fotonoviny

47 / 19

www.sedf.skStredoeurópsky dom fotografie,Prepoštská 4, P. O. Box 290, 814 99 Bratislava

Štvrťročníko fotografickom dianí

na Slovensku

Neznámy autor, Deň Hlinkovej mládeže v Bánovciach nad Bebravou, 1941.Ilustračná fotografia k úvodníku (str. 2) a rozhovoru s Bohunkou Koklesovou (str. 3).Zdroj: Slovenská národná galéria, webumenia.sk a Slovenský národný archív, Bratislava – fond STK.

FOTONOVINY_ 47.indd 1 14.4.19 23:11

2 fotonoviny

E D I T O R I Á L

47 / 19Fotonovinyštvrťročníkapríl 2019, 13. ročník

Dátum tlače:15. 4. 2019

Adresa redakcie: FOTOFO

Stredoeurópsky dom fotografie

Prepoštská 4, P. O. Box 290,

814 99 Bratislava

IČO 30 811 911

Šéfredaktor: Branislav Štěpánek

Grafický dizajn Jakub Tóth, Lukáš Kollár

Jazyková úprava: Zuzana Mojžišová

Tlačiareň: FO ART, s. r. o.

www.foart.sk

Prešovská 45, 821 02

Bratislava

Vydáva: Stredoeurópsky dom

fotografie – Fotofo

ISSN: 1337–6454

Cena: 0,50 €

AD: POZVÁNKA NA MESIAC FOTOGRAFIE. AJ PRE TÝCH, KTORÍ SÚ DOKUMENT

V úvodníku Fotonovín č. 45/18, ktoré vyšli minulý rok na jeseň, som pozý-val čitateľov na festival Mesiac fotogra-fie a použil pritom článok zverejnený na webe, v ktorom jeho autor vyme-novával, akým spôsobom sa nesmie fotografovať (pointou bolo, že všetky spomenuté výstavy Mesiaca fotografie tieto „hodnotové kritériá“ ako naschvál porušovali). Autor článku, Ing. Martin Čulík, PhD., do Fotonovín poslal svoju reakciu v tomto znení:

S magazínom, ktorý sa venuje dokumentárnej fotografii, dobro-voľne spolupracujem a som jeho súčasťou ako publicista. V blo-goch vyjadrujem kritický postoj, vlastný názor na dianie a odporú-čania v tvorbe slovenských, čes-kých, svetových dokumentárnych fotografov. Mojím cieľom v tejto aktivite nie je hanobiť, urážať, diktovať, zakazovať, ale prinášať istý „otvorený“ pohľad do celkovej

diskusie v odbore, v umeleckom smere fotografie. Píšem osobné názory na základe dlhodobého záujmu o dokumentárnu foto-grafiu ako náročný divák. ¶ Môj blog, ktorý je spomínaný v Edito-riáli – Fotonoviny 45/18 publiko-vanom Stredoeurópskym domom fotografie, prešiel serióznou jazy-kovou korektúrou. Pán Štěpánek reaguje s veľkým nepochopením a vytrhávaním z kontextu blogu „Oni nie sú dokument“, a vyu-žíva ho ako šéfredaktor na propa-gáciu festivalu Mesiac fotografie 2018 nedôstojným spôsobom. Autori spomínaní v Editori-áli nemajú nič spoločné s myš-lienkami vyjadrenými v mojom blogu. Ako čestne žijúci občan Slovenskej republiky sa ohradzu-jem voči hrubým obvineniam p. Branislava Štěpánka, ktorý spája moje meno s totalitnými režimami z minulosti. ¶ Umenie má mať svoje pravidlá podobne ako pojem demokracia v spoloč-nosti. Bez kritiky stráca umenie zmysel svojej existencie. Umenie, ako aj demokracia, je na Sloven-sku veľakrát nie správne chápaná, v dôsledku čoho vzniká spolo-čenská anarchia a rôzne vzťa-hové neduhy medzi ľuďmi. ¶ Ak nesúhlasíme s názorom nie-koho, nemusíme ho verejne čas-tovať osloveniami, ktoré nie sú hodné jeho mena a filozofie

života. Ak nesúhlasíme s publiko-vaným názorom v danom odbore, nemusíme ho čítať, prípadne sa rozumne zamyslíme a vytvá-rame si vlastný názor. Takisto máme možnosť slobodne, rôz-nymi vyjadrovacími formami, diskutovať bez urážania a zneva-žovania konkrétnej osoby. Každý máme možnosť sa slobodne vyjadriť, máme možnosť si zalo-žiť webovú stránku, písať blogy, fotografovať, prezentovať sa svo-jím vlastným spôsobom a pri-tom využívať špecifickú skladbu viet na jasnejšie pochopenie pred-kladaného názoru. Všetko sa má diať v súlade s platnou ústavou a zákonmi slobodného demokra-tického štátneho zriadenia.

Autor opakovane dostal priestor na dovysvetlenie (s upozornením, že jeho reakcia obchádza podstatu veci), avšak neprejavil oň záujem. Ozrejmime preto čitateľom kontext. Čulík naoko všeobecne kritizuje rôzne autorské prí-stupy k dokumentu, tie sa však až príliš nápadne podobajú na diela konkrét-nych autorov, najmä víťazov novinár-skych súťaží. Prečo nikde nespomenul ich mená, ako by to urobil každý nor-málny a slušný kritik? Nevieme, môžeme sa len domnievať, tak mu ich pre istotu pripomeňme: Lena Jakub-čáková, Ján Viazanička, Peter Korček, Boris Németh, Robert Tappert, Juraj Mravec ml., Dorota Holubová a ďalší

autori a autorky. ¶ Zápalistá Čulíkova „kritika“, ako sa nemajú fotiť ľudia od chrbta a väznice a tanky a billboardy a pasy, nemá pomôcť čitateľovi zorien-tovať sa v kvalitnej dokumentárnej fotografii, namierená je voči konkrét-nym ľuďom. Nejde o osobnú animo-zitu; väčšina autorov, s ktorými som sa rozprával, nikdy o Čulíkovi nepočula. V lepšom prípade si len nevšimol, že jazyk dokumentárnej fotografie nie je nemenný a vyvíja sa v čase. V tom hor-šom ide o prejav bytostne totalitného myslenia – útoku na jednotlivcov alebo skupiny ľudí pod zámienkou kritiky ich degeneratívnosti. Mimochodom, presne takto postupovali nacisti, keď prostredníctvom Reichsmusikkammer, štátnej inštitúcie na kontrolu hudobnej produkcie, zakazovali atonálnu hudbu a jazz. V skutočnosti boli tieto zákazy cielené proti autorom židovského pôvodu či Afroameričanom. Z oblasti výtvarného umenia je zasa dobre známy pojem Entartete Kunst (zvrhlé umenie), vrátane rovnomennej výstavy z roku 1937, ktorým nacistická ideológia pomenovávala modernistické a avant-gardné prúdy Weimarskej republiky urážajúce čisté nemecké cítenie. ¶ Keď sa dozvieme zmysluplný argument, ktorý vysvetlí oprávnenosť takejto „kri-tiky“, radi ho na stránkach Fotonovín budeme publikovať.

Branislav Štěpánek

Časopis z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond je hlavným partnerom projektu.

FOTONOVINY_ 47.indd 2 14.4.19 23:11

347/19

R O Z H O V O R

CHCEM VERIŤ, ŽE AJ FOTO-GRAFI ZA SLOVENSKÉHO ŠTÁTU MALI CIT PRE SPOLO-ČENSKÚ ZOD-POVEDNOSŤHistorička a teoretička fotografie, kurátorka, publicistka, pedagogička, funkcionárka a ostatných pár týždňov i rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová je, ako vidieť z tohto zoznamu, mimoriadne pracovitá osobnosť. Na rozhovor o všetkých témach by nám nestačilo ani celé jedno vydanie Fotonovín, zame-rali sme sa preto hlavne na jej odbornú prácu v oblasti skúmania vzťahu foto-grafie a politiky, a priestor dostala i jej nová skúsenosť rektorky.

So Stredoeurópskym domom fotogra-fie a festivalom Mesiac fotografie si začala spolupracovať už veľmi dávno. Prvou väčšou výstavou bola Súkromná žena v roku 2003, ktorú si kurátorsky pripravila pre festival spolu s Janou Hojstričovou. Ako spomínaš na toto obdobie?

Štúdium kunsthistórie som skon-čila v roku 1995 a potom som trá-vila čas na rodičovskej dovolenke, takže išlo z mojej strany skôr o hľada-nie programu, ktorý som v tom čase nemala ešte pevne ujasnený. (dopl-niť 1-2 vety o výstave) S mnohými autorkami, ktoré vystavovali v rámci Súkromnej ženy, som neskôr spolupra-covala na individuálnych projektoch – príkladmi môžu byť Jana Hojstričová, Dominika Horáková a ďalšie. Výstava sumarizovala obdobie na prelome milénia, akým spôsobom ženy reflekto-vali svet a okolité prostredie.Téma ženy reflektovaná ženami bola v tom čase vychytená nielen na Sloven-sku a nielen vo fotografii, išlo o svetový fenomén, keď na Nan Goldin a Cindy Sherman nadviazali napríklad Elina Brotherus, Catherine Opie a mnohé ďalšie autorky. Hoci tvorili vo fotogra-fickom médiu, etablovali sa ako vizu-álne umelkyne a mnohé sa zaradili do kánonu súčasného výtvarného umenia. Zo slovenských autoriek bola po pre-lome milénia asi najväčšou hviezdou Lucia Nimcová.Slovensko zažilo silný generačný nástup fotografiek, ktoré mali spoločné východiská, a čo je dôležité, dodnes tvoria. Okrem Lucie Nimcovej spo-meňme napríklad Janu Ilkovú, Domi-niku Horákovú či Janu Hojstričovú. Autorky z neskorších generácií sa často odklonili od fotografie napríklad sme-rom ku grafickému dizajnu či iným profesiám, ale táto generácia v tvorbe pretrvala.

Nemohol byť aj pád komunizmu príči-nou nástupu tejto silnej ženskej gene-rácie?

Zmenil sa politický režim, nastalo kul-túrne uvoľnenie, začal sa i u nás viac vnímať západný umelecký kontext, vyrástla i veľmi silná dokumentaris-tická generácia na čele s Martinom Kol-lárom, Andrejom Bánom a ďalšími…Nešlo ani tak o zmenu režimu, ako o možnosť cestovať, konfrontovať sa s trendmi vo svete. Zrazu bolo možné vycestovať na Benátske bienále a ďalšie svetové prehliadky výtvarného umenia, čo sa prejavilo aj vo vzdelávaní a tvorbe.Tému ženy výrazne reflektovalo aj výtvarné umenie, veľa práce urobila Katarína Rusnáková v Považskej galé-rii umenia. Pozornosť smerovaná na rodové umenie, problematiku teles-nosti a podobne bola všeobecne prí-tomná, a zrejme visela vo vzduchu aj v rámci fotografického média, ktoré ju s istým odstupom tiež začalo exploa-tovať. Za dôležité som však považovala i to, že autorky tohto obdobia mi boli generačne i ľudsky blízke. Hoci som kunsthistorička a oni umelkyne, dá sa povedať, že sme spolu vyrastali a ume-lecky i ľudsky sa navzájom ovplyvňovali.Od tejto témy som nikdy úplne neodišla, hoci politická téma je dnes pre mňa prvoradá. Pripravujeme v blíz-kej budúcnosti väčšie výstavy s Janou Hojstričovou a Oljou Triaškou Stefa-nović, uvažujeme tiež o výstave Súk-romná žena II, kde by sa zúčastnili i pôvodné autorky s odstupom dvadsia-tich rokov.

Považujem za pozoruhodné, že si sa ako kunsthistorička odklonila od pro-fesijného „bezpečia“ hlavného prúdu ženskej fotografie a začala sa venovať archívnej reportážnej fotografii.Môj program sa začal profilovať okolo roku 2005, keď som sa systematicky venovala práci na doktoráte a obja-vila archív historických agentúrnych fotografií zo Slovenského štátu. To bola zároveň aj zmena mojej orientá-cie smerom k politickým témam súvi-siacim s fotografiou. Zároveň sa v tom období začala meniť politická klíma v spoločnosti a začala som si uvedo-movať, že téma je aktuálna aj pre dne-šok. Premýšľala som o pozostatkoch historických kontextov a problémo-vých období, akým spôsobom sa reak-tualizujú vzhľadom na súčasnú dobu. Mozaika sa začala pomaly skladať po tom, ako som v roku 2010 realizo-vala pre Mesiac fotografie v Brati-slave výstavu fotografií Jozefa Cincíka z východného frontu. V mojej práci išlo o určitý zlom, uvedomila som si, že som objavila svet, ktorý je možné dávať do súvislosti so súčasnou situ-áciou a interpretovať ju v jej kontexte. Neskôr sa pridala stalinská éra a tiež obdobie rokov 1945 až 48. Myslím si, že ide o určujúcu tému, ktorej pravdepo-dobne ostanem verná do konca profesi-onálnej kariéry.

Ako prebieha objavenie archívu z obdo-bia Slovenského štátu?

„Objavenie“ je možno trocha nadnesený pojem, ale dá sa povedať, že som archív objavila pre fotografickú kunsthistóriu. Existencia archívu bola známa už pred-tým, vyberali si z neho fotografie najmä historici na ilustráciu svojich historio-grafických textov a nepozerali sa pri tom na ich fotografickú kvalitu a výpo-vednú vizuálnu silu. Pri ich čítaní som narazila na niektoré zaujímavé zábery, ktoré sa do štúdií dostali, a začala pátrať po zdroji. Zistila som, že s archí-vom môžem pracovať aj opačne – nevy-berať si ilustrácie k textu, ale postaviť nový text na analýze archívneho obra-zového svedectva.Archív Slovenskej tlačovej kancelárie je uložený v budove Slovenského národ-ného archívu v Bratislave. Začala som ho navštevovať a prešla asi dvadsať-päťtisíc fotografií, z ktorých som zosta-vila spočiatku širší výber a postupne ho zužovala. Aj na základe tohto postupu sa postupne formovala štruktúra mojich kníh.

Do archívu si vstupovala bez znalosti toho, čo v ňom nájdeš. Odkiaľ vlastne prišiel počiatočný impulz?

Už od základnej školy som mala veľmi rada druhú svetovú vojnu, prečítala som o nej množstvo kníh a videla veľa dokumentov. Svoju rolu iste zohrali i politické postoje, ktoré v kombinácii so záujmom o históriu a mojou profe-siou vyústili do témy vojnovej fotogra-fie. Rozmýšľala som však i nad ženskou fotografiou, ktorú som náhle opustila a asi jej niečo ešte dlžím.

S Aurelom Hrabušickým ste pred šiestimi rokmi realizovali v Slovenskej národnej galérii výstavu Zaujatí krá-sou, o rok neskôr zasa výstavu Stratený čas?. Aurel Hrabušický mi v rozhovore povedal, že obe tieto výstavy čerpali materiál takmer výhradne z rodin-ných archívov autorov. Naproti tomu, výstava Sen x skutočnosť (2016, SNG, kurátorky Katarína Bajcurová, Petra Hanáková, Bohunka Koklesová) alebo tvoje publikácie V tieni tretej ríše i naj-novšia Súmrak doby čerpali z agen-túrnych obrazových archívov. Zatiaľ čo prvé menované zobrazovali krajinu a spoločnosť z tej pozitívnejšej stránky, propagandistické fotografie z archívov majú presne opačnú konotáciu. Prečo sa tieto dva zdroje tak odlišovali?

Medzi agentúrnym archívom ČTK/STK a súkromnými archívmi je zásadný roz-diel. Zatiaľ čo fotografi ako Ján Cifra, Karol Kállay, Jozef Nový a ďalší foto-grafovali slobodnú, voľnú tvorbu pre potešenie, v agentúre, jedinej inšti-túcii povolenej štátom, sa nachádzali remeselne zdatní agentúrni fotografi, ktorých pracovný čas vypĺňalo fotogra-fovanie na zákazku. V obrazovom mate-riáli Antona Šmotláka či Jozefa Nového nájdeme momentky z ulice, prejavy povojnového civilizmu. Oproti ofici-álnym agentúrnym fotografiám sú vo vizuálnom prevedení oveľa slobodnejšie.

Ideologická doktrína a mocenský aparát, ktorý kontroloval, čo sa publi-kuje v časopisoch, boli ale pre obe sku-piny rovnaké.Kontrolovali sa najmä fotografie, ktoré vznikali v ČTK. Ich oficiálne cenzúrne oddelenie vyberalo najvhodnejšie a ide-ologicky nezávadné snímky do agen-túrneho spravodajstva. Absentujú tu dvojité významy a skryté symboly. Tá druhá skupina tvorcov publikovala najmä v spoločenských magazínoch, kde sa síce tiež objavuje vizualita socia-listického realizmu, ale politicky sú oproti štátnemu agentúrnemu spravo-dajstvu odľahčené. Zaujímaví boli však aj tým, že sa vnímali ako umeleckí tvor-covia a popri práci mali dostatok času i na voľnú tvorbu.Agentúrni fotografi voľne prakticky vôbec netvorili, boli to rutinní profesi-onáli, neustále sa nachádzali v teréne a plnili zadania. Vedeli, kam sa na podujatiach postaviť, kedy a čo fotogra-fovať. A keďže boli rokmi naučení, aký obraz sa od nich vyžaduje, mali záro-veň vyvinutý cit aj pre autocenzúru, vyhýbali sa modernistickému forma-lizmu, napríklad diagonálnym kom-pozíciám, a vedome obchádzali zábery sociálnej núdze, ktoré by podrývali socialistický naratív. Snažila som sa dopátrať i k voľnej tvorbe Kolomana Cícha, Ladislava Rollera a ďalších, ale zatiaľ neúspešne.

V tejto súvislosti ma zaujala otázka, nakoľko kultúrnu vizuálnu pamäť doby tvorí obsah fotografií a nakoľko ich forma – v prípade povojnovej fotogra-fie najmä modernistické a avantgardné trendy ako diagonálne kompozície, nezvyklá perspektíva, koláž a podobne. Fotografi si vzhľadom na autocen-zúru zakazovali pracovať v starom štýle alebo im to určila moc zhora?

Formálna vizuálna doktrína známa z ruskej fotografie, konkrétne zo sovietskeho medzivojnového budova-teľského obdobia, bola akoby vytlačená na okraj a nahradená pravými uhlami, priamym pohľadom kamery bez exce-sov. Forma, ako fotografovať, bola po druhej svetovej vojne komunikovaná najmä cez fotografické časopisy.

Amatérske časopisy ako Českosloven-ská fotografie a Nová fotografie?

Áno. Pre fotografov uverejňovali presné návody a postupy, ako a čo fotografovať. Úlohu zohral naprí-klad i časopis Život – pravidelne uve-rejňoval výzvy na posielanie fotografií s tematikou výstavby, poľnohospodár-skej výroby a podobne. Ďalšou vrstvou boli celoštátne súťaže a salónne výstavy, kde sa vykonával výber a určovali témy. Vizualita však bola ovplyvňo-vaná i nefotografickými prostriedkami, napríklad prostredníctvom filmových žurnálov. Išlo o súčasť celoštátnej kam-pane distribuovanej medzi ľudí rôz-nymi kanálmi. Jej cieľom bolo odstrániť z verejného priestoru obrazové prejavy, ktoré by cez skryté významy podrývali autoritu režimu či demaskovali jeho problémovú totalitnú podstatu.

Hovoríme vlastne, že fotočaso-pisy určené pre záujmovú činnosť nepriamo vplývali na to, ako sa nako-niec bude fotografovať v agentúrach?

S výnimkou pár stredných škôl, naprí-klad ŠUR, v tom čase neexistovalo foto-grafické školstvo, ako ho poznáme dnes. Väčšinou boli tvorcovia pôvodom amatéri a skúsenosti získavali práve z fotografických časopisov. Samo-zrejme, boli tu prítomné sovietske modely propagandy, cez ktoré sa určo-vali detaily fotografickej prezentácie.Anton Šmotlák má napríklad veľký archív fotografií. Fotil ich len pre seba, vôbec sa vtedy nevystavovali. Objavené a sprístupnené boli až omnoho neskôr. Vizualitu doby teda predurčovali agen-túrne fotografie.Toto obdobie však trvalo pomerne krátko. Už začiatkom 50. rokov sa aj agentúrna fotografia otvára, realizujú sa cesty do zahraničia. Po roku 1956 už sledujeme uvoľnenie, ktoré smerovalo až k otvorenejším 60. rokom.V tejto súvislosti považujem za absurdné, že nastupujúci komuniz-mus, ktorý sa potreboval vymedziť voči predvojnovým a vojnovým fašistic-kým režimom, robil presne to isté, čo ony, keďže bol otvorene proti vizualite medzivojnovej avantgardy a zakazoval ju. Kultúrnospoločenský budovateľský naratív novej socialistickej spoločnosti je pochopiteľný, ale vymedzenie voči vizualite, ktorá bola navyše pôvodom ruská, už ťažšie.Je potrebné rozlišovať medzi výtvar-ným umením a technickým obrazom. Technický obraz v avantgardných kom-pozíciách je veľmi dynamický a repre-zentuje progres, napredovanie. Ani Hitlerovi napríklad nevadil; fotogra-fia v dynamických kompozíciách a roz-pohybovaných manifestáciách, kde sa striedajú detaily s celkami, repre-zentuje dobu napredovania. Výtvarné umenie počas nacizmu je naproti tomu krokom späť, krokom smerom k tra-dičným formám a konzervatívnym, antikizujúcim polohám. Uplatňuje sa tu veľmi silný konzervativizmus a problém avantgardného výtvarného umenia súvisí i s tým, že sa otvorilo umeniu iných národov a etník, naprí-klad africkému umeniu, ktoré bolo v príkrom rozpore s ideológiou naci-onálneho socializmu a s rasistickými teóriami. Napríklad u expresionis-tov vidno priamu súvislosť s tvarovým reduktivizmom, používaním masky namiesto tváre, používaním afrických čŕt. Podobné tendencie sa začali uplat-ňovať na začiatku existencie Sloven-ského štátu i u nás.Myslím si, že Slovenský štát, na roz-diel od neskoršieho komunistického režimu, neriešil, ako sa veci nafo-tili. Zameriaval sa skôr na obsah. Ak aj v období Slovenského štátu existovala cenzúra, súvisela so snahou nedemora-lizovať obyvateľstvo, napríklad fotogra-fovaním vojakov, ktorí prišli zranení alebo zmrzačení z frontu. Takisto sa predmetom cenzúrnych zásahov stá-vali fotografie vylúčených rómskych komunít. Nešlo však o masovú záleži-tosť, zásahy boli skôr ojedinelé.

FOTONOVINY_ 47.indd 3 14.4.19 23:11

4 fotonoviny

R O Z H O V O R

V rokoch 1945 až 1949 ešte na tejto vlne vznikal zaujímavý obrazový materiál s pestrými obsahmi, nakoniec sa situ-ácia na Slovensku zlomila a v mier-nom oneskorení za Čechmi i u nás začala prevládať skostnatená vizua-lita poplatná dobovým ideologickým požiadavkám, došlo k drastickému sle-dovaniu obsahu a vedno s tým i k zni-žovaniu fotografickej kvality obrazu.

Vizuálny naratív doby sa dostával ku konzumentovi troma kanálmi: pro-stredníctvom fotografie v novinách, fil-mového žurnálu a rozhlasu. V jednom z rozhovorov si uviedla, že fotografia z uvedených troch najlepšie fungovala ako ideologická vizuálna skratka. Prečo je to tak?

O novinárskych fotografiách premýš-ľam vždy v súvislosti s textom, ktorý ilustrujú a dopĺňajú. Text si málokto prečíta, ale fotografia musela byť jed-noznačná vo vyjadrení hodnotového nastavenia konkrétnej ideológie. Foto-grafia bola všadeprítomná, bola na plagátoch, v uliciach, v novinách a časo-pisoch. Do kina šli ľudia raz za týždeň a rozhlas síce počúvali, ale bol dopl-nený odľahčenými formami, hudbou a podobne. Hierarchicky by som však uvedené komunikačné kanály nesta-vala. Obraz ako taký je rýchlym komu-nikačným prostriedkom, a text, ktorý sprevádza, si ľudia už nemusia prečítať. Na tom je napokon postavený i feno-mén obrázkových časopisov z medzi-vojnového obdobia. Uvedomoval si to i Hitler, avšak nielen on, išlo o vše-obecný trend od dvadsiatych rokov minulého storočia, keď sa začal meniť charakter masových médií, kam vstú-pila fotografia, najmä vo forme fotoe-sejí, ktoré zároveň zvyšovali produkciu časopisov aj ich predajnosť. Etalónom je časopis Berliner Ilustrierte Zeitung, ktorý tieto trendy nastavil a prebrali ich po ňom i ostatné časopisy vo všet-kých mysliteľných spoločenských témach – motorizme, životnom štýle a tak ďalej.Produkcia časopisov rástla do milió-nov predaných výtlačkov, a vtedy si ich význam začali uvedomovať i politickí ideológovia. Takto postavená rétorika obrazu je navonok pre diváka veľmi chytľavá. Textová forma dokázala oslo-viť skôr intelektuálnejšiu časť obyva-teľstva, a obraz uchopil príťažlivou formou nielen motorizmus, dostihy, módu. Zrazu bolo možné použiť ho pre nastupujúce ideológie medzivojnového obdobia. Filmový žurnál a rozhlas sa pridávajú o niečo neskôr, časopisy však stále ostávajú primárnym prostried-kom, ako dostať ideológiu priamo do domácností.

Dnes je obrazová časopisecká forma na masívnom ústupe. Nahradili ju iné kanály, napríklad sociálne siete? Je možné dnes hovoriť o budovaní vizuál-nej kultúrnej pamäti našej generácie?

Pri spätnom uvažovaní o fotografiách hovoríme o vizuálnej kultúrnej pamäti, reprezentujúcej danú dobu. V 40. a 50. rokoch ale neexistovali alternatívne

vizuálne svety. Dnešné sociálne siete sú obrovským zdrojom rôznych konkuru-júcich si trendov, tendencií a módnych prvkov, a neexistuje tu jedna predstava o svete konštruovaná ideológmi. To neznamená, že takíto ideológovia dnes nie sú, ale na formulovanie hodnôt a základných princípov máme v porov-naní s minulosťou veľmi široké pole. So skúsenosťou s ideologickými nastave-niami predchádzajúcich období však nie je dnes možné vystupovať autori-tatívne. Zmätočnosť a tekutosť doby, ktorú dnes žijeme a ktorá je reprezen-tovaná i nástupom digitálnych tech-nológií, prispieva k nivelizácii názorov, ktoré sa nemajú možnosť vyprofilovať, a my potom nemáme schopnosť roz-hodnúť sa pre jasnejšie formulované predstavy o budúcnosti. V porovnaní s dneškom boli 50. roky nadiktované: takto a takto to je.

Pri uvažovaní o tejto téme mám obavu z dnešnej situácie v tom zmysle, ako influenceri v oblasti politiky, ale i spo-ločenských tém, napríklad líčenie, móda, vegánska strava, získavajú príliš silný hlas naprieč hranicami štátov.Zásadný rozdiel vnímam v tom, že štátna ideológia je sprevádzaná repre-sívnou zložkou. V prípade nasledo-vania influencerov ide predsa len o slobodnú voľbu jednotlivca. Problé-mom je samozrejme komerčná stránka veci, avšak kritický hlas za totality kon-čil na nútených prácach v jáchymov-ských uránových baniach.

Vráťme sa ešte k problematike výtvar-ného umenia. Na výstave Sen x skutoč-nosť v Slovenskej národnej galérii bola vystavená plagátová tvorba z obdo-bia Slovenského štátu, ktorá mala popri hroznom obsahu veľmi nízku vizuálnu kvalitu. Výrazne kvalitnejšia bola v tomto období fotografia (popri maľbe). V povojnových rokoch sa situ-ácia akoby obrátila, fotografia ideolo-gicky i vizuálne skostnatela a plagátová tvorba začala opäť dosahovať vysokú úroveň v oblasti filmového plagátu, ale napríklad i budovateľského propagač-ného plagátu na podporu priemyslu, výstavby a podobne.V tejto súvislosti treba spomenúť, že plagáty na výstave Sen x skutočnosť mala na starosti Petra Hanáková. Uro-bila obrovský kus práce a nerada by som si pripisovala zásluhy na tejto časti výstavy. Hovorila mi, že plagáty za Slo-venského štátu vytvárali výtvarníci takpovediac druhej a tretej ligy. Prvo-triedni výtvarníci, ktorí vychádzali ešte z medzivojnového obdobia, sa primi-tívnej nacionalistickej ideológii nikdy nespreneverili. V povojnových rokoch sa k tvorivej práci dostávajú i kvalit-nejší a schopnejší výtvarníci a dizaj-néri a neskôr, ako sa režim postupne uvoľňoval, smerujúc k 60. rokom, sa táto voľnosť prejavovala i v umelec-kej a dizajnérskej tvorbe. Treba však mať na pamäti, že aj odvážnejšia vizu-alita bola obsahovo vždy viazaná na socialistickú ideu šťastnej budúcnosti. Z môjho pohľadu však šlo o falošné svety.

Išlo o príbeh, ktorému mali ľudia uve-riť, a vďaka tomu, že bol veľmi inten-zívne komunikovaný, mu veľká časť spoločnosti aj uverila. To bol napokon i príbeh mečiarizmu, i príbeh postme-čiarovskej doby, a zažívali sme ho i teraz, v čase kampane pred prezident-skými voľbami. Čas na kritický odstup príde neskôr.Áno, potrebujeme mať vieru v budúc-nosť. Vždy, keď končia režimy a pri-chádzajú nové, vzniká v spoločnosti eufória z očakávaní. Nejako sa však nikdy nenaplní.

Zaujímavou je pre mňa otázka spolo-čenskej zodpovednosti agentúrnych fotografov. Rutinne vykonávali svoju fotografickú profesiu, ale zároveň si museli uvedomovať, čo robia. Je vôbec možné z pozície historika uvažovať o kategóriách spoločenskej zodpoved-nosti len na základe vizuálneho dedič-stva? Tí fotografi už nežijú, nemajú možnosť sa k problematike vyjadriť a zaujať stanovisko.

Neviem na túto otázku odpove-dať. Nemám spätnú väzbu, ktorá by potvrdila alebo vyvrátila moje dohady. Domnievam sa však, že niektoré foto-grafie – hoci veľmi ojedinele – mohli byť zhotovené s vedomím druhého plánu demaskujúceho totalitnú ideo-lógiu. Rovnako však mohlo ísť o dielo náhody, keďže reportážny fotograf nikdy nemá situáciu, ktorú sníma, plne pod kontrolou. Rada by som verila tomu, že istý zmysel pre zodpoved-nosť agentúrni fotografi mali, hoci na druhej strane, rovnako rutinérsky boli schopní fotografovať pre Slovenský štát i počas 50. rokov. V službách štátu, navyše v dvoch protichodných tota-litných režimoch, boli nepretržite od roku 1939 až do 70. rokov, keď postupne odišli do dôchodku. Každopádne, boli to dobrí profesionáli ovládajúci svoje remeslo a slúžiaci režimu. Oni v ňom žili, a my sa dnes na toto obdobie poze-ráme inou optikou.

Ako vnímaš svoju odbornú historio-grafickú prácu vzhľadom na dne-šok? Aby som otázku sproblematizoval, sme svedkami určitej politickej trans-formácie, jasne viditeľnej v nedáv-nom výsledku komunálnych volieb i v súčasne prebiehajúcich prezident-ských voľbách (rozhovor sa uskutočnil v deň pred prvým kolom prezident-ských volieb, pozn. red.). Na tento príbeh, pre mnohých euforický, sa možno jedného dňa tiež bude nahliadať kriticky.

Dozrieva nám generácia, ktorá má, zdá sa, snahu urobiť niečo pre spoloč-nosť. Ale predtým, než k tomu dospela, sme museli vykonať prácu v oblasti kultúry. Desať rokov sme sa vo výsta-vách a publikáciách kriticky zaoberali tematizovaním problémov 20. storočia. Proti totalitným praktikám minulosti sú v spoločnosti silné bariéry aj vďaka tomu, že si tú dobu dnes vieme pred-staviť. Tým, že extrémistické politické sily na jej totalitnú ideológiu priamo nadväzujú a uplatňujú ju napríklad i vo

vizuálnej straníckej rétorike, väzby na minulosť sú jasne viditeľné. Netýka sa to len pravicových extrémistov, je to i prípad hlavného prúdu, kde sa jedna z vládnych strán vulgárnym spôso-bom vezie na vlne socialistickej nostal-gie. Infantilným nadväzovaním na jej vizualitu, na oslavy MDŽ, ale i prokla-movaním hesiel o sociálnej rovnosti, ktoré sú v príkrom rozpore so zjavným vysokým životným štandardom nie-ktorých politických predstaviteľov dáva najavo, že ide o falošný príbeh, ktorý nemá nič spoločné s realitou. I rovnosť v spoločnosti 50. rokov bol mýtus, pre-tože aj vtedy vznikala vrstva socialis-tických elít podobne, ako dnes vďaka kleptokratickému politickému modelu vzniká oligarchia. Politickú reprezen-táciu to dnes začína pomaly dobiehať a aj vďaka postupnému vyplavovaniu problémov bude silnieť občianska spo-ločnosť.Aby ale vznikalo občianske povedo-mie, aby sa menilo uvažovanie, je treba veľmi dlho a trpezlivo budovať pod-hubie vo viacerých rovinách, či už je to príprava veľkých výstav v Národ-nej galérii alebo napríklad i reportáže Andreja Bána z východného Slovenska. K tomu nesmieme zabudnúť na množ-stvo workshopov, rozhovorov s ľuďmi, vysvetľovanie a ukazovanie, aká tá minulá doba bola, pretože mnohé jej znaky sa dnes opakujú. Vysoká škola výtvarných umení sa pro-filuje ako elitné centrum pre tvorcov, ktorí jedného dňa budú spoluvytvárať vizuálnu pamäť doby. Niekto cez ume-nie, iný cez užité formy. Dokážu sa na trhu uplatniť?

Bola by som asi veľmi opatrná nazývať našu školu elitárskou. V dnešnej dobe sa nemôžeme vnímať len v slovenskom kontexte. Pohybujeme sa minimálne v stredoeurópskom priestore. Našimi konkurentmi sú školy v Prahe, Zlíne, vo Viedni, alebo poľské školy. Dôle-žité je prijať fakt, že na špičku foto-grafického alebo výtvarného umenia sa nedostanú všetci absolventi. Máme okolo sto študentov ročne, z toho vo fotografii sedem až desať. Ak sa z nich uchytia dvaja, treba to považovať za úspech. Neznamená to však, že ostatní nenájdu uplatnenie. Väčšina zostáva v umeleckom prostredí, napríklad v oblasti kultúrnych inštitúcií, digi-talizácie umeleckých diel, v muzeál-nej praxi a ďalších profesiách. Učíme našich študentov, že po opustení školy musia byť schopní uživiť sa, ale záro-veň nikdy nemajú rezignovať na svoju voľnú tvorbu. Život v takomto duál-nom postavení je náročný, ale ak chcú v živote niečo dokázať, musia si ho strážiť. Pár ľudí dokáže v obmedze-nom čase fungovať v rámci rezidenč-ných foriem a mať tak vlastnú tvorbu ako svoje živobytie. Samozrejme, nie je to jednoduché. Musia byť mimoriadne trpezliví, pretože uplatnenie v rámci kultúrnej prevádzky trvá nejaký čas, päť až šesť rokov.

Nie je tých sedem až desať študentov, ktorí každý rok opustia brány školy, pre slovenský trh málo?

V rámci našich vzdelávacích mož-ností ide o racionálne optimum. Máme veľmi obmedzený počet kunsthisto-rikov, ktorí by študentov vzdelávali. Problém je, že kunsthistorici sa v slo-venských pomeroch neuživia a často odchádzajú do iných profesií. Počet miest v rámci kultúrnej prevádzky, kde by sa mohli trvalo zamestnať, je pritom veľmi limitovaný.

Ako sa cítiš v novej profesii rektorky najvýznamnejšej umeleckej školy u nás?

Dvanásť rokov som strávila vo funkcii (prorektorky, pozn. red.), mám s úrad-níckou prácou skúsenosti, ale v súčas-nej pozícii cítim väčšiu zodpovednosť. Zatiaľ si zvykám a snažím sa získať rutinu. Rada by som viac času veno-vala odbornej výskumnej činnosti. Tá momentálne tvorí len okolo pätnásť percent pracovného času a musím ju dobiehať po víkendoch. Usilujem sa v rámci možností vytvoriť si na kun-sthistorickú prácu čo najväčší priestor.

Aké je rodové zastúpenie v rámci súčasného slovenského umeleckého školstva? Nie je VŠVU, podobne ako niektoré iné školy, prefeminizovaná?

Na Vysokej škole výtvarných umení nie. Vo väčšine ateliérov sú stále väčšinovo zastúpení muži. Ženy obsadzujú skôr asistentské miesta, mužov je štatisticky viac na vedúcich pozíciách i vo vyšších akademických hodnostiach. Výnimkou je len tradične ženská katedra textilnej tvorby a katedra fotografie, kde sú ženy a muži zastúpení rovnomerne.

Ale máte rektorku.

A jej zvolenie trvalo od revolúcie tridsať rokov. (Smiech.)

Branislav Štěpánek

FOTONOVINY_ 47.indd 4 14.4.19 23:11

547/19

P O L E M I K A

„OBJAVTE PRÍBEHY, NA KTORÝCH ZÁLEŽÍ…“

Motto, ktoré by sa malo dať použiť na všetkých súťažiach venujúcich pozor-nosť novinárskej fotografii, a zároveň by to mohla byť výstižná charakte-ristika a „posolstvo“ samotnej repor-táže. Sú to tiež slová, ktorými sa začína predstavenie fotografií nominova-ných finalistov World Press Photo 2019 na internetovej stránke organizá-cie WPP. ¶ V nomináciách Fotografie roka na World Press Photo 2019 domi-nujú témy, ktoré podľa medzinárodnej poroty mapovali žurnalisticky naj-významnejšie udalosti. Zároveň má byť fotografia roka schopná vypovedať celý príbeh na jednom zábere, má byť pre-kvapujúca, originálna a zapamätateľná. Na šiestich nominovaných samostat-ných fotografiách sú zobrazené prí-behy vo svete neutíchajúcich vojnových konfliktov, rôzne podoby utečenec-kej a humanitárnej krízy a v neposled-nom rade apel na slobodu žurnalizmu. ¶ Práve sloboda novinárskeho pre-javu a prístup k informáciám sú hlav-ným motívom na fotografii Chrisa McGratha (Getty Images) s názvom

Zmiznutie Jamala Khashoggiho. Zobra-zuje muža, ktorý sa snaží za bránou udržať veľkú skupinu novinárov. Tí prišli na saudsko-arabský konzulát po tom, čo sa potvrdilo zmiznutie novi-nára Jamala Khashoggiho. Prezento-val sa otvorenou kritikou saudského režimu a bol nezvestný od 2. októbra, keď vstúpil na pôdu konzulátu. Po nie-koľkých týždňoch zahmlievajúcich informácií zo strany Rijádu sa potvr-dila smrť žurnalistu. Tureckí vyšetrova-telia a CIA dospeli k záveru, že za jeho smrťou stoja priamo saudskí agenti, ktorí konali na príkaz svojich nadria-dených. ¶ Fotografia Zmiznutie Jamala Khashoggiho je ukážkovým príkladom toho, ako rozpovedať príbeh na jedinej reportážnej fotografii. Pravdepodobne zamestnanec saudsko-arabského kon-zulátu sa snaží za každú cenu pevne udržať na bránou novinárov, ktorí chcú informovať, chcú odhaľovať pravdu a slobodne ju prezentovať v médiách. Brána sa však pomaly, ale isto otvára. Akoby symbolicky sa blíži ten okamih, keď sa otvorí úplne a rovnako slobodne budú sprístupnené dovtedy utajované informácie a dôkladným vyšetrovaním sa odhalí, čo presne stálo za smrťou novinára. Ide sa o ten povestný bresso-novský rozhodujúci okamih, v ktorom fotograf stlačil spúšť. ¶ Tematiku novo-dobej migrácie zobrazuje John Moore (Getty Images) na snímke Plačúce dievča na hranici. Fotografia je príbe-hom rodiny z Hondurasu, ktorá sa roz-

hodla vycestovať za lepším životom do Spojených štátov amerických. Po vyše mesiaci putovania skrz Južnú Ameriku dorazili Sandra Sanchez spolu so svo-jou dcérou Yanelou na hranicu Mexika s USA v Texase, kde ich zadržali pohra-ničné jednotky USA. Americký prezi-dent Donald Trump vyjadril v súvislosti s migrantmi z Južnej Ameriky nulovú toleranciu, čoho dôsledkom sú neraz situácie, keď sú deti oddelené od svo-jich rodičov po tom, čo ich na hrani-ciach zadržia americké úrady, a sú

umiestnené do rôznych utečeneckých zariadení. Dobrou správou v tomto smutnom príbehu je, že po tom, ako bola táto fotografia publikovaná vo sve-tových médiách, príslušné americké úrady potvrdili, že dcéra Yanela nebola separovaná od svojej matky Sandry a mohli tak ostať spolu. ¶ Snímka je po formálnej stránke stroho a funkčne reportážna. Hlavným motívom je pla-čúce dievčatko v strede záberu, ktoré stojí pred svojou mamou. Nevidíme tvár príslušníka pohraničnej stráže ani

tvár matky. O to viac vnímame výraz vystrašeného dieťaťa, ktorý môže vo všeobecnejšej rovine reprezentovať mnohokrát bezvýchodiskovú situáciu utečencov migrujúcich z Južnej Ame-riky do USA. Pri pohľade na túto foto-grafiu sa mnohým môže v pamäti vybaviť ikonický záber Migrant Mother od Dorothey Langovej z roku 1936. Oba zábery prepája ťažká situácia v Amerike, kedy sa aj matky s malými deťmi odhodlajú opustiť svoje domovy a vydajú sa na riskantné putovanie

Chris McGrath (Getty Images), Zmiznutie Jamala Khashoggiho, 15. 10. 2018.

John Moore (Getty Images), Plačúcedievča na hranici, 12. 6. 2018.

FOTONOVINY_ 47.indd 5 14.4.19 23:11

6 fotonoviny

P O L E M I K A

v ústrety lepšiemu životu pre seba a svoje rodiny. ¶ Téma rodiny a mater-stva je zobrazená aj na ďalšom nomi-novanom zábere, aj keď v úplne inom kontexte. Španielska fotografka Cata-lina Martin-Chico prináša snímku Byť tehotnou… Ide o dvojportrét muža a jeho partnerky – bývalej príslušníčky kolumbijských revolučných ozbroje-ných jednotiek FARC. Vidíme mladú ženu, ktorá sa hrdo hlási k svojmu tehotenstvu. Na tom by nemuselo byť nič zvláštne, avšak dôležitým momen-tom je fakt, že kvôli zákazu, čo trval vyše 50 rokov, nemohli mať ženy ako príslušníčky FARC žiadne deti a v prí-pade tehotenstva museli podstupo-vať interrupciu. Situácia sa zmenila až v roku 2016 po podpísaní miero-vého dokumentu, ktorý ukončil nási-lie a rovnako aj tento zákaz. V Kolumbii tak odštartoval „jungle baby boom“, ktorý by mohol znamenať aj nádej pre krajinu, kde je celková spoločen-ská situácia stále veľmi kompliko-vaná. ¶ Žena je ústredným motívom fotografie Akashinga – tie odvážne od autora Brenta Stirtona (Getty Ima-ges). Je to technicky skvelo prevedený aj svetelnou atmosférou pôsobivý por-

trét 30-ročnej príslušníčky ozbrojenej jednotky prírodného parku Phun-dundu v Zimbabwe. Práve tieto jed-notky ponúkajú ženám pochádzajúcim z problematických a znevýhodnených prostredí možnosť sa uplatniť a zarobiť si na živobytie ochranou africkej prí-rody. ¶ Migrácia, humanitárna kríza a jej príčiny stoja za záberom Chla-pec z Almarije fotografa Marca Gua-lazziniho (Contrasto). Snímka pôsobí pokojne a dáva tak divákovi priestor sa zamyslieť. Nejde o rozhodujúci oka-mih ani o vyhrotenú a napätú situá-ciu, kde by musel fotograf reagovať v zlomku sekundy. Autor cez portrét chlapca s pozadím steny pomaľovanej prevažne motívmi zbraní premysleným spôsobom ponúka obraz o bezúteš-nom stave krajiny na brehu Čadského jazera v Afrike, kde pôsobí džihádis-tická skupina Boko Haram. Každo-denne sa tam zvádzajú boje o prírodné zdroje, neustále sa zmenšujú aj zásoby vody, a tým sú obyvatelia nútení opúš-ťať svoje domovy. ¶ Posledným nomi-novaným je fotograf Mohammed Badra (European Pressphoto Agency) so snímkou Ošetrenie obetí údajného útoku nervovým plynom vo Východnej

Ghoute v Sýrii. Ide o fotografiu zachy-tenú tesne po bombovom útoku, ktorý sa odohral koncom februára 2018 neďa-leko Damašku počas jednej z posled-ných ofenzív, keď sú obete privážané do improvizovaných lekárskych ošet-rovní, aby im bola poskytnutá nevy-hnutná pomoc. Z fotografie vyžaruje zdesenie, prekvapenie a neistota ľudí, ktorí tam boli privezení. Divák je vtiah-nutý do dramatického deja najmä prostredníctvom priameho očného kontaktu s jednou z obetí – sediaceho muža v centrálnej kompozícii, ktorý smeruje svoj bezmocný až neprítomný pohľad do objektívu fotografa. Tragic-kosť a hrôzu vojny ešte viac umocňuje malý chlapec v pravej časti obrazu, kto-rého bezbrannosť a zraniteľnosť len podčiarkujú nekompromisnú krutosť voči civilnému obyvateľstvu, ktorú so sebou tento konflikt prinášal vyše päť rokov.V tohtoročnej 62. edícii súťaže World Press Photo predstavili usporiadate-lia aj novú cenu, ktorá bude udelená za

Fotografickú „story“ roka. Je to priestor pre fotografov, ktorým sa podarilo v rámci dôležitej spoločenskej témy vytvoriť vo fotografickej sérii silný príbeh, obsahovo aj formálne exce-lentne spracovaný a v neposlednom rade aj precízne zeditovaný. Nomi-nované boli tri série fotografií. Medzi nimi je aj story Kríza pri Chadskom jazere od už spomenutého talianskeho fotografa Marca Gualazziniho. Por-trét chlapca z tejto série je nominovaný tiež v kategórii Fotografia roka. Cyklus fotografií zobrazuje mimoriadne kom-plexnú tému, ktorá v sebe kombinuje politické problémy, environmentálne otázky a spoločenskú situáciu, čo spolu definuje životné podmienky tamoj-ších obyvateľov. Fotograf zameral svoju pozornosť na každodenný život miest-nych ľudí a za 5 dní bol schopný bra-vúrne uchopiť náročnú tému. V sérii môžeme nájsť viacero statických por-trétov, ktorých hĺbavú a svojím spôso-bom pokojnú atmosféru ešte podporuje centrálna kompozícia. Pri stredovej

kompozícii autor ostáva aj v „portré-tovaní“ krajiny, keď mŕtve zviera na ceste je akoby symbolom umierajú-cej krajiny, kde sa dennodenne redu-kujú a vyčerpávajú všetky zdroje. Protikladom k tomuto záberu je záber, ktorý nasleduje hneď po ňom. Sku-pina mužov na rybárskom člne putuje zelenou krajinou Chadského jazera – uprostred posledných zvyškov živo-todarnej krajiny. Fotografie ukazujú tesné prepojenie medzi človekom, jeho prostredím a prírodou a aj veľmi tenkú a krehkú hranicu možného narušenia ich vzájomnej rovnováhy.Švédsky fotograf Pieter Ten Hoopen (Agentúra Vu) je autorom ďalšej nomi-novanej série Karavána migrantov. Témou tohto fotografického cyklu je veľká organizovaná skupina migran-tov, ktorá sa 12. októbra 2018 vydala z Hondurasu do Spojených štátov. Fotograf ju sprevádzal niekoľko dní. Postupne sa pridali aj migranti z Nika-raguy, El Salvadoru a Guatemaly, kto-rých k tomu donútila politická represia,

Catalina Martin-Chico, Byť tehotnou počas zákazu Revolučnými ozbrojenými silami Kolumbie (FARC) plodiť deti, 28. 2. 2018.

Marco Gualazzini (Contrasto), Sirota kráča popri múre s kresbami granátometov. Z cyklu Kríza na Čadskom jazere, 17. 10. 2018

Mohammed Badra (European Pressphoto Agency), Ošetrenie muža a jeho dieťaťa po údajnom útoku nervovým plynom vo Východnej Ghoute v Sýrii. Z cyklu Syria, No Exit, 25. 2. 2018

Brent Stirton (Getty Images), Akashinga - tie odvážne, 20. 6. 2018

Lorenzo Tugnoli (Contrasto), z cyklu Jemenská kríza, 20. 5. 2018.

FOTONOVINY_ 47.indd 6 14.4.19 23:11

747/19

P O L E M I K A

zlé životné podmienky v ich domov-ských krajinách a tiež túžba po lep-šom živote. Hlavným odkazom týchto nominovaných fotografií je odhodla-nie a nádej, ktorá sprevádza putujúcich na ich neľahkej a často veľmi riskant-nej ceste. Štvorcový formát, ktorý autor v tomto prípade zvolil, je menej zvy-čajným v rámci žurnalistického foto-grafického jazyka. Štvorec je zvolený vhodne, nie je to samoúčelná forma a môže v nás evokovať časy, keď sa reportáže fotografovali na stredný for-mát 6x6cm. V kombinácii s istou mie-rou desaturácie farebnosti necháva diváka viac rozmýšľať a nevťahuje ho do deja takým nekompromisným spô-sobom ako napríklad kontrastné širo-kouhlé zábery fotografované zblízka. Autor strieda dynamické zábery s pokojnými, deň s nocou, pohyb s oddychom, a vytvára tak obraz kon-trastného putovania, ktorého bol pria-

mym svedkom.Posledným nominovaným fotografom je Talian Lorenzo Tugnoli (Contrasto) so sériou Jemenská kríza. Ústred-ným motívom jeho fotografického prí-behu sú deti ako tie najzraniteľnejšie bytosti, ktoré sú zasiahnuté vojnami a nepokojmi. Humanitárna kríza, hla-domor, choroby… tým všetkým je dlho-dobo sužovaný Jemen, bez milosti sú obeťami aj deti. Reportáž popisnejším spôsobom približuje následky, ktoré so sebou priniesol skoro štyri roky trva-júci konflikt.Predstavenie sólových fotografií šies-tich nominovaných finalistov WPP 2019 ako aj troch nominovaných „story“ jednoznačne potvrdilo úvodné slová o objavovaní príbehov, na kto-rých záleží. Na každom jednom z pre-zentovaných. Bohužiaľ, často ide o dokumentovanie negatívnych uda-lostí, ktoré sa odohrali v najrôznej-

ších častiach sveta počas roka 2018. Na druhej strane je to jedna z úloh foto-žurnalizmu: opakovane poukazovať na nespravodlivosť, na krutosť vojnových konfliktov, na problémy spájajúce sa s migračnou a humanitárnou krízou, upriamovať pozornosť na environmen-tálne témy, a tiež ukázať príbehy ľudí, ktorí úspešne a s odhodlaním čelia nepriaznivému osudu vo svojich kaž-dodenných životoch. Veľmi aktuálnym globálnym problémom je už skôr spo-mínaná sloboda, objektivita a nezávis-losť médií, ktorá si právom našla svoje miesto medzi nominovanými fotogra-fiami na WPP a aj skrz doposiaľ nevy-šetrenú vraždu slovenského novinára Jána Kuciaka sa táto téma stala v roku 2018 ústrednou aj u nás.

Peter Korčekfotograf a pedagóg

Pieter Ten Hoopen (Agence Vu/Civilian Act), z cyklu Karavána migrantov, 30. 10. 2018.Pieter Ten Hoopen (Agence Vu/Civilian Act), z cyklu Karavána migrantov, 30. 10. 2018.

Pieter Ten Hoopen (Agence Vu/Civilian Act), z cyklu Karavána migrantov, 29. 10. 2018.

Pieter Ten Hoopen (Agence Vu/Civilian Act), z cyklu Karavána migrantov, 29. 10. 2018.Pieter Ten Hoopen (Agence Vu/Civilian Act), z cyklu Karavána migrantov, 29. 10. 2018.

FOTONOVINY_ 47.indd 7 14.4.19 23:11

8 fotonoviny

I N F O R M Á C I A

HISTÓRIA STREDO-EURÓPSKEHO DOMU FOTOGRAFIE

Hoci má dnes Stredoeurópsky dom fotografie a jeho zastrešujúca inšti-túcia, občianske združenie FOTOFO, v slovenskej kultúre zásadné postave-nie, jeho dejiny nie sú žiadnym veľ-kým príbehom. Sú spleťou mnohých osobných príbehov konkrétnych ľudí, ich obetavosti, sebazaprenia, tvrdohla-vosti, nedorozumení, vzájomných vzťa-hov a individuálnych ambícií, ktoré až pri spätnom pohľade do minulosti vní-

mame ako veľké činy. Dnes s uspokoje-ním môžeme povedať, že fotografická kultúra má v Bratislave svoje pevné zastúpenie významom presahujúce hranice tohto štátu.K najdôležitejším kultúrnym udalos-tiam v Bratislave bezpochyby patrí fes-tival Mesiac fotografie. Bez tohto 28 rokov sa opakujúceho podujatia si dnes nevieme novembrovú Bratislavu ani len predstaviť. Bol to práve Mesiac fotografie, ktorý do Bratislavy prinie-sol výstavy najväčších svetových hviezd. Počnúc výstavou Helmuta Newtona, cez Ralpha Gibsona, Duana Michalsa, Josefa Koudelku, Williama Kleina, Annie Leibovitz, Henriho Cartie-ra-Bressona, Alexandra Rodčenka, Sally Mann, Edwarda Burtynského či Ansela Adamsa, končiac Paolom Pellegrinom, Carlom De Keyzerom a Martinom Par-rom. Mnohí (napr. Newton, Michals,

Koudelka, Leibovitz, Parr či De Keyzer) sa festivalu osobne zúčastnili.Snahy o nezávislú organizáciu foto-grafického života na Slovensku exis-tovali ešte za socializmu, naplno sa však mohli rozvinúť až po páde želez-nej opony a kultúrno-politickom uvoľ-není. Niektorí doboví organizátori cítili potrebu vymaniť sa spod vplyvu celo-národnej inštitucionalizácie najmä v oblasti výstavnej činnosti a odbor-nej fotografickej tlače, kde prevažo-vali českí kurátori a redaktori. Do tejto situácie historickou zhodou okolností prichádza iniciatíva Francúzskeho inštitútu, ktorý v Bratislave v spolu-práci s Ministerstvom kultúry SR jed-norazovo organizuje prvý Mesiac fotografie. Uskutočnilo sa päť výstav diel Helmuta Newtona, Georgesa Rousseho a ďalších autorov zo zbierok Domu fotografie v Paríži. Slovenské osobnosti, vidiac potenciál francúz-skej koncepcie festivalu, majú emi-nentný záujem na jeho pokračovaní, ale taktiež na ďalších aktivitách pro-pagujúcich a pozdvihujúcich sloven-skú fotografiu, a tak zakladajú nadáciu FOTOFO ako zastrešujúcu organizačnú platformu. Nasledujú turbulentné časy charakteristické pre prvú polovicu 90. rokov 20. storočia, keď je na jednej strane zrazu možné voľne komuniko-vať so zahraničím, otvárajú sa mož-nosti v oblasti sponzoringu a prudko sa rozvíja trh služieb v oblasti umenia, na druhej strane sa negatívne prejavuje silnejúci politický vplyv na odborné aspekty financovania a riadenia kul-túry, pravidlá grantového systému a pod. V hektickej atmosfére sa festival realizuje doslova na kolene, popritom

sa priebežne tvorí koncepcia združe-nia, rozvíja sa vydavateľská činnosť, rieši sa dôležitá otázka priestorov súvi-siaca najmä s výstavnými, vzdeláva-cími a archivačnými aktivitami. Snaha vrcholí v roku 2005 založením Stredo-európskeho domu fotografie v budove na Prepoštskej ulici v Bratislave, kde sídli dodnes. Stredoeurópsky dom fotografie sa postupne stabilizuje per-

sonálne i finančne, a hoci jeho ambi-ciózne plány na čas pozastavila svetová hospodárska kríza, napriek výraznému obmedzeniu finančných prostriedkov prežíva a postupne rozvíja ďalšie akti-vity. K tým posledným patrí zriadenie Múzea fotografie.Históriu Stredoeurópskeho domu foto-grafie do detailov zachytáva nedávno vydaná publikácia s rovnomenným názvom. Ostáva pripomenúť, že okrem nej bola nedávno dokončená i ďalšia, podrobne mapujúca vydávanie časo-pisu IMAGO, prvého stredo- a výcho-doeurópskeho časopisu svojho druhu zameraného na fotografické umenie, v rokoch 1995 až 2010. Pre záujemcov z radov historikov umenia, fotografic-kých odborníkov i širokej verejnosti budú obe publikácie dostupné v kníh-kupectve Stredoeurópskeho domu fotografie na 1. poschodí.Ilustračné fotografie zachytávajú kľú-čové osobnosti FOTOFO v čase, keď nezávislú fotografickú kultúru len formovali. Prajem im najmä pevné zdravie. Nech je kniha o histórii Stre-doeurópskeho domu fotografie skrom-nou pripomienkou dvadsiatich ôsmich rokov jeho činnosti, niekedy ťažkých, inokedy radostných, po celý čas však prispievajúcich k rozvoju fotografic-kej kultúry.

Branislav Štěpánek

Vernisáž výstavy v Galérii Na okraji v ObKaSS Bratislava III na Bulharskej ulici na Trnávke v roku 1988. Galéria bola priamym predchodcom Stredoeurópskeho domu fotografie. Na fotografii Zuzana Homolová, Marta Bezúchová-Stachová a Aurel Hrabušický. Foto: Ľubo Stacho.

Václav Macek, riaditeľ festivalu Mesiac fotografie, a Peter Mračna, riaditeľ slovenskej pobočky spoločnosti Fujifilm, dlhoročného sponzora a podporovateľa festivalu, počas vernisáže v roku 2002. Foto: Peter Procházka.

Založenie Mesiaca fotografie v Slovenskej národnej galérii na Riečnej ul. v Bratislave na jar 1992. Na fotografii Vladimír Vorobjov. Foto: Pavel Kastl.

Založenie Mesiaca fotografie v Slovenskej národnej galérii na Riečnej ul. v Bratislave na jar 1992. Na fotografii Judita Csáderová. Foto: Pavel Kastl.

FOTONOVINY_ 47.indd 8 14.4.19 23:11

47/19

P O R T F Ó L I O

VIKTOR ŠELESTÁKSNAPSHOTS (2011-2016)

Fotografov, ktorí svoj umelecký program postavili na neoddeliteľnom prelínaní života s dokumentárnou tvorbou, nájdeme vo svete mnoho. Za všetkých menujme Nan Goldin, považovanú za priekopníčku a matku postmodernej snapshoto-vej fotografie, ktorá v 80. rokoch minulého storočia fotografovala tie najintímnej-šie detaily búrlivého života vo voľnomyšlienkárskom okruhu svojich známych a na ktorú neskôr nadviazali celé zástupy autorov. Jedným z pokračovateľov tradície snapshotu je i Viktor Šelesták. Hoci jeho dielo snáď ani nemôže byť nepodobnejšie dielu Nan Goldin, spôsob práce majú spoločný – projektovať život do diela (a dielo do života). Šelesták si ako mladý autor za miesto verejnej prezentácie svojho diela zvolil sociálne siete – dnes čoraz bežnejší jav medzi výtvarnými umelcami, najmä fotografmi. Tu zdieľa svoje videnie sveta v dlhom, neprerušovanom toku obra-zov reprezentujúcich dielo i život samotný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na rozdiel od poctivého, „poriadneho“ umelca starostlivo pripravujúceho svoje diela na vystavenie v galérii, umiestňovanie obrázkov na internet je len takou det-skou hrou. V skutočnosti však táto metóda kladie na umelca ďaleko vyššie nároky: dielo ako obraz života – verejný denník, nemožno dodatočne editovať a upravovať. Každé jedno uverejnenie obrázka musí byť mimoriadne zodpovedným a z výtvar-ného hľadiska i kritickým aktom, ktorý preverí až čas. Až pri spätnom pohľade možno odhaliť, ako sa vyvíjalo autorovo výtvarné videnie i jeho vlastný život. Čítať v obrazovom zázname ako v autobiografickej knihe, z jemných odtieňov a názna-kov skladať životný príbeh so všetkými silnejšími i slabšími miestami, radosťami a starosťami, vzostupmi a pádmi. ¶ Väčšina ostatných autorov pracujúcich týmto spôsobom má na sociálnych sieťach jeden feed. Šelesták však vedie dva, samo-statné a nezávislé: Tumblr feed s názvom Snapshots (http://selestak.tumblr.com/snapshots) a instagramový feed Šelestákove pekné fotky (https://www.instagram.com/viktor.selestak/). Každý z nich je charakteristický špecifickou výtvarnou este-tikou, použitou technikou i obsahovou náplňou. Tumblr je fotografovaný na ana-lógový fotografický film opatrený červenou dátumovou pečiatkou, Instagram mobilným telefónom. Tonalita fotografií na Tumblri je (aj vzhľadom na použitie filmového média) pochmúrna a šedá, Instagram naopak pôsobí farebne a žiarivo. Tumblr je viac osobným denníkom, Instagram skôr záznamom vonkajšieho sveta. ¶ Ak aj prijmeme tézu, že oba feedy predstavujú určitý výsek z toku autorovho života, ťažko bez osobného poznania autorových pohnútok posúdiť, nakoľko vysti-hujú žitú realitu. Jednu vec však pri bližšom skúmaní vidno: obe polohy, ktoré nám autor predstavuje, sa esteticky i názorovo dopĺňajú. Dalo by sa povedať, že tieto dva rôzne prejavy jednej a tej istej výtvarnej stratégie vedú navzájom medzi sebou psy-chologický dialóg. ¶ Fotografie na Tubmleri predstavujú autorov vnútorný men-tálny svet, a akoby sa vymedzovali voči cudziemu, externalizovanému svetu na Instagrame, existujúcemu „mimo autora“. Ide tu samozrejme len o myšlienkovú skratku, spúšť kamery napokon vždy musel stlačiť jeden a ten istý autor.

FOTONOVINY_ 47.indd 9 14.4.19 23:11

fotonoviny

FOTONOVINY_ 47.indd 10 14.4.19 23:11

47/19

FOTONOVINY_ 47.indd 11 14.4.19 23:11

fotonoviny

FOTONOVINY_ 47.indd 12 14.4.19 23:11

1347/19

I N F O R M Á C I A

OBYČAJNE O NEOBY-ČAJNOMPONDELKU

V určitom momente môjho života vo mne fotografia začala vyvolávať miernu antipatiu. Stávam sa voči nej pasívne rezistentnou a pomaly ju pre-stávam vnímať ako svoju pasiu. Sama seba sa pýtam, čo sa stalo s tým nad-šencom, milovníkom, dokonca fanati-kom a kam sa vytratil môj entuziazmus v kontexte média fotografie? Postupne však prichádzam na odpoveď. ¶ Nado-búdam totiž dojem, že súčasnú slo-venskú fotografickú scénu už pridlho tvorí iba zopár dookola sa opakujú-cich a rezonujúcich mien, ktoré už dlhé roky napĺňajú výstavné priestory mno-hých galérií. Podľa môjho názoru slo-venská fotografická scéna má oveľa väčší záber a je plná mladých auto-rov s originálnym vizuálnym jazykom. Dostupnosť a prezentácia zahranič-nej tvorby je v našej krajine z môjho pohľadu nedostatočná, a najmä pod-pora mladých rastúcich umelcov je, pri už aj tak malom priestore pre foto-grafiu, na Slovensku takmer nebada-teľná a poddimenzovaná. ¶ Uvažujem teda v intenciách toho, či sa fotogra-fia ako médium de facto pomaly uberá do zabudnutia, alebo je táto skutoč-nosť spôsobená nezáujmom verejnosti

o fotografickú tvorbu, alebo už ide len o jej technologickú podstatu, keď sa stáva súčasťou rôznych intermediál-nych presahov a citácií. Ktorúkoľvek z týchto úvah odmietam prijať a vní-mam tento stav ako opätovné posky-tovanie výstavnej platformy akýmsi výlučne „vyvoleným“ výtvarníkom, za čím sa môže skrývať selektívny a prí-liš osobný výber kurátorov, ktorí takto umelo vytvárajú skreslenú pred-stavu o slovenskej fotografii a fotogra-fii vôbec. ¶ O pár rokov neskôr sa môj pesimistický uhol pohľadu na prezen-táciu fotografickej tvorby opäť navra-cia ku kladnému, a to vďaka projektu Veroniky Markovičovej a Petra Mareka s názvom Fotopondelok, ktorý sa stal už stálicou programu Slovenskej národnej galérie od júla roku 2016. ¶ Vždy po príchode do Café Berlinky som pozitívne zaskočená naplnením veľko-rysého priestoru, pretože sa ukazuje, že záujem o Fotopondelok je výrazne značný. Tento fakt dokazuje, že dopyt po fotografickej tvorbe stále existuje v plnom rozsahu. Napriek tomu, že ide o živé a takmer vždy tematicky zame-rané stretnutia, počas ktorých fotografi rôznych žánrov a zamerania diskusnou formou predstavujú svoju aktuálnu tvorbu, atmosféra je neformálna, nepô-sobí akademicky, ale i tak je odborná, a dokonca veľmi komorná a útulná. Nálada divákov je väčšinou pozi-tívna a uvoľnená, čím vzniká priestor na voľnú diskusiu medzi autorom/autormi a návštevníkmi. Celý prie-beh stretnutia je moderovaný už spo-mínanou dvojicou, pričom zväčša traja

pozvaní fotografi dostávajú priestor na odprezentovanie svojich aktuálnych projektov, ako aj ich uvedenie do kon-textov vlastnej tvorby. ¶ Po skončení Fotopondelkového stretnutia vnímam, ako zaujatí návštevníci zostávajú sedieť na svojich miestach a naďalej medzi sebou diskutujú o odprezentovanom výtvarnom obsahu a jeho súvislostiach.V súčasnosti sa i ja sama považu-jem za stáleho návštevníka Fotopon-delkov a pokladám tento projekt za čosi, čo slovenská fotografická scéna viac než potrebovala. Tieto stretnu-tia osobne vnímam ako jedinečnú formu prezentácie tvorby českých, slo-venských i zahraničných fotografov, vďaka ktorej majú priestor prezento-vať svoju súčasnú tvorbu a taktiež pro-jekty, ktoré nie sú určené výlučne na vystavovanie. Autori majú touto for-mou možnosť dostať spätnú väzbu od divákov, ktorá sa často na vernisá-žach či výstavách nedostaví. ¶ Foto-pondelkové stretnutia týmto vytvárajú unikátnu bázu ako pre súčasných reno-movaných, tak i mladých umelcov na zviditeľnenie sa a hlbšie vysvetlenie svojej tvorby. Divák má tak možnosť pozorovať rôzne subjektívne fotogra-fické pohľady na svet, skúmať neopo-zerané výtvarné diela a zoznámiť sa s veľkým množstvom nových umelcov. ¶ Fotopondelok už má aj svoje stabilné publikum zložené z profesionálnych fotografov a priaznivcov fotografie, a zároveň v závislosti od témy a hostí sa dopĺňa o nových divákov. Práve preto je podľa môjho názoru veľmi zaují-mavé, že autori projektu dávajú mož-

nosť odprezentovať vlastnú tvorbu i výtvarníkom z iných odborov pracujú-cich s fotografiou či neškolenej fotogra-fickej obci. ¶ Veľmi kladne hodnotím najmä prístup Veroniky Markovičo-vej a Petra Mareka, pretože z každého fotopondelkového stretnutia je cítiť obrovský kus práce. Od vzniku pro-jektu sa držia presne určeného a nasta-veného formátu. Zároveň ako divák oceňujem ich snahu pokryť čo najšir-šie spektrum fotografickej scény i sku-točnosť, že fotopondelkové stretnutia vznikajú bez rozpočtu či nároku na honorár, a to nielen v Café Berlinka v Slovenskej národnej galérii, ale tak-tiež v Galérii Miloša Alexandra Bazov-ského v Trenčíne. ¶ Fotopondelok doposiaľ predstavil takmer osemdesiat fotografov a výtvarníkov, čo je úžasné a na slovenské pomery ojedinelé. Vďaka rôznorodosti tvorby a prístupov prezentovaných autorov ma divácka účasť dodnes značne napĺňa a inšpi-ruje. Ako študentka fotografie na foto-pondelkových stretnutiach obľubujem pozorovať najmä tvorbu mladých začí-najúcich fotografov, motívy a podnety ich tvorby, pretože práve to vo mne vzbudzuje iniciatívnosť, a zároveň mi dodáva impulz k rapídnejšiemu seba-rozvoju. ¶ Dovolím si tvrdiť, že pro-jekt Veroniky Markovičovej a Petra Mareka je na Slovensku jediný svojho druhu. Úprimne ma teší, že sa rozhodli Fotopondelky vytvoriť a dať priestor na sebaprezentovanie sa najmä mla-dým fotografom, i tým zahraničným, pretože k ich tvorbe by sa bežný divák dostával skôr sporadicky. Touto akciou

obaja jej autori značne spestrili mož-nosti prezentovania na súčasnej slo-venskej fotografickej scéne. Napriek tomu, že sa tieto stretnutia konajú vždy v pondelok večer, v publiku vzniká veľmi príjemná komunita nadšencov fotografie, ktorá pravidelne navštevuje Café Berlinku každý prvý pondelok v mesiaci, a ktorá dopomáha k príjem-nej atmosfére celého večera. ¶ Podľa môjho názoru sa organizátori a autori projektu Veronika Markovičová a Peter Marek podpísali pod značný posun súčasnej fotografickej scény na Slo-vensku práve kvôli tomu, že fotopon-delkové stretnutia predstavujú širokej verejnosti stálice, ale aj nových, mla-dých, zahraničných i neprofesionál-nych talentovaných fotografov, ich idey, procesy tvorby, techniky spra-covania a mnoho ďalšieho. Vznikla doteraz absentujúca tradícia, čím sa Slovensko zaradilo medzi podobné projekty úspešných zahraničných galé-rií. A ja prajem tejto akcii ešte mnoho úspešných fotografických dní, a to nie-len tých pondelkových…

Sonia Ščepánová

Fotopondelok Dokument #1 (1. 10. 2018)Zľava: Peter Marek, Ján Viazanička, Jana Šturdíková, Michaela Pašteková, Róbert Tappert, Veronika Markovičová.

FOTONOVINY_ 47.indd 13 14.4.19 23:11

14 fotonovinyfotonoviny

R E C E N Z I A   – V Ý S A T V Y

R E C E N Z I A   – K N I H Y

ANONYM 1968 – 1984

Koncepcia: Vyšehradskej jezdecEditor: Jindřich JaníčekMiesto a rok vydania: Praha, 2018Vydavateľstvo: Take Take TakePočet strán: 112ISBN 978-80-906912-4-7

Formovanie československej spoloč-nosti bolo vo veľkej miere ovplyvnené udalosťami roku 1968. V tomto období prebiehal pokus o nastolene socializmu s ľudskou tvárou a snaha o demokrati-záciu komunistického systému, ktoré 21. augusta 1968 vyústili do okupá-cie ČSR vojskami Varšavskej zmluvy. ¶ Koncom roku 2018 vyšla v českom vydavateľstve Take Take Take knižná publikácia Anonym 1968 – 1984, obsa-hujúca fotografie z daného obdobia: od roku okupácie až po polovicu 80. rokov 20. storočia. Za koncepciou projektu stojí jednotlivec vystupujúci pod pseu-donymom Vyšehradskej jezdec, ktorý sa zaoberá históriu Vyšehradu v Prahe. Na jeho webovej stránke nájdeme texty a fotografie mapujúce históriu pevnosti a jej okolia, aktuálne udalosti úzko prepojené s týmto priestorom či fau-nou a flórou vyskytujúcou sa v danej oblasti. ¶ Výber približne sto fotografií pochádza zo siedmych rodinných albu-mov náhodne zakúpených cez inter-net. Už na prvý pohľad vidíme, že nejde

ŽENY, KTORÉ NESTRATILI SEBA

Autorka: Dorota HolubováNázov: Atlas žienKurátor: Branislav ŠtěpánekMiesto: Stredoeurópsky dom fotogra-fie, Galéria Martina MartinčekaDátum: 6. 3.–21. 4. 2019

Dorota Holubová je mladá sloven-ská fotografka. Vo svojej tvorbe sa vo všeobecnosti zameriava na por-tréty komerčného a sociálneho cha-rakteru. V rámci osobných projektov poukazuje na aktuálne spoločenské

o bežnú zbierku rodinných fotografií. Pôvodný majiteľ (?) týchto záberov pred predajom snímok povyrezával tváre portrétovaných. Ako sa píše v úvodnom texte, nie je jasné prečo a z akých poh-nútok pristúpil k tomuto drastickému kroku. Je však evidentné, že jednou z možností bola snaha o zanonymi-zovanie týchto osôb. Ale naskytá sa tu otázka, prečo a z akého dôvodu nie-kto predával vlastné rodinné albumy tvoriace kus jeho histórie? ¶ Fotogra-fie zobrazujúce momenty rodiny pri príležitostiach, ako sú rodinné dovo-lenky, výlety, momenty každoden-ného života či pohľady do intímnej sféry domáceho prostredia vytvárajú obraz kolektívnej pamäte. Francúz-sky sociológ a antropológ Pierre Bour-dieu hovorí o rovnakej myšlienke, keď hovorí o rodinnom albume ako o forme spoločenskej (sociálnej) pamäte. Pri pohľade na jednotlivé snímky dešifru-jeme obraz, ktorý prežil každý jeden človek žijúci v onej dobe. Fiatky, ško-dovky, dobre známa móda, koberce, závesy aj dizajn nábytku a svadobné fotografie nás vťahujú do vlastnej histórie. Fotografie nám odhaľujú neznáme miesta a prostredia, ktoré sú síce také vzdialené, ale predsa blízke. Nie je podstatné, kto je na fotografi-ách zachytený, samotné prostredie okolo fotografovaného prináša obraz doby – svedectvo o normalizovanom Československu. Prostredníctvom iko-nologického chápania obrazu vnímame fotografie v širšom kontexte, zaujíma nás samotná história a doba, okolnosti

vzniku fotografií, dešifrujeme aj soci-álny charakter a postavenie fotogra-fovaného. ¶ Fotografie sú publikácii chronologicky usporiadané na zák-lade datovania ich vzniku. Vďaka čís-lam vnímame časový horizont, ale obrazy akoby ostali zmrazené. Takmer nič sa nemení. Doba stagnovala, i keď

roky plynuli. Obrazy navodzujú dojem, akoby vznikli v priebehu niekoľkých mesiacov, nie však rokov. ¶ Dalo by sa povedať, že celá publikácia má troch autorov. Autora fotografa, ktorý foto-grafie vytvoril, autora manipulátora (majiteľa?), ktorý odstránil portréty všetkých rodinných príslušníkov z foto-

grafií a autora editora, ktorý zosta-vil a edične pripravil výber fotografií. ¶ Jedným z najsignifikantnejších prvkov týchto rodinných fotografií je samotná ich manipulácia. Autor manipulátor odstránil tváre svojich blízkych a prav-depodobne aj samého seba výrezmi rôznych tvarov. Rezaním, strihaním, trhaním potlačil ich osobnú identitu, ktorá bola v daných rokoch všadeprí-tomná. ¶ Vplyv východného bloku a šeď doby sa preniesli do samotného spra-covania knihy. Šedé tóny sprevádzajú jednotlivé strany. Bol to zámer auto-rov publikácie alebo nechcená chyba? Na uváženie je tu otázka kvality spraco-vania knižnej väzby. Počas opätovného listovania knihy pri písaní tejto recen-zie sa väzba začala rozpadať a škvrny zatečeného lepidla taktiež uberajú cel-kovému dojmu z knihy. ¶ Publikácia je príjemným odhaľovaním neznámych príbehov, vtipných momentov a pro-stredí, ktoré sa nám vynárajú z pamäte. Formovanie individuálnej ako i skupi-novej pamäte tak môže prebiehať na základe vlastných reminiscencií. ¶ Slo-vami Mette Sandbye, autorky viace-rých textov a esejí o rodinnej fotografii: Prostredníctvom vytvárania albu-mov môžu ľudia symbolicky definovať a organizovať svet.

Zuzana Pustaiováfotografka

témy a problémy, fotograficky zazna-menáva rôzne subkultúry a komunity. Aktuálna výstava Atlas žien je výsled-kom autorkinho skúmania problema-tiky domáceho násilia páchaného na ženách na Slovensku. ¶ Vchádzam do miestnosti. Vnímam tri médiá – foto-grafiu, text a video. Fotografie podob-ných rozmerov sú radené za sebou, rovnocenne s textami. Ako prvý mi padne pohľad na dominantne pôso-biace portréty žien. Uvažujem, či sa už pozerám na ženu, ktorú chcem spo-znať. Až po prečítaní textu začínam rozumieť súvislostiam, a teda tomu, že hľadím na portrét sociálnej pra-covníčky. V mojich očiach až nelicho-tivo detailne nasnímaný portrét ma vedie skôr k skúmaniu pleťových vád než k vzhliadaniu k statočnosti týchto

žien, ktoré skutočne robia neľahkú prácu. Inscenované portréty pretkávajú zdanlivo bežné dokumentárne zábery komunitného bývania žien v bezpeč-ných domovoch. Pomaly sa dostávam k rozostreným anonymným portrétom a už chápem, že toto je tá žena, ktorú chcem na výstave stretnúť. Stretávam ju v utajení, v anonymite, v ktorej aj ona sama musí žiť. Je teda v tomto prí-pade vôbec nutné tieto nejasné podo-bizne ukazovať? Akú úlohu a význam tu má fotografia? ¶ Fotografie sú opäť doplnené textom. Mrzí ma, že auten-tické výpovede, ktoré sú práve tým naj-hlbším, najsilnejším a pre mňa osobne kľúčovým momentom celej výstavy sa popri dlhých textoch odborníkov strá-cajú. Faktografické texty sú spravod-livou kritikou spoločnosti, a zároveň výskumom, ktorý slúži na rozhľadenie sa v problematike danej témy v rámci spoločenských kontextov, ale zvolila by som ich v rámci výstavy ako doplňu-júce. Veľké množstvo textu môže totiž veľmi ľahko diváka odradiť od toho, aby venoval textom akúkoľvek pozor-nosť. A to by bola škoda. ¶ V strede miestnosti je umiestnená obrazovka, na ktorej sa premieta sociálny experi-ment, ktorým sa autorka usiluje podpo-riť vcítenie sa do spoločenskej situácie týranej ženy bežným človekom. Dá sa to vôbec? ¶ Stretávam ďalšie por-

tréty a dokumentárne zábery skry-tých tvárí dodržiavajúce anonymitu. ¶ V závere sa dostávam k fotografic-kej mozaike očí. Tieto fotografie sú úderné práve svojou jednoduchosťou a priamosťou. Človek tak konečne stre-táva tie, ktoré prišiel stretnúť. Hovorí sa, že oči sú zrkadlom, oknom do duše. Čo v nich vidíme? Čo by sme čakali, že v nich nájdeme? Strach? Hrôzu? Smútok? Čakáme, že z nich prečí-tame tie príbehy hrôzy, ktoré dané páry očí videli? Že sa v týchto očiach pre-mietnu pred nami ako obrazy filmu? ¶ „Človeka nemôže znečistiť nič, čo doňho vchádza zvonku, ale veci, ktoré z neho vychádzajú, tie ho znečisťujú.“

A možno práve preto sa na mňa nie-ktoré z týchto očí usmievajú, iné sú hlboké, plné múdrosti a zrelosti, ďalšie iskrivé, milé a mladícky krásne. Práve také sú aj ony. Možno zlomené ženy. Zlomené ženy, ktoré nestratili seba. ¶ Výstavu Atlas žien môžete v SEDF navštíviť do 21. apríla.

Laura Belišová, rod. Štrompachová

fotografka

Dorota Holubová, Z cyklu Atlas žien, 2018-2019.

Dorota Holubová, Z cyklu Atlas žien, 2018-2019.

FOTONOVINY_ 47.indd 14 14.4.19 23:11

1547/19

R E C E N Z I A   – V Ý S T A V Y

K VÝSTAVE ROBA KOČANA

Autor: Robo KočanNázov: Mosty 1987 - 2018Kurátorka: Lucia BenickáMiesto: Tatranská galéria v PopradeDátum: 7. 12. 2018–27. 1. 2019

Čas beží, a tak sa stalo, že Robo Kočan (1968), jeden z prvých absolventov Katedry fotografie na VŠVU v Brati-slave, pri príležitosti svojho jubilea predstavil na prelome rokov v Elek-trárni Tatranskej galérie v Poprade prierez svojou tvorbou. Bola to mini-malisticky nainštalovaná výstava vo veľkorysých priestoroch Elektrárne, pod kurátorským vedením Lucie Benic-kej. K výstave bol vydaný precízne pripravený katalóg, ktorý mapuje Koča-novu tvorbu cez texty viacerých domá-cich, ale aj zahraničných kurátorov a samozrejme dokumentuje samotné fotografické projekty. Mal som mož-nosť Kočanovu tvorbu sledovať, a tak tento príspevok nebude len recen-ziou vystavených prác, ale aj akýmsi spomínaním, za akých okolností veci vznikali. Spomeniem hlavne fotogra-fie, ktoré ma fascinovali. S Robom sme sa spoznali ešte pred Novem-brom 1989 na fototribúnach, ktoré sme konzultovali spolu s Vovom Vorobjo-vom. Kočan v tom čase experimentoval s dlhou expozíciou, počas ktorej nechá-val kresliť svietiace predmety (cyklus Biela nočná hudba, 1987). Experimen-tovanie mu zostalo počas celého ďal-šieho pôsobenia na fotografickej scéne. Po nástupe na VŠVU pokračoval cyk-lom Dialógy (1989 – 1993), v ktorom začal rozvíjať svoju techniku „vyb-likávačiek“. Vznikla série fotografií, v ktorých si napríklad Kočan s Koča-nom telefonuje, alebo množstvo Koča-nov šantí na lúke v nočnej krajine. V máji 1994 sme v dome VŠVU v Krem-nici spolu s anglickým kolegom Chri-som Wainwrightom (1955 – 2017) z Nottingham Trend University zor-ganizovali tvorivú dielňu „Kreslenie

svetlom“. Nech sú tieto riadky aj poc-tou Chrisovi, ktorý nás pred dvoma rokmi nečakane opustil. Chris na dielni prezrádzal svoje tajomstvá tvorby, ktoré sa pre Roba Kočana stali nes-miernou inšpiráciou, čo sa ukázalo už v jeho novom cykle fotografií Svet-lom do tmy (1993 – 1997). Po nociach sme sa túlali po kopcoch okolo Krem-nice s baterkami a inými farebnými svetlami a počas dlhých expozícií sme kreslili naše vízie. V tom čase sa fotilo na filmy a výsledky sme mohli vidieť, až keď sme filmy vyvolali. V marci roku 1995 sme pokračovali na tajom-nom ostrove Sky v Škótsku. Prudko zvrásnená krajina s ostrými skalami, bez kríkov a stromov, s trochou trávy a machu pôsobila čarovne. Povetrie bolo naplnené malými kvapôčkami vody, ktorá čliapkala pod nohami. Na spomínaných dielňach sa rozvinul Kočanov talent vo vytváraní imaginár-nych obrazov naplnených hravosťou a radosťou. V jeho detskej až insit-nej kresbe ožíva fiktívna fauna a flóra, akoby sme zažívali neuveriteľné sny. Z Kremnice je to napríklad fotografia Stred Európy a z ostrova Sky Hitchcoc-kove vtáky. V cykle Tiene duchov (1998) Robo Kočan narába s dvojexpozíciami negatívov, pričom vznikajú tajomné krajiny s tancujúcimi postavičkami pri-pomínajúcimi mimozemské bytosti. Osobitým cyklom je Anjel strážny (1999 – 2002), v ktorom sa Kočanova dcéra Laura v úlohe anjela zjavuje v nezvyklých priestoroch. Počas šti-pendijného pobytu v Clevelande v USA vytvoril cyklus Príbehy nočnej lampy (2003). Tiene svietiacej lampy kreslia inscenované príbehy. Od roku 2004 pracoval na projekte Bytosti starého Glamorgánu (2004) v hlavných rolách s Bodliakodrakom, Vranožrútom alebo Kapradníkom, ktorí nás uvádzajú do sveta tajomných rozprávok. Tieňohrou zvieracích motívov sa prenášame do mystických príbehov pradávnej minu-losti. Na tento cyklus voľne nadväzuje súbor Príbehy z druhej strany (2008), v ktorom rozpráva o paralelných sve-toch po našej smrti a čakania na nový život. Pokračovaním je multimediálny cyklus Z druhej strany (2010), v ktorom

sa spojili Kočanove fotografie s maľ-bami Zbyňka Prokopa a hudbou. Cyk-lus Obrazy pamätí (2011) bol vytvorený v Poľsku, znova narába s viacerými expozíciami, čím dosahuje tajom-stvo a mystiku. V rokoch 2013 – 2015 sa Kočan podieľal na digitalizácii galérií a pritom stačil realizovať aj súbor Prí-behy v depozitároch, kde sa napríklad na jednom mieste v depozite stretol Kristus s Gottwaldom. Súbor Z tem-noty na svetlo (2016) Kočan realizoval v Arménsku a Gruzínsku. Centrálne nakomponované kupoly chrámov do štvorcov symbolicky zobrazujú otvory, kadiaľ Stvoriteľ prichádza k zhromaž-deným ľuďom. Posledným vystaveným projektom sú Cesty (2018) zachytá-vajúce zábery viacerých krajín, ktoré takto vytvárajú paralelné svety. Foto-grafie vznikajú pre nás v nezvyklých destináciách. Sú to snové obrazy so symbolickými odkazmi. ¶ Súbežne s fotografiami krajín vznikali aj pro-jekty portrétov. Spomedzi viacerých sérií spomenieme len niektoré. Prvou bola interaktívna inštalácia v priestore Robino (1993). Divák prikladá k sebe

polovice tváre, pričom vznikajú humorné situácie zmiešaných tvári ľudí. Ďalšou inštaláciou je Rodinná taj-nička III (1995). Autor pomocou foto-emulzie naniesol na každú stranu detských kociek tváre seba, svojej part-nerky a svojich a manželkiných rodi-čov. A potom nastupuje divák, aby hrou a skladaním kociek začal proces „gene-tického miešania“ týchto tvári. Dnes sa miešanie tvári ľahko dá robiť v počí-tači, ale Robo to robil pred 25 rokmi. Na výstave bola prezentovaná aj posledná variácia Rodinná tajnička VI. s podná-zvom Portréty duší (2018). Je to modré video, ktoré je premietané do dymu. ¶ V roku 1993 počas pobytu na univerzite v Nottinghame Robert Kočan vytvoril ďalšie dva portrétne cykly. V čiernobie-lom multikulturálnom projekte Black and White Benetton sú konfrontované štyri dievčatá (beloška, Indka, Číňanka a černoška) formou koláže. Súbor por-trétov je potom nainštalovaný do tvaru kosoštvorca – symbolu ženy o veľkosti

strán 120x120 cm. Posledným cyklom portrétov, v ktorom mixuje tváre rôz-nych rás pomocou farebného sendviča, je projekt Láska, viera, nádej (1995). Do výstavy je zahrnutá aj zrkadlovo priestorová inštalácia Vyrušil si ma, alebo obkľúčil som ťa (1993). Základom prezentácie je desať metrov dlhá foto-grafia panorámy nočného parku, kde sa pohybuje množstvo malých Koča-nov. Tento obraz je vo vnútri zatem-neného valca, pričom na obvode sú autorove autoportréty. Projekt vzni-kol v rámci pobytu na umeleckej škole v Dijone a bol obohatený aj o zvuk. ¶ Kočanove práce majú neuveriteľnú jednotu vývoja, každý nový projekt je rozvinutím a posunutím predo-šlého. Je málo výtvarníkov, čo dokážu takto budovať svoje programy. Robo je tvorca, u ktorého nový projekt stavia na predchádzajúcom.

Ľubo Stacho Fotograf a pedagóg

Robo Kočan, Rodinná tajnička V. - rovesníci, rodičia 1995 a deti 2018. Foto: Ľubo Stacho.

Robo Kočan, Rodinná tajnička VI. - portréty duší, 2019. Foto: Ľubo Stacho. Robo Kočan, z cyklu V znamení strelca, 1996.

FOTONOVINY_ 47.indd 15 14.4.19 23:11

16 fotonoviny

R E C E N Z I A   – K N I H Y

DOKUMENT ALEBO PRÍBEH?

Autor: Vladimír BirgusNázov: Fotografia 1972 - 2017Vydavateľ: Muzeum Śląskie, KatowiceRok vydania: 2017hodnotenie: � � � � � � � � � �

Z ocenených kníh minuloročnej súťaže o najlepšiu fotografickú knihu v stred-nej a východnej Európe som vybrala knihu Vladimíra Birgusa Fotografia 1972 – 2017. Vladimír Birgus sa venuje dokumentárnej fotografii, téme kon-frontácie jedinca s davom, s okoli-tým prostredím. Skoro do polovice tejto knihy siaha čiernobiely doku-ment, jadrný, surový materiál, reálny príbeh reálnej doby. Do druhej polo-vice knihy vstupuje farba. Farba klame. Stále je to dokument, ale pomocou nej, jej odtieňov a svetla akoby Birgus sta-val scény, ktoré potom odfotí. A postavy a ich tiene na týchto scénach provokujú divákovu fantáziu a rozohrávajú svoje príbehy. Kde je hranica medzi doku-mentom a príbehom? Niet divu, že táto kniha získala prvé miesto v kategórii Súčasná fotografia.

MARTIN ŠTRBA A PEVNÁ ZEM POD HLAVOU

Autor: Martin ŠtrbaNázov: Pevná zem pod hlavouVydavateľ: SlovartRok vydania: 2017hodnotenie: � � � � � � � � � �

Slovenská Nová vlna. Už to tu raz bolo, týkalo sa to filmu. Hlavne Havetta a Jakubisko sú označovaní ako filmoví extroverti. Nové myslenie, nové režijné postupy. Teraz sa to týka aj fotogra-fie. Je aj Martin Štrba extrovert? Zrejme áno, jeho fotografie tomu nasvedčujú. K svojim fotografiám tiež pristupuje s hravosťou, tvorivý prístup k jeho foto-grafovaniu je pre neho samozrejmým. To je to, čo by sa dalo nazvať jeho ruko-pisom. Ak sa pozrieme na jeho fotogra-fie bližšie, je v nich život. Inscenovaná fotografia. Chlapec s nakreslenou polo-vicou tváre, nahé akty sedia v tej istej polohe, v akej sedia porcelánové figú-rky na tanieriku na stole. Otázne je, kto bol komu predlohou. V tomto prípade teda pevnú zem pod nohami nemáme, pod hlavou už vôbec nie. A to je to, čo robí Štrbu Štrbom. V kategórii Súčasná fotografia získal druhé miesto.

JAN VACA FOTOGRAFOVÉ ŠLECHTICI V ZEMÍCH KORUNY ČESKÉ

Autor: Jan Vaca (ed.)Názov: Fotografové šlechtici v zemích koruny českéVydavateľ: Národní památkový ústav, PrahaRok vydania: 2017hodnotenie: � � � � � � � � � �

Ďalšou ocenenou knihou spomenu-tej súťaže je kniha Jana Vacu s názvom Fotografové šlechtici v zemích koruny české. Tu sa dozvieme, ako česká šľachta trávila svoj voľný čas, ako rás-tol záujem o technický pokrok a aký to malo dopad na vyššiu spoločnosť. Kniha nie je encyklopedicky usporia-daná. Jan Vaca vybral 39 šľachticov ako vzorku spoločnosti, ktorá je cie-ľom jeho rozprávania. Dozvieme sa o vývoji fotografickej techniky toho obdobia, o spôsobe trávenia voľného času aristokratov. V úvode k tejto knihe spomína, že českým fotoamatérom sa venuje málo priestoru a táto kniha ho aspoň čiastočne dopĺňa. Podarilo sa mu to. V kategórii Historická kniha získal prvú cenu.

ANTOLOGIE ČESKÉ A SLOVENSKÉ FOTOGRAFIE JOSEFA MOUCHU

Autor: Josef MouchaNázov: Antologie české fotografie. Ze sbírky skupiny PPF.Vydavateľ: PPF ArtRok vydania: 2018hodnotenie: � � � � � � � � � �

Antologie české a slovenské fotogra-fie Josefa Mouchu je poslednou zo štvo-rice súťažných kníh. Ako predošlá, ani táto nie je encyklopedicky usporiadaná. Autorovi sa možno zdalo byť praktic-kejšie vymedziť jednotlivé významné obdobia dejín fotografického ume-nia a usporiadať ich do jedného celku. K jednému obdobiu umeleckého smeru sú priradené fotografie umelcov, ktorí tvorili v danom období. Kniha je takto prehľadná. Autor a teoretik ume-nia Josef Moucha v nej pokryl histo-ricky viac ako 100 rokov čsl. fotografie. S touto publikáciou získal v kategórii Historická fotografia tretie miesto.

FOTONOVINY_ 47.indd 16 14.4.19 23:11

1747/19

N E K R O L Ó G

ZA OĽGOU BLEYOVOUV úterý 26. 2. 2019 ukončila ve věku nedožitých 89 let svůj celoživotní dialog s fotografií Olga Bleyová. Její dílo má svou nezastupitelnou úlohu v dějinách československé a slovenské výtvarné stylizované fotografie. Je jakousi esencí nejlepších výbojů doby 60. a 70. let, ale vyvíjelo se ve vzestupných periodách téměř až do současnosti.Co činí její tvorbu výjimečnou? Je to nesporně ohromná síla invence, která prolínala jejím životem a spo-jovala jednotlivé úseky její tvorby. Je

to nesporně nekonečná imaginace, která ji nutila znovu a znovu začí-nat, hledat a variovat, která jí napo-vídala cestu do nezapomenutelného světa náznaků a stylizace. Je to i jedi-nečnost a pevnost osobnosti dávající celému dílu potřebnou soudržnost ori-ginality. A v neposlední řadě hravost, vytvářející lehkost významových spo-jení a odvahu k experimentu. Všechny tyto fenomény, doprovázené vysokou profesionalitou a důkladností nezapo-mínající na konečné vyznění každého díla, vytvořily ve svém souhrnu neo-pakovatelnou a jedinečnou záležitost. Zamýšlíme-li se nad výjimečností díla Olgy Bleyové, musíme vzít v úvahu její nepochybnou ženskost, schopnost jed-

noduchými prostředky sdělovat ty nej-složitější filozofické i tvůrčí problémy, a v neposlední řadě úsilí vyvést fotogra-fii jako takovou z omezení fotografic-kým papírem či knižním formátem.

Z řady výstav a publikací, které doka-zují mnohostrannost fotografického záběru Olgy Bleyové, vyčnívá přede-vším v době svého vzniku provoku-jící a dnes klasicky okouzlující pojetí aktu. V přístupu ke ztvárnění ženského těla překročila její tvorba hranice doby i země.Podařilo se jí ubránit se opakování osvědčených schémat. Její fantazie nepotřebovala berličky. Nespoutaně

rozvíjela nové a nové motivy. Zdálo se, že říše fantazie je nekonečná a tvůrčí proces neukončitelný. Teď, když byl ukončen, stane se její energie legendou a její fotografický odkaz podstatnou součástí dějin fotografie, pokladem, v němž s námi stále zůstává.

Věra Matějů

Oľga Bleyová, rodená Čalfová, sa naro-dila 17. mája 1930 v Trebišove. Ako sama hovorila, detstvo – dobré detstvo – jej bolo kapitálom, silou pre celý život. Jej rodičia svoje deti vychovávali podľa demokratických pravidiel, za detské prehrešky netrestali a správali sa k nej ako k seberovnej, z čoho pramenilo aj jej presvedčenie, že sa už narodila ako dospelá.Po skončení vojny sa rozhodla pre štú-dium na bratislavskej „Umprumke“ (Vyššej škole umeleckého priemyslu). Svoj sen stať sa maliarkou zmenila v poslednej chvíli a vybrala si vtedy nový odbor fotografie, hoci nikdy predtým fotografický aparát nedr-žala v ruke. Po krásnom a nezabud-nuteľnom stredoškolskom období, zavŕšenom aj svadbou, sa rozhodla pre diaľkové štúdium filmového strihu v Prahe. Nasledujúcich päť rokov potom pracovala ako strihačka v Česko-slovenskom štátnom filme.Po roku 1960 sa ako mama dvoch malých detí rozhodla vrátiť k fotogra-fii. Odvtedy už fotoaparát nepustila z ruky. Svoju úspešnú kariéru foto-grafky naštartovala výstavou v priesto-roch redakcie denníka Smena v roku 1964. O dva roky neskôr ju básnik Cti-bor Štítnický požiadal o ilustrovanie jeho knižky fotografiami aktov. K tejto práci pristúpila s veľkým nadšením. V tej dobe boli ilustrácie s použitím fotografie skôr výnimkou. Fotografo-vala s veľmi jednoduchým technickým vybavením. Zaujímal ju tvar, jednodu-

ché línie. Jej pohľad na ženské telo bol výrazne odlišný. Túto svoju prvú foto-grafickú kolekciu vystavila nasledu-júci rok v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka. Výstava spôsobila značný rozruch a mala veľkú odozvu v tlači. Odštartovala jej mimoriadne úspešnú kariéru fotografky. Výmeny názorov fotografov a teoretikov prebiehali aj v súvislosti s jej audiovizuálnymi die-lami, ktoré prinášali nové prístupy v uplatnení fotografie, oživovaní static-kých momentiek, dynamike plynutia sledu obrazov, ako aj v celkovej skladbe programu ako obrazovej a zvukovej kompozícii postavenej na dynamic-kom striedaní obrovského množstva diapozitívnych fotografií. Vytvárala fotografie a fotografické animácie pre animované filmy, popri tom vznikali jej voľné fotografické cykly a série, ako aj monumentálno-dekoratívne kompozí-cie pre architektonické interiéry. Treba spomenúť aj fotografovanie bábkového divadla a spracovanie týchto záberov. V televíznych pásmach poézie a v ani-movaných filmoch sa stali jej fotografie inšpiráciou pre vznik nových diel bás-nikov a iných tvorcov. Až do neskorého obdobia svojho života tvorila, experi-mentovala a veľa vystavovala.

Spomienky Dany Bleyovej a Juliany Menclovej–Tesákovej redakčne upravila

a doplnila Judita Csáderová

Oľga Bleyová, Autoportét

Oľga Bleyová, 1977 Oľga Bleyová, Akt, 1967

FOTONOVINY_ 47.indd 17 14.4.19 23:11

18 fotonoviny

Z   H I S T Ó R I E F O T O G R A F I E

Ferencz Karinger, svadobný portrét, okolo 1920

BRATISLAVA A FOTOGRA-FIA IV.FOTOGRAFICKÉ ATELIÉRY MEDZI DVOMA SVETOVÝMI VOJNAMI

Prvá svetová vojna nenarušila zásad-ným spôsobom kontinuitu fungova-nia profesionálnych fotografických ateliérov v Bratislave. Politické a spo-ločenské zmeny, ktoré sa odohrali bezprostredne po vojne, sa však priro-dzene premietli aj do ďalšieho vývoja v tejto oblasti. Počet ateliérov sa po vojne podstatne zredukoval. Kým v roku 1916 fungovalo v meste viac ako 20 fotografických pracovísk, v roku 1920 ich bolo maximálne desať. Pes-tré národnostné zastúpenie fotogra-fov spred vojny sa značne oklieštilo, niektorí fotografi boli nútení z národ-nostných dôvodov opustiť mesto a kra-jinu. Viaceré fotografické ateliéry však pokračovali v novom štátnom útvare – samostatnom Českosloven-sku prakticky bez radikálnych zmien. K tradičným zabehnutým prešporským fotografom pribudla mladá krv sloven-ských a českých nadšencov fotografie.Najúspešnejší a najdlhšie fungujúci ateliér, ktorý založil Eduard Kozics v roku 1856, si držal svoje popredné miesto naďalej a bol v prevádzke až do konca 20. rokov 20. storočia. V povoj-novom Československu prosperovali aj fotoateliéry Otta Apfela, Bélu (Voj-techa) Mindszentyho, Antona Szovu alebo Ferencza (Františka) Karingera. Významný bratislavský fotograf Karol Körper ukončil svoju činnosť v roku 1919, taktiež budapeštiansky fotograf Alexander Strelisky, ktorý prevádzkoval pobočku na dnešnom Hviezdoslavo-vom námestí od roku 1901, pravde-podobne okolo roku 1919 pracovisko opustil. Vznikali však nové fotoateliéry, ktoré si rýchlo získali svojich zákaz-níkov, ako napríklad ateliér Emanu-ela Procházku na Medenej ulici, Ateliér „Stefania” Františka Janošku na Šte-fánikovej alebo ateliér Renaissance na Panskej ulici.Prostredie prvorepublikovej Bra-tislavy poskytovalo priaznivé pod-mienky na prevádzku fotografického remesla. Do dynamicky sa meniaceho mesta prichádzalo množstvo (väčši-nou českých) úradníkov, vojakov, ale aj mladých rodín a študentov z celého Slovenska. Tí všetci sa stali potenciál-nymi zákazníkmi fotografických ate-liérov. Radikálne sa zmenili aj estetické kritériá a módne trendy a v neposled-nom rade aj technológie, ktoré ovplyv-nili spôsob snímania a vyhotovenia fotografií. V ateliéroch sa čoraz viac používalo umelé elektrické osvetlenie.

Pri tvorbe portrétov sa stávali veľmi populárne tzv. ušľachtilé tlače – plati-notypia, gumotlač, bromolejotlač a pod. Kým fotografia 19. storočia bola vizu-álne, ale aj výrazovo strohá, naturálna, v 20. storočí nastúpili tendencie, ktoré sa snažili o odklon od realistického zobrazenia. Použitie zmäkčovacích objektívov a filtrov, uplatnenie rôz-nych techník spracovania a retušovania negatívu, ako aj využitie ušľachtilých tlačí a postprodukčných zásahov mali za následok, že portrétna fotografia sa čoraz viac snažila nastoliť idealizo-vanú, romantizovanú realitu, ktorá sa vzďaľovala od podstaty dokonale rea-listického zobrazenia fotografie a viac sa približovala k iluzórnosti maľby. Také boli celosvetové trendy, a keď si chcel fotograf udržať zákazníkov, musel sa týmto trendom prispôsobiť. Od umeleckého rozhľadu, vkusu a kva-lity jednotlivých fotografov záviselo, či rešpektovanie týchto módnych vĺn a prispôsobovanie sa vkusu zákazní-

kov skĺzne do gýča, alebo naopak, bude povýšené na kvalitne spracované ume-lecké dielo.Toto priaznivé a viac-menej ustálené obdobie (čo sa týka počtu) fotoatelié-rov trvalo až do druhej svetovej vojny, po ktorej sa politická situácia radi-kálne zmenila. V dôsledku znárodnenia v roku 1948 zanikli všetky súkromné ateliéry a prešli pod správu Komunál-nych služieb mesta Bratislavy. Bol to definitívny zánik unikátnosti a rôz-norodosti jednotlivých fotoateliérov, z ktorých každý staval na osobitej tradí-cii a zachovával si svoj charakter a štýl. Tak ako celú socialistickú spoločnosť, aj spôsob fotografovania bolo nutné unifikovať. Dlhá niť, ktorá sa ťahala takmer 100 rokov, bola náhle pretrh-nutá a už nikdy sa ju nepodarilo obno-viť.

Martin Kleibl kurátor Múzea fotografie

Béla Mindsenty, portrét staršej ženy, 1936

Otto Apfel, portrét mladej dámy, 1931

Otto Apfel, portrét mladého muža, 1930

Béla Mindszenty, portrét ženy, okolo 1930

Ferencz Karinger, skupina bratislavských dievčat v kostýmoch, okolo 1930

FOTONOVINY_ 47.indd 18 14.4.19 23:11

1947/19

P R Í B E H F O T O G R A F I E

K U R Z Y

Z DEPOZITU MÚZEA FOTOGRAFIEBORIS NÉMETH, BRATISLAVA, ZO SÉRIE FROM A LIFE OF A COUNTRY, 2011

Túto fotografiu som spravil v Brati-slave v roku 2011. Spracovával som pre časopis.týždeň tému slovenskí nacio-nalisti a ich prejavy. Keď som bol v roku 2006 (na študijnom pobyte?) v Poľ-sku, prebiehali tam veľké demonštrácie nacionalistov, s veľkými výtržnosťami, bitkami a so stovkami ťažkooden-cov. Keď to začalo na Slovensku, mal som pocit, že to bude podobné. Ostal som ale prekvapený, ako pokojne tieto demonštrácie u nás prebiehali. Raz sa mi dokonca stalo, že som v dave nech-tiac dupol jednému „náckovi” na bielu tenisku. Myslel som si, že sa do mňa hneď pustia, ale na moje prekvapenie

FOTOGRAFICKÉ KURZY PRE DETI

Stredoeurópsky dom fotografie aj tento rok pozýva deti na denné tábory v cen-tre Bratislavy, na ktorých sa mladí foto-grafi zmenia na skutočných umelcov. V ich závere si zaželajú len dobré svetlo a hor sa za ďalšími dobrodružstvami s fotoaparátom v ruke! V ponuke sú dva tábory, ktorých súčasťou sú výletypo Bratislave – objavovanie a zachyte-nie architektúry Bratislavského hradu, krás Botanickej záhrady, Sadu Janka Kráľa či Medickej záhrady, astropozo-rovanie, práca v exteriéri i interiéri – ateliéri.

Fotografický tábor je určený deťom a mládežníkom, ktorí sa chcú bližšie zoznámiť s fotografiou, jej históriou, základmi fotografovania a dodatočným spracovaním v počítači. Deti zažijú skutočnú prípravu výstavy svojich diel od nafotografovaniacez výber najlepších prác, paspartova-nie, rámovanie až po prípravu malej vernisáže.Termíny 2019: každý prázdninový týž-deňVek: 8 – 18Cena: 110 eur

Graficko-fotografický tábor je určený pre všetkých, čo majú vzťah k vizuál-nemu umeniu. Prvým krokom je foto-grafia, druhým je vytvoriť z nej obraz podľa vlastných predstáv či pred-lohy. Program je koncipovaný tak, aby sa edukatívne aktivity stali zábavnou hrou. Časť tábora sa venuje zvládnu-tiu fotografickej techniky, primerane veku účastníka, pri fotografických cvi-čeniach zameranýchna portrét, zátišie, architektúru.

iba povedal: „Nič sa nestalo, pán novi-nár, nech sa páči, prejdite ďalej a robte si svoju robotu.“ Vtedy som pochopil, že títo ľudia sú naozaj dobre organi-zovaní a veľmi dobre vedia, čo si môžu na verejnosti dovoliť. Pochod mieril na Martinský cintorín k hrobu Jozefa Tisa. Vedel som, kade pôjdu, a už som mal vytipované nejaké miesta, kde by som ich chcel nafotiť. Toto bolo jedno z nich, na Šancovej ulici, kde ľudia čakajú na spoj a nevedia celkom, čo sa okolo nich deje. Tvária sa, že sa ich to netýka. Medzi nimi je aj jeden pán tma-všej pleti, ktorý sa tam možno scho-val alebo sa tam ocitol náhodou. Je to aj ukážka toho, že väčšina ľudí sa snaží tváriť, ako keby sa ich to netýkalo, a stá-vajú sa tak, ako na tejto fotke, pasív-nymi prihliadajúcimi účastníkmi.Raz som sa snažil dostať medzi sloven-ských brancov, chcel som robiť por-trétnu fotografiu a dokumentovať, ako žijú a ako cvičia v lesoch. Medzi seba ma však nepustili. Keď sa týmto skupi-nám chce človek dostať pod kožu, je to veľmi ťažké, prakticky až nemožné. To, čo vidíme na rôznych verejných zhro-maždeniach, je iba špička ľadovca. To, čo je pod tým, to nevidíme, tam nás

ani nepustia. Veľmi si strážia, aby sme to ani nevideli, ale čo sa deje za týmito „zatvorenými dverami”, je oveľa pod-statnejšie a nebezpečnejšie.

Boris Németh.

Následne nadviaže postprodukcia, grafické cvičenia, ktoré fotografie zme-nia na plagáty, reklamu či koláž. Deti zažijú veľa zábavy, interiérové akti-vity sú striedané s exteriérovými. Nízky počet účastníkov (osem) zabez-pečí individuálny prístup ku každému z nich s ohľadom na ich vek a schop-nosti.Termíny 2019: každý prázdninový týž-deňVek: 8 – 18Cena: 125 eur

PONUKA WORKSHOPOV A KURZOVStredoeurópsky dom fotografie orga-nizuje aj tento rok kvalitné fotogra-fické kurzypre širokú verejnosť v spolupráci s renomovanými fotografmi, peda-gógmi a teoretikmi umenia.

ZÁKLADY KOMPOZÍCIE, ČO MUSÍTE VEDIEŤ, ABY STE JU OVLÁDALITermín: 8. 06. 2019Cena: 55 eurNepremeškajte príležitosť zdokonaliť sa pri tvorbe fotografií a spolu s Petrou Cepkovou zvládnuť základné princípy kompozície. Pojmy ako zlatý reza dynamika obrazu vám už nebudú viac cudzie a naučíte sa ich využívať v praxi.

Škola digitálnej fotografie pre začia-točníkovTermín: apríl – jún 2019 (spolu 12 stretnutí, od 18.00 do 20.00)Cena: 300 eurNa kurze si definujeme základné pojmy a princípy z fotografickej praxe – zlo-ženie fotoaparátu, clona, čas, filtre a doplnkový materiál. Vysvetlíme si postupy

pri fotografovaní krajiny, portrétu a zátišia. Po kurze budete dokonale ovládať manuálne nastavenie svojho fotoaparátu.Škola digitálnej fotografie pre mierne pokročilýchTermín: apríl – jún 2019 (spolu 11 stretnutí, od 18.00 do 21.00)Cena: 400 eur

Kurz je určený pre všetkých, ktorí fotografujú a chcú sa dostať ďalej. Skúsiť techniky, ktoré nepoznajú a nedajú sa vyčítať z kníh, chcú experimentovať a priblížiťsa k výtvarnej fotografii.Pre podrobnejšie informácie k let-ným táborom pre deti i kurzom kon-taktujte Luciu Matejovičovú,

email: matejovicova@sedf.sk,tel: 0905 127 185,www.sedf.sk.

Boris Németh, Bratislava, zo série From a Life of a Country, 2011.

FOTONOVINY_ 47.indd 19 14.4.19 23:11

20 fotonoviny

K A L E N D Á R I U M

Dominika Ličková, z cyklu Keywords, 2018.

Lena Jakubčáková, z cyklu Baba z lesa, 2017.

Vladimír Birgus, Glenelg 2, 2016.

BRATISLAVASTREDOEURÓPSKY DOM FOTOGRAFIEPrepoštská 4

Galéria Martina Martinčeka1.poschodie

—> 21. 4. 2019Dorota HolubováATLAS ŽIENKurátor: Branislav Štepánek

25. 4.–2. 6. 2019David Těšínský (CZ)FOTOGRAFIE SUBKULTÚR

Galéria Profil 2. poschodie

—> 21. 4. 2019Kolektívna výstava študentov Inštitútu tvorivej fotografie FPF Sliezskej univerzity v OpaveKurátori: Vladimír Birgus, Michal Szałast

25. 4.–2. 6. 2019Dominika Ličková (SK) KEYWORDSkurátor: Michal Huštaty

5. 6.–30. 6. 2019Galéria ProfilGaléria Martina MartinčekaAlžbeta Frajková, Sabína Školková, Lea Kálazi, Kristína Káziková, Sára SarvašováVÝSTAVA DIPLOMANTIEK KATEDRY FOTOGRAFIE A NOVÝCH MÉDIÍkurátorka: Sisa Saparová

STREDOEURÓPSKY DOM FOTOGRAFIESCHÔDZKY S UMENÍMPrepoštská 4(moderátori Peter Zajac a Juraj Mojžiš)4.4Príbehovosť rozprávania18. 4.Vidieť napísanú vetu (hosť Dušan Dušek)25. 4.Má príbeh morálku? (hosť Dušan Trančík)2. 5.Príbeh ako ďalekohľad (hosť Juraj Raýman)16. 5. Citát ako príbeh

MÚZEUM FOTOGRAFIEPrepoštská 4

—> 30. 6. 2019Zo zbierky katedry fotografie a Katedry reštaurovania VŠVUHISTORICKÉ FOTOGRAFICKÉ TECHNIKY Kurátori: Jana Hojstričová, Martin Kleibl v spolupráci s Janou Križanovou a Barborou Němčekovou

—> 30. 6. 2019BRATISLAVA A FOTOGRAFIA: BRATISLAVSKÉ FOTOGRAFICKÉ ATELIÉRY V ROKOCH 1839 – 1918kurátor: Martin Kleibl

SLOVENSKÉ NÁRODNÉ MÚZEUMVajanského nábrežie 2

—> 26. 6.Tomáš Hulík, Libor SváčekČESKO/SLOVENSKO

SLOVAK PRESS PHOTOZichyho palác, 2.posch Ventúrska 9

Galéria—> 2. 5. 2019 Tomáš Benedikovič VÝBER Z TVORBY

7. 5.–18. 6. 2019Matúš Zajac

27. 6.–15. 8. 2019Jindřcih ŠtreitARMÁDA SPÁSY

PHOTOPORTRovniankova 4

—> 26. 4. 2019Juraj GáborPOZADIE, POPREDIE, PROSTREDIE

10. 5.–31. 5. 2019Roel Jeroen van der Linde (NL)

GALÉRIA MESTA BRATISLAVYPálffyho PalácPanská 19

4. 6.–25. 8. 2019Ľubo Stachokurátorka Lucia Gregorová Stach

POĽSKÝ INŠTITÚTNámestie SNP 27

—> 31. 4.Krzysztof LigeraAXIS MUNDIKAPLNKY – KRÍŽE NA CESTÁCH

NITRATRAFAČKAJanka Kráľa 65

—> 3. 4.FotogalériaUte Deutz, Vladimír KovaříkUV FILT(E)R

—> 9. 5.Irena ArmutidisováHORIZONTY HMLY

NITRIANSKA GALÉRIAŽupné námestie 3

—> 19. 5. 2019Galéria mladýchKolektívna výstava študentov, absolventov a pedagógov ateliéru Fotografie, FUD, UJEP v Ústí nad Labem200 FOTEKKurátorka: Silvie Milková

—> 12. 5. 2019SalónJán ŠipöczKurátorka: Ľudmila Kasaj Poláčková

KOŠICEKASÁRNE / KULTURPARKKukučínova 2

17. 4.–2. 5. 2019Galéria AlfaVadik Zibrov (UKR) OBRÁTENÁ STRANA

ŠOPA GALLERYHlavná 40

—> 16. 4. 2019Katarína HudačinováINTER-INTIMACYkurátor: Michal Jalůvka

SPIŠSKÁ NOVÁ VESGALÉRIA UMELCOV SPIŠAZimná 46

10.4 – 14.7Catriona Grant, Lisa Davis, Nigel Davidson, Tomáš AGAT Blonski, Silvia Saparová, Martin Varholík, Robo Kočan.KRIŽOVATKY NÁPADOV / BEFORE BREXIT

Kurátorka: Lucia Benická

Pavol Brezier, Peter Horváth, Radislav Matuštík.BAHAMA / ABSTRAKCIA A METAFORAKurátorka: Lucia Gregorová Stach

Lena JakubčákováBABA Z LESAKurátorka: Lucia Benická

DOLNÝ KUBÍNORAVSKÁ GALÉRIAHviezdoslavovo námestie 114. 4.–16. 6.Veľká výstavná sieňRobo KočanMOSTY Kurátorka: Lucia Benická

TRNAVAFAKULTA MASMEDIÁLNEJ KOMUNIKÁCIE UCM,Skladová 3

30. 4. 2019 – 2. 5. 2019Galéria Ľudovíta HlaváčaVýstava študentov žurnalistickej fotografiePORTRÉT ALEBO PRÍBEHKurátor výstavy: Jozef Sedlák

7. 5. 2019 – 4. 6. 2019Výstava študentov Ateliéru komunikáciePODOBY LÁSKYKurátorka výstavy: Petra Cepková

11. 6. 2019 – 15. 9. 2019Výstava študentov Mediálneho ateliéru výtvarnej výchovyZRANITEĽNÉ MÉDIUM VI.Kurátorka výstavy: Petra Cepková

DIVADLO JÁNA PALÁRIKATrojičné námestie 22. 4.–7. 5. 2019 Gero Fischer Z VIEDENSKÝCH UMELECKÝCH DIASPOR Kurátorka výstavy: Petra Cepková

7. 5. 2019 – 4. 6. 2019Magdaléna TomalováFOTOGRAFIEKurátorka výstavy: Petra Cepková

BANSKÁ ŠTIAVNICAHájovňa Červená studňa Nad Rozgrundom 1

25. 5.–25. 6. 2019Ján ViazaničkaDOVOLENKA DOMA II. / HOLIDAYS HOME II.Kurátorka: Bohunka Koklesová

PODOLÍNECGALÉRIA MESTSKEJ KNIŽNICEMariánske námestie 29

28. 3.–30. 4. 2019Výstava sociálneho dokumentuVystavujúci autori: Petra Cepková, Ľubomír Hajdučík, Jozef Sedlák, Peter Lančarič, Jakub Kovalík, Ľubo Baran, Nikoleta Danišová, Nikola Hudáková, Eva Jonisová, Lukáš Kala, Kristína Mayerová, Klaudia Šútorová, Magda-léna Tomalová, Mária Vencelová, Aneta Kmecová a Veronika BucsuházyováDAMNATIO MEMORIAE STRATENIE PAMIATKYKurátorka výstavy: Klára Kubíková

DNI FOTO- GRAFIE V LEVICIACH10. 5.–31. 10. 2019 12. ROČNÍK MEDZINÁRODNÉHO FOTOGRAFICKÉHO FESTIVALU

9. 5. 201910 : 00 – 12 : 00 Stredná umelecká škola Ladislava BielikaPREDNÁŠKA A PREMIETANIE PORTFÓLIÍ, PORTFÓLIO REVIEW Anne Lefebre

10. 5. 201910 : 00-12 : 00 HAPPENING V MESTE

—> 31. 5. 201916 : 30Synagóga Leviceslávnostné otvorenie, Cynthia Charpentreau (FR), kurátorka: Anne LefebvreVladimír Birgus (CZ)kurátor: Michal Szałast

—> 2. 6. 201917 : 30Tekovské múzeum LeviceSzamódy Zsolt Olaf (HU), Nécseyho galériaZuzana Pustaiová (SK) Kapitánska budovaPaweł Sokołowski (PL),kurátorka: Ewelina Gmerek, Dobóovský kaštieľArek Gola (PL),

FOTONOVINY_ 47.indd 20 14.4.19 23:11