Ročník XI. Číslo 2. Jún 2013

Hlboké lesy kremnické sú predurčené k tomu, abysvojou polohou, svojou temnotou a členením uschovávalisvoje tajomstvá na mnoho a mnoho rokov. Dokážu poskyt-

núť prístrešie zločincovi, ale i pochovať živého člo-veka aj bez hrobára, farára či smútočných hostí.Jednoducho sa stratí a niet ho viac. Aj preto dokremnických lesov odjakživa vstupovali ľudia súctou a bázňou.

A predsa tam ľudia po celé stáročia chodili a akoby pokúšali svoj osud.Chodili, lebo ich hnala túžba spoznávať tajomné to javy, spoznávať, čo jepravdy na poverách. A chodili horári, lebo to bolo ich poslaním, chodiligeológovia aj alchymisti, botanici a údajne aj budúci cisári. A chodili aj veľmiznáme osobnosti z blízkej lokality, ako historik a archivár Pavol Križko, ktorýmá pamätnú tabuľu v Banskej Bystrici na Lazovnej ulici. Mimochodom, je ajzakladateľom prvého filatelistického spolku s riadnymi stanovami pod názvomAlbum v Kremnici. Nechodil sám, ale spolu s ním chodil aj maliar a vynálezcaJozef Božetech Klemens. Práve ich história obviňuje z vyrábania tajomstva vsúvislosti s velestúrskymi skalnými nápismi. Jedni ich obviňujú, no nájdu saaj obhajcovia. Skutočnosť je však taká, že dnes už je umenie v danej lokaliteVelestúra nájsť skalu bez tajomného nápisu vysekaného doň. Pritom predmnohými rokmi tu chudák Matej Bel chodil snáď viac ako domov a žiadnenápisy nenašiel! História je aj preto krásna, lebo vie byť aj rozprávkovo záhadná.

Kremnické lesy sú proste preslávené tajomstvom. A toto tajomstvo sivedia chrániť. Nikto nič nevidel, nikto nič nepočul. Zabudnite!

A tak sa stalo aj v lete v roku 1914, že sa stratil človek. Jednoducho ho zničoho nič nebolo. Ako keď hodíš kameň do mora a voda sa za ním uzavrie. Bola už ho niet! Tak sa bez stopy stratil aj Ján Bíreš z Kordík, ako o ňom písalivtedajšie noviny „pytlák a drevorubač“. Chodil do hory za zakázaním ovocím.No nechodil tam sám. Tajne ho sledoval mestský horár z Banskej Bystrice EduardVeis, ktorý údajne jedným očkom rád sledoval aj jeho ženu.

Vyšetrovanie ešte ani v roku 1918 neprinieslo žiadne výsledky. Vyšetrovanýbol hlavne podozrivý horár Veis, ale nič mu nedokázali, tak ho prepustili naslobodu. A kremnické lesy mlčali...

A mlčali až do prvej dekády augusta 1926, teda celých dvanásť rokov.Vtedy v hlbokých horách kremnických, spadajúcich do četnického obvoduHorný Turček, valaskí psi svojím zúrivým brechotom aj zavýjaním dávali svojimgazdom najavo, že sa na tom mieste, kde nervózne poskakovali, stalo niečostrašné! Nikto nevedel kedy, nikto nevedel ako. Pri práchnivom pni staréhoduba bola opretá kriedovo vybielená kostra človeka. A vedľa neho hodiny.

A práve tie hodiny boli dôkazom, že ide o kostru „pytláka a drevorubača“Jána Bíreša z Kordík. Z kostry sa však nedalo vyčítať, či sa stala vražda,alebo tam Bíreš len tak zaspal únavou zmorený naveky.

Nové vyšetrovanie znovu priviedlo horára Eduarda Veisa ako hlavnéhopodozrivého pred vyšetrovateľov 14. augusta 1926 ale v nedostatku dôkazovho opäť prepustili. A sotva kedy svitne deň, keď hlboké temné hory kremnickévydajú svedectvo o záhadnej smrti Jána Bíreša z Kordík.

V knihe ľudového humoru a vtipu Veselé putovanie po Slo-vensku, ktorú napísal František Václav Peřinka (vyšla vo vyda-vateľstve ORBIS Praha v r. 1934), ide podľa autora o ľudový vtip,o ľudové škádlivky, o knihu síce veselú, ale v podstate svojej náro-dopisnú, obsahom folkloristickú, o príspevok k slovenskej etnogra-fii. Prinášame v pôvodnom znení stať týkajúcu sa Španej Doliny.

Špania Dolina ukazuje nám najlepšie, jaksa menily úradné mená slovenských obcí.Pôvodne Baňa, potom Špania Dolina, z tohoHerrengrund; to pomaďarčili na Urakvölgye, alepretože sa im to ešte nezdalo dosť čačaným,skrsol Úrvölgy. Keď tam objavili akýsi pred týmneznámy druh nerastov, pokrstili ho na úrvölgyit.

Bývaly tam kedysi kvitnúce bane, obyvateliazovú sa baníci. Ľud tento bol tam presadenýna banské práce z ktorejsi švábsko-nemeckejkrajinky. Teraz hovorí švábskou slovenčinou, napr. takto: „Či mi kcéš zábit tú svinú, ty svíná?“ – „Cílá, opatrujtze dobre tújálovičkú, kéd sa výdáš, dám hú tébé, búdéš mát krávú...“

Všeobecne sa im nadáva kropatých baníkov, alebo aj Nácov.Klopačku mali na „hutmanskej“ a zobúdzali baníkov podobne ako v Štiavnici:

„Vstávaj, Náco hore, na baňu klopajú...“.

Obyvateľka z tejto peknej dediny ide po ulici, koš na chrbte, za ňou nejakýNáco. Pozoruje baníčku, krúti hlavou, nakoniec sa ozve: „Léna, a véd sá tý skóša kudlý“. – „Ach, véd to mój Nácko rauchá, nesjem ho dó báný, idé fárát“.

O čo vlastne ide? Nuž, práve 25. augustabude tomu 200 rokov, ako Banskú Bystricuzasiahla snáď najničivejšia povodeň v jej histórii.Vtedy sa jej však hovorilo jednoducho veľkávoda. Vtedy 25. augusta 1813, keď BanskáBystrica nemala ešte veľa obyvateľov, bolovšetko na nohách a všetci sledovali, ako živelvyčíňa. Snažili sa zachraňovať čo sa dalo auvedomili si svoju bezmocnosť. Možno právevtedy sa udomácnil slogan Pred ohňom ujdeš,ale pred vodou nie!

V histórii Banskej Bystrice však boli aj inokedy veľké vody, a to v rokoch1575, 1687, 1784, 1847, 1853, 1899, 1931 a naposledy, čo si eštemnohí z nás pamätajú, v roku 1974. Výpočet by nebol úplný, keby som sanezmienil ešte o jednej veľkej vode, ktorá bola takmer ako tá 25. augusta1813, len táto bola 15. augusta 1913!

Výročia sú dobré na to, aby sa oslavovali. Sú všakvýročia, a to aj také bradaté, ktoré sa len pripomínajú, lebooslavovať niet čo. A jedno také veľké výročie nám právebeží oproti. A my si ho pripomenieme 25. augusta 2013.

Pokračovanie na strane 2.

Pokračovanie na strane 14.Michal Kiššimon

Tieto živelné pohromy pripomínalo Banskobystričanom šesť tabuliekvodoznakov. Do dnešných dní sa však zachovala len jedna, ktorú vidítena obrázku.

Táto železná tabuľka má roz-mery 42 x 33 cm a je na nejnemecký nápis WASSER STANDD. 25 AUSST 1813. Tabuľka jeumiestnená na Štadlerovom ná-breží na starom historickom obran-nom hradnom múre asi dvestometrov od bývalej kolkárne. V letenie je viditeľná, lebo cez ňu pre-rastá ponad múr zeleň.

Lenže ani táto tabuľka nie jena pôvodnom mieste a ani nevys-tihuje vtedajšiu výšku veľkej vody,ktorá bola takmer až do poloviceDolnej ulice.

Keď sme s primátorom Ban-skej Bystrice Petrom Gogolomviedli reč na tému, ako si tútodvestoročnú udalosť pripomenúť, tak nie žeby sme sa chválili, ale nanič múdre sme neprišli!

Redakcia Bystrického permona urobí aspoň to, že v čase „osláv“očistíme okolie tabuľky a dáme tam biely karafiát, aby táto pamiatka

bola z cesty a chodníka viditeľná.Je tu však ešte jedna záležitosť. Redakcia

urobila medzi občanmi mesta internetovýprieskum a zaujímala sa o to, či by privítali vbudúcnosti postavenie pamätníka na Veľkévody. Majú ho mnohé mestá na kontinente!Abonenti boli jednoznačne za. Väčšinounavrhovali vo forme trojhranného ihlanu aleboobelisku, na ktorom by bola historickátabuľka, ale vyznačené aj ostatné roky. Ďalšímnávrhom bola pietna tabuľka, ktorá bypripomínala ľudí, ktorým voda vzala život.

A pamätná tabuľa alebo busta TeofilaŠtadlera, ktorý dal vybudovať celé nábrežie amost k Malej stanici. Pamätník by mal byťpostavený buď v blízkosti Štadlerovho mosta,alebo pri ústí potoka Bystrice do Hrona. Vtýchto lokalitách mesto aj tak nemá žiadnuvýznamnú historickú pamiatku. Snáď raz bude

naše mesto finančne na tom tak dobre, že si to bude môcť dovoliť!Redakcia Banskobystrického permona

Tabuľka pripomínajúca veľkú vodu.

Keď prídete na banskobystrický evanjelický cintorín, ťažko na prvý raznájdete kryptový hrob Horárikovcov. Ale je to jeden z prvých hrobov na ľavejstrane cintorína pri múre, miestami zarastený machovou patinou, v ktoromodpočíva rodina Horáriková a medzi nimi aj Ján Horárik.

Teplé májové lúče slnka v roku 1808 vítali príchod na svet jedno zosiedmich detí súkenníka Horárika v Dolných Ozorovciach, teraz častiBánoviec nad Bebravou, ktorému dali meno Ján, a o 56 rokov neskôr ho toisté májové slnko odprevádzalo cestou večného odpočinku z Lazovnej uliceč. 12 na evanjelický cintorín. Tu dožil svoj krušný život pri svojom bratoviJurajovi, banskobystrickom súkenníkovi.

Čím sa nám stal Ján Horárik tak blízkym, že sme si na neho po 205rokoch od jeho narodenia a 149 rokoch jeho smrti spomenuli? Čo výz-namného vykonal? Aký odkaz, aké myšlienky zanechal súčasníkom? Bol toozaj taký veľký človek, že by nemal upadnúť do zabudnutia?

Odpovede na položené otázky nájdeme v živote, filozofii a diele tohtoneobyčajného muža. Ján Horárik, pôvodne katolícky kňaz, neskôr vycho-vávateľ, mysliteľ, filozof, humanista, je nám blízky čistotou charakteru,vierou v život, v človeka, v ľudský intelekt a ľudské šťastie.

Ján Horárik sa narodil 19. mája 1808 v mnohopočetnej rodinesúkenníka a aj keď bol nadaným chlapcom, rodina ho nemohla poslať naštúdiá z rodinných prostriedkov, a tak ako väčšina nadaných chudobnýchchlapcov sa stal seminaristom a bohoslovecké štúdiá zakončil v Pešti.Koncom roka 1829 sa vrátil do Nitry, kde ho v roku 1831 vysvätili za kňazaa stal sa študijným prefektom nitrianskeho nižšieho gymnázia, kde vyučovalviaceré spoločenskovedné predmety a filozofiu.

Neskôr sa dostal do banskobystrickej diecézy, kde mál záujem pôsobiťv pastorácii ako kňaz, no namiesto toho mu bolo prisúdené kaplánske van-drovanie po najslabších kaplánskych miestach. A tak v roku 1837 opustilpastoračnú činnosť a stal sa vychovávateľom detí v rodine bohatéhopodnikateľa Mórica von Ulmanna. Súkromne sa venoval štúdiu francúzštinya oboznamoval sa s filozofiou Hegla a dielami francúzskych osvietencov.

Zaplietol sa do vtedy prebiehajúcich sporov o zmiešaných manžel-stvách, keď bolo problematické uzavrieť manželstvo medzi vyznávačmirôznych náboženstiev a dosiahol tým to, že ho katolícky zmýšľajúci pánUlmann prepustil, ale získal miesto hofmajstra u peštianskeho vicežupanaMórica de Szentkirályho.

Svoj názor na zmiešané manželstvá vyjadril takto: „Je kliatbou kresťanskycivilizovaného sveta, že zakazuje tisícom manželstvo alebo ho činínerealizovateľným a k tomu ešte pohlavnú lásku, len čo sa nemá staťmanželstvom, brutálne nezmyselne pranieruje, hoci takéto zákazy nepo-chádzajú ani od Krista a jeho slov, ani z rozumu, ani od prírody. Takto sazačala láska hanbiť sama za seba, začala sa skrývať, zapierať, inýchklamať, podvádzať, začala sa považovať za hriech.“ A vydal v Tubingenebrožúru Die Ehe im Geiste Christi (Manželstvo v Kristovom duchu).

Kritický postoj mal aj k rímsko-katolíckej cirkvi, v ktorej bol kňazom:„Rímska hierarchia je poldruhatisícročná čierna armáda, na ktorejzástavách je napísané ohňom a krvou: cez nás hovorí Boh, cez náspanuje Kristus, na nás zostúpil Duch svätý, Biblia ostáva uzavretá; len unás a cez nás možno nájsť spásu; smrť kacírom a mysliteľom; ani žena,ani národ, ani ľudstvo, ani svet, iba pápež určuje spôsob nášho jednania;cirkevný zákon stojí nad zákonom krajiny; Boha musíme viac poslúchaťako človeka; lebo ak Boh je s nami, kto môže byť proti nám? Do každej ztýchto zástav, avšak viditeľne iba oku slobodného rozumu, je votkanéheslo: My sme Boh, Kristus a Duch svätý.“ A keď uhorský krajinský snemprijal zákon o slobodnom prestupe z jednej cirkvi do druhej, prestúpil v roku1845 z katolíckej do evanjelickej cirkvi. Tu treba povedať, že to bol jedinýmožný krok, ktorý mohol urobiť v snahe dostať sa spod jarma konzer-vatívneho katolicizmu. Zákon umožňoval prechod z jednej cirkvi do druhej,no neumožňoval bezkonfesijnosť.

V roku 1845 odišiel do Nemecka, kde sa venoval štúdiu filozofie aoboznámil sa s názormi L. Feurbacha, ktorý citeľne ovplyvnil jeho postoje,čo sa odrazilo aj v jeho diele: Kampf mit Hierarchie und Kirche in den Jahren1841 – 1845 (Boj s hierarchiou a cirkvou v rokoch 1841 – 1845), ktorévyšlo v roku 1847 v Lipsku.Počas revolučných rokov 1848 bol Ján Horárikuž v Uhorsku a verejne pôsobil ako žurnalista. Najprv pôsobil v časopise DerUngar, potom v časopise Der 14. april a stal sa spolupracovníkom tlačovéhoorgánu radikálneho plebejského krídla Marczius Tizenotodike. Prispievalaj do slovenského vydania vládneho časopisu Nép barátja.

V článku Bratia Uhro-Slováci píše: „My ale bratia nedajme sa zviesť.Nezabíjajme, nerozvracajme, nevykoreňme sa jeden druhého pre rečia jazyky, ale radšej obráňme a ochráňme nové slobody naše všetcivospolok, ktorým božský osud v tejto krajine život poprial, raďme sa apomáhajme si jeden druhému ako jedna rodina.“

Po páde revolúcie doľahol na Uhorsko vojenský despotizmus. NútilJána Horárika stiahnuť sa z verejného diania. Pracoval ako súkromný učiteľa prekladateľ, pretože ovládal francúzštinu, nemčinu, maďarčinu, latinčinu.V r. 1850 vydal anonymne maďarský preklad 3 zväzkov Grimmových staro-vekých gréckych a rímskych povestí. Napísal tiež väčšie filozofické dielopre peštiansku Akadémiu, ale k jeho vydaniu nedošlo.

Ján Horárik bol neúnavným kritikom náboženstva a cirkvi. To však moholrobiť aj ako nábožensky veriaci človek a teológ. On však išiel ďalej, stal safakticky ateistom a svetským humanistom. Ako humanista hlásal ideubratstva a spolupráce medzi národmi vrátane slovenského a maďarského.Preto bol viac nepochopený ako pochopený.

Doterajšia historiografia mu nevenovala miesto, aké by mu patrilo,ba ani v súčasnosti sa mu zo strany oficiálnych politických, ale i kultúrnycha vedeckých kruhov nedostáva pozornosti a je mojou snahou aspoňtakýmto spôsobom vyplniť túto medzeru.

Július Voskár

Nie tak dávno, hoci je to už niekoľko tisícok rokov, vyzeralobraz slovenskej krajiny úplne ináč. Tvorili ho husté lesy atrávne porasty trónili iba vysoko v horách. Nad hornouhranicou lesa, v nivách riek, prípadne ako malé lúčne čistinkyv lesoch. Typické lúčne, resp. pasienkové trávne porasty savyvíjali postupne s pričinením človeka. Označujeme ich akoporasty poloprírodné, vytvorené ľudskou aktivitou (antro-pogénnou činnosťou). V odbornej literatúre nenachádzameo nich veľa zmienok z dávnejšej minulosti. Skúsime sa pretovrátiť iba o niekoľko storočí späť.

S trávou sa stretávame snáď v najstaršou písomnom dokumenteĽudstva – v Biblii. Dokonca hneď na jej začiatku, pri stvorení sveta. O jejvýzname však veľa hovorí aj prorok Izaiáš vo verši: Každé telo je tráva/ avšetka jeho nádhera sťa poľný kvet./ Naozaj, ľudia sú tráva./ Usychátráva, vädne kvet,/ keď dych Hospodinov zavanie naň.

Opustime však Bibliu a pozrime sa, čo sa písalo o lúčnych ajpasienkových porastoch na Slovensku. Matej Bel (1684 – 1749) vo svojomopise Zvolenskej stolice (v časti príroda) spomína oba typy porastov. Hovorío výskyte úrodných nivných lúk medziZvolenom a Banskou Bystricou. Neobchá-dza ani malebné lúky pri Krupine a tiežvýskyt húb (kožky) na lúkach či tzv. lesnépastviny. V oblasti Tisovca a Klenovca(Gemer) potvrdzuje výskyt vysoko produk-čných lúk – to už aj v spätosti s dorábanímbryndze. V blízkosti lúk sa zvyčajnenachádzali aj malé studničky. Nebolo tomuináč ani na lúke pod Vígľašským hradom.Vyvierala tam známa kyselka. Severnáčasť Zvolenskej stolice bola označená zanajneúrodnejšiu, ale s veľkým výskytompastvín. Na tomto mieste M. Bel detail-nejšie rozoberá problematiku chovu oviec,spôsobu pasenia, ako aj dorábania ovčie-ho syra a výrobu úžitkových predmetov, ako črpákov či fujár. O tomto spôsobevyužívania trávnych porastov hovorí na viacerých miestach s poukázaním naoblasť Brezna či Klenovca a Tisovca. Napokon z týchto oblastí pochádzali ajtie najkvalitnejšie druhy bryndze. Vo svojej práci spomína aj Ovídia (PubliusOvidius Naso (43 pred Kr. – 17 po Kr.), ktorý už poznal nepriaznivý dopaddiviakov pre roľníka (premenili porast obilia na trávnik), čo platí aj do dnešnýchdní. Nepriamo, ale v organickej spojitosti, sa k lúčnym porastom vracia aj prispomienke na Kostiviarsku ako obec, kde sa vyrábali kosy.

Milan Petráš píše o Matejovi Belovi (1684 – 1749) v neveľkej publikáciiMatej Bel o poľnohospodárstve. Sú tam dve zaujímavé zobrazenia. V obochprípadoch späté s lúkami a ich kosením. Ako v prípade Pastiera a kosca zTurca a taktiež Kosenia lúk a lovu jeleňov z emblému bratislavskej stolice.Zrejme najrozsiahlejšie dielo z dávnejšej minulosti o poľnohospodárstve naSlovensku je práca Juraja Fándlyho (1750 – 1811) Piľní domajší a poľníhospodár. Venuje sa v nej najmä ďatelinovinám, ako sú ďatelina lúčna (Trifoliumpratense) či lucerna siata (Medicago sativa). Obchádza lúčne porasty, čovyplýva aj z názvu práce. Anton Bernolák (1762 – 1813) sa zaoberal úplneinou problematikou ako lúky, ale predsa mu to len nedalo, aby upozornil na zlévyužívane lúčnych porastov na Slovensku v jeho dobe. Žiaľ, platí to aj prednešnú dobu. Využívajú sa viac než extenzívne. Ján Čaplovič (1780 – 1847)vo svojej Etno-grafii Slovákov v Uhorsku opisuje Slovensko ako „usmievavéa večne zelenými kobercami pokryté lúky“. Ináč uňho veľa informácii o lúčnychporastoch nenachádzame. Spomína napr. Hačavu, kde sú fliačiky lúk, naktorých by sa mohol zabiť klinec a naň odev zavesiť. Sú totiž strmé ako stena.Keďže lúk bola (a je) veľa, seno chodili k nám vykášať Poliaci. Slováci chodilina dolnú zem žať obilie. V niektorých oblastiach (napr. Turiec) bola hustotaobcí vysoká, a tak „ak v Turci niekto kuje kosu, ozýva sa to i v susednýchdedinách, lebo stoja tak blízko seba.“

Andrej Kmeť (1841 – 1908) vo svojej Velebe Sitna viackrát spomínalúky aj trávu, hoci jeho dominantným záujmom (okrem iného) boli hlavneruže. Na rozdiel od M. Bela sa zameriaval hlavne na oblasť Prenčova adominantného Sitna. Zaujímavá je povesť o Kohárym a prenčovskomfarárovi, ktorý dostal do daru lúku asi pre štrnásť koscov (lúka na jedného

kosca predstavuje cca 0,278 ha). Zrejme to bola tá, ktorú neskôr nazýva„farskou“ a inou – „školskou“, s ktorými sa stretával pri prírodovedeckýchprechádzkach na Sitne. Ľudia mu pripisovali aj schopnosť predpovedepočasia. Hovorievalo sa, že Sitno priťahuje oblaky (Sitno kúri), preto boloobťiažne dorobiť sená a mládze. Tak ako v minulosti, je aj dnes známaTatárska lúka (najmä z floristického zloženia). Vlastný názov Sitna odvodzovalKollár od sitia, sitiny (Juncus), hoci na tomto vrchu sa močiare nevyskytovali.Prenčovania poznali aj Štiavničku –„zlatú vodu“, z ktorej nánosov získavalizlato. K tomu im slúžila trávička a korenčie majúce tú funkciu ako súkno aplátno na lapanie zlata.

Chýrne bolo seno aj paša v prenčovskom chotári. Na Sitne sa v tomčase urodilo 50, na tatárskej lúke až 80 vozov sena (po 6 až 10 centov). Nasťahovanie sena sa používali haluze ťahané koňom. V čase hrabačiek bolona Sitne až 500 ľudí a „od spevu to tam vrelo“. A. Kmeť okrem ruží (Rosasp.) a iných rastlinných druhov spomína aj podľa neho nazvané „suchopárne“trávy, ku ktorým zaradil psicu (Cynosurus cristatus sp.), škutinu (Festucaovina L.), kypčinu (Nardus stricta L.), všelijakých ražníc (Agrostis sp.), ovsíh(Avena sp.), stoklasov (Bromus sp.) Kosenie lúk na Sitne si vyžaduje veľmidobrých koscov, nakoľko tu neplatí, že „tráva suchá, kosec mrcha“. Kosci

sa najviac hnevajú na trávu nimipomenovanú „darmo hrdá“, čo jeBrachypodium pinnatum Beauv.

Spomínajúc A. Kmeťa mi nedánespomenúť aj ďalšieho národovca –Štefana Volfa-Kňazolúckeho (1862 –1901). Pri založení vlastnej rodiny dostalod otca, ako to bývalo zvykom, lúku sovocnými stromami a kus ornej pôdy. Vliste A. Kmeťovi spomína, ako sa dostalna národnostný kongres v Budapešti (4.8.1895). Po obdržaní informácie „na mňaako keby bola iskra magnetička sko-čela, hneď som kosu zložil na klin ahibáj! Do Pešti, nedbajúc na krivookiotcov hnev“. Ale po kongrese sa už

ponáhľal domov „aby mi kosa nezhrdzavela“. Okrem iného sa prváslovenská botanička Izabela Textorisová (1866 – 1949) venovala aj hôľnymporastom vrátane Krížnej (1574 m n. m.). Napriek tomu, že porasty slúžilinajmä na pasenie, spomína, že sa aj pravidelne kosili. Z tých najmladšíchliterárnych zdrojov sa žiada uviesť pioniersku prácu Miloslava Malocha(1899–1956), ktorý sa zameral na štúdium lúčnych porastov na bývalej pod-karpatskej Rusi (Boržavské poloniny v Podkarpatskej Rusi – 1931).

Od tejto práce by sa dal odvíjať aj výskum lúk na Slovensku. Našerozprávanie o lúčnych porastoch sme začali hlbokou históriou. Na záversa pozrime na tú menej „starú“ – holocén (10 000 – 8 5000 p. n. l.).Pavel Dvořák (1937) vo svojom Zázraku zrna (1985) túto dobu uvádzana príklade fínskeho národného eposu Kalavela (má asi 8 000 rokov). Vnašich podmienkach dominovali stromy, zvera a človek – lovec. Pozrime,čo hovorí Kalavela o tomto období: „Dumal, dumal Väino, až vystúpil naVeľkú poľanu a zvolal mocným hlasom, veštec tak skríkol: Malučký synVeľkej poľany, rozsievač čarovný Pellervoinen! Obsej pustú Kalavelu! Nechtrávy prikryjú jej nahotu, nech sa stromy nad ňou rozšumia, nech zavoňajúkvety, zarumenia sa plody! Z pukliny zeme vyšiel Pellervoinen. Na lúkachzasial trávy, v horách sosny a jedle a v údoliach kroviny. Na skalách, kdebola zem plytká, tam zasial smreky, kde bol piesok, tam borievku, kdeboli močariská, tam jelšu. Na posvätných miestach zasial jarabinu, na chud-obnej pôde brezu bielokôru a na brehoch širokých riek zasadil duby“.

Minulosť našich lúk teda poznáme dosť dobre. Ale poznáme najbližšiuči blízku budúcnosť tohto prekrásneho ekosystému, tohto daru nebies?

Norbert Gáborčík

Literatúra:Čaplovič, J.: Etnografia Slovákov v Uhorsku. SPN, 1997, Nitra,301 s. ISBN-80-

08-02674-XDrdoš, J.: Matej Bel - slovenský geograf. VEDA VSAV, Bratislava, 1984, 212 s.Dvořák, P. : Zázrak obilného zrnka. TATRAN, Bratislava, 1985, 256 s.Fándly, J. : Pilní domajší a polní hospodár. I. TATRAN, Bratislava, 1990, 520 s.,

ISBN 80-222-037-1Kmeť, A.: Veleba Sitna, Tatran, Bratislava, 1989,296 s.

Osídlenie územia Novej Bane a Žiarskej kotliny máme doložené užv období praveku. Z tohto obdobia pochádza kamenný sekeromlat,nájdený pri Novej Bani v lokalite Mlynárov vrch a kamenné sekeromlaty,nájdené pri Hronskom Beňadiku a Hodruši Hámroch. Osídlenie tohtoúzemia v mladšej dobe bronzovej máme doložené nálezom bronzovéhosekeromlatu s kotúčovým tylom z polohy Janíkové zeme. Zo staršejdoby železnej máme pri Novej Bani doložené mohutné hradiskoZámčisko. Osídlenie a význam tejto lokality dokladá aj hradiskoZámčisko z obdobia 10. – 13. storočia.

V písomných prameňoch sa s okolím neskoršieho mesta Novej Banestretávame už v období 11. – 13. storočia, keď časť tohto územia patrilamníšskemu rádu benediktínov z Hronského Beňadika a tekovským hrad-ným jobagiónom (šľachticom).Pôvodná slovanská osada, z ktorejsa postupne vyvinulo mesto NováBaňa, sa nazývala Štiavnica. Vyvi-nula sa v horskej kotline medzipotokmi Jedľová Štiavnica a Bu-ková Štiavnica. Pomenovanie Štiav-nica pre túto lokalitu sa vyskytuje vpísomných prameňoch ešte vobdobí 14. storočia. Banskéosídlenie súviselo pravdepodobnes postupným rozvojom baníctva vtejto oblasti. Keď baníci získavalizlato najskôr ryžovaním v potokuJedľová Štiavnica a neskôr prešli kbudovaniu baní a banských zaria-dení, s čím úzko súvisel rozvoj sa-motnej osady a jej premeny nabanské mesto.

Najstaršia písomná zmienka oosade Štiavnica pochádza z roku1337, kedy dalo hronskobeňadickéopátstvo do prenájmu Mikulášovi aPetrovi, synom Ladislava z Pukanca,územie pri potoku Jedľová Štiavnicana postavenie rudného mlyna. Odpolovice 14. storočia začína v tejtooblasti veľký rozvoj baníctva,nepretržite sa tu spomínajú stálenové a nové bane na zlatú rudu. Užv tejto dobe tu existovalo vyše 20rudných mlynov a huta na tavenievydolovanej rudy. Postupne sabudovala aj mestská štruktúra načele s richtárom a prísažnými.

Od roku 1345 môžeme o NovejBani hovoriť ako o slobodnombanskom meste, ktoré práve v 14.storočí dosiahlo najväčší rozkvet.V Novej Bani sa v 14. storočí okremzlata produkovalo predovšetkýmstriebro. V roku 1346 sa spomínav listine ako Štiavnická Baňa,nazývaná Kráľovská baňa. NázovNová Baňa sa vyskytuje v tomistom období. Pomenovanie osa-dy Nová Baňa malo aj praktickývýznam, pretože sa tak odlišovalaod Banskej Štiavnice, ktorá sapôvodne nazývala len Baňa.

V roku 1355 nariadil uhorský panovník Karol Róbert zriadiť vovšetkých banských mestách kráľovské domy, do ktorých boli povinnívšetci ťažiari odovzdávať vyťažené drahé kovy. Z Novej Bane poznámetakéhoto grófa už z roku 1347 a bol ním Ján Juvenis. Pravdepodobneaj v Novej Bani bol postavený takýto komorský dom a bola ním budovaradnice, ktorá svojimi gotickými prvkami zodpovedá tomuto obdobiu.

Neustále sa však vyskytovali spory medzi ťažiarmi a hronsko-beňadickým opátstvom o platenie nájomného. Už v druhej polovici 14.storočia existovala v Novej Bani dedičná štôlňa, čo nepriamo dokladározvoj baníctva v tejto oblasti. Podobne ako v Banskej Bystrici aj v NovejBani bol v roku 1391 postavený špitál s kostolom sv. Alžbety. Špitál akostol pre zranených a starých baníkov nechal v Novej Bani postaviť

novobanský a kremnický komor-ský gróf Heinczmann Eisenrinkel,ktorému patrilo aj patronátneprávo. Prevahu v meste postupnenadobudli kremnickí mešťania nadpukanskými a Kremnica sa stalamaterským mestom Novej Bane.

Na prelome 15. – 16. storočiazačala kríza novobanského baníc-tva, ktorá súvisela jednak sospoločenskými pomermi, ale aj sfaktom, že spodná voda začalazatápať bane, a tým znemožňovaladolovať rudy.

V roku 1664 vtrhli Turci pria-mo do Novej Bane, ktorú vyrabovalia vyplienili. Na novobanskomnámestí popravili 15 mešťanov, 60obyvateľov odvliekli do zajatia a 48obyvateľov sa zadusilo v bani, kdesa skryli pred Turkami, ktorí zapálilipred baňou suché raždie. Turcifarský kostol premenili na maštaľa kostol sv. Alžbety na mešitu.Postupne sa však život v NovejBani konsolidoval.

V roku 1723 tu vzniká nováúčastinná spoločnosť na ťažbuzlata. Neúspechy v ťažbe všakviedli v roku 1887 k zatvoreniutunajších baní pre nerentabilnosť.

V súčasnosti je Nová Baňakrásnym mestom vo výnimočnomprostredí. Návštevníci tu dodnesmôžu obdivovať pamiatky minu-losti. Medzi nimi vyniká farskýkostol Narodenia Panny Márie zo14. storočia, špitálsky kostol sv.Alžbety zo 14. storočia, ktorédopĺňa klasicistický kostol naKalvárii z 19. storočia.

Ústrednou stavbou námestiazostala do súčasnosti budovaRadnice, ktorá je sídlom Pohron-ského múzea a je tu umiestnenáexpozícia venovaná dejinámmesta a regiónu.

Vladimír Sklenka

7. apríla 1388 sa konala v Banskej Štiavnici zakladajúca schôdza Zväzu stredoslovenských banských miest, ktorý mal za úlohuhľadať spoločné riešenia problémov banských miest. Zväz tvorili mestá Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa,Pukanec a Ľubietová. V r. 1453 vstúpilo do tohto spoločenstva banských miest mesto Banská Belá, čím sa ustálil počet členov na sedem.

Dobové fotografie Novej Bane.

Jedna z pamiatok na slávne banské časy Novej Bane.

Už dlhší čas sa systematickejšie venujeme špeciálne sledovaniunašej banskej histórie. Je to pochopiteľné, veď baníctvo prinieslo nášmumestu v minulosti slávu aj bohatstvo. Meď, striebro, ortuť, ale ajmnožstvo iných darov zeme sa tu ťažilo. Nezaujímajú nás len staré bane,ale aj zmienky, legendy a písomnosti. Podľa dochovaných legiend sanám už podarilo znovu objaviť bane v Sielnici. Preto je pre nás každáhistorická zmienka o to zaujímavejšia.

S baníctvom si automaticky spájame najmä veľké ložiská v blízkomokolí Banskej Bystrice, už menej niektoré iné lokality, ale o tom, že bysa ťažilo aj blízko Zvolena, vieme len veľmi málo. Jeden taký náznak jezachytený v spise Carla Otta Mollera, ktorý hovorí o Rybárskychkúpeľoch. Spis sa zachoval v ostrihomskom archíve, preložil ho AugustínRebro a my sme v ňom našli veľa zaujímavého a podnetného.

Vo svojom spise sa zmieňuje o území medzi Zvolenom a Sliačom,ktoré oplýva sírnymi a kamencovými ložiskami. Mala tu byť baňa nasíru, ako sám píše: kedysi bola využívaná, no prednedávnom už bolapre nepriazeň občianskej vojny opustená a zničená. K danému miestusa viaže aj legenda, ktorú C. O. Moller zachytil:

Keď ktosi zo Zvolenčanov pred koncom minulého storočiapreorával svoje polia, takmer tisíc krokov vzdialené od mestasmerom na východ stalo sa, že jeho pluh neobvykle pevne uviazol,hoci na tom poli nebolo skál. Pretože niečo také sa tu nezvyklostávať, vytiahol pluh zo zeme, zvedavo si prezrel prekážku a našielzlaté prúty o hrúbke tenšieho pisárskeho brka.

Podľa Augustína Rebra miesto, kde sa táto udalosť odohrala ležípravdepodobne niekde pod Borovou Horou. Nález takéhoto množstvazlata sa nedal utajiť. Dozvedel sa o nich aj veliteľ cisárskej légie pán de

Vitry, ktorý kúpil časť nálezu. Legenda hovorí o tom, že urodzený pánsi myslel, že na tomto poli sa nachádza zlatá ruda a že nález je vyrastenýzlatý kvet, ktorého koreň alebo matrica bude hlbšie v zemi. Vykopal tujamu podobnú banskej šachte, mala mať hĺbku 20 siah, približne 37metrov, ale našli iba bielu ílovitú horninu a jamu rýchlo zaplavila voda. Atýmto skončilo hľadanie zlatej rudy pri Zvolene.

Zaujímavé informácie o baníctve v tejto oblasti sú pozoruhodné arozširujú naše poznanie o celkovej situácii v baníctve v našej oblasti.Zaujímavejšie by bolo, keby sa podarilo nájsť zvyšky po banskej činnosti,najmä po spomínaných sírnych baniach. Ťažko povedať, čo za zlato samohlo pri Zvolene nájsť, ak sa táto legenda zakladá na pravde, budeskôr zaujímavá pre archeológov, nakoľko by mohlo ísť o starý poklad.To sa však už asi nedozvieme.

A čo z toho vyplýva pre nás dnes? Existuje tu zaujímavá legenda,ktorá môže v sebe obsahovať racionálne jadro. Aby sa však potvrdiloalebo vyvrátilo to, čo nám C. O. Moller zachoval, je potrebných veľahodín výskumov v archívoch, veľa kilometrov nachodených v teréne ahlavne veľa šťastia. Ale aj o tom je pátranie po tajomstvách minulosti.

Richard R. Senček

Spracované na základe prekladu Augustína Rebra zabudnutéhodiela Carla Otta Mollera O Rybárskych kúpeľoch približne z roku 1722.Karol Otto Moller - De Thermis Ribariensibus

REBRO, Augustín. 2000 Karol Otto Moller a kúpele v Sliači In Zdejín vedy a techniky na Slovensku XVIII. Vydal Historický ústav SAV;Slovenská spoločnosť pre dejiny vied a techniky pri SAV. Bratislava :2000. strana 41 – 56. ISBN 80-88880-40-8

Okolie Banskej Bystrice bolo v minulosti charakterizovanébohatým výskytom rúd bohatých najmä na meď (medenáBystrica), ale aj na iné rudy s obsahom ďalších kovov. Súčasneoplývala aj bohatstvom lesov, ktoré boli nielen zdrojom paliva(dreva) pre domácnosti (obnoviteľný zdroj energie), ale drevobolo nevyhnutné aj pri prácach v baniach (podpery a pod.) ataktiež na výrobu dreveného uhlia, nutného pri tavení kovov. Vmnohých prípadoch došlo až k enormnej utilizácii či likvidáciilesov. Paradoxne tak došlo kprepojeniu nerastného bohat-stva pod zemou (rudy, minerály)a prírodných – živých rastlin-ných zdrojov na povrchu Zeme– lesov. Obe činnosti sa odzr-kadli aj pri tvorbe erbov tých-to obcí. Pozrime sa naň.

Hneď na úvod k problematikeerbov obcí spätých s ťažbou rúdnášho okresu sa žiada povedať, žeich erby sú oproti iným trochujednoduchšie.

Ich neodmysliteľnou súčasťousú banícke kladivká (bicie a roz-rážacie). Nájdeme ich v každomerbe týchto obcí. Tento symbol jezvyčajne doplnený aj inými, akonapr. stromy (ihličnany), vrchy čiosobnosti. Platí to napr. pre erbobce Baláže. Ide o banícky motív so symbolikou Slovenského národ-ného povstania (SNP). Zo spodného okraja erbu šľahajú zlaté plameneprevýšené striebornými baníckymi kladivami.

Symbol dobývania rúd v erbe Ľubietovej (hagiografický motív sbaníckou symbolikou podľa pečate z 15. storočia) dopĺňa postavačerveno odetej Márie Magdalény so zahalenými vlasmi. V ruke držístriebornú amforu. Erb obsahuje aj čierne banícke kladivká.

Spomínané základné nástroje baníkov nachádzame aj v erbeMoštenice (obecné pečatidlo z 19. storočia). Banské kladivká so zlatourúčkou sú doplnené striebornou šípkou kompasu. V ďalších erbochobcí sú banícke kladivká znázornené spolu so symbolmi stromov –ihličnanov hlavne smrekom (Picea abies), resp. kopcov (tzv. dielov),nachádzajúcich sa v blízkom okolí Banskej Bystrice.

Je tomu tak aj pri erbe obce Motyčky (podľa pečate z 19. storočia),v ktorom na čiernom vrchu vyrastajú tri zlatokmenné strieborné smreky.

Erb dopĺňajú striebornébanícke kladivká so zlatourukoväťou.

Výraznejší smrek majúv erbe Poniky (na základeobecnej pečate zo začiatku18. storočia).

Podstatne zložitejší jeerb obce Priechod. Sú vňom zakomponované sym-boly poľnohospodárstva,astronómie a vlastnéhodobývania rúd (baníckekladivká).

Doma aj v zahraničí zná-ma Špania Dolina (podľaheraldického erbu z roku1723) sa môže pýšiť svojímtrojvrším spolu s neodmysli-teľnými baníckym kladivkami.Erb je doplnený symbolom

Venuše ako znaku dobývanej medi.Na modrom štíte sú všetky symboly v striebornej farbe. Trojvršie je

typické aj pre Tureckú (symbol baníctva a lesného bohatstva). Zpredsunutého vrchu vyrastá zelený smrek. Banícke kladivká sú v čiernejfarbe.

Norbert Gáborčík

Baláže Ľubietová Moštenica Motyčky

Poniky Priechod Špania Dolina Turecká

Dom číslo 8, podobne ako susedný dom č. 6, postavili po roku 1554 – po ničivompožiari, ktorému 17. septembra spomínaného roku padla za obeť väčšina domov v Dolnejulici. Z tohto obdobia (okolo roku 1556) sa na prízemí zachovala sieň zaklenutá krížovouhrebienkovou klenbou s kamenným renesančným portálom, kozubom a schodišťom vedúcimna poschodie. Túto stavbu pripisujú majstrovi Pankrácovi. Vzadnej časti parcely dnešného domu č. 8 však už v XIV.storočí stála pevnostná stavba, takzvaný vežový dom, ktorýbol súčasťou vtedajšej fortifikácie mesta. Aj dnes tu môžemevidieť budovu štvorcového pôdorysu so suterénom a s dvomanadzemnými podlažiami.

Pravdepodobne v období po 10. apríli 1500 vedľavežovej stavby postavili poschodový dom, ktorý je tiežpodpivničený. Po roku 1556 vežovú stavbu spojili vysokýmmúrom s novopostaveným domom stojacim v prednej, uličnejčasti parcely. Oba domy spája i podzemná chodba.

Najväčšie stavebné úpravy sa uskutočnili v roku 1610,keď sa vlastníkom domu stal Ján Frisovič-Fricovič (* 1552,† 28. III. 1620). Realizátorom prestavby bol pravdepodobnetaliansky staviteľ Tomáš Koradin (i Coradis), ktorý sa doBystrice prisťahoval z Benátok1. V tomto období zmenilipôdorys domu, zaklenuli priestor vstupnej haly (mázhausu)a nad prvým poschodím dostavali vysokú atiku. Z tejtostavebnej etapy sa dodnes zachoval vstupný kamenný portáls datovaním (1610) a latinským nápisom BENEDICTIODOMINI DIVITES FACIT (Požehnanie Pánovo prinášabohatstvo). V zadnej časti parcely nadstavali po celej šírkevežového objektu atiku s cimburím.

Ďalšie stavebné úpravy domu sa uskutočnili pred rokom1680 počas vlastníctva Jána Rotha. V druhej tretine XVIII.storočia, keď bol dom majetkom Jánovho vnuka TomášaRotha, vykonali na ňom podstatné stavebné zmeny už vbarokovom slohu. V dvorovej zástavbe odstránili atiku a najej mieste dostavali ďalšie obytné podlažie. Na jeseň roku1984 na dome začali renovačné práce, pri ktorých odkryli anásledne aj obnovili pôvodnú dispozíciu prednej fasády domuzo začiatku XVII. storočia.

V najstarších daňových registroch z rokov 1523 – 1543sa tento dom nevyskytuje, pretože ešte nestál. V zadnej častiparcely v tomto období už existovala spomínaná pevnostnástavba, ktorá však medzi zdanenými domami nefiguruje.Prvým známym majiteľom dnešného domu č. 8 a možno ajinvestorom jeho výstavby bol Leonard Kessler (LenhardtKeßler), ktorého prijali za mešťana 16. marca 1565. O dvaroky neskôr ho zvolili za senátora. Leonard Kessler vovnútornej mestskej rade pôsobil len do roku 1572, keď zomrel.Vlastníčkou domu sa potom stala jeho ovdovená manželka(Lenhardt Keßlerin), ktorá figuruje ako jeho majiteľka vmestských záznamoch z rokov 1574 – 1578.

V nasledujúcich troch desaťročiach dom až osemkrátzmenil majiteľa. Vdova Kesslerová po roku 1578 dom predalaAndrejovi Töndlovi, ktorý ho však vlastnil len krátku dobu. A.Töndl sa stal mešťanom 19. januára 1581. V nasledujúcomroku si od Krištofa Schneidera-Weindla kúpil susedný domč. 6 a dom č. 8 predal senátorovi Baltazárovi Fischerovi. Bývalýmajiteľ domu č. 6 K. Schneider (Weindl) sa stal jehonájomníkom. Baltazár Fischer je v neúplne zachovanýchzoznamoch doložený ako člen vnútornej mestskej rady len vrokoch 1594 – 15962. V roku 1588 však ako vlastník domuč. 8 opäť figuruje Andrej Töndl. Spolu s ním tu žili viacerí(spolu 13) nájomníci. Medzi nimi je na prvom mieste uvedenýbývalý majiteľ domu Baltazár Fischer. Okrem neho tu bývalaj Tomáš Skopec (Scopetz), alias Bock – budúci vlastníkringového domu na námestí (dnes č. 17) a tiež MargarétaHúsková (Hußkhin), Erazmus Hudec, kofa Anna, povozníkJán (Jankho) Fuhrknecht, baník Mikuláš Fischer, vdova Anna(Antcha Wittib), Matej Schmeltzer zo Starých Hôr (Im

Altengebürg), Urban Czahni, Anna Halbensteinerová, istý Roter z Novej huty a MartinFarbovský, ktorý bol majstrom v Španej Doline (Maißter Im der Hergrundt). Andrej Töndl sipo necelých troch rokoch kúpil na opačnej strane ulice dnešný dom č. 5 a dom č. 8 predalTomášovi Pekovi (Pekh, Peck), ktorý figuruje ako jeho majiteľ v mestských registroch z

roku 1591. Aj Tomáš Pek dom vlastnil len necelé tri roky, pretožev roku 1594 sa jeho majiteľom stal Baltazár Tham3, zať BaltazáraFischera. Za mešťana B. Thama prijali o tri roky neskôr – 3.októbra 1597. Baltazár Tham bol pravdepodobne bratomsenátora a viacnásobného richtára Pavla Thama. Aj on všakdom vlastnil len sedem rokov, pretože 10. októbra 1601 (dvatýždne po svojom svokrovi B. Fischerovi) zomrel. Novýmmajiteľom domu sa stal Ján Sturm, ktorý sa 15. septembra1602 oženil s Baltazárovou ovdovenou manželkou MarínouThamovou. O mesiac neskôr (19. októbra 1602) J. Sturmaprijali za mešťana. V tomto období bol zástupcom riaditeľa (schulconrector) v mestskej latinskej evanjelickej škole, ktorú od júna1602 viedol rektor Nataniel Gloxinus starší. Pri výrube daní vrokoch 1603 a 1605 je tento dom stále vedený ako obydlieFischerovcov (Fischerische behaußung), keďže manželka JánaSturma Marína bola dcérou Baltazára Fischera. Minimálne vrokoch 1613 – 1617 bol J. Sturm mestským notárom (pisárom).Pred rokom 1601 pôsobil v Pezinku a v Modre, kde takistovykonával funkciu notára.

V roku 1610 sa novým vlastníkom domu stal banskýpodnikateľ Ján (Johannus, Hanßen, Jaßßkho, Janoß) Frisovič-Fricovič (Frisowic, Frißowitz, Fritzovitz), alias Podhorský(Pothorßky, Podgorsky, Unterberger), ktorý sa do Bystriceprisťahoval z Krakova už koncom 80. rokov XVI. storočia. Vroku 1588 ešte Ján Frisovič (Johann Podhorßkhy Pollackh)býval v podnájme na Ringu u senátora Michala Schölla staršieho(v dnešnom dome č. 23). Medzi mešťanov J. Frisoviča prijali12. januára 15964. Štyri roky predtým (2. februára 1592) sa40 ročný Ján Frisovič oženil s 18 ročnou MagdalénouBrigantovou (* 1574, † 6. VIII. 1637), dcérou vtedy už nebohéhoGregora Briganta (v nemčine brigant = zbojník, lupič), bývaléhomajiteľa susedného domu č. 10. Ján Frisovič s manželkou vtomto dome u svojej svokry (vdovy po Gregorovi Brigantovi)potom bývali niekoľko rokov. Tu sa im 24. augusta 1595 narodilsyn Ján (Johannus, Jaßko), ktorý však v nasledujúcom roku(7. apríla 1596) zomrel. V tomto období zomrela aj vdovaBrigantová, po ktorej manželia Frisovičovci dom č. 10 zdedili.20. decembra 1596 sa im narodili dvojičky Gašpar a Melichar(Caßpar, Melchior) a o necelé dva roky (7. októbra 1598) dcéraMagdaléna5. Ján Frisovič okrem domov č. 8 a 10 vlastnil ajtretí dom. V daňových registroch z roku 1603 figuruje ako majiteľdomu v Lazovnej ulici. V tom istom roku (6. júna 1603)6 hoprijali medzi ringbürgerov a v nasledujúcom roku sa stal členomvonkajšej mestskej rady.

27. februára 1612 sa v dome č. 8 konalo zasadanie (súd)s aktérmi hnutia, ktorí bojovali za národnostnú rovnoprávnosťSlovákov s privilegovanými mešťanmi nemeckej národnosti.Hlavným iniciátorom a vodcom hnutia bol paradoxne NemecErhard Freudenreich. Medzi jeho stúpencov patril aj Ján Frisovič7.V tomto období sa nemeckej časti meštianstva ešte podarilosvoje pozície obhájiť. Výsledkom dlhého vyjednávania bol návrhna zmierlivé riešenie sporu. Vnútorná mestská rada pozos-távajúca len z členov nemeckej národnosti predostrela súdupodmienky kompromisu, ktoré neboli pre druhú stranu sporuľahké. Freudenreich a jeho stúpenci (dokonca aj ich ženy) maliodvolať všetko hanlivé (alle Schmäh und Scheltwort)... odprosiťmestskú radu pred súdom i pred obyvateľstvom mesta, zaplatiťsúdne trovy a na vlastné náklady dať postaviť pomerne dlhýúsek mestského opevnenia v juhozápadnej časti mesta, pripotoku Bystrica (na dnešnej Fortničke) smerom k Dolnej bráne„...das Stück Mauer an der Bistritz zum unteren Thorstreichend“.

skrátený príspevok z pripravovanej publikácie Domy starej Banskej Bystrice II.

Po r. 1885. Najstaršia zachovaná fotografia domu č. 8.

30. roky minulého storočia.

Jeseň 1984. Začiatok komplexnej renovácie domu.

Najznámejšia a možno i najvýznamnejšia udalosť, ktorá sa odohrala v sálach tohtodomu o osem rokov neskôr, bolo zasadnutie Uhorského snemu, na ktorom 25. augusta1620 zvolili sedmohradské knieža Gabriela Bethlena za uhorského kráľa8. Majiteľ domuJán Frisovič sa však toho už nedožil. Zomrel päť mesiacov predtým (28. marca 1620).Jeho manželka Magdaléna ho prežila o 17 rokov. Ich spoločný kamenný epitaf je dnesumiestnený v Kostole sv. Kríža (tzv. slovenskom), na jeho južnej stene9. Rodina Frisovičovcovaj po Jánovej smrti naďalej v Dolnej ulici vlastnila oba domy. V mestských registroch daneza víno z roku 1628 je pri dome č. 8 ako majiteľka uvedená Anna Frisovičová, 20 ročnáslobodná dcéra Frisovičovcov, a pri „spodnom“ dome č. 10 vdova Magdaléna Frisovičová.V daňových registroch z toho istého roku (1628), keď mesto vyberalo poplatky na strážnuslužbu (Wacht geldt register), je však pri dome č. 8 ako platcadane uvedený Jánov syn Gašpar Frisovič (Caspar Frisowitzoberhauß), ktorého prijali medzi mešťanov päť rokov predtým– 23. júna 1623. V roku 1629 alebo 1630 sa vlastníkomdomu stal Ján Spaan (i Schrötter), ktorý je uvedený ako jehomajiteľ aj pri výrube dane za víno v rokoch 1634 – 1637. JánSpaan pravdepodobne patril do rodiny Frisovičovcov. Bol asiMagdaléniným zaťom, manželom niektorej z jej troch dcér,keďže o desať rokov neskôr (1647) sú ako vlastníci domuopäť uvedení Frisovičovci.

V nasledujúcom roku dom za 3 300 florénov kúpil DanielClementis, ktorého 18. júla 1648 prijali za mešťana. Pred rokom1656 však dom opäť zmenil majiteľa. V mestských registrochz rokov 1656 – 1663 figuruje ako jeho vlastník banskýpodnikateľ Andrej Hoffmann, ktorý sa stal mešťanom 4. februára1656. V roku 1664 je však ako majiteľ domu opäť uvedenýDaniel Clementis, ktorý ho potom vlastnil ďalších desať rokov.Od D. Clementisa dom 21. decembra 1674 kúpil Ján Roth,šľachtic z Kráľovej (Johannes Roth de Király falva). Rothovciboli potom majiteľmi domu viac ako jedno storočie. Po JánoviRothovi sa vlastníkom domu stal jeho syn Adam Roth (AdamRoth von Königsdorff), ktorého v roku 1740 zvolili zazvolenského podžupana. V roku 1747 je už ako majiteľ domuuvedený Adamov syn Tomáš Roth. V tomto období bol v domedočasne umiestnený (do r. 1748) archív Zvolenskej župy.Tomáš Roth dom 14. apríla 1777 daroval svojej dcére Jane(Johanna) Rothovej (Telekyovej), ktorá ho však vlastnila lenjeden týždeň (do 21. apríla), pretože ho prepísala na svojhomanžela, dvorana a grófa (Commes, Graff) Jozefa Telekyho(Telleky, Töleky, Tölöky), ktorý pochádzal zo Sedmohradska(Transylvánie). Medzi mešťanov ho prijali v ten istý deň – 21.apríla 1777. Telekovci dom vlastnili do roku 1800. Počastohto obdobia sa v ňom vystriedalo 20 nájomníkov. Medzinimi je uvedený ako krajčír (sartor), ale i ako krčmár (caupo)Ján Balaš10 (Balass, Balas, Balasch, Ballash) starší, bývalýmajiteľ domu č. 24, ktorý sa v roku 1801 presťahoval nanámestie, „do kúta“ (do dnešného domu č. 12).

Po Jozefovi Telekym sa vlastníkom domu stal SamuelBenický, ktorý figuruje ako jeho majiteľ v daňových registrochz rokov 1801 – 1802. No už o tri roky neskôr je ako vlastníkopäť uvedený comes Jozef Teleky. Po roku 1806 sa majiteľomdomu stal obchodník (quaestor) Samuel Sumrák starší(„fratres Szumrak“), ktorý už pred rokom 1790 vlastnil natejto strane ulice dom č. 20. Samuel Sumrák st. „založil“ vBanskej Bystrici rodinnú dynastiu, ktorej príslušníci v XIX.storočí zastávali mnohé významné posty, a to nielen vsamospráve mesta. Sumrákovci boli i majiteľmi viacerých(spolu ôsmich) domov v meste11. V roku 1813 po smrtiSamuela Sumráka staršieho sa majiteľom domu stal jehodruhorodený syn z prvého manželstva Ján Jozef Sumrák (* 1783, † 1855), ktorý bol vrokoch 1814 – 1848 aj členom mestskej rady, najskôr ako podnotár (do 19. júna 1821),potom notár a prvý radca (1848). J. J. Sumrák bol aj poslancom uhorského snemu. Sjeho menom sa spája zaujímavá udalosť, ktorá sa odohrala 29. júla 1819. V ten deňspolu s Michalom Rárusom a Maximiliánom Ondrejkovičom12 celkom náhodne objavilina povale novej radnice množstvo starých originálnych listín a spisov, medzi ktorými bolii rôzne vzácne kráľovské výsady zo začiatku XVI. storočia.

Ján Jozef Sumrák nemal ani s prvou manželkou Karolínou Ungerovou (* 14. II. 1786,†14. V. 1813) a ani s druhou manželkou Jozefínou Freiherrin von Geramb (* 12. VI. 1774,†11. VII. 1849) potomkov, a tak dom č. 8 prepísal na svojho synovca13 Jána Winklera (* 21.IV. 1815), ktorý sa v roku 1847 oženil s Amáliou Glósovou. J. Winkler bol od júna roku

1842 archivárom a registrátorom mesta a od roku 1848 aj členom mestskej rady. Akomajiteľ domu je uvedený v daňových registroch z rokov 1856 – 1867. Ján Winkler mal smanželkou Amáliou päť detí. Po úmrtí manželov Winklerovcov sa vlastníkom domu stalmanžel ich najmladšej dcéry Aurélie Edmund Turčányi (Turcsányi). V roku 1910 už E.Turčányi nežil. Majiteľkou domu potom bola jeho ovdovená manželka Aurélia Turčányiová,ktorá zomrela v roku 1920 alebo 1921. V Hronských novinách 15. júna 1921 uverejnilinasledovnú informáciu: „Licitačný oznam: ...odpredávané zo pozostalosti nebohej vdovyEdmundovej Turcsányi, rod. Aurélie Winkler v šacovnej hodnote 2370 korún, Dolná ul. č.8,vo dvore na zadku - Július Droppa, súdny exekútor.“ V mestských registroch z roku1920 je už ako vlastník domu č. 8 uvedený Jozef Kmeť, možno zať manželov Turčányiovcov.

V 80. rokoch XIX. storočia v obchodných priestorochdomu pôsobil Jakub Brauner a od roku 1885 aj hodinár MichalStollmann (* 1855, † 1933), ktorý okrem iného zhotovil ajosem vežových hodín pre rôzne mestá vtedajšieho Uhorska.Michal Stollmann je aj autorom hodín na vežičke budovydnešného krajského súdu (na Skuteckého ulici), ktoré tamosadili v roku 1898. Už pred rokom 1901 v dome pôsobilobchodník Jozef L. Rózsa (Ruža) – „pánske odevy, skladištedámskych zvrchníkov“. Rózsov obchod tu existoval až dodruhej polovice 40. rokov. V roku 1927 v dome žilapodnájomníčka Katarína Bernátová, ktorá si 8. apríla 1927dala v Hronských novinách uverejniť inzerát tohto znenia: „35ročná nemkyňa prijme službu pri deťoch alebo ako kuchárka,potiažne k veškerej práci. Hovorí nemecky a maďarsky.Nabídky na adrese: Katarína Bernátová, Dolná ul. č. 8.“

Od druhej polovice 30. rokov vo dvore domu pôsobilkachliar Vojtech Richter a tiež pánsky krajčír Pavol Čuhaj(Csuhaj), ktorý predtým sídlil na Huštáku. Stollmannovskýobchod s hodinkami a klenotmi na prízemí domu po roku1933 prevádzkoval Fraňo Scaselt. Po ňom obchodnépriestory prevzal Eduard Jančík.

V 50. rokoch tu zriadili predajňu dámskych odevov,ktorá existovala až do roku 1984. V 80. rokoch mala vdome sídlo okresná pamiatková správa a tiež tzv. pridruženávýroba JRD Strelníky.

Dnes v dome sídli štátna galéria. Ján Baláž

POZNÁMKY:1 - T. Koradina prijali za mešťana 10. marca 1600. Všetci

mešťania, nielen tí, ktorí sa do mesta prisťahovali ale aj domáci– narodení v Banskej Bystrici, museli požiadať o prijatie dozväzku mesta. Po preukázaní pôvodu, bezúhonnosti a priremeselníkoch aj schopnosti uživiť sa svojou prácou, bolioficiálne prijatí medzi mešťanov. V roku 1614 T. Koradinvlastnil dom v Hornej ulici.

2 - senátor Baltazár Fischer zomrel 25. septembra 1601.3 - 26. júna 1594 sa B. Tham oženil s Marínou, dcérou

Baltazára Fischera.4 - v cirkevnej matrike z októbra 1598 je Ján Frisovič

uvedený ako Ján Jaško (Johann Jaßßkho).5 - manželia Frisovičovci mali ešte štyri deti: syna

Baltazára (* 14. III. 1600) a dcéry Zuzanu (* 6. I. 1602),Katarínu (* 25. XI. 1606) a Annu (* 2. III. 1608).

6 - ako bydlisko tu má J. Frisovič uvedené SpišskéPodhradie.

7 - 18. augusta 1613 na súde konanom v mestskomhrade však J. Frisovič prestúpil na „nemeckú stranu“reprezentovanú ringbürgermi a senátormi – členmi vnútornejmestskej rady.

8 - jedným z delegátov zastupujúcich na sneme českéstavy bol aj Ján Jesenius, profesor a rektor Pražskej univerzity.

9 - ešte v 80. rokoch minulého storočia bol osadený na vonkajšej (západnej) straneslovenského kostola, napravo od vchodu.

10 - Ján Balaš st. bol praprastrýkom rovnomenného autora tejto publikácie.11 - v Dolnej ulici okrem domov č. 8 a č. 20 aj domy č. 4, 6 a 9, na námestí domy č. 18

a 20 a pri Mestskom parku dnes už neexistujúci dom č. 467.12 - M. Ondrejkovič (do roku 1811 si priezvisko písal Andrejkovič) vlastnil v rokoch

1799 - 1838 ringový dom č. 34 (dnes Nám. Š. Moysesa č. 7).13 - Ján Winkler bol synom Anny Winklerovej (* 1777, † 1845), ktorá bola sestrou Jána

Jozefa Sumráka. Winklerovci v Banskej Bystrici žili už v XVII. storočí. 22. augusta 1659 prijaliza mešťana Jána Winklera – pravdepodobne rovnomenného predka majiteľa domu č. 8.

Dom č. 8 v roku 2008.

Rok 2010. V zadnej časti parcely domu č. 8 dodnesstojí pevnostný objekt – budova tzv. vežového domuzo XIV. storočia.

V roku 1620 v dome zasadal Uhorský snem, na ktorom25. augusta zvolili za uhorského kráľa – sedmohradskéknieža Gabriela Bethlena.

Nikel je veľmi podobný kobaltu a spoločne aj putovali dejinami ako dvaja bratia.To, čo sa dá povedať o kobalte, platí s malými odchýlkami aj o nikle. Aj nikel plietolhlavy saským baníkom, ktorí ho nachádzali spolu s medenou rudou ako minerálnikelín. Keďže jeho zlúčeniny mali tiež červenkasté zafarbenie, často si ho mýlili smedenou rudou, a preto ho nazvali medeným diablom – teda kupfernikel.

HistóriaNejaké rozdiely medzi „bratmi“ predsa len existujú. Nikel poznali už v staroveku

zvyčajne v zliatinách spolu s meďou a zinkom. V 3. storočí pred Kristom v starej Čínepoužívali zliatinu s názvom „pakfong“, ktorá bola zmesou niklu, medi a zinku. Zliatina bolav staroveku veľmi obľúbená a začala sa využívať aj ako mincový kov. Bolo to už v 2. storočípred Kristom v starovekej Baktrii (štát ležal približne na území dnešného Afganistanu), aleprvé mince z čistého niklu do obehu uviedlo Švajčiarsko až v roku 1881.

Ako nový prvok určil nikel švédsky chemik barón Axel F. Cronstedt v roku 1751, teda16 rokov po objavení kobaltu a tiež zo vzoriek, ktoré pochádzali zo Saska. O nikel priemyseldlho nejavil záujem, no aj tak bol veľmi vzácny. Využíval sa ako šperkársky kov. Mnohéženy v minulosti krášlili šperky z niklu. Jeho cestu do moderného priemyslu otvorila armáda.V Anglicku a vo Francúzsku prišli už koncom 19. storočia na to, že niklový plech je stabilnejšía pevnejší než obyčajný a začali ho používať na trupy lodí. Pancier z niklu si vo vojenskompriemysle rýchlo prerazil cestu, a tým sa pre tento prvok otvorila cesta aj do mierových oblastí.

Základné vlastnosti nikluNikel má farbu striebrolesklú s nádychom do žlta alebo zlatista. Je tvrdý, má dobré

mechanické vlastnosti, je ťažný a kujný. Podobne ako kobalt má feromagnetické vlastnosti.Ani na vlhkom vzduchu nekoroduje a to aj napriek skutočnosti, že nepatrí medzi ušľachtilékovy. Veľmi problematické je získavanie čistého niklu z rúd. Proces závisí od druhu konkrétnejrudy a v nej obsiahnutých ďalších zložiek. Aj nikel podobne ako kobalt sa v kyselinedusičnej HNO

3 pasivuje, čím získava vyššiu odolnosť voči koróznym vplyvom prostredia.

Opusťme chémiu a ešte si pridáme trochu fyziky a mechaniky. V USA vyrobili zliatinuniklu (55 %) a titánu (45 %), ktorá má jednu zvláštnu vlastnosť – dokáže si zapamätaťminulosť. Ako je to možné? Vedci zohriali drôt na určitú teplotu a v nej stočili drôt do špirály,po vychladnutí drôt narovnali. Keď ho opäť zohriali sám sa späť stočil do špirály. Drôt sipamätá aj rôzne iné tvary, stačí ho uviesť do tej teploty, pri ktorej boli tieto vytvorené.

VyužitieNikel má veľmi podobné vlastnosti ako kobalt, aj keď nedosahuje jeho kvalít, predsa

len je lacnejší. Podobne sa používajú zlúčeniny niklu v sklárskom priemysle, kde sklofarbí do červena. Okrem sklárskeho priemyslu sa využíva aj v elektrotechnickom, kdedlhý čas tvoril jednu z hlavných súčastí niklovo-kadmiových akumulátorových článkov.Aj dnes sa ešte stále používa, aj keď ho vytláčajú iné progresívnejšie látky.

Veľký potenciál niklu sa využíva pri výrobe rôznych zliatin. Ocele, ale aj inézliatiny, ktoré obsahujú nikel, majú vyššiu odolnosť voči prostrediu, sú tvrdšie akujnejšie. Využívajú sa v rôznych prístrojoch, ako nástroje, obrábacie a rýchloreznéocele, v elektrotechnickom priemysle ako odporové špirály, v rádiotechnike aelektronike. V praxi sa využívajú aj jeho feromagnetické vlastnosti pri výrobešpeciálnych magnetických zliatin. A na záver sa vráťme ešte k spomínanémupakfongu, ktorý sa v rôznych kombináciách využíva dodnes – napríklad vmodelárstve sa z neho vyrábajú koľajničky pod modelovú železnicu.

Nálezy v okreseNikel sa vyskytuje spoločne s kobaltom, a preto aj ich náleziská sú zhodné. V

našom okrese ide predovšetkým o nálezisko v Ľubietovej. V minulosti tu prebiehalaintenzívna ťažba. Názov Kolba, ako sa nálezisko volá, je odvodený od kobaltu. Staríbaníci presne identifikovali neznámy kov, ktorý tu nachádzali. Volali ho kolban. Zrejmevšak netušili, že ťažia neznáme kovy dva. Ložisko Kolba sa nachádza v závere dolinyPeklo asi 6,5 km východne od Ľubietovej. Ťažba v lokalite bola ukončená v polovici19. storočia, neskôr v rokoch 1955 až 1957 sa tu robil geologický prieskum. Zmáhanéboli dve štôlne a niekoľko povrchových rýh, ale ťažba sa neobnovila.

Richard R. Senček

NiNiccolum

V okolí, ale aj priamo v BanskejBystrici je stromov ako maku alebo,ako sa hovorí, „stromov ako v hore“.Niektoré zaraďujeme k tzv. bežnýmdruhom, ktoré nám spríjemňujú životnajmä počas letných horúčav, ale ajna jeseň symfóniou farieb opada-júcich listov. Menej je už takýchstromov, ktoré môžeme označiť zavzácne či exotické. Jedným z nich je

ľaliovník tulipánokvetý a druhým dnes už, žiaľ, len historickým, chýbajúcim v druhovomspektre stromov – moruša čierna.

Na niekoľkých miestach v Banskej Bystrici môžeme obdivovať na naše pomeryexotický druh stromu, akým je ľaliovník tulipánokvetý (Liriodendron tulipifera L.). Jehodomovom je východná a juhovýchodná časť Severnej Ameriky. Do Európy bolzavedený ako parkový a okrasný strom už v 17. storočí, na Slovensko sa dostal vroku 1794. Tento opadavý strom dosahuje v domovine úctyhodnú výšku – až 40m. Kôra je sivá, hnedastá alebo hnedočervená. Listy sú dlhé 10 až 15 cm a široké10 až 20 cm. Sú veľmi zvláštne tvarované a nezameniteľné (štvorhranné so štyrminerovnako dlhými lalokmi). Zelenožlté kalichovité kvety pripomínajúce tulipán súaž 6 cm veľké a vyrastajú jednotlivo na koncoch konárikov. Kvitne v apríli až máji.Má svetlé, ľahko opracovateľné drevo, ktoré nazývajú aj ako tulipánové drevo. Priprechádzkach mestom nájdeme tento strom na niekoľkých miestach.

V evanjelickom cintoríne hneď za kostolom sa nachádza asi storočný exemplárľaliovníka s obvodom kmeňa 224 cm. Ďalšie dva vedľa seba rastúce ľaliovníky súna súkromnom pozemku povyše Mestského parku na Tajovského ulici. Súchránenými stromami. Ich vek sa odhaduje na 150 – 200 rokov, dosahujú výšku30 m, obvody kmeňov sú 207 a 252 cm. Osud týchto „dvojičiek“ ohrozuje intenzívnaautomobilová doprava (vplyv exhalátov) na priľahlej Tajovského ulici, takže napriekviacerým ošetreniam naďalej chradnú.

Moruša čierna (Morus nigra) pochádza z oblastí centrálnej Ázie. Už predstáročiami sa pestovala v Indii a Číne (chov hodvábnika). V období antiky sa pestovalaaj v Stredomorí, s najväčším výskytom v Taliansku, kde sa vyskytuje aj dodnes. Darísa jej aj v strednej Európe v oblastiach s miernou klímou. Platí to aj pre Slovensko. Jejnajväčší výskyt je v regióne od Levíc po Pukanec (pukanecké vinice).

Moruša čierna je opadavý strom s nižšou, často veľmi šikmou a rozložitoukorunou. Výška stromov kolíše od 8 do 12 m a často vyzerajú „širšie ako vyššie“.Dožívajú sa 100 až 200 rokov. Kôra je hnedá alebo oranžovohnedá. Listy sú dlhé

7 až 18 cm, široké asi 8 cm, široko oválnea srdcovité. Samčie súkvetie je jahňa-dovitého tvaru. Kvitne v máji až júni. Plodysa vyvíjajú z okvetia, sú tmavočervenéalebo čiernočervené kôstkovičky. Súveľmi chutné a dozrievajú tesne predodpadnutím. Sú ľahko stráviteľné a užRimania im pripisovali dobré tráviace aantitoxické účinky. Dnes sa pozná už celýkomplex chemických substancií z morušes pozitívnym dopadom na zdravie človeka.Majú silne farbiacu šťavu osviežujúcejsladkokyslej chuti. Využívajú sa viacerýmispôsobmi, ako napr. na priamy konzum,na prípravu sirupov, kompótov, džemov,ovocných vín a destilátu. Opatrne pozbieranéplody sa dajú aj zmrazovať. Dnes ju už vBanskej Bystrici nenájdeme, ale niekedyjeden exemplár rástol pri kamennom plotev areáli bývalého kina Hviezda (pozostatok

záhrady pôvodného domu) a druhý exemplár rástol na mieste dnešného ESC Európa. Norbert Gáborčík

Detail kvetov ľaliovníka.

Zakvitnutá vetva ľaliovníka.

Medzi historicky najzaujímavejšie obce na Pohroní patrí kúpeľné mestoSliač. Spoločná obec pod týmto názvom vznikla v roku 1959 spojenímdvoch dovtedy samostatných stredovekých osád – Hájnik a Rybárov. Dávnuminulosť Sliača potvrdzujú aj archeologické nálezy v lokalite Horné zeme zpredveľkomoravského a veľkomoravského obdobia. Prvá písomná zmien-ka o sliačskych minerálnych prameňoch pochádza z roku 1244, z obdobia,kedy kráľ Belo IV. obnovil mestské práva neďalekému Zvolenu. V týchtosa pri opise okolia a hraníc spomí-najú i pramene, ktoré vyvierajú ne-ďaleko zvolenského panstva.

Vo svete sú známe iba štyrimiesta, v ktorých vyvierajú tak ako vkúpeľoch Sliač minerálne prameneprirodzenej izotermickej teploty svysokým obsahom kysličníka uhliči-tého. Už od stredoveku priťahovalipozornosť miestnych ľudí, ale inávštevníkov. Navštívil ich aj uhorskýkráľ Matej Korvín so svojou manžel-kou a družinou či vzdelanec MatejBel. Minerálne pramene slúžili už v16. storočí na kúpeľné procedúry av 18. storočí ich oficiálne uznali zaliečivé. Kúpele Sliač sú dnes známeuž takmer 770 rokov. Ich neustále-mu rozvoju napomáhala dobrá po-vesť o úspešnom uzdravení, ktorása rýchlo šírila. Kúpele prechádzaliviacerými vlastníckymi zmenami.Vlastnilo ich Uhorsko, ale aj účasti-nárske spoločnosti z BanskejBystrice a Viedne.

Prvý kamenný jednoposcho-dový kúpeľný dom bol na Sliačipostavený v roku 1818. Vnútri sanachádzali štyri bazény: Panský(Herrnbad) s najvyššou teplotou,Meštiacky (Bürgernbad), Sedliac-ky (Bauernbad) a so studenouvodou bazén Ľudový (Volksbad).Napĺňané boli dreveným žľabompriamo z Kúpeľného prameňa abez ďalšieho neprirodzeného zása-hu sa využívali na všetky liečebné a rehabilitačné účely. Z tohto obdobiapochádza aj prvý chemický rozbor minerálnych prameňov. Prírodnáliečivá voda sa vyznačovala ako stredne mineralizovaná, teplá, uhličitá,síranovo-hydrogénuhličitanová, vápenato-horečnatá so zvýšenýmobsahom horčíka a fluóru. Uzdravovalo sa široké spektrum chorôb aochorení: reumatizmus, žltačka, kožné, močové a iné choroby.

Okrem toho tu bol postavený už aj prvý kúpeľný hotel pre cezpoľ-ných hostí – Buda, Hotel Bratislava sa podujala v roku 1812 vybudovaťZvolenská župa. Išlo o modernú, pôvodne jednoposchodovú budovu s

dvadsiatimi štyrmi izbami, jednou sálou, dvomi kuchyňami a štyrmi špaj-zami. Druhé podlažie bolo dostavané v roku 1889 a o dva roky neskôrbola Buda vo výške prvého poschodia prepojená drevenou terasou shotelmi Pešť (neskôr Detva) a Hungária (neskôr Slovensko). Dom prehostí bol niekoľkokrát reštaurovaný. Niektoré úpravy súviseli s návštevouarcikniežaťa Jozefa Habsburského, ktorý sa tu spolu s manželkouDorottou mesiac liečil. Podľa nich boli pôvodne nazvané aj dva pramene

(dnes Štefánik a Bystrica).Úpravy prebehli naposledy v

80. rokoch 20. storočia. KúpeleSliač tak získali ďalších päťdesiatlôžok pre pacientov po operáciáchsrdca a infarktoch. Bratislava jenajstarším kúpeľným hotelom naSliači a stál pri kolíske svetozná-mych sliačskych kúpeľov. Okremtoho poskytoval pokojný kút odpo-činku niekoľkým popredným ofi-ciálnym osobnostiam i významnýmnárodným dejateľom a umelcom,akými boli uhorský palatín JozefHabsburský, slovenský národnýčiniteľ P. Jozeffy, básnik Ján Kollár,rakúsky básnik a dramatik F. Grill-parzer či česká spisovateľka B.Němcová a ďalší. Pobyt mnohýchosobností dodnes pripomínajúviaceré pamätné tabule.

Práve posledná z radu vyme-novaných našla v sliačskom pros-tredí množstvo námetov pre svojuzberateľskú a literárnu činnosť.Podľa neoficiálnych zdrojov tu zís-kala tiež námet pre svoju rozpráv-ku Soľ nad zlato, ktorej príbeh jejvyrozprávala miestna stará slúžka.Podnetné inšpirácie objavila aj prekoncipovanie diela Podhorskávěsnice. Už pri svojej prvej návšte-ve ju Sliač očaril. Svojej priateľkehneď na začiatku pobytu napísala:„Sliačska koupel mi dobře svěd-čila, ačkoliv jen čtyřikrát jsem se

koupala. Vůbec mi ten den samoty tam byl tuze, tuze milý. A kdyžjsem ležela pod akacii na vršku a dívala se do té překrásné krajinydolu k Hronu, nepřála jsem si nic jiného, než míti Vás po boku...“(Listy B. N., Praha 1952).

Rozvoj kúpeľov sa však nezastavil a pokračoval ďalej. Vyrástli de-siatky nových budov, zveľaďovali sa parky a záhrady, pribúdali tisíckyspokojných návštevníkov. Ich zvuk sa rozliehal i za hranicami Uhorskaa potvrdzovalo sa stále platné Vaše srdce sa cíti najlepšie na Sliači...

Róbert Borbély, kronikár mesta Sliač

Kúpele Sliač, druhá polovica 19. storočia.

Kúpele sliač, Kúpeľný hotel Buda (Bratislava), rok 1891.

Pred 500 rokmi v roku 1513* richtárom Banskej Bystrice Matej Grenitzer,* pred banskobystrickým mestským súdom a sedriou Zvolenskej župy vypočúvalizadržaných dóczyovských žoldnierov Mateja Pistora a koniara Stanislava o prepadejazdca, ktorý niesol výplatu a potraviny pre hutných robotníkov. Vypovedali aj oďalších prepadoch na rozkaz Damiána Dóczyho, pána Ľupčianskeho hradu a susedaBanskej Bystrice (počas väznenia jeden obvinený utiekol).

Pred 400 rokmi v roku 1613* richtárom Banskej Bystrice Daniel Dankuš,* na mestskej dievčenskej škole platili dievčatá za výučbu 3 denáre týždenne.

Pred 300 rokmi v roku 1713* richtárom Banskej Bystrice Ján Michal Fischer* v čase vizitácie opáta a kanonika baróna Fraňa Ladislava Medňanského (triroky po Heisterovskom násilnom odňatí kostolov a silnom nútení k prestupu na

katolícku vieru) bolo v Banskej Bystrici len 60 katolíkov a 1 500 evanjelikov,* 20.6. zomrel v Banskej Bystrici Henrich Berzevici (*1.11. 1652 v Brezovičke),matematik, cirkevný spisovateľ. Profesor v B. Bystrici. Autor učebnice matematikya apológie rádu proti vyhnaniu jezuitov z Uhorska rákociovskými povstalcami.

Pred 200 rokmi v roku 1813* richtárom Banskej Bystrice Pavol Rakšáni,* 9.7. zomrel v Banskej Bystrici Melchior Ignác Nižňanský, cirkevný hodnostár.1800 kanonik, 1804 titulárny opát, 1811 prepošt v Banskej Bystrici. Autor zbierkydokumentov k dejinám Krupiny.

Pred 100 rokmi v roku 1913* mešťanostom (richtárom) Banskej Bystrice Július Cesnak,* Dominik Skutecký dodal mestu objednaný portrét Dr. Františka Feju,* bola zahájená stavba gymnázia s internátom v parku,* v Banskej Bystrici výchádzal časopis Az Erdészet, zodpovedným redaktorombol I. Béla Pogány, tlačil ho Jozef Havelka,* odhalená pamätná tabuľa Jozefa Dekreta-Matejovie ako storočnej pamiatky nazalesňovanie. Dušan Jarina

V maďarskom parlamente v polovici roku 1894 prebiehala búrlivá debata knávrhu zákona o zavedení civilných (občianskych) sobášov do života. Podrobne saštudovali hlavne francúzske zákony. V tých časoch bolo dobrým zvykom preberaťdosť moderných prvkov z Francúzska. Asi rozhodujúce bolo vystúpenie ministraJúliusa Wlaššiča, skúseného politika, ktorý argumentmi presvedčil poslancov onutnosti prijatia takéhoto zákona. A tak v jeseni 1894 bol v parlamente veľkouväčšinou hlasou prijatý zákon č. XXXI/1894 o zavedení civilných sobášov. Zákonnadobudol okamžitú platnosť 1. októbra 1894.

Zákon určoval vykonať sobášny akt bez cirkevných zvyklostí obyčajne predmatrikárom. Zákon ako každý mal aj vedľajšie vykonávacie predpisy. Z tých dôle-žitejších to bola možnosť požiadať písomne o vynechaní ohlášky, ak si to budúcimanželia želali. Platilo totiž, že ohlášky museli byť vyvesené dve nedele na obecnejtabuli. Prijatie nového zákona o civilných, teda občianskych sobášoch, ako im dneshovoríme, bol prvým krokom odluky cirkvi od štátu!

Prvý civilný sobáš vo Zvolenskej župe, konkrétne v Banskej Bystrici, mal veľmiživú odozvu. A aj náležitú publicitu, hoci nešlo o budúce manželstvo niekoho zlepších a známejších rodín. Nedeľné noviny Besztercebánya és vidéke – BanskáBystrica a okolie 20. októbra 1895, bol to práve deň sobáša, napísali: „Prvý párlastovičiek. Prvé občianske manželstvo v Banskej Bystrici uzavrú dnes. Slávnostnýakt sa uskutoční popoludní o druhej hodine na radnici. Mešťanosta oblečený do

slávnostného maďarského obleku osobne vyhlási uzavretie manželstva. Šťastnýmladoženích Ján Šemšel i jeho nevesta Anna Riesová sú zo Zvolenských Nemieca ich meno bude prvé, ktoré zaplní prvú stránku matriky sobášených“.

Tie isté noviny potom o týždeň 27. októbra už opisovali podrobnosti: „Reformná doba v Banskej Bystrici vlastne začala 20-teho. V tento deň totiž

bolo uzavreté prvé civilné manželstvo, pri ktorom ako vedúci matriky asistovalstarosta mesta. Ako mladý zať a mladá nevesta sa predstavili občania zo Zvo-lenských Nemiec Ján Šemšel a Anna Riesová. Na sobáši sa zišlo v preplnenejrokovacej sále vznešené obecenstvo a keď starosta v mene zákona vyhlásil mladýpár najskôr maďarsky a potom po slovensky za manželov, ozvalo sa mohutné –Éljen – Nech žijú!“

Treba dodať, že ešte pred vlastným sobášnym aktom sa však vyskytla ajnečakaná prekážka. Keď totiž asistujúci mešťanosta položil zákonom predpísanúotázku, či je nejaká prekážka, ktorá by bránila uzavretiu manželstva, do hlbokéhoticha sa ozvala po nemecky jedna starenka: „No, ináčej by nič nebolo, len to, žetíto mladí a šťastní ľudia sú veľmi, veľmi chudobní!“

Na toto vyhlásenie okamžite vyskočilo niekoľko mladíkov zo Stolovej spoločnostia urobili zbierku do klobúka a odovzdali šťastnému mladému páru 51 korún, čobola celkom slušná suma a hlavne prekážka bola zažehnaná!

Krátko nato 2. novembra 1895 bol prvý civilný sobáš v Radvani, kde vedúcimatriky Daniel Kneppo mladší vyhlásil prvý civilný manželský pár. Stali sa nimiMária Dobrotová z Pršian a Matej Chmelík z Králik.

(V budúcom čísle: Prvý civilný sobáš v Ľubietovej)Michal Kiššimon

Najvýchodnejšou obcou banskobystrického okresu, vzdialenou 20 km od centrálnehosídla okresu, je Brusno, ktoré rozlohou 4 351 ha a počtom obyvateľov 2 140 patrí medzinajväčšie obce v okrese. Súčasťou obce sú miestne časti Ondrej nad Hronom a Brusnokúpele. V minulosti obce Svätý Ondrej nad Hronom a Brusno pôsobili vedľa seba oddelenériekou Hron do roku 1960, kedy ich úradne spojili do jednej obce a nezmyselne pomenovaliHronov. Po 14 rokoch nevydareného pomenovania obce pod vplyvom názvu miestnychkúpeľov sa nadriadené orgány rozhodli pre spoločný názov obce Brusno, hoci staršou arozlohou väčšou bol v minulosti Ondrej nad Hronom. Za prvý záznam o obci sa dlhodobopovažuje ten, ktorý sa objavil v listine kráľa Žigmunda (1387 – 1437) z 24. mája 1424,ktorou panovník daroval svojej manželke Barbore Celskej štyri hrady vo Zvolenskej župe,medzi ktoré patril aj hrad Slovenská Ľupča. V listine sa uvádzajú obce prináležiace hradnémupanstvu, medzi ktorými figuruje „villa utraque Zenthandras“ – obidve obce Svätý Ondrej.Samostatne Sv. Ondrej nad Hronom a Brusno sú potom menované v roku 1441 v listine,ktorou kráľovná Alžbeta dala ľupčianske panstvo do zálohy hradnému kapitánovi JurajoviHorváthovi. V najstaršej mape Uhorska od Lazarusa Rosetiho, vytvorenej v roku 1513 avydanej v roku 1528, je Sv. Ondrej nad Hronom v mape označený ako St. Ambrosi.

Pokus Obvodného notárskeho úradu vo Svätom Ondreji nad Hronom v roku 1943 ozlúčenie oboch obcí, prípadne zrušenie jednej obce, ministerstvo vnútra neakceptovalo.

Na prelome 17. – 18. storočia sa pre nedostatok iných pracovných príležitostí v obciachľupčianskeho hradného panstva formujú podomoví obchodníci s rôznym tovarom, medziktorým boli aj čipky. Práve podľa nich dostali podomoví obchodníci pomenovanie čipkári.V Brusne toto zamestnanie predčilo u mužov roľníctvo, lesníctvo aj remeslá.

Obidvom obciam – Ondreju nad Hronom a Brusnu vtlačili čipkári charakteristickú črtu,ktorá dnes už len nostalgicky pretrváva v povedomí obyvateľov obidvoch obcí a prenáša saz otca na syna formou legendy a súťažou vo varení jedla starých dedov – čipkárskeho.

Postupné vytlačenie Turkov z Uhorska koncom 17. storočia vytvára priestor prepodomový obchod kysuckým drotárom, turčianskym olejkárom a čipkárom zo Zvolenskejstolice. Výroba čipky bola charakteristická pre ženy baníkov z okolia Kremnice, BanskejŠtiavnice a najmä Banskej Bystrice. Staré Hory a Špania Dolina výrobu čipky pozdvihli naeurópsku úroveň. Predajom čipky či výšivky by však podomoví obchodníci veľmi ťažkouživili vlastné rodiny, preto sortiment predávajúceho tovaru nadobudol časom širšie rozmery.

V štruktúre čipkárov západného Horehronia, medzi Slovenskou Ľupčou a Breznom,rozlišujeme takých, ktorí predávali metráž, textilné látky štof, kartún, zamat, kašmír, delín,angín, damaškat, modrotlač (po ktorých bol najväčší dopyt v danom regióne a lokalite).Druhú skupinu tvorili čipkári s rôznorodým textilným tovarom – šaty, šatky, šály, obrusy,ručníky, zástery a iné. Najpočetnejšiu skupinu tvorili maločipkári, predávajúci tzv. drobizg –galantérny tovar, ale tiež kosy, kosáky, nože, nožíky, nožnice a ďalší tovar nevyhnutný prechod vtedajšej domácnosti. Tovar čipkári odoberali od remeselníkov z Radvane, BanskejBystrice, Slovenskej Ľupče. Neskôr z veľkoskladov veľkých miest po celej krajine.

Cesty najprv podnikali pešo a tovar nosili na chrbte v tzv. krošniach alebo plátenýchkapsách. Potom prišli na rad dvojkolesové káry, konský povoz a v 20. storočí nákladnéautá. Cieľom bolo Sliezsko, Rusko, Sedmohradsko, Chorvátsko, Slavónsko, Bosna aHercegovina, Grécko, Turecko. Počas ciest za obchodom sa naučili maďarsky, rusky,

nemecky, srbochorvátsky. Dokonca si vytvorili vlastný jazyk – motuziarčinu. Bola to zmesrôznych krátkych výrazov, ktorú používali medzi sebou, aby kupujúci nerozumeli privyjednávaní ceny tovaru.

Čipkárov si manželky a ani vlastné deti veľa neužili. Do sveta odchádzali skoro na jar,aby sa vrátili v neskorú jeseň, ba niektorých zastihli aj Vianoce. Na druhej strane bohatíčipkári si odskočili domov na žatvu.

Životná púť nastávajúceho čipkára začínala zvyčajne už v 14 rokoch v pozícií pomocníka– legíňa a trvalo desiatky rokov, pokiaľ sa z legíňa stal čipkár. Mnohí zostali legíňmi celýživot. Najčastejším dopravným prostriedkom bol pre čipkára konský povoz, ktorý ťahali tzv.ľahké kone. V ňom vozili tovar, šiator, v ktorom tovar predávali. Povoz bol spálňou a jedálňouzároveň. V špeciálne upravenej nádobe, tzv. mašine, si mohli variť rôzne jedlá na vozepočas cesty. Najčastejšie to bolo čipkárske – čipkárskô.

Vznik samostatného Československa poznamenal život aj čipkárom. Okruh obchodnejpôsobnosti sa výrazne zúžil. Cieľom predaja sa tentoraz stávali výročné trhy a jarmoky,náboženské púte a výplatné dni továrenských robotníkov.

Svetová hospodárska kríza (1929 – 1934) poriadne otesala rady čipkárov na Horehroní,ktorí už v tomto čase vymieňali kone za autá. Obdobie prvej Slovenskej republiky a krátkyčas po nej sa vyznačoval renesanciou podomového obchodu, ktorý takmer dvesto rokovovplyvňoval život mnohých rodín západného Horehronia. Nástup socializmu v roku 1948urobil definitívnu bodku čipkárskemu obchodu.

Na čipkárov v Brusne sa však nezabudlo, veď v obci nebolo rodiny, v ktorej by nebolčipkár či prinajhoršom legíň. Vo svojej dobe patrili čipkári k najbohatšej vrstve brusnianskejspoločnosti. Boli to práve čipkári, ktorí prinášali do svojich obcí najnovšie zvesti o svete.Boli to čipkári, ktorí boli mecénmi miestneho kostola. Brusno teda právom nenechalo prachomzapadnúť čipkársku tradíciu.

Na počesť údajnej prvej písomnej zmienky o obci z 24. mája 1424 sa konajú DniBrusna, na ktorých hlavným bodom programu je súťaž vo varení legendárneho čipkárskehopodľa starej receptúry a v rovnakej mašine, akú používali na obchodných cestách ichdedovia. Všetci návštevníci sú pozvaní na návrat čipkárskych čias do Brusna tretiu sobotuv mesiaci máji.

Nakoľko záujem verejnosti o pravé „čipkárskô“ sa rozrastá, Brusňania začínajú namiestobývalých čipiek vyvážať rodinné striebro „pravé čipkárskô“, ktoré sa môže variť len včipkárskej mašine, zvyčajne na drevenom uhlí.

Recept pre štyri osoby je nasledovný:1 kg hovädzieho mäsa, predné, stručik cesnaku, koreňová zelenina, zemiaky, trhance.Do mašiny nalejeme vodu (2,5 – 5 litrov) a zapálime drevené uhlie. Do horúcej vody

vložíme na kocky nakrájané mäso, soľ, korenie, štipku vegety a strúčik cesnaku. Mašinamusí byť stále plná uhlia. Do polovice uvarené mäso sa doplní koreňovou zeleninou –mrkva, petržlen, kaleráb, zeler. Medzitým sa pripraví cesto na trhance v drevenom vahanci.Podsype sa múkou, aby sa cesto nelepilo. Približne po 20 minútach po zelenine sa pridávajúzemiaky. Degustuje sa kvalita jedla (či je dostatok prísad a stupeň varených ingredencií).Po 20 minútach sa dodávajú trhance a za stáleho miešania sa trhance uvaria v priebehu5 – 10 minút. Uvarené jedlo sa vyberá na misku. Zvlášť sa podáva husté jedlo bez polievkya zvlášť polievka.

Dobrú chuť!

Jozef Ďuriančik

Už koncom 19. storočia (asi rok 1870)začali na strmom severnom svahu Urpínabudovať serpentínové chodníky (špacírky) akoalternatívny prístup ku kaplnke Božieho hrobuz roku 1689 na Kalvárii s odbočkou na vzdia-lenejšiu Vartovku, ale aj na iné miesta preBystričanov kultového vrchu Urpín, kedysi nazý-vaného tiež Hronský vrch. Východisko bolo primalej železničnej stanici (dostavba železniceskončila v roku 1873), ktorá sa v tom časenachádzala na opačnej strane ako súčasnábudova zastávky Banská Bystrica-mesto.Vtedajší názov Svätojánska stanica (Szt. Jánosállomás) bol odvodený od neďalekej barokovejkaplnky sv. Jána Nepomuckého z roku 1761,ktorá je dnes napriek zaradeniu medzi národnékultúrne pamiatky v dezolátnom stave,„utopená“ pod úrovňou nástupišťa hneď pristaničnej budove.

Prvé známe obrázky špacírok sú spredroku 1908, ktoré nasvedčujú, že v počiatkochto boli len zemné úpravy s prípadnými dreve-nými premosteniami jarkov. V ďalších rokochšpacírky zdokonaľovali kamennými opornýmia zárubnými múrikmi, zábradliami, drevenými lavičkami a betónovými mos-tíkmi či priepustmi (na jednom je vročenie 1938). Postupne pribudli aj tridrevené altánky. Najväčší z nich bol najnižšie v priestore historickéhokameňolomu, v ktorom bola koncom 19. storočia už ťažba ukončená. V tom-to pomerne veľkom štýlovom drevenom altánku či pavilóne na kamennýchzákladoch ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia bola v prevádzke letnáreštavrácia, v ktorej sa konali aj tanečné zábavy so živou hudbou. Obľúbenéboli aj večerné prechádzky po špacírkach vybavených elektrickým osvet-lením (zvyšky sú badateľné dodnes). O niečo vyššie nad spomínanýmreštauračným pavilónom stál malý šesťboký altánok na betónovom základe,do ktorého sa zmestili sotva traja ľudia. Umožňoval pekné výhľady na spodnýpavilón a na časť mesta, nazvime ho preto vyhliadkový altánok. Ešte vyššienad odbočkou na Vartovku stál väčší obdĺžnikovitý drevený altánok taktiežna betónovom základe s vnútornou lavičkou po obvode. Okrem peknýchvýhľadov na mesto z otvorenej hornej časti konštrukcie (nad zábradlím)umožňoval aj príjemný oddych po prekonanom stúpaní, a preto nazvimeho oddychový altánok. Všetky tieto stavby dnes už nejestvujú, okrembetónového základu vyhliadkového a oddychového altánku. Keďže sanepodarilo nájsť pôvodné plány ani fotografie spomínaných stavieb, preúčely prípadnej rekonštrukcie sme zmerali pôdorys základov a znázorniliich vzhľad podľa spomienok z mladosti (obr. 1. a 2.). Rekonštrukciabývalého reštauračného pavilónu by bola náročnejšia, pretože si vyžaduje

sanáciu bývalej lomovej steny,z ktorej sa eróziou uvoľňujúskalné bloky.

Medzi východiskom špací-rok a malou stanicou pod Urpí-nom v minulosti mesto dalo posta-viť impozantnú terasu podľanávrhu architekta Jána Wallucha s podstavcom pre bronzovú sochugenerála a politika Milana Rastislava Štefánika, ktorú sem previezli z vtedyokupovaného Komárna a 4. mája 1940 ju slávnostne odhalili. Po druhejsvetovej vojne v päťdesiatych rokoch 20. storočia sochu odtiaľ odstránili apo páde totalitného režimu ju vrátili do Komárna. V roku 1964 na uprázdnenýpodstavec umiestnili súčasnú plastiku partizána od akademického sochá-ra Karola Dúbravského. V záujme historickej autenticity by stálo za úvahunavrátiť na pôvodné miesto aspoň repliku sochy M. R. Štefánika.

V súčasnosti po rokoch stagnácie svitá nádej na revitalizáciu urpínskeholesoparku vrátane rekonštrukcie špacírok, Bystričanmi familiárne nazývanýmiserpentínky. V projekte by sa nemalo zabudnúť ani na rekonštrukciu aspoňdvoch altánkov (vyhliadkového a odpočinkového) a obnovenie voľnýchpriehľadov z nich na mesto, rovnako ako aj na obnovenie niekdajšiehopriehľadu z Národnej ulice na kaplnku Božieho hrobu na Kalvárii.

Július Burkovský

Snáď neprejde ani jeden rok, aby na Slovensku nevyšla nová mono-grafia nejakého mesta či dediny. Nie je tomu ináč ani v oblasti BanskejBystrice. Nedávno uzrela svetlo sveta monografia Radvane (2009) a orok nato ďalšia, venovaná obciam Sásová a Rudlová. A chystajú sa ajďalšie. Ale opäť iba priľahlým obciam, avšak stále absentuje monografiavlastnej Banskej Bystrice. Pritom na druhej strane užvyšla veľmi obsiahla publikácia venovaná napr. Dómusv. Martina v Bratislave. Preto treba s úctou privítaťdigitálnu publikáciu (DVD) PhDr. Igor Grausa, PhD.

Spracovaná je ako monografické dielo (205 str.),venované životu nášho mesta v 16. storočí. Celkom24 kapitol je členených do 4 tematických okruhov:obhajoba mestských práv a výsad, vojenské a bran-né záležitosti, administratíva, súdnictvo a život v mestea z dejín knižnej kultúry.

V prvej časti sa stretávame s problematikoušpitálu sv. Alžbety, ako aj so zápasom s Thurzovsko-fuggerovskou spoločnosťou. Neobišla sa ani proble-matika metrológie (dejiny mestskej váhy).

V druhej časti nájdeme informácie o vývoji fortifi-kačného systému mesta do konca 16. storočia, aj o

lokalizácii piatej i Ondrejovej bašty. V ďalšom tematickom okruhu sadozvieme o najstaršej podobe mestského erbu, tiež o súdnictve i opopravných mečoch.

Autor neobchádza ani problematiku tajomných a neobvyklých javovv Banskej Bystrici. Posledný okruhu nás uvedie do sféry či problematiky

knižnice v špitáli sv. Alžbety, aj knižníc cirkevných in-štitúcií. V širšom slova zmysle sa poňala problematikanajstarších matričných záznamov na území Slovenska.

Bohatá publikačná činnosť a znalosť problematiky I.Grausa dáva určité predpoklady pre vznik tak očakávanejmonografie o Banskej Bystrici. Dočkáme sa?

Norbert Gáborčík

EŠTE HORÚCA INFORMÁCIA:5. júna 2013 veľvyslanec Maďarska v SR

Csaba Balogh odovzdal PhDr. Igorovi Grausovi,PhD., zakladateľovi slovenskej vedeckej faleristi-ky, Vyznamenanie prezidenta Maďarska – Zlatýkríž za zásluhy o archívny prieskum spoločnejmaďarsko-slovenskej historickej minulosti.

Redakcia Banskobystrického permona musrdečne gratuluje!

(Štúdie z dejín mesta)

V tomto roku 20. augusta si pripomenieme 105. výročieúmrtia banskobystrického rodáka, lekára, prírodovedca aspisovateľa s veľkým zmyslom pre humor Gustáva KazimíraZechentera-Laskomerského, ktorý prežil detstvo, mladosťa začiatky profesijnej kariéry lekára v našom meste.

Jeho prastarý otec zvonolejársky majster František Zechenter,narodený okolo roku 1675 vo Feldkirchu v Rakúsku, sa usadil v našommeste a bol prijatý do jeho zväzku 9. mája 1732 a ako bolo zvykom,ako občan mesta sa potom mohol už aj oženiť. Urobil tak o 4 mesiace14. septembra. Vzal si za manželku vdovu Máriu Alžbetu Trahum.Pravdepodobne to bolo jeho druhé manželstvo a iste mal aj nejakédeti, keďže mal v čase príchodu do nášho mesta 57 rokov.

S Máriou Alžbetou mal v priebehu 12 rokov 4 deti. Druhý z nich bolFrantišek Anton, starý otec Gustáva Kazimíra (1739 – 1776), ktorý satiež vyučil za zvonolejára. Zvony z dielnemajstrov, otca a syna Zechenterovcov putovalido Maďarska a na západné a stredné Sloven-sko. Jediný známy signovaný zvon syna sanachádza v jednej z Liptovských Revúc. Kebypri požiari Brezna (1858) nebola zhorela zvo-nárska kniha, ktorú opatroval vnuk GustávKazimír, vedeli by sme, koľko a akých zvonovsa ulialo v dielni Zechenterovcov i koľko z nichsa do dnešných čias zachovalo napriekrekvirácii počas I. svetovej vojny. Možno sato v budúcnosti podarí zmapovať štúdiomarchívnych materiálov.

František Anton sa oženil niekde mimoBanskej Bystrice, ale počas svojho krátkehoživota (zomrel 37 ročný) sa stal otcom jednejdcéry a dvoch synov. Ako posledný sa 17.augusta 1772 narodil Gustávov otec Ignác.Ovdovelá Mariana Zechenterová sa znovuvydala za Tadeáša Drahoňa a mala s ním ajjedného syna Tadeáša. Gustávov otec IgnácZechenter navštevoval školy v Kremnici a Ban-skej Bystrici, filozofiu študoval v Prešporku,kde sa dal zverbovať za husára. Po šiestichrokoch ho raneného vo vojne s Francúzmi v Nizo-zemsku prepustili z vojenskej služby. Až potomuž 24 ročný začal študovať na Banskej akadé-mii v Banskej Štiavnici. Až po jej absolvovaníako 35 ročný sa 25. novembra 1807 oženil vKremnici s dcérou nebohého učiteľa Františka Aschnera a KatarínyFuchsovej Katarínou, mladšou o 12 rokov. V čase sobáša bol komorskýmšafárom v Moštenici. Tu sa narodili najstaršie deti, niekoľko ďalších voValaskej, kde otca Ignáca preložili a len Gustáv Kazimír sa narodil v Ban-skej Bystrici. Traja zo synov Ignáca Ze-chentera vyštudovali banskú akadémiuv Banskej Štiavnici, čo spomína Gustávv životopisnej knihe 50 rokov sloven-ského života. Najstaršieho brata Ignácazabil blesk na Ponikách, jedna ses-trička musela umrieť, lebo ju vo svojichpamätiach nespomína.

Gustáv Kazimír, siedme dieťa svo-jich rodičov, sa narodil 4. marca 1824v prízemnom dome, ktorý zrejme patrilkomore, lebo tam býval robotník zmedeného hámra Werner (možno bol majiteľom). Dom bol v Novejulici (dnes areál pamätníka SNP), neskôr prestavaný staviteľom Holešomna jednoposchodový. Tu strávil prvé roky svojho života v priaznivomrodinnom prostredí s množstvom zážitkov z objavovania mesta, návštevu strýka správcu „komorhofu“, návštev príbuzných z Kremnice, požiarudomu a iných zážitkov, ktoré hlboko zapôsobili na malého chlapca. Popreložení otca na Ponickú Hutu, kde mal v prvom období veľkú voľnosť,začalo aj jeho školské vzdelávanie pod „feruľou“ veľmi prísneho a častotrestajúceho jednookého učiteľa Kačičku.

Tu prežil aj prvú epidémiu cholery v 19. storočí, ktorú na dedináchmali odháňať stále horiace vatry borievky, lebo dymu z borievčia

pripisovali ľudia veľkú antiseptickú moc. V roku 1832 sa otec Ignácstal šafárom v železnom hámre na Huštáku a zároveň šafárom hámra vKostiviarskej. Rodina sa presťahovala do hámra a Gustíka prijali dodruhej triedy. Aj tu sa trestalo, niekedy aj paličkami, ktoré si žiaci muselisami doniesť, zatvorením a hladovaním cez obed, kľačaním na ostrompolene, alebo držaním snehovej gule v zdvihnutých rukách, až kým saneroztopila a nestiekla rukávom pod pazuchu a nižšie.

Po skončení „normálky“ (elementárnej školy) prestúpil Gustík dogymnázia, ktoré sídlilo v hradnom areáli, bývalej radnici-praetóriu. Tupobudol šesť rokov, každý rok sa zlepšujúc, až po prvého žiaka triedy.Ani počas gymnaziálnych štúdií sa nevyhýbal rôznym pestvám ašarvátkam, za ktoré dakedy ani nebol so spolužiakmi potrestaný.Profesormi rozprášení študenti vyšších tried katolíckeho gymnáziapočas vypovedanej vojny s evanjelickými gymnazistami na Dolných

lúkach obišli len s pokarhaním a pohrozením.Zvykom študentov, ktorí sa schádzali pred

vyučovaním pri ešte zatvorenej škole, bolo namarmance a gombíky sa hrávať a kameň zčerveného pieskovca, ktorý bol pevne dozeme zapustený, svojimi čižmami a podko-vičkami otĺkať, až z neho iskry lietali. Kameňtam bol, vraj, od založenia gymnázia jezuitmi,lebo už bol dosť vyhladený a vyhĺbený, no nieod zbožných bozkov, ale študentských kopan-cov. Gustík chodil aj miništrovať do kostola,za čo dostával 2 šajnové grajciare, ktoré siodkladal do truhličky, aby mal na Radvanskýjarmok. Domácnosť rodičov neoplývala hoj-nosťou, lebo otec Ignác musel splácať dlžobykvôli nesvedomitým strážnikom, ktorí za pohárpáleného pripísali viac uhlia, ako uhliari doviezlia toto v domácnosti dlhé roky samozrejmechýbalo. Preto rodičom dobre padlo, že Gustíkmohol chodiť na „vakácie“ k najstaršej sestreFrantiške, ktorá bola vydatá za banskéhoúradníka Karola Roesnera na Vindšachte,alebo k spolužiakovi do Budína, ktorého otecbol bohatý kupec s vínom.

Do Budína sa viezli na „príležitosti“ (povo-ze) mäsiara Jána Kollára, ktorého jediný synJán sa stal známym advokátom v BanskejBystrici a v roku jeho smrti ho ako staréhopána maľoval Dominik Skutecký. Po odchode

otca na penziu sa rodina presťahovala do Lazovnej ulice č. 8 blízkostoličného domu. Dve tretiny otcovej penzie, ktoré ostali po stiahnutíspomenutej dlžoby za chýbajúce uhlie, nijako nestačili uživiť eštepočetnú rodinu. Bratia Adolf a Eduard študovali na Banskej akadémii v

Banskej Štiavnici, najstarší Ignác,ktorý pracoval v Moštenici, sa snažilrodičom finančne pomáhať.

Po skončení gymnázia išiel Gus-táv na štúdium filozofie do Vacova, alesa mu tam nepáčilo a so súhlasomrodičov študoval ďalší rok v Pešti. Touž bol otec veľmi chorý a počas práz-dnin, ktoré trávil Gustáv u rodičov, 28.augusta 1842 zomrel. Mal 70 rokova 11 dní. Otcova smrť bola pre syna,ktorý sa práve rozhodoval o ďalšom

štúdiu, veľkým úderom nielen duševným, ale aj hmotným. Vdove vyrúbili14 zlatkovú penziu, z ktorej ledva sama mohla vyžiť, nieto vydržiavať naštúdiách vysokoškoláka. Počas pobytu u sestry Františky, ktorá už bývalav Radoboji v Chorvátsku, sa na úlohu vydržiavať študenta medicíny podujalšvagor Karol Roesner 12 zlatými mesačne.

Prvé roky štúdia medicíny i s opakovaním prvého ročníka strávil vPešti, kde si privyrábal kondíciami niekedy len za biedny obed, priktorom musel znášať aj povýšenecké správanie schudobnenej šľachty.No ani hmotná núdza mu neubrala na schopnosti radovať sa z peknýchstránok, ktoré študentský život prinášal. Skupina priateľov, tiež študentovs vreckovými suchotami, chodila hrávať po zábavách a svadbách a náš

Laskomerský v šesťdesiatych rokoch 19. storočia.

Niektoré z diel Gustáva Karola Zechentera - Laskomerského.

Gustík prispel k dobrej zábave vtipným hovoreným slovom i falošnouhrou na husliach s patričnou mimikou. Posledné roky štúdia strávil voViedni, kde boli lepšie podmienky pre vzdelávanie lekárov. Tu sazoznámil a udržiaval priateľské vzťahy s Jánom Kollárom, Kadavým iKarolom Kuzmánym. Preslávené slovanské bály mu umožnili poznaťveľa významných Slovanov a nadviazať s nimi ibližšie vzťahy a v neposlednej rade si ho všade,kde išlo o dobrú zábavu, žiadali ako vítaného avtipného spoločníka. Tu vo Viedni zažil aj premenu„fidélneho“ mesta, akým bola Viedeň, na „ľútehozvera“ počas revolučných udalostí roku 1848. Akoštudent medicíny sa stal nadporučíkom I. stotinymedických légií, ktoré v strážnej službe pomáhaliudržiavať v meste poriadok, brániť krádežiam a pod.Rodina doma mala o neho starosť a žiadala ho, abysa vrátil domov. Na veliteľstve si vybavil „certifikát“na neurčitý čas a na polícii dostal bezplatnú kartu naparoloď, ktorou sa šťastne preplavil do Prešporka.

Po príchode do rodnej Bystrice ho hneď utvo-rená národná garda pribrala na cvičisko na Dolnýchlúkach. Vláda sa rozhodla utvoriť stále vojsko, lebosa nechcela spoliehať na „nemotorné“ národnégardy (občianske). Do prijímacej komisie ako lekárazaradili aj nehotového lekára Zechentera, a to preZvolen, Môťovú, Ostrú Lúku, Kozelník, Hronskú Brez-nicu a Buču. Za pár dní bolo potrebné množstvomladých chlapcov odvedených. Počas pohnutéhoroku 1848 ako gardista najprv radový a neskôrcvičiaci nadporučík aj hlavný lekár tiahol s vojskomcez Turiec, od severu Slovenska cez západ až najuh, pričom robil aj etnografické štúdie všímajúc sikraj, ľudí, bývanie, stravu a ich spôsoby. Videl bieduľudí, ktorí potom hľadali potešenie v pálenke, ale aj kriticky skonštatoval,že bieda ľudu má príčiny v „hriešnom hospodárení našich pánov“.

Po návrate do Banskej Bystrice sa stal lekárom lazaretu v Kapitulskejulici, kde mal na starosti okolo 100 ranených, ktorých privážali po mno-hých bitkách v januári 1849, kedy striedavo víťazili kossútovci-maďarónia cisárske vojská. S cisárskym vojskom došiel do Bystrice i ĽudovítŠtúr, o ktorom je známe, že za tohto krátkeho pobytu býval v hostinci u„Rakov“ a kde sa s ním ako známym stretol aj Zechenter. V stávajúcomčase zmätku a nevediac, ako sa prevratskončí, mal obavy, čo bude s ukonče-ním jeho štúdia. Podporovaný sestroua matkou vybral sa poslednou „poštou“,ktorá ešte bez prekážky došla do Preš-porku a odtiaľ do „už úplne pacifiko-vanej“ Viedne. Hneď bol predvolaný napolíciu, aby predložil dôkaz lojality,ktorý nemal, a tak sa obrátil na bystrickýmagistrát, skade mu síce legitimáciuposlali, ale tak dvojznačnú, že ju radšejzatajil. Vo Viedni ho ponechali len vďakadobrozdaniu „akreditovanej osoby“, akoubol „výtečný chorvátsky národný mužbarón Metell Ožegovič, cis. kr. minister-ský radca“, ktorého poznal zo Slovan-ských zábav a návštev v Chorvátsku.

Potom už nič nebránilo, aby sa pri-pravoval a urobil rigorózne skúšky. Vyčerpaný učením dlho do noci ibiednou stravou tesne pred prvou skúškou mal dojem, že veru ničnevie. V deň skúšky „slabý na tele, zronený na duchu šiel som doSlovanskej kaviarne prebrať si myšlienky“ a tam stretol KarolaKuzmányho, ktorý ho uistil, že sa to každému pred dôležitou skúškouzdá, a tak posmelený, bolo to 9. augusta 1849, urobil prvé rigorózum.Pri druhom rigoróze vo februári 1850 si už viac dôveroval, skúškuurobil a 25. februára bol promovaný. No na ukončenie štúdia a s týmspojené výdavky veru nestačilo tých 200 zlatých, ktoré „chudobnámati všetko popretriasajúc a povymetajúc nazháňala“, takže 30 zlatýchna zakúpenie najpotrebnejších kníh a najpotrebnejších lekárskychnástrojov v púzdre mu musel požičať Karol Kuzmány. A tak „strčiacdiplom do vačku, hotový už filister, ale bez služobného diplomu pobralsom sa do vlasti a nazad domov a usadil sa u matky. Pán doktor užbol tu, ale bez groša...“

Aby nemal dlhú chvíľu a aby si navykol na prax, Gustáv Zechenterzdarma pracoval v stoličnej nemocnici (Strieborné námestie) u dr.Bauera, a tak už v marci 1850 môžeme nájsť jeho meno ako obhliadačamŕtvych v bystrických matrikách zomretých. 23. júla obdržal miestocis. kr. okresného lekára s ročným platom 300 zlatých. V tom čase bol

zvolenským županom Michal Rárus a jeho tajomníkJanko Francisci, ktorý ho v prítomnosti župana „sprisa-hal za ochodzného lekára“. Do pôsobnosti GustávaZechentera patrili teraz Hronsek, Dlhá Lúka, Lukavica,Mičiná, Dúbravica, Poniky, Ľupča, Lučatín, Priechod,Selce, Sásová, Špania Dolina, Staré Hory, Turecká,Harmanec, Riečka, Králiky, Kordíky, Pršany, Badína všetko, čo medzi týmito obcami ležalo. Okrem tohomal povinnosti u vojska a aj v súdnictve. Keďže v tejdobe sa udeľovali ešte aj telesné tresty, muselkaždého väzňa prezrieť, posúdiť jeho stav, či znesiepridelený mu telesný trest (už sa nebilo palicami, aleprútmi). Ako okresný lekár musel byť aj pri popravena smrť odsúdených štatariálnym súdom (náhlym),napr. za zbojstvo. Nuž, mal mladý lekár čo robiť!

Aby nebol matke, ktorá bývala v Dolnej ulici(terajšie č. 37) u Marovcov, na obtiaž, prenajal si vtom istom dome neveľkú, ale svetlú izbu s jedinýmoblokom na ulicu. Obedy za 12 zlatiek mesačne maltiež u Marovcov, kde dobre varili, nuž nečudo, že satam stravovalo veľa stoličných úradníkov, „takmernapospol iskrenných Slovákov“, medzi nimi FrancTrojan, zastupujúci „pošinutého“ župana MichalaRárusa, Gejza Ostrolúcky, štátny fiškál Matej Slabej,Janko Francisci, Mikuláš Ferjenčík a iní. Dobrouslovenskou stravou nepohrdli ani dôstojníci posádkypluku Deutschmeister, poväčšine Rakúšania i Vieden-

čania, a tak bolo pri stoloch družne a veselo.Vedľa Marovcov na č. 35 bývali Kürthyovci a keď sa odsťahovali

do Tekovskej stolice, Gustáv Zechenter a neskôr i matka sa presťaho-vali do tohto domu na poschodie. K domu patrila aj záhrada, v ktorejsa počas povodne v máji 1853 na vyvalených vrátach ako na pltiachvozili. Z veže vraj bolo vidieť celý vidiek až po Šalkovú zatopený, hornéa dolné hrable boli pretrhnuté a zapálené míle z uhlísk voda zdvihla aniesla nadol, kým sa nerozpadli.

23. júla 1851 mal inštaláciu vo svojejrezidencii nový banskobystrický biskupŠtefan Moyses, ktorého poznal zosvojich pobytov v Chorvátsku. Moysesbol veľmi pohostinný a často pozýval navečierky alebo obedy inteligenciu i úrad-níctvo, kde po dobrom jedle sa viedlidebaty, fajčilo sa a hrali karty.

Po 3 rokoch vo funkcii okresnéholekára 29 ročný Gustáv Zechenter, slo-bodný, ešte „nezrelý pre ružové jarmo“,hoci „so svojím skromným osudomvcelku spokojný“ usúdil, že je čas myslieťna budúcnosť. „Ako syn bývalého bans-kého úradníka, ktorého všetci bratia pribanských úradoch boli zamestnaní atakrečeno i mne banský život bol vrode-ný, zatúžil som i ohľadom zabezpečenia

svojej úradnej postate za banským lekárskym úradom“. Keď sa na jar roku1853 v Brezne uprázdnila stanica okresného cis. kr. bansko-lesného lekára,podal si Gustáv Zechenter žiadosť o toto miesto na bansko-štiavnickúbansko-lesnú správu. Bol v poradí tretím kandidátom, ale predsa sa tentopost ušiel nakoniec jemu. 7. júla dekrét zo Štiavnice „pripálil“ a 14. júlazložil v príbytku hlavného komorského lekára dr. Feju prísahu.

„A tak po troch rokoch lúčil som sa so svojim rodiskom, so svojimipriateľmi, s matkou a sestrou Petronelou. S tými poslednými len nakrátky čas, kým sa v Brezne usalaším. Svoj skromný úbor som si s vozkár-mi poslal do Brezna a s dobrou mysľou a s usporenými dobre vyše stozlatými pustil som sa na novú postať svojho života“.

Po niekoľkých rokoch pôsobenia v Brezne a založení rodiny bolGustáv Kazimír Zechenter preložený do Kremnice, kde 20. augusta1908 vo veku 84 rokov, 5 mesiacov a 16 dní umrel.

Eva Furdiková

Pamätná tabuľa v Banskej Bystrici.

Kovový kalamár G. K. Z. Laskomerského zo zbierok ŠVK-LHM v Banskej Bystrici.

Volala sa Anna Podhorová a narodila sa 28. septembra 1891 v novom HradciKrálové. Jej otec bol záhradníkom, matka krajčírkou, ktorá si postupne vytvorila aj vlastnýsalón. Bola najstaršou z troch detí – mala bratov Jozefa a Karola. Keď v roku 1907otvorili v Hradci Králové Mestské dievčenské lýceum,dala sa Anna na štúdiá a skúšku dospelosti tamabsolvovala 9. júla 1910. V štúdiách pokračovala naFilozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ktorúnavštevovala v rokoch 1910 – 1914. V Prahe bývalana priváte u známych Kopeckých na Starom meste.Stala sa tak jednou z prvých absolventiek univerzity –v roku 1914 boli tri – jednou z nich bola AlicaMasaryková.

V tomto čase sa začala 1. svetová vojna a mladáabsolventka sa bez problémov dostala na Mestskédievčenské lýceum v Hradci Králové, kde vyučovaladejepis a zemepis. Tam sa stala v roku 1917 ajvodkyňou prvého dievčenského oddielu skautiek.Základ oddielu tvorila družina Sojky. V nej pôsobilidievčatá – Viola Zachovalová, dve sestry Hackerové,dve Bulíčkové, Jarka Melicharová, Zora Tvrzská, LujzaPokorná a mnohé ďalšie. Všetky menované Sojky sastali neskôr vodkyňami oddielov, ba aj mestskýmináčelníčkami. Prvý tábor absolvovali skautky na Sutýchbrehoch pri Týništi nad Orlicí, neskôr pri Potšteine.

V auguste 1921 na Dňoch skautov v Jaroměři,udelil krajinský náčelník Svojsík Anne Podhorovejza jej zásluhy o rozvoj skautingu vyznamenanie –striebornú svastiku náčelníctva československéhoskautingu. O dva roky neskôr bola Anna Podhorováustanovená do Banskej Bystrice na Štátne reformnereálne gymnázium, kde vyučovala až do školského roku 1936/37, kedy odišla dodôchodku.

V Banskej Bystrici sa mladá profesorka ubytovala na priváte na ulici Mestský parkč. 3 a vyučovala na dievčenskom gymnáziu dejepis a zemepis. Niekoľko ráz sa pokúsilazaložiť pri škole skauting, jej snaha sa v tom čase ale nestretla s úspechom. Preto sazamerala na pestovanie turistiky a stala sa postupne jednou z najaktívnejších členiekklubu turistov. Zúčastnila sa aj na stavbe chaty na Kráľovej studni.

Do Banskej Bystrice prišiel v tom čase aj jej mladší brat Ing. Karol Podhora, ktorývyučoval na mestskej obchodnej akadémii. V školskom roku 1924/25 uskutočnilispoločne školský výlet do Talianska, ktorého súčasťou bola desaťdenná prax študentov

akadémie na pracoviskách v Terste. V rámci nej vykonaliaj výlet do Ríma, Neapola a na ostrov Capri, kde navštíviliaj Modrú jaskyňu.

Navštevovala tanečné kurzy a tam sa zoznámila sJozefom Chromekom, dôstojníkom československejarmády. Ich známosť sa skončila sobášom 1. júla 1924 vBanskej Bystrici. Zo začiatku bývali na Lazovnej ulici, potomsa presťahovali do štátnych domov (dnes Nábrežie Čs.armády č. 8) a neskôr si postavili vlastnú rodinnú vilu vzáhrade pri parku (vtedy Mestský park 9/b). Postupne sajej narodili dve deti – dcéra Oľga a syn Igor. Do BanskejBystrice sa presťahovala aj jej matka Anna Podhorová-Borková, ktorá jej pomáhala pri výchove detí a viedladomácnosť.

Spoločne s matkou a neskôr aj s deťmi pestovalaturistiku, prešla takmer všetkými pohoriami Slovenska.Veľmi rada sa zdržovala vo vyšších polohách, prenocovalatakmer na všetkých turistických chatách a chodievala cezletné prázdniny aj s rodinou do školy na Kališti. Neskôr sastretla náhodne so svojou bývalou spolužiačkou, v tom časemanželkou horára Mitánka, a dochádzala za ňou na ŠpaniuDolinu. Chodievala k nej aj v pohnutých časoch Slovenskéhonárodného povstania a pomáhala jej pri obsluhe partizánov,ktorí v nočných hodinách prichádzali do horárne.

Keďže jej manžel major Jozef Chromek musel akoČech opustiť Slovensko, zostala Anna Chromeková smatkou a deťmi v rodinnom dome v Banskej Bystrici, kde

poskytla neraz útočisko rôznym prenasledovaným. Starala sa o ovocnú záhradu, pestovaladomácu hydinu, chodievala do lesa na huby a iné plodiny. S manželom sa stretávalatajne pri chate na Bumbalke.

Po čase sa prejavili aj u nej zdravotné problémy. Dlhé štúdium, ale aj pedagogickáprax, porucha štítnej žľazy a nespavosť mali nepriaznivý vplyv na jej život. Prežilasvojho manžela o 6 rokov, zomrela 27. marca 1978 na infarkt. Spoločne s manželom súpochovaní v urnovom háji v Kremničke.

Igor Chromek

založila v roku 1917 v Hradci Králové prvý dievčenský skautský oddiel

Baníci pri kadejakých politických slávnostiach v Bystrici tu i tam robievalivečer kahancový pochod, vždy oblečení do svojej rovnošaty: červených nohavíc,bieleho kabáta a zelenej čiapky, s horiacim kahancom v ruke. To sa večer vynímadosť dobre. Obyčajne prichádzaly s nimi aj ženy, ktoré donášaly a odnášaly v batohurovnošatu, lebo Nácovia preobliekali sa v meste po krčmách.

Po takomto pochode, keď už boli v civile, spýtal sa ktosi baníka:„Náco, a kde vám je kahanec?“.Náco mu zaspieval:„Žéná mí hó nósí“.Na takúto odpoveď dala sa spoločnosť do smiechu a keď pozdejšie jeden

druhý zopýtal sa pre žart baníka:„Náco, kde vám je kahanec?“, často dostal odpoveď, nad ktorou sa poslucháči

chutne zasmiali, ale ktorá sa nemôže sveriť tlači.- - -

Chudobnému Nácovi urodilo sa zemiakov, ako nikdy ešte pred tým. Nakopalich šesť vriec a bol s úrodou náramne spokojný.

„Tý, stárá, ešče smé tákéj úródy nemáli, čó mýslíš, kébý smé z tých zémákóvdve vrecia prédálí a kúpílí sí zá tó prásá?. Drúhýmá dvóma bý smé hó vykŕmílí aostátné dvé vrecia bý bólý dóst pre nás?“

„Dóbré bý tó bóló“, usmiala sa Léna, „kébý smé sí áj brávčéká výkŕmiít azáklát móhlí“.

„Ě – álé bých sá nájédól téj kótlóvíny (podhrdlia)! Ták bých sá jéj nájédól! Héj!“„A já bých lén tó túčnuo jédól!“ ozval sa chlapec zpoza pece.„Čúšíš hó! Áké bý smé tý dálí, táké bý sí jédól! Ľaľahohó! Ón lén túčnuo!“„Já ináčé nékcem, lén túčnuo!“„Á túčnéhó tý nédámé, túčnéhó nedóstanéš!“A keď chlapec nechcel na ináče prestať, len na tučnô, tak ho vyobšívali Náco

i Léna, otec a mať, že sa chúďa ešte na druhý deň škrabal na chrbte.

- - -Tento alebo iný Náco išiel do Bystrice kúpiť brava. Léna už pred tým rozchýrila

po celej obci, že budú zakálať.Náco kúpil, vraj lacno a dobre kúpil. Vyšli z Bystrice, Náco a kúpený brav. V

tom zišlo Nácovi na um, že zabudol kúpiť špécie, čo sa dávajú do huriek. Zastal apovedá bravovi: „Chód tú próstó, lén tám sá zástáv, kde sá z kóchú kädý, tám užLéna čáká“.

Vrátil sa do Bystrice k Markúske nakúpiť špécií. V sklepe vzal čapicu, povedá:„Tú mí dájté rajzú!“. Obrátil čiapku: „Dó tóhótó sólí“, znova obrátil: „Dó tóhótó pápríký“;obrátil: „Á sém ráscé!“. Pravda - nezostala mu len rasca.

Prišiel domov, ale brava doma nebolo. Dal sa do ženy, iste nekúrila, brav nevidelkädiť sa z komína.

Po Bani už bolo rozchýrené, že Náco bude zakálať. Ale poradili si. Náco poslalženu, aby pred všetkými domami, kde už zakálali, pozbierala srsť. Potom pritisolLénu za krk: „Léna krič ! Léna krič! – to aby ľudia mysleli, že Náco zakála.

- - -Keď sa zakálačka zmarila, kúpila Léna štvrť kila mäsa. Mala doma dvanásť

hladných krkov. Na druhý deň vyprávala susede: „Ále vídya, pány súsedá, toľkomäsá, ále kým sóm tó pre tých dvánást roztálóválá, mäso mí zmízló, akó bý dlánouplésol!“

. . .Prišiel do Španej Doliny cudzinec, niečo si v krčme zajedol i vypil a keď chcel

odísť, opýtal sa krčmárky:„Čože som dĺžný, pany kmotra?“„Áj tó verú ľáhkó výrátát: pét a pét je dévát a pét je dvánác – tó ta nepustý“.„Ále dóbre vedja rátat, pany kmotra“.„Núž vét sóm vár´rechtórská céra, málá sóm sá dé náučít!“.

František Václav Peřinka

Pokračovanie zo strany 1.

Královohradecké skautky. A. Podhorová 2. rad v strede.

Veru, nie vždy to je pravda. Na našich cintorínoch večným spánkomodpočívajú aj ľudia, s ktorými sa zrovnávať, je veľmi za ťažko. Veľkí duchoviasvojej doby, ktorí formovali dejiny a vytvárali tak obraz dnešných dní. Jed-na pravda je istá – aj my raz zomrieme, ale úvodné prirovnanie hovorí len ohmote. Prach si a v prach sa obrátiš. To, čo po nás zostane, sú spomienkyvpísané do kolektívnej pamäte mesta, národa, krajiny, ba dokonca sveta.Lenže či po nás niečo zostane – to je len vecou terajšieho života. Vráťme sana cintoríny. Dnes navštívime katolíckymestský cintorín na námestí Štefana Moy-sesa za kostolom Sv. Kríža v Banskej Bystrici.Aj tu odpočívajú tí, ktorí menili dejiny.

Na vstupnej tabuli je vyznačených 64svetských a cirkevných osobností. O niek-torých z nich sme už písali. A tak na strán-kach Bystrického permona sa objavil naprí-klad Jozef Dekrét Matejovie, Ján Egry,Ludovít Nábělek, Zlata Solivajsová, IzidorŽiak Somolický a ďalší. Nie je možnépristaviť sa pri každom. Snáď budúcnosťdovolí, aby sme sa im na našich stránkachmohli venovať. Dnes tento zoznam dopl-níme aspoň o niektoré ďalšie osobnosti.

Dňa 8. marca 1934 sa v Skalici narodilvysokoškolský pedagóg a chemik profesorOtto Tomeček. Po viacerých pôsobiskáchv Žiline a Martine nakoniec jeho kroky sme-rovali do Banskej Bystrice na Pedagogickúfakultu. Napísal niekoľko odborných, ale ajpopularizačných prác z chémie a vychovalmnoho vynikajúcich žiakov. Za svoj životzozbieral množstvo ocenení, ako napríkladzlatú medailu Slovenskej chemickej spo-ločnosti, medailu univerzity v Opole, RadĽudovíta Štúra I. triedy, cenu primátora Ban-skej Bystrice a ďalšie. Profesor Otto Tome-ček zomrel v roku 2004.

Ďalšou významnou legendou našichdejín je biskup Andrej Škrábik. Narodil sav roku 1882 v Rajci. Po štúdiách v Žiline,Nitre a teológii v Budapešti bol v roku 1904vysvätený za kňaza. Ako kňaz pôsobil voviacerých funkciách, až bol nakoniec vroku 1943 vymenovaný za banskobystric-kého diecézneho biskupa. V katolíckejcirkvi zastával viacero významných funkcií,ale do dejín sa zapísal najmä ako záchran-ca mnohých ľudských osudov počas SNP.Ukrýval ich v biskupskej rezidencii vBanskej Bystrici. Spoločne s Dr. JánomBalkom zachránil desiatich významnýchčiniteľov SNP pred popravou. BiskupAndrej Škrábik zomrel v roku 1950 a pojeho smrti Banská Bystrica dlhých 23 rokovbiskupa nemala.

Ak sa za vstupnou bránou vyberiemevpravo po rozpadnutých schodoch, čoskoropo pravej strane minieme hrob JozefaDekréta-Matejovie. My však budemepokračovať až ku kaplnke, kde po ľavejstrane odpočíva niekoľko ďalších význam-ných osobností. Medzi nimi pod kopcomaj hudobný skladateľ Svetozár Stračina.Ako aj predchádzajúce osobnosti ani onnepochádzal z Banskej Bystrice, ale zMartina. Narodil sa tam v roku 1940. Už

základnú školu však navštevoval v Banskej Bystrici. Venoval sa hre naakordeón a klavír, ale do povedomia sa zapísal ako autor hudby prerôzne filmy, z ktorých môžeme spomenúť napríklad film Pacho hybskýzbojník (1975), Alžbetin dvor (1986), Popolvár najväčší na svete (1982)a ďalšie. Okrem skladania hudby sa venoval aj zbieraniu ľudovýchpesničiek. Bol autorom rôznych piesní, orchestrálnych diel a scénickýchskladieb. Tiež spoluorganizoval folklórne festivaly a spolupracoval soSĽUK-om a Lúčnicou. Svetozár Stračina zomrel v roku 1996 v Bratis-lave, ale pochovaný je tu u nás v Banskej Bystrici.

Od hudby ku grafike. Hrob Stanislava Troppa, rodáka z Martina, sanachádza tak trochu mimo „centra“ v seve-rovýchodnej časti. Do Banskej Bystrice hopriviedli štúdiá. Nakoniec tu aj zostal. Pô-sobil v rôznych galériách, bol členomniekoľkých redakčných rád. Venoval sagrafickej a ilustračnej tvorbe. O výtvarnomumení napísal niekoľko kníh. V roku 1998ho ocenili cenou primátora Banskej Bystrice.Stanislav Tropp zomrel 6. apríla 2002.

Poslednou osobnosťou, ktorú si v tom-to krátkom zastavení spomenieme, bol hu-dobný skladateľ a pedagóg Ján Móry.Narodil sa v roku 1892 v Banskej Bystrici.Vo svojej tvorbe používal pseudonym H.Tschirmer. Do roku 1921 viedol obchodna námestí SNP č. 9, ktorý predal súro-dencom Klimovcom. Banskobystričaniaobchod poznajú pod názvom PotravinyKlimo. Usadil sa na Štrbskom Plese, kdevlastnil hotel Móry. Sem prichádzali mnohévýznamné osobnosti kultúrneho života ausporadúval tu so svojou manželkou kon-certné salóny, ktoré boli také populárne,že košický Radiojournal cez súkromnúvysielačku Rádio Monte Móry vysielal pria-me prenosy. Venoval sa skladaniu zábav-nej, orchestrálnej a operetnej hudby. Ďalejkomponoval piesňové cykly pre klavír azborovú hudbu. Zaujímavosťou určite je ajto, že v Banskej Bystrici založil športový klubBAC, ktorý mal silné futbalové mužstvo. JánMóry zomrel 5. mája 1978 v Bratislave, alepochovaný je v Banskej Bystrici neďalekoJozefa Dekréta-Matejovie.

Osobnosti, ktoré sme dnes vybrali, bolinašimi spoluobčanmi, priateľmi či zná-mymi. Svojím dielom sa zapísali nielen dodejín nášho mesta, ale celej krajiny a mymôžeme byť na nich právom hrdí, brať si znich príklad a v dobrom sa snažiť prekonaťich v diele, aby aj po nás ostala aspoň takáistá stopa v dejinách.

Lenže my sa príliš nesnažíme. Stačí sapozrieť na miesto posledného odpočinku64 osobností mesta – na katolícky cintorína človek zosmutnie. Nielen zo straty blíz-kych a vznešených, ale najmä z miesta ichposledného odpočinku. Schodište je zniče-né a chôdza po ňom je život ohrozujúca ajv lete, nieto ešte v zime. Hrobky sú v zúfalomstave a hrozí, že o niekoľko rokov nám ichbudú pripomínať len staré fotografie.

Osobnosti, ktoré sa zaslúžili o rozkvetnášho mesta, dnes odpočívajú v ruinách,na okraji akéhokoľvek záujmu kompe-tentných.

Zmení sa to?Richard R. Senček

„To, čo ste Vy teraz – boli sme aj my,to čo sme my teraz – budete aj Vy!“

Katolíckymestský cintorín

Hrob biskupa Andreja Škrábika.

Katolícky cintorín - nadzemná hrobka.

Katolícky cintorín - podzemná hrobka.

Turistická hrebeňovka Slovenského Rudohoria bola pomerne dlho bez možnostiubytovania. Prvou chatou na zeleno značenej Jánošíkovej ceste, ktorá viedla z Detvycez Poľanu a Hájny grúň na Vepor, bola Chata pod Hrbom, ktorú postavil a v júli v roku1935 sprístupnil ľubietovský odbor KČST. Ešte ďalšie dva roky však na celom vyšedesať hodín chôdze si vyžadujúcom úseku od Chaty pod Hrbom až po Detvu mohlituristom na prenocovanie poslúžiť iba senníky.

16. októbra 1931 poslal odbor KČST Zvolen žiadosť adresovanú Okresnému úraduvo Zvolene, v ktorej prosí o udelenie stavebnej podpory k postaveniu turistickej chatyna Detvianskej Poľane a ako zdôvodnenie tejto výstavby sa uvádza: „Chata táto jestpotrebná a má význam nielen pre členov miestneho okolia, ale aj z hľadiska turistikyceloštátnej. Poľana so svojimi rozľahlými lesmi a svojráznou Detvou láka turistov nielenzo všetkých oblastí republiky, ale aj z cudziny, hlavne zosusedného Poľska. Postavením chaty zvýši sa návštevaturistov v náš kraj, ktorý tým hospodársky získa. A chudýkraj detviansky potrebuje hospodárskeho posilnenia.“

Okresný úrad vo Zvolene na svojom zasadaní 7.11. 1931 prijal k uvedenej žiadosti uznesenie, ktorým po-voľuje vyplatenie 2000 Kč na stavbu útulne a následneaj ústredné zastupiteľstvo KČST 21. novembra 1931schválilo zaradenie projektu chaty na Detvianskej Poľanepre odbor KČST Zvolen, do stavebného programu KČST.

Žiadosť odboru KČST Zvolen o udelenie stavebnéhopovolenia na stavbu turistickej chaty na Prednej Poľanena mieste zvanom Žliebky, adresovaná Notárskemuúradu v Hriňovej, je však datovaná až 8. 6. 1936. Uvádzasa v nej, že pozemok patrí štátnej lesnej správe, leží vkatastri obce Hriňová a odbor KČST Zvolen ho máprenajatý od ústredného riaditeľstva štátnych lesov astatkov na dobu 80 rokov. Plánovaná stavba je vuvedenej žiadosti opísaná nasledovne: „Chata budeprízemná s podkrovnými izbami. Spodok chaty až posokel bude kamenný, vlastná stavba z kresaných trámovkrytá šindľom. Zastavaná plocha celej chaty obnáša103,50 m2. Prízemie okrem pivnice bude obsahovaťpredsieň, kuchyňu a nocľaháreň. V podstreší budú tieisté miestnosti ako v prízemku. Chata má slúžiť ako útulokpre návštevníkov Poľany a hlavne má povzniesť turistickýruch hospodársky ubiedenému kraju pod Poľanou.“

Po súhlasnom stanovisku stavebnej komisieNotárskeho úradu obce Hriňová, vydal Okresný úrad vo Zvolene dňa 22. 1. 1937 výmer,ktorým povoľuje stavbu chaty v danej lokalite a berie na vedomie, že prevedením tejtostavby v stavebnom náklade 49 642 Kč stavebník poveril staviteľa Štefana Halaja,obyvateľa Hriňovej. Samotná realizácia stavby chaty sa tak začala až v prvej poloviciroku 1937 a po dokončení stavebných prác v roku 1938 adresoval odbor KČST ZvolenOkresnému úradu vo Zvolene ďalšiu žiadosť, ktorou prosil o príspevok na zariadeniechaty a tiež na vyznačenie turistických ciest. V žiadosti sa uvádza: „Značkovanieturistických ciest, vec veľmo dôležitá, bude tiež nákladná. V našom kraji nie je eštepochopenie pre značky, vidíme, ako sú nám značky a orientačné tabuľky nivočené.Musíme každoročne sieť značiek opravovať a doplňovať.“

Na zariadenie novej chaty na Poľane poskytol odboru KČST Zvolen subvenciu ajkrajinský výbor na cestovný a turistický ruch vo výške 2 000 Kč. Všetky takto získanéprostriedky však zrejme postačovali len na najnutnejšie vybavenie. V článku Nováchata na Prednej Poľane, uverejnenom v Krásach Slovenska (č. 6, 1938), sa uvádza:„...čulý zvolenský odbor odovzdal verejnosti novú chatu, skromne síce zariadenú, alevyhovujúcu každému tak finančne a pohodlím, ako i tichom“.

Oficiálne otvorenie chaty bolo v júni 1938 v rámci jubilejných osláv 300. výročiazaloženia obce Detva a 50. výročia založenia KČST v Československu. Predsedazvolenského odboru KČST Ing. Hlava vo svojom otváracom príhovore poďakoval najmäspráve štátnych lesov v Žarnovici, ktorá darovala pozemok, krajinskému úradu aokresnému úradu za finančnú podporu a okolitým notárstvam, na ktorých katastribola chata postavená. Vyzdvihol aj význam novej chaty pre rozvoj turistiky ahospodárske povznesenie kraja. Na slávnosti sa zúčastnil aj zástupca ústredia KČSTPraha, zástupca ľubietovského odboru KČST a notár obce Detva.

Bola to drevená zrubová stavba na murovanom základe s využitým podkrovím.Bolo v nej 26 postelí v dvoch miestnostiach. Z nich len 10 malo matrace, napriek tomu

sa v dobovej tlači uvádza, že v prípade nepriaznivého počasia môže v chate prenocovaťaž 60 osôb. Pre ubytovaných hostí bola k dispozícii kuchyňa.

Prvé roky mala byť chata otvorená iba počas letnej sezóny. Mimo sezóny bolomožné si kľúč od nej vyzdvihnúť u obchodníka Jána Bezrouka vo Zvolene alebo u horárana Bystrom. Informácie o Chate na Poľane v turistickej tlači, ale aj v zachovanýcharchívnych dokumentoch, v zápisniciach a správach KSTL sú pomerne zriedkavé astručné. V roku 1941 informujú Krásy Slovenska o turistickej chate KSTL na Poľane akoo chate s celoročnou prevádzkou, vybavenou 60 lôžkami s možnosťou stravovania.Chata bola vo vlastníctve miestneho odboru KSTL Zvolen a jej nájomcom bol Ján Šofranko.

Výročná správa KSTL za rok 1945 uvádza zoznam vojnou zničených a poš-kodených chát, medzi ktorými je aj Chata na Prednej Poľane označená ako zničená.Na základe dát, ktoré dodali odbory KSTL, bol vypracovaný rámcový program výstavby– v rámci dvojročného vládneho programu sa mali do roku 1948 postaviť všetkyobjekty turistického ruchu vojnou poškodené a zničené.

V roku 1946 vypracoval Ing. arch. GustavStadrucker zo Zvolena plány novej chaty, ktoréboli schválené Povereníctvom priemyslu a obchodua Povereníctvom techniky. Celkový náklad saodhadoval na asi 5,5 mil. Kčs. V blízkosti stavbyodbor vystaval aj provizórnu chatku pre ubytovanierobotníkov, us-kladnenie stavebného materiálu aprípadné núdzové ubytovanie turistov. V roku 1947sa začalo s výkopom a betónovaním základov prehlavnú budovu.

Povereníctvo priemyslu a obchodu potvrdiloústrediu KSTL súhlas na vyrovnanie úhrady za výstavbuchaty na Poľane z prostriedkov dotácie UNRRA. A takuž v roku 1948 oznámil odbor KSTL Zvolen v KrásachSlovenska, že Chata na Poľane je v prevádzke aposkytuje aj výbornú stravu. Pamätníci si v dobromspomínajú na vtedajšieho chatára Karola Rufínyho.

V publikácii Zimné krásy Slovenska – orientačnýlyžiarsky sprievodca, ktorá vyšla v LiptovskomMikuláši v roku 1949, venovali autori Chate na Poľanelen jednu vetu: „Chata odboru KSTL Zvolen na Poľaneje nová a pekná budova, kde dostať dobré zaopatrenie.“

Vo februári 1954 nastali zmeny v organizáciituristiky a cestovného ruchu – Štátny výbor pre telesnúvýchovu a šport pri vláde republiky Československejzriadil n. p.Turista s pôsobnosťou pre Slovensko aChata na Poľane prešla pod jeho správu.

V publikácii Turistické ubytovanie na Slovensku(Šport, 1959) autor Ján Žalčík o Chate na Poľane uvádza, že je to „drevená budova svyvýšeným prízemím na murovanom základe. Má päť ubytovacích miestností so 46lôžkami. Z toho má osem lôžok v dvoch štvorposteľových izbách a 38 lôžok v trochspoločných nocľahárňach. V útulni je jedáleň. Stravu si možno pripraviť v kuchyni zprinesených zásob. Je bez tečúcej vody (prameň je pri útulni), kúrenie v kachliach,osvetlenie petrolejovými lampami. Celoročná prevádzka. Útulňu spravuje Turista, podnikcestovného ruchu. Neďaleko sa dobudováva moderná poschodová chata.“ Túto chatu,ktorá sa v tej dobe dostavovala, charakterizovali nasledovne: „ubytovacia kapacita120 lôžok, objekt je trojposchodový, ústredné kúrenie, vlastný vodovod, elektrickéosvetlenie – vlastný agregát. V chate bude jedáleň a spoločenská miestnosť. Doprevádzky bude daná v roku 1960.“

V roku 1974, keď sa na Poľane konal 21. zraz SNP, Krásy Slovenska už informo-vali, že na Poľane je v prevádzke nová 150 lôžková chata, 10 zrubových chatiek, ako ajpôvodná turistická chata s 38 lôžkami. Celý tento areál bol majetkom podniku Pod-polianske strojárne Detva. Do roku 1981 obidve chaty koexistovali a slúžili aj turistickejverejnosti, v roku 1981 však pôvodná turistická chata vyhorela a nebola už obnovená.

V roku 1984 vedenie PPS Detva rozhodlo o rozšírení jestvujúcej chaty a jejprestavbe na moderné rekreačné zariadenie. Začalo sa s budovaním dnes známejpyramídovej stavby, pričom do areálu novostavby bola zahrnutá aj chata zo 60. rokov.Dokončenie stavby sa pretiahlo až do roku 1994, keď bola slávnostne otvorená. Odtoho času sa dá hovoriť o horskom hoteli Poľana.

V súčasnosti sa realizuje jeho ďalšia rekonštrukcia, objekt však už zrejme budeslúžiť iným účelom. Horský hotel Poľana sa nachádza v okrese Detva 12 km odHriňovej v Chránenej krajinnej oblasti Poľana, ktorá bola v roku 1990 vyhlásená zabiosférickú rezerváciu UNESCO.

Dušan Kaliský

Vydáva: Občianske združenie Permon Vychádza štvrťročne. Šéfredaktor: Ing. Pavel Gender. Zástupca šéfredaktora: PhDr., RNDr.Richard R. Senček, PhD., PaedDr. Dušan Jarina, Redakčná rada: Ján Baláž, Mgr. Jozef Ďuriančik, Igor Chromek, Ing. JúliusBurkovský, PhDr. Vladimír Sklenka, Mgr. Eva Furdíková, Michal Kiššimon, doc. Ing. Norbert Gáborčík, PhD.Grafická úprava: PaedDr. Dušan Jarina,

Adresa redakcie: Ing. Pavel Gender, Horná 48, 974 01 Banská Bystrica, e-mailový kontakt: gender@pobox.sk, nasudj@gmail.com, Tlač: – SvetlíkŠtefan, Slovenská Ľupča, Registr. číslo: OÚ-OPT-1/2003. Elektronickú podobu nájdete: www.banskabystrica.sk v podadresári kultúra a www.permon.eu