29

3 ESTETICKÉ KONCEPCIE SLOVENSKÝCH ROMANTIKOV

Estetické koncepcie Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Jána Kalinčiaka.

Mesianizmus v slovenskom literárnom romantizme. Literárna kritika v období

romantizmu.

Okrem premien romantizmu podmienených plynúcim časom možno identifikovať aj

vnútorné poetologické varianty slovenského literárneho romantizmu. Zložitosť slovenského

literárneho romantizmu vyjadrujú koncepcie “dvoj” či až “trojprúdovosti” romantizmu.

Koncepcia Oskára Čepana (1974, s. 121):

subjektívny – liberálny romantizmus,

objektívny – pragmatický romantizmus,

absolútny – mesianistický romantizmus.

Paralelne k trom realizáciám romantického ducha formovali podľa Oskára Čepana

romantici aj odlišné koncepcie v sociálno-politickej oblasti:

uhorská štátna myšlienka (Ján Kalinčiak, Samo Vozár),

monarchisticko-konštitučný princíp (skupina okolo Ľudovíta Štúra),

demokratická – federalistická myšlienka (polonofilská skupina).

Terminológia Oskára Čepana bola v čase modifikovaná, z ním identifikovanej

„dvojprúdovosti romantizmu“ vychádza aj Ladislav Čúzy (2004):

1. duchovno-mesianistický prúd (Michal Miloslav Hodža, Samo Bohdan Hroboň,

Peter Kellner-Hostinský, Mikuláš Dohnány, Pavol Dobšinský),

2. predmetno-pragmatický prúd, členený na dve línie:

2.1 folklorizujúca (Samo Chalupka, Janko Kráľ, Ján Kalinčiak, Ján Botto),

2.2 artistná (Samo Vozár, Andrej Sládkovič).

Genéza koncepcií, ktorých ambíciou bolo pomenovať a triediť zložité javy

slovenského literárneho romantizmu, má svoje zložité pozadie (vyššie uvedené príklady majú

len zástupný, synekdochický charakter) a jednotlivé riešenia sa stali predmetom odborných

polemík (často bez uspokojivého riešenia). K vymedzeniu pragmatického prúdu ako opozície

voči duchovnému prúdu má výhrady napríklad Cyril Kraus (1999, s. 13), lebo „duchovno“ je

prítomné aj v pragmatickom romantizme. Tak, ako v iných prípadoch, aj tu sa potvrdzuje

30

rozpad binárnych opozícií a nevyhnutnosť uvažovania nie o antonymných dvojiciach,12

ale o

prelievaní významov v duchu postštrukturalistických koncepcií.

Estetické koncepcie, projekty romantikov:

Ľudovít Štúr,

Jozef Miloslav Hurban,

Ján Kalinčiak.

Ľudovít Štúr vysvetlil svoje estetické názory v prednáškach o poézii slovanskej (1842

– 1844), v recenziách (Orol tatránski 1845 – 1848) a v diele O národních písních a pověstech

plemen slovanských (1853). Podrobne sa estetickým názorom Ľudovíta Štúra venuje

monografia Ladislava Čúzyho Literárnoestetická koncepcia Ľudovíta Štúra v prednáškach

o poézii slovanskej (2004).

Ľudovít Štúr zostavil hodnotovú stupnicu jednotlivých druhov umenia podľa toho, ako

sa v nich uvedomuje a vyvíja duch – od najnižšieho stupňa uvedomenia po najvyšší: v

staviteľstve, sochárstve, maliarstve, hudbe a v poézii. Pri formulovaní svojej estetickej

koncepcie vychádza z transformácie Heglovej filozofie. Zdôrazňuje nepretržitý vývin ducha

ako proces sebauvedomovania a požaduje „objatie hmoty a ducha v slovách.“ Vo

vývinovom smerovaní umenia identifikuje jednotlivé fázy (symbolická, klasická, romantická

fáza), pričom najvyšší stupeň vývinu zaujme slovanská poézia. Okrem spojenia ducha a

predmetnosti žiada tiež spojenie poézie s národom.

Z estetickej koncepcie Štúra, v ktorej kládol na najvyššie miesto poéziu, je zrejmé, že

sa vo svojom uvažovaní oveľa menej zaoberal prózou (len v priestore ľudovej slovesnosti –

rozprávka, povesť) a epikou, no keď recenzoval Francisciho vydanie Slovenských povestí

(1845) v Orlovi tatranskom vyslovuje podmienky epiky, pre ktorú je prvoradý dej, postava

hrdinu, autentickosť ľudového podania a rozprávač skrytý za rozprávaným.

Program Ľudovíta Štúra mal medzi slovenskými romantikmi nespochybniteľný ohlas,

no nemožno celkom súhlasiť s mienkou Cyrila Krausa: „Dalo by sa povedať, že Štúr

predstúpil s „generačným programom“, s ktorým sa jeho druhovia vcelku stotožňovali.“

(Kraus 1999, s. 40). Názorová diferenciácia medzi romantikmi sa týkala estetickej oblasti,

oproti Štúrovej požiadavke rovnovážneho spojenia ducha a predmetnosti dochádzalo v tvorbe

jednotlivých autorov k príklonu k duchu alebo k predmetnosti. Diferenciácia romantikov sa

týkala aj oblasti politicko-sociálnej, zložitá situácia viedla Štúra k pragmatickým

12

S opozíciou, ktorá je však problematická pracoval M. Pius, keď vymedzuje v romantizme skupinu

objektivistov (Samo Chalupka či Andrej Sládkovič), v ktorých tvorbe nedominuje indivíduum, ale kolektívny či

objektivizovaný hrdina (ako Martin v Detvanovi) a subjektivistov ako estetickej opozície voči Štúrovi (Janko

Kráľ, Ján Francisci-Rimavský, Samo Vozár) (Pius 1998, s. 79).

31

(kompromisným) rozhodnutiam (týkajúcich sa aj koncepcie Slovenských národných novín),

čo mnohí kriticky hodnotili ako opatrníctvo. Koncepcia Ľudovíta Štúra, ktorá predpokladala

spojenie viery a sociálneho aspektu, orientáciu na ľud a vloženie všetkej nádeje do ľudu,

nebola akceptovaná všetkými, kriticky sa o slovenskom ľude vyslovovali viacerí, Jonáš

Záborský či Ľudovít Kubáni: „Hniješ, národ môj, jak voda v močiari, / stuchli v tebe všetky

živly tvoje“ (Mraky), náraz ideálov na pragmatickú skutočnosť (prízemnosť materiálnych

požiadaviek ľudu) zaznamenáva v próze aj Jozef Miloslav Hurban.

V zložitej pozícii sa ocitá Štúrova estetická koncepcia vo vzťahu k samotnému

romantizmu. Ľudovít Štúr sa vyslovuje proti romantizmu ako aktuálne prekonávanému

literárnemu smeru, odmieta západný romantizmus pre jeho individualizmus, u nás podľa neho

nemôže jednotlivec žiť len pre seba, ale v službe ostatným. Prejavom kolektívu v poézii je

ľudová pieseň ako ideálny vzor a typický prejav Slovanov, práve tu je zrejmé, že z poézie

urobil poznávací znak Slovanov a ich privilégium, čo mu bude neskôr vyčítať Ján Kalinčiak.

Už Jaroslav Vlček upozorňuje na Štúrovo odmietnutie romantizmu pre jeho egoizmus,

„pitvanie vlastného ja“ (Vlček 1923, s. 192), rovnako aj neskôr sa poukazuje na paradoxnú

situáciu Ľudovíta Štúra, ktorý odmieta predovšetkým západný romantizmus: „opovrhoval

Štúr – sám romantik – na pr. romantizmom byronovským, tým vyzdvihovaním individuality,

tým pitvaním vlastného ja. Štúr svoj romantizmus pretavil, odosobnil, postavil cele do služieb

národa a ideálu; do služieb harmónie ducha s prírodou.“ (Chrobák 1936, s. 31). Zaujímavý

doklad vzťahu romantikov k romantizmu ponúka úvod prózy Prítomnosť a obrazy zo života

tatranského Jozefa Miloslava Hurbana:

Celé drámy a romány by sa z Tatier ešte nemohli vypriasť, lebo, ako hovorím, ešte sa

len chce čosi zjaviť, čo azda drámu alebo ktoviečo donesie. Z tohto tatranského života vám

chcem teraz dačo vyrozprávať. Bude to tiež len také, aké sú tie Tatry. A preto, kto už privykol

na pekné romány a všelijaké romantické jemnosti, nech nechá túto moju povesť, lebo v nej nič

také nenájde. Ale kto je priateľ Tatier a nezmaznačil sa na romantizme, čiže kto je ešte

čerstvý a schopný pochopiť myšlienku k životu sa znovurodiaceho ľudu a nemeria každé

zjavenie podľa svojho zvyku, ale necháva rásť všetko spolu až do času žatvy, ten nájde aj v

týchto obrazoch zaľúbenie, lebo ony sú odblesk tatranskej pravdivosti. Všetky časy majú svoje

pravdy a svoje filozofie. Aj náš čas má svoju pravdu a svoju filozofiu. Pravda teda, že tí, čo už

zrástli so starými pravdami a filozofiami a nevidia novšie potreby pre ľudské pokolenie, že tí

všetko toto úsilie odsúdia do horúceho pekla. Ale také odsúdenie je len ako hlas ustatého

32

pútnika, volajúceho za kŕdľom orlov, aby ho dočkali, že on tak nechodieva. Orly letia — a

pútnik sa vlečie po zaprášenej ceste... (Hurban 1983, s. 244).

Jeden z prvých, kto sa komplexnejšie pokúsil o zhodnotenie činnosti, estetiky, tvorby

slovenských romantikov, bol jeden z nich, prozaik, organizátor, redaktor a aj popularizátor

slovenskej literárnej histórie, Jozef Miloslav Hurban. Postoje Jozefa Miloslava Hurbana k

romantizmu podrobnejšie reflektoval Ladislav Čúzy (2007) v štúdii Literárnohistorické

názory Jozefa Miloslava Hurbana a slovenský romantizmus. Na rozdiel od Ľudovíta Štúra

Jozef Miloslav Hurban nevychádzal pri uvažovaní o literatúre natoľko z Heglovej filozofie,

rovnako aj v ďalších oblastiach Hurban stojí síce po boku Štúra, ale zároveň dokáže

s odstupom hodnotiť jeho činnosť, kritizuje napríklad opatrnosť vyjadrení v Slovenských

národných novinách, no je tiež proti radikálnosti Janka Kráľa či Jána Francisciho-

Rimavského.

Jozef Miloslav Hurban už v roku 1838 hodnotí dovtedajšiu posudzovateľskú prax,

ironizuje ju, v Soudoch sa vyslovuje proti stereotypom a fixovaným pravidlám, rozhodujúce

sú preňho umelecké kvality, dištancuje sa od klasicistických manier a inklinuje

k romantickému ponímaniu literatúry, v recenzii Sabinových Básní (Tatranka 1841)

zdôrazňuje subjekt tvorcu, básnickú individualitu, no je proti preexponovanému

subjektivizmu a individualizmu (Kraus 1991, s. 137 – 146). Jozef Miloslav Hurban

recenzoval na stránkach Orla tatranského básnické zbierky Augusta Horislava Škultétyho

(Básně 1840), Ľudovíta Žellu (Básně 1842) a Karola Štúra (Ozvěna Tatry 1844), na stránkach

Slovenských pohľadov Sládkovičovu Marínu, Tomáškových Obchodníkov, Zorničku,

v podobe kratších noticiek Matúškove Siroty a Francisciho Slovenské povesti. Uvažuje

o národnej literatúre, stanovuje jej diagnózu i prognózu, no venuje pozornosť aj ostatným

slovanským literatúram, v Slovenských pohľadoch v rubrike Obzrenia novejších literatúr

slovanských vyzdvihuje poľskú a ruskú literatúru (Puškina a Lermontova). V recenziách

pokladá Hurban za rozhodujúce estetické kritéria, odmieta preberanie moderných a módnych

vzorov, upozorňuje na ich cudzorodosť (Kraus 1991, s. 159 – 161), posudzuje diela

z hľadiska úloh a cieľov slovenskej literatúry. Zdôrazňuje individuálnosť básnika a jeho

poslanie v národe, zároveň tvrdí, že to, čo je prospešné národu, je prospešné i jednotlivcovi,

formuluje požiadavku, aby básnik prenikol do srdca národa, píše o spätosti vývinu literatúry

s vývinom národa (literatúra ako reprezentácia národa).

Najvýznamnejším príspevkom Jozefa Miloslava Hurbana k uvažovaniu o slovenskej

literatúre je štúdia Slovensko a jeho život literárny (Slovenské pohľady 1846, 1847, 1851).

33

V literárnohistorickej eseji Slovensko a jeho život literárny napriek vedomiu nedostatočného

odstupu venuje posledné strany priblíženiu snáh generácie, ktorá nadviazala na Šafárikov

odkaz a bola spätá s bratislavským lýceom a osobnosťami ako Karol Štúr, Daniel Lichard,

Samuel Godra, Samo Chalupka, Samuel Babylon, Matej Holko a Štefan Caltík. Jozef

Miloslav Hurban je osobný, konkrétny, emocionálne angažovaný: „Štúr, táto radosť a toto

kochanie mládeže“ (Hurban 1983, s. 202) a pri písaní eseje vychádzal v podstate

z romantického presvedčenia, že „Literatúra je jazyk jazyka, reč reči a slovo slova.“ (Hurban

1983, s. 38) (viac Mihalková 2013a).

Mladá generácia romantikov vystupuje s inými názormi

ako Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban, sú radikálnejší

v demokratických požiadavkách, nie tak úzko nacionálni –

navrhujú spoluprácu s Maďarmi pri odstraňovaní monarchistického absolutizmu a dosiahnutí

sociálnych zmien, do opozície v riešení sociálnych, politických otázok sa dostáva

konzervativizmus Ľudovíta Štúra voči radikálnosti Janka Kráľa, Jána Francisciho-

Rimavského, Sama Vozára (Pius 1998, s. 61 – 63). Proti estetickým a hlavne proti ideovým

postojom Štúra, hoci z iných dôvodov, vystupoval aj Jonáš Záborský, obaja síce zastávali

národnobuditeľské ciele, no Záborský formuloval svoje výroky ako antihegelián. V riešení

politických otázok stojí oproti Ľudovítovi Štúrovi pragmatický Samuel D. Štefanovič, v spise

Slovenské povstanie 1848 – 49 píše o neexistencii slovanskej vzájomnosti v dobrovoľníckej

výprave. Inak ako Štúr, o širších integračných súvislostiach a o možnosti spolupráce Slovákov

s Maďarmi sa vyslovuje Samo Vozár v politickom spise Hlas od Tatier.

S estetickými názormi Ľudovíta Štúra súhlasil aj Ján Kalinčiak len čiastočne, kým

Štúr preferoval ideovo-etické hľadisko, Kalinčiak estetické hľadisko: „národ slovanský stojí

vraj na vyššom stupni len preto, že jeho národná pieseň trvá až podnes... Ale Štúr zabudol, že

aj iné národy majú národnú pieseň, a že nie je všetko slovanské, čo je národné.“ (1949, s. 50).

Ján Kalinčiak odlišoval na rozdiel od Štúra, ľudovú tvorbu od národného umenia:

„pieseň a povesť národná musí byť základom umenia národného; ale predsa preto – nikdy nie

je umením.“ (1949, s. 50), nesúhlasí so Štúrových patetizovaním folklórneho dedičstva,

Kalinčiak vo svojom uvažovaní o umení nepotrebuje pátos, ani zveličovanie národnej

budúcnosti. Podľa Ladislava Čúzyho (1986, s. 63 – 70) literárnoestetické názory Jána

Kalinčiaka determinujú dva momenty:

1. úsilie neporušiť postulát národnosti umenia (konštanta literárnoestetického

myslenia romantikov);

2. úsilie zvýrazniť špecifický estetický charakter umeleckého diela.

Štúr bol politik-filozof,

Hurban teológ-filozof,

Hodža básnik-filozof.

Samuel Š. Osuský

34

Ján Kalinčiak nevytvoril ucelenú literárnoestetickú prácu ako Ľudovít Štúr, svoje

názory publikoval v jednotlivých recenziách či v súkromných listoch, napriek tomu

predstavujú jeden z najvýraznejších vkladov do estetického myslenia tých čias.

3.1 Mesianizmus v slovenskom literárnom romantizme

Slovenský romantizmus sa diferencoval podľa filozofických východísk, estetických

koncepcií a voľby postupov v spoločenskej a politickej praxi. Okrem národno-pragmatickej

koncepcie Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana mala výrazné zastúpenie (osobnostné,

mysliteľské, tvorivé) aj mesianistická koncepcia. Podľa Oskára Čepana (1993) je

mesianizmus prítomný tam, kde sa autori odkláňali od Štúrových požiadaviek, kde sa viac

orientujú na Schellingovu estetiku ako na Heglovu, lebo pre slovenských mesianistov je

neakceptovateľné Heglovo tvrdenie, že nie človek je produktom Boha, ale Boh je produktom

človeka.

Slovenskí mesianisti:

Michal Miloslav Hodža,

Samo Bohdan Hroboň,

Peter Kellner-Hostinský,

Pavol Hečko.

Romantizmus predmetno-pragmatický typ duchovno-mesianistický typ

filozofické

východiská

G. W. F. Hegel

objektívny idealizmus

F. W. J. Schelling

subjektívny idealizmus

funkcie,

intencia umenie priradené záujmom ducha

národa, spoločenská,

národnouvedomovacia funkcia

absolutizovaný duchovný princíp,

poetický aspekt výkladu skutočnosti

existenčné záujmy „národného ducha“ sebaobrodzujúca sila celku (Slovanstva)

postava slovenský človek ako Popolvár „Človek slovanský je omega ľudstva!“

(P. Kellner-Hostinský)

situácia objektívno-predmetná „romantická

situácia“

subjektívna „situácia romantika“

staršie

hodnotenie

oficiálna (štúrovská) línia neoficiálna (apokryfná) línia

symbol slovenská trikolóra slovanská lipa

Tab. č. 2 Komparácia romantizmu a mesianizmu Zdroj: spracované podľa Čepana (1993).

35

Slovenský romantický mesianizmus si podobne ako slovenský romantizmus nevytvára

konkrétnejší estetický program, oblasť univerzálneho, duchovného nemožno vysvetliť

pojmovo, možno sa len približovať k prapodstate. Slovenskí mesianisti vychádzali

z novozákonného mesianizmu, ktorého základom je predvídanie veľkej zmeny a viera, že táto

zmena povedie k zvýšeniu ľudskosti, k dokonalosti spoločenskej a morálnej. Mesianizmus

predstavoval východisko z krízového stavu, v ktorom sa nachádzal národ (Kraus 1999, s.

144). Fundamentom mesianizmu je dogma, neochvejná viera v Nový zákon, v príchod

Mesiáša. Inšpiráciou mesianistov bola predovšetkým Biblia, ale aj práce F. W. J. Schellinga

a poľských mesianistov A. Cieszkowského, B. Trentowského. Samo Bohdan Hroboň

zdôraznil syntetický aspekt následnosti Schellingovej (krása), Heglovej (pravda)

a Cieszkowského (dobro) filozofie.

Slovenský mesianizmus si v literatúre vytvára svoju špecifickú podobu, okrem

estetickej funkcie, je určujúca aj idea, mesianisti sa snažia o vystihnutie zmyslu života a jeho

smerovania, duchovné sa v slovenskom mesianizme prelína s umeleckým, filozofickým

a sociálnym v projekte postavenom na viere, že národné spoločenstvo má predurčenie, má byť

nositeľom vyššieho poslania v dejinách ľudstva, mesianizmus artikuluje cestu k spáse (Hleba

2009). V centre mesianistickej poézie boli existenciálne otázky v národnej, všekresťanskej a

všeľudskej polohe (Kraus 1999, s. 123). Mesianistická poézia sa vyznačovala mystickosťou

(nie mysticizmom) a vizionárstvom, postavou mesianistickej poézie sa stáva človek trpiaci,

kajúcnik, radca, utešovateľ, zvestovateľ, vizionár, často neosobný, ale v pejanoch, áriách,

prosbopejoch lyrický subjekt sebareflexívne predstavuje sám seba ako objekt výpovede (Sám

som Hroboňom Slovákom na zemi), poézia mesianistov má adresáta, sú to príhovory, výzvy.

Porovnanie mesianistického prístupu k tvorbe s prístupom ostatných romantikov

„Pragmatický romantizmus chápe vzťah pojmov duch a predmetnosť ako interakciu

medzi subjektívnym duchom a objektívnou predmetnosťou. Naproti tomu mesianizmus

pojmu duch pripisuje absolútne, limitné kvality a pojem predmetnosti stotožňuje

s objektívnym duchom dejín. Z hľadiska mesianizmu ide vlastne o totalitu dvoch

abstraktných entít – absolútneho ducha a zmyslu dejinného vývinu, kým pragmatický

romantizmus stojí na stanovisku totality dvoch konkrét – konkrétneho subjektu a konkrétnej

reality.“ (Čepan 1974, s. 138).

Je možný

pragmatizmus

v literatúre?

36

Mesianistická poézia sa v slovenskom literárnom romantizme umelecky formovala

v 40. rokoch 19. storočia, keď autori písali mesianistické básne popri inej tvorbe, dominovať

bude až v 50. rokoch 19. storočia, keď vznikli veľké básnické skladby Michala Miloslava

Hodžu Matora a Sama Bohdana Hroboňa13

Slovenské iskrice, literárne úvahy Petra Kellnera-

Hostinského. Odklon mesianistov od pragmatickej línie, preferovanie abstraktnej duchovnosti

viedlo k odmietaniu mesianistickej tvorby už súčasníkmi: Janko Kráľ v roku 1847 v liste

Augustovi Horislavovi Škultétymi píše: „Hodža v dajakom nábožensko-kresťanskom

mysticizme našu velikosť hľadá.“ (Kráľ 2014, s. 505). Okrem skladby Slovopieseň Sama

Bohdana Hroboňa, ktorá bola uverejnená v roku 1861 v prílohe časopisu Sokol na vlastné

náklady Hroboňa, neboli básne mesianistov v čase ich vzniku publikované, ostali neznáme

pre súčasníkov a nemali pokračovateľov. Prvá veľká mesianistická báseň, ktorá vyšla tlačou,

ostala nadlho jedinou publikovanou mesianistickou básňou.

Generační kritici mesianistov: Peter Kellner-Hostinský a Pavol Hečko

Mesianistické koncepcie na Slovensku sa formulujú v náznakoch už v 40. rokoch 19.

storočia v polemike Petra Kellnera-Hostinského s Ctibohom Zochom o charaktere

slovenskej vedy. Podľa Kellnera-Hostinského v poznávacom procese nepostačuje iba

„vedenie“, ale dôležité je aj „videnie“, ktoré sa stáva rozhodujúcim (Kraus 1991, s. 208).

V 50. rokoch 19. storočia sa dotvárala mesianistická koncepcia literatúry, Peter

Kellner-Hostinský publikoval Prvotiny vedy slovenskej v Slovenských pohľadoch, napísané už

v roku 1847 a úvahu Jeden zápisok do pamätníka (Sokol 1862), napísanú v roku 1851

a zaoberajúcu sa Goetheho Faustom, kde upozorňuje, že Goethe v umení dosiahol rovnováhu

medzi myšlienkou a životom, medzi ideou a skutkom tak, ako vo vede Schelling. Podľa

Kellnera-Hostinského Goethe i Schelling „najcitlivejšie poznali bitie pulzu vtedajšieho

ľudstva a najšťastlivejšie zasiahli do strán storočia svojho“, boli reprezentantmi svojej doby

tak, ako reprezentanti novšej doby sa stali Byron a Hegel. Peter Kellner-Hostinský pokladá

romantizmus Goetheho Faustom a Byronom za zavŕšený a uvažuje o možnostiach ďalšieho

vývinu: „Ideál celo-človeka zaspieva nám poeta slovenský.“ (In: Kraus 1991, s. 221).

Presvedčenie, že slovenská literatúra je predurčená zaujať vedúce miesto medzi ostatnými

literatúrami vyslovil Peter Kellner-Hostinský aj v príspevku Mataj, slovo k návestiu (Sokol

1962), v ktorom recenzoval „prvú drámu“, vytvorenú na „základe národných povestí“,

13

Portrét Sama Bohdana Hroboňa v archíve relácie Autor na dnes Slovenského rozhlasu:

http://www.rtvs.sk/radio/archiv/1250/65124

37

Ormisovu činohru Mataj, čo mu umožnilo uvažovať o dejinnom poslaní slovanskej

i slovenskej drámy (Kraus 1991, s. 221). Ormisov Bohusvat („subjekt skutkujúci, činiaci“)

svojím konaním a morálnymi kvalitami stelesňuje slovanský princíp a podľa Kellnera-

Hostinského má prevahu nad Goetheho Faustom stelesňujúcim germánsky princíp (v dráme

„subjekt scholastický, reflektujúci“), lebo kým Goetheho Faust sa usiluje dosiahnuť absolútnu

pravdu, Ormisov Bohusvat absolútne dobro (In: Kraus 1991, s. 222).14

Peter Kellner-

Hostinský recenzoval aj Sládkovičovu Svätomartiniádu (Slovesnosť 1864), ktorá konvenovala

vkusu mesianistov kvôli prítomnosti duchovna, reflexívnosti, teda pre mesianististu nie je

dôležitá len estetická kvalita diela, ale aj gnozeologická.

K teoretickým otázkam literatúry sa z radov mesianistov vyjadroval aj Samo Bohdan

Hroboň. V úvahe Slovo o Goethem a Heglovi (Sokol 1863) Hroboň zaujal kritický postoj

k týmto „dvom pohraničným nemeckým duchostĺpom“, polemizuje so „stĺpom básnictva –

Goethem“ i zo „stĺpom mysľovedy – Heglom“, pričom Hroboňovi nešlo len o otázky estetické,

ale aj o otázky gnozeologické (In: Kraus 1991, s. 223). Nesúhlasí s Heglovým chápaním

ducha, naopak obracia pozornosť na autorov ako Schelling, Cieszkowski, Mickiewicz

a najviac Hodža. Úzke vzťahy Hroboňa s Hodžom vyjadruje aj Hroboňova báseň Čo verím?,

ktorá sa skladá z 92 veršov, pričom 44 z nich je doslovným prepisom z Hodžovej skladby

Vieroslavín, dvojautorstvo umožňuje ideová, názorová, emocionálna blízkosť básnikov

(Kraus 1999, s. 160). Rovnako ako Hroboň sa aj Michal Miloslav Hodža vyslovil kriticky

o Heglovej filozofii v podobe krátkeho nápisu:

Hegel

Což je, rozumné jest, berlínský píše to Hegel,

Jen nerozumná jest řeč sama Heglova. (Plody 1836, s. 104).

Podľa Cyrila Krausa sa mesianisti usilovali o nový obsah, nie o nové formy a vystačili

si s existujúcimi žánrami: „Otázka „formy“ im bola irelevantná.“ (1999, s. 125), no v tvorbe

mesianistov sú zastúpené i žánre či žánrové formy špecifické len pre ich písanie ako pejan,

ária a veľké reflexívne básnické skladby. A to, že forma je pre mesianistov rovnako

podstatná ako obsah, dokladá aj recenzia Hroboňovej Slovopiesne od Pavla Hečka uverejnená

v Sokole 1861: „Forma tu obsahu úplne zodpovedá, takže vznešenosť myšlienok, jadrnosť veci

vznešenosťou a krásou obrazov i hlbokosťou viet a slov vyráža.“ (In: Kraus 1999, s. 142).

14

Hru Mataj Samuela Ormisa recenzoval aj Viliam Pauliny-Tóth, no je kritickejší, nestotožňuje sa s pozitívnym

hodnotením Petra Kellnera-Hostinského.

38

Pavol Hečko, vychádzajúc z mesianistickej koncepcie, píše o Slovopieseni: „báseň bez

poučovania, vlastne bez istej filozofie, ktorá k duši našej hovorí, pranič nestojí (...) veľkí

básnici sú vždy aj veľkými mysliteľmi“, vyzdvihuje jej ideový zámer a dosah, kladie dôraz na

sféru duchovna, prebleskovanie vyššej, božej myšlienky (In: Kraus 1991, s. 220),

potvrdzuje tak prepojenosť filozofie s umením v tvorbe slovenských mesianistov.

Objektívny, racionalististický, dualistický princíp klasicizmu nahradila monistická

totalita romantického „ducha a predmetnosti“, no táto jednota sa v romantizme nerealizovala,

rozčlenila sa na romantizmus subjektívny a objektívny, hoci medzi mesianizmom

a predmetným romantizmom ostáva komplementárny vzťah.

Slovenský romantický mesianizmus možno definovať ako ideovo-estetický názor, ktorý

jednostaj uprednostňuje abstraktné limitno-univerzálne črty romantického svetonázoru

pred jeho konkrétno-historickými determinantmi a spoločenskou praxou.

(Čepan 1974, s. 155).

39

Pracovný list č. 3

Rámcová schéma všeobecných čŕt romantickej ideológie vzhľadom „navonok“ (téza, anti-

téza) a špecifické diferencie v užšom „vnútornom“ rámci slovenského romantizmu (syntéza).

Tab. č. 3 Schéma romantickej ideológie Zdroj: Čepan 1974, s. 152.

Analyzujte filozofické východiská slovenských mesianistov.

40

3.2 Literárna kritika v období romantizmu

Podrobne sa literárnej kritike v období národného obrodenia venujú knihy Cyrila

Krausa Začiatky slovenskej kritiky. Literárna kritika v slovenskom klasicizme a romantizme

(1991) a Rudolfa Chmela Dejiny slovenskej literárnej kritiky (1991). Antológia recenzií,

literárnokritických článkov a statí publikovaných v čase slovenského literárneho romantizmu

pod názvom Slovenská literárna kritika vyšla v roku 1977.

Literárna kritika je v čase romantizmu na Slovensku veľmi málo, nesystematicky

zastúpená. Prvé pokusy o literárnu kritiku sú späté s činnosťou študentských spoločností, na

literárne práce členov spoločnosti sa vypracúvali posudky, predmetom ktorých boli najmä

otázky metrické a gramatické, teda išlo o normatívnu kritiku. Najlepšie práce sa až po

posúdení zapisovali do študentskej Pamätnice. Na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia

dochádza postupne k odmietaniu klasicistických foriem, k dištancovaniu sa od filozofie

racionalizmu a k prijatiu Heglovej filozofie v podobe „aplikovaného hegelianizmu v Štúrovej

interpretácii a modifikácii“ (Kraus 1991, s. 143).

Prvé literárne kritiky publikujú mladí romantici počas svojich štúdií, v troch

levočských rukopisných zábavníkoch (Živuot, Holubica, Považia) bolo zapísaných niekoľko

kritických príspevkov od Mikuláša Ferienčíka, Jána Klima, Jána Francisciho-Rimavského

a Pavla Dobšinského (Štraus 1989, s. 70).

Literárna kritika mala najprv internú podobu (posudky prednesené v rámci stretnutí

študentských spoločností), neskôr uverejnené v rukopisných študentských časopisoch a v

tlačených časopisoch, teda literárna kritika sa stáva súčasťou literárneho života

prostredníctvom publikovania recenzií na stránkach Tatranky, potom čo ju v roku 1841 začal

redigovať Ľudovít Štúr a na stránkach periodík romantikov – v Slovenských národných

novinách (recenzie Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Jána Francisciho-Rimavského,

Mikuláša Dohnányho, Ctibocha Zocha v prílohe Orol tatranský) a v 50. rokoch 19. storočia v

Slovenských pohľadoch.

Literárna kritika sa často prelínala s jazykovými spormi, po schôdzke Ľudovíta Štúra,

Samuela Štúra, Jána Kalinčiaka, Jána Francisciho-Rimavského, Sama Vozára a Jána Gáber-

Lovinského 14. februára 1843 sa následne v júli 1843 na fare v Hlbokom odohralo stretnutie

Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu, na ktorom sa

potvrdilo ustanovenie o kodifikácii slovenského spisovného jazyka. Opodstatnenosť

používania slovenčiny ako literárneho jazyka obhajoval Ľudovít Štúr v spise Hlas k rodákom

(Orol tatránski 1845) a Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí (1846).

41

Konflikt medzi romantikmi a staršou generáciou sa potom viac než na estetické otázky

zameral na otázky lingvistické. Výhrady voči slovenčine mal Juraj Palkovič aj Ján Kollár. Ján

Kollár v spise Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky

(1846) tvrdí, že slovenčina nie je osobitným jazykom, ale len českým nárečím, je menej

hodnotná a bez tradícií, na čo reagoval Ľudovít Štúr (Orol tatránski 1846) i Jozef Miloslav

Hurban (Slovenské pohľady 1846). Ľudovít Štúr argumentoval kontinuitou národného života,

Jozef Miloslav Hurban bol konkrétnejší a adresnejší, Slováci nemôžu písať v češtine, lebo

literatúra sa môže optimálne rozvíjať len v národnom jazyku a literatúra je výrazom národa

(Kraus 1991, s. 189). Do polemiky sa zapojil aj Samo Bohdan Hroboň v texte O slovenčine

(Slovenské pohľady 1847), Andrej Sládkovič Verejná mienka o nás (Slovenské národné

noviny 1847), knižne Michal Miloslav Hodža Dobrô slovo Slovákom súcim na slovo (1847)

a Větín o slovenčine (1848), polemika o jazyku mala aj básnickú podobu: v diele Ohlasy

(Orol tatránski 1846) Andreja Sládkoviča či Prípoveď ako výzva na spoluprácu adresovaná

bernolákovcom od Sama Vozára (Dielo Sama Vozára 1967).15

K najvýznamnejším kritikom v romantizme patrili Jozef Miloslav Hurban, Ján

Kalinčiak a Mikuláš Dohnány a v 60. rokoch 19. storočia Pavel Dobšinský. Stanoviská

mesianistov k literatúre, jej zmyslu, poslaniu formuloval Pavol Hečko a Peter Kellner-

Hostinský.

Mikuláš Dohnány je autorom state Slove o dramate slovanskom16

a viacerých

recenzií: Marína Andreja Sládkoviča (Orol tatránski 1847), ktorú hodnotí pozitívne, no nie

bez výhrad, úplne negatívne, až dehonestujúco komentuje Sklad rozličných spevov od Juraja

Pejku (Orol tatránski 1847), prijal dielo Rečňovanka A. H. Škultétyho (Slovenské pohľady

1851), Myjava Jána Trokana (Slovenské pohľady 1851), dôležitou je jeho účasť na kritickom

posúdení diela Jonáša Záborského v dvoch recenziách: Žehry Jonáša Záborského a

Vysvetlenie recenzie na Žehry (obe Slovenské pohľady 1851).

Predmetom najväčšej literárnej polemiky v čase romantizmu sa stali Záborského

Žehry. Básně a dvě řeči (1851), ktoré vyšli po česky a boli poplatné klasicistickej poetike.

Potom, čo vyšla pochvalná Šuhajdova recenzia Žehier v Slovenských novinách (1851),

kriticky zhodnotili Žehry ako anachronizmus v Slovenských pohľadoch (1851) Ján Kalinčiak a

Mikuláš Dohnány, Záborského básne označili za školácke cvičenie v „starorímskych“

metrách. Na toto ostré odmietnutie Žehier reagoval Jonáš Záborský v článku Kritika kritiky

15

Básne Sama Vozára ostali v rukopisnej podobe a boli vydané súborne až Pavlom Vongrejom v roku 1967. 16

Viac o Dohnányho Slove o dramate v poslednej kapitole učebnice Dráma slovenského literárneho

romantizmu.

42

pána kritisanta v Modre (Slovenské noviny 1852). Na stranu Záborského sa už predtým

postavil aj Daniel Lichard (Slovenské noviny 1851), ktorému odpovedal vo svojom druhom

článku o Žehrách Ján Kalinčiak (Slovenské pohľady 1851). V polemike sa stretli dve odlišné

estetické koncepcie – klasicistická a romantická, pričom Mikuláš Dohnány vo Vysvetlení

recenzie na Žehry (Slovenské pohľady 1851) sa k problému vrátil ešte raz a Žehry označil za

„plagiati klassickje“ (viac Bakoš 1939, s. 15), no samotný Jonáš Záborský pokladal

časomieru za príznak vyššieho básnictva.17

Pavol Dobšinský recenzoval Básne dramatické Jonáša Záborského, povesť Pavla

Križku Krivoprísažník i časopis Junoš (Pešťbudínske vedomosti 1866), no s príspevkami

mladej generácie v 60. rokoch 19. storočia nebol spokojný. V Priateľovi školy a literatúry

(1859, 1860) recenzoval viaceré almanachy, almanach Concordia a prvý ročník almanachu

Lipa,18

v ktorých pozitívne hodnotil texty Jána Kalinčiaka, Andreja Sládkoviča, Sama

Chalupku aj Jána Palárika. Pavol Dobšinský chápal národnú literatúru (v intenciách Štúrovej

estetiky) ako ustavičný proces národnej sebarealizácie (Kraus 1991, s. 233).

V literárnej kritike sa udržiava kontinuita, o literárnych otázkach v 60. rokoch 19.

storočia najkoncepčnejšie uvažovali Andrej Sládkovič a Ján Kalinčiak. Andrej Sládkovič

recenzoval Chrástekov Veniec národných piesní slovenských v Pešťbudínskych vedomostiach

(1862), kde uvažuje o ľudovej slovesnosti a možnostiach jej transformácie, hodnotil rukopis

zbierky Jána Capku Sirôtky a aj Báj Maginhradu Jána Botta, venuje pozornosť umeleckému

stvárneniu, prostriedkom, ktoré sú významovo a esteticky nosné. Pre posudzovanie

literárnych prác volí Andrej Sládkovič rovnaké východiská ako Ján Kalinčiak, osobnosť

autora a literárne dielo sú prvoradé, obaja sa zameriavajú na to, čo je pre dielo príznačné,

v dobovom kontexte vývinovo produktívne (Kraus 1999, s. 142).

Osobitne (odlišne) sa vyjadroval k poetickým otázkam aj Jonáš Záborský,

vo výkladovej próze Básnici analyzuje princípy jednotlivých literárnych druhov, triedi básne

na dejeličné, citoličné a učebné. Jonáš Záborský svoje názory o umení, o literatúre zverejnil

tiež v príspevku Zhovor drotára Fedora so šafraníkom Truľom o básnictve (Pešťbudínske

vedomosti 1862) a v beletristickej črte Rozmluva o básnictve (Sokol 1863), kde používa vecné,

triezve formulácie s racionálnym jadrom, ktorých východiskom je klasicistická poetika. Podľa

Záborského má literatúra „predstaviť minulosť aká bola, prítomnosť aká je a budúcnosť aká

má byť“ (In: Kraus 1999, s. 147). Nesprávne sa tradovalo, že Jonáš Záborský je v poézii

17

Povýšenie časomiery na vyšší spôsob skladania veršov než sylabickosť vyjadroval Jonáš Záborský aj

v epigrame zo Žihadlíc citovanom v učebnici (s. 13).

18 Recenziu almanachu Lipa (1862) napísal aj František Víťazoslav Sasinek v Slovesnosti (1863).

43

klasicistom, v próze realistom a v dráme romantikom, Záborský si zachováva odstup,

dištancuje sa od súvekej romantickej poézie, no má výhrady aj voči klasicistickému

básnictvu: „Som za život, skutočnosť a zdravý rozum.“ (Záborský In: Kraus 1991, s. 224).

Inštitucionalizovaná literárna kritika neexistovala, po vzniku Matice slovenskej (1863)

sa zoskupovali kritici okolo jej literárnodramatického odboru, kde sa posudzovali drámy,

ktoré prichádzali na „matičný súbeh“. K aktívnym posudzovateľom patril Ján Palárik, Andrej

Sládkovič, Pavol Dobšinský, pre ktorých nebola hlavná idea, ale umelecká kvalita (Kraus

1999, s. 149). Z najmladšej generácie do radov slovenských literárnych kritikov v 60. rokoch

19. storočia vstúpil len Gustáv Lojko (Hostivít Tisovský) v Sokole (1868) textom Pár slov

o básnictve, v ktorom zvýrazňoval morálnu stránku básnictva, proti čomu sa ohradil Andrej

Sládkovič, požadujúci, aby estetickosť vždy bola na prvom mieste:

Poézia je jedno zo slobodných umení a tak sama sebe cieľom. Strhnutá do prachu potrieb

vozdajších za nástroj svoj, tratí svoju silu a velebu dcéra táto slávy tak, ako to znázorňuje

bájka o Pegasovi zapriahnutému pred pluh.19

(Sládkovič In: Kraus 1999, s. 150).

Romantici sa teoreticky vyjadrovali aj k žánrovým otázkam. Vzniklo niekoľko statí

(Ľudovít Kubáni, Jonáš Záborský i Ján Kalinčiak) o románe ako o najperspektívnejšom žánri

literatúry (Kraus 1999, s. 172), hoci v slovenskej romantickej literatúre nebol román

výraznejšie zastúpený (Samo Tomášik Barón Trenck, vodca pandúrov, Ľudovít Kubáni

Valgatha a v nemčine torzo Die Hüttner, Jozef Miloslav Hurban Gottšalk). Ľudovít Kubáni

v štylizovaných listoch Pavlovi Dobšinskému v rukopisnom časopise Hodiny zábavy uvažuje

o románe Suea, Dumasa i o próze Kalinčiaka, román pokladá za žáner najkomplexnejšie

znázorňujúci skutočnosť, vnútorne členitý, ktorý výrazne reflektuje osobnosť tvorcu,

„románopisci každého národa majú svoj vlastný, zvláštny spôsob rozprávania“, v anglických

románoch je prílišná citlivosť, melanchólia, „dumná hrôza“ i „nadprirodzená prísnosť bez

všetkého humoru“, vo francúzskych románoch hravý humor, „milostná ľahkomyseľnosť“

a rytierska galantnosť, v nemeckých románoch sentimentálnosť, spojenie „orientálnych vied

a scholastickej filozofie“ a v Kalinčiakovom diele oceňuje spätosť so životom národa, opisy,

charakteristiky (In: Kraus 1991, s. 209). Ľudovít Kubáni analyzuje román cez osobnosť

autora, cez jeho ideologickú a estetickú intenciu (Žemberová 2004, s. 92).

19

Podobne ako Andrej Sládkovič postuloval očakávania od poézie Koloman Banšell v článku Podľa čoho sa má

súdiť báseň? (Dennica 1871), v ktorom kládol dôraz na estetickosť.

44

Najväčšie zastúpenie majú teoretické práce venované ľudovej slovesnosti a jej

vzťahu k literatúre. Záujem o ľudovú slovesnosť motivovali potreby národnej literatúry,

koncepčne o úlohe ľudovej slovesnosti uvažoval Ľudovít Štúr už od začiatku 40. rokov 19.

storočia, v roku 1853 vyšla monografia O národních písních a pověstech plemen slovanských,

ktorej ťažiskom je komparatívny prienik do organizmu slovanskej poézie. V spise uvažuje aj

o genologických, literárnodruhových otázkach:

Patria povesti k epickému druhu básnictva nášho prostonárodného a prevyšujú vekom

svojím, jako sa to i z obsahu i z vnešnej ich podoby, vypravovacej v neviazanej reči, s istotou

zavierať dá, všetko inšie básnictvo naše národné. Básnictvo toto napospol rozpadá sa na

epické, vekom staršie, a lyrické. K epickému druhu básnictva nášho patria: uvedené práve

povesti, ruský Igor Svätoslavič, z Rukopisu kralodvorského: Čestmír a Vlaslav, Záboj a

Slavoj, Beneš Hermanov, Oldrich a Boleslav, Ludiše a Lubor, Jaroslav, junácke spevy srbské

a mnohé maloruské dumy. Epické básnictvo predstavuje deje, v lyrických piesňach vyslovujú

spevci svoje city. Medzitým vo veľmi mnohých piesňach lyrických city spevcove pripojené sú k

udalostiam, ku snadnejšiemu len a názornejšiemu vysloveniu citov tam uvedeným, alebo

uvádzajú sa udalosti menšie, ktoré vzbudzujú a vyludzujú ich zo spevca. Epika zabehúva

navzájom na pole lyriky, dávajúc nám vidieť vo zvláštnych obratoch alebo samého spevca,

alebo osobu dejom rozčulenú a v tomto rozčulení vyslovujúcu sa. Z týchto príčin, to jest z

prebehúvania jedného druhu básnictva nášho do druhého, ukazuje ono velikú náchylnosť k

dramatike alebo k vystaveniu činov, pochádzajúcich z vlastného cítenia, zmýšľania a

rozhodnutia uvedených osôb, čo každému do očí padne, ktokoľvek sa len trochu po našich

piesňach a spevoch poobzerá. Dramatika zaiste je spojenie oboch pripomenutých spôsobov

básnictva: lyrického a epického; v nej sa predstavujú osoby samy tvoriace dej, naproti tomu v

epike, kde na skutky podstatne vplývajú vonkajšie okolnosti a takrečeno ich rozvíjajú,

predstavujú sa osoby viacej v deji. (Štúr 2010).

Kriticky Štúrov spis zhodnotil Ján Kalinčiak v časopise Svetovid (1854). Kalinčiak na

rozdiel od Štúra nepovažoval prostonárodnú poéziu za ozajstné umenie, za opravdivé umenie

pokladá len uvedomelú umeleckú tvorbu (Kraus 1991, s. 212), podobne Kalinčiak píše aj

v Rozpomienkach Ondreja Sládkoviča (Sokol 1862):

Moja mienka bola vždy tá, že pieseň a povesť národná síce charakterizuje názor

sveta, spôsob myslenia, cit, letoru, ruch duše istého národa, a že vždy musí byť základom

45

umenia národného; ale predsa preto – nikdy nie je umením. Toto bol vždy zásadný rozdiel

medzi náhľadmi Štúrovými a mojimi o poézii vôbec a o slovanskej zvlášte. (Kalinčiak 2009b,

s. 423).

V rámci slovenského romantizmu sa odlišne formuloval vzťah národná literatúra –

ľudová slovesnosť ako vzor – inšpiračný zdroj – zázemie: Ľudovít Štúr zdôrazňoval, že

ľudová slovesnosť je vzorom a modelom pre národnú literatúru; August Horislav Škultéty

a Pavol Dobšinský sa sústredili na príznakové črty ľudových rozprávok a ľudovú slovesnosť

považujú za dôležitý inšpiračný zdroj pre národnú literatúru; Ján Kalinčiak ľudovú slovesnosť

považoval za zázemie pre literárnu tvorbu. (Kraus 1991, s. 213).

K otázkam umenia a súdobej tvorby sa romantici vyjadrovali nielen v recenziách, ale

aj v iných, často rozsiahlejších žánroch, v odbornej spisbe či v memoároch. Relevantný

materiál k výskumu estetických názorov, hodnotových preferencií, zámerov predstavuje

memoárová a spomienková spisba slovenských romantikov:

Jozef Miloslav Hurban Karel Štúr, nástin ducha a života jeho (Slovenské pohľady

1851);

Ján Kalinčiak Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča (Sokol 1862), ktoré prinášajú

osobné svedectvo o básnikovi, okrem jeho životných osudov i obraz situácie

v národnom a literárnom živote, Kalinčiak si všíma Marínu a najmä Detvana,

oceňuje spríbuznenie hrdinu s hrdinom ľudových rozprávok, objavovanie krásy

v jednoduchosti, vyzdvihuje Sládkovičove obrazy, metafory, „ľudovosť“, zmysel

pre drobnokresbu a detail (Kraus 1991, s. 218, Kalinčiak 2009b, s. 422 – 452),

Ján Kalinčiak Vlastný životopis (1861);

Ján Francisci-Rimavský Vlastný životopis (1892);

Jonáš Záborský Vlastný životopis Jonáša Záborského (rukopis 1869, 2. verzia

1872);

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský Vlastný životopis Dr. Zechentera-

Laskomerského (1908), ktorý dokumentárne, ale zároveň pútavo približuje udalosti

rokov 1840 – 1880;

Štefan Marko Daxner Vlastný životopis (Slovenské pohľady 1899) napísaný pre

tento žáner netradične v 3. osobe;

Viliam Pauliny-Tóth prózy dokumentárneho rázu Tri dni zo Štúrovho života (1870)

a Volebné rozpomienky.