Ellet J. Waggoner

Kristusa

Jehospravodlivosť

Zdroj biblických citátov:• Svätá Biblia. Z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček. Banská Bystrica,

Slovenská biblická spoločnosť 1998. 1 vyd.• Biblia. Písmo Sväté Starej a Novej zmluvy. Banská Bystrica, Slovenská biblická spoločnosť

1991.• Písmo sväté, Nová zmluva a Žalmy. Ekumenický preklad z pôvodných jazykov. Banská

Bystrica, Slovenská biblická spoločnosť 1995.

Preložené z angl. originálu „Christ and His Righteousness“. 2002.

3

1. Kristus a Jeho spravodlivosť

V liste Židom 3,1 máme výzvu, v ktorej sú obsiahnuté všetky príkazy dané kresťanom.Znie takto: „Preto, svätí bratia, účastníci nebeského povolania, pozorne sa zahľaďte naJežiša, apoštola a veľkňaza nášho vyznania.“ Keď budeme podľa tohto príkazu Biblieustavične a rozumne uvažovať o Kristovi a o tom, aký je, premení nás to na dokonalýchkresťanov, lebo „podobáme sa tomu, čo obdivujeme.“

Kazatelia evanjelia majú inšpirovanú plnú moc, aby túto tému – Krista – ustavičneoslavovali pred ľuďmi a usmerňovali ich pozornosť len na Neho. Pavol povedal Korintským:„Rozhodol som sa totiž, že medzi vami nebudem vedieť nič iné okrem Ježiša Krista, a toukrižovaného“ (1 Kor 2,2) a nemáme žiadny dôvod predpokladať, že by sa toto kázanie prenich dajako líšilo od kázania niekde inde. V skutočnosti nám hovorí, že keď v ňom Boh zjavilsvojho Syna, bolo to preto, aby o Ňom mohol kázať medzi pohanmi (Gal 1,15.16). Tešil sa, žemu bola daná milosť, „aby som pohanom ako evanjelium zvestoval nevyspytateľné Kristovobohatstvo“ (Ef 3,8).

Krista však nemáme vyvyšovať len preto, že apoštoli z Neho spravili ťažisko všetkéhosvojho kázania. Jeho meno je jediné meno pod nebom dané ľuďom, v ktorom môžeme byťspasení (Sk 4,12). Samotný Kristus vyhlásil, že nikto nepríde k Otcovi, ak nie skrze Neho (J14,6). Nikodémovi povedal: „A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený ajSyn človeka, aby každý, kto verí v Neho, mal večný život“ (J 3,14-15).

Toto „vyzdvihnutie“ Ježiša, hoci sa týka v prvom rade Jeho ukrižovania, je viac než lenpúhy historický fakt. Znamená to, že Krista musia „vyzdvihnúť“ všetci, ktorí v Neho veria akov ukrižovaného Vykupiteľa, ktorého milosť a sláva postačujú na to naplnenie najväčšej potrebysveta. Znamená to, že mal byť „vyzdvihnutý“ vo všetkej svojej nesmiernej kráse a moci ako„Boh s nami“, „aby Jeho Božia príťažlivosť všetkých pritiahla k Nemu“ (pozri J 12,32).

Výzva uvažovať o Ježišovi a jej zdôvodnenie sú uvedené u Žid 12,1-3: „Preto aj my,obklopení takým veľkým oblakom svedkov, odložme všetku príťaž a hriech, čo nás opantáva abežme vytrvalo v borbe, ktorú máme pred sebou. Upierajme oči na Ježiša, pôvodcu azavršovateľa našej viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu ponúkala, pretrpel na sebe kríž,pohrdol potupou a teraz sedí po pravici Božieho trónu. Myslite na toho, ktorý zniesol taképrotivenstvo hriešnikov voči sebe, aby ste neochabovali a neklesali na duchu“. Iba keďbudeme ustavične a na modlitbe uvažovať o Ježišovi, zjavenom v Biblii, ochráni nás to predúnavou v konaní dobrého a zoslabnutím na ceste.

O Ježišovi by sme mali uvažovať, pretože v Ňom „sú ukryté všetky poklady múdrosti apoznania“ (Kol 2,3). Ak niekomu chýba múdrosť, má si ju žiadať od Boha, ktorý dávavšetkým hojne a nevyčituje, a je zasľúbené, že mu bude daná, ale vytúženú múdrosť môžemedostať len v Kristovi. Ak neprichádza od Neho a nevedie nás k Nemu, je to len bláznovstvo,lebo Boh ako Zdroj všetkých vecí je pôvodca múdrosti a neznalosť Boha je najhorším druhombláznovstva (pozri Rim 1,21.22). Všetky poklady múdrosti a poznania sú skryté v Kristovi,takže ak má niekto len múdrosť tohto sveta, nevie v skutočnosti nič. Všetka moc na nebi a nazemi je daná Kristovi, preto apoštol Pavel vyhlasuje, že Kristus je „Božia moc a Božiamúdrosť“ (1 Kor 1,24).

Existuje však jeden text, ktorý stručne zhŕňa všetko, čím je Kristus pre človekaa podáva nám ten najúplnejší dôvod, prečo máme o Ňom uvažovať. Znie takto: „Len z neho vyste v Kristu Ježišovi, ktorý sa nám stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou a posvätením ivykúpením“ (1 Kor 1,30). Sme nevedomí, hriešne stratení. Kristus je pre nás múdrosťou,spravodlivosťou a vykúpením. Aké to rozpätie! Od nevedomosti a hriechu k spravodlivostia vykúpeniu. Ani najväčšia túžba či potreba človeka nemôže siahať mimo hraníc toho, čím je

4

Kristus pre nás a čím je pre nás len On sám. Je to dostatočný dôvod na to, aby boli na Nehoupreté oči všetkých.

2. Ako máme uvažovať o Kristovi?

Ako však máme uvažovať o Kristovi? Tak, ako sám seba zjavil svetu, podľa svedectva,ktoré priniesol sám o sebe. V tom nádhernom rozhovore, zaznamenanom u J 5,21-23, Ježišpovedal: „Lebo ako Otec kriesi a oživuje mŕtvych, tak aj Syn oživuje, koho chce. Lebo Otecnikoho ani nesúdi, lež celý súd odovzdal Synovi, aby všetci ctili Syna, ako ctia Otca. Kto nectíSyna, nectí ani Otca, ktorý ho poslal.“

Kristovi je daná najväčšia výsada súdu. Musí prijať tú istú česť, aká náleží Bohu preto,že je Boh. Milovaný učeník prináša toto svedectvo: „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo uBoha a to Slovo bol Boh“ (J 1,1). 14. verš nám ukazuje, že toto Božie Slovo nie je nik iný akoJežiš Kristus: „A to Slovo sa stalo telom, prebývalo medzi nami (a my sme hľadeli na Jehoslávu Jednorodeného od Otca;) bolo plné milosti a pravdy.“

To Slovo bolo „na počiatku“. Myseľ človeka nedokáže pochopiť veky, ktoré sarozpínajú v tejto fráze. Ľuďom nie je dané vedieť, kedy alebo ako bol Syn splodený, viemevšak, že bol Božím Slovom nie iba predtým, než prišiel zomrieť na túto zem, ale ešte predstvorením tohto sveta. Krátko pred svojím ukrižovaním sa modlil: „A teraz ty, Otče, osláv mau seba slávou, ktorú som mal pri tebe skôr, ako povstal svet!“ (J 17,5). A viac než sedemstorokov pred Jeho príchodom bol takto predpovedaný inšpirovaným slovom: „Ale ty, BetlehemEfrata, hoci si najmenší medzi júdskymi čeľaďami, z teba mi vyjde ten, ktorý bude vládcomv Izraeli. Jeho pôvod je v praveku, v časoch večnosti“ (Mich 5,1). Vieme, že Kristus „vyšiel aprichádza od Boha“ (J 8,42), ale bolo to v takej dávnej nekonečnej minulosti, že to myseľčloveka zďaleka nedokáže pochopiť.

3. Je Kristus Boh?

Kristus je na mnohých miestach v Biblii nazvaný Bohom. Žalmista hovorí: „Boh, BohHospodin, hovorí a oslovuje zem od východu slnka až po jeho západ. Zo Siona, z dokonalejkrásy sa skvie Boh. Náš Boh prichádza a nemlčí. Pred Ním pustoší oheň a vôkol neho zúribúrka. Zhora volá na nebo a zem, chce súdiť svoj ľud. Zhromaždite mi mojich zbožných, čo somnou uzavreli zmluvu pri obete. Nebesá hlásajú Jeho spravodlivosť, lebo Boha sám jesudcom“ (Ž 50,1-6).

Táto pasáž poukazuje na Krista. Poznáme to podľa toho, že:1) ako sme sa už dozvedeli, všetok súd bol zverený Synovi a2) na základe skutočnosti, že Kristus pri svojom druhom príchode pošle svojich

anjelov, aby zhromaždili Jeho vyvolených od štyroch vetrov (Mt 24,31). „Náš Bohpríde a nebude mlčať“ (Ž 50,3).

Nie. Pretože keď samotný Pán zostúpi z neba, „zaznie povel, hlas archanjela a Božiatrúba“ (1 Tes 4,16). Tento krik, to bude hlas Božieho Syna, ktorý začujú všetci, ktorí sú vosvojich hroboch a ktorý spôsobí, že z nich vyjdú (J 5,28.29). So živými svätými budúvychytení, aby sa s Pánom stretli vo vzduchu, aby vždy boli s Ním, a to bude „našezhromaždenie sa okolo Neho“ (2 Tes 2,1). Porovnaj Ž 50,5; Mt 24,31 a 1 Tes 4,16.

„Oheň bude žrať pred Ním a vôkol neho bude náramná víchrica“ (Ž 50,3), lebo keď sazjaví Pán Ježiš z neba so svojimi mocnými anjelmi bude to „v plameni ohňa trestajúc tých,ktorí nepoznajú Boha, ako aj tých, ktorú sú neposlušní evanjeliu nášho Pána Ježiša“ (2 Tes

5

1,8). A tak vieme, že Ž 50,1-6 je živým popisom druhého príchodu Krista, aby spasil svoj ľud.Keď príde, príde ako „mocný Boh“ (porovnaj Hab 3).

Je to jeden z Jeho oprávnených titulov. Dlho pred Kristovým prvým príchodom vyslovilprorok Izaiáš Izraelu tieto slová útechy: „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný; naJeho pleciach spočinie kniežatstvo, Jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otecvečnosti, Knieža pokoja“ (Iz 9,5).

Nie sú to iba Izaiášove slová, ale slová Božieho Ducha. Keď Boh priamo oslovil svojhoSyna, použil ten istý titul. V Ž 45,6 čítame tieto slová: „Tvoj trón, ó, Bože, stojí na večné veky;žezlo tvojho kráľovstva je žezlom práva.“ Bezmyšlienkovitý čitateľ by to mohol chápať tak, žežalmista iba velebí Boha, lenže keď sa pozrieme do Nového zákona, zistíme, že je to oveľaviac. Objavíme, že tie slová hovorí Boh Otec svojmu Synovi a nazýva ho Bohom (pozri Žid1,1-8).

Toto meno nebolo Kristovi dané kvôli nejakému veľkému úspechu, patrí Mu podľadedičného práva. Keď pisateľ hovorí Židom o Kristovej moci a veľkosti, vyhlasuje, že sa stal otoľko lepším ako anjeli, lebo „zdedil znamenitejšie meno než oni“ (Žid 1,4). Syn vždy podľapráva dostane meno otca a Kristus, „jednorodený Syn Boží“, má právom to isté meno. Syn jetiež vo väčšej či menšej miere kópiou otca, do určitej miery má Jeho rysy a osobnécharakteristické vlastnosti; nie dokonale, pretože ani u ľudí nejde o dokonalú kópiu. Aleu Boha alebo v Jeho dielach niet nedokonalosti a tak je Kristus „obrazom podstaty“ Otcovejosoby (Žid 1,3). Syn je samoexistujúci Boh, preto má prirodzene všetky vlastnosti božstva.

Pravda, je veľa synov Božích, ale Kristus je „jednorodený Syn Boží“ a teda Boží Synv takom zmysle, v akom ním nikdy nebola a ani nemôže byť žiadna iná bytosť. Anjeli súsynovia Boží tak ako Adam (Jób 38,7; Lk 3,38), teda podľa stvorenia; kresťania sú nimi podľaadopcie (Rim 8,14.15), ale Kristus je Boží Syn podľa narodenia. Pisateľ listu Židom ďalejukazuje, že Kristus nebol do postavenia Božieho Syna povýšený, ale má ho podľa práva.Hovorí, že Mojžiš bol verný v celom dome Božom ako sluha, „ale Kristus ako Syn nad celýmJeho domom“ (Žid 3,6). A tiež uvádza, že Kristus je Staviteľom domu (3. verš). Práve Onstavia Pánov chrám a nesie slávu (Zach 6,12.13).

Samotný Kristus učil dôrazne učil, že je Boh. Keď prišiel mladík a spýtal sa: „Učiteľudobrý, čo mám robiť, aby som získal podiel na večnom živote?“ tak Ježiš skôr, než odpovedalna priamu otázku, povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, iba jediný – Boh!“(Mk 10,17.18). Čo tými slovami myslel? Poprel nimi prívlastok, ktorý Mu bol daný? Alebooznámil, že nie je absolútne dobrý? Bolo to zdržanlivé znehodnotenie seba samého? Vôbec nie,lebo Kristus bol absolútne dobrý. Židom, ktorí ustavične striehli, aby v Ňom odhalili nejakúchybu, za ktorú by Ho obvinili, smelo povedal: „Kto z vás ma usvedčí z hriechu?“ (J 8,46).V celom židovskom národe sa nenašiel ani jeden človek, ktorý by Ho kedy videl urobiť alebopočul vysloviť niečo, čo by sa podobalo na zlé. Tí, ktorí boli odhodlaní odsúdiť Ho, mohli takurobiť len najatím falošných svedkov proti Nemu. Peter hovorí, že Kristus „neučinil hriechu,ani lesti nebolo v Jeho ústach“ (1 Pt 2,22) a Pavel zase, že „nepoznal hriechu“ (2 Kor 5,21).Žalmista vraví: „Hospodin je moja skala, neprávosti v Ňom niet“ (Ž 92,15) a Ján: „Vietepredsa, že On sa zjavil, aby sňal hriechy, ale v Ňom nieto hriechu“ (1 J 3,5). Kristus nemôžezaprieť sám seba, preto nemohol povedať, že nie je dobrý. Bol a je dokonale dobrý,dokonalosť dobroty. A pretože nikto nie je dobrý okrem Boha a Kristus je dobrý, vyplývaz toho, že Kristus je Boh a že presne to chcel naučiť toho mladého muža.

Práve toto učil učeníkov. Keď mu Filip povedal: „Ukáž nám Otca a to nám postačí,“Ježiš mu odvetil: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznal si ma? Kto videl mňa, videl aj Otca.Ako to, že teraz hovoríš: Ukáž nám Otca?“ (J 14,8.9). Je to práve také dôrazné, ako keďpovedal: „Ja a Otec sme jedno“ (J 10,30). Kristus bol tak ozajstne Bohom, dokonca aj keď bolmedzi ľuďmi, že keď Ho požiadali, aby im ukázal Otca, mohol povedať: Pozrite sa na mňa!

6

A to pripomína vyhlásenie, že keď Otec uviedol Prvorodeného na svet, povedal: „Nech sa muklaňajú všetci Boží anjeli!“ (Žid 1,6). Kristus mal nárok na uctievanie nielen vtedy, keď malpodiel na sláve Otca pred založením sveta, ale aj keď prišiel ako nemluvňa v Betleheme;dokonca i vtedy dostali Boží anjeli príkaz, aby sa Mu klaňali.

Židia nechápali Kristovo učenie o Ňom samom nesprávne. Keď vyhlásil, že je jednos Otcom, zdvihli kamene, aby Ho kameňovali. Na otázku, za ktorý z Jeho dobrých skutkov saHo pokúšajú ukameňovať, odvetili: „Nekameňujeme ťa pre dobrý skutok, ale pre rúhanie apreto, že sa robíš Bohom, hoci si len človek“ (J 10,33). Keby bol býval tým, za čo Hopovažovali, a síce len obyčajným človekom, Jeho slová by skutočne boli rúhaním, lenže On bolBoh.

Zámerom Kristovho príchodu na zem bolo zjaviť Boha ľuďom, aby k Nemu mohliprísť. Apoštol Pavel teda hovorí, že „Boh bol v Kristu a zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5,19)a u Jána čítame, že Slovo, ktoré bolo Bohom, sa „stalo telom“ (J 1,1.14). V tej istej súvislostije uvedené: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom, On námvysvetlil“ (alebo Ho oznámil) (J 1,18).

Všimnite si výraz „jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom“. Má tam svoj príbytoka je súčasťou božstva na zemi práve tak ako v nebi. Použitie prítomného času naznačuje trvalúexistenciu. Predkladá nám to tú istú myšlienku, ktorá je obsiahnutá v Ježišovom vyhláseníŽidom (J 8,58): „Skôr ako bol Abrahám, ja som.“ A to nám zase ukazuje Jeho totožnosťs Tým, ktorý sa ukázal Mojžišovi v horiacom kríku a vyhlásil, že Jeho meno je „SOM,KTORÝ SOM.“

No a nakoniec máme inšpirované slová apoštola Pavla o Ježišovi Kristovi, že „Bohu sazaľúbilo, aby v Ňom prebývala všetka plnosť“ (Kol 1,19). V ďalšej kapitole sa dozvedáme, čoje to táto plnosť, ktorá prebýva v Kristovi. Píše sa v nej, že „v Ňom telesne prebýva celáplnosť božstva“ (Kol 2,9). Je to to najpresvedčivejšie a najjednoznačnejšie svedectvo, žeKristus má od prirodzenosti všetky charakteristické vlastnosti božstva. A práve tátoskutočnosť, že je Boh, veľmi zreteľne vystúpi do popredia, keď budeme o Ňom uvažovať akoo Stvoriteľovi.

4. Kristus ako Stvoriteľ

Hneď po často citovanom texte, ktorý hovorí, že Kristus, Slovo, je Boh, čítame, že„všetko vzniklo skrze Neho a bez Neho nevzniklo nič z toho, čo jestvuje“ (J 1,3). Žiadnevysvetlivky nemôžu urobiť toto vyhlásenie jasnejším, než je, preto prejdeme k slovám u Žid1,1-4: „Boh... v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil zadediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svety. On je odbleskom Jeho slávy a obrazom Jehopodstaty a všetko udržuje svojím mocným slovom. Keď dokonal očistenie od hriechov, posadilsa po pravici Velebnosti na výsostiach. Stal sa o toľko dôstojnejším ako anjeli, o koľkovznešenejšie meno zdedil než oni.“

Ešte dôraznejšie sú slová apoštola Pavla Kolosenským. Keď hovorí o Kristovi akoo Tom, skrze ktorého máme vykúpenie, popisuje Ho ako Toho, „kto je obraz neviditeľnéhoBoha, prvorodený všetkého stvorenia. Veď v Ňom bolo stvorené všetko na nebi i na zemi,viditeľné i neviditeľné, či tróny alebo panstvá, kniežatstvá alebo mocnosti, všetko je stvorenéskrze Neho a pre Neho. A On je pred všetkým a všetko trvá v Ňom“ (Kol 1,15-17).

Tento nádherný text by sme mali starostlivo študovať a často o ňom premýšľať.Nezostane ani jedna vec vo vesmíre, ktorú by Kristus nebol stvoril. On stvoril všetko na nebia na zemi. Utvoril všetko, čo je vidno a všetko, čo nevidíme – kniežatstvá, mocnosti anebeských vládcov. Existencia toho všetkého závisí od Neho. A pretože je pred všetkýma Stvoriteľ všetkého, tak skrze Neho všetky veci trvajú alebo držia pohromade. Je to v súlade

7

s tým, čo je povedané u Žid 1,3, že „On všetko udržuje svojím mocným slovom“. Nebesia bolistvorené slovom a to isté slovo ich udržiava na ich mieste a chráni pred zánikom.

V tejto súvislosti snáď nemôžeme vynechať Iz 40,25.26: „Komu ma teda pripodobníte?Komu sa budem rovnať? – vraví Svätý. Zdvihnite vozvýš svoje oči a viďte, kto to stvoril. Ten,ktorý vyvádza ich voje podľa počtu, všetkých oslovuje menom; pred Premocným a Presilnýmnechýba ani jeden,“ alebo – ako to pôsobivejšie vyjadruje židovský preklad: „pred Ním, ktorýje veľký vo svojej moci a silný, nikto neunikne“. Z iných častí tej istej kapitoly je zjavné, žeKristus je Ten Svätý, ktorý takto zvoláva nebeské zástupy po mene a udržiava ich na svojichmiestach. On je Ten, pred ktorým bolo povedané: „Na púšti pripravujte cestu Hospodinovi, nastepi urovnávajte hradskú nášmu Bohu!“ (Iz 40,3). On je Ten, kto prichádza s mocnou rukoua Jeho odmena s Ním; Ten, kto ako pastier sýti svoje stádo a nesie baránky na svojej hrudi.

O Kristovi ako Stvoriteľovi musí postačiť ešte jedno vyhlásenie, a síce svedectvosamotného Otca. V 1. kapitole listu Židom čítame, že Boh k nám hovoril prostredníctvomsvojho Syna a povedal o Ňom: „Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli!“ (Žid 1,6), žeo anjeloch hovorí: „Svojich anjelov robí vetrami a svojich služobníkov ohnivými plameňmi,“(Žid 1,7) ale Synovi vraví: „Tvoj trón, Bože, je na veky vekov a žezlo tvojho práva je žezlomtvojho kráľovstva.“ A Boh ďalej hovorí: „Ty, Pane, na začiatku si založil zem a nebesá súdielom tvojich rúk“ (Žid 1,8-10). Otec tu oslovuje Syna ako Boha a hovorí Mu: Ty si položilzáklady zeme a nebesá sú dielom tvojich rúk. Keď samotný Otec dáva Synovi túto česť, čo ječlovek, aby to odoprel? A s týmto môžeme uspokojivo zanechať priame svedectvo o božstveKrista a o skutočnosti, že je Stvoriteľom všetkých vecí.

Nezaškodí však jedno varovanie: nech si nikto nemyslí, že by sme mali vyvyšovaťKrista na úkor Otca alebo Otca ignorovať. To nemôže byť, lebo ich záujmy sú zhodné.Uctievaním Syna si ctíme Otca. Pamätáme na Pavlove slová, že „my máme jedného BohaOtca, z ktorého je všetko, a my sme pre neho, a jedného Pána Ježiša Krista, skrze ktorého jevšetko, a aj my sme skrze Neho“ (1 Kor 8,6). Ako sme už citovali, Boh stvoril svety skrzeNeho. Všetky veci prichádzajú koniec-koncov od Otca, ale Otcovi sa zapáčilo, aby v Kristoviprebývala všetka plnosť a aby bol priamym a bezprostredným činiteľom v každomstvoriteľskom čine. Naším zámerom v tomto skúmaní je vyjasniť Kristovo oprávnenérovnocenné postavenie s Otcom, aby sme lepšie ocenili Jeho výkupnú moc.

5. Je Kristus stvorená bytosť?

Skôr, ako prejdeme k niekoľkým praktickým ponaučeniam, ktoré majú pre násvyplynúť z týchto právd, mali by sme sa na chvíľu zdržať pri názore, ktorý úprimne zastávajúmnohí, ktorým by ani na um nezišlo dobrovoľne zneuctiť Krista, ale ktorí ním vlastne popierajúJeho božstvo. Je to predstava, že Kristus je stvorená bytosť povýšená do súčasnéhovznešeného postavenia, lebo sa to Bohu zapáčilo. Nikto, kto zastáva tento názor nemôžesprávne chápať Kristovo skutočné vyvýšené postavenie.

Toto presvedčenie spočíva v nesprávnom chápaní jediného textu v Zj 3,14: „Anjelovicirkvi v Laodikei napíš: Toto hovorí Amen, verný a pravdivý svedok, počiatok Božiehostvorenia.“ Nesprávne sa vykladá tak, že Kristus je prvá bytosť, ktorú Boh stvoril – že Božiestvoriteľské dielo sa začalo Kristom. Toto stanovisko však protirečí písmu, ktoré vyhlasuje, žesamotný Kristus stvoril všetky veci. Keď povieme, že Boh začal svoje stvoriteľské dielostvorením Krista, Krista tým celkom vynecháme z diela stvorenia.

Slovo preložené ako „počiatok“ je arche, čo tiež znamená „hlava“ alebo „veliteľ“.Vyskytuje sa v mene gréckeho vládcu Archona, v slovách arcibiskup a archanjel. Zoberme si toposledné slovo. Kristus je archanjel (pozri Júda 9; 1 Tes 4,16; J 5,28.29; Dan 10,21). Toneznamená, že je prvý z anjelov, lebo nie je anjel, ale je nad nimi (Žid 1,4). To znamená, že je

8

veliteľ alebo knieža anjelov, práve tak ako je arcibiskup na čele biskupov. Kristus je veliteľanjelov (pozri Zj 19,19-14). Stvoril ich (Kol 1,16). A tak tvrdenie, že je počiatkom alebohlavou Božieho stvorenia znamená, že stvorenie má v Ňom svoj počiatok, teda, ako hovorí Onsám, je Alfa a Omega, počiatok a koniec, prvý a posledný (Zj 21,6; 22,13). Je zdroj, v ktorommajú svoj pôvod všetky veci.

Tiež by sme si nemali myslieť, že Kristus je stvorenie, lebo Ho Pavel nazýva„prvorodený všetkého stvorenia“ (Kol 1,15). Hneď ďalšie verše totiž ukazujú, že jeStvoriteľ, nie stvorenie. „Veď v Ňom bolo stvorené všetko na nebi i na zemi, viditeľné ineviditeľné, či tróny alebo panstvá, kniežatstvá alebo mocnosti, všetko je stvorené skrze Nehoa pre Neho. A On je pred všetkým a všetko trvá v Ňom“ (Kol 1,16.17). Ak teda stvoril všetko,čo bolo kedy stvorené a existoval pred všetkými stvorenými vecami, je očividné, že On sám nieje medzi nimi. Je nad všetkým stvorením, nie je jeho súčasťou.

Písma vyhlasujú, že Kristus je „jednorodený syn Boží“. Je splodený, nie stvorený. Čo satýka času, kedy sa to stalo, nenáleží nám, aby sme to skúmali a naše mysle by to aninepochopili, keby nám to bolo povedané. Prorok Micheáš nám všetko, čo o tom môžemevedieť, hovorí týmito slovami: „Ale ty, Betlehem Efrata, hoci si najmenší medzi júdskymičeľaďami, z teba mi vyjde Ten, ktorý bude vládcom v Izraeli. Jeho pôvod je v praveku,v časoch večnosti“ (Mich 5,1). Bol čas, keď Kristus vyšiel a prišiel od Boha, z Otcovho lona (J8,42; 1,18), ale bolo to tak dávno vo večnosti, že pre chápanie smrteľníka je to prakticky bezpočiatku.

Dôležité však je, že Kristus je splodený Syn a nie stvorená osoba. Podľa dedičstva mávýnimočnejšie meno ako anjeli; je „Syn nad Jeho domom“ (Žid 1,4; 3,6). A nakoľko jejednorodený (splodený) syn Boží, je od základu a prirodzene Bohom a od narodenia má všetkyBožie prívlastky, lebo Otcovi sa zaľúbilo, aby bol Jeho Syn obrazom Jeho podstaty, odbleskomJeho slávy, naplnený plnosťou božstva. Tak má „život v sebe samom“. Vlastní nesmrteľnosťpodľa svojho vlastného práva a môže ju udeliť druhým. Život je Mu vlastný, takže Mu nemôžebyť vzatý, ale keď ho dobrovoľne položil, môže ho znovu vziať. Toto sú Jeho slová: „Otec mapreto miluje, že dávam svoj život, aby som si ho zase vzal. Nik mi ho neberie, ja ho dávamsám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zase si ho vziať. Také poverenie som dostal odsvojho Otca“ (J 10,17.18).

Ak niekto začne zapárať, ako mohol byť Kristus nesmrteľný a predsa zomrieť, môžemepovedať len toľko, že nevieme. Nenamýšľame si, že vieme preskúmať nekonečno. Nemôžemeporozumieť, ako mohol byť Kristus na počiatku Bohom, ktorý sa pred založením sveta delils Otcom o rovnakú slávu a predsa sa narodil ako nemluvňa v Betleheme. Tajomstvoukrižovania a vzkriesenia je tajomstvo vtelenia. Nedokážeme pochopiť, ako mohol byť KristusBohom a predsa sa kvôli nám stať človekom. Nevieme porozumieť, ako mohol stvoriť svetz ničoho, ani ako môže kriesiť mŕtvych, či ako pôsobí svojím Duchom v našich vlastnýchsrdciach. Predsa však týmto veciam veríme a vieme o nich. Malo byť nám postačiť, aby smeprijali ako pravdivé tie veci, ktoré Boh zjavil a nepotkýnali sa na tých, ktoré nedokážepreskúmať myseľ anjela. Tak sa tešíme z nekonečnej moci a slávy, ktoré – ako hlásajú Písma –patria Kristovi a netrápime svoje smrteľné mysle márnou snahou vysvetliť nekonečno.

A nakoniec: o božskej jednote Otca a Syna vieme zo skutočnosti, že obidvaja majújedného Ducha. Pavol povedal, že tí, ktorí sú v tele, sa nemôžu zapáčiť Bohu a pokračoval:„No vy nie ste v tele, ale v duchu, ak totiž vo vás prebýva Duch Boží. Ale ak niekto nemáDucha Kristovho, ten nie je Jeho“ (Rim 8,9). Tu zisťujeme, že Svätý Duch je tak Boží, ako ajKristov. Kristus „je v lone Otcovom“, od prirodzenosti Boh a má život v sebe. Správne sanazýva Jehovah, Samoexistujúci. Takto je oslovený u Jer 23,56, kde je povedané, žespravodlivý Výhonok, ktorý vykoná súd a právo na zemi, bude známy pod menom Jehovah-cedekenu – HOSPODIN, NAŠA SPRAVO-DLIVOSŤ.

9

Nech teda nikto, kto ctí Krista, nectí Ho menej ako Otca, lebo to by práve tak zneuctiloOtca, ale nech sa všetci, spolu s nebeskými anjelmi klaňajú Synovi bez strachu, že slúžiastvoreniu namiesto Stvoriteľovi.

A kým ešte máme v čerstvej pamäti skutočnosť, že Kristus je Boh, pouvažujmeo nádhernom príbehu Jeho poníženia.

6. Boh zjavený v tele

„A to Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (J 1,14)

Žiadne slová nemôžu jasnejšie ukázať, že Kristus bol tak Bohom, ako aj človekom.Pôvodne len Boh, vzal na seba ľudskú prirodzenosť a chodil medzi ľuďmi ako iba obyčajnýsmrteľník, s výnimkou okamihov, keď cez ľudský zjav presvitalo Jeho božstvo, tak ako pripríležitosti očistenia chrámu alebo keď Jeho ohnivé slová jednoduchej pravdy donútili dokoncai Jeho nepriateľov k vyznaniu, že „nikdy tak nehovoril človek“ (J 7,46).

Poníženie, ktoré vzal Kristus dobrovoľne na seba, vyjadruje najlepšie Pavel v listeFilipským: „Tak zmýšľajte ako Kristus Ježiš, ktorý – pôvodne v podobe Boha – nepovažovalrovnosť s Bohom za čosi, čoho sa má držať [t.j. na čom má lipnúť], ale vzdal sa sám seba,vzal na seba podobu otroka, stal sa podobným ľuďom; a v podobe človeka, ponížil sa a stal saposlušným až na smrť, a to na smrť na kríži“ (Fil 2,5-8).

Uvedený preklad robí tento text oveľa jasnejším ako bežná verzia. Chce povedať, žehoci bol Kristus podobou Boh, „odblesk Jeho slávy a obraz Jeho podstaty“ (Žid 1,3), hoci malvšetky vlastnosti Boha, bol Vládca vesmíru a celé nebo Ho s potešením uctievalo, netúžil povšetkých týchto veciach, kým boli ľudia stratení a bez sily. Nemohol sa tešiť zo svojej slávy,kým bol človek vyvrheľom bez nádeje. A tak zmaril sám seba, zbavil sa všetkého svojhobohatstva a slávy a vzal na seba prirodzenosť človeka, aby ho vykúpil. Kristovu jednotus Otcom môžeme teda uviesť do súladu vyhlásením: „Môj Otec je väčší ako ja“ (J 14,28).

Nemôžeme pochopiť, ako sa mohol Kristus ako Boh ponížiť na smrť na kríži a je viacako zbytočné, aby sme o tom špekulovali. Môžeme len prijať skutočnosti predstavené v Biblii.Ak je pre čitateľa ťažké zladiť niektoré vyhlásenia Biblie o Kristovej prirodzenosti, nechpamätá na to, že by nebolo možné vyjadriť to takými slovami, ktoré by smrteľnej mysliumožnili plné pochopenie. Práve tak ako je zaštepenie pohanov do kmeňa Izraela protiprírode, aj božská ekonomika pripadá ľudskému chápaniu paradoxná.

Ďalšie texty písma, ktoré budeme citovať, nám približujú ľudskú prirodzenosť Kristaa jej význam pre nás. Už sme čítali, že „Slovo sa stalo telom“ a teraz si prečítame, čo hovoríPavel o prirodzenosti toho tela: „Čo bolo nemožné zákonu pre slabosť spôsobenú telom, tovykonal Boh, keď poslal svojho Syna v podobe hriešneho tela a pre hriech odsúdil hriechv tele, aby sa splnila požiadavka zákona v nás, ktorí žijeme nie podľa tela, ale podľa Ducha“(Rim 8,3.4).

Postačí malé zamyslenie, aby sme komukoľvek dokázali, že ak vzal Kristus na sebapodobu človeka, aby ho vykúpil, musel sa stať hriešnym človekom, lebo takého prišiel vykúpiť.Smrť nemohla mať žiadnu moc nad bezhriešnym človekom, akým bol Adam v raji, a nebola bymohla mať žiadnu moc nad Kristom, keby na Neho Hospodin nepoložil neprávosti všetkýchnás. Ba čo viac, vyhlásenie, že „bol narodený zo semena Dávidovho podľa tela“ poukazuje nato, že Kristus vzal na seba telo nie bezhriešnej bytosti, ale hriešneho človeka, takže telo, ktoréprijal malo všetky slabosti a hriešne sklony, akým podlieha ľudská prirodzenosť. Dávid malvšetky vášne ľudskej prirodzenosti. Sám o sebe hovorí: „Hľa, v neprávosti som splodený av hriechu ma počala moja matka“ (Ž 51,7).

Jasne o tom hovorí nasledujúci výrok z listu Židom:

10

„Lebo nevzal na seba prirodzenosť anjelov; ale vzal na seba semeno Abraháma. [Veďsa neujíma anjelov, ale potomstva Abrahámovho. Revidovaná verzia.] Preto sa vo všetkommusel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom aodpykal hriech ľudu. A pretože sám trpel, keď bol pokúšaný, môže pomáhať tým, čo súpokúšaní“ (Žid 2,16-18).

Ak sa vo všetkom stal takým ako Jeho bratia, potom musel byť tak ako oni sužovanývšetkými slabosťami a podrobený všetkým pokušeniam. Veľmi pôsobivo to vyjadrujú ďalšiedva texty, ktoré postačia ako dôkaz. Ako prvý citujeme 2 Kor 5,21:

„Toho, ktorý nepoznal hriech [Krista], kvôli nám [Boh] urobil hriechom, aby sme sav Ňom stali Božou spravodlivosťou.“

Je to oveľa silnejšie vyhlásenie, ako že sa narodil „v podobe hriešneho tela“. Stal sahriechom. Je to to isté tajomstvo ako že syn Boží mal zomrieť. Nepoškvrnený Boží Baránok,ktorý nepoznal hriech, sa stal hriechom. Bezhriešny bol nielenže počítaný za hriešnika, aleskutočne vzal na seba hriešnu prirodzenosť. Stal sa hriechom, aby sme sa my stalispravodlivými. Tak Pavol hovorí Galatským, že „Boh poslal svojho syna narodeného zo ženy,narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom a aby sme dostali synovstvo“(Gal 4,4.5).

„A pretože sám trpel, keď bol pokúšaný, môže pomáhať tým, čo sú pokúšaní. Veďmáme nie veľkňaza, ktorý by nemohol spolucítiť s našimi slabosťami, ale veľkňaza, ktorý bolvo všetkom skúšaný, ale bez hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby smedostali milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravý čas“ (Žid 4,15.16).

Ešte jeden postreh a dozvieme sa všetko, čo sme sa mali naučiť zo skutočnosti, že„Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“. Ako to, že Kristus mohol tak „podliehaťslabosti“ (Žid 5,2) a predsa nepoznať hriech? Kým niektorí dočítali až sem, mohli si myslieť, žeznižujeme Ježišov charakter, keď Ho kladieme dolu na úroveň hriešneho človeka. Naopak:jednoducho vyvyšujeme „Božiu moc“ nášho požehnaného Spasiteľa, ktorý sa sám dobrovoľneznížil na úroveň hriešneho človeka, aby ho vyzdvihol do svojej nepoškvrnenej čistoty, ktorú siuchoval za tých najnepriaznivejších okolností. Jeho ľudská prirodzenosť len zakrývala božskú,ktorou bol neodlučne spojený s neviditeľným Bohom a ktorá bola viac než schopná úspešneodolať slabosti tela. Celý Jeho život bol jeden zápas. Telo, manévrované nepriateľomspravodlivosti, priťahoval hriech, ale Jeho božská prirodzenosť nikdy ani na okamihneprechovávala nejakú zlú túžbu, ani Jeho božská moc ani na okamih nezakolísala. V televytrpel všetko, čo by mohli vytrpieť ľudia a k Otcovmu trónu sa vrátil práve takýnepoškvrnený, ako keď opúšťal slávne nádvoria. Keď ležal v hrobe pod mocou smrti,„nemohla ho zadržať“, pretože „nepoznal hriech“.

Lenže niekto povie: „Ja v tom pre seba nevidím žiadnu útechu. Iste, mám vzor, alenedokážem sa ho pridržiavať, lebo nemám silu, ktorú mal Kristus. Bol Bohom ešte aj vtedy,keď bol tu na zemi, ale ja som človek.“ Áno, ibaže vy môžete mať tú istú moc, akú mal On, akchcete. On „podliehal slabosti“ a predsa „neučinil hriech,“ pretože v Ňom ustavične prebývalaBožia moc. Vypočujme si inšpirované slová apoštola Pavla, aby sme sa dozvedeli, akúprednosť môžeme mať:

„Preto sa na kolenách skláňam pred Otcom, od ktorého má meno každý rod na nebi ina zemi, aby vám svojím Duchom dal mocne zosilnieť na vnútornom človeku podľa bohatstvasvojej slávy, a aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste tak zakorenení aupevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, apoznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje poznanie, a tak aby ste sa dali naplniť celou Božouplnosťou“ (Ef 3,14-19).

Kto by si mohol želať viac? Kristus, v ktorom prebýva všetka plnosť božstva telesne,môže prebývať v našich srdciach, aby sme boli naplnení všetkou plnosťou Božou. Aké

11

nádherné zasľúbenie! On „súcití s našimi slabosťami“. To znamená, že keď pretrpel všetko to,čo dedí hriešne telo, všetko o tom vie. So svojimi deťmi sa stotožňuje do tej miery, že to, čodolieha na nich, pôsobí rovnako na Neho. Vie, koľko Božej moci treba, aby sme odolali. Akúprimne túžime odrieknuť sa „bezbožnosti a svetských žiadostí“ (Tít 2,12) môže a túži daťnám moc „nad to všetko, omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme“ (Ef 3,20). Všetkamoc, ktorá od prirodzenosti prebývala v Kristovi, môže z milosti prebývať v nás, lebo nám juzdarma udeľuje.

Nech teda unavení, slabí a kvárení hriechom naberú odvahu! Nech „prídu smelo k trónumilosti“, kde istotne nájdu milosť na pomoc v pravý čas, pretože náš Spasiteľ cíti tú istúpotrebu, keď vznikne. Súcití „s našimi slabosťami“. Keby to bolo jednoducho tak, že trpelpred 1800 rokmi, mohli by sme sa báť, že zabudol na niektorú zo slabostí. Ale nie: to istépokušenie, ktoré dolieha na teba, tlačí i na Neho. Jeho rany sú stále čerstvé a stále žije, aby saza teba prihováral.

Aké nádherné možnosti má kresťan! Aké výšky svätosti môže dosiahnuť! Nezáleží natom, ako veľmi Satan proti nemu bojuje a útočí naňho tam, kde je telo najslabšie. Kresťanmôže prebývať v tieni Všemohúceho, naplnený Božou silou. Ten, ktorý je silnejší ako Satan,môže ustavične prebývať v jeho srdci, takže pozerajúc sa na Satanove útoky ako z mocnejpevnosti, môže povedať: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje“ (Fil 4,13).

7. Dôležité praktické ponaučenia

Naše uvažovanie o Kristovi ako Bohu a Stvoriteľovi nie je len krásna teória, púhadogma. Každé učenie Biblie môžeme prakticky využiť a ako tak by sme ho mali aj študovať.Nože sa najskôr pozrime na vzťah medzi týmto učením a ústredným prikázaním Božiehozákona. V 1 Moj 2,1-3 nachádzame na záver stvorenia tieto slová: „Tak boli dokončenénebesá i zem a všetky ich voje. V siedmy deň Boh dokončil svoje dielo, ktoré konal; v siedmydeň si odpočinul od všetkého diela, ktoré vykonal. Nato Boh požehnal siedmy deň a posvätilho, lebo v ňom si odpočinul od všetkého diela, ktoré stvorením začal konať“. To isté nájdemev 4. prikázaní (2 Moj 20,8-11).

Zisťujeme, čo je aj prirodzené, že tá istá Bytosť, ktorá tvorila, aj odpočívala. Ten, ktorýšesť dní tvoril zem, si v siedmy deň odpočinul, požehnal ho a posvätil. Už sme však zistili, žeBoh Otec stvoril svety skrze svojho syna Ježiša Krista a že Kristus stvoril všetko, čo existuje.Nevyhneme sa teda záveru, že to bol Kristus, kto odpočíval v ten prvý siedmy deň na sklonkušiestich stvoriteľských dní a ktorý ho požehnal a posvätil. A tak je siedmy deň – sobota –dôrazne Pánovým dňom. Keď Ježiš povedal dobiedzajúcim farizejom: „Lebo Syn človeka jePánom aj soboty“ (Mt 12,8), vyjadril tým svoje panstvo nad tým istým dňom, ktorý navonoktak úzkostlivo dodržiavali a urobil to slovami, ktoré ukazujú, že ho považuje za symbol svojejautority, čo dokazuje skutočnosť, že je väčší ako chrám. Siedmy deň je preto Bohomustanovený pamätník stvorenia. Je to najctenejší zo všetkých dní, lebo má zvláštne poslanie:má priniesť do mysle tvorivú Božiu moc, ktorá je pre človeka dôkazom Kristovho božstva.Keď teda Kristus povedal, že Syn človeka je pánom aj soboty, nárokoval si vysokú poctu – ničmenej ako to, že je Stvoriteľ a že sobota je pamätník Jeho božstva.

Čo teda povieme na často opakovaný názor, že Kristus zmenil deň sabatu z dňa, ktorýpripomína dokončenie stvorenia na deň, ktorý taký význam nemá? Jednoducho len to, že kebymal zmeniť alebo zrušiť sobotu, znamenalo by to zničiť pripomienku Jeho božstva. KebyKristus zrušil sobotu, anuloval by dielo svojich vlastných rúk a šiel tak sám proti sebe.A vnútorne rozdelené kráľovstvo nemôže obstáť. Ibaže Kristus „nemôže zaprieť sám seba“a preto nezmenil ani jednu čiarku z toho, čo sám ustanovil a čo – svedčiac o Jeho božstve –ukazuje, že je hodný cti nad všetkých pohanských bohov. Pre Krista by bolo bývalo práve také

12

nemožné zmeniť sobotu ako zmeniť skutočnosť, že za šesť dní stvoril všetky veci a v siedmydeň si odpočinul.

A znovu: často opakované vyhlásenia, že Pán je Stvoriteľ majú byť zdrojom sily.Všimnite si spojenie stvorenia a vykúpenia v 1. kapitole listu Kolosenským. Prečítame si 9.-19.verš, aby sme to úplne pochopili:

„A preto aj my, odo dňa, keď sme to počuli, neprestávame sa za vás modliť a prosiť,aby ste vo všetkej múdrosti a duchovnej rozumnosti boli naplnení poznaním Jeho vôle, aby stežili hodní Pána a páčili sa Mu vždy, keď budete prinášať ovocie v každom dobrom skutku ahlbšie poznávať Boha, keď budete všemožne posilňovaní silou Jeho slávy ku každej vytrvalostia trpezlivosti, keď s radosťou budete ďakovať Otcovi, ktorý vás urobil schopnými podielu naúdele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojhomilovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie – odpustenie hriechov. On je obrazneviditeľného Boha, prvorodený všetkého stvorenia. Veď v Ňom bolo stvorené všetko na nebi ina zemi, viditeľné i neviditeľné, či tróny alebo panstvá, kniežatstvá alebo mocnosti, všetko jestvorené skrze Neho a pre Neho. A On je pred všetkým a všetko trvá v Ňom. On je hlavou tela,cirkvi. Je počiatkom, prvorodeným z mŕtvych, aby tak mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Bohusa zaľúbilo, aby v Ňom prebývala všetka plnosť.“

Nie je to náhoda, že toto nádherné vyhlásenie o Kristovi ako Stvoriteľovi je spojenés tvrdením, že v Ňom máme vykúpenie. Vôbec nie. Keď apoštol vyjadruje svoju túžbu, abysme boli „posilňovaní silou Jeho slávy,“ dáva nám vedieť, čo je to tá sila Jeho slávy. Keď námhovorí o vykúpení z moci temnoty, oznamuje nám čosi o moci Vysloboditeľa. Pre našu útechunám hovorí, že hlavou cirkvi je Stvoriteľ všetkého. Hovorí nám, že On všetko udržuje svojímmocným slovom (Žid 1,3), aby sme mohli spočinúť v istote, že „Ruka, ktorá nesie celúprírodu, bude dobre strážiť aj Jeho deti.“

Všimnite si spojenie z Iz 40,26. Táto kapitola predstavuje nádhernú múdrosť a mocKrista, ktorý volá všetky nebeské voje podľa mena a udržiava ich na svojich miestach svojouveľkou mocou a silou a potom sa pýta: „Prečo hovoríš, Jákob, a vravíš, Izrael: Skrytá je mojacesta pred Hospodinom a moje právo uniká môjmu Bohu? Nevieš to? Nepočul si? Hospodinje večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; neustáva a neumdlieva, Jeho múdrosť je nemožnévystihnúť“. Naopak: „Ustatému dáva silu a rozhojňuje moc bezvládneho“ (Iz 40,27-29). Jehomoc je v skutočnosti schopnosť stvoriť všetko z ničoho, preto môže robiť zázraky skrze tých,ktorí nemajú sily. Môže prebudiť silu v slabosti. Všetko to, čo nám udržiava v mysli Kristovutvorivú moc, musí mať istotne za následok obnovu našej duševnej sily a odvahy.

A presne toto je zámerom soboty. Prečítajte si 92. žalm s názvom žalm sobotného dňa.Toto sú prvé verše: „Dobre je chváliť Hospodina, ospevovať Tvoje meno, Najvyšší; hneďzrána hlásať Tvoju milosť a Tvoju vernosť v noci hudbou na desaťstrunnej lutne, na harfe zazvuku citary. Potešil si ma, Hospodine, svojimi skutkami; plesám nad dielami Tvojich rúk“ (Ž92,2-5).

Čo to má spoločné so sobotou? Len toto: sobota (sabat) je pamätníkom stvorenia.Hospodin hovorí: „Dal som im aj svoje soboty, aby boli znamením medzi mnou a medzi nimi,aby poznali, že ja, Hospodin, ich posväcujem“ (Ez 20,12). Žalmista prežíval sobotu tak, akoto Boh zamýšľal: uvažoval o stvorení a o Božej zázračnej moci a dobrote, ktorá sa v Ňomprejavila. A potom, keď na to tak myslel, si uvedomil, že Boh, ktorý odieva ľalie slávouprevyšujúcou slávu Šalamúna, sa oveľa viac stará o svoje inteligentné stvorenia. A keď sapozrel na nebesia, ktoré ukazujú Božiu moc a slávu a uvedomil si, že boli stvorené z ničoho,napadla ho povzbudzujúca myšlienka, že tá istá moc bude pôsobiť v ňom, aby ho vyslobodilaz ľudskej slabosti. Preto sa tešil z diela Božích rúk a jasal nad Ním. Poznanie Božej moci,ktoré nadobudol uvažovaním o stvorení, ho naplnilo odvahou, keď si uvedomil, že má

13

k dispozícii tú istú moc. Vierou sa jej zmocnil a skrze ňu zvíťazil. A to je zámer soboty: máčloveku priniesť spásne poznanie Boha.

Stručne povedané, obsah je tento:1. Vieru v Boha vyvoláva poznanie Jeho moci. Nedôvera k Nemu znamená, že

nepoznáme Jeho schopnosti splniť svoje zasľúbenia. Naša viera v Neho musí byť úmernánášmu skutočnému poznaniu Jeho moci.

2. Rozumné uvažovanie o Božom stvorení v nás vytvára správnu predstavu o Jehomoci, lebo Jeho večná moc a božstvo sa chápu z vecí, ktoré stvoril (Rim 1,20.3). Viera dávavíťazstvo (1 J 5.4); preto – nakoľko viera je z poznania Božej moci z Jeho slova a vecí, ktoréstvoril - víťazíme alebo jasáme skrze diela Jeho rúk. Ak teda kresťan náležito zachovávasobotu, pamätník stvorenia, je pre neho zdrojom veľkého posilnenia v boji.

Toto je význam Ez 20,12. „Dal som im aj svoje soboty, aby boli znamením medzimnou a medzi nimi, aby poznali, že ja, Hospodin ich posväcujem.“ To znamená, že keďvieme, že naše posvätenie je Božou vôľou (1 Tes 4,3; 5,23.24), prostredníctvom riadnezachovávanej soboty spoznávame Božiu moc, vynaloženú na naše posvätenie. Tá istá moc,ktorá stvorila svety posväcuje tých, ktorí sa poddávajú Božej vôli. Keď túto myšlienku plnepochopíme, musí priniesť radosť a útechu v Bohu úprimnej duši. V jej svetle môžeme oceniťsilu Iz 58,13.14:

„Ak si zdržíš nohy pre sobotu, ak nebudeš konať v môj svätý deň, čo sa tebe ľúbi, akdeň sviatočného odpočinku budeš volať rozkošou a svätý deň Hospodinov úcty hodným, ak hobudeš ctiť tým, že nebudeš podnikať svoje cesty, ani hľadať, čo sa tebe ľúbi, ani hovoriťdaromné slovo, potom budeš mať rozkoš v Hospodinovi, povodím ťa po výšinách zeme anachovám ťa dedičstvom tvojho otca Jákoba, lebo ústa Hospodinove prehovorili.“

Ak sa teda sobota zachováva podľa Božieho plánu, ako pamätník Jeho tvorivej moci,ktorý privádza na myseľ Božiu moc, vynaloženú na spásu Jeho ľudu, potom sa duša, jasajúcanad dielom Jeho rúk, musí radovať v Pánovi. A tak je sobota veľkým oporným bodom prepáku viery, ktorá povznáša dušu do výšin Božieho trónu, aby s Ním mala spoločenstvo.

Skrátka a stručne to môžeme povedať takto: Pánova večná moc a božstvo sú zjavenév stvorení (Rim 1,20). Práve schopnosť tvoriť je meradlom Božej moci. Ale evanjelium jeBožia moc na spásu (Rim 1,16), preto nám jednoducho odhaľuje moc, použitú na stvoreniesvetov a teraz vynakladanú na spásu ľudí. V každom prípade je to jedna a tá istá moc.

Vo svetle tejto veľkej pravdy niet miesta pre spor o tom, či je vykúpenie väčšie akostvorenie, pretože vykúpenie je stvorenie (pozri 2 Kor 5,17; Ef 4,24). Moc vykúpenia je mocstvorenia; Božia spásna moc je moc, ktorá môže vziať ľudskú ničotu a stvoriť z nej to, čímbude po celé večné veky na chválu slávy milosti Božej. „Preto aj tí, čo trpia podľa Božej vôle,nech porúčajú svoje duše vernému Stvoriteľovi, konajúc dobro“ (1 Pt 4,19).

8. Kristus - Zákonodarca

„Lebo Hospodin je naším sudcom, Hospodin je naším vládcom; Hospodin je našímkráľom; On nás zachráni“ (Iz 33,22).

Teraz budeme uvažovať o Kristovom ďalšom charakteristickom znaku, ktorýprirodzene vyplýva z Jeho postavenia Stvoriteľa. Ten, kto tvorí, musí mať totiž istotne právoviesť a riadiť. U J 5,22.23 čítame slová, že „Otec nikoho ani nesúdi, lež celý súd odovzdalSynovi, aby všetci ctili Syna ako ctia Otca.“ Tak ako je Kristus zjavením Otca v stvorení, jením aj v dávaní a vykonávaní zákona. Ako dôkaz postačí niekoľko textov z Písma.

V 4 Moj 21,4-6 máme čiastočný záznam udalosti, ktorá sa odohrala počas pobytuIzraelitov na púšti. Prečítajme si ho: „Potom sa pobrali od vrchu Hór cestou k Červenému

14

moru, aby obišli Edómsku krajinu. Cestou ľud zmalomyseľnel a hovoril proti Bohu a protiMojžišovi: Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti? Veď niet ani chlebaani vody a tento biedny pokrm sa nám oškliví. I poslal Hospodin na tento ľud ohnivé hady,serafov a tie štípali ľud a mnoho ľudu z Izraela pomrelo.“ Ľudia reptali proti Bohu a protiMojžišovi, vraveli: Prečo ste nás vyviedli na púšť? Kritizovali svojho Vodcu a preto ich ničilihady. A teraz si prečítajme slová apoštola Pavla o tej istej udalosti:

„Ani nepokúšajme Krista, ako niektorí z nich pokúšali, a hynuli od hadov“ (1 Kor10,9).

Čo to dokazuje? Že Vodcom, proti ktorému šomrali, bol Kristus. Ďalej to dokazujeskutočnosť, že keď Mojžiš zdieľal osud s Izraelom a odmietol nazývať sa syn faraónovejdcéry, považoval Kristovo pohanenie za väčšie bohatstvo ako poklady Egypta (Žid 11,26).Čítaj aj 1 Kor 10,4, kde Pavel hovorí, že otcovia „všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo piliz duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou skalou bol Kristus.“ Takže Vodcom Izraelaz Egypta bol Kristus.

Tretia kapitola listu Židom objasňuje to isté. Hovorí nám, aby sme uvažovalio Apoštolovi a Veľkňazovi nášho vyznania, Kristovi Ježišovi, ktorý bol verný v celom Jehodome, nie ako sluha, ale ako Syn nad Jeho vlastným domom (1.-6. verš). Potom nám vraví, žemy sme Jeho dom, ak sa pridržíme našej dôvery až do konca., preto nás Svätý Duch nabáda,aby sme nezatvrdzovali svoje srdcia tak ako otcovia na púšti. „Lebo sme sa stali účastníkmiKrista, akže počiatok podstaty dodržíme pevný až do konca. Teda keď je povedané: Dnes,keby ste počuli Jeho hlas, nezatvrdzujte svojich sŕdc ako v tom rozhorčení. Lebo niektorípočuli a rozhorčili. Ale nie všetci, ktorí vyšli z Egypta skrze Mojžiša. A na ktorýchže zanevrúchneval sa štyridsať rokov? Či nie na tých, ktorí hrešili a ktorých telá popadali na púšti?“ (Žid3,14-17). Kristus je tu znovu predstavený ako Vodca a Veliteľ Izraela počas ich 40-ročnéhopobytu na púšti.

To isté nám ukazuje Joz 5,13-15, kde nám vraví, že muž s vytiahnutým mečom v ruke,ktorého videl Józua pri Jerichu, odpovedal na jeho otázku: „Patríš k nám alebo k našimnepriateľom?“ slovami: „Nie; som vodcom voja Hospodinovho; práve teraz som prišiel.“Skutočne nikto nebude pochybovať o tom, že skutočným Vodcom Izraela, hoci neviditeľným,bol Kristus,.

Mojžiš, viditeľný vodca Izraela, „vydržal, akoby videl Neviditeľného“ (Žid 11,27). Bolto Kristus, kto poveril Mojžiša, aby šiel a vyslobodil Jeho ľud. Teraz si prečítajme 2 Moj 20,1-3:

„Boh hovoril všetky tieto slová: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedolz Egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ Kto vysloviltieto slová? Ten, ktorý ich vyviedol z Egypta. A kto bol Vodcom Izraela na ceste z Egypta?Kristus. Kto teda predniesol zákon z vrchu Sínaj? Kristus, odblesk Otcovej slávy a obraz Jehopodstaty, ktorý je zjavením Boha človeku. Bol to Stvoriteľ všetkých vecí a Ten, komu bolzverený všetok súd.

Môžeme to dokázať aj inak. Keď príde Pán, príde s krikom (1 Tes 4,16), ktorýprenikne hrobmi a zobudí mŕtvych (J 5,28.29). „Hospodin zahromží z výsosti, zahrmí zosvojho svätého príbytku. Mohutne zareve nad svojou nivou, rozkričí sa ako lisovači hrozna navšetkých obyvateľov zeme. Hukot prenikne až do končín zeme, lebo Hospodin má spors národmi, ustanovuje súd nad každým telom. Bezbožných vydá meču napospas – znie výrokHospodinov“ (Jer 25,30, 3). Keď to porovnáme so Zj 19,11-21, kde Kristus ako Vodcanebeských armád, Božie Slovo, Kráľ kráľov a Pán pánov, vychádza šliapať vínny lis s vínomrozhorčeného hnevu vševládneho Boha a ničí všetkých bezbožných, zistíme, že je to Kristus,kto zahrmí zo svojho príbytku na všetkých obyvateľov zeme, keď má spor s národmi. Joel

15

pridáva ďalší postreh, keď hovorí: „A Hospodin bude revať zo Siona a z Jeruzalema vydá svojhlas, a budú sa chvieť nebesia i zem“ (Joel 3,16).

Z týchto textov – a mohli by sme pridať ďalšie – sa dozvedáme, že keď Pán prídevyslobodiť svoj ľud, prehovorí hlasom, ktorí zatrasie zemou a nebom – „zem sa zakláti,zapotáca ako opilec a zakolíše sa ako koliba“ (Iz 24,20) a „nebesá sa s rachotom pominú“ (2Pt 3,10). Teraz si prečítajme Žid 12,25.26:

„Dajte si pozor, aby ste neodmietli Toho, ktorý hovorí. Lebo ak neunikli tamtí, čoodmietali Toho, ktorý oznamoval Božiu vôľu na zemi, o čo menej my, keď sa odvrátime odToho, ktorý hovorí z neba. Jeho hlas vtedy otriasol zemou, teraz však sľubuje: Ja ešte razzatrasiem nielen zemou, ale aj nebom.“

Bolo to pri vyhlasovaní zákona zo Sínaja, keď Hlas hovoriaci na zemi zatriasol zemou(2 Moj 19,18-20; Žid 12,18-20). Táto udalosť vďaka svojej vznešenosti nemala a ani nebudemať obdobu, až kým nepríde Pán so všetkými nebeskými anjelmi spasiť svoj ľud. Ale všimnitesi, že ten istý hlas, ktorý vtedy otriasol zemou, zatrasie v čase príchodu nielen zemou, ale ajnebom. Videli sme, že to je Kristov hlas, ktorý zaznie s takou silou, že otrasie nebom a zemou,keď bude viesť svoj spor s národmi. Preto je ukázané, že hlas, ktorý bolo počuť zo Sínajahlásať desať prikázaní, patril Kristovi. Nie je to viac, než čo by prirodzene vyplynulo z toho, čosme sa dozvedeli o Kristovi ako Stvoriteľovi a Tvorcovi soboty. Skutočnosť, že Kristus jesúčasťou božstva a má všetky vlastnosti Boha, že je ako Stvoriteľ a Zákonodarca vo všetkýchohľadoch rovný Otcovi, je skutočne jediná sila, aká jestvuje v zmierení. Len ona jedináumožňuje vykúpenie. Kristus zomrel, „aby nás priviedol k Bohu“ (1 Pt 3,18), ale keby muchýbalo jedno jota z rovnosti s Bohom, nebol by nás mohol k Nemu priviesť. Božstvo znamenámať vlastnosti božstva. Keby Kristus nebol Bohom, mali by sme mať len ľudskú obeť.Nezavážila by, hoci by bolo zaručené, že Kristus je najväčšia stvorená inteligencia vo vesmíre.V tom prípade by bol poddaným, kvôli vernosti zákonu, neschopný urobiť niečo viac než lensvoju vlastnú povinnosť. Nemohol by mať žiadnu spravodlivosť, ktorú by udeľoval druhým.Medzi najvyšším anjelom, aký bol kedy stvorený a Bohom je nekonečná vzdialenosť; pretonajvyšší anjel nemohol pozdvihnúť padlého človeka a urobiť ho účastníkom Božejprirodzenosti. Anjeli môžu slúžiť, vykúpiť môže len Boh. Vďaka Bohu, že sme spasení„vykúpením v Kristovi Ježišovi“ (Rim 3,24), v ktorom telesne prebýva všetka plnosť božstvaa ktorý teda môže dokonale spasiť tých, ktorí prichádzajú k Bohu skrze Neho (Žid 7,25).

Táto pravda nám pomáha dokonalejšie pochopiť dôvod, prečo je Kristus nazývanýBožie Slovo. On je Ten, skrze ktorého sa ľuďom oznamuje Božia vôľa a moc. Je takpovediacBožími ústami, zjavením božstva. Hlása alebo oznamuje Boha človeku. Otcovi sa zapáčilo, abyv Ňom prebývala všetka plnosť a preto Otec nie je odsunutý na vedľajšie miesto, ako siniektorí myslia, keď je Kristus vyvýšený sťa Stvoriteľ a Zákonodarca, pretože Otcova slávažiari cez Syna. Boh je známy len skrze Krista, preto je očividné, že Otec nemôže byť uctenýtak ako by mal tými, ktorí nevyvyšujú Krista. Ako povedal samotný Kristus: „Kto nectí Syna,nectí ani Otca, ktorý Ho poslal“ (J 5,23). Pýtate sa, ako mohol byť Kristus Prostredníkommedzi Bohom a človekom a tiež Zákonodarcom? Nemusíme vysvetľovať, ako je to možné,musíme len prijať záznam Písma, že je to tak. A práve táto skutočnosť dáva silu učeniuo zmierení. Hriešnikova istota plného a bezplatného odpustenia spočíva v skutočnosti, žesamotný Zákonodarca, ten, proti ktorému sa vzbúril a ktorým pohrdol, je Ten, ktorý dal sámseba za nás. Ako môže niekto pochybovať o čestnosti Božieho zámeru alebo o Jeho dokonalejdobrej vôli voči ľuďom, keď dal sám seba za ich vykúpenie? Nemyslime si, že Otec a Syn boliv tomto konaní oddelení. Boli v ňom zajedno, práve tak ako vo všetkom ostatnom. Bola medzinimi rada pokoja (Zach 6,12.13) a dokonca kým bol jednorodený Syn tu na zemi, bol v loneOtca.

16

Aký nádherný prejav lásky! Nevinný trpel za vinných, spravodlivý za nespravodlivých,Stvoriteľ za stvorenia, Tvorca zákona za priestupníkov, kráľ za svojich vzbúrenýchpoddaných! Pretože Boh neušetril svojho vlastného Syna, ale zdarma ho vydal za nás všetkých– pretože Kristus dobrovoľne dal sám seba za nás – ako by nám s Ním nedal všetko?

Nekonečná Láska nemohla nájsť žiadny väčší prejav seba samej. Pán môže oprávnenepovedať: „Čo ešte bolo treba spraviť na mojej vinici, čo by som nebol na nej urobil?“ (Iz 5,4).

9. Spravodlivosť od Boha

„Hľadajte však najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť, a toto všetko vám budepridané,“ (Mt 6,33).

Ježiš hovorí, že spravodlivosť od Boha je jediná vec, o ktorú máme v tomto životeprosiť. Potrava a oblečenie sú v porovnaní s ňou vedľajšie záležitosti. Boh ich zaobstará akosamozrejmosť, takže sa kvôli nim netreba úzkostlivo starostiť a trápiť, ale zabezpečenieBožieho kráľovstva a Jeho spravodlivosti by malo byť jediným cieľom života.

V 1 Kor 1,30 je nám povedané, že Kristus sa stal pre nás spravodlivosťou i múdrosťoua pretože je múdrosťou od Boha a prebýva v Ňom telesne všetka plnosť božstva, je zjavné, žespravodlivosť, ktorou sa pre nás stal, je Božia spravodlivosť. Nože sa pozrime, čo je vlastnezač.

V Ž 119,172 oslovuje žalmista Pána takto: „Môj jazyk bude ospevovať tvoju reč, lebovšetky Tvoje prikázania sú spravodlivé.“ Prikázania sú spravodlivosť, nielen abstraktne, ale súspravodlivosťou Božou. Ako dôkaz si prečítajme tento text:

„Zdvihnite oči k nebesiam a pozrite sa dolu na zem, lebo nebesá sa rozplynú ako dym,zem sa rozpadne ako šaty a jej obyvatelia pomrú ako komáre, ale moja záchrana ostanenaveky a moja spása sa nezruší. Čujte ma, vy, ktorí poznáte spásu, ľud, ktorý v srdci nosímoju náuku! Nebojte sa potupy od ľudí, a ich hanobenia sa neľakajte“ (Iz 51,6.7).

Čo sa z toho dozvedáme? Že tí, ktorí poznajú Božiu spravodlivosť, sú tí, ktorí majúv srdci Jeho zákon a teda Boží zákon je Božou spravodlivosťou.

To môžeme tiež dokázať takto: „Každá neprávosť je hriech“ (1 J 5,17). „Každý, ktopácha hriech, robí aj proti zákonu, a hriech je prestúpením zákona“ (1 J 3,4). Hriech jeprestúpenie zákona a je to tiež nespravodlivosť; preto sú hriech a nespravodlivosť totožné. Aleak je nespravodlivosť prestúpením zákona, potom spravodlivosť musí byť poslušnosť zákonu.Dajme si toto tvrdenie do matematickej podoby:

Nespravodlivosť = hriech (1 J 5,17).Prestúpenie zákona = hriech (1 J 3,4).

Preto podľa princípu, že dve veci, ktoré sa rovnajú jednej a tej istej veci sa rovnajú ajsebe navzájom, dostaneme:

Nespravodlivosť = prestúpenie zákona

čo je negatívna rovnica. Keď to isté povieme v kladnom zmysle, vyzeralo by to takto:

Spravodlivosť = poslušnosť zákonu.

O ktorý zákon ide, ktorého poslúchanie je spravodlivosť a neposlušnosť hriech? Je toten zákon, ktorý hovorí: „Nepožiadaš,“ lebo apoštol Pavel nám hovorí, že tento zákon housvedčil z hriechu (Rim 7,7). Zákon desiatich prikázaní je teda meradlom Božej spravodlivosti.

17

Je to Boží zákon a spravodlivosť, preto to musí byť Božia spravodlivosť. Iná spravodlivosťvlastne neexistuje.

Zákon je spravodlivosť od Boha, opis Jeho charakteru, preto ľahko pochopíme, že báťsa Boha a dodržiavať Jeho prikázania je celou povinnosťou človeka (Kaz 12,13). Nech si niktonemyslí, že jeho povinnosť bude obmedzená, keď sa obmedzí na desať prikázaní, lebo tie sú„nadmieru široké.“ „Zákon je duchovný“ a zahŕňa oveľa viac než postrehne bežný čitateľ.„Telesný človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu totiž bláznovstvom a nemôže ichpoznať, pretože sa posudzujú duchovne“ (1 Kor 2,14). Nesmiernu šírku Božieho zákona simôžu uvedomiť len tí, ktorí o ňom uvažovali na modlitbe. Postačí niekoľko textov z Písma,ktoré nám z tej šírky niečo ukážu.

Ježiš povedal v kázni na vrchu: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto byvšak zabil, musí ísť pred súd. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, musí ísť predsúd. Kto by povedal bratovi: Hlupák, musí ísť pred Veľradu. Kto by povedal: Blázon, musí ísťdo ohnivého pekla,“ (Mt 5,21.22). A zase: „Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! Javám však hovorím: Každý, kto sa žiadostivo pozerá na ženu, už s ňou scudzoložil v srdci“(verše 27, 28).

To neznamená, že prikázania „nezabiješ“ a „nezosmilníš“ sú nedokonalé alebo že Bohteraz od kresťanov vyžaduje vyšší stupeň morálky než od ľudí, ktorí sa volali Židia. Vyžadujeto isté od všetkých ľudí všetkých vekov. Spasiteľ jednoducho vysvetlil tieto prikázaniaa ukázal ich duchovnosť. Na nevyslovené obvinenie farizejov, že ignoruje a podkopávamorálny zákon odvetil slovami, že prišiel zákon naplniť (Mt 5,17) a že sa nedá zrušiť.A potom vyložil skutočný význam zákona takým spôsobom, ktorý ich usvedčil z toho, žezákon zanedbávajú a nedodržiavajú. Ukázal, že už i pohľad alebo myšlienka môžu byťporušením zákona a že skutočne rozoznáva myšlienky a úmysly srdca.

Kristus tu nezjavil novú pravdu, ale len vyniesol na svetlo starú a rozvinul ju. Zákonznamenal presne tak veľa, keď ho hlásal zo Sínaja, ako keď ho vykladal na vrchu v Judsku.Keď hlasom, ktorý otriasal zemou povedal „nezabiješ“, myslel tým: „Nebudeš prechovávaťhnev v srdci, nebudeš si hovieť v závisti, sváre alebo niečom, čo hoc i len zďaleka pripomínavraždu.“ Všetko toto a ešte oveľa viac je obsiahnuté v slove „nezabiješ“. A toto učiliinšpirované slová Starého zákona, lebo Šalamún ukázal, že zákon sa zaoberá vecaminevidenými práve tak ako videnými, keď napísal:

„Na záver všetkých rečí počuj: Boha sa boj a Jeho prikázania zachovávaj, lebo to jepovinnosť každého človeka. Lebo Boh každé dielo privedie na súd i každú tajnú vec, či jedobrá alebo zlá“ (Kaz 12,13.14).

Obsah je tento: súd príde na každú tajnú vec. Boží zákon je meradlom súdu – určujekvalitu každého skutku, či už dobrého alebo zlého. Preto zakazuje zlo v myšlienkach i činoch.Záver všetkého teda je, že Božie prikázania obsahujú celú povinnosť človeka.

Vezmite si prvé prikázanie: „Nebudeš mať iných bohov predo mnou“. Apoštol námhovorí o niektorých, „ktorých bohom je ich brucho“ (Fil 3,19). Lenže nenásytnosťa nestriedmosť sú samovraždou a tak zisťujeme, že prvé prikázanie prebieha do šiesteho.Lenže to nie je všetko, lebo nám hovorí aj to, že lakomstvo je modloslužba (Kol 3,5). Desiateprikázanie nemôžeme porušiť bez porušenia prvého a druhého. Inými slovami, desiateprikázanie sa zhoduje s prvým a konštatujeme, že dekalóg je kruh s obvodom veľkým akovesmír, ktorý v sebe obsahuje morálnu povinnosť každého stvorenia. Je skrátka meradlomspravodlivosti Boha, obývajúceho večnosť.

Keď je to tak, potom je vyhlásenie, že „činitelia zákona budú ospravedlnení“ (Rim2,13) očividne správne. Ospravedlniť znamená urobiť spravodlivým alebo ukázať, že človek jespravodlivý. Je zjavné, že dokonalá poslušnosť voči dokonale spravodlivému zákonu by

18

vytvorila spravodlivého človeka. Boh zamýšľal, aby takúto poslušnosť voči zákonu vykazovalivšetky stvorenia a týmto spôsobom mal zákon viesť k životu (Rim 7,10).

Ale pre toho, kto je považovaný za „činiteľa zákona“ by bolo nutné, aby zákondodržiaval v najplnšej miere v každom okamihu svojho života. Keby sa mu to nepodarilo,nedalo by sa o ňom povedať, že vykonal zákon. Nemohol by byť činiteľom zákona, keby hobol vykonal iba čiastočne. Je preto smutným faktom, že v celom ľudstve niet žiadnychčiniteľov zákona, lebo tak Židia, ako aj pohania sú „všetci pod hriechom, ako je napísané:Nieto spravodlivého, niet ani jedného, niet rozumného, niet nikoho, kto by hľadal Boha.Všetci sa odklonili, napospol sa stali neužitočnými. Niet nikoho, kto by robil dobro, niet anijedného“ (Rim 3,9-12). Zákon svedčí proti všetkým, ktorí sú v okruhu jeho pôsobnosti a nacelom svete niet ani jedného, kto by mohol otvoriť ústa, aby sa zbavil obvinenia hriechu, ktoréproti nemu vznáša. Všetky ústa sú zatvorené a celý svet stojí vinný pred Bohom (v. 19), „lebovšetci zhrešili a nemajú Božiu slávu“ (v. 23).

Preto, hoci „činitelia zákona budú ospravedlnení,“ je práve také zrejmé, že „zo skutkovzákona nebude pred Ním ospravedlnený ani jeden človek“ (v. 20). Zákon, ktorý je „svätý,spravodlivý a dobrý,“ nemôže ospravedlniť hriešnika. Inými slovami, spravodlivý zákonnemôže vyhlásiť za nevinného toho, kto ho porušuje. Zákon, ktorý by ospravedlnil hriešnika,by bol zlý zákon. Zákonu by sa nemalo nadávať preto, že nemôže ospravedlniť hriešnikov.Naopak, mal by sa kvôli tomu vychvaľovať. Fakt, že zákon nevyhlási hriešnika zaspravodlivého – že nepovie, že ľudia ho zachovali, keď ho porušili – je sám osebe dostatočnýmdôkazom toho, že je dobrý. Ľudia tlieskajú nepodplatiteľnému pozemskému sudcovi, ktorýneberie úplatky a nevyhlási vinného za nevinného. Bezpochyby by mali zveličovať Boží zákon,ktorý neponesie falošné svedectvo. Je dokonale spravodlivý a preto je nútený vyhlásiť smutnúskutočnosť, že ani jeden z Adamovho pokolenia nenaplnil jeho požiadavky.

Ba čo viac, to, že činiť zákon je jednoducho povinnosťou človeka ukazuje, že keď hočlovek v malom detaile neuspokojí, už nikdy to nenapraví. Požiadavky každého nariadeniazákona sú také široké – celý zákon je taký duchovný – že ani anjel nemôže urobiť viac, než hojednoducho poslúchať. Ba čo viac, zákon je Božou spravodlivosťou – opisom Jeho charakteru– a pretože ten nemôže byť iný, než aký je, vyplýva z toho, že ani Boh samotný nemôže byťlepší ako miera Jeho dobroty požadovaná Jeho zákonom. Nemôže byť lepší ako je a zákonhlása, čo je. Aká je teda nádej, že ten, kto zlyhal hoci len v jednom nariadení, môže pridaťdostatok dobroty naviac, aby naplnil mieru? Ten, kto sa o to pokúša, kladie si nesplniteľnúúlohu, že bude lepší ako požaduje Boh, ba dokonca lepší ako Boh sám.

Lenže ľudia nezlyhali iba v drobnosti. Zlyhali v každom detaile. „Všetci sa odklonili,napospol sa stali neužitočnými. Niet nikoho, kto by robil dobro, niet ani jedného“ (Rim 3,12).A nielen to, pre padlého človeka s jeho oslabenou silou je nemožné, aby vykonal čo len jedinýskutok zodpovedajúci dokonalému meradlu. Toto tvrdenie nepotrebuje žiadny ďalší dôkazokrem opätovného vyhlásenia, že zákon je meradlom Božej spravodlivosti. Istotne nie je niktotaký trúfalý, aby tvrdil, že niektorý skutok v jeho živote bol alebo by mohol byť taký dobrý,akoby ho vykonal samotný Pán. Každý musí povedať so žalmistom: „Moja dobrota nesiaha poTeba“ (Ž 16,2).

To isté hovoria priame výroky Písma. Kristus, ktorý „od nikoho nepotrebovalsvedectvo o človeku. Sám totiž vedel, čo je v človeku“ (J 2,25), povedal: „Zvnútra, totižz ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá,chamtivosť, podlosť, podvody, neviazanosť, závistlivé pohľady, rúhania, pýcha, pochabosť.Všetko toto zlo vychádza zvnútra a poškvrňuje človeka“ (Mk 7,21-23). Inými slovami, je ľahšierobiť zle ako dobre a veci, ktoré človek prirodzene robí, sú zlé. Zlo prebýva vo vnútri a jesúčasťou bytosti. Preto apoštol hovorí: „Pretože myseľ tela je nepriateľstvom voči Bohu –nepodrobuje sa totiž Božiemu zákonu; veď sa ani nemôže. Tí, čo sú v tele, nemôžu sa páčiť

19

Bohu“ (Rim 8,7.8). A zase: „Lebo telo žiada proti Duchu a Duch proti telu. Navzájom siodporujú, aby ste nerobili, čo by ste chceli“ (Gal 5,17). Zlo je súčasťou samotnej prirodzenostičloveka, každý ho dedí z dlhej línie hriešnych predkov. Preto je očividné, že spravodlivosť,ktorá z neho pochádza, musí byť len ako „poškvrnené rúcho“ (Iz 64,6) v porovnanís nepoškvrneným rúchom Božej spravodlivosti.

Spasiteľ pôsobivo ilustruje nemožnosť dobrých skutkov vystupujúcich z hriešnehosrdca slovami: „Každý strom sa pozná po ovocí. Veď z tŕnia sa nenazbierajú figy, ani hroznoz ostružín. Dobrý človek vynáša dobro z dobrého pokladu srdca a zlý človek vynáša zlo zozlého srdca, lebo jeho ústa hovoria to, čím je preplnené jeho srdce“ (Lk 6,44.45). Čiže človeknemôže robiť dobre, kým sa najskôr nestane dobrým. Skutky vykonané hriešnikom nemajúteda žiadny efekt a neurobia ho spravodlivým, práve naopak: prichádzajú zo zlého srdcaa preto sú zlé a tak ešte pridávajú k jeho hriešnosti. Zo zlého srdca môže vyjsť len zloa znásobené zlo nemôže vykonať ani jeden dobrý skutok. Je preto zbytočné, aby si zlý človekmyslel, že sa stane spravodlivým svojím vlastným úsilím. Najskôr sa musí stať spravodlivým, ažpotom môže robiť dobro, ktoré sa od neho vyžaduje a ktoré chce robiť.

Vec sa má teda takto: 1) Boží zákon je dokonalá spravodlivosť a od každého, kto mávstúpiť do nebeského kráľovstva sa požaduje dokonalý súlad s ním. 2) Ale zákon nemôžeudeliť žiadnemu človeku ani čiastočku spravodlivosti, pretože všetci sú hriešnici a nedokážuvyhovieť jeho požiadavkám. Nezáleží na tom, ako usilovne a ako horlivo človek pracuje; ničz toho, čo môže urobiť, nenaplní mieru požiadaviek zákona. Je príliš vysoko, aby naň dosiahol,nemôže dostať spravodlivosť zo zákona. „Zo skutkov zákona nebude pred Ním ospravedlnenýani jeden človek“ (Rim 3,20). Aký žalostný stav! Musíme mať spravodlivosť zo zákona, inaknemôžeme vojsť do neba. A predsa: zákon nemá spravodlivosť pre nikoho z nás. Ani keď sabudeme vytrvalo a energicky snažiť, neposkytne ani najmenšiu časť tej svätosti, bez ktorejnikto neuvidí Pána.

Kto teda môže byť spasený? Existuje vôbec niečo také ako spravodlivý človek? Áno,lebo Biblia o nich často hovorí. Svedčí o Lótovi ako o „tom spravodlivom človeku.“ Hovorí:„Povedzte spravodlivému, že bude dobre, lebo budú jesť ovocie svojich skutkov“ (Iz 3,10), čímnaznačuje, že budú existovať spravodliví, ktorí prijmú odmenu a jasne hlása, že nakoniec budeexistovať spravodlivý národ: „Toho dňa sa bude spievať táto pieseň v zemi Júdovej: Mámesilné mesto! Boh nám dal spasenie za múr a val. Otvorte brány, aby vošiel spravodlivý národ,zachovávajúci vernosť“ (Iz 26,1.2). Dávid vraví: „Tvoj zákon je pravda“ (Ž 119,142). Je tonielen pravda, ale súčet všetkej pravdy. Národ, ktorý tú pravdu dodržiava, bude v dôsledkutoho národom, ktorý dodržiava Boží zákon. Takí budú plniť Jeho vôľu a vojdú do nebeskéhokráľovstva (Mt 7,21).

10. Hospodin, naša spravodlivosť

Otázka teda znie, ako sa dá získať spravodlivosť, potrebná na povolenie vstupu domesta? Odpoveď na ňu je veľkým dielom evanjelia. Nože sa pozrime na názorný príklado ospravedlnení alebo udelení spravodlivosti. Pomôže nám lepšie pochopiť teóriu. Nájdeme hou Lk 18,9-14:

„Tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví a iných za nič nemali, povedal totopodobenstvo: Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý colník. Farizejzastal a takto sa v duchu modlil: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači,nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento colník. Postím sa dva razy do týždňa, dávamdesiatky zo všetkého, čo získam. Colník však stál opodiaľ a neodvážil sa ani oči zdvihnúťk nebu, ale bil sa do pŕs a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Hovorím vám: Tento

20

odišiel domov ospravedlnený, ale tamten nie. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, akto sa ponižuje, bude povýšený.“

Vidíme tu, ako môžeme či nemôžeme dosiahnuť spravodlivosť. Farizeji nevymreli: dnesje mnoho takých, ktorí očakávajú, že získajú spravodlivosť svojimi vlastnými dobrýmiskutkami. Veria sami sebe, že sú spravodliví. Nie vždy sa tak otvorene chvastajú svojoudobrotou, ale inými spôsobmi ukazujú, že sa spoliehajú na svoju vlastnú spravodlivosť. Duchafarizejstva – ducha, ktorý vypočítava Bohu vlastné dobré skutky ako dôvod priazne – nájdememedzi tými, čo o sebe vyhlasujú, že sú kresťania a cítia sa skľúčene kvôli svojim hriechom,snáď práve tak často ako kdekoľvek inde. Vedia, že zhrešili a cítia sa odsúdení. Trúchlia nadsvojím hriešnym stavom a žialia nad svojou slabosťou. Ich svedectvá sa nikdy nepozdvihnú nadtúto úroveň. Od hanby sa často vyhýbajú hovoreniu na spoločenskom stretnutí a často saneodvážia priblížiť k Bohu na modlitbe. Keď zhrešili vo väčšej miere ako obvykle, nejaký čassa nemodlia, až kým sa nepominie prenikavé vedomie ich zlyhania, alebo kým si nemyslia, žeho už odčinili zvláštnym dobrým správaním. Čoho je to prejavom? Toho farizejského ducha,ktorý by Bohu staval na obdiv svoju vlastnú spravodlivosť; ktorý pred Neho nepríde, ak sanemôže opierať o klamnú oporu svojej vlastnej domnelej dobroty. Chcú byť schopní povedaťPánovi: „Pozri sa, aký dobrý som bol týchto posledných niekoľko dní! Teraz ma istotneprijmeš.“

Aký je výsledok? Človek, ktorý veril vo svoju vlastnú spravodlivosť, nemal žiadnu,kým ten, ktorý sa so skrúšeným srdcom modlil „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ odišieldomov ako spravodlivý. Kristus vraví, že odišiel ospravedlnený, čiže učinený spravodlivým.

Všimnite si, že publikán urobil čosi viac, než len nariekal nad svojou hriešnosťou: žiadalo milosrdenstvo. Čo je to milosrdenstvo? Nezaslúžená priazeň. Je to ochota zaobchádzaťs človekom lepšie, než si zaslúži. Inšpirované Slovo hovorí o Bohu: „ako vysoko je nebo nadzemou, tak Jeho milosť prevyšuje tých, čo sa Ho boja“ (Ž 103,11). Takže meradlom, podľaktorého s nami Boh zaobchádza lepšie, než si zaslúžime, keď k Nemu pokorne prichádzame, jevzdialenosť medzi zemou a najvyšším nebom. A v akom zmysle s nami nakladá lepšie, než sizasluhujeme? V tom, že z nás sníma naše hriechy, lebo ďalší verš hovorí: „Ako je vzdialenývýchod od západu, tak vzďaľuje od nás naše neprávosti.“ V zhode s tým sú slová milovanéhoučeníka: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy aočistí nás od všetkej neprávosti“ (1 J 1,9).

O Božom milosrdenstve a o tom, ako sa prejavuje, si ďalej prečítajme Mich 7,18.19:„Kto je Boh ako Ty, ktorý odpúšťa viny, ktorý prehliada priestupky zvyšku svojho dedičstva?Netrvá navždy pri svojom hneve, lebo rád udeľuje milosť. Zľutuje sa opäť nad nami, rozšliapenaše viny a uvrhne do hlbín mora všetky naše hriechy.“ A teraz si prečítajme priamy výrokPísma o tom, ako je spravodlivosť udelená.

Keď apoštol Pavel dokázal, že všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu, takže zo skutkovzákona nebude v Jeho očiach ospravedlnené nijaké telo, ďalej píše, že sme „ospravedlňovaní[urobení spravodlivými] zadarmo, Jeho milosťou, vykúpením v Kristu Ježišovi. Boh Houstanovil za prostriedok zmierenia Jeho krvou skrze vieru. Tak Boh preukázal svojuspravodlivosť odpustením hriechov, ktoré boli spáchané predtým, v čase Božej trpezlivosti,aby v terajšom čase preukázal svoju spravodlivosť, totiž že je spravodlivý a že ospravedlňujetoho, kto verí v Ježiša“ (Rim 3,24-26).

„Ospravedlnení zdarma.“ Ako inak by to mohlo byť? Ani tá najlepšia snaha hriešnehočloveka nemá ani najmenší účinok a nespôsobí spravodlivosť. Preto je zjavné, že jediná cesta,ako ju získať, je dostať ju darom. U Rim 5,17 Pavel jasne uvádza, že spravodlivosť je dar:„Zatiaľ čo pre priestupok jedného zavládla smrť skrze tohto jedného, omnoho skôr tí, ktorídostávajú hojnosť milosti a daru spravodlivosti, budú kraľovať v živote skrze jedného, skrze

21

Ježiša Krista.“ Spravodlivosť je dar, preto ten večný život, ktorý je odmenou zaspravodlivosť, je Boží dar skrze Ježiša Krista, nášho Pána.

Krista Boh predstavil ako Toho, skrze ktorého máme získať odpustenie hriechov. A tospočíva jednoducho vo vyhlásení o Jeho spravodlivosti (ktorá je Božou spravodlivosťou) preich odpustenie. Boh, „ktorý je bohatý v milosrdenstve“ (Ef 2,4) a ktorý sa z neho teší, kladiesvoju vlastnú spravodlivosť na hriešnika, ktorý verí v Ježiša ako náhradu za svoje hriechy. Prehriešnika je to istotne výhodná výmena a pre Boha to nie je žiadna strata, pretože je nekonečnesvätý a zásoba sa nikdy nezmenší.

Texty Písma, o ktorých sme práve uvažovali (Rim 3,24-26), sú len inak vyjadrené verše21 a 22, ktoré nasledujú po vyhlásení, že zo skutkov zákona nebude ospravedlnené nijaké telo.Apoštol dodáva: „Teraz sa však bez zákona zjavila Božia spravodlivosť, dosvedčená zákonoma prorokmi, Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, ktorí veria.“ Bohkladie svoju spravodlivosť na veriaceho. Prikrýva ho ňou, aby sa už neukázal jeho hriech.Potom môže ten, komu bolo odpustené, zvolať spolu s prorokom:

„Radovať sa budem v Hospodinovi, nech moja duša jasá v mojom Bohu, lebo ma odialrúchom spásy, zahalil ma plášťom spravodlivosti ako ženícha, čo si pripevňuje veniec, a akomladuchu, ktorá si pripína svoj klenot“ (Iz 61,10).

Čo však so „spravodlivosťou Božou bez zákona“? Ako to ide dokopy s vyhlásením, žezákon je Božia spravodlivosť a že mimo jeho požiadaviek niet spravodlivosti? Nie je tu žiadneprotirečenie. Zákon nie je týmto konaním ignorovaný. Starostlivo si všimnite: Kto dal zákon?Kristus? Ako ho vyhlásil? „Ako taký, ktorý má moc,“ ako Boh. Zákon vytryskol z Neho právetak ako z Otca a je jednoducho vyhlásením o spravodlivosti Jeho charakteru. Pretospravodlivosť, ktorá prichádza z viery v Ježiša Krista je tá istá spravodlivosť, ktorá jestelesnená v zákona a to dokladá skutočnosť, že je „dosvedčená zákonom.“

Nech si čitateľ skúsi predstaviť túto scénu: tu stojí zákon ako pohotový svedok protihriešnikovi. Nemôže sa zmeniť a nenazve hriešnika spravodlivým. Usvedčený hriešnik saopakovane pokúša získať spravodlivosť zo zákona, ale ten odoláva všetkým jeho pokusom.Nedá sa podplatiť žiadnym pokáním ani okázalými dobrými skutkami. Lenže tu stojí Kristus,„plný milosti“ i pravdy a volá hriešnika k sebe. Hriešnik, unavený z márneho úsilia získaťspravodlivosť zo zákona napokon počúvne Kristov hlas a utečie do Jeho vystretých ramien.Skrýva sa v Kristovi a je prikrytý Jeho spravodlivosťou. A hľa! Vierou v Krista dostal to, o čosa márne pokúšal. Má spravodlivosť, ktorú vyžaduje zákon, a je to to „pravé“, pretože judostal od Zdroja spravodlivosti, zo samotného miesta, odkiaľ prišiel zákon. A zákondosvedčuje pravosť tejto spravodlivosti. Hovorí, že kým si ju človek ponechá, pôjde na súda obráni ho pred všetkými žalobcami. Dosvedčuje skutočnosť, že je spravodlivým človekom.So spravodlivosťou, ktorá je „skrze vieru v Krista, spravodlivosťou z Boha, založenou naviere“ (Fil 3,9) si bol Pavol istý, že bezpečne obstojí v Kristov deň.

V tej transakcii nenájdete chybu. Boh je spravodlivý a súčasne ospravedlňuje toho, ktoverí v Ježiša. V Ježišovi prebýva všetka plnosť božstva. Všetky vlastnosti má zhodné s Otcom.Vykúpenie, ktoré je v Ňom – schopnosť vykúpiť strateného človeka – je teda nekonečné.Vzbura človeka je namierená proti Synovi práve tak ako proti Otcovi, pretože obidvaja sújedno. Preto keď Kristus „dal samého seba za naše hriechy“. Kráľ trpel za vzpurnýchpoddaných – ukrivdený, ktorý obíde a prehliada urážku previnilca. Žiadny skeptik nepoprie, žektorýkoľvek človek má právo a prednosť prepáčiť akúkoľvek urážku, spáchanú proti nemu;prečo teda to zapáranie, keď Boh využíva to isté právo? Ak si želá prepáčiť krivdu, spáchanúna Ňom samotnom, istotne má na to právo; o to viac, že obhajuje bezúhonnosť svojho zákonatým, že svoju vlastnú Osobu podriadil trestu, ktorý patril hriešnikovi. „Lenže nevinný trpel zavinného!“ To je pravda, ale nevinný Trpiteľ „dal sám seba“ dobrovoľne, aby mohol

22

v spravodlivosti svojej vlády urobiť to, k čomu Ho vyzývala láska, a síce obísť krivdu, ktorámu bola ako Vládcovi vesmíru spôsobená.

Prečítajme si Božie vyhlásenie o Jeho vlastnom mene – vyhlásenie, ktoré urobil tvárouv tvár najhorším prípadom opovrhnutia, aké Mu boli kedy prejavené:

„Hospodin zostúpil v oblaku, postavil sa tam k nemu a vyslovil meno: Hospodin. Iprešiel Hospodin popred neho a volal: Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý,zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu,priestupok a hriech, ktorý však nenecháva bez trestu“ (2 Moj 34,5-7).

Toto je Božie meno. Je to charakter, v ktorom zjavuje sám seba človeku, svetlo,v akom ho majú ľudia vidieť. Lenže čo s výrokom, že „nenecháva bez trestu?“ Je to dokonalev súlade s Jeho dlhozhovievavosťou, hojnou dobrotou a obchádzaním prestúpenia Jeho ľudu.Je pravda, že Boh nijakým činom neočistí vinníka. Nemohol by to urobiť a zostaťspravodlivým Bohom. Robí však niečo oveľa lepšie: sníma vinu, takže bývalý hriešnik nemusíbyť očistený – je ospravedlnený a počítaný za takého, ktorý akoby nikdy nezhrešil.

Nech nikto nekritizuje výraz „obliecť si spravodlivosť,“ akoby niečo také bolopokrytectvom. Niektorí, ktorí prekvapivo neoceňujú hodnotu daru spravodlivosti, povedali, ženechcú spravodlivosť, ktorá sa „oblieka“, ale len takú, ktorá pochádza zo života, čímznehodnocujú spravodlivosť od Boha, ktorá je z viery Ježiša Krista na všetkých, ktorí veria.S ich myšlienkou súhlasíme ako s protestom proti pokrytectvu, určitej forme zbožnosti bezmoci, ale chceli by sme, aby mal čitateľ na pamäti túto myšlienku: veľmi záleží na tom, ktospravodlivosť oblieka. Ak sa pokúšame obliecť si ju sami, skutočne si na seba natiahneme lenšpinavé rúcho, bez ohľadu na to, akým krásnym sa nám javí. Keď nás však oblieka Kristus,nemáme ním opovrhovať alebo ho odmietnuť. Všimnite si, ako to vyjadril Izaiáš: „prikryl marúchom spravodlivosti“ (Iz 61,10). Spravodlivosť, ktorou nás Kristus prikrýva, má Boží súhlasa ak je s Ňou spokojný On, ľudia by sa istotne nemali pokúšať nájsť niečo lepšie.

Rozviňme to však ešte trošku ďalej a tak túto otázku oslobodíme od všetkýchkomplikácií. Riešenie nám dáva Zach 3,1-5. Píše sa tam:

„Potom mi ukázal veľkňaza Józuu, stojaceho pred anjelom Hospodinovým, a satan stálpo jeho pravici, aby ho obžaloval. Hospodin povedal satanovi: Nech ťa pokarhá Hospodin,satan! Nech ťa pokarhá Hospodin, ktorý si vyvolil Jeruzalem. Či tento nie je hlavňouvyrvanou z ohňa? Józua bol oblečený v špinavých šatách, keď stál pred anjelom. A tenpovedal tým, čo stáli pred ním: Vyzlečte ho z tých špinavých šiat! A jemu povedal: Pozri, sňalsom z teba tvoju vinu a oblečiem ťa do slávnostného rúcha a ja som povedal: Položte mu nahlavu čistý turban! Vtedy mu položili na hlavu čistý turban a obliekli mu šaty. A anjelHospodinov stál pri tom.“

Všimnite si, že v tomto zázname snímanie špinavého rúcha znamená, že priestupokodíde od človeka. Tak zisťujeme, že keď nás Kristus prikrýva rúchom svojej vlastnejspravodlivosti, nezakrýva ním hriech, ale hriech odníma. A to dokazuje, že odpustenie hriechovje čosi viac než len forma, čosi viac než len zápis v knihách alebo záznam v nebi o tom, žehriech bol zrušený. Odpustenie hriechov je skutočnosť, je to niečo hmatateľné, čo rozhodujúcoovplyvňuje jednotlivca. Vlastne ho zbavuje viny a keď sa tak stane, je ospravedlnený, urobenýspravodlivým. Určite prekonal radikálnu zmenu. Je to vskutku iný človek, lebo dostal tútospravodlivosť za odpustenie hriechov, v Kristovi. Dostal ju len tak, že si obliekol Krista. Ale„ak je niekto v Kristu, je novým stvorením“ (2 Kor 5,17). A tak plné a bezplatné odpusteniehriechov prináša so sebou tú podivuhodnú a zázračnú zmenu, ktorú poznáme akoznovuzrodenie, pretože človek sa nemôže stať novým stvorením, iba ak sa znovu narodí. Je toakoby mal nové – alebo čisté – srdce.

Nové srdce miluje spravodlivosť a nenávidí hriech. Je to srdce, ktoré sa ochotne dáviesť po cestách spravodlivosti. Je to také srdce, aké si Pán želal, aby mal Izrael, keď povedal:

23

„Kiež by bolo ich srdce vždy také, že by sa ma báli a zachovávali všetky moje príkazy povšetky dni, aby sa dobre viedlo im aj ich deťom naveky!“ (5 Moj 5,29). Je to skrátka srdce bezlásky k hriechu, ako aj bez viny hriechu. Čo však spôsobí, že človek úprimne túži po odpusteníhriechov? Je to jednoducho nenávisť k nim a jeho túžba po spravodlivosti, ktoré obidverozdúchal Svätý Duch.

Tento Duch zápasí so všetkými ľuďmi. Prichádza a karhá. Keď berieme Jeho výčitkydo úvahy, stáva sa z neho utešiteľ. Tá istá podmaňujúca a podrobujúca sila, ktorá vediečloveka k prijatiu karhania Ducha, ho povedie aj k tomu, aby sa riadil tým, čo ho Duch učí.Pavol hovorí, že „všetci, ktorých vedie Duch Boží, sú Boží synovia“ (Rim 8,14).

Čo teda prináša ospravedlnenie alebo odpustenie hriechov? Je to viera, lebo Pavelhovorí: „Ospravedlnení sme teda z viery, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána JežišaKrista“ (Rim 5,1). Božia spravodlivosť je daná a oblečená každému, kto verí (Rim 3,22). Aleten istý prejav viery robí z človeka Božie dieťa, lebo apoštol Pavel zase hovorí: „Lebo vierouste všetci synmi Božími v Kristu Ježišovi“ (Gal 3,26).

Pavlov list Títovi dokazuje skutočnosť, že každý, koho hriechy sú odpustené, jeokamžite Božie dieťa. Najskôr ukazuje hriešny stav, v akom sme boli kedysi a potom hovorí:

„Ale keď sa zjavila dobrota nášho Spasiteľa, Boha, a Jeho láska k ľuďom, zachránilnás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme my urobili, ale podľa svojho milosrdenstva, a tokúpeľom znovuzrodenia a obnovením v Duchu Svätom, ktorého na nás bohato vylial skrzeJežiša Krista, nášho Spasiteľa, aby ospravedlnení Jeho milosťou stali sme sa dedičmi podľanádeje večného života“ (Tít 3,4-7).

Všimnite si, že dedičmi sa stávame ospravedlnením Jeho milosťou. Z Rim 3,24.25 smesa už dozvedeli, že ospravedlnení Jeho milosťou sme skrze vieru v Krista, ale Gal 3,26 námhovorí, že viera v Krista Ježiša z nás robí Božie deti. Preto vieme, že každý, kto bolospravedlnený Božou milosťou – ktorému bolo odpustené – je Božie dieťa a dedič.

To dokazuje, že niet dôvodu myslieť si, že človek musí prejsť akousi skúškoua dosiahnuť istý stupeň svätosti a až potom ho Boh prijme ako svoje dieťa. Prijíma nás právetakých, akí sme. Nemiluje nás pre našu dobrotu, ale preto, že to potrebujeme. Prijíma nás niepre niečo, čo v nás vidí, ale kvôli sebe samému a preto, že vie, čo z nás môže spraviť Jehobožská moc. Až keď si uvedomíme úžasnú vznešenosť a svätosť Boha a skutočnosť, že k námprichádza v našom hriešnom a degradovanom stave, aby nás prijal do svojej rodiny, až vtedyoceníme silu apoštolovho zvolania: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme savolali Božími dietkami“ (1 J 3,1). Každý, kto bol takto poctený, sa očistí, tak ako On sám ječistý.

Boh nás neprijíma za svoje deti preto, že sme dobrí, ale preto, aby nás mohol takýmiurobiť. Pavel hovorí: „Ale Boh, bohatý na zmilovanie, zo svojej nesmiernej lásky, ktorou sinás zamiloval, keď sme boli mŕtvi pre priestupky, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení!– spolu s Ním nás vzkriesil a spolu s Ním nás posadil v nebesiach v Kristu Ježišovi, aby námsvojou dobrotou v Kristu Ježišovi ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojejmilosti“ (Ef 2,4-7). A potom dodáva: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie je z vás,je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval. Veď sme Jeho výtvorom, keďže smeboli stvorení v Kristu Ježišovi na dobré skutky, ktoré Boh už vopred pripravil, aby sme ichkonali“ (verše 8-10). Táto pasáž ukazuje, že Boh nás miloval, kým sme boli ešte mŕtviv hriechoch. Dáva nám svojho Ducha, aby nás oživil v Kristovi a ten istý Duch označuje našuadopciu do Božej rodiny. Tak nás teda prijíma za vlastných, aby sme sťa nové stvoreniav Kristovi robili dobré skutky, ktoré Boh pripravil.

11. Prijatie u Boha

24

Mnohí ľudia sa zdráhajú, keď majú začať slúžiť Pánovi, pretože sa boja, že Boh ichneprijme. Tisíce tých, ktorí o sebe roky tvrdili, že sú Kristovi nasledovníci, pochybujú ešte stáleo tom, že ich Boh prijíma. Píšem na osoh takým a nechcel by som ich mysle popliesťšpekuláciami, ale vynasnažím sa dať im jednoduché ubezpečenia z Božieho Slova.

Na otázku „Prijme ma Pán?“ odpovedám protiotázkou: „Prijme človek to, čo si kúpil?Ak idete do obchodu a urobíte nákup, prijmete tovar, keď ho dodajú? Samozrejme, že áno;netreba sa vôbec pýtať. Skutočnosť, že ste daný tovar kúpili a zaplatili zaň vlastnými peniazmidostatočne dokazuje nielen toho, že ho chcete prijať, ale že po tom priam dychtíte. Keby ste honechceli, neboli by ste ho kúpili. Okrem toho, čím viac ste za tovar zaplatili, tým viac túžite hoprijať. Ak bola zaplatená cena vysoká a dali ste takmer svoj život za to, aby ste si na ňuzarobili, nemôže byť pochybností o tom, že nákup pri dodaní prijmete. Robíte si veľké starosti,aby nenastal nejaký problém, ktorý by zabránil dodávke.

Teraz použime túto jednoduchú, prirodzenú ilustráciu pre prípad hriešnika, ktorýprichádza ku Kristovi. Predovšetkým: On nás kúpil. „A či neviete, že nepatríte sebe, ale ževaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý vo vás prebýva a ktorého máte od Boha? Boli stedraho vykúpení“ (1 Kor 6,19.20).

Zaplatil za nás svojou vlastnou krvou – svojím životom. Pavel povedal starším z Efezu:„Dávajte pozor na seba i na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, abyste pásli Božiu cirkev, ktorú si získal za cenu svojej vlastnej krvi“ (Sk 20,28). „Veď viete, že zosvojho márneho, po otcoch zdedeného spôsobu života ste boli vykúpení nie porušiteľnýmivecami, striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista ako bezchybného a nepoškvrnenéhoBaránka“ (1 Pt 1,18.19). On „vydal seba samého za nás“ (Tít 2,14). „Seba samého vydal zanaše hriechy, aby nás vytrhol z terajšieho zlého veku podľa vôle Boha, nášho Otca“ (Gal 1,4).

Nekúpil určitú triedu, ale celý svet hriešnikov. „Lebo tak Boh miloval svet, že dalsvojho jednorodeného Syna“ (J 3,16). Ježiš povedal: „Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo zaživot sveta“ (J 6,51). „Veď Kristus v určenom čase, keď sme boli ešte slabí, zomrel zabezbožných. ... No Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď smeboli ešte hriešnici“ (Rim 5,6.8).

Zaplatená cena bola nekonečná, preto vieme, že veľmi túžil po tom, čo kúpil. Svojesrdce upriamil na to, aby to získal. Nemohol byť bez toho spokojný (pozri Fil 2,6-8; Žid 12,2;Iz 53,11).

„Ale ja som nehodný.“ To znamená, že nie ste hodný ceny, ktorá bola zaplatená a pretosa bojíte prísť, aby Kristus neodmietol, čo kúpil. Tohto by ste sa mohli obávať, keby obchodešte nebol spečatený a cena zaplatená. Keby vás odmietol prijať kvôli tomu, že nie ste hodnýdanej ceny, stratil by nielen vás, ale aj zaplatenú sumu. Hoci tovar, za ktorý ste zaplatili, nestojíza to, čo ste zaň vydali, sami by ste neboli takí hlúpi, aby ste ho vyhodili. Radšej prijmete aspoňnejaký výnos z peňazí, ako vôbec nič.

Ale okrem toho nemáte nič do činenia s otázkou hodnoty. Keď bol Kristus v záujmenákupu na zemi, „od nikoho nepotreboval svedectvo o človeku. Sám totiž vedel, čo jev človeku“ (J 2,25). Nákup urobil s otvorenými očami a poznal presnú hodnotu toho, čokupuje. Nie je vôbec sklamaný, keď k Nemu prídete a zistí, že ste bezcenní. Nemusíte sasužovať otázkou hodnoty. Keď bol On, ktorý dokonale poznal prípad, spokojný a urobilobchod, vy by ste mali byť ten posledný, kto sa sťažuje.

Je to tá najúžasnejšia pravda zo všetkého: že vás kúpil práve preto, že ste nehodní. Jehoskúsené oko vo vás videlo veľké možnosti a kúpil vás nie preto, čo ste vtedy alebo teraz bolihodní, ale preto, čo z vás môže urobiť. Hovorí: „Ja, ja zotieram tvoje priestupky kvôli sebesamému“ (Iz 43,25). Nemáme žiadnu spravodlivosť, preto nás kúpil, „aby sme sa v Ňom staliBožou spravodlivosťou“ (1 Kor 5,21). Pavel hovorí: „Lebo v Ňom telesne prebýva celá plnosť

25

božstva. Aj vy ste dosiahli plnosti v Ňom, ktorý je hlavou každého kniežatstva a mocnosti“(Kol 2,9.10). Tu je celý proces:

„My všetci... boli sme od prirodzenosti deťmi hnevu, tak ako aj ostatní. Ale Boh,bohatý na zmilovanie, zo svojej nesmiernej lásky, ktorou si nás zamiloval, keď sme boli mŕtvipre priestupky, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení! – spolu s Ním nás vzkriesil a spolus Ním nás posadil v nebesiach v Kristu Ježišovi, aby nám svojou dobrotou v Kristu Ježišoviukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti. Lebo milosťou ste spasení skrzevieru. A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval. Veď smeJeho výtvorom, keďže sme boli stvorení v Kristu Ježišovi na dobré skutky, ktoré Boh už vopredpripravil, aby sme ich konali“ (Ef 2,3-10).

Máme byť „na chválu slávy Jeho milosti“. Tým by sme nemohli byť, keby sme boli odpočiatku hodní všetkého, čo za nás zaplatil. V tom prípade by pre Neho v tej transakcii neboloslávy. V nadchádzajúcich vekoch by v nás nemohol ukázať bohatstvá svojej milosti. Keď násvšak vezme takýchto bezcenných a nakoniec nás predstaví bezchybných pred trónom, bude tona Jeho večnú slávu. A vtedy nebude nikto pripisovať hodnotu sebe samému. Po celú večnosťbudú zástupy spasených spoločne vravieť Kristovi: „Hoden si... lebo si bol zabitý a svojoukrvou vykúpil si Bohu ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu i národa, urobil si ich kráľmi akňazmi. ... Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo, múdrosť, silu, česť,slávu aj dobrorečenie“ (Zj 5,9.10.12).

Tým by sme teda mali utíšiť všetky pochybnosti o tom, či nás Boh prijíma. Ibaže tak tonie je. Hriešne neveriace srdce stále prichádza s ďalšími: „Všetkému tomu verím, ale...“Zastavte sa! Keby ste verili, nepovedali by ste „ale“. Keď ľudia pridajú „ale“ k vyhláseniu, ževeria, v skutočnosti vravia „verím, ale neverím.“ Lenže vy pokračujete: „Snáď máš pravdu, alevypočuj ma. Chcel som povedať, že verím vyhláseniam v Písme, ktoré si citoval, ale Bibliahovorí, že ak sme Božie deti, budeme mať svedectvo Ducha a budeme mať svedectvo v sebea žiadne také svedectvo necítim. Preto nemôžem veriť, že som Kristov. Verím Jeho slovu, alenemám svedectvo.“ Rozumiem vášmu problému. Skúsme sa pozrieť, či ho môžeme odstrániť.

Keď príde na to, či ste Kristovi, to si viete ujasniť sami. Videli ste, čo za vás dal.Otázka teraz je, či ste sa mu vydali? Ak áno, môžete si byť istí, že vás prijal. Ak nie ste Jeho, jeto len a len preto, že ste mu odmietli odovzdať to, čo si kúpil. Podvádzate Ho. On hovorí:„Celý deň som vystieral ruky k neposlušnému a vzdorovitému ľudu“ (Rim 10,21). Prosí vás,aby ste Mu dali to, čo si kúpil a za čo zaplatil, a vy predsa odmietate a viníte Ho za to, že vásnechce prijať. Ak ste sa Mu však zo srdca oddali, aby ste boli Jeho dieťa, môžete si byť istí, ževás prijal. A teraz sa vráťme k tomu, že veríte Jeho slovám, ale pochybujete o tom, či vásprijíma, pretože necítite svedectvo vo svojom srdci. Stále trvám na tom, že neveríte. Keby stetotiž verili, to svedectvo by ste mali. Počúvajte Jeho slovo: „Kto verí v Božieho Syna, másvedectvo v sebe. Kto neverí Bohu, urobil ho klamárom, lebo neuveril svedectvu, ktoré Bohvydal o svojom Synovi“ (1 J 5,10).Veriť v Syna znamená jednoducho veriť Jeho Slovua záznamu o Ňom.

A „ten, kto verí v Božieho Syna, má svedectvo v sebe“. Nemôžete mať svedectvo, kýmneuveríte a akonáhle uveríte, budete ho mať. Ako to? Pretože vaša viera v Božie slovo je týmsvedectvom. Boh to hovorí.

„Viera je podstatou toho, v čo dúfame a zdôvodnením toho, čo nevidíme“ (Žid 11,1).Keby ste Boha počuteľným hlasom počuli hovoriť, že ste Jeho dieťa, považovali by ste

to za dostatočné svedectvo. No dobre, ale keď Boh hovorí vo svojom Slove, je to to isté,akoby hovoril počuteľným hlasom a vaša viera je dôkazom toho, že počujete a veríte.

Je to taká dôležitá otázka, že stojí za starostlivé uvažovanie. Nože si prečítajme trochuviac zo záznamu. Najskôr to, že sme „všetci synmi Božími v Kristu Ježišovi“ (Gal 3,26). Je topozitívne potvrdenie toho, čo som povedal o našej nevere v svedectvo. Naša viera z nás robí

26

Božie deti. Ale ako tú vieru získame? „Viera je z počutia, počutie však skrze slovo Kristovo“(Rim 10,17). Ale ako získame vieru v Božie slovo? Len uverte, že Boh nemôže klamať. Sotvaby ste povedali Bohu do očí, že je luhár, ale presne to robíte, keď neveríte Jeho slovu. Aby steverili, musíte len veriť. „Blízko teba je Slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci, to znamenáslovo viery, ktoré hlásame. Pretože ak svojimi ústami vyznáš Pána Ježiša a vo svojom srdciuveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom sa verí na spravodlivosť,ale ústami sa vyznáva na spasenie. Písmo totiž hovorí: Nikto, kto verí v neho, nebudezahanbený“ (Rim 10,8-11).

Všetko toto je v súlade so záznamom, ktorý nám zanechal Pavel. „Tento Duch sámdosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia, dedičia Boží aspoludediči Kristovi“ (Rim 8,16.17). Tento Duch, ktorý svedčí s naším duchom je Utešiteľ,ktorého zasľúbil Kristus (J 14,16). A my vieme, že Jeho svedectvo je pravé, lebo je to „Duchpravdy.“ Ale ako svedčí? Tým, že nám pripomína Slovo, ktoré bolo zaznamenané. Oninšpiroval tie slová (1 Kor 2,13; 2 Pt 1,21), a preto keď nám ich pripomína, je to to isté, akobynám ich priamo hovoril. Predkladá našej mysli záznam, časť ktorého sme citovali. Vieme, žetento záznam je pravdivý, lebo Boh nemôže klamať. Prikazujeme Satanovi, aby odišiel sosvojím falošným svedectvom proti Bohu a veríme tomu záznamu, ale ak veríme záznamu,vieme, že sme Božie deti a voláme: „Abba, Otče.“ A vtedy si táto slávna pravda plnšiepodmaní dušu. Opakovanie týchto slov nám z nich urobí realitu. On je náš Otec a my sme Jehodeti. Akú radosť prináša táto myšlienka! Tak vidíme, že svedectvo, ktoré máme v sebe nie jeiba dojem alebo pocit. Boh od nás nežiada, aby sme verili takému nespoľahlivému svedectvu,akým sú naše pocity. Písmo hovorí, že ten, kto verí vlastnému srdcu, je blázon. Máme všakdôverovať svedectvu nepremenného Božieho slova a toto svedectvo môžeme mať skrze Duchav našich vlastných srdciach. „Vďaka Bohu za Jeho nevýslovný dar!“ (2 Kor 9,15).

Toto uistenie nás neoprávňuje na to, aby sme poľavili vo svojej usilovnosti a spokojnesa usadili, akoby sme už získali dokonalosť. Musíme pamätať, že Kristus nás neprijíma kvôlinám, ale kvôli sebe samému, nie preto, že sme dokonalí, ale aby sme v Ňom mohli ísť kdokonalosti. Požehnáva nás nie preto, že sme boli takí dobrí, že sme si požehnanie zaslúžili, aleaby sme sa v sile požehnania mohli odvrátiť od svojich neprávostí (Sk 3,26). Tomu, kto verív Krista, je daná moc – právo alebo prednosť – stať sa synom Božím (J 1,12). Skrze „vzácne aveľmi veľké zasľúbenia“ Božie skrze Krista máme „účasť na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1,4).

Nože stručne pouvažujme o praktickej aplikácii niektorých z týchto textov.

12. Víťazstvo viery

Biblia hovorí, že „spravodlivý bude žiť z viery“. Božia spravodlivosť sa „zjavuje z vieryk viere“ (Rim 1,17). Pôsobenie viery nemôže nič ilustrovať lepšie ako niektoré príkladyzaznamenané pre naše poučenie, „aby sme trpezlivosťou a potešovaním z Písiem mali nádej“(Rim 15,4). Preberieme si prvú, význačnú udalosť z 2 Par 20. Čitateľ nech sleduje priebežnýkomentár so svojou Bibliou.

„Potom vytiahli Moábci, Ammónci a s nimi niektorí Meúnci do boja proti Jozafatovi.Jozafatovi prišli oznámiť: Veľký dav zo Zámoria, z Edómska tiahne proti tebe; je užv Chacecón-Támáre, čiže v Én-Gedí“ (v. 1, 2).

Tento veľký zástup spôsobil, že kráľ a ľud sa báli, ale počínali si rozumnea zhromaždili sa, „aby žiadali pomoc od Hospodina. Aj zo všetkých júdskych miest prišlihľadať Hospodina“ (verše 3, 4). Potom nasleduje modlitba Jozafata ako vodcu zhromaždenia.Stojí za zvláštne štúdium, pretože to bola modlitba viery a obsahuje v sebe začiatok víťazstva:

„Jozafat stál v zhromaždení Júdu a Jeruzalema v dome Hospodinovom pred novýmnádvorím. Povedal: Hospodine, Bože našich otcov! Ty si Bohom na nebi a vládcom nad

27

všetkými kráľovstvami národov. V ruke máš moc a silu a nik sa nemôže postaviť proti tebe“(v. 5, 6).

To bol vynikajúci začiatok modlitby! Začína sa uznaním Boha na nebi. Tak sa začínavzorová modlitba: „Otče náš, ktorý si na nebesiach.“ Čo to znamená? Že Boh, ako Boh nanebi, je Stvoriteľ. Je to uznanie Jeho moci nad všetkými kráľovstvami sveta a mocnosťamitemnoty. Skutočnosť, že je na nebi, Stvoriteľ, dokazuje, že v Jeho ruke je moc a sila, takže Munik neodolá. Človek, ktorý dokáže začať svoju modlitbu v hodine núdze takýmto uznanímBožej moci, má už víťazstvo na svojej strane. Lebo všimnite si, že Jozafat nielenže vyjadrilsvoju vieru v Božiu obdivuhodnú moc, ale nárokoval si Božiu silu ako svoju vlastnú slovami:„Či nie si náš Boh?“ Naplnil požiadavku Písma, že „kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Bohje a že odpláca tým, čo ho hľadajú“ (Žid 11,6).

Jozafat ďalej rozprával, ako ich Hospodin upevnil v krajine a ako Moábci a Ammónci,ktorých predtým nedovolil napadnúť, teraz prišli, aby ich vyhodili z ich Bohom danéhodedičstva (v. 7-11). A potom to uzatvoril: „Bože náš, či ich nebudeš súdiť? Veď nemáme dosťsíl proti tomuto veľkému davu, ktorý tiahne proti nám, a sami nevieme, čo máme robiť; len naTeba hľadia naše oči“ (v. 12). Pre Pána je to nič, aby pomohol, či s mnohými alebo s tými,ktorí nemajú sily (2 Par 14,11) a pretože oči Hospodinove prehliadajú celú zem, aby ukázalsvoju moc tým, čo majú voči nemu úprimné srdce (2 Par 16,9), patrí sa, aby tí, ktorí súv núdzi, dôverovali len Jemu. Tento postoj Jozafata a jeho ľudu bol v súlade s apoštolskýmpríkazom: „Upierajme oči na Ježiša, pôvodcu a završovateľa našej viery“ (Žid 12,2). On jepočiatok a koniec a všetka moc na nebi a zemi je v Jeho rukách.

Aký bol výsledok? Prišiel prorok Hospodinov v moci Svätého Ducha „a povedal:Dávajte pozor, všetci Júdejci a obyvatelia Jeruzalema i kráľ Jozafat: tak vám vraví Hospodin:Nebojte sa a nestrachujte sa pred týmto veľkým davom, lebo to nie je váš boj, ale Boží boj“(v. 15).

A potom prišiel príkaz, aby ráno vyšli v ústrety nepriateľovi a uvidia spásuHospodinovu, lebo On bude s nimi. Teraz prichádza tá najdôležitejšia časť:

„Na druhý deň včasráno vyšli na Tekóanskú púšť. Pri ich odchode zastal si Jozafat apovedal: Čujte ma, Júdejci i obyvatelia Jeruzalema! Verte v Hospodina, svojho Boha, aobstojíte! Verte Jeho prorokom a bude sa vám dariť! Potom sa poradil s ľudom a postavilspevákov Hospodinových, ktorí mali v svätej nádhere spievať chválospevy, prechádzať predozbrojencami a vravieť: Ďakujte Hospodinovi, lebo naveky trvá Jeho milosť“ (v. 20, 21).

Bol to iste zvláštny spôsob, ako vyjsť do boja. Len málo armád vyšlo do bitky s takýmpredvojom! Ale ako to dopadlo?

„Len čo začali plesať a spievať chválospevy, nastavil Hospodin zálohy protiAmmóncom, Moábcom a obyvateľom Seírskeho pohoria, ktorí pritiahli proti Júdsku, takžeboli porazení. Ammónci a Moábci postavili sa totiž proti obyvateľom Seírskeho pohoria, abyich zničili a vyhubili. A keď skoncovali s obyvateľmi Seírskeho pohoria, pomáhali zničiť jedendruhého. Keď prišli Júdejci na miesto, odkiaľ sa možno rozhliadnuť do púšte a pozreli sa naten dav, ležali už len mŕtvoly na zemi. Nik neunikol“ (v. 22-24).

Ak len málo armád vyšlo do boja s takým predvojom ako Jozafatova armáda, je pravétaké isté, že len málo ich bolo odmenených takým pozoruhodným víťazstvom. Azda nebudenevhodné, keď sa trošku zahĺbime do filozofie víťazstva viery, ktorá je ilustrovaná na tomtopríklade. Keď nepriateľ, ktorý sa spoliehal na svoju presilu začul Izraelitov vychádzať v toráno so spevom a krikom, k akému záveru musel prísť? Len k takému, že Izraeliti dostaliposily a boli takí posilnení, že by bolo zbytočné snažiť sa im odporovať. Tiež sa ich zmocnilapanika a každý sa pozeral na svojho suseda ako na nepriateľa.

A nemali pravdu, keď sa domnievali, že Izrael dostal posily? Skutočne mali, lebov správe sa píše: „Len čo začali plesať a spievať chválospevy, nastavil Hospodin zálohy proti

28

Ammóncom, Moábcom a obyvateľom Seírskeho pohoria.“ Hospodinov voj, v ktorého verilJozafat a jeho ľud, bojoval za nich. Mali posily a keby ich oči mohli byť otvorené, aby ichvideli, tak ako Elizej pri jednej príležitosti, nepochybne by videli, že tých, čo boli s nimi, boloviac ako nepriateľov.

Treba si však zvlášť povšimnúť to, že Hospodin nastavil zálohy proti nepriateľovivtedy, keď Izrael začal spievať a vzdávať chvály. Čo to znamená? Že ich viera bola skutočná.Božie zasľúbenie považovali už akoby za naplnené. Tak uverili Hospodinovi, alebodoslovnejšie stavali na Hospodinovi a boli upevnení alebo posilnení. Tým dokázali pravduslov: „A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera“ (1 J 5,4).

Teraz túto ilustráciu použime pre boj proti hriechu. Prichádza silné pokušenie urobiťniečo, o čom vieme, že nie je správne. Žiaľ, často sme dokázali silu pokušenia, pretože náspremohlo, takže vieme, že nemáme silu bojovať proti nemu. Lenže teraz máme oči upreté naPána, ktorý nám povedal, aby sme smelo prichádzali k trónu milosti, aby sme dostalimilosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas. Začíname sa modliť k Bohu o pomoc.A modlíme sa k tomu Bohu, ktorý je nám v Biblii zjavený ako Stvoriteľ neba a zeme.Nezačíname trúchlivým oznámením našej slabosti, ale s radostným uznaním Božej veľkej moci.Až keď tak urobíme, môžeme si dovoliť predniesť náš problém a našu slabosť. Ak totiž akoprvú uvedieme našu slabosť a neradostnú situáciu, kladieme samých seba pred Boha. V tomprípade Satan problém ešte zväčší a rozhodí okolo nás temnotu, takže nevidíme nič okremnašej slabosti. A tak bude naše volanie i prosby napriek horlivosti a trýznivosti márne, pretožeim bude chýbať dôležitý prvok viery: že Boh je a že je všetkým tým, čo o sebe zjavil. Keď všakzačneme uznaním Božej moci, potom môžeme bezpečne predniesť svoju slabosť. V tomprípade jednoducho dávame našu slabosť po boku Jeho moci a ten protiklad vyvolá odvahu.

Keď sa potom modlíme, príde nám na um Božie zasľúbenie, ktoré priniesol DuchSvätý. Možno si nespomenieme na žiadne zvláštne zasľúbenie, ktoré by sa presne hodilo nadaný prípad, ale môžeme si spomenúť, že „verná je to reč a hodná plného prijatia, že KristusJežiš prišiel na svet spasiť hriešnikov“(1 Tim 1,15) a že „seba samého vydal za naše hriechy,aby nás vytrhol z terajšieho zlého veku podľa vôle Boha, nášho Otca“ (Gal 1,4) a môžemevedieť, že to so sebou nieslo každé zasľúbenie, lebo „ako by nám ten, ktorý neušetril vlastnéhoSyna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s Ním všetko?“ (Rim 8,32).

Potom sa rozpomenieme, že Boh môže hovoriť o veciach, ktoré nie sú, ako keby boli.Teda ak Boh dáva zasľúbenie, tak akoby už bolo naplnené. A tak keď vieme, že naševyslobodenie zo zla je podľa Božej vôle (Gal 1,4), považujeme víťazstvo za akoby už našea začneme ďakovať Bohu za Jeho „preveľké a predrahé zasľúbenia.“ Keď sa ich vieroouchopíme a urobíme z nich skutočnosť, nemôžeme nechváliť Boha za Jeho podivuhodnú lásku.A kým tak robíme, naše mysle sú celkom vzaté od zlého a víťazstvo je naše. Pán Ježiš nastavízálohy proti nepriateľovi. Vzdávaním chvály ukazujeme Satanovi, že sme dostali posily a keďvyskúša silu pomoci, ktorá nám je daná, vie, že v danej záležitosti nič nezmôže a tak násopúšťa. To ilustruje moc apoštolovho príkazu: „Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkoms vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách“ (Fil 4,6).

13. Otroci a slobodní

Schopnosť viery priniesť víťazstvo nám ukazujú aj ďalšie, nesmierne praktické textyz Písma. V prvom rade pochopme, že hriešnik je otrok. Kristus povedal: „Každý, kto páchahriech, je otrokom hriechu“ (J 8,34). Pavel tiež hovorí, keď dáva sám seba na miestoneobnoveného človeka: „Vieme totiž, že zákon je duchovný. Ale ja som telesný, predaný dootroctva hriechu“ (Rim 7,14). Človek, ktorého predali, je otrok; preto človek predaný hriechuje otrokom hriechu. Peter nám ukazuje to isté, keď o skazených a falošných učiteľoch hovorí:

29

„Sľubujú im slobodu, hoci sami sú otrokmi skazy; každý je zaiste otrokom svojho premožiteľa“(2 Pt 2,19).

Význačnou črtou otroka je nemožnosť robiť to, čo chce. Musí vykonávať vôľudruhého bez ohľadu na jej únavnosť. Pavel takto dokazuje pravdu svojho tvrdenia, že akotelesný človek je otrokom hriechu: „Nerobím totiž to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. ...Avšak potom to konám nie ja, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. Viem totiž, že vo mne, tedav mojom tele, neprebýva dobré. Vôľa robiť dobré je vo mne, ale nemám schopnosť uskutočniťto. Robím totiž nie to dobré, čo chcem, ale konám zlé, čo nechcem“ (Rim 7,15.17-19).

Hriech ovláda a to dokazuje, že človek je otrok, a hoci každý, kto hreší, je otrokomhriechu, otroctvo sa stáva neznesiteľným, ak človek zazrel záblesk slobody, túži po neja predsa nedokáže zlomiť reťaze, ktoré ho viažu k hriechu. Texty Rim 8,7.8 a Gal 5,17 užukázali, že je nemožné, aby neobnovený človek robil hoci len to dobro, ktoré by robiť chcel.

Koľkí ľudia si už na vlastnej kooži overili pravdu týchto textov Písma! Koľkí sa znovua znovu rozhodli a predsa boli ich úprimné odhodlania zoči-voči pokušeniu slabé ako trstina.Nemali sily a nevedeli, čo majú robiť. Ich oči boli, žiaľ, upreté viac na nich samotných a nanepriateľa než na Boha. Ustavične bojovali proti hriechu, to je pravda, ale boli tiež ustavičneporážaní.

Nazvali by ste toto pravou skúsenosťou kresťana? Niektorí si myslia, že áno. Prečoteda apoštol v duševných mukách vykríkol: „Ja úbohý človek! Kto ma vytrhne z tohto telasmrti?“ (Rim 7,24). Je nefalšovaná kresťanská skúsenosť s telom smrti taká hrozná, že duša jenútená volať po oslobodení? Naozaj nie!

Kto je to teda, kto sa v odpovedi na túto naliehavú prosbu zjavuje ako vysloboditeľ?Apoštol hovorí: „Vďaka Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána.“ Na inom mieste o Kristovihovorí: „A rovnako ako deti majú účasť na krvi a tele, tak aj On mal podiel na nich, abysmrťou zničil toho, ktorý mal moc nad smrťou, t. j. diabla, aby vyslobodil tých, ktorých pocelý život zotročoval strach pred smrťou“ (Žid 2,14.15).

Kristus zase oznámil svoje poslanie: „Duch Hospodina, Pána, spočíva na mne, pretožeHospodin ma pomazal. Poslal ma biednym hlásať radostnú zvesť, zaviazať rany tým, ktorí súskrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára“ (Iz61,1).

Už sme videli, čo je vlastne toto otroctvo a zajatie. Je to otroctvo hriechu – poroba,nútiaca človeka hrešiť i proti svojej vôli, hnaného zdedenými a získanými sklonmi a návykmi.Oslobodzuje Kristus človeka od pravej kresťanskej skúsenosti? Skutočne nie! Otroctvohriechu, na ktoré sa apoštol sťažuje v 7. kapitole listu Rimanom nie je teda skúsenosť Božiehodieťaťa, ale otroka hriechu. Kristus prišiel, aby ľudí z tohto zajatia vyslobodil. Neprišiel na to,aby nás počas tohto života vyslobodzoval z vojnového stavu a bojov, ale aby nás vyslobodilz porážky a urobil nás silnými v Pánovi, aby sme v sile Jeho moci ďakovali Otcovi, „ktorý násvytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (Kol 1,13),“ v ktoréhokrvi máme vykúpenie.

Ako sa uskutoční toto vyslobodenie? Skrze Božieho Syna. Kristus hovorí: „Ak vyzostanete v mojom slove, ste naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí... Ak vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní“ (J 8,31.32.36). Táto slobodaprichádza ku každému, kto verí, lebo tým, ktorí veria v Jeho meno, dáva „moc stať sa Božímideťmi“ (J 1,12). Sloboda od odsúdenia prichádza k tým, ktorí sú v Kristovi Ježišovi (Rim 8,1)a vierou si obliekajú Krista (Gal 3,26.27). Kristus prebýva v našich srdciach vierou.

14. Praktické ilustrácie vyslobodenia z otroctva

30

Teraz si na ilustráciu vezmime niekoľko príkladov toho, že viera dokáže vyslobodiťz otroctva. Budeme citovať Lk 13,10-17:

„V istú sobotu učil v ktorejsi synagóge. Bola tam žena, osemnásť rokov posadnutáduchom, ktorý ju robil neduživou. Bola zhrbená a vôbec sa nemohla narovnať. Keď ju Ježišzbadal, zavolal si ju a povedal jej: Žena, si oslobodená od svojho neduhu. Položil na ňu ruky,ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. Ale predstavený synagógy, pobúrený nad tým, žeJežiš ju uzdravil v sobotu, povedal zástupu: Je šesť dní, keď treba pracovať. V týchto dňochprichádzajte a dávajte sa uzdravovať, a nie v sobotný deň! Pán mu odpovedal: Pokrytci! Čikaždý z vás neodväzuje svojho vola alebo osla od jasiel a nevodí ho napájať aj v sobotu? A čitúto Abrahámovu dcéru, ktorú Satan osemnásť rokov držal spútanú, nebolo treba z toho putavyslobodiť v sobotný deň? Keď to povedal, všetci Jeho protivníci sa zahanbili, ale celý zástupsa radoval zo všetkých slávnych skutkov, ktoré Ježiš konal.“

Obídeme jedovatú kritiku pokryteckého vodcu a budeme uvažovať o zázraku:

Tá žena bola spútaná. My sme zo strachu pred smrťou po celý životv porobe.

Satan spútal tú ženu a nastavil pasce aj pre naše nohy a zajal nás.

V žiadnom prípade nebola schopná povstať; naše neprávosti nás zovreli, takže nemôžemevzhliadnuť (Ž 40,13).

Ježiš ju jedným slovoma dotykom oslobodil od jej neduhu;

my máme teraz na nebi toho istéhomilosrdného Veľkňaza, ktorý súcití s našimislabosťami a to isté slovo vyslobodí z hriechuaj nás.

S akým zámerom boli zaznamenané Ježišove zázračné uzdravenia? Hovorí nám to Ján:nemali nám ukázať len Ježišovu schopnosť uzdraviť z ochorenia, ale tiež Jeho moc nadhriechom (pozri Mt 9,2-8). Ján však vraví:

„Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho ďalších znamení, ktoré nie súzapísané v tejto knihe. Ale tieto sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Boží Syn,a aby ste veriac mali život v Jeho mene“ (J 20,30.31).

Tak vidíme, že sú zapísané jednoducho ako podobenstvo o Kristovej láske, o Jehoochote pomôcť a o Jeho moci nad Satanovými činmi, či už v tele alebo v duši. V tejtosúvislosti musí postačiť ešte jeden zázrak. Nájdeme ho v 3. kapitole knihy Skutkov. Nebudemju citovať celú, ale prosím čitateľa, aby ju starostlivo sledoval v Biblii:

Peter a Ján videli pri chrámovej bráne muža vyše štyridsiatky, ktorý bol chromý odnarodenia. Nikdy nechodil. Žobral a Duch vnukol Petrovi, aby mu dal niečo lepšie ako striebroalebo zlato. „Povedal: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď! Nato ho chytil zapravú ruku a zodvihol ho. V tej chvíli chromému spevneli nohy a členky, vyskočil, postavil saa chodil; vošiel s nimi do chrámu, prechádzal sa, skákal a chválil Boha“ (v. 6-8).

Tento pozoruhodný zázrak na človeku, ktorého všetci videli ľudí veľmi rozrušil. KeďPeter spozoroval ich údiv, porozprával im, ako sa zázrak vykonal slovami:

„Mužovia Izraela, prečo sa tomu čudujete? Prečo na nás uprene hľadíte, ako keby smeto, že tento človek chodí, urobili svojou vlastnou mocou alebo zbožnosťou? Boh Abraháma,Izáka a Jákoba, Boh našich otcov oslávil svojho Syna Ježiša, ktorého ste vy vydali... a Kniežaživota ste zabili. Toho Boh vzkriesil z mŕtvych, čoho svedkami sme my. Vierou v Jeho meno

31

upevnilo Jeho meno tohto muža, na ktorého hľadíte a ktorého poznáte, a viera, ktorá je skrzeNeho, dala mu úplné uzdravenie pred očami vás všetkých“ (v. 12-16).

A teraz sa pozrime na aplikáciu. „Ten muž bol chromý už od narodenia,“ nevedel sisám pomôcť. Rád by chodil, ale nemohol. My všetci môžeme podobne povedať s Dávidom:Hľa, v neprávosti som splodený a v hriechu ma počala moja matka“ (Ž 51,7). Následkomtoho sme od prirodzenosti takí slabí, že nemôžeme robiť veci, ktoré by sme chceli. Tak akos každým rokom v živote toho muža narastala jeho neschopnosť chodiť, lebo sa zväčšovalahmotnosť jeho tela, kým jeho údy nesilneli, tak opakované hrešenie, keď starneme, zosilňujesvoju moc nad nami. Pre toho muža je úplne nemožné, aby chodil; a predsa mu Kristovo menovierou v neho dalo dokonalé zdravie a oslobodilo ho od jeho slabosti. Tak môžeme byť aj myvierou, ktorá je skrze Neho, uzdravení a uschopnení robiť veci, ktoré boli dosiaľ nemožné.Lebo to, čo je nemožné u človeka, je možné u Boha. On je Stvoriteľ. „On posilňuje tých, ktorínemajú moci.“ Jedným zo zázrakov viery ukázaných v situáciách starodávnych počestných ľudíje to, že „zo slabých sa stali silnými“.

Tieto príklady nám ukázali, ako Boh vyslobodzuje z otroctva tých, ktorí v Neho veria.A teraz uvažujme o tom, ako sa táto sloboda udržiava.

Videli sme, že od prirodzenosti sme všetci sluhami hriechu a Satana a len čo sapoddáme Kristovi, sme oslobodení od Satanovej moci. Pavel hovorí: „Či neviete, že ak saniekomu oddávate za poslušných otrokov, ste otrokmi toho, koho poslúchate? Buď otrokmihriechu, ktorý vedie k smrti, alebo otrokmi poslušnosti, ktorá vedie k spravodlivosti?“ (Rim6,16). Akonáhle sme teda zbavení otroctva hriechu, stávame sa služobníkmi Krista. Samotnýakt uvoľnenia z moci hriechu je teda skutočne odpoveďou na našu vieru, dokazuje, že Boh násprijíma ako svojich služobníkov. Naozaj sa stávame otrokmi Krista. Lenže ten, kto slúžiPánovi, je slobodný, lebo sme povolaní k slobode (Gal 5,13) a kde je Duch Pánov, tam jesloboda (2 Kor 3,17).

A teraz znovu prichádza konflikt. Satan nie je ochotný vzdať sa svojho otroka takľahko. Prichádza vyzbrojený bičom zúrivých pokušení, aby nás znovu nahnal do svojej služby.Smutná skúsenosť nám vraví, že je mocnejší ako my a že bez pomoci mu neodoláme. Bojímesa však jeho moci a kričíme o pomoc. Potom si spomenieme, že už nie sme Satanovýmisluhami. Poddali sme sa Bohu a Ten nás preto prijal za svojich služobníkov. Tak môžemepovedať so žalmistom: „Hospodine, som tvoj služobník, som tvoj služobník, syn tvojejslužobnice. Rozviazal si mi putá“ (Ž 116,16). Lenže skutočnosť, že Boh uvoľnil putá, ktoré nanás hodil Satan – a On to urobil, ak tomu veríme – je dôkazom toho, že Boh nás bude chrániť,lebo sa stará o svojich vlastných a ubezpečuje nás, že Ten, ktorý v nás začal dobré dielo, „aj hodokončí, až do dňa Ježiša Krista“ (Fil 1,6). A v tejto dôvere sme silní, aby sme odolali.

A znovu: ak sme odovzdali sami seba Bohu ako služobníci, sme Jeho sluhami, alebo –inak povedané – sme nástrojmi spravodlivosti v Jeho rukách (čítaj Rim 6,13-16). Nie smenečinné nástroje bez života a citu, aké používajú poľnohospodári, nástroje, ktoré nemôžurozhodovať, ako budú použité. Sme živé, rozumné nástroje, ktoré si môžu vybrať svojepovolanie. Napriek tomu slovo „nástroj“ znamená náradie – čosi, čo je celkom ovládanéremeselníkom. Rozdiel medzi nami a nástrojmi mechanika je ten, že si môžeme vybrať, kto násbude používať a na akú službu budeme použití. Keď sme sa však už rozhodli a vydali do rúkrobotníka, máme byť v jeho rukách tak úplne ako nástroj, ktorý nerozhoduje o tom, ako budepoužitý. Keď sa poddáme Bohu, máme byť v Jeho rukách ako hlina v rukách hrnčiara, abys nami mohol robiť, čo sa Mu zapáči. Naša vôľa spočíva vo voľbe, či Mu dovolíme, aby v náspôsobil dobré alebo nie.

Keď sa plne chopíme tejto myšlienky, že sme nástroje v Božích rukách, úžasne nám topomôže víťaziť vierou. Všimnite si totiž, že to, čo bude nástroj robiť, závisí úplne od osoby,v rukách ktorej sa nachádza. Tuná je napríklad raznica. Sama osebe je nevinná a predsa sa

32

môže použiť na tie najprízemnejšie účely, práve tak ako na čosi užitočné. Ak je v rukáchbezcharakterného človeka, môže ju použiť na falšovanie peňazí. To istotne nie je dobrý zámer.Keď ju však vezme do rúk čestný a slušný človek, nemala by uškodiť. Podobne keď sme bolisluhami Satana, nerobili sme dobre (Rim 6,20). Ale teraz, keď sme sa vydali do Božích rúk,vieme, že v Ňom niet nespravodlivosti a tak nástroj v Jeho rukách nemôže byť použitý na zlýúčel. Bohu sa musíme oddať práve tak úplne, ako kedysi Satanovi, lebo apoštol hovorí:

„Hovorím ľudským spôsobom pre slabosť vášho tela. Veď ako ste vydávali svoje údydo služby nečistote a neprávosti na páchanie neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy doslužby spravodlivosti na posvätenie“ (Rim 6,19).

Celé tajomstvo víťazenia potom spočíva poprvé v úplnom oddaní sa Bohu s úprimnoutúžbou konať Jeho vôľu, ďalej v poznaní, že keď sa Mu vydávame, prijíma nás ako svojichsluhov a potom v zostávaní v poddanosti v Jeho rukách. Víťazstvo často získame lenustavičným opakovaním: „Ó, Pane, som skutočne tvoj sluha. Som tvoj sluha a syn tvojejdievky. Ty si uvoľnil moje putá.“ Je to vlastne len dôrazne povedané: „Ó, Pane, vydal som sado Tvojich rúk ako nástroj spravodlivosti; nech sa stane Tvoja vôľa a nie to, čo diktuje telo.“Keď si však uvedomíme silu toho textu a naozaj cítime, že sme Boží služobníci, okamžite prídemyšlienka: „Dobre, ak som naozaj nástrojom v rukách Boha, nemôže ma použiť na zlé, ani midovoliť, aby som robil zlé, kým zostávam v Jeho rukách. On ma musí chrániť, ak mám byťuchránený od zlého, pretože ja sa sám ochrániť neviem. Ale On ma chce ochrániť pred zlým,lebo ukázal svoju túžbu a tiež svoju moc naplniť ju, keď dal sám seba za mňa. Preto budemuchránený pred týmto hriechom.“ Všetky tieto myšlienky môžu okamžite prejsť hlavou a spolus nimi musí nutne prísť pocit radosti, že budeme uchránení pred obávaným hriechom. Tátoradosť sa prirodzene prejaví v ďakovaní Bohu a kým tak robíme, nepriateľ so svojímpokušením ustupuje a srdce napĺňa Boží pokoj. Vtedy zistíme, že radosť z viery zďalekaprevažuje všetku radosť z holdovania hriechu.

Všetko toto je dôkazom Pavlových slov: „Či azda vierou pozbavujeme zákonplatnosti? Vôbec nie. Naopak, potvrdzujeme ho“ (Rim 3,31).„ Pozbaviť zákon platnosti“,vyhlásiť ho za „neplatný“ neznamená zrušiť ho, lebo žiadny človek nemôže zrušiť Boží zákon.Lenže žalmista hovorí, že bol vyhlásený za neplatný (Ž 119,126). Vyhlásiť Boží zákon zaneplatný je čosi viac než len tvrdenie, že nie je dôležitý. Znamená to ukázať životom, že zákonnie je dôležitý. Človek robí Boží zákon neplatným, keď mu nedovoľuje, aby mal moc v jehoživote. Skrátka: pozbaviť Boží zákon platnosti znamená porušiť ho; ale zákon samotný zostávaten istý, či ho dodržiavame, alebo nie. Vyhlásenie jeho neplatnosti ovplyvňuje iba jednotlivca.

Preto keď apoštol vraví, že zákon vierou nerušíme, ale naopak, potvrdzujeme ho, myslítým, že viera nevedie k porušovaniu zákona, ale k poslušnosti. Nie, nemali by sme povedať, ževiera vedie k poslušnosti, ale že viera sama poslúcha. Viera ustanovuje zákon v srdci. „Viera jepodstatou toho, v čo dúfame“ (Žid 11,1). Ak dúfame v spravodlivosť, viera ju potvrdí. Vieranevedie k antinomizmu (antinomista = osoba, ktorá nepovažuje mravný zákon za záväzný –pozn. prekl.), naopak je to to jediné, čo mu protirečí. Nezáleží na tom, ako veľmi sa človekchvastá Božím zákonom; ak odmieta alebo ignoruje bezvýhradnú vieru v Krista, nie je na tomo nič lepšie ako ten, kto na zákon priamo útočí. Boží zákon si skutočne ctí len človek viery.Bez viery je nemožné zapáčiť sa Bohu (Žid 11,6); s ňou je všetko možné (Mk 9,23).

Áno, viera robí nemožné a presne to od nás Boh požaduje. Keď Józua povedal Izraelu:„Nemôžete slúžiť Hospodinovi,“ povedal pravdu, ale Boh v skutočnosti požadoval, aby Muslúžili. Nie je v moci žiadneho človeka, aby konal spravodlivo, ani vtedy nie, keď to chce (Gal5,17). Je preto chybou povedať, že Boh od nás chce len to, aby sme robili to najlepšie, čovieme. Ten, kto nerobí nič lepšie, nebude konať skutky Božie. Nie. Musí robiť lepšie, neždokáže. Musí robiť to, čo môže urobiť len Božia moc, pôsobiaca skrze neho. Je nemožné, abyčlovek kráčal po vode, ale Peter to urobil, keď prejavil vieru v Ježiša.

33

Všetka moc na nebi a na zemi je v rukách Krista a je nám k dispozícii, dokoncasamotný Kristus prichádza prebývať v srdci vierou. Niet dôvodu viniť Boha, že od nás žiada,aby sme robili nemožné, lebo „čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu“ (Lk 18,27). Pretomôžeme smelo povedať: „Pán mi pomáha, nebudem sa báť, čo mi môže urobiť človek“ (Žid13,6).

Teda „kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebohlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? ... Ale toto všetko víťazne prekonávame skrze toho,ktorý si nás zamiloval. Som totiž presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, anikniežatstvá, ani prítomné, ani budúce veci, ani mocnosti, ani to, čo je vysoko, ani to, čo jehlboko, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v KristuJežišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,35.37.38).

34

ZOZNAM BIBLICKÝCH CITÁTOV

1 Moj 2,1-3 ........................................... 112 Moj 19,18-20...................................... 152 Moj 20,1-3 ......................................... 142 Moj 20,8-11 ....................................... 112 Moj 34,5-7 ......................................... 224 Moj 21,4-6 ......................................... 145 Moj 5,29............................................. 23Joz 5,13-15............................................ 142 Par 14,11............................................ 272 Par 16,9.............................................. 272 Par 20................................................. 262 Par 20,1.2........................................... 262 Par 20,3.4........................................... 272 Par 20,5.6........................................... 272 Par 20,15............................................ 272 Par 20,20.21 ....................................... 272 Par 20,22-24....................................... 27Jób 38,7................................................... 5Ž 16,2.................................................... 18Ž 40,13.................................................. 30Ž 50,1-6 ............................................... 4,5Ž 50,3...................................................... 4Ž 50,5...................................................... 4Ž 51,7................................................10,31Ž 92,15.................................................... 5Ž 92,2-5 ................................................ 12Ž 103,11................................................ 20Ž 116,16................................................ 31Ž 119,126.............................................. 32Ž 119,142.............................................. 19Ž 119,172.............................................. 16Kaz 12,13.............................................. 17Kaz 12,13.14 ......................................... 17Iz 3,10................................................... 19Iz 5,4..................................................... 16Iz 9,5....................................................... 5Iz 24,20................................................. 15Iz 33,22................................................. 13Iz 40,3..................................................... 7Iz 40,25.26 .............................................. 7Iz 40,26................................................. 12Iz 40,27-29............................................ 12Iz 43,25................................................. 25Iz 51,6.7................................................ 16Iz 53,11................................................. 24Iz 58,13.14 ............................................ 13

Iz 61,1 ...................................................29Iz 61,10 ............................................ 21,22Iz 64,6 ...................................................19Jer 23,56 ..................................................8Jer 25,30, 3 ............................................14Ez 20,12 ........................................... 12,13Dan 10,21 ................................................7Joel 3,16 ................................................15Mich 5,1 ...............................................4,8Mich 7,18.19..........................................20Hab 3.......................................................5Zach 3,1-5..............................................22Zach 6,12.13 .......................................5,16Mt 5,17..................................................17Mt 5,21.22 .............................................17Mt 5,27.28 .............................................17Mt 6,33..................................................16Mt 7,21..................................................19Mt 9,2-8.................................................30Mt 12,8..................................................11Mt 24,31..................................................4Mk 7,21-23............................................19Mk 9,23 .................................................33Mk 10,17.18 ............................................5Lk 3,38 ....................................................5Lk 6,44.45 .............................................19Lk 13,10-17 ...........................................30Lk 18,27 ................................................33Lk 18,9-14 .............................................19J 1,1.........................................................4J 1,3.........................................................6J 1,1.14 ....................................................6J 1,12................................................ 26,30J 1,14....................................................4,9J 1,18....................................................6,8J 2,25................................................ 18,24J 20,30.31 ..............................................30J 3,14-15..................................................3J 3,16.....................................................24J 5,21-23..................................................4J 5,22.23 ................................................13J 5,23.....................................................15J 5,28.29 .......................................... 4,7,14J 6,51.....................................................24J 7,46.......................................................9J 8,31.32.36 ...........................................30

35

J 8,34 .................................................... 29J 8,42 ................................................... 4,8J 8,46 ...................................................... 5J 8,58 ...................................................... 6J 10,17.18................................................ 8J 10,30 .................................................... 5J 10,33 .................................................... 6J 12,32 .................................................... 3J 14,16 .................................................. 26J 14,28 .................................................... 9J 14,6 ...................................................... 3J 14,8.9 ................................................... 5J 17,5 ...................................................... 4Sk 3....................................................... 30Sk 3,12-16............................................. 31Sk 3,26.................................................. 26Sk 3,6-8 ................................................ 31Sk 4,12.................................................... 3Sk 20,28................................................ 24Rim 1,16................................................ 13Rim 1,17................................................ 26Rim 1,20................................................ 13Rim 1,20.3............................................. 13Rim 1,21.22............................................. 3Rim 2,13................................................ 18Rim 3,9-12 ............................................ 18Rim 3,12................................................ 18Rim 3,19................................................ 18Rim 3,20............................................18,19Rim 3,21.22........................................... 21Rim 3,22................................................ 23Rim 3,23................................................ 18Rim 3,24................................................ 15Rim 3,24.25........................................... 23Rim 3,24-26 ......................................20,21Rim 3,31................................................ 32Rim 5,1 ................................................. 23Rim 5,6.8............................................... 24Rim 5,17................................................ 20Rim 6,13-16 .......................................... 31Rim 6,16................................................ 31Rim 6,19................................................ 32Rim 6,20................................................ 32Rim 7,7 ................................................. 17Rim 7,10................................................ 18Rim 7,14................................................ 29Rim 7,15.17-19...................................... 29Rim 7,24................................................ 29Rim 8,1 ................................................. 30

Rim 8,3.4 .................................................9Rim 8,7.8 .......................................... 19,29Rim 8,9 ....................................................8Rim 8,14 ................................................23Rim 8,14.15 .............................................5Rim 8,16.17 ...........................................26Rim 8,32 ................................................28Rim 8,35.37.38 ......................................33Rim 10,8-11...........................................26Rim 10,17 ..............................................26Rim 10,21 ..............................................25Rim 15,4 ................................................261 Kor 1,24 ...............................................31 Kor 1,30 ..........................................3,161 Kor 2,2 .................................................31 Kor 2,13 .............................................261 Kor 2,14 .............................................171 Kor 5,21 .............................................251 Kor 6,19.20.........................................241 Kor 8,6 .................................................71 Kor 10,4 .............................................141 Kor 10,9 .............................................142 Kor 3,17 .............................................312 Kor 5,17 ........................................ 13,222 Kor 5,19 ...............................................62 Kor 5,21 ..........................................5,102 Kor 9,15 .............................................26Gal 1,4 .............................................. 24,28Gal 3,26 ............................................ 23,26Gal 3,26.27 ............................................30Gal 4,4.5 ................................................10Gal 5,13 .................................................31Gal 5,17 ....................................... 19,29,33Ef 2,3-10................................................25Ef 2,4.....................................................21Ef 2,4-7..................................................23Ef 2,8-10................................................23Ef 3,8.......................................................3Ef 3,14-19..............................................11Ef 3,20...................................................11Ef 4,24...................................................13Fil 1,6 ....................................................31Fil 2,5-8 ...................................................9Fil 2,6-8 .................................................24Fil 3,9 ....................................................21Fil 3,19 ..................................................17Fil 4,6 ....................................................28Fil 4,13 ..................................................11Kol 1,9-19..............................................12

36

Kol 1,13 ................................................ 29Kol 1,15 .................................................. 8Kol 1,15-17 ............................................. 6Kol 1,16 .................................................. 8Kol 1,16.17 ............................................. 8Kol 1,19 .................................................. 6Kol 2,3 .................................................... 3Kol 2,9 .................................................... 6Kol 2,9.10 ............................................. 25Kol 3,5 .................................................. 171 Tes 4,16 ........................................4,7,141 Tes 4,3 ............................................... 131 Tes 5,23.24......................................... 132 Tes 1,8 ................................................. 52 Tes 2,1 ................................................. 41 Tim 1,15............................................. 28Tít 2,12 ................................................. 11Tít 2,14 ................................................. 24Tít 3,4-7 ................................................ 23Žid 1,1-4 ................................................. 6Žid 1,1-8 ................................................. 5Žid 1,3...........................................5,7,9,12Žid 1,4.................................................. 5,8Žid 1,6.................................................. 6,7Žid 1,7..................................................... 7Žid 1,8-10 ............................................... 7Žid 2,14.15............................................ 29Žid 2,16-18............................................ 10Žid 3,1..................................................... 3Žid 3,1-6 ............................................... 14Žid 3,3..................................................... 5Žid 3,6.................................................. 5,8Žid 3,14-17............................................ 14Žid 4,15.16............................................ 10Žid 5,2................................................... 10

Žid 7,25 .................................................15Žid 11,1 ............................................ 25,32Žid 11,6 ............................................ 27,33Žid 11,7-11 ............................................27Žid 11,12 ...............................................27Žid 11,26 ...............................................14Žid 11,27 ...............................................14Žid 12,1-3 ................................................3Žid 12,2 ............................................ 24,27Žid 12,18-20 ..........................................15Žid 12,25.26 ..........................................15Žid 13,6 .................................................331 Pt 1,18.19 ...........................................241 Pt 2,22 ..................................................51 Pt 3,18 ................................................151 Pt 4,19 ................................................132 Pt 1,4 ..................................................262 Pt 1,21 ................................................262 Pt 2,19 ................................................292 Pt 3,10 ................................................151 J 1,9 ....................................................201 J 3,1 ....................................................231 J 3,4 ....................................................161 J 3,5 ......................................................51 J 5,4 ............................................... 13,281 J 5,10 ..................................................251 J 5,17 ..................................................16Júda 9 ......................................................7Zj 3,14 .....................................................7Zj 5,9.10.12 ...........................................25Zj 19,11-21 ............................................14Zj 19,19-14 ..............................................8Zj 21,6 .....................................................8Zj 22,13 ...................................................8

37

OBSAH:

1. Kristus a Jeho spravodlivosť........................................................................................3

2. Ako máme uvažovať o Kristovi?..................................................................................4

3. Je Kristus Boh?.............................................................................................................4

4. Kristus ako Stvoriteľ ....................................................................................................6

5. Je Kristus stvorená bytosť? .........................................................................................7

6. Boh zjavený v tele .........................................................................................................9

7. Dôležité praktické ponaučenia ...................................................................................11

8. Kristus - Zákonodarca................................................................................................13

9. Spravodlivosť od Boha ...............................................................................................16

10. Hospodin, naša spravodlivosť ....................................................................................19

11. Prijatie u Boha............................................................................................................23

12. Víťazstvo viery............................................................................................................26

13. Otroci a slobodní.........................................................................................................28

14. Praktické ilustrácie vyslobodenia z otroctva..............................................................29

Niektorí mi písali a pýtali sa, či je posolstvo o ospravedlnení z viery posolstvomtretieho anjela a ja som odpovedala: „Je to skutočne posolstvo tretieho anjela.“Prorok hlása: „Potom som videl zostupovať z neba iného anjela, ktorý malveľkú moc. Jeho slávou sa rozžiarila zem" (Zj 18,1). Posolstvo tretieho anjelamá byť spojené so žiarou, slávou a mocou a ako prejav Ducha bude nasledovaťpresvedčenie všade tam, kde sa hlása.“ (RH 1890-04-01.008)

Nech každý, kto tvrdí, že verí v Pánov skorý príchod skúma Písma ako nikdypredtým, lebo Satan je odhodlaný vyskúšať všetko možné, aby udržal ľudív temnote a oslepil ich mysle nebezpečenstvami doby, v ktorej žijeme. Nechkaždý veriaci vezme svoju Bibliu s úprimnou modlitbou, aby bol osvietenýSvätým Duchom, čo je pravda, aby vedel viac o Bohu a o Ježišovi Kristovi,ktorého poslal. Hľadajte pravdu ako skryté poklady a sklamte nepriateľa. Prišielčas skúšky, lebo volanie tretieho anjela sa už začalo v zjavení spravodlivostiKrista, hriechy odpúšťajúceho Vykupiteľa. Toto je počiatok svetla anjela,ktorého sláva naplní celú zem. Je úlohou každého, ku ktorému prišlo varovnéposolstvo, aby vyzdvihol Ježiša a predstavil ho svetu takého, aký je zjavenýv predobrazoch a symboloch, v zjaveniach prorokov, ako je odkrytýv naučeniach, daných Jeho učeníkom a v predivných zázrakoch, ktoré urobil preľudí. Skúmajte Písma, lebo oni sú to, ktoré svedčia o Ňom.“ (RH.1892-11-22.007)

Kristus nebol v spojení so zákonom predstavený ako verný a milosrdný veľkňaz,ktorý bol vo všetkom pokúšaný ako sme my, ale bez hriechu. Nebol predhriešnikom vyzdvihnutý ako Božia obeť. O Jeho diele ako o obeti, náhrade aistote sa uvažovalo len chladne a príležitostne, lenže to je to, čo hriešnikpotrebuje vedieť. Je to Kristus vo svojej plnosti ako Spasiteľ odpúšťajúci hriech– toho musí vidieť hriešnik, lebo jedinečná láska Krista prinesieprostredníctvom Svätého Ducha presvedčenie a obrátenie zatvrdnutému srdcu.Je to Boží vplyv, ktorý je chuťou soli v kresťanovi. Mnohí predstavujú učenia ateórie našej viery, ale ich prezentácia je ako soľ bez chuti, lebo Svätý Duchnepracuje skrze ich službu bez viery. Neotvorili srdce, aby prijali Kristovumilosť. Nepoznajú pôsobenie Ducha, sú ako pokrm bez kvasu, lebo v ichsnahách niet fungujúcej zásady a nedarí sa im získavať duše pre Krista.Neprivlastnili si Kristovu spravodlivosť – je to rúcho, ktoré nenosia, plnosť,ktorú nepoznajú a prameň, ktorého sa nedotkli. (RH.1892-11-29.007)

Ellen Gould WHITEOVÁ