sv. Maximilán Kolbe

Auschwitz - Birkenau - august 1941

Zostúpil do pekiel…

Oratorio Paolo VI.

Castel Mella (BS)

otec Maximilián - n° 16670

* 8. január 1894

4. septembra 1910 vstupuje k bratom

františkánom - konventuálom (minoritom).

28. apríla 1918 sa stáva kňazom.

28. mája 1941 je zatknutý a následne internovaný v tábore Auschwitz (Osvienčim) ako väzeň číslo 16670.

„NEPRIŠLI STE DO SANATÓRIA,ALE DO NEMECKÉHO KONCENTRAČNÉHO TÁBORA,

Z KTORÉHO SA DÁ ODÍSŤ IBA KOMÍNOM KREMATÓRIA.AK SA TO NIEKOMU NEPÁČI,

NECH SA HNEĎ HODÍ NA OSTNATÝ DRÔT.AK SÚ TU ŽIDIA, NEMAJÚ PRÁVO ŽIŤ

VIAC AKO DVA TÝŽDNE.AK SÚ TU KŇAZI, MÔŽU ŽIŤ MESIAC,

OSTATNÍ TRI MESIACE."

Tento človek je šéfom SS - Karl Fritsch.

Na jeho rozkaz zomrelo

v koncentráku Auschwitz milión ľudí.

Dejiny hovoria o jedenástich miliónoch

v rozličných lágroch.

Z historických kníh:

„UTEČENEC SA NENAŠIEL.DESIATI Z VÁS ZA TREST ZOMRÚ

V BUNKRI SMRTI HLADOM. . .

NABUDÚCE TO BUDÚ DVADSIATI.“

Potom šéf SS vybral desiatich mužov. Jeden z nich zašepkal: „Zbohom, moja manželka a moje deti. Už vás nikdy neuvidím.“ Maximilián vystupuje z radu a stavia sa pred veliteľa. „Čo tu chce táto poľská sviňa?“ - kričí Fritsch. „Chcem zomrieť za jedného z väzňov. Som katolícky kňaz a on má doma ženu a deti.“ Esesák najskôr nechápe, ale potom dovolí.

N° 16670 žiada veliteľa Fritscha

František Gajowniczek odchádza na svoje miesto a na jeho miesto sa stavia Maximilián Kolbe.

KRISTOVA LÁSKA ZOSTUPUJE DO PEKIEL...

“Veliteľ tábora, Fritsch, obklopený svojimi strážami, vybral desiatich väzňov a posledného označil mňa, vystúpil som z radu a postavil sa medzi odsúdených. V tej chvíli sa mi pred očami objavila moja manželka a moje deti a zašepkal som im slová rozlúčky: Po maličkej chvíli vystúpil z radu jeden z väzňov a ponúkol svoj život za mňa.

Iba očami som sa pokúsil vyjadriť svoju vďačnosť za tento čin,

ktorému som nerozumel.

Ja, odsúdený, som mohol ostať žiť a ktosi iný dobrovoľne obetoval svoj život za mňa, neznámeho človeka.

Je to sen alebo skutočnosť?“

Francis Gajowniczek zomrel v roku 1995 vo svojom dome, obklopený svojou rodinou.

Rozprávanie zachráneného

ODSÚDENÍ BOLI ZAVRETÍ DO BLOKU 13.

BLOK 13., KTORÝ SA NESKÔR STAL BLOKOM 11, BOL POSTAVENÝ NA MUČENIE. PODZEMNÝ BUNKER BOL PRE VAZŇOV ODSÚDENÝCH NA SMRŤ HLADOM A SMÄDOM. V NIEKTORÝCH CELÁCH BOLO MALIČKÉ OKIENKO, V INÝCH TOTÁLNA TMA. OPROTI TEJTO BUDOVE BOL TZV. ČIERNY MÚR,

KDE SA SPRAVIDLA VYKONÁVALI POPRAVY.  

Maximiliánova cela

Keď neboli prítomné stráže, bolo počuť z podzemia spevy a hymny k Panne Márii a prosby o pomoc. Boli stále slabšie a slabšie, pretože

väzni boli stále slabší. Vždy keď do podzemia vošli stráže, videli väzňov na zemi. Maximilián stál, alebo kľačal medzi nimi a

pokojným pohľadom všetkých utešoval.

Tak prešli dva týždne. Väzni umierali jeden po druhom. Po troch týždňoch zostali iba štyria. Páter Kolbe bol medzi nimi. Autoritám tábora sa zdalo, že to už trvá príliš dlho. Potrebovali miesto pre ďalšie obete. Preto 14. augusta 1941 lekár vpichol všetkým smrtonosnú injekciu.

Deň smrti

Páter Kolbe sám nastavil ľavú ruku, aby mu do nej mohli pichnúť injekciu. Keď som to videl, musel som vyjsť. Vrátil som sa o chvíľu.

Našiel som pátra Kolbeho, ako sedel opretý o múr s otvorenými očami a s hlavou naklonenou nabok. Jeho pohľad bol jasný a čistý. Jeho oči akoby žiarili.

Bruno Borgowiec, väzeň n° 1192

SLÁVNOSŤ NANEBOVZATIA- 15. AUGUST 1941

 Telo pátra Kolbeho bolo spálené v

peci krematória

a popol rozsypaný do vetra.

zatknutie

tábor

injekcia

pec krematória

Potvrdenie o smrti

10. októbra 1982 sa stáva

svätým Maximiliánom.

Spomienka: 14. augusta

Kristova láska

zostúpila do pekiel

a našla ozvenu i v srdci

Maximiliána Máriu Kolbeho.