Pavol Holeštiak

Exulant, ktorý neodišiel (z knihy o Pavlovi Hrtusovi Jurinovi)

Nepochybne každá uzavretá kapitola životných osudov

slovenských spisovateľov niesla v sebe pečať pohnutej doby.

Tvorbu preveril čas. Spisovateľ P. H. Jurina nemohol väčšiu

časť života tvoriť na Slovensku, na svojich Kysuciach, a predsa

ho možno s určitosťou považovať za jedného z najväčších

osobností Kysúc a to nielen v oblasti literatúry či kultúry.

V slovenskom krajanskom svete práve tento severozápadný kút

Slovenska zviditeľnil tým najlepším, priam najveľkolepejším,

spôsobom. Môžeme, pravda, porovnávať jeho videnie tohto

historického regiónu a komparovať s ďalšími, niekedy obdobne

drsnými, smutnými, ale pritom prívetivými obrazmi v dielach

iných kysuckých autorov.

Detstvo a mladosť na Slovensku

Práve obdobie detských rokov i mladosti umelca zanechalo

trvalú a nezmazateľnú pečať v jeho osobnosti, postojoch,

názoroch. Tieto sa naplno prejavili už počas štúdií v Nitre

a v Bratislave, nehovoriac o jeho takmer polstoročnom

austrálskom exile. S kronikárskou presnosťou sa vracal na

miesta svojho detstva a vykresľoval osudy ľudí i krásy kysuckej

prírody. Silná kresťanská viera, lokálpatriotizmus i prirodzené

slovenské vlastenectvo mu boli vštepované už od detstva

a charakterizovali jeho osobnosť po celý život. Jeho vrchársku

tvorbu možno považovať za najprínosnejšiu práve pre historický

kysucký región. Až následne pre slovenský exil.

Rodina

Pavol Hrtus Jurina1 sa narodil 1. októbra 1919 v Turzovke

– Klokočove, v miestnej časti U Jurinov číslo domu 1165 (odtiaľ

umelecké meno Jurina), v magickom prostredí kysuckých chotárov,

rodičom Jozefovi Hrtusovi a Barbore, rodenej Pozlátkovej, ako

prvé zo šiestich detí. Pokrstil ho v Turzovke 5. októbra 1919

kaplán Anton Beňuška. Krstnými rodičmi boli Andrej Koiš a jeho

manželka Rozália, rod. Šamajová. Ďalší jeho súrodenci boli

Peter (1922 – 1994), František (1924 - 1997), Štefan (1928 -

2002), Terézia (1935 – 2001) a Emília (1936 - 2002). Ľudovú

školu navštevoval v Klokočove-Klíne v rokoch 1926 – 1931.

V auguste 1931 odišiel do misijného domu Spoločnosti Božieho

slova (SVD) v Spišskom Štiavniku. Stredoškolské štúdium započal

na Reálnom gymnáziu Tomáša Červeňa v Nitre. Do rodného

Klokočova sa vracal len cez prázdniny. Počas štúdií sa začal

prejavovať jeho literárny talent. Tu sa zoznámil s básnikom

Jankom Silanom, ktorý ho povzbudzoval do ďalšej tvorivej

literárnej činnosti. Pod pseudonymom P. Jarin publikoval básne

v nitrianskom časopise Svornosť a v časopise stredoškolských

študentov Rozvoj.

Začiatkom júla 1937 Pavol Hrtus Jurina miništroval na

slávnostnej vysviacke nového kostola vo Veľkej Turzovke, časti

Klokočov, za prítomnosti Andreja Hlinku.

Univerzitné štúdium

Hoci matka si želala, aby šiel študovať teológiu, P. H.

Jurina počas trvania prvej Slovenskej republiky, konkrétne

v rokoch 1939 - 1944, úspešne absolvoval Filozofickú fakultu

1 Prílohy D1 až D6.

Slovenskej univerzity v Bratislave (súčasná Univerzita

Komenského) a získal titul doktor filozofie (PhDr.). Promócie

vykonal 26. mája 1944. Ale vráťme sa k týmto jeho univerzitným

časom. Počas vysokoškolského štúdia sa zapájal do práce vo

výbore Ústredia slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ).

Popritom prispieval recenziami, kultúrnymi glosami, fejtónmi

a novelami do mnohých novín a  časopisov (Slovák, Slovenská

pravda, Slovenský rozhlas, Kultúra, Nová práca).2 Býval

v známom vysokoškolskom internáte Svoradov, ktorý bol aj sídlom

ÚSKŠ. V roku 1943 mu vyšla, ešte počas štúdia, v Spolku sv.

Vojtecha literárna prvotina s názvom Preťaté ohnivá, v ktorej

dominujú novely s vrchárskou tematikou.

Prekvapivo sa P. H. Jurina nevracal často do obdobia

vysokoškolského štúdia na Filozofickej fakulte Slovenskej

univerzity v Bratislave. Až po rokoch sa v spomienkach predsa

len vrátil aj do neľahkých študentských čias. „Päť rokov, ktoré

som prežil na brehoch Dunaja, ako by mi bolo vypadlo z pamäti.

Ako by som sa k nim ani nepriznával. Ako by som sa za ne

hanbil alebo ich nenávidel. Pravdu povediac, nečakajte od

chasníka z kysuckých lazov, ktorý prišiel do hlavného mesta

s rozhodnutím nebyť na nikoho odkázaný, že sa bude chvastať,

ako výborne sa mu vodilo.“3

Ešte zopár faktov z tohto obdobia. Študenta Pavla Hrtusa

imatrikulovali v Bratislave 7. decembra 1939. Absolutórium

vysokoškolského štúdia dosiahol 18. januára 1944. Jeho práca

niesla názov Z problémov slovenskej literatúry realizmu. Hlavné

rigorózum nieslo názov Dejiny moderných literarúr a slovanská

filológia. Absolvoval ho 20. apríla 1944 s prospechom veľmi

dobre. Vedľajšie rigorózum úspešne absolvoval z filozofie 19.

mája 1944 s prospechom dobre. 2 Slovák – vychádzal od 16. januára 1919 v Ružomberku, neskôr v Bratislave ako denník Slovenskej ľudovej strany. Kultúra – začala vychádzať od februára 1939 v Spolku sv. Vojtecha ako mesačník. Zanikla v roku 1944.

3 BRAXÁTOR, František. Eugen Filkorn, zakladateľ Svoradova, s. 172. Príloha B3.

Profesionálna dráha

Prvého septembra 1944 nastúpil ako kultúrny referent a

redaktor do svojho prvého zamestnania v Spolku svätého Vojtecha

v Trnave. Tesne pred skončením 2. svetovej vojny, v marci 1945,

dostal povolávací rozkaz. Pred narukovaním sa vrátil do

Turzovky. Začiatkom septembra toho roku už pracoval v Spolku

sv. Vojtecha v Trnave ako kultúrny referent. Prácu znovu

prerušil, absolvoval päťmesačnú základnú vojenskú služby

v Ostrave (1. apríl 1946 až 1. september 1946). Po nej sa opäť

vrátil do Trnavy. Redigoval dve edície v Spolku sv. Vojtecha

Dom a Svet, pracoval ako vedúci vydavateľského oddelenia.

V roku 1946 mu vyšli hneď dva preklady diel Sv. Augustína

Aurélia. Išlo o Rozhovory duše s Bohom a Duchovná rukoväť. O

rok nato mu v rámci edície Dom v Spolku sv. Vojtecha v Trnave

vydali román Kameň na kameni. Obálku knihy ilustroval

akademický maliar Ladislav Zaborský. V roku 1948 sa stal

vedúcim vydavateľského oddelenia Spolku sv. Vojtecha v Trnave.

Mal veľkú zásluhu na výbere vhodných rukopisov kníh pre

spomínanú edíciu prekladov Svet. V tom čase politická situácia

na Slovensku nebola jednoduchá. Zanikla Slovenská republika,

značná časť kultúrnej elity národa bola nútená emigrovať do

zahraničia, nastalo prenasledovanie cirkví, priame i nepriame

útoky na slovenskú kultúru.

Literárne a prekladateľské začiatky

Jurinova tvorba sa vyznačovala progresívnosťou aj

v experimentovaní so žánrovou formou. V súčasnosti nie je

žánrová čistota častým javom. Jeho štýl pripomínal typický

slovenský žáner – besednicu s prvkami eseje. Besednicu chápeme

ako príhovor k čitateľovi, čo je výlučne žáner slovenskej

žurnalistiky. Vznikla na základe novinovej ankety

v Pešťbudínskych vedomostiach4 na začiatku roku 1862.5 Ani

v tomto období nechápeme štýl P. H. Jurinu ako niečo hybridné,

negatívne vo vzťahu k žánrovej čistote. Práve naopak, nad

obmedzenosť žánru a neraz priveľkú snahu podriadiť sa mu,

vystupovala kreatívnosť a originalita vyjadrovania i zvolenej

formy.

Básnické začiatky

Obraz osobnosti umelca a diela nemožno vnímať úplne bez

ohliadnutia sa za jeho básnickou tvorbou. Napokon literárne

začiatky P. H. Jurinu boli spojené práve s poéziou, ktorej

zostal, hoci v marginálnej miere, verný i v neskoršom

„prozaickom a publicistickom“ období.

Na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia František

Vnuk nazval v slovensko-amerických novinách Jednota6 tieto

literárne začiatky P. H. Jurinu „pokusnými rozbehmi

v časopisoch pre mládež.“ Boli úzko spojené s nitrianskym

kultúrno-literárnym časopisom Svornosť (kde počas svojich

štúdií vyskúšal tvoriť besednice, fejtóny a krátke poviedky) a

s časopisom stredoškolských študentov Rozvoj. Práve v Rozvoji

publikoval od roku 1936 básne pod pseudonymom P. Jarin ešte ako

študent VI. triedy reálneho gymnázia v Nitre. Redakcia Rozvoja

odporúčala časopis do rúk každého študenta, pretože zabáva a

4 TUŠER, Andrej – FOLLRICHOVÁ, Mária. Teória a prax novinárskych žánrov I, s. 69. 5 SERAFÍNOVÁ, Danuša – VATRÁL, Jozef. Náčrt dejín slovenskej žurnalistiky, s. 181. Pešťbudínske vedomosti vychádzali v rokoch 1861 až 1870 ako orgán Starej školy slovenskej.6 HOLEŠTIAK, Pavol. Slovenské médiá vo svete, s. 87. Jednota vychádzala od 12. mája 1891 v americkom Clevelande. Išlo o kvalitný katolícky fraternalistický dvojtýždenník.

predovšetkým vzdeláva. Vychádzal mesačne, okrem prázdninových

mesiacov júl, august. Časopis zasielali aj do USA.

Verše P. H. Jurinu publikované v Rozvoji naznačovali, že

vyrastá na Slovensku nový básnik. „Je možno veľkým ochudobnením

slovenskej poézie, že Hrtus Jurina nikdy nevydal knihu veršov.

Poézii sa venoval už od svojho nitrianskeho študentského

pôsobenia a predovšetkým jeho verše publikované v Rozvoji

dávali tušiť, že v osobe začínajúceho literáta ide o veľký

talent slovenskej poézie. V tomto období Jurinovho tvorivého

života zohral významnú úlohu poeta Janko Silan, ktorý

vypozoroval literárny fortieľ mladého Kysučana a snažil sa mu

podľa možnosti čo najviac pomôcť realizovať jeho zámery.“7

Sám P. H. Jurina si po rokoch živo spomínal na svoje

básnické obdobie. Uvádzal ďalšieho básnika slovenskej

katolíckej moderny, ktorý ho, takpovediac, vrátil na zem.

„Potom niekedy v kvarte som začal uverejňovať verše

v študentskom časopise Rozvoj pod takým sladkým pseudonymom

Paľo Jarin. No Jarina som potom zradil už kedysi v oktáve, keď

som presedlal z poézie na prózu. Hádam na vine bol tak trochu

Karol Strmeň, s ktorým som sa osobne vtedy ešte nepoznal, ale

chlap mal predsa toľko odvahy povedať mi to tak po lopate, čo

si o mojej poézii myslel: vraj mi to poetické, ak tam vôbec

nejaké je, preteká cez prsty.“8 V každom prípade nemožno presne

vymedziť a zovšeobecňovať, čo bolo hlavným obsahom autorových

básní. V každej jednej sa na báze svojich pocitov zameriaval na

niečo iné, no takmer vo všetkých cítiť vôňu rodnej kysuckej

zeme. Autor využíval viaceré jazykové prostriedky, počnúc

prvkami metafory, prirovnania a pomerne často využíval

frazeológiu, pri ktorej pracoval s jej typickými prvkami –

obrazotvornosťou i ustálenosťou. Nerozpakoval sa v básňach

využívať rázovité kysucké pomenovania či anglické výrazy. To

všetko dotváralo živosť autorovho jazyka a osobitého

7 Pavol Hrtus Jurina. Zborník, s. 33.

8 Pavol Hrtus Jurina, ref. 9, s. 87.

vyjadrovania. Priblížme si niektoré jeho myšlienky vo veršoch.

V básni Pieseň o priepasti autor preklínal noc slovami

macochy. Deň považoval za detské šťastie. Báseň bola akousi

nostalgiou za šťastným a krásne prežitým dňom. Je

pravdepodobné, že verše vznikli až neskoro večer, keď

s nadšením hodnotil prežitý deň a so sklamaním až strachom sa

rútil do tajomstiev tajomnej noci.9 Rovnako i v ďalšej básni

Ranný verš vyjadril úctu ránu, krásnemu začiatku dňa.

S nostalgiou spomínal na predchádzajúce dni, resp. na tie,

ktoré prežil v radosti a šťastí.10

Ďalšej básni, ktorú uverejnil v časopise Rozvoj, pridelil

autor výstižný názov Vyznanie. Nie je však celkom jasné, aké

vyznanie mal P. H. Jurina na mysli. Pripomínalo akési spovedné

tajomstvo. Na jednej strane opísal tých, ktorí sa vyžalujú

z nešťastia, na druhej strane opísal seba ako človeka s prstom

na ústach, a všetky bolesti a trápenia ľudí, ktoré si vypočul,

nedokáže a nemôže rozprávať druhým.11 V poetickej skladbe Klasy

vzdal hold chlebu nášmu každodennému, ktorý sa urodí z pšenice,

vyjadruje úctu k ľudskej práci, pri ktorej sa vlastným potom

kropí úroda. Zistil však, že pot nestačí. Práve v tejto časti

nastala chvíľa, keď sa prejavil Hrtusov kresťanský postoj.

Nazdával sa, že Pán Boh nenechá úrodu zahynúť a malé kropaje

znoja nahradí rosou.12

Básňou Odkaz akoby spomínal na cestu do Izraela. I keď

túto krajinu nikdy nenavštívil, hovorí o zasľúbenej zemi

Kanaán. Prostredníctvom básne poslal pozdrav z tejto krajiny,

ale na druhej strane premýšľal o tom, či skutočne ide o

zasľúbenú krajinu a kládol si básnickú otázku:

„Zvedaví teda nie ste

na tieto divné končiny,

9 Rozvoj, september 1937, roč. 16, č. 1, s. 80.

10 Rozvoj, október 1936, roč. 15, č. 2, s. 39.11 Rozvoj, február 1938, roč. 16, č. 6, s. 135.12 Rozvoj, november 1937, roč. 16, č. 3, s. 107.

kde med i mlieko kanie,

avšak i tŕnie vyrastá?“13

Pavol Hrtus Jurina sa v básni Prosby a dlane zamýšľal nad

významom pokojného oddychu a pozoruhodnou hlavnou myšlienkou.

„V roku je mnoho nedelí.“ Aj takýto názov mohla mať spomínaná

báseň P. H. Jurinu. Nedeľou vyjadroval pokoj, šťastie. Aj

napriek päťdesiatim dvom šťastným nedeliam v roku prízvukoval

autor skutočnosť, že omnoho viac bolo chudobných a smutných

ľudí, ktorí žiadali a prosili o pomoc. Nie každému sa však

dostalo pochopenia.14 Štvorslohová báseň Kam kráčate disponovala

viacerými nosnými myšlienkami. Autor v prvej strofe empaticky

opísal starých ľudí a príchod ich smrti, ktorá podľa dávnej

tradície prichádzala v marci. Druhá strofa vykreslila otcov ako

mocné osobnosti, ktoré aj napriek mnohým prekážkam prechádzali

životom, ale pod ich ťarchou sa nikdy nevzdali. Matka ako

láskavá a obetavá žena vo vzťahu k rodine a svojim deťom bola

obsahom tretej strofy, kým záverečná strofa zvýraznila detskú

nevinnosť, veselosť, zároveň bezbrannosť, pričom sa autor

zamyslel aj nad tým, čo prinesie budúcnosť.15

Prozaické začiatky

V riadkoch umelcovej tvorby, ale aj medzi riadkami, možno

nájsť jeho skrytú dušu, charakter s detailnou vnímavosťou

okolia, hľadajúci pravé a krásne slovo. Priraďovali ho

k prozaikom katolíckej moderny, ktorá sa celkovo blížila

k poetike lyrizovanej prózy ako napr. Jozef Hvišč v denníku

Práca o tom písal 30. marca 1991. Ako autor, o ktorom platilo,

že sa do polohy „človeka z hôr“ nemusel štylizovať,

uprednostňoval vo svojej lexike viaceré druhy expresívnych

13 Rozvoj, marec – apríl 1938, roč. 16, č. 7-8, s. 160.

14 Rozvoj, február 1937, roč. 15, č. 6, s. 137.15 Rozvoj, december 1936, roč. 15, č. 4, s. 86.

výrazov. V jeho textoch k nim patrili najmä početné nárečové

slová, a to jednak špecifické kysucké a jednak širšie známe

dialektizmy,16 neskôr i anglikanizmy.

Knižnú prvotinu Preťaté ohnivá kritika hodnotila

pozitívne. „Jeho Preťaté ohnivá sú v tomto ohľade ozajstnou

novinkou, i keď vieme, že na tomto úseku zdialogizovanej prózy

nezačal prvý, lebo pred jeho tvorbou napísal Hronský svojho

monologizujúceho Pisára Gráča... Hrtusove prostredie v próze je

vzaté zo života kysuckých kopaníc a tak kysucké kopanice po

Kavcových Grapoch opätovne sa dostávajú do literatúry...

Úspešné debutovanie zaväzuje autora k ďalším prácam, lebo jeho

umelecká výška môže sa zmerať ďalšou tvorbou, v ktorej autor

prekoná svoje prvé schémovanie, zatiaľ k jeho výhode len

kompozičného charakteru.“17

Táto prvotina obsahovala päť relatívne samostatných

poviedok:

Dezertér,

Kožuštek,

Migos, papa hubu ham,

Strminy,

Šum polí opustených.

Ten istý literárny kritik Karol Rosenbaum, píšuci pod

skratkou K.M.H., publikoval na prvotinu P. H. Jurinu ďalšiu, už

rozsiahlejšiu recenziu, tento raz v Slovenských pohľadoch.

Konštatuje, že: „Prvý text hovorí Otec nebeský, ktorý

kontroluje svoje ´dietky´ na zemi. Tento text je

charakterizovaný osobitným štýlovým uplatnením. Takýto druh

prózy je ojedinelý. Dvojice dialógu a monológu úspešne využil

v práci Migos, papa hubu ham... Hrtus kompozične dobre využil

postavenie dialógu a monológu a povýšil ho na organizujúci

element... Všetky prózy majú v sebe zapojený motív preťatých

16 Pavol Hrtus Jurina, ref. 9, s. 21. Prílohy C1 až C11.

17 Obroda, 1944, č. 9, s. 461.

ohnív. Z celej knihy cítiť určitú religióznu náplň.

V súvislosti so súčasnou literatúrou vyslovujeme konštatovanie

o kompozičnom súvise s Hronského Pisárom Gráčom, ktorý sa

v hlavných črtách zjavuje pri Hrtusovom úsilí zapájať hovorové

prvky do kompozície. Hrtus, i keď jeho tvorba je výsledkom

častých kompozičných úsilí o schémy (a schéma je vždy

nebezpečenstvom), rozšíril podstatne kvality dnešnej slovenskej

prózy.“18 Pre mladého, začínajúceho autora boli takéto slová

kritika iste poctou i motorom do budúcej tvorby. Do edičného

programu Spolku sv. Vojtecha odporučil túto knihu známy

literárny kritik Jozef Kútnik Šmálov.

Vrchárska atmosféra doslova dýchala z autorovho pera. Jeho

štýl sa po rokoch, pochopiteľne, zmenil. Bol istejší,

subjektívnejší, a tiež vyhranenejší. V každej novele Jurina

predkladal svoj obraz osobnosti. Originálnosť diela nedosiahol

len svojskou kompozíciou, ale aj spojením reálna a neskutočna.

Spisovateľ mal zrejme na mysli tie pocity, keď sa človek cíti

slabý a sám sa nevyzná v tom, čo nadnáša jeho život z roviny

drsnej skutočnosti k oblakom.

Hlavný hrdina zosobňoval zvyčajne jednoduchého človeka,

ktorý zápasil s vlastnými predstavami, svedomím, myšlienkami.

Rozprával sa s nimi, oponoval im a tak sa Jurinovi darilo

posúvať dej. Čitateľ pociťoval akúsi tajomnosť až strach

o hlavného hrdinu. Detailne priblížil aj priestorový rámec,

v ktorom sa hlavná postava nachádzala. Osobitne využíval

personifikáciu prírody. V novelách sa s ňou hlavná postava

stotožnila, bojovala s ňou, aby časom dosiahla svoj cieľ a s

prekonávanými prekážkami a blížiacim sa víťazstvom sa dej

stupňoval. Novely prinášali témy človeka a hôr, vrchov. Tu sa

človek cítil väčšmi zviazaný s nadprirodzenými silami. Veril

v spravodlivý posmrtný život.

V poviedke Dezertér umelec využíval bohatú slovnú zásobu

18 Slovenské pohľady, 1944, s. 276 – 277.

kysuckých nárečových prvkov, viaceré sa dnes už vyskytujú len

vzácne (napr. slovakizované nemecké slovo prídašok –

prístrešok). Venoval sa príčinám smrti samotárskeho furmana,

ktorý narušil spojivá s dedinským kolektívom. V ďalšej poviedke

Kožuštek mu išlo, okrem iného, o istý morálny príkaz, kde

mamonársky egoizmus rušil spojenie aj tých najpevnejších

príbuzenských zväzkov. Autor každú kapitolu začínal príhovorom.

Jazyková štylizácia pripomínala liturgický jazyk, kde Jurina

preukázal svoje jazykové bohatstvo. Takticky spracovanou

kompozíciou nepriamo pranieroval nenásytnosť ľudí a nekorektné

vzťahy medzi ľuďmi. Konflikt vecnej a falošnej viery v príbehu

o dvoch osamotených ženách vykreslil v poviedke Strminy.

Protikladné hlasy svedomia ich vyháňali do osídiel smrti.

Debutové dielo Preťaté ohnivá netvorili v pravom slova

zmysle poviedky, neboli to však ani novely. Chýbala v nich

čitateľmi očakávaná uzavretosť. Príznačný motív Preťatých ohnív

znázorňoval protiklad ducha a hmoty, dobrosrdečnosti a egoizmu.

Z umeleckého hľadiska išlo dozaista o kvalitné literárne dielo.

V roku 2006 vyšlo druhé vydanie knihy Preťaté ohnivá

v pôsobivej grafickej úprave vo Vydavateľstve Spolku

slovenských spisovateľov v Bratislave. Za pozornosť stojí

skutočnosť, že obálku realizovala Hana Kohútová, autorkou

doslovu bola Dagmar Kročanová – Roberts, ktorá priamo a

výstižne pomenovala i slabšie stránky autorovho diela.

„Hrtúsov román Kameň na kameni je Apokalypsou a Jóbovou

knihou kysuckých grapov.“19 Svojho času chcel tento román

vstúpiť do svedomia tým, ktorí v dôsledku vojne zapochybovali

o platnosti večných právd. Išlo o posledné literárne dielo

napísané Jurinom na Slovensku. Obálka knihy bola dielom

akademického maliara Ladislava Záborského, autora známeho

duchovne ladenou tvorbou. Kameň na kameni autor rozčlenil na

šestnásť kapitol označených len rímskymi číslicami, bez

konkrétnych názvov. K významným a popredným dielam lyrizovanej

19 Čepan, Oskár: Raná próza Pavla Hrtusa Jurinu. In: Slovenská literatúra, s. 80.

prózy sa zaradil vďaka „jurinovsky“ spracovanému textu

i stavbe, na ktorých možno názorne dokumentovať rozmanité prvky

a postupy modernej slovenskej prózy. P. H. Jurina tu čerpal

opäť námety zo životných tragédií dedinského človeka.

Pomocou náboženskej tematiky popretkávanej v deji dodal

príbehu vážnosť, pričom miestami cítiť akúsi pochmúrnosť až

pesimizmus. „Jób sa ponížene prikrčí a jeho odpoveď je: -

Položím ruku na ústa svoje. Teraz sa však dvíha Poľuša. Odpovie

ona, keď zamĺkol ten, ktorému patrila otázka. Nepoloží ruku na

ústa, ale povie: - Brány smrti nie sú mi otvorené a brány

temnoty som nevidela. Otvoria sa však i brány smrti. Nebudem na

to dlho čakať. Duch môj sa zužuje, dni sa mi skracujú. Hrob je

mojím domom a v tme som si ustlala.“20

Čitateľovi P. H. Jurina pravdivo a do hĺbky priblížil

vzťahy v rodine i spoločnosť na dedine. Spracovanie i ťažšej

témy sa javilo pre Jurinu ako pohrávanie sa so slovami. Vo vete

ich postavil na miesto, o ktorom by iní spisovatelia ani

neuvažovali. A práve neopakovateľným, svojským jazykovým štýlom

bolo a je dielo pre čitateľa atraktívne, vťahuje ho do deja.

Týmto posunulo hranice komunikácie medzi ním a hlavným hrdinom.

Symbolicky prepojil stavbu života hlavnej postavy so stavbou

miestneho kostola. Keď už recipient očakával, že sa hlavný

hrdina podvolil osudu a z jeho stavby nezostane kameň na

kameni, hrdina nečakane povstal. Idea povzbudenia, aby človek

v živote s láskou prijímal pridelené kríže, sa tiahlo týmto

dielom, pretože „vita sicut laterna in vento posita“, čiže

„život je lampa vystavená vetru.“

Aj toto dielo v tom čase literárna kritika prijala

pozitívne. Priblížme si jednotlivé hodnotenia. Už na začiatku

si recenzent pomohol kladným postojom ku kvalite Jurinovej

knižnej prvotiny: „Pavol Hrtus Jurina vstúpil do slovenskej

literatúry umelecky vyzrelým debutom, zbierkou próz ´Preťaté

20 Hrtus Jurina, Pavol. Kameň na kameni, s. 5.

ohnivá,´ r. 1943... Kompozícia románu je odlišná od kompozície

doterajších slovenských románov... Hrtus utvoril tak novú

postavu v galérii nepočetných markantných postáv slovenskej

prózy... Kladom románu a autora je samostatná cesta a ideová

koncepcia románu. Stretli sme v ňom autora ideove hlbokého

a nie autora s náhodnými koncepciami, korigovanými často až po

ukončení diela. Chválitebná je aj jeho príchylnosť k reálnemu

životu.“21

Recenzent však vytkol aj určité nedostatky, resp. poskytol

iný pohľad, ktorý však akoby už sčasti pramenil z novej

politickej situácie po druhej svetovej vojne (aj) na Slovensku.

„V románe vidíme kompozičný artizmus, nebezpečný pre ďalší

vývin autora. Ide o to, že zmena sociálnej štruktúry nášho

kolektívu nezapôsobila ešte na prózu účinne. Myslíme tu len

a len na vážne vystríhanie, ktoré napospol vyslovili všetky

články a recenzie... mladý a nádejný autor prepínal jej

možnosti umeleckými komplikáciami, priečiacimi sa románu ako

druhu a priečiacimi sa aj samej epičnosti...“22 Kritik P. H.

Jurinu vyzdvihol dokonca nad Rázusa, pričom skonštatoval, že

Hrtus zotrval na predošlom videní tém z hľadiska regionálneho

(kysucké kopanice) a religiózneho (náboženské vnímanie).

Prekladateľské začiatky

Krátko po skončení druhej svetovej vojny, v druhej

polovici roka 1946 vyšli Jurinovi preklady diel sv. Augustína

Aurélia s názvom Duchovná rukoväť a Rozhovory duše s Bohom

podľa textu z knihy Fasciculus Divini amoris (Cassoviae, typ.

Acad. 1732). Knihu vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave ako prvý

zväzok edície Základ s cirkevným povolením Apoštolskej

21 Slovenské pohľady, 1948, s. 52 – 53.

22 Slovenské pohľady, ref. 23, s. 53.

administratúry v Trnave. Duchovná rukoväť obsahovala 36

kapitol, kým Rozhovory duše s Bohom tvorilo 37 kapitol. Dielo

disponovalo množstvom úvah o Bohu, výrazne nábožensky,

filozoficky ladené. Štýl jazyka vyplýval z doby vzniku, resp.

prekladu (vrátane vtedajšej jazykovej normy). Môžeme hovoriť

o náboženskom štýle, kde sa P. H. Jurina ukázal ako kvalitný

prekladateľ pôvodného textu z latinského jazyka. Keďže išlo

o jeho prekladateľskú prvotinu v dvadsiatich siedmich rokoch

života, možno to považovať za ďalší pozoruhodný úspech

nádejného literáta.

Priblížme si úryvok z predhovoru autora sv. Augustína

v pôvodnom znení, ktorý zdôvodňuje napísanie tohto diela.

Zrejme podobný úmysel mal aj sám P. H. Jurina pri preklade

tohto diela: „Keďže sme vystavení rozličným nástrahám, nebeská

túžba veľmi ľahko v nás ochladne. Potrebujeme preto ustavičného

pobádania, aby sme sa zobudili a poponáhľali vrátiť sa opäť

k Bohu, k pravému a zvrchovanému dobru, keď sme sa už od neho

odvrátili. Nenapísal som teda túto knižku z nejakej

rozmarnosti, ale z veľkej lásky k Bohu, aby som mal vždy pri

sebe o svojom Bohu krátku príručku, zostavenú z prekrásnych

rečí svätých Otcov. Príručku, ktorá by pri čítaní zapálila

a roznietila lásku a prítulnosť k Bohu, keď vo mne chladne.

Prispej mi teda na pomoc, Bože môj, ktorého hľadám, ktorého

milujem, ktorého srdcom i ústami, celou svojou silou cítim,

chválim a velebím.“23

Podľa vyjadrenia Eleny Kukučkovej v Katolíckych novinách

P. H. Jurina majstrovsky preložil tieto meditatívne spisy.

Súčasne sa venoval aj prekladu z talianskej literatúry.24

23 AURÉLIA, sv. Augustína. Duchovná rukoväť a Rozhovory duše s Bohom, s. 9.

24 Katolícke noviny, 13. 11. 1994, roč. 109, č. 46, s. 14.

Publicistické začiatky

Pavol Hrtus Jurina publikoval v priebehu študentských

rokov a druhej svetovej vojny niektoré svoje príspevky

v denníku Slovák (prózy v nedeľnom vydaní týchto novín) a tiež

v Slovenskej pravde, Plameni, Novej práci či Verbume. V roku

1941 publikoval P. H. Jurina, ako vysokoškolák bývajúci

v internáte Svoradov, Synovský pozdrav venovaný šesťdesiatke

Dr. Eugena Filkorna, zakladateľa a riaditeľa Svoradova.

Zdravicu vyriešil kompozične zaujímavo, keď iniciálky

začínajúcich slov v odsekoch vyjadrujú želanie v latinskom

jazyku: AD MULTOS ANNOS. Ocenil Filkornov príhovor na začiatku

nového akademického roka i jeho všestrannú prácu pre slovenské

vysokoškolské študentstvo.25 P. H. Jurina naznačil týmto svoju

budúcu plodnú publicistickú aktivitu a nebojácnosť púšťať sa do

rôznych tém, čo potvrdil aj neskôr vo svojich originálnych,

plamenných prejavoch na kongresoch Združenia austrálskych

Slovákov či nekrológmi publikovanými v Slovenskom štíte.

V novembri 1941 publikoval riport z posledných príprav na

študentský zjazd Ústredia slovenských katolíckych študentov

v Nitre pod názvom Nitra, Nitra, Nitra... So zanietením

priblížil aktivity súvisiace s hektickou atmosférou prípravy

podujatia. Autor riportu sa ukázal ako plný elánu a ani náhodou

sa neponášal na neskoršieho zatrpknutého publicistu v exile.

Práve naopak, cítiť tu chuť do života s výhľadom sľubnej

kariéry. „Na vidieku stovky študentov čakajú na tie slávnostné

dni, keď budú môcť vtiahnuť do tohto Pribinovho mesta, aby tu

manifestovali, aby prisahali na najzákladnejšie prvky nášho

bytia, aby nabrali síl do novej akcie.“26

25 BRAXÁTOR, ref. 5, s. 37 – 39.

26 BRAXÁTOR, ref. 5, s. 112. Pôvodne uverejnila tento riport Slovenská pravda dňa 09.11.1941.

Za pozornosť stojí vtipná spisovateľova úvaha

o priezviskách študentov bývajúcich na bratislavskom

vysokoškolskom internáte Svoradov, ktorej dal príznačný názov

Svoradov nejestvuje! Tieto priezviská rozdelil na zvieracie,

ktoré sa majú schovať pred potopou do korábu (Húska, Kačír,

Kohút, Kozlík, Macek, Líška, Račík, okrídlenci ako Sojka,

Sýkora, Ďateľ). Nechýbali ani profesijné, či remeselnícke

priezviská typu Kováč, Kočiš, Remenár, Tesárik, Rešetár,

Tkáčik, Husár, Karčmárek, Švec a pod. Pohral sa s fantáziou

a štýlom sebe vlastným s využitím týchto priezvisk spolužiakov.

„Ani by človek nevedel, na čo všetko sa pamätalo, keď sme

vchádzali do korábu. Pomyslite si, čo tu všetko máme. Bohatý

inventár: V jednej klietke Halienka v inej Kalamár, kdesi zasa

Kapec, ba dokonca v jednej aj Kaša, i Orješok som našiel

i Korec, Pažitku – ba dokonca aj Šidlo. Pomyslite si: Šidlo

musí mať zvláštnu klietku! Šidlo predsa patrí Švecovi. Teda tam

s ním.“27

Stopy k publicistickým začiatkom umelca vedú aj cez

mesačník Kultúra, ktorý vydával Spolok sv. Vojtecha v Trnave.

Prvou Jurinovou poviedkou v tomto periodiku bol Dezertér - prvá

poviedka z jeho knižnej prvotiny a vyšla mu tu v roku 1943 aj

recenzia knižného debutu Preťaté ohnivá.

2.Pavol Hrtus Jurina - tribún austrálskych Slovákov

Kto by zabudol na vôňu rodnej zeme, na prostredie, ktoré

sa človeku vtlačí kdesi hlboko ako nezmazateľná pečať? Každý má

svoju kotvu v srdci, svoju prisúdenú zem, svoju vlasť. Vo

27 BRAXÁTOR, ref. 5, s. 188.

chvíľach, keď sa podlamujú kolená a človek už nevládze, slúžia

tieto hodnoty ako oporný pilier. Spisovateľ P. H. Jurina nebol

výnimkou, skôr typickým príkladom. Rodák z Klokočova, ktorý si,

prinútený novými okolnosťami, začal hľadať nový domov. Ďaleko

ho vietor (či okupácia krajiny) zavial od Chalupiska, od

Chovančíkovej jamy, od milovaného kraja. Na rodnú otčinu

zostali spomienky na celý život a „len“ jej vyznaná láska

v riadkoch textu na papieri.

Azda najvhodnejším a najpriliehavejším pomenovaním exilu,

vystihujúc jeho podstatu, sa stala myšlienka Karla Hvížďalu,

nestora českej žurnalistiky: „Skúsenosť exilu sa v posledných

desaťročiach stáva základnou skúsenosťou ľudstva...“28

Fenomén slovenského zahraničia začal v spoločnosti

výraznejšie rezonovať najmä v poslednom období. V odbornej obci

sa skúmal z viacerých hľadísk a, pochopiteľne, z viacerých

uhlov pohľadu. Zrkadlom doby sa stala periodická tlač krajanov,

ktorá ako samostatná špecifická kronika zachytávala život

príslušnej komunity.

Hoci Austrália nepatrila medzi najfrekventovanejšie

cieľové stanice slovenských exulantov, postupne sa tu usadila a

vyprofilovala zaujímavá, približne dvadsaťtisícová diaspóra

krajanov, ktorá bola od rodného Slovenska najvzdialenejšia. Nie

však duchovne. Medzi najvýznamnejšie osobnosti tunajších

Slovákov nepochybne patril aj spisovateľ a publicista Pavol

Hrtus Jurina. Výstižne pocity exulanta pomenoval „básnik

stratenej slovenskej slobody“ - františkánsky kňaz, Rudolf

Dilong: „Emigrácia je strašná forma života, pre inteligenta

a kresťana trestom za vlastné hriechy a viny, alebo

nezaslúženou ochranou Božou?“29 V súčasnosti sa opakuje

v rôznych podobách reality šou toho, čoho sa stal svedkom

a priamo zainteresovanou osobou vo vtedajšom tzv. slobodnom

28 HVÍŽĎALA, Karel. Moc a nemoc médií, s. 162.

29 Ja, Rudolf Dilong, trubadúr, s. 9.

svete v čase studenej vojny i P. H. Jurina. Kvalita diela sa

nerovnala čítanosti či sledovanosti. „Aká je teda kvalita,

o ktorej hovoríme, ak berieme do úvahy účastníkov týchto

mediálnych systémov? Je to tá kvalita, ako ju chápeme my,

vedci, kvalita, ktorá vyhovuje z hľadiska úspešnosti mediálnej

prevádzky, alebo je to kvalita, ktorú hľadá a nachádza

konzument a recipient v produktoch všetkých médií? Dohoda na

všeobecne platných kritériách v žurnalistike je iba želaním.

Diskusie o kvalite budú vždy sprevádzané ideologickými,

profesionálne etickými a v neposlednom rade hospodárskymi

faktormi, a čiastočne sú dokonca determinované.“30 Pravda,

problém je širší i dnes. Kto určuje hodnotu (kvalitu)

literatúry (reklama v médiách, recenzenti, vydavateľské domy,

čítanosť, atď.)?

Jeho tvorba nebola ani zďaleka mohutne propagovaná

a publikovaná, ako tomu bolo u jeho súčasníkov, spisovateľov

tvoriacich na Slovensku, poplatných v nejednom prípade dobe

totalitnej komunistickej moci. To P. H. Jurina neraz ostro

odsudzoval (prípady Vojtecha Mihálika či Karola Rosenbauma).

V Austrálii, ale aj v celom „slovenskom krajanskom svete“ nemal

možnosť osloviť taký počet potenciálnych čitateľov ako

spisovatelia na Slovensku. Navyše v tom čase sa u nás čítalo

podstatne viac. Jeho priateľ, exilový súputnik v Austrálii,

historik, František Vnuk si zaspomínal na odmietanie P. H.

Jurinu pokračovať v literárnej tvorbe: „V minulosti sa niekoľko

ráz zapovedal, že už nenapíše ani jeden riadok. Vraj pre koho

a načo? Ale, chvalabohu, dlho nevydržal. Písanie potreboval

pre život tak naliehavo ako dýchanie.“31

Pavol Hrtus Jurina sa nedal počuť prvýkrát, že odmietol

ďalej písať. Jeho určitá zatrpknutosť bola všeobecne známa. Už

v roku 1964, po vydaní prvej jeho knihy v Austrálii písal

30 Vedeckovýskumné dimenzie žurnalistickej komunikácie. Zborník z medzinárodnej konferencie Katedry žurnalistiky FF KU, s. 41.

31 Pavol Hrtus Jurina, ref. 9, s. 16.

vtedajšiemu zodpovednému redaktorovi Slovenského štítu

Bernardovi Navrátilovi, nasledovné rozhodnutie: „...je dosť

možné, že v dohľadnom čase ma znovu budete prosiť o príspevky

do Štítu. Robil som tak vždy s ochotou, veď mi bol Štít vecou

srdca. Bol som mu pri zrode, ba aj meno som mu dal, preto tým

trpkejšie mi padne lúčiť sa s ním. To akoby som trhal kus

vlastného tela. A predsa nevidím iného východiska. Sú medze

trpezlivosti a skoro by som povedal – zdravého rozumu.“32

Vzápätí uviedol skúsenosti z predaja jeho knihy Z reči do reči.

Jeho znechutenosť oprávnene pramenila najmä z nedocenenia.

Krajania nedokázali v tom čase pochopiť veľkosť jeho úsilia

a kvalitu jeho diela.

Braková, komerčne zaujímavá, duchovne chudobnejšia tvorba

oslovovala už v tom čase naplno čitateľskú verejnosť, čo P. H.

Jurinu značne roztrpčovalo. „Bieda bola a je údelom slovenského

spisovateľa v exile. Ale tak nám treba. Aj na prvácku abecedu

nám treba privyknúť. Bolo mi všelijako, keď sme toť vlani

preberali v škole americký román od H. Lee ´To kill

a mockingbird.´ Hneď na prvej stránke obálky mi to dávajú

poňuchať. Píše sa tam veľkými literami, aby mi to bilo do očú:

Táto kniha vyšla zatiaľ v náklade jedenásť miliónov exemplárov!

Tu si tie nuly domýšľame a fantáziou pridávame. Alebo si

pohrávame s nimi ako kocúr s myšou pre vlastnú pasiu. Alebo im

dávame metaforický význam, že je to vlastne o nás reč

a o hodnote, na ktorú sme zredukovaní. Draho sme platili za

dúšok slobody. Nulami.“33

Zaujímavou skutočnosťou bolo, že P. H. Jurina pri knižnom

publikovaní nezriedka prerábal jednotlivé prózy. Konkrétne

novelu Rana uverejnili v knihe Jazva, ale pod iným názvom

a s pozmeneným textom. Novelu V troch vodách uverejnili zasa

v knihe Pred anjelským trúbením, v tomto prípade ako tri

samostatné novely. Poviedku Svetluška z menšej časti použil

v ďalšej novele v knihe Pred anjelským trúbením. 32 Pavol Hrtus Jurina, ref. 9, s. 93. Bernard Navrátil používal pseudonym Branislav. 33 HRTUS JURINA, Pavol. Šľapaje, s. 162.

Život v exile

Po prevzatí moci komunistami, Pavol Hrtus Jurina 1. mája

1948 emigroval cez Česko (Aš) do Nemecka (Schwabach pri

Norimbergu, Amberg), kde zostal v zbernom tábore utečencov

v americkom okupačnom sektore Nemecka. Začiatkom decembra 1948

odcestoval loďou do Austrálie. Nikdy sa odtiaľ fyzicky už

nevrátil. Od januára 1949 pracoval v južnej Austrálii ako

stavebný robotník, vo fabrikách a tiež ako železničný robotník

Juhoaustrálskych železníc (South Australian Railways) v stanici

Tailem Bend pri rieke Murray. Stál pri vzniku Združenia

austrálskych Slovákov, spoluzakladal časopis Slovenský štít,

ktorému dal aj názov. V tom čase nadviazal priateľstvo s

ukrajinskou emigrantkou žijúcou v Austrálii. V polovici januára

1951 zmenil zamestnanie a začal pracovať v Melbourne ako

úradník vo firme Olympic Cables.

Následne sa zamestnal v rokoch 1952 – 1962 v strojárskej

firme Vickers Ruwolt – Heavy Engineering v Melbourne.

V decembri 1955 sa oženil s chorvátskou emigrantkou Dariou

Šupičićovou, pochádzajúcou z ostrova Silba v Dalmácii, s ktorou

prežil bezdetné manželstvo. Neraz vo svojich prózach spomína

fiktívneho syna s menom Marián (volal by sa tak z úcty k Panne

Márii). V období 1962 – 1985 pôsobil Pavol Hrtus Jurina ako

profesor latinčiny, literatúry a filozofie na austrálskych

katolíckych stredných školách Marist Brothers College v Mount

Waverley (predmestie Melbourne) a St. John´s Regional College

v Dandenongu. Od jeho blízkeho rodinného príslušníka sa nám

podarilo zistiť pomerne málo známy fakt, že vlastnil

v Austrálii mäsiarstvo.

V Melbourne mu v roku 1964 vyšla prvá exilová kniha Z reči

do reči, ktorá sa zaoberá zložitými osudmi prvých Slovákov

v Austrálii. O päť rokov vydal v Melbourne ďalšiu knihu Dávno a

potom, v ktorej sa vrátil k motívom rodných Kysúc. Slovenskí

jezuiti v kanadskom Galte mu v roku 1972 vydali vo

vydavateľstve Dobrá kniha zbierku meditatívnych próz Daň

z krvi. V roku 1979 vydal Pavol Hrtus Jurina hneď dve nové

knihy. Desiatim svojim novelám dal názov Jazva a ďalšiu knihu

próz s kysuckou tematikou pomenoval My vrchári. O tri roky

neskôr vydal knihu reflexívnych próz a esejí Šľapaje.

Aktivity Pavla Hrtusa Jurinu za nezávislosť Slovenska

Hodnotovo P. H. Jurinu úplne prirodzene formovalo jeho

kysucké okolie v mladosti a taktiež jeho štúdiá či už v Nitre

alebo v Bratislave. Hoci sa politicky výrazne neangažoval,

poznačila ho i doba národnej emancipácie a študentský život

v prvej Slovenskej republike. Zastával nekompromisné stanoviská

i voči ideológii, ktorú neuznával. „Komunizmus nemá miesta pre

prísneho Zákonodarcu, podľa toho vyzerajú aj jeho praktiky.

Päťdesiat, šesťdesiat miliónov mŕtvych. Ktože ich spočíta?

Všetko hekatomby na slávu Marxovi a jeho poskokom typu

Leninovho a Stalinovho.“34

Nehanbil sa verejne odsudzovať, otvorene kárať

a vyjadrovať názor proti názorom iných. Do protikladu staval

slovenské a neslovenské, neraz protislovenské. Nepatril

k obdivovateľom Eduarda Beneša. „Veď ten krpatý lancušník, ako

by ho nazvali moji Kysučania, zúril proti všetkému, čo chcelo

byť slovenské. Rešpekt? Rozhodne nie pre Beneša.“35 Súdil,

karhal, kritizoval. Ale i nekonečne miloval svojich rodákov, ku

ktorým chcel tak veľmi patriť. A ku ktorým aj patril. Jeho

názory na štátnu samostatnosť Slovenska boli jasné, priezračné,

34 Svetoň, Luboš. Austrálčan zo mňa nebude. In: Literárny týždenník 2. augusta 1991, roč. 4, č. 31, s. 11.

35 Svetoň, Luboš, ref. 36, s. 11.

nekompromisné. Dlhé desaťročia patril k jej vášnivým zástancom.

Napokon sa jej obnovenia v roku 1993 dožil.

Patril k zástancom všetkého slovenského. Nebol len

Slovákom v Austrálii, patril ku skutočným osobnostiam

celosvetového slovenského krajanského života. Človek

rozhľadený, milujúci a hľadajúci pravdu svojich vrchárov. I keď

stále nedocenený, svoj odkaz ukryl vo svojom knižnom diele

a publicistike, ktoré po sebe zanechal.

Vráťme sa však ešte naspäť. Spisovateľ P. H. Jurina rád

spomínal na pohnuté časy, keď Slovensko získalo v roku 1938

najskôr autonómiu a o takmer pol roka aj štátnu samostatnosť:

„Úprimne sa priznám, trochu som sa hanbil, že som prišiel do

Bratislavy už prineskoro. Drmalo to nami študentmi na

nitrianskom či akom gymnáziu, keď sme dychtivo sledovali, ako

sa naši Svoradovčania držali v roku 1938, ba ešte i v prvých

mesiacoch tridsiateho deviateho, či vlastne vtedy najviac, keď

sa sloboda rodila. A my sme medzi nimi neboli. Drmalo to nami,

nedalo posedieť.“36

Významný slovenský exilový činiteľ, člen Slovenského

ústavu v Ríme, súčasný poslanec NR SR za SNS Jozef M. Rydlo sa

v jurinovskom duchu prednedávnom vyjadril o doposiaľ

nedostatočne docenených zásluhách slovenského exilu:

„Slovensko, člen Organizácie spojených národov, člen

Európskej únie, člen NATO, UNESCO, OECD... Slováci –

rešpektovaný národ v srdci Európy – zástava samostatného

Slovenska veje vo vetre v New Yorku, v Paríži, v Moskve

i v Pekingu, v Canberre i v Buenos Aires, v Kapskom Meste

i v Montreale... Človeku mojej generácie sa zdá, že sníva,

a ešte intenzívnejšie vníma veľkosť Boha a jeho mlyny

klepotajúce v prúde večnosti.

Cesta k samostatnosti nebola ľahká. V rokoch komunistickej

totality jej myšlienku udržiavali iba slovenskí utečenci, najmä

slovenskí kňazi, ktorí vykonali úctyhodnú prácu. Dodnes zostáva

36 BRAXÁTOR, ref. 5, s. 173.

nedocenená, budúce pokolenia Sloveniek a Slovákov si však raz

určite uvedomia, že bez ´obetavej generácie´ by nebolo

slovenskej štátnej samostatnosti.“37

Jozef M. Rydlo pokračoval praktickým poukázaním na zásluhy

slovenského zahraničia, ktoré nemožno chápať ako marginálne, na

druhej strane možno nie vždy rozhodujúce. V každom prípade jeho

výpočet v súčasnosti musel zaznieť napriek prehlušujúcim hlasom

obchádzajúcim nespochybniteľné fakty. V týchto riadkoch

nachádzame aj zásluhy Pavla Hrtusa Jurinu o národný a kultúrny

slobodný slovenský život. V príhovore Jozef M. Rydlo pokračoval

nasledovne:

„Bez Slovenskej ligy v Amerike by nebolo Česko-Slovenska.

Bez Slovenského ústavu by nebolo slobodnej slovenskej vedy. Bez

Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí by nebolo

slobodnej slovenskej kultúry. Bez Slovenského ústavu sv. Cyrila

a Metoda v Ríme by Slovensko dávno stratilo svoju milenárnu,

kresťanstvom formovanú tvár. Bez Svetového kongresu Slovákov

a jeho predchodcov by myšlienka slovenskej štátnej

samostatnosti vyhasla... Slovenské vysťahovalectvo najprv,

slovenský exil potom, i dnešná emigrácia zostávajú

neprebádanými stránkami minulosti i súčasnosti nášho národného

spoločenstva.“38

Aj po rokoch sa P. H. Jurina nezaprel, keď v rozhovore pre

známy spoločenský, obrázkový časopis Život v roku 1991 bez

okolkov zopakuje svoje názory na vtedajšie politické dianie či

novodobú národnú emancipáciu Slovákov: „Je mnoho takých aj tu

medzi nami, čo portrétujú Slovensko ako český apendix, len čosi

ako prívesok, v lepšom prípade ako dve zrastené blizňatá. Teda

ja medzi nich nepatrím. Počúvajte Ďuricu a Vnuka, nie tých, čo

utiekli od mníchovského plného válova, kde velebili

čechoslovakizmus. Ďurica a Vnuk vám povedia, kde je pravda:

Slováci majú Božie i prirodzené právo riadiť si vlastný osud.

Nepúšťajte na nich kadejakých strašiakov, nenadávajte im preto 37 Slovenské zahraničie, 2007, roč. 12, č. 1, s. 1. 38 Slovenské zahraničie, ref. 39, s. 1.

do klérofašistov. Ak sa nechcete pripojiť, aspoň ustúpte

a nehulákajte, neprehlušujte hlasy, čo doliehajú od brehov

Kysuce, Váhu, Hrona i Oravy: Žije, žije duch slovenský, bude

žiť naveky... Sám, aj bez Čechov!“39

Kultúrno-spoločenské aktivity Pavla Hrtusa Jurinu

Ku komplexnému náhľadu na osobnosť Pavla Hrtusa Jurinu

patrí nielen jeho prozaická, básnická, prekladateľská či

pedagogická činnosť, ale aj konkrétne kultúrno-spoločenské

aktivity v rámci slovenskej komunity v Austrálii. Od počiatku

sa aktívne zapojil do „organizovania krajanskej pospolitosti

v Melbourne“40 v rámci Združenia austrálskych Slovákov. Je

potrebné uviesť jeho vysoko hodnotené slávnostné prejavy na

kongresoch austrálskych Slovákov,41 či organizovanie tradičného

rozdávania darčekov pre deti 6. decembra, kde sám P. H. Jurina

chodil v preoblečení za Mikuláša. Príchodom nových emigrantov

po roku 1968, zvýšil sa medzi slovenskými krajanmi v Austrálii

aj počet najmenších rodinných príslušníkov.42

Aktívne sa zúčastňoval na púti austrálskych Slovákov

k lurdskej jaskyni v Caveate.

V rámci činnosti tamojšieho ochotníckeho divadla si zahral

dokonca niekoľko hlavných postáv. V divadelnej hre Auto

účinkoval P. H. Jurina spolu s F. Tatranským a p. Bandovou.

V Čechovovej veselohre Obluda stvárnil statkára Smirnova. Túto

hru uviedli pri otváraní prvého slovenského kultúrneho spolku

v Adelaide.43 39 Život, 1991, roč. 41, č. 44, s. 7.

40 Kalendár austrálskych Slovákov na rok 1957, s. 29.

41 Hrtus Jurina, Pavol. Diera do sveta, s. 131 – 138.

42 Slovenský štít, február 1969, roč. 19, č. 1, s. 8. 43 Informácie sú z Kalendára austrálskych Slovákov na rok 1957 a taktiež zo Zborníka PHJ 1919 – 1994.