Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského Banská Bystrica

Dýchacia sústava človeka

Dominika Maďarová

2012/2013

Obsah

Úvod..................................................................................................................................3

1 Dýchacia sústava............................................................................................................4

1.1 Vnútorná respirácia............................................................................................4

1.2 Vonkajšia respirácia...........................................................................................5

1.2.1 Pľúcna ventilácia...................................................................................5

1.2.2 Distribúcia plynov.................................................................................5

1.2.3 Difúzia plynov.......................................................................................6

2 Dýchacie cesty................................................................................................................6

2.1 Horné dýchacie cesty.........................................................................................6

2.1.1 Nosová dutina- Cavum nasi...................................................................6

2.1.2 Nosohltan- Nasopharynx.......................................................................7

2.2 Dolné dýchacie cesty.........................................................................................7

2.2.1 Hrtan- Larynx........................................................................................8

2.2.2 Priedušnica- Trachea.............................................................................8

3 Pľúca- plumbo................................................................................................................9

4 Riadenie dýchacích pohybov..........................................................................................9

4.1 Svaly ovplyvňujúce dýchacie pohyby................................................................9

5 Ochranné dýchacie reflexy...........................................................................................10

6 Zápal pľúc- Pneumónia................................................................................................10

Záver................................................................................................................................11

Bibliografické údaje........................................................................................................12

Príloha..............................................................................................................................13

2

ÚvodDýchanie- bežný, automatický mnohokrát nevnímaný základný dej potrebný

na každodenné prežitie. Je zvláštne ako si neuvedomuje dôležitosť niektorých

funkcií, reakcií či procesov vnútri nášho tela. Možno preto, že tieto procesy

neovplyvňujeme priamo, ale vykonávame ich automaticky podnetmi z nášho

mozgu. Možno preto, že nemáme čas uvedomovať si, čo všetko za nás telo

vykonáva a my sa mu ani len neodvďačíme, práve naopak ešte viac ho zaťažujeme.

Veď aj obyčajné vnímanie dýchania pred spaním dokáže ukludniť našu myseľ, tak

ako aj telo. Nádych a výdych, nádych a výdych a znovu, ale tento krát dlhšie

a hlbšie. Vedieť správne dýchať je dôležité pre okysličenie krvi a tým aj mozgu, aj

celého tela. Pokiaľ by sme tento dej vykonávali správne všetko v našom tele by

fungovalo pokojnejšie, ale i náš každodenný rutinný život by sa zjednodušil.

V mojej práci som odhalila pre nás tak jednoduchý dej, no v skutočnosti

zložitý proces dýchania, čo sa stáva s vdýchnutým vzduchom, kadiaľ a ako putuje

do každej jednej bunky tela. Prečo pre nás tak jednoduchý? No lebo je to tak

jednoduché, raz sa dokážeme nadýchnuť hlbšie a pomalšie, inokedy zas

vdychujeme a vydychuje plytšie a rýchlejšie, ako sa nám chce.

3

1 Dýchacia sústavaDýchací alebo teda respiračný systém zaisťuje, aby sa naše pľúca naplnili

vzduchom. Tak isto je aj miestom, ktoré dodáva kyslík do krvi a odtiaľ vylučuje

oxid uhličitý (hlavná metabolická odpadová látka). Výmena plynov je natoľko

dôležité, že nevratné poškodenie mozgu nastáva v priebehu malej chvíľky a pokiaľ

sa dýchanie opäť neobnoví, nastáva rýchlo smrť. Dýchanie zabezpečuje výmenu

dýchacích plynov, pričom je to aj súhrn fyziologických procesov spojených

s energetickým a látkovým metabolizmom. Samotnú respiráciu (dýchanie) tvorí

vdych (inspirium), ktorý je aktívny proces a výdych (expirium), čo je zas pasívny

proces, a tie zas jeden dych. Pravidelný rytmus respirácie je riadený z mozgu, pľúc

ale aj odinakiaľ, čo spôsobuje, že ľudia na dýchanie nemusia myslieť. Automatické

signály z mozgu regulujú nádych a výdych. Hoci sa zdá, že impulzy na respiráciu

pramenia zo zníženia kyslíka v krvi, v skutočnosti ľudské telo monitoruje už

spomínaný oxid uhličitý. Za túto kontrolu zodpovedajú senzory v aorte a v krčných

tepnách, pričom im v značnej miere pomáhajú pľúca, keďže sú citlivé na výkyvy

hladiny oxidu uhličitého. Pokiaľ sa oxid uhličitý vylučuje v malej miere, svalové

steny priedušničiek sa rozšíria, aby nimi mohlo prechádzať viac vzduchu. Krvné

vlásočnice v pľúcach sa tiež podľa potreby roztiahnu ale stiahnu, aby mohli

neustále dodávať požadované množstvo kyslíka v nadychovanom vzduchu do krvi.

Pri tomto vôľou neovládanom procese pravdaže pomáhajú aj iné časti tela, napr.

svaly. Respiráciu možno deliť na vnútornú a vonkajšiu.

1.1 Vnútorná respirácia

Vnútorná respirácie je označovaná aj ako tkanivové dýchanie, pretože

má za úlohu výmenu dýchacích plynov medzi krvou a tkanivami. Kyslík sa dostáva

do mitochondrií, kde nastáva rozklad organických látok na anorganické. V pľúcach

sa kyslík dostáva do vlásočníc prichytených na pľúcne komôrky a v červených

krvinkách sa viaže na hemoglobín, konkrétne na nebielkovinovú zložku hem

a vzniká tak oxyhemoglobín svetločervenej farby. Naopak sa z krvi vylučuje oxid

uhličitý a prechádza do pľúcnych komôrok (ďalej sa dostáva von z tela v podobe

výdychu). Ako krv koluje a prechádza tkanivami, dochádza k opačnému procesu.

Oxid uhličitý zostáva v krvi a bunky červených krviniek (erytrocytov) uvoľňujú

svoj obsah kyslíka do tkanivových buniek.

4

1.2 Vonkajšia respirácia

Vonkajšia respirácia nazývaná tiež ako pľúcne dýchanie, je výmena

dýchacích plynov medzi pľúcami a atmosférickým vzduchom. Výmenu

zabezpečujú samotné dýchacie cesty. Vdýchnutý vzduch obsahuje pri morskej

výške 21% kyslíku (nad 3000 metrov nad morom toto percento podstatne klesá,

pričom bez kyslíkového prístroja dochádza k hypoxii- nedostatok kyslíka), ktorý sa

naviaže v krvi na červené krvinky. Okysličená krv je rozvádzaná do celého tela

pomocou tepien, a z nich potom do buniek, kde dochádza už k tkanivovému

dýchaniu. Samotnú krv považujeme za spojenie medzi vonkajšou a vnútornou

respiráciou.

1.2.1 Pľúcna ventilácia

Účel pľúcnej ventilácie spočíva vo vlastnej výmene plynov medzi

pľúcami a vonkajším prostredím. Každý človek má určitú dychovú frekvenciu. Za

normálnych okolností je to 14-18 dychov za minútu, kde pri bežnom nádychu do

pľúc dostaneme približne 475 ml vzduchu a z pľúc sa vylúči takmer rovnaké

množstvo oxidu uhličitého. Vzniknutý rozdiel medzi maximálnym vdychom

a výdychom udáva vitálna kapacita pľúc, ktorá je u mužov s hodnotou 3,5-5 litrov

vyššia než u žien s hodnotou 2,5-4 litre. Namerané čísla zachytáva prístroj určený

na meranie vitálnej kapacity pľúc, spirometer alebo spirograf. Z daných čísel

vyplýva aj hodnota minútového objemu, a to 7-8 litrov vzduchu za minútu pri

pokojnom stave človeka, ale pokiaľ námaha narastá, narastá aj minútový objem, aj

frekvencia respirácie (mala by byť do 60 dychov/ min.). Paradoxne frekvencia

respirácie s pribúdajúcim vekom klesá. U novorodencov je to 40-60 dychov/min.,

v 1.roku života je to 30-35 dychov/min., v 5.roku života je to 25 dychov/min.

a v 12.roku života je to 20 dychov/min. V pľúcach človeka vzniká už od prvého

nádychu rezervný expiračný objem 1000 ml, ktorý aj pri výdychu stále ostáva

v pľúcach. Inspiračný rezervný objem, množstvo vzduchu pri maximálnom

nádychu, sa pohybuje okolo hodnoty 3000 ml.

1.2.2 Distribúcia plynov

Distribúciu plynov možno považovať za dôležitý proces vonkajšej

respirácie, z dôvodu rovnomerného rozloženia vdýchnutého vzduchu do pľúcnych

komôrok (alveol).

5

1.2.3 Difúzia plynov

Vzduch prúdiaci do pľúc obsahuje oveľa viac kyslíku a menej oxidu

uhličitého, ako krv vo vlásočniciach obklopujúcich pľúcne komôrky. Pochopiteľný

pohyb molekúl z miest kde sú hodnoty dýchacích plynov väčšie, do miest kde sú

menšie, pokým sa ich počet približne nevyrovná, sa volá difúzia. Daný rozdiel

v koncentrácii zapríčiňuje výmenu plynov, keďže kyslík a oxid uhličitý iba putujú

prirodzenou cestou.

2 Dýchacie cestyDýchacie cesty delíme na dolné a horné dýchacie cesty, kde oboje tvorí

dýchacia rúra. Jej základ tvorí chrupavkový skelet, ktorý zabraňuje zúženiu dýchacích

ciest. Na chrupavkovitom základe je uložené podsliznicové väzivo, ktoré obsahuje

uzlíky miazgových buniek (ochranná bariéra proti infekcii) a je dostatočne prekrvené.

Vyskytuje sa najmä v hrtane, kde prekrvenie väziva pri zápale zapríčiňuje zúženie

dýchacej rúry až jej upchatie. Vnútorný povrch dýchacej rúry vystiela sliznica, mukóza.

Sliznica tvorí značné množstvo hlienu, zachytávajúceho nečistoty vdychovaného

vzduchu. Mukóza je pokrytá cylindrickým riasinkovým epitlom. Funkčne ide o epitel,

ktorého riasinky kmitaním posúvajú hlien, zachytávajú mikroorganizmy a nečistoty

z vdychovaného vzduchu. Poslednou súčasťou je hladké svalstvo zabraňujúce zúženiu

dýchacích ciest.

2.1 Horné dýchacie cesty

Horné dýchacie cesty (obrázok č.1) sú tvorené dýchacou rúrou, ktorá sa

skladá z nosovej dutiny, nosohltana, hrtana, priedušnice a priedušiek (hrtan, priedušnice

a priedušky patria už do dolných dýchacích ciest).

2.1.1 Nosová dutina- Cavum nasi

Nosová dutina sa začína dvoma nozdrami (nares) a vďaka nim je v spojení

s vonkajším prostredím. Nachádza sa v nej aj nosová priehradka, ktorá ju delí na:

zadnú- kostenú časť a prednú- chrupkovú časť (tieto dve časti sú asymetrické). Ak by

nastalo poškodenie chrupkovej časti, nedošlo by k žiadnej vážnej poruche, nakoľko

predná časť nezohráva priveľmi dôležitú úlohu a človek dokáže prežiť aj bez nej.

Z horizontu sa nosová dutina delí na dve mušle a vďaka podnebiu je oddelená od ústnej

6

dutiny. Vnútro nosovej dutiny je vystlané sliznicou, kde hlavnou funkciou je

termoregulácia vdýchnutého vzduchu, zvlhčenie vzduchu a zachytávanie rôznych

nečistôt z vonkajšieho prostredia pomocou chĺpkov a hlienu. Na sliznici sú umiestené

žliazky, ktoré vylučujú hlien, čím zabezpečujú imunitnú bariéru. Čuchovú oblasť

sliznice žltkastej farby lokalizujeme na hornej časti nosovej dutiny a priľahlej časti

nosovej priehradky, a to z dôvodu výskytu početného množstva čuchových buniek.

Naopak dýchacia oblasť červenkastej farby sa rozprestiera v dolnej a zvyšnej časti

dutiny, ktorú nezaberá čuchová oblasť. Jej riasinkový epitel spolu so žľazami

zabezpečujú neustále vlhký povrch sliznice. Nosová dutina vyúsťuje ďalej do

nosohltana cez zadné nosové otvory (choanae) a sliznica pokračuje otvormi do

prínosových dutín (sinus paranasales) umiestnených v čelovej, čuchovej a klinovej

kosti.

2.1.2 Nosohltan- Nasopharynx

Vdýchnutý vzduch z ústnej dutiny ďalej prúdi do nosohltana a dostáva sa aj

do ústnej časti hltana (paras oralis- oropharynx), pre ktorý je špecifické kríženie

tráviacej a dýchacej sústavy. Nosohltan je horný, lievikovitý úsek hltana. Pokiaľ sa

človek nadýchne ústami, vzduch sa sem dostane priamo, takže v ústnej dutine neprejde

termoreguláciou, očistením a ani zvlhčením, tak ako v nosovej dutine a môže dôjsť

k podráždeniu a následnému obrannému reflexu. Práve preto sa tu nachádzajú

nosohltanové mandle (spúšťač obranného reflexu), tvorené z miazgového tkaniva.

Zachytávajú zvyšné nečistoty a mikroorganizmy z už vdýchnutého vzduchu. Pri

nosohltanových mandlách sa nachádzajú aj vyústenia Eustachovej trubice. Tento spoj

medzi dutinou stredného ucha a nosohltanom zabezpečuje vyrovnávanie tlaku

v stredno-ušnej dutine a pomocou nosohltanových mandlí sa zabraňuje šíreniu možných

infekcií do stredného ucha.

2.2 Dolné dýchacie cesty

Dolné dýchacie (obrázok č.2) cesty sú tvorené hrtanom, priedušnicou

a prieduškami. Tieto časti tak isto patria do dýchacej rúry, ktorej základom je

chrupkový skelet.

7

2.2.1 Hrtan- Larynx

Hrtan je 6 cm dlhá trubica s typickým rúrkovitým tvarom. Horné ústie

hrtana je otvorené do dolnej časti hltana, ktorá plynule prechádza do priedušnice. Skelet

hrtana je tvorený a zároveň chránený hrtanovými chrupkami. Najväčšia a prvá z nich,

štítna chrupavka, je spravidla u mužov väčšia než u žien. Z vonkajšej strany hrdla

vytvára nápadnú vyvýšeninu (u mužov sa nazýva ohryzok) a je na nej zavesená štítna

žľaza (glandula thyreoidea). Hneď pod ňou, ako druhá, sa nachádza prstienkovitá

chrupka, ku ktorej sú na zadnom obvode pripojené trojbokové hlasivkové chrupky

pripájajúce sa k štítnej chrupke napnutými hlasivkovými väzivami. Štrbinou medzi nimi

prúdi vzduch, ktorý ich rozochvieva a vzniká tak zvuk. Táto štrbina je vlastne zúžené

miesto v hrtanovej dutine medzi dvoma hlasivkovými krkmi (obrázok č.3 a 4),

hlasivkami (glottis). Chrupky hrtana sú vzájomne skĺbené tak, že tvoria pohyblivý

skelet. Svaly hrtana pohybujú hrtanovými chrupkami. Dutinu hrtana od hltana oddeľuje

hrtanová príchlopka (epiglottis), podkladom ktorej je chrupka listového tvaru.

Príchlopka zabezpečuje aj správny chod potravy do tráviaceho traktu a vdýchnutého

vzduchu do dolných dýchacích ciest. Počas konzumácii potravy sa priklopí a pri

dýchaní zatvorí, čo umožňuje pohodlné vykonávanie týchto základných funkcií.

Činnosť príchlopky je reflexná.

2.2.2 Priedušnica- Trachea

Z hrtanu vzduch prechádza do priedušnice, 12 cm dlhej a 1,5 cm širokej

rúry umiestnenej pred pažerákom. Po jej oboch stranách sú umiestnené laloky štítnej

žľazy. Proti splošteniu ju ochraňujú chrupavkové prstence. Priedušnica vstupuje do

hrudníka a rozvetvuje sa na dve priedušky (bronchy), už zasahujúce do pľúc (obrázok

č.5). V prieduškách funguje riasinkový epitel vylučujúci nečistoty, spôsobom kmitania

smerom k hrtanu (u fajčiarov táto funkcia zaniká), pričom odstraňujú hlien a malé

čiastočky prachu. Stavba priedušiek je podobná stavbe priedušnice. Vo väzive

priedušnice aj prieduškách sú hladké svaly, ktoré menia ich priemer. Hlienové žliazky

obsiahnuté v sliznici podmieňujú produkciu hlienu. Každá prieduška sa v pľúcach

rozvetvuje na dýchacie priedušničky (bronchiolus respiratorius, bronchioly) zakončené

pľúcnymi komôrkami (alveoly)- týmto spôsobom vzniká bronchiálny strom (obrázok

č.6). Pravá prieduška sa v pľúcach rozvetvuje na tri, ale ľavá na dve priedušky (kvôli

srdcu). Pľúcne komôrky sú vystlané tenkou vrstvou respiračného epitelu, kde dochádza

k výmene plynov. Alveoly majú vlhké, pavučinovo tenké steny.

8

3 Pľúca- plumboPľúca (obrázok č.5) sú vlastným párový orgánom vonkajšieho dýchania, uložený

v hrudníkovej dutine. Tvorí ich hubovité tkanivo a u žien vážia približne 640

g, u mužov 780 g. Medzi pravou a ľavou časťou je medzipľúcie (mediastínum),

v ktorom je umiestnené srdce. Srdce zapríčiňuje, že v ľavej časti sa nachádzajú dva

laloky, ale v pravej tri: horný, stredný a dolný lalok. Pľúca visia na priedušnici (obrázok

č.5), no aby neviseli len tak, zo spodnej časti, kde sa nachádza rozšírená časť- základňa

pľúc, ich podopiera bránica (diaphragma). Tá na základňu nasadá. Koncová časť pľúc,

pľúcny hrot (apex), presahuje prvé rebro. Na medzipľúcnej ploche je pľúcna brána, kde

do pľúc vstupujú priedušky, nervy, pľúcne a prieduškové žily v pľúcnych stopách-

híloch. Ich farba sa časom mení, z ružových u detí po šedé u starých ľudí. Toto

zapríčiňujú všetky vdýchnuté nečistoty, exhaláty alebo cigaretový dym (fajčiari majú

pľúca tmavo šedé až čierne). Povrch pľúc pokrýva jemná blana, popľúcnica (pleura

visceralis), ktorá prechádza na vnútornú plochu hrudníkovej dutiny ako pohrudnica

(pleura parietais). Medzi oboma blanami je štrbina, pohrudnicová (pleurálna) dutina,

zabezpečujúca kĺzanie oboch blán pri dýchacích pohyboch. Dutinu vypĺňa malé

množstvo viskóznej tekutiny s podtlakom, ktorý má dôležitú úlohu pri mechanizme

dýchania. Ak by pri poranení hrudníka do pohrudnicovej dutiny prenikol vzduch,

podtlak by sa porušil a pľúca by sa zmrštili (ide o tzv. pneumotorax). Pri dýchacích

pohyboch napomáhajú aj dýchacie svaly, pretože pľúca sú pri dýchaní pasívne.

4 Riadenie dýchacích pohybovProces dýchania musí byť neustále riadený dýchacím centrom uloženým

v predĺženej mieche a moste. U malých deťoch môže dôjsť k syndrómu náhleho úmrtia-

svaly nepracujú. Aj keď sa dýchanie automaticky prispôsobuje ľudským potrebám,

činnosť dýchacieho centra býva ovplyvňovaná chemickými a nervovými podnetmi.

4.1 Svaly ovplyvňujúce dýchacie pohyby

Keď sa bránica a svaly hrudníkového koša rozšíria, hrudná dutina a pľúca sa

rozšíria tiež. Zväčšený objem zníži tlak v pľúcach, takže vzduch prúdi dovnútra. Keď sa

svaly znovu stiahnu, hrudná dutina sa stiahne, tlak sa zvýši a oxid uhličitý uniká z pľúc.

Ak sa človek smeje alebo vzlyká, po nádychu nasledujú série krátkych výdychov.

Štikútanie sú prerušované kŕče bránice.

9

5 Ochranné dýchacie reflexyMedzi dva hlavné obranné dýchacie reflexy patrí kýchanie a kašlanie. Reakcia

vzniká kŕčovými sťahmi výdychových svalov. Reflexy zapríčiňuje dráždenie dýchacích

ciest nahromadeným hlienom, pevným čiastočkám alebo podnetom z vonkajšieho

prostredia (napr. voňavka).

6 Zápal pľúc- PneumóniaInfekčná pneumónia je najčastejšie vyvolávaná baktériami, môže byť však

spôsobená aj hubami, parazitmi alebo vírusmi. Pôvodcovia infekčnej pneumónie sú

prenášaný buď krvným obehom, alebo dýchaným vzduchom. Najčastejšie sa však jedná

o infekciu, ktorá je prenášaná vzduchom, čiže aerogénne. Pôvodcovia pochádzajú buď z

vlastnej nosovo-hltanovej flóry alebo sa prenášajú od iných chorých kašľom alebo

kýchaním. Vrchol výskytu sa každoročne pozoruje v chladných mesiacoch, najmä pri

pneumóniách spôsobených vírusmi alebo pneumokokmi (pneumónie, ktoré nie sú

zapríčinené pneukokmi sa nazývajú atypické pneumónie). Zápal pľúc je akútny alebo

chronický zápal pľúcneho tkaniva. Na tomto mieste stoja v popredí primárne, infekčné

pneumónie. U primárnych zápalov pľúc môže ísť však okrem infekčných príčin aj

o chemické, fyzikálne alebo aj alergické dôvody. Ložiská zápalu je možné na

röntgénovej snímke rozoznať ako takzvané zatienenia, čiže zhustenia. Zatienenia na

röntgénovej snímke sú viditeľné ako zosvetlenia. Veľmi dôležité je v každom prípade

telesne sa šetriť. Pri horúčke môže eventuálne pomôcť pokoj na lôžku. Účinným

opatrením môže byť aj zvlhčenie vzduchu. Pacient by mal veľa piť. Toto je hlavne

dôležité, keď sa podávajú takzvané sekrétolytiká na rozpustenie hlienu pri kašli. Pri

suchom dráždivom kašli môžu dráždenie na kašeľ potlačiť antitusiká. Nemali by sa však

kombinovať sekrétolytiká a antitusiká, pretože pacient potom nemôže vykašliavať

rozpustený, tekutý hlien.

10

ZáverČo ma teší pri tejto práci je to, že som splnila všetky vopred stanovené ciele

a požiadavky, ale aj ciele, ktoré som si určila počas písania. Jednoducho moja potreba

dozvedieť sa o niečom viac ako sme sa učili na hodinách biológie, ma doviedla

k novým niekedy zaujímavým, inokedy k odborným textom s vyššou terminológiou.

Je pravda, že som v značnej miere čerpala poznatky z internetových stránok, no

používala som aj moje vlastné poznámky, a keďže doma vlastníme knihy so zameraním

na ľudské telo, neváhala som a túto možnosť som bez váhania využila.

11

Bibliografické údaje

http://referaty.aktuality.sk/dychanie-a-choroby/referat-18293

http://bioweb.genezis.eu/?cat=6&file=dychacia

http://www.jfmed.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/Fyziologia_Files/sylaby-

DYCHANIE.pdf

http://referaty.aktuality.sk/dychacia-sustava-cloveka/referat-12102

http://www.szspp.sk/images/phocagallery/sk1213/--elearning--/Funkcna-anatomia-

dychacej-sustavy.pdf

http://primar.sme.sk/c/4117236/zapal-pluc-pneumonia.html

doc. RNDr. Ušáková K., PhD: Biológia pre gymnáziá, časť 6. Bratislava: Kasico, a.

s., 2005, s.104. ISBN 80-89003-81-8

McMillan B.: Veľký ilustrovaný atlas ľudského tela. Bratislava: Svojtka&Co., s.r.o.,

Modrý chodník, 2009, s.288. ISBN 978-80-8107-162-1

12

Príloha

13

Osem hlavných častí dýchacieho systému a ich funkcie

Nosná

dutina

nadychuje vzduch

Hltan nadýchnutý vzduch usmerňuje do priedušnice

Hrtan miesto, kde sa vytvára hlas

Priedušnica dráha do priedušiek

Primárne

prieduškydve, každá vedie vzduch do jedného pľúcneho laloka

Priedušničky malé trubičky rozvádzajúce vzduch do pľúc

Pľúca orgány, kde sa vymieňajú kyslík a oxid uhličitý

Pľúcne

komôrky

vačky, z ktorých kyslík prechádza do krvi a oxid uhličitý

odchádza

Tabuľka č.1: Osem hlavných častí dýchacieho systému

Obrázok č.1: Horné dýchacie cesty

14

Obrázok č.2: Dolné dýchacie cesty

Obrázok č.3 a 4: Hlasivky

15

Obrázok č.5: Pľúca, priedušky a priedušnica

Obrázok č.6: Bronchiálny strom

16