6To/147/2012

2112010264

U z n e s e n i e

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Sládka a sudcov JUDr. Ivana Ilavského a JUDr. Mariána Jarábka, v trestnej veci proti obžalovanému Z. D. a spol. stíhaného pre zločin vydierania podľa § 189 odsek 1, odsek 2 písmeno d) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaných (Z. D. a V. S.) proti rozsudku Okresného súdu Trnava pod sp.zn. 4T/11/2012 zo dňa 06.11.2012, na verejnom zasadnutí konanom dňa 31. januára 2013, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obžalovaných Z. D., nar. XX.XX.XXXX a V. S., nar. XX.XX.XXXX, sa z a m i e t a j ú.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Trnava pod sp.zn. 4T/11/2012 zo dňa 06.11.2012 boli obžalovaní Z. D., nar. XX.XX.XXXX a V. S., nar. XX.XX.XXXX uznaní za vinných zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 odsek 1, odsek 2 písmeno d/ Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že

po tom ako Z. D. v júli 2011 kontaktoval I. H. a zadal mu vypracovanie cenovej ponuky na zhotovenie betónového základu, ktorú I. H. vypracoval na sumu 12.348,-€ a následne zaslal na e-mailovú adresu a@b.c, sa po predchádzajúcej vzájomnej dohode Z. D., V. S. a D. I. dňa 31.08.2011 v čase okolo 11,00 hod., na čerpacej stanici zn. Slovnaft pri obci Zeleneč, v smere od Bratislavy do Trnavy, stretli s I. H., a pri osobnom rozhovore mu Z. D. mu povedal, že cenová ponuka mala byť vypracovaná pre jedného z prítomných, ktorého mu predstavil pod menom C., avšak v skutočnosti sa jednalo o D. I., ktorý mu povedal, že betónový základ si už dal vyhotoviť za sumu 3.000,-- €, následne sa ho D. I. spýtal, aký by bol jeho zisk zo zaslanej cenovej ponuky a keď I. H. reagoval tak, že jeho zisk by bol v sume 1.000 až 1.500,-€, tak ho D. I. a po ňom aj obv. V. S. udreli otvorenou dlaňou za ľavé ucho a povedali mu, že ich ponukou urazil, aby bol rád, že ho nezabijú, vulgárne mu nadávali s tým, že im musí zaplatiť 12.000,-€, lebo takých ako on zakopávajú v jarkoch a ak nezaplatí, tak mu to ukážu inak, načo im I. H. z obavy o svoj život a zdravie prisľúbil, že požadovanú sumu zaplatí, po čom sa rozišli a v ten istý deň v čase okolo 17,00 hod. na námestí v obci X. Z. D. pri opätovnom stretnutí I. H. oznámil, že D. I. a V. S. prehovoril a postačuje im zaplatenie 6.000,-- €, pričom dodal, že „uvedenú sumu musí určite zaplatiť, inak mu urobia peklo, a že sú to drsní chlapci od N. C.“.

Za to im okresný súd uložil:

Podľa § 189 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 36 písmeno j), § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky nepodmienečne.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona na výkon uloženého trestu odňatia slobody okresný súd obžalovaných zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

K ustálenému skutkovému stavu dospel súd I. stupňa na základe dokazovania, v rámci ktorého vyslúchol obžalovaných V. S. a Z. D., svedkov:

D. Y., I. H., D. I., I. Y., vypočul poškodeného I. H., prečítal výpovede svedkov: V. D. a Mgr. S. G., oboznámil sa tiež s príslušnými na vec vzťahujúcimi sa listinnými dôkazmi, znaleckými posudkami nachádzajúcimi sa v príslušnom spisovom materiáli a v neposlednom rade oboznámil realizované záznamy o odposluchoch spolu s hodnotiacimi správami na obžalovaných, pričom po takto vykonanom dokazovaní ustálil skutkový stav nachádzajúci sa vo výrokovej časti rozsudku súdu I. stupňa.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd I. stupňa pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádzal predovšetkým z výpovede poškodeného I. H., ktorý tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní usvedčil obžalovaných zo spáchania skutku tým, že podrobne popísal akým spôsobom došlo ku komunikácii jednak s obžalovaným D. a skutočnosti, ktoré sa odohrali na čerpacej stanici zn. Slovanft pri obci Zeleneč. V rámci svojej výpovede tento (poškodený) podrobne opísal kto z obžalovaných, akou formou sa podieľal na spáchaní trestnej činnosti. Z jeho výpovede pritom mal za preukázané, že bol to obžalovaný D., ktorý kontaktoval poškodeného H., žiadal ho o vypracovanie cenovej ponuky (ako pre brata) a udržiaval s týmto (poškodeným) telefonický, ako aj osobný kontakt. Povedal poškodenému, že nemusí zaplatiť 12.000 euro, že on to vybavil a stačí, keď zaplatí 6.000 euro. Túto sumu však H. bol povinný zaplatiť, pretože bol sprostý, urazil ich a sú to ľudia od N. C. z Bratislavy. Pokiaľ by nezaplatil tak uvidí, čo sa začne diať. Pri vzájomnej komunikácii s ním tento (obžalovaný D.) vystupoval akože „dobrý“ a druhí dvaja ako „zlí“. Obžalovaného V. S. usvedčil rovnako svojou výpoveďou, keď uvádzal, že ho tiež udrel pri stretnutí na benzínovej stanici zn. Slovnaft pri obci Zeleneč. Tento sa mu spolu s D. I. vyhrážali a na neho kričali s tým, že tento (obžalovaný S.) ho udrel do tváre.

Tieto výpovede poškodeného podľa názoru súdu prvého stupňa nie sú spochybniteľné, nakoľko vypovedá zhodne a totožne počas jednak prípravného konania, neskôr na hlavnom pojednávaní. Naviac jeho výpovede sú podporené aj výpismi z hovorov medzi jednotlivými aktérmi (obžalovaným Z. D. a poškodeným H., ako i obžalovanými Z. D. a svedkom D. I.).

Skutočnosti vypovedané samotným poškodeným, ako je ďalej konštatované v odôvodnení rozsudku súdu I. stupňa preukazuje vo svojej výpovedi aj D. I., ktorý pôvodne vystupoval ako spoluobvinený, avšak bol vylúčený na samostatné konanie a neskôr bolo voči nemu trestné stíhanie podmienečne zastavené ako spolupracujúcemu obvinenému. Tento vo svojich výpovediach v podstate totožne uvádzal, že všetci traja obvinení vystupovali ako zohratá skupina. Na stretnutie s poškodeným išli s úmyslom pritlačiť na tohto (poškodeného), a to aj za použitia násilia, resp. hrozieb tomuto (poškodenému) nahnať strach, čo neskôr vyústilo v nátlak na neho, aby im zaplatil sumu 12.000 Eur, resp. neskôr 6.000 Eur. Výpovedi samotného poškodeného korešpondujú aj ďalšie svedecké výpovede, a to jeho bývalej manželky, svedkov D. Y. a I. Y., za ktorými poškodený prišiel po radu,

resp. požičať si peniaze. Všetci títo svedkovia potvrdzujú, že poškodený bol vystrašený až uplakaný, bál sa a nevedel, čo má robiť s celou situáciou. Na rozdiel od samotného poškodeného, výpovede obžalovaných (Z. D. a V. S.) sa viackrát menili. Napríklad obžalovaný S. pôvodne vypovedal, že v predmetný deň bol v práci, ktoré tvrdenie zmenil až po výpovedi svedkyne Mgr. G., ktorá nepotvrdila jeho tvrdenie, že bol v exekútorskej kancelárii.

Samotný obžalovaní pritom vinu za spáchanie skutku kompletne prenášajú na spolupáchateľa I., pričom tvrdia, že o nijakom vydieraní vôbec nevedeli. Aj výpovede týchto dvoch (Z. D. a V. S.) vyvracia vo svojej výpovedi svedok I., keď uvádza, že oni traja fungovali ako zohratá menšia skupina, pričom V. bol číslo 1 v hierarchii, on bol druhý a Z. tretí. Pri celom konflikte na pumpe v Zelenči každý vedel ako rolu má zohrať. Z. bol akože „dobrý“ na strane poškodeného. Oni s V. ho zastrašovali a Z. ho mal potom doriešiť, zinkasovať peniaze. Takto to vnímal aj samotný poškodený, ktorý uviedol, že pri komunikácii s ním bolo zrejmé, že potrebujú peniaze, ale nevedeli ako ich dostať s tým, že jeden z nich vystupoval akože „dobrý“ a dvaja boli „zlí“.

K obhajobe obžalovaného S. súd I. stupňa uviedol, že túto nepovažuje za dôveryhodnú. Nestotožnil sa s jeho tvrdením, že do konfliktu sa zapojil až po tom, čo sa navzájom začali doťahovať I. a poškodený tým, že ich razantne od seba odsotil. Samotný poškodený vo svojich výpovediach jednoznačne uviedol, že bol to aj obžalovaný V. S., ktorý ho udrel do tváre, vzápätí po tom ako mu vyčítali, že sa ich tento (poškodený) snažil oklamať.

Konaním obžalovaných Z. D. a V. S. súd I. stupňa po zhodnotení vykonaných dôkazov mal za preukázané naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty zločinu vydierania v štádiu pokusu podľa § 189 odsek 1, odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona s poukazom k § 14 odsek 1 Trestného zákona a § 20 Trestného zákona, ktorého zákonné znaky naplnili tým, že spoločným konaním násilím, hrozbou násilia a hrozbou inej ťažkej ujmy nútili, aby niečo konal, pričom ich konanie bezprostredne smerovalo k spôsobeniu väčšej škody, ale k dokonaniu trestného činu nedošlo.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu uloženého obžalovaným, súd I. stupňa zohľadňoval okolnosti prípadu, ako aj samotné osoby obžalovaný. Rovnako tak do úvahy prichádzajúce poľahčujúce, resp. priťažujúce okolnosti. Zohľadňujúc naznačené napokon dospel k záveru, že pre naplnenie účelu trestu v konkrétnom prípade bude u oboch obžalovaných postačujúcim trest odňatia slobody na spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, a to v trvaní štyroch rokov. Pre výkon uložených trestov súd I. stupňa oboch obžalovaných zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu neboli vo výkone trestu za úmyselný trestný čin.

Proti rozsudku súdu I. stupňa podali odvolanie obaja obžalovaní, ktoré odôvodnili sami, resp. prostredníctvom obhajcov, a to v zákonnej lehote.

Obžalovaný Z. D. v písomných dôvodoch odvolania zabezpečených do spisu prostredníctvom obhajkyne namieta rozsudok súdu I. stupňa, čo do ustáleného skutkového stavu, v neposlednom rade aj, čo do výroku o treste.

Pokiaľ súd I. stupňa ako na usvedčujúce dôkazy poukazuje na výpovede svedkov Y., Y., D. a H., v tomto smere zdôrazňuje, že sa jedná o osoby blízke samotnému poškodenému, a preto vypovedajú v jeho prospech. K usvedčujúcej výpovedi svedka D. I. uvádza, že tento jediný má motív k spáchaniu posudzovaného trestného činu, ktorý aj sám zorganizoval. Nepoprel tento (svedok D. I.),

že by poškodeného neudrel, keď ho tento nahneval vysokou cenovou ponukou, za betónovú platňu. Pokiaľ bol tento (svedok I.) v priebehu šetrenia vecí vylúčený na samostatné konanie, má za to, že nebolo postupované v súlade so zákonom, keďže ako sám opakovane zdôrazňuje jedná sa o hlavnú osobu v celom posudzovanom prípade, a teda nebol žiadny zákonný dôvod na to, aby bol vylučovaný na samostatné konanie a v neskoršom štádiu vyslúchaný ako svedok. Žiadal tiež počas dokazovania pred súdom I. stupňa bližšie ozrejmiť skutočnosť súvisiacu s inštruktážou polície v smere ovplyvnenia poškodeného ako má postupovať pri vzájomnej komunikácii s ním. Táto skutočnosť súvisí s výpoveďou samotného poškodeného, ktorý uvádzal, že ho mala polícia inštruovať, aby tvrdil do telefónu, že si vybavuje úver, aby mal z čoho platiť peniaze. Pokiaľ k akejto situácii došlo má za to, že sa jednalo o nezákonný zásah príslušníkov policajného zboru do procesu získavania dôkazov proti nemu. Na takýto záver majú svedčiť aj zabezpečované hovory, ktoré boli neskôr oboznámené v rámci vykonaného dokazovania. Súd I. stupňa bližšie neozrejmil ani nezrovnalosti vo výpovedi svedka I. a poškodeného H., hlavne v tej časti dokazovania, keď svedok I. na hlavnom pojednávaní pred súdom I. stupňa poprel, že by poškodenému na benzínovej pumpe pri obci Zeleneč mal povedať „takých debilov ako je on zakopávajú v jarkoch“.

V neposlednom rade rozsudku súdu I. stupňa vytýka aj ustálenú právnu kvalifikáciu nachádzajúcu sa v rozsudku. Zastáva názor, že skutok nie je zákonné kvalifikovať v štádiu pokusu, keďže trestný čin vydierania je dokonaný už samotným použitím násilia, alebo hrozbou násilia, alebo inej ťažkej ujmy.

Vzhľadom na ním prezentované obhajobné dôvody v konečnom dôsledku navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a trestné stíhanie proti nemu zastavil, keďže nebolo dokázané, že spáchal žalovaný skutok. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vec vrátil I. stupňovému súdu na ďalšie dokazovanie.

Obsahovo v podstate na zhodných argumentoch založil svoju obhajobu v písomnej podobe aj samotný obžalovaný Z. D. s tým, že nad rámec dôvodov nachádzajúcich sa v odvolaní jeho obhajkyne navrhol, aby odvolací súd doplnil dokazovanie o vypočutie ďalších svedkov, a to N. B. (C.) a príslušníka Kriminálnej polície v Trnave C. K.. Z výpovede svedka N. B. by mal odvolací súd bližšie ozrejmovať výpoveď svedka I., ktorý sa vyjadril, okrem iného aj v tom smere, že zo zadržaných peňazí u tohto (svedka I.) časť z týchto mala byť vyplácaná priamo tomuto (N. B.). Príslušník kriminálnej polície C. K. v zmysle návrhu obžalovaného mal bližšie ďalej ozrejmiť skutočnosť, že práve tento (svedok K.) mal priamo inštruovať poškodeného ako má postupovať.

Obžalovaný V. S. v odvolaní doloženom do spisu v písomnej podobe prostredníctvom advokáta napáda rozsudok súdu I. stupňa tiež do ustáleného skutkového stavu veci. Namieta, že by v priebehu dokazovania nedošlo k preukázaniu skutočnosti, že medzi ním, Z. D. a D. I. došlo k predchádzajúcej dohode o tom, ako spáchajú skutok nachádzajúci sa vo výrokovej časti rozsudku. Skutočný dôvod, pre ktorý svedok I. išiel do Trnavy, bol ten, že tam cestoval kvôli svojej sesternici, ktorú on osobne pozná pod menom „H.“. Táto skutočnosť má byť zrejmá aj z prepisu hovoru č. 11041 zo dňa 30.8.2011 o 20.16 hod., teda deň pred stretnutím v Zelenči.

Ohľadne cenovej ponuky na základovú dosku, ktorú mal realizovať svedok D. I. sa vyjadril, že existovala aj iná cenová ponuka ako len od poškodeného H.. Táto iná cenová ponuka však bola v inej (väčšej) výške ako bola tá, ktorú mal vypracovať pre svedka D. I. poškodený H.. Táto skutočnosť dokazuje to, že on osobne nemohol povedať I. o „predražení“ cenovej ponuky od poškodeného, pretože vedel, že druhá ponuka je ešte vyššia.

To, že sa ho stretnutie medzi D. I. a poškodeným netýkalo je zrejmé aj z hovoru realizovaného bezprostredne pred samotným stretnutím, kde Z. D. oznámil poškodenému, že sa s ním chce stretnúť jeden jeho kamoš. Bol to práve I., ktorý poškodenému mal povedať, že betónový základ si už dal vyhotoviť za sumu 3.000 Eur, tiež sa pýtal poškodeného aký by bol jeho zisk zo spracovanej ponuky. Keď mu toto poškodený oznámil, že jeho zisk by bol v rozsahu 1.000-1.500 Eur tak ho D. I. udrel otvorenou dlaňou za ľavé ucho a povedal mu, že ponukou ho urazil, aby bol rád, že ho nezabijú, vulgárne mu nadával s tým, že musí zaplatiť 12.000 Eur, lebo takých ako on zakopávajú v jarkoch a ak nezaplatí tak mu to ukážu inak. Z vyššie naznačeného je podľa obžalovaného V. S. zrejmé, že jediný kto mal motív na spáchanie nejakej trestnej činnosti bol jedine D. I..

Pokiaľ sa on osobne zapojil do rozhovoru, medzi poškodeným a D. I., urobil to len kvôli tomu, že sa I. začal chovať v rozpore s etikou, ako aj v rozpore so zákonom. Poprel pritom, že by priamo poškodeného nejakým spôsobom fyzicky napadol. Samotnému poškodenému sa pritom mohlo zrejme „zdať“ v čase, keď ukľudňoval konflikt medzi I. a poškodeným, že sám mal byť ďalším, ktorý ho mal napadnúť aj fyzicky.

V ďalšej časti odvolacích dôvodov poukázal na porušenie Ústavy SR, a to konkrétne v Čl. 12, podľa ktorej sú si ľudia v právach rovní. K porušeniu Ústavy SR, resp. zákona došlo podľa jeho názoru tým, že hlavný iniciátor trestnej činnosti D. I. bol z konania vylúčený na samostatné konanie a v ďalšom vystupoval v pozícii svedka. Takýto procesný postup nebol prípustný, keďže výsledky dokazovania podľa neho preukazujú, že práve svedok D. I. bol osobou organizujúcou trestnú činnosť, a teda nemohol mu byť udelený štatút beztrestnosti.

Namietol aj tú skutočnosť, že prípravné konanie realizoval vyšetrovateľ útvaru polície s pôsobnosťou pre celé územie SR, pričom predmetná trestná vec nepatrí do právomoci Špecializovaného trestného súdu. V tomto smere má za to, že bol porušený § 4 odsek 3 Zákona č. zrejme 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, podľa ktorého minister zriaďuje osobitné útvary s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky na odhaľovanie a vyšetrovanie trestných činov vo veciach, ktoré patria do právomoci Špecializovaného trestného súdu podľa osobitného zákona.

V konečnom dôsledku v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd tomuto vyhovel a vzhľadom na vytýkané nedostatky vrátil vec súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Na podklade v zákonnej lehote podaných ako i odôvodnených opravných prostriedkoch (odvolaní), odvolací súd postupoval podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku tak, že preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom dospel k záveru, že odvolania oboch obžalovaných (Z. D. a V. S.) je potrebné ako nedôvodné zamietnuť.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd I. stupňa vo veci vykonal vyčerpávajúce dôkazy, ktoré po zhodnotení, a to jednotlivo, ako i vo vzájomných súvislostiach umožnili tomuto (súdu I. stupňa) ustáliť skutkový stav nachádzajúci sa vo výrokovej časti rozsudku. Zistený skutkový stav pritom bol ustálený v takom rozsahu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, teda v zmysle ustanovenia § 2 odsek 10 Trestného poriadku. Podkladom pre takto ustálený skutkový stav boli dôkazy popísané v odôvodnení rozsudku súdu I. stupňa, ktoré tento (prvostupňový súd) vyhodnotil v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov získaných zákonným spôsobom, teda v tomto smere súd I. stupňa postupoval v súlade so zásadou zakotvenou v ustanovení § 2 odsek 12 Trestného poriadku.

V odôvodnení rozsudku súd I. stupňa uviedol všetky zásadné a relevantné skutočnosti, ktoré zhodnotil v rámci ustáleného skutkového stavu veci. Rovnako sa vysporiadal na jednej strane s dôkazmi obžalovaných usvedčujúcimi a na strane druhej dôkazmi, ktoré samotní obžalovaní uvádzali, ako tie, ktoré ich trestnoprávnu zodpovednosť vyvracajú. Vysporiadal sa aj s návrhmi na vykonanie ďalších dôkazov navrhnutých samotnými obžalovanými, ktoré zamietol ako dôkazy nadbytočné. V tomto smere súd I. stupňa akceptoval požiadavku zákona nachádzajúcu sa v ustanovení § 168 odsek 1 Trestného poriadku. Konzistentne s týmto zákonným ustanovením (§ 168 odsek 1 Trestného poriadku) súd I. stupňa postupoval nielen ohľadne zisťovania skutkového stavu, ale i v časti odôvodnenia výroku o treste uloženého obžalovaným.

Samotné skutkové zistenie nachádzajúce svoj odraz vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sú objektivizované tak, ako je konštatované v rozsudku súdu I. stupňa predovšetkým z výpovede poškodeného I. H., ktorý počas výpovedí realizovaných v prípravnom konaní, ako i v čase dokazovania pred súdom I. stupňa zhodne uvádzal, že k vypracovaniu cenovej ponuky na základovú dosku pre D. I. ho požiadal obžalovaný Z. D.. S týmto sa dlhé roky poznal, nakoľko bývali aj v jednej dedine. Tento (Z. D.) bol súčasne tou osobou, ktorá po obdržaní cenovej ponuky a jej oboznámení D. I. tohto (poškodeného H.) kontaktoval na stretnutie ohľadne „predebatovania“ cenovej ponuky. Následne na to ako je konštatované v popise skutku došlo k stretnutiu na čerpacej stanici zn. Slovnaft pri obci Zeleneč. Počas tohto (stretnutia) počas vyjasňovania si záležitostí okolo cenovej ponuky sa tam prítomný D. I. vyjadril na adresu predloženej cenovej ponuky poškodeným, že platňa už je hotová a stála ich 3000,-- Eur. Keď im tento (poškodený) na dotaz oznámil, že jeho zisk by bol 1.000 až 1.500,-- Eur, prikročil k nemu svedok I. (v tom čase vystupujúci pod menom C.) a ďalšia osoba, ktorú poškodený H. neskôr identifikoval v osobe obžalovaného V. S. a obaja ho udreli otvorenou dlaňou za ucho. C. (svedok D. I.) mu súčasne uviedol, že takých debilov a somárov ako on zakopávajú do jarku. Za urážku za to, že si dovolil poslať takú cenovú ponuku mu povedal, že 12. 000,-- Eur bude platiť on. Súčasne mu, ale nepovedali, dokedy má uvedenú sumu zaplatiť. Ako ďalej vyplýva z výpovede poškodeného I. H. v ten istý deň (31.8.2011) v popoludňajších hodinách okolo 17.00 hod. prišiel za ním do X. obžalovaný Z. D. a oznámil mu, že D. I. a V. S. prehovoril s tým, že im postačuje zaplatenie 6.000,-- Eur, pričom uviedol, že uvedenú sumu musí určite zaplatiť, inak mu urobia peklo a že sú to drsní chlapci od N. C..

Keďže výpovede poškodeného I. H., v tomto smere prezentované, sú v zásadných momentoch nemenné a súčasne podporené výpoveďami svedkov Š. Y., M. Y., ako i bývalej manželky poškodeného, odvolací súd nemal dôvod spochybňovať skutkové závery ustálené súdom prvého stupňa v tomto smere. Naviac výpovede poškodeného, resp. svedkov nie sú dôkazmi osamotenými, keďže sú podporené aj ďalšími, pred prvým stupňom, vykonanými dôkazmi v podobe výpovede svedka D. I., ako i oboznámenými odposluchmi telefonických rozhovorov, z ktorých sú rovnako zrejmé skutočnosti nachádzajúce svoj priamy odraz v skutkovej vete napadnutého rozsudku.

Za rovnako konzistentné (nemenné) súčasne ani z pohľadu odvolacieho súdu nemožno označiť výpovede samotných obžalovaných Z. D. a V. S., keďže ich tvrdenia sa v priebehu dokazovania menili. Samotný obžalovaný Z. D. v rámci prvotných výpovedí poprel, že by sa stretnutia na čerpacej stanici zn. Slovnaft pri obci Zeleneč zúčastnil okrem neho, poškodeného a svedka D. I. aj obžalovaný V. S.. Až potom ako sa nepotvrdila obhajoba tohto (obžalovaného V. S.) pôvodne brániaceho sa tým, že na žiadnom stretnutí sa nezúčastnil, keďže v inkriminovaný deň sa mal nachádzať v exekútorskom úrade Mgr. G., obžalovaní modifikovali svoje obhajoby v tom smere, že sa síce stretnutia zúčastnili, avšak z ich strany k žiadnemu fyzickému, resp. verbálnemu ataku na poškodeného I. H. nedošlo, resp. došlo len zo strany svedka D. I..

O vierohodnosti výpovedí poškodeného I. H. tvrdiaceho, že počas stretnutia na čerpacej stanici zn. Slovnaft pri obci Zeleneč bol fyzicky napadnutý jednak svedkom D. I. a súčasne i obžalovaným V. S., odvolací súd, ako už vyššie konštatoval, nemá dôvod pochybovať, keďže samotný poškodený v prípade, že by k takejto udalosti nedošlo, nemal žiadny dôvod, aby z fyzického napadnutia usvedčoval aj obžalovaného V. S., ktorého ako sám tvrdí dovtedy nepoznal, a teda niet logického dôvodu, aby aj tohto z trestnej činnosti usvedčoval, v prípade, že by k tejto nedošlo.

Výpovede samotného poškodeného a svedkov vyššie uvedených (Y., Y., H.) sú súladné v opise zásadných okolností aj s výpoveďou svedka D. I., a preto ani jeho výpoveď zásadne nemožno hodnotiť ako výpoveď nedôveryhodnú. K takémuto záveru odvolací súd dospieva aj napriek skutočnosti, že medzi výpoveďou (svedka D. I. a samotným poškodeným I. H.) nie je úplná zhoda, a to v tej časti, keď svedok I. nepriznal skutočnosť, že by niekto poškodenému povedal „takých debilov ako je on zakopávajú v jarkoch“. V tomto smere konštatovaná nezrovnalosť, podľa názoru odvolacieho súdu, je výsledkom zrejme toho, že i sám svedok D. I. v počiatočných štádiách trestného konania sa snažil určitým spôsobom minimalizovať následky protiprávneho konania vo vzťahu k poškodenému, ktorého sa sám dopustil.

Na margo spochybnenia pozície tohto (svedka D. I.), ktorý sa inkriminovanej trestnej činnosti dopustil spolu s obžalovanými Z. D. a V. S., považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné.

Je známou obhajobou namietaná skutočnosť, že úlohou trestného procesu je to, aby všetky trestné činy boli náležite zistené aj ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Na strane druhej je potrebné uviesť, že inštrumenty trestného práva procesného zakotvujú aj procesné postupy, ktoré sa do určitej miery vymykajú účelu trestného procesu naznačeného v príslušnom zákonnom ustanovení (§ 1 zákona č. 301/2005 Zb. účinného od 1.1.2006).

Jedným z takých inštitútov je i podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného (v zmysle ustanovenia § 218 Trestného poriadku). Použitie tohto (procesného postupu) však nie je možno aplikovať bezbreho, ale musia byť k nemu vymedzené príslušné zákonné podmienky. Takýmito (zákonnými podmienkami) je predovšetkým skutočnosť, že takýto trestno-procesný postup je možné aplikovať vo vzťahu k osobe obvineného, ktorý sa významnou mierou podieľal na objasnení korupcie, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupina, alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou, alebo na zistení alebo usvedčení páchateľa tohto trestného činu a záujem spoločnosti na objasnení takého trestného činu prevyšuje záujem na trestnom stíhaní obvineného pre taký trestný čin, alebo pre iný trestný čin. Z príslušného zákonného ustanovenia súčasne je zrejmé, že podmienečne zastaviť trestné stíhanie sa nesmie voči organizátorovi, návodcovi, alebo objednávateľovi trestného činu, na ktorého objasnení sa podieľal.

Obžalovanými namietaná práve tá skutočnosť, že bol to jedine svedok D. I., ktorý mal celú trestnú činnosť zorganizovať a mal mať ako jediný motív na jeho spáchanie, z pohľadu odvolacieho súdu nie je akceptovateľná. Pre takýto záver (o tom, že organizátorom celej trestnej činnosti bol práve svedok D. I.) z vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť príslušné závery opierajúce sa o konkrétne dôkazy.

Naopak z dôkazov vykonaných, či už v priebehu prípravného konania, ale hlavne v čase dokazovania pred súdom prvého stupňa, vyplynulo, že hlavnú iniciatívu vo fáze prvotnej súvisiacej s organizovaním, resp. vyvolaním stretnutia poškodeného a osôb obžalovaných, bol práve Z. D., ktorý ako z príslušných dôkazov priamo vyplýva, sa telefonicky nakontaktoval na poškodeného I. H. a vyvolal stretnutie na benzínovej pumpe Slovnaft pri obci Zeleneč. Rovnako tak z príslušných dôkazov realizovaných počas dokazovania je zrejmé, že Z. D. bol aj osobou, ktorá celú záležitosť vo vzťahu k poškodenému I. H. doťahovala do konca a to v tom smere, že sa dohodol na osobnom stretnutí s týmto (poškodeným) a oznámil mu, že u V. I. a I. S. zjednal pre neho nižšiu sumu, ktorú má zaplatiť a to vo výške 6.000,-- Eur. Táto skutočnosť je pritom zrejmá nielen z výpovede samotného poškodeného, ale aj z oboznámených odposluchov telefonických hovorov, konkrétne z telefonického hovoru č. 7720 zo dňa 11.08.2011, ktorý bol priamo oboznámený počas dokazovania na súde prvého stupňa.

Obdobné závery podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné vysloviť aj k údajnému motívu, ktorý mal v zmysle obhajobných tvrdení obžalovaných mať jedine D. I., pre ktorého mala byť spracovaná cenová ponuka poškodeným I. H.. Z pohľadu odvolacieho súdu je potrebné na margo údajného prioritného motívu zo strany svedka D. I. uviesť skutočnosť, že rovnocenný „motív“ ako svedok D. I. mohol mať v rámci vykonania predmetného skutku aj obžalovaný Z. D., keďže práve táto osoba sprostredkovávala pre svedka D. I. vypracovanie cenovej ponuky, ktorú sám tento (svedok D. I.) označoval za zjavne nevýhodnú, keďže v čase jej predloženia mal mať už základovú dosku vybudovanú a mala ho stáť 3.000,-- Eur. Ďalším dôvodom, pre ktorý mohol mať rovnaký motív na zrealizovanie skutku obžalovaný Z. D. je aj to, že poškodeného I. H. ako jediný z obžalovaných osobne poznal a skutočnosť spracovania zjavne nevýhodnej ponuky pre svojho známeho (D. I.) mohla byť rovnocenným impulzom pre „potrestanie“ poškodeného I. H..

Zjavne nelogicky vyznieva pritom tvrdenie obžalovaného Z. D., že pri stretnutí s poškodeným H. v obci X. mal s týmto (poškodeným) dojednať nižšiu sumu za dodávku betónovej platne a to v sume 6.000,-- Eur, keď súčasne z výpovede samotného svedka D. I. je zrejmé, že už pri prvom stretnutí na benzínovej stanici Slovnaft pri obci Zeleneč mu (poškodenému) uviedol, že betónovú platňu si už dal vystavať, a to za 3.000,-- Eur.

Podstatným pre ustálenie, či orgány prípravného konania, a to osobitne prokurátor, postupovali zákonne konzistentným spôsobom, pokiaľ osobu D. I. vylúčili na samostatné konanie a podmienečne s ním zastavili trestné stíhanie ako so spolupracujúcim obvineným bolo zistenie, či predmetom trestného stíhania bola trestná činnosť vykazujúca znaky popísané v príslušnom zákonnom ustanovení (§ 218 odsek 1 Trestného poriadku), a to v smere usvedčenia páchateľa zločinu spáchaného organizovanou skupinou, resp. inou formou v tomto zákonnom ustanovení popísanou. Súčasne zákonným predpokladom pre takýto procesný postup je existencia spoločenského záujmu na objasnení takejto formy trestnej činnosti, ktorá prevyšuje nad záujmom spoločnosti na trestnom stíhaní jej páchateľa.

Podľa § 129 odsek 2 Trestného zákona organizovanou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účel spáchania trestného činu, s určitou deľbou určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ktorej činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu.

Vychádzajúc zo samotnej výpovede poškodeného I. H. je potrebné aj v priamom kontexte na výpoveď svedka D. I. konštatovať, že spôsob spáchania inkriminovanej trestnej činnosti práve vykazuje charakteristické črty spáchania trestného činu organizovanou skupinou. Tento (plánovitý) a (koordinovaný) charakter spáchania trestnej činnosti dokumentuje poškodený I. H., ktorý pri stretnutí

na benzínovej pumpe Slovnaft pri obci Zeleneč z hľadiska správania sa osôb tam prítomných obžalovaných spolu so svedkom I. nadobudol dojem, že mali rozdelené úlohy v tom, že dvaja budú vystupovať aktívne a jeden akože v pozícii jeho obrancu. Práve v tejto pozícii mal vystupovať obžalovaný Z. D., ktorá pozícia zrejme priamo vyplývala z tej skutočnosti, že bol jediný, ktorý poškodeného osobne poznal. Napokon vzájomnú dohodu a rozdelenie úloh pri spáchaní posudzovanej trestnej činnosti jednoznačne potvrdil vo svojich výpovediach aj svedok I..

Na zjavne koordinovaný a plánovitý charakter posudzovanej trestnej činnosti priamo naznačujú aj oboznámené odposluchy z telefonických hovorov medzi jednotlivými zainteresovanými (hlavne medzi obžalovaným Z. D. a svedkom D. I.).

Zohľadňujúc vyššie naznačené skutočnosti, preto podľa názoru odvolacieho súdu orgány prípravného konania a osobitne prokurátor postupovali zákonne súladným spôsobom, pokiaľ osobu D. I. vylúčili na samostatné konanie a podmienečne zastavili trestné stíhanie voči nemu ako spolupracujúcemu obvinenému. Je zrejmé, že práve tento (svedok D. I.) svojou výpoveďou usvedčujúcou oboch obžalovaných (Z. D. a V. I.) v podstatnej miere napomohol k objasneniu tejto závažnej trestnej činnosti majúcej charakter protiprávneho konania spáchaného organizovanou skupinou.

Nespornou sa z pohľadu odvolacieho súdu javí byť aj skutočnosť, že dôkazy realizované počas prípravného konania, resp. počas dokazovania prvostupňového súdu nepreukázali, že by práve táto osoba (D. I.) bol osobou, ktorá trestnú činnosť zorganizovala a práve preto by nebolo možné, aby voči nej bol použitý procesný postup naznačený v ustanovení § 218 odsek 1 Trestného poriadku.

Príslušné závery naznačené vyššie pre takýto záver v žiadnom prípade nenasvedčujú.

Odvolacie námietky preto obžalovanými prezentované v tomto smere sa nemôžu považovať za dôvodné.

Súd prvého stupňa sa spravoval vyššie naznačenými zákonnými ustanoveniami smerujúcimi k ustáleniu skutkového stavu bez dôvodných pochybností aj vtedy, keď ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania prednesené obžalovanými zamietol ako návrhy nedôvodné.

Dôkazy nachádzajúce sa v odôvodnení rozsudku prvého stupňa, z pohľadu odvolacieho súdu, sú dôkazmi oboch obžalovaných usvedčujúcimi bez dôvodných pochybností a tieto si osvojil aj odvolací súd a ako na správne, na ne poukazuje.

Rovnako správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ konanie oboch obžalovaných posúdil ako zločin vydierania podľa § 189 odsek 1, odsek 2 písmeno d) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, keďže takto ustálená právna kvalifikácia priamo korešponduje so skutkovým stavom nachádzajúcim sa vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

Námietka obžalovaného Z. D., prezentovaná v smere chybnej právnej kvalifikácie jeho konania obsiahnutej v rozsudku súdu prvého stupňa, je z pohľadu odvolacieho súdu neakceptovateľná. Ustálenie tejto (právnej kvalifikácie konania obžalovaných) je potrebné skúmať v priamej väzbe na subjektívnu stránku konania týchto (obžalovaných).

Objektívne výsledky dokazovania pritom jednoznačne naznačujú záver, že úmyslom obžalovaných bolo hrozbou násilia a hrozbou inej ťažkej ujmy donútiť, aby poškodený niečo konal, pričom ich konanie bezprostredne smerovalo k spôsobeniu väčšej škody (12.000,-- Eur), ale k dokonaniu trestného činu nedošlo, a to vzhľadom k zrealizovanému policajnému zásahu.

Zákonným kritériám, rešpektujúcim požiadavku zákona na ukladanie trestu v zmysle zásad generálnej, ako i špeciálnej prevencie, zodpovedá aj prvostupňovým súdom uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyroch) rokov obom obžalovaným so zaradením pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Ostatnú námietku obžalovaného V. S. smerujúcu k nezákonnosti vykonania prípravného konania pre porušenie ustanovenia § 4 odsek 3 Zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore, považuje tunajší odvolací súd za zjavne neopodstatnenú. Samotná skutočnosť, že prípravné konanie malo byť realizované špeciálnym vyšetrovacím útvarom zriadeným Ministrom vnútra pôsobiacim vo veciach, ktoré patria do právomoci Špecializovaného trestného súdu podľa osobitného zákona prioritne nezakladá dôvod na „anulovanie“ realizovaného vyšetrovania týmto útvarom pre prípad, že v neskorších štádiách trestného konania sa preukáže, že v konečnom dôsledku na prejednanie veci nie je príslušný špecializovaný súd, ale všeobecný súd. Jedine súd je oprávnený s konečnou platnosťou rozhodnúť, či si osvojí právnu kvalifikáciu posúdenia protiprávneho konania nachádzajúcu sa v obžalobe, resp. či dôjde k jej modifikácii. V prípade, že k takejto situácii dôjde, nemá to v žiadnom prípade za následok, že by dovtedy realizované prípravné konanie bolo možné označiť za nezákonné.

Odvolací súd preto nezistiac žiaden dôvod na zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozsudku, dospel k záveru o potrebe vyhlásenia uznesenia uvedeného v jeho výrokovej časti.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.

Krajský súd v Trnave, dňa 31.1.2013

JUDr. Pavol SládokPredseda senátu

Za správnosť: Bc. Mariana Višňovská