Vydáva FACTUM BONUM, s. r. o. • Šéfredaktor TEODOR KRIŽKA • Redakcia: Sološnická 41, 841 04 Bratislava • mobil: 0911 286 452 • e-mail: kultura@orangemail.sk • Cena 1,50 €

DVOJTÝŽDENNÍK ZÁVISLÝ OD ETIKYROČNÍK XXI. – č. 4

Roku 1989 známy a kontro-verzný švajčiarsko-nemeckýteológ Hans Küng bol spolu-

autorom knihy Paradigm Change inTheology. V nej vystúpil s tézou, žev dejinách Cirkvi sa vyskytli obdo-bia, kedy došlo k radikálnemu teo-logickému prelomu v magistériu a v teologických postojoch Cirkvi.Argumentuje, že podobne ako vo ve-deckých disciplínach, tak aj dejináchCirkvi určitý krok alebo udalosťzmenili smerovanie a ďalší vývojnáhľadov na svet okolo nás. Takýmtoprelomovým bodom vo vede bolonapríklad zistenie, že zem nie je stre-

dom vesmíru, v dôsledku čoho ptole-majovská geocentrická predstavamusela ustúpiť pred novým ko-pernikovským heliocentrickým mo-delom. Staré myslenie a chápanievesmíru bolo nahradené novým. Americký fyzik a filozof ThomasKuhn definoval takýto prelom výra-zom Paradigm Shift (paradigmatickýposun, paradigmatický zlom). Para-

digma v tomto prípade predstavujesústavu pravidiel alebo zákonov,ktorými sa daná vedecká disciplínariadi.

Podľa H. Künga v dejináchCirkvi sa tiež odohrali revolučné pre-meny (paradigmatické posuny), kto-ré signalizovali prechod a nástup do nového obdobia. Túto svojuteóriu profesor Küng obšírnejšierozvádza v knihe Theology for theThird Millennium: An EcumenicalView (New York 1990), kde uvádza,šesť takýchto období a identifikujeich ako:

1. Apokalyptická paradigma pri-mitívneho kresťanstva;

2. Helenistická paradigma cir-kevných otcov;

3. Stredoveká rímska paradigma, 4. Reformačná paradigma; 5. Moderná osvietenská paradigma;6. Moderná pokoncilová eku-

menická paradigma.

Küngova interpretácia a následnáaplikácia Kuhnovej teórie nevyvolali

nijaký zvlášť mimoriadny záujem.Všimli si ju niekoľkí teológovia a cirkevní historici a ak jej venovalipozornosť, tak potom len v tomzmysle, či II. vatikánsky koncil bolprelomom a začiatkom novej cesty v živote Cirkvi, alebo bol iba ob-novou a organickým pokračovaním v neprerušenej dvetisícročnej tradícii.

O štvrť storočia neskoršie – v sú-vislosti s apoštolskou exhortáciouAmoris Laetitia – sa výraz “paradig-matický posun” (Paradigm Shift)znovu stáva predmetom pozornosti.Zaslúžil sa o to kardinál Pietro Pa-rolin, po pápežovi Františkovi druhá

najvýznamnejšia osobnosť v riadeníKatolíckej cirkvi. V rozhovore, ktorýv januári tohto roka poskytol redakciinedávno spustenej informačnej linkyVatican News, sa kardinál vyslovil,že exhortácia Amoris Laetitia pred-stavuje “novú paradigmu, ktorúpápež František uvádza s múdrosťou,rozvahou, ale aj s trpezlivosťou do života… Je to paradigmatická

zmena; text (exhortácie) nástojčivopoukazuje, čo sa od nás vyžaduje –nový duch, nový prístup! Ako každázmena, tak aj táto prináša so sebouurčité ťažkosti a problémy, ale budetreba sa s nimi vyrovnať a zod-povedne im čeliť.”

Na toto tvrdenie reagoval známykatolícky aktivista, teológ a spisovateľGeorge Weigel, autor životopisu dnesuž svätého pápeža Jána Pavla II., Wit-ness to Hope. (Tento trojdielny živo-topis vyšiel aj v slovenčine podmenom Svedok nádeje). GeorgeWeigel zverejnil svoje námietky na portáli First Things. Využil tútopríležitosť nielen aby oponoval ná-zorom kardinála Parolina, ale aj na obhajobu tradičných a v podstatenemeniteľných princípov magistériaCirkvi. Pripomína mu, že ma-gistérium predstavuje poklad vieryzjavenej Kristom, ohlasovanej apo-štolmi a rozvíjanej otcami a učiteľmiCirkvi.

(Pokračovanie na 2. strane)

Jednota Cirkvia nemeniteľnosť

jej učenia

FRANTIŠEK VNUK

Rudolf Dočolomanský, učiteľ, otec populárneho herca, pôsobil v Rumunsku medzi tamojšími Slovákmi. Okrem iného o tomnapísal: "Žijem medzi našimi krajanmi v Rumunsku... a pôsobím ako národný kultúrny katolícky pracovník. Upozornil somna našich Slovákov Národnú Radu v Bratislave i Spolok Sv. Vojtecha a môj hlas bol vždy vypočutý. Náš národ v Rumunskuvolá stále po slovenských katolíckych kňazoch a učiteľoch a potrebuje katolícke kostoly a katolícke školy...” V roku 1938 v Boromlaku postavil dvojmetrovú sochu – insitnú kópiu sochy Ježiša Vykupiteľa z brazílskeho mesta Rio de Janeiro, ktorá v rumunskom Boromlaku stojí dodnes.

21. FEBRUÁRA 2018

2 4/2018 (21. februára)

Čítam si jedinečnú báseňnášho velikána poézie, exi-lového básnika Karola

Strmeňa Apoštol. “Dnes hovorí k vám biskup Vojtaššák. // Ja,biskup spišský, Ján, / odmietamslúžiť rozvratníkom Cirkvi. / Jej telochránim svojím vlastným telom / a týmto starým srdcom ne-zlomeným. / Tu stojím pevne akokoreň / na skale, ktorú nerozrazíblesk. / Tu v Kapituli pri šedivomchráme / vystieram ruky nadSlovensko / a žehnám dušu národa/ schytenú medzi škripce zo železa.// Starý som bol a do cely ma vrhli,

/ fackami ako britkým vavrínom /ovenčovali moje bledé líca. / Ježišavo mne ponižovali, / a ja som stál ahľadel do ich očú. // Puškami, ľsťoua obuškami / chcú ma dnes dostaťna kolená / a Kajfáš prosí, na Stalinazaklína: zraď, biskup spišský, zraď!// A ja sa smejem diablovi, / smejesa nahlas moje staré srdce / a s krí-žom dvíham i svoj vlastný kríž. /Pozlacujte si Hradčany / a na-červeno natierajte / guľaté vežeKremľa - moje zlato je svätožiaramučených / a moja červeň Ježišovakrv. // Tu v starodávnej Kapituli /tých vyobcúvam, ktorí s Bohomkupčia, / aby im Boh dal milosťľutovať / a pred Levočskou PannouMáriou / vystrieť sa na zem v meneTrojice, / keď vidím toto storočie /rozkvitať v teplej mučeníckej krvi /sťa záhon ruží z vatikánskychzáhrad. // Hovorí spišský biskup Ján/ a jeho tvrdosť, jeho neoblomnosť/ svieti jak ostrie na meči / svätéhoPavla.”

Čo k nej ešte dodať. Je tamvšetko, čo treba vedieť o dejináchnielen tragického XX. storočia, aleo dejinách vôbec, a obzvlášť o de-jinách Cirkvi, osobitne o dejináchCirkvi v našom národe.

V každom čase vzniká pokuše-nie uchopiť násilím moc a nastoliťporiadok v mene ľudu, teda podľaseba. Nie v mene Božom, podľavzoru Krista Kráľa, ktorý vystúpilna kríž a zabránil apoštolovi Petrovipoužívať zbraň, ale v mene svojhoega ako rímski cisári, ako samo-zvanec Napoleon, ako Hitler čiStalin. V jednej ruke chlieb, v druhej odťatá hlava JánaKrstiteľa. Také sú dejiny mocipozemskej, pyšné, no práchnivé vo svojich útrobách.

Koľko desiatok miliónovmŕtvych stojí toto dopredu prehratédivadlo!

Zničením Rakúskeho cisárstva,ktoré sa začalo niekde rakúsko-uhorským vyrovnaním a vyvrcho-lilo Prvou svetovou vojnou, keď sana umelo vytvorených troskách im-péria zrodili z cudzích záujmovvazalské štáty ako ČSR, zápas s Kristom pokračoval s nebývalouintenzitou. Našla sa však generácia,ktorá viac ako chlieb milovalaKrista, a našiel sa kňaz, ktorý malprirodzenú autoritu stať si do jejčela. Táto generácia, celým srdcomBožia a Hlinkova, vyhrala nad voľ-nomyšlienkárstvom, nad jeho ľa-vičiarskym dieťaťom a oddialilanástup marxistických bánd a ichzhubný vplyv na slovenský národ o

desaťročia. A nielen to, bolaschopná chopiť sa príležitosti aj v takých ťažkých podmienkacha za takých ťažkých okolností, akobolo geopolitické zovretie dvochneopohanských režimov, boľše-vizmu a nacizmu.

Výsledky Druhej svetovej vojnyako prvé poznačili práve to, čo ne-zdolali pokrokári po vojne Prvej,vlastne v prvej fáze jedinejnepretržitej vojny, ktorá trvádoteraz. Zlikvidovali všetko a každého, kto by sa čo i len po-šepky ozval “Za Boha a za národ”.Aj autor citovanej básne, Karol

Strmeň, sa ako tisícky iných ocitolv cudzom svete, ktorý mu však na rozdiel od toho stalinského nesia-hal na život a dovolil mu písať a prednášať podľa svedomia.

Podľa slov ruského básnikaKonstantina Simonova, autoradobre známej básne Čakaj ma, a jasa vrátim... (Ždi meňja, i ja ver-nus...), Stalina nakoniec otrávili.Otrávili ho krátko nato, ako v Polyt-byre údajne vyslovil tieto slová:“Mojžiš vyviedol židov z Egypta, a ja ich vyvediem z Politbyra...” Ktomal na jeho smrti podiel bez ohľaduna okolnosti, môže byť jasné podľatoho, kto sa po Stalinovej smrtivrátil na svoje stratené mocensképozície. Ale nie o tom som chcel.Chcel som iba poukázať na to, akozačínajú a končia revoluční banditi,jedno či v revolučnom Paríži, v Moskve či trebárs v dnešnej Sýrii.Vraždia, prenasledujú, aby boli za-vraždení, a ideálov, ktoré hlásali a v mene ktorých rozpútali krvavébesnenie, zostávajú iba trosky a hory nevinných, ktorých pripravilio život.

Vážme si preto tých našichpredkov, ktorí sa odvážili vzoprieťbanditom, jedno či na Východe, čina Západe. A učme sa od nich, a hľadajme zdroje ich sily v Bohu a v láske ku svojeti, aj čerpajme pritom posilu z vojtaššákovskejLevočskej Panny Márie.

Nežijeme v nijako ľahšíchčasoch ako oni. Možno sú pred na-mi omnoho ťažšie okolnosti a pod-mienky ako pred nimi. Náš národ užnie je zjednotený okolo Krista.Pomer síl, ako vidíme, je iný. Ale ajv zápase Dávida s Goliášom boltaký pomer, a predsa d pomocouBožou nevyhral Goliáš.

Po novembri 1989, keď sme žiliz eufórie skutočného oslobodenia,mnohí z nás stratili imunitu vočifalošným sľubom. V totalitnom sveteiba komunisti ako-tak rozumeli tomu,čo je politika. Chvalabohu, prehrali.No rýchlo sa pretransformovali a pri-dali na stranu víťaza. Naučeníkádrovať a používať najrozmanitejšiefinesy, v službách liberalizmuvytlačili na okraj ten “najne-bezpečnejší” prúd, práve ten, ktorýich porážal v prvej polovici XX.storočia. Vytvorili politkorektné poli-tické subjekty, ktorým garantovalivopred prívlastok “slušné”, aby ichtak mravne uschopňovali ostra-kizovať tie označené ako “neslušné”.Ako z toho von? Nuž, modlime sa za nového Hlinku a za novú, statočnúgeneráciu, vernú tradícii.

TEODOR KRIŽKA

Čas pokušení je tu

(Pokračovanie z 1. strany)

Tento vývoj a rozvoj učeniaspočíva v tom, že náuka viery saprehlbuje, vysvetľuje a doplňuje, akosi to vyžaduje potreba doby, ale nie v tom, že sa niektorá časť magistériavylúči, nahradí novou, ktorá protirečípredchádzajúcej. “Takto už dvadsaťstoročí Cirkev chápe evolúciu evan-jeliovej pravdy, a nie ako paradigma-tické posuny, zlomy, alebo radikálneskoncovanie a nový začiatok…Cirkev má zlé skúsenosti s prelo-movým experimentovaním. Pokúsilasa o to pred 500 rokmi s katastrofál-nymi následkami pre jednotu Cirkvia pre celé mystické Telo Kristovo. A preto treba pokladať za nepríhodné,keď kardinál Parolin, štátny sekretárSv. Stolice, nedávno predstavovalapoštolskú exhortáciu pápeža Fran-tiška o manželstve a rodine ako para-digmatický zlom.” (First Things,January 31, 2018).

George Weigel nijako neskrývasvoje sklamanie a znepokojenie, že vniektorých oblastiach sveta biskupizačínajú chápať exhortáciu AmorisLaetitia ako “paradigmatický posun”.To vedie k takým neželateľnýmjavom, že “ pastorálna aplikácia ex-

hortácie Amoris Laetitia, ako si juvykladajú na Malte, v niektorých ne-meckých diecézach, alebo San Diego(California) je celkom iná ako tá,ktorú uvádzajú do pastorálnej praxebiskupi v Poľsku, v USA (Phoenix,Philadelphia) Anglicku (Portsmouth)alebo v Edmontone (Canada). Výsle-dok je, že Katolícka cirkev sa začínapodobať Anglikánskej cirkvi (ktorá –mimochodom – je produktom trau-matickej paradigmatickej zmeny,zmeny, čo spôsobila mučenícku smrťsv. Jána Fishera a sv. TomášaMorusa).” Inými slovami: v štruktúreCirkvi sa začínajú objavovať pukliny,náznaky fragmentácie a polarizácie.

George Weigel dôrazne varuje, že

takáto fragmentácia je Katolíckejcirkvi cudzia. Pre veriaceho kresťanakatolicizmus znamená “jeden Pán,jedna viera, jeden krst. Jednota je jed-nou zo štyroch výrazných charakte-ristík Cirkvi. Toto však predpokladá,že v Cirkvi je stelesnený princíp tejjednoty, ktorá vylučuje akékoľvekprotirečenia, princíp, ktorý nepri-púšťa, aby na poľskej strane riekyOdry bolo ťažkým hriechom to, čo sana nemeckej strane Odry pokladá za zdroj milosti.”

Toto sú vážne a varovné slová.Treba sa modliť a dúfať, aby neostalivýkrikmi bez ozveny.

FRANTIŠEK VNUK

JÁN GREŠÁK

AforizmyNajviac negatívnych výsledkov dosiahol pri pozitívnom myslení.

Nejestvujú špinavé peniaze. Špinaví sú len ich majitelia.

Aj napriek tomu, že pravda vždy zvíťazí, lož nikdy neprehrá.

Pijavici na krvnej skupine nezáleží.

Korunou tvorstva bol odjakživa korunovaný vôl.

Radšej miloval blížnu ako blížneho.

V časoch hospodárskej konjunktúry aj pohrebné ústavy lepšie prosperujú.

Milionári nie sú bohatí. Majú len veľa peňazí.

Aj ateisti potrebujú Boha, pretože inak by nemali koho popierať.

Politika je vraj pre ľudstvo nevyhnutná. Nikto však nevie, na čo.

Jednota Cirkvia nemeniteľnosť

jej učenia

34/2018 (21. februára)

Pripríležitosti 70. výročianekrvavého prevratu,ktorým vo februári 1948

komunisti odstavili od kormidla svojichburžoáznych partnerov, iste budú našemédiá zaplavené spomienkovými prí-spevkami, úvahami a komentármi. Budúto väčšinou nostalgické reflexie o tom, ako tí zlí a prefíkaní komunistiudusili demokratický život v ľudo-vodemokratickom Česko-Slovensku,zradili svojich politických spojencov v Národnom fronte a násilne nastolili polstoročia totalitnej diktatúry jednej strany.

Spomienky pripomenú a oživiaudalosti, ktoré tak významne poznačilidejiny Slovenska v 20. storočí. Ne-možno však očakávať, že vynesú na svetlo niečo prekvapivo nové, lebočo sa o udalostiach povedať a napísaťmohlo, sa už povedalo a napísalo.Mnohí účastníci tejto dejinnej drámy –víťazi i obete – už podrobne opísalisvoje dojmy a zážitky, s témou sa za-oberali konferencie a sympóziá a za po-sledných 40 – 50 rokov archívy dokoránotvorili svoje fondy historikom i tzv. in-vestigatívnym novinárom, takže početpublikácií na túto tému by už moholzaplniť celú knižnicu.

Februárové udalosti mali krutýdopad na Slovensko, i keď ich priebehna našom území nebol nijako mimo-riadne vzrušujúci. V celkovej dráme saSlovensku ušla iba malá a krátka scéna.Na Slovensku totiž komunisti nepotre-bovali inscenáciu pseudorevolučnýchdemonštrácií, ani pochody ozbrojenýchľudových milícií. V Bratislave sa zmoc-nili vládnych pozícií už v novembri1947, keď prinútili svojho partnera v Národnom fronte – Demokratickústranu – k ponižujúcej kapitulácii.

Demokratická strana, ktorá s pod-porou katolíckeho voličstva získala vo voľbách v máji 1946 takmer dvoj-tretinovú väčšinu, nevedela svojevíťazstvo premietnuť do praktickej poli-tiky. Vyhlasovala sa za demokratickú,nazývala sa „demokratická“, ale keďprišlo na lámanie chleba, nevedelaalebo nechcela obhajovať ani tie naj-základnejšie princípy demokracie. Pos-tupne stratila dôveru voličstva, pretoženedokázala splniť sľuby, ktorými vo voľbách pritiahla k sebe väčšinunároda. Od prvého dňa po víťaznýchvoľbách sa nechala zatlačiť do defen-zívneho postavenia a v následnom„triednom boji“ strácala jednu pozíciuza druhou. V novembri 1947 prestala byťuž aj navonok samostatnou politickousilou. Nechala sa vytlačiť z pozícií, ktoréjej zákonite patrili. Po reforme, ktoroukomunisti v novembri 1947 „vyriešili“vládnu krízu podľa svojich predstáv,počet jej reprezentantov v Zbore po-vereníkov sa znížil z deviatich na pia-tich, t. j. zo 60-percentnej väčšiny na 40-percentnú menšinu. V nasledujú-cich týždňoch Demokratická strana existovala a prakticky už len živorila z milosti komunistov. Jej úplná poli-tická likvidácia bola len otázkou času.

Ako sa ukázalo, komunisti jej dovo-lili vegetovať v stave politickej bez-mocnosti len asi tri mesiace. Ako námto vykreslil Dr. Gustáv Husák v svojomspomienkovom príspevku na prvévýročie „víťazného februára“, slovenskíkomunisti vo februári 1948 sa rozhodliprerušiť „dočasné prímerie“ v triednomboji s domácou buržoáziou (pozri týž-denník Nové slovo z 18. februára1949). A treba povedať, že sa im to po-darilo rýchlo, hladko a bez akých-koľvek vonkajších náznakov protestualebo odporu. V rozpätí niekoľkýchhodín uskutočnili prevrat, ktorý sa v Prahe vliekol šesť dní.

Ako sa všeobecne udáva,„februárová vládna kríza“ sa začala 20.februára 1948, keď osem českých

a štyria slovenskí členovia vlády podalidemisiu do rúk prezidenta Dr. EdvardaBeneša ako protest proti svojvoľnémukonaniu komunistického ministra Vá-clava Noseka. Ich krok mal eventuálneviesť k predčasnému vypísaniu novýchvolieb, ktorých výsledky mali výrazneposilniť pozície tzv. občianskych strána obmedziť vplyv komunistickej stranyv politike, v štátnom aparáte a vo verej-nom živote vôbec.

Štyria z dvanástich rezignujúcich čle-nov vlády boli zástupcami Demokratickejstrany: podpredseda vlády Štefan Kočvara,minister dopravy Ivan Pietor, minister pre zjednotenie zákonov Mikuláš Franek a štátny tajomník na ministerstve národnej

obrany Ján Lichner. Vedenie Komunis-tickej strany Slovenska (za výdatnej „sú-družskej podpory“ z Prahy) pokladaloprítomnosť členov Demokratickej stranymedzi rezignujúcimi ministrami za „pro-vokáciu“ a za zámienku siahnuť po pri-meraných protiopatreniach. Nasledoval radnečakaných zásahov, na ktoré Demokra-tická strana vôbec nebola pripravená a nevedela na ne účinne reagovať.

Dňa 21. februára 1948 sa zišlo v Bratislave predsedníctvo Ústrednéhovýboru KSS, aby pod vedením ViliamaŠirokého (ktorý pre tento cieľ pricestovalz Prahy) „rokovalo o situácii“. Rozhodlisa udrieť na Demokratickú stranu absurd-nými a úplne protiústavnými argumentmi:vraj demisiu zástupcov Demokratickejstrany vo vláde treba pokladať aj za demi-siu zástupcov Demokratickej strany v Zbore povereníkov.

Predseda Zboru povereníkov Dr.Gustáv Husák hneď napoludnie tohoistého dňa (t. j. 21. februára) poslaldemokratickým povereníkom list, v ktorom im oznamuje: „Vystúpeniezástupcov DS z vlády má svoj logickýdôsledok aj na Slovensku. ZástupcoviaDS v Zbore povereníkov nemôžu za tej-

to situácie splniť program Zboru pove-reníkov a vlády. Zbor povereníkovpodľa právneho i politického stavuvykonáva väčšiu časť svojej právomociako výkonný orgán vlády a ministrov,jednoducho ako právomoc, ktorá pris-lúcha vláde a je Zborom povereníkoviba vykonávaná. Logický záver z vys-túpenia zástupcov DS z vlády je ten, žezástupcovia tej istej strany nemôžuvykonávať vládou delegovanú právo-moc v Zbore povereníkov. Preto demi-siu členov vlády za DS treba považovaťi za demisiu zástupcov DS v Zbore po-vereníkov. Prosím Vás, aby ste totomoje stanovisko vzali na vedomie.“

Tento prepúšťací dokument bol ešte

toho istého dňa doručený podpredsedoviZboru povereníkov Milanovi Polákovi apovereníkom Martinovi Kvetkovi, Joze-fovi Lukačovičovi, Ivanovi Štefánikovi,Matejovi Joskovi a Jozefovi Stykovi.(Pravda, 24. feb. 1948.)

Bolo to ozaj čudné „stanovisko".Neodvoláva sa na nijaký príslušný para-graf ústavy, na nijaký platný zákon, na nijaký precedens, iba na „logiku“,ktorá je však vonkoncom falošná. Ak jeprávomoc Zboru povereníkov takvazalsky závislá od príslušných minis-terstiev, ako to tvrdí Dr. Husák, tak bybolo logickejšie, aby rezignovali po-vereníci tých rezortov, ktoré spravovaliodstupujúci ministri. Teda keď rezigno-val minister školstva Stránský, malrezignovať aj povereník školstvaNovomeský, keď rezignoval ministerdopravy Pietor, mal rezignovať aj po-vereník dopravy Bezek, keď rezignovalminister spravodlivosti Drtina, malrezignovať aj povereník spravodlivostiBúza, atď. Ústredný výbor KSS sa všakriadil arogantnou logikou víťaza nad porazeným, kde legálne, správne a oprávnené bolo to, čo slúžilo „záuj-mom pracujúceho ľudu“.

Večer 21. februára prebiehala vo veľkej sále bratislavskej Reduty„ľudová“ manifestácia v znameníhesla, ktoré priniesol V. Široký z Prahy:Slovensko je za Gottwaldovu vládu bez reakčných ministrov.

Hlavným rečníkom bol ViliamŠiroký a v jeho tieni šermoval ideolo-gickým mečom ambiciózny G. Husák,ktorý vo svojej útočnosti prevýšil ajsvojho majstra. Zvýšeným hlasomdeklamoval: „Zatiaľ čo my komunistisa sústreďujeme na riešenie najpál-čivejších otázok pracujúceho ľudu, ve-denie Demokratickej strany sa vydalona cestu škandálov, politickýchpoľovačiek, na paktovanie s národnými

socialistami – ktorí Slovákov ani za ná-rod neuznávajú – aby utvorili jednotnýreakčný blok v štáte. Tento reakčnýblok teraz vystúpil z vlády. VedenieDemokratickej strany špekulovalo s tým, že bude vládnuť na Slovenskunapriek opozičnému postoju k vláde K. Gottwalda... Nebudeme každýmesiac riešiť nejakú krízu iba preto, ževedenie Demokratickej strany si nechceuvedomiť, že máme republiku demo-kratickú a ľudovú. Urobíme poriadok s domácou reakciou.“

A komunisti skutočne robili poria-dok podľa svojich predstáv. Obsadilirozhlas a poštu a tak Demokratickústranu v Bratislave prakticky izolovaliod jej spojencov v Prahe. A aby mohliizolovať vedenie Demokratickej stranyod jej členstva a slovenskej verejnosti,cestou komunistami ovládanej odbo-rovej organizácie Revolučné odborovéhnutie nariadili zamestnancom Sloven-skej Grafie, kde sa tlačil denník Čas a ostatné tlačové publikácie Demokra-tickej strany (Demokrat, Nové prúdy a Šidlo), aby odmietli sádzať „reakčnútlač“. Posledné číslo Času vyšlo v so-botu 21. februára (s dátumom 22. feb-

ruára) a potom verejnosť vedela o udalostiach iba to, čo zverejňovali ko-munistické časopisy a komunistamikontrolovaný rozhlas.

Nedeľa 22. februára bola dňom re-latívneho pokoja. Komunisti očakávali, žeDemokratická strana zorganizuje nejaképrotestné prejavy nesúhlasu v Bratislave alebo v iných slovenskýchmestách, ale nedialo sa nič. Pondelokráno, 23. februára, Dr. Husák už víťa-zoslávne oznamoval predsedovi vlády K.Gottwaldovi, že on už nielen že odstavildemokratov spoza volanta moci, ale ichmedzitým aj nahradil pokrokovými pov-ereníkmi, ktorí budú riadiť svoje nové re-zorty v duchu Gottwaldovej vlády.Rezorty demokra-tických povereníkovrozdelil Dr. Husák takto: Povereníctvopôdohospodárstva a pozemkovej reformyprevzal sám Dr. Gustáv Husák, Pov-ereníctvo informácií Ladislav Novo-meský, Povereníctvo financií Ján Bečko,Povereníctvo techniky Pavol Blaho a Po-vereníctvo výživy Jozef Šoltész. Gottwaldmu hneď odpovedal, že berie jeho ozná-menie so súhlasom na vedomie.

Až po Gottwaldovom odobreníHusákovho nelegálneho a protiústav-ného zákroku si Dr. J. Lettrich uvedomilvážnosť situácie a pokúsil sa zastaviťpríval neodvratnej katastrofy. Dňa 23.februára zvolal mimoriadne zasadnutiePredsedníctva Slovenskej národnej rady(SNR). Jediným bodom programu bolo„prerokovanie súčasnej politickej situá-cie“. Predsedníctvo SNR pozostávalo z piatich členov; Jozef Lettrich akopredseda a štyria podpredsedovia: KarolŠmidke a Ivan Horváth za komunistova Andrej Cvinček a Anton Granatier za demokratov. Ako sa dalo očakávať,komunistickí členovia Predsedníctvapozvanie ignorovali.

Zasadnutie otvoril a viedolpredseda SNR Dr. Jozef Lettrich.Okrem dvoch odborových radcov (Dr.Martinčeka a Dr. Čičmanca) a za-pisovateľky boli prítomní iba zástup-covia Demokratickej strany A. Cvinčeka A. Granatier. Dr. Lettrich oznámil, žepredsedníctvo sa schádza, aby preroko-valo „situáciu vytvorenú rozhodnutímp. predsedu Zboru povereníkov Dr. G.Husáka, ktorý sa obrátil na členov Zbo-ru povereníkov za Demokratickú stranuprípismi obsahujúcimi tvrdenie, žedemisiu členov vlády za Demokratickústranu treba považovať i za demisiu zá-stupcov Demokratickej strany v Zborepovereníkov“.

(Pokračovanie na 9. strane)

Ako prebiehal „Víťazný Február 1948“

na Slovensku?

Prezident republiky Edvard Beneš prijal 25. februára 1948 predsedu vlády K. Gottwalda

4 4/2018 (21. februára)

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)

V DOMÉNE KULTÚRYZMENA A ZACHOVANIEČlovek, ktorého kultúra privádza

do rozpakov, obracia sa proti nej a jejtradícii, pravidlá, normy a hodnotyvyhlasuje za zastarané a neplatné.Masový človek – inkarnácia verejnejmienky – ktorý aj v našich časochovplyvňuje smerovanie života spo-ločnosti, sa s vyhláseniami podob-ného druhu rád stotožňuje. Napokonkultúra je autentickým imperatívom a ako taká mu je priťažkým bre-menom. A tak zrušenie kultúryponúka príležitosť zhodiť zo seba tútoťarchu sebadisciplíny a uvoľniť sa,ujsť pred svojou identitou, slobodoua zodpovednosťou (pred hlasom poriadku bytia v sebe) a nasadiť siniektorú z obľúbených masiek kaž-dodennosti, skĺznuť z bytostnejstarostlivosti o pravosť svojej existen-cie do zaobstarávania zisku (z exis-tenciálneho modu byť preskočiť do „mať sa“, „byť za vodou“), poddaťsa neviazanosti a životu vyplnenémuzväčša zábavou.

„Pre ľud’ všetkých období ‚život’značil predovšetkým obmedzenie,povinnosť, závislosť, čiže nátlak.Možno to nazvať aj útlakom, ak pod tým nemáme na mysli len útlakprávny a spoločenský, ale aj koz-mický. Lebo tento sa vyskytoval vždyaž do obdobia pred sto rokmi, keď sazačína prakticky neobmedzená fyz-ická i administratívna expan-zia vedeckej techniky... Svet, ktorý od narodenia obklopuje novéhočloveka ... dráždi jeho chúťky, ktorémôžu v podstate bezhranične rásť.“(J. Ortega y Gasset, Vzbura davov)„Dokonalosť, s akou 19. storočie or-

ganizovalo isté životné odvetvia, máza následok, že davy, ktoré majú ztejto dokonalosti osoh, nepokladajú juza dielo ľudskej organizácie, ale za súčasť prírody. Tým možnovysvetliť a definovať nezmyselnýduševný stav, ktorý sa v týchto da-voch prejavuje: zaujíma ich len ichvlastný blahobyt, pričom sa vôbecnestarajú o jeho príčiny. A pretože vovýhodách civilizácie nevidia zázračnývynález a dielo, ktoré možno udržaťlen veľkým úsilím a opatrnosťou,nazdávajú sa, že ich úloha saobmedzuje na to, aby tieto výhodyvyžadovali tak dôsledne, akoby toboli ich vrodené práva.“ (Tamtiež)

Davový človek sa teda domnieva,že má nepopierateľné právo na dielakultúry a výhody civilizácie bez toho,aby sa podieľal na ich tvorbe a udržia-vaní. No kultúra ako centrálne územieľudského života vyžaduje práveveľkú starostlivosť. Človek vytvárakultúru ako nevyhnutnú existenciálnupotrebu. Neosvojuje si ju ako čosinadbytočné, pretože sa v nej realizuje.Človek je tvorcom i výtvoromkultúry.

Termín kultúra možno odvodiť z latinského termínu na obrábaniealebo kultiváciu pôdy. Cicero hopoužíval na označenie starostlivosti o dušu alebo ducha (culturaanimi).Tak ako aj dobrá pôda, ak sa neobrábaa nekultivuje, vydá len burinu aleboplody nízkej kvality, tak aj ľudskýduch, ak sa nekultivuje, nedosiahneprimerané výsledky. Tento významkultúry veľmi úzko korešponduje s gréckym výrazom paideia, čo zna-mená vzdelávanie ako rozvoj osob-nosti, vkusu a úsudku.

Ohniskom je tu kreatívna dispozí-cia človeka a jeho schopnosť

pracovať ako umelec nielen v úzkomzmysle vytvárania umeleckých diel,ale v komplexnejšom zmysle stvár-ňovania všetkých dimenzií života,materiálneho a duchovného, ekono-mického i politického. Výsledkom ježivot charakterizovaný jednotou v rozmanitosti, pravdivosťou, dobroma krásou, ako aj stimulácia k hlbokejúčasti človeka na takom živote. Tejtoschopnosti sa nemožno naučiť, pre-tože sa s ňou rodíme, čo však nezna-mená, že ju nemôžeme stratiť. Pretoju musíme umocňovať sebaformo-vaním, vzdelávaním a kultiváciou.

Kultúra je fundamentálne obrod-zovaním, revitalizáciou prameňovvýznamu a pochopenia. Takéto chá-panie nás vedie ďalej za ja a iné, za identitu a odlišnosť, nie však, aby

sa zrušili, ale práve vzájomnepochopili a spoluzahrnuli.

Iný význam termínu kultúra možnotiež vystopovať v slovách civis aleboobčan a civilizácia. V týchto ter-mínoch sa odráža potreba človekapatriť k istej sociálnej skupine alebospoločenstvu či obci a v rámci nejdosahovať očakávané výsledky svoj-ho životného úsilia. Spoločenstvoposkytuje človeku bohatstvo tradície,múdrosť minulosti, čím uľahčuje a podporuje komunikabilitu, chápaniea zrozumiteľnosť. Obohacovanie sahodnotami, ktoré odkrývame v minu-losti, nás inšpiruje k tvorbe analogic-kých hodnôt.

Napokon, kultúra bez tradície, od-kazov minulosti, bez historickéhodedičstva nie je možná. Vždy je v nejprítomná živá spojitosť medzi mŕt-vymi a živými, medzi predkami a sú-časníkmi. Tento jej živý a životudržujúci vzťah k tradícii a minulostiposväcuje kontinuitu historickéhočasu a tvorivou transformačnou ener-giou privádza „mŕtvych“ tvorcov pre-došlých čias ľudstva k vzkrieseniu.Kultúra potvrdzuje kontinuitu dejín a smeruje k potvrdeniu večnosti.Kultúra nevychádza z ničenia minu-losti, práve svojou schopnosťou niesťducha večnosti je kultúra energiouživej spätosti prítomnosti a budúc-nosti s minulosťou. V doméne kultúrynové nepotrebuje ničiť staré, v nejtvorba a zachovanie nie sú opo-zičnými princípmi, ale práve naopak,z ich dynamickej a často aj nepoko-jnej a svárlivej súhry sa rodí impulzvzniku nového. Len pomyslime na večné obrazy kultúry, Atény, Rím,Florenciu, v kontexte tejto úvahynajmä Rím, kde akoby v jedinompohľade možno vnímať plnosťplynulej súhry antiky s raným kres-ťanstvom, renesanciou, barokom a zároveň všetkých týchto epochnavzájom, onú večnú kontinuitu časudejín a kultúry.

Vzťah medzi tradíciou a tým, čo jenové už koncom druhej dekády 20. storočia originálne sformuloval T.S. Eliot v eseji Tradícia a indi-viduálny talent. Pôsobivo v nej odkrylštruktúru vzťahov medzi starým anovým, dočasným a nadčasovým,originálnou novosťou a citáciou.Keďže sa domnievam, že aj v kon-

texte súčasného umenia, ale aj vo vše-obecnej situácii kultúry pôsobí jehokoncepcia osviežujúco, uvediem nie-koľko známych pasáží zo spomínanejeseje: „Keby však jediná forma tradí-cie, odkazu spočívala v tom, že bu-deme kráčať v šľapajach generácie,ktorá nás bezprostredne predchádza,že budeme slepo a nesmelo lipnúť najej úspechoch, pred ‘tradíciou’ by smemuseli vystríhať. ... Tradícia je vecoveľa širšieho významu. Nemožno juzdediť, a ak si ju chcete osvojiť,vyžaduje si to veľké úsilie. Pre-dovšetkým je v nej obsiahnuté his-torické vedomie...; mať historickévedomie znamená vnímať nielenpominuteľnosť minulosti, ale i jej prí-tomnosť; historické vedomie nútičloveka písať tak, že si bude

uvedomovať nielen svoju generáciu,ale aj cítiť, že celá európska literatúraod Homéra, a v jej rámci celá liter-atúra jeho vlastnej krajiny, existuje si-multánne a vytvára si simultánnyporiadok. A práve toto historické ve-domie, ktoré je vedomím nadča-sovosti i dočasnosti a nadčasovosti i dočasnosti zároveň, robí spisovateľatradičným. A zároveň ho núti oveľaprenikavejšie si uvedomovať svojemiesto v čase, svoju vlastnúsúčasnosť.

Nijaký... umelec nenadobúda svojplný význam osamote. Pre kontrast a pre porovnanie treba ho zaradiťmedzi mŕtvych. Pokladám to za prin-cíp estetickej, a nie iba historickej kri-tiky. Nevyhnutnosť, aby sa básnikprispôsobil, aby sa začlenil do súvis-losti, nie je jednostranná; pri vznikunového umeleckého diela sa obyčajnestane to, čo sa stáva každému um-eleckému dielu, ktoré ho pred-chádzalo. Medzi jestvujúcimiliterárnymi pamiatkami vládneideálny poriadok, ktorý sa tým, žemedzi ne vovedieme nové (naozajnové) dielo, modifikuje. Jestvujúciporiadok pred príchodom novéhodiela má uzavretý ráz; aby vydržalnápor nového, musí sa celý jestvujúciporiadok čo len nepatrne pozmeniť; a tak sa vzťahy, proporcie, hod-noty každého umeleckého diela vočicelku znovu upravujú; a tomuto ho-voríme prispôsobivosť medzi starýma novým. Nikomu, kto súhlasí s ta-kouto predstavou poriadku, formyeurópskej, anglickej literatúry, nebude sa zdať neprirodzeným, že sa minulosť má meniť podľa prí-tomnosti, tak ako sa prítom-nosť usmerňuje minulosťou. A bás-nik, ktorý si to uvedomuje, uve-domuje si aj veľké ťažkosti a zodpovednosť.“

Kultivovaný človek citlivo vnímaživotnosť tradície, je jej obnovo-vateľom v prítomnosti. Kultúra jenevyhnutnou súčasťou ľudskej exis-tencie. Krása a dobro sú v nejneoddeliteľne zviazané. Tak tvorivýmkriesením tradície možno čeliť pre-javom dnešnej morálnej a duchovnejkrízy, rozvibrovať more života, ktorépohltí ničivé sily chaosu, vykresávaťiskru, ktorá vráti oheň popolu, naplnítmu svetlom a zem životom.

KULTÚRA, ZÁBAVA,KAŽDODENNOSŤ

V súlade s klasickou definíciou sakultúra zvyčajne považuje za zložitýcelok, ktorý zahŕňa vedomosti, vieru,umenie, morálku, právo, obyčajeatď., všetko, čo človek potrebuje akočlen spoločnosti.

Každý národ, každá spoločnosťmá svoj špecifický komplex vedo-mostí a hodnôt, svoju kultúru. Človekako príslušník spoločnosti je civisalebo občan a má miesto v danej civilizácii.

V užšie vymedzenom svete antikyvzniklo aj slovo barbar na označenietoho, čo do kultúry nepatrí. Spočiatkubolo pomenovaním cudzincov, tých,čo nehovorili po grécky. Boli to bar-baroi, pretože ich reč znela Grékom

ako úplný zmätok. Hoci spočiatkubarbarské znamenalo jednoducho ne-grécke, neskôr získalo negatívnu hod-notovú konotáciu, ktorá sa veľmirýchlo stala primárnym významomslova barbarský. V obrátenom dô-sledku to viedlo k tomu, že termíncivilizácia získal exkluzivistický vý-znam a priveľmi puritánska snaha o zachovanie kultúrnej identitynárodov napokon spôsobila ichvzájomné odcudzovanie.

V súčasnosti, keď sa komunikáciaroztiekla celoplanetárne a rôznenárody a spoločnosti vstupujú do čo-raz rozsiahlejších a komplikovanej-ších vzťahov a hlbšej vzájomnejzávislosti, žneme trpkú úrodu tohtodruhého významu. Preto prvoradouúlohou inteligencie pri utváraníspravodlivejšieho a vitálnejšieho us-poriadania spoločnosti a štátu je for-movanie menej výlučného a elitnéhovýznamu kultúry.

Lenže tak ako sa človek z davu,ono „rozmaznané dieťa“, nestará o tradíciu, kultúru a jej hodnoty, ne-stará sa o ne ani meštiacky nafúkanec,ktorý v honbe za kariérou a zdo-konalením používa kultúru a umenieako funkcie, ako prostriedok úteku zo skutočnosti, ako prostriedok zmnoženia vzdelania a postupu na priečkach spoločenského úspechu,a nie ako cieľ sám v sebe, ani akoprostriedok zápasu o zrozumiteľnýspôsob uchopenia života a svojejidentity v ňom, o ľudsky efektívnuorientáciu svojej aktivity vo svete a o presah situácie, v ktorej jepasívnym výtvorom, o presah k láske,ktorou vstupuje do sféry krásy a ra-dosti, vznešenosti ako slobodnejtvorby a sebatvorby. (K tomu sa viažeaj ono augustínovské Miluj, a rob čochceš!)

V čisto účelovom vzťahu k ume-niu, kultúre a vzdelaniu sa všetkomení na predmet. Konkrétne obsahykultúrnej tradície a vzdelanostipretrvávajú ako holý tovar na úkor ichpravdivosti a živého vzťahu k nim.Davový polovzdelanec však taktopristupuje aj k svetu, k iným ľuďom i k sebe samému a nedokáže dospieťk vlastnej svojbytnosti. Takýto postojku kultúre a k celku sveta je druhomnevydarenej, falošnej alebo náhrad-kovej identifikácie a orientácie.

Človek „hocikto“, tvár z publika sinasadzuje masku, ktorá mávzbudzovať istý dojem alebo skrývaťduševnú vyprahnutosť, prípadnechrániť a slúžiť ako barlička v rámciplnenia rozmanitých rolí, ktoré osobazohráva v spoločnosti. Sociálna funk-cia tohto postoja je zrejmá, ale v duchovno-existenciálnej rovine jejeho hodnota sporná.

V modernej dobe a v súčasnosti,teda vo veku ideológií a dejín i vekuich konca, vo veku totalitných reži-mov i režimov posttotalitných, v éreglobalizácie a mediálnej simulácie sastretávame aj s rôznymi pseudopro-rokmi nasledovanými kŕdľami od-daných, omámených ctiteľov. V prirodzenej túžbe stotožniť sa s čímsi veľkým, čo presahuje limityindividuality, sa nekritickým stotož-nením môžeme stať neosobným mé-diom nevedomých energií, ale ajobeťou falošného proroka, buditeľa,aktivistu, ktorý sa vydáva za o-sobnosť s mimoriadnymi morálnymikvalitami a duchovnými potenciami.V rukách takýchto „učiteľov“ a „vod-cov“, nadaných magickými schop-nosťami vďaka iluzórnym želaniamhúfu prívržencov, sa zo „žiakov“ dy-chtivých po novom, inom, nevídanomvzdelaní, túžiacich získať výlučnýživotný program a povzniesť sa nad priemerné, demoralizovanéstádo, stávajú neraz nevšímavé,ľahostajné trosky alebo ochromenéosoby bez schopnosti samostatnemyslieť, cítiť, komunikovať. V rôz-nych podobách hľadania vlastnej in-dividuality, či už hltaním Homéra,Shakespeara, Prousta, Joycea aleboBorgesa ako zdrojov poznatkov a učenosti, alebo navštevovaním a za-žívaním rôznych meditačných kurzova iných pseudoezoterických seansímôžeme dospieť k filisterskému indi-vidualizmu, alebo k splynutiu s ko-lektívom, masou, z ktorej sme sachceli vyčleniť. V oboch prípadochvšak namiesto autentickej svojbyt-nosti dospievame k strate vlastnej osobnosti.

Filisterský polovzdelanec prevra-cia svojbytnosť myslenia na informá-cie a reklamu (a tie na tovar),bytostnú formu poznávania mení na modus vlastníctva, redukuje vzde-lanie, kultúru a umenie na politické a spoločenské funkcie. V snaheurobiť z nich prostriedky ovládnutiači spotreby, zvecňuje ich na tovar a zhasína v nich iskierky života dušea ducha, záblesky ideí dobra, krásy a pravdivosti. Na takejto zmene pos-tojov v porovnaní s tradičnými spo-ločnosťami má svoj podiel ajnovodobá technika s jej „zázračnými“strojmi na spoľahlivé zabezpečenieživotných nevyhnutností. V automa-tizovanom výkone funkcií sa všetkopovažuje za samozrejmé a vytráca sazážitok naplnenia, a bez neho uhasínaaj radosť zo života a pocit šťastia.Všetko je predmetom, ktorý si možnokúpiť. Veci strácajú rozmer oso-bitosti. Vyrábajú sa v obrovskýchmnožstvách, spotrebúvajú a za-hadzujú sa, aby ich nahradili iné,ktoré takisto zmiznú v bezodnompažeráku konzumu.

Zábava má vyplniť prázdny čas,medzeru v cykle práce a spánku.Nejde teda o voľný čas, časuvoľnenia od starostí a nevyhnutnýchčinností životného procesu, čas slo-body pre svet, kultúru a napĺňanienašej svojbytnosti. Prázdny čas,najmä v druhej polovici 20. storočia,enormne narástol.

(Pokračovanie na 10. strane)

Kultúra, davy,televízia

54/2018 (21. februára)

Druhá Slovenská republika, v ktorej žijeme, vojde do de-jín aspoň jedným paradoxom:

najväčší politický, mediálny i spolo-čenský vplyv si v nej udržujú tí, ktoríboli – a prakticky ostali – nekompro-misnými odporcami slovenskej štátnejsamostatnosti. Mnohí občania si tiežzvykli na stav, keď ako„disidenti“ a „trpitelia“ komunistického režimu súpredstavovaní ľudia, ktorí strávili párdní vo vyšetrovacej väzbe, či takí, čosa na pár minút zúčastnili nepovolenejdemonštrácie. Tí sa dnes označujú za „bojovníkov proti komunizmu“,vystupujú vo filmoch, médiách, rečniana školách, dostávajú vyznamenania.Vrchol zvrátenosti sa však podarilodosiahnuť Andrejovi Kiskovi. Ten z ti-tulu funkcie prezidenta druhejSlovenskej republiky pri jej 25. výročí,v januári 2018, ocenil najvyššími štát-nymi vyznamenaniami ľudí, ktorí nie-lenže bojovali proti vznikusamostatného Slovenska, ale s jeho existenciou sa nevyrovnali, resp. mupodnes škodia, kde len môžu. Bol tovýsmech žijúcim Slovákom a napľutiena hroby generácií národovcov..

Naopak, tí, ktorí obetovali zápasuza práva národa v tom najhoršom čase,v čase československého komunizmu,svoje zdravie či život, upadli do ú-plného zabudnutia. Druhá Slovenskárepublika ich za ich utrpenie za sloven-skú vec prakticky nijako neocenila. Jepreto úlohou aspoň historikov či publi-cistov, aby v tejto situácii nemlčali a pripomínali pravdu.

Jedným z národných martýrov jeaj IVAN ŠTELCER. Pochádza zo starejzemianskej a učiteľskej rodiny. Na-rodil sa 11. 11. 1923 v Predmieri pri Žiline. Dnes žije v Trenčíne. V ok-tóbri 1955 ho ako člena protištátnejskupiny Pavla Jančoviča a spol. Kraj-ský súd v Trenčíne odsúdil na doži-votie. Ak bol Pavol Jančovič hlavouorganizácie, Ivan Štelcer bol jejdušou; ako mladý človek bol najak-tívnejší a najodvážnejší. PavolJančovič na následky mučenia zo strany ŠtB v roku 1957 vo väzeníumrel. Ďalších 11 osôb skupinydostalo o čosi nižšie tresty, podobneďalších 11 osôb v januári 1956. OtecIvana Štelcera Gejza dostal 23 rokov,z čoho si odsedel sedem – od 8. apríla1955 do 9. mája 1962. Pritom nik zo skupiny nič neukradol, nezdefrau-doval, nevyzradil štátne tajomstvo,nikoho nezabil, nepodrezával prís-lušníkov bezpečnosti, ako to robilirôzni pochybní odbojári v Čechách čiv Poľsku. Jediným zločinom Jan-čoviča a Štelcerovcov bolo, žepožadovali slobodné a samostatnéSlovensko a s touto žiadosťou saobracali aj do zahraničia. Že sa do-volávali samourčovacieho právaslovenského národa a slobodnýchvolieb. Vo vyšetrovacej väzbe a vä-zeniach strávil Ivan Štelcer napokonvyše 13 rokov. Presne od 7. apríla1955 do 9. mája 1968. Ako sa horežim bál, vidno z faktu, že bol pre-pustený až v ten deň ako bývalý mi-nister vnútra SR Alexander Mach.

Príbeh Ivana Štelcera a PavlaJančoviča je tiež dôkazom toho, že ajv 20. storočí, ktoré sa vyznačovaloprudkými zmenami a striedaním pro-tichodných politických režimov, sanašlo dosť ľudí, ktorí sa neriadilizásadou „kam vietor, tam plášť“, ktoríneboli ochotní v principiálnych ve-ciach robiť kompromisy. Ich príbeh jetiež dôkazom, že boj proti komunis-tickej totalite bol pre mnohýchSlovákov súčasne aj bojom o sloven-skú štátnu nezávislosť.

Starý otec Ivana Štelcera, Jozef, i jeho syn Gejza, boli učiteľmi.Okrem toho bol Gejza dlhoročnýmaktivistom opozičnej Hlinkovej slo-venskej ľudovej strany. Takisto ichmatka Alžbeta bola učiteľkou. Obajaich synovia, Ivan aj Marián, hlbokoprežívali otcovu národnú činnosť.Dostali sa do sporu s českými profe-sormi na hlohoveckom gymnáziu,čím si privodili svoje vylúčenie. Stalosa tak 14. marca 1939. Vzhľadom na nové politické pomery k naplneniutohto kroku už nedošlo. Obdobie pr-vej SR prežili na gymnáziu v Hlo-hovci, resp. v Trnave.

V jeseni 1944 sa Ivan zapísal na Právnickú fakultu Slovenskej uni-verzity. Štúdiá však prerušili nútené

zákopové práce. Aby sa telesne cha-trný Ivan tejto záťaži vyhol, požiadalo službu v kancelárii okresnéhodoplňovacieho veliteľstva v Hlo-hovci, kde rodina bývala.

Po obnove ČSR v apríli 1945Mestský národný výbor a Okresnýnárodný výbor v Hlohovci rodinu z ich učiteľského bytu deložoval a (protiprávne) skonfiškoval aj všetkobytové zariadenie a osobné veci.Načas sa stali bezdomovcami. OtcaGejzu zatkla Národná bezpečnosť a ocitol sa vo väzbe v Hlohovci a v Leopoldove. Keď ho po takmerroku dňa 18. apríla 1946, na priamyzásah predsedu SNR Jozefa Lettricha,prepustili, ostal tri roky nezamestnaný.

Obnovenie ČSR prinieslozhoršené možnosti štúdia na vy-sokých školách, kde bolo treba do-ložiť „osvedčenie o štátnej

spoľahlivosti“. Keďže ho Ivan nemal,musel školu opustiť. Obaja súrodencizískali (falošné) potvrdenie o spo-ľahlivosti až v októbri 1946. Mohlitak začať študovať na Vysokej školeobchodnej (neskôr Slovenská vysokáškola hospodárskych vied) v Bra-tislave. Ivan študoval s vyzname-naním, Marián s dobrýmprospechom. Minulosť, ani ich poli-tické názory, sa však nedali utajiť.Dôsledky nenechali na seba čakať. V júni 1950, po úspešnom vykonanípísomnej časti štátnej skúšky v dňoch16.-17. júna 1950, Ivan dostal ozná-menie o vylúčení zo štúdia. Do-datočne vylúčený bol aj brat Marián.Iniciátorom pohonu na bratov bolneskorší akademik Jozef Zachar

a člen straníckej skupiny, neskorší re-formátor, Viktor Pavlenda.

Je pochopiteľné, že národne uve-domelí ľudia, akými Štelcerovci boli,videli vo vzniku SR naplnenie túžobcelých generácií národných buditeľova optimálny rámec pre národný životSlovákov. Z tohto dôvodu sa s násil-ným zánikom štátnej samostatnosti v roku 1945 nemohli zmierniť. Videliv tom historický regres a mali za zléaj západným mocnostiam, že Slová-kov jednoducho vhodili do Če-skoslovenska, bez ohľadu na nimideklarované právo malých národovna samourčenie. I keď Štelcer protirežimom po roku 1945 bojoval, boloto výsostne mierovými prostriedkami.Nikdy nepatril ani netúžil patriťmedzi antikomunistických par-tizánov, za ktorými ostávalo množ-stvo mŕtvych a ktorých pamiatka sa

v posledných rokoch dostala na vý-slnie v niektorých postkomunistic-kých krajinách. Bývalý župnýtajomník HSĽS v Trenčíne PavolJančovič ešte vo väzbe ľudovéhosúdu v Trenčíne v apríli 1945 založilpodzemnú Organizáciu slovenskýchrodoľubov a vlastencov. Niekedykoncom roka 1945 sa Štelcerovci k jeho organizácii pridali. Okrem tohosi založili ešte vlastnú skupinu pod názvom Slovenské oslobodzova-cie hnutie. Náplňou oboch boliletákové akcie. Ich hlavnou témouboli požiadavky na oslobodenie Dr.Tisa, a vôbec politických predsta-viteľov bývalej SR, taktiež protestyvoči proticirkevným zásahom štátu. V čo Jančovič a Štelcer verili, vidno

z „Ohlasu“ v máji 1954: verili vo „ví-ťazstvo slobody, demokracie a ob-novenie slovenskej štátnejsamostatnosti“. Vtedajšie bezpeč-nostné orgány ciele ich skupiny zhod-notili nasledovne:

„Skupina vypracovala v roce1954 MEMORANDUM, určené pro kapitalistické zastupitelské úřady,v nichž žádají o vytvoření t.zv.samostatného Slovenského státu v rámci nově vytvořené Evropskéunie...“ (S odstupom by sa tu dalokonštatovať, že úsilie Jančoviča a Štelcerovcov o niekoľko desaťročípredbehlo ciele slovenskej politiky.)

Úspešné boli ich pokusy o spoje-nie so Západom. Ešte v roku 1952poslal Ivan Štelcer do Rádia Rím(Roma) list ukončený heslom„Hlinkov národ nezahynie“. Týmsúčasne prešiel do novej fázy odboja.

Podľa výpovede z roku 1955, pri-bližne od októbra 1953 do januára1955 zasielal do slovenskej redakciešifrované i nešifrované listy s infor-máciami o situácii na Slovensku.Okrem toho, spolu s PavlomJančovičom a jeho synom Jánom v máji 1954 skoncipovali „Memoran-dum“, v ktorom apelovali na pred-staviteľov zahraničných mocností,aby uznali SNR v zahraničí za re-prezentantku Slovákov, na zabez-pečenie obnovy slovenskejsamostatnosti a demokratickéhorežimu. ŠtB hodnotila Jančovičovuskupinu ako jednu z najne-bezpečnejších práve preto, že úspešnenadviazala kontakt so Západom.

Po odhalení ŠtB boli PavolJančovič 6. apríla a Ivan Štelcer 7. apríla 1955 zatknutí.

Obžaloba generálneho prokurá-tora na 11 osôb, „organizátorov a členov podzemnej ľudáckej záškod-níckej a špionážnej organizácieSlovenských rodoľubov a vlasten-cov“ má viac ako 14 strán. Okreminého tu čítame, že letáky protištátnejskupiny marili „splnenie pokynovstrany a vlády pri budovaní socia-lizmu na Slovensku“. Priam absurd-ným bolo obvinenie, že „so zavilouprotiľudovou ľudáckou nenávisťoupožadovali od roku 1953 od zrad-covskej ´Slovenskej národnej rady´na Západe, aby bolo prevedené vojen-ské napadnutie Československa“. V Memorande zas údajne rozleptávali„morálnu a politickú jednotu českéhoa slovenského ľudu“ a pod. Okremvtedy platného trestného zákonníka čikonštrukcií ŠtB, prokuratúry a súdov,nechýbalo ani ideovo-politickézdôvodnenie trestnej činnosti sku-piny. „Slovenský ľud svojím slávnymNárodným povstaním v auguste 1944odmietol zradcovskú politikuľudáckych prisluhovačov nacizmu a fašizmu a prejavil svoju vôľu žiť v spoločnom štáte s národomČeským.

(Pokračovanie na 8. strane)

Z galérie martýrovIvan Štelcer si za samostatné Slovensko odsedel 13 rokov

Kresba: Andrej Mišanek

6 4/2018 (21. februára)

- Medzi najznámejšie básne Vášho ranéhotvorivého obdobia patria villonovské balady. Pre-čo ste sa rozhodli pestovať práve tento žáner?

VILIAM TURČÁNY: - V tomto úsilí som nebolsám, predo mnou tento žáner objavil VojtechMihálik a zaujímal sa oň i nedávno zosnulýJozef Bžoch. Svoje balady som nepísal na zák-lade Villona, prevzal som iba schému, tri os-emveršové strofy a štvorveršové poslanie.Medzi takéto experimenty patrí napr. Baladapredsa šťastná, Balada o banáne a iné.

- Na ktoré projekty minulých desaťročí sidnes po rokoch s obľubou spomínate?

Veľmi odvážny a originálny bol projektvydavateľstva Tatran. Švagor Jozefa Felixa,Gabriel Rapoš, bol dá sa povedať agentomvydavateľstva Tatran. Dostal som za úlohuprebásniť Pieseň piesní a Knihu Jóbovu. Somrád, že sa tento projekt i podaril, i keď sa zrodilna konci 60. rokov a trvalo viac ako 40 rokov,kým v Tatrane vyšla Kniha Jóbova. Mojuspoluprácu s Tatranom považujem za jednu z najvydarenejších. Pán Boh odplať, i tým ateis-tom, ktorí boli rozumní.

- Jozef Felix Vás vlastne priviedol k Dantemu.

VILIAM TURČÁNY: - Presne tak, vďačím muale i za mnohé iné. Bol pre mňa veľkýmšťastím. Dostal ma nielen k Dantemu, ale i k iným klasikom. S nikým nebol za zle a vy-davateľstvá ho rešpektovali, ak on niečoodporučil, dalo sa to pokladať za hotovú vec.Slovenský preklad Danteho sa sčasti tvoril v Budmericiach, kde bolo veľmi priaznivétvorivé prostredie.

- Za Vaším menom sa i teraz, keď sipripomíname Vaše vzácne jubileum, objavuje:básnik, prekladateľ a literárny vedec. Ktoré ztýchto troch polí Vám bolo najbližšie?

VILIAM TURČÁNY: - Začal som vlast-nou tvorbou, cez ktorú som sa dostal k prekladu.Literárna veda bola mojou živnosťou v Slo-venskej akadémii vied. Na prvé miesto v tejtohierarchii radím básnický preklad, pretože v ňom sa spája všetko: odbornosť i talent. Dnesuž bilancujem a vidím, že môj najväčší prínosje v súhre všetkých troch menovaných zložiek.Vždy som sa snažil prekladať iba to, na čo sommal kompetenciu. Mnohí kolegovia si trúfali i na to, na čo nemali pôsobnosť.

- Dnes už môžete byť i konkrétnejší...VILIAM TURČÁNY: - Môžem. Keď sa po-

zerám napr. na edíciu Básnický preklad, tak JánKostra nebol dostatočne pripravený, Ján Stachovnucoval svoje videnie snáď až príliš i do pre-kladov, Štefan Žáry bol chrličom, no napr. takýJúlius Lenko bol spomedzi nadrealistov najeru-dovanejší, hoci sa dnes už spomína iba veľmimálo. Na najvyššie miesto v rámci umeleckéhoprekladu kladiem Karola Strmeňa a VojtechaMihálika. Strmeňove preklady Rilkeho a Emi-nesca boli pre mňa veľmi inšpirujúce. Mihálikzasa vniesol do prekladu systematickosť.

- Ako si spomínate na trnavské gymnázium?VILIAM TURČÁNY: - Veľmi pomohlo mne,

Mihálikovi i Válkovi. Tu som ako maturant vy-našiel podrealizmus. To bol môj vlastný projekt,ktorý som formuloval s veľkým rešpektom vočiMihálikovi. Bol to osteň voči nadrealizmu.Ideálnou formou boli štvorveršia. Chcel som imdať punc dokonalosti, hoci sa zdali byť najpod-dajnejšie. Profesori veľmi podporovali našeliterárne aktivity, obzvlášť prof. Jakubec, ktorýzaobstaral financie na vytlačenie almanachu Tr-navský gymnazista, v ktorom bol odtlačenýmanifest podrealizmu. Okrem kolegov básnikovsom tu spoznal Karolka Kapellera, JožkaŠimončiča, Janka Darolu a mnohých iných,ktorí sa stali mojimi veľmi blízkymi priateľmi.

- Pozeráme sa na obálku monografieJúliusa Pašteku Tvár a tvorba slovenskej ka-tolíckej moderny, kde je uvedených šestnásťbásnikov. Dnes ste už jediným žijúcimpredstaviteľom tohto zoskupenia. Cítite sa byťsúčasťou slovenskej katolíckej moderny?

VILIAM TURČÁNY: - Áno, ak to neznie príliš

trúfalo. Spolu s Vojtom a Mirom sme boli istepokračovateľmi katolíckej moderny. Cítim sabyť tretím v tomto poradí. Je zásluhou ka-tolíckej cirkvi, i keď za to nemôže ani tak hier-archia, ako samotní básnici kňazi, že sabudovali kontakty s českým prostredím –vznikajúcim poetizmom, čo sa prekrýva s po-čiatkami katolíckej moderny u nás. Z českéhopoetizmu mi bol najbližší Seifert, ktorý bol jem-nejší ako Nezval, i keď Nezvalovho Edisona

som kedysi vedel naspamäť.

- Po roku 1948 časť básnikov emigrovala,iní zostali pasívni. Mali ste nejaké styky s exulantami?

VILIAM TURČÁNY: - Nie, bolo to prílišnebezpečné, i keď niektoré zväzky edície Lýrazo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda saku mne dostali už vtedy. Vedel som, že

v Amerike je veľmi produktívny Rudolf Dilong.Ak niečo z jeho tvorby malo na mňa vplyv, takje to zbierka Mesto s ružou. Po roku 1989 somsa stretol s Karolom Strmeňom, bolo to veľmimilé stretnutie. V 60. rokoch som spolu s Ivanom Kusým navštívil Pavla GašparovičaHlbinu v Bobote. Bol najlepším prekladateľomspomedzi autorov katolíckej moderny. Veľmidobre poznal francúzsky kontext, s ktorým somsa zoznámil počas štúdia na vysokej škole. Ešte

treba spomenúť Svetloslava Veigla. S ním somsa zoznámil ešte v Trnave, hoci tu priamo nepô-sobil, často navštevoval miestnu františkánskukomunitu.

- Po absolvovaní vysokej školy ste v pod-state nemali kde publikovať...

VILIAM TURČÁNY: - Presne tak. Som rád, žesme stihli publikovať hodnotné veci ešte

do roku 1948, resp. v 1948 v Jase, Novej práci,Plameni a inde. Tieto časopisy mali veľmidobrú úroveň a naše básnické príspevky s radosťou prijímali. My sme boli radi, že mámekde publikovať. Najviac sme si cenili Jas, po-važovali sme ho za náš časopis.

Ako ste už spomenuli, Vašim pracoviskombol dlhé roky dnešný Ústav slovenskej liter-atúry. Kto Vám bol spomedzi kolegov najbližší?

VILIAM TURČÁNY: - Mojím dobrým

priateľom bol Stanislav Šmatlák. Navzájomsme sa rešpektovali. Ďalej Oskar Čepan,odborník na prózu. Mal som šťastie, že KarolRosenbaum, náš šéf, mi dal voľnú ruku a moholsom sa venovať básnickému prekladu. Mojoudoktorskou prácou bol Rým v slovenskej poézii.

- Ako vnímate svojich spolurodákovHečkovcov: Františka, Blahoslava a Víťazoslava?

Rozhovor s jubilujúcim básnikom

Viliamom Turčánym

90

74/2018 (21. februára)

VILIAM TURČÁNY: - O Františkovi radšej pomlčím, ale mys-lím, že neprávom sa zabúda na Víta. Preložil sonetový veniecslovinského básnika Franca Prešerena a mnohé iné zaujímavéveci, najmä zo srbčiny a chorvátčiny. Okrem toho mi pomoholtým, že ma počas štúdia zamestnal vo vyda-vateľstve Oráč. Jasom sa zasa neskôr podieľal na výbere jeho poézieVysvedčenie.

- Už od 60. rokov sa sústavne venujete Proglasu. Momen-tálne sa pripravuje tretie vydanie vo vydavateľstve Herba. Akospomínate na spoluprácu s Eugenom Paulinym?

VILIAM TURČÁNY: - Bolo to jedno z mojich najväčších do-brodení. Jemu vďačím za Proglas. Bol to vynikajúci odborník,ktorý sa nepretŕčal a hovorí zaňho jeho dielo. Som rád, že sommohol v istom zmysle pokračovať v jeho stopách. Proglas jeveľdielom nielen slovenskej literatúry, ale vôbec slovanskej li-teratúry a kultúry.

- V roku 1964, kedy vyšla kniha Slovesnosť a kultúrny jazykVeľkej Moravy, kde je Váš spomínaný prvý preklad Proglasu,vyšla tiež prvá časť Božskej komédie – Peklo. Nasledovali Vašeďalšie preklady z taliančiny...

VILIAM TURČÁNY: - Skrze Danteho som spoznal ďalších ta-lianskych básnikov, čo som zužitkoval vo výberoch Ó, sviežaruža voňavá a Trochu si spolu pohovorme láska. Našiel somzáľubu v Michelangelovi, čoho dôkazom sú výbery Tebe to,láska, hovorím a Som ako mesiac. Tieto výbery som zostavovalna základe talianskych antológii, ktoré som si kupoval priamov Taliansku, počas môjho lektorského pôsobenia v Neapole.Dostal som sa sem v podstate náhodou, pretože Milan Rúfusvtedy na tento lektorát nemohol nastúpiť z rodinných dôvodov,kvôli dcérke.

- Uplynulo už viac ako tridsať rokov, odkedy vyšla poslednáčasť Božskej komédie – Raj. Táto kantika je už celá výlučneVašim dielom.

VILIAM TURČÁNY: - Po smrti Jozefa Felixa som zostalsám. Už pri príprave Očistca so mnou Felix spolupracovaliba na prvých ôsmich spevoch. V štrnástom speve Pekla miFelix napísal: tento spev má dvanásť slabík. Ja som muodpísal, ale i originál má dvanásť slabík. Snažil som sa čonajviac pripodobniť originálu, čo bolo mojim cieľom nielenpri pre-kladaní Danteho Božskej komédie. Som rád, žePeklo preložil tiež Karol Strmeň a Andrej Žarnov. Sloven-ská kultúra je o to bohatšia a pozorný čitateľ má čoobdivovať. Strmeň si, nadnesene povedané, dovoľoval viacako ja, je voľnejší.

Zhováral saPETER TOLLAROVIČ

BALADA, V KTOREJ SA PROSÍ ZA OMILOSTENIE

DVADSIATICH ROKOV ŽIVOTAHoc‘ skrývam ako vo výklenkuich obraz, čo už vybledol,snáď nemám jednu rozpomienku,ktorú by v srdci nežral bôľ.Často si sadal poza stôldo duše za ten úsek krátky,bo ozaj iba chvíľou bolmôj smutný život do dvadsiatky.

Okolo vôd a po pasienkui pri potulkách cez výmoľsnívanie som mal za milenkua veľa som si nevšimollopotiacich sa navôkol,ani žiaľ otca, biedu matky,že vskutku bol len v plote kôlmôj smutný život do dvadsiatky.

Keď vyratúvam pri okienku,na čo som všetko zabudol,že nevládzem už splatiť zmenkua čo si mi dal za úkol – azda je tu len žitia pol,no ak už zajtra končia splátky: –čo ak by vústiť nemoholmôj smutný život do dvadsiatky?!

POSLANIE:Odpusť mi, čo som nestihol...a pre tých štrnásť rokov škôl,pre nedele a pre tie sviatky,čo venoval som na kostol,zatratiť, Pane, neprivoľmôj smutný život do dvadsiatky.

Jas, 1948, (knižne Srdce zve a vyzváňa, 1998)

DAJ ZNOVU SRDCIAM PLÁPOLAŤ!

Nie ani sen, len seno snáďvedelo o tom poslaní,čo mohol človek nepoznať,hoci mu brat bol, viac než brat,ten chlapček v lôžku zo slamy.

Preto sa musel zabávaťlen s rodičmi a oslamia ešte voly mohli stáťa chrániť teplom majestát Boha, čo vládne nad nami.

A z ľudí ktože tvoril rad,čo pribehli sem s nošami?Len zo stajní a biednych chátpastieri s tým, čo stihli vziaťa s túžobnými očami.

Vymrel už národ strážcov stáda mudrcov, čo s poctamivedeli Boha vyhľadať,merajúc svoju dlhú traťsnáď bezosnými nocami.

Nebdie nik dnes a des a hladvnikli jak herci do drámy...Kto sa včuľ bude ponáhľať,keď každý sa vie hrozne báť,že Herodes ho poraní!

Kto pôjde cez ostnatý drátnebezpečnými horami,kde míny sú a šíny zráddovedú ľudstvo akurátlen Molochovi do tlamy?

Ježišku, radšej inam hľaď – sme zase iba pohania čo si prišiel svetu dať,to naučil nás múdry hadpošliapať popod nohami.

Vymrel už národ strážcov stáda mudrcov, čo s poctamiTi prišli hold a vďaku vzdať.Dnešný svet je im protiklad:svet so zverskými očami.

Kto Ťa len v noci, keď je chlad,ach, kto Ťa pred ním ochráni,

od potupy a horkých zvád,lebo Ťa ináč nevie zvaťlen menom hrubej pohany.

Si mocný Boh, však môž‘ sa stať,že človeka – čo, pozvaný,odmietol – zbavíš pôct a vláda rozhodneš sa povolaťlen zver s ušami, rohami

a človek, čo Ťa nemal rád,radšej sa spolčiac s peklamia neoľutoval svoj pád,už nebude zem obývať,zostanúc navždy neznámy,

keď bez pastierov stovky stádstúlia sa zbožne pod stany,čakajúc verne na návratBožieho Syna toľkokrát,čo rokov príde za nami...

Ach, nedaj ľudstvu umieraťa veď ho spolu s hviezdami,ach, áno, Bože, späť ho vráťk jasličkám, kde sme ukladať Ťa zvykli nežne do slamy,

daj znovu srdciam plápolať,nech túžbami i cestamisa vracajú – len hviezdu riaď blíž, k Tebe blíž, a nezatraťsvet náš tak strašne trestaný...

Pútnik cyrilometodejský, 1947 (knižne Srdce zve a vyzváňa, 1998)

ODOVZDANIEKýval som všetkým chodníkomv rozsiahlom našom chotária chcem byť iba roľníkom,čo vytiahne pluh o jari

a plúží v pote, bráni zem,vysádza repu, zemiakya keď je stále horko len,od Pána prosí lejaky.

Dostal som pôdu dostal pluh – veď Boh vie, v ktorom chotári v záhrade snov a z pôdy túhsnáď sa mi žatva podarí.

Uprostred poľa v úpale,hoc‘ vyčerpaný celkom tiež,nebudem volať zúfale,bo viem, že Ty mi pomôžeš!

Pútnik cyrilometodejský, 1946(knižne vyjde

v pripravovanom výbere raných básní)

8 4/2018 (21. februára)

O rúcaní kostolov v štátoch zá-padnej Európy počuť stále častejšie.Počet veriacich, ktorí navštevujúkostoly, sa trvalo zmenšuje, a takboli už mnohé kostoly zavreté,predané, ale aj zbúrané. Kostolyzväčša ustupujú rôznym podni-kateľským aktivitám a komerčnýmzáujmom. Inak tomu nebolo ani v prípade kostola svätého Lambertav nemeckej obci Immerath, ležiacejv Severnom Porýní–Vestfálsku. Pý-chou Immerathu bol práve kostolpostavený v novorománskom štýle,ktorý bol vďaka svojim dvomštyridsaťmetrovým vežiam domi-nantou širokého okolia. Základnýkameň kostola bol položený v roku1888 a približne o tri roky neskôrbol slávnostne vysvätený. Kostolpre jeho impozantný vzhľad ľudia z tohto regiónu volali „Immerath-ský dóm“. Pre viaceré historickycenné fragmenty bol vyhlásený za kultúrnu pamiatku, čo do tohtochrámu priťahovalo stále viac turis-tov. Bolo to však len málo platné,keďže kostol, rovnako ako celáobec, ležia na ložiskách hnedéhouhlia. O ťažbu hnedého uhlia v priestore tejto obce sa dlhodobosnažila firma RWE Energy, ktoránapriek odporu obyvateľov dostalaod vlády povolenie na povrchovúťažbu hnedého uhlia (lignitu).Vláda argumentovala, že ide o vyššíštátny záujem. Obyvatelia obce takboli postupne od roku 2006 pre-sťahovaní do niekoľko kilometrovvzdialenej lokality, ktorá dostalapomenovanie „Nový Immerath“.Veriaci však naďalej navštevovaliImmeratský dóm vo svojej pôvod-nej obci.

Po zbúraní obytných domov v Immerathe ťažobnej firme stál

v ceste už „len“ historický kostolsvätého Lamberta. Treba pri-pomenúť, že kostol bol kultúrnupamiatku, ktorej architektonickúhodnotu oceňovali ako veriaci, takaj neveriaci. Aj preto ho bránili nie-len miestni obyvatelia a cirkev, aleaj ochrancovia pamiatok. Títo všetcipožadovali zachovanie kostola, prí-padne jeho presunutie o niekoľkokilometrov ďalej do novovybu-dovanej obce. Presunutie takejtoveľkej budovy je možné, len trebachcieť. Veď už pred štyridsiatimirokmi bol kvôli ťažbe uhlia v seve-ročeskom meste Most presunutý 60 metrov dlhý a 30 metrov vysokýkostol. Ťažobná spoločnosť RWEvšak historický kostol presúvaťnechcela a na 8. januára 2018ohlásila jeho demoláciu. Ťažobnáspoločnosť tvrdí, že kostol už aj takvyužívalo málo ľudí a na boho-služby postačí aj kaplnka pre 60 ľu-dí, ktorú postavili v „NovomImmerathe“.

Deň pred demoláciou sa v okolíoploteného kostola zišlo asi 300 ľu-dí, ktorí protestovali proti jehozbúraniu. Ku kresťanským aktivis-tom a miestnym obyvateľom sa pri-dali aj ekologickí aktivisti, ktorízdôrazňovali neekologickosť ťažbya spaľovania hnedého uhlia. Inak jezaujímavé, že nemecká kancelárkaAngela Merkelová sa rada pasujedo pozície svetového lídra v presa-dzovaní obnoviteľných zdrojov e-nergie, a pritom 40% elektrickejenergie v Nemecku pochádza z uh-lia, ktorého povrchovú ťažbu Mer-kelovej vláda svojimi rozhodnutiamivýdatne podporuje. A ako sa k pro-testom proti búraniu Immerathskéhokostola postavila regionálna vláda?Povolala viaceré policajné posily,

aby celé búranie prebehlo bez prob-lémov. Demoláciu kostola sa de-monštrantom podarilo o pár hodínoddialiť, no hydraulické rýpadlá sanapokon do kostola aj tak zahryzli.Ako posledné boli strhnuté kostolnéveže. Kostol, ktorý ľudia stavaliniekoľko rokov, buldozéry zrovnaliso zemou za dva dni.

Čo k búraniu Immerathskéhochrámu dodať? Pre niektorých ľudíbol lmerrathský kostol len stará bu-dova, ktorá v dnešnej, vraj modernejdobe, už nemá opodstatnenie, a na-vyše stojí v ceste k ziskom. Pre inýchvšak bol historickým dedičstvom a znakom kultúrnej identity. Prípadzničenia Immerathského chrámu jelen jedným z desiatok kostolov,ktoré sú v západnej Európe kaž-doročne zbúrané. Ba čo viac, ná-sobne väčší počet kostolov je trvalozavretých, pretože ich veriaci pre-stali navštevovať. Zvlášť Nemeckosa stáva bolestným príkladom seku-larizácie a kultúrnej výmeny. Kos-toly ubúdajú, mešity pribúdajú.Pôvodní Nemci viac ako kostolynavštevujú nákupné a zábavné stre-diská. Kedysi preplnené kostoly satak zrazu stávajú „nadbytočné“ a mnohé čaká „zmena účelu“ alebodemolácia. Demolácia kostolov jevšak len výsledok, ktorému pred-chádza oveľa ničivejšia demoláciahodnôt. Búranie a zatváranie kos-tolov v západnej Európe tak v sebenesie zvláštny symbolizmus morál-neho a hodnotového úpadku. Rov-nako ako hrozí pád stovkámkostolov v západnej Európe, po-maly ale isto hrozí pád aj pôvodnejeurópskej civilizácie.

MILAN UHRÍK

poslanec NR SRza ĽS Naše Slovensko

Rúcanie kostolov ako symbol rúcania

západnej Európy

(Pokračovanie z 5. strany)Konečné víťazstvo Červenej ar-

mády nad nacistickými hordamiprinieslo obom našim národom oslo-bodenie z jarma nacistického Ne-mecka (...) Obvinení svojouhanebnou velezradnou, špionážnou a protiľudovou činnosťou chceliolúpiť naše národy o túto, tak ťažkovybojovanú slobodu a za cenu no-vého krviprelievania, za cenu novejvojny, chceli narušiť i mierové spo-lužitie národov.“ Podľa generálnehoprokurátora tak Jančovič aj Štelcerspáchali trestný čin velezrady,vyzvedačstva, a všetci ostatní obvi-není trestný čin proti mieru. Prokurá-tor navrhol súdne konanie viesť pred senátom Krajského súdu v Bra-

tislave za účasti organizovanej verej-nosti v Trenčíne.

Treba sa azda pristaviť pri obvi-není, ktoré komunistická propagandavoči obvineným neustále opakovala– že skupina sa údajne usilovala o re-habilitáciu „ľudáctva“. Napriek nes-pornej funkcionárskej minulostiPavla Jančoviča a Gejzu Štelcera v HSĽS, nemožno ich skupinupokladať za „ľudácku“. Bolo by to asitak skresľujúce, ako označiť každéhosociálneho reformátora za komunistu.Ako inteligentní ľudia si všetci uve-domovali, že HSĽS už dohrala svojudejinnú úlohu, že čas, ani pomery,nemožno vrátiť späť. Bolo tu všakniečo viac ako režim HSĽS. Bola toidea slovenskej nezávislosti, slo-venskej štátnosti. Teda štátoprávnystav, keď bude Slovensko subjektommedzinárodného práva. Na naplnenietohto cieľa mali Slováci neodňateľné,medzinárodne garantované právo. Ajpolitický režim v novej Slovenskejrepublike mal byť iný – založený napluralitnej báze politických strán, čotakisto viackrát zdôrazňovali.

Na procese pred bratislavskýmkrajským súdom (v tomto prípadedelegovaným do Trenčína) padalidrakonické tresty. Pavla Jančovičaako aj Ivana Štelcera odsúdili na do-životie, Gejzu Štelcera na 23 rokov,Jána Jančoviča na 13 rokov, OndrejaHrnčára na 6 rokov, Marcela Čavojuna 18 rokov, Romana Horvátha na 22rokov, Petra Opatovského na 8 rokov,Víta Križana na 5 rokov, Pavla Fej-fara na 15 rokov a Máriu Horváthovúna 10 rokov. Tresty boli určovanépodľa triedneho pôvodu, hoci spo-lupracovníci mali približne rovnakýpodiel na činnosti. (Išlo najmä o pomoc s rozširovaním protištátnychtlačív, vedomosť o ilegálnej činnostia jej nevyzradenie.) Ďalších členovorganizácie súdil už Krajský súd v Bratislave. Bol to napr. lekárMUDr. Ján Habáň, bývalý predsedaústavnoprávneho výboru SnemuSlovenskej republiky JUDr. VojtechHudec, Ing. Michal Rovder a ďalší.

Je známe, že ŠtB nedala pokoj anipolitickým väzňom. Na Štelcera bolovo väzení nasadených až päť tajnýchspolupracovníkov. V zachovanýcharchívnych materiáloch však niet anináznaku o tom, že by bol k spoluprácis ŠtB prístupný.

V archíve ÚPN sa napr. nachádzapozorovací zväzok na Ivana Štelcera s krycím názvom „Hrad“. Bol zave-dený celých 11 rokov po jeho zatknutí,v čase, keď sedel v Leopoldove. Ofi-

ciálnym dôvodom zavedenia bolo, že„medzi odsúdenými slovenskejnárodnosti oživuje myšlienku sloven-ského separatizmu, t. j. vytvorenianového Slovenského štátu.“ Eštebácivraj zistili, že inkli-nuje k „slovenskejskupine separatistov“, s ktorej členmimával „rôzne politické debaty zamer-ané proti socialistickému zriadeniu,pričom sa utvrdzovali vo viereblízkeho zvratu komunizmu. V bojiproti komunizmu že i oni sa musiapričiniť, a to takým spôsobom, že samusia dostať čo najrýchlejšie na slo-bodu a zapojiť do boja všetkých rodu-verných Slovákov za osamostatnenieSlovenska. Za tým účelom, až sadostane na slobodu, bude vypisovať narôzne centrálne úrady a inštitúcie, aby

pochopili, aké krivdy sa páchajú na Slovenskom národe.“

Žiadosť o podmienečné prepuste-nie Štelcera v roku 1965 Okresný súdv Trnave zamietol, lebo vraj Mestskýnárodný výbor ho neodporučil s odô-vodnením, že jeho prepustenie by„vyvolalo pobúrenie trenčianskehoobyvateľstva“. Ani riaditeľstvo väzniceho neodporučilo, lebo vraj trest uňho„neplnil prevýchovné poslanie.“

V zúfalej situácii bola aj ichťažko chorá matka, pripútaná na in-validné lôžko. Po zatknutí manžela a syna ostala len s druhým synom, a onedlho, po uväznení tohto, úplnesama, s dôchodkom vo výške 100Kčs. Od zatknutia videl Ivan matkuiba raz. Jeho prepustenia sa nedožila,umrela v roku 1966. Brat Marián siodsedel dva roky. Odsúdený bol Kraj-ským súdom v Bratislave dňa 4. ja-nuára 1958 za „poburovanie“,ktorého sa údajne dopustil tým, že v liste (!) porovnával otrokársky a ka-pitalistický spoločenský poriadok so socialistickým, pričom dospel k tomu, že medzi nimi nie je žiadenrozdiel, lebo rovnako prenasledujúľudí. Otec Gejza po odsedení si sied-mich rokov a prepustení dostávalmesačný dôchodok vo výške 240 Kčs.

Počas trinásťročného väzenia malIvan Štelcer povolených celkovo šesťnávštev. Balíček s potravinami moholprijať iba trikrát, hoci oficiálne mal nato nárok raz alebo dvakrát v roku. Keďzažíval núdzu po prepustení z väzenia,súc bez prostriedkov i práce, pomocnúruku mu podali – paradoxne – skôrČesi než Slováci. Aj po prepustení z väzenia ho ŠtB moni-torovala. Viedlaho v kategórii „nepriateľská osoba“(NO), a to až do pádu režimu. V de-cembri 1989 však tento ŠtB skartovala.

Roku 1989 sa s vervou pustil do novej etapy zápasu. Písal školám,politickým stranám, do časopisov,novín, televízie i rozhlasu. Pod-poroval Hnutie za oslobodenieSlovenska, ktoré ako vôbec prvá poli-tická sila na Slovensku, už naprelome rokov 1989/1990, nekom-promisne požadovalo osamostatnenieSlovenska. Bolo to v čase, keď mnohíz neskorších tzv. zakladateľov štátustáli na platforme federácie a sku-točných národovcov obviňovali zo snáh o „rozbitie republiky“ čidokonca kriesenie „fašizmu“. Tr-valým výsledkom Štelcerovej pono-vembrovej činnosti je aj vydanieviacerých knižných titulov, najmä zo slovenského exilu.

MARTIN LACKO

Z galériemartýrov

94/2018 (21. februára)

Akademický sochár Ján Ko-niarek, rodák z Voderád, po štúdiách v Ríme, Budapešti a Mníchove pôsobil v Srbsku v rokoch 1906 až 1914.

Po I. svetovej vojne zostaldoma vo Voderadoch a od roku1924 pôsobil v Trnave.

V úryvku z divadelnej hry„Záhrada spomienok Jána Ko-niarka“, ktorej autorom je Bo-humil H. Chmelík, rozprávaKoniarek svojej láske, ktorú pre vojnové udalosti opustil v Belehrade, vojnové spomienky.Text bol napísaný na základeumelcovho životopisu a rozprá-vania jeho príbuzných. Jazykrekonštruuje spôsob rozpráva-nia J. Koniareka po takmerdvadsiatich rokoch pobytu v zahraničí.

Monodráma „Záhrada spo-mienok Jána Koniarka“ bolauvedená v trnavskom DivadleJána Palárika v rámci prehliad-ky „Súčasná slovenská dráma“(2007), v Galérii Jána Koniarkabolo opakovane uvedené jej au-torské čítanie.

„Tisícdevatstoštrnásty bólv mojem živote najhorší jakýmóže byt. Pamatuješ, roz-lúčili sme sa, že idem na prázdniny. Len čo somprišól, tešil som sa, že somdoma, ked ma zastihla sprá-va, že vypukla svetová válka.Svetová válka?! Prišli četnícia hned ma aj predviedli do Prešporku pred súd, žešpión, - srbský špión! – žije v Srbsku, priatel srbskéhopredsedu vlády!! Vypadalo tona vlastizradu a obesenie.Panna Mária Trnavskápomóž! Potom sa to zvrtlo a že okamžite idem s marš-kompániú na front. NásSlovákov dávali do zákopovpod ostnaté dróty, pod dostrelgranátov. Ó Bože, strašnéspomienky... nemal som za-čat vyprávat o válke.

Každú chvílu granát.Výkriky, volanie o pomoc,krv, zranení, zabití, roztrhanígranátom... bez vody, bezjedla, bez spánku, v blate --čekat až ťa zavalí alebozabije. Len modlitby násdržali pri živote. Zo zákopov,drahá, som ti nemohol poslat

frontový lístek do neprátel-ského Srbska!, ani naši domamoje dopisy nedostali...

Bol to neščasný den. Od skorého rána sme mali

veliké straty. Najprv nás v zákope zasáhli kamene, -hovorili sme, len aby sa ništhoršého nestalo! Dekovalisme sa jak sme mohli, alemojeho najlepšého kamarátaJanka roztrhal granát. Zostallen odhodený plecnák. Vy-padlo pár dopisov od ma-menky, plesnivý slovenskýchleba, a pátričky. Tie vojen-ské pátričky som si zebral, napamátku ... a na pomoc!,držali ma pri živote, PanenkaMária ma ochránila. Pátričkyopatrujem jak oko v hlave, ajdo hrobu si ich zeberem.

A potom večer som bolzranený aj ja, noha!, nemoholsom stúpit na nohu. Celú nocsom ležal bez pomoci, ránozberali ranených a odnéslima do lazaretu. V noci miomrzli nohy! A v lazaretedoktor kričí: prsty trebaodrezat. „Tak režte, - režte,ket treba. Chcem žit! Musímvydržat, doktor chcem žit!“Myslel som na teba, mojadrahá. Zatínal som zuby ... o týden ma odlifruvali do la-zaretu v Prešporku.

Tu už bolo fajn. Milésestričky, prevazy rany,dobrá strava, noha sa rýchlohojila. Žili sme tam v ti-chosti, daleko od fronty, bez granátov, ... dakovali smeBohu, že sme nažive, - od radosti sme spievali,slovenské, maďarské aj ne-mecké, aj sme sa na památkuvyfotografuvali. Dovolili miaj modelovat.

A potom ma odvelili do Sedmohradu. Stavali smevojenské cintery. Keď sa veli-tel dozvedel, že som v Bu-dimpešti študovaný sochár,vymyslel, že postavíme pom-ník císaru našemu. Našli mivelikú místnost, jakože ate-lier a navozili hlinu. Tak sompomaly modeloval...

A odrazu že konec války,- čo?: konec války! - konecválky!!, tak som nechal po-mník pomníkom a fujás do-mov. A doma naši mysleli, žema jako špióna v Prešporkuobesili...

Drahá moja, vojnovéhrózy, ani som o tem nemalvyprávat...

Dlho po vojne som nemo-hol spávat. Prekláté granáty!,celé noci vybuchovali.Válka, válka... aj preto somnenapísal, drahá“.

BOHUMIL H. CHMELÍK

140. výročie narodenia sochára Jána Koniarka

Sochár Ján Koniareka I. svetová vojna

(Pokračovanie z 3. strany)

Predsedníctvo označilo opatrenieDr. Husáka za neplatné a uznieslo sa na tomto vyhlásení:

„Predsedníctvo SNR neobdržaloani od Zboru povereníkov, ani od vládyrepubliky ani od žiadneho terajšiehočlena Zboru povereníkov správu o tom,že rezignoval na svoju funkciu v Zborepovereníkov. Preto podľa platných a záväzných zákonitých predpisov a politických úprav, ako oprávnenýorgán česko-slovenskej štátnej moci,nevidí Predsedníctvo SNR dôvod, abysa zaoberalo otázkou zaplnenia pove-reníckych miest obsadených nateraz riadne menovanými zástupcami De-mokratickej strany. Predsedníctvo SNR

konštatuje, že Zbor povereníkov le-gálne trvá v takom zložení, ako ho po predchádzajúcom súhlase vlády re-publiky menovalo Predsedníctvo SNRdňa 19. novembra 1947. Každý zásahdo tejto zákonitej právomoci Predsed-níctva SNR treba pokladať za úkladnýpočin proti platnému ústavnému a právnemu poriadku Č-SR a Predsed-níctvo SNR by nemohlo opomenúťvyvodiť z neho príslušné dôsledky...Predsedníctvo SNR sa uznáša dať eštednes toto svoje rozhodnutie na vedomieZboru povereníkov, ako aj všetkýmčlenom Zboru povereníkov ‚ad per-sonam‘ a vláde republiky.“

Toto uznesenie sa však na ve-rejnosť vôbec nedostalo, pretožečasopisy Demokratickej strany užnevychádzali a všetky ostatné oz-namovacie prostriedky mali v rukáchkomunisti, tak že na verejnosť vyšlo ibato, čo oni schválili. Nachádza sa iba vpísomnostiach SNR, uložených v Slovenskom národnom archíve (ÚradPredsedníctva SNR, L-3, kart. 7).

Zo zasadania Predsedníctva SNR saDr. Lettrich ponáhľal na stretnutiezastupiteľského zboru Demokratickejstrany, na ktorom sa malo zvoliť novépredsedníctvo v duchu uznesení II.zjazdu Demokratickej strany, ktorý sakonal 25. januára 1948. Nálada medzidelegátmi bola chmúrna, akoby bolitušili, že toto je posledné stretnutiefunkcionárov Demokratickej strany.Pôvodný program stretnutia, t. j. voľbanového predsedníctva Demokratickejstrany sa odložil na neurčito a namiestotoho delegáti narýchlo vydali vyhláse-nie, v ktorom protestujú proti vylúčeniuzástupcov Demokratickej strany zo Zboru povereníkov. Vo vyhlásení sasíce vzdorovito proklamuje, že „de-mokrati sa nedajú vyhnať zo Zborupovereníkov“, ale v tom čase už boli z neho vyhnaní a dvere za nimi natrvalozatvorené.

Dr. Jozef Lettrich sa snažilpozdvihnúť skleslú náladu povzbu-dením, ktoré bolo viac zbožným že-laním, než realistickou vierou. Naivneočakával, že čo sa nepodarilo zachrániťim, urobí pre ich záchranu mocnývladár z Prahy. „Som presvedčený,“posmeľoval predseda Demokratickejstrany seba i svojich, „že pán prezidentako najvyšší ústavný činiteľ sa nedáovplyvniť.“ Bola to však márna nádej,lebo deň predtým (22. februára) prezi-dent Beneš už otvorene naznačoval, ženátlaku komunistov podľahne, keďpredsedovi sociálno-demokratickej

strany Bohumilovi Laušmanovi pove-dal, že „v záujme uspokojenia situáciedemisiu asi prijme“.

A tak 23. februára možno označiťza dátum zániku Demokratickej strany.Jej úhlavný protivník Gustáv Husák po odstupe jedného roka s vnútornýmuspokojením spomína, ako – podľajeho výkladu februárových udalostí –odišla zo slovenskej politickej scény„jedna politická strana“, ktorú vyplavilina povrch revolučné udalosti v roku1944 a utopili revolučné udalosti v roku1948: „V tých dňoch skončila svoj životjedna politická strana, ktorá zapríčinilaslovenskému ľudu toľko príkoria a utr-penia. S rozkladom Demokratickej stra-ny sa skončilo aj panovanie slovenskejburžoázie – bezzásadovej, vždy tupo

reakčnej, chamtivej. Veci sa nemohliinak ani skončiť.“ (Nové slovo, 18. feb.1949).

V očiach slovenskej socialistickejhistoriografie Dr. Gustáv Husák bol hr-dinom februárovej revolúcie na Sloven-sku. Tento pochybný titul mu zaslúženepatrí. Vo svojom revolučnom zápale Dr.Husák a jeho slovenskí ideologickí spo-lubojovníci s neochabujúcou energioupokračovali aj v pofebruárovej likvi-dácii porazených „reakčných síl“, a tonielen v radoch zdemoralizovanejDemokratickej strany, ale všade, kde saprejavoval, alebo mohol skrývať tried-ny nepriateľ. Podľa ich želania po-razená Demokratická strana bolaprinútená urobiť radikálny rozchod so svojou trojročnou minulosťou.Musela sa zmieriť s postavením po-slušného satelita Komunistickej stranya zmeniť si meno na Stranu slovenskejobrody. Jej vedenia sa ujali nové po-stavy, ako bol Milan Polák, Jozef Ky-selý, Anton Granatier, JozefLukačovič... Tlačový orgán strany, den-ník Čas, obnovil svoje vychádzanie pod menom Ľud a jeho šéfredaktoromsa stal Roman Kaliský.

Skúsení a objektívni pozorovateliaslovenskej politickej scény videli v tejtodráme predovšetkým pokračovanie pro-cesu, ktorý sa začal už v rokoch 1944 –1945. V určitom zmysle slova to bolasmutná a pre národ ponižujúca likvidá-cia spolulikvidátorov. V tomto druhomdejstve Komunistická strana neľú-tostne odstraňovala zo slovenského vere-jného života svojho politického spojenca,s ktorým v roku 1943 podpisovalaVianočnú dohodu, v roku 1944 organizo-vala a viedla povstanie a s ktorým po ro-ku 1945 likvidovala predstaviteľov a budovateľov slovenskej samostatnosti.

Tretím dejstvom tejto krvavej a per-manentnej „očisty verejného života“bola ďalšia likvidácia likvidátorov v o-sudných päťdesiatych rokoch. V nejdošlo k likvidácii tzv. buržoázno-na-cionalistického krídla KSS. Hrdinoviafebruára 1948 ako Husák, Novomeský,Okáli, Holdoš, Šmidke, Clementis a ďalší – keď v službách cudzej ide-ológie už vykonali tie najšpinavejšiepráce – sa ocitli na marxistickom„smetisku dejín“, ako nepriatelia pracu-júceho ľudu a zradcovia revolúcie. Spálilich oheň, ktorý sami rozdúchali, zomleliich mlyny, ktoré oni sami roztáčali, vy-plnilo sa na nich známe diktum o revolúcii, ktorá požiera vlastné deti.

Pre tých, čo sa chcú učiť z histórie,toto je lekcia „víťazného februára 1948“.

FRANTIŠEK VNUK

Ako prebiehal „Víťazný Február 1948“

na Slovensku?

10 4/2018 (21. februára)

(Pokračovanie zo 4. strany)Prostriedkom jeho vyplnenia jezábava (a dnes už opäť fušky, ktorýmsa svetovejšie vraví „džob“). Tak akopráca a spánok, aj zábava je súčasťoubiologického životného procesu. V tomto zmysle zábava plní podobnúfunkciu ako potrava a podobne akopotravu ju pomalšie či rýchlejšie pub-likum trávi a kultúrny priemysel opäťvyrába a ponúka.

Chlieb a hry v cirkuse si rímskyľud žiadal od cisárov po tom, čoprišiel o svoje politické práva. Od Iu-venalových Satír uplynulo devätnásťstoročí, niektoré zábavy sa zmenili,ale aj dnešného človeka držia mo-derní „cisári“ na uzde vyššími činižšími zábavami – podľa toho, na ktorom stupienku spoločenskéhorebríčka sa nachádza. Jednou z takýchhier je niet práv bez povinností, inouzasa aj ty môžeš byť bohatý a sláv-ny... No sú tu aj hracie automaty a heroín pre tých „dole“ a kokaín, ob-chod s rozkošou alebo virtuálny sexpre zámožnejších.

Mediálne posilňovaná mašinériaovládania potrieb „varí“ masovéhočloveka v kotli informácií a reklamy,do zhlukov ktorých primiešava v sta-rostlivo odmeraných dávkach povelyna nereflektované, neautentickévykonávanie „individuálnych volieb“činnosti, v ktorej sa aj sám rozdielmedzi informáciou a povelom stávanerozlíšiteľným a informácia a povelvzájomne zameniteľnými. Disponu-jeme technikou, ktorá v zlomku se-kundy vymaže pravú tvár skutočnostia jedinou pravdou urobí virtuálnu re-alitu zostrihanú na mieru človeka z davu. Nie každý si ju môže dovoliť,ale je tu, a keď jej cena klesne, nestih-neme sa čudovať. Už teraz sme všakdostatočne „uvarení“, pripravení na to,aby sme tolerovali aj neprijateľné.

Ohňostroj zábavy nás oslepil a na okýptených končatinách sa v stá-dach vrháme do slepej uličky absolu-tizovaného trhu, materializmu,zábavy pre zábavu, zabíjania času,teroru pre zábavu, extázy naprázdno– na plné otáčky – bežiacich motorovimitácie. Hypnotizovaní totalitou lžia nepravosti tancujeme, varíme,spievame, smejeme sa v strachu pred odklonením sa od predpísanéhovzoru a straty „pohody“ na samomkraji bezodnej priepasti duchovnejprázdnoty a beznádeje. Vydesení, otu-pení, obmedzení, naprogramovaníkráčame v stádach tam, kam si „zmy-slíme“. A nazývame to slobodou.

Neviditeľné putá kultúry a civilizá-cie, zásady srdca, viery a myšlienky,ktoré dávali veciam poriadok a na-priek svojej krehkosti práve onydržali spoločnosť, národ i národy vo vzájomnosti, nahradil obrovitán-sky aparát, ktorý sa stará len o trvanievecí ako tovaru a ľudských osôb akofunkcií, ktoré už iba prešľapujú na mieste a dopredu kráčajú len posú-vaním hodinových ručičiek dozadu.Životné obsahy sú zbavené tradície,pamäť sa scvrkáva a umŕtvuje, in-štitúcie bez historického obsahu pre-hadzujú človeka z miesta na miestoako piesok cez sito. Život ľudí saobmedzuje na prítomnosť a novosť.Lenže tak sa nevytvára nijaká konti-nuita života. Žije sa zo dňa na deň v pracovnom výkone a zabúdaní, v zrýchlenom, roztečenom svete bez času na výdych a nádych, s cie-ľom získať a udržať si stav „pohody“v mašinérii, ktorá do centra životaopätovne stavia jeho prostriedky.Poroba. Ale aj takúto porobu možnopokoriť, práve zachovaním kultúry.

PODOBY MASYExistencia más nie je (ani na Slo-

vensku) niečím novým. Hoci na his-torickú scénu vstúpili až v 19. storočí,ich rôzne formy existovali v spo-ločnosti odjakživa. Ale až v našejdobe prevládol davový typ človeka,ktorý sa v atmosfére života „zo dňana deň“ stal rozhodujúcou silou.Slovo masa sa používa v rozmanitýchvýznamoch. Prvý raz sa pravde-podobne objavuje v knihe Psycholó-gia davu (vyšla v roku 1895) od

Gustava Le Bona, ktorý nímoznačuje sociálny jav spojenia väč-šieho množstva ľudí do útvaru s istoukolektívnou dušou, ktorou cítia, mys-lia a konajú celkom odlišne od svojhoindividuálneho konania.

Podobne charakterizuje masu ajSigmund Freud v práci Psychológiamasy a a-nalýza Ja. Napriek tomu, žemasa je základnou formou sociálnehovzťahu, nie je formou vedoméhozdružovania osôb, ktoré akcentujúsvoju spo-lupatričnosť v pospolitosti.Masa nevzniká v pospolitosti, neexis-tuje v nej solidarita alebo kolegialita,hoci navonok sa prejavujetým, čomajú jej prvky spoločné. PodľaJosepha Piepera v mase miznú„rozdiely spôsobu života, charakterua inteligencie, povolania jednotlivca;...individuálne formované ja sa roz-plýva v nerozlíšenej spoločnej ak-tivite masy... Masa nie je anijednotou, ani nejakým ‘my’; jemnohosťou jednotlivcov, ktorí savlastne ‘vzájomne netýkajú’; nielenže

ich nespája vzájomný súhlas, vskutočnosti zostáva každý skôr ‘sámpre seba’. Práve tým sa masa líši odspoločenstva, kde pospolitosť vznikáa udržuje sa vnútorne slobodnourezignáciou na sebapresadzovanie. Vmase, naopak, nie je spoločnou črtousebaobetovanie, ale, takpovediac,vonkajškovo spôsobené prepadnutie,strhnutie a vyhasnutie ja.“ (J. Pieper,Základné formy sociálnych pravidielhry)

Inštitúcie modernej spoločnosti

musia dnes rátať s vlastnosťami masy– či už s masou výrobných síl v pre-vádzke alebo s hodnotením a vkusommasy spotrebiteľov pri výrobe. Veľana tom nemenia ani predstavy AlvinaTofflera o demasifikácii spoločnosti a ekonomiky tzv. tretej vlny. Masovávýroba a trh sa v nej vraj rozpadajúna „diferencované segmenty, pretožezákazník potrebuje rozdielnosť a lep-šie informácie umožňujú obchod-níkom nachádzať a obsadzovaťmikro-obchody“ (A. Toffler – H. Tof-flerová, Utváranie novej civilizácie.Politika tretej vlny). Dodajme len, žesegmentácia a ďalšie trieštenie a ato-mizácia trhu a vôbec všetkých oblastíhospodárstva a spoločnosti vonkon-com nemusia znamenať nahradeniehomogenity rozmanitosťou.

Stále ide len o rafinovanejšie pôsobenie reklamy, informácií a po-kynov, ktoré ako vzájomne zame-niteľné používa masová kultúra na udržiavanie a ovládanie apetítu onoho„druhovlnového“ homoconsumens.

Masa ako voľné, vnútorne neuspo-riadané nahromadenie ľudí, ktorí tvo-ria jednotu vo svojej afektivite,existovala ako prechodný jav vždy.Stretávame sa však aj s masou akoobecenstvom či verejnosťou. Ide o historicky typický jav, keď ľudianeurčitého vymedzenia a rozvrstveniapatria k sebe v duchovnej rovine pri-jímania slov a názorov. Masa akosúbor ľudí, ktorí sú v aparátespoločenského života začlenení tak,že vôľa a vlastnosti väčšiny musia

rozhodovať, je sústavne pôsobiacoumocou nášho sveta a vo verejnosti a v mase ako hromadnom zoskupeníľudí sa prejavuje len prechodne. O mase ako prechodnom spojenírôznych ľudí hovoria najmä Le Bon a Freud, ktorí ako jej hlavné vlastnostiuvádzajú impulzívnosť, nestálosť a popudlivosť. Vlastnosťou masy akoverejnosti je byť fantómom veľkéhomnožstva navzájom cudzích a od-lišných ľudí, byť nositeľom ichmienky.

Táto mienka sa nazýva verejnoumienkou a je rozhodujúcou silou aj v súčasnosti. Hoci ako mienka„všetkých“ nie je ničím iným ako fik-ciou, vyslovuje sa, uctieva sa ako im-peratív, a jednotlivci aj skupiny jupovažujú za svoju mienku. Je to všakčosi neuchopiteľné, klamlivé, unika-júce. Je to hlas Nikoho a Ničoho a ako Nič obrovského množstva sastáva nevídanou silou, ktorá sa môžezmeniť na vražednú zbraň v rukáchničivej moci.

Ďalšou fikciou, ktorou savyznačuje masa, je fikcia rovnosti. V tejto súvislosti José Ortega y Gas-set vymedzuje dav ako „všetko to, čoz osobitých dôvodov nie je schopnéohodnotiť sa – či už v dobrom alebozlom – ale cíti sa byť ‘ako tí ostatní’,pričom však nepociťuje úzkosť, ale sapriam teší zo svojho stotožnenia s os-tatnými“ (J. Ortega y Gasset, Vzburadavov). Nikto už nie je sám sebou,zostáva indivíduom, no prestáva byťosobou a osobnosťou. A to, čo môžu

iní, môžem aj ja. S výrazom dobro-prajnosti na tvári si všetci závidia a s proklamovanou skromnosťou hro-madia hračky, peniaze, autá, domy,lieky, knihy, informácie, vedomosti,pocty...

Fenomén masovosti sa týkakaždého z nás. Všetci sme nejakosituovaní v celku skutočnosti nášhosveta, ktorému vládne aparát masy.(Samozrejme, týmto aparátom ma-nipuluje „ruka“, hoci skrytá, ktorádisponuje „všetkou“ mocou.) Preto sav našich činnostiach, starostiach i ra-dostiach ocitáme vo sfére masy.Každý sa môže rozplynúť v nero-zlíšenosti spoločnej činnosti masy a jej rétoriky, ktorá vraví „my všetci“a vypína sa iluzórnym pocitom vše-mocnosti.

Organizmus masy nás núti, abysme mu slúžili a svojou prácouvytvárali stále niečo nové. Duchovnáčinnosť je vhodná len vtedy, keďspolupôsobí pri uspokojovanímnožstva. V takomto zvrátenom or-

Kultúra, davy,televízia

Kresby: Andrej Mišanek

114/2018 (21. februára)

Predseda redakčnej rady: Július Binder – Šéfredaktor: Teodor Križka –Cena jedného čísla je 1.50 € – Časopis vychádza každé dva týždne, s výnimkou mesiacov júl a august. Ročne vychádza 21 čísel –Stánkový predaj: Mediaprint Kapa, Pressegrosso, a. s.Objednávky prijíma Slovenská pošta na elektronicklej adrese:ganisinova.renata@slposta.sk – Objednávky do zahraničia vybavuje: Slovenskápošta, a. s., Stredisko pfredplatného tlače, Uzbecká 4, P. O. Box 164,

820 14 Bratislava 214, e-mail: zahranicna.tlac@slposta.sk – Telefonické predplatné: 02/54418102 alebo 02/54418091 – Registračné číslo: EV757/08 –Prijímame iba príspevky napísané elektronicky vo formáte word a graficky neupravené. Nevyžiadané rukopisy nevraciame. Stanovisko redakcie sa nemusízhodovať s názorom autora – E-mail redakcie: kultura@orangemail.sk – Internetová stránka a archív časopisu: www.kultura-fb.sk –ISSN 1335-3470 (tlačené vydanie) ISSN 1336-2992 (online)

Dvojtýždenník závislý od etiky

Redakcia: Sološnická 41, 841 04 Bratislava

Telefón: 0911 286 452Vydáva Factum bonum, spol. s r. o..

Wolkrova 39, 851 01 Bratislava.IČO: 35 734 710

ganizme nevyhnutne treba uspo-kojovať potreby výživy, erotiky zre-dukovanej na fyzickú sexualitu a nároky na profesionálnu kariéru. Pr-voradé je „byť v pohode“. Ak sa niek-torá z týchto potrieb uspokojujenedostatočne, život sa pociťuje akonešťastný. Pohoda alebo šťastie (u jednotlivca môžu mať rôznepodoby) sú pre davového človeka pr-voradé, a tak mu vlastne večneunikajú. V honbe za takzvanýmšťastím zabúdame, že skutočnéšťastie vyrastá až ako sprievodný javnapĺňania zmyslu života, naplnenianášho osudu na ceste k svojbytnosti.(A tá predpokladá uspokojeniepotrieb vzťahu, identity, orientácie a transcendencie tak v práci, ako aj vo „voľnom čase“. A v rozmanitýchinkarnáciách, podobách a spôso-boch lásky.)

Dav chce byť vedený, ale tak, abymal dojem, že vedie. Nechce byť slo-bodný, chce len robiť, čo si zmyslí, za slobodný chce byť považovaný.Davový človek „privykol neod-volávať sa na nijakú inštanciu okremseba. Je spokojný sám so sebou.Naivne a bez samoľúbosti budepokladať a vydávať za dobré všetko,čo nachádza v sebe: názory, chúťky,záľuby a vkus. A prečo nie, keď... honikto a nič nenúti uvedomiť si, že ječlovekom podradným, krajne ob-medzeným, neschopným vytvoriť

a udržať samotnú organizáciu, čoposkytuje jeho životu šírku a spo-kojnosť, o ktoré opiera utvrdenie svo-jej osoby?“ (Tamtiež).

ZVODNÉ (NÁ)VNADYMASOVÝCH MÉDIÍ

OD ZVIDITEĽNENIAK NEVIDITEĽNOSTI

Takýto postoj davového človekaudržiavajú a posilňujú masmédiá a priemysel zábavy. Účinné pôsobe-nie na masy sa nezaobíde bez re-klamy a informácií. Hrmotné formyich kombinácií nás sprevádzajú od rannej toalety celý deň a neza-stavia sa ani pred dverami spálne.Akoby z dynamiky nášho životnéhosmerovania zmizla forma pokoja a s ňou aj duchovný nepokoj. Akobydo prázdna po takomto nepokojivtrhla dychtivo posesívna, bezodnehltavá, ničivo spredmetňujúca, k živému životu nevšímavázvedavosť. Akoby sa zo sveta vytratilduchovný význam. Akoby životspočíval v najnovšom aute, pracomprášku, v najčerstvejšej štatistike sle-dovanosti televíznych staníc čivolebných preferencií politickýchstrán, v kulináriách a tancoch fil-mových hviezd či hviezdičiek a celebrít, v ich prehýrenej noci,poslednom flirte alebo rozvode. I keď práve o takéto zavádzanie a zvádzanie dráždením ničotnej zve-

davosti masového či „malého una-veného“ človeka projektantom„nového svetového poriadku“ ide.

Vďaka úžasným možnostiammasových médií, televíznych a po-čítačových sietí, reklama v kom-binácii s kvantami informácií môžepôsobiť (aj direktívne a deštruktívne,vždy zvecňujúco) na vkus, hodnotovúorientáciu, tvorbu obrazu sveta i charakter intímneho života a du-chovného života spoločnosti. Antoinede Saint-Exupéry už roku 1943 v jed-nom zo svojich neodoslaných listovvaruje:

„Neostáva nič, len hlas robotapropagandy. ... Dve miliardy ľudí užpočúvajú iba robota, chápu iba ro-bota, stávajú sa robotmi.“

Bez rozmanitých „robotov“, stro-jov a technických prostriedkov, ktorésú vlastne extenziami rôznychľudských dimenzií, sa zrejme v našom živote nezaobídeme.Napokon môžeme len obdivovať ichneraz magickú krásu a predovšetkýmschopnosť pomáhať v našom život-nom úsilí, ak ich používame v ľudskejmiere. Veď na počiatku každéhostroja stojí túžba zbaviť život otroc-kých pút. No ako všetko na cestáchľudskej existencie, ani ďalšie pôsobe-nie týchto „pomocníkov“ nie je taképrosté a jednoznačné. Výhody použi-tia nového stroja boli vždy jasné.Okovy, ktorými nás jeho používanie

postupne spútavalo, boli veľmizáludné a len ťažko sa dali odhadnúť.Negatívne účinky našich dokonalýchpomocníkov sa často prejavia až po dlhom čase. Ale to sme si už na nich tak zvykli a navykli, že keďsa konečne prejavia aj ich ničivéúčinky, navrávame si, že ich „mámepod kontrolou“, považujeme ich za malé nevýhody, oveľa menšie ako„straty“, ktoré by vznikli ich absen-ciou. Avšak v kombinácii s mnohýmiinými malými nevýhodami množstvaza-riadení, ktoré používame, môžetáto maličkosť podstatne a ne-želateľne zmeniť náš spôsob života.Takéto pôsobenie sa nazývazvádzaním.

Výhody nového výrobku či za-riadenia sú také výrečné, že krok za krokom nás zvádzajú k tomu, abysme si nevšímali cenu, ktorú platímeza ich neuvážené a neprimeranépoužívanie. Aby sme neplatili za prí-stroje a zariadenia faustovskú cenu,musíme veľmi starostlivo posúdiť a naplánovať ich dobré použitie.

Metafora zvádzania platí aj v prí-pade reklamy, propagandy alebo poli-tiky a masmédií. Typickým príkladomje televízia a sledovanie jej programovalebo rôzne počítačové hry a ich de-riváty. Dôležitý nie je ani tak obsahprogramu ako skôr fakt stáleho sle-dovania televízie. Bruno Bettel-heim(Aufstand gegendie Masse. DieChance des Individuums in der mod-ernen Gesellschaft) poukázal na to,ako ustavičné sledovanie televízieovplyvňuje schopnosť dieťaťautvárať si vlastný vzťah k ľuďom v reálnom živote, byť aktívnym,myslieť na základe vlastných život-ných skúseností, a nie podľa stereoty-pov odpozorovaných z televíznychrelácií. Niektoré deti sa vyjadrujúvýrazmi a celými vetami prevzatýmiz úst postáv ich obľúbených pro-gramov. Majú lepší vzťah k virtuál-nym postavám z televíznej obrazovkyako k rodičom. Nereagujú na slováotca či matky, ktoré v porovnaní s prívetivým spôsobom vyjadrovaniaa emocionálne nabitými výrazmitelevíznych hlásateliek alebo postáv v rôznych seriáloch znejú nevýraznea všedne.

Dôsledky sústavného sledovaniatelevízie alebo surfovania na internetesa týkajú nielen detí, ale aj rodičov.Čas strávený pred televízorom čipočítačom znamená absenciu roz-hovoru medzi členmi rodiny. A ajnáznak rozhovoru je prehlušený hla-som elektromagnetických tieňov.Navyše, deti strácajú schopnosť učiťsa z vlastnej skúsenosti a z vlastnéhoprežívania skutočnosti, pretože ži-votné udalosti sú oveľa zložitejšie,komplexnejšie ako tie, ktoré „čítajú“na obrazovke. Ba čo viac, v časetýchto reálnych udalostí neprichádzav závere nikto, kto by ich celévysvetlil. Keďže udalosti skutočnéhosveta nenasledujú v súvislom rade od úvodu k stredu a k predví-dateľnému vyústeniu, so stálouvysvetľujúcou prítomnosťou hlav-ného hrdinu (obľúbeného herca), v „televíznom dieťati“ vyvolávajúsklamanie z priveľkej kompliko-vanosti života. Vysvetlenia podávanéna „zlatom podnose“ televíznej obra-

zovky mu neumožnili naučiť sahľadať a dospievať k vlastným rieše-niam životných udalostí. Znechutenéneschopnosťou pochopiť významtoho, čo sa s ním deje v živote, odvra-cia sa od reality k pohodliupredvídateľných príbehov virtuality.

Z takejto ochabnutosti navŕšenejhľadením do televíznej a počítačovejobrazovky narastá emocionálna izolá-cia a neschopnosť aktívne sa učiť a nadväzovať vzťahy s inými ľuďmia vytvárať seba, svoj zodpovednýpostoj k sebe, k svetu a k druhýmľuďom. Zviditeľnené udalosti a po-stavy na obrazovke zneviditeľniliudalosti a postavy skutočného sveta.Ústa hlásateľov a hercov umlčalihlasy rodičov, súrodencov a inýchľudí v skutočnom okolí.

Táto schopnosť zvádzania do pa-sivity a úniku pred aktívnou a osob-nou konfrontáciou so životom alebok „slobodnému“ vyjadreniu svojhonázoru v rámci pseudoplurality (mul-tiplicity rovnakosti) bez akýchkoľvekľudských zábran a vkusu je sku-točným nebezpečenstvom televízie (a zábavného priemyslu vôbec),oveľa väčším ako veľakrát triviálnyalebo hrôzostrašný obsah programu.To neznamená, že máme z bytovvyhodiť televízne prijímače a po-čítače. Ale ak sa chceme radovať z ichvýhod bez toho, aby sme platilisviežosťou myslenia a cítenia, ľud-skou vzájomnosťou reálne uplat-ňovanou v živote našich detí, ktorébudú rodičmi našich vnúčat, musímesa postarať o to, aby boli cez deň vy-stavené zážitkom z vlastnej, a to nie-len fyzickej aktivity. Musíme imsprístupniť priamy dotyk so životom,aby sa naučili samy robiť závery a zaujímať vlastné postoje, no nielento, ale aj stáť, a nie prijímaťčokoľvek, čo im masové médiá pred-ložia v zvodnom balíčku takej či ona-kej, často lživej správnosti.

Chorobou našej doby nie je ne-dostatok talentov, ani „mozgov“alebo „sŕdc“. Je ňou skôr spôsob ži-vota vnútený ideológiou kultuspotreby, ktorá život zbavuje au-tentických hĺbok duše a duchakonkrétnych ľudí i celých spo-ločenstiev a spoločností. V hlukurozbehnutej mašinérie masy a vše-možného zvádzania človek pobe-huje medzi jedným a druhým,prípadne tretím džobom a hrou na úspech, moc a večnú mladosť,od obrazovky k obrazovke, stále v jaskyni tieňov. To však je cesta,ktorá nikam nevedie. Tento pohybkonzumu, ziskuchtivosti, pohybmentality, ktorá všetko zaklína do jagavých, ale mŕtvych vecí a predmetov, aby prehlušilaprázdno a strach, je len prevrátenoumágiou, v ktorej človek márne verí,že uctievaním týchto predmetovzíska kontrolu nad nimi aj nad svo-jou neistotou, bezmocnosťou a stra-chom. Je to len bludný pohyb v kruhu, okolo seba, bez výhľaduna iných a Iné, a vlastne aj bez vý-hľadu na seba samého vo vlastnejpravosti, a teda bez cesty k sebe,pretože bez cesty k iným, k spoločenstvu blížnych a bez cestyk Inému.

JOZEF PAUER

12 4/2018 (21. februára)

Masová imigrácia je jav, ktoréhopríčiny sú systémom stále šikovneskrývané. Multikultúrna propagandasa imigráciu pokúša falošne vykresliťako neodvratnú. Týmto článkomhodláme potvrdiť raz a navždy, že totonie je žiaden spontánny jav. To, čochcú predstaviť ako neodvratný výsle-dok moderného života, je v skutočnostiplán vymyslený spoza stola a pri-pravovaný desaťročia. Jeho cieľom jeúplné zničenie vzhľadu celého konti-nentu.

PANEURÓPALen zopár ľudí vie, že jedným

z hlavných iniciátorov procesu eu-rópskej integrácie bol ten istý človek,ktorý navrhol genocídny plán pre eu-rópske národy. Je to temná osoba, o existencii ktorej davy nevedia, aleelita ho považuje za zakladateľa Eu-rópskej únie. Jeho meno je Richardvon Coudenhove-Kalergi. Vďaka svo-jim úzkym kontaktom v zákulisí mimožiary publicity, podarilo presvedčiť najdôležitejších vodcov štátov o svo-jom pláne, čím z nich urobilpodporovateľov a kolaborantov „pro-jektu európskej integrácie“. Medziprvými podporovateľmi boli českípolitici Tomáš Masaryk a EdvardBeneš, a bankár Max Warburg, ktorýinvestoval 60 000 mariek. Rakúskykancelár Msgr. Ignaz Seipel a budúciprezident Rakúska Karl Renner pre-vzali zodpovednosť za vedenie „pa-neurópskeho“ hnutia.

V roku 1922 založil vo Viedni Pa-neurópske hnutie, ktoré si kládlo za cieľ vytvoriť Nový svetový poria-dok, založený na federácii krajín pod vedením Spojených štátov. Európ-ska integrácia bola prvým krokom vo vytváraní svetovlády. Svoj programvyjadril aj v publikácii Paneurópskymanifest v roku 1923.

So vzostupom fašizmov v Európesa od projektu upustilo a „Paneurópskehnutie“ bolo donútené k rozpusteniu,no po druhej svetovej vojne sa Ka-lergimu, vďaka horúčkovitej a neú-navnej činnosti a podpore WinstonaChurchila, slobodomurárskej lóžeB’nai B’rith a dôležitých novín, akoNew York Times, podarilo zariadiť,aby vláda Spojených štátov plán pri-jala. CIA sa neskôr ujala dokončeniaprojektu.

PODSTATA KALERGIHO PLÁNU

Vo svojej knihe „Praktischer Ide-alismus“ Kalergi naznačuje, že oby-vatelia budúcich „Spojených štátovEurópskych“ nebudú ľuďmi staréhokontinentu, ale druhom podľudí, pro-duktmi miešania plemien. Jasne vy-jadruje, že národy Európy by sa malikrížiť s Ázijčanmi a farebnými rasami,čím vytvoria mnohonárodné stádo bez akejkoľvek kvality a ľahko kon-trolované vládnucou elitou.

„Človek budúcnosti budezmiešanej rasy. Rasy a triedy dneškapostupne zmiznú kvôli eliminácii miesta, času a predsudkov. Eurázijsko-negroidná rasa budúcnosti, zovňaj-škom podobná starovekýmEgypťanom, nahradí diverzitu národov

a diverzitu jednotlivcov“. (COUDEN-HOVE-KALERGI, R., N., PraktischerIdealismus, Wien – Leipzig : Paneu-ropa Verlag, 1925)

Namiesto zničenia európskeho ju-daizmu Európa proti svojej vôli skul-tivovala a vzdelala týchto ľudí, vedúcich do ich budúceho stavu akovedúceho národa prostredníctvomtohto umelého evolučného procesu.Neprekvapuje, že ľudia, ktorí ušli z giet a väzení, sa stali duchovnou

šľachtou Európy. Takže, milosrdnástarostlivosť, ktorú Európa poskytla,vytvorila nové plemeno aristokratov.Toto sa stalo, keď sa európskafeudálna aristokracia zrútila kvôliemancipácii Židov (kvôli činom, ktorévykonala Francúzska revolúcia).

Kalergi vyhlasuje zrušenie právana sebaurčenie a následne elimináciunárodov za použitia etnických sepa-ratistických hnutí a masovej migrácie.Aby bola Európa kontrolovaná elitou,chce ľudí premeniť na jedno ho-mogénne zmiešané plemeno černo-chov, belochov a Ázijčanov.

Týmto mulatom Kalergi pripisujekrutosť, nevernosť a iné charakteristiky,ktoré podľa neho musia byť vytvorenévedome, lebo sú nevy-hnutné na dosi-ahnutie nadradenosti elity.

Tým, že sa najprv zruší demokra-cia, teda vláda ľudu (ľudí) a potom ajsamotní ľudia vďaka rasovejzmiešanosti. Biela rasa musí byťnahradená ľahko ovládateľnou rasoumulatov.

Tým, že sa potom zruší zásadarovnosti všetkých pred zákonom a vďaka mimoriadnym zákonom chrá-niacim menšiny nebude viac možnáakákoľvek ich kritika, bude taktovlastne možné masy ľudí potlačiť.

Politici svojho času Kalergihopočúvali a západné mocnosti boli a súzaložené na jeho pláne, pričom ame-rické banky, tlač a tajné služby finan-covali jeho projekty.

Vedúci predstavitelia európskejpolitiky veľmi dobre vedia, že Kalergije autorom tejto Európy, ktorá koman-duje z Bruselu a Maastrichtu. Kalergi,hoci je verejne neznámy, medzi his-torikmi a poslancami, je považovanýza otca Maastrichtu a multikultura-lizmu. Novinkou jeho plánu nie je, žeby akceptoval genocídu ako pro-striedok na dosiahnutie moci, ale žežiadať chce vytvoriť podľudí, ktorí byvďaka svojim negatívnym charakter-istikám, ako je neschopnosť a la-bilnosť, by zaručili toleranciu a akceptáciu tejto ním myslenej„šľachtickej rasy“

OD KALERGIHO PO SÚČASNOSŤ

Hoci žiadna učebnica Kalergihonespomína, jeho myšlienky sú ve-dúcimi princípmi Európskej únie.Viera, že národy Európy by sa malizmiešať s Afričanmi a Ázijčanmi, abybola zničená naša identita a vytvorenájedna miešanecká rasa, je základomvšetkých miestnych politík, ktoré sikladú za cieľ ochraňovať menšiny. Niez humanitárnych dôvodov, ale kvôlinariadeniam vydanými bezohľadnýmrežimom, ktorý tajne pripravujenajväčšiu genocídu v histórii.

Na jeho počesť bola založenáCoudenhove-Kalergiho Európskacena, ktorá sa každé dva roky udeľujeEurópanom, ktorí vynikli v podporetohto zločinného plánu. Medzi oce-nenými touto cenou sú AngelaMerkelová a Herman Van Rompuy.

Podnecovanie ku genocíde je tiežzákladom ustavičných výziev Orga-nizácie spojených národov, ktorépožadujú, aby sme prijali milióny imi-grantov, ktorí majú „napomôcť“ s nízkymi mierami pôrodnosti v EÚ.Podľa správy zverejnenej v januári2000 v posudku Organizácie spo-jených národov v New Yorku s náz-vom „Rozdelenie obyvateľstva“, pod pojmom „Imigračné nahradenie:Riešenie pre znižujúce sa a starnúceobyvateľstvo,“ Európa bude do roku2025 potrebovať 159 miliónov imi-grantov. Človek by sa mohol čudovať,ako môžu byť takí presní v odhadochimigrácie, hoci to nebol vopred pre-myslený plán. Je isté, že nízka mierapôrodnosti by sa dala ľahko zvrátiťvhodnými opatreniami na podporurodín. Je to rovnako jasné ako to, že

prínosom cudzích génov nie je ochra-ňovať naše genetické dedičstvo, ale žeumožňujú jeho vymiznutie. Jedinýmúčelom týchto opatrení je úplnezdeformovať našich ľudí, aby sa zme-nili na skupinu ľudí bez národnej, his-torickej a kultúrnej súdržnosti. Skrátka,politiky Kalergiho plánu boli a stále súzákladom oficiálnych vládnych politíkzameraných na genocídu národov Eu-rópy prostredníctvom masovej imigrá-cie. G. Brock Chisholm, bývalý riaditeľSvetovej zdravotníckej organizácie,potvrdzuje, že sa naučil lekciu Ka-lergiho plánu, keď hovorí: „To, čo ľudiana všetkých miestach musia urobiť, je,aby obmedzili miery pôrodnosti a pod-porovali zmiešané manželstvá (medzirôznymi rasami), toto je zamerané na vytvorenie jednej rasy vo svete,ktorý bude riadený ústrednou autoritou.“

ZÁVERYAk sa pozrieme okolo seba zdá sa,

že Kalergiho plán sa plne realizuje.Čelíme fúzii Európy s tretím svetom.

Nosná axioma „novej civilizácie“,ktorú podporujú evanjelizátori multi-kultúrneho slova, je prijatie násilímvynútenej etnickej križovatky. Európa-nia sa potopili v mori mulatov, ktoréich zalialo hordami afrických a ázij-ských prisťahovalcov. Pliaga zmie-šaných medzirasových manželstievvytvára každý rok tisíce mladých ľudímulatov. Sú to „Kalergiho deti“. Pod duálnymi nátlakmi dezinformova-nia a humanitárneho omámenia, pod-porovaného masmédiami, saEurópania učia zriecť svojho pôvodu,zriecť svojej národnej identity.

Služobníci globalizácie sa náspokúšajú presvedčiť, že popretie našejidentity je pokrokovým a huma-nitárnym činom, že „rasizmus“ je zlý,pretože chcú, aby sme všetci bolislepými spotrebiteľmi. Teraz je nevy-hnutné viac než kedykoľvek predtým,aby sme čelili klamstvám systému,aby sme prebudili revolučného duchaEurópanov. Každý musí vidieť pravdu,že európska integrácia predstavujegenocídu. Nemáme inú možnosť, al-ternatívou je národná samovražda.

Poznámka prekladateľa:Hoci dôvody, kvôli ktorým sa Ka-

lergi rozhodol tak, ako sa rozhodol,nás nijako zvlášť nezaujímajú,pokúsime sa zodpovedať na otázku,ktorú by si čitatelia určite položili:Prečo európsky aristokrat s flám-skymi, poľskými, grécko-byzantskýmikoreňmi a dokonca s nejakou samuraj-skou krvou vo svojich žilách (od svojej matky) bol takýmto ar-chitektom v rukách temných síl?Dôvody, podľa nášho názoru, sú viac-eré, idiosynkratické, psychologickéa… ženy.

Preto pozorujeme osobnosť so silnými snobskými postojmi, aro-ganciou a – dovoľte mi použiť tenpojem – „zvrhlým elitárstvom.“ Jehootec bol rakúsky diplomat menomHeinrich von Coudenhove-Kalergi (s prepojeniami na byzantskú rodinuKalergiovcov) a jeho matka JaponkaMitsu Aojama. Fakt, že jeho matkabola Ázijčanka, možno vytvoril vnú-torné konflikty a frustrácie, niečo, čosa môže stať ľuďom s takým tem-peramentom. Ale najrozhodujúcejšímfaktorom musí byť „správnateenagerka“, ktorá - samozrejmenáhodou - bola po jeho boku a stala sajeho prvou ženou (vo veku 13 rokov):židovka Ida Roland, ktorá sa neskôrstala slávnou herečkou.

Preložil Ján Košiar

Prosbak priaznivcom

KultúryNedovoľte ponižovať svoj národ,

nedovoľte ponižovať seba!Prosíme, nepoľavujte v ušľachtilom úsilí,

prispejte na číslo účtu Kultúryv Slovenskej sporiteľni

IBANSK6909000000000170427664

RICCARDO PERCIVALDI

Legálna genocídaalebo

Kalergiho plán