4

OBSAH _____________________________________________________________

KORENE A TRADÍCIE

Michal Eliáš: Ţivá voda Slovákov 5

Július Handţárik: Vymedzenie etnických hraníc Slovákov 10

Pavol Janík: Ľudské práva v teórii a v praxi 15

PRIESTOR SLOVA

Dagmar Bollová: Rok Slovanstva 19

Spolu sme neporaziteľní 21

Otvorený list predstaviteľom Európskej únie 26

Pavol Janík: Verejné tajomstvá nahlas 33

KULTÚRA V TOKU ČASU

Ján Tuţinský: Znepokojenie a znepokojovanie 39

Marie Formáčková: V hlavní roli Gustáv Husák 41

Ján Drgonec&Andrej Ferko: Jánošíková banka 45

Ľubomír Štrougal: Paměti a úvahy 47 Karel Sýs&Dušan Spáčil: Záhady 17. listopadu 50 Spomienka na: M. Ferku, L. Ťaţkého, M.Válka a L. Zrubca 52 ZAUJALO NÁS Karel Dostál: Hurá na Minsk? 59

Anica Škodová: Desať rokov Ruského centra vedy a kultúry 61

František Vnuk: Výstraţná štatistika 63

JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 2. štvrťroku 2011 66

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XI, číslo 1.

Vychádza štyri razy do roka Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.

Výtvarný návrh obálky: Ladon©

Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handţárik Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: zsv@mail.t-

com.sk, www.ozzsv.sk

ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v marci 2011.

5

KORENE A TRADÍCIE

Ţivá voda Slovákov

Stopäťdesiat rokov od Memoranda slovenského národa

Michal Eliáš

Národné zhromaţdenie slovenské v Martine v júni 1861 a na

ňom prijatý dokument – Memorandum – bolo tou rozprávkovou

"ţivou vodou", ktorá oţivila národnú mŕtvotu, telo a údy národa

odsúdeného na zánik. Po poráţke revolúcie 1848-49 nastalo na

Slovensku i v celom Uhorsku potláčanie všetkého pokrokového,

nastali časy "hluchoty a nemoty". Uplynulo jedno desaťročie a cisár

František Jozef I. pod tlakom politickej situácie bol nútený vydať v

roku 1860 tzv. Októbrový diplom, ktorým sa zriekol absolutistickej

vlády a povolil zriadiť krajinské snemy. Jednotlivé národy Uhorska

domáhali sa zrovnoprávnenia. Nazaostali ani Slováci. Na Jozefa -

19. marca 1861 - začali vydávať politické noviny Pešťbudínske

vedomosti, ktorými ich vydavateľ Ján Francisci začal prebúdzať

neprebudených, burcovať ľud za národné práva. Štefan Marko

Daxner zostavil a uverejnil v nich OHLAS, v ktorom formuloval

poţiadavky slovenského národa - uznať osobitosť Slovákov,

vyčleniť pre nich vlastné územie, povoliť školy v slovenskom

jazyku, národné spolky, úrady. Vychádzal zo zásady nie

historického, ale prirodzeného práva Slovákov ako národa so svojou

rečou a kultúrou. Črtali sa dve moţnosti vyslovenia poţiadavok -

podpisovou akciou po celom Slovensku alebo zvolaním

zhromaţdenia do jedného mesta. Druhá moţnosť bola jednoduchšia,

reálnejšia. Mestská rada v Martine si uvedomovala aktuálne úlohy

doby a v čase prípravy snemu zvolala do Martina zástupcov

slovenského národa.

Martinský ohlas našiel veľkú ozvenu u Slovákov na

Slovensku i mimo neho. Za tri týţdne - od zverejnenia pozvania na

6

schôdzu do uskutočnenia zhromaţdenia - na adresu Národného

zhromaţdenia i Martina prišlo päťdesiatosem ohlasov - poverení,

návrhov, pozdravov a prevolaní s podpismi takmer tisíc Slovákov.

Dvadsať obcí a miest vyvolilo si svojich zástupcov na zhromaţdenie

a určilo im inštrukcie ako postupovať. Splnomocnenia vystavili

tieto mestá a obce: Brezová, Bukovec,Banská Bystrica,Ivachnová,

Lubietová, Nemecká Ľupča /dnešná Partizánska Ľupča/, Liptovská

Luţná, Liptovský Sv. Mikuláš, Slovenská obec v Pešti, Veterná

Poruba, Závaţná Poruba, Porúbka, Ratková, Smrečany v Liptove,

Tisovec, Vavrišovo, Vrbové, Vrbica, Vrbica-Hušták a Ţiar v

Liptove. Päť obcí - Babina, Hybe, Bzovská Lehota, Šajba (dnes

Strelníky) a Turá Lúka - v listoch nemenovalo svojich zástupcov na

zhromaţdenie, ale vyjadrilo svoje stanovisko k ţiadostiam -

stotoţnilo sa s návrhmi alebo ţiadalo ich doplnenie. V jedenástich

listoch sa k ţiadostiam vyjadrili skupiny občanov - nie mestské a

obecné úrady - z 18 obcí a miest. Boli to katolícki a evanjelickí

kňazi, učitelia, úradníci, remeselníci a mešťania. Sú z týchto miest:

Krupina, Luţná, Pezinok, Modra, Sása, Szatmár, Senica, Čáčov,

Banská Štiavnica, Púchov, Horná Súča, Dolná Súča, Trenčín,

Nozdrkovce, Biskupice, Trnava, Jablonica a Pernek. So svojimi

návrhmi sa na zhromaţdenie obrátilo l4 jednotlivcov (Augustíny,

Godra, Groszmann, Kuzmány, Lichard, Sasinek, A. Szentiváni a i.).

Mestu Martin svoje prípisy poslalo šesť turčianskych obcí - Belá,

Blatnica, Lazany, Podhradie, Slovany, Štiavnička - a dve skupiny

študentov z Pešti - dvadsaťjeden študentov z Turca a dvanásť

študentov práva.

Najviacej boli zastúpené obce a mesta z Liptova a Turca,

absentujú obce z východného Slovenska. K Memorandu sa

neprihlásili väčšie mestá - Bratislava, Košice, Nitra, Zvolen, Ţilina,

ktorých magistráty neboli národne orientované. Aj z Trnavy,

Trenčína a Banskej Bystrice, z ktorých listy prišli, neposlali ich

úradné miesta, magistráty, richtári, ale jednotlivci, kňazi a učitelia.

Niektorí jednotlivci v listoch rozširovali navrhovaný okruh otázok - o

7

otázky sociálne a školské. Vo všetkých vidieť snahu o dorozumenie

so všetkými národmi v štáte.

Atmosféra na Slovensku pred memorandovým

zhromaţdením bola veľmi optimistická a našla odozvu aj u mnohých

básnikov. Po veľkej celonárodnej príprave Národného zhromaţdenia

prišlo k jeho realizácii. Kronikár Martina, štúrovec Samuel Šipka,

priebeh zhromaţdenia opísal takto:

Dňa 6. a 7. júna 1861 odbavovalo sa v meste Svätom

Martine slovenské zhromaždenie národné. Zvolalo ho

predstavenstvo mesta s porozumením všetkých údov tejto obce a ku

nemu každý národovec, ktorý slovenskému národu dobre praje a na

zveľadku jeho pracuje, slobodný prístup mal, následkom čoho

zhromaždenie bolo veľmi početné aspoň tritisíc duší počítajúce. Z

ďalekých vidiekov prichodili národovci k nemu. Tak menovite aj z

Marmarušskej stolice Rusín Dobriansky, z Viedne, z Tešína, z Bačky

a iných ďalekých krajov. Zhromaždenie odbavovalo sa pod lipami

pred evanjelickým kostolom, ktoré tohočasný richtár pán Andrej

Koša otvoril. Za predsedu bol jednohlasne zvolený pán Ján

Francisci, redaktor politického časopisu Pešťbudínskych vedomostí.

Na náradu skrz pána Štefana Daxnera prednesenú vypracovalo sa

Memorandum, v ktorom žiadosti národa slovenského obsažené boli.

Zachované dokumenty nám umoţňujú oveľa podrobnejšie

rekonštruovať schôdzu. Zúčastnilo sa jej 193 zapísaných zástupcov

národného hnutia - mešťania, obchodníci, kupci, učitelia, notári,

farári, zemania i predstavitelia turčianskej a liptovskej šľachty - a

mnoţstvo pospolitého ľudu, podľa údajov okolo troch tisíc. Konalo

sa vonku pod lipami, ako to dosvedčuje aj zachovaná litografia.

Namiesto tribúny rečníci stáli na stole. Zhromaţdenie zachovávalo

parlamentné formy. Viedol ho predseda Ján Francisci a priebeh

písomne zaznamenávalo šesť zapisovateľov. Zhromaţdenie sa na

začiatku deklarovalo za Národné zhromaţdenie Slovákov. Návrh

Memoranda vypracoval Štefan Marko Daxner. Na prerokovaní

ţiadostí sa zúčastnilo pripomienkami veľa prítomných. Pretoţe

8

konečnú úpravu textu nemohli urobiť hneď na zhromaţdení, zvolili

24 členný výbor, ktorý ho v prvý večer upravil. Rokovanie

pokračovalo 7. júna prečítaním upraveného textu, ktorý s malými

zmenami schválili.

Memorandum v obsiahlom úvode hodnotí slovenský ţivot v

Uhorsku a upozorňuje na neuznávanie rovnoprávnosti Slovákov

zákonmi. Obsahovalo štyri hlavné poţiadavky: Aby osobitosť

slovenského národa a jeho reči bola uznaná zákonom, aby bola

uznaná v priestore obývanom Slovákmi pod menom

Hornouhorského slovenského Okolia. Podľa zásady rovnosti

národov ţiadajú zrušiť snemové zákony, ktoré sa s ňou

nezrovnávajú, v školách v cirkevnom a verejnom ţivote uţívať

slovenskú reč. Moţnosť zakladať literárne a vzdelávacie národné

spolky. Naposledy sa osvedčujú, ţe záujmy slovenského národa sú

rovnaké so záujmami doteraz utláčaných národov Rusínov,

Rumunov, Srbov a Chorvátov. V oblasti národnosti ţiadajú to, čo

majú Maďari.

Na zhromaţdení nebola vţdy jednota, tríbili sa názory, iskrilo sa.

Najoţehavejším problémom v prijatom Memorande bola poţiadavka

vyčlenenia „Hornouhorského Okolia“, v ktorej predstavitelia šľachty

videli moţnosť delenia Uhorska. Okrem toho sporná bola otázka,

komu adresovať Memorandum – uhorskému snemu, či panovníkovi

alebo obom. Zhodli sa, ţe ho predloţia snemu.

Mnohé poţiadavky, o ktorých zhromaţdenie rokovalo,

nedostali sa do Memoranda, ale sú formulované ako

mimomemorandové uznesenia. Kompletná zápisnica zhromaţdenia

a podrobný Denník – ich rukopis má 93 veľkých fóliových hárkov a

zostavil ich Andrej Sládkovič – obsahuje viaceré poţiadavky, ako

sú: zriadenie ďalšieho zmenkového súdu, zriadenie právnickej

akadémie v Banskej Bystrici, ktorá mala vychovávať právnikov

a úradníkov pre Okolie, školského povereníctva, zveľadenie

slovenského časopisectva, zriadenie hospodárskych spolkov. Na

návrh Hurbana zo zhromaţdenia poslali prípisy Chorvátom, Srbom,

9

Rusínom a Rumunom. Dôleţitým záverom bolo uznesenie

o naliehavej potrebe zriadenia Matice slovenskej ako národného

a kultúrneho ústavu. Zvolený Stály výbor mal pripraviť návrh jej

stanov a predloţiť ho na schválenie

Memorandum mal odniesť na snem k tomu zvolený výbor na

čele s turčianskym ţupanom barónom Révaiom a liptovským

Sentivánim. Menovaní napriek sľubu odmietli ísť a túto úlohu

prevzal Ján Francisci s národovcami bez zástupcov šľachty. Dňa 27.

júna odovzdali text Memoranda podpredsedovi snemu Kolomanovi

Tiszovi. Uţ pred odovzdaním Memoranda ţupné úrady na popud

z Pešti organizovali protimemorandové akcie – petície a listy, ktoré

znevaţovali memorandum a tvrdili, ţe nevyjadruje vôľu Slovákov

v Uhorsku. Martinské Memorandum v Pešti nepochodilo, snem o

ňom ani nerokoval, bol zrušený. Svoje pokračovanie malo v tzv.

Viedenskom Memorande.

Predstavitelia Slovákov však podnikali kroky pre jeho

popularizáciu medzi širšími vrstvami ľudu. Vydali leták s jeho plným

znením, broţurkové vydanie i osobitnú publikáciu, ktorá vo forme

otázok a odpovedí vysvetľovala jeho hlavné zásady a poţiadavky.

Veľkú odozvu získali básne – Sládkovičova Martiniáda, básne Jána

Bottu, Ľudovíta Kubániho a Janka Kráľa. Podobne aj literárno-

dejepisná argumentácia Viliama Paulinyho-Tótha „Matúš

trenčiansky“ i štúdie historika Františka V. Sasinka. Osobitnou

propagáciou boli pamätné memorandové sklenené poháre,

memorandové náramky a prstene, ktoré robil podľa návrhu Jozefa

Boţetecha Klemensa národovec a zlatník Ondrej Uličný

v Liptovskom Mikuláši. Nimi manifestovali slovenské ţeny a devy

svoju príslušnosť k národu a k myšlienkam memoranda.

10

Vymedzenie etnických hraníc Slovákov v stredoveku

Ako ich moţno sledovať z jazykových výskumov slavistu Jána

Stanislava a v dobových prameňoch

Július Handţárik

Konštatovanie P.J. Šafárika, ţe na Morave a Panónii ţilo v 9.

storočí slovenské etnikum (1), dokázal o sto rokov neskôr Ján

Stanislav na novej vedeckej úrovni s dokonalou slavistickou

presnosťou vo svojom monumentálnom vedeckom diele Slovenský

juh v stredoveku.

Tu Ján Stanislav preukázal, ţe dnešní Slováci sú potomkami

moravských Slovenov, ktorých neskoršie nazývali Slovákmi, a ktorí

dodnes pouţívajú pôvodné starobylé názvy Slovenska a slovenský.

Pojem „slovenský“ pôvodne značil „slovanský“, pretoţe ide

o neobyčajne starý názov, pochádzajúci ešte z čias praslovanskej

jednoty. To uţ samo o sebe hovorí o tom, ţe ţiaden nový národ,

ktorý by sa odrhol, alebo by vznikol nejakým pomiešaním, by

nemohol dostať takéto starobylé meno.

Ako hovorí Ján Stanislav, toponymické názvy sú veľmi váţne

doklady toho, ţe pri obyvateľstve Slovenska a Panónie je

nepochybne dosvedčená 1100 ročná kontinuita, a ţe teda dnešný

Slováci sú skutočnými potomkami Rastislavových a Svätoplukových

Slovenov.

Okolie Blatenského jazera sa volalo „Slougenzin marcha“.(2)

Takáto regensburgská listina kráľa Ľudovíta Nemca z roku 860

potvrdzuje Pribinovo knieţatstvo vo fonetickom zápise ako

Slovenskú zem. Dosvedčuje to, ţe uţ v 9. storočí sa naša krajina

volala „Slovenčina“ v gramatickom tvare, ktorý ešte i dnes

pouţívame v pojme „otčina“. Je to zatiaľ najstaršie geografické

označenie Slovenska. Spomína to uţ Šafárik a po ňom aj Niederle.

11

Jazykovedné výskumy potvrdili i vierohodnosť Nestorovho

letopisu z 11.-12. storočia, ktorý uvádza v 9. storočí všetky hlavné

knieţatstvá vládnuce slovenskému národu, teda Rastislava,

Svätopluka i Koceľa. Tento údaj je spoľahlivý, pretoţe krajiny

všetkých týchto troch knieţat sa uvádzajú pod jediným menom ako

Slovenská zem a to v singulári. Autor legendy si je teda vedomý, ţe

táto zem je obývaná tým istým obyvateľstvom. Tento údaj je o to

dôleţitejší, ţe v tom čase uţ jednotlivé slovanské kmene mali svoje

vlastné mená, ktoré udáva práve Nestorov letopis. Správa

Nestorovej kroniky sa úplne zhoduje s výskumom Jána Stanislava

o kmeňovej príslušnosti panónskych Slovanov. Rastislav, Svätopluk

a Koceľ vládli jednému slovanskému kmeňu, ktorý sa nazýval

Sloveni, neskôr pomenovaní Slovákmi. Preto aj dielo Konštantína

a Metoda moţno jednoznačne prisúdiť Slovákom.

V geografických názvoch miest a obcí nachádzame ešte i dnes

pamätníky veľkej epochy Slovákov z čias Cyrila a Metoda.

Ján Stanislav ďalej píše: Slováci sa ďalej v histórii nazývajú aj

Sclavi a mansiones (obyvatelia) Sclavonicorum, napr. v listine v roku

1228 v oblasti šomodských hôr z kraja Zselic, čo pochádza pôvodne

zo slovenského mena Ţilic, ktoré patrilo Pribinovmu knieţaťu

Ţilicovi a je zaznamenané k roku 850. Anonymova kronika Gesta

Hungarorum z 12. storočia je tieţ dobovým potvrdením

jazykovedných výskumov z 20. storočia. Tam, kde profesor J.

Stanislav nachádza Slovákov na základne jeho vedeckých prác, tam

ich umiestňuje, zrejme na základe svojej vlastnej skúsenosti, tieţ

anonymný notár kráľa Belu.

Potvrdzuje to i archeológia. Maďarská archeologička Agnes

Čemická-Šóšová tvrdí, ţe napriek príchodu starých Maďarov do

Blatnohradu, asi v 10.-11. storočí, si tento región zachoval

staroslovenský kolorit. Podľa archeologických výskumov

obyvateľstvo zostalo ešte aj v 11. storočí slovenské.(3)

Panóniu ako slovenskú zem poznajú aj starší autori. Ešte v 17.

storočí jezuita Benedikt Sološský (z Tekovského Rybníka) v úvode

12

ku katolíckemu spevníku Cantus Catholici (Trnava 1655) nazýva

Slovákov panónskym národom: „Duchovný spev bol u Panónov vždy

v takej obľube, že sa nenájde ani jeden iný národ, čo by sa im v tomto

vyrovnal.“ Autor tu spomína, ţe títo Panónci, jeho národ (Slováci),

po prijatí kresťanstva za sv. Cyrila a Metoda vynikali v zboţnosti

a v záľube spievať náboţné spevy v národnom jazyku.(4)

A Ján Stanislav podčiarkuje: „Zdôrazňujem, že nijaký vážny

slavista dnes, keď poznáme jednotlivé slovanské jazyky a ich

historický vývin dosť podrobne, nemôže o tejto kontinuite ani len

zapochybovať. Pri opise osídlenia Panónie sme, naopak, videli že

staré predpoklady o slovinskosti celej Panónie treba veľmi obmedziť

na panónsky západ a juhozápad. ... Panónie, ktorá bola nepochybne

ako celok Slovenská. Toto sme pokladali za potrebné uviesť, aby

nebolo nijakých pochybností pri termíne „Slovania na Slovensku“.

(5) Poznanie, ţe Panónia bola slovenská, má veľký vedecký, kultúrny

a národný význam. Preto bude potrebné osvetliť mnohé problémy

úplne novým spôsobom. Bude treba opraviť nejeden omyl,

tradovaný v histórii i v slavistike uţ desaťročia a od základu

prestavať naše učenie o Panónii.

Na záver Ján Stanislav dodáva: „Na väčšine starého Slovenska sa

hovorilo stredoslovenským nárečím. Je teda celkom správne, keď

v novšom období sa práve toto nárečie stalo spojivom všetkých

Slovákov.(6) Génius národa ukázal tú pravú cestu“.

Výsledkom štúdia J. Stanislava je poznanie, ţe Slováci boli

kedysi veľký národ rozprestierajúci sa na väčšine Dunajskej kotliny,

ktorý v 9. storočí patril medzi najväčšie slovanské národy. Sme

prastarým kultúrnym národom, z ktorého vzišla kultúra aj pre iné

národy na juh a na východ od nás. Politika, ktorú robili najmä

Rastislav, Svätopluk a Koceľ v spolupráci s byzantskými misionármi

Cyrilom a Metodom, bola politikou veľmocenskou. Je jasné, ţe bez

veľkého územia nemoţno robiť veľmocenskú politiku. Keď máme

pred očami kultúrne činy a politické udalosti v 9. storočí,

pozorujeme, ţe to všetko predpokladalo veľkú kultúrnu silu tohto

13

územia i národa a pevnú politickú moc, vojenskú organizovanosť,

veľké územie i početné obyvateľstvo. Kultúrna práca vykonaná vtedy

na Slovensku je preto úmerná počtu a sile starého slovenského

národa.

Geografické vymedzenie

Ján Stanislav vo svojom diele Slovenský juh v stredoveku píše:

„Podrobným štúdiom, toponýmie vykreslil sa celkom iný obraz

starého slovenského osídlenia, neţ ako ho naznačujú všetky

doterajšie mapy slovenského územia. Zistilo sa, ţe popri Dunaji bolo

dostatočne husté slovenské osídlenie. Slovenské bolo okolie

Bratislavy ešte viac ako dnes. Objasnila sa aj otázka Ţitného ostrova,

ktorý bol starým slovenským územím s celým mnoţstvom

slovenských názvov obcí a osád. Toto územie nárečovo patrilo

k stredoslovenskej oblasti. Okolie Nitry bolo husto osídlené

Slovákmi a z názvov obcí vidieť, ţe tu bol veľmi silne vybudovaný

systém rôznych remeselných lokalít ...“

Skúmaním J. Stanislav ukázal, ţe sídla Slovákov v Panónii išli

poza Neziderské jazero na západ, potom sa slovinsko-slovenská

hranica skrúcala oblasťou Rabice na juhovýchod a ľavou stranou

rieky Ráb išla na juh. V Zalánskej stolici išla na západ povodím

Krky, lepšie povedané rozvodím rieky Krky a Zaly, na juhu ide

pribliţne rozvodím Drávy a Zaly. V Šomodskej stolici pokračuje

hranica medzi Slovákmi a juţnými Slovanmi rozvodím Drávy

a Blatenského jazera, na rozvodí pravých prítokov Kapuša a ľavých

prítokov Drávy. V Baranskej a Tolnianskej stolici sa tento smer tieţ

udrţiava. Na Dunaji sa Slováci stretli s juţnými Slovanmi medzi

Bogyslo, ktorý má ešte slovenský hláskoslovný znak a Seremle,

ktorý má uţ juhoslovanskú črtu. Toto je iba ideálna čiara medzi

Slovákmi a juţnými Slovanmi, vedieme ju podľa hláskoslovných

znakov rozličných miestnych názvov. Vidíme, ţe táto hrania má

svoje opodstatnenie aj v geografických pomeroch. Pozorujeme, ţe sa

slovenské obyvateľstvo drţalo na prítokoch Dunaja a Blatenského

jazera, nespúšťalo sa však uţ celkovo do oblasti Drávy, ktorá patrí

14

prirodzene do sféry záujmov juţných Slovanov. No najväčšia časť

Panónie bola osídlená Slovákmi. Na niektorých miestach Slováci ţijú

aj dodnes.

„Matra a Bukový les boli dosť husto osídlené Slovákmi uţ pred

príchodom Maďarov, ich sídla siahali aţ na Tisu. Tokajské vrchy

a celý priestor medzi Tisou a Košicami mal celkom pravidelné

slovenské osídlenie, nakoľko to terén dovoľoval. Na východe siahali

Slováci popri Tise ďaleko na východ. Ţili aj na dnešnej Karpatskej

Ukrajine, a to aj od Uhorska na východ, zväčša tu však mali

obsadené dôleţité komunikačné a strategické body, stráţne sluţby na

týchto hraniciach starého Slovenska vykonávali príslušníci

stredoslovenského nárečia. Niektoré kraje dnes rusínske, sú pôvodne

slovenské. Slováci obývali aj Zátisie. (7). Toto slovenské územie je

teda celkom prirodzeným pokračovaním slovenskej oblasti na Matre

a v Bukovom lese. Východnou hranicou tunajšieho slovenského

osídlenia sú zhruba Sedmohradské hory. Na juhu Slováci siahali aţ

po rieku Maroš a na niektorých miestach bývali aj na juţnom brehu.

Slováci tu ţili ešte pred príchodom Maďarov. Na severovýchode ţili

aţ za riekou Samoš.“(8)

„Staré Slovensko bolo niekoľkonásobne väčšie ako dnešné

Slovensko. Slováci na tomto území nezanikli hneď po príchode

Maďarov. Máme dostatočný počet jazykových dokladov na to, ţe sa

v mnohých krajoch slovenské osídlenie udrţalo aţ do 15. storočia.

Pomaďarčenie tohto územia treba teda klásť do neskorších storočí.

Miestami tu ţijú Slováci aj dnes“.

Poznámky:

1) Na otázku aké je historické Slovensko, odpovedal uţ zakladateľ

vedeckej slavistiky Pavol Jozef Šafárik, ktorý prvý poukázal na to, ţe

Slováci bývali aj v Panónii, a to aj od Blatenského jazera na juh. Po

ňom ďalší z váţnych učencov to bol maďarský slavista J. Melich,

ktorý v tejto otázke urobil základné dielo, no bolo potrebné ho

doplniť. Aţ do polovice 20. storočia v slavistike panovalo

15

presvedčenie, ţe Panóniu obývali Slovinci. Túto otázku plne objasnil

uţ Ján Stanislav roku 1943 .

2) Ratkoš Peter, Pramene k dejinám veľkej Moravy, SAV Bratislava

1964, s.166;

3) Ágnes Csemiczká-Sósová, Die slawische Bevölkerung

Westungarus im 9.Jh., München, 1973;

4) J. Ch. Korec: Cirkev v dejinách Slovenska, Lúč Bratislava 1997, s.

658-9;

5) Ján Stanislav: Slovenský juh v stredoveku I., NLC, Bratislava

1999, s. 231-232, text knihy bol napísaný uţ v roku 1943;

6) v polovici 19. storočia bola ako slovenský spisovný jazyk

uzákonená stredoslovenčina;

7) O tom vydal cennú štúdiu Elemér Móor, Die slawischen

Ortsnamen der Theissebene. Podľa jeho výskumov v Zátisí, v starom

Biharsku ţili Slováci, a to asi tak do roku 1200. Podľa niektorých

javov sa však zdá, ţe tu boli aj neskoršie. Móor našiel bezpečné

doklady slovenskosti tunajších starých Slovanov aţ na ľavom brehu

rieky Maroš. Ako potvrdil Ján Stanislav, Móorove výklady boli

správne. Opraviť ich treba iba v tom, ţe tí (podľa neho východní)

Slováci boli príslušníci stredoslovenského nárečia.

8) Ján Stanislav: Kultúra starých Slovákov, reprint pôvodiny z r.

1944 Kubko Goral, Bratislava 1997, s. 57-61.

Ľudské práva v teórii a v praxi

Pavol Janík

Všeobecná deklarácia ľudských práv vznikla ako reakcia na

hrôzy, ktoré sa stali počas druhej svetovej vojny. Prijalo ju Valné

zhromaţdenie OSN 10. decembra 1948. V tom čase mala OSN 56

16

členov: 48 hlasovalo za jej prijatie, nikto nehlasoval proti, 8 členov

sa zdrţalo – Bielorusko, Poľsko, Saudská Arábia, Juţná Afrika,

ZSSR, Juhoslávia a Československo.

V súvislosti s prijatím deklarácie sa 10. december stal Dňom

ľudských práv.

Pripomeňme si jej rozhodujúce ustanovenia: Všetci ľudia sa

rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach. Sú obdarení

rozumom a svedomím a majú sa k sebe správať v duchu bratstva.

Kaţdý je oprávnený na všetky práva a slobody bez akéhokoľvek

rozdielu. Kaţdý má právo na ţivot, slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho neslobodno drţať v otroctve alebo v nevoľníctve. Nikto

nesmie byť podrobovaný mučeniu alebo krutému, neľudskému či

poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Všetci sú si pred zákonom

rovní a majú právo na rovnakú zákonnú ochranu bez akejkoľvek

diskriminácie. Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, zadrţaný alebo

vyhostený.

Kaţdý, kto je obvinený z trestného činu, má právo byť

povaţovaný za nevinného, kým nie je dokázaná jeho vina vo

verejnom konaní, v ktorom mu boli dané všetky záruky nevyhnutné

na jeho obhajobu. Nikto nesmie byť odsúdený za nejaký čin alebo

zanedbanie, ktoré v čase, keď boli spáchané, neboli podľa

vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Nikto

nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného

ţivota, do rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na

svoju česť a povesť. Kaţdý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj

svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.

Kaţdý má právo na slobodu myslenia, svedomia

a náboţenstva. Kaţdý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu.

Kaţdý má právo na slobodu pokojného zhromaţďovania sa a

zdruţovania. Nikto nesmie byť nútený stať sa členom nejakého

zdruţenia. Kaţdý má právo zúčastňovať sa na vláde svojej krajiny

priamo alebo prostredníctvom slobodne volených zástupcov.

17

Kaţdý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne

zabezpečenie a nárok na to, aby národným úsilím aj medzinárodnou

súčinnosťou a v súlade s organizáciou a s prostriedkami príslušného

štátu mu boli zaručené hospodárske, sociálne a kultúrne práva

nevyhnutné pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti.

Kaţdý má bez akejkoľvek diskriminácie nárok na rovnaký plat za

rovnakú prácu. Kaţdý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane

rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej

dovolenky. Kaţdý má právo na ţivotnú úroveň zabezpečujúcu jemu i

jeho rodine zdravie a blahobyt. Materstvo a detstvo majú nárok na

osobitnú starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či uţ sú zrodené v

manţelstve či mimo neho, majú rovnakú sociálnu ochranu.

Kaţdý má právo na vzdelanie. Vzdelanie má byť bezplatné,

aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie má

byť povinné.. Vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej

osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným

slobodám. Má pomáhať vzájomnému porozumeniu, znášanlivosti a

priateľstvu medzi všetkými národmi a skupinami – rasovými aj

náboţenskými, ako aj k rozvoju činnosti Organizácie spojených

národov pre zachovanie mieru.

Kaţdý má právo slobodne sa zúčastňovať kultúrneho ţivota

v spoločnosti, uţívať plody umenia a podieľať sa na vedeckom

pokroku a jeho výdobytkoch. Kaţdý má právo na ochranu morálnych

a materiálnych záujmov, ktoré vyplývajú z jeho vedeckej, literárnej

alebo umeleckej činnosti. Kaţdý má právo na to, aby vládol taký

spoločenský a medzinárodný poriadok, v ktorom by práva a slobody

stanovené v tejto deklarácii boli plne uskutočnené. Kaţdý má

povinnosť voči spoločnosti; jedine v nej môţe voľne a naplno

rozvinúť svoju osobnosť. V tejto deklarácii nič nemoţno vykladať

tak, aby oprávňovalo ktorýkoľvek štát, skupinu, alebo osobu vyvíjať

činnosť alebo dopúšťať sa činov, ktoré by smerovali k potlačeniu

niektorého z práv alebo slobôd v tejto deklarácii vyhlásených.

* * *

18

Nuţ – s odstupom 62 rokov si uţ len poloţme otázku, ktoré

z uvedených ustanovení sa uplatňujú v spoločenskej praxi, najmä vo

vzťahu k takzvaným vzorovým demokraciám, vrátane súčasného

Slovenska, ktorého občania za rovnakú prácu zarábajú

niekoľkonásobne menej ako občania iných krajín a niekoľkonásobne

viac ako obyvatelia väčšiny štátov sveta. Aby sme sa vyhli

najťaţivejším problémom, tak si len pripomeňme, ţe spisovatelia

nekomerčnej literatúry málopočetných národov bez náleţitej štátnej

podpory za svoju tvorivú činnosť nielenţe nedostávajú odmenu, ale

sami financujú publikovanie jej výsledkov.

19

PRIESTOR SLOVA

Obstoja Slovania v globalizovanom svete?

Rok Slovanstva

Dagmar Bollová

Všeslovanská idea mala vţdy pevné miesto v myslení

slovenskej inteligencie od čias národného obrodenia.

Rezonuje v našej spoločnosti aj dnes, hoci v inej podobe, v akej ju

chápal Ľudovít Štúr a Ján Kollár. Dnes majú Slováci vlastný národný

štát, podobne ako Ukrajinci, Bielorusi, Slovinci, Macedónci, a iné

slovanské národy. Je to nový určujúci fenomén v myšlienkových

prúdoch 21. storočia, zaoberajúcich sa ideou vzájomnosti

a kooperácie slovanského sveta.

Slovanstvo - to je veľký svet, vyše tristomiliónové samostatné

kultúrno-politické spoločenstvo, obývajúce rozsiahle územie Eurázie

uţ päť tisícročí, so zatiaľ nevyčerpanými prírodnými rezervami,

vysokým ľudským potenciálom a sľubnou budúcnosťou. Nemecký

filozof Johann Gottfried Herder prisúdil slovanstvu osobitú rolu

v dejinách ľudskej civilizácie, keď napísal: „Slovanom prináleţí

zvláštna humanizačná úloha v dejinách ľudskosti“. Dnes nejde

o skúmanie, či sa slovanský ţivel priblíţil tejto vízii filozofa 18.

storočia, ale o to, ako slovanstvo obstojí v globalizujúcom sa svete.

Urovnať spory.

Týmito ideami sa zaoberal aj jubilejný 10. všeslovanský zjazd

v Kyjeve, na ktorom sa zúčastnilo 351 delegátov zo všetkých

slovanských krajín (okrem Slovinska, Chorvátska, Bosny

a Hercegoviny). Do centra staroslávnej Kyjevskej Rusi delegovalo

Zdruţenie slovanskej vzájomnosti (ZSV) deväťčlennú skupinu

20

predstaviteľov slovanského hnutia v Slovenskej republike. Je

prísľubom do budúcnosti, ţe v nej boli aj traja mladí zástupcovia

Slovenského hnutia obrody.

Vo vystúpeniach rezonovali ostré protesty proti snahám

amerikanizovať slovanský i ostatný svet, proti „šíreniu demokracie“

zbraňami NATO, proti nezmyselnej propagande vytvorenia

unifikovanej, multikultúrnej civilizácie. Súčasne zazneli výzvy na

novú kvalitu vzťahov, potreba urovnať všetky doterajšie spory

a nedorozumenia generálnym pardonom. Návrhmi na konkrétne

riešenia mnoţstva otázok v slovanskom obrodnom procese bola

naplnená práca pätnástich sekcií, v ktorých naša delegácia

prezentovala viacero ponúk na spoluúčasť pri ich uskutočňovaní.

V záujme posilnenia snáh o znovuzjednotenie Slovanov sme

predloţili Magnu chartu slovanských národov, obsahujúcu aj pasáţ

o generálnom pardone. Vo vedomí, ţe zjednocovacie úsilie národov

bez súčinnosti a podpory vlád a parlamentov má málo predpokladov

na úspešnú realizáciu, sme navrhli regulárne stretnutia prezidentov

slovanských štátov, iniciatívnu spoluprácu našich národov v oblasti

umenia a kultúry, koordináciu práce vydavateľstiev, reedície

významných diel slovanských autorov a kultúrno-vzdelávacie

aktivity mládeţe.

Spoločné korene.

Kyjevský zjazd schválil stanovy Medzinárodného slovanského

výboru a zvolil prezídium. Pre jeho ďalšiu činnosť bolo prijaté

rozhodnutie o zintenzívnení činnosti Medzinárodného spoločenského

tribunálu na ochranu cti a dôstojnosti slovanských národov, práv

a slobôd Slovanov v súčasných podmienkach aj o podpore návrhu

Medzinárodného verejného tribunálu národov Európy na odsúdenie

zločinov proti mieru a ľudskosti. Prezídium MSV má tieţ pripraviť

projekt jednotného ekonomického priestoru, ktorý by zahŕňal všetky

slovanské krajiny.

Rast slovanského povedomia a hrdosti na spoločné korene

posilnili na 10. všeslovanskom zjazde aj najnovšie archeologické

21

objavy v zauralských stepiach. Rekonštrukcie nájdených kostier

a tvárí dokazujú, ţe etnikum Áriov, v praslovančine „ľudí zeme“ (ár

= zem), tvorilo základ našich spoločných slovanských predkov. Toto

etnikum migrovalo aţ po Jenisej a Altaj ešte pred vznikom slávnej

civilizácie egyptských pyramíd.

Ľudovít Štúr o budúcnosti Slovanov napísal: „Z tejto temnej noci,

keď všetci na seba vospol pozabúdali, iba kedy-tedy zaznie, sťa zo

sna, hlas pripomínajúci náš spoločný pôvod. A je to hlas, v ktorom

spiace ľudstvo začuje ducha slovanstva“. Ak sme odhodlaní zotrvať,

zachovať slovanský etnos, potrebujeme jasné vedomie o sebe,

musíme vedieť kde je naša zem, naši hrdinovia, naše svätyne,

musíme cítiť, ţe kaţdý z nás je iba čiastočkou obrovského

spoločného organizmu. Preto 10. všeslovanský zjazd vyhlásil rok

2011 za Rok Slovanstva.

In. Extra plus 2011,február

Spolu sme neporaziteľní

Vyhlásenie 10. všeslovanského zjazdu: Slovania, nášho víťazstva

sa nevzdáme!

Ľudstvo si 2. septembra pripomenulo 65. výročie skončenia druhej

svetovej vojny. Z 50 miliónov jej obetí pripadlo 35,3 miliónov na

občanov slovanských štátov. Taký je smutný výsledok ďalšej

nemeckej agresie na východ. Jej inšpirátor a organizátor Adolf Hitler

vyhlásil: „Cieľom východnej politiky, ak sa na ňu pozeráme

z hľadiska perspektívy, je vytvoriť vo východnom priestore

územie na usídlenie asi sto miliónov ľudí nemeckej rasy.“

Plán: Vyhnať 31 miliónov

Genocídu slovanských národov uskutočňovalo hitlerovské

Nemecko na základe Generálneho plánu Ost. Predpokladal

vysídlenie asi 31 miliónov ľudí z Poľska a západnej časti

Sovietskeho zväzu a na tieto územia sa malo presťahovať desať

22

miliónov Nemcov. Ostatné obyvateľstvo by čakalo ponemčenie.

Desiatky miliónov ľudí plánovali hitlerovci presídliť na západnú

Sibír, na Severný Kaukaz, do Juţnej Ameriky a do Afriky.

O politike voči ruskému ľudu bol Generálby plán lakonický:

„Reč je nielen o rozbití štátu so sídlom v Moskve. Podstata je

skôr v tom, aby boli rozdrtení Rusi ako národ, rozprášiť ich.“

Pre tento cieľ sa rátalo s „rozdelením území, obývaných Rusmi, na

rôzne politické regióny s vlastnou správou, aby v kaţdom z nich bol

zabezpečený oddelený národný rozvoj.“

Generálny plán Ost sa stal základom Generálneho

kolonizačného plánu, jeho súčasťou boli tieţ otázky úplného

ponemčenia Čechov, obyvateľov Alsaska, Lotrinska a severného

Slovinska a vyhnanie Luţických Srbov zo Saska.

Príklady masového hrdinstva

Uskutočniť tieto plány, plné nenávisti voči všetkému

ľudskému, sa nepodarilo. Do boja proti agresorom povstali starí i

mladí. „Všetko pre front! Všetko pre víťazstvo!“ – s týmito heslami

ţili sovietski ľudia v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny. Bitka pri

Moskve, stalingradská bitka, boje na Kurskom oblúku, prerazenie

blokády Leningradu, oslobodenie Ukrajiny, Bieloruska, Balkánu,

Poľska, Československa – to sú etapy ťaţkej cesty k víťazstvám,

ktoré dali svetu príklady masového hrdinstva. Na tejto

nepredstaviteľnej ceste stratil Sovietsky zväz 27 miliónov ľudí,

Poľsko 6 028 000, Juhoslávia 1 706 000, Československo 360 000 a

Bulharsko 113 570 ľudí. Z 5,75 milióna sovietskych vojnových

zajatcov bolo do 1. mája 1944 aţ 3,3 milióna zversky umučené a

zavraţdené v pekle fašistických koncentračných táborov. Ak pred

vojnou na sovietskom území, okupovanom neskôr Nemcami, ţilo 88

miliónov ľudí, tak oslobodenia sa doţilo iba 55 miliónov ľudí, čiţe o

33 miliónov menej, z toho v mestách sa z 25 miliónov ľudí doţilo 10

miliónov a na dedinách zo 63 miliónov zostalo 45 miliónov.

23

Vyše 600 divízií bolo rozdrvených

Ţiaľbohu, čím ďalej sa vzďalujeme odo Dňa víťazstva, tým

viac sa bývalí spojenci pokúšajú preniesť ťaţisko boja s fašizmom na

svoju stranu. Hoci na východnom fronte z desiatich nemeckých

vojakov našlo svoju smrť na slovanskej pôde osem, tvrdošíjne sa

presadzuje mýtus, ţe o osude mieru sa nerozhodovalo v Európe, nie

na sovietsko-nemeckom fronte, ale v Tichom oceáne.

Červená armáda, poľské vojsko, československý armádny

zbor, jednotky juhoslovanských partizánov a Bulharskej ľudovej

armády rozdrvili 607 divízií fašistického bloku. Anglo-americké

vojská v severnej Afrike a v západnej Európe zničili 176 divízií.

Víťazstvo nad hitlerizmom je výsledkom spojenia síl hnutí

odporu. Na víťazstve nad hitlerovským Nemeckom a jeho satelitmi

sa významným spôsobom podieľalo aj medzinárodné slovanské

hnutie. Zrodilo sa v júni 1941 v Spojených štátoch. Milióny ľudí,

pochádzajúcich zo slovanských štátov, vytvorili Americký slovanský

kongres, aby napomohli oslobodeniu svojich vlastí, znásilnených

hitlerovcami a ich pomocníkmi. Významnú zjednocujúcu úlohu

zohral Všeslovanský výbor v Londýne, slovanské organizácie Juţnej

Ameriky, Austrálie, Nového Zélandu a iných krajín.

Prečo sa chytil pera Gundorov

Koordinačným centrom medzinárodného slovanského hnutia

sa stal protifašistický Všeslovanský výbor, vytvorený v roku 1941

v Moskve. Organizoval rozhlasové mítingy, ktorých priebeh sa

tlmočil v 26 jazykoch do všetkých krajín a kontinentov, pripravoval

články a iné materiály, ktoré distribuovala Sovietska informačná

agentúra (Sovinformbyro) do celého sveta, podieľal sa na formovaní

slovanských vojenských oddielov a partizánskych jednotiek. Vďaka

neúnavnej činnosti členov výboru sa slovanské bratstvo v zbrani stalo

základom internacionálneho bojového priateľstva.

Tieto hrdinské stránky našej histórie sú, ţiaľbohu, potláčané

vinou rozličných politických a ideologických mód. Generálporučík

24

A.S.Gundorov, predseda Všeslovanského výboru, vo svojich

spomienkach napísal:

„Chytil som sa pera preto, lebo v početných vydaniach o

Veľkej vlasteneckej vojne, historici neprikladajú tejto primeraný

význam. Zdá sa mi, ţe mlčať o slovanskom hnutí, ktoré sa tak

široko rozvinulo v druhej svetovej vojne, znamená vzdať sa

veľkých zásluh vlasteneckého počinu, vzdať sa toho, čomu dával

Sovietsky zväz takú výraznú prednosť pri rozvoji ľudového

hnutia odporu. Znamená to zniţovať jeho význam, ktorý malo

pre výsledky oslobodeneckých bojov v slovanských krajinách.“

Revanšisti prepisujú históriu

Výsledky podobného potláčania faktov sú zrejmé. Revanšisti

všetkých farieb dnes prepisujú históriu a výsledky vojny podľa

svojich potrieb, pokúšajú sa rehabilitovať strašné zločiny nacistov,

stavajú do jedného radu agresora a jeho obete, napomáhajú obnovu

ideológie, ktorej úlohou je rozbíjať slovanský svet. V záujme toho sa

rozširujú povesti, ţe myšlienka slovanskej vzájomnosti je zabudnutý

mýtus, ţe Rusi, Bielorusi a Poliaci nie sú Slovania, ţe Chorváti patria

k nemeckým kmeňom a Bulhari k tureckému svetu.

Pod nátlakom protivníkov slovanskej jednoty bola odloţená

myšlienka spoločenstva nezávislých slovanských štátov, znova

obnovená v roku 1945. Následne sa postupne likvidovali sily, stojace

na stráţi hodnôt slovanského sveta – Vrašavská zmluva, Sovietsky

zväz, Československo či Juhoslávia. Vojská NATO prepadli

Juhoslovanskú zväzovú republiku, ktorá neohrozovala ani jeden zo

štátov Severoatlantického paktu.

Polabskí Slovania ako varovanie

Proces likvidácie politických štruktúr slovanského sveta

pokračuje. Slovanské štáty sú jeden po druhom vťahované do

Európskej únie, kde ich čaká asimilácia a rozptýlenie v nemeckom

svete, ako sa to stalo národom a kmeňom Polabských Slovanov.

Preţili iba tí, ktorí si zachovali vernosť tradíciám predkov.

25

Slovanská myšlienka prešla drsnými skúškami v celom

priebehu tisícročia. Jej ţivotaschopné zdroje s v plnej sile presadidi

v grunwaldskej bitke s kriţiakmi, bola zakalená vo vyhni druhej

svetovej vojny, v ktorej zvolanie „bratia Slovania!“ znelo i v prvej

línii frontových bitiek, i v tvrdých vzdušných súbojoch,

v partizánskych oddieloch protihitlerovskej Európy, i na

zhromaţdeniach ľudu v Spojených štátoch, Anglicku, Austrálii a

v ďalších krajinách. Toto zvolanie sa rozoznelo aj vtedy, keď volalo

o pomoc Slovenské národné povstanie, Májové povstanie českého

ľudu a tieţ povstanie varšavské. Vo varšavskom povstaní sa

preslávila prvá divízia Poľského vojska Tadeusza Kościuszka pod

velením člena Všeslovanského výboru generála Zigmunda Berlinga,

bojujúca v radoch armády Konstantina Rokossovského.

Výzva k ústavným činiteľom

Delegáti 10. všeslovanského zjazdu, váţiac si

nedotknuteľné výsledky krymskej a postupimskej konferencie,

rozsudkov norimberského tribunálu, Charty OSN,

medzinárodných dohôd odsudzujúcich fašizmus, vyzývajú

prezidentov, parlamenty a vlády slovanských štátov - Bieloruska,

Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čierenj Hory, Česka,

Chorvátska, Macedónie, Poľska, Ruska, Slovenska, Slovinska,

Srbska a Ukrajiny, aby spájali svoje úsilia v boji za zachovanie

ideálov nášho víťazstva nad nemeckým fašizmom, proti

prekrúcaniu histórie a proti revízii výsledkov druhej svetovej

vojny. Poţadujú, aby sa prijali opatrenia proti oslavovaniu

nacistických vojnových zločincov a ich pomáhačov a tieţ proti

poškodzovaniu čestných pohrebísk a pamätníkov, venovaných tým,

čo padli v boji proti fašistickým okupantom.

Máme spoločnú úlohu zachovať historikom pravdu o boji

slovanských národov s fašizmom v celej jej škále, zoči-voči našim

potomkom. My všetci sme povinní stráţiť odkaz tých, ktorí padli za

slobodu a nezávislosť slovanských národov a preto vyzývame

26

všetkých našich rovesníkov, aby ďalej hrdo niesli zástavu víťazstva.

Skúsenosti druhej svetovej vojny ukázali, ţe spolu sme

neporaziteľnou silou. Len spoločenstvo slovanských krajín, o

ktorom snívali naši otcovia a dedovia, spoľahlivo ubráni mierovú

budúcnosť našich bratských národov.

(medzititulky redakcia SV)

19. plenárne zasadnutie Zdruţení slovenskej inteligencie

V naplnenej sále Auditória maxima Právnickej fakulty UK

v Bratislave 8. decembra 2010 sa uskutočnilo v poradí uţ 19.

plenárne zasadnutie Zdruţení slovenskej inteligencie. V cykle

„Aktuálne otázky slovenskej spoločnosti“ sa členovia SSI KORENE,

SKSI Slovakia plus a Slobodnej rady slovenského národa –

obnovenej SNR tentoraz zaoberali témou „Štátna idea SR“.

Konferenciu otvoril rovnomennou prednáškou akad. mal. Viliam

Hornáček. Prof. JUDr. Milan Čič, DrSc. sa zameral na právne

aspekty štátnej idey SR vo vzťahu k Ústave SR ako strategickému

dokumentu rozvoja slovenského národa. V referáte „Legalita

a legitimita obnovenia samostatnej SR“ sa prof. JUDr. Jaroslav

Chovanec, CSc. zameral na konkrétne štátotvorné kroky pri obnovení

slovenskej štátnej samostatnosti a suverenity. K téme sa prof.

Rastislav Tóth, PhD. vyjadril z hľadiska porovnania štátnej idey SR

s európskou ideou. Na konkrétne opatrenia pri realizácii štátnej idey

SR a podmienky úspešného fungovania nášho štátu v postkrízovom

období sa vo svojej prednáške zameral doc. Ing. Peter Staněk, CSc.

Blok prednášok uzavrel prof. PhDr. Vincent Šabík, CSc. témou

„Národná kultúra ako rezonančný priestor“.

Konferencia schválila záverečné memorandum ŠTÁTNA IDEA

SLOVENSKEJ REPUBLIKY a spolu s ním schválilo plénum aj

27

otvorený list predstaviteľom Európskej únie na tému slovensko-

maďarských vzťahov a poverilo organizátorov, aby tieto dokumenty

zaslali na príslušné inštitúcie.

S listom účastníkov konferencie adresovaným predstaviteľom

Európskej únie, oboznamujeme našich čitateľov v skrátenej podobe:

Váţení predstavitelia EÚ!

Oslovujeme Vás ako predstavitelia slovenskej inteligencie

a občania Slovenskej republiky, váţne znepokojení súčasným

vývojom v Maďarsku, ktorý pokračuje eskaláciou napätia na báze

etnickej neznášanlivosti. Sme pobúrení verejne proklamovanými

poţiadavkami, ale aj konkrétnymi legislatívnymi opatreniami

Maďarska, ktoré zavádzajú do medzinárodného práva princíp

exteritoriality, čím ohrozujú suverenitu, integritu a územnú celistvosť

nášho štátu a aj ďalších svojich susedov.

Cieľom súčasného vývoja v Maďarsku, demonštrovaného

neustálymi provokáciami (propagácia máp zaniknutého Uhorska,

verejná prezentácia štvavých revizionistických videoklipov,

neohlásený vstup prezidenta MR na územie Slovenskej republiky...),

demonštráciou sily (maďarské gardy), ale aj svojou politikou na

najvyššej štátnej úrovni je revízia výsledkov 1. a 2. svetovej vojny,

čiţe systému mierových zmlúv, ktoré po roku 1945 zabezpečili

Európe dosiaľ najdlhšie trvanie mieru v jej histórii!

Historická skúsenosť s prejavmi maďarskej politiky

opodstatňuje naše váţne obavy a znova jednoznačne potvrdzuje, ţe

tzv. balkánsky spôsob násilného riešenia problémov sa začína

v Budapešti a Maďarsko je sústavne nebezpečným zdrojom napätia

a častej agresie v stredoeurópskom priestore.

Pretoţe sme zároveň občanmi EÚ, obraciame sa na Vás

s dôverou, ţe nami predloţené fakty a argumenty pochopíte

a zaujmete k nim prislúchajúce stanovisko v súlade s Vami

proklamovanou zásadou priateľskej mierovej spolupráce štátov EÚ

ako rovnoprávnych a rovnocenných partnerov.

28

Prvým štátnym útvarom našich staroslovenských predkov,

potvrdeným aj franskou tzv. Fredegarovou kronikou, bola Samova

ríša, ktorá vznikla v roku 623. Po nej si naši predkovia zaloţili v 9.

stor. svoj ďalší štát, nazývaný tieţ Veľká Morava .Jej nástupníckym

štátom bolo Uhorsko – Hungaria, ktorý vznikol v 10. stor. ako

mnohonárodný štát Chorvátov, Maďarov, Rumunov, Rusínov,

Slovákov, Srbov a ďalších národností. Občania nemaďarskej

národnosti tvorili v uhorskom štáte aţ do jeho rozpadu v roku 1918

výraznú početnú väčšinu. Tento mnohonárodný štát však bol – najmä

od polovice 19. storočia - mocensky ovládaný predstaviteľmi

menšinového maďarského etnika.

Je všeobecne známe, ţe Maďari sa sústavne pokúšajú

privlastniť si všetku tvorivosť nemaďarských národov v Uhorsku

a prezentovať nimi vytvorené hodnoty ako „maďarský kultúrny

prínos“. Od roku 1895 - keď sa konal Národnostný kongres

nemaďarských národov Uhorska či z „Ohradenia sa Rumunov,

Srbov a Slovákov ohľadom milenárnej slávnosti“ v roku 1896 proti

falšovaniu historickej pravdy a manipulácii s vedomím Európy

a sveta zo strany Maďarov vo vtedajšom Uhorsku si uţ Európa

vypočula stovky a snáď aj tisícky stanovísk, vyhlásení, memoránd

a petícii... upozorňujúcich na agresívne a deštrukčné konanie

Maďarov v stredoeurópskom geopolitickom priestore. Maďarský

ţivel si však uzurpoval moc v Uhorsku a prezentoval ho ako

výhradne „maďarský štát“.

Vinou šovinistickej ideológie a hlavne vinou násilne

vnucovanej maďarizácie, ktorej zámerom bolo premeniť Uhorsko na

etnicky „čistý“ maďarský štát, ale tieţ pre neschopnosť maďarskej

vládnucej vrstvy riadiť štát civilizovaným a demokratickým

spôsobom, sa zaostalé polofeudálne Uhorsko – kultúrnou Európou

oprávnene označované ako „väzenie národov“ – v roku 1918

rozpadlo.

Po poráţke tzv. Centrálnych mocností, kde Uhorsko ako

agresor stálo na strane porazených, sa – podľa prirodzeného práva

29

národov na sebaurčenie a v zmysle 14 bodov Deklarácie prezidenta

USA Woodrova T. Wilsona - Česi, Chorváti, Rumuni, Slováci, Srbi,

ale aj Maďari a Rakúšania emancipovali a vyhlásili svoje nezávislé

štáty. Hranice štátov týchto národov boli určené mierovými

zmluvami v rokoch 1918-1920.

Maďarská republika ako národný štát Maďarov a na území

Maďarska ţijúcich etnických menšín po prvý ráz v dejinách vznikla

16. novembra 1918 ako jeden z nástupníckych štátov po rozpadnutej

mnohonárodnej habsburskej monarchii Rakúsko-Uhorsko. Hranice

Maďarskej republiky so susednými štátmi boli definitívne určené aţ

6. júna 1920 „Trianonskou mierovou zmluvou“, podpísanou

predstaviteľmi Maďarska ako záväzný medzinárodnoprávny

dokument. Okrem vymedzenia hraníc bol „Trianonskou mierovou

zmluvou“ stanovený a zostáva pre Maďarsko trvalo platný a navyše

aj Paríţskou mierovou konferenciou v roku 1946 opätovne

kodifikovaný zákaz akejkoľvek revizionistickej činnosti. Spolu

s ním bola Maďarsku uloţená povinnosť rozpustiť všetky politické,

vojenské alebo polovojenské organizácie fašistického charakteru.

Aký bol vývoj prvého maďarského národného štátu –

Maďarskej republiky, ako Maďari plnia mierové a iné medzinárodné

zmluvy, ako rešpektujú suverenitu iných štátov a ako dodrţiavajú

princíp reciprocity ako základu medzinárodného práva, ktoré je

nevyhnutnou podmienkou zachovania stability a mieru?

Uţ krátko po vyhlásení Maďarskej republiky sa v nej – 21.

marca 1919 – ujala moci boľševická vojenská diktatúra na čele

s odchovancom ideológie triednej nenávisti a medzinárodným

teroristom Bélom Kúhnom, ktorá vyhlásila Maďarskú republiku rád

(Maďarskú sovietsku republiku) a podľa sovietskeho vzoru

„diktatúry proletariátu“ nastolila krvavý teroristický reţim. Tento

reţim bol vojenskou agresiou prenesený aj na územie Slovenska, kde

maďarskí boľševici spoločne s českými súdruhmi vyhlásili

„Slovenskú republiku rád“ ako zastieraci manéver pre

znovupripojenie Slovenska k Maďarsku a obnovenie Uhorska pod

30

maďarskou nadvládou. Aţ politický tlak veľmocí, Dohody

a vojenský zásah Rumunska donútil maďarských boľševikov, aby sa

stiahli na svoje územie.

Kúhnov boľševický revizionistický reţim, označovaný

historikmi ako „červený teror“, bol v roku 1919 vystriedaný „bielym

terorom“ – fašizoidným, rasistickým, antisemitským a obdobne

revizionistickým reţimom, na ktorého čelo bol armádou dosadený

ako zemský správca – regent Miklós Horthy. Ako obdivovateľ

a neskôr najverenejší ideologický aj vojenský spojenec hitlerovskej

tzv. Tretej ríše bol Horthyho represívny reţim aj horlivým stúpencom

a realizátorom „rasovej nadradenosti“ a etnickej neznášanlivosti, čo

tragicky vyústilo do vraţedného reţimu Ferencza Szálasiho, ktorého

maďarské gardy ako komandá sa na sklonku druhej svetovej vojny

dopustili zverstiev, ktoré nemajú v doterajších dejinách civilizovanej

Európy obdoby. Súčasťou ich hrôzovlády bolo aj kruté vraţdenie

maďarských občanov ţidovského pôvodu priamo v Budapešti na

nábreţí Dunaja a maskovanie tejto genocídy hádzaním tiel

zavraţdených do toku veľrieky (podobne ako v roku 1941

v Maďarmi okupovanej Subotici). Pripomíname, ţe na túto

odsúdeniahodnú tradíciu svojimi symbolmi a zrejme aj cieľmi

nadväzujú aj súčasné „maďarské gardy“.

Tvrdými represiami voči svojim odporcom bol známy aj

povojnový komunistický reţim Mátyása Rákosiho. Priam neľudskou

krutosťou sa zapísala do dejín Európy tzv. maďarská revolúcia

v roku 1956 na čele s internacionalistom Imre Nagyom (členom

boľševického komanda, ktoré vyvraţdilo ruskú cársku rodinu), keď

dav vraţdil a lynčoval priamo na ulici Budapešti bez akéhokoľvek

súdu...!

Zatiaľ posledná maďarská agresia proti svojmu susedovi sa

uskutočnila v auguste 1968, keď vojská maďarského komunistického

reţimu Jánosa Kádára napadli a obsadili juţné Slovensko – takmer

presne na tom istom území, ktoré bolo obsadené horthyovskou

31

okupáciou po tzv. viedenskej arbitráţi v roku 1938 - čím Maďarsko

jasne demonštrovalo svoj trvalý záujem o anexiu územia Slovenska.

V týchto súvislostiach treba povedať, ţe vojenská čiţma

maďarského agresora šliapala po území Slovenska iba v 20.

storočí päťkrát – 1919, 1938, 1939, 1944, 1968 - kým Slovensko

nenapadlo Maďarsko ani jediný raz!

Ako to dokazuje vývoj maďarskej štátnosti a sled reţimov

v Maďarsku, Maďari nemajú ţiadnu demokratickú tradíciu

riadenia štátu. Tento nebezpečný fakt potvrdzuje aj súčasný stav

v Maďarsku, kde dnes takmer totalitne vládne nacionalistická strana

Fidesz na čele s Viktorom Orbánom, podporovaná šovinisticko-

revizionistickým politickým subjektom Jobbik-om!

V záujme objektívnej pravdy treba európskej aj svetovej

verejnosti pripomenúť skutočnosť, ţe Maďarsko je dlhodobo

známe aj svojou drastickou likvidačnou politikou voči

nemaďarským menšinám. Na tento odsúdeniahodný prejav

etnickej neznášanlivosti, hraničiaci s genocídou, s plnou váţnosťou

upriamil pozornosť aj J. E. Alexander Arnot, veľvyslanec SRN

v Maďarsku, ktorý pre denník „Magyar hírlap“ 6. septembra 1993

(príloha) povedal: „...v Maďarsku nielen Nemci, ale aj ostatné

národnosti si nemohli ubrániť svoju identitu a v roku 1944-45

v Maďarsku zatvorili nemecké, po roku 1960 aj slovenské, srbské

a chorvátske školy“. Maďarsko síce cynicky prijalo tzv. menšinový

zákon, ale v praxi ho vôbec neuplatňuje. Zároveň pán veľvyslanec

Arnot dal Maďarsku za vzor „prax počtu maďarských škôl

v susedných štátoch“. Ako to dokazuje aj súčasná situácia urobil tak

márne a Maďarsko je dodnes likvidátorom menšín ţijúcich na jeho

území, čo, okrem iných dokumentov, potvrdzuje aj „Memorandum

Slovákov ţijúcich v Maďarsku v roku 2007“ (príloha). Maďarsko si

naďalej neplní ustanovenia mierových zmlúv z roku 1920 a 1946

a nedodrţiava ani novšie medzištátne zmluvy, nerešpektuje

suverenitu iných štátov, zasahuje do ich vnútorných vecí svojim

zákonodarstvom na princípe exterioritality a odmieta základný

32

princíp medzinárodného práva – princíp reálnej rovnosti

vzájomných vzťahov – reciprocitu. Pričom zauţívanou a často aj

medzinárodným spoločenstvom tolerovanou taktikou Maďarov je:

pre svoje menšiny v zahraničí ţiadať všetko a menšinám na území

Maďarska neposkytnúť nič.

Vierolomnosť Maďarska okrem iného dokazuje aj jeho

nedávne jednostranné vypovedanie – jednostranne nevypovedateľnej

– medzištátnej zmluvy o Sústave vodných diel Gabčíkovo -

Nagymaros, čo posúdil ako protiprávne konanie aj Medzinárodný

súdny dvor v Haagu. Napriek jeho právoplatnému rozhodnutiu, ktoré

je pre obidve zúčastnené strany záväzné, maďarská strana dodnes

nenahradila Slovensku škody, ktoré nám protiprávnym vypovedaním

zmluvy spôsobila. Navyše vznikli aj mnohomiliardové finančné

škody spôsobené Slovensku tým, ţe nás donútili naprojektovať a aj

postaviť náhradný „variant C“ na našom území. Ďalšie nedozierne

hospodárske škody spôsobené Maďarskom v medzinárodnej lodnej

preprave vznikli nepostavením vodného stupňa Nagymaros

a nesplavnením maďarského úseku Dunaja na medzinárodne

dohodnuté parametre.

Je v záujme národov Európy a európskeho integračného

procesu, ale tieţ v záujme samostatného Maďarska, aby jeho

opakovaná agresivita nedestabilizovala región strednej Európy. Preto

treba neodkladne vymedziť Maďarsko do jeho hraníc stanovených

mierovými zmluvami a do ţiaducich civilizovaných spôsobov

vedenia politiky nasmerovaním všetkých jeho síl na prekonávanie

jeho vnútorných politických a hospodárskych problémov. Nastal čas

pravdy, ktorej sa Maďari musia uţ konečne pozrieť priamo do

očí! A sme presvedčení, ţe ten čas pravdy nastal práve v súčasnej

demokratickej Európe. Opäť zdôrazňujeme svoje hlboké

presvedčenie príslušníkov národa tvorcov a nie ničiteľov hodnôt –

EURÓPA POTREBUJE MIER a preto musí včas a účinne zasiahnuť

proti kaţdému, kto ho svojou agresívnou a expanzívnou deštrukčnou

33

politikou ohrozuje! Dnes je to aj veľkomaďarský nacionalizmus

a revizionizmus súčasného reţimu v Maďarsku.

Ako častá obeť rôznych politických aktov namierených

proti našim záujmom – uţ nebudeme rešpektovať ţiadne diktáty

ani arbitráţe poškodzujúce naše národnoštátne záujmy a našu

štátnu integritu či územnú celistvosť! Budeme sa brániť všetkými

dostupnými prostriedkami a v prípade ohrozenia nami vytvorených

hodnôt sa spojíme s kaţdým, kto nám pomôţe ubrániť a zabezpečiť

našu suverenitu!

Dnes je Európa povinná sa uţ konečne poučiť, vypočuť hlas

svojich intelektuálov, nie iba politikov a všetkými prostriedkami

zabrániť, aby sa ďalší svetový konflikt opäť začal tolerovaním -

falošnej „trianonskej traumy“ Maďarska, ktorou Maďarsko

destabilizuje medzinárodné vzťahy a ohrozuje mierovú spoluprácu

národov a štátov Európy a tým aj podstatu a zmysel celého súčasného

európskeho integračného procesu!

Verejné tajomstvá nahlas

Pavol Janík

Mysliteľ Vladimír Mináč koncom roka 1989 dôrazne

upozorňoval, ţe keď sa na verejnosti veľa hovorí o slušných ľuďoch,

tak si máme dávať pozor na peňaţenky. Zrejme si ani on nevedel

predstaviť, ţe nám zdvorilí spoluobčania, ktorí sami seba pokladajú

za spoločenskú elitu a vyvolených nositeľov spiatočného pokroku,

spolu so svojimi zahraničnými partnermi ukradnú nielen hotovosť

z vreciek, ale na dôvaţok aj celý národný majetok. Dnes uţ vieme, ţe

keď sa skloňuje demokracia vo všetkých pádoch, tak si niekto brúsi

zuby, aby si odhryzol z našich základných ľudských práv,

podmienok dôstojného ţivota a ústavných záruk občianskych slobôd.

34

Vzhľadom na chúlostivý charakter skrytých činností kľúčových

orgánov štátu nie je vţdy jednoduché zreteľne odlíšiť definície

pojmov, akými sú tajná sluţba, tajná polícia, spravodajská agentúra

a podobne. Vo všeobecnosti krajiny disponujú ustanovizňami, ktoré

majú právomoci uskutočňovať dohľad a kontrolu nad obyvateľstvom

a majetkom v záujme národnej bezpečnosti, pričom oprávnenia

a povinnosti vládnych inštitúcií môţu byť sčasti verejne známe

a sčasti nie. Určité organizácie pôsobia legálne na vlastnom území

a ilegálne v zahraniční, prípadne v opačnom garde – napríklad

americká CIA má oficiálne poverenie vyvíjať informačné, vplyvové

a paramilitárne operácie mimo USA, ale z mnohých publikovaných

prípadov vieme o šokujúcich projektoch, vrátane testovania

efektívnych metód mučenia končiacich neraz smrťou, vykonávaných

na vlastných príslušníkoch sluţby a ďalších občanoch Spojených

štátov – najmä na unesených bezdomovcoch.

Ak kaţdý úrad má tendenciu ustavične rozširovať a prehlbovať

svoje kompetencie, tak o ústrednej mocenskej byrokracii to platí

viacnásobne, pretoţe sama seba spravidla pokladá za stelesnenie

štátu alebo prinajmenšom za jeho neomylný rozum, ktorý nemusí

nikomu nič vysvetľovať. Rozsah hromadného zasahovania do práv

a slobôd často nadobúda hrozivé dimenzie a monitorovaniu

súkromného ţivota sa nevyhnú ani najvyšší štátni činitelia. Osobitné

napätie medzi proklamovanými a faktickými piliermi štátnej moci

vzniká práve v demokratickom prostredí, kde tieţ skôr špeciálne

sluţby kontrolujú volených predstaviteľov štátu ako naopak, pričom

vţdy vzniká opodstatnená obava zo zneuţívania a prekračovania

zákonmi vymedzených pravidiel, lebo účinné preverovanie konania

ľudí, pôsobiacich v podmienkach konšpirácie, je prakticky nemoţné.

Všetko vyjadruje známa otázka, na ktorú nejestvuje uspokojivá

odpoveď – kto stráţi stráţcov?

Tajná polícia, ktorá sa niekedy označuje aj ako politická polícia,

je agentúrou operujúcou v utajení v záujme ochrany národnej

bezpečnosti proti vnútornému ohrozeniu štátu. Popri činnosti

35

v oblasti vnútorného spravodajstva, ktorému sa v našich končinách

donedávna hovorilo v rusifikovanej slovenčine kontrarozviedka, má

organizácia tohto typu aj oficiálne policajné právomoci, môţe teda

zatýkať a vypočúvať rozličné osoby na základe poznatkov, získaných

z ľudských alebo technických zdrojov. Aby sme sa ustavične

neobzerali do totalitnej minulosti, spomeňme v tejto súvislostí prax

v štátoch, ktoré samy seba označujú ako etalón súčasnej demokracie

– teda Veľkú Britániu a USA, kde majú výkonné oprávnenia britské

Policajné špeciálne oddelenie (PSB – Police Special Branch)

a americký Federálny úrad vyšetrovania (FBI – Federal Bureau of

Investigation).

Väčšina spravodajských sluţieb demokratických krajín oficiálne

nemá policajné právomoci, pretoţe sa tajné organizácie, oprávnené

zadrţiavať a vyšetrovať ľudí, pokladajú za váţne riziko pre

nastolenie totalitného reţimu či aspoň za bezprostredné

nebezpečenstvo uplatňovania politických represií, ale – ako vidieť –

čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi, nehovoriac o tajných

väzniciach CIA po celom svete, či o uţ uvedených hrôzostrašných

pokusoch CIA na ľuďoch.

Aby sme abstraktné teórie overili spoločenskou praxou, pozrime

sa do zákulisia vysokej politiky Spojených štátov, ktoré sa – napriek

aktuálnej svetovej hospodárskej kríze americkej proveniencie –

naďalej povaţujú za jedinú superveľmoc nachádzajúcu sa ešte len na

úsvite svojej veľkolepej dejinnej misie. Neviditeľným dirigentom

USA je spravodajská komunita (IC – Intelligency Community), ktorá

je kooperatívnou federáciou 16 samostatných vládnych agentúr,

vykonávajúcich oddelene i spoločne špionáţne a protišpionáţne

činnosti nevyhnutné pre modelovanie medzinárodných vzťahov,

ochranu strategických záujmov a národnej bezpečnosti.

Uţ len vymenovanie jednotlivých členských organizácii IC pôsobí

impozantným dojmom. Vari najznámejšou a najrozsiahlejšou

výzvednou inštitúciou na svete je ústredná spravodajská agentúra

USA (CIA- Central Intelligence Agency), ktorú by sme pred pár

36

rokmi v slovenčine ovplyvnenej ruštinou označili pojmom rozviedka.

V rezorte ministerstva obrany pôsobí 8 tajných sluţieb – uveďme

aspoň ich skratky: AIA, MI, DIA, MCIA, NGA, NRO, NSA a ONI.

Špionáţny a protišpionáţny úrad ministerstva energetiky má skratku

OICI. Súčasťou ministerstva vnútornej bezpečnosti sú zloţky IA

a CGI. Ministerstvo spravodlivosti zastrešuje agentov FBI a DEA.

Americké ministerstvo zahraničných vecí okrem toho, ţe legalizuje

na ambasádach personál všetkých tajných sluţieb USA (rovnako ako

MZV iných krajín), má aj vlastnú spravodajskú organizáciu INR. Na

odhaľovaní podozrivých peňaţných transakcií a sledovaní

sponzorovania terorizmu sa podieľa špeciálny úrad ministerstva

financií TFI.

Zostúpme však zo závratných výšok svetovej politiky do našich

skromných miestnych pomerov, kde popri tajných sluţbách

globálnych a regionálnych hráčov majú svoj priestor aj naše vlastné

slovenské špeciálne agentúry. Slovenská informačná sluţba (SIS)

predstavuje integrovaný model domáceho a vonkajšieho

spravodajstva. V jej personálnej štruktúre je 51,6 % vysokoškolákov

a 48,4 % stredoškolákov; 65,16 % muţov a 34,84 % ţien;

z vekového hľadiska má 40,01 % príslušníkov SIS 30 aţ 39 rokov,

38,3 % má menej ako 30 rokov, 21,74 % má 40 aţ 49 rokov a 7,95 %

má viac ako 50 rokov. Tieto údaje sluţba zrejme publikovala preto,

aby poukázala na fakt, ţe vek našich vyzvedačov zniţuje

pravdepodobnosť ich profesionálnych skúsenosti spred roka 1989.

Podľa zahraničných zdrojov v SIS pracuje pribliţne 8% bývalých

dôstojníkov Štátnej bezpečnosti, pričom sa moţno oprávnene

domnievať, ţe vzhľadom na ich dlhoročnú prax zaujímajú kľúčové

odborné pozície.

Vzhľadom na to, ţe SIS vyţaduje od vysokoškolských

uchádzačov o pôsobenie v oblasti spravodajskej činnosti znalosť

anglického jazyka v kombinácii s nemeckým, francúzskym, ruským,

arabským alebo srbochorvátskym jazykom, je očividné nielen to, ţe

si slovenský štátny orgán ešte stále nepotrpí na oficiálne rozlišovanie

37

srbčiny a chorvátčiny, ale evidentné je najmä to, ţe v rámci

transatlantickej a európskej spojeneckej komunikácie má hlavné

slovo angličtina (moţno z kontinentálnej zdvorilosti aj nemčina

a francúzština), kým ostatné jazyky (ale asi aj s nemčinou

a francúzštinou) reprezentujú teritoriálne priority pôsobenia SIS.

Takţe na základe medzinárodnej deľby práce (a obmedzených

zdrojov slovenského štátneho rozpočtu) sme pravdepodobne

oslobodení od vyzvedania v exotických ázijských jazykoch

(napríklad v čínštine a vietnamčine, hoci ťaţko uveriť, ţe SIS

nevenuje pozornosť početným komunitám Číňanov a Vietnamcov na

našom území).

V rezorte Ministerstva obrany SR pôsobia dve špeciálne sluţby.

Z niekdajšej Spravodajskej správy Generálneho štábu

Československej ľudovej armády (vojenskej rozviedky) sa sériou

transformácií vytvorila terajšia Vojenská spravodajská sluţba

a z bývalej III. správy Štátnej bezpečnosti (vojenskej

kontrarozviedky) sa vyvinulo súčasné Vojenské obranné

spravodajstvo. Od vzniku slovenských armádnych tajných sluţieb na

verejnosť neprenikli nijaké škandály z ich prostredia, čo svedčí o ich

profesionalite, a podľa zahraničných prameňov je v nich vysoké

zastúpenie skúsených spravodajských dôstojníkov spred roka 1989.

Na Slovensku pôsobí Národný bezpečnostný úrad, ktorý však

nemá charakter spravodajskej sluţby, ale personálneho útvaru

zameraného na ochranu utajovaných skutočností. V pôsobnosti

Policajného zboru SR je niekoľko organizačných zloţiek, ktoré

pouţívajú metódy tajných sluţieb, ide najmä o Úrad na ochranu

ústavných činiteľov a diplomatického zboru (vyvinul sa z V. správy

Štátnej bezpečnosti – teda útvaru na ochranu straníckych a štátnych

činiteľov), ďalej má naša polícia zloţky zamerané na organizovaný

zločin, obzvlášť závaţnú trestnú činnosť, ekonomickú kriminalitu

a finančné delikty (vznikli zo správ ŠtB zaoberajúcich sa

hospodárskou rozviedkou a kontrarozviedkou). Svoje špeciálne

zloţky má aj Colné riaditeľstvo SR.

38

K verejným tajomstvám všetkých spravodajských sluţieb patrí

uplatňovanie informačno-operatívnych a informačno-technických

prostriedkov. Do prvej kategórie patrí sledovanie osôb, výroba

a pouţívanie rozličných fiktívnych oficiálnych listín a dokumentov,

ako aj vytváranie agentúrnych sietí v inštitúciách ich záujmového

pôsobenia – napríklad v diplomacii, v zahraničnom obchode,

v hospodárstve, vo vede a výskume, v kultúre, v médiách, na

daňových úradoch atď. Do druhej kategórie spadá otváranie

a skúmanie obsahu poštových, faxových a e-mailových zásielok,

plošné zaznamenávanie a elektronická analýza telefonickej

komunikácie na základe kľúčových slov, areálové odpočúvanie

vytypovaných miestností, zhotovovanie obrazovej dokumentácie

podozrivých osôb a ich aktivít.

Čo dodať v dusnej aţ stiesňujúcej atmosfére otvorenej

demokratickej spoločnosti? Azda si len pripomínať odkaz

nevšedného prozaika a slobodomyseľného esejistu Vladimíra

Mináča, aby sme sa v nekritickom záchvate liberálneho nadšenia

nepripravili aspoň o niektoré zvyšné znaky osobnej integrity,

nezávislého myslenia a objektívneho pohľadu na skutočnosť.

Spisovateľom k tejto milej povinnosti pribúda aj menej príjemná

úloha verejne obhajovať ideály, ktoré si nemôţeme dať vziať, hoci

ich v akejkoľvek etape vývoja vţdy s veľkou radosťou a úplnou

samozrejmosťou pošliape kaţdá praktická politická garnitúra, vrátane

egoistických intrigánov v súčasných mocenských štruktúrach na

našom nepatrnom malebnom Slovensku.

39

KULTÚRA V TOKU ČASU

Znepokojenie a znepokojovanie

Ján Tuţinský

V najnovšej kniţke Pavla Janíka Hovorca samého seba

(Vydavateľstvo Matice slovenskej, s.r.o. 2010), priblíţil nám autor

svojho kus ţivota príťaţlivo „ťaţkého“. Ale svojským spôsobom

nám rovnako poodhaľuje aj tú stranu tváre našej politiky,

kultúry, štátnosti a ľudskej mizérie, o ktorej by sme radšej mlčali,

keby sme z podstaty profesie nemuseli hovoriť a písať. Úprimne

povedané, bez tejto výbavy, ku ktorej treba pribaliť hudbu

a maľovanie, nijako si neviem Pavla Janíka ako ľudskú bytosť

predstaviť. Z tohto aspektu som sa pri niektorých otázkach čulých

respondentov neraz pobavil, lebo rovnako si neviem predstaviť, aby

sa práve Pavol Janík neocitol tam, kde sa niečo rozhodujúce deje, aby

sa k tomu nevyjadril, aby sa takej veci nedotklo jeho razantne britké

pero, aby ho taká vec nechala na pokoji ako básnika, dramatika,

publicistu a kompletného človeka - humanistu.

Hoci ide o časovo pomerne vzdialené rozhovory, Pavla

Janíka naozaj charakterizujú ako konzistentného tvorcu. Jeho

vyhranená orientácia nie je nikde ani náhodou kolísavá, alebo

protichodná. Pohľad na javy a fakty vývinu našej literatúry, kultúry

a spoločnosti sa časom skôr zostruje a prehlbuje. Hoci o vonkajšom

svete sa to isté povedať nedá. To len potvrdzuje skutočnosť, ba aj

konštatovanie niektorých jeho partnerov v rozhovoroch, ţe autor

vstúpil do literatúry ako intelektuálne a ľudsky pripravený. Teda aj

osobnostne zrelý. S dostatočne jasným konceptom básnika,

dramatika a publicistu, ktorý sa nemusí ohnúť pred kaţdým vetríkom

40

slovenského politikárčenia a kupčenia s dušami. To, čo iných moţno

zlomilo (napríklad pôsobenie v reklamných agentúrach), Janíka skôr

posilnilo. Tam, kde mnohí stratili aj seba, Janík sa znova kreatívne

potvrdzoval, hľadal v sebe nové impulzy a tie jeho tvorbu prehĺbili.

Nielen v poézii, ale aj v dráme a v neposlednom rade aj v jeho

skvelej analytickej publicistike. Pripomeniem tu jeho skvelú analýzu,

ktorá je spojená s názvom štátu, štátnymi symbolmi – teda

s fenoménmi znaku, jeho pouţitím a ideovým zmyslom. Nič

presnejšie som z pera slovenského autora nečítal. Ţiaľ ako sa

sústavne presviedčam nijako sa z tohto analytického materiálu

nepoučili a zrejme ho ani nečítali lídri našich politických strán. Ale

to je jav, na ktorý sme v praxi zvyknutí. Tak či onak cesta, akou

prešiel Pavol Janík prostredníctvom rozhovorov v prítomnej kniţke,

vyzýva nás priamo i nepriamo hlbšie sa zamyslieť nad našimi

vlastnými ţivotmi. Ale aj nad míľnikmi cesty celej spoločnosti.

Odpovede Pavla Janíka sú často tragické, nie kvôli tomu, ţe sú

pesimistické, ale preto, lebo sú satirické! Dobre sa pamätajú, ale keď

sa z nich čitatelia aj spamätajú, nezostáva im vţdy veľa priestoru na

únik z toho, s čím sú nútení ţiť... Je to v prísnom zmysle gogoľovská

stratégia, ale je zušľachtená nehou, kultivovanosťou, ktorú básnik

uprednostňuje pred tvrdosťou fakticky prítomnej reality. Prakticky

všetky odpovede v prítomnej kniţke sú poznačené trópmi. Inak

povedané, sú metaforické a preto ich pokojne môţeme čítať ako keby

sa odohrávali v prítomnosti, hoci vieme, ţe mnohé z nich by dnes

nevyšli, lebo nielen respondenti sa zmenili, ale nevychádzajú ani

noviny, v ktorých boli uverejnené. O to dôleţitejšia je prítomná

kniţka, občerstvujúca mnohé konotácie našich vnútorných premien

a vonkajších zmien.

K týmto váţnym posolstvám spolu s protagonistom

rozhovorov nespochybniteľne patria aj autori rozhovorov.

Neuvádzam ich tu čisto z úsporných dôvodov, lebo ak by som chcel

byť spravodlivý, musel by som uviesť celý obsah knihy. Aj pre nich

aj pre mňa v tejto chvíli je a bolo azda to najpodstatnejšie, priblíţiť

čitateľovi pocity, postrehy, čriepky z bohatého príbehu osobnosti

41

akou je Mgr. art.Pavol Janík, PhD. Ale urobiť to naozaj poriadne

môţe len kniţka Hovorca samého seba. Hovorím to s pocitom istého

nezakončenia týchto zopár postrehov, ale súčasne ma k tomu

oprávňuje povaha rozhovoru, v kaţdom totiţ zostáva niečo, čo sme

chceli, ale nikdy nepovedali vtedy, keď sme chceli!

Marie Formáčková

V HLAVNÍ ROLI GUSTÁV HUSÁK

BVD a Futura, Praha 2009

Zmes faktov a mýtov

Na televíznych obrazovkách sa v roku 2008 objavil

ambiciózny filmový projekt V hlavní roli Gustáv Husák, pri ktorého

tvorbe sa stretli Michal Kubala a Robert Sedláček v spoločných

pozíciách autorov námetu, scenáristov i reţisérov. Uvedené

audiovizuálne dielo sa štandardne označuje ako dokumentárne, hoci

jeho súčasťou sú fragmenty z kontroverznej divadelnej hry Viliama

Klimáčka Dr. Gustáv Husák (Väzeň prezidentov – prezident väzňov)

z repertoáru bratislavskej bombasticky sa preceňujúcej scény Aréna.

Podľa pertraktovanej snímky vznikla kniha Marie

Formáčkovej V hlavní roli GUSTÁV HUSÁK s podtitulom Tragédie

jednoho osudu (nakladateľstvá BVD a Futura, Praha 2009), ktorú

rámcuje charakteristický citát z komentára Ferdinanda Peroutku,

známy z vysielania Rádia Slobodná Európa v roku 1969: „Pán Husák

má mnoho nepriateľov a niektorí z nich azda majú pravdu. Ale nikto

z nich neupiera jeho osobnosti to, čo sa nazýva formát. Tento formát

pozostáva zo silnej vôle a nepochybnej inteligencie“. Prílohou

kniţnej publikácie je DVD s pôvodnou filmovou snímkou.

Najproblematickejším postupom uplatneným vo filmovej

i v kniţnej podobe, je fúzia autentických výrokov reálnych

42

historických osobností a ţijúcich pamätníkov s replikami postáv

dramatickej fikcie Viliama Klimáčka. Pri tejto príleţitosti sa musím

vrátiť k svojej poznámke publikovanej uţ v roku 2007, keď mediálny

priestor Slovenska ovládla gigantická kampaň propagujúca

inscenáciu Klimáčkovej hry s podtitulom Väzeň prezidentov –

prezident väzňov. Poukázal som vtedy na fakt, ţe Gustáv Husák bol

väzňom troch prezidentov, ale prezidentom bol pätnástich miliónov

občanov. Ani autor hry nebol počas pôsobenia G. Husáka vo funkcii

prezidenta väzňom, ale oficiálne publikujúcim mladým

spisovateľom.

Pokiaľ ide o objektívne hodnotenie dozaista veľmi zloţitej i

protirečivej témy, akou je osud prezidenta JUDr. Gustáva Husáka,

som v tom čase odporúčal záujemcom štúdium archívnych

materiálov sovietskej zahraničnej rozviedky, ktoré v roku 1999

publikovalo londýnske vydavateľstvo Allen Lane The Penquin Press.

Podľa nich styčná kancelária KGB v Prahe bola Dubčekovým

odstúpením nadšená, ale súčasne sklamaná jeho nástupcom

Gustávom Husákom, ktorý bol roku 1952 uväznený ako údajný

trockista a "burţoázny nacionalista". "Deväť rokov vo väzení," hlásil

KGB z Prahy, "poznamenalo jeho psychiku, čo sa prejavuje

predovšetkým v bezdôvodnej zhovievavosti k očividným

nepriateľom politiky KSČ."

Styčná kancelária KGB tieţ centrálu informovala, ţe vo

vedení KSČ nevládne "nijaká vnútorná jednota" a ţe vedenie je

rozdelené na "internacionalistov" ako Indra, ktorí podporili sovietsku

intervenciu v auguste 1968, a na "realistov" vedených Štrougalom,

ktorí sa proti intervencii stavali, ale neskôr ju prijali ako politickú

realitu. Tieto dve frakcie zvádzali boj o moc a snaţili sa obsadiť

kľúčové miesta v štátnych úradoch a umiestniť svojich stúpencov do

straníckeho aparátu.

V januári 1970 Štrougal nahradil Černíka na mieste predsedu

vlády. Jeden zo zástancov tvrdej línie Miloš Jakeš, šéf Kontrolnej a

revíznej komisie Ústredného výboru KSČ, styčnej kancelárii KGB

43

pravidelne podával hlásenia o postupe čistiek. Indra, ktorého Moskva

pôvodne chcela postaviť na čelo "robotnícko-roľníckej vlády", podľa

styčnej kancelárie KGB "vyčkával na svoju príleţitosť", aby mohol

vzniesť nároky na miesto generálneho tajomníka. Jeho vyčkávanie

bolo márne.

Agenti KGB a sovietski informátori v KSČ aj po sovietskej

invázii a následných politických čistkách naďalej protestovali, ţe si

bývalí reformisti udrţali príliš veľký vplyv na úkor skutočných

priateľov ZSSR. Napríklad Jaroslav Zeman, informátor z

ministerstva vnútra, sa sťaţoval, ţe Štrougal "internacionalistov"

diskriminuje: "Čo je ten Štrougal za človeka? V šesťdesiatom ôsmom

sa pripravoval utiecť na Západ a mal na to uţ i potrebné peniaze a

dokumenty". Podľa neho tí, ktorí dokázali prevliecť kabáty, sa pod

Štrougalovým vedením majú dobre, ale "na tých predstaviteľov, ktorí

spolupracujú so ZSSR v Československej socialistickej republike, je

nazerané zvrchu; pracujú niekde v zabudnutí a nie sú ani povyšovaní,

ani odmeňovaní".

Centrála KGB napriek rozsiahlym straníckym previerkam

stále nebola spokojná s ideologickou čistotou ŠtB. V auguste 1972

hlásil predseda KGB Jurij Andropov Ústrednému výboru KSSZ, ţe

sa "vnútorní nepriatelia" v ŠtB snaţia zabrániť dokončeniu

normalizácie. Ďalšie hlásenie KGB ústrednému výboru v novembri

citovalo sťaţnosti svojich agentov a informátorov z

československého ministerstva vnútra, ţe tu na vedúcich postoch aj

naďalej zostávajú ľudia, ktorí nevzbudzujú politickú dôveru.

KGB tieţ od svojich informátorov dostal početné protesty

proti tomu, ţe zdiskreditovaní predstavitelia Praţskej jari ani ich

rodinní príslušníci nie sú dostatočne perzekvovaní. Viliam Šalgovič,

ktorý v roku 1968 pomáhal sovietskej invázii, sa sťaţoval, ţe deti

"pravičiarskych lídrov" sú stále prijímané na univerzity.

Mnohé hlásenia, ktoré centrála KGB počas obdobia

normalizácie dostávala, sa týkali pokračujúcich zákulisných bojov vo

vedení KSČ. V decembri 1972 sa Jakeš sťaţoval styčnej kancelárii

44

KGB, ţe Husák nariadil odpočúvanie telefónov všetkých členov

predsedníctva ÚV KSČ. Vo februári 1973 Jakeš a ďalší traja

prosovietski prívrţenci (K. Hoffman, A. Kapek, M. Hruškovič) opäť

protestovali proti "pokusom vytlačiť internacionalistických

komunistov z dôleţitých miest".

Koncom roka 1973 na Husákovu ţiadosť začal minister

vnútra Jaromír Obzina s pokusmi poraziť tých "internacionalistov",

ktorí nesúhlasili s Husákovými prezidentskými ambíciami. Podľa

hlásenia KGB z Prahy sa skupina prosovietskych politikov vedená

Hoffmannom, Indrom, Jakešom a Kapkom (všetci boli v tesnom

spojení s KGB a sovietskym veľvyslanectvom) aj naďalej bráni

všetkým snahám obe funkcie spojiť. Vzrastajúca senilnosť prezidenta

Ludvíka Svobodu, ktorý v roku 1968 nahradil Antonína Novotného

vo funkcii hlavy štátu, urobila Husákov zámer uskutočniteľným. V

máji 1975 Dr. Gustáv Husák vystriedal vtedy uţ dementného

armádneho generála Ludvíka Svobodu na najvyššom štátnom poste.

Je iróniou osudu, ţe koncom osemdesiatych rokov v rámci

Gorbačovovej perestrojky práve Miloš Jakeš nahradil Gustáva

Husáka na mieste generálneho tajomníka ÚV KSČ. Ešte väčšou

iróniou je skutočnosť, ţe na mimoriadnom zjazde slovenských

spisovateľov 7. decembra 1989 ako prednostný rečník Verejnosti

proti násiliu ţiadal odstúpenie Gustáva Husáka z funkcie prezidenta

práve Juraj Špitzer, ktorý bol v prvej polovici 50. rokov strojcom

beštiálnej kampane proti "slovenským burţoáznym nacionalistom".

S odstupom dvoch rokov od uvedenia Klimáčkovej

divadelnej hry mi prichodí sucho konštatovať, ţe aj v knihe absentujú

viaceré z práve pertraktovaných podstatných tém, súvislostí,

proporcií a skutočností neodmysliteľne podmieňujúcich pokus

o dokumentárnu reflexiu osudu Gustáva Husáka. A tak autorka

kniţnej publikácie V hlavní roli GUSTÁV HUSÁK – podobne ako

tvorcovia rovnomennej filmovej predlohy – napriek azda úprimnému

úsiliu búrať mýty o významnej štátnickej osobnosti, ako aj napriek

autorizovaným výpovediam dôveryhodných osobností zaťaţujú svoje

45

postupy prezentovaním a generovaním nových sugescií

nezodpovedajúcich realite.

PAVOL JANÍK

Ján Drgonec & Andrej Ferko:

JÁNOŠÍKOVA BANKA

Perfekt, Bratislava 2010

Tragédia komédie

Najnovší umelecký výkon autorskej dvojice Ján Drgonec &

Andrej Ferko Jánošíkova banka (Perfekt, Bratislava 2010) je

originálnym východiskom z bezvýchodiskovej situácie,

neuveriteľným príbehom neuveriteľného príbehu, vynachádzavým

záznamom tragického osudu ich inscenácie Lúpeţ dejín, ktorú v roku

1996 realizovala Slovenská televízia a dodnes ju neodvysielala, hoci

si ju moţno z archívu STV kúpiť ako nahrávku na DVD.

Rešpektovaní spisovatelia v prvotnom dramatickom diele i v jeho

druhotnej kniţnej nadstavbe uplatňujú popri nespornom

humoristickom nadaní aj svoje vedecké špecializácie – právo

a matematiku.

Kým Lúpeţ dejín je duchaplnou fikciou zaloţenou na

teoreticky moţnom absurdnom vývoji udalostí, vyuţívajúcom

slabiny postmodernej spoločnosti a tranzitívnej ekonomiky, skutočné

dlhoročné peripetie spojené s nedosiahnuteľnosťou uvedenia

hotového audiovizuálneho artefaktu na obrazovke verejnoprávneho

elektronického média predstihujú aj najbujnejšiu fantáziu. Napokon –

ako upozorňujú autori – ţijeme v údajne právnom štáte, v ktorom

veľa ţiarivo neprehliadnuteľných úkazov svedčí o opaku –

od koaličnej rady cez špeciálny (medzičasom špecializovaný) súd aţ

po mestské polície.

46

Publikácia má rozsah pribliţne 210 strán, z ktorých asi 80

pribliţuje čitateľom televíznu hru Lúpeţ dejín – ocenenú Literárnym

fondom v roku 1993. Autori konštatujú, ţe počas 90. rokov 20.

storočia systematická pôvodná hraná filmová a televízna tvorba na

Slovensku prakticky zanikla. O uvedený historický kultúrny zločin sa

pričinili všetky relevantné politické sily, ktoré sú dodnes v rozličnej

intenzite a kondícii prítomné na našej spoločenskej scéne.

Audiovizuálna produkcia sa u nás opäť stala výsledkom ojedinelých

aţ náhodných podnikateľských pokusov a projektov, v ktorých

myšlienková závaţnosť výpovede a estetické ambície tvorcov

splošťujú všadeprítomné komerčné kritériá bezduchého ţivotného

štýlu zaloţeného na okamţitej spotrebe a ešte okamţitejšom zisku.

Od realizácie doteraz neodvysielanej televíznej inscenácie

Lúpeţ dejín uplynulo štrnásť rokov. Predchádzajúce totality

zakazovali publikovanie diel niektorých autorov spravidla na obdobie

desiatich rokov. Kapitalizmus priniesol zákazy, ktorých dĺţku uţ

vôbec nemoţno predvídať. Audiovizuálny jazyk sa nepochybne za

vymedzený čas v celosvetovom meradle vyvinul do nových polôh,

ale profesionálna kvalita obrazovo-zvukového stvárnenia nesporne

inteligentnej a invenčnej komédie dozaista nebola a nie je dôvodom

pretrvávajúceho nezaradenia diela do vysielania STV.

A nezodpovedanou otázkou ostáva, dokedy bude absurdný stav

pokračovať.

Pre lepšie pochopenie absolútnej nelogickosti potenciálneho

výkladu a aplikácie právnych noriem autori uvádzajú mnoţstvo

názorných príkladov. Ak sa v Desatore prikazuje, ţe muţ nemôţe

poţiadať manţelku svojho blíţneho, znamená to, ţe ţena môţe

poţiadať manţela svojej blíţnej? Keď sa v pesničke spieva, ţe

„mama v dnešnú noc spí s anjelmi“, treba na autora a interpreta textu

podať trestné oznámenie za ohrozovanie dobrých mravov

propagovaním nezvyčajných sexuálnych praktík vlastnej matky?

Áno, objektívny pokrok nemoţno zastaviť ani v oblasti ľudských

47

práv a – ako pripúšťajú autori knihy v jej závere – lepšie je čítať ako

ţiť.

PAVOL JANÍK

Lubomír Štrougal:

PAMĚTI A ÚVAHY

Epocha a PVS, Praha 2009

Vecne a racionálne

Dlhoročný významný československý politik JUDr. Lubomír

Štrougal zastával viaceré kľúčové pozície v ústrednom mocenskom

aparáte, bol ministrom poľnohospodárstva, ministrom vnútra,

podpredsedom vlády, tajomníkom ÚV KSČ, členom predsedníctva

ÚV KSČ a v období 1970 aţ 1988 federálnym premiérom. V knihe

Paměti a úvahy (nakladateľstvo Epocha a Praţská vydavatelská

společnost, Praha 2009) vecne a racionálne reflektuje najdôleţitejšie

udalosti a okolnosti svojho ţivota a pôsobenia na scéne verejného

diania.

Treba jednoznačne konštatovať, ţe Lubomír Štrougal na

jednej strane odsudzuje tak nezákonnosti v rokoch 1949 aţ 1954, ako

aj inváziu armád spojeneckých krajín Varšavskej zmluvy do ČSSR

v auguste 1968, na druhej strane pozitívne oceňuje misiu JUDr.

Gustáva Husáka, ktorú chápe ako pokus o pokračovanie obrodného

procesu z konca 60. rokov, ale limitovaný podmienkami

okupovaného štátu s výrazne obmedzenou suverenitou. Zasvätene pri

tom poukazuje na skutočnosť, ţe G. Husák pri osobných

rozhovoroch s generálnym tajomníkom Ústredného výboru

Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonidom

Breţnevom opakovane, ale neúspešne ţiadal o stiahnutie sovietskych

vojsk z nášho územia. Veľkou ekonomickou záťaţou pre

Československo bola aj vlastná dvestotisícová armáda, ktorej

redukcia by priniesla okamţité hospodárske a sociálne efekty, ale ani

48

tento zámer sa nepodarilo uskutočniť. (Pre porovnanie – súčasná

Slovenská republika disponuje pätnásťtisícovými ozbrojenými

silami.) Za problematický označuje vôbec proces sovietizácie

Československa, ktoré malo budovať socializmus vlastnou cestou

a s demokratickou podporou obyvateľstva, nie prostredníctvom

násilných metód a ústavného zakotvenia vedúcej úlohy

komunistickej strany.

Autor pokladá negatívne postoje k osobnosti G. Husáka za

nehorázne a navyše neraz národnostne podfarbené. Uvádza, ţe

zhoršujúci sa zdravotný stav štátnika, ktorý bol navyše politickým

väzňom v období stalinizmu, ho postupne viedol k rezignácii

a k určitému stupňu nezáujmu najmä o ekonomickú problematiku.

Autor publikácie upozorňuje na fakt, ţe nelegálne represie

z prelomu 40. a 50. rokov 20. storočia mali popri domácich

vinníkoch svojich dirigentov z radov sovietskych rozviedkových

sluţieb a svoju úlohu v nich zohrali i provokácie zo strany západných

výzvedných orgánov. Konštatuje, ţe Československo od 60. rokov

s určitou publicitou, ale najmä v tichosti naprávalo dôsledky

justičných deformácií a skrivodlivostí, ktorých súčasťou bolo aj

potrestanie zodpovedných osôb.

S mnoţstvom otáznikov odzrkadľuje éru Michaila

Gorbačova, ktorý napriek globálnej popularite mierotvorcu ani počas

svojej historickej návštevy Prahy v apríli 1987 nemienil riešiť

problém prítomnosti sovietskych vojsk u nás. Posledný generálny

tajomník ÚV KSSZ a prvý i posledný prezident ZSSR s detailnou

znalosťou krehkej rovnováhy síl bipolárne usporiadaného sveta nesie

zodpovednosť za stratu medzinárodného postavenia vlastnej krajiny,

ktorá bola dovtedy jednou z dvoch svetových superveľmocí. Svojím

konaním nielen umoţnil, či ovplyvnil, ale priamo zorganizoval

dramatické zmeny aj v ostatných štátoch Rady vzájomnej

hospodárskej pomoci. Mimochodom – Československo bolo v roku

1989 bez zahraničnej zadlţenosti, kým nasledujúce obdobie prinieslo

vznik dlhov v astronomických výškach.

49

S empatiou vníma citlivý vzťah Čechov a Slovákov, ktorý aj

v budúcej historickej perspektíve vníma ako blízky a priateľský.

Chápe, ţe ku konštituovaniu samostatných štátov na báze republík

dvojčlennej československej federácie prispeli politické rozdiely,

vyjadrené aj vo volebných výsledkoch v ČR a v SR. Slovensko si

podľa neho väčšmi uvedomovalo pozitíva svojho sociálno-

ekonomického, vedecko-technického, vzdelanostného a kultúrneho

rozvoja pred zmenou reţimu koncom roka 1989. Napriek tomu

Lubomír Štrougal nevie a zrejme a ani nemôţe prekročiť svoje

stanovisko petrifikované desaťročiami pôsobenia v unitárnej

i federálnej praţskej vláde, čo sa prejavuje i v zjednodušenom

odmietavom postoji k rozdeleniu spoločného štátu, v rámci ktorého

kategoricky kritizuje štátoprávne rozhodnutia politických garnitúr

reprezentovaných Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom.

Z rýdzo subjektívneho hľadiska je zaujímavé, ţe Lubomír

Štrougal sám seba názorovo definuje ako liberála a etnicky sa

označuje za potomka saských baníkov, ktorí sa v 18. storočí presídlili

do stredných Čiech.

Oprávnene poukazuje na nové nezákonnosti

a nespravodlivosti po novembri 1989 – nielen v procese privatizácie,

ale i v polohe doţivotného obmedzovania ľudských práv na základe

lustrácií. Ako niekdajší šéf rezortu vnútra, ktorý riadil aj rozviedku

a kontrarozviedku, zaujíma principiálny postoj k činnosti Ústavu pre

štúdium totalitných reţimov, ktorému denné hlásenie mestského

policajta stačí ako nezvratný dôkaz na medzinárodnú kompromitáciu

svetoznámeho českého spisovateľa ţijúceho vo Francúzsku – Milana

Kunderu. Ako zodpovedný ústavný činiteľ vie, ţe spravodajské

sluţby všetkých moderných štátov sa pripravujú s veľkým

predstihom na krajné moţnosti budúceho vývoja, vrátane

potenciálnych vojnových konfliktov a diverzného pôsobenia v tyle

nepriateľa.

(Dovoľte mi malé odbočenie na ilustráciu spoľahlivosti

lustrácií – teda vypisovania údajov z úradných listín štátnych

50

orgánov. Podľa Obchodného registra Slovenskej republiky bola

PhDr. Dana Podhradská (bytom Kolískova 4 v Bratislave), od 2. 4.

1998 do 24. 10. 1999 konateľkou Vydavateľstva Spolku slovenských

spisovateľov; v skutočnosti na uvedenej adrese býva PhDr. Dana

Podracká, ktorá bola konateľkou pertraktovanej edičnej spoločnosti –

to sú tri chybné písmená v jednom mene, ktoré má v správnej podobe

osem písmen, čo naozaj predstavuje takmer neuveriteľný omyl.

Predpokladám, ţe skreslený údaj nemôţe zmeniť nijaká osoba ani

inštitúcia, pretoţe by išlo o pozmeňovanie autentického archívneho

dokumentu).

Knihu Lubomíra Štrougala treba privítať v kontexte

analogických strategických a analytických pohľadov osobností, ktoré

spoluvytvárali spoločenský pohyb v rozpätí štyroch desaťročí,

pretoţe podobné svedectvá z prvej ruky majú dozaista väčšiu

hodnotu ako neraz trápne i márne úsilia dodatočných vykladačov

histórie, skladajúcich tendenčné obrazy minulosti na báze

interpretácií čiastkových poznatkov či útrţkov administratívnych

záznamov.

PAVOL JANÍK

Karel Sýs & Dušan Spáčil:

ZÁHADY 17. LISTOPADU

BVD, Praha 2010

Uţ je to tu!

Kniha s názvom Záhady 17. listopadu a s podtitulom Svědectví

po 21 letech (BVD, Praha 2010) je vlastne pokračovaním publikácie

svedeckých výpovedí pod názvom Viděno deseti, ktorú čitateľom

pred časom ponúkli Karel Sýs a Dušan Spáčil vo vydavateľstve

Futura. Tentoraz osmička osobností, ktoré majú čo povedať

k novembru 1989, pribliţuje niektoré neznáme momenty známych

udalostí, osvetľujúce dôvody a proces politického i ekonomického

51

prevratu s eufemistickým pomenovaním neţná evolúcia. Čitatelia sa

môţu stretnúť s prednovembrovými disidentmi či odporcami

predchádzajúceho reţimu – Devátým, Jičínskym, Rumlom a Uhlom,

ako aj s vtedajšími významnejšími predstaviteľmi štátnej a politickej

moci – Urbánkom, Hegenbartom i poradcami premiérov Nevařilom

a Sedlákom.

V prípade niektorých protagonistov pretrváva nenávisť

k odlišnému mysleniu (Devátý), pri iných egocentrizmus

(Hegenbart). Zaujímavé je svedectvo P. Uhla, ktorý práve

v novembri zohral mimoriadne významnú rolu, či K. Urbánka, ktorý

sa v hektickom období nečakane stal lídrom bez potrebných

predpokladov. Nemoţno obísť ani rozhovor s anonymným svedkom,

ktorý vie príliš veľa a dosiaľ nechce odhaliť svoju identitu. Zrejme

najväčšmi však zaujmú názory F. Nevařila, o ktoré sa pokúsim

s čitateľmi aspoň čiastočne podeliť.

K prednovembrovej zadlţenosti: „Československo bolo vtedy

vo výbornej kondícii. Štát mal dokonca vyše 85 miliárd Kčs

finančných rezerv, čo v dnešných cenách zodpovedá najmenej

päťnásobku (400 aţ 450 mld. Kč.) Navyše mal asi 107 ton menového

zlata. Ľudia - ako súkromné osoby – boli v podstate bez dlhov.

Hrubý zahraničný dlh reprezentoval asi 500 amerických dolárov na

obyvateľa (dnes v ČR predstavuje 8 000 USD). Celková devízová

pozícia krajiny bola aktívna, hoci niektoré naše pohľadávky

v krajinách tretieho sveta boli ťaţko vymáhateľné“.

K nápadu navrhnúť do funkcie nového prezidenta premiéra

Adamca a k priamej voľbe prezidenta: „Netušili sme, akú mediálnu

búrku tento návrh vyvolá. Občianske fórum si doma ešte ani

nestačilo uvedomiť, aké dôsledky pre vnútropolitický vývoj by táto

kandidatúra mohla mať, keď zo zahraničia unisono na všetkých

kanáloch a vo všetkých hlavných denníkoch svorne vypukla proti

priamej voľbe agresívna a turbulentná kampaň s podivuhodným

odôvodnením, ţe by vlastne išlo o narušenie zásad obnovujúcej sa

demokracie v ČSSR. Dali tak našej malej krajine hneď spočiatku

52

arogantne najavo, ţe s nejakou samostatnou domácou politikou

nemáme rátať. Ţe sa nám povie, čo máme robiť, a sami si nemáme čo

vymýšľať.“

K práci ponovembrovej vlády: „Niektorí noví ministri – najmä šéf

rezortu financií Václav Klaus – sa cítili natoľko povznesení nad

potrebu aspoň určitej disciplíny a organizácie práce vlády, ţe začali

predkladať materiály hoci aj tesne pred rokovaním vládneho

kabinetu, často v kvalite zodpovedajúcej úsloviu: bez ladu a skladu.

Tak vznikol celý rad zásadných nezmyslov a národohospodárskych

nešťastí. Ako príklad uvádzam predovšetkým hneď na začiatku roka

náhle pamätihodné zvýšenie turistického kurzu amerického dolára

z 9.50 Kčs na 38 Kčs za USD.“ Citovať by sa dalo veľa ďalších

pozoruhodných myšlienok, ale tie si dozaista čitateľ v knihe rád

prečíta sám.

JAROSLAV KOJZAR

(preloţil pj)

S P O M I E N K A

Zomrel spisovateľ Milan Ferko

JUDr. Milan Ferko (14. 12. 1929 Veľké Rovné – 26. 11. 2010

Bratislava), uznávaný básnik, prozaik, dramatik, scenárista, autor

literatúry pre deti a mládeţ, prominentný člen a niekdajší predseda

Spolku slovenských spisovateľov, ako aj významný občiansky

aktivista. Absolvoval právo na Právnickej fakulte Slovenskej

univerzity (dnes Univerzity Komenského) v Bratislave (1953).

Postupne pracoval ako redaktor novín a literárnych časopisov:

v rokoch 1951 – 55 redaktor denníka Smena, 1955 – 56 týţdenníka

Kultúrny ţivot, 1956 – 60 šéfredaktor mesačníka Mladá tvorba, 1960

– 69 šéfredaktor Slovenských pohľadov, 1970 – 76 redaktor

Vydavateľstva Slovenských spisovateľ, po roku 1976 profesionálny

53

spisovateľ, od 1993 šéfredaktor Slovenských pohľadov, v rokoch

1994 – 98 sekčný šéf na Ministerstve kultúry SR, od roku 1998

slobodný spisovateľ.

V roku 1968 vydal ostrý protest proti okupácii

Československa, ktorý publikovali v celej demokratickej Európe. Do

augusta 1968 získal viacero ocenení, no potom dvadsať rokov nesmel

byť ani nominovaný. Po novembri 1989 zasa dodrţiaval zásadu, ţe

človek vo vedúcich funkciách sa nemá uchádzať o pocty

a vyznamenania. Jeho práca si však zaslúţi najvyššie ocenenie.

Z všestrannej literárnej tvorby Milana Ferka vyniká najmä rad diel

historickej beletrie a drámy, ktoré majú európske literárne

i myšlienkové parametre a získali si veľký záujem čitateľov u nás

i v zahraničí.

Nemenej závaţná je aj spoločenská angaţovanosť Milana

Ferka v publicistike, v účasti na vytvorení Ústavy Slovenskej

republiky a na činnosti viacerých občianskych zdruţení. Milan Ferko

dva razy zachránil pred zánikom najstarší stredoeurópsky literárny

časopis Slovenské pohľady, zostavil Deklaráciu zvrchovanosti

(1991) a Zákon o štátnom jazyku (1995). Je autorom významných

historických románov Marcus Aurélius, Svätopluk, Matúš Čák

Trenčiansky, Jánošík, Staré povesti slovenské, Veľkomoravské

záhady a mnohých ďalších literárnych diel, ktoré budú dôleţité

udalosti, kľúčové postavy dejín a prelomové okamihy spoločenského

vývoja esteticky pôsobivo sprítomňovať aj budúcim generáciám.

Mgr. art. PAVOL JANÍK, PhD.

tajomník Spolku slovenských spisovateľov

Ťaţkého neľahká cesta

Ján Tuţinský

Ladislav Ťažký zomrel 20.1.2011 v skorých ranných hodinách

po krátkej a ťažkej chorobe vo veku nedožitých 87 rokov. Patrí

54

medzi najvýznamnejšie osobnosti povojnovej generácie slovenských

spisovateľov. Pavol Števček literárny kritik nazval jeho práce

antibibliou vojny.

Budem parafrázovať básnika: Na stole je tisíc nespísaných stránok

/ skôr neţ zloţíš pero/ prekvapí ťa spánok. Pravdaţe mocný a trvalý.

Je to smrť, tentoraz skon veľkého slovenského spisovateľa,

publicistu, dramatika a scenáristu, nášho kolegu Ladislava Ťaţkého.

Jeho cesta do slovenskej literatúry sa začala v roku 1962 zbierkami

poviedok Vojenský zbeh a Hosť majstra Čerta. Nekončí sa ani teraz,

lebo pracoval do posledných dní a v jeho poznámkach sa ešte môţe

skrývať nejedno prekvapenie, posolstvo, tak ako sme boli zvyknutí

pri všetkých dielach jeho naozaj košatej tvorby.

V dielach nášho kolegu je obsiahnutý takmer celý oblúk našej

národnej histórie. Hoci treba povedať predovšetkým to, ţe ho

oslovoval najmä ten jej prvok a ten pohľad na ňu, akým ona

„pretekala“ cez ľudské srdcia. To, čo v nej človeka dvíha, ale i zráţa

na kolená. Práve pre tieto aspekty mal autor nespochybniteľné

i nevídané čitateľské zázemie.

Ladislav Ťaţký bol od prvopočiatkov aţ do posledných chvíľ

moderným realistom, jeho experimenty boli skôr štýlové, vedel sa

zorientovať v modernej próze, aj v reflexii špecifického pohľadu na

súčasný svet. A ten si nezjednodušene skladal aj z vlastnej človečej

skúsenosti, ktorou prešiel a musel prejsť. V tomto zmysle sa jeho

výkon v slovenskej literatúre nedá ani zjednodušiť, ani obísť, hoci

jeho tvorba bola vţdy pod drobnohľadom. Na jeho nové kniţky

čakali nielen čitatelia, ale i my spisovatelia.

Tí, čo ho čítali, budú si musieť toto čítanie zopakovať, tí čo ho

nečítali, budú si ho musieť nanovo objaviť. Svoju hrivnu

v slovenskej literatúre rozmnoţil nebývalou mierou, posilnil vieru

v silu písaného slova, prebudil čitateľa, ktorý sa neuspokojuje

s povrchnými výhonkami slovesnej kultúry. Keď sa s ním lúčime,

pripomeňme si, ţe bol predovšetkým oţivovateľom a pamätníkom

pamäti. Jeho vklad do literárnej svetlice Slovenska je váţny a trvalý.

55

Nech jeho telo prijme preňho drahá slovenská zem. Lúčim sa teda

s tebou, váţený kolega v mene Spolku slovenských spisovateľov,

v mene Literárneho fondu a všetkých, s ktorými si spoluutváral

klenotnicu našej národnej literatúry. Nech ti je zem slovenská ľahká.

Nech tvoje myšlienky naďalej očisťujú náš často zmietaný a málo

kultúrny slovenský ţivot.

Kamenný anjel pochybností

Pavol Janík

Pri príleţitosti 20. výročia úmrtia Miroslava Válka (27. 1.

1991) mi dovoľte pripomenúť moju báseň napísanú v deň jeho

pohrebu.

Osamelý blesk (Miroslavovi Válkovi na cestu): Tak uţ si

vzlietol / k svojim hviezdam / smrti zahryznutý do horiacich vlasov.

// Noc dlhá ako limuzína / nám pláva oproti. // Zomreli vo mne /

predminulé luny, / zhasli sa ruţe, / rozkvitol čierny atrament. // Na

západe svitá / vševidiaci laser / a vševediaci heroín. // Do záhrady

duše prší krv.

Po odchode Miroslava Válka som publikoval aj nasledujúci

článok v časopise Dotyky (č. 5 / 1991):

„Tak je teda mŕtvy / John Fitzgerald Kennedy, / kamenný

anjel kapitalizmu, / metafora, / symbol, / človek!“, napísal v roku

1965 vo svojej legendárnej básni Skaza Titanicu Miroslav Válek.

Tak je teda mŕtvy uţ aj on, kamenný anjel pochybností,

obraz márnosti ľudského snaţenia, výsostný znak človečenského

údelu. Spolu s Milanom Rúfusom v druhej polovici 50. rokov

svojimi debutmi rehabilitovali slovenskú poéziu, postihnutú

smrteľnými dávkami schematizmu a publicistickej rétoriky. Nevedno

kto a kedy sníme podobné šablóny zo súčasného nazerania na

56

uplynulé i plynúce literárne dianie. Ak slovo disident označuje

odporcu oficiálnej mienky, tak Válek ním bol uţ v čase, keď viacerí

dnešní úderníci demokracie nadšene hlásali socializmus – bez

ľudskej tváre a bez výnimky.

Nazdávam sa, ţe práve on je tým prameňom, z ktorého

dodnes vyviera ţivotaschopný prúd modernej slovenskej lyriky.

Vývin nášho básnictva v uplynulých desaťročiach je bez neho

jednoducho nemysliteľný. Nepochybne mal osobnostný vplyv aj na

vznik skupiny konkretistov, ktorá predstavuje ďalšie produktívne

štádium slovenskej poézie i kľúč k neskorším literárnym úsiliam.

Rokom 1968 sa skončila éra Válkových „štyroch kníh nepokoja“ a

nadišiel čas jeho mlčania, keď potichu viedol ministerstvo kultúry

ako významnú, hoci nie neporaziteľnú štátnu inštitúciu. Moţno sa

mu predsa len podarilo čosi zachrániť. Svedectvo o tom by mali

vydať tí, ktorým pomohol. Prvé priniesol básnik a katolícky kňaz

Svetloslav Veigl. Z dlhého ticha sa vyníma najmä Slovo, ktoré vyšlo

v roku 1976. Stráţcom ideologickej čistoty na ňom sústavne všeličo

prekáţalo a prekáţa. Vtedy známa pasáţ o podvodníkoch s

legitimáciou strany, dnes vlastne to isté a ešte poukázania na

politické vraţdy a iné sprievodné znaky slobodného sveta.

Ţivot na tejto planéte, ani na Slovensku sa nezačal v

novembri 1989, ako sa to dakto usiluje tvrdiť. Kamenný anjel

pochybností sedí v nebeskej kaviarni, fajčí jednu od druhej a pozerá

sa na nás chápavými očami. Myslím, ţe by sme mu mali rozumieť –

v našom záujme, aj keď sa história v tomto zakliatom kráľovstve

ustavične opakuje so všetkými chybami a najmä so všetkými

poruchami ľudských charakterov. Nie, Miroslav Válek nie je mŕtvy.

Aj svoju smrť myslel iba ironicky, len tak, akoby náhodou a celkom

mimochodom. V skutočnosti zostal medzi nami. Chvíľu mlčte a

budete počuť, ako vám dýcha za chrbtom, ako vás potichu obchádza

s neviditeľným úsmevom – ostrým ako britva.

A napokon by som v uvedených súvislostiach rád uviedol svoju

báseň, ktorá po prvý raz vyšla v zbierke Niekto ako boh v roku 1998.

57

Múdrejší o tvoju smrť (Miroslavovi Válkovi): Korene vrastajú

do zeme ako rakvy, / operní speváci / zvukomalebne kloktajú na

javisku, / búrka ţenie vlny na breh kaluţe. // To všetko v prvom

okamihu / po zabudnutí na objavenie Ameriky. // Na dne svojej duše

/ si kaţdý opravuje vlastný Titanic. // Nočná obloha sa sype na zem /

ako trblietavý sneh. // A mŕtvi zostávajú s nami, / nemí ako výčitky.

Zomrel významný a populárny spisovateľ

Laco Zrubec

Ladislav Zrubec (4. 10. 1931 Šurany – 25. 2. 2011 Nitra) ,

popredný autor literatúry faktu, prozaik, publicista, člen Spolku

slovenských spisovateľov. Pôsobil ako redaktor viacerých

renomovaných periodík, predovšetkým týţdenníka Ţivot (1972 – 96).

Ťaţisko jeho tvorby predstavujú kniţné tituly, ktorými pribliţoval

čitateľom slovenské dejiny – najmä prostredníctvom významných

historických postáv. O výsledky archeologických výskumov sa

opieral v dielach Poklady zeme (1986). Román Gýmešský hárem

(1990) reflektuje príbehy šľachtického rodu Forgáčovcov. Kolekcia

básní Päť prstov (1991) obsahuje selekciu veršov uverejňovaných

v periodickej tlači. Román Ţofia Bosniaková (1991) zachytáva osud

legendárnej rodáčky zo Šurian. Nasledovali knihy – Osobnosti našej

minulosti od najstarších čias po 16. storočie (1991), Prvý známy bol

Pribina (1994)., Staronitrianske tragédie (1995), Dejiny neprebádanej

Radavy (1997), Vykopaná pravda (1997, spolu s L. Ťaţkým), Starý

kocúr (1998), Hanba (1999), Slávni Slováci sveta (2000), Posledný

hriech, Meditácie, Mohamedán z Ďarmôt (všetky 2001), Zlomený

sen (2002), Kragujevská vzbura, Posledný súboj (obe 2003),

Hrušovské Truhlice, Salaše naše (obe 2004), Ranil ţeny,

Staroslovenské tragédie (obe 2005), Posledný hrdina (2006)

Tajomstvo dotykov (2007), Kontesa Lia, Zomrel na dvakrát (obe

2008). Autor antológií divadelných humoresiek Rozbité okná (1962,

1963), Sedem pádov (1963, 1964), televíznej drámy Rozvod (1972),

58

mnohých scenárov televíznych dokumentárnych diel venovaných

historickým témam. Podieľal sa na zostavení 10 ročníkov literárnych

Almanachov Nitra. V roku 2006 Spolok slovenských spisovateľov

a Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre

usporiadali vedecký Ţivot a dielo Laca Zrubca, z ktorého vyšiel

rovnomenný zborník. Knihy produktívneho spisovateľa Laca Zrubca

si nielen získali nevšedný čitateľský záujem svojou komplexnou

príťaţlivosťou, ale majú aj vysokú hodnotu v rovine literárnych

výrazových prostriedkov a v rámci popularizácie

dôleţitých vedeckých poznatkov.

Česť jeho pamiatke!

Mgr. art. PAVOL JANÍK, PhD.

tajomník Spolku slovenských spisovateľov

59

ZAUJALO NÁS

Hurá na Minsk ?

Bezpochyby: Išlo o pokus vyvolať novú „farebnú revolúciu“

Karel Dostál

Decembrové prezidentské voľby (2010) vyniesli Bielorusko

znova na prvé miesto záujmu svetových masovokomunikačných

prostriedkov, v ktorých predtým po celý rok dominovalo Rusko a

Ukrajina. Ani tentoraz sa však nepodarilo otriasť pevným postavením

Alexandra Lukašenka. Na svoje štvrté prezidentské obdobie bol totiţ

zvolený 80 percentami hlasov pri vyše deväťdesiatpercentnej účasti

voličov.

Pritom scenár bol, rovnako ako pri všetkých

predchádzajúcich pokusoch o „farebné revolúcie“, podporený

značnými dotáciami tvrdých valút do správnych rúk. Nemoţno sa

preto čudovať, ţe dotyční príjemcovia dotácií museli potom na ulici

pred televíznymi kamerami oznámiť svetu na nich spáchané „krivdy

a neprávosti“ a tým spôsobom splatiť aspoň úroky z týchto

inkasovaných pozoruhodných „investícií“.

Nie je totiţ nijakým tajomstvom, ţe uţ v roku 2004 americký

Senát schválil projekt Belarus Democracy Act na finančnú podporu

bieloruskej opozície a ţe aj G.Soros cez svoju nadáciu Open Society

– Georgian Foundation poskytol gruzínskym opozičným silám 42

miliónov a na podporu ukrajinskej „oranţovej revolúcie“ dokonca 65

miliónov dolárov. Aj hnutie „Mladé Bielorusko“ bolo vytvorené a

financované týmto miliardárom z USA.

Oproti tomu sa ľudia len ťaţko z médií dozvedia (hlavne u

nás) o 30percentnom raste bieloruskej ekonomiky za posledných päť

60

rokov, ktorý umoţnil dvadsaťpercentné zvýšenie dôchodkov a

plánované zdvojnásobenie platov lekárov a učiteľov. A uţ celkom

neznámy zostáva prezidentov úspešný a nekompromisný boj

s korupciou v policajných a úradníckych radoch, čo patrí k vysoko

oceňovaným úspechom jeho vnútornej politiky. V tomto smere je

celkom ojedinelým javom napríklad rozsiahla analytická štúdia o

Bielorusku z pera Dr. Petra Bachmaiera z Ústavu pre východnú a

juhovýchodnú Európu vo Viedni, uverejnená v Zeit-Fragen 28.

augusta 2006. Autor v nej uvádza, ţe keď A.Lukašenko vyhral

v roku 2004 prezidentské voľby, ako prezident prevzal moc z rúk

novej oligarchie (!) a zaloţil paternalistickú vládu, ktorú tzv. political

correctniss nazýva diktatúrou. V referende v r. 1996 presadil novú

ústavu (súhlasilo s ňou 70,45% obyvateľov), ktorá mu zaručuje

rozsiahle právomoci. Bielorusko sa odvtedy vyznačuje

hospodárskym rastom, stabilitou a sociálnou istotou. HDP stúpa

ročne o 9 – 10 percent, miera nezamestnanosti je 1,5 percenta a

priemerný príjem obyvateľov sa zvýšil o 16 percent. Aj MMF hovorí

o silnom hospodárskom raste, avšak svoje angaţovanie v Bielorusku

napriek tomu (či práve preto?) zastavil. Základom pozitívneho

hospodárskeho vývinu Bieloruska je totiţ skutočnosť, ţe štát

presadzuje suverénnu hospodársku politiku a nekapituloval ani pred

„globalizáciou“, ani pred podmienkami MMF.

Spôsob ovládania bieloruskej spoločnosti je do istej miery

podobný nášmu tzv. socializmu s ľudskou tvárou, má pre veľkú

väčšinu Bielorusov svoju príťaţlivosť a vidia v ňom tak prijateľnú

súčasnosť, ako aj dobrú budúcnosť svojej krajiny. Platí to hlavne o

materiálne zvýhodňovaných zloţkách štátneho aparátu a o sociálne

pomerne dobre zabezpečených dôchodcoch. Dôleţitým faktorom je

(u nás dnes zriedkavé) vlastenectvo občanov, s ktorým si váţia

mierové úsilie a nezávislosť svojho štátu a jeho samostatnú

zahraničnú politiku. Pre nich je Lukašenko správny a hrdý vlastenec,

ktorý si ctí bieloruské záujmy, tradície i dejiny.

61

O miestami aţ zbesilých reakciách NATO i pomerne

váhavých vyjadreniach Ruska bolo uţ povedané i napísané viac ako

dosť. Isté je však, ţe bieloruskí vládni predstavitelia nezabudli na

skúsenosti s „farebnými revolucionármi“ v Bielorusku i v ostatných

postsovietskych štátoch. Ani od pozorovateľov OBSE sa po záveroch

sumitu v Astane nedalo nič nové očakávať, iba to ich vyhlásenie, ţe

vraj „Bielorusko bude ešte musieť prejsť dlhú cestu, kým bude

moţné povaţovať jeho voľby za slobodné“. Nebolo teda nijakým

prekvapemím, ţe Bielorusko nepredĺţilo úradu OBSE povolenie

s lakonickým a celkom vecným odôvodnením, ţe „na udrţovanie

misie OBSE v Minsku niet nijakých objektívnych dôvodov“.

Pre nás však hlavnou otázkou zostáva, ako sa vyvinú

bielorusko – ruské vzťahy. „Čo sa deje v Bielorusku, to je vnútornou

vecou tejto krajiny“ vyhlásil D.Medvedev, ktorý aţ po šiestich dňoch

pomerne nezvyklou formou formálneho listu zablahoţelal

A.G.Lukašenkovi k volebnému víťazstvu. Dôvodom toho zrejme

bolo, ţe počas minských demonštrácií bolo zadrţaných aj niekoľko

obyvateľov ruskej národnosti. Vcelku je jasné, ţe trhliny, ktoré sa

v uplynulom období vo vzájomných vzťahoch objavili, si vyţiadajú

dlhšie časové riešenie. Avšak výsledky bieloruských prezidentských

volieb vytvárajú predpoklady na pokračovanie všetkého pozitívneho,

čo bolo medzi obidvoma bratskými štátmi vybudované.

(krátené)

Ruské centrum vedy a kultúry: Desať rokov v meste

Naši mladí vedia, ţe sa treba zbaviť predsudkov – napríklad vo

vzťahu k ruštine, ktorej význam v celosvetovom meradle je dnes

neodškriepiteľný. My starší sme sa ju učili povinne, mladí ju

vyhľadávajú – napríklad aj v Ruskom centre vedy a kultúry (RCVK),

ktoré si začiatkom roka pripomína desať rokov pôsobenia v našom

62

meste. Aj to bol dôvod na rozhovor s jeho riaditeľom Alexandrom

Bušujevom.

○Zostaňme ešte pri mladých. Čím predovšetkým ich láka ruské

centrum?

Najmä spomínanou ruštinou. Vyučujú ju výhradne ruskí lektori,

čo je záruka vysokej kvality. Teší nás aj to, ţe prispievame k tomu,

aby slovenskí študenti mohli interne ako štipendisti študovať na

prestíţnych moskovských univerzitách.

Zvyšuje sa aj počet mladých čitateľov a návštevníkov našej

kniţnice, v jej bohatom fonde nájdu nielen klasické knihy, ale

vyhľadávajú aj diela najnovšej ruskej literárnej tvorby. Samozrejme,

poskytujeme aktuálne informácie o kultúre a vedecko-technických

výdobytkoch v Rusku.

○Ruské centrá v súčasnosti pôsobia v takmer 70 krajinách sveta.

Čím sa usiluje vyniknúť bratislavské?

Našu kultúrnu ponuku pripravujeme aj slovenským priateľom

a našim priaznivcom, nielen Rusom ţijúcim v Bratislave. Naše

pozvanie radi prijímajú špičkoví ruskí umelci, ktorí veru nemajú vo

svojich kalendároch voľné termíny. Spomeniem napríklad skvelého

herca Vasilija Lanovoja, známeho z filmu Vojna a mier, či

vystúpenie národného umelca Vladimíra Etuša. Prispievame aj do

programu Bratislavského kultúrneho leta, minulý rok vzbudil veľký

ohlas koncert mladých talentovaných kadetov z Moskvy, podobne

rezonovalo účinkovanie mladého súboru Solvejg v priamom ţivom

televíznom vysielaní.

○ Centrum žije nielen kultúrou, veľa síl venuje aj prezentácii vedy

a ruských odborníkov.

Osobne ma teší najmä nová spolupráca ruských vedcov s vašimi,

konkrétne so Slovenskou akadémiou vied. Zorganizovali sme

konferenciu ruských a slovenských akademikov na tému najnovších

výsledkov súčasných biotechnológií. Konkrétnym výstupom je, ţe

63

prostredníctvom odborných katedier sa do tejto spolupráce zapoja aj

univerzity a mladí vedeckí adepti.

○Tieto dni sú pre RCVK slávnostné. Akými podujatiami si

pripomeniete okrúhle 10. jubileum?

Uţ vo februári ponúkneme koncert špičkových sólistov

v Voroneţského divadla opery a baletu a tieţ vernisáţ výstavy

ruského výtvarníka, člena Medzinárodnej federácie pri UNESCO

Romana Jašina v novej budove SND v rámci premiéry Čajkovského

klasického titulu Onegin, na ktorom sme spolupracovali. V apríli na

svoje prídu priaznivci ruskej kozmonautiky – pri príleţitosti 50.

výročia prvého letu J. Gagarina do vesmíru pripravujeme unikátnu

výstavu. Očakávame aj vzácneho hosťa – Valentinu Tereškovovú,

prvú kozmonautku, ktorá pred desiatimi rokmi otvárala naše

centrum.

Zhovárala sa Anica Škodová

Výstraţná štatistika

František Vnuk

Medzinárodný inštitút mierového výskumu (The Stockholm

Internacional Peace Research Institute) vo svojej výročnej správe

uvádza niekoľké zamyslenia, hodné uverejnenia. Predkladá štatistiku

o tom, koľko jednotlivé štáty vydali na zbrojenie. Nikoho

neprekvapí, ţe na prvom mieste figurujú Spojené štáty. Prekvapí

však suma, ktorú v roku 2009 vydali na zbrojenie: 663 miliárd

dolárov. Druhá veľmoc, ktorá v poradí výsledkov nasleduje za nimi

je Čína. Jej výdavky na zbrojenie činia 98 miliárd, čiţe asi jedna

sedmina tohto, čo vydajú USA.

Keď čitateľ spočíta výdavky nasledujúcich 19 štátov v tomto

zozname, dostane súčet 642 miliárd dolárov. Inými slovami. Spojené

štáty vydali na zbroje o 21 miliárd viac ako ostatných 19 veľmocí

a štátov sveta (Čína, Izrael, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko atď.).

64

Očakávalo sa, ţe prezident Barak Obama zníţi výdavky na

zbrojenie a ušetrené peniaze pôjdu na iné, potrebnejšie účely, ako

zdravotníctvu, školstvo sociálna podpora chudobných vrstiev

amerického obyvateľstva, pomoc tzv. rozvojovým národom

a krajinám v Afrike, v Ázii a v Latinskej Amerike. Nestalo sa tak.

Americký štátny rozpočet na beţný rok 2010, ktorý bol prijatý

a uzákonený v októbri 2009, určil pre ministerstvo obrany

(Department of Defense) čiţe na zbrojenie, o 17 miliárd viac ako

vlani, teda 680 miliárd dolárov. Okrem toho na vojnové výdavky

spojené s operáciami v Iraku a v Afganistane americký kongres

odsúhlasil ďalších 37 miliárd dolárov. K týmto astronomickým

sumám treba ešte prirátať aj rozpočtové poloţky určené pre ďalšie

vojenské a s vojnovými operáciami spojené výdavky (military-

related expenditures outside of Department of Defense), ktoré

predstavujú 319 aţ 654 miliárd dolárov.

Inými slovami: roku 2010 Spojené štáty vydali na zbrojenie aţ

1350 miliárd dolárov. Keď sa to vyjadrí číslami, je to číslica na celý

riadok 1 350 000 000 000 dolárov! Takúto sumu si vie človek len

ťaţko predstaviť. Väčšina týchto peňazí ide do mešcov niekoľkých

jednotlivcov a korporácií, ktoré vyrábajú zbrane a iné vojnové

rekvizity a obchodujú s nimi.

Tu by sa mohlo zavzdychať, na čo všetko by sa tie peniaze mohli

pouţiť. Ale najsmutnejšia tragédia tohto nemravného plytvania

peniazmi spočíva v tom, ţe celá výroba zbraní a zisky z nich nikoho

nerobia šťastnejším. Naopak, sú príčinami predčasnej smrti tisícov

ľudí a zdrojom biedy, smútku a ţiaľu desaťtisícov ďalších.

Nie je pravda, ţe zbrane zaisťujú pokoj. História učí a skutočnosť

dosvedčuje, ţe kde sú zbrane, tam je vţdy pokušenie vyskúšať ich

a vyuţiť ich na smrtonosné ciele.

Studená vojna sa skončila roku 1989. Rozpadla sa veľmoc,

existenciou ktorej sa odôvodňovala výroba atómových zbraní a iných

prostriedkov hromadného ničenia na Západe. Logicky by sa bolo

čakalo, ţe teraz nastane postupné odzbrojenie, ničenie nukleárnych

65

zbraní a rozviazanie vojenských zoskupení ako NATO. Dúfali sme,

ţe prišiel čas, ktorý predvídal prorok Izaiáš, keď ľudstvo „z mečov si

ukuje radlá a zo svojich kopijí viničné noţe.“ Sme však svedkami, ţe

výdavky na zbrojenie rastú, zbrojný priemysel mohutnie, vojenské

aliancie sa rozširujú o ďalšie štáty, vojny sa vedú ďalej a vyhliadky

na pokoj sú stále vzdialenejšie.

Kruhy známe pod kolektívnym menom „military-industrial

komplex“ slávia svoje orgie.

(Autor je známy slovenský historik, člen viacerých

slovenských inštitútov a zdruţení vo svete)

66

J U B I L E Á

Jubileá v druhom štvrťroku 2011

Úcta k minulosti – to je vlastnosť, ktorá odlišuje vzdelanca od

divocha

A. S. Puškin

Apríl

- 5. apríla 1811 v Budmericiach sa narodil národnokultúrny

pracovník, rímskokatolícky kňaz Juraj Holček. Aktívne pracoval

v národných spolkoch – v Tatríne, bol členom memorandovej

deputácie vo Viedni, člen Matice slovenskej. Na Slovensku zakladal

spolky miernosti a bol mecénom slovenských študentov. Zaslúţil sa

o šírenie ovocinárstva a včelárstva – 200. výročie narodenia.

- 7. apríla 1926 v Červenom Hrádku sa narodil historik a publicista

František Vnuk. Pôvodným povolaním inţinier- metalurg. Od roku

1949 ţil v emigrácii v Austrálii, vyštudoval históriu a pracoval so

slovenskou katolíckou emigráciou. Aj na Slovensku venuje sa

výskumu slovenských dejín, jeho publikácie vyvolávajú aj polemiky

časti obyvateľstva - 85. výročie narodenia.

- 9. apríla 1921 v Palárikove sa narodil básnik a prekladateľ Karol

Strmeň. Zomrel 16. októbra 1994 v Clevelande. Po štúdiách

filozofie bol redaktorom novín. V roku 1945 odišiel do emigrácie, od

r. 1949 ţil v USA. Pôsobil v redakciách časopisov a bol profesorom

cudzích rečí. Umelecky patrí do druhej vlny katolíckej moderny

(Testament, Strieborná legenda, Ţalm cyrilometodský, Znamenie

ryby). Na Slovensku vyšiel výber z jeho tvorby roku 1991 pod

názvom Sfinga spieva pri jasličkách. Plodný prekladateľ - 90.

výročie narodenia.

67

- 10. apríla 1861 v Ţiline sa narodil národný buditeľ, kňaz Juraj

Bartaky. Zomrel v rodisku 25. júla 1913. Ako katolícky kňaz

pôsobil na hornej Nitre – v Bojniciach, Lazanoch, Veľkých

Uherciach. Venoval sa poľnohospodárskej osvete – propagoval

moderný systém striedavého hospodárenia, nové metódy orby a sejby

plodín. Prekladal z nemčiny – 150. výročie narodenia.

- 12. apríla 1961 sa uskutočnil prvý let človeka do vesmíru.

Sovietsky kozmonaut (27 ročný) Jurij Gagarin vo vesmírnej lodi

Vostok 1 ako prvý človek obletel Zem a po 108 minútach šťastne

pristal. Jeho príklad nasledoval 20. februára 1962 Američan John H.

Glenn (40 ročný) – 50. výročie prvého letu človeka do vesmíru.

- 17. apríla 1921 vo Veľkom Ruskove sa narodil slovensko-

kanadský priemyselník a podnikateľ Štefan Bohuslav Roman.

Zomrel 23. marca 1988 v Unionsville v Kanade. V roku 1937 –

šestnásťročný – odišiel do Kanady a postupne sa vypracoval na

jedného z najbohatších priemyselníkov. Ťaţil a spracúval uránovú

rudu (riaditeľ a predseda správnej rady spoločnosti Denison Mines

Limited, ktorá vlastnila najväčšie bane na svete). Prvý predseda

Svetového kongresu Slovákov (1970-1988), nositeľ mnohých

medzinárodných ocenení – 90. výročie narodenia.

- 24. apríla 1836 skupina študentov bratislavského lýcea uskutočnila

pamätnú vychádzku na hrad Devín. Študenti sa na nej zaviazali

vernosťou slobode a národu. Určili si cieľ – pozdvihnutie národného

ţivota na Slovensku. Na pamiatku prijali k svojim menám aj

slovanské. Viacerí ich pouţívali aţ do konca svojho ţivota – 175.

výročie.

- 28. apríla 1881 v Banskej Bystrici zomrel významný štúrovský

básnik Ján Botto. Narodil sa 27. januára 1829 v Hrachove – Vyšný

Skalník. Aktívny člen Jednoty mládeţe slovenskej v Levoči, jej

najvýraznejší básnik. Je výrazný predstaviteľ slovenského literárneho

romantizmu. Autor známej Smrti Jánošíka a mnohých balád, ktorých

inšpiračným zdrojom boli ľudové povesti – 130. výročie smrti.

68

Máj

- 1. mája 1941 v Martine vznikla z podnetu Matice slovenskej

Slovenská národná kniţnica na spolkovom základe s právom

povinného výtlačku. Do roku 1954 pôsobila samostatne, zhromaţdila

okolo stotisíc kniţných jednotiek. Mala nízky počet členov (v r. 1946

mala 156 zakladajúcich a 299 riadnych členov) i zamestnancov. Pre

nedostatok priestorov v júli 1953 sa spojila s Maticou slovenskou.

V r. 1954 SNR zákonom poverila MS funkciou SNK ako štátnej

inštitúcie. V Matici účinkovala do júla 2000, keď sa organizačne

osamostatnila ako štátna inštitúcia – 70. výročie vzniku.

- 17. mája 1881 v Gočove sa narodil významný slovenský matematik

Juraj Hronec. Zomrel v Bratislave 1. decembra 1959. Mnohostranná

osobnosť – autor prvých slovenských vysokoškolských učebníc

matematiky, priebojný pedagóg, obranca národných práv Slovákov

v otázkach vysokého školstva – podnietil vznik Slovenskej techniky

i viacerých vysokých škôl. Funkcionár odborných prírodovedných

spoločností, ale aj Matice slovenskej, Umeleckej a vedeckej rady

i Spolku slovenského múzea. V MS presadzoval jej vedeckú

orientáciu i širšie celospoločenské poslanie – 130. výročie

narodenia.

- 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach zomrel predstaviteľ

slovenského literárneho romantizmu Janko Kráľ. Narodil sa 24.

apríla1822 v Liptovskom Mikuláši. Básnik – burlivák. V revolučnom

meruôsmom roku vyzýval sedliakov do ozbrojeného boja, uväznený.

V svojej literárnej tvorbe reagoval na aktuálne problémy doby –

exodus štúrovcov, revolúcia 1848 -1849, Memorandum a Maticu

slovenskú – 135. výročie smrti.

- 23. mája 1911 v Bratislave sa narodil slovenský futbalista

Leopold „Jim“ Šťastný. Zomrel 14. mája 1996 v Toronte. Jeho

futbalová kariéra je pevne spojená s bratislavským futbalom,

reprezentoval aj Československo i Slovensko. Preslávil sa ako

69

výborný tréner –„vzdelaný skvelý človek, vo futbale ďaleko

prekročil hranice svojej doby, najlepší tréner storočia“. Trénoval

futbalistov ŠK Bratislava (1949 – 1965) potom Innsbrucku a rakúske

štátne muţstvo V roku 1952 vybudoval v Topoľčanoch prvý

organizovaný futbalový klub – 100. výročie narodenia.

- 23. mája 1786 v Mauretánii (Madagaskarská ľudová republika)

zomrel cestovateľ, dôstojník, kráľ Madagaskaru, Móric Beňovský.

Narodil sa 20. septembra 1746 vo Vrbovom. Pred rokom 1764

vstúpil do armády. Po zajatí v bojoch za nezávislosť Poľska ho

deportovali na Kamčatku, odtiaľ zorganizoval útek trestancov

a absolvoval prvú známu plavbu od severovýchodných

k juhovýchodným brehom Ázie do Macaa. Francúzsky kráľ ho

poveril výpravou na Madagaskar, kde zjednotil časť ostrova

a domorodé kmene ho zvolili za kráľa. Svoje skutočné a sčasti

i vymyslené záţitky spracoval v denníku vo francúzštine, preloţené

sú do angličtiny a vyšli v 20 vydaniach v desiatich jazykoch sveta.

Je prvým slovenským autorom svetového literárneho bestselleru.

STV pripravila 13 dielny televízny seriál Vivat Beňovský - 225.

výročie smrti.

- 24. mája 1881 v Trnave sa narodil hudobný skladateľ a pedagóg

Mikuláš Schneider – Trnavský. Zomrel 28. mája 1958 v Bratislave.

Venoval sa piesňovej tvorbe a zhudobňoval texty slovenských

básnikov. Ťaţiskom jeho tvorby bola cirkevná hudba, ktorou sa

zaradil medzi najväčších tvorcov tohto ţánru. Skomponoval známe

hymnické zbory Boţe čos ráčil, Hymnu k Cyrilovi a Metodovi. Roku

1937 vydal zhudobnený Jednotný katolícky spevník – 130. výročie

narodenia.

- 29. mája 1881 v Liptovskom Mikuláši sa narodil hudobník

a dirigent Miloš Ruppeldt. Zomrel v roku 1943 v Bratislave.

Organizoval hudobný ţivot na Slovensku. Bol spoluzakladateľom

Spolku slovenských umelcov, Zväzu slovenských speváckych zborov

a Speváckej obce Slovenska. Zaloţil a dirigoval aj Spevácky zbor

70

slovenských učiteľov. Skvalitnil hudobné vysielanie Radiojournalu –

130. výročie narodenia.

- 30. mája1881 začali v Martine vychádzať obnovené Slovenské

pohľady. Okrem politickej problematiky venovali sa hlavne

kultúrnej tvorbe a posilňovaniu národnej identity Slovákov. Sú

najstarším európskym literárnym časopisom. O ich vtedajšie

profilovanie sa zaslúţili Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty.

V Matici slovenskej vychádzajú i v súčasnosti. – 130. výročie

obnovenia.

- 31. mája 1986 vo Wickliffe (USA) zomrel spisovateľ, redaktor

Mikuláš Šprinc. Narodil sa 30. novembra 1914 v Krompachoch.

Vyštudoval teológiu, bol kaplánom, riaditeľom Slovenskej katolíckej

akadémie a redaktorom časopisu Kultúra. Roku 1945 odišiel do

emigrácie, v USA bol učiteľom moderných jazykov. Organizoval

kultúrny a spolkový ţivot krajanov. Písal poéziu, prózu a prekladal

tvorbu svetových básnikov– 25. výročie smrti.

Jún

- 3. júna 1826 v Senici sa narodil politik, redaktor a spisovateľ

Viliam Pauliny-Tóth. Zomrel 6. mája 1877 v Martine. Bol prvý

predseda Slovenskej národnej strany, vedúci predstaviteľ Starej školy

slovenskej, redaktor Černokňaţníka i Sokola, poslanec uhorského

snemu za dolnozemský okres Kulpín. Po smrti K. Kuzmányho sa stal

podpredsedom Matice slovenskej, pričinil sa o rozvinutie jej

vedeckej činnosti. Bol správca martinského evanjelického

patronátneho gymnázia. Literárne tvoril – písal básne, prózu,

veselohry a prekladal – 185. výročie narodenia.

- 6. júna 1871 v Martine vznikla prvá politická strana na

Slovensku Slovenská národná strana. Bola pokračovateľkou Starej

školy slovenskej. Jej programom boli poţiadavky Memoranda

slovenského národa z roku 1861. Zaslúţila sa o zvolanie

zhromaţdenia do Martina 30. októbra 1918 a prijatie Martinskej

71

deklarácie a pripojenia Slovákov k československému štátu – 140.

výročie zaloţenia.

- 6.-7. júna 1861 konalo sa v Martine prvé Slovenské národné

zhromaţdenie, ktoré prijalo poţiadavky Slovákov známe

Memorandum slovenského národa. Poţadovalo zákonom uznať

Slovákov za osobitý národ v priestore obývanom Slovákmi, zrušiť

snemové zákony, ktoré neuznávajú rovnosť národov, v školách,

v cirkevnom a verejnom ţivote uţívať slovenskú reč, umoţniť

zakladanie literárnych a vzdelávacích národných spolkov – 150.

výročie konania.

- 13. júna 1861 v Bratislave zomrel národnokultúrny pracovník

a náboţenský spisovateľ Anton Anián Dobšovič, Narodil sa 15.

augusta 1809 v Dolných Orešanoch. Františkán, profesor teológie

v Nitre a predstavený kláštora v Malackách. Osobný priateľ Ľudovíta

Štúra a nadšený propagátor štúrovskej slovenčiny. Prispieval do

dobových časopisov a napísal náboţenskú príručku. – 150. výročie

smrti.

- 19. júna 1741 vo Vyšnom Kubíne sa narodil náboţenský spisovateľ

Jakub Vojtech Gazda. Zomrel v Ţiline 26. júla 1817. Katolícky

kňaz, kazateľ, učiteľ hudby a spevu, profesor gymnázia. Zakladajúci

a mimoriadne aktívny člen Slovenského učeného tovarišstva.

Náboţenskou literatúrou v bernolákovčine prispel k propagácii

národného jazyka – 270. výročie narodenia.

- 20. júna 1901 v Nyíregyháze sa narodil teológ Jozef Ondrej

Markuš. Zomrel 11. septembra 1993 v Leviciach. Patril do druhej

generácie tzv. prebudeneckého hnutia. Venoval sa najmä výkladom

ţivotopisov biblických osobností, zdôrazňoval ich etické princípy

a národnú identitu. Jeho práce vydávali najmä Slováci v Amerike

a v Nemecku, po spoločenských zmenách ich vydáva aj Matica

slovenská -110. výročie narodenia.

- 24. júna 1531 v Trnave sa narodil polyhistor Ján Sambucus.

Zomrel 13. júna 1584 vo Viedni. Básnik, vydavateľ, zberateľ

72

rukopisov, numizmatik a univerzitný profesor. Od roku 1564 bol

dvorný historik Ferdinanda I. a jeho nástupcov. Prednášal na

lekárskej fakulte a zároveň vykonával lekársku prax vo Viedni. Je

najvýznamnejšia stredoeurópska humanistická osobnosť, nezaťaţená

stavovskou nadradenosťou ani náboţenským extrémizmom. Vášnivý

obdivovateľ antiky, tvorca latinských a gréckych básní – 480.

výročie narodenia.

- 26. júna 1861 v Prahe zomrel historik, etnograf, básnik

a zakladateľ modernej slavistiky Pavol Jozef Šafárik. Narodil sa 13.

mája 1795 v Kobeliarove. Bol riaditeľom a profesorom na srbskom

gymnáziu v Novom Sade. Od roku 1833 aţ do smrti ţil a pracoval v

Prahe ako redaktor Časopisu Českého musea a Světozoru, kustód

univerzitnej kniţnice a mimoriadny profesor slovanskej filológie.

Napísal rozsiahle Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí,

Slovanské staroţitnosti a Slovanský národopis. Písal verše, zbieral

ľudové piesne a prekladal –150. výročie smrti.

- 28. júna 1971 v Malackách zomrel maliar a ilustrátor, zakladateľ

slovenskej výtvarnej moderny Martin Benka. Narodil sa 21.

septembra 1888 v Kostolišti. Spájal krajinárske motívy s človekom.

Čerpal zo všetkých ţánrov ľudového umenia i hudobného. Bol

mnohostranný umelec – robil rozličné výtvarné druhy, voľnú

i úţitkovú grafiku, kniţnú ilustráciu i monumentálne diela. Výtvarný

pedagóg. Na svetovej výstave v Paríţi r. 1937 získal striebornú

medailu. Vyrábal husle a muzicíroval. V Martine, v dome kde ţil, je

od roku 1973 Múzeum Martina Benku. Slovenský výtvarný fond

udeľuje kaţdoročne Ceny M. Benku – 40. výročie smrti.

Michal Eliáš

73

74