1. ročník, 2014, 4. čísloBratislavaVIA CULTURA; Inštitút pre kultúrnu politikuwww.ikp.skISSN 12356-9875

Kultúrny kyslíkznovuzrodenie kritiky

1. ročník, 2014, číslo 4.Publikuje VIA CULTURA; Inštitút pre kultúrnu politiku

RedakciaMagda VášáryováMartin KatuščákJana Oslancová

Andrej Mišina

www.ikp.skikp@ikp.skwww.facebook.com/viaculturask

VIA CULTURAINŠTITÚT PRE KULTÚRNU POLITIKU

Kultivovaná slovenská kultúrna politika je kľúčom k modernej národnej identite a európskej úrovni myslenia.

Kultúrny kyslík, 1. ročník, 4. čísloBratislavaVIA CULTURA; Inštitút pre kultúrnu politikuwww.ikp.skCultural Oxygen

PublikujeVIA CULTURA; Inštitút pre kultúrnu politiku

Redakčná radaErhardt BusekJacek PurchlaJiří StránskýMichal ProkopPéter InkeiTomáš JanovicMarián AmslerMichal DittePavlína Fichta Čierna

ISSN 1339-6919

Vianočné kvasenie a haluzenies Kultúrnym kyslíkom

RedakciaMagdaléna VášáryováMartin KatuščákJana Oslancová

Použité obrázky:TuxPaint.org

www.ikp.skikp@ikp.skwww.facebook.com/viaculturask

3

OBSAHEditoriál ........................................ 4Vánoční přání návistiod člena Redakčnej rady ..................... 5Aforizmus / Tomáš Janovic .................. 6Nečakaný rozhovors Večnou Entitou / Martin Katuščák ........ 7Ako sa “vyrába” národná tradícia/ Martin Homza ................................ 8Strane vďačím za všetko (pár slovo socialistickom realizme) / Milan Lasica .. 11Spisovateľ do každej slovenskejrodiny! / Martin Kasarda ................... 13Kameňom ďaleko nedohodíš (o generačnejzmene a korupcii) / Juraj Buzalka ....... 15Ako bezvýznamní a malí sa námoplatí byť? / Magdaléna Vášaryová ....... 17Čím mohol byť projekt EHMK ...zamyslenie Košičana / Ladislav Rovinský .............. 20Silvestrovské kultúrne bilancovanie/ Jana Oslancová ............................ 22Vianočný recept IKP na prežitiemanželstva / Tím IKP ....................... 24

4

KULTÚRNY KYSLÍK

Môj obľúbený historik Dušan Kováč napísal: Ak by sme išli k starým Slovanom, je pravda, že to bol ľud nížinný, obľubujúci močariny, ale po sviniach, sliepkach, kačiciach, rybách či komároch, (ktoré boli podľa autora pre nás, pohanov, veľmi dôležité), nemáme v našej historickej pamäti výraznejšie stopy (napríklad pre oslavy Vianoc). Ba ani po (nie slovanských) ovciach, haluškách a bryndzi. A tak sme sa v IKP rozhodli, že k zamračenej kritike našej infantilnej kultúrnej politiky sa v Kultúrnom kyslíku uchýlime, citujúc Zigmunda Freuda, k odvážnej hravej fantázii. Aby sme to naše vriace rozčúlenie, zospodu podhrievané našimi kultúrnymi pudmi a zhora regulované kompromismi našej vlastnej neschopnosti, vynahradili vo vianočnom čase veselými bakchanáliami smelého a ironického uvažovania. A tak sme vám, našim čitateľom, pripravili pod virtuálny stromček darčeky rôzne veľké a váhovo odlišné. Niektoré prchavé, niektoré večne platné. Uvažovania ironických mozgov o našich milých slovenských mýtoch a predsudkoch, ktoirých by sme sa tak radi zbavili.Ale prečo by sme mali proti mýtom bojovať? Sú také rozprávkové, zábavné a mali by na Vianoce vychádzať v ľudových kalendároch. Krásne ľahké čítanie ku koláčom a horúcemu kakau. Bohužiaľ, mýty sa na Slovensku berú smrteľne vážne, čoho dôkazom je aj smiešny pomník Svätoplukovi pred vchodom do vojenskej pevnosti, ktorá teraz, vyzdobená pravým zlatom, predstiera, že je honosný secesný zámok. Ako národ stále veríme, že sprostý Jano bude dobrým štátnikom, že zlaté rybky existujú, len my sme sa zatiaľ k štátnemu rybníku nedostali, kým tí druhí áno, až po bájku, že Popolvár môže byť

ministrom slovenskej kultúry. A keďže mýty vypĺňajú prázdne miesta v našej historickej pamäti, rozhodli sme sa vám darovať pod stromček ich dekonštrukcie. A možno aj konštrukcie nových mýtov, ktorým by sme mohli veriť, hoci nevyzerajú na prvý pohľad ako rozprávky. Sme presvedčení, že tak ako ostatné mýty, všetky budú užitočné na čokoľvek, čo si zaumienite a čo sa vám prisní v teple izby, keď budete pospávať prikrytí dekou a odfukovať po lukulských hodoch sviatkov.Začítajte sa do nich. Neponúkame vám len tri zázračné oriešky, v našom Kultúrnom kyslíku je ich oveľa viac.

Magdaléna Vášáryová

tzv. mejnstrímový, kultúrno-spoločenský

Ministerstva kultúry, by niečo také pre vás pripravil, nenašli sme ani jeden. S Kultúrou a podobnými paškvilmi my spolupracovať nebudeme!

EDITORIÁL„Časy sa menia. V nich sa človek mení: je vždy len horší. Inak bezo zmeny.“

Jozef Ignác Bajza – O časoch

Zoči-voči sa vám dostáva vianočný príspevok k dekonštrukcii (prípadne aj konštrukcii) v slovenskej kultúrnej politike

5

Dobrý den, Kyslíku,potěšil jste mě i pobavil. Jako že si ode mě přejete (je čas přání, dokonce i na dluh) stručné, veselé a ironické přání směrované kulturní politice. Pokusím se Vám stručně, vesele a ironicky vysvětlit, že každé přání musí bý někam, někomu nasměrováno. Jak ale může být přání, o jehož obsah i směrování jste mě požádal, když napřed vím, že neznám ani směr, ani obsah? A že - snažíce se dobrat nějaké podoby kulturní politiky - se zároveň upřímně snažíme podobat onomu britskému lordovi, který se vydal napříč Saharou v jednom z obleků, v němž chodil na rokování parlamentu posílen vlastním prohlášením, že staletí trvající monarchie ho naučila, jak donutit k přizpůsobení kterékoliv okolí, ne nutit sebe pořád se něčemu přizpůsobovat. Kulturní politika se takhle jmenuje už příliš dlouho, než aby vůbec mohla něco znamenat. Tím se pokouším upoutat Vaši (a nejen Vaši) pozornost k mému (a nejen mému) přesvědčení, že ono dvojsloví, o mi jen si představit, co všechno bychom museli napsat, aby slovo kulturní bylo podáno a popsáno v celé své kráse, ale i smutku, o slově politika nemluvě.Proto přeju kultuře: aby se pokusila usadit i v myslích těch, co místo pochopení tohoto slova mají v očích sklo. A když se jí to podaří, aby se konečně stal ten zázrak, že politici budou rozhodovat i o věcech

KULTÚRNY KYSLÍK

zdánlivě nekulturních s kulturou v srdcích, myslích a tedy i v očích.Neboť, jak velmi velmi dávno pravil Svatý Augustin: Ars est difusivum sui. Umění jest vyzařování sebe. A ono umění se může stát jen proto, že jeho provozovatel je homo culturalis.Veselé Vánoce. Několik let jsem pobýval v komunistických uranových lágrech. Tam bylo slovo Vánoce zákázáno se stejnou přísností, jako sebemenší větévky jehličnanů. A protože nás ti rudí páni tolik nenáviděli, přáli jsme si Veselé svátky návisti. Aj domů jsme to psali.A to píšu aj Vám.

Jiří Stránský

AKÉ JE PRIANIE SLOVENSKEJ KULTÚRNEJ POLITIKE SPOZA HRANÍC?

6

Slovenčina je presná. Aj pravdu chcemeMAŤ.

Tomáš Janovic

KVASENIEKULTÚRNY KYSLÍK

7

KULTÚRNY KYSLÍK

Panebože! Kto Ste?Prečo Ste sa rozhodli osloviť práve náš netový plátok a ponúknuť nám rozhovor?Prepáčte, som celý roztrasený...Večná Entita: To ten váš uletený názov - Kultúrny kyslík. Mám výhrady k chémii tej vašej veci. Sú javy, pri ktorých je kyslík úplne nanič, priam deštruktívny, chápete? Veď kam by sme sa dostali bez kvasenia? To som vám vlastne Chcela povedať, aby ste na tom Slovensku len nehaluzili, ale trochu aj zakvasili. Kvasiť a haluziť, to sú dva stavy bytia. Ako jing a jang. To teraz u vás letí, nie? Takže opatrne s tým kyslíkom! To som Chcela.

Počkajte, počkajte ešte! Sľubujeme, vyvážime kvasenie a haluzenie, ale ešte neodchádzajte! Už keď Vás máme takto blízko, pripravujeme totiž vianočné číslo. Nechcete našim kyslíkárom niečo prihodiť pod vetvičku? Prečo Ste dali Vianoce práve na koniec roka? Vtedy musíme všetci vyúčtovávať granty!Bolo Mi to vlastne jedno, na kedy to vyjde, ale týždeň pred koncom vášho kalendárneho roka, na Slnovrat, to ľudstvu celkom sadlo. Myslím psychicky. Vzhľadom na očakávanie, že to staré, zlé, pominie a vznikne konečne len to dobré. Že sa zázrakom narodí niekto, kto všetko to dobro pre vás zorganizuje. Samozrejme, že sa nič nezmení, ale ten pocit, že snáď áno, ten je priam božský! A tak si na svoje prídu všetci, aj pro- aj anti-christmasáci.

A čo poviete na terajšie vianočné zvyky? Že vraj skomercionalizovali...Je mi to jedno. Ale je zábavné sledovať, ako ste si to celé skomplikovali. V tom historickom slede tvorcov tradícií boli poriadni recesisti, priam perverzáci. Alebo zakomplexovaní zlomyseľníci? Všetkých som ich poznala. Pod zámienkou lásky ku Mne aj panna porodila. Najsmiešnejšie je, že vraj cez Vianoce máte k sebe bližšie. Nechávate pri stole miesto pre neočakávaného hosťa,

no Chcela by som vidieť, koho by ste vpustili domov! Poslala som pár anjelov ako agentov (samozrejme, bez krídel, to je len pre deti), prezlečených za bezdomovcov a romákov, ale nikto neotvoril. Od tohto ľudského marazmu sa absolútne dištancujem. No čo Ma vytáča do večnosti je, že sa pri tom odvolávajú na Mňa, že to všetko Ja. Napríklad slová smerované ženám: „Oblečte sa do Pána Ježiša Krista a nestarajte sa o telo tak, že to vyvoláva žiadostivosť“. Proti Svätému Gustovi žiadny dišputát, ale veď viem, že náš milý Augustín mal so ženami problém. A namiesto toho, aby si to priznal, sa vyhovára na Mňa. S tým nič nemám! Páčko! Neopúšťajte nás! My sa nechceme dištancovať od Vás, veď duchovnú útechu potrebujeme. Potrebujeme na niekoho zvaliť svoje hriechy, aby nás od nich očistil. Čo Ste si nevšimlli, že ľudia sa na Vianoce menia? Že sú k sebe vnímavejší?Áno, to Som si všimla. Ľudia sú skutočne vnímavejší, a nielen k sebe navzájom, ale pri príležitosti vianočných sviatkov viac sledujú špinavé okná, zľavy a akcie, televízne rozprávky a reklamu na nemenovaný hnedý nápoj. Spája ich narodenie Môjho Spasiteľa. Vtedy ešte nikto netušil, že kríza manželstva Jozefa s Máriou, do ktorej Ma úplne nevinne zatiahli, sa v knižnom spracovaní stane takým bestsellerom. Ľudia potrebujú niečomu veriť, to chápem, ale Mne je to jedno.Prepáčte, začína reklamný blok, musím ho vidieť! Je síce pravda, že ten amerikánsky Santa Claus stále vedie, ale to zmením! Tak, ako som vykopla Deda Mráza. Na reklamný trh mám vlastné páky.

Tak Šťastné a Večné!

(Píp píp píp … večná entita je práve mimo dosahu. Zavolajte neskôr, prosím.)

s Večnou Entitou sa zhováralMartin Katuščák

NEČAKANÝ ROZHOVOR S VEČNOU ENTITOU

8

KULTÚRNY KYSLÍK

Ako je všeobecne známe, národná tradícia by sa mala vytvárať na pravdivých historických základoch. Podmieňovací spôsob je tu na mieste. V skutočnosti poznáme len málo takých národných tradícií, ktoré by vyrástli na historických faktoch, inak povedané na historickej pravde. Uveďme k tomu niekoľko príkladov z blízkych i vzdialenejších európskych krajín.Zaužívaná predstava o pôvode Arpádovcov, to jest dynastie, ktorá takmer 400 rokov nepretržite vládla v Bazéne Dunaja, hovorí ako o protoplastovi tejto dynastie o istom Arpádovi. V skutočnosti ale žiaden dobový prameň muža s takýmto menom nepozná. Pozná ho až približne o pol storočia neskôr byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet, ktorému o ňom má rozprávať jeden z vodcov starouhorského kmeňového zväzu menom Bulču. Toto rozprávanie si zaslúži našu pozornosť, lebo Arpáda a jeho otca mali Uhri (Turkoi) spomedzi seba vyvoliť ako vojvodov (vojévodos). Neskôr sa rozhodli len pre Arpáda, ktorého podľa chazarského zvyku (zákona) vyzdvihli na štít. Slovo vojvoda i slovo zákon, ktoré sa náhle v gréckom rozprávaní byzantského cisára objavujú, sú však slovanské. Akokoľvek by rozprávanie Bulčua vyniklo ako hodnoverné, jeho pravdivosť podlamuje aj to, že ani domáca tradícia uhorského vládnuceho rodu nepozná človeka s takýmto menom. Veľká legenda kráľa Štefana I. o predkovi Arpádovcov laxne tvrdí: „Knieža Gejza, štvrté od toho, kto v čase vpádu

Uhrov do Panónie bol prvý,...“ Meno Arpád sa v nej dokonca štatisticky v celej rodovej línii vyskytuje iba raz, aj to až 200 rokov od jeho údajnej smrti. O neistote, ktorá ohľadne pôvodu rodu kráľov, ktorí vládli na Dunaji, panovala, svedčí aj to, že dve uhorské kroniky z prvej tretiny 13. storočia – Činy Uhrov Anonymného notára P. a Uhorsko-poľská kronika, svojho prvého predka volajú rôzne. Prvá Arpád a druhá Aquila (Atila)... Myšlienkovou osou českých dejín je nepochybne svätováclavská myšlienka. Len málokomu v Českých krajinách a v zahraničí však napadne sa zamyslieť nad tým, či knieža s takýmto menom v Čechách vôbec niekedy žilo? Po pravde na to niet nijakého dobového dôkazu. Jediný dobový prameň, ktorý o ňom (?), bez toho aby ho menoval jeho vlastným menom, teda nepriamo, a preto hypoteticky píše, je Widukind z Corvey († 975). Z rozprávania tohto, inak dobre informovaného saského kronikára, sa však dozvedáme len o tom, že sa isté knieža (Václav?) v roku 929 poddalo saskému vojvodovi a východofranskému kráľovi Henrichovi I. Vtáčnikovi († 936). V čase, keď to Widukind písal, malo byť už toto knieža (Václav?) známe svojimi zázrakmi, o čom však sám Widukind, keďže o tom nemal žiadne doklady, pochyboval. Na inom mieste potom ten istý autor uvádza, že Boleslav (neskôr ako české knieža známy pod menom Boleslav I. Ukrutný † 967, alebo 972?) sa pričinil

AKO SA “VYRÁBA” NÁRODNÁ TRADÍCIAMy, národ slovenský,pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, ...

Preambula Ústavy Slovenskej republiky

9

KULTÚRNY KYSLÍK

o smrť svojho brata, zbožné české knieža. Ak by sme sa teda striktne držali klasického pozitivistického chápania historického faktu ako dokázateľnej pravdy, museli by sme sa s českým kniežaťom Václavom ako historickou osobou rozlúčiť... To však urobiť nemôžeme. Už len preto nie, že jeho kult ako dynastického svätca Přemyslovcov sa rozvinul približne v sedemdesiatych rokoch 10. storočia. Najneskôr v 13. storočí sa svätý Václav stal celokrajinským českým svätcom a v 19. storočí aj českým národným svätcom.Len o málo inakšie sa situácia ohľadne vytvorenia konštruktívnej a integrujúcej tradície vyvíjala v susednom Poľsku. Jedným z jej pilierov je nepochybne svätostanislavovská idea. Svätý Stanislav bol krakovský biskup († 1079), ktorého nechal zavraždiť poľský kráľ Boleslav II. Štedrý. Dobový poľský kronikár tzv. Galus Anonymus krakovského biskupa pri tejto príležitosti označil za zradcu, hoci tiež konštatuje, že „pomazaný by pomazanému (kráľ biskupovi) toto nemal robiť.“ Kult svätého Stanislava sa rozvinul v polovici 13. storočia v súvislosti s jeho druhou, úspešnou kanonizáciou. Okrem aktuálnych dobových požiadaviek, ktoré diktovali silní pápeži súperiaci so svetskou mocou o

vita (život) obsahuje aj myšlienku o tom, že ako bolo telo svätého biskupa rozsekané na kúsky, tak sa bude Poľské kráľovstvo rozpadať. A ako sa zázrakom scelilo, zjednotí sa aj dobové Poľsko (pod vládou katolíckej cirkvi). Aktualizácia dobových pomerov, keď bolo Poľsko rozbité na množstvo väčších alebo menších údelov, smerom do minulosti, ako i istá metafyzika poľských dejín aj dnešnému čitateľovi tohto

Podobne ako potencia tohto textu, ktorý sa dá inštrumentalizovať a politizovať v takmer každej zložitej situácii pre poľskú štátnosť. Podobným požiadavkám vyhovuje staršia svätoštefanská idea, myšlienka o panovníkovi, ktorý bráni hranice kráľovstva pred východným i západným protivníkom, myšlienka „večnej“ integrity

Uhorského kráľovstva. Do tejto kategórie však patrí aj svätovladimírska myšlienka, ktorá sa na Kyjevskej Rusi, určite nie náhodou, objavila až po mongolskej invázii, ktorá vyvrcholila v štyridsiatych rokoch 13. storočia. Jej dobová i budúca hodnota spočívala a spočíva v tom, že pripomína slávne obdobie veľkej, jednotnej a slávnej Rusi, v časoch, keď jej vládlo práve toto knieža. O tom, že viac ako o minulosť ide o politický program Rurikovcov, neskôr ich následníkov Romanovičovcov v spojení s pravoslávnou cirkvou, nemožno diskutovať. Rovnako ako o dnešnej sile tejto myšlienky. Ako je z uvedeného výpočtu jasné, viac ako historická pravda je pre klasickú konštrukciu kladnej historickej tradície, ktorá však má formatívny odkaz do budúcnosti, dôležitý je jej objednávateľ, to jest dôvod jej spísania a intencia – to jest, pre koho je tradícia vytváraná. Historická tradícia preto mohla byť a faktami. História, podobne ako dnes, pri všetkej úcte, sa vyrábala podľa istých sociologicky funkčných a overených šablón prostredníctvom využívania úspešných literárnych stereotypov. Len na ilustráciu tohto postupu tu uveďme ešte niekoľko príkladov. Ako je známe, pravoslávni obyvatelia tzv. Dunajských kniežatstiev (Valašska a Moldavska) ako svoju lingua sacra, svoj literárny jazyk, ale i jazyk diplomacie používali do šesťdesiatych rokov 19. storočia južnoslovanský variant staroslovienčiny. Je preto pochopiteľné, že najstarší rumunskí kronikári k začiatkom svojej písomnosti postavili práve svätých bratov Konštantína-Cyrila a Metoda. V súvislosti s konštituovaním sa grécko-katolíckej cirkvi v rámci Uhorského kráľovstva v Užhorodskej únii (po roku 1646) však vyvstala otázka užšieho pričlenenia rumunských grécko-katolíkov k Rímu. Za týmto účelom bola na jezuitskej univerzite v Trnave kreovaná myšlienka o dácko-rímskej kontinuite rumunského obyvateľstva Sedmohradska, ktorá v podstate znamenala to, že predkovia Rumunov skôr ako sa stali pravoslávnymi, boli podriadení Rímu a tým aj pápežstvu. O dôsledkoch tejto myšlienky na tomto mieste už ďalej netreba hovoriť...

10

KULTÚRNY KYSLÍK

Máme tu však aj iný príklad politickej inštrumentalizácie dejín. Ide o slávne „dobytie“ Bastily 14. júla 1789. Tento deň sa i dnes slávi ako štátny sviatok Francúzskej republiky a to i napriek tomu, že vo väznici, ktorá mala byť „žalárom kráľovského Francúzska“, sa v tom istom čase nachádzalo iba 7 väzňov. Z toho štyria boli falšovatelia, dvaja šialenci a jeden väzeň tu sedel za incest...Aby sme však nešli až tak ďaleko, štátnym sviatkom Slovenskej republiky je 17. november ako „Deň boja za slobodu a demokraciu“. V skutočnosti sa však 17. novembra v roku 1989 na Slovensku nič zvláštneho neudialo. Udialo sa však 16. novembra, keď bratislavskí študenti vyšli do ulíc bez toho, aby ich organizovali nejaké tajné služby. Na tento deň si „pamätal“ dokonca aj americký prezident George Bush ml. vo svojom slávnom prejave na Hviezdoslavom námestí v Bratislave 24. februára 2005. Aj to je, zdá sa však, málo.Viac ako vlastná „výroba pamäti“ je totiž dôležité jej šírenie, jej postupné ukotvenie a osvojenie v spoločenskom vedomí jeho odberateľov. V stredoveku, rovnako ako dnes, sa o to starali „média pamäti“. Isteže, charakter týchto médií sa menil a stále mení, podstatné je však vedieť, že úlohou týchto médií nebýva sprostredkovanie historickej pravdy v jej často absurdnej protikladnosti a mnohorakosti, ale prísne selektovaných vedomostí, podriadených často veľmi utilitárnym politickým cieľom. Klasickým príkladom je tu 19. a veľká časť 20. storočia, v ktorých pre potreby konštrukcie optimálnych „národných“ dejín boli znovu preosiate celé dejiny dovtedajšej Európy. Odberateľmi tohto výberu, pokiaľ možno svetlých a hrdinských

obyvateľstva, ku ktorým sa tieto informácie dostali prostredníctvom čoraz modernejších informačných kanálov v najrozličnejších

syntézach, ak sa len trochu dalo v prístupnom a zrozumiteľnom národnom jazyku. Učesané, upravené a prispôsobené „národné dejiny“ sa potom prostredníctvom školských učebníc dejepisu stali integrálnou

súčasťou národného vedomia moderných európskych národov. Historické fakty a faktov“ (termín Karola Gustáva Junga). Ako duševné, osvojené fakty, sa však stali neprístupnými akejkoľvek forme rozumnej kritiky. Práve tu niekde začína aj príbeh súčasného nazerania na národných svätcov Slovákov Konštantína (Cyrila) a Metoda.

A o tom v ďalšom čísle.

Martin Homza

11

KULTÚRNY KYSLÍK

Koncom osemdesiatych rokov už bolo možné (v divadle) ironizovať túto skutočnosť, ktorá začiatkom päťdesiatych rokov bola tvrdou realitou. Aj v literatúre. Tá socialistická si vybrala za svojho predchodcu realizmus. Nejestvoval socialistický dadaizmus, socialistický futurizmus a už vôbec nie socialistický surrealizmus, veď v podstate sám socrealizmus bol svojim spôsobom surrealistický. Bolo to prvýkrát v dejinách literatúry, keď umelecký štýl vznikol nariadením nadriadených orgánov. Nie spontánne ako sa to dialo v umení dovtedy a potom zase, ale na základe „potrieb pracujúcich“ čiže rozhodnutím komunistickej strany. Veľa umelcov – teraz sa nepohoršujem, len konštatujem – toto nariadenie začalo uskutočňovať. Niektorí nadšene, lebo verili (a viera ospravedlňuje každé zakopnutie), iní z číreho konjunkturalizmu (napokon vždy jestvovali umelci, ktorí tvorili na objednávku) a podaktorí jednoducho zo strachu. Strach bol významným stavebným prvkom socialisticko-realistického umenia. Istá autorka napísala v úvode svojej knihy z roku 1950 toto: „Strane vďačím za všetko! Dala mi náplň a zmysel života, pomáhala a ukazovala cestu.....som hrdá a šťastná,

že smiem preukázať svoju úctu a lásku k našej strane románom, ktorý som napísala ako dar k zjazdu popri svojej každodennej práci v ambulatóriu národného poistenia“. Ostáva nám len hádať, koľko nadšenia, alebo koľko strachu motivovalo tieto slová. Nie je náhoda, že autorka zdôrazňuje, že písala popri každodennej práci, pretože samotné písanie sa vtedy za prácu veľmi nepovažovalo. Iný básnik napísal toto: „na slávu cvendžia naše slová/ pre radosť z práce v jeden šík/ nech žije cesta Gotwaldova/ nech žije prvý robotník!“ Samozrejme, Gotwald nemohol byť prvý úradník, ani domovník, hoci aj to by sa rýmovalo. Prví bolo robotníci a z robotníkov boli najprvší baníci. „Ja som baník, kto je viac?“ Dvaja baníci, žartovali sme ako chlapci, ale tak, aby nás nepočul učiteľ. „Podaj mi ruku, človek/ chcem cítiť tvoje teplo/ a teraz sa mi priznaj/ stavať chceš raj, či peklo?“ Tu je tá základná myšlienka komunistov. Chcú stavať raj. Na rozdiel od kresťanov, ktorí vedia, že z raja sme už boli vyhnaní a možno sa ta vrátime, ale až po smrti. Komunisti tam chcú ešte za života. A poniektorí sa tam aj ocitli, alebo si to aspoň mysleli.

STRANE VĎAČÍMZA VŠETKO(pár slov o socialistickom realizme)

Socialistický realizmus, umenie päťdesiatych rokov, vlastne ich prvej polovice, je charakteristický tým, že je to „čosi“ s prívlastkom. Realizmus existoval v literatúre a umení dávno predtým. Ale „socialistický“ až odkedy tento prívlastok nastolilo socialistické zriadenie. Ten systém bol vlastne systémom prívlastkovým. Demokraciu nahradila socialistická demokracia, vlastníctvo sa stalo socialistickým vlastníctvom a aj láska musela mať akési socialistické hodnoty. Výsledkom bolo, že v socialistickej demokracii o demokraciu nešlo, že socialistické vlastníctvo vylučovalo súkromné vlastníctvo. V mojej dramatizácii Gogoľových Mŕtvych duší z roku 1988 jedna postava hovorí „raz príde deň, keď všetko bude patriť všetkým a nikomu nebude patriť nič“. Tú vetu Gogoľ nenapísal, vyplynula z našej životnej skúsenosti. Bolo to vlastne konštatovanie faktu. Keď všetko patrí všetkým, tak nikomu nepatrí nič.

12

KULTÚRNY KYSLÍK

Raz začiatkom osemdesiatych rokov som letel z Prahy domov a v lietadle sedeli slovenskí odborári už v dosť veselej nálade a ich šéf mi povedal „počúvaj, v Bratislave na letisku ma čaká môj šofér, hotový anjel, keby boli takí všetci, tak tento socializmus je raj“. „Keby boli všetci anjeli, tak aj kapitalizmus je raj“ povedal som a tým sa debata skončila. Naozaj, úsilie o raj bolo tým väčšie, čím bol raj vzdialenejší. Sovietski komunisti sa stále usilovali dobehnúť a predbehnúť Ameriku. Nejako nejasne cítili, že to je asi ten raj, ktorý by chceli nastoliť doma. Ale nechceli, aby sa na to prišlo. Majakovskij, bezostyšný propagandista, ktorý sa tváril ako básnik, napísal „ja by som Ameriku zakryl a potom znova objavil“. Viem si predstaviť, ako by potom vyzerala. Usilovala by sa neúspešne dobehnúť Sovietsky zväz. To boli sny a túžby tváriace sa ako realita. “Chceme i budeme mať bohatšie i plnšie stoly/ i chleba lepšieho i hrncov viacej/ pretože veríme vždy v tomto boji/ aj svojej strane, aj sile svojej práce“. Tieto verše naznačujú, že raj nie a nie sa dostaviť. Je to ako dnes s koncom sveta. Nevieme, kedy nastane, ale treba byť pripravený. A potom – šup do raja. „Ale my máme nádej v pracujúcom ľude/ a preto hovoríme: všetko bude!“Treba podotknúť, že éra ozajstného socrealizmu nebola u nás dlhá. Nevydržala s dychom, realita ju prevalcovala. Ale zanechala svoje nezmazateľné a často aj trvalé stopy. Napríklad skon ku klamstvu, ochotu podriaďovať sa „požiadavkám doby“ teda slúžiť politickým záujmom a napokon ochotu namiesto kumštu robiť propagandu. Skrátka – stať sa umelcom s prívlastkom.

A tak ďalej.Milan Lasica

13

KULTÚRNY KYSLÍK

Hľadáte, čo by mohlo byť tou čipkou, podľa ktorej spoznáme, že patríme do jedného kmeňa? Písmeno ô? Veru, jazykový

je, pretože bryndza prišla z Transylvánie, vianočné zvyky sú regionálne rozdielne v spoločnosti, pálenô, vďaka tomu ô, je zasa naše spoločné v rozdielnosti regionálnych chutí. Hudobníci sa hrdia tým, že ich prekladať netreba, a tak zahrajú čardáš pri guľáši rovnako ako odzemok pri odrezkoch. A obrazy sa síce prekladať dajú, ale len zo steny na stenu. Tak nám, kým sa nepletie, zostáva jazyk, ktorým sa pokúšame dorozumieť. A v jeho mútnych hlbinách priezračné zdroje hľadajúci spisovatelia. Ako spoznať národné v literatúre?Vezmite lupu, možno aj drobnohľad, a skúste sa zapozerať do knihy voľaktorého z našich spisovateľov. Ako tam nájsť národné? Je to popis Poľany, horstva mohutného, ktoré Sládkovičovi pripomína hôrnych výrastkov nadájajúce prsia? Ach, zasa ten sexizmus. Azda Timravino ťapákovské priedomie? Nepochybne, časť statkov-zmätkov hyperkonzumného kapitalizmu si užívajúcej Slovače by rada sedela ťapákovsky na priedomí, keby ju nenaháňali cudzie slová ako deadline, conference call, workshop, brainstorming, shopping či voľajaká demokracia.Národná chuť literatúry sa nám tu akosi nechce vybaviť. Ťažké chute klobások a záhoráckej kapusty Štefana Moravčíka nepochybne doplní ľudskosť oškvarkov východniarskej zabíjačky

Milky Zimkovej, ale dnes sa darí aj postsocialistickému rudimentu zvanému treska v majonéze u vraždárov Dominika Dána či lahodnému suši stokrát opísaného príbehu brooklynského Sexu v meste v prerozprávaní autoriek vydavateľstva Evita, z ktorého prúdia texty ako by ich jedna mater mala, v mlieku kúpavala, zlatým povojníčkom bola povíjala.

morálna vlastnosť? Tisícročná včelia pracovitosť? Trp, Jozef Mak, čo iné ti zostáva? Či družné letá, v ktorých sa mlaď budujúc šťastné zajtrajšky a popíjajúc červené víno za drevenou dedinou pechorí v sene? Zabíjanie králikov, rovnako ako postáv v knihách, nám nie vždy voňalo, lepšie voľajako so susedmi sa pri tých večných reštavráciách dojednať, o krok ustúpiť, veď psie dni pominú a naše Kocúrkovo bude večne zelené. Azda, kým bude posledná večera. A teraz vážne

veličina. Predstavme si, že by jestvoval akýsi neutrálny ideálny jazyk, ktorý by nebol výsledkom jestvovania konkrétnej civilizácie a konkrétneho spoločenstva v rámci tejto civilizácie. Taký univerzálny, všeľudský a zrozumiteľný jazyk. Ak by sme do tohto jazyka preložili diela piatich autorov hoci z Francúzska, Slovenska, Ugandy, Japonska a Laponska, vedeli by

ktorú národnú literatúru?

by prezradili... ale aj u nás máme knihy, ktoré sa odohrávajú hoci v dome v

SPISOVATEĽ DO KAŽDEJ SLOVENSKEJ RODINY!

o priestoru kultúry. A pod týmto tajomne všeobjímajúcim slovom kultúra si bez diskusie – áno, bez diskusie, tá

ek, čo nás spája ako

14

KULTÚRNY KYSLÍK

stráni chorvátskeho vidieka, tak, ako vo francúzskej literatúre nájdete romány z Číny. Vylúčme teda priestor, je to len javisko príbehu.Láska? Sex, vzťahy, dobro a zlo? Viera? Zločin a trest? Nebodaj pravda? Humor? Tragédia? Ľudské, príliš ľudské. Národné tu necítim nič. Pretože problém identity vlastného ja v spoločenstve si môže riešiť rovnako Japonec ako Fín. Problém

Morálne kontinuum civilizácie nás naučilo, že mama je len jedna a vraždiť blížnych svojich je viac-menej nepekné. Ak to práve nie je hrdinský čin posvätený ktoroukoľvek šialenou ideológiou, náboženstvom, či hodnotami, ktoré považujeme za tie pekné. Pretože aj v mene demokracie a slobody sa zabíja, všakáno a bohužiaľ.Národnosť literárneho diela teda nemôže ovplyvňovať ani príbeh, keďže ide o

veľa. Buď je to dobrodružné chodenie za spoznaním sveta a cez svet seba, alebo príbeh nesmrteľnej lásky, ktorá neumiera, len občas ide do hrobu a či odhalenie utrpenia samoty a starnutia, ktoré sa začína našim počatím alebo obraz nášho vzdoru voči manipulácii a moci. Čo z toho je slovenské a národné? Všetko: Drak sa predsa len vracia, Námestie sv. Alžbety na svojich milencov čaká, Kôň z poschodia sám nezíde, lebo vo Vrábľoch je slepec a každý Matúš koniar má svojho uhorského pápeža. Vyplazený jazykVlastne až na ten jazyk literatúra národná nie je. Je to výhra a zároveň obmedzenie. Výhra v tom, že aj naše príbehy môžu byť dostatočne ľudské, všeplatné, že by človek zaplakal rovno sediac v Buenos Aires rovnako ako v Terchovej, ak by bol príbeh smutný a zasmial sa, ak by bol, nedajboh, veselý či vtipný. Knihy totiž ľudstvo nečíta en bloc, ale len taká skupinka nežných bláznov a bláznic, ktorí a ktoré majú radi a rady slzy a smiech. A títo ľudia patria k zaprášenej elite, ktorá vie, že peklo nie sú tí druhí, ale tí, ktorí knihy nečítajú, lebo zmysel života zapredali inému bôžiku: mamonu, hokeju, prejedaniu sa, zbraniam, lovu vlkov, hladovaniu. Na druhej strane,

literárna obec svojou nenárodnosťou či pestrofarebnou neglobálnou nadnárodnosťou je prehrou. Náš pisateľ pekných písmen nemal by sa pomeriavať s pisateľom iných pekných písmen v susednej vieske, či je lepší alebo nie, ale mal by sa porovnávať s Murakamim či Ecom, Mullerovou či Lessingovou, lebo toto sú spisovatelia a -ky, ktorí tvoria literárny diškurz.Náš jazyk má trocha smolu, že nie je svetový, ba ani len trošku európskejší, lebo je malý a slovanský. Roniť plačky nad tým, že ministerstvo kultúry malo pred 20 rokmi zriadiť silný fond na podporu prekladu slovenských autorov do zahraničtiny – ako to majú Fíni, Nóri, Dáni – aby som spomenul početne malé, s nami porovnateľné národíky, je hádzanie už dosť rozvareného hrachu na stenu.Spisovateľov jazyk, to je vlastne taký ochutnávací orgán nášho vedomia, našej súčasnosti. Spisovateľ olizuje prítomnosť a opisuje, ako chutí. Hovorí o tom, čo je dnes sladké a čo veľmi horké, čo nás páli a čo robí kyslú tvár. Áno, občas sa na jazyk dostane aj sladkosti, ale nie všetci sladké musíme a keď, tak si to radi skombinujeme aj s pikantným. Tu kdesi, v našom spisovateľskom jazyku je dnešok nášho národného bytia. Ľudského, súčasného. Podeľme sa o tieto chute, aby sme vedeli, čo sme si to vlastne navarili.Keďže spisovateľ je taký kultivátor jazyka a hľadač príbehov, mali by sme vytvoriť takú spoločenskú situáciu, aby sa to hokejové či futbalové mávanie vlajočkami, ktoré občas prepukne ako náhrada nedostatku kolektívnej národnej identity premenilo na heslo: Slovenský spisovateľ do každej rodiny. Aby sa súčasná literárna scéna stala živou kultúrou, o ktorej informujú médiá, aby bolo cťou vyznať sa v dielach, ktoré vychádzajú. To národné a kultivované je totiž skryté v ich jazyku a

A nikdy inak.Martin Kasarda

15

KULTÚRNY KYSLÍK

Porovnania v časeTak ako je intelektuálne nepoctivé tvrdiť, že rozdelenie Československa bolo v konečnom dôsledku prirodzené a správne, veď bratské národy sa vraj dnes tešia väčšej vzájomnej priazni ako v dobách spoločného štátu, neslobodno pri zdravom rozume schematicky porovnávať praktiky a vzťahy s odstupom štvrťstoročia. Riskujeme tým naivné konštrukcie typu „kde by sme boli, keby nie komunizmus, napríklad pozrime na Rakúsko!“ Schematické porovnania v čase ignorujú, že historické udalosti a procesy sú vždy neopakovateľné a komplexné. Navyše v duchu „banality zla“ zbavujú aktérov zodpovednosti za neduhy – „nedalo sa inak, systém bol/je takto nastavený...“ Nevieme teda neutrálne posúdiť či dnešné bratské objatie Čechov a Slovákov má korene v nežnom rozdelení, keďže Československo v roku 1993 zaniklo, a netušíme, ako by sme žili ako Čechoslováci. Nevieme, či by bol život na Slovensku dnes lepší ako v Rakúsku, keďže oba celky sa vyvíjali v historicky neopakovateľných systémoch. Vieme čo-to povedať o podmienkach, v ktorých aktéri pôsobili. Tie môžu mať podobné črty, ale nikdy nie sú tie isté.

Podobne možno argumentovať v prípade generácií. Odhliadnuc od pocitu starých, že mladí sú vždy horší „ako sme my boli, keď sme boli mladí“, alebo v opačnom extréme, že „len mladá krv prinesie zánik zlozvykov“,

ideme porovnávať. Automatická komparácia dnešnej strednej a mladšej generácie – napríklad okolo štyridsiatky či päťdesiatky – s tými, ktorí práve začali dôchodkový vek a zažívali najväčší vzostup v časoch neskorej normalizácie, nie je celkom produktívna. Nielenže každý jednotlivec, príslušník svojej generácie, nesie zodpovednosť za svoje činy, dôležité je aj poznanie kontextu v ktorom poklesky konáme.

Cirkev a univerzitaZ tohto pohľadu preto neprekvapí takmer univerzálny presah korupcie naprieč režimami. Priam sa žiada nájsť inštitúcie, na ktorých najlepšie demonštrovať kontinuitu, akcentovať kontext a zvýrazniť zodpovednosť aktérov. Existujú dve, v ktorých dodnes dominujú feudálno-patrónske vzťahy a ktoré preukazujú „porovnateľné správanie“ v komunizme i kapitalizme. Prvou takouto inštitúciou je katolícka cirkev, druhou univerzita.

KAMEŇOM ĎALEKO NEDOHODÍŠO generačnej zmene a korupcii

Od roku 1989 panuje medzi osvietenejšími rodákmi predstava, že návyky zo starého systému musia odísť ako v tom morbídnom vtipe: „Babka, uhnite!“ A babka uhnila. Nová „komunizmom neskazená“ generácia podľa tejto predstavy automaticky odmietne praktiky mnohých otcov a dedov, ktoré mali brániť rozvoju spoločnosti. Asi najviac má táto ilúzia platiť pri korupcii – zrejme najvnímanejšom spoločenskom neduhu dnes – keďže tá bola takpovediac mazacím olejom bývalého systému. Podobne ľahko sa mali mladí naučiť obchodovať na burze či voliť programové, nie populistické a nacionalistické strany. Takýto optimistický scenár sa samozrejme nenaplnil. Podobne ako sa nenaplnil sen stalinistov v päťdesiatych rokoch, že odmietnutím všetkého buržoázne starého a zhnitého sa mládež – držiteľka rána – stane novou komunistickou generáciou. Predtým ako pouvažujem nad realistickejším pohľadom na pretrvávajúce korupčné praktiky, neodpustím si metodologickú poznámku.

16

KULTÚRNY KYSLÍK

Prvá sa mylne spája s minulosťou – asi od čias boja s tmárstvom pretrváva nepresný pohľad na cirkev ako antimoderný kartel – druhá, univerzita, sa síce pýši prídavkom tvorca budúcnosti, stojí však – u nás viac ako napríklad v anglosaskom svete – na systéme gerontokracie a meritokracie. Už od najzákladnejšieho vzťahu medzi študentom a učiteľom, odporúčaní a prizývania do projektov, až po voľby funkcionárov a prijímanie do šľachtického stavu (profesorov a docentov) možno pozorovať starobylú patrónsko-klientsku autonómiu univerzity. V cirkvi je vyberanie biskupov, vysporiadavanie sa s nepohodlnými

veriacim úplne skryté. Obe inštitúcie sa tešia zákonným privilégiám, ktoré podporujú korporátny feudalizmus, veď si spomeňme na Konkordát. Od cirkvi samozrejme nik neočakáva transparentnosť či férovosť v otázkach prístupu k funkciám alebo

sprostredkovať spasenie tým, ktorí v spasenie a univerzálnosť Kristovej nevesty veria. Univerzitná korporácia však predsa len „klame telom“, keď budí pocit voľnosti, slobody a zodpovednosti, a pritom stojí na výsadách a sieťach vzájomnej podpory. Veď čo iné, ak nie šľachtická výsada je raz a navždy získaný titul a možnosť rozhodovať o jeho pridelení iným?

Zodpovednosť jednotlivca a generácieAk by sme využili schematické porovnanie, populárne medzi politikmi a publicistami, môžeme povedať, že pri kormidle sú dnes deti šesťdesiatych rokov, na ktoré sa tlačia Husákove deti. Dnešní mocipáni a mocipanie sa osobnostne formovali v čase normalizácie a v mnohom sú cynickejší ako povojnové ročníky, ktoré niesli ťarchu nežnej revolúcie a vyrástli v čase, kedy sa intenzívnejšie verilo, že raz príde lepšia spoločnosť. Generácia Havlových a Mečiarových detí sa od tej husákovskej generácie nielenže málo líši, v mnohom je ešte cynickejšia. Formovala sa v čase postsocialistického kapitalizmu s privatizáciou ako kľúčovou politickou praxou. Korupcia má isto aj štrukturálne príčiny – vyplývajúce z podoby sociálnej organizácie, v slovenskom prípade

z pretrvávajúcej roly neformálnosti – a neodohráva sa v geopolitickom vákuu. Žijeme v neskorom kapitalizme, ktorý zvýrazňuje oddelenie ekonomickej sféry od spoločenskej, a tým ekonomická „efektívnosť“ oslabuje zodpovednosť voči komunite či životnému prostrediu. Ani faktor socializácie ani geopolitický tlak však nezbavia aktérov zodpovednosti za činy, nech už sa dejú v komunizme či kapitalizme.Antropológ Alexander Robertson hovorí, že korupcia je vnímaná ako mentálny a veľmi racionálny akt, hoci v pervertnej podobe. Nie náhodou je zvlášť živá v oblastiach, v ktorých je – navzdory túžbam neokonzervatívcov – slabý štát. V Kalábrii či v Rusku vedia o tom svoje. Liečenie korupcie sa vo všeobecnosti očakáva hlavne prostredníctvom zvýšenej „transparentnosti“. Pre transparentnosť

záujem a pravidlá, ktorými sa riadi. Ako pri iných fenoménoch, aj pri korupcii je však ťažké vysporiadať sa s kontextom. Pre jedného morálne konanie – napríklad pomoc príbuznému – môže byť pre iného kriminálny čin. Kto prvý hodí kameňom? Ľudia totiž nehodnotia každodenné praktiky a vzťahy univerzálnou muštrou neosobných zákonov. Pri korupcii teda nejde o jednoduchú reprodukciu patológie bývalého režimu a nie je to ani dôsledok aktuálneho tlaku prostredia. Je to kombinácia faktorov, z ktorej však nemožno vynechať zodpovednosť aktérov za konkrétne činy. S tou máme v našich zemepisných šírkach najväčšie problémy. Ako vidieť, cirkvi a univerzity tu zohrávajú skôr negatívnu úlohu. Aktivizmus typu „Aliancia za blbinu!“ alebo „Zachráňme (vlasti)vedu aj proti nám samým!“ je bez kontextu nepochopiteľný. Ak máme pri porovnaní dvoch systémov relatívne jasno – starý bol skorumpovaný a lámal charaktery, nový znamenal šancu – s odstupom štvrťstoročia sa pri pohľade na korupčníkov a korupčníčky natíska otázka: bola zmena v roku 1989 zmenou v intenzite či skutočnou kvalitatívnou zmenou? Môžeme prekonať ospravedlňovania sa systémom? Dá sa vôbec v našich končinách obraňovať verejný záujem tak, aby nám to rodina a priatelia nevyčítali?

Veď ako bolo na počiatku...

Juraj Buzalka

17

KULTÚRNY KYSLÍK

Niektorí modernisti Slovenska to kritizujú: Už sme predsa Európania, máme rovnaký hlas ako veľkí, narovnajme sa už konečne! Nevedia pochopiť, že cítiť sa bezvýznamným a malým, malou myšičkou - obeťou tých silnejších a dôležitejších, je báječná životná stratégia, ktorú stáročia používali naši predkovia a ktorú nasávame dodnes z domácich klobás a poriadne silných vypálených sliviek.Je to prirodzená reakcia nevychovaných detí. Už malý chlapček na piesku kričí: To nie ja, to oni! Ani za svet sa neprizná, že on hodil za hrsť piesku na dievčatko, ktoré sa pokojne hralo vedľa neho. Malí politici sa zastrájajú: To oni to spôsobili, ja nie, ja nikdy! A pritom si spokojne v duchu rátajú, koľko im zotrvanie vo funkcii ešte prinesie. Kto nás to naučil zvaľovať vinu na druhých? Kto nás udržiava v detskom vzdore a nedovolí nám stať sa dospelými? V prvom rade, priznajme si, naše dejiny a hlavne, naša interpretácia histórie. Mnohokrát sme sa zachránili tým, že sme vyhlasovali, že sme malí, slabí a nenesieme žiadnu, ale žiadnu zodpovednosť za to, čo sa dialo na našom území. Že sme si pritom nakradli, ak sa dalo? No a čo sme mali robiť? Taká bola doba! - krčíme ramenami. Plnoprávnymi občanmi sa stali naši muži až po roku 1848, dovtedy boli poddaní spolu so ženami a deťmi.

(Slovenky sa stali rovnoprávnymi bytosťami až po prvej svetovej vojne – ešte to nie je ani 100 rokov!) A poddanstvo, hádzanie zodpovednosti na pánov, je ešte hlboko v nás. To tí hore, – ozýva sa zo všetkých slovenských valalov pred slobodnými demokratickými voľbami. Nariekame nielen 150, ale vraj tisíc rokov poroby nášho národa. Tisíc rokov chceme byť nezodpovední za to, čo sa udialo medzi Dunajom a Tatrami.Naše komplexy sa narodili po rozpade veľkej ríše, ktorej boli naši predkovia súčasťou. Mali kráľov v hermelíne, cisára pána, zlatú spoločnú menu, svet otvorený, ale potom sa prehnal Strednou Európou víchor romantizmu z Nemecka a priniesol semená, ktoré klíčia a klíčia a nech ich byle akokoľvek usilovne vytrhávame, nie a nie sa ich zbaviť. To odvtedy sa celá Stredná Európa vyhlasuje za obeť veľkých a silných na východe i na západe. Problémom je, že my všetci, menší a malí, chceme byť len obeťami, čo je v príkrom rozpore s trendmi 21.storočia. V Európskej únii pri spoločnom okrúhlom stole dvadsaťosmičky

Všetci vedia, že sme boli priemyselne najvyspelejšou časťou Uhorského kráľovstva, na našom území boli desiatky baní na striebro a zlato, stovky hút, dobré školy, 360 rokov aj Uhorský snem. Pamätajú

AKO BEZVÝZNAMNÍA MALÍ SA NÁM OPLATÍ BYŤ?Denne sa stretávame s týmito vetami alebo ich pokračovaním: Sme malí, bezvýznamní, vždy sme boli len obeťou tých druhých, my za nič nemôžeme. Koľkokrát doobeda a koľkokrát večer pri televíznych správach? Naposledy sa nimi plačlivo hrdil významný slovenský politik. Hovoria tak ľudia na dedine, na mestských uliciach, v úradoch, v parlamente v každom treťom vystúpení poslancov, doma pri stole. Pocit obete tých druhých, zlých a veľkých, máme, zdá sa, vrodený.

18

KULTÚRNY KYSLÍK

si, že povojnové Československo patrilo medzi desať technicky najrozvinutejších štátov sveta. Nečudujme sa, že naše divadelné predstavenia na tému akí sme biedni a bezradní, ignorujú.Postoj obete poskytuje veľa skvelých možností, o ktorých veľkí a silní môžu len snívať. Jednou z nich je, že môžeme na našom dvore vykrikovať, čo nám slina na jazyk prinesie. Tušíme, že nás v Berlíne i v Amerike nikto vážne neberie. Naši predstavitelia tárajú nezmysly o zahraničnej politike, energetike, strategických rozhodnutiach našich spojencov a priam vyžadujú, aby to bolo bez následkov. Uznajte, to je veľký výdobytok pocitu obete. My nemusíme dodržiavať pravidlá. Aj tak všetky demokratické nám nadiktovali tí druhí. Tak prečo by sme sa nimi mali riadiť? V našej predstave sme potomkovia zbojníkov, voľní ako vtáci, behali sme z jedného horského štítu na druhý od rána do večera a v noci dievkam spať nedali ... a že si občas niečo privlastníme? To už k tomu patrí, nie...? Sme nevychované deti Strednej Európy. Aj imidž tatranského tigra, ktorý sme nedávno získali, keď sa zázrakom objavili vo vláde ambiciózni ľudia, sme rýchlo skryli do pivnice, aby nám nekazil naše obvyklé šou. Akáže zodpovednosť! Preč s ambíciami!Obeti je veľa dovolené a odpustené. Napríklad taká kolaborácia s fašistami i komunistami. Inak sa nedalo prežiť, tvrdíme unisono. My sme predsa nerozhodovali, oni boli silnejší, tak sme sa prispôsobili. Veď čo už… a za udávanie susedov obidva režimy tak dobre platili. Všetci sa cítime veľmi biedni, a preto si nemôžeme dovoliť mať charakter. Nikto nemusí mať u nás výčitky svedomia. Zodpovední za naše arizácie, vyvlastňovanie, politické vraždy, normalizáciu sú tí druhí. To vie u nás aj malé dieťa. Preto sa tak ľahko asi nevzdáme možnosti byť obeťou. Je to naša ľudová úspešná obranná stratégia. Keď nie sme za nič zodpovední, tak nechcite, aby sme sa spovedali, sypali si popol na hlavu, nebodaj rozhodovali a potom platili za zlé rozhodnutia. No akurát! Máme hneď

naporúdzi aj odpoveď na otázku, kto riadi svet. To tí druhí, susedia, Židia, slobodomurári, Američania, európski úradníci, kapitán Nemo, všetci tí neviditeľní z našej malej perspektívy. Kliknite si na to v sociálnych sieťach.Len čo s tým, keď si dnes musíme odpovedať na otázku, či sme boli predmetom alebo podmetom zmien v roku 1989? Potomkovia komunistov a tých, čo to na námestie nestihli, hlásia – boli sme predmet! Podmet boli, samozrejme, Američania, tajní, Soros, havlovci, pre niektorých aj KGB. Čím je november 1989 vzdialenejší, tým viac sa mnohí snažia dokázať, že sme boli len obeť, úbohá obeť nepremyslenej zmeny. Naša spoľahlivá životná stratégia sa začína presadzovať. Veď aj do tej EÚ nás tajné sily dotlačili, tvrdí nová generácia hrdých neokomunistov a neofašistov. Takto sa vyrovnávame po 25 rokoch so zmenami, ktoré nám priniesli slobodu, európsky súdny dvor, silnú menu v peňaženkách a otvorený svet. Aj v českých novinách píšu, že pravda a láska sú len také „kecy“. My si stvoríme svoj svet, taký ne – liberálny, ne – európsky, počúvame z juhu. Nechceme vystúpiť z EÚ, keď už nás tam dotlačili, ale nech nám dajú fondy a nech nič od nás nechcú, znie z tribún. Žiadnu participáciu, či ako to volajú. Pomáhať tučným Grékom nebudeme, my sme bedári, byť obeťou je náš osud! Sadnime si znovu k tej našskej studenej pahrebe a trochu, len tak pro forma, budeme do nej dúchať, aby sa náhodou nerozhorela a neosvietila naše zachmúrené tváre. Veru, tak zle, ako je teraz, tu ešte nikdy nebolo. Jednotlivo sme my, Slováci, pravda odvážni, zodpovední, viditeľní, dokážeme divy, Európa i svet žasne, ale ako národ si nedôverujeme. Nedá sa, kam sa pcháš, čo vyčnievaš, seď doma.....to sú stratégie, ktoré sa nám v histórii osvedčili. Sú neoddeliteľnou slovenskou národnou identitou. Ako z toho von, láme si hlavu pár nešťastníkov od Bratislavy po Košice?Na budúci rok budeme mať znovu príležitosť a v referende si overíme, čo si ľudia myslia a či je dobré opustiť pocit obete a vyjsť z minulosti do 21.storočia. Na svetlo sveta. Či chceme prijať spoločný

19

KULTÚRNY KYSLÍK

európsky osud a cítiť sa zaň zodpovední. Aj keď sa realita sa zmenila, aj keď lietame každý týždeň do Bruselu, aj keď mladí študujú na svetových univerzitách a my doma máme 135 programov televízií z celého sveta, predsa len urobiť taký významný krok a odťať sa od našej svojstojnosti....keď toľkí hovoria, že netreba, aj tak to nikto neocení....sme predsa malí, malinkí, malilinkí. Stačí si raz do roka pripomenúť v Bystrici, že sme vybehli do hôr, vzali tie naše valašky do ruky, ale na druhý deň sa treba zamyslieť, či sa nám oplatí prihlásiť sa k zodpovednosti za náš spoločný osud. Osud medzi našimi spojencami a priateľmi, kde je každý suverén a nikto obeť. Ťažké rozhodnutie na konci roka.

A aj tak mu neujdeme.

Magdaléna Vášáryová

20

KULTÚRNY KYSLÍK

Košice boli kultúrne vždy aj nemecké, aj maďarské, ale aj české, židovské, rómske a samozrejme aj slovenské a vplyv jednotlivých kultúr vytváral neopakovateľný kolorit mesta, ktorého dôkazom je jeho architektúra a umelecké diela, ktoré na pôde mesta vznikli. Pritom prvé roky mesta v jeho historickej podobe boli darom Európy mestu. Veď starý saský pôdorys mesta je vlastne tým, čím sa mesto usilovalo zapísať do svetového dedičstva UNESCO. Preto chcel projekt EHMK v čase jeho prvých protagonistov saskú minulosť mesta pripomenúť. Odkryť ju pred Košičanmi aj pred návštevníkmi a zaviesť ich do historických pivníc, ktoré sú okrem iného dôkazom, že Košice boli významným mestom najmä remeselníkov a obchodníkov. Ľutujem, že sa táto minulosť mesta nedočkala odhalenia v rámci projektu. Veď rumunské Sibiu, ktoré bolo EHMK pred nami, získalo celú tretinu rozpočtu len vďaka tomu, že sa prihlásilo k saskej minulosti a požiadali o účasť nemeckých partnerov. Aj preto mali väčšiu návštevnosť zo zahraničia.Áno, projekt EHMK mohol byť pripomenutím toho, čo dala Európa v minulosti mestu a mesto dnes vracia Európe.

Prvú kapitolu projektu EHMK napísal Košičan žijúci v zahraničí, ktorý na možnosť zapojiť sa do projektu upozornil. Myšlienky sa ujali

miestni nadšenci, ktorí načrtli prvé kontúry až po logo projektu. Mal ním byť zvon Urban, lebo sv. Urban je patrónom vinohradníkov a Košice boli vždy aj mestom vína. Fakt, že Košice boli významným mestom Uhorského kráľovstva, mestom župným s väzbami na obce a mestá, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v Maďarsku, podnietil zaujímavú myšlienku podporiť výraznejšie počas celého roku cezhraničnú spoluprácu. Košice predsa boli v minulosti maďarským mestom a projekt EHMK mohol viac pripomenúť maďarskú kultúrnu stopu, tú, ktorá sa roky programovo zatláčala do ústrania. Prvý tím aj nadviazal kontakty cez hranice.Po nadšencoch prevzali opraty projektu mladí manažéri s bruselskými skúsenosťami.Zvon Urban upadol do zabudnutia a nadšenci sa pomaly vytratili. Aj preto asi neprešiel návrh, aby sa letisko Košice nazvalo Letisko Sándora Máraia. Namiesto toho sa zrodil nápad „SPOTS – výmenníky“, s upravenými výmenníkmi tepla, ktoré „zdobili“ mnohé sídliská, a tým sa kultúra a možnosť schádzania sa komunity dostala bližšie k obyvateľom. Len najopustenejšiemu sídlisku sa neušiel ani jeden. Ako na bežiacom páse vznikali projekty „Baňa Bankov“, „Amfík“, „Modrý park“, „Vodný svet“ a mnohé ďalšie. Treba priznať, že niektoré z nich si nezískali srdcia Košičanov. Napríklad projekt Baňa Bankov „sa stratil“ aj s peniazmi. Amfík

ČÍM MOHOL BYŤ PROJEKT EHMK...Zamyslenie Košičana

Projekt EHMK mal byť oslavou návratu mesta Košice po dlhým desaťročiach do Európy.Michael Okroy nazval svoju knihu „Košice boli európskym mestom“ . Píše v nej aj o tom, ako Košice prichádzali o svojich občanov. Počas druhej svetovej vojny vyviezli do koncentračných táborov skoro všetkých židovských spoluobčanov a z nich sa domov, do svojich bytov a nehnuteľností vrátila len malá hŕstka. Ešte predtým museli odísť Česi, potom Slováci, za menej tragických okolností ale násilne Nemci, Rómovia a nakoniec aj Maďari. Všetci museli v turbulentných časoch, ktoré sa nad mestom prehnali, svoje rodné mesto opustiť, pretože sa stali nežiaducimi.

21

KULTÚRNY KYSLÍK

„sa zredukoval“ z ikonickej stavby na výmenu sedadiel a novú bránu do objektu. V Mestskom parku sa vybetónovali kilometre chodníkov a celý areál parku „sa oplotil“. Modrý park „sa stratil“. Z Vodného sveta „sa stala“ Kunsthalle...

Ako Košice v súťaži postupovali vyššie, mladých manažérov s bruselskými skúsenosťami nahradili kreatívci. Projekt EHMK Košice sa stal projektom tvorivým a čím bol tvorivejší, tým menej mu bežní Košičania rozumeli. „Všetko je úplne ináč a vy ničomu nerozumiete“, bola odpoveď na otázky občanov. V záverečnej fáze boli akékoľvek otázky odbíjané s tým, že projekt je už v súťaži a tak nemožno o niektorých problémoch diskutovať, lebo konkurencia nespí a načúva a mohla by informácie využiť a zneužiť.A tak sa začala tvorivým spôsobom prepisovať a dopasovávať história Košíc.Kasárne Kultúrpark totiž nikdy neboli kasárňami. V Košiciach bolo do dvadsať kasární rôzneho druhu, ale v Kultúrparku boli len sklady a pekárne pre vojsko. Ulica popri nich sa predsa dodnes volá Skladná. Ale znelo to zaujímavo - Z kasární rovno do kultúry.O košickom hrade dodnes nevedno, či ako hrad bol vôbec dostavaný, alebo to bol len zámer, na ktorý chýbali peniaze. Ale na Slovensku má každé významnejšie mesto svoju zrúcaninu a Košice by mali prísť skrátka? To teda nie. A tak sme investovali do ruín.Treba priznať, že v rámci projektu EHMK boli zrekonštruované niektoré budovy, slúžiace kultúrnym účelom a je dobre, že okrem pomýlených experimentov projekt čiastočne pomohol aj tradičným kultúrnym inštitúciám, hoci bol pôvodne zameraný najmä na

Pre objektivitu je treba aj dodať, že sme boli lepší a vyhrali sme. Je len škoda, že v rámci EHMK sme nevyriešili problémy divadla Romathan a najväčšou škodou počas toho

České kultúrne centrum.Dnes vieme, že niektoré stavebné aktivity boli zbytočné a mnohé zbytočne drahé a okázalé. Veľa peňazí sa isto aj „stratilo“ a škoda. Otázka trvalého udržania projektu

a jeho ducha zostáva nezodpovedaná. Ale odpovede na ňu budeme postupne dostávať tak, ako sa budú budovy, postavené a rekonštruované v rámci EHMK, postupne predávať, prípadne privatizovať. Až potom budeme jasnejšie vidieť, o čo sme prišli a čo nám zostane ako pamiatka na ten turbulentný rok.Boli sme, zdá sa, horší oproti mnohým iným európskym mestám kultúry v tom, že sme väčšinu prostriedkov utopili v stavbách. Na podujatia, výchovu, komunikáciu s občanmi a aktivity preto ostali iba veľmi obmedzené zdroje.Čo ma mrzí ako Košičana najviac? Košice sa nestali európskejším mestom ani pre Košičanov, ani pre Európanov. Projekt EHMK teda nepripomenul to, čo dala Európa mestu a mesto vracia Európe.V tomto zmysle je projekt EHMK premárnenou šancou.

Ladislav Rovinský

22

KULTÚRNY KYSLÍK

grantovej schéme Ministerstva kultúry v roku 2014 hádalo, hľadalo a čakalo na realizáciu svojich kultúrnych počinov. Od februára až do mája odborné komisie vypili litre kávy, aby nakoniec 3 443 žiadostí podporili. 40 % žiadateľov oslavovalo, 60 % ostrúhalo. My, ktorí sme tento raz vyhrali, sme si už v apríli nastavili http://www.mksr.sk/podpora-projektov-dotacie/dotacie-178.html/ ako domovskú stránku našich prehliadačov. A keď sme sa dočkali vytúženého dňa D, obvolali sme všetkých projektových kolegov, aby sme podľa hesla „kto prv príde, ten prv zomelie“, nestrácali čas a bookovali galérie, divadlá, open air stage, dodávateľov ... Formálne sme absolvovali „kolečko“ podpisov zmlúv a prenastavili sme domovskú stránku na čo najrýchlejší prístup k bankovému účtu. Tam sme každý deň sledovali avizovaný prírastok

vedie strastiplná úsečka, ako so získaným prírastkom do konca roka naložiť. Zúfalstvo, kde zohnať zbytok peňazí a čo z projektu škrtnúť. Leto ubieha ako voda a zrazu tu máme babiu jeseň. Čas realizácie projektov. Dni P. Partneri pomáhajú, dobrovoľníci sa zapájajú, múzeá, galérie, domy umenia a kultúry, pivnice a podkrovia praskajú pod návalmi kultúry. Návštevníci nevedia kam skôr skočiť. Kritici nestíhajú a nie je už kam

vylepiť jediný plagát. Všetko je tak, ako má byť. September, október a november - Slovensko zažíva kultúrnu povodeň. Aj kulturisti vtedy vymenia činky a zbehnú na festival kladúci otázku Načo kultúra? A potom príde december. Mesiac V. Čaká nás vyúčtovanie a písanie nového grantu. Vianočné darčeky kupujeme v marci. Rodinné stretnutia pod stromčekom presúvame na apríl a silvestrovskú lyžovačku zásadne odmietame, lebo je to posledný deň, kedy môžeme beztrestne zaplatiť poslednú faktúru z nášho kultúrneho počinu. A tak, rok čo rok rozbalíme spolu s darčekmi pod stromčekom aj vyúčtovaciu tabuľku a vypisujeme, vypisujeme na Silvestra, na Nový rok, na Troch kráľov...

Veď od polky januára do apríla máme čas na regeneráciu. Hľa, kultúra má svoj vlastný kalendár!

Jana Oslancová

SILVESTROVSKÉ KULTÚRNE BILANCOVANIEKeď blíži sa vianočný čas,a ľud obchody oblieha zas,my v kultúre sedíme nad grantmi,obliati potom spávame s číslami.Hádame.Hľadáme.Čakáme.

23

KULTÚRNY KYSLÍK

Takže po prvé:Ešte pred Štedrým večerom zájdite do kníhkupectva a kúpte si tri napínavé knižky, ktoré spôsobia, že budete chcieť vedieť kto koho zabil alebo kedy sa skončí svet a prestanete venovať pozornosť napätej atmosfére v rodine. Nebude to stáť veľa, podporíte slovenské vydavateľstvá, chudobných autorov, prípadne prekladateľov (čo vás môže hriať na duši) a vaša manželka bude mať pocit, že si zobrala intelektuála.

Po druhé:Uvedomte si, že rituál slávenia Vianoc, ako ho dnes praktizujeme, je cudzí nemecký import. Všetky tie gule na stromčeku, spievanie kolied, romantické obrázky so zasneženými domčekmi, nič z toho nie je naša tradícia. Ak sa vám nechce zdobiť stromček, zaveste si na plafón haluz, ako to robili Slovania pred stáročiami. Darujte deťom jabĺčka s orieškami a objímte ich. Prípadne im venujte hodinku, kedy vám nebude zvoniť mobil, nebudete sa dívať na televíziu (tiež hnusný západniarsky výmysel) a nebudete utierať prach. A nakoniec, podľa starých slovanských zvykov, pomilujte svoju ženu v noci, na to starí Slovania nikdy nezabúdali, preto sme dosiaľ nevyhynuli.

Po tretie:Zmierte sa s tým, že rodinu si človek nevyberá, a keď vám po 48 hodinách nemožnosti ubziknúť z domu budú všetci liezť na nervy, uvedomte si, že oni sú zárukou vašej nesmrteľnosti. Odkedy sa príroda rozhodla, že vtáci, cicavce, obojživelníky, ryby budú nesmrteľné cez svoju DNA, zobrala nám síce

skutočnú nesmrteľnosť docielenú delením buniek, ale darovala nám rozkoš pohlavného spojenia. Všetky náboženstvá robia všetko pre to, aby sme si to neuvedomili, ale naša nesmrteľnosť je dar od našich rodičov a starých rodičov a náš dar našim deťom. Predsa sa nebudete rozčuľovať na dôkazy nesmrteľnosti vašej výnimočnej DNA.

Po štvrté:Všetko sa raz skončí. V našich pozemských podmienkach čas plynie rovnako pre každého a neohýba sa, ako nás poučil už Einstein. A tak keď zúrivo trieskate dverami a máte chuť hodiť taniere o zem a celý svet sa vám zdá nepriateľský, všetci okolo vás hlúpi a vaša žena neznesiteľnou semetrikou, alebo váš muž už len obtlstlým seladónom, namiesto šarmantného Delona, ktorým sa vám predtým zdal byť, zmierte sa s tým, lebo príde čas a všetko sa aj tak skončí. A čas sa nikdy nevráti. Veď o čom by inak písali romantickí básnici?

A tak sa pohodlne usaďte do kresla, dajte si punč a zamyslite sa: Dožijem sa vôbec ďalších Vianoc? Veríme, že vám tieto naše úvahy zobrali akúkoľvek chuť na revolučné počiny v rámci vašej rodiny a dúfame, že sme tak prispeli k posilneniu rodinného života, aby sme, pre Kristove rany, nezostali “out of fashion”. To by bolo to najhoršie, čo by sa nám v IKP mohlo stať.

P.S.: Prečo oslovujeme najmä mužov? Lebo ženy si musia Vianoce odmakať a na takéto sprostosti nemajú čas.

Tím IKP

HALUZENIEVianočný recept IKP na ochranu rodiny

Podľa štatistík, ku ktorým sme sa dostali, padá po vianočných sviatkoch najviac rozhodnutí opustiť spoločné manželské lože.Bruchá, plné nepotrebných potravín, prázdne peňaženky, nudiace sa deti, hyperaktívne od čokolády, kopy riadov po rodinných stretnutiach, nový pes spod stromčeka, kopa nepotrebných ponožiek a krátke dni sú vraj príčinou rozpadov posvätných manželských zväzkov po Novom roku. Rozhodli sme sa bojovať proti tomuto nešváru, aby sme sa zapojili do módnej vlny obrany tradičnej rodiny.

24

KULTÚRNY KYSLÍK

Musíme si len vyriešiť niektoré problémy

1) Kto nosí darčeky?

možnosti:a. Ježiško - problém je v tom, že sa práve

narodil a je zavinutý v plienočkách.b. Santa Claus - americký obézny starec,

obklopený rozprávajúcimi sobmi.c. Rodičia - od 10 rokov vyššie jasná

preferencia, komu adresovať žiadosti.

2) Máme alebo nemáme nakupovať? Vanoce sú jeden z mála domácich spôsobov

udržania našej ekonomiky v chode, preto je zarážajúce, že aj mnohí ekonómovia sa znižujú ku kritike konzumpcionizmu, ktorý nás pred Vianocami zachváti. Z toho vyplýva, že negatívny postoj k predvianočnému nákupnému zhonu je ich čisté osobné PR.

3) Máme alebo nemáme upratovať? Požiadavka vianočnej čistoty príbytkov

a tela znamená predsa zvýšený predaj čistiacich prostriedkov, mydiel, zubných pást a pracích práškov.

odprašovanie kníh v knižniciach, čo môže viesť k začítaniu sa. Utieranie prachu na obrazoch poskytuje možnosť pripomenúť si autorov a reprodukcia vianočných kolied slovenského pôvodu obohacuje slovnú zásobu celej rodiny o zabudnuté krásne slová ako jasle, pastuškovia, valasi, pachoľa, maštaľ.

4) Prečo sme proti návratu k tradičnej rodine? Cez Vianoce predsa ženy konečne varia a

upratujú celé dni, ako bolo stáročia ich zvykom. Muži sedia doma a majstrujú rukami alebo slovne. Rodinní príslušníci všetkých generácií sa navštevujú, čo v ojedinelých prípadoch môže prinášať pozitívne multiplikačné efekty. Hrajú

prípadne sa aj vyspevuje. Bohužiaľ, moderná slovenská rodina už nemá také silné integračné podnety vo forme spoločného dojenia kráv, prípadne kôz, a sypania zrna s deťmi sliepkam ako voľakedy. Vianoce ale stále zostávajú tradičné.

5) Prečo radšej nekritizujeme militantnú formu sviatkov?

Finančná dostupnosť výbušných materiálov všetkých druhov zničila vianočné ticho v našich mestách a dedinách, ktoré by mali odpočívať pod veľkou perinou snehu. Otepľovanie planéty nám zobralo sneh a výbuchy rakiet a svetlíc rozbíjajú kontemplatívnu atmosféru našich semioriginálnych pôvodných slovenských Vianoc. Škoda, že aktivisti, ktorí majú výnimočný vzťah k psom ako členom rodiny, neprotestujú pod parlamentom, aby uchránili psie duše pred neurotickými poruchami a obmedzili tak zisky zbrojárskej vianočnej lobby.

SLOVNÍK SLOVENSKÝCH VIANOCNaše Vianoce sa vyznačujú mimoriadnou multi-kulti formou. Slovanských bohov sme vyexportovali ako pohanských, prebrali sme nepoškvrnené počatie a namiesto toho sme si importovali Stille Nacht, heilige Nacht. Zvesili sme zelenú vetvičku z plafóna a podporujeme voľný trh s vianočnými stromčekmi. Do toho sa nám mieša Santa Claus s moriakom a v podaktorých domácnostiach ešte aj Ded Maroz. Slovensko naozaj nie je kultúrne izolovaným ostrovom.

KULTÚRNY KYSLÍK

NAŠIM ČITATEĽOM PRAJEME

aby vám pod náporom myšlienok z Kultúrneho kyslíka neskolabovali počítače,aby vám hlasný smiech nad našimi haluzami príliš nezarosil okuliare,

a aby vám aj v roku 2015 zostala chuť čítať Kultúrny kyslík.

My v IKP si prajeme viacej droždia či starého chleba,aby sme kvalitnejšie kvasili na celoslovenskej a európskej úrovni,

aby nám kritické názory na našu prácu nezobrali chuťďalej kultivovane haluziť o našej kultúre.

Budúcnosť je na dosah.

Tím IKP