schoenberg - elegiac life of master

MASARYKOVA UNIVERZITA FILOZOFICKÁ FAKULTA

ÚSTAV HUDEBNÍ VĚDY

Hudební věda

Jakub FILIP

SEMINÁRNA PRÁCA

Dějiny hudby: 20. století

Arnold Schönberg – elegický ţivot osobnosti

PhDr. Martin Flašar, Ph.D.

Brno, 2015

Prehlasujem, ţe som svoju seminárnu prácu vypracoval

samostatne, s vyuţitím uvedených prameňov a literatúry.

Brno, 28. júl 2015

3

Arnold Schoenberg sa narodil vo Viedni, v sedemdesiatych rokoch 19. storočia,

bol skladateľom, učiteľom aj dirigentom. Mal celkom dve manţelky a päť detí.

Rodina, z ktorej pochádzal, bola ortodoxne ţidovská a mladý Schoenberg mal dvoch

ďalších súrodencov. Otec Samuel sa narodil v Szécsény v roku 1838 a matka v Prahe,

pričom do Viedne prišli práve z Bratislavy, vtedajšieho Pressburgu.1 Jeho otec mal

menší obuvnícky obchod a podľa všetkého nebol nijak významne hudobne nadaný,

podobne ako matka. Za prvý významnejší kontakt Schoenberga s čímsi umeleckým

povaţujeme vplyv jeho uja Fritza Nachoda, ktorý písal poéziu. V ôsmich rokoch

začalo Schoenbergovo prvé vzdelávanie, kedy sa začal učiť hrať na husle, a neskôr sa

venoval aj samotnej kompozícii.2 Za omyl sa teda zrejme dá povaţovať tvrdenie, ţe

Schoenbergovym prvým a jediným učiteľom bol Alexander von Zemlinsky. Pravdou je,

ţe zoznámenie sa s týmto dirigentom bolo v ţivote Schoenberga prelomovým

okamihom, najmä vďaka tomu, ţe vstúpil do súboru, ktorý Zemlinsky dirigoval

a takisto preto, pretoţe svoje mladé kompozície tomuto skúsenému hudobníkovi

prezentoval a práve to malo vplyv na ďalší vývoj ich vzťahu vo vzorci učiteľ – ţiak.3

So Zemlinskym mal však Schoenberg ešte jednu ďalšiu, pomerne úzku väzbu – v roku

1898 sa ako Ţid nechal pokrstiť v protestantskom rite a o tri roky neskôr sa oţenil

s jeho dcérou Mathildou.4

Po otcovej smrti bol Schoenberg nútený opustiť školu a teda aj samotný proces

inštitucionálneho vzdelávania a z finančných dôvodov si musel nájsť prácu. Zamestnal

sa ako úradník v banke, čo bolo pre tak mladú umeleckú dušu pomerne veľkým,

suţujúcim problémom. Vo voľnom čase si však vţdy dokázal nájsť čas na umenie, či

uţ čítanie textov rôzneho druhu, filozofiu alebo samotnú hudbu. Najmä počas voľných

večerov so svojimi priateľmi aktívne praktizovali hudbu.5 K známemu kruhu jeho

najbliţších priateľov patrili jeho neskorší ţiaci Alban Berg a Anton Webern (spolu so

Schoenbergom tvorili čosi, čo sa neskôr nazývalo ako Druhá Viedenská škola), takisto

1 Neighbour, O. W. Schoenberg, Arnold (biography). Grove Music Online. Oxford Music Online.

2 pozn. č. 1

3 Prednášky kapitol dejín hudby 20. storočia na Ústavu hudební vědy Masarykovy univerzity v Brně. Dějiny

hudby: 20. století. PhDr. Martin Flašar, Ph.D. Masaryk University, 2015. 4 Burrows, J. (ed.) – Wiffen, Ch. Velký ilustrovaný průvodce: Klasická hudba. Londýn: Dorling Kindersley Limited,

2005, s. 387. 5 pozn. č. 3

4

veľký skladateľ Gustav Mahler, alebo napokon aj rakúsky expresionistický maliar

Richard Gerstl, ktorý výtvarne nadanému Schoenbergovi poskytoval hodiny maľby.6

Pribliţne po piatich rokoch Schoenberg opustil prácu bankového úradníka a postupne

sa pretĺkal ţivotom, pretoţe sa rozhodol stať sa hudobníkom – teda ţiviť sa hudbou.

Touto cestou sa dostal k dirigovaniu niekoľkých viedenských spolkov. Súčasne tieţ

pôsobil v amatérskom orchestri Zemlinského. Popritom interpretoval na rôznych

miestach po meste.7

V akejsi reakcii na Zemlinského konštruktívnu kritiku

Schoenbergových kompozícii, napísal koncom roka 1897 Slákové kvarteto D dur.

Obaja vedeli, ţe toto dielo reprezentuje akúsi novú etapu v Schoenbergovej práci

a Zemlinský, ako člen komisie na Wiener Tonkünstlerverein, preto navrhol, aby sa aj

realizovala. Úvodom nasledujúceho roka sa tento návrh stal skutočnosťou a niekoľko

ďalších rokov sa Schoenbergovi nedostalo takého úspechu, ako práve s touto

kompozíciou. Práve táto kompozícia, spoločne s niekoľkými ďalšími, ako napríklad

Slákový sextet Verklärte Nacht z roku 1899, bola povaţovaná za rané dielo

charakteristické chromatikou, ktorá bola pre Schoenbergovo neskoršie dielo tak

typická.8

Za prvé skladby, ktoré boli označované ako atonálne, sú povaţované

kompozície z obdobia rokov 1908 aţ 1910 a sú nimi napríklad Tri klavírne kusy, op.

11, Päť orchestrálnych kusov alebo monodráma Erwartung (Očakávanie).9 Atonalita

bola a je akýsi nástroj kompozičných techník, ktorý podobne, ako dodekafóniu,

Schoenberg nevymyslel – tieto dva fenomény sa v skladateľskej obci objavovali uţ

koncom 19. storočia a rôzni skladatelia s nimi aj pracovali. Atonalita je vlastne akýsi

opak tonality. Vzniká z neskoršej romantickej harmónie, na prelome 19. a 20. storočia

stálym obohacovaním durovo-mollových vzťahov. Je vlastne popretím tonálneho

centra v hudbe. Obecne rozlišujeme atonalitu voľnú, ktorá je typická skôr pre prvé

obdobie Schoenbergovej hudby a atonalitu organizovanú, ktorá dodrţiava pravidlá

dvanásťtónovej stavby, ktorá nedovoľuje, aby bola tonalita podstatou.

V decembri roku 1901 sa Schoenberg aj so svojou ţenou Mathildou

presťahoval do Berlína, kde dostal prácu v inštitúcii Überbrettl, čo bol vlastne akýsi

6 pozn. č. 3

7 Prednášky kapitol dejín hudby 20. storočia na Ústavu hudební vědy Masarykovy univerzity v Brně. Dějiny

hudby: 20. století. PhDr. Martin Flašar, Ph.D. Masaryk University, 2015. 8 Neighbour, O. W. Schoenberg, Arnold (biography). Grove Music Online. Oxford Music Online.

9 pozn. č. 7

5

typ kabaretu v divadle Buntes Ernsta von Wolzogena. Počas berlínskeho pobytu sa

zoznámil s Richardom Straussom, ktorému predloţil niektoré svoje diela, napríklad

časti Gurre-Lieder alebo tieţ v tom čase jeho najnovšiu symfonickú báseň Palleas

a Melisanda. Straussa tieto kompozície natoľko zaujali, ţe pre Schoenberga svojim

vplyvom a konexiami prostredníctvom Lisztovho štipendia zabezpečil miesto učiteľa

kompozície na Konzervatóriu v Sterne. To teda znamenalo, ţe v Berlíne ostal ešte

jeden ďalší rok a do Viedne sa vrátil v júli 1903, a to s kompletne hotovou Palleas

a Melisanda.10

Po návrate sa vo Viedni uplatňuje ako súkromný učiteľ kompozície

a do jeho triedy onedlho, na jeseň v roku 1904, vstupujú známi Alban Berg a Anton

Webern.11

Spočiatku však toto jeho učenie ako forma príjmu nebola príliš efektívna –

počas prvého roka napríklad učil Berga celkom zadarmo, pretoţe on ani jeho rodina

nebola vo finančnej situácii, ktorá by im dovoľovala platiť poplatky za takéto

súkromné hodiny. Samozrejme, také niečo sa odzrkadlilo aj na kvalite samotnej

výuky. Vtedajšia viedenská spoločnosť bola vo svojich postojoch pomerne

konzervatívna a preto sa zdráhala takejto podpory umenia. V období roku 1904 však

Schoenberg spolu so Zemlinkým zakladali vlastnú spoločnosť, ktorá niesla názov

Vereinigung Schaffender Tonkünstler. Ako čestného predsedu sa im podarilo

zabezpečiť Gustava Mahlera. Pravdou však aj napriek tomu napokon bola skutočnosť,

ţe túto spoločnosť sa podarilo udrţať len veľmi krátko, do nasledujúceho roka. Aj

napriek tomu však počas jej existencie dokázali zrealizovať niekoľko divácky

lákavých predstavení, predovšetkým z diela Mahlera, Straussa a Zemlinského.12

Nasledujúce roky neboli pre Schoenberga príliš šťastné. V roku 1908 ho

nakrátko opustila jeho ţena Mathilda, ktorá odišla k maliarovi Richardovi Gerstlovi.

Po tom, ako sa onedlho opäť vrátila k Schoenbergovi kvôli deťom, Rakúšan Gerstl

spáchal v novembri samovraţdu.13

Schoenberg takisto zaţíval aj naďalej pomerne

váţnu osobnú finančnú krízu. Ukázalo sa totiţ, ţe jeho snaha o ţivenie sa súkromným

učením nevyviedla jeho rodinu z materiálnej mizérie, ktorej dlhodobejšie čelili.

10

Neighbour, O. W. Schoenberg, Arnold (biography). Grove Music Online. Oxford Music Online. 11

Prednášky kapitol dejín hudby 20. storočia na Ústavu hudební vědy Masarykovy univerzity v Brně. Dějiny hudby: 20. století. PhDr. Martin Flašar, Ph.D. Masaryk University, 2015. 12

pozn. č. 10 13

Burrows, J. (ed.) – Wiffen, Ch. Velký ilustrovaný průvodce: Klasická hudba. Londýn: Dorling Kindersley Limited, 2005, s. 387.

6

Koncom roka 1910 bol dokonca nútený poţičať si peniaze od priateľa Mahlera, aby

bol vôbec schopný platiť beţné účty.14

V tomto období navyše Schoenberg tvoril stále

viac atonálne a uchyľoval sa k akémusi experimentálnemu spôsobu tvorby, ktorá

neskôr vyústila práve v rukopis, ktorý je pre neho tak charakteristický – dodekafónia.

Jeho práca bola významne disharmonická a kaţdé nové dielo, s ktorým prišiel,

vyvolalo pomerne emotívne pobúrenie. Rovnako tak sám Mahler netušil, kam

Schoenberg touto tvorbou smeruje, no aj napriek tomu v jeho schopnosti nestrácal

nádej.15

Jednou z ďalších neočakávaných ţivotných rán ţivotnej krízy posledného

obdobia bola pre Schoenberga Mahlerova smrť v roku 1911.16

Na jeseň tohto roka sa

rozhodol skúsiť svoje šťastie opäť v Berlíne, po tom, ako neuspel v ţiadosti o prácu

externého lektora hudobnej teórie a kompozície na akadémii Kaiserliche-Königliche

Akademie für Musik und Darstellende Kunst, ktorej neúspech mal korene v rasovo

a náboţensky motivovanom odmietnutí zo strany komisie tejto inštitúcie.17

Do Berlína

sa presťahoval spoločne s celou rodinou a postupne tam opäť získal sebadôveru.

Schoenbergova situácia sa opäť začala trochu zlepšovať – zlepšila sa mu osobná

finančná situácia a dostalo sa mu aj väčšieho medzinárodného uznania. To najmä

vďaka tomu, ţe ľudia si začali všímať jeho staršiu prácu a začali ju doceňovať. Známy

Pierrot Lunaire, skomponovaný v lete roku 1912, konečne zoţal ten vytúţený ohlas.

Schoenberg s ním dokonca vyrazil aj na niekoľkodňové turné po jedenástich

nemeckých mestách.18

Medzičasom získal Schoenberg aj svojho prvého mecenáša,

čím sa dostal z finančných ťaţkostí a rozhodol sa, ţe sa začne venovať ďalšej

z mnohých činností – dirigovaniu. Napriek tomu, ţe mu chýbali akékoľvek skúsenosti,

pomocnú ruku mu podal opäť starý dobrý priateľ Zemlinský. V čase vypuknutia Prvej

svetovej vojny bol na cestách v niekoľkých európskych mestách a dirigoval Palleasa

a Melisandu, Gurre-Lieder alebo tieţ Fünf Orchesterstücke.19

Počas druhej svetovej vojny Schoenberg podstúpil aj povinnú vojenskú sluţbu,

a to aj napriek nie príliš priaznivému zdravotnému stavu. Toto obdobie pre neho opäť

14


pozn. č. 14 16

Burrows, J. (ed.) – Wiffen, Ch. Velký ilustrovaný průvodce: Klasická hudba. Londýn: Dorling Kindersley Limited, 2005, s. 387. 17

pozn. č. 14 18

pozn. č. 14 19

pozn. č. 14

7

nebolo ani zďaleka príjemným – menej tvoril a opätovne sa dostával on aj s rodinou do

finančných ťaţkostí. Po znovunastolení mieru sa však veci znovu obrátili k lepšiemu

a Schoenbergova hudba začala znovu pútať medzinárodný záujem. V Amsterdame sa

stal prezidentom Medzinárodného Mahlerovho kolégia a k účasti na predstaveniach

jeho vlastného diela sa tam v zime v rokoch 1920 – 1921 aj presťahoval. Súčasne tam

uviedol aj niekoľko prednášok z teórie hudby. Toto obdobie je povaţované za

formovanie Schoenbergovho serializmu.20

V októbri roku 1923 umrela Schoenbergova ţena Mathilda a aj napriek tomu,

ţe od vzťahových peripetií z obdobia roku 1908 sa ich vzťah ľudsky nikdy nezotavil,

Schoenberg zaţíval hlboký ţiaľ, pretoţe kdesi v hĺbke Mathildu vţdy úprimne

miloval. Schoenberg sa oţenil aj druhýkrát a to niekoľko málo dní pred svojimi

päťdesiatymi narodeninami, so sestrou svojho ţiaka Rudolfa Kolischa, s mladou

Gertrud Kolischovou. Aj z tohto manţelstva mal potomstvo – tri deti: Dorotheu,

Rudolfa a Lawrenca. V zime v rokoch 1930 – 1931 mu jeho dlhoročná astma zhoršila

zdravotný stav, pravdepodobne kvôli chladnejšiemu podnebiu na severe Nemecka,

a preto sa rozhodol odísť na juh, do Barcelony. Zdá sa však, ţe v Berlíne ho

o akýkoľvek pocit bezpečia neoberalo ani tak zdravie, ako spoločenská a politická

situácia. Uţ vo Viedni totiţ práve antisemitizmus voči jeho osobe prispel k zníţeniu

kvality jeho ţivota – v skorých 20. rokoch zaţil hrubé správanie a osočovanie na

adresu Ţidov a akosi začínal tušiť, ţe takáto politika, ani vo Viedni, ani v Berlíne,

nebude viesť nikam inam, len k ďalšiemu násiliu. V roku 1933 sa jeho obavy aj

naplnili. Nikoho neprekvapilo, keď v Nemecku padli despotické rozhodnutia na úrovni

hudobných inštitúcií o vylúčení Ţidov z ich štruktúr, ako dôsledok diktátorskej

mašinérie. V Schoenbergovom prípade sa tak stalo 1. marca na schôdzi akademického

senátu, na ktorom bol sám prítomný. V máji tohto roka Schoenberg opúšťa Berlín

a trávi leto vo Francúzsku. Jedinou kompozíciou, na ktorej v tomto čase pracuje, je

Slákový kvartetový koncert. Onedlho sa vrátil k ţidovskej viere, ktorú v roku 1898

v prospech Luteriánstva opustil.21

20


pozn. č. 20

8

Na sklonku roka 1933 prišlo k rozhodnutiu definitívne opustiť Európu.

Schoenberg totiţ získal učiteľské miesto na Malkinovom konzervatóriu v Americkom

Bostone. Neskôr, opäť z istých zdravotných dôvodov, sa presúva na juh Ameriky, do

Los Angeles na University of Southern California.22

Najskôr sa však usadil

v Holywoode, kde dokončil Suitu pre slákový orchester a neskôr, v dôsledku dopytu

po jeho pedagogických sluţbách a pôsobeniu na spomínanej kalifornskej univerzite, sa

usadil uţ natrvalo aţ do svojej smrti v Brentwood Park.23

Rok 1944 bol istým

medzníkom v dvoch ohľadoch – vo februári sa začal jeho zdravotný stav výrazne

zhoršovať, bola mu diagnostikovaná cukrovka, trpel závratmi a mdlobami, a rovnako

tak sa zhoršili aj jeho astma a očné poruchy, ktorými čiastočne trpel uţ v minulosti. Po

dosiahnutí sedemdesiatych narodenín sa bol nútený, predovšetkým kvôli zdravotným

problémom, vzdať profesúry. Keďţe na americkej univerzite učil len pribliţne osem

rokov, jeho dôchodok bol pomerne malý a preto musel naďalej ostať pri súkromnom

vyučovaní. V roku 1946 navyše uviedol sériu niekoľkých prednášok na Univerzite

v Chicagu. Všetko vyvrcholilo v auguste tohto roka, kedy dostal infarkt. Celý sled

týchto skúseností, predovšetkým s dôrazom na tento nepríjemný záţitok, Schoenberg

istým spôsobom reflektuje v Slákovom triu. Počas posledného roku ţivota pracoval na

sérii meditácií.24

Arnold Schoenberg bol veľmi výraznou osobnosťou hudby 20. storočia. Bol

unikátne hudobne nadaný, naplnený intelektuálnou energiou a silou osobnosti. Zrejme

najmä tieto faktory zabezpečili, ţe napokon vţdy dokázal zvíťaziť nad výrazným

sociálno-spoločenským znevýhodnením, ktoré ho počas ţivota, či uţ raného obdobia

alebo obdobia neskoršieho, suţovalo. Ţivot vnímal výhradne ako synonymum zmeny

a náboţenstvo ako akési hľadanie.25

Hľadanie seba, hľadanie pravdy. Bol skladateľom,

ktorý vzbudzoval viac nedorozumenia a kontroverzie, neţ ktorýkoľvek iný skladateľ

20. storočia. Je to celkom paradoxné – jeho hudba výrazne trhá putá s minulosťou a aj

napriek tomu sa on sám videl ako bezpodmienečný pokračovateľ nemeckej hudobnej

tradície. Opúšťanie tonality a rôzne druhy experimentovania sa mu vţdy zdali ako

22



pozn. č. 23 25

pozn. č. 23

9

nevyhnutné kroky hudobného vývoja. Bol povaţovaný za znamenitého učiteľa, aj

napriek tomu, ţe bol vlastne po celý svoj ţivot akýmsi samoukom.26

Schoenberg

disponoval nepochybným duchom akéhosi moderného pokroku, ktorý by sa dal

pomenovať ako duch progresívny. Jeho osobnosť bola veľmi špecifická aj z ľudského

hľadiska – bol veľmi poverčivým človekom najmä v oblasti čísel. Jeho smrť akoby

naznačovala túto unikátnu osobnostnú črtu – zomrel v piatok 13. júla 1951, údajne

trinásť minút pred polnocou.27

Pokiaľ ide o samotnú hudbu, svoje rané skladby komponoval v neskoršom

romantickom duchu a neskôr sa mu podarilo vyvinúť jeho vlastný, špecifický hudobný

jazyk. Diela ako napríklad sextet Zjasnená noc a Slákový kvartet č. 2 uţívajú

dizonancie v takej miere, s ktorou sa publikum nikdy predtým nestretlo. Voľná

atonalita Schoenberga oslobodila od vzťahov vo vnútri tóniny, tradičné melódie boli

nahradené expresívnym gestom a extrémnym rozsahom a dynamikou. Schoenberg

neskôr redukoval svoju hudobnú reč spôsobom, ktorý zodpovedal dobovému

neoklasicizmu – Šesť malých kusov, op. 19. Napokon, v záverečnom tvorivom období

jeho ţivota sa postupne zmieroval s tonalitou.28

K jeho zásadným dielam okrem vyššie

spomínaných patria napríklad Suita op. 25, Óda na Napoleona Bonaparta op. 41,

alebo tieţ opera Mojžiš a Áron započatá v roku 1932, ktorá patrí k jedným zo

Schoenbergových nedokončených diel. K tejto opere sa viaţe aj jedna zaujímavosť –

poverčivý Schoenberg písal meno „Aron“ s jedným písmenom „r“, aby sa vyhol tomu,

aby mal názov trinásť písmen.29

Schoenberg umiera na onej druhej strane Atlantiku od miesta, kde sa narodil

a kde preţil veľkú časť svojho ţivota. Odišiel, no zanechal obrovský vplyv, najmä

vďaka svojmu pedagogickému pôsobeniu a vďaka svojim pokrokovým a novátorským

ideám a prístupom v hudbe.

26


pozn. č. 26 28


pozn. č. 28

10

PRAMENE A LITERATÚRA

Burrows, J. (ed.) – Wiffen, Ch. Velký ilustrovaný průvodce: Klasická hudba. Londýn:

Dorling Kindersley Limited, 2005.

Neighbour, O. W. Schoenberg, Arnold (biography). Grove Music Online. Oxford Music Online. [online] 2015 [cit. 28. júla 2015]. Dostupné z <http://www.oxfordmusiconline.com/subscriber/article/grove/music/25024?q=Arnold+

Schonberg&search=quick&pos=1&_start=1#firsthit>.

Prednášky kapitol dejín hudby 20. storočia na Ústavu hudební vědy Masarykovy univerzity v Brně. Dějiny hudby: 20. století. PhDr. Martin Flašar, Ph.D. Masaryk University, 2015.

http://www.oxfordmusiconline.com/subscriber/article/grove/music/25024?q=Arnold+Schonberg&search=quick&pos=1&_start=1%23firsthit



schoenberg - elegiac life of master

Documents