E D Í C I A V I E R A D O V R E C K A 7

Praktická príručka pre každého kresťanacena: 1,50 EUR; cena pre predplatiteľov: 1,00 EUR

JE KRIŽIACKE HNUTIE ČIERNYM MIESTOMV DEJINÁCH CIRKVI? PREČO TIAHLI STÁ TI SÍ �CE KRESŤANOV OSLOBODIŤ SVÄTÉ MESTO?POZADIE A SÚVISLOSTI, O KTORÝCH SAČASTO NEHOVORÍ...

db

Výpravyv znamení kríža

J o z e f H a ľ k o

Výpravyv znamení kríža

�

VÝPRAVY V ZNAMENÍ KRÍŽA

Máloktorá téma z dejín Európy a Cirkvi vzbudzujetoľko kontroverzií a polemík ako fenomén križiackychvýprav. Na nasledujúcich stránkach sa pokúsime predo-strieť túto tému vyvážene a bez upadnutia do dvoch ne-bezpečenstiev: chcieť všetko, čo sa počas križiackehohnutia dialo, za každú cenu ospravedlniť alebo všetkobezo zvyšku zásadne odsúdiť. Ideologické východiská to-tiž nikdy neprospievali historickej pravde. K nej naprí -klad patrí jedna málo zvažovaná, ba možno úmyselne ig-norovaná skutočnosť: že prvé masové prúdenie do Svätejzeme nepredstavovali križiaci, ale pútnici. Ba práve za-medzenie možnosti pokojne a bez ohrozenia prichádzaťna posvätné miesta Kristovho života bolo spolupríčinouvzniku križiackeho hnutia.

Svätá zem – cieľ pútnikov

Križiacke hnutie sa zrodilo z pútnického hnutia, keď sapútnikom násilne bránilo vstúpiť do Svätej zeme. A oni sasnažili svoje právo uplatniť tak, že si cestu kliesnili násilím.Veď pôvodca kresťanstva, Boží Syn Ježiš Kristus, zomrel naGolgote, ktorá sa po jeho zmŕtvychvstaní stala duchovnýmepicentrom kresťanského sveta. Na malom priestore, podstrechou jediného chrámu mohol neskôr pútnik vidieťmiesto Pánovho ukrižovania a doslova o niekoľko metrovďalej Boží hrob, najznámejší hrob na svete, prázdny hrob.

2

Niet divu, že sa toto miesto veľmi skoro stalo cieľommnohých pútnikov. Najstarším z nich známym podľa me-na bol kapadócky biskup Alexander. V prvých rokochtretieho storočia navštívil Jeruzalem „aby sa modlil a nav -štívil posvätné miesta“. Niekoľko rokov po ňom k nim pu-tovala matka cisára Konštantína Helena a jeho svokraEutropia, obe pravdepodobne s cieľom odčiniť krvipre-liatie v cisárskej rodine. Takto sa teda už v štvrtom sto-ročí medzi motivácie putovania pridružila túžba po za-dosťučinení za hriechy. V piatom storočí navštívila Svätúzem cisárovná Eudokia, manželka Teodózia II., ktorá tuzakúpila množstvo relikvií a časť Svätého kríža. Najstar-šia písaná pútnická správa pochádza z pera povestného„Pútnika z Bordeaux“ z roku 333.

Niektorí pútnici vo Svätej zemi zostali natrvalo, naj-známejším je akiste svätý Hieronym. V ústraní Betlehemaprežil posledných tridsať rokov svojho života, tu zostavilči dokončil väčšinu svojich biblických prekladov, napísalveľa listov a polemických spisov, tu jeho spolupracovníč-ka Pavla zriadila útulok pre pútnikov. Prítomnosť týchtoosôb bola zárodkom latinskej základnej komunity na Vý-chode a tiež akýmsi symbolom jednoty kresťanstva.

Rozmach putovania

Nový prvok v atmosfére putovania naznačila špa-nielska rehoľníčka Etéria. Jej správa prezrádza, že okremsvätých pamätných miest a hrobov kresťanských muče-níkov sa cieľom pútnikov stali živí askéti, najmä egypt -skí pustovníci.

Ako sprievodca po Svätej zemi slúžila, samozrejme,Biblia. V piatom storočí už vznikol aj akýsi špecializo-

vaný pútnický sprievodca, v ktorom miestopisné spres-nenia dopĺňal pre to-ktoré miesto príhodný biblický ci-tát, žalm i modlitba. Existencia takýchto pútnickýchpríručiek naznačovala, že od 4. storočia už neputujúk posvätným lokalitám len zámožné a vznešené osoby,ale aj jednoduchí ľudia najmä zo Španielska a z južné-ho Francúzska.

Rozmach putovania vrcholí v 10. storočí, keď sa stávamasovou záležitosťou v podobe veľkých organizovanýchskupín odchádzajúcich dokonca aj zo Škandinávie a z Rus-ka. Najmä v sezóne od marca do septembra prúdili doposvätných oblastí Palestíny desaťtisíce veriacich, predo-všetkým námornou cestou. Naloďovali sa v talianskychprístavoch v Janove, Pise, Amalfi či v prístavoch jad -ranského pobrežia. Po mesačnej plavbe so zastávkou naCypre či Rodose vstúpili na palestínske brehy zvyčajnev prístavoch Akra alebo Jaffa. Menej atraktívny bol pre-chod pevninou po trase smerujúcej cez Rakúsko-Uhorskona Belehrad a do Bulharska, odkiaľ sa zostupovalo doKonštantínopolu (Carihradu). Za Bosporskou úžinou po-kračoval pútnik cez Anatolský polostrov k palestínskymbrehom do Antiochie. Judské hory sa prekonávali v rôz-nych variantoch, no vytúžený pohľad na jeruzalemské ve-že sa pútnikovi prvýkrát naskytol z opátstva svätého Sa-muela na vrchole kopca nazývaného preto Horou radosti.

Akousi „cestovnou kanceláriou“, ktorá púte organi-zovala, bol predovšetkým reformný kláštor v Cluny vofrancúzskom Burgundsku, ktorý na pútnických trasáchzriaďoval sieť občerstvovacích staníc. Iste nie náhodoubol – ako bude spresnené neskôr – zvolávateľom prvejkrižiackej výpravy pápež Urban II., bývalý opát tohtokláštora.

3

4

Krutosti na kresťanoch

Uvedené skutočnosti len potvrdzujú, že Jeruzalema Palestína boli integrálnou súčasťou duchovného pries -toru kresťanského sveta a do istej miery vysvetľujú, pre-čo zamedzenie prístupu do Svätej zeme logicky vyústilodo série ozbrojených konfliktov. Veď Mohamedovi na-sledovníci mali ambíciu zmocniť sa území kresťanskéhosveta, po stáročných výbojoch opanovali moslimské voj -ská celú severnú Afriku, Stredný Východ, Malú Áziua veľkú časť Španielska. Do konca jedenásteho storočiasi islam podmanil dve tretiny kresťanských teritórií, vrá-tane Ježišovej domoviny Palestíny, tiež Egypta, kde sazrodilo kresťanské mníšstvo, aj Malej Ázie, kde Pavol za-kladal prvé kresťanské komunity.

Nešlo o periférne, ale o ťažiskovo dôležité kresťanskéoblasti, v ktorých sa život jednotlivých kresťanov podnadvládou mohamedánov zásadne zmenil. Kresťania i Ži-dia sa vo vlastnom prostredí zrazu stali iba trpenými ob-čanmi druhej kategórie nazývanými „dhimmi“, čiže ne-mohamedáni pod takzvanou „ochranou“ moslimskýchvládcov. Kresťanom neraz nanútili takzvanú „Omarovuzmluvu“, ktorá ich zaväzovala nestavať nijaké sakrálnebudovy a neopravovať existujúce. S tým súvisel zákaz ve-rejne vystavovať kríže a vôbec verejne sa prezentovať akokresťania. Do úvahy neprichádzal nijaký apoštolát, nonesmelo sa prekážať pri prestúpení na islam. Nemálo bo-lo aj konkrétnych krutostí páchaných na kresťanoch,z ktorých možno uviesť viacero príkladov. Už začiatkom8. storočia moslimovia ukrižovali 60 pútnikov z Anatólie.Inokedy dal moslimský mešťanosta v meste Cézarea poobvinení zo špionáže popraviť pútnikov z Ikónia okremtých, čo súhlasili s prestupom na islam. V roku 1056 mu-

5

sulmani (moslimovia) vyhnali z Jeruzalema 300 kresťanova európskym kresťanom zakázali vstup do Svätého mes-ta, a keď sa v roku 1077 Jeruzalema zmocnili seldžuckíTurci, emir Atiz bin Uwaqne a jeho vojaci po vstupe domesta vyvraždili 3 000 ľudí. V tejto situácii permanent-ného šikanovania boli mnohí jeruzalemskí kresťania nú-tení emigrovať do iných miest smerom ku Konštantíno-polu. No mnohí chceli navštevovať Chrám Božieho hrobu,čo bolo neraz buď celkom nemožné, alebo vysoko spo-platnené.

V podstate od vzniku islamu bola posvätná oblasť Je-žišovej smrti, pochovania a zmŕtvychvstania vystavenámnohým útokom. Už v máji roku 614 Peržania zdevasto-vali a vypálili miesta Hrobu a Golgoty a ako trofej odcu-dzili relikviu Svätého kríža. Vyvraždili skoro štyri stovkytamojších kustódov i ďalších osôb, patriarchu Zachariášauväznili. V roku 1009 rozkázal egyptský kalif al-Hakimzničiť v Jeruzaleme okrem všetkých synagóg a kostolov ajBaziliku Božieho hrobu s výslovným cieľom definitívneodstrániť samotný Boží hrob. Predsa sa však pod ruina-mi hrobového výklenku zachovala dlažba, hrobová lavicaa časť bočných stien.

Celkovo padlo agresivite mohamedánov za obeť pri-bližne 30 000 ďalších kostolov, čo naznačovalo ich roz-pínavosť, postup stále ďalej aj na Západ, aj smerom kuKonštantínopolu. Táto situácia kresťanov v podstate

Od vzniku islamu boliposvätné miesta Ježišovej smrti,pochovania a zmŕtvychvstania

vystavené mnohým útokom.

6

prinútila brániť sa pred hrozbou obdobného ujarme-nia celej kresťanskej Európy. Z tohto hľadiska sa tedaprvá križiacka výprava vo svojej úvodnej fáze nejavilaako útočná vojna, ale skôr ako legitímna obrana.

KRIŽIACKE ŤAŽENIE

Keď totiž Konštantínopol volal západnú Európu napomoc, nebolo poskytnutie žiadanej pomoci svätou po-vinnosťou? Najmä ak mimoriadne expanzívni seldžuckíTurci znamenali pre Byzanciu reálnu bezprostrednú hroz-bu, čo v roku 1071 potvrdila porážka stotisícovej by-zantskej armády v údolí pri maloázijskom meste Man-dzikert. Aj rýchle a dlhodobé poturčovanie Malej Ázie,ktoré sprevádzal útlak domácich kresťanov, bolo vážnymsignálom pre celú kresťanskú Európu, pretože sa to do-týkalo aj európskych pútnikov: Seldžukovia začali kon-trolovať aj pútnické prechody, ktoré sa takto stali mi-moriadne nebezpečnými. V situácii ohrozenia byzantskýcisár Alexios Komnenos požiadal Západ o spoluprácu,jeho poslovia v roku 1095 na synode v Piacenzi opísaliťažké položenie východných kresťanov a žiadali vojenskúvýpomoc aj s argumentom, že seldžucké nebezpečenstvosa veru vôbec nemusí zastaviť iba pri hraniciach Byzan-cie. Takto sa pol storočia od veľkého rozkolu medzi vý-chodnou a západnou časťou európskeho kresťanstva uka-zovala nádej, že veľký konflikt sa v rámci postupu protispoločnému nepriateľovi azda urovná.

Na byzantské požiadavky naozaj reagoval pápež Ur-ban II. tým, že v strednom Francúzsku podnikol takmerročnú propagačnú cestu, na ktorej ohlasoval potrebu vo-jenskej výpravy na Východ. Vrcholom jeho ohlasovaniabol prejav na synode v severofrancúzskom Clermonte:opísal utrpenie východných kresťanov, potom sľúbil od-

7

�

meny budúcim účastníkom v podobe odpustkov či ochra-ny majetku. Napokon vydal aj niekoľko konkrétnych dis-ciplinárnych pokynov, ktoré zakazovali účasť slabýcha chorých, žien bez mužov či bratov, kňazov bez povo-lenia nadriadených. Urbanova reč mala nečakaný úči-nok – od výkrikov „Boh to chce!“ až po vrúcne prejavyoddanosti a odhodlania brániť Boží hrob. Takto na-príklad biskup Adémar z mesta Le Puy prikľakol k pá-pežovi s odhodlaním ísť do obrany a s prosbou o pá-pežské požehnanie. Už teraz bolo zjavné, že postupnedochádza k významnému kompetenčnému posunu: pr-vým impulzom síce bola prosba byzantského cisára o po-moc a spoluprácu, teraz však sám pápež preberal roluzvrchovaného, ba výlučného a bezprostredného organi-zátora výpravy, ktorá iste ďaleko presiahla byzantsképredstavy o vojenskej pomoci. Nádeje na urovnanie spo-ru z polovice jedenásteho storočia medzi Byzanciou a zá-padnými kresťanmi sa javili čoraz menej reálne.

„Boh to chce!“

Po naliehavej clermontskej výzve pápeža Urbanaovládla západnú Európu horúčkovitá všeobecná mobili-zácia ako v jednom veľkom vojnovom tábore. No pod poj -mom následnej „Prvej križiackej výpravy“ by bolo mylnépredstaviť si jedinú kompaktne pochodujúcu a dobre or-ganizovanú armádu. Išlo o rozmanité húfy ľudí, ktoré od-chádzali v rôznych obdobiach, niekedy organizovanev podobe armád, no mnohokrát celkom živelne a nepri-pravene v podobe improvizovaných skupín, zbožnýchprocesií, či dokonca zlovoľných bánd. Hoci pápež UrbanII. výzvou cielil najmä na organizované skupiny feudálov,

8

OBSAH

VÝPRAVY V ZNAMENÍ KRÍŽA ..........................1Svätá zem – cieľ pútnikov ...................................1Rozmach putovania ............................................. 2Krutosti na kresťanoch ....................................... 4KRIŽIACKE ŤAŽENIE .........................................7„Boh to chce!“ ...................................................... 8Sťahovanie národov pod znamením kríža ..........10Jeruzalemské kráľovstvo ......................................12Nielen vznešené pohnútky ..................................13Protižidovské zverstvá ......................................... 15Križiacke hnutie v Uhorsku ................................ 16Druhá výprava ......................................................17Ako vznikli templári? .......................................... 20Prominentní vodcovia ..........................................22Dobytie Carihradu ............................................... 23Detská križiacka výprava .....................................24Svätý František a sultán ..................................... 26Séria neúspešných pokusov ................................ 28PRAVDA A LEGENDY ........................................ 30Zhodnotenie výprav ............................................. 30Kresťanstvo a islam .............................................31STRUČNÁ CHRONOLÓGIAKRIŽIACKYCH VÝPRAV ..................................... 34LITERATÚRA .......................................................35