Oprávnenýservis

M. Kardelisa 22, KysáčTel./fax: 021/827-364

SIMPLY CLEVER

SLOVENSKÝ MAGAZÍNSLOVENSKÝ MAGAZÍN číslo 7 – 8, 2013 ročník 20 cena 100 din číslo 7 – 8, 2013 ročník 20 cena 100 din

Bul. M. Pupina 1/IV

21000 Nový Sad

Tel./fax: +381 21 422 989

e-mail: offi ce@rada.org.rs

www.rada.org.rs

Úrad pre Slovákovžijúcich v zahraničí

Ján Triaška · podnikateľ

Báčsky Petrovec,

021/780-382

Autoservis Triaška

| � & � annamária boldocká-grbićová / � ľudmila berédiová-stupavská |

ŠTUDIJNÝ POBYT NA SLOVENSKU – PO STOPÁCH SVETOVÉHO DEDIČSTVA UNESCO

Slovensko sa europeizujeV dňoch 23. – 29. júna 2013 žiačky Gymnázia Jána Kol-

lára so žiackym domovom v Petrovci: Jaroslava Maje-rová, Lýdia Speváková, Jana Domoniová, Miroslava Šimo-vičová, Svetlana Vrbovská a Gymnázia Mihajla Pupina v Kovačici Annamária Babincová, Alena Petríková, za sprie-vodu profesorky slovenského jazyka a literatúry Annamárie Boldockej-Grbićovej, pobudli na kurze Slovenčina na každý deň a slovenské reálie v Slovenskej republike v organizácii Oddelenia pre odborné zdokonaľo-vanie krajanov Filozo-fi ckej fakulty Univerzity Komenského v Bratisla-ve. Bola to študijná cesta, ktorú im zabezpečila Ná-rodnostná rada sloven-skej národnostnej men-šiny – Výbor pre školstvo za dosiahnuté úspechy na republikovej súťaži z gramatiky. (Tieto úspe-chy rovnako tak patria i profesorkám Marte Pav-čokovej z petrovského gymnázia a Anne Dudášovej z kovačického gymnázia.) Okrem nich na tomto zájazde sa zúčastnili aj ďalší žiaci zo Srbska – Kysáčania a Petrovčania, ktorí si to rovnako tak zaslúžili za úspechy v oblasti folklóru a na kultúrnom poli

na čele s vychovávateľkou profesorkou Ľudmilou Berédi-ovou-Stupavskou, ako i krajania z Rumunska a Maďarska.

Hostitelia – na čele s Mgr. Klaudiou Báčkaiovou ich priví-tali v Modre –v krásnom areáli vilovej štvrte, ktorá vznikla ešte za čias Rakúsko-Uhorska, v stredisku Harmónia, kde boli ubytovaní. Keďže zámerom tohto ročníka kurzu bola cesta po kultúrnych a prírodných pamiatkach Slovenska

zaradených do svetovej klenotnice UNESCO, na úvod odznela prednáška na tému Svetové dedič-stvo UNESCO. Z Harmó-nie vyrazili na trojdňovú exkurziu po Slovensku. Prvá zastávka – Banská Štiavnica, krásne mesto, ktoré leží na sopečnom krátri a má dom Sládko-vičovej Maríny Pišlovej. Artikulárny drevený kos-tolík v Hronseku – eva-njelici si ho svojho času museli vystavať za rok a nepoužívať klince. Na ich počesť sme tu za-

spievali – z iniciatívy profesorky Ľudmily Berédiovej-Stupav-skej a žiaka Miroslava Poničana Hrad prepevný. Malebné nízkotatranské Mýto pod Ďumbierom – penzión Rojas bol naším, domom dva dni. (Pokračovanie na s. 22.)

Za bránou Spišského hradu Panoráma Spišského hradu

Centrum Levoče Banská Štiavnica – z pravej strany dom Maríny Pišlovej

Na ceste do Vlkolínca

3

editoriál | anna tomanová-makanová, predsedníčka NRSNM |

V roku bežnom jubiluje i Národnostná rada slovenskej národnostnej menši-

ny ako prvá celomenšinová organizácia Slovákov v Srbsku, ktorá v zmysle zákona zastupuje slovenskú menšinu v oblasti kultúry, vzdelávania, informovania v ja-zyku národnostnej menšiny a úradného používania jazyka a písma, zúčastňuje sa v procese rozhodovania alebo rozhoduje o otázkach z týchto oblastí a zakladá ustanovizne, hospodárske subjekty a iné organizácie z týchto oblastí.

Čo umožnil vznik tejto celomenšinovej organizácie Slovákov v Srbsku?

Vytvoril predovšetkým novú príležitosť na posilnenie národného povedomia prí-slušníkov slovenskej národnostnej men-šiny v Srbsku. Prejavilo sa to už pri zakla-daní Národnostnej rady, keď pri voľbe jej členov v roku 2003 svojich zástupcov delegovala väčšina slovenských organi-zácií, spolkov a inštitúcií. Ešte výraznejšie sa to prejavilo pri dobrovoľnom zápise príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny do osobitného voličského zozna-mu, čo bolo podmienkou organizovania priamych volieb nového zloženia NRSNM. Aby sa uskutočnili priame voľby, do 9. marca 2010 bolo treba do osobitného voličského zoznamu zapísať minimálne 23 609 príslušníkov slovenskej národ-nostnej menšiny. Do stanoveného termí-nu sa do tohto zoznamu zapísalo viac ako 31 000 príslušníkov slovenskej národ-nostnej menšiny. Znamenalo to výrazné prekročenie zákonom stanoveného cenzu a priam plebiscitové vyjadrenie vôle prí-slušníkov našej menšiny.

Jednou zo základných zásad práce Národnostnej rady je aj jej snaha o zapá-janie čo najširšieho okruhu ľudí. V súčas-nosti je do práce samotnej Národnostnej rady, okrem jej dvadsiatich deviatich zvolených členov a piatich zamestnancov odbornej služby, aktívne zapojených takmer 200 členov výborov a ich jednot-livých komisií, predovšetkým odborníkov zo štyroch oblastí, ktoré sú v kompetencii Národnostnej rady. Okrem toho s Ná-rodnostnou radou spolupracujú aj zá-stupcovia prakticky všetkých spolkov, organizácií, inštitúcií pôsobiacich v oblasti vzdelávania, informovania, kultúry a úrad-ného používania jazyka a písma. V praxi to znamená, že Národnostná rada v ob-lasti vzdelávania priamo, alebo nepriamo spolupracuje so 41 vzdelávacími inštitú-ciami, a to s 11 predškolskými ustanoviz-ňami, 31 základnými školami s dvomi strednými školami a so 4 vysokoškolský-mi ustanovizňami. V oblasti kultúry Ná-rodnostná rada doteraz spolupracovala so 79 slovenskými spolkami, inštitúciami, organizáciami a združeniami. V oblasti informovania táto spolupráca sa usku-točňuje s 11 médiami a v oblasti úradné-ho používania jazyka a písma s 11 obcami,

v ktorých sa slovenčina používa v úrad-nom styku.

Okrem kompetencií v oblasti kultúry, vzdelávania, informovania v jazyku ná-rodnostnej menšiny a úradného používa-nia jazyka a písma Národnostnej rade prislúchajú aj významné právomoci v ob-lasti ochrany získaných práv národnostnej menšiny.

Národnostná rada v súlade so Zá-konom o národnostných radách národ-nostných menšín zakladá ustanovizne, združenia, nadácie, hospodárske subjek-ty v oblastiach kultúry, vzdelávania, in-formovania a úradného používania jazyka a písma. Vychádzajúc z týchto právomocí sa Národnostná rada stala zakladateľkou NVU Hlas ľudu, spolu s AP Vojvodinou založila Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, od Obce Báčsky Petrovec pre-brala časť zakladateľských práv Múzea vojvodinských Slovákov a od Obce Kova-čica prebrala časť zakladateľských práv Galérie insitného umenia v Kovačici. V ob-lasti školstva Národnostná rada prebrala od AP Vojvodiny časť zakladateľských práv Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci a v súčasnosti prebieha proces preberania časti zakladacích práv viace-rých slovenských základných škôl. Ná-rodnostná rada sa najnovšie stala maji-teľkou pamätného domu Martina Jonáša v Kovačici, ktorý by v budúcnosti mal byť súčasťou organizačnej štruktúry Galérie insitného umenia. Okrem toho Národnostná rada vyhlásila desať inštitú-cií a štrnásť festivalov celomenšinového významu za inštitúcie osobitného význa-mu pre slovenskú národnostnú menšinu a v súlade s týmto rozhodnutím sa podie-ľa na ich spravovaní a organizovaní.

Národnostná rada je partnerom repub-likových, pokrajinských a lokálnych a or-gánov štátnej správy, inštitúcií a mimo-vládnych organizácií. V tomto zmysle spolupracuje s ministerstvami, pokrajin-skými sekretariátmi a inými inštitúciami a orgánmi lokálnej samosprávy, ktorých činnosť sa dotýka práv národnostných menšín. Významnú prácu Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny vykonávala aj v rámci Koordinácie národ-nostných rád, ktorej činnosť na realizácii spoločných aktivít mimoriadne úspešne koordinovala do roku 2008. Národnostná rada pravidelne spolupracuje s mimovlád-nymi organizáciami, ktoré sa zaoberajú otázkami ľudských a menšinových práv.

Významným segmentom činnosti Ná-rodnostnej rady je spolupráca s inšti-túciami a orgánmi štátnej správy Slo-venskej republiky. Táto spolupráca sa rea lizu je na viacerých úrovniach – od miestnej až po tú najvyššiu úroveň vlády Slovenskej republiky a jednotlivých mi-nisterstiev. Osobitný význam má spo-lupráca s Úradom pre Slovákov žijúcich

v zahraničí, ktorý za-bezpečuje proces tvor by štátnej politi-ky starost livosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a výkon štátnej politi ky sta-rostlivosti o Slovákov žijúcich v za hraničí. Práve Úrad pre Slovákov žijúcich v za-hraničí organizačne, a najmä fi nančne podporuje viaceré projekty Národnostnej rady. Viaceré projekty Národnostnej rady boli fi nancované z rozpočtu Slovenskej republiky práve prostredníctvom tohto úradu.

Národnostná rada ako orgán kultúrnej autonómie slovenskej národnostnej men-šiny v Srbsku nadviazala úspešnú a bo-hatú spoluprácu s viacerými partnerskými organizáciami v zahraničí. Osobitne úspeš-ná spolupráca prebieha s partnerskými organizáciami v regióne, predovšetkým s Celoštátnou slovenskou samosprávou v Maďarsku, Čabianskou organizáciou Slovákov, Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku, s Demokratickým zväzom Slovákov a Čechov v Rumunsku, Kultúr-nou a vedeckou spoločnosťou Ivan Krasko z Nadlaku, Zväzom Slovákov v Chorvát-sku atď. Spolupráca prebieha aj s inými spolkami a organizáciami zahraničných Slovákov, resp. so Svetovým združením Slovákov v zahraničí. Nie menej dôležitá je spolupráca Národnostnej rady s via-cerými medzinárodnými organizáciami, ako sú Rada Európy, Európska komisia, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, The Project on Ethnic Relations z USA a pod.

Úradným sviatkom slovenskej národ-nostnej menšiny v Srbsku sú Slovenské národné slávnosti. Vážení čitatelia a prí-slušníci našej menšiny, prajem vám všet-ko najlepšie k nášmu sviatku a tentoraz ku všeobecným blahoželaniam, v ktorých sa pripomína zdravie, šťastie a pohoda, pripisujem ešte jedno želanie – buďme si navzájom blízki, buďme si priatelia.

Jej silná cnosť je skromnosť . . . . . 4

Grafi ka ako identifi kačný kód . . . . . 6

Prečo písať a prečo tvorivosť odmeňovať? . . . . . . . . . . . . . . 8

Vždy pripravená odpovedať na najťažšie životné otázky . . . 10

Šafárik spojil naše životy . . . . . . 12

Kroje nás robia vyhľadávanými . . 14

Kreslenie a opäť kreslenie a maľovanie . . . . . . . . . . . . . 16

Desať rokov Slovenského vojvodinského divadla . . . . . . 18

Ako zaobchádzať so psíkom . . . . . 33

z obsahu

Desať rokov našej rady

4

Predtým než ju predstavíme, na Adelu Obšus-tovú z Aradáča si posvietime najprv z hľadiska

pôvodu jej mena. Nemecká podoba teda znamená „vznešenú postavu” a francúzska zasa „ušľachtilú bytosť”. Nám sa však pri myšlienke na Adelu Ob-šustovú vynára obraz mladej šľachtičny – Adely Ostrolúckej, priateľky Ľudovíta Štúra, ktorá v pr-vej polovici 19. storočia vo väčšine súčasníkov evokovala ideál novej šľachty, sľachty ducha... Niečo v tých významoch predsa len je, lebo naša skutočná Adelka je šarmantná mladá dáma, ktorá žiari étericky a s poslaním ducha svojich predkov. Jednak ako učiteľka slovenčiny na základných školách v Bielom Blate a v Aradáči, jednak ako osobnosť, ktorá v cirkvi hlbšie vníma kresťanské zásady. Do tretice hrá na heligónke, ktorá je nád-herným odkazom našich predkov... Sú to iba nie-ktoré styčné body, ktoré nám pomôžu nakuknúť do sveta Adely Obšustovej a odhaliť jej svetonázory...

Keďže sme úvodnú časť venovali pôvodu tvojho mena, odhaľ nám, kto ti dal také ušľachtilé meno?

Najprv som sa mala menovať Anna alebo Martina, ale potom

otcovi kamaráti predbehli s výberom týchto krásnych mien, lebo ich venovali svojim dcérkam, takže sa moji rodi-čia rozhodli, že ešte raz skúsia pátrať po názve ich prvého dieťaťa. Skúmali kalendár, a keď prišli po 22. december, zastavili sa. Videli tam mená Adela, Etela. Do Adely sa zamilovali a spomenuli si aj na tú Štúro-vu, čo ich ešte väčšmi motivovalo a stalo sa. Vznikla nová aradáčska Adela.

Ako sa v tom mene cítiš?Ako sa cítim vo vlastnom mene? Zaujímavá otáz-

ka. Musím uznať, že sa ma to ešte doteraz nikto tý-mito slovami nespýtal. Cítim sa celkom ok. Nuž verím, že sa každý vo vlastnom mene, tak isto, cíti originál-ne a jedinečne, lebo aj keď sa stane, že jesto ešte aj iných ľudí s tvojím menom, tvoj charakter je len tvoj a pri myšlienke na určitú osobu môže vzniknúť len a len jedno zjavenie.

Kedy a kde sa však najlepšie cítiš?To závisí od mojej nálady. Niekedy sa cítim naj

s mojou rodinou, domácimi miláčikmi, kamarátmi a z druhej strany mi super vypĺňa čas čítanie v mojej

izbe. Okrem toho rada džo-gujem, plávam, jazdím na bicykli, pletiem vlasy, hrám na gitke, spievam...

Po absolvovaní štú-dia slovenčiny zamest-nala si sa ako učiteľka na dvoch základných školách. Bolo to nároč-né rovno z lavíc si hneď zastať za katedru?

Mala som to šťastie, že som sa dostala najprv k tým malým osemročným dieťatkám, ktoré si ešte stále zvykajú na školské lavice, a ktoré voči mne prejavovali a prejavujú

veľmi dobrý rešpekt. Takže mi moji noví žiačikovia v tom najviac pomohli. Časom som si však zvykla celkom dobre a bez žiadneho prekvapenia reagovať na oslovenie ,,pani uči-teľka”.

Našla si už za ten rok svoj vlastný systém vo vyučova-ní?

Myslím si a dúfam, že som našla nejaký svoj systémik, ale nechcem z toho robiť žiadnu vedu. Uvedomujem si, že som ešte mladá a že sa ešte stále každým dňom učím a veľmi rada počúvam rady starších, skúsenejších kolegýň, ktoré sú veľmi ochotné spolupracovať.

Koľko pätoriek si najviac dala počas jednej hodiny?Najviac pätoriek som dala asi šesť. Ale žiaci si to naozaj

poctivo zaslúžili.Žartuješ so žiakmi?Keď je tomu vhodná chvíľa, áno. Prečo nie? Myslím si, že

dynamická a pestrofarebná hodina lepšie udrží koncentráciu hociktorého typu nového učiva ako monotónne rozprávanie bez kúsku osviežujúcej atmosféry.

Berieš im mobily na hodine?Mala som šťastie, lebo zatiaľ som nevidela ešte, že ho pou-

žívali.Ako si predstavuješ ideálneho učiteľa?Ideálneho učiteľa si predstavujem ako osobu, ktorá predo-

všetkým miluje deti, svoj predmet, svoju úlohu preniesť na žiakov vlastné vedomosti tým najlepším spôsobom. Avšak ve-

kliknite na... | � svetluša hlaváčová / � archív adely obšustovej |

NAŠE DIEVČA Z TITULNEJ STRANY – ADELA OBŠUSTOVÁ

Jej silná cnosť je skromnosť

Adela v chýrečnej banátskej trstine

Počas fotografovania pre titulnú stranu Národného kalendára musela prispieť i Adelina stará mama, aby vyzerala čím krajšia

a s dokonalými šestorkami (foto: Ján Hlaváč)

S cirkevnou mládežou

5

| � svetluša hlaváčová / � archív adely obšustovej | kliknite na...

domá som si toho, že im kamarátkou byť nemôžem. Keby to bolo tak, potom by odo mňa očakávali hru, a nie učivo.

Doma máš vzor, čiže tvoja mamka je tiež učiteľka triednej výučby. Dáva ti nejaké rady, odhaľuje metodic-ké pokyny?

Mám maximálnu matkinu podporu, ale mi dáva voľné ruky, nech robím sama tak, ako si myslím, že je najlepšie, lebo si je vedomá toho, že sa tak najlepšie naučím. V prípade, že sa ocitnem v nejakej neznámej situácii, veľmi rada mi navrhne, čo mám robiť.

So svojimi bieloblatskými žiakmi si nacvičila divadelné predstavenie. Čo táto tvorivá činnosť dala tebe a čo im?

Táto činnosť mi dala novú skúsenosť. Doteraz som ešte nikdy nemala príležitosť nacvičovať divadlo. Musím uznať, že som tento záväzok nevnímala ako ľahký, čo ani nebol, ale šťastná som, že sa mi to podarilo úspešne absolvovať.

Deti tiež získali novú skúsenosť divadelných dosiek, väčšie sebavedomie a super kamarátenie sa.

Aktívna si v evanjelickej cirkvi v Aradáči a širšie. Čo je konkrétne tvojou povinnosťou?

To vlastne ani povinnosť nie je. Je to moja prekrásne vypl-nená časť týždňa. Spoločne s našou pani farárkou Olinkou Lo-vásovou a katechétkou Annou Ľavroškovou máme na starosti sobotňajšie detské besiedky, na ktorých prenášame od tých najmladších, trojročných, po tých najstarších, osemnásťroč-ných, Biblické príbehy a vánok Ducha Svätého. Ak by som mala typovať, tak mojou starosťou sú najviac hudobné body.

Ako vnímaš tento druh tvojej akti-vity, čiže ako ťa to napĺňa duchovne ako veriacu?

Boha – Ježiša vnímam ako zmysel môjho života. Viem, že všetko, čo mám, mám len skrze Neho. Myslím si, že toto, čo robím, je jednou z najmenších vecí a spôsobov, ako Mu môžem slúžiť.

Si samoukom na gitare. Čo ťa k to-mu motivovalo?

Už ako malá som mala veľmi rada hudbu a všetko, čo je s ňou späté. Počas štúdia na gymnáziu si môj mladší brat kúpil gitaru, ktorá ma vždy priťahovala. Rozhodla som sa, že sa musím aj ja začať na nej cvičiť. Prosila som brata, nech mi ukáže základné akordy. Začala som sa s nimi baviť, vždy, keď som prišla počas víkendu domov, lebo som počas stredo-školského vzdelávania bývala v internáte. A tak som to po niekoľkých mesiacoch pomaly začala ovládať.

Musím povedať, že som veľmi veľkú podporu dostala aj od nášho pána farára Vladimíra a pani farárky Olinky Lovásovcov,

ktorí mi pomohli zvíťaziť nad strachom a vystúpiť pred auditó-riom. ☺

Ako kontrastom ku gitare je ľudový nástroj – heligón-ka. Kto ťa naučil na nej hrať?

Áno, heligónka. Zvláštny ľudový inštrument, veľmi typický pre našu dedinu. Naučila ma na nej hrať moja stará mama Zuzana Obšustová.

V Aradáči sa hovorí „hrať na meškách” a chýrečná je skupina aradáčskych meškárok. Koľ-ko ich je dnes okrem tvojej starej mamy?

Moja stará mama už s nimi nehrá, má iné povinnosti. Avšak keď treba vytvoriť väčší kolektív, vždy je ochotná pomôcť. Momentálne skupinu tvoria štyri ženy.

Sú to jedinečné hudobníčky. Ako dlho pôsobia?

Ich pôsobenie je ako dvakrát ja. Pôso-bia vyše štyridsať rokov.

Aký je pocit držať v rukách takýto skvost – dych histórie a z neho ná-sledne vyčarovať melódie?

Každý inštrument je podľa niečoho veľ-mi zvláštny, a tak aj tento. Je veľmi dobrý pocit držať v rukách heligónku. A keď ešte máš na vedomí, koľko má rokov, čo všetko prežila, dáva to človeku naozaj veľmi význam né príjemné emócie.

Máš nápad, ako prispieť k jej za-chovaniu pre ďalšie generácie?

Jeden z problémov u nás v Aradáči je ten, že máme málo heligónok, z čoho nemáme možnosť naučiť ostatné mladé dievčatá, ktoré by možno aj mali záujem. Bolo by veľmi dobre, keby sa jedného dňa podarilo pre Aradáč zaobstarať niekoľko takýchto harmoník, ktoré by patrili dedine a boli k dispozícii na používanie každému, kto by o to mal záujem. Som si istá, že by to bol veľmi dobrý krok k ich dlhoročnému životu.

Čo všetko by si popri množstve uvedených aktivít v nasledujúcich rokoch chcela dosiahnuť?

Zdá sa, že som momentálne vo fáze tzv. spontánnosti, čiže, keď sa niečo naskytne, tak sa s tým zaoberám... Myslím si, že je u človeka najdôležitejší ten duchovný pokoj, vnútorná satis-fakcia... Vonkajšie veci, čiže veci, ktoré sú takpovediac „na výstave” pre iných ľudí, sú, podľa mňa, len sekundárne. Pri-márne je predsa, aby sme boli spokojní sami so sebou. Ostatné sa potom už urovná... ☺

Ešte ti chceme zaželať pekné prázdniny, aby si si po-riadne vychutnala svoj zaslúžený oddych a v septembri sa naštartovala do nového pracovného cyklu a za novými úspechmi. �

Bieloblatskí žiaci so svojou učiteľkou Adelou Obšustovou na detskej divadelnej prehliadke 3xĎ v Starej Pazove

(foto: Andrej Meleg)

Adela s deťmi na besiedke spolu s pánom farárom Vladimírom Lovásom ml. a pani farárkou Olinkou Lovásovou

Adela v patine času

6

Umenie je krajšie a pôsobivejšie ako život, lebo nám predvádza ľudský život v koncentrovanej podo-be. Kvôli tomu sa však nemôžeme vzdať pôžitkov zo života, lebo ten je skutočný, zatiaľ čo umenie predvá-dza vymyslený život. (Matuška, A.)

„Výtvarné dielo Mgr. Pavla Čániho vzniká vyše 30 rokov. Jeho výtvarná tvorba je fi gurálneho rázu a má fantastické črty. V podsta-te ide o postmoderný vý-tvarný prejav, ktorý sa zaoberá večnými témami lásky, teda života a smrti. V navrstvenosti jeho vý-tvarného prejavu badať aj prvky zo slovenskej vojvodinskej ikonografi e a kultúry. Jeho tvorbou dominujú grafi cké hĺbko-tlačové techniky, ale rov-nako úspešne sa zaoberá aj maľbou. Vypracoval aj rad portrétov významných osobností z dejín a súčas-nosti kultúrneho života vojvodinských Slovákov...” Takto to výstižne v istom rozhovore povedal profesor Samuel Čelovský.

Za svoje výtvarné dielo Pavlovi Čánimu sa dostali početné uznania a ceny v Srbsku, na Slovensku a v Ta-liansku. Vlani mu Spoločnosť Artem na Bratislavskom hrade udelila aj Cenu Identifi kačný kód Slovenska. Usporiadal vyše 40 samostatných výstav v Srb sku a bývalej Juhoslávii, na Slovensku, v Poľsku, Nemec-ku a Holandsku. Spoločne vystavoval po celom svete.

Pavel Čáni v roku 2013 oslavuje svoje životné jubi-leum, šesťdesiatiny. Namiesto kytice ruží nasleduju-cimi riadkami mu spolu s našou čitateľskou verejnos-

ťou gratulujeme k sviatku a takto mu ďakujeme za všetko jeho úsilie i úspechy v grafi ckej a maliarskej tvorbe.

Keby ste si zaspomínali na svoje začiatky. Prvé roky života ste prežili v idylickej dedinke na okraji Fruškej hory v Erdevíku v učiteľskej rodine Júlie a Pavla Čániovcov. Kde sa vzala

vášeň ku kresleniu?Prvé roky života sme

prežili v Padine, už vtedy som veľa kníh dopĺňal vlastnými ilustráciami. Otec mal výtvarný talent, tak určite genetika je po otco-vi. V Erdevíku som strávil detstvo a základné ško-lenie, počas ktorého priam explodoval môj zá-ujem o výtvarné umenie. Okrem otca Pavla a matky Júlie určite i môj učiteľ

Vladimír Bartoš mi pomáhal získať informácie o ume-ní. Moje školenie pokračovalo na petrovskom gym-náziu, kde mi profesorka výtvarného umenia Zlata Kišgeciová pomohla rozšíriť a prehĺbiť vedomosti o vý-tvarnom umení. Zásobovala ma kopou kníh s repro-dukciami a odviedla do ateliéru Zuzky Medveďovej. Tiež kamarátenie so staršími žiakmi, predovšetkým Miroslavom Dudkom a Samuelom Čelovským, teraz významnými osobnosťami našej komunity, ma upev-nilo v rozhodnutí pokračovať v školení na umeleckej akadémii.

Naozaj ste ani na chvíľku neuvažovali o inej škole, čiže o inej profesii?

Nie.Úspešne ste vyštudovali nielen strednú školu,

ale potom aj Umeleckú akadémiu v Novom Sade. Ako mladý začínajúci umelec mali ste v pláne robiť „veľké vážne” umenie?

Podarilo sa mi dostať sa na Akadémiu umenia v No-vom Sade a v štarte som mal ambície robiť veľké, monumentálne umenie. Bolo to trochu pod vplyvom veľkých umelcov, ako sú Giotto, Michelangelo, Oroz-co, Picasso, Mucha... Ale sny sú jedno, a život niečo iné...

Kedy ste sa rozhodli pre grafi ku?Profesori grafi ky Halil Tikveš a Milan Stašević mali

veľký podiel v mojom rozhodnutí venovať sa grafi ke. Vážil som si ich umenie, ale i ako pedagógovia zapô-sobili svojou skromnosťou a diskrétnym postupom pri korigovaní našich prác. Tikveš mi ukázal aj na pragmatickú stránku štúdia grafi ky. Maľovať možno takmer všade. Grafi ka si vyžaduje podmienky, akoby

S NAJVÝZNAMNEJŠÍM SLOVENSKÝM GRAFIKOM VO VOJVODINE – PAVLOM ČÁNIM

Grafi ka ako identifi kačný kód

máme česť... | � ján hlaváč / � andrej meleg |

Časť laureátov Ceny Identifi kačný kód Slovenska – Ľubomír Feldek, Pavel Dvořák, Pavel Čáni a sochár Tibor Bartfay

Momentka oddychu

7

| � ján hlaváč / � andrej meleg | máme česť...

šlo o menšiu továreň. Tlačiarenský lis, teda stroj, zinkové a medené platne, zodpovedajúce priestory na leptanie, rôzne nádoby pre kyselinu, vane, špe-ciálny papier, tlačiarenské farby, pigmenty. Akadémia to ponúkala a ja som to maximálne využil. Potom ma grafi ka očarila a pokračoval som v školení na post-graduálnom štúdiu grafi ky v Belehrade na Fakulte výtvarných umení u profesora Marka Krsmanovića.

Čo vám prináša grafi ka?Predovšetkým vytrvalosť v práci, dobré oko, pres-

nú ruku a jasnú, premyslenú ideu. Slovom, veľkú lásku ku kresbe.

Aké techniky sú vám najbližšie?Lept a suchá ihla sú mi najobľúbenej-

šie, ale čoraz častejšie uplatňujem kom-bináciu rôznych, ručne vyrobených tech-ník.

Kto kupuje vaše grafi ky?Predaj v galériách doma a v zahraničí

mi znemožňuje poznať kupcov, ale pre zaujímavosť mám informácie, že sú to predovšetkým ženy. Teda na prvom mies-te sú to ženy, ale kupujú i majitelia galérií, zberatelia, známi a neznámi...

Okrem grafi ky váš život napĺňa i nie-čo iné?

Odpoviem to tak, že na prvom mieste, bez konkurencie, sú moje ratolesti – deti i manželka. Okrem umenia veľa energie mi berie práca vo funkcii riaditeľa Múzea vojvodinských Slovákov.

Čomu teraz venujete najviac času? Mravčia práca, ktorej výsledky nevidno razom,

a to, čo strašne vyčerpáva, je organizačná práca v múzeu. Postaviť na nohy staronovú inštitúciu podľa európskych a zákonných noriem si žiada veľa snahy a úsilia.

Kde beriete inšpiráciu, čo stojí za to, aby ste ju nakreslili?

Vždy a všade...Ľudia vás poznajú podľa roboty, alebo podľa

ksichtu?

Neviem.Človek musí maľovať alebo venovať sa grafi ke

aj vtedy, ak mu to nejde, pretože nevie, kedy to príde, hovoria výtvarníci. Je to tak?

Ani nie! Človek je, alebo nie je umelec. Umenie je spôsob života, ktorý vás núti, aby ste dokázali byť tým, čo ste.

Je možno niečo, čo kreslíte nerád?Áno, objednávky...Vediete svojich potomkov ku kresleniu?Snažím sa potomkom nič nevnucovať, veľa im

ukazujem, vysvetľujem, poukazujem na zdroje, od-kiaľ môžu čerpať informácie. Sedemročný syn Zoran mi občas poskytuje informácie, ktoré „stiahne” z In-ternetu. Dcéra Marína je akademická maliarka, ale to bol vyslovene jej výber.

Ste prísny otec, alebo s vami deti dokážu „točiť”?

Dbám, aby som bol spravodlivý rodič, teda nie som prísny v klasickom význame toho slova. Štvorročná Iris nás všetkých veľmi úspešne drží v hrsti.

A čo robí výtvarník vo voľnom čase? Tú a takú modalitu takmer nepoznám; ak nespím,

tak mám vytypovaný čas. Predsa sa mi darí v tzv. voľný čas byť s priateľmi.

Na čom vám v živote naozaj záleží?Na rodine, deťoch a man-

želke, priateľoch a umení, ktoré všetko to zjednocuje a dáva zmysel.

Pokúsili ste sa spočítať všetky výstavy, teda koľ-ko ich bolo? Povedzte nám niečo o svojich po-sledných výstavách?

Nezaujíma ma počet vý-stav, ale ich kvalita. Myslím si, že aspoň dve som mal, fakt kvalitné. Takmer rok ide mo-ja putovná výstava v zahra-ničí, dobré dozvuky sú z Bra -ti slavy, Žiliny, Trnavy, Krakova a Martina...

O najnovšej výstave v Ga lérii Zuzky Medveďo-vej už môžeme hovoriť

nahlas. Čím sa tu prezentujete? Komisár výstavy je Vladimir Valentík. Výstavu

formou postavil ako retrospekciu grafík, malieb a in-štalácií... Ja zatiaľ viem toľko...

Do vašej umeleckej rodiny patrí i mladší brat – básnik a hudobník Ladislav Čáni. Neplánujete s ním nejaký spoločný projekt?

Rozprávali sme sa na tú tému, to už čas ukáže.Nuž nech vám to vyjde a vďaka za úprimné

riadky… �

Záber z vernisáže samostatnej výstavy Padinský zázrak Pavla Čániho v Galérii Jána Konjarka v Trnave v roku 2012

Pavel na Bratislavskom hrade po udelení ceny Identifi kačný kód Slovenska

8

Komisia pre udelenie Ceny Nového života za rok 2012 túto cenu udelila poetke Viere Benkovej za tri cykly básní uverejnených v tomto literárnovednom časo pise. Všetky cykly sú súčasťou básnickej zbierky Exlibris morušových listov. Pri tejto príležitosti namies-to blahoželania poetke položme niekoľko otázok...

Držiteľkou Ceny Nového života ste sa stali už po tretíkrát. Keby to teraz bola tá prvá cena, v závane stereotypu iste by ste nám odpovedali, že vás zavä-zuje tvoriť aj ďalej. Avšak vy stereotypom nepodlie-hate a ako vás teda zaväzuje v poradí tretia Cena Nového života?

Zaväzuje, aj to ešte viacej ako toho, kto tú cenu dostane hneď na začiatku svojej literárnej cesty. Prečo? Všetko potrebuje svoj čas, čas na vyzretie, čas na lásku, čas na tvorbu, čas pre seba... Keby sme v živote boli vždy mladí, (ale mladosť, a najmä tvorivosť treba odmeňovať, nás po-starších už pomenej, nám to už toľko neznamená ako auto-rom na začiatku cesty k afi rmácii (vstup do tvorby!); myslím si, že by to nebolo ani dobre, ba ani tvorbe by neprospelo.

Mnohé nápady, pravda, sa zrodia v chtivej zvedavosti v mla-dosti, v pokusoch urobiť dačo inak, skúsiť niečo urobiť podľa seba a hoci je to i opačne od zaužívaného úzu alebo ľudského chápania. Možno sa vám bude zdať trošku ošú-chaná fráza, keď urobím prirovnanie: ... veľký Einstein bol v prírodnom drepe pod stromom a takto sa vraj zrodila te-ória relativity... No, je i to možné, prečo nie!? Možno mu „nápad” prišiel v tom „rozhovore so sebou” a v drepe pod stromom, keď sa myšlienky samy od seba z pamäte vypla-vujú a sú inšpiratívne... Niečo iné mňa ako poetku odušev-ňuje a je pre mňa zázrakom: odkiaľ prichádzajú z nášho tkaniva poetické verše? Akoby sme mali otvorený „trezor” ku kolektívnej pamäti a potom z neho iba si podľa nášho kmitu a mysle „uberáme” odtiaľ báseň po básni... Ináč si myslím, že mnohé veci človek si nedokáže vysvetliť, a mož-no tak i treba.. Ja cítim, že som iba na začiatku cesty spoznať pravdy o živote, najmä doby, v ktorej žijem...

Dalo by sa povedať, že je vaša tvorba takmer do-dnes lineárne umiestnená v troch rovinách: v poézii,

próze a v novinárskych žánroch. Ako s takou rovna-kou sviežosťou dokážete paralelne tvoriť a narábať?

To ja nie, to ony ma tak privolávajú k sebe... Keď sa poézia rozhodne pozvať ma do jej zákutí, keď otvorí brány do svojich tajov, vtedy sa k nej pridám aj ja... Vtedy iba

zapisujem, čo sa vyplavuje z môjho vnútra, iba to, čo chce cez moje vnútro a cez moje zoradené riadky svetu sa odha-liť. A čosi podobné je aj s prózou. Musí ma „pozvať”, aby som ju dala na papier. Keď nad mojou hlavou lietali kazeto-vé bomby „mierutvorcov!” čiže záchrancov sveta! ako ja menujem „svätú vojenskú Alianciu”, ktorá nás v tých ne-šťastných 90-tych rokoch minulého storočia bombardovala, ja som sa v strachu o svoje deti, a najmä dcéru v byte na Novom Belehrade s malým vnukom Markom strašne obáva-la a proti tomuto strachu som zo vzdoru začala písať román – kroniku o našich predkoch! A práve o tom, čomu ma po celý život môj otec zaúčal, najmä pri nedeľnom stole alebo v tzv. chýrečných petrovských radách v nedeľu na ulici, totiž, že sú na svete iba agresori a na druhej strane zasa tí, čo sa bránia, a títo sú vlastne tie nevinné obete... Koľko museli aj naši predkovia „preskákať” vojen, bojovať za cu-dzie záujmy, a nie za vlastné? A vždy sa v cudzom svete presadzovať a stále dokazovať prácou?! Hoci patríme medzi najstarší národ v Eu-rópe, dokazovať pred veľkými, že sme tu, a že je naša prítom-nosť navzdory neča-som predsa len pre-svedčivo prítomná, to musíme stále, a naj-mä dnes, keď sa kul-túrnosť vytráca ako hodnotový tovar a na jej miesto prichádza agresia, sila a dra-vosť! Takto nastal ten môj tzv. román – kro-nika Stred sveta... Dokázala som ním pre konať strach a ďa-kujem Pána Bohu, že aj môj vnuk Marko Jelenković (predne-dávnom zapísaný do

ZA DRŽITEĽKOU CENY NOVÉHO ŽIVOTA SPISOVATEĽKOU VIEROU BENKOVOU

Prečo písať a prečo tvorivosť odmeňovať?

s otáznikmi... | � ján hlaváč / � archív v. b. |

Vo Zväze novinárov Juhoslávie ako výpomocná Mirjane Jovovićovej

v roku 1961

Poetka Maša Haľamová a Viera Benková v Petrovci 1964

Literárna Kanjiža, účastníci – spisovatelia z bývalej Juhoslávie v spoločnosti Viery Benkovej

9

strednej hudobnej smer pianista), ale najmä moje holandské vnučky Tamara a Xénia Leenhouts, hádam tento „studenohrozivodeštruktívny svet” a príliš k sebe odcudzený svet zjemnia svojou prácou a hud-bou...

Motív morušových listov sa vo vašich veršoch zjavuje viac-krát. Ako tento jav defi nujete, je to súčasť vašich riadkov a prečo?

Nad susedovým a naším skla-dom veľa rokov sa vypínala krásna košatá moruša. V jej hustom náručí zo-stali všetky moje „našep-tané” tajomstvá detstva a mladosti. Krstná mama Lovásová bola veľmi jem-ná a citová žena, mala starosť aj o mňa, o svoje „krsniatko”. Dovolila mi mnohé veci v hre v ich dome alebo na dvore, povale a v komore, ktoré mi zasa mama zakazova-la, obdivovala moju detskú fantáziu, ktorá nemala hra-níc. Mnoho toho táto dnešná moja pamäť uvoľňuje zo svojho zásobníka, najmä tie krásne roky detskej roz-ihranosti a sveta plného tajov a vkladá ich do veršov a prózy, do spomienok. Tam v skrýši listov šumia moje básne... je to i symbol nášho podnebia, našej slnečnej Panónie; ale i malá historická perlička – morušu do Eu-rópy vraj priniesli z Afriky do Španielska Arabi, pesto- vali ju maurské plemená a zasa sem na juh Európy, teda i k nám, vraj Turci; mnohé dobré veci sa prešmykli cez oká histórie a vojen s dobyvateľmi. Konečne možno by sme neodbremenili preľudnenú zemeguľu, nech ne-vedieme vojny, však? Možno hrozba smrti otvára v nás i tie poetické a vôbec tvorivé pramene, alebo je to lás-ka?...

Čo bolo zdrojom inšpirácií vašich najnovšie odme-nených cyklov?

Práve som vám odpovedala: človek/žena, ich citový svet, umenie a láska! Láska vždy, i v našich rokoch, a najmä za mladi, človek ju vždy potrebuje! Veď ňou býva po ľud-štený...

A aby sme sa trošku naladili úsmevom, zapisujem malé ľudové tajomstvo:

V ednom kraji bívam, v druhom frajera mám,na prosjet ďeďiňe na vodu choďjevam…Aby som sa tam pri studni inšpirovala!Nech mi pieseň odpustí tento môj úmyselný zásah do jej

slohu!Mohli by ste vysvetliť, ako si vaše tvorivé vnútro

hľadá cestu k riadkom a ako vlastne prebieha váš tvorivý proces?

Ráno, keď sa zobudím, a to býva dosť neskoro (hoci sa stane, že sa zobudím do rosného rána, ak v noci nepracu-jem!), pozorujem prelievanie svetelného lúča po drevenej okenici na mojej spálni do dvora, v ňom je všetko – svetlo, farby, zvuk (len ho každý nepočuje!), pohyb, teda život... Potom si sadnem k písaciemu stolu, ktorý má dlhú históriu a je pre mňa poézia osebe; totiž, v jeho zásuvkách sú

„zajaté” hlasy na-šich predkov, eva-njelic kého kňaza (v Pet rovci od ro-ku 1916), neskôr biskupa Samuela Štarkeho, za kto-rým dlho rokov práve on sedával,

bol skvelým vodcom i Petrovčanom. Povďačná som jeho dcére Ľudmile Dankovej, že mi tento stôl predsa len „ustúpila”, hoci ho bolo treba vynoviť, ale s radosťou som to urobi-la... Vďaka jej za to... Za týmto sto-lom nastali aj moje knihy Z našej minulosti, Stretnutie s minulosťou a nastávajú pomaličky ako celok aj Perličky minulosti a všetky zbierky, básne a príspevky... Mnohé uverej-nené i v magazíne Rovina... Moja túžba je poznať seba, komunikujem preto slovom, lebo inak neviem;

tvorbu treba odmieňať bez ohľadu na to, o akú tvorbu ide, to je jediné, čo činí národ, spoločnosť alebo národnosť autentickým!...

A namiesto poslednej otázky – dávam radšej po-etickú odpoveď:

Moruša

Dávno tam stála,pri tehlovom múriku a starej vahadlovej studni,na samej hranici nášho a susedovho pozemku,sťa ochranca domu a ľudí...

Kto ju tam zasadil, nevedno,možno jej zrelé plody privial vietora možno dvor nadletovala hladná vranaa jahôdka, budúca moruša, z vranieho zobáka

vypadla sama...

Zjari bola, sťa hlboké smaragdové more, zelenooká;v lete pálivým slnkom a blyštiacim jasom prežiarená,s hustou listovou sieťovinou, sťa tureckým stanom,pre každého bola dokonalým chladivým slnečníkom...

Po nej som sa, sťa neposedné mača, neraz šplhala a detské sny v útlom listovom dome ukrývala. Aj s prvými láskami a túžbami v snivej duši priateľke moruši som sa s dôverou zverovala...

Vždy tam bola,pri tehlovom múriku a starej vahadlovej studni,na samej hranici nášho a susedovho pozemkua ako to neraz býva: na vetre, snehu, daždi a slnku časom ošumela a rýchle zostarla...

Chýbaš mi, dávna priateľka moruša,si trvalou spomienkou môjho detstva! �

| � ján hlaváč / � archív v. b. | s otáznikmi...

Dcéra Alena s neterami Xeniou

a Tamarou LeenhoutsVnuk Marko Jelenković z Belehradu

Alexandra Popitova-Leenhouts

10

osobnosti | � ružena kraticová / � archív a. p. đ. |

DrSc. Anna P. Đurđevićová, klinická defektologička – so-matopédka, sa narodila v Padine 26. januára 1958. Základnú školu vychodila v rodisku a Strednú zdravotnú v Pančeve. V školení pokračovala na Vyššej zdravotnej škole v Belehrade a na Defektologickej fakulte Univerzity v Belehrade, kde ukon-čila aj postgraduálne štúdiá (r. 2002) a úspešne obhájila ma-gisterskú prácu z oblasti somatopédie. Doktorskú dizertáciu obhájila r. 2008 na Fakulte pre špeciálnu edukáciu a rehabilitá-ciu Univerzity v Belehrade.

Profesionálnu prácu začala r. 1977 na Neurochirurgickej klinike v Novom Sade. Od r. 1977 pracovala v kovačickom dome zdravia, v zdravotníckej stanici v Padine. Od roku 1987 pracuje v Inštitúte pre on-kológiu a rádiológiu Srbska v Belehrade. Je náčelníčkou Oddelenia pre vzdelávanie a rehabilitáciu pri Inštitúte pre onkológiu a radiológiu Srbska Univerzity v Belehra-de. Vo svojej vedeckej práci sa zaoberá výskumom zmien, reakcií, problémami chorých, ako i možnosťami špeciálnej edukácie a rehabilitácie v prekonávaní ťažkostí, uskutočňovaní adaptácie, zmierňovaní negatívnych reakcií, znemožňovaní sekundárnej invalidity a situ-ácie hendikepu, tiež pozdvihnutím kvality života osôb s malígnymi chorobami. Je členkou štyroch odborných združení a organizácií. Doteraz je autorkou dvoch a spoluautorkou dvadsaťdeväť kapitol, článkov a správ v zborníkoch, časopisoch a správach v publiká-ciách medzinárodného a nacionálneho významu.

Nás zaujímalo, či Anna videla seba v tomto povolaní a ako funguje jej súkromný život.

Po základnej škole rozhodla si sa zapísať do strednej zdravotnej. Prečo si si zvolila práve takéto povolanie?

– Zdá sa mi, že som vždy chcela byť učiteľkou. V dôsledku materiálneho stavu mojej rodiny musela som si zvoliť naj-kratšiu cestu k získaniu diplomu, zamest-nania a svojho platu. Na Pedagogickej akadémii školenie trvalo šesť rokov. Po-kúsim sa spomenúť si na zápis do zdra-votnej školy. Hlavný motív bol humánnosť tohto povolania, lebo som vždy chcela pomáhať druhým ľuďom. Predstavovala som si, že pôjdem do vzdialenej dedinky vzdelávať ľudí a pomáhať tam chudob-ným, chorým, bezmocným a čo sa týka zdravotníctva, negramotným. To by bola na nejaký spôsob kompenzácia môjho nesplneného želania – byť učiteľkou. Druhý motív bol spoznávať a skúmať ľudskú povahu, to, ako funguje ľudské telo a organizmus. Čo je vlastne zdravie, ako ho chrániť, zveľadiť? Mala som mnoho otázok a pátrala som po odpovediach, ktoré mi školenie na strednej a neskoršie na vyššej škole mohlo dať. Tak som spoznávala aj samu seba.

Po skončení školy hneď si sa zamestnala?– Niekoľko mesiacov po skončení školy som si našla zamest-

nanie v Klinickom centre v Novom Sade. Na vypísaný súbeh v denníku Dnevnik som zaslala poštou dokumenty a dostala odpoveď o prijatí do roboty. Bola som šťastná a hrdá, že budem vykonávať zodpovednú, namáhavú a ťažkú robotu. Ošetrovanie na neurochirurgii znamenalo starať sa o pacientov, ktorí často boli úplne závislí od pomoci predovšetkým zdravotnej sestričky. Avšak bola to práca, ktorú som chcela a do ktorej som sa

úplne vžila. Moje šťastie a pôžitok boli obohatené vedomím, že som bola samostatná a stala som sa svojím človekom.

Zhodou okolností počas leta som volontérsky pracovala v ambulancii v Padine, aby som nadobudla prax, a práve sa ukázala potreba za jednou zdravotnou pracovníčkou. Niekto si na mňa spomenul a zavolali ma do padinského domu zdravia, že ma natrvalo zamestnajú. Tak som sa rozhodla pre návrat do Padiny a žiť s mojimi rodičmi.

Mala si ambície pokračovať v školení, alebo aj to bola nejaká zhoda okolností?

– Rýchlo som pochopila, že mi nadobudnuté vedomosti ne-stačia, aby som mohla odpovedať na všetky výzvy a požiadav-ky v praxi. Rozhodla som sa pokračovať v školení a zapísala som sa na diaľkové štúdium na Vyššej škole v Belehrade. Vtedy bolo možné aj študovať, aj robiť a mala som aj vlastné pros-triedky, aby som to uskutočnila. Páčilo sa mi, že sa nadobudnu-té vedomosti mohli vyskúšať aj v praxi. V praktických situáciách sa naskytujú nové otázky, pátra sa po nových vyriešeniach problémov. Získava sa báza na vývoj ideí, ako by sa mohlo liečiť lepšie, inak, pomôcť ešte váčšmi...

Počas štúdií som sa informovala o programových obsahoch na relatívne mladej defektologickej fakulte a veľmi ma to zau-jalo. Zdalo sa mi, a neskoršie sa to aj potvrdilo, že je defekto-lógia – somatopédia vlastne krásne spojenie, medicínskych vied, – psychológie, špeciálnej pedagógie a sociológie a tie vedomosti mi práve poslúžili v mojom ďalšom školení.

Nijako som sa nemohla uspokojiť s tým, že mi bude práca len rutinou. Bolo príliš namáhavé učiť sa, pracovať, starať sa o domácnosť a nezanedbať súkromný život, ale keď vojdete do

podstaty vedeckej oblasti, v ktorej ste našli seba, snažíte sa napredovať, a to sa potom stane pátraním bez konca, nemôžete sa zastaviť.

Nevedela by som povedať, či som odjakživa mala ambície dosiahnuť túto vzdelanostnú úroveň, ale som si bola vedomá potenciálu, ktorý umož-ňujú väčšie vedomosti, ako napríklad stredná a vyššia škola. Bola som no-siteľkou Vukovho diplomu v základnej škole, možno to už boli predispozície, alebo zhoda okolností nasmerovala moju profesionálnu cestu.

Život na dedine, a potom po vydaji život vo veľkom meste... Ako si sa prispôsobila mestské-mu životu?

– Mala som rada život na dedine. Vedela som si všetko dobre zorganizovať a vyplánovať si čas. Každý deň mi bol vy-užitý konštruktívne a kreatívne. Bola som vždy vo fókuse dianí, samozrejme, toho, čo ma zaujímalo. Rada som spievala aj slovenské ľudové piesne. Jeden rok som získala titul najkrajší hlas Padiny, ako i II. cenu na festivale v Pivnici, potom nasle-dovalo pozvanie z Rádia Nový Sad a nahrala som štyri pekné pôvodné slovenské piesne. Veľmi ma teší, že som ich zachráni-la pred zabudnutím.

Bola som členkou folklórnej skupiny pri Dome kultúry Micha-la Babinku, hrala som v divadelných predstaveniach...

Ako členka vedenia mládežníckej organizácie v Padine zúčast-ňovala som sa v organizovaní kultúrno-zábavných a rekreačných manifestácií. Súťažila som v strelectve. Nedala som si ujsť ani tanečné zábavy v mládežníckej sieni, neskoršie v miestnostiach

PÁTRANIE PO VEDECKOM BOHATSTVE ČLOVEKA

Vždy pripravená odpovedať na najťažšie životné otázky

DrSc. Anna P. Đurđevićová

Anna s kolegyňami z oddelenia pre vzdelávanie a rehabilitáciu

11

| � ružena kraticová / � archív a. p. đ. | osobnosti

nového kultúrneho domu. Ako aktivistka mládežníckej organizácie často som nedeľné dopoludnie strávila v upratovaní mládežníckej siene, počítajúc aj toalety, a nebolo mi ťažko, ba naopak, boli sme plní entuziazmu, kamarátili sme sa a zabávali.

Bola som aj členkou komunálnej komisie pri Miestnom spo-ločenstve. Vtedy to pre mňa bola významná úloha, lebo som ako zdravotná pracovníčka mohla vplývať na úpravu životného prostredia môjho mesta.

V rámci Červeného kríža som bola angažovaná v tíme pred-nášateľov prvej pomoci. Prednášky bývali v mnohých pracov-ných organizáciách vo všetkých osadách Obce Kovačica (znovu kompenzácia mojej túžby byť učiteľkou!).

Mala som dosť času aj na priateľky, hlavne počas víkendu sme sa vyrozprávali, poklebetili a jedna druhú posmeľovali. Popri bežnej práci boli sme spoločensky aktívne, študovala som a užila som si.

Vydajom a odchodom do Belehradu nastali mnohé zmeny v mojom živote. Zmenila som životné a pracovné prostredie, spôsob života. Úplne sa mi zmenil život.

Predovšetkým dynamickosť každodennosti sa urýchlila, všetko vôkol mňa sa odohrávalo intenzívnejšie, musela som sa namáhať, ale bolo to aj užitočnejšie, plnohodnotnejšie! Nikdy som však nerozmýšľala, kde budem žiť, ale s kým! Práve preto, že som urobila pravý výber osoby, s ktorou budem žiť, nebolo mi ťažko prispôsobiť sa všetkým životným a pracovným pod-mienkam v Belehrade. Musím sa priznať, že som nevedela, čo ma čaká vo veľkom meste?! Belehrad dával rôzne možnosti na rozličných poliach. Myslím si, že som všetko, čo som si želala, využila na pravý spôsob.

Môžeš nám opísať svoj pracovný deň? Robiť s ťažko chorými ľuďmi je náročné. Keď odchádzaš z pracovného miesta a zatváraš dvere, zanechávaš tam aj všetky problémy?

– Môj pracovný deň sa začína o 5.20 h. Každý deň je zvlášt-ny, neopakovateľný a originálny. Choroby a liečenie našich pa-cientov sú podobné, ale ich ľudské potreby, reakcie a ťažkosti sú u každého zvláštne a každý z tohto aspektu je jedinečný, a preto mám individuálny prístup ku každému. Prísť do práce znamená pre mňa vyjsť na skúšku, na ktorú ste sa chystali, koľko ste mohli, ale nikdy sa nevie, aká otázka sa dostane a či je ten segment dobre naučený. Každý deň musím byť schysta-ná odpovedať na ťažké otázky, lebo osoby, ktoré majú malígne choroby, vždy kladú tie najťažšie otázky! Profesionálny prístup musí spočívať v tom, že sa vzťah s pacientom zakladá na dôve-re, používaní empatického stavu, čo znamená, že uznávam i city pacienta, mám porozumenie a súcit s pacientom, ale vlastné city nikdy nestotožňujem s ním. Len tak môžem pomôcť pacientovi a chrániť si vlastné zdravie. Vzhľadom na to, že je moja hlavná odborná intervencia aktívne počúvať spolubesed-níka – pacienta alebo člena rodiny, rozhovor, nikdy nie je skončený, pokračuje v myšlienkach. Vďaka tomu, že mám adekvátneho spolubesedníka aj doma, často vykladám svoje dojmy, podelím sa so svojimi skúsenosťami, myšlienkami, citmi

v súvislosti s tým, čo pre mňa bolo významné v ten deň. Dôle-žité je to, že sa môžem a mám komu zdôveriť, kedy a prečo som sa cítila dobre, že som bola užitočná, a kedy som zlyhala vo svojej misii pomôcť tak, ako som si priala. Pozitívnu energiu, ktorú nazbieram v súkromnom živote, často si delím, najmä so svojimi spolupracovníkmi, ale i v práci s pacietmi.

Pacienti spoznajú v odborníkovi jeho odbornosť, zodpoved-nosť, vážnosť a vedia oceniť jeho vynaložené úsilie. Najväčšou odmenou je pre mňa to, keď vidím že je pacient spokojný, lebo si sám sebe pomohol a obľahčil si vďaka môjmu usmerneniu.

Rozhovor s pacientmi vybavujem v ambulancii, ale odchá-dzam i do stacionára, aby som sa porozprávala s nehybnými, ak sú ochotní rozprávať sa aj za takých podmienok. Okrem priamej práci s pacientmi moje pracovné miesto náčelníčky oddelenia má v opise aj organizáciu práce, rozvrh práce za-mestnancov, písanie správ o zamestnaných, plány práce a od-borné zdokonaľovanie zamestnaných, kontrolu práce, chystanie a vedenie odborných a organizačných zasadnutí, nadväzovanie spolupráce so združeniami pacientov, praktické cvičenia štu-dentov master štúdií.

Zúčastňujem sa v kreácii bádateľských projektov, písaní procedúr a protokolov pre oblasť psychosociálnej rehabilitácie chorých na rakovinu. Robím ako koordinátorka na projekte Otvorená telefónna linka pre chorých na rakovinu. Samozrej-me, sukcesívne, nie každodenne.

Ako si dobíjaš baterky? Máš nejaké hobby?– Svoju energiu regenerujem na viac spôsobov. Mnoho mi

pomáha dobrý fi dbek pri práci s pacientmi, keď spolubesedník poukáže a uzná, že moje intervencie boli užitočné, osožné a pri-viedli k zlepšeniu zdravotného stavu. Odborné zdokonaľovanie, obohacovanie vedomostí, zručností a skúseností účasťou na odborných zasadnutiach, konferenciách, kongresoch, seminá-roch, čítaním odbornej literatúry je významným spôsobom nabíjania bateriek. Dobré medziľudské vzťahy, ktoré je dnes príliš ťažko udržať, v súkromnom živote a v zamestnaní zvlášť vplývajú na moju dobrú náladu.

Voľný čas využívam na domáce práce, mám rada upratovať svoj životný priestor a mám pôžitok z každej maličkosti, ktorá mi môže skrášliť okolie a urobiť teplé ovzdušie, príjemné na oddych a uvoľnenie. Mám rada vyšívanie, rada čítam knihy, počúvam hudbu, ktorá sa mi páči. S manželom radi pobudneme v prí rode a využívame každú príležitosť vyjsť von z mesta, sme v združení horolezcov, to je naša fyzická a spoločenská aktivita.

Radi cestujeme, vlani sme boli v Benátkach a ponavštevo-vali sme kláštory vo Fruškej hore.

Prevencia proti stresu mi je prechádzka, zvlášť vedľa riek, a cvičenie čiže jazda na izbovom bicykli.

Občas si zapíšem do svojho denníka, ktorý mám od svojich desiatich rokov, významné chvíle, udalosti, dojmy, dilemy, myšlienky alebo city. Je to pre mňa tiež významný a užitočný spôsob ochrany mentálneho zdravia. �

Anna v Benátkach pred chrámom svätého Marka na námestí sv. Marka vedľa Dóžovho paláca

Anna sa radi fotografuje v kríkoch kvetov

12

osudy | � aneta lomenová / � archív jána brtku |

Životná púť človeka neraz narazí na zvláštne a nenahraditeľné okolnosti a skúsenosti. V mladosti sa človek ani nenazdá, čo

mu záhadná budúcnosť prináša a ako sa vycibrí. Príbeh manže-lov Juliány a Jána Brtkovcov sa totiž podobá historickému, či ľúbostnému románu. Stretli sa s nekaždodennými zážitkami, konfl iktmi, zápasmi, no ich spolupráca nikdy nebola ohrozená. Ich húževnatá celoživotná práca pramení ešte z útlej mladosti a verne zotrváva až podnes. Svojím zoznámením, rešpektova-ním sa navzájom, korunovaním obojstranného porozumenia manželstvom, spoločnou národnostnou prácou a mnohými inými vlastnosťami ich spoločného života dopracovali sa k vysokej py-ramíde ziskov, tak súkromných, ako aj kolektívnych. Medzi inými záujmami Brtkovci zároveň neobmedzene pôsobia pri novosad-skom Slovenskom kultúrnom centre Pavla Jozefa Šafárika, kde sa aj zrodila ich spoločná zaujímavá historka.

Ján, kedy a prečo ste sa ocitli v Novom Sade a aké sú vaše začiatky v Šafáriku?

Z rodnej Lalite prišiel som do Nového Sadu roku 1974 na štúdiá a tu som sa zapísal na Právnickú fakul-tu, ktorú som úspešne skončil roku 1978. Práve v roku 1973 sa začalo moje pôsobenie v Šafáriku, keď ma sem, vtedy do tzv. Slo-venského domu priviedli moji kamaráti a tu sme sa hneď aktívne zapájali do práce. Najprv som tu pôso-bil ako tajomník tri roky. V tom čase Šafárik mal málo členov, takže sme sa súčasne zapá-jali do viacerých aktivít. Bol som tu aj tanečník, moderátor prog-ramov, organizátor kultúrnych a iných záležitostí. Snažil som sa byť vytrvalý vo všetkom a pritom pokračovať aj v štúdiách. Ne-skôr sme založili odbočku pre kultúrno-zábavný život, v rámci ktorej sme organizovali spolkové zábavy a rôzne kultúrne pod-ujatia. To všetko zotrváva dodnes, keď plním 40 rokov aktívnej činnosti v Šafáriku. Spolok pokladáme aj dnes ako stredisko voj-vodinskej Slovače, získali sme tu mnohé známosti, priateľstvá, kmot rovstvá a významný je aj preto, že som sa tu zoznámil s mojou manželkou, takže je to manželstvo zo Šafárika.

Kde ste skôr pracovali a čím sa dnes zaoberáte?

V deväťdesiatych rokoch, keď v Srbsku boli nepokoje, odzrkadlilo sa to aj v mojom zamestnaní. Právnickú prácu, ktorú som vykonával od roku 1978 do 1994 v Zhromaždení Autonómnej pokrajiny Voj-vodiny, v Komisii pre sťažnosti a podania, musel som opustiť, pre neznáme dôvody. Dnes som samostatný podnikateľ.

Pokračovali ste v práci v Šafáriku. Ako to tam ďalej prebiehalo?

V Šafáriku som zintenzívnil svoje pôsobenie v roku 1995, keď som bol zvolený za člena predsedníctva, ktorým som doteraz. V súčasnosti som aj čle-nom umeleckej rady a zároveň aj členom odbočky pre kultúr-no-zábavný život, lebo mi tie šafárikovské tradičné zábavy prirástli k srdcu ešte zo študentských čias. Teší ma, že ten en-

tuziazmus v spolkových miestnostiach pretrváva až dodnes a že vedľa kopy mladého sveta schádzajú sa tu aj staršie gene-rácie. Vďaka patrí aj umeleckým vedúcim, ochotníkom a všet-kým aktívnym členom v sekciách pre početné úspechy a dosia-hnutia, ktoré sme získali v priebehu posledných dvanástich rokov. Bolo to obdobie, keď sa mnoho cestovalo, získalo mnoho cenných uznaní, diplomov, tak pre tanečníkov, ako aj pre ďal-ších členov umeleckých odbočiek. Dopracovali sme sa tak medzi

najaktívnejšie, najlepšie a najproduktívnejšie spol-ky v tomto prostredí.

Zapájate sa aj do činností v novosadskej cirkvi. Prezraďte niečo viac o tom.

Áno, je to moje ďalšie pôsobenie v rámci Šafári-ka. Pri Slovenskej evanje-lickej a. v. cirkvi v Novom Sade som po dlhé roky bol poddozorca v našom no-vosadskom zbore a v sú-časnosti, už niekoľko ro-kov, konám funkciu dozorcu. Som rád, že sa môžem zapájať do tejto

cirkevnej činnosti a vďaka skvelej spolupráci a porozumeniu s pánom farárom Vladimírom Obšustom vybudovali sme kvalit-ný cirkevný zbor. Veľký význam pre mňa má zároveň spoluprá-ca medzi novosadským Miestnym odborom Matice slovenskej, cirkevným zborom a spolkom Šafárik, ktorá vyústila do trvalé-ho trojlístka, lebo len to nás Slovákov v Novom Sade môže zhromažďovať a podnecovať k národnej jednote. O čulej akti-vite svedčí aj starší cirkevný zbor a len nedávno založený mládežnícky zbor Agapé. Nezanedbáva sa ani práca s deťmi a organizovanie detských programov na sviatky. Preto sa chcem osobne poďakovať novosadskej ev. cirkvi za veľkú pod-poru a zjednocovanie Šafárika a Miestneho odboru Matice slo-venskej v Novom Sade. S manželkou a niekoľkými ďalšími členmi spolku sme získali mnohé ocenenia a pochvaly aj pri Šafáriku, aj pri Matici, a to nás podnecuje k ďalšej kvalitnej práci. Chcem vyzdvihnúť aj to, že je moja ochota a práca v spolku neúnavná a budem sa snažiť vytrvať v nej ešte dlho.

Máte už dospelú dcéru Annu, diplomovanú ekonómku, ktorá od malička sleduje vaše rodičovské kroky. Aká je jej prosperita v Šafáriku?

Aničku sme zapojili do čin-nosti spolku, keď mala asi štyri roky, najprv do detskej tanečnej odbočky, kde je aktívna doteraz. Bola členkou aj divadelnej sek-cie a teraz je aj členkou diev-čenskej speváckej skupiny v Šafáriku, ako aj v zmiešanom Komornom zbore Agapé. Pevne dúfam, že sa jej sklony k tancu a spevu budú prenášať aj na mladšie pokolenia.

Juliana, vy ste rodom z Pivnice. Nový Sad a pôso-

benie v Šafáriku sa stalo pre vašu rodinu trvalým bydlis-kom a pôsobiskom. Kedy a prečo ste sem prišli?

Do Nového Sadu som prišla v dávnom sedemdesiatom ôs-mom roku, keď som sa zamestnala v Inštitúte v Sriemskej Kamenici ako zdravotná sestra. Vtedy som začala chodiť do

Šafárik spojil naše životy

Družba šafárikovcov a Kysáčanov na Hlaváčovom salaši

Z galakoncertu pri príležitosti 90. výročia Šafárika (r. 2010)

Rodina Brtková: Julka, Ján a dcéra Anna

13

spolku na chýrečné zábavy a tu som sa spoznala s mnohými ľuďmi, aj s mojím terajším manželom. A tak sa začala moja práca v odbočke pre zábavno-kultúrny život a vôbec aktívny život v Šafáriku. Spolkové zábavy organizujeme až podnes. S manželom sa dôverne zapájame do činnosti, aj napriek vý-mene generácií. Zosobášili sme sa v roku 1982 a potom sme už spoločne navštevovali a organizovali tieto zábavy, dokonca aj keď prišlo malé dieťa do rodiny, nevynechali sme príležitosť zabaviť sa medzi našimi ľuďmi. Keď naša dcéra mala tri roky, prvýkrát sa zúčastnila na tradičnej krojovej zábave a odvtedy je aktívna v tanečnej zložke. S kamarátkou Vlastou Detkovou pred asi sedemnástimi rokmi sme prišli na ideu založiť ženskú spevácku skupinu, a tak sa Janko Zorjan, ktorý hral na harmo-nike, stal naším vedúcim. Počet členiek sa postupne zväčšoval a časom sa vykľul najprv do ženského komorného zboru a ne-skôr sa nám pripojili aj chlapi. Tak sme postupne začali vystu-povať na cirkevných sviatkoch.

Kedy ste sa zapojili do aktivít v súvislosti s tanečnou pobočkou?

Začala som postupne poskytovať pomoc vtedajšiemu detské-mu súboru, keď ešte aj naša dcéra bola tam členkou. Bolo to ob-dobie, keď sa nemal kto ujať práce s krojmi, organizovaním zájaz-dov a vedením súboru na festivaly, rôzne vystúpenia, a tak si ma deti obľúbili ako tetu Julku, ktorá ich obliekala do krojov a pripra-vovala na vystúpenie. V tom čase bola veľmi ťažká situácia so súbormi, tak detským, ako aj s mládežníckym. Dokonca sa v star-šom súbore viacej hovorilo po srbsky ako po slovensky. Bolo aj také obdobie, keď v Šafáriku po slovensky rozprávali iba dve deti. Väčšina boli srbské deti. Preto sme sa s členmi dohodli, že založíme slovenský folklórny súbor, v ktorom budú tancovať slovenské deti, a tak sme pri príležitosti 75. osláv SKUS-u P. J. Šafárika usporiada-li spoločný koncert. Odvtedy sa k súboru pripájalo mnoho kvalitných, usilovných a nadaných tanečníkov, ktorí získavali mnohé ocenenia, úspechy a zvíťazili na mnohých súťažiach. Medzičasom do Šafá-rika ako umelecký vedúci prišiel Ján Slávik a ja som zotrvala v práci s mládežou a deťmi. Dokonca som už druhý mandát vedúcou šatne, čiže starám sa o kroje. Stala som sa podpredsedníčkou spolku a ako vyrastal Šafárik, presunula som sa aj do cirkvi.

Spomenuli ste vaše pôsobenie v cirkvi. Aká je tu vaša povinnosť?

Hneď ako som sa zapojila do cirkevných záležitostí, dostala som za úlohu prácu s deťmi. Slovenské deti prichádzali so svoji-mi starými mamami, naučili sa príležitostné básničky na Vianoce, Veľkú noc, a tak v kostole dostali cukríky alebo rôzne balíčky,

ktoré im slúžili na radosť, a takýmito humánnymi spôsobmi sme prilákali viacej detí do cirkvi. Postupne prichádzali aj školské deti nuž som sa ujala aj tejto práce, zoskupovala som všetky sloven-ské deti v Novom Sade, o ktorých som počula, a to spolu s Annou Crveniovou, ktorá deti nacvičovala spievať. Teraz, keď je detí už veľa, nacvičujeme s nimi aj rôzne scénky na sviatky. Som rada, že výmena generácií neochabovala v takejto charite, ale práve naopak, dnes tie deti, ktoré tu začínali, privádzajú svoje deti do

cirkvi, a to je hodné pochvaly a vďaky všetkým zúčastneným v tejto aktivite. V súčasnosti som členkou presbyterstva, a tak

som povinná koordinovať prácu medzi cirkvou a spolkom a tu sa rozvíja aj spolupráca s inými zbormi, deťmi, mlá-dežou. V tom období sme postupne v spolku zakladali dievčenskú spevácku skupinu, neskoršie aj chlapčenskú, ktoré sa tiež začali preukazovať aj v kostole s náboženskými piesňami. Takto pôsobia od roku 2005 a vtedy si svoj mladý ko-morný zbor nazvali menom Agapé. Dnes zbor Agapé je už zmiešaný komorný zbor, odkedy sa k dievčatám pripojili aj chlapci. Nedávno vydali aj vlastné CD s náboženskými piesňami. Starší zbor má v archíve tiež svoje CD-čka. Cirkev nám umožňuje aj rôzne cestovania, nie-len k susedným cirkvám, ale aj do za-hraničia. Práce je veľa, ale práve to nás

nesmierne teší, lebo v minulosti neboli také pevné vzťahy a pria-teľstvá s inými cirkvami, ako sú dnes.

Len prednedávnom sa spolok Šafárik zmenil na cen-trum. Ako to prebiehalo? Zanechalo to nejaké zmeny v tamojšom spoločenstve?

Kultúrno-umelecký spolok P. J. Šafárika prechádzal rôznymi spoločenskými zmenami. Robil sa nový štatút, ktorý sa musel zladniť s novými pravidlami v štáte a všeobecne v kultúre a potom sme si povedali, že by to pekne bolo, keby to nebol iba spolok, ale centrum, čiže v širšom spektre. Mám tu na zreteli to, aby Šafárik nezostal len umeleckým centrom, ale v budúc-nosti, možno aj nejakým naším vydavateľským, produktívnym strediskom, a tak aby sme vlastne vytvorili možnosť zoskupo-vať v ňom čím viacej slovenského národa. Bohužiaľ, materiálne nedostatky a fi nančná situácia v celej spoločnosti zasahuje aj naše centrum, takže väčšie zmeny sa neudiali, ale sme radi, že bezpodmienečne pôsobíme aj ďalej a nevzdávame sa pri udr-žiavaní tohto krásneho a bohatého rozkvetu. Totiž, skrátka povedané, zmenil sa iba názov našej spoločnosti, a samým tým aj logo, čiže symbol šafárikovskej komunity, a dúfame, že sa tým Slováci v Novom Sade budú môcť širšie uplatňovať.

Blahoželáme Jánovi k 40 rokom aktívnej činnosti v Šafáriku a vyslovujeme aj v mene svojich čitateľov vďaku za jeho prínos k zveľaďovaniu slovenského kultúrneho a cirkevného života v Novom Sade. �

| � aneta lomenová / � archív jána brtku | osudy

Šafárikovskí aktivisti a priatelia: rodiny Detková, Juríková, Krížová a Brtková

Ján so šafárikovcami ako tanečník roku 1974

Oslava 90. výročia Kultúrno-umeleckého spolku P. J. Šafárika roku 2010

14

Pred nami je večne inšpirujúca téma – ľudový odev alebo len – kroj. Pre mladšie generácie súčasníkov je to už iba atrak-

cia, ale tí skôr narodení, verní tradícii a žijúci na dedinách, nosievajú ho ako každodenné oblečenie. Na vznik a vývoj kroja vplývali najmä domáce suroviny, druh práce a zamestnania, spoločenská a triedna príslušnosť, náboženstvo a svetonázor, styk s cudzinou a s historickou módou vyšších spoločenských vrstiev. Okrem toho naň pôsobili i spoločenské funkcie – odlišoval sa odev pracovný, sviatočný, obradový i na iné príležitosti. Význam mali aj biologické znaky, príslušnosť k pohlaviu, vek, stav a zadelenie do rodiny... Spojitosť viacerých faktorov vplývala aj na postupné utváranie krajových charakteristík kroja. Materiál na jeho zhoto-venie určovali prírodné podmienky a potreby.

Kroje sú dôkazom diferenciácie a drobenia predtým väčších regiónov na menšie podregióny, resp. ich varianty a podvarianty. Nositeľom týchto krajových alebo lokálnych špecifík je popri iných výzdobných prvkoch výšivka, jej techniky, ornamentika, farebnosť, či kompozícia. Všetky tieto danosti nás k rozhovoru viedli za osobou, ktorá uvedené teoretické elementy odvádza v praxi. Je to výšivkárka Eva Kotvášová z Padiny, ktorá sa od mladosti, takmer od detstva, venuje nielen vyšívaniu, ale aj šitiu ľudového kroja. Ako sama hovo-rí, šiť sa naučila, keď mala nece-lých deväť rokov, a vyšíva od svojich šestnástich. K tomuto remeslu ju nik nepoučil. Jej matka síce šíjavala, ale nikdy jej nedovolila šiť na šijacom stroji, s obavou, že ho pokazí...

Bagatka – Evina osudová kamarátka

„Vtedy nebolo ako dnes, neku-povali sa šijacie stroje každý deň. Boli mimoriadne vzácne a drahé,” hovorí Kotvášová. Neskôr však, keďže sa jej láska k šitiu a vyší-vaniu stupňovala, otec jej kúpil šijací stroj značky Bagat. Keď si k nemu sadla, sedela pri ňom veľa hodín. Často jej skrývali člnok, aby šla k stolu, teda k obedu alebo do záhrady a či do vinice pomá-hať. Večer však po ukončení všetkých domácich povinností vyšíva-

la. Tak je tomu už vyše 25 rokov, lebo vyšíva intenzívne a stala sa známou výšivkárkou nielen vo svojej rodnej dedine, ale aj širšie.

Kroje vyhotovené a vyšité rukami Evy Kotvášovej vlastnia aj Austrálčania, jej príbuzní, a zároveň aj členovia Slovenského

domu v Melbourne. „Zdá sa mi, že si Slováci v Austrálii ľudový kroj viac vážia než my. „U nás mladí odmietajú nosiť pôvodný

ľudový kroj” doložila Kotvášová. Eva Kotvášová sa vyšívať

a šiť naučila sama. Počas nášho rozhovoru si spomenula aj na to, čo prvé vyšila. „Bola to fi a-lová keteňa. Neskôr som pre moju susedu, keď som mala len štrnásť rokov, vyhotovila celý oblek, ktorý pozostáva z jedného rubáša, dvoch untro-kov, gecele, šaty a kacabajky. Vtedy už bolo vidno, že mám vrodený talent na šitie a vyší-vanie.” O tomto Evinom talente sa hneď dozvedela celá dedina. Susedky, dievky, ženy – všetky chceli byť hrdé. Peniaze, ktoré si zarobili, míňali hlavne na lát-

ku a na šitie kroja. Vtedy však kroje neboli až také parádne. Dnes sú ľudové kroje štylizované a parádnejšie. Kedysi sa ozdoby na kroj nevyšívali, najozdobenejší bol čepiec. A rozdiel v požiadavkách mladých, keď hovoríme o vyšívaní kedysi a dnes, je obrovský. Takže dnes je s vyšívaním viac práce než kedysi.

Štatistiky, zaujímavosti, praktiky...Na vyhotovenie jedného obleku Eva potrebuje zhruba dva

mesiace. Na geceľu je potrebné zadovážiť 8 – 9 metrov látky dupľa šírky. Na vyhotovenie oplecka či kacabajky potrebné je meter a pol látky. A ešte iba taký detail, že stužtičky majú dĺžku asi 15 metrov. Pri vyšívaní Eva sama komponuje farby a kreslí vzorky. Všetky kroje majú iný vzor, takže sú naozaj originálne a jedinečné. Kedysi Eva šíjavala aj čepce a ručníky na hlavu, ako aj ručníky okolo hrdla. Dnes to už okrem čepca nik nenosieva. Ten je najparádnejší na mladej žene až dodnes.

Látku na vyhotovenie kroja si zadovažuje prevažne z Turec-ka. Kedysi tá ponuka bola oveľa väčšia a bohatšia. Podľa Evy je obrovský rozdiel medzi látkami, najlepšie sa jej vyšíva na tre-víre a najťažšie na hodvábe. Cverny na šitie si zadovažuje tiež z Turecka, skorej to bolo aj zo Slovenska, z Chorvátska a Slo-vinska. O tom, koľko oblekov doteraz vyhotovila, nemá údaj, ale niekoľko stovák určite. Okrem ženských ľudových krojov vyšívala aj kroje pre pánov a pre deti: chlapčenské košele, tiež kysáčsku kašmerínku a pod. Vyšíva aj ručníčky, ktoré mladá

STRETNUTIE S VÝŠIVKÁRKOU EVOU KOTVÁŠOVOU Z PADINY

Kroje nás robia vyhľadávanými

od predkov k potomkom | � & � olinka glóziková-jonášová |

Eva Kotvášová pri svojich krojoch

Eva Kotvášová s čepcom

Eva Kotvášová je veľmi šikovná výšivkárka

15

| � & � olinka glóziková-jonášová | od predkov k potomkom

nevesta na pytačkách dáva svojej svokre, ľudovo mamóšky. Hodvábne vyšívané ručníčky sa v Padine a Kovačici ľudovo na-zývajú istota. S nimi mladá nevesta zaručuje svojej svokre, že sa do roka vydá za jej syna. Spravidla v istote má byť nepárny počet ručníčkov. Táto tradícia sa zachovala až dodnes.

Evy sme sa tiež opýtali, ako treba skladovať a chrániť ľudový kroj: „Kroje treba občas oprať, dobre vyžehliť a vložiť do veľ-kých vriec. Občas ich však treba vyvetrať. Aj spodniaky, ľudovo untroky občas tiež treba oprať, dobre naškrobiť, vyžehliť a skla-dovať do vreciek. Škrob je najlepší ten domáci, teda nie umelý. Pri obliekaní ženského ľudového kroja dôležité je, aby bola dĺžka untrokov a gecieľ rovnaká.”

Vyšívané kroje sú ozajstné umelecké dielo, ktoré v Padine zatiaľ vyhotovujú len šikovné ruky dvoch Padinčaniek – Evy Kotvášovej a Zuzany Slivkovej. Kotvášová svoje zručnosti do-posiaľ nepreniesla na nikoho, lebo vlastne nik neprejavil záu-jem. Avšak keby sa to stalo, Kotvášová by s radosťou venovala svoj čas a záujemkyne poučila…

Dúfajme, že kroj v budúcnosti neskončí iba v spomienkach

Meniace sa hospodárske, spoločenské a politické podmienky v 20. storočí, ale najmä obidve svetové vojny a ich dôsledky urýchlili postupný prechod od tradičného kroja k mestskému odevu, ktorý v polovici 20. storočia prenikol do všetkých slo-venských vojvodinských osád. Dnes je mestský odev prevláda-júcim typom oblečenia.

Výšivkárka Eva Kotvášová ako mladá nosila ľudový kroj aj na každý deň. Nespomína si, kedy presne prestala nosievať ľudový kroj, ale si zato dobre spomína na dôvod, prečo to

urobila. Keď šla do mes-ta, vždy cítila, ako sa na ňu ľudia pozerajú a obdivujú ju. Vtedy jej to veľmi nelichotilo, a pre-to sa rozhodla obliecť si sú časné oblečenie. Dnes ľutuje, že sa vtedy tak rozhodla. Aj keď je sú-časný kroj oveľa jedno-duchší, ľu dový kroj mal svoje špecifi ckosti. Pod-ľa ľu do vého kroja sa ro-zoznávala národnosť a prí slušnosť. „Podľa kroja sme vedeli, kto pochá-dza z ktorej dediny,” spomína si Eva.

Mladé ženy nemajú záujem o pôvodný kroj. V súčasnosti len mladé nevesty sa roz hodnú tradičný tanec odtancovať v kroji. „Práve s takým rozhodnutím príde k zabúdaniu našich obyčají a tradí-cie. Veď práve pri začepčení mladej nevesty bolo vidno tú pre-menu panenky na ženu,” zdôraznila nám Eva.

Lásku ku kroju Eve sa podarilo vštepiť svojej vnučke, ktorá si ho veľmi rada oblieka. Keď nám toto prezradila, Eva sa taj-nostkársky pousmiala a prezradila s nádejou, že sa jej vnučka bude chcieť poučiť tomuto nekaždodennému remeslu, a tým naše ľudové kroje zachráni od zabudnutia.

Slovenské ľudové kroje patria k tým najkrajším, aké ľudské ruky vytvorili. Práve to robilo našich ľudí krásnymi a vyhľadá-vanými. �

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ– zo všetkých druhov prírodného kameňa

náhrobné pomníky

– kameň aj v exteriéri a interiéri domu

21470 Báčsky Petrovec

Leninova 66

tel: 021/780-158, fax: 021/780-772

www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ021/

764-560764-083

Výrobakvalitnéhojogurtu,syra, tvarohu

V ľudovom kroji sa pekne tančí

Zo sobášnych šiat do ľudového kroja

Ľudové zvyky sa dodržiavajú aj dnes

16

na slovíčko | � & � mária vršková |

Maliarku a reštaurátorku, 30-ročnú Beátu Krasňanskú, pochádzajúcu z Pastuchova pri Hlohovci (Slovensko),

som spoznala pri svojej pisateľskej práci. Jej úprimný, hl-boký a srdce otvárajúci prejav ma zaujal natoľko, že som sa rozhodla priniesť vám kúsok jej pohľadu na svet. Verím, že sa nasledujúce riadky a obrazy s nehou dotknú aj vašich srdiečok. Ak sa vám tvorba tejto autorky páči, na www.beakrasna.eu nájdete ďalšie zaujímavé diela.

Prezraď nám o sebe niečo bližšie...– Som výtvarníčka, od detstva sa tomu venujem. Nav-

števovala som Základnú umeleckú školu v Hlohovci – vý-tvarný odbor, potom Strednú umeleckú školu v Trenčíne – odbor módne návrhárstvo a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave som absolvovala prípravný ročník – od-bor reštaurovanie maľby.

Mala si v detstve aj iné záľuby okrem maľova-nia?

– Áno, kreslenie a opäť kreslenie a maľovanie ☺. A k tomu som ešte veľmi rada šila pre bábiky šaty. Keďže sme nemali veľa peňazí a chcela som, aby bábiky mali kde bývať, tak som si domčeky pre ne zhotovova-la sama. Mala som z toho väčšiu radosť, ako keby som ich dostala od iných. Mala som veľmi rada i tanec.

Čomu sa venuješ dnes? Na čom pracuješ? – Venujem sa stále umeniu, prevažne maľovaniu portré-

tov, reštaurovaniu sôch, malieb, maľovaniu na kňazské or-náty, na krstné košieľky a mnoho iného z umenia. A ak mi popri tom všetkom zostane čas, tak sa venujem i vlastnej tvorbe. Chystám práve teraz jednu výstavu a tak si na ňu pomaly pripravujem skice.

Je až neuveri-teľné, ako krásne dokážeš pracovať so štetcom na plátne. Tvoje ob-razy vyzerajú ako fotografi e. Ako si sa k maľbe do-stala? Kedy si objavila v sebe ten mimoriadny talent?

– Ako sa hovorí, už od kolísky ☺. Ako som spomína-la, maľovala som veľmi rada už od detstva. Pamätám si na okamih, keď sa tento sen dotkol môjho srdca prvý-krát. Bola som s ro-dičmi v chráme na

slávení svätej omše, mala som asi šesť rokov. Všade nao-kolo sa ozýval chválospev a pre mňa ako malé dieťa to bol veľkolepý zážitok umocnený freskami a maľbami, ktoré som sledovala so zatajeným dychom. Vtedy sa prebudila vo mne túžba venovať sa umeniu celý život. Veľmi ma pri-ťahovala história, dejiny a obzvlášť som obdivovala maľby v chrámoch.

Na ukážkach Tvojej práce vidíme aj portréty detí. Prečo si sa rozhodla maľovať detské tváričky? Aký máš vzťah k deťom?

– Od detstva som veľmi rada sledovala ľudí, čo robia, ako sa majú a čo práve prežíva-jú. Oči veľmi veľa prezradia. Ak boli smutné, želala som si ich potešiť, ak boli šťastné, tešila som sa s nimi, ak prežívali bolesť, že-lala som si nájsť v tých očiach aspoň malú iskričku ná-deje, ktorú som túžila zachytiť prá-ve na portrétoch. Veľmi rada zachy-távam vo svojej tvorbe ľudí alebo tváre. V portrétoch sa sústreďujem hlavne na komunikáciu s divákom práve cez pohľad, v ktorom sa odohráva určitý dej. Je preto mojím želaním docieliť čo najživší a najvernejší pohľad. Človek je rád, keď sa páči, ale krásu nerobí vzhľad, ale predovšetkým to, čo žiari z vnútra človeka. V Božích očiach sme všetci krásni. Ten najväčší umelec ľudských duší je Pán. Stvoril nás všetkých na Boží obraz krásnych. Aj keď sa počas živo-ta na nás objavia nánosy prachu, keď sa na nás spravia trhliny, alebo dolámu niektoré časti, ak sa mu s dôverou plne odovzdáme do rúk, vie všetko krásne ,,zreštaurovať”. A ja Mu z celého srdca ďakujem, že mi dal pochopiť práve cez dar umenia, obzvlášť cez reštaurovanie, ako pozerá On na nás a ako z nás tvorí veľkolepé krásne diela.

Portréty maľujem na objednávku. Raz som dostala za úlohu namaľovať celú rodinu aj s deťmi. V očiach je vidieť úplne všetko a z detí tento ich krásny svet naplno žiari. Vtiahne nás aspoň na chvíľu do ich rozprávkového sveta. Ten ich svet je plný ľahkosti, radosti, sviežosti a bezpro-strednosti. Ich duša je ako rozkvitajúci kvet plný farieb rôznych odbleskov. Odráža v sebe nevinnosť, čistotu a krá-su a ja som sa mohla tohto kvetu pri tvorbe aspoň trochu dotknúť svojou dušou. Deti sú krásny a veľký dar, z ktorých máme čo i my dospelí čerpať.

Ako vyzerá Tvoj pracovný deň? Kde berieš silu, in-špirácie, nápady pri výtvarnej práci?

– Keďže sa venujem mnohým umeleckým činnostiam, môj pracovný deň je každý iný a pestrý. Každú prácu však začínam modlitbou na požehnanie. Keďže dar, ktorý som Tajomstvo lásky, olej na plátne

Beáta Krasňanská

Realistický portret dieťaťa, olej na plátne, 2010

S UMELKYŇOU BEÁTOU KRASŇANSKOU

Kreslenie a opäť kreslenie a maľovanie

17

dostala, nie je mo-jou zásluhou, viem, že aj výsledok plne nezáleží odo mňa. Nájdu sa chvíle, keď nemám vždy inšpiráciu alebo silu tvoriť, ale keď všet-ku prácu s dôverou odovzdám do Bo-žích rúk, pracuje a tvorí sa mi oveľa ľahšie.

Ktoré techni-ky sú Ti blízke? Aké pomôcky po-užívaš, keď tvo-ríš?

– Vážim si ručnú prácu, preto najradšej používam olejo-maľbu na ručne napnutom ľanovom plátne. Pri maľbe rea-listických portrétov si to ani neviem predstaviť inak. Olej zmiešaný s pigmentom v sebe skrýva široké pole vyjadre-nia, a to vďaka lazúrovaniu, vrstveniu, čím sa docieli živší a žiarivejší vzhľad. Techniku olejomaľby používam niekedy aj v kombinácii s rôznymi inými technikami, a to vo vlastnej tvorbe. Na kňazské rúcha a krstové košieľky používam far-by na látku. Na vitráž mám vitrážové farby.

Čo prežíva Tvoje vnútro, keď držíš v ruke štetec a pred Tebou sa pomaly rodí nové dielo?

– Raz som sa stretla s prirovnaním, že to je, ako keď matka radostne očakáva nový prírastok do rodiny, ktorý sa jej rodí pod srdcom. Deväť mesiacov som síce zatiaľ ešte žiadny obraz nemaľovala, ale je pravda, že čím viac času trávim nad obrazom, tým sa viem s tým, čo tvorím, viac stotožniť a na dielo tak ľahko nezabudnem. Mám veľmi rada trpezlivú a vysedenú prácu. Učí ma to i trpezli-vosti v živote a vždy mi to pripomína veta: „Na dobré sa vždy dlho čaká.” ☺

Koľko času potrebuješ, kým vznikne taký nádherný obraz, perfektný v každom detaile?

– Dva až dva a pol mesiaca, ak ide o jeden portrét.Mala si už aj nejaké výstavy svojich diel? Aký mali

ohlas? – Vystavovala som po minulé roky v rôznych mestách

samostatne i kolektívne, doma i v zahraničí. Čo sa týka ohlasov na výstavy – ťažko môžem hovoriť za druhých, každému človeku sa páči niečo iné. Čo môžem však povedať za seba, že ma vždy potešilo, keď sa ľudia prišli pozrieť na výstavu mojej dlhej práce. Vernisáž beriem ako takú malú slávnosť, kde sa zídu ľudia, blízki, priatelia, aby sa vzájom-ne potešili, porozprávali, pozdieľali a každý z nich si môže nájsť niečo, čo ich osloví a trochu vytrhne zo všedného dňa.

Navštívila si aj Srbsko. Prečo si navštívila našu krajinu?

– Srbsko som navštívila štyrikrát pri príležitosti pozvania na medzinárodné umelecké sympózium a výstavy. Vždy som tam veľmi rada zavítala, lebo Srbsko je mi v srdci veľmi blízke a vždy sa tam rada stretávam s mojimi dobrý-mi priateľmi.

Čo myslíš, prečo by si deti mali kresliť? Ako ich môže obohatiť čas strávený nad papierom s ceruzami alebo farbami v ruke?

– Umenie povznáša, potešuje a deti rozvíjajú nielen kreativitu, vnímavosť a cit, ale stávajú sa takými malými

tvorcami svojho i vonkajšieho sveta, a tak sú priamo účast-ní na budovaní jeho krás.

Ktoré zaujímavé techniky by si odporučila mladým umelcom?

– Všetko, čo nájdete doma a dá sa s tým kresliť, maľovať, tak smelo do toho. Len farbičky, prosím, nehľadajte v ma-minkinom kozmetickom kufríku. A keď sa vám minie papier ako podklad pre vaše krásne a pestré dielka, radšej si zvoľ-te chodník pred domom, ako stenu v obývačke, rodičia by tým priveľmi nadšení neboli ☺.

A na záver trochu fi lozofi e, ako je to? Človek sa s veľkým talentom narodí, alebo je možné získať ta-lent počas života usilovnou prácou?

– Raz som počula že: „Talent ťa nestojí nič, ale veno-vať sa mu, ťa stojí celý život.” Je na tom kus pravdy. Každý človek dostal do vienka rôzne dary, nemôžeme sa porovnávať s inými. Každý dar je preto jedinečný a vý-nimočný, nájde si miesto v spoločnosti a keď každý vloží ten svoj dar, vytvorí sa jeden nádherný celok. Tento talent sme však dostali nie preto, aby sme ho vlastnili, ale aby sme ho ďalej rozvíjali a ním druhým slúžili. Preto ak človek v srdci cíti toto povolanie slúžiť iným s tým darom, ktorý dostal, dostane i priestor ho ďalej rozvíjať a budovať či už v detstve, alebo v dospe-losti. �

Pečate v nás

Prišli k nám prišli A nikam neodišli Aj keď ich matka Zaprisahala návratom Zostali s nami Ako každodenný chlieb

Pod stromom života Ktorý zasadili naučili nás odriekať OTČENÁŠ

Všetci pred nimiustúpiliAj Perún vzdal sa vládyNa všetky časy

Synovia vyhnancov z rajaPod stromom životazhromaždeníSpievajú OTČENÁŠV dávnom Cyrilometodskom znení

ČasAko pastva vyprahnutýLen po ich láskeTúži tuSme na ich Slovo napojeníŽijemeLen z ich úsvitu

Pavel Mučaji

Strážny anjel, olej na plátne, 2010

| � & � mária vršková | na slovíčko

18

Prvým predstavením SVD bola Zuzka Turanová Jána Čajaka ml. v úprave Márie Kunčákovej a v réžii Ľuboslava Majeru.

Kostýmy mal na starosti Peter Čanecký. Hudba: Miroljub Aranđelović-Rasinski. Herci: Kristína Turjanová, Alexander Bako, Ivan Sabolčki, Katarína Kolárová, Katarína Melegová-Melichová, Pavel Čiliak, Ružena Šimoniová-Černáková, Helena Papová, Katarína Bujzášová, Miljan Matijević, Ondrej Brna, Miluška Anušiaková-Majerová, Zuzana Tárnociová, Hana Maje-rová, Anna Struhárová, Zlatko Fábry, Andrej Matúš, Samer Hamadeh, Samuel Medveď. Organizátor predstavenia: Ján Černák. Asistent réžie: Ivan Hansman. Výroba scény a technic-ká skupina: Ondrej Mištec, Ján Mega, Jozef Tárnoci. Svetlo: Peđa Jerković, Milan Knežević a Jaroslav Hlaváč. Zvuk: Zdeno Medveď a Vladimír Petráš. Návrh na plagát a program: Mr. Pa-vel Čáni. Garderóba: Milina Chlipcová a Anna Ponigerová. Vý-roba kostýmov: Anna Čapeľová. Premiéra: 30. augusta 2003.

Druhé predstavenie SVD je autorský projekt Miroslava Ben-ku pod názvom Panem et circenses (Chlieb a hry).

Réžia, totál design a svetlo: Miroslav Benka. Hudba: akustic-ké sochy Vladimíra Labáta, ako i Arvo Pärt, Eleni Karaindrou, Kronos Quartet.

Herci: Miroslav Benka, Edit Tot Trubintová, Alena Klátiková, Zden-ko Kožík, Anna Kovárová, Helena Popová, Dragan Cvejić, Miroslav Kožík, Zlatko Gašpar, Pavel Kožík Arkaška, ako i meškárky z Aradá-ča: Anka Puderková, Alžbeta Jáno-šíková, Zuzana Zelenáková, Alžbe-ta Jančová a Anna Hučoková.

Pomocníci režiséra: Zdenko Ko-žík a Dragan Cvejić. Odborný kon-zultant režiséra: Dr. Ján Kišgeci. Sochárske a maliarske práce: prof. Mgr. Jozef Klátik.

Hudobný aranžmán: Anna Đur-đevićová. Kvetný aranžmán: Vlasta Šarkézyová. Návrh plagátu: Attila Kapitány. Počítačová príprava: Alexander Vereš. Fotografi e: Ja-roslav Pap. Technické vedenie projektu: Ján Šarkézy, Ján Vereš. Zvuk: Vladimír Ďarmotský. Svetlo: Ján Žiga. Stolárske práce: Miroslav Lešťan. Zámočnícke práce: Jaros-lav Litavský Čile. Krajčírske práce: Milka Vujanovićová, Nada Mileco-vá, Andrej Demeter. Kostymerka a rekvizitárka: Katarína Fábryová. Technická skupina: Ján Šarkézy, Ján Vereš, Mladen Trajković, Jaroslav Litavský Čile, Vladimír Ďarmotský, Miroslav Lešťan. Organizátori predstavenia: Kata-rína Verešová, Michal Lovráš a Ján Žiga. Premiéra: 26. marca 2004.

Tretia inscenácia v SVD a prvá premiéra predstavenia pre deti je Duchovplná rozprávka alebo Nedotýkajte sa trol-lov... Podľa textu Miloša Janoušeka dramaturgiu podpisuje Vladislava Fekete. Réžia: Ján Čáni. Výprava: Nataša Nikolaje-vić. Hudba: Stevan Mošo. Pohybová spolupráca: Maja Grnja. Kúzelnícke efekty: Rossy a Pavel Marčok. Herci: Miroslava Dudková, Miroslav Babiak, Pavel Matúch, Ján Žolnaj a Ján Jambrich. Technické vedenie: Ondrej Mištec. Svetlo: Jaroslav Hlaváč a Branislav Ušiak. Zvuk: Andrej Medveď a Vladimír

Petráš. Inšpicientka a rekvizitárka: Nataša Simonovićová.Výro-ba scény: Ondrej Mištec. Technická skupina: Ján Mega, Jozef Tárnoci. Premiéra: 29. mája 2004.

Štvrtou premiérou bolo predstavenie Klinč Alexeja Slapov-ského v réžii Jána Makana. Výprava: Željko Piškorić. Hudobná spolupráca: Stevan Lenhart.

Herci: Miroslav Fábry, Danka Hriešiková, Anna Chrťanová a Ján Žolnaj.

Text sleduje: Pavel Čiliak. Technické vedenie: Branislav Ušiak. Svetlá: Jaroslav Hlaváč. Zvuk: Andrej Medveď. Inšpi-cientka je Nataša Simonovićová. Rekvizitár: Miroslav Babiak. Technik: Branislav Dobrijević. Premiéra: 28. mája 2005.

Nasleduje (5. predstavenie) Arabská noc podľa textu Ro-landa Schimmelpfenninga. Dramaturgia: Vladislava Fekete. Réžia: Dušan Bajin. Scéna a kostýmy: Đula Šanta. Hudba: Igor Lečić. Herci: Júlia Hansmanová, Ružena Šimoniová-Černáková, Miroslav Babiak, Samer Hamadeh a Ján Žolnaj. Premiéra: 28. augusta 2005.

Koprodukciou SVD so Slovenským komorným divadlom v Martine bolo predstavenie Nebojšu Romčevica pod názvom

Vina. Réžia: Ľuboslav Majera. Vý-prava: Jozef Ciller. Herci: Lucia Jašková a Martin Hronský. Hlasy: Andrej Hrnčiar, Miroslav Kráľ a Ma-rek Geisberg. Hudba: Miroljub A. Rasinski. Vedúci predstavenia: Andrej Meleg. Inšpicientka a šep-kárka: Daniela Legíňová-Sabová. Zvuk: Andrej Medveď. Svetlo: Branislav Ušiak. Vedúci techniky: Branislav Dobrijević. Premiéra: 4. marca 2006.

Projektom na základe commedií erudity Angela Beolca Ruzanteho Muška a Bilora je predstavenie ko-čovného typu Ruzante na ceste. Toto je siedme predstavenie v pro-dukcii SVD. Vedúci projektu: Ján Makan a spolupracovníci sú Miroslav Fábry a Ján Čáni. Herci: Andrej Ve-reský, Andrea Speváková, Samer Hamadeh, Danka Hriešiková, Igor Piksla, Anna Kovárová / Aleksandra Lendjerová, Ján Jambrich a Anna Snidová. Preklad: Ján Makan st. Vý-prava: Đula Šanta. Pohybová spolu-práca: Maja Grňová. Hudobná spolu-práca: Vladimír Zima a Branislav Červený. Scénu, osvetlenie, zvuk, rekvizity a kostýmy: Nataša Melego-

vá, Andrej Medveď a Andrej Meleg. Premiéra: 1. júla 2006.Predstavenie pre deti Piráti v réžii Jána Čániho bola ôsma

premiéra SVD. Text a hudba: Miloš Janoušek. Výprava: Nataša Nikolajevićová. Scénický pohyb: Maja Grnjová. Lektorka: Milina Florianová. Inšpicientka: Daniela Legíňová-Sabová. Majster efektov: Miroslav Benka. Svetlá: Branislav Ušiak. Zvukár: An-drej Medveď. Vedúci techniky: Branko Dobrijević. Členovia technického tímu: Nataša Simonovićová, Nataša Melegová, Miroslav Tatliak a Ljiljana Gligorová. Dizajnér: Đula Šanta. Herci: Aleksandra Lendjerová, Ondrej Brna, Miroslav Babiak a Samer Hamadeh. Premiéra: 12. novembra 2006.

Literárne posedenie s Ch. B. je záverečné predstavenie adeptov Štúdia hereckej tvorby SVD. Herci: Danka Hriešiková,

Desať rokov Slovenského vojvodinského divadla (2003 – 2013)

Záber z najúspešnejšieho predstavenia SVD Chlieb a hry autora a režiséra Miroslava Benku

divadlo | � & � miroslava blažićová |

19

| � & � miroslava blažićová | divadlo

Anna Kovárová, Aleksandra Lendjerová, Andrej Verský, Ján Jambrich a Igor Piskla. Premiéra bola v Kulpíne 16. júna 2007.

Podľa motívov románu Oblomov I. A. Gončarova v kulpín-skom kaštieli bola deviata premiéra SVD pod názvom Zbytočný človek. Réžia: Michal Babiak. Dramaturgia – spolupráca na texte: Vladislava Fekete. Scéna a výtvarný design: Pavel Čáni. Kostýmy: Eva Farkašová. Výber hudby: Michal Babiak. Chore-ografi a: Michal Čiliak. Herci: Michal Čiliak, Miroslav Babiak, Ján Hansman, Anna Stanivuková, Daniela Legíňová-Sabová, Andrej Matúš, Anna Chrťanová-Leskovac. Tajomník divadla: Andrej Meleg. Organizátorka: Katarína Bujzášová. Šepkárka a inšpi-cientka: Miroslava Blažićová- Petrášová. Svetlo: Zdeno Medveď. Zvuk: Vladimír Petráš. Výroba scény: Vladimír Kováč. Gardero-bierka a krajčírka: Nataša Melegová. Premiéra: 29. júna 2007.

Desiate predstavenie SVD: známa hra Tenessi Williamsa Sklenený zverinec. Réžia, výber hudby a scénografi a: Andrej Privratský. Výtvarný dizajn: Pavel Čáni. Herci: Katarína Koláro-vá, Danka Hriešiková, Ján Jambrich, Michal Čiliak, Ondrej Brna, Ján Sklenár, Ondrej Spevák, Andrej Meleg ml., Marína Triaško-vá, Martina Martinková, Nataša Melegová, Vladimír Kováč, Zdenka Bobáčeková, Kristína Čiliaková, Michaela Čiliaková, Jaroslav Meleg, Andrej Meleg st., Zuzana Tárnociová a pianistka Marína Kaňová. Manažérka: Mariena Marčoková. Inšpicientka: Miroslava Blažićová-Petrášová. Tajomník divadla a technické zabezpečenie inscenácie: Andrej Meleg. Technická spolupráca: Ondrej Mištec a Ján Mega. Majster scény: Vladimír Kováč. Vý-roba kostýmov: Nataša Melegová. Zvuk: Vladimír Petráš. Svet-lo: Zdeno Medveď. Premiéra: 29. decembra 2007.

Jedenáste predstavenie v produkcii SVD bolo predstavenie pre deti pod názvom Nebojsa. Réžia a scenár (podľa ľudovej rozprávky): Ivan Blahút. Scéna a výtvarný dizajn: Pavel Čáni. Hudba: Andrej Kalinka. Herci: Ján Jambrich, Danka Hriešiková, Jaňa Urbančeková-Fejzulahiová a Judita Hansman. Tajomník divadla: Andrej Meleg. Technické zabezpečenie inscenácie a výroba scénografi e: Ondrej Mištec. Zvuk: Vladimír Petráš. Svetlo: Zdeno Medveď. Výroba kostýmov: Nataša Melegová. Vedúca predstavenia: Miroslava Blažićová-Petrášová. Premiéra: 15. mája 2008.

Nasledujúce predstavenie v SVD je monodráma Kontrabas Patricka Süskinda. Preklad: Martin Porubiak. Scéna a kostým: Đula Šanta. Hudobná spolupráca: Stevan Mošo. Réžia: Vladi-slava Fekete. Herec: Miroslav Babiak. Šepkárka a inšpicientka: Daniela Legíňová-Sabová / Miroslava Blažićová-Petrášová. Svetlo: Zdeno Medveď (a Vlastimír Pavelka). Zvuk: Vladimír Petráš. Výroba scény: Ondrej Mištec. Organizácia predstavenia: Andrej Meleg. Premiéra: 27. augusta 2008.

Predstavenie Vij podľa N. V. Gogoľa v dramatizácii Niny Sadu-rovej je trináste predstavenie SVD. Réžia a výprava: Ján Čáni. Choreografi a a pohybová spolupráca: Maja Grnja. Hudba a ru-chy: Miroslav Benka. Jazyková poradkyňa: Milina Florianová. Herci: Miroslav Babiak, Andrej Matúš, Ján Žolnaj, Andrej Veres-ký, Aleksandra Lendjerová a Jaňa Urbančeková-Fejzulahiová. Inšpicientka: Nataša Simonovićová. Vedúci techniky: Ján Skle-nár. Svetlá: Zdeno Medveď. Zvuk: Miroslav Benka. Výroba scény: Ondrej Mištec. Výroba kostýmov: Nataša Melegová. Grafi cký návrh: Ivana Vereská. Premiéra: 14. februára 2009.

Štrnáste predstavenie SVD podľa textu známeho slovin-ského spisovateľa Matijaža Zupančiča bolo Manželské hry. Preklad, réžia a výber hudby: Michal Babiak. Scéna a kostý-my: Pavel Čáni. Herci: Michal Čiliak, Jaňa Urbančeková-Fej-zulahiová, Anna Chrťanová-Leskovac a Ivan Sabolčki. Orga-nizátorka a inšpicientka: Miroslava Blažićová-Petrášová. Svetlo: Zdeno Medveď. Zvuk: Vladimír Petráš. Spolupráca pri výrobe kostýmov a scény: Nataša Melegová. Spolupráca pri inscenácii: Anna Dobrijevićová. Premiéra: 4. septembra 2009.

Pätnáste predstavenie v produkcii SVD je divadelná hra Maratón, ktorú napísal Claude Confortès. Preklad do slovenči-ny: Soňa Šimková. Réžia: Vladislava Fekete. Scéna a kostýmy:

Đula Šanta. Pohyb a choreografi a: Maja Grnja. Svetelný dizajn: Miroslav Čeman. Herci: Andrej Matúš, Miroslav Babiak, Miroslav Fábry a Jaroslav Leporis. Organizátor a inšpicient: Ján Pavlis. Šepkár: Jaroslav Vitéz. Svetlo: Zdeno Medveď. Zvuk: Vladimír Petráš. Rekvizitárka: Mira Lainovićová. Vedúca predstavenia Miroslava Blažićová. Premiéra: 3. septembra 2010.

Na motívy poviedok Lewisa Carolla, Miloš Janoušek napísal text pre divadelnú hru pre deti pod názvom Alica v zázračnej krajine. Réžia a dramaturgia: Ján Čáni. Scéna a kostýmy: Đula Šanta. Hudba a ruchy: Stevan Mošo. Choreografi a a po-hyb: Maja Grnja. Herci: Hana Majerová, Miroslav Babiak a Sa-mer Hamadeh. Organizátor a inšpicient: Ján Pavlis. Šepkár: Jaroslav Vitéz. Svetlo: Zdeno Medveď. Zvuk: Vladimír Petráš. Rekvizitárka: Mira Lainovićová. Vedúca predstavenia: Miroslava Bla žićová. Premiéra: 11. februára 2011.

Nasleduje autorský projekt Miroslava Benku ako sedemnás-te predstavenie pod názvom Bydlisko /Abode/ Obitavalište. Scenár, réžia, scénografi a, návrh kostýmov a výber hudby: Miroslav Benka. Hudba: Arvo Pärt. Spolupráca na scénickom pohybe a choreografi i: Maja Grnja. Spolupráca na scénografi i a grafi cký dizajn: Pavel Čáni. Herci: Ista Stepanov-Pavlović, Rastislav Varga, Bojan Radnov, Vlasta Petrovićová, Ján Sklenár, Ilinka Grnja, Vladimír Kováč, Miroslav Benka. Šéf techniky: Ján Pavlis. Zvukový dizajn: Vladimír Ďármotský. Zvuk: Vladimír Petráš. Svetlo: Zdenko Medveď. Líčenie: Miluška Đurikin. Rek-vizitárka: Mira Lainovićová. Vedúca predstavenia: Miroslava Blažićová. Výroba kostýmov: STKR „Norwich” a Katarína Gubečková. Výroba scény a technická skupina: Ján Pavlis, Vladimír Kováč a Nataša Melegová. Premiéra na otvorení 16. PDD 2. septembra 2011.

Podľa textu rumunského autora Mimi Cornel Branesca Fedor Popov režíroval pre SVD ako osemnáste predstavenie Smetiar. Herci: Miroslav Babiak, Andrej Matúš, Mária Koruniaková a Bra-nislav Ušiak. Technika: Ján Pavlis. Svetlo: Zdeno Medveď. Zvuk: Vladimír Petráš. Inšpicient a sufl er: Miroslava Blažićová. Pre-miéra 22. júla 2012.

Ďalšie predstavenie (devätnáste) roku 2012 je predstavenie pre deti pod názvom Štyria škriatkovia a víla podľa textu Jána Uličianskeho. Réžia a výprava: Ján Čáni. Hudba: Stevan Mošo. Choreografi a: Ista Stepanov-Pavlović. Dizajn propa-gačných materiálov: Đula Šanta. Herci: Mira Lainovićová, Janja Urbančeková-Fejzulahiová, Ján Sklenár, Ján Žolnaj, Miroslav Babiak, Pavel Matúch. Spievajú: Anna Struhárová, Slovenka Benková-Martinková, Ondrej Pavčok, Ján Žolnaj, Adam Stu-pavský a Rasťo Struhár. Vedúca predstavenia a šep kárka: Miroslava Blažićová. Vedúci techniky: Ján Pavlis. Zvuk: Vladimír Petráš. Svetlo: Zdeno Medveď a Branislav Ušiak. Výroba scény: Andrej Mištec a Štefan Abrahám. Premiéra na otvorení 17. PDD 29. augusta 2012. �

Záber z predstavenia pre deti pod názvom Alica v zázračnej krajine

20

| � milan vereš |

Náš ľud hovorí: „Naše paláše skrývajú mnoho tajomstiev.” O pravdivosti tejto ľudovej výpovede som sa presvedčil práve

tohto roku, keď som, kon com februára, v rodičovskom dome upra-toval povalu na dolnom stavaní. Med zi kadejakými haraburdami sa objavila aj ambalážna škatuľa, v ktorej bola stará tlač, kalendáre a väčšia obálka s pohľadnicami, listami a fotogra fi ami. Jedna fotogra-fi a malého formátu zvlášť zaujala moju pozornosť. Na nej sa mi vynorili tri známe tváre a priestor petrovského bazénu. Záber vyfoto grafoval, predpokladám, môj otec. Na opačnej strane foto-grafi e, čiernym tušom, je napísa ný dátum 12. august 1933. Teda na deň písania tohto textu fotografi a je stará 79 rokov, 8 mesiacov a 3 dni. Ako som už spomenul, na fotografi i som postrehol niekoľko známych tvárí. Svojvoľným poradím uvediem ich mená.

Na prvom mieste chcem spomenúť meno osoby (označená č. 1), bez ktorej by tento bazén ani nebol jestvoval. Je to MuDr. Jozef Šuster, pivnicky rodák, ktorý mnohé roky ordinoval vo svojom dome na Ulici Kvačalovej č. 14 v Petrovci. Celé generácie Petrovča-nov si ho zapamätali ako obe tavého, dobrosrdečného človeka-leká-ra, ktorý poskytoval svoju lekársku po moc všetkým občanom rov-nako bez ohľadu na ich majetkový stav. Tým chudobnejším neraz prehľadel cez prsty a po intervencii povedal: „Veď zaplatí te na druhýkrát.” Pán doktor vystačil na celú dedinu a na svojom bicykli navštevoval pacientov aj v tých najvzdialenejších uliciach Petrovca. Ja oso bne si s úctou neraz zaspomínam na pána doktora, lebo v mo-jom detstve ma viackrát vizitiroval a predpisoval mi účinné medika-menty. Z jeho úst som počul aj výpoveď, že slnko, voda a vzduch sú najlepším lekárom, a preto mi vždy odporúčal pobyt pri mori a v ho-rách. Vďaka tomuto človeku Petrovec mal skorej vybudovaný bazén ako väčšie mestá v jeho okolí.

Ďalšou markantnou osobou (označený č. 2) na fotografi i je, Dr. Ján Bulík, kovačický ro dák, prvý predseda Matice slovenskej v Ju-hoslovanskom kráľovstve. Teším sa, že môžem spomenúť tohto nášho popredného a významného matičiara, práve k 80. výročiu založenia našej Matice slovenskej, ktoré sme oslávili vlani. O prvom predsedovi MS by sa hodne toho dalo napísať aj pri tejto príležitos-ti, ale si neprajem opakovať tie záznamy, ktoré som prečítal v rôz-nych publikáciách. Spomeniem iba to, čo som počul od starších ľudí, ktorí sa s ním stretávali. Medziiným som sa dozvedel, že Ján Bulík rád navštevoval Petrovec a vážil si Petrovčanov a spolupra-covníkov, s ktorými pracoval na „roli dedičnej”. Hovorili mi, že bol

veľmi šarmantný a s vycibreným štýlom a etiketou, takže nejedno dievčenské srdce za túžilo byť v jeho blízkosti. Mal rád spoločnosť, kde si vedel rozumne poradiť s trúnkom a rád si aj zaspieval. Bol atleticky stavaný, čo vidno aj z fotografi e, ktorú som poskytol čita-teľom. Zdatný športovec a bežec, ale svoju silu nezneužíval, lež komunikoval s ľuďmi zdvorile a úprimne. Môj osobný postreh v sú-vislosti s Jankom Bulíkom: mimoriad ne si cením jeho predsavzatie byť principiálnym človekom, o čom svedčí aj údaj, že nechal byť ďalej predsedom MS, keď sa rozhodol pre politickú činnosť. Jeho príkladom by sa mohli riadiť aj terajšie generácie. Ľutujem, že taká popredná osobnosť musela dať svoj mladý život v krútňave 2. svetovej vojny. Aj v tých najhorších chvíľach pre človeka tvár Jána Bulíka zosta la nepoškvrnená, lebo aj v koncentráku hájil dôstojnosť človeka a vyjad roval lojalitu k svojej vlasti.

Osoba v klobúku, ktorá sedí vedľa Jána Bulíka (označená č. 3) je dobre známa Petrovčanom a mne taktiež, lebo do tejto tváre som sa pozeral mnohé roky v zborovni základnej školy, kde som praco-val. Tú tvár na obraze zveč nila naša akademická maliarka Zuzka Medveďová. Na maľbe a osoba na fotke je ten istý človek, náš baťko Čajak. Neviem, či jestvuje Slovák na Dolnej zemi, ktorý ne-počul o Jánovi Čajakovi st. Narodil sa na Slovensku a prišiel na Dolnú zem, aby tu učil, podúčal tunajších Slovákov, deti, mládež a dospe lých. Baťko Čajak, učiteľ, bol aj spisovateľom a zaznamená-vateľom spôsobu života a osudov nášho slovenského ľudu na týchto pries toroch. Týmito riadkami chcem odovzdať hold nášmu učiteľovi, spisovateľovi a patrónovi Základnej školy v Petrovci, ktorá dodnes nesie jeho meno a na ktorej som si odpracoval celú svoju pracovnú dobu.

Z ľavej strany Dr. Bulíka (označený č. 4) sedí prof. Andrej Sirác-ky. Bol profesorom na petrovskom gymnáziu. V roku 1944 bol vy-menovaný za riaditeľa tohto gymnázia. Vyznačoval sa mimoriadny-mi organizačnými schopno sťami, z ktorých rezultovalo aj založenie samovzdelávacieho krúžku Sládkovič na gymnáziu. Veľkú pozornosť venúval žiakom – mladým talentom, usmerňoval ich a pomáhal, aby sa ich prejavené schopnosti zveľadili. V roku 1948 odchád za na Slovensko, kde v Bratislave pracoval na univerzite ako profesor fi -lozofi e a sociológie.

Jediná žena (označená č. 5), ktorej sa mi podarilo zistiť meno, je pani učiteľka Oľga Garajiová. Jeden čas pracovala ako učiteľka na školách v Petrovci a v 50. rokoch spolu s manželom sa presťahovali

do Chorvátska, kde žili v prí-morskom meste Dubrovník.

Ako vidno z tejto fotografi e, ale aj z iných, petrovský ba-zén bol aj spoločenským strediskom, kde sa stretávali poprední ľudia, inteligencia a školská a mimoškolská mlá-dež, kde získavali pokro kové idey pre budúci život a škole-nie. Miesto, kde sa nachádzal tento náš bazén, teraz zem prekrýva a takéto fotozázna-my sú trvalou spomienkou na pekné časy, ktoré sa nená-vratne minuli. V Petrovci sa znovu plánuje výstav ba nové-ho bazénu, čo by som doprial všetkým nám, tiež to, aby sa stal, ako i ten starý, spoločen-ským, kultúrnym a rekreač-ným strediskom tak Petrovča-nom, ako i tým cezpoľným, ktorí by sa prišli do Petrovca okúpať a pobaviť sa. �

V tridsiatom treťom sa kúpali na petrovskom bazéne...

Takto to vyzeralo na petrovskom bazéne v roku 1933 – a dnes máme len sľuby, že bazén bude...

3 2 45

1

21

| � ružena kraticová |

Akoby GučaGuča bola v Padine

Turistická organizácia Obce Kovačica aj toho roku organi-zovala, a to v Padine, podujatie Sústredenie trubačov

Vojvodiny a mesta Belehrad. Program trval tri dni. V Rádiu Padina vtipne ho zahlasovali amatérske herečky Anna Šir-ková a Snežana Garafi atová – ako Guču v najslovenskejšej dedine vo Vojvodine.

V prvý večer vystúpili skupiny Gale (ex Kerber) & Najda (ex Smak); Marljivo čudo; Zarđali ekser pop-rock band. Nasledu-júci deň tamburáši z Pančeva. Najbohatší program bol v ne-deľu: otváranie výstavy Združenia maliarov Smäd v galérii

Domu kultúry Michala Babinku a otváranie výstavy Spolku žien, tiež v miestnostiach domu kultúry. Na tému mužský odev okrem domácich mužské kroje priniesli ženy zo združe-nia Bakice z Uzdína. Debeljačanky sa predstavili svojimi vý-šivkami, na ktorých sú klasy a vlčie maky. Najviac rôznych ručných prác priniesli členky Spolku kovačických žien.

Pred domom kultúry bol jarmok umenia s rozličnými prácami. Okrem domácich stánok mali Bieloblatčanky, Já-nošíčanky a Kovačičan Pavel Vereský, stolár-tokár.

Kým sme vnútri vykonávali dozor, bolo počuť starodávny zvuk karík. Nebolo nám jasné, čo je to. Nakukli sme von a v jarku Bieloblatčanka Eržika Milenová a Pavel Vereský s bičom vyvolávali špecifi cký zvuk. Pavel Vereský posledné roky skúša robiť aj s kožou, vraj mu je výzvou. Vyrába pa-rádne biče. Eržika nám povedala, že sa plieskať bičom na-učila ešte v detstve. Teraz je penzistka a je členkou Spolku žien v Bielom Blate. Bičom práskala aj v Mužlji a nezahan-bila sa.

Sledovali sme aj defi lé účastníkov po športové stredisko, kde bolo slávnostné otváranie sústredenia. Vystúpili mlá-dežnícky orchester trúb MAKO z Maďarska, Mestský orches-ter zo Zreňanina, tiež folklórne skupiny. Nasledovalo revuál-ne vystúpenie orchestrov, ktoré bolo súťažiaceho rázu. Vyhlásenie víťaza bolo na javisku športového strediska Do-lina. Do Guče pôjdu orchester Brass junior Pančevo a v se-niorskej konkurencii orchester „Šidski trubači” zo Šídu.

Bol to deň, keď sa padinskou dolinou ozývali zvuky trúb. �

Dievky zaspievali a potom sme si pozreli výstavu

V galérii bola výstava obrazov, ale aj vystúpenie trubačov

Na stánkoch: „z každého rožka troška”

Eržika a Pavel: Kto z nich vyvolá v plieskaní bičom špecifi ckejší zvuk?

22

| � & � annamária boldocká grbićová / � ľudmila berédiová stupavská |

ŠTUDIJNÝ POBYT NA SLOVENSKU – PO STOPÁCH SVETOVÉHO DEDIČSTVA UNESCO

Slovensko sa europeizuje(Dokončenie zo s. 2.)Odtiaľ sme cestovali ďalej – videli sme krásy dvoch jaskýň

– Dobšinskú ľadovú jaskyňu a Demänovskú jaskyňu. Spišský hrad, Levoču, Ružomberok – cesta lanovkou bola strašidelná! a horská dedinka Vlkolínec. Profesori Rastislav Krasko a Ale-xander Horák zabezpečili zaujímavých sprievodcov týmito pamiatkami a sami sa postarali o to, aby žiakom táto cesta prebiehala v uvoľnenom ovzduší. Žiaci totižto sami v jednotlivých mestách mali od samotných občanov získať informácie o pamiat-kach a dominantách ich mesta. Za najpresnejšie získané a prezentované informácie typu: kto bola levočská Biela pani, čím sa zaoberal majster Pavol z Le-voče a podobne boli v auto-buse „sladko” odmenení. A nadôvažok aj obedom na Kozom vŕšku – v exklu-zívnej reštaurácii, jedinej, v ktorej sa dá jesť do ne-moty!

Okrem krásnej cesty po Slovensku, dva dni v Modre – Harmónii prebiehali praktické cvičenia zo slovenského jazyka INLINGUA. A premietané boli fi lmy zo slovenskej kinematografi e, okrem iného aj jedna z novších snímok O dve slabiky dozadu Kataríny Šulajovej. V Modre sme navštívili Múzeum Ľudovíta Štúra. Na záver štu-

dijného pobytu naši žiaci si mohli vyskúšať nové poznatky v rámci vedomostného kvízu Ako dobre poznám Slovensko. A slávnostným udelením certifi kátov dali peknú bodku za týmto veľmi užitočným kurzom, ktorý vcelku splnil svoj zámer a naše očakávania.

Nie ako poznámku, skôr ako návrh na ďalšie ročníky tohto kurzu, sme si organizátorom dovolili pripomenúť, že by tie

praktické cvičenia mohli byť náročnejšie, zamera-né na modernú slovenčinu v praxi, teda to, čo by našim žiačkam s výbor-nou znalosťou slovenčiny bolo ešte prospešnejšie.

Namiesto záveru – zmienka. Keďže sme si, pravdaže, na naliehanie žiačok, nenechali ujsť Bra-tislavu a ani veľké nákup-né centrá Evroveu a Tescá (značkový tovar namiesto suvenírov) Slovensko (čí-taj: okrem Bratislavy aj niektoré väčšie mestá, ostatné je to asi materiál-ne dosť na tom zle, vi-

diecke mestá chátrajú!) sa pomaly, ale iste evropeizuje. Ne-chceme veriť, že sa od nás takto bude vzďaľovať! Také si ho len málo budeme môcť dopriať vo vlastnej réžii. Skôr ako takéto študijné cesty. A tie naozaj motivačne pôsobia. Na školákov zvlášť! �

Úsmevy v lanovke pod Ružomberkom Čaro Vlkolínca

Aj sprievodcovia sa na Spišskom hrade dozvedeli niečo nové Víťazi kvízu

Spoločná fotografi a Modra – Harmónia

23

Na Slovenských národných slávnostiach v roku 2011 sle dujúc fi lmovú časť programu fotografi a vedenia Matice slovenskej

v Juhoslávii z roku 1932 mi nejako utkvela v pamäti, lebo tam bol aj Dr. Ján Bulík, prvý predseda Matice, a rozpamätal som sa, že niek de v archíve sa nachádza fotografi a, na ktorej je meno-vaný. Neskoršie prehŕňajúc sa po starých fotografi ách a záberoch našiel som fotografi u, na ktorej sa nachádzajú okrem iných aj pán Ján Bulík a môj starý otec Ondrej Činčurák...

Nevedel som, že písať o svojom príbuznom je veľmi ťažko. Písať o tom, ako to bolo v minulosti a pozerajúc sa na staré a vyb lednuté fotografi e a pritom berúc do ohľadu to, čo som sa dozvedel, keď som bol mladučký, lebo vtedy som nepochopil úplne význam a hod notu vypovedaných slov v rozhovoroch pri rôznych príležitostiach.

Fotografi e, prevažne tie rodinné, majú veľmi veľkú hod notu, keď si ich pozrieme a analyzujeme s odstupom času. Vtedy si zaspomíname aj na dávne časy, na mladosť a predovšet-kým na svet vôkol nás. Ľudia v živote zažijú veľa toho a niekedy nie je ani možné zachovať si to všetko v pamä-ti, ale zábery na fotografi ách zacho-vávajú dobu, ktorú mi mladší len spomínaním oživujeme, lebo spo-mienky sú jediná vec, ktorú si vždy nesieme so sebou. Udalosti z minu-losti nám umožňujú cez spomienky ukázať aj druhým to, čo a ako bolo, a už sa pominulo... Je dobre, že máme na čo spomí-nať...

Napísať tento príspevok bolo pre mňa morálnou otázkou, lebo som vnukom a snažil som sa byť nie príliš osobný, a aj takýmto spôsobom, hoci aj čiastočne, splniť tú citovú časť a prejaviť úctu tomuto vzácnemu Pivničanovi... Mám na zreteli jeho lásku k rodi ne, jeho schopnosť dať aj to po-sledné, urobiť pre najbližších aj to nemožné, jeho presvedčenie, že peniaze sú tu na to, aby plnili svoj účel a pomáhali ľuďom, jeho odhodlanosť pri rieše-ní problé mov, jeho nekonečná ochota pomáhať dobrej veci a nepozerať pritom na osobné ohodno-tenie či uznanie zásluh... takže mu vzdávajúc hold, vyjadrujem vďaku a úctu. Nechcem, aby sa zabud-lo na neho, na jeho životný príklad, jeho myšlienky, jeho rýdzi slovenský a ľudský charakter... Našou povinnosťou zostáva pamätať, lebo tí, na ktorých si spomíname, vedeli, že raz niekto príde aj po nich a že do národ nej pamäti niečo musia vložiť...

V roku 2012 sa bude oslavovať 80 rokov založe-nia Matice slovenskej na týchto priestoroch – a vo mne žiari veľká žiadosť a potreba, aby sa niečo pri takejto slávnostnej príle žitosti povedalo, a tým aj zachovalo niečo o Pivničanovi Ondrejovi Činčuráko-vi, ktorý v prvej polovici dvadsiateho sto ročia bol veľmi činný v spoločenskom a verejnom živote a je fakt, že urobil veľa pre rozvoj družstevníctva v Pivnici... Poze-rajúc staré fotografi e pohľad mi zastal na jednej z nich, na ktorej su matičiari – vedenie Matice slovenskej v Pivnici z roku 1935 s hosťami, záber, ktorý je urobený, keď na návšteve bol aj predseda Dr. Janko Bulík. Keď sa v období obnovenia Matice slovenskej spomínal aj jej prvý predseda Janko Bulík, tak moja mama spomenula, že pán Bulík bol v Pivnici a navštívil aj rodi-nu Ondreja Činčuráka (môjho starého otca) a teraz tento údaj potv rdzuje aj uvedená fotografi a.

V Pivnici priezvisko Činčurák bolo prítomné a bolo aj veľa rodín (v magazíne Rovina o tom písal Ján Guba), toho času ich je už menej a aj rodina môjho starého otca zanikla, le bo nemala muž-ského pokračovateľa a pred piatimi rokmi je zrúca ný aj rodinný dom tejto rodiny. Teraz je na tom mieste novovystavaný dom...

Môj starý otec, Ondrej Samuela Činčurák, boli skrom ný člo-vek, veľmi málo a zriedkavo rozprávali o svojom detstve, o tom, kde a čo robili vo svojom živote – jednu časť mi vyrozprá-vala moja mama a menšiu časť aj moja stará mama Činčuráko-vá. Zábery z fotografi í potvrdzujú údaje, že starý otec boli za-pojený a spoločensky sa angažovali na rôznych úsekoch, že sa vyznačova li bohatou životnou skúsenosťou a organizátorskými schopnosťami. Touto spomienkou na starého otca Ondreja Činčuráka, ktorú v duchu prežívam, vydávam verejné svedec-tvo a zároveň vzdávam aj verejnú poctu...

Veľmi málo viem o živote môjho starého otca v detstve, o tom, kde chodili do školy, kto im bol učiteľom, kde sa vyučili remeslu a u ktorého remeselníka, kde bývali, kým si nekúpili dom v roku 1931 od rodiny Týrovej v terajšej Mlynskej ulici. Život je niekedy príliš krutý a nedovolí nám dozvedieť sa to, čo je pre nás teraz už veľmi dôležité, a čo by sme ako potomkovia chce li vedieť. Vynára sa mi mnoho otázok, ale nie aj zodpove-dajúcich odpovedí, lebo sa o všetkom ani nerozprávalo, a aj to, čo sa pove dalo vtedy, ako dieťa som nepochopil úplne, o čo vlastne šlo. Som tej mienky, že spomienky treba oživovať, lebo len tak sa zachová to, čo bolo v minulosti a ako to bo lo v tom období, a k tomu pomôže aj zachytený moment na fotogra fi i, ktorý môže veľa toho vysvetliť.

Môj starý otec – Ondrej Činčurák (23. 10. 1898 – 7. 5. 1969) boli podnikavý a pokrokový remeselník – obuvník, činný na via-cerých úsekoch spoločenského života, a to nielen v Pivnici, ale aj širšie... Vyučili sa za remeselníka – obuvníka (mne nezostalo v pamäti, u ktorého majstra sa učili remeslu), boli vo vedení Zdru-ženia remeselníkov so sídlom v Novom Sade, boli členom správnej

rady mliekarského spolku a pracovali aj v okresnom úrade v Odžaku v obchodno--hospodárskom odbore. Do prezenčnej služby – za vojaka – odišli v roku 1916 do Pančeva, teba že boli vojakom rakús-ko-uhorskej ríše a zúčastnili sa aj na talianskom fronte. Oženili sa v roku 1920 s Katarínou Nímetovou (1900 – 1989) – v manželstve sa im narodili tri dcéry, a to Katarína (1922 – 1975), Zuzana (1927 – 2005), moja mama, a Juliána (1931), ktorá zomrela ako trojtýždňové dieťa. Ani sta rý otec a ani stará mama nespomínali, že utratili dcéru, ale to spomenula iba moja mama. Dcéry do výbavy dostali pozemok, ore chový nábytok, poľnohos-podárske náčinie, šínový koč a kone... Starý otec si uctievali pracovitých a sve-domitých ľudí, boli vždy ochotný pomôcť a poradiť... na svadbách bývali aj starej-

ším, ako aj odavačom (ako malý chlapec odchádzal som s nimi na svadobné veselia – zaujímalo ma to, a zvlášť keď muzikant vyhrá-val tým, čo boli v pivnici – podrume). Mali naozaj namáhavý a nie ľahký život, ale krátka a zákerná choroba ich za mesiac skosi la a predčasne odišli spomedzi nás. Mali veľmi rád svoje obuv nícke remeslo – nadšene o ňom rozprávali – a po druhej svetovej vojne boli aj opravdivým poľnohospodárom a obrábali zem, nakúpi li si poľnohospodárske stroje, samoviazač a iné...

(Pokračovanie v nasledujúcom čísle.)

| � janko čérný |

Katarína Nímetová a Ondrej Činčurák ako mladomanželia

V rodine Činčurákovej aj Pivnica mala významných ľudí

Ondrej Činčurák, ako vojak v roku 1916

24

| � & � aneta lomenová |

Jednou z dedín, kde sa osídlili slovenskí otcovia v dávnom 18. storočí, pátrajúc po novom živote, čistej pôde a zdravom

živote, bola aj osada Kysáč. Územie, na ktorom sa dnes na-chádza osada Kysáč, bolo obývané už v dávnej minulosti. Roku 1318 tu jestvovala menšia osada, ktorá sa menovala Acsa. V maďarčine to znamená tesár. Bola to teda maďarská dedina. Osadu údajne zachvátil veľký požiar, avšak život sa vo vyhorenom sídlisku predsa začal obnovovať. Osada vtedy do-stala pomenovanie Kis Acsa (malá Ača). Pramene z roku 1464 svedčia, že osada bola súčasťou majetku zemianskej rodiny Garayovej. Časom sa tieto dve slová spojili a už v roku 1722 sa uvádza pod názvom Kysáč, v ktorej vtedy žilo 110 srbských rodín. Srbi sa do osady nasťahovali najmä v roku 1690. Slováci prichádzajú do Kysáča až v ro-koch 1773 – 1791. Prvý slovenský osadník, ktorý sa usídlil v Kysáči, bol Juraj Vardžík z Piliša – Peštianska stolica. Postupne sa sem prisťahúvali Slováci zo stolíc severného Uhorska: Hontianskej, Peštianskej, No-vohradskej, Trenčianskej, Nitrianskej, Liptovskej, Turčianskej, Zvolenskej a iných. V roku 1795 bolo v Kysáči 1289 Slovákov evanjelického vierovyznania. V dôsledku rôznych hospodárskych a iných okolností sa Slováci prisťahovali do Kysáča aj zo starších dolno-zemských osád, napr. z Petrovca, Kulpína, Selenče, Hložian a ďalších. Noví osadníci sa chceli osamostatniť a založiť si na tomto území vlastné kráľovstvo. Ne-mohli si hneď vystavať kostol a faru, dokonca to ne-bolo ľahké ani po vydaní Tolerančného patentu. Poda-rilo sa im vystavať školu s cisárskym povolením v roku 1785. Prvým učiteľom bol Štefan Záborský--Chovan. Hlavné zamestnanie chudobného dedin-ského ľudu bolo poľnohospodárstvo, ktoré je typické a pravdepodobné pre naše rovinaté kraje. Obchody vtedy vlastnili židovské rodiny. V roku 1795 si sloven-skí prisťahovalci vymohli kostol a prvým evanjelickým farárom bol Michal Slamay.

Týmto ich snahy o zachovanie svojbytnosti neprestali, ale sa pozmenili na boj proti tvrdej maďarizácii. V roku 1881 bolo v Kysáči prvé divadelné predstavenie pre deti a v roku 1894 bola založená Dedinská knižnica. O dva roky neskoršie vznikol aj spevokol. Na prelome 19. a 20. storočia mal Kysáč už 4252 obyvateľov, z toho 3953 Slovákov.

Nasledujúcim ohnivkom narastajúceho slovenského povedo-mia bolo založenie Čitateľského spolku roku 1913, tesne pred prvou svetovou vojnou. Prvá svetová vojna zanechala stopy

a hlboko otriasla svetovým dianím aj v tomto prostredí. Hneď po vojne, roku 1919, založili Kysáčania prvú stranícku organi-záciu – miestny výbor Socialistickej robotníckej strany komu-nistov. Kysáčania sa už vtedy mohli popasovať množstvom užitočných aktivistických organizácií a mimoriadnymi výzvami. V osade pôsobil remeselnícky a hasičský spolok, Kysáčsky športový klub (dnes Tatra), ľudové kapely a v roku 1921 vyšiel v redakcii farára Pavla Turčana aj prvý evanjelický časopis Ná-dej. Základnou organizáciou rozvíjania slovenského povedomia sa v roku 1932 stala Matica slovenská v Juhoslávii a v tom is-tom roku bola založená aj miestna organizácia MS v Kysáči.

Okrem toho v osade bol zalo-žený aj Spolok Českosloven-ských žien, ktorý má pozitívne ohlasy až dodnes. Kysáčania si zaobstarali aj budovu, ktorej dali názov Národný dom Ky-sáč. V ňom sa zhromažďovala väčšina kultúrnych činností Kysáčanov. V roku 1957 bol Kysáč pripojený k Obci Nový Sad a bol to rozhodujúci dô-vod pre intenzívny rozvoj. O niekoľko rokov neskôr vy-stavali Základnú školu Ľudo-víta Štúra a budovu Pred-školského zariadenia Lienka a onedlho bola zavedená aj autobusová linka Nový Sad – Kysáč. Ďalší pokrok v kultúr-nom živote Kysáča bol rok 1957, keď sa Kultúrno-osve-tový spolok Dr. Janka Gombá-ra rozdelil a keď vznikli ďalšie organizácie, ako Ochotnícke divadlo, Ľudová knižnica, Ľu-

dová univerzita a Správa domu. Prácu divadelníkov v Kysáči dokumentoval v podobe knižnej publikácie Divadelný život v Kysáči 1905 – 2005 autor Michal Gombár. Kysáč sa spomína aj v biografi ách známych vojvodinských dejateľov. Medzi inými významnými a tvorivými osobnosťami Kysáča bol aj kysáčsky rodák, uznávaný básnik z radov vojvodinských Slovákov a lekár Andrej Ferko (1925 – 2011), ako aj známy spisovateľ Pavel Grňa (1937).

Dnes je Kysáč vyspelou dedinou s bohatou kultúrnou, špor-tovou a hospodárskou tradíciou. Kysáč sa právom pýši značným počtom akademicky vzdelaných a úžitkových výtvarníkov, vďaka ktorým bola zariadená galéria pri Slovenskom národnom dome. Tu svoje klenoty pravidelne uskladňujú aj matičiari. Kultúrnu mozaiku aktívne prezentuje aj Spolok žien, ktorý svojou náročnou, ale vitálnou činnosťou nadväzuje na niekdaj-ší Československý spolok žien. Ženy s veľkou hrdosťou prezen-tujú kultúru vojvodinských Slovákov na rôznych etnogastrono-mických veľtrhoch a jarmokoch, avšak tu sa vo svojich voľných chvíľach rady stretávajú, spolu cestujú a spolu zveľaďujú za-chované starožitnosti svojich starých mám. Spolok organizuje rad podujatí na zachovávanie slovenských tradičných hodnôt a tradičných slovenských jedál. Vedúca spolku je šíriteľka slo-venskosti, zberateľka predmetov slovenskej ľudovej kultúry, starých fotografi í a pritom vášnivá pestovateľka slovenských

240. VÝROČIE PRÍCHODU SLOVÁKOV DO KYSÁČA

Raz zrána, keď bolo nebo plné hromov, šli naši otcovia hľadať nový domov...

Dnešná mládež v tradičnej kysáčskej kašmerínke

Etnoizba Spolku žien

25

| � & � aneta lomenová |

vojvodinských tradícií Ľudmila Berédiová-Stupavská. V roku 1974 sa zrodila nová organizácia Kultúrno informačné stredis-ko, ktoré pod jednu strechu zahrnulo všetky kultúrne a infor-mačné inštitúcie. Toto stredisko aj dnes organizuje najmä diva-delné predstavenia, večierky, rôzne výstavy, fi lmové stretnutia, prácu s odbočkami v rámci kultúrno-umeleckého ochotníctva, a to s folklórnou, divadelnou, literárnou, výtvarnou a inými odbočkami. Takisto vysiela informatívny program prostredníc-tvom vlastného rozhlasu. V súčasnosti je predsedníčkou KIS-u Anna Chrťanová-Leskovac.

Kysáč je známy aj ako stredisko detského folklóru. Detský folklórny festival Zlatá brána, ktorý organizuje KIS, prebieha každoročne koncom júna a na tomto rozprávkovom zámku si zatancuje mnoho malých tanečníkov zo slovenských menšino-vých úzov, ale aj zo zahraničia. Zlatá brána ako darček pre všetky deti vznikla z idey umeleckého pracovníka Jána Slávika za spolupráce ďalších kultúrno-umeleckých dejateľov. KIS je organizátorom aj miestneho festivalu ľudových piesní Kysáčsky spevník, Večer humoru a divadelného Festivalu Zuzany Karde-lisovej. Za zakladateľov divadelnej tradície v Kysáči možno pokladať rodinu Mičátkovcov. V súčasnosti kysáčski ochotníci aktívne pôsobia na troch divadelných scénach: bábkovej, det-skej a činohernej.

Folklórny súbor Kul-túrno-informačného strediska bol založený roku 1973 a od roku 1980 pôsobí pod náz-vom Vreteno. Ide o mlá -dežnícky súbor a ich repertoár pozostáva z pôvodných a štylizo-vaných slovenských tancov a piesní. Okrem FS Vreteno aktívne pô sobí aj Detský fol-klórny súbor Krôčik, Detský folklórny súbor Slniečko a Detský fol-klórny súbor Vienok. Tanečná zložka je bezpochyby bohatá a kultúrni pracovníci na tomto poli sa svedomite snažia zacho-vať kvalitné prejavy typických kysáčskych hodnôt. Súbory úspešne prezentujú svoju osadu na domácom javisku, ale aj na rôznych podujatiach mimo dediny a v zahraničí. Spevácke skupiny – dievčenská, ženská a mužská majú tiež podobne ilustrovanú tradíciu. Pod strechou Kultúrno-informačného strediska sa dnes nachádza Knižnica Michala Babinku, ktorá v súčasnosti pozostáva z 13 252 kníh, z toho 5818 sú slovenské knihy. Život v dedine den-nodenne už roky sleduje a verejnosť o tom informuje Rádio Kysáč. Začalo pôsobiť v roku 1965 ako Mládežnícka rozhlasová stanica a v čase svojho vzniku bolo prvou lokálnou rozhlasovou stanicou vo Vojvodine. Iniciátorom za-loženia rádia a neskôr aj vlastnej ama-térskej televízie bol všestranný kultúrny pracovník Ján Lomen. Rozhlas mal aj svoje nahrávacie štúdio a piesne v ňom nahraté sa zachovali dodnes. Každoroč-ne sa pred Novým rokom organizuje pestrý celovečerný koncert Novoročná estráda, v rámci ktorého sa predstavuje celoročná činnosť KIS-u, vrátane všetkých kul-túrno-umeleckých činností strediska. Medzi najpozoruhodnejšie a najčerstvejšie podujatia Spolku žien patrí aj Ďeň kysáčskej

„sármy”, kde sármu pripravujú tak ako v minulosti, v sedliac-kych peciach. Toto podujatie sa čoraz viac stáva prestížnou udalosťou kysáčskych gazdiniek s veľkým počtom záujemcov

a obdivovateľov. Spolok má aj svoju etnoizbu so starými maľovanými poste-ľami, rôznymi výšivkami a všelijakými starodávnymi exponátmi a tam usilovné ženy nachádzajú svoje pohodlie. Týmito zachovanými starožitnosťami a boha-tým počtom kultúrnych podujatí sa Ky-sáč vyšplhal medzi najslovenskejšie osady vo Vojvodine.

Tohto roku si Kysáčania pripomínajú jubilejné 240. výročie príchodu Slová-kov do Kysáča a pre zapečatenie také-hoto dlhoročného pôsobenia slovenským obyvateľstvom si Kysáčania pri pravujú Monografi u, ktorá, síce oneskorene, bude prezentovať túto mohutnú dedinu na poli kultúrnej, umeleckej a spo-

ločenskej mozaiky vojvodinských Slovákov. V rámci osláv si 7. marca tohto roku charizmatické členky Spolku žien pripo-menuli 10 rokov od obnovenia činnosti a k jubileu im hlasľu-dovci vydali Kuchárku s kysáčskym receptárom. Vynaliezavosť a nezištná práca kysáčskych aktivistov umožnila do našich

končín privítať aj slo-vensko-srbského vše-stranného literárneho tvorcu Dušana Šimku žijúceho 40 rokov vo Švajčiarsku. Návštev-níkom vzácny hosť hrdo prezentoval eu-rópske kultúrne stre-disko svojho rodiska v Košiciach, avšak au-tor sa popýšil aj svo-jou tvorbou po sloven-sky, ktoré do srbčiny obdivuhodne prekladá Zdenka Valentová-Be-lićová.

Je to iba začiatok slávnostných poduja-

tí, ktoré s veľkou dôverou pripravuje kysáčska Slovač na zachovanie a zveľadenie svojej, zo skaly vybudovanej tradí-cie, pre ktorú ako národnostná menšina bojuje všetkými si-lami. �

Na zámku Zlatej brány aj malí hostitelia z Kysáča

Záber z divadelného predstavenia Páva 1973

Huch paródia na Červenú čiapočku – aktívni divadelníci

26

dobroducháreň (9) | � annamária boldocká grbićová |

Len tri slová v srdci maj, miluj, trp a odpúšťaj! Táto kvetnatá ošúchaná syntagma, dvojveršie, bola naj-

obľúbenejším ornamentom pamätníkov siedmačok. A prečo ma teraz, v letný čas na báčskej rovine ako štyridsiatničku plus jeden rok prepadla! Lepšie poveda-né, prečo si ma našla, teraz po rokoch! Vtedy sme sa, v raných 80. rokoch, ako pionierky, prirodzene, nevede-li vhĺbiť a vysvetliť jej význam. Ešte sme vtedy na to nedočiahli. A nebolo potrebné vtedy ešte dočahovať. Ako debutantky, ktoré vstupujú do života a do habitu ženy, sme si toto krásne patetické dvojveršie automatic-ky osvojili a potom sme si ho navzájom a i každému spolužiakovi a aj vyšiakom, písali do každého pamät-níčka a lexikónu. Stále a stále. Bola to naivnučká a ide-alistická medzifáza od Pionierov po Vzlet. S akým nad-šením dievčatká rastú, ako naivne a prostoducho a v plnom nasadení očakávajú svoj budúci život ženy, manželky, matky, slúžky. Neuvedomujúc si pritom, aké je to – táto syntagma vlastne – výstražné volanie! Aké to búrlivé a ťažké a na momenty neznesiteľné v budúc-nosti bude. A kúštik, momenty, okamihy aj pekné! A za ne je život hodný žitia a útrap! Takýto pátos dnes potre-bujem v mojej kuchyni! Nechcem zhadzovať tento výrok, ktorý niekto napísal a konečne – v ktorom je taká prav-divá myšlienka. Hádam je, keď ma teda omína! Priam ma prepadla, kým stojím za kuchynským drezom a umý-vam riady. Leto v plnom prúde, dcérka v nafukovacom bazéniku, nie akurát prisladký (taký je rok, daždivý, málo slnka nám dal!) melón v chladničke. Pekný, jedno-duchý, provinčný prázdninový pondelok na sklonku júla. Rutinovane, ale v súlade s pocitmi, aké ma omínajú, zrazu seba prichytím, že akosi v plnom nasadení, ostrej-šie, a nahnevanejšie stískam handru, akoby v horúčke začínam glancuvať poháre! A vyhadzujem si z kopýtka v premýšľaní o živote. Z perspektívy takto nastolenej – aktualizovanej voľakedajšej syntagmy. Milovať – milu-jem. Milovať viem a chcem zo zvyku, z pohodlia, z čistej, írečitej lásky (pravdaže, som stvorená na tú bezvýhrad-nú a najoslnivejšiu lásku, akou sa len potomkovia vedia milovať). Pokiaľ ide o protistranu – silnejšie pohlavie?! Tú milujeme z komócie, po troške sebecky a zhovievavo a sme v tom učičíkaní. Trpieť – trpím, asi ako viac-me-nej, alebo, lepšie povedané, veľká väčšina žien (a táto ich veľká väčšina si to nikdy neprizná, by the way, dobre im tak, to by som sa chcela naučiť, nevyrozprávať si všetko a stále vzbudzovať dojem dokonalosti v spoloč-nosti iných žien – mať dokonalý poriadok v dome, man-želstve, vo výchove detí, v tom, čo robím, v plánoch, predsavzatiach. Ale, nedá sa proti prúdu seba sa!).

Odpúšťam – odpúšťať viem – nielen tým, že som „na-mäkko zamiesená”, ale to je v súlade s mojím JA, to mi dobre robí. Ba čo viac, skôr omilosťujem – prosím o omi-lostenie ľudstva – ale to je determinované výchovou a charakterom. A trošku i takým zámerne fatálnym nasa-dením života a jeho situácií. To kvôli dynamike! A idealis-ticky! Milujem ľudí, altruisticky, bezvýhradne! Natoľko, že sa veľakrát zahanbím za ich skutky a počiny i prečiny! Ale to tak má byť. Živý človek si na všeličo zvykne. A to, čo človek znesie, to, vraj, neznesie nik! A radšej iných ľudí prehnane chválim, ale zato som zhovievavá, keď

kritizujem! A na to isté sa obráti! Vo mne je chyba, pove-dali by ste, povedali by aj psychoterapeuti! Nikto ti nepo-vie ďakujem! Keby som teraz namiesto v mojej kuchyni bola na terapeutickom lôžku (ale to by som mala byť materiálne zabezpečenejšia, a vonku by mali byť Spojené štáty americké) asi by si so mnou dali rady! Mám na to túto – pre mňa terapeutickú – stranu Roviny, a preto tu pokračujem. Viem, neviem milovať seba, odpúšťať neviem sebe – stále sa analyzujem, premýšľam o svojich nedo-patreniach, nedostatkoch, o večnom heglovskom trápení, že nemám na to, že to, čo robím, nestojí za nič (viem, že nič neviem). Ale tieto neistoty ma aj ženú zdokonaľovať sa! V súlade s možnosťami. Milujem úspech iných (ale na-ozaj, verte mi na slovo!) A viem byť opravdivá trpiteľka, keď to chcem! Jozefka Maková! Lebo utrpenie vie byť aj motivačné. Ale to je môj problém a nechcem Vás týmto unudiť a nechcem byť zdĺhavá! Viem, že málo bývam v týchto dňoch spokojná.

Volá mi známa žijúca s rodinou v Dubaji, toho času na dovolenke v Novom Sade. Sťažujem sa, čo iné. Ťažký ži-vot umelecký! Sme kolektívne viac-menej ubijeni u po-jam, uponáhľaní, no bez peňazí, žiadostiví mora, už po-maly aj drobností, je to aj naša vina, nevieme zarobiť, ale nemôžu byť ani všetci manažéri trhu a nevedia sa všetci dohadzovať na pozície, ktoré im skutočne nepatria! Ťažko žijeme, život sa nám zviedol na číre živorenie! Pretromfl i nás takí, čo sa vedia predať, čo vedia! Čo milujú, trpia a odpúšťajú! (Zasmialo sa zo slúchadla.) Známa mi pri-sviedča, ale Dubaj je nemilosrdný. Predsa však oni v ňom vedia, za čo robia! Aký humanizmus! Teda je z toho osoh! My tu u nás máme len morálny osoh.

A musím sa naučiť užívať si všednosť! Ale ako? Ako sa to ženám darí!? Darí sa to vôbec niekomu? Ako, len pozi-tívne, viem, teta Zuzka. Robiť si z každého dňa deň D. Šitý na seba. Toto treba natrénovať. Svet miluje víťazov!

Ale toto všetko povedané je len také úprimné sťažova-nie sa, ktoré tieto strany znesú a dúfam, aj Vy! Tá pravá otázka znie: Kedy oguglám na priemernosť, na všednosť, na rutinu. Na neprávosť. Na všetko to, čo nám zapríčinili iní. Na krivdy, hlúposť, nemravnosť, povrchovosť, pokry-tectvo, zlodejov, odídencov od svojeti, veľkých hráčov, schopných, necitných a necitlivých! Vtedy bude dobre, perfektne, nevídane. Keď raz oguglám! Nikdy! Radšej si (aj takouto štipkou) budem robiť po svojom:

SlovníčekUBITI U POJAM: Veľmi často, v snahe vyhnúť sa tomu-

to srbskému slovu, povieme, že sme ubití u pojam. Treba tu však použiť slovo zdeptať. Aj v našom texte bolo reči o ľuďoch, súčasníkoch, ktorí sú zdeptaní neblahou reali-tou, situáciou, v akej žijeme. Povieme teda – zdeptať, pošliapať, pogniaviť: zdeptať kvetnice (Rázus). Prene-sene: zničiť: zdeptať sebavedomie, zdeptať dôstoj-nosť niekoho (Slovník slovenského jazyka)

OGUGLATI: Keď sme v pomykove, čo povedať, keď máme do činenia s takýmto stavom, siahneme po takom-to slove: otupieť, zriedkavejšie i otupnúť. Týchto slov sa často chytáme, aby sme, ako vidno z uvedeného, do-čarili pocit úzkosti. Slovník slovenského jazyka uvádza slovo otupieť a to znamená stať sa otupeným, tupým,

So životom v ohroze

| � zuzana medveďová-koruniaková | poučky

27

ní

Slovné spojenia to značí a to znamená sa v Krátkom slovní-

ku slovenského jazyka (Bratislava 2003) uvádzajú ako osobitné heslo v podobe skratky tzn. a v Pravidlách slovenského pravopisu (Bratislava 2000, s. 441): „to značí, to zna-mená skr. tzn.” V našej slovenčine sa často používajú iba slová zname-ná, značí, bez zámena to, vplyvom srbského „znači”. Spisovne po slo-vensky sú to vždy dvojslovné spo-jenia, so zámenom to. Napríklad v srbčine „Dolazimo sutra, znači u utorak. Početkom tridesetih godi-na, znači između dva rata.” nebude v slovenčine „Prichádzame zajtra, znamená (značí) v utorok. Začiat-kom tridsiatych rokov, znamená (značí) medzi dvoma vojnami.”, ale: „Prichádzame zajtra, to znamená (to značí) v utorok. Začiatkom tridsiatych rokov, to znamená (to značí) medzi dvoma vojnami.” Alebo môže to byť aj takto: „Prichádzame zajtra, čo znamená (čo značí) v utorok. Začiatkom tridsiatych ro-kov, čo znamená (čo značí) me-dzi dvoma vojnami.” Treba zdôrazniť, že často sa tu hodia aj iné slová: teda, čiže, takže, to jest (skratka t. j.)...

Avšak ak použijeme slová zname-ná a značí vo význame priraďovacie-ho vzťahu, musia byť v spojení so slovkom to: to znamená, to zna-čí.

Platí? Platí!

V každodennom dorozumievaní, keď sa napríklad s niekým na niečom alebo o niečom dohodneme, na nie-čom zhodneme, ak sa o niečom do-hovoríme, alebo na niečo pristane-me, privolíme, súhlasíme s niečím, dačím, dáme súhlas, použijeme ne-raz slová: „Váži? Váži!” Alebo povie-me: „Váži, ideme zajtra. Všetko váži, ako sme sa dohodli.” To však nie je spisovne po slovensky, ale vplyvom srbského slova „važiti” používame v našej slovenčine slovo vážiť, ktoré sa tu nehodí, pretože znamená zis-

ťovať váhu, hmotnosť, tiež merať, mať istú váhu, hmotnosť. V spisov-nej slovenčine je tu slovo, sloveso platiť. V srbčine: „Važi?” Važi! Važi, idemo sutra. Sve važi, kako smo se dogovorili.”; v slovenčine: „Platí? Platí! Platí, ideme zajtra. Všetko platí, ako sme sa dohodli.” Pravdaže, namiesto slova platí často možno použiť aj iné slová: „Dohod-nuté? Dohodnuté! Súhlasím, ideme zajtra. Pristávam, ideme zajtra. Je dohovorené. Je dohodnuté.”

Mienim, že návrh možno pova-žovať za správny.

Uvedenú vetu tejto poučky by možno niektorí povedali takto: „Po-važujem, že návrh možno pokladať za správny.” Slovo považovať a po-kladať vyjadrujú to isté, totiž: hod-notiť, posudzovať, oceňovať nejako, mať za, rátať za, držať za, nazerať na niečo iným spôsobom. A vždy v spojení s predložkou za: považovať za, pokladať za: považoval ho za dobrého priateľa, pokladali ho za výborného poľnohospodára. Oproti týmto slovám je v srbčine slovo smatrati, avšak ak treba vyjadriť význam: domnievanie sa, ak ide o mienku, o názor, o mienenie, o zda-nie sa, myslenie si o niekom, o nie-čom, v srbčine je tu napríklad smatram, smatramo, ale v sloven-čine nebude považujem, považuje-me, lež: mienim, mienime. Preto uvedená veta bude spisovne po slo-vensky znieť takto: „Mienim, že návrh možno považovať za (po-kladať za) správny.” Samozrejme, namiesto slova mieniť môžeme pou-žiť aj iné rovnoznačné či blízkoznač-né slová: myslím, myslím si, na-zdávam sa, zdá sa mi, domnievam sa, mám dojem, som tej mienky, som toho názoru. Pri týchto dvoch posledných spojeniach treba zdôraz-niť, že musia byť s odkazovacím zá-menom, teda nie som mienky, som názoru, ale: som tej mienky, som toho názoru.

SLOVENČINA NAŠA

To značí, to znamená, skratka tzn.

duševne ľahostajným, letargic-kým, necitným, apatickým. Človek duševne otupie, srdce, rozum otupie, city otupejú, otupnú zmysly (Hviez-doslav). Slovník slovenského jazyka uvádza i otupiť – urobiť (koho, čo) otupeným i prídavné meno otupený i príslovku otupene a slovesné pod-statné meno otupenosť.

Otupa je zase nárečové slovo: Klop, burcuj, krič... nedbalstvo, otupa hrozná! (Hviezdoslav) (Slovník slo-venského jazyka)

Ne ZábudkaVyglancovaťNeprajem si, v mene všetkých

nás, aby sme zabúdali na slovo vy-glancuvať – pekné dokonavé sloveso, ktoré používame v našom nárečí. Aj v našom texte. Zdá sa mi, že nie tak často, ako by si to ono zaslúžilo. Je presné, veľavravné, trefné vo viace-rých jazykových situáciách vie tak celkom šťavnato a expresívne za-pôsobiť! Vyglancuj si tie topánky. Vyglancujem okná pred Slávnosťa-mi a podobne. V pátraní po slove glanc som našla, že má nemecký pôvod, potvrdil to Slovník cudzích slov (M. Ivanová-Šalingová, Z. Ma-níková, SPN, Bratislava 1978). A po-tom je od slova glanc odvodené krásne hovorové slovo glancovať – knižne i hovorovo leštiť (Slovník cu-dzích slov).

V Krátkom slovníku slovenského jazyka pod heslom glanc sa uvádza: glanc, – a m subšt. lesk, ale i stratiť glanc, stratiť istotu, naľakať sa.

V Slovníku slovenského jazyka pod heslom glanc sa píše: glanc,-u m. niž. hovor. lesk – stratiť glanc, stratiť smelosť, duchaprítomnosť, naľakať sa.

Nesmieme stratiť glanc! Nesmieme sa naľakať, báť, i keď sme tu nastálo, ako takí, so životom v ohrození, ne-smieme strácať nádej, bojovať, lebo život je o tom. Neustále vzostupy a pády, dialektika pádov. Po páde vstať, a to nie s prázdnymi rukami – vravia starí Číňania, potvrdzujú ich potomkovia – naši susedovci. Musíme sa vyglancovať! Stráviť! Bojovať o nás! A hlavne sa snažiť nikdy ne-otupieť, aby nám život nebol otupný (nudný, jednotvárny, clivý)!

Ako je to tu s nami krásne pople-tené!

28

Básnička

Leto a Števko

Čau kamaráti,jááááj, leto, slnko, pohoda, žiadna

škola – no to je hotový raj. Ako však tento čas užitočne stráviť, aby sme celé dni nepresedeli pred televízorom, ne-preležali na gauči, alebo sa nenudili na dvore na lavičke? Ešteže ste si otvorili tento časopis a môžeme sa takto cez písmenká kamarátiť ☺. Niekto ide cez leto k moru alebo na dlhšiu návšte vu

k príbuzným, niekto má radšej hory, lesy a turistiku s ma-pou v ruke, iní plánujú ostať doma a napríklad si nanovo vymaľujú izbičku, alebo sa idú zabaviť do zoo či aquapar-ku. Čo z toho čaká vás? Dúfam, že si všetci oddýchnete od učenia, prežijete mnoho veselých dobrodružstiev, a že si na svojich prázdninových potulkách nájdete aj nových kamarátov. Tak foťte, kreslite, čítajte, spievajte a smejte sa ... prázdniny 2013 máme v živote len raz!

Váš Ježko Dežko

kamarátenie | � pripravila mária vršková |

Stránky Ježka Dežka

Rady na prázdniny– Kto dlho spí – prespí aj sny. ( Neprelež pol prázdnin.

Radšej vstaň skôr, aby si zažil čo najviac dobrodružstiev.)

– Elektrický káblik – pozor, je to diablik. (Nie je nutné trikrát denne zapájať kábel od počítača do elektriny. Ono to bude fungovať aj zajtra, aj o týždeň...)

– Inteligent vie, že lievik do hlavy si drží sám. (Ležíš pri vode, zjedol si už tri zmrzliny a funíš od nudy? Vytiahni z tašky farebné knihy plné ilustrácií ako „Detská encyklopédia do vrec-ka”, „Atlas pre zvedavcov” alebo „Otestuj si IQ”.)

– Najprv urob to, čo sa ti nechce. (Ak máš počas leta v do-mácnosti nejaké povinnosti, neodkladaj ich, urob to hneď. Takto sa ich rýchlo zbavíš a nebudú ti celý deň zaťažovať hla-vu.)

– Keď chytíš do ruky mobil, chyť aj pohár vody. (Pitný režim je dôležitý v lete, aj v zime. Mnohí však zabúdame piť – ale nezabúdame esemeskovať. Preto vždy, keď vezmeš do rúk mobil, siahni aj po pohári vody.).

Prvák Števko prázdninuje,o lete rád hovoría od rána vyhutuje, čo na dvore vytvorí.

Najprv zobral dáke drevoa urobil ohradu,zvieratká chce farmár Števovypustiť na záhradu.

Musí ešte palíc zopárako plôtik poskladať, miesto dverí kladie lopár,veď zver nesmie zutekať.

Ohradu má prvotriednu,všetko je už hotové,zvieratká sám ženie ta dnua oni – sú plyšové!

Krava ihneď trávu žuje,lev zaľahol do kúta,papagáj si vyspevuje,pes skáče do kohúta.

Žirafa smäd hasí z vedra,zajko spí pri strome,z tieňa ticho hľadí zebraa Števko? Je v dome!

Zatiahlo sa čerňou nebo,voda z mrakov kvapká,farmár viac na dvore nebol,čaj mu varí babka.

K tomu banán v čokoláde,aká chvíľa presladká,čo tam po tom, že v ohradepremokli mu zvieratká.

Veď slnko zas vygúľa sa,všetko uschne hneď,v prázdninovej hre je krása,kto chce školu späť?

Hádanky

Sedí ti na vlasochstrieška ako ochrana a v slnečných časochúpal z hlavy odháňa.Čo je to? (kičúbolk)

V zime je ho všade,aj v lete ho chceme,

pláva v limonáde,voda si v ňom drieme.

Čo je to?(daľ)

Jedna pravá, druhá ľavá,sú to sestry – dvojičky.Nosíš ich, keď je páľava,vykúkajú z nich špičky.Čo je to? (eládnas)

Na dvore ho nafúkame,pozor, ostrie nemá rád.

Vo vode sa v lete hráme,osvieži ťa, kamarát.

Čo je to?(nézab ícavokufan)

Aj teraz v lete sme našli pani Sovu So-vákovú zahrabanú v knižnici. Kdeže by tá išla na dovolenku k moru! Musí predsa štu-dovať nové a nové knihy, aby všetko vedela. Na chvíľočku sme ju vyrušili s otázkou:

Prečo je morská voda slaná? Kto nasypal do mora soľ?

Naša Zem sa volá Modrá planéta, pretože až dve tretiny Zeme tvoria oceány a moria. Poznáme 4 svetové oceány a okolo sto morí. Voda v nich je slaná pre eróziu (premiestňovanie, odnášanie hornín pôsobením vody, vetra). To znamená, že keď prší a fúka, z pevniny (z pô-dy, zeme, hliny) sa cez tečúce toky dostane do mora soľ. Voda z mora sa odparuje, ale soľ ostáva v mori. Existujú podmorské výbuchy sopiek, ktoré prispievajú k sla nosti mora.

Vedci hovoria, že v jednom litri morskej vody je roz-pustených 35 gramov soli. A čo znamená slaná voda pre dovolenkárov? Síce sa nedá piť, ale hovorí sa, že more nadľahčuje, a preto sa nám ľahšie pláva ☺.

| � pripravila mária vršková | kamarátenie

29

DoplňovačkaDo prázdnych okienok dopíšte odpovede. Pospájajte písmenká z vyznačených políčok, dostanete tak

tajničku. Dnes sa v nej ukrýva odpoveď na otázku:

Čo si musíme zbaliť do tašky, keď ideme k vode?

1. v jeseni sa ukrýva v tvrdej hnedej škrupinke __ __ __ __

2. piaty deň v týždni __ __ __ __ __ __

3. po anglicky „car”, po slovensky... __ __ __ __

4. vec, ktorou odomykáme dvere __ __ __ __

5. v septembri končia prázdniny a začína... __ __ __ __ __

6. rastú nám na hlave __ __ __ __ __

7. ôsmy mesiac v roku __ __ __ __ __ __

8. ako sa volá samec kozy __ __ __

9. alkoholický nápoj z hrozna __ __ __ __

10. Katarína, domácky __ __ __ __

11. hlavné mesto Talianska __ __ __

12. opačne od slova „dobré” __ __ __

13. domáce zviera, chytá myši __ __ __ __ __

Tajnička znie: __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __

Okienko tety Sovy

ÚlohaPreškrtnite všetky veci, ktoré k letu nepatria:

ZMRZLINASNEHULIAKSANEBAZÉNAQUAPARKSLNEČNÍK

PLÁŽRADIÁTORKABÁTMORERUKAVICEBICYKEL

PLAVKYVIANOCEPRÁZDNINYVÝLETLYŽEHOJDAČKA

Hra

Čelovka

Ak by sa vám počas leta nebodaj stalo, že sa trošku nudíte, možno vám náladu pozdvihne táto hra. Môžu ju hrať dvaja aj viacerí hráči, je vhodná pre deti aj dospe-lých.

Ako na to?1. Navzájom si tajne napíšte na lístočky rôzne mená

(napr. postavičky zo známych fi lmov, rozprávok, známych spevákov, hercov...).

2. Lístočky si navzájom nalepte na čelo (pomocou le-piacej pásky, samolepiacich papierikov alebo čelenky). Nikto nesmie vidieť, čo má napísané na svojom čele.

3. Pomocou otázok sa musíme dopracovať k odpovedi = kto som, čo mám napísané na čele. Otázky kladieme tak, aby ostatní odpovedali iba „áno” alebo „nie”.

4. Ak bola odpoveď „áno”, ten istý hráč sa pýta a zis-ťuje ďalej. Ak bola odpoveď „nie”, je na rade druhý hráč.

Vyhráva ten, kto prvý uhádne meno, ktoré má na čele. Hru si môžete obmeniť tak, že namiesto mena si napíšete rôzne zamestnania (povolanie) alebo zvieratká.

Príklad: (na čele mám meno Harry Potter)Som muž? Áno. Som postava z fi lmu? Áno. Mám me-

nej ako 40 rokov? Áno. Som zo srbského fi lmu? Nie. (negatívna odpoveď – hráči sa striedajú)

30

zorove príbehy | � mária vršková |

Čosi sa stalo, zrazu bolo oveľa teplejšie a celý deň sa po ulici premávali deti. Kamarát Jano na koliesko-

vých korčuliach, susedka Eva na kolobežke a jej brat Ďuro na bicykli. Prázdniny sa začali a školské tašky osta-li ležať v kúte pod stolom. Zoro je ešte malý, aktovku bude potrebovať až o dva roky – ale aj on vníma tieto prázdniny so vzrušením. Po prvé, mama práve balí kuf-re, ide sa k moru. A po druhé, držte sa, po prázdninách ide malý lapaj prvýkrát do škôlky.

Kým otec kontroloval auto, poprezeral kolesá, olej a ešte čosi v motore, mama navláčila do izby tašky a kuf-re. Bola chorá, mala už totiž cestovnú horúčku. Zoro to poznal, lebo bola nervózna, stále popíjala kávu, chodi-la po dome so zoznamom v ruke a ceruzku si odkladala netradične – zapichla ju do veľkého drdola, ktorý si na-rýchlo urobila z vlasov. Preto sa on radšej múdro stiahol, nezavadzal a rozmýšľal, že radšej pôjde na ulicu pohrať sa s deťmi. Potichučky sa prešmykol do predsiene, zobral si športové topánky, keď tu zrazu počul známe:

„Zoróóó, kde si? Poď sem,” volá mama.A tak chlapček prevrátil oči dohora a dal spiatočku.„Zlatíčko, prosím ťa, choď do svojej izby a pobaľ si

veci, ktoré si chceš zobrať na dovolenku,” povedala mama a Zoro sa zľakol.

„A to sa mám zbaliť sám? Veď som ešte maličký, ne-viem to robiť,” odpovedá ustráchane.

„Neboj sa, fešák, určite to zvládneš. Šaty ti zbalím ja a ty si priprav na kopu len zopár hračiek a kníh, zober si niečo zaujímavé pre prípad dažďa alebo nudy.”

To sa už Zorovi videlo ako jednoduchá úloha, dokonca sa na takéto balenie tešil a usmial sa. V izbičke pootvá-ral všetky skrinky, aby mal prehľad. Najprv vytiahol dve autíčka, väčšie zelené a menšie modré. Ktoré si vezme? Vybral si zelené, ale veď to druhé je menšie, nezaberie veľa miesta, môže cestovať so Zorom tiež. Potom poze-ral na plyšové hračky a rozmýšľal, ktorej dá prednosť. Asi žltému levíkovi, pretože je to zároveň aj vankúšik a keď levovi stlačíš labku, zareve. Treba aj nejaké pa-piere, farbičky. Aha, rubikova kocka, aj tá sa zíde. Je tu aj novučký Detský atlas sveta, sú tam krásne obrázky a otec mu občas číta všelijaké zaujímavosti, až má Zoro otvorené ústa. A na dovolenke bude mať otec celý čas voľno, takže môžu čítať od rána do večera, hurá. Ďalej si Zoro vybral lego stavebnicu, ešte tri knižky, detský fotoaparát, loptu, puzzle a malý klavírik na baterky. A ešte zopár drobností do malej plechovej škatuľky. Skontrolovať, či je tu všetko, tramtadadááá, hotovo.

„Mama má aj tak veľa práce, pobalím si to do tašiek sám,” pomyslel si Zoro. Vytiahol svoj modrý batôžtek, jedna hračka šup dnu, druhá, aj tretia ... a batoh bol plný. Nuž sa malý cestovateľ vybral do kuchyne, v spod-nom šuplíku má mama odložené nákupné tašky a tam sa zmestí oveľa viac. Keď sa vrátil s taškami do izby, robotu mal hneď hotovú. Sám si spokojne zatlieskal a teraz už poďho na ulicu.

Vo dverách sa však zrazil s mamou. Tá, keď videla v strede izby päť tašiek a jeden malý batoh, chytila sa

za čelo, či jej nestúpla cestovná horúčka. A hneď ako otvorila ústa, Zoro by si najradšej zakryl uši.

„Chlapče, ty sa sťahuješ? Si normálny?!” začala kričať. „Povedala som – zopár hračiek – a nie pol izby! Kde to chceš natlačiť, keď je kufor auta už takmer plný? A to ešte treba zobrať topánky, ovocie, aj vodu a deku...” mama radšej mávla rukou a urobila hroznú, naozaj hroznú vec. Chytila všetky tašky, vytriasla ich na kobe-rec a kričala, že polovica týchto somarín ostane doma. Potom sa otočila a buchla dverami.

Zoro sa veľmi urazil a zosmutnel. Rýchlo sa šuchol do stanu a po lícach sa mu spustilo hrachobitie. Plyšoví ka-maráti na tento dážď okamžite zareagovali. Chvíľku len ticho pozerali a hladkali úbohého chlapca, ktorý nebol schopný reči. Čakali, kým sa vyplače. A keď hrášky na lícach boli menšie a ľahšie sa dalo dýchať, Zoro smutne rozpovedal priateľom, aká krivda sa mu stala. Tak usilov-ne si povyberal zo skriniek hračky, s takým potešením ich dával do tašiek a mama tú radosť za sekundu zničila. A ešte nazvala jeho poklady somarinami. Ach jaj...

Slon pokrčil ušami a somárik sa takmer rozplakal. „To od mamy vôbec nebolo pekné,” povedal hroch.

„Ale pochop ju, je nervózna, so ženami je to ťažké,” zahlásil a ovečka len pokrútila hlavou: „Pfffchch!”

Sloník mal jedinú radu, pretriediť hračky a zbaliť ich ešte raz, ale iba do dvoch tašiek. Zorovi sa však nechce-lo, plač ho vysilil a želal si teraz len odpočívať v náručí svojich milých kamarátov. A tí ho tíško láskali a dávali mu svoju mäkkosť, až Zoro zaspal.

Prebudil ho škripot dverí. Mama po špičkách vošla do izby, poobzerala sa, a keď našla z detského stanu trčať dve nôžky, kľakla si a hryzúc si peru pomaly vošla dovnútra. Chvíľu pozerala na synčeka, potom si hlavu oprela o plyšo-vého hrocha a pritúlila sa k červeným rozospatým očkám.

„Prepáč mi, láska moja, prepáč.” Jemne chytila Zora za ruku a hodnú chvíľu takto mlčky vedľa seba ležali.

„Máš to tu pekné, ale trochu tesné,” povedala nako-niec a pošteklila unaveného chlapca po brušku. „Idem upratať ten neporiadok, čo som ti narozhadzovala z ta-šiek. Prosím ťa, poď mi poradiť, čo naozaj zbalíme,” smutne sa usmiala a hlboko si povzdychla: „Kilo peria a kilo železa vážia rovnako.”

„Čóóó?” Zoro nechápavo vypleštil oči.„Ale nič, to sa tak hovorí. Pre nás to znamená, že ak

si chceš zobrať čo najviac hračiek, musíme vybrať men-šie, ľahšie, ktoré nezaberú veľa miesta. Táto lopta aj lego stavebnica sú veľké, mali by ostať doma.”

Zoro súhlasil. Aj hrubý atlas a klavírik odložili do skrinky a napokon zbalili zo všetkého trošku, ale vybe-rali také veci, aby sa ich čo najviac zmestilo do jednej tašky. A zmestilo sa tam toho veru dosť. Na záver sa obaja spokojne usmiali, mama ešte raz objala Zora a povedala mu:

„Si zlatý, veľmi dobrý chlapec, ľúbim ťa. A ... sľubu-jem, že pri mori ti s ockom kúpime novú hračku, akú len budeš chcieť. Dnes sa musíme dobre vyspať, lebo zajtra po raňajkách nastupujeme a arrivederci!” �

Zoro sa balí aleboKilo peria a kilo železa vážia rovnako

31

na pobavenie

I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

ŠKANDINÁVKAĽudia sa radujú v júli letu a...

(dokončenie je v tajničke)

Vylúštenie škandinávky číslo 5 – 6

VODOROVNE: Voľakade, kb, humor, lep, bude, Arab, Rab, dosyp, LO, národ, s, l, Kotov, oh, norit, dom, mier, idol, stá, anjel, ov, reaktory.

Správne znenie tajničky: ...BUDE HODNE TRÁVY

Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali:

1. Luka Bibić, Bratstvo Jedinstvo 73a, 26 000 Vojlovica-Pančevo

2. Anna Šusterová, Petra Drapšina 11, 21 469 Pivnica3. Anna Spišiaková, Jánošíková 125, 26 000 Vojlovica-

Pančevo

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

PYRAMÍDAVODOROVNE:

1. značka pre kelvin2. značka pre kilometer 3. priemyselná rastlina4. hlboké bezvedomie5. tajná správa z väzenia alebo doň6. nebeské teleso7. vrstva malty, ktorou sa prikrýva povrch steny8. vedný odbor zaoberajúci sa metódou9. ROMÁN JANKA JESENSKÉHO

Ide Pedro s manželkou na kobyle, a zrazu kobyla zakopne.Pedro: „Tak to bolo po prvý raz...”Idú ďalej a kobyla zakopne zase.Pedro: „Tak to bolo po druhý raz...”Po chvíli stará kobyla zase zakopne.Pedro: „Tak to bolo po tretí raz...” ... a vytiahne búchačku

a kobylu zastrelí.Manželka: „Pedro, ty si úplný dilino, čo si to urobil, ako teraz pôj -

deme ďalej, keď je kobyla mŕtva, čo budeme robiť, ty hlupák...?!”Pedro: „Tak to bolo po prvý raz...”

o O o

Pýta sa cigán belocha: – Dik móre, poznáš fi lm Cigáni idú do neba? – Áno, poznám. A čo tak Cigáni idú do práce? – Jaj, dilino, horory nepozerám.

VTIPY

KRÍŽOVKAPojmy zo súpisu umiestnite do krížovky tak, aby ste v ozna-

čených stĺpcoch dostali názov známej svetovej ženskej rockovej skupiny.

8 písmen: CESTOPIS, SMEROVKA

6 písmen: ANKARA, KRESLO, LETELI, MENILO, ŠKOREC, ŽRALOK

5 písmen: CIROK, ETIKA, LÁMAL, OPLAN, OSKAR, PROTI

4 písmená: AMOR, ELET, OLEG, OTKÁ, PAKA, PAKT

3 písmená: INK, KER, KTO, LIS, VLK, ŽÚR

2 písmená: AK, AO, KA, LA, LL, MA, MÚ, OV, PE, RO, TE, TV

32

pre deti

DOKTORDOMOVHOROSKOPHROMOZVODKLOKOTKMOTORKOLMOKOPČOKLOMOZMOSTOLOVOOSTROV

POLNOCPOLOBOHPOSOLSTVOPOTOMOKPROSOPROTOKOLROVNOSLOVKOSPODOKSTROMVOSPOLOKVRKOČ

Milé deti, aj tentoraz sme vám pri-pravili rôznorodé rozptýlenia. Ve ríme, že nám i naďalej budete pravidel-ne zasielať vylúštenia našich do-plňovačiek. Zároveň nám môže te zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatní-me. Vopred sa tešíme na spoluprácu.

Správne vylúštenie napíšte na po-hľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slo-venské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

DOPLŇOVAČKA

Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je JEDNOTA. Žre-boval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali:

1. Ľudmila Pániková, Námestie XII. V. B. 8, 26 000 Vojlovica-Pančevo

2. Benjamín Širka, Edvarda Kar-delja 19, 26 215 Padina

3. Michael Rybár, Savska 14, 22 000 Sriemska Mitrovica

VODOROVNE: 1. obvinenie, žalovanie; 2. dovoz zo zahraničia (lat.); 3. značka v horoskope; 4. upozorňujúce poznám-ky; 5. miestnosť v škole pre vyučovanie; 6. anonymný list.

Ak ste správne rozlúštili doplňo-vačku, v označených stĺpcoch dosta-nete názov básnickej zbierky Paľa Bohuša.

OSEMSMEROVKAPojmy zo súpisu (všetky majú zo sa-

mohlások iba O) vyhľadajte a prečiarkni-te v osemsmerovke. Zostane vám sedem neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria názov tradičného rock-kon-certu v Petrovci. (Taktiež obsahuje iba samohlásku O.)

RYBÁR

LABYRINTKtorou cestou motýľ priletí ku kvetu?

MAGICKÝ ŠTVORECPomocou pojmov zo súpisu a mena hrdinu Jána Čajaka ml. (BICKOŠ), utvorte ma-gický štvorec!ZAJAC OVEĽA LOMOZ OBAVA

Rybár lapil rybičku. Ale ktorú?

SMIECHOTYMamička oznamuje synčekovi:– Jožinko, budúci rok už budeš v dru-

hej triede, a to už budeš môcť utierať riad...

– Tak to radšej prepadnem...

* * *Stretne babka Móricka a pýta sa ho:– Ešte šušleš, Móricko?– AAAAle šem tam...

33

| � dipl. vet. med. juraj pálenkáš | okom odborníka

Prvým zvieraťom, ktoré si človek zdomácnil pred asi 11 000 rokmi, bol pes. Od tých čias až po dnešnú dobu vytvorili sa

silné putá, ktoré viažu ľudí a týchto jeho štvornohých priateľov. Prí činy takého dlhého spolunažívania pramenia vo zvláštnych povahových črtách psov a ich schopnosti nanútiť sa ľuďom, či už láskou, prívetivosťou, inteligenciou a inými spôsobmi. Pred-sa však i napriek takému dlhému pobytu v blízkosti ľudí mnohí ich dobre nepoznajú, korektne sa voči nim nesprávajú a často ich rôznymi spôsobmi týrajú. Z týchto príčin na život v blízkosti psov treba byť pripravený a poznať zá-kladné pravidlá postupu s nimi.

Predtým ako sa niekto rozhodne zado-vážiť si malé, utešené šteniatko, prípadne dospelého psíka, mal by dôkladne pouvažo-vať o tom, či má podmienky na jeho umiestnenie a opateru, či sa chce oňho starať, či mu bude odpúšťať, ak urobí neja-kú chybu a škodu, či ho chce prijať ako člena svojej domácnosti, a nie iba ako hračku deťom, ktorú odhodí, keď im zunuje.

Treba vedieť, že psík veľmi priaznivo vplýva na psychický vývin detí a ich získavanie pracovných zvykov od najútlejšieho veku. Dokázané bolo, že ľudia, ktorí majú nejaké zviera, vo väčšine prípadov sú dobrej povahy, menej náchylný ku konfl ik-tom od tých, ktorí zvieratá namajú radi. Tiež bolo zistené, že podľa správania sa ľudí voči psom a iným zvieratám dá sa usúdiť o stupni všeobecnej vyspe losti určitého prostredia, ná-roda a štátu.

V psíkoch treba vidieť živé bytosti majúce svoje psychické prejavy, teda vášne, radosť, žiarlivosť, dôstojnosť, zvyky, ako i intenzívny pocit strachu. Potrebné je vedieť, čomu sa tešia a čo nenávidia, a vyhýbať všetkému, čo ich vzrušuje. Ich určité ne-žiaduce správanie sa treba predchádzať trpezlivým zisťovaním príčin takých postupov a odstra-ňovať pekným spôsobom, nie bitkou. Treba si zapamätať, že krik, bitka a iné hrubé postupy vyvolávajú urazenie, veľké vzru-šenie a strach majúce nepriazni-vé následky na ich vzťah voči nám a často sú na príčine ich agresívnosti. I s nimi, podobne ako s ľuďmi, pekným zaobchá-dzaním dá sa docieliť oveľa viac ako krikom a bitkou, ktoré často vyvolávajú opačný účinok od toho, čo si prajeme. Zistené bolo, že podľa vzťahu k psíkom a iným zvieratám pomerne presne sa dá usúdiť o charaktere ľudí. Každý, kto sa zhovievavo správa voči zvieratám, má správny vzťah i voči ľuďom.

Psy majú veľmi citlivú nervovú sústavu, veľmi ľahko sa ura-zia a ťažko znášajú majiteľove slovné a fyzické krutosti, tiež hlad a smäd, vystavovanie mrazu, dažďu a páľave, ako i pobyt v malej klietke a uviazanie na krátkom povraze. Najradšej majú slo bodný pobyt na otvorenom priestore.

Pretože väčšina psov, a zvlášť mladé sú dynamické a šan tivé, veľmi ťažko znášajú nudu a samotu. Vždy, keď sa im nemôžeme venovať, dajme im nejakú hračku prípadne predmet, ktorý môžu naťahovať a hrýzť. Znemožníme tak trhanie vecí, ktoré sú nám potreb né. Podobne i šaty sušme mimo ich dosahu.

To znamená, že psík okrem zabezpečenia existenčných pod-mienok, teda výživy, potrebuje i psychickú vyrovna nosť a bez-stresové prostredie. Tento najvernejší štvornohý priateľ človeka veľmi rýchle zistí, či ho jeho majiteľ má skutočne rád, či mu toleruje a odpúšťa niektoré chyby, či ho netresce za každú ma-

ličkosť, či chápe jeho až smrteľný strach pred hrmením, či vie, že jeho prítulnosť k papučiam a inej obuvi je vlastne snaha o ne-priamy kontakt s nami, prípadne v nich vidí hračku. Všetko je to prirodzené v jeho určitom štádiu vývoja. Ak sa nám to ne páči, obuv a iné veci netreba nechávať na dosah šteňaťu.

Dávno sa zistilo, že veľmi často pes býva takým, akým ho majiteľ vychová. To znamená, že v princípe nejestvuje zlý pes,

je len zlý majiteľ, pretože v pod-state je každý pes dobrej a mier-nej povahy a od majiteľa v naj-väčšej miere závisí, akým bude. Ak sa stretneme s agresívnym psom, buďme si istí, že má, alebo mal majiteľa, ktorý ho zle vycho-val, alebo hrubo s ním zaobchá-dzal, prípadne je veľmi hladný. Len ojedinele ide o vrodenú agre-sivitu.

Psík sa má tešiť majiteľovej prítomnosti, má cítiť teplo v jeho hlase a pohľade a v žiadnom prípade sa ho nemá báť. To zna-mená, že i so psíkom treba zaobchádzať ako dobrý a skúsený pe dagóg a psychológ. Treba ho tak rozumieť, ako on rozumie nás. Treba sa mu prihovárať, rozprávať mu. Náš hovor veľmi priaznivo vplýva na jeho psychický život. Keď sa mu pekne prihovárame, cíti, že sme dobre naladení, a že sa nás nemá báť. Ten, ktorý sa mu viac venuje, s prekvapením zistí, že má pomerne vysokú úroveň inteligencie, že má svoj hovor a že jeho oddanosť a láska k majiteľovi je obdi vuhodná, úprimná a trvalá. Treba iba zistiť, akým spôsobom ľuďom prejavuje svoju prívrženosť.

Psík, ktorý má dobrého majiteľa, urobí všetko, čo len mô že, aby sa mu odvďačil za to, že ho pritúlil, že ho chová a ošet-ruje. To dokazuje strážením domu, hrou s deťmi, výrazom

očí, vrtením chvostom, vyskakovaním, otieraním o nohy, líhaním na chrbát a na iné spôsoby. Je veľmi užitočný i slepým osobám, pri odhaľovaní ľudí zasypaných lavínou, hľadaní drog a výbušnín. Presne vie, čo majiteľ od neho žiada, teda dobre ho rozumie, kým majiteľ často nechápe jeho priania. Štekanie psov treba chápať ako ich spô-sob dorozumievania sa, a nie iba ako prejav agre-sívnosti.

Každý psík, ktorého zlý a nesvedomitý majiteľ vyhodí na ulicu, prípadne do poľa, prežíva veľmi ťažké chvíle. Je priam nepochopiteľné, ako v ex-trémne surových podmienkach, bez prístrešia

zdoláva nespavosť, hlad a smäd, daždivé a mrazivé počasie, potulky z jedného miesta na druhé v snahe nájsť si stravu, tý-ranie zo strany bezcitných ľudí i napriek tomu, že pravým vin-níkom, že sa stal tulákom, je práve človek. Nakoniec ak sa nad ním niekto nezľutuje, predsa podľahne pôsobeniu krutých ži-votných pod mienok. Z týchto dôvodov každý majiteľ, ktorý vyhodí psa na ulicu, musel by si predstaviť, ako by bolo jemu, keby sa trvalo ocitol na ulici. Preto by musel existovať zákon, ktorý by ho za ten skutok prísne potrestal a on sám by dlho musel cítiť výčitky svedomia.

Podobne ako každá živá bytosť i psík môže ochorieť. Pre to vždy, keď zmení svoje správanie sa, osmutnie, odmieta stravu, zvracia alebo má hnačku a iné príznaky chorobného stavu, treba mu čím skôr poskytnúť odbornú pomoc. Aby sa vyhlo výskytu niektorých nákazlivých chorôb, treba ho pravidelne očkovať, dávať prostriedky proti hlístom a kožným príživníkom. Táto starostlivosť o neho a určité výdavky nám mnohonásobne vynahradí jeho vďačný pohľad, ve selosť a radosť zo života, ktorú prenáša i na nás. �

Ako zaobchádzať so psíkom

34

užitočné | � pripravila mária lučetincová |

Aby zelenina dlhšie vydržala

V tomto období vrcholí dozrievanie plodovej zeleniny. Ak ju chceme konzumovať čerstvú, oberáme plody

postupne. Keď ju nestíhame spotrebúvať, môžeme ju krátko uskladniť.

Baklažán – Pri zbere plody odrezávame nožom alebo nožnicami so stopkou dlhou 2 centimetre. Na konzumá-ciu sú najvhodnejšie plody s jemnou dužinou a s mäkký-mi, jemnými, nevyzretými semenami. Plody majú mať typické vyfarbenie a veľkosť, charakteristickú pre pesto-vanú odrodu a lesklú, väčšinou tmavofi alovú šupku. Pred príchodom mrazov pozberáme všetky plody a usklad níme ich rozložené na policiach pri teplote 8 – 12 °C a relatívnej vlhkosti vzduchu 90 %, kde vydržia dva až tri týždne. Ak takú vlhkosť v pivnici nemáme, môžeme plody vložiť do mik-roténových vrecúšok.

Dyňa – Zrelosť posudzujeme podľa veľkosti plodu, sfarbenia šupky a jej pevnosti. Pri zbere musí byť plodová stopka zaschnutá. Trvác-nosť plodov závisí od skla-dovacej teploty a stupňa zrelosti. Uskladňovať ich môžeme pri teplote 5 – 7 °C asi sedem týždňov. Ak sme zberali menej zrelé plody, postupne pri tejto teplote dozrejú. Uskladňujeme ich v jednej vrstve. V pivniciach ich môžeme zavesiť v sieťkach, ktoré sa používajú na balenie zemiakov alebo citrónov.

Melón – Najspoľahlivejšie je zrelosť plodov zisťovať podľa zasýchania plodovej stopky a stopkových úpon-kov. Pri poklopávaní vydáva zrelý plod tupo dutý zvuk, pokožka je lesklá a na mieste styku s pôdou prechádza z bielej do bledožltej až žltej. Keďže plod mimo rastliny nedozrieva, zberáme ich až v plnej zrelosti. Pri nízkych teplotách vydržia dlhšie, ale strácajú svoju typickú farbu a arómu, preto sa neodporúča skladovať ich pri teplotách nižších ako 7 °C. Uložené v jednej vrstve pri teplote 13 až 15 °C si uchovajú kvalitu počas dvoch týždňov.

Uhorky šalátové a na-kladačky – Uhorky šalátové zberáme, keď sú krehké a ne-majú vyvinuté semená. Na-kladačky zberáme zasa nevy-vinuté.

Najkvalitnejšie sú tzv. kor-nyšonky, s dĺžkou 3 až 5 cm. Skladovanie uhoriek dlhšie obdobie je zriedkavé. V prí-pade potreby ich trvanlivosť asi dva týždne zabezpečí teplota 7 – 10 °C. Aby sa za-chovala vysoká vlhkosť, od-porúčame uhorky zabaliť do mikroténových vrecúšok. Dlh-šie vydržia pri teplote 1 – 5 °C, ale po vyskladnení ich treba hneď spotrebovať.

Rajčiaky – Na priamu kon-zumáciu zberáme plody ru-žové až červené. Ružové

plody po zbere rýchle dozrejú. Ak chceme rajčiaky pre-vážať alebo krátkodobo uskladniť, zberáme ružové plody, na spracovanie na šťavy červené, nie však prezreté. V konzumnej zrelosti ich uskladňujeme v jednej vrstve pri teplote 8 – 10 °C a vlhkosti vzduchu 85 – 90 %, jeden až dva týždne, najlepšie v prepravkách. Zrelé rajčiaky môžeme uskladňovať aj v spodnej časti chladničky. Predpokladom je rýchle vychladenie a zabalenie do mikroténových vrecúšok. Pred príchodom mrazov po-zbierame aj menej zrelé plody. Lepšie sa uskladňujú oberané so stopkou. Môžeme tiež vybrať celé rastliny a

zavesiť ich do pivnice. Plody postupne do-zrejú.

Paprika – Pri zbere musí byť oplodie dostatočne hrubé, lesk-

lé a krehké. V technickej zre-losti sú plody podľa odrôd

žltobiele, zelenožlté alebo ze-lené rôznych odtieňov. V bo-tanickej zrelosti má väčšina odrôd plody červené, ale môžu byť aj žlté a oran-žové. Pri oboch stupňoch zrelosti sú vhodné na zber,

konzumáciu a spracovanie. Plody zeleninovej papriky sú

citlivé na nízku teplotu. Môžeme ich uskladňovať pri teplote 7 – 10 °C, relatívnej vlhkosti vzduchu 80 – 95 % a pri stredne silnom vetraní. Ak ich budeme skladovať pri teplote nad bodom mrazu do 2 °C, vydržia asi 5 týždňov. Po vyskladnení ich hneď spotrebujeme.

Patizóny a cukety – Plody oboch druhov zberáme mladé a spracujeme ich do troch dní. Uskladňujeme pri teplote 8 – 13 °C, najlepšie v tmavej miestnosti, vydržia jeden týždeň. Neskôr už šupka tvrdne, mení sa dužina a plody strácajú kvalitu. Nie sú vhodné na dlhodobé uskladnenie.

Tekvica špargľová – Má podlhovasté, smotanovo-ze-lenkasté plody, ktoré zberáme postupne. Znakom vhod-

nosti na zber a konzumáciu je dĺžka 20 až 25 cm a hmot-nosť asi jeden kilogram. Väčšie plody sú vhodné na kuchynskú úpravu, iba kým nie je stvrdnutá šupka – keď ju veľmi ľahko prepichneme nechtom. V konzumnej zre-losti je skladovateľná pri teplote 10 °C asi dva týždne.

Tekvica na pečenie – Má guľaté, oválne alebo ploché plody rôznej veľkosti, zväčša oranžovej, žltej či ružovej farby. Zberáme ich až v úpl-nej zrelosti pred príchodom mrazov, keď sú už plody prezreté, semená tvrdé a sa-my sa oddeľujú od dužiny. Vtedy je dužina sladšia, s ty-pickou tekvicovou arómou. Pozberané plody skladujeme tri až sedem mesiacov pri teplote 8 – 13 °C. �

Príslovia o počasí– Mokrý júl všetkému škodí.– Chladný júl, celé leto ochladí.– Keď zarodí mak a lieska, bude mnoho snehu a tuhá

zima.– Ľudia sa radujú v júli letu a včely kvetu.– V júli ženci na pole, včely z poľa.– Keď v júli dňa ubúda, horúčosti pribúda.– V júli volá prepelica: poďte žať, poďte žať...– Keď je v auguste v prvých týždňoch horúčosť, bude

zima dlho biela.– Aký je august spočiatku, taký je až do konca.– Pekné dní na Vávra (10. august) a Bartolomeja (24.

august), peknú jeseň sľubujú.– Keď pinky ráno pred východom slnka spievajú, bude

dážď.– Chladný vietor v auguste, trvalé počasie donáša.– Čím väčšie kopce mravce naznášajú, tým väčšiu

zimu prorokujú.– Čo júl a august nedovarí, to september nedosmaží.

35

| � pripravila mária lučetincová | užitočné

Semená nečakajú – Poznáte tú radosť, keď sa vám podarí dopestovať pekné kvetiny z vlastných semien? Je to trocha napätia, niekedy milého prekvapenia, inokedy sklamania, keď vykvitne niečo iné, ako sme očakávali. Pri pestovaní kvetín si

najviac všímame farby a tvar kvetu. Desaťročia šľachtiteľskej práce tu vytvorili širokú paletu farieb a tvarov, ktoré sa vzdiali-li od pôvodných, v prírode rastúcich foriem. Zaujímavé je, že šľachtenie neovplyvňuje jednu ich životne dôležitú vlastnosť – schopnosť uvoľňovať a „posielať” semená i do väčšej vzdiale-nosti, a to v ten správny čas.

Dobre poznáme biele páperové gule zrelej púpavy, z ktorých roznáša vietor semienka na „padáčikoch” do veľkej vzdialenosti. Podobne sa správajú semená i ďalších druhov kvetov. Na úspeš-ný zber semien musíme vystihnúť správny čas, keď už dozrieva-jú, ale ešte nevypadávajú. Zrelé semená na nás nečakajú. Naj-lepšie je tesne pred dozretím odrezať kvety s dlhšími stopkami a zavesiť ich na dosušenie alebo uložiť v tenkej vrstve do plytkých debničiek. Nesmieme zabúdať, že niektoré druhy majú schop-nosť po dozretí semena takmer vystreľovať, ako napríklad sirôt-ky, a z voľne zavesených sa ich môže veľa stratiť.

Kto si chce dopestovať semená kvetín, musí dobre poznať, ako dozrievajú, i to, ako sa uvoľňujú z materskej rastliny. Pod-ľa toho musí prispôsobiť zber a sušenie. Spôsob dozrievania a uvoľňovania semien je odlišný pri rôznych druhoch. Je to zaují-mavá vlastnosť, ktorá patrí k taktike boja o prežitie. �

Škola záhradkára

SUR SUR

ROVINAROVINAUl. Ruda Hrubíka 9 Ul. Ruda Hrubíka 9

Báčsky PetrovecBáčsky Petrovec

Tel.: 021/780-429Tel.: 021/780-429

Vitajte u nás!Vitajte u nás!

Báčsky Petrovec XIV. VÚSB 14Tel.: 021/780-557www.nacionalnakuca-aroma.net

Spolok Aromapredsedníčka

Jasna Podkonjaková062/225-706

– reštaurácia– denné menu– ubytovanie– prednášky z gastronómie

Tvar štíhle vreteno sa v posledných rokoch teší veľkej obľube. V západnej Európe sa systém pestovania jabloní v tvare štíhleho vretena uplatňuje takmer celoplošne. Tento systém je natoľko spoľahlivý, že v týchto ovocinársky vyspelých krajinách už rad rokov nedochá-dza k veľkým výkyvom úrody, skôr sú nadúrody ako neúrody. Ako podpníky sa používajú vege-tatívne bezvirózne podpníky M 9, M 27, J-TE-G, ale prevláda M 9 a jeho zlepšené klony. Naštepené alebo naočkované sú kvalitné odrody, osvedčené v mnohých krajinách a vhodné aj pre naše podmienky.

Holandskí ovocinári, aby do-siahli úrodu v prvom roku 4-5 ton z hektára, sadia 3-ročné štíhle vytvarované vretená so zapestovaným rodivým obrastom. Ďalšou dôležitou podmienkou v Holandsku je výsadba tak-mer s úplným vylúčením presádzacieho šoku. Pri vyberaní stromčekov zo škôlky sa dodržiava, aby sa maximálne za-

choval a nepoškodil koreňový systém, prípadne sa zachoval koreňový bal. Zásada presádzania zo zeme najviac eli-minuje presádzací šok. Stále vo väčšom rozsahu sa v ho-

landských škôlkach dopestúvajú nielen okrasné, ale aj ovocné dreviny v tvare štíhleho vretena v kontajneroch. Po vysadení na stanovište vretená potom po-kračujú v raste a prinášajú úrodu. To však predpokladá dô-kladnú prípravu pôdy a dôslednú výsadbu.

Keď ide o získavanie úrody, treba sadiť najmenej 2-ročné, ale najlepšie 3-ročné stromčeky. Pri okulátoch a štepencoch v ruke sa odďaľuje úroda o 3 roky, pri jednoročných hrotiakoch o 2 roky a pri dvojročných stromče-

koch o 1 rok. Výsadby z 3-ročných stromčekov nasadzujú primerane významnú úrodu už v prvom roku po výsadbe. Dosiahnutím skoršej úrody už v prvom roku po výsadbe teda šetríme čas, priestor aj náklady. �

Štíhle vreteno a úrodnosť

36

tvorivosť | � mária vršková |

Takmer všetky ženy nosia na svojich ušiach ozdoby – náuš-nice. Malé či dlhé, zlaté alebo pestrofarebné... každá žena

má svoj štýl, ktorý sa jej páči. Kým jedna nosí svoj obľúbený šperk na ušiach dlhé roky, druhá si náušnice strieda často a ra-da, napríklad podľa nálady alebo farby oblečenia. Aby sme boli so svojím outfi tom spokojné a originálne, poďme si urobiť náušnice vlastnými rukami. Postup je veľmi jednoduchý a vý-sledok závisí nielen od použitého materiálu (korálky, perličky, retiazky, gombíky, stužky, farebné perie...), ale najmä od našej fantázie a odvahy ☺.

Čo potrebujeme?– háčiky na zavesenie (kúpime v špecializovaných obcho-

doch, dá sa aj cez internet, prípadne použijeme háčiky zo sta-rých náušníc)

– bižutérny drôt – korálky, perličky (môžu byť aj z potrhaných náhrdelníkov,

starých náramkov...)– kliešte na strihanie drôtu– keltovacie (guľové) kliešte na ohýbanie, formovanie tvaru

drôtu

Ako na to?1. Premyslíme si, aký tvar bude

mať náušnica a vyberieme vhodné korálky.

2. Odstrihneme si zodpovedajúcu dĺžku drôtu, dva kusy.

3. Keltovacími klieštikmi urobíme na konci drôtu malé očko, aby nám korálka z drôtu nevypadla.

4. Pridávame na drôt korálky podľa fantázie.

5. Na záver si drôt mierne ohne-me, pridáme háčik na zavesenie

a dokončíme ohnutie drôtu tak, aby vzniko pevné očko.Vyhotovenie ozdoby podľa spomínaného návodu trvá 10

minút, pretože tvar náušníc je veľmi jednoduchý. Ak sa pohrá-te s viacerými drôtikmi, prípadne namiesto drôtu použijete kúsok retiazky, na ktorú pripínate korálky ako na stromček – vzniknú zaujímavejšie, pestrejšie výsledky. Tisícky inšpirácií nájdete na internete po zadaní hesla „handmade earrings”. A keď prepadnete tejto ručnej práci, vaše ušká sa môžu popýšiť novými náušnicami hoci aj každý deň ☺.

Letné variácie na ušká

37

| � pripravila mária lučetincová | receptáreň

Slivkové hody

Studená uhorková polievka: 400 g uhoriek, 70 g orechov, 2 – 3 strúčiky cesnaku, soľ, korenie, cukor, kôpor, 2 jogurty.

Uhorky olúpeme a nakrájame na menšie kocky, pridáme polovicu nasekaných orechov, rozotretý cesnak, nasekaný kô-por a dobre premiešame. Zalejeme jogurtom, pridáme všetky koreniny a opäť dôkladne zamiešame. Necháme vychladnúť a podávame posypané druhou polovicou posekaných orechov.

Dusené uhorky s mäsom: 400 g bravčového stehna, 1 kg uhoriek, 2 rajčiaky, 400 g zemiakov, 1 cibuľa, 2 lyžice oleja, soľ, korenie, 0,25 l vývaru, smotana, syr, kôpor.

Umyté mäso nakrájame na rezančeky, osolíme, okoreníme a krátko opečieme na horúcom oleji. Očistenú cibuľu nadrobno nasekáme, pridáme k mäsu a dosklovita opražíme. Uhorky olúpeme, rozkrojíme po dĺžke na polovice, vyberieme semienka a dužinu nakrájame asi na 1 cm kúsky. Rajčiaky pokrájame na osminky a očistené zemiaky na kocky. Zeleninu pridáme k mäsu a asi 5 minút podusíme. Podlejeme vývarom a dusíme ďalších 20 minút. Keď je mäso mäkké, primiešame smotanu a syr, osolíme a okoreníme. Hotové jedlo posypeme nasekaným kôprom.

Pečené uhorky s mäsom: 300 g mletého mäsa, 1,5 kg uhoriek, 12 pásikov prerastenej slaniny, 200 g cibule, 2 strúči-ky cesnaku, 6 rajčiakov, lyžica oleja, 0,25 l vývaru, soľ, korenie, tymian, rozmarín, petržlenová vňať.

Mäso osolíme a okoreníme. Uhorky olúpeme a rozkrájame tak, aby sme mali 12 kúskov. Lyžičkou vyberieme semienka a naplníme ochuteným mäsom. Ovinieme pásikmi slaniny. Ci-buľu nakrájame na väčšie kúsky, cesnak na plátky, rajčiaky na polovice a rozmarín a tymian nasekáme. Cibuľu opražíme na oleji, pridáme uhorky, rajčiaky a podlejeme vývarom. Posype-me nasekané bylinky a cesnak, osolíme, okoreníme, dolejeme olej a asi 40 minút pečieme pri teplote 200 °C. Hotové jedlo posypeme nasekanou petržlenovou vňaťou.

Uhorky s kuracinou: 600 g menších zemiakov, 2 uhorky, 700 g kuracích pŕs, 3 lyžice oleja, lyžica múky, 0,25 l vývaru, 0,25 l bieleho vína, 1 dl sladkej smotany, 40 g kapár, soľ, korenie, lyžička nastrúhanej citrónovej kôry, 40 g masla, kôpor.

Zemiaky očistíme a rozkrojíme na polovice, uhorky olúpeme, rozkrojíme po dĺžke, pomocou lyžičky vyberieme semená a oso-líme. Mäso nakrájame na malé kúsky, ktoré na rozpálenom oleji opražíme do zlatista. Zaprášime múkou a podlejeme vý-varom a vínom. Premiešame, osolíme, okoreníme a pridáme citrónovú kôru a šťavu. Napokon zamiešame smotanu a kapary. Zemiaky naukladáme do nádoby, ktorú sme vymazali maslom, na ne položíme polovičky uhoriek a naplníme kuracím mäsom. Dáme na 20 až 30 minút zapiecť do rúry. Pred podávaním po-sypeme nasekaným kôprom. �

Pečené slivkové guľky: Cesto – 500 g polohrubej múky, 80 g masla, 30 g droždia, 1 vajce, 0,25 l vlažného mlieka, štipka soli, 60 g cukru; Plnka – veľké slivky, 100-120 g bieleho marcipánu; Na potretie – 1 vajce, práškový cukor.

Do 1 dl teplého mlieka dáme droždie, štipku soli, trochu cukru a necháme nakysnúť kvások. Do misky vložíme preosiatu múku, zvyšný cukor, vajce, nakysnutý kvások a zmäknuté maslo. Vypracujeme cesto, ktoré necháme nakysnúť. Umyté slivky rozkrojíme, vyberieme kôstky a namiesto nich vložíme kúsok pokrájaného marcipánu a slivku spojíme. Vykysnuté cesto rozvaľkáme na pomúčenej doske a pokrájame ho na štvorce. Do každého štvorca dáme naplnenú slivku. Vytvaruje-me guľky, ktoré uložíme na vymastený plech a necháme ich na plechu 20 minút nakysnúť. Potom ich potrieme rozšľahaným vajcom a vo vyhriatej rúre pečieme pri teplote 180 °C asi 30 – 40 minút. Po upečení posypeme práškovým cukrom.

Slivkovo-tvarohová torta: Cesto – 220 g polohrubej múky, 60 g cukru, 100 g masla, 2 žĺtky; Plnka – 250 g tvarohu, 40 g vanilkového pudingu, 1 žĺtok, vrecúško vanilkového cukru, 50 g cukru 600 g sliviek.

Múku zmiešame s cukrom, maslom a žĺtkami. Vypracujeme cesto, ktoré odložíme na 20 minút do chladničky. Po odleža-ní ho rozvaľkáme na pomúčenej doske a prenesieme do vymas-tenej, múkou vysypanej okrúh-lej formy, kde ním vystelieme dno i boky. Na cesto dáme tvarohovú plnku a očistené slivky. Pokvapkáme rozpuste-ným maslom a vložíme piecť do vyhriatej rúry. Pečieme pri teplote 180 °C 60 až 70 minút. Vychladnutú tortu posypeme práškovým cukrom. Plnka: tva-roh zmiešame s vanilkovým cukrom, cukrom, žĺtkom a pu-dingovým práškom.

Koláč s orechovou plnkou: Cesto – 350 g polohrubej múky, 120 g cukru, 220 g margarínu, 1 žĺtok, štipka soli; Plnka – 3 vajcia, 250 g kyslej smotany, 100 g cukru, 140 g pomletých orechov, 2 lyžice Gustinu, 700 – 800 g sliviek.

Z múky, cukru, margarínu, žĺtka a štipky soli vypracujeme cesto, ktoré na 20 minút odložíme do chladničky. Potom ho rozvaľkáme na pomúčenej doske, prenesieme na vymastený a múkou vysypaný plech a prepečieme vo vyhrietej rúre 8 až 10 minút. Cesto z rúry vyberieme, uložíme naň vykôstkované slivky, ktoré prikryjeme orechovou plnkou. Vložíme späť do rúry na 25 až 35 minút dopiecť. Plnka: Z bielkov a cukru vyšľa-háme tuhý sneh. Žĺtky vymiešame so smotanou a Gustinom. Do tuhého snehu zľahka pridáme vymiešané žĺtky, pomleté orechy a dobre premiešame.

Koláč s posýpkou: Cesto – 400 g polohrubej múky, 100 g pomletých mandlí, 80 g cukru, jedno vajce, 80 g margarínu, 0,25 – 0,3 l mlieka, 30 g droždia; Plnka – 1,5 kg sliviek, posýp-ka 100 g masti, 100 g cukru, 200 g hrubej múky.

Do 1 dcl vlažného mlieka dáme droždie, štipku soli, trochu cukru a dáme nakysnúť kvások. Do misky nasypeme múku, pomleté mandle, cukor, celé vajce, zmäknutý margarín, zvyšné

mlieko a nekysnutý kvások. Vypracujeme hladké cesto, kto-ré prikryjeme a na teplom mies-te necháme 30 minút kysnúť. Po nakysnutí cesto rozvaľkáme, preložíme na vymastený plech a naukladáme naň umyté a po-krájané slivky. Posypeme po-sýpkou pripravenou zmiešaním masla, cukru a múky. Pečieme vo vyhriatej rúre pri teplote 180 °C 40 – 50 minút.

Cesto môžeme urobiť aj bez pridania mandlí a namiesto po-sýpky z múky môžeme ho po-sypať zomletým makom zmie-šaným s cukrom. �

Aj uhorky sa dajú variť

Rady do kuchyne– Existuje množstvo rôznych receptov na tie najlepšie mari-

nády. Na ich prípravu používame slnečnicový alebo olivový olej, bylinky môžeme pridať čerstvé aj sušené. Aby vyni-kajúca chuť z nálevu prenikla do mäsa, nechajte ho v ma-rináde aspoň niekoľko hodín.

– Veľa gazdiniek nevie, že ak sa im minie strúhanka alebo majú chuť neskúšať niečo nové, môžu použiť aj sezam, sekané mandle alebo orechy. Toto navyše jedlu dodá prí-jemnú chuť, vôňu aj atraktívny vzhľad.

– Ak chceme vytlačiť všetku šťavu z citróna, na chvíľku ho ponoríme do vriacej vody a potom pogúľame v dlaniach.

– Smotana sa dá oveľa ľahšie vyšľahať, keď je studená misa aj šľahačka. Ak sa nám šľahanie napriek tomu nedarí, pomôže pridať jednu až dve kvapky citróna.

38

| � pripravila mária lučetincová | gastro

Plnené baklažányPotrebujeme: 2 baklažány, 150 g mletého mäsa (bravčového alebo

jahňacieho), 30 g cibule, petržlenovú vňať, 4 paradajky, 80 g paradajkové-ho pretlaku, 1 lyžičku masla, 2 lyžice posekaných orechov, mleté čierne korenie, soľ, olej na opekanie.

Kolieska ošúpaných baklažánov, hrubé asi 3 cm, ponoríme na desať minút do osolenej vody.

Vybraný, osušený baklažán opražíme do hneda na horúcom oleji po oboch stranách. Poukladáme ho na pekáčik. Olej z panvice zlejeme.

Do panvice vloží-me mäso, osolíme ho a ope káme, kým sa z neho šťava neodpa-rí. Potom ho odstaví-me zo sporáka.

Pridáme orechy, po-sekanú petržlenovú vňať, mleté čierne korenie a posekanú cibuľu, predtým do sklovita udusenú na masle.

Do baklažánov, ulo-žených na pekáčiku, lyžičkou vytláčame hlb-šie jamky. Vrchovate ich naplníme mäsovou plnkou.

Na vrch uložíme po-lovičky paradajok bez jaderníkov. Polejeme ich paradajkovým pretlakom, zriedeným vodou a prichuteným soľou. V rúre pečieme 20 minút. Podávame s ryžou. �

Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladi-mír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Jaruška Ferko-vá, Alena Gajano vá, Michal Gombár, Marí-na Hríbová, Ružena Kraticová, Aneta Lo-menová, Vladislava Lovásová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Viera Tomanová, Jaroslav Zaťko / Jazyko-vá úprava: Zuzana Medveďová-Korunia-ková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počíta-čová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Mana-žér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na pred platné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Periodi-cita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redak-cie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báč sky Petrovec / Tel./fax: (021) 780-159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs alebo rovina@sv-centrum.com / Číslo účtu v Banca Inte-sa: 160-931760-45 / Magazín vy chádza s fi nančnou podporou Úradu pre Slovákov

ž i j ú c i c h v zahra-ničí, Bra-t i s l a v a ,

Slovenská republika; Pokrajinského sekre-tariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnost-nej menšiny v Srbsku, No vý Sad / Nevy-užité rukopisy a fotografi e sa nevra-cajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113)ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Na obálke: Adela Obšustová

z Aradáča. Foto: Ján Hlaváč

Nepečená medová roládaTmavé cesto: 250 g piškót, 150 g práškového cukru, 100 g medu, 40 g

kakaa, 1 lyžica mletej čiernej kávy.Bledé cesto: 100 g masla, 1 vanilínový cukor, 100 g práškového cukru,

50 g medu, 100 g kokosovej múčky.Tmavé cesto môžete

upraviť aj tak, že na-miesto klasických piškót použijete kakaové – chuť cesta sa tak zvý-razní.

Postup: Tmavé cesto: Piškóty

pomelieme, pridáme práš kový cukor, med, kakao a mletú čiernu kávu. Ak sa nám cesto mrví, podľa potreby ešte pridáme med. Všet ko premiešame, spojíme a vypracujeme hlad ké cesto.

Bledé cesto: Z masla, vanilínového a práškového cukru, medu a kokoso-vej múčky vypracujeme cesto rovnakým spôsobom.

Tmavé cesto rozvaľkáme na podlhovastú placku, prikryjeme druhým cestom a zvinieme do rolády. Necháme stuhnúť v chladničke a pred podá-vaním priečne nakrájame. �

| � & � michal ďurovka |

Nezabudnuteľný výlet do Bratislavy a Prahy kysáčsky cirkevný zbor

Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srb-sku realizoval v dňoch 10. až 12. mája 2013. Okrem Kysáčanov na Slovensko a do Česka vycestovali i cirkevníci z Nové-ho Sadu, Báčskeho Petrovca, Hložian, Pivnice a Padiny. Piatkové popoludnie prvého dňa výletu patrilo obhliadke Bra-tislavy, kde si obzreli Bratislavský hrad, múzeum hodín, tiež kostol, v ktorom bola korunovaná kráľovná Mária Teré-zia, Michalskú bránu, starú časť mesta a nábrežie Dunaja. Nocovali v Svä tom Jure, kde sa o nich v cirkevnej ubytovni postarala Hanka Filová, manželka býva-lého pána generálneho biskupa. V sobo-tu ráno navštívili slovenský evanjelický kostol, ktorého dejiny im sprítomnil pán farár Michal Koreň. Po nákupoch nasledovala cesta do jedného z naj-krajších miest sveta – Prahy, do ktorej do-cestovali v predvečer a uby tovaní boli v ho-teli Meritum. I keď bol hotel vzdialený od sta-rej časti mesta 13 km, malá čiastka výletní-kov vychutnala ča ro rozprávkovej Prahy aj v noci.

V nedeľu ráno po-sádka šla na bohosluž-

by do slovenského evanjelického kostola sv. Michala, kde ich privítal pán farár Marián Čop, ktorý sa postaral aj o stra-vovanie a ubytovanie. Zvesťou Božieho slova poslúžil kysáčsky pán farár Ondrej Marčok a spieval aj kysáčsky cirkevný spevokol, ktorý vedie pani farárka Darina Marčoková. Nedeľné popoludnie v kúzel-nej Prahe patrilo obchôdzke históriou voňajúcich krás tejto európskej metro-poly. Pozreli si Pražský hrad, Hradčany, barokový chrám sv. Mikuláša a katedrálu sv. Víta, nadchýnali sa riekou Vltavou a Karlovým mostom postaveným roku 1357, ktorý hýri umelcami, hudobníkmi, a, pravdaže, turistami. Obdivovali aj Or-loj, založený roku 1410 hodinárom Miku-lášom z Kadane a astronómom Jánom Šindelom, hodiny, kde sa na okienku

každú hodinu vystrieda 12 apoštolov. Navštívili i Betlehemskú kaplnku, kde kázal predreformátor Majster Ján Hus, Staro-mestské námestie a obchôdzka sa skon-čila Václavským námestím vedľa jazdec-kého pomníka kniežaťa Václava a sôch štyroch českých patrónov, sv. Ľudmily, Prokopa, Anežky a Vojtecha. Nasledovala už len cesta domov.

Duchovným pastierom Marčokovcom patrí veľká vďaka za ochotu a úsilie zor-ganizovať tento výlet do Prahy, z ktorého účinkujúcim výletníkom nezmazateľne vpísané dojmy isteže dlho, dlho nevy-blednú. �Cirkevníci pred Bratislavským hradom

KYSÁČSKI CIRKEVNÍCI BOLI NA VÝLETE

Ach, tá Praha...

Bohoslužby v evanjelickom kostole sv. Michala

Priečelie katedrály sv. Víta

Vchod na Hradčany z Karlovho mosta

| �&� juraj berédi-ďuky |

TRETÍ RETROSPEKTÍVNY KONCERT LYRICKÝCH SKLADIEB FESTIVALU ZLATÝ KĽÚČ

Retrospektíva pozlátených skladiebV Selenči v nedeľu večer 19. mája v dome kultúry odznel tretí

retrospektívny koncert lyrických skladieb festivalu Zlatý kľúč. Tento festival sa zrodil v Selenči v roku 1970 z iniciatívy učiteľa hudobnej výchovy Mr. Jána Nosála. Konal sa v rôznych tvaroch a pod rozličnými menami a prerástol vo významnú hudobnú manifestáciu Slovákov. Tentoraz na koncerte odzneli odmenené skladby z obdobia rokov 1986 – 1996.

Pod prípravu festivalu, výber skladieb a prípravu orchestra sa podpisuje Ján Šimoni, ktorý dlhé roky bol predsedom organizač-ného výboru festivalu. Ľudový orchester, ktorý sprevádzal spe-vákov, viedol Valentín Michal Grňa a okrem domácich hudobníkov vystúpili v ňom aj už osvedčení hudobníci z iných prostredí.

Okrem domácich spevákov, Selenčanov Pavla Šimoniho, Jar-mily Papovej, Leonóry Súdiovej, bratov Juraja a Jána Súdiovcov, Margaréty Častvanovej, Márie Faďošovej, Márie Turanskej vy-stúpili aj členovia Komorného zboru Zvony, mužská a ženská skupina, ako aj speváci hostia Anna Zorňanová, Juraj Kubečka, Ivan Slávik a Rastislav Struhár.

Na koncerte odznelo sedemnásť skladieb trinástich autorov. Niektorí autori už ani nie sú medzi živými a niektorí sú ešte aj dodnes činní. Tak odzneli skladby Juraja Berédiho, Juraja Súdi-ho, Miroslava Madackého, Michala Bolehradského, Samuela Kováča staršieho a mladšieho, Michala Ďarmotského, Alžbety

Hriešikovej, Ľudmily Berédiovej-Stupavskej, Samuela Medve-ďa, Juraja Feríka mladšieho, Jána Dobríka a Ondreja Maglov-ského. Na výzvu organizátora sa na koncerte zúčastnili aj nie-koľkí autori, ktorých skladby tu boli predvedené.

Na koncerte boli aj predstavitelia kultúrneho a politického živo-ta tak Slovákov, ako aj Obce Báč a predstavitelia podnikov, ustano-vizní a združení zo Selenče. Koncert zapadá do osláv 255. výročia založenia Selenče a jeho organizáciu mali na starosti MOMS Selen-ča v čele s Jánom Šimonim a Združenie pre pestovanie kultúry,

tradícií a umenia Selenča.Koncert hmotne podporili aj

MS Selenča, Obec Báč, podniky Slovan progres, Zdravo organic a RipeFruidFarm. O zvuk, scénu a audio-vizuálne efekty sa po-staralo štúdio Jan audio z Kysáča. Koncert moderoval Rastislav Zor-ňan. Pred začiatkom koncertu si návštevníci mohli obzrieť nain-štalovanú výstavu v etnopriesto-re v dome kultúry, ktorý má na starosti etnosekcia. Vďaka Jánovi Šimonimu, ktorý vložil nemalé úsilie do vyhľadávania skladieb,

textov, autorov, spevákov a hudobníkov, ale aj ostatným, ktorí prispeli k organizácii koncertu, Selenčania a vzácni hostia z nie-koľkých slovenských osád mali príležitosť stráviť príjemný večer na koncerte a odniesť si domov krásny kultúrny zážitok.

Obecenstvo nešetrilo dlane a štedro potleskom odmenilo vystúpenie každého speváka a orchestra. �

Mária Turanská

Anna Zorňanová Jarmila Papová a Pavel Šimoni

Mária Faďošová Mužská skupina Komorného zboru Zvony