pozitivizmus a nonpozitivizmus - pavol jozef Šafárik ... c.3.pdf · hume –jorgensenova téza...

Pozitivizmus a nonpozitivizmus

Právna etika - 3. Prednáška

Hume – Jorgensenova téza

• K.R. Popper - „najjednoduchší a najdôležitejší bod etiky jepravdepodobne čisto logický. Myslím tým nemožnosť odvodiťnetautologické etické pravidlá z tvrdení o faktoch.“

• Tautológia – právo je záväzné, lebo je to právo. Boh je dobrý, lebo jeto Boh. (pojem sa definuje sám sebou).

Hume- Jorgensenova téza

• „v každom systéme morálky, s ktorým som sa stretol , som si vždyvšimol, že jeho autor po nejakú dobu postupuje bežnými úvahamia ustanovuje existenciu Boha, alebo vyslovuje svoje pozorovaniaohľadom ľudských vecí, keď zrazu som prekvapený zistením, ženamiesto bežných spon výrokov ako je a nie je sa nestretávam sožiadnym výrokom, ktorý by nebol spätý s pomocou „má byť“ a „nemábyť“. Táto zmena je ťažko zaznamenateľná, má však rozhodujúcedôsledky. Pretože toto má byť a nemá byť vyjadruje nejaký nový vzťahči tvrdenie, je nutné , aby tento vzťah bol preskúmaný a vysvetlenýa zároveň aby bolo vysvetlené to, čo sa zdá úplne nejasné – ako tentonový vzťah môže byť odvodený z iných, ktoré sú od neho úplneodlišné.“( D. Hume).

Hume – Jorgensenova téza

• Jorgensen:

• 1) logika opisuje iba úsudky, v ktorých predpoklady a závery môžu nadobúdať hodnotu pravda a nepravda.

• 2) nariaďovacie vety nemôžu byť odvodené z výrokov.

• 3) veta v rozkazovacom spôsobe nemôže byť odvodená od oznamovacej vety, pretože implikácia platí iba pre vety, ktoré môžu byť pravdivé alebo nepravdivé.

• 4) 2 príkazy môžu byť splnené/nesplnené, prijaté/neprijaté, odôvodnené/ neodôvodnené, ale pýtať sa či sú pravdivé sa nedá.

• Rozkazovacie vety nielen nemôžu byť závery v dedukcii s oznamovacími premisami, ale nemôžu ani fungovať ako časť nejakého logického dôkazu všeobecne.

• Preto v práve nehovoríme iba o výrokovej logike, ale deontickej logike (logika pravidiel).

Hume-Jorgensenova téza• V práve: 2 druhy úsudkov, o správaní, ktoré označujeme

ako právne a protiprávne a o práve, ktoré hodnotíme ako spravodlivé alebo nespravodlivé. V prípade kategórií právneho a protiprávneho hovoríme o úsudku o právnej kvalite. Vieme u nich určiť pravdivostnú hodnotu, či ide výrok pravdivý alebo nepravdivý vzhľadom na to, či je konanie v súlade alebo v nesúlade s konkrétnym právnym poriadkom.

• Pravidlo prikazujúce alebo zakazujúce konkrétne konanie = norma.

• Norma je výrok, ktorý predpisuje určité konanie a týka sa teda „toho, čo má byť“. Vzhľadom na súlad konania a normy vieme určiť, či je konanie právne alebo protiprávne.

• O spravodlivosti tento súd vyniesť absolútne nedokážeme.

Hume - Jorgensenova dilema

• Jorgensenova dilema predurčuje prijatie iusnaturalistickeho aleboiuspozitivistického postoja platnosti práva.

• iusnaturalizmus – zvolenie základných princípov morálkya spravodlivosti.

• iuspozitivizmus – výber z tých morálnych hodnôt a noriem, ktoré majúpre právo konštitutívny význam.

Pozitivizmus• 1) právo je spoločenského faktu, nezaoberá sa však požiadavkami na jeho obsah.

• 2) Pozitivizmus uznáva, že obsah práva je determinovaný morálnymi postojmi ľudíz mäsa a kostí, ale popiera, že by bol obsah práva metafyzicky determinovanýobjektívnymi morálnymi faktami.

• 3) Príkladom pozitivistického myslenia je analytická jurisprudencia, ktorá tvrdí, žeprávo je to, čo ako právo stanoví orgán verejnej moci, ktorý k tomu má právomoca právomoc normotvorby má ten orgán verejnej moci, ktorý je k tomusplnomocnený právom.

• „Pre obsah práva nemajú význam morálne hodnoty ako také, ale skutočnémorálne postoje ľudí, ktoré uplatňujú v reálnej praxi, aj keď sú tieto postoje dekadentné (príkladom môže byť nacistické právo ako spoločenská prax určitejdoby, musíme vziať do úvahy väčšinové“ morálne“ názory nacistických právnikov). Tieto názory aspoň sčasti vysvetľujú fungovanie nacistického práva, ale neospravedlňujú ho“ (SOBEK, T. Právní myšlení: Kritika moralismu. Plzeň: Aleš Čeněk, 2011. s. 37.)

• Walter Ott:pozitivizmom je „každá teória, ktorá bez prijatia metafyzických predpokladov (existencie Boha, ríše ideí, rozumného svetového poriadku, nepremenlivej povahy ľudí alebo teleologicky určenej prírody) vymedzuje pojem práva na základe hodnotovo neutrálnych charakteristík, ktoré odkazujú na určité nepochybné fyzické alebo mentálne skutočnosti, a ktoré sú neustále premenlivé, z čoho vyplýva určitá relativizácia obsahu práva.“

Non- pozitivizmus

• Zahŕňa - prirodzeno-právne teórie - racionálne non-pozitivistické teórie. Snaží sa argumentovať, že existuje jediná správna

odpoveď na to, aké právo má byť, a teda, že dokážeme odvodiť to, čo má byť z toho, čo je. Že dokážeme odvodiť normy z faktov, že dokážeme povedať, čo je skutočná hodnota, že dokážeme určiť, čo je absolútna pravda.

• Problém: to, čo tieto teórie hľadajú a čo sa počas dlhých storočí nazývalo prirodzeným právom, nie je absolútne, ale skôr relatívne. Prirodzené právo mení svoj obsah neustále. Je len otázkou akým obsahom ho naplníme my. „Každý, kto vidí ideu prirodzeného práva iba ako ideologickú koncepciu, ktorá je plná pochybností, všimne si pluralitu koncepcií prirodzeného práva a uvedomí si, že takýto systém nemôže priniesť to, čo sa od neho často očakáva, pravdu, pretože kategória pravdy v odvetví (spoločenských vied) neexistuje.“

• Iusnaturalizmus stojí za predpoklade, že existujú isté princípy ľudského konania, ktoré čakajú na to až budú objavené ľudským rozumom a právo vytvorené človekom s nimi má byť v súlade

V čom spočíva rozdiel pozitivizmu a non-pozitivizmu? • Pozitivizmus vyčíta prirodzeno-právnym koncepciám to, že chcú odvodzovať

normy od faktov.

• Kauzalita však nie je formou myslenia, ktorým je ľudská myseľ vybavená odprírody, čo napríklad Kant nazýva „vrodeným zmyslom.

• V normatívnych vedách, na rozdiel od prírodných vied neuplatňujeme kauzalitu,ale pričítateľnosť.

• Spoločné: obe prepájajú príčinu a následok,

• Rozdiel: prepojenie medzi príčinou a následkom v prírodných vedách je nezávisléod konania človeka.

prepojenie protiprávneho konania a sankcie je závislé od ľudskéhokonania tým, že norma, ktorá je výsledkom ľudskej cieľavedomej činnosti to takustanovila. Sankcia je pričítateľná protiprávnemu konaniu, avšak nie je spôsobenáprotiprávnym konaním. Z toho dôvodu nejde o kauzálne prepojenie, aleo pričítateľnosť, ktorej prameňom je norma ako prejav vôle.

Kauzalita a pričítateľnosť

• Kauzalita predstavuje logický postup: Ak nastane A, potom nastane B,

• Pričítateľnosť predstavuje logický postup: Ak nastane A, potom má nastať B. Podľa pozitivistov je človek slobodný vo svojom konaní od kauzality.

Kauzalita a pričítateľnosť• Príklad: Nedokážeme povedať, že ten kto ukradol bochník

chleba si zaslúži pokutu, väzenie alebo odťatie ruky.Intuitívne vieme, že krádež je zlá, avšak žiadna kauzalitaz porušenia práva nevyplýva. Prepojiť protiprávne konaniea trest musí právna norma, na základe princípupričítateľnosti. Pričítateľnosť, na rozdiel od kauzalitypočíta s prejavom vôle u jednotlivca, na rozdiel odkauzality, ktorá túto požiadavku nemá. Na to, aby sme nazáklade faktov mohli konštatovať, že došlo k porušeniumorálnej alebo právnej normy, musia byť tieto faktypredpokladané v norme. Zistené skutočnosti musia byťpričítateľné osobe, ktorá je zodpovedná za svoje správaniea ktorá sa mohla vyhnúť konaniu, ktoré jej je pričítané.

Hodnota a norma

• Hodnota = vyjadrením určitého záujmu v podobe túžby alebo vôle k niečomu. Hodnota existuje, keď existuje záujem, ktorý je psychickým faktom.

• existencia normy je založená faktom, že platné právo patriace do právneho poriadku obsahuje normu, ktorá to upravuje. Toto právo je platné, ak prešlo procesom „právotvorným procesom“.

• Právna norma je prejavom kolektívnej vôle. Akt vytvorenia, zákonodarný proces je conditio sine qua non platnosti právnej normy, a to je dôvod, prečo pozitivizmus neuznáva platnosť nadpozitívnych noriem. Norma je teda prejavom vôle.

• Kolektívna vôľa predstavuje zhodu v záujme niekoľkých jednotlivcov vo vzťahu k určitému objektu.

Hodnota a norma

• Existencia normy je fakt, to, čo je.

• Samotná norma je to, čo má byť, a stanovuje, čo by malo byť.

• Právo je podľa pozitivistov ideológiou, ktorá na rozdiel odmetafyzických ideológií stojí na overiteľných faktoch. Ak chcemehovoriť o morálnej kvalite a spravodlivosti práva, tak „hodnota právasa líši od hodnoty spravodlivosti“, kým prvá je pre pozitivistické teórieobjektívna, hodnota spravodlivosti je podľa pozitivistov vždysubjektívnym súdom.

• Pozitivizmus zakotvuje práva jednotlivcov len do tej miery, ak vznikliexplicitnými politickými rozhodnutiami alebo spoločenskou praxou.

Ako dospejeme k hodnotám, ktoré majú normy niesť?• Racionálny diskurz

• Vôľa suveréna.

Hume- Jorgensenova téza- pokračovanie

• Kant – Sollen a Sein.( na základe prírodných a spoločenských vied).

• Kelsen – to, čo má byť a to, čo je.

Hans Kelsen

• Kelsen odsudzuje prirodzeno-právne teórie na neúspech: „Nakoľko je metafyzický predpoklad imanentnej hodnoty chybný a neakceptovateľný z hľadiska vedy, doktrína prirodzeného práva je založená na logickom omyle spojenia toho, čo je a toho, čo má byť.“

• Omylom, ktorého sa dopúšťajú všetky ius-naturatilistické teórie je podľa Kelsena skutočnosť, že chcú z deskriptívnych faktov formulovať preskriptívne normy fungujúce pre správanie ľudí.

• Rozlišovanie medzi dobrým a zlým, ktoré je typické pre iusnaturalistov, ktorí chcú na základe tohto rozlíšenia stanoviť normy ľudského správania, je nemožné z opisu a vysvetľovania reality. Kelsen hovorí, že je nemysliteľné odvodzovať normy od faktov.

Hans Kelsen• Pozitivizmus podľa Kelsena netvrdí, že neexistujú žiadne hodnoty,

alebo to, že neexistujú morálne pravidlá, ale tvrdí, že hodnoty, v ktoré človek verí nie sú absolútne, ale naopak relatívne. Z toho dôvodu neexistuje jediný koncept morálky, ale mnoho rôznych morálnych súborov noriem, ktoré ohraničujú ľudské správanie. Ale práve z dôvodu, že existuje mnoho odlišných morálnych poriadkov, nie je možné vynucovať jediný z nich.

• Výrok o tom, že norma existuje je faktom, ale samotná norma sama o sebe faktom nie je. Rovnako existencia hodnoty je faktom, ale hodnota sama o sebe faktom nie je. Hodnotu zakladá norma, morálna, etická, právna, náboženská alebo iná. Hodnoty sa líšia a môžu byť v konflikte. Je na spoločenstve a jeho členoch, aby vyslovili, k akým hodnotám chcú smerovať.

• K boju iusnaturalizmu a pozitivizmus treba povedať, že stojí na dvoch odlišných konfliktných tézach. V prípade iusnaturalizmu, že dokážeme racionálne odvodiť to, čo má byť od toho, čo je, a pozitivistickej, ktorá tvrdí, že je to nemožné, pretože hodnotové úsudky s subjektívne, a z toho dôvodu sú relatívne. Neopisujú fakty, ale vyjadrujú naše očakávania, túžby alebo obavy

Hans Kelsen

• Kelsen tvrdí, že dôvod, prečo malo prirodzené právo vždy tak silnývplyv, aj napriek omylom, ktorých sa dopustilo je, že poskytujeodôvodnenie, po ktorom túžbu máme hlboko zakorenenú v nás.Potrebu ospravedlniť, ktorá vyvstáva z emocionálnej časti nášhovedomia, sa snažíme uspokojiť tým, že tieto predpokladyprezentujeme ako objektívne princípy, ktoré tak meníme na pravdu.

Filozofický absolutizmus a relativizmus

• Filozofický absolutizmus - predstavuje metafyzický pohľad, podľa ktoréhoexistuje absolútna realita, ktorá existuje nezávisle od nášho poznania.

• Filozofický relativizmus - že realita existuje iba v rámci nášho poznania,a že táto realita je relatívna vzhľadom na poznávajúci subjekt.

• Absolutizmus - existuje absolútna autorita, ktorá tvorí absolútne hodnoty,

• Relativizmus – existuje relatívna pravda, viaceré možné autority a teda ajhodnoty nadobúdajú relatívnu podobu. Hlása neschopnosť uchopiťabsolútne hodnoty ako sféru mimo skúsenosti a požaduje oddelenie realitya hodnôt. „Hodnotové súdy nie sú, podľa relativistu, založené narozumovom poznaní, ale na citových nátlakoch nášho svedomia.“