Slovenské Pohľady. ČASOPIS

z á b a v n o - p o u c ný.

Redaktor a vydavateľ"

J o z e f Š l í L i i l t é t y .

R O C N I K XXXYI.

<^§^$^*

TURČIANSKY SV. MARTIN. TLAČIL KSÍHTLACIABSKY ŮCASTINÁRSKY SPOLOK

1916.

-

'3 .

^^ *,t,mo

r

;

•

OBSAH.

Básne. Strana

Kavkazský zajatec. (Puškin.) Preložil Hviezdoslav 1, 580 Z cyklu: C'est la guerre. M. Rázus. Prerušená idylla. 20. Zo sve­

tovej vyhne. 57. O sborenom hniezďatku. 58. Čo sa len z tej lásky stalo?! 61. Vae victis! 148. Otcovia. 150. Udavač. 152. Za fron­tom. 329. O čom len mesiac vie. 330. Na bojišti. 332. Pani Vlasta. 521

Ráno. J. V. Dolinský 123 Havranom. Od Trávnického 287 Z priečinka. 5. Krčméry. (Oravský hrad.) 288. (Po búrke.) 289. (Na

predmestí.) 432. (Prvého mája.) 432. (Vychádzka na dedinu.) 433. (Svätvečer.) 433

Z mojich veršov. M. Rázus. Na studnici. 290. Zrkadlo. 291. Môj kalich • . . 292

Adriatická rozpomienka. V. R 315 »Hlasná Skala.« Písal Marian Cebrian 333 Večer nad mlynom. (Dumka o nesmrteľnosti.) M. Rázus. . . . . 374 Z ruských hôr. Verše s bojišta, od Hájomila 453 Listy Ivana Junke. /. Gr. Orlov. 577

Novelly, povesti, rozprávky.

Obraz. Povesť od N. V. Gogoľa. Preložil Julius Botto. . . 47, 102, 153 Marka. Z /. Turgeneva. Prelož. B. Š. 52 «Chlapčisko.» Od Lýdie Cárskej. Prelož. B. Š. . . 62 Nebraňte im! Napísala Heloise Beaulieu. Prelož. B. Š. . . . . . . 100 «Obesiťho!» Od. J. S. Turgeneva ' 227 Ivan Fedorovič Šponka a jeho tetuška. Od N. V. Gogoľa. Preložil

J. Mam. 270 Ošetrovateľka. Z vojny 1870-71 roku. Napísal Francois Coppée . 315 Žralok a veľryba. Bájka od Alberta Martiša 318 Sova a zvony. Bájka od Alberta Martiša 319 V noci. Z balkánskej vojny 1912-ho. Napísal V. Nemirovič-Dančenko.

Prelož. B. Š. . . 320 Orátor. Napísal A. Čechov. Preložila A. Šimko-Klanicová 323 Sevastopol'. V máji roku 1855. Strana 337. V auguste roku 1855.

Od Ľ. N. Tolstého, Preložila Viera Záturecká 469 Nešťastná. Napísal Ivan S. Turgenev. Preložil Vršatský 377 Nové šatočky. Napísala Teiezia Vansová. . . 552 Otec. Črta od Bjôrnsterne Bjôrnsona 575

Dramatické hry.

Faust. Tragédia od Goetheho. Časť druhá. Prekladá Martin Slád­kovičov. . L76, 135, 219, 251, 559

Reštaurácia. 5 aktov z Kalinrákovej povesti. Dramatizoval V. H. V. 434 Strašidlá. Rodinné dráma v troch dejstvách, od Henricha Ibsena.

Z pôvodiny preložil K. T. v . 512 Invalid. Obraz z času vojny vo štyroch dejstvách. Napísal /. Gr. Orlov. 523

Rozpravy, články.

Štyridsať rokov v službe cirkvi. Piše Michal Bodický. 30, 69, 124, 192 292 362

Tétény—Tuhutum ? Jozef Škultéty. . . . . . . . ' 97 Shakespeare u nás. Na 300-ročnú pamiatku jeho smrti 23. apríla

1616-1916. P. B-k 113 Goethe. Zo životopisu a charakteristiky jeho diel. Dľa G. H. Levesa,

poslovenčil Julius Botto 177, 233 Niečo o význame vedeckých mien rastlinných. Napísal Jozef

Ľ. Holuby. , 548

B e s e d a .

Slovenčina. Revúcke slovenské gymnázium a niektoré slová. J. S. . 228 Ján Hollý posiela Hamuljakovi rukopisy pre almanach »Zoru«

na rok 1835 326

Literatúra a umenie.

Príspevky a doplnky k životopisom slovenských spisovateľov. Opravy textov literárnych diel. J. Š.

1. Predsa Gavlovič, nie Jav lov i č 53 2. Penzionovaného Jána Hollého Hamuljak volá bývať k sebe .

do Budína 173 3. Michal Bosý, nie Ján. S . . . . . . . • 176 4. Michal Bosý: . 3 2 5 Z národného pomedzia slovensko-ruského. V »Sborníku prací

věnovaných dr. L. Niederlovi.» J. Š 54 Z našich mlynov. Humoresky. Napísal Puritán. 56 Veškerých Spisů Jana Amosa Komenského svazek IX 110 Oprava. . .' . 232 Devín—Velehrad 232 Kláštorníctvo v našich krajoch. J. Š. 327 Budúci historik a vojna. • • •./.."• 328 Oprava. Michal Bodický. 328 Živena 376 Dilettantizmus a staro-cirkevné stupnice. Milan Lichard. . . . 582

B o k 1918. Soéit 1.

Slovenské Pohľady.

V aule vlastných na prahoch Cerkesi sedia záhaľčiví. Kavkazu synia shovor živý o zhubných vedú rozbrojoch, kde brannú účast brali oni, o kráse svojich bystrých koní, náslade nehy divokej o závod na nich s víchrom bežaf — Pospomínajú z minulej zážitky doby napořád: nejedon zdarom bezúhonný, jak búrka neodrazný vpád, ošemef prefíkaných kniežat, rez ako žialo šabieľ ich a údery rán prehlbokých, striel trafnosf naměřených v cieľ, i popol spustošených šiel, zálety u žien černookých, nešťastníc nimi zajatých.

Tak besedujú, popri vtipe do nálad zbočiac rozmarných; v hmle mesiac pláva ponad laz... Tu naraz prihnal na paripe k nim Čerkes. Zručne za povraz mladého zajatca on vliekol. „Tof, vám Rus!" zbojník lkave škrekol. Na jeho krik jak na povel hned aul sbehol sa ta celý, sa rozjätrujúc ani včely, ked blízko úlu nepriateľ; no väzeň, chudák, chladný, nemý, so zohavenou hlavou, dlie i dalej zavalený k zemi,

1

2 .

nehybnej rovno mrtvole: nevidí obličajov vrahov, škodoradostný úšklabok úst s krvožížňou v očiach nahou, nečuje vresku, vyhrážok; sen smrti nad ním liece zticha -a jnrazom morovitým dýcha.

I dlho mladý zajatec tam ležal v bezvedomia stave. Už vrcholil deň ligotavé mu nad hlavou, ked vpokon preds' duch života sa prebral v ňom: ston nejasný z pŕs vyrinul sa; zohriatý slnca pableskom nešťastník trochu nadvihnul sa, by povodil zrak prez obzor . . . ; I vidí: neprístupných hôr kol opacha sa v reťaz schádza, lúpežných hniezdo plemien, svor •čerkesskej volnosti i hrádza. Však hned aj slabé odvrátia sa oči: junoš preúbohý si vzpomnul svojho zajatia jak sna, v ňomž prežil postrach mnohý i čuje, štrkly dôtkom rúk mu do pút zakované nohy... Ach, všetko riekol desný zvuk! príroda jasom pousmiata vraz svraštila sa pred ním v mrak. Tak s Bohom, svobodienko zlatá! je — otrok..'.

Leží neborák za chatou pri pichľavom plote. Cerkesi v poli na robote, niet dozoru; ruch navôkol v aule pustom zamíkol. Odené do zelenej hune sa pred ním stelú roviny jak step až riečny po výmol; tam jednotvárné vršiny zas ťahajú sa, kopce, grúne; stred týchto priechod jediný vo hmlistej zatráca sa diali... I zajatého mladú hrud stesk schytil, rozruch neskonalý...

Do Ruska vedie tadiaľ púť, — •ta, plamennú kde začal mladosť

3

žit bezstarostne, smelý nadost, •čo zažiadal, i dosiahnuť; kde prvú poznal srdca radost, i mnoho pritom obrúbil si príjemného z všetkých síl; kde zobjal však i utrpenie tak hrozné, že mu rovna nenie, kde v povíchriciach života zamárnil konečne i nádej, útechu, túžbu duše mladej a v srdci, kde už pustota len, schoval v uvädnutom vienku i šťastnejších dní rozpomienku.

Svet zkúšajúc a ľudí v ňom, on s každým ponastalým dňom odokryl novú žitia vadu, ňouž znehodnelo o stupeň; v súdruhov srdciach našiel zradu, v preludoch lásky — zbrklý sen! Tak sýty po omrzlosf i hnus, obetou slut obyčajnou zohŕdlej dávno márnosti, s nepriazňou rvať sa zjavnou-tajnou, priet s uštipačnou klebetou, — odpadlík sveta, oplakaný druh neviazanej prírody, opustil rodný kraj i krov a jak vták v diaľné letel strany s veselou vlajkou svobody.

Svobodo! s vrelým zaujatím už teba hladal jedine v tom svete pod slniečkom zlatým. Vášňami srdce zmorené, ochladlý k blúzneniu i lyre, on, roztúžený šíro-šíre, velebným piesňam naslúchal, čo s každým ránom malovaným tys' urovnala na chorál, i s vierou, růjným so vzývaním tvoj hrdý idol objímal.

No dokonané... Za ciel tuhy, splynulej s úfnosťou v pud tuhý, viac nezrie v svete ničoho. I vy, ach, obraznosti dúhy posledné, sklamaly ste ho, -do mračna zajdúc čierneho!...

l*

i

on — otrok... Na studený kameň uložiac hlavu bolavú, mrie žiadzou, jemu v úľavu že azda s žiarou večernou i jeho žitia zhasne plameň, ho tôňou mieru zastře rov...

Už za vrchy tlie zlatá guľa dňa — Zdala hluk čuť: ciestkami lud navracia sa do aula, kmitajúc v zorách kosami. Podochodili. Na ohništi po domiech zápät vatra zblyští v schyst večere; no postupne, jak pod pokrovom popolným utuchá ohník dohorený, v nich i ruch, lomoz utuchne: až všetko spí si v nočnej tieni, objaté nehy pohodlím. Len v úžlabine jačí riava, sa rútiac s brala v lesku pár, za vlnou vlna belohlavá; v podvíkach týčia z burých chmár Kavkazu driemajúce štíty: rad oltárov v dym pozavitý... Však kto to v svetle mesiačka za tíše mŕtvej ide, sa šúpajúc jakby plazom hada? Kýs' tulák a či tulácka to nocľah pod strechou kde hľadá? alebo kmín var' z podlesia — či vyzvedač skôr s čihom sliednym —? Precitol Rus náš z mdloby v tom, si oči pretrel. Ä hľa! pred ním s láskavým nemým prívetom zastala Čerkešenka mladá. Zjav nevídaný totu preň, že iba míčky hľadí na ňu, bez kľúča k hádky rozmotaniu; i myslí si: ech — klamný sen, hra čuvov schradlých mnohou biedou... Osvitlá leda lunou bledou, s ľútosti sladkým usmiatim si prikľakla a k ústam, mukou na spáleniště vyprahlým, mu podnáša už kľudnou rukou chladivý kumys. Ale oň nevšimol nádoby si liečnej; lež lovcom strhnúc na pohon.

5

hned žiadostivou dušou lapá príjemnej reči čarozvuk, hned na postave utkvie driečnej čo pastve zakvitnutých lúk pôžitkom — pravý vlkodlak — alebo nyvý zrak svoj vtápä v devicin roztomilý zrak. Žial, cudzích slov on poňať nevie... No všetko na rozkošnej deve, jej zraku hviezda žiarivá, kvet líc jak ruža čŕstvy, zdravý, hlas holúbky — to všetko vraví: ži! — a on, jatec, ožíva. I posbierajúc zbytky síl, viac nemýlený žiadzou inou, len poslušný jej ponuku vďačnému, ako postačil, sa zticha vzoprel na ruku a vlahou čaše dobročinnou útrapu žížne ukojil. S tým na kameň zas hlavu svážil preťažkú, no i potom vždy na mladej Čerkeske sa snažil spočinúť zrak mu pohaslý. I dlho, dlho nad ním, mrivým, sedela ona, dumiaca, jak súcitom by mlčanlivým potešiť chcela zajatca; mimodak pery s načatým sa príhovorom odchýlaly, vše vzdychla a tu zakaždým jej oči slzy pozalialy. —

Deň za dňom utekal jak tieň. Pri statku v holach okovaný zajatec trávi každý deň. Jaskyne chládok vlažný chráni ho poludňajším pred sparnom; a lenže striebristý roh luny nad horským svitnul hrebeňom, už Čerkešenka popri grúni za pŕtou frčí tônistou s lengavou obok kapsicou a prináša mu, pastierovi, nápravou skúpej rabskej chovy v krčiažku vína (— drahné liet ho otec väzní zaklineno — ) ; i kumys s úlu korisťou, plást voňavý to ako kvet,

tí

i ako sniežik biele pšeno. S ním večeru tak tajnú delí, a kým on dá si chutnat, veď hosť zasmädnutý, vylačnelý: tož ona, v srdci cíťac hlad a smäd, na ňom zrak svoj pasie zas..' uběhlý zpod hodvábnych rias, s nejasnou rečou nežne spriada :

posunkov, očú rozhovor; mu zaspieva i piesne hôr, Gruzie piesne večne smavej roztočí hláskom slávika, pamäti vtláča nedočkavej cudzieho zvuky jazyka. Prvý raz ona dievčou dušou zobjala lásku, blaho jej cítila, v mysli zkyprenej rastúce silou čo raz tuhšou; no Rus tú rozkoš mladosti premrhal dávno: nebol v stave '''• odvetiť srdcom ľúbosti, čo otvorila pred ním práve, jak pred slnkom kvet, čistú hrud — môž' byt, to zdržalo ho v hnutím on bál sa, že si zabudnutý sen lásky musí spomenúť.

Nie razom zvädá naša mladosť; nie razom opúšťajú nás i vytrženia; přijde čas, že neočakávanú radosť na srdce privinieme zas. Však, dojme dojmov, vlno krvi horúca, nešetriaca hrádz, ty, ranná lásko! opoj prvý, ach, ty sa nenavrátíš viac! —

Zdalo sa, väzeň oželený krušnému losu privykal. Trud poroby, žiar rozhorlení hlboko v duši zamykal. Sa vláčac stred pošmurných brál za doby raňajšieho chladu, vše uprel meravý svoj zrak dalekých vrchov na ohradu, až po vrchole od základu hned ako popolavý mrak, hned nalíčených rozmanitá. Ba velkolepé obrazy to!

7

Prestoly snehov odvekých: na púti slnku na oddych; ich štíty očiam predchodily , jak velohnivá z oblakov, v nehybnú reťaz skovaných vševládnou rukou tajnej sily: a zpomedzi nich vystúpilý pi nebo koloss dvojhlavý — blýskavý zázrak zázrakov — vo venci z ladu, z ladu v broni si veličenstvo, Elbrus, tróni a s modrej velie výšavy.

Ked, v ozone sa tratiac čulom, predchodca búrky zdurkal, hrom, jak často v ten čas, sedadlom mu temä brda nad aulom, i hodiny on presedel, jak keby tam bol skamenel; bo divúci div, čo vše videl: kých zápas hrozných úsilí, v premihu pôvab malovidiel! U jeho nôh sa kudlily a rozvláčaly buré chmáry, po stepi šúlaly sa pary; žTakaný jeleň zrýchlil skok, hľadajúc v rokliach útulok; s útesov orly podletaly a v oblohe sa svolávaly; dus konských čried a mukot stád rachotom búrky hluchol v diali... I okamih — a na doly už lejak prúdami sa valí a cupká hrubo-zrnný hrad z chmár, zažihaných krížnym bleskom a v tom jak sražených vše s treskom; vlnami ryjúc výmoli prez prsá skalnej strminy, hnúc balvany, kus urvúc brehu, potoky hrnú v divom behu a hučia-jačia v údolí, ním mutný rozlievajúc príval — Zajatec v sedle výšiny však čo? On za hromovou chmárou sám dlejúc, s prekvapenou tvárou na zmenu javíšt krýdlatú, hru živlov divákom sa díval a čakal slnka návratu po moste, čo už bez posluhy patrnej zdal sa sklepif z dúhy;

8

i, nedostižný zajatiu, že aspoň hrôze vykäroval toť, búrky šťastne na stranu, s radosťou istou nasluchoval jej bezvládnemu skučaniu.

No Európana priťahoval pozornosť zvlášť ten čudný lud, tu pritúlený na prírody rozkošnej šíru, teplú hrud. I zajatec, jak chodí-brodí pomedzi bujných horalov bár z prinútenia, bez svobody, s zaujatosťou nemalou rád postriehal ich živobytie, ich vieru, mravy, vzdelanie: i skorej plýtval s pochvalou než prípust dával pohane. Tak oblúbil si menovite ich žitia rýdzu prostotu, bez hraníc k hosťom prívetivosť, horúcu zavše bojachtivosť, pohybov voľných bystrotu, nôh ľahkosť po kvetistej stráni a silu sukovitých dlaní; prehľadel celé hodiny, jak kedy-tedy Čerkes junný po pláni stepnej roviny, prez horskú visuť-priehlbeň, v chlpatej čiapke, v čiernej huni, len — ich to spôsob jediný — schýlený na luk, na strmeň sa strojnou nohou opierajúc, naoslep lietal sem i tam, kam skakúň pod ním zachcel sám, tak včas sa vojne priúčajúc. Tiež pre malebnosť svoju priam sa zapáčil mu oblek ich, či boli k boju poubraní či prostov za dní pokojných. Oružím Čerkes ovešaný, len po sebe sa ohliadnul, i veselší i hrdší bol vraz: mal na sebe broň, pušku, túl, kubánsku kušu, kindžal, povraz jak háda s hybkou kosýlkou, i šabľu — damascénsky kov — tú života mu družku milú tak do námah jak v kratochviľu.

9

Nič netlačí mu hlavy, pliec, ho netepe: nech pešo honí alebo na vrchovom koni, vždy on je, tenže zurvalec nezdolateľný, nepokorný. Pre neostražných kozákov on hrôzou zavše jednakou, v strojení nástrah neúmorný; bohatstvom je mu — prchký kôň, chovanec horských kŕdlov divý, tovariš verný, trpělivý. S ním v úžľab abo v šuvar on, úskočný zbojec, učupí sa, — i lenže z šumu vetríka sa blížit občul pútnika, jak jasná strela vyrúti sa, ni jastrab z výše na lup svoj. .. Nastalý znenaďala boj Šiah z celých síl ním zavätený rozhodne v jednom okamžení a cudzinca kams' v úval hôr už vlečie povraz zasľučený. A víchrom strhol, cvála or, odvaha ožihla ho vzteklá: mu za cestu je — maras, bor, chrasť, útesy a urvísk pekla; krvavý za ním beží šľak, maninou dupot rozlieha sa, v tom potok v priek, vín hrivou ztriasa i člup! veů, v hĺbky pažerák: a pútnik, zatrhnutý k spodu, neborák, chlípe mutnú vodu, smrti sa prosí, cíti však, tá dychom ustávajúceho už drží v driapoch — začal skon... No silný kôň hup! z prúdu von a na breh vynáša i jeho.

Alebo — tobôž hračka preň — ulapiac parožnatý kmeň, pohromou zavalený v rieku, ked pahornatom na vidieku bezlunnej noci leží tieň, zchytralý Čerkes — pravý lišiak — na jeho staré korene kol, okýptelý na konár povešia svleky vojenné — štít, huňku, pancier svoj i šišak, túl, luk — a vo vín prudkých var

10

sa za ním hodí i sám žatým, odvážny, s tajným predsavzatím. Noc hluchá. Rev len rieky čuť; ňou mohutný ho nesie prúd vdol popri brehoch opustených, kde na kurhanoch vyvýšených kozáci, stŕple sklonení na kopje, v pozadumení na rieku hľadia, jak sa valí o temnom kolote a v diali uniká nočnej zápače — i i vedia nich, v hmlu zahalene, zbroj zlosynova práve tenie.. . O čomže hútaš, kozáče? Spomínaš predošlé snád bitky, kde i tvoj úder sádzal břitký v leb, do pŕs pychu sek či pich? či na bojišti táborenie? modlitbu plukov víťazných, ich tryznu potom, ihry, spevy, a sotva svitnul zlatý deň, veselý pochod napokon k domovu?. . . Šalba, synku, sen! Zdrav' budte, sídla svobodné vy, otcovský domku, tichý Don, ty vojenstvo, vy švárne devy!. . . • Ku brehu pribil záškodník, šíp brnkol z tetivy, sa vo hmle svil, skryl — a milý kozáčik s okrvavenej kopŕc! hroble. . .

Ked zasa s tichou rodinkou v čas plušti, čo mu oddychom je, v otcovskom Cerkes mešká dome a kol uhlov kým vietor sviští, dážd šibe ošumělý krov, dnu vatra práska na ohništi; i slezúc s koňa na dvorec, kdes' v pustých horách omrknutýr umoklý, ukonaný v púti ku nemu vchodí cudzinec a, v chovaní sa chúlostivosť i rozpak, sedá ku ohňu — tu gazda, v slovách prívetivosť pozdravných, volu ochotnú k úsluhe, upraví hned ženu roznietiť vatru do šíra, zákusku schystať uškvarenú; sám vstane však a v kupke vnadnej;

11

hostovi podá čichira, vínečka jak krv k občerstveniu. Pod vlhkou huňou v izbe čadnej aj usne pútnik chutným snom a včasné ráno v jarom spěchu, vyprevadený na preddom, opúšťa pohostinnú strechu.

Vo svetlý bajram zakaždým mládenci poschodia sa vedno k povyrazeniam spoločným, — hra zamieňa hru bezprostredno: to, plný vyprázdňujúc túl, operenými šípy oni ráňajú orlov, prez záhony chmár lenže ktorý rozvinul v let perutě i nad aul zachádzajúcou okľukou; to s temien strmých pahorkov, sradení v šíky, na znak daný vraz rútia sa vdol, rovno lani zem depcú, strhnúc v preteky : pláň postrú prachu prikryva'lom i družným uháňajúc cvalom, kde cieľ im kyne u rieky.

Však skoro i s tým nespokojné sú srdcia, narodené k vojne, zunujú jednotvárny mier: i neraz bavka v dobrej vôli začatá v krutej vyvrcholí hre, srážke rovnej na rozmer. Šablice desno zablýskajú v rozpuste plesu, zdivie mrav, v prach sfŕkne so pár rabských hláv a chlapci s výskom zatlieskajú.

No Rus náš obojetne zrel tie krvavé ich na zábavy. Mal prvej tiež rád ihry slávy, kde záhou zhuby zahorel. Súc nevolník cti zavše hrdý po neúprosnost, bez slova stal k súboju, i chladný, tvrdý jak skala čakal na výstrel, vítajúc hviždot olova. Snád vtedy v dumu pohrúžený tiež na ten čas on spomínal, ked kamarátmi okrúžený

l i

vše s nimi hlučno hodoval... či za dňami však minulými, nádeje jeho přelstivšími, on želel, abo, zvědavý len, uvažoval, skúmač pravý, prostoty drsnej zábavy, i divokého zajímavý byt národa v tom spatřoval zrkadle vernom, tvár i mravy: to, ako divákom tam stál, nehybný, v seba zabraný, z čŕt jeho nikdy neprezrelo — v hlbokom skrýval mlčaní on hnutia srdca svojeho a jeho otvorené čelo neprezrádzalo ničoho. Bezpečnej jeho smelosti Čerkesi, hoci smelci sami a odvážlivci., do kosti tiež, nemálo sa divili; šetrili jeho mladý vek, i nech sa sišli kdekoľvek, pošepky zavše, posunkami ním chlubili sa, pýšili najkrajšou medzi trofejami.

' Časť druhá.

Tys' poznala ich, devo hôr, úchvatné srdca vytrženia, v nichž slasť je žitia obsažená: hej, tvoj zrak, na jas hviezdam vzor, on, ohnivý i nevinný, nevedel osvědčovat nadosť i lásky žiar i svetlú radosť. Ked vo tmách nočnej tišiny tvoj druh, svit v tmách tých jediný, ťa Iúbal nemým objímaním, zhárajúc nehou, požiadaním, ty v ten čas, jemu v odpoved, na zemský zabudla si svet, si hovorila: „Väzňu milý, rozvesel zrak svoj pounylý, sem skloň sa hlavou na hrud mi, svobodu, domov zabudni — Bár v púšti rada pokrývať sa chcem s tebou, duše mojej vládca! Miluj ma; nikto doteraz mi očú nebozkal ni raz;

lb

k tej mojej postieľke sa žiadon ver Čerkes, černooký mladoň, neprikrádaval V nočnej tme — aj preto vyčitujú mne: vraj, dievka som, čo nemá srdca, kýs' mužskej krásy čudný zhrdcä. Viem, mne sa lós už hotoví: môj otec a brat surový ma v cudzí aul předat mienia mne nemilému mužovi, jak bydliatko by dáke, šteňa bez citu, srdca bez práva — už ujednaná má byť cena — ach, moja hlava boľavá! — : hrach leda mizerného zlata.. . No otca uprosím i brata, ak nie — jest dýka, otrava!. . Kejs' nevystižnej páska sily ma k tebe celú přivila; ta ľúbim, nevoľníku milý, na mysli tebou opilá..."

No on len s tichou sútrpnosfou na devu citnú pozeral a brodiac myslí hlbokosťou, jej slovám lásky naslúchal. Sa zabudol: v ňom tlačenica zvírila trpkých spomienok, a čoviac raz i slzí brok mu shrkol bledým polom líca. Sťa olovo, mu v srdci tkvel tŕň lásky, jemuž lieku nenie; v tom zosŕkal a rozochvené ku mladej deve prevravel, vylejúc svoje utrpenie:

„Zabud ma — tvojej ľúbosti, záchvatov tvojich ja nie hoden; bezcieľne netrať so mnou čo deň, iného v srdci uhosti šuhaja. Iskrennými city tá jeho láska nahradí ti otupný duše mojej chlad: on bude verný, v celom žití ti oddaný; on ocení, nadchnutý tvojou krásou božskou, bohatstvo všetkých tvojich vniad, i ten tvoj pozor milený jak u dennice na svitaní,

14

i oheň tvojich sladkých bozkov, i nežnosť vrelých prívetov; no bez úfnosti, bez želaní ja chradnem útrap obetou. Ved vidíš vytlačený presne znak na mne lásky nešťastnej, duševnej búrky stopy desné; nuž, opusť ma — bár s priateľom, sa rozíd — márne styky naše — len z priateľstva ak poželej nad mojím smutným údelom! ó, nešťastnico! prečo včaššie si nepredišla očiam tým, — v tie dni, ked ešte veril som nádeji, z jej sa živil paše, opájal tuhým blúznením; v dni, obličaj ked luny smavý mi, dúbrav, morí, búrok šum, dievčací hlahol, hymny slávy okúzlovaly cit i um! ? Dnes pozde. . . odumrel ja blahu, nádeje prízrak uletel; tvoj druh z pŕs vyplel túžbu-snahu, k rozkoši zatarasil dráhu, pre útle čutia skamenel. . .

„Jak ťažko mŕtvymi už ústy sa. živým bozkom odmieňať a zrak, zkad dážd sĺz prší hustý, úškrnom chladným uvítať! Umučenému daromným až po strnulosť žiarlením, po mdlobu dušou usnuvšiemu v náručí družky vášnivej, och, na druhú jak tažko jemu pomýšľať, túžiť po druhej!...

„Kým zvoľna tak, jak nemluvniatko, ty piješ bozky mojich rtov & chvile lásky páričkou ti uletujú bystro, hladko — tu slzy tráviac tajomne, ja, rozptýlený, omarilý, pred sebou zavše, jakby v sne, stáť vidím útvar večne milý, ho zvem, sa k nemu utiekam, som nemý, slepý, neslýcham; i kým sa tebe odovzdávam bez povedomia, s vedomím

15

ten prelud k srdcu privíňavam, preň plačem v púšti pozatýra; kamkoľvek on ma nasleduje, prevezmúc tône úlohu, a mračnú úzkost prihadzuje na dušu moju úbohú.

„I nechaj mi len železá tie, spomienky, v dumy zálety a slzy, žiale jedovaté — ich odčiniť nies' v stave ty. Si čula srdca vyznanie spovedné, trýzeň to a muku — tak s Bohom I.. . rúčku na rozluku daj ešte. . . Krátko, uver mne, kormúti rozchod, krátky čas ni kyprú nivu jarný mráz, hrud ženskú — snadno pozabúda Sen lásky prejde, přijde nuda, mladica zaľúbi sa zas."

Roztvoriac ústa, bez sĺz lkajúc, sedela deva mladušká: jej zahmlený zrak, nezmihajúc, tlel ako nemá výčitka. Na tôňu zbledla, črty ztmelé, na celom ver' sa triasla tele; v milenca rukách ležala jej chladná ruka, nedbalá ni sústrasti už, hoci na nej ich teplým tlakom znamenanej — až napokon jej lásky žiaľ sa v horkej reči povylial, prečasto vzdychom pretŕhanej: „Ach, Ruse, Ruse, prečo som ľúbostnej srdca vo potrebe, neznáma tvojím so srdcom, tak navždy oddala sa tebe! Nedlho tvojej na hrudi v mámore deva spočívala bez tuchy strašnej obudy; nemnoho nocí radostných jej čiastkou súdba doposlala! Prijde-li ešte kedy ich zásielka šťastím neskonalá? a či — ó, nevýslovný bôľ! — naveky pre mňa zašla radosť?... Och, zajatce! ty by si bol ošialiť mohol moju mladosť,

K;

ved nezkušenu, ľahkú nadosť: hodas by z púhej lútosti, mlčaním, v aké zaviť volia sa podvodníci, láskavosťou pod náličnicou vernosti; ja by som osládzala bola deň po dni trpký údel tvoj starosťou nežnou, oddanosťou, tvoj ukájajúc nepokoj; ja minúty bych striehla sna, spočinok trpiaceho druha; ty nechcel si... No ktož tá druhá, kto tvoja družka prekrásna? Ty Mbiš, Ruse, šak? i sám si milovaný!... Ponímam blen tvojich útrap, úpal žarký... Ach, prepáč i ty moje nárky, nesmej sa mojim nerestiam!"

Umíkla. Slzy jej a stony stiesnily zbědovánu hrud, z úst bezslovný sa šemrot roní sta výčitiek by ťažký prúd; bez smyslov, upadujúc v mdlobe, zobjala kolená mu obe, i lenže mohla vydýchnuť. Však zajatec, jej hnutý mukou, už šetrnou ju zdvihol rukou, tvor nešťastný, a povedal: „No neplač! — som tiež súdbou štvaný, tiež odniesol som v srdci rany, Mbosti zažil bôľ i žial. Nie, vzájomnej ja neznal lásky, tej dvojačku sŕdc prstienkom objímajúcej zlatej pásky: som lúbil sám, sám trpel som, i hasnem, ohník jak, čo smúti stred pustých dolín zabudnutý. Aj umrem vábných od brehov daleko, márnych nábehov to cieľa túžob denne nových: mne tá step hrob už hotový — tu, na kostiach mi vyhnancových zahŕdzavejú okovy..."

Ponočné svetlá doháraly, v priezračnej vynikaly diali hôr štíty — mnohý snežný fľak;

17

zalomiac hlavu, sklopiac zrak, sa oba míčky rozchádzali. —

Od tých čias smutný zajatec sám kol aula chodí-brodí. Na čele zorí rumenec, deň za dňom slnko-zraký vzchodí, za nocou noc zas pouchodí prez toten spolný nebosklon, hviezd zažmurujúc oči žiarné — no, deň či noc kol, zavše márne po svobodienke dychtí on. Mihne-li cez húšť srnec známy či kamzík preskočí-li v hmle, on, vzbíknuc, zštrká reťazami, on čaká, z kra že, z roklín tlamy vyhrkne kozák nanáhle, aulo v nočný pustošiteľ, odvážny rabov svoboditeľ... Vše zvolá — ostrý vydá hvizd. . . však hluš a tíša vôkol, svieži na kleni nepohne sa list; len vlny špľachcú, truc sa, prúc, a človeka zver očujúc, v maniny tmavý úkryt beží. ..

Tu raz on čuje, nevolník, po horách v ozyv z plných hrdiel vojenský rozliehol sa krik: ,,po kone! po ne rušaj! v kŕdeľ —"

, I trielia, hučia zjašene, úzdočky zvučia medené, černejú hune, svieťa zbrane, fŕkajú kone osedlané: — na výbojný vpád v okamih schystaný aul nepokojný; i diví odchovanci vojny sťa príval šustli s vysokých kol bŕd, a zatnúc v boky zvierat, po brehoch skáču kubánských, daň násilnícku sbierať-zdierať. . .

Utíchol aul; na slnci u chatrč spia psi ostražití. Osmahlí, nahí šarvanci harcujú žrebci po pažiti; . . ich dedi v kole sedia si, z fajočiek dym sa vinie, kradne v dial ako mráčok belasý.

18

Bez slova všetci mladých diev im známy poslúchajú spev, nímž i to starcov srdce mladne.

Č e r k e s s k á p ieseň.

1. íľukoce riečnych prúdov val, tíš nočná v horách k nebies krovu;; ustatý kozák zadriemal, na kopju vzpretý oceľovú. Nespiže, kozák: nočnou tmou Cečenec chodí za riekou.

2. Kozák si pluje, sadnúc v čln, dnom rieky dražák rozostrety; kozáče, člupneš v mätež vín a utonieš jak malé deti, ked za sparných sa kúpu dňov:: Čečenec chodí za riekou.

3. Na brehu drahých rodných vôd. osady kvitnú přebohaté, veselý plesá choro vod..... Speváčky ruské, utekajte, huš! domov letkom slávikov: Čečenec chodí za riekou.

Kým devy nôtily si tak, Kus na brehu zas ponad rieku, si sediac ako sirý vták, premýšľal, hútal o úteku; no ťažká retaz otroka a rieka prudká, hlboká. .. Medzitým v mrku pousnulá step — temená brál stemnely, po bielych chyžkách stred aula svit luny teká nesmelý; jelene driemu nad vodami, škrek orlov ztíchol naposled, i tupo duní prahorami daleký dupot koňských čried.

V tom šuchot... ktosi náhle chvátá. ..._ Premihla v svetle dievčia šata, a — v tvári bledej zármutok,

í 9

už ona pristúpila k nemu. Kty hľadá reči počiatok, čím milšie privraviet sa jemu-. zrak plný túžby bolestnej, ňouž zmiera i sa silí predsa; jak čierna vlna vlasy jej spadajú na ňadra i plecia. V tej ruke pílka zblýskala, tou tríme dýku vzorkovanú: že zdá sa, jakby deva šla v boj tajný, na výpravu brannú-

Naň vzozrúc, bleskmo na pozor, „utekaj!" rekla dcéra hôr: „nikde ťa Čerkes nepostretá. Pospiechaj, nemar nočných chvíľ;: tof, kindžal vezmi — zastane ta, ak bojsa kto by zaskočil. . Nie! bezpečno včuľ kdekoľvek; šlapají tvojich nepobadá nik v mraku nočnom — žiadna zrada.'"

Vo chvelej ruke pílniček, mu k nohám sklonila sa zápät, preštiklou v poly kvetinkou. Železo škripí pod pílkou. Sĺz nevolných zriet brôčky kvapať — a reťaz — skydla s rinkotom. „Si voľný!" deva zdýmla v tom, „bež!" Avšak vzhľad jej nerozumný kýs' potrh lásky vyrážal. Trpela zrejme. Vietor šumný, preletujúci s hviždotom, jej_ odievačkou povieval. „Ó, družko moja!" junoš zlkal: „ja navždy tvoj, tvoj po svoj hrob ja — Kraj desný opustime oba, ujd so m n o u . . . " „Nelzä, Ruse, nie ! Pomizla pre mňa žitia sladosť — ja všetko prežila, i radosť: do byľky všetko — ztratené — Ôi ináč ľzä? tys' ľúbil druhú!. . . Ó, neotáľaj, iď! a ju vyhľadaj, miluj, šuhaju! Mne nač dial chovať bôľnu tuhu, nač trýzeň ešte, t r á p e n i e ? . . . Zdrav chod! ta lásky požehnanie sprevádzať bude každý čas.

2*

20

Zdrav — zabučí moje sužovanie — daj ruku... posledný, ach, raz . . . "

Tu k mladici on vystrúc ruky, ju k srdcu přivil z všetkých síl, potlačivšiemu staré muky, a dlhým bozkom porozluky ich sväzok lásky spečatil. I ruku v ruke, citu plní, prez brežný spustili sa svah — a Rus, člup! v búrnych hlbinách už pláva si a delí vlny i s fluskotom ich rozhadzuje; už proťajších skál dosahuje, nad riekou strmo vyčnelých, už políček sa lapá ich. .. V tom prúdy hlucho zašuměly, cut bolo utlumený ston... Na divý sraz sa švihol on, vzad pozerá. . . breh zjasněl celý, okydom peny pobelelý, no Čerkešenky nevidieť, niet brehom, pod horou jej niet. . . Kol mŕtvo... na pobreží snivom len vetra ľahký začuť dmuch, a v svetle luny leda zrieť, jak v zrkadle vôd pohyblivom sa rozprúdil a zmizá kruh...

Pochopil všetko, nad tým znakom užasnúc, až ho přejal mráz; zavzdychol... Ľútostivým zrakom obohnal aul ešte raz, včul vymretý, i s jeho plotom, za ktorým temer so životom sa lúčil, na smrť stýraný...

(Dokončenie.)

Prerušená idylla. (Z cyklu: Cest la guerre.)

M. Rázus.

I. Ženili sa po dedine — ženili, sberali sa milí — však i nemilí, prišlo v písme určite a na krátce: — nech sa žení komu lúbo — kto sa chcel

'21

U Kruchaja nie ver' čeľaď hocaká: majú „jochov" — k tomu syna vojaka; verne slúžil cisárovi do včera — a dnes mat už medzi dievky preberá. ' A

— Počuj — syn môj — starí sme a zrobenŕr dorastáš i škoda ta byť bez ženy, do gazdovstva treba pomoc — uznáš sám — či by si sa neoženil? — A ja dbám?!

— A ty starý — čože na to? — čože ja!? v mene božom dobrá každá nádeja. .. — Ale predsa — ktorú? — Bože! ktorú vieš, vyber sama — ty sa lepšie rozumieš!

— Ved — veď, neviest ako v hore mladiny,, ťažko voliť! keby nebol jediný... tá by bola — ale nemá turáka, tamtá zas len daromnica voláka...!

Zaklopali! — vošla horná suseda: — Celý svet sa iba o vás prezvedá, hotujú vám sedem dievok za syna... — Práve tuto. žena čosi spomína!

— A ja by vám poradila nevestu, stálo by to — veru stálo za cestu... Evku Klavých! krstňa!' — Výber nie je zlý!: — Štyri kone rúcho by jej doviezly.. . !

— No — no! ved je nie tak nahlo — ešte nie. . . Jano náš má času haf na ženenie... — Viem — viem! — ani nechcem takto-netakto, ja len — aby neprišiel k vám ledakto!

Dobré samo seba chváli — bezo mňa, na bodajčo každá chvála daromná — ono — dievča má vždy „chvostov" v zapätí, ak nie dnes — tak zajtra iste uletí. . . !

Vyšla mať a za ňou syn do pitvora: — A ju poznáš, čo je takto za stvora? bol si s ňou kdes' na robotách? — Čo by bol ť — A na tanci? — Ani tam som nestihol!

— Jaj, si ty len! mám strach — mne sa popáči, ved sa za ňou pretekajú vohlači, dievča ani hruda syra ubité. . . nuž či poslat.. .? — Mne je jedno — pošlite!'

áä

II. — Eva — Eva, nože svižko zametaj. prídu ludia — máme čosi na predaj, povaly tiež omet — steny okolo, -aby jednej pavučinky nebolo!

— Mamo, mamo — čože vám tak prihára? jest mi hostí zo siedmeho chotára! počula som o tej kúpe tu i tam — ale ja sa — na moj' dušu — nevydám!

— Evulienka, dcéra moja jediná, \ed ťa nechcem za dákeho zlosyna, čeľadník to akurátny — úctivý — — Ale chodte! medveď, mne sa oškliví:

— No-no-no-no! zbíkneš ani kúdela — — Ked vy takto! som sa vám ja starela •do vydajú . . . ? načo som len . . . na kýho . . . — Len plač, len blač, ide otec — dá ti ho!

Vošiel starý — trochu vari írcnutý — (u rychtára vyberali pokuty!): — Eva, dievča — indi — indi — indidaj! bysťu svete . . . budeže .to za vydaj!!

— Ale koho?! — Čože V? — A to že jej nie! pozorne mat navijak pradenie... — Čože ? ? amen — rychtář bude starejším... ! — Otrávim sa — utopím sa — obesím!! Eukla von a zápät za ňou klopal hosť: — Sem sa bližšie, chvalabohu — miesta dosť — Pánboh s nami! — I Duch svätý! — Doma ste? — Doma! kdeby? čo vás nesie za šťastie?

— Čo ma nesie — kmotrička? nuž novina: — u Kruchaja málo jedna gazdiná, kúpna pomoc zjie i tolké oktávy... no a potom jedny ruky pod kravy.. .!

— Veru, kmotra — gazda na to strápene: prisám krpcu — ťažké časy žijeme, nám je ešte s Evou! len by ostala... •dnes by som ju nedal ani za kráľa!

— Nepleť starý! — sekla žena hrmotno: bolo by ti iste dost i mrkotno — na ocot ja dievku chovať? to už hej! — Veci ja, ked tak — pre mňa — čo ja — rozumej!

38

— To-to, kmotře, veru múdre! viete čo. . . ? -Jano Kruchaj tiež nie dáko kadečo, •dáte ju — ha? — Čo ty, starý? — Akí stel 1 — Nuž ved dáme! — Ale iste? — Naiste!!

III. -Zavítali ľudia vzácni — veselí, o kvietočku — peknom kvietku vraveli — svieži kvietok pre mládenca pýtali, miesto kvietka kažmíročku dostali.

Otec Kľavých mal vraj radost velikú, uctil hostí — nešanujúc „kelčíku", iba dievča hľadelo jaks' značené:

•tvár jak papier — oči ako pečene!

Sotva svitlo, tu zvesti — a dost nemilá, že mať Evu motovidlom mlátila: —• Škoda párif, ked sú dva raz nepárni, nezmárni si syna — stvora, nezmárni!

— Starý, starý, ten svet do nás zapára — poradže sa ešte pána farára, vezmi prasa — to-to malo — bez chvosta, má nám zhynut — nech sa oni pohostia!

Sviatočne sa vybral ku^ „ich milosti"... — Čože Kruchaj? — Goby, prosím? starosti! prichádzam . . . tu nevedel jak z rozpaku: čo by nám tak dali radu nejakú!

— Ja? nuž veru — čo i Písmo hovorí — dom bez lásky — čln bez vesla na mori . . . — Ked to prosím — z najlepšieho zámeru počnú niekde — iba ked sa poperú...!

Tak sa všetko vybavilo — po našský, v nedeľu už boly prvé ohlášky, ženích sedel podperený — na chóre, mladucha zas medzi dievky — v pokore!

Ale chýry kolovaly — nechýry, že sa Evka zriedkakedy zapýri, že sa v meste čertu-diablu naškiera —

-a že má tam nejakého — paliera.

— Syn môj drahý — mat po druhej ohláške: moje srdce — priznám — ako na vážke,

, privíta ta? vyprevadí niekedy... ? — Ó, hej — aj si spolu so mnou posedí!

24

Nechýbala ani bieda najväčšia: — Veď sa vám tej mladý Motúz zalieča! donášali... Hybaj večer milá mat ta do svatov, že sa nedá zavádzat!

— Jaj, čo slúcham? že by Eva? — ale ba! nevidíte? hotuje už na seba... to len zlý svet — neprajný svet vymýšla! — Teda pôjde? — Pôjde! jak by neišla?!

IV. Po ohláškach nebolo čo odkládat: hejže, gazda, dajže svetu, čo máš dat! a kde jest — tam každému sa vyhovie: hriatej spusta a k nej celé jalová... !

Na družine kási trápna predtucha: — Družbovský — hej, kdeže nám je níladucha? — Už—úž! — mat z dvier:: zaraz! len sa doriadi, prepáčte — ved nie je to jak vohľady...

Hudba hrala — nebolo však do skoku, iba stárež naberala širokú.. . . ale táto nedala moc na reči, že ju veru dokonale začepčí... !

Po nečase vyšla Eva z komory ako stena — a šat zas len z pokory, kúpny vienok — niečo myrty na hlave, a tie oči — jak by boly bolavé!

Vypýtali! muzikanti zahrali, do kostola hnul sa zástup pomaly, ked si Wakli u oltára: — Prebože! kríž ich delí, ktože tým viac pomôže?

Zhučal organ — a po piesni vyšiel kňaz, človek starší — už mu striebrom bronel vlas/... kázal mocne — ale čit sa nalákal, čo raz pozrel na pár — to sa zajakal!

Pri večeri „S Bohem já chci" začali — svedčilo sa! ved i cirkev pozvali; do myši sa bralo všetko veselo, iba novomanželom sa nechcelo.

Po núkaní išla pieseň do kola: — Nože vy tam! — Zanôtili s vrch-stola on o ovsi — ona zas o svobodě, o rybenke, jak si pláva, vo vode.

25

Potom — hopsá! nevoláni šarvanci dostali tiež po sklienke i po tanci: — Ťahaj verbung! ,,— hore Košicami,., hej L'-— Tu máš, Motúz, ale pozor — nevylej!!

Dubasili — že sa len tak striasal dom, mladý zať sa dobrácky smial okradom, bavilo ho: izba-kopec mravenčí — . a jak Eva vyvíjala s mládenci...

O polnoci tiahli k novej materi, čakala ich pekne s medom u dverí, odspievali o tej parte hlasité, očepčili — políhali na svite...

V. Gazda iba čo sa oprel — zažíval, musel hore —• do dvora sa vykýval: dnes nie, ale časom mladých predurír veru nesmú akživ čakat na kury!

Vsypal sečky, akej junček oniká: plnej trojky! koňom šustnul ovsíka, opatril si všetko až po zajačky, potom v stajni zdriemnul trochu sedačky.

Podchytil sa! hlava ako opilá: — Žena, ty s i?. . . práve kravy dojila: vstali? — Vstali! len čo to má znamenat, ved tá nevie dobré ráno povedať?!

Koláče sa minuly a pochvala! nevesta sa s matkou ešte snášala, syn bol rád a otec vzdychal dojatý: — Dobrý Pánboh všetko v dobré obráti. . . !

— Co mám — mamo? a tá riekla: — To a to Ona vrtká! slovom, stvora nad zlato: — Nakŕm, napoj, podoj! — Idem hned a hned... môžem-potom k našim? — Len sa nezased!

Ešte by snácľ mohlo mýliť trošíčku, pri stole ak oblizla vraj lyžičku, po kútoch zas kryla čos' do ručníka: — Ale bože, kto by to tam — privyká'

— Večierkom, čo hned len tak na okamih, zaskočila vytúžiť sa do Klavých: — Mamo, mamo, kde ste srdce podeli? mali ste ma zaliať v prvom kúpeli!

26

— Dcéra moja, už len poshov ako mak: mesiac — dva-tri... bude takto, lebo tak! vžiješ sa ty — ako mnoho — mnoho žien. . . — Ked ja,mamo, ani jest tam nemôžem!

— Dieta moje, ba len divná tvoja reč — nakukni! veď nie ti hádam obďaleč.. . diel tvoj pekne odložím ti každý deň — Evulienka, prídeš?... — Ale nadídem!

A na uhle za ňou ktosi: Evička, nože postoj! nedajbože slovíčka ztratit s tebou... ja že aké návštevy. . ! — Tma je dáko — krstná moja — to ste vy?

— Ja — ja, dievča! — chytili ťa na svorku? obchádzaš ma ani dáku bosorku... či si zhrdla? — Ba to!? — Nazri každý deň. ved k nám iba cez dvor!— prídeš? — Nadídem!

VI.

Poorali — posadili — posiali, darilo sa lepšie jak sa úfali: Eva mala ruky ani z ocele — a po čase aj to srdce zacelie!

Mladý muž sa choval vážne — rozumne, šiel za ženou neraz hen na záhumnie, a ked išli do kostola po strane, šeptali si ľudia, že im pristane . . .

Ale kde by nezašlo raz zrkadlo? milé žieňa čosi zlého posadlo: otec budí — ona vstáva nemrdom, mať jej káže — poslúchne — no, so srdom.. .

— Eva, Eva! čože zasa? kdeže si? (— Vari sa vám človek na krk obesí ?' i — Čó?? — Nič! zašla som ku krstnej... Na žiadosť? —• Preobliecť sa! — Nemáš doma miesta dosť?

Čosi-kamsi — dvorky !*) a hned obavy: — Stvora božia, čo tá všetko povraví! bár sto pekiel vyrubia jej na súde, ale ona dobrou jakživ nebude!

*) pochlebnice, ktoré nadchodia k bohatšej gaždinej s klebetami, • aby sa im dostalo niečo.

27

— Eva, Eva! čo si ten svet šepoce? aký kvet vraj — také býva ovocie... povedz pravdu — ja vieš — nedám na reči. že fa bili? prinútili? — A že či?!

— Starý, starý — prejdem hádam do svatov, nech sa kania sami s dievkou rohatou, blízky kabát — ešte bližšia košeľa: prečože ju hnali, ked íst nechcela?

-Zaklopala Kruchajová u svatov: —• Kánte sa vy s vašou dievkou rohatou! načo nútiť, keď raz vôle nemala? — Ibák*) vám ju chytlianka kás' navdala!?

— Krstná, krstná! počuli ste — aký shon? Yčera večer prevrátili celý dom — všetko pre vás! nezaspali do druhej . . . ! — Len sa nedaj, naučíš ich — veru hej! !

— Eva! Eva!! (— Už ma celú utrápia! — A čo Jano? — Daj sa svete — za chlapa!) — Eva!? — Hou?! (— Nuž s bohom! — pošla — v očiach plač — Kade sliediš klebetnica? doma kľač!

rNeposlúchla! sobrala sa: už ho máš! — Máme za čo, vykonáme rozsobáš .. .! odkázali... Eva k tomu na vyše, že ho vdačne aj tou krvou podpíše!

VII.

U Krucbajov prekysla sa nácesta: nechodila zanovitá nevesta, darmo Jano zašiel aj sám po ženu: nepôjde vraj — nie ver" — ani svätému!

~Nič to! hybaj Kruchajová na faru — vzala z kuriat — ale pekne do páru: — „Ich milosti" — veru sme sa dostali — človek nevie — iba ked sa opáli!

— Hja, som dobre nehovoril mužovi? kde však rada — ked ste dávno hotoví so všetkým — ha? — Prosím, to len suseda zauzlila! tá vždy do nás dojedá!

*) Ibák = iba ak stiahnuté v pospolitej mluve.

28

Kým sme brali — bola sladká ako med, ked sme vzali — navarila toho hned: s viedla Evu, zahúdla jej do tuha, že je ona u nás iba posluha...

Čo tu robiť? pod sa mrkom doháňať, kto je vina? ktorý otec — ktorá mat? — Kdeže dcéra? — Vyšla, tu je bezmála — Pošlite ju, mamka — kde sa vydala! — Eva, Eva — si ty už len za kára, pre teba nás svet zo zlého potvára, sběr si gráty a chod zkiad si utekla... ! — Zaraz — mamo, ale radšej do pekla!!

Pretriasali u Kruchaja na dvore: — Vyprali ju, tak jej treba — potvore! hajčí vravel, jak ju střetnul nad mlynom. .. — Čo tál ale čo ja počnem so synom?

Ozvala sa totka Brežných: Jajajaj.. . nelamentuj — radšej sporo pomáhaj! prejd do Kríža k Vyšnej — tá má spôsoby — porobí jej — ako len chceš — porobí!

Vybrala sa ráno s čím-tým v batôžku, našla Vyšnú skľúčenú jak krkošku, tá jej dala koreň čímsi obliaty — a že syn nech lepšie drží opraty!

Večer zahnul záhumním zať — ako jež: — Prišla Eva? — Na uhle je, len ju strež! (S Motúzom tam vystrájala šaloby: — Vidíš, Evka, mohlo nám byť! — Mohlo by!!).

— Ták? ja tebe.. . zhrmel jej muž do ucha: komu si ty prisahala... komu... ha?? pakuj so mnou!! príučnô na I! — Nieže! jój I! — Budeš dobrá? — Budem, budem! Bože môj!!

VIII. Na druhý deň bolo všetko v poriadku: nevesta sa zdvihla prvá ku statku, po durdení viacej ani potuchy! urobila, čo jej prišlo pod ruky .. .

Mat až žasla: Hladže, táto pokuta, ako ti ho vôkol Jana hrkúta! zažiarlila — ale slova nerekla: ešte by sa na polceste zasekla!

29

Iba keď už nadišla i neděla: — Povedz, Evka, vskutku si nás nechcela? — Ale, mamo! — zaskočil muž: nesoznaj!! Mrklo žieňa: Či to bolo naozaj?!

Už i sená robili — a pochvala! nehoda sa v domácnosti nestala, syn až rástol, otec vzdychal dojatý: — Dobrý Pánboh všetko v dobré obráti!

Ale darmo, inak bolo súdené, sotvaže sa započalo kosenie, vzbúril hlásnik bubnom viesku pokojnú: — Kto si vojak, poberaj sa na vojnu!!

Mrcha zvesti: všetko razom na ruby . . . prečo ? preto! celý svet sa vyhubí... pán kráľ volá, idú chlapi od kosy, každý nechá doma v slzách kohosi.

"V predvečer sa ešte sišli k spovedi: kto vie, koľkí navrátia sa dakedy!? ako Kruchaj klakal — zupel chorál — a tam pod chórom čiasi žena plakala .. .

Plály svetlá, jak na veľkom pohrabe — boh vie koho kto a kedy zahrabe! ťažko bolo dusiť slzy kňazovi, sto ráz ťažšie — žene, matke, otcovi!

Svitlo! hlásnik zasa s bubnom: tramtatom... — Ženy po kríž! vysvetľoval z dom na dom: aby jedna na stanici nebola!! (že sa kdesi pohádzaly pod kolá!)

— Aký mi ho! Eva doňho pospolu: veď si teľa vyprevadím na hoľul Rukovali! — vykročila udatné, za ňou hlasom nariekajúc ostatné . . .

Dojachal vlak dlhočizný — nabitý: — S bohom, Evka! — Muž môj — odpusť! už mi neprídeš viac! — Pohli! kľaknul biely dym: — Bože-bože, či ho ešte uvidím?!

Pribylina, ang. 1914.

30

Štyridsať rokov v službe cirkvi. Píše Michal Bodický.

Nechcem písať kroniky, ani kritiky. Kroniky preto nie, lebo kronika sa píše so dňa na deň, a nie po rokoch a rokoch, kde tratia sa z pamäti jednotlivé deje, a keď nie celé deje, aspoň ich podrobnosti; a nezáleží na všetkom, čo sa deje, zvláště keď človek ešte nechápe, kam to vedie. Nepíšem ani kritiky, lebo by som musel kritizovať, a skritizovať samého seba až do krvi, a načo to? Lepšie je držať sa spôsobu Pavlovho (I. Kor. 4, 3, 4): „ani sám sebe soudím, nebo ten, ješto mne soudí, Pán jest." Ty, Pane, súd a nalož so mnou dfa svojej velikej milosti! —

My sa radi, s istou pýchou menujeme služebnikmi Pánovými, a ja predsa nechcem písať o štyridsaťročnej službe Pána, ale o službe cirkevnej. Nerobím to bez príčiny, štyridsaťročnú službu — jestli dožijem do 9. novembra roku 1915 — môžem dokázať cirkevno-úradnými svedectvami, takrečenými vokátormi; či som slúžil Pánovi, to mi povie On sám, keď sa mi prihovorí, alebo: To dobre, služeb­nice věrný! alebo: odejdi ode mne, činiteli neprávosti! Počkám, nebude to už tak pozde, deň to zjaví.

Ale vo vypravovaní o štyridsaťročnej službe nemôžem začať so službou samou, lebo tak by mnohá vec nebola zretedlná, a ja chcem, aby tieto moje riadky, jestli ich šťastlivé dokončím a prijdú komu na oči, slúžily k poučeniu a k výstrahe, — preto začnem s prípravou ku službe.

I. P r í p r a v a . Pod prípravou nerozumiem, ako mnohí rozumejú, teologické

štúdia, lebo príprava ku kazateľskému stavu má sa začiať tým spôsobom, ako pripravovaný bol prorok Samuel (I. Sam. 1, 11 a 24 —28), ked aj nejde pri každom tak zvláštnym spôsobom, ale nesmejú pri volení kazatelského stavu rozhodovať nízke, bočné, svetské ohľady. I mnohí zemania dávali predtým synov svojich za kňazov, lenže na základe toho porekadla: „Syn môj, keď nič nemôže byť z teba, budeš kňazom!" — a podnes vidíme pri katolíkoch, že grófski synkovia — keď nemajú výhladov na také dedictvo, aby mohli žiť po grófsky, idú za kňazov, aby dostali mastné kanonie, biskupstvá a žili — po grófsky. Naša cirkev nemá takých teplých miest a hniezd, aby sa vyplatilo stať sa kňazom, svet náš stojí na chudobe; a stou prípravou, akú vyžaduje kňazský stav, lepšie „sa vypláca" akékoľvek iné povolanie. A to bude i vtedy, jestli sa uskutočnia všetky nádeje na povýšenie platov, a či doplnenie po výšku 2400 kor. a mimo toho 5-ročné prirážky; lebo platy iných úradníkov povýšia sa do tých čias nepoměrné vyššie. Nemáme sa tedy čoho obávať, že by plat/ evanj. kňazov vábily Iudí, aby im k vôli šli mladíci pripravovať sa za kňazov. Mimo toho prekážať bude vždy viac rozširujúca sa nevera, alebo —• aby som sa mier­nejšie vyslovil — ľahostajnosť, hoci jedno také, ako druhé. Predtým

3i

v domoch rolnických a remeselníckych bola posvätná túžba, aby niektorý-z rodiny stal sa kňazom; teraz je to primálo, v majetnejších domoch sní* vajú o advokátstve, lekárstve, inženierstve, — to sa lepšie vypláca; ale práve tak je i s kňazmi, zriedkavé je, že by sa kňazský syn stal kňazom: načo by mal biediť, ako otec! To je panujúca mienka. Žeň mnohá, delnlkov málo! Proste Pána, aby vyslal delníkov na vinicu svoju! — Tu je otázka: akože som ja bol pripravovaný za-kňaza? Kozpoviem od počiatku.

a) Detstvo. Narodil som sa 25. septembra 1852 na Bani pri Banskej By­

strici. Moji rodičia menovali sa: Samuel a Mária rod. Bodická, oba pochodili z Nemeckej Ľupče, ktorá celé roje remeselníkov, učiteľov, kňazov a iných rozosielala po svete. Že v národe našom je mnoho schopností, tajiť môže len hlupák a lhár; slovenské porekadlo: zo Slováka všetko vystane, je nie nejaké chvastanie, ale ozajstná pravda, ako ani tá výpoved básnika Sládkoviča: „A čo, keď1 sa puk vo kvet rozvije? Svety nám závidieť budú!" nie je to básnické zväčšovanie, ale z dobroprajného pozorovania duchovných schop­ností a telesných spôsobností vyplývajúca mienka. Kdekoľvek našly, alebo nachádzajú sa priaznivé podmienky a príležitosť, aby sa mládež mohla učiť, všade povstaly pareniská vzdelanosti i bez štátnej podpory. V Ratkovej blahej pamäti farár August Šulek pri pomoci dobre sriadenej školy pripravil mnohých mladých remesel­níkov za učiteľov, tak že celá Gemersko-Malohonstká stolica a čia­stočne i Novohrad opatrené boly učiteľmi zo „Šulekovej präpa-randie". V Modre najprv gymnázium, pozdejšie učiteľská prípra-vovňa vychovávaly pre Prešporskú, Nitriansku stolicu, ba i Dolná zem učiteľov. Od najnovších čias nepripúšťajú modranských meštian­skych synov do štátnej učiteľskej prípravovne, a tým prekážajú a znemožňujú evanjelickým Slovákom, aby mohli mať učiteľov pre svoje školy. I v Nemeckej Ľupči bola takáto prípravoveň pre schopných mladých Lupčanov. Tamejší učiteľ Krman, skončený teolog, vyučoval mužskú mládež tak, že po skončení lupčianskej školy, ktorý chcel sa ďalej učiť, prijatý bol do syntaxi, t. j . tretej gymnaziálnej triedy. Pravda, výučba .diala sa latinsky, tak že me­štianski synkovia — jestli nechceli prijsť do školy so „signum", t j . drevenou bakuľou — museli sa i na ulici shovárat latinsky. Z lantinčiny nemali síce veľkého osohu, ale mimo latinčiny učili sa mnohým veciam, ktoré rozšířily známosti, zbystřily um. Ktorí šuhaji nemohli do škôl, šli na remeslo; tak urobil i môj nebohý otec, ktorý dostal sa až do Štiavnice na šusterské remeslo. Šiel ta so študenty, rozumie sa, peši, lebo vtedy žiaci sobrali svoje „málo-neveľa" do pinklíVa na chrbát; kde sa nadhodil dobrosrdečný vo-ziar, sobral všetku čeliadku za „dobro slovo" pod plachtu, viezol na kuse, kde bolo po rovine, alebo dolu vrchom, hore vrchom je, vraj, dobre voziť živú ťarchu, lebo museli sliesť s voza a isť peši, často i tiskať, ak bola na voze ťarcha.

Vtedy i pri remeselníkoch boly iné poriadky, takrečené cechy,

32

učeň nemohol stať sa hneď majstrom, musel najprv ísť na vandrovku, asi za dva roky, a len potom — jestli spravil „m aj ster štuk" — prijatý bol do cechy, za majstra. Môj otec po prepustení robil ako tovariš v Levoči, v Bystrici. Do Lupče ho neťahalo, lebo ináč nedbalí a dietkami obsypaní rodičia — jestli boli na žive — nepriťahovali svoje dietky, a, ako sa mi zdá, starý otec umrel vo veľkej cholere 1830; umienil si osadit sa v Bystrici, kde ho i prijali do cechy. Ale, ako začiatočník, viac sa úfal baníckej osade Bani (Spania Dolina, Herrengrund, Urakvôlgye, alebo najnovšie Úrvôlgy), kde však krom Michala Štolmana, budúceho krstného otca, nebolo evanje­lika. Cirkvou patrili do B. Bystrice, ktorá je vzdialená asi ľ/s hodiny cesty. Tam sa otec oženil r. 1846 „po známosti" z Lupče, vzal si svoju vzdialenú príbuznú, v otcovskom dome prísne k práci vychovávanú. V revolúcii i otec bol gardistom, a či vlastne gardovým šustrom pod vodcovstvom opatrného dozorcu baní Pateru, ktorý nechcel si s nikým pokaziť, na rozkaz šiel síce s gardou až do Turčianskeho Sv. Martina, ale keď vodca gardistov, Benický, kázal mu ísť proti cisárskemu generálovi Šimuničovi, vyhovoril sa, že jeho

tarda je bosá, že musí dať popraviť obuv, a dokiaľ sa to stalo, imunič rozbil Benickébo gardy a šiel ďalej svojou cestou. Na Baňu

nepamätám sa z dětinstva zhola nič, lebo som bol malý chlapček, lV2-i*očný, keď rodičia šli bývať do Bystrice. Neviem, čo ich od-vábilo, azda i túžba, aby bývali viac medzi spoíuveriacimi, a aby lepšie šlo remeslo vo väčšom meste; ale iste i to, že bane už vtedy přestávaly, Iudia sa roztrácali. Z Bane, ktorú som navštívil r. 1876-ho už ako kaplán s otcom a sestrou, priniesli rodičia dvoch synov, mňa a staršieho brata Samuela; sestra Mária narodila sa v Bystrici, preto sme ju bratia prezývali „hrdou Bystři či ankou", a ona nás „kropatými baníkmi". V Bystrici bývali sme v Sumrákovskom dome; kto vie, či je ešte dnes, lebo staré, patricijské rodiny mestské vymierajú, alebo na nivoč prichádzajú. Pamätám sa toľko, že sme

-bývali vo dvore na poschodí; otec nám bol dole vo dvore urobil z dasky kolísku, a my sme sa kolísávali ý k obsluhe bola stará slúžka Lojza z Bane, ktorá ako banícka sirota na každý „lôn" (výplata) dostávala niekoľko krajciarov, ktoré však vydala na cukríky, rožky pre brata, ktorý jej bol miláčkom. Niekoľko ráz sme boli i v „Rokosovej kinderschule" — vtedy sa to tak volalo, tam som počul prvé maďarské slová v nejakej piesni; zapamatoval som si: „szomorú, savanyú"; čo znamenalo, neviem. To som videl, že jeden chlapec spadol a rozbil si nos, a jeden urobil si batôžtek, vzal na paličku a nanášal ho, ako Žid.

Toto sú moje bystrické rozpomienky, a viac toho ani nemôže byť, ako poldruharočného priniesli ma do Bystrice, ako štyri-ročného ma odtiaľ odvážali. Lebo remeslá išly napospol zle. Tak sa viedlo i otcovi, ktorý mal učňov a tovarišov; viem, ako tovarišia sedávali pri stole, keď sa obedúvalo, ruky dolu vedľa seba, keď nejedli; učnia osobité na prahu kuchynskom, alebo vo varštate. Keď sa nedalo vyžiť v Bystrici, rodičia museli pomýšľať na inšie; pravdepodobne prostredníctvom farára Penzia, ktorý ma

53

krstil a o ktorom otec vždy s najväčšou úctou hovoril, stalo sa, že otca vyvolili za učitela do Sebedína, malej dedinky v blízkosti Ocovej, kam patrila ako filia. Mám v rukách vokátor, ktorým povolávali otca za učitela, a že sa mi páči aj obsah, aj spôsob písania, odpisujem ho.

„Milosť Pána našého Jezu Krista, láska Boží, a účastenství Ducha Svatého žádá a vinšuje Vlídnému a Mnohovážnému Muži, Pánu Samuelovi Boditzky filiálni Cirkev Evanjelická Aug. Vyznáni Sebedinská.

Obec naše Evanjelická Sebedin k Ocove, čo k cirkvi matce pripojená, ačpráve co do počtu duší maličká, předse náležité křestanské vychovávaní svých dítek, jak v literním umění, tak také i v dobrých mravých na srdci nosíc: obrací se k Wám, Wlídny a Mnohowážný Pane! v pewné dftwěre a lásce, pozíwajíc Was za budúcího školy Učitele v lůnu swém.

Jako pak od takowéhoto žádáme a očekáwáme od Wás: 1. Že naše, Waší učitelské zprávě svěřené dítky ve wšem tom,

co dobrým křestanům a rozumným občanftm znáti sluší, wěrně a svědomitě vyučovat se posnažíte, že obzwláště učení náboženství Ewanjelicko-křestanského w jeho pftwodní čistotě, zpewi, Modlitbu a jiné od Wyšší Duchowní neb Swetské Wrchnosti již předepsané aneb budoucně předepsané byt majíci známosti, do útlých srdcí dítek naších hluboce zakořenowat a wštepovat se wší péči a pilnosti sé přičiníte; zwáštný při tom berouce ohled i na to, aby tito naše dítky nejen v známosti, nýbrž i dobrých mrawých ze dne na den prospí wali.

2. Žádáme a očekáváme od Wás. že za celý ten čas roku, který jest k wyučowáni školskému ustanoven, aneb budoucně od Wyšší Wrchnosti ustanowen bude, k Wyučování tomuto, každý den krom nedele před poledním 3, po polední pak 2 hodiny takowým spůsobem wynaložíte, že se za ten čas od wší jiné práce, na příklad od Wašého řemesla docela pozdržíte.

3. Žádáme a očekáwáme od Wás, že i w jiných našich, či domácich, či obecných záležitostech nám svou moudrou poradou a ochotnou pomocí wždy na pohotowě budete.

4. Žádáme a očekáváme od Wás, že naproti své Duchowní i Světské Wrchnosti Domáci i wyšší, podlužnú úctu a vážnost, poddanost a poslušnost wždycky zachowati, že její rozkazy a nařízení i sám zachowáwati, i nás k jejich zachowáwání vésti budete. —

5. Naposledy žádáme a očekáwáme od Wás žiwot a spravo-wání pobožné, statečné, střízlivé a snášenlivé, kteréby nejen naším, Waši, učitelské zpráwě sweřeným Dítkám, ale i nám Wšem za příklad následování hodný sloužilo.

Za takowéto pak Waše werné a swedomité vynasnažování my z naši stránky Wám slibujeme a se zawazujeme:

1. Šestnáct zlatých w stříbrné minci w hotowých čtvrtročne se spláceti majících penězích dáwati.

2. Čtyři kyli Roži, které se w čas zosípky Cirkwe zosipou. 3

u

3. Od každého dítěte za učení ročitě l/t kily Roži, jeden fúr Dřewa, jeden chléb, w hotowvch pak penězích 12 kŕ. v stříbře.

4. Od těch, kteří písat budou, krom toho jěšte i '/• kily kromplov dávati se zawazujeme.

5. Štyri kantacie na Wyročité Slávnosti Wánoční, Welkonoční, Turiční a na hostinu Matouše.

6. Zemičku za Wráty pod 1/i kily siaťa. A tak již laskavý a dobrotivý Bůh i Wašim i našim snažnostem

bud1 nápomocný a jim požehnej skrze Jezu Krista Pána a Spasitele našeho.

Sig. w Sebedine dne 27 septembra 1856. Felicia suspicia precando confirmat.

Georg Platby Inspector, Andreas Javor ev. farár v Očove, Malla Ondrej Ricbtár, Ljawka Matúš pri., Matya Ondrej, Ostrolucki Jano

Burda ©, Ostrolucki Ďuro pougar ©, Martin Mallja Prísažuí.

Na vokátore sú dve pečate: cirkevná s latinským nápisom: Sigillum Ecclesiae Aug. Conf. Ev. Ocsoviensis A. 1815, v prostriedku rozsévač a pod ním Luk, VIII, 3; obecná s maďarským nápisom: Szebedice helység pecsétje 1847, v prostriedku štít, na spodku tri briežky, z prostredného vyrastajú tri stebla, alebo tri poriská, zakončené sekerkami, azda motyčkami alebo čakanmi, z pravá polmesiac, z lava hviezda, nad štítom 5-hviezdová koruna. Je to pravdepodobne znak panstva, pod ktoré patrili Sebedínčania, možno pod Viglašské, ktorým vládli niekedy Esterházovci.

Muselo otcovi zle ísť remeslo v Bystrici, keď prijal takýto vokátor; azda myslel, že odkvapne niečo i z remesla, nebude treba platiť za byt, ako v Bystrici u Súmrakov. To viem, že ešte po rokoch platil Fontánymu, bystrickému garbiarovi, dlžoby za remeú. V Sebedíne nebolo treba platiť za byt, lebo bola tam škola na prostred dediny, ale s jednou izbou, v ktorej učily sa deti, aj my sme v tejto bývali, v druhej izbe býval dedinský kováč, ktorý sa často opíjal a potom robil krik so ženou, synom, dcérou, velmi milé susedstvo to nebolo. Sišly sa deti do školy, bolo ich asi 20; naj­lepšie som si zapamätal, že každý deň cez poludnie jeden z najstarších chlapcov vzal ma za ruky, ja som držal v rukách tanier alebo drevený vahanček, a tak sme chodili od dieťaťa k dieťaťu a spievali: ,,VypáI, Bože, tú dedinu, nach vyhorí z dom do domu; keď sa budú znovu stavať, azda budú lepšie dávať!" A deti dávaly kúsky chleba alebo zemiaky pre — rechtorove sliepky. I to bol dôchodok, hoci vokátorom nezabezpečený. Dobrý kamarát Mišo Murovancoje (iste bol z prvého murovaného domu) doniesol smrekové a borové šišky, a tu hneď detská mysel narobila z toho ovce, kozy, pod kachľami bol košiar.

Očovský farár, Javor, tučný, hodný pán prichádzal len na pohraby a exámeny, s nami deťmi málo sa zapodieval, ale tým viac dekan August H. Krčméry, garansecký farár, vysoký, tenký belo-hlávok, ktorý mäa, tiež belohlavého, prekáral, že som mu vlasy

35

ukradol. — Ja z počutia naučil som sa niečo z biblických historií, čo som potom i pred ním rozprával, a keď ma zapieral, že je to nie tak, smelé som mu dotvrdil, že je tak! A na dodatok zarečnil som mu:

Keby to šlo podľ.i mojej vôle razom, Mne by sa najlepšie páčilo byť kňazom: Kde vezme chudobný šuhaj peniaze do školy? Darmo, ja len musím ostať doma pri tatkovi!

Toto boly moje prvé spomienky a tajné túžby po kňažstve, pestované nábožnými piesňami a modlitbami rodičovskými. Nedávno pred tým bola vyšla Cirkevná história s obrázkami, a neviem, či farár Javor, či očo\ský učitel, poslali ju otcovi na ukážku alebo na pôžičky: ako ma ťahalo k tým obrázkom, ale knižky kupovať otcovi nedochádzalo, hoci velmi rád čítaval. Chodievali sme na Hornú Mičinú, tamejší učitel Klobušický mal za ženu otcovu sesternicu, on nám ukazoval nový šlabikár s obrázkami — v Sebedíne učily Ba deti zo šlabikára s kohútom. V tom novom boly rozprávočky, veršíky, ale ani k takému šlabikáru nebolo prístupu.

Zo sebedinskeho života som si zvláště dve udalosti zapamätal. Rozchýrilo sa, že nášmu susedovi kováčovi medveď roztrhal jalovicu; i bolo tak, doviezli ju z hôr a složili blízko školy. Ako by som teraz na to hľadel, ležala na zemi, črevá z nej vypustené, okolo nej chodila suseda kováčka, zalamujúc rukama. — Ako deti chodie­vali sme sem a ta po dedine, prišli sme k suchému jarku na hornom konci dediny, počuli sme žabäcl škrek, — čo to môže byť? Šli sme bližšie a videli hada, ako prežieral žabu, zpoly bola už v hrtane, zpoly von trčala, a pri tom úzkostlivé škrečala. Mali sme pred očima príklad životného boja.

Niekedy vzali nás rodičia so sebou do Ocovej, kam chodili do kostola. Chodník viedol lieštinou, brezinou, bořinou, skalnatá cesta okolo jarku, kde sme ?a hrávali s inými deťmi. Raz som chcel zabiť pavúka, ale jedno dievča mi bránilo: Nechaj ho, prinesie ti šťastia! Ja som to prvý raz počul, spýtal som sa: a čo je šfastie? Ona zachvené pozrela na mňa: „Rechtor si, a nevieš!" Ale iste ani ona nevedela, lebo ani ja podnes neviem, — každý v inom hľadá svoje šťastie. Iste chyba je v tom, že ho nehľadajú v tom, kde je jediné šťastie. — Ponad cestu do Ocovej viedla poľná, ešte skalnatejšia cesta do póla a na Hrochoť, kam niekedy chodieval otec k tamejšiemu učitelovi Šolcovi; i on tiež pricházal k nám. Jeho syn, statočná duša, bol pozdejšie učiteľom v Orlaj-Teriakovciach, v Malohonte, tam som ako dekan navštevoval jeho školu. Syn jeho je farárom v Háji, v Turci. — Nad hrochoťskou cestou boly role, tam som videl košarovať, čo už krom detvianskych a slatinských lazov sotva kde vidno. Z dubových, tenkých doštičiek narobili „stavanie", prepletané ohrady, ktorými obtočili väčší alebo menší priestor na roli, dla toho, koľko bolo oviec, a v tejto priehrade spávaly ovce za niekoľko dní; keď zem bola pohnojená, preniesli košiar, t. j . „stavanie", ďalej. Toto je veľmi dobrý spôsob hnojenia

3*

36

v takých krajoch, kde nieto přístupu na rolu s vozom, a odkiaľ len tak sa môže svážaf obilie, keď všetky štyri kolesá zahamujú. Pri prenášaní košiara bolo treba vbiť do zeme koly, ktoré držaly „stavanie", železným kolom urobili dieru a tak vsadili kôl, a to volali „hradiť". Toto slovo počul som pozdejšie i Novohrade, v Ge­meri a v Nitrianskej, tedy je všeobecne prijaté a užívané; pochodí z toho času, kde ľudia bývali na „nákloch", t. j . na koloch si po­stavili svoje chalupy, koliby, aby boli bezpeční pred divou zverou a azda i ľuďmi. Pozdejšie len „páni" zabezpečovali si život i majetok hradmi, vystavenými na nedostupných vrchoch a skalách, odtiaľ sa dívali, ako nepriateľ pálil drevené chalupy poddaných, oni keď mohli, odplatili sa rovným spôsobom, a duša bola La mieste.

Ešte jedno musím pripomenúť zo sebedínskeho života. Neviem, ako som a kde našiel na stole alebo na kasni krajciar, ktorý som si prisvojil, vlastne ukradol, hoci nemal som zaú čo kúpiť; vtedy neboly v každej dedine sklepy, kam deti nosia za cukríky ukradené krajciare a vajcia, ženy za „sladké" obilie, chlapi za pálenku a dohán čo pochytia. Nosil som ukradený peniaz vo vrecku nohavičiek vždy v strachu, že mi ho najdú. Eaz ma otec vzal so sebou k sta­rému občanovi, od ktorého niečo kúpil; niesol mu peniaze. Starý sused prečítal peniaze, vybral z nich blýskavý nový krajciar a dal mi ho. Ja som ho s radosťou strčil do vrecka, a šli sme domov. Ale čo? Keď boly krajciare dva, začaly strkať, a bál som sa, že otec zbadá, preto som sám začal: „Ako mi ten krajciar strká!" Otec zamyslený nerozmýšľal nad tým, že jeden krajciar nemôže strkať, a tak nedopytoval sa, čo mám ešte vo vrecku, bolo by sa všetko vyjavilo, ale, čo bolo horšie pre mňa, musel som i ďalej strachy mrieť a presvedčovať sa, že zle urobiť je ľahká vec, ale ťažko to zakryť.

Ako si Sebedínčania vedeli vážiť školu, o tom svedčí nasle­dovné. Po čas vyučovania zavše prišiel do školy jeden vzdialenejší sused, pozdravil, sadol si, vysedel tam i celé dopoludnie, plietol z vlnenej priadze kapce. Otec dlho. nevedel, čo znamená tá častá návšteva, až sa dozvedel, že to bol školský dozorca, ktorý mal naložené od občanov dozerať, ako učitel deti učí, či sa netúla sem a ta, alebo nesedí pri remesle a nezanedbáva učenie.

Z mien, ako volali do niektorých domov, zapamätal som si: Múčikovcov, Malovcov, Murovancovcov a Špringerovcov; kto vie, kde sa toto nemecké meno vzalo v čisto slovenskej dedinke. Naj­bližšia dedina na sever bol Bečov, kde sme chodievali ku Kuriá-šovi. Bol to dosť velký dom, ako meno ukazuje, zemianska kuria. Ale kuriáš nebol pánom domu, len arendátorom; vše nás poctil mliekom, žinčicou a syrom.

Kodičia za krátky čas bývali v Sebedíne, lebo už r. 1858 na jar otec vyvolený bol za učiteľa do Novohradu, na Vereš, v turo-polskej cirkvi, kam sme sa práve v svätodušnú sobotu presťahovali. Týmto zakončil sa i môj detský vek a začalo sa

37

b) Chlapčenstvo.

Iste odporúčaním Adreja Bodického, farára senianskeho, ktorý mal otcovu sestru, vyvolený bol nebohý otec na Vereš. Na Turom-poli, kam patril cirkvou Vereš, bol farárom Natan Petian, alebo, ako sa písali jeho bratia a príbuzní, Petényi, ktorý bol dobrým priateľom Andreja Bodického, a pozdejšie poručil zo svojej pozosta -losti 8000 zlatých na Slovenskú Maticu, vtedy, keď jej ešte ani nebolo, lebo umrel r. 1859, a Matica bola založená len pri shromáždění slovenskom pod sv.-martinskými, nerozmyslene vyíatými lipami, roku 1861. Petian odporúčal otca Verešanom popri inom aj tým, že je dokonaly šuster; oni ho však zle rozumeli a prišli z turianskej (tak hovorili, a nie: turopoľský). fary s tým slovom domov na Vereš, že im pán farár odporúčali za učiteľa takého, čo je dokonaly fuŠer. Ale to nebola pravda, lebo otec bol dobrý remeselník, a dal si záležat na práci; ako učiteľ verešský šil lakové topánky žandárovi na Turompoli, ktorý sa volal Dóbrentey, meno maďarské, ale vtedy žandári boli Nemci, i tento sa s otcom shováral nemecky a platil za topánky 5 zl. v striebre (10 korún); v tom čase bol to veľký peniaz.

Ako vidno, Verešanom bolo jedno, či šuster, či fušer, otca vyvolili, poslali pre neho niekoľko vozov, ktoré cez Horný a Dolný Tisovník, Starú Hutu, Klokoč, Víglaš, Očovú přišly do Sebedína, sobraly, čo bolo málo náradia, a jeden chlap „vojak Paľove", hnal pred sebou dve kozy. Rozumie sa, že umiestili do voza i ná3 tri deti. Mali sme všetci traja osýpky, vtisli nás pod perinu, ktorá však bola zlou ochranou proti dažďu, ktorý sa dosť hurto osieval. Na Hornom Tisovníku oslobodil sa kohút, iste mu bolo pridlho sa viezí, vyletel na hornom konci dediny, a nedajbože ho chytiť. Ale tí statoční ľudkovia priniesli ho na druhý deň na Vereš. Vtedy som po prvý raz videl na hlavách žien hyly, aké dosiaľ nosia ženy v turopoľskej, lomianskej, leštinskej a čiastočne i v abelovskej cirkvi —• pravda, nová móda ich pomaly vyženie, a budú sa ukazovat len v múzeách, ako „kyky" okolo Málinca v podobe piestika.

Dedinka Vereš leží v Novohradskej stolici v takzvaných Vrchoch. Vrchami menuje sa čiastka stolice, ktorá je na severo-západe, a hraničí so Zvolenskou a Hontianskou stolicou, na východ od priesmyku krivánskeho po zámok a mestečko Halifj dedinu Maškovu, na juh po maďarské dediny Velikú, Treučov, pustatinu Ráros. Najvyššie vrchy sú turopoľské Javorie, abelovské Bralo, ľuborečský Lysec ; doliny sú štyri: Madačská, Tisovnícka, ktoré sa spájajú pri Šulej, Strhárska a Leštiansko-Hradská. Týmito dedinami tečúce riečky padajú do kľukatého Ipľa. Obyvatelia — menovaní Vrohovcami ;— sú Slováci a temer napospol evanjelici.

Vereš leží medzi Dolným Tisovníkom (Hornejsou) a Šuľou, na západ je Turiepolev na východ Nedelište. Jednotlivé vrchy ^menujú sa Makovce, Žiar, Okrúhly Vršok, Dedrahovica, Kruh,

38

Bohutfna, Zakuť, Rechtorov Vršok a Borok. Najvyšší vrch bol Kruh, ktorý vyčnieval medzi Verešom, Šuľou a Nedelišťom, odkiaľ sme hľadievali až do Sečian, a bolo vidno i vacovský vrch. Na východ­nom svahu k Nedelišťu je jaskyňa (Dúpa), do ktorej sme chodievali, od nej dolu až do nedelištskej doliny je príkry svah, ktorý volá sa Vrecom, ale skôr by mu pristalo meno „koryto". Jednotlivé pomenovania briežkov, priehlbín, polí, lúk, hôr som už zabudol, viem len niektoré: od Kruhu na západ Ivanišková, trochu k severu Drieň, pod ním Kúňavište (od kúúavy alebo pohánky), Za Žiar; na západ: Drahovô; pod Boskom boly válovy s dobrou vodou, k Šulej Podkoza, kde učiteľ mal rolu. Pozdejšie pravda pri kommassácii otec dostal až polgrunt v troch taratách: pod Kozou, na Kúňavišti a na Dráhovom, ako i lúku pri Dolnom Tisovníku. Že dostal dobré role a dobrú lúku, to bola zásluha zememerača Gyíkosa, otca dr. Michala Gyíkosa v Lučenci; tento rodený Maďar vždy opakoval: „Z čohože by chudák rechtor žil, keby som mu nenameral." — Pôda chotára je skalnatá; ktorí občania držali ovce a košarovali, dobre gazdovali. Siali najviac raž, jačmeň, ovos, pozdejšie i pšenicu, kúňavu, konope, sadili zemiaky. Počet obyvateľov bol okolo 200. Od tých čias sa nerozmnožili, detí v škole bývalo okolo 20. Teraz majú spoločnú školu s Dolným Tisovníkom, na chotáre dvoch obcí, a žiakov z oboch obcí len 36. Je to následok tajných hriechov!

Príchodom na Vereš otec si polepšil v plate, hoci i toho bolo málo. Nemám pri sebe jeho vokátora, čo viem o plate, viem z pamäti: mal sosýpky 16 prešporských meríc alebo kíl raži, to už i plat od deti, drevo od obce, a od detí tri koledy, bochníčkové (na Vianoce, Veľkú noc a na Sv. Ducha), kde dávali bochníčky, z ktorých sme my máloktorú zjedli, ostatné spotrebovala slúžka alebo dala kozám; jedna koleda martinská, kde dávali strovu, potom pečenie oblátok, za ktcré dávali zo mlyna 2 merky (73 merice) múky z čistej pšenice; blažejacia, kde dávali slaninu a rebrá, a gregoracia, kde dávali vajcia. Krém toho spomenutá roľa pod Kozou, asi pod 2 merice, voz sena z Dedrahovice, t. j . s obecnej lúky, a dve záhrady, jedna ovocná u briežku, kde stála i zvonica, lebo pán rechtor povinný bol na poludnie a na večer zvoniť; druhá bola menšia na rovinke na zeleninu, ale boly v nej i stromy. Budova školská pozostávala z dvoch izieb; jedna bola škola a spolu i kuchyňa, pravda varilo sa pred pecou na ohnisku, dym vychádzal vysokým komínom na poval a tam sa stlal z piecky po povale, popod slamenú strechu vychádzal von. Ale bola i druhá izba pre učiteľa, pravda, ako ani škola, nedláždená, každú sobotu vymazala sa hlinou s pomiešanými lajnami, čoho zápach sme cítili aj na druhý deň. Otec zprvu bol i notárom, za čo mal platu ročitých 12 zlatých. Hlavný dôchodok bol, pravda, z remesla, okolití farári, učitelia, jágri, ba i Židia, dali si robiť u otca, ktorý robil lacno a dobre. Kemeů bral z Lučenca u istého Šerliho, ktorého syna som ja pozdejšie ako gymnazista v Lučenci učil, ale som mu nemohol ničoho vbiť do hlavy; pozdejšie sa ukázalo, že sa predsa niečomu rozumel, lebo stal sa kapelníkom pri „Nép-színház-"e a vydal i slovenské piesne, pravda prerobené na maďarské

39

kopyto, čomu som ja nebol na vine, lebo odo mĎa sa hudbe ne­naučil, tomu ja nerozumiem.

Chcem napísať niečo o susedstve, aké sme mali v obci i von z obce. Najbližší susedia boli Kolárovci. Tam sme mali kamarátov: Jana, Ďura, Miša, sestra kamarátku Annu; to boli deti Janove, ktorý mal ženu zo Šulej, preto ju volali „Šulianka", osoba svárlivá, nerobotná, preto i deti boly zle vychované a divím sa, že naši ináč prísni rodičia dovolili nám s nimi obcovať. Priezvisko mali „Krasník". Žil ešte i Janov otec, ktorého sme — ako počuli od ostatných detí — starým apom volali. Musel to byť niekdy vážny človek a nábožný, ale už bol opustený, neopatrený, často i hladný, nemal ani potrebnej odeve. Celú svoju biedu vylieval spievaním nábožných piesní, z ktorých naučil som sa jednu od neho: „Ach, Bože na mne bídného, Nevylévaj hněvu svého" (Kancionál č. 548;. Syn Jano, hoci bol manžel a otec, kto vie, či zo samopaše, či z potreby, pokradol dedinskému Židovi Filipovi masť a iné veci, vyzradilo sa to hneď, lebo suseda Šulianka vyvárala bryndzovie rezance, dávala na korýtko a plnou varechou mastila, aj nás ponúkala, ale my sme od nej nikdy ničoho nevzali, iste mali sme i zakázané, ale sa nám i hnusilo. Stal sa hriech, a zápät za nim prišla kára! Nášho suseda, ktorého prezývali BVyzri"-m, iste preto, že vždy hladel hore, chytili pandúri, a či ešte boli žandári; ked ho odvádzali, suseda stačila ešte schystať praženicu, a doniesla mu ju Ír dedinskému humnu, a my celá chasa prizerali sme sa, ako ju zručne do seba pratal. Odsedel si neviem koľko mesiacov, a vrátil sa domov, ako statočný človek; považovali to tak, že si — vraj — svoje huncútstvo od­slúžil. Suseda Šulianka, ktorá i muža vychovávala, ale ako vidno zle, mala zvláštny spôsob vychovávania, ked volala niektoré dieťa, vždy zavolala: „Jano alebo Ďuro, Mišo, Anna — na! Úfali sa nie­čomu a pribehli; pravda, často dostali i buchnát, hoci velmi zriedka k svojej i detí svojich škode. Od nej sme si zapamätali i príslovie; ked mnoho pršalo, potešovala nebohú matku: „Pani rechtorčička, načo kedy pôhodie!" Spolu v jednom dome v jednej izbe — len komory malý osobitné — býval mladší brat Mišo, ktorý mal ženu z Horného Tisovníka, preto ju volali Horniankou, Bola inakšia gazdiná, ako Šulianka, preto sa i lepšie mali. Mali dvoje detí: Pala a Annu. Palo bol, ked sme my na Vereš prišli, vojakom, a lt žal v Dalmácii, vzali ho ako ženatého, a to vtedy bolo na 10 rokov. Ale zato svokra s nevestou dobre sa snášaly, boly obe pra­covité. Svokra vedela čipky klepňovať, naučila i nevestu, obe boly dobré priadky a tkáôky, lebo plátno bolo vzácné, tkaly nielen vre­covinu na 10—12 pásem, ale i na 16 pásem a činovať. Tvrdo cá­kaly Pala z vojny domov; prišiel len po talianskej vojne. To bola radosť, ked konečne došiel, chlap silný, hodný s bajúzmi, ktoré si však hned, ako prišiel, sholil, lebo nebola oby čaj v dedine bajúzy nosiť. Hned ako prišiel, došiel i obdalečný príbuzný po žene, trochu na rozume pochybený, ktorého volali „popesa" — tuhý fajčiar; jeho privítanie bolo: „Palo! počul som, že si priniesol dohánu!" Palo šiel do komory k svojmu pokladu, a hoci skúpy otec volal

40

za ním: „Palo, aleže ni veľa!" — doniesol plné priehrštie a dalf starému fajčiarovi, ktorý, keď nemal dohánu, vytiahol zo zapekačky pipasárik a dal si ho tým koncom, ktorý býval v zapekačke, do úst. No nerobil to len sám, vídavali sme aj iných, ako si vykra­čovali so svojimi „cigarami", keď nemali tri krajciare na trafiku.

Títo susedia mali vyše domu sady, a v nich mnoho ovocných stromov: bystrické slivky, trnky, trnoslivky, kobolice a guránge (duranzie), hrušky: žitnárske, jačmienky, ovsienky, dlhánky, „mia-dovke," prašivky, budínky, krížovky a zimné funtovky; jablká: bo-sinanky a bočky. Ale čože, keď sa to pred nami deťmi neobstálo; nečakali sme, kým dozrejú, šklbali, kynožili sme, a veru i nám, by lepšie boly chutily zrelé, keby sme im boli dali dozrieí. Krém toho boly čerešne a orechy. I tu sa ukázalo, že pokuta za hriech ide rýchle; v našej záhrade nebolo nám svobodno trhať nezrelé ovocie, ale keď rodičia nestihli dozrieť na to, aby sme ani inde nebrali, dovolili sme si i doma samopaš; keď budínky, alebo cisárky dozrievaly, vzal som nôž, vyšiel som na hrušku, a čo som dočiahoí, som nožom pozatínal; pravda, potom aj mňa nebohý otec za odmenu môjho záhradníctva pozatínal, nie síce nožom, ale prútom.

Ďalší susedia boli tiež Kolárovci, ktorí sa i volali Kolár. I to boli dvojakí: „Hluchý Kolaroje" so ženou Mikorkou a dvoma synmi: Jánom a Jurom. Jano bol tiež vojakom švaližierom, ale už vyslú­ženým. Rozprával nám deťom zo svojho vojenského života, že videl i cisára, ktorého kôň mal i na čele i na prsiach zlaté hodinky. Hodinky to iste neboly, ale pozlátené bliašky; my by sme boli aj prisahali na to, že boly hodinky, lebo sme slovám z „vojny" přišlých vojakov sväté verili, hoci nám otec mnohú vec ináč vysvetlil. — Mladší syn Juro bol niečo ukradol, ako sa to vyzvědělo, otec nečakal na súd, pochytil sekeru a zaťal synovi do hlavy; dívali sme sa, ako ležal zakrvavený v „Ohrade11 velikej, ohradenej lúke prostred dediny. Bola to krutá pokuta, ale odstrašujúca, lebo nebolo počuť, že by Juro a či Ďuro bol žatým niečo potiahol. Nepamätám sa, či bol ešte i žalářovaný, ale akiste.

Druhá rodina v dome bývajúca bola švagriná „hluchého", zubačka, mala troch synov a jednu dcéru. Starší syn bol kanonierom; keď prišiel z vojny vo vojenských šatách (vtedy dávali vyslúžencorň i šaty domov), náš otec odkúpil ich od neho, ako odkupúval i od iných, a dal robiť nám obleky z nich, tak že sme chodili hrdo v dvojom súkne. — Druhý syn bol Ondriš, náramne neporiadny, zlodejský, prezývali ho pre jeho pochabstvá „Šalamatoma, a že bol rapavý, cigáoky mu daly meno „naopak rajbalo". Ale preto bol úslušný, cez Advent až do polnoci pekával s druhými v škole oblátky; len slanina, ktorou sa mastievaly železá, vše prišla do jeho bezodného žalúdka; nebohá matka, keď pekári hľadali slaninu, ani nehľadala, vedela, čo sa s ňou stalo, i chtiac nechtiac odkrojila druhú. Keď sa piekly oblátky, školskí chlapci dvaja alebo traja, takzvaní ^kuštoši", nosili drevo na oheň, pritom roznášali po dedine ostriežky ž oblátok, čo ľudia vďačne prijímali a strovou, bryndzou, orechami

41

at<ř. odmeňovali; dostalo sa i chlapcom orechov, jabíček, sušienok. Áby zachránili svoje imanie pred pažravým Šalamatom, schovali si, ale on býval často v žandárskych rukách, vedel, ako podchytávajú sa Iudia. Ked kuštoš nechcel dať dobrovoľne čiastku koristi, vybehol von, že ved on vie, kde si skryl; chlapec vybehol za ním, potom pred neho a vždy račlujúc doviedol ho k svojmu pokladu, ktorý mu on nešeredne podežmoval. Že „Šalamata" rozumel i politike, dôkazom bolo, že ked raz popri škole šli žandári, vypýtal si od matky niekoľko oblátok, vybehol na cestu a podal ich jednému. Žandár, Čech, strčil ich do vrecka a povedal: „To mi bude na svátky!"

Ked sme pri pečení oblátok, spomeniem, že toto bol dosť výnosný dôchodok, lebo páni cirkevníci hľadeli sa odmeniť: strovou, obyčajne šošovicou, hrachom, bôbom, kúňavnou kašou (pohánkou), bryndzou a klbásou. K oblátkam přidávaly sa i trúbelky, a niekomu neposlať trúbelôk, považovalo sa za krivdu a zneváženie. Tak sa stalo, že náhodou do jedného domu, Strapkovi Paľoje, nedali trúbelôk; gazdiná, rodáčka s tisovníckych lazov, ktorú volali „Šisťovkou",zbadala velkú krivdu, zavolala na svojho muža: „Starý môj, nedaj kaše, dám lanču (šošovicu), a tuturke ništl" Kaša sa považovala za najpred-nejšiu, šošovica za najpodlejšiu strovu.

Ked som už pri oblátkach, dopoviem, že si pri tom páni rechtori zasahovali do revíru. Turopoľský mal právo posielať oblátky po celej cirkvi, filiálny každý v svojej obci; ale začali i filiálni posielať i do susedov, a to či do filie, či do matky. Turopoľskému pánu rechtorovi sa to nepáčilo, a predniesol ako sťažnosť na cirkev­nom konvente, že filiálni rechtori posielajú oblátky i na Turiepole, aby sa im to zakázalo; ale vstal jeden Turan a povedal: „Vlídný pán rechtor, každý z nás vopred si prihotuje, čo dá za oblátky im, čo horno-, čo dolno-tisovníckemu, čo verešskému; ak všetci pošlú, dáme všetko, čo sme nahotovali; ak dajeden nepošle, neroz­dělíme, čo sme nahotovali medzi ostatných, ostane náín to doma. A tak z toho, či páni rechtori z fílií pošlú nám oblátky, alebo nie, oni, pán rechtor, nemajú ani osohu ani škody". Ostatní Turanci prisvedčili a vec bola dokončená. Dnes, pravda, ani Turopolci nemajú oblátok, lebo sa to považuje za ponižujúce.

Na pamiatku pripomeniem i vinš pri roznášaní oblátok: „Slo­vutní a vážní a nám se vší uctivostí považitedlní páni patronové I Pánu Ježiši přinášeli dary do jesliček, bobatí i chudí, učení i sprostní, usilujíce jemu tým vdečnosť učiniti. Podobne i náš pán učiteľ školy naší verešské rozpomínaje se na tú památku, vděčí se Vám týmto vánočným darem, žádaje, aby ste jej od neho s dobrým úmyslem přijati ráčili."

Vrátim sa k susedom. Zubačkina dcéra Zuza často chodievala ~k nám s matkou svojou na priadky; ale bola dosť ľahkomyseľná osoba, lebo pozdejšie sa zle zadržala. Ked mládenci na Veľkú noc oblievali dievky, pochytili i „starú" a viedli ju k potoku — ona hrdo šla, že ešte i na ôu si spomneli. Varievala čemegu; neviem, kde sa vzalo na Vereši toto pomenovanie. Jej čemega bola zo suchých

42

hrušiek poľných, utlčených v mažiari, ktoré potom uvarila ako kašu; nám deťom bola to lahôdka, hoci sme doma mávali varené, suché hrušky. Celý chotár verešský bol zasadený neštepenými hruškami, ktoré potom, kto stačil dobehnúť, obíjali, lebo trasenia sa obyčajne nedočkalo. Hrušky nosili domov, vysypali na poval, a ked sa uhni-ličkaly, vyberali ich a dávali do pece — po chlebe, aby sa usušily. Takto bolo všade po „vrchoch"; ale ktorí bližšie bývali k Haliči (ináč Gáč) a k Lučencu, nosili hniličky i do mesta na predaj, a ženičky obyčajne tak odporúčaly svoj tovar: „Kupte si planie hruške — ale sa dobriel" Z Vereša chodievaly ženy s hniličkami do madarských dedín k Iplu na konope, tam zas tak sa ponúkal tovar: „Kupte kertečke za kenderke!" A pekne sa dohovorili; za kôš hniličiek doniesly celý batoh konopí. Neviem, aké je dnes verešské pole, ale už v tom čase viac rúbali stromy, ako sadili, a tak prívaly vymlely jarky, podonášaly z póla do dediny hlinu a skála, tak že prostred dediny ležiacu lúku „Ohrad", kde sa rodilo mnoho sena a otavy (kosienky, košariny, mládze), cele zanieslo.

Povyše „Kolárovcov" bývali Oravcovci. Neviem, či prišli z Oravy, ale tak sa volali. Staršieho gazdu prezývali „Bizeukom", lebo temer každý odrastlý človek mal nejaké posmešné meno; jeho synovia Palo a Jano boli naši kamaráti. Už v mladom veku zjavujú sa budúce vlohy. Keď sme po sadoch bedzgali, a nečakajúc, kedy to dozreje, nemilosrdne šklbali.podežmovali sme raz i Oravcoje hrušky (jačmien-ky) a doniesli sme ich do stodoly, aby sme sa podelili, lebo i medzi zlodejmi sú isté pravidlá: tu malý Janko hodil sa na hrušky a volal: „Nahajte mi moje hruške!" čo nám bolo robiť? Odišli sme s od-visnutými nosmi, a Janko pobral všetky. Tento Janko pozdejšie přiženil sa do majetného domu, stal sa rychtárom, a jestli žije, iste je zámožným človekom; my ostatní ostali sme všetci na najnižších stupníkoch svojho povolania — neboli sme, ako v Nitrianskej ho­voria, dotržní. Mladší gazda volal sa Hrk, jeho otec bol rodák z Turéhopofa, — ale neviem, či boli so starším bratia po materi, no viem, že stará žena, už či spoločná, či jedného z nich mať, chodievala nás mastiť, ked sme v chlapeckej samopaši sa obrazili, alebo skôr nezrelého ovocia sa objedli a zimnicu dostali. Brat, ako nezbednejší, tak odplácal jej robotu, že jej i jazyk vyplazil, zvláště ked nám dávala dobré naučenia, ako sa máme spravovať, že nesmieme skalami hádzať, špatné hovoriť atd. Vtedy som nechápal, že by človeku za dobré naučenie vyplazili jazyk, dnes to už chápem z vlastnej zkušenosti.

Možno, že každý nevie, od čoho pochodí meno „Hrk". Vo vrchoch novohradských, a možno aj inde, sliepku bez chvosta volajú „hrčkou", a podobného kohúta „hrkom". Také sliepky že dobre nesú a majú chutné mäso. 1848-ho roku Lentvorci sa v niečom previnili, poslali im za pokutu gardu šuliansku, ktorú mali chovať, a milí Šulania si aj rozkazovali každý svoje milé jedlo. Ale jeden prevýšil všetkých, ked prikazoval gazdinej: „Mne uvarte ,hrka'u. Nebohý Janko Hrk, farár malínský a senior novohradský, vedel, že je „hrk" nie na zahodenie, preto nanasledoval svojho mladšieho-

48

brata, bývalého professora teologie v Prešove a v Prešporku, ktorému sa Hrk videlo prisprostým a premenil ho na „Hork"; ale tým sa nestal ani múdrejším, ani vzácnejším, ani vlasteneckej ši m, lebo nie meno robí človeka povestným, ale naopak.

Medzi Oravcovci a Kolárovci bola lúka: „Gravcoje ohrad"; pod samým briežkom, v nom stála stará hruška, ktorá každý rok rodila. Rozchýrilo sa po dedine, že na tisovníckych lazoch narodilo sa dieťa „so zubami" a tak, že je veštica, vie, kde sú poklady; druhý zúbok mu vraj vytrhli, lebo tak by bolo vedelo povedať, kto čo ukradol, a to by pre jej susedov zle bolo bývalo, lebo tam bolo mnoho takých, ktorí vzali i ť>, čo oni ta nepoložili. Ostal len zúbok, ktorý zvestoval, kde sú poklady. Zavolali to dievča, pravda, s rodičmi, i na Vereš. O to sa nikto nestaral, či už niekomu ukázalo poklad, hostili ho i s rodičmi, a dávali uzle múky, kusy slaniny, kto čo mal; i u nás sa hovorilo, že by otec ušil čižmičky, ak by ukázalo poklad. Dievča ukázalo sem a ta, ale bez výsledku, až ukázalo na starú hrušku. Chytili sa do nej, rúbali, kopali, všetky korene popretínali; najhorlivejšie kopal „hluchý Kolároje", a niektorí po­chybujúci figliari podhodili mu starý peniaz, a on chudák, ešte s väčšou chuťou rúbal do toho, prirodzene — darmo. Tak, hla, povera naplašila Judí!

Kecf sa narodil Hrkovi chlapec, my susední chlapci sme v čas krstenia okolo domu obzízali. Ja som nevedel, čo to znamená, keď nám ženička povedala: „Ak sa budete dobre správať, dostanete koláč!" A naozaj, onedlho doniesla koláčom menovaný chlebík, ktorý sme uchytili, zaniesli do Kolároje košiara a tam si ho sve­domité rozdelili. To — vraj — preto, aby sme toho novonarode­ného prijali do kamarátstva. Či sme ho časom aj prijali, neviem.

Starší gazda (Jravcoje — Bizenko — bol niečo poparatil a prišiel do temnice — tak volali žalár. Vtedy chlapi nosili dlhé vlasy, len vojakom a temničiarom ostrihali; koho ostrihali a nebol vojakom, o tom vedel každý, kto je on, preto hľadel dla možnosti ukrývať svoju hanbu. Ale vlasy tak skoro nenarastú, ako ich ostrihajú. Bizenko, aby sa zbavil hanby, nejako si zaopatril ostrihané vlasy nazpäť, kto vie, akým spôsobom si ich pripravil na hlavu, a mal hotovú parochôu, ani nejaký královský dvoran počiatkom 18. sto-letia. Právp tak pochodil i jeho sused od horných Oravcov, ktorého prezývali Forgáčom, tiež prišiel domov ostrihaný. Mal už druhú ženu, ktorú volali „Čierničkou", neviem, či preto, že bola počerná, a či bola z Horného Tisovníka od Ciernikov. Od prvej ženy mal krivého syna, o ktorom sa mohlo povedať, že každá šelma pozna­čená. Hádzal sa o palici ako had, pozdejšie konal i sedliacke ro­boty, bol dobrý pohonič, často nás vozieval na Seno. čo bol i krivý, dostal ženu, mal i deti, lenže, lotor, keď mu dievča doma spievalo z novoročnej piesne: „Pravého otce máme", on jej to prekrútol, že by spievala: Krivého otce máme! V tom istom dome býval na želiarstve v pálenici Žid, Filip; jeho žena, kto vie, odkial bola, nevedela dobre slovensky. Chlieb pekávaly obe ženy v jednej peci,

44

Čiernička černější, Židovka belší. Raz si to boly zle posádzaly, že sa im chlieb poslepoval. Keď to Židovka videla, nahnevaná kričala: „Gazdiná, bodaj tie vaše chleby zrádniky metaly, keď na tie moje sišly!" A chleby boly veru nevinné, nezaslúžily hrešenia.

Povyše Oravcovcov bývali dvojakí Mlynárovej. U dolných bol raz pohrab, umrel gazda, prišiel pochovávať i miesto farára vtedy len vľúdny pán rechtor Laciak z Turopoľa; ja som stál za jeho chrbtom, počúval som kázeú, a potom doma som hodne z nej od-rectoval, čo sa otcovi velmi páčilo. Gazdu od Horných Mlynárov volali „kňazom Mlynároje", lebo vynikalv rozumom nad iných, býval často v úrade a nemal z toho škody. Že mal rozum pre seba aj iných, svedčí nasledovné: Keď nebohý otec stal sa okolným notá­rom, radili sa Verešania, kde vezmú učiteľa? Gazda Mlynároje ho­voril však o tom, že by mali dať menší plat; menovite mrzely ho role učitelové a zvláště lúka. Ja, už vtedy teolog, bol som medzi nimi a poznamenal som, že učiteľ si zaslúži plat, a že ani nesvo­bodno umenšovať. Kňaz Mlynároje veľmi nesháňal dôvody, odcapil porekadlom: „Zjednaj ako môžeš, a zaplať spravedlivé." A všetci mu prisvedčili, bola to voda na ich mlyn. Keď i ten „kňaz" ve-rešský nemal úplne pravdy, lebo tak by učiteľ bol veľmi zle obstál, ale nemožno schvaľovať ani hromadné povyšovanie platov nielen pri učiteľoch, ale i pri iných úradníkoch, a čo viac bez rozdielu na prácu a ako si patričný koná svoju prácu. Je to rozdiel pri práci v takej škole, kde je 30, a v takej, kde je 80—100 alebo i viac žiakov. Práve tak je to pri kňazoch a akýchkoľvek úradníkoch.

Vyše Mlynárovcov bol mlyn, v ktorom mlynařil istý Oremus, katolík. On si rád, upil, a ona — tak sa mi vidí — tiež nevyliala. Boli sa zaviazali Židovi, že zaplatia dlžobu na ostatné fašiangy; Žid prišiel na čas, ale mlynářka ho vyhnala, že či nebudú ešte fašiangy? Kto vie, ako sa potom vyrovnali. Nedivme sa dedin­skému Židovi, že sadol na lep ľstivej mlynárke, stáva sa to i medzi inakšími, učenými ľuďmi. Keď odchádzal z Ozdína učiteľ na Turie-póle, predal včely susednému farárovi z Turíček, spravili si písomný, či ústny záväzok, že farár zaplatí za včely, keď mu dobre přijde. Učiteľ čakal, čakal, ale farárovi nikdy neprichádzalo dobre; přešly roky, a vec zakončila sa pred okresným súdom. Nebolo to pekne, ale sa tak stalo.

Pri mlyne, za jarkom, bývali dvaja susedia, ktorých meuá som už zabudol; len to viem, že jedného prezývali „Hurom", a druhého: „Že by si sa neuháôal". Tento druhý bol s tisovníckych lazov, boli ho vyvolili za hájnika, a keď chytil niekoho v škode, povedal mu: „Že by si sa neuhánal", t. j . aby si potom netajil, že si škodu spravil.

Vôbec Verešania vyznačovali sa spôsobnosťou, že vedeli ka­ždému dať meno dľa zásluhy; mnohého ako by tým menom od­fotografovali. To všetko dialo sa neúradne, a patričný nemusel zadávať prosbu, tým menej musel dať na prosbu štempef, všetko šlo gratis. Nás ďvoch s bratom, že sme boli ostrihaní a že sme si

45

pričesávali vlasy za uši, kamaráti přezvali: „ostrihanec zaucháč"' — tiež gratis.

Takto sme došli od školy počnúc na horný koniec dediny, a musíme prejsť cez lavičku rieky, — tak volajú tam svoj potok, ktorý vyteká na Starej Hute a Blyskavici, tečie cez Horný a Dolný Tisovník, na Vereš atď., ako už bolo řečeno. Lavička bola nám pamätná tým, že keď sme raz so sestrou s horných lúk šli domov, my dvaja bežali sme popredku, ona za nami, ale hneď na kraji člups do vody; my sme nalákaní dívali sa, až prišla ženička a vy­tiahla ju. Keď sme prišli domov a sestra bola mokrá, vyzvědělo sa všetko, a matka dala nám zaslúženú plácu za našu rytiersku ochranu sestry.

Na druhom, pravom, západnom brehu rieky bola druhá polo­vica roztratených domov. Ale najprv niečo o rieke: bola plná skál okrúhlych i tlapkavých, ako vôbec celé okolie je velmi skalnaté, vody v čas prívalu bolo až primoc, ale v šuchote nebolo treba ani lávky, mohlo sa bezpečne cez ňu po skalách prejsť. My deti sme sa v rieke kúpavaly, ryby, raky chytaly a pred hadmi utékaly. Ryby boly: píže, hlaváče, mreny, kresačky (krátke, okrúhle), jal-šovky, jalce; chytali sme pod skalami, alebo sme hlušili: udreli skalou na skalu, kde sme mysleli, že budú ryby, skaly prevrátili a ryby ohlušené pobrali. Pozdejšie začali sme chytať i na gebulu; dosial neviem, aká to otrava, ale viem, že sa to nemalo a nemá robiť. Keď sme pri vode, pripomeniem, že vtedy ešte nebolo na Vereši, a, nakoľko viem, ani na okolitých dedinách, kopanej studne. Statok napájali z rieky, tam i prali, na pitie a varenie brali vodu zo studničiek. Pred školou za cestou v ohrade Kolároje bola studnička, z tej sa brala voda na varenie, ale pili sme z farkašky, ktorá bola na dolnom konci za riekou.

Za riekou bývali od horného konca počitujúc Blišťanovci. Starý Blišťan rád podvihoval skleničky, preto býval v úrade, a to povgárom, alebo obecným sluhom. Najbližší susedia boli Korčokovci, kedysi prví gazdovia, starý Korčok býval rychtárom a pritom naučil sa ľahko žiť a dobre jesť i piť; i jeho druhá žena — Kukaska — rada si pohověla, a gazdovstvo šlo dolu vodou. Ľudia rozprávali o starom, že ako rychtář tancoval pred pánmi v Haliči v červenom lajblíku ako besný. Nepovedali, aká to bola slávnosť a za čie peniaze boly tie červené lajblíky, lebo také mali i druhí rychtáři. Starý umrel, zanechal gazdovstvo zadĺžené; videl som, ako jeho synovi chudobný sused Garaj požičiaval 100 zlatých v šajnách alebo 40 zl. r. č.; dlžobný úpis podpísal syn s matkou u nás v škole, a Garaj odčítal na stôl 40 zlatých, položil tam štyri desiatky. Aké boly, neviem, lebo od tých čias sa mnoho ráz peniaze měnily. Otec Garajov býval robotníkom u Korčokov; raz ztratil sa akýsi koláč, alebo čo takého, gazdiná hladala, hřešila,. ale starý Korčok chladno povedal! „Stará moja! Garaj to zev, na!: že sa ho najev!" Poznať dobromyselného nestarajúceho sa človeka! Keď Kukaska vydávala svoju Zuza do Mlynárov za Pala, „kňazovho" syna, bol som pri

46

'tom i ja, prechádzal som od Mlynárov do Korčokov ako nepozvaný, a preto ani za stôl nesádzaný hosť. Tam sa stalo, že mladý zať prišiel so svojej svadby na oddávky do Korčokov a zaspieval nine neznámu pieseň:

Pod Belehradom stojí vraný kôň, A na tom koni, koníčku koni, sedí cisár môj.

Podaj mi, milá, tvojho ručníčka, Nach si ja utrem, nach si ja ntrem

Môjho koníčka.

Dobrý večer vám, pani krčmárka, 'či tu nebola moja frajerka, moja frajerka?

Ej, bola bola, za dveřmi stála, Šla by tancovať, ale sa bála, ale sa bála.

Keby ja vedel, kto s ňou tancoval, Ver by sa ja s nim do krvi rúbal, do krvi rúba!.

Kto je na tanci, ten smie tancovať, Ale sa nesmie do krvi rúbať, do krvi rúbať.

Pri samých Garajovcoch bývali Babiakovci, schudobneli Iudia, lebo keď v 60-tych rokoch bola prišla za porcie vojenská exekúcia na Vereš, najviac vojakov dostali Babiakovci, lebo neplatili porcie; ale nie preto, že by, ako mnohí občania uhorskí a zvláště páni, neboli chceli platiť z vlasteneckej horlivosti, ale — nemali. Boli cele rovní tehdajšiemu plebánovi z Veľkej, ktorý mal velký plat, ale ako zeman moc potreboval, pýtali od neho porcie a vyhrážali vojenskou exekúciou, on sa však nezlakol, odpísal do Steueramtu — vtedy to tak volali, a podnes Slováci nezabudli tak menovať — „Wo nichts ist, hat auch der Kaiser sein Recht verloren; bei mir ist nichts, also hat bei mir der Kaiser sein Recht verloren!" Nezľakli sa ani Babiakovci, neprešlo ani pol hodiny, ked dobehol nahnevaný kaprál so štyrmi alebo šiestimi vojakmi k otcovi ako notárovi, že tam niet ničoho, ani zjesť, ba ani kde nocovať, že tam hladom umrú! Tak i u Babiakov cisár ztratil svoje právo. Tam nebolo tak, ako v Lučenci videl otec. Prišiel do sklepu k istému Szlávymu (pôvodne menoval sa Slávik a bol z Pokoradze pri Rim. Sobote), Szlávy zavolal otca do hosťovskej izby a tam boly štyri ulánske kone uviazané o postele. Tak lučenský kuruc radšej dal si voviesť kone do izby, ako by bol platil daň „nezákonnej" vláde.

Pri Babiakovcoch poniže bývali trojakí Palovci. Horní boli dvaja bratia: Palo a Ďuro, oba malej postavy, takže ked mali na hlavách široké klobúky, boli ozaj smiešni. Palo mal staršieho syna Jána, do toho raz na poli bol udrel hrom, priniesli ho domov v plachte; nohy a spodok života mal doráňaný, ale vyzdravel. Vtedy si ženy rozprávaly porekadlo: „Tresci Bože spravedlivých, nach sa lotri zkažú!" Ale zato Jano sa o niekolko rokov oženil, vzal si, a či vzali mu, a či vzala si ho naša bývalá slúžka Kata, pracovitá, spôsobná osoba, ktorá mala i niečo pozemností; ked bola kommas-

47

sacia, práve u nás slúžila, a nebohá matka orodovala za ňu u spome­nutého už inženiera, Gyíkosa, ktorý už i z povdačnosti, že mal u nás celé zaopatrenie za 40, slovom štyridsať krajciarov denne (pravda, funt baraniny bol za 6 krajciarov), urobil, čo sa dalo, a zavše sa pochválil matke: „Naši Kati dobre dostali!" Ked tedy Jano Paloje šiel na sobáš, videl som ho, ako plakal; iste sa bál takej reznej ženy.

(Pokračovanie.)

Obraz. Povesť od N. V. Gogoľa.

Preložil Julius Botto.

Nikde nevystávalo tolko národa, ako pred sklepom na obrazy v dvore Ščukina. Iste, že ten sklep predstavoval hromadu rôzno­rodých vecí: obrazy boly z väčšieho olejovými farbami malované a temno-zeleným lakom natreté, v rámoch falošnej pozlátky. Zima, s bielymi stromami, dokonale krásny večer, ponášajúci sa na žiaru ohňa, flámsky sedliak s fajočkou a s vychlopenou rukou, ponášajúci sa viac na indického kohúta v manžetkách, ako na človeka, zväčša to představovaly obrazy. K tomu treba dodať niekoľko gravirova-ných vyobrazení: obraz Chozreva-Mirzu v baranici a obrazy akýchsi krivonosých generálov v trojhranných klobúkoch. Krém toho na dverách takých sklepov visia obyčajne sväzočky výtvorov, odtla­čených na väčších listoch, dokazujúcich samorodné nadanie nášho človeka. Na jednom z nich bola carevna Miliktrisa Kirbitievna, na druhom mesto Jeruzalem s domami i kostolmi, na ktorých bez ceremonií prebehovala červená farba, zachvátivšia časť zeme, i dvoch modliacich sa sedliakov v rukaviciach. Kupcov na tie výtvory býva obyčajne málo, ale divákov hromada. Akýsi lákaj korhel isteže zíva pred nimi, držiac v ruke šálky s obedom z hostinca pre svojho pána, ktorý bezpochyby nebude chlípať polievku velmi horúcu. Pred ním stojí vojak v kepeni, gavalier zo starého trhu, predať chcejúci dva nožíky; predavačka Ochtenka so škatulou s topánkami. Každý oduševňuje so svojím spôsobom: sedliaci pichajú do toho obyčajne prstami, gavalieri obzerajú vážne; malí lakaji a učnovia smejú sa a škádlia jedon druhého nakreslenými karikatúrami. Starí lakaji v kepeňoch obzerajú len preto, aby si kdekoľvek požívali; predavačky, mladé ženy, idú za inštinktom, aby počuly, o čom hovorí národ, a pozrieť, na čo sa díva.

V tom čase zastal pred sklepom nevdojak mladý umelec Cartkov. Starý kepeň a nie módné šaty představovaly v ňom člo­veka oddaného svojim prácam so sebazaprením, nemajúceho času trápiť sa so svojím odevom, ktorý ináče mladých ludí tak tajomne priťahuje. Zastal pred sklepom a zprvu vnútorne usmieval sa nad tými potvornými obrazmi. Napokon začal rozmýšľať o tom, komu by mohly byt tie výtvory potrebné. Že sa národ zahľadí na Jeru-

48

slanov Lazarevičov, na „obedoval" a na „popíjal", na Tomáša a na Jerema, nebolo mu divné: nakreslené predmety boly národu prí­stupné a pochopitelné. Ale kde kupec na tie pestré, napackané, olejové maľovky? komu sú tí flámski sedliaci potrební, tie červené a belavé krajinky, ukazujúce už akési nároky na koľko-toľko vyšší krok umenia, no v ktorom vyráža sa jeho hlboké uníženie. Zdalo sa, že to neboly práce chlapca samouka, ináče pri ich všetky bezsmyseínej karikatúrnosti bol by sa z nich ostrý poryv vyrážal. No tu bolo vidno zrovna tuposť umu, biedny nedostatok nadania, ktoré stálo do radu umelectví, majúc miesta skôr medzi nízkymi remeslami. Iste, že to bola neschopnosť, ale i vniesla do umenia nazvanie remesla. Tie isté farby, tie isté maníry, tá istá nevycvičená, po­mýlená ruka, prináležavšia radšej hrubo urobenému automatu, než človeku.

Stál pred ťými napackanými obrazmi dlho, už ani nerozmýšľajúc o nich; a medzitým majiteľ sklepu, človek nasivastý, v kepeni, s bradou, neholenou od nedele, ponúkal, jednal sa o cenu už dávno, ešte ani neznajúc, čo sa mu zapáčilo, čo mu treba? „Tu za týchto sedliačkov, za tú krajinku vezmem bielučký. Aký to obraz! Zrovna do očú skočí; len teraz som ich s burzy dostal; ešte ani lak ne-uschol na nich. Alebo hla, tu zima; vezmite zimu! pätnásť rubľov! Len rám čo stojí! Hla, aká to zima! Tu kupec dal plátnu frčku, aby dokázal všetku dobrotu zimy. Rozkážete sviazať ich a odniesť? Kde ráčite bývať? Ej, učeň, podaj motúzok."

„Postojže, brat, nie tak skoro", hovoril spamätavší sa umelec, vidiac, že ochotný kupec priberal sa posväzovať obrazy. Akosi hanbil sa, že dosiaľ nič nekúpil, meškajúc tak dlho v sklepe. Povedal tedy: postojže, postoj, popozerám, či by nebolo tu niečo pre mňa, a zohnúc sa, bral po jednom na podlahe hromadou nakopené, zaprášené staré malovky, ako sa zdalo, nemajúce odbytu. Tu boli staré rodinné podobizne, ktorých potomkov by si na celom svete nevynašiel; obrazy úplne neznáme, na potrhanom plátne; rámy, nemajúce po­zlátky, slovom staré haraburdie. Ale umelec obzeral, mysliac si: Možno, že sa niečo nájde. Neraz počul hovoriť, ako u predavačov nájdené boly obrazy velkých majstrov.

Majitel, vidiac, kam zaliezol, nechal ponúkanie, šiel k dverám, zastal v nich ako predtým, zval mimoidúcich, ukazujúc jednou rukou na sklep: „Sem, báťuška, tu obrazy, poďte, poďte; dostal som ich s burzy," Už nakričal sa dosť a zväčša daromné; nahovoril sa s predavačom stariny, stojacim oproti, tiež vo dverách svojho sklepu, a nakoniec, spomnúc si, že má v sklepe kupca, ukázal národu chrbát, šiel hlbšie do sklepu. „Čo, báťuška? Vybrali ste si niečo?" No ume­lec stál už chvilku nedvižno pred obrazom vo väčšom, kedysi nádhernom ráme, na ktorom však už len kde-tu lisly sa stopy pozlátky.

Bol to starec s tvárou bronzovej farby, vysušenej čeľusti. Zdalo sa, že črty líca zachytené boly v chvíli kŕčovitého podvihu, bez výrazu severnej sily; v nich vyrážalo sa plamenné poludnie. Namalovaný bol v širokom aziatskom odeve. Akokoľvek bol obraz

49

raprášený a zapackaný, keď 8 tvári sotrel prach, videl atopy práce velmi nadaného umelca. Zdalo sa. že obraz nie je dokončený; no sila štetca porážala. Nadovšetko neobyčajné boly oči; zdalo sa, že umelec vložil do nich všetku silu štetca i všutko svoje nadanie. Ony hladely priamo, hladely zo samého obraza, ako by kazily jeho harmonia svojou divnou živosťou. Ked obraz k dverám zaniesol, oči hladely ešte silnejšie. Ten istý dojem urobily i na národ. Žena, ktorá mu za chrbtom stála, zvolala: „Pozerá, pozerá!" a zpätila nazad. I on zacítil niečo nemilého, nepríjemného, položiac ho na zem.

„Nuž, 60? kúpte obraz," hovoril majitel. „A koľko chcete zaň?" spýtal sa umelec. „Nuž, dajte tri štvrtáky rubla, čože mám drahotu robiť?" „Nie, toľko nedám." „Tedy čo dáte?" „Pol rubla," odvetil umelec, poberajúc sa preč. „Ej, akú malú cenu ste sľúbili. Ved za pol rubla ani rám

nekúpite. Vidno, že chcete zajtra kúpiť. Pane! pane! vráťte sa! Pridajte hoc len grivenníček. No, dám, dám len preto, že ste prvým kupcom." S tým kývnul rukou, ako by bol chcel povedať: „Ked už musí byt, chod, obraz."

Takým činom Čartkov, veru cele neočakávane, kúpil starý obraz a hned si i pomyslel: „Načože som ho ja len kúpil? načo mi je?" Ale bolo treba niečo robiť. Vyňal z vrecka polrubel, dal ho predavačovi, vzal obraz pod pazuchu a niesol ho so sebou. Cestou sa spamätal, že polrubel boly jeho posledné peniaze. Zrazu zamračila sa jeho mysel; mrzutosť a rovnodušná pustota zmocnily sa ho v tú minútu. „Nech to čert vezme, tak mrzko je na svete", hovoril s pocitom človeka, ktorému sa zle vodí. I šiel takmer mašinálne rýchlym krokom, plný chladnej tuposti k všetkému. Červené svetlo večernej žiary ešte bolo na polovičke neba; ešte i domy, obrátené v tú stranu, žiarily v ňom; a medzitým, chladné, bledé svetlo mesiaca stávalo sa vždy jasnejším. Polopriezračné tiene padaly na zem, odrážané domami a nohami pešo idúcich. Umelec už už zahľadel sa do neba, ožiareného akýmsi priezračným, tenkým, pochybným svetlom, a temer naraz vyletěly mu z úst slová: „Aký lahký tón!" i slová: „Mrzuto! Nech to čert vezme!" A narovnávajúc obraz, mykajúci sa mu zpod pazuchy ustavične, zrýchlil kroky.

Ustatý a cele spotený prišiel do svojho bytu v pätnástej línii Vasilevského ostrova. S námahou a oddychujúc šiel schodmi, oblia-tymi pomyjami a ozdobenými sledmi mačiek á psov. Ked na dvere zaklopal, nik mu neodpovedal: jeho človek nebol doma. Pristúpil k obloku a čakal trpělivé, kým nebolo slyšať za ním krokov jeho šuhajca v sivej košeli, ktorý mu i izbu zametal, i farby trel, i modellom k obrazom bol. Šuhaja zvali Nikitom, ktorý, ked pána nebolo doma, postával za vrátami. Nikita dlho namáhal sa potrafiť kľúčom do dierky, neviditeľnej pre tmu. Konečne otvoril dvere. Cartkov vstúpil do svojej prednej izby, zimnej na nestrpenie, ako to u umelcov býva, čoho oni však nebadajú. Neoddajúc Nikitovi kepeňa, vošiel v ňom do svojej pracovne, majúcej formu kvadráta.

60

Bola to izba väčšia, ale nizunká, so zamrznutými oblokmi, preplnená všelijakým umeleckým riadom: kusmi gypsovýcb rúk, rámami, ob-tiahnutými plátnom, eskízami načatými a odvrhnutými, drapériami, rozmetanými po stoloch. Veľmi ustal, shodil kepeň, postavil pri­nesený obraz roztrži e medzi dve nevelké plátna a hodil sa na úzky diván, o ktorom nebolo možno povedat, či je kožou obtiahnutý, lebo rad medených klinčekov s hlávkami, ktoré ho kedysi držaly, už dávno osamotel a koža tiež ostala na seba nechaná, tak že Nikita pchal pod ňu čierne fusekle, košele a všetko nečisté prádlo. Posediac si a vyvaliac sa, nakolko to bolo možné na úzunkom diváni, rozkázal si konečne priniesť sviečku.

„Niet sviece," odvetil mu Nikita. „Akoby nebolo?" „Nuž, veď ani včera nebolo," hovoril Nikita. Umelcovi prišlo

na um, že sviečky skutočne ani včera nebolo. Uspokojil sa tedy a zatichol. Dal sa sobliecť a obliekol si už silno znosený župan.

„Bol tu i domový pán," hovoril Nikita. „Bol po peniaze? Znám," vetil umelec a hodil rukou. „Ale nebol sám." „A s kýmže?" „Neznám, s kým; s akýmsi policajtom." „A policajt načo bol tu?" „Neznám, načo; hovorili, že je za byt neplateno." „Nuž čože z toho môže pojsť?" „Ja neznám, čo z toho bude; on hovoril: Ak nechce platiť,

nuž vraj nech odíde z bytu." Zajtra chcú prísť oba. „Nuž, nechže prídu," povedal Cartkov so smutnou nedbalosťou

a s pošmurným rozpoložením ducha. Mladý umelec Cartkov bol nadaný, sľubujúci mnoho; v chvíľach

nadchnutia vyrážal jeho štetec talent, fantáziu, šibký poryv pri­bližovať sa vždy viac a viac k prírode. „Hľaóľže, brat", hovoril mu neraz jeho professor: „ty máš talent; budeš vinovatý, jestli ho zahubíš; ale ty si netrpělivý; teba zachváti čokoľvek, zaľúbiš si čokoľvek, ty sa mu oddáš, a potom stavia sa ti tá istá vec nanič-hodnou, ani pozrieť nechceš na ňu. Snaž sa, aby si nebol módnym maliarom; farby tvoje už teraz začínajú kričať; tvoje nákresy nie sú prísne a niekedy i slabé, črty nie vidné, ty letíš už za módnym jasom, za tým, čo bije do očú; ani sa nezbadáš, a už budeš v anglickom štýle. Daj pozor! teba už svet priťahaje; už ja vidím; máš na krku už nie raz štucerský nákrčník a lesklý klobúk, Ono je to svobodno pustiť sa maľovať módné obrazy za peniaze. Ale v tom sa /ničíš, lebo nerozvinieš talent. Trp; rozmýšľaj o každej práci; opovrhuj štucerstvom, nech iní sbierajú peniaze; tvoje ti neujdú."

^˘-55=--¾^ Professor mal zčiastky pravdu. Niekedy zachcelo sa nášmu ^\ B O v^j^jcovi zabaviť sa, zašviháčiť, slovom, čím tým ukázať svoju Jjllf^^l'l^crteť; ale jednako vedel sa i premáhať. Časom i zabúdal na

_ ^ | | t k A chytil štetec a odtrhoval sa od neho, ako od pretrhnutého MM i^--^fLg|jfho vkus rozvinoval sa viditeľne. Ešte neponoril sa síce do M^^MjMW^P'^^i a^ e u ^ n a rábäl bystrým a širokým štetcom Guida

51

Reniho, vhlboval sa do obrazov Tiziana, oduševňovali ho Flamandci. Ešte potemnělý obličaj, prevažujúci v starých obrazoch, nezmizol všetok pred ním; ale on už vycítil z nich čo to, hoci v duši ne­súhlasil s professorom, že by starí majstri mizli pred nami nedo­stižitelné : jemu zdalo sa, že ich devätnáste stoletie v istom ohlade značne prevýšilo, že podriadenie sa prírode stalo sa teraz jasnejším, živšia, bližším; slovom on v tejto veci smýšľal tak, ako smýšla mladosť, dosiahnuvšia už čohosi a cítiaca ho s hrdým, vnútorným povedomím. Inokedy domŕzalo ho, ked videl, ako prichodivší nemecký alebo francúzsky maliar, za takého ani neuznaný, len obyčajnou čmáraninou, len smelosťou štetca a krikľavbsťou farieb vzbudil všeobecný ruch a za chvíľku nasbieral kapitál. To prichodilo mu do umu nie vtedy, ked pohrúžený do svojej roboty zabúdal i na jedenie i na pitie, i na celý svet, ale vtedy, ked ho obklučovala nevyhnutnosť, keď nebolo za čo kúpiť štetcov i farieb, ked neodbytný domový pán prišiel cez deň i desať ráz požadovať bytné. Vtedy so závisťou a s hladnými predstavami kretlil si šťastný stav maliara boháča; vtedy rodila sa v ňom myseľ, rodiaca sa v hlave jeho plemena často, zahodiť všetko a pohuľať si zo žiaľu pre to zlé. I teraz bol v takom duševnom stave.

„Ano, trp, trp!" zvolal s hnevom. Napokon i trpenie musí mať konca. Trp! A za čo si zaobedujem zajtra ? Nik nepožičia. A môžem ja predať všetky moje obrazy i nákresy, dajú mi za všetky pol rubla. Ony sú iste užitočné; ja to cítim, ani jedon z nicb bezcieľne spravený; v každom z nich je akési značenie. Ale aký význam? Štúdie, pokusy, a ostanú navždy štúdiami, pokusmi a nebude tomu konca. Ba kto by to i kúpil, nepoznajúc môjho mena? Ba i komu sú potrebné nákresy z antiky, z oddielov prírody alebo moja nekonečná ľúbosť Psychy, alebo perspektíva mojej izby, alebo obraz môjho Nikitu, hoci je lepší, než obraz nejakého módneho maliara? Skutočne, Čo je to? Prečo sa trudím ako žiak, nad abe­cedou, ked by som sa mohol skvieť nie menej, než druhí a byť bohatým, ako oni?"

Vyžalujúc sa takto, zdrhalo umelcom a on zblednul: na neho hľadela kŕčovite znesvářená tvár s obraza, postaveného za plátnom; dve strašné oči priamo vryly sa do neho, ako by sa chystaly zožrať ho; na ústach nakreslený bol hrozný rozkaz: mlčať. Naľakaný chcel vykríknuť a zavolať Nikitu, ktorý už veľkolepé chrápal v prednej izbe; ale v tom i zastal a zasmial sa; strach mizol. Bol to ním kúpený obraz, na ktorý už i pozabudol. Svetlo mesiaca, osvietivšie izbu, padalo naň, dodávajúc mu divnej živosti. On díval sa naň pozorne a poobtieral ho. Zamočil hubku do vody a prešiel nou niekoľko ráz po obraze; smyl s neho takmer všetok prach a nálep, zavesil ho na stenu a podíval sa tým viac neobyčajnej práci. Celá tvár takmer ožila, i oči pozřely na neho tak, že ho konečne trhlo. Ustúpiac, zvolal nevdojak hlasom utlu­meným: „Hľadí, hľadí ľudskými očami." Tu rozpomenul sa na históriu, ktorú mu jeho professor dávno rozprával o obraze znamenitého maliara Leonarda da Vinei, na ktorom veľký

E>2

majster pracoval viac rokov a ešte vždy myslel, že nie je dokončený, a ktorý i výpoveďou Vasariho považovali všetci umelci za najkrajší, najdokonalejší výtvor umelectva. Nadovšetko ;?toči boly na ňom dokonalé, vzbudivšie podiv súčasných umelcov; i; ba i najjemnejšie, takmer neviditelné žilky nevystaly z nich a boly plátnu pridané. No tu, jednak, v tomto obraze, nachodiacom sa teraz pred nim, bolo čosi podivného. Už to nebolo umelectvo; už to ničilo harmoniu celého obrazu, boly to živé, boly to ľudské oči. Zdalo sa, že sú zo živého človeka vyrezané a vložené sem. Tu už nebolo tej vysokej oslady, objímajúcej dušu pri pohľade na dielo umelca, akokoľvek je predmet kroz neho volený úžasný: tu bol akýsi bolestný, omára-júci cit. „Čo je to?" spytoval sa umelec nevdojak sám seba: veď i to je len nátura, živá nátura; z čoho ten podivno nepríjemný pocit? Či otrocké, doslovné poddanie sa prírode je už krikľavým priestupkom, neladným krikom? Alebo, jestli vyberieš predmet bez zaľúbenia si ho, nesympatizujúc s ním, on ostane nezměnitelné len v svojej úžasno-desnej skutočnosti, neosvetlený jasom akejsi nevy-stižiteľnej, vo všetkom ukrytej mysli, ostane v tej skutočnosti, ktorá predstupuje i vtedy, keď želajúc si vystihnúť nádherného človeka, ozbrojit sa nožom anatomickým, rozsekáš jeho vnútornosti^vidíš človeka hnusného. Prečože sa prostá, nízka nátura zjavuje u jedného umelca v akomsi inom svetle, tak že necítiš nízkeho dojmu; ba opak toho: cítiš osladu a žatým všetko hýbe sa a teší vedľa teba pokojnejšie a rovnejšie. A prečo je tá istá príroda u druhého umelca nízka, zablatená, hoci i on bol verným prírode. No niet v nej, čo by ožiarilo. Všetko je tam rovné, ako pohľad n& prírodu; akokolvek je velkolepý, jedno mu chybí: niet na nebi slnca.

(Pokračovanie.)

Marka. Z I. Turgeneva.

Pred mnohými rokmi v P. zakaždým, keď mi prišlo najímat fiakra, púšťal som sa s ním do reči. Najmä rád som hovoril s nočnými fiakry, chudobnými sedliakmi, ktorí prichádzali do mesta z blízkeho okolia prechovať sa i zarobiť si niečo.

Raz tiež najal som si takého... Šuhaj dvadsaťročný, urastený, udatný, chlap ako buk; oči svetlé, líca červené; plavé vlasy vijú'y sa mu v prsteňoch zpod stiahnutej na samé obočie zaplátanej* čiapočky.

— Ako len natiahol tú ošúchanú kabanicu na tieto bohatier-ske plecia!

Jednak, pekná, bezbradá tvár zdala sa mi smutnou a za­mračenou.

Rozhovoril som sa s ním. I v hlase bolo mu badať smútok. — Čo, braček? — spýtal som sa ho. — Prečo si smutný?

Či azda máš nejaký žiaľ? Šuhaj mi nie hneď odpovedal.

:¾

— Mám, pane, mám, — prehovoril napokon. — A ešte taký, keby ho radšej nebolo. Žena mi umrela. *

— Ty si ju lúbil . . . Tú svoju ženu? On neobrátil sa ko mne; len hlavu trošíčku naklonil. — Ľúbil, pane. Osmy mesiac i d e . . . a nemôžem zabudnúť.

Zhrýza mi srdce . . . akože by nie! A prečo jej bolo umrieť? Mladá! zdravá! Za jeden deň ju cholera skosila.

— A ti bola dobrá? — Ach, pane! — zťažka vzdychol si bedár. — Ako pekne

sme spolu nažívali! Bezo mňa dokonala. Ako som tu zvedel, že ju už pochovali, — hned ponáhľal som sa do dediny, domov. Prídem — už bolo po polnoci. Vojdem do svojej chalupy, zastanem na prostred izby a hovorím potichúčky: „Marka! Marka!" Len svrček cvrčí. — Zaplakal som hned tam, sadol som na dlážku -a dlaňou plasnem na zem! — Nenásytná, reku, útroba!... Zožrala si ju . . . zožriže i mňa! — Ach, Marka!

— Marka! — doložil nenazdajky kleslým hlasom. A nevy­púšťajúc z rúk povrazové liace, vytrel si rukavicou slzu z oka, otriasol ju, shodil na stranu, zdvihol plecia — a viac už ani slova neprehovoril.

Schodiac so saní, dal som mu navyše pár krajciarov. — Poklonil sa mi hlboko, chytiac čiapku do oboch rúk — a pustil sa krôčkom po snežnom obruse pustej ulice, zaliatej sivou hmlou januárového mrazu. B. Š.

Príspevky a doplnky k životopisom slovenských spisovateľov. Opravy textov

literárnych diel. 1. Predsa Gavlovič, nie Javlovič. Návodom nášho Jána

Klucha, vtedy ešte kustosa c. a kr. dvornej knihovne vo Viedni, v tejto rubrike Slovenských Pohľadov 1914-ho (str. 192) ukazoval som, že meno milého pôvodcu Valaskej Školy je J&vlovič, nie Gavlovič. Pán Kluch mi totiž bol napísal: „Posielam Vám úplný odpis titulu Javlovičovho básnického diela, z ktorého je zrejmé, že sa spisovatel volal Javlovičom, a nie Gavlovičom. Kedy a kým sa tento omyl stal, sa mi pri zdejších pomôckach zistiť nepodarilo. Už J. M. Hurban v svojich Slovenských Pohľadoch a potom i Ja­roslav Vlček ho tak menuje."

Ja som porovnal odpis s titulnou stranou diela a na uvedenom mieste dal som ho vytlačiť takto:

SSalafíá ©tola 3ňra»o'» ©tobola. So geft: ^afttri je froatébo $)<fma j rojltčntm mubro=mcan)mm naučením werflowňe prcbftnnjent Äňibu tuto nefbi jíogil a ftoífal SBelebnt Dtec §ugoltn Oawlohnč 3 3Rabu ©w. granctfffa tt> Äragí šttagfroategffébo ©paíttela Ma%... SBčtl ak gu napratott a na ©roetío tm'bal Uíitcbal SÄeffetfa ©ubňtcft faplárt. SB SEraawe, Staflabfem Sitecámí ©elfoe! ©ána Ätff. žRofu 1830 í>él I.

K titulu takto odtlačenému som doložil: „Rozumie sa, vychodí:

54

Javlovič. Švabachové G je = J. Jestli sa tlačiar Valaskej Školy volal Ján Krst Jelínek, a nie Gán Krst. Gelínek, tak i jej spiso­vateľa čítať treba: Javlovič. Valaskú Školu dal vytlačit roku 1830 a 1831 vo dvoch dieloch Michal Rešetka... V Rešttkovom životo­pise (Sokol 1862, str. 395) Michal Chrástek.hovorí o Valaskej Škole, spomínajúc i to, že bola milým čítaním primasa-kardinála Alexandra Rudnaya, ale pôvodca mu je tiež CřavloviČ. Až Svetozár Hurban v svojom rozbore Rozpomienka na starú knihu (Národnie Noviny 188í, číslo 39, 40) číta a píše: Javlovič. V Dejinách literatúry slovenskej Jaroslav Vlček žatým (1889) jednako ponechal Gavloviča a mýlka zostávala. Upozornením Jána Klucha teraz už azda prestane.

Takáto mienka bola iste prenáhlená. Bolo mi pozriet ešte hoci schematizmus. Lebo na titulnej strane dvoch sväzkov Valaskej Školy čisté 6r, bez všetkého znaku, je tlačová chyba. Svedectvo máme i v pozostalosti Jána Hollého. Dňa 6. mája 1831 poet náš písal do Budína Martinovi Hamuljakovi: „äBctíaffá ©fola bubc boít bobra a roeífá Äfttfya. ^rttmt 5Ž>éI 3 Obratem broocb 3Balad)on), pojíební ^áref máu8íteru C c. 'JJÍóje ©tcb, to fefftí, je ^óroobmf tég Äňtbt, .pugolm ©aroloroič, bot Oegtd) Äragan ro Srffťnég tmcbowam."

V rukopise Hollého v priezvisku Gavlovič velké G má taký znak, ako v krstnom mene Hugolín malé g, to jest jedno i druhé je g; nie j ani v priezvisku. Gavlovič umrel, ked Hollý bol ešte len dvaročný; ale pozdejšie Hollý iste znal jeho meno z počutia, nie z písma, ako my o sto rokov. O Slovákoch Hollý vôbec vedel všetko, čo bolo treba vedieť. Kalinčák napísal o ňom, že vedel, „ako sa v každej slovenskej obci rychtáři volia."*) Ci mohol ne­vedieť, ako sa volá spisovatel znamenitej slovenskej knihy, vydanej roku 1830-ho a Michalom Rešetkom?

Po Hollého svedectve nemôže byť nijakej pochybnosti o tom, že pôvodca Valaskej Školy je (xavlovič, nie Javlovič. J. Š.

Literatúra a umenie. — Z národného pomedzia slovensko-ruského. V »Sbornlkv

praoi věnovaných dr. L. Niederlovi« (Národopisný Věstník ôsl. X, 1915) začína sa demografická štúdia dr. A. Boháča o slovensko-ruskom pomedzí v severo-východných stoliciach Uhorska, čitate­ľom Slovenských Pohľadov predmet nie je neznámy. Od roku 1895, ked sme tu boli postavili otázku: Akej viery sú Slováci? týkavali sme sa ho i v referátoch o etnografických, jazyko-vedeckých a historických spisoch.

Doktor Boháč začína od Spiša. Známo je — hovorí v úvode — že o slovensko-ruskej hranici v severných Uhrách boly veľmi

*) „V Detvanovi (Sládkovičovom) je kus duše slovenskej znázornený, a nikto z nás nezná skutočnosť slovenského žitia tak líčiť. ako Sládkovič, lebo ho, hádam vyjmúc Hollého, ktorý čo viac znal, ako sa v každej slovenskej obcf rychtáři volia, nikto tak neprenikol, ako on." Sokol, 1862, str. 449.

5S

živé vedecké spory; poučenie o nich podáva nám menovite Niederlova „Národopisná mapa uherských Slováků". Od tých čias najmä studie Gnaťuka a ešte viacej Czambelova kniha „Slovenská reČ a jej miesto v rodine slovanských jazykov (I, 1906) osvietily problém. Jazykové položenie na slovensko-ruskom pomedzi môžeme teda považovat už za jasné. Ale tým ešte neni povedané, že sů jasné národostné pomery týchto strán. V krajoch, ktorých oby-teľstvo hovorí nárečiami prechodnými medzi dvoma príbuznými jazykmi, pri určovaní národnosti nemožné je oprieť sa len na hovorený jazyk. Boháč pripomína najmä konfessionálnu príslušnosť a hovorí, že ako v Sliezsku v tešínskom okolí České národné územie ide až po čiaru, deliacu katolícke dediny od evanjelických alebo miešaných, tak vo všeobecnosti možno povedať o severnom Uhorsku, že ruské územie súvislé siaha až ta, kde ležia obce čisto grécko-katolícke, a zas římsko-katolícke alebo konfessionálne miešané obce sú slovenské. Rusi, okrem jednotlivcov, ktorí prišli so západu a rozptýlené usadili sa v ruských krajoch, sú vôbec uniáti, no uniáti nie všetci sú Rusi.

Už pred štyridsiatimi rokmi Franz v. Lôher v svojej po­vestnej knihe „Die Magyaren und andere Ungarn" vykladal, že na Spiši Slováci vytískajú, ale i trovia Nemcov; o niečo pozdejšie Fridrich Šváby, spišský Nemec a tamejší stoličný úradník, teda dobre obznámený s pomermi, ubývanie Nemcov a množenie sa Slovákov vysvetľoval väčšou plodnosťou slovenskou, ale i sloven-Čením sa Nemcov.*) Anton Boháč zo štatistických dát vyvodí, že o slovenčení spišských Nemcov nemôže byť reči. Slovenčia sa vraj nemecké obce, ale nie Nemci. Pôvodné nemecké obyvateľstvo odchádza preč, alebo neobnovuje sa dostatočne, a prázdné miesta, ostávajúce po ňom, vyplňujú z okolia prichádzajúci Slováci. Nemci na Spiši neslovenčia sa, ale vlivom škôl, úradov a politických pomerov sa madarčia.

Doktor Boháč vyvracia i mienku, že sa Rusi slovenčia. Po­zícia Rusov zoslabuje sa veľkým ubúdaním obyvateľstva v obciach, nepriaznivou polohou ich sídel, zavřených z väčšej časti v cudzom okolí, a vnikaním Slovákov do ich obcí. Postup tento že je však pomalý. Na území, kde rímski a grécki katolíci miešano žijú, prevaha slovenského živlu že je viditeľná, ale na rýdzo grécko­katolíckom území „prenikanie slovenského jazyka a slovenského ná­rodného vedomia je iste o mnoho pomalšie, nežli sa obyčajne súdeva."

Takýmito slovami, takto určite, sotva i bola niekde reč o slovenskej expanzii. Czambel toľko nepovedal, a professor Broch v svojich jazykových štúdiách hovorieval temer len o vlive slo­venského jazyka na ruský. U Štefana Mišíka je tiež menej toho „poslovenČenia", dr. Boháčom podvracaného.

A vliv slovenského jazyka na ruský poznať po celej dĺžke pod­karpatských krajov, od Spiša po Marmaroš. Je znateľnejší, nežli by sa m ihlo súdiť na pr. z ukážok v Christomatii Eumena Sabova. Pri mar-

*) Megyei Monografiák. Magyarország kôzgazdasági és kôznmve" lôdéBi állapota a XIX. század végén. Vydanie maďarskej akademie, 1891.

56

marošskom processe v januári 1914 ja som sa začudoval, keď Rusi i zo samej Izy, ležiacej i od Marmarošskej Sihoti na východ, predse dom súdu vyvolávaní hlásili sa: „Tu je l " "Tu j e ! " Po slovensky!

Ináče dr. Boháč sám opakuje, že historikovi bolo by pre študovat náboženské pomery týchto krajov; takou prácou pri­budlo by svetla. Na Spiši výbojný element Boháč vidí v římsko katolíckych Slovákoch, a jemu sa tak zdá, že vôbec v slovenských krajoch evanjelici tratia pôdu proti katolíkom.

Výklady jeho sú iste veľmi zaujímavé a pobádajú venovať pozornosť týmto pomerom. Metoda je tá samá, ktorou Štefan Gyôrffy (Slovenské Pohľady 1915, str. 615) vyvracia vieru o po rumunčení Maďarov v Sedmohradsku. Ale najmä v krajoch, kde sa miešajú aspoň dve národnosti, skúmať treba vznik obcí. O severnom Spiši s tejto stránky, o jeho kolonizácii, zná všeličo i poľská histo­rická literatúra. My poznáme či v Turčianskej, či vo Zvolenskej atď. stolici dosť dedín, v ktorých poslovenčenie Nemcov môžeme dokázať; jednako vývod doktora Boháča, že Nemci redli, ustupo­vali v obciach a Slováci zaujímali ich opustené miesta, je poučný i vzhľadom na také poslovenčené obce. Totiž prvým stupňom i tu bolo prichádzame Slovákov do dediny, do obce, a posloven čenie začalo sa až vtedy, keď Nemci v obci boli už menšinou.

K zaujímavému predmetu, ak Pán Boh dá života, budeme sa vracať v Slovenských Pohľadoch.*) J. Š.

-- Z našich mlynov. Humoresky. Napísal Puritán. Páričkovej Slovenskej Knižnice číslo 22, ročníka VI. sväzok 2. Vydáva Ján Párička v Ružomberku. 1915. 8°, 102 strany. Cena 90 halierov.

V úvode svojom snaživý pôvodca vraví, že mlyny slovenské litera­túrou ako by boly zanedbané, hoci v nich hodne pozoruhodného; a pripomína názvy, výrazy, príslovia mlynárske, ktoré písmom treba zachovať. Treba za­chovať, lebo nový život vniká i do zátišia hôrnych potokov a starodávne mlyny naše zanikajú. Rollu mlynov v slovenskom živote poznať vraj i z pie­sní a porekadiel, ktoré o nich máme. Tým trafil na strunu, milú 81. Pohľadom. Ale očakávanie, vzbudené úvodom, ostane potom nie celkom uspokojené: historky Puritánove sú zväčša také, že by sa boly mohly diať i mimo mlyna, a i názvov mlynárskych, koho interessuj á slovenské remeslá alebo slovenský jazyk, môže si vypísať z jeho knižky len málo. Potom je privela fotografo­vania; treba zachytiť zo skutočnosti len najcharakteristickejšie črty. Ináče prvotiny ukazujú také vlastnosti, že Puritán, keď prepáli svoj vkus, bude môcť produkovať pre slovenskú literatúru veci, ktoré sa budú milo čítavať.

Z neslovenského čítania má pôvodca, že zámená tento, táto nie tak kla­die, ako dobrá slovenčina vyžaduje (protivník dokopal Petříka do brucha, že tento dostal miserere); příslovce von v jeho vetách je obyčajne zbytočné (Francúza za hlavu ťahal z vody von); spojku že postaví tiež zbytočne a cele po madarsky (že ako dostal sa do mlyna, rozlúštiť je ľahká vec). Podobných nesprávností má viac; ale kladie nie na svojom mieste; miesto veď máva predsa a napíše i pritom všetkom (miesto jednako).

*) V Slov. Pohľadoch za jednu z väčších svojich reštancií po­važujem, že ešte nebolo v nich náležitej zmienky o veľazaslúženej knihe dr. Emila Stodolu (Štatistika Slovenska, 1912).