Slovenská medzivojnová poézia

autor: Štefan Kohári

VITALIZMUS

životný elán („elán vital“) – odtiaľ názov vitalizmus.

básnici oslavujú život, životodarnú aktivitu a činorodosť

nechcú sa vracať do minulosti, dôležitejšia je pre nich súčasnosť a budúcnosť.

ospevujú krásu ženy, sú tu aj stopy poetizmu, najmä v princípe

hry a hravosti hlavný predstaviteľ Ján Smrek, básnik

životného optimizmu, neúnavný hľadač lásky a harmónie.

Ján Smrek Vlastným menom Ján Čietek, narodil sa v roľníckej rodine,

vyštudoval základnú školu v Modre, kde sa národne uvedomuje. Po vojne tam absolvuje aj učiteľský ústav.

Už ako stredoškolák spolupracuje s Národnými novinami, počas prvej svetovej vojny narukoval ako vojak rakúsko-uhorskej armády.

Neskôr pôsobí ako redaktor, vydáva lit. časopis Elán, po r. 1948 istý čas nesmie písať.

Snažil sa o kultiváciu slovenčiny, odmietal snahy o československý jazyk.

Stredobodom jeho pozornosti bola žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života.

Jeho básne sú plné optimizmu. Poézia má podľa neho vyvolávať najmä pocity krásna a harmónie, má byť citová a muzikálna.

TVORBADebutoval básnickou zbierkou Odsúdený k večitej žízni.Zbierkou sa prihlásil k symbolizmu a k básnickej tradícii Ivana Krasku – motívy smútku

a pesimizmu. Cválajúce dniTouto zbierkou sa zaradil k vitalizmu:- oslava lásky, prírody, krásy sveta, vzdialené krajiny – radostné optimistický nálady, - básne sú plné životného elánu – ospevovanie mladosti, lásky a krásy. V tomto duchu aj ďalšie zbierky – Božské uzly, Iba oči, Zrno a básnická skladba

Básnik a žena. Oslava ženy a ženskej krásy: básne Dievča v rozkvete, Mne dedinčanka stepilá, Balada

čerešňových kvetov. BÁSNIK A ŽENA- najznámejšie dielo slovenskej ľúbostnej lyriky,- ide o rozsiahlu lyrickú poému – má znaky veršovanej poviedky (má formu dialógu medzi

básnikom a neznámou ženou, ktorú básnik stretol jedného zimného dňa),- vedú spolu rozhovory o láske, poslaní poézie a živote,- skladba obsahuje päť kapitol- prvé štyri: ročné obdobie (zime, jar, leto, jeseň) + piata

(stretnutie po desiatich rokoch).

Dnes milujem svoj deň (zb. Odsúdený k večitej žízni)

Dnes milujem svoj Deň.Noc miloval som včera.

Tak láskal som ju, v rukách sa mi chvela

a sľubovala sen.

Dnes objímam sa s Ránoma kým mi v oči hľadí,

sa tážem ho, či idú ešte ľadyživota oceánom?

Či hodno je už vstávať?Či čas už vypnúť plachty

kráľovskej mojej striebrobokej jachtya k Orientu plávať?

Či vôbec duje pasát,čo zavezie ma k Tróji,

či zdolám mečom, čo mi v ceste stojí,a môžem triumf hlásať?

Hľa, milujem svoj Deňa najmä svoje Ráno!

Ono dnes mlčí, zajtra však ma zľúbaa povie svoje: Áno.

Cválajúce dni (zb. Cválajúce dni)

Bujní žrebci, neosedlaní— nezasiahne ich blesk — ženú sa vpred, ženú sa vpred, kopyty rozbíjajú lebky a nechávajú za sebou dokaličené ľudské mŕtvoly.   Stepilí cowboyi nad konské hrivy sklonení sedia na pariacich sa

chrbtoch a stískajú ich kolenykŕčovite. Hurrá, hurrá!Z cesty nám!! Pádime! Nevidíte?  

Krasojazdcov sú stá,divákov milióny.Tie stá však jazdia ponad

dómy,ponad parížsku Notre Damea preskakujú Oceán,ženú sa krkolomným cvalom,že nestihne ich ani Parom,chcú prelietaťzo stálic na stálice,presedlať na Lucifera šiju,vôbec: vtopiť sa v dáky

fenomén,možno: vo večnú energiu. 

My mladí, jarí šarvanci,ktorí sme život — svoju milú — objali prvom pri tanci, sme celým dúškom živí — my sme tí jazdci diví! Sedíme na paripách: uháňajúcich dňoch,a pevne držíme sa hrivy — nič nevadí, že niektorý pri skoku ponad piliereoceľového mostadrží sa už len chvosta.  Nemôžme znať, či nespadnemea nezlomíme väz — lež nechceme sa predsa vtopiť v to driemajúce ľudské plemä, v zakliaty živý les.

Mne dedinčanka stepilá (zb. Cválajúce dni)

Mne dedinčanka stepilá bezmála hlavu zmútila: čižmičky, sukňa riasavá — to dievča sa mi pozdáva! Závidím tomu šuhaju, ktorého rty jej bozkajú a ktorý štíhle bôčky jej objíma vôli po svojej. Ba repcem osud na celý, že cesty moje zavreli predo mnou raj i pôvab ten, v ňom žije vieska deň po

deň. Banujem, že som halenu a strechu domu slamenú zamenil a šiel v iný kraj, kde obledol môj obličaj. 

Keď chladný vietor jesene horami u nás zastene, ja k našim idem s túžbami, by neboli mi neznámi. Mne hrdosť v očiach plápolá, keď vidím ten ľud dokola, tie silné, zdravé nevesty a devy plné prelesti. Ja každú rád by ospievať a každej rád by srdce dať, však jednej dám ho? — to je boj!

–- ja rád mám všetky, Bože môj!

DAV-isti

skupina mladých, ľavicovo orientovaných slovenských intelektuálov, ktorá vznikla v roku 1922 v Prahe

združovali sa okolo časopisu DAV (1924-1937), ktorý viedol V. Clementis, neskôr L. Novomeský.

boli to zväčša študenti, socialisti zo Slovenska, v r. 1924 vydávajú Zborník mladej slovenskej literatúry.

Zaoberali sa otázkami umenia, filozofie, literatúry, kritiky aj politiky.

Členmi DAV-u boli: Laco Novomeský, Vladimír Clementis, Daniel Okáli, Andrej Sirácky, Ján Rob Poničan a i.

Ladislav Novomeský (1904 – 1976)

pochádzal z rodiny krajčíra, gymnaziálne štúdiá absolvoval v Budapešti, neskôr učiteľský ústav v Modre,

okrem poézii sa venoval aj publicistike, redaktor Rudého práva, neskôr najvýznamnejšia osobnosť časopisu DAV,

v časoch SNP bol podpredsedom ilegálnej Slovenskej národnej rady,

v 50. rokoch obvinený z buržoázneho nacionalizmu a odsúdený na 10 rokov (jeho priateľa V. Clementisa popravili), po piatich rokoch väzenia oslobodený a očistený.

Neskôr pôsobí v Slovenskej akadémii vied a ako predseda Matice slovenskej.

Najvýznamnejšie zbierky: Nedeľa (1927), Romboid (1932), Otvorené okná (1935), Svätý za dedinou (1939), Pašovanou ceruzkou (1948)

Nadrealizmus Nadrealizmus - niečo nad skutočnosť. V 30. rokoch na Slovensku vystúpila skupina mladých

básnikov, ktorí zareagovali na blížiace sa nové vojnové obdobie.

Vzbúrili sa proti dobe, snažili sa podať protest aj proti zastaralému básnickému umeniu.

Ich básňam zdanlivo chýbala logika, neobsahovali interpunkciu, rým, rytmus, básnické prostriedky, strofy. Snažili sa dať poézii novú tvár.

Opierali sa o javy podvedomia, o sen, fantáziu. Medzi zakladateľov nadrealizmu patrí Rudolf Fábry - zbierka

Uťaté ruky. Využíva momentálne nápady a približuje sa reči detských rečňovaniek.

Nadrealistická sedmička: Rudolf Fábry, Štefan Žáry, Vladimír Reisel, Pavol Bunčák, Ján Rak, Ján Brezina, Július Lenko

Rudolf Fabry (1915 – 1982)

Narodil sa v rodine strojníka, po absolvovaní gymnázia v Trnave vyštudoval kreslenie a zemepis v Prahe

Jeho činnosť bola predovšetkým žurnalistická – pôsobil v denníku Práca, či v časopisoch ako Život (šéfredaktor), Film a divadlo, neskôr Expres

Jeho prvá básnická zbierka Uťaté ruky sa všeobecne pokladá za signál nástupu nadrealizmu v slovenskej literatúre – ako svojskej podobe surrealizmu.

Najvýznamnejšie básnické zbierky: Uťaté ruky (1935), Vodné hodiny hodiny piesočné (1938), Ja je niekto iný (1946), Kytice tomuto životu (1953), Každý sa raz vráti (1964), Nad hniezdami smrti vánok (1969)

Uťaté ruky1. časť – Prológ

- napísané symbolisticky, prečiarknutie znamenalo, že takúto poéziu odmietal.2. časť – Básne

- už nadrealistické,- básne sú polytematické a polysématnické - básne sú, okrem jednej, všetky napísané voľným veršom.

LA FEE DE LA MER A ADNRE BRETON

3. časť – Prietrž-automatické texty,-venované Appolinairovi.

SMRŤ SLÁVIKOM A PINKAVKÁM

4. časť - Fair Play- nadrealistické básneň

POKAZENÝ PÍSACÍ STROJ

Za cenu umeniavzdávame sa umenia

La fee de la merRozkvitnuté mŕtvoly s hračkami

studenšími než ľadovce všetkých Panien v olejiRozkvitnuté mŕtvoly v arzeniku

osvetlené jej príliš červenými nechtamiosvetlené jej ústami

presvietenými jak kandispre miláčka v zoo

jej ramená ako revolverjej prsia ako reklama

jej chod ako masakra Arabovjej slnce ako oči

jej trup ako korzická dýkajej pánev tvrdšia než moje zubyjej panoptikum ako papierovinajej bozk ako parník na Zambezi

jej stehná ako klietkajej päta ako stratený syn alebo

cudzoložné historky z bibliejej päť P ako intenzitajej teplo ako dôvernosť

jej reč moja rečjej les keď klame moje zrkadlo

môj úžas

Pokazený písací strojbledé súmraky ja a ty

skvelá cigánka podobáme sa

kokainubledší než jej

srdcezáhradky mojazáhradka do vašichzubov

snybižutéria v mliekárni

občas bolí

Katolícka moderna Vytvorili ju v tridsiatych rokoch 20. storočia mladí autori,

kňazi, ktorí sa združili okolo františkána Rudolfa Dilonga. Za programové vystúpenie básnikov katolíckej moderny sa

považuje Antológia mladej slovenskej poézie, ktorú Dilong zostavil v roku 1933.

Základnou myšlienkou bolo heslo: služba Bohu, cirkvi, národu, ich poézia vychádzala z náboženských a národných hodnôt.

Spracúvali aj tematiku návratov do detstva, motív vojny, mlčania a poézie, kontrast svetla – tmy, využívajú náboženskú terminológiu.

Svoju tvorbu uverejňovali najmä v časopise Kultúra. Boli pozitívne naklonení vláde vo fašistickom slovenskom

štáte počas 2. svetovej vojny, z tohto obdobia pochádza aj väčšina ich zbierok.

Po roku 1948 časť básnikov emigrovala a časť prestala tvoriť, alebo bola vo väzení.

Autori: Rudolf Dilong, Pavol Gašparovič Hlbina, Janko Silan, Ján Harant, Andrej Žarnov. Ich nasledovníkmi boli Pavol Ušák Oliva či Svetloslav Veigl.

Rudolf Dilong (1905 – 1986)

Pochádza z rodiny plátenníka, od dvoch rokov sirota, v roku 1920 sa stal členom františkánskej rehole, neskôr katolícky kňaz.

Spolupracoval s viacerými literárnymi časopismi, vyznával ľudácky nacionalizmus a katolicizmus, ktoré sú prítomné aj v jeho tvorbe, ovplyvnený bol však aj surrealizmom a tvorbou slovenských nadrealistov.

Počas 2. svetovej vojny pôsobil pri armáde ako vojenský kňaz.

Po vojne emigroval do Talianska, neskôr do Argentíny, kde bol duchovným vo františkánskom kláštore.

Najvýznamnejšie básnické zbierky1933 Dýchajte lazy! 1934 Hviezdy a smútok 1935 Helena nosí ľaliu 1936 Mladý svadobník 1939 Na Hlinkovu gardu 1939 Gardisti, na stráž 1942 Hanička 1942 Vojna 1944 Plač

Po jari

Raz opŕchol kvet na jabloni,máj nezastavil sivých koní.

Za hory rok za rokom beží,niekomu mladosť v hrobe leží.

Od koho pýtať pozdrav z domu?Jar pieseň posiela a nevie komu.

Života radosť, tak sa tvoja zmena stane,lež človek volá jarou život svoj, kým neustane.

Mŕtvej matkeTeraz je noc a ja ti píšem,ako mi srdce kvapká krvou,aké sú hviezdy preúbohéa ty si poslednou a prvou,

čo vyšla na oblohea skorej, než si zaplakalana kraji našich hrobov,

noc, iba noc tu čierna stálaa počula nás plakať oboch.

Tma ťažká padá mi do rany,hviezdy sa opäť schovali

a ja sa pýtam načo som tu živý?Mesiac je vyčerpaný,

vietor je pomalý,ale tým viacej bolestivý.

Volám ťa, matko, z hrobu von,kde si mi lásku dala!

Stratil som všetko, keď si kolembalapohrebný zvon.

Bože, môj smútok večne trvá,ty, matko prvá,

kde si mi lásku dala!

S modlitbou dlho blúdim v poli,kde spíš a niet ťa,ako ma srdce bolí,

jak malé dieťaa čakám blaženosť

a cesty mi len tvoje kroky zdobia,príď navštíviť ma zo záhrobia,

príď, milý hosť.

Koľko je hodín, kto mi povie?Prírodou blúdi biely dym,

bez sna a bez vidínustávajú mi ubolené oči,

len čiernych vtákov cítim, kto vie,prečo si posadali na úbočí?

Za múrmi kláštora II. V noviciáte izbu podobnú mám

väzeniu:kľakátko, kríž, stôl, posteľ,tak málo potrebné je k spaseniu,ach, málo potrebné je k spaseniu,abych do neba došiel.

Dnes Dismas z kríža dolu nestúpil,lež Kristus zadržal ho,Bože môj, ktorý si ma vykúpil,čo bude so mnou? Hallo?

Len kúsok vzduchu v túto celu,len kúsok vzduchu, čo mi oblok ulomí,len trochu vánku môjmu čelu,Ježišu Kriste, väzniteľu,otvor ten oblok, smutno mi!