Table of ContentsTitulná stranaÚVODHÚŽEVNATÝ LÍDERPRACANT FICO A DOVOLENKA NA MALTEKOMPROMITUJÚCE FOTKY A ŽENY ROBERTA FICAKONFLIKT V SDĽ A ZALOŽENIE SMERUJE JEDNO, ČI JE MAČKA ČIERNA ALEBO BIELAPREPÁLENÁ KAMPAŇPRVÍ SPONZORI A MILIÓNY VLASTNOU HLAVOUHOLÉ ZADKY A MAJSTER PORIADOKO KORISŤ SA TREBA DELIŤSLZY MONIKY BEŇOVEJ A BIELE GOLIEREKONIEC TRETEJ CESTYFLAŠÍK V KARANTÉNE A ODBOČKA DOĽAVAHVIEZDNE ROKY ROBERTA KALIŇÁKAAKO DZURINDOVA VLÁDA ODDLŽILA PAŠKOVE FIRMYAKCIOVÁ SPOLOČNOSŤHLBOKÉ HRDLO Z HZDS A MECENÁŠI SMERUŠIROKÉHO KONE A MÚDRY ČLOVEK BRHELHAŠČÁK MAL PRAVDU. SÚ TO NESCHOPNÍ ĽUDIAPALÁCOVÝ PREVRAT A ČISTENIE KANDIDÁTKYSPONZORSKÉ PENIAZE ANDREJA BABIŠANEŠIKOVNÝ VARGA A ÚSKOKY ERIKA TOMÁŠAKONTAKTY S ORGANIZOVANÝM ZLOČINOMOVLÁDNUTIE ŠTÁTUKOSTLIVEC V SKRINI ROBERTA KALIŇÁKAKOPECKÝ A VÝBOH: MECENÁŠI DRUHEJ VLNYARCHÍV ZA MILIARDU A BYT PRE MAMIČKUNAJLEPŠIE OBCHODY SA ROBIA PRI VÍNEZLODEJINY V TATRÁCH A JUREŇA V MAŠTALIKAUZA ČIERNA VODA A CHÁPADLÁ J&TMOTORKÁRI VO VLÁDE A JACHTA V MONAKUOBCHODNÍK SLOTA A SELEKTÍVNY FICOZMLUVA S DIABLOMDZURINDOV KONIEC A ČIERNE FONDY SMERUKONFLIKT S FLAŠÍKOM A ZASTRAŠOVANIE NOVINÁROVVÝHRAŽNÝ MAIL A HANZELOV KABARETAKO SOM SA DOSTAL K HLASU PODOBNÉMU FICOVIKEĎ VÁS PREDSEDA VLÁDY VYZVE NA FÉROVKU

KONŠPIRAČNÝ BYT A FICO AKO POISTKAAROGANCIA MOCIAKO SI OLIGARCHOVIA VYBERALI DIVIDENDYŠPINAVÝ BIZNIS A ODVÁŽNY ÍTEČKÁRPOČIATKOV KAMARÁT A PIVOVAR NA DONOVALOCHTUNEL U TAJNÝCH A GLVÁČOVA KAČICAPAŠKOV KONIEC A KALIŇÁK NA VRCHOLEFICOVA PORÁŽKA A ŠIROKÉHO PROBLÉMYELEKTRÁREŇ ZA MILIARDU A PENIAZE V ALOBALEDAŇOVÉ PODVODY A STRAPATÍ FEŠÁCIBEZTRESTNOSŤ MOCNÝCHKOČNEROV KAMARÁT A GENERÁL ČIŽNÁRČERVENÁ KRAVATA DUŠANA KOVÁČIKAVEČERA S POLICAJNÝM PREZIDENTOM GAŠPAROMSMER BEZ FICAMALÝ LACKO A DOBA KEŠUKOVBOJ RYBANIČ A USVEDČENÝ KALIŇÁKBITKA PRI BONAPARTE A FICO AKO EPIZÓDATiráž

Marek Vagovič

VLASTNOU HLAVOU

Ako predal Fico krajinu oligarchom

Elektronická kniha

Marek Vagovič: Vlastnou hlavouAko predal Fico krajinu oligarchomPrvé vydanie, www.premedia.skCopyright © Marek Vagovič, 2016Cover design and layout © PergamenSlovak edition © Premedia Group, s.r.o.ISBN 978-80-8159-441-0

ÚVOD

Politickú stranu Smer sledujem ako novinár pätnásť rokov. Podrobne som zmapoval financovanie jej prvej kampane v roku 2002, ktoré už vtedy vzbudzovalo vážne pochybnosti. Počas volebnej noci som bol aj v centrále strany, okolo ktorej sa pohybovali rôzne pochybné indivíduá. Hoci bolo evidentné, že prívlastok „tretia cesta“ je len premyslený marketingový ťah, chýbal presvedčivý dôkaz, že spolok Roberta Fica funguje ako akciová spoločnosť s prvkami organizovanej skupiny.Komplexný obraz politickej strany ako firmy, z ktorej profitujú hlavne utajení sponzori a

ich figúrky v štátnom aparáte, som začal skladať až v roku 2005 – šesť rokov po ustanovujúcom sneme Smeru v Stupave. Vtedy sa mi prvý raz podarilo spojiť vplyvných oligarchov s konkrétnymi tvárami Ficovej strany. Bolo to relatívne jednoduché: stačilo spárovať údaje z obchodného registra so zákulisnými informáciami, ktoré som získal z prostredia konkurenčného HZDS.Ľudia ako Vladimír Poór, Jozef Brhel, Ivan Kiňo či Ján Gabriel kedysi stáli pri Vladimírovi

Mečiarovi. Keď prestal byť ako politik perspektívny, pragmaticky sa presunuli k Robertovi Ficovi. Mladému a dynamickému lídrovi, ktorý mal potenciál vyhrať voľby. Podnikatelia, ktorí založili svoj biznismodel na obchodovaní so štátom, zainvestovali a vyplatilo sa. Po voľbách v roku 2006, keď sa Smer stal prvý raz súčasťou vlády, začal im Fico splácať svoje záväzky aj s úrokmi.Mecenáši strany, ktorých médiá dodnes označujú slovom „údajní“ (redakcie nechcú

riskovať súdne spory, pretože ich mená nenájdete v žiadnej výročnej správe Smeru), vtedy pretlačili svojich ľudí do parlamentu, vlády aj strategických podnikov. Ich firmy začali vo veľkom zarábať na štátnych zákazkách a eurofondoch. Postupne sa presadil aj Juraj Široký či mecenáši druhej vlny: Miroslav Výboh a Jozef Kopecký. Fico však tvrdil, že financovanie strany je transparentné, pretože to potvrdil audítor.Lenže mesiac pred voľbami 2010 vybuchla prvá nášľapná mína. Sponzorská zmluva medzi

bývalým financmajstrom Smeru Fedorom Flašíkom a podnikateľom Ľubomírom Blaškom. Kópia dokumentu z roku 2002, ktorý hovoril o kupovaní miest na kandidátke, uvoľnila ruky aj zakladateľovi Smeru Bohumilovi Hanzelovi. V rozhovore, ktorý som s ním vtedy urobil, veľmi otvorene opísal princípy fungovania akciovej spoločnosti Smer. Jeho svedectvo spôsobilo v strane poriadny rozruch.Robert Fico viditeľne znervóznel, pretože netušil, čo všetko ešte môže vyjsť najavo. A

potom explodovala skutočná bomba. Dva dni pred voľbami sme zverejnili nahrávku, na ktorej predseda Smeru hovorí, ako zháňal peniaze pre stranu „vlastnou hlavou“. Bol to Ficov hlas, no právnici nám odporučili, aby sme sa kryli formulkou „hlas podobný Ficovi“. Hoci nahrávka má len 64 sekúnd, o povahe Smeru a jeho lídra, ktorý je stále najsilnejším slovenským politikom, povedala veľmi veľa.Vtedy som sa prvý raz začal pohrávať s myšlienkou, že napíšem knihu o politickej strane,

ktorá si v koalícii s vplyvnými oligarchami rozparcelovala Slovensko. Nemal som však

všetky potrebné informácie. Robert Fico napokon kauzu nahrávka, ktorá by zrejme zlomila väzy každému európskemu premiérovi, prekvapivo ustál. V roku 2016 dokonca Slovensko pod jeho vedením organizovalo predsedníctvo Rady EÚ. Napriek tomu ho bude hlas, ktorý sa mu tak náramne podobá, prenasledovať do konca kariéry.Fico sa totiž po škandále s financovaním strany nepoučil, naopak. Po voľbách 2012 sa

akciová spoločnosť Smer úplne odtrhla z reťaze. Po dvojročnej pauze, keď vládla pravica na čele s Ivetou Radičovou, si začali oligarchovia vyberať dividendy veľkou lyžicou. Postupne ovládli zdravotníctvo, energetiku, dopravu, obranu či IT sektor. Stavali diaľnice aj futbalové štadióny, čerpali rôzne dotácie. Biznis dokonca začali robiť samotní politici Smeru, ktorí im dovtedy ochotne vychádzali v ústrety.Robili to bez škrupúľ, pretože sa mohli spoľahnúť na kľúčových ľudí vo vedení polície a

prokuratúry. Správali sa, akoby boli navždy nedotknuteľní. Predstavitelia zlatej mládeže s veksláckymi spôsobmi, ktorí sa na verejnosti prezentovali ako ctihodní občania. Dlho im išla karta, lebo na Slovensku je „akčný rádius“ väčšiny populácie dvadsať rokov.Ani Mečiara a jeho partiu privatizérov neodmietli ľudia hneď, vo vysokej politike skončili

až po piatich volebných cykloch. Aj Smer začal písať v roku 2016 svoju piatu periódu. V komplikovanej koalícii, no udržal si kľúčové ministerstvo vnútra. Krátko po voľbách však vypukla kauza Bašternák a odvtedy už nie je nič také ako predtým. Príbeh „nášho človeka“, u ktorého býva premiér Fico a obchodovali s ním dvaja jeho ministri, je totiž nečakanou pointou drámy, ktorú odštartoval Ficov hlas.Ladislav Bašternák je na prvý pohľad iný ako oni. Typický zbohatlík, ktorý sa predvádza na

rozbitých cestách na luxusnom Bugatti Veyron. Jeho podnikateľský štýl pripomína začiatok 90. rokov, keď dôverčivých ľudí podvádzali pouliční škrupinkári. Pred úradmi žongluje s miliónmi, no keď má zaplatiť pokutu za porušenie dopravných predpisov, vytočí to správne číslo, aby mu policajti dali pokoj. Naši sociálni demokrati nosia značkové obleky a na obdiv vystavujú maximálne hodinky. Biznis robia potichu, cez nastrčené kone a komplikované schémy.No ich svet je v princípe rovnaký, iba to doteraz šikovne maskovali. Poznajú len tri slová:

peniaze, známosti a beztrestnosť. Pomáhali si a kryli sa navzájom ako príslušníci mafie. V politike vzývali Jánošíkov odkaz, no v praxi ho aplikovali veľmi svojsky. Brali hlavne strednej triede, aby potom rozdávali bohatým aj sebe. Namiešali tým politický ekrazit, ktorý môže mať fatálne následky pre celú krajinu. O slovo sa už prihlásili extrémisti, takže ak sa nič nezmení, ľudia raz môžu zobrať spravodlivosť do svojich rúk.

HÚŽEVNATÝ LÍDER

PRACANT FICO A DOVOLENKA NA MALTE

Robert Fico často zdôrazňuje, že pochádza zo skromných pomerov. Jeho matka pracovala ako predavačka obuvi, otec bol robotníkom na vysokozdvižnom vozíku. „Ja som nevyrastal v prostredí, kde boli rodičia lekári alebo intelektuáli. Vyrastal som v prostredí ľudí, ktorí sa živili vlastnými rukami, chodili ráno do roboty na šiestu hodinu.“1 Do šiestich rokov žil v obci Hrušovany, potom sa jeho rodina presťahovala do Topoľčian. „Keď som si chcel kúpiť rifle, tak som musel ísť v lete napríklad do pivovaru a stál som mesiac pri umývačke fliaš. Alebo som musel mesiac voziť betón na stavbe, kde ma zobrali ako brigádnika.“2

Fico si budoval imidž „pracanta“, ktorý sa bez peňazí a známostí vyšplhal až na vrchol, od začiatku politickej kariéry. „Nepatril som medzi vyvolených ani k privilegovanej vrstve,“ povedal o svojej minulosti pred rokom 1989. A nezabudol pritom oceniť „sociálny rozmer“ bývalého režimu. Fico sa dokonca pochválil, že za komunistov strávil dovolenku na Malte, na ktorú si našetril z prospechového štipendia na právnickej fakulte. „Je pravda, že Robo s nami nechodil ani do Rybárskeho cechu, kde sme jedli raz mesačne ako súčasť životného štýlu,“ povedal mi jeho spolužiak Milan Galanda, keď som ako reportér denníka SME mapoval Ficove študentské roky.3

Galanda, ktorý sa stal po revolúcii poslancom za VPN, však pochyboval, že Fico oddychoval pri mori len vďaka dobrým študijným výsledkom. Malta bola totiž luxus, ktorý si nemohol dovoliť každý. Je síce pravda, že aktívni zväzáci a straníci, ku ktorým patril aj Fico, dostávali rôzne bonusy, vrátane príspevkov na pobyty v zahraničí. No keďže cesta na Maltu bola svadobnou cestou, Ficovi s manželkou zrejme pomohli aj rodičia alebo príbuzní. Otec Svetlany Ficovej, v tom čase Svobodovej, bol prominentným sudcom. V roku 1988 sa dokonca stal podpredsedom Najvyššieho súdu. „Išlo o nomenklatúrny káder, takže to červené pozadie tam bolo veľmi kvalitné,“ spomínal Martin Šrank, ktorý býval s Ficom na internáte4. Po revolúcii bol Šrank ústredným tajomníkom KDH.Aj budúci právnik Fico robil za bývalého režimu všetko preto, aby sa raz dostal medzi elitu.

A hoci pochádzal z chudobných pomerov, hlavnou motiváciou zrejme neboli peniaze a vyšší životný štandard. V tom čase túžil skôr po vplyve a uznaní. Snaživý Fico zaujal už na gymnáziu v Topoľčanoch, kde bol predsedom triedy, angažoval sa v Socialistickom zväze mládeže (SZM). Na prvomájové oslavy si pravidelne obliekal zväzácku rovnošatu. „Vždy sme sa z toho snažili vyvliecť, vymýšľali si choroby. Keď sme tam už museli ísť, obliekli sme si roláky. Pre Roberta však bola radosť, keď mohol ísť v kravate a košeli. Vnímali sme ho ako šplhúňa, ktorý sa rád predvádzal,“ opísala stredoškolské časy s Ficom jeho spolužiačka Katarína Šípošová.5

Podľa nej sa na každom predmete hlásil prvý a vždy mal poruke príklad, čo všetko bolo vyrobené v Sovietskom zväze. „Hovoril, že všetko na svete vyskúmali sovietski vedci. Bolo nám to smiešne, v 80. rokoch už nebol režim taký tvrdý, objavovali sa aj opačné názory.“ Oddaný zväzák a priateľ Moskvy učaroval aj triednej učiteľke, ruštinárke Elene Markovej.

Bola podobný typ ako Fico, zapájala sa do brigád socialistickej práce. Obyčajný chlapec z Topoľčian patril k jej obľúbencom, predpovedala mu závratnú kariéru. „Bolo jasné, že je veľmi ctižiadostivý a dokáže ísť za tým, čo si zoberie do hlavy,“ spomínala Šípošová. Na vysokej škole bol Fico aktívny vo fakultnom výbore SZM, počas štúdií práva vstúpil do komunistickej strany. „Bol veľmi ambiciózny a takíto ľudia si prirodzene vybrali červenú cestu,“ povedal Šrank.Fico bol pre svoj pôvod perspektívny káder. Aj k štúdiu práva pristupoval zodpovednejšie

ako väčšina spolužiakov, od začiatku išiel za červeným diplomom. „Myslím, že aj dvojku z vedeckého komunizmu si išiel opraviť,“ povedal s istou dávkou zveličenia Galanda. Aby sme však neboli k budúcemu premiérovi nespravodliví, „šplhúň“ Fico sa od mladosti vyznačoval aj bystrým umom. Podľa jeho bývalého pedagóga Ľubomíra Fogaša, s ktorým neskôr pôsobil v SDĽ, síce nebol „paragrafový znalec, ale mal systémové myslenie“.6

Po skončení školy sa Fico zamestnal v Právnickom inštitúte ministerstva spravodlivosti. „Zaoberali sa všetkým možným, vrátane marxistickej teórie práva,“ vysvetľoval Šrank. Podľa Ficovho vtedajšieho kolegu Jána Sváka však v inštitúte pôsobili aj ľudia, ktorí nešli komunistom po ruke. „Robert Fico bol talentovaný vedecký pracovník. Bol zapálený, tvrdo na sebe pracoval.“ Fico chodil pravidelne na stranícke schôdze, ktoré viedla Ida Hanzelová. „No nepamätám sa, že by sa jeho vystúpenia nejako vymykali zo všeobecného rámca,“ povedala Hanzelová, ktorá bola po revolúcii sudkyňou Najvyššieho súdu.7

Pred rokom 1989 umožnili nadriadení Ficovi viac ráz vycestovať na Západ. Najskôr bol na spomínanej Malte, potom ho poslali na tri mesiace do Londýna. Fico sa zúčastnil aj na medzinárodnej konferencii v Helsinkách. Vtedajší riaditeľ Právnického inštitútu Michal Benčík, s ktorým sa neskôr stretli v SDĽ, to vysvetľoval prozaicky. Fico bol usilovný, pracovitý a ovládal cudzie jazyky. Lenže to by nestačilo, pretože rovnako kvalitní vedci alebo odborní pracovníci často sedeli doma. Režim ich totiž nepovažoval za spoľahlivých. Ak niekto chodil na Západ opakovane ako Fico, musel byť lojálny a stopercentne preverený. A to aj obávanou Štátnou bezpečnosťou (ŠtB).

KOMPROMITUJÚCE FOTKY A ŽENY ROBERTA FICA

Robert Fico sa pred novembrom 1989 tak intenzívne sústredil na vlastnú kariéru, že si zmenu režimu ani veľmi nevšimol. V revolučných dňoch sa dokonca pripravoval na stáž v USA. „Keď sa pozerám späť, nezisťujem, že v roku 1989 by v mojom živote nastal nejaký zásadný prelom,“ povedal týždenníku Domino fórum. O živote v ideologickom gete hovoril s pochopením. „Do roku 1990 tu bolo množstvo dobrých vecí. Napríklad podpora mladých ľudí, rozličné štipendijné systémy. Netvrďme, že všetko bolo úplne zlé a že tu bola čierna diera,“ vysvetľoval v rozhovore pre týždenník Slovo.Ak sa po zmene režimu niekto osvedčil, tak to boli ľudia z bývalej komunistickej strany,

tvrdil Fico. „Mali skúsenosti, vedeli, čo je to riadenie štátu.” Ambiciózny právnik zaujal aj Milana Hanzela, s ktorým sa zoznámil v roku 1992. Hanzel bol vtedy štátnym tajomníkom

na ministerstve spravodlivosti, Fico zástupcom riaditeľa Právnického inštitútu. „Prirovnal by som ho k Danielovi Lipšicovi, ktorého som spoznal o niekoľko rokov neskôr. Mladý, šikovný, cieľavedomý,“ povedal Hanzel, ktorý sa neskôr stal generálnym prokurátorom.8

Podľa neho bol však Fico až príliš iniciatívny a horlivý. „Stále prichádzal s rôznymi návrhmi.“ V roku 1992 vstúpil Fico do sveta veľkej politiky. A hneď sa stal poslancom parlamentu za postkomunistickú SDĽ. „Vždy bol mimoriadne pracovitý, dobre pripravený, všetko mal načítané, vedel kvalifikovane reagovať. Vnímal som ho ako človeka, o ktorého sa možno oprieť,“ vysvetľoval jeho raketový nástup stranícky kolega Milan Ftáčnik. 9 Hoci Fico bol v politike nováčik, rýchlo strhol pozornosť na seba. Najmä výberom tém, ktoré vedel zrozumiteľne vysvetliť širokému publiku.Pamätná je hlavne jeho účasť na tzv. noci dlhých nožov z 3. na 4. novembra 1994, keď

Mečiarova vláda valcovala demokraciu. Postupne ovládla štátnu správu, prokuratúru, verejnoprávne médiá. Svojich ľudí dosadila do všetkých funkcií, na ktoré mal dosah parlament. „Je po voľbách, zvyknite si,“ odkázal opozícii vtedajší premiér Vladimír Mečiar. No kým opozícia na protest opustila rokovaciu sálu, Fico ako jediný zostal a kritizoval kroky koalície, ktoré viedli k mocenskému ovládnutiu štátu. „Bola to dohoda, aby sme mali dianie pod kontrolou. Robert Fico však do toho šiel dobrovoľne, pretože to vychádzalo z jeho povahy aj túžby byť stále in,” povedal mi jeden z bývalých politikov SDĽ.Bolo len otázkou času, kedy sa ctižiadostivý právnik stane lídrom politickej strany. Ficova

šanca však prišla oveľa skôr, ako si zrejme sám predstavoval. V predčasných voľbách v roku 1994 totiž SDĽ úplne pohorela. V koalícii s tromi ľavicovými stranami získala len málo nad 10 percent, čo bola vtedy hranica, potrebná na vstup do parlamentu. Dva roky predtým pritom dosiahla takmer 15 percent, hoci kandidovala samostatne. Keď Peter Weiss v roku 1996 končil vo funkcii predsedu SDĽ, za svojho nástupcu označil Roberta Fica. V tom čase mal len 31 rokov.Korunný princ SDĽ však verných straníkov, pre ktorých bol favoritom číslo jeden, sklamal.

Len pár hodín pred zjazdom, ktorý sa konal v apríli 1996 v Nitre, svoju kandidatúru stiahol. Fico tak urobil v prospech Ľubomíra Fogaša. Ostrieľaného mazáka, ktorý mu na začiatku kariéry pomohol etablovať sa v prostredí SDĽ. Keďže mnohí delegáti zjazdu sa cítili podvedení, lídrom strany sa napokon stal tretí v poradí Jozef Migaš. Na prvý pohľad komická figúrka a stará štruktúra (Migaš učil pred revolúciou na Vysokej škole politickej ÚV KSS v Bratislave), popri ktorej pôsobil aj kedysi agilný zväzák Fico ako sociálny demokrat západného typu.Dôveru nevzbudzovali ani Migašove kontakty na vedenie Devín banky, ktorá počas

Mečiarovej vlády za škandalóznych okolností deblokovala ruský dlh. Čo teda viedlo Fica, aby krátko pred zjazdom vycúval bez boja, hoci o jeho víťazstve nikto nepochyboval? Fogaš ani Migaš mu totiž v popularite nemohli konkurovať. Fogaš bol skôr kabinetný typ politika. Takisto s právnickým vzdelaním ako Fico, no s oveľa menšou charizmou. Migaš mal potenciál osloviť jednoduchší typ voliča, ktorý s nostalgiou spomínal na časy, keď o všetkom rozhodovala jedna strana. No vtedy ho ako politika nikto nebral vážne.

Zvnútra SDĽ prenikli informácie, že Fico rezignoval pre kompromitujúce fotografie, na ktorých je v chúlostivej situácii s jednou straníckou kolegyňou. „Počul som niečo v tomto zmysle. Aj mňa prekvapilo, ako vehementne išiel do tých volieb a potom kandidatúru stiahol,“ komentoval Ficov obrat Milan Hanzel. „Počul som aj túto verziu, ale nemyslím si, že to bol jediný dôvod,“ reagoval Milan Ftáčnik. Aj jeho však Ficov krok nemilo prekvapil. „Bol som sklamaný ako viacerí členovia strany, ktorí mu verili.“Dohady o pozadí voľby predsedu SDĽ nerozptýlil ani Fico. V rozhovore pre regionálny

týždenník Košicko pripustil, že naňho vyvíjali nátlak. „Je pravda, že boli pokusy ma diskreditovať a vydierať takýmto spôsobom. Pri mojej kandidatúre boli vyvíjané takéto tlaky, ale neboli rozhodujúce pri jej stiahnutí.” Kto a prečo ho chcel zdiskreditovať, Fico nepovedal. No podobné útoky očakával aj v budúcnosti. „Mám veľa prirodzených protivníkov. Smer sa pokúša vniesť kontrolu do privatizácie, odobral polovicu voličskej základne SDĽ a snaží sa z politiky vytlačiť Vladimíra Mečiara,” tvrdil po založení strany Smer.10

K samotnej existencii fotografií, ktoré ho mali v roku 1996 odstaviť z vnútrostraníckeho boja o post lídra SDĽ, sa Fico vyjadril len stručne. „Vyrobiť nejakú fotomontáž nie je problém.“ Tento typ obrany si zvolil aj v roku 2010 – po zverejnení nahrávky, že zháňal peniaze pre stranu „vlastnou hlavou“. Fico ju vtedy označil za „absolútny podvrh, ktorý sa dá technicky vyrobiť za tri minúty“. Prečo sa teda v roku 1996 vzdal kandidatúry, keď tvrdil, že žiadnemu tlaku nepodľahol?„Kandidatúry som sa vzdal z dvoch dôvodov. Prvým bola informácia, že ak sa stanem

predsedom strany, budem čeliť silnej opozícii vnútri SDĽ. Druhým dôvodom bolo, že v prípade môjho víťazstva budú robené ťažkosti s financovaním SDĽ,” vysvetľoval Fico. 11 Či nádejného predsedu SDĽ v roku 1996 naozaj niekto vydieral, to sa už zrejme nikdy nedozvieme. Jedna vec sa však nedá prehliadnuť. V tom čase mu na vlastnej povesti záležalo viac ako dnes, keď provokuje verejnosť s mladou, atraktívnou asistentkou po svojom boku.Fica nevzrušilo ani publikovanie večerných fotografií s Máriou Troškovou v garáži

známeho bratislavského hotela DoubleTree by Hilton.12 V minulosti sa na viedenskom letisku objímal s právničkou Zuzanou Kupcovou.13 Neskôr sa v aute vášnivo lúčil so svojou podriadenou Janou Halászovou.14 To, čo by mu zrejme v roku 1996 spôsobilo problémy, časom jednoducho vytesnil. Fico totiž pochopil, že oveľa viac mu môže uškodiť korupcia a papalášizmus. Ani v potláčaní jej prejavov však nešiel príkladom, čo sa mu raz môže vypomstiť podobne ako Mečiarovi.

KONFLIKT V SDĽ A ZALOŽENIE SMERU

Chvíľu trvalo, kým si Fico po čudných manévroch na zjazde SDĽ v roku 1996 znovu získal dôveru sklamaných straníkov. Keď mu odpustili, vrhol sa do parlamentnej práce s energiou, ktorú mu už roky závidia aj najväčší politickí rivali. V časoch najtuhšieho mečiarizmu bol Fico jednou z najvýraznejších tvárí SDĽ. Pre jeho priamočiary slovník ho s obľubou vyhľadávali slovenskí aj zahraniční novinári. A hoci nikdy nezabudol, odkiaľ vyšiel, na

rozdiel od nového predsedu SDĽ Jozefa Migaša zbytočne nedráždil výrokmi typu: „Prišiel čas oprášiť Marxa.“Problém bol v tom, že v praktickej politike to SDĽ vždy hrala na dve strany. Za Mečiara

bola formálne v opozícii, no slovami aj skutkami často pomáhala koalícii. Keď napríklad hrozilo, že SNS po spore o Slovenskú poisťovňu odíde z vlády, bola to SDĽ, kto ponúkol HZDS spoluprácu. Ako inak, v mene stability. Nie je náhoda, že jedným z lídrov „samostatnej ľavicovej opozičnej politiky“ bol Robert Fico. Politik s chorobným ťahom po moci, ktorý sníval svoj premiérsky sen. Aj jeho nevyspytateľnosť zrejme spôsobila, že na vrchol vystúpil až v roku 2006.Vo voľbách 1998, ktoré ukončili Mečiarovu éru, sa SDĽ napriek lavírovaniu znovu vrátila

do prvej ligy. Podobne ako v roku 1992 získala takmer 15 percent hlasov. Sebavedomý Fico si veril, pretože spomedzi politikov SDĽ dostal vo voľbách najviac preferenčných hlasov. Logicky preto očakával, že strana z neho urobí šéfa niektorého z rezortov. V kuloároch sa spomínala aj funkcia generálneho prokurátora. Na post predsedu vlády ešte nemal nárok, keďže kabinet zostavoval Mikuláš Dzurinda. Fico však vyšiel naprázdno, nestal sa ministrom ani šéfom prokuratúry.V prípade ministerských postov uprednostnila SDĽ skúsenejšie kádre. Generálnym

prokurátorom sa Fico nestal hlavne preto, že nespĺňal vekovú hranicu. Túto pozíciu napokon obsadil Milan Hanzel. „Nová vládna koalícia nechcela kvôli nemu meniť zákon,“ tvrdil Hanzel.15 Koaliční partneri však mali problém aj s Ficovým postojom v kauze Františka Gauliedera, ktorý bol za Mečiara protiústavne zbavený poslaneckého mandátu. Právnik Fico, ktorý pôsobil v rokoch 1994 až 2000 ako agent SR pred Európskym súdom pre ľudské práva, totiž kauzu Gaulieder nemiestne zľahčoval.Podľa neho si vraj Gaulieder spôsobil problémy z veľkej časti sám. Fico ho dokonca označil

za „typického slovenského sťažovateľa“. Ficovi sa neušla ani pozícia vicepremiéra pre legislatívu, čo ho muselo mrzieť dvojnásobne. Namiesto neho posunula SDĽ do vlády Ľubomíra Fogaša. Politika, ktorý Fica pred straníckym zjazdom v roku 1996 presvedčil, aby nekandidoval za šéfa SDĽ.„Hľadanie ďalších funkcií (pre Fica – pozn. autora) bola len neúspešná snaha zachrániť

situáciu,“ vysvetľoval Milan Ftáčnik.16 Podľa Milana Hanzela odstavila SDĽ Fica zámerne. „Odborne aj vystupovaním na verejnosti bol na tom lepšie ako väčšina funkcionárov strany. Jednoducho ohrozoval ich pozície.“ Fico dal pritom po voľbách 1998 jasne najavo, že ak sa nedostane do žiadnej verejnej funkcie, vzdá sa pozícií v rámci strany. „Mám pocit, že Jozef Migaš nebral túto výzvu dosť vážne. Jednoducho podcenil situáciu,“ tvrdil Ftáčnik.Fico splnil svoju hrozbu už v januári 1999, keď abdikoval na post prvého podpredsedu SDĽ.

Formálne to zdôvodnil tým, že sa chce venovať „odbornej práci“. Málokto však pochyboval, že skutočným dôvodom bol fakt, že s ním strana vybabrala v povolebných rokovaniach o obsadzovaní funkcií. Od tohto momentu začal hrať Fico výlučne na seba. Napokon, neutíchajúca túžba presadiť sa ho sprevádzala už od študentských čias. Čoraz otvorenejšie

sa začal vymedzovať voči vládnej koalícii, ktorej súčasťou bola aj SDĽ. Bolo len otázkou času, kedy si založí vlastnú politickú stranu.V septembri 1999 došla trpezlivosť aj predsedovi SDĽ Migašovi, ktorý solitérovi Ficovi

odkázal: „Už nás to v SDĽ otravuje. Stále sa o tom hovorí. Pol roka odchádzam, zakladám, čakám na vhodný čas, objednávka príde. Ako keď sa kozmonaut do kozmu chystá. A pritom je príliš dlhý čas na to, aby sa rozhodol. Veci sme si v SDĽ prekonzultovali, situácia je taká, že keď sa rozhodol, nech ide.“17 Už o pár dní vystúpil z SDĽ a ohlásil vznik nového politického subjektu. Pre zmenu straníckeho trička si vybral symbolický deň. Pätnásty september 1999, keď oslavoval 35. narodeniny.Zhruba v tom čase sa Fico zoznámil s Bohumilom Hanzelom. Priateľom Alexandra Dubčeka

a signatárom Charty 77, ktorý za socializmu emigroval do Švédska. V Trenčíne sa vtedy zišlo niekoľko významných ľudí z tohto regiónu. Hlavný rečník Fico zanechal výborný dojem. „Jeho prejav bol veľmi sympatický. Hovoril o integrácii Slovenska do EÚ a NATO, o sociálnej demokracii, ale aj o podpore podnikania,“ spomínal Hanzel.18 Podľa neho chcel založiť stranu, ktorá bude „z hľadiska ekonomických pravidiel“ fungovať ako firma. „Na svoj vek bol veľmi vyzretý. Typický líder.“Húževnatý Fico ho natoľko očaril, že Hanzel sa už na druhý deň rozhodol zapojiť do

zakladania Smeru. „Stal som sa telom aj dušou Ficov človek.“ Pre novú stranu bol Hanzel skvelá akvizícia. Jeho minulosť a kritické postoje v období normalizácie boli v ostrom kontraste s príbehom konformného komunistu Fica. Hanzelove kontakty zároveň otvárali Ficovi dvere do lepšej spoločnosti. Postupne mu sprostredkoval schôdzky s významnými podnikateľmi, bankármi, zahraničnými veľvyslancami. Pomáhal mu aj pri výbere dôležitých ľudí a odborníkov do strany.Problém bol v tom, že pri zrode Smeru nestáli len osobnosti s čistým štítom ako Hanzel, ale

aj prospechári a oportunisti. Od začiatku mali na Fica veľký vplyv dvaja ľudia, ktorí sa nepekne zaplietli s Mečiarom. „Marketingový guru“ Fedor Flašík a exriaditeľka Rádia Koliba Monika Beňová. S Flašíkom sa Fico spoznal v roku 1998, pri prezentácii svojej knihy o treste smrti. S Beňovou začal intenzívnejšie komunikovať až pri zakladaní Smeru. „Chodili s Ficom na väčšinu stretnutí, separátne rokovania boli až na výnimky prakticky nemožné,“ sťažoval sa Hanzel.

JE JEDNO, ČI JE MAČKA ČIERNA ALEBO BIELA

Bežných straníkov minulosť Fedora Flašíka ani Moniky Beňovej netrápila. Smer bol pre nich Robert Fico, ktorého osobné preferencie vzbudzovali obrovský rešpekt. A dávali nádej, že strana pod jeho vedením bude veľmi rýchlo určovať trendy v slovenskej politike. Na prvom sneme Smeru, ktorý sa konal v decembri 1999 v Stupave, podporilo Fica 127 zo 128 delegátov. Jeden straník sa zrejme pomýlil, keďže odovzdal neplatný hlas.Pozornosť však vzbudil skôr spôsob, akým Smer na začiatku zvýhodnil zakladajúcich členov

strany. Podľa medializovaných informácií ich bolo 34 a mali právo veta. Zakladajúci

členovia mohli zablokovať akékoľvek uznesenie predsedníctva aj rokovanie snemu. Schvaľovanie kľúčových dokumentov a personálnych rozhodnutí tak de facto záviselo od úzkej skupiny ľudí, ktorí mali to šťastie, že boli v správnom čase na správnom mieste. Niežeby to vo väčšine politických strán fungovalo úplne inak, ale zapísať tento typ privilégií rovno do stanov bolo pomerne nezvyčajné.Smer nemal pôvodne ani klasických podpredsedov, len päť šéfov odborných sekcií.

Generálnou manažérkou strany bola Monika Beňová. „My nie sme klasická politická strana a ani ňou nechceme byť. Nechceme politikárčiť. Takto je to efektívne a funguje to,” zdôvodňoval netypické zloženie straníckych orgánov predseda Fico.19 K zmene prišlo až v roku 2001, keď si Smer zvolil troch podpredsedov. Milana Murgaša, Dušana Čaploviča a Moniku Beňovú. No kým prví dvaja prešli hladko, Beňová prvý raz narazila. Až dvadsať delegátov bolo proti jej zvoleniu do tejto funkcie.Nová strana vystrelila na obežnú dráhu ako kométa. Už vo februári 2000 – len dva mesiace

po svojom vzniku – vyskočil Smer v prieskumoch verejnej mienky na 15 percent. Postupne sa strana stabilizovala na úrovni 20 percent, jej predseda kraľoval aj rebríčkom dôveryhodnosti slovenských politikov. Zdatný populista Fico totiž kritizoval všetkých a všetko. Systém porevolučných strán, ktoré vraj bez výnimky zlyhali, Mečiara, Dzurindu, reformy aj „ožobračovanie ľudí“. Neprešiel pomaly týždeň, keď by Fico nezorganizoval tlačovku, prichádzal aj s vlastnými návrhmi zákonov.Ľavičiar Fico zbieral protestné hlasy naprieč politickým spektrom, lebo pragmaticky

potlačil svoju identitu, aby sa nemusel ideologicky zaradiť. Stratégiu Smeru vtedy zhrnul v bonmote, ktorý si požičal od Teng Siao-pchinga, generálneho sekretára Komunistickej strany Číny: „Nie je dôležité, či je mačka biela alebo čierna, ale či chytá myši.“ Ficova strana sa prihlásila ku konceptu tretej cesty, ktorú v Európe prezentovali britská Labour Party Tonyho Blaira alebo nemecká SPD Gerharda Schrödera. Účelový posun do stredu viac korešpondoval aj s biznispozadím Smeru.„Keď som navrhoval, aby sme otočili stranu viac k sociálnej demokracii, Beňová ma

zahriakla, že v Smere je veľa podnikateľov,“ spomínal Bohumil Hanzel.20 No keďže Fico je výnimočný herec, ktorý dokáže bravúrne klamať telom, mimo strany nikto netušil, že tretia cesta je len príťažlivý obal. Figový list, ktorý mal zakryť, že záujmy mecenášov Smeru budú vždy na prvom mieste. Najmä pri štarte strany síce Fico načúval aj oduševneným socialistom ako Boris Zala, čím vzbudil dojem, že v politike má aj vznešenejšie ciele. Po prevzatí moci v roku 2006 však ich vplyv postupne klesal. Dnes sa Fico radí o programových a ideologických otázkach hlavne s Marekom Maďaričom.Strany, ktoré vzniknú ako podnikateľský projekt, svojich sponzorov väčšinou skrývajú, aby

raz nemuseli vysvetľovať, prečo sa im tak darí v obchodovaní so štátom. Fico však tvrdil, že Smer je tu pre obyčajných ľudí a financujú ho len oficiálni sponzori. „Nechceme byť v područí bohatého podnikateľa, ktorý by určoval tempo, aktivity a imidž strany,” povedal po prvom sneme v Stupave.21 Podľa Fica musí byť financovanie strany krištáľovo čisté, pretože „transparentnosť finančných prostriedkov je znakom dôveryhodnosti politického subjektu“.

V snahe odlíšiť sa od najväčších konkurentov – Mečiara a Dzurindu – používal aj čoraz radikálnejší slovník. Obom vyčítal najmä privatizáciu strategických podnikov, pričom nešetril výrazmi ako korupcia a vlastizrada. Ficovi pomáhali aj škandály typu „vláčiky“, do ktorých boli zapletení Dzurindovi ľudia. Tým pozornejším však nemohlo uniknúť, že pravicu kritizoval viac ako HZDS a jeho divokú jazdu v rokoch 1994 až 1998. Možno len taktizoval, keďže premiérom už nebol Mečiar, ale Dzurinda. No nie je vylúčené, že v podvedomí mu blikala kontrolka, keďže v podnikateľskom zázemí Smeru sa už pohybovali zbehovia od Mečiara. A zďaleka nešlo len o Flašíka.Ficovi ležala v žalúdku hlavne plánovaná privatizácia plynární, ktorá vraj bola jediným

dôvodom, čo držal Dzurindovu vládu pokope. Viac ráz dokonca naznačil, že za politické sprostredkovanie predaja 49-percentného balíka akcií SPP sa budú vyplácať mastné provízie, ktoré si koaličné strany rozdelia medzi sebou. „Tejto vláde sa podarilo skorumpovať aj kapitálový trh, v čom patrí Slovensku prím. Mierou korupcie v štáte ohrozila integráciu Slovenska do NATO a umožnila jej prienik do najvyšších štátnych a vládnych sfér,“ tvrdil Fico. Žiadne dôkazy však nepredložil.Rozhorčený opozičný líder zároveň ukázal prstom na Ivana Mikloša, ktorý bol vtedy

podpredsedom vlády pre ekonomiku. Fico ho dokonca označil – opäť bez konkrétnych dôkazov – za najskorumpovanejšieho slovenského politika. „Je to známe už aj v diplomatických kruhoch,“ tvrdil Fico.22 Podľa neho sa Mikloš „veľmi dobre poistil“, keď bol garantom boja proti korupcii – a zároveň stál pri každej privatizácii. Predseda Smeru sa musel neskôr Miklošovi za výrok, že sa stal „v súvislosti s privatizáciou SPP bohatý človek“, ospravedlniť.Dzurindova vláda ani Ivan Mikloš nie sú vzorovými príkladmi boja proti korupcii. No v

porovnaní s tým, ako vládne už desať rokov Robert Fico, sa vynorí skôr spomienka na Mečiara. Dnešné kšefty sú len menej hrubé a sofistikovanejšie ako privatizačná „rabovačka“ z polovice 90. rokov. Fico a Mečiar sa prvý raz spojili už v roku 2000, keď HZDS chcelo odstaviť pravicu referendom o predčasných voľbách. Plebiscit podporil aj Fico, čo bolo z politického hľadiska pochopiteľné. No zároveň platí, že v tom čase už bol úzko previazaný s biznismenmi z prostredia HZDS.

PREPÁLENÁ KAMPAŇ

PRVÍ SPONZORI A MILIÓNY VLASTNOU HLAVOU

Nové strany majú väčšinou hlboko do vrecka, takže niektoré zháňajú peniaze, ako sa dá. Fico poveril touto úlohou Bohumila Hanzela. Predseda Smeru bol taký netrpezlivý, že ho oslovil s požiadavkou zabezpečiť sponzorov už dva mesiace pred ohláseným vznikom strany. Podľa Hanzela darovali Smeru prví traja veľkí sponzori, ktorých dotiahol do strany, v rokoch 2000 až 2002 približne 60 miliónov korún.23 Identita dvoch mecenášov je dodnes neznáma, tretím mal byť podnikateľ Ľubomír Blaško. Vo výročných správach strany by ste ich však hľadali márne.Hanzel tvrdil, že videl aj kópiu zmluvy medzi Ficom a piatimi podnikateľmi. 24 Podľa neho sú

v dokumente, ktorý má päť strán a je notársky overený, označení ako sympatizanti 1 až 5. „Ide o veľké peniaze a konkrétne miesta na kandidátke Smeru. Fico kedysi povedal, že urobí všetko preto, aby sa stal premiérom. Týmto krokom sa upísal diablovi.“ Štyria „akcionári“ strany sa za Mečiara angažovali v HZDS. Piaty mal blízko k Ivanovi Gašparovičovi, ktorý sa s HZDS rozišiel v roku 2002. Koľko peňazí investovali do Smeru, nie je jasné. V jednom prípade však malo ísť o 75 miliónov korún. Samozrejme, mimo oficiálneho účtovníctva.So sponzormi komunikoval aj Fedor Flašík, ktorý bol prvé tri roky najsilnejším človekom v

Smere. Podľa Hanzela fungovalo v strane tzv. paralelné financovanie, o ktorom vedel aj Fico. „Prvé zabezpečoval Flašík, druhé ja. Neskôr ma Fico požiadal, aby som všetko presunul na Flašíka.“ Podľa Hanzela mal Fico prehľad o každej korune, ktorú sponzori naliali do Smeru. No hoci mal s Flašíkom nadštandardný vzťah, ponechal si aj určitú autonómnosť. „Fico zháňal peniaze pre stranu aj sám,“ tvrdil Hanzel. Dôvodom zrejme bolo, aby si ľudia ako Flašík nerobili príliš veľké nároky.Pred voľbami 2002 sa Fico neformálne stretol s dvomi politikmi Smeru. Pri pohári vína sa

dôverne rozprávali o situácii v strane, ktorí oligarchovia podporujú Smer a podobne. Jeden z aktérov utajenej schôdzky sa Ficovi posťažoval na tvrdé zákulisné praktiky. Kľúčovú úlohu mali zohrať peniaze od sponzorov strany, ktorí sa začali príliš rozťahovať. Keďže Fico netušil, že jeden z politikov Smeru si rozhovor nahráva, pochválil sa, že zohnal 75 miliónov korún „vlastnou hlavou“. Verejne pritom deklaroval, že niektorým sponzorom sa vyhýba ako „čert krížu“. Fico narážal na ľudí, ktorí sa kedysi pohybovali v prostredí HZDS. „Našimi sponzormi sú malí a strední podnikatelia. Nie je tu sponzor, ktorý by držal Smer pevne v rukách,“ povedal denníku SME.25

Každý investor očakáva za svoj vklad nejakú protihodnotu, čomu rozumel aj sociálny demokrat Fico. „Povedal mi, že je normálne, ak si sponzori za peniaze, ktoré dali strane, budú po víťazných voľbách robiť nároky na štátne zákazky,“ spomínal Hanzel. 26 Keď vyhral Smer v roku 2006 prvý raz voľby, sponzori strany si rozobrali štátne zákazky rýchlejšie ako Usain Bolt olympijské medaily. Ani Ľubomír Blaško neinvestoval do Smeru preto, aby Fico mohol budovať sociálny štát. Za 32 miliónov korún, ktoré mal vložiť do strany v rokoch 2000

až 2002, si vypýtal vysoké odškodné. V sponzorskej zmluve, ktorú mal podpísať s Flašíkom, žiadal tri miesta v prvej dvadsiatke na kandidátke strany.27 Blaško si mohol vybrať svoje kone z predsedníctva alebo z tieňovej vlády Smeru. Ak by sa Ficova strana dostala po voľbách 2002 k moci, mal nárok na jedného štátneho tajomníka a tri funkcie v strategických podnikoch z oblasti energetiky a železníc.No pragmatik Blaško si chcel svoj biznis poistiť, preto hral paralelne na dve strany. Pred

voľbami 2002 sa viackrát objavil v sídle ANO. Vtedajšiemu predsedovi strany Pavlovi Ruskovi dokonca požičal takmer 105 miliónov korún, na ktoré mu vystavil zmenky. Kvôli Blaškovi sa Rusko dostal do ostrého konfliktu s vtedajším straníckym kolegom Robertom Nemcsicsom. Blaško predpokladal, že po vstupe ANO do druhej Dzurindovej vlády bude naďalej podnikať v rezorte hospodárstva, kde sa cítil ako ryba vo vode. Jemu blízke firmy totiž profitovali z kontraktov so Slovenskými elektrárňami, hoci Blaško bol členom dozornej rady. Minister Nemcsics to chcel zastaviť.Po voľbách 2002 už Blaška do orgánov elektrární nevymenoval. „Nemôžem do vysokých

pozícií presadzovať ľudí, o ktorých som presvedčený, že tam nepatria. Keď dostanete informácie, že istí ľudia nepôsobia korektne, asi je problém, aby som ich potvrdzoval vo funkcii,“ vysvetlil najskôr diplomaticky Nemcsics. O Ruskových direktívach sa napokon vyjadril spôsobom, ktorý bol zrejme posledným klincom do jeho politickej rakvy. „Odmietam už participovať na diskusii, kedy a kam koho dosadiť, a či je projekt X výhodný pre firmu Y. Pavol Rusko si zrejme myslí, že bude ako predseda strany riadiť ministrov po všetkých stránkach. To znamená, že mi bude hovoriť, kedy, koľko, za akú cenu a ktorej firme treba predať elektrinu.“Rusko napokon dosiahol svoje. Nemcsicsa vytlačil z pozície ministra hospodárstva, aby

mohol túto funkciu obsadiť sám. Ani Rusko však nevydržal vo funkcii šéfa rezortu do konca volebného obdobia, položila ho spomínaná kauza zmenky. Problémy mal aj Blaško, ktorého aktivity preverovala polícia – v súvislosti s podozrením z tunelovania Slovenských elektrární. Keď som ho chcel vtedy osloviť, kolega, ktorý poznal Blaška osobne, ma upozornil, že to nebude jednoduché. „Má až panický strach z novinárov.“ Nemýlil sa. Blaško zo seba v krátkom telefonáte ledva vydoloval niekoľko zmätených viet.K samotnému vyšetrovaniu mi roztraseným hlasom povedal: „Ja akože ozaj neviem, že by

tam boli nejaké veci… no také, za ktoré by ma mohli stíhať.“ O rok neskôr zomrel Blaško na infarkt, v tom čase mal len 36 rokov. Podľa týždenníka Plus 7 dní bol pred smrťou dosť nervózny, pričom sa snažil skontaktovať s viacerými politikmi. Keď zomrel, niektorí si našli v schránke kópie zmeniek, ktoré vystavil Ruskovi. Pre Blaškovu nečakanú smrť sa už nikdy nedozvieme, kto boli jeho ľudia na kandidátke Smeru v roku 2002. Ten rok mal patriť Fedorovi Flašíkovi, ktorý chcel dostať Roberta Fica s podporou štedrých sponzorov na Úrad vlády. Nakoniec bolo všetko inak.

HOLÉ ZADKY A MAJSTER PORIADOK

Financmajster Flašík sa stal podľa očakávania šéfom prvej volebnej kampane Smeru v roku 2002. V straníckom mikrosúboji porazil Bohumila Hanzela, zakladajúceho člena s číslom 34. „Pán Flašík je väčším odborníkom na túto oblasť ako pán Hanzel,“ vysvetľoval hovorca strany Marek Maďarič, ktorý je dnes podpredsedom Smeru a ministrom kultúry. Na prvý pohľad logická voľba, keďže Flašík a Fico boli vtedy ako siamské dvojčatá. Predseda Smeru mu úplne dôveroval, popri financovaní spolu riešili aj politické či strategické otázky. Čo je však kľúčové, Fico uveril, že „reklamný mág“ Flašík dokáže vyrobiť z vody kokakolu.No už čoskoro sa ukázalo, že ťah Flašíkom bol z hľadiska imidžu strany veľmi neprezieravý.

Tento podnikateľ v oblasti politického marketingu bol pre médiá vďačný terč. Jeho reklamná agentúra Donar vyrástla za Mečiara, keď profitovala z obrovských štátnych zákaziek. Flašík robil aj dve volebné kampane HZDS (1994, 1998). A nikdy sa za to nehanbil. „Fakt, že väčšinu lukratívnych zákaziek od HZDS získal Donar, je neodškriepiteľný. Bol to klientelizmus či lobizmus, nazvime to tak,“ priznal Flašík v rozhovore pre denník Práca.28

Fico však minulosť kreatívca Flašíka ostentatívne ignoroval. Smer išiel dokonca do prvej kampane so sloganom: „Ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne aj za Dzurindu.“ No keďže pri každých voľbách sa prejaví aj ľudová tvorivosť, na jeden z bilbordov ktosi dopísal: „A bude sa aj za Fica.“ Flašíka to však vôbec nevyrušovalo. Vymýšľal ďalšie kontroverzné posolstvá, aby sa o Smere čo najviac hovorilo. Slovensko zaplavil napríklad plagátmi s odkazom: „Do Európskej únie! Ale nie s holými zadkami.“ Nechýbala ani vizualizácia mladej rodiny s odkrytým pozadím.Flašík navliekol do výstrednej kampane aj Fica, ktorého prezentoval ako „dobrý produkt“.

Výsledkom ich tvorivej spolupráce bol televízny spot s názvom Majster Poriadok, v ktorom si zahrala aj Monika Beňová. Hlavnými hrdinami 35-sekundového klipu boli Mečiar a Dzurinda. Politici Smeru ich prezentovali ako škvrny, ktorých sa treba okamžite zbaviť. Beňová následne hodila tričká s ich podobizňou do práčky, pridala trochu pracieho prášku Majster Poriadok (rozumej Smer) a bolo po probléme. Mnohí si vtedy kládli otázku, ako môže fungovať Ficov tandem s Flašíkom.Fico bol ambiciózny právnik, ktorý už od strednej školy tvrdo makal, aby to raz niekam

dotiahol. Je síce pravda, že pred rokom 1989 si pomáhal ideologickými barličkami (zväzák, straník). Keby nepadol komunizmus, zrejme by sa stal predsedom Najvyššieho súdu alebo generálnym prokurátorom. Po vstupe do parlamentu zase populisticky útočil na najnižšie pudy. No aj Ficovi neprajníci musia uznať, že mu to naozaj páli a na politiku má nos. Flašík bol len priemerný marketér, ktorý by sa v zdravom konkurenčnom prostredí ťažko stal milionárom. Nepochybne by sa uživil aj bez vplyvných kamarátov za chrbtom, o veľkých politických kampaniach by však mohol len snívať.Aj osobnostne sú Fico a Flašík úplne iný vesmír. Fico pôsobí na verejnosti ako zošnurovaný

suchár bez zmyslu pre humor, ktorý sa pred novinármi občas zahrá na zúrivého rotvajlera. No mimo reflektorov je to podľa ľudí z jeho okolia inteligentný spoločník a džentlmen, ktorému ležia ženy pri nohách. Flašík je skôr zemitý typ. Žoviálny, politicky nekorektný chlapík, ktorý povie všetko na rovinu a svojimi žartíkmi zabáva celú spoločnosť. Kým pre

Fica je typická striedma elegancia na mieru šitých oblekov, Flašíka spoznáte podľa rozopnutej košele a retiazky okolo krku. Fico má vášeň pre futbal, Flašík si rád zahrá golf. Chlapec z ľudu versus bratislavská smotánka.Napriek tomu je možné, že medzi nimi fungovala nejaká chémia, lebo Flašík si vie svojou

otvorenosťou získať aj úplne odlišné typy. Ako novinár som sa s ním stretával v čase, keď bol na výslní, aj potom, ako ho Fico hodil cez palubu. S neodmysliteľnou cigarou v ústach vedel rozprávať o politickom zákulisí a marketingu celé hodiny. Často vulgárne a naoko povrchne, ale neboli to len krčmové reči. Flašík analyzoval situáciu chirurgicky presne. Ovládal rozloženie síl v Smere, kto pôjde hore a kto naopak stratí. Slušne sa orientoval aj v konkurenčných politických stranách. Treba však povedať, že otvorený bol len mimo záznam. Keď som zapol diktafón, vždy držal oficiálnu líniu Smeru.Na začiatku bol Fedor Flašík pre Roberta Fica niečo ako Marián Kočner pre Richarda Sulíka.

Zdroj informácií, aby sa rýchlo zorientoval v teréne. No kým Sulík sa zaujímal hlavne o pozadie voľby generálneho prokurátora, Fico sa snažil získať priazeň záujmových skupín a vplyvných hráčov z prostredia biznisu. Po odchode z SDĽ mal ako politik tie najvyššie ambície, chýbali mu však dôležité kontakty a peniaze. Novú stranu, ktorá chce vyhrať už prvé voľby, totiž nepostavíte z členských príspevkov. Tie niekedy slúžia skôr ako prostriedok na zakrytie neoficiálnych sponzorov.Smer išiel navyše do prvej veľkej kampane bez podpory štátu. Nárok na dotáciu z peňazí

všetkých daňových poplatníkov majú len strany, ktoré prejdú voľbami. Flašík nebol po lukulských hodoch s Mečiarom chudobný. No sám by takú nákladnú kampaň, akú mal Smer v rokoch 2001 až 2002, určite neutiahol. Jeho výhodou však bolo, že sa poznal s podnikateľmi z prostredia HZDS, ktorí stratili pôdu pod nohami. Mečiar bol totiž po odchode do opozície nepoužiteľný. Už nemal dosah na obsadzovanie kľúčových funkcií ani na štátne zákazky, takže nemal oligarchom čo ponúknuť.K Dzurindovi ísť nemohli, takže Fico bol pre nich jedinou životaschopnou alternatívou. V

tom čase nemal žiadny politik taký „drajv“ ani šancu, že zostaví budúcu vládu ako líder Smeru. Slovo dalo slovo a „tretia cesta“ sa zo dňa na deň zmenila na akciovú spoločnosť. V roku 2002 sa mi ešte nepodarilo zistiť mená mecenášov Smeru. Strana bola súdržná, lebo sa pripravovala na triumfálny nástup k moci. O zmluve s podnikateľom Blaškom či nahrávke Ficovho hlasu navyše vedel len úzky okruh zainteresovaných. Megaloman Flašík však spravil prvú vážnu chybu.

O KORISŤ SA TREBA DELIŤ

Každý, kto chodil v roku 2002 po Slovensku s otvorenými očami, si musel všimnúť, že najvýpravnejšiu kampaň mala strana Smer. Tisícky bilbordov, inzertných hranolov, plagátov, celoplošná inzercia v médiách a desiatky mítingov naprieč krajinou. Už na prvý pohľad bolo jasné, že flašíkovci prekročili zákonom stanovený limit na kampaň. Ten bol vtedy 12 miliónov korún, za jeho porušenie však nehrozili žiadne sankcie. Napriek tomu som sa rozhodol, že preverím skutočné výdavky strany Smer.

Najskôr som si pozrel cenníky spoločností ISPA, EUROPLAKAT, AKZENT-MEDIA a ORIS, ktoré vtedy prenajímali väčšinu reklamných plôch na Slovensku. Komunikoval som aj s ľuďmi, ktorí sa pohybujú v tomto biznise, aby som mal predstavu, koľko bilbordov si objednal Smer. Samozrejme neoficiálne, keďže chceli zostať z pochopiteľných dôvodov v anonymite. Kombináciou otvorených a utajených zdrojov som napokon zistil, že Smer hravo prekročil zákonný limit. Podľa mojich prepočtov vynaložila strana len na prenájom bilbordov vyše 150 miliónov korún. Ďalšie peniaze išli na výrobu plagátov s Ficom a Beňovou, inzeráty v médiách, stretnutia s voličmi a prenájom menších reklamných plôch. Líder Smeru ich využíval minimálne dva roky aj na prezentáciu svojich právnických príručiek (Nutná obrana a Dobrý deň, cestná kontrola).Postupne som sa dopracoval až k sume 250 miliónov korún. Keď som ju zverejnil v

týždenníku Domino fórum,29 kde som vtedy začínal s investigatívnou žurnalistikou, mnohí len neveriacky krútili hlavou. Aj niektorí novinári mi vraveli, že som prestrelil. Zuzana Wienk z neziskovej organizácie Aliancia Fair – Play, ktorá monitorovala výdavky politických strán na predvolebné kampane, hovorila o sume 80 až 120 miliónov korún. 30

„Celkové náklady sa nedali presne špecifikovať, ale odborníci, s ktorými sme pracovali, ich odhadovali nad 100 miliónov korún.“Flašík ešte pred zverejnením môjho článku tvrdil, že množstvo bilbordov kúpil krátko po

krachu nebankových subjektov s obrovskou zľavou, keďže sa uvoľnili reklamné plochy. Spoločnosť EUROPLAKAT bola pritom ochotná spustiť maximálne 25 percent z ceny, keď si klient prenajal bilbordy na obdobie jedného roka. Spoločnosť ISPA, ktorej plochy vtedy hojne využíval aj Smer, dokonca pri dlhodobých prenájmoch žiadne zľavy neposkytovala. Flašík napriek tomu presviedčal médiá, že kúpil bilbordy za menej ako polovicu.Na konferencii marketingových odborníkov, ktorú zorganizoval krátko pred voľbami 2002

týždenník Trend, sa však zrejme preriekol: „Normálna, seriózna kampaň do slovenského parlamentu sa pohybuje okolo 100 až 150 miliónov korún. Nenahovárajme si, že neprekročíme 12 miliónov. Nie som ochotný hrať túto hru, pretože zákon je zlý.“ V roku 2010 už svoj výrok vysvetľoval inak: „Hovoril som o permanentných marketingových kampaniach počas celého štvorročného obdobia parlamentu. Nie o 30 dňoch, ktoré vtedy a tuším aj teraz stanovoval zákon.“Koľko teda stála okázalá kampaň Smeru v roku 2002? A kto to celé zaplatil? Keď som sa

chcel o financovaní kampane porozprávať s Flašíkom, trikrát odriekol už dohodnuté stretnutie. Tvrdil, že pre pracovnú zaneprázdnenosť. Do telefónu mi povedal len dve vety: „Ak chcete vedieť, koľko stojí kampaň, tak neviem. Ak chcete vedieť, kto ju financoval, tak sponzori.“ Keďže ma jeho vyhýbavá odpoveď neuspokojila, odporučil mi, aby som kontaktoval podpredsedníčku strany Beňovú. Ani tá si však nenašla čas, vraj sa mám obrátiť na generálneho manažéra Igora Federiča.Zbytočne. „Na tieto otázky nie som kompetentný odpovedať. Obráťte sa na šéfa volebného

tímu Flašíka,“ odbil ma Federič. Ani sa mu nečudujem, lebo oficiálne dáta Smeru výrazne kolidovali s neoficiálnymi nákladmi na kampaň. Strana totiž vo výročnej správe tvrdila, že v

predvolebnom čase minula len 10,6 milióna korún. A koľko darovali sponzori Smeru v rokoch 2001 až 2002? Na papieri necelých päť miliónov korún. Napriek vážnym pochybnostiam to však nikto neriešil.O niekoľko rokov sa potvrdilo, že som sa pri odhade volebných výdavkov Smeru na

kampaň 2002 až tak nemýlil. Podľa Bohumila Hanzela, ktorý vtedy zháňal – spolu s Ficom a Flašíkom –sponzorov strany, bola dokonca suma 250 miliónov korún podhodnotená. „Podľa mojich informácií stála kampaň 284 miliónov korún. Takú nákladnú kampaň nebolo možné utiahnuť z členského,“ povedal mi Hanzel v rozhovore pre denník SME. 31 Ak niekto v roku 2002 prestrelil, tak to bol Flašík. Aj iné politické strany očividne prekročili zákonný limit (SDKÚ, ANO). No nikto nerozhadzoval peniaze tak, ako šéf volebnej kampane Smeru.Ficova strana však nie je jediná, ktorej pomohli pri rozbehu zákulisní hráči z biznisu. Doma

ani vo svete. Podobný problém riešil aj líder Siete Radoslav Procházka, ktorý nevedel presvedčivo vysvetliť spôsob financovania prezidentskej kampane z roku 2014. HZDS zase pomáhali „statoční podnikatelia – mečiarovci“ alebo igelitkoví darcovia, ktorí boli v skutočnosti len nastrčené biele kone. Aj v pozadí SDKÚ sa vynorili falošní donori či schránkové firmy. Jej líder Mikuláš Dzurinda dokonca v roku 2010 odstúpil z kandidátky, pretože nevedel vysvetliť financovanie strany.Škandálom s financovaním sa nevyhli ani politické strany v Česku. Napríklad ODS v ére

Václava Klausa alebo ČSSD v období, keď ju viedol Miloš Zeman. V 90. rokoch disponovala čiernymi fondmi aj nemecká CDU na čele s Helmutom Kohlom. S trochou zjednodušenia sa dá povedať, že čím ambicióznejší politik, tým väčšie pokušenie obchádzať zákon. Strany, ktoré nechcú len prežívať, ale dominovať, obchodujú s morálkou, hoci tým riskujú, že raz zaplatia privysokú cenu. Moc je silné afrodiziakum, takže ten adrenalín im stojí za to, aj keď sa potom musia o korisť deliť.

SLZY MONIKY BEŇOVEJ A BIELE GOLIERE

Vplyv Fedora Flašíka sa prejavil aj pri zostavovaní predvolebnej kandidátky Smeru v roku 2002. „Snažili sme sa udržať rovnováhu medzi Flašíkovým krídlom a tzv. idealistami,“ spomínal Bohumil Hanzel.32 Napriek tomu sa na kandidátku nedostali niektorí zakladatelia Smeru ako Iveta Lišková či Martin Hamid, ktorý po voľbách zo strany odišiel. Milióny na kampaň však nezaručujú úspech, o čom sa v noci z 21. na 22. septembra 2002 presvedčil aj Fedor Flašík. Jeho výzvu z predvolebných bilbordov – voľte Roberta Fica za predsedu vlády – poslúchlo len niečo vyše 13 percent Slovákov.Vzhľadom na objem peňazí, ktoré investoval do kampane Smer, to nebola žiadna sláva. No

keďže to boli prvé parlamentné voľby, na ktorých sa strana zúčastnila, nemožno hovoriť ani o debakli. V centrále Smeru sa napriek tomu počas volebnej noci neoslavovalo, naopak. Nervozita sa dala doslova krájať. Varovným signálom, že Ficova strana skončí horšie, ako očakávala, boli už prvé neoficiálne prognózy. Smer mal len 13 percent, čo ťažko niesla najmä Monika Beňová. Keď sa to dozvedela, so slzami v očiach pevne zovrela ruku jedného z kolegov.

Napätie nepovolilo ani po prvých oficiálnych odhadoch agentúry MVK, kde mal Smer len o štyri desatiny viac. Do tváre Moniky Beňovej sa vkradol kŕč, v emočnom vypätí dokonca vynadala Borisovi Zalovi. Ideológ Smeru jej nechtiac zaclonil výhľad na televíznu obrazovku. Fedor Flašík bol naoko v pohode. S cigarou a pohárom šampusu v ruke pôsobil uvoľnene. Keď ho však mimo kamier oslovil jeden zahraničný novinár, ani on netajil sklamanie. Nahnevaný Flašík sa mu snažil vysvetliť, že čisto pravicová vláda by bola pre Slovensko katastrofou.Len sebavedomý Robert Fico opakoval svoju mantru. „Pravica s nami musí rátať, bez Smeru

sa nedá zostaviť vláda.“ Čiastočne vytriezvel až po prvých odhadoch Slovenského rozhlasu, ktoré potvrdili dominanciu SDKÚ, SMK, KDH a ANO. Fica zaskočila aj prognóza volebného výsledku KSS. Čistokrvní komunisti sa totiž prvý raz v ére samostatného štátu dostali do parlamentu. Podľa lídra Smeru za to treba poďakovať „zázračnej ekonomickej politike Mikuláša Dzurindu a nepochopeniu ľavicovej politiky zo strany Petra Weissa“.Keď som sa však Fica spýtal, či vylučuje KSS z povolebnej spolupráce, napriek nevôli

Moniky Beňovej odpovedal: „Nikdy nebudem nikoho vylučovať. Komunistická strana bude v parlamente takou istou stranou ako iné subjekty.“ Neskôr síce svoje slová korigoval, no len málokto ho bral vážne. Aj pre túto dvojtvárnosť, ktorej sa Fico priučil v SDĽ, sa do spolupráce s jeho stranou nikto nehrnul. No viac ako šokujúci comeback KSS v centrále Smeru rezonovalo 15 percent pre SDKÚ.Dzurindova strana vznikla len dva roky pred voľbami. Mala za sebou ťažké reformy a

komplikované vládnutie s SDĽ, SOP a SMK. „To kto volil SDKÚ? Tento zbedačený národ?“ uľavil si rocker Maťo Ďurinda, ktorý pomáhal Smeru v predvolebnej kampani. Predtým hral pre HZDS a SDĽ, neskôr spolupracoval s SNS. Kanoista Slavomír Kňazovický aj futbalový tréner Dušan Galis nad číslami SDKÚ len nechápavo krútili hlavou. Rozčarovanie neskrýval ani spevák Pavol Hammel. S novinármi sa veľmi baviť nechcel, po krátkom rozhovore sa nenápadne vytratil.Pri ďalšom volebnom odhade to v centrále Smeru ožilo, strana mala okolo 15 percent.

Beňová zvýskla, realistovi Ficovi však došla trpezlivosť. „Ak bude SDKÚ pred nami, spácham rituálnu samovraždu. To predsa nie je normálne.“ Prvý raz sa usmial až vo chvíli, keď mu riaditeľ Slovenského strediska pre ľudské práva Ondrej Srebala s kyticou v ruke zablahoželal k 38. narodeninám. S ďalšími odhadmi prestal Smeru veriť aj Boris Zala. „Keď bude mať Dzurinda tak veľa, bude lídrom pravice, a to bude veľmi zlé. Nebudeme si môcť klásť personálne podmienky.“Ako prvý politik Smeru pomenoval dôvod, prečo nebude strana zostavovať vládu:

prepálená kampaň. Fico s Flašíkom sa náhle zdvihli a odišli preč. „Išli sme na pohár vína. S kým a o čom sme mali rokovať?“ vykrúcal sa líder Smeru po návrate do straníckej centrály. Ako sa ukázalo neskôr, Fico zrejme nehovoril pravdu. „Keď vydávali agentúry výsledky, Flašík, ja, ty a ešte jeden človek sme sa stretli v jednom hoteli. Povedal si, že prioritou Smeru je účasť vo vláde a navrhoval si koalíciu s ANO,“ vykričal mu rok po voľbách v televízii Markíza líder ANO Pavol Rusko.

Atmosféru ako na kare trochu rozptýlil neznámy ctiteľ, ktorý odovzdal nešťastnej Beňovej peceň chleba a červenú ružu. Po zverejnení posledných volebných odhadov však bolo všetko jasné. Smer skončí v opozícii. Fico tvrdil, že skutočné výsledky sa môžu líšiť, no nebol veľmi presvedčivý. Rocker Ďurinda už nič nepredstieral. „Prezident poverí zostavením vlády toho, kto prinesie 76 hlasov. Je to v riti,“ zakončil svoju krátku politologickú analýzu. Sklamaných straníkov sa ešte snažil povzbudiť Viktor Václav, moderátor predvolebných mítingov Smeru.Márne. „Ale v kampani bola sranda, né? Dá si niekto redbull?“ zakončil celodenné

predvádzanie sa pred novinármi. Pri odchode z volebnej centrály Smeru som takmer vrazil do bývalého poslanca za HZDS a privatizéra Vlastimila Vicena. „Čo tu robíte?“ vyhŕkol som spontánne, keďže mi v tej chvíli nič lepšie nenapadlo. Vicen sa tváril, že otázke nerozumie. Pochopil až vo chvíli, keď som zapol diktafón. Okamžite pridal do kroku a zmizol v okolitých uličkách. Vicen v minulosti podnikal s Petrom Steinhübelom, vplyvným mužom bratislavského podsvetia s prezývkou Žaluď.Poznal sa aj s mafiánom Jozefom Svobodom, ktorého zavraždili päť rokov po Žaluďovi.

Spätne som si uvedomil, že podobných chlapíkov ako Vicen som videl okolo centrály Smeru viac. Biele goliere, čo sa tvárili ako ctihodní podnikatelia. Ale boli tam aj vyholené hlavy, ktoré sa na nič nehrali. Väčšinou postávali pred budovou, fajčili a popíjali – opretí o kapoty svojich luxusných limuzín alebo štýlových motoriek. Viem si predstaviť, čo sa im odohrávalo v hlave, keď zasvietila na volebnej tabuli v kolónke Smer nešťastná trinástka.

KONIEC TRETEJ CESTY

FLAŠÍK V KARANTÉNE A ODBOČKA DOĽAVA

Neuspokojivý volebný výsledok poriadne zamával aj s Robertom Ficom. „Bol v totálnej depresii,“ hovorí bývalý politik Smeru, ktorý sa stal v roku 2002 poslancom parlamentu. Prvý týždeň po voľbách Fico so svojím okolím takmer nekomunikoval, odmietal televízne diskusie. Predsedu Smeru mohol tešiť len totálny kolaps SDĽ, z ktorej predtým odišiel a založil si vlastnú stranu. Migašovci sa nielenže nedostali do parlamentu, ale získali len niečo vyše 1,3 percenta hlasov. Potupa SDĽ však bola slabou náplasťou na Ficovu ubolenú dušu. Podobne sa zrejme cítil o dvanásť rokov neskôr, keď ho v prezidentských voľbách porazil Andrej Kiska.Smer sa ocitol po voľbách 2002 v nepríjemnej situácii aj z iného dôvodu. Ako vyrovnať

záväzky voči oligarchom, keď ide strana do opozície, odkiaľ nemá dosah na lukratívne štátne zákazky? Smer dostal za voľby len okolo 90 miliónov korún, čo bolo trikrát menej, ako vyčíslil náklady na kampaň Bohumil Hanzel. Fico však dostal od sponzorov druhú šancu. Na rozdiel od Radoslava Procházku, ktorý sa pred časom tiež javil ako perspektívny líder, akurát na opačnej strane barikády. Po voľbách 2016, v ktorých Procházka prvý raz kandidoval s vlastnou stranou, sa však natoľko zdiskreditoval, že dnes by už doňho nikto neinvestoval ani cent.Aj Fico, ktorého zobrali oligarchovia na milosť, však spravil krátko po voľbách 2002 chybu,

ktorej dôsledky si uvedomil až neskôr. „Bohužiaľ, opäť začal brať na všetky rokovania Flašíka. Koaliční poslanci mi neskôr povedali, že v takom prípade s ním nemali o čom rokovať. Fico vtedy nepochopil tú silnú negatívnu vlnu, ktorá sa niesla s Flašíkom,“ spomínal Hanzel.33 No pár týždňov po voľbách sa Ficovo spojenectvo s dvorným imidžmejkrom Flašíkom nečakane pretrhlo. „Pán Fico mal pocit, že za nezdar kampane v roku 2002 môže Flašík,“ tvrdila Beňová.34

Ich komunikácia sa obmedzila na minimum, Flašík sa prestal verejne vyjadrovať k aktivitám Smeru. Môže si za to aj sám, keďže v kampani 2002 neustriehol mieru. Na druhej strane, Fico nebol nesvojprávna bábka, kľúčové posolstvá formuloval v spolupráci s Flašíkom. „Môj manžel bol natoľko korektný, že nehovoril, čo všetko do tej kampane priniesol pán Fico,“ hnevala sa Beňová, ktorá sa stala v máji 2006 Flašíkovou manželkou. Fico navyše nepochopiteľne zlyhal v televíznych konfrontáciách s Mikulášom Dzurindom, čo sa mohlo takisto podpísať pod slabší výsledok Smeru.Čo je však kľúčové, prepálená kampaň mohla byť len zámienka, ako mediálne

odkomunikovať, že Flašík ide do karantény. Skutočný dôvod jeho odstavenia bol zrejme vážnejší. „Po voľbách sme zistili, že výdavky na kampaň boli nafúknuté. Neboli splatené ani všetky dlhy voči ľuďom, ktorí nám požičali peniaze,“ povedal mi politik Smeru, ktorý bol v tom čase blízkym spolupracovníkom Roberta Fica. Flašík podozrenia z netransparentného financovania strany odmietol. No faktom je, že vedenie Smeru mu vtedy prestalo dôverovať.

Flašík však nepovedal posledné slovo, čo sa potvrdilo pri zostavovaní ďalšej kandidátky strany.Keď sa Robert Fico po prehratých voľbách v roku 2002 trochu otriasol, začal byť pre druhú

Dzurindovu vládu veľmi nepríjemným opozičným lídrom. Predseda Smeru kritizoval hlavne ekonomické a sociálne reformy. Podľa Fica nebrali ohľad na najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva z chudobných regiónov Slovenska. Pod sústredenou paľbou sa ocitli najmä vtedajší ministri zdravotníctva a práce Rudolf Zajac (ANO) a Ľudovít Kaník (SDKÚ). Kaníkovi vymyslel Fico aj prezývku „sociálny netvor“, ktorá bola akoby vystrihnutá z manuálu kreatívca Flašíka. Líder Smeru bol znovu pri chuti a v životnej forme.Strana stúpala v rebríčkoch popularity, postupne sa jej preferencie vyšplhali až na úroveň

30 percent. Ficovi hrali do karát aj korupčné kauzy ako Badžgoň, tunel Branisko, skupinka, fiktívni darcovia SDKÚ, Ruskove zmenky či kupovanie poslancov. V roku 2004 sa pokúsil rozleptať Dzurindovu vládu referendom o predčasných voľbách. Iniciátorom plebiscitu už nebol odpísaný Mečiar, ale odbory a ich nový strategický spojenec – strana Smer. Referendum však nebolo pre nízku účasť úspešné, takže išlo len o ďalší nezmyselný prieskum verejnej mienky, ktorý zaplatili všetci. Podnikateľ z Bratislavy aj robotník z Brezna.No Ficovi referendum politicky neuškodilo, naopak. Takéto mobilizačné akcie udržiavali

jeho publikum v správnej prevádzkovej teplote. Čoraz otvorenejší akcent na sociálne témy sa postupne pretavil aj do vnútorného nastavenia Smeru. Strana premaľovala fasádu a z tretej cesty sa stala „sociálna demokracia“. Smer zároveň pohltil menšie ľavicové strany ako SDĽ, SDA či SDSS. Presadil sa na medzinárodnej scéne, v roku 2005 bol prijatý za plnoprávneho člena Strany európskych socialistov. Jeden z duchovných otcov transformácie Smeru na ľavicovú stranu Boris Zala však odmietol, že tretia cesta bola len finta, aby strana oslovila čo najviac voličov.„Tretiu cestu sme použili ako akýsi tunel, prostredníctvom ktorého sa začal Smer

orientovať k sociálnej demokracii. Bolo to vsunutie základných sociálno-demokratických myšlienok do Smeru. Z hľadiska hodnotovej orientácie sa z programu tretej cesty nič radikálne nemení,“ tvrdil Zala.35 Osobne sa vraj od začiatku usiloval, aby bol Smer ľavicovou stranou. „Tento proces len nabral po voľbách 2002 na intenzite,“ píše Zala vo svojej najnovšej knihe.36 Podľa neho stáli za premenou Smeru okrem Fica aj politici ako Bohumil Hanzel, Dušan Čaplovič, Miroslav Číž či Miroslav Chovanec. Zala však pripustil, že strana neodbočila doľava celkom plynule.„Od počiatku boli v strane sily, ktoré poškuľovali po strede a ideologicky aj po pravici. A to

aj vo vedení. Pamätám si živo, keď ma Robert Fico navrhol za podpredsedu, jeden už podpredseda sa vyjadril, že on neprišiel tvoriť stranu s ľavičiarom Zalom.“37 Posun doľava a nekompromisná kritika všetkého, s čím prišla Dzurindova vláda, nevyhovovala ani oligarchom z pozadia Smeru. „Fico je opozičný politik s tvrdou rétorikou. Populizmus, s akým útočí na vládu, začína narážať na odpor veľkopodnikateľov,“ povedal mi v októbri 2005

vtedajší poslanec za HZDS Jaroslav Jaduš. No napäté vzťahy sa časom upokojili, keďže mecenáši mali s Ficom spoločný cieľ. Vyhrať voľby.Smer mal na to všetky predpoklady. Silného lídra, dosť peňazí a program, v ktorom

sľuboval sociálny štát pre všetkých. Keďže priestor naľavo od stredu sa úplne vyprázdnil, masa voličov, unavená z „uťahovania opaskov“, znovu uverila, že prichádza spasiteľ. Mladší a kultivovanejší ako Mečiar, ochotný vypočuť, povzbudiť aj symbolicky pohladiť. V osobnom kontakte s voličmi nemal vtedy Fico konkurenta. Jedna vec mu však nešla podľa predstáv. Nevedel sa presadiť v médiách.

HVIEZDNE ROKY ROBERTA KALIŇÁKA

Porevolučná generácia novinárov inklinovala skôr k pravici. Malo to svoju logiku, keďže ľavica nemala po rokoch normalizácie najlepšie meno. Jej obraz krivila aj oportunistická SDĽ, ktorá nevedela dlho prekročiť svoj postkomunistický tieň. Novinári však neodmietali ľavicu z princípu. Viacerí si uvedomovali, že v modernej verzii môže byť pre každú spoločnosť prínosom. Ako súčasť systému bŕzd a protiváh, pretože mnohí ekonomickí liberáli nemajú vrodenú empatiu k slabším. No na Slovensku chýbala autentická sociálna demokracia, ktorá nie je uväznená v minulosti. A jej podobu nemodelujú zbohatlíci, ktorí sa dostali k majetku pochybným spôsobom.Veľký podiel na rezervovanom postoji médií k Smeru mal aj samotný Robert Fico. Od

založenia Smeru sa totiž správal ako „studený čumák“, ktorý si drží od novinárov až neprimeraný odstup. Pamätám sa, ako som s ním chcel raz v parlamente nadviazať neformálny rozhovor. V naivnej viere, že mi možno prezradí nejaké zaujímavé informácie z politického zákulisia. V tom čase bol radovým poslancom. Navyše v opozícii, keď zvyknú byť politici vľúdnejší, pretože každá zmienka v médiách im otvára dvere k potenciálnym voličom. Fico si ma len nedôverčivo premeral a sucho skonštatoval: „S vami sa nebudem baviť, vy ste z pravicového týždenníka.“Predseda Smeru mal však šťastie, že mu osud pri založení strany privial do cesty Roberta

Kaliňáka. Žoviálneho, večne usmiateho sympaťáka, ktorý nemal voči novinárom predsudky. Možno aj mal, no veľmi dlho to nedával nijako najavo. S opozičným politikom Kaliňákom ste sa mohli v parlamentných kuloároch baviť o všetkom. O futbale, ženách, zdravotných problémoch. Keď sme vtedy chodili s partiou kamarátov po krčmách v centre Bratislavy, občas sme sa zastavili aj v reštaurácii Steam & Coffee, ktorú vlastnil s Jánom Počiatkom. Keď nás zbadal, vždy si prisadol a podebatoval.Kaliňák ma vtedy podobne ako iných žurnalistov oslovoval krstným menom. V rokoch 2002

až 2006, keď bol predsedom branno-bezpečnostného výboru parlamentu, sme mali vcelku korektné vzťahy. Keď som s ním chcel ako investigatívny novinár prebrať nejakú výbušnú kauzu, nikdy ma neodmietol. A hoci bol opozičným politikom, spravidla sa snažil argumentovať vecne. Ako odborník na problematiku ministerstva vnútra a obrany. Ľudia, ktorí sa detailne nezaujímali o politiku, možno ani netušili, že je členom Smeru. Ani Kaliňák to príliš nezdôrazňoval, typovo by ste ho zaradili skôr k SDKÚ.

Kaliňákovou výhodou tiež bolo, že vtedy mal ešte čistý štít. To bol zrejme dôvod, že si postupne získal nielen väčšinu novinárov, ale aj viacerých politikov z konkurenčných strán. Kaliňák si rozumel napríklad s Bélom Bugárom alebo s Pavlom Hrušovským. Vytrvalou prácou v teréne sa pokúšal prelomiť izoláciu Smeru, na ktorý pozerali salóny a mienkotvorné elity cez prsty. Aj Kaliňáka vnímali ako predstaviteľa podnikateľského krídla v strane. Chýbal však nepriestrelný dôkaz, že je len predĺženou rukou oligarchov. Presvedčivým vystupovaním naberal ďalších spojencov, alebo aspoň neutralizoval centrá najväčšieho odporu.Štyri roky v opozícii boli najsvetlejším okamihom v jeho politickej kariére. V oveľa

zložitejšej situácii bola Monika Beňová. Kaliňákova spojka v Smere, ktorá mu pomáhala obrusovať hrany. V tom čase už totiž nebola nepopísaný list. Za Mečiara sa stala riaditeľkou rádia Koliba, ktorému vybavil licenciu Fedor Flašík. Koliba vznikla s podporou HZDS, aby bola protiváhou rádia Twist, ktoré ostro kritizovalo vtedajšiu moc. Väčším prešľapom však bola Beňovej účasť na trnavskom sneme HZDS, ktorý sa konal pred voľbami 1998 na miestnom futbalovom štadióne. Pozval ju tam Mečiar. A budúca politička Smeru neodmietla, hoci veľmi dobre vedela, čo všetko má za sebou.Za Mečiara vytunelovala skupinka vyvolených privatizérov štátny majetok. Parlament

zbavil mandátu neposlušného poslanca za HZDS Františka Gauliedera. Tajná služba uniesla prezidentovho syna Michala Kováča. A s najväčšou pravdepodobnosťou si objednala aj vraždu Roberta Remiáša. „Opýtala som sa vtedy Fedora Flašíka, či tam mám ísť. On robil pre HZDS kampaň, aj ten trnavský snem. Povedal mi, nech si to idem pozrieť, pretože to bude krásne. Rovno podo mnou sedeli Gašparovič s Mečiarom,“ opisovala neskôr Beňová. 38 Na tribúne vtedy sedeli aj ľudia ako Vladimír Poór či Alexander Rezeš. A bol to ten najväčší politický gýč, aký si viete predstaviť.Zhruba dvadsaťtisíc delegátov, pozvážaných z celého Slovenska. Desať mimoriadnych

vlakov, stovka špeciálnych autobusov. Balíčky s jedlom, skupina Elán a záverečný ohňostroj. Veľkolepá šou v réžii Fedora Flašíka nápadne pripomínala prvomájové sprievody z čias komunizmu. Rozdiel bol len v tom, že transparenty s portrétmi Lenina, Marxa a Engelsa vystriedali plagáty s „otcom národa“ Vladimírom Mečiarom. „Ľudia z HZDS ukázali, že majú veľa spoločného s moskovskou školou,“ komentoval trnavský snem hnutia bývalý disident a poslanec za KDH František Mikloško.39 Celá paráda vyšla podľa vtedajších odhadov na 10 miliónov korún.Beňová hodila v roku 1998 svoj hlas HZDS. V deň volieb, ktoré ukončili Mečiarovu éru,

dokonca navštívila sídlo strany. Keď sa jej novinár Štefan Hríb už ako političky Smeru pýtal, prečo sa zaplietla s ľuďmi, ktorí sú podozriví z účasti na vážnych zločinoch, Beňová si začala sypať popol na hlavu: „Každý urobí chybu, ktorú možno ani nevie racionálne vysvetliť. Dokonca aj v mojej rodine bol k HZDS zásadný odpor… Mohla som byť súdnejšia.“ Svoju účasť na potemkinovskom sneme HZDS v Trnave označila za „nerozvážnosť“. „Nemala som tam chodiť. Ale nechcem sa teraz ospravedlňovať, bolo to moje rozhodnutie, nikto ma tam neťahal,“ dodala Beňová.

Jej kritikov dráždil aj luxusný spôsob života, ktorý nepasoval do mustry sociálneho demokrata. Beňová jazdila na BMW, neskôr si s manželom Flašíkom zaobstarali Porsche, Maserati či jachtu v Chorvátsku. Ani jej parťák Kaliňák nebol ako opozičný politik chudobný. Svoj majetok však nevystavoval na obdiv, aby nemusel vysvetľovať, ako k nemu prišiel. Beňová pred voľbami 2002 na otázku, či je bohatá, odpovedala: „V porovnaní s rodinou z Rožňavy áno. Možno aj z Bratislavy.“ Politička Smeru však tvrdila, že si na seba zarobila poctivo. „Od roku 1991 som bola zamestnaná v zahraničných firmách a potom som podnikala. A nebolo to cez štátne zákazky ani privatizáciou.“ K spôsobu podnikania Fedora Flašíka sa nevyjadrila.V osobnom kontakte pôsobila Beňová veľmi príjemným, priateľským dojmom. Mala zmysel

pre humor a nikdy sa nepozerala na ľudí zvysoka. Keď bol Smer v opozícii, spolu s Kaliňákom dokonca presvedčili Fica, aby zorganizoval predvianočnú kapustnicu pre novinárov. Strana sa dovtedy podobným akciám oblúkom vyhýbala. Na rozdiel od KDH, SMK či SDKÚ. Tá kapustnica však nedopadla celkom podľa predstáv. Jeden podgurážený novinár vtedy Ficovi povedal, čo si o ňom myslí. Nie diplomaticky, ale slovníkom krčmového povaľača. Studená vojna, ktorú viedol Fico s médiami, postupne nabrala na obrátkach. Vrchol prišiel počas volebnej noci v roku 2006, keď novinári potupne stáli na ulici, ohradení páskou.

AKO DZURINDOVA VLÁDA ODDLŽILA PAŠKOVE FIRMY

Kým Kaliňák s Beňovou z bratislavského krídla strany usilovne pracovali na Smere s „ľudskou tvárou“, obchodník Pavol Paška z košickej vetvy myslel už v opozícii v prvom rade na seba. Akurát to vtedy ešte nebolo vidno, pretože sa držal v závetrí. Neskôr si na verejnosti budoval imidž filozofa a estéta. Stretával sa s ľavicovými intelektuálmi, aby ukázal, že má v sebe hlbší rozmer ako bežní politici. Paška síce študoval marxisticko-leninskú filozofiu, no podľa jeho spolužiakov nepatril k ľuďom, ktorí by sa nadšene hlásili k politike vtedajšieho režimu.40 Na vysokú školu sa vraj dostal až na druhý raz.Dôvodom malo byť odstavenie Paškovho otca po normalizačných čistkách v roku 1969. „Bol

vrcholový manažér slovenských železníc, pracoval na federálnom ministerstve. Nemohol som ísť na školu, robil som šoféra, robotníka,“ tvrdil Paška. Pred zmenou režimu pracoval v Krajskom osvetovom stredisku a na Obvodnom národnom výbore v Košiciach. Hoci Paška nebol členom strany, v novembri 1989 bol úplne pasívny a ľahostajný. „Kachličkoval som kúpeľňu,“ priznal s tým, že nie každý mal odvahu angažovať sa. Za svoju úprimnosť si vypočul toľko kritiky, že na chvíľu sa zabudlo aj na vypočítavého komunistu Fica, ktorý si vtedy balil kufre za veľkú mláku.V 90. rokoch začal východniar Paška podnikať v zdravotníctve. Do vrcholovej politiky

vstúpil v decembri 1999. Ako jeden zo zakladajúcich členov Smeru sa od začiatku profiloval ako expert na zdravotníctvo, bol aj tieňovým ministrom tohto rezortu. Opozičný poslanec Paška spochybňoval najmä reformy ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca. Jeden z

najostrejších sporov súvisel so štátnou akciovou spoločnosťou Veriteľ, ktorá vznikla v júni 2003. Jej cieľom bolo oddlžiť zdravotnícke zariadenia a poisťovne, ktoré produkovali obrovské dlhy.Veriteľ dostal na vyrovnanie záväzkov štátu voči súkromným dodávateľom 20 miliárd

korún. Oddlžovanie sa začalo na jeseň 2003 a týkalo sa 166 zdravotníckych zariadení a piatich poisťovní. Dodávatelia, ktorí pristúpili na podmienky, stanovené Veriteľom, dostali svoje peniaze hneď. Štát im však nezaplatil celú sumu, ale 80 až 97 percent istiny – teda ceny za dodaný tovar alebo službu. Takzvané príslušenstvo (úroky z omeškania, zmluvné pokuty) prevzal Veriteľ, aby ho dodávatelia nevymáhali od zdravotníckych zariadení cez súdy. S Veriteľom napokon podpísalo zmluvu takmer päťtisíc firiem. V priemere im boli vyplatené istiny vo výške 94 percent.Podobný princíp sa uplatnil aj v prípade lekární, ktoré mali pohľadávky voči poisťovniam.

Ak pristúpili na stanovené podmienky, dostali až 100 percent istiny. Zdravotnícky expert Smeru a podnikateľ Paška však považoval proces oddlžovania za netransparentný. Jeho strana ho dokonca označila za „za najväčší tunel zdravotníctva v histórii“. Paška ešte pritvrdil, keď sa Smer v parlamente pokúsil odvolať ministra Zajaca: „Kauza Veriteľ vyvolala obrovskú mieru nedôvery a dodnes vyvoláva množstvo otázok. Pravicová vláda zrealizovala najväčšie znárodnenie od roku 1948.“ Paška sa tiež v plamennom prejave sťažoval, že istiny neboli vyplácané v plnej výške, ale na základe dohody, „ktorá môže pamätníkom pripomenúť kolektivizáciu z 50. rokov“.Keď to počul jeden koaličný politik, ktorý registroval moje články o biznispozadí Smeru,

zastavil ma na parlamentnej chodbe a povedal: „Niečo pre vás mám. Ale nemáte to odo mňa.“ Vzápätí vytiahol zo saka malý, pokrčený papierik. Bol na ňom zoznam šiestich firiem, spájaných s Paškom, ktorým vyplatil Veriteľ v rámci oddlžovania takmer 40 miliónov korún. Firme Glynn Brothers Chemicals Slovakia, kde bol Paška konateľom, dokonca štátna akciovka uhradila istiny v maximálne stanovenej výške 97 percent (3,9 milióna korún). Zvyšných päť firiem, kde bol Paška spolumajiteľom, prevádzkovalo lekárne, takže všetky dostali po 100 percent.Spoločnosti Multipharm vyplatil Veriteľ takmer 4,4 milióna korún, firme Fakon Pharm 9,5

milióna korún. Fakon Plus a Pharmedia dostali po 7,5 milióna korún a Suisse Pharmacia 6,5 milióna korún. Pohľadávky Paškových firiem mali byť dokonca uhradené medzi prvými – v novembri, respektíve v decembri 2003. Keď som si tieto informácie overil, vyrazil som znovu do parlamentu, aby Paška vysvetlil, prečo kritizuje systém, z ktorého sám profituje. „Nechápem, o čo vám ide. Ja kritizujem stanovené podmienky, ktoré neboli spravodlivé. Pletiete si kamene s fazuľou,“ precedil cez zuby Paška a odišiel.41

Minister Zajac mu však pripomenul, že dodávatelia rokovali s Veriteľom dobrovoľne. Celý proces bol navyše pomerne transparentný. Za Veriteľa rokovali s dodávateľmi traja vyjednávači, z každého stretnutia sa robili zvukové záznamy. Výsledok rokovania muselo najskôr schváliť predstavenstvo a potom dozorná rada štátnej akciovky. Činnosť Veriteľa preveroval Najvyšší kontrolný úrad aj polícia, na nič podozrivé však neprišli. Zajac preto

hodnotil Paškovu kritiku ako neférovú: „Pán Paška udal smer v oblasti fér. Podobný prístup budeme počúvať najbližších šesť rokov.“ Pašku sa naopak zastal Zajacov kolega z ANO Peter Biroš. „Myslím, že aj pán Paška má právo kritizovať systém oddlžovania. On predsa nemal inú možnosť, ako získať späť svoje peniaze.“Je pravda, že Pavol Paška len využil možnosti, ktoré mu dával zákon. V tomto prípade by

však urobil lepšie, keby sa k spôsobu oddlžovania nevyjadroval. Jeho vystupovanie v kauze Veriteľ potvrdilo, že slová a skutky kľúčových politikov Smeru boli už vtedy v príkrom rozpore. V banálnych prípadoch ako Veriteľ, ale aj v citlivých otázkach, ako je financovanie strany. Keď vyšlo najavo, že počas Dzurindovej vlády boli oddlžené aj Paškove firmy, nachytaný podpredseda Smeru svoju rétoriku zmiernil: „Vďakabohu za peniaze, ktoré sa dostali do systému cez Veriteľa.“Po nástupe Smeru k moci však odhodil zábrany a začal robiť skutočný biznis. Paškovi sa

totiž dovtedy v zdravotníctve veľmi nedarilo. Jedna z jeho firiem dokonca skončila v konkurze, s astronomickým dlhom voči Slovenskej konsolidačnej banke (114 miliónov korún). Všetko sa zmenilo, keď Paška získal politický vplyv. Hoci bol predsedom parlamentu, v kuloároch mu nikto nepovedal inak ako neoficiálny boss slovenského zdravotníctva. Bez jeho súhlasu sa v tomto rezorte nepredá ani ihla, zvykli hovoriť znalci prostredia. Novinári však nevedeli Pašku na ničom nachytať, pretože nerobil biznis priamo, ale cez ľudí, s ktorými nemal preukázateľné väzby.Výnimkou bol týždenník Trend, ktorý už v roku 2007 upozornil na predražené nákupy

zdravotníckej techniky, z ktorých profitovala firma Neomad blízka Paškovi. Tento týždenník má však oveľa menšie publikum ako televízia Markíza, denník SME alebo Nový Čas, takže obchodník Paška mohol pokojne spávať. No keďže s jedlom rastie chuť, šéf parlamentu skúšal, ako ďaleko môže zájsť, až kým ho nezložila kauza CT v piešťanskej nemocnici. Na otázku, ako mohol tak dlho nerušene fungovať, existuje len jedna odpoveď. Aj Paška prišiel do politiky s vplyvným mecenášom za chrbtom.

AKCIOVÁ SPOLOČNOSŤ

HLBOKÉ HRDLO Z HZDS A MECENÁŠI SMERU

„Smer je dnes silnou, vnútorne stabilnou, hodnotovo a programovo vyprofilovanou stranou, ktorá presadzuje sociálnodemokratickú politiku európskeho typu. Okrem programového zamerania však máme ešte jednu devízu. Máme čistý štít a predovšetkým máme chrbticu,“ napísal Robert Fico v roku 2005 vo výročnej správe strany Smer. Slovo chrbtica dal vtedy do úvodzoviek. Prvý signál, že do tých úvodzoviek naozaj patrí, vyslal Mečiar, ktorý bojoval s Ficom v opozícii o rovnakého voliča. V parlamentnej debate k odvolávaniu premiéra Dzurindu totiž povedal, že ľavicová rétorika neznamená „starosť o chudobných a biednych, ale preliatie tých, ktorých HZDS vysánkovalo do Smeru“.Mečiar dokonca obvinil Fedora Flašíka, že chodí po Slovensku a predáva budúce poslanecké

mandáty „brzobohatým“. Flašík aj Smer vtedy označili jeho slová za „neuveriteľné výmysly a klamstvá“. Fico sa obmedzil len na stručnú reakciu: Mečiar je nervózny, no on sa nenechá vyprovokovať. Rétoriku Smeru v rozprave spochybnil aj poslanec za HZDS Jaroslav Jaduš. Podľa neho sa síce Ficova strana stále drží hesla „ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne za Dzurindu, no nehovorí, kto dnes nakradnuté peniaze užíva“. Jaduš zašiel ešte ďalej, keď ako prvý verejne pomenoval jedného z podnikateľov, ktorý stojí v pozadí strany Smer.„Prečo sa pán Poór zúčastňuje na vašich hrách? Ako sa stalo, že skupiny, ktoré vládnu

Slovensku, podporujú práve stranu Smer?“ pýtal sa Jaduš. O pár dní som mu zavolal, aby bližšie vysvetlil, ako to myslel. Jaduš vtedy povedal dnes už legendárny výrok, ktorý médiá s obľubou citujú vždy, keď píšu o „akcionároch“ Smeru: „Pre ľudí ako Ivan Kiňo, Ján Gabriel či Jozef Brhel bol Smer vedľajšou investíciou, ak by sa HZDS po voľbách 2002 nedostalo do vlády.“42 Za kľúčovú postavu v zákulisí Smeru označil bývalého funkcionára HZDS a privatizéra Vladimíra Poóra. No hoci išlo o silné slová, Fico ich mohol elegantne odbiť s tým, že sú to len klebety.A presne to aj robil. Keď sa ho novinári pýtali, či jeho stranu financujú bohatí mecenáši,

vždy to bez váhania poprel. Po telefonáte s poslancom Jadušom, ktorý už svoje tvrdenia o investoroch Smeru ďalej nerozvíjal, som hľadal spôsob, ako preveriť, že Ficova strana funguje na princípe akciovej spoločnosti. Snažil som sa zistiť, či existujú nejaké väzby medzi spriaznenými podnikateľmi a konkrétnymi tvárami Smeru. Cez osobné kontakty, spoločný biznis alebo účasť v riadiacich, respektíve v kontrolných orgánoch firiem. No keďže som chcel ušetriť čas, najskôr som zavolal jednému politikovi HZDS, o ktorom som predpokladal, že bude mať detailnejšie informácie o obchodnom zázemí strany Smer.Stretli sme sa začiatkom októbra 2005, v kaviarni hneď vedľa parlamentu. Keďže netušil, čo

od neho chcem, nemal potrebu „zašiť“ sa niekde na periférii, aby nás nikto spolu nevidel. Politik HZDS prišiel v dobrej nálade a svojim typickým, hlbokým hlasom sa ma spýtal: „Idete písať o nás?“ Keď som mu povedal, že pripravujem článok o mecenášoch Smeru, len sa pousmial a dodal: „Tých prepojení je naozaj dosť. Podnikatelia, ktorí predtým parazitovali

na HZDS, sa teraz presunuli k Ficovi.“ Jeho zoznam investorov sa zhodoval s tým, ktorý pustil do sveta poslanec Jaduš. A pridal aj zopár bonusov.Politik HZDS ma upozornil hlavne na Vladimíra Poóra, ktorý sa kamarátil s Fedorom

Flašíkom. O ich vzťahu už predtým písal týždenník Plus 7 dní. „Áno, stretávam sa s Vladimírom Poórom. Je to môj kamarát a priateľ. Je mi jedno, čo si kto o tom myslí, ja sa budem stretávať, s kým ja chcem,“ reagoval Flašík.43 Ako sa mi podarilo zistiť, súčasťou tejto partie bol aj Martin Glváč. Tieňový minister spravodlivosti a vplyvný hráč z bratislavského krídla Smeru. Keď som mu položil otázku, aký je jeho vzťah s Poórom, priznal, že sa poznajú. „Občas si spolu zahráme tenis, chodím aj na futbal do Trnavy.“44 Poór je majiteľom futbalového klubu Spartak Trnava.Poóra a Glváča však nespájala len vášeň pre šport. Podľa obchodného registra spolu sedeli

aj v orgánoch dvoch spoločností. Izoba a Arad. Poór mal pre firmu Arad opletačky s políciou, respektíve s prokuratúrou. Podľa obžaloby uzatvoril cez túto spoločnosť fiktívne zmluvy o sprostredkovaní služieb, vďaka čomu mala prísť Nafta Gbely o približne 300 miliónov korún. „Bol som tam ako právnik, zastupoval som záujmy niektorých akcionárov. Mal som kontrolovať transparentnosť procesov vo firme, v tomto mám čisté svedomie,“ bránil sa Glváč. Poór sa napokon pred súd nepostavil. Po nástupe generálneho prokurátora Dobroslava Trnku bolo trestné stíhanie zastavené.Glváč spolupracoval aj s Flašíkom, figurovali spolu v orgánoch trinástich firiem. Vrátane

smutne známej agentúry Donar, ktorá prežívala za Mečiara zlaté časy. „Dnes sú tu podnikatelia, ktorí zarobili oveľa viac. Prečo sa donekonečna omieľa akurát Flašík?“ rozčuľoval sa Glváč, keď som mu pripomenul ich spoločnú minulosť. Zdroj z HZDS ukázal prstom aj na ďalšieho politika Smeru, ktorý mal väzby na oligarchu Poóra – poslanca parlamentu Ivana Vargu. Hoci som bol novinár, jeho meno som počul prvý raz. A keďže sa mi nezdal zaujímavý ani dôležitý, pôvodne som o ňom ani nechcel písať. Napokon som sa rozhodol inak a urobil som dobre. Meno Varga si zapamätajte, ešte o ňom bude reč v súvislosti so sponzorskými peniazmi oligarchu Andreja Babiša.V tejto chvíli si vystačíme s informáciami z verejne prístupných dokumentov. Poslanec

Varga sedel s trnavským mecenášom Poórom v orgánoch troch firiem. No väčším esom, ktoré sa mi vtedy podarilo spojiť s Poórom, bol nepochybne Ľubomír Vážny. Tieňový minister dopravy, ktorý obhajoval napríklad postoje Smeru k privatizácii bratislavského letiska. Vážny sedel v predstavenstve Nafty Gbely, ktorú najskôr Poór sprivatizoval a potom podľa polície vytuneloval cez firmu Arad. Vážny však akúkoľvek zodpovednosť v tejto kauze odmietol. „Predstavenstvo schvaľovalo len účtovnú závierku za príslušný štvrťrok. Okrem toho, ja som sa zaoberal investíciami.“45

Politik Smeru zároveň tvrdil, že z Nafty ho vyhodili, pretože tam našiel „nejaké problematické investície“. O niekoľko rokov sa mu vraj Poór za to ospravedlnil. „Na nejakej recepcii mi povedal, že keby vedel, ako to bolo naozaj, určite by nedal súhlas, aby ma vyhodili.“ Vážny a Poór si však v skutočnosti rozumeli. Hĺbku ich vzťahu prezradila veta, ktorú vyslovil smerácky expert na adresu podnikateľa z Trnavy: „Pred časom sme si

povedali, že sa nebudeme bližšie stretávať, aby nás nejako nespájali.“ Keď som Vážneho po zverejnení článku stretol v parlamente, inak nekonfliktný politik bol nahnevaný. „Ten posledný citát ste si mohli odpustiť. Nevyznelo to dobre.“

ŠIROKÉHO KONE A MÚDRY ČLOVEK BRHEL

Vážny však vedel, že sa baví s novinárom, a tí si väčšinou citlivé výroky nahrávajú. Poór navyše nebol jediným biznismenom z pozadia Smeru, s ktorým mal nadštandardný vzťah. Vážny pôsobil aj v orgánoch spoločnosti Biotika, v rovnakom čase ako bývalý poslanec za HZDS Ján Gabriel. „Jána Gabriela poznám od 90. rokov ako bankára z Trnavy. Do Biotiky ma však dotiahol Ivan Varga. Zanechal som tam za sebou kus dobrej roboty,“ povedal mi Vážny. „Z Biotiky si ho nepamätám. Inak však s Ľubom vychádzam dobre, stretávame sa v parlamente,“ reagoval Gabriel.Vážny tvrdil, že v politike sa správa autonómne. „Poznám Gabriela, Poóra aj Kiňa. Nikto z

nich ma však neusmerňuje, ani mi nedáva sponzorské príspevky.“ Poslancovi Vargovi sa o spoločnej minulosti s Jánom Gabrielom (sedeli spolu v orgánoch dvoch firiem) hovoriť nechcelo. „Kvôli tomuto ma otravujete? A čo tým vlastne sledujete?“ vybehol na mňa Varga a zložil telefón. O čosi zhovorčivejší bol Gabriel. „Máme normálne vzťahy, poznám ho ako manažéra.“ Gabriel priznal, že pred voľbami 2002 podporoval opozičnú politiku, ktorú vtedy robil aj Smer. Odmietol však, že je akcionárom strany. „Necítim sa byť natoľko silný, aby som ich podporoval aj finančne.“V Smere mal svojich ľudí aj bývalý poslanec za HZDS Ivan Kiňo. Napríklad Igora Šulaja,

podpredsedu Ficovej strany a tieňového ministra financií. Kiňo s ním pôsobil v orgánoch štyroch firiem. Šulaj však označil svoj vzťah s Kiňom za čisto profesionálny. „Spolupracoval som s ním ako s odborníkom z brandže. V niektorých veciach sme sa dopĺňali. Neviem o tom, že by pán Kiňo a ďalší zasahovali do politiky Smeru.“ No najväčším prekvapením boli väzby Roberta Kaliňáka. Podpredsedu Smeru a tieňového ministra vnútra s dovtedy nepoškvrneným imidžom.„Kaliňák si veľmi dobre rozumie s Brhelom,“ prezradil mi jeden z mojich zdrojov. Dnes to

už nikoho nevzrušuje, ale vtedy to bola novinka aj medzi dobre informovanými slovenskými žurnalistami. Problém bol, že v tom čase som ešte nemal v rukách nič konkrétne. Žiadny spoločný biznis ani personálne prepojenia, priame ani nepriame. V takejto situácii vám nezostáva nič iné, len si dobre premyslieť otázky a zavolať. Možno to nevyjde, ale za opýtanie ešte žiadneho novinára na Slovensku nezatvorili. Základným pravidlom pri kladení otázok je o ničom nepochybovať, pretože skúsený politik to veľmi rýchlo vycíti a vyvlečie sa z odpovedí ako slizký had.Nezriedka sa dokonca stáva, že vás ani nepustí k slovu, pretože zloží telefón hneď, ako sa

predstavíte. Alebo potom, ako položíte prvú otázku. V prípade Kaliňáka a Brhela mi však boli hviezdy naklonené. Najskôr som kontaktoval bývalého poslanca za HZDS Brhela, ktorý bol za Mečiara štátnym tajomníkom na ministerstve hospodárstva. Predpokladal som, že keď mi potvrdí spojenectvo s Kaliňákom, neuhne ani politik Smeru. „Spoznali sme sa po voľbách

1998, máme priateľské vzťahy. Jeho právna kancelária ma zastupovala v istej veci,“ povedal o Kaliňákovi oligarcha Brhel, známy aj blízkym vzťahom s exriaditeľom SIS Ivanom Lexom.46

„V parlamente sme často komunikovali. Je to veľmi múdry človek, ktorý má zaujímavé názory,“ zložil Brhelovi kompliment Kaliňák.47

Politik Smeru však tvrdil, že nemá s Brhelom žiadny obchodný vzťah. Ako právnik síce zastupoval spoločnosť Corinex, za ktorou stál najskôr Brhelov kamarát, potom aj partner v biznise Ján Miškovský. No v tom čase neboli ich väzby verejne známe. Corinexu sa darilo najmä v ére Jána Duckého, keď získal od SPP štátne zákazky za vyše tri miliardy korún. Neskôr sa táto firma stala súčasťou podnikateľskej skupiny Jozefa Brhela. „Je síce pravda, že tá zmluva (s SPP – pozn. autora) bola neskôr označená ako nevýhodná, no napriek tomu nebola nikdy vypovedaná. Vnímam to ako čisto politickú výčitku, ktorá súvisela s atmosférou pred voľbami 1998,“ bránil Corinex politik Kaliňák.Na otázku, aký je rozdiel medzi Corinexom a Flašíkovou agentúrou Donar, ktorá bola

takisto úspešná v ére HZDS, odpovedal Kaliňák vyhýbavo. „Ja som bol právnik, ktorý sa nestaral o majetkové ani iné súvislosti prípadov, ktorými sa zaoberal.“ Negatívnu skúsenosť s SPP pod vedením Jána Duckého mal naopak Peter Škodný, šéf nadnárodnej IT firmy Accenture: „Bolo nám povedané, že ak pre nich chceme ďalej pracovať, musíme naplniť politický príkaz. Mali sme sa stať subkontraktorom vybranej firmy. V jednej časti projektu sme na to pristali. Keď sme našu prácu spravili, zistili sme, že tá firma za pätinu hodnoty celého kontraktu nedodala prakticky nič.“48

Preferovanou firmou bol Corinex, hoci pôvodne získala spomínanú zákazku spoločnosť Accenture. Škodný sa vzápätí rozhodol, že na Slovensku sa už nebudú zapájať do verejných súťaží. Firmy blízke Brhelovi sú v nich naopak celkom úspešné. Počas Ficových vlád už podpísali IT kontrakty za stovky miliónov eur.49 Keď som sa Brhela v októbri 2005 spýtal, či je pravda, že je jedným z akcionárov Smeru, rezolútne to odmietol. „Ja že podporujem Fica? Politicky sa už neangažujem. Poznám nejakých ľudí v Smere, tie vzťahy sú však skôr platonické.“ O mesiac neskôr sa jeho syn Jozef stal župným poslancom Ficovej strany v Bratislavskom samosprávnom kraji.V obchodnom zázemí Smeru mal veľmi dobré postavenie aj podnikateľ Juraj Široký. Ten je

dnes dokonca s Brhelom rodina. Širokého dcéra si zobrala za manžela Brhelovho syna. Oligarchov Širokého a Brhela spája aj biznis. Obaja sú spolumajiteľmi bratislavského hotela Double Tree by Hilton, kde niekto odfotil Roberta Fica s jeho asistentkou Máriou Troškovou. Širokého niekoľko rokov preverovala slovenská polícia v súvislosti s tunelovaním harvardských investičných fondov. V roku 2014 však trestné stíhanie zastavila. A to napriek tomu, že Široký úzko spolupracoval s hlavným aktérom kauzy Viktorom Koženým, ktorému český súd vymeral desať rokov väzenia.Na začiatku bol za Širokého človeka v Smere považovaný hlavne Ľubomír Jahnátek, ktorý

sa stal po voľbách 2006 ministrom hospodárstva. Jahnátek bol riaditeľom Plastiky Nitra, ktorú ovládal Široký. Politik Smeru však tvrdil, že prišiel do Plastiky „podstatne skôr” ako podnikateľ Široký, ktorý ho vraj dvakrát odvolal z funkcie.50 Široký mal blízko aj k

Ľubomírovi Vážnemu, ktorý sa stal po nástupe Fica k moci ministrom dopravy. Za jeho druhej vlády bol Vážny vicepremiérom pre investície, dnes je šéfom Sociálnej poisťovne. Široký bol v roku 2007 na oslave Vážneho päťdesiatych narodenín.51 No jeho najsilnejším tromfom v Smere bol až do prevalenia kauzy piešťanského CT Pavol Paška. Široký však tvrdil, že o sponzoroch Smeru len číta: „Neviem o nich nič.”

HAŠČÁK MAL PRAVDU. SÚ TO NESCHOPNÍ ĽUDIA

Podľa spisu Gorila, ktorý vypracoval príslušník SIS Peter Holúbek, sa podnikateľ Jaroslav Haščák v januári 2006 stretol s vtedajším ministrom hospodárstva Jirkom Malchárkom. V konšpiračnom byte Penty na Vazovovej ulici v Bratislave mali hovoriť aj o založení firmy, cez ktorú budú „prať” Malchárkove provízie z privatizácie štátnych podnikov. V uvoľnenej atmosfére sa údajne bavili aj o obchodnom pozadí strany Smer: „Haščák vymenúva 5 akcionárov SMERu: Juraj Široký, Vladimír Poór, Martin Glváč (Fedor Flašík), Jozef Brhel a Ivan Kiňo. Okrem Glváča a Brhela (Haščák ho ako jediného osobne nepozná) sú to všetko neschopní ľudia.“O dva mesiace neskôr sa Haščák v byte stretol – podľa spisu Gorila – s Robertom Ficom.

Politik Smeru bol vtedy v opozícii, takže si zrejme povedal, že výmena informácií s vplyvným finančníkom, ktorý sa vyzná v politike aj v biznise, nemusí byť na škodu. Haščák mu vysvetlil, prečo nemá o niektorých sponzoroch najlepšiu mienku. „Haščák sa pýta, ako to vypadá s Jurajom Širokým a Vladimírom Poórom. Fico odpovedá, že so Širokým sa dá, ale s Poórom je to horšie. Haščák rozpráva Ficovi, že oni (Široký, Poór, Kiňo) nie sú zvyknutí na konkurenciu a súťaž na trhu a ich obchodovanie je postavené len na lobingu („žijú len z lobingu“)…Haščák hovorí, že väčšina Širokého podnikov ide od desiatich k piatim (Chemolak, Plastika), Široký nemá zvládnuté moderné metódy riadenia „Corporate governance“, všetko má postavené na starých kamarátoch.“Haščákov zoznam investorov sa takmer zhodoval s menami, ktoré vyslovil poslanec HZDS

Jaduš. Haščák len vymenil Gabriela za Glváča (Flašíka) a Jaduš vynechal Širokého. Rozdiel bol aj v tom, že kým Jaduš „rozkryl“ Smer verejne, Haščák hovoríl s Malchárkom (Ficom) dôverne. Podľa spisu Gorila však ich konverzáciu zaznamenala SIS, ktorá spomínaný byt niekoľko mesiacov odpočúvala. Z prepisov odposluchov vznikol analytický materiál, ktorý niekto pred Vianocami 2011 zavesil na internet. Kauzu Gorila, ktorá je hlavne o podozreniach z korupcie pri privatizácii za druhej Dzurindovej vlády, stále vyšetruje polícia. K žiadnemu výsledku zatiaľ nedospela.Ťažko povedať, či mal pravdu Haščák alebo Jaduš. Sponzorskú zmluvu, ktorú mal podpísať

Fico s „akcionármi“ Smeru, dodnes nikto nezverejnil. No väčšina zdrojov sa zhoduje, že Smer uviedli do života piati oligarchovia: Juraj Široký, Vladimír Poór, Ivan Kiňo, Ján Gabriel a Jozef Brhel. Haščák sa nemýlil, keď Ficovi podľa spisu Gorila povedal, že prví traja nevedia normálne podnikať a žijú len z lobingu. „Široký, Poór, Kiňo sa vždy obklopovali manažérmi z 90. rokov, ktorí nemali úspešné skúsenosti s riadením podnikov v konkurencii. Príkladom

sú Ján Kato vo Váhostave či Ľubomír Jahnátek v Plastike,“ napísal komentátor Denníka N Konštantín Čikovský.52 Z rovnakej sorty bol aj Gabriel, Brhel je trochu iný prípad.Haščákovu tézu o neschopných manažéroch preveril čas. Najviac sa im darilo vtedy, keď

boli vo funkciách ľudia, ktorí sú im zaviazaní. Keď Smer v roku 2006 prvý raz vyhral voľby, pre mecenášov Ficovej strany nastali zlaté časy. Ich firmy vyhrávali lukratívne tendre ako na bežiacom páse, lebo o nich rozhodovali spriaznení politici a štátni úradníci. Pešiaci oligarchov boli dosadení aj do orgánov strategických podnikov. Väčšina z nich sa takto naučila „podnikať“ za Mečiara, s Ficom len oprášili osvedčený manuál. Ani Brhel by dnes nebol tam, kde je, keby nemal vplyvných kamarátov na najvyšších miestach. No v porovnaní so zvyškom partie, ktorú intelektuálne prevyšuje, nie je odkázaný len na staré bratstvá.Ľudia ako Široký nevedia robiť biznis bez konexií, pretože neboli pripravení na slobodnú a

férovú súťaž. Široký bol podobne ako Fico aktívnym zväzákom, v SZM bol ideovo-politickým vedúcim skupiny. Keď mal 25 rokov, podal si žiadosť o prácu v ŠtB, kde pracoval jeho otec aj strýko. Tajní mu vyhoveli, v priebehu kariéry prešiel viacerými funkciami v rozviedke. V rokoch 1985 až 1990 bol Široký dokonca zástupcom rezidenta na československej ambasáde vo Washingtone. V tom čase napísal aj správu o kontaktoch svojej matky Gabriely s jej strýkom Albertom Ferdinandom, ktorý žil v USA. Po revolúcii začal podnikať, no nie je to žiadna sláva. Stačí sa pozrieť, v akom stave sa dnes nachádzajú Širokého vlajkové lode (Plastika, Váhostav).Poór bol kedysi čašníkom v Trnave. V 90. rokoch sa začal angažovať v HZDS, kde sa stal

krajským predsedom. Mečiarova priazeň mu otvorila dvere k prvým veľkým peniazom. Najskôr výhodne sprivatizoval Naftu Gbely, vďaka politickým kontaktom získal aj ďalšie podniky ako ŽOS Trnava. Podnikateľ Poór po sebe zanechal množstvo skrachovaných firiem. Z podnikov, čo prežili, sa najviac darí tým, ktoré sú do značnej miery závislé od štátu. „Poór má zdravý sedliacky rozum, ale všetky veci poníma vzťahovo a ťažko sa s ním obchoduje,“ povedal o ňom podľa spisu Gorila finančník Haščák. S Mečiarom sa Poór rozišiel, s Ficom mu to zatiaľ klape.Gabriel a Kiňo sa „presadili“ ako politickí nominanti v štátom kontrolovaných bankách.

Gabriel stál za Mečiara na čele Všeobecnej úverovej banky. Kiňo bol prezidentom Slovenskej sporiteľne. Ako manažéri sa však veľmi neosvedčili, keďže tieto banky poskytovali úvery aj podľa politického kľúča. Mnohé z nich sa stali nedobytné, pretože dlžníci ich nedokázali splácať. Situáciu vyriešila až prvá Dzurindova vláda, ktorá najskôr „choré” banky ozdravila a následne ich sprivatizovala. Po odchode z bankového sektora sa Gabriel a Kiňo stali poslancami za HZDS. V roku 2003 sa však od Mečiara odtrhli a spolu s Vojtechom Tkáčom založili neperspektívnu Ľudovú úniu. Keď zacítili príležitosť, podobne ako Poór sa presunuli k Ficovi.Aj Brhel sa vyšvihol vďaka HZDS. Za Mečiara bol druhým mužom dôležitého rezortu, pod

ktorý spadali „zlaté vajcia“ slovenskej ekonomiky ako SPP. Po roku 1998, keď vládu zostavila pravica, na ministerstve hospodárstva skončil a stal sa poslancom parlamentu. Brhel sa

takisto na Mečiara vykašľal a pridal sa k Tkáčovi. Teraz je v biznise úspešný vďaka politickému krytiu Roberta Fica, no vždy bol minimálne jeden krok pred oligarchami ako Široký či Poór. Na rozdiel od nich totiž oveľa skôr pochopil, že budúcnosť je v IT technológiách. Brhel sa snaží expandovať aj do západnej Európy, investoval napríklad do veterných elektrární vo Fínsku.Keď som sa Flašíka v októbri 2005 pýtal, či ho nevyrušuje množstvo prepojení medzi

politikmi Smeru a podnikateľmi, ktorí vzišli z HZDS, len sucho skonštatoval: „Každý má nejakú minulosť. Myslím, že je to len zhoda okolností.” Dokonca ma presviedčal, že ani on nemá v strane žiadny vplyv. „Smer predsa riadia podpredsedovia a stranícki funkcionári,“ tvrdil Flašík, no v jeho hlase som postrehol iróniu. Bez mihnutia brvou odmietol aj podozrenia, že stranu financujú bohatí mecenáši: „Smer má vlastné zdroje, ktoré získal za voľby.“ Keď som Flašíkovi pripomenul, že len kampaň v roku 2002 stála vyše 200 miliónov, odmietol to slovami: „Toľko to určite nebolo.“V apríli 2006 však znovu udrel Mečiar, keď povedal, že politiku Smeru budú po voľbách

ovplyvňovať miliardári z ekonomického pozadia strany. „Jedna vec je, čo politik hovorí a druhá, čo mu miliardári dovolia. A v Smere je to tak rozohrané, že je mi až ľúto, že toľko ľudí na to naletí.“53 Podľa Mečiara majú niekedy ekonomické skupiny taký vplyv na politiku, že určujú, čo môžu politici robiť. „Ja som sa toho, našťastie, zbavil. Ale, povedzme, v Smere sú mimoriadne intenzívni.“ Mečiar sa nikoho nezbavil. Oligarchovia od neho ušli sami, keď politicky vyhorel. Podstata však sedí. Obchodníci z biznispozadia Smeru mali výrazný vplyv už na podobu straníckej kandidátky v roku 2006. S Flašíkom v prvej línii.

PALÁCOVÝ PREVRAT A ČISTENIE KANDIDÁTKY

„Väčšina kandidátov z prvej dvadsaťpäťky je nejakým spôsobom prepojená s investormi. Buď spolu podnikali alebo sú veľmi dobrí priatelia,“ povedal mi po zverejnení kandidátky jeden z poslancov Smeru. „Krajské nominácie sú len formalita. Tí ľudia sú v skutočnosti nominantmi jednotlivých záujmových skupín.“ V podobnom duchu sa podľa spisu Gorila vyjadril aj Jaroslav Haščák z finančnej skupiny Penta: „Haščák uvádza, že piati akcionári Smeru to majú dobre ošetrené (piati akcionári majú priamo po päť poslancov, venujú sa aj ostatným).“ Robert Fico tvrdil, že konečná podoba kandidátky je výlučne stranícka vec. No pri pohľade na jednotlivé mená bolo zrejmé, že spokojní mohli byť aj oligarchovia. Kaliňák bol dvojka, Paška trojka, Šulaj päťka, Vážny šestka, Glváč osmička a Varga devätnástka. Na deviatom mieste sa ocitla Renáta Zmajkovičová, ktorá bola vnímaná ako človek Vladimíra Poóra. Trinástkou bol Peter Žiga, ktorého médiá spájajú s Jurajom Širokým.54

Do prvej dvadsaťpäťky sa dostali aj dvaja politici Smeru, ktorí mali väzby na podnikateľa Andreja Babiša. Pätnástkou bol Pavol Pavlis, ktorý s ním podnikal a neskôr mu ako minister hospodárstva pomohol pri získaní investičných stimulov za takmer 60 miliónov korún. 55

Dvadsaťdvojkou bol Maroš Kondrót, ktorý sa poznal s Babišom z Petrimexu. Poslanec Kondrót mu vyšiel v ústrety zmenou zákona, ktorá uľahčila Babišovej firme (Duslo Šaľa) prístup k spomínanej investičnej pomoci. Kondrót robil aj pre Jozefa Brhela, s ktorými sú

spolužiaci z gymnázia. Keď bol Brhel za Mečiara štátnym tajomníkom na ministerstve hospodárstva, Kondrót mu robil poradcu. Dnes sedí Kondrótov asistent v dozornej rade firmy, ktorá je spájaná s Brhelom.56

Vysoké pozície na kandidátke Smeru získali aj ľudia, ktorí boli za Mečiara manažérmi veľkých štátnych podnikov. Štrnástkou bol Igor Federič, bývalý riaditeľ divízie investičných činností v SPP. Dvadsiate miesto obsadil Jozef Burian, ktorý bol riaditeľom pre financovanie a daňové systémy vo VSŽ. Keď som sa Buriana pýtal, ako vníma obdobie, keď tento podnik pod vedením Alexandra Rezeša takmer skrachoval, reagoval podráždene. „Mám pocit, že začínate konštruovať niečo, čo ma vôbec nezaujíma.“57 Burian sedel aj v predstavenstve mečiarovskej Národnej obrody. „Nebol som ani na jednom zasadnutí. Zrejme ma tam dali z titulu mojej funkcie vo VSŽ.“Poslancom Smeru sa stal aj Tibor Lebocký, ktorý mal spoločnú minulosť s Miroslavom

Abelovským. Bývalým advokátom Vladimíra Mečiara, ktorý bol neskôr poslancom za HZDS. Abelovského kancelária zastupovala Školský lesný podnik vo Zvolene, ktorého riaditeľom bol Lebocký. Abelovský poskytoval právne služby aj spoločnosti UNIFORST, ktorej zakladateľom bol takisto Lebocký. Neskôr sa Lebocký stal obchodným riaditeľom firmy. Do zostavovania kandidátky Smeru zasiahol aj Fedor Flašík, ktorému dalo vedenie strany druhú šancu. „Asi rok po voľbách 2002 sa Robert Fico spýtal, či ho nezavoláme späť. Súhlasili sme pod podmienkou, že financovanie strany bude transparentné,“ hovorí politik Smeru, ktorý chcel zostať v anonymite.Amnestovaný Flašík však znovu prestrelil. „Fedor vyberal peniaze v mene strany,“ povedal

Robert Fico v marci 2006 – podľa spisu Gorila – Jaroslavovi Haščákovi z Penty. „Flašík sa navyše raz preriekol, že po voľbách sa Beňová a jeho ľudia odtrhnú z poslaneckého klubu Smeru a urobia vládu s Dzurindom. Už im dokonca sľuboval budúce ministerské posty,“ tvrdí zdroj z prostredia strany. Flašík to síce označil za nezmysel, napätie v Smere však popisuje aj spis Gorila. „Határ hovorí, že v Smere sa začína šuškať, že keď po voľbách (v roku 2006 – pozn. autora) vznikne poslanecký klub Smeru, okamžite sa z neho vyčlenia niektorí poslanci ako nezávislí.“František Határ bol osobným tajomníkom Roberta Fica a jeden zo zakladateľov Smeru.

Vyššie uvedený citát pochádza z jeho rozhovoru s Jaroslavom Haščákom, ktorý sa mal uskutočniť mesiac pred voľbami 2006. Večer pred rokovaním predsedníctva Smeru, ktoré malo schváliť definitívnu podobu straníckej kandidátky, sa Fico stretol s ľuďmi, ktorým dôveroval. „Boli tam Igor Federič, Jozef Magala, Miroslav Číž, Robert Madej a Boris Zala. V priebehu pár hodín prekopali kandidátku a vyhodili z nej Flašíkových ľudí,“ hovorí spoľahlivý zdroj z prostredia Smeru. Podľa spisu Gorila sa o odstavenie flašíkovcov významne pričinil aj podpredseda strany Marek Maďarič.Na druhý deň predložil Fico novú podobu kandidátky s tým, že ak ju predsedníctvo

neschváli, nebude volebným lídrom Smeru. „Uviedol aj tri aktuálne prípady, keď si mal Flašík nechať časť peňazí, ktoré chceli sponzori vložiť do strany,“ povedal mi jeden z vtedajších poslancov Smeru. Presný počet Flašíkových ľudí, ktorí boli odsunutí z kandidátky,

sa mierne líši. Podľa niektorých zdrojov ich bolo dvanásť, podľa iných trinásť. Kľúčové však je, že do volebného zápasu v roku 2006 napokon nešli viacerí ľudia, ktorí mali k Flašíkovi naozaj blízko. V prvom rade jeho partnerka, neskôr manželka Monika Beňová, ktorá bola pôvodne dvojkou na kandidátke strany.Z kandidátky vypadol aj Richard Demovič. „Som zakladajúci člen Smeru, mám legitimáciu s

číslom 17,“ rozčuľoval sa Demovič.58 Z Flašíkových ľudí zostali na kandidátke len Martin Glváč a Ján Čech, ktorý však kandidoval až z 42. miesta. „V prípade Glváča sme urobili výnimku, pretože bol bratislavským šéfom strany. Chceli sme predísť napätiu v rámci miestnych štruktúr,“ vysvetľuje jeden z politikov Smeru. Napriek tomu vládla na rokovaní predsedníctva dusná atmosféra. Jeho priebeh zaskočil aj Demoviča. „Pochopil som, že dôvera medzi Ficom a Flašíkom je narušená.“ Demovič pripustil, že bol vytlačený z kandidátky pre svoj vzťah s Flašíkom. „Poznáme sa ešte z čias, keď sa hral v Pezinku vynikajúci basketbal. Robil som mužstvu lekára.“ Flašík bol v klube podpredsedom predstavenstva.Ficov postup sa nepáčil ani Robertovi Kaliňákovi. „Povedal, že je to puč,“ hovorí politik

Smeru, ktorý sa zúčastnil na rokovaní predsedníctva. Na vnútrostraníckej pôde reagovala emotívne aj Beňová, čo je však pochopiteľné. Spadnúť z pozície dvojky na úplné dno muselo byť pre ňu ponižujúce. No keďže bolo krátko pred voľbami, na verejnosti hodnotila čistenie kandidátky zdržanlivo. Beňová ma presviedčala, že odstúpila sama a dobrovoľne, v prospech regiónov. „Niekedy musíte dať svoje osobné záujmy bokom, v prospech tímu. Bez ohľadu na to, kto všetko do toho tímu patrí.“ K podstate sporu medzi Ficom a Flašíkom sa vyjadrila vyhýbavo. „V tejto chvíli nemienim pripúšťať nič iné ako politický rozmer problému. Do volieb ideme ako tím.“59

Ďalší Flašíkov človek – Ján Čech – na otázku, či je pravda, že bol odsunutý na nižšie miesto kandidátky, len nervózne odvrkol: „Nechcem sa s vami o tom baviť.“ Čech bol v dvoch firmách s Evou Majzlanovou, vtedajšou asistentkou Fedora Flašíka. Majzlanová bola zase v iných firmách s Flašíkom a Glváčom. Z kandidátky vypadol aj jej manžel Oto Majzlan, ktorý bol vtedy v Smere tieňovým ministrom životného prostredia. S Flašíkom sa poznal vyše desať rokov. „Náš vzťah by som charakterizoval ako lojálny,“ povedal mi Majzlan. 60 S tvrdým postupom predsedu Fica však nemal problém. „Moje ambície sú skôr o práci v exekutíve.” Členom vlády sa napokon nestal.Flašík komentoval udalosti v Smere veľmi úsečne. „O ničom neviem, nič som nepočul a je

mi to úplne jedno. To sú stranícke veci, ktoré ma vôbec nezaujímajú.“ Neoslabila sa Beňovej pozícia v strane? „Všetko ukáže čas.“ Ako by charakterizoval svoj vzťah s Ficom? „Nijako.“ Po tejto odpovedi som to vzdal, lebo mi bolo jasné, že z Flašíka už viac nedostanem. Myslím, že to ani nebolo potrebné, jeho spojenectvo s Ficom bolo v troskách. O narušenej dôvere svedčil aj zdanlivo nepodstatný detail. Pre Flašíka to už nebol Robo, ale „pán Fico“. Podobnú rétoriku začala používať aj Beňová. „Áno, vzťahy sú iné… S Ficom sa takmer nerozprávame,” povedala časopisu .týždeň.61

Robert Fico sa navonok tváril, že v Smere sa pri zostavovaní kandidátky nič zvláštne nestalo. „Nebudeme živiť klebety,“ odkázal mi cez hovorkyňu strany. Dva dni po zverejnení

článku, v ktorom som opísal dôvody odstavenia Flašíkových ľudí, sa však Jaroslava Haščáka z Penty podľa spisu Gorila spýtal: „Čo hovoríte na čistiace procesy v Smere, ktoré som spustil?“ Fico chcel zrejme urobiť na vplyvného finančníka dojem, no v tejto kauze sa nesprával celkom autonómne. „Ešte predtým, ako dal na predsedníctve hlasovať o zmene kandidátky, všetkých ubezpečil, že to konzultoval aj s vplyvnými podnikateľmi,“ povedal mi jeden z vtedajších poslancov Smeru.

SPONZORSKÉ PENIAZE ANDREJA BABIŠA

K definitívnemu zúčtovaniu s flašíkovcami prišlo krátko po voľbách 2006. Smer totiž zrušil privilégiá, ktoré mali tzv. zakladajúci členovia. Od tohto momentu majú rovnaké práva ako iní straníci, stratili aj právo veta. „Za sedem rokov fungovania strany sa tento inštitút ani raz nevyužil a považovali sme to za určitý anachronizmus,“ vysvetľoval vtedajší podpredseda Smeru Igor Federič. No nebol to jediný dôvod, prečo boli zrazu všetci v strane rovní. „Vypustili sme to aj kvôli integrácii Smeru s menšími ľavicovými stranami, respektíve kvôli nášmu vstupu do Strany európskych socialistov. Ale je pravda, že to bol aj spôsob, ako obmedziť vplyv Fedora Flašíka a jeho ľudí na rozhodovacie procesy,“ povedal mi Boris Zala.Moniku Beňovú už po voľbách 2006 nenavrhli ani za podpredsedníčku strany, ktorou bola

päť rokov. Po vyčistení kandidátky navyše avizovala, že nemá záujem ani o ministerské kreslo, ak sa Smer stane súčasťou vlády. Flašíkova manželka je síce tretie volebné obdobie poslankyňou Európskeho parlamentu, angažovala sa aj v komunálnej, respektíve v regionálnej politike. No jej vplyv na rozhodnutia strany je dnes prakticky nulový. Jedna vec mi však dlho vŕtala v hlave. Kto boli tí traja sponzori, ktorí chceli pred voľbami 2006 naliať peniaze do Smeru? Kvôli komu išiel Fico do riskantného sporu s Flašíkom, ktorý mu mohol veľmi uškodiť, keby začal rozprávať, ako vznikol Smer a kto sú jeho mecenáši?Už vtedy sa špekulovalo, že jedným z donorov, ktorého peniaze si mal nechať Flašík, bol

Andrej Babiš. Český oligarcha so slovenskými koreňmi s odhadovaným majetkom dve miliardy eur. Obaja to však odmietli. Beňová tvrdila, že táto informácia bola vypustená účelovo. „Počula som o tom, rozširujú to aj ľudia zo Smeru. Manžel sa nikdy s pánom Babišom nestretol, nemali nijaký obchodný vzťah. Informácia sa rozširovala preto, aby sa ospravedlnilo rozhodnutie, že už nemám zastávať svoju funkciu. Som presvedčená, že to, ako sa so mnou vyrovnal pán Fico, nemá nič spoločné s Flašíkom.“62 Trvalo mi šesť rokov, kým som aspoň sčasti zrekonštruoval príbeh sponzorského daru Andreja Babiša. Pomohla mi pri tom aj mediálna neobratnosť poslanca Vargu.Na jar 2012 som sa rozhodol napísať veľký profil obchodníka Babiša pre časopis .týždeň. Pár

mesiacov predtým totiž založil v Česku vlastnú stranu, s ktorou chcel vyhrať parlamentné voľby. Jeho nosnou agendou bol boj proti korupcii, takže pútal pozornosť aj na Slovensku, kde zamestnával tisícky ľudí. Bratislavský rodák Babiš navyše podnikal v agrosektore, ktorý je úzko previazaný s rozhodovaním politikov (štátnych úradníkov). Jednak pri rozdeľovaní dotácií, ale aj pri regulácii trhu, keďže niektorí hráči sa usilujú o monopol v odvetví. A Babiš bol rizikový faktor, keďže mal pod kontrolou celý reťazec – od hnojív a chémie cez

spracovateľstvo až po výrobu a predaj poľnohospodárskych produktov. Zrejme aj preto sa chcel na Slovensku poistiť.Keď som sa vtedy Babiša pýtal, aký je jeho vzťah s Ficom, priznal, že prvý raz sa stretli už v

roku 2006. Fico vtedy navštívil stánok jeho firmy Duslo Šaľa na Agrokomplexe Nitra. Babiš ma však presviedčal, že jeho kontakty s predsedom Smeru nie sú v ničom výnimočné. „Poznám ho rovnako ako pána Gašparoviča, Mikloša, Dzurindu, Figeľa, Bugára alebo Sulíka zo spoločenských akcií.“63 Babiš mal pritom po voľbách 2006 odporučiť Ficovi za predsedu Štátnych hmotných rezerv Mariána Čakajdu. „S pánom Babišom sa poznám dvadsať rokov,“ povedal mi Čakajda. „Moja firma je dodávateľom hydiny pre jeho Hyzu Topoľčany.“ Čakajda potvrdil, že má dobré vzťahy aj s Ficom. „Poznáme sa roky, sme z jedného regiónu.“Babiš však odmietol, že Čakajda je jeho kôň. „Ficovi som nič nenavrhoval.“ Dokonca tvrdil,

že s Čakajdom nikdy nespolupracoval: „Nie som nákupca živej hydiny pre Hyzu, preto som pána Čakajdu nevidel roky a neprichádzam s ním do styku.“ No Babiš nepoprel, že sa pozná s viacerými politikmi, ktorí sa dostali v roku 2006 na popredné miesta kandidátky Smeru. S Marošom Kondrótom, Pavlom Pavlisom aj Ivanom Vargom. Akurát hovoril, že sú v kontakte len príležitostne. S Pavlisom sa vraj stretával raz ročne, pri spoločenských akciách bývalých kolegov z Petrimexu. Vargu údajne nevidel sedem rokov a s Kondrótom sa naposledy stretol v roku 1995.Je však zaujímavé, že ľudia ako Pavlis či Kondrót sa počas druhej Ficovej vlády angažovali v

prípade investičnej pomoci pre Babišov podnik Duslo Šaľa. Nebol to, samozrejme, dôkaz, že Babiš si kúpil v roku 2006 vplyv v Smere podobne ako Ľubomír Blaško v roku 2002. V prípade Babiša navyše chýbala sponzorská zmluva. Všetko bolo postavené len na neoficiálnych, hoci dôveryhodných zdrojoch zvnútra strany. Aj preto mi nezostávalo nič iné, len presne sformulovať otázky. A potom kontaktovať politikov, ktorí boli pri tom, keď Fico vyhodil z kandidátky Flašíkových ľudí. Vyrazil som teda do parlamentu, lebo zoči-voči sa novinár vždy dozvie viac ako z pohodlia redakcie.Krátko predtým som dostal informáciu, že Babišov sponzorský dar mal sprostredkovať

vtedajší člen predsedníctva Smeru a Flašíkov človek Oto Majzlan. Neoficiálne sa dokonca hovorilo o sume 60 miliónov korún. Prvý pokus mi nevyšiel. „Neviem o tom, že by nám pán Babiš daroval nejaké peniaze,“ tvrdili zhodne poslanci Maroš Kondrót a Marián Záhumenský. Nepochodil som ani u Martina Glváča a Renáty Zmajkovičovej. „Meno Babiš na rokovaní predsedníctva vôbec nezaznelo.“ V tej chvíli to vyzeralo, že sa vrátim z parlamentu s dlhým nosom. Napriek tomu som to ešte skúsil, ale s vypnutým diktafónom. Niekedy vám totiž politici mimo záznam prezradia detail, ktorý vám môže pomôcť v ďalšom pátraní.„O Flašíkovi a kandidátke sa hovorilo na viacerých rokovaniach. Vnímal som to ako

vyvrcholenie jeho konfliktu s Ficom,“ povedal mi jeden z podpredsedov Smeru. „Možno za tým boli aj peniaze, ale skôr si myslím, že Fico len využil príležitosť, aby sa ho zbavil,“ dodal ďalší človek z predsedníctva Smeru. Užitočné postrehy do celkovej mozaiky, o Babišovom dare som sa však nedozvedel nič nové. Už som to chcel zabaliť, keď som zbadal na chodbe

parlamentu Ľubomíra Vážneho. V minulosti zvykol byť pomerne otvorený, tak to možno vyjde aj teraz, pomyslel som si. Keď som mu povedal, že pripravujem článok o Babišovi, mierne vyčítavo sa ma spýtal. „Prečo o ňom idete písať? Bola by škoda, keby ste ho zoťali, keď sa mu teraz v Česku tak darí.“K pozadiu rokovania predsedníctva Smeru, po ktorom vypadli z kandidátky Flašíkovi ľudia,

mi napokon Vážny povedal len jednu vetu. „Ficovi prekážalo, že Flašík o ňom šíri, že ho riadi, že je jeho politické dieťa a podobne.“ Cestou do redakcie som rozmýšľal, či mám vôbec písať o sponzorskom dare Andreja Babiša, keďže som nemal v rukách nič konkrétne. V tej chvíli mi napadlo, že oslovím Miroslava Číža. Tento politik síce nezvykol novinárom „bonzovať“, no nepatril k podnikateľskému krídlu Smeru. Spolu s ďalšími štyrmi ľuďmi (Federič, Magala, Madej, Zala) bol navyše pri tom, keď Fico večer pred dramatickým straníckym rokovaním prepisoval kandidátku.Číž niečo naznačil, ale nevyjadril sa dosť zrozumiteľne, čo sa mu, bohužiaľ, stávalo dosť

často. „Je logické, že okolo nominácií a kandidátky sú občas tlaky rôzneho typu. Niekedy sa pritom nepoužívajú úplne ideálne metódy. Áno, toto tam bolo a výsledkom je, že pri tvorbe kandidátky sa zvolil iný postup.“ Možno mi niečo povie Kaliňák, neprestával som veriť. Ten síce nevylúčil, že za zmenou kandidátky mohli byť aj sponzorské peniaze, nepotvrdil však verziu s Babišom. „Myslím, že išlo o nejaký problém medzi šéfom a Fedorom. Ale neviem o tom, že by tam bol niekde Babiš.“

NEŠIKOVNÝ VARGA A ÚSKOKY ERIKA TOMÁŠA

Keď už to vyzeralo beznádejne, spomenul som si na politikov Smeru, ktorí sa s Babišom osobne poznali – Pavlisa, Kondróta a Vargu. Pavlis sa mi vyhýbal. Kondrót pochválil Andreja Babiša ako bývalého kolegu z Petrimexu. „Pamätám si ho ako šikovného a pracovitého človeka.“ Varga však nesklamal. V rozhovore pre časopis .týždeň, ktorý trval len niekoľko minút, som mu položil desať otázok. Z poslanca, ktorý mal minimum skúseností s novinármi, postupne vyliezlo, ako to bolo so sponzorskými peniazmi Andreja Babiša.64 Keďže Varga aj ďalší politici Smeru tvrdili, že jeho vyjadrenia boli vytrhnuté z kontextu, tu je kompletný prepis, aby nevznikli ďalšie pochybnosti.

Odkiaľ sa poznáte s podnikateľom Babišom?Predpokladám, že sme sa zoznámili pri nejakej spoločenskej udalosti.Aký je váš vzťah?Neudržiavam s ním bližší kontakt. Naposledy sme sa stretli pred tromi alebo štyrmi rokmi.Pred voľbami v roku 2006 vyškrtol Robert Fico z kandidátky Smeru ľudí, ktorí sa spájali s Fedorom Flašíkom. Jedným z dôvodov malo byť, že Flašík si údajne nechal sponzorský dar od podnikateľa Babiša. Vy ste boli vtedy členom predsedníctva strany. Ako si na to spomínate?

Viem, že Babiš sa tam vtedy spomínal v tejto súvislosti. Ale viete ako: osobne som pri tom nebol, takže sa nemôžem vyjadrovať k tomu, čo s kým Babiš robil.Takže je pravda, že Fico na predsedníctve povedal, že Flašíkovi nedôveruje, pretože si nechal peniaze od Babiša?No, v takom kontexte sa niečo hovorilo. Presnú formuláciu si už nepamätám. To už vám zrejme povedal Maroš Kondrót...Neoficiálne nám to potvrdili viacerí ľudia z prostredia Smeru. Nás však zaujíma, či sa Fico naozaj takto vyjadril na rokovaní predsedníctva. Počuli ste to na vlastné uši?Tak áno. Na predsedníctve povedal, že pán Babiš dal Smeru nejaké sponzorské, ktoré k nám však nedorazili.Hovorí sa, že mohlo ísť až o 60 miliónov korún.To asi ťažko.Zdá sa vám to veľa?(Smiech.) Neviem, či sa vôbec hovorilo o nejakej sume, ale 60 miliónov...Takže to bolo menej?Šesťdesiat miliónov je závratná suma. Ako ho poznám, Andrej Babiš nie je človek, ktorý by takto rozhadzoval peniaze.Babiš mal údajne spomínané peniaze poslať cez vtedajšieho člena predsedníctva Smeru a Flašíkovho človeka Ota Majzlana. Je to tak?To neviem, ako malo čo cez koho ísť. Na predsedníctve sa hovorilo len o tom, že Babiš nám dal nejaké peniaze, pričom zďaleka nepadla spomínaná suma.Bolo dôvodom, pre ktorý Fico vyškrtol Flašíkových ľudí z kandidátky, že Babišove peniaze neskončili v účtovníctve strany?Áno, mohol to byť takýto dôvod. Ako sa to presne malo stať, však neviem. Účtovne to zrejme neprebehlo, ale ja nemám s účtovníctvom nič spoločné.

Po rozhovore s Vargom zostala ešte jedna pochybnosť. Bol skutočne sprostredkovateľom Babišovho daru Flašíkov človek Oto Majzlan? Keď som sa ho na to pýtal, v prvom momente reagoval rozpačito. „Neviem o tom, že by som od pána Babiša prevzal nejaké peniaze.“ Zobral alebo nezobral? „Nebol som s ním v kontakte,“ uzavrel tému Majzlan. O svojom vyškrtnutí z predvolebnej kandidátky však hovoril inak ako v roku 2006, keď to nepovažoval za problém. „Nebol to dôvod, ktorý by bol pre mňa prijateľný.“ Keď som mu povedal, že Fico argumentoval aj Babišovými peniazmi, vybuchol hnevom. „Nech si to potom zodpovie on. Ak niečo také vymýšľali, je to ich problém.“Kto boli ďalší dvaja sponzori, ktorých peniaze sa cestou do straníckej pokladne Smeru

„stratili“, to sa mi zistiť nepodarilo. Jedným z nich mal byť podnikateľ z Trnavy, ktorého spojkou bol údajne Richard Demovič. Člen predsedníctva Smeru a Flašíkov človek, ktorý v roku 2006 takisto vypadol z kandidátky. Demovič to však dôrazne poprel. „Žiadne peniaze som nikomu nepriniesol, ani nesprostredkoval. To ste na zlej adrese.“ Flašík mi povedal, že Babiša stretol len raz. Bolo to niekedy v roku 1994 na tenisových kurtoch v bratislavskej

Petržalke, ktoré patrili Babišovi. Tvrdil, že žiadne peniaze od neho nezobral. „A neviem si predstaviť, že by to urobili ľudia ako Majzlan alebo Demovič.“ Na otázku, prečo teda vypadli z kandidátky, však Flašík nevedel odpovedať.Keď som v časopise .týždeň zverejnil článok o Babišovom dare, Robert Fico znervóznel.

Bolo totiž krátko pred voľbami (2012), v ktorých mal znovu najvyššie ambície. Po kauze Gorila, ktorá výrazne oslabila tradičnú pravicu, bolo takmer isté, že Fico vystrieda vo funkcii premiéra Ivetu Radičovú. Predseda Smeru sa preto snažil zhodiť kauzu Babiš rýchlo zo stola. „Strana Smer nedostala od podnikateľa Babiša ani jeho firiem žiadny dar a preto ho ani nemôže mať evidovaný vo finančnej správe. Z uvedeného vyplýva, že strana ani nemala byť prečo zaviazaná tomuto podnikateľovi. Príbeh, ktorý svojimi otázkami naznačujete, je celý nepravdivý a vykonštruovaný,“ odkázal mi Fico cez vtedajšieho hovorcu strany Erika Tomáša.Pre istotu pohrozil aj žalobou, aby som ďalej nepokračoval v príbehu, ktorý spájal

sociálnych demokratov so sponzorskými peniazmi oligarchu Babiša. „V prípade, že bude takýmto spôsobom poškodené meno strany, zvlášť v tomto citlivom období pred voľbami, budeme sa brániť súdnou cestou.“ Kauzu však začali rozoberať aj ďalšie médiá, najaktívnejší bol denník SME. Keď sa začal poslanec Varga vyhovárať, že svoje slová myslel inak, zverejnil som na webe .týždňa zvukový záznam rozhovoru. Erik Tomáš pochopil, že Smer má problém, takže prišiel s novou verziou. Priznal, že Fico a spol. sa pred voľbami 2006 na predsedníctve strany bavili aj o Babišových peniazoch. Ale vraj to bolo len v rovine klebety, ktorá sa nepotvrdila.Andrej Babiš bol presvedčený, že o ňom chcem písať preto, lebo mi za to niekto zaplatil.

„Hovorili mi kolegovia, že máte na mňa nejakú objednávku z Čiech. Chápem, že váš časopis hľadá pred voľbami senzáciu s cieľom poškodiť Smer a moju osobu. Korupčný systém, v ktorom žijeme, zasahuje samozrejme aj médiá. Mám s tým bohaté skúsenosti.“ To, že by daroval Smeru nejaké peniaze, rázne odmietol. „Vaše otázky sú sprosté lži, výmysly a drzá provokácia. Majzlana ani Flašíka nepoznám a v živote som s nimi nehovoril.“ Neviem, či sa odvtedy Andrej Babiš, ktorý dnes patrí k najvplyvnejším českým politikom, stretol s Ivanom Vargom. No ak áno, viem si predstaviť, ako mu vyčistil žalúdok za jeho nešikovnosť pri komunikácii s novinármi.

KONTAKTY S ORGANIZOVANÝM ZLOČINOM

Smer napokon vyšiel z kauzy Flašík – Babiš bez ujmy. Neuškodila mu v roku 2006, keď Robert Fico prvý raz vyhral voľby a zostavil vládu s Vladimírom Mečiarom a Jánom Slotom. Sympatizantov Smeru nepresvedčilo ani svedectvo priamo zo straníckej kuchyne, ktoré vyplávalo na povrch v roku 2012. Dva týždne po zverejnení rozhovoru s poslancom Vargom vyhral Smer ďalšie voľby a zostavil vládu sám. Ficovej strane vtedy významne pomohla aj kauza Gorila, ktorá zdiskreditovala SDKÚ a prekryla problémy, spojené s financovaním Smeru. Už v roku 2006 pritom znepokojoval jav, ktorý je možno ešte nebezpečnejší ako pochybnosti okolo sponzorov Ficovej strany. Kontakty politikov Smeru s ľuďmi z podsvetia.

Novinári spozorneli už počas volebnej noci 2006, keď strážili centrálu strany vyholení borci zo súkromnej bezpečnostnej služby. V tej chvíli ešte nikto netušil o pozadí firmy, ktorú si Smer najal na „špinavú robotu“. Médiá riešili hlavne nedôstojné podmienky, ktoré im strana pripravila. Bolo evidentné, že novinári nie sú v sídle budúceho víťaza volieb vítaní. Esbéeska ich vykázala na ulicu, asi dvadsať metrov od hlavného vchodu. Celý priestor ohradila páskou, aby sa médiá ani náhodou nepriblížili k politikom Smeru. Obmedzenia sa týkali aj prekvapených zahraničných novinárov. Za „bezpečnostnú zónu“ sa občas dostali len televízie, ktoré robili živé vstupy.„Čo to má znamenať? Veď to je ako za Mečiara,“ hneval sa jeden z novinárov. „Dôvodom je

vaše správanie,“ povedala mu Silvia Glendová, vtedajšia hovorkyňa Smeru. Keď sa voči politike Smeru počas volebnej noci ohradil reportér TA3 – v priamom prenose televízie, pre ktorú pracoval – neznámy hlas zo straníckej centrály mu to vysvetlil menej diplomaticky ako hovorkyňa Glendová. „Tak im treba. To majú za to, že nás štyri roky drbali.“ Stupňujúce sa napätie sa snažil zmierniť podpredseda Smeru Dušan Čaplovič, no veľmi mu to nešlo. S médiami vraj budú komunikovať až po oznámení konečných výsledkov, keďže volebné odhady nemusia byť presné.Z hermeticky uzavretej straníckej centrály nepresiakli dlhé hodiny žiadne nové informácie.

Zúfalý pokus, zavoláme žoviálnemu Kaliňákovi. Aj v tomto prípade sme však narazili na múr mlčania. „Nehnevajte sa, máme tu nejakú prácu.“ Okolo pol druhej v noci sa na okamih zjavil Robert Fico, médiá však ostentatívne ignoroval. Novinári chvíľu zvažovali, že na protest opustia centrálu Smeru. „Toto bude možno hlavná strana. Máme sa na čo tešiť,“ komentoval jeden z nich. Keď som nadránom odchádzal, všimol som si dva slogany: „Smerom k ľuďom“ a „Politika s ľudskou tvárou“. A že vraj Robert Fico nemá zmysel pre humor.Krátko po voľbách 2006 sa mi podarilo zistiť, že centrálu Smeru strážila bezpečnostná služba

A-Team, spájaná s mafiánskou skupinou jakšíkovcov.65 Firma sídlila vo veľkej administratívnej budove na Miletičovej ulici v Bratislave. Pri skúmaní obchodného registra som narazil na ďalšiu zaujímavú vec. V rovnakej budove si prenajímali kancelárie aj firmy, v ktorých pôsobil ako právnik Robert Kaliňák. A tiež reštaurácia Steam & Coffee, ktorú vlastnil s Jánom Počiatkom. No vysvetľovať musel hlavne Kaliňák, ktorý sa stal po voľbách 2006 ministrom vnútra. Keď som sa ho pýtal, či pozná personálne obsadenie esbéesky A-Team, odpovedal vyhýbavo: „Neviem o tom nič konkrétne. Ak máte nejaké informácie, dajte podnet príslušným orgánom.“Pod tlakom médií ju napokon nechal preveriť sám. Podľa Kaliňáka však polícia, za ktorú

zodpovedal, nič podozrivé nezistila. Novinár Tom Nicholson neskôr vypátral, že budova na Miletičovej patrí jakšíkovcom. To znamená, že Kaliňák alebo jeho ľudia museli rokovať o podmienkach prenájmu s ľuďmi z tzv. mafiánskych zoznamov. Minister vnútra tvrdil, že s nikým nerokoval, pretože „nie je konateľom spoločnosti, a teda sa nepodieľa ani na manažovaní“. Kaliňák však nevedel pochopiť, že ako šéf rezortu, ktorý by mal ísť po krku

bossom podsvetia, by nemal vyvolať ani len zdanie, že má čokoľvek spoločné s organizovaným zločinom.Tým viac, že minister vnútra napokon priznal, že o jakšíkovcoch ako záujmových osobách

polície sa dozvedel už v roku 2002, keď sa stal predsedom branno-bezpečnostného výboru parlamentu. „Čo by som mal podľa vás akože spraviť?“ spýtal sa ma Kaliňák, keď sa stal druhý raz ministrom vnútra. Zavolal sám, pretože ho rozčúlilo, keď som v jednom článku pripomenul, na akej adrese sídli jeho firma. „Odísť odtiaľ preč. Ako minister vnútra ste v konflikte záujmov,“ povedal som vtedy Kaliňákovi. Reštauráciu Steam & Coffee na Miletičovej ulici medzičasom zatvorili, pravdepodobne z ekonomických dôvodov. Šéf skupiny jakšíkovcov je momentálne trestne stíhaný pre ekonomickú trestnú činnosť. Pachuť z tvrdohlavého postoja ministra vnútra však zostala.Nebolo to totiž prvý raz, čo sa meno Roberta Kaliňáka spájalo s ľuďmi z podsvetia. V noci

zo 17. na 18. apríla 2004 sa vo Football Pube v bratislavskej Petržalke otváralo šampanské.  Na počesť zvolenia nového prezidenta republiky. „Bolo to také tajné stretnutie, kde oslavoval Smer víťazstvo Ivana Gašparoviča. Pamätám sa, že manžel prišiel domov až niekedy nad ránom,“ povedala mi Karin Svobodová.66 Jej muža Jozefa Svobodu, ktorý bol jedným z bossov podsvetia, o dva mesiace neskôr niekto vylákal na stretnutie a zavraždil. Svobodová tvrdila, že spolu s jej manželom oslavoval víťazstvo prezidenta Gašparoviča aj politik Kaliňák. „Pchal sa manželovi do zadku.“ Šťavnatý citát, ale Kaliňák určite poprie, že oslavoval s mafiánom, vravel mi novinársky inštinkt.Poprel, ale veľmi nepresvedčivo. „Tak toto si naozaj nepamätám, tá noc bola hektická,“

povedal mi zjavne zaskočený Kaliňák.67 Niekoľko sekúnd bolo v telefóne mrazivé ticho. Politik Smeru zrejme rozmýšľal, či nemám zo stretnutia obrazový alebo zvukový záznam. „Ale dosť o tom pochybujem, nepoznal som Jozefa Svobodu,“ dodal napokon Kaliňák, keď sa poriadne vydýchal. Svedectvá ľudí z podsvetia, ich príbuzných či známych treba brať, samozrejme, s rezervou. No ten, kto pozná Kaliňáka, si vie celkom dobre predstaviť, ako priateľsky diskutuje s bezdomovcom, s politickým protivníkom aj s vyhláseným mafiánom. Kaliňák chce byť skrátka vždy s každým zadobre.S Jozefom Svobodom sa kamarátil aj Fedor Flašík. Monika Beňová tvrdila, že ho poznala len

z videnia. Keď to počula Karin Svobodová, nedokázala sa ubrániť emóciám. „Nech predloží jeden doklad, kedy platila v jeho podniku. A to už nehovorím o státisícových daroch, ktoré brala od Svobodu. Manžel si totiž kupoval politikov aj rôznymi darmi, málokto vedel povedať nie.“ Beňová sa voči jej slovám, pochopiteľne, ohradila. „Nesmierne ma mrzí, že pani Svobodová niečo také vyhlasuje. Ani ju poriadne nepoznám a takéto veci si jednoducho vyprosím. Neviem komu všetkému jej manžel niečo kupoval, ale mne rozhodne nič nekúpil.“68

K Svobodovi sa naopak otvorene priznal Martin Glváč. „Poznali sme sa, niekoľkokrát som ho stretol v Alžbetke. A nehanbím sa za to.”69 Alžbetka bola reštaurácia v centre Bratislavy, ktorá sa spájala so Svobodom. S týmto mafiánom sa poznal aj prezident Gašparovič, ktorý sa raz preriekol, že sa cíti „akoby členom Smeru“. Keď som sa Gašparoviča pýtal, či mu ako

futbalovému fanúšikovi neprekáža, že tento šport podporujú aj ľudia ako Svoboda, reagoval spôsobom, ktorým presne vystihol svoj mentálny svet. „Dobre, a čo teraz? Keď tam títo ľudia nebudú, nebude ani futbal. A potom s nimi nebudem ani ja. Budem sedieť doma alebo v robote.“ Bol to môj prvý a zároveň posledný rozhovor s Ivanom Gašparovičom.

OVLÁDNUTIE ŠTÁTU

KOSTLIVEC V SKRINI ROBERTA KALIŇÁKA

Keď išiel Smer v roku 2006 do koalície s Vladimírom Mečiarom a Jánom Slotom, jedným z mála politikov strany, ktorí sa voči tomu vymedzili, bola Monika Beňová. Napriek tomu, že Smer ju po kauze Flašík – Babiš odstavil na vedľajšiu koľaj, nepochybujem, že to myslela úprimne. HZDS a SNS boli v roku 2006 tou najhoršou alternatívou, akú si mohol Robert Fico vybrať. Z nových členov vlády vzbudzoval negatívne emócie hlavne minister spravodlivosti Štefan Harabin, ktorého pretlačil do funkcie Mečiar. Harabin, ktorý viedol pred príchodom na ministerstvo Najvyšší súd, bol symbolom rozvrátenej justície, kde rozhodujú peniaze a kontakty na tých správnych ľudí. Verejnosť súdom nedôverovala, o čo sa vrchovatou mierou pričinil aj Harabin.Pochybnosti o tom, či je človekom na svojom mieste, však vzbudzoval aj Robert Kaliňák.

„Nikdy sa nemal stať ministrom vnútra,“ tvrdil bývalý šéf rezortu Vladimír Palko, ktorý bol vtedy poslancom za KDH. Palko narážal na kauzu Kovošrot, o ktorej ako prvý informoval týždenník Plus 7 dní. Prípad vyšetrovala polícia, trestné stíhanie však zastavila. Ministrom vnútra bol vtedy Martin Pado z SDKÚ. Podľa Palka pritom štát prišiel o desiatky miliónov korún, z ktorých profitoval aj Kaliňák. „Sú len dve možnosti. Po prvé, Kaliňák zbohatol na podozrivom konkurze, v ktorom bol objektívne viac ráz porušený zákon. Druhá možnosť je, že Kaliňák fungoval ako majiteľ a konateľ firmy na transfer majetku Kovošrotu, čomu sa hovorí biely kôň. Tretej možnosti niet.“Kaliňák sa bránil, že nemá s kauzou Kovošrot nič spoločné, no fakty neboli na jeho strane.

Kovošrot bol pôvodne štátny podnik, ktorý nebol v 90. rokoch v ideálnej kondícii. Firma mala len voči Fondu národného majetku záväzky za takmer 60 miliónov korún. Súčasne však disponovala obrovských majetkom v hodnote okolo 150 miliónov korún. Kovošrot najskôr ovládla spoločnosť Triangel Capital, za ktorou stál Elemír Tichý. Táto firma iniciovala v roku 2000 konkurz na majetok Kovošrotu. K najcennejším aktívam patrili pozemky na Mlynských Nivách v širšom centre Bratislavy, čo je dnes obľúbená lokalita developerov.Časť majetku v hodnote 57 miliónov korún sa predávala v dražbe. Do prvého kola sa

prihlásil len jeden záujemca, ktorý ponúkol za majetok Kovošrotu 51 miliónov korún. Konkurzný správca Peter Szivós však prvé kolo zrušil. V druhom kole uspela firma Krupp, ktorú vtedy vlastnil Robert Kaliňák a Ivan Boška. A to napriek tomu, že ponúkla za majetok Kovošrotu len 25 miliónov korún. Výsledok dražby napadla spoločnosť MP Holding, ktorá chcela zaplatiť o päť miliónov viac ako kaliňákovci. Firma sa obrátila na súd, ktorý potvrdil, že konkurzný správca Szivós sa správal neštandardne: „Spôsob postupu preberania obálok navodil možnosť nimi manipulovať.“Szivós navyše porušil zákon, keďže dal majetok Kovošrotu do dražby o šesť týždňov skôr,

ako jeho prevod odsúhlasil súd. Szivós bol síce vyškrtnutý zo zoznamu konkurzných správcov, rozhodnutie súdu však nemalo na výsledok dražby žiadny vplyv. V roku 2002 vložil Kaliňák majetok Kovošrotu do firiem Bratislava Trade Center a Jarabiny. V ich

orgánoch sedeli Kaliňákovi ľudia: Ján Počiatek a právnici Marek Turčan s Danielom Fundárekom. Členom dozornej rady sa stal Počiatkov kamarát Ľubomír Hurajt. Tento človek neskôr projektoval aj luxusný komplex Bonaparte. Staval ho Ladislav Bašternák a býva v ňom premiér Robert Fico.Hurajt ocenil lukratívne pozemky na Mlynských Nivách, ku ktorým sa cez pochybný

konkurz dostal Kaliňák, na takmer 50 miliónov korún. Teda dvakrát viac, ako zaplatil politik Smeru za majetok Kovošrotu, ktorý sa predával v dražbe. Jeho časť neskôr ovládla luxemburská schránka, za ktorou stál Elemír Tichý – vlastník Kovošrotu pred konkurzom. Tichý tak získal späť svoj majetok, očistený od dlhov. Do hry vstúpila aj neznáma česká firma a londýnska schránka, ku ktorej mal blízko oligarcha Jozef Brhel. Časť majetku Kovošrotu mal naďalej pod kontrolou Kaliňák.Špekulant Tichý neskôr luxemburskú schránku predal. Identitu kupca odhalil v lete 2016

novinár Ján Kuciak z investigatívneho tímu Aktuality.sk. A nitky znovu viedli k podnikateľovi Brhelovi, ktorý má nadštandardný vzťah s politikom Kaliňákom. Kuciak zistil, že Tichý firmu previedol na Brhelovho syna Jozefa. „Aktivita, ktorú chcela spoločnosť realizovať, sa však neuskutočnila, a tak som túto firmu koncom roka 2008 zrušil,“ tvrdil Brhel mladší.70

Poslanec Igor Matovič z hnutia OĽaNO vyvodil z kauzy Kovošrot jednoznačný záver. Robert Kaliňák sa vraj správal pri ovládnutí podniku ako biely kôň, ktorý pomohol svojmu kamarátovi Tichému „preprať zadlžený majetok štátnej firmy“. Podľa Matoviča chodí Kaliňák za Tichým aj do obce Doľany, kde býva. A čo hovoril na kauzu Kovošrot obchodník Kaliňák? Každý raz niečo iné. Pred desiatimi rokmi, keď prípad politicky aktivoval Vladimír Palko, sa bránil, že vystupoval v podozrivom konkurze len ako právnik. „Pán Palko nehovorí pravdu. Ide o starú kauzu, ktorá nikdy nesúvisela s konaním Roberta Kaliňáka,“ presviedčal novinárov hovorca rezortu vnútra Erik Tomáš.Keď kauzu Kovošrot pred voľbami 2016 Kaliňákovi pripomenul poslanec Matovič, politik

Smeru zadefinoval svoju pozíciu inak. Už nehovoril, že vystupoval len ako právnik. Kaliňák tvrdil, že kúpil majetok kedysi štátneho Kovošrotu pre seba, takže nemôže byť biely kôň. „Tú firmu som kúpil a dodnes som jej vlastníkom.“ O niekoľko týždňov, keď Kaliňák čelil kauze Bašternák, už bolo zase všetko inak. Minister povedal, že vlastní podiely len v dvoch firmách. „Zostali mi dve firmy. Forest, ktorý je v útlme, keďže nikto z nás nemá čas sa o to starať, ale stále ešte nejako funguje. A firma B. A. Haus, ktorá je akciovou spoločnosťou, takže v obchodnom registri to nevidíte.“Kaliňák zároveň priznal, že je akcionárom verejne obchodovateľných spoločností. „Jedinou

slovenskou je Tatra Banka.“ Počas pôsobenia v politike vraj prehodnotil svoje podnikateľské aktivity. „Z aktívneho podnikania som prešiel do pasívneho a postupne som predal podiely v takmer všetkých spoločnostiach.“ Na otázku, či teda predal majetok Kovošrotu – a ak áno, komu – už minister vnútra neodpovedal. Kaliňák však odmietol, že má blízky vzťah s Elemírom Tichým „S Elemírom Tichým sa nestretávam a ani som sa s ním nestretával. Nevidel som ho pätnásť rokov.“

Od prípadu Kovošrot ubehlo šestnásť rokov. Mladý právnik Kaliňák sa medzitým vypracoval na top politika, ktorý sa stal trikrát ministrom vnútra. Vo svojej kariére čelil aj väčším škandálom ako Kovošrot, no vždy sa vedel zo všetkého „vykecať“. Zlomilo sa to až v kauze Bašternák, kde obchodník Kaliňák od začiatku ťahá za kratší koniec. Možno sa zdá, že ho osud dobehol príliš neskoro, ale má to svoju logiku. Kaliňák kráčal v biznise odjakživa po tenkom ľade, hranice však posúval postupne. Dlho skúšal, kam až môže zájsť a stratil ostražitosť, pretože sa cítil stále silnejší a neohrozenejší. Z politika, ktorý patril v opozícii k tomu najlepšiemu, čo mal Smer v ponuke, je dnes jeden zo symbolov uneseného štátu, ktorý sa zrodil z vôle oligarchov.

KOPECKÝ A VÝBOH: MECENÁŠI DRUHEJ VLNY

Smer začal vychádzať svojim mecenášom v ústrety už v roku 2006, keď sa dostal prvý raz k moci. Robert Kaliňák sa stal ministrom vnútra, jeho obchodný partner Ján Počiatek ministrom financií. Ľubomír Jahnátek šéfoval rezortu hospodárstva, kde mu robil štátneho tajomníka Peter Žiga. Ľubomír Vážny riadil ministerstvo dopravy, Martin Glváč sa stal štátnym tajomníkom rezortu výstavby. Pavol Paška obsadil kreslo predsedu parlamentu, Igor Šulaj sa stal šéfom Daňového riaditeľstva. Ivan Varga, Pavol Pavlis, Maroš Kondrót a Renáta Zmajkovičová boli zvolení za poslancov parlamentu. Zmajkovičová sa stala aj šéfkou mandátového a imunitného výboru.Vladimír Poór, Juraj Široký a Jozef Brhel profitovali aj z biznisu so štátom. Počas prvej

Ficovej vlády sa firmy z ich okruhu podieľali na zákazkách za približne 760 miliónov eur. 71

Najviac sa darilo Poórovi, ktorý zarábal hlavne na železniciach. S prácou Ľubomíra Vážneho mohol byť spokojný aj Široký, ktorého Váhostav staval diaľnice. Brhel sa sústredil na IT sektor a energetiku. Číslo 760 miliónov eur pritom nemusí byť konečné. Štátne orgány sú totiž povinné zverejňovať zmluvy s dodávateľmi tovarov a služieb až od roku 2011. To znamená, že v centrálnom registri nemusia byť zaznamenané všetky objednávky a kontrakty s firmami mecenášov Smeru. Široký a Brhel navyše neradi odkrývajú vlastnícku štruktúru, takže nie je vylúčené, že profitovali aj z iných obchodov so štátom, ku ktorým sa oficiálne nehlásili.Nominanti Smeru s väzbami na oligarchov sa po voľbách 2006 presadili aj v strategických

podnikoch s účasťou štátu. Lustrovaním otvorených zdrojov som zistil, že biznismeni Široký, Poór, Kiňo a Gabriel majú svoje kone v elektrárňach, plynárňach, doprave. 72 Prečo práve tam? Pretože veľkí hráči si chceli zabezpečiť stabilné podnikateľské prostredie. „Motívom sú najmä pravidelné dodávky od štátnych firiem,“ povedal mi Gabriel Beer, v tom čase ekonomický reportér týždenníka Trend.73 Pešiaci oligarchov, ktorí sedeli v predstavenstvách alebo dozorných radách, tak mali pod kontrolou toky peňazí, ktoré mohli potom rozdeľovať podľa politického kľúča.Širokého ľudia figurovali v orgánoch Transpetrolu, Národnej diaľničnej spoločnosti (NDS) a

Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy (SEPS). Juraj Obložinský z dozornej rady SEPS však tvrdil, že so Širokým to nijako nesúviselo. S ponukou ho vraj oslovilo ministerstvo

hospodárstva. „Mám skúsenosti, pôsobil som v pomerne významných podnikoch. Vzťahy sú súkromná vec.“74 Ján Bílek z dozornej rady NDS priznal, že je so Širokým kamarát. „Poznáme sa možno 35 rokov. Oslovil ma však minister Vážny. Ako právnika a ekonóma.“75 Do Transpetrolu sa dostal aj Širokého syn Juraj. Najskôr bol poradcom finančného riaditeľa, neskôr prevádzkovým riaditeľom. Ďalší Širokého človek Vladimír Balaník sa napokon pod mediálnym tlakom z Transpetrolu stiahol.Spolupracovníci Vladimíra Poóra sa objavili v NDS a v Cargu. „Máme priateľský vzťah,“

potvrdil Rastislav Noskovič, ktorý sedel v dozornej rade NDS.76 Podľa neho však osobné väzby s oligarchom Poórom nehrali žiadnu rolu. „Oslovil ma rezort dopravy. Myslím, že zavážilo moje pôsobenie v oblasti reštrukturalizácie VÚB.“ Po voľbách 2006 sa presadili aj ľudia Milana Fiľa. Podnikateľa z Brezna, ktorého meno sa takisto spájalo s biznispozadím Smeru. Fiľo mal blízky vzťah s premiérom Ficom, sprevádzal ho na viacerých zahraničných cestách.Fiľov človek Milan Mojš sa stal štátnym tajomníkom na ministerstve dopravy. „Je pravda,

že som pracoval pre pána Fiľa. Každý niekde pracuje, nevidím v tom problém,“ vysvetľoval Mojš.77 Fiľo mal svojich ľudí aj v orgánoch SEPS a SPP. Prvým bol Vladimír Ševčík, druhým Daniel Šulík. Ani jeden netajil, že sa s Fiľom pozná z biznisu. „Do funkcie ma oslovil rezort hospodárstva. Ako odborníka,“ tvrdil Ševčík.78 „Počul som, že nominácie sú organizované. Ale neviem, ako to mali strany rozdelené, do ktorého okienka ma dali,“ reagoval Šulík.79

Minister Jahnátek priznal, že obsadzuje funkcie na základe koaličných dohôd. No vraj pri tom zohľadňuje aj odbornosť. Minister Vážny ma presviedčal, že podnikatelia blízki Smeru nemajú na jeho rozhodnutia žiadny vplyv. „Viacerí nominanti v štátnych podnikoch pracovali pre nás. Sú to ľudia z našich straníckych štruktúr.“ Oligarcha Široký sa tváril nezúčastnene. „Nie som verejný činiteľ, takže sa k tomu nebudem vyjadrovať.“ Mecenáš Poór s médiami od volieb 2006 nekomunikoval. „Nemám záujem o noviny ani o novinárov.”80

Ivan Kiňo sa zaprisahal, že so Smerom nemal nikdy nič spoločné. Ako je potom možné, že po nástupe premiéra Fica sa dostali do funkcií viacerí ľudia, ktorí sú mu blízki? „Neviem, ani ma to nezaujíma.“ Spájanie so Smerom dôrazne odmietol aj Ján Gabriel. Keď som sa ho pýtal, či je pravda, že začal pracovať pre Vladimíra Poóra, zložil telefón. Milan Fiľo označil svoj vzťah s Robertom Ficom za korektný. Fakt, že po voľbách 2006 sa presadili aj jeho spolupracovníci, vnímal pozitívne. „Veľmi nás teší, že pre ECO-INVEST alebo SCP Ružomberok (firmy Milana Fiľa – pozn. autora) pracovali takí kvalitní ľudia, ktorí dnes môžu pôsobiť na významných miestach v štátnych spoločnostiach alebo v exekutíve.“Kiňo a Gabriel postupne z biznispozadia Smeru vycúvali. V prípade Kiňa je dnes v dôležitej

funkcii len Igor Šulaj, podpredseda Najvyššieho kontrolného úradu. Kiňo je však po dvoch operáciách srdca v slabšej kondícii ako pri zakladaní Smeru, takže jeho väzba na Šulaja je skôr historická. V obchodovaní so štátom sa Kiňo s Gabrielom – na rozdiel od Širokého, Poóra a Brhela – nepresadili vôbec. Ešte za prvej Ficovej vlády sa naopak prihlásili o slovo mecenáši druhej vlny, ktorí prekreslili sféry vplyvu. „Zabudnite na Kiňa a Gabriela.

Zapamätajte si dve mená, Jozef Kopecký a Miroslav Výboh,“ upozornil ma spoľahlivý zdroj z prostredia Smeru. Ako obvykle, ani v tomto prípade sa nemýlil.

ARCHÍV ZA MILIARDU A BYT PRE MAMIČKU

Jozef Kopecký bol dovtedy pre širokú verejnosť neznámy podnikateľ. Ani novinári netušili, s čím obchoduje a ako sa mu darí. Keďže sa vyhýbal spoločenským akciám, médiá nepoznali ani jeho tvár. Kopecký bol pritom jediný biznismen z pozadia Smeru, ktorého meno sa objavilo vo výročnej správe strany. V roku 2001 jej daroval 200-tisíc korún. Mecenáš Kopecký bol v roku 2002 aj vo volebnej centrále Smeru, čo som však vtedy nevedel. Na Kopeckého ma upozornil obchodník z prostredia SDKÚ, ktorý sa vyznal v pomeroch na ministerstve obrany. „Jeho firma Ikores bude stavať vojenský archív v Trnave. Za miliardu korún, bez verejnej súťaže,“ povedal mi v lete 2007.Problém bol v tom, že v tomto silovom rezorte sa organizuje množstvo tendrov v režime

utajenia. Rovnako ťažké je zistiť mená členov výberových komisií. Preto som musel otázky naformulovať tak, aby bolo jasné, že mám o miliardovej zákazke pre podnikateľa Kopeckého podrobné informácie. V opačnom prípade by sa ministerstvo obrany, ktoré vtedy riadil nominant Smeru František Kašický, určite vyhlo odpovedi. Ešte predtým, ako som ich poslal, som však zavolal Miroslavovi Javorovi. Jednému z členov výberovej komisie, ktorý rozhodol o tom, že vojenský archív v Trnave bude stavať firma Ikores. Jeho meno mi prezradil spomínaný zdroj blízky SDKÚ.Javor mi nemusel povedať nič. Pokojne sa mohol vyhovoriť, ako bolo v rezorte obrany

zvykom. Keď som mu však pripomenul, že Kopecký je sponzorom Smeru, začal sa vyviňovať. Pri výbere Ikoresu to vraj nehralo žiadnu rolu. „S touto firmou máme dobré skúsenosti, v rezorte obrany realizovala viacero zákaziek.“81 Zjavne však nebola jediná, ktorá vedela postaviť vojenský archív, čo potvrdil aj Javor. „Určite sú tu aj iné firmy. Komisia sa však dohodla, že to pôjde priamym zadaním. Niekoho sme museli vybrať.“ Minister obrany Kašický argumentoval, že s Ikoresom spolupracujú od roku 1998. Prečo v tomto prípade nevypísali verejnú súťaž, nevysvetlil.Kopecký napokon archív v Trnave nepostavil, oficiálnym dôvodom bol nedostatok peňazí.

Za projektovú dokumentáciu však zinkasoval takmer 50 miliónov korún.82 Kauzu vojenský archív Kašický ustál, väzy mu však zlomili predražené upratovacie tendre za štyri miliardy korún.83 Jeden z nich vyhrala firma Slovclean, ktorej spolumajiteľom bol Martin Borguľa. Bratislavský komunálny politik Smeru, ktorý vtedy chodil s dcérou podnikateľa Kopeckého. Neskôr sa stala Borguľovou manželkou. Predražené tendre boli zrušené, Kašický odstúpil z funkcie ministra. Mecenáš Kopecký však nepovedal posledné slovo. Za prvej Ficovej vlády získal štátne zákazky za vyše 500 miliónov korún. Firma Ikores profitovala v rezortoch obrany, financií a dopravy.Modernizovala kasárne, hraničné priechody aj letiská. Pochybnosti vzbudila najmä

rekonštrukcia bratislavského letiska za vyše 200 miliónov korún. Kopeckého firma tam najskôr postavila nové parkovisko za 38 miliónov korún. Vzápätí získala zákazku na

rozsiahlejšiu rekonštrukciu letiska, ktorej súčasťou bola aj výstavba odletového mosta za 70 miliónov korún. To však nebolo všetko. Ako sa mi totiž podarilo zistiť, letisko projekt rozšírilo o ďalší odletový most, ktorý takisto postavil Ikores.84 Ako inak, bez verejnej súťaže. Hoci išlo o zákazku za 100 miliónov korún, na stránke letiska nebola o „víťaznej” firme ani spôsobe jej výberu žiadna zmienka.Otázna bola už cena za výstavbu prvého mosta, ktorý mal sprehľadniť toky cestujúcich zo

Schengenu a mimo neho. Pôvodne stál tento projekt 23 miliónov korún, schválila ho aj schengenská komisia. „Urobila sa súťaž, už bolo dokonca vydané územné rozhodnutie,“ tvrdil bývalý šéf letiska Milan Kajan.85 Nové vedenie letiska, ktoré prišlo po voľbách 2006, však schválený projekt aj výsledok tendra ignorovalo. Novým dodávateľom sa stala Kopeckého firma Ikores. Navýšila sa aj cena, a to dokonca trojnásobne – na 70 miliónov korún. Dôvodom vraj bolo, že pôvodný projekt nemyslel na detail. A časový sklz, aby neprepadli peniaze z eurofondov.O niekoľko mesiacov letisko navýšilo zákazku o ďalších 100 miliónov korún, za ktoré

postavil Ikores druhý odletový most. S Kopeckého firmou podpísalo len dodatok k pôvodnej zmluve, znovu pre časový sklz. No aj v časovej tiesni sa dá postupovať inak. „Simulovanou súťažou s jednoduchšími podmienkami alebo užšou súťažou,“ vysvetlila Emília Sičáková-Beblavá z mimovládnej organizácie Transparency International.86 Podľa nej malo letisko osloviť viac firiem a zistiť, kto a za akú cenu vie postaviť druhý most v skrátených intervaloch. „Vieme, kto pôsobí na stavebnom trhu, Ikores tu nemá monopol. Takto to vyvoláva podozrenie, že letisko to chcelo dať vopred vybranému záujemcovi, ktorý je navyše podozrivý z prepojenia na stranu Smer.“Počas prípravy článku som sa stretol so šéfom letiska Františkom Stolárikom. Dovolil nám

fotiť aj točiť, veľmi ma však nepresvedčil. Po celý čas chválil firmu Ikores, že odviedla v rekordnom termíne kvalitnú robotu. „Hlavným cieľom projektu bolo oddeliť tých, čo priletia, od tých, čo majú odletieť, tak aby nedošlo k ich kontaktu,“ tvrdil Stolárik.87 No technicky lacnejším riešením by bolo prebudovanie vnútorných priestorov letiska, ktoré malo dve poschodia. „Jedno bolo nevyužívané, takže sa to mohlo riešiť tak, že z jedného poschodia by išli schengenskí, z druhého neschengenskí cestujúci,“ oponoval Stolárikovi jeho prechodca Kajan. Odletové mosty majú navyše zmysel vtedy, keď sa nimi cestujúci dostanú priamo do lietadla. „Ak zídu len na letiskovú dráhu, ako je to dnes, pričom k lietadlu sa musia aj tak dopraviť autobusom, je to úplne neefektívne,“ vysvetľoval Kajan.Stolárik priznal, že pozná viacerých ľudí z firmy Ikores, vrátane jej majiteľa Jozefa

Kopeckého. Dokonca si kúpil byt v dome na Pažítkovej ulici v Bratislave, ktorý staval Ikores. Stolárik však tvrdil, že so zákazkami Kopeckého firmy to nijako nesúvisí. „Keď som ho kupoval, netušil som, že budem v predstavenstve letiska.“ Na byt v hodnote 3,3 milióna korún si zobral spolu so synom, ktorý vlastnil druhú polovicu, pôžičku. „Ja dva milióny, syn milión tristotisíc korún.“ Stolárik mi ukázal aj dokumenty, ktoré to potvrdzujú. „Splácam asi 20-tisíc mesačne.“ V tejto veci sa zachoval úplne inak ako premiér Robert Fico, ktorého matka takisto vlastnila byt na Pažítkovej ulici.

Túto informáciu zverejnil ako prvý týždenník Plus 7 dní. Chýbali však dve podstatné informácie. Cena bytu, ale hlavne dôkaz o platbe na účet Kopeckého firmy Ikores. „Zastavte sa u mňa, mám pre vás nejaké papiere,“ zavolal mi v októbri 2007 vplyvný človek z prostredia SDKÚ. Na stretnutí mi odovzdal zmluvu o kúpe bytu, ktorého majiteľkou sa stala Ficova matka Emília. Vyplývalo z nej, že dvojizbový byt na Pažítkovej ulici stál približne 2,5 milióna korún.88 Pivnica a garáž vyšli na ďalších 315-tisíc korún. Byt mal necelých 80 metrov štvorcových, dve terasy a nachádzal sa na najvyššom poschodí. V porovnaní s inými bytmi v dome ho premiérova matka nadobudla lacnejšie.Fico odmietol, že byt bol províziou od firmy Ikores, ktorá za jeho vlády obchodovala so

štátom. Tvrdil, že matke kúpil byt na Pažítkovej ulici spolu so svojím bratom, podnikateľom Ladislavom Ficom. Nechcel však ukázať doklady o prevode peňazí. Rovnako nebolo jasné, kto tam vlastne býva, keďže Ficova matka žila naďalej v Topoľčanoch. Reportéri týždenníka Plus 7 dní nachytali Fica a jeho spolupracovníčku Zuzanu Kupcovú, ako odtiaľ raz v noci odchádzajú krátko po sebe. „Účelom zaobstarania tohto bytu bola celkom prostá, ľudská pohnútka, aby sa Emília Ficová, keďže žije sama v Topoľčanoch, mohla presťahovať do Bratislavy, kde žijú jej dve deti. V súčasnosti v byte býva jej dcéra Lucia Ficová,“ reagovala vtedajšia hovorkyňa Smeru Silvia Glendová.89

Pre korektnosť treba uviesť, že vlastníkmi bytov v dome na Pažítkovej boli aj bývalí manažéri železníc z rokov 2001 až 2006 Pavol Kužma a Vladimír Ľupták (obaja SDKÚ). V rovnakom čase dostala firma Ikores od železníc viacero štátnych zákaziek. Niekoľko týždňov po zverejnení článku o byte Ficovej matky som sa znovu stretol s mojím zdrojom z SDKÚ. Chcel som si overiť niektoré detaily, aby som mohol v téme pokračovať. „Musíme zmeniť miesto, kancelária nie je bezpečná,“ navrhol mi a odporučil zastrčenú kaviareň na okraji Bratislavy. Keď som tam prišiel, takmer som ho nespoznal. Pri barovom pulte stál na smrť vystrašený muž, šiltovka zarazená do čela. „Idú po mne,“ povedal mi tichým hlasom. „Kto?“ spýtal som sa nechápavo. „Tajní.“Neviem, či to bola pravda alebo paranoja, ale nič podstatné mi už nepovedal. Časom sa

však upokojil, dokonca prešiel do ofenzívy. Keď som mu zavolal pre jednu kauzu SDKÚ, v ktorej patril ku kľúčovým aktérom, reagoval nahnevane až agresívne. Zrejme si myslel, že keď mi dal v minulosti kópiu kúpnej zmluvy na byt Ficovej matky, budem ho šetriť a zatvárať oči. Nič také sa však nestalo, takže naša komunikácia už bola len oficiálna. Ja som mu vždy poslal otázky a on odpovedal. Veľmi úsečne, väčšinou len jednou vetou. Osobne sme sa odvtedy nestretli. Postupne sa vytratil z verejného života podobne ako strana, ktorej dlhé roky pomáhal. Nebol však sám.Zo sveta vrcholovej politiky sa stiahol aj podnikateľ Kopecký. Keď sa o jeho biznis začali

zaujímať médiá, z webu Ikoresu zmizol prehľad štátnych zákaziek, ktoré táto firma dostala za Fica. Kopecký novinárov ignoroval, nedvíhal mobil, neodpovedal na esemesky. Ikores zmenil po škandáloch názov na Texo Partner, do dozornej rady firmy si sadol podnikateľ z havajského ostrova Honolulu. Texo Partner však sídli na rovnakej adrese ako kedysi Ikores. Kopecký už neobchoduje vo veľkom so štátom, no nepochybne je za vodou. Týždenník Plus

7 dní v roku 2007 napísal, že žije s rodinou v rozľahlej vile na bratislavských Kramároch. Jej cenu odhadli realitní makléri na 60 miliónov korún.90

NAJLEPŠIE OBCHODY SA ROBIA PRI VÍNE

Miroslav Výboh je zbrojár a lobista, ktorý patrí minimálne desať rokov k najsilnejším hráčom na ministerstve obrany. Jeho vlajková loď – firma Willing – tu vyhrala už prvý veľký tender po nástupe Smeru k moci. V marci 2007 vyšlo najavo, že dodá armáde ochranné balistické prilby za takmer 238 miliónov korún. „Áno, vyhrali sme tender na prilby, ale nepoznám detaily,“ povedal mi Výboh, keď som sa zaujímal o podmienky súťaže.91

Obchodník so zbraňami mal už vtedy nadštandardný vzťah s čelnými predstaviteľmi Smeru. Tykal si s premiérom Ficom aj s ministrom vnútra Kaliňákom. Predsedu vlády sprevádzal na zahraničných cestách v Moskve a v Líbyi.Výkonný riaditeľ Willingu Ivan Šubrt navštívil s Ficom Izrael. Keď som sa Výboha spýtal,

prečo premiér berie ľudí z jeho firmy tak často na svoje výjazdy, vplyvný oligarcha sa neovládol. „Čo odo mňa chcete? Áno, je to zhoda okolností. Ďakujem za rozhovor.“ Zaujímavou persónou bol aj Šubrt, ktorý sa stal za Fica členom predstavenstva Martinskej teplárenskej. Kedysi figuroval v orgánoch dvoch firiem s Romanom Václavíkom – bývalým šéfom ekonomickej sekcie Smeru a tieňovým ministrom hospodárstva. Šubrt mal spoločnú minulosť aj s Ľubomírom Gažákom, ktorého dosadila koalícia Smer, HZDS, SNS za šéfa kontrarozviedky SIS. Sedeli spolu v orgánoch piatich firiem.Firma Willing sa zaoberala deblokáciou ruského dlhu, podieľala sa na oprave vládnych

špeciálov. Aktivity lobistu Výboha na ministerstve obrany zaznamenali v roku 2007 aj americkí diplomati v depešiach, ktoré zverejnil portál Wikileaks. „Médiá naznačujú, že Výboh potreboval intervenciu ministra vnútra Kaliňáka, aby mohol dostať bezpečnostnú previerku, nevyhnutnú pre účasť na rokovaniach v Líbyi. V posledných dvoch rokoch mu previerku odmietli udeliť dvakrát, a to z nezverejnených dôvodov.“ Podľa amerických diplomatov obchodovala firma Willing, ktorá mala kontrakty asi v 50 krajinách sveta, aj s líbyjskou vládou. „Ale my nevieme, o čo mohlo ísť.“Americkí diplomati si tiež všimli, že súčasťou Ficovej delegácie v Izraeli nebol žiadny

zástupca ministerstva zahraničných vecí. „Podobne ako pri viacerých iných zahraničných cestách, aj Ficova návšteva Izraela bola zameraná na rozširovanie obchodných vzťahov, a to najmä pre biznismenov blízkych Ficovi.“ Depeše tiež zachytávajú Ficovu schôdzku s dvoma izraelskými firmami. Na rokovaniach bol spolu s vtedajším ministrom obrany Františkom Kašickým. „Kašický sa s Ficom zúčastnil na stretnutiach s izraelskými spoločnosťami Elbit Systems a Rafael Armament Development Authority, kde diskutovali o bilaterálnom obchode a trhoch tretích krajín.“Zmienka o Ficovej schôdzke s izraelskými firmami je z celej komunikácie najzaujímavejšia.

Jednu z nich – zbrojovku Rafael – mal zastupovať Výboh. Izraelská firma bola subdodávateľom rakúskej firmy Steyr, ktorá mala dodať Českej republike obrnené transportéry Pandur. Keďže išlo o obchod za niekoľko miliárd českých korún, uskutočnilo sa

aj niekoľko neformálnych stretnutí. Podľa bývalého manažéra rakúskej firmy Steyr Lutza Kampmanna ich organizoval Výboh. Na schôdzkach však údajne nevystupoval v mene subdodávateľa (Rafael), ale ako poradca slovenského premiéra Fica. Kampmann tiež tvrdil, že lobista Výboh si vypýtal za dotiahnutie obchodu obrovský úplatok.„Predložil požiadavku trikrát šesť miliónov (eur – pozn. autora), potom vstal a odišiel,“

povedal rakúskym vyšetrovateľom Kampmann. Tamojšia polícia sa začala kauzou Pandur zaoberať po tom, ako na prípad upozornil český denník MF Dnes. Podľa českého lobistu Mareka Dalíka, ktorý mal blízko k vtedajšiemu premiérovi Mirkovi Topolánkovi, sa o nákupe obrnených transportérov hovorilo aj vo vínnych pivničkách na južnej Morave. Na schôdzke mal byť okrem Dalíka a Topolánka aj Výboh a Fico. Výboh, ktorého preverovala rakúska a česká polícia, priznal, že sa v tejto zostave naozaj stretli. Podľa neho väčšinu času preberali len súkromné veci.Premiér Fico si dával veľmi dlho pozor, aby ho médiá nespájali so žiadnym oligarchom z

biznispozadia Smeru. Blízky vzťah s Miroslavom Výbohom potvrdil až v roku 2014, keď sa začal kauzou Pandur zaoberať český súd. Fico ho dokonca označil za svojho priateľa, ktorého pozná dvadsať rokov. „Ja si vyhradzujem právo na súkromné priateľské stretnutia s ľuďmi, kde sa cítim príjemne a kde si veľmi rád dám pohár vína.“ Fico však odmietol spájanie svojej osoby s nákupom obrnených transportérov pre ČR, ktorý časovo zapadal do obdobia jeho prvej vlády. „Slovensko nikdy nechcelo kupovať nijaké Pandury. Mali sme tu pandúrov za Jánošíka, ale nie teraz.“Lobista Výboh podozrenie, že si mal vypýtať úplatok vo výške 18 miliónov eur, rezolútne

poprel. „Je to absolútne vymyslené. Ja o tom nechcem viac hovoriť. Bol by som rád, keby ste o tom nepísali,“ povedal českému magazínu Reportér. Rakúska polícia napokon trestné stíhanie zastavila. Marekovi Dalíkovi však český súd za korupciu vymeral päť rokov väzenia. Dalík, ktorý podľa súdu nemohol konať na vlastnú päsť, tvrdil, že nešlo o úplatok, ale o štandardnú províziu. Pred nástupom do väzenia však prekvapivo vyhlásil, že v kauze Pandur bol len prostredníkom Miroslava Výboha.92 Výbohovu výpoveď označil súd za nedôveryhodnú, Dalíkove výroky znovu preveruje česká polícia.Priateľ Roberta Fica, ktorý si s ním rád vypije pohár vína, sa nestratil ani po voľbách 2012,

keď Smer zostavil jednofarebnú vládu. Firma Willing, ktorú založil Výboh, pokračovala v miliónových obchodoch s ministerstvom obrany. Meno tohto oligarchu, ktorý sa hrdí titulom honorárny konzul Monackého kniežatstva, sa spájalo aj so stavebnými firmami (Doprastav, Váhostav), ktoré zarábali na výstavbe diaľnic. Podľa portálu Aktuality.sk vlastní Výboh cez schránkové firmy – spolu s Jurajom Širokým a Jozefom Brhelom – tretinu bratislavského hotela Double Tree by Hilton.93 O tomto hoteli sa špekuluje, že bol čiastočne postavený zo štátnych peňazí. Popri rekonštrukcii hokejového štadióna Ondreja Nepelu, ktorý stojí v jeho bezprostrednej blízkosti.Výboh však spájanie s hotelom oligarchov odmietol. Zbrojár, ktorý má vynikajúce kontakty

v Rusku, sa medzičasom vrhol na realitný biznis. Najskôr začal rekonštruovať chátrajúcu budovu v centre Bratislavy neďaleko Slovenského národného divadla.94 Výboh ju chce

premeniť na vychytenú adresu, kde si budú firmy prenajímať kancelárske priestory. Jeho firma tiež kúpila rozsiahle pozemky pod bývalým pivovarom Stein, na ktorých chce postaviť administratívne budovy.95 Výboh priznal, že chcel cez schránkové firmy so sídlom v Karibiku rozbehnúť jeden developerský projekt so zahraničnými partnermi, z čoho napokon zišlo. Spomínané schránky napokon zlikvidoval cez právnickú kanceláriu Mossack Fonseca, známu z kauzy Panama Papers.96

Oligarcha Výboh má stále vplyvných známych aj v politike, respektíve v dôležitých štátnych inštitúciách. Týždenník Plus 7 dní ho v marci 2016 odfotil v spoločnosti prezidenta Finančnej správy Františka Imreczeho. Najväčším klenotom Miroslava Výboha je však Robert Fico, ku ktorému má vždy dvere otvorené. Neviem, či sa po kauze Pandur ešte stretli vo vínnych pivničkách na južnej Morave. No lepším miestom na konšpiračné schôdzky je nepochybne bytový komplex Bonaparte, ktorý postavil Ladislav Bašternák. Ficovým susedom v tejto luxusnej rezidencii je totiž aj Výbohov syn Matúš. Ideálna krycia legenda, keď chce podnikateľ navštíviť svojho politika.Keď sa v roku 2011 prevalila korupčná kauza Osrblie, v tom čase opozičný politik Robert

Fico povedal: „Nikdy nebola korupcia tak blízko premiérovi, ako je pri Ivete Radičovej.“ Jej vtedajší poradca Martin Novotný bol totiž podozrivý, že si vypýtal úplatok vo výške 30-tisíc eur. Za odmenu mal na Úrade vlády vybaviť dotáciu na dostavbu biatlonového areálu. Premiérka Radičová ho po zverejnení kauzy okamžite odvolala, Novotný bol neskôr odsúdený na 18 mesiacov väzenia. Lobista Výboh sa trestu vyhol. Z výpovedí bývalých manažérov rakúskej firmy Steyr však vyplýva, že korupcia nebola nikdy tak blízko premiérovi Ficovi ako v kauze Pandur. Český časopis Týden odhadol v roku 2013 majetok jeho šikovného kamaráta – zbrojára na vyše 100 miliónov eur.

ZLODEJINY V TATRÁCH A JUREŇA V MAŠTALI

Prvým škandálom, ktorý narušil dôveru medzi Robertom Ficom a jeho koaličnými partnermi, bola kauza Veľký Slavkov. Primárne sa síce netýkala mecenášov z pozadia Smeru, no hneď na začiatku v plnej nahote ukázala, čo bude podstatou Ficovho vládnutia s Vladimírom Mečiarom a Jánom Slotom. V júni 2007 za mnou prišiel jeden kolega z denníka SME, kde som vtedy pracoval. Ukázal mi zmluvy, ktoré uzatvoril Slovenský pozemkový fond (SPF) s reštituentmi z južného Slovenska. „Je to podvod, niekto na tom veľmi dobre zarobí,“ povedal mi s tým, aby som sa na to pozrel. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil princíp, na prvom článku som pracoval asi tri týždne.Pointa bola v tom, že fond prideľoval reštituentom pozemky krížom cez celú republiku, hoci

im mohol vydať parcely v susedných okresoch. Podozrivé bolo aj to, že ľudia z Nitry alebo Michaloviec dostali lukratívnu pôdu vo Vysokých Tatrách. Zmluvy podpisoval funkcionár SPF Branislav Bríza, ktorého dosadilo do funkcie HZDS. S Mečiarom nemal dovtedy nič spoločné, bol to klasický obchodník s realitami. A podľa toho sa aj správal, hoci tvrdil, že prišiel vyriešiť krivdy z minulosti. Reštituenti, z ktorých väčšina mala na krku osemdesiatku,

boli naozaj obete, ktorým komunisti ukradli ich majetok. No spôsob, akým s ich pozemkami nakladal biznismen Bríza, bol účelový a vypočítavý.V priebehu leta 2007 som postupne zverejnil tri príbehy, z ktorých bolo zrejmé, že na

pozemkovom fonde sa dejú čudné veci. Premiér Fico sa však tváril odmerane, hoci sa mi podarilo zistiť, že lukratívne parcely z reštitúcií skončili aj v rukách developerov, ktorí tam plánovali postaviť priemyselný park.97 Jedna z firiem, ktorá sa vďaka Brízovi dostala lacno k pozemkom na strednom Slovensku, bola dokonca personálne prepojená s jakšíkovcami, ktorých esbéeska strážila počas volebnej noci 2006 centrálu Smeru. Po zverejnení tohto prípadu som dostal sprostredkovaný odkaz, že keď sa v ňom budem ďalej vŕtať, nemusí sa to pre mňa skončiť dobre. Počul som aj konkrétnu sumu, ktorú by dostali najatí bitkári. Nič také sa však, našťastie, nestalo.Politické zemetrasenie nastalo až v novembri 2007, keď som si našiel na stole už siedmu

zmluvu, ktorú podpísal Bríza s reštituentmi. Niekoľko dní som sa hrabal v katastri, porovnával čísla parciel a výsledok sa dostavil. Viac ako milión metrov štvorcových vo Vysokých Tatrách získala firma GVM, za ktorou stál podnikateľ Milan Bališ blízky Mečiarovi.98 Pozemky v trhovej hodnote 1,5 miliardy korún kúpila od reštituentov stokrát lacnejšie, za 13 miliónov korún. „Urobili sme to trochu neuvážene, pre tú firmu to bola výhodná kúpa. Vtedy sme nemali taký prehľad a konexie. Dnes by sme to predali niekoľkonásobne drahšie,“ povedala mi vtedy reštituentka Katarína Ninitzová, ktorá podpísala s Brízom zmluvu o prevode pozemkov.99

Premiér Fico, ktorý zvykol hovoriť, že nerobí rozhodnutia na základe článkov v novinách, reagoval okamžite. Prevod pozemkov vo Vysokých Tatrách na ľudí blízkych Mečiarovi označil za zlodejinu. A vyzval na odchod Brízu aj ministra pôdohospodárstva Miroslava Jureňu, ktorý bol politicky zodpovedný za SPF. HZDS však kládlo tuhý odpor, Mečiar dokonca pohrozil odchodom z vládnej koalície. No keďže Fico neustúpil, najskôr rezignoval Bríza a po ňom aj Jureňa. Ten sa rozlúčil s funkciou bizarnou tlačovkou v maštali, počas ktorej kričal a búchal do stola. Postupne sa obmenilo celé vedenie fondu, premiér sľúbil nové pravidlá pri prideľovaní pozemkov z reštitúcií.O dva roky neskôr sa situácia zopakovala, no tentoraz už bol v hlavnej úlohe Smer. Na

jeseň 2009 sme spolu s Tomom Nicholsonom zistili, že fond pridelil tým istým reštituentom (Ninitzová a spol.) ďalšie pozemky vo Vysokých Tatrách. Rozdiel bol len v tom, že nešlo o lukratívne parcely vo Veľkom Slavkove, ale v Starej Lesnej a Veľkej Lomnici. Aj tieto pozemky napokon skončili v rukách firmy GVM, blízkej Mečiarovi. 100 V tomto prípade sa dostali bališovci veľmi výhodne k pozemkom v trhovej hodnote 500 miliónov korún. „Nehovorím, že je to pre nás extra výhodný predaj, ale nebyť ich (firmy GVM – pozn. autora), tak tie pozemky nikdy nedostaneme tam, kde sme ich dostali,“ povedal mi vtedy jeden z reštituentov.Predseda vlády nezaváhal ani druhý raz. Hoci mal angínu, vstal z postele, zvolal tlačovku a

znovu postavil veci na hranu. Celé vedenie fondu, ktorý mal pod kontrolou Smer, musí odstúpiť. Fico zároveň vyzval ministra pôdohospodárstva Vladimíra Chovana (HZDS), aby

odvolal riaditeľa a námestníka pozemkového fondu – Miroslava Mihalíka (Smer) a Adriana Šándorčina (HZDS). „Treba to kompletne vyčistiť. Keď tí ľudia nevedia fungovať, je to ich problém,“ vysvetlil stručne premiér. Problém bol v tom, že o spornom prevode vedel s predstihom aj jeho bratranec Jaroslav Rybanský, ktorý mal vtedy v SPF na starosti reštitúcie. „My posudzujeme iba formálne náležitosti, či spis obsahuje všetky dokumenty,“ bránil sa Rybanský.101 Fico napokon svojho bratranca podržal.Mečiar sa podobne ako v kauze Veľký Slavkov chvíľu staval na zadné. „Čo hovoríte na to,

že vám blízka firma sa znovu dostala k lukratívnym pozemkom vo Vysokých Tatrách?“ spýtal som sa predsedu HZDS po rokovaní koaličnej rady. „Ak ešte raz poviete, že nejaká firma je mne blízka, ste darebák. Vyprosím si od vás takéto obvinenia,“ kričal Mečiar a ukazoval na mňa prstom. „Ja si naopak od vás vyprosím označenie darebák,“ ohradil som sa voči jeho spôsobom a pokračoval v kladení otázok. Mečiar ešte pár ráz vybuchol a potom nahnevaný odišiel. Na rozdiel od jedného novinára, ktorému chcel v minulosti uštedriť ľavý hák, som ešte dopadol celkom dobre. Mečiar v roku 2009 bol našťastie len tieňom politika z polovice 90. rokov, ktorý nemal žiadne zábrany. Hrýzol len verbálne, karty už rozdával Robert Fico.Predseda vlády napokon pozemkový fond vyčistil, sprísnili sa aj pravidlá reštitučných

konaní. Kauzu Veľký Slavkov začala preverovať polícia. A ako jeden z mála politicky citlivých prípadov ju dotiahla až do konca. Mečiarov človek Branislav Bríza, ktorý bol obvinený zo zneužívania právomocí verejného činiteľa, sa v roku 2012 postavil pred súd. Súdnym pojednávaniam sa však väčšinou vyhýbal a keď prišiel, správal sa arogantne. Keď som sa raz na chodbe bratislavského Justičného paláca rozprával s dozorujúcou prokurátorkou kauzy Máriou Trstenskou, Bríza si nás zameral mobilom. „Prečo ma fotíte?“ spýtala sa ho Trstenská.„Nefotím vás, ale pána Vagoviča,“ vysvetlil jej Bríza. „Prečo to robíte, vy ste novinár?

Alebo ma chcete ukázať svojim kamarátom?“ spýtal som sa nahnevane. „Pre svoj dobrý pocit,“ odvrkol Bríza a začal sa baviť so svojím advokátom. Počas súdneho procesu som zistil aj jednu novú okolnosť, ktorá mohla Brízovi priťažiť. Reštituentka Schulzová, s ktorou podpísal zmluvu o prevode pozemkov vo Veľkom Slavkove, mala trvalý pobyt v byte Brízovej matky.102 Na návrh dozorujúcej prokurátorky sa tento nový dôkaz dostal aj do súdneho spisu. „Je zrejmé, že vzťah pána Brízu s touto reštituentkou bol nadštandardný, pričom konal aj v jej prospech,“ argumentovala Trstenská.Podľa nej išlo o vážne zistenie, ktoré posilnilo dôkaznú situáciu proti Brízovi aj pozíciu

obžaloby. „Verím, že súd to vezme do úvahy,“ povedala mi Trstenská. Brízovi hrozilo päť rokov väzenia, no napokon vyviazol s dvojročnou podmienkou. Na prvý pohľad sa môže takýto trest javiť ako výsmech spravodlivosti. Podľa sudcu Jána Jamricha však išlo o právne zložitý prípad. Na začiatku nebolo jasné, či bol Bríza v čase podpisu reštitučných zmlúv verejným činiteľom. Preto bolo najskôr konanie voči nemu zastavené. Problém bol aj v tom, že pôvodne riešil kauzu Veľký Slavkov sudca Pavol Dekánek, ktorý bol v priebehu dokazovania neuveriteľne pasívny.

Jamrich ju prevzal až v poslednej fáze. Dekánka totiž jeho nadriadení pre laxný prístup v iných prípadoch vyzliekli z talára. Sudca Jamrich nemal žiadne pochybnosti, že Bríza konal v kauze Veľký Slavkov v priamom úmysle: „Určil presné pozemky, o ktoré ani reštituenti nežiadali.“ Bývalý funkcionár SPF síce neskončil za mrežami, so záznamom v registri trestov však môže na akékoľvek verejné pôsobenie zabudnúť. Jeden Bríza leto nerobí. No v krajine, kde nebol za 25 rokov samostatnosti odsúdený nikto významný, je aj podmienečný trest pre obchodníka s politickým pozadím malým krokom vpred. Kšeftárov so silnejším krytím to neodradí, no napriek tomu ide o precedens, že ani na Slovensku nie je dovolené úplne všetko.

KAUZA ČIERNA VODA A CHÁPADLÁ J&T

Robert Fico sa zachoval pri pozemkových kauzách vo Vysokých Tatrách v princípe správne. S výnimkou svojho bratranca donútil k odchodu nominantov HZDS aj Smeru. No keď v marci 2008 vypukla kauza Čierna Voda, do ktorej bol zapletený bratislavský šéf Smeru a vplyvný politik strany Martin Glváč, premiér na svoju principiálnosť rýchlo zabudol. A to napriek tomu, že znovu išlo o prevod lukratívnych pozemkov, navyše podľa rovnakého scenára ako vo Veľkom Slavkove. Iné boli len mená reštituentov a konečných beneficientov tohto biznisu. Fico však Glváča v kauze Čierna Voda podržal, hoci tento politik bol od roku 2006 ako Flašíkov človek na čiernej listine.„Dobre ste naložili tomu Mečiarovi. Ale mám pre vás ešte lepší tip,“ zavolal mi krátko po

medializácii kauzy Veľký Slavkov podnikateľ, známy dobrými informáciami z politického zákulisia. Už dlho má najbližšie k Smeru, no v minulosti mal korektné vzťahy aj s ľuďmi ako Ivan Mikloš či Pavol Rusko. Vždy bol skrátka tam, kde sa dialo niečo dôležité. Na prvom stretnutí v jednom bratislavskom hoteli mi v hrubých rysoch opísal prípad, ktorého hlavnou postavou bol Martin Glváč. Keďže som vedel, v akom prostredí sa pohybuje môj zdroj, bol som trochu opatrný. Jeho motiváciou totiž mohla byť aj pomsta za to, že mu významnejší hráči v Smere prekazili nejaký obchod. Príbeh, ktorý mi vyrozprával, však vecne sedel, takže nebol dôvod hodiť ho do koša.V skratke išlo o to, že firma LM-Real blízka Glváčovi sa vďaka reštituentom dostala k

rozsiahlym parcelám na Čiernej Vode neďaleko Bratislavy.103 Pozemky v trhovej hodnote 500 miliónov korún kúpila na polovicu s Ivom Podberským, ktorého meno mi nič nehovorilo. Cena: 1,4 milióna korún. Následne boli tieto pozemky zahrnuté do zmeny územného plánu, ktorý počítal v tejto lokalite s bytovou výstavbou. Spoločnosť LM-Real si dala vypracovať investičný zámer, z ktorého vyplývalo, že chce postaviť na Čiernej Vode 100 rodinných, 31 radových a 10 bytových domov. Firma blízka Glváčovi odhadla príjmy z predaja nehnuteľností na jednu miliardu korún. Projekt mal byť zrealizovaný do konca roku 2009.Väčšina z týchto informácií sa dala overiť cez otvorené zdroje. Ako sa však Glváčovi ľudia

dozvedeli, ktorí reštituenti dostali lukratívne pozemky neďaleko Bratislavy? K ich prevodu na firmu LM-Real a Iva Podberského totiž prišlo v rokoch 2003 až 2004. Teda za druhej Dzurindovej vlády, keď pozemkový fond ovládali nominanti SMK. „Stretnite sa s

reštituentom, ktorý to predal glváčovcom,“ odporučil mi môj zdroj. K jeho návrhu som bol najskôr skeptický „Nič mi nepovie. Svoje peniaze dostal, tak na čo by si robil zbytočné problémy.“ Podnikateľ sa však nevzdával, dokonca mi ponúkol silové riešenie. „Môžem naňho trochu pritlačiť.“ Keď som odmietol, skúsil to inak. „Tak mu dajte peniaze.“Keď som môjmu zdroju vysvetlil, že toto nie je môj štýl práce, zostal zaskočený. „Vy na to

nemáte v redakcii nejaký špeciálny fond? Poznám novinárov, ktorí získavajú informácie aj takýmto spôsobom.“ Aj medzi novinármi sa nájdu čierne ovce, no som si istý, že väčšina by na takúto hru nikdy nepristúpila. „Keď mu nechcete zaplatiť vy, tak to môžem urobiť ja,“ skúsil to ešte raz. Zbytočne. Platiť niekomu za to, aby odkryl pozadie nejakej kauzy – akokoľvek by bola výbušná – jednoducho neprichádzalo do úvahy. Napriek tomu som sa rozhodol, že vyhľadám človeka, ktorý predal glváčovcom pozemky na Čiernej Vode. Možno ho presvedčím aj bez špeciálnej „motivácie“.V kaviarni v bratislavskom Poluse ma už čakal menší, nenápadný muž s plešinou, ktorý sa

predstavil ako Jaroslav Štih. Tvrdil, že o firme LM-Real ani o Ivovi Podberskom pred vydaním pozemkov nič netušil. Niekedy v roku 2003 ho oslovila advokátka Michaela Töröková, ktorú takisto nepoznal, a ponúkla sa, že mu pomôže s urýchlením reštitúcie. Advokátka tiež Štihovi povedala, že ak mu fond pridelí parcely na Čiernej Vode, môže dostať za ich predaj dvakrát viac. Úrady ocenili 140-tisíc metrov štvorcových na 750-tisíc korún. Keďže Štih a jeho brat, na ktorého sa tiež vzťahovali reštitúcie, s podmienkami predaja súhlasili, v roku 2004 im prišlo na účet 1,4 milióna korún.Za Michaelou Törökovou som sa vybral bez toho, aby som ju o tom vopred informoval.

Sídlila v rovnakej budove ako advokátska kancelária Martina Glváča. Dve iné firmy, v ktorých figurovala Töröková, si uvádzali tú istú adresu ako strana Smer. „Chvíľu počkajte,“ povedala mi najskôr Törökovej asistentka. Keď sa advokátka dozvedela, že ma zaujíma prevod pozemkov na Čiernej Vode, odkázala mi, že nemá čas. „Pošlite otázky mailom,“ požiadala ma Töröková. Žiadne odpovede napokon neposlala. Len stručný oznam, že je viazaná mlčanlivosťou. Töröková však nebola zďaleka jediná ani najsilnejšia stopa k politikovi Glváčovi.Firmu LM-Real, ktorá tiež sídlila v centrále Smeru, vlastnili Ľubomír Múčka a Soňa

Chanečková. Prvý pracoval pre Glváča, druhá bola vtedy jeho priateľkou. Dnes sú Glváč a Chanečková manželia. Chanečková bola navyše asistentkou poslanca za Smer Jána Čecha. Glváč, ktorý bol v čase kauzy Čierna Voda štátnym tajomníkom ministerstva výstavby, najskôr svoju úlohu zľahčoval. „Asi som išiel okolo Úradu vlády SR a spýtal sa Dzurindu s Bugárom, ktorý mal pod palcom pozemkový fond, či mi nedajú pozemky, na ktorých môžem zbohatnúť. Toto by mohla byť taká moja verzia.“ Keď pochopil, že s iróniou nevystačí, najal si PR špecialistku Soňu Pötheovú.Stretli sme sa v budove ministerstva, na schôdzku prišiel aj Glváč. Zapol som diktafón a

začal sa pýtať. Ako novinár som už urobil stovky rozhovorov, no tento patril k najťažším. Skúsený právnik Glváč sa snažil vykorčuľovať z každej otázky. Keď už nemal kam uhnúť, Pötheová ho upozornila, aby neodpovedal. Glváč svojím vystupovaním potvrdil slová

Jaroslava Haščáka z finančnej skupiny Penta, ktorý o ňom podľa spisu Gorila povedal: „Haščák hovorí, že jediný inteligentný predstaviteľ Smeru je Martin Glváč.“ Napriek tomu sa Glváčovi celkom nepodarilo rozptýliť pochybnosti o prevode lukratívnych pozemkov na jeho ľudí. „Súhlasím, že všetky prepojenia, o ktorých hovoríte, vyzerajú hodnoverne.“104

No Glváč trval na tom, že za kauzu Čierna Voda je zodpovedná predchádzajúca vláda. „Keď mi Dzurinda dokáže, že ja alebo mne blízki ľudia ovplyvnili rozhodnutia pozemkového fondu pred rokom 2006, tak to beriem na seba. Obviňovať z toho Smer, ktorý bol vtedy v opozícii, je absurdné.“ Glváčova verzia však nebola taká nepriestrelná, ako sa to snažil prezentovať. Politik Smeru mal totiž blízke vzťahy s rodinou Ľudovíta Kavjaka. Tento človek bol v čase prevodu pozemkov na Čiernej Vode poradcom vtedajšieho šéfa fondu Františka Hideghétyho (SMK). Po zmene vlády radil Kavjak aj jeho nástupcovi Miloslavovi Šebekovi (Smer).„Poznáme sa ešte z vysokej školy a cez rodiny,“ priznal Glváč, keď som sa ho spýtal na

Kavjaka. O prekrývaní záujmov Smeru a SMK v kauze Čierna Voda svedčili aj ďalšie väzby. Ivo Podberský, ktorý sa stal spolu s glváčovcami majiteľom reštituovaných pozemkov, bol v spoločnej firme s Ivanom Krivosudským. Tento človek sedel za Dzurindovej vlády v predstavenstve Transpetrolu, ktorý vtedy ovládala SMK. Po nástupe Smeru k moci zostal v podniku finančným riaditeľom. A za svojho poradcu si vybral syna Juraja Širokého. Krivosudský mal tiež úzke väzby s bývalým šéfom pozemkového fondu Hideghétym, ktorý podpísal sporný prevod parciel na Čiernej Vode.Otec Ivana Krivosudského sedel v predstavenstve jednej firmy s Glváčovou priateľkou

Soňou Chanečkovou. Okrem toho, Ivo Podberský bol zrejme len nastrčeným spolumajiteľom pozemkov na Čiernej Vode. „Ani ho nehľadajte. Tie pozemky patria glváčovcom,“ tvrdil môj zdroj. Napriek tomu som sa vybral do Senca, kde mala sídlo firma IVPO. Jej vlastníkom bol Krivosudský, konateľom Podberský. Na zvonček v staršom paneláku nikto nereagoval. Podberský nedvíhal ani mobil, nereagoval na esemesky. O tom, že kúpil pozemky na Čiernej Vode, vraj nevedel ani Krivosudský. „Nemám prehľad o tom, čo robí ako súkromná osoba.“V priebehu „pátracej akcie“ sa navyše stala pozoruhodná vec. Keď sa glváčovci dozvedeli,

na čom pracujem, previedli pozemky na Čiernej Vode na firmu, ktorú vlastnila jedna cyperská schránka. Konateľkou tejto firmy bola Ľubica Skusilová, manželka Igora Rattaja z finančnej skupiny J&T. Dnes vlastní túto spoločnosť samotný Rattaj. Keď som sa Glváča pýtal, aký je jeho vzťah s týmto finančníkom, nič nezapieral. „S Rattajom sme priatelia, poznáme sa od vysokej školy. Spolu s manželkou sú veľmi dobrí priatelia aj s mojimi rodičmi, ktorí im občas varujú deti.“ V roku 2004, keď získali glváčovci pozemky na Čiernej Vode, sa stal poslancom Európskeho parlamentu aj Rattajov bratranec Miloš Koterec. Ako kandidát strany Smer, s ktorou nemal dovtedy nič spoločné. Keď sa stal Glváč za druhej Ficovej vlády ministrom obrany, Koterec mu robil štátneho tajomníka.Glváčovi pozemkový škandál nijako neuškodil, naopak. Po voľbách 2012 sa stal ministrom

obrany, dnes je podpredsedom parlamentu a jedným z najväčších obhajcov Roberta Kaliňáka v kauze Bašternák. Politik Glváč prežil aj závažnejšie kauzy ako Čierna Voda, no

tento prípad má jedno špecifikum. Potvrdil, že keď ide o biznis, dokážu sa spojiť aj obchodníci s úplne odlišným politickým zázemím. Glváčov prípad navyše ukázal, že Robert Fico vie tvrdo zakročiť voči úradníkom Smeru (Stará Lesná, Veľká Lomnica), na figúrky oligarchov z najvyšších poschodí strany si však netrúfa. V kauze Čierna Voda zabudol aj na svoj obľúbený výrok, že má rád finančné skupiny „ako koza nôž“. Keby tušil, čo ho ešte v politike čaká, možno by si zahryzol do jazyka.

MOTORKÁRI VO VLÁDE A JACHTA V MONAKU

Keď sa Ján Počiatek po voľbách 2006 stal ministrom financií, bolo to pre mnohých prekvapenie. A nielen preto, že z päťdesiatky kandidátov Smeru, ktorí sa vtedy dostali do parlamentu, získal najmenej preferenčných hlasov. Počiatek, ktorého krúžkovalo len 597 voličov, sa totiž nikdy nepretvaroval. Na rozdiel od viacerých politikov Smeru, ktorí prišli z biznisu, nehovoril, že má sociálne cítenie a podobne. „Vedel, že by mu to nikto neuveril,“ napísal o Počiatkovi komentátor Marián Leško.105 Počiatek vstúpil do verejného života ako zabezpečený človek, ktorý si zarobené peniaze aj patrične užíva. Luxusná vila na Slavíne, superdrahé hodinky, niekoľko dovoleniek za rok. A k tomu nekonečné žúry so všetkým, čo k tomu patrí. Skrátka bratislavská smotánka.Počiatka dotiahol do politiky jeho kamarát a partner v podnikaní Robert Kaliňák. Zoznámili

sa v polovici 90. rokov v bratislavskej krčme Harley Davidson. Počiatek bol jej spolumajiteľom, Kaliňák začínajúcim právnikom. „Jano bol šéf, Kali bol ešte vysokoškolák a nevedel oproti nemu nič, iba počúval a nasával informácie,“ povedala denníku SME čašníčka, ktorá tam pracovala.106 Podnik mali v obľube motorkári aj bossovia bratislavského podsvetia. „Podnik chránili takáčovci…Chodili tam Žaluď, Surovčík, vždy sme dopredu vedeli, kedy bude razia. Keď boli (Počiatek a Kaliňák – pozn. autora) prvýkrát vo vláde, hovorila som si, že motorkári vládnu Slovensku,“ spomínala barmanka. V politike sa garde obrátilo: prím hral Kaliňák, Počiatek nasával. Informácie.Minister Počiatek mal podobne ako minister Kaliňák povesť Brhelovho človeka. Oligarchu z

pozadia Smeru, ktorý začal obchodne rásť za prvej Ficovej vlády. No podnikateľ Počiatek mal dobré vzťahy aj s finančníkmi z J&T, čo musel neskôr vysvetľovať Robertovi Ficovi. Denník Plus 1 deň totiž zverejnil, že politik Počiatek sa v máji 2008 zastavil na jachte J&T v Monaku.107 Hostiteľom bol finančník Ivan Jakabovič, k partii sa pridal aj vtedajší šéf bratislavského letiska Karol Biermann. Minister financií najskôr schôdzku zľahčoval ako náhodné stretnutie. Do Monaka vraj prišiel hlavne pre preteky formuly 1. V rámci večernej prechádzky po nábreží navštívil aj Jakaboviča. O čom sa spolu bavili? „Ako formula, aké je počasie, nezaujímavé, zdvorilostné frázy.“Otázka, kto vyhral formulu, kto bol druhý a kto tretí, však Počiatka zaskočila. „Teraz je

otázka, či niekto pozerá formulu kvôli tomu, či je zaujímavé, že niekto vyhrá, alebo či ho zaujíma tá atmosféra. No, všetci tí favoriti vypadli, ja hovorím, mňa nezaujímalo, kto vyhrá, mňa zaujímal samotný priebeh toho deja.“ Po prevalení kauzy koloval na internete vtip, ktorý parodoval rozhovor Počiatka s Jakabovičom. „Je hrozne teplo, aké bude zajtra

počasie?“ pýta sa Ivan. Jano sa usmeje a hovorí: „Neboj sa, ochladí sa na 30,126 stupňa.“ Minister financií sa totiž stretol s Jakabovičom na jachte v Monaku tri dni predtým, ako sa rozhodlo o zmene centrálneho kurzu slovenskej koruny voči euru. Na zmene parity v pomere 30,126:1 zarobili podľa opozície stovky miliónov korún aj finančné skupiny J&T a Istrokapitál.Počiatek sa bránil, že žiadne informácie neprezradil. Podržal ho aj vtedajší guvernér NBS

Ivan Šramko. Tohto bankára pritom natočila televízia Markíza v spoločnosti Mária Hoffmanna zo spoločnosti Istrokapitál. Bolo to päť dní pred zmenou kurzu, Šramko a Hoffmann spolu debatovali počas otvárania Central Passage v Bratislave. Guvernér takisto poprel, že by dal finančníkom echo, aké bude počasie. Počiatka sa zastala aj finančná skupina J&T, ktorá nezvykne verejne komentovať prelínanie politiky s biznisom. Ministra obhajovala viac ako hodinu, na osobitnej tlačovke. „Robia z nás škodnú… Naša spoločnosť je proti odvolaniu ministra Počiatka,“ povedal Patrik Tkáč.Počiatka, naopak, kritizoval premiér Fico. „Odsudzujem verejne správanie pána Počiatka

ako ministra financií. Vážne mu to vytknem a dám mu žltú kartu. Druhý pokus už nebude.“ Hoci nevyzval ministra na odchod, Počiatek sa rozhodol ponúknuť demisiu. Fico sa radil s ľuďmi z vedenia Smeru, no napokon ministra vo funkcii podržal. „Som na neho primerane nahnevaný, ale to je asi tak jediné, čo poviem na jeho adresu.“ Podľa Fica sa môžu ministri stretávať s podnikateľmi, ale len oficiálne, na úradoch. „Prečo sa má niekto ostentatívne vystrkovať na nejakej jachte v Monaku? Mne toto prekáža, tá ostentatívnosť. Toto je celý problém,“ vysvetľoval svoj postoj Fico. Opozícia sa pokúsila zosadiť Počiatka v parlamente, čo sa jej však nepodarilo.Vo futbale môže dostať hráč počas zápasu len jednu žltú kartu, po druhej nasleduje

vylúčenie. Ministra financií však varovanie Roberta Fica vôbec nevyrušilo. Vážne pochybnosti, či politik Počiatek obhajuje verejný záujem, vzbudila aj kauza Tipos. Táto štátna lotériová spoločnosť sa od roku 2000 súdila s firmou Športka. Jadrom sporu bola otázka, či Tipos mohol nazvať svoje hry Športka, Šanca a Mates. Najvyšší súd v roku 2008 rozhodol, že štátny Tipos nelegálne využíval know-how súkromnej Športky. Ako odškodné mal zaplatiť cyperskej schránke Lemikon Limited, ktorá prevzala spor za Športku, takmer dve miliardy korún. Keďže išlo o obrovské peniaze, predstavitelia štátu mali využiť všetky zákonné možnosti, ako napadnúť rozhodnutie súdu.Namiesto toho sa potichu dohodli s Lemikonom, že mu zaplatia celú sumu. Tipos vtedy

zastupovala advokátska kancelária blízka Robertovi Kaliňákovi. Jeden z jej partnerov, právnik Marek Turčan, má dodnes blízky vzťah s ministrom vnútra. Mimosúdnu dohodu s cyperskou schránkou schválil aj minister Počiatek, hoci mohol požiadať generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, aby podal mimoriadne dovolanie. Keď vyšlo najavo, že Tipos už poslal Lemikonu prvú splátku (483 miliónov korún), premiér Fico sa zľakol a začal konať. Vláda na jeho pokyn expresne schválila novelu, ktorou umožnila generálnemu prokurátorovi pozastaviť vykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Dovolací senát Najvyššieho

súdu napokon rozhodol, že Tipos nemal Lemikonu zaplatiť nič. Napriek tomu, že minister financií preukázateľne poškodil štát, rozhodca Fico červenú kartu nevytiahol.Ján Počiatek pôsobil v politike ešte dlhých osem rokov, počas ktorých musel vysvetľovať aj

toxickejšie škandály ako jachtu v Monaku alebo vyhodené milióny pre cyperskú schránku. V apríli 2016 sa Počiatek vzdal poslaneckého mandátu. Keďže to bolo mesiac po voľbách, v kuloároch sa intenzívne špekulovalo, čo je za tým. V redakcii Aktuality.sk, kde vediem investigatívny tím, sme preverovali asi päť rôznych verzií. Sociálnymi sieťami sa šírili aj klebety o problémoch s kokaínom, čo však Počiatek rezolútne poprel. „Je to absolútny nezmysel a niekto si tu mega vymýšľa,“ povedal denníku Nový Čas.108 Týždenníku Plus 7 dní zdôvodnil svoj odchod takto: „Sedieť v dnešnom parlamente si vyžaduje výnimočnú dávku psychoimunity a na to už jednoducho nemám energiu.“ Nech už bolo dôvodom jeho náhleho exitu čokoľvek, kauza Bašternák potvrdila, že Ján Počiatek sa nikdy nemal stať ministrom. Financií ani dopravy.Nie preto, že by bol nekompetentný. Ako šéf rezortu financií bol určite lepšou voľbou ako

napríklad Igor Šulaj. Počiatek sa snažil robiť relatívne zodpovednú rozpočtovú politiku, ktorá celkom nekorešpondovala s predstavami „ľavicového“ Smeru. Problémom však boli jeho styky a obchodné záujmy. Posledným klincom do rakvy bola informácia, že Počiatek podnikal s Ladislavom Bašternákom, ktorého preveruje polícia pre podozrenie z daňového podvodu za dva milióny eur.109 Akcionárom spoločnosti B. A. Haus, z ktorej už Bašternák vycúval, je aj právnik Turčan, ktorý radil Tiposu v kauze Lemikon. Bašternáka vystriedal vo vlastníckej štruktúre B. A. Haus Robert Kaliňák.S Jánom Počiatkom odišiel z verejného života jeden zo symbolov bratislavskej zlatej

mládeže, ktorý si vždy robil, čo sa mu zachcelo. Len máloktorý politik pritom dokázal bagatelizovať pochybnosti o svojej osobnej integrite s takou dávkou cynizmu ako Počiatek. V miere arogancie, kombinovanej s pohŕdaním kritikmi, ho prekonal len košický estét Pavol Paška.

OBCHODNÍK SLOTA A SELEKTÍVNY FICO

Miera úspešnosti každej vlády závisí aj od toho, či posunie krajinu dopredu. V prípade Smeru, HZDS a SNS nikto žiadny zázrak nečakal. Každému, kto rozumel politike a mal pamäť dlhšiu ako jeden volebný cyklus, sa pri tejto zostave museli vynoriť spomienky na mečiarovské excesy z polovice 90. rokov. Aj obchodné pozadie novej koalície sa čiastočne prekrývalo, keďže oligarchovia blízki Vladimírovi Mečiarovi sa iba pragmaticky presunuli k Robertovi Ficovi, ktorý mal väčší mocenský výtlak. Na druhej strane, Fico nebol Mečiar. Bol oveľa inteligentnejší a nechcel opakovať tie isté chyby. Zmenili sa aj vonkajšie okolnosti. Slovensko už bolo súčasťou EÚ, takže Fico sa snažil, aby ho Západ vnímal ako štandardného politika.Problémom bol Ján Slota, ktorý sa hneď na začiatku demaskoval, pretože začal robiť biznis

ako za starých čias. Hovorí sa tomu aj „na hulváta“. Keby sa dnes anketári pýtali ľudí na ulici, aká asociácia sa im spája s politikom Slotom, tak deväť z desiatich respondentov by

zrejme spomenulo jeho vulgárny prejav a problémy s alkoholom. Za maskou obhajcu národných záujmov, ktorý si trochu častejšie vyhodil z kopýtka, sa však v skutočnosti skrýval nekompromisný obchodník. Slota si totiž vedel zrátať, že vláda s Ficom je možno posledná šanca, ako dobre zarobiť. A to nielen pre neprijateľnosť SNS v štandardnom politickom prostredí, ale aj pre riziko konfliktov vnútri strany, ktoré ju v roku 2002 vyhnali z parlamentu. Po štyroch rokoch pôstu sa preto Slota bleskovo zorientoval a snažil sa využiť každú príležitosť, ktorú ponúkalo koaličné vládnutie. Z dejinnej perspektívy stoja za zmienku hlavne dve kauzy.Jednou bol nástenkový tender z roku 2007, na ktorý ako prvý upozornil denník Pravda.110

Išlo o súťaž na poradenské a právne služby na ministerstve výstavby, ktoré riadil nominant SNS Marián Janušek. Škandál však naplno prepukol až o rok neskôr. Denník Plus 1 deň upozornil, že hodnota zákazky pre konzorcium firiem Zamedia a Avocat, ktoré ako jediné o súťaži vedelo, bola 120 miliónov eur. Zodpovední úradníci navyše zverejnili informácie o podmienkach tendra na nástenke v uzavretej chodbe ministerstva, kde viseli len štyri dni. Slota si však z toho ťažkú hlavu nerobil. Ministra Janušeka, ktorého sa opozícia pokúsila odvolať, sa zastal sebe vlastným spôsobom. „Prosím vás, nech to bolo aj v zošite, no a čo? Keď to zákon povoľuje, tak to povoľuje.“Tender neskôr spochybnil Úrad pre verejné obstarávanie, Najvyšší kontrolný úrad aj EÚ.

Problém bol tiež v tom, že obidve firmy z „víťazného“ konzorcia mali veľmi blízko k Slotovi, respektíve k SNS. Spoločnosť Zamedia založil jeho kamarát Vladimír Tretina, s ktorým sa poznal minimálne pätnásť rokov. Slota mal dokonca na Tretinu a jeho firmu taký vplyv, že osobne zariadil, aby z nej po medializácii kauzy odišiel. Spoločnosť Avocat vlastnili Juraj Hatvany a Juraj Mravčák. Prvý bol právnikom Jána Slotu a nominantom SNS v dozornej rade Slovenskej pošty. Druhého poslal predseda strany do správnej rady ŽSR. Ministra Janušeka však Slota vo funkcii neudržal.Premiér Fico ho napokon odvolal, hoci v tomto prípade si dal poriadne načas. Od momentu

zverejnenia okolností nástenkového tendra po demisiu Mariána Janušeka uplynulo takmer pol roka. Za nového ministra navyše Fico vymenoval Igora Štefanova, ktorý bol predsedom výberovej komisie a podpisoval predražené faktúry pre firmy Zamedia a Avocat.111 Štefanov síce spornú zmluvu so Slotovými ľuďmi zrušil, ministerstvo im však vyplatilo vyše 12 miliónov eur. Krátko pred voľbami 2010 hodil Fico cez palubu aj Štefanova, no len málokto veril, že mu úprimne záležalo na očiste verejného života. Keďže ministra Štefanova toleroval vo funkcii skoro rok, bol to skôr marketingový ťah a snaha vymedziť sa voči SNS, s ktorou bojoval Smer o podobného voliča.Druhou vážnou kauzou SNS, cez ktorú sa snažil Robert Fico demonštrovať svoju silu, bol

predaj emisných kvót, na ktorý v roku 2008 upozornil týždenník Trend.112 Emisné kvóty určujú, koľko CO2 môžu jednotlivé krajiny vypustiť do ovzdušia. Ak má niektorá krajina menej znečistenia, môže kvóty predať inému štátu alebo firme. Ministerstvo životného prostredia, ktoré riadil Slotov človek Ján Chrbet, predalo 15 miliónov kvót garážovej firme Interblue Group výrazne pod cenu. Štát zinkasoval len päť eur za tonu, hoci Česko a

Ukrajina predávali „horúci vzduch“ dvakrát drahšie. Interblue Group následne kvóty výhodne predala Japoncom, Slovensko pri tom stratilo minimálne 47 miliónov eur. Pochybnosti vzbudzoval aj spôsob, akým nominanti SNS dohodli obchod s firmou Interblue Group. Dôveru nevzbudzovala ani nejasná vlastnícka štruktúra tejto spoločnosti.Hoci na ministerstve životného prostredia existoval špeciálny odbor pre obchodovanie s

emisiami, šéf rezortu Chrbet a vysokí funkcionári ministerstva Pavol Tehlár a Peter Solčanský svojich odborníkov pri predaji kvót obišli. Namiesto toho sa Chrbet radil s Norbertom Havalcom, o ktorom vyšlo neskôr najavo, že bol jedným z projektových manažérov firmy Interblue Group. „Vykonaný obchod (s emisnými kvótami – pozn. autora) bola urážajúca zlodejina, bola to hrubá drzosť, čo sa tu odohralo a čo si niekto mohol dovoliť,“ povedala vyšetrovateľom pracovníčka spomínaného odboru.113 Polícia napriek tomu trestné stíhanie v kauze emisie pred tromi rokmi zastavila.Robert Fico, ktorý ešte niekoľko mesiacov po vypuknutí škandálu tvrdil, že ide o „útok proti

vláde“, napokon odvolal ministra Chrbeta aj jeho nástupcu Viliama Turského. Aby bol efekt na masu potenciálnych voličov čo najsilnejší, predseda vlády tiež zobral SNS ministerstvo životného prostredia. Podozrenie, že emisie boli koordinovaným biznisom Smeru a SNS, však nezmizlo. K firme Interblue Group sa oficiálne prihlásil Rastislav Bilas, no podľa opozície bol len biely kôň. Bilas sa totiž poznal s Jánom Slotom aj s dôležitými ľuďmi z prostredia Smeru. Vtedajší poslanec za KDH Daniel Lipšic zverejnil schému, z ktorej vyplývalo, že z obchodu s emisiami profitoval aj oligarcha Jozef Brhel. Ten to však odmietol.Na rok 2008 by zrejme Robert Fico najradšej zabudol. V čase, keď sa ekonomike darilo,

musel popri korupčných kauzách SNS vysvetľovať porovnateľné prešľapy vlastných ministrov a štátnych tajomníkov. A nemyslím tým len Jána Počiatka a Martina Glváča. Viac ako problematický bol aj tender na výber diaľničného mýta, za ktorý niesol politickú zodpovednosť minister dopravy Ľubomír Vážny. Do súťaže, ktorú vypísala Národná diaľničná spoločnosť (NDS), sa zapojili štyri firmy. Tri z nich však NDS vylúčila, takže lukratívnu štátnu zákazku za 852 miliónov eur získalo konzorcium francúzskej firmy SanToll a cyperskej spoločnosti Ibertax. A to napriek tomu, že konečná cena bola o 221 miliónov eur drahšia ako najlacnejšia ponuka.Ibertax založili dve cyperské schránky, ktoré spravovala J&T. Finančná skupina však

tvrdila, že nemá s mýtnym tendrom nič spoločné. Spomínané schránky vraj spravovala predtým, ako sa firma Ibertax prihlásila do súťaže. „Nikdy sme tieto spoločnosti neovládali ani nevlastnili. Administrátorky (ktoré pracovali pre J&T – pozn. autora) iba vykonávali úkony na základe pokynu klienta,” vysvetľoval hovorca finančnej skupiny Maroš Sýkora. 114

Minister Vážny bránil cyperský Ibertax slovami: „Keby aj mala firma ako sídlo garáž, schránku, alebo hoci aj vajcovú škrupinu, nemôže byť vylúčená zo súťaže, ak splní pravidlá hry.“ Problém bol v tom, že vyradením konkurenčných firiem Slovensko porušilo pravidlá EÚ. Ľubomíra Vážneho ani Roberta Fica to však nezastavilo.NDS podpísala zmluvu o výbere mýta so spoločnosťou SkyToll, ktorú vytvorili firmy

SanToll a Ibertax. Časom odkryla karty aj J&T, ktorá priznala, že sa stala menšinovým

akcionárom cyperského Ibertaxu. Na predraženej štátnej zákazke zrejme zarobil aj oligarcha Milan Fiľo, známy dobrými vzťahmi s Ficom. Fiľo bol tiež na oslave päťdesiatych narodenín ministra Vážneho. Čo je však kľúčové, Fiľo chodil rokovať s finančníkmi z J&T o zmenách v mýtnej zmluve.115 Fiľov človek (Milan Mojš) bol navyše predsedom komisie, ktorá vybrala víťaza tendra. V komisii sedel aj Rastislav Noskovič, ktorý v minulosti spolupracoval s Vladimírom Poórom. Minister Vážny však premiérovi Ficovi žiadne účty neskladal, hoci štát prišiel v mýtnom tendri o vyše 200 miliónov eur.Robert Fico raz o Jánovi Slotovi vyslovil vetu, ktorú zvykol adresovať skôr Mikulášovi

Dzurindovi alebo Ivanovi Miklošovi. Podľa lídra Smeru sa šéf SNS v politike „nabalil“. V tom čase boli priatelia a koaliční partneri, takže to vyvolalo menší rozruch. Fico určite vedel, o čom hovorí, no z jeho úst to nevyznelo dôveryhodne. Ako politik totiž vyvodzoval zodpovednosť selektívne. „Do troch minút odvolám každého člena vlády, u ktorého sa ukáže iba náznak korupcie a klientelizmu,“ povedal Fico v roku 2007. Premiér viac ráz potrestal Jána Slotu a jeho stranu. V prípade politikov Smeru s oligarchickým pozadím (Počiatek, Glváč, Vážny) si však nikdy žiadne nátlakové akcie nedovolil.

ZMLUVA S DIABLOM

DZURINDOV KONIEC A ČIERNE FONDY SMERU

Keď bol Robert Fico prvý raz premiérom, celé volebné obdobie bol pod sústredenou paľbou opozície. Lídrom v kritike korupčných škandálov jeho vlády bola SDKÚ. Dzurindova strana Ficovi neustále pripomínala, že jeho koaliční partneri alebo nominanti Smeru zlyhali. Predseda vlády ťahal v tejto konfrontácii za kratší koniec, pretože často obhajoval neobhájiteľné. No čím menšiu odvahu mal pri vyvodzovaní zodpovednosti voči vlastným ľuďom, tým usilovnejšie zbieral informácie na svojich konkurentov. Bolo to pochopiteľné, pretože koalícia Smeru s HZDS a SNS mala po štyroch rokoch – z hľadiska korupcie – podobný obraz ako Mečiarova vláda z rokov 1994 až 1998.Pol roka pred voľbami 2010 prišla veľká chvíľa Roberta Fica. Premiér vedel, že SDKÚ má v

skrini kostlivcov, takže sa to snažil politicky využiť. Ako skúsený stratég zrejme kalkuloval aj s tým, že keď išlo o financovanie strany, novinári nevideli rozdiel medzi SDKÚ a Smerom. Viacerí sa navyše pre svoje kritické články z minulosti ocitli v nemilosti Mikuláša Dzurindu. Keď Fico začal atakovať morálny profil SDKÚ, písali o tom s rovnakým nasadením ako o oligarchoch z pozadia Smeru. Informácie, ktoré zverejnil o Dzurindovej strane Robert Fico, navyše vykazovali vysoký stupeň dôveryhodnosti. „Investigatívny“ tím predsedu vlády si dal naozaj záležať.Premiér obvinil SDKÚ, že preprala cez švajčiarske účty a schránkové firmy – s prepojením

na daňové raje – provízie z privatizácie štátneho majetku počas vlád Mikuláša Dzurindu. Prípad začala preverovať polícia, ktorá skúmala hlavne spôsob, akým splatila SDKÚ pôžičku vo výške 750-tisíc eur. Hoci vyšetrovanie bolo neskôr zastavené, kauza splnila svoj účel. „Nebudem skákať, ako Fico píska,“ tvrdil najskôr suverénny Dzurinda. Napokon v roku 2010 odstúpil z predvolebnej kandidátky strany. Ficovi ani polícii sa nepodarilo preukázať, že SDKÚ je skorumpovaná strana. No už samotný fakt, že bola za veľmi nejasných okolností financovaná cez schránkové firmy, bol natoľko závažný, že významne znížil jej kredit.Robert Fico bol spokojný. Sršal energiou a celú situáciu si viditeľne užíval. Stačilo niekoľko

tlačoviek a Mikuláš Dzurinda, ktorého napriek odlišnému videniu sveta vždy rešpektoval, bol na kolenách. Kauzy ako mýtny tender, v ktorých hrala takisto dôležitú úlohu schránková firma, už nikto neriešil. Dzurinda rýchlo kapituloval, čo Fica trochu zaskočilo. Jeho záujmom bolo oslabiť SDKÚ, no neželal si, aby Dzurindu nahradila populárnejšia Iveta Radičová. Dzurinda sa ešte pokúsil o comeback, definitívne ho však pochovala kauza Gorila, ktorá vypukla krátko pred voľbami 2012. SDKÚ, ktorá mala vždy nad 15 percent a zostavila dve reformné vlády, sa vtedy ledva dostala do parlamentu. Gorila naštartovala jej pozvoľný pád, ktorý prišiel už o štyri roky. Vo voľbách 2016 získala SDKÚ len 0,26 percenta hlasov, zo strany odišiel Dzurinda aj Mikloš.Tému financovania SDKÚ však prekryla iná, rovnako výbušná téma. Čierne fondy Smeru.

Krátko pred voľbami 2010 oslovil Romana Krpelana, ktorý bol vtedy mojím nadriadeným v denníku SME, jeden bývalý novinár. Ukázal mu sponzorskú zmluvu medzi Fedorom

Flašíkom a Ľubomírom Blaškom. Hoci išlo o dokument z roku 2002, na verejnosti sa objavil až o osem rokov neskôr. Náš zdroj ho získal z okolia Ľubomíra Blaška. Odovzdal nám len kópiu, originál si nechal. Istý čas bol z bezpečnostných dôvodov uložený v jednej rakúskej banke. „Pozri sa na to, vyzerá to zaujímavo,“ povedal mi Krpelan s tým, že na kauze budeme pracovať spolu s denníkom Nový Čas.Novinári sa vždy snažia o exkluzivitu. No v tomto prípade išlo o veľmi citlivý materiál,

takže bolo prirodzené, že zodpovednosť sa rozložila na dve redakcie. Spolu sme boli silnejší. V mediálnom pokrytí prípadu aj voči útokom zvonka, ktoré sme predpokladali po zverejnení zmluvy. Keď som si ten dokument prečítal, neveril som vlastným očiam. Politické strany, ktoré chcú zakryť svojich sponzorov, predsa nepodpisujú zmluvy, ktoré ich robia vydierateľnými. Väčšinou je takýto vzťah založený na dôvere a diskrétnosti. Okrem toho, podnikateľ Blaško bol vnímaný ako človek Pavla Ruska, takže som mal isté pochybnosti, či nemôže ísť o falzifikát. Do zmluvy, ktorá mala len šesť odsekov, boli navyše rukou dopísané niektoré detaily aj konkrétne sumy, ktoré mal Blaško odovzdať Flašíkovi.Z dokumentu vyplývalo, že spolupráca medzi Blaškom a Flašíkom sa začala v lete 2000. 116 K

podpisu zmluvy však prišlo až 26. apríla 2002, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami. To znamená, že Blaško mal financovať Smer takmer dva roky len na „dobré slovo”. No keďže mal povesť veľmi opatrného človeka, zrejme sa chcel poistiť, aby ho Ficova strana neobišla, keď sa bude po voľbách deliť o korisť s „akcionármi“ z prostredia HZDS. Svedčí o tom aj tretí článok zmluvy. „Obe strany sa dohodli, že táto zmluva predstavuje jednoznačné pristúpenie sponzora k predchádzajúcim zmluvným vzťahom koordinátora s inými sponzormi a jeho finančné príspevky za prinajmenšom rovnocenné s príspevkami iných sponzorov.“ Blaško bol v dokumente označený ako „sponzor“, Flašík vystupoval ako „koordinátor financovania a volebnej kampane“ Smeru.V zmluve sa tiež píše, že Blaško už daroval Smeru 16 miliónov korún, každý mesiac mal

zaplatiť pol milióna. Rovnakú sumu mal Flašíkovi odovzdať na financovanie straníckej kampane 2002. „Pre úspešné zvládnutie priebehu parlamentných volieb 2002 a nastolenie nového poriadku na Slovensku, na ktorom obom stranám záleží, koordinátor vypracoval rozpočet na pokrytie aktivít volebnej kampane, v rámci ktorého sa so sponzorom dohodli na mimoriadnom príspevku vo výške 16 miliónov korún.“ Blaško mal peniaze uhradiť v piatich splátkach, poslednú do konca augusta 2002. Zaujímavá bola aj protihodnota, ktorú mal Flašík sľúbiť utajenému sponzorovi Smeru.Blaška mal napríklad pravidelne informovať o „politických a hospodárskych postojoch

strany“ a vytvoriť priestor, aby sa jeho odborníci mohli zapojiť do prípravy „stanovísk a dokumentov”, ktoré potom Smer komunikoval na verejnosti. No kľúčový bol štvrtý článok sponzorskej zmluvy, v ktorom mal Flašík garantovať Blaškovi, že môže obsadiť tri miesta v prvej dvadsiatke na kandidátke strany. Podnikateľ si mohol vybrať z členov predsedníctva, respektíve z tieňovej vlády Smeru. Ak by sa strana po voľbách 2002 dostala do vlády, Blaško mal nárok na jedného štátneho tajomníka v niektorom z hospodárskych rezortov. Jeho ľudia

tiež mohli obsadiť tri pozície v riadiacich orgánoch štátnych podnikov v oblasti energetiky a železníc.Asi mesiac sme s Romanom Krpelanom riešili dilemu, ako naložiť so sponzorskou zmluvou

Blaško – Flašík. Blaško už šesť rokov nežil a Flašík nemal dôvod, aby potvrdil jej autenticitu. Keďže sme váhali, náš informátor začal byť nervózny. „Kedy s tým pôjdete von? Tá zmluva je pravá, nemáte sa čoho báť.“ Hoci išlo o spoľahlivý zdroj, uspokojiť sa len s jeho svedectvom – navyše anonymným – by bola v takej citlivej kauze samovražda. Odpoveď na otázku, prečo by Blaško daroval peniaze práve Smeru, keď s ním nemal dovtedy nič spoločné, bol ešte ten menší problém. Mnohí podnikatelia, ktorí sa chcú udržať v biznise, sú pragmatici. Podporia toho, kto je práve pri moci, alebo má šancu vyhrať voľby. V hlave nám skôr vŕtalo, prečo boli niektoré veci dopísané perom.Nakoniec sme sa zhodli, že detaily zmluvy sa zrejme doťahovali na poslednú chvíľu. Pri

každom odseku boli navyše tzv. parafy – skrátené podpisy Ľubomíra Blaška aj Fedora Flašíka, z čoho vyplývalo, že obidve strany si chceli kryť chrbát. Lenže ako preveriť, či nie sú podpisy kľúčových aktérov falošné, keď ich nemáte s čím porovnať? Blaško bol mŕtvy a predstava, že Flašík sa dá otestovať expertom z odboru písmoznalectva, bola absurdná. Obaja však podnikali, takže bola aspoň teoretická šanca, že ich podpisy budú na nejakých firemných dokumentoch. Tie vám síce málokto ukáže dobrovoľne, no ich databáza sa nachádza v zbierke listín obchodného registra. Nie všetkých, ale keď máte šťastie, tak nájdete, čo potrebujete.Podpisy Ľubomíra Blaška a Fedora Flašíka som hľadal v hŕbe dokumentov niekoľko hodín.

Keď sa mi to podarilo, vrátil som sa spokojný do redakcie. Voľným okom vyzerali takmer identicky ako na sponzorskej zmluve. V investigatívnej žurnalistike však s pocitmi nevystačíte, dôležité sú fakty. V priebehu dvoch dní som preto obvolal asi desať odborníkov na písmoznalectvo, ktorí boli registrovaní na ministerstve spravodlivosti. Odpoveď bola vždy rovnaká. Kópie podpisov neporovnávame, ak potrebujete relevantný posudok, musíte priniesť originály. Tie mal náš zdroj, no nechcel ich pustiť z rúk. „Bez originálu zmluvy sa nepohneme ďalej,“ snažili sme sa mu vysvetliť. Bezvýsledne. Sme v slepej uličke, zbytočne sme strácali čas, vravel som si rezignovane.Hoci to vyzeralo beznádejne, urobil som ešte jeden pokus. Oslovil som znalca z

východného Slovenska, ktorý vypracoval odvážny posudok v jednej citlivej kauze z obdobia prvej Ficovej vlády. Kontakt mi sprostredkoval bývalý kolega z redakcie časopisu .týždeň. „Pošlite mi tú zmluvu, pozriem sa na to,“ povedal mi s tým, že sa mám ozvať o niekoľko dní. Napokon to trvalo trochu dlhšie, no výsledok bol povzbudivý. „Keďže je to kópia, pečiatku vám na to nedám. Ale tie podpisy majú veľa podobných znakov, z ktorých sa dá usúdiť, že sú s najväčšou pravdepodobnosťou autentické,“ tvrdil znalec.

Poznámka:Podpisy Ľubomíra Blaška a Fedora Flašíka na sponzorskej zmluve.

Poznámka: podpisový vzor Fedora Flašíkana dokumente spoločnostiPRVÁ LOBBING.

Poznámka: podpisový vzor Ľubomíra Blaška na dokumente spoločnosti Minerfin.

KONFLIKT S FLAŠÍKOM A ZASTRAŠOVANIE NOVINÁROV

Už sme boli blízko. K úplnej istote nám však chýbali svedectvá dôveryhodných ľudí, ktorí by potvrdili, že podnikateľ Blaško financoval Smer. Najskôr som sa stretol s Bohumilom Hanzelom, ktorý mal vždy dobré informácie o vnútorných pomeroch v strane. Komunikovali sme spolu asi od roku 2006. Väčšinou v parlamente, alebo v sídle jeho firmy v bratislavskom Ružinove. Na schôdzke som mu ukázal sponzorskú zmluvu medzi Blaškom a Flašíkom. Hanzel si ju pozorne prečítal a povedal: „Nevedel som, že existuje nejaká zmluva. Ale viem o sume 16 miliónov korún aj to, že Blaško dával Smeru pol milióna mesačne.“ Dohodli sme sa, že zatiaľ ho nebudem citovať. S prísľubom, že keď to bude potrebné, vystúpi z anonymity. Môj kolega Roman Krpelan sa medzitým stretol s Blaškovým priateľom, podnikateľom Drahomírom Mihálekom. Schôdzku mu sprostredkoval náš zdroj.Mihálek bol členom Smeru. Pred voľbami 2002 sedel v tieňovej vláde, vyjadroval sa k

hospodárskym otázkam. Aj Mihálek potvrdil, že Blaško bol sponzorom strany. No takisto len mimo záznam. S Romanom Krpelanom sa však dohodli, že keby sa Flašík alebo Smer voči tomu ohradili, poskytne nám oficiálny rozhovor. Vzápätí som kontaktoval Flašíka, ktorému som nepovedal, čo od neho chcem. Sponzorskú zmluvu sme mu chceli ukázať až na osobnom stretnutí, aby sme videli jeho bezprostrednú reakciu. „Kvôli čomu sa chcete so mnou stretnúť? Ja už nemám so Smerom nič spoločné,“ tvrdil Flašík. Napokon sa s nami stretol v jednej zo svojich firiem, ktorá sídlila v centrále Smeru. Keď sme vošli do jeho kancelárie, za stolom nás už čakala jeho manželka Monika Beňová.Krátke letné šaty, profesionálny úsmev. Jej prítomnosť ma prekvapila, keďže v minulosti

som o financovaní Smeru diskutoval len s Flašíkom. Ale teraz išlo naozaj o veľa, takže chcela mať zrejme situáciu pod kontrolou. Inokedy uvoľnený Flašík reagoval strojene, nepovedal nič navyše. Na stretnutie sa dobre pripravil, žiadna otázka ho nezaskočila. Akoby tušil, čo máme v rukách. Od momentu, keď sme si s ním dohodli termín schôdzky, sa totiž snažil zistiť, prečo trváme na osobnom stretnutí. Neviem, či sa mu to podarilo, ale keď sme mu ukázali sponzorskú zmluvu, ani na chvíľu nezaváhal. Dokument len prebehol očami a povedal: „Je to podvrh. Pána Blaška poznám zo spoločenských akcií, no nikdy som s ním nerobil žiadny biznis.“Keď sme zmluvu zverejnili v denníku SME, Flašík prešiel do útoku. Prostredníctvom

tlačovej agentúry nám odkázal, že podáva trestné oznámenie. To isté avizovala aj strana Smer, ktorá pridala bonus v podobe žaloby „na ochranu dobrej povesti právnickej osoby“. Ich vyhrážky tiež smerovali k denníku Nový Čas, ktorý medializoval sponzorskú zmluvu spolu s nami. Smer zároveň varoval ďalšie redakcie, že bude voči nim postupovať rovnako tvrdo, ak budú od nás preberať „uvedené klamstvá a podvrh“. Neviem, či to trestné oznámenie a žalobu naozaj podali, alebo išlo len o taktický komunikačný manéver, aby zastrašili kritických novinárov. Mňa ani mojich kolegov z denníka SME však v tejto veci nikto na výsluch (súd) nepredvolal.

Drahomír Mihálek svoje slovo dodržal len čiastočne. Dva dni po zverejnení zmluvy nám poskytol rozhovor, v ktorom opísal dve schôdzky s Blaškom a Flašíkom. Obidve sa uskutočnili pred voľbami 2002 a podľa Miháleka sa na nich zúčastnil aj premiér Fico. „Raz sme sa stretli na Hrade v nejakej reštaurácii a raz v reštaurácii Mária Terézia. Bolo to vlastne stretnutie s ním (s Ficom – pozn. autora), nie samoúčelné stretnutie,“ tvrdil Mihálek.117 Denníku Nový Čas povedal, že na schôdzke bola aj Monika Beňová. Témou debaty bolo zlepšenie podnikateľského prostredia. „Spolupracoval som na tvorbe hospodárskeho programu Smeru, stretli sme sa k nejakej ekonomickej téme.” S Ficom sa tiež stretli na oficiálnych fórach, ktoré však Mihálek bližšie nekonkretizoval.Mihálek, ktorý bol vtedy v tieňovej vláde Smeru, zároveň priznal, že s Flašíkom sa pozná

asi od roku 1994. Pripustil, že práve Flašík ho zrejme dotiahol do Ficovej strany. „Asi to nejako vzišlo z našej komunikácie. Zoznámil som ho aj s Blaškom. Bavili sme sa s Flašíkom, ako využiť moje vedomosti a skúsenosti pri tvorbe ekonomického programu.“ Mihálek sa tiež poznal s Bohumilom Hanzelom. „Aj s ním sme mali debaty. Komunikoval som s ním v tom istom čase ako s Flašíkom.“ K sponzorskej zmluve Blaško – Flašík sa však Mihálek na diktafón vyjadril neurčito. Po zverejnení rozhovoru si navyše v tlačovej agentúre zaplatil správu, v ktorej napísal: „Redaktori SME a denníka Nový Čas zneužili moju dôveru a účelovo prekrútili moje vyjadrenia, čím skreslili mnou uvádzané fakty.“ Keď sme na webe SME zverejnili zvukový záznam rozhovoru, Mihálek sa už neozval.Keď som sa ho neskôr pýtal, či sa stiahol po tlaku z centrály Smeru, Mihálek mi povedal:

„Možno to tak vyzeralo, ale v tejto fáze sa k tomu nebudem vyjadrovať.“ 118 Bohumil Hanzel sa, našťastie, nezľakol. Keď som ho navštívil, v jeho kancelárii už sedela redaktorka denníka Nový Čas. Sekretárka mi ponúkla kávu a poprosila ma, aby som chvíľu počkal. Sadol som si na chodbu a rozmýšľal, ako klásť otázky, aby som sa dozvedel o financovaní Smeru čo najviac. Jedným okom som zároveň sledoval Hanzela, ako gestikuluje počas rozhovoru s novinárkou z konkurenčných novín. Hanzel pôsobil vyrovnane, hoci si musel byť vedomý, že keď začne rozprávať, strhne sa lavína. Vylúčené neboli ani pokusy o diskreditáciu a možno aj vyhrážky jeho rodine. Vedel toho až príliš veľa, navyše bolo krátko pred voľbami 2010.Keď prišiel môj čas, Hanzel ma srdečne pozdravil a stanovil si podmienky. Rozhovor chcel

autorizovať, video odmietol. Druhá podmienka ma mrzela, lebo kamera prezradí o človeku veľa. Stačí si spomenúť, ako sa zatváril Radoslav Procházka, keď sa ho novinári po voľbách 2016 pýtali, či sa na Úrade vlády stretol s politikmi Smeru. Alebo Robert Kaliňák, keď ho Boris Kollár v diskusnej relácii televízie Markíza obvinil, že sa takisto stretával s mafiánom Jurajom Ondrejčákom alias Piťom. Hanzel však nie je Kaliňák ani Procházka, na rozdiel od nich nemusel nič zakrývať. V jeho prípade by sa kamera hodila skôr preto, že nemohol povedať o financovaní Smeru úplne všetko. No niekedy stačí jeden pohľad, úsmev, zdvihnuté obočie, a každý pochopí, ako to je.Moje obavy boli zbytočné. Hanzel podpísal Chartu 77, odvaha mu rozhodne nechýbala.

Navyše už nebol poslancom parlamentu, takže mal väčšiu vnútornú slobodu ako ktokoľvek v

Smere. Hovorili sme spolu asi hodinu. Len na diktafón, kamera zostala v redakcii. Napriek tomu vôbec neuhýbal, naopak. Hanzel mi povedal oveľa viac, ako som očakával. O Ľubomírovi Blaškovi, Drahomírovi Mihálekovi, Fedorovi Flašíkovi aj Robertovi Ficovi. O akcionároch strany a spôsobe jej financovania. Neprezradil len dve veci. Mená piatich investorov, s ktorými mal Fico podpísať sponzorskú zmluvu. A identitu podnikateľa, od ktorého mal zohnať milióny vlastnou hlavou.Viem, o koho ide, pretože Hanzel mi to vtedy povedal mimo záznam. No keďže nemám jeho

súhlas, zatiaľ si to musím nechať pre seba. Ak ste však doteraz čítali túto knihu pozorne, ľahko sa dovtípite, o koho ide. Aby ste mali predstavu, čo mi vlastne Hanzel povedal v roku 2010 v rozhovore pre denník SME, zverejňujem ho ešte raz v pôvodnej verzii. Ide totiž o šokujúce svedectvo človeka zvnútra Smeru, vďaka ktorému dokážete lepšie pochopiť, prečo sa Ficova strana od nástupu k moci správa ako akciová spoločnosť vplyvných oligarchov. Nechcem zľahčovať kritické hlasy ľudí ako Boris Zala alebo Monika Beňová, ktorí sa ozvali v posledných mesiacoch. Hanzelove slová však mierili priamo do srdca. Napokon, posúďte sami.

Povedali ste, že kampaň Smeru v roku 2002 stála 284 miliónov korún. Premiér a predseda Smeru Robert Fico vás označil za klamára a politického skrachovanca. Čo si o tom myslíte?Nemal inú možnosť, ako to spochybniť. Keby to priznal, bol by z toho veľký politický škandál. To, ako ma nazval, je už jeho problém. Myslím, že som úspešný človek.Takže trváte na tom, že Smer vtedy financovali viacerí sponzori, ktorí dali strane veľké sumy peňazí?Áno. Keď to bude potrebné, viem to kedykoľvek preukázať.Ako?Keď som sa 17. septembra 1999 prvýkrát stretol s Ficom, hľadal sponzorov, ktorí by mohli podporovať stranu. Druhýkrát sme sa stretli 6. októbra 1999 a dohodli sa, aká bude moja úloha v Smere. Začal som teda zháňať vplyvných ľudí, ktorí sú ochotní financovať stranu.O koho ide?Viacerí sú moji priatelia, zatiaľ ich nebudem menovať. Ak to bude potrebné, poviem to na súde. S prvým veľkým sponzorom som sa stretol 8. októbra 1999 v Bratislave, 28. novembra 1999 som pripravil Ficovo stretnutie s piatimi významnými bankármi. Keďže to bolo háklivé, boli u mňa doma, aby ich nikto nevidel. Tretieho decembra 1999 som na rovnakom mieste pripravil Ficovo rokovanie s piatimi významnými podnikateľmi. S druhým veľkým sponzorom som sa stretol 3. decembra 1999. So všetkými týmito ľuďmi som hovoril o podpore pre stranu.Ako vám máme veriť, že ste sa s nimi naozaj stretli?Som veľký pedant, už 25 rokov si o všetkom vediem podrobné poznámky. Ak to bude potrebné, nemám problém, aby ich preskúmal grafológ.Stretli ste sa aj s Drahomírom Mihálekom, priateľom podnikateľa Ľubomíra Blaška?

Áno. Bol to tretí veľký sponzor, ktorého som dotiahol do Smeru. Dvakrát – 17. a 19. marca 2000 – som sa s Mihálekom stretol sám, tretíkrát tam bol aj Fico. Bolo to 25. októbra 2000 v reštaurácii Jasmín. Hovorili sme o Mihálekovej pozícii v Smere aj o tom, či môže zabezpečiť peniaze pre stranu. Potrebovali sme odborníkov, takže sme ho dali do tieňovej vlády. Prvý, druhý a tretí veľký sponzor darovali Smeru v rokoch 2000 až 2002 približne 60 miliónov korún. V tejto sume sú zahrnuté aj peniaze, ktoré dal Blaško cez Miháleka.Ide o 32 miliónov korún, ktoré sú v zmluve medzi Blaškom a vtedajším šéfom volebného tímu strany Fedorom Flašíkom?O zmluve som nevedel, ale viem, že to bolo 32 miliónov korún. Mihálek mi povedal, že nosil 500-tisíc mesačne.Kto bol pred voľbami 2002 pokladníkom Smeru?Pani Vallettová.Matka Moniky Beňovej?Áno.Aká bola vtedy Flašíkova pozícia v Smere?Prvé tri roky to bol najsilnejší človek v strane. Na začiatku fungovalo v Smere paralelné financovanie, o ktorom vedel aj Fico. Prvé zabezpečoval Flašík, druhé ja. Neskôr ma Fico požiadal, aby som to všetko presunul na Flašíka.Ako strana vyúčtovala tých 284 miliónov, ktoré mali ísť na kampaň?Neviem, ja som sa o to nestaral. Mojou úlohou bolo zabezpečiť sponzorov.Kto a ako to mal zúčtovať? Flašík?Podľa toho, ako to bolo vtedy zabehnuté, tak s veľkou pravdepodobnosťou áno. Samozrejme, pod Ficovou kuratelou, ktorý vedel o každej korune v Smere. Všetky oficiálne zmluvy išli cez vtedajšieho generálneho manažéra strany Igora Federiča. Fico to vždy odklonil tak, aby išlo cez účtovníctvo len to, čo je nevyhnutné.Kedy vám Fico povedal, že je legitímnou požiadavkou sponzorov požadovať štátne zákazky a funkcie v strategických podnikoch?16. augusta 2001.Kde to bolo?U mňa doma.Prečo ste sa stretli?Často sme viedli veľmi dôverné rozhovory medzi štyrmi očami, ktoré trvali aj štyri či päť hodín.V akej súvislosti to povedal?Fico ma požiadal, aby som preveril človeka, ktorý chcel dať Smeru dva milióny korún. Nebol si totiž istý, či ide o čisté peniaze. Keď som zistil, že je to v poriadku, začal si tento človek robiť nejaké nároky. Keď som sa pred Ficom ohradil, že sa mi to nepáči, povedal mi, že je normálne, ak si budú sponzori za peniaze, ktoré dali strane, po víťazných voľbách robiť nároky na štátne zákazky. Fico navyše zháňal peniaze pre stranu aj sám.Sám?

Áno, to bol tretí spôsob financovania Smeru. Fico sa mi pochválil, že tie peniaze zohnal vlastnou hlavou.Koľko to bolo?Veľmi veľa.Sto miliónov?Povedal mi jedno meno aj presné čísla, ak to bude nutné, poviem ich na súde. Ale nie ste ďaleko od spomínanej sumy.Fico to poprie. Viete dokázať, že vám to povedal?Viem. Povedal, že človek, cez ktorého tie peniaze zohnal, si plní svoje záväzky a nosí peniaze. Videl som aj kópiu zmluvy, ktorá je veľmi podobná zmluve medzi Blaškom a Flašíkom, čo sa objavila v médiách. Je to dohoda medzi Ficom a skupinou piatich sponzorov, ktorých zastupuje veľmi vplyvný podnikateľ. V zmluve sú títo sponzori označení ako sympatizanti 1 až 5. Má päť strán a je notársky overená.Prečo je notársky overená?Pretože ide o veľké peniaze a konkrétne miesta na kandidátke Smeru. Fico kedysi povedal, že urobí všetko preto, aby sa stal premiérom. Týmto krokom sa upísal diablovi.Prečo ste po voľbách 2002 vycúvali z vedenia strany?Pretože som pochopil, prečo niektorí moji priatelia – Martin Zohdy Hamid, Iveta Lišková alebo Roman Václavík – vypadli z kandidátky Smeru. Hoci patrili medzi zakladajúcich členov strany, Fico musel urobiť to, čo podpísal so sponzormi.

VÝHRAŽNÝ MAIL A HANZELOV KABARET

Po zverejnení rozhovoru s Bohumilom Hanzelom sa ma viacerí novinári aj politici pýtali, aký bol jeho motív. Myslím, že ako jeden zo zakladateľov strany bol veľmi sklamaný, ako vládne Robert Fico a čo robí s touto krajinou. Pohár trpezlivosti jednoducho pretiekol. Smer plával od jedného korupčného škandálu k druhému. Ani ekonomicky neposunul Slovensko výraznejšie dopredu. Spokojní mohli byť hlavne spriaznení podnikatelia a stovky straníkov, ktorí obsadili po nástupe Smeru k moci štátnu správu. Ale objavili sa aj skeptické hlasy, že Hanzel sa chcel Ficovi pomstiť, pretože sa cítil byť ako zakladateľ strany odsunutý na vedľajšiu koľaj.„Myslím, že Bohuš bol sklamaný, pretože mal vyššie ambície ako byť podpredsedom

zahraničného výboru parlamentu. Hovorilo sa, že chce byť šéfom SIS,“ povedal mi jeden z politikov Smeru. Lenže Hanzel sa s Ficovou stranou mentálne rozišiel už v roku 2004. To znamená šesť rokov predtým, ako detailne opísal spôsob financovania Smeru. Napriek odporúčaniu vedenia strany, aby jej poslanci nehlasovali za Zajacovu reformu zdravotníctva, totiž urobil presný opak. „V lete som bol trikrát hospitalizovaný a videl som, ako funguje naše zdravotníctvo. Som hlboko presvedčený, že treba urobiť reformu,“ vysvetľoval Hanzel, ktorý už v ďalších voľbách v roku 2006 nekandidoval. Venoval sa hlavne podnikaniu a rodine.

Predstava, že sa zrazu v roku 2010 rozhodol, že si ide vybavovať účty s mocensky neohrozeným Ficom, sa mi preto zdá málo pravdepodobná. Je možné, že Hanzel chcel dať premiérovi najavo, aby ho konečne bral vážne. No myslím, že jeho kritický postoj pramenil skôr z jeho povahy. Hanzel bol vždy tak trochu neriadená strela. Rebel, ktorý išiel proti prúdu. Keď sa mu niečo nepáčilo, vedel to dať otvorene najavo. Za komunizmu, aj po zmene režimu, keď mal pre svoje názory konflikty s vedením Smeru. Hanzel pritom nikdy neuhol, hoci vedel, že to môže mať vážne následky. Po podpise Charty 77 ho prenasledovala ŠtB, ktorá ho napokon donútila k emigrácii. Vo Švédsku začínal ako obyčajný robotník, postupne sa však vypracoval na úspešného manažéra.Hanzel veľa riskoval aj v roku 2010, keď rozkryl fungovanie akciovej spoločnosti Smer.

Znovu mal proti sebe silný štátny aparát, ktorý naňho mohol pritlačiť, alebo zničiť jeho povesť účelovými dezinformáciami. Napriek tomu išiel Hanzel hlavou proti múru a odveta na seba nedala dlho čakať. Od Roberta Fica, ktorému pomáhal budovať stranu a zháňať peniaze, si najskôr vypočul, že je chorobný klamár a politický skrachovanec. Hanzel vraj prešiel na druhú stranu barikády. Pre jeho firmu Q-EX totiž pracoval syn Milana Horta, vtedajšieho politika SDKÚ. Fico sa snažil Hanzela spochybniť aj tvrdením, že nie je zakladajúcim členom Smeru.Hanzel priznal, že sa pozná s opozičným politikom Hortom. „On patril do mojej bandy, čo

sme behali po horách. Dokonca som mu raz zachránil život ako chalanovi, keď ho obesili na strom, tak som ho hneď odrezal.“ Podľa Horta sa vtedy hrali na nepriateľské bandy a jedna z nich ho zajala. „Poznáme sa naozaj od malička. Vyrastali sme na jednom dvore,“ povedal o Hanzelovi. Politik Smeru však Ficovi pripomenul, že riaditeľkou jeho firmy Q-EX bola bývalá poslankyňa strany Edita Angyalová. Pre Hanzela navyše pracoval aj Ficov príbuzný. „V roku 2001 ma Fico požiadal, či nezamestnám jeho bratranca Rastislava Rybanského. Robil pre mňa asi tri roky, s odvodmi ma to stálo asi dva milióny korún,“ tvrdil Hanzel.Fico sa tiež zabudol pochváliť, aký štedrý honorár mu vyplatila Hanzelova firma Q-EX za

dve knižky, ktorými chcel pred voľbami 2002 upútať voličov. Prvá sa volala „Dobrý deň, cestná kontrola“. Právnik Fico v nej vysvetľoval, aké doklady alebo povinnú výbavu musia mať pri sebe vodiči, respektíve, aké pokuty im hrozia v prípade porušenia pravidiel cestnej premávky. Vyše polovice útlej brožúrky v rozsahu 44 strán, ktorá vyšla v náklade 50-tisíc kusov, tvorili fotografie a doslovné citácie zákonov. Druhá knižka s názvom „Nutná obrana“ mala 120 strán a vyšla v náklade 9 100 kusov. Za prácu s rovnakým názvom získal Fico titul docenta. Hanzelova firma mu poskytla z každej knižky sto kusov zadarmo.V tom čase dostávali aj autori odborných monografií maximálne desiatky tisíc korún. Firma

Q-EX, ktorá vydala obidve Ficove knižky, však vyplatila predsedovi Smeru rovný milión. 119

Podľa Hanzela to bola pomoc Robertovi Ficovi, ktorý chcel v tom čase rekonštruovať chatu. Hanzel mi ukázal aj kópie zmlúv medzi Ficom a firmou Q-EX z mája 2001 a apríla 2002, v ktorých sa dohodli na miliónovom honorári. Obidve sme následne zverejnili v denníku SME. Hanzel tiež spochybnil Ficovo tvrdenie, že nie je zakladajúcim členom Smeru. Ako dôkaz

predložil preukaz číslo 34 z novembra 1999, ktorý podpísal predseda strany. Fico obišiel jeho slová mlčaním.Po zverejnení rozhovoru o financovaní Smeru, ktorý som urobil s Bohumilom Hanzelom,

mu prišiel výhražný mail. „Bohuš, aspoň drž hubu. Všetci Tvoji známi vieme, že keby si nebol v Smere, tak dnes máš veľké guľové a nie Q-EX. Tak sa nenadrapuj, lebo dopadneš ako Tvoj kamarát eisenboňák. Ten sa už vezie dolu vodou. S pozdravom Jánošík.“ Jeho autorom bol bývalý podpredseda SNR Ján Majer. „S Bohušom sa poznáme z vernisáží. Poslal som to, pretože ma nahnevalo, čo píšete vy novinári. Už som sa mu za to ospravedlnil,“ povedal mi Majer. Hanzel však tvrdil, že ho nepozná. „Zatiaľ som nevidel ani žiadne ospravedlnenie, ale ak je to tak, vítam to.“Eisenboňák je v preklade železničiar. Majer nevysvetlil, na koho tým narážal. V sponzorskej

zmluve medzi Fedorom Flašíkom a Ľubomírom Blaškom sa píše, že tento podnikateľ chcel dosadiť svojich ľudí aj do strategických podnikov v oblasti železníc. Blaško bol síce pred smrťou dosť nervózny, no oficiálnou príčinou jeho smrti bol infarkt. Hanzel navštívil Generálnu prokuratúru, kde podal trestné oznámenie. „Beriem tie vyhrážky vážne. Žena je nervózna, volajú mi deti zo Švédska, že majú o mňa strach. Dcére gymnazistke spolužiaci vraveli, že by mala chodiť v nepriestrelnej veste. Jeden z nich povedal, že to nie je potrebné, dnes vraj strieľajú rovno do čela.“Hanzel prišiel na prokuratúru sám. O ochranku nepožiadal, pretože nedôveroval ministrovi

vnútra Robertovi Kaliňákovi. „O Kaliňákovi si nemyslím nič dobré, pretože viem, z akého prostredia pochádza. Keď ho vidím na bilbordoch s heslom Chránime vlasť, je mi z toho zle.“ O niekoľko dní navštívil Hanzel švédsku ambasádu v Bratislave. Veľvyslancovi Mikaelovi Westerlingovi, s ktorým sa osobne poznal, odovzdal obálku typu A4. Novinárom povedal, že sú v nej dôkazy o korupčnom pozadí Smeru. Detaily však nezverejnil. „Všetko má svoj čas,“ tvrdil Hanzel. Westerlinga zároveň požiadal, aby materiál v prípade, že sa mu niečo stane, odovzdal generálnemu prokurátorovi Dobroslavovi Trnkovi a zverejnil ho „v príslušných inštitúciách Európskej únie“.Generálneho prokurátora Hanzel osobne nenavštívil, pretože mu podobne ako Kaliňákovi

nedôveroval. Trnkovi okamžite po Hanzelovej schôdzke na švédskej ambasáde volal premiér Fico: „Pýtal som sa ho, či tam pán Hanzel niečo priniesol. Dostal som odpoveď, že nič.“ Fico sa snažil jeho stretnutie s veľvyslancom Westerlingom zľahčovať tým, že o Hanzelovi hovoril ako o „pánovi XY“, ktorý nie je mentálne v poriadku. Premiér narážal na satirický kabaret, ktorý Hanzel organizoval pre zamestnancov svojich firiem. „Počas posledného kabaretu sa vyzliekol aj donaha, čo naznačuje, o koho asi ide. Teraz potrebuje robiť kabaret pre celú republiku,“ glosoval Fico.Hanzel zvládal útoky na svoju dôstojnosť a spochybňovanie psychického stavu pokojne. „Z

kabaretu mierneho humoru Q-EX, ktorý má deväťročnú tradíciu, je videozáznam, ktorý potvrdzuje, že premiér klame. Mal som na sebe spodnú bielizeň,“ reagoval s úsmevom. Podľa Hanzela navštívil jeho kabaret v rokoch 1999 a 2001 aj predseda Smeru. Hanzel pustil novinárom videozáznam z akcie, na ktorej sa Fico výborne zabáva. „Chválil ma, aký mám

zmysel pre humor, ako sa vieme odviazať,“ povedal Hanzel. No situácia nebola až taká vtipná, ako by mohla naznačovať táto slovná prestrelka. Hanzel tvrdil, že Smer intenzívne pracoval aj na „údajných listinných dôkazoch“, ktorými ho chcel zdiskreditovať.O čo presne ide, nepovedal. „Je s tým však problém, keďže je tam aj meno Roberta Fica, pri

ktorom sú uvedené nejaké zaujímavé čísla. Mám sľúbenú kópiu pôvodnej verzie tohto dokumentu. Keď ju budem mať, tak vám to poviem.“ Smer naozaj priniesol na Generálnu prokuratúru „listinný dôkaz, ktorý čosi potvrdzuje o pánovi XY.“ No zrejme išlo len o spravodajskú hru, ktorou chcel Fico odpútať pozornosť od vážnych podozrení z netransparentného financovania strany. Hanzela totiž nikto nestíhal. Svoje tvrdenia o sponzoroch Smeru chcel preukázať aj na detektore lži. Hanzel vyzval Fica, aby test absolvovali spolu a odpovedali na rovnaké otázky. V prítomnosti novinárov a zahraničných odborníkov, aby nemohol nikto s výsledkom manipulovať. Fico na jeho ponuku nereagoval.

AKO SOM SA DOSTAL K HLASU PODOBNÉMU FICOVI

Predseda vlády bol takmer tri týždne pod obrovským tlakom, aký dovtedy vo svojej politickej kariére nezažil. Často reagoval emotívne, kauza utajených sponzorov ho evidentne zaskočila. Zdroje zvnútra Smeru mi vtedy hovorili, že je veľmi nervózny, pretože netušil, čo všetko ešte môže vyjsť najavo. Hanzel, s ktorým som vtedy komunikoval takmer denne, sa však nečakane stiahol. Týždeň pred voľbami 2010 sme sa mali stretnúť v jeho firme Q-EX. Hanzel mi mal odovzdať dôkaz o nekalom financovaní Smeru. Keďže som to mal blízko, z domu som vyrazil asi päť minút pred schôdzkou. Cestou som si zapálil cigaretu, aby som potlačil vnútorné napätie.Hanzel prišiel načas, no nebolo mu veľmi do reči. Keď som sa ho spýtal, či ideme do jeho

kancelárie, aby sme neboli až tak na očiach, odmietol to. „Nikam nejdeme,“ povedal a podal mi papier, na ktorom bol rukou napísaný krátky text. Z kontextu bolo jasné, že mi žiadne dôkazy neodovzdá. Jeden novinár vraj sklamal jeho dôveru, pretože si tajne nahral ich súkromný rozhovor. A potom ho zobchodoval s jedným z mecenášov Smeru. „Ten človek je veľmi nebezpečný,“ tvrdil Hanzel. Keďže viem, o koho ide, jeho obavám som rozumel. Hanzel mi tiež povedal meno novinára, ktorý ho mal podviesť.Pokúsil som sa mu vysvetliť, že nemôžem ručiť za kolegov z iných redakcií. „Ja som vás

nikdy nepodrazil, vždy sme mali korektný vzťah,“ povedal som Hanzelovi. „Vás považujem za slušného človeka, ale ja sa už nebudem vyjadrovať k téme Smer. Odchádzame do zahraničia, pretože nechcem ohroziť svoju rodinu. Neviem, kedy sa vrátim,“ reagoval Hanzel, podal mi ruku, nasadol do auta a odišiel preč. Rozrušený som zavolal vtedajšiemu šéfredaktorovi SME Matúšovi Kostolnému, aby sme sa čo najskôr stretli. Matúš prišiel v priebehu pár minút. Sadli sme si do jeho auta a uvažovali, čo ďalej. Nakoniec sme sa zhodli, že o tom nebudeme písať, aby sme Hanzela zbytočne nevystavili riziku.Hanzel sa vrátil na Slovensko až po voľbách 2010. Raz som ho náhodne stretol v jednom

nákupnom centre na okraji Bratislavy. Sadli sme si na kávu a asi hodinu nezáväzne debatovali, čo robí a ako sa mu darí. Vrátili sme sa aj k téme financovania Smeru. Hanzel

zopakoval, že sa už v tejto veci nechce ďalej angažovať, pretože nedôveruje ani pravicovej vláde, ktorá vzišla z volieb 2010. Hanzel bol totiž presvedčený, že ho chceli trestne stíhať. Ako človeka, ktorý vraj vedel o nečistých praktikách v Smere, no neoznámil to polícii ani prokuratúre. Verejne totiž prehovoril až jedenásť rokov po založení strany, ktorú mali od začiatku financovať utajení sponzori. Hanzela som odvtedy nevidel, už viac ako šesť rokov sa vyhýba komunikácii s novinármi. Viac ráz som ho požiadal o osobné stretnutie, no vždy to odmietol. Pred niekoľkými týždňami sme si vymenili niekoľko esemesiek a mailov, ale k financovaniu Smeru sme sa už nevrátili.Neviem, či bola Hanzelova obava, že pravica ho chce postaviť pred súd, opodstatnená.

Vtedajší predstavitelia KDH, ktoré malo pod kontrolou ministerstvo vnútra, to však odmietli. Hanzela napokon nikto nestíhal. Žiadna odveta neprišla ani z prostredia Smeru, čo bolo vzhľadom na závažnosť Hanzelových tvrdení o financovaní strany prekvapivé. „Neviem o vyjadreniach pána Hanzela, za ktoré by som mal podávať trestné oznámenie,“ reagoval Robert Fico. Do konfrontácie s Hanzelom sa nepustil ani Fedor Flašík, ktorý mal na starosti paralelné financovanie Smeru. „Viete, to sú pre mňa také odťažité témy. Je to názor pána Hanzela, pričom ja rešpektujem názor každého človeka. Navyše, pri dnešnej vymožiteľnosti práva a prieťahov v súdnom konaní by bola takáto cesta v nedohľadne.“ Trestné oznámenie síce podali traja predstavitelia Smeru (Maďarič, Federič, Richter). No nie na Bohumila Hanzela, ale na „neznáme osoby“.Robert Fico sa mohol zhlboka nadýchnuť. Po hektickom období, keď len s ťažkosťami

odrážal útoky na samotnú podstatu Smeru, to vyzeralo, že po Hanzelovom ústupe už žiadna bomba nevybuchne. Fico sa mohol sústrediť na záver kampane a pripraviť si podklady na televízne diskusie, ktoré sú pre mnohých voličov kompasom, keď nie sú rozhodnutí, koho voliť. Lenže dva dni pred voľbami 2010 sa stalo niečo, s čím nikto nepočítal. Keď som prišiel ráno do redakcie SME, kde som vtedy pracoval, našiel som si v mailovej schránke nahrávku, na ktorej Fico hovorí, ako zohnal peniaze pre stranu „vlastnou hlavou“. Nebol som prekvapený, pretože prvý raz som ju počul asi tri týždne predtým. Jej autorom bol spoľahlivý zdroj z prostredia Smeru.„To je Fico?“ spýtal som sa, keď mi nahrávku pustil vo svojej kancelárii v širšom centre

Bratislavy. „Áno. Celá nahrávka má viac ako tri hodiny,“ povedal mi môj zdroj. Podrobne opísal jej obsah aj okolnosti, za akých vznikla. Pred voľbami 2002 sa stretol s Ficom a s jedným politikom Smeru. Bavili sa o napätej situácii v strane, kde vtedy prebiehal neľútostný boj o funkcie, vplyv a miesta na kandidátke. Môj zdroj a spomínaný politik Smeru žiadali od Fica garancie, že vnútrostranícky zápas prebehne korektne. Nahrávka zrejme vznikla ako poistka, keďže už vtedy mali v Smere dôležité slovo oligarchovia z biznispozadia strany. A Fico im nekládol žiadny odpor, naopak. Podľa neho by bolo legitímne, ak by si po víťazných voľbách nárokovali na štátne zákazky.Požiadal som svojho informátora, aby mi pustil celú nahrávku. Pasáž, ktorú mi prehral vo

svojom počítači, mala len 64 sekúnd. „Zatiaľ nie. Toto úplne stačí, má to silnú výpovednú hodnotu,“ odpovedal. „Nie je to účelovo zostrihané, respektíve vytrhnuté z kontextu?“

spýtal som sa nedôverčivo. „Nie. Vybral som síce len jednu, ale ucelenú časť, ktorá korešponduje s obsahom celej nahrávky.“ Keď som si ju chcel stiahnuť, povedal, že ešte nie je správny čas. „Len mi ju, prosím, nepošlite tesne pred voľbami, aby nás nikto neobvinil, že ich chceme ovplyvniť,“ apeloval som naňho. Nakoniec sme sa dohodli, že mi ju doručí najneskôr týždeň pred voľbami.Nie celú, len tú jednu minútu. „Celá nahrávka je uložená na viacerých miestach. Postaral

som sa o to, aby sa k vám dostala, keby sa mi niečo stalo,“ ubezpečil ma. Zároveň priznal, že nahrávku pustil aj jednému novinárovi z týždenníka Plus 7 dní, s ktorým mal korektný vzťah. Keďže po tomto stretnutí sa môj zdroj odmlčal, myslel som si, že si to s medializáciou nahrávky rozmyslel. Nakoniec mi prišla dva dni pred voľbami, od jedného kolegu zo spomínaného týždenníka. K nahrávke sa dostal aj vtedajší poslanec za KDH Daniel Lipšic, o čom som nevedel. Šéfredaktor SME Matúš Kostolný zvolal operatívnu poradu, kde sme riešili, či ju zverejniť. Nakoniec sme sa zhodli, že je to vo verejnom záujme, hoci bolo len 48 hodín pred voľbami.Pre istotu som však zavolal svojmu informátorovi a spýtal sa, či ho môžem odkryť ako

zdroj. „Malo by to väčšiu váhu,“ snažil som sa ho presvedčiť. Nesúhlasil, ale povedal mi, že ak to bude potrebné, príde svedčiť na súd. Hoci sme si boli istí, že hlas na nahrávke patrí Ficovi, na odporúčanie právnika sme použili formuláciu „hlas podobný Ficovi“. Ešte pred zverejnením nahrávky som zavolal hovorkyni Smeru. Vysvetlil som jej, o čo ide a poslal niekoľko otázok. Asi po hodine mi namiesto odpovedí prišlo avízo, že premiér Fico zvolal mimoriadnu tlačovku. Nahrávku sme zverejnili po tom, ako Daniel Lipšic v parlamente oznámil, že ju odovzdal Generálnej prokuratúre. Záznam publikoval aj portál aktualne.sk a web denníka Plus 1 deň.

KEĎ VÁS PREDSEDA VLÁDY VYZVE NA FÉROVKU

64 sekúnd, 152 slov, 849 znakov. Hlavná postava: Robert Fico. Vo vedľajšej úlohe: Fedor Flašík. Kľúčové posolstvo: utajení sponzori naliali do Smeru pred voľbami 2002 minimálne 75 miliónov korún. Peniaze mal zabezpečiť predseda strany Fico. Hoci na zázname hovorí, že prídu „oficiálne” a budú „normálne vykryté v strane“, nič také sa nestalo. Prvá veta z nahrávky je trochu nezrozumiteľná, zvyšok nepotrebuje žiadny komentár. Tu je doslovný prepis.„Budem teda hovoriť aj s inými ľuďmi bez toho, aby bolo treba za každú cenu hovoriť aj s

nimi. Ja len môžem povedať, že som zabezpečil, a toto môžem povedať, dúfam, že to nikto nepočúva, zabezpečil som na tento rok 35, na budúci rok asi 40, plus teda ďalšie veci. Zabezpečil som ich, ako tie peniaze, vlastnou hlavou. Oficiálne prídu a budú normálne vykryté v strane. To, že sa pri tom motal Fedor, nemôže znamenať, že ma niekto bude držať za gule, to sa nesmie stať. Aj preto som urobil niektoré rozhodnutia vo vzťahu k týmto financiám. Som sa vymanil od Fedora a povedal som: Fedor, ja som dal do toho hlavu a nie ty si dal do toho hlavu, takže ja budem teraz o niektorých veciach rozhodovať. Napriek tomu

si myslím, že musí vzniknúť nejaká paralelná finančná štruktúra, ktorá musí byť k dispozícii pre účely aj volebnej kampane a ďalších vecí.“Keďže sa začínalo leto, premiér Fico zhodil sako a v dlhom monológu verbálne atakoval

denník SME. Po jeho pravici sedel minister vnútra Robert Kaliňák, ktorý sa celý čas usmieval. „Toto je vážny útok na predsedu vlády, na ústavného činiteľa,“ rozhorčoval sa Fico. Mňa aj mojich kolegov označil za špinavcov, pomáhal si termínmi zo sexuológie, dokonca sa nepriamo vyhrážal násilím. „Keby som nebol v politike, tak si to s vami vybavím inak. To, čo robíte v SME, nemá obdobu, to je onanovanie nad predsedom vlády každý deň. To je posadnutosť.“ Podľa neho bola nahrávka súčasťou kampane proti Smeru pred voľbami 2010. „To, že sa na tom všetci teraz budete odbavovať, prajem vám príjemný sexuálny zážitok.“ Samotnú nahrávku označil za „absolútny podvrh, ktorý sa technicky dá vyrobiť za tri minúty“.Počas tlačovky som sedel vzadu, asi dve lavice od konca a pozorne počúval, čo hovorí. Viac

ráz sa nám stretli pohľady, Fico rozhadzoval rukami a ukazoval na mňa prstom. Keď som sa v podobnej situácii dostal do konfliktu s Vladimírom Mečiarom, ktorý ma po zverejnení pozemkových škandálov v Tatrách označil za darebáka, trvalo mi asi desať minút, kým som sa upokojil. Na tlačovke to nebolo vidno, snažil som sa zachovať chladnú hlavu. Napätie na mňa doľahlo až po skončení brífingu. Počas Ficovej tlačovky som však cítil zvláštny pokoj a istotu. Kým hovoril, písal som si na papier otázky. Keď skončil, prišlo medzi nami k zaujímavej výmene názorov. Prvú otázku položil Robert Fico.

RF: Prečo ste to nevytiahli pred pol rokom, alebo pred dvoma rokmi, keď ste to mali?MV: Prišlo nám to dnes.RF: Jasné, ako inak. Škoda, že vám to neprišlo zajtra ráno.MV: To už ja neovplyvním.RF: Je to podvrh non plus ultra. Vy asi naozaj nie ste kompletní v denníku SME. Keby som nebol v politike, asi si to s vami vybavím inak.MV: Keď hovoríte, že nahrávka je podvrh, odovzdáte ju odborníkom, aby preskúmali, či ide o váš hlas?RF: Samozrejme. Ja teraz podávam trestné oznámenie na šéfredaktora denníka SME.MV: Ste si istý, že to nie je váš hlas?RF: Samozrejme, že som si istý, že to nie je môj hlas, moja nahrávka. Som si istý, že ste absolútni podvodníci a klamári.MV: Uvidíme na súde.RF: Aha, takže vám to stojí za to. Teraz ste práve v priamom prenose potvrdili, o čo vám ide. Očierniť za každú cenu Smer.MV: Chcel som tým povedať, že súd rozhodne, kto klame.RF: Štyri, možno šesť rokov sa budeme ťahať na súde. Keď potom súd povie, že to bol podvrh a budete sa mi musieť ospravedlniť a možno aj niečo zaplatiť, vám to stojí za to.

Lebo viete, že žiadny súd 48 hodín pred voľbami nerozhodne, či ide alebo nejde o podvrh. Keby bol súd zajtra, tak nie ste takí pokojní.MV: Ale sme.RF: Teraz sa budete chváliť a vypisovať nezmysly. Ja môžem podať len trestné oznámenie. Čo mám iné urobiť? Mám k vám prísť a dať vám facku, pretože ste podvodníci? To neurobím, pretože som v pozícii predsedu vlády a musím rešpektovať nejaké pravidlá hry.MV: Kedysi ste povedali, že chcete byť novinárom. Keby vám ako novinárovi prišla takáto nahrávka, nezverejnili by ste ju?RF: Predovšetkým by som si overoval autentickosť takejto nahrávky všetkými možnými technickými prostriedkami, ktoré existujú. Takúto špinavosť by som určite neurobil.

K fyzickému stretu, našťastie, neprišlo. Robert Fico nie je Vladimír Mečiar. Jednu hrozbu však predseda vlády splnil. Podal trestné oznámenie na šéfredaktora denníka SME Matúša Kostolného. Matúš bol vypovedať na Generálnej prokuratúre, vypočúval ho priamo jej vtedajší šéf Dobroslav Trnka. Od novinára žiadal, aby mu nahrávku odovzdal na CD nosiči. A v lepšej kvalite, pretože môže byť problém s overovaním jej autentickosti. Keď mu Matúš vysvetlil, že nič iné nemáme a že si ju má stiahnuť z webu denníka SME, zostal zaskočený. Neviem, ako dôsledne skúmal Trnka trestné oznámenie Roberta Fica. Pre nahrávku sme však napokon žiadne problémy nemali. Bolo to jedno z mála rozhodnutí, keď Trnka nevyšiel v ústrety politikom alebo spriazneným podnikateľom.Po zverejnení nahrávky sa ma viacerí ľudia pýtali, prečo sme ju nedali preskúmať

odborníkom. Hoci sme nepochybovali, že ide o Ficov hlas, moja kolegyňa z denníka SME Zuzana Petková oslovila rešpektovaného zvukového špecialistu Jaroslava Stráňavského. Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru SR totiž spadal pod ministra vnútra Roberta Kaliňáka, takže sme nemali istotu, že sa k nahrávke postaví férovo. Stráňavský po analýze záznamu povedal: „Je nespochybniteľné, že ide o premiérov hlas. Odborný rozklad s určitosťou dokáže, že je to originál.“120 Žiadny „odborný rozklad“ sa však nekonal. Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, ktorý sa dostal do funkcie vďaka Smeru, trestné stíhanie v kauze financovania strany zastavil.Robert Fico po zverejnení nahrávky pripustil, že ju dá preskúmať v zahraničí, aby sa očistil.

Napokon to neurobil. „Viete, čo by sa stalo? Povedali by ste, že je to pobočka Smeru v zahraničí. Čokoľvek by som priniesol a vám sa to nehodí, tak by ste hovorili, že treba ešte urobiť tretí, štvrtý, piaty, ôsmy, desiaty, dvadsiaty ôsmy.“121 Na priamu otázku, či je to jeho hlas, odpovedal vyhýbavo: „Ja neviem, či to je môj hlas. Existujú imitátori, existuje možnosť pospájať texty. Veľmi dobre poznáte môj prejav. Ja ékam? Počuli ste ma, že by som niekedy robil „ééé“ a „ééé“? Ja nie som somár, mám celkom plynulý prejav. Ja tvrdím, že to je blud a podvrh a tým to pre mňa končí.“122

KONŠPIRAČNÝ BYT A FICO AKO POISTKA

Voľby 2010 skončili pre Smer rozpačito. Strana Roberta Fica ich síce vyhrala s veľkým náskokom pred druhou SDKÚ, vládu však nezostavila. Bolo to prekvapenie, keďže pred voľbami nič nenasvedčovalo, že Fico by mohol ako predseda vlády skončiť. Premiérkou sa stala Iveta Radičová, ktorá v kampani nahradila skompromitovaného Mikuláša Dzurindu. Opozícia napokon dosiahla vďaka silnej mobilizácii v závere kampane lepší výsledok, ako sa očakávalo. Skokanom volieb sa stala SaS, do parlamentu sa dostal Most-Híd, SDKÚ uhrala slušných pätnásť a KDH klasických osem percent. Cez voľby navyše neprešlo HZDS a SNS získala len niečo vyše päť percent. V prípade Mečiara a Slotu sa pod slabý výsledok podpísali aj korupčné škandály, časť ich voličov odlákal dominantný Smer.Robert Fico si zbalil veci a presunul sa z Úradu vlády do parlamentu. Denníku SME, kde

som vtedy pracoval, poskytol prvý veľký rozhovor až pol roka po voľbách. Ľudsky sme tomu rozumeli, keďže jeho koalíciu s Mečiarom a Slotom sme naozaj nešetrili. To isté však platilo aj o vládach Mikuláša Dzurindu. Médiá podrobne informovali o kauzách SDKÚ či problémoch Pavla Ruska (zmenky). Robert Fico nenechal nič na náhodu. Na priebeh rozhovoru dohliadali okrem dvoch kameramanov TV Smer šéf jeho tlačového odboru Erik Tomáš, hovorkyňa strany Silvia Glendová a Robert Kaliňák. S Ficom sme sa vtedy bavili skoro dve hodiny. Bol vo vynikajúcej kondícii, sklamanie z volebného výsledku zahojil čas. Inokedy strnulý politik pôsobil uvoľnene, občas aj zavtipkoval. Keď sme sa ho však s kolegom Lukášom Filom spýtali, čo považuje za svoj najväčší omyl, predseda Smeru s vážnou tvárou odpovedal: „Z osobného hľadiska, že som išiel do politiky.“No Robert Fico sa rýchlo otriasol, ako už mnohokrát predtým. Ani v opozícii sa nestratil,

naopak. Využil každú príležitosť, keď mohol spochybniť vládu Ivety Radičovej. A tých príležitostí bolo od začiatku viac ako dosť. SDKÚ bola pre napätie medzi Dzurindom a Radičovou nestabilná, Igor Matovič nevyspytateľný a Richard Sulík tvrdohlavý. Vládnu koalíciu oslabovali vnútorné spory a kauzy typu Daňové riaditeľstvo alebo voľba generálneho prokurátora. Robert Fico trpezlivo vyčkával a jeho chvíľa prišla už v októbri 2011. Radičovej vláda sa rozpadla na hlasovaní o eurovale, takže v marci 2012 sa konali predčasné voľby. Nečakaný koniec pravicovej koalície potešil aj vplyvných oligarchov z biznispozadia Smeru, ktorým nešli obchody tak ako za Fica.Firma Willing, ktorú založil zbrojár Miroslav Výboh, sa na zmenu vlády v roku 2010

sťažovala vo svojich výročných správach. „Rok 2010 a s ním spojené pokračovanie globálnej celosvetovej krízy, ako aj zmeny v rezortoch obrany a vnútra, vyplývajúce z výsledkov volieb, sa prejavili na poklese trendov rozvoja spoločnosti Willing.“ V podobnom duchu komentovala spoločnosť Willing slabšie výsledky firmy v roku 2011. „Je prirodzené, že takáto zásadná udalosť (zmena vlády – pozn. autora) mala významný vplyv na našich kľúčových partnerov – ministerstvo vnútra a ministerstva obrany.“ Pár dní pred Vianocami 2011 však vypukla kauza Gorila, ktorá hrala Ficovi perfektne do karát. Pri pohľade na obraz skorumpovanej pravice mu voliči s ľahkosťou odpustili aj jachty, mýta, cyperské schránky, nahrávku hlasu či sponzorskú zmluvu Blaško – Flašík.

Možno sa to zdá nespravodlivé, ale pravica – a primárne SDKÚ – si za to môže sama. Spis Gorila, ktorý podrobne opisuje podozrenia z korupcie pri privatizácii štátnych podnikov v rokoch 2005 a 2006, len potvrdil, že ani jej predstavitelia nie sú žiadni anjeli. Áno, urobili zásadné reformy, ktoré krajine veľmi pomohli a ťažil z nich aj Fico. Niektorí však zároveň mysleli na seba a svoje rodiny. Nepodvádzali prvoplánovo a vulgárne ako mečiarovskí privatizéri v polovici 90. rokov. Provízie si vyberali v bielych rukavičkách, cez fiktívne služby a účelovo založené domáce alebo zahraničné firmy. Výsledkom boli masové demonštrácie a strata ilúzií, že vládnuť sa dá aj slušne. Za chyby Dzurindovej garnitúry platí Slovensko dodnes, pretože ľudia prestali medzi politikmi rozlišovať. Čoraz viac sú náchylní uveriť extrémistom, hoci neponúkajú žiadne riešenia.Kauza Gorila definitívne pochovala veľkú časť tzv. starej pravice a umožnila Ficovi, aby sa

druhý raz stal premiérom. Sám, bez pomoci koaličných partnerov. Nikomu, kto si ten spis prečítal od začiatku do konca, pritom nemohlo ujsť, že sa v ňom píše aj o predsedovi Smeru a jeho vtedajšom tajomníkovi Františkovi Határovi. I keď v menej závažných súvislostiach ako o Jirkovi Malchárkovi, Anne Bubeníkovej, Gabrielovi Palackovi či Oszkárovi Világim. To však neznamená, že Robert Fico si pri Gorile vystačí s obranou typu: „Bola to kauza druhej Dzurindovej vlády. Ak by som tam aj bol (v byte na Vazovovej ulici – pozn. autora), nič ma nekompromituje.“ Najmä pasáže o sponzoroch Smeru či údajnom financovaní jeho strany skupinou Penta by si zaslúžili podrobnejšie vysvetlenie.Na schôdzke z 18. mája 2006 napríklad Jaroslav Haščák tajomníkovi Roberta Fica, s ktorým

mal podľa Gorily blízky vzťah, údajne povedal, že chce dať Smeru nejaké peniaze. „Pýta sa Határa, či majú na to nejakú firmu v zahraničí. Határ hovorí, že zatiaľ to riešia sponzorskými darmi.“ Haščák to však nepovažoval za dobré riešenie a odporučil Határovi, aby vybrali jednu osobu. Absolútne dôveryhodnú a lojálnu, ktorá sa bude v strane starať o peniaze. „Musí to robiť citlivo, diskrétne… Musíte mať svojho Palacku, keď to takto poviem.“ Haščák mal zároveň Határovi ponúknuť, že sprostredkuje pokladníkovi Smeru kontakty v zahraničí, keďže Penta vonku spolupracovala so štyridsiatimi firmami. „Ale dotiahnuť to bude musieť on sám,“ píše sa v spise Gorila.Határ sa mal následne spýtať Haščáka, ako by chcel pomôcť Smeru. „Haščák hovorí, že tak,

aby to malo význam. Hovorí, že by im dal dajme tomu päť miliónov korún.“ Podľa Határa im Haščák pomohol aj v minulosti. „Határ hovorí, že by privítali pomoc pre zamestnancov Smeru (17 zamestnancov) a pre ľudí, ktorí im pomáhajú v kampani. Ide o čierne peniaze navyše oproti oficiálnemu príjmu. Haščák hovorí, že na budúci týždeň by vedel dať dokopy aj hotovosť, ktorú by mohol odovzdať Határovi.“ O osem dní neskôr sa mali v byte stretnúť znova. „Haščák doniesol Határovi peniaze v hotovosti na financovanie volebnej kampane Smeru,“ píše sa v spise Gorila. Zhruba o mesiac mal Határ požiadať Haščáka, aby mu požičal milión korún na súkromné účely. Finančník vraj nenamietal a „nechcel to ani papierovo potvrdiť a zazmluvniť, nakoľko si dôverujú“.Ficove dialógy s Haščákom nie sú až také výbušné, ako komunikácia spolumajiteľa Penty s

jeho tajomníkom Határom. Na viacerých miestach síce rozoberajú situáciu v Smere,

odstavenie flašíkovcov, biznis oligarchov aj záujem Penty o rezort zdravotníctva, kde bol jedným z kandidátov Smeru na funkciu ministra Pavol Paška. „Haščák sa pýta Fica, či sa môže stretnúť s Paškom. Fico súhlasí… Fico hovorí, že Haščák môže s Paškom dlhodobo počítať.“ Zo spisu zároveň vyplýva, že sa nestretli prvý raz, hoci Fico si budoval imidž bojovníka proti finančným žralokom. Z ich rozhovoru cítiť aj vzájomný rešpekt, kľúčové je však niečo iné. Navštívil Fico byt na Vazovovej pre výmenu informácií, alebo ho tam Penta zatiahla zámerne, aby si zabezpečila beztrestnosť?Na začiatku sa podľa Gorily v byte stretávali traja ľudia. Vtedajší minister hospodárstva

Jirko Malchárek, šéfka Výkonného výboru FNM Anna Bubeníková a Jaroslav Haščák. Niekoľko týždňov diskutovali celkom otvorene. Koho vyplatia za hlasovanie v prospech Penty, z ktorého obchodu bude aká provízia a podobne. Vo februári 2006 sa však začali hlavní aktéri Gorily správať opatrnejšie. Haščák a jeho ľudia mali dostať echo, že ich zrejme sleduje tajná služba. Takmer dva mesiace chodil do bytu Penty len jeho majiteľ Zoltán Varga, ktorý sa tam schádzal s vtedajším funkcionárom Úradu boja proti korupcii Jánom Rejdom. Varga, ktorý pracoval pre Pentu, sa stretol aj s človekom, ktorý sa zaoberal ochranou proti odposluchom.Koncom marca 2006 sa mal zrazu v byte objaviť Robert Fico, potom jeho tajomník Határ.

Mohla to byť náhoda, ale aj vopred premyslená akcia. Keď Penta zistila, že ju monitorujú, nie je vylúčené, že sa snažila poistiť. Tejto hypotéze nahráva aj fakt, že špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, ktorý je človekom Smeru, dlhodobo brzdí vyšetrovanie kauzy Gorila. František Határ už nežije, v decembri 2013 zomrel na rakovinu. Jaroslav Haščák priznal, že niekoľko ráz navštívil byt na Vazovovej ulici, pretože Varga je jeho priateľ.123 Odmietol však, že sa tam stretával s predstaviteľmi štátu, aby ovplyvnil priebeh privatizácie. Haščák poprel aj schôdzku s Ficom. Podľa Penty sú informácie, že ho nalákala do spomínaného bytu, nezmyselné konštrukcie.

AROGANCIA MOCI

AKO SI OLIGARCHOVIA VYBERALI DIVIDENDY

Počas volebnej noci 2012 vládla v centrále Smeru skvelá nálada. Strana Roberta Fica už tušila, že po Gorile, ktorá výrazne znížila šance pravice, môže dosiahnuť dobrý výsledok. Nakoniec z toho bolo takmer 45 percent. Z parlamentu vypadla SNS a päť pravicových strán získalo dokopy o osem percent menej ako Smer. Fico v obkľúčení rozjarených straníkov spieval a tancoval. Neskôr ho zobrali na ruky a vyhadzovali do vzduchu ako futbalového trénera po víťaznom zápase. Popritom si usrkával z koly, čo mnohí považovali za provokáciu. V spise Gorila sa totiž píše, že ju popíjal aj počas stretnutia s Jaroslavom Haščákom v konšpiračnom byte Penty. Ale možno to bola len zhoda okolností. Kola vraj pomáha lepšie zvládať žalúdočné ťažkosti, ktorými trpel Robert Fico.Keď vládne politická strana bez koaličných partnerov, nemusí sa s nikým deliť. Smer mal po

voľbách 2012 pohodlnú väčšinu a tak sa aj správal. Oligarchovia z biznispozadia strany začali po dvojročnej vynútenej pauze (vládla Iveta Radičová) znovu vo veľkom obchodovať so štátom. V rokoch 2012 až 2016 sa im blízke spoločnosti podieľali na štátnych zákazkách za približne dve miliardy eur. Bolo to takmer trikrát viac ako za prvej Ficovej vlády. 124 Objem kontraktov pre firmy z okruhu Juraja Širokého, Vladimíra Poóra, Jozefa Brhela a Miroslava Výboha narástol aj v porovnaní s vládou Ivety Radičovej. Kým v rokoch 2010 až 2012 participovali na projektoch za približne 450 miliónov eur, v rokoch 2012 až 2016 to bol štvornásobok.Pre celkový kontext je však dôležité povedať niekoľko vecí. Nižší objem štátnych zákaziek

za Radičovej súvisel aj s prehodnocovaním sporných, respektíve nevýhodných zmlúv z minulosti. To znamená, že v rokoch 2010 až 2012 sa obstarávalo menej, navyše lacnejšie. Prejavilo sa to napríklad pri výstavbe diaľnic, z ktorých profitoval Váhostav (Široký). Čiastočne skreslený môže byť aj vyšší objem kontraktov za Fica. Firmy blízke oligarchom totiž získali časť štátnych zákaziek v konzorciách. Platí to najmä o Váhostave alebo o firmách pod vplyvom Jozefa Brhela.Na druhej strane, Váhostav vyhrával tendre na výstavbu diaľnic aj v spolupráci s

Doprastavom, ktorý médiá spájali s Miroslavom Výbohom. Tento oligarcha mal navyše za Fica množstvo kontraktov na ministerstve obrany, ktorých výška sa nedá presne vyčísliť. Veľa zmlúv totiž podlieha režimu utajenia. Okrem toho, ľudia ako Juraj Široký či Jozef Brhel neradi odkrývajú vlastnícku štruktúru firiem. To znamená, že môžu profitovať aj zo štátnych zákaziek spoločností, ku ktorým sa formálne nehlásia. Celkové skóre pre firmy blízke oligarchom za druhej Ficovej vlády (dve miliardy eur) nemusí byť úplne presné. Ale ani veľmi vzdialené od slovenskej reality.Rovnako dôležitý ako objem kontraktov je tiež spôsob, akým sa podnikatelia z okolia Smeru

dopracovali k niektorým zmluvám. Asi málokto pritom pochybuje, že ich firmy boli za Fica v kurze aj vďaka politickým kontaktom. Váhostav sa napríklad tešil priazni Pavla Pašku, ktorý mu ako šéf parlamentu umožnil rekonštruovať Bratislavský hrad za približne 88

miliónov eur. Firma City-Aréna, za ktorou stojí Vladimír Poór, získala dotáciu na výstavbu futbalového štadióna v Trnave. Ficova vláda jej odsúhlasila 13 miliónov eur, vynaliezavý mecenáš postavil k štadiónu nákupné centrum. Majster dotácií Poór profitoval aj z peňazí, ktoré pridelilo ministerstvo školstva Vysokej škole v Sládkovičove.125 Poórova firma CellQoS jej následne dodala predražené počítače.126

Pochybnosti tiež vzbudzovali zmluvy, ktoré uzatvorilo ministerstvo obrany za Fica s firmou Willing, ktorú založil Miroslav Výboh. Týkali sa napríklad náhradných dielov pre leteckú techniku alebo technológií pre vojenské letiská. Viaceré kontrakty boli predražené, niektoré až dvojnásobne.127 Spoločnosť Willing profitovala aj zo servisu stíhačiek MiG-29, čo je jedna z najväčších položiek v rozpočte vzdušných síl. Slovensko má pritom podpísanú takzvanú abonentnú zmluvu s ruskou spoločnosťou RSK MiG. Ministerstvo obrany jej každý rok platí desiatky miliónov eur, aby zabezpečila funkčnosť a spôsobilosť našich stíhačiek. Napriek tomu si rezort, ktorý vtedy viedol Martin Glváč zo Smeru, objednával časť služieb u firmy Willing.Ak vychádzame z verejne prístupných dokumentov, tak za druhej Ficovej vlády najviac

rástli – v porovnaní s obdobím Ivety Radičovej – firmy blízke Jozefovi Brhelovi. Kým v rokoch 2010 až 2012 profitovali z kontraktov za 22 miliónov eur, v rokoch 2012 až 2016 to bolo minimálne desaťkrát toľko. Slabšie čísla za Radičovej súviseli aj so zmrazením zákaziek v IT sektore a prehodnocovaním zmlúv. Podľa novinára Toma Nicholsona boli sporné aj viaceré kontrakty Brhelových firiem v energetike. Nové vedenie štátnych podnikov ako Bratislavská teplárenská, ktoré nastúpilo za Radičovej, im vyčítalo nejasné podmienky, za akých boli uzavreté, predražené položky či duplicitné činnosti. Keď sa Fico stal druhý raz premiérom, problém prestal existovať.Podnikatelia blízki strane Smer však nesúhlasia, že za Fica im darilo lepšie ako za Radičovej.

„V percentuálnom pomere k objemu tendrov, ktoré sa uskutočnili za jednotlivých vlád, sme mali rovnakú úspešnosť bez ohľadu na to, či bol premiérom Robert Fico alebo Iveta Radičová,“ povedal Brhelov hovorca Juraj Puchý. Podľa neho sú Brhelove firmy úspešné vďaka dlhodobému know how a profesionálnemu manažmentu. „Dôkazom toho je aj skutočnosť, že, podobne ako na Slovensku, sme úspešní aj na zahraničných trhoch.“ Vo Fínsku napríklad dokončujú výstavbu veterných elektrární, ktoré by mali byť uvedené do prevádzky v polovici roka 2017. „Sme aktívni aj v Českej republike, v Rumunsku a zvažujeme vstup na ďalšie zahraničné trhy,“ tvrdí Puchý.Vladimír Poór povedal, že jeho firmám sa najviac darilo v čase, keď bol premiérom Mikuláš

Dzurinda. Jeho slová sa však ťažko overujú, keďže v tom čase ešte štátne inštitúcie nemuseli zverejňovať zmluvy na internete. „V období vlád Roberta Fica sme sa museli – z dôvodu veľkosti slovenského trhu a snahy udržať zamestnanie pre viac ako tritisíc našich zamestnancov – ešte viac preorientovať na spoluprácu so zahraničím. Dnes tvoria slovenské zákazky pre našu skupinu len 25 percent obratu,“ tvrdí Poór. „V našich spoločnostiach sme sa nikdy nezaoberali súčtom hodnoty získaných zákaziek. Čím sa však zaoberáme, je dobrá

ponuka do tendra a kvalita odvedenej práce,“ reagovala Michaela Kováčik Grendelová, hovorkyňa Juraja Širokého.Miroslav Výboh tvrdí, že rezort obrany nebol jediným obchodným partnerom firmy

Willing, ktorá za Fica profitovala z miliónových štátnych zákaziek. Willing vraj spolupracoval aj s renomovanými zahraničnými firmami. „Okrem obchodnej činnosti sa spoločnosť Willing venovala aj vývoju a výrobe v strojárenskom priemysle,“ povedala Výbohova hovorkyňa Katarína Petrášová. Podľa nej navyše Výboh svoje akcie vo firme Willing v roku 2011 predal. „Od tohto obdobia nemá na firmu žiaden vplyv.“ Aj po roku 2011 však zostali v orgánoch Willingu ľudia, s ktorými Výboh dovtedy podnikal. Ivan Šubrt, Miroslav Červenka, Martin Doskočil a Silvia Zdútová Šťastná. Podľa zbierky listín obchodného registra ovládli aj firmu Quadril, ktorá vlastní Willing. Všetci zároveň sedia v orgánoch spoločnosti Quadril.

ŠPINAVÝ BIZNIS A ODVÁŽNY ÍTEČKÁR

Keď som na jar 2015 mapoval vplyv Jozefa Brhela v štátnom IT biznise, zarazila ma jedna vec. Stretol som sa vtedy s viacerými ľuďmi z brandže, no nikto o ňom nechcel hovoriť verejne. Všetci boli pritom presvedčení, že Brhelove firmy nepatria ani zďaleka k špičke. Ich raketový nástup a ovládnutie trhu si vysvetľovali predovšetkým tým, že tento podnikateľ má silné politické krytie. Jeden z jeho konkurentov to napokon priznal na rovinu: „Slovensko nalialo veľa peňazí do informatizácie, takže väčšina firiem sa snaží odtrhnúť si aspoň kúsok z tohto koláča. Preto nechcú ísť do verejného konfliktu s ľuďmi ako Jozef Brhel, lebo by nemuseli dostať nič.“Trvalo mi dosť dlho, kým som niekoho presvedčil, aby mi na diktafón povedal, ako u nás

funguje obchodovanie so štátom v IT sektore. Odvahu našiel len Peter Škodný z nadnárodnej firmy Accenture, ktorá už niekoľko rokov nechodí do verejných súťaží. Rozprávali sme sa spolu asi hodinu, veľa mi povedal aj mimo záznam. Rozhovor chcel autorizovať, no nezmenil v ňom nič podstatné. Dnes sa už hovorí o nekalých praktikách v štátnom IT biznise pomerne otvorene.128 Protimonopolný úrad tiež preveruje podozrenia z kartelovej dohody firiem na úrovni žúp.129 V marci 2015, keď som robil s Petrom Škodným rozhovor pre časopis .týždeň, to však nebola samozrejmosť. Škodný v ňom opísal aj neštandardnú pozíciu Jozefa Brhela v IT biznise.

V roku 2006 ste pre týždenník Trend povedali, že IT sektor je špinavý biznis. Stále si to myslíte?Do istej miery áno, keďže v biznise so štátom de facto neexistuje reálna konkurencia.Firiem, ktoré sa pohybujú v IT sektore, je však relatívne dosť.To je pravda. Veľkí hráči sú tu však zabetónovaní na dlhé roky. Zmluvy so štátom majú totiž postavené tak, že ich v podstate nie je možné vymeniť.

Je pravda, že majú rozdelené sféry vplyvu, takže o štátnych zákazkách je rozhodnuté vopred?To je jedna vec. Biznis so štátom je však špecifický aj v prístupe k tzv. duševnému vlastníctvu, respektíve k autorským právam. V súkromnom sektore ich zákazník využíva podľa toho, ako mu to najlepšie vyhovuje. Keď chce rozvíjať nejaký informačný systém, môže kedykoľvek zmeniť dodávateľa. Štát, naopak, pri uzatváraní zmlúv využíva koncept autorských práv spôsobom, že niektoré firmy tu majú vykolíkovaný priestor na večné časy.Kedy to vzniklo?Začiatkom 90. rokov. Štát má pritom možnosť kedykoľvek povedať, že nebude obchodovať s konkrétnou firmou, hoci niektoré majú aj viac ako polovicu príjmov z verejných zákaziek. Zmena v prístupe však vyžaduje odvahu.Prečo ju zatiaľ nenašli politici, ktorí zastupujú štát?Jedna možnosť je, že sú motivovaní. Iná vec je, že málokto z nich rozumie IT sektoru.IT biznis so štátom ste dokonca prirovnali k výpalníctvu: „Je to o predstave, že ak mám verejnú funkciu, tak môžem pýtať peniaze na financovanie svojej strany, prípadne seba samého.“ Naozaj to takto funguje?Už to určite nie je taký Klondike ako na začiatku, ale je fakt, že tie finančné toky je ťažké odhaliť. Každú chvíľu predsa vyjde najavo, že za nejakým kšeftom je schránková firma a podobne.Je možné, že politické strany splácajú svoj dlh podnikateľom, ktorí ich financujú, aj cez štátne zákazky v IT sektore?Hovorí sa, že Smer je akciová spoločnosť. Je teda možné, že akcionárom, ktorí vložili do strany nejaký kapitál, sa týmto spôsobom vracajú dividendy. No toto je už biznismodel, na ktorý nemajú politici vplyv. V akciovej spoločnosti totiž nerozhoduje manažment, ale akcionár.Prekvapilo vás, že v IT biznise so štátom je veľmi úspešná podnikateľská skupina Jozefa Brhela?Keby ste sa jeho firiem spýtali, prečo sú také úspešné, tak by vám zrejme povedali, že je to výsledok práce, ktorú majú za sebou. Objem zákaziek, ktoré získavajú, je však vysoký, pričom si nemyslím, že tu nie sú iné firmy, ktoré by tie zákazky nezvládli. Firmy, ktoré boli v médiách označené ako súčasť skupiny pána Brhela, nie sú unikátne ani referenciami zo zahraničia. Navyše je dosť neštandardné, že viaceré z nich sa prakticky z nuly raketovo dostali k miliónovým tržbám.Niektoré navyše nemajú transparentnú vlastnícku štruktúru. Je to v tomto type biznisu obvyklé?Určite nie, hoci problém s transparentnosťou dodávateľov je tu už roky. Je však veľké riziko, keď dá štát zákazku za 20 miliónov eur firme, o ktorej neviete, kto ju v skutočnosti vlastní. Čo ak nesplní podmienky? Od koho budete žiadať penále?Podnikateľ Martin Sukupčák, ktorý mal úspešnú stavebnú firmu, hovorí, že v tomto sektore sú takmer všetky tendre zmanipulované. Ako je to v prípade IT zákaziek?

Neviem povedať presné číslo. Odpoveď však dala EÚ, ktorá Slovensku pozastavila veľkú časť peňazí na IT zákazky, respektíve skúma férovosť jednotlivých tendrov.Sukupčák tiež tvrdí, že v stavebníctve sú provízie za víťazstvo v tendri od 10 do 20 percent. Ako je to v IT sektore?V polovici 90. rokov to vraj bolo 20 percent. Počul som, že dnes je to od 5 do 30 percent.Ako sa to dá zmeniť?Predovšetkým otvoriť zmluvy a upraviť autorské práva, respektíve nevymýšľať nezmyselné certifikáty a podmienky, ktoré slúžia len na to, aby štát eliminoval konkurenciu.

POČIATKOV KAMARÁT A PIVOVAR NA DONOVALOCH

Týždenník Trend vo februári 2014 napísal, že v obchodovaní so štátom je mimoriadne úspešná aj IT spoločnosť Anext. Novinár Ján Kováč ju vtedy spojil s ministrom dopravy Jánom Počiatkom. „Keď sa spýtate človeka zbehlého v štátnych IT zákazkách na firmu Anext, častá odpoveď je: Počiatkova firma. Tento názor v odvetví je taký silný, že ho eviduje aj samotný minister dopravy.“ Počiatek priznal, že už o tom tiež počul, podobné reči však označil za „ničím nepodložené fámy“. Keď som sa o rok neskôr zaujímal o vplyv Jozefa Brhela v IT sektore, všetci ľudia v brandži mi hovorili to isté: „Pozrite sa aj na Anext, za ktorým má byť Počiatek.“Spoločnosť Anext vznikla v januári 2009 so základným imaním 25-tisíc eur. Do obchodného

registra si zapísala sprostredkovateľskú činnosť, prenájom nehnuteľností, reklamu aj marketing. Počítačové služby zaradila do svojho portfólia až v marci 2011. Napriek tomu sa už za prvej Ficovej vlády podieľala na štátnych IT zákazkách za približne 250 miliónov eur. 130

Nie priamo, ako subdodávateľ, no aj tak išlo o závratnú sumu. Informatizáciu verejnej správy vtedy zastrešovalo ministerstvo financií, ktoré riadil Ján Počiatek. Spoločnosť Anext sa na svojom webe pochválila referenciami rezortu financií a colného riaditeľstva, ktoré vtedy takisto spadalo pod Počiatka.Firma Anext spolupracovala aj na príprave nového informačného systému Finančnej

správy, ktorý bol podľa opozície výrazne predražený. Predseda SaS Richard Sulík tvrdil, že vyšiel až na 140 miliónov eur. Podľa poslanca Daniela Lipšica boli subdodávateľmi spoločnosti IBM, ktorá projekt realizovala, firmy blízke Jozefovi Brhelovi. Po nástupe druhej Ficovej vlády začal chodiť Anext do verejných súťaží aj priamo. V rokoch 2013 až 2016 získal štátne zákazky za približne 35 miliónov eur.131 Firma Anext tiež zarábala na ministerstve dopravy, ktoré vtedy viedol Ján Počiatek. So Železničnou spoločnosťou Slovensko napríklad podpísala kontrakt za 8,3 milióna eur.Podľa zbierky listín obchodného registra je väčšinovým majiteľom spoločnosti Anext

Katarína Hajduová. Tretinu akcií vlastní Jozef Chamraz. Hajduová si uvádza rovnakú adresu trvalého pobytu ako Marek Hajdu, ktorý má blízko k J&T a finančníkovi Máriovi Hoffmannovi. Firma Anext vznikla osem mesiacov po návšteve Jána Počiatka na jachte J&T v Monaku. Minister dopravy akékoľvek spájanie s firmou Anext rezolútne poprel. „Kategoricky odmietam, že by som mal akýkoľvek vplyv na túto firmu. Nie som a ani som

nikdy nebol akcionárom firmy Anext.“ Počiatek tvrdil, že nepozná ani Mareka Hajdu a Katarínu Hajduovú.Ján Kuciak z investigatívneho tímu Aktuality.sk si však v januári 2016 všimol zaujímavú

vec. Keď si prezeral firemné dokumenty spoločnosti Anext, v kolónke „kontakt účtovnej jednotky” bola uvedená mailová adresa: branok@traco.sk. Kuciak vzápätí zistil, že Braňo K. je Branislav Kušík, akcionár firmy Traco Systems. Kušík, ktorý spravoval účtovníctvo firme Anext, bol preukázateľne Počiatkov človek. Po nástupe druhej Ficovej vlády sa dostal do orgánov štyroch podnikov, ktoré spadali pod ministerstvo dopravy. Spoločnosť Anext získala dve štátne zákazky aj od Slovenskej pošty, kde sedel Kušík v dozornej rade.Kušík navyše nerobil účtovníka len firme Anext, ktorá profitovala z IT biznisu, ale aj

spoločnosti FoRest, ktorú vlastnia Ján Počiatek a Robert Kaliňák. Kušík sa bránil, že spravoval účtovníctvo stovkám firiem. „Ako externý dodávateľ služieb nemám žiadny vplyv na chod, prevádzku a riadenie týchto spoločností.“ No Kušík nepoprel, že má blízko k ministrovi Počiatkovi. „Poznáme sa spred mnohých rokov ešte z jednej firmy pracovne, dnes máme aj priateľský vzťah,“ povedal denníku Plus 1 deň. Počiatek priznal, že sa pozná s Kušíkom dvadsať rokov, zoznámili sa počas vojenskej služby. Tvrdil však, že spolu nikdy nepodnikali.Kušík robil účtovníka aj firmám z kauzy Kovošrot, do ktorej bol zapletený Robert Kaliňák.

Minister vnútra označil Kušíka za jedného z najväčších odborníkov na dane a odvody. No Kaliňák takisto odmietol spájanie svojej osoby s IT firmou Anext. „Nepoznám ani štatutárov tejto spoločnosti. Po odchode z politiky sa podnikaniu venujem len pasívne. IT biznisu sa nevenujem vôbec.“ Pre Anext pritom robí Kaliňákov človek Daniel Fundárek, ktorý poskytuje firme právne služby. „Pán Fundárek je jedným z najlepších právnikov v IT biznise,“ povedal Kaliňák. Fundárek tiež zastupoval spoločnosť FoRest, ktorá je spoločným podnikom Počiatka s Kaliňákom. Spolupracuje aj s firmami z okruhu Jozefa Brhela, ktorým sa za Fica darilo v štátnych IT projektoch.Počiatkovi ľudia sa vynorili aj v pozadí pivovaru, ktorý vyrástol v roku 2016 v známom

lyžiarskom stredisku na Donovaloch. Postavila ho spoločnosť Donovalský pivovar, ktorú vlastnia Mário Partl a Dionýz Stehlík. Prvý pracoval za Počiatka na ministerstve dopravy, druhý je kamarát s Branislavom Kušíkom.132 Partl tiež sedí v predstavenstve firmy, ktorej akcionármi boli Počiatek s Kaliňákom. Partl priznal, že sa pozná s Počiatkom. Podľa neho však nemá s pivovarom nič spoločné. „Vymyslel som ho so spoločníkom.“ Firma Donovalský pivovar dostala na tento projekt – za druhej Ficovej vlády – úver vo výške dva milióny eur. Poskytla jej ho štátna Slovenská záručná a rozvojová banka.Ako sa mi podarilo zistiť, za úver sa zaručila firma, ktorej spolumajiteľom je Počiatkov

kamarát Branislav Kušík. „Poprosil ma o to pán Stehlík (akcionár firmy Donovalský pivovar – pozn. autora), keďže sme dlhoroční kamaráti,“ priznal Kušík. Jeho firma vlastní na Donovaloch rekreačný dom, ktorý sa nachádza asi 50 metrov od pivovaru. V stredisku má luxusnú chalupu aj Ján Počiatek, ktorý sa však od projektu pivovaru dištancoval. „Na firmu Donovalský pivovar nemám žiadny vplyv. Mám množstvo známych, ktorí majú svoje

vlastné biznis aktivity. Ja za takéto aktivity svojich známych nezodpovedám, ani o nich nemám informácie.“„Donovalský pivovar sa zrodil v krásnych, no drsných horách stredného Slovenska. Jeho

život sa začal našim odvážnym a pritom tak prostým odhodlaním: už od počiatku variť poctivé pivo. Milovníkom hôr prinášame osobitú skupinu pív, z ktorej je každé jedno výnimočné,“ píše sa na stránke pivovaru, ktorí postavili známi Jána Počiatka zo štátnych peňazí. Keď sa tam niekedy vyberiete, možno stretnete prominentných politikov, vysokých štátnych úradníkov alebo vplyvných podnikateľov. Na Donovaloch majú apartmány alebo chaty aj podpredseda parlamentu Martin Glváč, šéf Sociálnej poisťovne Ľubomír Vážny, prezident Finančnej správy František Imrecze či podnikatelia Ladislav Bašternák a Marián Kočner. Len si dajte pozor, aby vám pri pohľade na dvojzmyselný slogan pivovaru nezabehlo: „Poctivé pivo od počiatku.“

TUNEL U TAJNÝCH A GLVÁČOVA KAČICA

Obchodník Počiatek sa už s politikou rozlúčil, no bratislavské podnikateľské krídlo Smeru funguje nerušene ďalej. Počas druhej vlády Roberta Fica sa dokonca jeho pozícia posilnila, hoci politici ako Martin Glváč alebo Robert Kaliňák sú len sofistikovanejšou verziou Jána Počiatka. Obaja museli vysvetľovať rôzne ekonomické a korupčné škandály a neboli pri tom vždy presvedčiví. Glváč sa poriadne vytrápil už na jar 2013, keď na verejnosť unikla správa o tunelovaní vojenských tajných služieb. Hoci ako minister obrany nemal s kauzou formálne nič spoločné (išlo o obdobie prvej Ficovej vlády), vložil sa do jej obhajoby s takou intenzitou, že to možno neskôr aj oľutoval. Jeden z najinteligentnejších politikov Smeru kopil chybu za chybou.Autorom spomínanej správy bol bývalý zástupca riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby

(VSS) Vladimír Suchodolinský. Slušný človek s vynikajúcou povesťou, ktorý patril v služobných hodnoteniach k špičke. Suchodolinský presvedčivo opísal, ako niektorí funkcionári VSS a Vojenského obranného spravodajstva (VOS) počas prvej Ficovej vlády „vyviedli“ majetok za niekoľko miliónov eur do súkromných rúk. Tajní najskôr kúpili za trhové ceny dom, byt alebo chatu. Potom tento majetok za štátne peniaze zrekonštruovali a po nejakom čase ho účelovo vyradili ako nepotrebný alebo dekonšpirovaný. Následne ho výhodne predali ľuďom alebo firmám, ktorí mali prepojenie na vedenie spravodajskej služby. Hodnota majetku VSS sa umelo znižovala aj fingovanými nehodami, ako bol pád stromu na chatu a podobne.Suchodolinský, ktorý pôsobil vo vedení VSS za vlády Ivety Radičovej, v správe zadefinoval

aj okruh zodpovedných funkcionárov tajnej služby – Juraja Šeba, Ľubomíra Skuhru a Ľubomíra Benkovského. Prvý bol človekom Jána Slotu, druhý Roberta Kaliňáka. Tretí sa poznal s Kaliňákom a Počiatkom.133 Ako prvý na Suchodolinského správu upozornil Miro Kern v denníku SME, neskôr ju podrobne rozobral investigatívny novinár Tom Nicholson. Každému, kto si ju pozorne prečítal, muselo byť jasné, že nejde o žiadny pamflet, ale o kvalifikovanú analýzu dôveryhodného svedka. Suchodolinského správa mala štrnásť strán a

desiatky príloh. Boli tam zmluvy o kúpe a predaji majetku, kópie interných pokynov s podpismi, účtovné doklady aj faktúry. Z formálneho hľadiska bolo tunelovanie VSS lepšie zdokumentované ako podozrenia z korupcie v spise Gorila.Suchodolinský následne odkryl svoju identitu a verejne potvrdil to, čo napísal v

spomínanej správe. Keď som sa s ním stretol prvý raz, bol som príjemne prekvapený. Ľudia si tajných často predstavujú ako chladných a odmeraných profesionálov, ktorí sa vyjadrujú v hádankách, aby si nespôsobili problémy. Nikdy skrátka neviete, čo si naozaj myslia, kedy hovoria pravdu a kedy len rozohrávajú spravodajské hry. No Suchodolinský bol veľmi otvorený a odvážny človek, ktorý sa nebál pomenovať veci pravým menom. Pevný stisk ruky, žiadne uhýbanie pohľadom. Keď prišiel do redakcie časopisu .týždeň, kde som vtedy pracoval, vypýtal si pohár vody a začal rozprávať. Ešte predtým sa však pozrel z okna, aby sa presvedčil, ako ďaleko je odparkované najbližšie auto. „Vypnite si mobily. Tajná služba vás dokáže zamerať na 70 metrov,“ dodal s úsmevom.Hovorili sme spolu asi dve hodiny, Eugen Korda nakrúcal rozhovor aj na kameru.

Suchodolinský si bol vedomý, že môže prísť odveta v podobe diskreditačných kampaní, vyhrážok alebo trestného stíhania. Napriek tomu precízne formuloval svoje argumenty a predkladal dôkazy o rozkrádaní majetku vojenskej tajnej služby. „Nikdy by som na seba nezobral zodpovednosť, ak by som nebol presvedčený, že informácie, ktoré sme zozbierali, svedčia o dôvodných podozreniach z páchania trestnej činnosti. Na dlhé roky by som tým ohrozil fungovanie celej svojej rodiny. Môže sa stať, že teraz mi nikto neponúkne žiadnu prácu, možno budem mať aj problémy iného charakteru. Napriek tomu som sa rozhodol, že do toho idem. Možno som naivný, ale považujem to za správne.“134

Situácia bola vážna, Suchodolinský však nestrácal zmysel pre humor. Keď sme sa ho spýtali, či sa neobáva, že skončí ako ruský agent Litvinenko, ktorého otrávili polóniom, reagoval s úsmevom. „Čo ste mi dnes dali do kávy?“ Premiér Robert Fico sa snažil kauzu tunelovania VSS zľahčovať. „V tom, čo bolo zverejnené v novinách, sa ani divá sviňa nevyzná.“ Martin Glváč označil Suchodolinského správu za „slohovú prácu“. Minister tiež tvrdil, že keď si v priebehu štyroch dní preštudoval zhruba dvetisíc strán súvisiacich dokumentov, dospel k jednoznačnému záveru. „Kauza údajného tunelovania vo VSS je nebezpečnou mediálnou kačicou.“ Skúsený spravodajský dôstojník Suchodolinský nad jeho postojom len krútil hlavou. „Fyzicky to možno stihol prečítať, ale dôkladne to zanalyzovať a urobiť si mienku? To ťažko.“Problém bol aj v tom, že ministrovi obrany pripravoval podklady nedôveryhodný Ľubomír

Skuhra, ktorý sa dostal po nástupe ministra Glváča znovu do vedenia vojenskej tajnej služby. Minister ho kryl vlastným telom, pretože Skuhra mal nadštandardné vzťahy s Kaliňákom. „Poznáme sa veľa rokov. Zoznámili sme sa cez jeho manželku, ktorá pracovala v SIS. Boli sme kolegovia,“ potvrdil Skuhra. Podľa denníka SME vycestoval v roku 1997 do Švajčiarska, kde mal spolu s ďalšími príslušníkmi SIS vypátrať Oskara Fegyveresa, svedka únosu Michala Kováča mladšieho. Keď som sa na to Skuhru pýtal, zľahka sa pousmial, nastúpil do služobného auta a bez slova odišiel preč.

Ani Kaliňák netajil, že má so Skuhrom blízky vzťah. „Zoznámili sme sa v čase, keď som bol predsedom parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť.“ Kaliňák bol šéfom výboru v rokoch 2002 až 2006. Skuhrova partnerka Dušana Višňovská je riaditeľkou Kaliňákovej kancelárie na ministerstve vnútra. „To s tým nesúvisí, poznám ju dlhšie ako jeho. Boli sme kolegovia niekedy v roku 1995 alebo 1996,“ tvrdil Kaliňák. Vladimír Suchodolinský napriek silnému politickému krytiu hlavných aktérov kauzy veril, že prípad sa riadne vyšetrí a páchatelia budú postavení pred súd. „Každý deň mám chvíle, keď si myslím, že pravda raz určite vyjde najavo. Rovnako často ma však prepadne aj pocit, že sa nič nevyšetrí, pričom jedinou obeťou celej kauzy budem ja.“Polícia s prokuratúrou, ktoré sú pod kontrolou Smeru, si napokon vybrali iný terč.

Bývalého riaditeľa vojenskej tajnej služby Romana Mikulca. Aj Mikulec preveroval podozrenia z tunelovania majetku VSS, takže spolu so Suchodolinským boli nepohodlnými svedkami. Mikulca nikto nezmlátil, ani mu nevyhodil auto do vzduchu, ako sa to robilo v polovici 90. rokov. Spôsob, akým sa ho štát pokúsil zastrašiť, však hrozivo pripomenul obdobie mečiarizmu. V júni 2013 zastavila Mikulca a jeho priateľku Katarínu Svrčekovú policajná hliadka. Kriminalisti vraj našli v jeho aute tajné dokumenty. Polícia následne posadila Mikulca na 24 hodín do vyšetrovacej väzby. Neskôr zadržala aj bývalú dôstojníčku VSS Svrčekovú, ktorá odišla zo služby v dôsledku šikanovania zo strany nadriadených.Policajnú akciu, ktorá pôsobila ako demonštrácia sily, monitorovala televízia Markíza.

Redakcii by som však nič nevyčítal, na jej mieste by sa každý novinár zachoval rovnako. Markíza skrátka dostala tip, tak vyslala do terénu svoj štáb. Pochybnosti vzbudil skôr motív policajnej akcie. „Urobili to ostentatívne, aby ukázali, že je tu nejaký podozrivý, u ktorého sa zrazu niečo nájde. Cieľom akcie bol jednoznačne pokus o diskreditáciu pána Mikulca,“ hneval sa Vladimír Suchodolinský. Pozastavil sa aj nad tým, že polícia sa zamerala akurát na Mikulcovo auto Volkswagen Golf. „Ak je polícia presvedčená, že niekto vynáša z tajnej služby nejaké dokumenty, prečo neskontrolovala aj jeho dom, respektíve Svrčekovej byt? Prečo im nezobrala aj počítače?“Asi rok po policajnej prehliadke sa mi podarilo presvedčiť Romana Mikulca a Katarínu

Svrčekovú (dnes je hovorkyňou SaS), aby opísali priebeh celej akcie. Nebolo to jednoduché, keďže obaja boli obvinení z ohrozovania dôvernej a vyhradenej skutočnosti, takže verejné komentovanie prípadu im mohlo priťažiť. Na jar 2014 sme sa napokon stretli v jednej reštaurácii na okraji Bratislavy. Mikulec aj Svrčeková boli presvedčení, že spomínané dokumenty im niekto do auta podstrčil. „Jeden z vyšetrovateľov si nasadil gumené rukavice a začal hľadať. Na zadnej strane sedačky spolujazdca je vrecko. Keď tam prvý razstrčil ruku, nenašiel nič. Jeden z policajtov na to reagoval slovami: Chlapci, to sa mi nezdá, poďme ešte raz,“ povedal mi Mikulec.135

Vyšetrovateľ sa však podľa neho nevzdal a hľadal ďalej. „Po nejakých troch alebo štyroch minútach intenzívneho šúchania povedal, že tam niečo cíti. Odrazu vytiahol akúsi pamäťovú kartu a hodil ju na sedadlo.“ Vzápätí vraj povedal kolegom, aby dokončili prehliadku Mikulcovho auta a odišiel na obed. Polícia „našla“ aj dokumenty s logom VSS, ktoré vybrala

z auta tak, aby ich bolo dobre vidno na záberoch Markízy. Svrčeková bola na začiatku prehliadky v nákupnom centre. „Mali sme sa tam stretnúť a potom spolu vyraziť k jeho (Mikulcovým – pozn. autora) rodičom do Nového Mesta nad Váhom.“ No keďže Mikulec dlho nechodil, pokúšala sa mu dovolať. „Keď som zistila, o čo ide, nebolo mi všetko jedno. Štáb Markízy pustili k Romanovi bližšie ako mňa.“Prehliadka Mikulcovho auta trvala približne šesť hodín. Polícia tvrdila, že na spomínanej

pamäťovej karte boli nahraté tajné informácie, ktoré však bližšie nekonkretizovala. Mikulec si položil rečnícku otázku, či by bolo v jeho situácii rozumné, keby vozil v aute nejaké citlivé dokumenty. „Tým viac, že večer predtým sme si s priateľkou všimli, že nás sledujú.“ Dôkazy o sledovaní vraj mali uložené vo svojich mobiloch, ktoré im polícia zhabala. Keď Mikulca priviezli do cely predbežného  zadržania, povedal, že potrebuje lieky na tlak. Policajti ho však odbili, do rána vydrží. Najťažšie znášal pocit bezmocnosti. „Zoberú vám všetky veci, pričom sa ocitnete v prostredí, kde nikto nerozlišuje, z čoho ste podozrivý. Dostávate len pokyny v štýle: tu sa opri, tam sa postav, buď ticho, nekomentuj a podobne. Vaše argumenty nikoho nezaujímajú.“Keď Mikulca zadržali, Svrčeková odišla k známym. Večer jej zavolali z policajného prezídia,

že sa má dostaviť na výsluch. Svrčeková to odmietla s tým, že ju majú predvolať písomne. Ráno jej zazvonil pri dverách pracovník súkromnej bezpečnostnej služby, ktorú majú v dome. „Spýtal sa ma, či mi patrí ten čierny golf v garáži. Keď som prikývla, povedal, že musím ísť dole, pretože mi ho rozbili, respektíve nabúrali. Tušila som, že to nebude čistá hra,“ spomínala Svrčeková. Keď vyšla z bytu, na chodbe ju už čakali dvaja policajti. „Oznámili mi, že som podozrivá z trestného činu, takže musím ísť s nimi na prezídium.“ Výsluch trval niekoľko hodín, potom ju prepustili. „V cele sa ku mne správali ako k ostatným. Kus ako kus,“ opísala Svrčeková. Trestné stíhanie voči nej bolo medzičasom zastavené. Mikulec však čelí obžalobe, hrozí mu rok väzenia.Bývalým funkcionárom VSS, ktorí boli podozriví z tunelovania vojenskej tajnej služby za

prvej Ficovej vlády, sa naopak nič nestalo. Polícia kauzu zmietla zo stola. V lete 2015 sa Vladimír Suchodolinský, poslanec za SaS Ľubomír Galko a bývalý príslušník VSS Ivan Macko obrátili na prokuratúru, aby preskúmala zákonnosť postupu policajného vyšetrovateľa Slavomíra Laha. Podľa nich nevypočul viacerých kľúčových svedkov. A veľmi laxne preveroval aj pochybnosti o nakladaní s majetkom VSS v ére Juraja Šeba, Ľubomíra Benkovského a Ľubomíra Skuhru. Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik však podnet odmietol.Keď som sa to dozvedel, zavolal som Ivanovi Mackovi, ktorého som dovtedy osobne

nepoznal. Stretli sme sa v záhrade jeho rodinného domu v Malackách. Macko mi dôveroval, pretože vedel, že komunikujem so Suchodolinským a Mikulcom. Ponúkol mi kávu a dezert a začal rozprávať. Hoci išlo o citlivé veci, hovoril na záznam. V priebehu hodiny mi podrobne opísal ďalšie dva prípady tunelovania VSS, o ktorých som netušil. Prvým bol predaj rekreačnej chaty v okrese Trnava, ktorej cena sa vraj v roku 2008 podvodne znížila tak, že vojenským tajným vznikla škoda za 1,8 milióna korún. V druhom prípade išlo o výstavbu

objektu VSS na okraji Bratislavy za 1,5 milióna eur. Podľa Macka bolo výberové konanie zmanipulované, neexistovala k nemu dokumentácia a časť peňazí bola vyplatená v hotovosti.136

Macko preveroval obidva prípady na podnet Romana Mikulca. „Keď som sa stal po voľbách 2010 riaditeľom VSS, začali mi chodiť faktúry za rôzne stavby, rekonštrukcie, nákupy a predaje majetku. Keďže išlo o vysoké sumy a netransparentné platby, snažili sme sa zistiť, čo je vo veci,“ potvrdil mi Mikulec. Na faktúrach bola často uvedená len suma a názov firmy s odvolaním sa na zmluvu o dielo. V roku 2015 som ako novinár spolupracoval s občianskym združením Via Iuris. Spolu s Ivanom Mackom a advokátkou Zuzanou Čaputovou sme nové zistenia zverejnili na tlačovej besede. Združenie Via Iuris sa obrátilo na generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára, aby opätovne preveril priebeh vyšetrovania tunelovania VSS. Čižnár však podnetu nevyhovel.Vladimír Suchodolinský dva týždne po tlačovke zomrel. V marci 2015 mu lekári

diagnostikovali ojedinelú formu rakoviny, choroba postupovala veľmi rýchlo. Do poslednej chvíle však bojoval, čo mu sily stačili. Jeho kamaráti zorganizovali zbierku na alternatívnu liečbu, ľudia mu poslali 45-tisíc eur. Peniaze boli nakoniec použité na nákup liekov z USA, no už bolo neskoro. Chvíľu to vyzeralo, že Suchodolinský sa z toho dostane, ale jeho organizmus bol po chemoterapiách príliš oslabený. Keď sme ho s Eugenom Kordom pár týždňov pred smrťou navštívili v Prešove, veľmi sa potešil. Hoci na tom nebol dobre, stále ho zaujímala aj kauza tunelovania VSS.V záhrade františkánskeho kláštora sme sa takmer hodinu rozprávali o priebehu

vyšetrovania a zneužívaní moci. Suchodolinský bol taký otvorený, že som sa obával, či z toho nebude žaloba. Na konci rozhovoru sme sa ho spýtali na jeho chorobu, keďže sa šírili fámy, že sa ho niekto pokúsil zlikvidovať. Lekár mu totiž povedal, že jeho diagnóza vzniká pri styku s veľmi agresívnou chemickou látkou alebo s rádioaktivitou. „Keďže neviem o tom, že by som bol dlhodobo v kontakte s nejakou chemickou látkou, do úvahy prichádzala len rádioaktivita. Samozrejme, v prvom momente vám napadne prípad agenta Litvinenka, nič také som si však nepripúšťal. Teoreticky vám môžu namontovať napríklad do sedadla v aute nejaký externý žiarič. Až na silný tlak mojich priateľov a manželky, ktorí to brali ako útok proti mne, som preto urobil niektoré opatrenia, aby som si overil, či je to možné. Nič také sa však nepotvrdilo,“ povedal nám Suchodolinský.137 V októbri 2015 odišiel z tohto sveta človek, ktorý bude veľmi chýbať.

PAŠKOV KONIEC A KALIŇÁK NA VRCHOLE

Kým bratislavskému bizniskrídlu Smeru prechádzalo u Roberta Fica všetko, košická bunka strany doplatila na prvý väčší škandál, spájaný s jej neformálnym lídrom Pavlom Paškom. V politickom zákulisí aj v zdravotníckych kruhoch sa hovorilo o jeho veľkom vplyve na tento rezort, no celé roky to nikto nevedel preukázať. A bolo by to tak zrejme dodnes, keby nominanti Smeru v piešťanskej nemocnici neurobili osudovú chybu. Predražiť nákup CT prístroja o 600-tisíc eur si totiž vyžaduje poriadnu guráž. Obzvlášť v situácii, keď si ľudia

musia nosiť do nemocníc aj toaletný papier, pretože zdravotníctvo je v katastrofálnom stave. Áno je, pretože na ňom systematicky parazitujú obchodníci, pre ktorých je politika len iným spôsobom podnikania.Nemocnica v Piešťanoch sa v roku 2011 rozhodla, že kúpi nové CT. To staré, ktoré

používala od roku 2003, sa často kazilo. Nedali sa zohnať náhradné diely a opravy trvali príliš dlho. Víťazom tendra sa stala spoločnosť Siemens, ktorá mala dodať nové CT asi za milión eur. Po voľbách 2012 sa však vymenila správna a dozorná rada nemocnice, kde získali prevahu nominanti Smeru. Tí nákup CT od firmy Siemens zrušili, správna rada účelovo zmenila aj štatút nemocnice. Počet jej členov sa rozšíril z päť na šesť. Zástupcovia ministerstva zdravotníctva, ktoré bolo pod kontrolou Smeru, získali v rade kvalifikovanú väčšinu v pomere 4:2. Nová správna rada odvolala riaditeľa nemocnice Roberta Mamrillu a na jeho miesto dosadila nominantku Smeru Máriu Domčekovú.Zástupcovia zamestnancov – lekár Alan Suchánek a zdravotná sestra Magdaléna

Kovačovičová – sa obrátili na Generálnu prokuratúru, ktorá im však odpísala, že sa prípadom nebude zaoberať. V septembri 2014 hlasovala správna rada o nákupe CT znova. Nemocnica rozhodla, že nový prístroj jej dodá spoločnosť Medical Group, ktorej akcionárom bol v minulosti predseda parlamentu Pavol Paška. Nemocnica chcela kúpiť CT za 1,6 milióna eur, čo bolo o 600-tisíc viac ako prístroj od firmy Siemens, ktorý obstarala v roku 2012. Nemocnica v Havlíčkovom Brode má dokonca podobný prístroj len za 540-tisíc eur. Proti nákupu predraženého CT v piešťanskej nemocnici boli len Kovačovičová a Suchánek, na ktorých nemal Smer žiadny vplyv.Keď na pochybný nákup v piešťanskej nemocnici upozornili reportérky televízie Markíza a

denníka SME Barbora Demešová a Veronika Folentová, ministerka zdravotníctva Zuzana Zvolenská odvolala všetkých nominantov Smeru v orgánoch nemocnice. Vrátane členky dozornej rady Renáty Zmajkovičovej a člena správnej rady Michala Straku, ktorý je známy ako raper Ego. Zmajkovičová takisto odstúpila z postu podpredsedníčky parlamentu. Napokon rezignovala aj ministerka Zvolenská a vedúci jej služobného úradu Martin Senčák. Len Pavol Paška si dával načas. Najskôr tvrdil, že nemá s kauzou CT nič spoločné. Opozícii, ktorá žiadala jeho odchod, odkázal: „Ja vám túto radosť neurobím.“Niekoľko dní odolával aj tlaku nahnevanej ulice. Opozícia totiž zorganizovala sériu

mítingov, na ktorých tisícky ľudí vyzývali Pašku, aby sa vzdal funkcie šéfa parlamentu. Stovky nespokojných občanov tiež protestovali pred jeho domom v Košiciach. Paškov odchod presadzoval podpredseda Smeru a minister kultúry Marek Maďarič. Robert Fico najskôr vyčkával. No keďže protesty neutíchali a kauza žila v médiách, premiér pochopil, že musí konať. V opačnom prípade by davy na námestiach žiadali jeho hlavu. Predražený nákup CT v piešťanskej nemocnici sa z hľadiska objemu peňazí, o ktoré prišiel štát, ani nepriblížil k škandálom typu emisie alebo nástenka. Napriek tomu musel Paška odísť, hoci bol človekom Juraja Širokého. Situácia bola jednoducho neudržateľná.V prvom rade preto, že biznis s CT prístrojom, na ktorom mala zarobiť firma Medical

Group, prekročil mieru. Zorientovať sa v komplikovaných kšeftoch cez schránkové firmy s

nejasnou vlastníckou štruktúrou nie je vždy jednoduché ani pre nás novinárov. No keď niekto zo systému prvoplánovo vytiahne – s obrovskou maržou – pol milióna eur, už netreba nič ďalej vysvetľovať. Aj priemerne vzdelaný človek pochopí, že ide o neuveriteľnú drzosť, ktorú sa košickí obchodníci s politickým krytím ani len nesnažili zakryť. Pol milióna si navyše ľudia vedia predstaviť, miliarda je nad ich rozlišovaciu schopnosť. Paškovi tiež priťažilo, že išlo o biznis v citlivom rezorte.Každý má totiž v rodine niekoho, kto na vlastnej koži pocítil, ako funguje slovenské

zdravotníctvo. Niet pochýb, že v ňom pracuje aj množstvo obetavcov. No keď chýbajú peniaze na základné potreby, logicky vyvstáva otázka, kde končia milióny, ktoré odvádzame štátu vo forme daní. Paška tiež doplatil na nemiestny spôsob komunikácie. A nejde len o výrok „vyhraj voľby a môžeš všetko“, ktorý vyslovil na adresu opozície, keď sa sťažovala, že porušuje rokovací poriadok parlamentu. Čoraz neobľúbenejší Paška si systematicky kopal svoj politický hrob. Dlhodobo napäté boli aj jeho vzťahy s novinármi.Ak nepočítam otázky na tlačovej besede, s Paškom som osobne hovoril možno trikrát v

živote. A nikdy sa to nezaobišlo bez slovnej potýčky, hoci som ho vždy oslovil slušným spôsobom. Politici sa často k žurnalistom správajú ako k otravnému hmyzu, útočia verbálne a niekedy aj fyzicky. Šampiónom v silových disciplínach bol Vladimír Mečiar. V expresívnych prirovnaniach vyniká Robert Fico, pre ktorého sú novinári hyeny, prostitútky či slizké hady. Z času na čas sme sa voči tomu ohradili, novinári by však nemali oplácať rovnakou mincou. Vždy sa treba snažiť udržať emócie na uzde, nedať sa vyprovokovať a nepýtať sa s dešpektom.Na jar 2011 som išiel do parlamentu za Pavlom Paškom. Písal som vtedy článok o

podnikateľoch, ktorí v biznise podviedli známeho hokejistu Miroslava Šatana. Išlo o projekt golfového areálu vo Veľkom Bieli, kde prišiel Šatan vďaka zákulisným ťahom jeho „obchodných partnerov“ o 140 miliónov korún.138 Hokejista minulosť týchto ľudí nepoznal. Keď zistil, čo sú zač, už bolo neskoro. Jedným z nich bol bývalý príslušník SIS Miroslav Guman, ktorý sa viac ráz spomína v spise Gorila. „Miroslav Guman dlhodobo spolupracuje a udržiava priateľský vzťah s Martinom Babiarom, ktorý v SR reprezentuje záujmy ukrajinských skupín organizovaného zločinu.“Guman sa stretával aj s Paškom, minimálne sedemkrát ho navštívil priamo v parlamente 139.

Keď som sa Pašku spýtal, aký je ich vzťah, najskôr ma prebodol pohľadom a potom mi položil protiotázku: „Pán Vagovič, povedzte mi, o čo vám ide? Od vás človek nič dobrého čakať nemôže.“ Paškovi sa o Gumanovi hovoriť nechcelo. Napriek tomu som sa mu snažil trpezlivo vysvetliť, ako Guman vybabral s hokejistom Šatanom a prečo sú kontakty politikov s takýmito ľuďmi neprijateľné. „Poznáme sa niekoľko rokov, občas sa stretávame. Pravdepodobne sme sa zoznámili cez chlapcov v Bratislave,“ povedal Paška. Kto sú „chlapci“ z Bratislavy, som sa už nedozvedel. Paška mi dal jasne najavo, aby som ho nechal na pokoji a s povýšeneckým výrazom v tvári odišiel preč. Gumana a spol. preverovala polícia, trestné stíhanie však zastavila. Na pokyn Dušana Kováčika, ktorý sa stal v roku 2014 tretí raz po sebe špeciálnym prokurátorom. Jeho nomináciu vtedy v Smere presadzoval Pavol Paška.

Paška oznámil svoj odchod z funkcie šéfa parlamentu – v dôsledku kauzy CT – v košickom štábe Richarda Rašiho, ktorý práve oslavoval druhé víťazstvo v primátorských voľbách. Paška tvrdil, že odchádza dobrovoľne. No každý, kto sa aspoň trochu pohyboval v politickom zákulisí, tušil, že rezignáciu mu odporučil premiér Fico. „Záleží mi na tomto meste, záleží mi na Slovensku a už mám dosť. Preto je tu moja manželka. Nikto mi nebude rozvracať rodinu. Preto oznamujem, že odstúpim z pozície predsedu Národnej rady, lebo chcem, aby Slovensko fungovalo ako normálna krajina, aby politiku nerobilo zopár anarchistov na uliciach,“ vysvetľoval rozrušený Paška.V košickom štábe Paškovho spojenca Richarda Rašiho bol aj Robert Kaliňák. Jeho

prítomnosť nikto nečakal. Paška a Kaliňák boli vtedy v strane rivalmi, hoci to tak nebolo vždy. V prvých rokoch Smeru ešte ťahali za jeden povraz. Ako predstavitelia podnikateľského krídla, ktoré sa snažilo rozširovať svoj vplyv v strane na úkor takzvaných idealistov. No ich spojenectvo bolo od začiatku účelové, čo sa potvrdilo po nástupe Smeru k moci, keď začal hrať každý na seba. Bratislavská a košická skupina si kolíkovali priestor na ministerstvách, v bezpečnostných zložkách aj v obchodovaní so štátom. S tichým súhlasom spriaznených oligarchov, ktorí sa držali v závetrí.Kaliňákov príchod do Rašiho centrály prekvapil aj skúsených žurnalistov, ktorí už toho s

politikmi zažili veľa. Eva Čobejová z časopisu .týždeň napríklad v reportáži z Košíc napísala: „Dôvod, prečo vlastne prišiel (Kaliňák – pozn. autora) na Rašiho noc do Košíc, nebol spočiatku celkom jasný. Oveľa lepšie sa cítil na chodbe s bratislavskými novinármi, ako v sále s celou košickou smotánkou. Akoby ho ústredie vyslalo deklarovať do Košíc jednotu vedenia strany, ale nepôsobilo to veľmi presvedčivo. No možno mal dohliadnuť na Paškov odchod, aby si to náhodou nerozmyslel.“140 Pašku s Kaliňákom zachytil aj fotograf, no netvárili sa ako kamaráti.Paškov predčasný koniec politicky posilnil Kaliňáka. Po kauze CT sa stal jasnou dvojkou v

strane. Kaliňákovi tiež pomáhali nové informácie, ktoré vyšli najavo po zverejnení predraženého nákupu v piešťanskej nemocnici. Opozičný poslanec Daniel Lipšic napríklad upozornil, že firme Medical Group sa darilo hlavne vtedy, keď bol Paška vo verejných funkciách. Polícia, ktorú mal pod kontrolou Kaliňák, začala v kauze CT trestné stíhanie. Vyšetrovatelia dokonca obvinili nominantov Smeru – riaditeľku aj členov správnej rady piešťanskej nemocnice. No keďže to bolo niekoľko mesiacov pred voľbami, v kuloároch sa špekulovalo, že smerom navonok ide o marketingový ťah. A smerom dovnútra o pokračovanie mocenského zápasu medzi Kaliňákom a Paškom.Košický boss Smeru mal totiž podľa konzervatívneho denníka Postoj ambíciu stať sa

jedným z lídrov straníckej kandidátky vo voľbách 2016.141 Trestné stíhanie v kauze CT sa preto javilo ako Kaliňákov pokus vytlačiť Pašku na okraj. Bývalý šéf parlamentu sa napokon na kandidátke neobjavil. V rozhovore pre denník Hospodárske noviny však Paška pripustil, že má záujem o funkciu ministra zahraničných vecí. Podpredseda Smeru Marek Maďarič ho rýchlo vyviedol z omylu. „Ak bude strana Smer po voľbách súčasťou vlády a bude

nominovať ministra zahraničných vecí, pre mňa je nespochybniteľným kandidátom súčasný šéf diplomacie Miroslav Lajčák.“142

Mesiac po voľbách boli všetky obvinenia v kauze CT zrušené. Trestné stíhanie síce pokračuje, no len málokto verí, že prípad bude dotiahnutý do konca. Kaliňák dosiahol, čo potreboval, Paška nie je vo vláde ani v parlamente. Ani jeho vplyv v Smere už nie je taký ako v čase, keď bol vo vrcholovej politike. No košická partia stále žije. Paškovým spojencom v strane je okrem Petra Žigu aj Richard Raši. Politik novej generácie, o ktorom sa uvažuje, že by raz mohol – spolu s Petrom Kažimírom a Petrom Pellegrinim – vymeniť starú gardu Smeru. Sympaťák Raši už roky tvrdo maká na svojom imidži. Na sociálnych sieťach sa prezentuje ako rodinne založený politik, športovec a priateľ kultúry. Ako bonus pridal fotku v plavkách.Problém je v tom, že ani Raši nemá úplne čistý štít. V čase, keď bol ministrom

zdravotníctva, profitovali z eurofondov v jeho rezorte podnikatelia – paškovci, ktorí neskôr založili stranu TIP. Táto čudná strana, ktorá vznikla pred voľbami 2016, sa formálne hlásila k pravici. No v skutočnosti za ňou stáli ľudia blízki Paškovi. Pochybnosti vzbudil aj tender na dodávku ultrazvukov v košickej nemocnici z roku 2013. Organizovala ho firma Rašiho spolužiaka, vo výberovej komisii sedel Paškov synovec.143 Vďaka diskriminačným podmienkam sa do súťaže prihlásila len jedna firma. Nemocnici napokon dodala ultrazvuky, ktoré boli asi o 115-tisíc eur drahšie, ako ponúkala konkurencia. Prípad preveruje polícia.

FICOVA PORÁŽKA A ŠIROKÉHO PROBLÉMY

Robert Fico je v politike už 25 rokov. Podobne ako Vladimír Mečiar sa stal trikrát premiérom. Fica však z tejto funkcie ani raz neodvolali. Byť tak dlho na vrchole je fyzicky aj psychicky náročné. A to bez ohľadu na to, či politik vládne s koaličnými partnermi, alebo len s vlastnými straníkmi. Denne musí riešiť banálne aj veľmi komplikované spory. Odborné, personálne, obchodné. Politika by mala byť hlavne o programe a hodnotách, no v praxi je často súbojom záujmových skupín v pozadí. Predseda vlády musí byť šikovný mediátor, inak sa mu kabinet rýchlo rozpadne.Spolupráca s Vladimírom Mečiarom a Jánom Slotom bola pre Fica prvou veľkou

zaťažkávacou skúškou. V opozícii nemá politik žiadnu zodpovednosť, v zásade stačí len kritizovať a o publicitu má postarané. Keď sa však stane predsedom vlády, musí prijímať ťažké rozhodnutia, ktorými si vyrába nepriateľov vnútri aj vonku. V sporoch s koaličnými partnermi išiel Robert Fico často na hranu, no pred zlyhaniami svojich ľudí väčšinou zatváral oči. A to za obidvoch vlád, pričom tento trend pokračuje aj po voľbách 2016. Pre rôzne kauzy odstúpilo viacero ministrov, no len výnimočne to boli nominanti Smeru. Okolo figúrok oligarchov Fico len opatrne našľapoval.Vysoké pracovné tempo, permanentný stres a tlaky zo všetkých strán sa zrejme odrazili aj

na jeho zdravotnom stave. V roku 2006 prvý raz priznal, že má problémy, bližšie ich však nešpecifikoval. Médiá vtedy špekulovali, že súvisia s krvným tlakom. V roku 2009 začal mať problémy s krčnou chrbticou, ktoré sa mu vrátili v roku 2014. Krátko po voľbách 2016

podstúpil Fico operáciu srdca, lekári mu zaviedli bypass. Keď sa premiér koncom roka 2013 rozhodol, že bude kandidovať za prezidenta republiky, nebolo to až také prekvapenie. O tejto možnosti sa v politickom zákulisí aj medzi novinármi hovorilo už niekoľko mesiacov.Na prvý pohľad nemala jeho kandidatúra žiadnu logiku. Predseda vlády je mocensky

neporovnateľne silnejší ako hlava štátu. No Fico zrejme uvažoval inak. Prezidentský palác bol preňho dobrou príležitosťou, ako sa odrezať od náročnej výkonnej politiky a oligarchov za chrbtom. Svoj vplyv by pritom nestratil, keďže pre ľudí v Smere by bol naďalej nespochybniteľnou autoritou. Fico mal navyše až panický strach z toho, aby neskončil ako Vladimír Mečiar alebo Mikuláš Dzurinda, ktorí sa ako premiéri skompromitovali a odišli do zabudnutia. Predseda Smeru chcel vstúpiť do dejín ako obľúbený štátnik, ktorý síce pre krajinu až tak veľa neurobil, ale ani nepokazil.V roku 2014 mal Fico päťdesiatku. Ak by ako prezident neurobil vážnu chybu, mal by veľkú

šancu, že bude hlavou štátu aj druhé funkčné obdobie. V roku 2024 by ako šesťdesiatnik so slušným životným štandardom odišiel do dôchodku. Čas by si mohol krátiť príležitostnými prednáškami o trestnom práve, ktoré ho vždy najviac bavilo. A popritom by písal pamäti. Lenže osud všetko zariadil inak, Robert Fico prezidentské voľby prehral. Po prvom kole bol ešte víťaz, no v druhom kole ho Andrej Kiska prevalcoval v pomere 60:40. Fico bol zdrvený, starostlivo naplánovaná úniková cesta sa nepodarila. Jedným z dôvodov bola zrejme aj špinavá kampaň, ktorú viedol voči súčasnému prezidentovi. Fico navyše nemohol zbierať – na rozdiel od Kisku – protestné hlasy.Ficovi chvíľu trvalo, kým sa z potupnej porážky spamätal. Kiska mu nečakane skrížil plány,

takže musel hľadať motiváciu, prečo a ako v politike pokračovať ďalej. Sklamaný bol zrejme aj Robert Kaliňák, ktorý bol najvážnejším kandidátom na post premiéra, ak by sa stal Fico hlavou štátu. Predseda Smeru sa však podobne ako v minulosti, keď sa jeho strana nedostala do vlády (2002, 2010), napokon zmobilizoval. Fico si totiž uvedomoval, že keby sa po fiasku v prezidentských voľbách stiahol, Smer by mohol prudko klesať, čo by znížilo jeho šance na víťazstvo v ďalších parlamentných voľbách. Preto musel v kauze CT, ktorá vypukla pár mesiacov po prezidentských voľbách, demonštrovať odhodlanie, že sa vie vysporiadať s korupciou vo vlastných radoch.Na jar 2015 vyšli ľudia do ulíc znova. Neboli ich tisícky ako po zverejnení spisu Gorila,

alebo po medializácii predraženého nákupu CT v piešťanskej nemocnici. Pred parlament prišlo demonštrovať niekoľko desiatok drobných živnostníkov, ktorí nedostali za vykonanú prácu svoje peniaze. Za iných okolností by im možno novinári nevenovali zvýšenú pozornosť, lenže tento prípad mal špecifický náboj. Malých dodávateľov nevyplatila spoločnosť Váhostav, spájaná s Jurajom Širokým. Robert Fico a strana Smer čelili niekoľko týždňov frontálnemu tlaku opozície. Kauza otvárala televízne správy, debatovalo sa o nej v parlamente aj medzi bežnými ľuďmi.Hoci denník SME upozornil na problémy Váhostavu už v roku 2013, štát sa tváril, že všetko

je v najlepšom poriadku. Keďže dlhy Širokého firmy rástli, jeden z veriteľov podal návrh na konkurz. Váhostav sa pokúsil odvrátiť bankrot tým, že požiadal o reštrukturalizáciu

spoločnosti, ktorú súd schválil. Firma mala v pláne vyplatiť živnostníkom len 15 percent z ich pohľadávok, čo vyvolalo silný odpor verejnosti. Robert Fico stál pred dilemou, ako vyriešiť spor tak, aby boli spokojní veritelia Váhostavu aj oligarcha Široký. Nakoniec sa rozhodol, že štát vyplatí neuhradené faktúry do výšky 50 percent, maximálne však 200-tisíc eur. Celkovo zhruba 20 miliónov eur.Riešenie, s ktorým prišla vláda, sa nepáčilo opozícii, ktorá na mimoriadnej schôdzi

kritizovala Roberta Fica, že chráni záujmy svojho sponzora. Na dlhy, ktoré spôsobil Váhostav, sa totiž mali poskladať všetci daňoví poplatníci. Poslanec Miroslav Beblavý tvrdil, že záväzky firmy mali byť uhradené z jej majetku. „Živnostníci dostanú 50 percent pohľadávok, pretože väčšina z nich nemá inú možnosť, ako to akceptovať. Zaplatíme to my všetci, teda štát. A štát a schránkové firmy, za ktorými pravdepodobne stojí súčasný majiteľ Váhostavu, dostanú zvyšných 49 percent firmy. Toto je riešenie sociálno-demokratickej vlády.“ Fico však neustúpil, takže Široký bol z najhoršieho von.Od apríla 2015 sa kauzou Váhostav zaoberá polícia, no je len málo pravdepodobné, že ľudia

ako Široký sa budú zodpovedať pred súdom. Vyšetrovatelia začali päť trestných stíhaní. Pre podozrenie zo spáchania zločinu poškodzovania veriteľa, podvodu, zavineného úpadku, porušovania povinností pri správe cudzieho majetku a zvýhodňovania veriteľa. Pôvodne obvinili troch manažérov Váhostavu, ktorým hrozilo osem rokov väzenia. No dnes je už trestne stíhaný len jeden. Vyšetrovatelia urobili vo firme aj raziu, počas ktorej zaistili účtovníctvo Váhostavu. Správali sa však úplne inak ako v prípade poslanca Igora Matoviča, ktorého polícia podozrieva z krátenia daní.Matovičovej rodinnej firme regionPRESS zhabali kriminalisti celý server. Počas prehliadky

Váhostavu zadali do systému len reťazec slov, ktorý súvisel s preverovaním obchodných aktivít firmy. „Došlo len ku kopírovaniu počítačových dát,“ potvrdila hovorkyňa špeciálnej prokuratúry Jana Tökölyová. Takýto postup je totiž v súlade s nálezom Ústavného súdu, ktorý hovorí o tzv. zásade primeranosti. Vyšetrovatelia predvolali na výsluch aj Juraja Širokého. Pri vstupe do budovy policajného prezídia ho nikto neskontroloval, ani si neoveril jeho totožnosť, čo je v prípade bežných ľudí samozrejmosť. Aj tento zdanlivý detail naznačuje, ako sa na Slovensku uplatňuje rovnosť pred zákonom.

ELEKTRÁREŇ ZA MILIARDU A PENIAZE V ALOBALE

V čase, keď sa Juraj Široký trápil s Váhostavom, rozbehli ľudia Jozefa Brhela nákladný projekt za približne 1,2 miliardy eur. Mohli si to dovoliť, lebo štát im vyšiel pri vybavovaní povolení v ústrety. Ruku k dielu priložil aj Robert Fico, ktorý za projekt osobne loboval u čínskeho premiéra. Išlo o prečerpávaciu elektráreň Ipeľ v okrese Poltár, ktorú chcú postaviť Brhelovi ľudia v spolupráci s čínskymi investormi. Na prípade som spolupracoval so združením Via Iuris, ktoré si na jar 2015 všimlo zaujímavú vec. Doménu spoločnosti Hyco, ktorá dostala od ministerstva hospodárstva licenciu na výstavbu elektrárne, zaregistrovala Anna Košťálová z Brhelovej firmy Pow-en.

Prvá stopa, ale na jednoznačný záver, že za spoločnosťou Hyco je oligarcha Brhel, to bolo príliš málo. Vybral som sa teda do zbierky listín obchodného registra, či nenájdem viac prepojení. V orgánoch firmy Hyco totiž figurovali mená, ktoré mi nič nehovorili. Keď som si pozeral dokumenty z valných zhromaždení spoločnosti, narazil som na ďalších ľudí Jozefa Brhela. Firma Hyco navyše vznikla len niekoľko mesiacov pred udelením licencie na výstavbu elektrárne. Nemala žiadnych zamestnancov ani skúsenosti s veľkými projektmi. Ministerstvo hospodárstva, ktoré bolo pod kontrolou Smeru, však tvrdilo, že garantom spoločnosti Hyco je väčšinový akcionár firmy. Išlo o spoločnosť DG-energy, ktorá už prevádzkovala viacero zariadení na výrobu elektriny.Ako sa mi podarilo zistiť, túto firmu ovládali Brhelovi ľudia – Ladislav Lörinc a Stanislav

Fuňa.144 Sídlila na rovnakej adrese ako spoločnosť Hyco, respektíve firmy z okruhu Jozefa Brhela. Z osvedčenia na výstavbu elektrárne Ipeľ zároveň vyplývalo, že odborne spôsobilou osobou pre tento projekt je Michal Iró. Ďalší Brhelov človek, ktorý bol šéfom predstavenstva spoločnosti DG-energy. Keď som sa ho spýtal, na základe čoho dostal spomínané osvedčenie, Iró odpovedal: „Absolvoval som školenie v zmysle zákona o energetike a to je všetko. Ide o investíciu, ktorá má byť realizovaná až o niekoľko rokov, takže možno sa ma to ani nebude týkať. Ja som už v dôchodkovom veku.“Iró tvrdil, že podnikateľa Brhela osobne nepozná, ani nikdy neskúmal vlastnícku štruktúru

jeho firiem. „Ja som elektrikár, zodpovedný za prevádzku. Som zamestnaný vo firme DG-energy. To je všetko, čo vám môžem povedať.“ To, že spoločnosť Hyco, ktorá dostala licenciu na výstavbu elektrárne Ipeľ, má blízko k Jozefovi Brhelovi, mi potvrdili aj v sídle jeho firiem. Prišiel som tam bez ohlásenia, na recepcii som nepovedal ani svoje meno. „Je to naša dcérska spoločnosť,“ povedala mi zamestnankyňa Brhelovej firmy Pow-en. Brhel napriek tomu odmietol, že by mal čokoľvek spoločné s projektom vodnej elektrárne. „Ide o samostatnú aktivitu Ladislava Lörinca a Stanislava Fuňu,“ odkázal cez svojho hovorcu Juraja Puchého.Vzápätí mi prišiel od Lörinca mail, že elektráreň Ipeľ je jeho spoločný projekt s Fuňom.

„Založili sme spoločnosť Hyco, ktorá vznikla špeciálne pre tento projekt. Menšinovým akcionárom firmy je Gabriel Tuhý, podnikateľ s 25-ročnými skúsenosťami z oblasti energetiky.“ O možnosti vstupu čínskeho investora do tohto projektu ho vraj informoval predseda Slovensko-čínskej obchodnej komory Peter Paulen. Tento človek bol aj v skupine podnikateľov, ktorá sprevádzala premiéra Fica počas rokovaní s čínskym premiérom Li Kche-čchiangom. Prvé sa uskutočnilo v novembri 2013 v Bukurešti, druhé v decembri 2014 v Belehrade.Fico na obidvoch schôdzkach loboval za výstavbu elektrárne Ipeľ. „Bavili sme sa aj o

jednom konkrétnom projekte, ktorý sa veľmi sľubne rozbieha. Je to veľká vodná elektráreň v objeme okolo 560 megawattov na Ipli,“ povedal po rokovaní v Belehrade. Premiér mal dokonca informácie o prebiehajúcom licenčnom konaní. „Tento projekt je v štádiu získania licencie – v spolupráci medzi jednou slovenskou firmou a spoločnosťou China Power.“ Fico sa prihováral za miliardový biznis napriek tomu, že odborníci mali vážne pochybnosti, či je

takýto projekt potrebný a ekonomicky výhodný. Na Slovensku už funguje prečerpávacia vodná elektráreň Čierny Váh.V prípade elektrárne Ipeľ by štát navyše musel garantovať odber elektriny a jej cenu na

obdobie 15 rokov. V minulosti o tomto projekte uvažovali Slovenské elektrárne, no momentálne nie je aktuálny. „Slovenské elektrárne realizovali geologický prieskum lokality, naďalej monitorujú prostredie. Pri súčasnej úrovni ceny elektriny však nemá tento projekt ekonomické opodstatnenie,“ povedala hovorkyňa elektrární Jana Burdová. Ján Kuciak z investigatívneho tímu Aktuality.sk navyše zistil, že v októbri 2015 sa stal členom dozornej rady firmy Hyco Eduard Hulík.145 Hulík je asistentom poslanca za Smer Maroša Kondróta, ktorý má blízky vzťah s Jozefom Brhelom.Jeho hovorca Juraj Puchý však naďalej tvrdil, že Brhel nemá s projektom elektrárne Ipeľ nič

spoločné. „O projekte nemáme žiadne nové informácie. Stále platí predchádzajúce stanovisko, že podnikateľská skupina okolo Jozefa Brhela oň nemá záujem.“ Kondrótov asistent Hulík pracoval aj pre poslanca Smeru Borisa Hradeckého. V roku 2012 kandidoval Hulík za Smer v parlamentných voľbách. Premiér Fico sa k svojmu lobingu v prospech firmy, ktorá má blízko k Jozefovi Brhelovi, nevyjadril. Mohol si to dovoliť, pretože tento typ káuz voličov až tak nevzrušuje, hoci veľa vypovedá o nastavení vzťahov a biznispozadí Smeru.V roku 2015 sa však prevalil škandál, ktorému rozumeli aj ľudia, čo sa nevyznajú v

energetike. Polícia zadržala poslanca Smeru a okresného šéfa strany v Prievidzi Vladimíra Jánoša a obvinila ho zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby. Jánoš sa mal vyhrážať svojej manželke Ivete a psychicky týrať ich dcéru. Polícia našla počas domovej prehliadky v jeho bratislavskom byte niekoľko zbraní aj finančnú hotovosť (zhruba 30-tisíc eur). Súd napokon Jánoša prepustil z väzby na kauciu, momentálne je stíhaný na slobode. Generálny prokurátor Jaromír Čižnár vyzval ministra spravodlivosti Tomáša Boreca (Smer), aby podal v prípade mimoriadne dovolanie. Borec mu však nevyhovel.Čižnárovi sa nepáčil ani laxný prístup polície pri vyšetrovaní. „Na každý úkon, ktorý bolo

treba urobiť, dával pokyn prokurátor, čo nie je obvyklé,“ povedal denníku SME. 146 Za políciu zodpovedá minister vnútra Robert Kaliňák zo Smeru. O niekoľko mesiacov zverejnil Ivan Katrinec, ktorý zastupoval Jánošovú, video, v ktorom Jánošová podrobne opisuje, ako jej manžel nosil domov veľké sumy peňazí. Časť z nich mala skončiť v Smere. „Pravidelne chodieval do Hornonitrianskych baní a vždy, keď sa odtiaľ vrátil, tak mal so sebou veľkú hotovosť v hnedých sáčkoch na pečivo,“ tvrdila Jánošová. Peniaze doma rozdelili do menších balíčkov a potom ich zabalili do alobalu. „Vraj preto, aby v prípade požiaru nezhoreli,“ vysvetlila Jánošová.Ficova vláda bane štedro dotovala, premiér má blízky vzťah s ich šéfom Petrom

Čičmancom. Keď v roku 2009 v bani v Handlovej po explózii plynu zomrelo dvadsať ľudí, Fico prišiel baníkov osobne povzbudiť. Spolu s ním a Čičmancom sfáral aj poslanec Jánoš. Politik Smeru, ktorý si žil roky nad pomery, no nikomu to neprekážalo. Hodinky za 30-tisíc eur, Audi za 110-tisíc eur, byt na bratislavskej Kolibe za milión eur. Plus drahé oblečenie,

ktoré si Jánoš pravidelne kupoval. Denník Plus 1 deň už v roku 2010 napísal, že sa naňho sťažovali členovia okresnej rady Smeru.147 Jánoš vraj nepriznával sponzorské dary a míňal ich pre vlastnú potrebu. Jánošovi vyslovili nedôveru, vedenie strany ho však podržalo. Jánošových kritikov zo Smeru vyhodili.Jánošová po zverejnení videa otočila. Katrinca vyzvala, aby nahrávku okamžite stiahol. „Na

tento rozhovor ma naviedol. Ako som sa neskôr dozvedela, jeho cieľom bolo s nahrávkou obchodovať. Dištancujem sa od tejto iniciatívy, ako aj od obsahu nahrávky.“ Katrinca sa snažil spochybniť aj premiér Fico, čo bolo pomerne jednoduché, keďže ide o veľmi kontroverznú postavu. Na verejnosti sa prezentuje ako policajný podplukovník, hoci nemá s políciou nič spoločné. Katrinec bol navyše viac ráz trestne stíhaný a v roku 2016 kandidoval do parlamentu za Kotlebovu stranu. No obsah nahrávky Ivety Jánošovej je príliš závažný, aby ho bolo možné s pokojným svedomím zhodiť zo stola. Navyše nie je vylúčené, že na Jánošovú niekto pritlačil, alebo jej pohrozil trestným stíhaním.

DAŇOVÉ PODVODY A STRAPATÍ FEŠÁCI

Keď sa Robert Fico v roku 2012 stal druhý raz premiérom, za jednu z hlavných priorít vlády označil boj s daňovými únikmi. Slovensko malo vtedy druhý najvyšší únik DPH v Európskej únii, pred nami bolo len Grécko. Počas prvej Ficovej vlády dokonca stúpol zo 17 percent na takmer dvojnásobok. Už na konci roka 2013 však premiér ohlásil dobré správy. „Náš plán zachytiť aspoň desať percent z daňových únikov sa nám podarilo naplniť.“ Minister financií Peter Kažimír zároveň všetkým, ktorí by chceli podvádzať, odkázal: .„Je úplne jasné, že niektorým podnikateľom a firmám sa končí biznismodel kradnutia na daniach.“ Aktívna bola aj polícia, ktorá pravidelne informovala, že rozložila nejakú organizovanú skupinu podvodníkov s DPH.Problém bol v tom, že niektoré podozrenia vedenie polície ignorovalo, alebo sa ich snažilo

udusiť už v zárodku. Vo februári 2014 sa mi podarilo zistiť, že vyšetrovatelia preverujú organizovanú skupinu, ktorá mala cez štyri desiatky slovenských, českých a maďarských firiem formálne obchodovať s potravinárskym tovarom (cukor, káva, olej, energetické nápoje).148 Na prípade pracovali Jaroslav Ambróz a Ľubomír Hláčik z finančnej polície v Banskej Bystrici. Obaja mali v brandži vynikajúcu povesť. Podľa skúsených kriminalistov prišiel štát pri spomínanom podvode o takmer 22 miliónov eur. Súčasťou reťazca zainteresovaných firiem mala byť aj spoločnosť Budamar Logistics, ktorá profitovala z nadmerných odpočtov DPH.Keď som si prezeral názvy firiem, ktoré mali byť dodávateľmi Budamaru, ani jeden mi nič

nehovoril. Vybral som sa teda na okružnú jazdu južným Slovenskom, aby som sa osobne presvedčil, kto za nimi stojí a či neexistujú len na papieri. Prvá zastávka, Galanta. V rodinnom dome na okraji mesta mala sídliť spoločnosť International Transport Centre. Založili ju štyria mladí Maďari, neskôr prešla na neznámeho Rumuna. „Keď tu boli prvý raz, nadiktovali len názov firmy, žiadne meno. Chodili sem prvé dva mesiace, odvtedy sa s nimi nevieme spojiť. Už ich tu hľadali z daňového aj živnostenského úradu, boli tu aj policajti.

Mali tu len virtuálne sídlo, chodila im sem pošta, ktorú už ani nepreberáme,“ povedali mi pracovníčky firmy, ktorá mala spomínaný dom v prenájme.149

Z Galanty som sa presunul do Nových Zámkov, kde som hľadal firmu HD Broadcast Service. Založil ju manželský pár z Budapešti, ktorý ju neskôr previedol na občana Rumunska. Už po príchode do budovy, kde mala firma oficiálne sídlo, mi bolo jasné, že je to len ďalšia schránka. Na tejto adrese bolo registrovaných až 37 spoločností. Majitelia budovy mi povedali, že s firmou HD Broadcast Service majú zlé skúsenosti. Neplatila nájomné, nepreberala si poštu, jej ľudia nedvíhali telefón. Spomínaný Rumun v papierovom sídle spoločnosti nikdy nebol, všetko vybavovala účtovnícka kancelária z Komárna. Firmu HD Broadcast Service evidoval ako rizikovú aj portál finančnej správy. V roku 2013 jej bola zrušená registrácia pre DPH.Tretia zastávka, Komárno. Konateľa a bývalého majiteľa spoločnosti Modico hľadám

zbytočne. „Asi pred rokom odišiel do Thajska. Hľadali ho tu z polície aj z daňového úradu,“ povedala mi pracovníčka firmy, ktorá mu pripravovala podklady ku kúpe firmy Modico. Maďarský podnikateľ Attila Csaba Farkas ju po troch mesiacoch previedol na spoločnosť so sídlom na ostrove Svätý Vincent a Grenadíny, čo je daňový raj v Karibiku. Slovenská firma, ktorá mu v Komárne prenajala virtuálne sídlo, s ním napokon zmluvu zrušila. Farkas totiž neplatil nájomné. V Komárne som navštívil ešte jednu firmu z kauzy DPH, ktorú založil Nemec a konateľom bol Maďar. Výsledok bol rovnaký. Žiadna kancelária, len visačka s názvom firmy a kontakt na správcu budovy.V priebehu vyšetrovania kauzy nastal nečakaný zvrat. Vedenie polície odstavilo Ambróza s

Hláčikom a posunulo prípad inému vyšetrovateľovi. Dôvodom bol vymyslený anonym, podľa ktorého vraj účelovo – a za peniaze – preverovali obchodné aktivity Budamaru. Ambróza s Hláčikom si preklepla inšpekcia, absolvovali aj test na detektore lži. Žiadne podozrenia sa síce nepotvrdili, znechutení kriminalisti však odišli do civilu. Polícia, ktorú má pod kontrolou minister vnútra Robert Kaliňák, vyšetruje kauzu už viac ako tri roky. „Daňová kobra má veľa úspechov. Verím, že aj tento prípad dopadne úspechom,“ povedal v marci 2014 minister Kaliňák. Od výmeny vyšetrovateľov však nenastal žiadny významný posun.Keď som v časopise .týždeň, kde som vtedy pracoval, napísal sériu článkov o pozadí

prípadu a priebehu vyšetrovania, spoločnosť Budamar Logistics pohrozila žalobou. Firma tiež avizovala, že bude požadovať rekordné odškodné vo výške 20 miliónov eur. Neskôr si to rozmyslela, od časopisu požaduje len zverejnenie odpovede v zmysle tlačového zákona. Súd zatiaľ v tejto veci nerozhodol. Šéf predstavenstva Budamaru Peter Malec pripúšťa, že na začiatku kauzy nezvládli komunikáciu s médiami. „Nevedeli sme, ako správne a citlivo reagovať. Negatívny reputačný efekt nie je možné odstrániť akoukoľvek finančnou kompenzáciou, len pravdivou a otvorenou komunikáciou.“Malec však tvrdí, že Budamar nebol zapojený do žiadneho daňového podvodu.

„Preverovanie Finančnou správou ešte nie je ukončené, ale doterajšími zisteniami je jednoznačne preukázané, že nešlo o fiktívne obchody. Existencia tovaru a dodaní je

potvrdená veľkým množstvom dôkazov. Máme vybudované aj prísne kontrolné mechanizmy, ktoré zabezpečujú preverovanie našich obchodných partnerov.“ Ako je potom možné, že Budamar obchodoval aj so schránkovými firmami s nejasným pozadím? „Bežný podnikateľský subjekt nemá také možnosti ako Finančná správa, pokiaľ ide o preverovanie subdodávateľov. Keby sme mali už v roku 2012 informácie o subdodávateľoch, získané daňovým úradom počas daňovej kontroly, naša rozhodovacia pozícia by bola iná,“ vysvetlil Malec.Vzhľadom na spôsob, akým vedenie polície odstavilo vyšetrovateľov Ambróza a Hláčika, si

však kladiem otázku, či za tým nemohol byť aj politický motív. Keď som totiž skúmal pozadie firmy Budamar, zistil som viacero osobných, pracovných alebo obchodných väzieb na podnikateľov, ktorí majú blízko k strane Smer. V orgánoch Budamaru napríklad sedeli alebo dodnes pôsobia ľudia Tomáša Chreneka a Ľubomíra Blaška. „Pán Chrenek nemá na našu firmu žiadny vplyv,“ tvrdí Malec. Blaškovci vraj mali Budamar pod kontrolou len do roku 2011, dnes je hlavným akcionárom firmy investičný fond. „Ako najatý manažér som však ako svojho šéfa vždy vnímal len Ivana Petríčka,“ hovorí Malec. Petríček je menšinovým akcionárom Budamaru.Médiá ho spájali aj s firmou TSS Grade, ku ktorej má blízko Vladimír Poór.150 „Pokiaľ ide o

Vladimíra Poóra, okrem biznisového vzťahu klient – dodávateľ nemá žiadny iný vzťah so spoločnosťou Budamar Logistics,“ povedal mi Malec. Petríček komunikuje aj s Miroslavom Výbohom. „Pána Výboha poznám, stretávame sa príležitostne, máme spoločných známych,” priznal Petríček. S Výbohom ho spája aj rovnaká seychelská schránka, známa z kauzy Panama Papers.151 Petríček však tvrdí, že s ním nikdy nepodnikal. Podľa Maleca nemá Výboh žiadny vplyv ani na Budamar. „Spojitosť pána Výboha so spoločnosťou Budamar je nepredstaviteľná. Akákoľvek transakcia s osobou, spĺňajúcou kritériá PEP (politicky exponovaná osoba – pozn. autora), by totiž musela byť zverejnená regulátorovi.“ Spojenie s Budamarom odmietol aj Výboh.Kauza Budamar zaujala novinára Toma Nicholsona. V rovnakom čase totiž pracoval na

podobnom prípade, ktorý siahal až k politickým špičkám Smeru. „Zverejním to asi o dva týždne,“ povedal mi Tom, keď sme sa stretli, aby sme si vymenili informácie. V priebehu roku 2014 napísal niekoľko článkov o organizovanej skupine podvodníkov z východného Slovenska, ktorí mali pripraviť štát o 75 miliónov eur. Za prvej Ficovej vlády obchodovali s investičným zlatom aj dubovými parketami a potom si dali vyplatiť fiktívne vratky DPH. Hlavou skupiny bol prešovský právnik Milan Chovanec, ktorý sedel od roku 2011 vo vyšetrovacej väzbe. Hoci išlo o obrovský podvod, prípad by zrejme nevzbudil väčšiu pozornosť, keby Chovanec nezačal rozprávať.Počas série výsluchov totiž povedal veci, ktoré museli spôsobiť v Smere riadny rozruch. Z

Chovancových výpovedí, ktoré citoval novinár Nicholson, vyplývalo, že z podvodov s DPH profitovali aj vplyvní politici Ficovej strany. Nicholson zverejnil dve mená. Bývalého štátneho tajomníka na ministerstve vnútra Jozefa Bučeka a krajského šéfa Smeru v Prešove Stanislava Kubáneka. Obaja Chovancove slová popreli. Rezort vnútra, ktorý riadil Robert

Kaliňák, označil Chovancovu výpoveď za „čistý výmysel a klamstvo“. „Vidíme za tým útok na Daňovú kobru a jej výsledky za posledné dva roky, keď svojou prácou do štátneho rozpočtu priniesla desiatky miliónov eur.“Viac ako rok sa nič nedialo. V januári 2016 však týždenník Trend napísal článok, ktorý

vyvolal prudkú reakciu Roberta Kaliňáka a Jána Počiatka. Reportérky Zuzana Petková a Xénia Makarová naznačili, že čelní politici Smeru mohli vedieť o podvodoch s DPH a politicky ich kryť.152 Novinárky vychádzali z výpovedí Milana Chovanca a z prepisov telefonických rozhovorov, ktoré vysvetľoval vyšetrovateľom. Kaliňáka volali hlavní aktéri kauzy „Robo“, Počiatek bol pre nich „Strapatý“. Obaja ministri spájanie s daňovými podvodmi popreli. Tvrdili, že Chovanca nepoznajú, ani sa s ním nikdy nestretli. Kaliňák s Počiatkom podali na týždenník Trend trestné oznámenie.  Na polícii už vypovedali reportérky Petková, Makarová a šéfredaktor časopisu Oliver Brunovský.K svedectvám ľudí, ktorí sú stíhaní pre podozrenie zo závažnej trestnej činnosti, musí

novinár pristupovať obozretne. To však neznamená, že ich má automaticky považovať za nedôveryhodné. Čo by získal Chovanec, keby zatiahol Kaliňáka s Počiatkom do kauzy DPH účelovo? Len by si priťažil a s najväčšou pravdepodobnosťou by bol trestne stíhaný za krivú výpoveď. Chovanec veril, že dostane nižší trest, ak bude pri odkrývaní daňových podvodov spolupracovať s políciou. O Kaliňákovi s Počiatkom navyše nevypovedal iniciatívne. Ich mená povedal až vtedy, keď vysvetľoval policajné odposluchy. Vyšetrovatelia sa ho totiž pýtali, kto je „Robo“ a „Strapatý“.Chovanec si najskôr odsedel vo vyšetrovacej väzbe tri roky. Podľa polície si objednal útok

na bývalého námestníka daňového riaditeľstva Jána Dobroviča, ktorý mal brzdiť vyplácanie vratiek DPH. Po vypršaní maximálnej lehoty väzby súd Chovanca prepustil. Vzápätí ho tam však poslal znova, za prečin poškodzovania cudzej veci. Hoci v tomto prípade bola maximálna lehota jeden rok, súd prepustil Chovanca už po siedmich mesiacoch. Podľa novinára Nicholsona, ktorý s ním bol v kontakte, ho prístup súdu prekvapil. Po troch dňoch na slobode vraj Chovanca navštívil jeden z členov košického podsvetia a povedal mu, že je naňho vypísaná odmena.153 Chovanec prestal spolupracovať s políciou a odišiel do zahraničia. Odvtedy mlčí a nikto nevie prečo. Viac ráz som sa ho pokúsil kontaktovať, no bezvýsledne. Telefón nezdvíhal, nereagoval ani na esemesky.Polícia vyšetruje prípad organizovanej skupiny z východného Slovenska, ktorú mal riadiť

Milan Chovanec, už takmer desať rokov. Doteraz obvinila zhruba 60 ľudí, no žiadny politik Smeru medzi nimi nefiguruje. Bývalý šéf vyšetrovacieho tímu Pavol Milan už na polícii nepracuje. Odišiel pred dvoma rokmi, pretože prestal dôverovať svojim nadriadeným. „Keď vyšlo najavo, že Milan Chovanec vypovedal aj o politikoch Smeru, chceli ma obviniť a zavrieť za zneužívanie právomocí verejného činiteľa,“ povedal Pavol Milan v rozhovore pre Aktuality.sk a týždenník Trend. Chovanca totiž vypočúval bez obhajcov, aby nedošlo k úniku informácií. „Tvrdil, že sú v tom namočení traja ľudia z prvej desiatky Smeru. Keby tá zápisnica ušla, mohol byť z toho veľký problém.“ Pavol Milan preto neverí, že kauzy, do ktorých sú zapletení politici, sa niekedy riadne vyšetria. „Kým sa nezmení systém kreovania

policajného zboru a jeho funkcionárov, systém fungovania prokuratúry a podobne, tak to nepôjde.“

BEZTRESTNOSŤ MOCNÝCH

KOČNEROV KAMARÁT A GENERÁL ČIŽNÁR

Systém výberu policajných funkcionárov ani spôsob rozhodovania na prokuratúre nie je ideálny. No všetko je hlavne o ľuďoch. Môžete nastaviť dobré pravidlá, kým však nebude na čele polície alebo prokuratúry odvážny a charizmatický človek, nič sa nezmení. Jedným z predstaviteľov štátu, ktorý systematicky prehliadal spoločensky závažné kauzy, bol Dobroslav Trnka. Prvý raz sme sa stretli niekedy v roku 2003. Trnka bol vtedy vojenským prokurátorom a vypočúval ma v kauze nelegálneho odpočúvania, do ktorého boli zapletení príslušníci SIS. Spolu s jedným kolegom sa zahrali na dobrého a zlého policajta. Najskôr ma vypočúval ten „dobrý“, ktorý mi kládol všeobecné otázky. Zhruba po pol hodine sa nečakane otvorili dvere a do miestnosti vstúpil „zlý“ Trnka.Začal na mňa tlačiť, aby som odkryl svoje zdroje, čo som odmietol. Trnka sa tak vložil do

roly nekompromisného prokurátora, že musel zasiahnuť môj advokát. „Pán Vagovič je v pozícii svedka, tak sa k nemu nesprávajte ako k obvinenému,“ upozornil Trnku. Po výsluchu sa mi Trnka ospravedlnil. „Neberte to osobne, snažíme sa objasniť nelegálne odpočúvanie. A z vašich článkov vyplýva, že o tom máte veľmi dobré informácie.“ V tom čase som pracoval v týždenníku Domino fórum, kde som napísal sériu článkov o praktikách SIS. Odhaliť identitu informátorov však neprichádzalo do úvahy. Jednak preto, že ako novinár by som sa diskvalifikoval. A tiež preto, že som vtedy Trnku nepoznal, takže som nemal istotu, že mu ide naozaj o vec. Nie raz sa totiž stalo, že novinár v dobrej viere niečo naznačil a potom sa to obrátilo proti ľuďom, s ktorými na kauze spolupracoval.Druhý raz som sa s Trnkom stretol v januári 2004. Bolo to krátko po tom, ako ho parlament

zvolil za generálneho prokurátora. Do redakcie týždenníka Domino fórum prišiel nenápadný štyridsiatnik v zelenej vojenskej košeli, s hnedou aktovkou v ruke. Bol to jeho prvý profilový rozhovor, diskutovali sme viac ako štyri hodiny. Trnka fajčil jednu cigaretu od druhej a rozprával mi o svojich predstavách na čele prokuratúry. Pôsobil odhodlane, pričom tvrdil, že zatočí aj s korupciou na najvyšších miestach. „Nie som nadšený, keď sa niečo vyšetruje aj dva roky, pričom je možné, že niekedy zohráva úlohu aj korupcia.“ Keď som sa ho spýtal, koho volí, na moje prekvapenie povedal, že je „odjakživa voličom SMK“. Neviem, či odovzdal po roku 2004 svoj hlas aj niekomu inému, no v citlivých politických kauzách viackrát pomohol Smeru.Trnku navrhol do funkcie nezávislý poslanec Ivan Šimko. Hoci išlo o tajnú voľbu, v

parlamente ho s najväčšou pravdepodobnosťou podporili SMK, KDH, Smer a časť ANO. V tom čase nemal Trnka žiadne preukázateľné väzby na politické ani ekonomické skupiny. „Slovensko bude mať dobrého generálneho prokurátora,” tvrdil Šimko. Po príchode na prokuratúru pôsobil Trnka ako tichý a skromný človek, so svojským zmyslom pre humor. „Pamätám sa, že prvý mail, ktorý nám poslal, bol približne v tomto duchu: Dopite kávu a začnite na mňa makať,“ povedal mi človek, ktorý vtedy pracoval na Generálnej prokuratúre. Trnka chodil nakupovať na bratislavské trhovisko na Miletičovej ulici, vyhľadával krčmy

nižšej cenovej skupiny. A po prokuratúre sa pokojne producíroval v maskáčoch alebo v teplákovej súprave. Spolu so svojim vlčiakom Edom.Prvý raz som spozornel, keď prepustil z väzby Jozefa Majského, ktorý bol podozrivý z

tunelovania nebankových subjektov. Trnka to dokonca urobil bez toho, aby si prečítal vyšetrovací spis. „Ak by som ho nechal trčať v base až dovtedy, kým nedôjde k právoplatnému odsúdeniu – a to len preto, že si niekto myslí, že je aj tak grázel – potom riskujem, že sa to môže diať hocikomu na Slovensku,“ bránil Majského. Trnka alebo jeho podriadení stopli aj ďalšie prípady, v ktorých figurovali vplyvní ľudia (Pavol Rusko). Do stratena išli kauzy ako Nafta Gbely alebo Kúpele Sliač, v ktorých boli zainteresovaní mečiarovskí privatizéri (Poór, Soboňa). Prokuratúra bola pasívna v prípadoch exriaditeľa SIS Ivana Lexu, kde sa neodvolala proti žiadnemu oslobodzujúcemu rozsudku.Trnka tiež viac ráz pomohol SDKÚ (kauza Doprastav). Prokuratúra zastavila aj trestné

stíhanie v prípade tunelovania VÚB, kde boli podozriví ľudia blízki Ivanovi Miklošovi. Trnkovi vyčítali laxný prístup v kauze financovania SDKÚ, no tento prípad zablokovala špeciálna prokuratúra. V roku 2010 ho poslanec za SDKÚ Stanislav Janiš druhý raz navrhol za generálneho prokurátora. S jeho nomináciou bol spokojný aj Smer. „Nebol od nikoho závislý a taký aj zostal. Za jeho éry rozdávala prokuratúra rany na všetky strany rovnako,“ povedal mi Robert Kaliňák.154 Trnka pritom žiadne rany nerozdával, naopak. Svoje o tom vedel aj politik Kaliňák, ktorému prokurátor Trnka kryl chrbát v kauze zbitej študentky Hedvigy Malinovej.Pochybnosti tiež vzbudil Trnkov postoj v prípade financovania strany Smer. Keď sme v

denníku SME zverejnili nahrávku hlasu podobnému Ficovi, Trnka tvrdil, že ju dá expertízne preskúmať. Napokon nič také neurobil. Prípad po niekoľkých mesiacoch nečinnosti posunul špeciálnej prokuratúre, ktorá trestné stíhanie v decembri 2010 zastavila. Trnka vtedy vystúpil na spoločnej tlačovej besede s jej šéfom Dušanom Kováčikom. V emotívnom vystúpení označil podozrenia z nezákonného financovania Smeru za nepodložené: „Je to blud.“ Trnka dokonca obvinil vtedajších funkcionárov ministerstva vnútra, Daniela Lipšica, Maroša Žilinku a Jaroslava Spišiaka, že vyvíjali nátlak na policajnú vyšetrovateľku. Všetci traja to označili za klamstvo, Trnka žiadne dôkazy nepredložil.Trnkovi ľudia vydali pokyn na zastavenie trestného stíhania voči vplyvnému podnikateľovi

a župnému poslancovi Smeru Alexandrovi Rozinovi, ktorý bol podozrivý z podvodného vydržania pozemkov.155 Trnka, ktorý si na začiatku pestoval imidž bojovníka proti korupcii, napokon pomohol aj svojmu kamarátovi Mariánovi Kočnerovi. Podnikateľovi, ktorý obchoduje s Ladislavom Bašternákom a jeho meno polícia evidovala na tzv. mafiánskych zoznamoch. Zákulisnému hráčovi, ktorý má nadštandardné vzťahy s politikmi Smeru a rozohráva spravodajské hry voči kritikom Roberta Fica aj novinárom. Trnkova pomoc spočívala v tom, že napriek zákazu špeciálnej prokuratúry umožnil prevod bytovky Glance House v Bernolákove na Kočnerových ľudí.156

Trnka je dnes radovým prokurátorom. S funkciou šéfa prokuratúry sa rozlúčil veľmi nedôstojným spôsobom. Za hlavný terč si vybral bývalú premiérku Ivetu Radičovú, ktorá sa

vyjadrila, že ak sa stane druhý raz generálnym prokurátorom, podá demisiu. „Povedzte mi, čo spravila pre tento národ, okrem toho, že sa zviditeľnila ako poslankyňa, ktorá hrdinsky odišla z parlamentu, lebo hlasovala za iného?“ pýtal sa Trnka v televízii Markíza. Nemiestne zaútočil aj na ľudí ako Peter Zajac, ktorý patrí k zakladateľom VPN. „Kde to boli títo ľudia? Trtošili sa niekde po tomto štáte a zrazu sú zvolení poslanci. Toto sú zástupcovia ľudu?“ Sklamanie z Trnkovho pôsobenia netajil ani Ivan Šimko, ktorý ho v roku 2004 prvý raz navrhol za generálneho prokurátora. „Ukázalo sa, že nejde o človeka, ktorý je ochotný pobiť sa o nejaký ideál. Podľahol určitému pragmatizmu až oportunizmu.“Trnku vystriedal vo funkcii Jaromír Čižnár. Bývalý spolužiak a priateľ Roberta Fica, s

ktorým zvykne konzultovať aj právne otázky. Čižnár má povesť rázneho šéfa, pred ktorým majú podriadení strach. „Keď ide po chodbe, aj steny sa trasú,“ povedal mi prokurátor, ktorý sa s ním pozná dlhé roky. Čižnár je navyše výbušná povaha, takže na ľudí, ktorí ho nepoznajú, môže pôsobiť agresívne a arogantne. Niektorí prokurátori však oceňujú, že po jeho príchode sa zlepšila disciplína a pracovná morálka. Čižnár totiž začal preverovať všetky kauzy staršie ako tri roky. Okrem toho si dal predložiť a zdôvodniť prípady, kde prokuratúra nekoná viac ako tri mesiace od ukončenia kauzy vyšetrovateľom. „Toto je pozitívny krok, ľudia na prokuratúre sú oveľa ostražitejší,“ tvrdí jeden z mojich zdrojov.Problém je, že v politicky citlivých prípadoch nie je Čižnár až taký dôsledný. Od nástupu

do funkcie sa sústredí skôr na mediálne atraktívne kauzy, kde nemôže naraziť. Napríklad na prípad dojčaťa, ktoré v nitrianskej nemocnici predávkovali liekmi, a správu o chybe potom vybielili z jeho zdravotnej dokumentácie. Generálny prokurátor bol veľmi aktívny v kauze bitky pred barom Mariatchi, kde skupina neonacistov surovo napadla návštevníkov baru. Za jednu zo svojich priorít označil boj proti domácemu násiliu. V praxi to demonštroval akčným prístupom v kauze exposlanca Vladimíra Jánoša, ktorý je podozrivý z psychického týrania dcéry a bývalej manželky. No keď majú problém ľudia z najvyšších poschodí politiky alebo biznisu, Čižnár sa často správa ako alibista.Učebnicovým príkladom sú tri kauzy. Financovanie Smeru, Gorila a Hedviga Malinová. V

prvom prípade sa Čižnár vyhovoril na špeciálneho prokurátora. Je síce pravda, že zastavenie trestného stíhania v kauze Ficovho hlasu je zodpovednosť Dušana Kováčika. No ak Čižnár avizoval, že preverí všetky staršie prípady, tak by mal byť konzistentný, aj keď ide o stranu Smer. Čižnár tiež odmietol preskúmať zastavenie viacerých trestných stíhaní v kauze Gorila, ktorú dozoruje Kováčik. V prípade Malinová sa po Čižnárovom príchode na prokuratúru vyšetrovanie pohlo dopredu. No výsledkom je, že Malinová nebola po siedmich rokoch očistená, naopak. Generálna prokuratúra podala na súd obžalobu, pretože je presvedčená, že Malinová si útok na svoju osobu vymyslela.Čižnárovi ľudia, naopak, preverovali zastavenie trestného stíhania v kauze emisie. Dospeli

však k záveru, že bolo v poriadku. Ako prokurátor sa Čižnár len dvakrát postavil Smeru. V roku 2008 chcel stíhať Alexandra Rozina, čomu však zabránili Trnkovi ľudia. Čižnár sa zastal aj prokurátora Vasiľa Špirka, ktorý bol v roku 2016 obvinený zo zneužívania právomocí verejného činiteľa. Špirko preveruje obchodné vzťahy Roberta Kaliňáka a Ladislava

Bašternáka, respektíve podozrenia z korupcie na ministerstve vnútra. Trestné stíhanie v kauze Špirko síce pokračuje, obvinenie voči nemu však Generálna prokuratúra zrušila. Jaromír Čižnár sa stal šéfom prokuratúry vďaka hlasu, ktorý zohnal peniaze pre stranu vlastnou hlavou. Najbližšie štyri roky ukážu, či bude len ďalším z radu poslušných prokurátorov, alebo sa dokáže emancipovať od politickej moci.

ČERVENÁ KRAVATA DUŠANA KOVÁČIKA

Zdá sa, že túto dilemu už dávno vyriešil Dušan Kováčik. Špeciálny prokurátor, ktorý od zvolenia do funkcie poctivo zahladzuje každý jeden prípad, ktorý by mohol ohroziť záujmy politicko-podnikateľských špičiek. Aj Kováčik začínal ako vojenský prokurátor, čo je v zasvätených kruhoch takmer nadávka. Posmešne sa im hovorí šesťparagrafoví prokurátori. Vojaci spravidla vyšetrovali len jednoduché delikty. Šikanu, dezerciu, alkohol, krádež kanád, neuposlúchnutie rozkazu a porušovanie povinností v strážnej službe. Medzi bývalými vojakmi sa však nájdu aj veľmi schopní odborníci, ktorí sa prispôsobili zmeneným podmienkam a tvrdo na sebe makali.Príkladov je veľa, nájdu sa aj v okruhu Dušana Kováčika. Jedným z nich je jeho podriadený,

prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Ján Hrivnák. Druhým je sudca Špecializovaného trestného súdu Ivan Matel. Kováčik však patrí k prvej skupine. Ako špeciálny prokurátor sa za dvanásť rokov vo funkcii nikam neposunul. Mentálne je stále vojakom, ktorý väčšinou nediskutuje, len vydáva rozkazy (pokyny) a trestá, keď sa mu niekto postaví na odpor. Kováčik nejde príkladom ani pracovitosťou, v priemere podá len jednu obžalobu ročne. A keď už v nejakej veci rozhodne, spravidla trestné stíhanie zastaví. Do roku 2014 pochoval až dve tretiny prípadov, o ktorých rozhodoval.157 A nešlo o žiadne banality, ale o prvoligové kauzy typu financovania Smeru.Keď som v roku 2011 v časopise .týždeň prvý raz upozornil na jeho spôsob rozhodovania,

Kováčik bol nahnevaný. Ešte pred zverejnením článku mi poslal dlhý osobný mail, v ktorom mi vyčítal, že ho chcem účelovo spochybniť na základe „zaručených informácií” od jeho podriadených.158 Kováčik si zrejme myslel, že môj text bude postavený na klebetách, hoci investigatívni novinári si nič také nemôžu dovoliť. Ich práca často pripomína policajného operatívca, respektíve vyšetrovateľa. Zbierajú a vyhodnocujú informácie, pričom sa snažia získať dôkaz. Buď v podobe svedectva, listinných dokumentov alebo zvukového (obrazového) záznamu. Poznatky od anonymných zdrojov zverejňujú len v krajnom prípade, na doplnenie celkového kontextu.Keďže som v téme Kováčik pokračoval aj v nasledujúcich týždňoch, špeciálny prokurátor

ma pozval na stretnutie do jeho kancelárie v Pezinku. Hoci som sa snažil udržať emócie na uzde, pár ráz som vybuchol, lebo Kováčik bol útočný a popieral elementárne fakty. Na väčšinu otázok odpovedal vyhýbavo, no zároveň sa ma snažil presvedčiť, že ide po krku všetkým rovnako. V skutočnosti pritom vždy vyhovel predstavám politických elít. To, že špeciálna prokuratúra má medzi odborníkmi aj novinármi, ktorí sledujú trestno-právne kauzy, stále slušný kredit, nie je vďaka, ale napriek Dušanovi Kováčikovi. Z dlhoročného

spolupracovníka Dobroslava Trnku sa vykľul jeho klon, ktorý svojím prístupom popiera základný zmysel úradu, na čele ktorého stojí.Pochybnosti, že Kováčik koná na politickú objednávku, vzbudila už kauza prevodu

pozemkov vo Veľkom Slavkove, ktoré získali vďaka reštituentom ľudia blízki Vladimírovi Mečiarovi. V roku 2008 obvinila polícia bývalých funkcionárov pozemkového fondu Branislava Brízu a Helenu Osuskú (obaja HZDS) zo zneužívania právomocí verejného činiteľa. Trestné stíhanie voči Osuskej však Kováčik prekvapivo zastavil.159 Stalo sa to len niekoľko mesiacov po tom, ako ho parlament v roku 2009 druhý raz zvolil za špeciálneho prokurátora. Podľa mojich informácií chcel zastaviť trestné stíhanie aj v prípade Brízu. Dôvodom mali byť Kováčikove vzťahy s Mečiarom. „Kováčik často spomínal, že sa stretol s Vladom, čo mu povedal Vlado,“ tvrdil jeden z mojich zdrojov.Mečiar komunikáciu s Kováčikom poprel. Hovoril, že ho osobne nepozná, ani sa s ním

nestretáva. „Keďže vás, pán redaktor, ani váš týždenník nepovažujem za seriózny, prosím vás, aby ste ma viac nemiešali do vašich pseudoinvestigatívnych vecí a vzťahov.“ Kováčik však na otázku, ako vychádza s Mečiarom, respektíve, kedy sa naposledy stretli, odpovedal: „V súvislosti s výsledkami mojej práce nepovažujem za potrebné odpovedať na túto otázku. Osoba predsedu HZDS nikdy nemala, nemá a nebude mať vplyv na moje rozhodovanie v konkrétnych trestných veciach.“ Trestné stíhanie v prípade Brízu nakoniec nezastavil. Z prístupu prokurátora Kováčika k obvinenej Osuskej, ale aj z vyhýbavej odpovede o jeho vzťahu s Mečiarom, však zostala čudná pachuť.Počas prvej Ficovej vlády sa prevalila korupčná kauza na železniciach, ktoré vtedy ovládali

nominanti Smeru. Polícia obvinila regionálneho riaditeľa ŽSR vo Zvolene Jaroslava Kováčika a zástupcov štyroch firiem, ktorým mal za päťpercentnú províziu posúvať štátne zákazky. Trestne stíhaný bol aj riaditeľ Centra logistiky a obstarávania ŽSR Milan Mikluš, ktorý mal blízko k Vladimírovi Poórovi. Dozorujúci prokurátor kauzy Juraj Novocký navrhoval pre Kováčika s Miklušom väzbu. Dva dni po vznesení obvinenia však špeciálny prokurátor Dušan Kováčik poslal súdu fax, že berie Novockého návrh späť. Navyše to urobil v deň, keď Novocký nebol v práci. Po Kováčikovom rozhodnutí sa čiastočne zmenila dôkazná situácia.160

Jeden zo zainteresovaných podnikateľov totiž zmenil výpoveď. Vyšetrovateľom tvrdil, že pod pojmom „sponzorské“ nemyslel úplatky pre manažérov železníc, ale peniaze pre železničné odbory a športový klub. Jaroslavovi Kováčikovi vymeral súd štyri roky nepodmienečne. Milan Mikluš však vyviazol bez trestu. „Nemyslíte si, že vaše konanie mohlo viesť k ovplyvňovaniu svedkov?“ spýtal som sa prokurátora Kováčika. „Bez zbavenia mlčanlivosti sa nemôžem vyjadrovať k jednotlivým dôkazom.“ Kováčik však odmietol, že jeho rozhodnutie nestíhať funkcionárov ŽSR väzobne malo politický motív. „Pri rozhodovaní som nikdy nepostupoval podľa toho, či je podozrivá alebo obvinená osoba členom tej-ktorej politickej strany. Rozhodujúce sú pre mňa vždy dôkazy.“To, akým spôsobom vyhodnocuje prokurátor Kováčik dôkazy, ukázala aj kauza

financovania Smeru. Po voľbách 2010 začala polícia trestné stíhanie vo veci sponzorskej

zmluvy Blaško – Flašík a hlasu podobného Ficovi. Dušan Kováčik po niekoľkých mesiacoch vyšetrovanie zastavil bez toho, aby dokument a nahrávku preverili experti. V prípade sponzorskej zmluvy mal dokonca k dispozícii originál, ktorý doručil na políciu vtedajší minister vnútra Daniel Lipšic. Kováčik však uveril Fedorovi Flašíkovi, že žiadnu zmluvu s Blaškom nepodpísal. Rovnako sa spoľahol len na svedectvo Roberta Fica, že hlas na nahrávke nepatrí jemu. Podľa Kováčika išlo o falzifikáty.Na Kováčika sa po zablokovaní vyšetrovania sypala kritika zo všetkých strán. Špeciálny

prokurátor, ktorý bol vo funkcii vďaka poslancom Smeru, totiž zastavil trestné stíhanie takpovediac „na drzovku“. Dokonca sa ani len nesnažil predstierať, že chce zistiť pravdu. „Je neprijateľné, aby bol prokurátor po vydaní svojho rozhodnutia vystavený mediálnemu tlaku a bol na neho vyvíjaný nátlak v súvislosti s jeho rozhodovaním, keď nekompetentné osoby v priamom prenose kritizovali jeho rozhodnutie,“ reagoval nahnevaný Kováčik. V ťažkých chvíľach mu však prišiel na pomoc Robert Fico, ktorý jeho rozhodnutie obhajoval slovami: „Čo im prekáža? Že pán Kováčik si dovolil mať vlastný názor? Je jasné, že nič nemajú, takže potrebujú mať niekoho zaveseného na háku.“Špeciálny prokurátor bol naopak veľmi aktívny v prípade bývalého šéfa VSS Romana

Mikulca, ktorý poukázal na  tunelovanie majetku vojenských tajných za prvej Ficovej vlády. Ako sa mi podarilo zistiť, Kováčik svojím podpisom „posvätil“ pochybnú prehliadku Mikulcovho auta, v ktorom vraj prevážal citlivé dokumenty.161 Polícia ho následne zadržala a posadila do vyšetrovacej väzby. Opäť so súhlasom špeciálneho prokurátora. V kauze samotného tunelovania VSS však Kováčik privrel obidve oči. Namiesto toho, aby preveril čudné nakladanie s majetkom vojenských tajných, podržal vyšetrovateľa Slavomíra Laha, ktorý trestné stíhanie zastavil. Prípad dozoroval Kováčikov človek, prokurátor Marián Varga. Laho a Varga utopili aj kauzu emisie.Keď si Slováci pred Vianocami 2011 na internete prečítali spis Gorila, mnohí neverili

vlastným očiam. O korupcii na najvyšších miestach sa síce roky šepkalo, no taký verný obraz ešte nikto nenakreslil. Kauza vyhnala do ulíc tisícky ľudí, ktorí napriek mrazom niekoľko týždňov protestovali proti „gorilám“ v politike aj v biznise. Protesty Gorila boli najväčším prejavom občianskej nespokojnosti od pádu Mečiarovej vlády v roku 1998. Vtedajší minister vnútra Daniel Lipšic zriadil vyšetrovací tím, ktorý intenzívne preveroval všetky podozrivé transakcie opísané v spise. Po voľbách 2012, ktoré vyhrala strana Smer, sa však situácia začala komplikovať.Nové vedenie polície, ktorú mal pod kontrolou minister vnútra Robert Kaliňák, odstavilo

gestora tímu Gorila Rudolfa Cádru. Špičkového kriminalistu, ktorý patril k najlepším vyšetrovateľom organizovaného zločinu na Slovensku. Tím Gorila pod vedením Mareka Gajdoša však zmena politických pomerov neodradila. V priebehu piatich rokov narástol vyšetrovací spis asi na 60-tisíc strán. Policajti urobili okolo 650 výsluchov, začali 23 trestných stíhaní, vyžiadali si dvanásť právnych pomocí zo zahraničia. V takej komplikovanej kauze, ktorú preverujú s odstupom niekoľkých rokov a chýba im kľúčový

dôkaz (nahrávky z bytu Gorila), to rozhodne nie je málo. Ľudí však zaujíma výsledok a ten je zatiaľ neuspokojivý.Odpoveď na otázku, prečo polícia doteraz nikoho neobvinila, je pritom veľmi jednoduchá.

Obštrukcie Dušana Kováčika. Špeciálny prokurátor blokoval výsluch autora spisu Gorila Petra Holúbeka aj premiéra Roberta Fica. Vyšetrovateľom hádzal polená pod nohy, keď sa snažili zistiť, či bývalý šéf kontrarozviedky SIS Ľubomír Arpáš predal nahrávky z Gorily finančnej skupine Penta.162 Špeciálny prokurátor robil takisto obštrukcie pri preverovaní spoločnosti HM-Invest, do ktorej niekto nalial zhruba 300 miliónov korún. Túto firmu založili dve cyperské schránky. Šéfom predstavenstva HM-Invest bol spolupracovník Penty Zoltán Varga. A menšinovým akcionárom jeden z kľúčových aktérov Gorily, bývalý minister hospodárstva Jirko Malchárek.Podľa spisu Gorila zarobil Malchárek na províziách z privatizácie 329 miliónov korún.

Vyšetrovatelia skúmali, či peniaze netiekli aj cez firmu HM-Invest. Kováčikovi doručili žiadosť o vybavenie právnych pomocí z Cypru. Špeciálnemu prokurátorovi trvalo viac ako rok, kým ju poslal cyperským úradom. Výsledok preverovania zatiaľ nie je známy. Ako sa mi podarilo zistiť, valné zhromaždenia HM-Invest schválili Malchárkovi po odchode z politiky odmeny vo výške 34 miliónov korún.163 Exminister však odmietol, že čerpal z tejto firmy neprimerané výhody. „Ako investičný manažér som dostával podiel na zisku ako odmenu za obstaranie obchodných príležitostí pre spoločnosť, ktoré som obstaral výlučne ja.“ Podozrenia z korupcie odmietla aj Penta.Šéf tímu Gorila Marek Gajdoš sa dostal do sporu s Dušanom Kováčikom aj pre výrok, že sa

potvrdzuje autentickosť spisu Gorila.164 Kováčik si vzápätí vyhradil právo, že o tejto kauze bude informovať len on. Gajdoš v októbri 2016 oznámil, že odchádza do civilu, pretože nemohol robiť svoju prácu dôsledne. Dôvodom boli jeho permanentné spory so špeciálnym prokurátorom. „Ľudia ako Dušan Kováčik necítia tlak, strach ani celospoločenský záujem, takže si môžu robiť, čo chcú,“ povedal autor spisu Gorila Peter Holúbek.165 Je tragédiou, že špeciálny prokurátor, ktorý nehľadá spravodlivosť, ale chráni záujmy mocných, bude vo funkcii až do roku 2021.

VEČERA S POLICAJNÝM PREZIDENTOM GAŠPAROM

Dôležitým spojencom Dušana Kováčika je policajný prezident Tibor Gašpar. V polícii pôsobí od roku 1993, prešiel viacerými funkciami na úrovni okresu aj kraja. Prvý raz sme sa stretli v roku 2005, keď sa stal riaditeľom Úradu boja proti korupcii. Do tejto funkcie ho vymenoval vtedajší minister vnútra Vladimír Palko (KDH). „Akceptoval som návrh vtedajšieho policajného prezidenta Antona Kulicha,“ hovorí Palko. Tibor Gašpar pôsobil ako úplný protiklad Dušana Kováčika. Inteligentný a odborne podkutý sympaťák, ktorý nemal za sebou žiadnu vážnu kauzu. Keďže som vtedy písal o viacerých prípadoch, do ktorých boli zapletení vplyvní ľudia z politiky, biznisu a tajných služieb, snažil som dozvedieť aj niečo navyše. No Gašpar bol skúpy na slovo, čo bolo pochopiteľné. Vôbec ma nepoznal, takže si ma zrejme potreboval trochu oťukať.

Už vtedy mi však niečo nesedelo. Aj v prípadoch, o ktorých mohol hovoriť voľnejšie, väčšinou zahmlieval, alebo ich interpretoval tak, aby nebolo jasné, čo si vlastne myslí. Zdalo sa mi, že to nerobí len z profesionálnej opatrnosti, ale preto, aby vydržal vo funkcii čo najdlhšie. Intuitívne som skrátka cítil, že Gašpar nepohne so žiadnym veľkým prípadom, ani sa nebude púšťať do nových káuz, ktoré by mohli ohroziť vplyvných politikov alebo oligarchov. O jeho dvojtvárnosti sa píše aj v spise Gorila. V marci 2006 – tri mesiace pred parlamentnými voľbami – sa v konšpiračnom byte na Vazovovej ulici v Bratislave stretli Zoltán Varga a Ján Rejda. Prvý bol majiteľom bytu a spolupracovníkom Penty. Druhý bol podriadeným Tibora Gašpara.„Rejda hovorí, že jeho šéf Tibor Gašpar už mal rokovania s viacerými politikmi (Kaliňák,

KDH), ktorí ho uistili, že by mal po voľbách zostať na svojom poste,“ zaznamenal autor Gorily Peter Holúbek. O tri mesiace neskôr vyhral voľby Smer a Gašpar pokračoval ako šéf Úradu boja proti korupcii. V októbri 2006 som ho presvedčil, aby poskytol veľký profilový rozhovor pre portál aktualne.sk, kde som vtedy pracoval. Po niekoľkých zahrievacích otázkach som sa ho spýtal, či si nemyslí, že je politický nominant. Gašpar to odmietol, pričom tvrdil, že jeho ľudia neberú pri vyšetrovaní ohľad na nikoho. „Na žiadneho vyšetrovateľa nevyvíjam tlak, svoje rozhodnutia robia slobodne.“166 Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že Tibor Gašpar je len sofistikovanejšou verziou Dušana Kováčika.Jednou z prvých veľkých káuz, ktoré riešil Gašparov úrad, bolo tunelovanie harvardských

investičných fondov. Polícia začala trestné stíhanie pre podozrenie z podvodu. Dôvodom bolo trestné oznámenie, ktoré podal likvidátor fondov Zdeněk Častorál. Podľa neho skončila časť peňazí z vytunelovaných fondov (1,5 miliardy korún) aj v slovenských firmách. Jednou z nich mala byť spoločnosť Druhá strategická, za ktorou stál Juraj Široký. Keď som sa Gašpara na jeseň 2006 pýtal, ako pokračuje vyšetrovanie, tvrdil, že čakajú na výsledky právnej pomoci zo zahraničia. Vtedy som to ešte bral, keďže bolo len niekoľko mesiacov od začatia trestného stíhania. Gašpar navyše povedal, že vyšetrovanie bude trvať rok alebo dva, takže som bol trpezlivý.Keď som mu v roku 2009 v rozhovore pre denník SME pripomenul, že na prípade pracujú

už tri roky, Gašpar mi vyčítal, že ho chytám za slovíčka. „Beriete ma veľmi striktne. Výsledkom vykonania prvej právnej pomoci môže byť aj potreba vykonania ďalšej právnej pomoci. Priebeh vyšetrovania totiž môže priniesť nové otázky aj odpovede. Otvoriť veľký prípad nie je problém, dôležité je ho ukončiť.”167 Polícia ukončila vyšetrovanie harvardských fondov po siedmich rokoch. Zastavením trestného stíhania. Za prvej vlády Roberta Fica preverovali Gašparovi ľudia aj viacero iných, politicky citlivých káuz (emisie, nástenkový tender). No väčšinou sa rozhýbali až pod tlakom médií, sami od seba konali len výnimočne. A výsledok bol často rozpačitý.Emisie sa skončili rovnako neslávne ako harvardské fondy. Problém bol aj v tom, že v

rokoch 2006 až 2010 riešil Gašparov úrad skôr menšiu korupciu, respektíve tretiu až štvrtú politickú ligu. Výnimkou bol len nástenkový tender, ktorý polícia takisto uzavrela po dlhých siedmich rokoch. Vyšetrovatelia navrhli prokuratúre, aby obžalovala dvoch bývalých

ministrov za SNS (Marián Janušek, Igor Štefanov). Duchovný otec biznisu za 120 miliónov eur (Ján Slota) však zostal nedotknutý. Keď som sa Tibora Gašpara pýtal, prečo si nevšímajú aj politikov ako Slota, ktorý si užíval oveľa väčší majetok, ako boli vtedy jeho oficiálne príjmy, tvrdil, že ku všetkým pristupujú rovnako: „To, že má niekto väčší majetok, ešte neznamená, že musí byť okamžite trestne stíhaný.“To je síce pravda, no pri troche invencie mohla polícia zvoliť iný procesný postup.

Napríklad vypočuť pekára z Lietavskej Lúčky, od ktorého si Slota požičiaval luxusné auto Porsche Cayenne. „Je možné, že nejaký pekár z Lietavskej Lúčky si nemohol na auto zarobiť, pričom mohol spáchať napríklad daňový trestný čin,“ pripustil Gašpar.168 „Ale to je pekár z Lietavskej Lúčky a nie politik, o ktorom hovoríte.“ Polícia však ignorovala aj pekára, hoci bežní ľudia sa v konfrontácii s vyšetrovateľom zvyknú správať inak. Keď im hrozí trestné stíhanie, občas povedia, ako to je. „Neviem, čo chcete počuť – či bude obvinený nejaký minister, poslanec?” spýtal sa ma Gašpar. Presne tak. Keď to ide v Česku aj v Rumunsku, je legitímne očakávať, že niečo podobné sa môže udiať aj na Slovensku.Po voľbách 2010, keď vládu zostavila Iveta Radičová, bol Tibor Gašpar odvolaný z funkcie

riaditeľa Úradu boja proti korupcii. No už o dva roky bol späť, keďže voľby 2012 vyhrala strana Smer. Kariérne si Gašpar dokonca polepšil. Staronový minister vnútra Robert Kaliňák ho totiž vymenoval za policajného prezidenta. A Gašpar sa mu odvďačil, ako sa na politického nominanta patrí. Jeho ľudia prikryli napríklad Kaliňákovho kamaráta Ľubomíra Skuhru, ktorý bol podozrivý z tunelovania VSS. Zorganizovali aj prehliadku auta Romana Mikulca, ktorý upozornil na kšefty s majetkom vojenských tajných za prvej Ficovej vlády. Je pritom málo pravdepodobné, že takáto akcia by sa mohla uskutočniť bez vedomia policajného prezidenta.Pochybnosti vzbudilo aj odstavenie vyšetrovateľov podvodov s DPH. A tiež nevšímavosť

polície voči politikom Smeru, ktorí z nich mali profitovať, alebo ich mocensky kryť. Tibor Gašpar nemá čisté svedomie ani v kauze Gorila, ktorú mal ako šéf protikorupčného úradu na stole už v roku 2009. Polícia ju totiž začala seriózne preverovať až o tri roky neskôr, keď bol ministrom vnútra Daniel Lipšic. Gašpar sa ohradil voči výrokom šéfa tímu Gorila Mareka Gajdoša, že tento spis je autentickým dokumentom SIS, respektíve, že veľké množstvo informácií z Gorily sa potvrdilo. „Ide o subjektívne hodnotenie doterajšieho stavu vyšetrovania,“ tvrdil Gašpar. Keď Gajdoš povedal, že odchádza z polície, Gašpar sa mu za vykonanú prácu ani nepoďakoval. Namiesto toho mu odkázal, že nemá výsledky, takže uteká pred zodpovednosťou. Veľmi dobre pritom vedel, že vyšetrovanie Gorily systematicky brzdí špeciálny prokurátor Dušan Kováčik. Gašpar síce neskôr svoje výroky na Gajdošovu adresu čiastočne korigoval, no celkový dojem tým vôbec nezlepšil.Portál Aktuality.sk navyše zistil zaujímavú vec. Privatbanka, ktorú ovláda finančná skupina

Penta, poskytla nitrianskej bezpečnostnej službe Bonul bankovú záruku vo výške dva milióny eur.169 Majiteľom esbéesky Bonul je Miroslav Bödör. Podľa denníka SME je jeho manželka v príbuzenskom vzťahu s manželkou policajného prezidenta Tibora Gašpara. „Medzi uvedenými osobami je rodinný vzťah,“ potvrdila Marianna Paulíková z policajného

prezídia.170 Bonul stráži viacero štátnych inštitúcií, v minulosti vystúpil na jeho firemnej akcii premiér Robert Fico.171 Bödörovci sa poznajú aj s bývalým ministrom pôdohospodárstva Ľubomírom Jahnátkom, ktorý je dnes poslancom parlamentu.Keď sa Robert Kaliňák po voľbách 2016 stal tretí raz ministrom vnútra, za policajného

prezidenta si znovu vybral Tibora Gašpara. Bolo to pochopiteľné, keďže Gašpar mu počas desiatich rokov vo vysokých funkciách vždy vychádzal v ústrety. Na rozdiel od Dušana Kováčika však nebudil také antipatie, pretože si dával veľký pozor, aby ho novinári nemohli na ničom nachytať. Spravidla sa držal v úzadí a keď vystúpil na verejnosti, pôsobil presvedčivo a kompetentne. Aj preto mal Gašpar lepší imidž ako Kováčik, hoci v princípe bol medzi nimi rozdiel len vo forme, nie v obsahu.Gašparov spôsob komunikácie dobre ilustruje jeho účasť v diskusnej relácii Večera s

Havranom, ktorú odvysielala na jar 2015 verejnoprávna RTVS. Policajný prezident ju zvládol s obrovským prehľadom, hoci bolo čo vysvetľovať. Gašpar tvrdil, že vyšetrovatelia stíhajú politikov (exminister Štefanov), odhaľujú daňové podvody aj korupciu starostov, primátorov a sudcov. Ako bonus pridal zopár štatistík, takže nezorientovaný divák mohol nadobudnúť dojem, že polícia ide správnym smerom. A že je v podstate len otázkou času, kedy skončia za mrežami najväčší gauneri, ktorí mali na Slovensku dvadsať rokov imunitu. Argumenty policajného šéfa uspokojili aj moderátora Michala Havrana. „Mňa ste presvedčili,“ povedal na záver relácie Gašparovi.Realita pritom bola úplne iná. „Keď si pozriete štatistiky za rok 2013, tak je zrejmé, že klesla

percentuálna objasnenosť obzvlášť závažných trestných činov, zločinov aj organizovanej kriminality. Výrazne dokonca klesla aj objasnenosť korupcie – a to až o 23 percent za dva roky, čo je obrovské číslo,“ povedal mi bývalý gestor tímu Gorila Rudolf Cádra.172 Spochybnil aj úspešnosť polície v boji proti daňovým podvodom. „V roku 2013 bola druhá najhoršia percentuálna objasnenosť trestných činov skrátenia dane za posledných päť rokov. Objasnenosť ekonomických trestných činov ako takých je dokonca najnižšia za posledných päť rokov.“ Podľa Cádru stúpa len štatistika prečinov a drobnej kriminality. „Teraz sú možno ľudia spokojní, keďže vidia viac policajtov v uliciach. Treba si však uvedomiť, že keď nebude polícia riešiť závažné kauzy, časom sa to prejaví aj v náraste bežnej kriminality.“Mediálny obraz policajného šéfa úplne rozbila kauza Bašternák, ktorá vypukla na jar 2016.

Podozrenie, že polícia s prokuratúrou vedome kryli podvody s DPH, je také vážne, že hra na bystrého Gašpara a jednoduchého Kováčika už nefunguje. Vyzerá to ako koordinovaný prvý plán, keďže podnikateľ Ladislav Bašternák má preukázateľne blízko k čelným predstaviteľom Smeru (Fico, Kaliňák, Počiatek, Glváč). Trestné stíhanie sa začalo až po medializácii prípadu a silnom verejnom tlaku. Ťažko odhadnúť, ako napokon dopadne vyšetrovanie. No už teraz je zrejmé, že kauza Bašternák úplne obnažila, ako funguje polícia pod vedením Tibora Gašpara.

SMER BEZ FICA

MALÝ LACKO A DOBA KEŠU

Pred voľbami 2016 nemal Smer prehnané očakávania. Po Váhostave, podozreniach z daňových podvodov, škandáloch v zdravotníctve a štrajku učiteľov bolo zrejmé, že výsledok spred štyroch rokov (44 percent) už Ficova strana nezopakuje. Realisti hovorili o čísle 30. Aj Robert Kaliňák si uvedomoval, že Smer má najlepšie časy dávno za sebou. Napriek tomu bol krátko pred voľbami optimista. „V interných prieskumoch máme cez 30 percent,“ povedal mi, keď sa zastavil v redakcii Aktuality.sk na online rozhovor. „SaS ide hore, predbežne je druhá. Rado Procházka, naopak, klesá. Kotleba nemal v našich prieskumoch viac ako štyri percentá,“ tvrdil minister vnútra.Jeho predpoveď sa naplnila len čiastočne. Smer získal 28 percent, čo bol druhý najhorší

výsledok strany od roku 2002. SaS a OĽaNO si polepšili, Most-Híd uhral štandard. Sieť naozaj klesla a to dosť výrazne. Do parlamentu sa vrátila SNS, s čím sa však počítalo. Prekvapením boli dvaja nováčikovia – Boris Kollár a Marian Kotleba. Pri takomto rozložení síl bolo už počas volebnej noci málo pravdepodobné, že vládu zloží niekto iný ako Robert Fico. Teoreticky prichádzala do úvahy koalícia bez Smeru a Kotlebu, jej súdržnosť by však bola otázna. Dilemu napokon vyriešil Andrej Danko, ktorý ako prvý prikývol Ficovi. Pridali sa aj Béla Bugár a Radoslav Procházka, hoci to bolo v rozpore s očakávaniami ich voličov. Mostu-Híd odpustili, Sieť už de facto neexistuje.Keď Fico zložil svoju tretiu vládu, hovoril o stabilite a „posilnení dôvery občanov v

demokratické inštitúcie“. Hoci to bol jasný odkaz extrémistom okolo Kotlebu, skutočný dôvod jeho spolupráce s Dankom, Bugárom a Procházkom zrejme treba hľadať inde. „Koalícia nevznikla ako hrádza proti extrémizmu, ale ako hrádza proti predčasným voľbám,“ povedal Procházka v auguste 2016 denníku Hospodárske noviny.173 Nech už to bolo akokoľvek, Smer sa z minulosti nepoučil. Svojím správaním po voľbách len prehlbuje frustráciu ľudí, ktorí sú čoraz viac znechutení z korupčných škandálov a zneužívania moci. Posledným príkladom je kauza Bašternák, ktorá už niekoľko mesiacov traumatizuje a radikalizuje spoločnosť. Jej hlavným aktérom je Robert Kaliňák, v jadre je však smutnou správou o prehnitom systéme, v ktorom si „náš človek“ môže dovoliť všetko.Ladislav Bašternák podniká od 90. rokov. Jeho prvým biznisom bola autoumyváreň, ktorú

prevádzkoval v garáži na bratislavskom Kamzíku. Garáž sa nachádza v bezprostrednej blízkosti hotela West, ktorého majiteľ má rovnaké krstné meno ako Bašternák. Aby si ich ľudia nemýlili, začali ich volať podľa veľkosti ich stavieb. Bašternák z garáže bol malý Lacko, šéf hotela veľký Lacko.174 Neskôr si Bašternák založil firmu na výrobu betónu. Z „malého Lacka“ sa stal developer, ktorý staval polyfunkčné a obytné domy v spodnej časti bratislavskej Koliby – Zlatej nohe. Bašternák tiež postavil luxusnú rezidenciu Bonaparte neďaleko Bratislavského hradu, kde si od neho prenajíma byt premiér Fico. V tomto komplexe vlastní byt aj Ján Počiatek, firmy Mariána Kočnera či Mareka Turčana (Kaliňákov človek). V dome býva aj syn Miroslava Výboha.

Hoci Bašternák má nadštandardné vzťahy s politickými špičkami Smeru, novinári o jeho väzbách dlho netušili, alebo ich nevedeli preukázať. Nepatril k oligarchom ani k mecenášom strany, jeho firmy sa neuchádzali o štátne zákazky. Podstatu jeho biznisu rozkryla odhalila až v marci 2016 reportérka Denníka N Monika Tódová175 a redaktorky týždenníka Trend Zuzana Petková a Xénia Makarová.176 Novinárky zistili, že Bašternákova firma BL-202 kúpila v roku 2012 sedem bytov v budove Five Stars Residence v centre Bratislavy za 12 miliónov eur, hoci ich trhová hodnota bola desaťkrát nižšia. Budovu postavil Marián Kočner, predávajúcim bol Peter Hrkotáč z firmy Rent and Wash.Daňový úrad následne vyplatil Bašternákovi vratky DPH za takmer dva milióny eur.

Kriminalistom z finančnej správy to však bolo podozrivé, pričom zistili, že predávajúcemu prišlo na účet len 1,5 milióna eur. To znamená, že cena 12 miliónov eur bola zrejme len na papieri, takže Bašternákovi sa vlastne na kúpu bytov poskladal štát. A ešte mu aj pol milióna eur zostalo. Prípad začala preverovať polícia, trestné oznámenie však odmietla. Nekonal ani špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, ktorý sa stotožnil s postupom polície. K obnoveniu vyšetrovania prišlo až dva mesiace po zverejnení prípadu v médiách, zatiaľ však neprinieslo žiadne výsledky.Pozoruhodná bola aj obrana Ladislava Bašternáka. Keď sa ho polícia pýtala, ako zaplatil

spomínaných 12 miliónov eur, povedal, že v hotovosti. Pre lepšiu predstavivosť, do jedného kufríka sa zmestí asi milión eur v stoeurových bankovkách. Vyšetrovatelia to však ďalej nepreverovali. Bašternáka sa zastal aj minister vnútra Robert Kaliňák. „Pred štyrmi rokmi to bol analógový svet, svet kešu,“ povedal Hospodárskym novinám. Minister tvrdil, že celá kauza je vymyslená. Odmietol podozrenia z konfliktu záujmov, hoci polícia spadá pod rezort vnútra. Kaliňák síce priznal, že Bašternáka pozná, no podľa vlastných slov do priebehu vyšetrovania nijako nezasahoval.O bohorovnosti Ladislava Bašternáka tiež vypovedá úradný záznam, ktorý zverejnil

poslanec Daniel Lipšic. V júni 2012 zastavila Bašternáka policajná hliadka, pretože na svojom Bugatti Veyron obiehal cez plnú čiaru. „Vystúpil zo svojho vozidla, pričom nám povedal, prečo ho buzerujeme.“ Keď mu policajti chceli dať pokutu 150 eur, Bašternák zavolal na neznáme číslo a dotyčnému povedal, aby to vybavil. Vzápätí sa ozval policajtom ich nadriadený a povedal im, aby Bašternáka pustili, lebo je to „náš človek“. Známe je aj jeho arogantné parkovanie v zákazoch alebo na miestach pre invalidov.177 Bašternák na informácie, že je podozrivý z daňového podvodu, dlho nereagoval.Prehovoril až po piatich mesiacoch, v krátkom interview pre televíziu Markíza. Bašternák

odmietol, že by okradol štát cez nadmerné odpočty DPH. „Ja sa so žiadnym politikom nestretávam. Naozaj si žijem úbohý život,“ povedal Bašternák. Tomuto podnikateľovi skutočne nie je čo závidieť. Žije v skromnej, päťpodlažnej vile z mramoru na bratislavskom Slavíne.178 Aj jeho vozový park bol odjakživa úbohý. Luxusné športové auto Bugatti Veyron, na ktorom ho v minulosti zastavila policajná hliadka, stojí viac ako milión eur. Bašternák si tiež kúpil Mercedes triedy S v úprave AMG, ktorého cena je približne 250-tisíc eur. Podnikateľ brázdil slovenské cesty aj na mercedesoch typu G a CL.179

KOVBOJ RYBANIČ A USVEDČENÝ KALIŇÁK

Keď sa už zdalo, že kauza Bašternák odíde do zabudnutia, nastal nečakaný zvrat. Pracovník Tatrabanky Filip Rybanič, ktorý bol zároveň asistentom poslanca za SaS Jozefa Rajtára, si pozrel pohyby na účtoch Roberta Kaliňáka a Jána Počiatka. Rybanič si všimol, že politikom Smeru prišli státisíce eur od firmy B. A. Haus, ktorú zakladal Ladislav Bašternák. Peniaze boli vykázané ako „splátky pôžičiek“. Keď sa o prevody začal zaujímať týždenník Trend a Denník N, polícia okamžite konala. Do banky nabehli jej ľudia, zobrali Rybaničovi mobil a povedali mu, nech si zbalí veci. Neustále kontrolovali jeho pohyb, aby neušiel. Na výsluchu strávil dvanásť hodín, prehľadali mu auto aj byt. Rybaniča obvinili z ohrozenia bankového tajomstva, hrozí mu niekoľko rokov väzenia.Kým SaS označila Rybaničov krok za akt vlastenectva a žiadala hlavu ministra vnútra,

Robert Kaliňák hovoril o nebezpečnom precedense. „Je za hranicou akceptovateľnosti, že politická strana sa v rámci politického súboja neštíti spáchať trestný čin.“ Minister vnútra zároveň odmietol, že má s Bašternákom nadštandardný vzťah. „Nikdy som neprijal peniaze od osoby pána Bašternáka ani od jeho firiem, či už priamo alebo sprostredkovane.“ Filip Rybanič niekoľko dní mlčal. Asi nebolo redakcie, ktorá by sa vtedy nesnažila urobiť s ním rozhovor. Chlapík s imidžom slovenského Edwarda Snowdena lákal bulvár aj seriózne médiá. Rybanič nakoniec súhlasil s rozhovorom pre Aktuality.sk a denník Nový Čas. Napriek tomu som bol pripravený, že ho môže kedykoľvek zrušiť.Keď sme s Lukášom Milanom z Nového Času zapli diktafóny, rýchlo sme pochopili, že toto

bude ťažký pôrod. Rybanič nemal žiadne skúsenosti s médiami, odpovedal jednou, dvomi vetami. Bolo na ňom vidno, že má obrovskú trému aj strach, že skončí vo väzení. Pri rozhovore bol jeho advokát, ktorý ho usmerňoval, aby si Rybanič neskomplikoval situáciu, keďže bol trestne stíhaný. „Ak má pracovník banky podozrenie z trestnej činnosti, tak by ho mal preveriť a ohlásiť. Mal som vážne pochybnosti, že ide o pranie špinavých peňazí. Navyše išlo o platby medzi podnikateľom, ktorého vyšetruje polícia, a politicky exponovanou osobou. V zákone je samostatný paragraf, ktorý presne definuje, prečo to treba skúmať,“ vysvetľoval Rybanič.180

Prečo teda nešiel okamžite na políciu? „Zo strachu. Chcel som to urobiť, ale bál som sa toho, čo som zistil. Boli tam známe mená, chcel som chrániť aj svoju rodinu. A dobre viete, kto riadi políciu.“ Rybanič konal až po prevalení kauzy v médiách. Navštívil aj Tatrabanku, aby nahlásil podozrivé finančné transakcie. No banka jeho oznámenie neprijala. „Povedali mi, že v zmysle nejakej smernice to musím zadať do internej databázy. Lenže ja už tam nemám prístup, keďže mi ho zablokovali. Tak som im to odovzdal písomne. Odmietli to však prevziať, hoci som stále zamestnancom banky.“ Rybanič opísal aj priebeh policajného výsluchu. „Vypovedal som dvakrát, lebo prvá výpoveď vyšetrovateľov neuspokojila. Zrejme bola príliš neutrálna. Snažili sa ma psychicky zlomiť, pričom sa tvárili ako kamaráti.“Vyšetrovatelia mu vraj povedali, že keď si zavolá právnika, strávi na polícii minimálne tri

dni. Rybaniča totiž zadržali v piatok popoludní, takže by si ho tam nechali do pondelka. „A

povedali aj to, že možno dostanem na celu nejakého feťáka alebo opilca a budem spať na kameni. Asi po štyroch hodinách mi dovolili zavolať priateľke. Tvrdili, že ma pustia asi o hodinu, napokon som tam bol do tretej v noci. V priebehu výsluchu mi často tykali, bolo to nepríjemné.“ Čo sa mu vtedy odohrávalo v hlave? „Najviac som sa bál, že naozaj skončím v cele.“ Neľutuje s odstupom času, že si pozrel bankové účty Roberta Kaliňáka a Jána Počiatka? „Neviem, či je teraz priestor na nejakú ľútosť. Chcel som si len splniť svoju povinnosť. Môj výsledný pocit bude závisieť aj od toho, ako to napokon skončí. Určite mi to nie je jedno.“Po rozhovore s Rybaničom som sa chvíľu rozprával s jeho advokátom o podmienkach

autorizácie. Našťastie dopadla dobre, Rybanič nič nezmenil. Keď som vyšiel na ulicu, vonku strašne lialo. Schoval som sa pod markízu najbližšej kaviarne a zapálil si cigaretu. O chvíľu prišiel Rybanič a rozrušene sa ma spýtal: „Zisťovali ste si vy alebo iní novinári, kde bývam?“ Keď som mu povedal, že o tom neviem, ani nevidím dôvod, prečo by sme to robili, viditeľne sa mu uľavilo. „Nechcem, aby mi niekto postával pred domom,“ vysvetlil Rybanič. Z obavy o svoju bezpečnosť nesúhlasil ani s tým, aby sme ho počas rozhovoru fotografovali alebo nahrávali na video. Polícia zatiaľ Rybaničov prípad neuzavrela.Ťažké chvíle prežíval aj Robert Kaliňák. Pod tlakom zverejnených informácií zvolal

tlačovku, kde musel vyjsť s farbou von. Minister vnútra priznal, že mal obchodný vzťah s Bašternákom, od ktorého kúpil akcie spoločnosti B. A. Haus. Aktuality.sk a poslankyňa OĽaNO Veronika Remišová nezávisle od seba zistili, že akcionármi B. A. Haus boli aj Ján Počiatek a firma Metis Consulting, za ktorou stál advokát Marek Turčan blízky Kaliňákovi.181

Minister vnútra sa bránil, že neurobil nič protizákonné, lenže problém bol v niečom inom. Potvrdením obchodného vzťahu s Bašternákom sa ako šéf rezortu, ktorý zodpovedá za políciu, ocitol v konflikte záujmov, ktorý bol neudržateľný. Nehovoriac o tom, že dovtedy sa Kaliňák tváril, že nemá s Bašternákom v podstate nič spoločné.Myslím, že aj minister vnútra cítil, že jeho politický koniec sa blíži. Na tlačovke už

nepôsobil ako suverén, ktorý sa vie z každej kauzy elegantne „vyklamať“. Svoje stanovisko čítal z papiera, triasli sa mu ruky, uhýbal pohľadom. Kaliňák si neveril, pričom zverejnil len to, čo musel. Ani meno Bašternák nepovedal sám od seba, ale až po opakovaných otázkach médií. Kaliňák o ňom hovoril len ako o „akcionárovi“, od ktorého kúpil podiel vo firme B. A. Haus. Keby si Filip Rybanič nepozrel Kaliňákov účet, minister vnútra by zrejme nikdy nepriznal, že mal s Bašternákom obchodný vzťah. Spôsob, akým to Rybanič urobil, bol naozaj precedens. No ak má niesť trestnoprávnu zodpovednosť, potom by mala polícia rovnako konať aj v prípade Roberta Fica. Premiér totiž zverejnil záznam z daňového úradu, ktorý súvisel s predajom živnosti Igora Matoviča.Po Kaliňákovej tlačovke sa v kuloároch intenzívne špekulovalo, kedy podá demisiu.

Europoslanec Boris Zala mi povedal, že o odvolaní ministra vnútra uvažoval aj Robert Fico: „Večer pred rokovaním poslaneckého klubu strany sa však muselo niečo stať. Neviem, či tam boli nejaké tlaky, ale výsledkom je, že Fico prišiel na to rokovanie s úplne opačným postojom. Vehementne sa zastal Kaliňáka, takže klub ho podržal.“ A to nie hocijako, ale

demonštratívne. Poslanci Smeru sa zoradili za šéfa klubu Martina Glváča, ktorý tlmočil stanovisko klubu novinárom. Aj Glváč sa pozná s Bašternákom. Býva v dome na Tupého ulici v Bratislave, ktorý postavila firma blízka Bašternákovi.182 Glváčov človek Ľubomír Múčka (kauza Čierna Voda) s Bašternákom podniká.Robert Fico sa postavil za Roberta Kaliňáka, pretože nemohol inak. Bez ohľadu na to, či za

tým boli alebo neboli záujmy oligarchov, totiž nebol v hre len osud ministra vnútra. Premiér vedel, že keď pustí Kaliňáka, opozícia otočí kauzu Bašternák proti nemu, keďže si od neho prenajíma byt v komplexe Bonaparte. Byt má takmer 400 metrov štvorcových plus terasu s rozlohou 100 metrov štvorcových. Podľa týždenníka Plus 7 dní si ho premiér zariadil luxusným talianskym nábytkom, napríklad knižnicou za približne 15-tisíc eur. Fico platí Bašternákovi len 2650 eur mesačne, hoci minimálna cena prenájmu v porovnateľných bytoch je 5-tisíc eur mesačne. Veronika Šmiralová z investigatívneho tímu Aktuality.sk po konzultácii s realitnými maklérmi vypočítala, že pri nájme 2650 eur mesačne sa trhová cena Bašternákovho bytu, v ktorom býva Fico, splatí za 80 rokov.183

BITKA PRI BONAPARTE A FICO AKO EPIZÓDA

Ficovo rozhodnutie podržať Kaliňáka ešte viac zmobilizovalo opozíciu, ktorá začala zbierať podpisy za odvolanie ministra vnútra. V parlamente aj na ulici. Začiatkom leta 2016 ohlásila sériu mítingov pred rezidenciou Bonaparte, kde počas celých prázdnin protestovali tisícky ľudí proti „zlodejom v politike“. Ďalšie stovky demonštrovali v krajských mestách po celom Slovensku. Počas jedného protestu pred Bonaparte vyšla na terasu bytu, ktorý si prenajíma Fico, jeho manželka Svetlana a mobilom si fotila dav.184 „Keď jej demonštranti mávali, mávala aj ona im,“ napísal Denník N. Fica protesty nevzrušovali, podľa neho boli výsledkom „opozičnej nenávisti“. Podpredseda Smeru Marek Maďarič však pripustil, že minister vnútra je v konflikte záujmov. „V záujme Roberta Kaliňáka je čo najrýchlejšie vyšetrenie kauzy Bašternák. Od toho závisí jeho ďalší osud aj podpora, ktorú dnes má zo strany Smeru aj koaličných partnerov.“185

Kauza Bašternák rozhýbala aj europoslancov za stranu Smer – Moniku Beňovú a Borisa Zalu. Obaja nepriamo vyzvali Kaliňáka, aby odstúpil z funkcie. „Keby bol rok 1999 a podobná demonštrácia by sa konala pred domom Mikuláša Dzurindu, na druhý deň by sme urobili veľkú tlačovú konferenciu. Na nej by sme zodpovedných rázne vyzvali, aby situáciu urýchlene riešili a upokojili vášne v krajine. Mám pocit, akoby sme prestali byť schopní reflektovať realitu,“ povedala Beňová.186 Jej kritika má racionálne jadro, no napriek tomu sa nemožno ubrániť dojmu, že torpéduje Smer aj z osobných dôvodov. Je totiž známe, že Beňová má už dlhšie s Kaliňákom napäté vzťahy.Boris Zala zašiel ešte ďalej, keď vyzval na odchod ďalších ľudí z vedenia strany. „Ak by sa

mal Smer zachrániť a ostať sociálnou demokraciou, musí sa vymeniť väčšia časť politickej garnitúry, ktorá udáva tón. Nie v horizonte okolo roku 2020. Teraz, do roka, roka a pol maximálne.“187 Beňovej sa tiež nepáči, že v strane sa nevedie otvorená diskusia. „Ako keby sme si zatvárali oči a uši pred všetkým, čo sa momentálne deje. Nehľadali riešenia a čakali,

že to azda nejako prehrmí a utíchne.“ Zala hovorí, že zhruba do roku 2009 rokovalo vedenie Smeru približne raz za mesiac. „Teraz je to tak trikrát za rok. Podľa toho, kedy sa predseda rozhodne,“ povedal mi Zala. Naposledy sa predsedníctvo strany stretlo v lete 2016, témou rokovania bola aj kauza Bašternák. „Všetci zástupcovia regiónov podporili ministra vnútra,“ tvrdil Martin Glváč. V skutočnosti bol pritom za Kaliňákov odchod minimálne Boris Zala a okresná šéfka Smeru v Košiciach Monika Smolková. Zala navyše povedal, že o zotrvaní ministra vnútra vo funkcii sa na predsedníctve nehlasovalo.Posledný protest pred Bonaparte sa konal začiatkom septembra 2016. Politický boj sa vrátil

do parlamentu, kde sa opozícia pokúsila odvolať Fica aj Kaliňáka. Premiérovi však vyslovilo nedôveru len 36 poslancov, ministrovi vnútra o štyroch viac. Opozícia bola paralyzovaná, keďže dvaja z jej lídrov museli riešiť problémy, s ktorými nepočítali. Daniel Lipšic niekoľko dní pred parlamentnou schôdzou zrazil a usmrtil 72-ročného chodca. Následne sa vzdal poslaneckého mandátu. Igorovi Matovičovi hrozilo, že oň príde, pretože si zabudol pozastaviť svoju živnosť. Kauza Bašternák sa po divokom lete vytratila z televízneho spravodajstva aj z titulných strán slovenských denníkov.Fico s Kaliňákom si mohli na chvíľu vydýchnuť. Podľa informácií zvnútra Smeru však v

strane vládlo napätie, hoci navonok jej lídri demonštrovali jednotu. „Viacerí okresní predsedovia, s ktorými som hovoril, sú znepokojení. Kauzu Bašternák totiž nevedia vysvetliť našim voličom. Ani ľudia, ktorí nesledujú politiku denne, neveria, že zaplatil 12 miliónov eur v hotovosti. Vnímajú to ako primitívny daňový podvod, ktorý polícia nechce vyšetriť. Nechápu, prečo s Bašternákom obchodoval Kaliňák, ani to, prečo sa Fico nechce odsťahovať z jeho bytu,“ povedal mi začiatkom októbra 2016 jeden z politikov Smeru.Krátko na to sa verejne ozvala dovtedy neznáma Renáta Kolenčíková. Od roku 2000

pôsobila ako krajská tajomníčka Smeru v Nitre. Kolenčíková, ktorá je zároveň župnou poslankyňou, Denníku N povedala, že vystúpila zo strany pre všadeprítomnú korupciu a klientelizmus.188 Na celoštátnej aj regionálnej úrovni. „Myslím, že Kaliňák tam nemá čo robiť a Fico nemá čo bývať v Bonaparte. Bol tam jasný dôkaz o vratkách DPH. Keď to vyplávalo, tak obaja sa mali spakovať. Každému inteligentnému človeku je jasné, čo sa deje. Už len na základe politickej kultúry mal Kaliňák odísť. Obhajuje neobhájiteľné a veľmi tým strane škodí.“ Kolenčíková tiež kritizovala praktiky nitrianskej skupiny v Smere, ktorej lídrami sú Tibor Glenda a Ján Richter.Kolenčíková vypovedala aj na polícii. Dôkazy o korupcii v strane má vraj uložené na troch

miestach a sú overené „pred svedkami u notára“. Podľa Kolenčíkovej prestali ľudia z vedenia Smeru komunikovať s radovými straníkmi. „Keď sme začínali ako mimoparlamentná strana, boli sme úžasná partia. Postupne, ako moji kolegovia dostali funkcie a stali sa poslancami, tak sa veľmi zmenili. Bolo to vidno aj na vedení strany. Prišli, zavreli sa do VIP salónu, plebs ostal mimo. Moji kolegovia stratili pokoru. Vidím to tak, že Smer skončí ako HZDS a SDKÚ.“ Stranu Smer kritika Renáty Kolenčíkovej tak rozčúlila, že na ňu podala trestné oznámenie. „Smer nemieni tolerovať opakované krivé obvinenia bez akýchkoľvek dôkazov

od ľudí, ktorým sa nenaplnili osobné politické ambície a svoju frustráciu si kompenzujú bezdôvodným kopaním do strany.“Renáta Kolenčíková nie je rovnaká váhová kategória ako zakladateľ strany Bohumil Hanzel,

ktorý v roku 2010 otvorene prehovoril o oligarchickom pozadí Smeru. No prekvapivo ostrá reakcia Smeru naznačila, že v strane nie je všetko v poriadku, hoci oficiálne deklaruje, že je kompaktný tím. Mnohí kritici pomerov však zatiaľ nenašli odvahu vystúpiť verejne, pretože sú od Smeru existenčne závislí. Politická strana, ktorá je tak dlho pri moci, si totiž dokáže zabezpečiť lojalitu svojich členov aj ich rodinných príslušníkov. Funkciami v štátnej správe, alebo na komunálnej úrovni. „Nie každý smerák je blbec, sú tam aj múdri ľudia, ale majú obavy o prácu,“ povedala Kolenčíková.Ťažko v tejto chvíli odhadnúť, aký bude ďalší vývoj v Smere. Podpredseda strany a minister

kultúry Marek Maďarič síce pripustil, že obmena vedenia je otázkou času. „Charakterizuje nás veľmi silný líder, ktorý je výnimočný svojimi danosťami, ale nikto tu nie je večne. Treba rozmýšľať aj o Smere, keď Robert Fico nebude premiérom, alebo nebude v najvyššej straníckej funkcii,“ povedal pre konzervatívny denník Postoj.189 Podľa zdrojov zvnútra Smeru sa však Fico ani „stará garda“ politikov strany v najbližšom období na odchod nechystá.Vďaka istému útlmu v opozícii sa Fico dokonca cíti silnejší ako kedykoľvek predtým. „Fico

nepustí stranu len tak, je to jeho dieťa. On sa, naopak, chystá vyhrať ďalšie voľby, zostaviť vládu a byť znovu premiérom. Ak nebude mať zdravotné problémy, tak v tomto volebnom období z politiky neodíde,“ myslí si politik Smeru, ktorý sa vyzná v straníckom zákulisí. Fico burcoval svojich aj na programovej konferencii, ktorú zorganizoval Smer koncom októbra 2016. „Hlavu hore, štyrikrát sme vyhrali parlamentné voľby a máme ambíciu vyhrať aj piate voľby.“ Tento typ mobilizácie patrí k podobným akciám, no Fico nepôsobil, že by to chcel zabaliť. Otázka je, ako sa strana napokon vysporiada s Robertom Kaliňákom, ktorý je dnes pre Smer rovnakým balvanom, ako bol kedysi Pavol Paška.Podľa informácií zvnútra Smeru môže dôjsť k výraznejším zmenám len za predpokladu, že

sa o slovo prihlásia politici „novej vlny“ ako Peter Pellegrini, Richard Raši a Peter Kažimír. „Ak začnú obiehať naše štruktúry, získajú dostatočnú podporu a postavia kandidáta na predsedu, tak Fico to zoberie na vedomie a stiahne sa sám. Zatiaľ však nemám pocit, že by sa im do toho veľmi chcelo,“ hovorí člen predsedníctva Smeru. Spomínaní politici majú šikovný marketing a nekonfrontačný štýl, ktorým si vedia získať ľudí z rôznych prostredí. V porovnaní so zakladajúcou generáciou Smeru pôsobia neopozerane, nechýba im energia a minimálne v jednom prípade ani schopnosť ponúkať riešenia (Kažimír). Na druhej strane, všetci traja sú skôr technokrati, ktorí na rozdiel od Fica nevzbudzujú žiadnu emóciu. Otázna je aj miera ich nezávislosti od oligarchov alebo záujmových skupín v strane. V akciovej spoločnosti totiž fungujú iné pravidlá ako v štandardnom politickom subjekte.Robert Fico je s malou prestávkou pri moci už desiaty rok. Z tohto pohľadu je to úspešný

politik a rešpektovaný líder. Systematicky pracuje so svojím publikom, ktorému dokáže predať aj najväčšie zlyhania spôsobom, že z toho napokon vyjde ako víťaz. Kombinácia populizmu a komunikačnej zručnosti je totiž v dnešnom svete, kde často nerozhodujú

argumenty, ale precízne PR, nevyhnutným predpokladom dlhej životnosti politika. No z dejinnej perspektívy je Robert Fico epizódou. Keď budú raz historici skúmať slovenský príbeh po roku 1989, je vysoko pravdepodobné, že v učebniciach dejepisu bude o predsedovi Smeru len niekoľko viet. A nebude to veselé čítanie. Najlepšie to vystihol český novinár Tomáš Němeček, ktorý o Ficovi napísal: „Ešte nikto, kto vládol s takou veľkou mocou tak dlho, nezlepšil Slovensko tak málo.“190

Robert Fico premárnil svoj talent. Po temnom období mečiarimu a rozklade starej pravice (Gorila) mal šancu ukázať, že politika sa dá robiť aj inak. Fico však predal krajinu oligarchom. Namiesto systémových zmien v zdravotníctve, školstve, verejnej správe či súdnictve sa sústredil hlavne na to, aby sa udržal čo najdlhšie pri moci. Hoci vyšiel z chudobných pomerov, v politike sa často správal ako ľavičiar len naoko. Vianočné dôchodky a sociálne balíčky ostro kontrastovali s rozprávkovým biznisom spriaznených podnikateľov. Fico ich nevymyslel, no vďaka túžbe byť na vrchole za každú cenu sa stal ich vazalom a dlžníkom. Vždy, keď hovorí o sociálnom štáte, spomeniem si na jeho hodinky za 20-tisíc eur a byt v Bonaparte.Roberta Fica si nebudeme pamätať ako Vladimíra Mečiara. Počas jeho vlád neuniesli

prezidentovho syna, ani fyzicky nezlikvidovali nepohodlného svedka. Slovensko nebolo čiernou dierou, nechodili sem žiadne demarše. Vo vzduchu však cítiť, že sa niečo zlomilo. Politická garnitúra, ktorá v koalícii s obchodníkmi v pozadí uniesla štát, si uvedomuje, že zašla priďaleko. Aj preto sa množia pokusy o diskreditáciu politických protivníkov a kritických novinárov. A eliminujú sa policajti a prokurátori, ktorí chceli poctivo vyšetriť podozrenia z konšpiračných bytov a luxusných rezidencií. Studená vojna sa zmenila na otvorený spôsob boja. Bez zábran a pravidiel. Zdá sa, že niekomu ide o všetko.

1 www.fico2014.sk, Robert Fico o detstve bez internetu, mobilného telefónu a televízora2 Tamtiež3 Denník SME, 28.11.2009. Zväzák Fico obdivoval Moskvu4 Tamtiež5 Tamtiež6 Tamtiež7 Tamtiež8 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 22. Úspešný smoliar9 Tamtiež10 Tlačová agentúra SITA, 27.10.2000. Žiadne kompromitujúce materiály o mne nie sú, ani neboli

11 Tamtiež12 Denník SME, 10.1.2016. Fico tají, či a za kým bol v hoteli Juraja Širokého13 Denník Nový Čas, 9.10.2004. Robert Fico: Prichytený s milenkou!14 Týždenník Plus 7 dní, 27.8.2013. Vášnivý premiér: Fico sa bozkával v aute so sekretárkou!15 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 22. Úspešný smoliar16 Tamtiež17 Denník SME, 9.9.1999. Fico sa chystá na odchod z SDĽ ako kozmonaut, hovorí jeho šéf Migaš18 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 22. Úspešný smoliar19 Denník SME, 31.12.1999. Smer nie je klasická politická strana20 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 22. Úspešný smoliar21 Tlačová agentúra SITA, 11.12.1999. Strana nechce byť závislá na bohatom sponzorovi22 Televízia JOJ, 28.7.2002. Podľa Fica je Mikloš najskorumpovanejším politikom23 Denník SME, 19.5.2010. Hanzel: Fico sám vybavoval sponzorov24 Tamtiež25 Denník SME, 7.8.2001. Fico: Poriadok tu bol naposledy za Masaryka26 Denník SME, 19.5.2006. Hanzel: Fico sám vybavoval sponzorov27 Denník SME, 15.5.2010. Sponzor Smeru si chcel kúpiť miesta na kandidátke28 Denník Práca, 17.4.2001. Len krpáň operuje s pojmom demokracia29 Týždenník Domino fórum, ročník 2002, číslo 23. Milionári zo Súmračnej30 Denník SME, 17.5.2010. Zakladateľ Smeru: Fico chápal sponzorov31 Tamtiež32 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 22. Úspešný smoliar33 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 22. Úspešný smoliar34 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 41. Oni majú sklopené oči35 Časopis .týždeň, ročník 2005, číslo 43. Koniec tretej cesty36 Vydavateľstvo Kalligram, 2016. Boris Zala: Slovo ľavičiarom súcim na slovo. Cesty a blúdenia ľavice37 Tamtiež38 Týždenník Domino fórum, ročník 2002, číslo 31. Nejdem po moci39 Denník SME, 21.7.1998. Nominačný snem HZDS ako za komunizmu40 Denník SME, 14.11.2014. Mladý Paška nebol komunistom, mal rád filmy a disko41 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 7. Veriteľ Paška42 Časopis .týždeň, ročník 2005, číslo 43. Smer tieňov43 Denník SME, 8.7.2005. Smer nechce živiť Mečiarove reči44 Časopis .týždeň, ročník 2005, číslo 43. Smer tieňov45 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 21. Strana akcionárov46 Denník SME, 10.2.2003. Brhel: Ľudsky sa od Lexu nedištancujem47 Časopis .týždeň, ročník 2005, číslo 43. Smer tieňov48 Týždenník Trend, ročník 2006, číslo 33. Peter Škodný: IT je špinavý biznis

49 Časopis .týždeň, ročník 2015, číslo 12. Dividendy oligarchu Brhela50 Denník SME, 25.5.2012: Jahnátek: Od Širokého si držím odstup51 Denník Nový Čas, 19.7.2007. Päťdesiatka ministra Vážneho: Ukázali sa aj mecenáši Smeru52 Denník N, 15.4.2015. Čo hovorí Gorila o vzťahu Fica a Širokého53 TASR, 5.4.2006. Mečiar: Politiku Smeru budú ovplyvňovať miliardári54 Denník Plus 1 deň, 26. 4. 2012. Minister Žiga má poradcu od Širokého55 Veronika Remišová, 20. 1. 2015. Červené gorily I. Ako sa skladáme na Babišovu fabriku (blog.sme.sk)56 Aktuality.sk, 20.7.2016. Za megainvestíciou na Ipli sa vynára Smer. Za projekt loboval aj Fico57 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 21. Strana akcionárov58 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 12. Rozkol v Smere?59 Tamtiež60 Tamtiež61 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 41. Oni majú sklopené oči62 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 41. Oni majú sklopené oči63 Časopis .týždeň, ročník 2012, číslo 9. Utajený sponzor Smeru?64 Časopis .týždeň, ročník 2012, číslo 9. Utajený sponzor Smeru?65 Časopis .týždeň, ročník 2006, číslo 29. Minister pre médiá66 Časopis .týždeň, ročník 2004, číslo 50. Mafia a politici67 Tamtiež68 Tamtiež69 Časopis .týždeň, ročník 2005, číslo 43. Smer tieňov70 Aktuality.sk, 22.6.2016. Kostlivec v Kaliňákovej skrini. Kovošrot, schránky a oligarcha Brhel71 Aktuality.sk, 8.6.2016. Údajní mecenáši Smeru mali za Fica hody. Štát im prihral miliardy eur72 Denník SME, 24.9.2007. Cez Smer má vplyv niekoľko podnikateľov73 Tamtiež74 Tamtiež75 Tamtiež76 Tamtiež77 Tamtiež78 Tamtiež79 Tamtiež80 Denník Hospodárske noviny, 13.10.2006. Muž v pozadí81 Denník SME, 12.9.2007. Dal Smeru, dostane miliardu82 Denník Pravda, 12.6.2009. Sponzor Smeru stráca štátne zákazky, preto zmenil meno83 Denník Pravda, 22.1.2008. Minister Kašický nedokáže tendre vysvetliť84 Denník SME, 18.2.2008. Sponzor Smeru má kšeft za 100 miliónov

85 Tamtiež86 Tamtiež87 Tamtiež88 Denník SME, 31.10.2007. Premiér tají, ako kúpil matke byt89 Týždenník Plus 7 dní, 5.10.2007. Byt od sponzora90 Týždenník Plus 7 dní, 9.11.2007. Sponzor91 Denník SME, 21.3.2007. Fico pomáha zbrojárom92 Neovlivni.cz, 11.10.2016. Dalík prehovoril: Aké aktivity skrýva prezidentov poradca Nejedlý?93 Aktuality.sk, 9.5.2016. Ficov priateľ z korupčnej kauzy chystal biznis. Cez daňové raje v Karibiku94 Denník SME, 7.9.2014. Zbrojár Výboh bude developerom, zvelebí palác pri divadle95 Denník N, 9.5.2016. Ficov kamarát rastie a už sa neskrýva, stavia kancelárie na mieste zrúcaného Steinu96 Aktuality.sk, 9.5.2016. Ficov priateľ z korupčnej kauzy chystal biznis. Cez daňové raje v Karibiku97 Denník SME, 20.8.2007. S pôdou z reštitúcií sa obchoduje98 Denník SME, 12.11.2007. Štát prišiel o pôdu za miliardu99 Tamtiež100 Denník SME, 20.11.2009. Zlodejina v Tatrách pokračuje101 Denník Pravda, 3.12.2009. Pozemky išli cez Ficovho bratranca102 Časopis .týždeň, ročník 2013, číslo 14. Mečiarov kšeftár103 Denník SME, 17.3.2008. Firma blízka Smeru zarobila na reštitúcii104 Denník SME, 29.3.2008. Glváč: Dúfam, že Fico mi dôveruje105 Denník SME, 20.6.2008. Šancu odísť Ján Počiatek nevyužil106 Denník SME, 23.1.2014. Budúci premiér? (veľký profil Roberta Kaliňáka)107 Denník Plus 1 deň, 18.1.2008. Prichytený so žralokmi z J&T!108 Denník Nový Čas, 15.6.2016. Ján Počiatek a fámy o pašovaní kokaínu: Čo na to hovorí samotný exminister?109 Denník N, 19.4.2016. Polícia už našla dôvôd vyšetrovať Bašternáka a začala stíhanie110 Denník Pravda, 7.12.2007. Janušek otvoril účet blízkym firmám111 Denník SME, 30.7.2009. Štefanov podpisoval. Teraz mlčí112 Týždenník Trend, ročník 2008, číslo 48. Ďalší kšeft SNS: Horúci vzduch113 Nadácia Zastavme korupciu. Marián Leško: Emisná kauza114 Denník Nový Čas, 4.2.2010. Miliardový tender: Ťahali tieto štyri slečny nitky v mýte?115 Denník SME, 13.4.2011. S J&T chodí rokovať o mýte podnikateľ Fiľo116 Denník SME, 15.5.2010. Sponzor Smeru si chcel kúpiť miesta na kandidátke117 Denník SME, 17.5.2010. Mihálek: Blaško sa stretával s Ficom118 Časopis .týždeň, ročník 2011, číslo 8. Kováčikova sabotáž119 Denník SME, 28.5.2010. Hanzelova firma dala Ficovi milión120 Denník SME, 10.6.2010. Zvukár: Na nahrávke je Fico. Nepochybne

121 Denník SME, 18.12.2010. Moja najväčšia chyba? Vstup do politiky122 Tamtiež123 Denník SME, 22.1.2016. Haščák bol v byte z Gorily častejšie, ako predtým priznal124 Aktuality.sk, 8.6.2016. Údajní mecenáši Smeru mali za Fica hody. Štát im prihral miliardy eur125 Veronika Remišová, 22.1.2016. Eurofondy na výskum idú aj „akcionárovi“ strany Smer alebo malá domov v Sládkovičove (blog.sme.sk)126 Aktuality.sk, 26.1.2016. Škola v Sládkovičove kúpila drahé počítače. Od firmy údajného mecenáša Smeru127 Aktuality.sk, 2.3.2016. Firma blízka oligarchovi Výbohovi zarába milióny. U ministra Glváča128 Michal Truban, 31.5.2015. Vopred vyhraté tendre si strčte... (websupport.sk)129 Denník N, 18.7.2016. Úradníci sa dostali na stopu IT kartelu s Brhelom v pozadí, súdy ich nútia ničiť dôkazy130 Týždenník Trend, ročník 2014, číslo 7. Fenomén s nálepkou Počiatkova firma131 Aktuality.sk, 19.1.2016. Firma spájaná s Počiatkom zarába za Fica milióny. Na štátnych IT zákazkách132 Aktuality.sk, 21.1.2016. Kauza: Počiatkovi ľudia stavajú za štátne. Pivovar na Donovaloch133 Tom Nicholson, 30.5.2013. Kľúčovou figúrou v kauze VSS je JUDr. Ľubomír Benkovský (blog.sme.sk)134 Časopis .týždeň, ročník 2013, číslo 23. Glváč nie je slobodný135 Časopis .týždeň, ročník 2014, číslo 21. Prokurátor mocných II.136 Časopis .týždeň, ročník 2015, číslo 39. Ďalší tunel u tajných?137 Časopis .týždeň, ročník 2015, číslo 25. Políciu nezaujímalo, čo všetko viem138 Časopis .týždeň, ročník 2011, číslo 15. Šatanova nočná mora139 Časopis .týždeň, ročník 2011, číslo 15. Šatanovi partneri majú známych v koalícii, aj v opozícii140 Časopis .týždeň, ročník 2014, číslo 47. Pointu dal Paška141 Denník Postoj, 30.9.2015. Pavol Paška sa tlačí naspäť142 TASR, 30.11.2015. Paška nebude kandidovať do parlamentu, funkciu ministra by zvážil143 Časopis .týždeň, ročník 2015, číslo 23. Kauza CT: biznis pokračuje144 Časopis .týždeň, ročník 2015, číslo 18. Lobuje Fico za biznis oligarchu Brhela?145 Aktuality.sk, 20.7.2016. Za megainvestíciou na Ipli sa vynára Smer. Za projekt loboval aj Fico146 Denník SME, 13.3.2015. Generálny prokurátor Čižnár: Jánoša akoby zametali147 Denník Plus 1 deň, 12.2.2010. Smerácky škandál: Zatajili uliate peniaze?148 Časopis .týždeň, ročník 2014, číslo 10. Veľká daňová lúpež149 Časopis .týždeň, ročník 2014, číslo 12. Veľká daňová lúpež150 Týždenník Trend, ročník 2015, číslo 19. Z privatizácie štátnych vagónov cítiť Budamar

151 Aktuality.sk, 12.5.2016. Firme z kauzy DPH pomáha tajomná schránka. Využil ju aj Ficov priateľ152 Týždenník Trend, ročník 2016, číslo 4. Špičky Smeru sa ocitli v kauze DPH153 Denník SME, 28.2.2016. Kaliňáka s Počiatkom spomínajú, ale nejasne154 Časopis .týždeň, ročník 2011, číslo 6. Politik Trnka155 Denník SME, 19.9.2008. Pánom Rozinovho osudu je Trnka156 Denník SME, 15.11.2012. Blokovaný dom sa priblížil Kočnerovi, v prípade spomínajú aj Trnku157 Časopis .týždeň, ročník 2014, číslo 20. Prokurátor mocných158 Časopis .týždeň, ročník 2011, číslo 14. Predslov prokurátora159 Časopis .týždeň, ročník 2011, číslo 14. Špeciálny prokurátor160 Tamtiež161 Časopis .týždeň, ročník 2014, číslo 21. Prokurátor mocných II.162 Aktuality.sk, 5.11.2015. Kauza: Gorila ožila. Podozrivý siskár priznal, že robil pre Pentu163 Aktuality.sk, 10.12.2015. Malchárek z Gorily dostal po odchode z politiky milióny. Od podozrivej firmy s cyperskými vlastníkmi164 Denník SME, 1.2.2015. Polícia pripúšťa pravosť Gorily, pokračuje vo vyšetrovaní165 Aktuality.sk, 22.2.2016. Autor spisu Gorila Peter Holúbek: SIS je úplne deravá. Robia tam obchodníci166 Aktualne.sk, 11.10.2006. T. Gašpar: Nie sme politicky ohybní167 Denník SME, 19.9.2009. Gašpar: Ideme len tam, kde je šanca168 Tamtiež169 Aktuality.sk, 28.10.2015. Za SBS firmu, ktorej sa za Ficovej vlády darí, ručí banka Penty170 Denník SME, 25.10.2015. Esbéeska Bonul bohatne. Stráži štát za desiatky miliónov eur171 Týždenník Plus 7 dní, 13.2.2015. Fico sa opäť zabával so súkromnou firmou, ktorej sa hrnú zákazky172 Časopis .týždeň, ročník 2014, číslo 27. Kauzy sa tu riešia rutinne173 Denník Hospodárske noviny, 19.8.2016. Procházka exkluzívne pre HN: No čo už upečiete z 5,6 percenta?174 Aktuality.sk, 1.7.2016. Bašternákov príbeh: z garáže v lese na výslnie medzi mocných175 Denník N, 15.3.2016. Polícia ututlala podozrenia z podvodu Kaliňákovho suseda, ktorý prenajíma byt Ficovi176 Týždenník Trend, ročník 2016, číslo 11. Podnikateľ blízky Smeru špekuloval s DPH. Kaliňákova polícia podfuk nevidela.177 Denník SME, 7.6.2016. Bašternákovo bugatti parkovalo v zákazoch, aj na miestach pre invalidov

178 Týždenník Plus 7 dní, 16.6.2016. Bašternákov luxus: Pozrite si, ako žije Kaliňákov chránenec!179 Týždenník Plus 7 dní, 13.7.2015. Ficovmu domácemu sa darí: Bašternák má novú hračku za státisíce180 Aktuality.sk, 16.6.2016. Svedok z kauzy Kaliňák o vypočúvaní: Bol som vydesený181 Aktuality.sk, 12.6.2016. Exkluzívne: Kaliňáka vyplácala firma, ktorej akcionárom bol aj Bašternák182 Denník SME, 23.6.2016. Glváč má k Bašternákovi bližšie, než priznal, sú susedia183 Aktuality.sk, 24.6.2016. Kamarátska službička? Fico býva u Bašternáka podozrivo lacno184 Denník Plus 1 deň, 8.8.2016. Prekvapenie dnešnej Bonapárty: Objavila sa aj Ficova manželka185 Denník Postoj, 25.8.2016. Smer musí prejsť obnovou186 Denník N, 21.6.2016. Flašíková-Beňová: Kaliňák vie, že by mal odstúpiť187 Časopis .týždeň, ročník 2016, číslo 30. Boris Zala: Vedenie Smeru už treba vymeniť188 Denník N, 2.10.2016. Po šestnástich rokoch odišla zo Smeru: V tej korupcii som sa už išla udusiť189 Denník Postoj, 25.08.2016. Smer musí prejsť obnovou190 Denník N, 29.3.2015. Rok po voľbách: dospelý Kiska a starý dobrý Fico. Tri otázky pre deväť ľudí

Marek Vagovič: Vlastnou hlavouAko predal Fico krajinu oligarchomPrvé vydanie

Vyšlo vo vydavateľstve Premedia, Bratislava 2016, ako jeho 135. publikácia. Editori knihy Martin Hanus a Zuzana Petková, jazyková redakcia Martin Grbjar, grafická koncepcia, zalomenie a obálka (s použitím fotografie Davida Ištoka): Pergamen, tlač Těšínska tiskárna, a.s.

www.premedia.sk, info@premedia.skISBN 978-80-8159-441-0