SV

ET

H

IS

TÓ

RI

E

Antické vodárenstvo (1. časť)

V tomto vydaní sa budeme zao-berať vznikom prvých vodovodných systémov v antike - pred nástupom vplyvu Rimanov, ktorí prebrali a vy-lepšili vodovodné systémy používané v krajinách antického sveta.

Východné ríše

V týchto oblastiach boli akvadukty a kanále využívané skôr na zavlažo-vanie pôdy, než na zásobovanie civil-ného obyvateľstva miest. Prvým prie-kopníkom v tvorbe závlahových sietí bola ríša Urartu (dnešné Arménsko) nasledovaná Asýrskou ríšou. V Asýrii, v čase vládnutia Sennacheriba (705 – 681 p. n. l.) rozdistribuovali vodu riek Atrush a Kohrs pomocou stavieb sietí kanálov. Vo svojej podstate sa asýr-sky systém akvaduktov príliš neodli-šoval od rímskeho (ostatne ako v celej antike), ale vyvinul svoj vlastný hyd-raulický systém dopravovania vody k spotrebisku, ktorý bol vlastný iba východným ríšam. Hovoríme o qana-toch. Qanat je tunel vedený popod pohorie, ktorým bolo zachytené lo-žisko podzemnej vody. Tunel smero-val nadol, k úpätiu pohoria, aby za-chytenú vodu gravitačným spôsobom privádzal do otvoreného priestran-stva. Na stavbu takéhoto podzemné-ho tunela bola potrebná sieť vertikál-nych šácht, cez ktoré sa tunel staval z povrchu pohoria. Šachty sú hĺbené

vo vzdialenosti 5-20 metrov, zatiaľ čo pri hĺbení rímskych akvaduktov bolo postačujúce stavať šachty až každých 35 metrov (Vitruvius, De architectu-ra). Tunel je vedený pod svahom pod miernym sklonom - zvyčajne pod uh-lom 0,5°, čo predstavuje klesanie 0,5 metra na 1 kilometer. Vo vnútri je di-menzovaný na obmedzený pohyb člo-veka, rozmery nepresahujú 1,2x0,6 metra. V tuneli bola voda vedená cez žlab alebo kanál, ktorý sa pravidelne čistil aj pomocou vstupných šácht, čo neskôr pozorujeme aj u gréckych, resp. rímskych akvaduktoch.

Qanaty sú pre nás zaujímavé z via-cerých dôvodov. Aj napriek tomu, že nepochádzajú z Ríma a nejde ani o ich inováciu (keďže najstaršie sa vysky-tujú na území Iránu už od roku 800 p. n. l.) je zaujímavé, že Rimanmi boli hodne využívané a stavané v obsa-dzovaných krajinách – najzápadnej-šie ich môžeme nájsť na území Egypta a Alžírska. Rimania zdokonalili qana-ty najmä technikou výstavby tunelov a mapovaním okolitého terénu, čo sa odzrkadľuje aj pri stavbách samot-ných rímskych akvaduktov. Na roz-diel od rímskych akvaduktov sa však qanaty stavali vždy skôr ako obec, ktorú následne založili až v okolí ústia qanatu. Istú spojitosť je možné vidieť s etruskými cuniculami (taktiež sys-tém privádzania podpovrchovej vody tunelom popod pohorie), dodnes však

nevieme určiť, či sa cuniculi vyvynuli samostatne alebo pod vplyvom qana-tov v 7. storočí p. n. l.

Qanaty sú dodnes v Iráne hodne využívané a v niektorých oblastiach je to jediný spôsob dopravy vody. Naj-dlhší qanat má v súčasnosti dĺžku 35 kilometrov – Gonabad, zvčajne však dosahujú 10 - 15 kilometrov. Aj ich výdatnosť sa rôzni – od 900l/s v Saru-de, Teheráne po 5l/s v Sahare, Maro-ko. Priemerná výdatnosť v modernom Iráne je 15 l/s.

Archaické a klasické Grécko

Mnoho miest v archaickom i klasic-kom Grécku využívalo ako svoj vodný zdroj miestne pramene. Voda bola do-pravovaná gravitačne zo vzdialenosti iba niekoľko stoviek metrov a násled-né bola zhromažďovaná v tzv. fontá-nových domoch alebo v kamenných vodojemoch, kde si obyvatelia nabe-rali vodu pomocou hydrii (typ hline-nej nádoby s troma uchami). Hlavne stavby fontán a vodných systémov boli v archaickom Grécku obľubenými projektmi tyranov (ide o systém vlády jedného muža počas vojny, rozhodne neznamená tyraniu v dnešnom zmys-le slova). Fontány plnili okrem distri-bučnej funkcie aj úlohu rezervoárov, keď sa v nich počas noci nazhromaž-dilo dostatočné množstvo vody, ktoré mohlo pokryť spotrebu nasledujúceho dňa. Medzi najvýznamnejšie stavby tohto druhu patrí fontána Enneak-rounos na aténskej Agore, postavená Pei sistratom, a Theagenesova fontána v antickej Megare.

Vodojem megarskej fontány mal rozmery 18x13,5 metra a bol prikry-tý rovnou strechou, ktorú podopiera-lo päť radov siedmich oktagonálnych pilierov. Objem vodojemu bol 380m³ a pri výdatnosti prameňa 15l/s jeho

Čo všetko sa skrýva pod týmto jednoduchým pojmom? Väčšina z nás si predsta-ví mohutné rímske akvadukty lemujúce údolia pahorkov a terakotové potrubia, na ktoré narážame každým krokom pri potulkách počas dovoleniek v krajinách Stredozemného mora. No to sú len malé útržky z toho, čo vám chcem predstaviť v nasledujúcich vydaniach časopisu BVS Svet. Zoznámime sa so spoločenským významom budovania vodovodov, s vodnými zdrojmi a stavebnými materiálmi, technologickým rozvojom počas celej antiky, rímskymi kúpeľmi a v neposled-nom rade aj s administratívnym aparátom, ktorý sprevádzal činnosť vodovodov v antike.

Obr. 1 – QanatObr. 2 – Pohľad na vstupné šachty do qanatu

18/19 OKTÓBER 2010

úplné naplnenie trvalo približne se-dem hodín. Aj napriek tomu však do-dávané množstvo vody z miestnych prameňov nebolo vždy postačujúce, a tak bolo potrebné vystavať potru-bia, ktoré privádzali vodu zo vzdiale-nejších miest a napájali sa na miestne pramene. Je to aj prípad spomínanej fontány na aténskej akropole, ktorej zdroje museli byť niekoľkokrát pridá-vané.

Voda sa dopravovala hlavne pro-stredníctvom terakotových potru-bí, ktoré boli uložené na dne veľké-ho kanála alebo tunela vyhĺbeného do pohoria podobným spôsobom ako východné qanaty. Terakotové potru-bia mali zvyčajne priemer 20 - 25 cm a boli navrhnuté tak, aby do seba na-vzájom zapadali – niekedy sa na hor-nej strane potrubia nachádzali otvory (prikryté vrchnákmi), cez ktoré sa vy-konávala údržba vodovodu, ale slúžili aj pri stavbe celého projektu. Práve výskyt týchto otvorov nám niečo na-povedá o vlastnostiach distribučné-

ho systému – voda v potrubí nebola natlakovaná, ako je tomu v prípade rímskych, resp. helenistických akva-duktov.

Najväčšiu inováciu, ktorú priniesol vodovodný systém archaického a kla-sického gréckeho obdobia, bola stav-ba dvoch rezervoárov vody na jed-nom akvadukte, pôsobiacich nezávisle od seba, pričom jeden z nich – vrch-ný, priamo napojený na prameň, pl-nil aj fi ltračnú funkciu. Pekný príklad systému, keď bol rezervoár vytvore-ný priamo pri prameni môžeme vi dieť na akvadukte z ostrova Samos (6. storočie p. n. l.), ktorý postavil inži-nier Eupalinos. Do rezervoára priteka-la voda z prameňa cez dva priechody. Tretí priechod bol určený na napojenie potrubia. Za pozornosť stojí, že potru-bie bolo umiestnené vo vyššej výš-ke, než bolo samotné dno rezorvoá-ra a tak dno vodojemu plnilo fi ltračnú funkciu, kde sa usadzovali sedimenty. Na vyčistenie vodojemu bola ku dnu

prirobená odpadová rúra, ktorá odvád-zala nečistotu. Uni-kátna je tiež stavba prívodného tunela – od rezervoára k od-

bytisku, teda do mesta Samos. Prvý-krát sa pri kopaní tunela vychádzalo z oboch koncov naraz, pričom obe skupiny sa stretli približne uprostred. Eupalinos mal vždy presné záznamy o tom, v akej hĺbke a pod akým uhlom sa obe strany tunela práve nachádza-jú, čo je viditeľné na jemnom korigo-vaní jednej z kopaných strán – druhá bola vedená priamo. Tunel mal dĺžku 1036 metrov. Terakotové potrubie vy-chádzajúce z horného vodojemu bolo priamo uložené do žlabu v tuneli.

Počas klasického obdobia v Grécku neprišlo k žiadnym významným zme-nám vo vodovodnom systéme oproti archaickému obdobiu, na dopravenie vody bol využívaný stále jednoduchý gravitačný princíp, fontány so svoji-mi rezervoármi sa menili skôr po ar-chitektonickej stránke, než po tech-nologickej. Aj v zobrazeniach fontán na maľbách gréckých váz ostali ne-zmenené výjavy, menila sa len tech-nika výzdoby. To je však už téma skôr archeologická, než vodárenská a pre-to nás bude o to viac zaujímať obdo-bie helenizmu a objavenie hydrauliky, s ktorou nastúpi nová éra antických akvaduktov.

Literatúra:– J.D. Beazley, The Development of

Attic Black-Figure, Ubiversity of Ca-lifornia Press, Los Angeles 1986

– A. Trevor Hodge, Roman Aque-ducts, Gerald Duckworth & Co. Ltd, London 2002

– Hydria Project - EU, Unesco– Frontinus-Gesellschaft e.V, Die

Wasserversorgung im Antiken Rom, Band 2, R. Oldenbourg Verlag, Mün-chen - Wien 1986

– Frontinus-Gesellschaft e.V, Die Was-ser versorgung antiker Städte, Band 3, Verlag Philipp von Zabern, Mainz am Rhein 1988

Lenka Halásováreferát vodárenského múzea

Obr. 4 – Fontána Enneakrounos zo 6. storočia p. n. l. (rekonštrukcia) (520-510 p.n.l.) s motívom besedujúcich žien pri naberaní vody z fontány.

Obr. 5 – Prierez terakotovým potrubím s ukážkou na-pájania jednotlivých častí potrubia (6. storočie p. n. l.)

Obr. 6 – Schematický nákres Eupalinovho vodovodu na ostrove Samos

Obr. 3 – Attická čierno-fi gurová Hydria

Obr. 7 – Tunel Eupalinovho akvaduktu

18/19 OKTÓBER 2010