SSPPRRAAVVOODDAAJJ

AUGUST 2009

FARNOSŤ SVÄTÉHO PÁTRA PIA RUŢOMBEROK VOJENSKÉHO ORDINARIÁTU OS SR

▪ ZALOŢENÉ V ROKU 2007 ▪ ROČNÍK 3 ▪ OBČASNÍK ▪ NEPREDAJNÉ ▪

2 ffaarrsskkýý

PPPrrríííhhhooovvvooorrr

2

Taký malý príbeh ...

Ej veru, koľko príbehov malých

či veľkých sme uţ zaţili počas svojho

ţivota a moţno radi si na ne neraz

spomenieme.

Poviem vám teda môj jeden malý

príbeh, záţitok. Stalo sa to vlastne len

minulý rok 2008, keď sme opäť v čase

prázdnin zorganizovali Letný detský

kresťanský tábor vojenských detí a to

uţ tradične na Smrekovici. Nuţ ako po

minulý rok sme sa ubytovali na

ubytovni s veľkým „C“.

Človek sa zvyčajne rád obzerá okolo

seba i vtedy keď je na známom mieste a mne hneď padlo do oka ten na pohľad zvláštny

a čulý ruch, ktorý bol len niekoľko desiatok metrov nad naším táborom. Rozmýšľam,

premýšľam, čo sa to tam deje – niečo sa tam buduje, hm. Nakoniec mi to nedalo

a v niektorý deň som sa len tak zvedavo priblíţil k tomu „malému ľudskému mravenisku“,

pristavil sa pri jednom pánovi a trošku nesmelo sa spýtal: „Čo tu budujete?“ Starší

príjemný pán sa s úsmevom na mňa pozrel a niekoľkými peknými vetami mi rozpovedal

príbeh o stavbe novej kaplnky sv. Gorazda práve na tomto mieste. S údivom som sa tejto

mravenčej práci pár ľudí potešil a zmohol som sa len na to, ţe drţím palce ... V tej chvíli

ma ani trošku neťuklo, ţe raz budem duchovným správcom tejto kaplnky.

O pár mesiacov sme sa opäť stretli pri slávnosti poţehnania domu modlitby –

kaplnky sv. Gorazda a vojenský biskup Mons. F. Rábek zavelil, ţe budem sa starať

o duchovnú a pastoračnú činnosť tohto poţehnaného miesta. Tento príbeh, záţitok

neskončil ani nekončí na tomto mieste, ale pokračuje ďalej a mám – máme mnohí z neho

úprimnú radosť. Kaţdú nedeľu i prikázaný sviatok „šľapeme“ – autom na toto uţ teraz

významné miesto nielen pre túto stavbu, ale predovšetkým pre neopakovateľnú a dlhú

históriu a veľkosť viery predkov, jednoduchých i veľkých ľudí, ktorí tu uţ od dávna

chodievali nielen za krásami prírody, ale predovšetkým vzdať česť a slávu samému Bohu.

Jeseň je krásny čas, lenţe na Smrekovici je to vlastne uţ začiatok zimy a vyjsť a zísť

zo Smrekovice nie je aţ také jednoduché. A keď príde naozajstná zima a skoro ako inde,

to ako keby prišiel čas, ktorý nás vyskúša, čo vieme a dokáţeme i to aká je naša praktická

viera, aby sme sa prebrodili cez sneh a záveje, zvládli poľadovicu i ostré slnko. Ako sme

neraz ľahko prišlo na to, ţe ďalej to nejde ... nuţ v tej chvíli doktor či pán farár bolo

potrebné vystúpil, vybrať sneţné reťaze, zaloţiť ich a skúsiť ísť ďalej. Predstavte si, ţe

sme to vţdy zvládli aj keď neraz o „chlp“.

Ďakujeme Pane, ďakujeme anjeli, sv. Gorazd, ţe ste pri nás stáli. Budeme to

potrebovať iste aj v ďalšiu zimu. Priatelia, tento príbeh stavby jednej kaplnky sa nekončí

a sme nakoniec Bohu vďační, ţe sme jeho novodobou súčasťou. Nech dobrotivý Boh

poţehná všetkým, ktorí tu prídu s vierou a láskou.

Vojenský duchovný.

IIInnnfffooo

3

ROK KŇAZOV 2009 / 2010

„Rok venovaný úsiliu vnútornej obnovy

všetkých kňazov za ich silnejšie a výraznejšie

svedectvo evanjelia v dnešnom svete“ – takto

vyzýva Svätý otec v liste venovanom bratom

v kňazskej sluţbe pri príleţitosti vyhlásenia

Roka kňazov, ktorý otvoril 19. júna na

slávnosť Najsvätejšieho Srdca Jeţišovho.

Taktieţ k tomu pripadá 150. výročie narodenia

sv. Jána M. Vianneyho, farára z Arsu a patróna

kňazov. List naznačuje kňazom celého sveta

jednoduchú a konkrétnu cestu nasledovania príkladu farára z Arsu. Svätý otec v ňom

vyzdvihuje uvedomenie si najmä nesmierneho daru, ktorým sú kňazi nielen pre Cirkev, ale

aj pre samotné ľudstvo. Pripomína aj niektoré apoštolské ťaţkosti, neúnavnú a skrytú

sluţbu a lásku mnohých kňazov oddaných bezvýhradnej sluţbe Bohu a blíţnym aj napriek

ťaţkostiam a nepochopeniam ...

Benedikt XVI. sa v liste tieţ so smútkom zamýšľa nad situáciami, v ktorých Cirkev trpí

pre nevernosť niektorých kňazov, čo je vo svete potom dôvodom na škandály

a odmietnutia. Odporúča nasledovať hlavne príklad farára z Arsu a to v jeho pokore, ale

zároveň v uvedomelom kňazovi, ktorý je pre svoj ľud jedným z najvzácnejších darov

Boţieho milosrdenstva. Ak by sme dobre chápali čím je kňaz na zemi spomeňme slová

Jána M. Vianneyho: „zomreli by sme; nie od ľaku, ale od lásky. Farár z Arsu navštevoval

chorých a rodiny, organizoval slávnosti, zbierky na charitatívne a misijne činnosti,

skrášľoval kostol, staral sa o siroty, zaujímal sa o výchovu detí a k spolupráci povolával aj

laikov. Vianney mal nevyčerpateľnú vieru vo sviatosť pokánia, ostával často v spovedníci

aj 16 hodín denne, povzbudzoval skleslých, schopný premeniť srdce i ţivot mnohých ľudí,

pretoţe vedel pochopiť Pánovu milosrdnú lásku. Okrem iného povedal: „Veľkým

nešťastím pre nás kňazov je, ţe duša znecitlivie, privyknúc si na svoj hriešny stav alebo

ľahostajnosť mnohých veriacich“. I z tohto dôvodu praktizoval aţ zvláštnu askézu, ktorá

spočívala v dlhých adoráciach a pôstoch. Inokedy povedal spolubratovi kňazovi: Poviem

vám aký je môj recept; „dám kajúcnikom malé zadosťučinenie a ostatné urobím namiesto

nich ja.“

Benedikt XI. nabáda kňazov po vzore tohto svätca, ţiť nový štýl ţivota, ktorý ponúkol

Jeţiš nasledujúc tri evanjeliové rady (chudoba, čistota a poslušnosť) ako cestu

kresťanského posvätenia. Chudobný Arský farár mohol povedať: „Moje tajomstvo je

jednoduché, dávať všetko a nenechávať nič“. Jeho čistota ţiarila v pohľade, keď vzdával

úctu pred bohostánkom s očami a pohľadom zaľúbenca. A čo sa týka poslušnosti:

„Neexistujú dva dobré spôsoby ako slúţiť Bohu, existuje iba jeden : slúţiť takým

spôsobom, akým chce ON, aby sa slúţilo.“ Nakoniec platí to známe, ţe dnešný človek skôr

počúva svedkov, ako učiteľov, a ak počúva učiteľov robí to preto, ţe sú svedkami.

Vo Vatikáne, 3. apríla 2009

Pripravil: kpt. Mgr. Ján Polťák, Zdroj: http://www.mod.gov.sk/,

Ilustračná snímka: Internet

AAAkkkccciiieee

4

51. MEDZINÁRODNÁ VOJENSKÁ PÚŤ V LURDOCH SA SKONČILA

Vo svetoznámom mariánskom pútnickom meste

Lurdy vo Francúzsku sa uskutočnila 51. medzinárodná

vojenská púť. Medzi viac ako 20 tisíc príslušníkmi

ozbrojených síl a ozbrojených zborov z viac ako 30

krajín sveta sa na nej 15.-17. mája 2009 zúčastnili aj

príslušníci Ozbrojených síl a ozbrojených zborov

Slovenskej republiky pod vedením biskupa – ordinára

Mons. Františka Rábeka. 173 vojakov, policajtov a

príslušníkov hasičského záchranného zboru s rodinnými

príslušníkmi a civilnými zamestnancami svojou

prítomnosťou reprezentovali nielen Ordinariát OS a OZ

SR, ako „Zelenú diecézu“, ale aj svoje zloţky

a Slovenskú republiku. Na púti sa z rozhodnutia

ministra obrany Jaroslava Bašku zúčastnili aj pozostalí

najbliţší príbuzní vojakov, ktorí zahynuli v troskách

lietadla AN-24 pred štyrmi rokmi v Maďarsku. Pútnici

v uniformách absolvovali pod vedením ordinára najskôr

svoj národný duchovný program, ktorý sa skladal

z poboţnosti kríţovej cesty na Lurdskú Kalváriu a slovenských sv. omší v kostole sv.

Jozefa a pred Lurdskou jaskyňou zjavenia. Sv. omše celebroval a kríţovú cestu viedol

ordinár Mons. František Rábek spolu s vojenskými a policajnými kaplánmi. V homíliách

ordinára si pútnici mali moţnosť vypočuť myšlienky zvlášť na tému rodiny, ktorej je

v ordinariáte venovaný celý rok 2009. Mons. Rábek v jednej z homílií vyzdvihol okrem

významu sluţby vojakov a policajtov pokoju, mieru a zákonnosti aj hodnotu usporiadanej

rodiny pre ich osobný a sluţobný ţivot v duchu kresťanskej viery. V modlitbách si

spomenul aj na zosnulých vojakov z havarovaného AN-24. V rámci medzinárodného

programu sa pútnická výprava spolu s tisíckami vojakov a policajtov z takmer celého sveta

zúčastnila otváracieho ceremoniálu, eucharistickej procesie s poţehnaním chorých

a ranených vo vojnách, večernej slávnosti svetla v sprievode tisícok sviec a kahancov

v rukách pútnikov, spoločnej bohosluţby pre vojakov slovanských národov za účasti aj

delegácií Chorvátska, Ukrajiny, Slovinska, Poľska, Česka, Bosny a Hercegoviny, či

záverečnej medzinárodnej sv. omše celebrovanej biskupom francúzskej armády Mons.

Patrikom Le Galom a všetkými zúčastnenými vojenskými biskupmi a kňazmi. Našu

republiku a jej Ozbrojené sily reprezentovala aj jednotka Čestnej stráţe. Zmysel a význam

51. ročníka medzinárodnej vojenskej púte bol obsiahnutý v ústrednej téme, ktorou bolo

motto „Mnohé národy, jeden Boţí ľud".“ Organizátorom a zúčastneným delegáciám sa

podarilo demonštrovať snahu o celosvetový pokoj a mier medzi národmi bez vojen

a ozbrojených konfliktov, lebo po modlitbách pri nohách Lurdskej Panny Márie,

prejavoch zmierenia, bratstva a medziľudskej lásky medzi vojakmi bez ohľadu na pôvod,

rasu, či národnosť, ktoré boli viditeľné v Lurdoch na kaţdom kroku, je nepredstaviteľné,

aby sa títo muţi niekedy postavili proti sebe so zbraňou v ruke.

Autor, foto: Dr. Tibor UJLACKÝ, PhD.

AAAkkkccciiieee

5

NAŠA PÚŤ DO LEVOČE

Uţ teraz vieme, ţe sme boli aj mi veriaci

vojaci a rodinní príslušníci ( kpt. Mgr. Ján

POLŤÁK, des. František POLŤÁK, p. Mária

Polťáková, čat. Emília DOLEŢIOVÁ, des.

Marián DOLEŢI, Mária Doleţiová, des.

Tatiana RILJAKOVÁ, p. Roman Riljak, p. Anna

Slobodová a p. Helena Masiariková ) z našej

základne MOKIS a vojenskej farnosti sv. Pátra

Pia Ruţomberok pútnikmi uprostred iných

šesťstotisíc veriacich, ktorí 5. júla 2009

navštívili Mariánsku horu v Levoči. Úţasne

a fascinujúce svedectvo viery ľudí,

jednoduchých modlitieb, úprimného pokánia,

dobrej vôle i obetavosti! Nuţ Mariánska hora

v Levoči patrí medzi najväčšie pútnické miesta

v Európe. Čo vám môţeme povedať o tom, čo sme zaţili? Tak aspoň pár spomienok.

Stretli sme sa my vojaci z celého Slovenska, policajti, pracovníci z väzenstva, ale aj

mnohé vojenské rodiny so svojimi deťmi a rodinnými príslušníkmi v meste Levoča

v krásnom chráme bratov Minoritov, ktorí práve v tomto čase oslavujú 800 rokov od

svojho vzniku. Tu Ordinár OS a OZ SR Mons. František RÁBEK privítal medzi nami

zástupcov a vojenských pútnikov z Poľska, Nemecka a Rakúska. Po úvodnej bohosluţbe

slová, člen inštitútu spoločenstva rodiny predniesol zaujímavú prednášku k téme rodiny

a manţelstva. Nasledovala modlitba a pár inštrukcií a poţehnanie na naše následné

putovanie na Mariánsku horu. Vytvorili sme dlhý zástup ľudí, ktorí uţ aj podľa uniforiem

sme boli iný či odlišní a pritom rovnako veriaci. Veď mnohé deti neraz vykríkli „vojaci“.

Naša púť začala. Stretli sme nejedného opusteného bezdomovca, starenky

a starčekov, celé rodiny i batoľatá na rukách rodičov, telesne postihnutých ľudí i celkom

zdravých, bielych i Cigánov ... Takto spolu s nami tisíce ľudí kráčalo v teplom počasí do

strmého kopca. Mnohí sa zastavili v príjemnom tieni storočných líp, aby nazbierali síl do

nového kroku. Kaţdý vie, ţe na vrchole majestátnej Mariánskej hory ho čaká útecha,

posila ako aj spoločná nekončiaca modlitba k Jeţišovej Matke, Panny Márie.

Cestou na hor sa dá vidieť hocičo. Na starej, rozkývanej stoličke sedí ešte starší

harmonikár a z jeho nástroja vychádza melódia „AVE MÁRIA“. Niektorí okoloidúci

pútnici mu do klobúka hádţu tie nejaké centy. On starý harmonikár s celou svojou rodinou

je tieţ pravidelným účastníkom púte. „Som starý, chorý, nohy už nevládzu. Pomalý

dúfam, že vyleziem ešte hore, pomodlím sa, vyspovedám ... Keď človek naozaj verí, tak

úprimné, zo svojho srdca, veru lepšie sa mu dýcha a aj lepšie žije, s úsmevom hovorí 66-

ročný Cigán.

Pravidelným pútnikom do Levoče je aj 38-ročný muţ, ktorý pred sedemnástimi rokmi

prišiel pri nešťastnej nehode o obidve nohy. Nad kolenami mu ich odrezal vlak. „Snažím

sa to brať športovo. Pomáha mi v tom viera. Som majster Slovenská v tanci na vozíčku,

športujem, venujem sa lukostreľbe. Ale nohy mi chýbajú ... Potreboval by som protézy,

AAAkkkccciiieee

6

na ktorých sa dá behať bez bariel. Preto tu žobrem a šporím ... Veriaci ľudia mi takto

vlani prispeli 23. 000 Sk.

Pokračujeme ďalej a stúpame,

popritom nemoţno necítiť opojnú

vôňu lipovej aleje a bzukot tisíce

včiel. Neraz vidieť ako pútnici

v strmom stúpaní pri nejednej kaplnke

zapaľujú svoje sviečky. Čoraz viac sa

nám ukazuje obraz ako na lúke pod

bazilikou Navštívenia Panny Márie

kľačia tisíce ľudí ponorených do

modlitby. V spomienkach máme aj 3.

júl 1995, keď sa na tomto mieste

spolu s pápeţom Janom Pavlom II.

modlilo 650 000 ľudí. Mariánska

tradícia má na tomto milostiplnom

mieste 700 rokov. Ročne vystúpia na Mariánsku horu priemerne dva milióny ľudí.

Krásne svedectvo svojim putovaním vydali aj manželia z Prešova, ktorí šľapali do

kopca s dvoma malými synmi – trojročným Vlastíkom a ročným Ľudkom. Je to ich sedemnásta Levočská púť. A opäť stretávame Cigánov, ktorých z okolia priviezli aţ tri

autobusy. Do kopca tlačia detské kočiare a vlečú obrovské kufre, vravia, ţe na Mariánskej

hore chcú prespať a vyčkať do zajtrajšej rannej sv. omše. Jedná pani vraví: „Bola som tu

predvlani. Minulý rok som nemohla, narodila sa nám dcérka. Ale ja som sľúbila, že sem

zase prídem. Komu? No predsa Panne Márii“, odpovedala zo srdca. Konečne po takmer hodinke stúpania sme doputovali na miesto, kde sa týči do neba

bazilika minor. Do našej svätej omše o 18,30 hod., Ordinariátu OS a OZ SR sme mali ešte

vyše hodinky času, tak sme sa radi poobzerali v šírom okolí, oddýchli si, porozprávali sa

a uţívali si atmosféru neustále prichádzajúcich pútnikov. V stanovenom čase sme sa

zhromaţdili v priam pre nás vyhradenom priestore pre oltárom a začala svätá omša na

počesť Panny Márie, slávu Boţiu a pre našu spásu. Mysleli sme na našich doma, na

rodiny, na kolegov z práce, určite aj na nášho veliteľa a popritom aj na seba samých, svoje

potreby, ťaţkosti ale i radosti ţivota. Bola to bohosluţba pri ktorej slávení celkom

výnimočné vyniklo naše veriace spoločenstvo príslušníkov OS a OZ SR. Bolo nám cťou

reprezentovať i takto naše poslanie, naše ţivoty i našu vieru pred svetom okolo nás. Po

skončení bohosluţby sme sa vydali na cestu tento k rát uţ nie pešo, ale autobusmi na

Spišskú Kapitulu do kňazského seminára. Privítalo nás nádherné prostredie Kapituly a pri

našom ubytovaní aj tajomné, tiché a veľmi príjemné miesto seminára. Dlhé a kľukaté

chodby a pre nás nesmierne bludisko. No bol tu neustále niekto, kto nám ukázal potrebný

smer, tade to prosím rovno a doprava a potom ...

Noc na tomto mieste, kde preţívajú v školskom roku bohoslovci, teda budúci kňazi bola

veľmi príjemná, čoho dôkazom bolo ráno a mnohí povedali : „ako dobré sa nám spalo.“

Naša púť opäť v toto nedeľné ráno pokračovala na Mariánskej hore v Levoči, kde sme sa

zúčastnili na záverečnej slávnostnej svätej omši o 10,00 hod. Bola to veľká slávnosť viery

a nádeje obyčajných ľudí, pútnikov, ale aj významných hostí z rôznych oblasti cirkevného

a spoločenského ţivota.

AAAkkkccciiieee

7

Na jej začiatku ako aj pred tým po blízku stáli dlhé rady veriacich, ktorí túţili prijať

sviatosť zmierenia a kňazi i tí naši vojenskí neúnavné včera, v noci i cez deň vysluhovali

láskavo a milosrdne sviatosť zmierenia. Nedá sa ani predstaviť ako sa mnohým uľavilo na

duši po úprimnej spovedi, aký balvan neraz ťaţkého hriechu odpadol zo srdca mnohým

a nebola to spoveď pre spoveď, ale snaha o obrátenie, zmenu cesty ţivota. Niet lepšieho

lieku na náš hriech a naše zlo. Pripravil: kpt. Mgr. Ján Polťák, Foto: archív

Biskup Tondra: Aj vďaka tejto púti som tým, čím som Na rozvoji tradície Levočskej púte má nespornú zásluhu aj

spišský diecézny biskup Mons. FRANTIŠEK TONDRA (73).

Čo vás s Levočou a Mariánskou horou spája? „Pochádzam zo Spišských Vlachov, takţe od detstva sa na

Levočskej púti zúčastňujem. Mal som desať rokov, keď som ako

miništrant s procesiou išiel prvýkrát na Mária huru. V sobotu na

obed sme vyštartovali, večer sme boli na omši, tam sme aj prespali

a v nedeľu na obed sme išli naspäť. Bol to pre mňa veľmi silný

záţitok. Odvtedy sa na púti zúčastňujem kaţdý rok. Aj vďake nej

som sa stal kňazom a som tým, čím som."

Komunisti sa všetkými prostriedkami snaţil cirkev zlikvidovať. Ako je moţné, ţe

Levočská púť preţila tvrdé obdobie represií, ba v minulom reţime dokonca rástla? „Čím viac pútí komunisti obmedzili, alebo zakázali, tým viac pútnikov chodilo do Levoče.

Levočská púť postupne nadobudla také masové rozmery, ţe si ju uţ netrúfali zrušiť aj

napriek tomu, ţe ju povaţovali za najväčší protest proti reţimu."

Keď uţ nemohli púť priamo zakázať, snaţili sa ju za kaţdú cenu aspoň prekaziť... „Organizovali rôzne odpútavacie akcie, napríklad rôzne zájazdy pre deti a mládeţ.

Pamätám si, ţe napríklad v Levoči a v okolí vydávali vysvedčenia aţ druhého júla, teda v

deň osláv Navštívenia Panny Márie. Policajti a špicli spisovali značky zaparkovaných áut,

špehovali ľudí, predvolávali ich na úrady. Autobusy mali zákaz v tom čase zastavovať v

Levoči, obchody boli väčšinou zavreté. Alebo zrúbali stromy kríţom cez cestu, či postavili

trafostanicu, aby sa ľudia nevedeli autom dostať na horu. Takţe potraviny sme vyváţali na

konských záprahoch. Vyvolalo to však úplne opačnú reakciu. V ľuďoch ešte viac upevnili

vieru."

Čo vám osobne dáva účasť na Levočskej púti? „Veľmi silný pocit spolupatričnosti. A vieru v kresťanské princípy. Súčasná doba je

neprajná viere. Nie takým hrubým fyzickým nátlakom ako za komunizmu, ale rozvratom

kresťanských hodnôt."

Kresťanskými princípmi sa na Slovensku oháňajú aj vrcholní predstavitelia

koaličných strán... „Kresťanské princípy nestačí hlásať, treba sa nimi aj riadiť. Keď vidíme, ako sa správajú v

politickej oblasti, ako si strany v koalícii navzájom nahrávajú, keď sledujeme finančné

škandály vrcholných politikov, ktorými ochudobňujú Slovensko priam o miliardy, tak to

nemá s kresťanstvom nič spoločné. Autor : Mikuláš Jesenský Zdroj: www.korzar.sme.sk

AAAkkkccciiieee

8

NAŠA TRADIČNÁ „MALÁ DUCHOVNÁ OBNOVA“

Na slávnosť Zoslania Ducha Svätého 31. mája 2009 nám pripadla naša rodinná

aktivita v rámci našej vojenskej farnosti sv. Pátra Pia vykonať si aspoň, ako tomu

hovoríme „malú duchovnú obnovu“. Tento májový čas sa nám kríţil s iným akciami

v širokom okolí cirkevného ţivota, najmä v tom čase prebiehali v mnohých farnostiach

prvé sv. prijímania detí. Napriek tomu sme sa zišli, tak netradične ako pútnici vo farnosti

Ludrová a vytvorili spoločenstvo viery (tri vojenské rodiny a dve civilné rodiny) ako

hovorí sám Pán Jeţiš: „Kde sú dvaja, traja zhromaţdení v mojom mene, tam so aj Ja

medzi nimi“.

Nijaký takýto čas venovaný

Bohu, svojej duši a spáse alebo

blíţnemu nie je, ani nemôţe byť

stratený, ba naopak je veľkým

Boţím poţehnaním a milosťou.

Svätá omša ako vţdy bola vrcholom

nášho stretnutia, našej duchovnej

obnovy, v nej sme vzývali pomoc

Ducha Svätého k nášmu zamysleniu

a ţivotu ako takému. V spolupráci

s farnosťou Ludrová sme sa aspoň

na chvíľu presťahovali do ich farského pastoračného domčeka. Našli sme tam výborný

priestor pre naše stretnutie a duchovnú obnovu. Deti na poschodí pod vedením miestnych

animátorov našli svoje kráľovstvo zábavy, hračiek a iných aktivít. Ţe tam bolo naozaj

dobré svedčilo, keď sa deťom nechcelo preč ba jedno aj kvôli tomu plakalo.

Našou témou duchovnej obnovy ako doposiaľ bola „rodina“. Predstavili sme si

rodinu ako nenahraditeľnú bunku spoločnosti a jej ďalšej budúcnosti. Na túto našu rodinu

civilnú či vojenskú vplývajú mnohé veci či chceme alebo nie. Sú dobré, ale i zlé. Čo teda

vplýva a viditeľné na dnešnú

rodinu? Hovorili sme o „Škole“,

„Duchu doby“, „Ekonomickej

situácií“, „Voľnom čase“

a druhú časť zamyslenia

„Oznamovacie prostriedky a

„Cirkev“ sme si nechali na

budúce stretnutie.

Nakoniec sme toto naše rodinné

stretnutie ukončili doslova hrou

dospelých za veľkým stolovým

futbalom, kde nám stojac na

špičkách aktívne asistovali deti. Bolo ţe to radostí, víťazných pokrikov a povzbudzovania,

ale predovšetkým našej spolupatričnosti. Takto nás viera a dobrá vôľa, no predovšetkým

Boţí Duch milosti a lásky spojil v jedno.

Pripravil: kpt. Mgr. Ján Polťák, Foto: archív

AAAkkkccciiieee

9

KANONICKÁ VIZITÁCIA ORDINÁRA OS A OZ SR VOJENSKEJ FARNOSTI

SV. PÁTRA PIA RUŽOMBEROK

Uplynulo dva a pol roka od slávnosti zriadenia našej

vojenskej farnosti sv. Pátra Pia Ruţomberok Ordinárom OS

a OZ SR Mons. Františkom RÁBEKOM a v tomto roku sme

ho mohli privítať opäť. Tento krát pri príleţitosti kanonickej

vizitácie, tak ako o tom hovorí a predpisuje Kódex

kanonického práva podľa, ktorého sa riadi náš cirkevný –

náboţenský ţivot.

Otec biskup prišiel medzi nás 30. júna 2009. Najskôr ho

privítal vojenský duchovný v Pastoračnom centre na učebnom

bloku spolu s generálnym vikárom plk. Mons. F. Pučurekom.

Tak ako sa patrí na kresťanov prvé kroky návštevy viedli do

kaplnky na krátku poklonu a modlitbu.

Priebeh samot nej vizitácie sa niesol v duchu mnoţstva

otázok vojenského biskupa smerom k duchovnému, jeho

osobného ţivota, bývania, trávenia voľného času, naplnenie

pracovnej činnosti a rôznych aktivít, štúdia dokumentov,

ako čistotne a estetický vyzerá kaplnka, liturgické predmety

a oblečenie ..., medzi tým generálny vikár skúmavo

kontroloval archívne spracovanie a uloţenie matrík,

dokumentov a iných administratívnych podkladov.

Prišiel obedňajší čas, no najskôr bola v programe svätá omša ako vrcholná

a najdôleţitejšia záleţitosť celého dňa. Boli srdečne pozvaní velitelia, vojaci, zamestnanci

a rodinní príslušníci. Tí, ktorí sa nehanbia za svoju vieru a vieru otcov, tí, ktorí si našli čas

a vôbec mali záujem, tí, ktorí moţno aj obetovali čas vlastného obedu a tí, ktorí nemali

dôleţité vojenské povinnosti prišli radi na túto bohosluţbu a výnimočné stretnutie

s Ordinárom. Vytvorili sme okolo Pánovho oltára a v našej vojenskej kaplnke svojou

prítomnosťou krásne spoločenstvo, farskú rodinu a jeden Boţí ľud. Spev a modlitba

vychádzala z úprimného srdca a určite neostane bez ozveny u nebeského Otca.

Po skončení slávenia svätej omše bol krátky čas na rozhovor vojenského biskupa

s veriacimi vojenskej farnosti sv. pátra Pia. Padlo niekoľko otázok a odpovedí na tému:

púte do Čenstochovej, rodiny veriacich, ţivota vo farnosti a spolupráce s ňou, budovania

vzťahov ...

Nakoniec vizitácie Ordinár navštívil veliteľa útvaru pplk. Ing. Štefana Pobijaka.

Cieľom stretnutia bolo oboznámenie sa s veliteľským pohľadom na činnosť Duchovnej

sluţby ZaMKIS a vôbec aj konkrétne osoby vojenského kaplána. Vyjadrená spokojnosť

veliteľa zo vzájomnej spolupráce a z dôkladného plnenia si povinnosti duchovného je skôr

výzva do ďalšej neúnavnej a zodpovednej sluţby pre maximálnu spokojnosť veriacich

vojenskej farnosti sv. pátra Pia a vôbec kaţdého, kto prejaví záujem o túto sluţbu či

nejakú inú duchovnú podporu.

AAAkkkccciiieee

10

Našou snahou všetkých má byť úprimný záujem

o vzájomnú spoluprácu, vytvárania ţivého spoločenstva ľudí

vojenskej farnosti, kde niečo spolu konáme ako veriaci a ľudia

dobrej vôle. Koľko dobrá môţe byť z našej aktívnej účasti na

svätej omši, kedykoľvek. Ak prejavíme záujem o účasť na

duchovnej obnove rodiny alebo seba samého. Keď sa vieme

podieľať na tvorbe a príprave nášho farského časopisu

„Spravodaj“. Môţeme bez problémov a hocikedy pristúpiť

k sviatosti zmierenia pre pokoj svojej duše. Do aktivít vojenskej

farnosti v priebehu celého roka by sa dali zapojiť naše detí a

mládeţ. Naozaj ţivot vo farnosti je vecou kaţdého z nás nielen

duchovného. Potrebujeme jeden druhého, aby sa vôbec niečo

dobré vytvorilo a ostalo naďalej medzi nami. Iste, ţijeme aj uprostred civilných farnosti

a môţeme si vybrať, ale ak sme vojaci a tu pracujeme a svojim spôsobom ţijeme, mali by

sme mať aj dobrý, láskavý i aktívny vzťah k vojenskej farnosti. Malo by to byť niečo

špecifický naše.

Prijmime pozvanie do ďalších rokov nášho ţivota, aby sme dobré vychádzali medzi

sebou ako v pomyslenej rodine, aby sme mali čas na spoluprácu pri obnove a posilnení

nášho duchovného ţivota cez rôzne programy a aktivity, aby sme srdcom ţili a mail svoje

miesto vo vojenskej farnosti sv. pátra Pia Ruţomberok. Nech je doba pred nami akákoľvek

... alebo to, čo nás čaká a my o tom ani netušíme ..., s nami je predsa Boh, ktorý je verný,

mocný a nesmierne láskavý. Pripravil: kpt. Mgr. Ján Polťák, Foto: archív

ORDINARIÁT BUDE MAŤ VLASTNÚ KATEDRÁLU SV. ŠEBASTIÁNA

Bratislavský arcibiskup - metropolita Mons. Stanislav Zvolenský

13. júna 2009 za účasti generálneho vikára Mons. Jána Formánka,

kňazov bratislavského dekanátu a širokej verejnosti slávnostne

posvätil nový chrám v Bratislave - Krasňanoch. Konsekrácia

chrámu sa však uskutočnila aj za prítomnosti ordinára OS a OZ

SR Mons. Františka Rábeka, jeho väzenského vikára Mons.

Bartolomeja Juhása a kancelára ThDr. Tibora Ujlackého, keďţe

tento chrám sa rozhodol bratislavský arcibiskup darovať do

uţívania ako katedrálny práve vojenskému ordinariátu, ktorý bol doteraz bez vlastnej

katedrály. Po odovzdaní symbolických kľúčov od chrámu arcibiskupovi, vošli biskupi,

kňazi a veriaci do svätyne, aby sa zúčastnili bohosluţby, počas ktorej arcibiskup

Zvolenský konsekroval novostavbu kostola, ktorú si postavili veriaci ţijúci na sídlisku

v Krasňanoch za dva roky pod vedením správcu farnosti v Rači Vdp. Mgr. Miloša

Kohútka. Liturgická slávnosť vyvrcholila záverečným príhovorom Mons. Zvolenského,

v ktorom veriacim oznámil a vysvetlil svoje rozhodnutie, na základe ktorého

novopostavený chrám dá do uţívania Ordinariátu OS a OZ SR, pričom bude naďalej plniť

funkciu aj filiálneho kostola račianskej farnosti pre veriacich ţijúcich v Krasňanoch, ale

AAAkkkccciiieee

11

bude zároveň povýšený na katedrálny chrám vojenského ordinára zasvätený sv.

Šebastiánovi, patrónovi vojakov i samotného vojenského ordinariátu. Počas slávnosti boli

preto k obetnému stolu poloţené okrem ostatkov blahoslavenej sestry Zdenky aj ostatky

sv. Šebastiána, ktoré doteraz spočívali v prvej vojenskej kaplnke v Nitre. Mons. Zvolenský

svoje rozhodnutie zdôvodnil slovami, ktoré vystihli skutočnosť jednoty Cirkvi a Boţieho

ľudu, ale aj veľkej nádeje v duchovný potenciál, ktorý sa v Krasňanoch na sídlisku medzi

veriacimi nachádza. Na druhej strane Mons. Rábek vo svojom príhovore prejavil veľkú

úctu a vďačnosť arcibiskupovi i miestnym veriacim za veľkorysosť, pričom prisľúbil, ţe

kapláni Ordinariátu OS a OZ SR, ktorí budú nový chrám spravovať, zodpovedne poslúţia

aj veriacim Bratislavskej arcidiecézy. Slávnosť bola ukončená poţehnaním, kyticami

kvetov, odovzdaním darov a spoločným agapé veriacich, dobrodincov, sponzorov,

zástupcov stavebných firiem, biskupov a prítomných kňazov. Vojenská diecéza doteraz

uţívala ako hlavný chrám Kostol sv. Jána z Mathy – Trojičku v Bratislave. Odteraz bude

mať skutočný katedrálny chrám, v ktorom sa duchovná sluţba ordinára i jeho vojenských,

policajných a väzenských kaplánov bude môcť naplno prejaviť aj v prospech veriacich

ţijúcich na sídlisku v Krasňanoch. Zdroj: www.ordinariat.sk, Foto: internet

PRVÉ HODY V KAPLNKE SV. GORAZDA NA SMREKOVICI

V turistickom areáli Vojenskej zotavovne

na Smrekovici pri Ruţomberku v kaplnke

sv. Gorazda 25. júla 2009 po prvýkrát

slávili hody. Pri príleţitosti sviatku

sv.Gorazda tu ordinár OS a OZ SR Mons.

František Rábek s ruţomberským

vojenským kaplánom kpt. Jánom

Polťákom a kňazmi z Bieleho Potoka,

Liptovskej Teplej a Ruţomberka za účasti

400 veriacich celebroval slávnostnú sv.

omšu. Vo svojom príhovore sa zmienil aj

o „novom obyvateľovi“ Smrekovice,

ktorým sa stal Jeţiš Kristus trvalo

prítomný v novom bohostánku kaplnky.

Rekreanti a návštevníci tak odteraz majú

v najvyššie poloţenej kaplnke na

Slovensku príleţitosť k adorácii

v prostredí nádhernej prírody. Ďalšie slová

Mons. Rábeka patri li rodine, kríze

v ktorej sa nachádza, či skutočným

hodnotám ţivota vo svetle viery.

Prítomným pripomenul príklad sv.

Gorazda, jeho pôsobenie, morálku, či

prínos k ohlasovaniu pokladu viery

a zachovaniu dedičstva otcov, ktoré zvlášť

pre dnešnú mládeţ môţe byť príkladom aj

pre morálny ţivot, či ţivot v rodine. Na

bohosluţbe sa zúčastnil aj vedúci

kancelárie prezidenta SR prof. Milan Čič,

primátor mesta Ruţomberok Michal

Slašťan, riaditeľ ruţomberskej Ústrednej

vojenskej nemocnice generál Igor Čombor

a zástupcovia Katolíckeho kruhu, ktorí

v minulom roku iniciovali a zrealizovali

vybudovanie kaplnky. Po skončení

slávnosti predniesli oficiálni hostia

AAAkkkccciiieee

12

pozdravné a ďakovné príhovory a

odovzdali ocenenia jednotlivcom, ktorí sa

o toto dielo najviac zaslúţili. Priaznivé

počasie umoţnilo organizátorom pripraviť

aj spoločenské posedenie pri guláši, ktoré

zavŕšilo dôstojné oslavy.

Kaplnka sv. Gorazda na Smrekovici leţí v

nadmorskej výške 1428 m a je tak

najvyššie poloţenou sakrálnou stavbou na

Slovensku. Má rozmery 5 x 8 metrov a

kapacitu 50 osôb. Je celá z dreva. Postavili

ju za 6 týţdňov. Stojí na mestskom

pozemku, ktorý Ruţomberskému

katolíckemu kruhu prenajalo mesto

Ruţomberok za symbolickú korunu na 30

rokov. Na počesť kňaza, politika a

horlivého turistu Andreja Hlinku vo

Veľkej Fatre ju 17. augusta 2008

poţehnal ordinár OS a OZ SR Mons.

František Rábek. Kaplnka slúţi

príslušníkom OS a OZ SR a ich rodinám

počas preventívnych rehabilitácií,

detských táborov, či rodinnej rekreácie,

ako aj veriacim z blízkeho okolia.

Menšia kaplnka uţ v minulosti na

Smrekovici bola. V roku 1935 ju dal

postaviť Andrej Hlinka. Počas

komunistického reţimu ju však niekto

zapálil a zhorela. Andrej Hlinka veľmi

často chodil do pohoria Veľkej Fatry a do

lokality Smrekovica. V roku 1935 tam

slúţil nedeľňajšie sväté omše.

Zúčastňovalo sa na nich okolo 150 ľudí.

Autor: Dr. Tibor UJLACKÝ, PhD., kancelár a hovorca Ordinariátu OS a OZ SR, Foto: www.mosr.sk

TEOLÓGIA TELA – MUŽ A ŽENA

„P r v o t n á samota“

Určite poznáme slová Knihy Genezis: „Nie je dobré, byť človeku samému. Urobím

mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ Je veľmi zaujímavé aj to, ţe tento prvý človek

(„adam“) , stvorený z „prachu zeme“, je aţ od chvíle stvorenia prvej ţeny označený ako

„muţ“ („iš“). Teda v okamihu, keď Boh Jahve vyslovil tieto slová o samote, vzťahujú sa

na samotu“ človeka“, a nie iba „muţa“. Inými slovami, ide tu o samotu „človeka“, a nie

iba o samotu „muţa“, ktorá vyplýva z neexistencie ţeny.

Zdá sa, ţe táto samota má dvojaký význam: ten prvý vyplýva zo samej prirodzenosti

človeka, a druhý zasa zo vzťahu muţa k ţene.

Celý text Gn 2, 1-20 má zaujímavú myšlienku ba aţ príbeh. Stvorenie človeka sa tu

najskôr spája s potrebou „obrábania zeme.“ Potom je to o umiestnení človeka „v raji

Edenu.“ Doposiaľ je človek predmetom stvoriteľskej činnosti Boha Jahveho, ktorý

zároveň ako zákonodarca sám stanovuje podmienky prvej Zmluvy s človekom. Uţ tým sa

naznačuje subjektívnosť človeka. Ešte iným spôsobom sa subjektivita človeka prejavila

vtedy, keď Pán Boh „utvoril z hliny všetku zver poľnú a všetko nebeské vtáctvo, priviedol

ho k Adamovi (človekovi), aby videl, ako by ho nazval.“ Na tomto mieste sa ukazuje

prvotný význam samoty človeka, keď si človek uvedomuje svoju nadriadenosť a inými

slovami svoju „nepríslušnosť“ k ţiadnemu druhu na Zemi ţijúcich tvorov. „A nazval

Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetkú poľnú zver“ – lenţe jedno

ostalo nezmenené – „ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel.“

ÚÚÚvvvaaahhhaaa

13

A tak sa stvorený človek nachádza od prvej chvíle svojho jestvovania pred Bohom

akoby v hľadaní svojej podstaty. Tvrdenie, ţe „je sám“ uprostred viditeľného sveta

a zvlášť uprostred ţijúcich tvorov, vyjadruje negatívne zistenie, - „kým nie som.“

Človek pred Bohom vyslovuje svoje sebauvedomenie ako prvotný a základný

prejav človečenstva. Vedomie odhaľuje človeka ako takého, ktorý má schopnosť poznávať

viditeľný svet. Súčasne s týmto poznávaním , človek spoznáva seba samého v odlišnosti

svojej bytosti. Sme svedkami toho ako sa prvotný človek pred Bohom Jahvem „oddeľuje“

od celého sveta ţijúcich tvorov úkonom svojho vedomia a zároveň sa potvrdzuje vo

viditeľnom svete ako „osoba.“

V pojme prvotnej samoty je obsiahnuté tak sebauvedomenie ako aj vlastné

sebaurčenie. Tento človek , ktorý bol stvorený „na Boţí obraz“, sa predstavuje ako subjekt

Zmluvy, ako osoba, ako „partner Absolútna“, keďţe má vedomie rozlišovať a vyberať si

medzi dobrom a zlom, medzi ţivotom a smrťou. Človek je sám, to znamená: skrze svoje

človečenstvo je tým, kým je a je súčasne určený v jedinom výlučnom a neopakovateľnom

vzťahu k Bohu.

Telo, ktorým sa človek zúčastňuje na viditeľnosti stvoreného sveta, mu zároveň

znázorňuje, ţe „je sám.“ Túto skutočnosť človeku pripomína a znázorňuje i jeho vlastné

telo. Tento človek (adam) by mohol na základe skúsenosti svojho tela prísť k záveru, ţe sa

v podstate podobá iným ţivým tvorom, predsa však čítame, ţe k takému záveru

neprichádza. Naproti tomu prichádza k presvedčeniu, ţe „je sám.“ Ďalší dôleţitý poukaz je

na prácu človeka, ktorou obrába zem. Prvý a základný prostriedok panovania nad zemou

sa nachádza v samom človeku. Človek môţe panovať nad zemou, lebo iba on – nikto iný

z pomedzi ţivých tvorov – je schopný „obrábať“ ju, vhodne ju upravovať pre svoje

potreby. Z toho je opäť zrejme, ţe človek je subjektom prostredníctvom

sebauvedomovania a sebaurčenia, ale zároveň svojím telom.

Teda s takýmto základným vnímaním zmyslu vlastného tela sa človek – ako subjekt

prvotnej Zmluvy so Stvoriteľom – ocitá zoči-voči tajomstvu stromu poznania. „Zo

všetkých stromov v raji môţeš jesť. Zo stromu poznania dobrá a zla , z toho však nejedz!

Lebo v deň, keď by si z neho jedol , istotne zomrieš.“ Môţeme sa zaujímavo pýtať: Mohol

človek, ktorý vo svojom prvotnom vedomí poznal len skúsenosť existencie, čiţe ţivota,

mohol teda rozumieť významu slova „zomrieš“? Mohol sa nejako dopracovať k významu

tohto slova? Toto celkom nové slovo sa objavilo vo vedomí človeka bez nejakej jeho

skúsenosti. Človek, ktorý po prvý raz počul slovo „zomrieš“, nemal pre toto slovo vo

svojej doterajšej skúsenosti nijaké krytie, ale zároveň celkom iste nemohol zmysel smrti

nespojiť s bytím, ktoré sa stalo jeho údelom. Slová, ktoré mu povedal Boh Jahve,

potvrdzovali tú jednoznačnú závislosť v jestvovaní, ktorá rozhoduje o ľudskej bytosti ako

o ohraničenej a zo svojej podstaty vhodnej na neexistenciu. Tieto slová o smrti boli

spojené s podmienkou: „keď by si z neho jedol, ... zomrieš“.

Základný zmysel vlastného tela bol stanovený cestou odlíšenia od ostatných tvorov a ďalej

sa ukázalo, ţe „neviditeľné“ viac určuje človeka ako „viditeľné“ a do tohto poznania

vstupuje alternatíva , ktorú Boh Jahve úzko a bezprostredne spája so stromom poznania

dobra a zla. Na záver ostaňme pri konštatovaní, ţe alternatíva smrti a nesmrteľnosti od

počiatku vstupuje do definície človeka, ţe „od počiatku“ patrí do zmyslu jeho samoty pred

samým Bohom. ( pokračovanie na budúce ) Zdroj: ako muţa a ţenu ich stvoril, Ján Pavol II., Foto: internet

LLLiiittteeerrrááárrrnnnaaa tttvvvooorrrbbbaaa

14

des. Andrej Kováč

Rajský sen

Svet kvitol, neobyčajnými kvetmi.

Vtáci lietali krásnymi pestrofarebnými krídlami.

Bol som asi v krásnom sne, v Adamovom a Evinom raji.

Ktorý oni dvaja obývali sami.

Všade bola cítiť krásna vôňa.

Nijaký parfém, ani vôňa by sa jej nevyrovnali.

Videl som pávy, kone i slony.

Jako po dvoch do Noemovej archy nastupovali.

Keď Boh rozhodol sa, ţe na zem zašle potopu.

A iba Noeho, jeho ţenu i deti nechá ţiť.

Spravil veľkú, ťaţkú robotu.

Keď nechal celý svet potopiť.

Bolo zlé, keď Eva Adama prehovorila.

A počúvla slová zlého hada.

Keď jablko sebe i Adamovi odlomila.

Bola to pre Boha zrada.

Bo im kázal, by zo stromu, vedenia dobrého i zlého netrhali.

Tým si prihoršili, ţe umierať budú a chorľavieť.

Potom sa jeden na druhého vyhovárali.

Vedeli, ţe chodiť ich bude bolieť.

Adam ţil deväťstotridsať rokov.

Po sebe veľa potomkov zanechal.

Bol to syn Boha.

Svoju Evu verne miloval.

Láska je dar Boţí.

Čo v dobrom i zlom ich spájala.

Pri Boţích nohách leţí.

Čo ţivota im dopriala.

Na tých, čo to s láskou dobre myslia.

By Boh viac nezoslal potopu.

Keď sa verne ľúbia, veru zistia.

Ţe Boh im ju dal do daru.

Prvý bol Adam a Eva.

My ich všetci sme potomkovia.

Bola to jeho deva.

Zostali a nestratia sa z povedomia.....

AAAkkkccciiieee

15

ZAHRANIČNÁ NÁVŠTEVA

V rámci medzinárodnej spolupráce OS SR

zabezpečujúcich podmienky pre deklarované

vojenské jednotky v rámci NATO a EÚ dňa 11.

mája 2009 navštívila Základňu mobilných KIS

v Ruţomberku delegácia z ACT Norfolk

podplukovník Niels Paulsen, podplukovník

Dariusz Gronowicz a kapitán Ing. Karol Trup.

Delegáciu privítal na pôde Povaţských kasárni

v Ruţomberku veliteľ Základne mobilných KIS

podplukovník Ing. Štefan Pobijak. Náčelník

štábu major Ing. Ján Hyţnaj im prezentoval

základnú štruktúru jednotky , poslanie, hlavné úlohy a ciele, ktoré zabezpečuje náš útvar.

Po prezentácií si príslušníci delegácie prezreli priestory útvaru – budovy a garáţe, ktoré

boli vyčlenené pre jednotku DCM. Návšteva bola ukončená zápisom do útvarovej kroniky

a darovaním upomienkových predmetov od veliteľa Základne mobilných KIS.

Autor: por. Ing. Jana Berešíková, Foto: archív

VÝCVIK PREPRAVY PO ŽELEZNICI

Na základe Plánu prípravy na mesiac

máj 2009 sa v stredu 13. mája 2009 na

ţelezničnej stanici v Ruţomberku

uskutočnila praktická časť výcviku v

preprave po ţeleznici, ktorej sa

zúčastnilo 184 profesionálnych vojakov

Základne mobilných KIS Ruţomberok .

Príslušníc i jednotlivých centier a čaty

podpory velenia pod vedením majora

Ing. Mariána Šantu pripravili šesť

pracovísk, na ktorých si profesionálny

vojaci precvičili signály pouţívané ku

komunikácií vodiča s navádzajúcim

veliteľom ako aj zabezpečenie ochrany a obrany síl a prostriedkov na ţelezničnej stanici.

Precvičili si preberanie a odovzdávanie ţelezničných vozňov, prípravu ţelezničných

vozňov na nakladanie techniky. Súčasťou výcviku bolo oboznámenie sa s činnosťou

technického sprievodu alebo ochrannej zmeny V priebehu zamestnania bol vykonaný

praktický nácvik navádzania kolesovej techniky na ţelezničné vagóny, a to z čelnej a

bočnej rampy, a ich následné zabezpečenie a upevnenie pred odovzdaním pracovníkom

ţeleznice. Na poslednom pracovisku prebiehal praktický nácvik výstavby univerzálnej

nakladacej oceľovej rampy ( UNOR). Autor: por. Ing. Jana Berešíková, Foto: archív

AAAkkkccciiieee

16

DEŇ DETÍ S OS SR A SLOVENSKÝM ROZHLASOM

V sobotu 30.mája 2009 sa na futbalovom

ihrisku mesta Bytča niesol úprimný detský

smiech, skvelá hudba, výborná nálada, ale aj

vôňa streleckého prachu a rev motorov

pozemnej a leteckej vojenskej techniky. Pod

taktovkou príslušníkov OS SR sa tu konalo

stretnutie pri príleţitosti osláv MDD. Za účasti

ministra obrany SR Jaroslava BAŠKU a

náčelníka Generálneho štábu OS SR generála

Ľubomíra BULÍKA, príslušníci Ozbrojených síl

SR a Slovenského rozhlasu pripravili pre deti a

mládeţ pútavý a dynamický program. Cieľom tohto tradičného stretnutia bola prezentácia

činnosti Ozbrojených síl na verejnosti. Pre deti to bola ideálna príleţitosť na priamy

kontakt s vojakmi a vojenskou technikou. Stacionárnu ukáţku spojovacej techniky na

tomto podujatí zabezpečovali profesionálni vojaci Základne mobilných komunikačných a

informačných systémov pod velením npor. Ing. Miroslava LENGVARSKÉHO, ktorý v

spolupráci s kolegami rtn. Jurajom HANISOM, des. Miroslavom SAGANOM, des.

Františkom POLŤÁKOM, des. Michalom BURDOM, des. Andrejom KOVÁČOM, slob.

Rolandom PAVELKOM a voj.2.st. Františkom BUJNOVSKÝM prezentovali rádiovú

stanicu R-140X, rádioreléovú stanicu RDM-6, praktickú ukáţku spojenia prostredníctvom

rádiových staníc RF-13 a taktieţ aj terénne vozidlo UAZ-469. Predstavili sa viaceré

vojenské útvary s ukáţkami výcviku psov, boja z blízka a výcviku sebaobrany, zoskoku

výsadkárov a prezentovaný bol aj zásah vojenskej polície. Ponad hlavy účastníkov

preleteli aj vojenské lietadlá a zaujímavý bol aj štart vrtuľníkov priamo z dejiska. Diváci si

mohli pozrieť program čestnej stráţe a dozvedieť sa čo to o ţivote profesionálnych

vojakov. Moderovanie programu realizoval Slovenský rozhlas, ktorý prispel k vytváraniu

dobrej nálady dobrou hudbou a taktieţ vystúpením slovenských spevákov a kapiel ale

zahanbiť sa nedali ani deti z miestnej základnej školy so svojim vystúpením.

Autor: rtn. Mária JACKOVÁ, Foto: archív

KLADENIE VENCOV PRI PRÍLEŽITOSTI OSLOBODENIA MESTA RUŽOMBEROK

Dňa 6.4.2009 si občania mesta Ruţomberok pripomenuli ukončenie

II. svetovej vojny, kedy v ranných hodinách 5. apríla roku 1945

bolo mesto oslobodené spod nemeckej okupácie.

Mesto v spolupráci s príslušníkmi VÚ 1115 a ďalšími zloţkami

pôsobiacimi v meste Ruţomberok zabezpečovalo oslavy 64.

výročia oslobodenia mesta Ruţomberok. Slávnostného aktu sa

AAAkkkccciiieee

17

zúčastnili primátor mesta Ruţomberok Ing. Michal Slašťan, zástupcovia politických strán

a hnutí, priami účastníci protifašistického odboja, občania a príslušníci VÚ 1115

Ruţomberok, ktorí si taktieţ uctili pamiatku poloţením vencov k pamätníku padlých

hrdinov v II. svetovej vojne v sprievode čestnej čaty.

Pripravili: príslušníci S-6 Základne MOKIS

BAMBIRIÁDA

Bambiriáda na Slovensku v tomto

roku dostala krídla a rozletela sa do

viacerých miest. Bambiriáda ako festival

práce s deťmi a mládeţou chce vstúpiť do

detského a mládeţníckeho sveta aj tým, ţe v

tomto roku im ponúkla naplnenie túţob ich

duše: mať kamaráta a byť kamarátom.

Bambiriáda je tieţ pre rodičov s deťmi, pre

školy a pre kaţdého, kto sa nechce nudiť

alebo sedieť pri televízii či počítači.

Veliteľ VÚ 1115 pplk. Ing. Štefan

POBIJAK v spolupráci s Centrom voľného

času Elán v Ruţomberku zabezpečil v rámci Bambiriády deň otvorených dverí v

priestoroch Povaţských kasární dňa 3.6.2009. Tento deň, hoci nám slniečko nedoprialo

teplé lúče, bol zaujímavý pre pribliţne 500 detí a ich pedagogický dozor z okolitých

materských a základných škôl.

Príslušníci VÚ 1115 Ruţomberok zabezpečili

pestrý program pre deti a mládeţ. Deti sa zúčastnili na

prehliadke vojenskej techniky prevaţne určenej na

zabezpečenie spojenia, ukáţky plynovej komory s

praktickým predvedením masky a pláštenky,

maskovanie figuranta, zaujala ich ukáţka ručných

zbraní, poľnej kuchyne, kde sa podával aj pripravený

čaj. Zároveň si deti mohli zmerať sily a zručnosť pri

preťahovaní lanom, hode granátom na cieľ a hod

šípkami. Za organizáciu jednotlivých pracovísk s

technikou patrí poďakovanie náčelníkovi 2.centra mjr. Ing. Jánovi Elizeušovi i všetkým

profesionálnym vojakom, ktorí trpezlivo odpovedali na detské zvedavé otázky a

sprevádzali ich všetečné kroky po kasárňach. Za výstavbu poľnej kuchyne a pripravený

teplý nápoj v sychravom počasí, ktorú zabezpečili čat. Rastislav Jadroň a rtn. Ľuboš

Hanzlík patrí poďakovanie. Športové aktivity pre deti zabezpečovali rtm. Daniel Korpala,

čat. Milota Lesáková, des. Katarína Janišová, des. Miroslava Dulíková, voj.2.st. Lucia

Bombárová, voj.2.st. Daniela Halušková, ktorí zároveň deti obdarovali darčekmi alebo

sladkosťami ako odmenou za výkon v športových aktivitách. Autor: rtn. Mária JACKOVÁ, Foto: archív

HHHiiissstttóóórrriiiaaa

18

RUŽOMBERSKÁ VZBURA, ALEBO ZATAJOVANÁ HISTÓRIA

4. JÚNA 1939

4. júna 2009 uplynulo 70 rokov od vypuknutia Vzbury Ruţomberského obyvateľstva

a vojenskej posádky proti ľudáckemu štátu a Hlinkovej garde.

Po vzniku samostatného Slovenského štátu sa začalo s potláčaním demokratických

princípov vládnutia, na čo občania Slovenska dosť citlivo reagovali. Nálady občanov

Ruţomberského regiónu ovplyvňovala účasť rodáka Karola Sidora v Tisovej vláde a

sidorovská legendy o jeho pozitívnom

vzťahu k Česko-Slovensku . Ďalší vplyv

na Československé nálady v časti

obyvateľstva Ruţomberka mala veľká

česká menšina a v neposlednom rade

armáda. Prečo, to tu netreba spomínať.

K časti protiľudácki orientovanému

obyvateľstvu patrili i Ruţomberský ţidia

( V 1939 roku ich tu ţilo 750 ) a HG

prenasledovaní evanjelici. Predovšetkým

sa uţ na jar 1939 ukázalo, ţe

Ruţomberok nie je spoľahlivou oporou

ľudáctva. Koncom apríla 1939 tu boli konštituované tieto odbojové skupiny: Voskárova

skupina (zahŕňajúca aj ţandárov), okresné vedenie KSS (resp. v tom čase ešte KSČ),

Revolučná mládeţ Slovenska, vojenská organizácia "Mor ho!" (vznikla spojením menších

skupín vojakov hlavne prezenčnej sluţby zo zbrojnice Kramarisko u Likavky, veliteľstva

divízie, z náhradného práporu pri veliteľstve horského ppl. 2, zo samotného horského ppl.

2 a moţno ďalších), Danešova skupina ako centrum drobnejších robotníckych skupín v

Rybárpoli, ďalšie dobre zakonšpirované robotnícke skupiny - jedna s asi 50 členmi, druhá

ešte menej definovaná - napojené na Daneša. Okrem toho sa však v Liptove a

predovšetkým v Ruţomberku začala etablovať spravodajská sieť, budovaná bývalým

tkáčom rybárpoľskej textilky Ondrejom Gurovičom v oblasti od Popradu po Banskú

Bystricu a Ţilinu. Pracovala pre poľskú spravodajskú sluţbu, súčasne však

pravdepodobne plnila prevádzačské úlohy pre československú vojenskú ilegálnu Obranu

národa, i keď Gurovič samotný nevedel, pre koho vlastne pracuje. Cez Tibora

Medveckého sa spojil s vojenskou skupinou a získal dosah i na Danešov okruh. Pokúšal sa

preniknúť i do dôstojníckeho zboru ruţomberskej posádky a súčasne získaval vojakov do

práve organizovanej légie českých a slovenských príslušníkov a tieţ dával podnety k

jednotlivým akciám. Cieľom Obrany národa bolo sformovať ilegálnu armádu, pripravenú

vyvolať celoštátne povstanie po prvej predpokladanej poráţke Nemecka na očakávanom

poľskom bojisku. Povstanie - prakticky v tyle bojujúcej nemeckej armády - malo viesť k

oslobodeniu od nemeckej okupácie vlastnými silami a k obnoveniu ČSR v pôvodných

hraniciach.. Šlo o mimoriadne rozsiahle plánovanie oslobodzovacej akcie pre celé územie

HHHiiissstttóóórrriiiaaa

19

Československa. Výrazným potvrdením je napríklad vyjadrenie generála Viesta: vo

svojom denníku uviedol, ţe niekedy v júli 1939 dostal správy o príprave prevratu, čo aj

Vavro Šrobár povaţoval za veľmi reálne. Prvou rozsiahlou akciou, na ktorej

spolupracovalo viac skupín, bolo šírenie protištátnych letákov v Liptove a na Orave.

Podieľali sa na ňom Daneš, vojaci zo skupiny "Mor ho!", KSS a RMS. Potom nasledovala

väčšia akcia, zameraná na "spestrenie" osláv 5O. narodenín Adolfa Hitlera. Vojaci ju

uskutočňovali spolu so študentmi ruţomberského gymnázia. Akcia čiastočne zlyhala, bola

však dokumentáciou toho, čo sa postupne sformovalo vo vojenskej skupine, na čelo ktorej

sa dostával čatár Tibor Medvecký.

Na jar roku 1939 pribúdali zmätené informácie o hrozbách pre slovenskú

samostatnosť. Vláde sa ich nedarilo pred verejnosťou utajovať. Preto v hlavách

vojenských plánovačov vznikol nasledovný plán vojenského vystúpenia na Liptove

v ktorom mali dve roty zaistiť dôleţité body v meste, jednotka z kaštieľa Sv. Ţofie v sile

roty mala zabezpečiť spojovacie cesty v okolí mesta. Jedna rota zo Štefánikových kasární

pod velením ďalejslúţiacich poddôstojníkov bola vyčlenená na obsadenie Kráľovian, kde

mala zo západnej (ţilinskej) strany ťaţkými guľometmi zaistiť tiesňavu a ţelezničný tunel

proti eventuálnemu postupu nemeckých jednotiek do Liptova a na Oravu a súčasne

odrezať ich moţné spojenie s dolnokubínskou posádkou. Po zaistení mesta a blízkych

prístupov k nemu mala nasledovať mobilizácia robotníkov a ich vyzbrojenie zo zbrojnice

na Kramarisku. Ďalej počítali z pripojením časti ruţomberského delostreleckého pluku,

ktorá bola dislokovaná v Liptovskom Mikuláši, tým by bol plán na úplné uzatvorenie tohto

priestoru kompletný. Obrana teritória, posilnená robotníkmi, mala nádej na udrţanie

jediného juţného horského prechodu (o päť rokov reálnosť tejto alternatívy potvrdili

obranné boje VI. taktickej skupiny v uvedenej oblasti počas SNP) . Plánovači si však

vôbec nerobili ilúzie o úspešnom poľskej pomoci. Preto sa sústredili na predpoklad

krátkodobej obrany obsadeného teritória s vopred plánovaným ústupom cez severnú

hranicu do Poľska. Okrem výraznej demonštrácie odporu proti nástupu fašizmu na

domácej pôde tak chceli prejsť k československému zahraničnému odboju ako

bojaschopná súčasť československej armády.

Od konca mája denne pribúdalo agresívnych vystúpení vojakov proti

gardistom. Situáciu vyostrilo nariadenie odzbrojiť HG. Vojaci ostro odsudzovali fakt, ţe

garda odmietala armáde vrátiť výzbroj - len u horského ppl. 2 to predstavovalo okrem

iných zbraní takmer 600 pištolí a 12 ľahkých guľometov. A v Liptove situáciu ešte

vyostrovali gardisti fyzickými útokmi proti vojakom, ktoré vyvrcholili 29. mája na

tanečnej zábave v Likavke. Na deň 4. júna 1939 boli rozkazom Hlavného veliteľstva HG v

niekoľkých mestách Slovenska povolené oslavy 1. výročia posledného Hlinkovho

verejného vystúpenia. Patril k nim i Ruţomberok. Organizátoromi slávnosti boli gardisti.

Verejnosti oznámili, ţe naň pozývajú uniformované zloţky Hlinkovej gardy,

predstaviteľov Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, mestské zastupiteľstvo, továrnikov,

obchodníkov, proste smotánku mesta tých čias. Vojakom bola účasť zakázaná. To

pochopiteľne vyvolalo nespokojnosť u vojakov, ale aj u civilného obyvateľstva. 4. júna

HHHiiissstttóóórrriiiaaa

20

bolo pekné slnečné počasie, ktoré lákalo občanov do prírody. Skupinky prechádzali

vtedajšou Nemeckou ulicou popri Štefánikových kasárňach. Vojaci ich oslovovali

prevolávaním rôznych hesiel, vrátane „Mor ho“. Priebeh samotnej slávnosti na strelnici v

hrabovskej doline sa rýchlo komplikoval. Uţ skladba návštevníkov gardistom ukazovala,

ţe proti vojakom a robotníkom z textilky sú v beznádejnej menšine. Prepukali drobné

zráţky, protigardisticky

orientované obecenstvo

začalo organizovať akúsi

vzdorozábavu, začali sa

ozývať české pesničky,

nakoniec aj Internacionála.

Potom došlo i k streľbe.

Ktosi pouţil miestne

ozvučenie a nariadil

vojakom vypratať priestor

majálesu. Malé zráţky sa

skončili, vojaci prešli do

frontálneho útoku. Ţandári

dlho nevzdorovali, zvlášť

keď sa privolaná vojenská asistencia pridala k vzbúrencom a pridali sa aj textiláci a

mládeţ. Pôvodne nepolitické heslá - Dajte nám chlieb! a pod. - sa zmenili na masové

protištátne vystúpenie. Gardisti, ich hostia a prítomní funkcionári Deutsche Partei začali

miznúť v okolitých lesoch. Vojaci bili všetko, čo malo brigadýrku. Fonogram na MNO o

21.2O hod. uţ zaznamenal ţiadosť Deutsche Partei o privolanie nemeckých jednotiek zo

Ţiliny. Obsadeniu mesta vzbúrencami, na čele ktorých postupovala ozbrojená asistenčná

jednotka pod vedením čatára Tibora Medveckého, však nemal kto zabrániť. Vzbúrenci sa

bez vedenia nevedeli rozhodnúť, ako ďalej. Ich stiahnutie sa do kasární odkrylo

predovšetkým Rybárpole, kde sa rýchlo rozbehlo od 5. júna na nariadenie Tuku zatýkanie.

Mesto si však muselo počkať - aţ pod krytom povolaných okolitých posádok sa začalo

zatýkať aj tam. Rozdrobená sila vzbúrencov sa rýchlo strácala.

Napriek ich počtu - pôvodné hlásenia uvádzali rovnako ako pozorovatelia a účastníci

okolo 2000 len v samotnom Hrabove – svojou nerozhodnosťou umoţnili jednotkám zo

Ţiliny, Martina (vrátane tankov z pluku útočnej vozby) a Dolného Kubína, aby vstúpili do

mesta. I keď podľa niektorých údajov sa tieto jednotky pred Ruţomberkom zastavili a

zdráhali sa splniť rozkaz, respektíve prejavovali ochotu sa k nim aj pripojiť, ako tankisti,

boli nakoniec vzbúrenci v jednotlivých kasárňach obkľúčení a odzbrojovaní. Nebola to

však úplne jednoduchá záleţitosť - časť vojakov vzdorovala tak dlho, ţe aţ večer 6. júna

bola celá posádka mesta rozdelená a začalo sa jej odtransportovanie. Spolu bolo

odvezených do rôznych miest Slovenska takmer 1300 vojakov. Kým vo vojenských

jednotkách odchádzali do väzby tí, ktorí boli usvedčení, proti civilnému obyvateľstvu sa

uplatnili iné kritériá - situácia dovoľovala zatýkať známych odporcov reţimu bez ohľadu

Rybárpole 1939

HHHiiissstttóóórrriiiaaa

21

na ich neúčasť na vzbure. Zatknutí jednoducho patrili do kategórie komunistov, Ţidov a

Čechov. Tak došlo k tomu, ţe z civilných organizátorov príprav povstania bol v prvej fáze

zatknutý Jozef Daneš a do 19. júna sa všetci civilní organizátori povstania ocitli za

mreţami. Vojaci zo skupiny "Mor ho!" sa uţ v noci na 5. júna sa pokúsili dosiahnuť

poľskú hranicu. Podarilo sa to len

Ladislavovi Nosákovi, neskoršiemu

spolubojovníkovi Viliama Ţingora.

Pri plnení spravodajských úloh na

Slovensku bol však zadrţaný o necelé

dva mesiace neskoršie. Jozef Daneš

bol odsúdený na 7 rokov trestnice.

Zomrel v deň vypuknutia SNP v

Leopoldove, podobne ako

komunistický ilegálny funkcionár

Ondrej Faglic. Jeho spolubojovníci

dostali tresty zväčša o niekoľko

mesiacov kratšie, ale Bohumil

Charvát bol vydaný gestapu. Z vojakov bol najťaţším trestom postihnutý T. Medvecký -

bol odsúdený na 4 roky a 6 mesiacov, ostatní dostali tresty od 10 do 18 mesiacov

zostreného alebo ťaţkého ţalára. Prakticky ani jeden z nich nezostal vo výkone trestu do

konca. Okrem nich však bolo stíhaných a odsúdených niekoľko desiatok vojakov - tí však

za účasť na vzbure dostali ťaţšie tresty, neţ odhalení organizátori povstania!

Celá vzbura a jej široké súvislosti mali byť dôsledne zbagatelizované. Vyšetrovanie i

súdne procesy prebiehali v úplnej tajnosti, cenzúra taktieţ urobila svoje. Ľudácka vláda

urobila všetko, aby sa o ruţomberských udalostiach svet nedozvedel. A bola v tomto

svojom snaţení mimoriadne úspešná. Úplne rozbitá a umlčaná organizácia sa stratila z

historickej scény slovenskej rezistencie, neskoršie bola prekrytá významom Slovenského

národného povstania. Naviac sa - aj keď paradoxne - v istom zmysle zhodli záujmy

konšpirácie a ľudáckej vlády: organizátori z pochopiteľných príčin o povstaní pred

vzburou nahlas nemohli hovoriť, vláda o nej nechcela hovoriť potom. Veľa (alebo skôr

prevaţná väčšina) priamych účastníkov preto nikdy ruţomberskú vzburu neposudzovalo

inak, neţ ako síce veľkú, ale predsa len pomerne beţnú demonštráciu proti ľudáckemu

štátu a Hlinkovej garde. Skutočná podstata udalosti tak bola dlhé desiatky rokov

redukovaná na rozsiahlu výtrţnosť s politickým podtextom. Ak bola vzbura aj na tejto

úrovni hodnotená ako najvýraznejší prejav protifašistického odporu v svojom čase, bolo to

oprávnené, ale nedostačujúce. Bolo to viac. Bolo to stelesnenie idey slobody, bol to pokus

sympatických rojkov, bez ktorých by sa zastavili dejiny. Chceli vykročiť z hrozivého tieňa

- a aspoň na nepatrný, ale hviezdny okamih to aj dokázali.

Článok upravil des. Andrej Kováč

Celý článok o Ruţomberskej vzbure nájdete na stránke : http://www.druhasvetova.sk/

Ilustračné snímky: internet (druhasvetova.sk, antikkam.sk)

NNNáááššš pppaaatttrrróóónnn

22

KTO JE SVÄTÝ PÁTER PIO, PATRÓN NAŠEJ VOJENSKEJ FARNOSTI ? (pokračovanie - 11.časť)

Uţ ste niekedy počuli, čo je to

„bilokácia“? Hm. Skúsme to

definovať ako nejaký zjav, pri

ktorom sa človek súčasne nachádza

na dvoch miestach. Ţe tomu

neveríte?! Veru, ani nemusíte lebo to

je výlučne záleţitosť ľudí, ktorí sa

stali uţ za ţivota svätcami a jedine

Boh má takúto moc, aby sa také

niečo mohlo udiať, aj to výnimočne

v ţivote človeka.

No ţivotopisoch svätých sa

bilokácie spomínajú napríklad v ţivote sv. Antona Paduánskeho, sv. Alfonza de Liguori

a iných. Medzi nich teda patrí aj Páter Pio patrón našej vojenskej farnosti Ruţomberok.

Ako sa taká bilokácia deje? Z toho, čo zaţili svätci je zrejme, ţe jej priebeh je takmer vţdy

spojený s istým vytrţením. Páter Pio v takýchto okamihoch zrazu prestal vnímať, čo sa

deje okolo neho, ako by bol neprítomný.

Takto Páter Pio zachránil ţivot generálovi Cadornovi veliteľovi talianskej armády

počas prvej svetovej vojny. Totiţ talianska armáda utrpela veľkú poráţku a Cadorna sa

rozhodol si vziať ţivot. Večer postavil okolo svojho stanu stráţe a prísne zakázal

komukoľvek vstúpiť. Keď uţ bol sám , vzal do ruky revolver. Naraz vošiel k nemu

neznámy mních, zdvihol prst a povedal: „Generál, nerobte takúto hlúposť ...“!

Rozzúrený Cadorna sa chcel vrhnúť na kapucína, ale ten zmizol. Stráţiaci vojaci sa

zaprisahávali, ţe nikoho nevideli. Generálovi sa to zdalo veľmi čudne a myšlienka vziať si

ţivot ho opustila ... V Taliansku sa začínalo hovoriť o pátrovi Piovi. Cardona sa teda

vybral v civile do San Giovanni Rotondo. Cestou do kostola sledoval prechádzajúcich

rehoľníkov, medzi ktorými spoznal neznámeho, čo bol v jeho stane. A páter Pio ako vtedy

zdvihol prst, akoby chcel povedať: „Teda vyviazli ste! ... Dobre! ...

Iní prípad hovorí o generálnom vikárovi z Uruguaja, ktorý chcel byť a zomrieť

blízko pátra Pia. Nie! – vaše miesto je v diecéze, povedal páter Pio. Tak mi aspoň sľúbte,

ţe budete pri mne, keď budem umierať! – Dobre, sľubujem vám to. Prišiel rok 1941

a vikár z Uruguaja zomieral. Na inom mieste biskup Barbieri v noci začul, ţe mu niekto

klope na dvere. Kto je tam? Vošiel neznámy kapucín a povedal: „Choďte za vikárom

Damianim, umiera! Keď rýchlo navštívili vikára mal silný záchvat angíny pectoris, prijal

sviatosti a vydýchol. A všetci prítomný ţasli, keď v nočnom stolíku nebohého našli lístok.

Generálny vikár naň trasúcou rukou napísal: „Páter Pio prišiel“!

(pokračovanie na budúce) Pripravil : vojenský duchovný, Foto : internet

TTTééémmmaaa

23

„TÉMA“, DISKUSIA, NÁZORY, KOMENTÁRE ...

BIOETIKA

Za akých podmienok je spolupráca n a zlom skutku

ospravedlniteľná a morálne prijateľná!?

Musíme hneď na začiatku jasne konštatovať situáciu, ţe uţ

„formálna spolupráca“ na zlom skutku vyţaduje súhlas so

zlým úmyslom a teda je vţdy nedovolená: takţe v tomto

prípade nie je potrebná ani fyzická spolupráca, aby sme sa

stali zodpovednými za zlý skutok, ale v tomto kontexte

stačí podnet, povzbudenie, schválenie, ba niekedy samotné

mlčanie nás robí spoluzod povednými za zlý skutok, najmä

vtedy, keď by bola naša povinnosť hovoriť a odsúdiť zlo.

Materiálna spolupráca spočíva v našej spolupráci na

skutku so zlými efektmi, ale bez vnútorného súhlasu. Môţe

to byť bezprostredná spolupráca na vykonaní zlého skutku,

ktorého sa stávame spoluvinníci nezávisle od úmyslu: takţe

toto nie je nikdy dovolené! Príkladom sú zdravotné

sestry, ktoré asistujú lekárovi pri potrate, sú zaň morálne

zodpovedné, hoci ho vnútorne neschvaľujú. Platí princíp,

ţe čím je spolupráca vzdialenejšia, tým väčšmi je

ospravedlniteľná. Opäť zdravotná sestra, ktorá vykonáva

EKG ţene, ktorá sa pripravuje na potrat ( za podmienky, ţe

zdravotná sestra s tým nesúhlasí) nespolupracuje na zlom skutku a keď tak iba spôsobom

takým vzdialeným, ţe to zostáva bez vplyvu na (zlý) skutok abortu.

NEZABIJEŠ

Katolícka bioetika má svoje vlastné a pritom jasné postoje vo vzťahu k ľudskému

ţivotu. Kresťanské chápanie ţivota nezmenšuje veľkosť človeka tým, ţe zakladá ľudskú

existenciu na Bohu, práve naopak, zakladá ju na najpevnejšom základe. Áno, celkom

jednoznačne bez Boha človek stráca svoj základ a hneď na to ho premáhajú vlastné idoly:

individualizmus, zboţštená veda, efektívnosť ...

Prikázanie Nezabiješ v kresťanskom chápaní spočíva v perspektívnej zodpovednej sluţbe

ţivotu ako základnej hodnoty človeka. To znamená ochrana fyzickej existencie

a celistvosti osoby a rovnako ďalej v starostlivosti, liečby a ochrany osoby človeka. Obsah

prikázania Nezabiješ znamená „nezabiješ nevinného“ , vylúčiac tak z tohto zákazu

vinníka, nespravodlivého útočníka a nepriateľa vo vojne.

Týmto úvodným vstupom sme sa priblíţili k otázkam vraţdy a zmrzačenia, čo chce byť

témou budúceho pokračovaniu v obsahu prikázania NEZABIJEŠ!

(pokračovanie nabudúce)

Pripravil kpt. Mgr. Ján Polťák Zdroj: „Ţivot v našich rukách“, Ilustračné foto: Internet

TTTééémmmaaa

24

EUTANÁZIA

Craig Ewert, britská televízia SKY a dokument Právo

zomrieť. V Európe zdvihli novú vlnu diskusií o

legalizácii eutanázie.

Väčšina európskych štátov s legalizovaním eutanázie

váha. Prípad Creiga Ewerta je síce ojedinelý, ale nie

jediný. Nielen Briti, ale aj mnohí iní cudzinci prichádzajú

na švajčiarsku kliniku Dignitas, kde im umoţnia legálny

spôsob samovraţdy. „Ak to nespravím, čaká ma len

utrpenie, budem prinášať utrpenie svojej rodine a potom zomriem,“ toto boli jedny z

posledných slov Craiga Ewerta.

Hitlerove praktiky

K takémuto zmýšľaniu ľudí pravdepodobne vedú strach z bolesti či pocit zbytočnosti.

Preto im iní umoţnia „slobodne“ odísť z tohto sveta. „Proklamovaný altruizmus však

nemôţe zastrieť skutočnosť, ţe v prípade usmrtenia trpiaceho pacienta sa rovnako jedná o

ukončenie ţivota človeka, ktorý uţ nijako neprinesie spoločnosti úţitok – naopak, stojí ju

nemalé finančné prostriedky, príbuzným robí starosti a vystavuje ich stresu,“ napísal pre

idnes.cz historik a spisovateľ Petr Placák. Na inom mieste svojho článku ukazuje fakt, ţe

uţ Adolf Hitler takto jednal so slabými a chorými. On bol vlastne tvorcom a iniciátorom

tejto myšlienky. „Hovoril o eutanázii ako o ,smrti z milosti´, teda ako o určitej výsade či

sluţbe druhému,“ píše Placák.

Dobrovoľný trest smrti

Otázkou však je, komu odchod takýchto ľudí viac slúţi. „Uzákonením eutanázie de facto

hovoríme, ţe nevyliečiteľne chorí, ktorí umierajú, vlastne uţ nie sú ľudia, teda nie

plnohodnotní ľudia. Tí najbezbrannejší a najpotrebnejší, ktorí by naopak mali stáť v

centre našej starostlivosti a pozornosti, zákonom vydelíme z kolektívu,“ reaguje Placák.

Potom je pochopiteľné, ţe títo ľudia volajú po eutanázii, keď necítia prijatie od svojich

najbliţších. Mnohí kritici zákona o eutanázii tvrdia, ţe uţ tým, ţe sa nachádza v legislatíve

štátu, vzbudzuje v chorých pocit, ţe by ho mali vyuţiť. Placák tieţ uvádza príklad

holandskej ministerky zdravotníctva Els Borstovej. Kedysi navrhla, aby kaţdý starý

človek, nielen nevyliečiteľne chorý, mal „právo“ poţiadať o eutanáziu.

Avšak v krajinách, kde je eutanázia povolená, sa objavil iný fenomén. Pre legálnu

samovraţdu sa rozhoduje čoraz viac ľudí, ktorí netrpia ţiadnou nevyliečiteľnou chorobou.

„Celkový zlý zdravotný stav a únava ţivotom u starších Švajčiarov výrazne zvýšili motív

pre eutanáziu,“ uviedla pre Neue Zürcher Zeitung sociologička Susanne Fischerová.

„Väčšinou to boli ľudia s viacerými ochoreniami, napríklad reumatickými ťaţkosťami

alebo bolesťami,“ povedala Fischerová o ľuďoch, ktorí vyuţili eutanáziu, hoci neboli

smrteľne chorí.

Český a slovenský turizmus za smrťou

Hoci na Slovensku a v Čechách nie je eutanázia povolená, niekoľkí sa pre ňu rozhodli

vycestovať do Švajčiarska. „Poliaci, Česi a Slováci uţ vyuţili naše sluţby,“ citoval denník

TTTééémmmaaa

25

Pravda Artura Bernhardta, predstaviteľa kliniky Dignitas v Zürichu. České noviny uviedli,

ţe na tejto klinike mali záujem o eutanáziu štyria Česi.

V Českej republike sa uţ zaoberali myšlienkou legalizácie asistovanej samovraţdy. V júli

predloţila návrh o „dôstojnej smrti“ senátorka Václava Domšová. Avšak nezískal podporu

hornej snemovne. Ako napísal denník SME, Domšová sa vyjadrila, ţe tak chce

zabezpečiť, aby odchod mohol byť „dôstojný a zároveň i slobodný“, a praje si, aby ľudia

„túto moţnosť raz mali“. Tento názor pod dôstojnosťou chápe len skutočnosť, ţe človek

zomrie bez znetvorenia chorobou.

Na Slovensku sa o eutanázii nediskutuje. Dušan Čaplovič sa však pre Hospodárske noviny

vyjadril: „Eutanáziu by som podporil aj na Slovensku, ale iba za určitých podmienok.

Rozhodujúce je tu slovo odborníkov. Keby som bol sám v kritickej situácii, alebo v ťaţkej

nevyliečiteľnej chorobe, určite by som s tým vo vzťahu k svojej osobe súhlasil.“

Iná alternatíva

Asistovaná samovraţda však nie

je jediným riešením. Alternatívou

k „dobrovoľnému“ odchodu

môţe byť tzv. paliatívna

starostlivosť a hospice. Mnohí

prechovávajú nevôľu voči tejto

forme doopatrovania, pretoţe sa

o nej málo hovorí.

Diskutovanejšia je menej

náročná eutanázia. Marie

Svatošová, zakladateľka prvého

hospicu v Čechách pre České

noviny povedala: „Paliatívna

liečba a starostlivosť si nekladie za cieľ uzdravenie, pretoţe to nie je v ľudských silách, nie

je to v silách súčasnej medicíny. O to väčší dôraz kladie na kvalitu zostávajúceho ţivota –

odstrániť alebo minimalizovať všetky nepríjemné príznaky a postarať sa o celého človeka,

vrátane jeho psychickej, duchovnej a so ciálnej stránky.“

Zástancovia legalizácie eutanázie hospicom vyčítajú, ţe sem príbuzní rezignovane

„odkladajú“ svojich chorých. Marie Svatošová však tento názor vyvracia: „Ďalšia mylná

predstava. Pribliţne tretina chorých odchádza z hospicu domov. Nie preto, ţe by sa

uzdravili z pokročilej rakoviny, ale zvládli sme bolesť, nastavili správne liečbu, rodina si

oddýchla a je schopná v starostlivosti pokračovať doma.“ Sama však dodáva, ţe tomu tak

nie je vţdy. Nájde sa mnoho ľahostajných ľudí, ktorým na svojich príbuzných skutočne

nezáleţí. Avšak ošetrujúci v hospicoch im tieto vzťahy aspoň minimálne vynahradia. Ako

hovorí Svatošová „chorý príde do hospicu vo fáze depresie alebo rezignácie a po pár

týţdňoch umiera zmierený, doslova a do písmena s úsmevom na tvári.“ Dodáva však, ţe

„umieranie môţe byť pokojné a dôstojné len za predpokladu, ţe do fázy zmierenia dospeli

všetci zúčastnení – nielen pacient, ale aj jeho okolie.“

Andrea Šalková

http://www.postoy.sk/tv_eutanazia Článok s názvom „MÉDIÁ: TV Eutanázia“

Foto: www.nydailynews.com, www.scumdoctor.com

SSSvvveeedddeeeccctttvvvooo

26

CHARLES COLSON: DOBROVOĽNÍK V OSVIENČIME

Maximilián Kolbe mal 45 rokov na jeseň roku 1939, keď Nacisti prepadli jeho vlasť. Bol

to poľský mních v dedine Niepokalanów neďaleko Varšavy. 762 kňazov a laikov tu ţilo v

najväčšom kláštore na svete. Otec Kolbe viedol Niepokalanówské bratstvo s kombináciou

usilovnosti, radosti, lásky a humoru, za ktor é bol obľúbený medzi jednoduchými bratmi.

Vo svojej jednoduchej izbičke sedával kaţdé ráno za stolom s glóbusom pred sebou a

modlil sa za celý svet. Pritom naňho ťaţko doliehalo vedomie, ţe muţ s bledou tvárou a

podmanivými modrými očami a desivou schopnosťou manipulácie vybičoval ľud

Nemecka k šialenstvu. Celý národ uţ prepadol Adolfovi Hitlerovi a jeho nacistom.

„Zmráka sa k ukrutnej búrke,“ povedal Otec Kolbe skupine mníchov jedného dňa, keď

ukončil svoje modlitby. „Nevieme, čo sa z toho vyvinie. V našom milovanom Poľsku

musíme byť pripravení na najhoršie.“ Otec Kolbe mal pravdu. Jeho krajina bola na rade.

Vojnové vetry

Prvého septembra 1939

vypukol v Poľsku Blitzkrieg.

Po niekoľkých týţdňoch

skupina Nemcov na motorkách

dosiahla Niepokalanów a

zatkla Otca Kolbeho a dvoch z

jeho frátrov, ktorí sa tu zdrţali.

Mníchov naloţili na nákladné

autá a potom do dobytčích

vagónov a po dvoch dňoch

dosiahli väzenský tábor

Amtitz.

Podmienky tu boli otrasné, ale

ešte stále znesiteľné. Väzni boli hladní, ale ţiaden z nich nezomrel vyhladovaním.

Napodiv, za niekoľko týţdňov boli bratia prepustení. Keď sa vrátili do kláštora, našli

budovy vandalsky poškodené a obsadené nacistami, ktorí vyuţívali zariadenie ako

deportačný tábor pre politických väzňov, utečencov a Ţidov.

Situácia bola príleţitosťou k sluţbe a Otec Kolbe sa jej chopil. Pomáhal chorým a utešoval

prestrašených.

Kým Kolbe a jeho mnísi vyuţívali čas na pomoc iným, nacisti rozvíjali svoje plány na

ovládnutie sveta. Pre Adolfa Hitlera boli Ţidia a Slovania Untermenschen (podľudia). Ich

kultúry a mestá mali byť vymazané a ich priemysel prisvojený Nemcami. Druhého

Októbra 1940 Hitler poslal tajné memorandum Hansovi Frankovi, generálnemu správcovi

Poľska. V niekoľkých krátkych vetách rozhodol o temnom osude miliónov: „Obyčajní

Poliaci sú zvlášť vhodní pre podradnú prácu... Poľská šľachta musí prestať existovať...

SSSvvveeedddeeeccctttvvvooo

27

všetci predstavitelia poľskej inteligencie musia byť zlikvidovaní... Poliaci potrebujú

jedného majstra – Nemca.“

A čo stotisíce poľských kňazov?

„Budú kázať to, čo im my predpíšeme,“ písalo sa v Hitlerovom memorande. „Ak bude

nejaký kňaz konať inak, urobíme s ním krátky proces. Úlohou kňazov je udrţať Poliakov

tichých, sprostých a tupých.“

Maximilián Kolbe bol zjavne kňazom, ktorý „konal inak“ ako nacistické predstavy.

Začiatkom februára 1941 bola z poľského podzemia

prepašovaná ku Kolbemu správa, ţe jeho meno je na

zozname Gestapa; mal byť zatknutý. Kolbe vedel čo sa

stalo s blízkymi tých, ktorí sa pokúsili uniknúť z dosahu

nacistov: Ich priatelia a kolegovia boli odvlečení namiesto

nich. On nemal manţelku ani deti, cirkev bola jeho

rodinou. A on nemohol riskovať stratu ani jedného zo

svojich bratov v Kristu. A tak zostal v Niepokalanówe.

17. februára a deviatej ráno sedel Otec Kolbe za svojím

stolom a modlil sa s očami na glóbuse, keď počul zvuk

ťaţkých nákladných áut za hrubými na zeleno natretými

okenicami. Vedel, ţe sú to nacisti, ale zostal za stolom.

Tam ich počkal.

Po niekoľkých mesiacoch väznenia bol Otec Kolbe

uznaný vinným za rozširovanie zakázaných materiálov a odsúdený do Osvienčimu. Pri

príchode do lágru v septembri 1941 ho dôstojník SS informoval, ţe kňazi sa tam doţívajú

asi jeden mesiac. Kolbe bol pridelený na spracovanie dreva; musel prenášať padnuté

kmene stromov z miesta na miesto. Stráţe dozerali na to, aby vyčerpaní väzni dreli bez

prestávky.

Roky slabých prídelov stravy a prepracovanosti v Niepokalanówe Kolbeho oslabili. Teraz

sa knísal a klesal pod ťarchou dreva. Dôstojníci si na neho radi „posvietili“, kopali ho

koţenými čiţmami a bili bičmi. Natiahli ho na kopu dreva, dostal 50 rán a potom ho hodili

do jamy, prikryli haluzami a nechali dokonať.

Neskôr, po tom, čo ho odváţni spoluväzni vytiahli, sa prebral v táborovej nemocnici spolu

s ďalšími takmer mŕtvymi uväznenými. Tam sa akoby zázrakom prebral k ţivotu.

„Škoda mrhať na neho plyn alebo guľku,“ zaškeril sa jeden esesák na druhého. „Zakrátko

bude po ňom.“

Kolbe bol preradený na inú prácu a presťahovaný do Baraku č. 14, kde ďalej slúţil

spoluväzňom tak trápeným hladom, ţe nemohli spať.

Hromadné popravy

Koncom júla 1941 Osvienčim fungoval ako dobre zorganizovaný stroj na zabíjanie, na

ktorého boli nacisti skutočne hrdí. Päť lágrových komínov nikdy neprestalo dymiť. Zápach

SSSvvveeedddeeeccctttvvvooo

28

tam bol odporný, ale výsledky vynikajúce: 8.000 Ţidov vyzlečených, obratých o majetok v

prospech Ríše, splynovaní a kremovaní – a to všetko za 24 hodín. Kaţdých 24 hodín.

Zrejme jediným problémom bolo, keď sa nejaký väzeň z pracovnej časti pokúsil o útek.

Keď bol utečenec dochytený, čo bola väčšina prípadov, bol obesený v špeciálnej slučke,

ktorá pomaly z neho vyţmýkala úbohé zvyšky ţivota – kruté varovanie pre tých, ktorí by

pomýšľali na útek.

V jednu júlovú noc, keď ţaby a komáre v močaristom teréne okolo tábora začali svoj

nočný koncert, vzduch náhle zaplnil brechot psov, nadávky vojakov a vrčanie motoriek.

Niekto ušiel z Baraku č. 14.

Na druhý deň ráno bolo zvláštne napätie, keď sa na kosť vychudnutí väzni dostavili na

ranný nástup na pľaci a hľadeli na veľké šibenice pred nimi.

Ale nestál tam ako obyčajne odsúdený so zviazanými

rukami za chrbtom, s dobitou tvárou a dohryzený psami. To

znamenalo, ţe väzeň unikol z Osvienčimu. A znamenalo to

smrť pre niektorých, čo zostali.

Po kontrole prezencie komandant Fritsch nariadil rozpustiť

všetkých okrem Baraku č. 14. Kým zvyšok tábora išiel za

svojimi povinnosťami, väzni z Baraku č. 14 stáli bez

pohybu v rade. Čakali. Hodiny ubiehali. Letné slnko pálilo.

Niektorí odpadli a boli odvlečení. Niektorí sa zakymácali na

mieste ale vydrţali; tých dôstojníci SS bili paţbami svojich

pušiek. Otec Kolbe akoby zázrakom zostal na nohách, jeho

postava priama ako jeho charakter.

Pri večernom kontrole bol komandant pripravený vyniesť

rozsudok. Väzni sa vrátili po celom dni otrockej roboty; teraz sa mohli poučiť z osudu

tohto mizerného baraku.

Fritsch začal hovoriť, ţily na krku mu navreli od zúrivosti. „Utečenec sa nenašiel,“

vrieskal. „Desiati z vás umrú v hladovom bunkri. Nabudúce bude 20 odsúdených.“

Hladový bunker! Čokoľvek iné by bolo lepšie – smrť na šibenici, guľka do hlavy pri múre

smrti, dokonca i plynová komora. To by bolo rýchle, priam humánne v porovnaní s

vyhladovaním, pretoţe nacisti odopreli obetiam vodu i jedlo.

Väzni počuli povesti o hladovom bunkri v suteréne Baraku č. 11. Hovorilo sa, ţe odsúdení

po jednom alebo dvoch dňoch ani nevyzerali ako ľudia. Dokonca aj stráţcovia z nich mali

strach. Koţu na krku mali tenkú ako papier, v hlave oheň, vnútornosti vyschli a scvrkli ako

dáţďovky na slnku.

Komandant Fritsch kráčal pred radom väzňov. Zastal pred muţom a zavelil zlou

Poľštinou: „Otvor ústa! Vyplaz jazyk! Ukáţ zuby!“ Kráčal pred nimi a vyberal obete ako

kone.

Jeho suchopárny asistent Palitsch šiel za ním. Koho Fritsch vybral, toho číslo si Palitsch

poznamenal do notesa. Nacisti boli metodickí – ako vţdy. Čoskoro tam bolo 10 muţov –

SSSvvveeedddeeeccctttvvvooo

29

10 čísel úhľadne zapísaných na listine smrti. Vybraní vzdychali, potili sa od strachu.

„Moja úbohá ţena!“ zvolal jeden. „Moje úbohé deti! Čo budú robiť?“

„Vyzujte sa!“ vyštekol komandant na 10 muţov. To bol jeden z ich rituálov; na smrť sa

muselo ísť naboso. Dvadsať drevákov sa ocitlo na kôpke na trávniku.

Zrazu bol v radoch väzňov pohyb. Väzeň vystúpil z radu a zavolal na komandanta. To

bolo neslýchané – opustiť svoje miesto v rade a tobôţ osloviť komandanta. Za to sa

popravovalo.

Fritsch mal ruku na revolveri, takisto ako dôstojníci za ním. Ale porušil zvyky. Namiesto

odstrelenia na väzňa zreval.

„Halt! Čo chce odo mňa táto poľská sviňa?“

Väzni zalapali po dychu. Bol to ich obľúbený Otec Kolbe, kňaz, ktorý sa delil o poslednú

kôrku, ktorý potešoval zomierajúcich a sýtil ich duše. Hádam nie Otec Kolbe! Krehký

kňaz oslovil potichu a napodiv pokojne nacistického mäsiara. „Chcel by som zomrieť

namiesto jedného z tých, čo ste odsúdili.“

Fritsch zízal na väzňa číslo 16670. Nikdy ich nepovaţoval za ľudí, boli preňho len šedou

masou. Ale teraz hľadel. Č. 16670 sa nezdal byť nepríčetným.

„Prečo?“ štekol komandant.

Otec Kolbe vycítil potrebu opatrnej diplomacie. Nacisti nikdy neodvolávali svoje

nariadenia, tak ich nesmie k tomu vyzývať. Kolbe poznal nacistickú zásadu: najprv

slabých a starých. O ten princíp sa dá oprieť.

„Som starý muţ, pane, a na nič sa nehodím. Môj ţivot tu uţ nie je na nič dobrý.“

Jeho pokus vyvolal odozvu, akú Kolbe chcel. „Namiesto koho chceš umrieť?“ spýtal sa

Fritsch.

„Za tohoto,“ odvetil Kolbe a ukázal na väzňa plačúceho za ţenou a deťmi.

Fritsch pozrel na plačúceho. Vyzeral mocnejší, ako tento otrhanec s č. 16670 pred ním.

Prvý a posledný krát pozrel komandant Kolbemu do očí. „Kto si?“ spýtal sa.

Väzeň na neho pohliadol so zvláštnym

plameňom v očiach. „Som kňaz.“

„Ein Pfaffe!“ zavrčal komandant.

Pozrel na svojho asistenta a prikývol.

Palitsch prečiarkol č. 5659 a namiesto

neho napísal 16670. Kolbeho

miestenka na smrť bola vybavená.

Otec Kolbe sa zohol a vyzul si

dreváky a potom sa pripojil k skupine,

ktorá odpochodovala k Baraku č. 11.

Ako míňal č. 5659, na tvári muţa bol

výraz úţasu, ktorý sa ešte nestihol stať

vďačnosťou.

Ale Kolbe nečakal vďačnosť. Ak mal

SSSvvveeedddeeeccctttvvvooo

30

on poloţiť ţivot za iného, malo sa to stať z čírej poslušnosti. Skutočnú radosť moţno nájsť

v podrobení naše malej vôle vôli Toho, ktorý je omnoho väčší od nás.

Keď odsúdení vstúpili do Baraku č. 11, stráţe ich tvrdo postrčili dole schodmi do pivnice.

„Vyzlečte sa!“ zakričal dôstojník. Kristus zomrel na kríţi vyzlečený, pomyslel si Otec

Kolbe, keď skladal nohavice a tenkú košeľu. Je namieste, aby som trpel tak, ako On.

V suteréne 10 muţov nahnali do temnej kobky bez okien.

„Vyschnete tu ako tulipány,“ ironicky sa zaškľabil jeden dozorca. Potom zabuchol ťaţké

dvere.

Ako sa míňali hodiny a dni, celý tábor si uvedomoval, ţe v cele smrti sa deje niečo

mimoriadne. V minulosti tu väzni tráviaci svoje posledné dni zavýjali, útočiaci jedni na

druhých a škriabali steny v šialenom zúfalstve.

Ale teraz z kobky bolo počuť slabé zvuky spevu. Pretoţe tentokrát mali uväznení pastiera,

ktorý ich jemne sprevádzal údolím smrti a poukazoval na Veľkého Pastiera. A snáď z toho

dôvodu Otec Kolbe umrel ako posledný.

14. Augusta 1941 ešte stále ţili v bunkri štyria väzni, a cela bola potrebná pre nových

odsúdených. Nemecký lekár Boch zostúpil schodišťom v Baraku č. 11 so štyrmi

injekčnými striekačkami v ruke. Viacerí vojaci SS a väzeň Brono Borgowiec (ktorý preţil

Osvienčim) tam šli s ním – vojaci ako pozorovatelia a väzeň aby vyniesol telá.

Keď otvorili dvere, vo svetle bateriek videli Otca Kolbeho, ţivú kostru, opierajúcu sa o

stenu. Hlavu mal naklonenú doľava. Na perách mal náznak úsmevu a oči naširoko

roztvorené, upreté na nejaké videnie v diaľke. Nehýbal sa.

Ostatní traja väzni boli na dláţke, v bezvedomí ale ţiví. Doktor sa postaral najprv o nich:

vpich ihly do kostnatej ľavej ruky, stlačenie piestu striekačky. Zdalo sa to ako mrhanie

drogou, ale taký bol rozkaz. Potom pristúpil k č. 16670 a zopakoval svoju robotu.

Otec Kolbe zomrel v okamihu.

Vypracovaný charakter

Čo bolo v mysli Maximiliána Kolbeho, keď sa dobrovoľne prihlásil poloţiť svoj ţivot

namiesto č. 5659?

Nikto nevie, ale jeho rozhodnutie bolo okamţité, prirodzený dôsledok charakteru

utváraného celoţivotným odovzdaním sa Kristovi. To, čo urobil, vyplývalo z toho, čím

bol.

Málokto z nás sa ocitne v topánkach Maximiliána Kolbeho. Ale poučenie z jeho príbehu

sa týka kaţdého veriaceho. Čo robíš, vyplýva z toho, kým si. Bytie predchádza konaniu. V

jadre nášho kresťanského svedectva pred svetom je realita toho, čím je kaţdý z nás vo

vzťahu k Bohu a vo vzťahoch s ostatnými v spoločenstve Boţieho ľudu - Cirkvi.

Tento článok je upravený z knihy C. Colsona The Body (podľa časopisu Focus on the Family)

http://www.index.sk/vbh-ifes/sp972b.htm

PPPrrríííbbbeeehhh

31

O T E C

Je piatok poobede a ty sa autom vraciaš

domov. Ladíš rádio. Správy hovoria o

nejakej bezvýznamnej veci: v nejakej

ďalekej dedine zomreli traja ľudia na

nejakú neznámu chrípku, o ktorej nikto

nikdy nepočul.

Nevenuješ tejto správe veľa pozornosti.

V pondelok, keď sa zobudíš, počuješ, ţe

mŕtvi uţ nie sú len traja, ale 30 tisíc ľudí uţ

zomrelo vo vzdialených krajoch Indie.

Kontrolný medicínsky úrad Spojených

štátov vysiela ľudí, aby to tam

skontrolovali.

V utorok sa to stáva najdôleţitejšia správa

prvých strán všetkých novín, pretoţe sa to

uţ netýka iba Indie, ale aj Pakistanu, Iránu

a Afganistanu. Správa vychádza vo

všetkých denníkoch. Volajú ju "tajomná

chrípka" a všetci sa pýtajú : "Ako ju

dostaneme pod kontrolu?"

V Európe nastáva panika a hranice sa

zatvárajú. Vo večerných správach počuješ

správy z Francúzska, kde redaktorka hovorí

o jednom mŕtvom muţovi, ktorý zomrel v

nemocnici na tajomnú chrípku.

Správy hovoria, ţe keď máš tento vírus,

týţdeň si ani neuvedomíš, ţe ho máš.

Potom máš štyri dni hrozné bolesti a potom

zomrieš.

Aj Veľká Británia zatvára hranice, ale je

neskoro. Na druhý deň prezident Spojených

štátov zatvára hranice, aby sa vyhli nákaze,

aţ kým nebude nájdený liek...

Nasledujúci deň sa ľudia zhromaţdia v

kostoloch, aby sa modlili za liek, keď

niekto vstúpi a hovorí : "Zapnite rádio a

počúvajte správy!"

Dve ţeny zomreli v New Yorku. Zdá sa, ţe

chrípka zasiahla celý svet.

Vedci pokračujú v hľadaní protilátky, ale

zdá sa, ţe nič nezaberá.

Čoskoro príde dlho očakávaná správa : Bol

rozlúštený kód DNA vírusu.

Môţe sa vyrobiť protilátka. Je však

potrebná krv niekoho, kto nebol nakazený.

A hneď sa šíri výzva, aby všetci utekali do

najbliţšej nemocnice a dali si urobiť krvné

testy. Z vlastnej vôle tam ideš s celou

rodinou, spolu so susedmi, a pýtaš sa : "Čo

sa stane? Toto bude koniec sveta?..."

V nemocnici, po testoch, vyjde jeden lekár

a vyvoláva jedno meno.

Najmenší z tvojich detí je blízko pri tebe,

ťahá ťa za kabát a hovorí: "Ocko! To je

moje meno!" Skôr ako sa spamätáš, vezmú

ti tvojho syna a ty kričíš : "POČKAJTE!" A

oni odvetia : "Všetko bude dobré, jeho krv

je čistá, jeho krv je čistá. Veríme, ţe má

správnu krvnú skupinu."

O päť minút lekári vyjdú von, smejú sa a

kričia. Je to po prvý raz po týţdni, čo vidíš

niekoho smiať sa. Najstarší lekár sa priblíţi

k tebe a hovorí : Ďakujeme, pane, krv

vášho syna je čistá, môţeme vyrobiť

protilátku ..."

Správa sa šíri všetkými smermi, ľudia plačú

a kričia od radosti.

Vtedy znova k tebe i tvojej manţelke príde

lekár a hovorí : "Môţeme s vami chvíľu

hovoriť?... Ide o to, ţe sme nevedeli, ţe

darca bude dieťa. Potrebujeme, aby ste

podpísali papiere na darovanie krvi.

Zatiaľ čo čítaš papiere, uvedomíš si, ţe nie

je špecifikované mnoţstvo krvi, a pýtaš sa:

"Koľko krvi?..."

Lekárov úsmev zmizne a on odpovie :

"Nevedeli sme, ţe to bude dieťa.“

PPPrrríííbbbeeehhh

32

Neboli sme na to pripravení. Potrebujeme

pouţiť všetku krv!..."

Neveríš tomu a snaţíš sa oponovať:

"Ale..., ale..." Lekár pokračuje a nalieha:

"Nerozumiete, hovoríme o lieku pre celý

svet! Prosím vás, podpíšte, potrebujeme

všetku krv. Pýtaš sa: "Ale nemôţete spraviť

transfúziu?" A odpoveď : "Ak nájdeme

ďalšiu čistú krv, urobíme to...

Podpíšete? Prosím!

Podpíšte!!!...!

V tichosti, bez toho, aby si si cítil prsty na

ruke, ktorá zoviera pero, PODPISUJEŠ.

Pýtajú sa ťa : "Chcete vidieť vášho syna?"

Kráčaš do sály prvej pomoci, kde sedí tvoj

syn a pýta sa ťa : "Ocko! Mamka! Čo sa

deje?" Berieš jeho ruku do svojej a hovoríš

mu : "Synček, tvoja matka a ja ťa veľmi,

veľmi ľúbime, ľúbime ťa a nikdy

nedovolíme, aby sa ti stalo niečo, čo nie je

nevyhnutné. Rozumieš tomu?" A keď sa

lekár vráti, hovorí : "Je mi ľúto, ale musíme

začať, ľudia na celom svete zomierajú..."

Odišiel by si? Mohol by si sa otočiť a

nechať tvojho syna tam, zatiaľ čo on ti

hovorí: "Ocko? Mamka? Prečo ma

nechávate samého?"

Týţdeň na to, zatiaľ čo pochovávaš tvojho

syna, jeden je doma a spí, ďalší neprišli,

lebo sa chceli ísť radšej prejsť alebo sa

pozrieť na futbalový zápas, ďalší prídu na

pohreb s falošným úsmevom a tvária sa, ţe

ich to naozaj zaujíma. Chcel by si všetko

zastaviť a kričať : "Môj syn zomrel kvôli

vám!!! Zaujíma vás to vôbec?..."

Často je to presne to, čo Boh chce povedať

nám: "Môj syn zomrel pre vás a vy

nedokáţete pochopiť, ako vás milujem?"

Je zvláštne vidieť, ako ľahko ľudia

odmietajú Boha a potom sa pýtajú, prečo

svet je na tom čoraz horšie.

Je zvláštne vidieť, ako veríme všetkému, čo

píšu noviny, ale neustále pochybujeme o

tom, čo hovorí Biblia.

Je zvláštne, ako sa deň čo deň namáhame,

aby sme mali čo najväčší majetok na zemi,

a nevenujeme ani minútu tomu, aby sme si

nahromadili poklady v nebi.

Je zvláštne, keď niekto hovorí : "Verím v

Boha", ale svojimi skutkami dokazuje, ţe

má iné úmysly.

Je zvláštne, ako posielame tisíce "ţartov"

mailom, ktoré sa hneď rozšíria ako oheň...

ale keď pošleme mailom niečo, čo sa týka

Boha, ľudia si dvakrát rozmyslia, či o tom

budú hovoriť iným.

Je zvláštne, ako kruté, vulgárne a obscénne

scény sa slobodne pohybujú vo virtuálnom

priestore, zatiaľ čo rozhovor o Jeţišovi je v

školách a na pracoviskách ututlaný.

Je to zvláštne, však?

Oveľa však oveľa zvláštnejšie vidieť

kresťana, ktorý je taký horlivý v nedeľu,

ale neviditeľný po celý zvyšok týţdňa.

Je zvláštne, ţe sa viac staráme o to, čo si

pomyslia ľudia, ako o to, čo si BOH myslí

o nás.

Nech Ťa Boh ţehná!

Ilustračné foto: Internet. Autor neznámy, Zdroj: e-mailová pošta

ŠŠŠpppooorrrttt

33

MAJSTROVSTVÁ OS SR V CEZPOĽNOM BEHU

V dňoch 13.-15. mája 2009 sa

uskutočnili vo VZ Smrekovica

Majstrovstvá OS SR v cezpoľnom behu,

ktoré organizoval VÚ 1115 Ruţomberok

v spolupráci s vojenskou zotavovňou

Smrekovica.

V krásnom prostredí hôr Veľkej Fatry sa

zišli najúspešnejší PrV, ktorí sa po

namáhavom, ale zaslúţenom boji

prebojovali do finálového kola

Majstrovstiev OS SR. Avšak stupienok

víťazov je len pre troch najlepších vo

svojich vekových kategóriách, všetkým

zúčastneným patrí poďakovanie za

reprezentovanie svojho útvaru

a samozrejme organizátorom podujatia:

veliteľovi majstrovstiev pplk. Ing.

Štefanovi Pobijakovi, riaditeľovi

majstrovstiev kpt. Mgr. Vladimírovi

Ulbrichtovi, vedúcemu tratí ppráp.

Ľubošovi Lánimu a hlavnému rozhodcovi

kpt. Ing. Romanovi Kormaňákovi.

Výsledky v cezpoľnom behu po jednotlivých

kategóriách:

Muţi 4 km

1. kategória do 30 rokov

3. miesto voj.2.st. Daniel DUONG čas: 14:10

2. kategória do 40 rokov

2. miesto ppráp. Mgr. Tomáš ODLEVÁK čas: 13:35

3. kategória do 50 rokov

1. miesto des. Štefan VAVRIŇÁK čas: 15:58

Muţi 8 km

2. kategória do 40 rokov

1. miesto ppráp. Mgr. Tomáš ODLEVÁK čas: 43,54

2. miesto rtn. Pavel BRNČAL čas: 44,38

3. kategória do 50 rokov

1. miesto des. Štefan VAVRIŇÁK čas: 56,44

Ţeny 8 km

2. miesto por. Ing. Jana BEREŠÍKOVÁ čas: 1,23,27

Autor: por. Ing. Jana Berešíková, Foto: archív

VVVtttiiipppyyy &&& kkkooonnntttaaakkktttyyy

34

☺☺☺

Väzenský kaplán hovorí recidivistovi, ktorý uţ tretí krát

vylúpil pokladňu:

„Syn môj, keď sa dostaneš na slobodu, rád ti budem

pomáhať.“

„Ďakujem pekne za ponuku, velebný pane,“ hovorí väzeň.

„Ale na to musí byť odborník.“

☺☺☺

Malý chlapček napäto sleduje kňaza, ktorý klincom pribíja

oznámenie na vývesku.

„Chceš si prečítať, čo nového oznamujem?“ pýta sa kňaz.

„No, skôr chcem počuť, čo poviete, keď si klepnete do prsta.“

☺☺☺

Cez púšť ide pútnik, keď naraz spozoruje, ţe ho prenasleduje

lev. Začne beţať, avšak lev sa stále pribliţuje. Keď je uţ

blízko pri ňom, padne na kolená a prosí Boha: „Pane, vnukni

tomu levovi, prosím, kresťanské zmýšľanie!“

Lev okamţite padne na kolená, zloţí ruky, pozrie na nebo a

hovorí: „Pane, ďakujem ti za tento pokrm, ktorý mi tak

prozreteľne posielaš do cesty…“

☺☺☺

Pýta sa čmeliak ďateliny: - A ty sa uţ prečo nemodlíš?

- Lebo nechcem byť spasená.

☺☺☺

www.ordinariat.sk

www.christ-net.sk

www.tkkbs.sk

www.ku.sk

www.katnoviny.sk

www.tukan.sk

www.richardcanaky.sk

www.koncertypredeti.sk

www.europe4christ.com

www.cs.crossmap.com

www.mojamisia.sk

www.campfest.sk

www.martindom.sk

www.turbo316.cz

www.koinonia.sk

www.porta.sk

www.tvlux.sk

www.christianitytoday.com

www.cz.christianpost.com

www.slovakchurch.com

www.radiovaticana.org

www.modlitba.sk

www.kvp.rimkat.sk

www.redemptoristi.sk

www.ichtys.sk

www.dominik.sk

www.mkh.sk

www.sekty.sk

www.krestan.sk

www.krestandnes.cz

www.grkat.po.sk

www.dommajak.sk

www.cssr.sk

www.ofm.sk

www.kumran.sk

www.fara.sk

www.lumen.sk

www.trapisti.cz

www.benediktini.sk

www.minoriti.sk

www.tftu.sk

www.rcc.sk

www.kna.sk

www.maria.cz

www.dimenzie.sk

www.krestania.sk

www.duchovnapremena.sk

www.maranathapo.sk

www.hrkarmel.com

IIInnnfffooo

35

Informácia pre farské spoločenstvá

Občianske zdruţenie Slovenská spoločnosť pre rodinu a zodpovedné

rodičovstvo (SSRZR) pripravilo projekt zameraný na posilnenie výchovných

spôsobilosti rodičov, osobitne na komunikáciu rodičov s ich dospievajúcimi deťmi o

dôleţitých témach ţivota, v tom najmä o zodpovednej láske, manţelstve a rodine.

Výchova v tejto oblasti je totiţ ohrozená deformáciou vplyvom masívnej ponuky

osobitného predmetu sexuálna výchova na školách na Slovensku, ktorá podľa ducha a

obsahu Metodickej príručky z júna 2007 podporuje predčasnú sexuálnu aktivitu

mladistvých za predpokladu, ţe “zodpovedne” pouţijú antikoncepčné prostriedky.

V spolupráci so Slovenskou radou rodičovských zdruţení a so súhlasom

Ministerstva školstva SR sa bude projekt realizovať na II. stupni ŢS formou modelovej

prednášky pre rodičov prostredníctvom odborných lektorov SSRZR a občianskeho

zdruţenia Donum vitae. Prednáška je spojená s diskusiou a ponukou publikácii

pripravených na ten účel.

Cieľom projektu je posilniť v mladých ľuďoch rozhodnutie pre informované

a slobodné oddialenie sexuálnej aktivity v mene zodpovednej lásky a vernosti v ich

budúcom manţelstve. V tomto duchu sme školili aj pedagógov (2002 – 2007) v spolupráci

s 3 Metodicko – pedagogickými centrami: MPC v Prešove, 2 MPC v Bratislave,

s Krajským školským úradom v Ţiline a s mimovládnou organizáciou ACET. Certifikát

o absolvovaní 90 hodín priebeţného vzdelávania dostalo 205 učiteľov a učiteliek z celého

Slovenska.

Ak uznáte za vhodné zapojiť sa do realizácie tohto projektu, môţete tak urobiť

dvojakým spôsobom:

1/ Môžete projekt odporúčať rodičom z Vašej farnosti, ktorých deti navštevujú ZŠ od 5.-9.

triedu, aby mohli prejaviť v škole záujem o prednášku spojenú s diskusiou pre rodičov "Ako to

povieme našim deťom?" prostredníctvom ich rodičovského zdruţenia.

2/ V rámci prípravy detí na sviatosti kresťanskej iniciácie a komunikácie s ich rodičmi môţete

pre nich objednať určité mnoţstvo exemplárov knihy "Ako to povieme našim deťom?" Cena

knihy pre realizáciu projektu je 1,70 Euro za kus. Pokiaľ sa nenájde vo vašej farnosti

dobrovoľník/dobrovoľníčka na realizáciu prednášky, radi vám pošleme niekoho z našich lektorov.

Text modelovej prednášky pre rodičov i text knihy sú na www.family-sk.sk.

Farský spravodaj

Vychádza príleţitostne - nepredajné – počet výtlačkov 40 ks Vaše príspevky, nápady a odozvy radi prijmeme osobne, telefonicky (SMS) alebo Emailom:

Mgr. Ján Polťák, janpoltak@zoznam.sk, jan.poltak@mil.sk, tel: 472488, 0915/897 914 alebo 0903/824 431

Ing. Robert Galoš, robert.galos@mil.sk, tel: 472233 alebo 0905/575738 Redakcia si vyhradzuje právo krátiť a upravovať texty.

Kontakt Oznam redakcie

Rímskokatolícka cirkev Vojenská farnosť sv. Pátra Pia

VÚ 1115 Zarevúca 2

034 01 Ruţomberok

Pozývame ďalších dobrovoľníkov k spolupráci na tvorbe časopisu.

Ďakujeme Andrejovi Kováčovi za jeho príspevky.

Ďakujeme skupine S-6 za kvalitne vypracované články.

Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo,

slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše.

Ježiš na vás stále čaká v tichu.

Matka Tereza z Kalkaty

Najhoršia chudoba je osamelosť a pocit, že nie ste milovaní.

Človek nežije iba z lásky, ktorú prijíma, ale hlavne z tej, ktorú daruje.

Máme moc byť v raji s Bohom už teraz, byť šťastní s ním aj v tejto chvíli, ak milujeme, ako on miluje, ak pomáhame, ako on

pomáha, ak dávame ako on dáva, ak slúžime, ako on slúži.