detský plač v podkroví

PRESS

Ivana

Ondr

iová

DETSKÝ

PLAČ

V PODK

ROVÍ

PRESS

Paula sa krátko po svadbe spolu s manže−lom a so svokrou presťahuje do rozľahléhodomu, v ktorom dlhé roky nikto nebýval. Priudomácňovaní ju zaskočí zvláštny zážitok –v podkroví počuje zúfalý detský hlas a plača dejú sa v ňom aj ďalšie nevysvetliteľné veci.Manžel Pauliným zážitkom neverí a aj svokrazačne mať pochybnosti o jej zdravom rozume,Paulu to však neodradí. Na vlastnú päsť začnezisťovať, kto žil v dome pred nimi, a odhalí šo−kujúcu pravdu – v podkroví tragicky zahynulmalý chlapec.

Bola to nešťastná náhoda?Alebo mala naozaj podiel na jeho smrti jeho

vlastná matka?Vedel o tom chlapcov otec?Prečo nechce o okolnostiach úmrtia hovoriť

ani jeho sestra?Paula riskantne hľadá odpovede na všetky

otázky a nájde nečakané rozuzlenie...

DETSKÝ PLAČV PODKROVÍIvana Ondriová

podkrovie_obalka:Layout 1 9. 1. 2012 11:10

Copyright © Ivana Ondriová 2012

podkrovie_vnutro:Layout 1 9. 1. 2012 13:46 Page 4

8. kapitolaPodvečer som schádzala dolu do dediny. Celá nedočka−vá, čo zistím, som takmer utekala k bránke pani Berán−kovej.

„Haló! Haló, ste doma?“Na dvore sa tmolilo zo desať kureniec a dve húsky

biele ako sneh, ktoré veselo gagotali a na mňa pôsobilipriam rozprávkovo. Inak bolo okolo domu ticho.

„Pani Beránková!“Odrazu sa v okne zjavila jej tučná tvár, roztiahnutá

do úsmevu. Po chvíľke vystrčila aj svoje mäsité ramenoa mávala na mňa.

„Jaj, mladá pani, poďte dnu. Robím čerešňový kompót,aspoň ochutnáte z našej sorty. No šak sa nehanbite.“

To by mi ani nenapadlo. Stisla som kovovú kľučkua vyšla na úzky betónový chodník. Pani Beránková mavítala vo vstupných dverách. Vyplnila celý ich priestor,nuž som vyčkala, kým vojde naspäť dnu, a potom somju nasledovala.

„Šuchnite si na nohy papuče. Tá guma na zemi jeveľmi chladná.“

D e t s k ý p l a è v p o d k r o v í

67


Šla som jej v pätách bosky. Ani náhodou sa mi ne−chcelo strčiť nohy do starých páchnucich papúč. Vlastnevnútri páchlo takmer všetko. Neviem, ako to nazvať...Zatuchlinou, starinou? Dom bol zariadený tak milo po−skromne, mohutným dreveným nábytkom, ktorý pa−mätal hádam aj niekoľko desiatok rokov, na stenách s vy− šívanými obrazmi. Kráčala som po farebných behúňocha na ste nách úzkej chodby obdivovala rodinné fotogra−fie v zaprášených rámikoch. Napokon sme sa ocitliv kuchyni. Prihorúcej a dusnej, takmer celej zapratanejzaváraninovými fľašami, viečkami a utierkami aj nie−koľkými lavórmi sladkých čerešní.

„No sadkajte si a berte. Desať skiel už mám hoto−vých, len mi ich muž zavrie, idem vykôstkovať ďalšiuvárku.“

Sadla som si na drevenú stoličku s mäkkým čalúne−ním a vzala si z čerešní. Boli výborné.

„No tak spustite, čo máte na srdiečku.“Prsty jej šikovne vytláčali jednu kôstku za druhou

a potom trošku pomliaždené čerešne vkladali do fliašpostavených pod oknom. Dívala som sa, ako sa jej pritom chveje ovisnutá koža pod pazuchami, a hľadala tiesprávne slová.

„Chcela som sa len tak porozprávať. O dedine, o jejľuďoch, veľmi ma to zaujíma, veď tu nikoho nepoznám,vlastne okrem vás,“ zanôtila som. Videla som, ako spo−kojne tľoskla jazykom a vypla sa ako páv. Zrejme jej za−imponovalo, že ju pokladám za známu...

I v a n a O n d r i o v á

68


„Nó,“ zatiahla a rýchle si k prstom prisunula ďalšiufľašu na čerešne. „Šak som vám vravela, že stačí prísť v ne−deľu do kostola a všetko sa dozviete. Mali by ste ísť. Če−rín je katolícka dedina.“

Šklblo mnou a stolička ma začala odrazu poriadne tla−čiť. Dofrasa, ako som nemala rada takéto debaty. O mojejneviere, nekresťanskom duchu. Či mi to dostatočne ne−pripomínala bohabojná Margita?

„Prídem,“ zaklamala som, iste červená ako tie čereš−ne.

„A dobre sa vám tu býva?“ Šibla pohľadom k nášmudomu a na malý moment sa odvrátila od roboty, po−zrúc priamo na mňa.

„Ach, jaj,“ plesla dlaňami o silné stehná pod zásteroua šuchotajúc podišla ku kredencu. „Dáte si kávu alebominerálku? Ničím som vás neponúkla.“

„Pani Beránková, nože si nerobte starosti. Tak somvás tu prepadla a máte práce vyše hlavy. Neprosím si...“rýchle som ju zastavila. Nebolo to slušné, no chcela somsa dozvedieť čo najviac a čo najrýchlejšie a potom páliťpreč. Bolo mi tu prihorúco, na sporáku bublala sladkázálievka na čerešne, ktorá to tu všetko rozhorúčovala.

„Ako myslíte. Tak si ešte dajte čerešne. A čo s týmbývaním, zvykli ste si už?“

„Pomaly... dom je krásny. Možno trochu veľký.“„Veď hej, viacerí sme to vraveli. Tam by mohli žiť aj

tri rodiny naraz. Treba tam nejaké deťúrence...“Tuho som privrela oči a túžila jediné, nepočúvať.


69


„Nemáte deti, aspoň som tak započula. Azda čosko−ro voľajaké bude?“

„Nie, zatiaľ!“ trochu drsne som jej odvetila.„Nie je nič krajšie, ako keď sa z domu ozýva detský

smiech. Sama ich mám päť, porozutekané po svete, lennajmladší Andrej sem chodí zo Zvolena skoro každý ví−kend. V tom dome boli vždy deti.“

Trochu som sa upokojila. Konečne sme sa predeba−tovali k téme, ktorá ma zaujímala.

„Minule ste mi spomínali rodinu, ktorá ten dom po−stavila. Tých Sitárikovcov, tuším. Aj oni mali deti, však?“zatvárila som sa hlúpo a neznalo.

Pani Beránkovej sa ruka zastavila na polceste k lavó−riku so sladkým ovocím. Obrátila ku mne svoju bacuľa−tú tvár a sivými očami pod hustým obočím akoby machcela prevŕtať.

„Dve, a keby mohla, tak by mala Marta Sitáriková is−to ešte ďalšie, ako dobrá kresťanka. Milovala deti.“

Nato pokývala hlavou a čuduj sa svete plačlivo po−tiahla nosom.

„Žili by tu doteraz. Myslím Sitárikovci, celkom určite.To nešťastie ich však odtiaľ akoby vyhnalo, všetko zniči−lo.“ Zotrela si z kútika oka pomyselnú slzu a ihneď dolo−žila: „Nečudovala som sa, že odišli, veď v tom dome potom všetkom nemohli ostať.“

„Už ste mi raz čosi naznačili. Myslím o nejakom ne−šťastí,“ rýchle som vydýchla, ani sa nepohnúc.

Odrazu si ma pani Beránková premerala zaduma−ným a nesúhlasným pohľadom.


70


„Načo to, pani Fuchsová? Otvárať staré rany, jój, koľ−ko sme sa s Martou naplakali. Nechcem na to znovumyslieť.“

Už som bola tak blízko. A odrazu nebola pani Be−ránková ochotná ďalej klebetiť? Prečo?

„Prepáčte, asi to bolo veľmi zlé. Pochopte však, terazv tom dome bývam ja a niekedy, niekedy mám pocit, žetam cítim to, čo sa medzi jeho múrmi odohralo kedysidávno.“

Pochybovala som, že by pani Beránková chápala nie−čo z mojich slov. No zrejme som jej jednoduchý vzhľadpodcenila. Odrazu totiž len odložila odkôstkované če−rešne bokom, ruky si utrela do zástery a prisadla si kumne. Akosi zvážnela a zosmutnela:

„Nečudovala by som sa. Niektorí si to možno nemys−lia, ale ja viem, že domy si všetko pamätajú. Ako s nímhospodárite, narábate, ako v ňom žijete. Sitárikovci pri−šli v tom dome o syna.“ Odmlčala sa, aby mi dovolila tú−to informáciu stráviť. Popravde, potrebovala som to, ne−chať, nech to prijme moje vedomie, nech mi dôjde, žev našom krásnom dome zomrelo nevinné dieťa.

„Panebože,“ zašeptala som. „Ako?“„Joj...“ pani Beránková zrakom zaletela k záclonke

povievajúcej v okne, akoby sa cez ňu dívala priamo ho−re na vŕšok. „Viete, aké vedia byť deti nezbedné. Vypa−ratia všeličo, ublížia si, toľko pestiev postvárajú. Na detitreba stále dávať pozor. Či majú dva, alebo desať. Nikdynemôžete vedieť, kde na nich striehne nešťastie. Ajo vlastnom dome to platí...“


71

podkrovie_vnutro:Layout 1 9. 1. 2012 13:46 1

Už som ani nedýchala.„Toník bol taký živý. Večne čosi vymýšľal. Šili s ním

všetci čerti, aspoň Marta to vždy vravievala. Viem ja? Ví−davala som ho málo, len v kostole a sem−tam v obchode.Bolo to krásne dieťa, svetlovlasé ako anjelik, s jasnýmimodrými očami. Len trochu smutné, hlavne poslednýrok.“

Toník! Zopakovala som v duchu. Tak to ty ma tamhore mátaš? Anton Sitárik?

„Toník mal necelých osem, keď sa to prihodilo. Hralsa hore v podkroví a zavalila ho skriňa, na ktorú chcelvyliezť. Zomrel, chudáčik. Pod vlastnou strechou, toľkánespravodlivosť, toľké nešťastie. Vraj sa tam vždy hrá−val, rád tam chodieval aj sám, bol to jeho tajný úkryt.A tam ho aj našli. Pod tou skriňou. Nebolo mu už po−moci.“

Zatvorila som oči a celkom jasne videla tú malú det −skú tvár v tmavej skrini, ktorá ma tak vyľakala pri mojejprvej návšteve podkrovia. Je ako živá, nakláňa sa kumne a ústa v nej volajú o pomoc. Bože, to Toník voláo pomoc! Mamku, aby ho prišla zachrániť, lebo sám sispod skrine nemôže pomôcť. Muselo to tak byť! Muselo.

„To je strašné, pani Beránková. Ja... ja... Už musímísť.“ A veru som aj musela. Tam hore! Pochopiť, prečo jeToník stále tam, vlastne jeho duša. Prečo prosí, žobronío pomoc, prečo sa, preboha, zjavuje len mne!

Napokon som vstala a roztrasenými nohami sa po−brala von z horúceho domu pani Beránkovej. Ona tamďalej sedela pod oknom s rukami v lone a kývala sa ako


72


voľajaká mátoha. Spomienky ju celkom vzali. A mňa to−to nové poznanie rovnako.

Hore na kopec som utekala. Hlavu som mala naprasknutie. Plnú Toníka, jeho nešťastnej smrti, miesta,kde zomrel. Prečo mi zanechával odkazy? Prečo sa miprihováral, zjavoval? Ostalo azda čosi nevyriešené, ne−našiel svoj pokoj? Malý anjelik.

„Paulínka, Paulínka, kam tak utekáš?“Margita stála na terase. V rukách držala kôš s bieliz−

ňou, ktorú sa brala vzadu rozvešať. „Voľačo sa stalo?“Stalo! Zrúkla som v duchu. Žijem a pracujem v do−

me, kde zomrelo nevinné dieťa! Utekala som k schodomdo podkrovia. Tresla som do dverí, ktoré boli jemne od−chýlené, a zastala som na prahu, ledva lapajúc dych.

„Toník?“ potichu som sa spýtala. „Chlapček zlatý, situ?“

Rozhliadla som sa a očami prešacovala každý kút to−ho príšerného miesta. Vedela som, tušila a cítila, prečomi naháňa toľkú hrôzu. Že sa s ním spája čosi zlé, nie,skôr smutné. A rovnako som vedela aj to, že musímurobiť jediné.

„Toník, Toník?“ Šialenstvo volať ho... Ako keby tumohol byť. Fyzicky isto nie, ale, panebože, ja som ho cí−tila. Cítila som ho.

Opatrne som vošla dnu. Znovu s tým strachom, kto−rý ma zväzoval aj pred niekoľkými dňami, keď som saho tu pokúšala prekonať. Pomaly som stúpala na pras −kajúce dosky pod nohami a v mysli ho volala k sebe.


73


No teraz bolo podkrovie také zvláštne tiché. Mŕtve.Napokon som podišla k svojim stojanom a ku kresliace−mu stolu, skice s prvými podobizňami Milkovej čaro−dejníc sa na mňa dívali zo žltkastých papierov skicáraa len slabo ma upokojovali.

Skriňa s maliarskymi potrebami bola zatvorená. Šo−kovaná som k nej pristúpila, lebo som bola presvedče−ná, že som ju nechala pootvorenú, keďže vedro s late−xom bolo priveľké a trošku vytŕčalo z police. Tak kto juzatvoril na doraz? Azda Margita? Znovu tu bola robiťporiadok? Natiahla som sa za pravým krídlom a prudkoním trhla. Vedro s latexom mi ihneď spadlo k nohám,vrchnák odletel a biela farba sa rozprskla po mojich no−hách a po drevenej dlážke.

Čo to má znamenať?Po chvíľke som to pochopila. Keď sa mi pred očami

v rozliatej bielej mase zjavili kostrbaté písmená. Jednopo druhom, akoby ich do farby písal niekto vlastnýmprstom alebo tenkým konárikom.

„Pomôž mi. Pomôž mi.“„Toník!“ zvolala som a brala sa preč, neustále očami

sledujúc tie zvláštne písmená. Boli tam, nie? Boli?„Toník, si to ty? Panebože, ako ti mám pomôcť?

Ako?“„Paulína!“ Gita na mňa zvolala odniekiaľ zdola. Iste

počula, ako tu jačím. Rýchle som skočila späť k dverám.Preč, chcela som odtiaľ čo najrýchlejšie odísť! Kým prídeGita a zničí moje spojenie s Toníkom. Bože, ako som salen znovu bála, hoci som ho pred chvíľou sama vyvolá−


74


vala. No bolo to také desivé, že som stratila akúkoľvekodvahu.

Už som bola takmer na prahu, stačilo prejsť len párcentimetrov, keď sa dvere predo mnou celkom samyhlasno pribuchli a ja som tam ostala stáť, paralyzovanášokom a hrôzou. Chvíľku bolo navôkol mŕtvolné ticho.A potom sa všetko akoby rozkrútilo. Tie drevené steny,veľké hranoly, strecha, vratká dlážka. V ušiach mi huča−lo a pred očami sa celá podkrovná miestnosť zlievalado čiernej machule. Nedokázala som sa ubrániť plaču.No práve vďaka nemu som sa spamätala. Akoby ma to−tiž niečo pichlo do chrbta a postrčilo dopredu, prudkosom sa natiahla za guľou na dverách a surovo ňou za−čala mykať. Drvila som ju v prstoch ako šialená a moco−vala sa s ňou do posledných síl. No bolo zamknuté...Dvere sa ani nepohli, nepovolili...

Čo je to? Čo to má znamenať?A potom som ho znovu začula. Plakať, prosíkať, še−

potať slová, ktoré boli tými najstrašnejšími v mojom ži−vote:

„Mamka, pusť ma! Nenechávaj ma tu samého, pro−sím! Ja sa tu bojím, maminka!“


75


9. kapitolaZrazu dvere povolili. Nezaváhala som ani na chvíľua v šoku sa brala k schodisku. Na jeho vrchnom schodesa mi však pošmykla noha a ruka sa nestačila zachytiťzábradlia. Letela som strmhlav dolu s výkrikom, kto−rý vystrašil aj mňa samotnú. Tie schody boli mojím ne−šťastím už druhýkrát.

Bola som dole. Dopadla som na tvrdú dlážku. Chví−ľu som nepohnuto ležala pod schodmi, priveľmi vystra−šená a ubolená, a potom som sa predsa len pohla, abysom si uvoľnila pravé rameno, ktoré som mala akosi ne−prirodzene skrútené pod hrudníkom.

„Au,“ zjojkla som, keď zabolelo. Príšerne. Po chvíľkesom už začula dupotajúce kroky. Margita. Fakt, že ju po− čujem utekať mi na pomoc, spôsobil, že som sa tam nadlážke odrazu nekontrolovane rozplakala.

„Panebože, Paulínka! Paulínka, čo sa ti stalo?“ Koneč −ne som ju zbadala nad sebou. Celú rozochvenú a pre−kvapenú, že ma tam takto vidí. „Tečie ti krv, z nosa...Spadla si zo schodov? Čo ťa bolí?“


76


„Rameno, dofrasa, a ako!“„Och, asi ho máš zlomené...“Nie, len to nie! Zaúpela som v duchu. Nie pravé, ako

budem teraz kresliť?„Idem zavolať záchranku, hneď som späť. Všetko bu−

de dobré.“

Bolo to ako zlý sen. Neustále znovu a znovu prežívaťnielen ten pád zo schodov, ale aj okamihy z podkroviaa počuť slová toho malého chlapčaťa, ktoré do mňa bú−šili zakaždým, keď som privrela oči na ležadle v zavýja−júcej sanitke. Vedela som, že sa upokojím, až keď mi rá−diológ oznámi, že rameno nie je zlomené.

Nemôže byť!O dvadsať minút sme boli v bystrickej nemocnici.

Len ma vykladali zo sanitky von, a už som ho videla ute− kať smerom k nám. Ivana. Špinavého od moridla, stra−patého od povievajúceho vetra, voňajúceho drevom.

„Pauli! Pauli! Ako ti je? Ako sa cítiš?“Pod psa. No to som mu nemohla povedať.„Celkom to ujde,“ zaklamala som, myšlienkami zno−

vu zaletiac nielen k tomu hnusnému pádu, ale aj kuvšetkému, čo mu predchádzalo. K tým písmenám v la−texe, ku dverám, ktoré ma tam uväznili, a napokonk detskému hlasu a k jeho volaniu o pomoc. Privrelasom oči a stiahla tvár od strachu.

Ľútostivo ma pohladil po tvári.„Už som tu. Neopustím ťa.“


77


V sprievode ošetrovateľa a lekára sme vošli do ne−mocničného komplexu. Ivan sa spolu s matkou posadilna lavicu pred úrazovým oddelením, mňa vzali do ošet−rovne.

„Hm... čo to tu máme, Pavol?“ oslovil mladý lekárkolegu, ktorý ma sprevádzal na ceste z Čerína, prebera−júc od neho tlačivo s informáciami o mne aj o nehode.

„Poranenie nosa, odreninu na pravom líci a zrejmevykĺbené rameno. Nad pravým okom vo vlasovej častimenší opuch, bolo by vhodné ponechať si tu pani Fuch −sovú aj cez noc na pozorovanie. Urobíme aj röntgenhlavy. Inak sa nesťažuje na inú bolesť, iba na tú v rame−ne. Brucho je na dotyk mäkké, bez podliatin či inéhopovrchového narušenia, nepredpokladám vnútornézranenie. Všetko sa zdá v poriadku, okrem tváre a tohoramena.“

Po vyšetrení a ošetrení sa mladý lekár, podľa menov−ky MUDr. Stankaj, upriamil na rameno, opatrne ho uvoľ−ňujúc zo šatky aj z provizórnej dlahy. Aj to prehmatá−val, stláčal, mierne vykrúcal.

„Vyzerá to na narazenie. Istotu budem mať až po−tom, keď si pozriem snímku. Sestrička, zoberte pacient−ku na röntgen.“

Vyšla som von usadená vo vozíku. Ivan s Margitouvstali.

„Tak čo?“Vlastne nič nové, vraveli moje oči. Povzbudzujúco

som sa na oboch usmiala a kývla im na pozdrav.Rádiologické oddelenie bolo na druhom poschodí.


78


Zlomok sekundy a už som bola dnu... Párkrát som sanadýchla a bola som zröntgenovaná.

„Výborne. Nie je to zlomené. Natrieme to octanovoumasťou, ktorú si spolu s kostihojovou vyberiete potomv lekárni, a cez hrudník dáme záves. Po odchode z ne−mocnice si kúpte fixačnú ortézu. Odporúčam nezaťa−žovať ruku a dva týždne maximálny pokoj.“

Dva týždne? Bolo mi jasné, že moja práca na ilustrá−ciách bola v keli. Potom muselo byť rameno v poriadkustoj čo stoj. Čo keby som sa pokúsila čosi načmárať ľa−vačkou?

„Teraz vás sestrička odvedie na oddelenie. Poležíte situ cez noc, aby sme mali istotu, že je všetko v poriadku.“

„Čože, načo, načo tu mám ostať cez noc? Všetko jeok, chcem ísť domov!“

„Uvidíme sa ráno na vizite. Verím, že po nej pôjdetedomov a z nehody si odnesiete len nepekný zážitoka tú bolesť v ramene, ktorá, samozrejme, tiež pominie.Mali ste veľké šťastie. Obyčajne sa takéto pády končiaveľmi zle.“

A odišiel.Vo dverách sa zjavila sestrička s mojím manželom

a so svokrou za chrbtom. Mávla som na nich rukoua len tak ledabolo utrúsila:

„Ivko, potrebujem pyžamo a hygienické potreby.Dnes strávim noc v nemocničnom hoteli. Zájdeš do−mov?“

„Ako ti je? Bolí ťa to rameno?“ opýtal sa.


79


„A nos?“ doplnila ho Margita.„Dosť už o bolesti. Je mi fajn, netrápte sa. Teraz mu−

sím ísť cikať, takže by som už bola celkom rada vo svojejizbe.“

Asi po troch hodinách a opätovnom návrate z Čerínama Ivan tuho vystískal, lúčil sa so mnou nerád a takrozcítene, akoby ma opúšťal na mesiac.

„Veď sa uvidíme zajtra, macko. Tak ma už konečnenechaj a choď domov. Mama ti už ledva stojí na no−hách.“

Veru, Margita stála obďaleč a vyzerala, že má dosť.Milo som k nej vzhliadla a zaševelila:

„Ďakujem ti, Gitka, za všetko.“


80


Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2012 ako svoju 43. publikáciuCopyright © Ivana Ondriová, 2012

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflFoto na obálke: istockphoto.com / Giorgio FochesatoZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Darina Belanová

Tlač: FINIDR, s. r. o., Český Těšínwww.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978−80−89452−39−2

DETSKÝ PLAČ V PODKROVÍ


detský plač v podkroví

Documents