zasvätený život 2-2012

Zasvätenýživot časopis pre rehoľníkov

a zasvätených 2012 / 02

PRÍLOHA

SPIRITUALITA

Duet duchovna a estetiky

LIFESTYLE

Rebelúcia a rehoľníci

TEOLÓGIA

Nová evanjelizácia alebo „zapáľ svoj život,

zapáľ svoju vieru“

FormáciaormáciaPermanentná

1 Editoriál 2 Správy z KVRP a KVPŽR

KRONIKA 4 Rehoľníci v Európe (UCESM) 5 Púť do Svätej zeme 5 Stretnutie junioriek 6 Slovenský internoviciát ženských reholí 7 Stretnutie jezuitských noviciátov zo strednej a východnej Európy 7 Saleziánky oslavujú 8 Pastorácia povolaní 8 V Piešťanoch sa stretli jezuitskí provinciáli zo strednej a východnej Európy 9 Bazilika minor v Michalovciach

SPIRITUALITA10 Duet duchovna a estetiky11 Bláznovstvo – blog

ROZHOVORY13 Klarisky kapucínky z Kopernice

LIFESTYLE16 Rebelúcia a rehoľníci

MÉDIÁ18 Čo a prečo médiá hovoria o Cirkvi

BIBLIA21 Naša pomoc v mene Pánovom (Žalm 124)

APOŠTOLÁT24 Medzi Rómami na Luníku IX

ZASVÄTENÝ ŽIVOT VO SVETE26 Vedenie severoamerických rehoľných sestier pod drobnohľadom

BLOG28 Srdce, ľudia a džbány29 Urbi et orbi

NA SLOVÍČKO30 Na slovíčko s Konštancom Adamom OP

TEOLÓGIA32 Nová evanjelizácia alebo „zapáľ svoj život, zapáľ svoju vieru“

SEKULÁRNE INŠTITÚTY35 Inštitút Nepoškvrnenej Matky Cirkvi (INMC)

POSTREHY37 Sympózium o sexuálnom zneužívaní mladistvých v Katolíckej cirkvi

HISTÓRIA39 Pivo a kláštory

PRÍLOHA Permanentná formácia

II God plains security II Tri komnaty pod jednou strechouIII 1. Explózia vitality VI Nebezpečí vyhoření u zasvěcených osobIX Životné obdobia a ich úlohy vo veku dospelosti – Obdobia rehoľného životaX 2. Dynamika efektivity XIII Samota XIV Osobný projekt života XV Komunitný projekt XVI 3. Múdrosť stability XIX Cesta zrelosti

Vydavateľ:Konferencia vyšších rehoľnýchpredstavených na Slovensku

Adresa:Miletičova 7, 821 08 Bratislavamail: [email protected]

Šéfredaktor:Juraj Pigula

Redaktori:Štefan TuranskýHermana MatlákováTatiana BereckáMonika SkalováTomáš BrezániAndrej LojanMarián Kováčik

Fotogra� e: Andrej Lojan, Tibor Fellegi, archívy rehoľných komunít a sekretariátov KVRP a KVPŽR, hlavný archív Hnutia Svetlo-Život v Ľubline (str. 35)

Fotoeditor: Andrej Lojan

Evidenčné číslo MK SR: EV3916/09

ISSN 1338-1032

Web stránka: www.kvrp.sk

Finančné príspevky na vydávanie časopisu:č. účtu: 26 20 853 329/1100,variab. symbol: 1111

Objednávky: [email protected]

Príspevky do časopisu: [email protected]

Jazyková úprava: Marián Kováčik

Gra� cká úprava: Redemptoristi – Slovo medzi nami

Tlač: LÚČ, vydavateľské družstvo, Bratislava

Príspevok: 3 eurá

Vydavateľ:

2012/02 Obsah

Zasvätený život | 2012/02 1

EDiToriÁl

Bol som v nairobi. Po týždni intenzívneho vyučovania od rána do večera som mal možnosť navštíviť farnosti, slumy, sirotince, útulky pre ženy. a tak zrazu som začal premýšľať nanovo, čo vlastne ako rehoľník žijem. Už pri prednáškach o spiritualite pre

mojich spolubratov sa mi spontánne vynárali len otázky. Si ochotný ísť žiť do slumu alebo jesť a piť s prostitútkami a hriešnikmi? Dáš život za svojho spolubrata či spolusestru?

afrika je očarujúca, chudoba neprekáža úsmevu a sestry Matky Terézie rozdávajú cukríky veľkému davu malých detí. nerozumejú môjmu požeh-naniu po anglicky, ale prekladu áno. Zopár fotiek a už som znova v pre-plnenom kostole, plnom tancujúcich a tlieskajúcich chudobných. Žiari tu len nevysvetliteľná radosť z Eucharistie a ruky plné odovzdania sa do rúk Božích.

nadchla ma spontánnosť detí a červená zem afriky, otriasol mnou slum v nairobi a príhody v centre pre chorých na aiDS. Domov som si veľa od-niesol a otázky zostali. Možno dokonca prišli aj iné kvôli zemetraseniu, čo spôsobili rozhodnutia v našej Cirkvi.

„Každá chvíľa nášho života môže byť malými dverami, cez ktoré príde Mesiáš,“ hovorieval jeden židovský rabín. Cesta za Kristom, ktorou sa ube-ráme v každej chvíli, sa nedá oceniť ničím. Cez dvere našej každodennosti a ochoty byť medzi tými, ktorí to najviac potrebujú, príde Mesiáš. nie je podstatné, či ponúkame čas bankárovi, chorému v nemocnici, študentom, starkej z nášho okolia alebo cigánom na ulici. Záleží na našej ochote naďa-lej jesť a piť s hriešnikmi a chodiť na „pochybné miesta“, lebo tie vyhľadá-val aj náš Spasiteľ. ináč naše odhodlanie a poslanie skončia v dobre vyba-vených kláštoroch bez života a za počítačom v rehoľnej izbičke.

luník iX, páter Konštanc, kontemplatívne komunity a mnohé iné mies-ta, stretnutia i osoby sú dotykom s Kristom v našom prostredí. Žiari z nich nevysloviteľná radosť, jednoduchosť i hĺbka. Preto im dávame priestor aj v našom časopise.

Juraj Pigula šéfredaktor

SPrÁVy Z KVrP

Tomáš Brezánisekretariát KVPr

V dňoch 14. – 15. 5. 2012 sa v penzióne Zornička na Donovaloch konalo jarné zasadnutie pléna KVrP. Zúčastnila sa ho drvivá väčšina vyšších rehoľných predstavených. Utorkového programu sa zúčastnil aj Mons. Milan Chautur CSsr, predseda rady pre iZŽ a SaŽ pri KBS, ako aj Daniel Bédi SF – zástupca sekulárnych inštitútov. V nasledujúcom bloku nájdete niekoľko informácii z tohto stretnutia.

Stretnutie so zástupcami CSS

14. 5. 2012 sa na Donovaloch uskutočnilo spoločné stretnutie so zástupcami CSS. Boli naň pozvaní zástupcovia mužských i ženských reholí aj so svojimi ekonómami. Pozvanie prijalo viac ako 50 účastníkov. Zástupcovia CSS zhodnotili pôsobenie tejto spoločnosti, odpovedali na nejasnosti v jej fungovaní a predstavili aj nové produkty v oblasti bankovníctva.

Misionári najsvätejších Sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie

Po predložení žiadosti o členstvo v KVRP plénum jednohlasne odsúhlasilo prijatie Misionárov Najsvätejších Sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie za člena KVRP.

Príhovor Mons. Milana Chautura CSsr

Utorkového programu sa zúčastnil aj Mons. Milan Chautur CSsR, predseda rady pre IZŽ a SAŽ pri KBS. Vo svojom príhovore podotkol, že sme vytvorili spoločenstvo, ktoré by malo odstrániť všetky zábrany. Treba posilňovať kontakty medzi rehoľnými a diecéznymi kňazmi. Je potrebné, aby sme aj problematické otázky vedeli predniesť cez neho na KBS. Je preto dôležitý kontakt medzi nami. Pracujeme na tom istom poli! Charizmy nemôžu byť pre

kážkou toho, aby sme sa stretávali a pracovali spolu. Globalizácia vedie ľudí len k väčšiemu materiálnemu zisku. Ak ju chápeme v duchovnom zmysle, ide o zjednotenie síl pre väčší duchovný úžitok. Nech nám aj toto zjednotenie pomáha k spolupráci aj k predkladaniu výziev pre Konferenciu biskupov Slovenska.

Dom sv. gorazda

Leopold Slaninka SJ plénum informoval o zameraní celého diela. Ide o dom psychologickospirituálnej podpory pre kňazov, rehoľníkov a rehoľné sestry. Vo svojej činnosti sa bude zameriavať na hodnotenie kandidátov ku kňazskému a rehoľnému životu, na psychologické diagnostické zhodnotenie tých, čo sa ocitnú v ťažkostiach, a na vyhľadanie vhodnej pomoci, na vytváranie celoslovenskej siete hodnoverných a kompetentných spolupracovníkov – terapeutov, na možnosti supervízie pre formátorov, resp. kurzov pre formátorov a na psychospirituálnu činnosť.

Katalóg rehoľných spoločenstiev

Karol Maník SDB informoval o spoločnom projekte pri vydaní knižného katalógu reholí. Vďaka tejto aktivite sa spojilo 9 reholí, ktoré vydávajú knihy, a vznikol 140 000 ks náklad. Táto forma spolupráce je otvorená aj pre tých, čo sa do nej ešte nezapojili. Spoločne sa vydá aj jesenný katalóg.

CSS & KVrP

Karol Maník SDB po dvojročnom pôsobení v dozornej rade CSS podal na túto funkciu demisiu. Plénum KVRP na miesto člena dozornej rady CSS s účinnosťou od 1. 7. 2012 nominovalo Martina Štrbáka OPraem. Členom dozornej rady CSS po opätovnej voľbe ostáva aj Miroslav Szuda CSsR.

ZMEn

y

2 Zasvätený život | 2012/02

Výsledky súťaže o logoMilí čitatelia,ďakujeme všetkým, ktorí sa zúčastnili súťaže o logo nášho časopisu Zasvätený život. Svoje návrhy na logo nám zaslali: sr. Jarmila Sumilasová oSF, sr. Filotea Užáková SDr, Pavol Pipka SDB, sr. Katarína Berešová FMa, novicka Mária Zuzčáková – rehoľa sv. alžbety, P. Michal oFM, Monika Zbínová, lýdia Valter.

Výsledky súťaže budú vyhlásené v budúcom čísle, po októbrovom stretnutí redakčnej rady. Ďakujeme za pochopenie.

n Juraj Pigula, šéfredaktor


SPrÁVy Z KVPŽr

Marta Chraščovásekretariát KVPŽr

K 31. 12. 2011 už medzi členky KVPŽR nepatrí sestra Magdalé-na Šalagovičová, predstavená Laic-kého združenia Nepoškvrneného počatia Panny Márie Fatimskej, nakoľko toto spoločenstvo nespĺňa v súlade s cirkevným právom požiadavky na to, aby mohlo vystupovať ako inštitút zasväteného života. Po dohode a vlastnom uvážení sa môže zodpovedná sestra za toto spoločenstvo zúčastňovať spoločných stretnutí KVPŽR v pozícii hosťa, nie člena.

K zmene vo vedení došlo v kontemplatívnom kláštore Slu-žobníc Ducha Svätého ustavičnej poklony v Nitre. Doterajšia sestra predstavená Magdaléna Kruse bola zvolená do generálneho vedenia v Bad Driburg v Nemecku. Na jej miesto bola pre slovenský kláštor menovaná nová predstavená sr. Faustína Láslopová.

Od 1. februára 2012 je novou delegovanou predstavenou pre Sestry Apoštolátu sv. Františka v Nitre menovaná sr. M. Klára Zbínová, ktorú vymenovala generálna predstavená z Českej republiky pre slovenskú komunitu namiesto doterajšej predstavenej sr. Gabriely Krahulcovej.

V bratislavskej komunite Sestier Božského Spasiteľa – sal-vatoriánok došlo po roku pôsobenia k výmene: namiesto sr. Eweliny Bonalskej je teraz predstavenou sr. Denisa Ilenčíková.

Od 1. júna 2012 došlo k personálnej výmene v Kongregá-cii sestier Božského Vykupite-ľa v Spišskej Novej Vsi. V úlohe provinciálnej predstavenej vystrieda na ďalšie šesťročie doterajšiu sr. M. Školastiku Štutikovú novomenovaná sr. M. Daria Mo-tyková.

SPrÁVy Z KVPŽrSPrÁVy Z KVPŽr

ZMEn

y

Permanentná formácia

Peter Bujko SJ informoval, že na myšlienke spoločnej permanentnej formácie sa neustále pracuje. Má odpovedať na konkrétne potreby a z doterajších rozhovorov zatiaľ vyplývajú nasledujúce spoločné aktivity: • raz do roka formačné stretnutie pre mladých kňazov. Termín v tomto roku – Piešťany, 24. – 26. 9. 2012. Toto stretnutie pripraví Peter Dubovský SJ; • stretnutie pre rehoľných bratov – ak bude záujem také niečo organi-zovať;• sympózium o rehoľnom živote – rok 2013, v spolupráci s Centrom Loyola v Ivánke pri Dunaji.

Konferencia sekulárnych inštitútov

Daniel Bédi SF ako zástupca sekulárnych inštitútov pozdravil prítomných a informoval o štatúte Konferencie sekulárnych inštitútov. Vyjadril túžbu spolupráce na vzájomnom prepojení oboch týchto foriem zasväteného života. Tlmočil pre zástupcov KVRP pozvanie na stretnutie s ich konferenciou.

KroniKa

pre mladých ľudí v súčasnej Európe vôbec zmysel. Boh sa

nám práve v našej zraniteľnosti a chudobe prihovára tak,

ako vtedy k Jeremiášovi: „Pôjdeš všade, kde ťa pošlem.“ Vo

svete skúšanom bolesťou sme vyzvaní k tomu, aby sme

naše kongregácie a inštitúty pretvorili na miesta solida

rity a dôvery. K tomu je potrebné, aby naše viacgenerač

né spoločenstvá bratov a sestier prevzali zodpovednosť za

prítomnosť a budúcnosť.

5) „Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobo-

dil!“ (Jer 1, 8). Napriek pretrvávajúcej kríze viery a du

chovných povolaní nechceme strácať odvahu. Zmŕtvych

vstalý Pán je uprostred nás. Vedomie jeho milosrdnej

lásky nás napĺňa radosťou a vytrvalosťou. Dostali sme

mnoho veľkých darov, s ktorými sa môžeme deliť s ľuď

mi v Európe. Veríme, že dnes je ten správny čas (kairos).

Teraz je čas nádeje – dnes odovzdáme Ježišovi svoj život.

6) „Ustanovil som ťa dnes nad národmi a nad kráľovstva-

mi, … aby si budoval a sadil“ (Jer 1, 10). Aj my pochádzame

z rôznych krajín a sme povolaní byť svedkami Pánovej prí

tomnosti. Budujeme a sadíme a máme účasť na budovaní

nového sveta. Máme účasť na misijnej výzve Krista, ktorý

prisľúbil: „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21, 5).

7) „Potom sa ma Pán opýtal: Čo vidíš?“ (Jer 1, 11. 13). Vidí

me svet, ktorý potrebuje Božiu lásku; vidíme ľudí, ktorým je

potrebné vrátiť dôstojnosť; vidíme chudobných, ktorí potre

bujú umyť nohy, a smädných, ktorí prahnú po utíšení smä

du. Vidíme, že Boh pôsobí v našich srdciach skrze nádej a ra

dosť, ktorú nám dnes darúva. Pred nami sú nové horizonty,

ktoré nás pobádajú k tomu, aby sme naďalej kráčali na ceste

viery. Tak chceme konať spolu s Bohom a so všetkými ľuďmi

dobrej vôle v smere novej evanjelizácie.

Hlas budúcnosti

Všetkým rehoľníčkam a rehoľníkom

1) My, účastníci zasadnutia UCESM (Únie európ

skych konferencií vyšších rehoľných predstavených) z 27

európskych krajín sme sa stretli od 19. – 25. marca 2012

na XV. plenárnom zasadnutí v Lurdoch. Počas zhromaž

denia sme sa zaoberali témou Rehoľníčky a rehoľníci

v Európe – život ako povolanie. Podporujeme a potvr

dzujeme nasledovný dokument, ktorý počas stretnutia

vypracovala skupina mladých rehoľníkov, ktorí sa zasad

nutia zúčastnili ako hostia. V týchto dňoch sa nás hlboko

dotýkala citeľná prítomnosť Panny Márie na pútnických

miestach v Lurdoch, ako aj príkladný život sv. Bernadety.

Aj povolanie proroka Jeremiáša nám poukazuje na nové

cesty rehoľného života v Európe.

2) „Pán prehovoril ku mne takto“ (Jer 1, 4). Náš život je

hlboko zakotvený v Slove. Boh sám je prameňom nášho

rehoľného povolania. Ako ľudia nasledujúci Ježiša zaku

sujeme toto živé slovo vo vzťahu k Ježišovi Kristovi. Sme

presvedčení, že naša spolupráca je potrebná, aby sa láska

mohla šíriť ďalej.

3) „Poznal som ťa, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov

som ťa ustanovil“ (Jer 1, 5). Tak, ako sme raz začuli toto

volanie, tak ho počujeme dnes znova. Každý ľudský život

je povolaním: pre nás, rehoľníčky a rehoľníkov, je toto po

volanie spojené s osobitnou úlohou života v spoločenstve

a solidarite s druhými.

4) „Nehovor: ‚Mladučký som,‘ lebo pôjdeš všade, kde ťa

poš lem, a povieš všetko, čo ti prikážem“ (Jer 1, 7). V kom

plexe dnešnej doby nám niekedy chýba odvaha a slová…

až do takej miery, že pochybujeme, či náš rehoľný život má

{ rehoľníci v Európe (UCESM) }Zástupcovia národných konferencií vyšších predstavených mužských a ženských rehôľ z celej Európy sa zišli v Lurdoch na 15. plenárnom zasadnutí Únie člen-ských konferencií vyšších predstavených z Európy (UCESM). Hlavná téma Život ako povolanie sa niesla celým stretnutím, ktoré trvalo od 19. do 25. marca 2012 v tesnej blízkosti Masabielskej jaskyne v Lurdoch.

Súčasťou plenárneho zasadnutia UCESM bola voľba predsedníctva. Na najbližšie štyri roky bolo zvolené toto vedenie:

• P. Giovani Peragine (Albánsko), prezident,• sr. Viviana Ballarin (Taliansko), viceprezident,

• P. Mariano Sedano Sierra (Rusko), člen rady,• sr. Ivanka Mihaljevic (Bosna – Hercegovina), člen

ka rady.Na stretnutie boli pozvaní aj zástupcovia mladých re

hoľníkov z Francúzska, Litvy, Portugalska a Poľska. Ich svedectvá charakterizovala nádej a entuziazmus, taký príznačný pre mladých ľudí. Okrem svedectva cesty povolania sa títo mladí zasvätení podieľali na záverečnom posolstve, ktoré súhlasne podporili aj účastníci plenárneho zasadnutia UCESM. Prinášame jeho plné znenie s názvom Hlas budúcnosti. Nasledujúce plenárne zasadnutie sa bude konať v roku 2014 v Kyjeve na Ukrajine.

n Júlia Milčovápoverená zástupkyňa KVPŽr na zasadnutí UCESM



KroniKa

{ Púť do Svätej zeme }

Živé spoločenstvo 78 rehoľných sestier zo 16 rehoľných kongregácií spolu s niekoľkými laikmi sa 2. mája 2012 v skorých ranných hodinách vydalo na púť do Svätej zeme. Najskôr sme navštívili Galileu – Nazaret, Kafarnaum, Genezaretské jazero, Vrch blahoslavenstiev a Tábor. Potom sme sa presunuli do Judska a ubytovali sme sa v Betleheme. Navštívili sme Baziliku narodenia Pána Ježiša, Jaskyňu mlieka a Pole pastierov. Odtiaľ sme robi

li výjazdy aj do Jeruzalema, kde sme aspoň narýchlo prešli všetky miesta spojené s prítomnosťou Ježiša. Zvlášť silné dojmy sme prežívali na Olivovej hore. Ďalšiu časť našej púte tvoril prechod do Egypta na Sinajský polostrov a výstup na horu Sinaj. Tento nezabudnuteľný zážitok, umocnený o východ slnka, nám ostane vpísaný do srdca na celý život.

Celou púťou nás sprevádzal Mons. Ján Majerník. Svojím výkladom a duchovným povzbudzovaním nám vytvoril bohatý duchovný pokrm nielen počas púte, ale aj do nášho ďalšieho života. Zdôrazňoval nám veľkú lásku k Svätému písmu a k pravidelnému praktizovaniu lectio divina. Spolu s nami sa púte zúčastnil aj košický emeritný arcibiskup Mons. Alojz Tkáč.

Spoločne strávené chvíle nás navzájom zblížili a mali sme možnosť zakúsiť sesterské spoločenstvo v bohatstve rôznych chariziem. Späť na Slovensko sme sa šťastne vrátili 10. mája. Veríme, že táto prvá púť rehoľných sestier bude mať pokračovanie a aj ďalšie sestry budú mať možnosť navštíviť Svätú zem.

n Júlia Milčová

{ Stretnutie junioriek }Nitra – Kalvária sa v dňoch 25. – 27. 5. 2012 stala svedkom stretnutia formátoriek a junioriek zo ženských reholí v symbolickom počte 72. Pane, urob ma nástrojom bola ústredná téma stretnutia, na ktorú sa pozreli účastníčky z rôznych hľadísk pod vedením sr. Agnes Jenčíkovej CJ, aby sa zamysleli nad dôležitosťou rovnováhy v duchovnom živote, rovnováhy medzi prácou a modlitbou. Nechýbali chvíle zdieľania, rozhovorov, chvíle modlitby a adorácie, ale aj kreatívne využitie voľného času.

Formátorky aj juniorky ocenili význam týchto stretnutí a ich dôležitosť pre vzájomné spoznávanie sa, nielen to osobné, ale aj spoznávanie originality chariziem a ich prínosu pre Cirkev, ktorých bohatstvo aj takýmto spôsobom môžu zdieľať. Toto stretnutie nebolo jednorázovou záležitosťou, ale malo by pokračovať každý

rok. Konferencia vyšších predstavených ženských rehôľ na Slovensku bude podporovať tieto stretnutia v spolupráci s tímom sestier, ktorý sa vytvoril z formátoriek zodpovedných za formáciu junioriek.

n Monika Skalová

Ježiša, Jaskyňu mlieka a Pole pastierov. Odtiaľ sme robi

li účastníčky z rôznych hľadísk pod vedením sr. Agnes Jenčíkovej CJ, aby sa zamysleli nad dôležitosťou rovnováhy v duchovnom živote, rovnováhy medzi prácou a modlitbou. Nechýbali chvíle zdieľania, rozhovorov, chvíle modlitby a adorácie, ale aj kreatívne využi

Formátorky aj juniorky ocenili význam

Egypta na Sinajský polostrov a výstup na horu Sinaj. Tento nezabudnuteľný zážitok, umocnený o východ slnka, nám ostane vpísaný do srdca na celý život.

Majerník. Svojím výkladom a duchovným povzbudzovaním nám vytvoril bohatý duchovný pokrm nielen počas púte, ale aj do nášho ďalšieho života. Zdôrazňoval nám veľkú lásku k Svätému písmu a k pravidelnému praktizovaniu s nami sa púte zúčastnil aj košický emeritný arcibiskup Mons. Alojz Tkáč.

Spoločne strávené chvíle nás navzájom


KroniKa

{ Slovenský internoviciát ženských reholí }

noviciáty ženských reholí na Slovensku sa tento rok formovali spolu. Každý mesiac sa novicky so svojimi magistrami z rôznych formačných domov noviciátu schádzali s odborníkmi na rôzne témy rehoľného života, aby sa spoločne vzdelávali, formovali, zdieľali, povzbudili, obohatili, jednoducho istý kus cesty kráčali spolu cestou inTErnoViCiÁTU.

Aby sme sa stali svedkami ich skúsenosti, položili sme im zopár otázok:

ako hodnotíte projekt „internoviciát“?Som veľmi vďačná, že na Slovensku takýto projekt vznikol. Vytvoril priestor pre vzájomné poznávanie sa jednotlivých rehoľných spoločenstiev, spojil sestry vo formácii na viacerých úrovniach, priniesol nový rozlet a pohľad nebáť sa komu-nikovať o formačných programoch, plánoch, ale aj problé-moch. Posilnil novicmajsterky v službe, ktorá im je zverená, a tiež dal priestor na spoznávanie sa a obohatenie.

sr. renáta Jamborová SSS

Čo to prinieslo vám magistrám?Bol to čas obohatenia, vzájomného delenia, ale aj pomoci a ur-čitej supervízie. Zjednotilo nás to v spoločnej službe a posla-ní. Počas roka sme väčšinou tie, ktoré dávajú, a tieto stretnutia mňa osobne tiež napĺňali a formovali, za čo som veľmi vďač-ná. Prednášatelia sa venovali aj nám osobne, nielen novickám.

sr. laura Vlčáková SSpS

aké sú vízie do budúcnosti?Vízia internoviciátu do budúcnosti vychádza zo zažitej skú-senosti, ktorá potvrdila efektivitu stretnutí. Vnímame po-trebu posilnenia formácie v hlbšom zameraní na sľuby cez jedno víkendové stretnutie noviciek. Samostatné stretnutia novicmajsteriek, pre ktoré bude zameraný budúci rok, by mali mať charakter spirituálny, odborno-vzdelávací, mal by to byť čas vzájomného zdieľania skúseností a supervízie s prizvaním domácich i zahraničných prednášateľov.

sr. Zuzana Šimková ŠSnD


KroniKa

Čo ti dali pre tvoju cestu novicky tieto stretnutia?Stretnutia mi pomohli vstúpiť do osobnej konfron-tácie aj v inom svetle. V pestrosti chariziem, kvalit-ných hostí, skupinových prác som sa na svoje povola-nie pozerala aj z iných strán a upevnila sa v tom, čo je vlastné našej charizme.

nov. Paulína Mäsiarová FMa

Zostáva v tebe nejaká výzva?Počas týchto stretnutí sa z nás veľmi rýchlo vytvori-la jedna pestrá duchovná rodina. Uvedomila som si krásu budovania našich vzájomných vzťahov. V koľ-kých spolusestrách sa odrážala Kristova tvár, čo ma motivovalo, ako viac môžem žiť Krista, aj keď som ešte len na začiatku. Výzva pre mňa? Navzájom sme si darom od Pána a potrebujeme sa. Spolu sa nám pôjde ľahšie .

nov. Terezka

Formačné stretnutia internoviciátu sú zatiaľ plánované na každý druhý rok. Organizáciu internoviciátu zabezpečovala Komisia sestier pre internoviciát v spolupráci s Teologickospirituálnou komisiou pri KVPŽR na Slovensku.

n Monika Skalová

{ Saleziánky oslavujú } Mornese. Taliansko. Don Bosco a Mária Dominika Mazzarellová. 5. 8. 1872 prvých jedenásť sestier povedalo „áno“ Pánovi zložením prvých rehoľných sľubov v novej kongregácii – v Inštitúte dcér Márie Pomocnice (FMA). Sestry saleziánky si túto udalosť spred 140 rokov pripomenuli 4. 8. 2012 slávením Eucharistie,

zložením prvých sľubov dvoch noviciek a obnovením prvého „áno“, aby aj dnes boli znakom a vyjadrením preventívnej Božej lásky pre nové generácie. Pri tejto príležitosti bol odovzdaný mandát novej provinciálnej predstavenej FMA na Slovensku sr. Jane Kurkinovej.

{ Stretnutie jezuitských noviciátov zo strednej a východnej Európy }

Od 5. do 11. mája 2012 sa v maďarskom Dobogókő neďaleko Ostrihomu stretlo 34 jezuitských novicov z noviciátov strednej a východnej Európy. V peknom prostredí horského výbežku nad ohybom Dunaja spoločne prežili šesť dní vo vzájomnom spoznávaní a prehlbovaní sa v ignaciánskej spiritualite. Témou stretnutia boli noviciátne skúšky, v jezuitskom slovníku nazývané „ex

perimenty“. Patria medzi ne 30dňové duchovné cvičenia, mesačná služba v nemocnici, putovanie bez peňazí, domáce práce, kázanie a vyučovanie detí katechizmu. Pracovná časť stretnutia mala formu workshopov, ktoré pre novicov pripravil anglický jezuita Philip Endean, ktorý vyučuje teológiu v Oxforde.

n Jozef Bartkovjak


KroniKa

{ V Piešťanoch sa stretli jezuitskí provinciáli zo strednej a východnej Európy } V dňoch 8. – 11. mája 2012 sa v Exercičnom dome v Piešťanoch konalo stretnutie jezuitských vyšších predstavených zo strednej a východnej Európy. Jeho cieľom bolo zjednotenie v modlitbe, výmena skúseností a rozvíjanie spolupráce jezuitských provincií v rámci Európy. Podobné stretnutia každoročne prispievajú k prehlbovanie vnímavosti jezuitov na špecifi cké európske otázky, napr. v rámci Slovenska a susedných jezuitských provincií sa uvažuje o spoločnom projekte zameranom na integráciu Rómov. Jeho prípravou sa zaoberá Misijná kancelária so sídlom

v Bratislave pod vedením Petry Daňkovej, odborníčky na sociálnu prácu. Za prioritné výzvy v Európe jezuiti pri plánovaní svojich aktivít považujú evanjelizáciu uprostred sekularizovanej spoločnosti a vytváranie vzťahu s islamom.

Významnou udalosťou, na ktorú sa slovenskí jezuiti pripravujú, bude návšteva generálneho predstaveného P. Adolfa Nicolása SJ v závere novembra tohto roku. P. Nicolás je generálom jezuitov od r. 2008.

n Jozef Bartkovjak

{ Pastorácia povolaní } Odpovedať na Lásku je možné. Pod týmto heslom sa nieslo celoslovenské formačnopracovné stretnutie zodpovedných za pastoráciu povolaní na Donovaloch 17. – 20. apríla 2012. Účastníkov bolo šesťdesiat, medzi nimi aj mnohí formátori a tí, ktorí sprevádzajú mladých. Prednášateľom bol tentoraz direktor Celonárodného centra pre Pastoráciu povolaní v Taliansku Don Domenico Dal Molin. Bolo možné započúvať sa do viacerých kľúčových tém, ktoré rozobral: Spiritualita a identita animátora po-

volaní; Čas hľadania ľudsky rozumnej viery; Výchova srdca mladého človeka k pravde cestou múdrosti a proroctva; Pro-roctvo povolaní budúcich pokolení.

Na stretnutí participovala Dott. ssa Maria Teresa Romanelli, sekretárka Talianskeho CNV a Európskeho tímu pre PV. Predstavila metodické materiály pre prácu v pastorácii povolaní, vychádzajúce z posolstva Svätého Otca Benedikta XVI. na tento rok: „Každé povolanie je darom Božej lásky.“ n Zuzana Šimková


KroniKa

{ Bazilika minor v Michalovciach } V Michalovciach 27. mája 2012 počas eparchiálnej odpustovej slávnosti Zoslania Svätého Ducha bol kláštorný chrám redemptoristov povýšený na baziliku minor. Slávnosti sa zúčastnili dvaja arcibiskupi, vladyka Cyril, ktorý predsedal archijerejskej svätej liturgii a predniesol aj homíliu, vladyka Ján, prešovšký arcibiskup a metropolita, a ďalší traja biskupi: miestny hierarcha vladyka Milan, bratislavský biskup vladyka Peter a vladyka Milan z Mukačevskoužhorodskej eparchie, do ktorej kedysi patrili aj Michalovce. Vladyka Cyril ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi pred začiatkom božskej liturgie prečítal ustanovujúci dekrét, čím bol rehoľný chrám Zoslania Svätého Ducha ofi ciálne vyhlásený za baziliku minor. Ide len o druhú gréckokatolícku baziliku na Slovensku. V homílii vladyka Cyril vysvetlil všeobecnú históriu a význam titulu baziliky. Vonkajšia budova je len symbolom chrámu Svätého Ducha, ktorý tvorí spoločenstvo veriacich, teda živá Cirkev, tajomné Kristovo telo. Tejto historickej slávnosti sa zúčastnilo množstvo veriacich, rehoľných sestier a rehoľ

ných i diecéznych kňazov. Na záver slávnosti sa čítali aj pozdravné listy apoštolského nuncia na Slovensku Maria Giordana, pravoslávneho michalovskokošického arcibiskupa kyr Juraja, generálneho predstaveného redemptoristov Michala Brehla. Slávnosť, ktorú sprevádzal spevácky zbor sv. Jozefa, sa zakončila myro

vaním a obchodom okolo novej baziliky. Na záver vladyka Milan pripomenul privilégiá, ktoré sú spojené s novou bazilikou

minor. Nech teda nová Bazilika Zoslania Svätého Ducha bude miestom, kde Boží Duch bude obnovovať, posilňovať a posväcovať všetkých, ktorí tu budú prichádzať. Pre redemptoristov Michalovskej viceprovincie je to nová pastoračná výzva.

n Metod lukačik


SPiriTUaliTa

ako študent konzervatória som raz pozval na koncert rehoľnú sestru, ktorá, podľa svojho vyjadrenia, sa v hudbe vôbec nevyznala. Keď som sa s ňou po koncerte rozprával, mal som celkom iný dojem. Koncert vnímala tak intenzívne a všimla si na ňom toľko podnetných momentov, že ani profesionálny hudobník si obyčajne také bohatstvo z koncertu neodnáša.

Duchovná a estetická formácia majú čosi spoločné. V oboch prípadoch ide totiž o usmernenie človeka na hodnoty, ktoré sa naučí vnímať a postupne sa ni

mi nechá formovať. Človek je totiž jednota a o jeho duchovnej hĺbke svedčia i obrazy, ktoré má rad, hudbu, ktorú počúva, ako aj literatúra, ktorú číta. A nielen to. Ony ho zároveň spätne formujú a dotvárajú citlivosť a bohatstvo jeho vnútorného života. A tak vôbec nie je jedno, čím sa človek obklopuje. Krikľavý gýč alebo nehodnotná hudba majú ďaleko od hlbokého a úprimného vzťahu k Bohu. O vzájomnom vzťahu duchovnej a estetickej formácie, o úzkom prepojení duchovného a estetického zážitku písalo tiež niekoľko fi lozofov a teológov. Skúsme si všimnúť niektorých z nich.

Krása a umenieKrása zjemňuje ducha človeka a robí ho citlivejším, vnímavejším aj na potreby iných. Umenie človeka dokonca vedie k viere a robí ho lepším. Túto formačnú stránku

Duet Peter Dufka

duchovna a estetiky


SPiriTUaliTa

umenia a krásy si všimol Vladimír Solovjev, jeden z najväčších teológov a fi lozofov kresťanského východu. Podľa neho krása zjednocuje a pomáha vrátiť sa k základu všetkého; má schopnosť byť nielen nositeľom estetického zážitku, ale v istom zmysle môže prispieť k formovaniu našej viery. Ona neodovzdáva len informáciu, ale môže poskytnúť aj formáciu, pretože sa dotýka srdca človeka intenzívnejšie a hlbšie ako slovo. Bol presvedčený, že umenie môže prostredníctvom krásy meniť svet k lepšiemu. A toto je podľa neho poslanie umenia: tvoriť a meniť svet k lepšiemu. Prostredníctvom hodnotného umenia človek môže zažiť transformáciu svojho životného zamerania z oblasti čisto materiálnej na oblasť duchovnú. Skutočné umenie a náboženstvo sa totiž vo svojej hĺbke stretávajú. Umenie podľa Solovjeva umožňuje zduchovňovanie matérie a duchu umožňuje vstúpiť do materiálneho sveta. Umenie je proces podobný Božiemu zjaveniu. Boh sa stal viditeľným v osobe Ježiša Krista a ako sa v ňom božské a ľudské nemieša a neprotirečí si, tak aj skutočné umenie umožňuje úzke prepojenie medzi duchovným a materiálnym, kde sa tieto dva atribúty nemiešajú, neprotirečia si.

Prechod tajomstvomKrása a umenie v človeku pestujú zmysel pre tajomstvo a pre skutočnosti, ktoré majú presahujúci, transcendentný charakter. Vnímanie krásy nie je len jednoduchou psychologickou refl exiou bez prítomnosti tajomstva. Hudobné a výtvarné umenie je často jediný prostriedok, ktorý umožňuje komunikovať so sekularizovaným svetom, v ktorom väčšina ľudí nemá takmer nijakú citlivosť na presahujúce tajomstvo, len cez umenie a krásu. Duchovne vnímavý človek cíti, že krása nie je chladne vzdialená, ale sa mu prihovára, je blízko jeho srdca, hreje ho a teší svojou dobrotou. Preto po nej túži. Tento atribút krásy si všimol ďalší z východných (ruských) fi lozofov a teológov Pavol Jevdokimov. Objavuje v človeku túžbu po Kráse,

Bláznovstvo

Písal mi kamarát, uznávaný spisovateľ. Tesne pred vydaním knihy stratil hlavu

a jednoducho sa rozhodol knihu nevydať. Napriek tomu, že vydavateľ mal už všetko pripravené, tlačiarne naštartované, rozbehnutá reklama. Jednoducho si povedal: „Nie, nemá to cenu! Už žiadna kniha!“

Nechápačka. Hovorím si: Čo ten chlap zošalel? Toto urobiť? A takto? Keď už je kniha napísaná, keď je už všetko hotové, keď mnoho ľudí už napísalo recenziu, majú knihu vo svojich počítačoch? Teraz? Neodpísala som mu. V prvom rade ma to poriadne vytočilo. Ani som vlastne nevedela, ako mám reagovať – nahnevať sa, zmieriť sa s tým, dohovoriť mu? V tej chvíli by aj tak nezabralo nič. Poznám ho, čím viac by na neho ktokoľvek tlačil, ešte by sa viac zasekol a hovoril to svoje – nie, nemá to cenu; už žiadna kniha.

A tak som len rozmýšľala a niekoľko dní mám rozpísaný list. Spomenula som si na Tomáša Akvinského, ktorý tiež chcel zničiť všetky svoje diela. (Toto je neporovnateľné.)

Jaj, títo umelci! A tak si hovorím: Niečo tu chýba. Niečo špeciálne. Pastorácia umelcov, teda ľudí, ktorí sú iní ako my všetci. Nie sú postihnutí ani vyšinutí. Ale sú jednoducho iní. Vidia veci inak, vnímajú skutočnosti a realitu inak. Ich svet akoby existoval len v ich hlavách – hudobníci, maliari, spisovatelia, fotografi . Ich rebélia spočíva v inom videní sveta. Občas si oblečú tričko s krátkym rukávom a vychádzajú na ulicu, keď je mínus 30, inokedy ich pestrosť oblečenia bije do očí. Sú dospelými malými deťmi, o ktoré sa treba starať.

Nakoniec som všetko odložila a napísala len: „V lete ťa prídem pozrieť. Teším sa na teba!“ A budeme rozprávať o Bohu, o láske, o milosrdenstve, o viere a o tom všetkom, čo sa deje v jeho duši, čo tuší, ale nechápe, lebo zabudol na Boha. Boh si však spomenul na neho. A to je príležitosť.

{ Srdcom sr. Hermany }


SPiriTUaliTa

ktorá sa akosi zhoduje s hľadaním Absolútna a Nekonečna. Nazýva estetickým princípom všetko to, čo v náboženskej reči označujeme termínom hľadanie Boha.

Pre Jevdokimova krása nie je len to, čo sa nám páči. Nie je to len sviatok pre oči, ale krása živí ducha, osvetľuje ho. Usmerňuje človeka k istému druhu spolunažívania s transcendentnom. Prostredníctvom viditeľného možno vytušiť neviditeľné. Maľba, hudba i poézia vyjadrujú tajomstvo, ktoré sa stáva viditeľným, tajomstvo, ktoré nadobúda podobu obrazu, tónu alebo slova. Podľa neho jestvuje prekvapujúca podobnosť medzi estetickou a náboženskou skúsenosťou. Komunikujeme s krásou ako s priateľom a zakusujeme zvláštny súlad s realitou, ktorá sa nám zdá byť akoby domovom našej vlastnej duše. Domovom, ktorý sme stratili, ale opäť našli. Umenie otvára vnútorný svet pre tajomstvo, a tak nám estetický zážitok pomáha prejsť k náboženskému zážitku.

Výstup na vrchĎalší aspekt umenia, ktorý zanecháva stopy v človeku, si všimol Pier Angelo Sequeri, súčasný taliansky teológ. Tento aspekt sa týka námahy, ktorú si vyžaduje vnímanie skutočných umeleckých hodnôt. Je to akoby naučiť sa používať nový jazyk, rozumieť mu a vedieť sa v ňom vyjadrovať. Na priblíženie tohto aspektu umenia Sequeri používa známy príbeh z evanjelia, premenenie na vrchu Tábor. Tu apoštoli prežili vrchol estetickej skúsenosti, zážitok dokonalej krásy. Ježiš sa im zjavil ako krásna postava odetá v bielom odeve. V tomto momente akoby sa prelínal estetický zážitok s duchovným. Peter, Jakub a Ján boli v plnom rozsahu zachytení touto udalosťou. Pre umenie je táto skutočnosť aspektom základnej dôležitosti: byť zachytený, oslovený, dotknutý tajomstvom, ktoré je väčšie ako ja. Túto nádheru Boha však apoštoli nezažívali každý deň. Do istej miery mohli zakusovať iné atribúty

Božej veľkosti: jeho silu, múdrosť, hĺbku, priateľstvo atď. Ale Ježišovu krásu mohli vidieť iba na Vrchu premenenia, aj to iba traja z apoštolov. Prečo? Vidieť, vnímať krásu si vyžaduje istú prípravu, vyžaduje si čas a námahu výstupu na vrch. Nie všetci sú na prežitie tejto skúsenosti pripravení.

Vnímanie krásy, hudobného alebo výtvarného umenia si teda vyžaduje prípravu i námahu. Napriek tomu, že nie je vzdialená od nášho každodenného života, nie sme schopní uchopiť ju každý deň. Často sa stáva, že nie ktorí ľudia akoby boli „vyvolení“ alebo akoby mali väčšiu predispozíciu vnímať krásu umenia hlbšie než ostatní (zásluhou vzdelania v tejto oblasti, zdedeného daru istej citlivosti atď.). To však nemení nič na skutočnosti, že z tohto zdroja duchovných hodnôt môže ťažiť každý, kto je ochotný podstúpiť namáhavý výstup citlivého vnímania hodnotného umenia.

Krehkosť krásyPosledný aspekt krásy a umenia, ktorý by sme si chceli všimnúť a ktorý s našou duchovnou formáciou tiež súvisí, predstavuje ďalší súčasný taliansky teológ Bruno Forte. V rámci estetiky a umenia sa zaoberá otázkou, ktorú by málokto očakával. Je ňou krehkosť umenia, ktorú nazýva smrteľná krása. Na prvý pohľad sa toto pomenovanie môže zdať zvláštne, ale zachytáva niečo zo skutočnosti, sprevádzajúcej každý umelecký zážitok. Krása totiž so sebou prináša niečo tragické. Všetko, čo sa javí ako fascinujúce a veľkolepé, je súčasne krehké a útržkovité. Všetko, čo sa ponúka vo fragmente, zjavuje i koniec. Každá krása je sprevádzaná krehkosťou. Preto podľa tohto teológa krása a smrť vzájomne prerastajú jedna do druhej. Obe presahujú ľudskú bytosť. Podobne ako smrť i krása je akousi hrozbou vo svojej pomíňajúcej sa realite. Preto je skúsenosť krásy poznačená melanchóliou.

Bruno Forte pozoruje, že človek dneška nemá trpezlivosť nechať pôsobiť na seba skutočnú krásu. Uteká od nej

podobne ako uteká od myšlienky na smrť. Táto skutočnosť nie je len individuálna, ale kolektívna, ba dokonca epochálna. Stratu myšlienky na smrť sprevádza i strata myšlienky na krásu. Krása sa redukuje iba na divadlo, konzumáciu dobier a na jednoduchý

exhibicionizmus. Ľudia sú vedení k tomu, aby veľa nepremýšľali a vyhli sa námahe a utrpeniu pri hľadaní

pravdy. Takto sa vynára nihilistické myslenie, prinášajúce rezignáciu lásky a útek pred bolesťou pri myšlien

ke na nekonečno. Niektoré prejavy súčasnej kultúry sú postavené na slepom triumfe krásy, ktorá je iba masko

vanou propagandou a ktorá prekáža vnímaniu skutočnej krásy a pravdy o nás samých.

Len niektorí z nás majú možnosť venovať sa profesionálne umeniu a dlhoročným štúdiom v tejto oblasti zvyšovať svoju citlivosť na vizuálne alebo zvukové vnemy. Avšak každý z nás má možnosť naučiť sa vnímať skutočné umelecké hodnoty. Má možnosť citlivo vnikať do ich duchovného obsahu a tak sa meniť k lepšiemu, zachytávať ich transcendentný rozmer a tým pestovať v sebe zmysel pre posvätno. Každý z nás je pozvaný vydať sa na namáhavý výstup ku skutočným hodnotám ducha. A každý z nás môže vedieť o krehkosti umenia a prežívať pri jeho vnímaní i svoju vlastnú krehkosť, ktorá smeruje k smrti a prechodu do večnosti.

n

Marie ancillaV škole otcov púšte2. vydanie

Autorke Marie Ancillovej sa v kni-he podarilo veľmi názorne sprostredkovať púštnych otcov dnešnému človeku. Cituje pre-dovšetkým spisy Kassiána, Jana Klimaka a Doroteja z Gazy a v ich svetle vy-svetľuje základy kresťanského asketizmu, teda učí prakticky bojovať proti nerestiam, usilovať sa o cnosti, rozlišovať svoje pohnútky a usporiadať si vzťahy s blížnymi podľa evanjelia. Pozorný či-tateľ bude prekvapený tým, akú hlbokú znalosť ľudského srdca mali títo Boží muži, ktorých od nás oddeľujú stáročia.

Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 2012 n

oVÉ

KniH

y


Klarisky Tomáš Brezáni

Kremnica je známa svojou bohatou históriou, výrobou mincí a ťažbou zlata. našich predkov stálo veľa námahy a poctivej práce, kým jej dali cveng, kým sa dostala do povedomia ľudí. neďaleko Kremnice v malebnom tichu hôr sa nachádza obec Kopernica. V jej strede stojí kostol a hneď pri ňom kláštor sestier klarisiek – kapucínok. Žije v ňom štvorčlenná komunita sestier, odlúčených od sveta. Denne sa venujú kontemplatívnej modlitbe a predkladajú Bohu pálčivé otázky tohto sveta. Podobne ako kedysi baníci aj ony dnes žijú kdesi hlboko, nie v bani, ale v tichu srdca, za múrmi kláštora. nedolujú zlato, ale iný poklad, ktorý nič nedokáže zničiť ani nikto z ľudí ukradnúť. Poklad určený všetkým, ktorí z neho túžia prijať. Poklad kontemplatívnej modlitby, ticha, chudoby a samoty nám predstavila sestra Klára.

roZHoVory

kapucínky z Kopernice


roZHoVory

blízki môžu prísť na návštevu raz za tri mesiace. Čo sa týka telefonovania, tak to môžeme len v nutných prípadoch. Naši blízki to odlúčenie zo začiatku niesli trocha ťažšie, ale už to prijali a rešpektujú, aj sa z toho tešia.

› V čom je tajomstvo radostného a naplneného preží-vania života, hoci v radikálnej odlúčenosti od sveta a v zrieknutí sa všetkého?

› Spojenie s Kristom, spojenie so sestrami, ktoré spája ten istý ideál, a spojenie s Cirkvou, ktorá nás vedie k pravde a láske. Teda v tomto trojitom rozmere.

› Vo vašej charizme kladiete veľký dôraz na spoloč-ný život.

› Vytvárať spoločenstvo je súčasťou františkánskej spirituality. František hovorí: „Pán mi dal bratov“ a Klára sa vyjadruje podobne. Aj keď na začiatku možno nepočítali s komunitami a chceli nasledovať Krista a ohlasovať evanjelium, pozerali na brata, sestru ako na dar od Pána. Spoločný život vyviera aj z evanjelia a z príkladu prvej komunity kresťanov. My sa snažíme prijímať jedna druhú takú, aká je.

› napriek tomu, že žijete v tichu a v samote, patrí k vášmu životu aj humor a smiech?

› Je veľa maličkostí, ktoré nás počas dňa naozaj rozosmejú, a aj sestry majú dar humoru, takže ono sa to tak vyvažuje. Radosť je tiež jednou z františkánskych čŕt. K nášmu spoločnému životu patrí radosť, priamosť a jednoduchosť vo vzťahu k sestrám.

› Čo by ste nám mohli povedať o prežívaní vzťahu s Kristom v kontemplatívnej reholi?

› Duchovný život má svoje zákonitosti a tie prežívame aj my. Od nadšenia na začiatku, cez vytrvalé úsilie pocti

vo prežívať duchovný život, až po vernosť v ťažkostiach. K tomu patrí aj to Augustínovo – zachovávať poriadok a poriadok zachová nás.

› ako prežívate v rámci programu silentium?

› Sv. Klára nám v regule nechala usmernenie, že počas dňa môžeme vždy a všade hovoriť všetko, čo je potrebné, stíšeným hlasom. Voláme to evanjeliové

mlčanie. Rozlišujeme miesta a časy mlčania. Miesto, kde vždy zachovávame silentium, je kaplnka. A čas, kedy ho vždy zachovávame, je od kompletória až po dopoludňajšiu hodinku a tiež hodinu popoludní počas duchovného čítania.

Vonkajšie ticho si vyžaduje vnútorné mlčanie, vtedy je zdrojom vitality. A je zdravé a vyvážené vtedy, keď nie je uzavretím sa do seba, ale prostriedkom na spojenie sa s Pánom. Ticho chápeme ako prostriedok lásky k Pánovi, ale i voči sebe navzájom. Každá sestra má právo na atmo

› V čom spočíva identita sestry klarisky – kapucínky?

› V spôsobe života, ktorý sv. Klára nastúpila a ktorý nám sama zanechala – zachovávať evanjelium nášho Pána Ježiša Krista životom v poslušnosti, bez vlastníctva, v čistote, s dôrazom na život chudoby, pokory, modlitby a sesterského spoločenstva.

› Postava sv. Kláry stelesňuje ideál radikálnej chudo-by. Čo pre vás znamená tento sľub?

› Ideál sv. Kláry a jej charizma je zachovávať evanjelium s dôrazom na najvyššiu chudobu, a to preto, aby bol Kristus jediným bohatstvom. To je to známe Františkovo: „Môj Boh, moje všetko.“ Pre nás je prameňom pokoja a slobody.

› Čo je podľa vás najväčšou výzvou dneška?

› Najväčšou výzvou je návrat k Bohu, do spoločenstva, do ktorého vstupujeme s Kristom.

› ako by ste priblížili zmysel kontemplatívnej modlit-by? Čo pre vás znamená?

› Klauzúrna rehoľníčka sa modlí, pretože verí, modlí sa, lebo je milovaná, a modlí sa, lebo túži milovať. Jej modlitba vlastne tú lásku akoby rozdáva ďalej. Pre nás je kontemplatívna modlitba upriamením duše, mysle i srdca na najkrajšieho z ľudských synov, na Krista, ktorý je pre nás zrkadlom a príkladom, je cestou, pravdou a životom. Kontemplatívna modlitba vychádza predovšetkým z Božieho slova. Preto máme ráno hodinu rozjímania nad Božím slovom lectio divina a v poznávaní Božieho slova nám pomáhajú aj biblické hodiny. Máme tiež hodinu adorácie popoludní. Toto je pre nás kontemplatívna modlitba. Kontemplácia je vždy dar od Boha. K takémuto spôsobu kontemplatívnej modlitby podľa II. vatikánskeho koncilu je pozvaný každý veriaci. Nie je to len pre kontemplatívnu sestru v klauzúre.

› ako žije sľuby sestra v kontemplatívnej reholi? Je to v niečom radikálnejšie ako u iných reholí?

› Podstata sľubov je úplne rovnaká a rozdielnosť určujú konštitúcie jednotlivých rehoľných spoločenstiev. U nás je to chudoba, ktorá konkrétne znamená, že nemáme nijaký pravidelný príjem a žijeme výlučne z darov. A funguje to, ešte nám nechýbalo a môžeme aj dávať.

› Domov, rodina, priatelia... ako vnímate tieto hodnoty spoza múrov kláštora?

› Kvalitatívne sa tie vzťahy menia. Ak je Kristus na prvom mieste, ostatné hodnoty ostávajú hodnotami, ale sa usporiadajú. Vzťahy nie sú pre nás odcudzením, ale cez modlitbu sa stávajú veľmi silnými a duchovnými. Naši

K nášmu spoločnému životu patrí

radosť, priamosť a jednoduchosť

vo vzťahu k sestrám.


roZHoVory

sféru ticha. Keď pomáha zakusovať vo vnútri duše Pána, nadobúda sa nová sviežosť. Ticho môže byť ťaživé vtedy, keď niekto prežíva niečo ťažké a uzavrie sa do seba.

› aký je váš denný režim?

› Vstávame ráno o šiestej. Dni sú pre nás pestré, vôbec nie jednotvárne a monotónne. A to aj preto, že sväté omše máme v niektoré dni ráno a v niektoré večer. Prežívame svoj život v tesnom spojení s liturgiou – je Vianočné obdobie, Veľkonočné, sú slávnosti, nedele. Sú pre nás zmenou aj v tom, že vtedy máme liturgiu hodín spievanú. Nedeľu prežívame ako deň zmŕtvychvstania Pána, preto nemáme vtedy také prísne mlčanie. Učíme sa latinčinu, rozoberáme si nejaký cirkevný dokument, raz v týždni sledujeme správy, niekedy si pozrieme aj nejaký prírodopisný fi lm.

› aké sú možnosti na pobyt v kláštore?

› Môžu sem prísť a aj chodia rehoľné sestry, ale aj laici i kňazi. Môžu sa zúčastniť niektorých bodov nášho programu alebo si vytvoria vlastný program. Je to priestor pre stíšenie, samotu, možnosť byť v kaplnke, byť v prírode. Je to miesto ticha a modlitby.

› akým spôsobom ste v kontakte s dianím vo svete?

› Inštrukcia Verbis clausa, ktorá hovorí o klauzúrnom kontemplatívnom živote, nás usmerňuje, že máme zachytiť zo sveta to podstatné. A to aj prostredníctvom toho, že raz do týždňa sledujeme správy v televízii a niekedy pri rekreácii počúvame správy v rádiu. A to aj preto, aby sme tie problémy dneška, sveta vnášali do modlitby.

› Čo vám pripadá ako najťažšie na tomto spôsobe ži-vota?

› Pre niekoho to môže byť odlúčenosť, urobiť ten krok odvahy a viery. Ale je to individuálne. Počas života potom prichádzajú veci, ktoré treba riešiť. Pokiaľ sa modlíme, tak povolanie nemôže zovšednieť, hoci v sebe zahŕňa aj ťažkosti.


aj ťažkosti.

› odkaz pre čitateľov Zasväteného života.

Z celého srdca vám prajeme čistú

radosť v živote viery, nádeje a lásky.

Môžte počítať aj s našimi modlitbami.

Sme tu preto, aby sme sa modlili.


síce vymysleli názov, ale rebelúcia je niečo, čo robí Boh v srdciach tejto generácie. Svätý Pavol v 1 Tim 4, 12 píše: „Nech nik tebou nepohŕda preto, že si mladý; ale buď vzorom veriacim v slove, v správaní, v láske, vo viere, v čistote.“ Inými slovami, mladí sú povolaní byť vzorom vo všetkých oblastiach života.

Hlboko v srdci každý z nás chce žiť radikálne svoj zasvätený život. Máme na to dokonalé podmienky, aby sme ho žili, dokonca to aj dokážeme. Samozrejme, s nevyhnutnou pomocou nášho Boha. Neprišli sme, aby sme sa mali dobre. Iba dobre. Ak áno, tak to mali prekuknúť formátori v počiatočnej formácii. Verím každému zasvätenému, že srdce mu piští po evanjeliovom radikalizme. Povedzme si však úprimne: niekde medzi mojou prvotnou túžbou a súčasným stavom sa to pokazilo.

Typický postoj rebelucionára je prevýšiť očakávania. Nechcem tu robiť okienko so spytovaním svedomia. Len sa delím s tým, čo vo mne vyprovokovala táto kniha. Nemyslím, že v našich spoločenstvách od seba navzájom veľa

Ešte stále sa považujem za mladú sestru, i keď môj vek začína na tri- a nekončí na -násť. Kniha robiť ťažké veci napísaná tínedžermi a určená tínedžerom ma však dostala.

od septembra 2011 sa v kníhkupectvách objavila nová kniha. Mladí autori Alex a Brett Harrisovci ňou spustili veľké hnutie mladých s myšlienkou

Robiť ťažké veci (Do hard things). Slovenským tínedžerom ju prinieslo vydavateľstvo Kumran. Dodnes neviem, ako a prečo oslovili práve mňa, no ešte pred jej vydaním ma poprosili o recenziu, tak som zapla počítač a pustila sa do čítania. Čítala som ju kvôli deckám, avšak kniha začala prevracať naruby aj môj život. Rehoľný život.

Pojem rebelúcia (Th e Rebelution) vznikol kombináciou slov rebélia (vzbura, odpor) a revolúcia (prevrat, zmena). Je to rebélia proti rebelovaniu – inak povedané Vzbura tínedžerov voči malým očakávaniam. Alex a Brett

liFESTylE

rebelúcia a rehoľníci

Františka Čačková


liFESTylE

čakáme. Možno sme ani nerozmýšľali, či sa dá niečo robiť s tým, aby sme prevýšili očakávania (ktoré na nás niekto má či nemá). Žijeme si spokojní s tým, že nevytŕčame z radu. Živíme strach z toho, že by sme mali robiť niečo, pri čom budeme musieť vyjsť zo seba, ponúknuť svoje dary a talenty, risknúť, že sa pustíme do niečoho, v čom zatiaľ nie sme doma, čo nepoznáme a čo nikto z našich spolubratov alebo spolusestier nerobí. Porovnávame sa a napokon to uzavrieme, že pre Boha a šírenie jeho kráľovstva robíme predsa dosť a aj tak od nás už nikto viac čakať nemôže. Opak je pravdou: práveže môže. A aj čaká.

Svätý František z Assisi túto myšlienku už dávno pochopil, keď vo svojich spisoch vyzýva bratov „konať viac a väčšie veci“. On sám rebeloval proti rebelovaniu. Najprv bol rebelom a šlo mu to celkom dobre, aj iných vedel pre to nadchnúť. Typický František! Potom rebeloval proti malým očakávaniam. Nikto od neho nič nechcel, nečakal. Až na Boha. Napokon aj on veľa očakával od iných: že budú konať viac a väčšie veci.

Konať veľké a ťažké veci prináša so sebou risk, že si ma iní všimnú, že stratím status nenápadnej sestry či brata. Nechápte ma zle, nie som proti pestovaniu nenápadných čností či nenápadného zasväteného života. Práve naopak. Veľmi túžim byť obyčajnou sestrou. Byť či zostať obyčajným sa však s myšlienkou robenia ťažkých vecí nevylučuje. Svätý František povedal aj toto: „Blahoslavený slu-ha, ktorý sa nepovažuje za lepšieho, keď ho ľudia obdivujú a vychvaľujú, než keď ho považujú za bezvýznamného, jed-noduchého a opovrhovaného, lebo človek je len taký, aký je pred Bohom, a nič viac“ (Napomenutia 19, 2).

Nejde však o to, aby sme konali akúkoľvek alebo každú ťažkú vec či aby sme sa pustili do nezmyselných ťažkých vecí len preto, že sú ťažké. Ťažké veci nám nezaslúžia, že nás Boh bude viac milovať. Nikdy nás nebude a nemôže milovať viac, ako nás miluje práve teraz. Ide len o to, aby sme robili ťažké veci na slávu toho, kto nás zachránil. O nič iné a o nič viac.

Kniha Robiť ťažké veci ma usvedčila. Potrebujem sa vzoprieť malým očakávaniam a pustiť sa do ťažkých vecí. Ktoré sú to?

Nikdy nie je neskoro ROBIŤ ŤAŽKÉ VECI.

(pokračovanie nabudúce)

Päť druhov ťažkých vecí, ktoré môžu zmeniť váš svet:» Veci, ktoré vás vyvedú mimo vašej zóny komfortu

– riskovať, aby ste rástli.» Veci, ktoré presahujú očakávania alebo to, čo sa

vyžaduje a je nevyhnutné – snažiť sa o dokonalosť.» Veci, ktoré sú priveľké na to, aby ste ich zvládli sami

– snívať a trúfať si na veľké veci.» Veci, ktoré sa nevyplácajú okamžite

– veriť a vyberať si integritu.» Veci, ktoré idú proti norme danej kultúrou

– postaviť sa za to, čo je správne.

notker WolfSedem hlavných cností

Autor, ktorým je známy opát a prímas benediktínskeho

rádu Notker Wolf, sa v diele zamýšľa nad cestou k šťastiu,

poznačenou múdrosťou 1 500-ročnej benediktínskej

rehole. Hovorí veľmi osobne, zrozumiteľne a často poeticky

o svojich skúsenostiach s cnosťami statočnosti, spravodlivosti,

rozvážnosti, miernosti, viery, lásky a nádeje. V týchto siedmich postojoch

sa skrýva niečo, čo nám môže poskytnúť oporu ako jednotlivcom aj

ako spoločnosti. Ide o nosné piliere šťastia, na ktorých možno postaviť základy stavby domu života. Nie chladnej stavby s nehostinným priečelím, ale skutočného miesta pre život – otvoreného, spoľahlivého a radostného. Autor ponúka množstvo príkladov zo života a odkazy na to, ako konal Ježiš. Každá kapitola obsahuje pozoruhodné, vtipné a kreatívne úvahy na danú tému.

Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 2011

Joseph-Marie VerlindeZ ašramu do kláštora

Jacques Verlinde bol nadaným študentom. Maturoval ako

pätnásťročný a špecializoval sa na nukleárnu chémiu. V roku

1968 naňho silno zapôsobil guru Mahariši Mahéš Jógi, zakladateľ

tzv. transcendentálnej meditácie. Jacques sa vzdal sľubnej vedeckej

dráhy a nasledoval nový idol a jeho duchovnú cestu. Po niekoľkých

rokoch však prežil nečakané oslovenie Kristom, ktoré ho primälo

k návratu ku kresťanstvu a stal sa kňazom. Svoju skúsenosť s východnou

mystikou hodnotí negatívne a kresťanov, túžiacich po náboženskej skúsenosti, citlivo varuje, pričom využíva svoje antropologické i vedecké poznatky.

Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 2012n

oVÉ

KniH

y


MÉDiÁ


Čo a prečo médiá hovoria o Cirkvi„nehľadajme Krista v médiách!“ – sú to silné slová, ale čosi pravdy v nich je. Kedy naposledy slovenské médiá, myslím tie „veľké“, priniesli správy z prostredia Cirkvi? Vybavia sa nám udalosti ako odvolanie arcibiskupa Bezáka, zatknutie pápežovho komorníka, vyhlásenie KBS o návšteve Benedikta XVi. na Slovensku (že ďakuje za pozvanie, ale nepríde). Hneď sa nám však vybaví aj problém objektivity: ako „nezaujato“, aj v týchto prípadoch, médiá informujú? no hľadať za „takým“ spravodajstvom o Cirkvi nejaké protikresťanské tendencie, nejaké teórie o sprisahaní – že nám to robia napriek –, to asi neprináša nijaké riešenie a také myšlienky ani nevedú k pravde.

rastislav Hamráček


vinárovi, písať o Cirkvi dostávajú za úlohu rôzni novinári, niekedy aj podľa súvisu témy – zahraničie, školstvo, zdravotníctvo... Médiá vnímajú Cirkev zo svojho uhla, ako „politického hráča“. A nemôžeme im to uprieť, pretože ich zámerom nie je evanjelizácia, ale tzv. objektívne spravodajstvo.

novinári – nielen deti svojej doby

Veľká väčšina konkrétnych novinárov veľkých médií je súčasťou sekulárnej kultúry dnešnej spoločnosti. U nás na Slovensku je osobitným faktorom to, že novinári sú vo veľkej väčšine mladí ľudia alebo mladá stredná generácia. Staršia generácia, u ktorej by sme

čakali profesionálnu skúsenosť nadobudnutú rokmi, má z historickopolitických dôvodov iba malé zastúpenie. Tak sa do popredia dostávajú novinári, ktorí sú nielen „deťmi“ sekulárnej kultúry, ale, a to je dnes osobitný trend, sú aj jej podporovateľmi. Extrém, do ktorého sa niekedy médiá postavia, je vyhlásenie voči zástancom iných názorov, hodnôt: „Prispôsobte sa!“ Akási averzia na katolícke, etické, morálne, ale i prirodzené témy ide dnes ruka v ruke s ideológiou liberalizmu. Russel Shaw o tomto fenoméne v USA hovorí vo svojej knihe už pred vyše desiatimi rokmi.

Ak teda médiá o Cirkvi veľmi neinformujú alebo informujú istým štýlom, tak je to aj prirodzený odraz momentálnej dominujúcej kultúry, ktorá nemá záujem o evanjelium a katolícky pohľad na svet. Myslím, že treba prijať skutočnosť, že pre najbližšie roky nič nenaznačuje zmenu tohto trendu.

Pri hľadaní odpovede na to, čo a ako hovoria médiá o Cirkvi, sa pozerajme aj na samotnú povahu médií: ony žijú zo sledovanosti, a teda zo senzácií (Zo striptérky tan-cujúca mníška, Markíza, 11. júna 2012; Poznáte svätého Reparáta?, Plus jeden deň, 4. júna 2012), zaujímajú ich najmä konfliktné situácie (Obchody a Cirkev, TV JOJ, 31. mája 2012; Pápeža zradil komorník, Nový čas 28. mája 2012; kauza Bezák, júl 2012). A k tomu všetkému, médiá majú tendenciu či až potrebu veci zjednodušovať.

Sekulárny charakter médií je teda výsledkom sekulárneho založenia ľudí, ktorí ich tvoria, vlastnia a financujú. Takto však novinári pri morálnych témach, ako sú interrupcie či eutanázia, berú názor Katolíckej cirkvi iba ako súčasť „objektivity“, teda ako jeden „z“ názorov, obzvlášť ak je téma politicky zarámovaná. Novinári sa usilujú o objektívnosť a zároveň sú ideologicky sekulárni, liberálni, aj vtedy, keď prinášajú témy o Cirkvi.

Vnášať do sekulárneho kvas evanjelia

Ako diváci, čitatelia či poslucháči si nosíme v sebe predstavu, že to, čo vidíme, čítame, počúvame v správach, sú

ak sa v tejto téme budeme zaoberať médiami, tak budeme tým myslieť najmä na ich

spravodajský obsah. Zábavné programy, filmy a seriály teraz z nášho uvažovania vynecháme. Vôbec nie sú menej významné, ale sú to predovšetkým správy, ktoré si veľmi prirodzene a takmer okamžite prepájame s konkrétnym životom. Aj preto, že sa nám pri nich nevybaví myšlienka o „výmysle“. Správy totiž považujeme – a to je ich podstatná črta – za to, čo odráža realitu života. Viacmenej.

Za obsahom hľadaj tvorcu

Médiá a najmä komunikácia cez ne nie je niečo abstraktné, neosobné. Naopak, každý obsah v médiách je výsledkom rozhodnutí a skutkov konkrétnych ľudí. Tam sa rodí aj etická, morálna hodnota tohto obsahu. V rozhodnutiach a skutkoch konkrétnych osôb: novinárov, redaktorov, reportérov. Ale tiež vlastníkov médií, zodpovedných za „vydanie“, šéfredaktorov, fotografov či kameramanov... Médiá tvoria ľudia. A tí majú svoje myšlienky, svoje vzdelanie, svoje nálady, majú svoje presvedčenie a vzory, svoje kultúrne prostredie.

Dlhoročný hovorca Biskupskej konferencie USA Russel Shaw v knihe Dealing with Media for the Church uvádza, že v roku 1986, teda pre nás dosť dávno, a predsa „už vtedy to bolo tak“, urobili v USA výskum medzi novinármi o ich hodnotovom založení. Výskum The Media Elite bol kvalitatívny, robili ho formou hĺbkových rozhovorov s novinármi z desiatich najväčších spravodajských médií. (Témy a trendy veľkých médií majú vplyv na malé médiá; veľké médiá v USA majú vplyv na médiá v iných krajinách.) Ukázalo sa, že polovica novinárov nemá žiaden príklon k náboženstvu; v otázke interrupcií 90 % z nich uznáva „právo ženy rozhodnúť sa“; 75 % ich súhlasí s mienkou, že homosexualita nie je problém, a 54 % nesúhlasí s tým, že cudzoložstvo je zlé. K tomuto výskumu pridajme ešte ďalší fakt. V redakciách veľkých médií sú ešte aj dnes, hoci už menej, novinári, ktorí sa venujú náboženským a cirkevným témam. Podľa iného výskumu z roku 1993 v USA, ako uvádza Russel Shaw, až pre tri štvrtiny takýchto „náboženských“ novinárov je viera niečím veľmi dôležitým. Tento poznatok naznačuje, že novinári často môžu mať akýsi osobný náboženský základ, môžu sami seba vnímať ako veriacich ľudí, a zároveň môžu byť k témam Katolíckej cirkvi antipatickí.

Nezriedka sa ale stáva, že ak dôjde na veľké témy z Cirkvi alebo o Cirkvi, ktoré majú z pohľadu redakcie určité „politické“ zafarbenie, tak zadanie o tom písať nedostanú spomenutí náboženskí redaktori, ale iní, ktorí zväčša majú veľmi slabé poznanie prostredia, terminológie a vôbec tematiky Cirkvi. Tu sa ukazuje paradox: ak písať správy zo športu dá redakcia iba „športovému“ no

Jednou z možností, ako získavať prehľad, čo o nás ako o Cirkvi

hovoria slovenské médiá, je prihlásiť sa na webovej stránke Tlačovej kancelárie

KBS (www.tkkbs.sk) na odber správ

cez email, konkrétne „monitoring tlače“,

ktorý denne zahŕňa aj hlavné televízie.


MÉDiÁ

mo, určujú tí, ktorí médiá platia – vlastníci a zadávatelia reklamy. Ako Cirkev sa teda nemôžeme spoliehať, že sekulárne médiá budú hovoriť o našich témach. (Tu sa otvára celá ďalšia kapitola o cirkevných médiách.) Je však našou úlohou prijať možnosti, ktoré sa nám ako Cirkvi „semtam“ ponúkajú, a dobre pripravení ich v spolupráci s novinármi naplniť tým, čo ľuďom pomôže vytvárať si dobrý obraz, poznanie o Cirkvi a vzťah k nej. Kvapka po kvapke.

Ponuka z našej strany môže mať rôzne podoby. Ak sa niektorí novinári venujú trochu cirkevnej oblasti, isto sledujú dianie aspoň cez správy z TK KBS. Je tu pre nás možnosť posúvať do denného servisu, ktorý sa dostáva do tisícok emailových schránok vrátane novinárov, naše príbehy či fakty, správy o udalostiach, významných výročiach, osobnostiach, o našich typických aktivitách, pravidelných i výnimočných... Pri významnejších veciach je vhodné dať informáciu vopred aj Rádiu Lumen, Katolíckym novinám či Televízii Lux a tí môžu prísť a spracovať správu pre svoje médium. Aj toto spravodajstvo totiž vytvára svojím podielom ten pomyselný koláč informácií, ktoré sa k divákom, čitateľom, poslucháčom dostávajú. Cez ten „koláč“ si ľudia vo svete môžu vytvárať dobrý obraz o Cirkvi a to ich urobí citlivejšími aj na jej témy a koniec koncov na ohlasované evanjelium. Takýto prístup vedie nás samých k tomu, aby sme „otvorili naše dvere“ ľuďom zvonku, aby sme sa dali spoznať, aby sme svoj život ponúkli ako svedectvo o Kristovi.

n

fakty, realita. Dnes je však už pravdou skôr to, že novinári sú stále menej zberači faktov a stále viac rozprávači príbehov. A príbehy z prostredia Cirkvi rozprávajú novinári väčšmi ako politické, s dramatickou príchuťou, než ako náboženské. Preto je čosi pravdy na slovách: „Nehľadajme Krista v médiách!“ Nie je totiž reálne očakávať, že médiá budú informovať o Cirkvi tak, žeby to bolo ohlasovanie evanjelia. Obsahy, viac či menej pria

{Zmeňme zmýšľanie o objektivite }

Pri správach všeobecne, ale aj z/o Cirkvi by sme – tak ako sa nám to vidí normálne – radi videli objektivitu. Ona je tým, čím sa novinári obhajujú, niektorí sa ňou aj riadia, ako sme to už spomenuli. Táto pomyselná, predpokladaná a často spomínaná objektivita v médiách je však ilúziou. Je len pomyselná, nedá sa jednoznačne zadefi novať. To, čo sa nám ako divákom, čitateľom, poslucháčom niekedy nepáči a čo nazývame „neobjektívnosť“, je skôr nepravdivosť, nekompletnosť či nedodržaná nestrannosť spravodajstva. Ako diváci, čitatelia či poslucháči hľadajme, očakávajme a prípadne aj vyžadujme pravdivosť, úctu k osobám, zameranie na dobro.

Stúpame, ale chodník sa nám postupne stráca. Musíme prejsť z vyznačeného chodníka, po ktorom sa kráča veľmi isto, na chodník úplne nový, nevyznačený, improvizovaný, ale zdieľaný, ktorého správnosť objavíme, keď prídeme k cieľu. Skúsenosť z turistiky ma priviedla k uvažovaniu nad chodníkom, ktorým máme my zasvätení prejsť, a ním je PErMaNENTNÁ ForMÁCIa. akoby v určitom úseku života neexistovali isté chodníky, ktorými prešli iní a ktoré treba už len nasledovať. Sme volaní vyznačovať nové chodníky bez zastavenia sa v kráčaní, povzbudení nádejou, že dosiahneme Cieľ. Každý totiž máme jedinečný chodník, ktorý má rôzne úseky, niektoré aj riskantné a náročné, ale aj veľmi bohaté a nádherné, s rovnakou métou pre všetkých.

FormáciaPríloha Zasväteného života

Zasvätený život | 2012/02 I

Permanentná formácia

je sám život, je to cesta

pochopenia ako sa stať pravými

mužmi a ženami nasledujúc

Krista a nechať sa premieňať

udalosťami života a bratmi

a sestrami, ktorí kráčajú s nami.

aj oni sú znameniami čias, sú

miestami prozreteľnosti.

G. B. Magoni

Permanentná

II Zasvätený život | 2012/02

Znovu zvoní telefón. aj vám sa stáva, že si niekedy rozmyslíte, či je práve tá správna chvíľa zdvihnúť ho? rozlišovanie bolo v sekundovej tarifikácii a zdvihla som. ak ide o neznáme číslo, nie vždy zdvihnem... V mobile hlas mojej kamarátky, s ktorou som sa nevidela už asi 10 rokov. Pozvanie. Prijatie. a prišiel deň stretnutia. Na moje veľké prekvapenie ma privítala nielen ona so svojím manželom a deťúrencami, ale aj s rodičmi a starými rodičmi. Nie je tu priestor na opísanie našich dialógov, ale uvedomila som si krásu jednotlivých generačných etáp, no tiež ich náročnosť. Bývajú pod jednou strechou a dennodenne hľadajú, ako spolu fungovať a zároveň sa rešpektovať v rozdielnosti.

Začala som premýšľať nad našimi komunitami, ako je to s generáciami pod našimi strechami a ako by sme si mohli uľahčiť život, keby sme navzájom o sebe ve-

deli, čo asi v tej ktorej životnej etape prežívame. Možno aj týchto pár stránok môže napomôcť viac sa poznať a viac rásť vo vzájomnej láske, úcte a rešpekte pod jednou stre-chou.

Permanetná formácia a jej etapy rastu

Pohľad cez tri komnaty, ktorými treba postupne prejsť: 1. Explózia vitality 2. Dynamika efektivity 3. Múdrosť stability

Príloha

Tri komnaty pod jednou strechou

Monika SkalováŠtefan Turanský

God plains security

Pre permanentnú formáciu má vý-znam práve slovo kráčanie. Tu už vlastne nie je dôležitý chodník,

dôležitá je správna navigácia – GPS (god plains security). Je to aktívna a inteligent-ná disponibilita toho, kto sa nechá for-movať počas celého života. Je to každo-denné kráčanie v hľadaní Božej tváre. Jej podmienkou je učenlivosť, vnútorný po-stoj slobodného srdca a mysle, priprave-nosť učiť sa zo života.

Zasvätená osoba sa učí od Boha, pravé-ho autora formácie, od jeho Slova a jeho tajomstva, od slávenej liturgie a od cha-rizmy; ale zasvätený sa učí aj od iných, od každého brata či sestry, svätého aj me-nej svätého, od ľudí, od chudobných, od každej kultúry, v každom momente živo-ta a v akejkoľvek zverenej úlohe, v úspe-chu aj neúspechu, od mladého i starého, od zdravého i chorého, necháva sa dotý-kať životom a prijíma kdekoľvek čiastoč-ku pravdy, lásky a krásy.

Permanentná formácia prebieha na via-cerých rovinách, či je to intelektuálne skvalitňovanie na úrovni teologickej, fi lo-zofi ckej, pedagogicko-psychologickej, so-ciálnej a pod., alebo na rovine empirickej, do ktorej vstupuje životná skúsenosť v pl-nej palete vzťahov a z nich vyplývajúcich hodnôt. Základným pilierom je vzťah, ktorý je založený na sebapoznaní a seba-prijatí i neustálom nachádzaní toho, kým sme, v novom svetle. Napätie medzi tým, čím sme, a tým, kým sa máme stať, nás podnecuje objavovať lásku Boha, ktorá sa nezakladá na výkone, na našom akti-vizme, ale na každodennom objavovaní, ako dorastať do toho, pre koho sme boli stvorení, veď nespokojné bude naše srdce, kým ho nedosiahne.

Táto príloha je pozvaním zahĺbiť sa pre-dovšetkým do poznania toho, kým sme a čím prechádzame v jednotlivých veko-vých obdobiach. Vstúpte do tajov perma-nentnej formácie a pri čítaní sa nedajte rušiť!

n Monika Skalová

2. Dynamika efektivity 3. Múdrosť stability

ak je zasvätený život

sám osebe procesom postupného

osvojovania si Kristových myšlienok

a citov, je zrejmé, že takáto cesta

musí trvať celý život a musí sa

do nej zapojiť celý človek celým

srdcom, mysľou a všetkou silou, aby

sa tak stal podobným Synovi, ktorý

sa pre ľudstvo obetuje otcovi.

Znovu začať u Krista 15

Zasvätený život | 2012/02 III

Príloha

bo vo všeobecnosti v nejakej inštitúcii. Pohľad, mienka a úsudok iných silne vplýva na sebaúctu a citové uistenie, že nás iní majú radi. Je to obdobie, keď cítime, že máme mnoho síl pre návrhy, konanie, plánovanie – lebo vieme, že po dlhoročnej začiatočnej formácii nadišiel čas úrody, čas ukázať plody práce.

Je to etapa, keď sa menia spôsoby vzťahov. Sú iné než na aké sme boli zvyknutí vo formačnom dome: vtedy sme si boli všetci rovní, teraz majú vzťahy väčšiu šírku a pestrosť. Toto úsilie čoraz viac sa otvárať iným je spojené s konštato-vaním, že na povrch sa dostávajú indivi duálne schopnosti, o ktorých človek často ani nesníval: niektorí sú kreatívni, rozhodní, protagonistickí, akých ich predtým nikto nepo-znal. Súčasne vidieť aj takých, ktorí sú pred novými skúse-nosťami zrazu neistí, plní obáv, s čím pred niekoľkými rok-mi nikto nepočítal. Je to chvíľa, keď sa človek s nadšením a obetavo vrhne do služieb Božieho kráľovstva.

Viac-menej okolo tridsaťpäťky nastáva čas, keď sa zme-ny dejú často nečakane a niekedy aj traumaticky. Okolo tohto veku začína človek pociťovať určitú rutinu, únavu a nie je až taký nadšený pre to, čo robí. Niekedy sa obja-

Toto životné obdobie sa nedá presne chronologicky vymedziť. Je v ňom veľa rozdielností zapríčinených

sociálno-kultúrnym aj geografi ckým prostredím, mož-nosťami profesionality, práce a prežívania povolania.

Mohli by sme ho charakterizovať ako čas uvedomenia si, osobnej integrácie, podstatnosti života, prevzatia zodpo-vednosti, ale aj skúsenosti kríz a vzájomnosti v komunite.

Každá zasvätená osoba cez existenciálne rozhodnutie, ktoré urobila, už našla svoj osobitný spôsob bytia, mys-lenia, konania. Ako dospelí muži a ženy v plnosti fyzic-kých, psychických a duchovných síl si viac uvedomuje-me svoje možnosti rozvoja a konštruktívneho začlenenia sa do prostredia. Vieme vyjadriť svoju vitalitu, tvorivé schopnosti a ducha iniciatívy v postupnej realizácii seba samých, v súlade s projektom života.

Dve etapyEtapu do 35 rokov je charakterizuje úsilie o sebauplatne-nie, či už ako jednotlivca, alebo na úrovni inštitúcie. Je to snaha nájsť svoje miesto. Dôležité je aj to miesto, ktoré nám bolo zverené v práci alebo v pastoračnej službe, ale-

bo vo všeobecnosti v nejakej inštitúcii. Pohľad, mienka

1. Explózia vitality { obdobie medzi 30. a 45. rokom života }

„Povedal som Bohu: Ty si môj Pán,

pre mňa niet šťastia bez teba“

(Ž 15, 2)

PrílohaPríloha

ví aj hlboký pocit samoty, hoci sa navonok nič nezmeni-lo – ani komunita, spolubratia či spolusestry, alebo prá-ca. Navonok je všetko v poriadku, ale niekde v hĺbke sa môže objaviť určité znechutenie a nepokoj. Ohlásia sa základné otázky: Má to, čo robím, zmysel? A prečo to robím? Aj keď ide o vzťahy, mnohé pocity uspokojenia sú späté s vnútornou skúsenosťou nespokojnosti. Vyná-rajú sa otázky: Čo sa to so mnou deje? A prečo? S kým si o tom pohovorím? Keď som sa snažil byť verným, dať zo seba to najlepšie, odpovedať na požiadavky blížneho, spracovať citové vzťahy... prečo mám takéto pocity?

Reakcie na tieto kritické chvíle môžu byť rôzne. Niekto sa zľakne a nedokáže si odpovedať na tieto otázky, lebo hľadá rôzne duchovné a racionálne ospravedlnenia; uni-ká do aktivizmu alebo tento vnútorný hlas v sebe potláča, pretože si vyžaduje určitú odpoveď. Iní sa zase musia ko-nečne rozhodnúť v povolaní, a tak od údivu alebo úzkosti nevenujú týmto otázkam nijakú pozornosť.

Je to síce ťažké, ale v tejto situácii sa treba nevyhnutne zapo-čúvať, zahľadieť do svojho vnútra, uvedomiť si, čo sa vlastne deje. Kríza je súčasťou procesu rastu každého človeka a aj to, čo sa v nás deje, je akousi „radostnou zvesťou“. Začína sa nová etapa života a závisí od nás, či jej umožníme ďalší rast.

Správny čas!Je to chvíľa, keď sa v plnej sile dostavajú na povrch tie psychické prvky, ktorým sa doteraz nevenovala osobitná pozornosť, alebo boli potláčané najprv počas dospievania (puberty), potom v adolescencii a napokon vtedy, keď sa mladý dospelý človek zapájal do života spoločnosti. Keď už človek dokázal konať racionálne a pristupovať zodpo-vedne k realizácii spoločného projektu, byť aktívny, cieľa-vedomý a silný, zrazu začne v tomto veku prežívať zrane-nia v pocitoch, v citlivosti na seba a v pohlavnosti. Tieto zranenia sú blízke infantilnému svetu. Je nevyhnutné prejsť týmito pocitmi dezorientácie, zmätku a nestabili-ty, s cieľom dosiahnuť nový vnútorný poriadok. Je to čas, keď vnútro má prednostné právo na to, aby si človek uve-

domil, čo je v jeho psychike ešte skryté. Je to bohatstvo, ktoré treba účinne investovať do života.

rýchlosť zmien V tomto veku prebiehajú rýchle zmeny v názoroch, pre-svedčení, osobných vzťahoch, vo vlastnom tele. Telo už nie je také ako u mladého človeka alebo adolescenta. Je zaujímavé, že my rehoľníci/rehoľníčky si nárokujeme svo-jím obliekaním, prístupom k iným a komunikáciou vy-zerať tak, akoby sa pre nás zastavil čas; aby sme sa vzápä-tí vnútorne cítili ako deti s nejakou tou vráskou navyše.

Má to zmysel?Je to obdobie, keď sa do popredia tlačia otázky o zmysle vecí: doteraz sme sa celý život venovali úsiliu odpovedať na potre-by iných, svoje najlepšie sily sme venovali kongregácii, ko-munite, pastorácii... Kto sa niekedy zaujímal o nás, o to, čo potrebujeme, čo vnútorne prežívame? Ľahko zistíme, že sme úctu k sebe samým spájali s výsledkami práce a pastoračnej služby a že nadišla chvíľa, keď sa treba vyrovnať s tými „zdra-vými“ sklamaniami, ktoré nám pomôžu reálnejšie sa pozerať na zasvätený život, komunitu, Cirkev a na seba samých.

Všetky predstavy a ilúzie o všemohúcnosti, nezrani-teľnosti, lacnom sebauspokojení, perfekcionizme, ktoré boli predtým oporou, teraz už nestačia na to, aby bol člo-vek šťastný. Zisťujeme, že vonkajšia istota neexistuje a že sme asi dlhší čas žili a pracovali s cieľom vyjsť v ústre-ty iným, a pritom sme nemali jasno ohľadom hlbokej motivácie hodnôt, pre ktoré sme žili. Keď sa vkradne do nás takýto strach, vnútorné oslobodenie je sťažené. To, čo sme v tejto životnej etape odsunuli na zajtrajšok (vrodené dary, talenty a možnosti), sa v nás ozýva a túži po realizá-cii, aby sa naša totožnosť stála pravdivejšou.

Možné riziká Samozrejme, že na tento proces treba slobodne a osobne odpovedať. Je tu však riziko, že sa kvôli strachu opätovne rozhodneme odložiť tento prechod k plnej zrelosti alebo

sr. Jana Plevová, juniorka

Já bych řekla, že pro permanentní formaci je důležitá chuť se nechat formovat především Duchem Svatým, ale i okolnostmi a lidmi kolem nás – necítit

se být nikdy hotov, otevřenost Duchu Svatému a neztrácet odvahu při zjištění vlastní nedokonalosti.

Monika Wassermannová, novicka

Zdá sa mi, že v per-manentnej formácii je dôležité mať vedo-mie potreby vlastnej formácie, resp. ve-domie stáleho „bytia na ceste“, zároveň spoločné hľadanie,

konfrontácia (DV, komunita...) a dis-ponibilita, resp. ochota robiť kroky na ceste, nechať sa permanentne formovať (v tomto je „ja“ aktívne, zodpovedné).

anežka lišková, novicka

Myslím, že zo všet-kého najdôležitej-šie v permanentnej formácii je otvore-né srdce... jednodu-cho nezaujať postoj „to už poznám“, „už to mám za sebou“,

neprestať chcieť rásť, aj keď len v ma-ličkostiach a vo všednosti, nenechať sa znechutiť pádmi a vlastnou slabosťou. A tiež vernosť a neudusiť radosť z Pána.

aNKETa» aké 3 postoje sa ti zdajú pre permanentnú formáciu dôležité?

IV Zasvätený život | 2012/02

Príloha

úzkostlivo hľadáme niekoho, kto by rozhodol, čo máme robiť; niekedy tak robíme aj pod zámienkou svätej po-slušnosti, ktorá nám stereotypne predkladá typ „verné-ho“ rehoľníka/rehoľníčky.

Kvôli pocitu vlastného šťastia je dôležité rozhodnúť sa, vziať do vlastných rúk svoje dejiny a odpustiť tým, ktorí nám nejako ublížili, hoci si to ani neuvedomovali. Stretáme sa s mnohými zasvätenými osobami, ktoré ešte nedokázali urobiť tento prechod k zmierlivému postoju k sebe samým a k iným! Sú to osoby často smutné, neisté, a teda strnulé, detské, stále závislé na súhlase a na hodnotení iných. Alebo sú to osoby, ktoré preháňajú v jedení, pití a pracujú bez pre-stávky... To sú všetko prejavy a znaky ich „ťažoby“.

Meniť seba a svoje dejiny – cesty rastu

Meniť sa a pokračovať v raste je možné. Preto potrebujeme vstúpiť do svojho vnútra a usilovať sa vyrovnane a vyzreto čítať, azda aj za pomoci niekoho iného, city, túžby a obavy tak, že prehodnotíme svoje vlastné dejiny. Všímať si nielen to, čo si myslíme, ale predovšetkým to, čo cítime a po čom túžime. Naše hodnoty, postoje, mienky, vzťahy, dokonca aj životný štýl sa musia obnoviť a zmeniť.

Konsolidovať svoju vnútornú istotu a dosiahnuť slobo-du – to sú dva podstatné prvky, pomocou ktorých môžeme prekonať krízu; stvárňovať svoju vnútornú skutočnosť s tou vonkajšou, aby sme mohli žiť konkrétnu skutočnosť; vy-skúšať svoje možnosti a alternatívy, čo si vyžaduje pružnosť k sebe samým, aby sme boli potom pružnejší aj k iným.

Rady nad zlatoa) Uvádzať do života právo slobodne zmýšľať a plánovať, pričom sa nenechať naivne ovplyvniť myšlienkami iných ľu-dí. Týmto spôsobom skôr prijmeme mienky iných a nado-budneme väčšiu istotu o sebe samých. b) Uvádzať do života právo rozhodnúť sa pre správanie, založené na láske, a nie na povinnosti, strachu alebo na tom, aby sme sa zapáčili iným. To znamená prijať názory odlišné od našich názorov. c) Ne-

napodobňovať iné životné štýly, nežiť z konfrontácií alebo zo súťaženia s inými. d) Vyjadriť svoje pocity – či už klad-né (láska, láskavosť), alebo negatívne (nuda, plač, bolesť). e) Naučiť sa vysvetliť a zdôvodniť pohnútky svojho správania a svojich rozhodnutí, prosiť o odpustenie úprimne, jedno-ducho, bez výhovoriek a skrývačiek. Ak si zvykneme na ta-kýto prístup, naučíme sa z vlastnej skúsenosti, aké je dôležité nesúdiť a nekritizovať inštinktívne. f) Prijať svoje chyby, po-učiť sa z nich, deštrukčne a infantilne sa neobviňovať, ale ani nedovoliť, aby sa nás zmocnila minulosť a stala sa prekážkou v našom raste. g) Vážiť si osobnú slobodu a vlastnú samo-statnosť. Takto sa ľahšie prežíva zmena, konfliktné situácie a človek je odolnejší voči tomu, čo nikdy nezažil. h) Pocho-piť, že naše chyby vyjdú na povrch v samote. Keď dokážeme byť osamote, prijať odlúčenosť, dosiahneme s inými hlbšie vzťahy. Budú totiž založené na realite, a nie na ilúziách alebo falošných očakávaniach či závislosti na niekom.

Slobodne milovaťIba počas tohto obdobia si môžeme uvedomiť, čo môže-me iným darovať. Iba ten, kto má dostatočnú úctu k sebe samému, môže slobodne milovať a súčasne nikoho „ne-vlastniť“. Taký vzťah a taká láska, ktoré nebudú sledo-vať sebecké uspokojenie vlastných potrieb, sú znakom, že človek je integrálne zrelý. Citové vzťahy sa v tejto chvíli stávajú prejavmi rozdávajúcej sa lásky, a preto nás dokážu naplniť. Každý vzťah sa prežíva intenzívne a bez vlastníc-kych zámerov, vo vzájomnej úcte, prekonajúc aj prípadné obavy z odlišnosti, pre ktoré sme neistí a bojazliví.

Ak prejdeme týmto procesom, pochopíme, že nie je potrebné vidieť a dotknúť sa Zmŕtvychvstalého. On je už v nás. A posiela nás takých, akí sme, pretože nás už pripravil prostredníctvom našej osobnej skúsenosti a po-mohol nám stotožniť sa s našimi osobnými dejinami. Umožňuje nám spoznať dobro jeho diela v každom z nás, nikoho nevynímajúc. Je to dielo, ktoré nás pozýva prejsť cez zranenia z minulosti a stať sa zjavením jeho vôle po živote a dobre pre každú ľudskú bytosť.

sr. Inga Kvassayová, juniorka

Dôležité postoje pre permanentnú formáciu? Aby sa dané osoby chceli formovať :) Teda aby to, v čom sa formujú, im bolo vlastné, aby ich to

priťahovalo a inšpirovalo. A potom aby sa aj samy aktívne zapájali. Byť pasívnym „odberateľom“ čohokoľvek, a teda aj formácie, nevydrží dlho. A po tretie, treba byť vytrvalým – tak ako vo všetkom v duchovnom živote. Znechutenie a netrpezlivosť sú našimi najväčšími nepriateľmi :)

Ján Butkovský, novic

V permanentnej for-mácii sa mi zdá dô-ležitý bratský život – byť jedno srdce a jedna duša, nie fi-remný kolektív, na-vzájom sa ťahať do neba a posilňovať to

všetko komunitnou modlitbou. Ďalej je to osobná modlitba, osobné žitie chariz-my zakladateľa a postoj dávania – preta-venie do niečoho reálneho, nielen reči, ale osobné svedectvo.

Ján Straka, tirocinant

Dôležité postoje pre permanentnú formáciu? Zdá sa mi, že prím má pravidelný duchovný život, prijímanie druhých v komunite takých, akí sú, ako

dar, aj s chybami, a skôr sa pozerať na seba, a ďalej otvorenosť a dôvera voči duchovnému vodcovi.

Zasvätený život | 2012/02 V

„Formuje a utvára nás to, čo milujeme.“ J. W. Goethe

Príloha

VI Zasvätený život | 2012/01

stresu a emocionální únavy, frustrace a vyčerpání v důsled-ku toho, že sled (nebo souhrn) určitých událostí týkajících se vztahu, poslání, životního stylu nebo zaměstnání dotyčného jedince nepřinese očekávané výsledky. Zjednodušeně: emo-ce se rozhodnou člověka zabrzdit, aby se výkonný člověk nezničil fyzicky. Při SV jde totiž o ztrátu duševně-emocio-nálně-fyzicky-duchovní rovnováhy, člověk se cítí být opo-třebován a tento stav (vyhoření) ho přinutí se zastavit. Při-tom na počátku je nadšení a zápal pro dobrou věc, velké odhodlání a také velké očekávání. A právě toto nadšení a počáteční plné nasazení je velmi charakteristické pro SV.

Ztráta, kterou SV působí, je prožívána nejen na úrovni osobní, ale často i na rovině rodiny či komunity, organi-zace, podniku, farnosti. Z duchovního pohledu stojí za pozornost, že při SV netrpí jen člověk sám a jeho nejbliž-ší okolí, ale trpí i jeho vztah s Bohem až natolik, že ja-koby vůbec ani neexistoval (od výčitek vůči Bohu nebo, naopak, pocitu viny vůči němu, až po úplnou absenci komunikace).

o nebezpečí syndromu vyhoření (SV) se hovoří už nejen v souvislosti s aktivními a schopnými ma-nažery a vedoucími pracovníky, ale také jej znají

i mnozí kněží, představení a vůbec osoby Bohu zasvěcené, které to se svou službou Bohu a lidem myslely a stále myslí velmi upřímně a poctivě. Zvlášť, když jsou oblíbení, vyhle-dávaní, schopní, výkonní, milí... Když navíc pracují v so-ciální oblasti, zdravotnictví, školství nebo pastoraci. Právě těm je syndrom vyhoření trvalou tichou hrozbou. Obec-ně totiž platí, že k němu mají blízko lidé, kteří pomáhají druhým, povahy starostlivé a zainteresované, v profesích, jejichž základem je vztah, zvláště je-li to vztah ze své pova-hy asymetrický, tzn. jeden dává, druhý přijímá, jeden po-máhá, druhý si nechává pomáhat atd. Náročnost je právě v té vztahovosti, protože např. na kovovou součástku ne-bo počítač se nemusím usmívat, nemusím mu naslouchat, nemusím mít na něj náladu, být trpělivý, atd.

Co vlastně syndrom vyhoření je? Existuje řada definic, zmíníme zde alespoň jednu z nich: Jedná se o stav, druh

Jednotlivé etapy permanentnej formácie sa miešajú aj s typickými úskaliami, na ktoré ako zasvätení narazíme. Únava, znechutenie či rutina, takmer nemožnosť povedať „nie“ nás odkazujú na „vyhorenie“. Je dobré poznať tento fenomén, ktorý sa objavuje po období prvotného nadšenia.

Nebezpečí vyhoření u zasvěcených osob

lucie Cincialová

Príloha

Zasvätený život | 2012/01 VII

Na tomto místě zmíníme alespoň některé z možných situací, které mohou signalizovat nebezpečí syndromu vyhoření. Problematika je však mnohem komplexnější, je předmětem řady studií a i u nás již existuje dostatek li-teratury na toto téma.1

Můžeme si položit otázku: Nenacházím se v některém z níže popsaných postojů?

1) Je potřeba to udělat, tak to prostě musím udělat Už ani nevím, proč dělám to, co dělám. Přitom na počát-ku jsem byl plný zápalu pro službu a cítil jsem se k ní být Bohem povolán. Všechno jsem dělal jen pro něho. Ně-jak se mi ale posunulo těžiště z cíle činnosti na činnost sa-motnou: Učím, protože je třeba učit, je to mé zaměstnání, musím přece chodit do práce. Sice mi už ty děcka lezou na nervy, ale co bych měl dělat jiného? Z naší práce se vytrati-lo vědomí Božího povolání a my máme pocit, že je vše jen na nás. Povzbuzením pro nás může být, že do takové situace se dostali i jiní „borci“, např. Mojžíš: „Kde vezmu maso, abych je dal všemu tomuto lidu? Nemohu sám unést všechen tento lid, je to nad mé síly. (...) Raději mě zabij (...), abych se nemusel dívat na svoje trápení“ (Nm 11, 11 – 15). Takto naříká Mojžíš, který sám byl svědkem a prostřed-níkem velkých Božích zázraků! Je třeba vědomě udržovat jakýsi „odstup“ od toho, co dělám – není to jen „moje dílo“, je to především a stále Boží věc a já jsem jen neuži-tečný služebník, nástroj v Boží ruce. A ti lidé, kteří jsou mi svěřeni, jsou především jeho děti a jemu na nich i na mě přece záleží! Známkou, že je vše v pořádku, je potě-šení, radost z práce, vděčnost za to, že smím být v je-ho službě. Něco je špatně, když věci dělat „musím“. Sv.

1 Např. J. Křivohlavý, Hořet, ale nevyhořet. Kostelní Vydří: Karmeli-tánské nakladatelství 2012; Myron D. Rush, Syndrom vyhoření. Pra-ha: Návrat domů 2003.

Pavel radí: „Všechno, co děláte, čiňte celou duší (radostně) jako Pánu, a ne lidem“ (Kol 3, 23). Ztratí-li se totiž motiv – ono proč to dělám –, jsem na nejlepší cestě k SV.

2) Nestíhám. Musím dohnat skluz. Typickým trápením workholiků je neschopnost odpo-čívat i jen přibrzdit. Nestíhají se ani zastavit a zhodnotit udělanou práci, potěšit se z ní. Je však třeba umět se za-stavit, prohlédnout si vykonané dílo a poděkovat za ně Pánu. Uklidit jednu práci a připravit se na druhou. Mo-ci pracovat je milost, dar. Varující známkou je neschop-nost či neochota slavit, nulový čas na skutečný relax, ne-schopnost „vypnout“. Prostá rada zní: Pomni, abys den sváteční světil! K tomu všemu je nám totiž dána neděle! Je třeba si odpočinout a také se občerstvit u Pána. Vy-čerpaný je ten, kdo nečerpá z pramene: „Dvojí zlo spáchal můj lid: Opustili mne, zdroj živých vod, a vytesali si cister-ny, cisterny rozpukané, jež vodu neudrží“ (Jer 2, 13). Když Ježíšova popularita rostla a všichni ho žádali o uzdravení či jiný zázrak, a „lidé se scházeli ve velikých zástupech, aby ho slyšeli a byli od něho uzdravováni ze svých ne-mocí“, Ježíš „odcházel do pustin a modlil se“ (Lk 5, 15 – 16). Jeden příběh hovoří o dvou dřevorubcích, kteří ráno začínali společně práci a oba dva měli před sebou stejné množství dřeva ke zpracování. Zatímco první se dřel celý den a nedělal skoro žádné přestávky, druhý od-cházel v pravidelných intervalech a pracoval s mnohem větší pohodou a klidem. Večer si první postěžoval: „Pra-coval jsem víc a déle, přesto jsem zpracoval méně dřeva a jsem mnohem víc utahaný. Cos dělal ty, když jsi odchá-zel pryč, a jak je možné, že máš s menší námahou udělá-no více?“ Odpověď druhého zní: „Brousil jsem sekeru.“ I my potřebujeme občas přerušit práci a „nabrousit seke-ru“, aby naše práce byla efektivnější. Platí prostá pravda, že modlitbou se čas neztrácí, ale získává. A také, že ne-můžu dát to, co sám nemám. Máme „těšit druhé tou

útěchou, kterou Bůh potěšuje nás“ (2 Kor 1,4). To ale znamená, že musíme tu útěchu a spočinutí u Pána nejprve zažít my sami!

3) Když to dělají druzí, není to ono, raději to udělám sámNebezpečí SV hrozí i tzv. puntičkářům, perfek-cionistům. Nejen, že všechno musí po druhých zkontrolovat, raději si to udělají sami, protože to stejně nikdy neodpovídá jejich představám. Jsou negativističtí, těžko se s nimi spolupracuje, zůstá-vají sami. Zlobí se, že jim nikdo nepomáhá, přitom jsou jako spolupracovníci nesnesitelní. Prozrazuje se tak jejich skrytá neschopnost organizovat a ne-důvěra. Většinou chtějí druhým nebo i sobě ně-

co dokázat. Možná, že nebyli v dětství dost chváleni... Musí být viděni, „podepsáni“ pod každou činností, mu-sí se o nich mluvit. Skrývá se v tom i neschopnost vidět velikost a kvality druhého, neschopnost radovat se s ci-zích úspěchů. Jsme li všichni „jedno tělo“ , pak úspěch bratra nebo sestry by mě měl těšit jako můj vlastní. Jde mi víc o to, aby dílo bylo dokonalé, nebo abychom pra-

Jaro Křivohlavý horieť, ale nevyhorieť Kniha je určená všetkým, ktorým horí srdce, a zároveň radí, čo robiť, aby nevyhaslo. Jej autor, uznávaný český psychológ, sa venuje syndrómu vy-horenia. Hľadá jeho príčiny a ponúka praktické rady, ako mu predchádzať. Ukazuje často jednoduché cesty, ako sa vyhýbať stresu, ale aj čo robiť, ak sme už doň hlboko padli. Rady sú obo-hatené skúsenosťami ľudí, ktorí touto cestou prešli. Publikácia poslúži ľu-ďom, ktorí majú radi svoju prácu – najmä tým, ktorí v nej pri-chádzajú do osobného styku s druhými ľuďmi. Zameriava sa na najviac ohrozené profesie – učiteľov, lekárov, zdravotné sestry, sociálnych pracovníkov, psychológov či duchovných. Keďže poukazuje na to, aké pracovné podmienky prispievajú k prevencii vyhorenia, určená je tiež pre zamestnancov a za-mestnávateľov.

Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 2012

Príloha

VIII Zasvätený život | 2012/02

covali společně? Dávám příleži-tost vyniknout druhému? Těší mě objevovat jeho možná do-sud skryté kvality? To ovšem předpokládá vědomí o vlast-ní ceně, kdy nemusím niko-mu nic dokazovat. Můžu víc vi-dět souvislosti, všímat si druhých a těšit se z toho, že vedle mě mů-žou růst, rozvíjet se. Důležitější než bezchybný, perfektní výsledek je ra-dost ze spolupráce, smysl pro komunitu a společné dílo. Nevadí, že není tak dokonalé, ja-ko kdybych to udělal sám.

4) S tím jsem ale nepočítal! Musím to přece všechno stihnout včas!Léčkou jsou nereálná očekávání, příliš vysoké cíle, kte-rých není možné dosáhnout, leč v ideálních podmín-kách. Ty ovšem nejsou obvyklé. Co když mi nebude dobře, když mi ujede tramvaj, když bude třeba řešit ně-jakou nečekanou a náhlou situaci? Je třeba pamatovat na časovou a fyzickou rezervu. Někteří lidé jsou víc než zaskočení nečekanými událostmi, které se jim „nehodí“ – jít k doktorovi, čekat na zastávce, přijmout výpadek elektřiny, přijmout něčí nebo své selhání, chybu, nemoc, indispozici. A pak narážíme na neschopnost pružnosti, improvizace. Jde ale také o necitlivost k Boží vůli, která se projevuje i v těchto překvapeních. Dávám vůbec pros-tor Božímu Duchu, nebo je všechno to plánování jen v mojí režii? Tvrdost a náročnost k sobě se pak přenáší i do požadavků na druhé. Objevuje se nervozita místo pokoje. Možná by stačilo počítat vždy s rezervou a nene-chávat věci na úplně nejposlednější chvíli. A než si zapíšu novou položku do diáře, kratince se pomodlím...

5) Tohle je pro mně zvlášť důležité, na tom musím trvat, z toho neslevím!Nezabrala moje práce, můj projekt, můj nápad, můj ná-zor, určitý člověk, atd. až příliš prostoru v mém životě? Nezdůrazňuji něco až příliš? Nemluvím pořád jen o tom samém? Nevytěsnilo něco nebo někdo nebo já sám Bo-ha z prvního místa v mém životě? Je-li Bůh Bohem, mo-hou polobozi zůstat, říká známý anglický spisovatel C. S. Lewis. Je třeba si stále hlídat první místo na svém hodno-tovém žebříčku, vše ostatní si už pak místo najde. Možná podceňujeme to, že tuto revizi musíme pravidelně dělat i my, u kterých se to jaksi předpokládá samo sebou, když jsme Bohu zasvěcení. Občas je třeba si položit otázku, zda mi skutečně vládne Pán. Protože jen Ježíš je můj Pán!

6) Trápení druhých je vždycky přednější a oni mě potřebují... Přílišná zaměřenost na problémy a starosti druhých je postojem typickým pro pracovníky v pomáhajících

profesích, zvlášť když se jedná o křesťany.2 Mnohdy v tom-to postoji lze vypozorovat ne-správné pochopení přikázání lásky. Milovat bližního jako se-be znamená také milovat sebe jako bližního. Je třeba se naučit

říkat laskavé, ale pevné ne. Mý-mi bližními nejsou jen moji klien-

ti, ti, kdo si žádají moji pozornost. Nemůžu se vyčerpat jen v pracovních

vztazích, protože moji bližní jsou nejen v zaměstnání, ale také a především doma!

7) Je to ubíjející, pořád dokola to samé!Rutina ubíjí, to je stará známá pravda. Platí to i pro řehol-ní život v komunitě. Už vím, co bude k večeři, modlitba začíná každý den ve stejnou dobu, naproti mě u stolu sedí vždycky ta samá sestra... A jde to všechno pořád dokola, každé pondělí je stejné, vše je předvídatelné, žádná změ-na se neočekává. Už dopředu víme, co je před námi a jak to dopadne. Tady hrozí vyhoření i lidem méně aktivním, spíše submisivním, málo tvůrčím, pasivním, flegma-tickým. A přitom by možná stačilo málo: navrhnout při konventní kapitule nějakou změnu v modlitebním nebo zasedacím pořádku, v něčem se střídat, některé věci dělat spontánně, zařadit do programu a vyzkoušet něco nové-ho... Otupění přichází také po dlouhé době strávené na stejném místě – žádné výzvy, žádné překvapení. Pak je tře-ba umět rozpoznat „čas příhodný“, který volá po zásad-nější změně. Každá změna totiž vzbudí novou energii, je šancí začít znovu, nově. Nové začátky se pak mohou týkat zdaleka nejen práce, jsou i novým impulzem pro duchovní život, výzvou k obrácení...

8) Je mi sice zle, ale dobře to snáším!Zhoršující se fyzické zdraví může být také spouštěčem SV. Ale kdo by se přiznal, že mu není dobře, jak by mohl potřebovat pomoc ten, kdo vždycky pomáhal druhým? Člověk si neví rady, cítí najednou prázdno, slabost je frustrující, už tolik nestihnu, zaostávám za kolegy... Při-tom nemoc, indispozice, únava, známky stárnutí – to vše nás může vést k nové zkušenosti, být příležitosti k no-vým objevům, růstu, k nové kvalitě: Svěžest ducha zůstá-vá, i když čas postupuje: duchovní mládí se projevuje v tom, že člověk v každém období života hledá a nalézá pro sebe různé nové úkoly, zvláštní způsob existence, života a lásky, sobě vlastní (Vita consecrata 70).

9) Jsem jim ukradená, nikdo si ani nevšiml, že jsem to udělala...Potřebujeme jako lidé zpětnou vazbu, občasné ujištění o tom, že věci děláme dobře a že to, co děláme, někomu slouží, má smysl. Když se ale dlouhodobě nebo vůbec člověk nedočká žádného uznání, může to vést k SV. Sva-

2 Někdy se v této souvislosti hovoří o tzv. syndromu pomocníka. Srov. např. W. Schmidbauer. Syndrom pomocníka. Praha: Portál 2008.

Jedným z prvých plodov

cesty permanentnej

formácie je schopnosť žiť

každý deň povolanie

a prijímať ho vždy

s vďačným srdcom ako

nový dar.

Znovu začať u Krista 16

príloha

Zasvätený život | 2012/02 IX

tý Jan z Kříže radí: Kde není láska, přines lásku a najdeš lásku. Můžeme jej snad parafrázovat a říci: Když tě nikdo nechválí, začni s pochvalou sám, buď pozorný k druhým, povzbuzuj je. Oni se to třeba od tebe naučí. Dobro je tře-ba šířit a zlo zastavit. A jsem-li přesto nejistá, tak si hod-nocení přímo vyžádám.

ZávěrV poslední poznámce shrňme: Pozoruješ, že tvoje ak-tivita vzrůstá, ale produktivita klesá, že jsi podrážděný,

fyzicky unavený a ztrácíš ochotu riskovat? Přestáváš si sama sebe vážit? Ztrácíš objektivní pohled a cítíš se vyčerpaně, osamoceně, nepochopeně, roste v tobě pocit hořkosti a ztráty smyslu? Začínáš se stranit kolektivu? Ztrácíš naději? Obviňuješ Boha nebo se s ním přestáváš bavit a zanedbáváš už dlouhodobě modlitbu? Pak se svěř někomu, ke komu máš důvěru, a je-li třeba, vyhledej odborníka. Povzbuzující je, že každá situace je příležitostí, která tě může posunout dál. I Eliášovo „Mám toho dost! Vezmi si můj život!“ (1 Král 19, 4) mělo dobré, lepší pokračování!

n

Životné obdobia a ich úlohy vo veku dospelostiI. obdobie do 45 rokovŽivotné úlohy:Presvedčiť sa (aktívne obdobie), t. j.» stanoviť kompetencie ;» brať vážne úlohy; » zaoberať sa realitou; » zvládnuť výzvy.Intimita, t. j.» rozhodnutia pre vzťahy;» vytvárať vzťahy.

Možné deficity:• zlyhania (nezvládnutie neúspechov) • izolácia (strach zaviazať sa).

II. obdobie do 65 rokovOd stredu života až po dôchodkový vek

Životné úlohy:Zmúdrieť: Starosť o budúcu generáciu (sociálna fáza)» prijať zodpovednosť;» iných podporovať, deliť kompetencie a odovzdávať;» dávať si otázky, čo je podstatné, čo je zmyslom života (stredný vek).

Možné deficity:• stagnácia, t. j. tvrdohlavosť, uplatňovať moc, popierať vek (ilúzie mladých).

III. obdobie nad 65 rokov

Životné úlohy:Byť múdry – integrácia vlastného ja (duchovná fáza) t. j.» byť pre... cez odovzdávanie zodpovednosti a zamest-nania;» zanechať postavenie;» zaobchádzanie s hranicami;» vývoj až k „univerzálnej láske“, prehĺbenie poznatkov a životných skúseností.

Možné deficity: • horkosť a rezignácia.

obdobia rehoľného života

I. obdobie: Vzdelanie a formácia Postulát – noviciát – juniorát» odpovede na volanie, povolanie » zapojiť sa do nasledovania Krista» odkrývať a nacvičiť spoločenstvo a bratstvo/ sesterstvo» prijatie a privlastnenie osobnej a spoločnej charizmy» rásť v poslaní» príprava na rastúcu zodpovednosť

II. obdobie: Pracovno-činný život Aktívne roky

» prechod k sebestačnosti » cvičením sa zostať na ceste viery a vernosti, pretože rutina každodenného života kladie otázky o zmysle re-hoľného života» dať sa celkom k dispozícii poslaniu» prevziať a niesť spoluzodpovednosť » v modlitbe spoločne hlbšie vrastať do vlastného povo-lania a uskutočňovať ho» spoluutvárať spoločenstvo

III. obdobie: nová osobná a duchovná príprava, prehĺbenie a podstata Začiatok aktívnej staroby a posledné roky života

» prijať prechod k aktívnej starobe a formovať ju» prehĺbiť vývoj duchovného života, osobnej charizmy v starobe» nájsť vlastný životný štýl a učiť sa prijímať vlastnú ohraničenosť» viac sa nasmerovať na nenápadnú službu v spoločenstve» pohľad na celok » rásť v čnostiach vďačnosti a spokojnosti» prijať minulosť a ohraničenosť života» súhlas so smrťou vo viere v zmŕtvychvstanie

X Zasvätený život | 2012/01

zasväteným ženám a mužom, dozrie-vať v otvorenosti Bohu, bratom, ses-trám, mladým i dospelým laikom, ktorí majú účasť na našom poslaní.

V miere, v akej sme rozvinuli v sebe zmysel pre sebaúctu, stáva-me sa schopnými prijatia a počú-vania v konfrontácii s inými, kto-rých potreby vieme chápať.

Väčšia schopnosť ovládať vlastné city napomáha vzájomnosti a po-kojné spracúvanie konfliktov nám umožňuje vyhnúť sa neústupčivos-ti a zostať otvorenými pre tajom-stvo, ktoré prebýva v každom člo-veku a jeho dejinách. Priateľstvo sa môže prehĺbiť a môžeme stavať na úprimnom hľadaní dobra druhé-ho. Sme teda schopní prijať ako bohatstvo odlišnosti veku, menta-lity a formácie v prostrediach kon-krétnej reality. Aj ohraničenosť je považovaná za výzvu k trpezlivosti, pochopeniu a odpusteniu.

Perspektíva času sa mení a vyví-ja: čas, ktorý nám ešte zostáva, je kratší ako ten, čo sme už prežili, a priestor na uskutočnenie plánov je menší. To nás vedie k posilne-niu realizmu, kritického zmyslu, schopnosti navrhovať a k trpezli-vosti malých krokov.

Kríza veku V tomto veku môžeme zakúšať ur-čitú krízu zmyslu života. Je možné, že čerstvosť entuziazmu sa vytratí a pozorujeme oslabenie aj na teles-nej úrovni, často spôsobené fyzic-kými a biologickými zmenami.

Medzi najčastejšie znaky krízy stredného veku patrí dojem monotónnosti života, v niektorých prípadoch aj upada-nie do depresie a do všeobecného pocitu únavy a námahy. Môžeme zakúsiť ľútosť za tým, čo sme zanechali, a odpor otvoriť sa niečomu novému. Môžu sa u nás objaviť niekto-ré formy malomeštiactva a môžeme znova prežívať predošlé krízy, zvlášť na citovom poli, so silnou túžbou po intimi-te a citovo uspokojivých vzťahoch. Badať to predovšetkým u žien. U mužov sa môže objaviť neprijatie, že sily viditeľne ubúdajú alebo že po toľkých rokoch zastávania dôležitých

Ide o obdobie veľkých možností zrelosti a ľudskej i rehoľ-nej plodnosti, ale zároveň je to obdobie krízy a revízií.Skúsenosť predošlých rokov nám umožňuje pozerať sa

na život s väčším realizmom a rozhodnejšie sa zameriavať na podstatné.

Nové možnosti dozrievaniaAk sme predošlé fázy prežili vyrovnaným spôsobom, v tejto etape existencie zakúšame určitú vnútornú stabilitu. Skúsenosť v povolaní, prežívaná ako vernosť zmluve, nám umožňuje, ako

Príloha

. . . T r i k o m n a t y . . .

2. Dynamika efektivity { obdobie medzi 45. a 65. rokom života }

„Stúpajú a síl im pribúda...“

(Ž 84, 8)

Príloha

úloh, pozícií a rolí v provincii zrazu sa muž môže cítiť „od-stavený a neužitočný“. Vzniká tak pokušenie uzavrieť sa do seba alebo byť stále nespokojný, kritický ku všetkému a ku všetkým... Bohužiaľ, u mužov sa častejšie objavuje nebezpe-čenstvo alkoholizmu, zatrpknutosti a rezignácie, čo nieke-dy možno vidieť aj na správaní a oblečení.

Okrem týchto prípadov „spolu s osobným rastom sa môže objaviť nebezpečenstvo určitého individualizmu, sprevádzaného strachom, že nie sme na úrovni doby, ale-bo javmi zatrpknutia, uzavretosti, ochabnutia“ (VC 70). Predovšetkým v poslednej fáze tohto obdobia vzniká do-jem, že mladé generácie nás predbehli, čo môže priviesť k prežívaniu protirečivých skúseností, ako prehnaný akti-vizmus s túžbou za každú cenu niečo zvládnuť, nevyluču-júc konkurenčné mechanizmy, alebo stiahnutie sa.

Skúsenosť exoduZ hľadiska viery je to čas dozrievania, ale aj skúšok. Mô-žeme prežívať skúsenosť definitívneho obrátenia sa k Bo-hu v celosti vízie života, ale aj prechádzať chvíľami kríz vo forme pochybností vo viere, menšej identifikácie so svo-jím povolaním, duchovnej suchoty, až k pocitu existen-ciálnej neužitočnosti.

Je to obdobie opätovného povolania k obnovenému štýlu života. Zasvätená osoba vníma, že je povolaná „zre-organizovať“, nanovo naplánovať vlastný život novým prístupom, ktorý je viac „zosobnený“, „viac zvnútorne-ný“, usilujúc sa prežívať hodnoty ducha, ktoré azda vďaka predošlej intenzívnej činnosti zostali tak trochu atrofova-né, a objaviac tak v sebe ešte skryté zdroje, schopnosti, ktoré doteraz nenašli svoje uplatnenie.

Tento prechod disponuje k postojom typickým pre skúsenosť exodu, prechodu cez púšť, s istotou prítomnosti Boha, ktorý zostáva verný napriek našej chudobe. Robí silnejšou potrebu podstatnosti, naša existencia sa zno-va zakoreňuje v Bohu, pričom prežíva evanjeliové nasle-dovanie radikálnejším spôsobom. Ponúka možnosti pri-jať vlastné dejiny smrti a znovuzrodenia, ktoré v smrti a zmŕtvychvstaní Krista nachádzajú význam a znovu mo-tivujú naše povolanie.

obnovené vedomie charizmyToto obdobie života je jedným z najplodnejších obdo-bí. Dovoľuje objaviť novým spôsobom prorockú výraznosť charizmy. V pastoračnom prostredí cítime povinnosť pri-jať s novým vedomím úsilie spájať kvalifikovanú kultúr-nu ponuku a profesionalitu s evanjeliovým svedectvom a s ohlasovaním Ježiša.

Vo vykonávaní úloh, ktoré sú nám zverené, získavame istotu a kompetenciu a zakúšame radosť z aktívneho za-pojenia do poslania. Teraz jasnejšie vidíme cirkevnú a so-ciálnu odozvu našej aktivity a tam, kde účinkujeme, sme aj stimulovaní nastúpiť na nové a odvážne cesty v pro-spech toho, kto trpí alebo je vylúčený na okraj.

Sme povolaní uskutočňovať novú evanjeliovú a cha-rizmatickú syntézu, schopnú osvetliť každodennú realitu založenú na radikálnom nasledovaní Krista a na vzájom-nosti vzťahov.

Zasvätený život | 2012/01 XI

Vladimír Peklanský, palotín Permanentná formácia je veľkou prí-ležitosťou byť s Ježišom Kristom, lebo len pri ňom sa môžem stávať tým, kým mám byť. On formuje celok: ľudskú stránku, duchovnú, citovú, intelektu-

álnu, apoštolskú, spoločenskú aj charizmatickú. Vďaka takejto formácii sa môžem stať lepším apoštolom pre ten-to svet. Veľkým ohrozením pre zasvätených je podľa mňa prílišný aktivizmus, kde sa ambície a dokazovanie svojich schopností dostávajú na prvé miesto a osobné stretávanie sa s Kristom sa presúva na miesto druhé.

Jeremiáš Daniel Kvaka, františkán Keď sa v kláštore denne modlíme za na-šich zomrelých bratov a čítame nekro-lóg, často sa tam píše, že zomrel v päť-desiatom-šesťdesiatom roku rehoľného života. Ak si uvedomíme, že vstupná

formácia trvá do desať rokov, tak skutočnou výzvou pre brata je, čo urobí s časom, ktorý je aj päťkrát dlhší. Veľmi často zovšednutie, zvlažnenie, vytratený úžas z Boha, pre-márnený čas sú našimi najväčšími nepriateľmi. Skutočnou výzvou je pre nás rásť v bratskej láske, tá sa v každoden-nom živote preklápa do konkrétnych situácií a tam je jej vždy málo.

Gerarda Farská, františkánka Otvorené srdce pre prijatie čohokoľvek, čím ma chce Boh stvárňovať na svoju podobu. Príležitosťou je každý človek, každá situácia, každé... – jednoducho všetko, čo ma stretne. Len to vidieť a vy-

užiť, t. j. nebrániť sa, ale dovoliť, aby sa ma to formačne dotklo. Ohrozenie vidím v postupnom a veľmi nenápad-nom ponáraní sa do ľahostajnosti a individualizmu.

Pavla Pichlerová, tešiteľka Permanentnú formáciu považujem za prvok, ktorý má alebo by mohol priniesť do života nášho spoločenstva novú iskru, hlbší pohľad na to, čo máme denne pred očami. Je to výzva prestať si myslieť, že celé naše srdce už patrí

Pánovi. Na ceste za ním je niekedy potrebné sa aj „vrátiť“.

aNKETa» Čo znamená pre vás permanentná formácia?

XII Zasvätený život | 2012/02

Skvalitnenie našich vzťahov vo vzájomnom obohatení, v rozví janí ducha zdieľania nás urobí schop-nými byť darom bratom a sestrám. Obmedzenie očakávaní vo vzťahu

ku komunite nás vedie k uvedome-niu, že v komunite nie sme dokonalí,

prežívame to „už a ešte nie“, kde treba stále si odpúšťať a nechať si odpustiť.

Evanjeliový štýl životaPrežívanie čistoty ako výrazu zrelej lásky nám pomáha sta-bilizovať autentické vzťahy s bratmi a sestrami, zväčšuje schopnosť počúvať, rozvíja duchovné materstvo, otcov-stvo a disponuje k pastoračnej pozornosti.

Rozhodnutie pre jednoduchý a striedmy spôsob života, v súlade s podmienkami miesta, v ktorom žijeme, a citli-vosť na realitu chudoby nás vedie k odvahe v obmedzo-vaní vlastných potrieb ako cesty konkrétnej solidarity.

Zmierňovanie potreby samostatnosti, ktorá sa v tom-to období môže stať silnejšou, a prijatie zodpovednosti a otvorenosti pre život v spoločenstve nás chráni pred ri-zikom individualizmu a izolácie.

SpoluzodpovednosťPrežívanie spoluzodpovednosti, zúčastňovanie sa na živote Cirkvi a spoločenského života s príspevkom našej cha-rizmy nás vedie k uvedomeniu si, že dar charizmy nie je individuálny, ale je odovzdávaný novým generáciám s celou sviežosťou prvotnej inšpirácie a s obohatením, ktoré mu počas dejín poskytla jeho postupná interpre-tácia a životná prax, v snahe nielen chrániť, ale aj obo-hatiť duchovné dedičstvo a nachádzať vlastnú identitu v charizme inštitútu, kongregácie. Otvorenie sa pre prá-cu v synergii nás robí účinnejšími v spoločnom poslaní.

amedeo Cencini

Strom Života Náčrt modelu vstupnej a stálej formácie

Po Dychu života prináša vydavateľ-stvo Serafín ďalšiu zaujímavú knihu Amedea Cenciniho o kňazskej a re-hoľnej formácii: Strom života. Autor sa v nej pokúša zadefinovať formačný model, na ktorom možno vybudovať projekt trvalej formácie.

V predchádzajúcej knihe autor hovorí, že trvalá formácia je ochota mysle a srdca dať sa formovať životom počas celého života. Kniha Strom života predkladá integračný model, ktorý má schopnosť vyvolať vo formovanom človekovi práve takúto túžbu a schopnosť. Rodí sa z minulosti a z konštatovania i pre-svedčenia, že už samotný život, vlastná minulosť má formačnú funkciu a že Boh Otec pokračoval vo svojej stvoriteľskej činnos-ti aj pri stvárňovaní každého človeka prostredníctvom udalostí

jeho života. Neexistuje situácia, ktorá by mohla predstavo-vať prekážku pre Božiu tvorivú a výchovnú činnosť.

Aby bolo možné zrealizovať proces integrácie vlastnej minulosti a celého života, je potrebné venovať v priebehu počiatočnej formácie zvláštnu pedagogickú pozornosť pa-mäti. Práve práca s „pamäťou“ je nosným pilierom integ-račného modelu. Autor zároveň predkladá praktické cvi-čenia, ako rozvíjať túto schopnosť, aby bola odrazom viery a veľkonočného tajomstva v našom živote.

A prečo práve Strom života?Kríž, vytesaný z dreva stromu Edenu, ako hovoria cirkev-ní otcovia, je „stromom života“. Celé dejiny spásy sa usku-

točňujú medzi dvoma stromami: zakázaným stromom a stromom života. Amedeo Cencini zdôrazňuje, že na ceste du-

chovného dozrievania je dôležitý vzťah obidvoch stromov. Ak dokážeme integrovať naše zlo, stane sa súčasťou tajomstva, ktoré ho prekoná a postupne premení na lásku, odpustenie, hojný a plodný život, na pokornú a štedrú službu...; a na to je potrebná práve „pamäť viery“.

Serafín, Bratislava 2012

PrílohaTreba pomáhať

zasväteným osobám v strednom

veku, aby sa vo svetle evanjelia

a inšpirácie charizmy vrátili

k svojmu pôvodnému rozhodnutiu

a nestotožňovali dokonalé

zasvätenie s dokonalými

výsledkami.

Vita consecrata 70


Pozitívne prijatie sebaPráca so zdrojmi tohto veku v pozitívnom prijímaní vlast-nej reality muža a ženy so svojimi psychofyzickými javmi, ktoré spre-vádzajú tento čas, nám pomôže realis-ticky uznať svoje osobné obmedzenia, pre-konať oslabenie entuziazmu, spoznať vlastnú hodnotu a s pokojom prijímať, že sa strácame, aby sme na-šli pravý život v Kristovi a v jeho veľkonočnom tajomstve.

Obývaná interioritaUskutočnenie prechodu od možných foriem aktivizmu k hl-bokému stretnutiu so sebou samými, venovanie priestoru a času svojmu vnútru, obývanému Božou prítomnosťou, nám pomôže prekonávať rozptýlenosť a povrchnosť v dô-verujúcej otvorenosti Pánovmu plánu s naším životom, v zrelšom odovzdaní seba.

To si žiada byť schopnými odpočívať, prežívať radosť z uvoľňujúcich a sviatočných stretnutí, prekonávajúc ve-domie nenahraditeľnosti alebo neužitočnosti.

Rozlišovanie v kvaliteOtvorenie sa pre osobné a komunitné rozlišovanie vo svet-le Božieho slova nás otvára pre zachytenie každodenných zvestovaní, cez ktoré nás Pán volá realizovať jeho kráľov-stvo. Byť disponibilnými na zmeny schém a štruktúr v po-stoji pružnosti je znakom konkrétnej a pokornej lásky.

Pozerať s dobroprajnosťou na nové generácie, tešiť sa z ich napredovania a urobiť priestor iným, premôcť horkosť a ľútosť, rozvíjať postoje povzbudzovania a nádeje vo vzťahoch nás robí účastnými na zdieľaní nového života.

Zasvätený život | 2012/02 XIII

Medzi ďalšie úskalia zasväteného človeka určite patrí samota. Dokonca každé obdobie má akoby svoju špecifickú samotu. Je samota dôležitou podmienkou pre duchovný rast alebo prameň utrpenia? Niekedy jedno, inokedy druhé. Bude stále dôležité konfrontovať sa s touto problematikou a merať tak časy nášho formačného dozrievania.

otázka samoty je jednou z veľkých výziev súčas-nej doby, pretože sa týka všetkých. Každý človek, a teda aj zasvätená osoba, skôr či neskôr sa stret-

ne s touto otázkou, ba ju niekedy môže pálčivo preží-vať. Môže sa jednať dokonca o akúsi vnútornú bolesť, ne-pokoj či neistotu, dokonca ju možno prežívať ako zdroj vnútornej nepohody a pocitu nenaplnenia. Človek sa môže cítiť osamoteným aj uprostred množstva ľudí, do-konca aj v rehoľnej komunite. Netreba sa diviť, ak je po-kušenie uzatvoriť sa do seba silné, ak niekedy prežívame pocit nepochopenia, opustenosti, obavy a strachu.

Avšak samota, ktorá právom patrí do života každého človeka, sama osebe nie je negatívna. Môže sa ňou stať, ak nie je zakorenená v Bohu a v hodnotách zasvätenia. Samota je vlastne podmienkou, aby sme „našli“ samých seba, tvorivo objavovali Božiu prítomnosť v našom živo-

te, nadobudli širší pohľad než ten, ktorým sa denne po-zeráme.

Naša ľudská prirodzenosť musí počítať aj so samotou. Všetci si uvedomujeme, že sme neúplní a nedokonalí: túto podmienenosť nemôžeme prekonať sami, pretože nie sme sebestační. Potrebujeme Boha a skúsenosť bežného živo-ta, aby sme vyzreli a realizovali sa; potrebujeme sa uplat-niť, dosiahnuť uznanie a ocenenie, aby sme mohli existo-vať a ďalej rásť. Nikto nemôže žiť a byť šťastný bez lásky.

V tomto období sa objavujú niektoré základné požia-davky citového vyzrievania. Predovšetkým je to správna orientácia našej samoty prítomnej v rôznych rovinách. Medzi nimi má popredné miesto existenciálna samota, nachádzajúca sa na veľmi hlbokej rovine ľudskej skúse-nosti. Je to tá nadprirodzená samota, v ktorej naše ko-nečné bytie objaví, že je nositeľom potreby nekonečnej plnosti. Iba Boh môže odpovedať na túto potrebu po ne-konečne a iba on ju môže naplniť. Každý pokus nahradiť Boha niečím iným je v konečnom dôsledku neúčinný.

Existuje potom aj citová a pohlavná samota, ktorá spo-číva v potrebe tešiť sa z prítomnosti inej osoby, s ktorou by sme mohli zdieľať svoj citový svet, rôzne skúsenosti, hodnoty, nádeje, radosti, obavy... Aby sme mohli preží-vať citové zdieľanie a prekonať citovú a pohlavnú samotu, potrebujeme také ľudské vzťahy, v ktorých je pre nás iná osoba priateľom a bratom/sestrou. Zasvätená osoba sa zrie-

Príloha

Samota Štefan Turanský

XIV Zasvätený život | 2012/01

ka spôsobu uspokojenia tejto potreby takým spôsobom ako v manželstve, avšak os-tatných spôsobov sa nezrie-ka. Keďže sa zasvätená osoba zrieka manželských prejavov lásky, treba posilniť iné preja-vy a prekonať tak vlastnú samo-tu; teda uprednostniť tie prejavy, ktoré nám pomôžu objaviť iných ako priateľov a bratov, sestry.

A nakoniec existuje aj sociálna samota, ktorá vzniká z potreby vytvárať spoločenstvo s osobami, s ktorými spolunažívame a zdieľame materiálne dobrá, prácu a pod. Ony sú našimi spolucestujúcimi a pomá-hajú nám prekonať fyzickú i sociálnu izoláciu, ktorá je zdrojom sociálnej samoty. Samota je bolestná, ale aj po-zitívna a plodná skúsenosť, ak ju človek prežíva správne.

Pozitívne prežívať samotuSamotu treba prežívať pozitívne na viacerých rovinách. Tá existenciálna sa má opierať o skúsenosť s Bohom Ot-com a Ježišom bratom, snúbencom a priateľom, ako aj o Máriu, našu Matku, a to takým spôsobom, že aj citový život nájde svoje plné vyjadrenie bez falošných náhrad.

Panenstvo kvôli Božiemu kráľovstvu znamená v citovej a pohlavnej oblasti zrieknutie sa manželskej lásky, aby sa upevnila priateľská a bratská/sesterská láska. Zasvätená osoba má tieto formy lásky neustále prehlbovať, aby tak dala zmysel svojej samote a svojej legitímnej potrebe mi-lovať a byť milovanou. Totiž citová prázdnota môže stáť osobu veľa. Aj náhradné, povrchné formy lásky sú pre ňu neuspokojujúce a frustrujúce.

Panenská láska nepopiera otcovstvo a materstvo, len sa zrieka ich biologického prejavu s cieľom posilniť ten duchovný. Vlastná práca a pastoračná služba v prospech

Mlčanie, samota, oddych

a vyčkávanie – to sú cesty do

vnútra... Stálym rozprávaním

a hlukom je človek vytlačený sám

zo seba. Jeho vnútorný poriadok

sa rozpadá. Tak stráca aj pravé

slová. Mlčanie patrí k reči ako vdych

a výdych. až mlčanie a slovo tvoria

jeden celok.

r. Guardini

Príloha

Žijeme v dobe, ktorá je poznačená relativizmom, nestálosťou, kreh-

kosťou. Aby sme ako zasvätené oso-by nepodľahli pokušeniu robiť krát-kodobé voľby, ktoré sa menia podľa rôznych okolností, situácií či nálad, potrebujeme mať jasný a trvalý pro-jekt života, vďaka ktorému zasvätená osoba môže dať svojmu životu jasné smerovanie, vziať na seba zodpoved-nosť za svoje rozhodnutia, zamerať všetky sily a energie na dosiahnutie stanoveného cieľa, byť ochotnou za to aj niečo obetovať.

Ide teda o prostriedok, ktorý má obsahovať základné prvky nášho za-

svätenia. Pri dôležitých etapách živo-ta ho treba aj konkrétne formulovať na papier.

Má byť osobný: to znamená pri-spôsobený jednotlivcovi, jeho da-rom, povahe a schopnostiam. Do určitej miery by mal byť konkrétnou a osobnou zodpovednou odpoveďou na Božie výzvy, nie abstraktným a zi-dealizovaným plánom.

Má to byť projekt, ktorý zahŕ-ňa dôležité aspekty zasvätenia: du-chovný, ľudský, komunitný, kultúr-ny a apoštolský rozmer, prípadne aj nejaký iný. Treba ho prekonzul-tovať so spovedníkom, prípadne

s duchovným vodcom, magistrom/magistrou, aby sme neupadli do subjektivizmu alebo do všeobec-ných kritérií.

No a napokon sa má týkať zasväte-ného života, keď preberáme hodno-ty zasvätenia nie na krátke trate, ale svoju vernosťou odpovedáme Bohu trvalým záväzkom.

Periodicky sa treba k nemu vracať, riadiť sa ním, prípadne ho – ak je to nutné – doplniť a aktualizovať.

› › › › › › ›

osobný projekt života

ľudí spôsobia, že zasvätená osoba bude primerane obklopená pozor-nosťou spoločenstva tých, ktorí cí-tia, že sú zahrnutí láskou a nezišt-nou službou.

Predovšetkým je dôležité, pri-pomína Ferreras, neprežívať vlast-

ný citový život neusporiadane. Preto treba vzťahy nevyhnutne prežívať nie-

len v morálnej pravde (t. j. v láske), ale aj v pravde psychologickej totožnosti. Na klam-

stvo alebo neautentickosť citových vzťahov môže človek veľmi doplatiť. V náboženskej terminológii to na-zývame mravným neporiadkom a v psychologickej nepri-spôsobenými predmetmi.

V tejto etape života je veľmi dôležitá korektná základ-ná štruktúra našich vzťahov a ich nasmerovanie na lásku. Nesprávne zamerané citové vzťahy majú za následok, že človek začne prežívať viac či menej hlbokú nespokojnosť a neskôr aj náročné osobné krízy, dokonca aj krízu po-volania. Nie je zriedkavým javom, že v tejto etape zame-ria mladá zasvätená osoba svoju citovú energiu predo-všetkým na prácu, čo býva často na úkor vzťahu k Bohu a k svojim spolubratom či spolusestrám.

Vyjadriť opravdivú plodnosťV procese osobného vyzrievania je v prvom rade dôležité nájsť spôsob, ako chceme vyjadriť schopnosť „byť plod-ným“. On nám totiž pomáha cítiť sa užitočnými, schop-nými odovzdávať život. Prostredníctvom našej práce vlast-ne odkrývame aj svoje skryté dary a schopnosti. Pastoračná služba v prospech blížneho, zodpovednosť pri usmerňova-ní osôb a iné služby sociálneho a cirkevného rázu sú prv-kami, ktorými sa uskutočňuje otcovstvo alebo materstvo, ktoré dáva chuť a zmysel nášmu životu a umožňuje nám vyzrievať. Zrieknutie sa biologického prejavu otcovstva

Človek, ktorý vie

žiť v samote,

je schopný

žiť vzťahy bez

vlastnenia.

a. Cencini

glossa, sa môže uskutočniť v kontexte samoty, ktorá má rôzne podoby a formy, no ktorá nikdy nie je samoúčelná.

Samota je teda prostriedok, ktorý nám predkladá kon-krétne kroky, aby sme mohli objaviť seba samých, do-konca aj zlo, ktoré sa zahniezdilo v našom srdci, a po-stupne sa nechať preniknúť Duchom Ježiša Krista. Táto skúsenosť nemení zasvätenú osobu na osamotenú osobu, ktorá sa o iných nezaujíma, ale na opravdivého duchov-ného otca alebo matku, ktorý sa stáva oporou a sme-rodajným prvkom nielen pre členov komunity, ale pre všetkých ľudí. Môžeme povedať, že biblické podoben-stvo púšte a skúsenosť prvých mníchov ponúkajú viaceré užitočné prvky, vďa-ka ktorým možno pozitívne chápať hodnotu samoty v zasvätenom ži-vote ako osobitný priestor a čas stretnutia s Bohom a ako oso-bitný spôsob dosvedčovania primátu Boha, ktorému zasvä-tená osoba radikálne odovzdala svoju vlastnú existenciu.

Teda ak nedokážeme samotu prežívať pozitívne, môže v nás spô-sobiť viaceré utrpenia, ktoré zrania našu dušu, naše vnútro a ono sa potom stáva veľmi krehkým a zraniteľným. Samota tak pobáda človeka k rôznym únikom, kompenzáciám, po-kušeniam, hyperaktivizmu, egocentrizmu a pod.

Boh nás nechce osamotených. Ukazuje nám cesty, kto-rými možno vyjsť zo samoty. Môžeme ísť základnou ces-tou, ak sa neustále budeme živiť vzťahom k Bohu. Zbaví-me sa samoty, keď sa naučíme modliť, študovať, uvažovať, hrať sa, športovať, pestovať priateľstvá. Keď sa neuzatvá-rame do seba tým, že sedíme pred televíznou obrazovkou alebo počítačom, ale venujeme sa apoštolskej službe, aby sme v našich adresátoch stretli samotného Boha.

n

Zasvätený život | 2012/01 XV

Príloha

Komunitný projekt sa môže týkať života v komunite alebo apošto-

látu. Je to prostriedok, ktorým mož-no predísť a zamedziť, aby zasvätené osoby „nepodnikali“ na svojom, ale aktívne sa zapojili a zapadli do pro-jektu, ktorého nositeľom je samotná komunita na čele s predstaveným/predstavenou.

Komunitný projekt pomáha čle-nom komunity odstraňovať v prvom rade osobný individualizmus, nakoľ-ko komunita je nositeľkou poslania, ktoré často býva členité, s rôznym rytmom a v rôznych kontextoch s rôz nymi cieľmi a zámermi.

Komunitný projekt ma tieto výhody:n pri spoločnom plánovaní sa po-

silňuje identita komunity a príslušnosť jej členov. Komunita sa vlastne pýta: Čo chce od nás Boh tu, na tomto mieste, medzi týmito ľuďmi a ako ich môžeme obohatiť svojou charizmou?;n vďaka totožnosti vzniká jednot-

né smerovanie ku konkrétnemu cieľu. Vďaka komunitnému projektu všetky skutočnosti (osobné iniciatívy, rôzne stretnutia, pastoračné aktivity, zámery, modlitby...) smerujú k zbiehavosti ná-zorov, kritérií a línií činnosti;n posilňuje sa zmysel pre spoluzod-

povednosť, všetci sú „vtiahnutí“ do

realizácie jedného cieľa, i keď rôz-nym spôsobom.

Dôležité je pestovať niektoré zá-kladné postoje, ako je disponovanosť, ochota spolupracovať, snaha ve novať sa serióznej reflexii, vedieť počúvať iných, spoločne hľadať odpovede na Božie podnety a výzvy, pripraviť kon-krétne operačné línie, ktorými mož-no stanovené ciele dosiahnuť.

Vhodný čas na tvorenie komunit-ného projektu je zvyčajne začiatok školského roku, keď sa rozbieha apoš-tolská činnosť a v komunitách už pre-behla výmena bratov alebo sestier.

n Štefan Turanský

Komunitný projekt

alebo materstva má posilniť iné modality, ktorými sa dá vyjadriť a prežívať duchovné otcovstvo alebo materstvo. Tieto modality sú odlišné a sú úzko späté či už s Božím kráľovstvom, alebo s osobným rastom človeka.

Vzhľadom na hodnoty kresťanského a zasväteného ži-vota môže byť citový život ovplyvnený neautentickými pohnútkami. Často sa za pohnútkami lásky a služby voči blížnemu skrýva snaha uspokojiť nevedomé potreby. Ak človek žije v takýchto nekonzistentných podmienkach, časom zaplatí veľmi vysokú daň za seba i za blížneho, naj-mä keď sa objavia nespočetné príležitosti ku konfliktom, či už v sebe samom, alebo vo vzťahu k iným.

Preto je dôležité poznať sa a neustále pracovať na svo-jom zdokonaľovaní. Každý proces psychologického a du-chovného rastu má dosiahnuť aspoň tri ciele: človek má spoznať a prijať vlastnú situáciu; byť za ňu zodpovedný; pri zmene používať primerané prostriedky.

Povolanie k zasvätenému životu je darom a milosťou, ale aj odpoveďou. A nie všetky odpovede sú rovnaké. Niekto to má ľahšie vďaka osobnej „štruktúre“, ktorá do-stačujúcim spôsobom vyzrela v rôznych rovinách. Niekto musí s nezrelosťou bojovať, čo si vyžaduje neustálu prácu na sebe. A niekto iný zase z rôznych dôvodov prežíva psy-chologické problémy patologického charakteru, ktoré si nevyhnutne vyžadujú odbornú pomoc. Rôzne prístupy, jediná potreba: prehĺbiť sebapoznanie s cieľom prežívať dar povolania tak, aby sa stal čoraz pravdivejším.

ZáverAby sme teda mohli pochopiť zmysel ľudskej samoty, môžeme si poslúžiť obrazom púšte, ktorý podľa textu Starého a Nového zákona je miestom odrieknutí, nebez-pečenstiev, útokov a trestov, ale je aj miestom, v ktorom Boh oslobodzuje svoj ľud, stará sa oň a zjavuje sa mu. Tieto dôležité prvky môžeme nájsť aj v počiatkoch mníš-skeho života: radikálnosť evanjelia, ktoré sa prežíva sine

XVI Zasvätený život | 2012/01

V nadväznosti na predošlé časové zaradenie je to vek zvyčajne nad 65 rokov. Človek sa učí žiť až do smrti

a samozrejme sa to môže uskutočniť iba v stálej interakcii s prostredím, v ktorom žije.

obdobie bohaté na príležitostiNie je jednoduché charakterizovať toto obdobie, či už z dôvodu jeho šírky – ktorá môže stále narastať – alebo z dôvodu rôznych spôsobov jeho prežívania.

Príloha

. . . T r i k o m n a t y . . .

3. Múdrosť stability { obdobie po 65. roku života }

„Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“

(Ž 89, 12)

Obraz tohto obdobia ako fázy úpadku kvôli ubúdaniu fyzickej a sociálnej účinnosti, hoci je rozší-rený, nie vždy zodpovedá realite. Sú zasvätení, ktorí ho prežívajú nielen s pokojom, ale aj ako obdobie živo-ta, ktoré ponúka nové možnosti ras-tu a úsilia.

V skutočnosti tváre tohto veku sú toľké, koľko je ľudí, ktorí ho preží-vajú.

V istom zmysle kvalita tohto ob-dobia rastie s nami. V miere, v akej sa integrovali do nášho života typic-ké skúsenosti rôznych etáp rozvoja, môžeme čeliť realite tohto nového obdobia ako veku duchovného vý-stupu. Podarí sa nám zachytiť jeho zmysel a hodnotu na ľudskej úrovni a vo viere znova odhaliť plán Boha, ktorý je láska, a považovať ho za dar a úlohu, a teda za významnú a origi-nálnu etapu cesty.

Tajomstvo duchovnej sviežosti je v pozitívnej orientácii plnej nádeje.

Mladosť srdcaMôžeme s radosťou konštatovať svie-žosť toľkých, už nie mladých bratov a sestier, ktorí hoci už prekročili dô-chodkový vek, nakoľko im sily do-voľujú, pokračujú v stravovaní sa na pastoračnom poli, vykonávajú múd-ro a zodpovedne úlohy animácie, sprostredkovania a vedenia a sú uži-toční v iných službách, ponúkajúc aktívny príspevok ku komunitnému životu a k apoštolskej plodnosti.

Ich obetavosť a nezištnosť najmä v apoštoláte a v ko-munitnom živote sú pre mnohých silnou vzpruhou a podnetom. Niekedy sa až s obdivom o niekom pýtame: Odkiaľ na to berie sily?

Plodnosť skúškyJe fakt, že v neskoršej fáze tejto etapy sa môžu zakúšať sta-vy zhoršeného telesného a psychického zdravia, so zjav-nými dopadmi na sociálnu a duchovnú úroveň.

Zasvätený život | 2012/01 XVII

Môže sa stať, že umenšenie alebo ukončenie roky vy-konávanej práce prináša dojem neužitočnosti a niekedy sa človek cíti „na ťarchu“. Stiahnutie sa zo služieb a úloh, zvlášť ak sa s nimi človek identifikoval, môže byť sprevá-dzané domnienkou, že už nevie nič robiť. Alebo to môže viesť k úteku do minulosti, ktorá sa už nemôže vrátiť, ale-bo k úteku zo súčasných úloh pre ťažkosti, s ktorými sa stretávame vo svete ustavičných novôt.

Pri pocite straty sú možné skúsenosti ako izolácia a vy-členenie sa zo spoločenstva, odškodňovanie sa egoistic-

kým a agresívnym správaním. Môžu sa prežívať zmeny nálady: rezignácia, depresia, obviňovanie iných.

Tieto konštatovania nemôžu stratiť zo zreteľa skutoč-nosť, že tento vek je tiež obdobím neočakávaných príle-žitostí.

Vstúpiť do tohto veku je v základe privilégiom pre kon-krétnu možnosť „lepšie si zvážiť minulosť, poznať a hlb-šie prežívať veľkonočné tajomstvo, stať sa v Cirkvi príkla-dom pre všetok Boží ľud“ (ChL 48, porov. aj List Svätého Otca starším ľuďom 10 – 13).

Bohatstvo skúsenostíV tomto čase sa zbiera ovocie vlastnej existencie. Kon-templatívny pohľad dovoľuje preniknúť s väčšou hĺb-kou do záhybov života a dejín, aj do vlastnej osobnej histórie.

Znaky, ktoré vyjadrujú túto tendenciu, sú: väčšia in-timita v modlitbe, poznačená tónom vďačnosti Bohu za dary, ktorými zahrnul náš život; osvojenie si potrieb in-štitútu, kongregácie, Cirkvi, sveta; skúsenosť užitočné-ho zapojenia svojich energií v službe komunity a Cirkvi; odovzdanie bohatého dedičstva, nadobudnutého osob-nou a charizmatickou skúsenosťou, novým generáciám; väčšia vnútorná sloboda, vyplývajúca z prijímania po-stupných odpútaní sa a z toho, že sa nás menej dotýka túžba po úspechu a úsudok iných o nás.

Okrem toho je to solidarita ako skúsenosť chudoby, ktorá sa prejavuje aj v obmedzení vlastných nárokov, aby sme mohli robiť konkrétne gestá podelenia sa v komuni-te a s tým, kto je v núdzi, ďalej schopnosť milovať v hĺbke a sloboda vo vyjadrovaní láskavosti vo vzájomných vzťa-hoch a v kontakte s druhými.

Múdrosť krížaAj keď veľkonočné tajomstvo viac ukazuje svoju tvár krí-ža – utrpenia rôzneho druhu, choroby, samotná smrť –, môžeme zakúšať ten zmysel plnosti a radosti, ktorý po-chádza z toho, že sme odovzdali vlastnú existenciu do rúk Boha, starostlivého a verného a že sme splnili poslanie, ktoré nám zveril. Môžeme si byť vedomí, že „Otec v nás dovršuje ten tajomný proces formácie, ktorý začal pred niekoľkými rokmi. Na smrť sa teda pripravujeme ako na najvyšší akt lásky a odovzdania sa” (VC 70).


Nové cesty pre darovanie saVedomie, že naše povolanie a cirkevné poslanie obopí-najú celý oblúk života, nás zaväzuje nachádzať stále nové cesty duchovnej plodnosti. Keď s pribúdajúcimi rokmi a prichádzajúcimi neduhmi nemôžeme už zostať na „bo-jisku“, pretože psycho-fyzická a profesionálna účinnosť sa zmenšuje, máme možnosti venovať sa dlhšie a inten-zívnejšie duchovnému životu, ktorý otvára pre nové spô-soby darovania sa.

Väčšie disponovanie časom nám umožňuje venovať sa zaujímavému čítaniu, hodnotnému aj z kultúrneho hľa-diska, alebo iným aktivitám, ktoré udržujú človeka otvo-

otec biskup Dominik Kaľata, jezuita Prvým impulzom bola moja rodina, ktorá bola zasvätená Božskému Srdcu, čo sa odrazilo aj v živote. Často sme sa modlili

pri obraze Božského Srdca. Veľký vplyv mal na mňa aj príklad rodičov, pána farára, vynikajúcich profesorov a pátrov jezuitov, ktorí ma inšpirovali aj pri voľbe môjho povolania.Mal som šťastie, že v mojom živote mi Pán Boh vždy poslal ľudí, ktorí dokázali na základe môjho charakteru vytvoriť taký most, že som mohol pokračovať ďalej. A to je veľká výhoda.

Pavol Bazár, vincentín

Bola to rodina. Vždy večer, keď bolo trocha času, mama vzala ruženec a spolu s nami sa modlievala. Pri tejto modlitbe som pocítil Božie volanie. To ma potešovalo a povzbudzovalo

a odvtedy sa ho modlím pravidelne každý deň a nikdy ho nevynechám. Tu som čerpal aj silu pre svoje povolanie. Neboli to najlepšie časy. V tých ťažších situáciách, keď som bol odsúdený na 18 mesiacov väzenia, išiel som doň s breviárom a ružencom. Bachar mi oboje vzal. Modlil som sa na prstoch a neskôr som si spravil taký z povrázkov. Tam som pocítil jeho silu. Bol som na izbe so všelijakými väzňami – vrahovia, smilníci, zlodeji a medzi nich ma naschvál hodili, boli sme na izbe päťdesiati. A vydržal som s úsmevom na tvári a prijímal som aj to väzenie, lebo som mal čisté svedomie. Verím, že to bola Božia Matka, ktorá mi aj tu pomáhala. Každé zlo prináša aj svoje dobro.

aNKETa» Čo vás počas života najviac formovalo?

Príloha

Príloha

XVIII Zasvätený život | 2012/02

teľstve a povzbudzovaní tých, ktoré pracujú v prvej línii;

Pozornosť a citlivosť na požia-davky solidarity obmedzením vlast-ných požiadaviek nás otvára pre po-

stoj vďačnosti za to, čo nám komunita ponúka v snahe spolupracovať. Ocene-

nie času v jeho dimenziách nezištnosti, v pozornom počúvaní zvlášť mladých, v dis-

ponibilite na požiadavky komunity, apoštolátu a miestnej Cirkvi a v stálom obnovovaní zmyslu nášho zasväteného života nás orientuje k darujúcej sa láske.

Prežívanie poslušnosti Otcovi v nových existenciálnych podmienkach nás každý deň robí schopnými zveriť sa s dôverou tomu, čo on pre nás bude chcieť, vnímajúc našu osobnú históriu ako približovanie sa Boha. V tomto veku je tu zvláštna dispozícia počuté Božie slovo akoby „prežúvať“ až tak, aby preniklo deň a dávalo mu rytmus modlitbou srdca.

Uznávanie sprostred-kovania v komunite a uľahčovanie úlohy animácie tých, kto-rí sú povolaní vyko-návať službu autority, nás vedie k modlitbe, srdečnosti, úcte a mo-rálnej podpore.

Prijímanie s obnoveným vedomím usmernenia cir-kevného Magistéria a inštitútu a otvorenie sa so sympatiou novým perspektívam, ktoré časy, chápané aj ako naše časy, predkladajú, nás robí stále aktuálnymi a no-vými. Diskrétne a pokorné ponúknutie svojho príspevku a rady pri rozlišovaní a zhodnocovaní reality je nenahra-diteľným darom.

Použitá literatúra:

V brázdach zmluvy. Formačný projekt Dcér Márie Pomocni-ce, Leumann (TO), Elledici 2000.E.B., Dai voti perpetui ai quarant´anni. Le sfide della maturi-tà. in Testimoni 20/1999.

reného na rôznorodosť záujmov, konštruktívny a pokojný vzťah s inými. Môžeme tiež intuíciou srdca dospieť k tej jemnosti, kto-rá predchádza a ponúka spolu-prácu, čo nám naliehavosť práce v minulosti nedovolila realizovať. Aj v tejto fáze života sa neumenšuje disponibilita!

Nežijúc už pod tlakom termínov sa môže-me zastaviť na dialóg a pozhovárať sa s väčším pokojom, podeliť sa o tie malé radosti, ktoré dajú úsmev nášmu ži-votu aj životu iných.

Na tejto ceste nás sprevádza istota naplnenia Božieho plánu s naším životom, orientovaným k definitívnemu stretnutiu s Otcom. Je dôležité, aby sa stále viac vynára-la na existenciálnom horizonte tohto veku myšlienka na smrť v silnom zmysle druhého narodenia, teda vytúžené-ho naplnenia pozemského putovania.

V prvej etape tohto obdobia a vo vzťahu k fyzickému a psychickému stavu sú úlohy rozvoja tie isté ako v pre-došlej vekovej etape. Pozerať sa do svojho vnútra a byť trochu samými sebou pri rozhodovaní sa, ako prežijeme tento vek, je prvým krokom, ktorý by sme mali včas uro-biť, aby sme sa bezpodmienečne otvorili Ježišovi v špeci-fickej situácii, do ktorej sme dospeli;

Avšak postupne, ako sa aktivita spomaľuje, naše bytie pokračuje v dozrievaní v láske, ktorá sa vyjadruje pros-tredníctvom ešte možnej komunitnej a cirkevnej služby.

Cesta postupného zjednocovania nás robí pohotovými sprostredkovať životnú múdrosť skrze dar svojej existen-cie, ktorá je stále pevnejšie zakorenená v Kristovi a v jeho tajomstve smrti a zmŕtvychvstania.

Prežívajúc tak skúsenosť tejto fázy stávame sa proroc-kým znakom, prísľubom radostnej realizácie pre mla-dých, tichým, ale účinným pozvaním: Poď a uvidíš!

Ľudská a evanjeliová plnosťVyjadrenie radosti a bohatstva realizovanej existencie v službe Bohu zároveň s prežívaním plnosti ľudského a evanjeliového významu sľubov sa prejavuje v tejto per-spektíve:

Zasvätená čistota sa prejavuje svedectvom o nerozdelenej láske, ktorá sa vyjadruje v priezračnosti bytia, v radosti nezištného darovania sa, zameraného na životné potreby a rast iných, v altruizme, ktorý prekonáva opäť vznika-júcu potrebu pozornosti voči sebe, vo venovaní sa posla-niu, nakoľko je to možné, ako aj v obohacujúcom pria-

Dar života je vlastne

projekt a objavujeme ho

vtedy, keď vedieme dialóg

sami so sebou, so svojimi

dejinami, s Bohom... Toto

všetko čaká na osobnú

odpoveď!

P. Chavez

Celá naša námaha

v duchovnom živote

pozostáva z uzdravovania

očí srdca, aby dokázali

vidieť Boha.

sv. augustín

Úlohou permanentnej formácie je pomôcť postupne prejsť troma komnatami, prekonať nástrahy, pokušenia a riziká nevyváženého ponorenia sa do tej či onej etapy, alebo zdôrazniť ten či onen rozmer nášho zasväteného života. Našou úlohou je teda bdieť, aby sa plodnosť nášho života prejavila v každej komnate podľa evanjeliového projektu života, to jest aby sme v každej etape boli pripravení „na úplné odovzdanie sa Bohu nasledovaním Krista v službe poslania“ (VC 65), kým itinerár, ktorý k nemu konkrétne vedie, je „proces postupného osvojovania si Kristových myšlienok a citov voči Otcovi“ (tamže).

Príloha

Múdrosť sa nezískava vekom, ale zrelou schopnosťou rásť a učiť sa, aj keď sa zdá, akoby v období múdrosti stabilita prichádzala sama zo skúsenosti. Pre zasväteného sa stáva formácia púťou k zrelosti, v ktorej sa darovaním života maximálne pripodobňujeme Majstrovi.

Cesta zrelosti Silvia Salomonová

Žiť ako zasvätená osoba nie je nasledovanie svojich chvíľkových emócií alebo unáhleného rozhodnu-tia. Nie je to ani nasledovanie toho, čo sa mi páči

a z čoho mám dobrý pocit, ale je to nasledovanie Krista, nasledovanie spôsobu života, akým žil on, so všetkým, čo prináša. Nie je to rozmar či chvíľková udalosť, je to roz-hodnutie pre „Niekoho“, a nie pre „niečo“. P. Tillard ho-vorí, že pri koreni každého autentického rehoľného živo-ta nachádzame ako prvú a všetko obsahujúcu motiváciu nie pre „čo“, ale pre „koho“. Predmetom tohto pre „ko-ho“ nie je nikto iný ako Ježiš Kristus. Nestávame sa re-hoľníkmi pre nejakú „vec“, ale pre „niekoho“.

Náš spôsob života ako zasvätených a jeho plné prežíva-nie v mnohom závisí od zrelosti. Neexistuje nejaký hod-notový rebríček, kde by sme mohli zistiť svoju zrelosť v rozhodovaní. A ani by nebolo správne, ak by sa naše ko-nanie malo porovnávať s určitými číselnými hodnotami, ale nech sa porovnáva s hodnotou lásky, ktorú žije človek.

od úprimnosti k pravdeKaždý z nás je pozvaný ku konfrontácii svojho života s evanjeliom, ale aj k prehodnocovaniu svojich činov, po-hnútok či potrieb, ktoré sa prejavujú v našich postojoch

a ktoré z prirodzenosti chceme uspokojiť. V jednej štúdii Luigi M. Rulla SJ hovorí o potrebách, ktoré sú prekáž-kou v kvalitnom a pravdivom duchovnom napredovaní. Postoje a túžby, ktoré oslabujú našu vernosť a slobodu nasledovať Krista, sú: n túžba po víťazstve nad všetkým, čo sa stavia do cesty;

vnútorná potreba zraňovať toho, kto zranil mňa, a ne-schopnosť odpustiť; n ďalej je to snaha uspokojiť svoje vlastné pocity pomo-

cou iných ľudí; túžba, aby mi druhí prejavili súcit, pocho-penie, záujem, podporu, aby ma milovali a potešovali; n tretím postojom je túžba urobiť na druhých dobrý

dojem, byť obdivovaný, uznávaný; je to snaha fascinovať druhých a obracať pozornosť na seba, byť stredobodom pozornosti;n štvrtým bodom je nedôvera v seba. Prejavuje sa v pa-

sívnom postoji voči ťažkostiam a problémom, ako naprí-klad rezignácia, trpké prijatie kritiky a nespravodlivosti; v pocite stálej porazenosti, neschopnosti konať. Patrí tu aj nezdravé sebaponižovanie a ubližovanie si, vyhľadáva-nie chorôb atď.

Vymenované postoje nás obmedzujú v slobodnom na-sledovaní Krista čistého, chudobného a poslušného. Ale aj

Zasvätený život | 2012/02 XIX

Príloha

XX Zasvätený život | 2012/02

napriek našim slabostiam a obme-dzeniam je tu on, ktorý nás vyku-puje z našich pádov a vedie k šťastiu.

Úprimnosť, ktorá je subjektívna, znamená slobodu rozpoznať v nás sa-mých, čo sa deje v našom vnútri, to, čo každý nosí vo svojom srdci ako určité deji-ny svojho života a povolania. Ten, kto je ochotný na sebe pracovať, je schopný toto všetko aj pomenovať. Pravda je objektívny činiteľ a je to sloboda nielen rozpo-znať naše emócie, ale aj skúmať, odkiaľ pochádzajú a či je tento prameň pravdivý alebo nie. Prvým krokom k šťast-ne prežívanému životu je rozpoznať, čo sa vo mne odohrá-va, vedieť to pomenovať a mať odvahu ísť na hĺbku svojho vnútra. Nájsť pôvodcu našich zlyhaní alebo našich pádov nás nemusí deprimovať, lebo nemôžeme ostať iba pri tom, že poznáme ich príčinu. Treba ísť ďalej – skúsiť zmeniť ne-primeraný postoj, ktorý mi neprináša ani uspokojenie ani pokoj vo vzťahoch. Ak moja neprimeraná reakcia na ne-jakú udalosť prináša disharmóniu, znamená to, že nie je správnou reakciou, pretože nebuduje vzťahy, a teda nepri-náša pokoj tam, kde by sa to očakávalo.

Sila v slabostiČasto sa hovorí, že zrelý človek je silný. Dokáže vyrie-šiť všetky problémy, nemá nedokonalosti a nenachá-dza sa v ňom žiadna temnejšia stránka. Toto myslenie je klamné a môže viesť k akémusi perfekcionizmu zasväte-ného života. Nie je správne vnímať zrelosť ako „dokona-losť“ človeka, ktorý je bez akýchkoľvek slabostí. Pokiaľ sme na tejto zemi, „dokonalá zrelosť“ neexistuje. Svätý Pavol v Druhom liste Korinťanom hovorí, že: „sila sa do-konale prejavuje v slabosti“ (12, 9). Tým, že budeme za-krývať svoju vlastnú slabosť, nedosiahneme, že nebude existovať. Taliansky psychológ A. Cencini hovorí, že dô-ležité je predovšetkým integrovať svoju vlastnú slabosť prv, než by sme s ňou viedli boj. To znamená schopnosť rozpoznať ju a zistiť, odkiaľ pochádza, zaujať k nej postoj dospelého človeka, ktorý neuteká od neúspechov, ale čelí životu a hľadá význam svojho konania a správania.

Byť slabým neznamená byť nešťastným. Slabosť nezna-mená znechutenie a podľahnutie melanchólii života, nie je to ani postoj obete, že jedine na nás sa všetko rúca. Kto prij-me svoje hranice a dokáže prijať aj slabosti tých druhých, bude milosrdnejší. Kto dobre pozná svoju priepasť egoizmu a ničoty, a napriek tomu sa snaží o napredovanie a to nieke-dy aj s rizikom, že neprináša žiadne ovocie, ten sa nepohor-šuje nad vnútornou chudobou toho, kto stojí po jeho boku, a ani ho neodmieta preto, že je slabý. Svätý Otec Benedikt XVI. svoje Pôstne posolstvo na rok 2012 začínal citátom z Listu Hebrejom: „Všímajme si jeden druhého, a tak sa po-bádajme k láske a k dobrým skutkom“ (10, 24). Všímať si „druhého“ znamená vyjsť zo seba, vyjsť z kruhu, v ktorom sa často točím okolo svojich pocitov a takzvaných nepocho-pení od druhých; vyjsť o svojho uzatvorenia sa pred bra-tom či sestrou, ktorí sa mi zdajú byť necitliví v konaní alebo v slovách. Vyjsť zo seba znamená hľadieť s uvedomením na realitu, ktorá je okolo mňa a ja som jej súčasťou.

Sloboda Človek je už od svojej prirodzenosti vo-

laný k tomu, aby sa otváral novým vý-zvam, vychádzal zo seba, ako už bolo pove-

dané vyššie. Avšak logika nás často pobáda, že treba urobiť krok tak, ako nás vedie naša no-

ha. A tento „krok“ často končí v sebarealizácii. Mo-je „ja“ sa postaví na začiatok, do stredu a na koniec celé-ho diela. Stavať svoj zasvätený život na tomto podklade sebarealizácie neprináša radosť a pokoj srdca. Cez sebare-alizáciu sa hľadá určité sebapotvrdzovanie: čo robím, to je správne. Je to snaha dosiahnuť sebaúctu vybudovanú vlastnými rukami a viditeľnými výsledkami, ktoré môžu vidieť ľudia aj Boh. Jedným slovom, stále som tam „ja“. A tento postoj človeka neotvára, nevedie ho k slobode a k šťastnému prežívaniu svojho darovania sa.

Každý z nás sa slobodne rozhodol nasledovať Krista. Vráťme sa na začiatok svojho povolania, ku dňu, keď sme pocítili, že sme silne priťahovaní Ježišovým pohľadom. Vtedy sa nám všetko zdalo také jasné, ako keby pre nás neexistovala iná cesta. Vnímali sme to ako jedinú možnú cestu. Možno sa u niekoho vyskytli aj pochybnosti, ale zvíťazila Božia milosť. Toto všetko malo význam v na-šich dejinách povolania. A dnes? Je to tá istá sila lásky, ten istý entuziazmus, alebo to vnímame už ináč? Každým dňom sa meníme a nadobúdame nový pohľad na seba, na udalosti a na to, čím sme a k čomu sme pozvaní. Naše vlastné dejiny povolania nám hovoria o tom, že každým dňom sa znova rozhodujeme pre Krista, pre toho, ktorý sa pre nás rozhodol raz a navždy.

Urobiť dar zo svojho životaKaždý človek chce darovať svoj život niekomu alebo nie-čomu: komu alebo čomu ho daruje, to záleží od jeho vlastného rozhodnutia. Kto sa nechce darovať a neuro-bí pre to nič, začne sa zaoberať sám sebou, a tak sa stane nakoniec otrokom toho, čo ignoruje. Darovanie sa mu-sí vždy vyvierať z lásky, ktorá neočakáva nijakú odmenu. Len vtedy sa dar stáva ozajstným darom. Čiže láska má prvotné miesto v celom procese nášho šťastia; cítiť, že Niekomu patrím a že On patrí mne.

Milovať úprimne znamená milovať do tej hĺbky, v ktorej človek už nemôže klamať, lebo stojí sám pred sebou. A zároveň je to státie pred Božím pohľadom. Ten, ktorému s láskou darujem svoj život, vstupuje do „najvnútornejšej svätyne“ mojej vlastnej osoby, ktorú Sväté písmo nazýva „vnútorným človekom“.

F. Imoda SJ píše, že v človeku je taká hĺbka, ktorú nie je možné pochopiť ľudským rozumom. A práve táto ta-jomná hĺbka človeka nám otvára nové cesty vo vzťahoch. Či sme šťastní a spokojní, závisí v mnohom aj od vzťahov. Najprv od vzťahu s Bohom (spirituálny aspekt), ale aj od vzťahov medzi sebou navzájom (sociálny aspekt), do ktorého každý prináša sám seba (psychologický aspekt). Urobiť dar zo svojho života je vlastne pozvaním spojiť tie to tri aspekty: kto som ja – darca, ten, komu ho dá-vam – príjemca, a ako ho dávam – spôsob.

n

Bohu sa nepáčime

pre veľké skutky,

ale pre lásku,

s akou ich konáme.

sv. František Saleský


BiBlia

Žalm 124 je zahrnutý v zbierke žalmov 120 – 134, ako to bolo spomenuté v predošlej

analýze Žalmu 123. Kým Žalm 123 bol predstavený ako „prosebný žalm“ v situácii

nebezpečenstva, v akej sa izrael vo svojej histórii často nachádzal, Žalm 124 je

„ďakovný žalm“ za každé oslobodenie od nebezpečenstva. Pre izraelský ľud je

aktuálnosť žalmu pripomenutím si – pri každoročnej púti do jeruzalemského chrámu

– nielen oslobodenia od nebezpečenstva, ale aj výhod vyvierajúcich z neho a apelovaním

na neustálu prítomnosť a vďačnosť.

naša pomoc v mene Pánovom (Žalm 124)

rastislav Štuller Pútnická pieseň. 1 Keby sa nás Pán nebol ujal, nech to povie izrael, 2 keby sa nás Pán nebol ujal, keď ľudia povstali proti nám, 3 vari by nás živých boli prehltli, keď proti nám blčala ich zúrivosť. 4 Vari by nás bola voda zaliala a riava sa prevalila cez nás. 5 Vari by sa boli prevalili cez nás rozbúrené vody. 6 nech je velebený Pán, že nás nevydal ich zubom za korisť. 7 naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov. Slučka sa roztrhla a my sme na slobode. 8 naša pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem.


BiBlia

Kontext

Štylizácia a konvenčnosť obrazov v žalme nám poskytujú modlitbový text nejednej historickej doby. V neskorom postexilovom období (koniec perzskej epochy až do čias Machabejcov) Žalm 124 mohol byť spievaný a dosť pravdepodobne používaný pri modlitbe v chráme ako ďakovná modlitba Pánovi.

Izraelský ľud sa nachádza v nebezpečenstve, pred vyhubením. Jeho jedinou záchranou je modlitba k Bohu, ktorý dáva život. Táto skutočnosť vyhubenia sa prenáša osobne do kontextu každého Izraelitu, ktorý sa nachádza v nejakom nebezpečenstve.

Žalmista prežíva vo svojom vnútri intenzitu nebezpečenstva smrti; duchovnú úzkosť ľudského bytia, prázdnotu vo vlastnom srdci. Je presvedčený, že Pán sa postaví na stranu obetí a odvráti svoj zrak od netvorov moci a neprávosti.

Štruktúra

Obsahovo by sa dal žalm rozdeliť na dve časti, v ktorých stoja oproti sebe na jednej strane videnie toho, čo by sa mohlo stať (v. 1 – 5), a na strane druhej to, čo sa skutočne udialo (v. 6 – 8). V prvej časti je nám ponúknutá nereálnosť, teda to, čo by sa bolo udialo, „ak by Pán nestál pri nás“. Takáto štruktúra protasi-apodosi v tomto žalme kladie dôraz na úvod (v. 1 – 2), avšak rozširuje obzor práve v závere (v. 3 – 5). Úvod a záver sa navzájom nielen privolávajú, ale aj navzájom neutralizujú. V druhej časti (v. 6 – 8) je vyobrazená skutočnosť, realita toho, čo sa udialo, skúsenosť vystupňovanej a uznanej záchrany v Pánovi Stvoriteľovi.

Tematicky je žalm ohraničený „dejinami spásy“ a „dielom stvorenia“, ktorých spoločným autorom je Pán.

1 Keby sa nás PÁN nebol ujal, nech to povie Izrael, 2 keby sa nás PÁN nebol ujal, keď ľudia povstali proti nám, 3 vari by nás živých boli prehltli, keď proti nám blčala ich zúrivosť. 4 Vari by nás bola voda zaliala a (keď) riava sa prevalila cez nás. 5 Vari by sa boli prevalili cez nás rozbúrené vody.

6 Nech je velebený PÁN, že nás nevydal ich zubom za korisť. 7 Naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov. Slučka sa roztrhla a my sme na slobode. 8 Naša pomoc v mene PÁNOVOM, ktorý stvoril nebo i zem.

Symbolika

Žalm je rozdelený na dve časti nielen obsahovo, ale v jeho rozdelení pomáha aj symbolika.

V prvej časti nachádzame protipólnu symboliku oheňvoda. Voda a oheň, ktoré sa v realite neutralizujú, práve v symbolike sa dopĺňajú a vytvárajú jeden celok.

Nebezpečenstvo ohňa, ktorý planie, blčí a páli, je doplnené rozbúrenou, nekontrolovateľnou vodou. V použitej metafore je oheň, prirovnaný k zúrivosti nepriateľa, pripravený pohltiť, spáliť všetko, čo mu stojí v ceste, kým voda je prirovnaná k arogancii a prchkosti rozbúrenej vody na mori.

V druhej časti nachádzame symboliku lovu. Túto charakterizuje korisť, zuby šeliem (porov. Ž 21). Nakoľko v prvej časti dominovala cesta úpadku, hĺbky, v druhej časti je to únik, oslobodenie. Sila vôd, ohňa, dravcov, lovcov reprezentuje krutosť a násilie, ktoré

trýznia život zbožného človeka. Násilné a dramatické obrazy sú sú časťou žalmov. Do

popredia vystupuje psychologický aspekt žalmu. Tento vy jadruje únik pred nebezpečenstvom, prežitú katastrofu, úsilie vyhnúť sa búrke na mori, kolektívne nočné mory, oslobodenie sa od pút zúfalstva, smrti.

interpretácia

1 – 5: Vyznanie viery „Boh s nami“ a typická liturgická formula „nech to povie Izrael“ potvrdzuje prítomnosť Pána medzi izraelským ľudom a vyvoláva spomienku na dejiny spásy a pomoc v ťažkostiach a tmách prítomnosti. Izraelský ľud si neustále pripomína Božiu prítomnosť a starostlivosť vo svojej histórii.

1 – 2a: „... keby sa nás PÁN nebol ujal“ (pre lepšie pochopenie verša je vhodnejší preklad: „keby PÁN nestál pri nás“): vyjadruje vhodnejším spôsobom skutočnosť Božej prítomnosti po boku žalmistu (Boh, ktorý sprevádza; Boh, ktorý vedie: „Boh s nami“) – Boh, ktorý je vždy prítomný v histórii Izraela.

2b: „... keď ľudia povstali proti nám“: odpor nepriateľa opisujú nasledujúce tri verše, ktoré zdôrazňujú silu nepriateľa ničivou silou prírody.

3-5: Sila nepriateľa je prirovnaná k sile prírody. Aktivita nepriateľa sa prejavuje ako konanie nerozumného tvora, ktorý sa riadi zvieracím inštinktom zabitia: „Vari by nás živých boli prehltli, keď proti nám blčala ich zúrivosť.“ Sila nepriateľa sa stupňuje prirovnaním jeho sily k jednému

Žalm 124 je radostným spevom

človeka, ktorý dúfa v Pána, dúfa v jeho pomoc;

je modlitbou v nádeji, ktorá siaha

ďalej ako samotná ná dej.


BiBlia

zo živlov prírody: „Vari by nás bola voda zaliala a (keď) riava sa prevalila cez nás (...) prevalili cez nás rozbúrené vody.“ V tomto prípade sa nejedná o vodu, ktorá dáva život, ale o vodu, ktorá ho berie – sú to vody zúrivé, búrlivé, ohromujúce, hroziace, riavy zdrvujúce, búrky na mori. Časť veršu „prevalila cez nás“ opisuje objekt nepriateľských vôd, hnev nepriateľa. Nepriateľa je možné usmrtiť, teda tým zničiť jeho telo; avšak je možné taktiež usmrtiť jeho vnútro, teda zničiť jeho nádeje, zmenšiť jeho odvahu, chuť do života, po kúskoch mu odobrať životnú silu, ktorú nosí vo svojom vnútri – takáto je vnútorná smrť, pri ktorej nemá chuť ani silu ísť ďalej. O takejto vnútornej smrti, horšej ako je tá prvá, hovorí žalm.

6: Mení sa tón žalmu: „Nech je velebený PÁN.“ Vstupujeme do jeho druhej časti. Motív tejto zmeny tónu žalmu je vyjadrený takto: „... že nás nevydal ich zubom za korisť.“ Tieto dva termíny, zuby a korisť, vyjadrujú znovu zvierací obraz žalmu. Stačí pomyslieť na zuby dravcov, ako sú napr. lev, tiger, žralok, ktorých zuby sú schopné odtrhnúť kus mäsa, zlomiť alebo rozdrviť kosť.

7: „Naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov. Slučka sa roztrhla a my sme na slobode.“ Ľudská duša je prirovnaná k malému vtáčaťu, ktoré uniklo nástrahe predátora, nástrahe poľovníka, ktorý číha na svoju korisť. Vtáča je zviera ukrývajúce sa v horách; hľadá si úkryt pred lovcami, ktorí ho chcú zajať do slučky, teda pripravili naň premyslenú nástrahu, chcú ho lapiť do pasce. Vtáča pred lovcami nemá inú možnosť ako únik; musí utiecť, ak chce prežiť. Lovci pripomínajú divokých dravcov, vojakov na bojovom poli, lovcov, ktorí, aby zajali svoju korisť, používajú neprimerané spôsoby – a to len pre to, aby ich korisť trpela predtým, ako ju zabijú. Druhá časť veršu: „Slučka sa roztrhla a my sme na slobode“ opisuje stratu koristi pre lovca, kým pre korisť znamená spásu pred krvilačným predátorom.

8: „Naša pomoc v mene PÁNOVOM, ktorý stvoril nebo i zem.“ Žalmista uznáva oslobodenie od predátora ako zásah Pána. Nový zákon, konkrétne Skutky Apoštolov, opisujú, čo všetko je možné uskutočniť „v mene Pánovom“. Oslobodenie zbožného človeka sa zakladá na vyznaní viery: „V mene Pánovom.“

ako sa modliť Žalm 124

Žalm 124 je „šperk poézie“1; je radostným spevom človeka, ktorý dúfa v Pána, dúfa v jeho pomoc; je modlitbou v nádeji, ktorá siaha ďalej ako samotná nádej; je oslobodením od nebezpečenstva, ktoré číha na

1 COSTACURTA, B., Il laccio spezzato: studio del Salmo 124, Bologna 2001, 7.

ľudský život; je napokon svedectvom človeka, ktorý bol považovaný za mŕtveho, avšak napriek všetkým okolnostiam žije a vzdáva vďaku živému Bohu za svoj život.

Svätý Augustín vkladá slová žalmu do úst mučeníkov a všetkých tých, ktorí trpia pre vieru. Smrť sa nám predkladá ako živel, lovec, dravec, ktorý sa snaží pohltiť nielen život človeka, ale aj jeho zmysel posmrtnosti.

Cirkev nám ponúka modlitbu tohto žalmu práve v každodenných situáciách našej doby, v ktorej sú zdanlivo šťastní tí, čo žijú v blahobyte a prepychu, tí, čo sa obohacujú na úkor druhých. Avšak také šťastie prináša prázdnotu v srdci. Je lepšie mať plné srdce a prázdne vrecká, či plné vrecká a prázdnotu v srdci? Odpoveď nám ponúka svedectvo apoštolov pri uzdravení chromého (Sk 3, 1 – 6): „Peter povedal: ‚Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!‘“

n

Silnější než nenávist Uspořádal Bruno Chenu

Na jar 2012 sa na plátna slovenských kín dostal úspešný francúzsky film O bohoch a ľuďoch, predsta-

vujúci príbeh siedmich trapistic-kých mníchov, ktorí sa v roku 1996

v alžírskom Tibhirine stali obeťami skupiny islamských fundamentalis-

tov. Francúzski rehoľníci žijúci v is-lamskom prostredí sa napriek vzras-

tajúcim hrozbám násilia a navzdory výzvam extrémistov k tomu, aby všetci

cudzinci opustili Alžírsko, rozhodli zotr-vať uprostred prostého alžírskeho ľudu,

zmietaného strachom z rastúcej nenávis-ti, ako živé svedectvo lásky, ktorá sa podľa

Kristovho príkladu nezištne rozdáva všetkým, i tým, ktorí jej stroja úklady. Niekoľko mesiacov od uve-denia filmu vychádza kniha, ktorá dokumentuje situáciu predchádzajúcu spomínanej tragickej uda-losti prostredníctvom osobných zápiskov mníchov, obežníkov komunity, korešpondencie či príležitost-ných homílií. Texty usporiadané v tejto knihe sú však predovšetkým autentickým svedectvom o du-chovnom živote novodobých mučeníkov a o ich hlbokom vzťahu k Bohu. Ich rozhodnutie zotrvať v Alžírsku i za cenu mučeníckej smrti nebolo neroz-vážnou hrou na hrdinov ani prejavom náboženskej pýchy či nevysvetliteľnej tvrdohlavosti. Bolo ovo-cím úprimného a zároveň bolestného hľadania Bo-žej vôle, a práve preto je ich písomne zachytený du-chovný odkaz podnetným posolstvom pre každého, kto vidí podstatu zasväteného života práve v tomto – vo vernosti Božej vôli v každej situácii a za kaž-dých okolností.

Paulínky, Praha 2012

noV

É Kn

iHy


Som členom rehoľno-misijnej kongregácie Spoločnosti Božieho Slova, zväčša známej pod menom verbisti. od septembra 2011 žijem a pôsobím na luníku iX v Košiciach, kde si vykonávam svoju ročnú pastoračnú prax pod záštitou miestnej saleziánskej komunity.

Pravdupovediac, o pastorácii medzi Rómami som nikdy nepremýšľal a ani vo sne by mi asi nenapadlo, že raz prežijem rok uprostred rómskeho

sídliska. No Pán Boh koná v živote človeka veľké a často nečakané veci. Keď som sa od svojich predstavených dozvedel, že na prax pôjdem tu, na Luník IX, bol som prekvapený a žil som vo veľkom očakávaní. Nevedel som,

ako to tu vyzerá a ako sa tu žije, čo tu budem robiť. Zrazu predo mnou vyvstávali mnohé otázky, a to nielen z môjho vnútra, ale aj od rodiny, spolubratov a priateľov. Najviac som sa zamýšľal nad tým, ako budem ja, verbista, žiť mimo svojej rehoľnej komunity a bývať v komunite „inej rehole“. Vtedy som začal intenzívne premýšľať, čo Boh v tejto situácii odo mňa chce. Pán Boh mi to síce vtedy neprezradil, no ja som uveril, že je to jeho vôľa.

Začiatkom augusta som sa mimo Košíc stretol s celým misijným tímom (3 saleziáni, 2 saleziánky, 3 dobrovoľníci a ja), ktorý tu teraz pôsobí, a spolu sme sa rozprávali a plánovali nasledujúci rok. Na Luník IX som prvýkrát prišiel 9. septembra 2011, keď sa začala moja prax. Teraz je už tento rok takmer za mnou a ja premýšľam i hodnotím, ako som ho tu prežil.

aPoŠTolÁT

Medzi rómami na luníku iX Stanislav orečný


aPoŠTolÁT

Pastorácia je tu rôznorodá. Od utorka až do nedele sa tu pre Rómov organizuje množstvo činností, kde môže človek evanjelizovať, katechizovať a formovať tých druhých, ale často i seba samého. Sväté omše a vysluhovanie sviatostí, náboženstvo v škole, stretká (chlapčenské, dievčenské, mládežnícke), doučovania z viacerých predmetov, sviatostné katechézy, spevácke zbory, škola hudby, modlitbové stretnutia, streetwork, atď. Je tu toho naozaj dosť. No večer zavládne silentium a s ním

čas na obnovenie a načerpanie fyzických a psychických síl. Veľkou vzpruhou pre každého člena našej komunity je pondelok, ktorý máme voľný – v tento deň sa nevenujeme žiadnej pastorácii. Každý si ho väčšinou zariadil po svojom. Raz za čas sme ho prežili spolu – vyrazili sme na nejaký spoločný výlet. A takto posilnení sme sa v utorok mohli pustiť do práce.

Ako to všetko na záver v skratke zhodnotiť? Misia na Luníku IX bola pre mňa požehnaným a milostivým časom. Viem, možno to vyznieva príliš ideálne. Netvrdím však, že to bol jednoduchý rok. To nie. No bol a ostáva pre mňa ozajstným Božím darom, ktorý mi pomohol lepšie spoznať a chápať blížnych i seba, a hlavne Boha ako toho, ktorý chce zachrániť a spasiť každého človeka.

aktivity na luníku iX si môžete pozrieť na stránke www.lunik9.sk

Život na Luníku IX medzi Rómami som od začiatku vnímal ako život v inej a cudzej kultúre. Rómovia tu prevažne rozprávajú svojím jazykom, nezriedka majú odlišné vnímanie reality, ich hodnotový systém je mnoho ráz postavený naruby, veľa ráz tu absentuje rodičovská výchova a podpora rodičov, a to tak vo vzdelávaní, ako aj v otázkach viery. Od prvých týždňov tu sa mi v mysli kvôli týmto odlišnostiam vynárala otázka: Čo môžem a mám ja, ako Bohu zasvätená osoba, robiť na tomto mieste? Našťastie som sa dostal do veľmi dobrej komunity, ktorej členovia už majú s pastoráciou Rómov bohaté skúsenosti, a tak som v tomto hľadaní a rozlišovaní neostal sám. Okrem duchovného života je to práve život v komunite, ktorý pomáha rehoľníkovi správne žiť a prežiť aj v náročnom prostredí, akým je Luník IX. A hoci som z inej rehole a spirituality, saleziánsky misijný tím ma prijal veľmi vľúdne a srdečne a môžem smelo povedať, že som sa tu cítil ako doma. O našej službe medzi Rómami a zážitkoch z nej sme sa často rozprávali a zdieľali, spolu sme plánovali a radili sa ako ďalej, a v neposlednom rade sme sa za ľudí tu žijúcich i za nás samých modlili. Toto bol základ pre prácu, či už kolektívnu alebo individuálnu – nielen vzdelávať a formovať, ale svedčiť vlastným životom, a tak pomáhať Rómom poznávať Boha a rásť vo vzťahu s ním.

okrem duchovného života je to práve život v komunite,

ktorý pomáha rehoľníkovi správne

žiť a prežiť aj v náročnom

prostredí.


Kongregácia pre náuku viery vydala 18. apríla 2012 8-stranový dokument v angličtine pod názvom Doktrinálne hodnotenie Konferencie vyšších predstavených ženských reholí. Cieľom dokumentu je zhodnotiť a obnoviť učenie, ale aj pôsobenie Konferencie vyšších predstavených ženských reholí (leadership Conference of Women religious – lCWr), ktorá sa svojím feminizmom a liberalizmom, ale najmä svojimi ideami a postojmi dokonca odklonila aj od učenia Katolíckej cirkvi. ide o pokrokový až liberálny prúd, do ktorého patrí viac ako 80 % sestier, kým do druhého prúdu, tzv. tradičného, ktorý sa od nich odtrhol v roku 1992, patrí zvyšných 20 % (rada vyšších predstavených ženských reholí – Council of Major Superiors of Women religious). Dokument konštatuje, že „súčasná vieroučná a pastoračná situácia Konferencie vyšších predstavených ženských reholí je vážna a je predmetom i dôvodom seriózneho hodnotenia“.

Dôvody hodnotenia

Situácia ženských rehoľných inštitútov aktívneho života v USA je už dlhšiu dobu v kríze. Počet rehoľných sestier klesol od polovice 60. rokov minulého storočia o dve tretiny – z asi 176 000 na necelých 60 000, pričom v roku 2010 v 84 percentách ženských reholí nezložila doživotné rehoľné sľuby ani jedna rehoľná sestra. Už od roku 2009 paralelne prebiehala apoštolská vizitácia, ktorú nariadil kardinál Franc Rodé, vtedajší prefekt pre Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.1

1 O tejto apoštolskej vizitácii sme informovali v našom časopise už v roku 2010: viď Š. Turanský: Apoštolská vizitácia rehoľných sestier v USA, in Zasvätený život 2 (2010), s. 18 – 19.

Podľa tohto dokumentu hodnotenie, s ktorým kongregácia začala ešte v roku 2008, si okrem iného kladie za cieľ „posilniť ekleziológiu spoločenstva“, ako to v nóte vysvetlil kardinál William Levada, prefekt vatikánskeho dikastéria. Dokument by mal podporiť trpezlivosť a spoluprácu tejto Konferencie vyšších rehoľných predstavených, ako aj jej mnohé iniciatívy a aktivity, avšak na „pevnejšom vieroučnom základe, dôverujúc, že radostné objavenie viery môže napomôcť pri konsolidácii jednoty a spoločenstva“.

Jednoducho povedané – Kongregácia pre vieru žiada vnútornú reformu ženských reholí: prepracovať svoje plány a programy; zrevidovať používanie liturgických textov a kontakty s inými organizáciami, ktoré nie sú v súlade s katolíckou náukou.

Rozhodnutie Kongregácie pre náuku viery vieroučne zhodnotiť LCWR siaha až do roku 2008. Kardinál William Levada, prefekt kongregácie, menoval Mons. Petra Sartaina, arcibiskupa Seattlu, za delegáta, ktorý bude sledovať prácu konferencie a spolupracovať s jej predstaviteľkami, aby tak bolo možné dosiahnuť stanovené ciele. Delegát bude následne informovať Kongregáciu pre náuku viery, ktorá bude výsledky konzultovať s ďalšími dvoma dikastériami, konkrétne s Kongregáciou pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života a s Kongregáciou pre biskupov. Ako uviedol kardinál Levada, Svätá stolica verí, že takýmto spôsobom ponúkne významný príspevok k budúcnosti náboženského života v USA.

oblasti pod dohľadom

Konkrétne ide o tri oblasti, ktoré treba podrobiť vieroučnému zhodnoteniu.

Prvá sa týka niektorých príhovorov, ktoré zazneli počas výročného zhromaždenia vyšších predstavených. Okrem niektorých problematických vyhlásení zazneli v nich dokonca vážne teologické a vieroučné omyly.

Napríklad v roku 2007 jedna z hlavných prednášateliek, rehoľná sestra a dominikánska teologička Laurie Brinková, povedala, že mnohé sestry sa už rozhodli ísť „mimo Cirkvi“ a teraz aj „mimo Ježiša Krista“, smerom

ZaSVäTEný ŽiVoT Vo SVETE

Vedenie severoamerických rehoľných sestier pod drobnohľadom

Štefan Turanský


k horizontu vágnej religiozity, kde Ježiš je jedným spomedzi mnohých učiteľov a „duch Posvätna“ žije vo všetkých náboženstvách, ba „v celom stvorení“. Formačná príručka predstavených rehoľných sestier Systems Th in-king Handbook obsahuje demokratické chápanie Cirkvi: to znamená, že jednotlivé cirkvi sú de facto odpojené od hlavy a vzhľadom na Magistérium Cirkvi sú samostatné. V mnohých prípadoch otvorená a demokratická debata vedie k odmietnutiu „Najsvätejšej Trojice, božstva Ježiša Krista a inšpirovaného charakteru Svätého písma“.

Dokument Kongregácie pre náuku viery konštatuje, že „viaceré prednášky Konferencie vyšších predstavených ženských reholí obsahujú víziu alebo predkladajú taký pohľad na rehoľný život, ktorý nie je v súlade s vierou a praxou Cirkvi“. Dokument zdôrazňuje, že „v rehoľnom živote treba začať so solídnym vieroučným základom“.

Druhá oblasť sa týka určitého kolektívneho disidenstva, ktoré možno vnímať v rámci LCWR, napríklad protest proti Svätej stolici v otázke vysviacky žien, homosexuality a náuky o ľudskej sexualite.

V mnohých reholiach v USA si rehoľné sestry kladú otázku, či je vhodné, aby „Eucharistia bola stredobodom ich slávnostných komunitných slávení“, pretože, bohužiaľ, „slávenie Eucharistie si vyžaduje vysväteného kňaza, čo mnohé sestry pokladajú za ‚diskutabilné‘“. Preto vyššie predstavené už roky a systematicky „protestujú proti učeniu Svätej stolice v otázke vysviacky žien“, ba dokonca ho „verejne odmietajú“.

Tretia oblasť hovorí o určitých prejavoch radikálneho feminizmu, prítomných v niektorých programoch, ktoré sponzoruje samotná Konferencia vyšších predstavených ženských reholí a ktoré sú nezlučiteľné s katolíckou vierou. Veľmi silno cítiť odmietanie učenia Cirkvi o sexualite, homosexualite, ale aj o rodine, potrate (udivuje úplné ticho o práve na život od počatia po prirodzený koniec) a eutanázii.

Silné počudovanie, ba až pohoršenie spôsobila podpora Obamovej reformy týkajúcej sa zdravotnej starostlivosti. Ide o kontroverzný zákon schválený na jar roku 2010, proti ktorému ostro protestujú americkí biskupi a ktorý predpokladá povinnosť fi nancovať antikoncep

ciu, sterilizácie či potraty nielen z verejných fi nancií, ale aj z prostriedkov katolíckych zamestnávateľov. Catholic Health Association, ktorá združuje katolícke zdravotnícke zariadenia, napriek tomu reformu podporila. Na čele asociácie stojí rehoľná sestra Carol Keehanová. Podporu reforme vyjadrilo aj viacero vyšších predstavených ženských reholí, ktoré sú združené v LCWR. „Je smutné, že mnohé katolícke feministky, vrátane špičiek LCWR, sa rozhodli ignorovať hlboký konfl ikt medzi učením Cirkvi a radikálnou feministickou agendou týkajúcou sa potratu,“ konštatovala bývalá feministka, dnes líderka hnutia True Feminism for Real Women, Marjorie Murphy Campbellová.

ako ďalej?

Po stanovení diagnózy nasleduje terapia. Kongregácia pre náuku viery poverila delegáta, arcibiskupa Petra Sartaina zo Seattlu, dohľadom nad vnútornou reformou ženských reholí, ktorému budú asistovať dvaja biskupi, Mons. Leonard Blair a Mons. John Th omas Paprocki. Ich úlohou je v prvom rade prepracovať štatúty Konferencie vyšších predstavených ženských reholí. Kontroverzná príručka Systems Th inking Handbook bude stiahnutá z používania, kým nebude ukončená jej revízia. Revíziou prejde aj formačný materiál v súlade s Katechizmom Katolíckej cirkvi. Prednášajúcich na výročných zhromaždeniach a dôležitých stretnutiach LCWR má schváliť arcibiskupdelegát. Revíziou má prejsť aj liturgický život, aby „Eucharistia a liturgia hodín mali v ňom ústredné postavenie“.

Vizitácia sa totiž stretla medzi americkými rehoľnicami s nepochopením, dokonca aj s otvoreným odporom. Údajne až tretina ženských kláštorov odmietla vpustiť vizitátorov do svojich priestorov.

Mandát arcibiskupadelegáta trvá päť rokov. Bude to stačiť na odstránenie takých veľkých škôd?

n Spracované podľa zdrojov

ZaSVäTEný ŽiVoT Vo SVETE


Blog

Pri potulkách svetom stretávam ľudí. Niektorí sa smejú, iní plačú, alebo len tak hľadiac do diaľky prechá

dzajú chodníkom života. Nuž čo ma do nich. Mám svoj život. Alebo nie?

Lenže.Nepoznala by som ich mená či priezviská, keby... Keby

mi nemali čo povedať do života.Počnúc celebritami v televízii a končiac dedkom, býva

júcim v drevenici na konci dediny. Hoci som ho stretla iba raz, pred obchodom, kde som mu pomáhala zbierať rožky vysypané z tašky, niečo vo mne zanechal.

Je to stopa. Smer, ktorým môžem vykročiť a niečo sa aj naučiť.

A nielen to.Zanechal vo mne aj pocit vďačnosti, akési lano, ktoré

sa skladá zo špagátov pochopenia, vzájomného zdieľania a snáď i pomoci.

Každé stretnutie nás zbližuje a malo by nás aj spájať – omotať „pomyselným lanom“.

Tak napríklad Dano.Človek, ktorý sa usmieva. Navonok. No keď prehovo

rí, cítiť z jeho života smútok. Rozbitá rodina, strata práce a sklamania, zrady od ľudí, ktorým veril. A predsa kráča

ďalej a snaží sa pomáhať iným. Tým, ktorí sú podľa neho na tom horšie ako on. Počúva bezdomovcov. Vybavuje im doklady a spolucíti s každým, kto niečo vážne v živote stratil.

Alebo Silvia.Super dievčina. Modelka. Držiaca diétu a robiaca ra

dosť svojim rodičom. Mysliaca na kariéru a hľadajúca. Bojujúca o trvalý vzťah s mužom. Doteraz každý končil zatvorenými dvermi s názvom rozchod. Ich buchnutie preniká hĺbku jej srdca až po špik kostí.

Nuž, Silvia si hovorí, že možno na siedmy raz sa to podarí. A ani sama nevníma, že kdesi stratila svoju hodnotu. Občas sa sama seba pýta, či je šťastná. No nahlas neodpovie. Aspoň nie pravdivo.

Hoci navonok o tom nikto nepochybuje. Za to by ste dali aj tisíc eur v presvedčení, že by ste vyhrali stávku.

A ešte Filip.Má okolo štyridsiatky a vravia o ňom, že je „svätý“ muž.

„Svätý“ preto, že neprotestuje, keď si o neho iní utierajú topánky a špinia jeho dobré meno. Sám seba presviedča, že nič zlé neurobil... že je všetko v poriadku. Lenže bremeno nepravdy prináša so sebou aj bremeno pohŕdania. A teda aj straty priateľov či ľudí, ktorí rešpektujú jeho osobnosť.

Damiána Marcela Baginová

Srdce, ľudia a džbány


Ak niečo z moci svojho úradu vo fi rme neschváli, jeho zamestnanci zaklopú na iné dvere a pri dosahovaní cieľov použijú okľuku. „Keď to nejde tu, pôjde to inde,“ povedia si a buchnú dverami.

Filip má v podstate smolu, že je šéf a chce plniť zákony tam, kde ich susedná fi rma viac menej ignoruje.

Tak sa jeho noci menia na samotu. A únava mu bráni vymýšľať nové stratégie pre svoju fi rmu.

Nevládze. Potrebuje oddych. A má strach.Prišiel už o dobré meno. A nechce prísť o status „dokonalosti“

a „služby“. Chce stáť vo svojej fi rme a o tom, čo prežíva, povie len muchám na stene. Aj tie mu chceli pomôcť a začali bzučať. Prileteli do kancelárie jeho nadriadeného a vybzučali, aby vyprosili pre Filipa pomoc.

No keď prišiel nadriadený, aby vysondoval čo a ako, zdá sa, že Filip zmobilizoval všetky sily a keďže si uvedomil, že ostatní sú na tom horšie ako on, a teda nemôže robiť problémy, vstúpil do role dokonalosti. Návšteva sa skončila. A nadriadený je spokojný. A Filip? Pripravený niesť bremeno samoty a choroby ďalej. Uvidíme dokedy.

A mohla by som pokračovať, píšuc príbeh za príbehom a me

niac mená, pretože ľudské cesty sa často podobajú na tie naše.Niektorí mi hovoria: „Nehas, čo ťa nepáli, a nevšímaj si tých

druhých. Veď ty nie si ich spasiteľ.“Uznávam. Spasiteľ naozaj nie som. Ale som človek. Človek,

ktorý nemôže životom kráčať sám. A som si istá, že títo ľudia by nezakopli o mňa, keby mi nemali čo odovzdať a keby som ja nemala splniť nejakú úlohu v ich živote.

Každý, kto má srdce, objaví v ňom dva džbány a jeden pohár. Džbán zodpovednosti a džbán slobody. Je na ňom, čo si naleje do pohára. No ak chce piť kvalitný nápoj, musí to byť vyvážené.

Nikdy nemôžeme slobodu zakryť za tekutinu typu: „Veď ak ho niečo trápi, nech povie. Je dospelý.“

Totiž na to „povedanie“ treba niekoho, kto „počúva“. A možno ten, kto potrebuje pomoc, už ani nevládze povedať, že ju potrebuje. A „muchy“ v jeho blízkosti nemusia mať odvahu bojovať o človeka. A ak ju aj majú, nikto ich ešte nemusí počuť, hoci sa tvári, že ich „počuje“.

A tak mám dve možnosti. Naliať si v srdci plný pohár slobody a povedať, že odteraz ma osudy druhých nezaujímajú... alebo hľadať možnosť, ako sa naučiť počúvať tých, čo skrížili moje životné cesty, a spolu s nimi bojovať o ľudskosť....

Nuž, ktorú si asi tak vyberiem?A či sa vzdám vo chvíli, keď mi niekto povie, že je v pohode

a že všetko klape, keď cítim, že to tak nie je?To ukáže čas.Len viem, že jednoduchšia cesta a výrok, že každý má slobo

du, je tá ľahšia a v podstate vedie k ................ (doplňte si, čo chcete)

Ešte aj dnes mám možnosť niekomu pomôcť spraviť krok vpred. Neostanem pri tom stáť ani ja, lebo ma to posunie s ním. Vraj: „Radosť rozdávaním rastie“ a aj dnes máme príležitosť urobiť niekoho skutočne šťastným. Aj keď ho to bude bolieť.

Prevzaté z http://baginova.blog.sme.sk a so súhlasom autorky upravené

sr. Eva v teréne

Urbi et orbi

Taliansko má svoju „rumovú“ príchuť. Už tým, čo všetko je v ňom koncentrované:

úžasná príroda, duchaplní domorodci, status uzla, kde sa zbiehajú všetky cesty, kde človek nezažije sarkazmy na adresu rúcha, ale naopak, môže sa pásť pohľadom na rôzne typy, farby, dĺžky a strihy toho, čo v podstate ani nerobí rehoľníka rehoľníkom – habity. Navyše sa tam človek cíti ako v správnom náleve, lebo nie je predpoklad, že by niekto reagoval na veriaceho ako pes na poštára a kde vníma „nihil obstat“ k svojej zasvätenej existencii.

Odkedy som ho viackrát navštívila, mám diagnózu „Taliansko positiv“. Mám rada tento národ, jeho spontánnu dušu, srdečnosť a pohostinnosť ľudí, ktorých vnímam ako vychutnávačov života a kde aj Boha berú do svojich rodín svojsky, spontánne.

Neviem, kde sa vo mne nabral dojem, že už z princípu sú Taliani národ skvele zorientovaný v odbore viera a náboženstvo prinajmenšom na úrovni štátnic z teológie. Hádam z vedomia, že má u nich trvalý pobyt všetko, čo sa týka jadra kresťanstva. Baví ma rozprávať sa s týmito ľuďmi a mám k tomu dosť pravidelnú príležitosť, navštevujúc kvázi pravidelne jeden taliansky inštitút. Rozširujú sa tak rady mojich kamarátov, ktorí ma povzbudzujú zvládaním svojich životných príbehov a ja im zasa robím privádzač na diaľnicu „rehoľný život“, ktorý vnímajú väčšinou len zdiaľky.

Volal sa Antonio. Trochu zavalitý, detsky jednoduchý, nosil vždy tú istú čiapku a kapsičku na mobil na krku. Sedával vonku na lavičke a často sme sa vídali. Pri ňom som si uvedomovala krásu človeka, ktorý je bezbranný a zároveň dáva možnosť akejkoľvek reakcie na jeho jednoduchú adresu. Niekto by povedal týpek. Mne bol od začiatku sympatický. Vymenili sme si vždy klasický pozdrav, pri ktorom pridal mávnutie rukou na pozdrav. Až raz ma prekvapil požiadavkou: „Sestra, daj mi požehnanie Urbi et orbi!“ Rozosmiala som sa, nahlas, spontánne a od srdca. Ako keď paradajka skáče po schodoch. Mala som si chuť siahnuť na hlavu, či tam nemám tiaru. Prišla som k nemu a dala som mu krížik na čelo so slovami: „Antonio, toto je moje požehnanie pre teba.“ No povedzte, nie je v jednoduchosti krása? Aj v tej talianskej?

n Eva rušinová

Blog

Juraj Pigula

Páter Miroslav Konštanc adam oP

sa narodil 2. augusta 1963 v Michalovciach. Po gymnaziálnych štúdiách v rodnom meste absolvoval

štúdium na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach. V rokoch 1987 – 1990

pracoval v Štátnom veterinárnom ústave v Michalovciach ako veterinárny

lekár, bakteriológ a hygienik potravín. Dňa 26. februára 1989 vstúpil do tajného noviciátu rehole dominikánov, 28. apríla

1990 zložil prvé rehoľné sľuby a 13. apríla 1993 doživotné. V rokoch 1990 – 1995

absolvoval filozoficko-teologické štúdium na Cyrilometodějskej teologickej fakulte

Palackého univerzity v olomouci. Po svojej kňazskej vysviacke 24. júna 1995 pôsobil ako kaplán študentov Ekonomickej univerzity vo

farnosti Bratislava-Kalvária. V rokoch 1996 – 2001 absolvoval licenciátne a doktorské štúdium kánonického práva na Pápežskej univerzite sv. Tomáša akvinského v ríme.

V roku 2001 sa stal prvým provinciálom rehole dominikánov na Slovensku a bol

ním do roku 2005. V rokoch 2001 – 2010 bol odborným asistentom kánonického práva

na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave. V roku 2005 bol vymenovaný za

profesora a v decembri 2009 za dekana Fakulty kánonického práva a prorektora Pápežskej

univerzity sv. Tomáša akvinského v ríme. Dňa 26. marca 2012 bol vymenovaný za jej rektora.

Je potrebné zamerať sa na jediné podstatné,

totiž na bratské prežívanie priateľstva v spoločenstve.{{ }}

na slovíčko s Konštancom adamom oPVeľký kancelár Pápežskej univerzity sv. Tomáša akvinského v ríme (angelicum) P. Bruno Cadoré oP vymenoval so schválením Kongregácie pre katolícku výchovu dňa 26. marca 2012 v ríme slovenského dominikána, profesora Miroslava Konštanca adama za rektora tejto univerzity. Stalo sa tak prvýkrát v histórii, že post rektora jednej z pápežských univerzít v ríme zastáva Slovák.

› Pivo alebo víno?

Keď večeriam v pizzerii, dávam prednosť pivu, lebo víno mám na stole vo svojej rehoľnej komunite v Ríme dvakrát za deň.

› Koľkokrát si človekom?

Vraví sa, že toľkokrát je niekto človekom, koľko rečí ovláda (P. Kon-štanc hovorí ôsmimi jazykmi, pozn. redaktora). Dodal by som, že toľkokrát je niekto človekom, koľko vysokých škôl vyštudoval.

› ako zvládaš svoje povinnosti a komunitný život?

Niekedy je to komplikované, ale dá sa to. Ráno o 7:00 sa spolu s komunitou zúčastňujem spoločných chórových modlitieb, po nich koncelebrujem na konventnej omši. Horšie je to večer, lebo nie vždy sa môžem zúčastniť večerných chórových modlitieb, lebo musím reprezentovať univerzitu na rozličných akademických, cirkevných a kultúrnych podujatiach a recepciách. Ak neobedujem v nejakej reštaurácii s hosťami, normálne obedujem so spolubratmi. Všetkých dominikánov v medzinárodnej komunite pri našej univerzite je 65. Musím však dodať, že moje prežívanie komunitného života za ostatných 17 rokov najviac narušujú časté zahraničné cesty s rozličným poslaním. Ročne lietam priemerne 30 krát.

› Má rektor aj nejaké duchovné motto?

Aby ma dobrotivý Pán Boh pri zdravom rozume zachovať ráčil.

› Čo pokladáš pri prednášaní za dôležité?

Pri prednášaní sa snažím vysvetľovať ťažké a komplikované veci čo najjednoduchším spôsobom. Okrem toho, aby si moji študenti natrvalo zapamätali niektoré teoretické zásady a princípy, snažím sa im to vysvetliť na rozličných prípadoch z reálneho života.

› Mal si nejaký sen ako malý chlapec?

Ako chlapec som veľmi veľa čítal a nadchýnal som sa starými civilizáciami, egyptskou, gréckou, rímskou a ďalšími. Neuveriteľné je to, že od septembra 1996 z okna svojej izby na rímskom Kvirináli sa každý deň dívam na rímske fórum, cisárske fóra, Kapitol i Koloseum.



na SloVíČKo

› ako ťa Pán dostal k dominikánom?

Keď som študoval na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach, jeden môj priateľ a o päť rokov starší kolega ma zoznámil s iným kolegom, s ktorým som sa tiež spriatelil. Práve on ma priviedol k dominikánskemu pátrovi Hya cintovi, vtedy sa však predstavoval ako diecézny kňaz Jozef Tandara, bol aktuárom biskupského úradu v Košiciach. Písal sa jún 1983. Vtedy mal okolo 60 rokov, ale veľmi mladého ducha. Nielen ja, ale aj veľa univerzitných študentov chodilo k nemu takmer každý deň. Bol veľmi sčítaný, múdry a my sme hltali každé jedno jeho slovo. Veľmi veľa som sa od neho naučil. Uňho som spoznal ďalších mladých mužov; až neskôr som zistil, že to boli tajne vysvätení kňazi dominikáni. Páter Hyacint Jozef Tandara OP umrel 29. novembra 2005 a zostávam jeho dlžníkom, lebo som od neho veľmi veľa dostal.

› aké sú výzvy pre rehoľný život na Slovensku?

Myslím si, že rehoľné komunity na Slovensku by sa mali zamerať na kvalitu každodenne prežívaného komunitného života. Dnes, chvalabohu, nie je treba suplovať pastoračnú činnosť diecézneho kléru, lebo až na niekoľko málo oblastí máme dosť svetských kňazov. Je treba ubrať z prehnanej aktivity, keď nikto nemá čas na nikoho, keď naši spolubratia a naše spolusestry sú chronicky unavení a vyčerpaní. Je potrebné zamerať sa na jediné podstatné, totiž na bratské prežívanie priateľstva v spoločenstve. Tak ako to mal vo zvyku náš Pán Ježiš, ktorý nás povolal k nasledovaniu. Z evanjelií vieme, že keď náš Pán bol unavený a chcel sa zotaviť, šiel k svojim priateľom do Betánie, kde v spoločnosti La

zára, Márie a Marty trávil čas a tešil sa z ich prítomnosti. Uvedomme si, že nie sme zamestnancami vo firme Ježiša Krista. Na konci nášho pozemského života sa nás Pán Boh neopýta, koľko prednášok sme povedali, ani koľko letných táborov sme zorganizovali, ani nič podobné. V tejto súvislosti pripomínam, že Pán Ježiš nás rehoľníkov povolal k tomu, aby sme boli jeho priateľmi. Aj medzi sebou teda máme byť nielen bratmi a sestrami, ale predovšetkým priateľmi. Naše rehoľné komunity majú byť „betániami“.

› intelektuálny rozmer rehoľníka. Čo pod tým rozumieš?

K podstate rehoľného života nepatrí to, aby rehoľník bol univerzitným profesorom ako ja. Predsa však intelektuálny rozmer patrí k rehoľnému životu. Chápem ho v zmysle tvrdenia sv. Tomáša Akvinského, že gratia suponit na-turam, milosť predpokladá prirodzenosť. Inými slovami, je potrebné, aby rehoľník mal zdravý sedliacky rozum a podľa možnosti aby bol na istej intelektuálnej výške, primeranej svojmu vzdelaniu. Ak to v hlave nebude mať všetko v poriadku, je riziko, že rehoľný život takého rehoľníka sa stane karikatúrou zasväteného života, plnou povier, demagógií, obáv a strachu.

› Kedy si najviac pocítil Božiu lásku vo svojom živote?

Bolo to vo chvíli milosti, vo chvíli môjho osobného povolania ku kňazskému a rehoľnému životu, vo chvíli mojej osobnej modlitby pri Božom hrobe v noci na Veľký piatok v michalovskom farskom kostole v Mariánskom roku 1988.

n


TEológia

„nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery.“ Toto je téma 13. riadneho valného zhromaždenia Biskupskej synody, ktorá sa bude konať vo Vatikáne od 7. do 28. októbra tohto roku. nová evanjelizácia žiada od každého z nás konverziu. Sme povolaní k svätosti, a bez konverzie nemôže byť ani svätosť, ani nová evanjelizácia.

nová evanjelizácia alebo „zapáľ svoj život, zapáľ svoju vieru“ Marián

Kováčik


TEológia

Téma evanjelizácie je v mojom srdci živá od môjho osobného stretnutia s Pánom Ježišom v auguste roku 1981. Ešte väčšmi sa posilnila, keď Ján Pavol II.

napísal misijnú encykliku Redemptoris missio v decembri roku 1990. Je v nej táto nádejeplná myšlienka: „Vidím svitanie nového misijného veku, ktorý sa stane jasným dňom, bohatým na ovocie, ak všetci kresťania a mla-dé cirkvi budú odpovedať s veľkodušnosťou a svätos-ťou na volania a výzvy našej doby“ (92). Hoci to trvalo dosť dlho, je tu doba, keď sa skutočne táto výzva stretáva so živou odpoveďou nielen zo strany najvyššej hierarchie Cirkvi, ale aj bežných veriacich. Veď nová evanjelizácia je vecou všetkých veriacich vo všetkých oblastiach života.

Veľmi pekne na to reagovali mladí ľudia v Španielsku, ktorí po Svetových dňoch mládeže v Madride roku 2011 na výzvu pápeža Benedikta XVI.: „Nenechávajte si Krista pre seba! Podeľte sa s inými o radosť z vašej viery!“ reagovali iniciatívou, ktorej názov je nadpisom tohto článku. Projekt je inšpirovaný učením svätého Ignáca z Loyoly, ktorý „si želal oslavovať Boha so všetkým tým, čo mal, a používal akúkoľvek ľudskú činnosť na evanjelizáciu“. Vystihli to, čo je pre evanjelizáciu najdôležitejšie – osobná viera, ktorá netlie, ale horí. A v podstate objavili aj to, že bez stretnutia s Ježišom a vytrvalého života s ním evanjelizácia vlastne nie je možná.

nie akcie, ale cestaStretol som sa toho roku viackrát s názormi, že po jesennej synode pribudne najmä kňazom a rehoľníkom nová robota – budú musieť pripravovať, organizovať evanjelizácie. Ako akcie. Veď to poznáte – prvé sväté prijímanie ako akcia, birmovka ako akcia, ľudové misie ako akcia... Netvrdím, že všade je to tak. Ale dovolím si povedať, že často sa pastorácia deje ako izolované akcie, nie ako cesta, ktorou kňaz či rehoľné spoločenstvo sprevádza im zverených ľudí.

Preto chcem povedať, že nová evanjelizácia vôbec nie je akcia. Hoci akcie môžu byť jej súčasťou. Nová evanjelizácia je osobný život s Ježišom, o ktorom vydávam svedectvo. Tak som vnímal aj konferenciu, ktorá bola na túto tému v Bratislave, pod názvom Výzvy novej kultúry. Ak by sme si pod kultúrou predstavovali len to, čo vytvoria umelci, asi by sme si povedali, že to je len pre niekoho. Ale keď pod kultúrou rozumieme všetko, čo robí každý človek preto, aby si „podmanil zem“, zrazu aj táto konferencia dostáva iný rozmer. My sme sa totiž ako kresťania nechali v spoločnosti vytlačiť na okraj. Prestali sme (dokonca j v rodinách či spoločenstvách zasväteného života) pokladať tému svojej viery za ústrednú. Hovoriť o Ježišovi pri obede alebo pri káve sa nepatrí. Ale práve do všedných situácií potrebujeme znovu vniesť svoje kresťanstvo. Samozrejme, najprv žité. Nemôžem pri káve hovoriť o Ježišovi, ak na mojom živote nevidno, že s Ježišom žijem.

ohlasovať Krista, ktorý žijeA tu sme pri koreni problému – nová evanjelizácia aj v zasvätenom živote je a bude problémom, ak s Ježišom nebudeme intenzívne žiť. Každý deň. Ak sa neuspokojíme s tým, že sme verní svojim sľubom a že si plníme povinnosti svojho stavu. Môže sa nám totiž stať to, čo Lineamenta blížiacej sa biskupskej synody označujú ako „ohlasovanie mŕtveho Krista“ – ako sa to stalo emauzským učeníkom: „A my sme si mysleli..., ale už je tretí deň...“ Ohlasovanie bez nádeje. Ako sa títo učeníci zmenili, keď Ježiša spoznali! Pri lámaní chleba. A potom už neváhali.

Možno si poviete: „No dobre, im sa zjavil. Ale čo ja?“ Každý z nás môže spoznávať Ježiša. Asi málokomu sa zjaví viditeľne, ale zato ho každý môže stále lepšie poznávať pri lámaní chleba, pri čítaní Písma, pri osobnej i spoloč


TEológia

nej modlitbe aj v službe konkrétnym ľuďom. Áno, treba na to vyvinúť úsilie. Vytrvalé a trvalé úsilie. Ale je isté, že výsledky prídu. Spoznať Ježiša je túžba môjho srdca. Preto k nemu každý deň idem. Učím sa počúvať, čo mi hovorí. A vnímam, ako ma mení.

radosť zo života25. bod Lineament má názov Radosť evanjelizovať. Uvádzam ho tu celý.

Nová evanjelizácia znamená prežívať spolu so svetom jeho hlbokú túžbu po spáse a zdôvodniť našu vieru, odovzdávajúc Logos nádeje (porov. 1 Pt 3, 15). Ľudia potrebujú nádej, aby mohli žiť svoju prítomnosť. Obsahom tejto nádeje je „Boh, ktorý má ľudskú tvár a ktorý nás miloval až do krajnosti“ (Benedikt XVI.: Spe salvi 31). Preto je Cirkev vo svojej podstate misionárska. Nemôžeme si nechať pre seba slová večného života, ktoré sme dostali pri našom osobnom stretnutí s Ježišom Kristom. Sú určené pre všetkých, pre každého človeka. Každý náš súčasník – či o tom vie, alebo nie – potrebuje toto ohlasovanie.

Práve nedostatok tohto vedomia spôsobuje púšť a bezútešnosť. Medzi prekážky novej evanjelizácie patrí práve nedostatok radosti a nádeje medzi ľuďmi, zapríčinený rôznymi situáciami súčasného sveta. Často je tento ne

dostatok radosti a nádeje taký silný, že narušuje samotné tkanivo našich kresťanských spoločenstiev. Nová evanjelizácia nemá byť v tejto situácii povinnosťou či dodatočným bremenom, ktoré treba niesť, ale má byť liekom schopným prinavrátiť radosť a život tým osobám a inštitúciám, ktoré sú uväznené vo vlastnom strachu.

Preto sa máme podujať na novú evanjelizáciu s nadšením. Naučme sa príjemnej a utešujúcej radosti z evanjelizácie, a to aj vtedy, keď je ohlasovanie ako „siatie v slzách“ (porov. Ž 126, 6). „Také nech je naše nadšenie ducha, aké mal Ján Krstiteľ, Peter a Pavol, ostatní apoštoli a množstvo obdivuhodných hlásateľov evanjelia v celej Cirkvi. Nebudú ho môcť zničiť ani ľudia, ani udalosti. Je to na veľkú radosť nám, čo dávame k dispozícii svoj život. Kiežby súčasný svet mohol počuť radostnú zvesť, po ktorej s úzkosťou i nádejou túži, nielen od smutných, malomyseľných, netrpezlivých alebo bojazlivých hlásateľov evanjelia, ale aj od takých, ktorých život je plný horlivosti, ktorí už medzi prvými zakúsili Kristovu radosť a boli ochotní nasadiť aj život, aby sa šírilo Božie kráľovstvo a Cirkev sa zakorenila v srdci sveta“ (Pavol VI.: Evangelii nuntiandi 80).

Cesta evanjelizácieLineamenta ma veľmi oslovili aj tým, čo v citovanom text cítiť – zodpovední ľudia v Cirkvi sa nebáli pomeno

vať problémy a nedostatky, ktoré máme. Nie ako Cirkev, ale ako spoločenstvá či jednotlivci. Ale neostalo pri negatívach – Lineamenta načrtáva

jú cestu! Predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie Mons. Rino Fisichella ju 14. mája

2012 naznačil v podobe akoby troch kružníc: „Podľa môjho názoru je výzvou práve to, aby sme pocho

pili, že sú to sústredné kružnice, na ktoré sa upiera pozornosť novej evanjelizácie. V prvom rade na nás kresťanov: je to trvalé poslanie, ktoré bude platné aj

pre Rok viery – aby sme si spytovali svedomie a zobrali na vedomie zodpovednosť, ktorú máme ako veriaci.

Oživiť vieru v nás a potom oživiť aj zmysel pre to, že sme vo svojej podstate evanjelizátormi. Potom ďalšia kružnica, o trošku väčšia, je úloha osloviť všetkých tých, ktorí sa stali ľahostajnými, stali sa agnostikmi alebo hovoria príliš ľahko, že sú kresťanmi, ale nepraktizujúcimi, bez toho, aby si uvedomovali vážny rozpor, paradox tohto výrazu. Kresťan je totiž svojou povahou ten, kto sa zúčastňuje na živote kresťanského spoločenstva, na živote Cirkvi. Potom tretí kruh zahŕňa tých, ktorí sú ešte viac vzdialení, ale pravdepodobne túžia nájsť ľudí, ktorí sú schopní hovoriť im o Božej láske.“

Nechajme sa preniknúť Duchom Svätým, prijmime silu od vzkrieseného Pána, aby sme spoznali svoje hriechy a premieňali sa Božou milosťou. Som si istý, že nová evanjelizácia dá impulz na prekonanie súčasných ťažkostí a k radostnému a pokornému ohlasovaniu, s vedomím, že v našej krehkosti a slabosti sa prejavuje Božia moc a že Boh si poslúži nami, aby nové Turíce Cirkvi pre dobro celého ľudstva neustále pokračovali aj v našej generácii.

n

olivier ClémentJiné slunce. Můj duchovní životopis

Olivier Clément (1921 – 2009) pochádzal z odkresťančeného prostredia Francúzska 20. sto-ročia. Po dlhom hľadaní prav-dy vo východných duchovných smeroch spoznal Krista a v novembri 1952 ako 31-ročný prijal krst v Pravoslávnej cirkvi. Vo svojej duchovnej autobiografii vydáva tento vý-znamný teológ kresťanského východu poctivé svedectvo o svojom hľadaní a o svojej neutícha-júcej láske k pravde. Jeho vízia kresťanskej viery, samozrejme, vychádza z pravoslávnej teológie, vyznačuje sa však úprimnou otvorenosťou voči všetkému, čo je pravdivé a autentické, a to aj mimo dogmatických hraníc historického pravo-slávia. Clémentove myšlienky síce kladú na čita-teľa pomerne vysoké nároky, avšak určite budú prínosom pre každého, pre koho kresťanská vie-ra nepredstavuje ani tak pevne daný súhrn prá-vd, ako skôr nezastaviteľné, vytrvalé (a nezriedka i namáhavé) kráčanie smerom k tomu, ktorý je Pravda sama. Clémentov autobiografický spis ur-čite tiež osloví každého, komu úprimne záleží na tom, aby všetci tí, ktorí sa hlásia ku Kristovi, spo-ločne rástli k jednote.

Paulínky, Praha 2012

noV

É Kn

iHy


inštitút nepoškvrnenej Matky Cirkvi je ženským sekulárnym inštitútom diecézneho práva, ktorého zakladateľom je Boží služobník, kňaz prof. František Blachnický (1921 – 1987). Vo svojom testamente inMC vníma ako dar pre svoj život, ktorý dostal na začiatku svojej kňazskej služby. Ďalej o inštitúte píše: „Je akoby cestou Márie, Pánovej služobnice, po boku Krista – kňaza. Bolo by opovážlivosťou povedať, že Spoločenstvo nepoškvrnenej Matky Cirkvi je ‚mojím dielom‘. V eď z môjho pohľadu som urobil všetko, aby som ho zničil. Jeho stála existencia, napriek mojim charakterovým nedostatkom a chybám, ktoré ho mohli zmariť, je zrejmým dôkazom, že je to dielo nepoškvrnenej, Matky Cirkvi, dielo zapísané v Božích plánoch. Bez existencie Spoločenstva nepoškvrnenej Matky Cirkvi by nemohlo vzniknúť Hnutie Svetlo-Život.“

Zakladateľ a jeho dielo

František Blachnický bol ako mladý človek v roku 1940 uväznený, vyvezený do koncentračného tábora v Osvienčime a v roku 1942 odsúdený na smrť za konšpiratívnu činnosť voči Nemeckej ríši. Ča

kala ho gilotína. Vo väzení prežil svoje obrátenie. Boh mu „vrátil zrak“ a pochopil, že jeho život patrí Pánovi. Po takejto zázračnej skúsenosti sa v časoch komunizmu vo svojej kňazskej službe ničoho nebál. O svojom vnútornom živote, o pôsobení milosti v jeho živote si písal denník, ktorý vyšiel aj v slovenčine pod názvom Pohľady vo svetle milosti. Opisuje v ňom cestu očisťovania vnútorného života ako celoživotnú úlohu.

inštitút nepoškvrnenej Matky Cirkvi (inMC)

autorka je členka inMC

SEKUlÁrnE inŠTiTÚTy


SEKUlÁrnE inŠTiTÚTy

Bezprostredne po jeho smrti ho bl. Ján Pavol II. v kondolenčnom telegrame charakterizoval ako horlivého apoštola obrátenia a vnútornej obnovy človeka, ktorého Boh obdaril mnohými talentami rozumu a srdca, akousi zvláštnou charizmou, ktorú zasvätil budovaniu Božieho kráľovstva. Jeho telesné pozostatky boli 1. apríla 2000 prevezené z Carlsbergu do Kroščenka nad Dunajcom a uložené v Kostole Dobrého Pastiera.

Celé bohatstvo jeho vnútorného života je darom ako pre INMC, tak aj pre Hnutie SvetloŽivot, ktoré zohralo počas komunizmu významnú úlohu aj v živote podzemnej Cirkvi na Slovensku. Neskôr, po páde totality, bolo živnou pôdou pre vznik mnohých živých katolíckych spoločenstiev. Aj dnes vo formácii sprevádza laikov na ceste k dospelému kresťanskému životu a angažuje sa v programe obnovy farností. Program Hnutia vystihujú heslá: SvetloŽivot, Nový človek, Nové spoločenstvo, Nová kultúra. Práve nová kultúra má pri pestovaní daru povolania k životu podľa evanjeliových rád vo svete zásadný význam. Z nej pre nás vyplýva primeraná askéza,

ktorá je špecifi cká a spočíva v stálom zachovávaní abstinencie od alkoholu v duchu uzmierovania a šírenia novej kultúry, kultúry čistoty, skromnosti ako prejavu úcty k druhej osobe.

Cesta inštitútu

Inštitút vznikol v Poľsku v roku 1958, keď už niekoľko rokov predtým pomáhala skupina mladých dievčat otcovi Františkovi pri vydávaní katechetických materiálov a šírení myšlienok kruciáty triezvosti, z ktorej neskôr vznikla Kruciáta oslobodenia človeka. Dozrel čas a päť z nich sa rozhodlo pre dvojročnú uzatvorenú formáciu s cieľom vytvoriť spoločenstvo žijúce podľa evanjeliových rád. Bolo to rozhodnutie darovať sa Nepoškvrnenej, byť jej k dispozícii v diele, ktoré sa tu začalo a rozvíjalo. Dnes je nás približne sto a žijeme prevažne v Poľsku, v Nemecku, na Ukrajine a na Slovensku. Tvoríme väčšie spoločenstvá – rodiny a naša malá skupinka zo Slovenska patrí do jednej z nich. Stretávame sa na duchovných cvičeniach raz ročne, na rôznych aktivitách Hnutia. Väčšina z nás má niekoľkoročnú skúsenosť formácie v Hnutí SvetloŽivot. Inštitút je však otvorený aj pre tie povolania, ktoré nevznikli „na oázach“, ale priťahuje ich niečo na tejto charizme.

Život vedieme v obyčajných podmienkach sveta sami, alebo vo svojej prirodzenej rodine, alebo v skupine sesterského spoločenstva. Veľký dôraz kladieme na formáciu, ktorá zahŕňa všetky oblasti kresťanského živo

ta a zasväteného života vo svete. Ide o formáciu seba ako človeka, formáciu kultúrnu, duchovnú a pastoračnú. Tieto oblasti sú základom nášho formačného plánu. Dbáme na realizáciu dní obnovy, na rozhovory so svojou zodpovednou. V tomto roku (2012) v rámci individuálnych dní obnovy sme sa zamerali na formáciu človeka podľa Pastores dabo vobis (43 – 44), ale aj podľa dokumentu Bratský život v spoločenstve (35 – 38). Naše mesačné stretnutia v skupine sa v tomto roku sústreďujú okolo evanjeliovej rady poslušnosti. Čerpáme z bohatstva myšlienok nášho zakladateľa otca Františka. Nechceme mať len nálepku Inštitútu,

ale chceme sa skutočne nezištne darovať Kristovi podľa vzoru Nepoškvrnenej. Neobchádzajú nás ani životné skúšky, ale poznáme ovocie duchovného boja a trpezlivého státia jedna vedľa druhej.

Moja cesta

Moja cesta povolania sa začala práve účasťou na letných oázových duchovných cvičeniach v roku 1982, kde som osobne prijala Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Potom pokračovala formáciou v malej skupine počas štúdií, neskôr popri zamestnaní. Rodina a malá skupinka vo farnosti boli pre mňa miestom rastu vo viere, poznania seba, prameňom radosti a tvorivosti. Dnes je ním aj môj Inštitút, kde môžem prežívať svoj snúbenecký vzťah s Ježišom Kristom podľa vzoru Nepoškvrnenej.

n

Svätí na každý deň (i – iV)

Rozsiahle plnofarebné štvorzväzkové dielo, ktoré pripravil tím tridsiatich odborníkov vedený Anto-niom Tarziom, ponúka životopisy tritisíc svätých. Usporiadané sú podľa cirkevného kalendára, pri-čom nechýbajú súčasní svätci. Publikácie obsa-hujú okolo päťtisíc reprodukcií obrazov prevza-tých z galérii, múzeí, kostolov a fotografických archívov. Okrem životopisných údajov prinášajú aj históriu kultu jednotlivých svätých a ich atri-búty. Celé dielo tvorí takmer dvetisíc strán a svo-jou veľkoleposťou i vysokou grafickou a obsaho-vou úrovňou potvrdzuje, že posolstvo svätých je príťažlivé aj pre súčasného človeka.

Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 2009, 2010 n

oVÉ

KniH

y


„Smerom k uzdraveniu a obnove“ – pod týmto titulom sa konalo od 6. do 9. februára 2012 na Pápežskej gregorovej univerzite v ríme medzinárodné sympózium, zamerané na prevenciu sexuálneho zneužívania mladistvých v Katolíckej cirkvi. na sympóziu, ktoré trvalo štyri dni, sa zúčastnili zástupcovia 110 biskupských konferencií z celého sveta, rehoľní predstavení 30 kongregácií a desiatka kardinálov a prefektov pápežských kongregácií. Viac než 40 prednášajúcich – teológov, odborníkov v oblasti kánonického práva, pastoračných pracovníkov či psychológov – sa problematikou zneužívania zaoberalo z rôznych hľadísk. K delegátom sympózia prehovorila tiež jedna z obetí – írka Mary Collinsová.

Sympózium skonštatovalo, že pokiaľ ide o sformulovanie nových smerníc pre prípady sexuálneho zneužívania

neplnoletých, robí sa už mnoho. Dosvedčovala to aj prítomnosť mnohých kňazov, odborníkov v oblasti prevencie a liečenia týchto prípadov. Účastníci sympózia upriamili svoju pozornosť predovšetkým na obete sexuálneho zneužívania, pretože sa často pozabudlo na ich dvojakú životnú traumu: na zneužitie a na pocit hanby z toho, že sa im dlho neverilo. Záver sympózia bol jednoznačný: defi nitívne sa totiž skončila doba ticha, prikrývania, popierania. Súčasne boli naznačené stratégie formácie v seminároch

Sympózium o sexuálnom zneužívaní mladistvých v Katolíckej cirkvi

Štefan Turanský

{ }

PoSTrEHy


PoSTrEHy

žiadne ťažkosti, ba je presvedčený, že dokáže všetko chápať, všetko počuť, všetko vidieť. Takéto typy sú najmenej dôveryhodné. Namyslenosť je ďalší veľmi zlý diagnostický znak.“

Keď kandidát na kňazstvo alebo na zasvätený život počas formácie nepracuje na svojich citoch, emóciách, veľmi ľahko sa psychologicky stotožní iba s budúcou „rolou“, čo je na úkor hodnôt povolania, ktoré by mal vyjadriť. „Z toho dôvodu,“ poznamenal otec biskup, „osoba nebude zameraná na to, aby bola koherentná s hodnotami vlastnými zvolenej voľbe, ale skôr na možnosti, ktoré by ju mohli uspokojiť a na ktorých bude stále závislá do takej miery, že si nevšimne, ako niektoré gestá alebo skutky výrazne odporujú jej povolaniu. A tak ‚vonkajšku‘, ktorý vnímajú tí, s ktorými chce vytvoriť vzťah, nezodpovedá jeho najvnútornejšie zmýšľanie, čím vysiela jednoznačne opačný signál. Preto si treba vo formácii osobitne všímať spôsob, akým osoba pristupuje k sebe samej a ako hovorí formátorom o svojej minulosti, o svojich dejinách. Duchovní vodcovia u takýchto osôb zisťujú, že sú málo závislé na Bohu, dostatočne si neuvedomujú, že sú stvorenými bytosťami, a preto nie sú schopné uznať vlastné slabosti a hriechy, a teda absentuje v nich ochota na sebe pracovať. Odhaleniu sexuálneho zneužívania vždy predchádzajú roky duchovných klamstiev, bez akejkoľvek úcty voči duchovnému vedeniu a sviatosti zmierenia.“

niektoré skúsenostiNa sympóziu zazneli aj pozitívne skúsenosti s touto problematikou: skúsenosť zo St. Luke vo Washingtone, Saint John Vianney Treatment Center v Downingtowne (Pensylvánia), ale aj z Južnej Afriky.

Z navrhovaných postupov zaujal najmä List svedectva, ktorý kňazi a diakoni musia predložiť biskupovi, keď chcú pracovať pod jeho jurisdikciou. Ide o dokument, v ktorom kňaz alebo diakon vyhlasujú, že sa tešia dobrej povesti, že nie sú stíhaní žiadnym kánonickým trestom, že nespáchali žiaden trestný čin a ani sa nevhodne ne

správali k deťom a mladistvým. Američania Michael Bemi a Patricia Nealsová

poznamenali, že za túto krízu Cirkev draho zaplatila: fi nančnou stratou, ktorá má vplyv na poslanie; utrpením tisícich osôb; emotívnym utrpením

spôsobeným rodičom alebo blízkej rodine; tieňom pohoršenia a jeho deprimujúcim dopadom na dob

rých kňazov, rehoľníkov a laikov; odcudzením laikov; zanechaním Cirkvi alebo stratou viery z dôvodu skla

mania; úbytkom morálnej autority Cirkvi, jej náuky a sviatostného života, čo je na úkor evanjelia.

Jedným z expertov pozvaných na sympózium bol don Fortunato Di Noto, zakladateľ asociácie Meter, ktorá sa už desaťročia venuje ochrane detí. Poznamenal: „Je to historické podujatie a to sa musí povedať. (...) Uzdravenie nie je nič iné ako základná skúsenosť zmierenia na jednej strane a na strane druhej schopnosť dať nádej, istoty a dokonca aj trochu svetla obetiam. Cirkev je matka, nemôže robiť iné ako dať odpoveď matky: teda prijať, chrániť, viesť, postarať sa a poskytnúť bezpečné nové cesty.“

n Spracované podľa zdrojov

alebo formačných domoch, ale aj počas permanentnej formácie. Zvlášť sa kládol dôraz na prevenciu: ide o dôležitú „zbraň“, avšak pod podmienkou, že diecézy alebo rehoľné spoločenstvá dokážu rozpoznať problematické správanie sa kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí mladistvých ohrozujú.

Pozor na alarmujúce signálySvojou prednáškou zaujal najmä Steve Rossetti, bývalý riaditeľ St. Luke vo Washingtone, špecializovaného strediska pre kňazov so psychickými problémami, a autor viacerých kníh. Rossetti navrhol niektoré opatrenia, „aby sme sa poučili z našich chýb“: nepodceňovať problém; nepopierať, že problém existuje; byť ochotný uveriť obetiam a nepodľahnúť „manipulácii“ zo strany agresorov a ich výhovoriek. Dodal, že treba pozorne počúvať obete a postaviť ich do stredu našej pozornosti. Ak biskupi a hlavní rehoľní predstavení nie sú pripravení správne tieto prípady riešiť, majú si poslúžiť tímom odborníkov v oblasti zneužívania.

Rossetti kládol dôraz najmä na „psychosexuálnu anamnézu“ pred vstupom do seminára alebo rehole. Keď je už niekto v seminári či vo formačnom dome, tak toto prostredie „by malo formovať kandidáta tak, aby dokázal mať pod kontrolou svoje emócie a pestovať zdravý a čistý vzťah k seberovným“. Rossetti sa zaoberal najmä témou „poplašných znakov“ potenciálneho zneužívateľa, ktorými získava svoje obete (pozornosti, dary, fotografovanie, venovanie čoraz viac času mladistvému...) a ktoré treba vedieť rozpoznať ako upozorňujúce znaky.

Problém formácieFormáciou seminaristov a zasvätených osôb sa zaoberal Mons. Jorge Carlos Patron Wong, psychológ, pomocný arcibiskup Papantly, Mexiko. „Dobrí formátori,“ vysvetlil, „nie sú zhovievaví voči tomu, kto je príliš čistý a vážny, ale ani voči tomu, kto si už ‚vyriešil‘ všetky problémy a nemá

Vojtěch Kodet novéna k Panne Márii Deväťdňová pobožnosť vyhľadáva-ného duchovného autora môže poslúžiť ako pomôcka na osobnú i spoločnú modlitbu pred mari-ánskymi sviatkami či životnými rozhodnutiami, alebo ako mod-litba za niekoho, kto potrebuje po-moc. Základ novény tvorí text Svätého písma, predložený na modlitbové čítanie a následné rozjímanie. Záverečné prosby sú prevažne inšpi-rované prosbami z liturgie hodín. Dodatok nové-ny ponúka rôzne litánie k Panne Márii.

Karmelitánske nakladateľstvo, Bratislava 2012

noV

É Kn

iHy


Tak sa spieva v opere Predaná nevesta. Je to komická opera, a preto sa môžeme usmievať. Vážne ale k tomu musíme dodať, že s pivom je to také isté ako s každým iným darom, nebeským i pozemským – človek ho môže prijať alebo odmietnuť, ale keď ho prijme, musí sa s ním naučiť hospodáriť.

Pivo poznali už v starej Mezopotámii, ale nás bude asi viac zaujímať, že ho poznali už aj starí Slovania. V kraji, kde sa nachádzala ich pôvodná domovina,

vinič nerástol, a preto víno nepoznali. Poznali pivo a tento termín sa vyskytuje vo všetkých slovanských jazykoch a znie rovnako. Už na prvé počutie je jasné, že pomenovanie je odvodené od slova piť. Znamená to teda niečo ako základný nápoj, niečo, čo sa pije bežne. Jednoducho – nebeský dar. To potvrdí aj odborník, ktorého sto rokov starú charakteristiku necháme nezmenenú: Pivo jest kvašený nápoj uměle vyrobený z ječmene a chmele. Pivo

jest důležitou pochutinou i potravinou; pro člověka tělesně pracujícího s mírou užívané jest bez následků škodlivých. Byť bylo množství výživných látek v pivě poskrovnu (příkl. u porovnání s chlebem), jsou přece všechny obsaženy ve formě velice příhodné. Lehká stravitelnost obsažených bílkovin a uhlohydrátů a trávení povzbuzující součástky chmele jsou velmi cennou vlastností, kdežto alkohol v tak příhodném poměru stává se prostředkem práci svalní povzbuzujícím. Alkohol a kyselina uhličitá v pivě jsou zplodiny kvašení. Pivo má býti čisté chuti a vůně, ať již vynikající sladové nebo chmelové, řízné a tedy občerstvující (nasycené dostatečně kyselinou uhličitou), čisté (jiskrné), chlebnaté a bohatou a trvalou pěnou se honosící.

Keďže bolo pivo bežnou a základnou súčasťou života obyvateľstva, niet divu, že sa stalo úplnou samozrejmosťou aj v kláštoroch. Pôvodne si ho varil každý doma sám. Na to si možno i dnes ešte spomenie niektorá zo starších sestier, že si v kláštore za dôb jej noviciátu varili pivo. Možno sa zasmejete a poviete si, že to musela byť chuť!

Pivo a kláštory

Jindřich Zdeněk Charouz

HiSTória

To pivečko to věru je nebeský dar, vše psoty a trampoty vede

na zmar a sílí a dává kuráže, ejchuchu! Bez piva by člověk

smutný byl zde host; jet starostí na světě bez toho dost – a blázen,

kdo na ně se váže, ejchuchu!


HiSTória

Neviem, ale nešlo o chuť či alkohol, ale o tie vyššie spomenuté vlastnosti.

Pivo sa teda varilo doma, v mestách i na dedinách. Časom sa z toho stala špecializácia, zvláštne remeslo, ktoré vyžadovalo odborné kvality. Pivo sa tiež stalo predmetom obchodu, zisku a rôznych výsad. Predovšetkým v mestách, kde právo variť pivo mali len domy s plnými mestskými právami (Košičania si určite spomenú na Levočský dom). Časť uvareného piva bola určená k priamej spotrebe, časť na export. A to nielen do vzdialenejších miesť, ale tiež na predaj v miestnych krčmách, čo tvorilo súčasť míľového práva. To znamenalo, že v okruhu jednej míle okolo mesta sa nesmelo predávať iné pivo ako domáce.

Z tohto je jasné, že pivo sa varilo aj v kláštoroch, a to mužských i ženských. Varilo sa predovšetkým pre vlastnú potrebu. A tu je počiatok rôznych špeciálnych receptúr. Základ ale musí byť vždy rovnaký: jačmeň, chmeľ a voda. Jačmeň sa dá nahradiť pšenicou, kukuricou, ryžou, ale tiež cukrom. Chmeľ sa nahradiť nedá a od kvality vody závisí celkový výsledok. Aj keď sa to nezdá, v stredoveku malo varenie piva veľký ekologický a hygienický význam. V meste musela byť kvalitná čistá voda. Kde nebolo dostatok studní alebo neboli dobré, budovali sa vodovody. Samozrejme, nielen pre pivovary.

Dedinské kláštory s varením piva problém nemali. Kláštorný pivovar zásoboval kláštornú kuchyňu a tiež krčmičky v poddanských dedinkách a mestečkách. Zložitejšie to bolo u mestských kláštorov. Pokiaľ si varili pivo v kláštore pre seba, problém nebol. Pokiaľ kupovali pivo

v meste, tiež nie. Problémy nastali vtedy, keď sa pivo do kláštora privážalo, a to mohlo byť aj z vlastného vidieckeho pivovaru. Dovážať mohli, ale len pre seba. A tak sa počítali sudy a množstvo spotrebovaného piva sa porovnávalo s počtom rehoľníkov. A potom boli súdy, keď pivo tajne predávali. A samozrejme, že predávali, aj keď vedeli, že riskujú nemalé pokuty.

V kláštoroch sa pivo varilo i pilo. Počítali s tým i kláštorné štatúty a ďalšie predpisy. Nešlo len o nutný prísun tekutín a už vôbec nie o opojný nápoj, šlo hlavne o jeho kalorickú hodnotu. Pivo pre bežnú spotrebu bývalo prevažne nízkostupňové, niekedy dokonca husté, ba až kašovité a malo veľký význam pri častých a náročných pôstoch. Nebolo predsa pokrmom, ale nápojom, aj keď výživným a kalorickým. Na rozdiel od mlieka nebolo živočíšneho pôvodu. A naši predkovia boli vynaliezaví. Niečo iné sú pôsty v egyptskej púšti alebo v Stredomorí, niečo iné na chladnejších územiach severne od Álp. Nám dnes vzbudzuje úsmev na perách ustanovenie, že na Veľký piatok má rehoľník dostať dvojitú dávku piva. To ale nie je smiešne, je to veľká múdrosť, ktorá sa opiera o dlhoročné skúsenosti. A navyše, ani s prázdnym žalúdkom sa z neho nikto opiť nemohol.

Hovorí sa, že paragrafy sú pokrútené, aby sa dali ľahko obchádzať. Preháňať sa dá všetko – askéza aj voľnosť. Nesmieme zabúdať ešte na niečo: na rozum. Nielen prirodzený, zdravý rozum, ale i rozum ako jeden z darov Ducha Svätého. Keď ho budeme používať, môžeme bez obáv užívať aj pivo. A môžeme sa stať svätými.

n

Viktor Frankla jeho dielo

vydané v slovenskom jazyku

Viktor Frankl (1905 – 1997), lekár a psychoterapeut, vedec, vynikajúci znalec ľudského ducha. Vytvo-ril tzv. tretiu cestu v psychoterapii, ktorej dal názov logoterapia. Je to cesta nájdenia zmyslu ľudskejexistencie. Publikoval 30 kníh v 27 jazykoch, v nákladoch presahujúcich milióny vytlačkov na celom svete.Frankl bol najpredávanejším autorom 20. storočia. Jeho vedecké práce odzneli na 220 univerzitách.Svojím dielom pomáha prinavrátiť človeku zmysel života. Vo vydavateľstve LÚČ vyšli okrem uvedenýchkníh Viktora Frankla aj Trpiaci človek (158 s.) a Hľadanie Boha a otázka zmyslu (136 s.)

Z ponuky Vydavateľstva LÚČ

t e l . : 0 2 / 6 5 7 3 0 3 3 1 � e - m a i l : p r e d a j @ l u c . s k � w w w . l u c . s k

Neuvedomený Boh (132 s.)

Psychoterapia pre laika (176 s.)

O poslaní kňaza (344 s.)O poslaní kňaza (320 s.)

Vôľa k zmyslu (288 s.)

Dielo kardinála Jána Chryzostoma Korca netreba zvlášť predstavovať.Profesor Peter Liba o ňom napísal: Témy a problémy, ktoré sú obsiahnuté v konkrét-nych knihách J. Ch. Korca, nestarnú, neodchádzajú do nenávratna. Lebo človek,aj slovenský, žije v zajatí tých istých otázok a problémov, ktoré nás formovali i de-formovali pred rokom 1989, ba aj po ňom naďalej pôsobia ako negatíva, akozábrana onej evanjeliovej zmeny človeka a spoločnosti. Preto súbor autorovýchliterárnych diel je a bude stále živý.

Vittorio Messori (nar. 1941), taliansky novinár a spisovateľ je zaujímavý okreminého aj tým, že ako mladý intelektuál bol jednoznačný agnostik. Pravda evanjelia –podľa jeho slov – ho zmenila na veriaceho katolíka. Patrí k najprekladanejším kato-líckym spisovateľom na svete. Najznámejšie je jeho dielo Hypotézy o Ježišovi. Knihavyšla len v Taliansku za 12 rokov v 33 vydaniach. Kniha je výsledkom autorovho dl-horočného bádania: spomedzi všetkých hypotéz o Ježišovi, najpodloženejšou je hy-potéza, podľa ktorej Ježiš z Nazareta je Kristus, Boží Syn, ako ho predstavujú evan-jeliá. V slovenčine ešte vyšli: Naozaj vstal z mŕtvych (324 s.) a Prečo verím (424 s.)

Hypotézy o Ježišovi (324 s.)Naozaj vstal z mŕtvych? (324 s.)

InzeratA4 7/25/12 10:53 AM Stránka 1

„Dvere viery“ (Sk 14, 27), ktoré vedú do života spoločenstva s Bohom a umožňujú vstúpiť do jeho Cirkvi, sú pre nás stále otvorené. Ich prah je možné prekročiť, keď sa ohlasuje Božie slovo a srdce sa nechá formovať premieňajúcou milosťou. Prejsť týmito dverami značí vydať sa na cestu, ktorá trvá po

celý život. Začína sa krstom (porov. Rim 6, 4), vďaka ktorému smieme Boha nazývať Otcom, a končí prechodom cez smrť do večného života, ktorý je ovocím vzkriesenia Pána Ježiša, lebo darom Ducha Svätého chcel priviesť do svojej slávy tých, čo v neho uveria (porov. Jn 17, 22). Vyznávať vieru v Trojicu – Otca, Syna a Ducha Svätého – je to isté ako veriť v jedného jediného Boha, ktorý je Láska (porov. 1 Jn 4, 8): Otca, ktorý v plnosti času poslal svojho Syna pre našu spásu; Ježiša Krista, ktorý tajomstvom svojej smrti a zmŕtvychvstania vykúpil svet; Ducha Svätého, ktorý vedie Cirkev po stáročia v očakávaní slávneho druhého príchodu Pána.

(Porta fi dei 1)

rok sv. Cyrila a MetodaSlávenie jubilea príchodu svätých Cyrila a Metoda do našej vlasti... nemá byť len formálnou spomienkou. Dáva nám príležitosť oboznámiť sa s počiatkom našich kresťanských, národných i kultúrnych dejín, s koreňmi, z ktorých čerpali životnú silu celé generácie našich predkov. Modlime sa k svätým Cyrilovi a Metodovi, aby nám u trojjediného Boha vyprosovali vieru, nádej a lásku i duchovnú silu, aby sme plnili naše ľudské a kresťanské poslanie podobne, ako ho splnili oni vo svojej dobe.

(pastiersky list biskupov Slovenska, 5. 7. 2012)

rok viery

zasvätený život 2-2012

Documents