevidíme ani náznak smerujúci k zastaveniu tohto prílivu inorasového, inokultúrneho, inonáboţenského elementu, musíme sa domnievať, ţe im to vyhovuje, ak to dokonca neorganizujú.

Je aţ zaráţajúce s akou „ľahkosťou“ ducha nás tu niekto masíruje, ţe sme netolerantní, ţe sme xenofóbni, ţe vraj Slovensko je príliš „biele“ a teda netolerantné. Vraj by sa táto „bielosť“ mala zmeniť, aby sme sa naučili byť tolerantní. Dokonca jeden, nemôţem ho ináč nazvať, dementný psychopat prišiel s teóriou, ţe ľudová strana (pravdepodobne myslel A. Hlinku) nás odnaučila byť kresťanmi. Nuţ, ja len poznamenávam, ţe Slovensko bolo „biele“ minimálne 35 000 rokov a nezdá sa mi, ţeby bolo vo svojej histórii menej

25

tolerantné, ako všetky okolité krajiny. Dokonca spolu s Maďarmi sme boli jedinými národmi v Európe, ktoré dovolili usadiť sa do svojich obcí Cigánom (Rómom) uţ v hlbokom stredoveku, dávno predtým, neţ slová ako tolerancia, multikulturálnosť a podobné kladivá na ľudí s vlastným názorom začali byť výzbrojným materiálom rôznych „ľudskoprávnych“ aktivistov. Tieţ mám k dispozícii správy nemeckých agentov z rokov druhej svetovej vojny, ktorí sa sťaţovali do svojho ústredia, ţe medzi Slovákmi sa vôbec nedá vyvolať proticigánska nálada, lebo Slováci pokladajú Cigánov za Slovákov. Nuţ taký je obraz „netolerantného Slovenska“, ktoré vôbec nie je neochotné poskytnúť azyl politicky ohrozeným ľuďom, ale odmieta stať sa laboratóriom nových „sociálnych inţinierov“, ktorí by radi zničili unikátnu európsku civilizáciu suverénnych národov. Lebo podľa môjho názoru o toto v celom humbugu okolo tzv. imigrácie ide!

Človek nemusí mať veľkú fantáziu, aby si nezačal klásť otázky, kto to tu na nás hrá habaďúru. Veď predsa od hlbokej antiky platilo v morskom práve, ţe zachránených stroskotancov vykladali lode na najbliţšom pobreţí. Prečo lode viacerých európskych štátov chodia doslova loviť k líbyjským brehom plavidlá, často neschopné vyplávať čo i len kúsok na otvorené more a niekoľkonásobne preťaţené, a ich posádky nevykladajú na najbliţší breh (teda do Líbye), ale vozia ich stovky kilometrov do EÚ. Pred vstupom do schengenu nás donútili, aby sme naše hranice nepriepustne utesnili a zaviedli víza predtým na naše územie slobodne cestujúcich občanov z východnej Európy. A dnes tí istí predvádzajú, ţe nepriepustnosť platí asi len „white only“. Tí ostatní majú cestu do raja otvorenú dokorán. Keď naši občania, poučení aj skúsenosťami z get z Francúzska, Beneluxu a Nemecka, odmietajú kooperovať na tomto šialenstve, tak na nás zvolávajú hromy blesky a ţiadajú od nás solidárnosť!

Ale akú solidárnosť to vlastne od nás chcú? Hádam my z východnej Európy sme niekoľko storočí vyciciavali zdroje Afriky a Blízkeho východu a priviedli sme tamojšie národy do dnešného stavu? Pýtal sa nás niekto, či súhlasíme s tým, aby sa rozvrátili štáty ako Irak, Sýria, Líbya a pod.? Alebo sa podelil niekto s nami o dve miliardy dolárov, ktoré talianska vláda zabavila na účtoch M. Kaddáfiho? Kde sú tie peniaze? Uţ nestačia na výţivu prichádzajúcich? Alebo platí to, čoho sme svedkami v našej svetlej kapitalistickej prítomnosti v oblasti súkromného podnikania, ţe

26

príjmy sú individuálne a o straty sa musíme postarať spoločne? Na takéto obchody sme však v našej histórii neboli navyknutí! Odmietame ich! Nechceme sa stať cudzincami vo vlastnej krajine, ako to uţ pociťuje značná časť Holanďanov, Belgičanov i mnohí Francúzi a Nemci. O Britoch ani nehovorím. My chceme pokojne ţiť v krajine, ktorú sme zdedili od našich otcov a ktorú zveľadenú, nie rozvrátenú, by sme chceli odovzdať našom potomkom.

Na záver ešte malú poznámku. Nie som stúpencom rôznych konšpiratívnych teórií. Ale predsa, nedá mi v tejto súvislosti pripomenúť zúrivý odpor niektorých kruhov z neoliberálneho tábora proti spomenutiu kresťanstva, kresťanských tradícií v Európskej ústave. Nesúvisí tento odpor proti kresťanstvu, proti zdrojom našej civilizácie s tým, čo sa deje dnes? Ak áno, tak nám Pán Boh pomáhaj! Len nám treba veriť, ţe sa nájde nejaký nový Karol Martel alebo Ján Sobieski, ktorí túto inváziu odrazia. Ináč skončia európske národy ako unikátne sociálne štruktúry, ktoré zrodila európska kresťanská civilizácia a na ktorých dodnes stála a mala by stáť aj naďalej. Alebo, ţeby toto bol ciel dnešných „sociálnych inţinierov“?

In: My a svet 12/II.

Prečo Západ a ruskí liberáli pľujú na

históriu Ruska

Nikolaj Starikov

Pre našich čitateľov uverejňujeme v plnom znení fundamentálny článok známeho ruského publicistu a spisovateľa NikolajViktoroviča Starikova o hanobení histórie slovanských národov. V dohľadno čase vyjde v slovenčine jeho úspešná kniha Geopolitika – ako sa to robí.

Redakcia

Húţevnatosť, s akou sa liberáli vo vnútri Ruska a Západ ako celok snaţia očierniť a opľuť minulosť našej vlasti, vyvoláva údiv. Tu „svedomitý“ bloger nahádţe špinu na ZSSR, tam opozičný televízny

27

kanál vykoná „prieskum“ o Veľkej vlasteneckej vojne spôsobom, ktorý uráţa pamiatku obetí. K nim sa vţdy rady pripoja aj najmocnejšie západné médiá. Nedávno sa britská štátna ( no ktovie prečo povaţovaná za „nezávislú“ ) BBC usilovne snaţila prepísať históriu, napíšuc takú lţivú podlosť na adresu ruských vojakov, ţe sa človeku aţ hnusí tie slová zopakovať. To vyvoláva otázku – prečo? Prečo sa celá tá čeliadka neustále pokúša kydať na našu minulosť, prečo podnikajú stále nové pokusy zatrieť ju čiernou farbou?

Poďme si to vysvetliť.

Narysujme si na začiatok hlavné súradnice. Prečo je základný informačný útok nasmerovaný práve na stalinskú dobu? Prečo je väčšina lţí, falzifikácií, špiny a podvodov nasmerovaná konkrétne na obdobie od konca 30-tych po obdobie 50-tych rokov?

Deje sa to tak preto, lebo naši geopolitickí protivníci si veľmi dobre uvedomujú dve veci:

1. História – to nie je len jednoduchý zoznam udalostí minulej doby. V prvom rade – je to programovanie budúcnosti.

2. Boj na politickej mape sveta nie je prerušený ani na jediný deň, to znamená, ţe oslabovať svojich hlavných protivníkov je nutné denne, kaţdú hodinu. Prepisovanie histórie, očierňovanie a falzifikácie poskytujú na to vynikajúcu príleţitosť.

Dnešné Rusko, ktoré jasne a otvorene vykonáva svoju zahraničnú politiku vo svojom vlastnom záujme a chystá sa to isté robiť v rámci svojej vnútornej politiky – to je konkurent Západu. Nebezpečný konkurent. Je moţné sa podľa vlastnej ľubovôle vysmievať nad úrovňou nášho HDP a jeho nízkym podielom na svetovej ekonomike, porovnávajúc to s pomermi SŠA a ich satelitov, nad „bezmocnosťou“ Ruska, napriek tomu nám celkom nedávna história ukazuje, ţe toto všetko sú len triky informačnej vojny. Samotný Západ veľa dôvodov k vlastnej spokojnosti nemá a uvedomuje si to lepšie, neţ ktokoľvek iný.

Rusko-ZSSR ako faktor svetovej politiky v polovici 20-tych rokov 20.storočia prakticky neexistoval. Ekonomika zničená občianskou vojnou, NEP (Nová ekonomická politika – program ekonomického rozvoja novej sovietskej moci) iba čo dal moţnosť nakŕmiť ľudí, no malovýroba roľníckeho typu nikdy nemôţe konkurovať veľkým

28

západným korporáciám vyuţívajúcim moderné stroje. Priemyslu v ZSSR nebolo, autá a ťaţké zbrane (tanky, lietadlá, lode) vyrábať nebolo moţné.

No prejde len 10 rokov a situácia sa kardinálne mení. Počas dvoch päťročníc je v ZSSR postavených okolo 300 veľkých podnikov vyrábajúcich stroje, nie čipsy či nápoje s bublinkami. Uplynie ešte ďalších 10 rokov a priemysel ZSSR, ktorý odolal strašnej vojne, zaţil evakuáciu, stratu obrovského počtu ľudí, sa stane druhým najsilnejším NA SVETE! Zaostáva len za priemyslom SŠA, ktorý nezaţil hrôzy vojny, práve naopak – na vojnových zákazkách z Európy sa zotavil z Veľkej depresie a zmohutnel.

Takţe za dvadsať rokov sa situácia zmenila na nepoznanie. Pritom útok Hitlera a totálne zverstvá nacistov, ktorých k moci v Nemecku priviedol menovite Západ, mal za cieľ likvidáciu ZSSR ako konkurenta, ktorého úspešný rozvoj začínal predstavovať váţne nebezpečenstvo.

Niečo podobné sa odohralo aj s Čínou. Tu sa reformy začali v roku 1978. Vidiac, k čomu to speje a ako rýchlo sa Čína rozvíja, v roku 1989 sa SŠA pokúšajú uskutočniť v Číne štátny prevrat. Námestie Nebeského pokoja. „Ešte deti“ – študenti, poţiadavky „demokratizácie“ a ľudských práv. Po tom, čo sa odohralo na Ukrajine dnes, je všetkým jasné, kto a prečo pouţíva farebné revolučné technológie. Pravda, okrem ruských liberálov, amerických diplomatov a západných novinárov. Potlačiac pokus štátneho prevratu, posunula sa Čína dopredu. V súčasnosti aj najservilnejší zástancovia SŠA vo vnútri Ruska s obľubou poukazujú na čínsky príklad, no cynicky pritom zabúdajú poukázať na to, ţe ak by bola v Pekingu zvíťazila „demokracia“, ţiadnych podobných úspechov by Číňania nedosiahli. Takţe za posledných 25 rokov sa Čína stala nie iba jednoducho konkurentom Západu, ale v priamej konkurencii čínski súdruhovia začali predbiehať svojich európskych a amerických partnerov.

Záver z vyššie povedaného je teda takýto – z historického hľadiska ostáva uţ len neveľa času do bodu, kedy dôjde k nevyhnutnej radikálnej zmene celkovej svetovej situácie. Západ však nechce dopustiť, aby k tejto zmene došlo. Jedným zo spôsobov, ako tomu zabrániť, je boj s našou históriou. Jej deformovaním a očierňovaním.

29

Prečo je to potrebné?

Prestavte si, ţe po starom otcovi zdedíte prekrásny vidiecky dom a obrovský pozemok. No sused veľmi chce, aby dom i pozemok patril jemu. Začína vám rozprávať klamlivé, ohováračné a očierňujúce reči o tom, akým nečestným spôsobom sa váš dedko dostal k tomuto domu. Pritom prešibaný sused nič nehovorí o spôsoboch, pomocou ktorých sa jeho predkovia dostali k ešte väčšiemu domu, ku ktorému patrí o niečo menší pozemok. Premývanie mozgov zo strany tohto suseda sa vedie všetkými spôsobmi – pomocou ďalších susedov, miestnej tlače a dokonca aj miestnych autorít. Vtip je v tom, ţe ako náhle vy súhlasíte s tým, ţe váš dedko bol darebák a ním získaný pozemok a dom boli nadobudnuté protiprávne, máte tu suseda ako na koni. A otvorene vám vyjaví zdanlivo logickú vec – vráťte to, čo získal „zločinec“ nečestným spôsobom. A komu to treba vrátiť? Samozrejme jemu – susedovi.

Informačný útok na stalinskú dobu sa vedie preto, lebo dnešné Rusko je priamym nástupcom ZSSR. A všetko to, čo ZSSR dokázal vytvoriť a získať, má v podstate svoj základ postavený za stalinských čias. Pokiaľ súhlasíme s tým, ţe vo svojej dobe Stalin a ZSSR boli „zločincami“, otvárame bránu, za ktorou stojí dlhý rad tých, ktorí by nám radi niečo vzali. Presne preto sa snaţí Piata liberálna kolóna spolu so západnými médiami unisono liať špinu na našu minulosť. Pritom konkrétne NA STALINSKÚ MINULOSŤ. Lenina na Západe nikto nenapadá. Trockého tam dokonca chvália, pokúšajúc sa znova vytiahnuť z naftalínu pre nich tak uţitočný trockizmus, ktorého poráţku dovŕšilo stalinské víťazstvo nad hitlerizmom. Od tej doby na nikoho neútočia s takou zúrivosťou ako na Stalina. Prečo? Preto, ţe Stalin – to nie je len politik z minulosti. Je to vodca ZSSR počas skoro troch desaťročí. Stalin – to je zahraničná politika nášho štátu, sú to jej víťazstvá a zisky. Stalin – to sú úspechy, ktoré si my všetci dodnes uţívame.

Len čo budeme súhlasiť s tým, ţe Sovietsky zväz viedol „zločinec“, potom všetko, čo bolo urobené, vybojované a postavené v tých rokoch, nám prídu zobrať.

Osobitne pre tých, ktorí rozmýšľate pragmaticky a ţijete peniazmi a ziskami: Západ očierňuje Stalina, aby si mohol privlastniť všetky stalinské výdobytky.

30

Dnes sa často usmievame nad Ukrajinou s jej nespútanou desovietizáciou, dochádza k ničeniu sôch Lenina, ktorý Ukrajinu zaloţil. Nadávajú na Stalina, ktorý k Ukrajine pripojil Zakarpatskú oblasť a celý rad iných území, ktoré dovtedy patrili napríklad Poľsku či Rumunsku. Je to v podstate samovraţedná politika – ak sa vám nepáči ZSSR a Stalin, ak povaţujete „Zmluvu o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom“ za „zločineckú“ a „nezákonnú“ – potom odovzdajte Ľvov Poľsku, Uţhorod Maďarsku, Černovci Rumunsku a tak ďalej. Na čo sú vám „darčeky diktátora“, ktorý vraj nie je o nič lepší ako Hitler, o čom sa nás dnes aktívne snaţia presvedčiť všetci tí ruskí liberáli, západní ţurnalisti a ukrajinskí politológovia a nacionalisti?

„Principiálnosť“ by sa patrilo zachovať aj Litve a vrátiť Poliakom mesto Vilnius-Viľno, ktoré dostali od Stalina na jeseň v roku 1939. Zároveň odovzdať Nemecku Memel-Klaipedu, ktorá sa stala litovským mestom hneď po „okupácii“ Litvy, ktorú my správne nazývame oslobodením od nacistov.

Pľúvanec na minulosť – veľmi nebezpečná vec

Krútiac hlavou nad Ukrajinou a Litovcami, v Rusku, neviem prečo, nikto nehovorí o tom, ţe liberáli nám navrhujú presne takú istú nebezpečnú politiku. U nás doma, v Rusku.

Musíme sa vraj všetci zhodnúť na „zločinnosti“ Stalina. Len nedávno, 15. augusta 2015, vláda pod vedením D. A. Medvedeva podpísala dokument pod názvom „Koncepcia štátnej politiky pre uchovanie pamäti o obetiach politických represií“.

Nie je to nič iné, neţ nová vlna neslávne známej „destalinizácie“. Len je premenovaná, no preto je ešte nebezpečnejšia. Pozrite sa, ako „kreatívne“ nám navrhujú pľuvať na našu minulosť, ako elegantne a pekne nám navrhujú súhlasiť s tým, ţe náš dedko získal náš DNEŠNÝ dom a ohromný pozemok „nezákonne“. Tu sú citáty z tohto, podčiarkujem, VLÁDNEHO dokumentu.

-„Rusko sa v plnej miere nemôţe stať právnym štátom a zaujať zodpovedajúce miesto v medzinárodnom spoločenstve, ak si neuchová pamiatku mnohých miliónov svojich občanov, ktorí sa stali obeťami politických represií“.

Menujte mi aspoň jeden z významných svetových suverénnych štátov, ktorý by urobil niečo podobné. Spojené štáty? Veľká

31

Británia? Čína? Ţiadny z týchto štátov nepľuje na svoju minulosť, nehádţe špinu na „otcov zakladateľov“, Georgea Washingtona, či Mao Ce Tunga, hoci obaja títo politici uvrhli svoje štáty do priepasti občianskej vojny. To minimálne.

„Základnými strategickými cieľmi tejto Koncepcie sú:

Rozpracovanie a realizácia efektívnej štátnej politiky vo sfére uchovania si pamiatky obetí politických represií, vrátane aktívneho vlastenectva;

Vytvorenie nevyhnutných sociálnych podmienok pre inovatívny rozvoj štátu, realizovaných na základe aktívnej spolupráce s inštitúciami občianskej spoločnosti“.

Nebudem vás nudiť ďalšími citátmi z tohto naozaj škodlivého dokumentu. Prejdem rovno k následkom. Akonáhle budeme my v Rusku súhlasiť s tým, ţe „zločinná moc“ uskutočňovala zločinnú politiku, v ďalšom kroku sa musíme vzdať všetkých výsledkov tejto akoţe „zločineckej politiky“. A po tomto nám uţ veru nebude do smiechu.

1. Dnes sa Západ pokúša zmeniť pravidlá fundovania OSN, vedú sa rozhovory o „nevyhnutnosti“ zrušenia práva veta v Rade bezpečnosti OSN. Pripomínam, ţe OSN v dnešnej forme bola zaloţená za účasti ZSSR a Stalina a všetky jej pravidlá sú výsledkom zloţitého vyjednávania na Jaltskej konferencii i po nej. No nevzdáme sa práva veta? Veď nám ho podaroval akýsi Stalin.

2. A čo arktický šelf, v ktorom leţia ohromné bohatstvá? Ten nám tieţ zanechal Stalin. Vzdáme sa ho? Odovzdáme ho „demokratom“? Oni na to čakajú – veď Greenpeace bol uţ vyslaný na našu „takmer pokazenú“ ropnú plošinu.

3. Je jasné, ţe ak priznáme, ţe Stalin bol zločinec a jeho politika bola zločinecká, Kurily bude potrebné odovzdať Japoncom. Veď Japonsko je demokratické, to znamená, ţe bude vedieť s nimi lepšie zaobchádzať. Nie o tom nám vlastne hovoria predstavitelia piatej kolóny uţ od roku 1991?

4. Kaliningrad je treba odovzdať Nemcom. Nie oni sa najviac natrpeli od „krvavého stalinského reţimu“?

5. Časť územia Leningradskej oblasti – od Vyborgu do Sestroretska - by sa patrilo vrátiť Fínsku. To bolo Stalinom a jeho vojenskou silou priamo donútené vzdať sa týchto

32

oblastí. Ale ţe sme celú túto zem ešte za Petra I. KÚPILI od Švédov po Nystadskom mieri – načo to spomínať?!

6. Je potrebné okamţite „vyškrtnúť“ zo zostavy Ruskej federácie vlasť Sergeja Kuţugetoviča Šojgu. Veď konkrétne v roku 1944 sa Tuva vrátila do Ruského sveta.

7. „Svoje“ územia si budú pýtať tieţ Estónci a Lotyši – teritoriálne spory porastú ako huby po daţdi. Pritom si nikto nespomenie, ţe v histórii ľudstva do roku 1917 takéto štáty nikdy neexistovali, ale samotní Lotyši a Estónci sa ako národy sformovali menovite vo vnútri Ruského impéria. Vojvoda de Courland absolútne legálne prikúpil kedysi tieto územia od Švédov, alebo boli absolútne legálne získané pri delení Poľska.

No pri tom sa problémy nekončia. Ony sa tým len začnú. Rusko bude nútené platiť finančné kompenzácie. Komu? Obetiam, drahí moji, obetiam. Keď uţ raz existoval „zločinec“ a „zločinecký reţim“, to znamená, ţe boli aj obete. A im je treba platiť. Platiť a kajať sa. Je čas pochopiť, ţe otázky histórie nie sú otázkami vkusu. To nie je „páči sa – nepáči“. To nie sú otázky minulosti, ale záleţitosti budúcnosti. Ak súhlasíte s tým, ţe naša minulosť je zločinecká, potom budúcnosť našich detí nemôţe byť bezoblačnou a svetlou. Reparácie, straty území, morálne kompenzácie, komplex viny – presne toto čaká náš národ, ak čo i len na minútu akceptujeme to, čo sa nám snaţí nahovoriť piata kolóna a Západ. Oni potrebujú naše bohatstvo a preto sa venujú našej histórii. Zapamätajte si to. Kaţdý z nás si musí zapamätať, ţe nič okrem problémov nám „kajanie sa“ neprinesie. Akonáhle sme sa stotoţnili so lţou, ţe sme poľských dôstojníkov v Katyni postrieľali my, nie Nemci, vzťahy s Poľskom sa zhoršili ako nikdy predtým a nezlepšujú sa. Kajanie sa nám nepomohlo.

Politika, hlavne tá medzinárodná, to je komplikovaná záleţitosť. Tam niet spravodlivých či nespravodlivých. Sú len naši a cudzí. Naši – to je naša kultúra, náš jazyk. Cudzí – to je nanucovanie cudzích hrdinov, cudzích tradícií, cudzieho jazyka. Pozícia zdravého rozumu v histórii vyzerá takto:

1. Kaţdý vodca našej vlasti hájil jej záujmy. 2. Nebudú ţiadne ospravedlnenia za činy našich vodcov, ich

kroky boli spôsobené vtedajšou situáciou a dobou. Sme vţdy

33

pripravení vypočuť si pozorne ospravedlnenia druhých štátov vo vzťahu k nám. Pozorne a s perom v ruke.

3. Ruské impérium – ZSSR – Ruská federácia. Tak vyzerá kontinuita našej moci a nášho štátu. Je to celé jedna línia. Všetky tragédie vo vnútri tejto línie, všetky jej pokrivenia a problémy, to všetko ja NAŠA história. Kajať sa nebudeme pred nikým, zoberieme do úvahy, prijmeme uzávery, chyby nezopakujeme .

Ak chcete, aby vaše deti zostali ţiť v rovnakej kultúrnej paradigme, ako vaši dedovia aj vy sami – nepľujte na vašu minulosť a nedovoľte tak robiť nikomu.

Zdroj: http://nstarikov.ru/blog/56568

Preloţil Tibor Korečko

Nezávislý od politiky

Ľudovít Števko

Kto si špiní do vlastného hniezda, nikdy v ňom nebude mať čisto (Milan S. Ďurica)

Profesor Milan Stanislav Ďurica patrí medzi niekoľkých významných Slovákov, ktorým sa dostalo vysokého uznania v zahraničí, kým na našom slovenskom hryzovisku sa dočkal odmietania. Záber jeho činnosti za hranicami vlasti bol neobyčajne široký: pôsobil ako salezián, kňaz, poradca pápeţa Jána XXIII., spolupracovník L´ Osservatore Romano v Bonne, docent filozofie v Grand-Halleux v Belgicku, profesor a vedúci katedry na univerzite Padove, expert na teologickú morálku, publicista, prekladateľ, filozof a historik so zameraním na dejiny strednej a východnej Európy, člen viacerých medzinárodných vedeckých historických spoločností. Akurát dosť aj na dva ľudské ţivoty.

34

Národné a kresťanské pozície

Profesor Ďurica sa doţíva úctyhodných 90 rokov, veku naplneného intenzívnou pedagogickou a vedeckou prácou. Narodil sa 13. augusta 1925 v Krivanoch pri Sabinove, študoval na gymnáziu v Prešove a na biskupskom gymnáziu v Trnave. Po maturite sa ako mimoriadne nadaný študent dostal do Talianska študovať filozofiu a teológiu. V rokoch 1957-1961 študoval politické vedy na univerzite v Padove, kde získal aj doktorát. Postupne absolvoval študijné pobyty v Ţeneve, vo Viedni, v Mníchove, Ríme, Freiburgu, Bonne, Kolíne nad Rýnom a Norimbergu. V r.1956 prijal kňazskú vysviacku a stal sa profesorom teológie na vysokej škole bohosloveckej v talianskom AbanoTerme.Od roku 1967 aţ do dôchodku pôsobil ako profesor politických a ústavných dejín krajín východnej Európy na jednej z najstarších univerzít sveta – univerzite v Padove. Vo svete je známy ako výborný znalec západných archívov a kniţníc, aj ako spoluautor viacerých encyklopédií. Jeho dielo predstavuje vyše tisíc bibliografických údajov: vedecké štúdie, monografie, encyklopedické heslá, publikované prednášky, populárne články, recenzie, aj básne a poviedky. Vydal okolo dvesto odborných publikácií v slovenčine, taliančine, nemčine, španielčine, angličtine, francúzštine a flámčine. Jeho slovenské knihy, ktoré u nás kolovali pred rokom 1989 ako samizdaty, alebo ako ilegálne dovezená literatúra, dodnes dráţdia mnohých konjunkturálnych, čechoslovakisticky naladených „historikov“, pretoţe jeho pozície boli vţdy národné a kresťanské.

Má svoj názor i nadhľad

Výsledky jeho historických prác o počiatkoch slovenských dejín, alebo najnovších dejinách z rokov 1939 – 1945 sa líšia od zauţívaných konceptov niektorých „vedeckých prísediacich“ v Slovenskej akadémii vied. Práve preto, ţe ţil za hranicami Slovenska je slobodným historikom, nezávislým od politiky a ideológie. Málokedy reaguje na kritikov, nevstupuje do polemík, má svoj názor i nadhľad. Hovorí: „Nemáme ešte toľko národného povedomia, myslím najmä na vedeckých pracovníkov, aby sme mali odvahu interpretovať vlastné dejiny z nášho národného hľadiska. Pokiaľ ide o stredovek, báli sme sa Maďarov a teraz sa bojíme Čechov a všetkých, ktorí Slovákom vyčítajú hrôzy 2. svetovej vojny. Nemcom a Maďarom nik nevyčíta ich dejiny, lebo sa k nim prihlásili. V Nemecku vyšiel celý rad ţivotopisov Hitlera

35

a v Maďarsku uctievajú Esterházyho a Horthyho ako národných hrdinov. U nás často počuť z úst politikov, ţe nechcú mať nič spoločné s tzv. vojnovým slovenským štátom. Kto si špiní do vlastného hniezda, nikdy v ňom nebude mať čisto.“

Profesor Ďurica nebol len vedcom, pedagógom či publicistom, ale aj organizátorom slovenského ţivota. Bol spoluzakladateľom a generálnym tajomníkom Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov a neskôr predsedom Slovenského ústavu v Ríme.V roku 1969 zaloţil a redigoval ročenku Inštitútu slovanskej filológie pri Univerzite v Padove, Il MondoSlavo. V roku 1998 sa vrátil domov, na Slovensko, a napriek tomu, ţe stratil sluch neprestal pracovať – pôsobil ako profesor cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave a pričinil sa o zaloţenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva.

Záujem čitateľskej verejnosti

Keď vydal, z iniciatívy ministerky školstva Evy Slavkovskej komentovanú chronológiu slovenských dejín, Dejiny Slovenska a Slovákov, zdvihla sa na Slovensku vlna organizovaného odporu jeho neprajníkov proti koncepčnému obsahu knihy. Viacerí historici nesúhlasili s jeho interpretáciou dejín, iní však oceňovali jeho prínos pre slovenskú historiografiu, najmä nazhromaţdený objavný materiál zo západných archívov. Kniha, ktorej ambíciou bolo poskytnúť vyčerpávajúcu syntézu dejín slovenského národa, uviesť menej známe aj zamlčiavané fakty a potvrdiť prastaré historické korene jeho štátnosti, sa napokon nedostala do škôl, kam bola určená. Stalo sa tak na nátlak Historického ústavu SAV aj Európskej únie, ktorá vydanie Dejín Slovenska financovala. Autor proskribovanej knihy sa však dočkal skvelej satisfakcie v podobe neobyčajného záujmu slovenských čitateľov. Po štvrtom vydaní knihy dosiahol náklad vyše stotisíc výtlačkov a piate doplnené vydanie, ktoré vyšlo k 20. výročiu obnovenia slovenskej štátnosti a 1150. výročiu príchodu vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, ešte zvýšilo záujem slovenskej verejnosti o jeho Dejiny. Kniţný trh na Slovensku doteraz nezaznamenal taký veľký úspech a takú vysokú predajnosť dejepisnej literatúry!

Profesor Ďurica adresoval svojím odporcom tieto slová: „Ja som tieţ historik a tieţ slúţim svojmu národu, len s tým rozdielom, ţe som sa

36

pripravoval na túto dráhu na toľkých slobodných univerzitách v Európe, ako oni všetci dohromady. Dospel som k tomuto historickému obrazu Slovenska a takýto obraz predstavujem svetu. Ak sa budete stále obzerať a báť sa, čo povedia iní, nikdy nebudete mať jasný pohľad na slovenské dejiny“. Taliansky prezident ocenil vedeckú a kultúrnu činnosť slovenského profesora najvyšším občianskym vyznamenaním Veľkého dôstojníka Radu za zásluhy Talianskej republiky. A rímska Accademia Teatina per le Scienze mu udelila titul čestného akademika. Dočká sa Milan S. Ďurica vyznamenania aj od prezidenta Slovenskej republiky?

In: Extra plus, august 2015

Váţení čitatelia, odporúčame vám do pozornosti rozhovor s pánom profesorom Ďuricom, ktorý bol nakrútený pri príleţitosti jeho vzácneho jubilea s moderátorom Radovanom Kondrlíkom v septembri t.r. 2015/9 – Extra téma s osobnosťou. Celý rozhovor je uverejnený na http://extraplus.sk/video/milan-s-durica-europa-je-v-obrovskom-nebezpečenstve

Prof. Ďurica veľmi pútavo rozpráva o svojich začiatkoch štúdia na zahraničných univerzitách v Taliansku, v Nemecku; o tvorbe knihy Dejiny Slovenska a Slovákov, ktorú neustále dopĺňa novými získanými faktografickými poznatkami a pripravuje jej ďalšiu reedíciu. Archívne dokumenty získaval počas svojho pôsobenia v zahraničí. V rozhovore sa venoval postaveniu Slovákov v Európe, spolunaţívaniu s maďarským susedom, ako aj prvej Slovenskej republike. Pozornosť upriamil aj na historiografiu tvorenú v období čechoslovakizmu pod drobnohľadom komunistického reţimu. V rozhovore sa venoval aj súčasnej medzinárodnej situácii – predovšetkým Európe, ktorá sa nikdy v minulosti nenachádzala v takom nebezpečenstve ako teraz.

Na otázku moderátora či Slovensko bude existovať aj o 100 rokov prof. Ďurica odpovedal:

Nikdy futurológiu nepokladal za vedeckú disciplínu, nikdy nevyslovoval predpoklady, lebo je to z vedeckého stanoviska nezodpovedné.

37

Či budeme ako národ slovenský aj o 100 rokov to je v našich rukách. Ak si zachováme a budeme pestovať národné uvedomenie a budeme vytvárať nové kultúrne a hospodárske hodnoty, potom sa národné povedomie upevní a rozšíri a zaručí pokojný rozvoj slovenského národa. Ak toto uskutočníme máme šancu preţiť. Keď sa oslobodíme od nánosov protislovenských a uvedomíme si naše vlastné národné hodnoty historické, tak aby pomohli národ udrţať sa za akýchkoľvek politických udalostí.

Redakcia

Inštitút národnej politiky

Július Handţárik

Na tlačovej besede v Bratislave dňa 5.októbra predstavil verejnosti Mgr. Rafael Rafaj zaloţenie nového analytického inštitútu s uvedeným názvom (INP). Ide o nezávislú slovenskú mimovládnu organizáciu, ktorej cieľom je predkladať verejnosti hodnotenia vývoja spoločnosti, domácej i zahraničnej politiky a prijímaných opatrení. INP chce obhajovať národnú identitu a slovanskú spolupatričnosť a na základe odborných analýz domácej i zahraničnej politiky bude verejnosti i štátnym orgánom ponúkať alternatívne východiská a rozvojové stratégie, smerujúce k posilneniu ekonomickej suverenity, energetickej a potravinovej bezpečnosti a k optimálnej exploatácii i strategickej ochrane prírodných zdrojov a národného bohatstva našej vlasti. Analýzou legislatívneho prostredia a dopadov aplikácie noriem EÚ chce INP tieţ prispieť k posilneniu štátnej suverenity, národnej zvrchovanosti a k ochrane základných práv a k zachovaniu tradičných hodnôt a kultúry nášho národa.

V záplave rozličných mimovládnych organizácií a inštitútov, zakladaných na Slovensku poväčšine potomkami privandrovalcov neslovenskej proveniencie a financovaných preváţne ich zahraničnými i zámorskými súkmeňovcami, vyznieva správa o zaloţení INP ako hlas spevavého vtáka v kŕdli krkavcov. Preto treba jeho zaloţenie uvítať s uspokojením a treba vykonať všetko, aby jeho hlas v huriavku tohto krkavčieho kŕdľa nezanikol.

38

Na uvedenom podujatí bola predstavená aj kniha spoluzakladateľa INP Ing. Pavla Fendeka Súmrak európskej civilizácie. Kniha zaujme čitateľa uţ textom na svojom obale:

“Európania sú rasisti. Uţ sa teším na deň, keď budú Európania v menšine. Aţ potom budeme slobodní a bez predsudkov.” (Cecília Malströmová, komisárka EÚ)

Genocída Európanov a zničenie ich národov je takto dokázateľne oficiálnou súčasťou budovania multikultúrnej, rasovo a kultúrne rozmanitej “tolerantnej” spoločnosti. Ústredná téma predkladanej knihy, multikulturalizmus, je oficiálnou ideológiou Európskej únie, preto treba citát pani komisárky vnímať doslovne. Čitateľ pochopí, z akého hodnotového základu táto ideológia vychádza a prečo sa jej skutočným poslaním stala genocída Európanov a ľudí európskeho pôvodu. ... V rámci projektu Euromed plánuje Brusel prisťahovanie 50 aţ 80 miliónov moslimov do Európy, čo je akt otvorenej prípravy zločinu genocídy na Európanoch, anulujúci všetky výhody európskej integrácie. ... V knihe sa čitateľ dozvie, čo spôsobilo taký intelektuálny, kultúrny a morálny úpadok Európanov, ţe svoje štáty a kontinent nechajú odovzdane kolonizovať hordami barbarov z bývalých kolónií bývalých európskych mocností.”

Toľko z informácie na obale predstavovanej knihy. Kniha vyšla v júli tohto roka a vzhľadom na redakčné a tlačiarenské termíny tento text musel byť dodaný do redakcie najneskôr v máji alebo júni, keď sa nám o septembrovom masívnom nápore migrantov do Európy ešte ani nesnívalo, takţe auror dokázateľne veľmi dobre vie, ţe o čom píše. Preto som si jeho knihu kúpil a neoľutoval som to. Fendekova kniha je na slovenskom kniţnom trhu v tomto tematickom ţánri celkom ojedinelým a výnimočným dielom vysokej informačnej a analytickej hodnoty a navyše, svojimi 127 odvolávkami na konkrétne tituly odbornej literatúry, týkajúce sa tejto problematiky, umoţňuje čitateľovi ďalšie podstatné rozšírenie konkrétnych informácií z daného tematického okruhu.

Podstatnú časť svojej knihy venuje autor pofidérnym tézam multikulturalizmu, kultúrneho socializmu či tzv. neomarxizmu, pričom neraz naráţa na protirečivosť ich definícií, na zamieňanie pojmov ľavicový a pravicový a na vágnosť charakteristík týchto novodobých téz a fráz. Napríklad o Frankfurtskej škole, ktorá sa vo všeobecnosti vyhlasuje za ľavicovú a akúsi “neomarxistickú” (pritom

39

sa za ľavicovú či marxistickú kamuflovala iba intenzívnou dymovou clonou, zafarbenou pekne na červeno!) autor uvádza:

“Kladiem si tieţ rečnícku otázku, či si zakladatelia Frankfurtskej školy, prevaţne ţidovského pôvodu, uvedomovali, ţe intelektuálny produkt ich revolučnej nenávisti ku kapitalizmu, v ktorom sa jeho nositeľmi namiesto burţoázie stalo všetko európske, je v princípe rovnako barbarský a rasistický ako ideológia nacistická s jej nenávisťou k Ţidom. Po nástupe Hitlera k moci museli predsa vidieť dôsledky realizácie jeho ideológie v praxi. ... Môţem len konštatovať, ţe prínos nástupcov Frankfurtskej školy k ničeniu všetkého európskeho je vskutku impozantný. ... Tento “ľavicový” “socializmus pre bohatých” vyhovuje najviac transnacionálnym korporatívnym finančno-oligarchickým štruktúram, ktoré majú veľkú šancu dopracovať sa ak nie ku glogálnej, tak aspoň k neobmedzenej politickej a ekonomickej moci v EÚ a západnom kultúrnom a civilizačnom okruhu. ... Prominenti typu Georga Sorosa, čiţe s kultúrnymi marxistami prepojené transnacionálne korporatívne, finančno-oligarchické globalizačné štruktúry, sa len snaţia dosiahnuť cieľ formulovaný ešte Frankfurtskou školou - nastoliť svoju moc globálne.” (toto je však vecná a výstiţná definícia korporatívnej diktatúry anonymnej veľkoburţoázie, čiţe fašizmu, uplatňovanej v globálnych dimenziách, takţe by sme tento ich systém mali stručne a výstiţne nazývať úsilím o nastolenie globálneho fašizmu, čiţe globálfašizmus - pozn. J.H.).

A tak ďalej, a tak ďalej. Obsahová a argumentačná “hustota” Fendekovej knihy mi nedovoľuje, aby som sa tu na malom priestore mohol venovať viacerým jej zaujímavým kapitolám, preto moju recenziu uzavriem autorovou informáciou o tzv. antidiskriminačnom zákone, ktorý sa týka aj nášho štátu:

“Slovenský parlament schválil Zákon o uplatňovaní zásady rovnakého zaobchádzania, tzv. antidiskriminačný zákon. Predpokladám, ţe väčšina ľudí si tento zákon vysvetľuje tak, ţe ţe jeho základným prvoradým cieľom má byť zamedzenie diskriminácie všetkých ľudí v spoločnosti. ... Nie je to však celkom tak. V spoločnosti, kde si majú byť všetci rovní, sú niektorí rovnejší. V tom nás utvrdzuje denná prax v USA, EÚ a tieţ na Slovensku. Hneď po schválení zákona nás niektorí politici presviedčali, ţe diskriminácia väčšiny menšinami je v poriadku... . Precedens stanovila krajina, ktorá je rodiskom podobných zákonov - USA. Najvyšší súd USA v

40

júni 2003 rozhodol, ţe pozitívna diskriminácia príslušníkov etnických menšín pri prijímaní na univerzity na úkor belochov je v súlade s ústavou. Diskriminácia je teda moţná a dokonca ústavná; záleţí len na tom, kto koho diskriminuje.”

Autor v tejto súvislosti konštatuje, ţe podľa prieskumov aţ 80% obyvateľstva Slovenskej republiky antidiskriminačný zákon podporuje a ţe je to iba výsledkom sústavnej mediálnej dezinformácie. O účinnosti takejto mediálnej dezinformácie a propagandy podáva čitateľovi príklad priamo z USA:

“Príkladom, ako sa vyrobí kvalitná dezinformácia, môţe byť pokusná anketa, uskutočnená v USA. Občania sa mali vyjadriť, či sa má zakázať pouţívanie chemikálie H2O, ktorá spôsobuje rozoţieranie kovov, rozdrobovanie betónu a kameňa, po vdýchnutí spôsobí udusenie, atď. Väčšina zo zúčastnených na ankete bola za jej zákaz, hoci ide o obyčajnú vodu!”

Netreba viacej slov. Fendekovu knihu si treba pozorne prečítať a dobre si zapamätať jeho argumenty a informácie - práve v týchto týţdňoch sa niektoré z nich desivo napĺňajú!

41

KULTÚRA V TOKU ČASU

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Kosovo – boľavé miesto na mape Európy

Kosovo je nepripravené na členstvo v UNESCO

Dušan D. Kerný

Aţ na vrchole utečeneckej krízy, aţ na jeseň 2015 európska verejnosť zistila, ţe dva problematické štáty nemali štatút bezpečnej krajiny, teda ich obyvatelia mohli ţiadať o azyl či pobyt napríklad v Nemecku. Je to pozoruhodné najmä preto, ţe jeden z týchto štátov – Albánsko, je uţ šesť rokov členom Severoatlantickej aliancie. Druhý je „štát“ Kosovo. Je to umelý štát, ktorý vznikol jednostranným vyhlásením nezávislosti práve vďaka politike Európskej únie a osobitne NATO. Oba štáty, ktoré majú závaţné problémy, sú slabo rozvinuté, tak dostávali nepriamu pomoc. Teraz sa na decembrovom zasadaní UNESCO, Organizácie Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru, má posúdiť ţiadosť Kosova o prijatie. Jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova vyvolalo lavínu rozporuplných reakcií. Väčšina štátov na čele s USA Kosovo uznali, päť členských štátov Európskej únie, medzi nimi Slovenská republika, Kosovo ako samostatný štát neuznali.

Aj v medzinárodných vzťahoch malo jednostranné vyhlásenie nezávislosti, prvá zmena platných, OSN uznávaných hraníc dnešného Srbska, dôsledky. Argumentácia ruskej politiky a diplomacie v prípade Gruzínska viedla k uznaniu Juţného Osetska ako aj Abcházska za samostatné republiky, hoci prakticky všetci členovia OSN ich neuznali. Podobne je to v prípade opätovného zjednotenia bývalej ukrajinskej autonómnej republiky Krym s Ruskou federáciou. Jednostranný postup štátov EÚ a NATO v prípade Kosova tak v medzinárodnej diplomacii a osobitne propagande otvoril úplne novú kapitolu.

42

Teraz však v prípade UNESCO ide o boľavú práve tak ako kľúčovú, otázku mimoriadneho kultúrneho významu. Prijatím Kosova, ktoré pre Slovensko nie je de jure štátom, by sa pod jeho správou ocitli desiatky významných pamiatok srbskej pravoslávnej cirkvi, historické dedičstvo aj doteraz uznávané o. i. v mnohých prípadoch samotným UNESCO-m. Od júna 1999, teda od zastavenia ozbrojených konfliktov, do dnešného dňa bolo 236 kostolov, kláštorov a iných objektov vo vlastníctve Srbskej pravoslávnej cirkvi, ako aj kultúrno-historických pamiatok, terčom útoku. Z nich má aţ 61 postavenie kultúrnej pamiatky, pričom 18 z nich má mimoriadny význam pre Srbsko ako štát.

Stanovisko srbskej diplomacie je jasné: Jednou z charakteristických čŕt srbského dedičstva v Kosove je aj jeho spätosť so ţivou históriou a stáročnou prítomnosťou srbského národa na tomto území. Útoky na srbské dedičstvo predstavujú v tomto zmysle útoky na identitu Srbov a majú priamy vplyv na ich pocit bezpečnosti a prijatia v miestnom prostredí. Všetko to je súčasťou procesu pozmeňovania historických faktov za účelom marginalizácie a eliminácie Srbov a Srbska z dejín Kosova a Metochie. To zároveň aj odhaľuje, v čom spočíva úsilie Kosova stať sa členom UNESCO.

Najlepším svedectvom týchto cieľov je návrh Zákona o kultúrnom dedičstve, ktorý sa ocitol v schvaľovacom procese v kosovskom parlamente. Návrh zákona ruší súkromné vlastníctvo Srbskej pravoslávnej cirkvi! Akt nevídaný v európskej kultúrno politickej praxi a úplne neprijateľný pre slovenskú verejnosť či pre slovenské ponímanie cirkví. Kláštory a kostoly v Kosove, ako aj všetko ostatné dedičstvo na území Kosova a Metochie, by sa mali stať kultúrnym dedičstvom vo vlastníctve „štátu Kosovo“. Tento návrh zákona bol stiahnutý z procedúry a vrátený na dopracovanie ale len pod tlakom niektorých štátov. Tie odhadli, ţe takýto zákon je neprijateľný zo stanoviska výdobytkov modernej demokracie, zaloţenej na vláde práva a rešpektovaní ľudských a občianskych práv. V podmienkach existencie takéhoto zákona v Kosove bolo veľmi ťaţké, z právneho, avšak aj z morálneho hľadiska, obhajovať úsilie Kosova aby získalo členstvo v UNESCO.

Podstatné je, ţe kaţdé posudzovanie ţiadosti o prijatie Kosova do UNESCO by nielen predstavovalo porušovanie rezolúcie BR OSN 1244 (1999), ale by malo aj výrazne negatívny vplyv na srbsko – kosovský dialóg, ktorý sa nachádza v citlivej fáze. Fakticky

43

by znemoţnilo, aby bolo aj v otázke srbského kultúrneho dedičstva dosiahnuté obojstranne prijateľné riešenie. Bez akýchkoľvek pochybností ide o jednu z najcitlivejších otázok pred ktorú je Srbsko postavené. Ide o srbské kultúrne a náboţenské dedičstvo mimoriadnej duchovnej a civilizačnej hodnoty, ktoré sa datuje ešte z XI. storočia. Prijatie otázky členstva Kosova na posúdenie v UNESCO by viedlo aj k rozkolom medzi členstvom a k politizácii samotného UNESCO, v protiklade so základnými princípmi, misiou a duchom Organizácie.

Neprijateľnosť ţiadosti o prijatie Kosova do UNESCO je zrejmá: Kosovo je v tomto období evidentne nepripravené v praxi uskutočňovať Ústavu UNESCO , rešpektovať princípy tejto významnej celosvetovej organizácie voči srbskému kultúrnemu dedičstvu, veď na tomto európskom území dlhodobo dochádza k systematickému ničeniu srbského kultúrneho dedičstva. Kultúrna, kresťanská, slovanská tradícia vytvára osobitne pre slovenskú verejnosť predmet mimoriadneho záujmu, do tohto rámca spadá aj záujem o osud srbských pravoslávnych pamiatok. Pre slovenskú verejnosť, pre mimovládne ako aj vládne inštitúcie je alebo by malo byť sledovanie osudu srbských kultúrnych pamiatok samozrejmosťou, nemali by sme ich spúšťať zo zreteľa a mali by sme robiť všetko pre to, aby sa o to zaujímala čo najširšia verejnosť a v neposlednom rade aj médiá.

Hlavnú cenu na deviatom ročníku festivalu slovanskej poézie vo Varne získal slovenský básnik

Teodor Križka

Slovanské objatia

V období pravoslávneho sviatku svätého Cyrila a Metoda sa uţ deväť rokov koná vo Varne festival slovanskej poézie Slavjanska pregrdka (Slovanské objatie). Festival s medzinárodnou účasťou nielen spisovateľov, ale aj činiteľov kultúrneho, politického a akademického ţivota z rozličných slovanských krajín organizuje Slovanská akadémia v Bulharsku pod vedením bulharskej poetky

44

Elky Ňagolovej. Festival sa koná vo Varne, v meste stretania sa viacerých kultúr, v meste trpiacom mnoho stáročí pod nadvládou Turkov, aby sa v ňom napokon stretli slovanskí básnici z rozličných krajín Európy. Tento rok boli prítomní slovanskí básnici z Bulharska (E. Njagolova, R. Dragoeva, K. Kondova, I. Pankeva ...), Srbska (akademik R. Vasilevski, J. Zivlak, D. Stojkovič, L. Steič, Z. Radisavlevič), Chorvátska (E. Bijač), Čiernej Hory (B. Vukovič), Macedónska (Z.Taneski, Ľ. Gruevski), Ruska (N. Vorobjova-Chrzič, N. Mirošničenko, Ľ. Snitenko), Baškirskej federatívnej republiky v Rusku (M. Salimov), Ukrajiny (O. Marčenko, T. Dzjuba), Arménska (G. Barenc), Lotyšska (T. Ţitkova), Litvy (A. Turanosova-Abras), Moldavska (A. Grosul), Veľkej Británie (T. Mielcarek), Poľska (S. Nyczaj, M. Zynger), Česka (B. Volková) a Slovenska (T. Kriţka, K. Dţunková). Mnohí zo zúčastnených boli zároveň významnými predstaviteľmi spisovateľských spolkov svojich domovských krajín, činiteľmi akademického ţivota, publicistami či literárnymi kritikmi.

Festival pozostával z podujatí, spomedzi ktorých spomeňme literárny večer na ruskom konzuláte vo Varne, usporiadaný pri príleţitosti 70.výročia ukončenia druhej svetovej vojny, literárny večer chorvátskej poetky Eneriky Bijač a srbského básnika, akademika Rista Vasilevského v Chráme sv. archanjela Michaela vo Varne, alebo besedu s hviezdou ruského filmu N. Vorobjovou – Chrţičovou, ktorá predstavila svoju literárnu tvorbu. Súčasťou festivalu je aj edičná činnosť Slovanskej akadémie, ktorá tento rok vydala básnickú zbierku poetky Ireny Pankevy a preklady chorvátskej poetky Eenerky Bijačovej, srbského básnika, akademika Ristra Vasilevského a poľského básnika Alexandra Nawrockého do bulharčiny. Významným edičným činom bolo vydanie knihy prekladov z diela bulharského básnika Peja Javorova-Kračolova (1878-1914), nazývaného pre jeho tragický osud „čierna hviezda bulharskej poézie“. Jeho verše preloţili do svojich rodných jazykov účastníci festivalu. Do slovenčiny Javorovove básne preloţil Teodor Kriţka a Katarína Dţunková. Zaujímavosťou je, ţe zbierka obsahovala aj preklad Javorovových veršov do baškirského jazyka od básnika a satirika M. Salimova.

Deň sviatku sv. Cyrila a Metoda otvorila slávna liturgia, slúţená bulharským metropolitom v katedrálnom Chráme nanebovzatia Panny Márie vo Varne. Úcta k svätému Cyrilovi a Metodovi sa zanedlho premenila na radostné oslavy v uliciach. Varna oţila

45

slávnostným sprievodom, ľudovými krojmi, tancom, príhovormi predstaviteľov mesta a cirkvi, divákmi mávajúcimi na pozdrav sprievodu, ktorý tvorili aj účastníci festivalu Slavjanska pregrdka.

Slávnostným ukončením podujatia za zvuku zvonov a zapálenia sviec na pódiu bolo odovzdanie cien laureátom deviateho ročníka festivalu. Slovensko získalo aţ dve významné ocenenia. Cenu Ekonomickej univerzity vo Varne si odniesol slovakista, literárny vedec a básnik Zvonko Taneski z Macedónska, pôsobiaci na univerzitách v Nitre a Bratislave. Básnik, šéfredaktor dvojtýţdenníka Kultúra a člen predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov Teodor Kriţka získal hlavnú cenu – zlaté Letiace pero. Teodora Kriţku ocenili „za celoţivotnú básnickú tvorbu, za tisícky osvietených slov kultivujúcich duše čitateľov, za prínos pre udrţiavanie slovanskej kultúrnej vzájomnosti a za potvrdzovanie duchovnosti vo svete“. Hlavnú cenu tak po prvý raz v histórii festivalu udelili autorovi zo strednej Európy s prihliadnutím na jeho osobný prínos v rozvoji slovanskej kultúry (spomeňme jeho preklady z ruštiny B. Pasternaka, A. Trakovského, J. Jevtušenka ...) a obhajoby duchovných hodnôt Európy. V slávnostnom príhovore T. Kriţka pripomenul zmysel básnictva a literárnej tvorby vôbec, sluţbu Slovu ako mystickému Boţiemu vteleniu, čo napokon odkazuje i na samotné meno kmeňa Slovanov a na Evanjelium od sv. Jána, ktoré pre Slovanov preloţili solúnski bratia, aby tak pripomenuli Slovanstvu jeho duchovný význam.

Katarína Dţunková

In: Literárny týţdenník 25/26-2015

Blahoţeláme

Doc. Dr. Jozef Mravík, CSc. sa v októbri t.r. (nar. 26.10.1930, v Ţitavanoch) doţil krásneho ţivotného jubilea – 85 rokov.

Jozef Mravík, kulturológ, zakladateľ a dlhoročný predseda Zdruţenia slovanskej vzájomnosti, zakladateľ a predseda redakčnej rady časopisu Slovanská vzájomnosť, spoluzakladateľ Medzinárodného fóra Vyslanci Slovanstva, člen Spolku slovenských spisovateľov. Pričinil sa o zvolanie 7.všeslovanského zjazdu v Prahe

46

roku 1998 a následne o vytvorenie Medzinárodného slovanského výboru.

Takmer dvadsať rokov pôsobil ako námestník ministra kultúry SSR básnika Miroslava Válka. Podieľal sa na tvorbe takých významných diel ako Encyklopédia Slovenska, Pedagogická encyklopédia Slovenska. Okrem samostatnej monografie Kultúrna politika socialistického štátu sa autorsky podieľal na viacerých kniţných projektoch zásadného významu. Bol zostavovateľom zborníkov Premeny I. aţ III., ktoré boli venované k pozdvihnutiu občianskych obradov vo všetkých jej atribútoch. Pod jeho vedením vyšlo v Edícii Slovanské reflexie 12 zborníkov na tému Slovensko – slovanské kultúrne, jazykové a literárne vzťahy. Odborné štúdie a eseje publikoval a publikuje v časopise Slovanská vzájomnosť, v zborníkoch Medzinárodného fóra Vyslanci Slovanstva v edícii Slovensko-Európa-Svet. Jeden z ostatných vydavateľských počinov Jozefa Mravíka bolo vydanie knihy pod názvom Slovo v pravom čase, kde je uverejnená jeho publikačná činnosť z rokov 1993-2013. Vďaka hĺbkovým znalostiam doc. Mravíka ako kulturológa, ktoré sú umocnené dlhoročnými skúsenosťami, baťovským kapitalizmom počínajúc, ľudovodemokratickým zriadením, reálnym a perestrojkovým socializmom, ale najmä súčasným iracionálnym kapitalizmom končiac, boli dobrým predpokladom na napísanie esejí z tak širokého spektra problémov, dotýkajúcich sa našej histórie, prítomnosti ale aj náčrtov do budúcnosti.

Slovenská a slovanská kultúra, slovanská vzájomnosť osobitne, ktorú chápe ako duchovný fenomén, je uňho rovnako prirodzená ako krvný obeh, stala sa preňho potrebou natoľko prirodzenou ako dýchanie. Významnou mierou prispel a prispieva k šíreniu myšlienok slovanskej vzájomnosti, zachovaniu spoločných slovanských historických a kultúrnych tradícií.

Pri príleţitosti tohto vzácneho ţivotného jubilea, ţeláme doc.Dr. Jozefovi Mravíkovi, CSc., čestnému predsedovi Zdruţenia slovanskej vzájomnosti do ďalšieho obdobia pevné zdravie, aby nás ešte mohol dlho obohacovať svojimi prácami zameranými na oblasť kultúry, medzinárodnej politiky al slovanskej vzájomnosti.

Rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti

47

Prečítali sme si v Literárnom (dvoj)týţdenníku

a odporúčame vám do pozornosti

Číslo 25-26/2015

R. Michelko: O procese likvidácie veľkomoravskej cirkevnej provincie, S. Makara: Svedomie mi nedovoľuje mlčať.

Číslo 27-28/2015

F. Škvrnda: Kto rozpaľuje politickú horúčavu európskeho leta, Š. Cifra: Slovensko-srbské literárne a kultúrne vzťahy sa prehlbujú.

Číslo 29-30/2015

A. Kráľ: Identita a Európska únia, R. Michelko: Príjmová polarizácia ako pozitívum?, Ľ. Števko: Migranti a naivný humantzmus, A. Maťovčík: Ľudovít Štúr a Adela Ostrolúcka.

Číslo 31-32/2015

F. Škrnda: Sýrska kríza a utečenci, V. Skalský: Slovenský svet v najbliţšom zahraničí.

(www.literarny-tyzdennik.sk)

48

ROZHOVOR

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Eduard Kukan: Oblasť západného Balkánu je rezervoár budúcich členských štátov EÚ

Eduard Kukan z SDKÚ – DS zastupuje v Európskom parlamente frakciu Európskej ľudovej strany (Kresťanskí demokrati). Okrem toho je členom Výboru pre zahraničné veci a Delegácie pri Parlamentnom výbore pre stabilizáciu a pridruţenie EÚ, konkrétne za Srbsko. V rozhovore však zhodnotil šance všetkých balkánskych štátov pridať sa k Únii.

Mnoho balkánskych štátov sa snaţí o vstup do Únie, ako to s nimi vyzerá? – Oblasť západného Balkánu je naozaj rezervoár budúcich členských štátov EÚ. Cesta to však bude pre všetky tieto štáty ďaleká. Lídrom procesu v regióne je Čierna Hora.

Prečo práve Čierna Hora? – Pretoţe je uţ zapojená do procesu prístupových rokovaní. Začala rokovať pred viac ako dvomi rokmi a má otvorených niekoľko kapitol – niektoré uţ aj provizórne uzavrela. Preto sa predpokladá, ţe by mala byť na čele balkánskeho regiónu v prípade, ţe budeme hovoriť o vstupe do Únie. Vyskytli sa však niektoré otázky, na ktoré sú predstavitelia Čiernej Hory upozorňovaní, napríklad sloboda médií a boj s korupciou. V súvislosti s Čiernou Horou stojí za zmienku aj to, ţe v porovnaní s ostatnými štátmi, tam prebieha veľmi dobrá spolupráca medzi vládou, mimovládnymi organizáciami a občianskou verejnosťou. Tie sa potom zapájajú aj do prípravy stanovísk k jednotlivým kapitolám EÚ.

Kedy by sme teda mohli očakávať jej vstup? – Pre celú oblasť Balkánu platí to, čo povedal predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker, ţe na vstup bude ešte treba ďalších päť rokov. To nepovedal veľmi strategicky, lebo to tam spôsobilo veľké

49

vlnobitie a sklamanie. Brali to ako podpásovku. Za päť rokov však ţiadny štát nebude pripravený tak, aby ho prijali, no moţno ich mal viac povzbudiť. Napríklad Srbi ešte ani jednu kapitolu neotvorili. Tam nie je realistické, aby sa rozhovory skončili skôr ako o 8-10 rokov.

To znamená, ţe Srbi nespĺňajú podmienky? – Srbsko dostalo štatút kandidátskej krajiny minulý rok a tieţ uţ začali rokovať. Rokuje sa veľmi intenzívne, pričom Srbi postupujú zodpovedne a majú profesionálne tímy. Majú však jeden veľký problém, ktorý sa volá Kosovo. Niektoré členské štáty chcú vyuţiť prístupové rokovania so Srbskom na to, aby naň politicky zatlačili, a tak zabezpečili uznanie nezávislosti Kosova aj zo srbskej strany. Zatiaľ neexistuje ţiadny dokument v písanej podobe, ktorý by toto od Srbska vyţadoval, ale nemeckí poslanci takto viackrát vystupovali a ukazuje sa to aj v praxi. Srbsko je perfektne pripravené aj podľa pracovníkov Komisie. No tá ich neotvorí dovtedy, kým sa nevyjasní budúcnosť Srbska.

Čiţe otázka Kosova môţe byť brzdou v rámci rokovaní? – Nikto to tak priamo nepovie, ale je to problém. Kaţdý pozoruje, ako sa vyvíja dialóg Srbsko – Kosovo. Podľa toho, ako k tomu budú pristupovať, podľa toho, ako budú podpisovať dohody a hlavne podľa toho, ako budú ochotní tie dohody uskutočňovať. To znamená, ţe Kosovo, či uţ priamo alebo nepriamo, bude ovplyvňovať srbský integračný proces. Dôleţité je, ţe srbská vláda má seriózny záujem na tom, aby doviedla Srbsko do Európskej únie.

Záujem o vstup do EÚ uţ vyjadrilo aj Kosovo… – Kosovo neuznáva 5 členských štátov, čiţe aj keď vyjadrili záujem o rokovanie, tak to bude zloţité. Obyvatelia Kosova nemajú ani bezvízový reţim, ako majú ďalšie štáty na Balkáne, ale je také nepísané pravidlo, ţe všetci – určite aj Slovensko, ktoré ho neuznáva – si nevedia predstaviť budúcnosť Kosova inde ako v EÚ.

Neurýchlili by balkánske štáty prípadný vstup do EÚ, keby spolupracovali? – Určitá spolupráca tam bude, napríklad medzi Srbskom a Čiernou Horou. Keď sa prijíma nová legislatíva, upravujú sa zákony, tak sa to musí robiť na základe legislatívy Európskej únie a napríklad, keď Čiernohorci preloţia legislatívu do svojho jazyka, tak ju môţu poţičať Srbom. V takýchto praktických otázkach – v príprave legislatívy – budú určite môcť spolupracovať. Bude záleţať na tom,

50

aby mali dobrú vôľu deliť sa o takéto veci. Aj Európska komisia sa snaţí niektoré veci uľahčiť. Napríklad kapitoly 23. a 24., ktoré sú najťaţšie, právny štát a boj s korupciou alebo organizovaným zločinom, uţ rokuje spoločne so Srbskom aj s Čiernou Horou.

Ako to vyzerá s ďalším balkánskym štátom – Macedónskom? – Macedónsko je zvláštna krajina v tom, ţe uţ 5 rokov plní Kodanské kritériá (pozn. podmienky na vstup do EÚ), ale ešte stále nedostala termín na začiatok prístupových rokovaní. Je to preto, ţe sa stále nemôţu dohodnúť na názve štátu. Grécko nesúhlasí s pomenovaním Macedónsko. Formálny názov je Republika bývalej Juhoslávie Macedónsko, ale pre pracovné účely niektoré štáty, aj Slovensko, pouţívajú názov Macedónska republika. Dnes, keď sa debatuje v nejakom výbore a niekto povie iba skrátene Macedónsko, tak sa hneď hlásia grécki poslanci, ţe podľa terminológie OSN nevedia, o ktorej krajine sa hovorí, lebo existuje aj Republika bývalej Juhoslávie Macedónsko. Takţe ono to nie je také úsmevné, lebo sa o tom rokuje uţ asi 15 rokov, dokonca je na to v OSN vymenovaný špeciálny veľvyslanec. Dôsledky sa napríklad ukázali v roku 2007, keď na summite NATO prijali za členov Chorvátsko a Albánsko. Macedónsko bolo pripravené rovnako dobre, ale pretoţe Gréci protestovali, tak si Macedónci zbalili kufre a odcestovali domov.

To znamená, ţe vstup Macedónska závisí od Grékov? – Situácia je taká, ţe kým sa toto nevyrieši, tak Grécko bude blokovať Macedónsko. Je to veľmi nepríjemné, politické elity v Macedónsku to majú veľmi ťaţké, pretoţe nie je moţné neustále drţať záujem obyvateľov o EÚ, keď sa im nedostáva ţiadneho ocenenia. Komisia kaţdý rok napíše odporúčanie začať prístupové rokovania, Európsky parlament to podporí, a potom sa to posunie Európskej rade. A tá rozhodne, ţe nie, vrátime sa k tejto otázke o štyri mesiace. A takto to ide 5 rokov. Gréci tvrdia, ţe to nie je obojstranná, ale európska otázka. No väčšina členov Parlamentu vyzýva Grékov, aby boli realisti a dohodli sa. Macedónsko, keby nemalo tento problém, tak by uţ bolo dávno tam, kde je Srbsko a Čierna Hora a moţno aj ďalej. Kým to nevyriešia, tak majú smolu, neviem, čo by spôsobilo zmenu tej pozície.

Problémový postup sa javí okrem Macedónska aj v Bosne a Hercegovine. – Bosna a Hercegovina je krajina, ktorá má veľmi zloţitú štruktúru. V 90. rokoch tam bola vojna, pričom mierová dohoda je v súčasnosti

51

ústavou. Mnohé veci sa tým brzdia, lebo súčasťou sú tri štátotvorné národy, desať kantónov – veľmi zloţitá štruktúra. Majú tam pribliţne desať regionálnych parlamentov a problém krajiny je v tom, ţe vodcovia sa nevedia zhodnúť na tom, ako by krajina mala postupovať – kaţdý má iný názor. Republika Srbska by sa najradšej osamostatnila, Federácia Bosny a Hercegoviny je za centralizáciu.

Je pripravené nejaké riešenie? – Z Komisie a Parlamentu vzišla iniciatíva, aby sa k nim pristúpilo pruţnejšie. Ministri zahraničných vecí Veľkej Británie a Nemecka napísali list, v ktorom načrtli stratégiu, ktorá v prípade posunu zaručuje uznanie. V súčasnosti to prevzala vysoká predstaviteľka pre zahraničnú politiku – Mogherini, preto posun očakávame. Veď Bosna a Hercegovina ešte nepodpísala ani asociačnú dohodu. Kedy sa však stanú členom, o tom by som ešte ani neuvaţoval, lebo to je naozaj veľmi ďaleko a s ohľadom na ich štruktúru je to veľmi náročné.

A Albánsko, moţno uvaţovať o jeho vstupe? – Albánsko je štát, ktorý čaká na to, kým mu Európska komisia určí termín na začiatok rokovania. Problémom Albánska je nesmierne vyhrotená vnútropolitická situácia – spory dvoch hlavných politických strán. Asi dva roky čakali na kandidátsky štatút, lebo tá strana, ktorá prehrá voľby väčšinou bojkotuje parlament. Demokraticky zvolené inštitúcie nefungujú. Teraz sa to tam nejako podarilo dať dokopy, lebo po voľbách prešlo odovzdanie moci demokraticky, no uţ sa zas hádajú. Krajina dopláca na to, ţe európska politická kultúra, európsky spôsob riešenia problémov tam zatiaľ, jednoducho, nefunguje. Snaţíme sa im vysvetliť, ţe majú spolupracovať medzi sebou a nie sa chodiť ponosovať do Bruselu.

Na otázky spravodajského portálu EuropskeNoviny.sk odpovedal europoslanec Eduard Kukan.

52

Ţiadny Balkán, ale vyspelá stredoeurópska krajina

Vladimír Mezencev

Nevyužité možnosti výhodnej spolupráce

Slovinsko je úţasná krajina, nám veľmi blízka. Spája nás s ním veľmi veľa. Časť spoločných dejín či pokrvná príbuznosť, veď Slovinci patria do pestrej rodiny slovanských národov. Vo svete si nás dodnes stále pletú, i keď oba národy majú uţ svoje samostatné štáty. Podobné mená krajín, podobné štátne symboly. Takmer kuriózne je to, ţe v slovinskom jazyku prídavné meno slovinský znie doslova „slovenský“! Takţe toho, čo nás spája je skutočne dosť.

Napriek tomu sme o Slovincoch dlho veľa nevedeli. Jeden čas sme o nich hovorili ako o Juhoslovanoch a pretoţe Slovinsko bolo súčasťou Juhoslávie tak sme ich dokonca mali za balkánsky národ! Nuţ, strieľali sme skutočne poriadne vedľa. Slovinsko patrí medzi alpské krajiny, teda štáty, na území ktorých sa nachádzajú časti Álp ako Rakúsko, Švajčiarsko, Francúzsko, Taliansko, Lichtenštajsko, Nemecko a samozrejme Slovinsko so svojími Julskými a Savinjskými Alpami s najvyšším štítom Triglav /2864 m/.

Slovinsko sa podobne ako Slovensko stalo členským štátom EÚ v roku 2004 a oba štáty pouţívajú ako vlastnú menu euro. Krajina, viac neţ o polovicu menšia ako naša republika, má však nielen Alpy, ale aj prístup k Jadranskému moru. Pokiaľ bola súčasťou Juhoslávie slúţila ako vzor ostatným zväzovým republikám: vysokou produktivitou a organizáciou práce, vyspelosťou priemyselnej výroby, HDP na jedného obyvateľa a teda celkovou ţivotnou úrovňou, ktorá bola výrazne vyššia, neţ bol juhoslovanský priemer... Charakterové vlastnosti Slovincov – pracovitosť, vytrvalosť, a zmysel pre cieľavedomosť a disciplínu sa prejavujú aj v športe, predovšetkým v kolektívnych odvetviach.

Mostom medzi Slovenskom a Slovinskom boli dlhoročné partnerské kontakty dvoch hlavných miest, teda Bratislavy a Ľubľany, ktoré pretrvali aj do súčasnosti a čo je najdôleţitejšie, vţdy boli priame, ľudské a bez zbytočného formalizmu.

53

Slovinsko v Košiciach

Len nedávno sa v druhom najväčšom meste republiky, v Košiciach, uskutočnili Slovinské dni na ktorých sa osobne zúčastnila Jej excelencia, veľvyslankyňa Slovinskej republiky v Bratislave Bernarda Gradišniková s tímom svojich spolupracovníkov, medzi ktorými bol aj ekonomický radca veľvyslanectva Roman Weixler. Túto akciu vyuţila aj Košická regionálna komora SOPK, ktorá spoločne s Východoslovenskou investičnou agentúrou a Veľvyslanectvom Slovinskej republiky v Bratislave usporiadali Slovensko – Slovinské obchodné stretnutie podnikateľov. Na toto podujatie prišli aj maďarskí diplomati z Generálneho konzulátu Maďarska v Košiciach a primátor mesta Richard Raši.

Dominantou stretnutia podnikateľov bola prezentácia slovinského prístavu Koper. Charakterizuje ho moderné vybavenie, vynikajúca poloha, blízka vzdialenosť od Slovenska a neustále rozširovanie a tým zvyšovanie kapacity na prekládku tovaru. Ţiaľ, slovenské firmy ho nevyuţívajú aţ tak, ako by bolo to výhodné pre všetkých zainteresovaných na obchodných transakciách. Na stretnutí sa veľa hovorilo aj o slovinských vínach. Práve v tom čase bol v Košiciach aj Festival vín s medzinárodnou účasťou a zo štyroch slovinských značiek prihlásených do súťaţe dve slovinské vína získali zlaté medaily!

V rámci svojej pracovnej návštevy Košíc nám pani veľvyslankyňa poskytla krátky rozhovor:

Slovinsko sa po prvýkrát oficiálne predstavilo v Košiciach. Prečo ste si ich vybrali? -Doteraz sme podobné podujatia organizovali iba v Bratislave. Košice sú však druhé najväčšie mesto na Slovensku, dosť vzdialené od Bratislavy a preto sme sa rozhodli práve pre ne. V budúcnosti chceme podobné podujatia pripravovať aj v iných slovenských mestách.

O oficiálnom partnerstve Bratislavy s Ľubľanou sa vedelo dosť aj v minulosti, ešte počas existencie Česko-Slovenska a Juhoslávie. Existujú však ešte ďalšie priame kontakty medzi slovenskými a slovinskými mestami?

54

-Ţilina má podpísanú zmluvu o partnerstve s Mariborom, ale tieto kontakty jednoducho treba zintenzívniť. Okrem toho Banská Štiavnica úzko spolupracuje s mestom Ptuj, Hlohovec so Slovenskou Konicou, pripravuje sa oficiálne podpísanie dohody o partnerstve medzi Šamorínom a Lendavou. Samozrejme, budeme veľmi radi, keď do našej rodiny spriatelených miest pribudnú aj Košice.

Našinci poznajú vynikajúce slovinské lyže značky Elan, tzv. bielu techniku pre domácnosť Gorenje – a to je zrejme všetko. -Naša ponuka je oveľa pestrejšia. Máme vynikajúci chemický a farmaceutický priemysel, výrobca liekov KRKA patrí medzi najuznávanejších v Európe, je tu ešte logistika uţ so spomenutým prístavom Koper, rezervy sú v cestovnom ruchu. Perspektívu má aj spolupráca vinárov, veď značky, ktoré sme priviezli do Košíc dobre poznajú v Chorvátsku, Rakúsku, Taliansku i v Českej republike. Na druhej strane Slovensko má vlastné tokajské vína... Tých moţností na zintenzívnenie spolupráce je však skutočne veľa. Obe krajiny patria do stredoeurópskeho priestoru, majú vynikajúce polohy, sme si blízki, ale práve preto sa musíme ešte viac spoznávať a hľadať ďalšie moţnosti spolupráce.

Ako sa dá charakterizovať vzájomný obchod medzi Slovinskom a Slovenskom a ako ho možno vyjadriť v číslach? Ktoré sú najzaujímavejšie komodity pre obe strany a aké sú perspektívy ďalšieho vývoja spoločných obchodných stykov? -Hospodárska výmena medzi Slovinskom a Slovenskom je veľmi dobrá. V roku 2014 bola 719 miliónov EUR, pričom slovinský export predstavuje dobrú polovicu, respektíve 395 miliónov EUR. Slovensko je pre Slovinsko pätnásty najdôleţitejší partner na trhu.

Teší nás, ţe počas prvých siedmych mesiacov roku 2015 sa v porovnaní s tým istým obdobím minulého roku zvýšila hospodárska výmena o 7% .

Na strane exportu môţeme medzi najdôleţitejšie výrobky zaradiť elektrické stroje a zariadenia, mechanické stroje, minerálne látky a oleje, farmaceutické výrobky, nábytok.

Slovinsko zo Slovenska vyváţa elektrické stroje, vozidlá, ţelezo a oceľ, plastové materiály a produkty, ako aj mechanické stroje.

V roku 2014 vyváţalo na slovenský trh 1.181 slovinských firiem, počet importérov bol 1.541.

55

Slovinsko patrí do početnej skupiny krajín s výraznou prevahou obyvateľstva slovanského pôvodu, v konkrétnom prípade Slovincov. Aký má Vaša krajina konkrétny vzťah k upevňovaniu slovanskej vzájomnosti s ostatnými slovanskými štátmi, predovšetkým v strednej Európe? -Slovinská republika je v dialógu so slovanskými krajinami aktívna v rámci Fóra slovanských kultúr (FSK), ktoré vzniklo v roku 2004 a funguje ako nezisková mimovládna organizácia, s poslaním oţiviť kreatívnosť slovanských kultúr, prepojenia slovanského kultúrneho okolia, ktoré sa snaţí zviditeľniť a preniesť ho do súčasnej doby v globálnom spoločenskom kontexte. Pri tom aktívne podporuje rozvoj, inovatívnosť a tvorivosť kultúrnych priestorov v rámci slovanských kultúr.

Zásluhou existencie slovinskej národnostnej menšiny v Taliansku žije početná a homogénna slovanská komunita aj na Apeninskom polostrove. Ako konkrétne vláda v Ľubľane i ďalšie štátne inštitúcie pomáhajú svojim krajanom v Taliansku? -Ústava Slovinskej republiky priamo obsahuje článok o starostlivosti o slovinské národnostné menšiny, zároveň sa usiluje, aby toto ustanovenie nebolo iba čiarkou na papieri. Snaţíme sa, aby sa kultúrna činnosť menšín a národa vzájomne čím viac prepájali a obohacovali. S týmto cieľom funguje aj Ministerstvo pre Slovincov vo svete, ktoré podporuje spoluprácu na rôznych úrovniach, tak štátnych ako aj lokálnych, ako i ďalších oblastiach. Od školstva, udeľovaním štipendií a umoţnením štúdia v Slovinsku krajanom ţijúcim za hranicami, cez jazyk a kultúru, pričom podporuje štúdium slovinčiny v Taliansku, ako aj podporou a dotáciou divadiel a rozličných organizácií a spolkov. Aţ po vedu, v rámci ktorej sa organizujú vzájomné vedecké projekty.

56

ZAUJALO NÁS

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Imigračná kríza ako výraz fatálneho zlyhania politiky veľmocí

Roman Michelko

Sotva by sa našlo obdobie v dejinách, v ktorom by veľmoci urobili tak veľa zásadných chýb v takom krátkom čase. Ukazuje sa, ţe hrubá vojenská sila bez nasledujúceho politického riešenia nikam nevedie. Príčiny súčasnej imigračnej krízy však treba hľadať uţ v ére rozpadu koloniálneho zriadenia, keď vtedajšie veľmoci rysovali hraničné čiary bez akéhokoľvek ohľadu na etnické, kultúrne či náboţenské pomery. Ak by sa vtedy zohľadnili aspoň základné parametre funkčnosti nových štátov, nikdy by nemohli vzniknúť Irak, Líbya či Sýria vo svojej dnešnej podobe, rovnako ako mnoho ďalších štátov. Naopak uţ dávno mal vzniknúť nezávislý Kurdský štát, keďţe je to najväčší národ (čítajúci 16 miliónov ľudí). Je logické, ţe takéto umelé útvary mohli existovať len v diktatúrach, v ktorých akákoľvek kritika bola tvrdo sankcionovaná, problémy sa dlhodobo neriešili, ale len zametali pod koberec.

Keď potom prišla arabská jar, diktatúry postupne padali. Dnes môţeme trpko konštatovať, ţe zo všetkých krajín, v ktorých prebehla arabská jar, len v Tunisku sa podarilo konštituovať ako-tak demokratický reţim sekulárneho charakteru s dlhodobejšou perspektívou, čo ukázali aj nedávne voľby, ktoré potvrdili nastavený politický kurz. Samozrejme, ani to ešte neznamená, ţe Tunisko je za vodou. Séria teroristických útokov či uţ v múzeu Bardo, v tuniskej metropole alebo v letovisku Súsa, jasne ukazuje, ţe tento úspešný príklad „westernizácie“ je obrovským tŕňom v oku islamistom, ktorí rozhodne nemajú v úmysle pustiť Tunisko len tak bez boja.

V prípade Líbye ide de facto o zlyhanie štátu rozdeleného minimálne na tri entity. Ale proces jeho rozpadu nie je ešte zavŕšený.

57

Na jeho území operujú desiatky rozličných kmeňových frakcií, ktoré medzi sebou zvádzajú boj predovšetkým o nerastné bohatstvo. Akákoľvek centrálna vládna autorita je čírou fikciou, jediné, čomu sa tu bezpečne darí, sú únosy západných expertov a vymáhanie výkupného. Navyše, v kontexte imigračnej krízy je práve Líbya kľúčovou krajinou. V čase Kaddáfiho pôsobila Líbya ako akési „africké Švajčiarsko“. Prísne centralizovaná moc, fungujúca administratíva a obrovské infraštruktúrne projekty (napríklad megaprojekt vodovodu, ktorý mal priviesť podzemnú vodu zo Sahary k pobreţným mestám) udrţiavali mnoţstvo afrických gastarbeitrov predovšetkým z Eritrey, Somálska či Sudánu na území Líbye. To všetko po páde Kaddáfiho reţimu skolabovalo a iniciovalo obrovskú migračnú vlnu smerom do Európy, predovšetkým do Talianska.

Experiment s demokraciou v Egypte nevyšiel. Vláda Moslimského bratstva sa ukázala ako nekompetentná a navyše aj veľmi militantná. Krajina po roku vlády stála na prahu občianskej vojny a predišlo sa jej pravdepodobne len vďaka vojenskému prevratu, ktorý na čelo štátu vyniesol generála Sisiho.

Irak a Sýria sú takisto príkladom neprezieravej politiky veľmocí. Základnou príčinou exodu obyvateľstva je totálne nezvládnutie zahraničnej politiky Spojenými štátmi a ich spojencov v Sýrii a v Iraku. Značná časť utečencov z tejto časti sveta je tu aj vďaka vzniku Islamského štátu, ktorý sa zrodil ako priamy dôsledok absolútne neprijateľnej, tupo sektárskej politiky bábkového lídra Iraku Nouriho al – Malikiho. Tento proamerický diktátor uţ od svojho zvolenia začal prenasledovať sunnitov – vytlačil ich zo štátnej správy, z armády či predtým z vládnej strany Bass a začal budovať štát, ktorý brutálne vylučoval významnú menšinu sunnitov z akejkoľvek participácie na moci. Toto jeho takmer desaťročné bašovanie viedlo k radikalizácii sunnitov, ktorí na území Sýrie a Iraku vytvorili vlastný kalifát, teda extrémistický Islamský štát, ktorý likviduje šiitov, alavitov aj maronitských kresťanov či jezídov.

Podobne západná destabilizácia Sýrie viedla v podstate k zlyhaniu tohto štátu, ktorý je dnes de facto len skupinou území kontrolovaných tou či onou politickou frakciou. Korene tohto konfliktu sú samozrejme, podstatne hlbšie. Základný rozpor spočíva v tom, ţe Irak bol vţdy umelý štátny útvar zloţený z troch entít – kurdskej, šiitskej a sunnitskej a čoraz jasnejšie sa ukazuje, ţe šanca

58

konsolidovať tento štátny útvar a stvoriť z neho ţivotaschopnú entitu uţ asi nebude moţné.

Všetky tieto okolnosti vedú k tomu, ţe juh a juhovýchod Európy sú dnes vystavené nebývalej imigračnej vlne. To však nie je všetko. Okrem Grécka a Talianska, kam tradične tranzitujú utečenci zo Sýrie, Iraku, Afganistanu a čiastočne aj Sudánu, Somálska či Eritrey, schytáva obrovský nával utečencov z Kosova aj Maďarsko. Stavba povestného vyše 170 km dlhého plota medzi Srbskom a Maďarskom je len ďalším symptómom nezvládnutej situácie. Ukázalo sa, ţe dať suverenitu a uznať štátnosť hrdlorezom z UCK (ktorí bezpochyby vedia úspešne distribuovať drogy po celej Európskej únii či obchodovať s orgánmi zajatých Srbov, ale rozhodne nie riadiť štát) bolo krajne podlé a cynické.

Dnes teda Európa ţne dôsledky svojich veľmi zlých rozhodnutí. Tak aj Kosovo ako štát totálne zlyhalo, vyznačuje sa extrémnou chudobou, nezamestnanosťou a kriminalitou. Na zjavnú a absolútnu neschopnosť jej vedúcich politicko-mafiánskych kruhov riešiť patovú situáciu reaguje väčšina obyvateľstva masovým exodom do vyspelejšej Európy. Problém sa tak vracia tým, ktorí ho spôsobili.

In.: Literárny týţdenník 27-28/2015

Utajená hra pod taktovkou USA

Jaroslav Paška

Sústavou dohôd TTIP a TPP otvárajú Spojené štáty zápas o nové mocenské prerozdelenie sveta

Od júna 2013 vyjednávajú zástupcovia Európskej komisie s americkou vládou podmienky údajne prelomovej Transatlantickej dohody o voľnom obchode – TTIP. Napriek tomu, ţe táto rozsiahla medzinárodná zmluva po schválení zásadným spôsobom zasiahne do nášho kaţdodenného ţivota - zmení pracovnoprávne vzťahy, pravidlá

59

uznávania kvality potravín, podmienky prístupu k nerastným surovinám, energiám i vode, spôsoby podnikania, ale aj mieru ochrany osobných údajov - rokovania o jej obsahu prebiehajú v dôslednom utajení.

Mnohým poslancom Európskeho parlamentu, ktorí prejavili záujem oboznámiť sa s jej pracovným znením, poskytli na krátke nazretie v osobitných, uzavretých priestoroch, len niekoľko vybraných strán z rozsiahleho elaborátu bez moţnosti kopírovania či robenia výpisov. Po tom, čo poslancom Európskeho parlamentu došla trpezlivosť s netransparentnou prácou vyjednávačov Európskej únie a pretrvávajúcim utajovaním skutočného obsahu dohody, o ktorej majú rozhodovať, domáhali sa otvorenej, verejnej diskusie. Predseda EP M. Schulz však okamţite presadil odloţenie rokovania parlamentu o dohode pod zámienkou veľkého mnoţstva pozmeňovacích návrhov...

Insitná demagógia

O čo sa teda hrá v tejto zmluve medzi EÚ a USA? Naši reprezentanti v EP I. Štefanec (SDKÚ), V. Maňka (Smer-SD), R. Sulík (SaS) či L. Nagy (Most-Híd) zatiaľ iba zhodne opakujú oficiálne poučky o jej „očakávaných výhodách“. Spomínajú pritom najmä odstránenie ciel, zvýšenie obchodnej výmeny a údajné zvýšenie zamestnanosti. Bývalý šéf Svetovej obchodnej organizácie Pascal Lamy však označuje tieto vyhlásenia za insitnú demagógiu. Pripomína, ţe k dobre fungujúcej obchodnej výmene sa nedá dopracovať politickými manipuláciami, iba otvoreným, prehľadným a efektívne nastaveným systémom. Skúsenosti s analogickou severoamerickou obchodnou dohodou NAFTA, uzavretou medzi USA, Kanadou a Mexikom, dnes hovoria o strate niekoľkých miliónov pracovných miest najmä v Kanade a Mexiku.

Renomovaní odborníci a drţitelia Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz či Paul Krugman vyslovili váţne pochybnosti o výhodách tejto dohody pre beţných ľudí. Aj argumentácia o odstránení ciel je iba zavádzanie. Vzájomné colné zaťaţenie obchodu medzi USA a EÚ je uţ dnes len symbolické, hmatateľnú zmenu zmluva TTIP neprinesie. Joseph Stiglitz však upozornil na skutočnosť, ţe prostredníctvom konštrukcií obsiahnutých v dohode budú môcť nadnárodné korporácie rýchlo dosiahnuť rozsiahlu kontrolu nad právami duševného vlastníctva.

60

Legálne vykrádanie aktív

Ďalším váţnym problémom pre európske štáty môţe byť aj mechanizmus arbitráţnych súdov, ktorým si cez ustanovenia dohody TTIP Spojené štáty podriaďujú jurisdikcie krajín EÚ. Američanmi vynucovaný model urovnávania sporov, umoţňujúci investorom ţalovať štáty na privátnych súdoch a ţiadať od nich finančné kompenzácie za rozhodnutia verejnej správy, ktoré údajne negatívne ovplyvňujú ich biznis, sa stal otvorenou cestou pre legálne vykrádanie štátnych aktív.

Pripomeňme si prípad z roku 2012, keď austrálsky parlament rozhodol o regulácii cigaretových obalov a v záujme ochrany zdravia určil, ţe cigarety sa majú predávať v rovnakých škatuľkách s grafickým varovaním o škodlivosti fajčenia. Tabaková spoločnosť Philip Morris zaţalovala Austráliu za to, ţe nemôţe vyuţiť akési „duchovné bohatstvo“, obsiahnuté na svojich originálnych obaloch. Austrália napriek podpore najvyššieho austrálskeho súdu spor prehrala, lebo americký koncern sa obrátil na súkromný, tzv. nezávislý arbitráţny tribunál, ktorého rozhodnutia sa v zmysle dohody o voľnom obchode stali nadradenými austrálskej jurisdikcii, teda aj austrálskemu najvyššiemu súdu, a musela tabakovej firme vyplatiť obrovské odškodné.

Predstavme si finančné dôsledky oprávnených regulačných obmedzení nášho štátu napríklad pri ťaţbe zlata či uránu alebo zisku zdravotných poisťovní, posudzované súkromnými tribunálmi, zriadenými zoskupeniami zainteresovaných finančných špekulantov podľa poţadovaného modelu USA. Väčšina odborníkov na obchodné právo potvrdzuje, ţe Spojenými štátmi presadzovaný systém arbitráţnych urovnávaní sporov medzi štátmi a investormi je výrazne diskriminačný voči verejnému záujmu a naklonený konzorciám a špekulantom. Očakávať v ňom spravodlivé, čestné posúdenie sporu je podľa nich jednoducho naivné. Mechanizmus arbitráţnych súdov však v transatlantickej dohode zatiaľ odmietajú len Francúzi a nemeckí socialisti. Vláda Slovenskej republiky o tomto ekonomickom riziku dohody mlčí.

Obnova ekonomickej nadvlády

Transatlantická dohoda o voľnom obchode medzi EÚ a USA nie je jediná takáto zmluva, o ktorú sa dnes Spojené štáty usilujú. Rovnako,

61

ako tlačia na Európsku úniu, aby prijala TTIP, rokujú aj s ďalšími jedenástimi štátmi pacifického regiónu, aby prijali Transpacifické partnerstvo (TPP). Slovenský analytik Eduard Chmelár naznačuje, ţe sústavou dohôd TTIP a TPP otvárajú Spojené štáty zápas o nové mocenské prerozdelenie sveta. Pokiaľ geopolitickým cieľom TTIP je odrezať Európsku úniu ekonomicky od Ruska a fixovať ju pod vplyvom USA, geopolitickým cieľom TPP je odrezať Austráliu, Brunej, Chile, Kanadu, Japonsko, Malajziu, Mexiko, Nový Zéland, Peru, Singapur a Vietnam od Číny a obnoviť ekonomickú nadvládu Spojených štátov v oblasti Pacifiku.

Je zrejmé, ţe účelové mechanizmy zmlúv, ako aj zjavný geopolitický kontext nových amerických obchodných iniciatív, znepokojil odbornú verejnosť aj intelektuálne kruhy v krajinách západnej Európy, kde vznikla rozsiahla Európska občianska iniciatíva, zameraná na zastavenie netransparentných rokovaní o TTIP a CETA. Petičná akcia má veľkú podporu verejnosti najmä v Nemecku, kde ju podpísalo vyše 1,1 milióna signatárov, čo je 1 580 percent určeného kvóra pre Nemecko. Na Slovensku sa dá k podpore petičnej akcie pripojiť elektronickým vyhlásením na stránke: https://stop-ttip.org/podpisat/.

Vzhľadom na to, ţe medzinárodné dohody sú nadradené národnej legislatíve, mali by sme si teraz veľmi dôsledne stráţiť, aby nás bruselskí vyjednávači cez zmluvu TTIP nezaťaţili záväzkami, na ktoré budeme ťaţko doplácať.

In: Extra plus, júl 2015

Pôda na Ukrajine

Američania nemusia na Ukrajine bojovať – Ukrajinu si jednoducho kupujú

Udrţiavaním vojnového konfliktu prekrývajú masívnu korporatívnu rabovačku najkvalitnejšej pôdy na svete.

62

Zatiaľ, čo ukrajinská vláda okázalo bojuje s ruskojazyčnou opozíciou o ovládnutie smiešnych 2% územia, milióny hektárov ukrajinskej pôdy rýchlo a v tichosti prechádzajú do rúk zahraničných korporácií. Podľa pracovníkov kalifornského Oakland Institute sa odhaduje, ţe dnes je pod kontrolou zahraničných spoločností (prevaţne amerických) uţ cca2,200.000 ha ukrajinskej pôdy.

Na základe vydieračských podmienok Asociačnej dohody s EÚ, spojenej s pôţičkami od Európskej investičnej banky, Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, musela Ukrajina zrušiť moratórium na predaj svojej pôdy zahraničným investorom a otvoriť cestu k pestovaniu geneticky modifikovaných plodín na svojom území. Treba si pri tom uvedomiť, ţe ukrajinská černozem predstavuje jednu tretinu poľnohospodárskej výmery celej Európy a je najproduktívnejšou, najúrodnejšou pôdou na svete. Podľa Elizabeth Fraser z Oakland Institute americké nadnárodné spoločnosti uţ dlho hľadali cestu k získaniu bohatej ukrajinskej pôdy. Americká spoločnosť NCH Capital začala získavať pôdu na Ukrajine uţ v roku 1993, pričom ponúkala ukrajinským vlastníkom pôdy také nájomné zmluvy, v ktorých bolo zakotvené exkluzívne právo spoločnosti na odkúpenie pôdy drţanej spoločnosťou po zrušení moratória.

Dnes má táto americká spoločnosť pod kontrolou okolo 450.000 ha ukrajinskej pôdy. Popri najvýznamnejších amerických investoroch, ovládaných rodinným klanom Rockefellerovcov, participujú na rabovaní bohatej ukrajinskej zeme aj francúzska spoločnosť AgroGeneration ovládajúca cca 120.000 ha, dánska spoločnosť Trigon Agri s cca 52.000ha, či saudská spoločnosť United Farmers Holding Company ovládajúca 33.000 ha ukrajinskej černozeme. Do korporačného zaberania pôdy sa s verejne deklarovaným cieľom produkovať GMO /geneticky modifikované/ plodiny na Ukrajine intenzívne zapojila aj spoločnosť Alfred C. Toepfer International, ktorá na základe poradenstva Deutsche Agrarzentrum (DAZ) a nemeckej poradnej skupiny pre hospodárske reformy na Ukrajine prednedávnom zdvojnásobila výmeru získanej ukrajinskej ornej pôdy na 100.000 ha. Čínska snaha získať 3,000.000 ha pôdy stroskotala na politickom postoji, keď sa čínska administratíva nepridala k hospodárskej vojne Západu proti Rusku. Rozsiahlu angaţovanosť najmä rodiny Rockefellerovcov v zaberaní pôdy na Ukrajine dokumentujú aj aktivity spoločnosti Monsanto, ktorá v roku 2013 predstavila cieľ preinvestovať na Ukrajine 140 mil.

63

dolárov a je známa najmä presadzovaním pestovania GMO plodín, či pouţívaním nebezpečných herbicídov s mnoţstvom zdokumentovaných fatálnych dôsledkov na zdravie a ţivoty ľudí v Juţnej Amerike, Afrike, ale aj v Európe. Verejnosť v Európe sa ale uţívaniu GMO potravín zatiaľ z racionálnych dôvodov húţevnato bráni. Po Francúzsku postupne zakázali produkciu GMO kukurice MON 810 od spoločnosti Monsanto aj Grécko, Maďarsko, Rakúsko, Luxembursko, Nemecko, Bulharsko, Poľsko a Taliansko... Aj pestovanie GMO zemiakov Amflora od tejto spoločnosti uţ zakázali v Rakúsku, Luxembursku, Maďarsku a Poľsku. Zostáva teda otázka, prečo my z našich daní stále posielame ukrajinskej vláde miliardové dary (nazývané pôţičky), keď tá pod taktovkou amerických poradcov, Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky prakticky rozdáva najcennejší majetok svojich občanov cudzím korporáciám a v spolupráci s americkými genetickými inţiniermi nám pripravuje ekonomickú likvidáciu európskeho tradičného poľnohospodárstva a perspektívu pokusných králikov na testovanie dôsledkov dlhoročnej konzumácie u nich pestovaných GMO produktov. Zdá sa, ţe slovenská reprezentácia našimi peniazmi opäť raz pomáha udrţovať pri moci politických gangstrov, ktorí nechávajú v zbytočnej vojne kynoţiť svojich muţov, len aby mohli v tichosti okradnúť svoj ľud o pôdu, ktorá mu po stáročia patrila. Politických dobrodruhov, ktorí neváhajú za chvíľku "vládnutia“ pod ochranou mocných spraviť z ukrajinského štátu biednu kolóniu v područí najbohatších amerických rodinných klanov a cez masovú produkciu GMO potravín pomôcť decimovať zdravie európskej populácie.

Zdroj: internet 6.6.2015, G. Brandibourg

Poznámka:

Toto čachrovanie s ukrajinskou černozemou aţ nápadne desivo pripomína plány nacistického Nemecka, ktoré chcelo po víťaznom skončení vojny proti ZSSR oblasti ukrajinskej černozeme nielen osídliť nemeckými občanmi /rozšírenie Lebensraumu/, ale plánovalo dokonca ukrajinskú černozem vo veľkom transportovať do Nemecka na zlepšenie úrodnosti nemeckej poľnohospodárskej pôdy. Pamätám si, ţe v rokoch 1941-1942 boli v nemeckých časopisoch /napríklad Signal/ uverejnené vizionárske projekty o vybudovaní akejsi superţeleznice s rozchodom neuveriteľných 4m a obrovskou vozovou

64

kapacitou, ktorou sa po vojne mala táto černozem vo veľkom transportovať do Nemecka.

Nuţ, zdá sa, ţe súčasní osloboditelia Ukrajiny od komunistickej totality našli oveľa efektívnejšie riešenie uvedeného zámeru v zmysle demokratického princípu „Priniesli sme vám slobodu výmenou za váš majetok“.

J.H.

65

JUBILEÁ

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Jubileá v 1. štvrťroku 2016

Čisto ľudské je možné docieliť iba národným

P.J.Šafárik

Január

- 2. 1. 1941 umrel v Smoleniciach - v Smolenickej Novej Vsi vynálezca Štefan Banič. Narodil sa 23. 11. 1870 v Smoleniciach. Ním vynájdený padák patentovali v USA roku 1914 a počas prvej svetovej vojny ho zaradili do výzbroje amerického letectva. Spolu s Imrichom Vajsábelom roku 1929 objavili jaskyne Driny – 75. výročie smrti.

- 4. 1. 1906 v Lamači sa narodil historik Alexander Húščava. Zomrel 9.8.1969 v Bratislave. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave bol profesor pomocných vied historických. Formoval mnoţstvo slovenských historikov. Vydal obsiahlu monografiu Dejiny a vývoj nášho písma – 110. výročie narodenia.

- 4. 1. 1896 sa narodil v Blatnici prvý slovenský filmový reţisér Jaroslav Siakeľ, V roku 1920 skupina Slovákov v Chicagu zaloţila akciovú spoločnosť na nakrúcanie filmov. Ako prvý film si vybrali Jánošika. Reţisérom bol Jaroslav Siakeľ, kameramanom brat Daniel a producentom Ján Závodný. Spoločnosť zanikla a na film sa zabudlo. Premiéra zrekonštruovanej verzie bola aţ roku 1981 - 120. výročie narodenia.

- 12. 1. 1856 v Modre zomrel kodifikátor spisovného jazyka, ideológ národného hnutia, básnik, redaktor Ľudovít Štúr. Narodil sa 28. 10. 1815 v Uhrovci. Patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských národných dejín. Kodifikoval spisovný jazyk, v revolučnom roku 1848 presadzoval záujmy Slovákov na sneme

66

petíciami i organizovaním ozbrojeného boja Na Slovanskom zjazde v Prahe poţadoval rovnoprávne postavenie všetkých národov v Uhorsku- 160. výročie smrti.

- 18. 1. 1841 v Banskej Bystrici zomrel priekopník moderného lesného hospodárstva Jozef Dekrét-Matejovie. Narodil sa 12.7. 1774 v Čiernom Balogu-Dobroči. Presadzoval moderné lesné hospodárstvo, zavádzanie technického pokroku, zariadenia suchej a vodnej dopravy dreva a racionalizovanú výrobu drevného uhlia – 175. výročie smrti.

- 23. 1. 1906 v Moravskom Lieskovom sa narodila Elena Holéczyová, textilná výtvarníčka, čipkárka. Zomrela 5. 12. 1983 v Prahe. Venovala sa textilnému výtvarníctvu, svetovú úroveň dosiahla v tvorbe čipiek, najmä oţivením techniky paličkovania - 110. výročie narodenia.

- 23. 1. 1876 zomrel v Ţupčanoch spisovateľ, dramatik, historik a publicista Jonáš Záborský. Narodil sa 3. 2. 1812 v Záborí v Turci. Významný slovenský spisovateľ – písal básne, prózu, celé cykly divadelných hier i rozsiahle historické práce. Historické drámy spracúvajú tematiku veľkomoravskú a slovensko-uhorskú, srbsko-uhorskú a lţidimitrijovské nepokoje v Rusku. Účastník a mecén národných pohybov – Memorandum, Matica slovenská, podporovateľ mládeţe, ale aj „národný hriešnik“ – nezhody so štúrovcami pre štúrovčinu a orientáciu na Viedeň- 140. výročie smrti.

- 27. 1. 1991 zomrel básnik, autor pre deti, prekladateľ a minister kultúry Miroslav Válek. Narodil sa 17. 7. 1927 v Trnave. Bol redaktorom viacerých časopisov, šéfredaktorom Mladej tvorby, Romboidu a predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. V rokoch 1979 – 1989 bol ministrom kultúry SSR. Je významný reprezentant modernej slovenskej poézie – 25. výročie smrti.

- 28. 1. 1906 sa narodila v Klatovoch - Čínov Júlia Kováčiková-Horová, slovenská sochárka a keramička. Umrela 5. 2. 1978 v Prahe. Pôsobila ako výtvarná pedagogička – profesorka keramiky na bratislavskej Škole umeleckých remesiel, návrhárka keramickej dielne v Modre a usmerňovala aj ľudovú tvorbu v Pozdišovciach – 110. výročie narodenia.

67

Február

- 1. 2. 1881 v Martine Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty obnovili vydávanie Slovenských pohľadov, časopisu pre literatúru, vedu, umenie a politiku. Je to literárny časopis s najdlhšou tradíciou, vychádza dodnes– 135. výročie vzniku.

- 1. 2. 1946 v Bratislave dali do prevádzky znova vybudovaný most cez Dunaj, ktorý nemecké vojská 2.4.1945 zničili. Išlo o most, ktorý otvorili ešte 30. decembra 1890 za účasti cisára Františka Jozefa a po ňom ho i pomenovali. Od roku 1919 mal názov most Milana Rastislava Štefánika. Na konci druhej svetovej vojny ho nemecké vojská vyhodili do vzduchu. Po oprave dostal názov Most Červenej armády, od roku 1990 sa volá Starý most. Od roku 2014 prebieha jeho rekonštrukcia – 70. výročie vojnovej „provizórnej“ opravy.

- 12. 2. 1866 sa narodil v Dolnom Kubíne lekár, prozaik a dramatik spisovateľ Ladislav Nádaši-Jégé. Zomrel 2. 7. 1940 v D. Kubíne.Jeho literárna tvorba sa rozvinula po prvej svetovej vojne. Vtedy sa dostal do centra slovenskej literatúry ako predstaviteľ historickej prózy – 150. výročie narodenia.

- 22. 2.1826 sa narodil v Mošorine (Srbsko) JUDr. Svetozár Miletič, srbský politik, poslanec uhorského snemu, obranca Matice slovenskej. Umrel 4. 2. 1901 v srbskom Vršaci. Významný politický predstaviteľ Srbov vo Vojvodine. Niekoľkokrát na sneme vystúpil za práva Slovákov – v roku 1868 obhajoval právo Slovákov na rodnú reč a po zatvorení Matice slovenskej interpeloval predsedu vlády v jej záujme – 190. výročie narodenia.

- 23. 2. 1896 sa narodil vo Zvolene spisovateľ, správca Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský. Zomrel 13. 7. 1960 v Luján v Argentíne, jeho pozostatky previezli roku 1993 na Národný cintorín do Martina. V rokoch 1933 – 1945 pracoval v Matici slovenskej ako redaktor, tajomník a správca. Zaslúţil sa o jej mimoriadny rozvoj. Bol plodným autorom najmä detskej literatúry. V roku 1945 odišiel do emigrácie, kde mal veľké problémy so zamestnaním. Trápila ho nevraţivosť slovenskej emigrácie, hľadal cesty k vzájomnému zblíţeniu. Roku 1959 zaloţil Zahraničnú Maticu slovenskú, pri ktorej chcel vybudovať tlačiareň a rozvinúť vydavateľskú činnosť. Ţiaľ, v nasledujúcom roku zomrel - 120. výročie narodenia.

68

Marec

- 8. 3. 1896 sa narodil vo Vrbovom prozaik a publicista, rusofil Elo Šándor. Umrel 9.1.1952 v Bratislave. Zamestnaním bankový úradník, ťaţiskom literárnej tvorby humorista (Sváko Ragan z Brezovej). Humorný ţáner nadobúdal v jeho tvorbe prvky politickej satiry. Písal aj politickú publicistiku a reportáţe (Moje dojmy z ciest po ZSSR, Bratislava – Moskva). V rokoch 1934-1936 podpredseda a potom predseda Spoločnosti pre kultúrne a hospodárske styky so ZSSR v Bratislave – 120. výročie narodenia.

- 8. 3. 1861 vyšlo 1. číslo Černokňaţníka – prvého slovenského humoristického a satirického časopisu. Vydával a redigoval ho Viliam Pauliny-Tóth. Mal významnú spoločenskú úlohu, pod rúškom humoru sa vyslovoval k politickým otázkam. Vychádzal štyri roky (1861 – 1864) a mal malý okruh spolupracovníkov. Z nedostatku humoristických príspevkov prinášal aj váţne príspevky - 155. výročie.

- 10. 3. 1796 sa narodil na Píle (teraz Rimavská Píla) ľudový spisovateľ, zberateľ ľudových piesní, národný buditeľ Matej Hrebenda. Zomrel 16. 3. 1880 v Hačave Písal príleţitostné a gratulačné verše na melódie ľudových a duchovných piesní– 220. výročie narodenia.

- 13. 3. 1916 zomrel v Bratislave slovenský vedec, technik, vynálezca helikoptéry Ján Bahyľ. Narodil sa 25. 5. 1856 vo Zvolenskej Slatine. Vojenský inţinier, konštruktér, tvorca originálnych projektov a konštrukcií vrtuľníkov. Roku 1894 vyhotovil dvojrotorový vrtuľník poháňaný ľudskou silou. V rokoch 1901 – 1903 v dielňach na výrobu kočov zostrojil model aj prototyp vrtuľníka poháňaný motorom, na ktorý získal aj patent (1906). Okrem vrtuľníka získal 16 patentov (letový balón so vzdušnou turbínou, tank s parným pohonom, špeciálne vodné čerpadlá a i.) - 100. výročie smrti, 160. výročie narodenia.

- 16. 3. 1866 sa narodila v Ratkovej botanička, poštová úradníčka Izabela Textorisová. Zomrela 12. 9. 1949 v Krupine. Napísala mnoţstvo noviel. Botanický výskum viedla vo Veľkej Fatre v Blatnickej a Gaderskej doline. Zbierala aj nárečový materiál, zaoberala sa hvezdárstvom a speleológiou. Pracovala v ţenskom hnutí – 150. výročie narodenia.

69

- 18. 3. 1956 zomrel v Mariaći (Brazília) prozaik Gejza Vámoš. Narodil sa 22. 12. 1901 v Dévabánya (Maďarsko). V roku 1939 z obavy pred rasovým prenasledovaním odišiel do Číny, neskôr na Tchajwan a napokon do Brazílie. Bol predstaviteľom slovenského expresionizmu. V románe Atómy boha presviedča, ţe vo svete zlo zvíťazí nad dobrom. V románe Odlomená haluz obţalúva veľkopanskú spoločnosť v Uhorsku, najmä ţidovstvo. V emigrácii sa literárne odmlčal – 60. výročie smrti.

- 24. 3. 1906 v Pezinku sa narodil slovenský historik, geograf a publicista František Bokes. Umrel 20.3. 1968 v Bratislave. Venoval sa historickej geografii (osídlenie Bratislavy a Slovenska), neskôr historiografii (Dejiny Slovenska a Slovákov od najstarších čias po prítomnosť). Ako editor vydal trojdielne Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu 1848-1914 – 110. výročie narodenia.

- 28. 3. 1906 v Seredi sa narodil Rudolf Kubíček, prvý predseda Slovenského robotníckeho spolku v USA. Umrel 13.8.1972 v Leonardtown (USA). V Seredi sa vyučil za mlynára, roku 1906 sa vysťahoval do USA. Stal sa predsedom Slovenského robotníckeho spolku a činiteľom odborovej organizácie tesárov. Organizoval akcie na podporu boja za oslobodenie Československa, funkcionár Americko-slovanského kongresu, člen výboru pre pomoc vojnou poškodenému Slovensku – 110. výročie narodenia.

Bez presnejších údajov:

- Okolo roku 846 zomrel Mojmír I. – moravské knieţa, zakladateľ a panovník Veľkej Moravy. Pôvodne vládca Staromoravského knieţatstva, ktoré zaberalo dnešnú Moravu, záhorskú časť Slovenska a východnú časť dnešného Dolného Rakúska. Asi v rokoch 832 – 833 vyhnal z Nitry vládcu Nitrianskeho knieţatstva Pribinu a spojil obe knieţatstvá do spoločného štátneho útvaru – Veľkej Moravy. Poloţil tak základy ranofeudálneho veľkomoravského štátu. So svojou druţinou prijal kresťanstvo. Roku 846 pri vnútorných rozbrojoch medzi veľmoţmi Veľkej Moravy ho zosadil z trónu východofranský panovník Ľudovít Nemec. Nástupcom Mojmíra I. na Veľkej Morave sa stal Rastislav. Mojmír bol na Slovensku populárny – v mestách sú po ňom pomenované ulice a roku 1948 obec Urmín neďaleko Nitry premenovali na Mojmírovce. - 1170. výročie smrti.

70

- 1636 vyšla Cithara sanctorum – prvý tlačený evanjelický spevník u nás. Zostavil ho barokový spisovateľ Juraj Tranovský (1592 – 1637). Obsahuje piesne s náboţenskou problematikou, ale aj časové piesne s aktuálnou tematikou (lamenty nad ťaţkým osudom prenasledovanej protestantskej cirkvi) – 380. výročie vydania.

- 1826 vyšli v Pešti Šafárikove Geschichte der slavische Sprache und Literatur... – Dejiny slovanskej reči a literatúry. Dielo má encyklopedický charakter – informuje o jazykoch a literatúrach slovanských národov od ich najstarších čias po autorovu dobu. Reaguje na podceňovanie slovanských národov, ich kultúry a jazyka a vplýva na orientáciu mladej generácie. Vyzdvihuje lásku k národnej kultúre a kritizuje ich zotročovateľov – 190. výročie vydania.

- 1836 vyšla Kuzmányho Hronka – „podtatranská zábavnice“ – literárny almanach, ktorý vydával Karol Kuzmány. Vyšli z nej tri ročníky v rokoch 1836 – 1838 v Banskej Bystrici. Odzrkadľovala situáciu v slovenskej literatúre a kultúre. Poskytla priestor kollárovskej generácii, ale aj nastupujúcim štúrovcom. Ukazuje vývinový proces slovenskej literatúry od klasicizmu k romantizmu – 180. výročie vydania.

- 1846 vyšiel spis Ľudovíta Štúra Nárečia slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Zdôvodnil v ňom myšlienku zaviesť slovenčinu ako spisovný jazyk. Odmietol Kollárovu koncepciu štyroch slovanských jazykov a priznával právo na samostatný vývin jedenástim slovanským jazykom, medzi nimi aj slovenčine. V druhom spise vydanom Tatrínom v tom istom roku (Náuka reči slovenskej) vypracoval odbornú sústavu kodifikovanej spisovnej slovenčiny. Za jej základ zvolil stredoslovenské nárečie a v pravopise fonetický princíp – 170. výročie vydania.

Michal Eliáš

71