Dejinné počiatky Hebrejcov

II. Patriarchovia a ich potomkovia.

V oblasti Predného východu je možné už od epipaleolitu/mezolitu, rozoznať dve kultúrne oblasti. Jednak je to levantský okruh, ktorý je možné stotožniť s časťou Hámovej vetvy /Gn 10:6n/ a jednak zagroský okruh, predstavujúci tak Šémovu vetvu /Gn 10:21n/. Rozdielny vývoj v oboch oblastiach si uvedomoval už Benno Landsberger, ktorý etniká, žijúce v týchto regiónoch, pomenoval hypotetickými názvami: Protoeufratci a Prototigriťania.1

O faktickej autonómnosti vývoja oboch oblastí, svedčí aj distribúcia obsidiánu v období rokov 9000 – 6000 BC. Kým v zagroskom kultúrnom okruhu a východne od neho,2 sa nachádza takmer výhradne arménsky obsidián z okolia jazera Van a miest Jerevanu a Karsu, tak levantskú oblasť od Antalyje až po Jericho a Bajdá zásoboval predovšetkým kapadocký obsidián, pôvodom z Ciftliku a okolia jazera Açigölu.3

Levantský kultúrny okruh.

V oblasti úrodného polmesiaca minimálne od natufienu, cez PPNA a PPNB, prebiehal nepretržitý vývoj. Od juhovýchodnej Malej Ázie až po Eufrat a v celej sýropalestínskej oblasti, bol usadený dlholebý mediterány ľud4 tmavšej pleti, ktorý dokonca v natufiene, vykazoval negroidné znaky.5 Oblasť natúfskej kultúry, vrátane jej ďalšieho vývoja, siaha od strednej časti juhu Malej Ázie,6 cez kilíkijskú oblasť, kde sa v nasledujúcom období, vyvíjala kultúra impresso,7 až po pobrežnú Sýriu a Libanon, kde sa vyvíjalo sýrske impresso.8

Do tohto kultúrneho okruhu spadá i chassún v Sýrii a v severnej Mezopotámii. Táto kultúra má blízke obdoby ku keramike impresso v Mersine9 a v Sýrii. Na spoločný vývoj kultúr chassún a impresso z natúfskej tradície, poukazuje nielen geografická poloha, ale aj zhody v najstaršej keramike,10 a zhody v hrotoch kopijí.11 Preto sa kryštalizačné centrum oboch

1 Pečírka 1979 str.164; Hruška 1987 str.1432 Šanidár, Alí Kóš.3 Clark 1973 str.112n. Prehľadnú mapu geografickej distribúcie obsidiánu má Michael Roaf /Roaf 1998 str.34/.4 Pečírka 1978 str.855 Hrozný 1943 str.19; Y-haplotyp E1b1.6 Beldibi, Çatal Hüyük, Haçilar akeramický, neskôr keramický.7 Amuk B1, Mersin XXVI-XXV, Tarsos.8 Byblos, Ras Šamra V. A, Tell Sukas a Tell Turlu.9 Pečírka 1979 str.9810 Chassún I.a, impresso.11 Clark 1973 str.118

1

kultúr hľadá v Sýrii.12 Chassúnska kultúra sa však v ďalšom období, rozvíjala predovšetkým na Sindžárskej pláni, z pôvodných lovcov-zberačov.13 Nenadväzovala na vývoj zo zagroského Džarma.14 Mladší chassún bol ovplyvnený vývojom v Mersine.15 Chassún ovplyvnil aj vývoj v Iráne,16 čiastočne i v Egypte17 a prenikol až do severného Čiernomoria.18

Palestína spočiatku bola dôležitou, aj keď svojim spôsobom, okrajovou oblasťou natúfskej kultúry.19 Jej najznámejším sídliskom z tej doby, bolo Jericho, ktoré je niekedy považované za najstaršie mesto na svete.20 Na konci PPNB dochádza v oblasti Jordánu ku kolapsu ekonomiky, vyčerpaniu pôdy a k návratu k nomádskemu spôsobu života.21 V tomto období sa hlavným centrom postnatúfskej tradície, okrem južnej Anatólie, stala aj severná Sýria.

V období natufienu tam vznikli osady ako Qermez Dere, Nevali Cori, Göbekle Tepe a Nemrik; jedná sa o prvé centrá pestovania obilia,22 s monumentálnou megalitickou architektúrou, prvou na svete! Preto je možné tvrdiť, že pôvod megalitickej architektúry má korene v severolevantskom natufiene, ktorého tradície prevzala kultúra impresso. Tá sa šírila zo Sýrie a juhovýchodnej Anatólie, do pobrežnej oblasti severnej Afriky, na stredomorské ostrovy, na pobrežie čiernomorského Balkánu,23 na jadranské pobrežie,24 na ligúrske pobrežie Talianska a Francúzska až do Španielska.25 Celá táto oblasť sa v nasledujúcom období, stala megalitickou. Po preniknutí do francúzskeho vnútrozemia, sa kultúra impresso v mladšom neolite, transformovala na kultúru Chassey a taktiež ovplyvnila vývoj v Írsku a na Britských ostrovoch.26 V severnej Európe je najvýznamnejšou megalitickou kultúrou, kultúra nálevkovitých pohárov (TBK), ktorá však nie je geneticky zviazaná s kardiovými kultúrami; prevzala len niektoré ich tradície.

Potvrdené testovanie starovekej Y-haploskupiny G2a pochádzajú zo Španielska, juhu Francúzska,27 Talianska;28 to všetko v súvislosti so šírením cardiových kultúr a ich následovníčkami. Samotný Ötzi Iceman, patrí do Hg G2a4 (G-M201). Táto haploskupina je dnes veľmi vzácna, vo vyšších frekvenciách sa vyskytuje iba na Sardínii.29

12 Pečírka 1979 str.93,9713 Qermez Dere, Tell Sotto ako spojovací článok medzi Umm Dabagijou a Tell Hassunou, ako aj Jarim Tepe /Nováková 1998 str.235; Mithen 2006 str.469/.14 Tradícia palegaura.15 Kombinácia rytia a maľovania /Pečírka 1979 str.97/. 16 Súzy /Burian, Oliva 1984 str.15/.17 Fajjúmske zásobnice /Pečírka 1979 str.242/.18 V Adleri pri Soči sa našli chassúnske nástroje /Brentjes 1973 str.88/. Na Kaukaze chassún ovplyvnil neolitickú kultúru Šulaveri-Šomu.19 Ajn Malláha, Ha-Jonim, Abú Hurajra, Jericho A,B; Netiv ha-Ghud Zad, Dhra´, Wádí Fajnan, Nahal Oren, Bajdá, Basta aď.20 Veľmi staré megality sú aj vo Vádí Zubaj v Palestíne, kde sa našli prekeramické pazúrkové nástroje /Brentjes 1973 str.88/.21 Hagošrimská kultúra /Pečírka 1979 str.91/; došlo k tomu i v dôsledku klimatických zmien.22 Mithen 2006 str.113, 459, 462, 469, 472; Schmidt in: Jockenhövel 2012 str.137n.23 Dobrudža; k. Hamangia.24 Hvar, Lisiči.25 Kultúra Almeria.26 Kultúra Windmill Hill.27 Treilles.28 Remedello.

2

Zároveň však do Hg G2a patria i kosterné nálezy, prináležiace kultúre s lineárnou keramikou (LBK) z nemeckého Derenburg Meerenstieg II. Je však treba podotknúť, že v strednej Európe sa spolu s Hg G2a, šíril aj Hg T1a,30 v tomto konkrétnom prípade v pomere 4:1.31

Čo z toho vyplýva? Najvyššia rozmanitosť v rámci Y-haplotypu G, sa nachádza medzi Levantou a Kaukazom. Haploskupina G2a sa z Predného východu do Európy a Afriky šírila tromi smermi.

1., Z Levanty, hlavne po mori, sa šírila ako kultúra impresso, impresso cardium. Bola nositeľkou megalitických kultúr. Šírila sa i s inými haploskupinami; hlavne s J1 a T1a.

2., Z juhozápadnej Anatólie,32 cez Balkán, až do strednej Európy a ďalej na západ, sa haploskupina G2a šírila ako kultúra starčevo-kriš a kultúra s lineárnou keramikou, spolu s minoritnou haploskupinou T1a.

Zdroj: Haak, Lazaridis, Reich in: Nature 2015; 522 (7555)

29 Sardínia v neolite, patrila do okruhu cardiových kulúr. Haplotyp G-M201, dnes pomerne vzácny, sa v eneolite vyskytoval napr. u nositeľov k. Vučedol na Balkáne.30 Karsdorf, LBK.31 https://en.wikipedia.org/wiki/Haplogroup_G-M201 ; www.eupedia.com/europe/Haplogroup_G2a_Y-DNA.shmtl 32 Neskorý Haçilar, Džan Hasan /Pečírka 1979 str.119, 120, 125/.

3

3., Dominantná línia haplotypu, ktorá sa šírila z Levanty do severnej a strednej Afriky v neolite, je R1b-V88 (jej nositelia zrejme domestikovali v severnej Levante hovädzí dobytok a boli jeho chovateľmi; v Egypte sa pravdepodobne stali aj obyvateľmi playí - napr. Nabta Playa). Hg G2a je v severnej Afrike prítomný len vo veľmi nízkych frekvenciách; najviac v Egypte. Severoafrický dominantný haplotyp E1b1b (predovšetkým E-V65) spolu s levantským R1b-V88, dal základ kúšitským a čadským etnikám, ale aj Egypťanom. Berberské etniká haplotyp R1b-V88 ovplyvnil iba minimálne (s výnimkou oblasti medzi egyptsko-líbyjskou hranicou – 23%).

Haplotyp E1b1 sa ešte v mezolite, resp. v epipaleolite, šíril z Afriky do Levanty. Je jedným z dvoch najdôležitejších haplotypov starovekej DNA jedincov, patriacich do natúfijskej kultúry. Práve línie E1b1b sú dnes spájané so šírením afroázijských jazykov. Všetky štyri skupiny etník totiž patria do afroázijskej jazykovej rodiny. Niektoré etniká z prímorskej časti severnej Afriky, ako napr. nositelia haplotypu R1b-V88 a neskôr predovšetkým R1b-M269 v Maroku a Alžírsku,33 výraznou mierou ovplyvnili v neskoršom období, vývoj v západnej Európe.34 33 Haplotyp G-M269 je zastúpený aj u pôvodných populácií, na Kanárskych ostrovoch; El Hierro. DNA bola extrahovaná z kostí tam pochovaných domorodých Guančov. Guančská keramika z Kanárskych ostrovov je podobná kabylskej, z Maghrebu. To svedčí o tom, že časť pôvodného kanárskeho obyvateľstva tam prišla z Maroka, niekedy začiatkom 1. tisícročia BC.34 Neolitická kultúra Almagra (V88 spolu s roľníkmi G2 a pastiermi kôz J1, T1a) a predovšetkým, chalkolitická kultúra zvoncových pohárov (P312, M269; do oboch R1b-línií patrili testovaní muži z k. El Argar, potomkovia Bell Beaker). Samotné šírenie najstaršej, tzv. maritimnej fázy kultúry zvoncových pohárov (KZP) v západnej Európe, predovšetkým Portugalsko, atlantické pobrežie Francúzska, Baleáry a neskôr i centrálne Španielsko, španielsko-juhofrancúzske pomedzie, Sicília a Sardínia (tam sa najstaršia keramika KZP nachádza v kontexte neskorej k. Ozieri; 3500-2500 BC /Turek 2006 str.308/); poukazujú na spoločenstvo ľudí, ktorých spôsob života, bol zviazaný s morom. K najstarším patria nálezy v Portugalsku (Zambujal, Castelo Velho de Freixo de Număo), v Španielsku (Cerro de la Virgen) a na Mallorke. V Španielsku je najstaršia keramika KZP datovaná už medzi roky 2925-2625 BC a nasledujúca včasná fáza medzi roky 2625-2575 BC /Turek 2006 str.316/. Zrejme práve v tejto fáze sa KZP začala šíriť na východ, pretože už v 26. stor. BC, sa vyskytuje v južnom Francúzsku. Podobné dáta 14C, máme i z Portugalska (Zambujal: 2812-2740 BC). Práve ústie rieky Tejo, sa považuje za oblasť prvého výskytu KZP (odtiaľ pochádzajú maritimné poháre, ktoré sa považujú za možný archetyp KZP /Turek 2006 str.275/).Ovšem dnes mnohí vedci migrácie KZP spochybňujú a jej rozšírenie pripisujú diaľkovému výmenému obchodu, alebo len regionálnym stykom. Uvažuje sa i o zdieľaní spoločných kultúrnych tradícií rôznymi etnickými skupinami. Iní dokonca popierajú akúkoľvek svojbytnosť KZP a pojem kultúra, nahradzujú pojmom fenomén. “Bell Beaker phenomenon” je definovaný skupinami populácií, ktoré vykazujú spoločné know-how jednak v technológiách, predovšetkým vo výrobe keramiky, v metalurgii medi a obrábaní pazúrika; jednak v hospodárstve a jednak vo vojenstve. Nedá sa rekonštruovať žiadna jednotná sieť prenosu know-how, ale iba regionálne siete. Napriek tomu je možné pozorovať nadregionálnu homogenitu v značnej časti Európy od roku 2500 BC (pohrebný rítus, keramika, existencia sociálnych rozdielov, ale aj šírenie ideológie, štýlu a technológií = Beaker package).Ja sa s týmito predstavami úplne nestotožňujem. Existuje viacero faktov, ktoré svedčia v prospech migrácií. Už v Portugalsku sa ľud KZP predstavuje ako dobyvateľská zložka s výzbrojou, typickou na všetkých územiach, kde bola rozšírená. Svedčia o tom aj chalkolitické kamenné pevnosti, s vežovými bastiónmi a to v súvislostiach, ktoré poukazujú na násilné vniknutie do priestoru opevnenia, o čom svedčia aj početné nálezy kamenných hrotov šípov napr. v Zambujale, vo Vila Nova de Sao Pedro a v Monte da Tumba v Portugalsku a tiež aj v Cerro de la Virgen v Granade, Španielsko. Tam vrstvy poskytli takúto sekvenciu: Los Millares I – KZP – EL Argar A,B /PDČ 1978 str.301/. O tom, že obyvatelia chalkolitických opevnených sídiel sa cítili byť ohrozovaní, svedčia i strielne na múre barbakánu v Zambujale a v Los Millares /Brathová 2011 str.29, 47/.Veľmi dôležitým pre KZP, bolo včasné využitie najprv iberskej medi a neskôr i medi z miestnych ložísk v západnej a strednej Európe. Zdá sa teda, že počiatočné štádium šírenia KZP, súviselo predovšetkým s hľadaním a spracovaním medi, ale i zlata a striebra. Táto kultúra prináša až do strednej Európy medenú industriu v dosiaľ

4

Všetky tieto tri etnické prúdy predstavovali Hámovu vetvu, ktorú popisuje Hebrejská Biblia /Gn 10:6-20/. Teda v dnešnom ponímaní, predstavovali Afroázijcov (Hamitov).

Podľa tzv. zakladateľskej analýzy, ktorá využíva mtDNA pre štúdium migrácii medzi Predným východom a Európou v neolite, sa dospelo k názoru, že podiel novopríchodzích migrantov do Európy nebol ani štvrtinový, pričom genetický základ neolitických roľníkov bol daný už lovcami a zberačmi mladého paleolitu.35 Áno, je to pravdepodobné, pokiaľ sa to týka ženskej časti populácie. Nechcem sa tu rozpisovať o mechanizmoch migrácií, v ktorých dominantnú (a dokonca v niektorých prípadoch absolútnu) úlohu hrajú muži. Títo si brali ženy z porazených kmeňov (o tom, čo sa stalo s domorodými mužmi sa snáď nemusím zmieňovať). Môžeme uvažovať aj o únosoch žien.

nebývalom množstve. K artefaktom, ktoré dovtedy aspoň v strednej Európe neboli známe, patria i “gombíky” s V-vŕtaním, polmesiacové závesky, alebo spínadlá a nátepné doštičky chrániace zápästie. Ľud KZP ako zbrane preferoval medené dýky, luk a trojboké strelky z pazúrika, kým v Karpatskej kotline bola prevládajúcou zbraňou sekera, resp. sekeromlat.O tom, že ľud najstarších zvoncových pohárov do strednej Európe migroval, svedčia aj analýzy izotopu stroncia, z hrobov v Bavorsku. Bolo zistené, že takmer štvrtina tam pochovaných ľudí, prišla z veľkej diaľky https://en.wikipedia.org/wiki/Bell_Beaker_culture .Ďalším faktorom, ktorý podporuje migračnú teóriu, je až extrémna brachycefália (armenoidný typ), v Európe do tej doby neznáma, vlastná výlučne ľudu KZP, a to jak v Španielsku, na katalánsko-juhofrancúzskom pomedzí, tak aj v strednej Európe: Čechy, Rakúsko... /PDČ 1978 str.309/. V ďalších generáciách však tento fenotypový znak v podstate vymizol (mierna brachycefália je však vlastná aj nositeľom stepného Hg R1b; napr. M269 a príbuzným líniám; tzv. alpínsko-dinársky typ).KZP prichádza do strednej Európy ako svojrázny a cudzí prvok. Aj forma populácií ľudu KZP je v stredoeurópskom priestore cudzorodá. Je charakterizovaná krátkou, širokou a vysokou mozgovňou, s veľkým a širokým obličajom a ďalšími charakteristickými znakmi. Táto antropologická forma je v Čechách a v Rakúsku pomerne čistá, bez prímesí, čo nasvedčuje tomu, že z územia odkiaľ sa začala šíriť, prišla do týchto krajín, v relatívne krátkom čase a nemiešala sa s nepríbuznými populáciami /PDČ 1978 str.309/. Podľa mňa, tento antropologický typ musel vzniknúť ešte v severnej Afrike, predovšetkým v Maroku a Alžírsku; a to miešaním nositeľov R1b-M269 a domorodých žien. Totiž k morfologickým zmenám ako je brachycefalizácia, môže dochádzať v rámci jednej populácie, už v priebehu niekoľkých generácií /Turek 2006 str.279/. Nemyslím si však, na rozdiel od uvedených autorov, že by túto zmenu antropologickej formy v relatívne krátkodobom horizonte, mohlo spôsobiť sociálne správanie a zloženie výživy /Turek, Černý 2001/. (To však spolu s kvalitou a množstvom prijímanej potravy, môže ovplyvniť napr. výšku jedinca). V tomto prípade hrá genetika podstatnú úlohu.Na rozdiel od Čiech, vidíme výrazné známky miešania a zmeny antropologického typu ľudu KZP v Malopoľsku a Nemecku. To poukazuje na ďalšie presuny príslušníkov tejto kultúry na severozápad, do stredného Nemecka a dolného Porýnia, kde došlo ku kultúrnemu (ale podľa mňa aj etnickému) miešaniu s mladšími kultúrami so šnúrovou keramikou (KŠK) a pôvodnými, domácimi populáciami. KZP sa potom šírila do Holandska a odtiaľ ďalej cez Kanál, na britské ostrovy, kde vzniká Bell Beaker kultur /PDČ 1978 str.309/. V najstaršej, tzv. maritimnej fázi, sa KZP šírila z Pyrenejského polostrova, pozdľž atlantického pobrežia Francúzska, s prienikmi do vnútrozemia (napr. Bretaň - Armorika, až k rieke Loire). Na rozdiel od neskorších indoeurópskych migrácií KZP zo strednej Európy na západ, maritimní nositelia KZP, v tej dobe pravdepodobne (ešte? už?) nehovorili IE jazykom, čo však ale nie je isté. Britské ostrovy (juhozápad) táto prvá migračná vlna zasiahla pomerne slabšie, pretože maritimné poháre staršieho obdobia, sa tam vyskytujú iba sporadicky. V strednom období KZP, dorazila do Británie (predovšetkým juhovýchod ostrova), priama migračná vlna z kontinentu, z Holandska /Turek 2006 str.327n; Olalde a kol. Nature 555, March 2018/. V Írsku sa KZP spája s prvými dokladmi spracovania medi (2400-2200 BC). Jedným z charakteristických znakov, ktorým sa vyznačujú nositelia KZP v celej západnej Európe, sú sekundárne pohreby v dolmenoch, kamenných skrinkových hroboch, chodbových hroboch, ale aj v jaskyniach /PDČ 1978 str.301/. Mali tak vyjadrovať privilegované postavenie nositeľov KZP a zároveň, podriadené postavenie pôvodných obyvateľov.

5

Treba si uvedomiť, že pôvodným európskym Y-haplotypom (NRY), ktorý mal základ ešte v mladom paleolite (gravetien), je takmer výhradne haplotyp I1 a I2. Vo vyšších frekvenciách sa dnes vyskytuje už iba na Balkáne36 a v severnej Európe,37 kde v epipaleolitickom období, môžeme predpokladať akési refúgiá.38 V každom prípade, v populáciách neolitických roľníkov tvorili potomkovia migrantov prevažujúcu zložku.

Šírenie KZP (vrátane najstaršej fázy, maritimného štýlu). Zdroj: wikipedia; Bell Beaker culture

Zdroj: indo-europan.info; Quiles Carlos 2017

Všeobecne je možné konštatovať, že príslušníci KZP prišli z Maroka cez Gibraltár, do Španielska a Portugalska, počiatkom 3. tisícročia BC. Keramika podobná KZP i s inkrustáciou, sa nachádza aj v Maroku a obmedzene i v Alžírsku, takže aj preto sa tu hľadá ich nástupný priestor, pred inváziou do Európy /Bouzek 2013 str.77/. Je teda zrejmé, že pôvod keramiky KZP je potrebné hľadať aj v neolitickej keramike severnej Afriky a maritimný štýl, ako najstaršia forma KZP, bol potom výsledkom námorných kontaktov a vzájomných interakcií, medzi Pyrenejským polostrovom a Marokom. Dôležité je zistenie, že samotnom Maroku má metalurgia hlboké korene a spadá ešte do predpohárového obdobia. Aj to posiluje hypotézu migrácie z Maghrebu, na Pyrenejský polostrov /Turek 2006 str.321/. Tam však takisto, v dobe predchádzajúcej migráciám, metalurgia nebola neznámou technológiou.

6

Zagroský kultúrny okruh.

Protoneolit je zastúpený kultúrou Šanidár-karím-šáhirskou.39 Podľa kamennej industrie sa tento kultúrny okruh nazýva Palegaura a v neskoršom období je to tradícia palegaura.40 Jej nástupkyňou je kultúra Džarmo, s lokalitami Ka´lat Džarmo, Šemšara, Tepe Gurán, Tepe Asiab. Po džarmskom štýle nasleduje sarabský a vlastný guranský štýl.41 Nasledujúca fáza je doložená kultúrou Muhammad-Džafar s lokalitou Ali Koš v Chúzistáne. O niečo mladšia je kultúra Hádží-Fíruz v severozápadnom Iráne, južne od jazera Urmium. Jedná sa o najstaršie neolitické osídlenie v tejto oblasti.42 Nadväzuje zrejme na kultúru Muhammad-Džafar.

Zrejme táto udalosť sa zapísala hlboko do historického povedomia ľudí a našla odraz i v niektorých mýtoch (Héraklovský cyklus: záhrada Hesperidiek - Atlás, prechod cez Gibraltár - Antaios (syn boha Poseidóna), hnanie Géryónovho dobytka naprieč Európou - šírenie ľudu KZP. Géryones bol synom Chrysaora a vnukom Titána Ókeana. Bol kráľom španielskeho Tartéssu a podľa mýtov to bol najsilnejší žijúci muž. Hérakles hnal dobytok z ostrova Erytheia, ktorý sa niekedy stotožňuje s Lusitániou alebo s ostrovom León, na ktorom stálo mesto Gadeira. Na oboch stranách Gibraltárskeho prielivu vztýčil Héraklove stľpy. Po jeho prekročení a prepravení svojho vojska do Španielska, sa proti nemu postavili tri vojská vedené Chrysaorovými synmi. Hérakles ich postupne porazil a odohnal Géryonove stáda. V Pyrenejách sa ešte stačil dvoriť bebryckej princezne Pyréné (por. thráckych Bebrykov; tá analógia nie je vôbec náhodná!). Potom hnal stáda Ligúriou, kde musel zviesť vojnu s Ligúrmi. Po ich porážke prešiel Ligúrske Alpy a dostal sa až do údolia rieky Pád (antickí autori tú oblasť nazývali Predalpská Galia) a neskoršej Etrúrie. Stojí ešte za zmienku, že Géryonov vnuk Norak založil najstaršie mesto na Sardínii, Nóru /Graves 2004 str.499n/. A mimochodom, v oblasti pohoria Atlas až po Héraklove stľpy, žili podľa Hérodota Atlantovia /Hérodotos: Dejiny IV.184n/). Myslím, že všetky skutočnosti súvisiace s desiatou Héraklovou prácou, najviac odpovedajú faktom, ktoré sú nám známe o šírení ľudu s KZP. Hérakles v týchto mýtoch vystupuje len ako (aktívny) sprievodca (zmytologizovanými) udalosťami, ktoré sa udiali v rôznych dobách, ale už pred dávnymi časmi (aj z pohľadu mykénskeho Gréka) a ktoré teda ani priamo spolu nemuseli súvisieť.V období iberského stredného chalkolitu II (2625-2575 BC), sa KZP začína šíriť i do oblasti východných Pyrenejí a pozdľž katalánsko-juhofrancúzskeho pobrežia (Golf du Lion). Odtiaľ sa šírila do severného Talianska, pozdľž údolia rieky Pád, kde ľud KZP narazil na ľud k. Remedello II (2900-2400 BC; Hg I2a1a1a1-Y3992). Práve oblasť francúzsko - talianskej stredomorskej pobrežnej oblasti, bola osídlená Ligúrmi, s ktorými mal údajne bojovať Héraklés. S KZP sa spájajú i niektoré rytiny z Val Camonica (predovšetkým so solárnou symbolikou a postavami s dýkami). Následná, už bronzová kultúra Polada (nákolné osady; Lombardia, Trentino, Veneto), nesúvisí s k. Remedello a s KZP ju spájajú len niektoré rysy (používanie luku a metalurgia). Súvisí zrejme s populáciami, ktoré tam prišli z južného Nemecka a Švajčiarska (únětický komplex, vrátane skupín Straubing a Singen), ale mala vzťahy i s Balkánom a Podunajskom /https://en.wikipedia.org/wiki/Polada_culture ; Buchvaldek 1985 str.137/ - Veneti? (viď nižšie).Ďalšia vlna KZP prešla cez alpské priesmyky do južného Nemecka a ďalej do Bavorska (bohaté nálezy), Rakúska a západného Maďarska. Jej príslušníci (okrem Švajčiarska a južného Nemecka), už nezhotovovali kamenné a kostené idoly, tak charakteristické pre ibersko-juhofrancúzsku oblasť (neskoršie sídelné územie Iberov a Ligúrov). V Rakúsku sa nálezy KZP koncentrujú severne od Dunaja, v jeho východnej časti. Integrálnou súčasťou tejto podunajskej skupiny už v tej dobe, bola zrejme i južná Morava. Tento prúd pravdepodobne vtedy dosiahol aj Čechy. Postup ľudu KZP bol zastavený na strednom Dunaji v Panónii, na bývalom sídelnom území k. Makó. Preto sa nálezy KZP koncentrujú pozdľž toku Dunaja, s ťažiskom v širšej oblasti dnešnej Budapešti, keď územie na východ od Dunaja v Panónii, bolo osídlené ľudom neskorej k. Makó a Protonagyrév (Nagyrév 1a); potomkami stepného ľudu. Ľud KZP sa tak vklinil medzi niekoľko rozdielnych kultúrnych skupín: na severe nad Dunajom a západne od Váhu, to bola epišnúrová skupina Chlopice-Veselé /PDČ 1978 str.302; pozn.6/ (s ktorou až na výnimky, nebol v priamom kontakte); na východ od Váhu to bola neskorá skupina Kosihy-Čaka (facies kultúry Makó-Čaka). V dnešnom juhozápadnom Maďarsku, to bola skupina Somogyvár-Vinkovci. Cez bývalé územie kultúry Makó, si ľud KZP prebojoval cestu popri pravom brehu Dunaja, až k dnešnej Budapešti, ako o tom svedčia nálezy KZP v Györi, Pilismaróte ai. /Nevidzánsky SlA 1/2001 str.27-28/, pričom nositeľov kultúry Makó, vytlačil ľud KZP na východ, za Dunaj. Ovšem na Dunaji bol ľud KZP zastavený k. Protonagyrév a predovšetkým skupinou

7

V starom chalkolite vzniká v severnej Mezopotámii oblasť kultúry samarrskej s lokalitami Samarra, Sabbat el-Havij, Tell Hassuna, Tell es Sauván, Tepe Šemšara, Baghúz, Čóga Mami. Jej pôvod sa hľadá na sever od Asýrie, v tureckom Kurdistane. Zasahuje silným vplyvom do južnej Mezopotámie a Iránu.43 Kultúra Samarra bola rozhodujúcou, pre ďalší vývoj smerujúci k rozvoju civilizácie; napr. zavlažovanie po prvý krát tu doložené, umožnilo v nasledujúcej obejdskej kultúre osídliť južnú Mezopotámiu a rozvinúť tam poľnohospodársku výrobu.44

Súčastne so samarrskou kultúrou vzniká v Sýrii45 a zrejme i na Chábure, kultúra chaláfska, ktorú Hrozný považoval za subarejskú.46 Vzťahy medzi týmito kultúrami sú nejasné. Chassún je zrejme najstarší. Chaláf predstavuje zrejme synkretickú kultúru, spájajúcu prvky chassúnu i samarry. V tejto kultúre sa po prvý krát objavuje krátkolebý armenoidný typ,47 patriaci Y-haplotypu R1b. Takže kým nositelia kultúry Chassún sú prevažne nositeľmi Hg G2a a príslušníci kultúry Samarra, nositeľmi Hg J2, tak Chaláf predstavuje zmiešanú populáciu, predstavovanú haplotypmi G2a, J2, R1b.

Somogyvár-Vinkovci, ktorá práve v tejto dobe, prenikala z juhozápadného Maďarska na sever (západné Maďarsko, sv Rakúsko a ďalej na sever; tam ovplyvnila aj neskorú jevišovickú kultúru). Aj ostatné kultúrne skupiny, hlbšiemu postupu KZP na svoje sídelné územie, zabránili. Napríklad na Slovensku, nositelia KZP prenikli z Moravy, alebo z Rakúska, len na severné Záhorie (Skalica, Kúty, Vrádište...), ktoré sa v tomto prípade dá považovať ešte za integrálnu súčasť južnej Moravy. Ojedinelé nálezy na Považí (Sládkovičovo, Ľuborča, Trenčín), sú iba výnimkou a môžu súvisieť s expanziou skupiny Somogyvár, na sever (Slovensko: Šurany, oblasť Nitry) a do severozápadnej časti Zadunajska (Viedenská panva). Nález keramiky KZP v Sikenici, však súvisí už s csepelskou skupinou. Ovšem keramika skupiny Veselé, v južnej časti ich osídlenia na Dunaji, poukazuje na vplyvy KZP /Furmánek a kol. 1991 str.57/.Vo svojej štúdii Subarejci a Aesir, som navrhol hypotézu, že na strednom Dunaji v Panónii, došlo k vojenským stretom medzi Osmi (vtedy: Aesir, As), ktorí boli pravdepodobne súčasťou Borejcov, Boranov, pôvodne prastarého etnika z ponticko-kaspických stepí, pomenovaných pravdepodobne podľa rieky Dneper - Borysthenés (k ich vzdialeným potomkom patrili napr. aj Sarmati; por. však i iónsku fýlu Bóreis), ktorých dnes považujem za potomkov poststepnej kultúry Makó a ktorých predkovia dorazili z pontických stepí do Panónie, už v staršej fáze šírenia Pit-Grave; cca 3300-3100/3050 BC /Frinculeasa et al. 2015 str.82/); a Eraviskami (Araviskami), ktorých považujem za vzdialených potomkov nositeľov KZP, pôvodom z Pyrenejského polostrova (Vizcaya, Vascones, Erasún, Aragón; k tomu por. Arrabo: rieka Rába, západne od sídiel Eraviskov). Aj Tacitus píše, že nevie, či sa v minulosti Eraviskovia prisťahovali k Osom, alebo naopak. Čiže prisťahovať sa do Panónie mohli obe etniká. Zároveň uvádza, že mali spoločnú reč, ktorú v ďalšej časti nazýva panónskou a odlišuje ju od keltštiny a germánštiny /Tacitus: Germania 28, 43/. Platón v Tímaiovi píše o spupnej moci, ktorá sa pred dávnymi časmi hnala od Atlantiku (Héraklove stľpy - Gibraltár) cez celú Európu, až ju zastavila aténska obec. Jediná migrácia, ktorá tomu odpovedá (od Atlantiku, cez “celú” Európu), sa mohla udiať jedine v období KZP. A potom až na prahu historickej doby – Kelti. Takže tá je tým pádom vylúčená. Platónova, alebo presnejšie Solónová “aténska” obec, je určite fikcia; vtedy ešte nemohla existovať. Ale nemôžem sa nezmieniť o tom, že z juhovýchodného Balkánu, dorazil do Grécka v priebehu EH III poststepný ľud, ktorý bol nositeľom rovnakého haplotypu R1b-Z2103; a to jak v Panónii, na juhovýchodnom Balkáne, tak aj v Grécku. Dá sa teda tvrdiť, že časť poststepného ľudu v Panónii, na Balkáne a aj v Grécku, boli blízkymi príbuznými (Protothrákovia; teda aj predkovia časti gréckeho národa /Pientka: Vyriešenie achchijavského problému; pozn.447/). V EH III však dorazil na Peloponéz aj ľud pôvodom z Karpatskej kotliny, teraz už sídliaci v adriatickej oblasti; k. Cetina (Hg G2a a R-M269).Ako som už spomínal, tak nálezy súvisiace s príchodom nositeľov KZP do Panónie, sa koncentrujú predovšetkým v oblasti Budapešti. V dobe laténskej vzniklo na vrchu Gellért v dnešnej Budapešti oppidum, ktoré bolo politickým centrom kmeňa Eraviskov. Aj keď obe udalosti oddeľuje od seba viac než 2000 rokov, nie je vylúčené, že Eraviskovia boli vzdialení príbuzní nositeľov KZP.Na pohrebisku KZP v maďarskom Budakalász, kde sa našlo takmer 1000 hrobov, veľké množstvo hrobových jám neobsahovalo žiadny pohreb /Turek 2006 str.289/. Určite sa jednalo o kenotafy. To jednoznačne poukazuje na vojenské konflikty, ktorých sa ľud KZP zúčastňoval. Na ostrove Csepel sa našla jama s priekopou, ktorá sa interpretuje ako objekt kultovného charakteru /R. Kalicz-Schreiber SlA 1/1981 str.75n./, ale v podstate sa môže takisto jednať o kenotaf.

8

Chaláf expandoval do východotureckého vnútrozemia až k jazeru Van. Na juhovýchode sa šíril až po rieku Dijálu a Karche do neskoršieho Elamu. Na západe sa rozšíril až do mersinskej oblasti,48 kde sa stretáva s búkraniou a kultom dvojitej sekery,49 ktoré prevzal. Po prvý krát sa tu objavuje guľatá stavba – tholos, ktorá bude mať veľký vplyv na architektúru egejskej oblasti. V kultúre Chaláf sa tiež po prvý krát na Prednom východe objavuje solárny kult.

Kým oblasť chassúnskej a čiastočne i chaláfskej kultúry50 je možné stotožniť s Hámovou vetvou, teda afroázijcami, tak oblasť od severného Zagrosu medzi Vanom a Urmijom, po južnú Mezopotámiu51 a Elam, patril Šémovej vetve; protoelamitskej. Šémova vetva

Zdroj: Turek 2006; podľa Kalicz – Schreiber a Kalicz 2001

Na cudzí pôvod ľudu KZP v Panónii, poukazujú aj ich domy, s pôdorysom vo tvare lode, ktoré sa našli v Szigetszentmiklós - Üdülösor a v Hunyadi János út v Budapešti /Turek 2006 str.289n/. Dom podobného tvaru z obdobia KZP, sa našiel i v Molenaarsgraafe, v Holandsku /Turek 2006 str.325/. Jednoznačne to poukazuje na ich pôvodný, maritimný spôsob života. A teda, aspoň v prípade nálezov v Budapešti, to poukazuje na to, že tieto domy nepostavilo pôvodné obyvateľstvo, ale cudzinci, ktorí tak chceli vyjadriť svoje intímne, vnútorné, spojenie s morom a námorným spôsobom života. S podobným javom sa stretávame i v historickom období, u Vikingov (hroby vo tvare lode; ako vyjadrenie ich previazanosti s morom a plavbou). To, že značná časť nositeľov KZP v Maďarsku bola cudzieho pôvodu, dokazuje genetika. U nositeľov KZP zo Szigetszentmiklósz, sa prítomnosť stepného haplotypu pohybuje od 0-75 % /Olalde et al. Nature 555, March 2018, p.190n/. Zároveň to poukazuje na zmiešané populácie; a to jak stepnej (doložené sú línie R-Z2103 a L51), tak i pôvodnej, neolitickej zložky (I2a1-). Z neskoršieho obdobia (k. Protonagyrév), je na tej istej lokalite doložená aj línia R-L151*, ktorej vznik sa predpokladá v oblasti Devínskej brány a ohybu Dunaja okolo Malého Alföldu.

9

v žiadnom prípade nebola pôvodne semitská.52 Jej príslušníci boli nositeľmi Y-haplotypu J2. Chaláfske lokality v severnej Mezopotámii ako Šagar Bazar, Tell Brak, Tepe Gaura, Tell Arpáčija boli etnicky zmiešané53 a túto oblasť obývali subarejské a podobné etniká.

Pre úplnosť treba dodať, že aj v európskom neolite, okrem Y-haplotypov G2a, T1a, E-V13, došlo i k šíreniu haplotypu J2, a to minimálne na Balkáne a v egejskej oblasti. Vzorky z gréckych neolitických osád majú silný vzťah k Balkánu.54 Naopak Kréta vykazuje spriaznenosť so Stredomorím a Anatóliou.55 Pristupujú k tomu i archeobotanické dôkazy. Pšenica Triticum aestivum je známa už od neolitu Anatólie, Kréty a južného Talianska, ale

Ľud KZP vytvoril v širšej oblasti dnešnej Budapešti, predovšetkým pozdľž pravého brehu Dunaja (vrátane ostrovov Sziget a Csepel), v podstate enklávu medzi dvomi kultúrnymi okruhmi: na západe skupina Somogyvár-Vinkovci, ako súčasť vučedolského komplexu a na východe neskorá kultúra Makó a k. Protonagyrév. Nepochybne bol v styku s ľudom týchto kultúr, aj keď spočiatku neboli veľmi priateľské. Časom však došlo k ich zbližovaniu.S problematikou súžitia nositeľov KZP a domáceho obyvateľstva, súvisí tzv. sprievodná keramika KZP, známa iba v strednej Európe, na Balkáne a v severnom Taliansku. Tá má obdoby v starobronzových kultúrach, na území Maďarska. Jej vývoj smeroval ku genéze keramiky únětickej kultúry. Práve dotyk s juhovýchodným prostredím (prostredníctvom skupiny Somogyvár a k. Protonagyrév), ovplyvnil aj sprievodnú keramiku KZP. A naopak, ňou bola silne kultúrne ovplyvnená neskorá vučedolská kultúra, a to na celom území svojho rozšírenia, vrátane jednotlivých skupín. O súžití oboch populácií svedčí i prechod k žiarovému pochovávaniu ľudu KZP, čo vyplýva ešte z tradícií eneolitu v Karpatskej kotline. Tento pohrebný rítus sa potom šíril i do Rakúska, na Moravu, menej už do Čiech, ale aj ďalej. Takisto ľud KZP prevzal od pôvodne stepného ľudu aj využitie koňa, ako o tom svedčia nálezy predovšetkým v Maďarsku /Turek 2006 str.289; Csepel, Dunaújváros/ a neskôr i na Morave a jeho šírenie ďalej na západ. To všetko svedčí o súžití medzi ľudom KZP a domácim obyvateľstvom, ktoré potom túto kultúru prevzalo.Ďalším problémom je styk KZP s KŠK. Až na jednu, dve výnimky, absentujú kontaktné nálezy oboch kultúr, napriek tomu, že ich hroby sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti (v historickej dobe to platí i pre archeologicky takmer nedoložený kontakt medzi Germánmi a prvými Slovanmi v Českej kotline, aj keď sa dá predpokladať na základe nepriamych dôkazov, že by také styky mali existovať). Zdá sa, že obe kultúry sa navzájom rešpektovali a vytvárali enklávy na sídelnom území druhej kultúry. Sú však prípady, že hrob KZP bol zasadený do mohyly KŠK. Je nepochybné, že ľud KŠK sa podieľal na formovaní keramickej náplne mladšej fázy KZP. Niektoré nálezy na južnej Morave, ktoré sa interpretujú ako možný prechod neskorej KŠK ku KZP v sídliskovom kontexte, sú pravdepodobne dokladom súžitia a postupného splývania KŠK a stepnej zložky.

Zdroj: indo-european.info

10

chýba v najstaršom neolite Grécka.56 Archeológia tiež potvrdzuje vzťahy neolitického Grécka57 k Balkánu, juhovýchodnej Anatólii, ale aj k Mezopotámii – kultúra Samarra.58

Z Afriky sa na Pyrenejský poloostrov v neolite šíril aj haplotyp J1, spolu s R1b-V88.

Šém bol synom Noe. V hebrejštine šém znamená „slovo“.59 Synovia Šémovi boli: Elam, Ašur, Arfaxat, Lúd, Aram. Elamský jazyk je blízky drávidským jazykom, skôr sa dá hovoriť o protodrávidskom jazyku; samotné drávidské jazyky sa vyvinuli až v Indii. Predsumerský jazykový substrát,60 ako aj niektoré geografické názvy v južnej Mezopotámii sa niekedy považujú za blízke drávidským jazykom.61

Ašur v Hebrejskej Biblii /Gn 10/, predstavuje predsemitské obyvateľstvo, ako napr. Subarejci a Gutejci. Národy ako Gutejci, Lullubiti aď. mali jazykovo a etnicky blízko k Elamiťanom.62

Vrátim sa ku KZP v Maďarsku. Zdá sa, že tu skutočne došlo k vojenským konfliktom, medzi pôvodne neindoeurópskymi(?) príslušníkmi KZP a potomkami tzv. stepného prúdu; jednak k. Makó, ktorú ľud KZP zatlačil za Dunaj a jednak k. Protonagyrév, ktorá sa nachádzala južne od sídelného územia neskorej k. Makó, východne od Dunaja. Ľud oboch kultúr postup KZP na Dunaji zastavili aj vďaka tomu, že z juhu súčasne prenikal do západného Maďarska ľud skupiny Somogyvár-Vinkovci, ktorý sa zrejme hlavnou mierou zaslúžil o to, že ľud KZP bol porazený a zastavený. Táto skupina patrila do vučedolského komplexu, ktorý bol takisto veľmi expanzívny. Pri vojenských stretoch došlo pravdepodobne i k eliminácii časti mužskej populácie KZP (por. kenotafy v Budakalász), a to nielen v Maďarsku, pretože v nasledujúcom období (únětická kultúra), došlo k vymiznutiu charakteristického antropologického znaku, ktorým sa vyznačovali pôvodní nositelia KZP – niekedy až extrémna krátkolebosť (tam je však možné uvažovať aj o ich o odchode z územia Čiech a Rakúska, ďalej na západ).

Poznámka 1: V samotnom Maďarsku nie je možné zistiť ďalší vývoj antropologických znakov v nasledujúcom období - staršej dobe bronzovej, pretože všetky kultúry, ktoré následne sídlili na území zasiahnutom ľudom KZP (k. Kiszapostág, severopanónska inkrustovaná a vlastne i Hatvan), takmer výhradne prevádzali žiarový pohrebný rítus (ale aj k. Nagyrév, východne od Dunaja; kontinuita z eneolitu). Možno sa len domnievať, že časť ľudu KZP splynula s príslušníkmi k. Makó, ale i Protonagyrév. Ich potomkovia boli neskôr pravdepodobne nositeľmi k. Vatya na strednom Dunaji (tá čerpala z jak tradícií kiszapostáckych, tak i z nagyrévskych). A ich vzdialených potomkov, poznal potom Tacitus ako Eraviskov (Araviskov), západne od stredného Dunaja v Panónii.

Genetika dnes dokazuje, že ďalšie šírenie haplotypu R1b po Európe od východu, na západ a v časovom rozmedzí od eneolitu po dobu laténsku, je spojené výhradne s tzv. stepným haplotypom (R1b-M269; R1b-L23 a R1b-Z2103, ďalej je to haplotyp R1b-L51, ktorý je doložený práve od obdobia KZP; ten sa šíril prostredníctvom ľudu tejto kultúry, predovšetkým v alpských oblastiach Rakúska, Nemecka, Švajčiarska, Talianska a potom po značnej časti dnešného Francúzska. Z obdobia k. Protonagyrév, je doložený haplotyp R-L151, ktorý sa takisto šíril na západ. K ďalším dôležitým poststepným haplotypom patria R1b-L11: únětický komplex, R1b-P312/S116 a U106/S21 z oblasti povodia Rýna a následné línie). Jedná sa teda už o IE etniká. Veď i na genézi únětickej kultúry sa podieľal pôvodom stepný ľud z Maďarska a východného Rakúska (Protonagyrév, Somogyvár; spolu so skupinou Pitváros, ovplyvnenou egejskou oblasťou). Čo z toho vyplýva? Proste len to, že stepný ľud prevzal materiálnu kultúru KZP a ďalej ju šíril spätne cez Rakúsko, Moravu, Čechy, Poľsko, Nemecko, Holandsko, Britské ostrovy a to jednak migráciou, ale pravdepodobne aj prostredníctvom obchodu a nadregionálnych kontaktov (v tejto dobe sa na západ šíril predovšetkým haplotyp R-M269 a jeho hlavné línie: R-L51; menej už L23). Hlavne v alpských oblastiach sa tento poststepný ľud (Bell Beaker East Group), stretol s pôvodnými nositeľmi KZP z Pyrenejského polostrova, ktorí tu boli už usadení. To že ich kontakt nebol veľmi priateľský, svedčia i stély pôvodných nositeľov KZP (napr. Sion – Petit Chasseur vo Švajčiarsku; cca 2500/2400 BC), ktoré povalili nositelia stepného haplotypu (KZP), migrujúci zo Zadunajska na západ. Nie je vylúčené, že niektoré tieto skupiny (L51, P312), sa o niečo neskôr, dostali až na Pyrenejský poloostrov (prítomnosť stepného haplotypu R1b-P312 u testovaných mužov, prináležiacich kultúre El Argar v Španielsku; problém lusitánštiny, čo bol prerománsky jazyk v dnešnom Portugalsku, v jednotlivostiach blízky keltoiberštine, ale slovná zásoba nemá s ňou väčšiu podobnosť /Blažek 2010/).

11

Arama, teda Aramejcov, považujem za príbuzných národa Turukku v krajine Ur63 a neskôr v oblasti riek Chábur a Balích.

Arfaxat, resp. v inom znení Arpakšád, do tohto rodokmeňa rozhodne nepatrí. Je to iba neskoršia vsuvka. Boli to Indoiránci. Teoreticky by mali pochádzať od Jáfetovho vnuka a Gomerovho64 syna Asceneza.65 Arfaxat nikdy nebol v krajine Ur v Zagrose. On prišiel z ponticko-kaspických stepí do Sýrie, ako Arpoxaios,66 v prvej polovici 2. tisícročia BC, ako vedľajší prúd indoiránskej migrácie na juh. To by celkom dobre odpovedalo Hérodotovmu údaju, že od doby Dárea po Targitija67 uplynulo zhruba 1000 rokov. Pamiatkou na ich postup k juhu, môže byť názov rieky Arpaçay, ktorá sa vlieva do jazera Čildir, južne od Malého

Moderná distribúcia haplotypu R1b-L51, ktorý je doložený od obdobia KZP. Zaujímavá je enkláva v oblasti dnešného Portugalska, starovekej Lusitánii. Zdroj: Indo-European.info.

Celý tento proces, od príchodu pôvodných nositeľov KZP do Karpatskej kotliny a následná, hlavná fáza šírenia (nie však trvania) materiálnej kultúry zvoncových pohárov, či už migráciami, alebo aj obchodom, po strednej a západnej Európe, netrval viac ako 200 rokov (2500-2400/2300 BC), aj keď dozvuky tohto procesu pokračovali i v nasledujúcom období (ďalšie pohyby smerom na sever a juh, južné vplyvy z egejskej oblasti do Karpatskej kotliny a potom ďalej na západ a naopak, atď). Práve v tomto období, dochádza k prvému zmiešavaniu pôvodného stepného ľudu - R1b, s ľudom KŠK - R1a, predovšetkým v Nemecku (ovplyvňovanie keramiky KZP prostredníctvom KŠK - poháre v dolnom Porýní), ale i v Čechách, na Morave a aj inde. Šírenie nositeľov indoeurópskych jazykov pokračovalo i v nasledujúcich obdobiach; jednak to bola expanzia únětickej kultúry; ďalej veľmi významným obdobím bola stredná doba bronzová - šírenie mohylových kultúr, ale i nasledujúce obdobie - šírenie popolnicových polí. Ním sa v podstate završuje proces indoeuropizácie Európy.

Poznámka 2: Za predobraz zvoncových pohárov dnes niektorí bádatelia považujú tzv, poháre zdobené po celom povrchu (AOO, AOC), ktorých typologický pôvod hľadajú v neskorých šnúrových pohároch v oblasti dolného Rýna /Turek 2006 str.275/. Ale už R. Harrison /1980/ spozoroval, že v kontexte a pohármi AOO v Sasku, sa nikdy nevyskytujú nátepné doštičky /Turek 2006 str.293/. Tieto doštičky, chrániace zápästie lukostrelca, sa v materiálnej kultúre KZP, vyskytujú od jej počiatkov; už od maritimnej fázy. Zároveň Neustupný /1976/ upozornil na absenciu zlatých a strieborných šperkov a malé množstvo medených predmetov vo východonemeckej skupine KZP /Turek 2006 str.293/. Tie sa pritom vyskytujú v hojnom množstve, práve v staršom období šírenia KZP, čo zrejme súviselo s prospektorstvom a spracovaním kovov. Z uvedeného vyplýva, že poháre AOO, minimálne z východonemeckej oblasti, sa nemôžu spájať so staršou fázou šírenia KZP a pravdepodobne nemohli byť ani archetypmi pre zvoncové poháre; len ich v neskoršej fáze (2400-2200 BC) iba ovplyvnili. Nimi boli takmer určite poháre z Portugalska, z oblasti ústia rieky Tejo.

Čo bolo príčinou toho, že stepný ľud (a s ním aj materiálna KZP) sa začal šíriť po Európe? Jednak značná časť západnej a severnej Európy bola vtedy takmer vyľudnená (epidémia moru cca 2900 BC /Pientka: Vyriešenie achchijavského problému. pozn.447, úplne dole/). To následne umožnilo nositeľom kultúry so šnúrovou

12

Kaukazu, blízko turecko-gruzínskej hranice.. Tam niekde sa mohol dozvedieť o „gruzínskom“ Prométheovi – Amiranim, ktorého meno možno niesol Mojžišov otec Amram.

Teda Šémova vetva nesúvisí so Semitmi; tí spolu s Hamitmi pochádzajú výhradne od Háma. A Terachiti až po príchode do Kanaánu, prijali kanaánsky jazyk, z ktorého sa neskôr vyvinula hebrejština.

Ešte by som sa chcel zmieniť o tzv. semitskom antropologickom type. Vieme, že obyvatelia Sýropalestíny patrili v neolite a chalkolite k dlholebým mediteráncom. Až príchodom

keramikou zaujať obrovské priestory v severnej a strednej Európe. Aj v ďalšom období, v dobe expanzie KZP, došlo k šíreniu epišnúrových kultúr. Tieto pohyby mohli vyvolať v nasledujúcom období ďalšie migrácie, ako napríklad vpád poststepných kultúr na juhovýchodný Balkán a následne na Kyklady a do sz Anatólie (2300-2200 BC). V ďalšom období je to fenomén Cetina: migrácie z adriatickej oblasti na západný Peloponéz a do centrálneho Stredomoria, v priebehu EH III (cca od 2200-2000 BC)... Dokonca vtedy aj jedna migračná vlna mohla spôsobiť reťazovú reakciu; spomeňme si na sťahovanie národov v 4.-7. stor. nl. Ďalším faktorom, ktorý ten proces mohol naštartovať, boli klimatické zmeny. Práve v tejto dobe, v 24. stor. BC, došlo k jednej z veľkých klimatických kríz (ďalšie sa opakovali v 17. a 12. stor. BC) /Bouzek, AR 3/2005 str.497/.

Šírenie haplotypu R1b od epipaleolitu/mezolitu, až po dobu laténsku. Zdroj: Eupedia.com/genetics/

Dominantným Y-haplotypom mužov spojených s komplexom KZP je línia R-M269. Mimo Pyrenejský poloostrov sa táto línia vyskytuje vo frekvencii 93,3 % (n=90/84). Takmer všetci jedinci, u ktorých to bolo možné zistiť, mali odvodenú alelu pre polymorfizmus R1b-S116/P312, ktorá je dnes dominantnou sublíniou v západnej Európe.Na Pyrenejskom polostrove jedinci spojení s KZP, mali vyšší podiel Y-haploskupín, ktoré boli v Európe bežné už v neolite (Hg I a G2; WHC a neolitickí farmári z Levanty a Anatólie), pričom R1b-M269 sa vyskytovala iba vo frekvencii 25,0 % (n=32/8) /Olalde et al 2018/.Bola zistená obmedzená genetická afinita medzi jedincami asociovanými s komplexom KZP na Pyrenejskom polostrove a v strednej Európe, čo naznačuje, že migrácia pri rannom šírení KZP, zohrala iba menšiu úlohu (čo však mohlo byť spôsobené aj znížením počtu mužskej časti populácie, v dôsledku vojnových udalostí). Zároveň bolo však zistené, že ďalšie, spätné šírenie KZP (východ - západ), bolo spojené s masívnou migráciou, s vysokým podielom zložky stepného pôvodu (napr. v Británii bolo nahradených až 90 % miestnych populácií, pôvodom ešte mezolitických línií). Jedinci asociovaní s britskou Bell Beaker, vykazujú vo svojom genetickom profile veľmi výraznú podobnosť s jedincami asociovanými so stredoeurópskym komplexom KZP (predovšetkým Hg M269). Ovšem tento genetický profil nachádzame aj u britských jednotlivcov, ktorí sa spájajú s tzv. maritimným štýlom, ktorý bol prevládajúcim ranným štýlom na Pyrenejskom polostrove /Olalde et al 2018/.

13

krátkolebých beršebanov a ghásuliťanov v 4. tisícročí BC a po roku 2700 BC aj Churitov, sa tento typ vytvoril. V oblasti rozšírenia chaláfskej kultúry, tento proces prebiehal už skôr.

Čo z toho vyplýva? Už najstaršia KZP (maritimná fáza) na Pyrenejskom polostrove a na britských ostrovoch, sa spája s Y-haplotypom R-M269 (ale nie s P312 a L51). Táto haploskupina sa od 26. stor. BC, šírila cez juhofrancúzsku pobrežnú oblasť, až do strednej Európy a zastavila sa na strednom Dunaji, na línii južne od vácovského ohybu až na ostrov Csepel, južne od dnešnej Budapešti. To bola primárna migračná vlna (západ - východ; okrem staršej, maritimnej fázy), ktorej nositeľmi boli (až extrémne) krátkolebí neindoeurópski(?) lukostrelci. Ako sa však nositelia haplotypu R-M269 dostali do Španielska a Portugalska?Táto haploskupina sa totiž vyskytuje i v niektorých oblastiach severnej Afriky, a to jak v Maroku a v Tunise (> 7%), tak aj v Alžírsku, v pomerne vysokých frekvenciách (v niektorých enklávach Alžírska - Oran, viac než 11 %). Dokonca bola prítomná i na Kanárskych ostrovoch u domorodých Guančov, ktorých kultúra 1. tis. BC, bola blízka kabylskej z Maroka. Táto “africká” haploskupina, bola teda takisto pôvodom stepná. Na základe súčasných poznatkov, sa haplotyp M269 nemohol dostať z ukrajinských stepí do severnej Afriky, cez Levantu (absentuje, alebo sa vyskytuje iba v marginálnych frekvenciách, v celej Levante a v severnej Afrike; okrem Tunisu, Alžírska a Maroka). Takisto nie je možné, aby jeho nositelia prešli cez celú Európu, od východu na západ, pretože armenoidný typ, ktorý je tak charakteristický pre ľud KZP, až do ich vystúpenia na Pyrenejskom polostrove, v západnej Európe (vrátane Čiech) absentuje. Preto ako jediné možné vysvetlenie zostáva, spojenie “severoafrického” haplotypu R1b-M269, s príchodom stepného ľudu mladšej fázy šírenia Pit-Grave, z ukrajinských stepí do Karpatskej kotliny, po roku 3100/3050 BC. Tí boli taktiež oi. aj nositeľmi haplotypov R1b-M269 a Z2103 (územie východného Maďarska, centrálneho a severovýchodného Srbska (Šumadija, Banát) a juhozápadného Rumunska (Banát), ako nástupný priestor pre migrácie stepného ľudu na juhozápadný Balkán, zostáva v tejto dobe, jedinou možnou alternatívou). Časť tohto ľudu zostala v dnešnom Maďarsku, v strednom a východnom Srbsku a juhozápadnom Rumunsku. V slavónsko-sriemskej oblasti, ktorá nebola zasiahnutá stepným prúdom, vzniká z domáceho badenského podložia kultúra Kostolac (zrejme už okolo roku 3100 BC), ktorá sa potom rozšírila do východného Srbska, kde koexistovala s k. Cotofeni II, ovplyvnenej stepnou zložkou. Ďalej prenikla do západného Maďarska, ale aj na stredný Balkán, až po severnú Macedóniu (juh Srbska a Kosovo; tam aj v koexistencii s Bubanj II; ovšem enklávy kostolackej kultúry boli aj v Bosne a Hercegovine a tiež i v Chorvátsku). O niečo neskôr, na kostolackom podloží (G-M201, Z6488), ktoré bolo ovplyvnené stepnou zložkou (R-M269, Z2103), sa začína v chorvátsko-srbskej Slavónii, už okolo roku 3000 BC, rozvíjať k. Vučedol a jej odnože; /https://en.wikipedia.org/wiki/Vučedol_culture ; por. pozn.1/, ktorá sa potom šíri po západnom Balkáne, až k adriatickej oblasti a taktiež na sever, do Karpatskej kotliny (spočiatku cca 2700-2500 BC, iba do juhozápadného Maďarska, ovšem medzi rokmi 2500-2450 BC expanduje do celého západného Maďarska a východného Rakúska - skupina Vinkovci-Somogyvár). Časť tohto stepného ľudu po roku 3100/3050 BC, však z Maďarska, severovýchodného (Banát) a centrálneho Srbska (Šumadija), postupovala ďalej. Jedna časť z nich sa dostala zo Srbska cez Kosovo, do Macedónie a severného Grécka (Thessália /Häusler, SlA 1/1981 str.60; tam najstaršie tumuly s okrovými hrobmi datuje až na koniec FH II (EH II), čo je veľmi nízke datovanie/). K týmto stepným etnikám, nepochybne patrili i Lapiti /Pientka: Lapiti; Pientka: Vyriešenie achchijavského problému; pozn.376 a 447/. Druhá časť tohto ľudu prešla zo Srbska a Kosova, do Čiernej Hory a do Albánska. Preto ešte v rímskom období žil v okolí Skodru, v dnešnom severnom Albánsku ilýrsky kmeň, ktorý sa nazýval Labeatai /Plínius 3.26.3/. Mimochodom, práve v tejto časti Balkánu (Srbsko, Kosovo, severná Macedónia), sa vyskytujú pomerne vysoké frekvencie haplotypu M269 *(xL23), na rozdiel od okolitých oblastí.Úzke kultúrne prepojenia medzi západobalkánsko - adriatickou oblasťou a Gréckom (ale aj Anatóliou), už v období medzi neskorou EH I a rannou EH II (cca 2700-2600 BC; inak je to obdobie kvalitatívneho, ale nenásilného predelu na gréckej pevnine; predovšetkým v Boiótii /J.L. Caskey 1964/), dokumentujú aj nálezy

14

lubľanskej kultúry (súčasť vučedolského komplexu), reprezentované kovovými artefaktami reprezentatívneho charakteru, predovšetkým dýkami typu Mala Gruda a šperkami typu Lefkas, známe z čiernohorských lokalít vučedolskej kultúry, ale i z iných oblastí Balkánu (sz Bulharsko, Transylvánia). Na konci EH IIA (2450/2400 BC), dochádza k prvým deštrukciám v Argolide (Lerna IIID, Tíryns; zrejme príchod Pelasgov zo severozápadnej Anatólie). Obdobie EH IIB a EH II/III (2450-2200 BC), je v znamení nástupu a šírenia KZP z východu na západ. Ovšem adriaticko-egejskú a balkánsku oblasť, migrácie KZP v podstate nezasiahli (až na importy a imitácie), aj keď tamojšiu materiálnu kultúru, KZP výrazne ovplyvnila (sprievodná keramika, nátepné doštičky, gombíky s V vŕtaním apod.), predovšetkým v nasledujúcom období EH III - počiatok BA1 (tzv. periférne kultúry Bell Beaker). Egejskú oblasť však koncom EH IIA zasiahol veľmi výrazne, už spomínaný anatólsky prúd (Lefkandi I, Kastri). Vzťahy medzi adriatickou, egejskou a centrálnostredomorskou oblasťou, pokračujú i v neskoršom období, po odznení kultúrneho komplexu KZP, vo fáze EH III (ktorá je synchronizovaná s počiatkom BA1; 2200-2000 BC; včasná fáza nitrianskej kultúry: Jelšovce 14C 2200-2150 BC /Bátora SlA 2/2000 str.375, 376/) a to úzkou príbuznosťou medzi západopeloponézskou skupinou EH III a keramikou východoadriatickej kultúry Cetina (nástupkyňa lubľanskej kultúry, ktorá vznikla zásahom vučedolskej kultúry do domáceho podložia: I. impresso, II. Hvar-Lisiči a Ravlica, III. Kostolac – Ljubljana - Protocetina). Táto kultúra mala evidentné kontakty s nagyrévskou kultúrou v Karpatskej kotline, čo však vôbec neprekvapuje. Veď časť populácií, ktoré sa podieľali na vzniku k. Cetina, prišla z tejto oblasti. J. Maran rozlíšil v adriaticko-centrálnostredomorskej oblasti, komplex navzájom príbuzných kultúr, keď okrem adriatickej Cetiny a typickej vypichovanej a rytej keramiky na západnom Peloponéze (predovšetkým v Messénii /J.L. Caskey 1964/), tam patria už od počiatku EH III, aj nálezy typu Cetina v južnom Grécku; ovšem v Olympii a v strednom Grécku (Lerna IV, Korakou aď.) až z konca EH III. Keramika typu Cetina sa nachádza i v severnom Albánsku (Shkrel), vo východnom Taliansku, predovšetkým v Apúlii (Fac. di Laterza), ale aj na Malte (fáza Tarxien) a východnej Sicílii (Fac. di Malpasso – Chiusazza). Nedivme sa tejto námornej expanzii Cetiny. Časť jej predkov predsa pochádzala zo stredomorskej neolitickej k. impresso.Sú doložené aj ďalšie kultúrne prepojenia medzi gréckou pevninou (Lerna III) a talianskou Apúliou. Je tu i otázka tzv. husľovitých idolov, ktoré sa nachádzajú od Anatóle , západného Balkánu, vrátane Albánska a Čiernej Hory, až po južné Grécko (oi. aj Lerna IV). O husľovitých idoloch písal svojho času už L. Hájek /SlA 2/1957 hlavne str.333-335/.Nie je zrejme náhoda, že práve v období šírenia fenoménu Cetina (EH III), dochádza v egejskej oblasti s výnimkou Kréty, k sérii deštrukcií, čo na konci EH III vyúsťuje do katastrofického horizontu na území Grécka. Zrejme to súviselo so synchronizovanými(?) etnickými pohybmi na západnom (adriatickom) a juhovýchodnom Balkáne /k tomu bližšie viď Pientka: Vyriešenie achchijavského problému; pozn.376 a 447; k fenoménu Cetina viď Maran J: Seaborne Contacts between the Aegean, the Balkans and Central Mediterranean in the 3rd Millennium BC. In: B. Horejs – P. Pavúk eds: Aegean and Balkan Prehistory. 2007; Maran J: Kulturwandel auf dem griechischen Festland und den Kykladen im späten 3. Jhr. v. Chr. In: J. Bátora SlA 2/2000 str.375n; recenzia/.

15

Zdroj obr. Heyd V. in: Aegean and Balkan Prehistory

16

Zdroj J. Maran: Seaborne Contacts...

Samozrejme, že etniká, ktoré boli nositeľmi týchto kultúr a kultúrnych skupín, sa už nemohli podieľať na šírení KZP; to bola už iná doba. Ale môže nám to pomôcť zrekonštruovať cestu, po ktorej sa ich vzdialení príbuzní vydali pred niekoľkými storočiami, do severnej Afriky, pričom niektorí z nich sa mohli aj usadzovať vo vyššie spomínaných krajinách. Práve tieto následné migrácie na sklonku eneolitu a počiatku doby bronzovej (EH II/III: Nagyrév Ia, Protocetina, Somogyvár-Vinkovci, Pitváros, Gronea-Orlesti, Glina III; a hlavne, ranná fáza EH III (2200-2100 BC; počiatok BA1): Cetina, Nagyrév, Kisapostag, Maros, Wietenberg I, Vatina), mohli priviesť z Balkánu, do južného Talianska, kmeň Apulov; a na Sicíliu, kmeň Sikulov, známych ako Šekeleš, z egyptských prameňov /Pientka: Niekoľko poznámok k tzv. morským národom; pozn.60, 101/.

Poznámka 3: Sikulovia v dnešnom Sedmohradsku, sa síce všeobecne považujú za pomaďarčené turkitické etniká (Huni, Avari), ale ich pôvod nie je ani zďaleka objasnený. Siculotae bol ilýrsky kmeň, ktorý sa nachádzal v Dalmácii, južne od Liburnie. Bezprostredne nad ním podľa Ptolemaia, sídlil kmeň Sardiotae, Sardeotae; https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_ancient_tribes_in_Ilyria . Ako prvý na to upozornil F. Schachermeyer v roku 1982. Ale ich pôvod je zrejme nutné hľadať v Karpatskej kotline a na Balkáne, ako to naznačuje aj názov mesta Serdika (dnešná Sofia; por. Serdiana v južnej Sardínii), ale aj Serdanu v Rumunsku. Nie je vylúčené ani to, že jedna časť z tých, ktorí sa oddelili na Balkáne (pravdepodobne v Sedmohradsku), sa stali spolu so Solymami a Dardancami, súčasťou koalície “nositeľov torkézov” /Pientka: Niekoľko poznámok k tzv. morským národom; pozn.101/. V tejto súvislosti musím spomenúť pôvodných obyvateľov v oblasti Syrakúz, teda v juhovýchodnej Sicílii: Killyriov, rep. Killikyriov /Oliva 1976 str.47/. Ten názov poukazuje jednak na ilýrske etnikum (podobne ako Siculotae). A to by znamenalo, že Ilýrovia do adriatickej oblasti, prišli zo Sedmohradska, resp. z Karpatskej

17

kotliny (por. i nagyrévske vplyvy v k. Cetina). Zároveň Killikyrovia pripomínajú názov Kilíkie. Problém je, že Kilíkie (Cilicia) v Anatólii sú dve. Tá známejšia sa nachádza v juhovýchodnej Anatólii (Mersin, Tarsos, Ádana...). Druhá sa nachádza pri Adramytskom zálive, južne od Tróje a severne od neskoršej Lýdie. Takže podobné názvy máme jak vo východnej Sicílii (tam Šekeleš, Siculotae), tak aj v Anatólii (mesto Sagalassos v Pizídii; Šekeleš). Mohla by to byť iba náhoda, ale spolu so Šekeleš vystupujú predovšetkým Šerdeni. A mesto Sardy sa predsa nachádza východne od Sipylu (Zippašlá), v neskoršej lýdskej oblasti. Poukazuje to na to, že názov Kilíkia súvisí so šírením protothráckych etník; konkrétne v Anatólii je spojené s “nositeľmi torkézov”.Aj Šerdeni patrili k tzv. morským národom a so Šekeleš vystupovali väčšinou spoločne. Genetické štúdie tiež naznačujú, že mužská línia bukovských Sikulov, poukazuje na etnickú podobnosť s ľuďmi z južnej Európy. Toto zistenie doplňuje fakt, že kým u dnešných Maďarov sa haplotyp R-M269 vyskytuje vo frekvencii 15 %, tak u dnešných Sikulov je to až 20 % /N. Dreiszinger: The Székelys: Ancestor of Today´s Hugarians? In: https://hungarianstudies.org/blog/wp-content/uploads/2018/10/HSR2009.pdf , str.162n; https://cs.wikipedia.org/wiki/Sikulové /.

Zdroj: Atlantipedia

Vrátim sa k migráciám predhelladského obdobia (cca od 3100/3050 BC). Z Albánska a Čiernej Hory, prešli nositelia haplotypu R-M269 popri juhu Grécka, do južného Talianska a potom cez západnú Sicíliu, ostrovy Malta a Panteleria? (podobne ako ich vzdialení príbuzní, zhruba o 800 rokov neskôr; tí sa však v týchto krajinách aj usadzovali), potom postupovali až do Tunisu, a ďalej do Alžírska a Maroka. Preto sa v Alžírsku nachádza

18

geografický názov Ifetesene nad Ahaggarom, čo je pravdepodobne odkaz na gréckeho titána Iapeta ~ Lapiti (k jeho potomkom patrili Prométheus - Kaukaz, Epimétheus - Grécko a Atlas - severná Afrika); jeho obdobou je starozákonný Jáfet, od ktorého podľa HB, pochádzajú IE národy (mimochodom i jeho vnuk Taršíš, ktorý sa niekedy spája s Tartéssom na juhu Španielska; k tomu por. Géryona, kráľa Tartéssu, s ktorým bojoval Hérakles). V oblasti pohoria Atlas nejaký čas (snáď 100 rokov) žili medzi domorodým obyvateľstvom (R1b-V88 a E1b1b), od ktorého mohli prevziať i (protoberberský) jazyk (ale nemôžeme vylúčiť ani tú možnosť, že ešte stále hovorili protoindoeurópštinou, aj keď už ovplyvnenou berberskými jazykmi). Z ich spoločného súžitia sa zrodili jedinci charakterizovaní ako brachycefalici, s krátkou, širokou a vysokou mozgovňou. Časť z nich v oblasti marockého Atlasu a pohoria Rif zostala (boli to možno predkovia Hérodotových Atlanťanov), a časť z nich odtiaľ prešla cez Gibratár, resp. sa preplavili po mori, až na Pyrenejský poloostrov, kam dorazili medzi rokmi 2900-2800 BC (nie je vylúčené, že s nimi tam mohli odísť aj niektoré skupiny nositeľov haplotypu R1b-V88, ktorí v oblasti pohoria Rif, sídlili už od neolitu; alebo sa k nim pridali až v Španielsku, spolu s tamojšími domácimi populáciami: Hg G2a; I2a - potomkovia k. Almagra). Odtiaľ po roku 2600 BC, zahájili svoje ťaženie až do strednej Európy. Tam však narazili na svojich príbuzných (po otcovskej línii), ktorí zostali usadení v Panónii. Títo príslušníci k. Protonagyrév a skupiny Somogyvár, zastavili ich postup na Dunaji. Vtedy sa ľud KZP usadil na bývalom území k. Makó, predovšetkým pozdľž pravého brehu Dunaja, vrátane dunajských ostrovov. Môžeme len predpokladať, že medzi oboma skupinami (KZP & Protonagyrév, neskorá k. Makó a Somogyvár-Vinkovci), dochádzalo nielen k ozbrojeným šarvátkam, ale i k regulérnemu boju. Po tom, čo pôvodom stepný ľud z Panónie, porazil nositeľov KZP, ktorí prišli z Pyrenejského polostrova, prevzal aj ich materiálnu kultúru a začal ju šíriť ďalej, západným, severným, ale aj južným smerom, po Európe. Je pravdepodobné, že tí pôvodní nositelia KZP ktorí prežili, postupne v oblasti panónskeho Dunaja, splývali s domácim obyvateľstvom (Kiszapostág, Nagyrév), čo o niečo neskôr, v staršej dobe bronzovej, vyústilo do sformovania samostatnej kultúry Vatya.

V Španielsku (Lapatza), vo Francúzsku (Lapitzague, Lapiteau...), v Baskicku (Lapitxuri), v Nemecku (Lapitz, Lapitzer See), sa stretávame s geografickými názvami, ktoré odkazujú na Lapitov. Ich geografické rozšírenie po Európe naznačuje, že súvisí aj so šírením KZP. Podobné geografické názvy poznáme samozrejme i z Grécka (Lapithos, Lapithon, Lapato, Lebedos, Lebadeia...), z Cypru (Lapithos, Lapatsa) a tiež i v Chorvátsku (Lapat) a v Srbsku (Lapotinac; odtiaľ zrejme i srbské “lap” - “blato”). Ale primárne sa podobné názvy vyskytujú na Ukrajine a v Rusku (Lebedia, Lebedyn, Lebedyan...), ale aj v Moldavsku a Bulharsku (Lebed), čo súvisí so šírením stepného ľudu z ukrajinských stepí na juhozápad. Názvy podobného charakteru sa nedajú odvodiť ani z francúzštiny, ani z nemčiny a ani zo španielčiny. Najbližšími ich pedantmi, sú termíny ako lapis (lat. kameň, z toho lapideus; predovšetkým v západnej Európe, na Ukrajine, v Grécku a na Cypre); lapot (rus. lyková obuv; česky: laptě); ale aj lebeď (rus. labuť; posvätný vták v mezolite; pohreby na labutích krídlach; tieto názvy sa vyskytujú predovšetkým v ukrajinsko-východobalkánskej oblasti a v Grécku a uvádzajú nás teda do doby jednoduchej, až primitívnej, do doby kameňa).Že to nie je iba náhoda, dokazujú názvy starovekých kmeňov, v rozličných častiach Európy. V severnom Čiernomorí to boli Lipoxaios a Kallipidi, v severozápadnom Španielsku Lapatianci, v Ligúrii Lapicinii, v Rhaetii v oblasti Ossola a Ticina to boli Lepontii, v britskej Kaledónii Epidii, v severnom Albánsku (a na juhu Čiernej Hory u Skodru) už spomínaní Labeatae a v Ilýrii, v oblasti Liburnie vo vnútrozemí, to boli Iapodes, Japydes (por. Iapetes). Títo sú spájaní s ilýrskymi (ale nie s benátskymi) Enetmi; https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_ancient_Celtic_peoples_and_tribes .Na Balkáne Lapiti vystupovali aj pod názvom Kaini /Pientka: Lapiti/.

19

Poznámka 4: Zatiaľ nie je možné z genetického hľadiska (aspoň nie podľa Y-DNA) odlíšiť, či konkrétny nositeľ haplotypu M269, pochádzal priamo z Panónie, kde bol usídlený, alebo sa tam znovu vrátil, okľukou cez severnú Afriku a Pyrenejský polostrov. Odlíšiť ich môžeme iba antropologicky, a aj to len v starších fázach KZP. Preto nie je vylúčené, že stepný haplotyp M269 , vrátane jeho sublínií (a materiálnu kultúru zvoncových pohárov), po strednej a západnej Európe (smer východ - západ), šírili spätne, paradoxne jedni i druhí; a to dokonca spoločne (s nástupným priestorom v Rakúsku (R-L51, L151), na Morave a v Čechách (R-L11); pravdepodobne však nie z Maďarska). Preto tá bebrycká (“thrácka”) princezná v Pyrenejách, o ktorú usiloval Hérakles.

Podskupiny tohto haplotypu P312 a U106, vznikli až v súvislosti so šírením únětického komplexu na západ, v oblasti povodia Rýna. Preto sa nemôžu spájať s pôvodnými nositeľmi KZP z Pyrenejského polostrova; tam sa dostala (k. El-Argar), až v súvislosti so šírením IE jazykmi hovoriacimi populáciami.V súvislosti s objasňovaním migračných pohybov ľudu KZP, nie je v podstate dôležité, kde keramika tejto kultúry vznikla. Mohlo to byť jak Maroko, tak i Portugalsko a do Maroka by sa tak dostala spätne. Dokonca môžeme uvažovať o vzájomných interakciách, resp. aj o ovplyvnení pôvodnej iberskej kultúry, severoafrickými tradíciami. Dôležitý je však smer postupu šírenia haplotypu M269: Panónia - juhozápadný Balkán - Alžírsko - Maroko - Pyrenejský polostrov.

Poznámka 5: Niekoľko poznámok k pôvodu národa Baskov. Pokiaľ sa týka antropologického typu, tak na severných svahoch Pyrenejí prevládajú brachycefalici, kým na južných svahoch dolichocefalici /Collins 1997 str.9/. Najdôležitejšia baskická materská línia, mtDNA U5, pochádza ešte z mladého paleolitu. Aj ďalšie línie, mtDNA U8a a J1c, sú pôvodom taktiež paleolitické. Takže po materskej línii sú Baskovia autochtónymi obyvateľmi Pyrenejského polostrova, pôvodom ešte z mladšieho paleolitu (práve pre tieto populácie platí hypotéza o refúgiách na polostrove, počas posledného zaľadnenia Európy; avšak nie pre nositeľov Hg R1b, ako sa pôvodne predpokladalo /Semino 2000/). Tomu môže odpovedať fakt, že u Baskov sa vyskytujú vysoké frekvencie krvnej skupiny 0 (55 %), oproti ostatným európskym populáciám, čo naznačuje, že sú najmenej zmiešanou skupinou obyvateľstva v Európe /Collins 1997 str.8/, a to aj preto, že sa vyvíjali pomerne izolovane, od okolitého sveta (s výnimkou Pyrenejského polostrova a juhu Francúzska). S nadsázkou možno teda povedať, že u Baskov po materskej línii, koluje krv tvorcov franko-kantaberského umenia (Altamira, Lascaux...).Naproti tomu najdôležitejšie otcovské línie Y-DNA, vychádzajú z haplotypu R1b1b2 = M269, čo je jednoznačne tzv. stepný haplotyp, rozšírený po celej západnej Európe. Sublínie tohto haplotypu sa u Baskov vyskytujú vo frekvenciách až 86%; a len 1.2% patrí tzv. africkému haplotypu E-M215. K najviac zastúpeným R1b líniám u Baskov, nachádzajúcich sa takmer výhradne v Baskicku, patria R1b1b2a1b = M65, R1b1b2a2c = M153. Dokonca aj línia R1b1b2a2d = M167, ktorá sa najviac vyskytuje v Katalánsku (22 %), je u Baskov je zastúpená > 19% (resp. 11 %). Najbližšie k baskickým líniám má írska R1b1b2a2a = M37, ktorej nositelia prišli do Írska pravdepodobne zo západoeurópskej atlantickej oblasti (čo naznačujú aj írske mýty), medzi rokmi 2400-2200 BC. To znamená, že na Pyrenejský polostrov sa predkovia nositeľov týchto línií, dostali už pred touto dobou. A to príchodom nositeľov haplotypu M269 z Maroka a jeho následným šírením po roku 2600 BC, po katalánsko - juhofrancúzskom pomedzí, vrátane východných Pyrenejí. Baskovia po otcovskej línii, boli teda potomkami pôvodných, maghrebsko-iberských nositeľov KZP. Nepatrili k priamym potomkom stepného ľudu KZP, nositeľom haplotypu M269 a od neho odvodených línií, ktorý sa po roku 2450 BC, šíril z východu (Zadunajsko, Čechy) na západ, prostredníctvom vtedy už indoeurópskych nositeľov KZP (tak sa do Španielska, z oblasti Rýna, dostala aj línia P312 - El Argar; a do Portugalska línia L51, čo

20

boli zrejme predkovia Lusitáncov). Rozhodne sa Baskovia nemôžu spájať ani s neskoršími keltskými migráciami, na Pyrenejský polostrov (R1b1b2a2g1 = M126 a R1b1b2a2g2 = M160). To, že niektorí predkovia Baskov, ale aj ďalších obyvateľov Pyrenejského polostrova, prišli zo severnej Afriky, dokladá ďalšia materská mtDNA H1. Najvyššie frekvencie sa vyskytujú u Baskov 27,8, v Portugalsku 25,5, v Andalúzii 24,3, v Kantábrii 23,5 a na Sardínii 17,9%. Na východ a sever od Pyrenejského polostrova, tieto frekvencie klesajú (s výnimkou Talianska a Francúzska iba jednociferné hodnoty /ovšem aj u ugrofínsky hovoriacich národov frekvencie dosahujú 11,3 – 18%; to ale s touto problematikou nesúvisí/). Vysoké frekvencie mtDNA H1 sú však aj v Maghrebe: Berberi v Maroku 20,2, Tuarégovia v záp. Sahele 23,3 a Tuarégovia v Líbyi až 61%. Podobne je to i s mtDNA H3, len frekvencie sú nižšie, s vrcholom na Pyrenejskom polostrove, u Baskov a v Maghrebe. Preto si myslím, že nositelia Hg R-M269 sa miešali s berberskými ženami, práve v Alžírsku a Maroku (v Tunise pravdepodobne nie; tam sú frekvencie H1 a H3 veľmi nízke).Pokiaľ sa týka dnes úplne izolovaného baskického jazyka, myslím si, že sa jedná o relikt reči, pôvodom ešte z neskorého paleolitu - magdaleniénu, ktorou hovorilo pôvodné obyvateľstvo Pyrenejského polostrova (ale pravdepodobne aj značná časť západnej Európy) a nositelia KZP ho prevzali od domorodých žien, aj keď nie je vylúčené, že mohol absorbovať niektoré prvky protoberberských jazykov, prípadne aj protoindoeurópštiny. Preto tie niektoré podobnosti medzi baskičtinou a napr. kaukazskými a ďalšími jazykmi. (Na to zdanlivo mal poukazovať aj fakt, že v kaukazskej Gruzii, sa nachádzala Ibéria. V skutočnosti Iberovia, zo severných oblastí Pyrenejského polostrova, sú pomenovaní podľa berberského i-ber, čo znamená: “tí ktorí žijú mimo svoju domovinu”; na rozdiel od ber-ber, čo znamená: “tí ktorí žijú vo vnútrozemí” /Wolf: Abeceda národů. 1984, str.57, 109/). Jedná sa zrejme len o spoločný jazykový substrát (hypotetický nostratický jazyk), pochádzajúci ešte z neskorého paleolitu /Pientka: Vyriešenie achchijavského problému; pozn.89/. Pokiaľ sa týka toho, čo sa stalo s domorodými mužmi z Pyrenejského polostrova, musím odkázať na situáciu na Britských ostrovoch, kde bolo nahradených až 90% pôvodných, ešte mezolitických línií, IE nositeľmi KZP (viď vyššie; k tomu však ešte predtým prispela i morová epidémia okolo roku 2900 BC, ktorá vtedy takmer vyľudnila západnú Európu /Pientka: Vyriešenie achchijavského problému. pozn.447 úplne dole/). https://en.wikipedia.org/wiki/Origin_of_the_Basques ; snpedia.com/index.php/Haplogroup_R1b1b2g_(Y-DNA); khazaria.com/genetics/basques.html; https://en.wikipedia.org/wiki/Haplogroup_H_(mtDNA); Collins, R: Baskové. 1997.

Poznámka 6: Niekoľko poznámok k bretaňsko-armorickým Venetom. Juhovýchodne od nich, blízko Atlantiku, žili Andés, Andi. Pôvodne som si myslel, že sa jedná o staroeurópske populácie, ktoré sa do severozápadnej Galie, dostali šírením popolnicových polí v halštate. Dnes si však myslím, že tomu tak nie je.Okrem vislansko-baltských Venetov /Tacitus, Plínius starší, Ptolemaios, Jordanes.../ (teda predkov Slovanov, Baltov ale aj niektorých germánskych kmeňov) a adriatických (benátskych) Venetov /Hérodotos: Dejiny V.9: Ενετων...Αδριη; por. i Strabón XIII.1.53: Αδριαν Ενετιχην/, poznáme aj ďalších Venetov, po celej Európe. Peutinger kladie na sever od dolného toku Dunaja, blízko jeho ústia, sídla Venedov; na rozdiel od Venadi Sarmatae, ktorých sídla kladie pozdľž pobrežia Baltského mora. Hérodotos pozná aj ilýrskych Venetov /Hérodotos: Dejiny I.196: Ιλλυριων Ενετους; myslí tým geograficky, nie etnicky/, ktorí sú zrejme totožní s Venetmi balkánskymi, v susedstve severnej Macedónie /Appianos/ a v susedstve Triballov /Stefanos Byzantský/. Na rozdiel od adriatických Venetov, to bol kmeň vnútrozemský /Dobiáš 1964 str.16/. Ďalej poznáme napr. Venetulanov v Latiu, na Mons Alban /PDČ 1978 str.535/. Dokonca i v Malej Ázii, v Paflagónii, Homér pozná Enetov /Ílias kn. II/.

21

Poznáme i geografické názvy, ktoré pravdepodobne odkazujú na Venetov. Vo Francúzsku je to napr. Vendée a Vendôme. Lacus Venetus je rímsky názov Bodamského jazera. Vendsyssel je v Dánsku. Venet je v rakúskom Tyrolsku (alpské priesmyky) na rieke Inn. Venetico je na Sicílii, pri Messinskej úžine, ale aj v Grécku, čo je ostrov, južne od Peloponézu. Na britských ostrovoch je to Ventnor, Venedotia. A samozrejme, poznáme i Venedskú zátoku (Gdaňská) a Venedské hory (Swietokrzyske?)... V týchto prípadoch som si vedomý určitej problematičnosti etymológie výkladu. Napríklad v historických východných, nemecky hovoriacich krajinách, geografické názvy ako Wend-, Wind- a pod., sa väčšinou spájajú so Slovanmi, ktorí sa tam usídľovali až od 6. stor. nl. V krajinách, ktoré boli súčasťou Rímskej ríše, podobné názvy takisto nemusia súvisieť s Venetmi (napr. Beneventum, pričom “ventus, ventum” v lat. znamená vietor; ale aj z iných jazykov, ako napr. Vindobona: keltské “uindos” znamená biely (čo však ale mohol byť pôvodný význam tohto názvu); ale aj geografické názvy v Portugalsku na “vend = predaj”; to isté i v Španielsku “vent”).Ako som už spomínal, tak východne od Venetov v Bretani, sídlil kmeň Andés (Andés je aj obec v Astúrii, v sz Španielsku; por. aj Andorranov, starobylý národ katalánskeho pôvodu /Wolf: Abeceda národů. 1984, str.32/; por. aj rieku Andarax v provincii Almeria, v Andalúzii /Los Millares/). Antov, ako sarmatsko-slovanské etnikum, poznáme v severopontickej oblasti (od 4. stor. nl; ale nepochybne tam žili už dávno predtým). Andov resp. Andizétov poznáme však aj v Ilýrii. Bol to malý panónsky kmeň, na území dnešnej Bosny a Hercegoviny, ale udáva sa, že sídlil aj na rieke Dráve /Dobiáš 1964 str.19/. Spomeňme si na obra Antaia, syna boha morí a oceánov Poseidona, s ktorým zápasil Hérakles v Tingitánii u Gibraltárskeho prielivu. Prvou krajinou na Pyrenejskom polostrove, do ktorej sa po jeho prekonaní dostaneme, je Andalúzia. Kmeň Andov žil blízko Atlantiku, juhovýchodne od Bretane, kde sídlili Veneti. Bretaň bola jednou z prvých krajín, v ktorej sa usídlili nositelia KZP, ešte počas maritimnej fázy. Podľa Caesara, boli Veneti vynikajúci moreplavci, boli najbohatším národom v oblasti a vlastnili najviac lodí, na ktorých sa plavili cez Kanál do Británie, ku svojim príbuzným (por. kmene Venicones v Kaledónii a Venicnii v Írsku; ale aj geogr. názov vo Walese: Gwynedd) /Zápisky o vojne v Galii. kap. III.7-16/.Myslím si, že Veneti, tak ako aj Lapiti a ďalšie etniká, pôvodom z pontických stepí, patrili k primárnymi šíriteľom KZP (maritimná fáza 2900/2800-2600 BC; a potom medzi rokmi 2600-2500 BC, z juhozápadnej, až do strednej Európy; aj preto sa v baskickej oblasti nachádza geografický názov Lapitxuri). Oni boli nositeľmi haplotypu R-M269. Po roku 3100/3050 BC, prešli z východného Balkánu (Venedi nad ústím Dunaja), proti prúdu rieky Dunaj, jednak do Panónie a jednak na juhozápadný Balkán (ilýrski Eneti a Labeatae; Andi - Andizéti na Dráve, resp. v Bosne a Hercegovine), odtiaľ ďalej popri juhu Grécka (Venetico), cez južné Taliansko a východnú Sicíliu (Venetico), do severnej Afriky. Mimochodom v Maroku, medzi pohorím Atlas a Saharou, žili Gaetulovia, ktorých púštna vetva sa nazývala Zeneti /Vávra: Tuareg. 1942/ ~ Eneti.Veneti boli teda protoindoeurópske etniká, pôvodne žijúce v oblasti ponticko-kaspických stepí. Samotné označenie Veneti, spočiatku zrejme neznamenal pojem etnický. Napríklad, keltské “uindos” znamená “biely” (por. aj írske “find”) a vychádza z proto IE “ven´d”, resp. “u(e)id-2" /Z. Váňa: Svět slovanských bohů a démonů. 1990, str.10; J. Pokorny: Indogermanisches etymologisches Wörterbuch. 1959; ovšem tento autor odvodzoval ich názov od proto IE “venh-1”, čo znamená “usilovať, želať, milovať”/. Zrejme sa ako “bieli – uindos", označovali jak populácie s dominantným haplotypom R1b (Pit-Grave), tak aj populácie s dominantným haplotypom R1a (Corded Ware), v ponticko-kaspických stepiach, aby sa odlíšili od pôvodného obyvateľstva tmavšej pleti /https://eupedia.com/europe/Haplogroup_R1b_Y-DNA.shtml ; 5., R1 populations & light pigmentation/; (reliktom toho môže byť i pomenovanie Bielej Rusi a Bielorusov). Časť Venetov, nositeľov R1a1a, bola postupne vytlačovaná nositeľmi R1b-, do strednodneperskej oblasti a potom sa už ďalej sami šírili na sever a severovýchod, teda do oblastí, osídlených prevažne nositeľmi haplotypu I2a a N1a (riedke osídlenie, na rozdiel od Balkánu; nebol pre nich problém preniknúť hlboko do vnútrozemia dnešného Bieloruska,

22

pobaltských štátov a južnej Škandinávie, Poľska, Čiech, Nemecka ai.). Nositelia Hg R1a-, reprezentovaní najstaršou KŠK, sa zrejme vtedy ešte nemiešali s nositeľmi Hg R1b-, pretože v staršej fáze KŠK, tvorí rozhodujúci podiel paleoeuropidná (cromanoidná) a z časti aj laponoidná zložka. Až v nasledujúcom období, získava prevahu v strednej Európe mediteranoidný typ, ako dôsledok miešania sa s pôvodným obyvateľstvom /PDČ 1978 str.326; Jazdzewski 1981 str.282/. Druhá časť (nositelia R1b-), zamierila do Moldávie (3300/3200 BC) a odtiaľ na východný Balkán a neskôr popri Dunaji aj do Panónie a Sedmohradska (cca 3100/3050 BC). Z Panónie, pravdepodobne z južného Maďarska a juhozápadného Rumunska, východného a centrálneho Srbska, cez Kosovo, časť nositeľov Hg R-M269*(×L23) (tj. negatívna pre SNP – L23; por. https://en.wikipedia.org/wiki/Haplogroup_R-M269 , pozn.15; práve v Srbsku, Kosove a v severnej Macedónii, sa na rozdiel od okolitých krajín, nachádza vo frekvencii 4.4-7.9 %), prešla na juhozápadný Balkán, do adriatickej oblasti a odtiaľ, cez centrálnostredomorskú oblasť, až do severnej Afriky. A tam sa začína to, čomu sa dnes hovorí fenomén Bell Beaker. Veneti však na rozdiel od Lapitov, pravdepodobne neprenikli do Grécka (pokiaľ však neboli zahrňovaní medzi Lapitov).

Literatúra: Turek: Období zvoncových pohárů v Evropě. Archeologie ve středních Čechách. 2006 academia.edu; Pleiner, Rybová ed: Pravěké dějiny Čech. 1978;; Kozlowski ed: Kultury i ludy dawnej Europy. 1981;; Jazdzewski: Pradzieje Europy srodkowej 1981;; Buchvaldek a kol: Dějiny pravěké Evropy. 1985;; Bouzek: Vznik Evropy. 2013;; Podborský: Dějiny pravěku a rané doby dějinné. 1997;; Podborský a kol: Pravěké dějiny Moravy. 1993 str.218-230;; Furmánek a kol. Slovensko v dobe bronzovej. 1991;; Dobiáš: Ďejiny československého území před vystoupením Slovanů. 1964;; Graves: Řecké mýty. 2004;; Pientka: Subarejci a Aesir; v časti Osovia a Araviskovia; Pientka: Lapiti; obe štúdie in: www.arpoxais8.webnode.cz;; https://en.wikipedia.org/wiki/Bell_Beaker_culture ;; indo-european.info/ie/Bell_Beaker_culture;; V. Heyd: When the West Meets the East. The Eastern Periphery of the Bell Beaker Phenomenon and its Relation with the Aegean Early Bronze Age. In: B. Horejs – P. Pavúk eds: Aegean and Balkan Prehistory 2007;; Frinculeasa A., Preda B., Heyd V.: Pit-Graves, Yamnaya and Kurgans at the Lower Danube. Praehistorische Zeitschrift 90, 2015 str.45-113;; B. Marijanovič: Cetinska kultura – rana faza - samostalna kultura ili integralni dio eneolitika. RFF sv. 36/23 Zadar 1998;; D. Periša: B. Marijanovič, Prilozi za prapovijest u zaledu jadranske obale. Recenzia. Arheološki vestnik 54 2003 str. 422-438;; G. Brathová: K problematike kamenných opevnení na Pyrenejskom polostrove od 4. do 2. tisícročia pred naším letopočtom. Bakalárska práca UK Praha 2011;; Olalde et al: The Bell Beaker Phenomenon and the Genomic Transformation of Northwest Europe. Natur, March 8, 2018;; Haak, Lazaridis, Reich et al: Massive migration from the steppe was a source for Indo – European languages in Europe. Nature, March 2, 2015;; Indo-European.info: Quiles Carlos (2017). Indo – European demic diffusion model (3 rd ed.). Bajadoz, Spain: Universidad de Extremadura;; https://en.wikipedia.org/wiki/Haplogroup_R-M269 ; tam i ďalšie odkazy;; eupedia.com/genetics/.35 Černý 2016 str.237n.36 Bosna a Hercegovina 53-65%, Bulharsko 27-34%, Chorvátsko 44-46%, Grécko 14%.37 Dánsko 39%, Nemecko 33%, Bielorusko 23-32%, Anglicko 18-26%.38 Na Jutskom poloostrove to bola pôvodne mezolitická kultúra Ertebøle, ktorá určitý čas koexistovala s kultúrou s lineárnou keramikou. Vystriedala ju kultúra nálevkovitých pohárov. Pôvodne to boli to lovci a rybári (kjokkemoddingy), ktorí sa postupom času začali zaoberať poľnohospodárstvom. K podobným kultúram patrila aj k. Swifterbant v Holandsku a Narva v Rusku.39 Najdôležitejšie lokality: Záví Čemi Šanidár, Karím Šáhir, Mľefaat, Gird Čai /Pečírka 1979 str.84/.40 Clark 1973 str.104n.41 Horizont mäkkej keramiky.

23

42 5537-5152 BC /Pečírka 1979 str.91, 94/.43 Pečírka 1979 str.117; Nováková 1998 str.2744 Nováková 1998 str.28; Samarrská kultúra v južnej Mezopotámii umožnila vznik kultúry Eridu (Obejd 1) a ďalší vývoj až k Obejdu 4.45 Amuk B2, Ras Šamra IV.C /Pečírka 1979 str.119/.46 Hrozný 1943 str.3147 Hrozný 1943 str.31 aď.48 Mersin XXIV-XXI.49 Çatal Hüyük.50 Severná Levanta, oblasť Cháburu a stredného Eufratu.51 Do príchodu Sumerov.52 Aram a Assur, ktorí boli potomkami Šéma, patria zdanlivo k semitským národom. V skutočnosti to boli Protoelamiťania, ktorí sa posemitštili.53 Protohamiti, Protoelamiti, Protochuriti.54 J2b-M102 bola častá v Thesálii a Macedónii, zatiaľ čo J2a-M410 tam má nízke frekvencie.55 Vysoké frekvencie J2a a naopak nízke J2b.56 Ann. Hum. Genet. 2008 Mar 72 (Pt 2) 205-21457 Protosesklo a Sesklo v Thesálii.58 Oliva 1995 str.1159 Výklady I. 1991 str.64. U niektorých ”predpotopných” patriarchov je možné predpokladať ponticko-kaukazský, resp. ponticko-stepný pôvod. Už pramatka Eva (Chawá), má pôvod v churitskom názve bohyne Chepat. Meno patriarchu Noeho sa možno ukrýva v názve rieky Noes, ktorá preteká územím thráckych Krobyzov a vlieva sa do Istru - Dunaja /Hérodotos: Dejiny IV.49/. Noemov pravnuk Šélach má meno odvodené od churitskej bohyne Šala. Podľa HB, boli arménske hory (Urartu, hory Ararat) miestom, kam sa kladú počiatky pronárodov: Šém, Hám, Jáfet. Henoch má náprotivok v národe Héniochov (jv Čierneho mora /Redgateová 2003 str.103/, ale aj oblasť medzi kaukazským Albánskom a Skýtmi, v ponticko-kaspických stepiach /Tacitus: Anály II.68/; grécky výraz héniochoi = vozatajci, je zrejme až sekundárneho pôvodu). V mene Irád resp. Járed sa skrýva názov národa Ádov, oi. aj predkov Hattijcov. Aj v germánskych ságach vystupuje Hati (por. germánsky kmeň Chattov) a Skol (Skolotovia = Skýti), niekde v ponticko-kaspických stepiach /Vlčková 2006 str.252/. Dokonca i Hérodotos pozná Auchata od Lipoxaia /Hérodotos: Dejiny IV.5/. No a Lipoxaios nie je pravdepodobne nikto iný, ako Lapiti, ktorých zakladateľ Lapitheus, bol synom pôvodom severského (Hyperborejci) boha, Apollóna. Jeden z lapitských kráľov sa nazýval Kaineus. S kmeňom Kaini sa stretávame aj v Thrákii, na dolnom toku rieky Marice. A samozrejme i HB pozná Kaina; jednak toho Kaina, ktorý zabil svojho brata Ábela a jednak Túbalkaina (zrejme Tibaréni; vých. Čienomorie /napr. Graves 2004 str.600n./). Zároveň jedným z národov obývajúcich ”zem zasľúbenú”, bol aj Kénan, Kainan. Dokonca je možné, že i v názve blízkych príbuzných Lapitov - u Kentaurov, sa skrýva pomenovanie Kainov (Kaini Taurskí; Krym? Kemi Oba?; por. Taurida - Ifigénia)Všetko teda nasvedčuje tomu, že “predpotopní” patriarchovia spomínaní v HB, boli v skutočnosti kmene, ktoré pôvodne obývali čiernomorské krajiny, či už v stepnej, kaukazskej, alebo balkánskej oblasti. Je teda možné, že buď priamo oni zažili potopu v Čienomorí a následné migrácie /Pientka: Potopa v Čiernomorí/, alebo sa o tom dozvedeli od potomkov priamych svedkov. Spomienky na tieto udalosti do Sýropalestíny, mohli aj priniesť etniká, ktoré tam migrovali zo severu (Amorejci, Hattijci, “nositelia torkézov”...; a samozrejme, mohli o nich počuť i Terachiti a Judejci v Zagrose).

24

Takže príbehy súvisiace s “predpotopnými” patriarchami, sa zrejme odohrávali v neolite a chalkolite, v širšej čiernomorskej oblasti a do predovýchodného rámca ich zasadili až zostavovatelia HB /Pientka: Lapiti; Pientka: Hattijci; Pientka: Potopa v Čiernomorí; Pientka: Kde sa nachádzal raj/.60 Por. napr. Brentjes 1973 str.10361 Kondratov 1974 str.10662 Tzv. Protoelamiťania /Klíma 1976 str.45n/.63 Pientka: Terachiti64 Kimmeri.65 Aškuzai = Skýti.66 Hérodotos: Dejiny IV.567 Targitaos bol otcom Arpoxaia.

25